Acta Iuridica Olomucensia

Transkript

Vědecký časopis právnický | Journal for Legal Research
2013 | Vol. 8 | No. 2
Univerzita Palackého v Olomouci
Právnická fakulta
Palacký University in Olomouc. Czech Republic
Faculty of Law
Dvakrát ročně (+ supplementa) vydává Univerzita Palackého v Olomouci, se sídlem
v Olomouci, Křížkovského 8, IČ 61989592.
Ročník VIII, 2013, číslo 2. Toto číslo vyšlo v Olomouci 31. prosince 2013. Ev. č. period,
tisku: MK E 15579.
Cena 120 Kč (zahrnuje jeden výtisk čísla, poštovné a balné). Předplatné na 1 rok (2 řádná
čísla + speciální čísla): 300 Kč (zahrnuje jeden výtisk každého čísla, poštovné a balné).
Předplatné na 2 roky (4 řádná čísla + speciální čísla): 600 Kč (zahrnuje jeden výtisk
každého čísla, poštovné a balné).
Objednávky předplatného nebo jednotlivých čísel přijímá redakce. Objednávky inzerce
přijímá redakce.
Published twice a year by Palacký University, Olomouc, Czech Republic, Křížkovského 8,
IdN 61989592.
Volume VIII, 2013, Number 2. This number was issued in Olomouc in December 2013.
Evidence number of periodicals: MK E 15579.
Price 120 CZK. Subscription fee for 2 issues (one volume) is 300 CZK. Subscription fee for
4 issues (two volumes) is 600 CZK. Postal charges included.
Subscription orders and advertisements should be sent to the address of editor’s office.
Adresa redakce | Address of editor’s office: Univerzita Palackého v Olomouci, Právnická
fakulta, redakce Acta iuridica olomucensia, tř. 17. listopadu 8, 771 11 Olomouc, Česká
republika. Email: [email protected]. tel.: +420 585 637 635, fax: +420 585 637 506.
Další informace na | Further information at:
http://acta.upol.cz/
Elektronicky archivováno | Archived electronically at:
Central and Eastern European Online Library
http://www.ceeol.com/
© Univerzita Palackého, 2013
ISSN 1801-0288 (Print)
ISSN 1805-9554 (Online)
Redakční rada | Editorial Board
Šéfredaktor | Editor in Chief:
JUDr. Ondrej Hamuľák, Ph.D.
Členové RR | Members of Editorial Board:
JUDr. PhDr. Marek Antoš, Ph.D.
Prof. JUDr. Vladislav David, DrSc., Dr.h.c.
Prof. JUDr. Josef Fiala, CSc.
JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., MA
Doc. JUDr. Daniela Gregušová, CSc.
Doc. JUDr. Petr Hlavsa, CSc.
Prof. JUDr. Milana Hrušáková, CSc.
Prof. JUDr. Jan Hurdík, CSc.
Doc. JUDr. Juraj Jankuv, PhD.
Prof. JUDr. Jiří Jelínek, CSc.
Doc. JUDr. Jiří Jirásek, CSc.
Prof. Tanel Kerikmäe, LL.M., LL.Lic., Ph.D.
Doc. JUDr. Zdeňka Králíčková, Ph.D.
Prof. JUDr. Karel Marek, CSc.
Prof. nadzw. dr. hab. Krzysztof Skotnicki
doc. JUDr. PhDr. Miroslav Slašťan, PhD.
Prof. JUDr. Vladimír Sládeček, DrSc.
Ass.-Prof. Dr. iur Armin Stolz
Doc. JUDr. Naděžda Šišková, Ph.D.
Prof. JUDr. Ján Švidroň, CSc.
Prof. JUDr. Ivo Telec, CSc.
Obsah | Contents
OBHAJCA V OPRAVNOM KONANÍ TRESTNOM........................................................ 7
Ivan Šimovček
ASPERAČNÁ ZÁSADA Z POHĽADU ÚSTAVNÉHO PRÁVA........................................ 17
Boris Balog
OBSTRUKCE V TRESTNÍM ŘÍZENÍ.................................................................................. 27
Alexander Nett
JE SLOVENSKÁ PRACOVNOPRÁVNA LEGISLATÍVA PRI ZMENÁCH
V ZÁKONNÍKU PRÁCE INŠPIROVANÁ ZAHRANIČÍM?............................................. 41
Juraj Hamuľák
OBHAJOBA V PRÍPRAVNOM KONANÍ............................................................................. 49
Tomáš Strémy
KDY A JAKOU BUDE MÍT ČESKÁ REPUBLIKA PRÁVNÍ ÚPRAVU
STÁTNÍ SLUŽBY?..................................................................................................................... 59
Kateřina Frumarová
ORGANIZOVANÁ KRIMINALITA V RUSKEJ FEDERÁCII CHARAKTERISTIKA VYBRANÝCH INŠTITÚTOV KONTROLY
UVEDENÉHO FENOMÉNU Z TRESTNOPRÁVNEHO
A KRIMINOLOGICKÉHO HĽADISKA.................................................................................... 67
Miloš Svrček
OBCHODNÉ SPOLOČNOSTI V ŠPORTE – SÚČASNOSŤ A PERSPEKTÍVY
VO SVETLE PROCESU PRIJÍMANIA NOVÉHO ZÁKONA O ŠPORTE....................... 81
Jaroslav Čollák
JEŠTĚ K PRÁVU OBVINĚNÉHO VZDÁT SE NUTNÉ OBHAJOBY
PODLE USTANOVENÍ § 36B TRESTNÍHO ŘÁDU........................................................ 103
Vladimír Lichnovský
NEDOTKNUTEĽNÍ – KRITIKA SUDCOV V EURÓPSKOM
A AMERICKOM KONTEXTE.............................................................................................. 109
Peter Čuroš
OBHAJOBA V ŘÍZENÍ O DOHODĚ O VINĚ A TRESTU.............................................. 123
Dušan Gaľo
VPLYV JUDIKATÚRY ESĽP NA ROZHODOVANIE VNÚTROŠTÁTNYCH
SÚDOV VO VECIACH PRÁVA NA OCHRANU SÚKROMIA...................................... 137
Alexandra Kotrecová & Veronika Skorková
INŠTITÚT SÚKROMNEJ OBŽALOBY V MAĎARSKOM TRESTNOM PRÁVE....... 147
Viliam Seregi
PRÁVO NA PRÁVNÍ POMOC ADVOKÁTA PŘI PODÁNÍ VYSVĚTLENÍ................. 153
Andrej Lobotka
OBHAJOBA ZDRAVOTNICKÝCH PRACOVNÍKŮ...................................................... 159
Kateřina Štrejtová
Pokyny pro autory a podmínky přijetí rukopisů..................................................................167
Požadovaná forma příspěvku.................................................................................................168
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Poslání a struktura časopisu
Acta Iuridica Olomucensia (AIO) jsou recenzovaným odborným právnickým
periodikem vydávaným Právnickou fakultou Univerzity Palackého v Olomouci.
Posláním časopisu je přispět k prohloubení odborného diskurzu v oblasti právní
teorie a rovněž nabídnout řešení problematických otázek vzešlých z právní praxe.
AIO jsou multioborovým právnickým časopisem pokrývajícím problematiku
všech disciplin jurisprudence a všech právnických profesí. Cílem redakce,
která ctí pluralitu názorů, je vytvořit otevřený prostor pro prezentaci výstupů
vědeckých bádání autorů. Redakce přijímá v českém, slovenském a anglickém
jazyce. Časopis je standardně strukturován na následující části:
Odborné články: Jedná se o vědecké práce psané v českém, slovenském nebo
anglickém jazyce vycházející z originální výzkumné činnosti autora nebo
kolektivu autorů, které jsou vnitřně členěny (hypotéza – rozbor problematiky
– závěry), reflektují dosavadní stav vědeckého poznání v oblasti a relevantní
literaturu z oboru. Práce jsou doplněny o poznámkový aparát a obsahují obvyklé
množství citací. Povinnou součástí článku je abstrakt a seznam klíčových slov
v jazyce práce a v anglickém jazyce. Standardní rozsah je minimálně 18.000
znaků (10 normostran).
Diskuze, názory a komentáře: Jedná se o kratší originální vědecké práce prezentující
individuální náhled autora nebo autorského kolektivu na vybrané otázky právní
teorie a právní praxe. Jejich text je vnitřně strukturován, dostatečným způsobem
reflektuje názory doktríny a je obvykle doplněn poznámkovým aparátem.
Standardní rozsah je do 18.000 znaků (10 normostran).
Recenze a anotace: Část věnovaná recenzím odborných publikací čekých,
slovenských i zahraničních autorů představující individuální náhled recententa
na odbornou kvalitu, originalitu a přínos posuzované publikace.
Informace: Část obsahující informace o minulých a budoucích vědeckých akcích,
konferencích a projektech.
© Palacký University, Olomouc, 2013. ISSN 1801-0288
5
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
The aim and structure of journal
Acta Iuridica Olomucensia (AIO) is a scholarly peer-reviewed legal journal
issued by the Faculty of Law, Palacký University in Olomouc, Czech Republic.
AIO is multidisciplinal legal journal covering issues of all legal disciplines and
problems of all legal professions. The aim of editors that respects the pluralism of
opinions is to create open space for the presentation of the outputs of scientific
research of the authors. AIO publishes contributions in Czech, Slovak and English
language. The journal is commonly structured into the following sections:
Research articles: This is a scholarly work written in Czech, Slovak or English
language based on original research activity of author or team of authors, which
is internally divided (hypothesis – an analysis of issue – conclusions), reflects
the current state of scientific knowledge and research outcomes in the particular
field and relevant literature in this field. The work is supplemented by footnotes
and contains the usual number of citations. The usual extent of scientific article
is at least 18.000 characters (10 pages). Abstract and list of keywords in language
of article and in English is required mandatorily.
Discussion, opinions and commentaries: This is a shorter original scientific paper
presenting the individual view of author or team of authors on selected issues of
legal theory or practice. This text is also internally structured, adequately reflects
the views of doctrine and is usually accompanied by footnotes. The usual extent
is up to 18.000 characters (10 pages).
Reviews and annotations: This section contains reviews of publications of Czech,
Slovak and foreign experts representing individual evaluation of professional
quality, originality and impact of the reviewed publication on the discourse in
the particular legal field.
Information: This section contains information about past and future scientific
events, conferences and projects.
© Univerzita Palackého v Olomouci, 2013. ISSN 1801-0288
6
OBHAJCA V OPRAVNOM KONANÍ TRESTNOM1
Defense Counsel in Criminal Appeal Proceedings
Ivan Šimovček
Šimovček, Ivan. Obhajca v opravnom konaní trestnom. Acta Iuridica Olomucen
sia, 2013, Vol. 8, No. 2, pp. 7–15.
Anotácia: Príspevok je zameraný na problematiku úlohy obhajcu v opravnom konaní trestnom. Možnosť opravy trestných rozhodnutí je považovaná za
základný atribút spravodlivého trestného procesu. Na opravnom konaní trestnom sa významne podieľa obhajca obvineného, ktorý v jeho mene vykonáva
celý rad procesných úkonov smerujúcich k náprave chybných rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní a trestných súdov. Činnosť obhajcu obvineného
v opravnom konaní je v zmysle základného procesného práva obvineného na
profesionálnu a kvalitnú obhajobu základným predpokladom dosiahnutia cieľov
spravodlivého trestného konania, ktorými je vydanie rozhodnutí, ktoré by nevyvolávali pochybnosti. V niektorých druhoch opravného konania je úloha obhajcu obvineného povinná a tým aj nezastupiteľná.
Kľúčové slová: Trestné konanie opravné, opravné prostriedky, obhajca, revízia
trestných rozhodnutí
Summary: The paper is focused on the issue of the role of defense counsel in
criminal appeal proceedings. Repair option in criminal matters is regarded as an
essential attribute of a fair criminal trial. On appeal proceedings is closely involved in criminal defense counsel of the accused, who in his behalf by a variety of
procedural measures intended to remedy the erroneous decisions of law enforcement and criminal courts. Activity lawyer accused in appeal proceedings are
subject to the basic procedural rights of the accused to a fair hearing professional
and quality essential prerequisite for achieving the objectives of fair criminal
proceedings, which is issuing decisions that would leave no doubt. In some species the correction procedure is the role of defense counsel of the accused liable
and therefore irreplaceable.
Keywords: Criminal proceedings remedies, remedies, defense attorney, criminal
revision decisions
V príspevku sa chcem zamerať na úlohu obhajcu obvineného v opravnom
konaní trestnom, ktoré je považované za jeden zo základných atribútov spravod1 Tento text bol vyhotovený v rámci projektu VEGA (č. 1/0043/14) „Revízia rozhodnutí
v trestnom konaní“.
7
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
livého trestného konania v demokratickej spoločnosti, nakoľko každé vydané
rozhodnutie v trestnom konaní môže byť aj z hľadiska objektívnych ale aj subjektívnych dôvodov nesprávne a preto tu musia byť zákonné prostriedky na nápravu nesprávnych rozhodnutí. Obhajca svojou činnosťou pri podávaní opravných
prostriedkov proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní a súdov
tak napomáha efektívnemu uplatňovaniu základných procesných práv obvineného v trestnom konaní. Uplatňovanie práva na nápravu rozhodnutia v trestnom konaní je zložitá právna aj skutková činnosť, ktorá je často tak komplikovaná, že samotný obvinený nie je schopný toto právo včas riadne uplatniť. Preto
pri niektorých opravných prostriedkov je účasť obhajcu na opravnom konaní
trestnom nielen žiaduca ale aj vyžadovaná priamo zo zákona.
Podstatou opravného konania ako štádia trestného konania je preskúmavanie rozhodnutí v trestných veciach z hľadiska ich zákonnosti a odôvodnenosti
ako aj správnosti konania, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaných rozhodnutí. a zistenie, či o správnosti, zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia nevznikajú dôvodné pochybnosti.2
Opravné konanie trestné je založená v prevažnej miere na zásade dispozitívnosti, t.j. predpokladom preskúmavanie rozhodnutia je podnet subjektu trestného konania, ktorým je podanie opravného prostriedku. Na druhej strane sa tu
v obmedzenej miere uplatňuje aj zásada oficiality, nakoľko dozorujúci prokurátor
má právo preskúmať a zrušiť rozhodnutia policajta a podriadeného prokurátora
aj bez podania opravného prostriedku proti takému rozhodnutiu.
Obhajcom môže byť len advokát, ktorý je zapísaný v zozname advokátov vedenom v Slovenskej advokátskej komore.3 Advokát je povinný chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Úlohou obhajcu v opravnom konaní trestnom je poskytovať obvinenému potrebnú právnu
pomoc, účelne a efektívne využívať všetky opravné prostriedky proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní a súdov uvedené v zákone. Obhajca
nesmie pripustiť, aby obvinený bol poškodený na svojich právach v opravnom
konaní len preto, že nepozná právo. Právo obhajcu podávať v mene obvineného
opravné prostriedky je priamo zakotvené v zákone. 4
Obvinený si môže zvoliť advokáta tým, že ho písomne splnomocní obhajobou alebo mu ho zvolia iné oprávnené osoby5. Pri úkonoch trestného konania
sa môže dať obhajca zastúpiť advokátskym koncipientom, ak s tým obvinený
súhlasí. V prípravnom konaní, ak ide o konanie o prečine a zločine s výnimkou
obzvlášť závažného zločinu a v konaní pred súdom, ak ide o konanie o prečine.
Obhajcom v trestnej veci nemôže byť advokát, ktorý už bol pribratý ako znalec,
2
Musil, J., Kratochvíl,V., Šámal,P. : Trestní právo procesní. 3. přepracované a doplněné vydání. Praha, C.H. Beck, 2007, s. 875
3 Zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení neskorších predpisov.
4 § 44 ods.2 Trestného poriadku (Zák. č. 301/2005 Z.z. v znení noviel)
5 § 39 Trestného poriadku
8
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
tlmočník alebo prekladateľ alebo ktorý bol ako svedok prejednávaného skutku.
Obhajca rovnako nemôže byť vypočúvaný ako svedok o skutočnostiach, ktoré sa
dozvedel pri výkone obhajoby.
Obvinený v opravnom trestnom konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch musí mať obhajcu (tzv. povinná obhajoba), ak:
1. Ide o prípady povinnej obhajoby už od vznesenia obvinenia (§ 37, ods.1
písm. a),b), c) Trestného poriadku).
2. Obvinený je mladistvý a v čase konania verejného zasadnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku nedovŕšil osemnásty rok.
3. Sú pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať.
4. Ide o konanie proti odsúdenému, ktorý zomrel.6
Súd v týchto prípadoch určí obvinenému lehotu na zvolenie si obhajcu. Ak si
obvinený v tejto lehote obhajcu nezvolí alebo ak tak neurobí ani iná oprávnená
osoba, ustanoví mu obhajcu (ex offo) v konaní pred súdom predseda senátu, v
prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie.
Ak je dôvodná obava, že by mohlo byť zmarené konanie pred súdom pre
neprítomnosť ustanoveného alebo zvoleného obhajcu, môže byť obvinenému
ustanovený náhradný obhajca.
Obhajca v opravnom trestnom konaní je povinný zachovávať mlčanlivosť
o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone obhajoby a tejto
povinnosti ho môže zbaviť len klient – obvinený. Obhajca je povinný poskytovať
obvinenému potrebnú právnu pomoc, obhajovať jeho záujmy, starať sa, aby boli
v opravnom konaní využité všetky možnosti, umožňujúce nápravu chybných
rozhodnutí.
Činnosť obhajcu v rámci opravného konania nemá za účel predkladať návrhy
a dôkazy na objasnenie skutkového a právneho stavu veci. V opravnom konaní sa
spravidla nezisťujú nové skutkové okolnosti a právne posúdenie sa preskúmava
na základe skutkového zistenia prvostupňového orgánu, prípadne u niektorých
opravných prostriedkov doplneného aj čiastočne zmeneného pred opravným
orgánom. Súčasne sa v opravnom konaní overuje správnosť a zákonnosť napadnutých prvostupňových rozhodnutí. Nesprávnosť týchto rozhodnutí sa prejavuje
vo chybách skutkových (error in facto), hmotno-právnych (error in iure) a procesných (error in procedendo).
Z hľadiska spôsobu vybavenia opravného prostriedku v trestnom
konaní rozlišujeme, či pôjde o uplatnenie princípu apelačného (reformatívneho), princípu kasačného alebo kombinácie týchto prvkov.
Apelačný princíp umožňuje orgánu, ktorý koná o opravnom prostriedku
proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu, zrušenie tohto rozhodnutia, napra6 § 38 odst.2, písm. a),b),c),d) Trestného poriadku
9
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
venie jeho chýb a vydanie nového, už bezchybného rozhodnutia. V rámci apelácie možno napadnúť ako skutkové tak aj právne chyby rozhodnutia. Dôležité
je možnosť meniť skutkový stav zistený súdom prvého stupňa na základe vlastného dokazovania v preskúmavacom konaní. Výhodou takého konania je jeho
hospodárnosť a rýchlosť. Nevýhodou je možné nebezpečenstvo zásadných zmien v zisteniach skutkového stavu, ktoré však už nebude možné na základe riadneho opravného prostriedku preskúmať.
Pri uplatnení kasačného princípu orgán, ktorý koná o opravnom prostriedku,
ak zistí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, toto rozhodnutie zruší a prikáže
vráti vec na nové konanie prvostupňovému orgánu. Zistený skutkový stav na
prvej inštancii je pre opravný orgán zaväzujúci a v podstate nedotknuteľný, čiže
opravný orgán nevykonáva dokazovanie v rámci opravného konania.
Opravné konanie trestné na Slovensku aj v Čechách je založené prevažne na
princípe kasačnom modifikovanom apelačnými prvkami.
V justičnej praxi je časté, že rozhodnutie vydané v prvom stupni nie je uspokojujúce pre všetky strany zúčastnené na konaní, ktoré majú často protiľahlé
záujmy. Oslobodzujúci rozsudok preto nebude vyhovovať najmä prokurátorovi,
ktorý sa snažil dosiahnuť odsúdenie obžalovaného, ale ani poškodenému, ktorý
sa usiloval o prisúdenie nároku na náhradu škody, a naopak s odsúdením nebude často spokojný obžalovaný, ktorý chcel presvedčiť súd o svojej nevine alebo
aspoň menšej vine, ako mu obžaloba dávala za vinu. Subjektívne presvedčenie
procesných strán o správnosti rozhodnutia nie je dostatočným podkladom pre
uplatňovanie opravných prostriedkov.
Hlavným dôvodom existencie právnej úpravy opravných prostriedkov je
úvaha, že akékoľvek rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní a súdu
môže byť nesprávne i z objektívnho hľadiska, pretože i napriek snahe o čo
najkvalitnejšiu úpravu jednotlivých štádií trestného konania a pri snahe dotknutých orgánov o vecne správne, zákonné a spravodlivé rozhodnutie, môže
dôjsť vzhľadom k zložitosti a komplikovanosti skutkových i právnych otázok
k chybám a nedostatkom, ktoré potom ovplyvňujú správnosť rozhodnutia.7
Opravné konanie má potom za cieľ zvýšiť garancie zákonnosti a spravodlivosti rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdu v tom smere, aby
rozhodnutia nevyvolávali pochybnosti nielen u zainteresovaných strán konania
ale aj v širokej verejnosti.
Opravné konanie musí byť upravené tak, aby bolo prístupné v čo najširšej
miere všetkým osobám zúčastneným na trestnom konaní, a to tak formou, ako
aj obsahom, aby jeho vykonávanie bolo zbavené všetkého zbytočného formalizmu a poskytlo maximálne záruky správneho rozhodnutia. Kvalifikovaná účasť
7 Jalč, A.: Opravné konanie. In: Šimovček, I. a kol.: Trestné právo procesné. Plzeň, Aleš
Čeněk 2011, s. 321
10
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
obhajcu na opravnom konaní trestnom je jednou z najvýznamnejších záruk
dosiahnutia spravodlivého opravného konania trestného.
Úloha obhajcu pri podávaní jednotlivých opravných prostriedkoch.
Opravné prostriedky možno charakterizovať ako právne inštitúty, ktorými
sa strany trestného konania, prípadne iné oprávnené osoby, domáhajú preskúmania rozhodnutia príslušným opravným orgánom činným v trestnom konaní alebo opravným súdom za účelom dosiahnutia nápravy. Rozlišujeme riadne
opravné prostriedky (sťažnosť, odvolanie a odpor) podávané proti neprávoplatným rozhodnutiam a opravné prostriedky mimoriadne (preskúmanie rozhodnutí orgánov činných v prípravnom konaní trestnom generálnym prokurátorom,
dovolanie a obnova), ktoré je možné podať proti už právoplatným rozhodnutiam.
Sťažnosť je riadnym opravným prostriedkom proti uzneseniu. Uznesením sa
spravidla riešia otázky menšej závažnosti a tomu zodpovedá i úprava opravného prostriedku tak, aby boli zachované procesné práva oprávnených osôb žiadať
preskúmanie postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ale zároveň
nebolo konanie zaťažené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neustáleho preskúmavania akéhokoľvek rozhodnutia prevažne procesnej alebo technickej povahy.
Pokiaľ je sťažnosť vôbec prípustná, nemá vždy odkladný účinok a konanie o nej
je jednoduchšie, pružnejšie a menej formalizované. Tomu zodpovedá obmedzený okruh osôb oprávnených podať sťažnosť, kratšie lehoty a spôsob rozhodovania o nich.
Sťažnosť je prípustná proti ktorémukoľvek uzneseniu policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania a proti uzneseniu súdu a prokurátora len v tých
prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa.
Sťažnosť nie je prípustná proti opatreniam orgánov činných v trestnom
konaní a súdu. Proti uzneseniu generálneho prokurátora možno podať sťažnosť,
iba ak ide o uznesenie o zaistení majetku. Sťažnosť nie je prípustná proti rozhodnutiu, ktoré vydávajú súdy a prokurátori ako orgány druhého stupňa, a to nie len,
keď priamo rozhodujú o sťažnosti proti uzneseniu, ale i v tých prípadoch, keď
rozhodujú ako druhostupňové orgány.
Podanie sťažnosti má odkladný účinok len tam, kde to zákon výslovne ustanovuje. V Trestnom poriadku sa stretneme pomerne s veľkým množstvom uznesení, ktoré nie sú právoplatné, pritom však sú už vykonateľné. Ide predovšetkým
o také uznesenia, ktorých odkladný účinok by mohol zmariť ich zmysel. V prípade, ak by výkon uznesenia mal nezvratný účinok, priznáva zákon sťažnosti
odkladný účinok a takéto uznesenie možno vykonať až potom, čo nadobudne
právoplatnosť.
11
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
Oprávnenými osobami k podaniu sťažnosti sú osoby určené zákonom.8
Zákon pripúšťa, aby za oprávnenú osobu, ktorej sa uznesenie priamo dotýka (t.j.
v jej mene) alebo v prospech takejto osoby (t.j. vlastným menom) podal sťažnosť
niekto iný. Za obvineného tak môže urobiť obhajca, ak je obvinený pozbavený
spôsobilosti na právne úkony alebo je jeho spôsobilosť obmedzená, môže obhajca podať sťažnosť proti uzneseniu v prospech obvineného i proti jeho vôli, a to
i v prípade, kedy sa obvinený sťažnosti sám vzdal. Obhajca však musí v tomto
prípade podať sťažnosť pod vlastným menom. Obvinenému je však i v týchto
prípadoch zachované vlastné právo sťažnosti.
Sťažnosť podaná za obvineného obhajcom môže byť vzatá späť len s výslovným súhlasom obvineného.
Sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní
od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby
mladistvého obvineného, ktorú je jdeho obhajca povinný podať podať ihned po
vyhlásení uznesenia9. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho bo
obhajcovi, plynie lehota od toho oznamenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.
Obhajca v mene obvineného podáva sťažnosť vo forme podania a možno ňou
napadnúť uznesenie pre nesprávnosť niektorého výroku, pre zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu
predchádzalo, ak toto porušenie mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku
uznesenia. Obhajca je oprávnený v sťažnosti uviesť skutočnosti a dôkazy, ktoré
neboli známe v prvostupňovom konaní.
Odvolanie môžeme charakterizovať ako riadny opravný prostriedok
proti rozsudku súdu prvého stupňa. Z hľadiska rozsahu preskúmavania sa
u odvolania uplatňuje princíp vymedzeného preskúmavania zo strany osoby,
ktorá podala opravný prostriedok, pričom odvolací súd preskúmava rozsudok
ex nunc, t.j. z hľadiska skutkových zistení a právnych záverov existujúcich v dobe
rozhodovania odvolacieho súdu.10
V Čechách novela trestného poriadku (Zák. č. 265/2001 Zb.) výrazne posilnila apelačný princíp v odvolacom konaní a odvolanie sa mohlo oprieť o nové
skutočnosti a dôkazy. Na druhej strane bol zvolený formálnejší prístup k obsahu
odvolania a k jeho odôvodneniu.
Odvolací súd takto môže sám rozhodnúť vo veci, ak možno nové rozhodnutie
urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Odvolací
8 Ide najmä o osobu, ktorej sa uznesenie priamo dotýka (obvinený, znalec, osoba, ktorej
bola uložená poriadková pokuta), ďalej prokurátor, osoby ktoré by mohli podať v prospech
obvineného odvolanie, v prípade, že ide o uznesenie o väzbe a o ochrannom liečení a pod.
9 § 83 ods. 2 Trestného poriadku
10 Jalč, A.: Opravné konanie. In: Šimovček, I. a kol.: Trestné právo procesné. Plzeň, Aleš
Čeněk 2011, s. 331
12
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
súd vykoná dokazovanie potrebné pre rozhodnutie o odvolaní s výnimkou tých
prípadov rozsiahleho a ťažko vykonateľného doplnenia dokazovania, ktoré by
nahradzovalo činnosť súdu prvého stupňa.
Odvolací súd pri rozhodovaní môže prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli
vykonané na jeho verejnom zasadnutí a tieto dôkazy hodnotí v nadväznosti na
dôkazy vykonané súdom prvého stupňa, pričom je viazaný hodnotením týchto dôkazov vykonaným súdom prvého stupňa s výnimkou tých dôkazov, ktoré
odvolací súd sám na verejnom zasadnutí vykonal.11
Odvolací súd má právo sám napraviť chyby napadnutého rozhodnutia tým,
že po zrušení napadnutého rozsudku sám rozhodne vo veci. Od zistenia skutkového stavu prvostupňovým súdom sa odvolací súd môže podstatne odlíšiť len za
podmienok, ak v odvolacom konaní vykonal znovu niektoré pre skutkové zistenia podstatné dôkazy, ktoré boli už vykonané na hlavnom pojednávaní, alebo ak
vykonal dôkazy, ktoré neboli vykonané na hlavnom pojednávaní.
Nový slovenský Trestný poriadok v odvolacom konaní preferuje kasačný
princíp, nakoľko odvolací súd, ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových
zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať nové dôkazy, vec vráti spravidla súdu prvého stupňa, aby ju znovu
v potrebnom rozsahu prejednal. Odvolací súd však uplatní kasačný princíp len
vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými
ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom. Apelačný prvok
zostal v odvolacom konaní zachovaný, nakoľko odvolací súd môže konanie
doplniť dôkazmi nevyhnutnými na to, aby sám mohol o odvolaní rozhodnúť.
Trestný poriadok zásadne predpokladá, že opravný prostriedok musí byť
odôvodnený. Možno vysloviť názor, že s odôvodnením opravného prostriedku je
spätý aj rozsah uplatnenia revízneho princípu v opravnom konaní.
Úloha obhajcu pri podaní odvolania proti rozsudku je vyžadovaná priamo
zo zákona. Ak je obžalovaný prítomný pri vyhlásení rozsudku, môže urobiť
vyhlásenie o opravnom prostriedku po porade s obhajcom.12 Odvolanie, ktoré za
obžalovaného podáva obhajca musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napadá a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu,
ktoré rozsudku predchádzalo.13 Úloha obhajcu pri odôvodňovaní odolania proti
rozsudku nie je jednoduchá, nakoľko lehota na podanie odvolania začína plynúť
už od vyhlásenia rozsudku a väčšinou uplynie do doručenia písomného vyhotovenia rozsudku obhajcovi. Obhajca pri vypracovaní odvolania a najmä jeho
odôvodnenia nemá takto k dispozícii celkové písomné odôvodnenie rozsudku
súdom a vychádza zo zápisnice o hlavnom pojednávaní.
11 Musil, J., Kratochvíl,V., Šámal,P. : Trestní právo procesní. 3. přepracované a doplněné vydání. Praha, C.H. Beck, 2007, s. 400
12 § 310 ods. 1 Trestného poriadku
13 § 311 ods. 2 trestného poriadku
13
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
Jednoduchšia je úloha obhajcu pri napadnutí trestného rozkazu odporom,
kde má obhajca k dispozícii nielen odsudzujúci výrok, ale aj jeho písomné odôvodnenie. Na viac odpor nemusí byť odôvodnený, nakoľko včasne a oprávnené
podanie odporu má za následok zrušenie trestného rozkazu a samosudca nariadi
hlavné pojednávanie na podklade pôvodnej obžaloby. V tejto súvislosti v rámci
prác na rozsiahlej novele Trestného poriadku sú diskutované otázky, týkajúce sa
možnosti odmietnutia odporu, vrátane jeho povinného odôvodňovania v prípade, ak by ho podal v mene obvineného jeho obhajca. Úloha obhajcu pri podaní
odporu spočíva predovšetkým v správnom posúdení, či vôbec podať odpor
vzhľadom na neistotu možného rozsudku na hlavnom pojednávaní, ktorý môže
byť z hľadiska obvineného horší než samotný trestný rozkaz.
V opravnom konaní začatom na základe podania mimoriadnych opravných
prostriedkov, ktoré smerujú proti skutkovým chybám napadnutého rozhodnutia
(obnova konania) alebo proti jeho právnym chybám (dovolanie) význam účasti
obhajcu narastá, vzhľadom na skutkovú a právnu komplikovanosť mimoriadneho
opravného konania.
Obvinený môže podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu a v konaní
o dovolaní musí byť zastúpený obhajcom.14
U dovolania sa uplatňuje princíp kasačný a apelačné prvky sa využívajú len
vo veľmi obmedzenom rozsahu. Najvyšší súd, ktorý rozhoduje o dovolaní, môže
rozhodnúť vo veci samej len na základe skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozhodnutí správne zistený. Uplatnenie kasačného princípu pri dovolaní
znamená, že ťažisko dokazovania je v pred orgánom a súdom prvého stupňa
a v obmedzenom rozsahu aj v konaní o riadnych opravných prostriedkov.15
Obhajca je povinný sa v dovolaní sústrediť na komplexnosť argumentácie,
najmä na správne určenie zákonného dôvodu dovolania v zmysle zákona.16
Možno však vysloviť názor, že najmä na základe obhajcom podaného a odôvodneného dovolania Najvyšší súd na neverejnom zasadnutí vykoná dokazovanie prečítaním zápisnice alebo iných písomností alebo oboznámením vecného dôkazu alebo zvukového, obrazového alebo obrazovo-zvukového záznamu,
v prípade potreby aj jeho predvedením na technickom zariadení a prípadne vydá
rozhodnutie o odmietnutí dovolania.
Ak Najvyšší súd rozhoduje o dovolaní na verejnom zasadnutí a nie je možné
doručiť upovedomenie o termíne verejného zasadnutia priamo dotknutej osobe, postačuje upovedomenie obhajcu o jeho termíne, ktorého účasť na verejnom zasadnutí o dovolaní je zárukou dodržiavania procesných práv obvineného
v opravnom konaní.
14 § 373 Trestného poriadku
15 Musil, J., Kratochvíl,V., Šámal,P. : Trestní právo procesní. 3. přepracované a doplněné vydání. Praha, C.H. Beck, 2007, s. 882
16 Dôvody dovolania sú taxatívne uvedené v § 371 ods.1 Trestného poriadku
14
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Pri obnove konania odsúdený musí mať obhajcu len v prípade, ak ide o konanie proti odsúdenému, ktorý zomrel.17
V konaní o návrhu na povolenie obnovy (iudicium rescindens) sa obhajca zameriava na predloženie dôkazov, potvrdzujúcich skutočnosti, predtým
súdu alebo orgánu činnému v trestnom konaní neznáme, ktoré by mohli samy
o sebe alebo v spojení s dôkazmi skorej už známymi odôvodniť iné rozhodnutie.
Ďalej na skutočnosti, dokazujúce, či orgán činný v trestnom konaní alebo súd
neporušil v pôvodnom konaní svoje povinnosti konaním naplňujúcim skutkovú
podstatu trestného činu. Dokazovanie na súde sa tak vykonáva len na základe
návrhov strán.
Obnova konania sa povolí len vtedy, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so
skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie. V prípade povolenia obnovy konania sa obhajca na obnovenom konaní (iudicium
rescisorium)18 sústreďuje na predkladanie dôkazov, rozsah ktorých vychádza
z pôvodne podanej obžaloby, alebo v prípravnom konaní z vymedzenia skutku
v uznesení o začatí trestného stíhania.
Opravný prostriedok ako inštitút slúžiaci na dosiahnutie nápravy rozhodnutia, je zakotvený nielen v platných trestno-procesných kódexoch, ale svoje stále
miesto zaujímal aj v procesných kódexoch rokmi prekonaných. Aj pri pohľade
do budúcnosti ťažko možno predpokladať, že by svoju pevnú pozíciu stratil. Pre
rozhodovanie je charakteristický subjektívny prvok a preto ani najdokonalejšia
právna úprava nemôže zaručiť správnosť rozhodnutia. Demokratické právna
úprava opravného konania trestného vyžaduje, aby rozhodnutia boli napadnuté
len v odôvodnených prípadoch, z tohto dôvodu zákon vyžaduje, aby podanie
opravného prostriedku bolo odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa
rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré
rozhodnutiu predchádzalo. V tejto súvislosti je úloha obhajcu v opravnom konaní
nanajvýš vyžadovaná a nezastupiteľná z haľadiska plného uplatenia základných
procesných práv obvineného v trestnom konaní.
Prof. JUDr. Ivan Šimovček, CSc.
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Vedúci Katedry trestného práva a kriminológie
17 § 38 ods. 2, písm. d) Trestného poriadku
18 Šámal, P.: Opravné prostředky v trestním řízení. Praha, C.H. Beck 1999, s. 62
15
ASPERAČNÁ ZÁSADA Z POHĽADU
ÚSTAVNÉHO PRÁVA
The Asperation Principle from the Perspective of the Constitutional Law
Boris Balog
BALOG, Boris. Asperčná zásada z pohľadu ústavního práva. Acta Iuridica Olo
mucensia, 2013, Vol. 8, No. 2, pp. 17–25.
Abstrakt: Príspevok sa venuje asperačnej zásade, ktorá je inštitútom trestného
práva. Neanalyzuje ho z pohľadu trestného práva, ale venuje sa jeho ústavno-právnym aspektom. Príspevok poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu,
v ktorom tento posudzoval dodržanie princípu proporcionality pri zásahu
do základných práv a slobôd v dôsledku uplatnenia asperačnej zásady.
Klíčová slova: Právny poriadok, cudzí vplyv, ústava, základné práva a slobody,
proporcionalita
Abstract: The Paper considers the Asperation Principle, which is the institute
of criminal law. The Paper does not analyze it from the Perspective of criminal
law, but is devoted to its constitutional aspects. The Paper refers to the decision
of the Constitutional Court, where it judged the compliance with the principle
of proportionality in affecting the fundamental rights and freedoms as a result of
the application of the Asperation Principle.
Keywords: Legal order, foreign influence, Constitution, basic human rights and
freedoms, Proportionality
1. Úvod
Ani slovenský právny poriadok sa počas svojho doterajšieho vývoja nevyhol
prenikaniu vplyvov zo zahraničných právnych úprav. Tieto vplyvy a právne inštitúty, ktoré boli implantované do slovenského právneho poriadku, nepochádzali
len z tradičného prostredia kontinentálneho práva, ktorým bolo slovenské právo
celkom prirodzene ovplyvňované, ale zahraničné vplyvy pochádzali aj z prostredia amerického práva.
Takéto zahraničné, osobitne americké vplyvy, sa dostali v Slovenskej republike napríklad do trestného práva hmotného, súčasťou ktorého sa stala zásada „trikrát a dosť“. Implantovanie tejto zásady v roku 2003 bolo spojené tiež
s novou úpravou niektorých viac tradičnejších právnych inštitútov, ktoré pod
dojmom zahraničných vplyvov nadobudli nový charakter, či obsah. Išlo naprí-
17
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
klad o povinné uplatnenie tzv. asperačnej zásady, ak súd ukladá úhrnný trest
odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň
jeden je zločinom.
Zásada „trikrát a dosť“ a asperačná zásada sú inštitúty trestného práva, no
majú nepochybne aj ústavno-právny rozmer, pretože sa obe týkajú ukladania
trestov, čo stále prináša zásah do základných práv a slobôd, osobitne v prípade
trestu odňatia slobody zásah do osobnej slobody zaručenej čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Preto je možné venovať sa im nielen z tradičného trestno-právneho hľadiska, ale tiež z pohľadu ústavného práva.
2. Asperačná zásada ako súčasť trestnej legislatívy
Preskúmanie požiadaviek ústavy na zásah štátu do základných práv a slobôd si
vyžaduje najmä asperačná zásada. Uplatnenie asperačnej zásady, či tzv. zostrujúcej zásady, totiž znamená výrazný zásah a obmedzenie základných práv a slobôd
osoby – páchateľa. Jej právna úprava preto musí zohľadňovať požiadavky a limity
ústavy stanovené pre legitímny zásah štátu do základných práv a slobôd.
Asperačná zásada je v súčasnosti upravená v § 41 ods. 2 Trestného zákona.1
Znamená, že ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia
slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Horná
hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3 Trestného zákona. Popri
treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu,
ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
Samotnú asperačnú zásadu nie je možné pokladať za novodobý implantát
v slovenskom právnom poriadku. Jej korene v našom právnom prostredí siahajú
až do 19. storočia. V moderných dejinách sa s asperačnou zásadou na území
Slovenska po prvýkrát stretávame už v rámci Uhorského trestného zákonníka
o zločinoch a prečinoch (zákonný článok V/1878), ktorý bol po vzniku Československej republiky tzv. recepčnou normou prebratý do právneho poriadku
Československej republiky.
K obligatórnemu využitiu asperačnej zásady na území Slovenska, avšak
nie v súvislosti s trestaním súbehu, po prvýkrát dochádza až od 22. júla 1941,
keď nadobudol účinnosť zákon č. 167/1941 Sl. z. o prísnejšom trestaní niekto1 Účelom predloženého príspevku nie je venovať sa detailne asperačnej zásade ako takej.
K asperačnej zásade z trestnoprávneho hľadiska napr. – KURUCOVÁ, V. Rozdielny výklad
zásad pre ukladanie trestov a problémy s tým súvisiace. In Teoretické úvahy o práve. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, 2013 alebo ŠAMKO, P. Znižovanie
a zvyšovanie trestných sadzieb pri ukladaní trestu odňatia slobody. Justičná revue, 2006, č.
8–9.
18
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
rých trestných činov spáchaných využitím zatmenia alebo leteckého poplachu.
V zmysle § 1 tohto zákona platilo, že ak páchateľ využil zatmenie alebo letecký
poplach na spáchanie niektorého z taxatívne stanovených trestných činov, malo
to za následok zvýšenie hornej hranice zákonnej trestnej sadzby trestu odňatia
slobody, a to pri zločine o dva roky a pri prečine o jeden rok.
Prvý unifikovaný Trestný zákon na území Československa, zákon č. 86/1950
Sb. účinný od 1. augusta 1950, vo vzťahu k trestaniu súbehu stanovil, že v prípade,
ak u zbiehajúcich sa trestných činov budú horné hranice trestných sadzieb trestu
odňatia slobody rôzne, tak sa trest vymeria podľa toho zákonného ustanovenia,
ktoré sa vzťahuje na čin z nich najprísnejšie trestný. S využitím asperačnej zásady
– v podobe obligatórneho zvýšenia hornej hranice trestnej sadzby trestu odňatia
slobody o jednu štvrtinu – ráta Trestný zákon č. 86/1950 Sb. len v prípade, ak
sú pri zbiehajúcich sa trestných činoch horné hranice trestných sadzieb trestu
odňatia slobody rovnaké. Avšak i pri obligatórnom zvýšení hornej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody Trestný zákon ďalší postup súdu – teda určenie
konkrétnej výšky trestu – ponechával na voľnej úvahe súdu, keďže pri ukladaní
konkrétneho trestu mu zákon neukladal povinnosť uložiť trest v konkrétnej časti
upravenej (sprísnenej) trestnej sadzby. Vo vzťahu k minimálnej výške úhrnného
trestu zákon len stanovil, že ak sú dolné hranice trestných sadzieb odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. V konečnom
dôsledku tak Trestný zákon z roku 1950 ponechával súdu voľnosť pri rozhodovaní o treste. Ten na základe vlastného uváženia po zohľadnení všetkých okolností prípadu a osoby páchateľa rozhodol, aký vysoký bude trest odňatia slobody,
pričom priestor, ktorý mu zákonné zvýšenie hornej hranice poskytlo, mohol, no
nemusel využiť, čo už záviselo na jeho posúdení konkrétneho prípadu.
Trestný zákon č. 140/1961 Zb. účinný od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu
súbehu vôbec nerátal s využitím asperačnej zásady v súvislosti s hornou hranicou trestnej sadzby úhrnného trestu, len stanovil, že ak súd odsudzuje páchateľa
za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného
ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Prvky
asperačnej zásady boli využité len v rámci právnej úpravy ukladania trestu odňatia slobody obzvlášť nebezpečnému recidivistovi.
Z uvedeného historického prehľadu vidno, že aj keď má asperačná zásada
určitú tradíciu v slovenskom právnom prostredí, jej použitie nebolo obligatórne.
V trestnoprávnej úprave sa (v súvislosti s trestaním súbehu) s obligatórnym využitím asperačnej zásady na území Slovenska až do roku 2003 nestretávame, a to
ani v trestnoprávnej úprave vojnovej Slovenskej republiky či v (socialistickej/
komunistickej) trestnoprávnej úprave po roku 1948, o ktorých nedemokratickom, resp. totalitnom charaktere nemožno mať najmenších pochýb.
Rok 2003 znamenal prelom v dovtedajšej právnej úprave asperačnej zásady na území Slovenska. Prvýkrát bola v roku 2003 asperačná zásada zavede-
19
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
ná do slovenského právneho poriadku v rovine jej povinného použitia súdom
v súvislosti s trestaním súbehu. Dôvodom novely v tom čase účinného Trestného
zákona bol vysoký stav násilnej kriminality na Slovensku a nemožnosť trvalej
resp. dostatočnej izolácie páchateľov tejto násilnej činnosti. Táto novela zaviedla okrem asperačnej zásady aj spomínanú zásadu „trikrát a dosť“, ktorá bola
inšpirovaná americkou právnou úpravou. Asperačná zásada bola zavedená tiež
z dôvodu izolácie najnebezpečnejších zločincov a zefektívnenia boja so závažnou
trestnou činnosťou.2
Asperačná zásada sa stala aj súčasťou nového Trestného zákona č. 300/2005
Z. z. a tento ju pôvodne zakotvil v § 41 ods. 2 tým spôsobom, že, oproti súčasnému zneniu uvedenému vyššie, obsahovala pôvodná právna úprava asperačnej
zásady tiež zákonný pokyn uložený súdu, že pri naplnení zákonných podmienok jej uplatnenia, bol súd povinný zo zákona uložiť páchateľovi trest nad jednu
polovicu trestnej sadzby odňatia slobody určenej použitím asperačnej zásady.
Zákonodarca pôvodne vychádzal z predpokladu, že každý, kto vo viacčinnom
súbehu spácha čo i len dva úmyselné trestné činy, z ktorých aspoň jeden je zločinom, je automaticky natoľko nebezpečným páchateľom, že v záujme ochrany
spoločnosti musí byť postihnutý trestom odňatia slobody uloženým mu v rámci
sprísnenej trestnej sadzby.
3. Asperačná zásada z pohľadu ústavného práva
Napriek tomu, že prísnosť je imanentným znakom asperačnej zásady a svojou prísnosťou dotvára drakonické znaky slovenskej trestnej legislatívy vytvorené najmä implantovaním zásady trikrát a dosť, nie je možné uplatňovanie
takýchto zásad, aj keď vedené nepochybne vážnymi a opodstatnenými dôvodmi,
odtrhnúť od tých princípov, ktoré stanovuje pre právo a právnu/zákonnú úpravu spoločenských vzťahov ústava. Ústavné princípy, osobitne vyjadrené v čl. 1
ods. 1 ústavy musia byť zákonodarcom zohľadnené pri prijímaní každého zákona, dokonca osobitne takého zákona, ktorý prináša zásah do základných práv
a slobôd. V takomto prípade musia byť zohľadnené aj požiadavky a limity čl.
13 ods. 4 ústavy. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy sa pri obmedzovaní základných práv
a slobôd musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť
len na ustanovený cieľ.
Ústavná požiadavka čl. 13 ods. 4 sa vzťahuje aj na trestnú politiku štátu
a právnu úpravu jej jednotlivých inštitútov. Z ústavnej požiadavky dbať na podstatu a zmysel základných práv a slobôd pri ich obmedzení a toto obmedzenie
použiť len na ustanovený cieľ vyplýva povinnosť zákonodarcu zachovať princíp
proporcionality medzi účelom, ktorý sleduje zavedením a právnou úpravou určitého trestnoprávneho inštitútu a charakterom a intenzitou tohto inštitútu.
2 Bližšie k dôvodom aj - BALÁŽIKOVÁ, A. Asperačná zásada v slovenskom trestnom práve.
Justičná revue, 2006, č. 11, s. 1593.
20
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Posudzovanie racionálnej väzby medzi zákonodarcom sledovaným účelom
a zvoleným normatívnym prostriedkom je prvým kritériom, podľa ktorého sa
posudzuje zachovanie princípu proporcionality. Prekročenie princípu proporcionality zakladá nielen porušenie čl. 13 ods. 4 ústavy, ale zasahuje aj materiálne
chápaného právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.
Presadzovanie materiálneho, nie formálne chápaného právneho štátu, znamená povinnosť zákonodarcu uplatňovať popri formálnom rešpektovaní ústavy
aj akceptovanie princípov materiálneho právneho štátu. Koncepcia materiálneho právneho štátu vyplývajúca z čl. 1 ods. 1 ústavy akcentuje vo vzťahu k zákonodarcovi požiadavku rešpektovania základných práv a slobôd v rámci normatívnej regulácie spoločenských vzťahov. Koncepcia materiálneho právneho štátu
zahŕňa zároveň požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy,
ktorá má zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej regulácii, vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom (zákonodarcom deklarovanému účelu právnej regulácie)
a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi koncept materiálneho právneho štátu.3
Dodržanie princípu proporcionality je možné preskúmať v teste proporcionality. Test proporcionality sa realizuje v týchto krokoch 1. Posúdenie, či preskúmavaná norma, konanie spadá pod rozsah základného práva, s ktorým je namietaný jej nesúlad.
2. Posúdenie, či namietaným ustanovením dochádza k zásahu do daného
základného práva.
3. Posúdenie, či je daný zásah v súlade so zákonom – test legality.
4. Ak sú v danom poradí splnené predchádzajúce kroky, nasleduje ďalej
posúdenie princípom proporcionality, ktorý je klasicky založený
na týchto troch krokoch.
a. Prvým krokom je hľadisko vhodnosti, resp. dostatočne dôležitého
cieľa a racionálnej väzby medzi právnou normou a cieľom (účelom)
právnej úpravy - test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate
aim/effect), teda test vhodnosti (Geeignetheit) znamená posúdenie
toho, či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu a zahŕňa tiež test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu–či daným prostriedkom je možné dosiahnuť
akceptovateľný cieľ.
b. Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti
či použitia najmenej drastických – šetrnejších prostriedkov - test
nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného prostriedku –
3 OROSZ, L., SVÁK, J., BALOG, B. Základy teórie konštitucionalizmu. 2. Vydanie. Eurokódex: Bratislava, 2012. s. 149.
21
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity) – teda
či nebolo možné použiť šetrnejší zásah.
c. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova - (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict
sense, proporcionate effect), ktorý zahŕňa jednak (4c1) praktickú
konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania maxima
z obidvoch základných práv, a jednak (4c2) tzv. Alexyho vážiacu
formulu, resp. vážiaci vzorec.
Asperačná zásada v jej pôvodnom znení v § 41 ods. 2 Trestného zákona
č. 300/2005 Z. z. vyvolala pochybnosti o jej súlade s ústavou práve z hľadiska
zachovania princípu proporcionality a ústavných medzí obmedzovania základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 4 ústavy a dodržania princípov právneho
štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová „súd uloží
páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“
nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v rámci svojho rozhodovania sformuloval základnú požiadavku,
ktorá sa týka normotvorby štátu v rámci trestnej legislatívy, ktorá musí napĺňať
požiadavky materiálneho právneho štátu. Zákonodarca má právo zákonmi formovať trestnú politiku štátu, toto jeho právo však nie je v materiálnom právnom
štáte absolútne. Zákonodarca je totiž v rámci svojej normotvornej činnosti limitovaný, a to povinnosťou zaistiť súlad právnej úpravy s ľudskými právami, tak
ako sú vymedzené v záväzných vnútroštátnych a medzinárodných prameňoch
práva. Zákonodarca ani v rámci boja s kriminalitou nesmie opúšťať základné
konštanty moderného demokratického právneho štátu rešpektujúceho a chrániaceho základné ľudské práva a slobody, vrátane základných ľudských práv
a slobôd páchateľa trestného činu, a to predovšetkým požiadavku primeranosti,
zásadu pomocnej úlohy trestného práva a poňatie trestného práva ako prostriedku ultima ratio, ako aj princíp humanity trestného práva.
Zásah do základných práv páchateľa trestného činu môže byť ústavne konformný len v prípade, že okrem zákonného základu a legitímneho cieľa vyjadreného v cieľoch trestnej politiky štátu a v účele trestu samotného rešpektuje
zásadu proporcionality vyžadujúcu rešpektovanie primeranosti medzi povahou, okolnosťami či následkami spáchaného trestného činu a prísnosťou trestu
vzhľadom na jeho účel. Ústava výslovne neobsahuje požiadavku, aby bol trest
primeraný trestnému činu, za ktorý je tento trest ukladaný. Z materiálneho právneho štátu, ku ktorému sa Slovenská republika v čl. 1 ods. 1 ústavy prihlásila
a z ústavnej úpravy obmedzovania základných práv a slobôd v čl. 13 ods. 4 ústavy
ale vyplýva, že aj trestanie, osobitne trestom odňatia slobody, je prípustné ako
22
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
zásah do základných práv a slobôd len v miere, v akej obstojí v teste proporcionality.
Test proporcionality uvedený vyššie, aplikovaný na asperačnú zásadu prináša
nasledovné vyhodnotenie –
1. asperačná zásada spadá pod rozsah osobnej slobody,
2. aplikáciou asperačnej zásady dochádza k zásahu do osobnej slobody,
3. tento zásah má právny základ v Trestnom zákone, ktorý spĺňa požiadavku dostatočnej určitosti, jasnosti a predvídateľnosti,
4. napadnuté ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona zároveň predstavuje legislatívne opatrenie, ktoré je vhodné na zaistenie zákonodarcom sledovaného legitímneho cieľa – ochrany spoločnosti pred páchateľmi viacerých trestných činov, predovšetkým prostriedkami ochrannej funkcie
trestu a generálnej prevencie.
Z hľadiska testu proporcionality preto nemožno asperačnú zásadu ako takú
hodnotiť ako exces v trestnej legislatíve štátu, ktorý by prekročil ústavné mantinely vymedzené v čl. 1 ods. 1 a v čl. 13 ods. 4 ústavy. Uvedené ale neznamená, že
aj pri zachovaní ústavnosti asperačnej zásady ako takej, jednotlivé komponenty právnej úpravy asperačnej zásady nemôžu mať/nemali excesívny charakter
zakladajúci ich nesúlad s ústavou.
Požiadavky kladené na Slovenskú republiku ako materiálny právny štát podľa
čl. 1 ods. 1 ústavy nespĺňala asperačná zásada v rozsahu, v akom neumožňovala individualizovanie trestu pre páchateľa tým, že priamo v Trestnom zákone
ukladala súdu uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej
sadzby trestu odňatia slobody a neumožňovala o tom rozhodnúť súdu na základe posúdenia veci.
Práve v tomto rozsahu právna úprava asperačnej zásady nerešpektovala
požiadavku primeranosti trestu a požiadavku individualizácie trestu, pretože
neupravovala možnosť, ale priamu zákonnú povinnosť súdu v prípade zbiehajúcich sa trestných činov zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody
trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a zároveň uložiť
páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia
slobody. Trestný zákon neponechával na voľnej úvahe súdu určenie konkrétnej
výšky trestu, ale priamo a presne stanovil postup súdu pri určení konkrétnej výšky trestu.
Princípu proporcionality totiž zodpovedá len taká právna úprava, ktorá
umožní súdu, aby so zreteľom na individuálne zvláštnosti konkrétneho trestného činu, osobné vlastnosti a pomery páchateľa uložil páchateľovi taký trest,
ktorý bude na dosiahnutie jeho účelu nevyhnutný. Nástroje, pomocou ktorých
štát realizuje trestnoprávnu ochranu, osobitne tresty, predstavujú legitímne
obmedzenie základných práv a slobôd, avšak len vtedy, ak sú tieto zákonodarcom formulované a následne na to oprávnenými orgánmi aplikované ústavne
23
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
súladným spôsobom tak, aby konkrétny nástroj a jeho aplikácia obstáli v teste
proporcionality.
Ústavný súd vyslovil, že nemožno považovať za akceptovateľnú právnu úpravu, v zmysle ktorej sú súdy povinné asperačnú zásadu použiť bez ohľadu na to,
či – so zreteľom na individuálne zvláštnosti konkrétnych trestných činov, osobné vlastnosti a pomery páchateľa – je jej uplatnenie nevyhnutné. Ani viacčinný súbeh nemôže byť dôvodom pre obmedzenie, resp. odňatie práva páchateľa
na primeraný a individualizovaný trest. Požiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky, preto v každom jednom prípade bez rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste možnosť prihliadať
na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa. Totiž len individualizovaný trest vymeraný s maximálnym ohľadom na charakter jednotlivého
prípadu môže byť trestom primeraným.
V rozpore s požiadavkou primeranosti trestu je, aby len samotný viacčinný súbeh automaticky viedol k uloženiu trestu nad jednu polovicu sprísnenej
trestnej sadzby, a to obzvlášť, ak by takýto trest mal byť prísnejší ako trest, ktorý
by súd mohol uložiť za rovnaké (resp. obdobné) trestné činy spáchané v rámci
recidívy. Trest ukladaný na základe pôvodnej úpravy asperačnej zásady preto
nezabezpečoval spravodlivú rovnováhu medzi záujmom spoločnosti na stíhaní
a potrestaní páchateľa a ochranou základných práv jednotlivca - páchateľa. Takýto trest bol spôsobilý svojou intenzitou zasiahnuť do práva páchateľa na osobnú
slobodu zaručeného čl. 17 ústavy nad rámec legitímneho záujmu spoločnosti
na stíhaní a potrestaní páchateľa, a preto nebol v súlade so zásadou primeranosti
a minimalizácie zásahov štátu do chránených záujmov jednotlivca, v tomto prípade v pozícii páchateľa.
Uložený trest by nepochybne mal zohľadňovať aj skutočnosť, že sa ukladá za
viacero trestných činov, ktoré boli spáchané v súbehu. Rešpektujúc požiadavku
primeranosti trestu by však k zohľadňovaniu existencie viacčinného súbehu mal
pristupovať predovšetkým súd, a to popri zvažovaní a zohľadňovaní všetkých
ostatných okolností konkrétneho prípadu, a následne by mal uložiť primeraný,
individualizovaný trest v rámci zákonných trestných sadzieb ustanovených zákonodarcom za trestný čin zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestný
s možnosťou zváženia uloženia trestu v sprísnenej trestnej sadzbe.
Vzhľadom na závažnosť trestu odňatia slobody tak podľa názoru ústavného
súdu pri viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden
je zločinom, môže byť trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby
ukladaný len vtedy, ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a pomery páchateľa je súd toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody nad jednu polovicu
trestnej sadzby bude primerané zbiehajúcim sa trestným činom, za spáchanie
ktorých páchateľa odsudzuje.
24
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Dôležitým je v nadväznosti na rozhodnutie ústavného súdu spomenúť,
že v zmysle ustanovenia § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov „ak súd v trestnom konaní vydal na základe práv
neho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 Ústavy, rozsudok, ktorý
nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho
predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania pod
ľa ustanovení Trestného poriadku“. Súdy sú povinné splniť oznamovaciu povinnosť uvedenú v § 396 ods. 4 Trestného poriadku, ak sa dozvedia o okolnosti,
ktorá by mohla odôvodniť návrh na povolenie obnovy konania v prospech obvineného a oznámiť ju prokurátorovi.4
4. Záver
Napriek tomu, že prenikanie zahraničných vplyvov do slovenského právneho nie je možné paušálne hodnotiť ako negatívny jav, súčasne je potrebné sa
vyhnúť prílišnému optimizmu z takejto činnosti a pri implantovaní rôznych
zahraničných právnych inštitútov je potrebné dodržiavať požiadavky vyplývajúce z ústavy a princípov materiálneho právneho štátu, osobitne v prípade zásahov
a obmedzení do základných práv a slobôd. Túto požiadavku nie je možné opomenúť ani v prípade, ak zákonodarca sleduje právnou úpravou riešenie závažného spoločenského problému, ako napríklad boj s kriminalitou.
Pojem „asperum“ zlatinského prekladu znamená „prísny“, ale aj „neľútostný“
až „krutý“, preto asperačnú zásadu vo voľnom preklade možno označiť ako zásadu sprísňujúcu, keďže prikazuje uložiť trest vyšší ako už za konkrétny trestný čin
trestný zákon vo svojej osobitnej časti ukladá. Takto chápanú asperačnú zásadu
možno hodnotiť ako inštitút trestného práva, ktorý požiadavkám materiálneho
právneho štátu. Na druhej strane jej právna úprava vyžaduje od zákonodarcu
dôkladné vyhodnotenie testu proporcionality, aby sa, čo aj vedený dobrým úmyslom, nedostal do rozporu s princípmi právneho štátu.
JUDr. Boris Balog, PhD.
Fakulta práva Paneurópskej vysokej školy práva
Email: [email protected]
4 KURUCOVÁ, V. Rozdielny výklad zásad pre ukladanie trestov a problémy s tým súvisiace. In Teoretické úvahy o práve. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta,
2013.
25
OBSTRUKCE V TRESTNÍM ŘÍZENÍ
Obstruction in criminal proceedings
Alexander Nett
NETT, Alexander. Obstrukce v trestní řízení. Acta Iuridica Olomucensia, 2013,
Vol. 8, No. 2, pp. 27–39.
Abstrakt: Příspěvek se zabývá problematikou obstrukce v trestním řízení. Autor
v úvodu vymezuje pojem obstrukce, dále poukazuje na platnou právní úpravu
obsaženou v trestním řádu ve vazbě na činnost advokáta. Rovněž na nezbytné
souvislosti mezi užitím obstrukce a kárnou odpovědností advokáta. Závěr obsahuje úvahy de lege ferenda.
Klíčová slova: Obstrukce v trestním řízení, Kárná odpovědnost advokáta, Přípustná obstrukce.
Abstract: The paper deals with obstruction in criminal proceedings. The author
defines the term of obstruction, also points to a valid legislation contained in
the Criminal Code in relation to an attorney. Also, the necessary connection
between the use of obstruction and disciplinary liability af an attorney. Finally, it
includes considerations de lege ferenda.
Keywords: Obstruction in criminal proceedings, disciplinary responsibility of
an attorney, permitted obstruction.
Motto
Obstrukce je oblíbenou zbraní opozice. Obstrukce vznikla jako demon
strativní snaha opozice zamezit jednání zákonodárného sboru.
Obstruction is the favorite weapon of the opposition. Obstruction
was created as a demonstrative effort to prevent acts of the legislator.
1. Úvodem
Podle slovníku cizích slov je obstrukcí záměrné překažení nebo zmaření
nějakého jednání, přičemž se jedná o maření úmyslné příkladmo je uvedeno, že
se jedná o obstrukční jednání v politice, především v jednání parlamentu. O jiné
formě obstrukce není ve slovníku cizích slov zmínka.
V trestním řádu není pojem obstrukce de lege lata uveden. Tento pojem není
použit ani v zákoně o advokacii. V advokátní praxi je pojem obstrukce používán ve spojení s procesní obstrukcí. Tento není ztotožňován s úmyslným
27
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
mařením nějakého procesního úkonu, ale je součástí procesní taktiky vedení
sporu. Obhajovanému nelze upřít právo na volbu procesní taktiky, jíž zamýšlí
svůj záměr v řízení před soudem prosadit.
Proto chceme poukázat na vymezení pojmu obstrukce, a to v judikatuře
Ústavního soudu, v judikatuře Nejvyššího soudu ČR a v judikatuře týkající se
kárné praxe České advokátní komory. Dále na platnou právní úpravu obsaženou
v trestním řádu, která řeší důsledky některých obstrukčních jednání. Závěrem
jsou uvedeny úvahy de lege ferenda.
2. Obstrukce v judikatuře Ústavního soudu
Podle III. ÚS 83/96 ústavně zaručené právo na obhajobu (, čl. 37 odst. 2 –
dále jen „Listina“) spolu s presumpcí neviny jsou základními podmínkami spravedlivého procesu, v němž vina obviněného (obžalovaného) má být zjištěna; tyto
ústavní záruky se promítají i do procesního předpisu, který ve shodě s ústavou
je vybudován na zcela zřetelné zásadě priority volby obhájce, kterou je obviněný (obžalovaný) oprávněn uplatnit v kterémkoli stádiu neskončeného řízení. Je
proto vždy věcí obviněného (obžalovaného), kdy a koho z osob oprávněných
k poskytování právní pomoci formou obhajoby v trestním řízení svou obhajobou pověří, příp. zda svého práva volby vůbec využije. Za uskutečněnou volbu
ovšem obviněný (obžalovaný) nese odpovědnost sám a již proto není obecný
soud oprávněn posuzovat „kvalitu“ obhajoby či „nečinnost“ obhájce, neboť
obhajovanému nelze upřít právo na volbu procesní taktiky, jíž zamýšlí svůj
záměr v řízení před soudem prosadit. Opak by totiž znamenal očividný zásah
státní moci do ústavně zaručeného základního práva na obhajobu a případně
též jistou - zřetelně nežádoucí a především ústavně nepřípustnou - formu státní
kontroly nad jeho výkonem.
Obdobně platí uvedené i v případech, kdy obviněný (obžalovaný) svého práva na volbu obhájce nevyužije; toliko tehdy, jde-li o řízení, v němž obviněný
(obžalovaný) ex lege obhájce mít musí, je obecný soud oprávněn (povinen) při
neuskutečněné volbě obhájce, obviněnému (obžalovanému) obhájce ustanovit,
aniž by však i v takovém případě byl oprávněn na výkon přikázané obhajoby
jakkoli dozírat (§ 41 odst. 1, 2, 6 tr. ř.).
Z práva svobodné volby obhájce a jisté autonomnosti jeho postavení v řízení
před soudem (jinými orgány veřejné moci) ovšem současně vyplývá obhájcova
povinnost nejen podřídit výkon obhajoby podmínkám zákona (§ 41 tr. ř., § 16
zák. č. 85/1996 Sb.), ale současně též jeho povinnost dbát při poskytování právní
pomoci etických pravidel svého povolání; za splnění povinností daných ustanovením § 41 odst. 1, 2, a 6 tr. ř. však obhájce odpovídá nikoli soudu (orgánu
veřejné moci), ale obhajovanému, příp. orgánu, jemuž je kárně podroben (§ 32
zák. č. 85/1996 Sb.). Proto poruší-li obhájce při výkonu obhajoby jemu svědčí-
28
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
cí povinnosti (nebo poskytuje-li právní pomoc non lege artis a nejde-li přitom
o trestný čin), nelze nápravu sjednat jinak než cestou advokátní komory.
Z odpovědnosti obhajovaného za (včasnou) volbu obhájce nikterak nevyplývá povinnost obecného soudu přizpůsobovat režim řízení a jeho průběh představám a požadavkům obhájce (obžalovaného), byť by obžalobu převzal obhájce
v sebekratší době. Běh času potřebného k přípravě obhajoby (včetně využití práva na volbu obhájce) je totiž třeba zaměřit od soudu k obhájci a nikoli naopak.
Proto je věcí (profesní odpovědností) obhájce, převezme-li zastoupení „na
poslední chvíli“, jak se se svými zákonnými a etickými povinnostmi vypořádá;
změnou v osobě zvoleného obhájce není proto obecný soud v průběhu řízení co
do jeho režimu nikterak vázán.
Z takto rozvedených zásad posléze vyplývá, že nahradit v řízení před soudem (v přípravném řízení) zvoleného obhájce obhájcem ustanoveným, příp.
vedle zvoleného obhájce vnutit obžalovanému (obviněnému) obhájce ex offo,
je v zásadě ústavně nepřípustné, a to i tehdy, jestliže (kupř. z hlediska délky vyšetřovací vazby) hrozí nebezpečí z prodlení. Je totiž věcí státu (a soudní
moci samotné), aby pro výkon spravedlnosti vytvořil takové podmínky, které by
umožňovaly splnit limity, které si sám zákonem stanovil, stejně jako je povinností orgánů soudní moci těchto limitů dbát.
Sem spadají nejen zřejmé snahy (záměry) obžalovaného (obviněného)
vyhnout se obmyslným jednáním důsledkům spojeným s trestním stíháním
(sebepoškození, simulace či agravace ve zdravotním stavu apod.), tedy jednání nesoucí zřetelné snahy procesní obstrukce, ale i takové, které - ačkoli
takové znaky postrádají - sledují již mimoprocesní cíle; takovýmto jevům zřetelně vybočujícím na úkor státu jak z ústavně chráněných procesních kautel, tak
dokonce i ze samotného rámce právnosti státu (čl. 1 úst. zák. č. 1/1993 Sb.), je
však nutno čelit.
Pokud v závěrečné fázi řízení šlo ze strany obžalovaných o účelové jednání
(patrně demonstrativní pokus o sebevraždu, náhlá a zřejmě bezdůvodná změna
v osobách obhájců, snaha obhájce zvoleného stěžovatelem o prodloužení odvolacího řízení apod.), jehož cílem byl zřejmě pokus dosáhnout propuštění stěžovatele z vazby na svobodu, nelze přehlédnout, že i takovéto účelové pokusy
- koneckonců šlo ze strany obžalovaných o jistý druh procesní taktiky, jíž za
současné úpravy trestního řádu nelze zabránit - nemohou orgány činné v trestním řízení tak zcela ztrácet ze zřetele a při úvaze nad procesním režimem té
které věci musí je brát v úvahu, což platí především pro řízení přípravná a řízení
před soudem I. stupně, kdy časový rozvrh by měl brát v úvahu i nezbytný časový
prostor pro (případné) řízení opravné.
Podle II. ÚS 2448/08 právo na obhajobu v sobě zahrnuje i právo žádat o odročení úkonu trestního řízení včetně hlavního líčení pro překážky na straně obhájce z toho důvodu, že obviněný žádá přítomnost zvoleného obhájce. Pokud tedy
29
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
obviněný žádá o odročení hlavního líčení proto, že se jeho obhájce z objektivních příčin nemůže k hlavnímu líčení dostavit, aniž by se jednalo o zjevnou
obstrukci, je zásadně namístě takové žádosti vyhovět. Orgány činné v trestním
řízení jsou totiž povinny obhájci umožnit, aby svá zákonná oprávnění a povinnosti plnil. Pouze v případě evidentních obstrukcí by tedy v souladu s názorem
obsaženým v nálezu sp. zn. III. ÚS 68/97 (N 74/8 SbNU 221) bylo možné akceptovat názor dovolacího soudu v posuzované věci.
Podle názoru Nejvyššího soudu nedošlo k porušení práv stěžovatele, neboť
zmocněný advokát se mohl nechat zastoupit substitutem. K tomu stěžovatel
uvedl, že možnost substituce je právem advokáta, nikoliv jeho povinností a je
tedy na jeho rozhodnutí, zda se pro substituční zastoupení rozhodne. Obhájce je i v otázce substituce vázán vůlí svého klienta, avšak tato vázanost není
bezbřehá, neboť limitem pro ni je vymezení, obsažené v udělené plné moci.
Pokud obviněný vzal na vědomí, že zmocněný advokát je oprávněn si ustanovit za sebe zástupce, pak se nemůže domáhat odročení hlavního líčení z toho
důvodu, že trvá na osobní účasti zvoleného obhájce.
Jakkoliv je tedy obhájce vázán vůlí svého klienta je limitem této vázanosti
omezení obsažené v plné moci. S ohledem na text plné moci se tedy stěžovatel
nemohl domáhat odročení hlavního líčení s poukazem na vyhraněný aktuální požadavek. Bylo naopak na stěžovateli a jeho obhájci, aby při kategorickém
požadavku soudu prvého stupně na konání hlavního líčení ve stanoveném termínu nalezli takové řešení, které by vedlo jak k respektování obhajovacích práv,
tak i obsahu udělené plné moci.
Ústavní soud vyslovil názor, že pokud soud měl za to, že důvody pro
odročení hlavního líčení dány nebyly, nemohl takto nastalý stav řešit tím, že
jednal v nepřítomnosti obhájce, ale měl z toho vyvodit odpovídající důsledky ve vztahu k obhájci, např. stížností na postup advokáta České advokátní
komoře a vyvolat tak proti němu kárné řízení a jednání odročit.
Na tomto závěru nic nemění skutečnost, že se nejednalo o nutnou obhajobu. Jakmile si totiž obviněný, u kterého nejsou splněny zákonné důvody nutné
obhajoby, obhájce zvolí, má právo, aby se účastnil všech úkonů trestního řízení
stejně jako obhájce v případě nutné obhajoby. Neúčast obhájce u hlavního líčení
nelze chápat jako pouhé porušení smlouvy mezi advokátem a klientem o právní
pomoci. Odpovědnost za výběr obhájce z hlediska jeho schopnosti účinně hájit
obviněného dopadá v plné míře na toho, kdo si ho zvolil, avšak nelze ho činit
odpovědným za to, že se obhájce k soudu vůbec nedostavil. Základní právo být
obhajován není vyčerpáno tím, že si obhájce zvolí, ale až tím, když je zvolený
obhájce při konkrétním úkonu trestního řízení také přítomen, a to buď osobně
nebo zastoupený substituentem.
Právo na obhajobu v sobě zahrnuje i právo žádat o odročení úkonu trestního
řízení včetně hlavního líčení pro překážky na straně obhájce z toho důvodu, že
30
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
obviněný žádá přítomnost zvoleného obhájce. Pokud tedy obviněný žádá o odročení hlavního líčení z toho důvodu, že se jeho obhájce z objektivních důvodů
nemůže k hlavnímu líčení dostavit aniž by se jednalo o zjevnou obstrukci, je
zásadně namístě takové žádosti vyhovět. Orgány činné v trestním řízení jsou
totiž povinny obhájci umožnit, aby svá zákonná oprávnění a povinnosti plnil.
3. Obstrukce v judikatuře Nejvyššího soudu ČR
Podle 9Tz 46/99 NS ČR si obviněný může s poukazem na ustanovení § 37
odst.2 tr.ř. místo obhájce, který mu byl ustanoven nebo osobou k tomu oprávněnou zvolen, zvolit obhájce jiného. Tím, že si obviněný zvolí nového obhájce
místo obhájce původního, zanikají oprávnění obhájce dřívějšího. Vždy má přednost ten obhájce, který byl zvolen obviněným, před obhájcem zvoleným jinou
osobou, přičemž obviněný si také místo ustanoveného obhájce může jiného
obhájce zvolit nebo může i ustanovenému obhájci udělit plnou moc. Obviněný
si samozřejmě může kdykoliv zvolit jiného obhájce i místo obhájce, kterého si
zvolil sám, a taková volba má stejné důsledky.
V případě některých důvodů, které brání výkonu obhajoby, např. při delší
dobu trvající nemoci obhájce, pozastavení výkonu advokacie podle § 9 zákona
o advokacii, vyškrtnutí ze seznamu advokátů podle § 8 téhož zákona apod. je
povinností obhájce podle § 27 cit. zák. ustanovit bez odkladu jiného advokáta
po dohodě s ním svým zástupcem. Poruší-li obhájce tuto povinnost, ustanoví
zástupce Česká advokátní komora. Proti vůli obviněného a jím na základě plné
moci zvoleného obhájce však nemůže suplovat práva a povinnosti zvoleného
obhájce ustanovený.
Z pohledu řešené problematiky je ovšem stěžejní dílčí závěr Ústavního soudu České republiky, obsažený v 7 odstavci článku XI nálezu Ústavního soudu,
uveřejněného pod č. 293/1996 Sb. Podle kterého je v zásadě ústavně nepřípustné
nahradit v řízení před soudem ( v přípravném řízení) zvoleného obhájce obhájcem ustanoveným, případně vedle zvoleného obhájce vnutit obviněnému obhájce ex offo, a to i tehdy, jestliže – kupř. z hlediska délky vyšetřovací vazby hrozí
nebezpečí z prodlení.
4. Obstrukce a kárná odpovědnost advokáta
Jedním z možných následků procesní obstrukce je uplatnění odpovědnosti
za kárné provinění. Proto uvádíme několik vybraných rozhodnutí kárné komise
ČAK, které se týkají problematiky uplatnění kárné odpovědnosti advokáta v případě, že advokát činí ve vztahu k soudu nedovolené procesní obstrukce.
Podle rozhodnutí kárné komise ČAK ze dne 16.1.2004 sp.zn. K 113/02 jestliže advokát, kterému byl pravomocným rozhodnutím kárné komise ČAK uložen dočasný zákaz výkonu advokacie, neoznámí tuto skutečnost soudu a zmaří
31
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
tak soudní jednání, závažným způsobem porušuje pravidla profesionální etiky
a dopouští se tak kárného provinění.
K tomu lze poznamenat, že nejde o jednání, které je ve výčtu jednání uvedených v § 66 odst. 1 tr.ř.
Podle rozhodnutí kárné komise ČAK ze dne 17.3.2006 sp. zn. K 12/06 jde
o závažné porušení povinností advokáta, jestliže ač řádně vyrozuměn o termínu
hlavního líčení a soudem upozor něn, že jeho omluva nebyla uznána, konání
hlavního líčení zmaří tím, že se k němu nedostaví a nezajistí obhajobu ani substitučně,
Podle rozhodnutí kárné komise ČAK ze dne 22.9.2006 sp.zn. K 44/05 dehonestující výroky advokáta na adresu soudce jsou v rozporu s požadavkem náležité úcty a zdvořilosti, vyžadovaným etickým kodexem advokáta, a jsou proto
kárným proviněním.
K tomu lze poznamenat, že jde o jednání, které je ve výčtu jednání uvedených
v § 66 odst. 1 tr.ř.. Je možno jej zařadit pod urážlivé chování k soudu.
Podle rozhodnutí odvolacího kárného senátu ČAK ze dne 19.2.2008 sp.zn.
K 74/04 advokát, který se v případě nutné obhajoby opakovaně bez omluvy
nedostavil k hlavnímu líčení a tím je zmaří, zásadním způsobem porušuje svoji
profesionální povinnost, jedná nesvědomitě a porušuje i povinnost zachovávat
vůči soudu náležitou úctu a zdvořilost.
Podle rozhodnutí odvolacího kárného senátu kárné komise ČAK ze dne
14.2.2007 sp.zn. K 42/06 je závažným porušením povinnosti advokáta, když soudu nepředloží plnou moc a tím způsobí, že není soudem vyrozuměn o termínech
jednání, a v důsledku toho se k jednání nedostaví, a když v jiném případě při
vyrozumění klienta o termínu jednání uvede nesprávné datum.
Podle rozhodnutí kárného senátu kárné komise ČAK ze dne 26.9.2008 sp. zn.
K 75/06 nedobré a napjaté vztahy, panující mezi soudcem a advokátem, v žádném případě neopravňují advokáta k tomu, aby k tomuto soudci nezachovával
náležitou úctu a zdvořilost a aby jej, byť jen v námitce jeho podjatosti, urážel.
v § 66 odst. 1 tr.ř.. Je možno jej zařadit pod urážlivé chování k soudu.
32
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Podle rozhodnutí kárného senátu kárné komise ČAK ze dne 8.6.2009 sp.zn
K 146/07 je závažným kárným proviněním, jestliže se advokát v televizním pořadu hrubě a vulgárně vyjadřuje o práci soudce. Takové jednání poškozuje jméno
advokacie větší měrou než v jiných případech.
v § 66 odst. 1 tr.ř. Je možno jej zařadit pod urážlivé chování k soudu.
5. Platná právní úprava
Legislativní rámec posuzované problematiky je dán především následujícími
právními předpisy:
1. zákonem č. 141/1961 Sb. trestný řád v platném znění („dále jen trestní
řád“),
2. zákonem č. 85/1996 Sb., o advokacii, v platném znění („dále jen zákon
o advokacii“),
3. zákonem č. 40/2009 Sb., trestní zákoník v platném znění („ dále jen
trestní zákoník“).
5.1 Trestní řád
Pokud se týká trestního řádu, zde především jde o ustanovení § 37a odst. 1
písm. b) tr.ř. a § 66 tr.ř.
Podle § 37a odst. 1 písm b) tr.ř. předseda senátu a v přípravném řízení soudce
rozhodne i bez návrhu o vyloučení advokáta jako zvoleného obhájce z obhajování jestliže se obhájce opakovaně nedostaví k úkonům trestního řízení, při nichž
je jeho účast nezbytná, ani nezajistí účast svého zástupce, ačkoliv byl řádně a včas
o takových úkonech vyrozuměn.
Před rozhodnutím předseda senátu a v přípravném řízení soudce umožní
obviněnému a obhájci, aby se k věci vyjádřili, a v rozhodnutí k tomuto vyjádření
přihlédne. Rozhodne-li o vyloučení obhájce, umožní zároveň obviněnému, aby
si v přiměřené lhůtě zvolil obhájce jiného; jde-li o nutnou obhajobu, postupuje
podle § 38 odst. 1 tr.ř.
Proti usnesení podle odstavců 1 a 2 je přípustná stížnost, jež má odkladný
účinek.
Úkony, při nichž je účast obhájce nezbytná, se rozumí např. hlavní líčení či
veřejné zasedání, pokud se jedná o důvod nutné obhajoby.
Uvedený důvod vyloučení obhájce z obhajoby se uplatní pouze v řízení před
soudem, neboť v přípravném řízení je účast obhájce na vyšetřovacích úkonech
jeho právem, nikoliv povinností.
33
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
Toto ustanovení se aplikuje jak na nutnou obhajobu, jejíž podmínky jsou
upraveny v § 36 tr.ř. tak na zvoleného obhájce podle § 37 tr.ř. Rozhodování je
rozděleno mezi soudce a předsedy senátu . Soudce rozhoduje v přípravném
řízení. Předseda senátu v soudním stádiu řízení. V této souvislosti vzniká otázka, zda v případě přípravného řízení může nastat situace, že se zvolený nebo
ustanovený obhájce nedostaví k úkonům trestního řízení u nichž je jeho účast
nezbytná. Zvolený i ustanovený obhájce může postupem podle § 164 odst. 5 tr.ř.
požádat, aby byl vyrozuměn o úkonech přípravného řízení. Trestní řád neukládá
obhájci povinnost se takového úkonu zúčastnit. Ostatně obecně není stanovena
povinnost, aby se obhájce dostavil k úkonům přípravného řízení, ať už se jedná
u obhájce zvoleného (v případě jde-li o nutnou obhajobu i v případě, že nejde
o nutnou obhajobu) nebo ustanoveného obhájce. Právě naopak. Jedná se o právo
obhájce se úkonů přípravného řízení účastnit. NS ČR vyslovil v rozhodnutí 4 Tz
209/2000 názor, že účast obhájce při vyšetřovacích úkonech je jeho právo, nikoliv povinnost. Pokud se obhájce k vyšetřovacímu úkonu nedostaví, přestože byl
o něm řádně a včas vyrozuměn, pak vyšetřovateli nic nebrání v tom, aby úkon
provedl bez jeho přítomnosti a učinil o tom poznámku do protokolu o úkonu.
Jiné je nachází-li se věc v soudním stádiu řízení. Zde je účast obhájce nezbytná v hlavním líčení a veřejném zasedání. Ovšem jen v případě nutné obhajoby. Tzn. bez ohledu na skutečnost, zda si obžalovaný obhájce zvolil či mu byl
ustanoven. Je tedy otázkou zda toto ustanovení dopadá na případy, kdy nejsou
dány podmínky nutné obhajoby. Z ustanovení § 37a odst. 1 písm.b) tr.ř. in fine
vyplývá, že zákonodárce předpokládá jeho aplikaci i na tuto situaci. Jaké jsou
tedy úkony trestního řízení u nichž je účast zvoleného obhájce nezbytná ačkoli se
nejedná o nutnou obhajobu. Trestní řád takové úkony výslovně neuvádí. Nelze je
najít ani pomocí výkladů. Jediným vodítkem může být v tomto směru snad úvaha o oprávněnosti soudu posoudit, zda se jedná o úkon při němž je účast obhájce
nezbytná či nikoliv. Máme za to, že soud takové oprávnění nemá, neboť v trestním řádu není výslovně uvedeno a patrně ani prostřednictvím použití výkladů
nelze dospět k takovému názoru.
Domníváme se, že platná právní úprava neumožňuje závěr o tom, že by byla
nezbytná účast obhájce v soudním stádiu řízení, ať už v hlavním líčení či veřejném zasedání jedná-li se o zvoleného obhájce a nejde o případ nutné obhajoby.
Na základě tohoto ustanovení by mohla, ale také nemusela být řešena situace,
kdy se obhájce opakovaně nedostaví např. k hlavnímu líčení, plná moc, kterou
obžalovaný udělil soudu výslovně neumožňuje substituci a obžalovaný trvá
na osobní účasti obhájce v hlavním líčení. Záměrně uvádíme, že by se mohla, ale
nemusela. Soud totiž není povinen ve shora uvedeném případě postupovat podle
§ 37a tr.ř. Může totiž bez dalšího věc projednat, avšak s jistým rizikem, neboť
základní právo být obhajován je naplněno tím, že se zvolený obhájce účastní
konkrétního úkonu trestního řízení.
34
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Za povšimnutí stojí i poměrně přísný zákonný předpoklad použití tohoto
ustanovení. Je zde uveden požadavek opakovaného nedostavení se, přičemž není
právně významný důvod pro něž se obhájce nedostaví. Pro vydání rozhodnutí o vyloučení advokáta trestní řád ovšem předpokládá, že soudce či předseda
senátu před vydáním rozhodnutí umožní obhájci i obviněnému, aby se k věci
vyjádřili. Je to tedy jejich právo, nikoliv povinnost. V případě, že takové vyjádření není poskytnuto, trestní řád s tím nespojuje žádný sankční účinek. Soud je
ovšem povinen v rozhodnutí o vyloučení advokáta k takovému vyjádření přihlédnout. Je tedy otázkou, zda soud může na základě vyjádření obhájce a obžalovaného upustit od vydání rozhodnutí o vyloučení advokáta. Domníváme se,
že trestní řád taková oprávnění soudu dává, neboť mu ukládá opatřit vyjádření
obviněného a obhájce. Z obsahu takového vyjádření totiž mohou vyplývat skutečnosti, které dosud nebyly soudu známé, např., že obhájce se opakovaně nedostavil z důvodů vážného zranění, které vylučovalo možnost nejen jeho osobní
účasti u soudu, případně i zajištění substituce. Jestliže soud rozhodne o vyloučení obhájce je povinen k vyjádření obžalovaného i obhájce přihlédnout. Smysl
tohoto ustanovení zákona nám zcela uniká, neboť rozhodne-li soud o vyloučení advokáta, pak nepochybně nepřihlédl k důvodům uváděným obviněným
a obhájcem v jejich vyjádření. Jistou smysluplnost tato právní úprava může mít
snad ve vazbě na řízení o stížnosti proti usnesení o vyloučení obhájce. Soud rozhoduje usnesením proti němuž je v zákonné třídenní lhůtě přípustná stížnost.
K podání stížnosti je oprávněn obviněný i obhájce. O stížnosti rozhoduje nadřízený soud. Z obsahu ustanovení § 37a tr.ř. je zřejmé, že soud není povinen vyčkat
rozhodnutí nadřízeného soudu. Právní úprava výslovně stanoví, že soudce po
vydání rozhodnutí o vyloučení obhájce umožní obviněnému, aby si v přiměřené
lhůtě zvolil obhájce jiného, jde-li o nutnou obhajobu, postupuje podle § 38 odst.1
tr.ř.
Trestní řád předpokládá, že soud rozhodne o vyloučení advokáta jako zvoleného obhájce z obhajování i bez návrhu. Domníváme se, že dikce i bez návrhu
věc komplikuje. Předně je otázkou, kdo je oprávněn tento návrh podat a jaké
jsou důsledky jeho podání. Trestní řád neuvádí okruh osob oprávněných podat
návrh. Praktické může být podání návrhu ze strany obviněného nebo osob se
samostatnými obhajovacími právy. Soud ovšem není povinen o takovém návrhu
rozhodnout. Jinými slovy akceptuje-li návrh, vydá rozhodnutí o vyloučení advokáta jako zvoleného obhájce z obhajování. V opačném případě žádné procesní
rozhodnutí soud nevydává.
R. Vicherek v souvislosti s novelou trestního řádu provedena z.č. 459/2011
Sb. uvádí, že novela přináší nový pohled na institut nutné obhajoby, který připouští, že obviněný nemusí mít obhájce vždy a to i když jsou dány důvody nutné
obhajoby. Je tedy možné hovořit o institutu vzdání se práva na obhajobu. Je nutné podotknout, že tento průlom do institutu nutné obhajoby, není komplexní
nýbrž pouze u vybraných důvodů nutné obhajoby. Zákon tedy připouští institut
35
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
vzdání se práva na obhajobu toliko v případě důvodu, uvedeného v ust. § 36 odst.
3 t.ř., koná-li se řízení o trestném činu, na který zákon stanoví trest odnětí svobody, jehož horní hranice převyšuje pět let a z důvodu uvedeného v § 36a odst. 2
písm. b) t.ř., tedy ve vykonávacím řízení, je-li odsouzený ve vazbě a to v případě,
že nejde o trestný čin, za který lze uložit výjimečný trest. Další důvod vzdání se
práva na nutnou obhajobu je dle § 36 odst. 4 písm. a) t.ř., tedy v hlavním líčení
konaném ve zjednodušeném řízení proti zadrženému.
Nicméně uplatnění ustanovení § 36 b tr.ř. není automatické, ale je nutné
naplnění další podmínky. Vzdání se obhájce totiž může obviněný učinit pouze
výslovným písemným prohlášením nebo ústně do protokolu, ale prohlášení musí
být učiněno za přítomnosti obhájce a po předchozí poradě s ním. Což znamená,
že orgány činné v trestním řízení budou muset i nadále nejprve obhájce ustanovit (pokud nebude zvolen), obhájce bude povinen se k úkonu dostavit, poradit
se s klientem a teprve poté bude moci, pokud se klient (obviněný) rozhodne pro
vzdání se práva na obhajobu a toto učiní písemně či ústně do protokolu, může
místo úkonu opustit. Nejistotu zvyšuje i skutečnost, že obviněný může vzít prohlášení o vzdání se práva na obhajobu kdykoliv zpět, a bude nutné, pokud o to
obviněný požádá (současně se zpětvzetím prohlášení o vzdání se práva na obhajobu) obviněnému obhájce opětovně ustanovit. Je zde riziko zneužité tohoto
ustanovení k procesním obstrukcím. Zákonodárce v § 36b odst. 3 a odst. 4
t.ř. umístil pojistku, ze které vyplývá, že pokud jednou vezme obviněný prohlášení o vzdání se obhájce zpět, nemůže se obhájce znovu vzdát. Současně
úkony provedené od doručení prohlášení o vzdání se obhájce orgánu činnému
v trestním řízení do jeho zpětvzetí není třeba opakovat jen z důvodu, že obviněný neměl v této době obhájce. Za této situace se riziko obstrukcí u hlavního
líčení zužuje toliko na jedno jednání. Zákonodárce se snaží případné obstrukce minimalizovat i tím, že obviněný je povinen spolu se zpětvzetím prohlášení
předložit plnou moc obhájce, kterého si zvolil, nebo požádat o jeho ustanovení.
Pokud tak neučiní, má se za to, že si obhájce nezvolil a obhájce mu bude neprodleně ustanoven.
Podle § 66 odst. 1 tr.ř. kdo přes předchozí napomenutí ruší řízení nebo kdo
se k soudu, státnímu zástupci nebo policejnímu orgánu chová urážlivě nebo kdo
bez dostatečné omluvy neuposlechne příkazu nebo nevyhoví výzvě, které mu
byly dány podle tohoto zákona, může být předsedou senátu a v přípravném řízení státním zástupcem nebo policejním orgánem potrestán pořádkovou pokutou
do 50 000 Kč.
Podle § 66 odst. 2 tr.ř. dopustí-li se jednání uvedeného v odstavci 1 příslušník ozbrojených sil nebo ozbrojeného sboru v činné službě, může se přenechat
příslušnému veliteli nebo náčelníku ke kázeňskému potrestání. Dopustí-li se
takového jednání osoba, která je ve vazbě nebo ve výkonu trestu odnětí svobody, může se přenechat řediteli věznice k uložení pořádkového opatření nebo
36
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
ke kázeňskému potrestání. Příslušný velitel, náčelník nebo ředitel je povinen
o výsledku vyrozumět orgán činný v trestním řízení.
Podle § 66 odst. 3 tr.ř. dopustí-li se jednání uvedeného v odstavci 1 obhájce
nebo v řízení před soudem státní zástupce, předá se příslušnému orgánu ke kárnému postihu. Tento orgán je povinen o výsledku vyrozumět orgán činný v trestním řízení.
Podle § 66 odst. 4 tr.ř. proti rozhodnutí podle odstavců 1 až 3 je přípustná
stížnost, jež má odkladný účinek.
Jistým východiskem pro řešení zkoumané problematiky může být shora uvedená ustanovení § 66 tr.ř. V tomto jsou uvedena jednání za něž může být uložena pořádková pokuta. Pokud se takových jednání dopustí advokát, předá se
příslušnému orgánu ke kárnému postihu. Orgán příslušný ke kárnému postihu
je povinen o výsledku kárného řízení vyrozumět orgán činný v trestním řízení.
Postup podle § 66 odst. 1 tr.ř. nezakládá povinnost, aby příslušný orgán advokáta
postihl. Zakládá pouze povinnost zkoumat, zda byly naplněny podmínky pro
uplatnění kárné odpovědnosti či nikoliv.
V této souvislosti je na místě zaujmout stanovisko, která z jednání uvedených
v § 66 odst. 1 tr.ř. mohou mít obstrukční charakter.
Domníváme se, že obstrukční charakter mají následující jednání, a to rušení
řízení, neuposlechnutí příkazu, nevyhovění výzvy, neboť narušují buď celé řízení
nebo jednotlivý procesní úkon. Z uvedeného je patrno, že do tohoto výčtu nelze
zařadit urážlivé chování.
Trestní řád výslovně neřeší, zda soud může i v případě rozhodnutí o vyloučení obhájce postupem podle § 37a tr.ř. ať už pravomocného či nepravomocného
postupovat podle § 66 odst. 3 tr. ř. a předat obhájce příslušnému orgánu ke kárnému postihu.
Domníváme se, že takový postup možný je, neboť opakované nedostavení
se k jednání soudu může soud současně posoudit jako rušení řízení ve smyslu §
66 odst. 1 tr. ř. a předat věc České advokátní komoře jako orgánu příslušnému
ke kárnému postihu. Kárný senát ČAK není vázán ani pravomocným rozhodnutím soudu o vyloučení obhájce z obhajování a otázku zavinění zmaření soudního
jednání si posuzuje samostatně. Je to logické. Soud totiž v rozhodnutí o vyloučení obhájce pouze autoritativně stanoví, že byly naplněny zákonné důvody pro
vyloučení obhájce z obhajování. O vyloučení obhájce z obhajování může soud
totiž rozhodnout i za situace, kdy se obhájce opakovaně nedostavil např. k hlavnímu líčení z důvodů nezávislých na jeho vůli, tak i v případech kdy se obhájce
nedostavil na jednání soudu např. úmyslně či z nedbalosti. V kárném řízení má
pak rozhodnutí soudu o vyloučení obhájce z obhajování charakter listinného
důkazu, který může a také nemusí být současně důkazem ohledně viny. Rozhod-
37
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
nutí bude nepochybně prokazovat skutkové okolnosti týkající se opakovaného
nedostavení se obhájce k soudnímu jednání.
5.2 Zákon o advokacii
Pokud se týká zákona o advokacii, zde především jde o ustanovení § 16 a §
17 zákona.
Podle § 16 odst. 1 advokát je povinen chránit a prosazovat práva a oprávněné zájmy klienta a řídit se jeho pokyny. Pokyny klienta však není vázán, jsou-li
v rozporu s právním nebo stavovským předpisem; o tom je advokát povinen
klienta přiměřeně poučit.
Podle § 16 odst. 2 při výkonu advokacie je advokát povinen jednat čestně
a svědomitě; je povinen využívat důsledně všechny zákonné prostředky a v jejich
rámci uplatnit v zájmu klienta vše, co podle svého přesvědčení pokládá za prospěšné.
Podle § 17 advokát postupuje při výkonu advokacie tak, aby nesnižoval
důstojnost advokátního stavu; za tím účelem je zejména povinen dodržovat pravidla profesionální etiky a pravidla soutěže. Pravidla profesionální etiky a pravidla soutěže stanoví stavovský předpis.
5.3 Trestní zákoník
Trestní zákoník některá z jednání uvedených v § 66 odst. 1 tr.ř. při naplnění
požadavku stupně jejich společenské škodlivosti považuje za trestná. Konkrétně jde o kriminalizaci těchto jednání v případě soudního stádia řízení. Jedná se
o trestný čin pohrdání soudem podle § 336 tr. zák.
Podle § 336 tr. zák bude postižen ten, kdo opakovaně
a) závažným způsobem ruší jednání soudu,
b) při takovém jednání se k soudu chová urážlivě nebo soud znevažuje,
nebo
c) bez dostatečné omluvy neuposlechne příkaz nebo výzvu soudu anebo
jednání soudu zmaří,
bude potrestán odnětím svobody až na dvě léta nebo propadnutím věci nebo
jiné majetkové hodnoty.
Platná právní úprava nedovolené obstrukce je obsažena v §§ 36b, 37 a 66 tr.ř..
Jejím kladem je především skutečnost, že trestní řád stanoví důsledky nedovolených procesních obstrukcí ve vztahu k trestnímu řízení a rovněž i ve vztahu
ke kárné odpovědnosti advokáta. Určitý nedostatek právní úpravy spatřujeme
v tom, že v případě vyloučení advokáta postupem podle § 37a tr.ř. dovoluje trest-
38
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
ní řád další postup soudu v řízení, aniž by tento byl povinen vyčkat právní moci
rozhodnutí o vyloučení advokáta z obhajování.
6. Úvahy de lege ferenda
Platná právní úprava i přes uvedené výtky může být ve spojení se stávající
judikaturou považována za dostačující pro řešení problematiky obstrukčního
jednání advokáta i obhajovaného.
Domníváme se, že není vždy nezbytné z důvodů určitých výhrad k platné
právní úpravě navrhovat změnu. Ustanovení § 37a tr.ř. je poměrně novou právní
úpravou. Proto je nutno trpělivě vyčkat na okruh problémů, které přinese aplikační praxe. V rámci úvah de lege ferenda se tedy omezíme na konstatování,
že by bylo žádoucí vymezit limity nedovolení procesní obstrukce, např. pomocí
legální definice. Tento postup by mohl podle našeho názoru přispět k zásadnímu
rozlišení obstrukce jako prostředku procesní taktiky obhajoby na straně jedené
a obstrukce jako formy jednání obhájce a obhajovaného, které považuje zákon za
zakázané a spojuje s ním určitou sankci.
Doc. JUDr. Alexander Nett, CSc.
Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci
39
JE SLOVENSKÁ PRACOVNOPRÁVNA
LEGISLATÍVA PRI ZMENÁCH V ZÁKONNÍKU
PRÁCE INŠPIROVANÁ ZAHRANIČÍM?
Slovak labour legislation for the changes in the labour
code is inspired by the rest of the world?
Juraj Hamuľák
HAMUĽÁK, Juraj. Je slovenská pracovnoprávna legislatíva pri zmenách v zákonníku práce inšpirovaná zahraničím? Acta Iuridica Olomucensia, 2013, Vol. 8, No.
2, pp. 41–48.
Abstrakt: Príspevok sa zaoberá problematikou pracovnoprávnej legislatívy
v Slovenskej republike. Autor definuje aktuálny stav slovenskej pracovnoprávnej
legislatívy a podčiarkuje jej úlohy a význam pri formovaní základných pilierov
fungovania trhu práce v Slovenskej republike. Príspevok pojednáva o vplyve
zahraničnej právnej úpravy na slovenskú legislatívu v dvoch zásadných smeroch.
V prvom rade autor zvýrazňuje pozitívny vplyv na zmeny v právnej úprave závislej práce ako aj na možný dopad týchto zmien na spoločnosť. Na strane druhej
autor poukazuje aj na negatíva inšpirácie v zahraničí pri zavedení tzv. konkurenčných doložiek do právneho poriadku Slovenskej republiky. Autor pri spracovaní jednotlivých inštitútov používa dostupné zdroje z legislatívneho procesu, či
súvisiacu judikatúru a článkovú literatúru.
Klíčová slova: pracovnoprávne vzťahy, legislatíva, Zákonník práce, nelegálna
práca, konkurenčné doložky.
Abstract: The contribution deals with the issue of the labour legislation in force
in the Slovak Republic. The author defines the current status of the Slovak labour
legislation and stressed its role and importance in the shaping of the functioning
of the labour market in the Slovak Republic cornerstones. The post discusses
the effects of foreign legislation on the Slovak legislation in two fundamental
ways. First of all, the author emphasizes the positive impact of changes in the
legislation work as well as on the possible impact of these changes dependent on
the company. On the other hand, the author points out the negative inspiration
abroad when called. the competing clauses into the legal order of the Slovak
Republic. The author in the processing of individual institutes used the resources available from the legislative process, and the related case law and literature
article.
Keywords: employment relationship, legislation, Labour Code, illegal work,
competition clause
41
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
1. Úvod
Zákonník práce ako základný pracovnoprávny predpis podlieha mnohým
legislatívnym zmenám, ktorými sa pracovnoprávna legislatíva snaží reagovať
na potreby trhu práce. Vzhľadom na jeho povahu základného právneho predpisu by mal Zákonník práce predstavovať stabilitu zakotvených inštitútov a vytvárať priestor na stabilnú existenciu trhu práce, ale aj prinášať právnu úpravu
neobvyklých a flexibilných spôsobov riešenia vzniknutých problémov. Realita je
však o mnoho zložitejšia. Zákonník práce býva často nástrojom politickej moci
na získavanie politických bodov. Napriek relatívne krátkej existencie súčasnej
podoby tohto zákona prešiel tento mnohými novelizáciami, ktoré často krát
pôsobia v rozpore s uvedenou premisou stabilného právneho predpisu. Pre realizácii jednotlivých zmien sa slovenská pracovnoprávna legislatíva často opiera
o fakty a skutočnosti, ktoré tkvejú v zahraničnej právnej úprave.
Vzhľadom na zvolenú tému príspevku, ako aj na množstvo legislatívnych
zmien sa budem venovať z môjho pohľadu tým zásadnejším zmenám a inšpiráciám v zahraničnej právnej úprave, ktoré sa prejavili v podobe Zákonníka práce. Pre slovenskú legislatívu vo všeobecnosti, a pre pracovnoprávnu obzvlášť je
zdrojom inšpirácie najmä česká legislatíva. Nevyhnutne sa zmeny v slovenskej
právnej úprave prejavujú aj pod vplyvom európskej legislatívnej činnosti, či súdnej praxe príslušných orgánov Európskej únie. Príkladom, ktorý je príznačným
pre tému vplyvu zahraničia na domácu právnu úpravu sú zmeny v právnej úprave závislej práce, či zavedenie konkurenčných doložiek.
2. Inšpirácie pri zmenách v právnej úprave definičných znakov závislej
práce
Ľudská práca je z hľadiska pracovnoprávnej teórie hlavným predmetom
skúmania pracovného práva. Pojem závislej práce vychádza zo všeobecnejšieho
pojmu práce ako ľudskej činnosti, ktorá musí vykazovať znak užitočnosti, dovolenosti a súladu s dobrými mravmi. Práca ako právne spôsobilý predmet pracovného pomeru musí spĺňať charakteristiky práce, ktorú zamestnanec na základe
pracovnej zmluvy, alebo dohody vykonáva pre zamestnávateľa. Práca v pracovnom pomere musí byt prácou osobnou, slobodnou, závislou, nesamostatnou
a odplatnou. Závislosť práce teda patrí k základným charakteristikám pracovného pomeru. Medzi základné definičné znaky práce v rámci jej teoretického
vymedzenia patrí v prvom rade to, že sa jedná o prácu:
1.Ľudskú,
2.Slobodnú,
3.Závislú,
4.Nesamostatnú,
5.Námezdnú,
6.Odplatnú,
42
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
7.
8.
Vykonávanú pre iného,
Vykonávanú osobne1.
V zmysle predchádzajúcej právnej úpravy v Zákonníku práce sme mohli
hovoriť až o desiatich definičných znakoch. Vychádzajúc z vtedajšieho § 1 ods. 2)
„Za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa
a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnan
ca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo
odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostried
kami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva pre
važne z opakovania určených činností.“ Novela Zákonníka práce obsahuje úpravu
počtu definičných znakov závislej práce na šesť („Závislá práca je práca vyko
návaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca,
osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho
mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, za mzdu alebo odmenu.“).
Koncipovanie tejto zmeny vychádzalo z požiadaviek praxe a zároveň korešponduje aj s požiadavkami Medzinárodnej organizácie práce, konkrétne z Odporúčania MOP č. 198/2006 o pracovnom pomere, ktoré nevyžaduje pre existenciu
pracovného pomeru potrebu naplniť všetky identifikačné znaky závislej práce.
Podľa môjho názoru zníženie počtu definičných znakov určite priaznivo prispeje
aj k uľahčeniu výkonu kontroly inšpektorov práce a tým k odhaľovaniu prípadov
nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ako aj v podmienkach SR tak rozšíreného problému tzv. nútených živností. V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť, že definícia závislej práce je základom pracovnoprávnej teórie a ako už bolo
spomenuté je hlavným predmetom pracovného práva ako takého.
Vieme, že Zákonník práce upravuje individuálne a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. Predmetom individuálnych pracovnoprávnych vzťahov je závislá
práca. Novela Zákonníka práce vychádzala z teórie pracovného práva, kde závislosť práce patrí k základným charakteristikám pracovného pomeru. Na strane
druhej nesmieme opomenúť ani názory opačnej strany a to zamestnávateľov.
Tí prostredníctvom svojich stavovských organizácií argumentujú, že tak úzke
vymedzenie pojmu závislej práce nebude mať pozitívny dopad na podnikateľské
prostredie. Argumentujú, že samotný Zákonník práce už dnes obsahuje komplexnú definíciu pojmu závislej práce, ktorá obsahuje niekoľko definičných prvkov. Kritizujú odvolávanie sa na spomínané odporúčanie Medzinárodnej organizácie práce číslo 198/2006 a odvolávajú sa na súčasnú právnu doktrínu, ktorá
podľa nich neprisudzuje jednotlivým definičným znakom závislej práce rovnakú
váhu. Argumentácia predkladateľov a v opozite zástupcov zamestnávateľov je
opodstatnená, ale obe strany sa na tento problém pozerajú zo svojho uhla pohľadu. Z teoretického pohľadu je nevyhnutné poznamenať, že keďže Zákonník
práce neobsahuje legálnu definíciu pojmu pracovný pomer, je nutné sa na tento
právny vzťah pozerať z pohľadu výkonu závislej práce. Podľa bodu 6 spomínaného odporúčania MOP č. 198/2006 o pracovnom pomere, by sa vymedzenie
1 BARANCOVÁ, H., SCHRONK, R. Pracovné právo, Bratislava, Srint 2007, s. 35.
43
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
existencie pracovného pomeru malo spravovať skutočnosťami, týkajúcimi sa
výkonu práce a odmeňovania zamestnanca, bez ohľadu na to, ako sa tento vzťah
charakterizuje v akejkoľvek inej zmluve, na ktorej sa zmluvné strany dohodli.
Samotné odporúčanie ďalej stanovuje, že členské štáty by mali súčasne vymedziť,
že zamestnanci s určitými charakteristikami vo všeobecnom alebo osobitnom
odvetví sa musia považovať buď za zamestnancov alebo SZČO2. Každopádne je
potrebné poznamenať, že cieľ „precizovanie definície závislej práce s cieľom mini
malizovať využívanie iných foriem zamestnávania ako riadny pracovný pomer, ak
práca má byť vykonávaná v pracovnoprávnom vzťahu“3, ktorý týmto znížením
počtu definičných znakov zákonodarca sledoval, je pre riešenie problematiky
obchádzania Zákonníka práce v podmienkach SR dôležitý a nevyhnutný. Existencia a aplikácia iných ako pracovnoprávnych foriem, ktorými sa zabezpečuje
výkon práce nebol v našich podmienkach riešený dlhodobo a práve užšia špecifikácia definičných znakov závislej práce s cieľom obmedziť tieto „alternatívne“ formy je prvým krok k odbúraniu týchto pre sociálny status zamestnancov
nepriaznivých foriem realizácie práce ako takej.
Na margo je možné priblížiť právne kroky českej legislatívy, ktorá pri riešení
tohto problému šla ešte ďalej. Konkrétne novelou Zákonníka práce zákonom č.
365/2011 Sb. s účinnosťou od 1. januára 2012, do značnej miery „prekopala“ definíciu závislej práce (do toho času bola takmer totožná so slovenskou úpravou)
V § 2 ods. 1 je definovaná závislá práca ako „práce, která je vykonávána ve vztahu
nadřízenosti zaměstnavatele a podřízenosti zaměstnance, jménem zaměstnavatele,
podle pokynů zaměstnavatele a zaměstnanec ji pro zaměstnavatele vykonává osob
ně.“ V tomto prípade môžeme hovoriť o 4 definičných znakoch, ktoré sú následne v odseku 2 podmienené náležitosťami, bez ktorých závislá práca nemôže byť
vykonávaná („2) Závislá práce musí být vykonávána za mzdu, plat nebo odměnu
za práci, na náklady a odpovědnost zaměstnavatele, v pracovní době na pracovišti
zaměstnavatele, popřípadě na jiném dohodnutém místě).
Pri hodnotení zavedených zmien v definícii závislej práce je nevyhnutné
poznamenať, že na dôslednú aplikáciu týchto zmien, bude potrebné prijať ďalšie
právne, ale aj konkrétne politické kroky na posilnenie orgánov kontroly (v zmysle zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktoré budú dodržiavanie, resp. obchádzanie
zákonných ustanovení o závislej práci prísne kontrolovať. V tejto súvislosti sa
javí ako nevyhnutné aj sprísnenie postihov za porušenie zákazu nelegálnej práce
a nelegálneho zamestnávania4, aby obchádzanie zákonnej úpravy prestalo byť
2 BARANCOVÁ, H. Zákonník práce – komentár, 2. Vydanie, V Prahe: C.H.Beck, 2012, s.
92–95.
3 Citované z Dôvodovej správy návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001
Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
4 Napríklad § 68a ods. 1 písm. b) zákona č. 5/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, §
8a ods. 4 písm. d) zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 26 ods. 1 písm.
44
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
„výhodným“ pre porušovateľov týchto predpisov. Opäť by bolo vhodné inšpirovať sa českou právnou úpravou, ktorá pri realizácii týchto zmien zaviedla v zákone č. 435/2004 Sb., o zaměstnanosti v znení neskorších predpisov vysoké sankcie
za porušenie zákazu nelegálnej práce, resp. zamestnávania a výrazne posilnila
kompetencie kontrolujúcich orgánov. Hlavným cieľom takejto sprísnenej podoby právnej úpravy nelegálneho zamestnávania a nelegálnej práce by mala byť
snaha o podporu zamestnanosti, prostredníctvom pracovnoprávnych vzťahov.
Samotná inšpekcia práce by sa v mala v nevyhnutnej miere najme orientovať
na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálnej práce a zamestnávania a v požadovanej miere poskytovať služby pri definovaní základných premís tohto zákazu.
3. V čom tkvela inšpirácia zákonodarcu pri zavedení tzv. konkurenčných
doložiek
Druhým veľmi príznačným príkladom inšpirácie slovenskej pracovnoprávnej legislatívy pri zmenách v Zákonníku práce je zavedenie tzv. konkurenčných
doložiek do znenia Zákonníka práce. Ako už bolo spomenuté úlohou pracovnoprávnej legislatívy je vytvárať právny rámec realizácie pracovnoprávnych vzťahov
na trhu práce. S touto premisou ale nekorešponduje zavedenie a aj zachovanie
tzv. konkurenčných doložiek v pracovnoprávnej legislatíve. Dovtedajšia právna
úprava, ktorá platila do novely č. 257/2011 prirodzene upravovala obmedzenie
inej zárobkovej činnosti, ktorá mala konkurenčný charakter voči predmetu podnikateľskej činnosti zamestnávateľa, počas trvania pracovného pomeru a to tým,
že možnosť takejto zárobkovej činnosti podmieňovala predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa a zároveň vymedzovala okruh prác, na ktoré sa
táto podmienka nevzťahovala (vedecká, pedagogická, publicistická, lektorská,
prednášateľská, literárna a umelecká činnosť).
Spomínaná novela však priniesla nový právny stav, tým, že sa v právnej úprave Zákonníka práce objavil § 83a, ktorým bol do slovenského pracovného práva zavedený nový inštitút tzv. konkurenčných doložiek v pracovných zmluvách.
Podstata týchto doložiek spočíva v obmedzení výkonu zárobkovej činnosti po
skončení pracovného pomeru. Predkladajúci predstavitelia legislatívy síce odôvodňovali zavedenie tohto inštitútu ochranou zamestnávateľov a ich predmetu
podnikateľskej činnosti a tým zabezpečenie realizácie ústavného práva na podnikanie. Zavedenie konkurenčných doložiek má odhliadnuc od nedostatku
súladnosti s Ústavou SR (tú popíšeme neskôr) aj zásadné nedostatky v hmotnoprávnych podmienkach ich realizácie. Hlavnou podstatou konkurenčnej doložky je obmedzenie pracovnej činnosti bývalého zamestnanca po skončení pracovného pomeru u zamestnávateľa, s ktorým má dojednanú konkurenčnú doložku
na vopred určený čas, pričom si v doložke dohodnú podmienky realizácie, a to
g) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 232/2008 Z. z., § 19 ods. 2 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z. v znení
neskorších predpisov.
45
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
najmä výšku odplaty za dodržanie záväzku ako aj rozsah konkurenčných činností, ktoré sú zamestnancovi zakázané počas obdobia platnosti konkurenčnej
doložky.
V tejto súvislosti je vhodné poukázať na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho
súdu ČR (ďalej len „NS ČR“), ktorý sa problematikou konkurenčných doložiek
zaoberal v niekoľkých rozhodnutiach. Pre povahu vzájomných práv a povinností vyplývajúcich z konkurenčných doložiek je zaujímavý rozsudok NS ČR sp.
zn. č. 21 Cdo 1276/2001 z dňa 11. apríla 2002, v ktorom NS ČR konštatoval
parafrázovane to, že prevzatie povinnosti, aby zamestnanec využíval po skončení pracovného vzťahu svoju odbornú kvalifikáciu len v obmedzenom rozsahu,
nepochybne zakladá nerovnosť účastníkov v ich práve podnikať a o to tým skôr
je odôvodnená požiadavka, aby tomuto záväzku zamestnanca zodpovedal iný
záväzok zamestnávateľa, ktorý by uvedené obmedzenie kompenzoval5.
V druhom obdobnom rozsudku pod sp. zn. 21 Cdo 2362/2009 z dňa 7. júla
2010, NS ČR, vyjadril právny názor, že nemôže byť pochybností o tom, že i v prípade dohôd o konkurenčnej doložke uzavretých v zmysle ustanovení Zákonníka práce ČR je potrebné maž na zreteli záujem na zachovaní rovnosti účastníkov v ich práve na slobodnú voľbu povolania a právo podnikať garantované
čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a z toho vyplývajúcu požiadavku
na vyváženosť vzájomných práv a povinností, ktoré účastníkom z dohody o konkurenčnej doložke vyplývajú. V tomto prípade český Najvyšší súd konštatoval,
že dohodu o tzv. konkurenčnej doložke je nutné chápať ako vzájomný (synalagmatický) záväzok, pri ktorom si bývalí účastníci pracovného pomeru poskytujú
hospodársky prospech navzájom a sú navzájom dlžníkmi i veriteľmi, pretože len
tak je možné vyjadriť podmienky, na základe ktorých je možné uzavretie dohody o konkurenčnej doložke, od zamestnanca spravodlivo považovať. K tomuto
nie jednostrannému, ale naopak vzájomne vyváženému záväzku potom môže
byť ako sankcia a špeciálny zaisťovací prostriedok následne dohodnutá zmluvná
pokuta, ktorá musí byť primeraná.6
Z uvedených rozhodnutí pre nás analogicky (keďže v slovenskej judikatúre sa
ešte z dôvodu krátkosti existencie tohto inštitútu nerozhodovalo) okrem iného
vyplýva, že spomínaná otázka protihodnoty za obmedzenie práva na slobodný
výber povolania je prinajmenšom neprimeraná. Ustanovenie tzv. primeraného
finančného vyrovnania v sume najmenej 50 % priemerného mesačného zárobku
zamestnanca nie je vzhľadom na výšku priemernej mzdy v SR, ako aj na mzdové podmienky v pracovných pomeroch, ktorých sa konkurenčné doložky môžu
dotýkať, ako aj vo väzbe na hodnotu vykonávanej, resp. takto nevykonávanej
práce značne nezodpovedajúce. V zásade platí, že hlavným znakom a cieľom
konkurenčnej doložky je obmedziť pracovnú činnosť zamestnanca na určité
obdobie po skončení pracovného pomeru, a to pre obavu z jeho konkurenčnej
5 Rozsudok Najvyššieho súdu v ČR sp. zn. č. 21 Cdo 1276/2001 z dňa 11. apríla 2002
6 Rozsudok Najvyššieho súdu v ČR sp. zn. č. 21 Cdo 2362/2009 z dňa 7. júla 2010
46
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
činnosti, a využitia ním získaných informácii v pracovnom pomere v obchodnej
súťaži proti pôvodnému zamestnávateľovi. V zmysle takto vymedzenej definície
konkurenčnej doložky je logické, že takémuto záväzku zo strany zamestnanca by
mala prislúchať povinnosť zamestnávateľa plniť v doložke dohodnutý záväzok,
ako istú protihodnotu zamestnancovmu obmedzeniu nevykonávať konkurenčnú
činnosť. V prípade stálej existencie konkurenčných doložiek by bolo vhodné najmä v intenciách konštatovanej primeranosti upraviť zákonnú úpravu peňažnej
náhrady z 50 % na plnú sumu priemerného mesačného zárobku zamestnanca za
každý mesiac plnenia záväzku zamestnanca.
Obmedzenie zárobkovej činnosti po skončení pracovného ako relatívne nový
právny inštitút v slovenskom pracovnom práve pochová niektoré z doteraz vžitých pravidiel pracovného práva (napr. uzavretosť zmluvných typov). Jedná sa
o inštitút, ktorý zásadne rozširuje okruh práv a povinností spojených so skončením pracovného pomeru. V zásade je nevyhnutné podčiarknuť hlavný, nosný
problém tejto práce a to negatívny vplyv na zvyšovanie nezamestnanosti. Z právneho hľadiska je tento inštitút komplikovaný, či priam neústavný, resp. nezákonný z viacerých hľadísk. V neposlednom rade je nutné poukázať na zásadný
rozpor s ústavným právom na slobodný výber povolania, ktoré je zaručené Ústavou SR v čl. 35, ktorý jasne ustanovuje, že „každý má právo na slobodnú voľbu
povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú
činnosť.“. V ústavách mnohých krajín je sloboda povolania zakotvená namiesto práva na prácu. Sloboda povolania zahŕňa nielen právo na slobodný výber
povolania, ale aj pravo na slobodný výkon povolania. V danom prípade platí,
že slobodný výkon povolania sa ťažiskovo uskutočňuje v pracovnoprávnych
vzťahoch. Prikláňam sa k názoru profesorky Barancovej, že slobodu vo výkone
povolania často krát obmedzujú konkurenčné doložky v pracovných zmluvách.7
Ak vychádzame z ústavného znenia, môžeme konštatovať, že je síce pravdou,
že samotná Ústava umožňuje obmedzenie tohto práva v ods. 2 tohto článku,
na základe ktorého „môže zákon ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu
určitých povolaní alebo činností“. Výklad tohto odseku je však možné aplikovať na zákonné obmedzenia stanovujúce isté kritéria, ktoré si niektoré osobitné
povolania vyžadujú. Či je to vek, vzdelanie, odborná, či iná spôsobilosť. Relativizovanie, či extenzívny výklad tejto ústavnej výnimky nie sú v danom prípade
aplikovateľné na ustanovenia o konkurenčných doložkách. V prípade konkurenčných doložiek si dovolím povedať, že legislatíva zásadne zlyhala. Ak poukážeme na procesné pravidlá prijímania právnych predpisov v NR SR, nevyhnutne
sa pozastavíme nad odporúčaním vtedajšieho Ústavnoprávneho výboru, ktoré
vyplýva zo spoločnej správy výborov NR SR k prejednávaniu novely č. 257/2011.
Vychádzajúc z § 59 písm. b) zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku
Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Rokovací poriadok NR SR“) vyplýva, že Ústavnoprávny výbor „prerokúva všet7 BARANCOVÁ, H. Slovenské a európske pracovné právo, slovenská a česká judikatúra
a judikatúra európskych súdov, Poradca podnikateľa 2004, s. 45.
47
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
ky návrhy zákonov najmä z hľadiska ich súladu s ústavou, ústavnými zákonmi,
medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, zákonmi
Slovenskej republiky a s právom Európskej únie. V danom prípade plniac si svoju povinnosť konštatoval tento výbor v bode 16 Spoločnej správy Výborov NR
SR o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa menil a dopĺňal zákon
č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, že „navrhované ustanovenie týkajúce sa uzatvárania tzv. Konkurenčných doložiek sa javí ako
nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky“. Ústavnoprávny výbor NR SR tento
svoj poznatok predložil konkrétne v pozmeňujúcom návrhu v bode 1, avšak gestorský výbor v spoločnej správe tento pozmeňujúci návrh neodporučil schváliť,
a tým boli konkurenčné doložky po schválení v NR SR premietnuté do textu
Zákonníka práce.
Ako druhý zásadný konflikt v právnej úprave obmedzenia „konkurenčnej“
činnosti po skončení pracovného pomeru sa javí zásadný nesúlad s § 17 Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa okrem iného píše v ods. 1, že „Právny úkon,
ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný.“ Keďže predpokladom uplatnenia ustanovení vyplývajúcich z tohto obmedzenia je vzájomná
dohoda zamestnanca a zamestnávateľa o konkurenčnej doložke už v pracovnej
zmluve, je evidentné, že tento dvojstranný právny úkon, ktorým sa zamestnanec
dopredu vzdáva svojho spomínaného ústavného práva neplatný.
Napriek poukázaniu na zásadné rozpory v zjavnej protiústavnosti tohto inštitútu, ako aj na možné otázky neplatnosti týchto právnych úkonov, je nevyhnutné uviesť, že pokiaľ Ústavný súd SR nevydá zásadné stanovisko k spomínaným
otázkam protiústavnosti, bude nevyhnutné sa zaberať aj otázkami ich existencie
v právnom poriadku SR. Napriek krátkosti účinnosti ustanovení o tomto obmedzení zárobkovej činnosti sa už v praxi objavujú prvé snahy zamestnávateľov,
ktorí majú záujem využiť tento inštitút na zamedzenie konkurenčnej činnosti ich
bývalých zamestnancov. Aplikačná prax sa stretáva napríklad so snahou uplatňovať si konkurenčné doložky bez poskytnutia primeranej peňažnej náhrady
s tým, že vo svojich vnútorných predpisoch stanovujú, že toto protiplnenie je
už zohľadňované v odmenách a osobných ohodnoteniach počas trvania pracovného pomeru, čo je zásadne v rozpore so Zákonníkom práce. Záverom k tejto
problematike musíme uviesť, že existencia inštitútu konkurenčných doložiek
v žiadnom prípade neprispieva k stabilite pracovného trhu, ba naopak. Možné
uplatňovanie týchto ustanovení Zákonníka práce môže viesť naopak k zvyšovaniu miery nezamestnanosti, keďže zamestnanci, ktorí budú musieť rešpektovať
takto dojednané podmienky, nebudú môcť vstupovať do pracovných pomerov,
ktoré z hľadiska ich kvalifikovanosti im budú prislúchať, a na dôvažok budú po
dobu ustanovenú v konkurenčných doložkách zahlcovať systém evidencie nezamestnaných.
JUDr. Juraj Hamuľák, PhD.
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
48
OBHAJOBA V PRÍPRAVNOM KONANÍ
Defense in pre-trial proceedings
Tomáš Strémy
STRÉMY, Tomáš. Obhajoba v prípravnom konaní. Acta Iuridica Olomucensia,
2013, Vol. 8, No. 2, pp. 49–57.
Abstrakt: Autor článku sa zameriava na právnu úpravu obhajoby v prípravnom
konaní upravenú v zákone č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov. Poukazuje na situácie, ktoré môžu nastať počas výsluchu obvineného
alebo svedka v praxi. Zároveň v článku analyzuje rozdiel medzi zopakovaním
výsluchu svedka a doplnením výsluchu svedka. V neposlednom rade autor rozoberá postavenie advokáta v prípravnom konaní a novelu zákona č. 586/2003 Z. z.
O advokácii v znení zákona č. 335/2012.
Kľúčové slová: podozrivý, svedok, obhajca, vznesenie obvinenia, výsluch obvineného, výsluch svedka.
Abstract: The author focuses on the regulation of defense in pre-trial proceeding
provided in the Act. 301/2005 Coll., Code of Criminal Procedure, as amended.
It refers to situations which may arise during an examination of witness or witness in practice. At the same time the author in the article analyze the difference
between repeating the examination of witness and supplementing examination
of witness. Finally, the author discusses the status of lawyer in pre-trial proceeding and the amendment to Act no. 586/2003 Coll. of. Advocacy as amended by
Act no. 335/2012.
Keywords: suspect, witness, advocate, indictments, examination of accused,
examination of witness.
Súčasná právna úprava obhajoby je obsiahnutá najmä v ustanoveniach § 34,
§ 36 až § 44 a § 213 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“ alebo „TP“). V ustanovení § 34 Trestného poriadku sú upravené práva a povinnosti obvineného a sú vyjadrením jeho
práva na obhajobu na základe § 2 ods. 9 Trestného poriadku, ako aj čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky. Podľa uvedeného ustanovenia má obvinený právo
od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať.
Ide najmä o:
•
povinnosť policajta ihneď oznámiť obvinenému uznesenie o vznesení
obvinenia, ktoré okrem iného musí obsahovať opis skutku, ktorý sa mu
49
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
kladie za vinu, a skutočnosti odôvodňujúce vznesené obvinenie (§ 206
ods. 1 a 3 TP),
pred prvých výsluchom treba obvineného oboznámiť so skutkom, ktorý
sa mu kladie za vinu, a s jeho právnou kvalifikáciou (§ 122 ods. 1 TP),
po skončení vyšetrovania treba obvinenému umožniť v primeranej lehote preštudovať spis a podať návrhy na doplnenie vyšetrovania (§ 208 ods.
1 TP),
po doručení obžaloby súd bez meškania doručí obvinenému rovnopis
obžaloby (§ 240 ods. 1 TP),
na začiatku hlavného pojednávania prokurátor prednesie obžalobu (§
256 ods. 1 TP),
obžalovanému sa doručuje rovnopis odvolania s upozornením, že sa
môže k odvolaniu vyjadriť (§ 314 TP),
obvinenému sa doručuje rovnopis dovolania s upozornením, že sa môže
k odvolaniu vyjadriť (§ 376 TP),
k výpovedi ani k priznaniu nesmie byť obvinený nijakým nezákonným
spôsobom donucovaný (§ 121 ods. 1 TP),
obvinený má právo nazerať do spisov, s výnimkou určitých častí, robiť si
z nich výpisky a poznámky a obstarávať si kópie spisov a ich častí (§ 69
ods. 1 TP),
obžalovaný má právo zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a verejnom
zasadnutí o odvolaní; na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí
sa obžalovaného treba po vykonaní každého dôkazu opýtať, či sa chce
k nemu vyjadriť a vyjadrenie sa zapíše do zápisnice (§ 271 ods. 1. § 295
ods. 2 TP); obžalovaný má právo na záverečnú reč a má právo posledného slova (§ 274 ods. 2, § 275 TP); v konaní o odvolaní má právo ako
posledný predniesť konečný návrh, ak je osobou, ktorá môže byť priamo
dotknutá rozhodnutím (§ 295 ods. 3 TP);
obvinený má právo na tlmočníka a prekladateľa, ak neovláda jazyk,
v ktorom sa vedie konanie (§ 2 ods. 20, § 28 TP).1
Spornou otázkou je, či má obvinený možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré sa
mu kladú za vinu. Postup orgánov činných v trestnom konaní je taký, že do spisu obvineného, alebo jeho obhajcu, je možné nahliadnuť až po prvom výsluchu
obvineného. Preto sa domnievam, že uvedená právna úprava (§ 34 ods. 1 Trestný
poriadok) by si zaslúžila hlbší výklad, v úmysle vyhnúť sa situáciám, že obvinenému alebo jeho obhajcovi bude toto právo odmietnuté.
Obvineného výsluch vykonáva orgán činný v trestnom konaní alebo súd, a to
tak, aby zistil podstatné skutočnosti dôležité pre trestné konanie. Pred výsluchom musí byť poučený, tak, ako to upravuje ustanovenie § 121 ods. 2 Trestného
poriadku. Mám za to, že problematickým je ustanovenie, ktoré exaktne neupra1 Minárik, Š. a kolektív: Trestný poriadok, stručný komentár. Bratislava: Iura Edition. 2006.
s. 148-149.
50
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
vuje, či môže obvinený počas výsluchu čítať z vopred pripravených poznámok,
a to priamo počas výsluchu. Domnievam sa, že ustanovenia Trestného poriadku
takémuto konaniu obvineného pri výsluchu nebránia. Ustanovenia § 121 až § 123
Trestného poriadku sa podrobnejšie zaoberajú touto problematikou. Konkrétne,
§ 123 ods. 1 Trestného poriadku „Obvinenému možno dovoliť, aby skôr, než odpo
vie, nazrel do svojich poznámok. Táto okolnosť sa musí v zápisnici poznamenať“.
Na základe uvedeného som toho názoru, že obvinený môže počas výsluchu čítať
z vopred pripravených poznámok, ak hovorí priamo, i.e. bez otázok kladených
vyšetrovateľom. Na prípadné otázky môže vyšetrovateľ obvinenému dovoliť, aby
sa pozrel do svojich poznámok, ale táto okolnosť sa musí poznamenať do zápisnice. Domnievam sa, že poznámky nemusia byť heslovité, resp. nemusí ísť o dlhší
súvislý text obsahujúci pasáže, ktoré chce obvinený pri svojej výpovedi použiť.
Na druhej strane Mandák je toho názoru, že obvinený nemôže súvislo prečítať
obsiahly text, pretože by nešlo o ústnu výpoveď, ale iba o jednoduché prečítanie
vopred pripraveného textu. V takom prípade by bol vyslúchajúci orgán oprávnený neumožniť obvinenému nahliadnuť do písomných poznámok.2 Obvinený musí mať možnosť podrobne sa vyjadriť k obvineniu, najmä súvisle opísať
skutočnosti, ktoré sú predmetom obvinenia, uviesť skutočnosti, ktoré obvinenie
oslabujú alebo vyvracajú, a ponúknuť o nich dôkazy. Zároveň sa podľa § 122 ods.
3 Trestného poriadku obvinenému môžu klásť otázky na doplnenie výpovede
alebo na objasnenie neúplností, nejasností alebo rozporov. Otázky sa musia klásť
ohľaduplne a zrozumiteľne. Obvinenému sa však nesmú klásť otázky, v ktorých
je obsiahnuté, ako na otázku odpovedať, otázky klamlivé ani otázky, ktoré by
obsahovali skutočnosti, ktoré sa majú zistiť až z jeho výpovede. Otázky nesmú
neodôvodnene zasahovať do súkromia vypočúvaného okrem zisťovania pohnútky činu.
Pretaktovanou otázku je, či možno vypočuť osobu v procesnom postavení
svedka. Podľa § 130 Trestného poriadku má svedok právo odoprieť výpoveď, keď
je v postavení príbuzného obvineného v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ,
osvojenec, manžel a druh. Ak je obvinených viac a svedok je v uvedenom pomere
len k niektorému z nich, má právo odoprieť výpoveď ohľadne iných obvinených
len vtedy, keď nemožno oddeliť výpoveď, ktorá sa ich týka, od výpovede týkajúcej
sa obvineného, s ktorým je svedok v tomto pomere. Podľa druhého odseku tohto
ustanovenia je svedok oprávnený odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svoj
mu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným
osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval
ako vlastnú ujmu. Svedok je oprávnený odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpove
ďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zvere
2 Mandák, V.: Muže obviněný při výslechu svoji výpověď přečíst nebo ji učinit písemně?
Trestněprávní revue, č. 5. Praha: C. H. Beck. 2002. s. 156.
51
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
ná ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pasto
račnou starostlivosťou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) konštatoval
v uznesení sp. zn. 5 Tz9/2006, že v trestnom konaní možno použiť ako dôkaz
len tie poznatky, ktoré obvinený poskytol v súlade s ustanovením § 121 Trestného poriadku, čo v prípade výpovede podozrivej osoby v procesnom postavení
svedka nie je splnené. Takáto výpoveď vykonaná v procesnom postavení svedka
je právne nepoužiteľná a jej obsah nemožno preverovať procesne účinným spôsobom.3
Uvedené konanie by bolo aj v rozpore s Ústavou Slovenskej republike, a to
s čl. 47 ods. 1 „Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpe
čenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe“. Podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorý v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) vyvodil právo odoprieť výpoveď a právo
neprispievať k obvineniu vlastnej osoby ako všeobecne rešpektované medzinárodné požiadavky obsiahnuté v podstate pojmu spravodlivé konanie. Právo
neprispievať k obvineniu vlastnej osoby predovšetkým predpokladá, že obžaloba v trestnej veci sa snaží predkladať dôkazy proti obvinenému bez použitia
dôkazov získaných metódami donútenia alebo nátlaku proti vôli obvineného,
resp. ešte podozrivej osoby. Každé donútenie, ktorého cieľom je získať dôkazy
v neprospech obvineného, je porušením práva odoprieť výpoveď.4
Domnievam sa, že v prípade, keď podozrivý vie, že bolo podané trestné oznámenie voči jeho osobe je racionálnejšie nevypovedať pred vyšetrovateľom, keď
je podozrivý v procesnom postavení svedka, nakoľko v tomto prípade by vypovedal sám proti sebe, čo je v rozpore v s vyššie uvedenými právnymi predpismi
a dokumentami. Ak by mali orgány činné v trestnom konaní dostatok dôkazov
voči podozrivej osobe v procesnom postavení svedka, tak by orgán činný v trestnom konaní vydal uznesenie o vznesení obvinenia. V prípade, že tak neurobil
a vykonáva výsluch svedka (podozrivého), i.e. podľa môjho názoru nemá dostatok dôkazov voči podozrivej osobe (v procesnom postavení svedka).
Podľa Čentéša a Kolcunovej, ak výsluch svedka po začatí trestného stíhania,
ale pred vznesením obvinenia, spĺňa citované formálne a materiálne podmienky,
má charakter dôkazu získaného zákonným spôsobom.
Dôležité je rozlišovať medzi zopakovaním výsluchu svedka a doplnením
výsluchu svedka. Zopakovanie výsluchu svedka je situácia, keď svedok má vypovedať znova to isté, resp. zreprodukovať celú svoju predošlú výpoveď. Ide najmä
o prípady, keď svedecká výpoveď je absolútne neplatná, napríklad z dôvodu chybného poučenia svedka o právach a povinnostiach alebo bol na svedka vyvíjaný
3 Čentéš, J., Kolcunová, M.: Výsluch svedka v prípravnom konaní a jeho prípustnosť v súdnom konaní. In: Justičný revue 62, č. 3. 2010. s. 353.
4 Tamtiež, s. 353.
52
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
nátlak, svedok bol k svedeckej výpovedi donútený zjavným alebo skrytým psychickým alebo fyzickým násilím, alebo inak. Zopakovanie výsluchu prichádza
do úvahy vtedy, ak pri výsluchu svedka boli porušené procesné predpisy, resp.
neboli splnené všetky zákonom predpokladané podmienky. Svedecká výpoveď
sa v takýchto prípadoch stáva absolútne neplatnou a nepoužiteľnou. Nepoužiteľnosť svedeckej výpovede má v tomto kontexte rovnaký účinok ako neplatnosť.
Pri absolútnej neplatnosti svedeckej výpovede platí, že jej informačná hodnota je z hľadiska dôkazného bremena irelevantná, a preto tento procesný úkon
musí byť vykonaný za splnenia všetkých zákonných podmienok, ak vzhľadom
na povahu zdroja dôkazu môže byť vykonaný znovu. V tomto kontexte treba
povedať, že pod zopakovaním výsluchu svedka v súvislosti s riešenou otázkou
treba rozumieť len také procesné situácie, keď svedok má byť opätovne vypočutý
len preto, aby povedal, resp. vypovedal znova to iste, i.e. vypovedal viackrát to
isté. Z uvedeného vyplýva, že pod zopakovaním výsluchu svedka je nutné rozumieť len obsahovo totožnú, opätovne a riadne zapísanú jeho predchádzajúcu
výpoveď, a to z dôvodu, že skorší výsluch svedka bol vykonaný rozpore s procesnými predpismi.
Zopakovanie výsluchu svedka je teda iným procesným úkonom ako doplnenie výsluchu svedka, napríklad ak po vznesení obvinenia sa výsluch svedka musí
vykonať z dôvodu zistenia nových, doposiaľ neznámych skutočností, prípadne
zistenia a položenia overujúcich otázok a podobne, ktoré nie sú obsahom svedeckej výpovede vykonanej po začatí trestného stíhania vo veci trestného činu.
Ide o ďalší výsluch svedka, presnejšie o doplnenie výsluchu svedka. Dôvody
na doplnenie svedeckej výpovede môžu byť rôzne, a to v závislosti od konkrétnej situácie. Doplnenie výsluchu de facto znamená vykonanie ďalšieho výsluchu
svedka. Doplnenie alebo vykonanie ďalšieho výsluchu svedka však neznamená
zopakovanie tohto procesného úkonu tým spôsobom, že by svedok mal zopakovať znovu to isté. Naopak, ide o spresnenie alebo získanie nových dôkazným
informácií a aj z tohto dôvodu je nutné od seba dolíšiť pojmy zopakovanie výsluchu a doplnenie výsluchu.
Doplnenie výsluchu svedka na rozdiel od zopakovania výsluchu svedka znamená, že položenými otázkami svedkovi spresniť jeho svedeckú výpoveď, verifikovať jeho výpoveď, prípadne doplňujúcimi otázkami zistiť nové skutočnosti,
ktoré vzhľadom na dôkaznú situáciu nemohli byť položené už pri prvom výsluchu a sú dôležité pre náležité zistenie skutkového stavu. Pod doplnenie výsluchu
svedka možno zahrnúť aj prípady, keď svedok je vyšetrovateľom, obvineným alebo obhajcom vyzvaný, aby sa ešte raz výstižne vyjadril k najzákladnejším a najdôležitejším otázkam výpovede, k podstatným obsahovým náležitostiam skoršej svedeckej výpovede. Svedkovi sa môžu klásť otázky na doplnenie výpovede
alebo na objasnenie neúplností, nejasností alebo rozporov. Tým sa jeho skoršia výpoveď doplňuje, upresňuje, konkretizuje, preveruje a súčasne zisťuje jeho
nezaujatosť a hodnovernosť. Doplnenie výsluchu prichádza do úvahy spravidla
53
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
po vznesení obvinenia, kedy okrem uvedeného možno obvinenému, resp. obhajcovi umožniť klásť svedkovi otázky. V takom prípade sa už počas prípravného
konania uplatnia zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. 5
Zaujímavosťou je i možnosť obvineného vypovedať v trestnom konaní.
V prípravnom konaní má právo na obhajobu tri možnosti, a to:
•
•
•
právo obhajovať sa sám a prostriedkami podľa vlastného rozhodnutia,
i.e. materiálna obhajoba,
právo mať obhajcu a radiť sa s ním o spôsobe obhajoby, i.e. formálna
obhajoba,
právo vyžadovať od orgánov činných v trestnom konaní taký postup, aby
bol zistený skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to
v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.6
Obvinený sa môže obhajovať osobne, pričom ide o tzv. osobnú obhajobu
alebo obvinený má právo odmietnuť vypovedať. Podobnou témou sa vo svojej
dizertačnej práci zaoberal Puchala, ktorého zaujala otázka, či obvinený môže
vypovedať takým spôsobom, že síce vo forme monológu povie svoje stanovisko
k veci, ale zároveň odmietne odpovedať na vyslúchajúcim kladené otázky, zatiaľ
čo tieto otázky boli potrebné napr. na objasnenie nezrozumiteľnosti jeho výpovede. Puchala sa domnieva, že takýto postup je možný a svoj názor opiera o §
122 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého k výpovedi nesmie byť obvinený
nezákonným spôsobom donucovaný v spojení so skutočnosťou, že aj kladenie
otázok je integrálnou súčasťou výpovede obvineného. Ak teda obvinený zvolí takýto postup, tak nie je reálne možné zo strany orgány činného v trestnom
konaní prinútiť ho svoj postoj zmeniť.7
Ústavný zákon č. 23/1991 Zb. Listina základných práv a slobôd (ďalej len
„Listina“) v čl. 40 ods. 3 upravuje právo obvineného, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť k príprave obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak si obvinený obhajcu nezvolí, väčšinou mu bude,
hoci ho podľa zákona musí mať, bude mu ustanovený súdom. Podľa čl. 40 ods.
4 Listiny má obvinený právo odoprieť, a tohto práva nemôže byť pozbavený. 8
V prípravnom konaní je relevantné aj ustanovenie § 213 Trestného poriadku,
ktoré upravuje účasť obvineného a obhajcu na úkonoch vo vyšetrovaní a v skrátenom vyšetrovaní.
(1) Policajt môže povoliť účasť obvineného na vyšetrovacích úkonoch
a umožniť mu klásť vypočúvaným svedkom otázky. Postupuje tak najmä vtedy, ak
5 Perhács, Z.: K zopakovaniu a doplneniu výsluchu svedka po vznesení obvinenia. In: Justičná revue 63, č. 3. 2011. s. 436 – 438.
6 Čentéš, J., Kolcunová, M.: Výsluch svedka v prípravnom konaní a jeho prípustnosť v súdnom konaní. In: Justičný revue 62, č. 3. 2010. s. 348-363.
7 Puchala, M.: Dizertačná práca: Obhajoba v trestnom konaní. Košice. s. 93 – 94.
8 Jelínek, J., Uhlířová, M.: Obhájce v trestním řízení. 1. Vydání. Praha: Leges. 2011. s. 78-79.
54
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
obvinený nemá obhajcu a úkon spočíva vo výsluchu svedka, pri ktorom je dôvodný
predpoklad, že ho nebude možné vykonať v konaní pred súdom, iba ak by zabez
pečovanie jeho prítomnosti alebo jeho prítomnosť mohli ohroziť vykonanie tohto
úkonu.
(2) Obhajca má právo od vznesenia obvinenia zúčastniť sa úkonov, ktorých
výsledok môže byť použitý ako dôkaz v konaní pred súdom, iba ak vykonanie úko
nu nemožno odložiť a obhajcu o ňom vyrozumieť. Obvinenému a iným vypočúva
ným osobám môže obhajca klásť otázky potom, keď policajt výsluch skončí.
(3) Ak obhajca oznámi policajtovi, že sa chce zúčastniť vyšetrovacieho úkonu
podľa odseku 2, policajt je povinný včas mu oznámiť čas, miesto konania úkonu
a druh úkonu okrem prípadu, keď vykonanie úkonu nemožno odložiť a vyrozume
nie obhajcu nemožno zabezpečiť. O tomto postupe policajt vyhotoví záznam, ktorý
založí do spisu.
(4) Ak sa obhajca alebo ním splnomocnený obhajca nedostaví na nariadený
úkon, policajt vykoná tento úkon aj bez jeho účasti okrem výsluchu obvineného,
ktorý trvá na prítomnosti obhajcu.
(5) Ak sa obhajca zúčastní výsluchu svedka, ktorého totožnosť má byť utaje
ná podľa § 136 ods. 3 Trestného poriadku, policajt vykoná potrebné opatrenia, aby
skutočná totožnosť svedka nebola zistená.
Uvedené ustanovenie upravuje účasť obhajcu a obvineného na úkonoch
vykonaných na vyšetrovaní a skrátenom vyšetrovaní. Policajt môže povoliť
obvinenému, aby sa zúčastnil na vykonaní vyšetrovacích úkonoch. Takto bude
postupovať policajt najmä v prípade, ak obvinený nemá obhajcu, i.e. obvinený si
ho nezvolil a nepôjde o povinnú obhajobu.
Podĺa § 213 ods. 3 Trestného poriadku, ak obhajca oznámi vyšetrovateľovi,
že sa chce zúčastniť na vyšetrovacom úkone, vyšetrovateľ je povinný oznámiť mu
včas čas a miesto každého vyšetrovacieho úkonu, ak nejde o neodkladný úkon.
Je porušením práva obvineného na obhajobu, pokiaľ sa v prípravnom konaní
dopĺňa vyšetrovanie výsluchom svedka, bez toho, aby bol obhajca vopred upovedomený o čase a mieste konania výsluchu, hoci požiadal vyšetrovateľa o účasť
na vyšetrovacích úkonoch.9
Zápisnica o výsluchu svedka, ktorý bol vykonaný v prípravnom konaní bez
toho, aby bol o tomto úkone upovedomený obhajca obvineného, ktorý včas
oznámil vyšetrovateľovi, že sa chce na tomto výsluchu zúčastniť, je na hlavnom
pojednávaní procesne nepoužiteľná, lebo takýmto spôsobom boli porušené práva obvineného na obhajobu, a preto nemôže byť na hlavnom pojednávaní ani
prečítaná podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku.10 Na záver možno
konštatovať, že predpokladom toho, aby sa mohol výsluch svedka, ako výpoveď
9 (R 43/1989).
10 (R 78/2002).
55
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
prečítať na hlavnom pojednávaní je, aby bol výsluch svedka vykonaný spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku.
V prípravnom konaní sa môže dať obhajca zastúpiť advokátskym koncipientom, ak ide
o konanie o prečine a zločine, s výnimkou obzvlášť závažného zločinu (podľa
§ 36 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku). Advokátskym koncipientom je fyzická osoba zapísaná do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného advokátskou komorou. Takáto osoba musí myť vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa
v študijnom odbore právo a musí byť v pracovnom pomere s niektorým advokátom, alebo s niektorou obchodnou spoločnosťou poskytujúcou právne služby
v zmysle zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o advokácii“).11 Zároveň Trestný poriadok upravuje, kedy musí mať
po vznesení obvinenia obvinený obhajcu, ak:
a) je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní
v zdravotníckom ústave, b) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť
na právne úkony je obmedzená, c) ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine, d) ide o konanie proti mladistvému, e) ide o konanie proti ušlému,
f) to považuje súd a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt za
nevyhnutné najmä preto, že majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného
náležite sa obhajovať.
Aplikačná prax donútila zaviesť inštitút náhradného obhajcu (§ 42 Trestného
poriadku) avšak nie v prípravnom konaní. Je to z toho dôvodu, že v praxi sa často
stávali prípady, že obhajca, zvolený alebo ustanovený, sa nedostavil na hlavné
pojednávanie, verejné zasadnutie, čím zmaril ich konanie.
Zákon o advokácii v znení neskorších predpisov v § 2 upravuje predpoklady výkonu advokáta. Predovšetkým ide o osobu, ktorá je zapísaná do zoznamu
advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora, pričom je pri poskytovaní právnych služieb viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich
medziach príkazmi klienta.
Podstatnou skutočnosťou je, že advokátske povolanie je slobodné povolanie
aj po novele zákona o advokácii v znení zákona č. 335/2012, ktorej jednou z hlavných zmien bola zmena koncipientskej praxe z troch na päť rokov. Ďalšími sú
nasledovné zmeny:
•
denne vedenie výkazov praxe advokátskeho koncipienta,
11 Ivor, J. a kolektív: Trestné právo hmotné. Bratislava: Iura Edition. 2010. s. 229.
56
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
•
•
•
•
•
•
•
možnosť advokátov zamestnávať advokátskeho koncipienta až po uplynutí 3 rokov advokátskej praxe,
limit minimálneho poistného plnenia pre advokáta – fyzickú osobu
v samostatnej poistnej zmluve vo výške 100.000 Eur,
maximálny počet advokátskych koncipientov, ktorý sú školení jedným
advokátom je stanovený novelou na troch,
kreovanie odvolacej disciplinárnej komisie ako nového orgánu Slovenskej advokátskej komory,
zmena spôsobu určenia výšky príspevku na činnosť komory: výška príspevku bude určená ako 1/3 priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka,
zavedenie možnosti podmienečného odloženia výkonu disciplinárneho
opatrenia,
zavedená možnosť informovania verejnosti advokátom, združením
alebo obchodnou spoločnosťou založenou na výkon advokácie o poskytovaní právnych služieb prostredníctvom reklamy.
Uvedená novela nadobudla účinnosť od 1.1.2013.
doc. JUDr. Tomáš Strémy, Ph.D.
Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta
57
KDY A JAKOU BUDE MÍT ČESKÁ REPUBLIKA
PRÁVNÍ ÚPRAVU STÁTNÍ SLUŽBY?
When and what will be the legislation of public service in the Czech republic?
Kateřina Frumarová
FRUMAROVÁ, Kateřina. Kdy a jakou bude mít Česká republika právní úpravu
státní služby? Acta Iuridica Olomucensia, 2013, Vol. 8, No. 2, pp. 59–66.
Abstrakt: Příspěvek se zabývá problematikou právní úpravy státní služby v České republice. Skutečnost, že Česká republika nemá dosud účinnou zákonnou
úpravu státní služby, představuje významný ústavně právní deficit a současně má
i mezinárodně právní dopady, neboť přijetí takovéhoto zákona setrvale požaduje
po ČR i Evropská unie. Příspěvek se zamýšlí především nad tím, zda by měla
být připravovaná právní úprava postavena na veřejnoprávním služebním poměru úředníka ke státu či naopak by se mělo jednak o soukromoprávní pracovní
vztah doplněný pouze o nezbytné prvky veřejnoprávní regulace, přičemž cennou
inspirací nám mohou být i právní úpravy státní služby v jednotlivých zemích EU.
Klíčová slova: státní služba, úředník, služební zákon, služební poměr, pracovně
právní vztah
Abstract: The paper deals with the issue of legislation of public service in the
Czech republic. The fact, that the Czech republic has not had valid law on public
service yet, is not in accordance with Czech Constitution and has international
impacts because it is one of the most important requirements of European Union
towards the Czech republic. The article especially deals with problem whether
the prepared legislation should be based on public law or private law. And in
this context we can find valuable inspiration in legislations of various European
countries.
Keywords: state service, clerk, the state service act, service relationship, labour
law relationship
Personální základ veřejné správy, tj. pracovníky veřejné správy, lze bez jakýchkoli pochyb považovat za jeden z nejdůležitějších předpokladů a pilířů řádného
výkonu veřejné správy v každém demokratickém právním státě. Veřejná správa je
nepochybně formou společenského řízení; jde o řízení lidí lidmi. Právě takovýto
jednotlivý pracovník každodenně realizuje výkon veřejné moci v daném státě
vůči jejím adresátům a naplňuje úkoly a cíle veřejné správy. Z tohoto pohledu je
nezbytné zajistit, aby byl výkon veřejné správy realizován lidmi s odpovídajícím
vzděláním, ztotožňujícími se s cíli a úkoly veřejné správy v dané společnosti a za
svou činnost odpovědnými. Na straně druhé je třeba kompenzovat těmto oso© Univerzita Palackého v Olomouci, 2013. ISSN 1801-0288
59
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
bám zvýšené povinnosti a nároky na ně kladené (oproti zaměstnancům v soukromém sektoru) a zajistit jim i zvýšenou ochranu.
Z výše uvedeného jednoznačně plyne požadavek na kvalitní právní úpra
vu postavení pracovníků veřejné správy. Pokud se podíváme z tohoto pohledu
na stav v České republice, lze konstatovat, že ve srovnání s ostatními evropskými zeměmi,1 zde dosud neexistuje účinná právní úprava státních úředníků, a to
i přesto, že právní předpisy upravující práva a povinnosti úředníků vykonávajících veřejnou správu byly schváleny již v roce 2002 – konkrétně jde o zákon č.
218/2002 Sb., o službě státních zaměstnanců ve správních úřadech a o odměňování těchto zaměstnanců a ostatních zaměstnanců ve správních úřadech (služební
zákon), který měl upravit podmínky zaměstnaneckého vztahu státních úředníků
ve správních úřadech, a zákon č. 312/2002 Sb., o úřednících územních samosprávných celků, který upravil pracovněprávní vztahy úředníků obcí a krajů.
Zákon č. 218/2002 Sb. byl připraven jako veřejnoprávní norma, která však nikdy
nenabyla plné účinnosti, a to z důvodu neexistence obecné shody na jeho zavedení do praxe, čehož důsledkem bylo opakované odkládání účinnosti zákona,
jenž až doposud nenabyl účinnosti. Naproti tomu u zákona č. 312/2002 Sb., který
nabyl účinnosti 1. ledna 2003, byla zvolena soukromoprávní povaha zaměstnaneckého vztahu, tedy se subsidiaritou zákoníku práce a občanského zákoníku.
Česká republika tak od svého vzniku nemá doposud účinnou právní úpravu
v této oblasti, a to i přes výslovný ústavněprávní požadavek, kdy čl. 79 odst. 2
Ústavy ČR jasně stanoví: „Právní poměry státních zaměstnanců v ministerstvech
a jiných správních úřadech upravuje zákon.“ Institucionální záruka existence
státní služby v České republice je tak zakotvena přímo Ústavou. Nestanoví však
výslovně, jaká má její právní úprava být. Přesto však lze z Ústavy ČR a Listiny
základních práv a svobod2 dovodit základní požadavky na tuto úpravu:
•
•
veřejná služba spočívá na demokratických hodnotách, je založena
na úctě k právům a svobodám člověka a občana a na uplatňování veřejné
moci jako služby všem občanům (čl. 1 a čl. 2 odst. 3 Ústavy),
čl. 21 odst. 1 Listiny zaručuje občanům právo podílet se na správě veřejných záležitostí přímo anebo prostřednictvím svobodně zvolených
1 Například Slovensko přijalo svůj první služební zákon již v roce 2001, nyní se oblast řídí
novým zákonem o státní službě z roku 2009, v Polsku je aktuálně platným Zákon o státní
službě z roku 2008 (za posledních 15 let již čtvrtý zákon, předchozí byly přijaty v letech
1996, 1998 a 2006), Maďarsko přijalo zákon o státní službě již v roce 1992, ve Francii
jde o Zákon o právech a povinnostech státních úředníků z roku 1983 a například v Itálii
o Zákon o obecných pravidlech zaměstnávání ve veřejné správě z roku 2001 (kdy v Itálii
po rozsáhlé reformě v devadesátých letech 20. století došlo k tzv. privatizaci zaměstnávání
ve veřejné správě a status úředníka ve státní službě se velmi přiblížil běžnému pracovnímu
poměru). K tomu podrobněji viz Srovnání systémů veřejné správy ve vybraných zemích
EU, příloha k tezím zákona o úřednících veřejné správy, dostupné na www.hkcr.cz/downlo
ad.aspx?dontparse=true&FileID=7175.
2 Dále jen „Listina“.
60
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
•
•
zástupců; odst. 4 téhož článku zakotvuje rovný přístup občanů k veřejným funkcím,
veřejní zaměstnanci požívají stejných práv a svobod a jejich ochrany (čl.
36 Listiny) jako ostatní občané,
Listina však umožňuje některá omezení práv vyjmenovaných skupin
veřejných zaměstnanců, např. čl. 44 umožňuje omezit státním zaměstnancům právo na podnikání a jinou hospodářskou činnost a právo
na stávku.
Vedle ústavněprávní roviny má však neexistence účinné zákonné úpravy
státních úředníků i výrazné mezinárodněprávní dopady. Přijetí odpovídající
právní úpravy jako nezbytné podmínky pro vytvoření nezávislé, profesionální
a stabilní státní správy totiž požaduje na České republice setrvale i Evropská unie.
Ostatně existence takového zákona byla jedním z požadavků daných již v rámci
procesu přístupu České republiky k Evropské unii. V červnu 2012 bylo schváleno
„Doporučení Rady k národnímu programu reforem České republiky na rok 2012
a stanovisko Rady ke konvergenčnímu programu České republiky na období
2012–2015“. Součástí jednoho z doporučení je naléhavý apel na urychlené přijetí
a vstup v účinnost služebního zákona, který by zajistil státní správě nezbytnou
stabilitu a efektivitu. Pracovní dokument Evropské komise, vydaný spolu s doporučením, mj. zmiňuje, že „přijetí služebního zákona, jenž je zásadní podmínkou
stabilní, transparentnější a profesionální veřejné správy, bylo mnohokrát odloženo, což mělo výrazně negativní dopad na čerpání fondů Evropské unie v České
republice“. Přijetí služebního zákona bude také jednou z předběžných podmínek
pro využívání fondů Evropské unie v novém programovém období 2014–2020.
Evropská komise považuje přijetí služebního zákona za jednu z nezbytných podmínek, která musí být splněna, aby Česká republika mohla začít čerpat finanční
prostředky z fondů Evropské unie po roce 2013.3
Česká republika si byla vědoma závažnosti dané situace a práce na přípravě
nové právní úpravy byly zahájeny v roce 2007, kdy poměrně zásadní význam
pro její pojetí měla i volba spojeného modelu výkonu veřejné správy v ČR – a to
konkrétně pro příklon k vytvoření jednotné právní úpravy práv a povinností úředníků veřejné správy (tj. státních úředníků i úředníků územních samosprávných celků). Ministerstvo vnitra pak v letech 2008 a 2009 předložilo vládě
k projednání nejprve teze nové právní úpravy a následně věcný záměr zákona.
Oba dokumenty byly vládou schváleny a následně byla zahájena příprava návrhu paragrafovaného znění zákona. K předložení tohoto návrhu již z důvodu
demise tehdejší vlády nedošlo. Následující vláda nicméně na tyto snahy navázala
a opět byl vypracován věcný záměr zákona o úřednících a zaměstnancích veřejné
správy a o vzdělávání ve veřejné správě, jenž byl vládou v srpnu 2011 schválen.
Následně vypracovaný návrh zákona byl pak postaven opět na jednotné právní
3 Srov. důvodovou zprávu k návrhu zákona o státních úřednících, Poslanecká sněmovna,
tisk 1081.
61
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
úpravě zaměstnanců veřejné správy a jeho základem bylo soukromoprávní pojetí
zaměstnaneckého vztahu úředníka veřejné správy. Nejzásadnějšími připomínkami, jež mj. zaznívaly k této koncepci, pak byly tyto: zachovat samostatnou právní úpravu postavení státních úředníků a samostatnou právní úpravu úředníků
územních samosprávných celků a otázka vhodnosti zvolené soukromoprávní
povahy pracovních vztahů státních úředníků.
Výsledkem výše uvedeného bylo nakonec předložení návrhu zákona o státních úřednících Poslanecké sněmovně (červen 2013), jenž měl však upravovat
pouze postavení státních úředníků, s tím že postavení úředníků územních samosprávných celků bude i nadále upraveno v samostatné zákonné úpravě, tj. v zákoně č. 312/2002 Sb. Základem pracovního vztahu státního úředníka pak měl být
pracovní poměr uzavřený na základě tohoto zákona se subsidiárním použitím
zákoníku práce (a potažmo i občanského zákoníku). Jde tedy o výraznou změnu oproti původnímu služebnímu zákonu z roku 2002, jenž je koncipován jako
veřejnoprávní norma zakotvující klasický veřejnoprávní služební poměr úředníka k České republice, založený jednostranným aktem zaměstnavatele. S ohledem
na vývoj v Poslanecké sněmovně, resp. její rozpuštění (srpen 2013) však ani tento
návrh zákona nemohl být přijatý.
Z výše uvedeného lze však dovodit, že v podstatě stále není jednoznačně
vyřešeno, byť jde o klíčový aspekt, jaký zvolit právní charakter dané úpravy, resp.
zda má jít o soukromoprávní či veřejnoprávní úpravu. Je totiž otázkou, zda se má
tato úprava podobat spíše zákonu č. 312/2002 Sb., o úřednících územních samosprávných celků, jenž spočívá na subsidiaritě zákoníku práce, či naopak např.
zákonu č. 361/2003 Sb., o služebním poměru příslušníků bezpečnostních sborů,
jenž je právní úpravou veřejnoprávní.
Pracovní poměr postavený na veřejnoprávním principu s využitím principu slu
žebního poměru umožňuje větší omezení práv úředníků státu, stanovení zvýšené
míry jejich povinností, ale zároveň i větší rozsah kompenzací, vč. finančních.
Nedílnou součástí služebního poměru je kariérní řád a implementace disciplinárního trestání. Pracovněprávní vztah veřejnoprávní povahy je v zásadě aplikovatelný na oba systémy veřejné služby, tj. jak na model kariérní, tak i na model
poziční, resp. smluvní (viz např. Nizozemsko). V českém, respektive československém právu byl ve veřejné správě aplikován do roku 1950.4
4 V případě státních úředníků se jednalo o zákon č. 15/1914 ř. z., o služebním poměru státních úředníků a státních sluhů (služební pragmatika), v případě obecních úředníků pak
zákon č. 35/1908 zz., resp. zákon č. 443/1919 Sb., jímž upravují se služební poměry úředníků při obcích v Čechách, na Moravě a ve Slezsku [podle § 2 tohoto zákona byli obecní
úředníci považováni za úředníky veřejné a skutečnost, že pracovněprávní vztah obecního
úředníka je poměrem veřejnoprávním, neboť úředník vstupuje k obci do zvláštního poměru podřízenosti, deklarovala i tehdejší judikatura (viz nález Nejvyššího správního soudu
ze dne 16. 3. 1925 č. 14.355/24)]. Podrobněji srov. Návrh tezí zákona o úřednících veřejné
správy, dostupný na www.hkcr.cz/download.aspx?dontparse=true&FileID=7174.
62
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Právní úprava postavená na veřejnoprávní úpravě s využitím principu služebního poměru funguje např. ve Francii, Rakousku, Německu či Belgii, kdy je
úzce spjata právě s duálním (tj. odděleným) modelem výkonu veřejné správy
a jeho zásadní odlišnosti se promítají do potřeby odlišné právní úpravy pro skupinu státních úředníků a pro skupinu úředníků samospráv.
Pro tento typ právní úpravy je dále charakteristická podřízenost subjektů
právních vztahů a s tím spojená heterogenní metoda úpravy. Jeho pozitivum
spočívá v možnosti v mnohem větší míře upravit širší podmínky pracovního
poměru, práva a povinnosti úředníků veřejné správy - při respektování veřejnoprávní úpravy veřejné správy samotné a potřeb státu. Tento typ právní úpravy
více odráží charakter veřejné správy a její působnost a zároveň umožňuje výrazně vyšší ochranu úředníků před politickými tlaky – tj. zajišťuje více odpolitizování veřejné správy a její kontinuitu i stabilitu.
Nicméně má i svá zásadní negativa.5 Jednak je to vyšší ekonomická náročnost a částečně uzavřená pyramidální struktura, neumožňující vstup zájemců
mimo veřejnou správu do vyšších pozic. Na základě zahraničních zkušeností lze
konstatovat, že veřejnoprávní poměr umožňuje jen obtížnou prostupnost mezi
státní správou a samosprávou a může vytvářet podmínky pro rezistenci úředníků vůči celospolečenským změnám i systémovým změnám v úřadě. Neexistence
konkurence a pocit jistoty může vést k „zakonzervování“ nekvalitních úředníků, přičemž možnost jejich propuštění je komplikovaná. Proto v současné době
většina zemí EU, používajících tuto úpravu, usiluje o alespoň částečný přechod
k soukromoprávnímu poměru.
Právní úprava postavená na soukromoprávním principu, tedy na principu
legální licence a odchylkách od zákoníku práce a občanského zákoníku, umožňuje založit pracovní poměr na relativně flexibilnějším základu. Cílem je upravit
šířeji práva a povinnosti úředníků veřejné správy nad zásady stanovené obecnou
úpravou (shodnou pro všechny občany), avšak zároveň zachovat rovnost mezi
zaměstnancem a zaměstnavatelem při upřednostnění prvků individuálního pracovního práva, principů legální licence6 a možností dvoustranné dohody. Koresponduje tedy především se smluvním systémem veřejné správy.
Takováto úprava umožňuje flexibilnější změny v organizaci, dovoluje prostupnost mezi státní správou a samosprávou. Větší podíl konkurence vytváří
větší tlak na úředníky zvyšovat svoji vlastní kvalitu a odbornost. Naopak oproti
služebnímu poměru disponuje výrazně menšími možnostmi ochrany úředníka.
5 Viz blíže Srovnání systémů veřejné správy ve vybraných zemích EU, příloha k tezím zákona o úřednících veřejné správy, dostupné na www.hkcr.cz/download.aspx?dontparse=tru
e&FileID=7175.
6 „Každý může činit, co není zákonem zakázáno, a nikdo nesmí být nucen činit, co zákon
neukládá.“ – čl. 2 odst. 3 Listiny základních práv a svobod.
63
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
Snížená míra ochrany i nejistota kariérního růstu mohou též vést k vyšší
fluktuaci kvalitních úředníků. Zároveň je podstatně omezena možnost naplnění
principů odpolitizování veřejné správy.
Na principu soukromoprávním má pracovní poměr státních úředníků upraveno např. Španělsko, Portugalsko, Řecko, které částečně aplikují princip spojeného modelu.
Veřejnoprávní či pracovněprávní postavení úředníků veřejné správy? Tuto
otázku si klade i T. Čebišová, ani ona však nenachází jednoznačnou odpověď.7
A nelze ji najít ani v historických pramenech. J. Hoetzel v této souvislosti praví: „Znamená obrat významu dějinného, že původně soukromoprávní poměr
zaměstnance státního byl vypraven publicisticky. Jde tu o dva zcela různé právní
světy, jak v zájmu státu, tak i v zájmu úředníka samého“.8 Nyní probíhá proces svým způsobem protichůdný. Úvahy proto směřují k tomu, zda není vhodné zkombinovat prvky obou systémů, neboť se dlouhodobě projevuje tendence
ke sbližování veřejnoprávních a soukromoprávních zaměstnaneckých vztahů.
Osobně se kloním ke zvolení soukromoprávní úpravy (tj. zákoník práce) jako
základu doplněné pak o prvky veřejnoprávní regulace (zvláštní zákon ve vztahu
lex specialis k zákoníku práce), kdy by právě zvláštní zákon zajistil a reflektoval specifika postavení těchto zaměstnanců, především jejich účast na výkonu
veřejné moci ve státě. Tj. domnívám se, že lze i pro státní úředníky zvolit podobný model právní úpravy, jaký v současné době funguje pro úředníky územních
samospráv. Zákon č. 312/2002 Sb. v sobě kombinuje prvky jak kariérního, tak
smluvního systému; takovýto smíšený model by mohl být vhodný i pro úředníky
státní. Je však nezbytné, aby zákon precizně ony veřejnoprávní prvky regulace
pracovněprávního poměru – jako jsou např. předpoklady pro výkon státní služby, obsazování míst na základě výběrového řízení, práva a povinnosti úředníků
či otázku jejich vzdělávání – upravil.
Určitou inspirací může pro nás být např. slovenský Zákon o štátnej službe, jenž
představuje v pořadí již druhou zákonnou úpravu této problematiky.9 Důvodová
zpráva ke stávajícímu zákonu o štátnej službe zdůrazňuje význam a nezbytnost
takovéto úpravy, přičemž je důležité, aby „právna úprava štátnozamestnaneckých vzťahov predstavovala jednotný, stabilný a funkčný systém“.10 Státní službu
vykonává zaměstnanec ve státně zaměstnaneckém poměru ke státu; na státně
zaměstnanecké vztahy se pak použije zákoník práce, a to v těch případech, kdy
tak stanoví zákon o štátnej službe.
7 ČEBIŠOVÁ, T. Zaměstnanci veřejné správy. In HENDRYCH, D. a kol. Správní právo.
Obecná část. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 499 a násl.
8 HOETZEL, J. Československé správní právo. Praha: Melantrich, 1937, s. 36.
9 Zákon č. 400/2009 Z.z., o štátnej službě; nahradil předchozí právní úpravu – a to zákon č.
312/2001 Z.z., o štátnej službe.
10 Podrobněji srov. důvodovou zprávu k zákonu č. 400/2009 Z.z.
64
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Tuto koncepci osvětluje důvodová zpráva k novému zákonu o štátnej službe, jež mj. stanoví: „Na štátnozamestnanecké vzťahy sa použije Zákonník práce
delegovane. Ponechanie tejto pôsobnosti Zákonníka práce na štátnozamestnanecké vzťahy vychádza jednak zo skutočnosti, že takáto pôsobnosť sa osvedčila,11 a jednak zo skutočnosti, že na verejnoprávne prvky štátnozamestnaneckého
pomeru nemožno použiť ustanovenia výlučne súkromnoprávnej povahy.“ Právní úprava státnězaměstnaneckých vztahů pak vychází z principu profesionality
(zabezpečení vzdělávání), nestrannosti, efektivity, stability státně zaměstnaneckého poměru (zejm. ochrana před jednostranným skončením poměru ze strany
služebního úřadu), politické neutrality a etiky.
Významnou změnou, jež však přinesl nový slovenský zákon o štátnej službe,
pak byla změna co do vzniku státně zaměstnaneckého poměru. Dle původního zákona (č. 312/2001 Z.z.) vznikal státně zaměstnanecký poměr na základě
rozhodnutí o jmenování, vydáváném ve správním řízení. Stávající úprava však
učinila opět větší krok k soukromoprávnímu pojetí, kdy se státně zaměstnanecký
poměr zakládá mezi státním zaměstnancem a státem tzv. služební smlouvou. Jde
tedy o novou koncepci státně zaměstnaneckého poměru, budovanou na smluvním principu, nicméně „niektoré administratívne prvky, ako napríklad osobitné
predpoklady vzniku štátnozamestnaneckého pomeru, špecifické postavenie štátneho zamestnanca vo vzťahu k verejnosti, plat upravený zákonom, práva, povinnosti a obmedzenia štátneho zamestnanca, možnosť dočasnej zmeny služobných
podmienok jednostranne služobným úradom, právo na osobitné plnenia, však
zostávajú zachované“.12
Jde tedy o koncepci budovanou na soukromoprávním, smluvním principu,
nicméně s ohledem na skutečnost, že státní zaměstnanci realizují veřejnou moc
ve státě a disponují často rozsáhlými pravomocemi, je nezbytné, aby zvláštní
zákonná úprava zakotvila různé veřejnoprávní prvky regulace jejich pracovního
poměru (např. zvýšený okruh povinností, oblast vzdělávání, a pod.), ale na stranu druhou však toto vše i vyvážila zvláštními kompenzačními nástroji a zajistila
jim i dostatečnou ochranu v těchto vztazích.
Také výše zmíněný český návrh zákona o státních úřednících13 vycházel z toho,
že základem pracovního vztahu státního úředníka bude pracovní poměr uzavřený na základě tohoto zákona se subsidiárním použitím zákoníku práce (a potažmo i občanského zákoníku). Návrh zákona výslovně stanovil, že pracovněprávní
vztahy státních úředníků se řídí zákoníkem práce, pokud tento zákon nestanoví
něco jiného. Oproti slovenské úpravě jde tedy ještě o větší příklon k soukromoprávní úpravě postavení státních úředníků.
11 Z této koncepce vycházel i první zákon o štátnej službe, tj. zákon č. 312/2001 Z.z.
12 Podrobněji viz důvodová zpráva k zákonu č. 400/2009 Z.z.
13 Poslanecká sněmovna, tisk č. 1081.
65
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
Návrh věnoval značnou pozornost předpokladům potřebným pro výkon
práce úředníka, procesu jejich přijímání (institut výběrového řízení) i úpravě pracovního poměru (vč. převedení na jinou práci, taxativních důvodů pro
odvolání vedoucího státního úředníka nebo výpovědních důvodů státního
úředníka a důvodů pro okamžité zrušení pracovního poměru).14 Rovněž byl velmi podrobně upraven systém vzdělávání úředníků, jakož i stanoveny zvýšené
povinnosti úředníka (nad rámec zákoníku práce). Celkově šlo o samostatnou
pracovněprávní úpravu postavenou na principu soukromoprávním s veřejnoprávními prvky, se subsidiaritou zákoníku práce a dalších pracovně právních
předpisů a občanského zákoníku.15,16
Co konstatovat závěrem? Bez ohledu na to, k jaké koncepci se nakonec zákonodárce přikloní, je nezbytné co nejdříve přijmout zákonnou úpravu státní služby. Nelze nadále ignorovat ani požadavek naplnění čl. 79 odst. 2 Ústavy a ostatně
ani požadavky Evropské unie. Současně pak tato úprava může významně přispět ke stabilizaci, profesionalizaci a vyšší transparentnosti státní správy v ČR.
Stávající právní stav, kdy se poměry státních úředníků řídí zákoníkem práce, tj.
obecným předpisem, jenž nezohledňuje specifika spjatá s výkonem státní služby,
je naprosto nedostačující a nepřispívá ke statusu odborně i osobnostně profesionálního státního úředníka. A v neposlední řadě lze poukázat i na skutečnost, že
tudíž v rámci EU požívají čeští státní úředníci nejnižší právní ochrany.
Pokud jde pak již o konkrétní volbu koncepce této právní úpravy, osobně
se spíše přikláním k úpravě soukromoprávní, avšak doplněné o nezbytné prvky
veřejnoprávní regulace, jež zohlední právě specifické postavení těchto zaměstnanců vykonávajících státní službu. Ostatně i vývoj v Evropě se ubírá tímto směrem (viz výše). Nadto se domnívám, že kvalitní soukromoprávní úprava (částečně veřejnoprávně korigovaná) může zajistit stejně (či i více) kvalitní, odbornou
a stabilní státní správu, jako úprava veřejnoprávní.
JUDr. Kateřina Frumarová, Ph.D.
14 K vyšší míře stability pracovního poměru (oproti obecné úpravě) mělo přispět i stanovení
pravidel pro vytváření systemizace pracovních míst státních úředníků.
15 Podrobněji viz důvodovou zprávu k návrhu zákona o státních úřednících, Poslanecká sněmovna, tisk 1081.
16V současnosti je v poslanecké sněmovně projednávána novela služebního zákona
č. 218/2002 Sb. předložená dne 27. 12. 2013 (viz sněmovní tisk č. 71/0), což naznačuje spíše
příklon k veřejnoprávní úpravě služebního poměru, nicméně je stále otevřenou otázkou,
jakým směrem se nakonec bude ČR v tomto ohledu ubírat.
66
ORGANIZOVANÁ KRIMINALITA V RUSKEJ
FEDERÁCII - CHARAKTERISTIKA VYBRANÝCH
INŠTITÚTOV KONTROLY UVEDENÉHO
FENOMÉNU Z TRESTNOPRÁVNEHO
A KRIMINOLOGICKÉHO HĽADISKA
Organized crime in the Russian Federation - Characteristics
of selected institutes of control that phenomenon in
criminal and criminological perspective
Miloš Svrček
SVRČEK, Miloš. Organizovaná kriminalita v Ruskej federácii - charakteristika vybraných inštitútov kontroly uvedeného fenoménu z trestnoprávneho a kriminologického hľadiska Acta Iuridica Olomucensia, 2013, Vol. 8, No. 2, pp. 67–79.
Abstrakt: V článku je venovaná pozornosť kriminologickej a trestnoprávnej charakteristike organizovanej kriminality v Ruskej federácii. Vzhľadom na zameranie tohto článku, ako aj na jeho rozsah sa autor sústredil na kriminologický
pohľad na existenciu a aktivity organizovaného zločinu v uvedenej krajine, ako
aj na popis vybraných trestnoprávnych inštitútov upravených v Trestnom zákonníku Ruskej federácie. Uvedený článok je venovaný len niektorým vymedzeným
segmentom rozoberaného nebezpečného fenoménu v rámci Ruskej federácie.
Kľúčové slová: Organizovaná kriminalita, zločinecká skupina, organizovaná
skupina, ruský organizovaný zločin
Abstract: The article is devoted attention to criminological and criminal characteristics of organized crime in the Russian Federation. Given the focus of this
article, as well as its scope, the author focused on criminological view of the
existence and activities of organized crime in that country, as well as the description of selected criminal institutes in Criminal Code of the Russian Federation.
That article is dedicated only to certain defined segments dismantling dangerous
phenomenon in the Russian Federation.
Keywords: Organized crime, criminal group, organized group, Russian organized crime
1. Úvod
Organizovanú kriminalitu možno považovať za jednu z najzávažnejších
problémov, s ktorými sú v súčasnosti konfrontované všetky štáty. Ide o nepo© Univerzita Palackého v Olomouci, 2013. ISSN 1801-0288
67
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
chybne nebezpečný jav, ktorý sa stáva pre každý právny štát nebezpečenstvom
a predchádzanie a boj proti tomuto fenoménu predstavuje dôležitú bezpečnostnú a legislatívnu výzvu do budúcnosti. S uvedeným problémom sa aktuálne
nestretáva len Ruská federácia, ale aj iné krajiny, Slovenská a Česká republika
nevynímajúc. Ako uvádza Ministerstvo vnútra Českej republiky vo svojej Koncepcii boja proti organizovanému zločinu na obdobie rokov 2011-2014 „organizovaný zločin možno považovať za najvážnejšiu nevojenskú hrozbu pre českú
spoločnosť, pričom jednotlivé zločinecké skupiny vykonávajú aktivity na podrývanie spoločenského usporiadania, narušujú stabilitu ekonomiky, podkopávajú
demokratické štruktúry a v konečnej fáze tak spôsobujú zánik demokratického
štátu“.1 Na potláčanie uvedeného negatívneho javu sa ročne vynakladá zo strany
každého dotknutého štátu obrovské množstvo finančných prostriedkov, pričom
každým rokom sa uvedená čiastka zvyšuje z dôvodu postupnej modernizácie
foriem organizovaného zločinu. Uvedený fenomén je oproti minulosti nebezpečnejším aj z hľadiska tej skutočnosti, že organizovaný zločin už viac nepredstavuje oproti minulosti historicky a územne vymedzený nebezpečný jav, ako to
bolo pri tradičných mafiánskych organizáciách existujúcich v niekotrých regiónoch (Camorra v Kampánii, Cosa Nostra na Sicílii). Sféra vplyvu organizovanej
trestnej činnosti sa z pôvodných regiónov svojej činnosti vplyvom ekonomickej
globalizácie a technologického pokroku ako aj uzatvorením spolupráce a spojenectiev s inými organizovanými zločineckými skupinami v rámci iných štátov
rozšírila vo významnej miere o ďalšie trhy. Organizovaný zločin pochádzajúci
z krajín bývalého ZSSR, špecificky z Ruskej federácie možno označiť z hľadiska
sfér jeho pôsobenia na jednotlivých trhoch a zón vplyvu za jednu z najnebezpečnejších kriminálnych hrozieb pre krajiny Európy, Severnej Ameriky a časti Ázie.
2. Organizovaný zločin v Ruskej federácii – základná charakteristika
Ruskojazyčný organizovaný zločin možno považovať za jednu z najväčších
prekážok v budovaní trhovej ekonomiky a zavádzaní jej princípov do praxe.
Organizovaný zločin pochádzajúci z krajín bývalého ZSSR nie je špecifický,
pokiaľ sa jedná o jeho spôsoby modernizácie alebo metódy fungovania. Vo všeobecnosti sa organizovaný zločin na celom svete modernizuje podobným spôsobom, pričom vždy sa jedná skôr o mieru a rozsah vplyvu a moci. V súvislosti s uvedeným možno konštatovať, že minimálne v európskom kontexte je
tak výraznou špecifikáciou ruskojazyčného organizovaného zločinu jeho rozsah,
rýchly rozvoj, ako aj mocenský potenciál, pričom v uvedenom ohľade prekonal
všetky dosiaľ existujúce koncepcie. Z hľadiska prepracovanosti systému fungovania ruskojazyčného organizovaného zločinu je ho možné v európskom priestore
1http://www.mvcr.cz/clanek/vlada-schvalila-novou-koncepci-boje-proti-organizovanemu-zlocinu.aspx, 08.05.2013
68
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
porovnať iba s talianským organizovaným zločinom, ktorý však za ním zreteľne
zaostáva.2
Celkom otvorene ho môžeme pokladať za prekážku zavádzaniu úspešných
ekonomických a politických reforiem v ruskej spoločnosti a ekonomike, s tým,
že ovplyvňuje dôležité otázky ako je podnikanie, hospodárska súťaž, štandardné verejné obstarávanie a mnohé iné štandardné princípy fungovanie trhovej
ekonomiky. Na pochopenie fungovania organizovaného zločinu v Ruskej federácii je potrebné skúmať jeho korene ešte v časoch existencie Sovietskeho zväzu. Pôvod ruského organizovaného zločinu možno badať už v priebehu 70-tych
a 80-tych rokov minulého storočia, pričom ruský organizovaný zločin v sovietskom priestore postupom času postúpil na primárneho príjemcu v robustnej
čiernej ekonomike. Za dôvod uvedeného stavu možno považovať jednak nadmernú byrokraciu v systéme riadenia verejnej moci v sovietskej ére a jednak
prítomnosť značného počtu nelegálnych trhov, pričom tieto skutočnosti uľahčili
organizovanému zločinu páchaním závažnej trestnej činnosti prítomnosť v rozhodujúcich ekonomických procesoch v rámci krajiny. Významným faktorom
pre šírenie čiernej ekonomiky a na to nadväzujúci organizovaný zločin mala tá
skutočnosť, že v Sovietskom zväze bol výrazný dopyt po základných produktoch, ktoré v mnohých prípadoch sovietska vláda na rozdiel od organizovaného
zločinu a čierneho trhu nevedela zabezpečiť. Na základe uvedeného si zločinecké skupiny vytvorili postavenie veľkého hráča v sovietskej spoločnosti. Čiernou
ekonomikou, ktorá sa stala imanentnou súčasťou sovietskej spoločnosti sa v krajine vytvorila osobitná sociálna vrstva organizovaných zločincov, ktorých prepojenie a postavenie sa prenieslo aj do post-sovietského Ruska. Počet veľkých
a s ekonomikou prerastených zločineckých skupín sa po roku 1990 s otvorením
hraníc a s postupným zavedením voľného trhu enormne zvýšil.
Dôvodov prečo došlo k tak enormnému rozmachu organizovaného zločinu
v Ruskej federácii po rozpade Sovietskeho zväzu je viacero. Prvým je predovšetkým pôsobenie slabých regionálnych republikových vlád a exekutív, ktoré nevýrazným tempom zavádzali postupne do fungovania ekonomiky prvky trhového
hospodárstva. Absentovala predovšetkým transparentná vláda tak na regionálnej ako aj federálnej úrovni, ktorá by vykonávala potrebné štrukturálne zmeny
politiky vo všetkých sférach fungovania jednotlivých republík, ako aj federácie.
Nedostatok transparentnosti v obchodných transakciách, verejnom obstarávaní
a celkovom fungovaní ekonomiky štátu, neúčinné trestnoprávne a trestnoprocesné normy a vágny prístup orgánov činných v trestnom konaní spôsobili, že
zločinecké skupiny výraznou mierou ovládli fungovanie ekonomiky štátu. Ako
už bolo spomenuté, existenciu organizovanej kriminality v takej miere ako sme
mohli badať v poslednom desaťročí minulého storočia v rámci Ruskej federácie
2 Pojman, P.: Ruský a ukrajinský organizovaný zločin: Hrozby a rizika pro ČR v kontextu
globalizace organizovaného zločinu, Institut pro kriminologii a sociální porevenci, Praha,
2013, str. 17, ISBN 978-80-7338-129-5
69
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
možno pripísať slabej ruskej exekutíve, predovšetkým v tom význame, že nebola
schopná zabrániť zločineckým skupinám v páchaní viacerých foriem závažnej
trestnej činnosti, pričom predmetný problém je spojený s viacerými faktormi.
Predovšetkým orgány činné v trestnom konaní neboli dostatočne pripravené
na boj proti organizovanému zločinu v trhovej ekonomike jednak po stránke
technickej vybavenosti a jednak po stránke skúseností a praxe s bojom proti
organizovanej kriminalite, pričom tieto nedostatky prispeli k nie príliš efektívnemu a v mnohých prípadoch bezvýslednému vymáhaniu práva.
Nemožno taktiež opomenúť nízke mzdové ohodnotenie vyšetrovateľov
a prokurátorov čo malo následne vplyv na značný nárast korupcie v radoch
zamestnancov prokuratúry a polície. Najzávažnejšie problémy v boji proti organizovanému zločinu sa prejavujú predovšetkým v odľahlejších oblastiach Ruskej
federácie, čo sa odzrkadľuje taktiež na kritickom stave vo fungovaní spomenutých orgánov. Nedostatky možno pozorovať nielen zo strany exekutívy, ale aj justície. Predovšetkým by som chcel zdôrazniť, že tak ako v prípade vyšetrovateľov
a prokurátorov aj v prípade sudcov a súdnych úradníkov bola citeľná absencia
skúsenosti s bojom proti organizovanému zločinu v novom systéme, pričom
dodnes možno cítiť následky neschopnosti kompetentných orgánov trestne stíhať obžalovaných, ktorí boli, resp. sú napojení na silové a ekonomické zložky
štátu. V súvislosti s uvedeným ide v niektorých prípadoch aj o osoby s napojením na organizovaný zločin z horných vrstiev spoločnosti. Nemožno opomenúť,
že zločinecké skupiny pri presadzovaní svojho vplyvu a páchaní závažnej trestnej činnosti spočívajúcej predovšetkým v legalizácii príjmov z trestnej činnosti,
pašovaní a distribúcii drog, prostitúciou, pašovaní zbraní a podobne využili svoje dobre organizované a prepracované technické a finančné vybavenie.
Nemožno opomenúť, že charakteristickou črtou ruského organizovaného
zločinu je značné využitie násilia v procese páchania trestnej činnosti ako prostriedku zastrašovania, pričom táto skutočnosť taktiež v určitej miere odrádza
zahraničných investorov od poskytnutia investícií, čo má za následok následné poškodenie ruskej ekonomiky. Na základe uvedenej skutočnosti dochádza
vo významnej miere k zníženiu obchodných príležitostí jednotlivých regiónov
krajiny. Nepriame účinky činnosti zločineckých organizácií sa prejavujú aj vo
fungovaní vykonávania podnikateľskej činnosti, ktorá ak je zdravo fungujúca
možno považovať za jeden z hlavných pilierov ekonomiky štátu. Vývoj súkromného podnikania bol však podobne ako všetky sféry činností v krajine ovplyvnený pôsobením rôznych zločineckých skupín, pričom je nepopierateľným faktom
taktiež skutočnosť, že časť podnikateľských kruhov vykonáva svoju podnikateľskú činnosť len za účelom získania nelegálnych financií, ktoré získajú v rámci
páchania závažnej trestnej činnosti.
Postup kompetentných úradov by mal byť samozrejme promptný a zákonný,
čo však nielen v minulosti, ale aj v prítomnosti vo viacerých prípadoch nemožno
badať, keďže vo viacerých prípadoch sa preukázalo, že jedinou možnosťou, ako
70
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
dospieť k stanovenému cieľu je použitie nelegálnych praktík s násilným aspektom. Možno konštatovať, že v Ruskej federácii efektívna, transparentná a zdravá
hospodárska súťaž po páde komunizmu prakticky neexistovala, čomu prispieval
predovšetkým organizovaný zločin svojou činnosťou. Či už to bolo ovplyvňovanie predaja ruských podnikov do rúk podnikateľských subjektov napojených
na organizovaný zločin, alebo ovplyvňovanie legislatívneho procesu a účelovo
zmenené ustanovenia schválených zákonov, ktorých znenie vyhovovalo skôr
činnosti týchto skupín. Zo strany spomenutých zoskupení bolo vynakladané
veľké úsilie ako aj finančné prostriedky na ovládnutie viacerých odvetví národného hospodárstva čo sa v mnohých odvetviach prejavilo až elimináciou transparentného konkurenčného prostredia a vytvorenia veľkých a silných monopolov. Nepopierateľným faktom je tiež pôsobenie organizovaného zločinu na ruský
bankový sektor, čoho dôsledkom bola jednak zo strany zahraničia a jednak zo
strany domáceho obyvateľstva vytvorená nedôvera v jeho efektívne fungovanie.
Prejavilo sa to predovšetkým v polovici roku 1998 kedy došlo k vypuknutiu
veľkej finančnej krízy, pričom veľká časť nedôvery v ruský bankový systém bola
spojená s jeho prepojením na organizovaný zločin.
Aj keď vláda Ruskej federácie najmä v poslednom období vykonala viaceré
kroky k eliminácii negatívneho vplyvu organizovanej kriminality, stále ostáva
mnoho akútnych problémov, ktoré je dôležité urgentne a dôslednejšie riešiť.
Jednou z možností je zintenzívnenie spolupráce v trestných veciach s cudzími
štátmi, predovšetkým so štátmi z európskeho priestoru, resp. medzinárodnými
organizáciami, ako napríklad Interpol a pod. Ruská federácia, resp. jej zodpovedné orgány musia v rámci svojej existencie vyriešiť viaceré závažné problémy s organizovaným zločinom. Prioritou v rámci potenciálnych legislatívnych
zmien by malo byť oklieštenie veľkej právomoci úradníkov vo veci prideľovania
licencií na viaceré obchodné činnosti v oblasti trhového hospodárstva a odoprieť vstup do podnikateľského prostredia firmám, ktoré sú napojené na organizovaný zločin. Dotknuté orgány by mali razantnejšie presadzovať významné
reformné kroky, ktorými by sa stanovili konkrétne právne parametre dôležité pre
efektívne fungovanie trhového hospodárstva. Významným činiteľom v stanovovaní prísnejších a efektívnejších pravidiel fungovania trhového hospodárstva
a transparentnej verejnej správy je federálna vláda. Je to najmä z toho dôvodu,
že v rámci systému zložiek štátnej moci disponuje rozhodujúcou právomocou
v oblasti presadzovania legislatívnych opatrení a nie je tu prítomné riziko vplyvu zločineckých skupín v takej miere ako v prípade regionálnych vlád v rámci
Ruskej federácie.
3. Fungovanie organizovaného zločinu v podmienkach ZSSR a Ruskej
federácie
Vznik a pôvod zločineckých gangov a skupín možno badať už za existencie bývalého Sovietskeho zväzu. Aj keď na jednej strane možno konštatovať, že
71
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
vplyvom existencie a fungovania totalitného štátneho zriadenia bolo pôsobenie
organizovaných zločineckých gangov obmedzené, na druhej strane rozrastanie
spomínaného čierneho nelegálneho trhu, na ktorom bolo možné v čase potravinovej krízy dostať akýkoľvek nedostatkový tovar nevynímajúc taktiež možnosť
získať iný nedostatkový hnuteľný tovar v podobe počítačových súprav, automobilov a pod. zabezpečil pre existujúce štruktúrované zločinecké gangy čoraz väčší
priestor na rozširovanie ich nelegálneho pôsobenia. V ére existencie totalitného
zriadenia sa riadenie organizovaných skupín koordinovalo predovšetkým vymedzenými skupinami vybraných vplyvných osôb, ktoré bolo možné zaradiť do
rôznych riadiacich skupín, ktoré mali markantný vplyv na ekonomické a politické fungovanie štátu.
Významným faktorom na rozvoj organizovaného zločinu v republikách bývalého ZSSR bola po jeho rozpade absencia efektívnej trestnoprávnej legislatívy,
neexistencia zvláštnych metodologických postupov a nízka úroveň technického
vybavenia, čo spôsobilo, že organizovaný zločin sa stal čoraz nebezpečnejším.
Organizovaný zločin z krajín bývalého ZSSR disponuje sociálnymi konceptmi,
ktoré sú aplikovateľné i prostredí bezpečnostných zložiek štátnej administratívy.
Je potrebné uvedomiť si, že prepojenosť organizovaného zločinu s bezpečnostnými zložkami spôsobila v 90. rokoch minulého storočia ohrozenie politickej
integrity štátu, pričom situácia v Ruskej federácii názorne charakterizovala, ako
nebezpečný môže byť organizovaný zločin.3 Druhy organizovanej kriminality,
ako nezákonný obchod s drogami, obchodovanie s ľuďmi, predovšetkým vykonávanie prostitúcie, obchodovanie so zbraňami a nukleárnym obchodom začal
prenikať do ruských miest, pričom sa začal infiltrovať do sféry energetiky, privatizácie, finančného trhu a pod. Profesionálny organizovaný zločin po páde ZSSR
sa prostredníctvom svojich zločineckých organizácií rozšíril po celom území
bývalého ZSSR a zriadil si medzi jednotlivými štátmi svoje komunikačné kanály.4 V uvedenom období začala byť všeobecne známa skutočnosť, že od osamostatnenia republík žiaden štát nemôže zvládnuť problém organizovaného zločinu
sám a izolovane.5 Avšak, je zrejmé, že čím viac by bola v Ruskej federácii organizovaná kriminalita akceptovaná ako normálnosť, tým je väčšie nebezpečenstvo,
že potenciálne vzťahy medzi organizovaným zločinom a štátnymi orgánmi ako aj
predstaviteľmi výkonnej moci môžu byť pevnejšie a prepojenejšie. Uvedený fakt
by však nepochybne mohol mať vplyv aj na vonkajšiu, resp. vnútornú bezpečnosť
3 Černík, J.; Hulíková, T.; Vintr, V.: Pilotní výzkum prostředí obchodu s lidmi na území České republiky, International Organization for Migration, Praha, 2005, s. 21
4 Abadinsky, H.: Organized crime, Ninth Edition, St. John´s University, Wadsorth Cengage
Learning, California, 2010, s. 14, ISBN-13: 978-0-495-60101-2,
5 Jakolev, M.: Problémy medzinárodnej spolupráce v prevencii organizovaného zločinu, In:
Kriminalita a nedostatok bezpečnosti v mestách Európy: postavenie a úlohy miestnych
a regionálnych orgánov, Erfurt (Nemecko), MV SR – sekretariát Rady vlády SR pre prevenciu kriminality, 1998, s. 113
72
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
štátu a preto je potrebné aby boli demokratické štruktúry v rámci Ruskej federácie posilňované a boj proti organizovanej kriminalite efektívne vykonávaný.6
V období rozpadu Sovietskeho zväzu došlo k veľkému rozmachu a vplyvu
organizovaných zločineckých gangov, ktoré boli svojimi štruktúrami plne pripravené na získanie dominantného vplyvu v transformujúcej sa ruskej ekonomike. K značnej expanzii vplyvu ruských zločineckých gangov však nedošlo len
v samotnej Ruskej federácii, ale aj v mnohých štátoch sveta od USA až po Austráliu. Je potrebné uviesť, že aj keď ruské zločinecké gangy nemožno pokladať
za tradičnú mafiu, ako to môžeme vidieť napríklad v Taliansku, ale na druhej
strane z hľadiska nebezpečnosti možno konštatovať, že ruské zločinecké gangy
sú rovnako nebezpečné ako hierarchicky usporiadané zločinecké gangy inde vo
svete. Vymedzená časť ruských zločineckých gangov v rámci svojho fungovania
prebrala počas svojej existencie charakteristické črty tradičných ruských zločineckých gangov založených na tzv. voroch v zákone, čo by sme mohli vo voľnom preklade charakterizovať ako „zlodeji podľa práva“, čo je v Ruskej federácii
pokladané za tradičnú formu stavovskej organizácie profesionálnych páchateľov
závažnej trestnej činnosti vodcovského typu.7
Pádom východného bloku došlo k postupnému vývoju existencie a pôsobenia zločineckých gangov a skupín, pričom možno spomenúť a vymedziť dve
základné charakteristické etapy vývoja, ktorý nasledoval po spomenutej geopolitickej zmene. Rozširovanie ruskojazyčného organizovaného zločinu v západnej
Európe a USA bolo možné badať už v 70. rokoch minulého storočia, kedy niektorí emigranti z bývalého ZSSR, ktorí unikali pred prenasledovaním predovšetkým z náboženských dôvodov, sa angažovali v nelegálnom obchode so vzácnymi
kovmi, pohonnými hmotami a pod.8 V rámci prvej časovej etapy vývoja ruských
6 Protivinský, M.: Organizovaná kriminalita v Rusku, Kriminalistický sborník, 4/1996, str.
141
7 Z hľadiska charakteristiky štruktúry ruských zločineckých gangov a skupín je potrebné
konštatovať, že teória pozná dve varianty, t.j. za prvú variantu môžeme pokladať zločinecké
skupiny, ktoré sú riadené „radou vorov“, pričom najvyšším „vorom v zákone“, ktorý riadi
organizačne a funkčne celú štruktúru skupiny, predovšetkým cez „autoritu“ riadi jednotlivé výkonné „staršiny“. Na margo uvedeného možno taktiež dodať, že uvedená štruktúra
v ruských zločineckých skupinách sa nachádza aj v gangov, ktoré operujú v rámci územia
Slovenskej republiky. Z hľadiska pôsobenia a výkonu práce jednotlivých staršinov, majú
následne za úlohu postarať sa o jednotlivých „klientov“, s ktorými majú dohodnutý rôzny
typ spolupráce a taktiež jednotlivých radových členov skupiny. V zmysle uvedeného je preto možné konštatovať, že pre presne vytvoreného a daného staršinu pracujú jednak žoldnieri, zlodeji a iní páchatelia trestnej činnosti ruského pôvodu a jednak vytypovaní tuzemci, ktoré pomáhajú členom zločineckých skupín k páchaniu trestnej činnosti. Za druhú
variantu pôsobenia a existencie zločineckých skupín možno považovať skupiny, ktoré sú
riadené „radou vorov“, ktorých bez akýchkoľvek obmedzení riadi „vor v zákone“, ktorý
prostredníctvom nižšie postavenej „autority“ riadi a vymedzuje úlohy pre „komandýra“,
ktorému zase na druhej strane podliehajú jednotlivý staršinova. Spomenutí staršinovia
následne úkolujú a priamo v teréne riadia všetky výkonné zložky samotnej skupiny.
8 Kosík, S.; Souček, J.; Zátorský, J.: Organizovaný zločin v České republice, In.: Kriminalis-
73
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
zločineckých gangov, do ktorej môžeme zahrnúť obdobie medzi rokmi 1990 až
1996 sa vyznačovalo páchaním závažnej trestnej činnosti, v rámci páchania ktorej nebolo výnimkou používanie násilia, ktoré sa vyznačovalo vysokou mierou
násilia. Cieľom spomenutých gangov, bolo dosiahnuť zisk, ktorý by plynul jednak
z páchania závažnej hospodárskej a majetkovej kriminality, obchodu s drogami,
výbušným materiálom a jednak obchodovania s ľuďmi, predovšetkým za účelom
výkonu prostitúcie. V rámci obdobia rokov 1997 až do súčasnosti sa už činnosť
zločineckých skupín zameriavala na páchanie organizovanej trestnej činnosti,
ktorá mala byť vykonávaná pod zásterkou legálne vykonávaného podnikania.
Príjmy získané z trestnej činnosti, či už v období od roku 1990, alebo v období
po roku 1997 sa postupne legalizovali vykonávaním legálneho podnikania či už
prostredníctvom zakladania a využívania reštauračných zariadení, vykonávaním obchodných transakcií, resp. kreovaním legálne založených a pôsobiacich
obchodných firiem s akýmkoľvek zameraním.9
Ak porovnáme pôsobenie ruských zločineckých gangov nielen u nás, ale aj
v zahraničí, hlavná činnosť spomenutých skupín sa orientuje v prevažnej miere
na kreovanie legálne pôsobiacich spoločností a firiem, ktoré sa svojou činnosťou
snažia dostať a infiltrovať do dôležitých ekonomických, politických a dôležitých
spoločenských štruktúr či už národných, resp. medzinárodných, pričom hlavným účelom uvedeného prenikania je získanie dôležitého vplyvu pri rozhodovaní o markantných otázkach fungovania a smerovania spoločnosti. Za účelom
spomenutého prenikania do uvedených sfér využívajú rôzne ruské zločinecké
skupiny a organizované skupiny značné finančné prostriedky, aby dosiahli prítomnosť svojich osôb, ktoré môžu ovplyvňovať a riadiť rozhodovacie procesy či
už vo fungovaní orgánov verejnej správy, alebo dosiahnuť ich prítomnosť v rôznych politických subjektoch, alebo ekonomických rozhodovacích orgánoch.10
tika, roč. XXIX, čísl. 1, s. 10
Nožina, M. a kol. Mezinárodní organizovaný zločin v ČR. Praha: Nakladatelství KLP –
Koniasch Latin Press, 1997, s. 53
10 Za účelom možného zamedzenia pojmového stotožňovania je potrebné dodať, že ruské
zločinecké gangy a mafie nie je možné zamieňať s ukrajinskými gangmi, ktoré sú dnes
pokladané za tzv. novokreovanú kriminálnu elitu“, ktorá vystupuje v kriminálnom prostredí taktiež pod označením „komsomolci“. Ukrajinské zločinecké gangy majú mnoho
odlišností od ruských gangov, pričom možno spomenúť predovšetkým neuznávanie tradičných „vorov v zákone“ a svoju činnosť nezameriava na pôsobenie, ktoré je typické pre
ruské gangy, ale hlavne na postupnú prípravu a edukáciu svojich členov, či už v oblasti
právnej, ekonomickej, resp. jazykovej. Z hľadiska vplyvu rôznych cudzokrajných zločineckých skupín a gangov možno konštatovať, že ukrajinské zločinecké gangy patria na území
Slovenskej republiky k tým najaktívnejším. Hlavný účel ich činnosti, t.j. dosahovanie zisku a čo najrýchlejšie infiltrovanie sa do dôležitých štruktúr štátu a ekonomiky sa väčšinou docielil ich sofistikovanou činnosťou a cieleným smerovaním ziskov do posilnenia
ich postavenia v hospodárskej a finančnej sfére štátu. Zločinecké gangy pochádzajúce
z Ukrajiny sú z hľadiska štruktúry organizované do tzv. brigád, ktoré sú postavené taktiež
na vodcovskom princípe fungovania. Za najznámejšie brigády operujúce v jednotlivých
vybraných regiónoch sveta možno považovať Kyjevskú, Mukačevskú, Ľvovskú a Užho9
74
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Podľa informácii z ruských štatistických údajov, sa v 90-tych rokoch minulého storočia pôsobilo v Ruskej federácii 4300 zločineckých skupín, pričom 200
z nich bolo považovaných za skupiny a organizácie na najvyššej úrovni, ktoré
pôsobili a vykonávali svoje aktivity vo viac ako 25 štátoch mimo Ruskej federácie.11 Podľa odhadov niektorých prognóz sa udáva, že skupiny organizovaného
zločinu kontrolujú v Ruskej federácii približne 40 % HDP. Špecifikum ruského
organizovaného zločinu je taktiež v tom, že názvy jednotlivých zločineckých
organizácií sa orientujú buď podľa miesta pôvodu (užhorodská), alebo podľa
etnickej príslušnosti (gruzínska), alebo podľa prezývky vodcu skupiny (michajlovská). Okrem zásadne ruských organizovaných skupín sa v medzinárodnom
pôsobení výrazne presadzujú aj•
•
•
•
•
Arménske skupiny, v rámci ktorých je špecifický orientovaný zločin, pričom osobitne výrazná je forma zameraná na vydieranie a prostitúciu,
Gruzínske skupiny, ktoré sa svojou činnosťou orientujú na páchanie
násilnej kriminality, lúpeže a čierny trh nevynímajúc páchanie drogovej
kriminality,
Čečenské skupiny sú charakteristické vysokou brutalitou, vraždami
na objednávku, orientáciou na vydieranie kasín, prostitúciu, pašovanie
drog a pod.,
Azerbajadžanské skupiny sa zameriavajú predovšetkým na pašovanie
drog, zbraní a nukleárneho materiálu,
Ukrajinské skupiny sa vyznačujú vysokou brutalitou, pričom sa orientujú v prevažnej miere na vraždy na objednávku, vydieranie, pašovanie
zbraní a kradnutých áut a pod.12
rodskú brigádu. V otázke páchania trestnej činnosti ukrajinskými zločineckými gangmi
možno konštatovať, že sa prevažne zameriava na hospodársku a majetkovú trestnú činnosť, obchod s drogami, násilnú trestnú činnosť, ako nájomné vraždy, pričom pri páchaní
trestnej činnosti používajú obzvlášť vysokú mieru brutality. Ruské organizované zločinecké gangy nemožno zamieňať s tými, ktoré majú svoj pôvod na Ukrajine. Na rozdiel
od tých ruských, tradičné „vory v zákone“, ktoré sú v kriminálnych štruktúrach pokladané
za najvyššie autority a ktoré je možné charakterizovať ako jediné relevantné a kompetentné
v rozhodovaní možných potenciálnych sporov medzi jednotlivými zločineckými gangmi
a za prísneho rešpektovania „kódexu zločineckej cti“ ukrajinské zločinecké gangy neberú
do úvahy. Okrem ukrajinských zločineckých gangov, však medzi gangy, ktoré vo všeobecnosti môžeme pomenovať ako ruskojazyčné zaraďujeme okrem iného taktiež čečenské,
moldavské a dagestanské zločinecké gangy.
11 Němec, M.: Dvě etapy pusobení ruské mafie a ruských zločineckých gangu v České republice, Policajná teória a prax, str. 97-98
12 Scheinost, M a kol.: Výzkum struktury, forem a možností postihu organizovaného zločinu
v České republice, Praha, Institut pro kriminologii a sociální prevenci, 1997, s. 6-7
75
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
4. Stručná charakteristika vybraných ustanovení Trestného zákonníka
Ruskej federácie
Organizovaný zločin v Ruskej federácii sa svojou brutalitou a zastrašovaním
v minulosti ako aj v súčasnosti snaží zabrániť legislatívnemu úsiliu dotknutých
orgánov, aby sa boj proti tomuto fenoménu nezefektívnil a neohrozila sa tak
pozícia zločineckých skupín vo sférach spoločnosti v ktorých má silné postavenie a vplyv. Uvedené skutočnosti prinútili zodpovedné orgány, aby sa kontrola
organizovanej kriminality stala v rámci ich činnosti prioritnou úlohou. Ruská
vláda postupom času, z časti pred rokom 2000, ale predovšetkým po roku 2000
začala presadzovať legislatívne a inštitucionálne kroky, ktorými sa čiastočne
eliminoval vplyv zločineckých skupín na zdravé a efektívne fungovanie štátu.
Zo strany Štátnej dumy došlo k prijatiu účinnejších právnych predpisov v oblasti trestného konania, správy daní, rozhodcovského konania a pod. Zmenami
v Trestnom zákonníku sa postupnými krokmi v podobe legislatívnych návrhov dopomohli vyriešiť značné problémy vo viacerých oblastiach, od riešenia
obchodných transakcií v rámci trhového hospodárstva až po kontrolu závažných
foriem trestnej činnosti. Schválenými zákonmi, ktoré boli realizované v praxi sa
dopomohlo k zvýšeniu transparentnosti obchodných transakcií v rámci ekonomiky, k postupnému aj keď nie úplnému odstráneniu bariér v oblasti boja proti
organizovanému zločinu. Výraznou mierou na príprave účinnejších právnych
predpisov, ktorých účel bol predovšetkým zameraný na boj proti tomuto fenoménu sa podieľali aj mimovládne organizácie, ktoré poskytovali dôležité právne
konzultácie, ktoré dopomohli exekutíve v Ruskej federácii k efektívnejšej kontrole organizovanej kriminality.
Kritická situácia vo viacerých oblastiach fungovania štátu si vyžiadala prijatie okamžitých riešení vo forme legislatívnych ako aj inštitucionálnych opatrení.
Akútnosť riešenia týchto problémov vychádzala taktiež z čoraz väčšieho počtu
kritických záverov bezpečnostných orgánov štátu, ktoré sa vo všeobecnosti zhodli na skutočnosti, že moc a vplyv organizovaného zločinu je ešte väčším nebezpečenstvom pre národnú bezpečnosť ako pôsobenie cudzích nepriateľských
elementov. Z toho dôvodu boli prijaté právne normy, ktoré sa svojím obsahom
zamerali na oklieštenie monopolného postavenia viacerých podnikov, daňovú
reformu, transparentnejšiu reštrukturalizáciu privatizovaných podnikov, silnejší
a efektívnejší bankový sektor. Pred zodpovednými orgánmi taktiež stáli dôležité
úlohy, a to najmä vyhodnotenie dopadu organizovaného zločinu na fungovanie štátu vo všetkých jej oblastiach, prijať okamžité odporúčania o tom, ako je
potrebné predmetný problém riešiť a zvýšiť informovanosť a povedomie o pôsobení a dôsledkoch organizovaného zločinu. Tieto ciele boli naplnené rôznymi
metódami, ako napr. nadviazanie spolupráce medzi ruskými bezpečnostnými
orgánmi a relevantnými inštitúciami v rámci Európy a USA, na základe ktorých
sa poskytli rozsiahle informácie o možnostiach a spôsoboch boja proti uvedeným problémom. Veľká pozornosť zo strany relevantných inštitúcií sa venovala
76
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
predovšetkým prenosu informácií a skúseností z oblasti boja proti organizovanému zločinu vrátane opisu problémov v rámci potláčania uvedenej závažnej
trestnej činnosti. V súvislosti s uvedeným sa neopomenulo skúmanie spoločenských, kultúrnych a ekonomických aspektov problémov vzniknutých v súvislosti
s pôsobením organizovaného zločinu.
Procesom demokratizácie politického systému, liberalizácie ekonomického
systému, ako aj zavádzaním postupných legislatívnych zmien sa vplyv organizovaného zločinu postupne obmedzoval. Primárnou úlohou po zmene vlády v krajine v roku 2000 bolo predovšetkým vytvorenie silného nezávislého a nestranného súdnictva, efektívnejšieho trestného práva, získanie kontroly nad verejnou
správou a predovšetkým obmedzenie vplyvu organizovaného zločinu na fungovanie a rozhodovanie zložiek verejnej moci v krajine. Za účelom postupnej
eliminácie pôsobenia a vplyvu organizovaného zločinu v Ruskej federácii bol
Štátnou dumou schválený Trestný zákonník Ruskej federácie dňa 24. mája 1996
a Radou federácie dňa 5. júna 1996, pričom podpísaný bol Prezidentom Ruskej
federácie dňa 13. júla 1996 pod číslom federálneho zákona č.63-FZ.
V rámci VII. Hlavy Trestného zákonníka v § 33 došlo k zadefinovaniu druhov účastníkov trestného činu, pričom za účastníka trestného činu sa okrem
páchateľa považuje organizátor, návodca a pomocník. V zmysle odseku 3 sa za
organizátora trestného činu považuje osoba, ktorá zosnovala spáchanie trestného činu alebo ho riadila, a taktiež osoba, ktorá vytvorila, alebo riadila organizovanú skupinu či zločinné spolčenie.
V rámci § 35 Trestného zákonníka došlo k vymedzeniu spáchania trestného činu skupinou páchateľov, skupinou páchateľov po predchádzajúcej dohode,
organizovanou skupinou alebo zločinným spolčením. V zmysle uvedeného je
trestný čin spáchaný organizovanou skupinou v tom prípade, pokiaľ ju má na sve
domí stála skupina páchateľov, ktorý sa vopred spojili za účelom spáchania jedné
ho, alebo viacerých trestných činov. Taktiež k spáchaniu trestného činu zločinným spolčením, dôjde v tom prípade, pokiaľ je spáchaný jednotnou organizovanou
skupinou založenou s cieľom spáchania závažných či obzvlášť závažných trestných
činov, alebo združením organizovaných skupín založených s rovnakým cieľom.
V zmysle ustanovenia citovaného paragrafu 35 Trestného zákonníka došlo k vymedzeniu, že osoba, ktorá založila organizovanú skupinu alebo zločinné
spolčenie, alebo ich riadila, je trestne zodpovedná za ich organizovanie a riadenie
v prípadoch stanovených príslušnými paragrafmi Osobitnej časti Trestného zákona
a taktiež za všetky trestné činy spáchané organizovanou skupinou alebo zločinným
spolčením, pokiaľ boli úmyselne plánované. Ostatní členovia organizovanej skupi
ny alebo zločinného spolčenia sú trestne zodpovední za členstvo v nich v prípadoch
stanovených príslušnými paragrafmi Osobitnej časti Trestného zákona a taktiež za
trestné činy, na príprave alebo spáchaní ktorých sa zúčastnili. Založenie organizovanej skupiny v prípadoch, ktoré neupravujú zákonné ustanovenia Osobitnej
77
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
časti Trestného zákona, je trestné v štádiu prípravy k tým trestným činom, ku
ktorých spáchaniu bola skupina vytvorená. Spáchanie trestného činu skupinou
páchateľov, skupinou páchateľov po predchádzajúcej dohode, organizovanou
skupinou alebo zločinným spolčením má za následok uloženie prísnejšieho trestu, ktorý stanoví tento zákon.
V zmysle § 63 Trestného zákonníka je taktiež stanovené, že pri uložení trestu
sa ako k priťažujúcej okolnosti okrem iného prihliadne k tomu, že páchateľ spáchal
trestný čin ako člen skupiny páchateľov, ako člen skupiny páchateľov vopred dohod
nutých, ako člen organizovanej skupiny, alebo zločinného spolčenia.
V rámci § 210 došlo k špecifikovaniu zločinného spolčenia. V zmysle citovaného ustanovenia Trestného zákonníka sa založenie zločinného spolčenia s cieľ
om páchania závažných alebo obzvlášť závažných trestných činov a taktiež vede
nie takéhoto spolčenia alebo jednotky, pričom je zároveň súčasťou jeho štruktúry,
a taktiež založenia združení organizátorov, vedúcich alebo iných zástupcov orga
nizovaných skupín v úmysle vytvoriť plány a podmienky pre spáchanie závažných
alebo obzvlášť závažných trestných činov sa trestá odňatím slobody na sedem až
pätnásť rokov, pričom možno súbežne udeliť trest prepadnutia majetku. V zmysle
odseku 2 citovaného paragrafu sa účasť na zločinnom spolčení alebo v združení organizátorov, vedúcich alebo iných zástupcov organizovaných skupín trestá
odňatím slobody na tri roky až desať rokov, pričom možno súbežne udeliť trest
prepadnutia majetku. Na základe odseku 3 citovaného paragrafu čin uvedený
v prvých dvoch odsekoch, pokiaľ pri jeho spáchaní páchateľ zneužil svoje služobné postavenie, potrestá sa odňatím slobody na desať až dvadsať rokov, pričom
možno súbežne udeliť trest prepadnutia majetku.13
Uvedené ustanovenia Trestného zákonníka predstavujú legislatívny základ
kontroly organizovanej kriminality v Ruskej federácii. Možno konštatovať, že
stále existujú určité rezervy v prijímaní účinnej legislatívy v rámci eliminácie
daného nebezpečného javu, ako aj v aplikovaní súčasnej legislatívy. Významným
pre Ruskú federáciu sa môže javiť taktiež postupné približovanie ku krajinám
Európskej únie, ktoré sa snažia vypracovať spoločné právne normy v legislatívnom rámci, ktoré umožňujú a zavádzajú do praxe vzájomne medzi sebou vyššiu
mieru komunikácie, spoločné využívanie informácií a koordináciu zodpovedných a dotknutých orgánov jednotlivých štátov.
5. Záver
Vplyvom ruského organizovaného zločinu došlo k negatívnym následkom
nielen na území Ruskej federácie, ale vo väčšej miere aj v okolitých štátoch, s ktorými Ruská federácia susedí, predovšetkým Lotyšsko, Litvu, Bielorusko, Ukrajinu, a krajiny Strednej Ázie, t.j. Arménsko, Azerbajdžan a Kazachstan. Pozornos13 http://legislationline.org/documents/section/criminal-codes/country/7, 08.05.2013
78
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
ti záujmu zločineckých skupín napojených na organizovaný zločin vznikajúci
a existujúci v Ruskej federácii sa nevyhli ani krajiny strednej a západnej Európy,
Slovenskú a Českú republiku nevynímajúc. Tieto zločinecké organizácie sa snažili využiť možnosti na zvýšenie svojho vplyvu predovšetkým v postkomunistických krajinách v dobe zmeny týchto systémov zo socialistických na demokratické, ktorých cieľom bolo začať presadzovať do svojho systému fungovania zásady
právneho štátu a zdravého fungovania súdnictva. Opodstatnenosť obáv o vplyv
organizovaného zločinu pochádzajúceho z územia dnešnej Ruskej federácie aj
na území strednej Európy nie je vyvolaná len tým, že obchodné spoločnosti
a turisti prichádzajú do Ruskej federácie s obchodným resp. turistickým zámerom, ale aj tým že v mnohých krajinách sa ruské zločinecké organizácie, ktoré
sú v týchto štátoch usadené pokúšajú korupciou, vydieraním a manipuláciami
v rôznej miere získať rozhodujúci vplyv na politiku, verejnú správu, masovokomunikačné prostriedky a rôzne spoločenské skupiny.
Dôsledky činnosti organizovaného zločinu možno vidieť nielen vo vytvorení tieňovej ekonomiky, v narušení efektívneho systémového fungovania orgánov verejnej správy jednak na regionálnej a jednak na národnej úrovni, vrátane
policajných zložiek a armády, ale aj v postupnom ohrození národnej bezpečnosti štátu, ohrozenia demokratických princípov a zásad, hospodárskeho rozvoja štátu a jeho silnom postavení na medzinárodno-politickom poli. Je zrejmé,
že minimalizovať uvedenú hrozbu na čísla blížiace sa k nule nie je možné, je
však potrebné, aby zo strany zainteresovaných inštitúcií dochádzalo k vyvíjaniu aktivít na všetkých možných úrovniach. Keďže organizovaná kriminalita je
aktuálnym problémom aj v rámci Českej a Slovenskej republike, môžu byť oba
štáty značnou mierou nápomocné Ruskej federácii pri eliminácii uvedeného
nebezpečného javu poskytnutím svojich skúseností s bojom proti uvedenému
závažnému bezpečnostnému problému. Výraznejším nadviazaním obojstrannej
spolupráce medzi Ruskou federáciou na jednej strane a inými štátmi na strane druhej by nedošlo len k zefektívneniu kontroly organizovanej kriminality
v Ruskej federácii, ale taktiež k väčšej eliminácii ruského organizovaného zločinu na území daných štátov. Čeliac organizovanej trestnej činnosti na globálnej
úrovni musí byť aj reakcia všetkých zainteresovaných subjektov na ňu rovnako
silná, pričom rozhodne možno podporovať aktivity smerujúce k uzatvárania
a aplikovaniu dohôd o mobilite a bezpečnosti s hraničiacimi tretími krajinami,
keďže podstatná časť organizovanej trestnej činnosti súvisí taktiež s obchodom
s ľuďmi a nelegálnym prisťahovalectvom. Pred každou krajinou stoja v boji proti
uvedenému nebezpečnému javu veľké výzvy a je len na kompetentných zložkách
ako sa s jeho elimináciou vyporiadajú, pričom nemožno opomenúť skutočnosť,
že následky ich rozhodnutí budú mať vplyv tak na bezpečnosť ako aj spôsob
fungovania ekonomiky dotknutého štátu do budúcna.
JUDr. Miloš Svrček, PhD.
Spoločnosť pre kriminológiu a trestné právo
79
OBCHODNÉ SPOLOČNOSTI V ŠPORTE
– SÚČASNOSŤ A PERSPEKTÍVY VO
SVETLE PROCESU PRIJÍMANIA
NOVÉHO ZÁKONA O ŠPORTE
Corporations in sport – present and perspectives
in the enactment of new sport´s act
Jaroslav Čollák
ČOLLÁK, Jaroslav. Obchodné spoločnosti v športe – súčasnosť a perspektívy vo
svetle procesu prijímania nového zákona o športe. Acta Iuridica Olomucensia,
2013, Vol. 8, No. 2, pp. 81–102.
Abstrakt: Autor v príspevku uvažuje o tom, ktoré vzťahy môžu byť považované
za vzťahy tvoriace novovznikajúce „športové právo“, ktoré sa z hľadiska systematiky jeho vzťahov upína predovšetkým na právo obchodné a právo občianske.
Okrem uvedeného sa autor podrobnejšie zameriava na skutočnosti, pramene
práva a vzťahy, ktoré by mali byť v podmienkach Slovenskej republiky vzorom,
zdrojom pripravovanej novely zákona o športe. Ktorými z nich by sa mal zákonodarca inšpirovať, ak chce ako výsledok legislatívneho procesu vyprodukovať
moderný, na prax reagujúci a prax zohľadňujúci zákon o športe? Príspevok
upriamuje pozornosť na existujúce dokumenty medzinárodného, národného
a súkromnoprávneho charakteru upravujúce, riadiace a determinujúce oblasti
športového odvetvia. Autor sa taktiež zaoberá aktuálnymi otázkami obchodných
spoločností v športe pod prizmou novely zákona o športe, uvažuje o možnom
vývoji právnických osôb v tejto oblasti a predkladá konkrétne návrhy riešení,
ktoré by sa podľa jeho názoru mali stať súčasťou novej zákonnej úpravy.
Klíčová slova: Obchodné spoločnosti, športový sektor, športové právo, prijímanie zákona, nový zákon o športe.
Abstract: The author in his article considers the question which relations can
be taken for relations creating the newly formed „sports law“, which from the
point of view of systematics of its relations binds mainly to commercial law and
civil law. Besides the above given issue the author focuses more in detail on facts,
sources of law and relations, which under conditions of the Slovak Republic
should be a model, a source of prepared amendment of act on sport. Which of
these should the legislator be inspired by, if he wants as a result of legislation
process to produce a modern, to the practise responding and the practise considering act on sport? The article calls attention to existing documents of international, national and private law character adjusting, directing and determining the
areas of sports branch. The author also deals with the topical issues of business
81
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
companies in sport under prism of amendment of act on sport, considers the
possible development of legal entities in this area and submits specific proposals
of solutions, which in his opinion should become part of the new regularization.
Keywords: Corporation, sport sector, sport´s law, enactment of law, new sport´s act.
1. Niekoľko myšlienok na úvod:
Úvodnými pasážami každého príspevku zaoberajúcim sa konkrétnou problematikou by mal byť akýsi náhľad, akási myšlienka zjednocujúca celú prejednávanú tému, či odbornú otázku. V prípade predkladaného príspevku je touto skutočnosťou vedomosť o tom, že v podmienkach Slovenskej republiky sa
na základe „Koncepcie štátnej politiky v oblasti športu – Slovenský šport 2020“
pracuje na novom znení zákona o športe, ktorým by sa novelizoval aktuálny zákon
o športe č.300/2008 Z.z v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoŠ“. Hlavným
zámerom nového zákona o športe (ďalej len „NZoŠ) je predovšetkým dosiahnutie
stavu, aby sa jeho znením terajšia roztrieštená športová legislatíva koncentrovala
do jediného predpisu, chápaného ako “lex generalis“. Úloha vypracovania znenia
nového zákona o športe bola spomínaným vládnym dokumentom daná Minister
stvu školstva, vedy, výskumu a športu (ďalej len“ MŠVVŠ“).
Tento nový kódex športového práva by po úspešnom legislatívnom procese
mal tvoriť a obsahovať nosnú právnu úpravu okruhov vzťahov realizujúcich sa
v oblasti športu, športového odvetvia, športovej obce. Do procesu legislatívneho
procesu sa zapájajú štandardné štátne legislatívne orgány, ale aj súkromnoprávne subjekty, ktoré za účelom pripomienkovania či tvorby spomínaného zákona
vytvárajú pracovné skupiny, ktorých cieľom je vytvoriť komplexnú právnu úpravu športových vzťahov. Slovenský futbalový zväz (ďalej len „SFZ“) ako najväčší
národný športový zväz ponúkol MŠVVŠ partnerskú spoluprácu, v rámci ktorej
poveril odborníkov a osoby zaoberajúce sa športovoprávnou agendou, vedou či
športovoprávnou náukou pomenovať súčasný stav športu na Slovensku a vypracovať nosné myšlienky, obsahový rámec, štruktúru a želaný obsah pertraktovaného zákona.
V rozsahu nastolených prác sa podstatnou javí otázka, z akých prameňov
práva, z akých právnych či mimoprávnych aktov by mal tento nový zákon
o športe vychádzať, akými právnymi či mimoprávnymi vzťahmi by sa mal inšpirovať, ktoré z nich by mal zohľadňovať a predovšetkým, ktoré by mal v konečnom dôsledku nahradzovať. Nemenej dôležitou je otázka, či sa prijatím „NZoŠ“
zmení kvalitatívna stránka právnických osôb v športe, pričom táto problematika
sa týka z väčšej časti obchodných spoločností.
82
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Spočiatku jasné okruhy otázok vytvárajú paradoxne predpoklady na rozmanité odpovede, v obsahu ktorých sa dá nájsť viacero právno-filozofických prístupov na tvorbu práva, legislatívny proces, právnu úpravu obchodných spoločností, vzťahov v rámci obchodnoprávneho či občianskoprávneho komplexu vzťahov,
či postoje vo vzťahu k súkromnoprávnej autonómie subjektov práva.
2. Čo vieme považovať za „šport(ové právo)“?
Právny poriadok sa v klasickej právnej náuke delí na právo súkromné a verejné, a to pod váhou práva rímskeho. Cicero pod verejným právom rozumel to
právo, ktoré pochádzalo od štátu alebo ním bolo uznané, pričom malo zavä
zovať všetkých príslušníkov spoločnosti (tzv. ius cogens). Požiadavka záväznosti
takto formulovaného práva neskôr ustúpila do úzadia, pričom podstata vnímania a dôrazu sa položila na právom chránený záujem. Ako protiklad verejného
práva sa spočiatku za súkromné právo považovali úpravy vyplývajúce z právnych
úkonov (najmä zo zmlúv), ktorými si jednotliví občania usporadúvali vzájomné
vzťahy v rámci priznanej voľnosti, tzv. súkromnej autonómie. Občania vtedajšieho spoločenského zriadenia však do týchto právnych úkonov neboli nútení,
bolo na ich zvážení, či, ako a ktoré vzájomné vzťahy si zmluvne upravia. Právo
tohto typu malo značne formovateľný a dispozitívny charakter, z toho dôvodu sa
mu vžilo aj označenie „ius dispositivum.“ Rebro tvrdí, že hranica medzi verejným a súkromným právom bola značne pružná.1
Novovznikajúce športové právo je označované za samostatné právne odvetvie
len vo veľmi obmedzenom počte. Kritici mu upierajú samostatnosť najmä z titulu absencie kódexu upravujúceho celú oblasť športu, absenciu metód právnej
úpravy, nejednotnosťou a typovou diverzitou vzťahov, ktoré daná oblasť obsahuje. Prirodzene, s uvedenými názormi sa dá vo väčšej miere súhlasiť. Nemôžeme však zabúdať, že v modernej dobe sa právne poriadky už len veľmi malej
miere stretávajú s právnymi odvetviami kódexového typu.2 Je viac ako zreteľné,
že zložitosť spoločenských, obchodných, ekonomických, sociálnych, právnych
a mimoprávnych vzťahov už v značnej miere nedovoľuje prípravu a existenciu
právnych kódexov, a to z titulu nutnosti a potrebnosti úpravy veľmi špecifických
a nesmierne detailných vzťahov. Potvrdením uvedeného je v podmienkach Slo-
1 Bližšie pozri: REBRO,K., BLAHO, P.: Rímske právo, tretie doplnené vydanie, Bratislava
–Trnava 2003, ISBN:80-89047-53-X, str.60 a nasl.
2 Prirodzene, snahy o kódexovosť právnych odvetví sa niektorým štátom nedajú upierať.
Príkladom je Česká republika, ktorá svojimi legislatívnymi snahami pripravila rekodifikáciu súkromného práva, kedy do jediného predpisu – občianskeho zákonníku zhutnila všetky podstatné právne predpisy súkromného práva. Sekundárnym znakom rekodifikačného
procesu vzhľadom na snahu zosúladenia mnohých právnych predpisov však je spočiatku
nejednotný výklad právnych pojmov, ich protirečenia, zavádzanie nových právnych pojmov (70% nových právnych pojmov), či iné „mimoprávne“ problémy.
83
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
venskej republiky už viac ako 20 ročný zložitý proces prijímania nového kódexu
súkromného práva – občianskeho zákonníka.
Oblasť športu a vzťahov v ňom je natoľko široká a pestrá, že jej prierezový
charakter nemožno vyvracať. Prierezovosť právnej úpravy konkrétnych vzťahov však podľa nášho názoru nemôže byť znakom a priori negujúcim samostatnosť a jedinečnosť právneho odvetvia. Je potrebné si uvedomiť existenciu
mnohých právnych odvetví, ktoré už dnes majú charakter samostatnosti, hoci
v sebe nesú mnohé črty a známky obsahu kritiky nesamostatnosti odvetvia športového.3
Podľa nášho názoru by sme do oblasti športového práva vedeli v aktuálnych
podmienkach Slovenskej republiky zaradiť viaceré vzťahy, ktorých hmatateľným
prejavom a dôsledkom by mohol byť konkrétny športový zápas, športový výkon
individuálneho športovca, športový výkon kolektívov v kolektívnych športoch,
existencia národných a nadnárodných športových zväzov ako prejavov súkromnej autonómie, verejnoprávny záujem v športe, štátna regulácia športu, verejné
finančné prostriedky smerujúce do rôznych oblastí športovej obce, výchova mládeže, či záujem štátu na zdraví svojho obyvateľstva.
2.1 Športový zápas ako prejav organizácie subjektov v športe?
Ak si uvedomíme, že fyzická osoba – športovec, vykonávajúci športovú činnosť či už na profesionálnej alebo na neprofesionálnej, či poloprofesionálnej
úrovni4 túto vykonáva pre určitý športový klub, či určitý športový oddiel, získavame poznatok o prvom vzťahu tvoriacom športové právo. Uvedený vzťah sa
v podmienkach Slovenskej republiky nespravuje pracovným právom, nakoľko
športovec nepožíva status zamestnanca.5 Športovec je zmluvným partnerom
športového klubu, pričom toto zmluvné dojednanie sa najčastejšie spravuje z.č.
513/1991 Zb. Obchodným zákonníkom v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ObZ“)6, alebo z.č 40/1964 Zb. Občianskym zákonníkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OZ“).7 Prirodzene, do popredia sa natíska tvrdenie, že ide
o klasicky obchodnoprávny vzťah. Ak ho chceme systematicky zaradiť do oblasti
jeho výskytu a pôsobenia, zistíme, že je to oblasť športových vzťahov. Negatívne
dopady absencie aplikácie pracovného práva na uvedené vzťahy sú športovoprávnej obcí známe už dlhší čas, pričom Dolobáč uvádza, že „činnosť športovca
kolektívneho športu skutočne vykazuje znaky závislej práce, ktorú podľa platnej
úpravy možno vykonávať len v pracovnom pomere. Súčasne je však vhodné dodať,
3 Napr. právo životného prostredia, v poslednom čase často zmieňované jadrové právo.
4http://www.ucps.sk/profesionalny_poloprofesionalny_amatersky_vykon_sportovej_cinnosti_jaroslav_collak (navštívené dňa 16.9 2012)
5 Bližšie pozri: DOLOBÁČ, M.: Právne postavenie športovca; Justičná revue, Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, [č.6-7/10, strana 796].
6 § 269 ods. 2.
7 § 51.
84
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
že reálnej aplikácii Zákonníka práce vo vzťahu športovec – klub bránia kogentné
normy pracovnoprávneho kódexu, ktoré sú vzhľadom na špecifiká športovej čin
nosti neprijateľné.8“
Športový klub je členom lokálneho, alebo národného športového zväzu. Vo
väčšine prípadov ide o súkromnoprávnu organizáciu súkromnoprávnych subjektov, pričom národné zväzy či asociácie najčastejšie nadobúdajú charakter občianskych združení. Právny základ takéhoto združovania sa nájdeme v z.č. 80/1990
Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZZO“), ktorý
vo svojom úvodnom § 1 hovorí, že „občania majú právo slobodne sa združovať“
, pričom podstatným sa v nastolených súvislostiach javí aj § 2 hovoriaci o tom,
že „občania môžu zakladať spolky, spoločnosti, zväzy, hnutia, kluby a iné občian
ske združenia, ako aj odborové organizácie (ďalej len „združenia“) a združovať sa
v nich.“ Týmto spôsobom sú kreované národné či lokálne zväzy či hnutia, z ktorých v podmienkach Slovenskej republiky sú najznámejšími Slovenský futbalový
zväz (SFZ), Slovenský zväz ľadového hokeja (SZĽH), Slovenský zväz hádzanej
(SZH), Slovenská basketbalová asociácia (SBA) či mnohé iné.
Športové kluby ako právnické osoby sui generis nadobúdajú najčastejšie
právnu formu obchodných spoločností v súlade s § 56 ObZ, no nie sú nezvyklé
ani spomínané formy občianskych združení. Tieto športové kluby ako právnické
osoby sa môžu stať členom iného občianskeho združenia, čo povoľuje samotný
ZZO.9
Nezabúdajme, že členom takéhoto národného športového zväzu je aj konkrétny športovec, ktorý je síce iba zmluvným partnerom športového klubu,
v ktorého mene v športovej súťaži vystupuje. Pre účely svojho pôsobenia v konkrétnej športovej súťaži sa považuje za člena zväzu, pričom sa na jeho pôsobenie v nej vzťahujú všetky interné predpisy prijímané zväzom, ktoré kvalitatívne
upravujú spomínanú športovú súťaž, či niektoré mimosúťažné aspekty statusu
jej účastníka. Uvedené platí aj v prípade individuálnych športovcov, ktorí síce
v súťažiach nastupujú pod vlastnými menami, podmienkou ich štartov v nich
je ich statusová príslušnosť v jednom z medzinárodne uznávaných národných
športových zväzoch.10
2.2 Normotvorná právomoc – prejav súkromnej autonómie subjektov
športovej obce
Národný zväz si spravuje otázky vlastného fungovania a existencie internými predpismi mimoprávnej povahy, ktoré sú jeho členovia povinný dodržiavať.
8 DOLOBÁČ, M.: Právne postavenie športovca; Justičná revue, Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, [č.6-7/10, strana 796].
9 §2 ods. 2: „Členmi združení môžu byť aj právnické osoby.“
10 Typickým príkladom uvedenej systematiky je tenis.
85
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
Najčastejšie sú týmito predpismi stanovy, prestupové poriadky, disciplinárne
poriadky, licenčné poriadky a mnohé ďalšie.
Organizácia športového zväzu na národnej úrovni hovorí o tom, že tento
sa zvykne ďalej členiť na svoje ďalšie články, pričom ich vzájomné vzťahy upravuje ich štatútmi, či spomínanými predpismi mimoprávnej povahy. V prípade
občianskych združení dokonca „ZZO“ hovorí o tom, že „Práva a povinnosti člena
združenia upravujú stanovy združenia.“
Nie je dokonca ojedinelým stav, v ktorom sú tieto subjekty v konečnom
dôsledku kreované ako samostatné subjekty s právnou subjektivitou oddelenou
od národného športového zväzu, ktoré nemajú s národným športovým zväzom
nič spoločné.11 Tak ako samotné národné športové zväzy, tak ich jednotlivé
články v podobe subjektov sui generis, ako aj samotné športové kluby, ktoré sú
členmi týchto zväzov vstupujú do vzťahov s tretími osobami. Či už sú to reklamné vzťahy, vzťahy o vysielacích a televíznych právach, sponzorské vzťahy či iné
obchodnoprávne vzťahy, všetky tieto sa zväčša odohrávajú v obchodnoprávnom
režime. Najčastejšie sú uzatvárané na základe § 269 ods. 2 ObZ ako inominátne
kontrakty, no vieme sa stretnúť aj s využívaním § 262, či konkrétnych ustanoveniach o zmluvných typoch obchodného práva. Prirodzene, nie je vylúčený ani
už spomínaný § 51 OZ.
3. Ktoré dokumenty a pramene práva ovplyvňujú športovú obec:
determinanty tzv. športovej legislatívy / nového zákona o športe?
Klasická právna náuka spomína ako pramene práva formy, v ktorých sa
nachádza vyjadrené platné právo. Na pozadí vedomosti o materiálnych a formálnych prameňoch práva musíme z pohľadu historického vývoja, bez ohľadu
na typ právnej kultúry hovoriť o týchto základných druhoch prameňov práva:
•
•
•
•
Normatívne právne akty
• prvotné a odvodené (podzákonné právne akty)
Precedensy a sudcovské právo
Právne obyčaje
Normatívne zmluvy12
11 Príklad Únie ligových klubov, ktorá ako samostatný subjekt siu generis riadi dve najvyššie futbalové súťaže dospelých. Právomoci tejto únii zveril SFZ podpísaním Zmluvy
o postúpení právomocí SFZ na ÚLK. Ide o záujmové združenie právnických osôb, ktoré
bolo založené na základe § 20f a nasl. Z.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov. Do vytvorenia tohto orgánu riadila dve najvyššie futbalové súťaže
Ligová komisia.
K tomu bližšie pozri aj: GÁBRIŠ,T.: Športové právo,1 vyd. –Bratislava, EUROKÓDEX,s.r.o., 2011.ISBN: 978-80-89447-52-7, 544 s., str. 137 a nasl.
12 Bližšie pozri: BROSTL,A. – DOBROVIČOVÁ, G.,-KANÁRIK, I.: TEÓRIA PRÁVA, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, Katedra teórie štátu a práva,
vysokoškolskéúčebné texty, 2007, ISBN: 978-80-7097-680-7, str.46 a nasl.
86
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Spomínané sú ústavné zákony, zákony, nariadenia vlády, vyhlášky, výnosy,
opatrenia, všeobecne záväzné nariadenia obce a vyššieho územného celku, podzákonné právne predpisy či medzinárodné zmluvy. Prirodzene, uvedené pramene spĺňajú požiadavku formálnych prameňov práva, zatiaľ čo poznáme aj materiálne pramene práva. Materiálne pramene práva by sme mohli definovať aj ako
spoločenské, sociálne, prírodné, politické, demografické, ekonomické a mravné
či etické podmienky a determinanty vzťahov konkrétneho spoločenského zriadenia, ktoré sa stali impulzom a podnetom k prijatiu zákonov – teda normatívnych právnych úprav v ich najrôznejších formálnych podobách. Na tomto mieste
vieme vysloviť tvrdenie, že športová oblasť ako oblasť pôsobenia špecifických
– športovoprávnych vzťahov produkuje natoľko špecifické hodnoty, podmienky,
východiská a presahy, že tieto jednak i) podľa nášho názoru podčiarkujú samostatnosť a oddelenosť športového práva od právneho poriadku, ii) by pri prijímaní
moderného zákona o športe nemali ostávať nepovšimnuté.
3.1 Rozsah zákonných predpisov, ktoré tvoria „športovú legislatívu v SR“
1. zákon č. 288/1997 Z.z. o telesnej kultúre,
2. zákon č. 300/2008 Z.z. o organizácii a podpore športu,
3. zákon č. 226/1994 Z.z. o používaní a ochrane olympijskej symboliky
a Slovenskom olympijskom výbore,
4. zákon č. 479/2008 Z.z. o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení
niektorých zákonov,
5. vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 525/2007 Z.z. zo 16.8.2007
o podrobnostiach o požiadavkách na telovýchovno-športové zariadenia,
6. vyhláška Ministerstva školstva SR č. 444/2008 o akreditačnej komisii pre
oblasť telesnej kultúry a o Jednotnom vzdelávacom systéme odborníkov
v športe Slovenskej republiky,
7. vyhláška Ministerstva školstva SR č. 542/2008 Z.z. z 25.1.2008 o postupe
pri vykonávaní dopingovej kontroly a nakladaní s odobratými biologickými vzorkami športovca,
8. vyhláška Ministerstva vnútra SR č. 332/2009 Z.z. o podrobnostiach
o kamerovom zabezpečovacom systéme.
V priestore Európskej únie, ktorej je Slovenská republika od roku 2004 riadnym členom sa do popredia tlačia tvrdenia o tom, že aktivita a rozhodovacia činnosť Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) a jej výsledky - samotné
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie sa v poslednom období stávajú akýmisi nosnými „precedensmi“, ktorých obsah, rozsah, presah, právne dôsledky
a dopady zaväzujú adresátov práva naprieč celým územím Európskej únie. Ak
uvedené platí bez výnimky a je to prejavom akéhosi „zcelovania“ či „zjednocovania“ právnych poriadkov, nový zákon o športe by v svojom obsahu mal zohľadňovať aj súdne precedensy Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEU“),
87
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
ktoré sa dotkli oblasti športu. Otázka, ktorá z nastolených úvah vyvstáva znie,
ktoré rozhodnutia Súdneho dvora prenikajúce do oblasti športového práva sú
tými najpodstatnejšími. Kto učiní toto rozhodnutie? Bude to zákonodarca, reálny
život alebo sa vnútroštátne právo spolu so zákonodarstvom skloní pred veľkosťou
a nadradenosťou európskeho práva a preberie všetky rozhodnutia (ich obsah) do
znenia konkrétneho, moderného zákonného predpisu? Má reagovať slovenské
zákonodarstvo okrem iného aj na obsah zakladajúcich zmlúv Európskej únie,
alebo má konkrétnym znením zákona len podčiarkovať nastolené „trendy“
a tým odkazovať na proeurópsky charakter výsledkov zákonodarného procesu?
3.2 Zmluva o fungovaní Európskej únie, čl. 165 odsek 1 (bývalý článok 149
Zmluvy o Európskom spoločenstve)
•
„Únia prispieva k podpore európskych záležitostí týkajúcich sa športu, pričom zohľadňuje jeho osobitnú povahu (špecifickosť športových
vzťahov, pozn.aut.), jeho štruktúry založené na dobrovoľnosti (súkromná autonómia, pozn.aut.), ako aj jeho spoločenskú a vzdelávaciu úlohu
(verejný záujem v športe, pozn.aut.) .“
3.3.Významné právne dokumenty EÚ:
•
•
•
•
•
•
•
Uznesenie Európskeho parlamentu z 29. marca 2007 o budúcnosti profesionálneho futbalu v Európe (2006/2130(INI)), (Úradný vestník 027 E,
31/01/2008 S. 0232 - 0240),
Uznesenie Európskeho parlamentu z 8. mája 2008 o Bielej knihe o športe (2007/2261(INI)),
Rozhodnutie Rady 2002/348/SVV z 25. apríla 2002 týkajúce sa bezpečnosti v súvislosti s futbalovými zápasmi s medzinárodným rozmerom (Ú. v. ES L 121, 8.5.2002, s. 1 -3),
Rozhodnutie Rady 2007/412/SVV z 12. júna 2007, ktorým sa mení
a dopĺňa rozhodnutie 2002/348/SVV týkajúce sa bezpečnosti v súvislosti s futbalovými zápasmi s medzinárodným rozmerom,
Uznesenie Rady zo 4. decembra 2006 o aktualizovanej príručke s odporúčaniami na účely medzinárodnej policajnej spolupráce a s opatreniami na predchádzanie násiliu a výtržnostiam a ich
kontrolu v súvislosti s futbalovými zápasmi s medzinárodným rozmerom, na ktorých je zainteresovaný aspoň jeden členský štát (Ú. v. EÚ C 322, 29/12/2006 s. 01 - 39),
Odporúčanie Rady zo 6. decembra 2007, ktoré sa týka Príručky pre policajné a bezpečnostné orgány o spolupráci pri významných podujatiach
s medzinárodným rozmerom (Ú. v. EÚ C 314, 22.12.2007, s. 4 – 21),
Uznesenia Rady z 3. júna 2010 o aktualizovanej príručke s odporúčaniami na účely medzinárodnej policajnej spolupráce a s opat© Univerzita Palackého v Olomouci, 2013. ISSN 1801-0288
88
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
•
•
reniami na predchádzanie násiliu a výtržnostiam a ich kontrolu v súvislosti s futbalovými zápasmi s medzinárodným
rozmerom, na ktorých je zainteresovaný aspoň jeden členský štát (Ú. v. EÚ C 165, 24.6.2010, s. 1 - 21),
Uznesenie Európskeho parlamentu zo 17. júna 2010 o športových
agentoch hráčov (2011/C 236 E/14),
Závery Rady o boji proti ovplyvňovaniu športových výsledkov (2011/C
378/01).
3.4 Medzinárodné zmluvy:
•
•
•
•
Európsky dohovor o násilí a neviazanosti divákov počas športových
podujatí, a najmä na futbalových zápasoch (Štrasburg; 19.8.1985)
Dohovor proti dopingu (Štrasburg; 16.11.1989)
Medzinárodný dohovor proti apartheidu v športe (New York; 10.12.1985)
Medzinárodný dohovor proti dopingu v športe (Paríž; 19.10.2005)
4. Rozhodcovské/civilné/európske súdnictvo ako zdroj inšpirácie
moderného zákonodarstva?
Spojitosť medzi vyššie uvedenou myšlienkou a tvrdením o aktuálnosti autonómie športového sektora a subjektov v ňom pôsobiacich vytvára ďalšiu kľúčovú
otázku. Športové odvetvie ako celok sa v mnohých krajinách nielen EÚ spolieha
na autonómiu úpravy vzájomných vzťahov v ňom, kde spadá aj riešenie sporov
tam vzniknutých.
V podmienkach Slovenskej republiky umožňuje zákon č. 244/2002. Zákon
o rozhodcovskom konaní (ďalej len“ ZoRK“) zriadiť rozhodcovský súd. Tak
napríklad SFZ disponuje vlastným Rozhodcovským súdom (ďalej len „RSSFZ“).
Tento RSSFZ je oprávnený riešiť spory plynúce zo vzájomných vzťahov vyskytujúcich sa vrámci vzťahov vnútri SFZ. Jeho právomoc je založená jednak stanovami SFZ, a jednak konkrétnymi rozhodcovskými doložkami v konkrétnych
zmluvných dojednaniach napr. medzi športovcami a športovými klubmi.13
Na nadnárodnej úrovni však existuje taktiež Tribunal Arbitral du Sport
(ďalej len „CAS“), ktorý vo svojej rozhodovacej činnosti vyprodukoval taktiež
13 K tejto problematike je zaujímavé sledovať názorové rozpory niektorých autorov zaoberajúcich sa problematikou športového práva. Časť z nich tvrdí, že rozhodcovské doložky
nemusia mať svoje miesto v hráčskej zmluve medzi športovcom a športovým klubom, a aj
napriek tejto absencii je založená právomoc RSSFZ. Odporcovia tohto myšlienkového konštruktu tieto úvahy vyvracia s pozitivistickým tvrdením a odkazom na znenie ZoRK, ktoré
explicitne ustanovuje, kde má byť a akú kvalitu má mať rozhodcovská doložka zakladajúca
právomoc rozhodcovského súdu, ergo. zmluvné vylúčenie právomoci civilného súdnictva.
Bližšie pozri: http://www.ucps.sk/clanok-100-2402/Komora_SFZ_pre_riesenie_sporov_-_
obdoba_FIFA_Dispute_Resolution_Chamber.html (navštívené dňa 16.9 2013)
89
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
mnohé pre športovoprávne odvetvie zásadné rozhodnutia. Gábriš napríklad
uvádza, že „ ide o najdôležitejší rozhodcovský orgán v športe.“14 Prirodzene, snahu a záujem o preferovaní rozhodcovského riešenia sporov vrámci športového
odvetvia treba chápať pozitívne, nakoľko je viac ako zreteľné, že takýto rozhodcovský súd dokáže riešiť konkrétne športovo-špecifické kauzy v diametrálne
kratšom časovom horizonte v porovnaní s civilnými súdmi.
Navyše, učiní tak s vysokou znalosťou a poznaním špecifík konkrétneho
športového odvetvia. Čorba napríklad spomína, že „v prípade zdĺhavého procesu
prejednávania športových sporov na civilných súdoch by mohlo dôjsť k narušeniu
kontinuity športových súťaží.“15
Otázka číslo dva sa teda pod prizmou uvedeného nesie v znamení polemiky o skutočnosti, či by „moderný zákonodarca“ v snahe o prípravu moderného a aktuálneho kódexu mal reagovať aj na podobné rozhodnutia prameniace
z riešenia sporov súkromnoprávnou cestou na rozhodcovských, či arbitrážnych
úrovniach.
Prirodzene, odpoveď na nastolenú otázku sa musí niesť na pozadí vedomosti o tom, že práve podstatnými rozhodnutiami hlavne medzinárodných
rozhodcovských či arbitrážnych orgánov je tvorená oblasť športových vzťahov,
čo môžeme v prenesenom slovazmysle chápať ako paralelu významných rozhodnutí „SDEU“ prenikajúcich z, a do oblasti športu. Zákonodarca by si preto
z uvedeného dôvodu mal zabezpečiť aspoň minimálny prieskum obsahu najpodstatnejších rozhodcovských či arbitrážnych rozhodnutí v športovej oblasti, pre
účely legislatívneho procesu z ich obsahu pochopiť ich rozsah, presah a význam.
Nehovoríme samozrejme o „otrockom“ kopírovaní právnych viet týchto rozhodnutí, hovoríme tu však o zohľadnení vývoja športovej oblasti v rozsahu rozhodovacej činnosti spomenutých orgánov na základe právnym poriadkom priznanej
možnosti súkromnoprávneho riešenia sporov.
Uvedené platí zvlášť v prípade, ak stav de lege ferenda hovorí o tom, že
v mnohých civilných konaniach prejednávajúcich občianskoprávne, či obchodnoprávne spory vznikajúce v oblasti športu sa používajú práve dôvodenia sporných strán založené na vedomostiach o obsahu „európsky“ významných (a záväzných?) rozhodnutí SDEU. Otázka, prečo sa tak deje, zvlášť ak právny systém
Slovenskej republiky nesie prívlastok kontinentálny, kde sa súdne precedensy
nepovažujú za prameň práva, však zostáva nezodpovedaná a presahuje ciele
a rozsah predkladaného príspevku.
14 GÁBRIŠ,T.: Športové právo,1 vyd. –Bratislava, EUROKÓDEX,s.r.o., 2011.ISBN: 978-8089447-52-7, 544 s., str. 428..
15 ČORBA,J.: Obchodnoprávne a súťažnoprávne aspekty športu, Univerzita Pavla Jozefa
Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, Katedra obchodného práva a hospodárskeho práva, Košice 2012, str. 180
90
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
4.1 Zásadné rozhodnutia Súdneho dvora v oblasti športu:
•
•
•
•
•
C‑415/93: Union Royale Belge des Sociétés de Football Association
ASBL VS. Jean Marc Bosman
C‑325/08: C‑325/08 Olympique Lyonnais SASP proti Olivierovi Bernardovi, ( Newcastle UFC)
C-36/74: „Walrave a Koch VS. Association Union Cycliste Internationale
C-519/04: P. David Meca-Medina and Igor Majcen. v. Commission of
the European Communities. Case
T-193/02: Laurent Piau VS. Komisia Európskych spoločenstiev
5. Nadnárodné športové organizácie
Prirodzene, v športovom práve vzhľadom na existenciu dômyselnej organizácie športových odvetví existuje významná hierarchia subjektov16, ktorá
na povestnú špicu pyramídy vyniesla nadnárodné športové organizácie či zväzy
ako napríklad FIFA, UEFA, EHF. Niektorý autori spomínajú pyramídový efekt
systému športových odvetví.17 Je viac ako prirodzené, že tieto subjekty si vrámci
súkromnoprávnej autonómie spravujú svoje vlastné záležitosti, riadia organizáciu svojho športu a činia tak rôznymi predpismi síce záväznej, no mimoprávnej
povahy.
•
•
•
Olympijská charta18
FIFA Pravidlá pre agentov hráčov
FIFA Pravidlá upravujúce štatút a prestup hráčov
Je viac ako jasné, že tieto predpisy síce požívajú istú autonómiu čo sa týka
samostatnosti od zákonodarcu, môžu byť prijímané samostatne a nezávisle
od zákonodarného procesu, avšak vždy musia byť v súlade s vnútroštátnymi
právnymi poriadkami, a v priestore EÚ navyše aj s právnym poriadkom EU (tj.
zo zakladajúcimi zmluvami, nariadeniami, smernicami a podobne). Otázkou je,
či by mal nový zákon o športe zohľadňovať aj tieto dá sa povedať, „nadnárodné
dokumenty“.
Zdá sa, že odpoveď je mnohotvárna. Zákonodarca nie je povinný pri tvorbe zákonov zohľadňovať súkromnoprávne akty riadiacej povahy, hoc sa týkajú
subjektov významných z hľadiska verejného záujmu v športe – športových klubov, zväzov, mládeže či konkrétnych hráčov brať na zreteľ a prihliadať na ich
obsah z hľadiska prípravy novej legislatívy. Je to práve zákonodarca, ktorý stanovil zákonnou cestou maximy možnej samosprávy športovoprávneho sektora
16 K organizácii športového odvetvia bližšie pozri: ČOLLÁK, J.: Systematika organizácie
športového odvetvia: národná a nadnárodná úroveň, http://www.ucps.sk/Systematika_
organizacie_sportoveho_odvetvia_jaroslav_collak (navštívené dňa 16.9 2013).
17 Bližšie pozri: ČORBA, J.: regulácia a autoregulácia športových súťaží v Slovenskej republike; Justičná revue, 62,2010,č11, s. 1195-1204.
18http://www.olympic.org/Documents/olympic_charter_en.pdf
91
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
a nebolo by správne, ak by sa mal zákonodarca riadiť takto prijatými regulami.
Ak by sa tak dialo bez výnimky, zákonodarný proces by sa prispôsoboval zneniu
mimoprávnych predpisov neprávnej povahy, čo by mohlo v konečnom dôsledku
viesť k nabúraniu koherentnosti právnej úpravy ako celku. Musíme však druhým
dychom dodať, že vzhľadom na neuzavretosť právneho poriadku, na jeho dynamiku a na jeho význam z hľadiska aktuálnosti a efektivity schopnosti upravovať
spoločenské vzťahy by možno mali byť zohľadnené podstatné praktické poznatky a skúsenosti prenikajúce zo športovej oblasti.
Športový normatívny systém teda v celosti predstavujú:
•
•
právo aplikované a upravujúce šport,
športové interné normy:
• pravidlá hry (lex ludica) • športové pravidlá (lex sportiva),
• národné / globálne.19
6. Subjekty v športe: štátne podniky, obchodné spoločnosti aj občianske
združenia
Subjekty vyskytujúce sa v oblasti športu v súčasnosti vytvárajú zložitú štruktúru vzájomných vzťahov a väzieb, ktorých regulácia jediným kódexom práva je
viac – menej nemožná. O hierarchii subjektov v športovej obci sme sa zmieňovali už v predošlej časti príspevku, sekundárne sa však je potrebné zamerať na ich
právny základ, kvalitatívne podmienky kladené platným právnym poriadkom
na ich status, pôsobenie a existenciu.
Krátkym exkurzom musíme vyjadriť požiadavku, že v pripravovanom zákone o športe by sa žiadalo sprehľadniť systém subjektov verejnej správy v športe,
racionalizovať systematiku subjektov verejnej správy v športe, zabezpečiť prenos nosných kompetencií a právomocí v športe na Ministerstvo školstva, vedy,
výskumu a športu (ďalej len „MŠVVŠ“)20, či na Národné športové centrum.
Okrem iného je podľa nášho názoru kľúčovým definovať oblasti jasného pôsobenia, právomocí a kompetencií národných športových zväzov a subjektov územnej samosprávy, teda VÚC a obcí ako právnických osôb.
A.
Subjekty verejného práva v oblasti športu:
a. Vláda Slovenskej republiky
b. Ústredné orgány štátnej správy
19http://www.ucps.sk/ZAKLADNE_TEZY_NOVEHO_ZAKONA_O_SPORTE
20 Týmto opatrením by sa logicky sprehľadnili aj sekundárne procesy v športe ako napríklad
financovanie športu, analýza a zhodnotenie efektivity vynaložených finančných prostriedkov na konkrétnych športovcov či na konkrétne športové zväzy, prehľadnosť vzájomných
vzťahov a pod.
92
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
c. Rozpočtové a príspevkové organizácie ministerstiev
d. Ďalšie štátne organizácie
e. Subjekty územnej samosprávy
i. Vyšší samosprávny kraj
ii.Mestá
iii.Obce
f. Samosprávne príspevkové a rozpočtové organizácie
B.
Subjekty súkromného práva v oblasti športu:
a. Slovenský olympijský /paralympíjsky výbor, Slovenská asociácia univerzitného športu, slovenská asociácia športu na školách, Slovenská federácia nepočujúcich športovcov a pod.
b. Národné športové zväzy
i. Lokálne športové zväzy
c. Športové kluby
C.
Subjekty súkromného práva v oblasti športu – fyzické osoby
a.
b.
Individuálni športovci
Športovci kolektívnych športov
7. Obchodné spoločnosti v športe: súčasnosť a perspektívy vývoja
Športový klub je obchodnou spoločnosťou alebo občianskym združením ex
lege. Základnou vedomosťou je, že obchodné spoločnosti sú právnické osoby,
zakladané na konkrétny účel, povinne sa registrujú v Obchodnom registri podľa
zákona č. 530/2003 Z.z v znení neskorších predpisov. Sú účelovými združeniami osôb vytvoreným na právnom – zmluvnom základe. Úvodom tejto časti je
potrebné si vyjasniť, na základe čoho, prípadne za akým cieľom obchodné spoločnosti ako inštitúty obchodného práva vznikajú.
Právne vzťahy z hľadiska právnej teórie môžeme deliť okrem iného na kauzálne a abstraktné. Práva plynúce z abstraktných právnych vzťahov môžeme
uplatňovať nezávisle od preukázania kauzy (zmenka, šek), pričom pri kauzálnych právnych vzťahov je zväčša preukázanie kauzy predpokladom uplatnenia zo vzťahu plynúcich práv. Ekonomickým dôvodom (kauzou) vytvárania
obchodných spoločností je podnikateľský zámer zakladateľov, ktorí vytvorením
obchodnej spoločnosti dávajú len právnu formu, prostredníctvom ktorej sa bude
realizovať podnikateľský zámer.21 Zhrnutím uveďme, že obchodnými spoločnosťami sú v zmysle platnej legislatívy verejná obchodná spoločnosť, komanditná
21 HUSÁR, J: Subjekty obchodného práva, in: SUCHOŽA, J, HUSÁR, J a kolektív, Obchodné
právo, Iura Edition, prvé vydanie, 2009, ISBN: 978-80-8078-290-0, str.315.
93
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzením a akciová spoločnosť. Uvedené
nám zakladá premisu, že v podmienkach Slovenskej republiky máme numerus
clausus obchodných spoločností. Z uvedenej štruktúry sa vymyká inštitút družstva nachádzajúci sa v druhej časti druhej hlavy ObZ, ktoré však status obchodnej spoločnosti nepožíva. Uvedené obchodné spoločnosti vieme ďalej na základe kvalitatívnych vlastností ich štruktúry a zaradenia v komercionalistike deliť
na osobné a kapitálové obchodné spoločnosti. S prihliadnutím na členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii od roku 2004 sú obchodnými spoločnosťami
nielen tie, ktoré sú založené podľa slovenského právneho poriadku, ale taktiež
právnické osoby založené podľa práva Európskych spoločenstiev.22 Premisa,
ktorú sme uviedli skôr, hovoriaca o možnosti konštatácie „numerus clausus
obchodných spoločností“ sa nám v tomto momente čiastočne oslabuje, nakoľko
v priestore EÚ môžu byť spoločenským a právnym vývojom ustanovované ďalšie európske formy obchodných spoločností, čím sa logicky rozšíri aj typológia
obchodných spoločností vnútroštátnych poriadkov všetkých členských štátov
EÚ, Slovenskú republiku nevynímajúc.
Obchodné spoločnosti ako subjekty súkromného, prípadne verejného práva upravuje jednak ObZ, a jednak zákony špeciálne, ktoré obsahujú špeciálnu
úpravu kladenú na konkrétnu obchodnú spoločnosť požívajúcu špeciálny status.
Deje sa tak aj v našom prípade, kedy nám legislatívnu oporu pre vznik, fungovanie, existenciu a pôsobenie športového klubu ako obchodnej spoločnosti určuje
ZOŠ. Tento v svojej prvej časti, v § 9 legálne vymedzuje, čo to športový klub je
a za akým účelom vzniká.
§ 9: športový klub
•
·„Športový klub je právnická osoba založená na vykonávanie športu
a na účasť v športových súťažiach organizovaných národným športovým
zväzom, ktorého je členom, alebo medzinárodným športovým zväzom.“
Pre potreby analýzy statusu športového klubu je však nemenej dôležitý odsek
dva a nasl. predmetného paragrafu.
•
„Športový klub môže byť založený ako občianske združenie alebo ako
obchodná spoločnosť založená na iný účel ako na účel podnikania. Na
účel účasti v športovej súťaži môžu právnu formu športového klubu určiť
stanovy národného športového zväzu, ktorého je športový klub členom,
alebo podmienky účasti športových klubov v športovej súťaži vyhlásenej
podľa § 8 ods. 3.“
22 Patrí tu najmä európske zoskupenie hospodárskych záujmov, európske družstvo, európska
spoločnosť. Európske združenie hospodárskych záujmov a Európska akciová spoločnosť
majú len obdobné postavenie ako obchodné spoločnosti založené podľa slovenského práva
(§57 ObZ: „Postavenie obdobné postaveniu spoločností majú aj právnické osoby založené
podľa práva Európskych spoločenstiev.“).
94
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
•
•
“Športový klub môže založiť obchodnú spoločnosť.“
“Športový klub môže byť zriadený aj ako rozpočtová organizácia alebo
príspevková organizácia; na jeho zriadenie a financovanie sa vzťahujú
všeobecné predpisy o rozpočtových pravidlách.“
Športový klub môže byť založený aj vo forme občianskeho združenia. Právna
úprava občianskych združená je obsiahnutá v ZZO. Právo slobodne sa združovať je jednoznačne zaručené Ústavou Slovenskej republiky, a to v rámci čl. 29.23
Združovacie právo vyžaduje dobrovoľné zoskupenie za určitým spoločným
cieľom. Občania majú právo slobodne sa združovať, pričom podľa zákona môžu
byť členmi združení aj právnické osoby. Princíp dobrovoľnosti znamená slobodné rozhodnutie využiť právo na združovanie, či už vo svoj prospech alebo v prospech členov združenia, alebo v prospech verejných záujmov.
Je potrebné uviesť, že na základe opatrení mnohých národných športových
zväzov, ktoré formou tzv. „licenčných systémov“ zabezpečujú fungovanie súťaží, športové kluby v podmienkach Slovenskej republiky majú najčastejšie formu spoločnosti s ručením obmedzeným, alebo formu akciových spoločností,
čo dokumentujeme v nasledujúcej časti práce. Uvedené platí najmä v najvyšších
ligových súťažiach, pričom pre súťaže nižšieho stupňa je charakteristické pôsobenie športových klubov vo forme občianskeho združenia. V niektorých prípadoch je známa dokonca povinnosť športového klubu byť zriadený v právnej
forme, ktorú vyžadujú národné športové zväzy, či ich hierarchiou nižšie subjekty
správy a organizácie súťaží (slovenský futbal, najvyššia súťaž à povinná forma
akciovej spoločnosti).
Z doposiaľ uvedeného sa nám logicky potvrdzuje premisa, že športový klub
je obchodnou spoločnosťou, alebo občianskym združením. Prečo však zákonodarca v aktuálne platnom ZoŠ kladie požiadavku pre vznik športového klubu
v podobe nutnosti vzniku za iným účelom ako je podnikanie? Podnikanie pritom vymedzuje ObZ vo svojom § 2 jasne a zrozumiteľne.24 Máme za to, že systematikou činností, ktoré športový klub vykonáva jednak v množine športovej,
a jednak v množine hospodárskej súťaže, sleduje vytváranie zisku. Na nastolenú
otázku preto odpovedáme vo vzťahu k platnému právnemu stavu spôsobom
nesúhlasným, pričom si myslíme, že táto požiadavka nadobúda charakter problematickej, obsolentnej a čiastočne nevyhovujúcej. Ak by športový klub vznikal za účelom podnikania, jeho alokovaný zisk by bol ľahšie kontrolovateľný
a mohol by byť dokonca podmienkou pre kvalitatívne vymedzené aktivity klubu (napríklad „nákup hráčov“), čo sa vo svetle posledných udalostí športovoprávnej obce javí ako podstatné vo vzťahu k snahám o „fair play“ financovania
23 Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.
24 “Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlast
nom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.“
95
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
športu, prenesene povedané v snahách o „fair play“ financovanie športových
klubov.25
Názor, že športový klub svojou činnosťou ako množinou jednotlivých čiastkových aktivít jednoznačne napĺňa podstatu podnikania prezentujeme už dlhší
čas.26 Jednoznačne pomenovateľné a nesporné aktivity športového klubu, pričom všetky tieto majú de facto podnikateľský cieľ a formu sú súčasťou, dovolíme
si povedať každého športového klubu vytvárajú akýsi kompaktný celok aktivít
podnikateľského charakteru za účelom vytvárania zisku. Niektoré činnosti, ako
napríklad aktivity športového klubu v športovej súťaži možno síce iba modifikovanou formou na základe špecifických vlastností športovej súťaže, ktoré k týmto aktivitám nevyhnutne pristupujú, ale podstata – tvorba zisku je aj pri nich
viac ako evidentná (príjem z predaja vstupeniek, televíznych a vysielacích práv,
reklamná činnosť a pod.) Skutočnosť, že podnikanie je vykonávané za účelom
vytvárania a dosiahnutia zisku, pričom zisk v športovoprávnej množine vzťahov
musíme chápať modifikovane opodstatňuje nami prezentovaný výklad, že akákoľvek činnosť športového klubu je analogicky a s prihliadnutím na účel a cieľ
týchto aktivít podnikaním.
Demonštratívne uvádzame hlavné a nosné činnosti športového klubu:
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
prevádzkovanie športu,
vykonávanie športovej činnosti,
účasť v športových súťažiach,
prezentácia športu verejnosti,
predaj vstupeniek (permanentiek),27
predaj vysielacích a rozhlasových práv,
starostlivosť o hráčov/ materiálna starostlivosť o prevádzkovanie športu,
kúpa a predaj hnuteľností a nehnuteľností,
prenájom hnuteľností a nehnuteľností,
uzatváranie zmlúv s tretími subjektmi (doprava, regeneračné cykly hráčov, stravovanie hráčov, ubytovanie hráčov atď.)
výchova hráčov, „nákup a predaj“ hráčov28,
25 Zamedzilo by sa tým situáciám, kedy sú športové kluby z hľadiska ekonomickej stránky zadlžené, kedy konštantne viacero sezón po sebe vytvárajú ekonomickú stratu, no aj
napriek uvedenému faktu sa tieto športové kluby stávajú účastníkom „nákupu hráčov“
za astronomické finančné sumy. Bližšie pozri: http://news.sky.com/story/1135860/gareth-bale-spurs-real-madrid-move-confirmed (navštívené dňa 1.9 2013).
26 ČOLLÁK, J.: Športové kluby ako súťažitelia v športovej súťaži [diplomová práca] / Jaroslav
Čollák. - Košice, 2013. - 85. UPJŠ.Košice, Právnická fakulta.
27 V podmienkach Slovenskej republiky sa už dokonca vyskytol fenomén dražby vstupeniek
na športový zápas – porovnaj: http://hokej.pravda.sk/slovan-drazi-listky-na-lev-cena-za-jednu-vstupenku-presiahla-uz-500-eur-12w-/sk-hkhl.asp?c=A121101_141558_sk-hkhl_
p28 (navštívené dňa 9.9 2012).
28 Terminologicky je problémom hovoriť o nákupe či kúpe hráča, avšak pre zjednodušenie
výkladu používame tento aplikačný a terminologický, v praxi často používaný „slang“.
96
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
•
•
Merchandising:
predaj reklamných predmetov: obchodné využívanie popularity.
K obsahu, rozsahu a významu jednotlivých činností športového klubu je zaiste potrebné sa podrobne vyjadriť, priestor tohto príspevku však nedovoľuje sa
konkrétnejšie zaoberať každou z nich. Nevyhnutným presahom ich existencie
je však naše presvedčenie, že tieto v skutku tvoria podnikanie v jeho klasickom
ekonomickom význame, čo podľa nášho názoru podčiarkuje obsolentnosť už
spomínanej zákonnej požiadavky vzniku športového klubu za účelom iným ako
podnikanie. Klub v konečnom dôsledku neaktivuje svoju činnosť len v priestore
súťaže športovej, ale taktiež v priestore súťaže hospodárskej. Je nepochybné, že
v oboch spomenutých klub sleduje dosiahnutie zisku v ekonomickom význame,
čo je v konečnom dôsledku cieľom v zásade všetkých podnikateľských aktivít.29
Práve tieto otázky by sa z hľadiska práva obchodných spoločností v športe mali
stať nosnými predpokladmi kvalitatívnej zmeny ich právnej úpravy.
Aktivity športového klubu v súťaži športovej a v súťaži hospodárskej sú akýmsi hybridom snáh a činností, ktoré nadobúdajú v niektorých prípadoch rýdzo
podnikateľský, a v niektorých prípadoch sekundárny nepodnikateľský charakter.
Pod prizmou uvedeného a pod váhou tvrdenia o tom, že športový klub vo svojej
podstate aktivít sleduje vytváranie zisku si myslíme, že nový zákon o športe by sa
mal v podstatnej miere zamerať aj na definovanie statusu športového klubu, predovšetkým na jeho jednoznačné zaradenie medzi podnikateľské subjekty. Nevylučujeme, že nový zákon o športe môže do popredia posúvať aktivity športového
klubu vo vzťahu k výkonu športovej činnosti, no tento fakt by nemal negovať
jeho status podnikateľa.
Nezabúdajme, že konkrétne športové kluby sú na lokálnej, či národnej úrovni združené v národnom športovom zväze či asociácii. Takéto združovanie sa
právnických osôb je v športovom odvetví samozrejmosťou, pričom v aktuálnych
podmienkach vznikajú aj nadnárodné združenia národných športových zväzov.
Pracovná skupina SFZ, ktorá sa spolupodieľa na príprave nového zákona o športe uvádza, že „podľa pripravovaného zákona o športe je potrebné zvážiť povýšenie
športového hnutia ako súhrnného označenia všetkých subjektov súkromného prá
va pôsobiacich v športe na úroveň “športovej obce” podľa vzoru akademickej obce
v zmysle zákona o vysokých školách.“30 Najdôležitejším subjektom v systéme bude
národný športový zväz, ktorý bude mať najväčšiu mieru zodpovednosti za rozvoj
daného športu/športového odvetvia/disciplíny na Slovensku.
Otázky obchodných spoločností v športe úzko súvisia s financovaním samotného športu. Už dnes je aktuálnou situácia, v ktorej je športový klub subjektovo
rozdeľovaný na starostlivosť o mládež, a výkon športovej činnosti v podobe „A“,
29Bližšie pozri: http://www.ucps.sk/Cinnost_sportoveho_klubu_je_podnikanie_jaroslav_
collak , (navštívené dňa 25.októbra 2012).
30http://www.ucps.sk/ZAKLADNE_TEZY_NOVEHO_ZAKONA_O_SPORTE
97
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
prípadne „B“ mužstva (seniori). Navyše, v otázkach starostlivosti o mládež je aktu
álnou snaha štátu, prípadne samosprávnych jednotiek o podporu rastu, prípravy
a športovania mládeže.31 Nie je preto neaktuálnou úvaha nad zákonným delením
športových klubov na dva samostatné sui generis subjekty, pričom jeden z nich
by zastrešoval mládežnícky šport, a jeden z nich profesionálny, seniorský šport.
Prvý z týchto subjektov by mohol niesť charakter nepodnikateľskej právnickej
osoby, nakoľko pri účasti mládežníckych kategórií v športových súťažiach nie
je vytváranie zisku nosným parametrom. Druhý z uvádzaných subjektov, ktorý
by zastrešoval seniorský – profesionálny šport by bol pre zmenu definovaný ako
právnická osoba podnikateľ. Prirodzene, v prípade účastí športového klubu iba
v mládežníckych súťažiach by tento niesol nepodnikateľský charakter. V tejto
chvíli je však podstatné upozorniť na možnosť vykonávania niektorých podnikateľských aktivít aj týmto – mládežníckym športovým klubom. Je to napr. vykonávanie reklamných služieb, či prenájom športovej infraštruktúry vo vlastníctve
klubu, disponovanie a možný predaj televíznych či rozhlasových práv a mnoho
iných. Príjmy z týchto aktivít by však boli viazané zákonnou cestou na ich opätovné investovanie do spomínaného mládežníckeho športu. Rozdiel medzi mládežníckymi športovými klubmi a seniorskými – profesionálnymi klubmi by sa
niesol práve v rozdiele možnosti prerozdeľovania takto alokovaného zisku medzi
spoločníkov športových klubov obchodných spoločností (vynímajúc občianske
združenie, kde však prerozdelenie zisku medzi členov taktiež nie je vylúčené).
V otázkach mládežníckeho športu stojí za zmienku úvaha nad zapojením
zákonných zástupcov, rodičov mládežníkov do riadenia daného subjektu správy mládežníckeho športu toho ktorého športového klubu. Na tomto mieste
uvádzame, že podľa nášho názoru by bolo ideálne formulovať zákonnú požiadavku formy spoločnosti, ktorá by spravovala mládežnícky šport. Ideálnou sa
nám javí forma občianskeho združenia32, ktoré umožňuje dobré predpoklady
na účasť zákonných zástupcov mládežníkov pri správe, financovaní a fungovaní starostlivosti o mládež. Prirodzene, v prípade nezáujmu týchto by úlohu
správy a fungovania mládežníckeho športu daného športového klubu preberal
športový klub, za ktorý mládežnícke kategórie športovcov vystupujú v súťažných
zápasoch. Skrátka, je potrebné si uvedomiť, že verejný záujem v športe – teda
jeho financovanie môže byť naviazané pravdepodobne iba na šport mládežnícky,
a nie na šport seniorský. Ak je formulovaná takáto premisa, potom sa logickým
javí stav, v ktorom by samotná verejnosť mala účasť na správe spoločností zabezpečujúcich mládežnícke športovanie. Príkladom transparentnosti financovania
takéhoto športového subjektu by mohli byť z hľadiska verejnej kontroly týchto
31 Problémom sa môžu javiť niektoré prípady sponzorstva štátnych podnikov vo vzťahu
k profesionálnym, A tímom konkrétnych športových klubov. Bližšie pozri: http://www.
sme.sk/c/6927535/sirokeho-slovan-zarobi-na-loterii-statny-tipos-mu-posle-milion-eur.
html (navštívené dňa 9.9 2013)
32 Prípadne forma nepodnikateľskej právnickej osoby v súlade s predošlým výkladom.
98
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
subjektov vhodné napr. tzv. transparentné účty, ktoré už v dnešnej dobe využíva
množstvo subjektov.33
Ak by sme postavenie obchodných spoločností v športe chceli zjednotiť prišli
by sme na zistenie, že ich aktuálny výskyt vo formách obchodných spoločností
a občianskych združení sa pravdepodobne v blízkej budúcnosti meniť nebude.
Na konkrétnu statusovú zmenu nie je dôvod, vytváranie nových právnických
osôb za účelom zohľadnenia špecifickosti športovej obce by sa stávalo nadbytočným. Kvalitatívna stránka, zákonná úprava a podmienkach vzniku či pôsobenia
športových klubov by sa však mali stať oblasťou, ktorú zákonodarca svojou aktivitou prispôsobí modernému a aktuálnemu vývoju a aktuálnym podmienkam
v športe. Na tomto mieste upozorňujeme na potrebu vylúčenia podmienky založenia športového klubu za účelom iným ako je podnikanie, taktiež formuláciu
kvalitatívnych a sprísnených podmienok na status právnických osôb zastrešujúcich mládežnícke športy, jednotenie terminológie v otázkach športovej obce,
formulácia financovania športu vo vzťahu k verejnému záujmu v športe, zjednodušenie a sprehľadnenie štruktúry verejných subjektov v športe. Všetky tieto
otázky si vyžadujú komplexné vedomosti o kvalitatívnom fungovaní športového odvetvia. Z uvedeného dôvodu by sa mal zákonodarca jednoznačne oprieť
o skúsenosti de lege ferenda konkrétnych športových klubov, zväzov či ostatných
subjektov pôsobiacich v športovom odvetví.
8. Základné tézy nového zákona o športe:
Na základe vedomosti o špecifikách športu, ktoré spomína dokonca aj ZoFEU
v znení Lisabonskej zmluvy, na základe poznatkov o v skutku širokom rozsahu právnych ale aj mimoprávnych aktov, ktoré sú produktom vzťahov v oblasti
športu ako celku sa odborná verejnosť zhodla na tom, že nosnými tézami, smermi či okruhmi vzťahov v pripravovanej novele zákona o športe by mohli byť
nasledujúce okruhy úpravy:
•
•
•
•
•
•
•
•
•
vymedzenie pojmov
šport ako predmet verejného záujmu
subjekty verejného práva v oblasti športu
subjekty súkromného práva – právnické osoby tvoriace športovú obec
subjekty súkromného práva – fyzické osoby tvoriace športovú obec
vzdelávanie a šport (od tv na školách cez športovo- talentovanú mládež
až po kvalifikovaných odborníkov v športe)
informačný systém
zmluvné vzťahy
boj proti negatívnym javom v športe:
33 Transparentný účet občianskeho združenia Penya Barcelonista Eslovaca Dels Alt Tatras.
Bližšie pozri: http://transparentneucty.sk/#/turnovers/5040700071 (navštívené dňa 18.9
2013).
99
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
•
•
riešenie sporov – disciplinárne konanie a rozhodcovské konanie
financovanie športu
9. Zhrnutie
Príspevok mal snahu stručným zhrnutím definovať vzťahy, ktoré by sme
s prihliadnutím na neustále sa vyvíjajúcu oblasť právnej vedy mohli označiť za
športové právo. Sumarizoval taktiež predpisy, ktoré v aktuálnych podmienkach
Slovenskej republiky upravujú oblasť športu, jeho kvalitu a základný obsah. Na
základe uvedeného môžeme s istotou tvrdiť, že športové právo ako špecifická
oblasť právnych vzťahov v občianskej spoločnosti sa vyvíja závratným tempom.
Nie je to zapríčinené len jeho neustále rastúcou podporu verejnosti, jeho pozitívnym účinkom na zdravie obyvateľstva, či v podmienkach profesionálneho športu
aj ekonomickým potenciálom. Do oblasti športu sa v posledných rokov dostáva
omnoho väčšie množstvo finančných prostriedkov, ktoré sú iba reálnym odzrkadlením neustále narastajúceho počtu investičných príležitostí v ňom. Šport
už nie je možné vnímať len ako voľnočasovú aktivitu, či pracovnú príležitosť
pre profesionálneho športovca. Šport poskytuje napr. priestor pre zamestnávanie veľkého počtu osôb, ktoré v podmienkach hospodárstva akéhokoľvek štátu vytvárajú predpoklad vyváženej ekonomiky, pričom sekundárne ovplyvňujú
procesy a fungovania dôležitých makroekonomických prvkov, akými sú napr.
trh práce, miera zamestnanosti a.i.
Zistenia príspevku formulujú premisu, že šport je potrebné vnímať ako priestor podnikateľských aktivít, keďže subjekty v ňom vystupujúce v mnohých prípadoch vykonávajú klasické podnikateľské aktivity. V neposlednom rade treba
šport vnímať ako prostriedok výchovy mládeže, či šport ako prostriedok skvalitňovania zdravého životného štýlu, a tým pádom zdravia populácie. Na tomto
mieste sa zo športu stáva oblasť, v ktorej sa začína vyskytovať verejný záujem
na jeho fungovaní a napredovaní, čo má úzky súvis s otázkami kvality a kvantity jeho financovania a podpory. Je viac ako zrejmé, že všetky tieto otázky si
vyžadujú komplexné vedomosti o ich podstate, obsahu, rozsahu a predovšetkým
o dopadoch ich existencie.
Problematiku obsahu športového práva, subjektov v ňom ale predovšetkým
problematiku pravidiel, ktoré upravujú fungovanie športovej obce je potrebné
vnímať z viacerých hľadísk. Prvým hľadiskom sa stáva vedomosť o tom, že za
športové právo v jeho pozitívnom slovazmysle by sme vedeli označovať aktuálne platné pozitívne právo, právne predpisy, ktoré sa priamo dotýkajú subjektov
nachádzajúcich sa v oblasti športovej obce. Právne predpisy stanovujúce mantinely podmienok existencie či fungovania týchto subjektov, procesov v nich
a predovšetkým právne predpisy, ktoré zakladajú oprávnenie súkromnoprávnych subjektov existujúce vrámci súkromnej autonómie riadiť a upravovať si
vzájomné vzťahy pri riadení či fingovaní konkrétnych športových odvetví.
100
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Na základe takto ustanovenej „samosprávy“ riadenia športových odvetví
sa subjekty v nich stávajú akýmsi „súkromnoprávnym normotvorcom“, ktorý
delegáciou právomocí daných mu jeho členmi vytvára základné predpoklady,
a podmienky fungovania toho – ktorého národného, či nadnárodného rámca
športového odvetvia. Prirodzene, všetky tieto predpisy musia byť v súlade so
zákonmi toho ktorého právneho poriadku, pričom nie je možné akceptovať stav
vytvárania pravidiel fungovania športových odvetví ktoré by negovali, či dokonca vylučovali aplikáciu zákonných, či dokonca ústavných právnych princípov
a pravidiel, na základe existencie ktorých je vystavaná konkrétna právna kultúra,
konkrétny právny poriadok.
Na pozadí vedomosti o akejsi „dvojzložkovej“, či dvojúrovňovej systematiky
úpravy športu by sa mali niesť aj snahy zákonodarcu, ktorý sa v legislatívnom
procese snaží priniesť novým zákonným predpisom inovácie, prvky moderného zákonodarstva, reagovanie na aktuálne problémy v zmysle poznatkov de lege
lata, či zohľadnení špecifík, ktoré prináša každodenný priebeh udalostí v športovoprávnej obci. Pripravovaný zákon o športe by preto mal zohľadňovať tak
poznatky či postrehy národných športových zväzov, ako aj konkrétne zistenia
zákonodarcu v pripomienkovom konaní. Je viac ako pozitívne, ak sa do procesu
tvorby zákonných predpisov aktívne zapájajú národné športové zväzy s pozície
subjektov zväčša o obchodnoprávnych vzťahov, keďže do neho prinášajú prvky reálnych skúseností, na základe ktorých tieto dokážu formulovať opatrenia
premietnuté do legislatívnych textov, ktoré nie len v rovine teórie dokážu riešiť
vzniknuvšie problémy a špecifiká konkrétnych športových vzťahov.
Je však na uvážení, či by mal zákonodarca zohľadňovať aj výsledky súkromnoprávneho riešenia športových sporov prejednávaných pred orgánmi športových obcí. Nastolená otázka si vyžaduje komplexné posúdenie kladov a záporov jej kladného, či negatívneho zodpovedania. Prikláňame sa však k názoru, že
pripravovaný zákon o športe by vo svojom legálnom obsahu mal zohľadňovať
obsah, význam a presahy najzásadnejších rozhodcovských, či arbitrážnych rozhodnutí orgánov športovej obce. Ktoré z nich to sú, na základe akých kvalitatívnych podmienok sa učinil ich výber ako aj rozhodnutie o ich početnosti ostáva na posúdení skúsených odborníkov, predstaviteľov športovoprávnej vedy či
predstaviteľov zastupujúcich zákonodarný orgán.
Základné tézy nového zákona o športe sú pomenovaním najvýznamnejších
parciálnych oblastí aktuálne existujúceho športového odvetvia. Sú akýmsi vyjadrením synergie, rovnováhy a podstaty jeho fungovania. Bez kvalitného a hĺbkového poznania a spoznania procesov, ktoré sa v športovej obci odohrávajú nie je
možné formulovať nový zákonný predpis, ktorý by zohľadňoval špecifiká športu,
o ktorých hovorí dokonca ZFEU. Pod váhou uvedeného argumentu máme za
to, že zákonodarca by sa mal podujať do role akéhosi gestora prijímania nového zákona o športe, avšak nosnú časť jeho obsahu, rozsahu a presahov by mal
101
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
odkonzultovať s predstaviteľmi jednotlivých športových odvetví na celoštátnej
úrovni.
Uvedené vzťahy založené na základe slušnosti komunikácie, etiky, morálky
a schopnosti viesť dialóg sú zárukou kvalitného produktu, ktorým by nový zákon
o športe. Tento by sa stal akýmsi kódexom športového práva, ktorý by v podmienkach Slovenskej republiky garantoval status a kvalitu športovým vzťahov,
ktoré doteraz požívajú iba prívlastok právne labilné, roztrieštené, nejednotné
a predovšetkým, právne neupravené.
Mgr. Jaroslav Čollák
Právnická fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Interný doktorand. Katedra obchodného práva a hospodárskeho práva
102
JEŠTĚ K PRÁVU OBVINĚNÉHO VZDÁT SE
NUTNÉ OBHAJOBY PODLE USTANOVENÍ
§ 36B TRESTNÍHO ŘÁDU
Once again on the right of the defendant to waive their mandatory
legal defense according to art. 36b of the Criminal Code
Vladimír Lichnovský
LICHNOVSKÝ, Vladimír. Ještě k právu obviněného vzdát se nutné obhajoby
podle ustanovení § 36b Trestního řádu. Acta Iuridica Olomucensia, 2013, Vol. 8,
No. 2, pp. 103–108.
Abstrakt: Institut vzdání se práva na nutnou obhajobu představuje relativní novum v rámci českého právního řádu, jež reviduje vybrané důvody nutné
obhajoby v souvislosti se snahou zákonodárce o úsporu finančních prostředků.
Odvrácenou stranou těchto snah je možné výrazné zhoršení postavení obviněných v rámci trestního řízení, oproti stávající právní úpravě, neboť dotyční si
často neuvědomují, že nemají stejná oprávnění jako jejich obhájce.
Klíčová slova: Bezplatná pomoc obhájce, nutná obhajoba, opravné prostředky,
trestní řízení, úspora finančních prostředků, zhoršení postavení obviněného.
Abstract: The concept of the waiver of the right to the mandatory legal defense represents a relative novelty in the Czech law, one that re-evaluates selected
grounds for mandatory legal defense in relation to a cost-cutting effort by the
legislature. On the inverse side of this effort stands the possibility of a significant
deterioration of the position of defendants compared to the current rules, as
those affected frequently fail to realize that they do not have the same rights as
their counsel.
Keywords: Legal aid, mandatory defense, appellate review, criminal procedure,
cost reduction, deterioration of the position of the defendant.
Institut vzdání se práva na nutnou obhajobu je v českém právním řádu, resp.
v zákoně č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním (trestní řád), ve znění pozdějších předpisů (dále jen „TrŘ“), zakotven v ustanovení § 36b, a to po dobu
o něco málo kratší než rok a půl. Jedná se proto stále o relativně nový institut,
který dosud neměl na našem území obdoby, a o kterém se od doby účinnosti předmětného ustanovení trestního řádu vedou odborné diskuse v souvislosti s jeho možnou neústavností. V odborné literatuře se touto problematikou
v nedávné minulosti zabývali zejména doc. Vantuch a Dr. Uhlířová, přičemž
aktuálně byla tato problematika diskutována i na VII. mezinárodní konferen© Univerzita Palackého v Olomouci, 2013. ISSN 1801-0288
103
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
ci Olomoucké právnické dny 2013 - v její trestněprávní sekci. Jelikož se jedná
o problematiku velmi živou, aktuální a mající ústavněprávní přesah, tak jsem se
rozhodl, že v návaznosti na uvedené autory se rovněž pokusím určitým dílem
přispět do probíhající diskuze, přičemž mým cílem bude uvést další argumenty,
které svědčí o rozpornosti ustanovení § 36b TrŘ s ústavním pořádkem České
republiky, a to zejména s článkem 40 odst. 3 Listiny základních práv a svobod
(dále jen „Listina“), z něhož institut nutné obhajoby, který je obsažen v ustanoveních § 36 a § 36a TrŘ, vychází.
Nutná obhajoba je pojímána jako nedílná a důležitá součást práva na obhajobu, tj. jednoho ze základních práv v oblasti trestního řízení, které je zakotveno
v článku 40 odst. 3 Listiny. V uvedeném článku Listiny se uvádí, že obviněný má
právo, aby mu byl poskytnut čas a možnost k přípravě obhajoby a aby se mohl
hájit sám nebo prostřednictvím obhájce. Jestliže si obhájce nezvolí, ačkoliv ho
podle zákona mít musí, bude mu ustanoven soudem. Zákon stanoví, ve kterých
případech má obviněný právo na bezplatnou pomoc obhájce1 (zákonem v tomto
případě myslíme trestní řád).
Trestní řád důvody, kdy obviněný obhájce mít musí, uvádí v rámci ustanovení § 36 a § 36a. Z těchto ustanovení vyplývá, že obviněný musí mít v případě
nutné obhajoby obhájce od doby, kdy důvod nutné obhajoby vznikl. Nebylo-li
by tomu tak, šlo by o podstatnou vadu trestního řízení a úkony provedené bez
účasti obhájce, resp. bez jeho zvolení či ustanovení, by byly neúčinné a jedinou
možností by bylo jejich opakování, ovšem již za účasti obhájce (1/1979 Sb. rozh.
tr.2). Tuto vadu by nebylo možné zhojit (a nezákonně získané důkazy použít) ani
prohlášením obviněného, že s výslechem bez účasti obhájce souhlasí (25/1990
- II Sb. rozh. tr.3). Zákonodárce považuje absenci obhájce v případech, kdy obviněný obhájce mít musí, za natolik závažnou vadu trestního řízení, že jde dokonce
o důvod dovolání podle § 265b odst. 1 písm. c) TrŘ, který stanoví jako podmínku dovolání, že „obviněný neměl v řízení obhájce, ač ho podle zákona mít měl“.
Zásadní změnu do oblasti nutné obhajoby přinesla novela zákona č. 459/2011
Sb., která obohatila trestní řád o ustanovení § 36b, které umožnilo, aby se v případech nutné obhajoby podle ustanovení § 36 odst. 3, § 36a odst. 2 písm. b) a
§ 36 odst. 4 písm. a) TrŘ mohl obviněný obhájce vzdát, s výjimkou případů, že
jde o trestný čin, za který lze uložit výjimečný trest. Přesně dané ustanovení zní
takto: „(1) Je-li dán důvod nutné obhajoby podle § 36 odst. 3 nebo § 36a odst.
2 písm. b), může se obviněný obhájce vzdát, nejde-li o trestný čin, za který lze
uložit výjimečný trest. Obviněný se může obhájce vzdát i v případě nutné obha1 Usnesení předsednictva České národní rady 2/1993 o vyhlášení Listiny základních práv
a svobod jako součásti ústavního pořádku České republiky, čl. 40 odst. 3.
2 JELÍNEK, Jiří, a kol. Trestní zákoník a trestní řád s poznámkami a judikaturou. 3. vydání.
Praha: Leges, 2012, s. 581.
3 ŠÁMAL, Pavel a kol. Trestní řád: komentář, I. díl. 6. doplněné a přepracované vydání. Praha: C.H. Beck, 2008, s. 265.
104
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
joby podle § 36 odst. 4 písm. a). (2) Vzdání se obhájce podle odstavce 1 může
obviněný učinit pouze výslovným písemným prohlášením nebo ústně do protokolu u orgánu činného v trestním řízení, který vede řízení; prohlášení musí
být učiněno za přítomnosti obhájce a po předchozí poradě s ním. (3) Prohlášení o vzdání se obhájce může obviněný vzít kdykoliv zpět. Spolu se zpětvzetím prohlášení musí obviněný předložit plnou moc obhájce, kterého si zvolil,
nebo požádat o jeho ustanovení; pokud tak neučiní, má se za to, že si obhájce
nezvolil a obhájce se mu neprodleně ustanoví. Vzal-li obviněný své prohlášení
o vzdání se obhájce zpět, nemůže se obhájce znovu vzdát. (4) Úkony provedené
od doručení prohlášení o vzdání se obhájce orgánu činnému v trestním řízení
do jeho zpětvzetí není třeba opakovat jen z důvodu, že obviněný neměl v této
době obhájce“ 4.
V této souvislosti vyvstává otázka, proč byl tento institut, tj. vzdání se práva
na nutnou obhajobu, začleněn do trestního řádu. Nejprve je nutno poznamenat,
že naznačený průlom do rámce nutné obhajoby není komplexní, nýbrž se týká
pouze vybraných důvodů nutné obhajoby. Trestní řád institut vzdání se nutné
obhajoby připouští v případě důvodů uvedených v ustanovení § 36 odst. 3 TrŘ,
§ 36a odst. 2 písm. b) TrŘ a § 36 odst. 4 písm. a) TrŘ. Podle důvodové zprávy
k uvedené novele trestního řádu se totiž v praxi ukázalo, že rozsah nutné obhajoby je nastaven poměrně široce a v některých případech přesahuje důvody, které
v obecné rovině zakládají smysl tohoto institutu. Novela proto důvody nutné
obhajoby reviduje při plném respektování ústavně zaručeného práva na obhajobu, jakož i požadavků kladených v tomto směru na Českou republiku mezinárodními dokumenty5. Dalším významným (ne-li nejvýznamnějším) faktorem, proč
zákonodárce zavedl daný institut do českého právního řádu, je snaha o úsporu
finančních prostředků, které jsou ze státního rozpočtu vynakládány na nutnou
obhajobu. V důvodové zprávě je totiž přesně uvedeno, jak vysoká finanční částka
byla poskytnuta ze státního rozpočtu na nutnou obhajobu, přičemž náklady mají
rok od roku výrazně stoupající tendenci, o čemž svědčí i skutečnost, že v roce
2006 bylo na tyto účely vynaloženo 415.571 tis. Kč, a v roce 2008 již 545.235 tis.
Kč. Aplikací daného institutu v praxi by tak dle názoru zákonodárce mělo dojít
ke snížení výdajů na nutnou obhajobu. Je ovšem otázkou, zda jeho praktické
využívání bude schopno očekávání spočívající v úspoře nákladů na úhradu nutné obhajoby ze strany státu naplnit.
Jak vyplývá z obsahu samotného ustanovení § 36b TrŘ, uplatnění vzdání se
práva na nutnou obhajobu není automatické, ale je nutné splnit další podmínky.
Vzdání se práva na nutnou obhajobu může obviněný učinit pouze výslovným
písemným prohlášením nebo ústně do protokolu, přičemž prohlášení musí být
4 § 36b zákona č. 141/1961 Sb., zákona o trestním řízení soudním, ve znění pozdějších předpisů
5 Důvodová zpráva k novele trestního řádu provedené zákonem č. 459/2011 Sb., zvláštní
část, bod 9, k ustanovení § 36b.
105
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
učiněno za přítomnosti obhájce a po předchozí poradě s ním. Ze znění zákona
tak nepochybně vyplývá, že orgány činné v trestním řízení musí nejprve obviněnému obhájce ustanovit, obhájce se musí povinně dostavit k úkonu, poradit
se s obviněným a teprve následně je možno, jestliže se obviněný rozhodne pro
vzdání se práva na nutnou obhajobu, tento úkon učinit písemně či ústně do protokolu.
Vzhledem k tomu, že tento institut představuje stále relativní novum v trestním řádu, je otázkou, nakolik bude využíván. Dodejme, že obviněný má také
možnost své prohlášení o vzdání se práva na nutnou obhajobu vzít kdykoliv zpět.
Zákonodárce však do rámce ustanovení § 36b odst. 3, odst. 4 TrŘ vtělil pojistku,
z níž plyne, že pokud jednou vezme obviněný prohlášení o vzdání se obhájce
zpět, nemůže se obhájce znovu vzdát6. Navíc úkony provedené od doručení prohlášení o vzdání se obhájce orgánu činnému v trestním řízení do jeho zpětvzetí,
není třeba opakovat jen z důvodu, že obviněný v té době obhájce neměl. Zákonodárce se snaží případné maření minimalizovat i tím, že obviněný je povinen
spolu se zpětvzetím prohlášení předložit plnou moc obhájce, kterého si zvolil
nebo požádal o jeho ustanovení. Pokud tak neučiní, má se za to, že si obhájce
nezvolil a obhájce mu bude neprodleně ustanoven7.
Institut vzdání se práva na obhajobu lze však chápat i tak, že není třeba v určitých případech nutit obviněného, příp. odsouzeného, aby se proti své vůli nechal
zastupovat obhájcem a následně hradil náklady státu, pokud je obviněný dostatečně způsobilý hájit se sám a nebrání mu v tom žádné překážky. Z praxe je však
známo, že mnozí obvinění si vůbec neuvědomují, že nemají stejná oprávnění jako
obhájce. Pokud se obviněný krátce po zahájení trestního stíhání obhájce vzdá,
potom zřejmě nebude informován o stavu vyšetřování, protože většinou nebude žádat o kopie protokolů o úkonech, ani požadovat, aby mu policejní orgán
umožnil účast při vyšetřovacích úkonech. I v případech, kdy se obviněný bude
výjimečně účastnit vyšetřovacích úkonů, se lze obávat, že nebude s to klást vyslýchaným otázky, které by v praxi položil obhájce. Mnozí obvinění, kteří se práva
na obhájce vzdají, nebudou v praxi nahlížet do spisu, podávat žádosti a opravné
prostředky a celkově využívat oprávnění daná trestním řádem. V důsledku toho
nemusí obvinění, kteří se budou hájit sami, ani tušit, co je obsahem vyšetřovacího spisu, že mnohé důkazy svědčí proti nim a že jejich výpověď je v rozporu
s dalšími důkazy. V takových případech, kdy obvinění nebudou dostatečně využívat svá oprávnění, budou orgánům činným v trestním řízení de facto usnadňovat dokazování trestné činnosti, i když si toho nebudou vědomi8. Možnost vzdát
se obhájce v případech nutné obhajoby uvedených v § 36b TrŘ nemůže přispívat
6 VICHEREK, Roman. Co je nového v trestním řádu od 1.1.2012 - I. část [online]. epravo.
cz, 27. ledna 2012 [cit. 13. června 2013]. Dostupné na <http://www.epravo.cz/top/clanky/
co-je-noveho-v-trestnim-radu-od-112012-i-cast-80023.html>.
7 VICHEREK, Roman: tamtéž.
8 VANTUCH, Pavel: K právu obviněného vzdát se obhájce z pohledu nutné obhajoby. Bulle
tin advokacie, 2012, č.11, s. 22.
106
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
k efektivnějšímu a rychlejšímu trestnímu řízení. Naopak to „povede ve svých
důsledcích i ke zhoršení kvality rozhodování soudů, neboť obžaloba nebude mít
v obhájci potřebného oponenta a obviněný bez účasti obhájce nebude schopen
ani při uložení mnohaletého trestu odnětí svobody učinit kvalifikované vyjádření se k obžalobě, odvolání, apod., a tím bude jeho postavení výrazně zhoršeno oproti stávající právní úpravě“9.I podle nálezu Ústavního soudu, sp. zn. ÚS
190/2001, institut nutné obhajoby je jedním z prostředků, jimiž je zajišťováno
ústavně zaručené právo na obhajobu, zakotvené v čl. 40 odst. 3 Listiny, dle něhož
„obviněný má právo, aby mu byl poskytnut čas a možnost k přípravě obhajoby
a aby se mohl hájit sám nebo prostřednictvím obhájce. Jestliže si obhájce nezvolí,
ačkoliv ho podle zákona mít musí, bude mu ustanoven soudem“10. Jde o případy
uvedené v ustanoveních § 36 a 36a TrŘ, kdy obviněný musí mít obhájce, a to
i tehdy, pokud by své zastoupení obhájcem výslovně odmítal.
Z praktického úhlu pohledu je třeba dodat, že možnosti vzdát se práva
na nutnou obhajobu nebylo dosud ze strany obviněných v hojné míře využíváno.
V návaznosti na shora uvedené je, dle mého názoru, třeba uzavřít, že institut
vzdání se práva na nutnou obhajobu je v rozporu s čl. 40 odst. 3 Listiny, neboť
v případech obsažených v § 36 a § 36a TrŘ obviněný musí mít obhájce i tehdy,
pokud jej výslovně odmítal, kdy tento princip je v rámci aktuálního znění trestního řádu jednoznačně narušen v případech uvedených v ustanovení § 36b odst.
1 TrŘ, tedy popsaných v § 36 odst. 3, v § 36a odst. 2 písm. b) a v § 36 odst. 4
písm. a) TrŘ. Souhlasím proto s názorem doc. Vantucha, že obhajoba obhájcem
je natolik důležitým institutem, že rozhodnutí o ní, obzvláště v případech nutné
obhajoby, nelze ponechat na úvaze obviněného, a to proto, že obviněný vzhledem k určitým objektivním okolnostem nemůže svou obhajobu sám náležitě
obstarávat. Pro úplnost uvádím, že možnost vzdání se obhájce nezná ani trestní
řád rakouský a ani trestní řád německý.
Nad rámec účinné právní úpravy je nutno poznamenat, že žádnou změnu
nelze očekávat ani od připravované a bohužel stále odkládané celkové rekodifikace trestního práva procesního, neboť, jak se dozvídáme z již několik let existujícího věcného záměru nového trestního řádu11, počítá i nová úprava s institutem vzdání se nutné obhajoby poskytované obhájcem, a to „v případech nutné
obhajoby, založené výlučně na závažnosti stíhaného trestného činu (nepůjde-li o řízení o trestném činu, na který zákon stanoví trest odnětí svobody, jehož
hranice nepřevyšuje dvanáct let)“12. Domnívám se, že pokud by byl tento věcný
9 VANTUCH, Pavel: tamtéž.
10 Nález ÚS 190/2001 ze dne 3. prosince 2001, sp. zn. IV. ÚS 561/2001.
11 Ministerstvo spravedlnosti. Věcný záměr trestního řádu, s. 29 a násl. [online]. [cit.1. července 2013]. Dostupné na <http://portal.justice.cz/Justice2/MS/ms.aspx?j=33&ok=23&k=4980&d=281460>.
12 UHLÍŘOVÁ, Marta. Změny v oblasti obhajoby v trestním řízení. Kriminalistika, 2012, roč.
45, č. 3, s. 178.
107
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
záměr přijat ve stávající podobě, mělo by to opětovně za následek rozpor této
části nového trestního řádu s článkem 40 odst. 3 Listiny, a to z důvodů shora
uvedených.
JUDr. Vladimír Lichnovský
108
NEDOTKNUTEĽNÍ – KRITIKA SUDCOV
V EURÓPSKOM A AMERICKOM KONTEXTE
The Untouchables – Criticism of Judges in the European and U.S. Context
Peter Čuroš
ČUROŠ, Peter. Nedotknuteľní – kritika sudcov v európskom a americkom kontexte. Acta Iuridica Olomucensia, 2013, Vol. 8, No. 2, pp. 109–121.
Abstrakt: Príspevok sa zameriava na kritériá posudzovania prípustnosti zásahu
do slobody prejavu vo vzťahu prípustnej kritiky voči verejne činným osobám
a na argumenty, prečo by kritika sudcov mala byť považovaná za politický prejav.
Prostredníctvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho
súdu Spojených štátov sa snaží poukázať na pomalé približovanie európskej doktríny k tej americkej, a teda v prospech slobody prejavu pred či už osobnostnými
právami iných osôb alebo pred autoritou a nestrannosťou súdnej moci
Klíčová slova: verejne činné osoby, politický prejav, súdnictvo, kritika sudcov,
nestrannosť a nezávislosť súdnej moci, Európsky súd pre ľudské práva, Najvyšší
súd Spojených štátov amerických.
Abstract: This paper focuses on criteria for assessing the admissibility of
infringement of freedom of expression in relation to the permissible range of
criticism of public figures. Further it concentrates on arguments, why the criticism of judges should be considered as political speech. Through case law of the
European Court of Human Rights and the Supreme Court of the United States it
is intended to convey the slow convergence of the European doctrine to the U.S.
doctrine, and thus put freedom of expression before either personal rights of
others, or the authority and impartiality of the judiciary.
Keywords: public figures, political speech, judiciary, criticism of judges,
impartiality and independence of judiciary, European Court of Human Rights,
United States Supreme Court.
1. Úvod
Rozhodol som sa upriamiť pozornosť na túto tému najmä z dôvodu vzrastajúceho počtu útokov zo strany verejne činných osôb na médiá a ich kritiku
smerujúcu najmä voči politikom a sudcom v posledných rokoch. Problematika
je výborne rozpracovaná v Českej republike, najmä vďaka publikáciám Michala
Bartoňa a Davida Kosařa, z ktorých som z veľkej miery čerpal inšpiráciu a argumentačný základ pri zhromažďovaní informácií o slobode prejavu, konkrétne
109
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
prípustnej kritiky voči verejne činným osobám, presnejšie sudcovskému stavu.
Zaujímavé je najmä sledovať odlišný prístup posledných súdnych inštancií –
Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických a Európskeho súdu pre ľudské
práva, či slovenských vnútroštátnych súdov, ktorý predznamenáva aj dnešný stav
dôvery občanov v justíciu na Slovensku, v Európe a v USA.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „Európsky súd“ či Súd“) rozhoduje
na základe čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý má dvojstupňový charakter. V prvom odseku
definuje slobodu prejavu, v druhom odseku nastavuje jej mantinely a vymenúva
okolnosti, za ktorých môže byť do slobody prejavu zasiahnuté.1 Napriek tomu,
že tvorcovia Dohovoru predvídali možnosť obmedziť slobodu prejavu z dôvodu
udržania autority a nestrannosti súdnictva, rozsah týchto princípov v praktickom kontexte kritiky sudcov predvídaný byť nemohol.2 Túto prípustnosť zásahu
môžeme charakterizovať piatimi znakmi, konkrétne: 1) rozsah obmedzenia, 2)
spôsob obmedzenia, 3) skutočnosť, že sa deje na základe zákona, 4) legitímny
cieľ, ktorý je nutné ochrániť a 5) nutnosť pre zachovanie a ochranu demokratickej spoločnosti. Legitímne ciele sú vymenované v čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Všetky
znaky sa následne uplatnia v teste proporcionality3, na ktorom Súd stavia svoje
rozhodovanie vo veciach prípustnosti obmedzenia slobody prejavu. Na druhej
strane Najvyšší súd Spojených štátov amerických sa riadi prvým dodatkom Ústavy Spojených štátov amerických.4 Už text týchto dvoch dokumentov predznamenáva skutočnosť, že kým Európa sa bude snažiť ísť cestou tzv. „obranyschopnej
1 Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 10.
1.Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať
takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon
a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných
informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
2 Addo,M.K. Are judges beyond criticism under Article 10 of European Convention of
Human Rights? The International and Comparative Law Quarterly 47. 1998. s. 429.
3 3 stupňový test spočíva v nasledujúcich krokoch: 1)test dôležitého cieľa (test of legitimate
aim/effect), teda test vhodnosti, test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom; 2)test
nevyhnutnosti – potrebnosti zásahu, (test of necessity), či by nebolo možné použiť šetrnejší zásah;3)test proporcionality užšom slova zmysle – praktickú konkordanciu ( súladnosť )
test zachovania maxima z oboch základných práv, a jednak tzv. Alexyho vážiacu formulu
– vážiaci vzorec – z rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS 152/08.
4 Kongres neschváli žiadny zákon ohľadom zavádzania náboženstva alebo zakazujúci jeho
slobodný výkon; taktiež neschváli žiadny zákon obmedzujúci slobodu slova alebo tlače;
neschváli ani žiadny zákon obmedzujúci právo ľudí pokojne sa zhromažďovať a právo odovzdávať štátnym orgánom žiadosti o nápravu krívd. – To ale neznamená, že sloboda prejavu je nelimitovanou, ale že hranice na rozdiel článku 10 Európskeho dohovoru chýbajú.
110
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
demokracie“, Spojené štáty preferujú voľný trh myšlienok. Kým Európsky súd
aplikuje váženie mnohých argumentov spolu s testom proporcionality, pri ktorom toleruje zásah do slobody prejavu za cenu udržania sociálneho mieru, Najvyšší súd Spojených štátov preferuje kategorizáciu a priznáva slobode prejavu
privilegovanú pozíciu medzi základnými právami a slobodami. V tomto článku
by som sa chcel zamerať na slobodu prejavu voči tzv. „public figures“ a predstaviť
argumenty, že aj sudcovia by mali byť zaradení medzi nich. V súčasnosti je už
samozrejmosťou, že politici sú osoby, ktoré sa rozhodli uchádzať o dôveru verejnosti a akceptovali, že budú vystavení verejnej politickej diskusii. Musia akceptovať, že médiá ich budú kontrolovať a kritizovať, aby zaistili transparentnosť
a zodpovedný výkon ich funkcií.5 Cieľom je ukázať, aj na základe judikatúry
spoza Atlantického oceánu, že aj kritika sudcov by mala byť radená do kategórie
politický prejav a požívať vyššiu ochranu.
2. Kritéria pre posúdenie miery ústavnej ochrany prejavu
Európsky súd váži viaceré premenné pri rozhodovaní konfliktu slobody prejavu a ochrany osobnostných práv. Pri vyhodnocovaní prípadu si pomáha tzv.
4-krokovým testom, v ktorom posudzuje osobu kritizovaného, osobu rečníkakritika, miesto konania kritiky a čas prevedenia prejavu.
Prvým kritériom je status osoby, do ktorej osobnostného práva sa zasahuje.
Teória a prax rozlišujú osoby verejné a súkromné. Verejné osoby ďalej rozdeľujú na osoby verejne známe6 a verejne činné. Posledná menovaná kategória má
z hľadiska kontroly moci a obmedzenia samej seba, čo najviac podliehať verejnej
kritike. Túto kategóriu predstavuje najmä personálna zložka štátneho mechanizmu, konkrétnejšie osoby reprezentujúce verejné funkcie, z ktorých by sa mali
verejnosti zodpovedať, či už ide o funkcie volené alebo obsadzované na základe
politického konsenzu, resp. individuálnej vôle.7 Keďže ide o službu verejnosti,
5 Deklarácia o slobode politickej diskusie v médiách z 12. februára 2004 – Výbor ministrov
Rady Európy.
6 Verejne známe osoby môžeme rozdeliť na, tie ktoré sa stali známymi na základe vynikania
v konkrétnej aktivite – umelci, športovci alebo podnikatelia a na tie, ktoré sa angažujú vo
veciach verejného záujmu – advokáti, novinári, lobisti, alebo na základe toho, či ide o tzv.
„all purpose public figures“ – teda osoby, ktoré sa pohybujú vo verejnom živote kontinuálne svojou činnosťou alebo tzv. „limited-purpose public figures“ – ktoré sú vtiahnuté
do verejnej debaty v konkrétnom prípade. Opäť však meritórnou otázkou bude, na základe
čoho sa osoba stala slávnou a či sa stala slávnou dobrovoľne, resp. vlastným konaním alebo
konaním inej osoby (alebo napr. manželka vraha). Ak sa stala známou v súvislosti s verejným záujmom, bude sa ochrana jej osobnostných práv približovať osobám verejne činným.
Navyše platí, že „kto sa o svojom súkromnom živote šíri na verejnosti, vyhľadáva, aby bol
známy prostredníctvom médií, musí na druhej strane prijať, že sa ním verejnosť zaoberá.
Tiež to platí pre toho, kto svojím konaním, pôsobením, postavením, ktoré zaujíma alebo
usiluje opodstatňuje verejný záujem o svoju osobu.“ - Boguszak, J. Diferenciace lidských
práv, Právník č. 3, 2000, s. 258.
7 Vymenovanie verejných činiteľov v zákone č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu
111
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
ochrana kritického prejavu voči osobe verejne činnej bude v takom prípade
priamo úmerná súvislosti kritizovaného konania s výkonom verejnej funkcie.
Tieto funkcie sú v Slovenskej republike charakteristické tým, že z ich nesprávneho výkonu nevyplýva právna zodpovednosť, nanajvýš tak politická. V situácii,
ako je táto, je nutnou a žiadanou sankciou za „neslušný“ a „nesprávny“ výkon
verejnej funkcie trest v podobe kritiky verejnou mienkou, ktorá by v súčasnosti
mala predstavovať neoficiálnu štvrtú zložku moci, ktorá má za úlohu kontrolovať
a kritizovať politické dianie, pomery a fungovanie súdnej, výkonnej a zákonodarnej moci. Z toho dôvodu je pri politických funkciách a ich predstaviteľoch
nutné rozširovať hranice slobody prejavu, kritiky a zásahu do ich osobnostných
práv bez ohľadu na obsah prejavu, ktorý sa týka výkonu funkcie, resp. okolností,
ktoré sú v rozpore s jej výkonom. Problémom je však určenie hranice, po ktorú
sa osoba považuje za verejne činnú. O vysokých predstaviteľoch výkonnej moci
– prezidentovi, predsedovi vlády, ministroch a štátnych tajomníkoch, vedúcich
úsekov na jednotlivých ministerstvách a orgánoch štátnej správy, poslancoch
a ich asistentoch, sudcoch, že sloboda prejavu by mala byť neohraničená, pokiaľ
sa týka výkonu funkcie, resp. okolnosti, ktoré je s výkonom v rozpore, pretože
„limity prijateľnej kritiky sú širšie u politikov ako u súkromných osôb. Na rozdiel
od nich sa politik nevyhnutne a vedome podrobuje dôkladnej kontrole zo strany
novinárov aj zo strany širokej verejnosti a v dôsledku toho musí preukázať vyššiu
mieru tolerancie.“8 V rámci adresáta kritiky sa dá ako dôležitý fakt považovať, či
ide o žijúcu alebo zosnulú osobu.9 Svoju úlohu hrá aj doba, ktorá od smrti uplynula, tesne po smrti znáša osoba rovnakú ochranu ako počas života, pričom je
nutné prihliadať na zachovanie úcty k zosnulému a pozostalým. Postupom času
však záujem o osobnostné práva klesá.
Pri rozhodovaní Európskeho súdu, ktoré sa týka kritiky sudcov, môžeme
v rámci 4 – krokového testu rozlišovať jednotlivé kvalitatívne a kvantitatívne kritéria kritiky súdnictva.10 Pri kvantitatívnych znakoch môžeme rozlišovať rôznu
prípustnú mieru kritiky vo vzťahu ku 1) konkrétnemu sudcovi, 2) konkrétnemu
súdu, 3) súdnictvu ako jednej zo zložiek moci a k 4) výkonu spravodlivosti. Kým
pri kritike súdnej moci a systému výkonu spravodlivosti z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je možné hovoriť ako o ochrane rovnajúcej sa ochrane
politického prejavu, pri kritike sudcu a súdu to rozhodnutia Súdu nepotvrdzujú.
pri výkone funkcií verejných funkcionárov, § 2 ods. 1.
Lingens proti Rakúsku, sťažnosť č. 9248/81 z 8.7.1986, v ktorej šlo o trestný postih novinára
za urážku kancelára.
9 Hachette Filipacchi Associes v . Francúzsko, číslo sťažnosti 71111/01 zo dňa 14.6.2007 Zverejnenie fotografie mŕtveho tela prefekta Korziky tesne po smrti.
10 Kosař, D. Freedom of speech and permissible degree of criticism of judges in the jurisprudence of European Court of Human Rights and U.S. courts. Central European University.
2007. s. 24.
8
112
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Na druhej strane rozlíšenie na základe kvalitatívnych znakov predstavuje
rozdelenie personálneho substrátu inštitúcií zabezpečujúcich výkon spravodlivosti, ktorý môžeme rozdeliť na prísediacich, sudcov všeobecných súdov, sudcov
ústavných súdov a prokurátorov. Kým najchránenejšou skupinou sú prísediaci11,
ako laici, ktorí nemajú právnické vzdelanie a nevybrali si povolanie sudcu. Opačný pól predstavuje posledná skupina prokurátorov, resp. štátnych zástupcov, ktorí už z povahy veci, že ide o protistranu, budú musieť v súdnej sieni čeliť vyššej
prípustnej kritike. A osobitnou kategóriou budú ústavní sudcovia, z dôvodu, že
často rozhodujú politické spory a sami sú nominovaní parlamentom do svojich funkcií. Kde sú terčom kritiky sudcovia, aplikuje Súd princípy po svojom
a nekonzistentne.12.
Základným kameňom problematiky slobody prejavu v jeho judikatúre je
prípad New York Times v. Sullivan z roku 1964.13 Najvyšší súd USA zrušil rozhodnutie ako protiústavné z dôvodu, že výskyt faktickej chyby v tvrdení poškodzujúcom dobrú povesť neznamená, že takáto kritika úradného postupu verejných činiteľov je zbavená ústavnej ochrany. „Takéto chybné skutkové tvrdenia sú
neodvrátiteľné v slobodnej diskusii (...) a musia byť chránené, aby mala sloboda
prejavu dostatočný priestor na dýchanie, ktorý potrebuje na prežitie.“14 Pravidlo
štátu Alabama požadujúce od osoby, ktorá zverejnila prejav dokázať pravdivosť
tvrdenia vedie nevyhnutne k autocenzúre, výsledkom, čoho sa stane nežiaduci,
tzv. odstrašujúci účinok – „chilling effect“. Najvyšší súd sformuloval pravidlo:
„Ústavné záruky vyžadujú, že verejní činitelia sa nemôžu domôcť odškodnenia za
nepravdivé tvrdenie poškodzujúce dobrú povesť, kým nedokážu, že toto tvrdenie
bolo urobené so skutočne zlým úmyslom – actual malice15, teda vedomosťou, že
Barfod v. Dánsko , číslo sťažnosti 11508/85, zo dňa 22. 2.1985
Prípady Barfod v. Dánsko číslo sťažnosti 11508/85, zo dňa 22. 2.1985
Prager a Oberschlick v. Rakúsko sťažnosť č. 159726.4.1995
Jednalo sa o žalobu policajného komisára Sullivana na denník New York Times za zverejnenie materiálu naznačujúceho, že policajný komisár bol zodpovedný za kruté zaobchádzanie s černošskými študentmi, pokojne demonštrujúcimi v štáte Alabama za právo na dôstojný život a proti segregácii. V materiáli sa nachádzali tvrdenia o policajnom
zásahu proti účastníkom demonštrácie, pričom niektoré tvrdenia boli nepravdivé. Nižšími
súdmi bola policajnému komisárovi priznaná finančná náhrada vo výške pol milióna dolárov z dôvodu poškodenia dobrej povesti.
Defamation – zverejnenie takého tvrdenia, ktoré sa negatívne vyjadruje o integrite určitej
osoby, jej charaktere, dobrej povesti alebo jej postavení v spoločnosti a ktoré je schopné
túto osobu vystaviť nenávisti alebo pohŕdaniu verejnosti alebo spôsobuje osobe hanbu
v očiach verejnosti. Poškodenie osoby musí byť zrejmé u významnej skupiny obyvateľstva.
14 New York Times v. Sullivan, 376 U.S. 254 (1964),
15 Aj skutočné vážne pochybnosti o pravdivosti zverejneného tvrdenia potvrdzujú skutočne
zlý úmysel. Aj publikácia za účelom zvýšiť predaj je „actual malice“ – Harte-Hanks Communications, Inc. v Connanghton. 491 U.S. 657(1989).
11
12
13
113
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
tvrdenie16 je nepravdivé17 alebo s bezohľadnou nedbalosťou – „reckless diregard“, či
je tvrdenie pravdivé alebo nie.“18 Pravdivým nemusí byť každé slovo obsiahnuté
v tvrdení, postačuje pravdivá podstata,19 ospravedlniteľný je napríklad aj omyl
vo výške škody alebo nedoslovný citát.20 Na to, aby bol verejný činiteľ úspešným
v spore o ochrane dobrej povesti21 a aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie, musí dokázať, že médiá uverejnili nepravdivú informáciu so „skutočne
zlým úmyslom“, pričom túto skutočnosť musí dokázať s presvedčivou jasnosťou
– „convincing clarity“.22 O pár rokov neskôr Najvyšší súd posunul diskusiu ešte
ďalej, keď potvrdil: „Sloboda tlače obsahuje aj právo kritizovať a znevažovať, aj
v prípade, že pôjde o kritiku jedovatú alebo sprostú. Hovoriť o zreteľnom a bezpro
strednom nebezpečenstve v kritike je zbytočné, kým kritika nevedie k nemožnosti
pokračovať vo výkone spravodlivosti.“23 Rozhodnutie o statuse difamovanej osoby
v USA v zásade predurčuje výsledok sporu, pretože preukázanie zlého úmyslu
na strane médií je veľmi ťažké a difamovaná osoba spravidla spor prehráva.24
Za verejne činné osoby sa postupne zahrnuli aj volení funkcionári, funkcionári
menovaní do vysokých funkcií, vojenskí dôstojníci, nižšie postavení zamestnanci verejnej správy, ktorí majú rozhodovaciu právomoc vrátane policajtov, učiteľov verejných škôl, mestských a obecných úradníkov25, kandidát na verejné
funkcie26, bývalí funkcionári a aj sudcovia27. Najvyšší súd USA nemusel vytvoriť
16 „Tvrdenie sa vykladá v jeho najnevinnejšom význame“ – prípad Walker v. Kansas City Star
Co. 394 F.2d 800 (1968).
17 „podstatnú materiálnu nepravdivosť“ začal Najvyšší súd požadovať v prípade Hepps v. Philadelphia Newspaper Inc. 475 U.S. 767 (1986).
18 New York Times v. Sullivan, 376 U.S. 254 (1964),
19 Gomba v. Mclaughlin 180 Colo. 232, 504 P.2d 337 (1972).
20 Masson v. New York Magazine Inc. 501 U.S. 496 (1991).
21 Žalobcovou povinnosťou je preukázanie nasledujúcich skutočností:
1. bolo zverejnené tvrdenie, o ktorom sa dozvedela tretia osoba,
2. tvrdenie je schopné poškodiť dobrú povesť
3. tvrdenie sa týka žalobcu
4. tvrdenie sa dá objektívne dokázať, že je podstatne nepravdivé
5. tvrdenie bolo zverejnené v dôsledku určitého zavinenia osoby, ktorá ho zverejnila,
pričom
6. miera zavinenia j rôzna v závislosti od statusu osoby
7. v dôsledku zverejnenia bola žalobcovi spôsobená ujma
8. tvrdenie nebolo zverejnené v rámci tzv. privilégia - imunity
22 Wilfling, P., Kováčechová E. Sloboda prejavu a žaloby na ochranu dobrej povesti. Via Iuris.
Centrum pre práva občana. 2011. s. 9.
23 Pennekamp v. Florida - 328 U.S. 331 (1946).
24 Bartoň, M. Svoboda projevu, projevu, principy, garance, meze. Praha: Leges, 2010. str. 240260.
25 Rosenblatt v Bauer. 383 U.S. 75 (1966).
26 Monitor Patriot v. Roy 401 U.S. 265 (1971).
27 Garrison v. Louisiana, 379 U.S. 64 (1964), Landmark Communications, Inc. v. Virginia
–„právo neposkytuje sudcom ako osobám, súdom a inštitúciám väčšiu ochranu pred kritikou ako iným osobám a inštitúciám. Právomoci súdov a konanie sudcov sú verejné záležitosti.“
114
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
hierarchiu verejne činných osôb a teda na ne neuplatňuje žiadne kvalitatívne
a kvantitatívne kritéria.
Ďalším kritériom je fakt, kto bol autorom prejavu. V judikatúre Európskeho
súdu pre ľudské práva sa výslovne akceptuje asymetria rečníkov. Kým na jednej
strane privileguje politikov (najmä opozičných)28, volených zástupcov občanov
(v rámci štátnych orgánov, rovnako aj pre miestnu a záujmovú samosprávu)
a novinárov. Práve novinári a médiá majú plniť úlohu „public watchdog“ teda
strážneho psa demokracie. Na druhej strane výslovne znevýhodňuje napríklad
advokátov29 (najmä pri ich výrokoch k právomoci súdov).30
Najvyšší súd Spojených štátov povoľuje právnikom v prebiehajúcom procese širší rozsah slobody prejavu, ak ide o vykonávanie maxima pre oprávnené
záujmy klienta: „právnici môžu kritizovať právny stav, kým nevylučujú výkon
spravodlivosti.“ Prvý dodatok nemôže byť obmedzený etickými kódexmi a štát
nemôže ani v prípade porušenia profesionálneho správania ignorovať ústavné
práva. Záujem nestrannosti súdov nie je nad ochranou slobody prejavu.
Tretím v poradí bude kritérium miesta, kde došlo ku kritike. Z judikatúry
je možné odvodiť 4 druhy kritiky31 a to tej uskutočnenej priamo v súdnej sieni,
tej uskutočnenej v neverejnej komunikácii, ktorá zahŕňa súkromné písomnosti,
sťažnosti nadriadenému, odvolania atď., tej uskutočnenej v médiách a tej, ktorá
je uskutočnená na internete. Čo sa týka prvej alternatívy, mala by byť viac chránený prejav zameraný na ochranu oprávnených záujmov klienta pred súdom.32
Iným hľadiskom je v tomto prípade osoba rečníka – zväčša advokáta, ktorého
sloboda prejavu voči sudcovi z povahy jeho povolania bude obmedzená. Súd
to zohľadňuje, avšak nedáva mu absolútnu slobodu: „Sloboda prejavu advoká
ta v súdnej sieni nie je bezhraničná a niektoré záujmy ako autorita súdnictva sú
dôležité dosť, aby ospravedlnili obmedzenia takého práva... avšak iba v ojedinelých
prípadoch môže byť obmedzenie – ak aj miernym trestným postihom akceptované
ako potrebný zásah v demokratickej spoločnosti.“33 Na tomto mieste treba spomenúť, že v súvislosti s časovým umiestnením kritiky je nutné brať do úvahy dobu,
kedy bola kritika uskutočnená. V prípade advokáta bude kritika požívať väčšiu
ochranu pri obhajobe záujmov klienta pri prebiehajúcom procese, ako po jeho
právoplatnom ukončení.
28 Castells proti Španielsku, sťažnosť č. 11798/85 z 23. 4. 1992.
29 Schoepfer proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 25405/94 z 20. 5. 1998, Nikula proti Fínsku číslo
sťažnosti 31611/9 zo dňa 21.6.2002.
30 Kmec,J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C.H.Beck, 2012, s. 996 – 1098.
31 Kosař, D. Freedom of Speech and Permissible Degree of Criticism of Judges in the Jurisprudence of European Court of Human Rights and U.S. Courts. Central European University. 2007. s. 32.
32 Nikula v. Finland, sťažnosť č. 31611/96, z 21. 3 2002.
33 Kyprianou v. Cyprus, sťažnosť č. 73797/01, z 15. 12. 2005.
115
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
V prípade neverejnej korešpondencie Súd vyzdvihuje právo sťažovateľa
poukázať na nezrovnalosti v konaní priamo orgánu, ktorý je na takúto sťažnosť
určený34, v prípade zverejnenia takejto korešpondencie v médiách však zastáva
prísny postoj ochrany nestrannosti a nezávislosti súdnej moci.35 V prípade Wingerter v. Nemecko Súd neochránil slobodu prejavu sťažovateľa, ktorý vyhlásil
v súkromnej korešpondencii, že všetci sudcovia, prokurátori a právnici v konkrétnej lokalite sú nekompetentní. Súd nevzal do úvahy úzky dopad listu, ale
zameral sa ostrý charakter urážok.
V prípade zverejnenia kritiky súdnictva v médiách Súd nazerá prísnejšie
na výroky, ktoré boli publikované ešte počas prebiehajúceho procesu.36 Samozrejme je nutné skúmať aj charakter prejavu. Poslednou alternatívou miesta prejavenej kritiky je internet a s ním úzko súvisiace, stále sa rozširujúce – blogy, teda
ľahko dostupné verejné fóra určené na verejnú diskusiu.37
V americkom kontexte sa medzi kritikou v médiách, na internete a v neverejnej komunikácii tak rigorózne nerozlišuje. K obmedzeniu môže dôjsť pri neukončených prípadoch, ak by takýto prejav mohol ovplyvniť rozhodnutie súdu.38
Štvrtým hľadiskom skúmania okolností prejavenej kritiky je jej časové určenie. Z tohto aspektu je možné na ňu nazerať ako na kritiku počas trvajúceho
procesu a kritiku vyjadrenú po jeho právoplatnom skončení. V prípade odlišnom od prípadu advokáta, ktorý chráni záujmy svojho klienta počas trvajúceho
sporu, bude viac ochrany poberať kritika39 uskutočnená s postupným odstupom
času.40 Americký prístup chráni kritiku právoplatne ukončeného súdneho konania a rozhodnutia prvým dodatkom.41 Obmedzenie prejavu v prípade „pending
trial“, teda prebiehajúceho procesu musí spĺňať podmienky testu „clear and present danger“42.
34
35
36
37
38
39
40
41
42
Zakharov v. Rusko sťažnosť č. 14881/03, z 5. 10. 2006.
Lešník v. Slovenská republika , sťažnosť č. 35640/97, z 11. 03. 2003.
Schoepfer proti Švajčiarsku, sťažnosti č. 25405/94 z 20. 5. 1998,
Príkladom v našich podmienkach je prípad prezidenta Gašparoviča a Juraja Poláčka a jeho
blog s názvom Vrahovia medzi nami, ktorý vyvolal dohady o tom, kde bol prezident Ivan
Gašparovič v čase poľovačky, pri ktorej zomrel horár Michal Bobák.
In the matter of ELIZABETH HOLTZMAN, &C., APPELLANT, v. GRIEVANCE COMMITTEE FOR THE TENTH JUDICIAL DISTRICT, RESPONDENT.78 N.Y.2d 184, 577
N.E.2d 30, 573 N.Y.S.2d 39 (1991).
Plynutím času verejný záujem naberá prevahu nad osobnostnými prejavmi – Editions Plon
v. Francúzsko.
Príkladom môže byť prípad nacistických sudcov v povojnovom Nemecku, vzhľadom na to,
že boli kritizovaní až po skončení výkonu povolania sudcu, resp. po ich smrti.
Bridges v. California, 314 U.S. 252 (1941).
Doktrína zrejmého a bezprostredného nebezpečenstva, ktorá je založená na hranici medzi
prejavom myšlienky a činom, miera pravdepodobnosti nebezpečenstva vyvolaného efektom prejavu.
116
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Ďalším hľadiskom, z ktorého bude Európsky súd skúmať prejav je to, čoho
sa výrok týka. Kým všeobecne sa prejav chrániaci verejný záujem považuje za
hodný väčšej ochrany ako iné prejavy, ide o vágne odlíšenie. Preto je v súčasnosti
toto rozlišovanie doplnené o ďalšie diferenciačné znaky, a to odlíšenie kritiky
ad rem a ad personam, teda kritiku osoby sudcu a kritiku rozhodnutia, pričom
je pri prejave týkajúcom sa rozhodnutia povolená širšia kritika. Americký prístup nerozlišuje kritiku osoby sudcu od kritiky rozhodnutia odôvodnenia. Toto
rozlíšenie nemá vplyv, kým nezasahuje do neukončeného prípadu. Odlíšiť sa dá
aj rozdelenie na prejav zasahujúci do profesijnej alebo súkromnej sféry, pričom
viac chránenou bude sféra súkromná,43 miera publicity44, spôsob zverejnenia, či
ide o písomný alebo hovorený prejav, alebo fakt, či ide o priamy prenos alebo
záznam.
Prihliadať je nutné aj na skutočnosť, či v rámci prejavu išlo o faktickú informáciu alebo o úsudok autora. Kým pri faktoch dokážeme určiť pravdivosť, resp.
nepravdivosť, túto možnosť pri úsudkoch nemáme. Úsudky navyše možno rozlíšiť na preferencie – vnútorné súkromné pocity, ktoré nemajú atribút skutkového
tvrdenia a súdy- pocity, ktorými hodnotíme svet, tie atribút skutkového tvrdenia
majú.45 Ľahko môžu nastať sporné situácie, teda nezreteľné odlíšenie a prelínanie
sa faktu a úsudku, preto je nutné vychádzať z kontextu výroku.46 Veľmi veľkú
váhu má aj kritérium úmyslu, cieľa motívu pri prejave. Nutným dôsledkom ochrany slobody prejavu je možná ochrana nepravdy, preto ostáva otázkou pre Súd,
akú mieru nutnej dane v podobe povinnosti strpieť zásah do osobnostných práv
v mene verejnej diskusie pripustí. Pred Súdom niektoré štáty využívajú aj obranný argument tzv. „mladej demokracie“47.
3. Argumenty za širšiu a užšiu ochranu súdnej moci
Medzi argumenty v prospech širšej prípustnej kritiky sudcov patria tieto:
1. Sudcovia nemajú demokratickú legitimitu, a nie je iný účinnejší spôsob
ako zabezpečiť ich zodpovednosť.
2. Hranica súdnych a politických otázok je neostrá.
3. Ich právomoci majú širší dopad ako v minulosti.
43 Kmec,J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1.vydání. Praha: C.H.Beck, 2012, s 1088.
44 Podľa množstva nákladu tlačených masmédiách, sledovanosť pri audiovizuálnych masmédiách – Lindon, Otchakovsky – Laurens a July proti Francúzsku, sťažnosť č. 21279/02 z 22.
10. 2007.
45 Pozri R. Post, The Constitutional Concept of Public Discourse: Outrageous Opinion,
Democratic Deliberation, and Hustler Magazine v. Falwell, Harvard Law Review, Vol. 103,
1990, s. 652-653.
46 Príkladom môže byť označenie politika za zlodeja a podvodníka.
47 Castells proti Španielsku , sťažnosť č. 11798/85 z 23.4.1992, Rekvényi proti Maďarsku, sťažnosť č. 25390/94 z 20.5.1999.
117
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
4. Kritikou vzrastá právne vedomie.
5. Sudcovia nie sú neomylní a potrebujú spätnú väzbu keďže interná kritika je očividne neúčinná.
6. Kritika je poistkou proti korporativizmu a kompenzuje nedostatok vnútornej kritiky.
7. V prípadoch kritiky sudcu po podaní žaloby na ochranu osobnosti zo
strany sudcu na autora, resp. vydavateľa predmetu prejavu, rozhodovať
bude opäť sudca – pravdepodobne kolega dotknutého sudcu, u ktorých
ani v prípade neexistencie rodinných väzieb medzi nimi dvoma, nedokážeme vylúčiť pravdepodobnú zaujatosť.48
Naopak argumentmi proti širšej miere kritiky sú nasledovné:
1.
2.
3.
4.
5.
6.
Podkopávanie dôvery verejnosti v súdy a právny poriadok.
Ohrozenie sudcovskej nezávislosti.
Verejnosť musí byť nútená k rešpektovaniu autority súdnictva.
Nutné je zachovať dôstojnosť justície.
Kritika komplikuje chod výkonu spravodlivosti.
Vnútorné mechanizmy vyvodzovania zodpovednosti voči sudcom sú
postačujúce.
7. Sudcovia sa nemôžu brániť49.
Sedem vymenovaných znakov však možno redukovať na menší počet a to
z dôvodu, že dôvera verejnosti v súdy a autorita a dôstojnosť súdnictva predstavujú dve strany jednej mince. Všetkých sedem znakov však možno vyvrátiť.
Argument, že sudcovia nemajú možnosť sa brániť už dávno neplatí. Už podaním žaloby na ochranu osobnosti vstupujú do verejnej diskusie, v ktorej sa chcú
postaviť proti zdroju moci – občanom, teda subjektu, ktorý ich do pozície predstaviteľov súdnej moci delegoval. Navyše ak súdna moc požaduje, aby bola jej
autorita dodržiavaná, a to nie ako vynútená autorita vytvorená právnymi predpismi, ale prirodzená autorita vychádzajúca z dôležitosti sudcovského stavu, ktorú by mali reprezentovať morálne orientovaní jednotlivci so zdravým nadhľadom a vedomí si svojho postavenia v spoločnosti, mali by sa sudcovia v takom
prípade zdržať reakcií na kritiku, pretože tá nebude mať objektívny charakter, ale
opäť bude len subjektívna a selektívna. „Kým sudca bude mlčať, jeho reputácia
pre múdrosť a nestrannosť ostane nezraniteľná.“50 Sudcovia sa ani nemusia báť, že
by neboli znovuzvolení po kritike ich osoby, keďže sú do funkcie menovaní bez
časového obmedzenia. Osoba vo funkcii sudcu musí byť dôveryhodnou, a keďže
48 Podobne ako v prípade diskriminačných žalôb, v ktorých sudcovia všeobecných súdov
žiadali doplatenie platov voči sudcom Špeciálneho súdu, ktorý bol Ústavným súdom SR
uznaný za protiústavný.
49 Kosař, D. Kritika soudců: Mýty a polopravdy In Prístup k spravodlivosti: Bariéry a východiská: Presvedčivosť a transparentnosť rozhodovania súdov, Via iuris s. 51-58.
50 Addo, M. K. Are Judges Beyond Criticism Under Article 10 of European Convention of
Human Rights? The International and Comparative Law Quarterly, 47. 1998. s. 432.
118
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
nie je politicky a často ani trestno-právne a administratívno-právne zodpovedná
a sú prakticky neodvolateľní, je kritika jedinou možnou formou kontroly , ktorú
spoločnosť voči súdnictvu má. Kritika súdnictva je hodnotná nielen preto, že
dovoľuje členom spoločnosti podieľať sa na verejnej diskusii, ale práve ona prispieva k dôvere voči sudcom : „Predstava, že rešpekt k justícii možno získať tým,
že sudcovia budú chránení pred verejnou kritikou nesprávne odhaduje povahu
americkej verejnej mienky – vynútené mlčanie v mene zachovania dôstojnosti
justície by viedlo skôr k nenávisti, podozrievavosti a k pohŕdaniu, než k zvýšeniu
rešpektu.“51 Je priveľmi naivné, že by bolo možné na vnútroštátnej úrovni, zväčša
dokonca v rovnakom okresnom alebo krajskom meste zabezpečiť nestranného
sudcu pri rozhodovaní o žalobe svojho kolegu proti kritike – a z toho vyplývajúcej požiadavky nestranného súdu vo veciach ľudských práv a v trestných
veciach.52
Európsky súd pre ľudské práva najmä z dôvodu množstva kritérií, ktoré pri
rozhodovaní zohľadňuje a tiež citlivosti otázky slobody prejavu voči sudcom
a súdnej moci ako jedného z legitímnych cieľov53, pre ktoré je možné obmedziť
prejav a pre ktorú očividne uplatňuje margin of appreciation54. Z toho dôvodu je
výsledok z hľadiska konzistentnosti a predvídateľnosti rozhodovania veľmi neistý. Hoci sa misky váh nakláňajú v prospech ochrany slobody prejavu55, ešte stále
zaostáva európska úprava v ohľade otvorenosti justície za ochranou v Spojených
štátoch amerických a naďalej odmieta dať jasný signál, že sudcovský stav má prijať širšiu kritiku. Nekonzistentné rozhodovanie na európskej úrovni a síce predvídateľné, ale prevažne nepriateľské rozhodovanie voči slobode prejavu na vnútroštátnych súdoch Slovenskej republiky má za následok citeľný „chilling effect“
alebo zmrazujúci účinok slovenských médií.
Ako príklad môže poslúžiť prípad Zuzany Piussi56, ktorej dokument Nemoc
tretej moci obsahuje rozhovor s bývalou členkou Súdnej rady Slovenskej repub51
52
53
54
Bridges v. California, 314 U.S. 252 (1941).
Čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Autorita a nestrannosť súdnej moci.
Ide o koncept, ktorý bol postupne vytvorený a rozvinutý v judikatúre bývalej Komisie
a Súdu, vychádzajúci z vnútornej logiky Dohovoru, jeho funkcií a vzťahu k národným
právnym poriadkom. Doktrínu margin of appreciation Komisia pôvodne vyvinula, aby
zmiernila obavy zmluvných strán Dohovoru prameniacej z faktu, že nekompromisná
medzinárodná kontrola na poli ľudských práv by mohla ohroziť ich záujem na zachovaní
národnej bezpečnosti. Vyjadruje, že Súd preskúma sťažnosť len s ohľadom na porušenie
Dohovoru a prednosť dá vnútroštátnej úvahe vzhľadom na rozdielnosť morálky v rôznych krajinách. Jedná sa o doktrínu, ktorou sa Európsky súd pre ľudské práva obmedzuje
v preskúmavaní otázok týkajúcich sa najmä verejného záujmu a morálky.
55 Kobenter and Standard Verlags Gmbh v. Rakúsko, sťažnosť č. 60899/00, z 2.11. 2006.
56 Čo sa týka zhotovenia a použitia filmového záznamu rozhovoru, zrejmé je, že nebol potrebný súhlas sudkyne Kožíkovej. Podľa Občianskeho zákonníka: „Písomnosti osobnej povahy,
podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzických osôb
alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.“(
119
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
liky a vtedajšou predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I. sudkyňou Helenou Kožíkovou, ktorý sa týka známej a medializovanej kauzy zosnulej sudkyne
Marty Laukovej.57 Sudkyňa Kožíková sa na filmovom zázname rozpráva s dcérou
zosnulej spomínanej sudkyne. Tá jej kladie otázky, ktoré sa týkajú jej starších
vyjadrení pred Laukovej smrťou. Sudkyňa Kožíková má spočiatku cez oči čierny pruh. Po odvysielaní tohto filmu v televízii podala sudkyňa Kožíková žalobu
na RTVS za poškodenie dobrej povesti a trestné oznámenie na neznámu osobu na základe čoho polícia začala spomínané trestné stíhanie vo veci porušenia
dôvernosti ústneho prejavu.58
4. Záver
V postkomunistických krajinách môže byť problémom, že si úzke záujmové
skupiny, ktoré nadobudli moc po zmene politického režimu na demokratický,
resp. si moc udržali z predchádzajúceho režimu napriek takejto zmene, uplatňuZákon č. 40/1964 Zb.– Občiansky zákonník, § 12 ods. 1.) Na druhej strane však zákon
ustanovuje možnosť vyhotoviť záznam pre umelecké, tlačové, filmové účely alebo rozhlasové a televízne spravodajstvo, ani také konanie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými
záujmami fyzickej osoby. ( Zákon č. 40/1964 Zb.– Občiansky zákonník, § 12 ods. 2). Ak
by oprávneným záujmom sudkyne bolo jej súkromie, ktorého rozsah v prípade prípustnej
kritiky by mal byť zúžený, bolo by jej rozhorčenie pochopiteľné. Avšak rozhovor zachytený
na zázname sa týka jej verejnej činnosti, ktorá je predmetom verejného záujmu. Navyše
u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu priestoru ich súkromnej sféry v dôsledku
čoho sa primerane znižuje aj úroveň ich osobnostných práv... verejne činné osoby si musia
byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon
práva zo strany verejnosti.“ (II. ÚS 44/00.) Tento nález Ústavného súdu nasledovali ďalšie, ktoré potvrdili odlišný rozsah prípustnej kritiky voči verejne činným osobám: „ osoby
podieľajúce sa na výkonnej moci musia počítať s vyššou mierou obmedzenia ich základného práva na súkromie.“ (PL. ÚS 1/09.)
Polícia začala trestné stíhanie vo veci spáchania trestného činu „Porušenie dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy“ podľa § 377 Trestného zákona. Podľa §
377 ods. 1 Trestného zákona sa dopustí trestného činu ten, kto „poruší dôvernosť neverej
ne prednesených slov alebo iného prejavu osobnej povahy tým, že ho neoprávnene zachytí
záznamovým zariadením a takto zhotovený záznam sprístupní tretej osobe alebo ho iným
spôsobom použije a inému tým spôsobí vážnu ujmu na právach“. Účelom tohto ustanovenia je chrániť súkromie osôb pred zverejňovaním informácií z ich súkromia, a to najmä
informácií pochádzajúcich z nelegálneho odpočúvania, ktorých zverejnenie by zároveň
mohlo dotknutej osobe spôsobiť vážnu ujmu. Aj zo samotného znenia a z vetnej skladby
tohto ustanovenia (konkrétne zo slov „alebo iného prejavu osobnej povahy“) jednoznačne
vyplýva, že ustanovenie § 377 ods. 1 sa vzťahuje iba na také neverejne prednesené slová,
ktoré majú zároveň aj „osobnú povahu“ (resp. ktoré sú zároveň „prejavom osobnej povahy), a nie na akékoľvek neverejne prednesené slová (napr. na neverejne prednesené slová,
ktoré sa vôbec netýkajú súkromia a nemajú osobnú povahu). (http://www.viaiuris.sk/aktivity/analyzy.html.)
57http://www.sme.sk/c/5797214/predsednicka-sudu-utocila-na-mrtvu-kolegynu.html.
58http://www.sme.sk/c/6683653/zastavenie-stihania-za-film-piussi-sa-kozikovej-nepaci.
html.
120
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
jú svoje záujmy bez ohľadu na právny poriadok. Za tých okolností, ak vezmeme
do úvahy záujem štátnej moci na zabezpečení poriadku a stabilite práva, je možné akceptovať do istej miery dočasnú nadmernú ochranu súdnej moci z dôvodu
jej pozície pri aplikácii práva. Avšak chrániť sudcov pred vlastnými občanmi aj
dvadsaťpäť rokov po demokratickej zmene je prinajmenšom podozrivé. Tak ako
naša Ústava, tak aj právny štát, o ktorom sa stále hovorí, že ním Slovenská republika je (vytvorenie názoru na túto otázku prenechávam čitateľovi), sú už dospelí.
Tak ako fyzická osoba nadobúda dovŕšením osemnásteho roku života plnú spôsobilosť na právne úkony, je na zamyslenie, či by aj občianstvo ako celok nemalo
získať širšiu slobodu a verejnej mienke a médiám nemal byť poskytnutý širší
priestor pre verejnú diskusiu týkajúcu sa verejného záujmu. Aj keď judikatúra
súdu predstavuje relatívne krátke trvanie právneho režimu, preto sa jeho opatrný
prístup zdá opodstatnený, s množstvom rastúcej kritiky bude však musieť svoje
rozhodovanie prehodnotiť, ako vyplýva zo slov Williama Blackstona: „Zastupi
teľská demokracia prestáva existovať v momente, keď verejní funkcionári sú zbave
ní ich zodpovednosti voči tým, ktorí ich ustanovili, a k tomu dochádza vtedy, keď
ten, kto ustanovuje, je obmedzený na vyslovení, písaní alebo publikovaní svojich
názorov vo verejnej diskusii o verejnom záujme alebo o konaniach tých, ktorí ho
vykonávajú.“59
Mgr. Peter Čuroš
Právnická fakulta UPJŠ v Košiciach
Katedra teórie štátu a práva
59 Addo,M.K. Are Judges Beyond Criticism Under Article 10 of European Convention of
Human Rights? The International and Comparative Law Quarterly 47. 1998. s. 438.
121
OBHAJOBA V ŘÍZENÍ O DOHODĚ
O VINĚ A TRESTU
Legal representation a plea bargaining
Dušan Gaľo
GAĽO, Dušan. Obhajoba v řízení o dohodě o vině a trestu. Acta Iuridica Olomu
censia, 2013, Vol. 8, No. 2, pp. 123–135.
Abstrakt: Článek se zabývá otázkou řízení o dohodě o vině a trestu jako nového
zvláštního způsobu řízení. Pozornost je věnována podstatě tohoto institutu, jeho
vztahu k ostatním zvláštním způsobům řízení a k tzv. odklonům. Je analyzováno
postavení soudu, státního zastupitelství a obviněného a obhájce v řízení o dohodě o vině a trestu.
Klíčová slova: Dohoda o vině a trestu, zvláštní způsoby řízení, odklony, Soud,
Státní zástupce, Obviněný, Obhájce, Nutná obhajoba.
Abstract: This text depicts the Legal representation in Plea bargaining. It focuses
on the very essence of this institute in relation to other special types of criminal
proceedings. It also analyses relation of this intitute to so called criminal law
diversions. It elaborates on the roles of Courts, Public prosecutors, Defendants
and Defense attorneys in plea bargaining.
Keywords: Plea bargaining, Special types of criminal proceedings, Diversions in
criminal law, Court, Public Prosecution, Defendant, Defense Attorney, Mandatory Attorney.
1. Úvod
Dohoda o vině a trestu je od loňského roku 2012 nejnovějším druhem zvláštního řízení, tj. trestněprocesní alternativou v českém trestním právu procesním.
Tento institut byl do trestního řádu (dále jen „TŘ“) vložen novelou zákonem
č. 193/2012 Sb. S účinností od 1. září 2012. Nabytím účinnosti tohoto zákona
došlo k uzavření značně složitého procesu. Institut dohody o vině a trestu totiž
patří mezi kontroverznější a rozporuplnější instituty trestního práva procesního,
ať už v českém nebo v mezinárodním měřítku.
Kontroverze stran tohoto institutu se projevila i ve skutečnosti, že minulé pokusy o zavedení tohoto institutu, ať už tzv. „prohlášení viny obviněným“
z roku 2005 a 2006 nebo vládní návrh zákona z roku 2007, selhaly.1 Rozpory
1 Musil, J. Dohoda o vině a trestu jako forma konsensuálního trestního řízení.[cit. 1.5.2013].
123
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
ohledně tohoto institutu spočívají v tom, že jeho podstata obdobně jako u některých jiných odklonů zasahuje do tradičních principů českého i evropského trestního práva a naopak zavádí do českého trestního práva některé prvky práva anglosaského. Postupně se tak oslabují prvky inkvizičního procesu, který je vlastní
kontinentálnímu právu.
V kontextu vývoje však lze tento proces pozorovat a to i v okolních zemích.
Kromě věcných důvodů a argumentů představitelů právní praxe tak byl brán
v potaz i argument zavedení tohoto institutu v okolních zemích, zejména na Slovensku.
2. Dohoda o vině a trestu – podstata institutu
Dohoda o vině a trestu se řadí mezi zvláštní způsoby řízení, které modifikují
standardní způsob vedení a ukončení trestního řízení. Podstata dohody o vině
a trestu spočívá v tom, že přípravné řízení ani řízení před soudem se nevedou
standardním způsobem, ale jsou nahrazeny dohodou mezi státním zástupcem
a obviněným o vině za spáchaný trestný čin, resp. jeho pokus nebo přípravu. Tato
dohoda následně v řízení před soudem podléhá soudní kontrole. Soud může
takovou dohodu schválit, nebo ji odmítnou a vrátit tak věc do přípravního řízení.
V průběhu zákonodárného procesu bylo zavedení tohoto institutu v důvodové zprávě podporováno tvrzením, že v současné době nejsou plně využívány všechny možnosti k tomu, aby bylo obviněnému plně garantováno právo
na rychlý a spravedlivý proces, které je jednou ze složek práva na spravedlivý
proces dle znění čl. 6 Evropské Úmluvy o lidských právech a svobodách. Hlavním přínosem řízení o dohodě o vině a trestu tak má být dle důvodové zprávy
zrychlení trestního řízení, neboť pomalé a zdlouhavé trestním řízením „může
vést k oslabení hodnoty důkazu, navíc obviněný i poškozený jsou vystavováni nejis
totě o výsledku řízení, vytrácí se vztah mezi trestným činem a trestem, neúměrně
dlouho se udržuje stav, kdy obviněný, který je považován za nevinného, musí snášet
zásahy do práv a svobod“.2
Z důvodů, které by měly vést k zahájení řízení o dohodě o vině a trestu, literatura zmiňuje zejména složitost důkazní situace, která by mohla být řešena právě
přispěním pachatele. K odsouzení pachatele by v takovém případě zřejmě došlo
i bez aplikace dohody o vině a trestu, takové řešení by však vyžadovalo další
zdlouhavé dokazování. Státní moc reprezentována justicí a státním zastupitelstvím tak v řízení o dohodě o vině a trestu dojde k úspoře jak časové tak finanční
tím, že pachatel, se alespoň částečně přizná k trestnému činu, který spáchal. 3
Dostupné z http://www.mvcr.cz/clanek/dohody-o-vine-a-trestu-jako-forma-konsenzualniho-trestniho-rizeni.aspx
2 důvodová zpráva k zákonu č. 193/2012 Sb., str. 28
Dostupné z http://www.mvcr.cz/clanek/dohody-o-vine-a-trestu-jako-forma-konsenzual-
124
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
3. Dohoda o vině a trestu ve vztahu k trestněprocesním odklonům
Dohoda o vině a trestu, resp. řízení o ní je vedle podmíněného zastavení
trestního řízení, narovnání, odstoupení od trestního stíhání a podmíněného
odložení podání návrhu na potrestání jedním ze zvláštních způsobů řízení.
Občasné řazení dohody o vině a trestu mezi odklony vyplývá inter alia ze systematického řazení tohoto institutu v TŘ vedle podmíněného zastavení trestního řízení a narovnání. Dle názoru autora tohoto textu je však řazení dohody
o vině a trestu mezi odklony minimálně problematické. Na rozdíl od podmíněného zastavení trestního řízení nebo narovnání je řízení o dohodě o vině a trestu
ukončeno odsuzujícím rozsudkem, který je sice obsahově navázán na dohodu
o vině a trestu, ale pořád se jedná o odsuzující rozsudek.
Řízení o dohodě o vině a trestu víc než odklon připomíná zvláštní způsob
řízení, obdobně jako trestní řízení proti mladistvému, nebo před samosoudcem.
Označování dohody o vině a trestu jako odklonu tak autor tohoto textu neschvaluje, byť tak učinilo více autorů4. Dohoda o vině a trestu byla v literatuře zařazena i mezi tzv. konsensuální formy trestního řízení5. Dalo by se uvažovat o jeho
řazení mezi odklony v širším slova smyslu, ztotožníme-li pojmy zvláštní způsoby
řízení a odklony. Takovým postupem bychom však rázem mezi odklony řadili
značný okruh řízení a například řízení proti mladistvým by vlastně jinak než
„odklony“ vést nešlo. S takovým terminologickým řešením lze dle názoru autora
tohoto textu jen těžko souhlasit.
4. Dohoda o vině a trestu – právní úprava
Právní úprava dohody o vině a trestu se v systematice TŘ dělí do dvou základních částí, které v zásadě kopírují strukturu ohoto institutu. Je to stadium sjed
návání dohody o vině a trestu (právní úprava je uvedena v ustanoveních §§ 175a
a 175b TŘ) a následně stadium schvalování dohody o vině a trestu (právní úprava
je uvedena v ustanoveních §§ 314o-314s TŘ).
5. Sjednávání dohody o vině a trestu
Prvním stadiem řízení o dohodě o vině a trestu je samotné sjednání této
dohody. Dle stávající zákonné úpravy je tato dohoda sjednávána mezi obviněným a státním zástupcem příslušným k vedení přípravného řízení. Podnět
k takovému postupu může vzejít od státního zástupce nebo od obviněného.
niho-trestniho-rizeni.aspx
4 JELÍNEK, J. Dohodovací řízení v trestním procesu a otázky souvisící. [cit. 1.5.2013]. Dostupné z http://www.bulletin-advokacie.cz/dohodovaci-rizeni-v-trestnim-procesu-a-otazky-souvisici
Dostupné z http://www.mvcr.cz/clanek/dohody-o-vine-a-trestu-jako-forma-konsenzualniho-trestniho-rizeni.aspx
125
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
K tomuto postupu je však nutný souhlas obviněného, obdobně jako u některých jiných procesních odklonů. Na tento postup však nemá obviněný zákonný
nárok – neshledá-li totiž státní zástupce návrh obviněného na zahájení jednání
o vině a trestu důvodným, řízení nezahájí. K řízení o dohodě o vině a trestu je tak
potřeba souhlasu státního zástupce i obviněného. Vzdor těmto znakům a použité terminologii (dohoda), však nelze dohodu o vině a trestu považovat za obdobu
kontraktů, tak jak je známe ze soukromého práva, byť zde nepochybně dochází
ke střetu souhlasných projevů obou stran.
Podstatou samotného jednání o dohodě o vině a trestu je dohoda s obviněným, který prohlásí, že spáchal skutek, pro který je stíhán. Z takové formulace
však nelze dovozovat, že přiznání je v tomto případě povýšeno na onu tradiční
„korunu dokazování“. Rozhodně to neznamená, že v přípravném řízení, ve kterém je sjednávána nebo úspěšně sjednaná dohoda o vině a trestu, vůbec nemusí
probíhat vyšetřovací úkony vedoucí k objasnění skutečností a zjištění informací
nasvědčujících tomu, že obviněný trestný čin spáchal, nebo naopak nespáchal.
Nesmí tak docházet k pošlapávání principu zjištění skutkového stavu bez důvodných pochybností (zásada materiální pravdy). Od institutu dohody o vině a trestu tak nelze očekávat výrazné snížení nákladů vynaložených na vyšetřovací úkony. Tuto otázku explicitně upravuje ustanovení § 175a odst. 3 TŘ, které uvádí, že
„podmínkou sjednání dohody o vině a trestu je prohlášení obviněného, že spáchal
trestný čin, pro který je stíhán, pokud na základě dosud opatřených důkazů a dal
ších výsledků přípravného řízení nejsou důvodné pochybnosti o pravdivosti jeho
prohlášení.“ Toto zákonné ustanovení by tak mělo chránit zachovávání zásady
materiální pravdy a bránit příliš horlivému uzavírání dohod o vině a trestu bez
toho, aby proběhly vyšetřovací úkony v dostatečné míře.
Kromě zásady materiální pravdy je uzavírání dohod o vině a trestu výrazně
limitováno dalšími faktory. Prvním z nich je omezení okruhu trestných činů,
v řízení o nichž lze dohodu o vině a trestu uzavřít. Zákonodárce v ustanovení § 175a odst. 8 TŘ stanovil, že dohodu o vině a trestu nelze uzavřít v řízení
o zvlášť závažném zločinu a v řízení proti uprchlému. Vydal se tak jinou cestou
než zákonodárce slovenský, který takový okruh nestanovil vůbec – s výjimkou
řízení proti uprchlému, v němž z logiky věci nemožnost sjednání dohody o vině
a trestu jasně vyplývá. Dle názoru autora tohoto textu je taková úprava dostatečná a nemožnost sjednat dohodu o vině a trestu v řízení o zvlášť závažných
zločinech je vhodná jak z hlediska praktického, tak trestně-politického. Z jiného
úhlu pohledu se však může taková úprava jevit jako příliš restriktivní s ohledem na důvodovou zprávu, která jako jeden z účelů tohoto institutu stanovuje
zjednodušení důkazní situace. Právní úprava tak dle názoru autora tohoto textu
tomuto cíly částečně odporuje, když lze předpokládat existenci důkazní nouze
právě u zvlášť závažných zločinů. Z trestně-politických důvodů to však je pochopitelné. Možná by však šlo uvažovat o změně právní úpravy tohoto institutu
tak, aby víc odpovídal důvodové zprávě. Dle názoru autora tohoto textu by to
126
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
šlo docílit zrušením ustanovení, které zakazuje řízení o dohodě o vině a trestu
v řízeních o zvlášť závažném zločinu. Jiným a poněkud nepřímým řešením, kterým by šlo dosáhnout podobného účinku by byla změna institutu spolupracujícího obviněného tak, aby bylo možné jeho použití ve větším okruhu případů, než
je tomu dle stávající úpravy. Šlo by však o značně problematický postup i s ohledem na samotný institut spolupracujícího obviněného a kontroverze s tímto
institutem spojené.
Úprava samotného provedení jednání o dohodě a vině a trestu mezi obviněným a státním zástupcem je v TŘ upravena značně simplisticky, zřejmě s předpokladem, že praxe si s tímto problémem poradí. Ustanovení § 175a TŘ tak stanovuje, „že k jednání o dohodě o vině a trestu státní zástupce předvolá obviněného,
o době a místu jednání vyrozumí obhájce obviněného a poškozeného, který výslov
ně neprohlásil, že se vzdává procesních práv, které mu zákon jako poškozenému
přiznává.“ Zákon tak výslovně neřeší technické náležitosti sjednávání dohody
o vině a trestu, lze však předpokládat, že zabezpečení tohoto řízení bude plně
v režii státního zastupitelství.
Ustanovení TŘ se více než na technické zabezpečení jednání o dohodě o vině
a trestu věnují úpravě přítomnosti obviněného a obhájce a zabezpečení nároků
poškozeného. Stran přítomnosti obviněného ze znění TŘ vyplývá, že poškozený
může své nároky v řízení o dohodě o vině a trestu uplatňovat zásadně jen, je-li
přítomný. Ustanovení § 175a odst. 5 TŘ však uvádí, že „dohodu o vině trestu lze
sjednat i bez přítomnosti poškozeného, nedostaví-li se k jednání, ačkoli o něm byl
řádně vyrozuměn, nebo nedostaví-li se k jednání a nárok na náhradu škody nebo
nemajetkové újmy nebo na vydání bezdůvodného obohacení již uplatnil nebo pro
hlásil, že jej uplatňovat nebude.“
Z logiky věci vyplývá, že přítomnost obviněného na jednání je nutná, jedná
se totiž o řízení, k jehož úspěšnému ukončení je nevyhnutný písemný souhlas
obviněného. Na druhé straně tak dle názoru autora tohoto textu zřejmě nemá
smysl nařizovat jednání o dohodě o vině a trestu, nemá-li obviněný o dohodu
zájem, i když TŘ souhlas obviněného s nařízením jednání o dohodě o vině a trestu nevyžaduje a ani nepředpokládá.
Stran přítomnosti obhájce obviněného platí, že jeho účast je nutná, sjednávání dohody o vině a trestu totiž dle dikce § 36 odst. 1 písm. a TŘ) patří mezi
případy nutné obhajoby. Postavení a úlohám obhájce se blíže věnuje další část
tohoto textu.
6. Obsah a náležitosti dohody o vině a trestu
Náležitosti dohody o vině a trestu uvádí ustanovení § 175a odst. 6 TŘ. Náležitostmi dohody o vině a trestu tak jsou:
127
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
a. označení státního zástupce, obviněného a poškozeného, byl-li přítomen
sjednávání dohody o vině a trestu a souhlasí-li s rozsahem a způsobem
náhrady škody nebo nemajetkové újmy nebo vydání bezdůvodného
obohacení,
b. datum a místo jejího sepsání,
c. popis skutku, pro který je obviněný stíhán, s uvedením místa, času
a způsobu jeho spáchání, případně jiných okolností, za nichž k němu
došlo, tak, aby nemohl být zaměněn s jiným skutkem,
d. označení trestného činu, který je v tomto skutku spatřován, a to jeho
zákonným pojmenováním, uvedením příslušného ustanovení zákona
a všech zákonných znaků včetně těch, které odůvodňují určitou trestní
sazbu,
e. prohlášení obviněného, že spáchal skutek, pro který je stíhán a který je
předmětem sjednané dohody o vině a trestu,
f. v souladu s trestním zákoníkem dohodnutý druh, výměru a způsob
výkonu trestu včetně délky zkušební doby a v případech stanovených
trestním zákoníkem trestu náhradního, případně upuštění od potrestání, a rozsah přiměřených omezení a povinností v případě, že to trestní
zákoník umožňuje a že byly dohodnuty; při dohodě o druhu a výměře
trestu se přihlédne i k tomu, zda obviněný trestným činem získal nebo se
snažil získat majetkový prospěch (§ 39 odst. 7 trestního zákoníku),
g. rozsah a způsob náhrady škody nebo nemajetkové újmy nebo vydání
bezdůvodného obohacení, bylo-li dohodnuto,
h. ochranné opatření, přichází-li v úvahu jeho uložení a bylo-li dohodnuto,
i. podpis státního zástupce, obviněného a obhájce a podpis poškozeného,
byl-li přítomen sjednávání dohody o vině a trestu a souhlasí-li s rozsahem a způsobem náhrady škody nebo nemajetkové újmy nebo vydání
bezdůvodného obohacení.
I když o tom není v TŘ výslovná zmínka, z textu zákona vyplývá, že sjednaná dohoda má písemnou formu. Takto sjednaná dohoda o vině a trestu je pak
výrazem dvou souhlasných projevů – obviněného a státního obhájce stran viny
i trestu. Na rozdíl od slovenské úpravy nelze sjednat dohodu jen v otázce viny –
vždy musí být dohodnut i druh a výše sankce.
Jak už bylo uvedeno výše, v dohodě o vině a trestu musí být jasně identifikován skutek, o němž má být dohoda o vině a trestu sjednána. Má se tak zabránit
jeho záměně s jiným skutkem a případným pozdějším komplikacím, které vyplývají z porušení zásady ne bis in idem.
Dohoda o vině spočívá dle právní úpravy v tom, že obviněný prohlásí, že
spáchal skutek, pro nějž je stíhán. Samotné přiznání však, jak už bylo uvedeno,
není postačující, musí být splněny i další předpoklady, aby nedošlo k důvodným
pochybnostem o pravdivosti prohlášení obviněného. Za toto přiznání viny se má
obviněnému dostat jakési garance trestu, tedy že mu bude uložen trest ve smlu© Univerzita Palackého v Olomouci, 2013. ISSN 1801-0288
128
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
vené výši. Mělo by se přitom jednat o sankci takového druhu a takové výše, aby
byl obviněný motivován k přiznání viny. Z logiky věci by tak měl obviněn očekávat uložení mírnějšího druhu trestu nebo uložení trestu v nižší sazbě, než jaká
je obvyklá u ním spáchaného skutku – trestného činu. V tomto bodě však dle
názoru autora dohoda o vině a trestu značně pokulhává, zejména co se výše trestu týče. V otázce druhu trestu je totiž možné smluvit mírnější trest tam, kde to
zvláštní část trestního zákoníku umožňuje. V případě, že lze smlouvat o výši jen
o výši trestu, se však postavení obviněného dle názoru autora textu značně oslabuje. Lze totiž uložit trest (mluvíme zde zejména o trestu odnětí svobody, i když
by šlo uvažovat i o trestu peněžitém, trestu domácího vězení a trestu obecně
prospěšných prací) je v rámci zákonné sazby. Nelze uložit trest ve snížené sazbě,
která by zřejmě byla pro obviněné větší motivací k dohodě. Je tak pochybné, zda
dokáže sjednání dohody o vině a trestu oslovit i pachatele méně závažných trestných činů, na které je evidentně zaměřena a kteří mohou ze značné části očekávat uložení trestu při dolní hranici trestní sazby. Opět se tak dostáváme k už
zmíněné slovenské úpravě, která naopak umožňuje smluvit uložení trestu odnětí svobody ve snížené sazbě. Taková úprava by dle názoru autora tohoto textu
byla mnohem přínosnější. Z tohoto textu však nelze vyvozovat závěr, že autor si
bez výhrad klade slovenskou úpravu za vzor. Rozhodně nelze souhlasit s tím, že
dohoda o vině a trestu by byla přípustná u nejzávažnějších trestných, včetně těch,
u nichž lze uložit výjimečný trest na doživotí. Současná slovenská úprava takový
postup umožňuje. Takový postup by byl dle názoru autora v rozporu s trestně-politickými zájmy i s výchovnou funkcí trestního práva. Došlo by tak k ještě
většímu zásahu do koncepce kontinentálního trestního práva, než je tomu v současné době. Už samotná skutečnost, že se do trestněprávních předpisů dostala slovná spojení jako dohoda mezi obviněným a státním zástupcem a úprava
smlouvaní mezi obviněným a zástupcem veřejné žaloby by byla ještě před pár
lety naprosto nepředstavitelnou. V oblasti veřejného práva a zejména v oblasti
trestního práva, kde se zdůrazňuje podřízené postavení obviněného a nadřízené
postavení státní moci při řešení otázek nejzávažnějších zásahu do mezilidských
vztahů a společenského řádu je tak institut dohody o vině a trestu prvkem vskutku cizím. Jedná se však o projev vzrůstajícího vlivu anglosaské koncepce trestního práva na právo kontinentální a potažmo české.
7. Schvalování dohody o vině a trestu
Druhým stadiem řízení o dohodě o vině a trestu je řízení o návrhu na schválení dohody o vině a trestu před soudem. K řízení před soudem může dojít až
po tom, co byla mezi obviněným a státním zástupcem sjednána dohoda o vině
a trestu. Soud tak má v konečném důsledku postavení jakéhosi kontrolního
orgánu, který dohlíží na to, aby byla dohoda o vině a trestu v souladu s právním
řádem. Odsuzující rozsudek vydaný v řízení, kdy se rozhoduje na základě návr-
129
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
hu na schválení dohody o vině a trestu je tak vlastně potvrzením toho, že dohoda
o vině a trestu dostála podmínkám stanoveným TŘ.
Dle úpravy TŘ předseda senátu přezkoumá návrh na schválení dohody o vině
a trestu a následně na základě přezkumu obsahu návrhu a obsahu spisu rozhodne o tom, zda nařídí veřejné zasedání k rozhodnutí o návrhu na schválení dohody o vině a trestu, nebo zda učiní jiné rozhodnutí, tedy zda rozhodne o odmítnutí návrhu na schválení dohody o vině a trestu pro závažné procesní vady nebo
nařídí předběžné projednání návrhu na schválení dohody o vině a trestu.
V ideálním případě, tedy když soud rozhodne o nařízení veřejného zasedání
k projednání návrhu na schválení dohody o vině a trestu, se postupuje dle ustanovení § 314q TŘ a násl. TŘ. Průběh tohoto veřejného zasedání je silně modifikován a měl by vlastně nahrazovat hlavní líčení v klasickém trestním řízení.
Soud však nerozhoduje v pravém slova smyslu o vině obviněného nebo o trestu,
který má být obviněnému uložen. Tato otázka už totiž byla ustálena v přípravném řízení mezi obviněným a státním zástupcem. Soudu se tak jen předkládá
ke schválení už fakticky sjednaný odsuzující rozsudek.
Soud je tak do jisté míry degradován ze své klasické pozice a je degradován
do role jakéhosi schvalujícího orgánu. Toto postavení soudu je ještě umocněno
ustanovením § 314q odst. 5 TŘ, které stanovuje, že soud v řízení o schválení
dohody o vině a trestu dokazování neprovádí a může jen vyslechnout obviněného nebo opatřovat potřebná vysvětlení. Soud dle znění důvodové zprávy nemůže
žádným způsobem zasahovat do znění dohody o vině a trestu. Podoba dohody
o vině a trstu se totiž určuje jednáním mezi státním zástupcem a obviněným
v přípravném řízení. V případě, že by taková možnost byla dána soudu, došlo
by k narušení postavení soudu jakožto „nezávislého posuzovatele“ Literatura6
dokonce toto postavení soudu označuje jako „kasační roli soudu“. I přes toto
zdánlivě chmurné shrnutí postavení soudu v tomto řízení však nelze souhlasit
s názory, že soud je degradován do role jakéhosi pasivního přitakávače a skutečný výkon justice se přesouvá z moci soudní na moc výkonnou, jejíž součásti
Státní zastupitelství nepochybně je.
K tomu, aby soud mohl dohodu o vině a trestu schválit, musí tato dohoda
splňovat zákonem dané podmínky. Kromě formálních náležitostí uvedených
v § 314q TŘ, tedy, že předseda soudu se musí přesvědčit, že obviněný sjednané
dohodě o vině a trestu rozumí, že prohlášení o tom, že spáchal skutek, pro který
je stíhán, učinil dobrovolně a bez nátlaku a byl poučen o svých právech na obhajobu a že obviněnému jsou známy všechny důsledky sjednání dohody o vině
a trestu, zejména, že se vzdává práva na projednání věci v hlavním líčení a práva
podat odvolání proti rozsudku, kterým by soud dohodu o vině a trestu schválil.
6 Aulický P. Dohoda o vině a trestu. Státní zastupitelství. č. 3/2012, s. 32
130
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Dále soud nemůže dohodu o vině a trestu schválit, „je-li nesprávná nebo
nepřiměřená z hlediska souladu se zjištěným skutkovým stavem nebo z hlediska
druhu a výše navrženého trestu, případně ochranného opatření, nebo nesprávná
z hlediska rozsahu a způsoby náhrady škody nebo nemajetkové újmy nebo vydání
bezdůvodného obohacení, anebo zjistí-li že došlo k závažnému porušení práv obvi
něného při sjednávání dohody o vině a trestu“
Je tak zřejmé, že postavení soudu není nijak závažně oslabeno. Co je oslabeno, je postavení obvinění, tedy aby o jeho vině bylo rozhodnuto nestranným
soudem. V případě, že o jeho vině je fakticky rozhodnuto orgánem výkonné
moci, lze o oslabení postavení obviněného fakticky uvažovat, ale nesmí se zapomínat, že s takovým oslabením obviněný souhlasil. V návaznosti na předchozí
část článku by však autor tohoto textu chtěl opětovně poukázat na malý přínos
dohody o vině a trestu pro obviněného. Na jedné straně zde existuje nemožnost
dohodnout se na mimořádně sníženém trestu, na druhé straně je zde dáno silné
postavení soudu, který může rozhodnout o nepřiměřenosti smluveného trestu.
Soud o schválení dohody o vině a trestu rozhodne odsuzujícím rozsudkem,
kde uvede výrok o schválení dohody o vině a trestu a výrok o vině a trestu v souladu s dohodou o vině a trestu. Rovněž uvede výrok o ochranném opatření,
o náhradě škody nebo nemajetkové újmy nebo o vydání bezdůvodného obohacení. Proti takovému rozhodnutí může být odvolání podáno jen z důvodu nesouladu mezi odsuzujícím rozsudkem a schválenou dohodou o vině a trestu. Proti
výroku o náhradě škody nebo nemajetkové újmy nebo o vydání bezdůvodného
obohacení může podat odvolání jen poškozený, „který uplatnil nárok na náhradu
škody, nemajetkové újmy nebo vydání bezdůvodného obohacení, ledaže v dohodě
o vině a trestu souhlasil s rozsahem a způsobem náhrady škody nebo nemajetkové
újmy nebo vydáním bezdůvodného obohacení a tato dohoda byla soudem schvále
na v podobě, s níž souhlasil.“
V případě, že dohoda o vině a trestu nesplňuje zákonné požadavky, soud
ji nechválí a usnesením věc vrátí do přípravného řízení. V případě, že dohoda
o vině trestu nesplňuje požadavky uvedené v § 314r odst. 2 TŘ, může místo toho
předseda senátu oznámit státnímu zástupci a obviněnému své výhrady. Obviněný a státní zástupce mohou následně navrhnout nové znění dohody o vině
a trestu.
8. Postavení státního zastupitelství – veřejné žaloby
Jak už bylo uvedeno dříve, státní zástupce se v případě řízení o dohodě o vině
a trestu ocitá v poněkud neobvyklé situaci. Místo tradičně vrchnostenského
vztahu mezi ním jako zástupcem státní moci a obviněným jako subjektem práva,
se ocitá v zdánlivě rovném vztahu s obviněným, se kterým smlouvá o dohodě
o vině a trestu. Tento vztah je však rovný skutečně jen zdánlivě. Řízení o dohodě o vině a trestu je totiž zahajováno jen se souhlasem státního zástupce, který
131
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
pokud takový postup neuzná za vhodný, jej není povinen zahajovat. Skutečně
rovné postavení státního zástupce a obviněného v přípravném řízení, v němž
státní zástupce tradičně vystupuje jako dominus litis, je v našich podmínkách
nemyslitelné.
Státní zástupce tak v přípravném řízení v rámci řízení o dohodě o vině a trestu jedná o dohodě s obviněným, který se přizná ke spáchání trestného činu, pro
který je trestní řízení vedeno a jako „protiplnění“ obdrží jistou formu garance
od státního zástupce, který bude žádat uložení „smluveného“ trestu v dohodnuté
výši resp. sazbě.
Nutno však uvést, že dohoda o vině a trestu není absolutně závazná pro soud,
který je povolán k rozhodování o vině a trestu v trestním řízení. Soud může
dohodu o vině a trestu schválit, nebo ji ze zákonných důvodů odmítnout. Dohoda o vině a trestu je tak jen jakýmsi návrhem konečného znění odsuzujícího rozsudku, který může soud vzít za svůj, nebo jej odmítnout. Hlavní přínos v oblasti
časové úspory se od dohody o vině a trestu očekává právě v řízení před soudem
a nikoliv v přípravném řízení, které vzhledem na to, že zákon vedle přiznání
obviněného požaduje v souladu se zásadou materiální pravdy i oporu přiznání
ve výsledcích vyšetřování, zásadně probíhá do značné míry „klasicky“.7
9. Postavení obviněného a obhájce
Postavení obviněného, ale zejména obhájce v řízení o dohodě o vině a trestu
je oproti klasickému trestnímu řízení značně modifikováno. Český zákonodárce zvolil oproti jiným okolním zemím jinou právní úpravu a stanovil, že řízení
o vině a trestu je jedním z případů tzv. nutné obhajoby.8 Ve vztahu k fázím řízení
o dohodě o vině a trestu je důležité, že přítomnost obhájce je nutná už v přípravním řízení – v tomto případě u sjednávání dohody o vině a trestu. Tato okolnost,
byť není ničím neobvyklým (platí i v některých dalších případech nutné obhajoby) stojí za povšimnutí a bude zmíněna i později.
Nutná obhajoba a tedy i povinná účast obhájce u všech úkonů řízení o dohodě o vině a trestu však není jedinou modifikací postavení obhájce v řízení
o dohodě o vině a trestu. Ta druhá souvisí se samotnou povahou řízení o dohodě
o vině a trestu a s následky, které z toho pro obhájce vyplývají. Jednou ze základních podmínek pro uzavření dohody o vině a trestu mezi obviněným a státním
zástupcem je přiznání obviněného, že spáchal skutek, v němž je spatřován trestný čin, pro který je trestní řízení vedeno.
Dohoda o vině a trestu je občas řazena mezi trestněprocesní odklony, u kterých je jako důvod existence uváděno zejména urychlení trestního řízení a tak
důslednější dodržování práva obviněného na spravedlivý proces. Ve srovnání
7 Teryngel, J. K institutu dohody o vině a trestu v trestním řádu. Trestní právo. č. 3/2013. s. 19
8 § 36 odst. 1 písm. b) TŘ
132
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
s ostatními tzv. odklony však dohoda o vině a trestu trpí několika nevýhodami,
které dle názoru autora tohoto textu značně snižují využitelnost tohoto institutu.
První nevýhodou je skutečnost, že oproti ostatním odklonům, tedy oproti podmíněnému zastavení trestního řízení, narovnání a odstoupení od trestního stíhání, u odhody o vině a trestu dochází k odsouzení pachatele. Z tohoto důvodu tak
lze dle názoru autora tohoto textu zpochybnit i označení dohody o vině a trestu
jako odklonu. Jedná se však zřejmě jen o terminologickou záležitost.
Oproti zmíněným odklonům má institut dohody o vině a trestu další závažný nedostatek, kterým je nutná obhajoba, a to už v přípravném řízení. Oproti
zejména podmíněnému zastavení trestního řízení (narovnání je institutem, který se využívá v minimální míře kvůli své finanční nákladnosti) se tak značně
zvyšují náklady obviněného o náklady na obhajobu v případech, že ji zcela nebo
částečně nenese stát. Z tohoto důvodu by dala vyvodit pochybnost o přitažlivosti
tohoto institutu pro obviněné, kteří v mnoha případech nedisponují dostatkem
finančních prostředků na zajištění obhajoby a přitom nemají nárok na obhajobu
bezplatnou nebo na obhajobu za sníženou odměnu.
Otázkou, která s touto problematikou do značné míry souvisí, je postavení
obhájce v řízení o dohodě o vině a trestu a zejména ve stadiu sjednávání této
dohody mezi obviněným a státním zástupcem. V klasickém trestním řízení
a zejména v řízení přípravném plní advokát jisté úkoly a to vždy v zájmu svého
klienta a v souladu s jeho pokyny. Na rozdíl od orgánů činných v trestním řízení,
které v souladu s elementárními zásadami trestního řízení mají zjišťovat skutečnosti svědčící o vině obviněného, tak skutečnosti dokládající opak, má obhájce
povinnost vystupovat jen v prospěch svého klienta, v zákonem vymezených případech dokonce i proti jeho vůli.
To, že řízení o dohodě o vině a trestu je jedním z případů nutné obhajoby
lze zdůvodnit tím, že u sjednávání dohody o vině a trestu je dán zájem na vyšší
ochraně obviněného, který fakticky smlouvá se státním zástupcem o vině a trestu. Vzhledem k tomu, že jednou z podmínek uzavření dohody o vině a trestu je
doznání viny obviněným, byla v odborném tisku dokonce vyslovena pochybnost, zda lze tento institut vůbec označovat jako dohodu o vině a trestu, když se
smlouvá fakticky jen o výši trestu. Obhájce tak má v přípravním řízení zastupovat zájmy svého klienta, který se má v konečném důsledku přiznat ke spáchání
trestného činu, pro který je vedeno trestní řízení. Může se tak zdát, že jeho role
je převrácena. V klasickém trestním řízení totiž role obhájce spočívá v ochraně
zájmů klienta, který nejenže nemá povinnost přiznat se, vypovídat a dokonce
nemůže být postižen ani za křivou výpověď na rozdíl od anglosaského práva,
kde obviněný ve vlastním případě vystupuje jako svědek a může křivé výpovědi
(perjury) dopustit. Při sjednávání dohody o vině a trestu má obhájce naopak
dohlížet na zájmy klienta, který se ke spáchání trestného činu míní doznat, byť
za splnění podmínky, že přiznání obviněného má oporu v zjištěných skutečnostech případně v důkazech, i když dokazování se zásadně provádí až v řízení
133
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
před soudem. Obhájce tak spíš plní role dohlížeče nad dodržováním procesních
práv obviněného. Dle názoru autora tohoto textu totiž nelze předpokládat, že by
obhájce pomáhal obviněnému při sjednávání dohody o vině a trestu do té míry,
že by jej instruoval, „kolik“ má toho přiznat, nebo nikoliv. Obviněný totiž, jak
už bylo zmíněno výše, může přiznat jen „to“, „co“ má podklad v provedených
procesních úkonech.9
Druhá rovina role obhájce spočívá v tom, že měl být schopen svému klientu
sjednat „výhodnou“ výši trest. Takto smluvený trest by měl být jakýmsi střetem
poptávky a nabídky mezi obviněným a státním zástupcem a měl by přitom splňovat zákonem stanovené předpoklady uvedené ať už v ustanoveních § 39 a násl.
TZ nebo v ustanoveních trestního řádu upravujících institutu dohody o vině ať
ve fázi sjednávání nebo schvalování. Nelze však přehlížet ustanovení § 314s TŘ,
které upravuje nepoužitelnost přiznání obviněného v dalším řízení, došlo-li
k odmítnutí dohody o vině a trestu soudem a věc byla vrácena do přípravného
řízení. I s ohledem na tuto „pojistku“, tak lze dle názoru autora tohoto textu konstatovat, že rozsah obhájcových úkolů je při sjednávání dohody o vině a trestu
značně oslaben a redukuje se zejména na dohled nad procesními právy obviněného. To však není důvodem pro konstatování, že role obhájce je v přípravném řízení oslabena. Proti takovému konstatování svědčí i skutečnost, že úkony přípravného řízení probíhají i v tomto případě tak, jak v klasickém trestním
řízení. Obhájce tak i tomto řízení disponuje v některých ohledech většími právy
než obviněný, zejména stran účasti na vyšetřovacích úkonech, kdy je jeho účast
zásadně možná.
V řízení před soudem, kde se jedná o schválení dohody o vině a trestu je
však role obhájce v této oblasti naopak potlačena z důvodu, že při schvalování
dohody o vině a trestu se dokazování dle ustanovení § 314q odst. 5 TŘ neprovádí. Obhájce však má opět povinnost dohlížet na dodržování procesních práv
obviněného. Autor tohoto textu tak zastává názor, že v řízení o dohodě o vině
a trestu nedochází k oslabení role obhájce. Jeho postavení je však do jisté míry
modifikováno z důvodu, že zastupuje klienta, který se k trestnému činu, pro který je stíhán doznal. Z toho vyplývají modifikace práv a povinností obhájce, ať už
v přípravném řízení nebo v řízení před soudem.
10. Otázka využití v praxi
Jak už autor zmínil na více místech tohoto textu, nesdílí optimismus deklarovaný důvodovou zprávou k novele trestního řádu, že institut dohody o vině
a trestu přispěje k urychlení trestných řízení, k úspoře veřejných financí a větší ochraně práv obviněných. Názor autora se opírá o předpokládanou finanční
náročnost tohoto způsobu řízení pro nemalou část pachatelů trestní činnosti,
9 Řeháček, J. K otázce povinné účasti obhájce při sjednávaní dohody o vině a trestu. Státní
zastupitelství č. 6/2012, s. 40
134
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
o skutečnost, že i v řízení o dohodě o vině a trestu je zachována zásada materiální
pravdy (s čím autor samozřejmě souhlasí, opak by byl negací principů kontinentálního typu trestního práva) a konečně malou přitažlivostí tohoto odklonu
pro pachatele, kdy je možné se dohodnout jen na trestě v zákonné sazbě, která
nemůže být z důvodu uzavření dohody o vině a trestu mimořádně snížena.
Autor tak sdílí názory v minulosti už mnohokrát prezentované představiteli
státního zastupitelství, advokacie, justice i akademických kruhů, že tento institut
nemá předpoklady pro širší využití a působí dojmem, že má splnit požadavky
mezinárodních organizací, které po tomto institutu volaly i jeho odpůrců, kteří
mu naopak vyčítají rozpor s kontinentální právní kulturou a z toho vyplývající
zásadou legality. V současné podobě tak tento institutu plní požadavky obou
těchto skupin, kdy v českém trestním právu institut dohody o vině a trestu existuje, ale jeho nastavení prakticky neumožňuje jeho širší využití.
V případě, že by byl dán zájem státní moci na zefektivnění tohoto institutu, autor tohoto textu by navrhoval zrušení povinné obhajoby v trestním řízení
a zavedení možnosti uložit trest pod dolní hranicí trestní sazby. Autor tohoto
textu by však preferoval úplné odstranění tohoto institutu z právního řádu, ať už
z důvodů trestně-politických nebo z důvodu nesystémovosti a faktické zbytečnosti tohoto institutu.
Tento článek vznikl s podporou programu rektora MU na podporu student
ských projekt: MUNI/A/0878/2012 „Alternativy v trestním právu hmétném
a procesním fyzických a právnických osob.“
Mgr. Dušan Gaľo
Právnická fakulta Masarykovy Univerzity
135
VPLYV JUDIKATÚRY ESĽP NA ROZHODOVANIE
VNÚTROŠTÁTNYCH SÚDOV VO VECIACH
PRÁVA NA OCHRANU SÚKROMIA
The impact of ECHR case-law of national courts
to decide in matters of privacy rights
Alexandra Kotrecová & Veronika Skorková
KOTRECOVÁ, Alexandra, SKORKOVÁ, Veronika. Vplyv judikatúry ESĽP
na rozhodovanie vnútroštátnych súdov vo veciach práva na ochranu súkromia.
Acta Iuridica Olomucensia, 2013, Vol. 8, No. 2, pp. 137–145.
Abstrakt: Právne normy upravujúce ochranu súkromia majú abstraktný
charakter, a preto je nevyhnutné dotvárať ich aplikačnou praxou. Príspevok sa
zameriava na súčasné vývojové tendencie ovplyvňujúce rozhodovaciu činnosť
slovenských súdov v oblasti osobnostného práva na súkromie v intenciách
judikatúry ESĽP, a to s osobitným zreteľom na postavenie osôb verejne známych.
Klíčová slova: osobnostné práva; neoprávnený zásah; osobnosť; právo na súkromie.
Abstract: Legal rules governing the protection of privacy are abstract in nature
and therefore it is necessary to help shape their application in practice. This
paper focuses on the current trends affecting their decision-making Slovak
courts of the right to personal privacy within the purview of ECHR case-law,
with particular regard to the status of persons publicly known.
Keywords: moral rights; unauthorized interference; personality; right to privacy.
Neustály a dynamický vývoj ľudskej spoločnosti, rozvoj vedy, informačnej
techniky a médií bez najmenších pochýb ovplyvňuje charakter a význam právnej
ochrany osobnosti. Úlohou vyspelého demokratického právneho štátu (za aký
je článkom 1 Ústavy SR1 vyhlásená i Slovenská republika) a stále napredujúcej
spoločnosti je zabezpečenie adekvátnej a účinnej právnej ochrany osobnostných
práv. Úctu štátu k právam a slobodám človeka a občana vyjadruje druhá hlava
Ústavy SR s názvom „Základné práva a slobody“, v rámci ktorých sú chránené
i niektoré osobnostné hodnoty človeka, a to i nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia (článok 16 ods. 1 Ústavy SR). Ústavnoprávny základ pre úpravu osobného
statusu fyzických osôb je (popri Ústave SR) obsiahnutý v Listine základných práv
1 Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“).
137
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
a slobôd2. Z pohľadu súkromnoprávnej (občianskoprávnej) regulácie osobnostného práva na ochranu súkromia predstavuje ústavnoprávny základ predovšetkým ustanovenie článku 17 Listiny základných práv a slobôd, ktorým je zaručená
nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia. Práva každej fyzickej osoby bezprostredne
späté s hodnotami osobnosti a ich všestranným rozvojom sú v občianskoprávnej sfére konkretizované v inštitúte osobnostného práva. Občiansky zákonník3
ako základný kódex súkromného práva zakotvuje právo na ochranu osobnosti
v ustanoveniach § 11 a nasl. pod marginálnou rubrikou „Ochrana osobnosti“,
a to ako osobné právo absolútnej povahy, pôsobiace z moci zákona erga omnes.
Predmet všeobecného osobnostného práva vymedzuje Občiansky zákonník
v ustanovení § 11 exemplifikatívne, formou tzv. generálnej klauzuly, ktorá obsahuje niektoré typické predmety ochrany osobnosti fyzickej osoby, najmä život
a zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Výpočet predmetov ochrany nie je taxatívny a vzhľadom
na dynamiku a rôznorodosť osobnosti významnú úlohu rozhodovacia činnosť
súdov, ktorou možno výpočet osobnostných stránok postupne dopĺňať a v súlade s rozvojom spoločnosti tak uznávať aj iné (v uvedenom ustanovení výslovne
neuvedené) hodnoty človeka.
Právo na osobné súkromie bolo do systému jednotlivých dielčích osobnostných práv zaradené novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou zákonom
č. 509/1991 Zb. Popri telesnej integrite predstavuje súkromie jednu z čoraz
významnejších ústavnoprávne garantovaných hodnôt osobnosti človeka vo
vzťahu k iným subjektom s rovným právnym postavením. Právo na súkromie je
v súčasnosti v popredí záujmu nielen právnickej obce, ale i médií a laickej verejnosti. Jeho hlavnou funkciou je „zaistiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť“4, pričom ono
zabezpečenie nerušeného vývoja sa v konečnom dôsledku významnou mierou
premieta i do rozvoja spoločnosti ako celku.
Formovanie obsahu osobnostného práva na súkromie je v značnej miere
sprevádzané rozhodovacou činnosťou súdov, spomedzi ktorých najvýznamnejšie postavenie zaujíma Európske súd pre ľudské práva.
Zásahy do osobnostného práva na súkromie môžu mať veľmi rozmanitú
podobu, čo vyplýva z pestrosti jednotlivých aspektov súkromného života, ktoré
patria do jeho predmetu. Najčastejším prípadom je využitie informácií o inej
2 Listina základných práv a slobôd zavedená úst. z. č. 23/1991 Zb. ktorým sa zavádza Listina
základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „Listina základných práv a slobôd“).
3 Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).
4 Knap, K., Švestka, J., Jehlička, O., Pavlík, P., Plecitý, V. 2004. Ochrana osobnosti podle občan
ského práva. 4. podstatne prepracované a doplnené vydanie. Praha : Linde Praha a.s., 2004.
s. 334.
138
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
fyzickej osobe, pričom je nerozhodné, akým spôsobom konajúci nadobudne vedomosť o týchto skutočnostiach, tzn. či ich získal od dotknutej fyzickej
osoby alebo neoprávneným spôsobom. Niekedy sú „intímne“ údaje zverované samou fyzickou osobou subjektu v rámci výkonu jeho povolania, napr. ako
lekárovi, advokátovi, finančníkovi a pod., pričom v týchto situáciách je osobitnými predpismi stanovovaná zákonná povinnosť mlčanlivosti týchto osôb vo
vzťahu k informáciám, ktoré im boli sprístupnené v rámci poskytovania služieb
či výkonu inej činnosti. V každom prípade, a teda i v prípade absencie takého
zákonného ustanovenia, je však využitie skutočností osobného života bez súhlasu dotknutej osoby neoprávneným zásahom, nakoľko povinnosti nezverejňovať
(nesprístupňovať) je chápaná v korelácii k právu na súkromie.
Z dôvodu absolútne intímneho charakteru skutočností tvoriacich súkromný
život a patriacich vždy do vnútornej sféry fyzickej osoby, čo ich vylučuje z predmetu možného verejného záujmu, právny poriadok nepozná ani jedinú zákonnú
licenciu umožňujúcu zásah do osobného súkromia. Akýkoľvek eventuálny zásah
do výkonu práva na súkromie zo strany štátu musí byť v súlade s požiadavkou
aprobovanosti právnym poriadkom a nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.5
Istú špecifickú kategóriu nakladania so súkromím fyzickej osoby predstavuje informovanie o osobách verejného záujmu. Tzv. osobami verejného záujmu
rozumieme prominentov, ako napríklad politikov, hercov, spevákov, športovcov
a pod., ktorí sa v spojení s ich verejnými aktivitami stali predmetom verejného
záujmu.6 Tieto osoby sa spravidla ocitajú pod drobnohľadom médií v dôsledku
dychtivosti verejnosti po informáciách z ich osobného života. „Vstup do politiky znamená konkludentný súhlas s väčšou mierou zverejňovania informácií
o svojej osobe, a to nielen informácií pozitívnych.“7 Ako konštatoval Európsky
súd pre ľudské práva, je nevyhnutné rozlišovať medzi sprístupnením informácií
spôsobilých prispieť k diskusii (i keď sú kontroverzné) a informovaním o detailoch súkromného života jednotlivca, ktorý oficiálne žiadne funkcie nevykonáva
(nie je osobou verejne známou). Je však nevyhnutné selektovať informácie, ktoré
do oblasti politickej či verejnej diskusie v demokratickej spoločnosti nespadajú, pretože každý, a to i verejne známy subjekt musí mať „legitímnu nádej“ na
ochranu a rešpektovanie svojho súkromného života.8 Európsky súd k uvedenému záveru dospel práve v prípade monackej princeznej Caroline von Hanno5 Uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 3.5.2001, sp. zn. III. ÚS 35/01.
6 Knap, K., Švestka, J., Jehlička, O., Pavlík, P., Plecitý, V. 2004. Ochrana osobnosti podle občan
ského práva. 4. podstatne prepracované a doplnené vydanie. Praha : Linde Praha a.s., 2004.
s. 132.
7 Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19.11.2004, sp. zn. 30 Cdo 923/2004.
8 Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hannover vs. Nemecko zo dňa
24.6.2004.
139
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
ver, ktorá viedla súdny spor s nakladateľstvom vydávajúcim spoločenské časopisy. Dôvodom bol jej nesúhlas so zverejňovaním fotografií zachytávajúcich jej
súkromný život (romantickú schôdzku), ktorý žiadnym spôsobom nesúvisel s jej
postavením.
Keď hovoríme o posúvaní mantinelov ochrany osobnosti verejne známych
osôb, nečiníme tak z dôvodu degradácie ich osobnostných práv, ale ako o dôsledku vstúpenia do povedomia verejnosti, čo zvyšuje požiadavky na nevyhnutnosť
ich tolerancie k negatívnym postojom a hodnoteniam.9 Dôvod uvedeného prístupu je dvojaký: na jednej strane sa tým podporuje verejná diskusia o verejných
záležitostiach a slobodné kreovanie názorov, na strane druhej tým štát akceptuje skutočnosť, že jeho mocenský zásah do slobody prejavu za účelom ochrany
osobnosti svojich občanov by mal nastúpiť subsidiárne.10
Judikatúra nemeckých súdov zaznamenala značný obrat v troch rozhodnutiach.11 Spolkový súdny dvor v súvislosti so zverejňovaním tajne vyhotovených
fotografií zachytávajúcich momenty zo súkromného života známych osôb stanovil, že na právo na rešpektovanie súkromia, vrátane práva byť sám, si môže
činiť nárok aj známa osoba súčasných dejín. Mimo vlastného domu môže byť
súkromie hodné ochrany i v takom prípade, ak sa niekto uchýli do ústrania
v mieste, v ktorom chce byť objektívne zreteľne sám, a v ktorom sa v konkrétnej
situácii, spoliehajúc sa na odlúčenosť, správa spôsobom, akým by sa na verejnosti nesprával. Neprípustne do takto vymedzenej chránenej sféry zasahuje každý,
kto uverejňuje fotografie tejto osoby, ktoré boli urobené v uvedenej situácií tajne,
alebo za využitia prekvapenia. Ďalej vyslovil, že pri finančnom zadosťučinení
dotknutých osôb sa vychádza z myšlienky prevencie, z čoho plynie, že sumy, ktoré súdy priznávajú ako náhradu nemajetkovej ujmy, sú značne vysoké. Obdobne
je tomu i v prípade, že k zásahom do osobnostných práv dochádza opakovane,
a to z komerčných dôvodov, hoci jednotlivé zásahy nemožno kvalifikovať ako
závažné.
V súvislosti s ochranou súkromia verejných činiteľov je nevyhnutné poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré riešilo otázku
ochrany súkromia svetoznámej herečky Naomi Campbell. Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí vyslovil názor, že: „Uverejnenie fotografií alebo
článkov, jediným cieľom ktorého je uspokojiť zvedavosť určitej skupiny čitateľov
o detailoch súkromného života verejne známej osoby, nemôže byť považované
za prispenie k debate všeobecného spoločenského záujmu, napriek tomu, že
ide o osobu verejne známu. V takýchto prípadoch je slobodu prejavu potrebné
vykladať v užšom zmysle.“ 12
9 Uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 17.2.2005, sp. zn. III. ÚS 11/04.
10 Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 15.3.2005, sp. zn. I. ÚS 367/03.
11 Rozsudok BGH z 19.12.1995, č. VI ZR 15/95; rozsudok BGH z 5.12.1995, č. VI ZR 332/94;
rozsudok BGH z 12.2.1995, č. VIZR 223/94.
12 Rozsudok IV. sekcie Európskeho súdu pre ľudské práva z 18. januára 2011, č. 39401/04 vo
140
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Konanie prebiehalo na tom skutkovom základe, že v denníku Mirror bol vo
februári 2001 uverejnený článok s názvom „Naomi: Som drogovo závislá“. Článok
obsahoval informácie o tom, že modelka už tri mesiace pravidelne navštevuje
stretnutia Anonymných narkomanov v snahe poraziť svoju závislosť od drog
a alkoholu a tiež vyjadrenie jedného z priateľov, že modelka sa uzdravuje. Vedľa
článku bol všeobecný popis terapie Anonymných narkomanov a uverejnené
fotografie modelky s titulkom „Objatia: Naomi v džínsach a šiltovke prichádza
tento týždeň na poludňajšie stretnutie skupiny“, ktoré zachytávali modelku uprostred istej skupiny na schodoch budovy. Fotografie boli urobené tajne z neďaleko
zaparkovaného auta. Následne v mesiaci február 2001 denník uverejnil niekoľko
ďalších článkov k tejto téme, k jednému z článkov bola priložená fotografia, ktorá
mala modelku zachytávať pri odchode z terapie.
Naomi Campbell podala proti vydavateľovi denníka žalobu o náhradu škody
pre porušenie dôvernosti a zákona o ochrane údajov. Rozsudkom zo dňa 27. 3.
2002 vnútroštátny súd High Court žalobe modelky vyhovel. Súd konštatoval,
že vydavateľ bol oprávnený vo verejnom záujme zverejniť informácie o drogovej závislosti a liečení modelky, pretože Naomi Campbell v minulosti klamala verejnosť, keď poprela, že užíva drogy. Súd však uviedol, že jeho úlohou je
ochrániť modelku pred uverejňovaním takých informácií o jej súkromnom
živote, ktoré majú znak dôvernosti a ktoré ona sama nemala v úmysle verejnosti
sprístupniť, pokiaľ by uverejnenie takýchto informácií nebolo ospravedlniteľné
aj napriek porušeniu dôvernosti a súkromného charakteru takýchto informácií.
Dňa 14. októbra 2002 Court of Appeal pripustil odvolanie vydavateľa denníka.
Súd konštatoval, že v danom prípade je potrebné porovnávať práva vyplývajúce
z čl. 82 a z čl. 10 Dohovoru. Súd považoval zverejnenie skutočnosti o drogovej závislosti modelky a terapii za legitímne, a preto nepovažoval za významné
doplňujúce informácie o tom, že liečenie spočívalo v stretnutiach Anonymných
narkomanov, keďže podľa súdu by zverejnenie takéhoto údaja priemerný čitateľ
nepovažoval za urážajúce. Uverejnenie okrajových informácií o účasti Naomi
Campbell na stretnutiach Anonymných narkomanov nebolo podľa súdu natoľko
významné, aby ospravedlňovalo zásah súdu v danom prípade.
House of Lords rozhodnutím zo 6. mája 2004 vyhovel odvolaniu Naomi
Campbell a potvrdil rozhodnutie High Court. Podľa súdu právo verejnosti získať
informácie o detailoch liečenia modelky bolo omnoho menšie, ako nepochybné
právo vedieť, že klamala verejnosť, keď hovorila, že neberie drogy. V prvom
prípade išlo podľa súdu o dôverný aspekt jej súkromného života a uverejnenie
detailov o liečení modelky (o účasti na stretnutiach Anonymných narkomanov,
ako dlho, ako často a v ktorú dobu dňa, o povahe terapie a zverejnenie tajne
urobených fotografií) malo potenciál spôsobiť jej ujmu.
veci MGN Limited proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska
141
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
V sťažnosti podanej na Európsky súd pre ľudské práva sťažovateľ namietal
porušenie čl. 10 Dohovoru. Sťažovateľ poznamenal, že vnútroštátne súdy uznali,
že uverejnenie informácií o drogovej závislosti a liečení modelky bolo vo verejnom záujme, čo akceptovala aj Naomi Campbell. Podľa sťažovateľa bolo zásadnou
otázkou riešenou vnútroštátnymi súdmi to, či odôvodneným bolo uverejnenie
ďalších doplňujúcich informácií, a to informácií o účasti modelky na stretnutiach Anonymných narkomanov, informácií o týchto stretnutiach a uverejnenie dvoch fotografii modelky pred miestom konania stretnutí Anonymných
narkomanov. Sťažovateľ bol toho názoru, že ak nebolo žiadnej námietky proti
uverejneniu informácií o drogovej závislosti a liečení modelky, nebolo možné
namietať ani proti uverejneniu detailov o liečení, keďže liečba účasťou na stretnutiach Anonymných narkomanov je všeobecne známou a široko používanou.
Takéto informácie predstavovali podľa sťažovateľa iba obmedzený zásah
do súkromného života modelky, ktorý nemôže mať prednosť pred oprávnením
denníka posúdiť v dobrej viere, ktoré údaje by mali byť uverejnené na účel podpory dôveryhodnosti údajov uverejňovaných vo verejnom záujme.
Súd dospel k záveru, že „uverejnenie fotografií a článkov, jediným cieľom
ktorého je uspokojiť zvedavosť určitej skupiny čitateľov o detailoch súkromného
života verejne známej osoby, nemôže byť považované za prispenie k debate všeobecného spoločenského záujmu, napriek tomu, že ide o osobu verejne
známu. V takýchto prípadoch je slobodu prejavu potrebné vykladať v užšom
zmysle“.
Súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutia vnútroštátnych súdov vychádzali
zo zásad Dohovoru a judikatúry relevantnej pre daný prípad. Súd mal za to, že
odôvodnenie rozhodnutia House of Lords bolo presvedčivé. V tomto rozhodnutí
bola podľa Súdu zdôraznená dôverná a súkromná povaha zverejnených
doplňujúcich informácií o fyzickom a duševnom zdraví Naomi Campbell a jej
liečení a bol vyslovený záver, že zverejnenie takýchto informácií bolo škodlivé
pre prebiehajúcu terapiu modelky, mohlo ohroziť jej zotavenie a spôsobiť jej
značnú ujmu. Fotografie boli urobené tajne pred budovou, v ktorej sa modelka
liečila z drogovej závislosti, a navyše prepojené so súkromnými informáciami
uverejnenými v článku. Uverejnenie týchto doplňujúcich informácií pritom
podľa Súdu nebolo nevyhnutné k zabezpečeniu dôveryhodnosti článku. Rovnako tak nebola daná ani žiadna naliehavá spoločenská potreba na sprístupnenie
týchto doplňujúcich údajov verejnosti, keďže verejný záujem bol naplnený už
publikáciou údajov o drogovej závislosti a liečení modelky.
Taktiež možno poukázať na jedno z novších rozhodnutí Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci princezny Caroline von Hannover, ktorá sa opakovane
obracia na Európsky súd pre ľudské právo vo veci ochrany jej súkromia.
Prípad sa zaoberal sťažnosťou, ktorú podala princezná Caroline von Hannover v súvislosti s odmietnutím nemeckých súdov vydať predbežné opatrenie
142
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
zakazujúce akúkoľvek publikáciu fotografií s manželom odfotenú bez jej vedomia, počas dovolenky. Fotografiu sprevádzal článok o trende medzi veľmi bohatými ľuďmi prenajímať dvoje letné sídla.
Princezná Caroline sa opakovane pokúšala zabrániť uverejneniu fotografií
zachytávajúcich jej súkromný život. Dve série fotografií, ktoré boli publikované
v roku 1993 a 1997 boli predmetom troch sporov pred nemeckými súdmi. Tieto
konania boli predmetom rozsudku z 24. Júna 2004, Von Honnover v. Nemecko
v ktorom Súdny dvor rozhodol, že súdne rozhodnutia porušili právo navrhovateľky na rešpektovanie súkromného života. Caroline von Hannover a jej manžel
následne podali návrh na niekoľko súdnych konaní v ktorých žiadali zákaz zverejnenia ďalších fotografií v nemeckých časopisoch v rokoch 2002 aj 2004. Spolkový súdny dvor čiastočne zamietol ich žaloby a Spolkový ústavný súd zamietol
ústavnú sťažnosť navrhovateľky. Tieto konania boli predmetom rozsudku Veľkého senátu zo dňa 07. februára 2012 v ktorom Súdny dvor rozhodol, že rozhodnutiami nemeckých súdov neprišlo k zásahu do práva na rešpektovanie súkromného života princeznej Caroline von Hannover.
Fotografia ktorá bola predmetom daného konania bola publikovaná v časopise 7 Tage dňa 20. Marca 2002. Zobrazovala navrhovateľku a jej manžela
na dovolenke na neidentifikovateľnom mieste. Na tej istej stránke a na nasledujúcich stránkach bolo niekoľko fotografií letného sídla von Hannover, ktoré sa
nachádza neďaleko ostrova Kene. Fotografie sprevádzal článok o tom, že medzi
celebritami sa stalo zvykom prenajímať svoje letné sídla. V článku bol uverejnený
opis vily von Hannover, podrobnosti o nábytku, o cene za prenájom vily na jeden
deň a rôzne spôsoby trávenia dovolenky.
Spolkový súdny dvor návrhu princezny Caroline vyhovel s poukazom
na judikatúru Európskejo súdu pre ľudské práva, keď podľa jeho názoru predmetné neriešili otázky verejného záujmu a ani súčasnej spoločnosti.
Princezná Caroline poukázala na skutočnosť, že rozhodnutiami nemeckých
súdov prišlo k zásahu do jej práva na súkromie tým, že odmietli vyhovieť jej
návrhu, ktorý obsahoval akýkoľvek zákaz uverejňovania fotografií, ktoré boli
uverejnené v časopise 7 Tage. Európsky súdny dvor v danom prípade odkázal
na závery Spolkového súdu, keď tento poukázal, že predmetný článok neobsahoval žiadne informácie týkajúce sa súkromného života princeznej Caroline.
Článok informoval o existujúcom trende medzi celebritami a týmto spôsobom
bol spôsobilý prispieť k spoločenskej diskusii. Súd skonštatoval, že nemožno tvrdiť, že tento článok bol len zámienkou na uverejnenie fotografií na ktorých bola
vyzobrazená princezná Caroline. Súdny dvor sa stotožnil s argumentáciou, že
predmetná fotografia prispela k diskusii o veciach vo verejnom záujme.
Vybrané novšie rozhodnutia naznačujú, že v prípade verejne známych osôb
alebo osôb verejného záujmu je miera ich ochrany v súlade s ustanovením § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka znížená. Na druhej strane je potrebné zdôrazniť,
143
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
že nie absolútna. Aj osoby verejne známe osoby a osoby verejného záujmu majú
právo na ochranu súkromia.
Obdobný trend ako v rozhodnutí vo veci Naomi Campbell postupoval aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí spisová značka 4Cdo//232/2010.
Navrhovateľ sa domáhal ochrany osobnosti, resp. čiastkového osobnostného práva na ochranu súkromia na tom skutkovom základe, že nemenovaný
týždenník, ale aj denník uverejnil články ktorých obsahom boli informácie
o súkromnom živote, a to najmä, že v dôchodkovom veku strieda jednu priateľku za druhou, že má milenku a pod. Taktiež boli uverejnené fotografie pri
predmetných článkoch. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že: „V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života v rodine a manželských a partnerských alebo priateľských či obdobných vzťahoch.
Takto chápané právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa
rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti
z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. O porušenie práva
na ochranu súkromia ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí
a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale tiež v prípade neoprávneného
rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. Širokej škále prejavov a súčastí
súkromného života fyzickej osoby zodpovedá aj možnosť rozmanitých prejavov zásahov do súkromia a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Tieto
zásahy v určitých prípadoch môžu (avšak nemusia) mať aj difamačné dôsledky –
neoprávnený zásah do tohto čiastkového práva (práva na súkromie) nemusí vždy
vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby. Porušenie
práva na súkromie je potrebné dôsledne odlišovať od prípadov neoprávnených
zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež s poukazom na skoršiu judikatúru konštatoval, že pri
zásahu do práva na ochranu súkromia nie je potrebné, aby takýto zásah pôsobil
difamačne, nakoľko zásah do súkromia je sám o sebe mimoriadnym zásahom.
Uvedené závery tak vychádzajú z vyššie uvedenej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva a sú s ňou v súlade.
Vo vzťahu k právu na súkromie verejne známych osôb je badateľné, že hranice ich súkromia sú zúžené. Hoc aj ich súkromný a rodinný život je pred spravodajstvom chránený podľa medzinárodných dohovorov i slovenského právneho
poriadku, ak je daný priamy verejný záujem a zverejňované informácie sa týkajú
spôsobu výkonu ich funkcií, médiá majú právo podrobiť aj tieto súčasti ich života „kontrole“.13 I v prípade zásahu do osobnostných práv verejne činnej osoby je,
samozrejme, potrebné hodnotiť a posudzovať akceptovateľnú mieru tolerancie
vo vzťahu ku kritickým názorom a miere expresivity použitých výrazov. Právo na ochranu súkromia, ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako aj právo
na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným
13 KERECMAN, P. 2010. Postmortálna ochrana osobnosti pred neoprávnenými zásahmi
médií – 1. časť. In Justičná revue. č. 2/2010. s. 179 a nasl. ISSN 1335-6461.
144
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
zneužívaním údajov o osobe, nemožno odňať ani verejne činným osobám.14 Aj
osoby verejného záujmu majú právo na ochranu súkromia, no potreba ochrany musí byť so záujmami otvorenej diskusie o jej konaní v rovnováhe.15 Pritom
skutočnosti zo súkromného života osôb verejného záujmu môžu byť považované
za vec oprávneného verejného záujmu výhradne len vtedy, pokiaľ zverejňovanie
týchto skutočností je v priamej súvislosti s činnosťou týchto osôb vo verejnom
živote.16 Uvedené taktiež koreluje platnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské
práva.
Na danom mieste tak možno konštatovať, že napriek relatívne obmedzenému množstvu prípadov všeobecné súdy pri rozhodovaní a prejednávaní vecí
reflektujú na kritéria vymedzené v rozhodujúcich prípadoch prejednávaných
a rozhodnutých pred Európskym súdom pre ľudské práva, čím posúvajú rozhodovaciu prax na medzinárodnú (európsku) úroveň. Na druhej strane bude
nevyhnutné sledovať, či bude predmetný trend zachovaný s ohľadom na nárast
obdobných prípadov s dôrazom a špecifikovaním pojmov verejný a spoločenský
záujem pri uverejňovaní informácií týkajúcich sa súkromného života osôb verejného záujmu a verejne známych osôb.
JUDr. Alexandra Kotrecová, PhD.
Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva,
Ústav súkromného práva, externý pedagóg
JUDr. Veronika Skorková, PhD.
Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva,
Ústav súkromného práva, odborný asistent
14 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 5.1. 2001, sp. zn. II. ÚS 44/00.
15 Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.12.2009, sp. zn. II. ÚS 418/2009.
16 Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.2.2010, sp. zn.
3 Cdo 137/2008.
145
INŠTITÚT SÚKROMNEJ OBŽALOBY
V MAĎARSKOM TRESTNOM PRÁVE
Institute private prosecution in Hungarian criminal law
Viliam Seregi
SEREGI, Viliam. Inštitút súkromnej obžaloby v maďarskom trestnom práve Acta
Iuridica Olomucensia, 2013, Vol. 8, No. 2, pp. 147–151.
Abstrakt: V mojom príspevku stručne preukážem na súkromnej obžalobe
a náhradnej súkromnej obžalobe v maďarskom trestnom práve. Tieto inštitúcie
zabezpečujú poškodenej strane, ktorej bola spôsobená újma trestným činom,
aby svoje práva určitým spôsobom a za určitých podmienok uplatňoval priamo
na súde, bez účasti orgánov štátnej moci, bez prokurátora.
Klíčová slova: poškodený, súkromná obžaloba, náhradná súkromná obžaloba.
Abstract: In my brief contribution will show the private prosecution and substitute private prosecution in Hungarian criminal law. These institutions provide
the damaged party has suffered injury offense to their rights in a certain way and
under certain conditions, apply directly to the court without the involvement of
state power, not the prosecutor.
Keywords: damaged, private prosecution, substitute private prosecution.
1. Úvod
Úlohou orgánov činných v trestnom konaní je zistiť, či bol spáchaný trestný čin. Ak áno potom zistiť páchateľa a samozrejme rozhodnúť o potrestaní
páchateľa. Môžeme konštatovať, že trestné konanie je zákonom upravený postup
orgánov činných v trestnom konaní. V rámci trestného konania treba dôkladne
zistiť, či vlastne bol spáchaný trestný čin, ak áno zistiť jeho páchateľa, a po zistení
páchateľa mu uložiť podľa zákona trest alebo ochranné opatrenie a rozhodnutie
vykonať. V maďarskom trestnom práve procesnom uvedené úkony vykonávajú subjekty trestného konania. Vykonávať vyšetrovanie možu len štátne orgány,
avšak obžalobu podávať na súd zákonom daných prípadoch môžu aj súkromné
osoby. To sú odchýlky od zásady oficiality a od obžalovacej zásady. Presne zákonom stanovených prípadoch štát subsidiárne prenesie svoju obžalovaciu moc
v trestnom práve na určité osoby, podľa zásady civilného práva, nakoľko takto
vzniknuté strany sa spravujú podľa zásady rovnosti účastníkov. Ani jedna srana
nemá žiadné výhodnejšie postavenie. Poškodená strana, ktorej bola spôsobená
újma trestným činom má možnosť, aby svoje práva určitým spôsobom a za urči© Univerzita Palackého v Olomouci, 2013. ISSN 1801-0288
147
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
tých podmienok uplatňoval priamo na súde, bez účasti orgánov štátnej moci (
prokurátor ). Sú dve takéto inštitúcie. Jedna je súkromná obžaloba a druhá je
náhradná súkromná obžaloba. V mojom príspevku stručne preukážem na tieto
inštitúcie, lebo majú velkú úlohu pri zabezpečovaní súdnej ochrany pre každého
člena spoločnosti, za určitých okolností v trestnom práve procesnom. Môj príspevok som rozdelil na päť časti. Prvá je úvod, v druhej časti preukážem na problematiku poškodeného, lebo práve poškodený má hlavnú úlohu pri tejto problematike. Tretia časť je venovaná inštitúte súkromnej obžaloby a štvrtá inštitúte
súkromnej náhradnej obžalobe a piatá je stručný záver.
2. Poškodený
Poškodený je subjektom trestného knania. Vlastne bez poškodeného neexistuje žiadne trestné konanie. Poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom
ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda. Ďalej osoba
ktorej boli porušené alebo ohrozené iné zákonom chránené práva alebo slobody.
Určenie pojmu poškodeného na prvý pohľad vyzerá ako celkom jednoduchá vec,
avšak sú prípady v praxi kde to vôbec nie je také jednoduché. Poškodeným môže
fyzická-, právnická osoba ale môže byť aj verejný zájum. Na otázku kto je poškodeným nám dáva odpoveď trestné právo hmotné. Odborná literatúra rozdeluje
poškodených na kategóriu špecifickú a nešpecifickú. Špecifický poškodený je
fyzická- alebo právnická osoba a nešpecificky je verejný záujem, verejná bezpečnosť a verejný poriadok. V problematike, ktorú skúmame sú dôležité fyzické
osoby, ako osoby, ktoré sú špecificky poškodené. Subjektom ( ako poškodeným )
pri súkromnej obžalobe, ako aj pri náhradnej súkromnej obžalobe môžu byť iba
fyzické osoby.
3. Súkromná obžaloba
Je to čisto trestno – procesný inštitút. Existujú trestné činy pri ktorých trestné
právo procesné prezumuje začatiu trestného konania výlučne na báze súkromnej
obžaloby. Tieto trestné činy sú menej nebezpečné pre spoločnosť a sú presne
vymenované v zákone. Ide o trestných činov:
•
•
•
•
•
•
ľahké úblíženie na zdraví,
porušenie súkromného tajomstva,
porušenie listového tajomstva,
ohováranie,
urážka na cti,
porušenie zbožnosti. 1
Na základe uvedených trestných činov prichádza do úvahy trestné konanie
na základe súkromnej obžaloby. Trestný proces začína vždy na základe oznáme1 Büntető Eljárásjogi Törvény.1998.éviXIX.törvény. §52.
148
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
nia poškodeného a prebieha pred súdom. Oznámenie obligatórne musí obsahovať:
•
•
•
proti komu smeruje oznámenie,
o aké konanie sa jedná a
aké dôkazové materiály má.
Oznámenie možno podávať písomne alebo ústne do zápisnice, priamo
na súde. Ďalej sa oznamuje orgánom činným v trestnom konaní. Ak orgán činný
v trestnom konaní je policajt, musí oznámenie ponúknuť prokurátorovi na preberanie žaloby. Ak prokurátor to odmieta, potom oznmenie postúpi priamo
na príslušný súd. Vyšetrovanie zo strany polície prebieha iba výnimočne u týchto trestných činov a to vtedy ak to nariadi prokurátor alebo súd. Tu vyšetrovanie
znamená vlastne pátranie, lebo prokurátor alebo súd nariadi ak treba zistiť pobyt
páchateľa alebo treba zabezpečiť dôkazové materiály, ktoré inak nemôžu zabezpečiť. Môžeme konštatovať, že vlastne vyšetrovanie prebieha fakultatívna a nie
obligatórne. U týchto prípadov vždy začína samotné vyšetrovanie vydávaním
uznesenia. Ak netreba takto postupovať, lebo páchateľ a pobyt páchateľa je známy a súd disponuje všetkými dôkazovými materiálmi, potom trestné konanie
prebieha priamo na súde.
Na súde po prijatia oznámenia začína príprava na samotné pojednávanie.
Príprava prebieha tak, že vlastne osobne vypočúvajú poškodeného a páchateľa.
Pri tejto etape súd obligatórne vykonáva mediáciu. Keď mediácia nie je úspešná
potom súd preveruje všetky skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že bol spáchaný
konkrétny trestný čin a ďalšie dôležité okolnosti, ktoré môžu byť dôležité v rámci
pojednávania. Je to vlastne prípravná fáza konkrétneho súdneho pojednávania.
Ak sú všetky podmienky splnené na trestné konanie, súd nariadi súdne pojednávanie.
Po uvedených skutočností môžeme určiť základné znaky konania na základe
súkromnej obžaloby:
•
•
•
•
1.
2.
•
•
•
presne zákonom určené trestné činy,
celé trestné konanie prebieha priamo pred súdom,
konanie začína na základe oznámenia podané priamo na súde písomne
alebo ústne do zápisnice,
vyšetrovanie iba výnimočne - na príkaz súdu alebo prokurátora:
pátranie po pobyte páchateľa alebo
zabezpečiť dôkazové materiály,
pred začatím súdneho pojednávania obligatórne mediácia, ak nebola
úspešná,
trestné konanie pred súdom v rámci súdneho pojednávania,
obžalobu zastupuje poškodený na miesto prokurátora.
149
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
Dôležitá vec je, že pre prípad smrti poškodeného existuje určité časové obmedzenie, kedy na miesto nebohého poškodeného môže nastupovať jeho rodinný
príslušník a potom on sa stáva obžalobcom. Ten časový limit je 30 dni od smrti
poškodeného.
Ešte jednu poznámku treba dodať tomuto problematiku, že sú dva prípady, dva trestné činy – ohováranie a urážka na cti – pri ktorých poškodeným je
verejný činiteľ, tak pri týchto prípadov trestné stíhanie sa začína z úradnej moci
a obžalobu zastupuje prokurátor na základe verejnej obžaloby.
4. Súkromná náhradná obžaloba
Ďalší trestno – procesný inštitút. Na rozdiel od súkromnej obžaloby tu začatie trestného konania prebieha podľa klasickým spôsobom a obžalobu zastupuje prokurátor, avšak už počas trestného konania nastávajú také zákonom dané
okolnosti, pri ktorých prokurátor vystupuje z celého konania a na miesto jeho
nastupuje poškodený ako náhradný obžalobca. Zákonom dané kolnosti sú presne definované Trestnom poriadku a tieto sú:
•
•
•
•
•
•
•
prokurátor alebo policajt odmietajú vec,
prokurátor alebo policajt zastavili trestné stíhanie ( ukončili vyšetrovanie ),
prokurátor z nejakých dôvodov nechcel podávať obžalobu na súd,
prokurátor z nejakých dôvodov stiahol naspäť obžalobu,
prokurátor po skončení vyšetrovania konštatoval, že sa nejedná o trestný čin,
prokurátor pri súkromnej obžalobe nariadil vyšetrovania, avšak po
ukončení vyšetrovania prípad odmietol prevziať vzhľadom na výsledky
vyšetrovania,
prokurátor už počas súdneho pojednávania stiahol naspäť obžalobu,
nakoľko je presvedčený ( podľa vlastného uvažovania ), že nie je príslušný ako verejný obžalobca.2
Pri týchto okolností poškodený môže ( ale nemusí ) nastúpiť do trestného
konania ako súkromný náhradný obžalobca na miesto prokurátora, keď je presvedčený, že okolnosti nasvedčujú tomu, že :
•
•
•
bol spáchaný trestný čin,
poškodeným je on a
má dostatok dôkazných materiálov aby presvedčil súd.
Je to veľmi dôležitý trestno – procesný inštitút. Veľakrát sa stáva, že orgány
činné v trestnom konaní zanedbávajú svojích povinností. Prvotné úkony vykonávajú neodborne, nedôkladne, dôkazy nezabezpečia podľa ich možností, alebo
2 Büntető Eljárásjogi Törvény.1998.éviXIX.törvény. §53.
150
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
jednoducho na celú vec majú iný právny názor. Je tu celý rad subjektívnych ako
aj objektívnych príčin na strane orgánov činné v trestnom konaní, na základe
ktorých celá vec bude odmietnutá. Samozrejme poškodený týmto postupom
nesúhlasí a je presvedčený, že bol spáchaný trestný čin a túto skutočnosť vie aj
dokazovať. Práve pre tieto prípady bol vytvorený tento inštitút, aby zabezpečil
možnosť pre poškodeného na ochranu svojho práva. Je to vlastne ochranný
inštitút. Poškodený môže byť zastúpený advokátom, ktorý potom poškodeného zastupuje pred súdom, ako zástupca náhradného súkromného obžalobcu, na
základe plnej moci.
Pri tejto inštitúte poznáme subsidiárne zastúpenie pre prípad smrti poškodeného. V tomto prípade poškodeného, ak je fyzická osoba zastupujú:
•
•
•
•
príbuzní v priamom rade,
manžel,
druh alebo
zákonný zástupca.
Ak poškodený je právnická osoba tak, tak ho zastupuje právny nástupca.
Časové obmedzenie na zastupovanie je 30 dni od smrti, prípadne od zániku
poškodeného.
5. Záver
Na záver chcem dodať, len toľko, že s mojím príspevokom som stručne poukázal na túto problematku. Samozrejme celú problematiku by bolo ťažko prezentovať a analyzovať v jednom príspevku. Chceľ som prezentovať len toľko, aby
čitateľ mal prehľad o tom, že existuje v maďarskom trestnom práve taký nezvyčajný inštitút, ktorý vykazuje určité civilno právne znaky, ale predsa len slúži
trestnému právu a hlavne dáva možnosť poškodeným, aby vystupovali na ochranu svojích práv samostane.
JUDr. Mgr. Viliam Seregi
Univerzita Istvána Széchenyiho
Štáto- a právno vedecká fakulta, Győr, Maďarsko
151
PRÁVO NA PRÁVNÍ POMOC ADVOKÁTA
PŘI PODÁNÍ VYSVĚTLENÍ
Right of the individuals to legal aid while giving the statement to the police
Andrej Lobotka
LOBOTKA, Andrej. Právo na právní pomoc advokáta při podání vysvětlení.
Acta Iuridica Olomucensia, 2013, Vol. 8, No. 2, pp. 153–157.
Abstrakt: Příspěvek se zabývá problematikou nároku jednotlivce na právní
pomoc advokáta při podání vysvětlení, konkrétně situacemi, kdy v praxi dochází
ze strany některých policejních orgánů ke snaze znemožnit jednotlivcům využít
jejich práva na právní pomoc advokáta při podání vysvětlení, a to právě s poukazem na absenci ustanovení upravujícího právo na pomoc advokáta v zákoně
o přestupcích, zákoně o Policii České republiky a zákoně o obecní policii.
Klíčová slova: podání vysvětlení, právní pomoc advokáta, II. ÚS 98/95
Abstract: The paper deals with the right of the individuals to legal aid while
giving the statement to the police, it especially deals with the situations in which
some police authorities try to prevent the individuals from exploiting their right
to legal aid by pointing out to the absence of provisions governing the right to
assistance of a lawyer in the Administrative Offences Act, Act on the Police of the
Czech Republic and the Municipal Police Act.
Keywords: legal aid, making a statement, statement, II. ÚS 98/95
Podání vysvětlení je jedním z důležitých institutů trestního a správního práva, jehož cílem je objasňování a prověřování skutečností důvodně nasvědčujících
tomu, že byl spáchán trestný čin nebo přestupek, dále získávání a objasňování
informací důležitých pro vypátrání hledané nebo pohřešované osoby nebo věci
a přípravu a provádění opatření k zajištění bezpečnosti osoby, která je chráněná
policií.
Podání vysvětlení je upraveno v několika právních předpisech, konkrétně
v ustanovení § 158 odst. 3 věta třetí a čtvrtá zákona č. 141/1961 Sb., trestního
řádu, ve znění pozdějších předpisů1, v ustanovení § 61 zákona č. 273/2008 Sb.,
1
Znění ustanovení § 158 odst. 3 věta třetí a čtvrtá zákona č. 141/1961 Sb., trestní řád, ve znění pozdějších předpisů: „K objasnění a prověření skutečností důvodně nasvědčujících tomu,
že byl spáchán trestný čin, opatřuje policejní orgán potřebné podklady a nezbytná vysvětlení
a zajišťuje stopy trestného činu. V rámci toho je oprávněn, kromě úkonů uvedených v této hla
vě, zejména a) vyžadovat vysvětlení od fyzických a právnických osob a státních orgánů…“
153
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
o Policii České republiky, ve znění pozdějších předpisů2, v ustanovení § 60 zákona č. 200/1990 Sb., o přestupcích, ve znění pozdějších předpisů3 a v ustanovení
§ 11 odst. 1 písm. a) zákona č. 553/1991 Sb., o obecní policii, ve znění pozdějších předpisů4.
Právo každého jednotlivce na právní pomoc advokáta při podání vysvětlení
jednoznačně vyplývá z čl. 37 odst. 2 Listiny základních práv a svobod. Podle
uvedeného ustanovení má každý „…právo na právní pomoc v řízení před soudy,
jinými státními orgány či orgány veřejné správy, a to od počátku řízení.“ Je nutné
zdůraznit, že je potřeba rozlišovat mezi právem na právní pomoc advokáta a právem na obhajobu. Tyto dvě práva nelze ztotožňovat. Právo na obhajobu náleží
jen osobě obviněné od zahájení trestního stíhání a je mnohem širší povahy než
právo na právní pomoc. Osoba podávající vysvětlení se však může v další fázi
trestního řízení a nebo v jiném trestním řízení ocitnout v postavení osoby, proti níž se trestní řízení vede, a tudíž již samotné podání vysvětlení má z pohledu budoucí možné obhajoby veliký význam. Informace poskytnuté policejním
orgánům osobou podávající vysvětlení může významně ovlivnit taktiku příp.
budoucí obhajoby5.
Při poskytování právní pomoci nemůže být proto postupováno analogicky
podle ustanovení § 41 zákona č. 141/1961 Sb., trestního řádu, ve znění pozdějších
předpisů. Právní pomoc advokáta se omezuje jen na poradu o významu podávaného vysvětlení, včetně jeho důležitosti, poučení o možnosti odepřít podání
vysvětlení, bližší objasnění povahy poučení podávaných před podáním vysvětlení
2 Znění ustanovení § 61, zákona č. 273/2008 Sb., o Policii České republiky, ve znění pozdějších předpisů: „Policie může požadovat potřebné vysvětlení od osoby, která může přispět
k objasnění skutečností důležitých pro
a) odhalení trestného činu nebo přestupku a jeho pachatele,
b) vypátrání hledané nebo pohřešované osoby anebo věci, nebo
c) přípravu a výkon opatření k zajištění bezpečnosti osoby chráněné podle tohoto zákona
nebo jiného právního předpisu, a v případě potřeby ji vyzvat, aby se ve stanovenou dobu,
popřípadě bez zbytečného odkladu, je-li to nezbytné, dostavila na určené místo k sepsání
úředního záznamu o podání vysvětlení.“
3 Znění ustanovení § 60, zákona č. 200/1990 Sb., o přestupcích, ve znění pozdějších předpisů: „Každý je povinen podat správním orgánům nezbytné vysvětlení k prověření došlého
oznámení o přestupku…“
4 Znění ustanovení § 11 odst. 1 písm. a) zákona č. 553/1991 Sb., o obecní policii, ve znění
pozdějších předpisů: „Strážník je oprávněn požadovat potřebná vysvětlení od osoby, která
může přispět k objasnění skutečností důležitých pro odhalení přestupku nebo jiného správní
ho deliktu nebo jeho pachatele, jakož i ke zjištění skutečného stavu věci…“
5 Taktikou obhajoby rozumíme uvážené využití všech zákonem připuštěných prostředků a pravidla povolání nezakázaných způsobů obhajoby, směřujících k hájení, prosazení
a zabezpečení zájmů občana, jehož se obhajoba týká. Vztah taktiky k právům obhajoby je
vymezen stanovením premisy, dle níž tato práva taktiku svou statickou neměnností podmiňují, zatímco teprve taktika jejich uplatnění umožňuje a dynamicky rozvíjí. (Viz ŠEVČÍK, V. Taktika obhajoby. In Bulletin advokacie, 2001, č. 9, s. 54).
154
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
apod.6 Advokát nemůže nahlížet do spisu, zasahovat kladením otázek do průběhu vysvětlení, domáhat se účasti na jiných úkonech, kterých se ten, kdo podává vysvětlení neúčastní, apod. „To samo o sobě neznamená, že role advokáta při
poskytnutí právní pomoci by měla být pasivní. Osoba, která podává vysvětlení,
pokud se nejedná o osobu poškozenou, v zásadě nemá možnost nahlížet do trest
ního spisu a pořizovat z něj opisy. V praxi se někdy řeší situace, kdy je vysvětlení
požadováno, aniž by bylo sděleno, k jakému účelu má vysvětlení sloužit. Bez zna
losti toho, v jaké věci a z jakých důvodů má být konkrétní osoba slyšena, totiž tato
osoba nemůže posoudit obsah poučení o tom, kdy má právo podání vysvětlení ode
přít. Vysvětlení podle zákona nesmí být požadováno od toho, kdo by jím porušil
státem výslovně uloženou nebo uznanou povinnost mlčenlivosti, ledaže by byl této
povinnosti zproštěn příslušným orgánem nebo tím, v jehož zájmu tuto povinnost
má. Dále taková osoba může vysvětlení odepřít, pokud by jím způsobila nebezpečí
trestního stíhání sobě nebo osobám blízkým. Mám za to, že jsou-li dodrženy obecné
zásady trestního řízení, například zásada přiměřenosti, nemělo by být pro policejní
orgán problémem účel podání vysvětlení objasnit. Potom shora naznačený problém
odpadá. Nicméně nejsou výjimkou případy, kdy tomu tak není. Právě v takovém
případě podle mého názoru není od věci, aby dotyčné osobě, která je v podobném
postavení, poskytl právní pomoc advokát.“7
V minulosti v praxi často docházelo k pochybnostem, zda se výše citované
ustanovení Listiny základních práv a svobod vztahuje i na podání vysvětlení.
V jednom z případů, kdy policejním orgánem došlo k znemožnění využití práva
na právní pomoc advokáta v souvislosti s podáním vysvětlení, Ústavní soud ČR
ve svém nálezu ze dne 5. 6. 1996, sp. zn. II. ÚS 98/95, dospěl k závěru, že okresní
ředitelství Policie ČR „…jakožto orgán veřejné moci, svým postupem, spočívají
cím v zabránění využít práva na právní pomoc stěžovateli, v souvislosti s podá
ním vysvětlení porušilo čl. 37 odst. 2 Listiny, v němž se výslovně uvádí, že každý
má od počátku řízení právo na právní pomoc v řízení před soudy, jinými státními
orgány či orgány veřejné správy, a to proto, že podmínka řízení je ve věci podání
vysvětlení dána naplněním znaku řídícího postavení okresního ředitelství policie
jakožto orgánu, který se na postupu podílel. Tímto svým postupem Okresní ředitel
ství Policie ČR v Teplicích ve svých důsledcích porušilo též čl. 1 a dále čl. 2 odst. 2
spolu s odst. 3 Listiny a stejně tak čl. 1, čl. 2 odst. 1, 3 a 4 Ústavy, zakotvující princip
primátu občana nad státem. Na uvedeném nic nemění nedostatek výslovné právní
úpravy v zák. č. 283/1991 Sb., týkající se zastoupení při podání vysvětlení z důvodu
zcela jasné úpravy, obsažené na úrovni norem nejvyšší právní síly, tj. Listiny a Ústa
vy. Navíc námitka nedostatku výslovné právní úpravy, jako důvod pro odmítnutí
práva na právní pomoc, odpovídá čistě pozitivistickému nazírání na právo, které
6 Viz ŠÁMAL, P., BAXA, J., PÚRY, F. et al. Trestní řád: Komentář - I. díl. 6. vydání. Praha:
C. H. Beck, 2008, s. 1211.
7 Viz BENEŠ, P. Úvaha advokáta nad postavením klienta v trestním řízení [online]. In JUDr.
Prokop Beneš, advokátní kancelář [cit. 19. 4. 2013]. Dostupné z www: http://www.bcak.cz/
uvaha-advokata-nad-postavenim-klienta-v-trestnim-rizeni.
155
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
rovněž nekoresponduje s požadavkem právního státu, jemuž jsou vlastní i přiro
zenoprávní tendence (srov. např. preambule Listiny nebo čl. 85 odst. 2 Ústavy).
Zcela na závěr Ústavní soud z opatrnosti výslovně uvádí, že právo na právní pomoc
při podání vysvětlení neznamená povinnost policie advokáta v každém případě
zajistit, ale pouze povinnost toto zastoupení umožnit.“
Výše citovaný nález Ústavního soudu ČR byl následně promítnut v novelizaci
zákona č. 141/1961 Sb., trestního řádu, kdy zákonem č. 265/2001 Sb., kterým se
mění zákon č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním (trestní řád), ve znění
pozdějších předpisů, zákon č. 140/1961 Sb., trestní zákon, ve znění pozdějších
předpisů, a některé další zákony, bylo s účinností od 1. ledna 2002 v ustanovení
§ 158 zákona č. 141/1961 Sb., trestního řádu, zakotveno, že „[p]ři podání vysvět
lení má každý právo na právní pomoc advokáta.“
Podobné ustanovení však nebylo zakotveno v zákoně č. 273/2008 Sb., o Policii České republiky, ve znění pozdějších předpisů, v zákoně č. 200/1990 Sb., o přestupcích, ve znění pozdějších předpisů a ani v zákoně č. 553/1991 Sb., o obecní policii, ve znění pozdějších předpisů. V praxi tak i nadále dochází ze strany
některých policejních orgánů ke snaze znemožnit jednotlivcům využít jejich
práva na právní pomoc advokáta při podání vysvětlení, a to právě s poukazem
na absenci podobného ustanovení ve výše uvedených zákonech.
Argument, který policejní orgány používají je, že od konkrétní osoby nepožadují podání vysvětlení podle ustanovení § 158 odst. 3 věta třetí a čtvrtá zákona č. 141/1961 Sb., trestní řád, ve znění pozdějších předpisů, tedy podle zákona,
který právo na právní pomoc advokáta v případě podání vysvětlení upravuje,
ale podle ustanovení § 61 zákona č. 273/2008 Sb., o Policii České republiky,
ve znění pozdějších předpisů (popř. jiného zákona upravujícího podání vysvětlení), tedy podle zákona, který právo na právní pomoc advokáta výslovně osobám podávajícím vysvětlení nepřiznává. Policejní orgány argumentují, že pokud
by zákonodárce chtěl poskytnout právo na právní pomoc advokáta i v ostatních
případech podání vysvětlení, tak by to uvedl přímo v jednotlivých zákonech. Ale
jelikož tak neučinil, tak v ostatním případech podání vysvětlení právo na právní
pomoc advokáta neexistuje.
S takovýmto výkladem se však nelze ztotožnit. Výše uvedený postup policejních orgánů je přehnaně pozitivistický a protiústavní. V případě, že policejní
orgán odepře jednotlivci právo na právní pomoc advokáta při podání vysvětlení, porušuje základní principy, na kterých stojí každý právní stát (viz výše
citovaný nález Ústavního soudu ČR). Zákonodárce se sice rozhodl do trestního
řádu výslovně uvést, že osoba podávající vysvětlení má právo na právní pomoc
advokáta, avšak tato skutečnost nic nemění na faktu, že právo na právní pomoc
advokáta má osoba podávající vysvětlení vždy – změnou zákona č. 141/1961 Sb.,
trestního řádu, nedošlo k odejmutí práva na právní pomoc advokáta v ostatních
případech podání vysvětlení.
156
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Jak již bylo výše uvedeno, právo každého jednotlivce na právní pomoc
advokáta při podání vysvětlení totiž jednoznačně vyplývá z čl. 37 odst. 2 Listiny základních práv a svobod. A to bez ohledu na skutečnost, zda je toto právo
výslovně uvedeno i v zákoně (jak je tomu v případě zákona č. 141/1961 Sb., trestního řádu, ve znění pozdějších předpisů) nebo nikoliv (ostatní zákony upravující
podání vysvětlení).
JUDr. Andrej Lobotka
Právnická fakulta Masarykovy Univerzity
157
OBHAJOBA ZDRAVOTNICKÝCH PRACOVNÍKŮ
The Defense of Medical Workers
Kateřina Štrejtová
ŠTREJTOVÁ, Kateřina. Obhajoba zdravotnických pracovníků. Acta Iuridica
Olomucensia, 2013, Vol. 8, No. 2, pp. 159–166.
Abstrakt: Příspěvek pojednává o specifikách obhajoby zdravotnických pracovníků. Nejprve stručně vymezuje trestné činy, jichž se zdravotnický personál
může typicky dopouštět. Poté se zabývá specifiky obhajoby takových pracovníků
jak po stránce procesní, tak i z hmotněprávních hledisek. Závěrem nabízí možnosti vedení obhajoby z hlediska taktického a upozorňuje na co se při obhajobě
zdravotnických pracovníků zaměřit.
Klíčová slova: Obhajoba, zdravotnictví, medicinské právo, trestná činnost zdravotnických pracovníků.
Abstract: The contribution deals with the defence of medical personnel. First
briefly sets out the offences which the medical staff can typically make. Then
deals with the specific features of the defence of such workers both procedural
and substantive aspects. In conclusion, offers opportunities for leadership of the
defence tactically and draws attention what to focus on in defending health care
professionals.
Keywords: Defence, health, medical law, crimes of medical workers
1. Úvod
Trestní oznámení podávaná na lékaře či zdravotnická zařízení jsou jedním
z fenoménů posledních let. V České republice totiž bohužel stále převažuje tendence podávat na lékaře či jiné zdravotnické pracovníky spíše trestní oznámení
než civilní žaloby. Důvody jsou nasnadě. Trestní řízení, i v případě, že skončí
odložením věci, zastavením trestního stíhání či zproštěním obžaloby, poskytne
poškozenému, aniž by musel vynaložit významnější úsilí, dostatek podkladů pro
občanskoprávní řízení.
Tento stav není optimální a z hlediska de lege ferenda si lze představit jeho
řešení. Např. v Rakousku, jak upozorňuje Jan Mach, nejsou výsledky trestního
řízení pro civilní proces použitelné.1 Při současné právní úpravě však nezbývá,
než klást důraz na erudovanou obhajobu zdravotnických pracovníků s akcen1 MACH, Jan. Medicína a právo. s. 59.
159
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
tací skutečnosti, že lékařské povolání vždy představuje zvýšenou míru rizika.
U některých oborů, například v chirurgii, to platí dvojnásob.
Účelem tohoto příspěvku je jednak vymezit, s jakými trestnými činy se může
obhájce zdravotnického pracovníka setkat, jaká jsou specifika obhajoby u zdravotnických pracovníků a jak se k takové obhajobě, nejen z hlediska taktického,
postavit.
2. Trestná činnost zdravotnických pracovníků
Trestní zákoník (stejně tak jemu předcházející trestní zákon účinný do 31. 12.
2009) neobsahuje koncentrovanou úpravu trestných činů zdravotnických pracovníků, resp. trestných činů souvisejících s medicínou.
Obecně lze za trestné činy v medicíně označit veškeré trestné činy páchané
uvnitř systému poskytování zdravotních služeb, které lze charakterizovat třemi
základními znaky. Místem činu, kterým je obvykle zdravotnické zařízení nebo
jiné místo určené k poskytování zdravotní péče, pachatelem, jímž je lékař nebo
jiný zdravotnický pracovník a poškozeným – pacientem, klientem nebo jinou
ohroženou osobou, vůči níž zdravotní péče směřuje. Variabilita jednání je však
velmi široká a jednotlivé dotčené skutkové podstaty neobsahují shodné znaky.
Zdravotnický pracovník se tak při výkonu své profese může dopustit mnoha
trestných činů uvedených ve zvláštní části trestního zákoníku, z nichž některé
můžeme považovat za typické a jiné za zcela excesivní. Je však zřejmé, že podstatnou většinu těchto trestných činů budeme hledat v hlavě první upravující
trestné činy proti životu a zdraví.
V úvahu připadající následující trestné činy:
•
•
•
•
•
•
•
trestné činy proti životu a zdraví spáchané z nedbalosti (§ 143, § 147 a §
148 trestního zákoníku)
úmyslné trestné činy proti životu a zdraví (§ 140, § 141, § 144 až § 146, §
150 trestního zákoníku)
trestné činy proti těhotenství ženy (§ 159 – § 163 trestního zákoníku)
trestné činy související se neoprávněným nakládáním s lidským embryem a lidským genomem (§ 164 - § 167 trestního zákoníku)
trestné činy proti svobodě (omezování a zbavení osobní svobody podle
§ 170 a § 171 trestního zákoníku, útisk podle § 177 trestního zákoníku, poškození cizích práv podle § 181 trestního zákoníku, obchodování
s lidmi podle § 168 trestního zákoníku)
trestné činy proti lidské důstojnosti v sexuální oblasti (znásilnění podle
§ 185 trestního zákoníku, pohlavní zneužití podle § 187 trestního zákoníku)
trestné činy obecně nebezpečné (ohrožení pod vlivem návykové látky
podle § 274, trestné činy související s nakládáním a přechováváním
160
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
•
•
omamných a psychotropních látek a jedů a látek s hormonálním účinkem § 283 - § 289 trestního zákoníku)
trestné činy proti pořádku ve věcech veřejných (úplatkářství podle §
331 - § 334 trestního zákoníku, křivá výpověď a nepravdivý znalecký
posudek podle § 346 trestního zákoníku, padělání a vystavení nepravdivé lékařské zprávy, posudku a nálezu podle § 350 trestního zákoníku,
nepřekažení a neoznámení trestného činu podle § 367 a § 368 trestního
zákoníku)
trestný čin neoprávněného nakládání s osobními údaji (§ 180 trestního
zákoníku)
Nejčastěji a nejtypičtěji k trestnímu stíhání zdravotnických pracovníků
dochází za nedbalostní přečiny proti životu a zdraví spáchané v souvislosti
s poskytováním zdravotních služeb, tedy léčebné, preventivní a diagnostické
péče.
3. Obhajoba
Právo na obhajobu patří mezi nejdůležitější procesní práva obviněného. Je
zakotveno nejen v trestním řádu, ale i v českém ústavním pořádku a v mezinárodních smlouvách o lidských právech a základních svobodách.2 Jedním z aspektů tohoto právo je možnost obviněného hájit se prostřednictvím kvalifikovaného
obhájce – advokáta. V některých případech je jeho odborná pomoc dokonce
nutná.
O takové případy sice v souvislosti s trestnou činností v medicíně obvykle
nepůjde, je však pravidlem, že zdravotnický pracovník, jemuž hrozí nebo proti němuž již bylo zahájeno trestní stíhání, vyhledá odbornou pomoc advokáta.
Tento postup je přirozený, logický a vyplývá mimo jiné z toho, že trestní stíhání
má zejména pro lékaře vždy výrazně difamující charakter, a ten je proto ochoten
využít všech nabízejících se prostředků k účinné a důsledné obraně.
Zdravotnický pracovník, resp. lékař, však jistě pro většinu obhájců nebude
klientem obvyklým. I tomu je třeba případnou obhajobu přizpůsobit.
Obhájce je podle § 41 trestního řádu povinen poskytovat obviněnému
potřebnou právní pomoc, účelně využívat k hájení jeho zájmů prostředků a způsobů obhajoby uvedených v zákoně, pečovat o to, aby byly v řízení náležitě objasněny skutečnosti, které obviněného zbavují viny nebo jeho vinu zmírňují.
V rámci práva na obhajobu je obecně přípustné, aby obhájce
2 Významný je zejména čl. 6 Evropské úmluvy o ochraně lidských práv, dále pak čl. 37 odst.
1,2, čl. 40 odst. 3, 4 Listiny základních práva a svobod, § 2 odst. 13, § 33 odst. 1, 4 trestního
řádu.
161
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
a) požádal konkrétní osobu o sdělení informací a o obsahu sdělené informace sepsal písemný záznam, popř. se souhlasem dotčené osoby pořídil
zvukový nebo obrazový záznam,
b) zjišťoval, zda určitá osoba byla svědkem události, která je předmětem
dokazování, požádal ji o sdělení osobních údajů a okolností vztahující se
ke skutku, případně navrhl její výslech,
c) zjišťoval, zda určité důkazy mohou podpořit obhajobu obviněného,
a požádal o jejich provedení.3
Aplikováno na trestnou činnost ve zdravotnictví to znamená zejména potřebu zvolení vhodné taktiky obhajoby a z ní vyplývající kroky s ohledem na specifika trestné činnosti i nároky klienta. Obhajoba zdravotnických pracovníků bude
nepochybně náročná jak z hlediska odborného, tak i časového, neboť studium
odborných otázek i důkazních materiálů si vyžádá svůj prostor.
Ve složitých případech proto lze doporučit obecně přípustnou pluralitu více
zvolených obhájců. Její výhodou je zejména specializace obhájců v kauzách, kde
jsou žádoucí zvláštní znalosti, kolektivní posuzování otázek a širší konzultační
činnosti, rozdělení úkolů při přípravě obhajoby a při jejím provádějí v různých
stádiích řízení.4 Tento krok však zůstává plně v gesci klienta. Při mnohosti
obhájců je třeba neopomenout požadavek § 37 odst. 3 trestního řádu a sdělit
orgánům činným v trestním řízení, který z obhájců je zmocněn k přijímání
písemností a k vyrozumívání o úkonech v trestním řízení.
4. Taktika obhajoby
Taktikou obhajoby můžeme rozumět uvážené využití všech zákonem připuštěných prostředků a pravidly povolání nezakázaných způsobů obhajoby, směřující k hájení, prosazení a zabezpečení zájmů klienta.5
Primárně lze rozlišit dvě různé situace. V prvním případě je trestní řízení
důsledkem profesionálního selhání, které, bohužel, má za následek škodu na lidském zdraví či životě. Druhým případem jsou mnohdy až šikanózní trestní
oznámení podávaná ze strany pacientů, případně jejich příbuzných tehdy, když
nejsou spokojeni s léčbou či jejími výsledky. I podle toho, do které skupiny konkrétní případ spadá, bude třeba vést obhajobu.
Nedílnou součástí obhajoby zdravotnického pracovníka by však v každém
případě měla být vysoká odbornost obhájce nejen v oblasti práva, ale i medicíny,
a znalost specifik dotčené trestné činnosti. Ta by se měla projevit v kvalifikovanosti zpracovávaných podání v trestním řízení činěných za klienta; důkladně
vypracovaná by měla být zejména stížnost proti zahájení trestního stíhání.
3 Výkladové stanovisko NSZ č. 9/2004 ze dne 14. 10. 2004.
4 JELÍNEK, Jiří; UHLÍŘOVÁ, Marta. Obhájce v trestním řízení. s. 142.
5 ŠEVČÍK, Vlastimil. Taktika obhajoby. Bulletin advokacie, 2001, č. 9. s. 54.
162
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
V ní je vhodné zaměřit se zejména na náležitosti usnesení o zahájení trestního stíhání z hlediska popisu skutku, neboť z něj musí být zřejmé, které konkrétní
skutkové okolnosti naplňující znaky trestného činu kladeného zdravotnickému
pracovníkovi za vinu. Musí být zahrnuty všechny podstatné znaky včetně subjektivní stránky a příčinné souvislosti mezi jednáním obviněného a vzniklým
následkem. Nejasné, neúplné a nekonkrétní informace obsažené v usnesení
o zahájení trestního stíhání představují porušení práva obviněného na řádný
a zákonný proces a také nepoužitelnost valné většiny po zahájení trestního stíhání provedených důkazů.6 Jak níže rozvedu, zejména otázky zavinění a příčinné
souvislosti jsou u trestných činů souvisejících s poskytování zdravotnické péče
zvláště ožehavé.
Samozřejmostí je účast při úkonech trestního řízení. Je třeba náležitě se připravit na výslechy klienta i svědků. Neznalost odborných otázek může být využita v neprospěch obviněného. Je třeba umět vhodně a včasně reagovat na tvrzené
skutečnosti, neboť lékařské zákroky a jejich příprava jsou zpravidla prováděny
v přítomnosti malého množství lidí, před soudem tedy často dochází k důkazním
situacím tvrzení proti tvrzení, přičemž jediní svědkové jsou členové personálu
a jejich nestrannost je sporná.7 Proto je vhodné si již před konáním prvních
výslechů, kterých se bude obhájce účastnit, udělat s pomocí klienta představu,
jakým směrem se mohou výpovědi konkrétních svědků ubírat.
Z hlediska taktiky obhajoby bude jistě připadat v úvahu využití práva obviněného nevypovídat, a to minimálně v přípravném řízení. Případné využití této
taktiky však bude nutné zvážit přísně individuálně, neboť skutečnosti, které
obviněný v přípravném řízení sdělí, mohou být pokladem pro posun v prověřování, resp. vyšetřováním směrem k odložení věci nebo k zastavení trestního stíhání. Zde je třeba poukázat na skutečnost, že zdravotnický pracovník je v rámci
realizace svého práva na obhajobu oprávněn vypovídat i o skutečnostech, které
jsou předmětem povinné mlčenlivosti, resp. lékařského tajemství.8
K dalším z činností v rámci obhajoby zdravotnického pracovníka pak bude
mnohdy i opatřování znaleckých posudků z příslušných medicínských oborů. Ty
budou sloužit k objasnění skutkových okolností, ale i k efektivnímu zpochybnění
nepříznivých znaleckých posudků. Je nezbytné vhodně zvolit odbornost znalce a kvalifikovaným způsobem mu položit otázky. V rámci prověřování nebo
vyšetřování je třeba vždy dokladovat a pojmenovat metodu léčení, která byla
aplikována u konkrétního případu, což se v praxi neděje, neboť orgány činné
v trestním řízení se na to neptají a znalci ji ve svých posudcích neuvádějí. Tím
může dojít ke značnému zúžení manévrovacího prostoru k obhajobě zdravotnic6 Podrobně: VÁVRA, Libor. Náležitosti usnesení o zahájení trestního stíhání z pohledu řádné
ho popisu skutku.
7 CÍSAŘOVÁ, Dagmar; SOVOVÁ, Olga. Trestní právo a zdravotnictví. 2. vydání. s. 87.
8 Usnesení Krajského soudu v Ostravě ze dne 15. 12. 1999 sp. zn. 2 To 1118/1998 publikované ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek NS pod č. 24/2000.
163
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
kého pracovníka, že o hrozícím nebezpečí nevěděl nebo ani vědět nemohl, což
bývá nejčastějším argumentem pro obhajobu.9
5. Hmotněprávní aspekty
Podstatným znakem vymezené trestné činnosti je skutečnost, že se jedná
o trestné činy spáchané z nedbalosti. Prokázat lékaři či jinému zdravotnickému pracovníkovi, že jednal nedbale, nebo že dokonce při svém postupu porušil
důležitou povinnost, tedy že nepostupoval tzv. lege artis, je v takových případech
stěžejní, a zároveň nejkomplikovanější, což zároveň vytváří prostor pro jeho
obhajobu. Nelze totiž přehlédnout působení vnějších vlivů, nepředvídatelnost
a proměnlivost zdravotního stavu poškozeného, nemožnost okamžitého rozpoznání pravých příčiny poruchy zdraví a mnoho dalších faktorů, které ovlivňují
rozhodování lékaře, resp. zdravotnického pracovníka, jakož i zdravotní stav jeho
pacienta. Prostor pro obhajobu vzniká nejen při zpochybňování nedbalostního
zavinění, ale i v případě příčinné souvislosti, která může být, a často v obdobných případech skutečně je, přerušena. Obhájce rovněž může poukázat na některou z okolností vylučujících protiprávnost, zejména na krajní nouzi a přípustné
riziko.
U úmyslných trestných činů se pak nabízí postavení obhajoby na tom, že
není splněna podmínka úmyslného zavinění, a to ani ve formě úmyslu nepřímého, včetně nově zavedené jeho formy na bázi smíření [§ 15 odst. 1 písm. b), odst.
2 trestního zákoníku], tu a tam orgány činnými v trestním řízení přehlížené, což
může být ve prospěch klienta.
Při posuzování trestné činnosti ve zdravotnictví je rovněž třeba poukázat
na problematiku subsidiarity trestní represe.10 Jak je naznačeno již v úvodu, ve
sféře zdravotnictví přichází v úvahu odpovědnost podle jiných právních odvětví, zejména pak práva občanského (ochrana osobnosti, odpovědnost za škodu),
pracovního, správního, popřípadě disciplinární odpovědnost.
Podle některých autorů přináší nová koncepce trestního zákoníku široké
argumentační pole pro obhajobu zdravotnických pracovníků. Nepůjde totiž
jenom o námitky nedostatku společenské škodlivosti, ale především o akcentaci
toho, že postačí uplatnění odpovědnosti podle jiného právního předpisu.11
K hojně diskutované problematice subsidiarity trestní represe, pojmu společenské škodlivosti a aplikace principu ultima ratio zaujalo na počátku letošního
roku stanovisko trestní kolegium Nejvyššího soudu. Podle něj je společenskou
9 HRIB. Nikolaj. Kriminalistika a zdravotnictví. s. 118-119.
10 Z pohledu státního zastupitelství a soudů srov. výkladové stanovisko Nejvyššího státního
zástupce č. 5/2011 a dále citované stanovisko trestního kolegia Nejvyššího soudu k dané
problematice.
11 TĚŠINOVÁ, Jolana; ŽĎÁREK, Roman a Radek POLICAR. Medicínské právo. s. 351.
164
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
škodlivost třeba zvažovat v konkrétním posuzovaném případě u každého méně
závažného trestného činu, u něhož je nutné ji zhodnotit s ohledem na intenzitu
naplnění kritérií vymezených v § 39 odst. 2 trestního zákoníku, a to ve vztahu
ke všem znakům skutkové podstaty trestného činu a dalším okolnostem případu.12
V tomto směru pak bude oblast trestní odpovědnosti v medicíně typickou
sférou, v níž bude přicházet v úvahu závěr, že sice po formální stránce by byly
jinak naplněny znaky trestného činu, ale s ohledem na ustanovení § 12 odst. 2
trestního zákoníku, nejde po zhodnocení o případ natolik společensky škodlivý,
a proto postačí uplatnění odpovědnosti podle jiných právních předpisů.13
I když tedy v konkrétní věci dojde k porušení povinnosti toho, kdo zdravotní
péči osobně poskytuje, musí orgány činné v trestním řízení hodnotit „stupeň“
tohoto porušení a v rámci takového hodnocení také zvažovat, zda odpovědnost
podle jiných právních předpisů je dostačující. Zásadní je intenzita a způsob zásahu do právem chráněné hodnoty nebo zájmu v závislosti na hodnocení konkrétních skutkových okolností.14
Tato zásada se uplatní i u některých úmyslných trestných činů, jak upozornil např. Ondřej Múka v souvislosti s posuzováním trestnosti přečinu padělání
a vystavení nepravdivé lékařské zprávy, posudku a nálezu podle § 350 odst. 1
trestního zákoníku. Prostor pro uplatnění subisidiarity trestní represe lze nalézt
zejména tehdy, když lékař vydá nepravdivou či zkreslenou lékařskou zprávu
v rámci jakési kamarádské výpomoci příbuznému či známému, nikoli tehdy,
chce-li z takového jednání profitovat sám.15 Dodávám, že v takovém případě
je možné navrhovat rovněž fakultativní zastavení trestního stíhání podle § 172
odst. 2 písm. b) trestního řádu, byl-li lékař již kázeňsky potrestán.
6. Závěr
Trestná činnost ve zdravotnictví netvoří nikterak zásadní podíl na stávající
kriminalitě. Přesto si její specifika vyžadují specializaci nejen na straně orgánů
činných v trestním řízení, ale i na straně obhajoby tak, aby byla zajištěna účinná
a odborná ochrana práv zdravotníků, vůči nimž je vedeno trestní řízení.
Na činnost lékařů je potřeba vždy nahlížet z pohledu presumpce neviny.
Prostředky trestního práva by vůči zdravotnickým pracovníkům měly být podle
mého názoru uplatněny pouze tehdy, dojde-li k zjevnému porušení jejich povin12 Stanovisko trestního kolegia Nejvyššího soudu ze dne 30. 1. 2013 sp. zn. Tpjn 301/2012.
13 RŮŽIČKA, Miroslav. K formálnímu pojetí trestného činu s materiálním korektivem u trest
ných činů v oblasti zdravotnictví. Zdravotnictví a právo, 2011, č. 11, s. 19.
14 Srov. CIBULKA, Karel. O některých otázkách trestního postihu ve zdravotnictví. Trestněprávní revue, 2010, č. 3. s. 70.
15 MÚKA, Ondřej. Padělání a vystavení nepravdivé lékařské zprávy, posudku a nálezu. Zdravotnictví a právo, 2011, č. 7-8, s. 22.
165
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
ností, které má za následek porušení nebo ohrožení zájmů chráněných trestním
zákonem. V opačném případě jde o přepínání trestné represe, které nelze označit
za souladné se zásadami, na nichž Česká republika stojí jakožto demokratický
právní stát. Nelze totiž přehlédnout nepochybnou společenskou prospěšnost
samotného výkonu zdravotnického povolání, jakož i na zvýšenou míru rizika,
která je oblasti zdravotnictví imanentní.
166
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2.
Pokyny pro autory a podmínky přijetí rukopisů
•
•
•
•
•
•
Vydavatel přijímá dosud nevydané příspěvky prostřednictvím redakce
ve dvou výtiscích a na CD / DVD, popř. elektronickou poštou.
Příspěvek je nutno zpracovat v textovém procesoru MS WORD (přípona *.doc, nebo *.docx) nebo kompatibilním a v datové podobě jej doručit
na emailovou nebo poštovní adresu redakce AIO.
Každý příspěvek musí být odevzdán ve formě požadované redakcí (podle
následujícího vzoru).
Každý příspěvek prochází recenzním řízením.
Redakce si vyhrazuje právo odmítnout bez další výzvy publikaci příspěvku, který nesplňuje požadavky na formu nebo nebude lektorem doporučen
k publikování.
O nutnosti provedení autorské korektury rozhoduje redakce. Když redakce
rozhodne, že autorská korektura není potřebná, nemá autor právo požadovat její provedení.
Instructions for the Authors and Publishig Conditions
•
•
•
•
•
The publisher accepts only contributions not yet published that must be sent
in two printed copies and on CD/DVD/or through electronic e-mail.
Contributions must be submitted in the form required by the editors (see
form below). Especially the contributions must be processed in Microsoft
Word (*.doc or *.docx filetypes) or a compatible data format and must be
sent to the email or mailing address of the editors of AIO.
Each contribution is peer-reviewed.
Editors reserve the right to refuse any contribution which does not comply
with the requirements of form and content or which will be assessed as not
suitable for publishing by the reviewer.
The editors reserve the right to decide on the need of author’s corrections.
If the editor’s office finds there is no necessity of author’s corrections, the
author is not authorized to require it.
Adresa redakce | Address of editor’s office: Univerzita Palackého v Olomouci,
Právnická fakulta, redakce Acta iuridica olomucensia, tř. 17. listopadu 8, 771 11
Olomouc, Česká republika. Email: [email protected]. tel.: +420 585 637 635,
fax: +420 585 637 506.
167
AIO, 2013, Vol. 8, No. 2
Požadovaná forma příspěvku
Název článku (česky nebo slovensky)
Název článku (anglicky)
Jméno autora(ů)
Klíčová slova (česky nebo slovensky, maximálně 15 slov)
Abstrakt (česky nebo slovensky, maximálně 50 slov)
Keywords (anglicky, maximálně 15 slov)
Summary (anglicky, maximálně 50 slov)
Text příspěvku (vhodně členěný na jednotlivé odstavce. Každý odstavec na
novém řádku. Pro poznámky pod čarou použít automatickou funkci. (Vložit/
Poznámka pod čarou). Citace podle obvyklé formy. Podle rozsahu a zaměření
bude příspěvek zařazen do příslušné sekce časopisu.)
Jméno autora(ů) + tituly
Působiště autora
Email
Required form of the paper
Title
Name of the Author(s)
Keywords (English, maximum 15 words)
Summary (English, maximum 50 words)
Text of paper (it should be properly divided into separate paragraphs; each
paragraph starting in a new line. For footnotes, please, use the automatic function – Insert / Footnote. All notes should be numbered automatically. Quote
according to the usual form)
Name of autor(s) + academic titles
Home institution
Email
168

Acta Iuridica Olomucensia

Transkript

Podobné dokumenty

CAFIN startuje svoji činnost

Curriculum vitae - John A. Gealfow

Standardní Microsoft Dynamics AX – BOX řešení