Koren(i)e kultúry 1. - Filozofická fakulta Univerzita Mateja Bela v
Transkript
Koren(i)e kultúry 1. - Filozofická fakulta Univerzita Mateja Bela v
Zborník vedeckých štúdií je výstupom medzinárodnej vedeckej konferencie Koren(i)e kultúry 1, ktorú organizovala Katedra európskych kultúrnych štúdií Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Redakčná rada: prof. Gilles Rouet, DrSc. prof. Genovaité Kačiuškiené, DrSc. Zostavovatelia: PaedDr. Helena Bálintová, PhD. PaedDr. Janka Pálková Recenzenti: prof. Gilles Rouet, DrSc. prof. Genovaité Kačiuškiené, DrSc doc. Mgr. Jaromír Krško, PhD., mim.prof. Fakulta humanitných vied UMB Banská Bystrica ISBN 978-80-8083-982-6 2 PREDHOVOR Medzinárodná vedecká konferencia Koren(i)e kultúry 1. ostala svojim obsahovým zameraním verná názvu, ktorý implikuje snahu hľadať a nachádzať korene kultúr, a zároveň jej obsah je možné modifikovať korením, ktorým je rozmanitosť, jedinečnosť, multidimenzionálnosť, emocionálnosť. Konferencia reflektuje tohoročné posolstvo Európskej komisie boja proti chudobe a sociálnej exklúzii. Predkladaný zborník vedeckých štúdií demonštruje zámer zostavovateliek prezentovať a konfrontovať teoretické a teoreticko-praktické aspekty spoločnej výzvy pre Európsku úniu, ktorá spočíva vo zvyšovaní informovanosti o príčinách a následkoch chudoby, v odstraňovaní stereotypov a predsudkov o chudobe a sociálnom vylúčení, ako aj v propagácií solidarity podporou vzdelávania, znalosťou kultúr a cudzích jazykov. Nie je náhoda, že uvedený zborník sa vydáva pri príležitosti 5. výročia založenia a etablovania proeurópsky a prokultúrne orientovaného študijného programu Európske kultúrne štúdiá, ktorý sa realizuje na Katedre európskych kultúrnych štúdií Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Katedra Európskych kultúrnych štúdií poskytuje poznatky študentom všetkých troch stupňov vysokoškolského vzdelania so zameraním na umeleckú a neumeleckú kultúru európskych krajín. Na záver si dovoľujeme formulovať želanie, aby sa zborník vedeckých štúdií stal inšpiračným zdrojom informácií pre všetkých, ktorým sa dostane do rúk. S úctou k čitateľom Zostavovateľky HB & JP 3 OBSAH Kultúra tlačených médií ............................................................................................................................... 7 PaedDr. Silvia Antolová Korene ruskej kultúrnej identity v diachrónnom aspekte ....................................................................... 10 PaedDr. Helena Bálintová, PhD. Emmplyers´ attitude towards the integrations of the disabled into the labour market ................................................................................................................................ 15 Prof. Dr. Ingrida Baranauskienė Assoc. Prof. Dr. Liuda Radzevičienė Vytautas Pokštas Aistė Valaikienė Vocational rehabilitation specialists in disabled persons´integration into labour market ……………………………………………………………………..…...……………. 27 Prof. Dr. Ingrida Baranauskienė Assoc. Prof. Dr. Liuda Radzevičienė Vytautas Pokštas Aistė Valaikienė Cudzie jazyky ako nástroj boja proti chudobe a sociálnej exklúzii ....................................................... 37 Mgr. Jaroslav Bič Mgr. Kristína Bocková Proces globalizace a vztah jazyka a kultury ……………………………………………………………. 43 PhDr. Hanne-Lore Bobáková, PhD. Problémy chudoby a sociální exkluze v Evropě ....................................................................................... 47 Ing. Jiří Dušek Development of an ´evidence based´ teacher´s activity teaching students with emotional and behavioural difficulties ………………………………...………………………….. 52 Renata Geležinienė, PhD. Umění v kontaktu se svými kořeny ........................................................................................................... 65 Mgr. Jitka Géringová, PhD. Hospodárska etika ako prevencia a riešenie chudoby ............................................................................ 71 PaedDr. Terézia Horná Konflikt prírody a kultúry na podklade súčasnej evolučnej ontológie ................................................. 77 Mgr. Renáta Kišoňová, PhD. Historické faktory sociálneho a kultúrneho vývoja Rómov do konca 18. storočia .................................................................................................................................. 84 prof. PaedDr. Vojtech Korim, CSc. Kultúrno-andragogické koren(i)e slovenskej kultúry ............................................................................ 88 doc. PaedDr. Miroslav Krystoň, CSc. Význam záujmového vzdelávania dospelých v súčasnej spoločnosti .................................................... 97 Mgr. Veronika Kupcová 4 Sociálna exklúzia a pokrok z historického hľadiska ............................................................................ 106 Mgr. Jarmila Kušnieriková Sociálno-ekonomické dimenzie chudoby a sociálneho vylúčenia v slovenskej spoločnosti ........................................................................................................................... 113 Ing. Erika Ľapinová Mgr. Katarína Jakab, PhD. Koren(i)e slovenskej kultúrnej identity v kontexte sociálnej exklúzie ............................................... 124 PaedDr. Janka Pálková Architektura jako archeologie vzpomínky ………………………………………………………….... 129 Phdr. Tomáš Pavlíček, PhD. Prostředky v rozšiřování "zorného pole" vnímaní kultury a jejích diferenciací .................................................................................................................................. 136 Mgr. Hana Pejčochová Mgr. Jitka Kratochvílová Médiá a kultúrne dedičstvo .................................................................................................................... 145 PhDr. Slavka Pitoňáková Professional integration of mentally ill adults: viewpoint of society .................................................. 149 Professor Liuda Radzevičienė Professor Ingrida Baranauskiene Asociate Professor Adolfas Juodraitis La Pauvreté et l´exclusion sociale en Europe: concepts et politiques ................................................. 156 Prof. Gilles Rouet, DrSc. Spoločenské procesy a multikultúra v podmienkach východného Slovenska ................................... 165 doc. PhDr. Andrej Sičak, CSc. Jazyk ako kód sociokultúry .................................................................................................................... 171 Prof. PhDr. Jozef Sipko, PhD Reflexia príčin chudoby na Slovensku (vývoj predstáv o príčinách chudoby v slovenskej verejnosti) ........................................................................................................... 181 Mgr. Katarína Strapcová Mgr. Roman Džambazovič, PhD. Chudoba a kultúra v kontexte činnosti Rádu maltézsky rytierov ..................................................... 194 Mgr. Petra Strnádová Mgr. Dagmar Škvareninová Pecularities of solutions of complicated tasks in the aspect of developing social skills ....................................................................................................................... 199 Laima Tomėnienė Hudobná synkréza: sociálno-kultúrny fenomén .................................................................................. 208 Mgr. František Turák, CSc. Vizuální gramotnost jako prostředek pro orientaci a klasifikaci projevů soudobé výtvarné kultury ........................................................................................................ 214 Mgr. Kateřina Vlasáková 5 VARIA ..................................................................................................................................................... 221 СИТУАЦИЯ “ИЗВИНЕНИЕ» В СОВРЕМЕННОМ РУССКОМ ЯЗЫКЕ И В РУССКОЙ ХУДОЖЕСТВЕННОЙ ЛИТЕРАТУРЕ: НАЦИОНАЛЬНАЯ СПЕЦИФИКА ............................................................................................................................................ 222 Тамара Михальчук Наталья Михальчук Ciociaria, a fertile land of culture ……………………………………………………………...…….. 229 Prof. Genovaitė Kačiuškienė, DrSc. Porfirio Grazioli 6 KULTÚRA TLAČENÝCH MÉDIÍ Silvia Antolová, SR Katedra mediamatiky a kultúrneho dedičstva, Fakulta prírodných vied, Žilinská univerzita v Žiline, SR Abstrakt Príspevok poukazuje na dizajn novín a časopisov, ktoré ovplyvňujú kultúru každej spoločnosti. Zaoberá sa zásadami tvorby, súčasnými trendmi novinového dizajnu vo svete a redizajnom vybraných novín. Dizajn a grafika neslúžia iba ako dekorácie, ale odovzdávajú a prijímajú informácie. Tak prispievajú k zvyšovaniu vzdelanosti a rozširovaniu kultúrnych obzorov. Abstract The article shows the design of newspapers and magazines, which affect the culture of each society. It deals with the principles of design, current trends in the world of newspaper design and redesign of selected newspapers. Design and graphics are not only as decorations, but transmit and receive information. It is increasing the spread of education and cultural horizons. Úvod Ľudia čítajú noviny a časopisy každý deň, preto majú veľmi významný kultúrny a spoločenský vplyv na spoločnosť. Grafická úprava novín je teda jedna z najdôležitejších oblastí grafického dizajnu. Ide predovšetkým o pomoc čitateľovi pri orientácii v obrovskom množstve informácií, pretože zo záverov výskumov vyplýva, že nájsť v novinách konkrétnu informáciu je pomerne zdĺhavý a náročný proces. Novinárske remeslo je samozrejmosťou. Úloha grafika je, aby sa jednotlivé tituly navzájom nepodobali, pretože práca s formátom, titulnou stranou, textom, fotografiami, ilustráciami a voľným priestorom má svoje zabehnuté trendy. Hrozí teda nebezpečenstvo, že všetky tituly budú vyzerať podobne a čitateľ ich nedokáže od seba odlíšiť. Nejde iba o tlačenú verziu novín a časopisov, ale aj o previazanosť s internetom, prílohy a aj vlastnú obsahovú časť. Starý obsah s novým vzhľadom nestačí. Na to aby sa dosiahla jasná a prehľadná štruktúra treba definovať titulok, podtitulok, perex, odvolávky atď. a až potom nasleduje samotný text. Obsah predurčuje formu tlačených médií, a ak chýba zmysluplná koncepcia a jednoznačná profilácia, nemôže byť ani zmysluplný layout či redizajn a nedôjde ani k výraznejšiemu budovaniu imidžu. 1 Nové pravidlá novinového dizajnu Noviny sú živý organizmus a grafik by mal dokázať vytvoriť vzhľadovú kontinuitu prehľadnosť a čistotu. Mal by svojim dizajnom osloviť širokú vrstvu čitateľov, splniť ich nároky, vychovávať a rozširovať ich kultúrno-spoločenský rozhľad. Novinový dizajn je súčasťou neutíchajúceho výrobného procesu, produkujúceho každý deň výsledok, ktorý by mal byť vždy iný a dokázal vymedzovať pozíciu periodika v rámci trhu. Dizajn nie je jediným faktorom, ktorý určuje čitateľnosť novín. Je ale nedeliteľnou súčasťou charakteru novín v perfektnej harmónii so žurnalistikou. S príchodom internetu sa pozícia novín zmenila a je nutné definovať nové pravidlá na udržanie svojej funkcie. Nastala doba, keď sú tlačené médiá nútené konkurovať správam na internete. Pre prosperitu novín je teda nevyhnutné si uvedomiť, že základom úspechu v dnešnom globálnom svete je kvalitná vizuálna žurnalistika. Znamená to komplexné prepojenie slova a obrazu. Fotografie, grafika a dizajn by nemali slúžiť iba ako dekorácia ale ich úlohou je aj predávanie informácií. Iba aktívne prepojenie a komunikácia dizajnéra s redaktorom dokáže vytvoriť hodnotný produkt. 7 Prvým pravidlom je realistické ponímanie internetu, ktorý poskytuje nový spôsob publikovania, a tiež demokratizáciu publikovania. V súčasnosti sa k nemu môže dostať každý vďaka nástrojom, ako blogy, email a pod. Ďalšie nové pravidlo pre noviny hovorí o ignorácii lojálnych čitateľov. Cieľom sú čitatelia, ktorí si noviny kupujú, ale nepredplatili si ich. Nie je dobré vydávať iba novinky, ktoré sú aktuálne na webe, ktorý je najrýchlejšou platformou. Tlačená verzia má publikovať články v širších súvislostiach a kontexte. Znížiť cenu, by malo byť pravidlom, ak chceme prilákať viac čitateľov a tým aj zadávateľov reklamy. Nastal čas na investíciu do rozvoja, do ľudí, produktov a reklamy. Zvýšenie ceny z online inzercie sa dá dosiahnuť, ak sa inzerentom poskytne atraktívne prostredie pre ich reklamu. Pravidlom by mala byť propagácia novín aj v iných médiách, ako je napríklad televízia, rozhlas atď. Použiť na propagáciu iba vlastné noviny je veľmi málo. 2 Trendy novinového dizajnu Najnovšie trendy v dizajne novín a ich vývoj sleduje aj porota pri vyhlasovaní európskych cien za novinový dizajn. Či ide o lokálne médium, alebo známy denník, vždy musí byť kvalita tém, inovatívnosť a kreativita. Prvá strana novín by mala byť najatraktívnejšia, najfarebnejšia a mala by obsahovať veľkú farebnú fotografiu. Trendom je zmenšovanie formátu a ubúdanie textu. Zväčšujú sa titulky a pribúdajú menšie plochy s krátkymi odkazmi na vnútorný obsah, čo nadväzuje na princíp odkazov na webe. Vývoj tlačiarenských technológií umožňuje, aby tlač bola plnofarebná. Čitateľ má uľahčenú orientáciu vďaka farebným linkám, plochám či textom. Používajú sa farby, ktoré boli predtým skôr výsadou obrazov, napríklad svetlo hnedé, zelené a šedé v kombinácii so sýto vínovými a žiarivo červenými. Práca s fotografiou sa stále vyvíja a nie všade je využitý jej obrovský potenciál. Trendové sú fotografie väčších rozmerov v menšom počte na jednej strane. Môže sa využiť ako hlavný nositeľ príbehu. Obrázky sú starostlivo orámované alebo citlivo orezané. Trendom budúcnosti je zameranie na inovatívne články, série a prílohy. Budúcnosť napovedá, že čitatelia budú mať stále väčšie možnosti ovplyvnenia novín, ktoré čítajú. Modernými sa stávajú vizualizácie, ako jednoduché grafy, nákresy, mapy, ktoré dokážu na malom priestore sprostredkovať veľké množstvo informácií. Informačná grafika a boxy sú štvrtou najzaujímavejšou informáciu na stránke a pomáhajú lepšie štruktúrovať text, ich využitie je čoraz dôležitejšie. Prezentujú sa čoraz priateľskejšie k používateľom. Stále častejšie sa ako príloha novín objavujú magazíny na rôzne témy, zmenšenie ich formátu a uvoľnená grafika sú príčinou, že noviny sa čoraz viac začínajú podobať časopisom. Dnes sa hovorí už skôr o „novino-časopise“, čo je akýsi kríženec správ a názorov. Už od roku 2003 sa čoraz viac rozširuje formát tabloid (215 mm x 280 mm) alebo o trochu väčší berliner (215 mm x 470 mm). Predovšetkým v Rakúsku a škandinávskych krajinách sa teší obľube a rozširuje sa do celej Európy. Každý štát má však aj svoje špecifiká. Škandinávske krajiny preferujú čistotu a prehľadnosť, Španieli sa neboja experimentov a nemecky hovoriace krajiny sa sústreďujú skôr na obsah a koncept. V Anglicku sú noviny orientované na čitateľov a skôr tradičné. 3 Redizajn periodika The Guardian Situácia na trhu sa komplikuje vďaka rastúcej konkurencii a redizajn novín The Guardian je príkladom reakcie na zmenšujúci sa podiel na trhu. V roku 1988 sa David Hillman z Pentagramu zaslúžil o dramatickú zmenu dizajnu a vytvoril silnú základňu na ďalšie roky Jeho štýl vydržal takmer bez zmien až do roku 2005 a zakrátko po jeho vzniku bol kopírovaný po celom svete. Hillman použil osemstĺpcovú sadzbu a Helvetiku Bold na titulky. V roku 2005 sa formát zmenšil na berliner, Helvetika už nie je moderná a počet stĺpcov sa zredukoval na päť, pribudlo niekoľko príloh. Pretrval však duch inovatívneho, elegantného a graficky hravého periodika. 8 3 Záver Novinový dizajn slúži k prilákaniu pozornosti čitateľa aj inzerenta. Svet sa mení, a tak musia nastať nevyhnutné zmeny aj vo svete dizajnu novín. Diktát trendov môže spôsobiť, že noviny s podobným zameraním budú vyzerať veľmi podobne. Úspešné noviny často slúžia ako vzor pre menej úspešné. Je teda dôležité poznať trendy, no treba predovšetkým kráčať vlastnou cestou k úspechu. Literatúra C. PARKER, R.: Profesionální design v reklamě. Brno: SoftPress, 2000. ISBN 80-902824-0-7 HRYCH, P., NAVRÁTIL, A.: Ondřej Zámiš. In: Font, 2009, č. 104, s. 4 - 7 ZÁMIŠ, O.: Trendy novinového designu ve světě. In: Font, 2009, č. 104, s. 24 - 27 Adresa autora: PaedDr. Silvia Antolová KMKD FPV Žilinská univerzita Univerzitná 8215/1 010 26 Žilina e-mail: [email protected] 9 KORENE RUSKEJ KULTÚRNEJ IDENTITY V DIACHRÓNNOM ASPEKTE Helena Bálintová, SR Katedra európskych kultúrnych štúdií, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, SR Abstrakt Autorka článku sa venuje problematike ruskej kultúrnej identity z historického hľadiska, berúc do úvahy spoločenské, hospodárske a mocenské aspekty, ktoré odrážajú to, čo sa v ruských análoch zvykne označovať ako ruská duša. V texte sa zameriavame na tie atribúty, ktoré ju definujú, formujú, orientujú a utvárajú. Abstract The author of this article deals with the topic of Russian cultural identity from the historical point of view, regarding the social, economic, and power-related aspects, which reflect what is usually called the "Russian soul" in Russian documents. The text is concentrated on the attributes which define it, form it, create it and create its orientation. Koncept identity vstúpil do terminológie kulturálnych štúdii v 90-tych rokoch minulého storočia. Uvedený termín vystihuje kultúrne stereotypy ľudí konkrétnej skupiny, s ktorými sa jednotlivec identifikuje, pričom identifikácia zahrňuje procesy popisu, pomenovania a triedenia. Sú to kategórie, ktoré patria do úrovne stotožnenia sa. Naproti tomu identita pracuje s fenoménom nielen totožnosti, ale aj odlišnosti v zmysle spoločenskom i osobnom. Slovník kultúrnych štúdií (2006) konštatuje, že "...identity majú diskurzívno-performatívny charakter. Identitu možno najpresnejšie popísať ako diskurzívnu praktiku, ktorá to, čo pomenúva, súčasne aj produkuje, a to s pomocou odkazov na normy, či konvencie a ich opakovanie. Kultúrna skúsenosť pripúšťa, že každý má svoju osobnú pravdivú identitu, ktorá človeka definuje, a ktorú dôverne pozná, chápe sa ako univerzálna a nadčasová podstata, prejavuje sa osobným vkusom, presvedčením, postojom a životným štýlom. Nie je to však jav konštantný, ale utváraný a modifikovaný v procese, predovšetkým pod vplyvom podobnosti a rozdielnosti. V odborných kruhoch sa často pertraktuje aj termín kultúrnej civilizácie, ktorý zahŕňa kultúrnu, náboženskú, etnickú identitu, majúc na mysli širšiu kultúrnu a historickú identitu. Slávny francúzsky generál Charles de Gaulle sa v súvislosti s potrebou znovuzjednotenia rozdelenej Európy použil výraz, že Európa siaha od "Atlantiku po Ural". Tým sledoval posilnenie myšlienky spolupráce s bývalým Sovietskym zväzom. Sovietsky zväz však nekončil na Urale, a ani dnešná Európa nekončí na hraniciach Schengenského priestoru. Švédsky dôstojník a geograf Philip Johan von Strahlenberg, poverený ruským imperátorom Petrom 1. vyznačil na svojej vlastnoručne zhotovenej mape prirodzenú hranicu medzi Európu a Áziou, ktorú tvorí pomerne nízky pás Uralských hôr. Keďže to bolo želanie panovníka veľkej Rusi, uznali túto "oficiálnu" hranicu aj vtedajší učenci, a akceptuje sa dodnes. Tak, ako každý človek má mnoho identít, aj Európa má svoje vlastné špecifické znaky, ktorými sa líši od ostatných kultúr a civilizácii. Je to predovšetkým antická filozofia, kresťanské náboženstvo, oscilovanie medzi liberalizmom, pochádzajúcim z gréckej filozofie a náboženskými ideami, zásada vlády zákona pred zásadou rozhodovania toho, kto má vyššiu moc, subsidiarita, demokracia, pestrosť jazykov, solidarita, spoločné znaky dejín a kultúry a i. 10 Rusko je rozlohou väčšie, než celá EÚ a USA dohromady, preto je veľmi dôležitým strategickým partnerom. Takýto status mu dávajú nielen obrovské zásoby ropy a plynu, ale aj počet obyvateľov a obrovská rozloha. Od začiatku 18. storočia boli pobaltské republiky súčasťou štátu, ktorý tvoril 1/6 sveta. Proces osamostatnenia sa dovŕšil až v auguste 1991, kedy tieto republiky dosiahli svojím úsilím samostatnosť, a už r. 2004 sa stali členmi EÚ. Zvláštne postavenie v tomto priestore má katolícka Ukrajina, ktorá je historicky, kultúrne i politicky bližšie k EÚ, než k Rusku. Takýto status však nie je homogénny. Východ Ukrajiny silnejšie ašpiruje k prorusky orientovanej politike, ruský jazyk je dokonca viac používaný ako ukrajinský. Nie sú vyriešené mnohé ďalšie otázky, týkajúce sa energetiky, bezpečnosti, spravodlivosti, dopravy atď. Aj preto sa s Ukrajinou v najbližších rokoch nepočíta, ako o kandidátovi do EÚ. Ako bývalý satelit Sovietskeho zväzu je tu ešte Bielorusko, ktoré, zdá sa, že v Rusku hľadá svojho prirodzeného a rovnocenného partnera, s ktorým bude vytvárať obchodné, politické i kultúrne aliancie. Aký je teda koncept kultúrnej identity Európy s Ruskom a bez neho? Ak má byť jej predpokladom pochopenie a reflexia ukotvenia v rámci špecifickej komunity, teda v rámci Európy, potom Rusko do nej určite patrí. Sme prepojení spoločnými dejinami, kultúrnymi konotáciami a slovanskou fixáciou. Pri špecifikácii identity sa zákonite vynára celý rad otázok, zodpovedanie ktorých je predpokladom nielen správnej formulácie, ale predovšetkým pochopenia podstaty termínu a javu. Každý človek má svoj mentálny alebo duševný život, v tom je zvláštnosť človeka, ako fyzickej bytosti. Čo potom tvorí identitu tejto bytosti?, odkiaľ pochádza?, kde sú jej korene?, ako súvisí identita človeka s jeho sociokultúrnym prostredím? Predpokladáme, že najsignifikantnejším faktorom utvárania osobnej identity človeka je kultúra, a človek ako komplexná bytosť funguje v interakcii s kultúrou, spoločnosťou, civilizáciou. (Višňovský, 2010) Identita môže byť výsledkom pocitov a formovania, ale môže byť pridelená vonkajším faktorom. Členstvo alebo príslušnosť k určitej skupine má vplyv, ako jedinci vidia a vnímajú seba a ako sú vnímaní inými. S identitou súvisí diverzita. Jedná sa o dva prepojené pojmy, pričom diverzita je len iná tvár identity. (Chorvát, 2007) Na konci studenej vojny nadobudla globálna politika multipolárny a multicivilizačný charakter, udialo sa viacero významných udalostí, ako bol rozpad Sovietskeho zväzu, boj o národnú identitu na tomto multikultúrnom území, odčlenili sa viaceré významné dovtedy zväzové republiky, došlo k už spomínanému významnému postaveniu Ukrajiny. A tak sa Rusko zas ocitlo rozpoltené, ako už od čias Petra I. v otázke kam patrí - k západnej civilizácii alebo k štátom eurázijskej pravoslávnej civilizácii? Už Henry Kissinger predpokladal, že medzinárodný systém 21. storočia bude tvoriť aspoň 6 hlavných mocností, medzi ktorými bude celkom iste mať významné postavenie Rusko. Európa preto musí počítať s touto krajinou, ktorej významným potenciálom je kultúra a jazyk (spolu s angličtinou, čínštinou, španielčinou, francúzštinou a arabčinou patrí medzi najviac používané jazyky, čo sa týka počtu jej užívateľov). Snahy Ruska o vlastnú identitu sa vyvíjali už od obdobia existencie Kyjevskej a Moskovskej Rusi, hoci kontakty s Európu boli veľmi obmedzené, čo bolo determinované nielen zaostalosťou Ruska, ale aj geografickou polohou jej miest, ktoré sa nachádzali vo vnútrozemí bez možnosti využitia lodnej dopravy. Rusko nebolo konfrontované s takými fenoménmi, ako rímsky katolicizmus, renesancia, reformácia, osvietenstvo, kolonizácia. Kým západná civilizácia prešla etapou spoločenského pluralizmu, vlády zákona, náboženského pluralizmu, táto skúsenosť Rusku chýbala. Ruská civilizácia, a teda aj ruská identita je produktom domáceho vplyvu - Kyjeva a Moskvy. Z cudzej civilizácie ju najviac ovplyvnila Byzancia a tatárska nadvláda. Viaceré historické anály 11 prisudzujú Petrovi I. snahy o europeizáciu a modernizáciu Ruska, v skutočnosti bola podstata európskej civilizácie Petrovi I. cudzia a nezrozumiteľná. Veci a javy posudzoval predovšetkým z hľadiska utilitárnosti a želanie, aby sa Rusko premenilo na bohatú a rozvinutú krajinu, mu bolo vzdialené, pretože to mohlo ohroziť jeho samovládu, práva a moc. Europeistické snahy prvého ruského imperátora sú aspoň podľa historika S.M.Solovjeva a neskôr aj A.Brucknera veľmi vzdialené. Cárovi išlo skôr o vytvorenie autonómnej civilizačnej ruskej sféry, čo v praxi znamenalo - ani Európa, ani Ázia, ale Rusko. Model modernizácie a europeizácie prebrala aj Katarína II. Hoci pod vplyvom európskych osvietencov píše, že sloboda je dušou všetkých vecí, v skutočnosti s myšlienkou zrušenia nevoľníctva nikdy nekoketovala. V starších literárnych zdrojoch sa tiež dozvedáme, že Peter I. stvoril telo novodobého kultúrneho Ruska a Katarína II. mu dala dušu. Toto tvrdenie prežíva dodnes, že vláda Kataríny II. bola epochou rozmachu vzdelania, kultúry a vedy v Rusku. (Švankmajer, 2004). Sympaticky znie však jej prehlásenie, že príčina všetkého zla i dobra spočíva vo vzdelanosti. V duchu tohto výroku urobila rad opatrení na zvýšenie vzdelanosti. Jej imperiálny komplex však nikdy nebol prekonaný, pretože Rusko, spoliehajúc sa na svoju mohutnosť a vitalitu, nedokázalo svoje problémy vyriešiť, len ich posunúť. V 19. storočí sa rozprúdila silná debata medzi slovanofilmi a západnikami. Nezhodli sa na tom, či sa Rusko stane úplnou súčasťou európskeho spoločenstva, alebo sa vráti na pozície pravej ruskej duše. Aj neskorší autokrati so snahou o spoločenské a hospodárske reformy si ich spájali s centralizáciou moci. Zdá sa, že v základnej otázke vlastnej identity ostáva Rusko rozpoltené, aspoň čo sa týka duality- Západ verzus slovanstvo. Veď aj hlavy dvojhlavého orla v štátnom znaku sú obrátené takto - jedna na západ, druhá na východ. Charakter každého národa je plný protirečivých a často navzájom sa vylučujúcich čŕt. Rusi sú v tomto smere ešte dôslednejší. Hovorí sa, že priemerný Rus je melancholik, ktorý dúfa v lepší zajtrajšok, ale horlivo sa pripravuje na najhoršiu situáciu. Aby sme mohli vyjadriť postoj Rusov k životu, celkom iste sa nezaobídeme bez slov - duša, clivota, osud (Želvis, 2001). Hlavne slovo duša má historickú konotáciu. (V minulosti sa nesčítavalo obyvateľstvo, ale duše, šľachticom sa za dobré skutky odmeňovali ich páni darovaním duší, boli zavedené dane z duší, atď.) "Ruská duše je stejně rozmanitá, barevná a nepochopitelná jako Rusko samotné. Skoro až asijskou duši potkáte u lidi na Dálnem východě, na Kavkaze má spíše muslimský a bojovný charakter, v Moskvě přičichla k bohatství a okázalosti, na severu k životu v jurtách a na Soloveckých ostrovech má v sobě dodnes ozvěnu vězü gulagu. Ruská duše dokáže být agresivní, mstivá, zákeřná a nerespektujíci práva jedince, zárove¨ale umí být pohostinná, nesobecká a velmi kultúrni." (Vavrouška, 2009,s.5) Clivota, až súženie je zmesou apatie, strádania a melanchólie. U Rusov má výrazne osobný charakter, možno skonštatovať, že z času na čas sa priam vyžaduje prežívať tento jedinečný pocit. Osud je vnímaný ako eklektická zmes žrebu, údelu, či predurčenosti, za ktoré sa dá ukryť akákoľvek nepriazeň, dá sa ním ospravedlniť akýkoľvek neúspech. V povedomí Rusov dôležitú úlohu má aj veľkosť východného impéria, dodáva to rešpekt a zvyšuje sebavedomie. Neustále je pertraktovaná otázka veľkého ruského priestoru. Geopolitici už na začiatku minulého storočia, a v Rusku filozofovia dokonca skôr - v 19. storočí uvažovali o pomenovaní euroázijského kontinentu a viacerí sa zhodli na termíne Eurázia, alebo dokonca Azeopa. Keď pripustíme, že na východ od Uralu žije cca 30 miliónov obyvateľov, potom zvyšok, čo je cca 120 miliónov obýva európsku časť, t.j. od Uralu na západ. Ak si predstavujeme euroázijský priestor v tomto zmysle, potom je Európa len menším územím, akýmsi poloostrovom na jeho západnej časti. Súčasný ruský politológ Vladimír Baranovský v súvislosti vzájomného 12 vzťahu Ruska a Európy povedal, že polovica Ruska je v Európe a polovica Európy je v Rusku.1 V týchto slovách treba hľadať snahu o vymedzenie nielen priestoru, ale predovšetkým identity, ktorú je potrebné niečím podoprieť, vymedziť a sformulovať. Ruská identita sa často formovala v protiklade k iným hodnotám, javom a lebo stavom. V jej prípade to bolo vymedzovanie voči Západu - v synchrónnej i diachrónnej osi, často na báze napodobňovania, pozorovania, kritizovania, pretekania. Toto vymedzovanie a fenomén veľkosti, až titanizmu sú dosť silné konštanty, s ktorými narábali mnohí vládcovia v minulosti, ale aj politici v súčasnosti. V Rusku muselo byť všetko veľké, široké a rozľahlé. Do piesní sa dostali atribúty o ogromnoj strane, o širokoj strane rodnoj, stavali sa niekoľkohektárové námestia miliónových miest, v nich viacprúdové diaľnice vedúce priamo cez mesto, boli pokusy obracania smerov tokov riek. Do slovníka po októbrovej revolúcii v r. 1917 sa dostalo slovo boľševici, odvodené od príslovky boľše, čo znamená viac, resp. veľa. Akoby malosť, resp. primeranosť negatívne siahala na sebavedomie charakteru, dôstojnosť bytia a života. Dominantnou črtou Rusov je hrdosť, a ruská veľkosť, ktorá slúži ako nástroj boja proti menejcennosti, ostáva stále v rovine historickej i spoločenskej určitým stupňom k dosiahnutiu a naplneniu tejto vlastnosti. Celkom zreteľne však vidno aj snahu o konsolidáciu v zmysle štátnom i národnom, čo môže byť predpokladom trvalého vnútorného rozvoja Rusov a ich spôsobilosti predložiť Západu alternatívu vzťahov - kultúrnych, hospodárskych, politických i spoločenských. Natalia Naročnickaja, prezidentka analytického Fondu historickej perspektívy a podpredsedníčka výboru pre medzinárodné vzťahy Štátnej dumy vo svojich prácach obhajuje tézu, podľa ktorej "budúcnosť sveta patrí konštruktívnemu zjednoteniu dedičstva Európy germánskej, románskej a slovanskej, Európy kresťanskej (latinskej) a pravoslávnej" (Naročnickaja, 2006, s.5). Publicista Dušan Kerný (2006) potvrdzuje, že jej polemika umožňuje veľmi dobre sa orientovať v mentálnom i argumentačnom prostredí znovuzrodeného a rastúceho ruského sebavedomia. Máloktorý európsky národ hľadá odpovede na budúcnosť v minulosti tak úporne, a minulosť nie je nikde aktuálnejšia, než v jeho živých politických sporoch. Svojbytnosť a vzostup Európy sa dá dosiahnuť rešpektovaním a konštruktívnym spojením historického dedičstva s tvorivým duchom a kultúrou etnických, konfesionálnych a spoločenských faktorov, zachovávajúc rozmanitosť a individuálnu špecifickosť germánskeho, románskeho, slovanského, latinského či pravoslávneho vplyvu civilizácii. Spomenutej problematike sa vo svojej štúdii o formovaní európskeho občianstva multikultúrnym vzdelávaním venuje aj J. Pálková (2009), ktorá sa prikláňa k názoru, že Európska Únia predstavuje spojivo nielen medzi jednotlivými národmi, ale aj medzi Európanmi mimo nej. Z geografického aspektu má Európa najväčšiu koncentráciu rôznych kultúr, hoci deklarujú totožnosť uznávaných hodnôt a spoločné korene. Nielen Európa, ale aj Rusko v nej ležiace, je areálom pestrosti, rozmanitosti. Preto je pojem identity dôležitý pre špecifikáciu nielen v rámci EÚ, ale v rámci celej Európy. Stotožňujeme sa s Vierou Gažovou (1997), že k základným pravidlám života v multikultúrnom areále, akým Európa je, patrí tolerancia, schopnosť žiť vedľa seba, rešpektovať inú kultúru a neprekážať jej rozvoju, pretože dôstojná ľudská koexistencia závisí do značnej miery od toho, ako sa podarí členom rôznych sociálnych skupín zaobchádzať s inakosťou a diferenciou, 1 Hnutie Euroázijstvo vzniklo v Prahe, jeho zakladateľom bol ruský emigrant Peter Savickij. Tvrdili, že Rusko viac patrí do Ázie, ako do Európy, dokonca hovorili o negatívnom európskom vplyve na Rusko. 13 nejednotnosťou a nezhodou (Remišová,1995). Prekračovanie hraníc vlastnej kultúrnej identity môže znamenať participáciu v otvorenom životnom štýle, uvedomovanie si vlastných hodnôt, ale aj kultivovanie a schopnosť empatie do iných kultúr. Literatúra: BITUŠÍKOVÁ, A. 2007. Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku. ÚVV UMB. Banská Bystrica. ISBN 978-80-8083-345-9 GAŽOVÁ, V. 1997. Aktuálnosť problematiky identity s súčasnej kultúrnej reflexii. In: Otázky žurnalistiky. HUNTINGTON, P.: 2001. Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu. Praha: Rybka Publishers. CHORVÁT, I. 2007. Diverzita, modernita, identita, multikulturalita... (Sociologický pohľad na možnosti skúmania diverzity v súčasnej spoločnosti) In: BITUŠÍKOVÁ. 2007. Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku. (Štúdie, dokumenty, materiály) Teoretické východiská k štúdiu diverzity. Banská Bystrica : Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela. 127 s. ISBN 978-80-8083-345-9. KERNÝ, D. Slovo k slovenskému vydaniu. In: NAROČNICKAJA, N. 2007. Rusko a jeho miesto vo svete. OTTOVO NAKLADATELSTVÍ,s.r.o., Praha, 207s. ISBN 978-80-7360-647-3 NAROČNICKAJA, N. 2007. Rusko a jeho miesto vo svete. OTTOVO NAKLADATELSTVÍ,s.r.o., Praha, 207s. ISBN 978-80-7360-647-3 PÁLKOVÁ, J. 2009. Formovanie európskeho občianstva multikultúrnym vzdelávaním. In: Problémy formovania európskeho občianstva. Nitra. ISBN 978-80-552-0305-8 REMIŠOVÁ, A. 1995. Tolerancia ako nenásilný spôsob komunikácie. Olomouc. In: Svobodná společnost - svobodná morálka. ŠVANKMAJER, M. a kol. 2004. Dějiny Ruska. Nakladatelství Lidové noviny. Praha. ISBN 807106-658-3 VAVROUŚKA, Petr. 2009. Ruské duše. Radioservis, Praha. ISBN 978-80-86212-05-0 VIŠŇOVSKÝ, E.2010. Ľudská prirodzenosť a kultúrna identita. Dostupné na: http://www.kvsbk.sav.sk/10rokov/visnovsky.htm ŽEĽVIS,V. 2000. Eti strannyje russkie. Egmont Rossija. Moskva http://www.kvsbk.sav.sk/10rokov/visnovsky.ht. 29.1.2010 http:/www.ct24.cz/textove-prepisy/historie-cs-eu/55361-rusko-a-evropa/ Adresa autora: PaedDr. Helena Bálintová, PhD. Katedra európskych kultúrnych štúdií Fakulta humanitných vied Univerzita Mateja Bela Tajovského 40 974 01 Banská Bystrica e-mail: [email protected] 14 EMPLOYERS‘ ATTITUDE TOWARDS THE INTEGRATION OF THE DISABLED INTO THE LABOUR MARKET Ingrida Baranauskienė, LT Liuda Radzevičienė, LT Vytautas Pokštas, LT Aistė Valaikienė, LT Šiauliai University, LT Abstract The main reason for poverty and social exclusion in Europe is the absence of work income. People with disability belong to a group of high risk which is under threat to lose jobs, to become longterm unemployed as well as to end up below the poverty. It is supposed that professional disabled persons’ vocational rehabilitation specialists may assist in the successful integration of the disabled into labour market. Employers’ attitude towards the focus and necessity for the activity of a vocational rehabilitation specialist is analysed in the current article. The research was conducted in 2009, in the course of which 100 Lithuanian employers participated in the poll. A method of questionnaire survey was applied for the collection of the empirical research data. With the help of the research it was established that employers tend to recognize the necessity for a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled. While assessing the priorities related to activity focus by the disabled persons’ vocational rehabilitation specialist, mostly emphasized are the following: objective to rehabilitate a person’s working capacity, function of information supply and ability to psychologically support a disabled person. When admitting a disabled person to work, employers first of all follow personal competence of a disabled person as well as his ability to perform his work tasks. Abstrakt Hlavným dôvodom chudoby a sociálnej exklúzie v Európe je nedostatočný pracovný príjem. V obzvlášť rizikovom postavení sú v tejto oblasti postihnuté osoby, ktoré sú v neustálom nebezpečenstve straty zamestnania. Toto nebezpečenstvo sa dá zmierniť asistenciou profesionálnych špecialistov. Tento článok skúma, aký postoj majú k týmto špecialistov zamestnávatelia, a to na základe prieskumu na vzorke 100 zamestnávateľov. Pri prijímaní postihnutej osoby do pracovného pomeru je najdôležitejšie zohľadniť osobné schopnosti osoby i jej spôsobilosť vykonávať pracovnú činnosť. Introduction The main reason for poverty and social exclusion in Lithuania is the absence of work income. People with disabilities are among the most poverty-stricken, the least educated and the least employed group of people (King, 1993). In reports and discussions on disability issues in the highest management institutions of Europe, the employment of the disabled is mentioned as one of the most urgent problems to be dealt with. A work group report dedicated to investigation of this problem clearly shows that disability bears a negative impact on the participation in labour market. The disabled make 14 % of all the persons of employable age in the European Union. The European Commission emphasizes that persons with disabilities belong to the group of a very high risk which is under threat to lose jobs or to become long-term unemployed (Jozėnaitė, 2004). Weakening of competition in labour market manifesting in for e.g. lack of labour force, create larger opportunities for the participation of the disabled in labour market, however as it is demonstrated by the situation in Lithuania, this is not sufficient for the disabled to become more valued (Baranauskienė, 2008). Requirements for employees are very high in the current labour market. It is particularly difficult for disabled persons to adapt to these high requirements since in order to compete in the open labour market the disabled are required to have a high professional qualification, to have personal 15 characteristics and general abilities appreciated in competitive labour market. Employment of a disabled person most often is the result of personal initiatives by the disabled themselves or other persons as well as the consolidation of a person with severe disability in labour market is considered as an extraordinary achievement by such person himself and also by social security system services and other mediators (Mališauskaitė, 2007). Employers have very critical point of view while employing disabled persons and ascribe a high level of incapacity to work to the latter. Scientists recognize current employers’ attitude towards the disabled as an important factor related to fluctuating level of incapacity to work (Blanck, 1998, King, 1993, Smith, 1992; cit. from Unger). Mališauskaitė (2007) indicates that employers having a possibility to select employees almost always give their priority to the sound persons and do not trust the disabled due to insufficient information about their abilities, professional competence and personal characteristics. Most of employers do not have any information about abilities of the disabled and doubt if they could perform their work tasks in a qualitative manner. Distrust of the disabled in employers is predetermined by various myths and stereotypes existing in our society. Very often difficulties related to the integration of the disabled into labour market are predetermined by ostracism by a working team. Co-workers very often have negative attitudes towards the disabled since due to lack of information and various myths they are afraid to get additional duties or responsibility. As a matter of fact, in many cases a disabled person requires assistance on his work place. Particularly it is applied to persons with mental retardation since they require a work assistant (Mališauskaitė, 2007). Baranauskienė, Ruškus (2004) also note that the disabled themselves have insufficient preparedness for their integration into labour market. They sometimes inadequately perceive and assess consequences related to their disability, have problems related to lack of self-confidence, professional motivation, relationship with working environment, etc. Giddens (2005) indicates that one of the main reasons for the unsuccessful participation of the disabled in labour market is the problem of social exclusion. Factors predetermining failures of the disabled in labour market (socially unacceptable conduct, lack of vocational preparedness and qualification, increased competition in labour market, insufficient readiness for independent life, insufficiently considered Governmental policy, negative image, fear of stigma, poor interest by employers and potential co-workers) also cause the problem of social exclusion (Baranauskienė, Ruškus, 2004). According to Ruškus, Mažeikis (2007), working capacity lost by the disabled was and still is compensated by monetary disbursements, privileges which cannot replace for a person his fullvalue social participation within the society. Peck, Kirkbride (2001) indicate that employers’ attitude towards the fact that persons with disabilities are rarely employed most likely is rather different if to compare it with the attitude of rehabilitation specialists. If an exhaustive survey of employers is conducted, it would be possible to reveal many reasons why companies do not wish to hire disabled persons. Despite this, the analysis of all these reasons would lead to such topic as “fear” although companies rather seldom admit true reasons which prevent them from hiring disabled persons. According to Peck and Kirkbride (2001), there are four types of fears which were generally established among employers when analysing employment of the disabled. They include large hiring costs, additional care and loss in productivity, long-term obstacles with such employee who is incapable to carry out all necessary work tasks as well as attitude towards a badly performed work task. 16 Colella (1996) indicates that particularly negative attitude exists with regard to persons with mental and psychical retardation. Persons with movement or other physical disabilities receive less negative assessment. Rehabilitation and employment specialists have developed an action plan with the help of which it would be possible to assess priorities for a required job along with skills, work tasks and family support (Morgan, Alexander, 2005). However, Kregel, Unger, 1993 (cit. from Morgan, Alexander) indicate that readiness of employers to admit and supply disabled persons in their firms and companies is one of the most significant factors which predetermines the final success for working capacity. According to Stiker, 1998 (cit. from Baranauskienė), large achievements in professional integration area are feasible in the event if companies agree that professionals and inclusion agents work with disabled employees on daily basis and with common efforts, namely assist them in their life and production. Therefore, it is necessary to look for advantages of the disabled and to present them to an employer. According to Neverauskienė et al. (2008), referring to foreign experience and also to experts’ opinion, one of the most efficient measures related to assistance to the disabled striving for their integration into labour market is the training of work assistant (mediator, case manager, work mediator), a specialist as well as the introduction of the services rendered by the latter. Optimisation of disabled persons’ participation in labour market is one of the most important factors reducing social exclusion and poverty and improving individuals’ life quality. When speaking about successful employment of the disabled, attitudes towards the disabled among employers and society definitely have vital significance. Due to high competition existing in labour market, requirements to employees increase on a continuous basis and therefore for the disabled it becomes more and more difficult to consolidate in labour market and especially if a person suffers from mental or psychical retardation. When generalizing optimization presumptions related to disabled persons’ participation in labour market it is presumed that disabled persons’ participation in labour market would be greatly facilitated by competitive and motivated support provided by vocational rehabilitation specialists, i.e. mediation throughout the whole period of vocational rehabilitation. Assuredly, first of all a model of mediation should conform to employers’ expectations, while eventually forming a positive attitude among employers and the society towards personal disability and skills since skills of the disabled can be successfully used at work. 1 Method With this article it is sought to ascertain employers’ attitudes towards disabled employees, to assess employers’ attitude towards focus and necessity of the activity of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist. Objective of the research comprises employers’ attitudes towards a disabled employee, focus and necessity of the activity of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist. Moreover, subject of the research was established which is the identification of focus of the activity of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist and need for the latter from employers’ viewpoint. Theoretical and practical problem formulation allowed raising a hypothesis that employers tend to recognize the necessity of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled, attitudes of the respondents allow assessing the priorities related to the activity focus of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled. 17 The research was conducted and questionnaires for the respondents were construed referring to a theoretical model of mediator’s competence outlining the tendencies of a mediator’s knowledge, skills, attitudes, values, emotions and motivation. Two data collection methods were used in the research. First of all, the analysis of scientific literature, documents and internet sources was performed which allowed accentuating and defining the main criteria for the activity focus of a vocational rehabilitation specialist as well as to reveal the opportunities for the disabled persons’ participation in labour market which are provided by scientists and other authors. A qualitative survey method was used in order to carry out the poll among the employers working in various vocational fields. Referring to the theoretical information collected, the specialists were construed a questionnaire of a closed type under Likert and rank measurement scale. The questionnaire for employers was dedicated for the establishment of the attitude by employers working in various fields towards focus and necessity of the activity carried out by a vocational rehabilitation specialist, when defining their tasks and objectives, especially at a time of their hiring and vocational adaptation. For data processing, analysis and drafting of tables provided, the following programmes were used: SPSS-PC 11.0 for Windows and Microsoft Office Excel 2003. Reliability of the specialists’ and employers’ study is ensured by the result processing methods applied. Methods of descriptive analysis (frequencies, averages, percents) were used for the establishment of statistical tendencies and related relationship. The research was conducted in Lithuania in February of 2009. In total, 100 employers working in various fields of vocational activity took part in the research. Out of 100 employers participating in the poll, the number of women (66 %) was higher than that of men (23 %). Employers from various work areas took part in the research: 30 % of the respondents were from educational and scientific field, 19 % from social security and labour field, 18 % from production, commerce and services, 9 % from public administration, 6 % from health care, 5 % from law enforcement, 3 % from sport, religion and culture. 62 % of the respondents had higher education, 19 % graduated from colleges and 3 % with secondary education. 2 Employers’ attitude towards working opportunities of a disabled person in their institutions There are only 50 % of persons with light disability and vocational education working in Lithuania (Baranauskienė, Ruškus, 2004). 46 % out of the respondents of this research indicated that there is a disabled person working in their institution. 18 Picture 1. Motives having encouraged employers to admit a disabled person to work He has moving disability 1 He became disabled at w ork 2 We needed such person 2 Possibility to rehabilitate current w orking skills and abilities 2 We had job vacancy 2 Experience in w orking w ith the disabled 2 He is my friend 2 Disabled persons' loyalty to the company 2 He is my relative 3 The disabled are capable of w orking 3 Disabled persons' integration into labour market and society 4 I favourably assess the disabled 4 Support provided by the state 5 Educated person 5 Status of disabled persons' social company 7 Good specialist 10 0 2 4 6 8 10 12 Respondents (N) Kaffemanienė, Vinikaitytė, 2007 indicate that when integrating into labour market a very important indicator is positive attitudes: disabled person’s activeness; determination when looking for work, self-confidence; positive employers’ attitudes towards the disabled. The largest number of the respondents in this research indicated that when admitting a disabled person to work, first of all it was considered whether he is a good specialist (see Picture 1). On the one hand, it demonstrates a positive attitude of employers towards the disabled in whose institution a disabled person is working. However, on the other hand, such results of the research reveal the explanation, why it is difficult for a disabled person to be employed in working places where no disabled person had worked before. Employers require professional skills, prompt and qualitative performance of tasks from their employees as well as the same from the disabled, therefore when assessing strengths of a disabled person they always consider other restrictions of such person which to the employer who does not have any knowledge about specifics of the person’s disability might seem as an obstacle for such disabled person’s employment. Such employers’ attitude is rather risky when speaking about the problem of social exclusion since less and less space is left for human factors in the competitive market. A disabled person very often has to demonstrate a higher professional preparedness than a sound person pretending for the same vacancy. Employers also indicated that they were induced to admit a disabled person to work thanks to the status of disabled persons’ social company, suitable education of a disabled person, professional qualification, support provided by the government, favourable assessment of the disabled, aspiration to integrate the disabled into labour market and society. Data of this study allow asserting that employers when admitting a disabled person to work, first of all follow competence of such disabled person and his ability to perform his work tasks. Employers in whose institution they do not have the disabled working, as the main motives for the latter indicated that they did not receive any requests from the disabled, the disabled are not fit for work, have restrictions, no conditions exist in order for them to work, they cannot work full-time, they have no vacancies, etc. (see Picture 2). Besides negative employers’ attitudes towards disabled persons’ working opportunities, results of the research revealed one more reason, why employment of the disabled becomes a problem in our society, namely it is the passive participation in labour 19 market by the disabled themselves. Lack of personal activeness may be predetermined by several factors, namely the system of vocational rehabilitation insufficiently developed, imperfect legislative base and individual characteristics among the disabled, such as lack of self-confidence, disability restrictions. Picture 2. Reasons due to which employers did not hire the disabled Not fit according to w ork specifics 1 Unsuitable qualification 1 Unadapted premises 2 Incapable to w ork independently 2 There are no job vacancies 3 They are not able to w ork full-day 3 Among people I know there are no disabled persons 3 They have no conditions for w ork 4 They have restrictions 5 They are not fit to w ork 5 There w ere no requesting persons 9 0 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 Respondents (N) When assessing negative employers’ attitude towards the fact that the disabled are not suitable for work, it would be important to pay attention to several very important presumptions predetermining the successful integration of the disabled into labour market. They comprise the professional assessment of a disability type as well as suitable selection of working conditions and working environment and related adaptation to a specific disabled person as well as the further accentuation of strengths and abilities of the disabled helping to convince employers that restrictions of the disabled person preventing him from his adaptation in life might not play any role at work. As for example, if an employee has movement impairment, he could carry out a sitting job (accountant’s job, etc.), a person with mental retardation could carry out mechanic or monotonous work which would require a sound employee to make great physical efforts as well as would be boring and less meaningful to the latter. A result of the research revealed that attitude by 78 % of employers towards opportunities for a disabled person to work in their organisation is rather positive. 17 % of employers tend to negatively assess opportunities for the disabled to work and 5 % indicated that they do not have any opinion on this issue. A result of the research revealed that employers positively assess opportunities for the disabled to work, supposing that the disabled are not worse than the sound persons and are able to work the same as the sound persons, many employers support the attitude that there should be equal opportunities in labour market, while others suppose that the disabled put more effort in work than the sound persons. Employers who tend to positively asses working opportunities for the disabled, first of all emphasize abilities of the disabled, afterwards equality of rights and only then the assistance. Studies have proven that disabled persons encounter difficulties in getting a job due to negative attitudes by employers. (Ruškus et al., 2006, Baranauskienė, Ruškus, 2004, cit. from Kaffemanienė, 20 Vinikaitytė). In this research, employers when indicating why they have negative attitudes towards working opportunities of the disabled, consider that the main reasons for this is that these people are not healthy and often get ill, work loads are too heavy for them and therefore they are unable to perform all their tasks (see Picture 3). Employers, who negatively assess working opportunities of the disabled, first of all emphasize restrictions of the disabled and their poorer work results. Picture 3. Negative employers’ attitude towards opportunities of a disabled person to work Respondents (N) An employee must have a good health 1 They need somebody at their side 1 Work related to information technologies 1 The disabled are not as capable as the healthy persons 1 I saw w hat inneficient is a disabled person's w ork 1 I do not like the disabled 2 Large w ork volume and therefore is unable to perform everything in full 3 They are patients, being ill very often 3 0 0,5 1 1,5 2 2,5 3 3,5 Results of the research revealed that attitude towards working opportunities for the disabled among the employers who have disabled persons working in their companies is much more positive than that of the employers who do not have disabled employees in their companies. Employers who have disabled persons working in their companies, demonstrated an unambiguously positive attitude towards working opportunities of the disabled (N=45). However, the employers who do not hire disabled persons have both attitudes formed, namely a positive (N=32) and also a negative attitude (N=17). Such results of the research allow presuming that employers’ attitude towards working opportunities of the disabled changes as soon as a disabled person is hired and starts working in their company. When generalizing results of studies it is possible to assert that employers accentuate professional skills of an employee along with his competence and qualitative performance of work tasks as well as require the same from a disabled person. Whereas, disabled employees may be as valuable as sound persons if a work type and place are suitably selected and adapted to possibilities of a disabled person. Many employers accentuate inability of a disabled person, not taking into consideration his skills at hand; however, attitude of employers change as soon as a disabled person is hired in their companies and meets employers’ expectations. When changing attitudes towards the disabled among employers, very important is the first successful employment of a disabled person which may determine further development in employer’s attitude towards working opportunities of the disabled. 3 Employers’ attitude towards the need for a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist Employers tend to consider that disabled persons’ vocational rehabilitation specialists could assist in a better integration of the disabled into labour market. Many employers (82 %) tend to recognize the necessity for a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist in the process of personal vocational rehabilitation, while 7 % are of the opinion that vocational rehabilitation specialists are needless in the process of vocational rehabilitation of the disabled and 11 % do not have any opinion on this issue. 21 58 % of employers would require for a vocational rehabilitation specialist to render his assistance in their company during hiring and vocational adaptation of a disabled person, 20 % of the respondents indicated that would not require the aforementioned and 21 % of the respondents did not have any opinion on this issue. Results of the research revealed an insufficiently favourable attitude among employers towards the work of a vocational rehabilitation specialist in their institution and this may be related to insufficient information obtained by employers on functions of a vocational rehabilitation specialist. Disabled persons’ vocational rehabilitation specialists could assist in reducing problems and trouble arising when admitting a disabled person to work and helping the latter to establish himself at work. Therefore it is credible that having ascertained the work tasks and objectives of a vocational rehabilitation specialist, attitudes of employers would become more positive than the results obtained in the course of this research. Baranauskienė, Ruškus (2004) also indicate that one of failures in the “open” labour market is indeed insufficient information of employers: „Employers have no idea about their abilities and as a matter of fact they do not believe that a disabled person could perform his work tasks in a qualitative manner (Bleidick, 2003, cit. from Baranauskienė, Ruškus). Therefore, it could be presumed that upon the increase of information of employers about the disabled, the situation of the disabled would improve in labour market. The saddest thing of all is the fact that employers do not wish to know anything about the disabled. 15 % of the respondents indicated that they do not require receiving information about the disabled and 18 % do not have any opinion on this issue. However, 61 % of employers are of the opinion that such individual work by a vocational rehabilitation specialist and an employer when employers are explained disability singularities, possibilities of a disabled person along with his positive characteristics would be useful and therefore is favourably assessed by employers. 39 % of employers suppose that the disabled would have larger employment possibilities if a vocational rehabilitation specialist worked in their company, 37 % do not have any opinion on this issue and 19 % suppose that employment opportunities for the disabled would remain the same. 42 % of employers believe that disabled persons’ vocational rehabilitation specialists would improve the quality of their relationship with the disabled, however 22 % are of the opinion that the relationship between an employer and a vocational rehabilitation specialist would not improve with the assistance of a vocational rehabilitation specialist. 43 % of employers suppose that the assistance by a vocational rehabilitation specialist for a disabled person during his vocational adaptation could last for three months, 25 % of the respondents suppose that such assistance could last for a half of a year and 21 % indicated that a specialist could render his assistance to a disabled person for a month. Employers are of the opinion that the assistance by a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist in the course of his adaptation in working environment would be required from 1 up to 6 months. It is supposed that the most of employers focus themselves to a trial period which as a rule takes 3 months and if an employee does not meet the employer’s expectations, he is then dismissed. When generalizing results of the research it is presumed that employers favourably assess the need for a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist, however their attitude towards such specialist in their institution is less favourable. Two thirds of the respondents demonstrated their openness for employment of the disabled in their institutions, indicating that they would agree for a specialist to familiarize them with disability singularities, less then a half of the respondents agree that a specialist could improve the quality of their relationship with the disabled. Results of such studies show employers’ goodwill with regard to the disabled as well as reveal employers’ unwillingness to contribute themselves to the employment of the disabled and the successful integration of the disabled into labour market. Such results of the research could be explained by the 22 fact that employers are confronted with fear that a disabled person may fail to meet his expectations. 4 Tasks and functions of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the viewpoint of employers With this article it was striven to ascertain, what tasks are set by employers to disabled persons’ vocational rehabilitation specialists assisting in a disabled person’s adaptation at work. In total, eight general tasks were specified in the questionnaire being followed by a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist when assisting a disabled person in getting a job as well as in his vocational adaptation at work (see Picture 4). Picture 4. Tasks of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the viewpoint of employers Measuring evaluations: "Alw ays" - 5, "Very often" - 4, "Often" - 3, "Seldom" - 2, "Never" - 1. To assist 3,71 To represent at the time w hen decisions are taken w ith regard to a disabled person 3,84 3,88 To assist in accompanying To optimise partnership 4,01 To become a partner in employment 4,02 To strengthen a disabled person's value over labour market 4,15 To follow an example of the disabled persons w ho w ere successful 4,15 To support psychologically 4,35 3,2 3,4 3,6 3,8 4 4,2 4,4 Statistical analysis revealed employers’ attitude which demonstrates that most often a vocational rehabilitation specialist should support a disabled person psychologically (M=4,35), also to strengthen a disabled person’s value in labour (M=4,15) and refer to the example of the disabled who were indeed successful (M=4,15). It is therefore possible to presume that most often employers tend to accentuate the tasks of a vocational rehabilitation specialist from the side related to psychological support of the disabled. Employers emphasize communication and cooperation between a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist and disabled persons. 23 Picture 5. Main functions of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the viewpoint of employers Measuring evaluations: "Alw ays" - 5, "Very often" - 4, "Often" - 3, "Seldom" - 2, "Never" - 1. Sharing personal life aspects, if it is important 3,5 Role modelling 3,59 Offer of attention, time and help 3,78 Provision of possibilities to create partnerships w ith other persons 3,85 Rendering of assistance, feedback and encouragement 3,88 Encouragement of self-assessment and critical reflexion 3,96 Sensibility to a person's feelings 4,04 Emphasis w ith regard to assuming of responsibility 4,08 Assistance in dealing w ith difficult tasks 4,09 Supply of advises and consultations on selection of a prof ession 4,1 Development of specif ic skills 4,11 Orientation tow ards vocational activity 4,22 Supply of information 4,25 0 0,5 1 1,5 2 2,5 3 3,5 4 4,5 Employers suppose that in least cases a vocational rehabilitation specialist should represent a disabled person in the course when decisions are taken (M=3,84) as well as assist the latter (M=3,71). Such results of studies could be explained by the fact that employers expect larger independence, professional skills from the disabled and perceive the role by a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist as the temporary assistance helping a disabled person to adapt himself to working environment in more rapid and efficient manner in the course of his vocational rehabilitation. In the course of the research it was striven to ascertain the distribution related to attitude of the employers towards the functions of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist (see Picture 5). Employers are of the opinion that the most important functions of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist include supply of information (M=4,25), orientation towards vocational activity (M=4,22), development of specific skills (M=4,11), rendering of advices and consultations on the selection of a profession (M=4,10). Functions related to role modelling (M=3,59) and sharing personal life aspects (M=3,50) were assessed by employers as being the least important. The obtained empirical data revealed that employers emphasize such functions which are mostly required when communicating with a disabled person. Disabled persons when addressing employers on employment issues, first of all wish to find out everything about their employment opportunities. Disabled persons’ vocational rehabilitation specialists would indeed carry out such functions as supply of information and advices on the selection of a profession. What currently is being carried out by employers themselves with every person wishing to get a job, would be carried out with a disabled person by a vocational rehabilitation specialist. Employers more accentuate the development of specific skills in the disabled than the role modelling. The above mentioned one more time justifies the presumption that employers expect an advance readiness for work, professional skills, independence and competence from the disabled and therefore disabled persons’ vocational rehabilitation specialists should assist in their adaptation to working environment, optimize abilities of the disabled, render psychological support as well as assist in the formation of specific skills which are characteristic to a specific institution and generally are not acquired in educational institutions. 24 Conclusions Results of the research revealed that three fourth of the employers favourably assess opportunities of a disabled person to work in their institution. Attitude by the employers who already have disabled persons working in their institution is more positive than that of the employers who do not have such employees working with them. This proves that the disabled may be as valuable employees as the sound persons. Employers who do not have a disabled person working in their institution, most often are of the opinion that the disabled are unfit for work and have restrictions. Therefore it could be presumed that the insufficient information of employers on the disabled is one of the reasons which determine a poor integration of the disabled into labour market. Such conclusions of the research allow formulating one more very important requirement for disabled persons’ rehabilitation specialists, namely the ability to carry out negotiations. Analysis of the employers’ attitude towards singularities of integration of the disabled into labour market justified the hypothesis that the largest number of employers tends to admit the necessity of a vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled. However, only six out of ten respondents would require for a vocational rehabilitation specialist to render assistance to a disabled person in the course of employment and adaptation in their institution as well as consider that the information and explanation on disability singularities, personal possibilities of a disabled person, his positive characteristics supplied to employers would be useful and therefore is assessed in a favourable manner. Four out of ten employers believe that disabled persons’ vocational rehabilitation specialists would help to improve the quality of their relationship with disabled employees. From the viewpoint of employers, a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist should carry out the functions related to supply of information, development of specific skills, rendering of advices and consultations on selection of a profession. A disabled persons’ vocational rehabilitation specialist should also provide psychological support to a disabled person during his employment and adaptation in his working environment. Bibliography ACIENĖ E., VAIČEKAUSKAITĖ R. 2008. Žmonių su negale dalyvavimo darbo rinkoje problema socialinės atskirties kontekste (Problem of participation of the disabled in labour market within the context of social exclusion). Klaipėda. Publishing: EBSCO Publisching. BARANAUSKIENĖ I., JUODRAITIS A. 2008. Neįgaliųjų profesinė reabilitacija: sėkmės prielaidos (Vocational rehabilitation of the disabled: prerequisites for success). Šiauliai: Šiaulių universitetas. BARANAUSKIENĖ I., RUŠKUS J. 2004. Neįgaliųjų dalyvavimas darbo rinkoje: profesinio rengimo ir profesinės adaptacijos sąveika (Participation of the disabled in labour market: interaction of vocational training and vocational adaptation). Šiauliai: Šiaulių universitetas. COLELLA A. 1996. Organizational Socialization of Newcomers with Disabilities: Framework for Future Research. Research in Personnel and Human Resources Management: EBSCO Publishing: 351-417. GIDDENS A. 2005. Sociologija (Sociology). Kaunas: Poligrafija ir informatika. INGE K., TaARGETT P. 2006. Identifying job opportunities for individuals with disabilities. Journal of Vocational Rehabilitation 25. USA, Richmond: Virginia Commonwealth University: EBSCO Publishing: 137-139. JOZĖNAITĖ A. 2004. Europos link. Europos vartus atkėlus (Towards Europe. Opening the gate to Europe). Vilnius, http://www.lass.lt/mz/200405/str00.htm. KAFFEMANIENĖ I., Vinikaitytė J. 2007. Judėjimo negalę turinčių asmenų profesinė motyvacija ir subjektyviai suvokiami (ne)sėkmingos integracijos į darbo rinką veiksniai (Professional motivation for persons with movement disability and subjectively perceived factors of (un-)successful 25 integration into labour market). Specialusis ugdymas, 2(17). Šiauliai: Šiaulių universitetas. 145156. KING A. S. 1993. Doing the right thing for employees with disabilities. Training & Development. Northern Illinois University, College of Business, Department of Management: EBSCO Publishing. MALIŠAUSKAITĖ L. 2007. Neįgalumo problematika darbo rinkoje: diskriminacija ir stereotipai (Disability problematics in labour market: discrimination and stereotypes). Vilnius,http://www.lygybe.lt/ci.admin/Editor/assets/neigaliuju%20problematika%20darbe_Marijam pole.pdf. MORGAN R.L., Alexander M. 2005. The employer‘s perception: Employment of individuals with developmental disabilities. Journal of Vocational Rehabilitation 23. EBSCO Publisching. NEVERAUSKIENĖ L. et al. 2008. Neįgaliesiems taikomų aktyvių darbo rinkos politikos priemonių vertinimas ir pasiūlymų parengimas priemonių efektyvumui didinti (Assessment of active working policy measures applied to the disabled and preparation of proposakls for the increase of measures efficiency).Vilnius, http://www.ldb.lt/Informacija/Apie/Documents/mtyrimas_neigaliuju_ADRPP_20080723.pdf. PECK B., KIRKBRIDE L.T. 2001. Why businesses don‘t employ people with disabilities. Journal of Vocational Rehabilitation 16. USA: SafeCard Services, 3001 East Pershing BLVD., Cheyenne: EBSCO Publishing. 71-75. RUŠKUS J., MAŽEIKIS G. 2007.Neįgalumas ir socialinis dalyvavimas: kritinė patirtis ir galimybių Lietuvoje refleksija (Disability and social participation: critical experience and reflection on opportunities in Lithuania). Monografija. Šiauliai: Šiaulių universiteto leidykla. UNGER D.D. 2002. Employer‘s attitudes Toward Persons with Disabilities in the Workforce: Myths or Realities? Focus on Autism and other developmental disabilities, Volume 17, Number 1: EBSCO Publishing: 2-10. Addresses of the authors: Prof. Dr. Ingrida Baranauskienė Šiauliai University P. Višinskio str. 25 Šiauliai Lithuania e-mail: [email protected] Assoc. Prof. Dr. Liuda Radzevičienė Šiauliai University P. Višinskio str. 25 Šiauliai Lithuania e-mail: [email protected] Vytautas Pokštas Šiauliai University P. Višinskio str. 25 Šiauliai Lithuania Aistė Valaikienė Šiauliai University P. Višinskio str. 25 Šiauliai Lithuania e-mail: [email protected] 26 VOCATIONAL REHABILITATION SPECIALISTS PERSONS‘ INTEGRATION INTO LABOUR MARKET IN DISABLED Ingrida Baranauskienė, LT Liuda Radzevičienė, LT Vytautas Pokštas, LT Aistė Valaikienė, LT Šiauliai University, LT Abstract Successful professional activity is one of the most important premises for integration into the socium. Disability greatly restricts persons’ working capacity, disabled persons find themselves among risk groups and this way they may even become long-term unemployed. Long lasting unemployment is one of the most important premises for poverty and social exclusion. This article provides an attitude by disabled persons’ vocational rehabilitation specialists as one of the methods helping to deal with unemployment among the disabled. In the course of the research, the attitude by specialists working with the disabled is analysed with regard to the focus and the necessity of rehabilitation specialist’s activity. The research was conducted in 2009; the respondents comprised 100 Lithuanian specialists working with the disabled in the process of vocational rehabilitation. A method of questionnaire survey was applied for the collection of the empirical research data. With the help of the research it was established that specialists working with the disabled tend to recognize the necessity of disabled persons’ vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled. While assessing the priorities related to activity focus by the disabled persons’ vocational rehabilitation specialist, mostly emphasized are the following: objective to rehabilitate a person’s working capacity, function of information supply, communication and cooperation competence and ability to psychologically support a disabled person. Abstrakt Úspešná profesionálna aktivita je podmienkou integrácie jedinca do spoločnosti. Postihnuté osoby majú túto integráciu často sťaženú, dokonca sa niekedy stávajú rizikovou skupinou či sa dostávajú do okruhu dlhodobo nezamestnaných, a to je jedným z predpokladov chudoby a sociálnej exklúzie. Článok sa zaoberá otázkou, ako môžu pri nezamestnanosti takýchto osôb pomôcť rehabilitační špecialisti. Zakladá sa na výskume, ktorý bol v roku 2010 vykonaný na vzorke 100 profesionálnych rehabilitačných špecialistov. Pri zhodnotení priorít podobných aktivít sa ako najdôležitejšie ukázali cieľ rehabilitovať pracovnú schopnosť klienta, funkcia informácií, schopnosť komunikácie, spolupráce a psychologickej podpory postihnutej osoby. Introduction In reports and discussions on disability issues in the highest management institutions of Europe, the employment of the disabled is mentioned as one of the most urgent problems to be dealt with (Jozėnaitė, 2004). Studies (Daugėla, 2004, Gailienė, 2006; cit. from Kaffemanienė, Vinikaitytė) have shown that only a small number of the disabled participates in working activities and for the biggest part these are people with insignificant disability. Factors predetermining failures by the disabled in labour market (socially unacceptable conduct, lack of vocational preparedness and qualification, increased competition in labour market, insufficient readiness for independent life, insufficiently considered governmental policy, negative image, fear of stigma, poor interest by employers and potential co-workers) also give rise to the problem of social separation (Baranauskienė, Ruškus, 2004). In their words, the disabled always have problems in labour market since they suffer from social separation. The main reason for poverty and social separation in Lithuania is absence of work income. Integration of inactive residents into labour market and 27 sustenance of the working ones are important measures when dealing with poverty and social exclusion (National report, 2006). Due to high unemployment rates within the transitional period, the state itself considered social allowances as the way out of this situation in order to ensure the subsistence for the disabled (Cerami, 2005, cit. from Acienė, Vaičekauskaitė). However, in the opinion of Ruškus, Mažeikis (2007), the disabled while striving for allowances and other benefits become deprived of a sense of sociality. For the optimisation of disabled persons’ integration into labour market, competent and motivated support by vocational rehabilitation specialists, namely their mediation throughout the whole period of vocational rehabilitation would be extremely useful. Mediation should encompass the whole process of vocational rehabilitation, family support, cooperation with employers and co-workers. According to Baranauskienė, Gudinavičius (2008), the role by a mediation specialist in the process of mediation is to assist the parties involved into discussion to ascertain the situation, interests and needs at hand, to develop acceptable solution opportunities and to assist in approaching final individual and common matters. According to Baranauskienė, Juodraitis (2008), a mediation specialist is perceived as the person who focuses his own competence and competitiveness towards the strengthening of merit in labour market by participants in the process of vocational rehabilitation (disabled persons, disabled person’s co-workers, and social system specialists) as well as value of the process itself. While contributing to the participation of a disabled person in labour market, a mediator not only changes the value of a disabled person in the society but also influences the value of an employer as progressive and modern person, initiates the change in public values and attitudes, strives to improve the meaning of the process of vocational rehabilitation and the value in general. (Kelly, 1983; cit. from Messing) speaking about mediation indicates that a mediator should improve his negotiating skills rather often since he is dependent on studies, interpretations and afterwards following emotional and behavioural changes in dealing with clients’ problems. According to (Murray, 1991; cit. from Baranauskienė, Gudinavičius), a mediator’s patience, estimated risk and support are rather important. (Rowley, 1999; cit. from Baranauskienė, Gudinavičius) suppose that it is important for a mediator to have a sufficient life experience, ability to adapt, be susceptible to new ideas, to know personal strengths and to be able to render hope and optimism to a disabled person. Jonhson, Ridley (2004), when defining the relationship between a mediator and a person indicate that it is the dynamic, mutual and personal relationship in which the person having gained a larger experience performs the task of role modelling and the roles of a manager, teacher and supporter with regard to the person who has less experience. Kuhn, Padak (2006) indicate that one of the most provocative ideas by Johnson and Ridley is namely this one: „A reliable mediator would never cease mediating“. Therefore, referring to their idea, the question is what causes a mediator to be reliable? Discussing the idea on how precisely and confidently a mediator should talk about his work, Johnson, Ridley (2004) in total specify 19 general work principles for a mediator referring to which it would be much easier for the latter to gain another person’ trust: 1) to select persons to be assisted in a thoughtful manner; 2) to get acquainted with persons looking for help; 3) to make use of mastery and of nothing else; 4) to use as many affirmations as possible; 5) to take care of financing beforehand; 6) to be a teacher and also a coach; 7) to encourage and to support; 8) to offer assistance at any time; 9) to try to protect when it is necessary; 10) to stimulate progress with entrusted tasks; 11) to allow a person to be more open; 12) to develop creativity; 13) to be able to help when it gets too difficult; 14) to constantly remind about current achievements; 15) to use self- 28 critics when necessary; 16) to recognize increasing friendship and mutual relationship; 17) to teach directly; 18) to use the model considered beforehand; 19) to show confidence. (Noone, 1998; cit. from Baranauskienė, Gudinavičius) indicates that one of the most significant abilities of a mediation specialist should be the ability to „permanently remain in a vortex of the process“. Mediation is a passive experience for a mediation specialist and therefore he should be capable to “maintain himself” throughout the whole process. The society is not so mature that it could be ready to accept a disabled person and to positively assess his skills. In the opinion of Valenta (2003), the stereotypes still persist that a disabled person is somehow different and that having entered a team of sound persons he might bring in discrimination, demand additional attention, assistance and this way would also prevent other employees from working, etc. Many society members tend to regard a disable person with sympathy and do not appreciate and accept him as the equal personality, communication partner and the employee. Therefore it is necessary to constantly look for new methods and measures so that the society gets closer a disabled person and grants him equal rights to participate in both, labour market and public life. As one out of measures for the integration of the disabled into labour market, scientists propose a vocational rehabilitation (mediation) specialist and accentuate a wide spectrum of abilities and skills for a vocational rehabilitation (mediation) specialist which he should follow in his work. Further in the article we are going to discuss the main work aspects of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist assisting a disabled person to easier integrate into labour market. 1 Method With this article it is sought to ascertain how specialists of various fields working with the disabled assess the focus and necessity of the activity carried out by a vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation. Object of the research is the focus and need for the activity by vocational rehabilitation specialist. Moreover, subject of the research was also accentuated, namely the identification of the focus and need for the activity by a vocational rehabilitation specialist from the viewpoint of vocational rehabilitation specialists. Theoretic and practical formulation of the problem allowed presuming that the specialists working with the disabled in the process of vocational rehabilitation tend to recognize the necessity of a vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled, opinions of the respondents allow to assess the focus priorities related to the activity of a vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled. The research was conducted and questionnaires for the research participants construed referring to the theoretical model on a mediator’s competence, outlining the tendencies related to a mediator’s knowledge, skills, attitudes, values, emotions and motivation. Two data collection methods were used in the research. First of all, the analysis of scientific literature, documents and internet sources was performed which allowed accentuating and defining the main criteria for the activity focus of a vocational rehabilitation specialist as well as to reveal the opportunities for the disabled persons’ participation in labour market which are provided by scientists and other authors. A qualitative survey method was used in order to carry out the poll among the specialists working in various vocational fields. Referring to the theoretical information collected, the specialists were construed a questionnaire of a closed type under Likert and rank measurement scale. The questionnaire for specialists was dedicated for the establishment of the attitude by specialists of various fields working with the disabled in the process of vocational rehabilitation towards the focus and necessity of the activity carried out by a vocational rehabilitation specialist, when defining their tasks and objectives, current competences and functions being carried out. 29 For data processing, analysis and drafting of tables provided, the following programmes were used: SPSS-PC 11.0 for Windows and Microsoft Office Excel 2003. Reliability of the specialists’ study is ensured by the result processing methods applied. Methods of descriptive analysis (frequencies, averages, percents) were used for the establishment of statistical tendencies and related relationship. The research was conducted in Lithuania in February of 2009. In total, 100 specialists working with the disabled in the process of vocational rehabilitation took part in the research. Out of 100 specialists participating in the poll, the number of women (71 %) was higher than that of men (29 %). 50 % of specialists questioned were from the scientific and educational field, 40 % from social security and labour field and 10 % from public administration, health care and sport, cultural and religious fields. 2 Specialists’ attitude towards the need for a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist When analysing the criteria of focus and need for a vocational rehabilitation specialist’s activity, from the viewpoint of specialists working with the disabled, first of all we would like to overview the opinions prevailing with regard to the necessity of a vocational rehabilitation specialist. A great number of specialists (95 %) working with the disabled tend to acknowledge the necessity of a vocational rehabilitation specialist in the process of a disabled person’s vocational rehabilitation; 4 % of respondents are of the opinion that vocational rehabilitation specialists are needless in the process of vocational rehabilitation and only one respondent indicated that this issue is unessential to him. Very similar results were also fixed in previous study conducted by specialists Baranauskienė, Gudinavičius (2008) in which 90,1 % of specialists spoke positively. In the specialists’ opinion, a vocational rehabilitation specialist is mostly needed in a disabled persons’ training centre, afterwards in a vocational rehabilitation centre, a vocational training and preparation centre and a disability and working capacity establishment service. The research results allow supposing that these institutions were indicated by specialists due to the fact that they are mostly related to vocational rehabilitation and services rendered to the disabled. In the specialists’ opinion, the least necessity for a vocational rehabilitation specialist is in such institutions as business companies, elderly care homes, gerontology centres, leisure homes, and independent state organisations. It is possible to partly agree with the specialists’ attitude, except for business companies. Continuity of integration of the disabled persons into labour market is of a high importance and therefore in order for a disabled person to consolidate in a new workplace, adaptation of a work place to the disabled is required along with the assistance in dealing with adaptation problems, optimisation of a disabled person’s adaptation to the working environment. A role of a vocational rehabilitation specialist as a mediator has not formed in Lithuania yet. Assistance to the disabled is rendered within the limits of institutions and therefore striving for the optimal results of disabled persons’ integration into labour market, the assistance must be rendered on a work place itself and in other necessary environment. 3 Tendencies of the activity of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the viewpoint of specialists This research was aimed to ascertain what tasks and objectives should be set and what functions should be fulfilled by a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist in his work. 30 Picture 1. Main objectives of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the viewpoint of specialists Measuring evaluations: "Alw ays" - 5, "Very of ten" - 4, "Often" - 3, "Seldom" - 2, "Never" - 1. Pre-vocational training 4,28 Successful vocational adaptation of a disabled person 4,38 Increase of opportunities to get em ploym ent independently 4,44 Efficient vocational training of a disabled person 4,44 Rehabilitation of personal working capacity 4,15 4,45 4,2 4,25 4,3 4,35 4,4 4,45 4,5 The research results (see Picture 1) revealed that in the specialists’ opinion the most important objectives that should be set by a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist are as follows: rehabilitation of a person’s working capacity (M=4,45), vocational training of a disabled person (M=4,44), increase of opportunities to be employed independently (M=4,44), successful vocational adaptation of a disabled person (M=4,38), and pre-vocational training (M=4,28). Objective of pre-vocational training was assessed by specialists as the least important, although in general all fundamental objectives of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist are assessed as very good. (Cerami, 2005; cit. from Acienė, Vaičekauskaitė) also note that as long as there is insufficient demand for labour force and high competition in labour market, the level of qualification becomes the main condition for self-preservation in the latter. In order for the disabled to get employed, the problem arises related to the acquirement and rehabilitation of professional qualification and skills. Giddens (2005) indicates that for the participation by the disabled in labour market it is very important that opportunities to strive for vocational education among young disabled persons are rather limited. It is likely that social separation awaits these young people since it is a real challenge for a young disabled person to become an adult. Therefore it is natural that specialists emphasize the objectives for vocational training. It is presumptive that high assessment of rehabilitation of the person’s working capacity is due to the fact that long-lasting unemployment may predetermine decrease in working capacity: loss of skills, passiveness and also health problems. Rehabilitation of working capacity is a very complex process encompassing the whole process of vocational rehabilitation. In general, unemployment, poverty and social exclusion are the three interconnected factors that influence each other. Disability is one of the unemployment risk factors, yet the result of long-term unemployment is poverty and social separation. Poverty and social separation from their side may deepen a person’s degree of unemployment even more in both, psychological and physical aspect. A person being unemployed for a long time may lose self-confidence, motivation for employment, working skills due to which opportunities to get employed become even more difficult. Poverty causes negative consequences towards life quality and health since living conditions become rather poor: a person’s nutrition becomes worse, fewer physiological, recreation and other needs are met, living environment becomes poorer. These factors decrease the degree of a person’s working capacity since persons having left without any income do not have proper possibilities to take care of their health condition from the preventive point of view. Therefore, unemployment causes the rise in poverty and poverty itself deepens both, unemployment and social exclusion. This way, a faulty circle is formed, to get out of which for an individual himself becomes very difficult and 31 sometimes even impossible without any exterior intervention. Thus, the specialists’ opinion, namely that the most important in vocational rehabilitation is setting the objective for rehabilitation of a person’s working capacity, seems as very logic and professional. Picture 2. Tasks of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the viewpoint of specialists Measuring evaluations: "Alw ays" - 5, "Very often" - 4, "Often" - 3, "Seldom" - 2, "Never" - 1. To manage assets when rendering rehabilitation assistance to clients 3,91 To assist institutions in procurement of supplementary equipment 3,97 To manage the load of service rendering 4,1 To plan and distribute work 4,17 To participate in public events when improving one's skills 4,2 To increase opportunities to participate in employment programmes 4,26 To educate clients under a rehabilitation programme 4,28 To assess clients' working efficiency 4,38 To assess clients' needs and interests 4,45 To observe and consult clients 4,45 3,6 3,7 3,8 3,9 4 4,1 4,2 4,3 4,4 4,5 Statistical analysis revealed the specialists’ attitude which shows that most often tasks of a vocational rehabilitation specialist should be observation and consultation of clients (M=4,45), assessment of clients’ needs and interests (M=4,45), assessment of clients’ working efficiency (M=4,38) (see Picture 2). Among those mostly valued tasks some certain succession of proper actions by a vocational rehabilitation specialist may be seen, i.e. first of all, clients are observed and consulted, then their needs and interests are assessed, afterwards follows the assessment of clients’ working efficiency and then they are started to educate under a vocational rehabilitation programme or opportunities to take part in employment programmes are increased for the latter. Specialists suppose that the least task of a vocational rehabilitation specialist should be the assistance to institutions in purchasing supplementary equipment (M=3,97) and the management of assets when rendering rehabilitation assistance to clients (M=3,91). Therefore, it is possible to presume that in the specialists’ opinion, a vocational rehabilitation specialist, instead of technical or financial work, for the biggest part should be engaged in advisory and psychological work with the disabled. In the specialists’ opinion, the most important competence is that of communication and cooperation (M=4,10) and that of professional improvement (M=4,01) (see Picture 3). Baranauskienė, Gudinavičius (2008) when interpreting the results of the previously conducted research assert that the process of mediation should be based on skills which could assist in developing and maintaining intensive communication among the process participants throughout 32 the whole period of mediation. In their opinion, accentuating of communication and cooperation competence is the first step towards the development of efficient and effective interrelationship. Picture 3. Competence of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist Measuring evaluations: "Alw ays" - 5, "Very often" - 4, "Often" - 3, "Seldom" - 2, "Never" - 1. Reflecting 3,5 Improvement of organisation and management of changes 3,51 Development of vocational rehabilitation environment 3,69 Exploratory activity 3,72 Planning of vocational rehabilitation content 3,76 Management of vocational rehabilitation process 3,83 Motivation of a disabled person and recognition of his progress 3,85 Communication and information management 3,87 Use of information technologies 3,88 Familiarization w ith a disabled person and recognition of his progress 3,9 Assessment of achievements and progress of a disabled person 3,93 Professional improvement 4,01 4,1 Communication and cooperation 3,2 3,3 3,4 3,5 3,6 3,7 3,8 3,9 4 4,1 4,2 Moreover, the competence of professional improvement is very important in such aspect that a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist should constantly observe and take interest in national economic changes in both, labour and product markets. A person being unemployed for a long time very often is unable to see his potential and opportunities to earn money and therefore a vocational rehabilitation specialist should assess a disabled person’s resources at hand as well as opportunities to contribute to the development of a tradable market product. In the course of the research it was sought to establish how the assessment of functions performed by specialists and co-workers are distributed on the grounds of calculated evaluations. In the specialists’ opinion, supply of information (M=4,36), consultation (M=4,34), admission (M=4,23) advices and consultation on profession selection (M=4,23) are the mostly required functions (see Picture 4). A role modelling function received the least assessment among the specialists (M= 3,64). Very similar research results were also recorded in the previous research conducted by specialists Baranauskienė, Gudinavičius (2008) in which it was striven to ascertain the principal roles carried out by a mediation specialist. The research results demonstrated that mostly required roles are those of an advisor and an instructor. 33 Picture 4. Functions of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the viewpoint of specialists Measuring evaluations: "Alw ays" - 5, "Very often" - 4, "Often" - 3, "Seldom" - 2, "Never" - 1. 3,64 Role modelling 3,71 Provision of possibilities to create partnerships w ith other persons 3,8 Sharing personal life aspects, if it is important 3,81 Development of specific skills 3,84 Encouragement of self-assessment and critical reflexion 3,93 Offer of attention, time and help 3,97 Orientation tow ards vocational activity 4,02 Emphasis w ith regard to assuming of responsibility Rendering of assistance, feedback and encouragement 4,04 Sensibility to a person's feelings 4,05 4,1 Assistance in dealing w ith difficult tasks 4,19 Friendliness Rendering of advises and consultations on selection of a profession 4,23 Admission 4,23 4,34 Consulting 4,36 Information supply 3,2 3,4 3,6 3,8 4 4,2 4,4 4,6 When generalizing the research data it is presumed that practically the research results formed the foundation for the model of a vocational rehabilitation specialist. Specialists working with disabled persons mostly emphasize the objectives for rehabilitation of a person’s working capacity and vocational training. In the specialists’ opinion, a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist should observe and assess under which conditions the disabled could work and then to develop a vocational rehabilitation programme or to increase opportunities for the participation in employment programmes. Furthermore, the communication and cooperation competence and information supply and advisory functions of a vocational rehabilitation specialist are accentuated. Conclusions The poll carried out among the specialists working with the disabled justified the hypothesis for the necessity of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled. The research results revealed that the highest necessity of a vocational rehabilitation specialist in the order of priority is considered by specialists in these institutions: disabled persons’ training centre, vocational rehabilitation centre, vocational training and preparation centre. The poll of specialists allowed assessing the priorities with regard to activity focus of a vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled. The main objectives indicated by specialists in the process of vocational rehabilitation of a disabled person include the rehabilitation of a person’s working capacity and vocational training of the disabled. Vocational training of the disabled is particularly important since the level of qualification, 34 competence very often becomes the vital factor helping to remain in labour market. Rehabilitation of a disabled person’s working capacity is related to accentuating of a disabled person’s opportunities, rehabilitation of skills and their application at work, when adapting such working conditions that limitations for work performance caused by disability do not play any significant role. In the aspect of assessment of the main tasks for a vocational rehabilitation specialist it was ascertained that in the order of priority the specialists emphasize such tasks which are related to clients’ observation and consultation and also to assessment of clients’ needs and interests. The empirical research results allow to unambiguously asserting that in the order of priority, in aspect of assessment of current competences, the specialists mostly emphasize the communication and cooperation competence. It is presumable that in order to create the strong relationship between a disabled person and a vocational rehabilitation specialist, availability of the communication and cooperation competence is the most important factor in the process of vocational rehabilitation. However, the communication should not be limited exclusively to a client; very important factors comprise maintaining of the relationship with employers, public education while accentuating strengths of the disabled. While generalizing the analysis of scientific sources and the research results it is possible to presume that unemployment, poverty and social separation are the three interconnected factors that influence each other. Possible changes related to the assessment of the disabled happen at a very slow pace in the public consciousness (Ruškus, 2002), the society does not consider a disabled person to be an equal participant of the socium and therefore when talking about the successful integration of the disabled into labour market it should be emphasized that of a great importance is the complex assistance helping the disabled to get employment as well as the employment continuity manifesting in assistance during the work adaptation period and further observation of a disabled person in order to find out how he does at work. Meanwhile, it is a great challenge and achievement for a disabled person to work together with sound people under the same working conditions and also for a vocational rehabilitation specialist who helped the latter to find employment. Therefore, it is very important to establish, develop and grant conditions, although unnatural, for the improvement of disabled persons’ employment and this way to preserve and maintain the optimal working capacity for a person. Employment of the disabled would be more beneficial to the disabled person himself, society as well as the national economics. Bibliography ACIENĖ E., VAIČEKAUSKAITĖ R. 2008. Žmonių su negale dalyvavimo darbo rinkoje problema socialinės atskirties kontekste (Problem of participation of the disabled in labour market within the context of social exclusion). Klaipėda. Publishing: EBSCO Publishing. BARANAUSKIENĖ I., JUODRAITIS A. 2008. Neįgaliųjų profesinė reabilitacija: sėkmės prielaidos (Vocational rehabilitation of the disabled: prerequisites for success). Šiauliai: Šiauliai University. BARANAUSKIENĖ I., GUDINAVIČIUS B. 2008. Tarpininkavimas profesinės reabilitacijos procese (Mediation in the process of vocational rehabilitation). Šiauliai: Šiauliai University. BARANAUSKIENĖ I., RUŠKUS J. 2004. Neįgaliųjų dalyvavimas darbo rinkoje: profesinio rengimo ir profesinės adaptacijos sąveika (Participation of the disabled in labour market: interaction of vocational training and vocational adaptation). Šiauliai: Šiauliai University. GIDDENS A. 2005. Sociologija (Sociology). Kaunas: Poligrafija ir informatika. JOHNSON W. B., Ridley C. R. 2004. The elements of mentoring. Mentoring & Tutoring, Vol. 14, No 3. New York, Palgrave Macmillan: EBSCO Publishing. 355-368. JOZĖNAITĖ A. 2004. Europos link. Europos vartus atkėlus (Towards Europe. Opening the gate to Europe)http://www.lass.lt/mz/200405/str00.htm. 35 KAFFEMANIENĖ I., VINIKAITYTĖ J. 2007. Judėjimo negalę turinčių asmenų profesinė motyvacija ir subjektyviai suvokiami (ne)sėkmingos integracijos į darbo rinką veiksniai (Professional motivation for persons with movement disability and subjectively perceived factors of (un-)successful integration into labour market) Specialusis ugdymas, 2(17). Šiauliai: Šiauliai University. 145-156. KUHN T., PADAK G. 2006. From the Co-?Editors: On mentors and mentoring (mentors Mentoring Mentees). NACADA Journal Volume 26 (2): EBSCO Publishing. 17-25. MESSING J. K. 1993. Mediation: An intervention strategy for counselors. Journal of Counselling & Development. Volume 72: EBSCO Publishing. 67-72. Nacionalinis pranešimas apie Lietuvos socialinės apsaugos ir socialinės aprėpties strategijas 2006 – 2008 m. (National report on Lithuanian strategies of social security and social range for years 2006 – 2008) 2006. http://ec.europa.eu/employment_social/social_inclusion/docs/2006naplithuania_lt.pdf. RUŠKUS J. 2002. Negalės fenomenas (Disability phenomenon). Monografija. Šiauliai: Šiauliai University. RUŠKUS J., MAŽEIKIS G. 2007. Neįgalumas ir socialinis dalyvavimas: kritinė patirtis ir galimybių Lietuvoje refleksija (Disability and social participation: critical experience and reflection on opportunities in Lithuania). Monography. Šiauliai: Šiauliai University publishing office. VALENTA A. 2003. Noriu būti gyvenimo dailininkas: etiudai apie neįgaliųjų reabilitaciją ir integraciją (I want to be the painter of my life: etudes on disabled persons’ rehabilitation and integration). Vilnius: in Braille. Addresses of the authors: Prof. Dr. Ingrida Baranauskienė Šiauliai University P. Višinskio str. 25 Šiauliai Lithuania e-mail: [email protected] Assoc. Prof. Dr. Liuda Radzevičienė Šiauliai University P. Višinskio str. 25 Šiauliai Lithuania e-mail: [email protected] Vytautas Pokštas Šiauliai University P. Višinskio str. 25 Šiauliai Lithuania Aistė Valaikienė Šiauliai University P. Višinskio str. 25 Šiauliai Lithuania e-mail: [email protected] 36 CUDZIE JAZYKY AKO NÁSTROJ BOJA PROTI CHUDOBE A SOCIÁLNEJ EXKLÚZII Jaroslav Bič, SR Kristína Bocková, SR Katedra európskych kultúrnych štúdií, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, SR Abstrakt Cudzie jazyky predstavujú vo všeobecnosti jeden zo základných nástrojov boja proti chudobe a sociálnej exklúzii. Európska únia, v čase narastajúcej globalizácie vo všetkých oblastiach spoločenského života a s postupne narastajúcim používaním jedného svetového jazyka, podporuje štúdium cudzích jazykov prostredníctvom svojej politiky viacjazyčnosti, prostredníctvom ktorej sa zároveň snaží o zachovanie jazykovej rôznorodosti v stále pokračujúcom procese európskej integrácie podľa jej motta: „Jednota v rozmanitosti“. Práca sa zaoberá dôležitosťou jazyka v rozširujúcej sa Európskej únii, analyzuje základné črty a ciele jazykovej politiky Európskej únie ako aj nástrojov na ich dosiahnutie. Abstract In general, foreign languages represent one of the basic instruments for fighting against poverty and social exclusion. European Union, in the times of increasing globalization in all areas of social life and with the continually growing usage of the only world language, supports studying of foreign languages by its multilingualism policy by which also tries to preserve language diversity in the still continuing process of European integration according to its motto: “Unity in diversity“. The statement deals with the importance of language in the enlargement of European Union, analyzes the main features and aims of the language policy of European Union as well as the means to reach them. Chudoba a sociálna exklúzia predstavujú zložitý problém, s ktorým sa stretávame, viac či menej, v každej spoločnosti. Chudoba, ktorá je chápaná predovšetkým ako nedostatok (finančných) zdrojov alebo materiálna núdza, môže v krajných prípadoch vyústiť až do sociálnej exklúzie, kedy je jednotlivec postavený mimo spoločnosť. Podľa Mareša (2007, s. 13) sa sociálna exklúzia chápe predovšetkým ako „stav, kedy jednotlivec alebo kolektív plne neparticipuje na ekonomickom, politickom a sociálnom živote spoločnosti a/alebo kedy im ich obmedzené príjmy a ostatné zdroje neumožňujú dosiahnuť životný štandard, považovaný v ich spoločnosti za prijateľný.“ Boj proti chudobe a sociálnej exklúzii, najmä v dnešnej ťažkej a neistej dobe, zapríčinenej sčasti aj finančnou krízou, preto predstavuje spoločnú výzvu pre Európsku úniu. Vyhlásením roka 2010 za Európsky rok boja proti chudobe a sociálnej exklúzii, Európska únia demonštruje svoj záujem riešiť tento zložitý problém. Jedným z nástrojov boja proti chudobe a sociálnej exklúzii je politika viacjazyčnosti, ktorú Európska únia presadzuje v záujme sociálneho dialógu a sociálnej súdržnosti, na posilnenie konkurencieschopnosti a zvýšenie zamestnateľnosti. V dnešnom svete plnom globalizácie a internacionalizácie, v ktorom dochádza k približovaniu a unifikácií takmer v každej oblasti spoločenského života, a jazyka nevynímajúc, sa záujem o cudzie jazyky neustále zvyšuje. Je to podmienené požiadavkami zamestnávateľov na ich zamestnancov, aby okrem materinského jazyka ovládali minimálne jeden, avšak mnohokrát aj viac cudzích jazykov. Doba, v ktorej momentálne žijeme si vyžaduje, aby každý kto chce plnohodnotne žiť t. j. mať stabilnú dobre platenú prácu a aktívne sa podieľať na spoločenskom dianí okolo seba, sa neustále zdokonaľoval v oblasti svojho pôsobenia, celoživotne vzdelával a pokúsil sa tak konkurovať ostatným. Nevyhnutným predpokladom na dosiahnutie všetkých týchto cieľov je znalosť cudzích jazykov. Štúdium cudzích jazykov sa v súčasnej dobe považuje za mimoriadne 37 dôležitú a vysoko perspektívnu oblasť vzdelávania. Nie nadarmo sa hovorí: „koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom“. Súčasná, historicky najvyššia, migrácia ľudí za prácou to len potvrdzuje. Vďaka neporovnateľne vyššej dostupnosti ku kedysi vzdialeným krajinám či mestám, dnes už nie je problém vycestovať za prácou, štúdiom či športom alebo kultúrou. V rámci Európskej únie, ktorej sme všetci členmi, je táto možnosť voľného pohybu osôb takmer neobmedzená. Preto dnes dochádza k stretu rôznych rozmanitých kultúr a jazykov viac ako kedykoľvek v minulosti. A práve Európska únia je najviac charakteristická svojou rôznorodosťou a viacjazyčnosťou, ktoré predstavujú neodmysliteľnú súčasť spoločnej európskej identity. Európska únia je hrdá na svoju jazykovú rôznorodosť a preto sa prostredníctvom svojej európskej jazykovej politiky snaží o jej zachovanie. 1 Pojem jazyk Jazyk je znakom každého národa. Predstavuje jeho nevyhnutnú súčasť, tvorí jeho prirodzenú, jedinečnú identitu. Formoval sa v procese dlhého historického vývoja každého národa, štátu a neustále sa vyvíja. V osobitných podmienkach každého národa, štátu či jednotlivca odráža jeho jedinečnosť, unikátnosť. Preto sa stal predmetom skúmania mnohých autorov a v súčasnosti existuje množstvo definícii pojmu jazyk. Medzi najvšeobecnejšie definície pojmu jazyk môžeme uviesť Panzerovu definíciu: „Jazyk ako jednotka sa dá všeobecne definovať ako jazykovedne opísateľný komunikačný systém s určitými (kodifikovanými alebo nekodifikovanými) normami, ktorý slúži konkrétnemu jazykovému spoločenstvu v konkrétnom priestore a v konkrétnom čase na komunikáciu...“ (Mruškovič, 2008, s. 8). V nadväznosti na identitu, ktorej neodmysliteľnou súčasťou je aj jazyk, potom môžeme na definovanie tohto pojmu použiť definíciu podľa Claire Kramsch: „...jazyk je systém znakov, ktorý ako taký v sebe nesie kultúrnu hodnotu. Komunikujúci identifikujú seba samých a tiež ostatných prostredníctvom jazyka, svoj jazyk vnímajú ako symbol svojej sociálnej identity. Zákaz používania jazyka je vnímaný jeho používateľmi ako odmietnutie ich vlastnej sociálnej skupiny a kultúry. Takže môžeme povedať, že jazyk symbolizuje kultúrnu realitu.“ (Kramsch, 1998, s. 3). Európska únia si uvedomuje dôležitosť a význam každého jazyka a preto sa snaží o zachovanie bohatej jazykovej rozmanitosti v rámci spoločenstva, ktorá predstavuje jeden zo základných prvkov spoločnej európskej identity. 2 Jazyková politika Európskej Únie Jazykovú rôznorodosť EÚ zakotvuje Charta základných práv Európskej únie, ktorá je podľa Lisabonskej zmluvy záväzná. Po prvýkrát v dejinách EÚ spája do jediného dokumentu celú škálu občianskych, politických, ekonomických a sociálnych práv všetkých občanov a obyvateľov EÚ. Charta uvádza, že Únia rešpektuje jazykovú rôznorodosť a zakazuje akúkoľvek diskrimináciu, teda aj z dôvodu jazyka (Charta základných práv Európskej únie, 2004). Rešpektovanie práv jednotlivcov, otvorenosť voči iným kultúram, tolerancia a akceptovanie iných, ako aj rešpektovanie jazykovej rôznorodosti sú základnými hodnotami Európskej únie. Jazyková politika EÚ vychádza zo zmeneného a doplneného nariadenia Rady č. 1 z roku 1958 o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve, v ktorom sú uvedené všetky úradné jazyky a v ktorom je takisto ustanovené, kedy a na aké účely sa používajú. Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva bolo do primárnej legislatívy zavedené pravidlo, podľa ktorého musia inštitúcie EÚ s občanmi v členských štátoch komunikovať v úradnom jazyku, ktorý si občania zvolia. V Európskej únii je jazyková politika zodpovednosťou členských štátov a Únia nemá “spoločnú jazykovú politiku”. Na základe princípu subsidiarity zohrávajú inštitúcie EÚ v tejto oblasti podpornú úlohu tým, že podporujú spoluprácu medzi členskými štátmi, ako aj európsky rozmer v 38 jazykovej politike členských štátov. Kvôli tomu bolo 1. januára 2007 vytvorené portfólio viacjazyčnosti, ktoré má značný horizontálny rozmer, keďže úzko spolupracuje s ďalšími oblasťami politík EÚ, ako sú kultúra, vzdelávanie, komunikácia, sociálna politika, zamestnanosť, spravodlivosť, sloboda a bezpečnosť. Európska politika viacjazyčnosti zahŕňa tri kľúčové aktivity: podpora jazykového vzdelávania a diverzity v spoločnosti; podpora zdravej multilingválnej ekonomiky a podpora sociálnej integrácie na základe zvýšeného poznania a akceptovania jazykov (Európska komisia, 2010). 18. septembra 2008 prijala Európska komisia oznámenie s názvom Viacjazyčnosť: devíza pre Európu a spoločný záväzok, ktorá sa venuje jazykom v širšom kontexte sociálnej kohézie a prosperity tým, že integruje viacjazyčnosť do politík EÚ. (Európsky parlament, 2009) 3. marca 2010 vydala Európska komisia stratégiu Európa 2020, ktorá predstavila konkrétnejšie návrhy pre nástupcu Lisabonskej stratégie. Tieto návrhy by mali byť predmetom nadchádzajúceho jarného zasadnutia a ich prijatie by bolo vítaným krokom. Stratégia 2020 zahŕňa sedem kľúčových iniciatív, ktoré majú výrazne zvýšiť rast a zamestnanosť. Patrí sem napr. „Mládež v pohybe“ ('Youth on the Move'), ktorej cieľom je zlepšiť výkony a medzinárodnú atraktivitu našich inštitúcií vyššieho vzdelávania a tiež zvýšiť kvalitu všetkých stupňov vzdelávania a školení v EÚ, pričom by išlo o kombináciu dokonalosti a rovnosti. Komisia navrhuje zvýšiť mobilitu študentov, univerzitných a výskumných programov a lepšie ich prepojiť s národnými programami a zdrojmi. Tiež podporuje modernizáciu vyššieho vzdelávania, ako aj štipendijné či tréningové programy alebo ďalšie medzinárodné pracovné skúsenosti. 3 Programy a nástroje jazykovej politiky EÚ Jazyky patria k hlavným rysom kultúrnej identity a Európa je kontinentom mnohých jazykov. Európska únia si preto uvedomuje význam vzdelávania a výučby cudzích jazykov svojich občanov, pričom považuje svoju jazykovú rôznorodosť skôr za výhodu ako za záťaž. EÚ aktívne presadzuje politickú a hospodársku integráciu svojich členských štátov, no zároveň podporuje slobodu svojich občanov hovoriť a písať svojím vlastným jazykom. Cieľom EÚ je povzbudzovať členské štáty k bližšej spolupráci a vzájomnej výmene skúseností v tejto oblasti. Politika oficiálnej mnohojazyčnosti chce podporiť širšiu znalosť a použitie všetkých svojich oficiálnych jazykov v Spoločenstve, rovnako ako chrániť minoritné jazyky. Programy a nástroje jazykovej politiky EÚ boli nedávno zlúčené s portfóliom vzdelávania, kultúry, multilingvizmu a mládeže, ktoré v súčasnosti zastupuje cyperská komisárka Androulla Vassiliou. Základným cieľom európskej agendy vo vzdelávaní je snaha skvalitniť vzdelávací systém a poskytnúť väčšie možnosti vzdelávania pre občanov v každom veku. Zatiaľ čo každý štát disponuje zodpovednosťou za svoj vzdelávací systém, koordinované akcie na európskej úrovni môžu napomôcť k dosiahnutiu vytýčených cieľov. EÚ ponúka množstvo navzájom sa prelínajúcich programov v oblasti jazykovej politiky, ponúkajúcich finančnú a technickú pomoc organizáciám či jednotlivcom. Agendu a spracovanie týchto programov má na starosti centrálny výkonný orgán spolu so sieťou národných agentúr. Jedny z prvých programov Európskej jazykovej politiky začali fungovať už v roku 1980, pričom ich hlavným cieľom bolo zjednotiť rôzne druhy už existujúcej pomoci v členských štátoch. Myšlienka šírenia výučby cudzích jazykov sa zviditeľnila programom Lingua, založeným v roku 1990, ktorého úlohou bolo podporiť jazykovú rôznorodosť Európskej únie cez zlepšenie výučby cudzích jazykov. Každý Európan by mal dostať príležitosť naučiť sa aspoň dva cudzie jazyky k svojmu materinskému. Následný vývoj pohltil tento program do známeho programu Erasmus, pričom ten sa zas nedávno stal súčasťou Programu celoživotného vzdelávania. Portfólio programov zameraných na šírenie a výučbu cudzích jazykov nezahŕňa iba agenda pre vzdelanie a vedu, mnohé z nich sú súčasťou iných aktivít Európskej únie. Jedným z príkladov je Kultúrny program EÚ 2007-2013, ktorý otvára napríklad možnosti podpory prekladu knižných diel 39 súčasných autorov do ďalších jazykov EÚ a taktiež ponúka medzinárodnú mobilitu pracovníkov v kultúrnych odboroch. Program Európskej komisie zameraný na médiá podporuje dabing a výrobu titulkov pre európske filmy. Veľmi zaujímavým program na prezentáciu jazykovej diverzity v rámci Európskeho kontinentu je Európsky deň jazykov, ktorý je pod záštitou Rady Európy oslavovaný každý rok 26. septembra. Európsky deň jazykov bol vyhlásený Radou Európy v roku 2001 počas Európskeho roka jazykov. Práve v tento deň si Európa prostredníctvom stoviek podujatí pripomína svoju jazykovú a kultúrnu rozmanitosť. Cieľom je upriamiť pozornosť verejnosti na jazykové bohatstvo Európy, na význam výučby jazykov, ako aj šírenie informovanosti o európskych jazykoch a podnecovanie k ďalšiemu rozvíjaniu jazykových schopností občanov v každom veku. Prostredníctvom stoviek podujatí v celej Európe sa možno každý rok v rámci tejto akcie oboznámiť s rôznymi kreatívnymi metódami štúdia jazykov. (Rada Európy, 2010) Program Celoživotného vzdelávania vytvorený Európskou komisiou na programové obdobie 2007 až 2013 je kľúčovou aktivitou nielen Európskej jazykovej politiky. Jeho hlavným cieľom je skvalitňovanie a podpora výučby cudzích jazykov. Znamená to, že po prvý krát, zahrňuje jeden program všetky aktivity Európskej únie v oblasti vzdelávania od útleho veku občanov až po ich dospelosť, pričom zjednocuje dovtedy existujúce aktivity ako Socrates, Leonardo da Vinci či program eLearning. S rozpočtom takmer 7 miliárd eur bude tento program podporovať aktivity výmeny, spolupráce a mobility v rámci celej Európskej únie. Do tohto multilaterálneho programu a jeho finančných nástrojov môže byť zahrnutý akýkoľvek svetový jazyk či jazyk európskych menšín. Program celoživotného vzdelávania zahrňuje štyri sektorové programy, rozdelené podľa vekovej skupiny, ktorej sú určené: pre školské vzdelávanie (Comenius), vysokoškolské vzdelávanie (Erasmus), odbornú výuku (Leonardo da Vinci) a vzdelávanie dospelých (Grundtvig). Cieľom balíka programov je prispieť cez celoživotné vzdelávanie ku rozvoju Spoločenstva ako pokročilej znalostnej spoločnosti, s udržateľným ekonomickým rozvojom, zvýšenie pracovnej mobility a vyššia sociálna kohézia. (Európska komisia, 2009). 4 Implementácia v praxi V súčasnosti má Európska únia 23 oficiálnych jazykov, s nemčinou, ako najrozšírenejším materinským jazykom. Žiadna z členských krajín sa nechce zriecť používania svojho vlastného jazyka, pretože ide o záležitosť, ktorá má dôležitý symbolický význam. Každý oficiálny dokument EÚ sa prekladá do všetkých oficiálnych jazykov. Angličtina je však druhým najrozšírenejším jazykom a preukázateľne sa stáva najpoužívanejším jazykom pri európskych transakciách. Hoci si Európska únia uvedomuje, že sa angličtina stáva najrozšírenejším jazykom v rámci Európy, chce zabrániť možnému obmedzeniu jazykovej rôznorodosti na svojom území. Európska komisia práve z toho dôvodu stanovila ambiciózny cieľ pre svoju politiku v oblasti jazykových schopností- aby každý Európan ovládal okrem svojho jazyka minimálne dva ďalšie. Výzva pre EÚ spočíva v trvalo udržateľnom zvýšení tohto podielu v čo najkratšom čase.2 Hlavné dôvody prečo má Európska únia až 23 oficiálnych jazykov nie je ťažké uhádnuť, je to najmä princíp demokracie, transparentnosti a práva na informácie. Európska legislatíva sa vzťahuje na 2 Eurobarometer zameraný na mnohojazyčnosť ukázal, že 50% populácie EÚ hovorí cudzím jazykom (výsledok bol približne rovnaký aj v roku 2001, kedy 47% občanov EÚ-15 uviedlo, že ovláda minimálne jeden cudzí jazyk). Najmenej jazykovo zdatní sú Maďari a Briti, Luxemburčania ďaleko vedú pred ostatnými národmi EÚ. 56% Európanov je schopných konverzovať v inom, než materinskom jazyku, a 28% dokonca v dvoch jazykoch. 11% multilingvistov z radov Európanov je schopných konverzovať až v troch jazykoch okrem materinského. Angličtina je druhým jazykom tretiny populácie EÚ,nasleduje nemčina, francúzština, ruština a španielčina. Takmer 8 z 10 študentov využíva minimálne jeden cudzí jazyk (Európska komisia, 2009). 40 všetky členské štáty a teda aj na všetkých občanov žijúcich v tomto priestore. Zákony, prijímané na európskej úrovni, musia byť dostupné vo všetkých úradných jazykoch, aby sa občania, ktorých sa tieto zákony priamo týkajú, mohli aktívne zúčastňovať na činnosti EÚ bez špeciálnych jazykových znalostí. Podobne pri voľbách zástupcov do európskych inštitúcií nemôžu byť kandidáti zvýhodňovaní len vďaka ich jazykovým znalostiam, nemôže existovať dvojitý štandard medzi členskými štátmi s viac či menej rozšírenými jazykmi. Používaním všetkých úradných jazykov sa zvyšuje transparentnosť, legitímnosť a účinnosť EÚ a jej inštitúcií. V poslednom období však Európska jazyková politika čelí výraznej vlne kritiky. Okrem úradných jazykov sa v jednotlivých regiónoch Únie hovorí totiž ďalšími 60 pôvodnými či nepôvodnými jazykmi. Regionálnymi či menšinovými jazykmi hovorí takmer 50 miliónov obyvateľov Európskej únie. Sú tu aj ďalšie jazyky mnohých imigrantov zo Stredného východu, Indie či Balkánu. EÚ eviduje mnohé žiadosti o tlmočenie plenárnych rozhodnutí do menšinových či regionálnych jazykov, napríklad katalánčiny, galícijčiny či baskičtiny. Práve pod súčasným šesťmesačným predsedníctvom Španielska je táto téma ešte viac aktuálnejšia. Separatistické hnutia v severnom Španielsku spôsobujú problémy nielen na politickej úrovni. Je však dôležité spomenúť, že napríklad katalánskym jazykom hovorí viac než 10 miliónov ľudí v štyroch európskych štátoch. Podobným príkladom snahy u uznanie menšinového jazyka za oficiálny sú tiež hlasy ozývajúce sa od ruskej menšiny žijúcej v Lotyšku či Estónsku. Zaujímavým precedensom je prípad z júla minulého roku, kedy Európska komisia podpísala s vládou Veľkej Británie dokument, ktorý umožňuje občanom Walesu písať európskej exekutíve v svojom rodnom jazyku, pričom už v Novembri 2008 bolo do welštiny prvýkrát v histórii Európskej únie prekladané stretnutie na ministerskej úrovni (Euractiv, 2010). Rešpektovanie jazykovej rozmanitosti je kľúčovou hodnotou Európskej únie, rovnako ako rešpektovanie jednotlivca, otvorenosť voči iným kultúram či tolerancia. Tento princíp sa týka nielen 23 úradných jazykov EÚ, ale aj mnohých regionálnych a menšinových jazykov, ktorými hovoria rôzne skupiny európskeho obyvateľstva. Článok 22 Charty základných práv Európskej únie, prijatej predstaviteľmi EÚ v roku 2000, zaväzuje EÚ rešpektovať kultúrnu, náboženskú a jazykovú rozmanitosť a článok 21 zakazuje diskrimináciu na akomkoľvek základe vrátane jazyka. Jazykové práva sú v Európe garantované aj Európskou chartou regionálnych a menšinových jazykov, prijatej Radou Európy v júni 1992. Charta bola vytvorená na ochranu a podporu regionálnych či menšinových jazykov ako ohrozeného aspektu európskeho kultúrneho dedičstva. Z tohto dôvodu neobsahuje len antidiskriminačnú klauzulu týkajúcu sa používania týchto jazykov, ale stanovuje aj opatrenia, ktoré otvárajú možnosť aktívnej podpory. Charta taktiež disponuje mechanizmom kontroly a monitoringu a pokiaľ uzná za potrebné, Rada Európy vypracuje odporúčania zmien v legislatíve či praxi daného štátu. Problémom ostáva fakt, že iba 16 z 27 členských štátov Európskej únie Chartu ratifikovalo. Jazyková rozmanitosť sa oproti minulosti zviditeľnila, pretože v súčasnosti ľudia oveľa viac ako predtým komunikujú s cudzincami. Čoraz častejšie sa ocitajú v situáciách, keď potrebujú znalosť iného ako vlastného jazyka, či už v rámci výmenných študijných pobytov, pri sťahovaní alebo obchodovaní na integrovanom európskom trhu, v cestovnom ruchu a všeobecne globalizovanom svete. Vďaka tomu by Európa mala byť nie „taviacim kotlom“, v ktorom sa strácajú rozdiely, ale miestom, kde sa rôznorodosť cení. Literatúra 41 ARCHIBUGI, D. 2009. Which language for Europe? [online]. opendemocracy.net [cit.16.3.2010]. http://www.opendemocracy.net/article/which-language-for-europe CHARTA ZÁKLADNÝCH PRÁV EURÓPSKEJ ÚNIE , 2004 [online]. eur-lex.europa.eu [cit.14.3.2010].http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/site/en/oj/2004/c_310/c_31020041216en00410054.pdf EURÓPSKA KOMISIA, 2004. Europe on the move [online]. ec.europa.eu [cit.20.3.2010]. ec.europa.eu/publications/booklets/move/45/en.doc EURÓPSKA KOMISIA, 2009. EU for journalists [online]. www.eu4journalists.eu [cit.16.3.2010]. http://www.eu4journalists.eu/index.php/dossiers/english/C93/405/ EURÓPSKA KOMISIA, 2010. Education and training [online]. ec.europa.eu [cit.16.3.2010]. http://ec.europa.eu/education/at-a-glance/about141_en.htm EURÓPSKY PARLAMENT, 2009. Viacjazyčnosť: Devíza pre Európu a spoločný záväzok. [online]. europarl.europa.eu [cit.6.4.2010]. http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?pubRef=-//EP//TEXT+TA+P6-TA-20090162+0+DOC+XML+V0//SK EURACTIV, 2010. MEPs push for EU recognition of Catalan, Welsh languages [online]. euractiv.com [cit.16.3.2010]. http://www.euractiv.com/en/culture/meps-push-eu-recognitioncatalan-welsh-languages-news-309487 KRAMSCH, C. 1998. Language and Culture. New York: Oxford University Press, 1998, 134 s., ISBN 0-19-437214-6. MAREŠ, P. 2007. Úvod: Co s konceptem sociální exkluze v české společnosti? In. Mareš, P., Hofírek, O.(eds.): Sociální reprodukce a integrace: ideály a meze. Svazek č.33. Brno: Ediční rada Sborníky. ISBN 978-80-210-4439-5 MRUŠKOVIČ, M. 2008. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia: Europa linguarum Nationumqve. Martin: Matica slovenská, 2008, 517 s., ISBN 978-80-7090-858-7. RADA EURÓPY, 2007. Regional or minority languages [online]. coe.int [cit.16.3.2010].http://www.coe.int/t/e/legal_affairs/local_and_regional_democracy/regional_or_min ority_languages/2_Monitoring/Monitoring_table.asp#TopOfPage RADA EURÓPY, 2010. European Day of Languages [online]. edl.ecml.at [cit.16.3.2010]. http://edl.ecml.at/ Adresy autorov: Mgr. Kristína Bocková Katedra európskych kultúrnych štúdií Fakulta humanitných vied Univerzita Mateja Bela Tajovského 40 974 01 Banská Bystrica e-mail: [email protected] Mgr. Jaroslav Bič Katedra európskych kultúrnych štúdií Fakulta humanitných vied Univerzita Mateja Bela Tajovského 40 974 01 Banská Bystrica e-mail: [email protected] 42 PROCES GLOBALIZACE A VZTAH JAZYKA A KULTURY Hanne-Lore Bobáková, ČR SU OPF Karviná, ČR . Abstrakt Článek se zabývá vlivem globalizace na jazyk a kulturu a v konečném důsledku na vzdělávání. Zpočátku vychází ze vztahu jazyka a kultury a rozebírá pojem vlastní a cizí identita. Závěrem poukazuje na nutnost změn ve vzdělávacím procesu se zdůrazněním jejího multikulturního a multilingválního aspektu. Abstract The article examines the influence of globalization on language and culture and ultimately to learning. Initially based on the relationship of language and culture and discusses the notion of self and foreign identity. Finally, points to the need for change in the education process, emphasizing its multicultural and polyglot aspect. Úvodní zamyšlení Politické změny v západní a východní Evropě liberalizovaly hospodářský obchod i lidskou komunikaci. Lidé si začali uvědomovat vliv jazykových prostředků ale také důležitost vědění a zkušeností s cizí kulturou. Stále silněji je pociťována potřeba všeobecné cizojazyčné komunikační kompetence a zároveň rozsáhlý nedostatek v oblasti speciálních komunikačních dovedností v obchodním kontextu. Nedostatek informací je citelný především ve východoevropském prostoru, což je důsledek významu hospodářského obchodu mezi východoevropskými zeměmi a německy mluvícími zeměmi. V tomto evropském kontextu je vyžadována dostačující znalost cizích jazyků v hospodářské sféře. 2 Specifičnost profesní komunikace S označením cizí jazyk v hospodářské sféře je zajisté možné polemizovat. V tomto pojetí je obsah požadované komunikační kompetence redukován na specifické hospodářské termíny a výrazy a určité typy chování. Z takového pojetí vyplývá zřetelně tradiční pojetí cizojazyčného vzdělání, ve kterém se stále více klade důraz na hospodářskou a tržní realitu cizí země. Chybí zprostředkování a nacvičování odlišných forem řečového jednání v cizím kulturním kontextu. V širším pojetí je možné chápat pod pojmem hospodářské jednání ve smyslu výměny zboží a služeb jako komunikační jednání. V užším pojetí z komunikačně vědeckého a lingvistického pohledu se jedná o verbální a neverbální jednání s různými funkcemi a formami v kulturním kontextu. Podnik jako instituce sledující v určitých strategických místech, v určitých prostorách, v organizacích a institucích daný hospodářský cíl má sociálně kulturní a sociálně psychologickou identitu. Nejdůležitější prioritou je podniková komunikace. V rámci podnikové komunikace hrají různé formy jazyka svou roli, např. všeobecný jazyk, odborný jazyk, profesní jazyk. Nesmí se ovšem zapomínat na komunikaci interkulturní. 43 Podnikovou komunikaci je možné dále rozdělit na interní a externí komunikaci. Externí komunikace zahrnuje komunikaci podniku s jinými podniky a komunikaci se zákazníky. V interní i externí komunikaci se objevuje i společenská komunikace. Jazyk jako prostředek komunikace hraje důležitou roli při vytváření podnikové kultury a ovlivňuje rozhodování a jednání na všech úrovních podnikového managementu. Podnikovou kulturu chápeme shodně s A. B. Schnyderem jako sociálně kulturní fenomén podniku, ovlivňující postoj k hodnotovému systému, normám, vědění a schopnostem, které jsou akceptovány většinou členů podniku (Schnyder 1989, 61). Normy a vzory chování jsou z verbálního hlediska vyjádřeny v sémantických významech slov, vět a textů. Jazyk se tím stává důležitou součástí podnikové kultury. Komunikace a komunikační jednání vytvářejí v myslích spolupracovníků psychologické vědomí identity celého podniku. Také externí působení podniku prostřednictvím jazyka zprostředkovává obraz o podniku a jeho kultuře. V rámci interní komunikace probíhají všechna komunikační jednání, zahrnující informační poradenství a procesy rozhodování. Vznikají tak určité oblasti forem komunikace, které je možné přisoudit různým skupinám a různým funkcím v podniku. Pro názornost uvádíme některé z nich: • komunikace na pracovišti, • pracovní jednání, • podávání příkazů a instrukcí, • podnikové schůze, • komunikace s odborovou organizací, • jednání dozorčí rady a představenstva aj. K odbytu svých výrobků a služeb na trhu je třeba komunikovat se zákazníky, ale také s jinými podniky. Do těchto oblastí spadá marketingová komunikace, jako např. práce s veřejností, reklama ve svých různých formách, přímý marketing, prezentace na výstavách a veletrzích, obchodní jednání apod. Tyto formy externí komunikace podniku vytvářejí celistvý obraz podniku s jeho charakteristickými rysy komunikace. Tak jako je podnik součástí kultury národa, tak je také podniková komunikace malou částí celospolečenské komunikace. Podnik není izolován od kultury společnosti, která ho obklopuje. Je úzce spjat s kulturou celé společnosti a jejím hodnotovým systémem a normami chování. Chce-li podnik docílit danou identitu a uchovat si své místo na trhu, nesmí se uzavřít před interní a externí komunikací. Pouze komunikačním jednáním s kulturou, která ho obklopuje, je možné dosáhnout toho, aby se z podniku stala zcela akceptovaná silná sociální osobnost s pozitivní sociální identitou. V této souvislosti hovoří T. Bungarten o třech tezích majících prvořadý význam pro komunikaci v podniku: • Význam jazyka a komunikace je podceněna v teoriích o podniku i o hospodářství. • Jazyk jako prostředek komunikace stojí všem členům sociální společnosti k dispozici a nabízí možnost řešení konfliktů v podniku. • Komunikační maxima dávají k dispozici sociální aparát, umožňující vytvořit identitu podniku tak, aby byla celou společností akceptovatelná (Bungarten, 1991). 3 Poznámky kulturologického charakteru Srovnáním vlastní kulturní identity s cizí kulturní identitou vytváříme kategorie, které se vytvořily ve fylogenezi i ontogenezi jedince. Přirozená potřeba lidí patřit k sociální skupině lišící se od jiné sociální skupiny je typickým projevem lidského chování. Jedná se přitom o základní kategorii 44 lidského myšlení. K rozpoznání přítele od nepřítele vyvinula příroda množství rozpoznávacích mechanismů sloužících k tomuto účelu. K nim se řadí schopnost mozku rozpoznat věcné obsahy pomocí jednoduchých symbolů. Přitom dochází ke zjednodušení, na druhou stranu je možné evaluovat výsledky poznávacího procesu. Při interakci s okolním světem hraje svou roli emociální aspekt. Jedinec podrobuje okolní svět významové analýze, jež spočívá v tom, že vnímání jsou konfrontována s příslušnými schématy. V případě shody mezi schématem a objektem dochází k pozitivní evaluaci. Pozitivní evaluaci je pociťována jako příjemná, v opačném případě dochází k silným stavům vzrušení. Oba procesy vedou k pozitivním emociálním stavům. Naproti tomu k negativní evaluaci dochází tehdy, když není možná asimilace nového objektu nebo věcné informace a vzniklý akomodační tlak jsou příliš vysoké. Podle tohoto modelu představují evaluace komplexní procesy, které vznikají analýzou objektu. Poznatky kognitivní psychologie nám slouží k analýze kategorie cizí a vlastní kulturní identity. Podle kognitivní psychologie dochází při střetu vlastní a cizí kultury ke změnám schématu. Zpočátku je tento střet považován za emocionální zátěž, později vede ke kognitivnímu obohacení. Pomocí schémat vzniklých učebními procesy v rámci naší kultury vnímáme okolní svět bez větší námahy. Kultura představuje základní orientaci osobnosti ve vnějším světě. Prostřednictvím kultury získává lidské jednání sociálně symbolický význam. Teprve v průběhu procesu socializace v rámci dané kultury se vytváří stabilní osobnost. Je dále obohacena stykem s dalšími kulturami a je předpokladem fungujících mezilidských vztahů. Kultura je všeobecně považována za symbolickou dimenzi našeho jednání. Vedle symbolické dimenze existuje také nesymbolická dimenze. Při jednání jako mytí, vyprávění a i v dalších jednáních můžeme pozorovat jak kulturní, tak i nekulturní dimenzi. Když se mluví o symbolické dimenzi, kterou ztotožňujeme s kulturní dimenzí, pak se tím myslí, že jednání má svůj informační obsah a kulturní význam. Toto jednání musí být odlišeno od jednání, které nemá kulturní cíl. Při kulturních jednáních se jedná o informace zprostředkované symboly. Zprostředkovaná informace je významná pro danou skupinu a díky ní potvrzujeme svou sounáležitost ke skupině, což je od nás i očekáváno. Na druhou stranu je nám cizí to, co je cizí naší kultuře. Povědomí o vlastní kultuře je to, co se dá předpovídat (Dorfmüller, 1995). Mezi jazykem a kulturou existuje úzký vztah, což dokazují výzkumy v antropologii i lingvistice. Ovšem o rozsahu a povaze vztahu není zatím jednoznačné stanovisko. Dorfmüller analyzovala výzkum vztahů mezi jazykem, myšlením a kulturou a zaměřila se přitom jen na dvacátá a třicátá léta 20. století. Zjistila, že je možné rozlišovat dva přístupy k této problematice: 1. Tento přístup považuje jazyk jako prostředek vyjadřování. 2. Druhý přístup chápe jazyk jako prostředek k poznání světa. U obou přístupů se vychází z předpokladu, že jazyk a kultura se navzájem určují. Vzájemný vztah přitom dozrává v procesu vývoje jedince. Při analýze problému, zda jazyk je prostředek k vyjadřování postojů ve společnosti a tím slouží sociální realitě, nebo zda sociální realita je utvářena jazykem, se vychází z protikladných perspektiv. Domníváme se, že obě perspektivy se nevylučují. 45 4 Závěr Jazyková politika EU mluví jednoznačně. Mnohojazyčnost chápe jako nezbytný předpoklad k tomu, aby se podniky i občané integrovali v rámci jednotné Evropy. Je krátkozraké myslet si, že jazykové znalosti neovlivňují zaměstnanost, mobilitu pracovníků a jejich profesní úspěšnost. V této souvislosti je třeba zdůraznit, že je žádoucí vypořádat se s tlakem změn probíhajících na různých úrovních a v různých organizačních strukturách. Na tomto místě bychom připomněli skutečnost, že procházíme obdobím změn společenského, hospodářského, politického a kulturního charakteru. Je namístě souhlasit s myšlenkami, definujícími velice výstižně naši současnost jako globální, poznatkovou, informační, elektronickou a mediální. (Patráš, 2009). Plně se s touto myšlenkou ztotožňujeme. Nejen vědecké disciplíny musí přijmout novou skutečnost. Také vzdělávací systém by měl pružně s pragmatickým obsahovým zaměřením reagovat na nové potřeby komunikační společnosti. Jednou z možností je pregnantní profilace úkolů vzdělávacího systému zaměřeného na komunikaci v nejširším smyslu slova. Literatura BOBÁKOVÁ, H. 2002. Výzkum interkulturních dimenzí v rámci malého a středního podnikání. In Sborník výzkumných prací Ústavu malého a středního podnikání, díl 7. Karviná:OPF SU. ISBN 807248-175-4 BUHLMANN A., A. FEARNS. 1997. Handbuch des Fremdsprachenunterrichts, Berlin:Langenscheidt. ISBN 3 468 49435-1. BUNGARTEN, T. 1991. Quo vadis, CI ? In : Konzepte 1991. DORFMÜLLER, K. 1995. Das Fremde und das Eigene, Kulturkundliche Überlegungen. Deutsch als Fremdsprache 1-1995, ISBN 0011-9741. SCHNYDER, A. 1989. Unternehmungskultur. Die Entwicklung eines Unternehmenskultur-Modells unter Berücksichtigung ethnologischer Erkenntnisse und dessen Anwendung auf die Thematik. Bern. PATRÁŠ, V. 2009. Sociolingvistické aspekty elektronicky podmienenej komunikácie. Studia Oeconomica: Karviná 2009. ISBN 978-80-7248-522-2. Adresa autora: PhDr. Hanne-Lore Bobáková, PH.D. Katedra cizích jazyků a komunikace Obchodně podnikatelská fakulta Slezské univerzity Univerzitní náměstí 1934/3 733 40 Karviná Tel:+420 5963 98 424 e-mail: [email protected] 46 PROBLÉMY CHUDOBY A SOCIÁLNÍ EXKLUZE V EVROPĚ Jiří Dušek, ČR Vysoká škola evropských a regionálních studií, o.p.s., ČR Abstrakt Příspěvek se zabývá problematikou chudoby a sociální exkluze v Evropě. Předkládaný příspěvek vychází z analýzy Eurostatu v EU-27. Hlavním cílem příspěvku je komparace míry chudoby napříč Evropskou unií. Chudoba znamená podmínky, kdy člověk nemá možnost zajistit si základní životní potřeby jako čistá voda, výživa, zdravotní péče, ošacení a bydlení. Horším stadiem chudoby je tzv. absolutní chudoba nebo bída. Relativní chudoba označuje podmínky, kdy jedinec má k dispozici méně zdrojů nebo menší příjem než ostatní ve společnosti nebo zemi, případně ve srovnání s celosvětovým průměrem. Abstract The contribution deals with the problems of poverty and social exclusion in Europe. The submitted contribution deals with an analysis of Eurostat in EU-27. The main objective of the contribution is comparing poverty rates across the European Union. Poverty refers to the condition of not having the means to afford basic human needs such as clean water, nutrition, health care, clothing and shelter. This is also referred to as absolute poverty or destitution. Relative poverty is the condition of having fewer resources or less income than others within a society or country, or compared to worldwide averages. 1 Úvod V dnešní době se díky medializaci pojem chudoba spojuje zejména s životními poměry lidí v rozvojových zemích a používá se pro stav, který nezajišťuje člověku základní podmínky pro důstojný život a uspokojení nejzákladnějších lidských potřeb. Je spojen se značnou hmotnou nouzí, nedostatkem potravin, nezávadné pitné vody, ošacení, špatné situace s bydlením, nedostatečným či žádným přístupem k základní zdravotní péči, vzdělání, ap. Důsledkem chudoby bývá zejména chronický hlad, podvýživa, nedostatečná imunita nebo nevzdělanost, náchylnost k nemocem, vysoká dětská úmrtnost, nebo nízká střední délka života. Z hlediska sociální politiky představuje chudoba jeden z nejobtížněji řešitelných problémů, který má závažné dopady jak na regionální, tak na celosvětovou bezpečnost. 2 Chudoba jako globální problém V souvislosti se vzrůstajícím uvědoměním veřejnosti v západních zemích dnes chudoba patří mezi nejzávažnější globální problémy lidstva. Celosvětový boj proti chudobě tvoří prostřednictvím Rozvojových cílů tisíciletí v současné době jednou z nejvýznamnějších součástí agendy mezinárodního společenství. Mimořádná pozornost je mu věnována i v mnoha vyspělých státech Evropy, USA i Japonsku. Komplexní problém budoucnosti člověka staví většina autorů nezávisle, neboť je vyústěním všech otázek, nesnází a vztahů, které určují život člověka a lidské společnosti. Tento komplexní problém nemůže být řešen jako takový, ale pouze prostřednictvím řešení všech ostatních globálních problémů i problémů jiného řádu, mezi které právě patří i chudoba. 47 Obrázek 1 – Globální problémy – význam, klasifikace a vzájemné vztahy (Dušek, 2008) Hovoříme-li o chudobě jako o materiálním nedostatku, musíme vývoj chudoby v dějinách sledovat ve spojitosti s rozšiřováním ekonomické prosperity. Zatímco dnes žije pod hranicí bídy necelá polovina světové populace a existují hluboké rozdíly v úrovni bohatství mezi zeměmi i jednotlivci, před pouhými 200 lety byla chudoba všeobecným jevem, s výjimkou úzké vrstvy zástupců šlechty, kléru a bohatých obchodníků a velkostatkářů. Regionální rozdíly v příjmech takřka neexistovaly, a to jak v rámci států, mezi státy i mezi jednotlivými kontinenty. Průměrný příjem v Západní Evropě v roce 1820 představoval zhruba 90 procent dnešního průměrného příjmu v Africe. Střední délka života v Západní Evropě a Japonsku byla okolo 40 let. Ekonomická úroveň států i kontinentů byla prakticky stejná v Asii, Evropě, Africe i Americe. V roce 1820 byl poměr příjmu na hlavu mezi tehdy nejvyspělejší a nejzaostalejší ekonomikou světa, tedy Velkou Británií a Afrikou, v poměru čtyři ku jedné (Maddison, 2003). V roce 1998 narostl rozdíl v příjmech mezi nejbohatší ekonomikou, USA, a nejchudším regionem, Afrikou na dvacet ku jedné (Sachs, 1995). Markantní rozdíly v relativním bohatství jednotlivých regionů světa, často označovaných jako bohatý Sever a chudý Jih, a s ním i alarmující zviditelnění chudoby, tedy přinesl až bezprecedentní hospodářský rozvoj vyspělých zemí. Může to znít naprosto neuvěřitelně, ale čisté jmění deseti nejbohatších lidí světa je větší, než kolik činí součet veškerých ročních příjmů obyvatel všech rozvojových zemí celého světa. Nová ekonomika vytváří obrovské bohatství, zvláště v bohatých průmyslových zemích. Mají však z toho něco nejchudší země světa? Konec 20. století přinesl další zvětšení propasti mezi příjmy nejbohatších a nejchudších zemí světa. Zatímco některé země neuvěřitelně bohatnou, jiné jen s největšími obtížemi zůstávají na stejné úrovni, nebo dokonce chudobou. Mosambik například dosahoval v roce 1950 na jednoho obyvatele ročního příjmu 1000 dolarů; koncem 20. století to bylo už jen 800 USD. Za stejnou dobu příjem na hlavu ve Spojených státech, Japonsku a Švýcarsku vzrostl z 12 000 na 30 000 USD (Dušek, Protiva, 2007). Nejchudší domácnosti v Pákistánu či Bangladéši například za základní potraviny vydávají 60–80 % příjmů, v Egyptě se skoro dvě pětiny z 80 milionů obyvatel musí spokojit s denním příjmem kolem jednoho eura apod. 3 Situace v Evropě V roce 2008 měla Česká republika v celé Evropské unii nejméně lidí ohrožených chudobou. Podle údajů Evropského statistického úřadu hrozila bída jen devíti procentům Čechů. Průměr EU přitom činí 17 procent. Navzdory celkové stabilitě míra ohrožení chudobou v roce 2008 vzrostla o 5 % v Lotyšsku a dalších státech, významně poklesla jen v Irsku a Rumunsku (o 2 %). Přes 20 % dětí bylo v EU nejvíce ohroženo chudobou v Rumunsku, Bulharsku, Itálii a Litvě. Ohrožení chudou u osob starších 65 let přesáhlo dokonce úroveň 30 % v Lotyšsku, na Kypru, Estonsku a Bulharsku. A to přesto, že sociální ochrana v průměru zmenšila míru ohrožení chudobou mezi jednotlivými zeměmi o 32 %. Dochází k zajímavému paradoxu, kdy roste počet lidí ohrožených chudobou navzdory tomu, že mají stálou práci. V roce 2008 se jednalo o celkem 8 % populace v EU. Celkově 48 je v Evropě chudobou ohroženo 85 milionů obyvatel, nejvíce se však chudoba projevuje v nových členských státech jako je Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko, Lotyšsko a Polsko. Nejméně jsou lidé ohroženi chudobou v České republice, na Islandu, Slovensku a v Nizozemí (Eurostat, 2010). Největšímu riziku pádu na pokraj chudoby jsou v Česku vystaveni především mladí lidé do 17 let věku. Hrozba se týká celkem třinácti procent z nich. Chudoba oproti tomu hrozí jen sedmi procentům důchodců a jen čtyřem procentům zaměstnaných obyvatel. Velmi podobně je na tom i Slovensko, kde hrozbě chudoby čelí 17 procent mladých, desetina důchodců a šest procent zaměstnanců. Eurostat sestavuje data na základě několika měřítek. Posuzuje například to, kolikrát ročně si rodiny mohou dovolit dovolenou, zda jsou lidé schopni během zimy vytápět svůj dům či byt, zda si mohou koupit auta, pračku a barevný televizor anebo jíst maso každý druhý den. Pro srovnání – za nejchudší světa jsou považovány Demokratická republika Kongo, Zimbabwe a Libérie s HDP/obyvatele ve výši 300–500 USD, zatímco v ČR je na úrovni 26800 USD. Ačkoliv Češi se podle čerstvých dat mohou o svou budoucnost strachovat vůbec nejméně ze všech lidí v Evropě, ve skutečnosti se jich bídy bojí mnohem více. Ukázal to průzkum agentury STEM, podle kterého se v roce 2009 považoval za chudého každý třetí Čech, ačkoliv dle Eurostatu je to jen 9 %. Výzkum tak dokazuje, že pocit chudoby je relativní věc, která se s oficiálními čísly rozchází. Za extrémně chudého je považován podle Světové banky člověk, jemuž nestačí 1,25 dolaru (25 korun) na den na jídlo či ošacení a jeho život je tak ohrožen. Nyní takto žije zhruba 1,4 miliardy lidí. V Česku se tato hranice měří jinak. Jako chudý je brán člověk, který uspokojuje své potřeby na výrazně nižší úrovni, než je průměrná úroveň ve společnosti. Podle posledních dat Českého statistického úřadu z roku 2007 spadali do této skupiny lidé, kteří disponovali ročním příjmem menším než 93 a půl tisíce korun, tedy zhruba 260 Kč na den. Podle průzkumu se nejvíce za chudé považují nezaměstnaní, dělníci a důchodci. Nejméně naopak podnikatelé, živnostníci a studenti. Z chudých rodin se rekrutuje přibližně polovina levicově orientovaných osob, zatímco mezi pravicově zaměřenými voliči se k chudobě hlásí necelá pětina lidí (Špačková, 2009). Studie Eurostatu říká, že v ČR je riziku chudoby vystaveno pouze devět procent lidí, přitom evropský průměr je sedmnáct procent. Sociolog Keller však studii Eurostatu zpochybňuje, protože vznikl tím, že byly spočítány například i příjmy na domácnost a částka byla vydělena počtem dětí v rodině. Tento ukazatel je ale absurdní a vůbec nevypovídá o tom, jak si lidé žijí. Například v zemi, kde by všichni lidé brali stejně a měli stejný počet dětí, by podle této metodiky nikdo nežil pod hranicí bídy, i kdyby umíral hlady (Keller, 2010). Česká republika se tak umístila na nejlepším místě v EU z jednoduchého důvodu. Rodí se zde proti jiným státům velmi málo děti a je zde nižší doba dožití. Je zde i menší podíl početných rodin a starobních důchodců, kteří jinak často spadnou pod hranici bídy. 49 Tabulka 1 – Míra ohrožení chudobou v Evropě Stát Míra ohroženosti v % Česká republika 9 Nizozemsko, Slovensko 11 Dánsko, Maďarsko, Rakousko, Slovinsko, Švédsko 12 Francie, Lucembursko 13 Finsko 14 Belgie, Malta, Německo 15 Irsko, Kypr 16 Polsko 17 Portugalsko 18 Estonsko, Itálie, Velká Británie 19 Litva, Řecko, Španělsko 20 Bulharsko 21 Rumunsko 23 Lotyšsko 26 EU 27 (průměr) 17 4 Závěr Boj s chudobou je velmi problematický, jeho velkým problémem je vznik závislosti na sociálních dávkách a nedostatek peněz. Cílem je, aby pomoc umožnila člověku důstojný život, ale aby ho zároveň motivovala k vymanění se z této pomoci. Nastavení takovýchto podmínek je velmi obtížné a dosahuje se ho jednak pomocí s dobou klesajících dávek a motivačními programy směřujícími k rozšíření kvalifikace. V rozvojových zemích je problematika často spojena s nestabilní politickou situací, což často vede k velmi obtížně řešitelné situaci. Česká republika dosáhla ve studii Eurostatu významného prvenství. Lze však diskutovat o relevantnosti této statistické analýzy a metodickém přístupu. V Česku je sice nejnižší procento chudých z Evropské unie, ale přesto zde do této kategorie patří skoro milion lidí. V současné době se Česká republika potýká s velmi vysokým deficitem veřejných financí a v květnu 2010 se konají parlamentní volby. Je zřejmé, že jedna z cest k ozdravění veřejných financí bude právě okleštění sociálních dávek a podpor, což může být pro Českou republiku velmi nebezpečné. Ačkoliv je zde „statisticky“ nejnižší podíl lidí ohrožených chudobou, má Česká republika i další prvenství – žije zde nejvíce obyvatel EU nad hranicí chudoby. Jakýkoliv radikální zásah do sociálního systému může vést k velkému nárůstu chudoby v ČR. Další faktor, který může vést k významnému zvýšení chudoby, je ekonomická situace zemí, na které v současnosti dopadá světová hospodářská krize. K jak radikálnímu propadu ekonomik může dojít, je vidět na příkladu Islandu či Pobaltí, které bylo zasaženo nejvíce z celé EU (např. ekonomika Litvy se ve 2Q 2009 propadla o 22,4 %, Lotyšska o 20 % a Estonska o 16,6 %). Literatúra ČRO [online]. Praha : Český rozhlas, 19.1.2010 [cit. 2010-03-30]. V České republice žije nejvíce lidí těsně nad hranicí bídy. Dostupné z WWW: <http://www.rozhlas.cz/zpravy/domaciekonomika/_zprava/683783>. ŠPAČKOVÁ, I. 2010. iDNES [online]. Praha : iDNES, 7.4.2010 [cit. 2010-03-30]. Třetina Čechů se cítí chudá, ukázal průzkum. Dostupné z WWW: <http://ekonomika.idnes.cz/tretina-cechu-se-citichuda-ukazal-pruzkum-fj5-/ekonomika.asp?c=A090406_202400_ekonomika_dp>. DUŠEK, J. 2008. Základy ekonomie. 1. vyd. České Budějovice: Vysoká škola evropských a regionálních studií. 256 s. ISBN 978-80-86708-58-4. 50 DUŠEK, J., PROTIVA, V. 2007. Veřejná ekonomika. 1. vyd. České Budějovice: Vysoká škola evropských a regionálních studií. 242 s. ISBN 978-80-86708-43-0. Eurostat : Statistics in focus. 2010 [online]. 19.2.2010 [cit. 2010-03-30]. 17 % of EU citizens were at-risk-of-poverty in 2008. Dostupné z WWW: <17 % of EU citizens were at-risk-of-poverty in 2008>. MADDISON, A. University of Groningen [online]. 2003 [cit. 2010-03-30]. Historical Statistics for the World Economy: 1-2003 AD. Dostupné z WWW: <http://www.ggdc.net/maddison/Historical_Statistics/horizontal-file_03-2007.xls>. SACHS, J., D. The End of Poverty: Economic Possibilities for Our Time. USA : Penguin Press, 2005. 416 p. ISBN 1594200459. Adresa autora: Ing. Jiří Dušek Vysoká škola evropských a regionálních studií, o.p.s. Žižkova 4/6 370 01 České Budějovice Česká republika 51 DEVELOPMENT OF AN `EVIDENCE BASED` TEACHER’S ACTIVITY TEACHING STUDENTS WITH EMOTIONAL AND BEHAVIOURAL DIFFICULTIES Renata Geležinienė, LT Šiauliai University, Lithuania, LT Abstract The article presents: empirical study (years 2006–2007), which was carried out in order to describe the activity and the experiences of the teachers, teaching the student with emotional and behavioural difficulties (EBD), and to define the typology of teachers’ activities and developed interactions with the student with EBD; participatory action research (years 2007–2008), in educational institutions that were carried out in order to obtain in-depth knowledge of the reality of the educational process of the student with EBD, of developed interactions with other participants of the educational process and to change it, encouraging positive behaviour supports and changes both in the activity of the participants and the institution. Abstrakt Článok predstavuje empirickú štúdiu (z rokov 2006-2007) ktorá bola vykonaná s cieľom popísať činnosť a skúsenosti učiteľov, ktorí vyučujú študentov s poruchami emócií a správania (EBD). Tiež definuje typológiu aktivít učiteľov a ich interakcie s takýmito študentmi. Ďalej sa zaoberá účastníckym akčným výskumom (z rokov 2007-2008) vo vzdelávacích inštitúciách, ktorý bol uskutočnený s cieľom získať hlbšie poznanie vzdelávacieho procesu študentov s EBD, zaužívaných interakcií účastníkov vyučovacieho procesu a následne ho zmeniť tým, že by sa povzbudila podpora pozitívneho správania a zmeny v činnosti účastníkov i celej inštitúcie. Introduction Evidence-based educational process3 is actualized in the domain of education studies in various countries. The newest documents on education4 and the contemporary school practice raised requirements for the teacher of the 21st century. These include teaching and learning in knowledge society, initiating teachers to refer to and carry out studies, cooperate in social networks and teams, solve problems encountered in educational process, analysing, collecting data, acting, evaluating their activities and reflecting. In Lithuania the declaration of evidence-based education ideas was initiated in recent years. Since academic year 2004–2005, internal and external audit has been carried out in all general education schools. In 2006, the Education Development Centre and National Agency for School Evaluation were established with the aim to ensure the quality of education, developing (self)-assessment of educational institutions, providing methodical support and enabling school heads and founders to make more qualitative decisions while carrying out studies and using obtained data. Scientists, internal and external auditors and teachers (Gudaitė, 2008; Jurašaitė-Harbinson, 2004; Kalvaitis, 2007; Merkys, 2006) actualise teacher’s evidence-based activity, emphasize the harmony of the approach that combines quantitative and qualitative studies, 3 Educational process takes place in a concrete historical-cultural situation, collective or during the teacher’s and the pupil’s individual communication, using the content, methods and ways of education, combining the activity, communication and cooperation, relations and interaction. It is a multifaceted process, based on external (pedagogical actions of education) and internal (self-educational processes) interaction. Education is implemented by the joint learners’ and educators’ activity (by teaching and learning) and interaction. In the process of educational interaction its all participants are changing, and relative equality between the participants of the educational process is solidified (Bitinas, 2006). 4 Law on Education of the Republic of Lithuania (topical edition since 2007-07-21); The Provisions of the National Education Strategy 2003–2012 (2003); Strategy for Ensuring Lifelong Learning and its Implementation Plan (2004). Order of the minister of education and science (2002-0228, No. ĮSAK-302); Methods of Internal Audit of the Pre-School Educational Institution (2005-07-22, No. ISAK-1557); Portfolio of National Education Monitoring Procedure (2005-11-10, No. ISAK-2240); Portfolio of External Audit Procedure of General Education School Activities (200704-02, No. ISAK-587); The Strategy for Developing, Evaluating, Renewing and Implementing the Curriculum of General Education (2007-05-23, No. ISAK-970). 52 integration of research activity into everyday teacher’s and school activity, and the development of teacher’s as investigator’s competence. Not only scientists but practicians as well should carry out research in the area of education Hargreaves (1996, 1997). Seeking investigations and unity/harmony between the policy of education and practice, the improvement of educational practice by means of teacher’s evidencebased activity is emphasized. What is evidence in the contemporary reality of the educational context? From one standpoint it includes scientifically grounded standards and rules when evidence is more important than an opinion and when any solution which is not based on evidence is simply “non-scientific”. While improving the educational process, it is sought to find “the golden standard”, which determines efficacy. The idea of evidence-based activity arose from the domain of medicine and evidencebased medicine turned into the main example in the clinical practice. Defining the problematics of the concept “evidence” in education studies, the scientists, representing social constructivistic attitude (Coe, 1999; Biesta, 2007; Petty, 2008)), emphasize its close connection with value education and moral education, when decisions are related not to what is possible (factual decision) but what is pedagogically wanted (the decision of value). Emphasizing the complexity and the situativity of the educational process, the authors note that there are no universal strategies and methods that are suitable to all educational situations – what was efficient in one educational situation with the participation of certain participants of the educational process, may become less efficient or inefficient trying to adjust to other participants and situations of the educational process. This means that in the commonness of the educational process every teacher must not only use “somebody’s” experience and apply innovative teaching methods and strategies but also collect evidences about their efficacy namely in a certain educational situation and namely for certain participants of the educational process. Defining the contemporary alteration of educational paradigms, Bitinas (2000, 2006) notes that the democratizing society consolidates the paradigm of liberal education, which is orientated to a personality that implements a personal initiative. Emphasizing the holistic context of the educational reality, the scientist states that the teacher collects data and evidences “to find solutions about concrete learners, their education results and organisation of his/her educational activity” (Bitinas, 2006, p. 32). While carrying evidence-based activity, the teacher treats himself/herself not as an announcer of truth but as a searcher who constantly learns, investigates his/her activity in order to improve everyday practice in class, teaching and cooperation. This way while changing himself/herself, the teacher also changes his/her school. It is noted that the main aim of education is the creation of learning society in which the most important is the professional teacher who harmonizes internal and external learning (Fullan 1998; Hargreaves, 2008). Internal learning includes changes in the person’s inside: learning, critical thinking, search for novelties and consolidation of contacts with one’s internal world. External learning encompasses cooperation, establishing contacts, becoming the participant of the learning organization. In the 21st century, the conception of learning society, which outlines “the value of learning (better world, democracy, etc.) and the aim of learning – the whole of the proficiencies and skills (to think, investigate one’s practice, project and design the future, cooperate) of every member of the society that permanently improves and renews” – is entrenched (Simonaitienė B., 2003, p. 25). The authors underlining the necessity of evidence-based activity solving students’ emotional and behavioural problems in general education schools note the importance of the studies on teachers’ activities, while learning behaviour management strategies and evaluating their efficacy (Burnard, 1998); encourage teachers to carry out studies in their classes both investigating pupils with behavioural problems and observing and evaluating their own (teachers’) behaviour, activity and its 53 consequences (Corrie, 2002; Roffey, 2004); and emphasize references to scientists’ and practicians’ research results while analysing intolerable behaviour and projecting intervention strategies (Moran, Malott, 2004). Evidence-based teacher’s activity involve implementation of new approach and ideas, qualitatively changing the form and the methods of the curriculum. Evidence-based teacher’s activity, grounded on the culture of scientific cognition, actualizes the practicians’ researches, seeing to change and improve the educational process, developing new knowledge during learningin-action and forming evidence-based culture in educational institutions (Armstrong, Moore, 2005; Biesta, 2007; Coe, 1999; Costello, 2003; Koshy, 2005; Petty, 2008; Pollard, 2006; Porter, Lacey 2005; Schwandt, 2005; Wiltshier, 2007). The concept of learning-in-action involves action and selflearning from it and is closely related to the investigation of the activity when “what I know” and “what I do” are given a sense in the activity. The concept of learning-in-action is based on Lewin’s (learning outside), Dewey’s (learning-in-action and learning from experience), Schon’s (learning from action, awareness from action) and Revans’ (learning while analysing one’s learning process, performing in-depth reflections in order to find out not “what I know” but “what I still don’t know” ideas5. According to Buysse, Sparkman, Wesley (2003), Dick (2004), learning-in-action takes place in a small group of participants when the following is pursued: to solve actual problems, when every participant perceives “I am a part of the problem and the problem is a part of me”; on the free will participating in the activity and voluntarily undertaking obligations; acting together, to consider every participant’s conceptions, finding out the needs and the alternatives for the activity; action takes place, while orientating to new insights and pursuing changes; during reflections together with the group the consequences of the activity are shared; particular attention is being paid to learning, while analysing not the way the problem was solved but what every participant learned while solving it; the processes of group activity are considered and efficient ways to work together are sought; supporting and encouraging, it is sought to supervise one’s and others’ learning. This way new knowledge is created enabling a new look to the existing activity. Biesta (2007, p. 12) states that knowledge “is understood as a symbolic account for the link between our actions and their consequences, which is obtained only when we transfer our “existence processes” into “symbolic processes”, i.e. when we transfer our actions into thinking, consideration and theorisation”. This type of learning enables to understand possible links between our actions and their consequences. The followers of positive behaviour supports (Scheuermann, Hall, 2008; Swainston, 2007) state that using positive strategies that are based on researchers’ and teachers’ practical studies (encompassing behaviour, practicians’ intervention, social values and systemic perspective), teaching and encouraging suitable behaviour, reactive, undesirable reactions are being replaced by behaviour modelling and the creation of efficient system of positive behaviour supports. In the process of education of students with emotional and behavioural difficulties the model of positive behavioural supports (Carr, Dunhlap, Horner, et. al., 2002; Scheuermann, Hall, 2008) is actualized. Based on the principles of cognitive behaviourism and ecosystem approach, it is closely related to evidence-based teacher’s activity when positive learning and research-based strategies, teaching and encouraging positive behaviour in the educational environment, are used. The model of positive behavioural supports is an integrated application of behavioural sciences, practical intervention, social values and systemic perspective, while projecting intervention at the individual, class or the whole school level, encouraging pupils’ successful activity, based on: person-orientated education; cooperation between all participants of the educational process, organising and performing joint activity; functional evaluation of behaviour, clearly defining behavioural problems, events, time, situations and places when the unwanted behaviour manifests itself or does not manifest itself; generalising statements or hypotheses; projecting the ways of data collection; analysis of hypotheses; cyclic process of learning-in-action: planning, activity, observation and reflections; evaluation, orientated to feedback process; systemic changes in the space of class, school or the system of education. 5 Dewey, 1997, 2000; Lewin, 1942; Revans 1982, 1998; Schon, 1987a,b, 1991. 54 Scholarliness of the problem is grounded on the contradiction between the contemporary constructivistic theoretical approach, legal basis and teachers’ activity in everyday situations while teaching students with emotional and behavioural difficulties in general education school. Education of students with emotional and behavioural difficulties is regulated by the Law on Education of the Republic of Lithuania6, Law on Minimum and Medium-Level Supervision of Children7, orders of the minister of education and science of the Republic of Lithuania8 and various programmes and projects9. Laws or projects of recent years are orientated to supervision of children with emotional and behavioural difficulties, their returning to schools, and crises management. They are based on the principles of prioritising the child’s interest and welfare, the child’s participation making child-related decisions, individualisation, the child’s education to carry out duties and take responsibility for his/her actions, non-separation from the family, performance of supervision as close to the child’s living place as possible, and the community’s involvement into the process of social integration. The legal basis of the national education advocates and defines democratic policy of education that is based on equal rights and opportunities and that encourages integration and inclusion of students with emotional and behavioural difficulties. Integration has been actualized in the system of education of Lithuania for several decades educating pupils with special needs in general education institutions (Ališauskienė, Miltenienė, 2004; Kaffemanienė, 2005; Ruškus, Mažeikis, 2007). Inclusion is based on the idea that people with difficulties must live in the same environment as other people and meet their needs. Inclusion is “being together” (Carr, Dunhlap, Horner, etc., 2002), following the main principle of social integration: to create the same conditions to all – both disabled and non-disabled students – to participate in any socio-educational activity. Inclusion involves social relations based on partnership principles and the philosophy of tolerating differences. Educating pupils with emotional and behavioural difficulties, in the general education school, the processes that are grounded on integration and inclusion ideas are treated not as declared factual reality; instead, the harmony of interactions and activities that are constructed in everyday educational situations, of value approaches expressed by the participants of the educational process, and of integration and inclusion principles is generalised. The student with emotional and behavioural difficulties in the inclusional school initiates the teacher’s learning and positive changes not only in teaching and learning activities but also in the domain of personal values and approaches. Education of students with emotional and behavioural difficulties in the general education school of Lithuania is analysed in the researchers’ studies. Many studies (Civinskas, Levickaitė, Tamutienė, 2006; Dobryninas et al., 2004; Kibickienė, Tureikytė, 2007) are of declarative character when children’s emotional and behavioural problems are defined and the authors present how different participants of the educational process (students, parents, teachers) understand them, name them and what ways of impact they apply. The authors emphasize the diversity of subjective approaches and a certain opposite between the participants of the educational process (students with emotional and behavioural difficulties, their parents, peers, teachers, specialists, administration) while identifying and defining emotional and behavioural problems, projecting activity aims, searching for the ways of impact and applying them in practice, and evaluating and reflecting the results. Only several studies carried out in Lithuania are orientated to consistent, evidence-based application of 6 Law on Education of the Republic of Lithuania (topical edition since 2007-07-21). No. I-1489. Vilnius. Law on Minimum and Medium-Level Supervision of Children of the Republic of Lithuania. June 28, 2007, No. X-1238. Valstybės žinios, 2007-0719, No. 80-3214. Vilnius. 8 Regarding Endorsement of the Portfolio of Crises Management Order in Schools. July 12, 2007, No. ISAK-1374. Vilnius.; Regarding the Endorsement of the Plan of Measures to Implement Minimal and Average Child Care Law of the Republic of Lithuania. 2007 m. November 19, 2007, No. ISAK-2244. Vilnius. 9 Programme (Draft) of Returning the Non-attending Pupils to Schools [viewed 2008-03-06]. Internet access: http://www.smm.lt/teisine_baze/docs/projektai/programa%202007-11-06.pdf; Law (Draft) of the Change of the Law on Education of the Republic of Lithuania [viewed 2008-03-06]. Internet access: http://www.smm.lt/teisine_baze/docs/projektai/SI/si_projektas . 7 55 methods, measures and models for the solution of emotional and behavioural problems, educating pupils with attention deficit hyperactivity disorder10. Theoretical review of the models shows the diversity of the conception, identification and modelling theories about emotional and behavioural disorders, difficulties and problems. Researchers, psychologists, psychiatrists and teachers agree that while solving the problems of students with emotional and behavioural difficulties in general education school the identification of the needs of the participants of the educational process, the analysis of the factors determining wanted or unwanted behaviour, and the projection of general activity strategies are most important. Teacher’s activity planning, implementation, evaluation and reflection while communicating and cooperating with the student that has emotional and behavioural difficulties, his/her parents, peers and colleagues are actualized in the contemporary school. Teachers are encouraged not only to act but also to learn from their activities and turn into the learning teachers who develop their knowledge during the activity, based on the acquired experience and reflecting it. It has historically developed that education of pupils with emotional and behavioural difficulties transfers from medical (clinical) to socially developed educational model. Cognitive behaviouristic and systemic approach based on social constructivistic paradigm increasingly solidifies when the child is viewed in the environment of relations and when the understanding about the child’s behaviour and the activities are being developed linking all elements of that environment. The carried out content analysis of research literature disclosed that the topicality of the studies on education of students with emotional and behavioural difficulties,in general education school is increasing. Although the ideas of evidence-based teachers’ activities are actualized in the educational policy, this activity is insufficiently discussed both in the theoretical and empirical aspect. Research works of the majority of authors are of educative type, whilst there are very few empirical studies in this field. The scientific substantiation of the efficacy of evidence-based teacher’s activity educating students with emotional and behavioural difficulties in general education school is particularly missing. Education of students with emotional and behavioural difficulties, in general education school, grounded on the concept of evidence-based teacher’s activity, giving a sense to the development of positive behaviours supports, analysed in the article, is a topical pedagogical problem, which is specified by the essential question of the study: How does evidence-based teacher’s activity change the educational process of students with emotional and behavioural difficulties? The subject of research – the efficacy of evidence-based teacher’s activity. Research aim – to substantiate the efficacy of evidence-based teacher’s activity, teaching students with emotional and behavioural difficulties,in general education school. The efficacy of evidence-based teacher’s activity is analysed according to two criteria: 1. The criterion of teacher’s learning-in-action, which is described by the following features of teacher’s activity: • Versatile analysis of the situation of the student with emotional and behavioural difficulties, identifying the conceptions and expectations of the participants of the educational process; • Goal-directed activity planning, while consulting with the participants of the situation; • Initiation of changes in one’s activity and investigation of altered activities; • Observation and evaluation, while analysing the contribution of every participant of the educational process; • Initiation and implementation of reflective activities, seeking reflexive practice; 10 Piščalkienė, V. (2008). Educational Assessment of Primary Class Pupils with Attention Deficit Hyperactivity Disorder and Education by Means of Supplementary Classes: Summary of Doctoral Thesis: Social Sciences, Education Studies. Kaunas: Technologija; Masiulionienė, G., Mikelkevičiūtė, J., Ostasevičienė, V. (2007). Reduction of Expression of the Syndrome of Attention Deficit Hyperactivity Disorder according to the Applied Physical Activity Programme. Ugdymas, kūno kultūra, sportas, 1(64), 30–35. 56 • Creation of the environments favourable for discussions in the educational institution, emphasizing equal participation of the participants of the educational process; • Encouragement of the formation of evidence-based culture in the educational institution. 2. Positive behaviour supports of students with emotional and behavioural difficulties, which is described by the following features: • Encouragement and reinforcement of positive behaviour; • Creation of success-orientated educational situation; • Creation of requirements and rules orientated to positive changes; (self-)disclosure of the student’s individuality, uniqueness and individual potential; • Activation of the student and his/her family in the educational process and creation of cooperation relations; • (Self-)development of student’s self-observation, self-management and self-assessment activities; • Development of the system of positive behaviour supports within the institution. Research tasks: 1. To substantiate theoretical and empirical preconditions for developing evidence-based teacher’s activity, teaching pupils with emotional and behavioural difficulties. 2. To substantiate the efficacy of evidence-based teacher’s activity, disclosing teacher’s learning-in-action. 3. To substantiate the efficacy of evidence-based teacher’s activity, disclosing positive behaviour supports of students with emotional and behavioural difficulties. Research design and methodology. Research is grounded on the assumptions of ontological nature: social reality is not static and closed, it is not the given actuality which must be accepted and adjusted to; most likely social reality is subjective and multiple, constructed by interpersonal interactions between the participants of the educational process (the student with EBD, his/her family, classmates, teachers, specialists, administration representatives), by conceptions and interpretations of actual situations. In the aspect of epistemological preconditions action takes place in actual educational contexts, “entering”, seeking to know them and to create cooperation-based relations with the participants, becoming the self of the educational process, minimising the distance between the researcher and the participants. Research data were collected applying the triangulation principle, carrying out triangulation of data collection methods. In order to disclose the diversity of opinions and to describe the beginnings, the data in the dissertation research are triangulated though data collection methods (interview, telephone conversations, correspondence on the Internet, all participants’ reflections, teachers’, students’, teachers’ and parents’ diaries, observation minutes, activity evaluation and selfassessment minutes), documentation of the researcher’s observations and comments in the notebook, and data collection at different times, in different contexts, from different participants of the educational process. In order to describe the teachers’ activity and experiences, to define the types teachers’ activities and developed interactions with the pupils with emotional and behavioural difficulties (EBD) the empirical qualitative study was carried out. Employing the semi-structured interview method, applying the elements of the in-depth interview, 76 teachers were interviewed, while analysing 36 cases of pupils with EBD. In the first stage classical content analysis was carried out. In the second stage of data analysis of the study statistical methods were applied: cluster analysis, cross tabulation. In order to have an in-depth understanding of the developed interactions of the student with EBD with other participants of the educational process, of the reality of the educational process and to be able to change it by encouraging teachers’ evidence-based activities and highlighting positive changes both in the activities of the participants of the study and of the institution, participatory action research has been carried out (in three general education schools, analysing five cases of 57 students with emotional and behavioural disorders or difficulties). The data of the study are being analysed applying the principles of phenomenological analysis; the analysis of planning, activities, assessments and reflections, of individual speeches, observations, activity evaluations, and teachers and pupils’ diaries was carried out. Scientific novelty and significance of the research is grounded on the following: • The types of teachers’ activities and developed interactions with the student with emotional and behavioural difficulties are defined. • The experiences of developing teacher’s evidence-based activity, teaching students with emotional and behavioural difficulties in the general education school, are presented. Practical significance of the research is grounded on the detailed definition of the concepts of education of students with emotional and behavioural difficulties, and of the structure and the principles of evidence-based teacher’s activity; the activities took place in the reality of the educational process; and the problems of students with EBD that are topical to the participants of the educational process (the student, his/her parents, teachers, specialists) were solved. Conducting the dissertation study, the aspects of modelling the assistance to students with EBD on the grounds of evidence-based teacher’s activity and of positive behaviour supports were analysed, and empirically grounded practical recommendations to students, parents, teachers, specialists and researchers were presented. Experience of teaching students with emotional and behavioural difficulties in the reality of the educational process. Empirical study (years 2006–2007), which was carried out in order to describe the activity and the experiences of the teachers, teaching the student with emotional and behavioural difficulties, and to define the typology of teachers’ activities and developed interactions with the student with EBD. Research sample: teachers (N = 76), working with students with EBD in a mainstream school. To select the respondents, non-probability objective sample method was employed: subject teachers from mainstream schools (N = 41), primary school teachers (N = 15), special educators/speech therapists (N = 9), social educators (N = 8), psychologists (N = 3) were interviewed. The basis of the research interview was cases of 36 students experiencing emotional and behaviour problems recommended by the chosen schools. Attempt was made the sample to represent teachers working with students of various age (12 cases in primary schools, 24 – in Year 5 to 8), and various types of schools (16 cases in primary schools, 12 – in high schools, and 8 in gymnasiums). According to the developmental difficulties, the cases were as follows: emotional and behaviour disorders as primary disorder (N = 3), emotional and behaviour disorders as secondary disorder (N = 21), foreseen emotional and behaviour difficulties without the Statement of the PedagogicalPsychological Service (N = 12). Data collection method: qualitative semi structured interview, applying in-depth interview elements. Preliminary research instrument was complied on the basis of the concept of evidence-based teacher’s activity; essential issues were distinguished: the situation of the student with EBD and teacher’s activities while planning, acting, evaluating and reflecting. During the interview it was sought to see into and listen closely to the respondents’ (teachers’) experiences and developed activities with the student with EBD and his/her family. Data analysis methods: classical content analysis, cluster analysis, and cross tabulation. Research data reveal that teachers, describing and evaluating activities while teaching students with emotional and behavioural difficulties, emphasize formality of planning educational activities and prevalence of activities orientated to rendering of knowledge. The interaction with the student with EBD highlighted the dominance of clinical disability situations and behaviouristic approach-based teachers’ orientation to the alteration of the students’ behaviour. While analysing the interaction with the family of the student with EBD, the teachers declare parents’ minimal involvement in the educational process and the shift of problems arising in everyday reality of the educational process to the family. The interaction with the family of the student with EBD is developed, providing with information or acknowledging parents’ initiatives. While analysing their educational activity, 58 teachers emphasize the lack of technologies for understanding and solving of problems, poor cooperation with other participants of the educational process (“your class – your problem”), the shortage of reflective environments and the expressed need to have them. The teachers’ speeches also record the elements of reflective activity – reflection on action, written evaluations and internal reflections rendered to the teachers’ community. Teachers’ activities, teaching students with EBD, and developed interactions with the student and his/her family are contrastive, ranging from empowerment-orientated, developing interaction and positive behaviour to eclectic, orientated to rendering of knowledge, formal and developing social exclusion. The dominance of social exclusion category in four types of teachers’ activity presupposes a conclusion that the student with emotional and behavioural difficulties often appears in segregation situations, which are initiated by the teaching teachers or their colleagues, “normal” children and their parents. During the educational process the student with EBD encounters the activities of different teachers, in which little is harmonized. It is assumed that during one school day the student, in the subject system in particular, experiences a broad range of teachers’ activities and interactions, ranging from orientation to constructive interactions and positive behaviour to development of social segregation, stigmatisation or even exclusion. Development of evidence-based teacher’s activity: analysis of cases 2nd stage (years 2007–2008) included participatory action research in educational institutions that were carried out in order to obtain in-depth knowledge of the reality of the educational process of the student with EBD, of developed interactions with other participants of the educational process and to change it, encouraging positive behaviour supports and changes both in the activity of the participants and the institution. Research instrument was prepared on the grounds of the concept of teacher’s evidence-based activity, actualising the teacher’s learning-in-action and positive behaviour supports of the student with EBD. During the participatory action research, the participants of the research initiated changes in the actual educational process, seeking to improve it; therefore, participatory action researches each time took place individually. Research sample: pupils’ cases (N = 5), parents, foster parents (N = 7), teachers (N = 13), specialists (N = 8), administration representatives (N = 11) (see Fig. 1). Data collection and analysis methods: audio records of discussions, open-ended questionnaires for the teachers and their analysis, the analysis of the observations of teachers’, pupils’ and their parents’ own activities, the analysis of reflections, diaries, the researcher’s notes in the margins. The data were collected in three different general education schools, generalising five activities of students with EBD, their parents, foster parents, teachers, specialists, administration representatives and their changes during participatory action research. 59 1st case Students N = 1 Mother N = 1 Teachers N = 5 Specialists N = 2 Administration N=3 2nd case Student N = 1 Grandmother N=1 Teachers N = 5 Specialist N = 1 Administration N=2 3rd case Student N = 1 Parents N = 2 Teacher N = 1 Specialist N=1 Administration N=2 4th case Student N = 1 Parents N = 2 Teacher N = 1 Specialists N = 2 Administration N=2 5th case Student N = 1 Mother N = 1 Teacher N = 1 Specialists N = 2 Administration N=2 Reflection Reflection Reflection 1st stage – The analysis of the situation from the standpoints of all participants of the educational process. 2nd stage – Planning of the activity through the disclosure of the opportunities and perspectives, envisaging of problems and tasks, search for resources, and while consulting with the participants of the situation, possible changes are identified. 3rd stage – Initiation of one’s activity changes of every participant of the educational process, invoking of internal and external resources. 4th stage – Self-educational activities, constructing positive behaviour: planning, observation of the changes of the educational process, reflection and evaluation, raising of the new aims, and envisaging of the activities... 5th stage – Presentation of the results of the participatory action research to the participants, harmonisation of interpretations and insights, critical reflection. Reflection Fig. 1 Cases of participatory action researches of students with EBD, N = 5, years 2007–2008 The essential aim of participatory action research was to encourage teachers to learn-in-action: to plan, act, evaluate and reflect their activities, construct cooperating educational environments that are grounded on positive behaviour supports. The validity of participatory action research is ensured by triangulating data through methods (interview, observation, entries in diaries, audio records, comments), the researcher (documentation of one’s comments, consultation with the participants and experts, the analysis of different opinions and interpretations), theory (investigation of different theories and manifestation in actual educational space) and data collection (from different participants, at different times, and in different spaces); entering data, describing the research in detail. Reliability is ensured by the repetition of the research with other participants, in other contexts, employing various data collection methods. The analysis of the cases is based on the holistic approach, when the context of research is comprehensively disclosed, describing environments, participants, their activities, actualising the efficacy of evidence-based teacher’s activity through the teacher’s learning-in-action and positive behaviour supports of the student with EBD. Conclusions 1. Efficacy of evidence-based teacher’s activity, teaching students with emotional and behavioural difficulties, has been disclosed through participatory action research in actual educational spaces, actualising the teacher’s learning-in-action: • Versatile analysis of the situation of the student with emotional and behavioural difficulties expanded the conceptions of “evidence” and “awareness”. During the participatory action research the shift from the statements about the manifestation of undesirable behaviour and emotions of the student with emotional and behavioural difficulties, little based on evidences, (a student as a problem), to the analysis of the student’s situation, considering different educational situations, the participants of the educational process and their needs, employing more diverse data collection methods, takes place. • Activity planning, activities, their evaluation and reflections encompassed not only personal changes but also the conceptions of the whole context. In the first stages of the participatory 60 action research some teachers still orientated to encouragement of changing other participants’ activities and designed their activities, trying to change others. However, gradually, planning the activities, the teachers started to orientate not only to the changes in the student’s activity but also to the changes in the personal activity: observation, seeking to cognize; cooperation, implementing raised goals; changing of the educational process, encouraging equal participation and representation of interests; and emphasis on the contribution of every participant of the educational process. • The teacher’s reflective practice turned into a continuous and qualitatively changing process: gradually descriptive reflection on practical activity – telling about one’s personal activities, subjective emotions and conceptions about the situation of the student with emotional and behavioural difficulties – was replaced by evidence-based critical reflection on practical activity, analysing one’s activities in the space of school, the system of education or the policy of education. • The implementation of the participatory action research in the general education school (organisation of meetings of the participants of educational process, emphasizing equal participation, sharing ideas, experience and activity results, designing of new activities) encouraged the (self-)development of debatable environments, the manifestation of formation of evidence-based culture and policy at the educational institution, and of the development of the system of positive behaviour supports. 2. The efficacy of evidence-based teacher’s activity in the dissertation resesearch is substantiated by the teachers’ activity, orientated to positive behaviour supports of the student with emotional and behavioural difficulties during the educational process: • Developing personal activities, the teachers gradually transferred from the emphasis on disciplining, controlling or particular supervision to positive behaviour supports, encouragement and enforcement. This initiated the increase of the manifestation of the student’s positive behaviour and emotions in the teacher’s – student’s, student’s – classmates’ and student’s – family members’ interactions. • Orientation of the teachers’ activity to the students’ needs, while developing success situations during the educational process, projecting small activity steps together with the student, and providing encouragement for their implementation, enabled the student to experience success, increased motivation to learn, which resulted in the improvement of learning results. In the sense of the educational activity, this process changed from pessimism, concern and fears to innovative and creative activity. • Purifying of requirements and regulations, while analysing and discussing the conceptions of desired behaviour, peculiarities of emotional manifestations and emphasizing personal uniqueness encouraged the disclosure of the student’s individual potential and activated the student’s participation. The student’s position during the research changed from formal, passive participation to active participation, trying new activities, analysing, evaluating them and telling about personal needs. • Empowerment processes of the student with emotional and behavioural difficulties and his/her family are being developed, activating equal participation, enhancing individual potential, improving interpersonal communication and learning-in-action abilities, promoting introspection and responsibility for one’s activities, initiating cooperation-based activities, and developing manifestations of positive behaviour supports in a family. • The development of the student’s introspection, self-assessment activities, promoting to observe one’s behaviour and manifestation of emotions, to distinguish activity priorities and to plan purposefully, to evaluate personal attainments, and to reflect and analyse failures, developed preconditions for the development of the student’s self-control and selfmanagement abilities. 3. The research demonstrated that context factors are also significant for the efficacy of evidencebased teacher’s activity, teaching students with emotional and behavioural difficulties. These include: teacher’s openness to changes and new experiences, while learning-in-action together 61 with others and from each other; the experience of reflective practice; orientation of activities to positive behaviour supports; cooperation with the participants of the educational process; etc.. Bibliography ALIŠAUSKIENĖ S., MILTENIENĖ, L. (2004). Bendradarbiavimas tenkinant specialiuosius ugdymosi poreikius. Šiauliai: VšĮ Šiaulių universiteto biblioteka. ARMSTRONG, F., MOORE, M. (Ed.) (2005). Changing places, changing minds. London: RoutledgeFalmer. BIESTA, G. (2007). Why "what works" won't work: evidence-based practice and the democratic deficit in educational research. Educational Theory 57 (1), (p. 1–22). [2008-04-15] <http://www.blackwell-synergy.com/doi/full/10.1111/j.1741-5446.2006.00241.x#top>. BITINAS, B. (2000). Ugdymo filosofija. Vilnius: Enciklopedija. BITINAS, B. (2006). Edukologinis tyrimas: sistema ir procesas. Vilnius: Kronta. BURNARD, S. (1998). Developing children`s behaviour in the classroom – a practical guide for teachers and students. New York: Routledge. BUYSSE, V., SPARKMAN, K. L., WESLEY, P. W. (2003). Communities of practice: connecting what we know with what we do. Exceptional children. Vol. 69. No. 3, p. 263–277. CARR, E.G., DUNHLAP, G., HORNER, R. H. et al. (2002). Positive behavior support: evolution of an applied science. Journal of positive behavior interventions. 4 (1), p. 4–16. CIVINSKAS, R., LEVICKAITĖ, V., TAMUTIENĖ, I. (2006). Vengiančių lankyti mokyklą vaikų problemos ir poreikiai. Vilnius: Garnelis. COE, R. (1999). A manifesto for evidence-based education. [2006-03-22]. <http://www.cemcentre.org/>. CORRIE, L. (2002). Investigating troublesome classroom behaviour – practical tools for teachers. London: Routledge. COSTELLO, P. J. M. (2003). Action research. New York: Continuum. DEWEY, J. (1997). Demokratija ir ugdymas. In Duoblienė, L. (2006). Šiuolaikinė ugdymo filosofija: refleksijos ir dialogo link. P. 23–26, 90–92. Vilnius: Tyto alba. DICK, B. (2004). Action research literature: themes and trends. Action research. Vol. 2(4). P. 425–444. DOBRYNINAS, A., POVILIŪNAS, A., TUREIKYTĖ, D. ir kt. (2004). Delinkventai Lietuvos mokyklose. [ŠMM]: VU. [2007-09-15]. <http://www.smm.lt>. FULLAN, M. (1998). Pokyčių jėgos. Vilnius: Tyto Alba. GUDAITĖ, L. (2008). Atnaujintas vidaus auditas. G. Kazakevičius ir kt. (Red. kol.), Bendrojo lavinimo mokyklos vidaus audito rekomendacijos. (p. 6–8). Vilnius: Švietimo ir mokslo ministerijos Švietimo aprūpinimo centras. HARGREAVES, A. (2008). Mokymas žinių visuomenėje. Švietimas nesaugumo amžiuje. Vilnius: Homo liber. HARGREAVES, D. H. (1996). Teaching as a research-based profession: possibilities and prospects (the teacher training agency lecture 1996). In Hammersley, M. (ed.). (2007). Educational research and evidence-based practice (p. 3–17).Great Britain: Cromwell press. HARGREAVES, D. H. (1997). In defence of research for evidense-based teaching: a rejoinder to Martyn Hammersley. In Hammersley, M. (ed.). (2007). Educational research and evidence-based practice (p. 43–60).Great Britain: Cromwell press. JURAŠAITĖ-HARBINSON, E. (2004). Veiksmo tyrimo vaidmuo siekiant profesionalumo. Žvirblių takas, 6 [2005 11 15]. <http://gimtasiszodis.w3.lt/jurasaite>. KAFFEMANIENĖ, I. (2005). Pedagoginės sąveikos struktūra ugdant mokymosi negalių turinčius moksleivius bendrojo lavinimo klasėje. Specialusis ugdymas, 1(12). 62 KALVAITIS, A. (2007). Duomenų rinkimas vidaus auditui? Tai visai neskauda! Vilnius: UAB Baltijos kopija. KIBICKIENĖ, I., TUREIKYTĖ, D. (2007). Mokyklos nelankymo priežastys, mastai ir pasekmių įžvalgos. Pruskus, V. (Red.) Šiuolaikinės mokyklos realijos: sociologinės įžvalgos. Vilnius: VPU. P. 6–99. KOSHY, V. (2005). Action research for improving practice. London: Paul Chapman. LEWIN, K. (1942). Lauko teorija socialiniuose moksluose. Rinktiniai teoriniai straipsniai. Vilnius: VU Specialiosios psichologijos laboratorija. MERKYS, G. (1999). Eksperimentinė prieiga ugdymo tyrimuose: keliai ir klystkeliai. Socialiniai mokslai. 4 (21), 7–24. MORAN, D. J., MALOTT, R. W. (eds). (2004). Evidence-based educational methods. USA: Academic press. PETTY, G. (2008). Įrodymais pagrįstas mokymas. Vilnius: Tyto Alba. POLLARD, A. (1997). Reflective teaching in the primary school. London: Cassell. POLLARD, A. (2006). Refleksyvusis mokymas. Veiksminga ir duomenimis paremta profesinė praktika. Vilnius: Garnelis. PORTER, J., LACEY, P. (2005). Researching learning difficulties. London: Paul Chapman Publishing. REVANS, R. W. (1982). What is action learning? Journal Of Management Development, 1(3), 64–75. REVANS, R. W. (1998). ABC of action learning. London: Lemos and Crane ROFFEY, S. (2005). The new teacher’s survival guide to behaviour. London: Paul Chapman Publishing. RUŠKUS, J., MAŽEIKIS, G. (2007). Neįgalumas ir socialinis dalyvavimas. Kritinė patirties ir galimybių Lietuvoje refleksija. Monografija. Šiauliai: VšĮ Šiaulių universiteto leidykla. SCHEUERMANN, B. K., HALL, J. A. (2008). Positive behavioral supports for the classroom. USA: R. R. Donnelley & Sons. SCHÖN, D. (1987a). Educating the Reflective Practitioner. San Francisco: Jossey-Bass. SCHÖN (1987b). Educating the reflective practitioner. In Duoblienė, L. (2006). Šiuolaikinė ugdymo filosofija: refleksijos ir dialogo link. P. 97–102. Vilnius: Tyto alba. SCHÖN, D. (1991). The Reflective Practitionier. How professionals think in action. Great Britain, London: Maurice Temple Smith Ltd. SCHWANDT, T., A. (2005). A diagnostic reading of scientifically based research for education. Educational theory. Volume 55, number 3. p. 285-305. [2008-02-12]. <http://www.ingentaconnect.com> SIMONAITIENĖ, B. (2003). Mokykla – besimokanti organizacija. Monografija. Kaunas: Technologija. SWAINSTON, T. (2007). Behaviour management. Ideas in action. London: Network continuum. WILTSHIER, J. (2007). Evidence-based education: Benefits and challenges. In Second language acquisition – theory and pedagogy: proceedings of the 6th annual JALT Pan-SIG conference. (p. 1– 6). Japan: Toloku Bunka Gakuen university. [2008-08-14] <http://www.jalt.org/pansig/2007/HTML> Address of the author: Renata Geleziniene, PhD. Faculty of Social Welfare and Disability Studies Siauliai University P.Visinkio 25 Lt-77156 Siauliai Lithuania 63 Telephone: + 370 41 595730 e-mail: [email protected] 64 UMĚNÍ V KONTAKTU SE SVÝMI KOŘENY Jitka Géringová, ČR Katedra Výtvarné Kultury, PF UJEP, Ústí nad Labem, ČR Abstrakt Následující text je rozdělen do tří kapitol. V první, s názvem „Kde se potkávají kořeny a koření kultury“, zkoumáme spojení historických, archaických a archetypálních vizuálních podnětů se světem výtvarného umění a současnou společností. Druhá kapitola „Umění ve službě sociálním cílům“ se zaměřuje na službu umění v sociální sféře, zvláště na problemaiku arteterapie. Ve třetí kapitole bychom chtěli nabídnout syntézu předložených informací v reflexi konkrétní výtvarné techniky, spojující historické kořeny různých kultur s potřebami současné společnosti. Abstract The folowing text is devided to the three chapters. In the first one „Where the roots and the spices of the culture meet each one“ we will explore connection between historical, archaical and archetypal visual impulses and contemporary culture and society. The second capture „Art in the servis to the social goals“ is focused on servising art in the social field, mostly on art therapy. The third capture offer synthesis of information in reflection of one particular visual art technique, which connect archaic roots of diferent cultures with needs of contemporary society. 1 Kde se potkávají kořeny a koření kultury? Termín „kořeny kultury“ odkazuje k primárním, zásadním, historickým a nosným zdrojům. Podíváme-li se na něj z hlediska vizuální kultury, vybaví se nám například dochované artefakty přírodních národů nebo archeologické nálezy prvních civilizací, které jsou uchovávané v etnografických sbírkách a muzeích. Tyto objekty dnes zařazujeme do sféry vizuání kultury, učíme se o nich v dějinách umění, studujeme je z různých hledisek, porovnáváme a zařazujeme do patřičných struktur. Nikdy však nezapomínáme, že před sebou máme jen „symptom“ něčeho daleko rozsálejšího a hlubšího, něčeho, čehož kontext nám více či méně uniká. Kontext původní živé kultury, představ i reaity, kterou dnes již ve většině případů jen namáhavě rekonstruujeme. Dalším zdrojem „kořenového“, tedy původního umění je tvorba dětí, jejímž zkoumáním se důkladně zabýval Herbert Read a Viktor Lövenfeld. A nakonec musíme zmínit tvorbu z oblasti okraje společnosti, tvorbu sociálně vyloučených. Nejznámější jsou patrně představitelé tzv. Art Brut, z řad duševně nemocných lidí. Dalším zdrojem jsou pak subkultury a jejich výtvarné výrazové prostředky. Podívejme se ještě na termín „koření kultury“. Odkazuje nás k představě ochucení, čili dodání malého množství speciální ingredience, která učiní potravu stravitelnější, chutnější, voňavější. Koření však není potrava sama a v nouzi se bez něj obejdeme. Termín „koření kultury“ v nás může vyvolávat představu jakési nadstavby a možná je to přiléhavé a trefné pojmenování pro pozici současné výtvarné kultury v aktuálním světě. Propast mezi světem současného výtvarného umění a potřebami a zájmy současné většinové společnosti je značná, ačkoliv právě nejaktuálnější formy sociálně angažovaného umění, street art, public art atd. se snaží svou marginální roli překlenout aktivním kontaktem s veřejností. V historii výtvarného umění však nalezneme styčné plochy, místa, kde se kulturní kořeny a koření potkaly a stále ještě potkávají. 65 18. století se projevovalo vzrůstajícím historicismem a zájmem o archeologii a mimoevropské kultury. Zásadním objevem bylo prozkoumání a popsání maleb v Herkulaneu a Pompejích, důkladné prostudování řecké klasické architektury v Aténách a na jiných místech, které otřáslo se zásadní pozicí císařského Říma a Itáie 16.století jakožto dobový vzorů. Umění Egypta, Indie či Japonska nebylo jen módním exotickým výstřelkem, ale také důležitou inspirací. Docházelo k přehodnocování stávajících vzorů, objevovaly se nové a podnětné hodnoty v „primitivním“ předrenesančním období. Byla pojmenována relativita stylů a uměleckých vzorů a oddělila se estetická hodnota od výrazu. Umělci té doby – ač stále ještě tvořící akademickém stylu - se začali inspirovat studiem literatury napsané o jiných kulturách či samotnými prameny. Ingres, kterého můžeme považovat za představitele akademické novoklasicistní malby přelomu 18. a 19.století, byl prvním „primitivistou“ v evropském malířství, který studoval předrenesanční autory (Giotta) a neklasické malby na antických vázách (Lynton, 1981). Zájem o kořeny, jakýsi pokus o reflexi vizuální kultury, prožívali předchůdci moderny a mladí moderní umělci 19.století. Stalo se téměř samozřejmostí, že odjížděli kultivovat a rozšiřovat své barevné vnímámí a zobrazování do Severní Afriky. V této době celkově vzrůstá zájem o cestování a rozvíjí se masový turismus jako důsledek změn společnosti. Evropští umělci, kteří jezdili do Afriky a na blízký východ za zdroji inspirace, obdivovali jednoduchost přirozeného života domorodců, ale především vizuální zkratky, přímočarost, uvolněnost, autentičnost, a hlavně odvahu v jejich způsobu zobrazování, ať se týkala nonkonformního, použití barev, nebo stylizace figur a objektů. Tyto výtvarné stylizace byly v přímém protikladu k výuce evropských akademií, které, podle mladých umělců, dusily tvořivost a spontaneitu svých studentů. Vzpomeňme na známé Picassovo dílo „Avignonské slečny“ z roku 1907. Tento obraz je označován za první dílo, ve kterém autor zkoumá hodnoty budoucího kubistického zobrazování. Tvrdí se, že je inspirováno původním iberským řezbářstvím a africkými maskami. Picasso byl spolu s Matissem, Vlaminckem a Dearainem jedním z prvních objevitelů a také kupců africké skulptury, avšak její vliv na umělce byl spíše ve ztvrzení možnosti používat zcela odlišné vyjadřování, oproštěné od tradičních představ o světě, než jako přímý zdroj inspirace v technických postupech Picassovy tvorby (Habasque, 1986). Další oblast výtvarné tvorby, která byla inspračním zdrojem moderních malířů a sochařů a můžeme jí přidat ke „kořenům kultury“, byla Printzhornova sbírka. Zde se také potkáváme se sociální oblastí, neboť hovoříme o sbírce umění posbírané na počátku 20.století v nemocnicích a psychiatrických ústavech. Hans Prinzhorn byl lékař a filosof, který vystudoval dějiny umění a studoval zpěv. Působil poměrně krátce ve 20.letech 20.století na psychiatrické klinice v Heidelbergu, kde založil sbírku umění duševně nemocných, jež během čtyř let obsáhla 5000 kusů výtvarných děl a která byla později pojmenována jako Muzeum patologického umění. Prinzhorn posuzoval díla okem školeného kunshistorika a tak je sbíral na základě výtvarné kvality, bez vztahu k jednotlivým kazuistikám či typům onemocnění autorů. V roce 1922 vydal knihu Bildnerei der Geisteskranken (Tvorba duševně nemocných), která vyvolala značný zájem právě u zástupců moderny. Řada umělců podnikla cestu do Heidelbergu, aby se s díly osobně seznámila, mezi jinými také Paul Klee či surealisté se Salvadorem Dalim. Proč zařazuji umění duševně nemocných mezi „kořenové“ záležitosti? Především proto, že sami moderní malíři jej tak vnímali. Obdivovali nonkonformní tvořivost, barevnou odvážost, nesvázanost zažitými pravidly vizuálního vnímání a vyjadřování. Neškolenou čistotu a brutální pravdivost jejich projevu. Smutnou stránkou příběhu je fakt, že Hitler využil v období své vzrůstající moci v Německu ve 30.letech zdánlivou vizuální podobnost mezi výtvory duševně nemocných a tvorbou moderních malířů k propagandistickému tažení proti modernímu umění, které skončilo zničením 66 řady vzácných děl významných moderních umělců, ale také značné části vzácné Prinzhornovy sbírky. V průběhu 1. Světové války se objevilo DADA, umělecké hnutí, které propojovalo výtvarné prvky spolu s divadlem a hudbou v absurdní celky předváděné na jevištích kaváren, hospod či kulturních domů v Evropě. V DADA mělo kořeny pozdější umění happeningů a performance. Hnutí performativního umění, později body art a zemní umění – Land art, od 50. let 20.století přinášelo nové zkoumání starých kořenů kultury. Umělci záměrně navazovali na historické tradice, někteří používali prvky šamanismu, předváděli stylizované lidské projevy, abstrahovali žitou skutečnost, vytrhávali z kontextu situace a působili tím na diváky. Odvolávali se na dávné kultovní obřady, magické rituály, šamanské proměny, ale i na současnou realitu a nové technologie. Připomeňme zde známé dílo českého umělce Petra Štembery „Štěpování“ z roku 1975, při kterém si běžným sadařským postupem narouboval větvičku do předloktí. Další bolestivé tělové akce, které nás mohou odkazovat ke kmenovým iniciačním obřadům a nebo také k jejich absenci v současném světě, předváděli v polovině 70. let Jan Mlčoch a Američan Chris Burden. Mlčoch se nechal ve svém díle „Velký spánek“ v roce 1974 zavěsit za ruce a nohy mezi trámy na rozlehlé půdě. Oči měl zavázané a uši zalepené a v této pozici setrval po dobu několika hodin. Chris Burden byl velkým experimentátorem s vlastním tělem jako uměleckým prostředkem v krajních situacích. V akci „Socha ve třech částech“ usedl v galerii na vysokou stoličku, kde nehybně vytrval po dobu čtyřiceti hodin bez pohybu, jídla a pití. Poté, co omdlel a spadl na zem, bylo jeho tělo obkresleno křídou a odneseno. V linii akčního a tělového umění, které se nějakým způsobem dotýká prazákladních motivů existence nemůžeme vynechat akce Hermanna Nitscheho, rakouského umělce, který byl ve své tvorbě neustále konfrontován s policií a ochránci přírody. Duchovním pozadím jeho činů bylo křesťanství, umělecky šlo o spojení tělesného a malířského projevu. Od prvních komorních akcí v 60.letech s krví a vnitřnostmi zvířat, se kerými pracoval jako s nástroji akční malby a poznamenával jimi plátno a později své tělo, se v průběhu následujícího desetiletí dostal k monumentálním obřadům s řadou účastníků. Navazoval na mystéria, dopřával účastníkům krajní zážitek tělesného kontaktu s krví, vnitřnostmi a mrtvými těly zvířat, ale také například se smyslovým zážitkem šlapání roznů vína v ohromných dřevěných kádích. Vlastní tělo jako událost ve volném prostoru používal umělec Stelarc, který se nechal zavěšovat na provazy upevněné na háčky, jež procházely jeho kůží, do různých prostorů. Své tělo vnímal jako komplexní orgán, přístupný všem zkušenostem, včetně nadsmysového vytržení. (Srp, 2002). Ne náhodou postup zavěšení mužského těla na kolíky procházejícími kůží na zádech používaly některé původní kmeny při iniciaci chlapců v muže. Vizuální podoba extrémní tělové zkušenosti nás také může odkázat ke stále živému hnutí Sun Dance původních obyvatel Ameriky. Zde však veškerá podobnost končí, neboť Sun Dancerům v žádném případě nejde o veřejnou exhibici, ale o modlitbu a léčení podložené vlastní obětí. Igor Zhoř (Zhoř, 1992) rozděluje body-artové akce na dva typy. Zatímco veřejné akce performativního rázu, na které jsou pozvaní diváci, mají rysy jistého exhibicionismu a přinášejí umělci seberealizaci a uspokojení nad tím, že je „v těle viděn a vnímán“, introvertní akce, při kterých je většinou přítomen jen fotograf, vedou umělce k soustředění, kontemplaci, obratu do vlastního nitra a k jistému druhu spirituální zkušenosti. Body art tematizuje základní kategorie prostoru a času, vytváří vazby mezi tělesným a duchovním, usiluje o poznání skrze vypjaté zážitky. Zprostředkovává divákovy prožitky bolesti, strachu , odevzdání, konečnosti existence. Znovu uvádí do veřejného protoru krajní tělové a smyslové zkušenosti a obrací pozornost ke kořenům existence. Body–art byl nejaktuálnější v 70.letech, řada umělců jím prošla a poté se vydala jiným směrem. Někteří však tělovým a performativním akcím zůstali věrni po celou dobu své tvorby. Mezi takové 67 autory patří například Marina Abramovič, jejíž vypjaté a ohrožující akce jí vydobily významnou pozici mezi současnými umělci. Chtěla bych zde zmínit performanci „Balkánské Baroko“ uskutečněnou na Benátském Bienale v roce 1997, za kterou si autorka odnesla hlavní cenu. Marina Abramovič, původem z právě rozpadlé Jugoslávie, navršila do temné místnosti hromadu 1500 ohromných čerstvých kostí, ještě obalených zbytky masa a tři kovové kýble plné vody. Uprostřed hromady seděla po dobu 4 dní a kartáčem drhla, čistila a omývala kosti za zpěvu písní z jejího dětství. Akce mrazivě upozorňovala na politickou situaci na Balkáně, byla jakýmsi dodatečným politickým aktem nebo také prastarým aktem léčení traumatických vzpomínek a oplakáním již zmařeného. 2 Umění ve službě sociálním cílům Umění má svou výkladní skříň a to jsou galerie, ale také se rozrůstá jinými směry a za jinými cíly, než je vizuální exhibice. Vytváří prostor pro poznání a sebepoznání a má značný vliv na lidskou psychiku, komunikaci a mezilidské interakce. Proto je také tradiční součástí výchovy a vzdělávání, ale i sociální prevence a expresivní terapie. To, co spojuje výchovu s terapií, je důležitost uměleckých aktivit při reflektování, rozvíjení a kultivování vztahů mezi veřejným – sociálním a intimním – individuálním prostorem. Slavík (Slavík, 2009) rozlišuje tři oblasti společenského zakotvení uměleckých aktivit. První z nich je tvorba, čili produkce uměleckých artefaktů, o které jsme se zmiňovali v předcházející části textu. Druhou oblastí uplatnění umění mezi lidmi je umění jako předmět, který je přístupný intersubjektivnímu zkoumání a komunikaci, soustřeďuje na sebe pozornost a iniciuje různé aktivity. Třetí oblastí uplatnění umění je služba. Zde je umění prostředkem k dosažení cílů, které jsou pokládány za prospěšné a hodnotné, jako například poznávání a sebepoznávání, dorozumění, pochopení či odlišení se, sdílení a porovnávání hodnot, sebevyjádření nebo rekreace. Zatímco první oblast „obsluhuje“ umělec, hledající krásu a zjevení, druhou oblast teoretik, filosof nebo kritik, který hledá pravdu a poznání. Třetí oblastí se pohybuje vychovatel, terapeut nebo lektor, který chce zprostředkovat dobro, rozvoj, soulad a poznání. Umění zde můžeme považovat za metodu, jak opakovaně směřovat k cíli otevírat dialog reflektující pociťované rozdíly mezi vnitřním a vnějším světem. Patrně nejznámějším nástrojem sloužícím k realizaci uvedených cílů v oblasti služby umění je arteterapie. Ve světě se používání uměleckých prostředků k léčení a ovlivňování psychiky rozvíjelo již od konce 2. světové války, u nás se arteterapie jako samostatný obor prosadila až v 90.letech. Základními cíly arteterapie je diagnostika, léčba a prevence prolémů klienta, základní metodou je tvořivá interakce klienta s výtvarnými či jinými expresivními prostředky za podpory terapeuta a následná reflexe prožitků, významů a pocitů. Dříve, než se začneme podrobněji věnovat problematice arteterapie, měli bychom si uvědomit základní rys umění obecně, kterým je tzv. terapeutický efekt umění. Umění samo o sobě má léčivý potenciál, který může pociťovat jak producent tak i recipient uměleckého díla (výtvarného, hudebního, divadelního, literárního). Umělecký zážitek dokáže výrazně změnit prožívání emocí i aktuáních stavů. Dokáže člověka uvolnit i excitovat sám o sobě, aniž by potřeboval specifické výklady; je to tedy jeho přirozená vlastnost. Amatérské umělecké aktivity můžeme v tomto světle nahlížet jako jakýsi druh autoterapie. Arteterapii samotnou rozdělujeme do dvou hlavních proudů. Jeden z nich se vyznačuje příklonem k psychoterapeutickým metodám interpretace díla a nazýváme jej artpsychoterapie. Zde je tvorba a dílo nahlíženo jako zdroj skrytých informací o klientovi a úkolem terapeuta je pomoci mu tyto informace získat, přijmout, pochopit a integrovat. Druhý směr navazuje na výše uvedenou problematiku tzv. terapeutického efektu umění. Nazýváme jej terapie uměním a vyznačuje se příklonem k umělecké a tvořivé sféře. Terapie uměním operuje s předpokladem, že tvorba samotná má v sobě již obsažený léčivý potenciál. Podporováním kreativity a schopnosti tvořit terapeut také rozvíjí klientovu schopnost volby odpovídajících forem a materiálů pro jeho tvůrčí záměry, čímž 68 posiluje jeho základní a obecnou potenci a kompetenci k fungování ve světě. Čím více klient samostatně zvládá výtvarnou formu, tím kompetentněji a samostatněji působí ve svém životě. Čím lepší vztah má k tvorbě a svému dílu, tím lepší vztah má ke svému životu a sám k sobě. Arteterapie je tedy jedním z přístupů, využívajícím základní „kořenové“ kulturní nástroje a hodnoty k pomáhání v sociální oblasti. 3 Reflexe výtvarné techniky spojující historické odkazy a sociální cíle Ráda bych vás nyní seznámila s konkrétní výtvarnou technikou „Společná mandala“, ve které je používána velmi stará a původní metoda kruhového zobrazení a která je také inspirována historickým rituálem tibetské pískové mandaly. Využití kruhového prostoru k symbolickému geometrickému či ornamentálnímu barevnému vyjádření je velmi starý postup, který se uplatnňoval v různých kulturách. Známé jsou například léčivé mandaly původních obyvatel Ameriky, vytvářené na zemi, uprostřed kterých seděl pacient, ale v Čechách je pojem mandala nejvíce spojován s Tibetem a budhismem. Tibetská mandala sypaná z písku je obrazem s předem danou formou, která slouží k rituálu znovunastolení řádu a harmonie nebo jako součást obřadů žádajících požehnání pro konkrétní místo a situaci. Na počátku 20.století byl pojem mandala rozšířen na jakýkoliv kruhový obraz a začal se používat ke zkoumání a léčbě lidské psychiky. Propagátorem tohto typu práce s mandalou byl C.G. Jung, který podporoval své klienty ve tvorbě mandal, protože s všiml nápadné podobnosti mezi jejich duševním stavem a výtvarným vyjádřením. Dnešní arteterapie také využívá mandalu, naříklad pro každodenní reflexi a sebereflexi. Takto vzniklé obrazy jsou podkladem jak pro intuitivní vhled do vlastního prožívání, tak pro hlubší zkoumání osobních procesů v průběhu delšího časového úseku. Mandala tak v dnešním evropském pojetí reprezentuje jak řád, univerzum, celek, tak také v expresi vyjádřenou individuální intuicí. Ve výtvarné technice „Společná mandala“ jsme se inspirovali několika kulturními zdroji, které nám poskytly podněty ke hledání, zkoumání a reflektování problematických míst v aktuálním mezilidském soužití. Technika je zaměřena na rozvíjení spolupráce a komunikace, na téma hledání dobrého místa mezi ostatními lidmi, uplatnění se ve skupině. Dále na zkoumání tématu „osobní a společné, individuální a sociální“. Jedná se o skupinovou malbu na rozměrném kruhovém prostoru z papíru. Celý proces začíná společnou „meditací“ účastníků. V sedě kolem prázdného kruhu si uvědomují, kdo sedí kolem nich a naproti nim, mentálně si vybavují svoje sousedy v nějakých typických situacích a gestech, vzpomínají na setkání, která mezi nimi proběhla a zkouší se na ně dívat laskavě a s porozuměním. Cílem této přípravy je naladit se na společnou práci, uvolnit se, propojit se s ostaními. Následuje zadání úkolu, kterým je „vytvořit v kruhovém prostoru společné harmonické a krásné dílo“. Bývá poměrně účelné doprovázet výtvarnou práci dynamičtější rytmickou hudnou, která pomáhá účastníkům v soustředění a naladění se na práci. Ačkoliv se zadání i technika sama může jevit jako triviální, vytváří vhodné předpoklady ke zkoumání a řešení konfliktních situací a k preventivnímu působení. Mezi problematická, ale zároveň velmi bohatá místa pro sebezkušenost, patří například nestrukturované, volné zadání. To může na počátku vyvolat v některých účastnících úzkost z jejich vlastního rozhodování a vytahovat na světlo staré prožitky vlastní nedostatečnosti a kritické porovnávání sebe s ostatními. Dalším zdrojem prožitků a emocí bývá jednoduchý fakt společné práce, která může způsobovat sociálně náročné situace. U někoho se může se objevit teritoriální jednání nebo naopak necitlivé zasahování do osobních prostorů a překračování hranic daných symbolickým výtvarným vyjádřením. Může se 69 objevit individuální sebestředné jednání, kdy se některý jedinec pokouší ovládnout proces vznikání díla a v roli jakéhosi dozorce nad výsledným artefaktem přetváří tvary ostatních k vlastní spokojenosti. Velmi specifickou kulturně podmíněnou reakcí bývá také problémové vnímání společné aktivity a společné zodpovědnosti za dílo, které je v přímém protikladu k individualizovaným hodnotám současného světa. Nesmíme však zapomenout, že tyto procesy se odehrávají na neverbální úrovni v průběhu vznikání a tvoření artefatu, aby byly v reflektivní části lekce podrobeny zkoumání a verbalizování ve společné diskusi. Teprve prostřednictvím reflektivního dialogu účastníci docházejí k mentalizaci – tj. k vědomému uchopení toho, „co se mi děje a proč“ (Komzáková, 2009) a zažité skutečnosti mohou vřadit do celku vlastního sebepojetí a využívat je ke zkvalitnění svého života. Existuje mnoho variant, jak lekce se společnou mandalou může probíhat, ale v ideálním případě dosáhnou účastníci stavu proudění, plynutí (flow). Dochází k odosobnění tvorby, vzniká skutečné společné, neividualizované dílo. Každý tvar je v průběhu práce automaticky k dispozici pro rozvinutí ostatním. Dílo vzniká jakoby samo a ve zdánlivém chaosu panuje vnitřní řád. Při takto zdařilé práci se v následné reflexi účastníci shodují, že zažívali nebývalý stav plynutí, úžasné pocity sjednocení, ale také pomoci a podpory. Zažívali situace, kdy od jednoho tvaru odstoupili, buď protože se jim přestal líbit, nevěděli si s ním dál rady nebo jej považovali za hotový, a po chvíli užasli, jak někdo jiný rozvinul tento tvar do nečekané krásy. Především však pozitivně hodnotili právě onu ztrátu vlastnictví, jež velmi osvobozovala, ale zároveň je nezbavovala zodpovědnosti za dílo jako celek. Individuální prožitek vhodného a adekvátního zásahu do vytvořených obrazců byl přímým důsledkem neulpívání na pocitu kontroly a vlastnění části nebo celého díla. Literatúra GROSENICK, U. (ed). 2001. Women Artists in the 20th and 21st century. Köln: Taschen. s.19. ISBN 3-8228-5854-4. HABASSQUE, G. 1986. Kubismus. In: PIJOAN, J. Dějiny umění, 9. Praha: Odeon. s.125 KOMZÁKOVÁ, M. 2009. Tvůrčí proces a výtvarné dílo v arteterapii. In: Umění ve službě výchově, prevenci a expresivní terapii. Praha: Univerzita Karlova-PF. s.13-15. ISBN 978-80-7290-415-0. LYNTON, N. 1981. Umění 19.a 20. století. Praha: Artia. s.10-13. SLAVÍK, J. 2009. Umění jako služba výchově, prevenci a expresivní terapii. In: Umění ve službě výchově, prevenci a expresivní terapii. Praha: Univerzita Karlova-PF. s.13-15. ISBN 978-80-7290415-0. SRP, K. 2002. Živá díla. (Čtyři dekády práce s tělem). In: Dějiny umění 12. Praha: Knižní Klub a Balios. s.78. ISBN 80-242-0720-6 ZHOŘ, I. 1992. Proměny soudobého výtvarného umění. Praha: SPN. s.83. ISBN 80-04-25555-8. Adresa autora: Mgr. Jitka Géringová, Ph.D. PF UJEP v Ústí nad Labem Katedra výtvarné kultury Stará 92 400 96 Ústí nad Labem e-mail: [email protected] 70 HOSPODÁRSKA ETIKA AKO PREVENCIA A RIEŠENIE CHUDOBY Terézia Horná, SR Prešovská Univerzita v Prešove, SR Abstrakt V súčasných hospodárskych podmienkach v spoločnosti je dôležité sústavne analyzovať a hodnotiť etické a mravné dôsledky prebiehajúcich ekonomických a sociálnych procesov. V príspevku hodnotíme spoločensky zodpovedné podnikanie a implementáciu etiky do hospodárskej činnosti, pokúšame sa stanoviť princípy etiky v podnikaní novej ekonomiky, ktorá nastáva po hospodárskej kríze. Štát, v ktorom všetky sektory spoločnosti majú silu, odhodlanie a výdrž riešiť problémy sociálnej exklúzie, nezamestnanosti, korupcie, ale aj chudoby, je štátom demokratickým a pulzujúcim na vysokej úrovni morálky a etiky. Abstract In the current economic conditions in society is important constantly analyze and evaluate the ethical and moral implications of the ongoing economic and social processes. In thesis we evaluating the contribution of corporate social responsibility and implementation of ethics in the economic movements. We seek to establish principles of ethics in business, new economy, which occured after the economic crisis. The state in which all sectors of society have the strength, determination and stamina to address the problems of social exclusion, unemployment, corruption, but also poverty, is the country of a democratic and pulsantig on high level of morality and ethics. Úvod V zložitej súčasnosti, keď dochádza k ďalekosiahlym a rýchlym premenám v hospodárskej a politickej štruktúre spoločnosti, je dôležité sústavne analyzovať a hodnotiť etické a mravné dôsledky prebiehajúcich ekonomických a sociálnych procesov. Je dôležité nestratiť dohľad nad etickými aspektmi, ktoré zohrávajú usmerňujúcu úlohu v skupinových a celospoločenských aktivitách ľudí. Hospodárska etika, resp. etika v podnikaní sa začala formovať ako samostatná vedná disciplína v 70. rokoch v USA a v 80. rokoch v Európe. Vo vyspelých štátoch Európy sa okrem pragmatického prístupu, ktorý je charakteristický pre USA, presadzujú v rámci podnikateľskej etiky nové myšlienkové prúdy. Ich cieľom je hlbší rozbor príčin a filozofické zakotvenie tohto formujúceho sa odboru v súlade s európskym kultúrnym kontextom.(Džbánková, 2003) Pojem podnikateľská etika (business ethics), môžeme definovať ako ”reflexiu etických princípov do podnikateľských činností zahrňujúci individuálne korporatívne i spoločenské normy a hodnoty.” (Nemcová, 2003) Myslíme etiku aplikovanú, teda uplatnenie etických princípov v akejkoľvek podnikateľskej činnosti. Pre teoretické zdôvodnenie je potrebné uplatniť interdisciplinárne prístupy, na ktorých by sa podieľali ekonómovia, právnici, psychológovia, či sociológovia. Hospodárska etika neformálnymi prostriedkami usmerňuje podnikateľské chovanie a správanie. Jej úlohou je hľadanie rovnováhy medzi ekonomickými ziskami a spoločenskými dôsledkami. Hlavnou myšlienkou hospodárskej etiky je uvedomiť si väzby medzi rozhodnutím, jednaním a zodpovednosťou. Predmetom záujmu disciplíny podnikateľskej etiky je na úrovni štátup podľa Remišovej (1998) celá spoločnosť, prejavujúca sa v sociálnej politike, sociálnej spravodlivosti, hospodárskej politike, finančnej, daňovej politike, stratégiách v medzinárodných vzťahoch, prioritách z hľadiska orientácie hospodárstva. Na mezoúrovni, teda úrovni organizácii, firiem ide o pôsobenie a skúmanie etických noriem na úrovní inštitúcií, jednotlivých podnikateľských subjektov. Sú to predovšetkým ciele, štruktúry, stratégie, politiky a praktiky, ďalej firemná kultúra a 71 mikroklíma, reputácia, integrita a zodpovednosť. Mikroúroveň v podnikateľskej etike predstavuje samotný človek, reálne existujúci a pôsobiaci vo sfére ekonomiky – ako podnikateľ, konzument, výrobca, predajca, majiteľ, akcionár. Hospodárska etika vymedzuje vzťah etiky a podnikania v širšom ponímaní ako vzťahy biznisu, štátu a spoločnosti. Alebo v užšom ponímaní ako vzťahy vnútri firmy medzi vlastníkmi, manažérmi a zamestnancami a vzťahmi firmy k blízkemu okoliu (vzťahy so zákazníkmi, dodávateľmi a konkurentmi). Dnešná spoločnosť prechádza zložitými zmenami v oblasti ekonomickej, štrukturálnej i sociálnej, čo vyvoláva potrebu zaoberať sa morálne etickými súvislosťami tohto procesu. Otázka objasnenia vzťahu medzi etikou a ekonómiou či etikou a podnikaním je stále aktuálnejšia. Nerešpektovanie etických aspektov v ekonomických vzťahoch v spoločnosti vyvoláva celú radu negatívnych javov. Súčasťou ekonomických praktik je korupcia, pranie špinavých peňazí, daňové úniky, tunelovanie, nedodržovanie zmlúv a nepísaných pravidiel a pod. Spomenuté javy vypovedajú o zlom stave etického prostredia, vynucujú si našu pozornosť a hľadanie riešení. Morálny rozmer hospodárskeho života Morálne pravidlá, tj. hodnoty, normy a zvyky, sú súčasťou tržnej ekonomiky a ovplyvňujú chovanie a jednanie všetkých subjektov i hospodársku výkonnosť ekonomiky. Tradičná definícia chápe morálku ako súbor pravidiel, hodnôt, ale i postojov a presvedčení, ktoré ovplyvňujú a regulujú ľudské správanie. Etika potom je vymedzovaná ako veda o morálke. Jej predmetom je mravne relevantné správanie s akcentom predovšetkým na hodnotiaci aspekt, ktorý človeka orientuje, ako sa má chovať k iným ľudom. Mravne relevantné správanie zahŕňa zodpovednosť a oprávnenosť v bezprostrednej väzbe na slobodu voľby. Etika úzko súvisí so socializačným procesom človeka. Jej rozvoj je spätý s vedomím utvárania dobra a spravodlivosti (Seknička, 1997) Spoločensky zodpovedné podnikanie Etika zodpovednosti je inšpirovaná právnou vedou a súvisí s povinnosťou niesť následky za nejaký čin. Z hľadiska etiky zodpovednosti je rozhodujúce, že následky správania sa človeka sú podrobené morálnemu hodnoteniu. Z tohto pohľadu je potrebné presne kodifikovať nositeľov zodpovednosti a presne definovať etický obsah zodpovednosti. Odpovedať na otázky: Kto je zodpovedný? Komu sme zodpovední? Za čo sme zodpovední? Aké sú kritéria zodpovednosti? Význam etiky zodpovednosti spočíva v rozvíjaní a kultivovaní schopností človeka cítiť sa zodpovedným za dobrovoľne prijaté záväzky.(Seknička, 2007) Základným pravidlom pre aplikáciu etiky v ekonomike je zlaté pravidlo morálky, ktoré je známe u z dávnych dôb ako kritérium posudzovania správneho chovania a jednania. „Konaj tak, ako by si očakával, aby ostatní konali voči tebe.“ Zlaté pravidlo v podnikateľskej praxi reguluje medziľudské vzťahy a umožňuje rozhodovanie v jednotlivých situáciách. Téma príspevku sa úzko dotýka etiky a morálky jedinca. Považujem preto za dôležité uviesť jednoduchú a predsa výstižnú štruktúru morálky podľa Remišovej (2004): • ľudské normatívne konanie na úrovni jednotlivcov, skupín, spoločnosti, • sociálne vzťahy v spoločnosti z aspektu spravodlivosti a humánnosti, • vôľa, motívy, zámery konania, • morálne charakterové črty jednotlivca, • kvalita a hierarchia hodnôt na všetkých troch úrovniach, • reálne morálne normy, morálne princípy, morálne požiadavky zo strany spoločnosti na jednotlivca • morálne myslenie, morálne úsudky, • jazyk morálky: „hanba“, „zrada“, „hrdinstvo“, „zbabelosť“ a podobne, 72 • morálne stavy vedomia pri rozhodovaní: môžem – nemôžem, správne – nesprávne, ublížim – neublížim, mám – nemám a podobne; - morálna zodpovednosť na úrovni jednotlivca, ale aj firmy a spoločnosti. Hlavnou príčinou vzniku myšlienky spoločensky zodpovedného podnikania bola otázka, ako dobre podnikať. Za novodobé začiatky spoločensky zodpovedného podnikania sú považované 50-te roky 20. storočia, keď sa myšlienky zodpovedného podnikania dostali do odbornej literatúry pre manažérov. Najväčšie zmeny nastali vďaka turbulentným sociálnym zmenám spoločnosti a rozvoju spoločenských vied koncom 60-tych a 70-tych rokov 20. storočia. Spoločenská zodpovednosť podnikov sa zameriavala na interakciu medzi firmou a socio-ekonomickým systémom. V 80-tych rokoch sa záujem preniesol z teoretickej úrovne na praktickú. Dôležitosť sa kládla na empirický výskum spoločensky zodpovedného podnikania. Pôvodné definície sa začali štiepiť a začali vznikať rôzne alternatívne koncepty, ako sú napríklad spoločenská výkonnosť podnikania, etika podnikania, verejná politika, teória stakeholderov. Postupným vývojom a vplyvom zmien v spoločenských procesoch sa etika zodpovedného podnikania prejavuje v celej Európe, Slovensko nevynímajúc. „Spoločensky zodpovedné podnikanie je kontinuálny záväzok podnikov správať sa eticky, prispievať k trvalo udržateľnému ekonomickému rozvoju, a zároveň prispievať k zlepšovaniu kvality života zamestnancov, ich rodín, rovnako ako lokálnej komunity a spoločnosti ako celku“ (Bussard (ed.), 2000) Keith Davis a Robert Blomstrom v knihe Business and its Environment definovali spoločenskú zodpovednosť ako „záväzok jedinca zvážiť dopad svojich rozhodnutí a činov na celý spoločenský systém. Podnikatelia uplatňujú spoločenskú zodpovednosť, keď zvažujú potreby a záujmy ostatných ľudí, ktorých podnikateľské aktivity môžu zasiahnuť. Ak tak konajú, potom dokážu dovidieť i veci, ktoré sú mimo úzko definovaných ekonomických a technických záujmov ich firmy.“ Pojem Spoločenská zodpovednosť firiem, vyjadruje vzťahy podniku so všetkými svojimi zainteresovanými účastníkmi: vlastníkmi-investormi, zamestnancami, úradmi verejnej správy, dodávateľmi, konkurentmi, komunitami, zákazníkmi atď. Aktuálne definície SZP sa opierajú o princípy: nestrannosti, angažovanosti, aktívnej spolupráce so zainteresovanými subjektami a transparentnosti. Tiež sa vyznačujú spoločnými charakteristikami, akými sú: univerzálnosť, dobrovoľnosť, zameriavajú sa na aktívnu spoluprácu so zainteresovanými subjektami (stakeholders), vyjadrujú záväzok prispievať k rozvoju kvality života. Prečo byť spoločensky zodpovednou organizáciou Zavedením komplexu etických princípov, nástrojov a metód sa kultivuje podnikateľské prostredie a z dlhodobého hľadiska môžu organizácie dosiahnuť zvýšenie ekonomickej efektivity. Prvotným cieľom organizácie je zisk. Ak budú mať firmy záujem o celkové fungovanie spoločnosti a životné prostredie, prinesú tak úžitok nielen firme, ale aj celej spoločnosti. Vďaka ich snahám a zveľaďovaniu spoločnosti a životného prostredia, si firmy zadovážia zvýšenie reputácie a produktivity práce zamestnancov a tým sa vygeneruje prvotný cieľ - finančný zisk, zlepší sa vnútropodniková klíma, zvýši sa intenzita vplyvu na sociálnu a ekologickú zodpovednosť. Zodpovedné podnikanie v ekonomickej oblasti predstavuje sledovanie a vylepšovanie procesov, ktorými firma prispieva k rozvoju ekonomického prostredia, a snahu minimalizovať prípadné negatívne dôsledky činností firiem v tejto oblasti. Patria sem napríklad etický kódex podnikania, vzťahy s akcionármi, spotrebiteľmi, dodávateľmi, reklama, ochrana duševného vlastníctva a pod. V sociálnej oblasti sa zodpovedné podnikanie prejavuje sledovaním a minimalizovaním negatívnych dôsledkov aktivít firiem na sociálny systém, v ktorom pôsobia. Sú to napríklad zdravie a bezpečnosť zamestnancov, dodržiavanie politiky rovnosti príležitostí, vyváženosť pracovného a 73 osobného života zamestnancov, firemná filantropia, pravidlá lobingu, boj proti korupcii, rast kvality života atď. Spoločensky zodpovedné podnikanie, postavené na spoločnom etickom základe, prináša pozitívne výsledky organizáciám, firmám aj spoločnosti. Nasledujúca tabuľka podľa Bussard, A. a kol. uvádza výhody vyplývajúce zo spoločensky zodpovedného konania. V ďalšom texte uvádzame benefity, ktoré získavajú firmy pri etickom hospodarení. Tabuľka č.2: Výhody vyplývajúce zo spoločensky zodpovedného konania (SR in local and regional policies. Záverečná správa projektu VadeRegio II.) Benefity, ktoré prináša organizáciám spoločensky zodpovedné podnikanie spracované Bussardom (ed.): * umožňuje manažovať riziká (zodpovedný prístup prejavujúci sa v manažovaní ľudských zdrojov, kontrola kvality produktov a environmentálnych štandardov môže firmu chrániť pred nákladnými súdnymi spormi a z toho vyplývajúce poškodenia firemného mena/značky), * pomáha zvyšovať zisky (od zodpovedných firiem spotrebitelia radšej nakupujú), * pomáha znižovať náklady (tlak vyvíjaný na efektívne využívanie zdrojov), * zvyšuje dlhodobý potenciál firmy (pomocou SZP podporuje ťažšie merateľné podmienky rastu, ako je goodwill, motivácia zamestnancov pracovať v danej organizácii, priazeň miestnych obyvateľov a samosprávy), * podporuje inováciu (stimuluje inovatívne myslenie a postupy riadenia), * pomáha firmám udržať si legitimitu (SZP vníma firmu ako člena spoločnosti, ktorá sa skladá zo stakeholderov. Firma by so všetkými mala viest otvorený dialóg, ktorý by mal presvedčiť o správnosti konania firmy), * pomáha pri budovaní dôvery a značky ( reputácia, dôvera, značka - vďaka SZP si firma buduje „dobré meno“), 74 * umožňuje lepší manažment ľudských zdrojov (prístup k odmeňovaniu, zosúladenie pracovného a súkromného času, kariérny prístup, tréningy a vzdelávanie, politiku boja proti diskriminácií ), * zvyšuje príťažlivosť pre investorov (investičné fondy si radšej vyberajú príležitosti podľa finančných, ekonomických, sociálnych, environmentálnych a etických faktorov, pretože kritéria SZP pre nich znamenajú istoty a bezpečnosť trvalej neudržateľnosti firmy). Hodnoty hospodárskej činnosti Hodnoty reprezentujú základ, na ktorom človek buduje uspokojujúcu osobnú existenciu. Hodnoty sa kryštalizujú prostredníctvom sociálnych modelov a osobných zážitkov. Koncept hodnoty sa používa v rôznych oblastiach s rôznou dôležitosťou. V súčasnosti firmy formulujú svoju víziu, poslanie a hodnoty ako krátke výroky, v ktorých sa snažia uviesť základné ciele a stratégie organizácie. Hodnoty sú obzvlášť dôležité v časoch stresu, krízy a nerozhodnosti. Hodnoty, ktoré daná firma prijme, majú prežiť pod drobnohľadom verejného skúmania, ak majú motivovať zamestnancov a ak majú pomôcť budovať dlhodobo udržateľný, konkurencieschopný podnik s dobrou reputáciou, potom to musia byť také hodnoty, ktoré sa všeobecne považujú za verejnoprospešné. Pri riešení zložitých etických situácii a dilem sa používa euroamerický systém hodnôt pre ekonomickú prax, celý komplex princípov a hodnôt. Seknička (2007) uvádza v podnikateľskej sfére aplikáciu euroamerického systému hodnôt, do ktorého sú začlenené predovšetkým hodnoty ako: o sloboda: dôležitá hodnota ľudskej praxe, ktorá v sebe zahŕňa slobodu vôle a slobodu voľby. V demokratickom systéme je možné hovoriť o téme slobode podnikania, ktorú rozanalyzovali viacerí autori (Friedman, Stiglize, Sen, Becker). Do popredia sa vysunuli otázku ľudských práv a otázku slobody obchodu, ktorá sa uplatňuje v reálnej rovine. o spravodlivosť: rovnosť, vzájomná harmónia medzi spravodlivosťou a slobodou. (spravodlivé hodnotenie ľudí podľa skutkov, práce a skutočných zásluh, kritickosť, sebakritickosť) o zodpovednosť: má veľmi úzky vzťah k slobode. Má určitý vplyv na každodenné rozhodovanie, konanie a správanie sa jednotlivca, či organizácie. Vzťahuje sa na následky činov, ktorými nebola porušená právna norma, a napriek tomu došlo k narušeniu etických noriem a hodnôt, pravidiel správania sa a konania. (svedomitosť a serióznosť k iným ľuďom, v práci, v učení, spoľahlivosť, kritickosť, sebakritickosť) o dôvera: je úzko spätá so zodpovednosťou. Predpoklad, očakávanie, viera, týkajúca sa pravdepodobnosti, že budúca činnosť druhej osoby, či organizácie bude prínosná, priaznivá, nekonfliktná ku záujmom dôverujúceho. o pokrok: základná hodnota pre hospodársky rozvoj a rast, zabezpečujúca inovácie v podnikaní, v poháňaní konkurencie, vedecko-technologickými objavmi. o prosperita: vyjadruje vzťah k hospodárskemu úspechu a všeobecnému prospechu o racionalita: racionalizácia v podmienkach podnikateľskej praxe, ale i teórie sa prejavuje v dvoch dimenziách: celkovom súlade jednotlivých rozhodnutí a maximalizáciou vlastného záujmu Fungovanie hospodárstva si nemožno predstaviť bez etických hodnôt a mravných citov ako je sloboda, spravodlivosť, zodpovednosť a dôvera. Harmónia týchto hodnôt má v dlhodobej dimenzii veľmi pozitívny vplyv na „ produktívne“ efekty, ktoré môžu ovplyvniť ziskovosť a konkurencieschopnosť národného hospodárstva, či organizácie, podniku. Celkovo morálne a psychické hodnoty nie sú morálnym ideálom, predovšetkým sú pomôckou, orientačným ukazovateľom, vodítkom a inšpirátorom v morálnych problémoch a morálnej skutočnosti vôbec. Záver Veríme, že ak si celkovo organizácie, firmy, podniky osvoja princípy spoločensky zodpovedného podnikania, každá krajina má šancu stať sa stabilnou, spravodlivou a prosperujúcou krajinou. Krajinou, ktorej všetky sektory spoločnosti majú silu, odhodlanie a výdrž riešiť problémy sociálnej 75 exklúzie, nezamestnanosti, korupcie, ale aj chudoby. Spoločensky zodpovedné podnikanie preto nepovažujeme za nevítanú a niekým diktovanú záťaž pre podnikateľov či nový módny trend, ale vidíme v ňom prínos tak pre podnikanie, ako aj pre komunity. Považujeme za potrebné formulovať princípy fungujúcej ekonomiky, ktoré budú rozumné a ekonomicky funkčné. Zároveň pri týchto princípoch musia byť dodržané aj určité morálne princípy, adekvátne pre hospodársku etiku. Ekonomické fauly by mali postihovať štátne zákony. V príspevku hodnotíme spoločensky zodpovedné podnikanie a implementáciu etiky do hospodárskej činnosti, pokúšame sa stanoviť princípy etiky v podnikaní novej ekonomiky, ktorá nastáva po hospodárskej kríze. Literatúra BUSSARD, A., MARČEK, E., MARKUŠ, M., BUNČÁK, M., MAZURKIEWICZ, P. 2005. Spoločensky zodpovedné podnikanie. Bratislava: Nadácia Integra. 112s. DŽBÁNKOVÁ, Z.: Etické aspekty ekonomického prostředí ČR. In.: MARATHON, 6/2003, č.49 [Cit. 28.3.2010] Dostupné na internete: http://www.valencik.cz/marathon/03/mar030600.htm#_Toc55436971 ISSN 1211-8591 DAVIS, K., BLOMSTROM, R.1966. : Business and its Environment. New York: McGraw-Hill, HARTMAN, P.L..2005.: Perpectives in business ethics. New York: McGraw-Hill. ISBN 978-0-07288146-1 NEMCOVÁ, L. 1996.: Aktuální potřeba etiky v podnikání. Praha: Acta Ecomica Pragensia, ISSN 0572-3043. REMIŠOVÁ, A. 1997.: Podnikateľská etika – úvod do problematiky. Bratislava: Ekonóm, ISBN 80-225-0831-4 REMIŠOVÁ, A. 2004.: Etika a ekonomika. Bratislava: Ekonóm SEKNIČKA, P., PUTNOVÁ, A. 2007.: Etické řízení ve firmě. Brno: Grada publishing, ISBN 97880-247-1621-3 SEKNIČKA, P. 1997.: Úvod do hospodářské etiky. Praha: Codex Bohemia, ISBN 80-85963-40-X. Adresa autora: PaedDr. Terézia Horná Fakulta manažmentu Prešovská univerzita Konštantínova ul. 16 080 01 Prešov e-mail: [email protected] 76 KONFLIKT PRÍRODY A KULTÚRY EVOLUČNEJ ONTOLÓGIE NA PODKLADE SÚČASNEJ Renáta Kišoňová, SR Katedra filozofie, Filozofická fakulta, Trnavská univerzita v Trnave, SR Abstrakt V globalizovanej súčasnosti vystupuje väčšmi ako kedykoľvek predtým do popredia konflikt dvoch aktivít – prírodnej a kultúrnej. Tematizovať tento konflikt (a vôbec naň upozorňovať) sa pokúša súčasná evolučná ontológia. Vychádza pritom najmä zo snahy poskytnúť environmentálnej etike ontologické základy, pričom jej cieľom je premyslieť základy ontológie z evolučnej perspektívy. Jedným z najdôležitejších predmetov evolučnej ontológie v súčasnosti je analýza ontického konfliktu kultúry a prírody s filozofickými dôsledkami pre etiku a axiológiu. Abstract Evolutionary onthology understands by evolution an invariable and premeditate undefined process. It differs the natural evolution and the artificial, or cultural evolution. Conflict of natural and cultural evolution has been the deepest reason of present- day subsistance threat of culture. The authors of evolutionary onthology refers by natural evolution totality of stuff ´s activity, inclusive of activity of all living systems. Each of specific level in te natural reality have came into existance by process of natural evolution. The artificial evolution has been collective product of systematic activity of human. V globalizovanej súčasnosti vystupuje väčšmi ako kedykoľvek predtým do popredia konflikt dvoch aktivít – prírodnej a kultúrnej. Tematizovať tento konflikt (a vôbec naň upozorňovať) sa pokúša súčasná evolučná ontológia. Vychádza pritom najmä zo snahy poskytnúť environmentálnej etike ontologické základy, pričom jej cieľom je premyslieť základy ontológie z evolučnej perspektívy. Jedným z najdôležitejších predmetov evolučnej ontológie v súčasnosti je analýza ontického konfliktu kultúry a prírody s filozofickými dôsledkami pre etiku a axiológiu. Ontológia je v evolučnej ontológii chápaná na jednej strane tradične ako najvyššia úroveň filozofickej abstrakcie, v ktorej sa skúma celok skutočnosti na rozdiel od špeciálnych vied, ktoré skúmajú len jednotlivé oblasti skutočnosti. Na druhej strane, je ontológia autormi evolučnej ontológie ponímaná ako jediný intelektuálny prostriedok schopný adekvátne reflektovať ústredný ontologický problém súčasnosti, ktorým je spomínaný konflikt kultúrnych a prírodných súcien. (Sýkora, 2005) Súčasní autori analyzujú vzťah dvoch ontotvorných aktivít, ktoré tvoria konflikt medzi dvoma rozličnými poriadkami reality – prirodzeným a umelým. Ide im teda o riešenie konfliktu biosféry a technosféry. „Jadrom predmetu dnešnej ontológie musí byť teda to, čím sa tradičná ontológia nezaoberala: ontický konflikt kultúry so širším, starším a voči človeku materským systémom prírody.“ (Šmajs, Krob, 2003) Do sféry skúmania súčasnej evolučnej ontológie patrí aj oblasť, ktorá sa neradila do sféry tradičného ontologického skúmania - sociokultúrne bytie. Keď evolučná ontológia skúma sociokultúrne bytie, skúma vlastne kultúru, resp. súhrn ľudských aktivít a ich produktov. Pre súčasnú evolučnú ontológiu „...kultúrne produkty majú taký istý ontologicky relevantný charakter materiálnych súcien ako materiálne súcna prírodné, pretože existenčne závisia kultúrne súcna rovnako ako prírodné materiálne objekty na látke a energii. EO tak transformuje kultúrne 77 i prírodné entity na spoločného konceptuálneho menovateľa, ktorým je pojem vypožičaný z modernej prírodovedy – disipatívna štruktúra.“ (Šmajs, Krob, 2003) Evolučná ontológia dnes bezprostredne reflektuje problém globálnej ekologickej krízy. Ukazuje tým filozofii všeobecne, že sa nemôže uzatvárať sama do seba a byť len samoúčelnou intelektuálnou hrou. Mala by byť aj návodom, ako konať. Tým sa evolučná ontológia stáva filozofickou bázou a fundamentom nielen pre environmentálnu etiku a ekofilozofiu, ale pre celú filozofiu. Podľa súčasných autorov evolučnej ontológie by sme dokonca mali hovoriť o evolučnej filozofii s jej troma súčasťami– ontológiou, epistemológiou a etikou. Veľkým prínosom pre súčasnú evolučnú ontológiu je analýza českého filozofa Josefa Šmajsa, ktorý tematizuje dva typy evolúcie, evolúciu prirodzenú a evolúciu umelú, resp. kultúrnu. Obrovský význam pre súčasnú evolučnú problematiku vidíme i v upriamení pozornosti na fakt, že konflikt prirodzenej a kultúrnej evolúcie je najhlbšou príčinou dnešného existenčného ohrozenia kultúry. Umelá evolúcia je podľa Šmajsa kolektívnym produktom cieľavedomej aktivity človeka. Pri kultúrnej evolúcii sa vzorce správania nepredávajú geneticky (ako pri prírodnej evolúcii), ale učením, napodobením, alebo symbolickými znakmi (symbolická reč, písmo). Informácia podmieňujúca určitý kultúrne predávaný znak sa v súčasnosti označuje väčšinou termínom mem. „Vlastnosti a vzorce správania vzniklé biologickou evolúciou sú zapísané a sprostredkúvané ako gény alebo skupiny génov. Analogicky bol pre informáciu podmieňujúcu znak predávaný kultúrnou cestou zavedený názov mem“ (Flegr, 2005) A ďalej: „V biologickej evolúcii medzi sebou súperia jednotlivé varianty génov (alely) o to, ktoré sa budú účinnejšie sprostredkovať do ďalších generácii. V kultúrnej evolúcii medzi sebou obdobne súperia jednotlivé varianty memov. “ (Flegr, 2005) Umelú evolúciu nemožno považovať za pokračovanie prirodzenej evolúcie: „konštitutívnym činiteľom kultúry nie je totiž spontánna aktivita celého spektra prírodných síl, aktivita, ktorá každú novú evolučnú formu začleňuje, optimalizuje a mnohonásobne zpätnoväzobne koriguje, ale iba špecifická, prírodou nedostatočne kontrolovaná aktivita človeka.“ (Krob, Šmajs, 1991) Až ľudská aktivita čiastočne modifikuje prírodu a núti niektoré organizmy a ekosystémy k spolupráci pri vytváraní a fungovaní kultúry. Kultúra síce vzniká v biosfére a len preto, že ju príroda umožnila, ale nemôžeme si dovoliť tvrdiť, že vzniká v súlade s poriadkom prírody. Naopak - ide proti nemu. Kultúrna usporiadanosť, ktorá bola v porovnaní so zložitými prírodnými štruktúrami organizačne jednoduchšia, si bola schopná za nedlhý čas lokálne podriadiť prirodzené ekosystémy a získať voči nim strategickú výhodu- integrujúcu vnútornú informáciu, teda duchovnú kultúru11. Táto napomáha pri reprodukcii a formovaní životných podmienok spoločenstva ľudí a je dokonca schopná obrátiť dielčie prírodné sily vrátane prirodzených možností ľudstva proti prírode. „Takže už kultúra veľmi jednoduchá (s minimálnou materiálno- technickou bázou) je vďaka značnej integrujúcej sile svojej duchovnej zložky protiprírodná a onticky rozdeľuje skutočnosť: nebiologický spôsob správania, poznávania a komunikácie ľudí vytvára z časti prírody neštandardný, potenciálne protiprírodný subsystém biosféry.“12 (Šmajs, 2000) 11 Podľa Šmajsa je chybou stotožňovať duchovnú kultúru s kultúrou vo všeobecnosti; avšak nemožno ju ponímať ani izolovane od komplexného systému kultúry. Je síce relatívnym protikladom materiálnej kultúry, ale so systémom kultúry je natoľko funkčne prepojená, že tvorí jeho informačnú kostru, je akoby „genómom“ systému kultúry. 78 Konštituentom kultúrnej evolúcie podľa Šmajsa nie je proces, ktorý formuje biosféru (teda proces spontánnej aktivity veľkého tresku), ale je ním proces cieľavedomej a spontánnej informačnej aktivity ľudí. (Šmajs, 2000) Hoci ľudstvo patrí k živočíšnemu druhu a jeho biologické fungovanie závisí od stavu prirodzeného ekosystému, jeho evolučná línia je v tomto ekosystéme výnimočná. Ľudstvo bolo totiž vybavené telesnými a psychickými predpokladmi pre prispôsobovanie ostatného rastlinného, živočíšneho aj anorganického okolia svojim potrebám. Ako jediný biologický druh dokázal nechať vzniknúť kultúrnu evolúciu. Ľudská aktivita, ktorá formuje kultúrny systém, produkuje kultúrne štruktúry buď nepriamym alebo priamym spôsobom. Nepriamy spôsob podľa Šmajsa dominoval pred priemyselnou revolúciou a zodpovedá opatrnému rastu kultúry. Tento spôsob vzdialene pripomína vznik prirodzených ekosystémov v pozemskej prírode. Nepriamym spôsobom vznikala podoba kultúry ako vopred informačne nepredpísaná. „Tak napríklad vznikajú organizované tlupy lovcov a zberačov, etnický jazyk, mýtické vedomie, neolitická osada, stredoveké mesto, trh a inštitúcie liberálnej spoločnosti. Tento informačne nepredpísaný a relatívne pomalý spôsob je charakteristický nielen postupnou integráciou „prefabrikátov“ prirodzenej evolúcie do kultúrneho systému, ale aj ich dôkladným testovaním hostiteľským prostredím prírody.“ (Šmajs, 2008) Všetky tzv. prírodné národy sa orientovali atechnicky, teda prevažne na zachovanie existencie kultúrneho spoločenstva a na reprodukciu poznatkov a sociálneho správania. A keďže ich materiálna zložka bola len málo premenenou prírodou, táto jednoduchá kultúra poškodzovala prirodzené ekosystémy veľmi málo. Jej rozvoj prebiehal pomalým empirickým hľadaním. „Avšak tým, že regionálna kultúra rešpektovala prirodzený poriadok prírody, t.j. empiricky nájdenú dynamickú rovnováhu medzi kultúrnym a biotickým spoločenstvom, chránila svoju lokálnu ekologickú niku a udržovala prírodné podmienky svojej dlhodobej existencie.“ (Šmajs, 2008) Jednoduchú materiálnu kultúru (napríklad domestifikácia zvierat), ktorá je spočiatku prevažne biotická reprodukuje a saturuje samotná príroda. Väčšina prvkov materiálnej kultúry má dlhú životnosť a preto biosféru svojou reprodukciou, ani svojou evolúciou veľmi nezaťažuje, skôr naopak, pretože tvorenie kultúrnej evolúcie bolo pomalé, mnohé jej prvky mohli byť „takpovediac zadarmo (podobne ako prvky prirodzených ekosystémov) optimalizované mnohonásobným spontánnym stretávaním s ostatnými prírodnými štruktúrami.“ (Šmajs, 2008) Ako vieme, účelovo orientovaný poriadok kultúry lokálne prevládal nad poriadkom prírody (napríklad umelé poľnohospodárske ekosystémy, alebo domestifikácia zvierat), ale na inštrumentálnej úrovni abiotického technického pokroku ešte podľa Šmajsa nemohlo dôjsť k narušeniu globálnej rovnováhy biosféry, keďže rozsiahle prirodzené ekosystémy sú pre aktivitu málo početnej ľudskej populácie dostatočne pružné. Najvýznamnejšou spoločenskou a technologickou zmenou bola neolitická revolúcia, ktorá priniesla takmer všetky druhy domestifikovaných zvierat a kultúrnych rastlín. Bola však i obrovským dôkazom „...obmedzených možností, ale i predností nepriamej ontickej tvorivosti kultúrnej evolúcie.“ (Šmajs, 2008) Vráťme sa teraz k druhému spôsobu utvárania kultúry. Tým je priame, informačne predpísané utváranie kultúry. Takýmto spôsobom sa produkujú abiotické kultúrne štruktúry na základe racionálnej anticipácie, teda ako informačne inštruované, resp. predpísané. Sem patrí napr. technika, stavby a i. Tieto informačne predpísané prvky kultúry zostávajú na rozdiel od organizmov pre novú informáciu otvorené. Rozmach priamej ontotvornej aktivity kultúrnej evolúcie zahájila priemyselná revolúcia. Je nám známe, že európska kultúra stavila na umelú technickú tvorivosť a na perspektívne problematický 79 rozvoj abiotickej technológie. Podstatou priemyselnej revolúcie bol proces premeny manufaktúr na strojové továrne. Schopnosť nástrojov prijímať nové sociokultúrne informácie, teda nové tvary obmedzená najmä ich materiálom. Drevené alebo kamenné nástroje mali očividne menšiu schopnosť udržovať požadovaný tvar, takže odlievanie, či brúsenie kovových nástrojov bolo nutné pre dosiahnutie špecializovanejšieho použitia. Do produktívneho procesu boli čoraz väčšmi začleňované neživé prírodné sily.13 „Začala tu operácia, v ktorej protiprírodná kultúra pokračuje a jej intenzitu nebezpečne stupňuje: na jej konci je dnes nie len vysoko diferencovaná globálna abiotická technosféra, ale tiež poškodená a znečistená planéta, odlesnená a zbytočne zastavaná krajina, vyčerpaná pôda, zjednodušená a destabilizovaná biosféra.“ (Šmajs, 2008) Teda rozširovanie kultúrneho bytia spôsobuje nevyhnutne úbytok prírodného bytia. Z toho vyplýva podľa Šmajsa (ale napríklad i podľa iných súčasných evolučných ontológov – napr. Skolimowského, Kroba, Letza) zásadná filozofická otázka súčasnosti- miera prípustného rozmachu kultúry. Bohužiaľ i filozofia podľa týchto mysliteľov zväčša obchádza otázku, aké právo má človek obsadiť celú Zem kultúrou. „Čo náš druh oprávňuje– ekonomickou rečou povedané – zničiť také veľké množstvo ´prírodného kapitálu´, z ktorého úrokov až doteraz žili všetky regionálne kultúry?“ (Šmajs, 2008) Príčinou je podľa Šmajsa geneticky predpísaný mechanizmus útočnej adaptívnej stratégie človeka ako druhu. Preto dnešné kultúry nerešpektujú v technologických a politických otázkach varovanie teoretických zložiek duchovnej kultúry, ale ľudskú biologickú prirodzenosť. Ako sme už povedali, kultúrna evolúcia je závislá na svojom konštitutívnom činiteľovi , duchovnej kultúre. Systém kultúry však mnohokrát nielen podnecuje a rozvíja duchovné zložky kultúry, ale ich aj presmeruje, alebo celkom zruší. A tu sa jednotlivec so svojou cieľavedomou aktivitou stáva podradeným celku kultúry.14 Človek nemôže obísť tradíciu, kultúrne dedičstvo, musí sa socializovať a teda prispôsobovať. Na jednej strane je síce človek katalyzátor kultúrnej evolúcie a darí sa mu vďaka nej oslobodzovať či už sociálne, alebo technologicky, ale na druhej strane je čoraz väčšmi závislý na nadindividuálnom systéme celej kultúry a teda nútený sa adaptovať na zmeny kultúrneho systému. Prispôsobenie sa novým podmienkam vyplývajúcim z neustálej kultúrnej evolúcie implikuje duchovnú premenu ľudí, avšak v „...súlade s tým, čo im ich apriórny ontogenetický program umožní a dovolí.“ (Šmajs, 2000) Šmajs v tejto súvislosti používa i túto metaforu: „...príroda vytvorila jeho zatiaľ dokonalý ´hardware´, kým kultúra, do ktorej sa každý človek v priebehu svojej ontogenézy socializuje, vytvára a mení iba jeho ´software.´“ (Šmajs, 2000) Poriadok kultúry má síce lokálne navrch (a aj veľmi zložité prírodné štruktúry je schopný si podriadiť, napríklad domestifikované zvieratá, alebo umelé poľnohospodárske ekosystémy) nad poriadkom prírody, ale bez možnosti tvorivo využiť energetické zdroje nemôže dôjsť k narušeniu rovnováhy v biosfére. Prvok, ktorý robí priehľadnejšími mechanizmy kultúrnej aj prirodzenej evolúcie je informácia. Ak ju chápeme v zmysle usporiadanosti, alebo v sémantickom zmysle, je práve informácia prirodzeným výsledkom vývoja zložitých systémov. Systémová realita má tendenciu tvoriť čoraz zložitejšiu usporiadanosť. Tak od istej úrovne zložitosti v realite, musí systém vyčleniť časť svojej diferencovanej funkčnej štruktúry a obetovať ju pre vznik informačnej funkcie. (Krob, Šmajs, 1991) Systém si utvára informačnú štruktúru, ktorá nie je síce zložitá, ale veľmi stabilná. Táto sa podieľa 13 predovšetkým energia fosílnych palív naštartovala priemyselnú revolúciu, keďže v tom čase nastalo aj hromadné čerpanie prírodných zdrojov . 14 Toto je myšlienka, ktorú nachádzame napríklad vo filozofii dejín G. W. F. Hegla, alebo v prácach F.A. Hayeka. 80 na reprodukcii a vývoji celého systému (racionálna vedecká informácia má podiel na evolúcii kultúry) a vďaka nej je výsledok evolúcie do istej miery neznámy. Šmajs rovnako ako pri rozlíšení evolúcie na prirodzenú a kultúrnu (umelú), rozlišuje i informáciu prirodzenú a kultúrnu. Keď hovorí o prirodzenej informácii, má na mysli pamäť v užšom zmysle slova, akúsi protientropickú bariéru anorganických a organických systémov, pomáha vlastne udržovať vývojom dosiahnutú systémovú usporiadanosť živých systémov. Kultúrna informácia (genóm kultúry, môžu ju tvoriť napríklad mýty, ideológie, hodnoty, alebo technologické poznatky a pod.) na druhej strane umožňuje kultúru a vznikla iba modifikáciou prirodzenej informácie. Nevyhnutnosť jej existencie treba vidieť v tom, že ľudsky výhodné umelé štruktúry je nutné udržovať umelým kultúrnym spôsobom (prácou, kooperáciou...) a ďalej všetky kultúrne inštitúcie a prvky sú závislé na systémovej integrite spoločenstva a na duchovnej súdržnosti jednotlivcov. „Sociokultúrnou informáciou rozumieme informáciu, ktorá emergentne vzniká spolu s vytváraním kultúry, t.j. s vynáraním novej ontickej vrstvy pozemskej skutočnosti. Ide o informáciu, ktorá je na jednej strane produktom kultúrnej evolúcie, ale na strane druhej je tiež jej podmienkou.“ (Šmajs, 2008) Hlavným dôvodom prítomnosti voľnej sociokultúrnej informácie v informačne nepredpísanom kultúrnom systéme je podľa Šmajsa fakt štruktúrnej odlišnosti kultúrneho systému od všetkých systémov prirodzených. Kultúra je teda výsledkom účelovej aktivity jedného biologického druhu pričom prítomnosť voľnej informácie v kultúrnom systéme je podmienkou udržania jeho nie celkom svojbytných ontických štruktúr. Teda dôvodom prítomnosti sociokultúrnej informácie je nutnosť udržať pre človeka výhodné umelé štruktúry umelým spôsobom. Takým je ľudská aktivita, poznávanie, deľba práce, motivácia atd. Podľa Šmajsa práve ľudská práca predstavuje prirodzené štruktúry a, čo je ešte významnejšie – „...ale tiež kompenzuje proces rozkladného pôsobenia živých i neživých prírodných síl na kultúrny systém, obnovuje jeho narušené prvky, udržuje jeho protiprírodnú štruktúru a orientáciu voči biosfére.“ (Šmajs, 2008) Z uvedeného vyplýva, že len relatívne stála, tradíciou a skúsenosťou preverená kultúrna informácia má schopnosť zjednocovať a reprodukovať kultúrny systém iným ako čisto biologickým záujmom. V priebehu posledného polstoročia sa ekonomicky vyspelé krajiny postupne zmenili na tzv. informačnú spoločnosť. Futurológ Alvin Toffler nazval tento prechod treťou vlnou, čím naznačil, že zmena bude rovnako závažná, ako boli predošlé dve – prechod od spoločenstiev lovcov a zberačov k poľnohospodárskym spoločenstvám a od týchto k priemyselným. (Fukuyama, 2000) Úloha kultúrnej informácie „...a inteligencie, stelesnená v ľuďoch i v čoraz inteligentnejších strojoch, začína prenikať do všetkých oblastí a duševná práca postupne nahrádza telesnú.“ (Fukuyama, 2000) Významnú rolu zohráva informácia aj v iných evolučných ontológiách, napríklad v kreačnoevolučnej ontológii C. Tresmontanta.. „V žiadnom okamihu svojich dejín vesmír nedokáže vysvetliť vznik novej informácie, ktorý v ňom vyvoláva k životu nové bytosti. A keďže táto nová genetická informácia nemôže prichádzať z ničoho – lebo ničota je sterilná a nedokáže nič vytvoriť- vyplýva z toho, že nová genetická informácia, ktorá vesmír v jeho dejinách ustavične obohacuje, pochádza z nejakého zdroja X a je celkom ľahostajné, ako tento zdroj nazveme.“ (Tresmontant, 2002) 81 Kým sa neobjavil v evolučnom rade človek, podľa Tresmontanta bola vo vesmíre prítomná iba genetická informácia. „Všimli sme si, že až do príchodu človeka sa všetko stvorenie v dejinách vesmíru a prírody uskutočňuje prostredníctvom predania správy, udelením informácie. Nová zoologická skupina, ktorá sa objavila, znamená v prvom rade ustanovenie novej genetickej informácie, ktorá je následne prenášaná. Na počiatku každého nového stvorenia je Informácia. Informácia bola u Boha.“ (Tresmontant, 2002) Príchodom človeka už nie je informácia predávaná jeho génom, ale, ako tvrdí Tresmontant, jeho mysleniu, jeho rozumu, duchu a slobodnej vôli. Záverom možno povedať, že súčasná evolučná ontológia kladie dôraz na ekológiu a upozorňuje, aby si filozofia všímala nezvratnú skazu ekosystému Zeme. Filozofia neho nesmie „...mlčať o tom, že iba my ľudia sme zodpovední za to, čo sme kedysi pre svoj prospech rozpútali a čo dnes presahuje priemerné ľudské možnosti pochopenia i zámernej nápravy – za živelnú evolúciu protiprírodnej kultúry. Rolu základného motívu filozofovania, ktorým bol v antike údiv, v stredoveku pokora a v novoveku pochybnosť, prvýkrát preberá pocit úzkosti, zodpovednosti a viny.“ (Šmajs, 2006) Dnešní autori evolučnej ontológie kritizujú minulé ontológie za prílišný antropocentrizmus a za to, že pozornosť, ktorú venovala človeku, nesprevádzal primeraný záujem aj o iné živé systémy a starostlivosť o ekosystém. Až s nástupom ekologickej krízy sa ontológia, ale i etika, politika a pod. transformujú a hľadajú inú garanciu ako spoločné evolučné dedičstvo. Šmajs tvrdí, že filozofia nenadobudla vo svojich dejinách (tým pravdepodobne myslí ontologické systémy vzniklé do prvej polovice 20.storočia) skúsenosť s ekologickou problematikou. „Príliš dlho rozvíjala antropocentrické a úzko sociálne motívy a preto nemôžeme očakávať, že si rýchlo osvojí schopnosť reflexie úplne neznámeho typu krízy.“ (Šmajs, 2006) S týmto tvrdením sa bohužiaľ nedá nesúhlasiť, veď ak sa podrobne pozrieme na dejiny filozofie, nájdeme síce evolučné, procesové ontológie, ale bez tematizácie ekologickej krízy. Preto filozofiu Šmajs vystríha , že ak bude ekokrízu banalizovať, môže sa jej stať, že bude len partikulárnou sociukultúrnou vedou bez vplyvu na osud kultúry. Preto kladie vo svojom filozofickom systéme dôraz na zodpovednosť za osud našej kultúry. Opúšťa antropologické hľadisko15 a radí človeka do prírody. Evolučná ontológia súčasnosti poukazuje nato, že už prvé kultúry boli cudzorodými subsystémami v prírode a postupná hospodárska, technologická, kultúrna integrácia jednotlivých kultúr do celosvetovej civilizácie nebude exitovať večne, nakoľko globálna kultúra nemôže extenzívne rásť. Musí byť predsa udržiavaná v rovnováhe s pozemskými podmienkami. Súčasní evoluční ekológovia nám vo svojich konceptoch ukazujú, že pravdu treba hľadať v samotnej skutočnosti. „Doba veľkých antropocentrických ontológií sa skončila.“ (Šmajs, 2006) Literatúra FLEGR, J. 2005. Evoluční biologie. Praha: Academia, 540 s. ISBN: 80-200-1270-2 FUKUYAMA, F. 2000. Veľký rozvrat. Bratislava: Vydavateľstvo Agora s. r. o., 203 s. ISBN: 80969394-1-6. KROB,J., ŚMAJS, J. 1991. Úvod do ontologie. Brno: Masarykova univerzita, fakulta filozofická, 205s. ISBN 80-210-0879-2 SÝKORA, P. 2005. Evolučná ontológia a biometafyzika: prieniky a rozdiely. In: J. Krob a E. Višňovský (eds.) Človek-príroda-kultúra. Masarykova universita, Brno, s. 131-143, ISBN 80-2103757-1. 15 Teda prístup vychádzajúci z predpokladu, že človek stojí akosi mimo prírody a ako jej pán je meradlom hodnôt. 82 ŠMAJS, J. 2000. Drama evoluce. Praha: Nakladatelství Hynek, 188 s. ISBN: 80-86202-77-1. ŠMAJS, J., KROB, J. 2003. Evoluční ontologie. Brno: Masarykova univerzita, 400 s. ISBN 80210-3038-0. ŠMAJS, J. 2006. Ohrozená kultúra. Banská Bystrica: PRO Banská Bystrica, 224 s. ISBN 8089057128. ŠMAJS, J. 2008. Potřebujeme filosofii přežití? Brno : Doplněk, 104 s. ISBN 978-80-7239-221-6. TRESMONTANT, C. 2002. Dějiny vesmíru a smysl stvoření. Praha: Academia, 190 s. ISBN 80200-0948-5. Adresa autora: Mgr. Renáta Kišoňová, PhD. Katedra filozofie FF TU Hornopotočná 23 918 43 Trnava e-mail: [email protected] 83 HISTORICKÉ FAKTORY SOCIÁLNEHO A KULTÚRNEHO VÝVOJA RÓMOV DO KONCA 18. STOROČIA Vojtech Korim, SR Pedagogická fakulta UMB Banská Bystrica, SR Abstrakt Príspevok sa zaoberá historickými predpokladmi (faktormi a okolnosťami) sociálneho a kultúrneho vývoja Rómov, ktoré predstavujú pre formovanie, život a prácu tohto etnika fundamentálny dejinotvorný činiteľ. Autor sa pokúša objasniť niektoré základné východiskové tendencie a súvislosti, ktoré tvoria podstatu dejinného vývinu, existencie a fungovania rómskeho spoločenstva od najstarších čias až do súčasnosti. Abstract The paper deals with historic preconditions (factors and circumstances) of the social and cultural development of Roma people that represent a fundamental agent for the formation, life and work of this ethic group. The author tries to clarify some of the basic initial tendencies and connections that form the foundation for the historic development, existence and functioning of the Roma society from the oldest times to present. Historické predpoklady (okolnosti, faktory) kultúrnych koreňov i sociálnej exklúzie Rómov predstavujú významný dejinotvorný činiteľ a bez ich dôkladného poznania nemožno komplexne pochopiť formovanie, život a prácu tohto etnika ani v podmienkach Slovenska. V príspevku sa pokúšame naznačiť niektoré základné východiskové tendencie, ktoré sú základom dejinného vývoja, existencie a fungovania rómskeho spoločenstva aj v neskoršom období jeho histórie, vrátane súčasnosti. Za signifikantné z hľadiska témy príspevku považujeme najmä tieto základné východiská a konotácie: 1. Základné prístupy k výskumu problematiky z aspektu rôznych vedných odborov a zdroje poznania v minulosti a súčasnosti. 2. Pôvod Rómov, ich pomenovanie, rozsiahla heterogenita rómskych skupín (vrátane indickej pravlasti) a postupný presun na európsky kontinent. 3. Rómovia v historickom kontexte Európy, Uhorska a Slovenska. Z hľadiska bádateľského prístupu k nami pertraktovanej problematike treba hneď na úvod konštatovať evidentný výskumný a publikačný deficit, pričom je príznaková aj v rámci už vydaných diel tematická nevyváženosť a metodologická rôznorodosť. K týmto faktorom pristupuje aj diferencovaná názorová nejednotnosť, ktorá často pramení z rozličných (niekedy až kontradikčných) postojov, východísk a pohnútok, ktorej krajnými pólmi sú nihilizácia a marginalizácia danej problematiky či vôbec celej rómskej komunity, resp. apriórny obranný postoj voči iným názorom, podozrievanie z rasistických pohnútok aj ku kriticky dobre mieneným analytickým prístupom niektorých príspevkov, či voči ich autorom. Obidva krajné a kontraverzné prístupy odrážajú latentné konfliktné tendencie v slovenskej spoločnosti a sú dôsledkom nielen neuspokojivej až diskriminačnej každodennej reality, ale aj veľmi nízkej, niekedy podprahovej úrovne historických súvislostí a vedomostí majority o dejinných peripetiách rómskych skupín či celého etnika. Pritom niektoré vedné odbory priniesli už aj v minulosti istú konštruktívnu poznatkovú bázu, ktorá sa danou problematikou zaoberá serióznymi vedeckovýskumnými metódami a postupmi a nemožno im uprieť poctivú snahu o objektivitu. Domnievame sa, že v týchto súvislostiach sa možno oprieť najmä o výsledky bádania takých vedeckých disciplín, 84 akými sú lingvistika, história, fyzická antropológia či etnológia (čo predstavuje vlastne európske ponímanie) s ťažiskom v oblasti sociálnej a kultúrnej antropológie. Podľa nášho názoru k nespochybniteľným aspektom a výsledkom uvedených disciplín patria výsledky výskumov o indickom pôvode Rómov, antropologické analýzy skupín tzv. balkánskych Rómov, vyťaženosť sekundárnych písomných prameňov – ako sú záznamy štátov, rozhodnutí a nariadení panovníkov, justičných a bezpečnostných orgánov, či iných relevantných inštitúcií, ale aj autorov, ako boli kronikári, administratívni úradníci z regiónov či diela renomovaných autorov z oblasti romistiky a pod. (KORIM, 2006, s. 5 – 6) Osobitným bádateľským problémom je veľká absencia (k niektorým obdobiam prakticky úplná absencia) prvotných čiže primárnych písomných prameňov, ktoré veľmi nedostatočne a medzerovito supluje len orálne (ústnym podaním) prenášaná a zachovávaná historická pamäť o niektorých rómskych skupinách. Ďalšími relevantnými skutočnosťami, ktoré ovplyvnili úroveň poznania rómskych skupín, boli okrem už uvedených torzovitých zdrojov poznania ich rozsiahla heterogénnosť, a to jednak už v indickej pravlasti, ale najmä početné migračné pohyby s výraznými časovými posunmi, rozličné intervaly prechodu celých migračných zoskupení, respektíve ich kratšia či dlhodobejšia symbióza, často s veľmi odlišnými prostrediami, tradíciami, zvykmi, spôsobmi života či mierou akceptácie jednotlivých majoritnýcjh populácií. Treba si uvedomiť, že exodus rómskych skupín prebiehal v období od 3. – 5. až do 9. – 10. storočia n. l. z územia ich pravlasti a na európsky kontinent sa o niečo neskôr prebíjali dvomi základnými smermi. Na tejto dlhej púti prechádzali postupne cez Perziu, Arméniu a dnešnú Sýriu (v časovom rozpätí približne 50 rokov), pričom na Strednom východe sa dostávali do interakcie s turkickými Seldžukmi (po roku 1071), Hunmi, ale na území Anatólie zotrvali pred odchodom do Európy približne 250 rokov, čiže najdlhšie sa zdržali a žili na území Byzantskej ríše, čo dokladujú viaceré lexikologicko-štatistické výskumy o rozpade lexikálnej jednoty európskej rómčiny. Z časového hľadiska starší migračný prúd (ale početne menší) prechádzal cez Sinajský poloostrov na pobrežie severnej Afriky, ďalej k Gibraltáru a už v 9. storočí dorazil na Pyrenejský poloostrov. Druhý mohutný migračný prúd sa presúval od 10. storočia na územie Balkánu, čiže z Malej Ázie viedla ich cesta do súčasného Grécka (tu sa našiel aj prvý písomný záznam o Rómoch v Európe z roku 1100 na hore Athos – pomenovanie Atsigános) a odtiaľ sa potom prebíjali počas 12. a 13. storočia cez Rumunsko a Uhorsko postupne do západnej aj severnej Európy. Veľa Rómov sa ocitlo na európskom kontinente v súvislosti s tureckou expanziou (doklady z konca 13. storočia, najmä listina z Konštantinopola). Niektorí bádatelia vyslovili hypotézu, že mnohých rómskych otrokov priviezli do Európy možno aj Tatári ešte v prvej polovici 13. storočia. (HANCOCK, 2005, s. 33 – 34) Na gréckych územiach konkrétne na Kréte a na Peloponéze pri meste Modona (Methoné), nazývané aj Malý Egypt od 13. st. až do 15. storočia vyrástlo rozsiahle rómske osídlenie, o čom písali viacerí cestovatelia tej doby vo svojich správach z ciest. Podobne na ostrove Korfu existoval už od roku 1386 až do 18. storočia tzv. „Baronát Cigánov“, teda rómske lénne územie – feudum Acinganorum a jeho rómski poddaní boli pod nadvládou iba svojho „baróna“ so všetkými feudálnymi povinnosťami, vrátane rôznych druhov renty. V písomných prameňoch sú zdokladované rómske skupiny v Srbsku (1348), na Cypre, v Benátkach (1378 – privilégiá pre Acinganov), na území Valašska v Rumunsku (v roku 1416 dary mesta Kronstadt-Brašov pre skupinu pána Emausa z Egypta) a osobitne treba zaznamenať existenciu nevoľníctva (otroctva, ako ho nazývali aj moslimskí Osmani) vo Valašsku a Moldavsku, kde sa okolo 600 000 rómskych nevoľníkov zbavilo otrockého bremena až po vzniku samostatného Rumunska v roku 1864, keď ich majoritná spoločnosť v podstate ponechala napospas neľahkému osudu a ich značná časť sa postupne v niekoľkých migračných vlnách presúvala smerom na západ, teda do Európy, a tak sa aj územie Slovenska dostávalo veľmi skoro s nimi do interakcie. Na základe najstarších zmienok o príslušníkoch rómskeho etnika treba konštatovať, že na územie Uhorského kráľovstva (a teda aj na Slovensko), mal priviesť prvých Rómov už v roku 1219 kráľ Ondrej II. (pri návrate z križiackej výpravy do Jeruzalema), písomne doložená prítomnosť rómskych kmeňov, skupín, ale aj rodov a veľkorodín za vlády kráľa Ladislava IV. (1272 – 1290) a ďalšie písomné pramene a zmienky dokladajú, že v priebehu 14. storočia je prítomnosť Rómov na 85 území Slovenska nespochybniteľná. V tomto období boli už rómske skupiny zaznamenané a dobre známe aj v susedných Čechách, a to zväčša sprostredkovane práve z územia uhorského štátu. (NEČAS, 1993, s. 10 a n. KOLEKTÍV, 1997, s. 52, MANN, 2000, s. 7 a n.) Migračnými ťahmi rómskych skupín v období stredoveku bol priestor juhu Slovenska cez Čechy, územia nemeckých kniežatstiev, ďalej smerom do Francúzska (odtiaľ pomenovanie Rómov ako Bohemiens, teda Česi), odkiaľ sa rozvetvovali ich cesty do severnej, ale aj južnej časti západoeurópskeho kontinentu. Typickým príkladom takéhoto prechodu bolo okolo tristočlenné zoskupenie, ktoré sa v roku 1417 začalo premiestňovať cez južné Slovensko, Čechy a Nemecko a jeho jednotlivé skupiny sa postupne dostali aj do Rakúska, Francúzska, Švajčiarska, Španielska, Talianska a do roku 1430 sa rozšírili okrem severnej Európy po celom území západu Európy. (JUROVÁ, 2002) 15. storočie býva označované aj ako zlatý vek Rómov v Európe, ale treba konštatovať, že vyššie uvedené skupiny sa nezaoberali ich tradičnými činnosťami, ako boli napríklad kováčstvo, remeslá, hudobné a tanečné činnosti, ale žili skôr potulným životným štýlom a zaoberali sa v rozpore s ich pôvodnými tvrdeniami, že sú kajúcni hriešnici, skôr nelegálnymi nekresťanskými zdrojmi obživy, ako čarovanie, veštenie, krádeže, almužníctvo, žobranie a podobne. V severnej Európe sa Rómovia objavili prvýkrát už v prvej polovici 16. storočia, v Rusku v roku 1501, mimo európsky kontinent boli deportovaní v 17. storočí (Afrika, USA) a do Austrálie až v polovici 19. storočia. (NEČAS, 1993, s. 14 – 15. KOLEKTÍV, 1997, s. 53 – 54) Migrácia a priestorový rozptyl priniesli so sebou v jednotlivých štátoch Európy aj nové pomenovania pre rómske skupiny (Sinti – Nemecko, santi či sandhi – Taliansko, manušes – Francúzsko, neskôr v 19. st. Vlašike Roma alebo Olašskí Rómovia – Rumunsko, Uhorsko, ale aj Lovári – maďarsky obchodník s koňmi, Kalderári – kotlári), ale vznikali aj pomenovania majúce svoj pôvod v spojení rómskych skupín s kočovnými kmeňmi iných národov a etník, ako napríklad v Írsku (Tynkleri či Tynkeri), v Nemecku (Jenischi) alebo v Kastílii (Quinquisi), čím vznikali aj viaceré zmiešané etnické skupiny, ktoré od 16. storočia možno nájsť na území Veľkej Británie, ale aj po celej západnej a severnej Európe. Európske majoritné spoločenstvá a národy používali pre Rómov aj ďalšie pomenovania, ako napríklad Tattare (Tatári), Heydens (Holandsko), Saracéni, Wlosi (Poľsko), Griegos a podobne, ale okrem už uvádzaných pomenovaní sa oni sami označovali aj ako Romaničel, Kale, Kaale (Fínsko), Manuša, More (maďarsky) a iné. (HANCOCK, 2005, s. 63 – 64. NEČAS, 1993, s. 12. LIÉGEOIS, 2002, s. 113, 116 a 117. KOLEKTÍV, 1977, s. 54 – 55. JUROVÁ, 2002, s. 19 a n.) Jednotlivé európske štáty, panovníci a spoločenstvá prijali rómske skupiny diferencovane, a tak boli často rozličné aj podmienky ich existencie. Z tohto hľadiska sa ako najmenej diskriminačné a nepriaznivé javia krajiny ako Rumunsko, Bulharsko, štáty bývalej Rakúsko-uhorskej monarchie a Rusko. Krutému prenasledovaniu a diskriminácii boli rómske spoločenstvá a etniká podrobené napríklad v Anglicku, Nemecku, Francúzsku, do veľkej miery aj v Španielsku či Portugalsku, pre nepriaznivé životné podmienky sa dnes vyskytujú aj v štátoch severnej Európy len v malých počtoch, kým v strednej a východnej Európe žijú veľmi početné komunity Rómov. (KORČEKOVÁ, 2005, s. 111) Počiatočné pozitívne prijatie prvých rómskych skupín v európskych štátoch, symbióza majoritného obyvateľstva, ale aj hospodárska a obchodná spolupráca, či akceptácia širokej škály rozmanitých povolaní, služieb a činností Rómov sa však neskôr najmä po ich exkomunikácii parížskym arcibiskupom z cirkvi v roku 1427 postupne premenila na kruté prenasledovanie, vyháňanie z krajiny, bitie, mučenie, mrzačenie, upaľovanie, ba aj vraždenie, čo pretrvávalo približne do polovice 18. storočia. Paradoxne ani nová spoločensko-politická situácia v súvislosti s nástupom novoveku na prelome 15. a 16. storočia, keď sa okrem iného začínajú formovať nové národné spoločenstvá, neznamenala pre rómske etnikum zlepšenie ich existenčných podmienok. Ohrozenie európskeho kontinentu 86 tureckou vojenskou expanziou, rozvíjajúca sa rivalita a koloniálne ovládnutie sveta európskymi mocnosťami, náboženské zápasy (reformácia – protireformácia) a dynastické vojny o rozdelenie sfér vplyvu v Európe postupne prehlušili filozofické a ľudské posolstvo myšlienok humanizmu a renesančnej kultúry (pokrokové tradície antiky). Rodiace sa novoveké štátne útvary úzkostlivo dbali na svoju bezpečnosť a obranu a rozličné prisťahovalecké marginalizované alebo neprispôsobivé skupiny či komunity pociťovali ako nebezpečné faktory ohrozenia ich stability a národných ašpirácií. Historické obdobie 16. a 17. storočia sa zaradilo medzi najkonfliktnejšie a najkrvavejšie aj v novovekých dejinách strednej Európy vrátane územia Slovenska, čo sa dotklo nepriaznivo dokonca aj tzv. starousadlých Rómov, ktorí mali vtedy už niekoľko storočí pomerne stabilné väzby s majoritným obyvateľstvom a rómske zamestnania boli už relatívne integrálnou súčasťou novovekej slovenskej spoločnosti. Vzájomná potrebnosť a odkázanosť Rómov a majority bola už pomerne uznávaná a nespochybniteľná, o čom svedčí široký diapazón zavedených a akceptovaných tradičných povolaní a spôsobov obživy Rómov na Slovensku. (KORIM, 2004, s. 255 – 261. MANN, 1990, s. 9) Fundamenty sociálnych a kultúrnych koreňov Rómov sa utvárali celé stáročia, a teda základy ich kultúrneho profilu a života (vrátane príčin a dôsledkov chudoby, sociálnej exklúzie, ale aj osobitnej a mnohovrstevnej kultúrnej rozmanitosti) sú mimo akýchkoľvek pochybností v rozhodujúcej miere historicky podmienené. Nie je náhodné, že aj v období vlády tzv. osvietenských panovníkov (Mária Terézia a Jozef II.) v 18. storočí sa ich životná situácia a existenčné pomery pociťovala iba ako vážna sociálna otázka, čo bol jednostranný a veľmi zjednodušujúci prístup, ktorý dokumentoval absolútnu neznalosť kultúry, zvykov, obyčajov, tradícií, histórie, pôvodu a celého spôsobu života Rómov. Na týchto pohľadoch a názoroch majority spoločnosti sa len veľmi málo zmenilo aj v nasledujúcich storočiach vrátane súčasnosti, ktorá zatiaľ necháva otázku tzv. sociálnej konštrukcie dejín Rómov otvorenú. Literatúra HANCOCK, I. 2005. My rómsky národ. Petrus Publishers. JUROVÁ, A. 2002. Od odchodu z pravlasti po prvé asimilačné opatrenia. In: ČAČIPEN PAL O ROMA. Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava : Inštitút pre verejné otázky. ISBN 80-88935-41-5 JUROVÁ, A. 2002. Historický vývoj rómskych osád na Slovensku a problematika vlastníckych vzťahov k pôde (1. časť). rpa.sk/clanok.aspx.11.11.2002. Rómska tlačová agentúra RPA, 2002 – 2003. KOLEKTÍV, 1997. Romové – reflexe problému. Praha. KORČEKOVÁ, V. 2005. Rómovia. Geografia 3/2005, ročník 13. KORIM, V. 2004. Tradičné povolania a spôsoby obživy Rómov. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Determinanty sociálneho rozvoja. Sociálne podnikanie II. Banská Bystrica : EF UMB, ISBN 80-8055-966-X. KORIM, V. 2006. Dejiny Rómov. Banská Bystrica : PF UMB. ISBN 80-8083-226-9 LIÉGEOIS, J. P. 2002. Rómovia, Cigáni, kočovníci. Bratislava : Nakladatelství Lidové noviny MANN, B. A. 1990. Odkiaľ prišli Rómovia. Najmladší Indoeurópania u nás. Historická revue, 1990, č. 3, ročník I. MANN, B. A. 2000. Rómsky dejepis. Bratislava : Kalligram. ISBN 80-7149-316-3 NEČAS, C. 1993. Romové v České republice včera a dnes. Olomouc : Adresa autora: prof. PaedDr. Vojtech Korim, CSc. Pedagogická fakulta UMB v Banskej Bystrici Ružová 13 974 11 Banská Bystrica e-mail: [email protected] 87 KULTÚRNO-ANDRAGOGICKÉ KOREN(i)E SLOVENSKEJ KULTÚRY Miroslav Krystoň, SR Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela, Katedra andragogiky, Banská Bystrica, SR Abstrakt Neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho rozvoja a existencie každého národa sú aj výchovnovzdelávacie aktivity. Ich charakter odráža stav kultúry a stupeň tohto rozvoja. Obsahom štúdie je historická analýza významu, cieľov, obsahu a procesuálnych charakteristík kultúrno-osvetovej činnosti orientovanej na dospelú populáciu. Jej význam autor analyzuje v širšom sociálnom kontexte a poukazuje na kontinuitu týchto aktivít vo vzťahu k súčasnosti. Abstract Educational activities represent the inseparable component of cultural development and every nation´s existence. Their character reflects the status of culture and the degree of its development. The paper deals with the historical analysis of meaning, objectives , context and the process characteristics of cultural tutorial classes focused on adult population. The author analyses its meaning in a wider social context and points out the continuity of these activities in relation to present. Úvod Každá historická doba, každá etapa vývoja ľudskej spoločnosti má svoje „znamenia“, svoje charakteristiky a znaky, ktorými definuje samú seba, dúfajúc, že sa s nimi stotožnia aj nasledujúce generácie. Nie vždy je tomu tak, pretože nová doba so sebou, spravidla, prináša nové poznatky, generujúce jednak nové výzvy, ale aj meniacu sa optiku hodnotenia minulosti. Úlohou všeobecnej historiografie je dejinný vývoj precízne zmapovať, systémovo analyzovať a pokúsiť sa v ňom odhaliť logiku progresu, stagnácie, prípadne známky a príčiny regresu. Avšak okrem tohto všeobecného prístupu ku skúmaniu dejín existujú aj parciálne vedné disciplíny, ktoré sa historickým vývojom zaoberajú z pozície konkrétnej vedy, konkrétneho procesu alebo javu. Obohacujú tak, nie len svoju „materskú“ vedu, ale prispievajú aj ku kvalite komplexnejšieho poznania všeobecných, najmä, spoločenských javov a procesov. Platí to aj pre oblasť kultúry, ktorá, ako vedecká kategória pomenováva jeden z najzložitejších, človekom vytvorených systémov (Slušná, 2006, s.12), a ako taká nadobudla charakter multidisciplinárneho javu. V našom príspevku sa budeme venovať problematike výchovy a vzdelávania, konkrétne výchovy a vzdelávania dospelých, ktorú považujeme za dôležitú súčasť vytvárania, ale aj reálneho prejavu našej národnej kultúry. V tomto, širšom, kontexte sa sústredíme primárne na oblasť, ktorú dnes definujeme ako oblasť neformálneho vzdelávania (učenia) dospelých a ktorá zahŕňa každé vzdelávanie dospelých, ktoré nevedie k ucelenému školskému vzdelaniu. Takéto vzdelávanie sa realizuje mimo formálny vzdelávací systém, orientuje sa na špecifické skupiny populácie a organizujú ho rôzne inštitúcie (Palán, 2002, s. 132). V súlade s ústrednou témou konferencie poukážeme na historické korene neformálneho vzdelávania dospelých, ktoré, v našich podmienkach reprezentujú, najmä edukačné aktivity ľudovýchovného a osvetového charakteru. Zameriame sa na analýzu tých aspektov edukácie dospelých, ktoré ovplyvňujú nie len proces formovania kultúry a kultúrnej identity, ale sú dôležité aj z hľadiska riešenia dobovo aktuálnych sociálno-ekonomických problémov. Pri ich charakteristike sa pokúsime zohľadniť, okrem lokálneho, aj ich širší, nadnárodný, resp. európsky rozmer. Kultúra a edukácia Skôr než pristúpime k analýze významu, ktorý má (historicky i aktuálne) vzdelávanie vo vzťahu ku kultúre považujeme za potrebné, aspoň v stručnosti, charakterizovať a operacionalizovať niektoré ťažiskové pojmy. 88 Kultúra ako súhrn duchovných a materiálnych hodnôt vytvorených a vytváraných ľudstvom v celej jeho histórii (Kraus a kol., 2005, s. 558)... ako všetko, čím sa človek líši od prírody a čo nesie stopy jeho aktivít (Šerák, 2005, s.144), predstavuje špecificky ľudský spôsob osvojovania si sveta, spôsob ľudskej existencie. To isté platí aj o edukácii. Tento, pôvodom latinský, termín sa postupne udomácňuje aj v našej odbornej terminológii, ako ekvivalent slovných spojení typu výchovnovzdelávací proces, výchova a vyučovanie a pod. Významný odborník v oblasti pedagogickej a andragogickej terminológie, prof. Š. Švec, však upozorňuje, že medzi javy edukácie nemožno zaradiť také sociálne javy, ako je demagógia, ideovopolitická socializácia, indoktinácia, ideologizácia, dogmatická propaganda či reklama (Švec, 2002, s.124). Z tohto hľadiska je potrebné vnímať a analyzovať aj význam a obsah tých edukačných aktivít, ktoré boli v minulosti spojené s osvetovou a ľudovýchovnou činnosťou. Každopádne však platí, že edukáciu môžeme, popri iných kontextoch, vnímať aj ako: kontinuitný proces sprístupnenia a transmisie organizovanej spoločensko-historickej skúsenosti z pokolenia na pokolenie s cieľom zveľaďovať vlastnú kultúru určitej národnej pospolitosti...(Švec, 2002, s. 127). Čo majú, teda, kultúra a edukácia (okrem, uvedenej ľudskej podstaty) spoločné? Aký je medzi nimi vzťah? Ako spoločne prispievajú k zvyšovaniu kvality individuálnej, ale aj sociálnej existencie človeka? Hľadať odpovede na tieto otázky vyžaduje, okrem iného, zamyslieť sa nad funkciami, ktoré kultúra a edukácie majú. V odbornej literatúre sa stretávame s charakteristikou viacerých funkcií kultúry a edukácie, ktoré poukazujú na ich vzájomný vzťah. Kulturologička Z. Slušná hovorí o nasledovných, základných funkciách kultúry: socializačná a enkulturačná, adaptačná, poznávacia, informatívna, komunikatívna, regulatívna, hodnotiaca, identifikačná a rozlišovacia. Z hľadiska nami riešenej problematiky, teda z hľadiska analýzy koreňov kultúry, sa ako ťažisková javí najmä informatívna funkcia kultúry, ktorá spočíva v tom, že kultúra prekračuje nielen geografické, ale aj temporálne hranice. Kultúrne kódované systémy sa môžu šíriť horizontálne a vertikálne, synchrónne aj diachrónne. Špecifiká spôsobu života ľudí v ďalekej minulosti môžeme rekonštruovať zo zachovalých artefaktov; porozumenie spôsobu života našich predkov uľahčuje rešpektovanie informácií systemizovaných ako „kultúrna tradícia“... (Slušná, 2006, s. 11). Otázka znie, či súčasťou kultúry a teda aj kultúrnej tradície je aj oblasť výchovy a vzdelávania. Touto problematikou sa, z pohľadu edukácie dospelých, zaoberá kultúrno-osvetová andragogika. Pri analýze vzťahu kultúry a výchovy z pohľadu kultúrno-osvetovej andragogiky, resp. z pohľadu kulturológie je možné uplatniť dva základné prístupy. Sú založené na vnímaní a interpretácii kultúrno-výchovnej činnosti. Prvý z týchto prístupov možno nazvať „kultúro-centrický“, pretože v jeho centre stojí pojem kultúra. Kultúrno-výchovné (edukačné) pôsobenie potom vystupuje ako zložka kultúry a kultúrno-výchovný aspekt môže predstavovať len jeden zo skúmaných aspektov kultúry – vystupuje ako jej imanentný aspekt a ako taký môže mať intencionálnu (zámernú), alebo funkcionálnu podobu (vyplývajúcu zo samotnej podstaty javu). Tento prístup je typický pre kulturológiu a iné vedy o kultúre, ktoré skúmajú mnohé kultúrne javy a vrstvy bez osobitného zamerania na ich výchovné (edukačné) aspekty. Pre kultúrno-osvetovú andragogiku je typický druhý, „výchovo-centrický“ prístup, ktorý je primárne výchovne charakterizovaný. Kultúrnovýchovná činnosť v takomto chápaní vystupuje ako spoluvýchovný činiteľ integrity a napĺňania hodnôt vzdelanosti, vychovanosti a kultúrnosti v toku ľudského života. Takýto prístup však neznamená popieranie funkcionálnych výchovných aspektov kultúry. Rešpektuje ich existenciu a význam, avšak z hľadiska špecifikácie predmetu svojho skúmania a v snahe zvýrazniť a terminologicky odlíšiť intencionálny charakter kultúrno-výchovného pôsobenia sa ukazuje ako zmysluplné a informačne priezračnejšie používať pre túto oblasť označenie kultúrno-osvetová činnosť. Obsahovo ide o širokú oblasť aktivít zameraných na záujmovú (neprofesijnú) voľnočasovú participáciu širokého spektra obyvateľstva na spoločenských kultúrnych procesoch. Takáto participácia sa týka najmä: • sprostredkovania kultúrnych hodnôt, • prijímania, osvojovania a zvnútorňovania kultúrnych hodnôt jednotlivcom, skupinami i širokým spektrom spoločnosti, 89 • tvorivého vyjadrovania skutočnosti (tvorby kultúrnych hodnôt) v záujmových voľnočasových záujmovo- vzdelávacích, umelecko a mimoumelecko-tvorivých a kultúrno-zážitkových aktivitách dospelého človeka v rámci kultúrno-osvetovej činnosti (Čornaničová, 2006, s. 51-53). Na základe týchto skutočností môžeme na vyššie položenú otázku, dotýkajúcu sa edukácie ako súčasti kultúry, kultúrnych procesov a kultúrnej tradície odpovedať, že minimálne v teoretickej rovine je tento vzťah preukázateľný. Ak máme, v tejto súvislosti, hovoriť o kultúrnych koreňoch nie je celkom možné obísť, núkajúci sa, historický exkurz dokumentujúci fakt, že kultúrnovýchovná, resp. kultúrno-osvetová činnosť má u nás reálne historické pozadie poukazujúce na jej nezastupiteľné miesto pri zrode a budovaní týchto koreňov. Historické aspekty kultúrno-osvetovej činnosti Ak dnes hovoríme o význame vzdelávania z hľadiska kultivácie osobnosti ako aj z hľadiska rozvoja spoločnosti, v širokom význame tohto pojmu, musíme pripomenúť, že z historického aspektu nejde o nový prístup. Význam výchovy a vzdelávania vnímali aj predchádzajúce generácie našich predkov a bolo by nezodpovednou chybou tento fakt ignorovať. V duchu známeho „historia magistra vitae“ je, naopak, potrebné tieto tradície poznať a na základe ich komplexnej, konkrétnohistorickej analýzy hľadať cesty ich kontinuálneho rozvoja. To, že je na čom stavať dokumentujú aj nasledujúci stručný pohľad do histórie, zameraný, primárne, na procesy súvisiace s tradíciami osvetovej a ľudovýchovnej práce s dospelou populáciou. Počiatky týchto aktivít siahajú, u nás až do obdobia ranného kresťanstva a sú neodmysliteľne spojené s pôsobením sv. Konštantína a Metoda na území Veľkej Moravy. Ich misia je inšpiráciou pre viaceré oblasti vedeckého skúmania i spoločenskej praxe. Primárne si ju „osvojuje“ najmä lingvistika a teológia, ale aj právne vedy, literárnovedné disciplíny či politológia a kulturológia. Cyrilo-metodejské pôsobenie však má, bezpochyby, aj svoj edukačný rozmer. Dokumentujú to viaceré historické pramene. Môžeme spomenúť, napríklad, list pápeža Hadriána II. adresovaný Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi (869), v ktorom hlava cirkvi ex post reaguje na nevybavenú žiadosť kniežaťa Rastislava (861) o vyslanie učiteľa. Zmienku o učiteľovi (rozšírenú o žiadosť o biskupa) nachádzame aj v známom posolstve Rastislava cisárovi Michalovi III. z roku 862 (Lacko, 1993, s.71-72). Z hľadiska výchovy a vzdelávania dospelých, konkrétne z kultúrnoandragogického hľadiska oceňujeme najmä širší, kultúrno-spoločenský, význam cyrilo-metodejskej misie. Hlavným prostriedkom kresťanskej vzdelanosti a kultúry sa, ich pričinením, stalo zavedenie písma (hlaholiky) a staroslovienskeho liturgického a kultúrneho jazyka. Konštantín, Metod a následné aj ich žiaci vo svojich prácach zdôrazňovali, okrem iného, aj právo vzdelávať sa prostredníctvom zrozumiteľného národného jazyka (Paška, 1995, s.10). Je signifikantné, že súčasný hodnotiaci pohľad na pôsobenie sv. Cyrila a Metoda akcentuje nie len národný ale aj internacionálny, európsky, kultúrny rozmer a prínos ich diela. Charakter vzdelanosti ako aj kultúrny rozvoj vo všeobecnosti bol, po zániku Veľkomoravskej ríše poznamenaný, všeobecne známymi geopolitickými súvislosťami. Život slovenského etnika sa ďalej rozvíja v intenciách uhorského štátu. Tento fakt prirodzene determinuje všetky oblasti spoločenskej reality, kultúru a edukáciu nevynímajúc. V ostatnom období zaznamenávame, žiaľ nie ojedinelé, názory evokujúce dojem, že Slovensko a Slováci v tejto historickej etape vykazovali len známky kultúrnej stagnácie, spôsobenej najmä nepriazňou zo strany majoritnej, neslovanskej populácie. Ako sme už vyššie uviedli, komplexnejšie hodnotenie jednotlivých etáp historického vývoja patrí všeobecnej historiografii. Z hľadiska nami analyzovanej problematiky si však dovolíme polemizovať s názorom, ktorý by, eventuálne, deklaroval paušálnu kultúrnu a teda aj výchovnovzdelávaciu nečinnosť Slovákov v období od 10.-ho storočia až do vzniku prvej Československej republiky. V tomto kontexte sa pokúsime poukázať na tie procesy, aktivity, inštitúcie a osobnosti, ktoré dokumentujú viac-menej kontinuálnu snahu Slovákov o udržanie a rozvoj vlastnej kultúry 90 a vzdelanosti, často krát v duchu moderných európskych trendov a tendencii. Bolo by iste neseriózne a vedecky nekorektné konštatovať, že vo všetkých subetapách spomínaného, časovo pomerne dlhého, obdobia bolo možné zaznamenať rovnako intenzívny kvalitatívny progres. Nie je to pravda. Registrujeme etapy, v ktorých išlo naozaj o zachovanie základných prejavov národnej kultúrnej identity, ale možno hovoriť aj o takých etapách, pre ktoré bol charakteristický čulý kultúrny život, spravidla podporovaný aj reálnymi prejavmi podpory aktivít výchovnovzdelávacieho charakteru. K tým prvým by sme mohli zaradiť, napríklad, prvé storočia po rozpade Veľkej Moravy. Ako konštatuje významný odborník v oblasti dejín osvetovej a ľudovýchovnej práce Pavel Paška, nemožno tu hovoriť o zámernom a cieľavedomom osvetovom pôsobení. Aktivity tohto typu reprezentujú, v podstate, len ľudovýchovné aspekty práce cirkevných ustanovizní, orientované primárne agrárnu problematiku (Paška, 1995, s.11). Podobné charakteristiky sú typické aj nasledujúce storočia. Ľudovýchovné snahy a vzdelávacie aktivity vo feudálnom Uhorsku môžeme, v tomto období, zaznamenať, najmä, v súvislosti s procesom tzv. nemeckej kolonizácie a ňou spojeným hospodárskym, ale aj kultúrnym rozvojom banských miest. Kontakt so špecifickou profesnou komunitou neznamenal len prienik a následnú domestikáciu nových priemyselných technológií a s ňou spojený progres v oblasti profesijnej odbornosti (vzdelanosti). V širšom meradle je potrebné vnímať aj sociálno-kultúrne konzekvencie, vyplývajúce z dlhodobejšieho kontaktu obyvateľstva ako nositeľa špecifickej národnej, resp. regionálnej kultúry. Dá sa reálne predpokladať, že tieto kultúry sa, postupne, nie len konfrontovali, ale že došlo k ich vzájomnému prieniku a obohacovaniu. Ak dnes moderné vedy o človeku a spoločnosti akcentujú problém multikulturality (tento problém sa bezprostredne dotýka aj oblasti výchovy a vzdelávania), môžeme, v tomto kontexte, vychádzať aj z historickej analýzy spomenutého obdobia. Význam výchovy a vzdelávania, v biodromálnom kontexte, narastá v období humanizmu a renesancie. Aj keď sa intenzita vplyvu novej, humanistickej ideológie v podmienkach Uhorska nedá prirovnávať k situácii v krajinách západnej, južnej a severnej Európy, nebola a nemohla byť vzdelanosť, v tomto regióne, izolovaná od týchto myšlienok. Aj k etnikám žijúcim v Uhorsku začalo prenikať svetlo poznania, ktoré oslabilo účinnosť stredovekých názorov na pozemský život a postavenie človeka (Pasiar, 1975, s.24). Aj keď humanizmus nebol vyslovene ľudovým hnutím a ako taký ovplyvnil hlavne vzdelancov – Academia Istropolitana (1465 – 1491), jeho ideály sa širším ľudovým vrstvám dostávali, najmä cez umelecké produkty – divadelné hry P. Kyrmezera a J. Tesáka Mošovského so svetskými a sociálnymi prvkami, neskôr literárne diela populárnonáučného charakteru (Paška, 1995, s. 12 - 13). Samostatnú pozornosť si, z hľadiska orientácie na potrebu zvyšovania všeobecnej, ľudovej vzdelanosti, zasluhuje obdobie spojené s procesom reformácie. Ideová podstata reformácie, založená na návrate k pôvodným hodnotám kresťanstva, priam vyžadovala vzdelaného adresáta. Dominantnou sa, v tomto smere, stala požiadavka čitateľskej gramotnosti, podporená aj postupným rozvojom kníhtlače. Snaha reformátorov o obnovenie bezprostredného, nesprostredkovaného, spirituálneho kontaktu človeka s Bohom bola determinovaná individuálnou znalosťou Písma. Takáto zručnosť, následne, umožnila človeku „konzumovať“ aj ďalšie literárne produkty, ktoré, ako sme už uviedli, boli stále viac napĺňané aj témami svetského, resp. osvetového charakteru. Negatívne dôsledky konfliktu katolíckej a protestantskej konfesie v politickej, hospodárskej a sociálnej sfére (protireformačné hnutie) mali, na prvý pohľad paradoxne, pozitívny dopad v oblasti vzdelanosti. Máme tým na mysli, najmä, vplyv myšlienok J.A. Komenského a jeho pampedickú koncepciu vzdelávania. Idea o potrebe „vzdelávať každého človeka“, bez rozdielu jeho pohlavia, veku, vierovyznania či sociálneho statusu, spolu s jeho prepracovaným didaktickým systémom postupne generovala zmeny nie len v školskom systéme, ale výrazne podnietila aj záujem o ľudovýchovnú, osvetovú činnosť. Z andragogického hľadiska je potrebné osobitne vyzdvihnúť najmä fakt, že Komenský vnímal edukáciu ako celoživotný proces a v súlade s týmto názorom venoval pozornosť aj edukácii dospelých. V osobitnej kapitole Vševýchovy (Pampedia) rozoberá výchovu v dospelosti ako špecifickú úlohu tejto životnej etapy, ktorá má svoje vlastné 91 ciele, obsah a prostriedky (Čornaničová, 2002, s. 48). Týmto sa Komenského odkaz stáva inšpiratívnym aj pre súčasnú európsku edukačnú politiku, ktorá je dnes, jednoznačne postavená na biodromálnom princípe. K akcelerácii edukačných a špecificky kultúrno-osvetových aktivít dochádza v 18. storočí, v súvislosti s hnutím, všeobecne označovaným ako osvietenstvo. Ak sme v predchádzajúcich častiach viackrát hovorili „len“ o hľadaní kultúrnych koreňov a výchovno-vzdelávacích aktivít, ktoré podporovali ich rast, obdobie 18. a 19. storočia je tou etapou našich národných dejín, pre ktorú sa osvetové a ľudovýchovné aktivity stávajú jedným zo signifikantných znakov. Deje sa tak v súvislosti procesom, ktorý je v slovenskej historiografii označovaný názvom slovenské národné obrodenie. Vzhľadom k téme príspevku si dovolíme vynechať (nie ignorovať!) všeobecné a všeobecne známe historické a sociálne charakteristiky slovenského národného obrodenia. Sústredíme sa na tie fakty, ktoré dokumentujú význam a postavenie edukačných aktivít, orientovaných na dospelú populáciu ako jedného zo základných prostriedkov realizácie ideí tohto hnutia. Slovenské národné obrodenie je proces, ktorý možno vnútorne členiť na niekoľko etáp. Každá z nich mala svoje špecifické sociálno-politické pozadie a z neho vyplývajúce ciele, obsahové, procesuálne, inštitucionálne a personálne charakteristiky. To všetko sa prejavilo aj v rovine osvetovej a ľudovýchovnej činnosti. Prvá etapa slovenského národného obrodenia (ďalej SNO), začína v posledných dekádach 18. storočia a jej obsah odráža osvietenské myslenie v širšom, európskom kontexte. Reprezentantom a realizátorom osvietenských aktivít sa u nás stávajú „bernolákovci“, predstavujúci skupinu vzdelancov saturovaných okolo osoby významného jazykovedca, literáta, teológa a organizátora spoločensko-kultúrneho života A. Bernoláka. Pôdou pre realizáciu ich činnosti boli najmä rôzne spoločnosti, zamerané na kultúrno-vzdelávacie aktivity, ale aj hlbšie, národnobuditeľské ciele. Nadviazali tým na, žiaľ neúspešné, pokusy o konštituovanie takýchto spoločností, ktorých iniciátormi boli napr. Matej Bel či Adam František Kollár. K najvýznamnejším spoločnostiam, v sledovanom období, patrili: • Erudítia Societas slavica – 1785, Banská Bystrica • Slovenské učené tovarišstvo – 1792, Trnava • Malohontská učená spoločnosť – 1809, Nižný Skálnik • Učená spoločnosť banského okolia – 1810, Banská Štiavnica Na pôde týchto, ale i ďalších ustanovizní sa, v osobách významných vzdelancov (A. Bernolák, J. Fándly, O. Plachý, A. Rudnay, J. I. Bajza, B. Tablic a iní) koncentroval potenciál, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil charakter a kvalitu osvetovej a ľudovýchovnej práce a tým aj celý proces národného uvedomovania slovenského obyvateľstva. Slovenskí vzdelanci a ich osvetové a ľudovýchovné aktivity teda zohrali rozhodujúcu úlohu v prvom období SNO. Cieľom ich aktivít bolo, prostredníctvom kultúrno-vzdelávacej činnosti zlepšiť hospodársky a mravný život ľudových vrstiev. Z obsahového hľadiska sa táto činnosť orientovala na niekoľko základných oblastí: • zdravotnícka osveta so zameraním na človeka, • veterinárna oblasť, • racionalizácia poľnohospodárstva, • inovácie v oblasti rastlinnej a živočíšnej produkcie, ovocinárstvo, včelárstvo, • remeselníctvo, • boj proti predsudkom a poverám. K efektívnym formám realizácie osvetovej a ľudovýchovnej práce potili najmä: • kázne, prípadne iné formy ústnych prejavov, • pôvodné i prekladové literárne práce, • praktické ukážky, 92 • čitateľské, resp. literárne spolky. Účinným a populárnym prostriedkom šírenia vzdelanosti sa v sledovanom období stali kalendáre a iné periodiká: Nový rozmnožený slovenský kalendár, Vetší a zvláštnejší nový a starý kalendár, Nový a starý vlastenecký kalendár, Staré noviny literního umění, Týdenník aneb císařsko-královské národní noviny a pod. (Franková, 2008, s.33-43). Osveta, ľudovýchova a ľudové vzdelávanie dospelých nadobúda novú kvalitu 40.-tych rokoch 19. storočia, s nástupom štúrovskej generácie. Osvedčené, tradičné ale aj nové edukačné postupy (ľudové knižnice, nedeľné školy, gazdovské hospodárske spolky, dobročinné ústavy ale aj rôzne formy spoločenskej zábavy) sa začínajú orientovať na nový obsah a nové ciele – povzniesť duchovnú i hmotnú úroveň ľudu, najmä roľníckeho obyvateľstva a urobiť z neho aktívneho účastníka zápasu o jeho sociálne a národné oslobodenie (Franková, 2008, s. 51). V polovici 19. storočia dochádza, v dôsledku politickej situácie v habsburskej monarchii (revolúcia 1948-1949) a následne aj v dôsledku predčasnej, tragickej smrti ústrednej postavy tohto obdobia – Ľudovíta Štúra, k určitému utlmeniu aktivít v celej sfére kultúrneho života, oblasť osvety a ľudového vzdelávania nevynímajúc. K jej oživeniu dochádza začiatkom 60. rokov. Ako uvádza N. Jurčišinová (2008, s.100), obdobie politického uvoľnenia v prvej polovici 60. rokov 19. storočia využili aj Slováci. Výsledkom ich pomemorandových snáh bolo v oblasti výchovy a vzdelávania najmä : • výrazné poslovenčenie hlavného katolíckeho gymnázia v Banskej Bystrici, • založenie gymnázií v Revúcej, Turčianskom Sv. Martine a v Kláštore pod Znievom, pričom najmä vyššie slovenské evanjelické patronátne gymnázium v Revúcej pod vedením Augusta Horislava Škultétyho, príslušníka štúrovského hnutia a hlavného dozorcu Štefana Marka Daxnera patrilo počas svojho trvania k významným strediskám výchovy a vzdelávania slovenskej inteligencie. • najväčším úspechom slovenského národného hnutia však bolo založenie Matice slovenskej. Matica slovenská vznikla ako celonárodná kultúrna ustanovizeň Slovákov 4. augusta 1863. Tento signifikantný dátum mal zdôrazniť historickú kontinuitu, viažucu sa k cyrilo-metodovskej tradícii a tým aj širší, všeslovanský princíp. Matica bola spolkom pre „všetkých milovníkov národa a života slovenského, aby spoločnými silami pracovali na pozdvihnutí vzdelanosti a tým i na hmotnom dobrobyte slovenského národa“. Tak to určoval prvý paragraf jej stanov. Matica slovenská sa tak, počas svojho trvania, stala ústredným subjektom nie lem národného, ale aj kultúrneho a osvetového diania. V tomto kontexte je potrebné vyzdvihnúť najmä jej nasledovné aktivity: › zberateľská činnosť – vyhľadávaním, zhromažďovaním a uchovávaním tlačených, rukopisných, obrazových, vecných, archeologických, prírodovedných a iných pamiatok z kultúrny dejín Slovenska a Slovákov. Uvedenou činnosťou boli položené základy dôležitých kultúrno-osvetových inštitúcií akými sú národná knižnica, archív a literárne múzeum. › zrod základov slovenskej vedy – na pôde Matice sa utvorilo šesť vedeckých odborov: filologický, literárny, historický, právnicko-filozofický, matematicko-prírodovedný a hudobnospevný. Po čase k nim pribudol aj odbor spisov pre ľud. › vydavateľská činnosť › kultúrno-spoločenské aktivity – na počesť svojho založenia sa každoročne usporadúvali v Martine národné slávnosti, ktoré pokračovali aj po zrušení Matice slovenskej. › medzinárodné aktivity – Matica spolupracovala najmä s českými kultúrnymi inštitúciami ale aj inými slovanskými spolkami. Starala sa tak o kultúrne pozdvihnutie Slovákov žijúcich v zahraničí (Jurčišinová, 2008, s.101-102). Sme toho názoru, že uvedenými aktivitami, smerujúcimi k aktívnej participácii obyvateľstva na svojom kultúrnom a sním spojenom vzdelanostnom rozvoji, Matica slovenská čiastočne 93 prekračovala obmedzený „osvetársky“ prístup vo vzdelávaní dospelých, charakterizovaný ako povinnosť a oprávnenie nositeľov a producentov vyššej kultúry, sprostredkovať svoju kultúru menej vyspelým vrstvám a triedam obyvateľstva (Beneš, 2008, s.22). Spomenutý aktívnoparticipačný charakter osvetovej činnosti matičného obdobia je príznačný aj pre prácu spolkov, ktoré v tomto období vznikajú. K najvýznamnejším patrili: • Živena (1869 , Martin) – cieľom spolku bolo vzdelávanie žien, • Spolok Sv. Vojtecha (1870, Trnava) – spolok vznikol ako katolícka cirkevno-kultúrna organizácia, ktorá popri náboženskej literatúre šírila medzi slovenským ľudom, najmä prostredníctvom svojich kalendárov, aj vzdelanosť a osvetu v slovenskom jazyku, • Kníhtlačiarsky účastinný spolok (1870, Martin) – spolok vznikol z podnetu Matice slovenskej s cieľom vydávania a rozširovania slovenskej literatúry (Jurčišinová, 2008, s.116-117). Osveta a ľudovýchova v štúrovskom a matičnom období sa svojimi cieľmi a procesuálnym charakterom stala súčasťou európskeho kultúrneho hnutia. Vedome, či intuitívne „kopírovala“ postupy, ktoré sa v tejto sfére úspešne realizovali aj v iných regiónoch Európy. Názorným príkladom je, v tomto smere, jej komparácia s aktivitami, ktoré reprezentuje významný dánsky teológ, literát, politik a organizátor kultúrno-vzdelávacieho života Nikolaj Frederik Severin GRUNDTVIG. Táto významná osobnosť svojej doby (1783 – 1872), vstúpila do histórie edukácie dospelých najmä snahou presadzovať ideu osvietenstva za aktívnej participácie samotných ľudí (folkeoplysning), čoho praktickým výrazom bolo zakladanie ľudových vysokých škôl (folkehøjskoler). Prvá a doteraz pôsobiaca folkehøjskoler bola založená v roku 1844; v súčasnosti pôsobí v Dánsku vyše 100 takýchto inštitúcií. Význam Grundtvigovho diela pre súčasnosť dokumentuje aj fakt, že jeden z podprogramov programu Európskej únie Sokrates, zameraný na vzdelávanie dospelých a iné formy vzdelávania, nesie jeho meno. Vedúcou myšlienkou podprogramu Grundtvig je koncepcia aktívnej účasti vzdelávajúceho sa na rozvoji svojho osobnostného potenciálu, občianskej angažovanosti, ochrane hodnôt demokracie a slobody (Čornaničová, 2002, s. 31 – 37). Aj keď nemáme k dispozícii vedecky relevantné dôkazy o priamych kontaktoch slovenských vzdelancov na osobu a dielo N. F. S. Grundtviga, analýza kultúrno-osvetovej činnosti u nás, koncom 19. a začiatkom 20. storočia dokumentuje jej širšie, nadnárodné pozadie. Pomerne rýchle zmeny, súvisiace najmä s usporiadaním štátotvorných pomerov v rakúsko-uhorskom zväzku, ovplyvnili aj charakter a priebeh aktivít v osvetovej sfére. Okrem jej zreteľnej politizácie, spojenej so vznikom slovenských politických strán a hnutí, sa čoraz intenzívnejšie začína prejavovať aj dôraz na jej sociálnu dimenziu. Osveta a ľudové vzdelávanie sú postupne stále viac vnímané nie len ako prostriedok budovania národnej kultúry, ale aj ako nástroj a cesta k presadzovaniu politických ambícií, demokratických práv a sociálno-ekonomických potrieb Slovákov, ktorí chcú žiť ako slobodný národ v novousporiadanej Európe. Je vcelku prirodzené, že takéto snahy narážajú na rezervovaný a nezriedka aj otvorene nepriateľský a reštriktívny postoj zo strany vládnucich štruktúr. Cesta k naplneniu týchto snáh sa, aj pre oblasť kultúry a vzdelávania dospelých otvára až so vznikom Československej republiky (1918). Vznik nového štátu Čechov a Slovákov generoval zmeny vo všetkých oblastiach spoločenského života. V nami sledovanej sfére kultúry a s ňou súvisiacej osvety a ľudového vzdelávania, sa tieto zmeny dotkli niekoľkých oblastí. Okrem nevyhnutnej reformy, resp. vybudovania systému formálneho – školského vzdelávania (iná situácia bola v Čechách, iná na Slovensku) sa situácia, zásadne mení v: • Kultúrno-spoločenskej oblasti – bezprostredne po vojne dochádza k obnoveniu činnosti, resp. vzniku organizácií a inštitúcií, ktoré sa osvetovej činnosti a ľudovému vzdelávaniu, primárne alebo sekundárne venujú (Matica slovenská, Osvetový zväz, kultúrne, vzdelávacie, telovýchovné a iné spolky a pod.), • Legislatívnej oblasti – okrem iných, boli prijaté dva dôležité zákony, ktorých dopady, 94 v podstate menia paradigmu vo vzťahu štátu k realizácii kultúrno-osvetovej činnosti. Išlo, v prvom rade o Zákon č. 67 o organizovaní ľudových kurzov občianskej výchovy (1919). Ak dnes hovoríme o dôležitosti občianskeho vzdelávania, ako o jednom z obsahových pilierov európskej edukačnej politiky, treba pripomenúť, že podstatou spomínaného „osvetového zákona“ bolo podať občanom odborný výklad o zložení štátu, o právach a povinnostiach občanov. Dôležité boli tie články zákona, podľa ktorých sa vytvárali okresné osvetové zbory a miestne osvetové komisie zložené z odborníkov a zástupcov vzdelávacích spolkov (Paška, 1995, s. 22-23). Z hľadiska všeobecného rozvoja kultúry a vzdelanosti mal rovnako veľký význam aj Zákon č. 430 o verejných obecných knižniciach (1919). Ako vyplýva z jeho názvu, začali sa zakladať ľudové knižnice, čím sa, postupne literatúra, ako jeden zo základných nástrojov vzdelávania, stala verejne prístupnou. Uvedené legislatívne normy, spolu s ďalšími opatreniami, prispeli k tomu, že vzdelávanie všetkých vekových kategórií občanov priblížilo našu kultúru dobovému európskemu štandardu. Situáciu vo vzdelávaní dospelých, podobným spôsobom hodnotí aj M. Beneš , ktorý uvádza, že po vzniku československého štátu sa vzdelávaniu dospelých dostáva, po prvý krát, význačnejšej legislatívnej a finančnej podpory zo strany oficiálnych orgánov. To vedie k rozmachu nových typov vzdelávania dospelých, napr. ľudových škôl a vyšších ľudových škôl, zameraných prevažne na všeobecné vzdelávacie činnosti, rekvalifikáciu nezamestnaných atď. Vznikajú aj ďalšie vzdelávacie inštitúcie, napr. pri politických stranách. Význačné sú aj snahy o koordináciu vzdelávania dospelých (Beneš, 2008, s. 25). Demokratický charakter a nastavenie pomerov v prvej Československej republike boli, aj v oblasti kultúry, osvety a vzdelávania dospelých, v nasledujúcich etapách vývoja nášho štátu konfrontované s následkami, všeobecne známych, spoločensko-politických zmien. Je pochopiteľné a z hľadiska komplexnejšej, historickej analýzy, snáď, aj prirodzené, že ani táto oblasť sociálnej existencie sa nemohla nestať jedným z nástrojov ideologického pôsobenia. Sme však toho názoru, že ak dnes samých seba chceme prezentovať ako príslušníkov kultúrneho a vzdelaného národa, ktorý je súčasťou európskeho kultúrneho geopriestoru, nie je možné urobiť tak bez vnímania a uvedomenia si vlastnej historickej a kultúrnej kontinuity. Jej súčasťou boli a sú aj všetky aktivity súvisiace s výchovou a vzdelávaním dospelých, na ktoré sme chceli v našom príspevku poukázať. Príspevok je jedným z výstupov riešenia výskumnej úlohy VEGA MŠ SR č. 1/0694/10 „Teoretickometodologické aspekty skúmania súčasného stavu a perspektív záujmového vzdelávania dospelých v systéme neformálnej edukácie“. Literatúra BENEŠ, M. 2008. Andragogika. Praha : Grada. 135 s. ISBN 978-80-247-2580-2 ČORNANIČOVÁ, R. 2002. Komenského „škola mužného veku“ ako súčasť celoživotnej kultivácie človeka. In: Vzdelávanie dospelých. Roč. 7, 2002, č.4. ISSN 1335-2350 ČORNANIČOVÁ, R. 2002. N. F. S. Grundtvig (1783 – 1872) – historická osobnosť a symbol súčasnej európskej spolupráce vo vzdelávaní dospelých. In: Vzdelávanie dospelých. Roč. 7, 2002, č. 3. ISSN 1335-2350 ČORNANIČOVÁ, R. 2006. Od kultúrnej ku kultúrno-osvetovej andragogike. In: Trendy rozvoja andragogiky a jej systemizácie. Bratislava : FF UK. 162 s. ISBN 80-89142-08-7 FRANKOVÁ, L. – JURČIŠINOVÁ, N. 2008. Slovenské národné hnutie 1780 – 1918. Prešov: FF PU, 159 s. ISBN 978-80-8068-866-0 KRAUS J. a kol. 2005. Akademický slovník cudzích slov. Bratislava : SPN, 1054 s. ISBN 80-1000381-6 LACKO, M. 1993. Svätý Cyril a Metod. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 222s. PALÁN, Z. 2002. Lidské zdroje – Výkladový slovník. Praha : Academia, 280 s. ISBN 80-200-09507 95 PASIAR, Š. 1975. Dejiny výchovy dospelých na Slovensku. Bratislava : Obzor, 294 s. PERHÁCS, J.-PAŠKA, P. 1995. Dospelý človek v procese výchovy. Bratislava : Stimul, 157 s. ISBN 80-85697-21-1 SLUŠNÁ, Z. 2006. Kultúra a kultúrna rozmanitosť. In: Kultúra, kultúrna rozmanitosť a multikultúrna výchova. Bratislava : NOC, 106 s, ISBN 80-7121-266-0. ŠERÁK, M. 2005. Zájmové vzdělávání dospělých. Praha : FF KU, 236 s. ISBN 80-86284-55-7 ŠVEC, Š. 2002. Základné pojmy v pedagogike a andragogike. Bratislava : IRIS, 318 s. ISBN 8089018-31-9 Adresa autora: Doc. PaedDr. Miroslav Krystoň, CSc. Katedra andragogiky Pedagogická fakulta UMB Ružová 13 Banská Bystrica 974 11 Slovenská republika e-mail: [email protected] 96 VÝZNAM ZÁUJMOVÉHO VZDELÁVANIA DOSPELÝCH V SÚČASNEJ SPOLOČNOSTI Veronika Kupcová, SR Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela, Katedra andragogiky, Banská Bystrica, SR Abstrakt Hlavnou témou predkladaného príspevku je problematika záujmového vzdelávania dospelých, ako jedno z možných preventívnych opatrení v boji proti chudobe a sociálnej exklúzii. Vymedzenie oblasti záujmového vzdelávania dospelých ponúka základ pre teoretické zdôvodnenie významu jeho existencie v živote jedinca a spoločnosti vôbec. Záverečná časť príspevku sa zaoberá podmienkami úspešnej realizácie záujmového vzdelávania dospelých. Abstract The main topic of this paper is the issue of interest-based adult learning, which can constitute of the possible precautions in the fight against poverty and social exclusion. The determination of interest-based adult learning renders us the base for theoretical substantiation of its significance to exist in man's life and society as a whole. The final part of the paper is dealing with conditions of successful realization of interest-based adult learning. Úvod Záujmové vzdelávanie dospelých má na našom území hlboké korene a tradície, pričom jeho počiatky sa spájajú s osvetovými aktivitami v osvietenstve a neskôr na prelome 19. a 20. storočia už hovoríme o ľudovýchove. V súčasnosti sa stretávame s pojmom kultúrno-osvetová činnosť (resp. kultúrno-výchovná činnosť), do rozmedzia ktorej zaraďujeme aj záujmové vzdelávanie dospelých. Túto oblasť vzdelávania dospelých môžeme posudzovať z viacerých hľadísk, už ako spomínaný typ kultúrno-osvetovej aktivity, segment ďalšieho vzdelávania dospelých a súčasť celoživotného vzdelávania, či sa už jedná o neformálnu alebo informálnu edukáciu. Oblasť záujmového vzdelávania dospelých je v našich podmienkach najčastejšie posudzovaná v rozmedzí kultúrno-osvetovej činnosti a v poslednej dobe, najmä v kontexte s rozvojom andragogiky, sa stala aj jednou z predmetných oblastí výskumu a záujmu kultúrnej andragogiky. Podľa V. Prusákovej (2005) sa práve kultúrna andragogika zameriava na voľnočasové aktivity, kultúrno-výchovnú činnosť, občianske a záujmové vzdelávanie dospelých, ktoré je predmetnou oblasťou nášho záujmu v predkladanom príspevku. Zámerom tohto príspevku je poukázať na záujmové vzdelávanie dospelých ako na tú sféru korenia nielen našej kultúry, prostredníctvom ktorej je možné hodnotne tráviť svoj voľný čas, s možnosťou nájdenia uplatnenia na trhu práce resp. zmeny svojho doterajšieho zamestnania a tým spôsobom je možné bojovať proti chudobe, zároveň tým zvýšiť spokojnosť so svojim životom a vyhnúť sa procesu sociálneho vylúčenia. Záujmové vzdelávanie dospelých by sme v tomto ponímaní mohli označiť za jednu z možností kultúrno-edukačného preventívneho pôsobenia boja proti chudobe a sociálnej exklúzii. Jedným zo základných predpokladov realizácie záujmového vzdelávania je nepochybne existencia voľného času. Súčasné empirické výskumy z oblasti kultúrnej andragogiky, orientované na problematiku voľného času dospelých, sú podľa M. Krystoňa (2006, s. 10) koncipované tak aby boli získané valídne údaje dotýkajúce sa najmä rozsahu a vôbec spokojnosti s množstvom voľného času dospelých. Kultúrno- andragogická analýza sa v tomto smere koncentruje na štruktúru voľného času a postavenie edukačných aktivít v tejto štruktúre. Spomínanej problematike sme venovali pozornosť aj prostredníctvom výskumu v diplomovej práci. Sústredili sme sa práve na rozsah voľného času dospelých a faktory, ktoré na neho pôsobia, ďalej na postavenie aktivít edukačného charakteru v jeho štruktúre a na hodnotenie podmienok vzdelávania sa vo voľnom čase. Výsledky 97 a závery vyplývajúce z výskumu nás podnietili k rozpracovaniu témy záujmového vzdelávania v rámci dizertačnej práce. Dospeli sme k záveru, že je potrebné analyzovať jednotlivé podmienky realizácie záujmového vzdelávania dospelých, pričom pozornosť budeme venovať procesu inštitucionalizácie a súčasnému stavu systému inštitucionálneho zabezpečenia záujmového vzdelávania dospelých v Slovenskej republike. Nasledujúca kapitola je venovaná teoretickej analýze záujmového vzdelávania dospelých, prostredníctvom ktorej ponúkneme, v ďalšej časti príspevku, vymedzenie významu existencie tohto procesu v súčasnej spoločnosti. V závere sa budeme zaoberať faktormi, ktoré ovplyvňujú realizáciu záujmového vzdelávania dospelých v našich podmienkach, pričom súčasťou tejto časti príspevku je aj prezentácia čiastkových empirických zistení súvisiacich s realizáciou záujmového vzdelávania dospelých v regióne Banská Bystrica. 1 Teoretické východiská záujmového vzdelávania dospelých V dostupnej odbornej literatúre sa stretávame s rôznymi prístupmi k definovaniu záujmového vzdelávania. V dôsledku skutočnosti, že záujmové vzdelávanie v sebe odráža širokú paletu potrieb a záujmov jedincov, je pokladané za najheterogénnejšiu oblasť vzdelávania dospelých, ktorá častokrát charakterom svojej činnosti presahuje aj do roviny profesijného vzdelávania, či sociálnej práce. Analýzou jednotlivých definícií (Čornaničová, 2005; Strelková, 2007; Chomová, 2007; Šerák, 2009a; Palán, 2002) záujmového vzdelávania sme dospeli k nasledujúcej enumerácií základných pojmov, prostredníctvom ktorých je možné charakterizovať záujmové vzdelávanie dospelých: • dobrovoľnosť, • kultivácia osobnosti účastníkov, • sloboda výberu, • orientácia k sfére voľného času, • vlastný záujem, • neformálnosť, • obsahová pestrosť ponuky, • uspokojenie potrieb, • vlastná aktivita účastníkov, • otvorenosť systému. • rozvoj človeka, Hoci dobrovoľnosť a sloboda výberu sú najčastejšie vyskytujúcimi sa charakteristikami záujmového vzdelávania dospelých, niektorí autori však uvažujú o relatívnosti týchto pojmov. Najmä v oblasti slobody výberu sa skúma, čo všetko ovplyvňuje, ohraničuje a obmedzuje náš výber, a či možno považovať tento výber za naozaj slobodný. S. Chomová (2007, s. 134) uvádza, že charakteristikou záujmového vzdelávania je fakt, že sa odohráva vo voľnom čase človeka, relatívne dobrovoľne. Prikláňame sa k definícií M. Šeráka (2009a, s. 51), ktorý vníma problematiku záujmového vzdelávania z pohľadu andragogiky, ktorá ho chápe ako samostatnú oblasť tvoriacu spolu s občianskym a profesijným vzdelávaním segment ďalšieho vzdelávania. Záujmové vzdelávanie je podľa neho možné, v najvšeobecnejšom ponímaní, definovať ako „systém krátkodobých i dlhodobých organizačných foriem, ktoré umožňujú edukačné, rekreačné, poznávacie a tvorivé voľnočasové aktivity účastníkom, realizované neformálnym aj informálnym spôsobom a smerujúce k saturácii ich individuálnych záujmov, k rozvoju a kultivácii osobnosti a k celkovému zlepšeniu kvality života jedinca.“ R. Čornaničová a kol. (2005, s. 67) označuje záujmové vzdelávanie za jednu z oblastí kultúrnovýchovných aktivít jednotlivých inštitúcií a zariadení. Aktivity kultúrno-osvetovej činnosti kategorizuje do niekoľkých okruhov od záujmovo-umeleckej činnosti, záujmovo mimoumeleckej činnosti, cez aktivizačnú výchovno-vzdelávaciu a akčnú osvetu a pod. . Do tohto systému autorka zaraďuje aj záujmové vzdelávanie, čiže rozličné vzdelávacie kurzy a cykly, ako i jednorazové vzdelávacie podujatia ako jazykové kurzy, kurzy stravovania, odborné prednášky a pod. , teda aktivitu primárne zameranú na získavanie poznatkov, informácií a zručností. Významným faktom 98 je, že záujmové vzdelávanie so svojou povahou kultúrno-výchovnej aktivity, tak predstavuje aj priestor pre osvetu, pre pôsobenie a šírenie kultúrnych hodnôt. Ciele a funkcie záujmového vzdelávania dospelých Ak uvažujeme o cieľoch záujmového vzdelávania, je potrebné ich vnímať komplexne. To znamená sústrediť pozornosť na skutočnosť, že sa jedná o vzdelávanie, ktoré rešpektuje záujmy a potreby účastníkov a zároveň ako súčasť kultúrno- osvetovej činnosti rešpektuje aj potreby spoločnosti. Autori Terminologického a výkladového slovníka- Andragogika (2000, s. 69) uvažujú o výchovnom ideály tej-ktorej spoločnosti, pričom „v podmienkach demokratickej spoločnosti ide o výchovu demokraticky zmýšľajúceho človeka, humánneho a tolerantného, ktorý sleduje vlastný osobnostný rozvoj, rozvoj svojho národa a vlasti, a v širšom poňatí aj rozvoj a pokrok ľudskej civilizácie.“ Ak má byť teda cieľom výchovy a vzdelávania rozvinutá osobnosť, relatívne samostatná, napriek tomu však naplno zapojená do spoločenských vzťahov, tak v prípade záujmového vzdelávania ide o rešpektovanie danej skutočnosti v už spomínanom kontexte vzdelávania, ktoré sa odohráva vo voľnom čase jedinca. V oblasti záujmového vzdelávania je častokrát diskutovaná otázka výchovy vo voľnom čase, pričom zmyslom v tejto oblasti je predovšetkým racionálne vyčerpanie plného potenciálu voľného času. V zahraničí sa môžeme stretnúť aj s konceptom výchovy pre voľný čas, ktorá už nie je určená len pre deti a adolescentov, ale vytvárajú sa aj koncepcie, kde je cieľovou skupinou dospelá populácia a cieľom niektorých programov je aj možnosť kariéry a kariérneho rastu v oblasti voľného času. V našich podmienkach by sa dalo sčasti hovoriť o profesijnej príprave kultúrno-osvetových pracovníkov, čo však nezahŕňa celú sféru voľnočasových aktivít a spomínané ponímanie v zahraničí, ktoré skôr spočíva v cielenej príprave, aj prostredníctvom edukačne zameraných voľnočasových aktivít, na prácu v oblasti priemyslu voľného času. Tu je však potrebné poukázať na rozdielnosť typov záujmového vzdelávania a vôbec systému neformálneho vzdelávania v jednotlivých krajinách. Ich vzájomná komparácia je zložitá a zahŕňa v sebe reflektovanie mnohých historických, kultúrnych, sociálnych, ekonomických a pod. podmienok porovnávajúcich krajín. Za spoločné však môžeme považovať, že cieľ záujmového vzdelávania dospelých býva všeobecne odvodený od celospoločenského cieľa výchovy a vzdelávania dospelých v kontexte s racionálnym využitím voľného času. Podľa M. Šeráka (2009, s. 19) je cieľom záujmového vzdelávania rozšírenie vedomostného obzoru a prekonanie jednostrannosti, nie príprava na profesijné využitie nadobudnutých vedomostí a zručností, ale skôr rozširovanie horizontu ponúkaných možností. V tomto smere úloha vzdelávania dospelých zahŕňa vytváranie širších predpokladov pre kultiváciu osobnosti, dotváranie jej hodnotovej orientácie a umožňovanie sebarealizácie. Úlohou záujmového vzdelávania je pomoc rozširovania kompetencií a zručností, riešenie osobných ako aj spoločenských problémov. Pri realizácii záujmového vzdelávania je možné uvažovať o pomerne vysokej „úspešnosti“ pri napĺňaní cieľov týchto edukačných aktivít, ktoré je ovplyvnené najmä skutočnosťou, že účastníci týchto aktivít prichádzajú z vlastného presvedčenia, záujmu a na základe vnútornej motivácie pokračujú v jednotlivých krokoch, ktoré by sme mohli nazvať aj spĺňaním čiastkových cieľov tohto vzdelávania. Táto sféra vzdelávania dospelých sa však vyznačuje aj svojou otvorenosťou, a v praxi sa často stáva aj to, že napríklad na základe požiadaviek účastníkov sa menia „pravidlá počas priebehu hry“, s čím ak je to možné, tak je potrebné počítať do určitej miery aj pri zostavovaní programu a cieľov konkrétnej záujmovo orientovanej edukačnej aktivity. Význam, poslanie a hodnotu v živote dospelého jedinca a zároveň aj celospoločenskú opodstatnenosť realizácie záujmového vzdelávania vyjadrujú práve jeho funkcie. Záujmové vzdelávanie svojou podstatou a charakterom zasahuje do mnohých oblastí života človeka. Vzhľadom k tomu, že ponúka jedincovi priestor na sebarealizáciu, ovplyvňuje tak celkové vnímanie 99 zmysluplnosti života. Za hlavné oblasti pôsobenia funkcií záujmového vzdelávania, v živote človeka, by sme mohli označiť procesy personalizácie, socializácie a enkulturácie. Stretávame sa s mnohými prístupmi k vymedzeniu funkcií záujmového vzdelávania. Niektoré sa opierajú o charakter kultúrno-osvetovej činnosti, iné o povahu neformálneho vzdelávania prípadne vychádzajú so všeobecných funkcií vzdelávacieho procesu. Vychádzajúc z predošlého vymedzenia hlavných oblastí, resp. procesov v živote jedinca, na ktorých sa odráža vplyv záujmového vzdelávania, uvažujeme o troch základných kategóriách funkcií: • personalizačná: (poznávacia, všeobecne vzdelávacia, svetonázorová, sebarealizačná, relaxačná, kultivačná, aktivizačná a stimulačná a pod.) • socializačná: (komunikačná, adaptačná, integračná, identifikačná, kompenzačná a pod.) • enkulturačná: (identifikačná a rozlišovacia - v rámci života v istej kultúre, prípadne v učení sa životu v inej spoločnosti a funkcia rozvíjajúca kultúrne kompetencie a pod.) Jarvis (2008, s. 192) v súvislosti s funkciami celoživotného vzdelávania uvádza šesť konceptov, medzi ktoré zaraďuje aj význam voľnočasových aktivít a expanzie inštitúcií v oblasti edukácie. Porovnaním tradičného vzdelávania dospelých a situácie v súčasnosti poukazuje na to, že momentálne je vzdelávanie spojené viac s profesiou jedinca ako s voľným časom, pričom zdôrazňuje potrebu väčšej pozornosti resp. orientácie systému celoživotného vzdelávania aj na oblasť voľnočasovej edukácie. V tomto súvise uvažujeme o tzv. profylaktickej funkcii záujmového vzdelávania dospelých, teda o preventívnom pôsobení zamedzujúcom vznik rôznych nežiaducich javov v spoločnosti. V dobe masmediálneho ošiaľu a rozširujúceho až prevažujúceho konzumného spôsobu života ľudí pokladáme za dôležitú práve všeobecne vzdelávaciu a sebarealizačnú resp. aktivizačnú funkciu záujmového vzdelávania, ktoré aktivizujú potenciál človeka, podporujú tvorivosť, rozvoj a nezávislosť človeka. Obsah záujmového vzdelávania dospelých Pri vymedzovaní obsahu záujmového vzdelávania dospelých je podstatné uvedomenie si skutočnosti, že pri jeho bohatej obsahovej rozmanitosti, ktorá vyplýva jednak práve z pestrosti záujmov ľudí a na druhej strane je ovplyvnená aj dobou a spoločnosťou v ktorej žijeme, je priam nemožný úplný opis a kategorizácia realizovaných činností. S. Chomová (2007, s. 82) poukazuje v tejto súvislosti na nezastupiteľnú úlohu módnych trendov potenciálnych oblastí záujmového vzdelávania, prezentovaných vo verejnoprávnych a súkromných médiách, ktoré taktiež výrazne ovplyvňujú verejnú mienku a smerujú verejnosť k istému cieľu. Do záujmového vzdelávania sa tak premietajú aktuálne problémy a s nimi súvisiace potreby spoločnosti. Vzhľadom k motivačným činiteľom, ktoré pôsobia na oblasť vzdelávania dospelých, by práve v záujmovom vzdelávaní účastníci mali mať možnosť participovať na tvorbe týchto programov. R. Čornaničová a kol. (2005, s. 69) uvažuje o ich účasti na formulácii cieľa a obsahu a pri výbere tém vzdelávania. Zároveň uvádza, že každé desaťročie prináša so sebou nové témy, v súčasnosti ide napríklad o nasledovné témy: • imidž úspešnej ženy, muža, • ezoterika, meditácia, joga, • prevencia drogových závislostí, • tolerancia, antidiskriminačná výchova, • ľudské práva a ďalšie. V súvislosti s obsahom záujmového vzdelávania M. Šerák (2009a) uvažuje o typoch resp. druhoch záujmového vzdelávania, ktoré vymedzuje nasledujúcim spôsobom: 100 • • • • • • • • • • občianske vzdelávanie kultúrna a estetická výchova, pohybová a športová výchova, cestovanie a turistika, zdravotná výchova, prírodovedná a ekologická výchova, vedeckotechnické vzdelávanie, jazykové vzdelávanie, náboženská a duchovná výchova, vzdelávanie seniorov. V podmienkach Slovenskej republiky je občianske vzdelávanie vnímané a v praxi zaužívané skôr ako osobitná oblasť ďalšieho vzdelávania. Podľa R. Čornaničovej a kol. (2005, s. 70) vzťah záujmového a občianskeho vzdelávania nie je jednoznačné definovaný. Autorka sa prikláňa k vnímaniu občianskeho vzdelávania ako osobitnej oblasti kultúrno-osvetových vzdelávacích aktivít. Najkomplexnejší prehľad výkonov záujmového vzdelávania v Slovenskej republike podáva štatistika osvetovej činnosti Ministerstva kultúry z rokov 1992 – 2006. Na základe vyzbieraných údajov Národného osvetového centra a Regionálnych osvetových stredísk je možné sledovať niekoľko zaznamenaných zmien v obsahovom členení záujmového vzdelávania v jednotlivých rokoch, na území Slovenskej republiky. Avšak od roku 2002 sa záujmové vzdelávanie vykazuje v nasledujúcich kategóriách: • občianske, • estetické, • environmentálne, • k prosociálnosti, • zdravotné, • tradičné remeslá, • získavanie technologických zručností (práca s počítačom, internetom a pod.), • získavanie praktických zručností (hygiena, šitie, varenie a pod.), • jazykové vzdelávanie a iné. V rámci Európskeho priestoru je v tomto bode dôležitá podpora takého obsahu záujmového vzdelávania, ktorý zachováva kultúrne tradície a prostredníctvom, ktorého je možné propagovať našu kultúru v tomto priestore. 2 Význam záujmového vzdelávania dospelých v súčasnej spoločnosti Na základe predchádzajúceho zhrnutia teoretických aspektov záujmového vzdelávania dospelých, sa budeme v nasledujúcej časti príspevku orientovať na význam záujmového vzdelávania dospelých vo voľnom čase, v súčasnej dobe. Koniec minulého a začiatok tohto storočia priniesol do našich životov nespočetné množstvo zmien, ktorým sa človek musel naučiť prispôsobovať a následne stresových situácií, ktoré sa človek musel naučiť zvládať. Súčasná spoločnosť zvykne byť charakterizovaná rôznymi prívlastkami, my sa budeme opierať práve o tú skutočnosť, že čím ďalej tým viac je život súčasného človeka orientovaný k oblasti voľného času a o vzrastajúcu hodnotu celoživotného procesu vzdelávania sa. Už prostredníctvom vymedzenia funkcií záujmového vzdelávania dospelých sme poukázali na význam tohto segmentu vzdelávania v živote jedinca a následne môžeme vymedziť pozitívne 101 dôsledky prítomnosti záujmového vzdelávania vo voľnom čase (upravené podľa Šerák, 2009a; Čornaničová a kol., 2005): • zlepšenie kvality života, • prehĺbenie nezávislosti v živote jedinca, • napomáha procesu kultivácie osobnosti, • životný optimizmus, • pozitívne myslenie, • primerané životné postoje, • sociálna komunikácia, • aktivita a tvorivosť, • zvýšenie gramotnosti v rôznych oblastiach. Význam prítomnosti záujmového vzdelávania dospelých v živote v 21. storočí, môžeme sledovať na jednotlivých úrovniach a ich následných ukazovateľoch: • Úroveň jedinca – za najdôležitejší dôsledok sa považuje práve zlepšenie kvality života, prostredníctvom racionálneho a hodnotného trávenia voľného času, ktorý má vplyv aj na ostatné oblasti života (ako napr. rodinný život, profesia, profesijná orientácia a pod.) • Lokálna (miestna) úroveň – prostredníctvom solidarity šírenej v rámci edukačného procesu sa odstraňujú rôzne bariéry v sociálnej komunikácii, čoho následkom býva aj pružnejšia sociálna inklúzia v rámci miestnej lokality. Väčšia spätosť obyvateľov tej danej lokality v sebe nesie predpoklad toho, že si ľudia navzájom medzi sebou ochotnejšie pomáhajú. V poslednej dobe sme svedkami toho ako sa čím, ďalej tým viac od seba ľudia vzďaľujú, nadväzujú sa plytšie vzťahy a vzrastá miera nepochopenia a nezáujmu o ľudí a veci, ktoré sa bezprostredne netýkajú ich života. Vyššia účasť obyvateľov na záujmovom vzdelávaní taktiež podporuje možnosť spolupodieľania sa na zachovávaní a prenášaní tradícií, na rozvoji kultúry a vzdelanosti vo svojom meste (obci). • Regionálna úroveň – v rámci záujmového vzdelávania je významná jeho orientácia na podporu zachovania tradícií napr. prostredníctvom vytvárania programov, kde sa človek môže vyučiť tradičnému remeslu. Práve Regionálne osvetové strediská vytvárajú túto možnosť pre účastníkov a taktiež zachovávajú, podporujú a propagujú, aj v spoluprácií s inými inštitúciami a organizáciami, kultúru v jednotlivých regiónoch. • Národná úroveň – zvýšenie účasti občanov na záujmovom vzdelávaní sa prejavuje zvyšovaním úrovne ich gramotnosti v rôznych oblastiach, a tým stúpa aj možnosť profesijnej orientácie na konkrétnu oblasť, ktorá sa môže prejaviť priaznivým vplyvom na poklese nezamestnanosti. Proces záujmového vzdelávania dospelých prispieva aj k zvyšovaniu občianskeho povedomia, pocitu spolupatričnosti a ako uvádza J. Strelková (2007, s. 130) aj k zlepšovaniu politickej klímy najmä v súvislosti s nekonfliktným spolunažívaným rôznych kultúr. • Úroveň Európskej únie – v rámci Európskeho priestoru dochádza k stretu mnohých kultúr, realizácia záujmového vzdelávania dospelých môže svojim obsahom prispievať k bezproblémovejšiemu, ba priam naopak k obohacujúcemu spolunažívaniu týchto kultúr. Možnosť slobodného pohybu v rámci tohto priestoru a taktiež možnosti zamestnania sa, zvyšuje v tomto prípade možnosť zamestnať sa aj v oblasti voľnočasového priemyslu, kde sa otvára priestor pre vytvorenie akéhosi kultúrnoedukačného centra, nielen pre Slovákov žijúcich v zahraničí, a prostredníctvom neho podporovať našu kultúru za „hranicami“. 102 Všeobecne povedané, hodnotným a racionálnym využitím priestoru, aký nám poskytuje rozsah voľného času, môžeme priamou úmerou sledovať zníženie výskytu rôznych patologických javov v spoločnosti. V rámci výchovy vo voľnom čase, aj výchovy pre voľný čas, či výchovy k voľnému času, môžme v ideálnom až extrémnom prípade uvažovať až o globálnych pozitívnych dopadoch na život v 21. storočí. Podľa slov M. Krystoňa (2009, s. 9) „primárnym činiteľom, ktorý ovplyvňuje vzťah človeka k voľnému času (nielen aktuálne, ale aj v ďalších ontogenetických štádiách) je práve kvalita, pestrosť a príťažlivosť aktivít realizovaných v rámci výchovy detí a mládeže vo voľnom čase“. V období dospelosti tak môžeme eventuálne uvažovať o potrebe nápravy niektorých rituálnych zlozvykov znevažujúcich skutočnú hodnotu voľného času, prostredníctvom šírenia osvety aj pomocou záujmového vzdelávania dospelých zvyšovať priaznivé vplyvy na život jedinca a tým aj na jeho okolie a spoločnosť, v ktorej žije. Ak chápeme andragogiku, slovami V. Prusákovej (2005), ako vedu o edukácii dospelého človeka, zameranú na všetky základné oblasti života dospelého človeka, kde je najviac vystavený zmenám, kde hľadá životnú orientáciu, spôsoby ďalšieho utvárania, sebazdokonaľovania a sociálnej pomoci, tak do poľa pôsobnosti jej aplikovanej disciplíny kultúrnej andragogiky patrí práve spomínaná miestami „problémová“ oblasť, priestor voľného času v živote dospelého jedinca. 3 Faktory ovplyvňujúce realizáciu záujmového vzdelávania Čo všetko ovplyvňuje realizáciu záujmového vzdelávania dospelých? Akú úlohu tu zohráva Európsky priestor, štát, región, inštitúcia, prípadne samotný jedinec? Súčasná doba prináša spájanie sa do rôznych medzinárodných a nadnárodných celkov, ktorých činnosť taktiež ovplyvňuje či už priamo resp. nepriamo aj oblasť záujmového vzdelávania dospelých. Z hľadiska medzinárodnej úrovni ide často o definovanie spoločných základných smerovaní, ktoré môžu byť podporené aj rôznymi legislatívnymi nástrojmi. Na štátnej úrovni ide už o konkrétnejšie určenie smerovanie krajiny v sledovanej oblasti. Politická a ekonomická situácia štátu sa odzrkadľuje aj vo vzdelávaní, čiže aj rôzne politické ideológie sa prenášajú resp. cítiť ich prítomnosť pri realizácii nielen záujmového vzdelávania. Úloha štátu by mala byť posilnená v nasmerovaní a angažovaní sa v tvorbe podmienok pre vzdelávaciu politiku a štátnu kultúrnu politiku, ktoré vo veľkej miere vplývajú na realizáciu záujmového vzdelávania dospelých v našich podmienkach. Tým rozumieme rôzne zásahy pomocou legislatívnych, ekonomických, inštitucionálnych nástrojov, čiže ich využívanie k rozvoju nielen záujmových edukačných aktivít dospelého obyvateľstva. V tomto prípade by mal mať štát úlohu skôr „najvyššieho“ koordinátora, ktorý podnecuje a podporuje spoluprácu jednotlivých aktérov. Výsledkom tejto činnosti by malo byť vytváranie podmienok pre kooperáciu a úzku prepojenosť činnosti regiónov, rôznych inštitúcií a organizácií pôsobiace v danej oblasti ako aj participácia dobrovoľníkov na rôznych aktivitách. V tomto smere M. Šerák (2009a) upozorňuje na nezastupiteľné miesto spolupráce s tretím sektorom a s médiami. Čornaničová R. a kol. (2005, s. 73) vo svojej publikácii vymedzuje niekoľko všeobecných podmienok, ktoré potrebuje záujmové vzdelávanie dospelých na svoju úspešnú realizáciu: • podpora štátu, jednoznačne vyjadrená v programoch štátnej kultúrnej a vzdelávacej politiky, • vhodná spoločenská atmosféra, spoločensky akceptovaná hodnota vzdelávania celkovo, počnúc výraznejšou akceptáciou ekonomickej ceny kvalifikácie až po akceptáciu záujmového vzdelávania ako vzdelávania, ktoré môže prispieť k „usporiadania záležitostí tak aby myseľ človeka bola záhradou radosti“ v zmysle Komenského Vševýchovy; 103 • • inštitucionálny systém celoživotného vzdelávania, ktorý sa bude vyznačovať v tomto smere najmä dostupnosťou záujmového vzdelávania pre jednotlivca, kde je široký priestor na výraznejší príspevok aj takto zameraných kultúrnoosvetových aktivít; individuálne osobnostné predpoklady na vzdelávanie, ako aj individuálna snaha a námaha osobnej realizácie dospelého človeka, potenciálneho aktuálneho účastníka vzdelávania. V súvislosti s podmienkami realizácie záujmového vzdelávania dospelých sme v rámci výskumu uskutočneného v regióne Banská Bystrica zistili, že je významné sústrediť pozornosť na úsek informovanosti, kedy takmer 70% z oslovených respondentov vyjadrilo svoju nespokojnosť s informačným zabezpečením oblasti edukačne zameraných voľnočasových aktivít. Zmeny by sa mali uskutočniť najmä v rozmedzí inštitucionálneho systému, vytvorením aktuálnych a hlavne dostupných ponúk záujmového vzdelávania. Zaujímavým podnetom od respondentov bolo vytvorenie regionálneho informačného centra v oblasti voľnočasových aktivít. Hybnou silou realizácie záujmového vzdelávania sú práve záujmy a potreby obyvateľstva, resp. cieľových skupín, na ktoré sa snažia svojou ponukou reagovať jednotlivé inštitúcie a organizácie pôsobiace v danej oblasti. Avšak na druhej strane je potrebné rozširovať možnosť výberu, „zaujímať sa o záujmy“ potenciálnych účastníkov, teda spestriť ponuku záujmového vzdelávania dospelých, na základe analýzy vzdelávacích potrieb. Dôležité je taktiež nezabúdať aj na tú cieľovú skupinu, ktorá jednoducho nevie čo chce, nevie čo ju skutočne zaujíma, je v štádiu hľadania svojej cesty, ale zo súčasnej ponuky si nevie vybrať, niekedy aj z dôvodu, že ju nič z ponúkaných tradičných možností nezaujme. Aj tradične orientované, pre niekoho možno nezaujímavé obsahovo zamerané vzdelávanie sa dá podať a predať zaujímavou a príťažlivou formou. Žijeme v dobe kedy sa vzdelávanie stáva všeobecnou potrebou a zároveň sa posúva aj v hierarchii našich hodnôt. Z tohto dôvodu je podstatné zo strany všetkých aktérov záujmového vzdelávania vytvárať v spoločnosti takú atmosféru a podmienky, kedy bude vzrastať potreba vzdelávania sa a zároveň hodnota voľného času, ktorých ideálnym spojením bude práve vnímanie záujmového vzdelávania ako neodmysliteľnej súčasti života jedincov a poprednej spoločenskej hodnoty našej krajiny, ako súčasti Európskeho priestoru. Záver Globalizácia je významným fenoménom súčasnej spoločnosti, v dôsledku ktorého sa menia mnohé faktory vplývajúce na náš život a nanešťastie nie vždy sa hovorí len o jej pozitívnych dopadoch, skôr naopak. Oblasť kultúry nesie v sebe taktiež dôsledky tohto javu, pričom za negatívum v tejto oblasti môžeme považovať najmä hrozbu straty tradičných kultúrnych hodnôt resp. ich zamieňanie s novými, „prítažlivejšími a módnejšími“. V tomto smere je otázne čo nám časom prinesie, skutočnosť, že čím ďalej tým viac sa vyjavuje potreba rešpektu aj iných, ako vlastnej kultúry a či to zostane len pri tom, alebo sa nakoniec s totožníme s inou, výraznejšou a silnejšou kultúrou v tomto obrovskom priestore. V rámci spolunažívania, nielen v Európskej únii, je dôležitá podpora jednotlivých, možno zdanlivo menej výraznejších kultúr, ktorá bude prospešná a odzrkadlí za v rozmanitosti existencie ľudí na celom svete. To znamená, na národnej úrovni podpora kultúry prostredníctvom jednotlivých nástrojov, medzi ktoré zaraďujeme aj oblasť záujmového vzdelávania, a taktiež na medzinárodnej úrovni využívať vhodné nástroje na propagáciu a podporu určitej kultúry aj v zahraničnom priestore. 104 Jednou z výhod tohto obdobia je rýchla výmena informácií, prostredníctvom ktorej sa môžeme obohacovať aj so zahraničnými prístupmi a skúsenosťami z rôznych oblastí. Výzvou pre našu spoločnosť, v tomto smere a v kontexte s predkladaným príspevkom, ostáva otázka certifikácie neformálneho vzdelávania. Práve tento proces by prispel k uznaniu a zohľadneniu vedomostí, schopností a zručností získaných aj inou cestou ako prostredníctvom formálneho vzdelávania a tým zvýšiť flexibilitu a šance uplatnenia väčšieho množstva obyvateľov na pracovnom trhu. Podpora záujmového vzdelávania sa v tomto smere ukazuje ako jeden z mnohých spôsobov, akými je možné ovplyvniť rozvoj samotného jedinca, ktorý má priaznivý vplyv aj na chod spoločnosti. Záujmové vzdelávanie dospelých by sme tak mohli označiť za jeden z účinných nástrojov primárnej prevencie v oblasti boja proti chudobe a sociálnej exklúzii. Literatúra ČORNANIČOVÁ, R., CHOMOVÁ, S., STRELKOVÁ, J. et al. 2005. Revitalizácia kultúrneho života v miestnych a regionálnych podmienkach. Bratislava : NOC. 89 s. ISBN 807121-255-5. HOTÁR, S., PAŠKA, P., PERHÁCS, J. et al. 2000. Výchova a vzdelávanie dospelých. Andragogika. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava : SPN. 547 s. ISBN 80-0802814-9. CHOMOVÁ, S., CIFRA, Š., ČORNANIČOVÁ, R. et al. 2007. Národné osvetové centrum a vzdelávanie 1992-2006 procesy, programy, perspektívy. Bratislava : NOC. 188 s. ISBN 97880-7121-295-9. CHOMOVÁ, S. 2007. Realizácia kultúrnych aktivít. In: Vádemekum pracovníka v kultúre. Bratislava : NOC. s. 131 - 154. ISBN 80-7121-274-1. JARVIS, P. 2008. Globalisation, Lifelong Learning and the Learning Society. Great Britain : Taylor & Francis Group. 238 s. ISBN 978-0-415-35543-8. KRYSTOŇ, M. 2006. Teoretické východiská skúmania voľného času dospelých. In: Vzdelávanie dospelých, roč. 11, 2006, číslo 3. s. 7-11. ISNN 1335-2350. KRYSTOŇ, M. 2009. Voľný čas a jeho potenciál pri rozvoji osobnosti. In: Voľný čas : príležitosť na rozvoj kreativity, inovácií a vzdelávania. Bratislava: NOC. s. 8 - 18. ISBN 97880-7121-313-0. PALÁN, Z. 2002. Lidské zdroje- Výkladový slovník. [online] Praha : Academia. [cit. 2008-1116] Dostupné na internete: <http://andromedia.cz/andra.php>. PRUSÁKOVÁ, V. 2005. Základy andragogiky. Bratislava : Gerlach Print. 117 s. ISBN 8089142-05-2. STRELKOVÁ, J. 2007. Kultúrne aktivity a ich špecifiká. In: Vádemekum pracovníka v kultúre. Bratislava : NOC. s. 117 - 130. ISBN 80-7121-274-1. ŠERÁK, M. 2009. Volný čas a zájmové vzdělávaní. In: Voľný čas : príležitosť na rozvoj kreativity, inovácií a vzdelávania. Bratislava: NOC. s. 18 - 26 . ISBN 978-80-7121-313-0. ŠERÁK, M. 2009a. Zájmové vzdělávaní dospělých. Praha : Portál. 207 s. ISBN 978-80-7367551-6. Adresa autora: Mgr. Veronika Kupcová Katedra andragogiky Pedagogická fakulta UMB Ružová 13 Banská Bystrica 974 11,Slovenská republika email: [email protected] 105 SOCIÁLNA EXKLÚZIA A POKROK Z HISTORICKÉHO HĽADISKA Jarmila Kušnieriková, SR Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Fakulta humanitných vied, Katedra európskych kultúrnych štúdií, SR Abstrakt Príspevok sa zaoberá otázkou sociálnej exklúzie z historického hľadiska a skúma ju z dlhodobejšieho hľadiska, pričom si všíma, ako sa časom môže meniť pohľad a rozmer sociálnej exklúzie. V práci sa snažíme poukázať na princíp, že sociálna exklúzia môže byť aj dobrovoľná (alebo sa na nej jej objekt môže sám podieľať), a že takáto forma vylúčenia zo spoločnosti sa môže stať základom pokroku v najrôznejších oblastiach života. Princíp demonštrujeme na príklade anglického prekladateľa Biblie, Williama Tyndalea. Abstract The contribution deals with social exclusion from historical point of view; and it inspects it from a long-term perspective, while it observes, how the perspective and dimension of social exclusion can change in time. We try to point out the principle that social exclusion can also be voluntary (or its object can take part in it), and that such a form of exclusion from the society can become a basis for progress in various areas of life, in our case it is mainly the culture. We demonstrate this principle on the example of the English translator of the Bible, William Tyndale. Témou konferencie je pod vplyvom Európskeho roku boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu 2010 aj problematika sociálnej exklúzie, a to z pohľadu kultúry, jej východísk z pohľadu diachrónneho a jej odtienkov v rámci Európy z pohľadu synchrónneho. Uvedomujeme si, že sociálna exklúzia je nielen aktuálnym, ale tiež mnohodimenzionálnym problémom (Valná, 2002), a preto si vyžaduje najrôznejšie prístupy a riešenia. V tomto príspevku sa jej budeme venovať z historického hľadiska, v ktorom si objasníme určité fakty a všimneme si princípy, ako sa sociálnu exklúziu podarilo vyriešiť v minulosti. Ako príklad si uvedieme život a pôsobenie anglického prekladateľa, reformátora a mučeníka Williama Tyndalea (1478-1526), ktorý bol nepochybne dôležitým prvkom vo vývoji britskej verbálnej a náboženskej kultúry, no sám zažíval v rámci svojej spoločnosti silné sociálne vylúčenie. William Tyndale sa často spomína ako otec anglickej reformácie, apoštol16 Anglicka a človek, ktorý rozšíril anglickú Bibliu a otvoril jej cestu takmer do celého sveta (www.williamtyndale.com). Všetky z vyššie uvedených prívlastkov sú oprávnené, ba oficiálna stránka o tomto reformátorovi dokonca spomína, že to bol človek, ktorý „naučil Anglicko čítať a ukázal Shakespearovi, ako písať.“ Najdôležitejším Tyndaleovým prínosom je pravdepodobne preklad Nového zákona z gréčtiny do angličtiny. Podľa vyjadrenia Britskej knižnice je to „najdôležitejšia kniha vytlačená v angličtine“ (www.bl.uk). Z celého nákladu sa však dodnes zachovali len dva výtlačky. Ostatné boli spálené alebo sa zničili v procese opakovaného čítania. 16 Apoštol – horlivý hlásateľ nejakej myšlienky, náuky, z gr. apostolos – posol, vyslanec (Resch, 1994, s. 19) 106 Uvedené zásluhy však William Tyndale nedosiahol za všeobecného uznania spoločnosti, ale práve tým, že sa dobrovoľne rozhodol pre sociálne vylúčenie, keďže ho videl ako jediný spôsob, ktorý v by v konzervatívnom tudorovskom Anglicku umožnil pokrok. Niekto by mohol namietať, že tu nejde o klasické sociálne vylúčenie, ale dovolíme si tvrdiť, že hoci možno vznikalo za iných podmienok a z iných dôvodov, tento prístup spoločnosti k významnej britskej spoločnosti je jednoznačne sociálnou exklúziou. Skôr, než si ho bližšie popíšeme, uvedieme si jednu zahraničnú a jednu slovenskú definíciu sociálnej exklúzie, na ktorých budeme môcť príklad Williama Tyndalea demonštrovať. Podľa britskej vlády je sociálna exklúzia „komplexný a multidimenzionálny proces. Zahŕňa nedostatok alebo odopieranie zdrojov, práv, tovaru a služieb, ako aj neschopnosť mať účasť na normálnych vzťahoch a aktivitách, ktoré sú k dispozícii väčšine ľudí v spoločnosti, či už v oblasti ekonomickej, sociálnej, kultúrnej či politickej. Ovplyvňuje kvalitu života jednotlivcov, no aj spravodlivosť a kohéziu spoločnosti ako celku.“ (www.ageconcern.org.uk) Z pohľadu slovenských teoretikov sa dá sociálna exklúzia definovať ako „vylúčenie, alebo vytlačenie určitej skupiny na okraj spoločnosti na základe rôznych faktov. Možno k nim zahrnúť napríklad pôvod, vek, sídlo, sociálne väzby, dlhodobo nízky príjem domácnosti, dlhodobú nezamestnanosť, zdravotný stav, vzdelanie, či bývanie.“ (Kubišová, 2006, s. 11). U Tyndalea môžeme hovoriť o platnosti týchto faktov. Keď po prvýkrát oboznámil biskupa so svojimi plánmi preložiť Bibliu17 do anglického jazyka, boli mu odopreté nielen prostriedky na uskutočnenie tohto zámeru, ale aj akákoľvek spolupráca cirkvi. Jeho právo na slobodný život vo vlastnej krajine bolo obmedzené do takej miery, že musel opustiť Anglicko a pracovať v zahraničí. Takýmto spôsobom mu boli odopreté prirodzené ľudské vzťahy. Kvalita jeho života sa až do jeho smrti rovnala kvalite života väzňa, utečenca a zločinca. Vďaka mnohým aktivitám, ktorým sa však Tyndale počas svojho života venoval, mohli byť mnohí ľudia v histórii začlenení do spoločnosti vzdelaných ľudí, a to bez ohľadu na ich majetok. Na tomto mieste by bolo vhodné zdôrazniť, že v článku sa opierame o rámcovú dohodu, podľa ktorej sociálnu inklúziu pokladáme za pozitívum ako „proces začleňovania znevýhodnených skupín do spoločnosti na základe vzájomného ovplyvňovania a kooperatívnej interakcie medzi jednotlivcami, skupinami a spoločnosťou. Tento proces je založený na vnímaní, ovplyvňovaní a uspokojovaní potrieb a záujmov ako menšinových, tak aj väčšinových komunít s cieľom zmeny kvality života.“ (Kubišová, 2006, s.11). Biblia mala pre svetovú morálku, vzdelanie, literatúru, kultúru a históriu nesporne veľký prínos. Je to najčítanejšia a najrozšírenejšia kniha na svete s obrovským vplyvom, keďže napr. biblické postavy boli zdrojom inšpirácie pre mnohé postavy svetovej literatúry (v Británii z nej čerpali napr. takí významní autori ako Milton alebo Blake).(Karpatský, 1997). Patráš uvádza, že „funkcia (poslanie, úloha) a téma biblicky motivovaného textu aktivizuje rozličné psychosociálne mechanizmy. Príjemca (či už príležitostný alebo pravidelný) si môže saturovať svoje duchovné potreby, kompenzovať vnútorné napätie, je ochotný zdôveriť sa blízkej osobe o svojich pocitoch, a tak sa osmeliť zverejniť svoj názor. V konečnom dôsledku dochádza k stabilizovaniu postojov (nielen v otázkach viery) a budovania odolnosti individuálnej psychickej sústavy“ (Patráš, 1997). Takéto vplyvy na človeka sú jednoznačne pozitívne, môžu byť súčasťou procesu sociálnej inklúzie a to nielen zo strany spoločnosti, ale aj aktívnej 17 „Bible – soubor knih Starého a Nového zákona, nazývaný též Písmo Svaté, základná kniha křesťanského náboženství.“ (Karpatský, 1997, s.58) 107 sebainklúzie zo strany každého jednotlivca, ktorá je pre zdravé fungovanie spoločnosti nevyhnutná. Je pochopiteľné, že v Británii (a následne aj v novoobjavenej Severnej Amerike) vplyv Biblie vzrástol po tom, čo väčšina obyvateľstva mohla knihu čítať v rodnom jazyku. Dovtedy sa museli menej vzdelaní ľudia spoliehať na interpretáciu latinského prekladu cirkvou. Ak sa však pozrieme na začiatok tejto zmeny, ktorá priniesla zvýšenú kvalitu života, vidíme osobnosť, ktorá bola zo spoločnosti vylúčená. Bolo by užitočné uvedomiť si, že sociálna menejcennosť a exklúzia boli v histórii veľmi často porazené sociálne a intelektuálne zvýhodnenou osobnosťou, ktorá sa kvôli vyššiemu cieľu rozhodla ísť k znevýhodneným či stať sa jedným z nich. V histórii Británie či sveta sa stretávame s mnohými obdobnými prípadmi. Začali by sme určite príbehom Ježiša Krista a môžeme pokračovať napr. osobnosťami určitým spôsobom vylúčenými z britskej spoločnosti, ako boli sv. Patrik, Lord Byron, Charles Darwin, Alexander Fleming, John Wesley, Christopher Marlowe atď.,a to sme spomenuli len niekoľkých z tých, čo sa stali vylúčenými, aby v nejakej oblasti spoločnosti mohlo nastať začlenenie mnohých. Podľa Valnej (2002) musí byť pre proces sociálnej inklúzie vypracovaná vízia rozvoja spoločnosti. Ľudia ako William Tyndale mali vždy veľmi jasnú víziu o tom, čo chcú dosiahnuť. Aby sme vysvetlili, prečo tak vysoko hodnotíme pôsobenie Williama Tyndalea v Anglicku, načrtneme si historické pozadie jeho života. Tyndale žil v období vlády britského panovníka Henricha VIII. a bol v Anglicku šíriteľom myšlienky duchovnej, nielen politickej reformácie. Jeho názory boli na tú dobu veľmi odvážne, keďže povedal, že „autorita Ježiša Krista je nezávislá od autority cirkvi“ (Aubigne,1862), alebo napr. vystúpil proti Henrichovmu rozvodu s kráľovnou Katarínou Aragónskou. Väčšina reformátorov si získalo meno kázaním, písaním a aktívnym bojom. U Tyndalea sa celá jeho aktivita sústredila okolo Biblie, a to až do takej miery, že sa rozhodol skryť a dovoliť Božiemu Slovu, aby konalo (Aubigne, 1862). Jeho vízia bola jednoznačná. Kvôli nedostatku teologického poznania, ktorý spozoroval nielen u bežných ľudí, ale rovnako aj u kňazov, odhodlal sa vytvoriť preklad Biblie do rodného jazyka britských občanov. V rozhovore s istým duchovným predstaviteľom povedal: „Ak Boh zachová môj život, za nejaký čas spôsobím, že chlapec, ktorý tlačí pluh, bude Písmo poznať lepšie ako vy.“ (www.williamtyndale.com) Najprv sa snažil dosiahnuť svoj cieľ legálnym spôsobom a hľadal pre svoj preklad patronát u londýnskeho biskupa Cuthberta Tunstalla. Nebol síce úspešný, no nedal sa odradiť a nakoniec dokončil preklad Nového zákona. Prekladal aj Starý zákon, a teda sa stal prvým prekladateľom, ktorý by do angličtiny preložil text z hebrejčiny. Aby to dosiahol, musel vo vtedajšom sociálnom systéme pocítiť menejcennosť a odmietnutie. Ako sme už spomenuli, Tyndaleove myšlienky a skutky boli príliš revolučné, a preto nemohli zostať nepotrestané. Jedným z jeho oponentov bol sir Thomas More, ktorý bol podľa oficiálnej stránky o Tyndaleovi Henrichom poverený, aby William Tyndalea zdiskreditoval, a na tento účel proti nemu napísal deväť kníh. Tyndale bol napokon nútený Britániu opustiť a hľadať príležitosti vo vydavateľstvách a tlačiarňach v Nemecku. Počas jeho pobytu v Belgicku si biskup Stokesley najal muža menom Henry Phillips, ktorý predstieral priateľstvo s Williamom a napokon ho zradil. 108 Tyndale bol zatknutý a uvrhnutý do väzenia vo Vilvoorde, kde bol nútený zažívať zlé podmienky a neľudské zaobchádzanie. Zachoval sa úryvok z jeho listu, v ktorom žiada niektoré základné predmety dennej potreby, aby vylepšil svoju situáciu. „Aj teplejší kabát, lebo ten, ktorý mám, je veľmi tenký. A kúsok plátna, ktorým by som si zaplátal nohavice. Plášť a košele mám už tiež veľmi opotrebované. Má moju vlnenú košeľu, nech mi ju prosím pošle. Nechal som uňho aj nohavice z hrubšej látky, ktoré sa dajú obliecť navrch a niekoľko teplejších čapíc na noc. Tiež prosím o povolenie, aby som si večer mohol zapáliť sviečku, lebo sedieť v samote a tme je veľmi úmorné.“ (www.williamtyndale.com). Napokon musel Tyndale umrieť ako mučeník. Obesili ho a jeho telo následne spálili na hranici. Aubigne (1862) jeho posledné chvíle opisuje takto: „Tyndale bol uznaný vinným z mylných, úskočných, nerozvážnych, nezdravých, nebezpečných, hanebných a kacírskych tvrdení a bol odsúdený na verejné zbavenie úradu a následné vydanie svetskej moci. S nadšením ho nechali prejsť všetkými, aj zosmiešňujúcimi obradmi, aké sa pri takých príležitostiach používali: Bol to príliš dobrý prípad, aby si niečo z toho odpustili. Reformátora obliekli do kňazského rúcha, do rúk mu dali posvätné nádoby a Bibliu a priviedli ho pred biskupa. Ten, keďže ho informovali o vine obžalovaného, zbavil ho ozdôb, jeho úradu, vzal prekladateľovi Biblie z rúk Bibliu, a keď mu holič oholil celú hlavu, biskup vyhlásil, že je zbavený koruny kňazstva a vylúčený, ako neúctivé dieťa, z Pánovho dedičstva.“ (www.williamtyndale.com). Známym sa stalo jeho posledné želanie, aby Boh otvoril oči anglického kráľa (www.williamtyndale.com), lebo sa čoskoro naplnilo. Tyndaleovo meno sa na novom preklade Biblie nikdy neobjavilo, no čoskoro po jeho smrti vyšla celá Biblia, pod menom jeho bývalého priateľa a spolupracovníka, Milesa Coverdalea. Vyšlo oficiálne nariadenie, aby bol preklad šírený medzi ľuďmi. Podľa stránky Williama Tyndalea dostal tlačiar Grafton povolenie na audienciu u biskupa, ktorý mu dal povolenie na vyslanie prekladu do obehu. Dôležitosť a vplyv evanjelia18 sa dali pozorovať do určitej miery už počas Tyndaleovho života. Napr. už v roku 1526 začal Tyndale s distribúciou Nového zákona po kráľovstve. V užšom zmysle slova spomína Aubigne (1862) transformáciu, ktorá bola pozorovateľná na Rogersovi, Tyndaleovom asistentovi pri preklade. Začal mu pomáhať, len aby sa zlepšil v hebrejčine a gréčtine, no neskôr uviedol: „V evanjeliu som objavil pravé svetlo. Teraz vidím skazenosť Ríma a môžem zo svojich pliec zhodiť jarmo, ktoré na mňa uvalil.“ (Aubigne, 1862). Ešte väčšia transformácia sa udiala po autorizovaní prekladu v anglickej spoločnosti. Aubigne (1862) ju opisuje nasledovne: „Ktokoľvek mal na to prostriedky, kúpil si knihu a čítal ju, alebo požiadal iných, aby mu z nej čítali. Starší ľudia sa učili abecedu, aby mohli študovať Božie Sväté Písmo. Na mnohých miestach sa schádzali čítajúci; chudobní zhŕňali svoje úspory a spolu si kupovali Bibliu, a potom si v odľahlom kúte kostola posadali do kruhu a spoločne čítali svätú knihu. Zástup mužov, žien a detí, znechutený strohou veľkoleposťou oltárov a uctievaním nemých obrazov sa ich radšej vzdal, aby mohol okúsiť cenné zasľúbenia evanjelia. Pod klenutými strechami starých kaplniek či časom ošumelých katedrál, tam, kde dlhé generácie nezaznievalo nič okrem omší a litánií, hovoril sám Boh. Ľudia túžili, aby 18 „Evanjelium – liturgicky zachytený život a učenie Ježiša Krista, 4 evanjeliá tvoria súčasť kresťanskej Biblie – Nového zákona. Z gr. euangeliom, euaggeliom – dobrá správa, radostné posolstvo“ (Resch, 1994, s. 57). 109 namiesto hlasného spevu kňazov mohli počúvať hlas Ježiša Krista, Pavla, Jána, Petra a Jakuba. V cirkvi sa znovu objavilo kresťanstvo apoštolov.“ (www.williamtyndale.com) Ani nie o sto rokov, keď sa mala prekladať slávna verzia Biblie King James Version, dostali prekladatelia pokyn, aby sa ako jednou z možností riadili tyndaleovým prekladom, keď im originál textu nebude jasný. Niektoré zdroje dokonca uvádzajú, že preklad od Tyndalea prebral 90% slov (Rich, 2005). William Tyndale povýšil anglický jazyk do života cirkvi a vzdelávania, a tým rozšíril kultúrny rozhľad Británie svojho obdobia. Podľa stránky www.williamtyndale.com by sme mali pravdepodobne zohľadniť Tyndaleov vplyv na proces vývinu anglického jazyka, pričom by sme mohli citovať slová, ktoré odzneli na výstave spoluorganizovanej Britskou knižnicou a Knižnicou kongresu: „Napriek tomu, že história hovorí o Chaucerovi ako o otcovi anglického jazyka, tento prívlastok patrí Williamovi Tyndaleovi, ktorého dielo čítalo desaťtisíckrát toľko ľudí ako Chaucera.“ Ďalším dôležitým faktom je, že Tyndale do angličtiny zaviedol množstvo slov, ktoré sa dodnes už stali živou súčasťou jazyka, napr. výraz Passover (pascha) alebo výrok With God all things are possible (U Boha je všetko možné). (www.en.wikipedia.org) Keď sledujeme otázku sociálnej exklúzie u takej dôležitej osobnosti, mali by sme uviesť, že určité aspekty sociálnej exklúzie a jej vnímania spoločnosťou sa medzičasom zmenili. V šestnástom storočí bol síce Tyndale považovaný za znevýhodnenú kategóriu emigranta, no v dnešnej dobe by jeho cesta, so zámerom, aký mala splniť, bola považovaná za výskumnopublikačnú pracovnú cestu a neupierala by sa jej vedecká hodnota. Je dôležité zdôrazniť, že za všetky formy pokroku sa platí. Aubigne (1862) uvádza, že v prípade Tyndaleovho prekladu Biblie bola touto cenou „krv mučeníkov“ – Tyndalea, ale aj jeho spolupracovníkov Rogersa a Fritha – a že pre tento preklad je ich krv „korunou slávy“. V prípade zvýhodnenej osoby, ktorá sa stane znevýhodnenou, aby dosiahla pokrok, musí byť táto v úzkom kontakte so zvýhodnenými vrstvami spoločnosti, ktoré by sympatizovali s revolučnými myšlienkami a disponovali dostatočnými možnosťami, aby mohli tieto myšlienky šíriť vo vplyvných kruhoch. V prípade Tyndalea bola jedným z takýchto sprostredkovateľou kráľovná Anna Boleynová, ktorá podľa stránky www.williamtyndale.com čítala niektoré z jeho spisov a oboznámila s jeho myšlienkami kráša Henricha VIII. Podľa Momberta sa „o Tyndaleovi vie menej, ako o ktoromkoľvek z jeho súčasníkov (autor asi myslí reformátorov cirkvi v tomto období) a jeho história sa ešte stále len spisuje.“ (http://www.ccel.org/s/schaff/encyc/encyc12/htm/ii.xv.x.htm). Toto tvrdenie považujeme za pravdivé aj v súčasnosti. Williamovi Tyndaleovi sa vo svojich štúdiách nevenuje veľa ľudí, hoci na tomto mieste by bolo vhodné zdôrazniť dielo Davida Danielliho, profesora angličtiny na University College v Londýne. Preto oceňujeme, že sme sa mohli tejto osobnosti venovať v našom článku a pozorovať na nej princípy sociálnej exklúzie, pričom sa nám podarilo potvrdiť, že v tomto prípade sa spoločnosti podarilo prejsť od sociálnej exklúzie k sociálnej inklúzii, keďže anglická Biblia priniesla obyvateľom viac možností pre nezávislosť myslenia, slobodného a samostatného vzdelávania, a to pre ľudí z najširších vrstiev spoločnosti. 110 Princíp sociálnej exklúzie, ktorá sa nepriamo stáva základom pre sociálnu inklúziu pre budúcnosť, sa u tejto historickej osobnosti prejavil ako platný. Nedovoľujeme si vyhlásiť, že tento princíp je všeobecne aplikovateľný, no hodnota ľudí, ktorí sa rozhodli pre sociálnu exklúziu kvôli vyššiemu cieľu, je nespochybniteľná. Literatúra AUBIGNE, J.H.M.: History of the Reformation in the Time of Calvin. New York: Hartland Publications, 1999. FOXE, J.: The Book of Martyrs. Chapter XII. Dostupné na internete: http://www.ccel.org/f/foxe/martyrs/fox112.htm KARPATSKÝ, D.: Malý labyrint literatúry. 1982. Praha: Albatros, 1997. 599s. ISBN 800000527-1 KUBIŠOVÁ, M.: Chudoba je zlyhaním spoločnosti: sociálne podnikanie ako forma riešenia chudoby a sociálnej exklúzie Rómov [Poverty is a failure of the society. Social enterprising as a form of solution for poverty and social exclusion of the Roma nationality]. In: Verejná správa. 1/2006. MOMBERT, J.I.: J.I.: Tyndale, William. In: Philip Schaff, Johann Jakob Herzog, et al., eds., The New Schaff-Herzog Encyclopedia of Religious Knowledge, New York: Funk & Wagnalls, 1904. Dostupné na internete: http://www.ccel.org/s/schaff/encyc/encyc12/htm/ii.xv.x.htm PATRÁŠ, V.: Biblicky profilovaný text v štátnom rozhlasovom vysielaní. In: Jazyk. Komunikácia. Spoločnosť. Banská Bystrica: Pedagogická fakulta UMB, 1997. ISBN 8055108-1. RESCH, J.: Grécka kultúra v našom jazyku. Malý slovník dedičstva antiky. 1987. Bratislava: Iris, 1984. ISBN 80-88776-07-2. RICH, L.: William Tyndale. The Smuggler’s Flame. 2005. Christian Focus Publications, 2005. 144s. ISBN 13: 9781857929720. VALNÁ, S.: Chudoba a exklúzia - program ich riešenia [Poverty and Exclusion. Programme of their solution]. In: Práca a sociálna politika.7/2006. http://www.williamtyndale.com [2010-02-22] http://en.wikipedia.org/wiki/William_Tyndale [2010-02-22] http://www.ccel.org/s/schaff/encyc/encyc12/htm/ii.xv.x.htm [2010-02-22] http://www.gospelhall.org/bible-teaching/history-of-the-english-bible/history-of-englishbible-translation-08-william-tyndale-1526.html [2010-02-22] http://www.gutenberg.org/browse/authors/t#a5675 [2010-02-22] http://www.pbs.org/wnet/secrets/previous_seasons/case_bible/index.html [2010-02-22] http://www.imdb.com/title/tt0091126/ [2010-02-22] http://www.greatsite.com/timeline-english-bible-history/william-tyndale.html [2010-02-22] http://www.hertford.ox.ac.uk//index2.php?option=com_content&do_pdf=1&id=90 [2010-0222] http://www.ccel.org/f/foxe/martyrs/fox112.htm [2010-02-22] http://www.hertford.ox.ac.uk/index.php?option=com_content&task=view&id=90&Itemid=15 3 [2010-02-22] http://www.tyndale.org/DeCoursey/life.html [2010-02-22] http://www.tudorplace.com.ar/Bios/WilliamTyndale.htm [2010-02-22] http://yalepress.yale.edu/yupbooks/book.asp?isbn=9780300068801 [2010-02-22] http://www.christianitytoday.com/ch/131christians/scholarsandscientists/tyndale.html [201002-22] http://www.victorshepherd.on.ca/Heritage/Tyndale.htm [2010-02-22] http://www.bl.uk/onlinegallery/sacredtexts/tyndale.html [2010-05-03] 111 Adresa autora: Mgr. Jarmila Kušnieriková Katedra Európskych kultúrnych štúdií Fakulta humanitných vied Tajovského 51 974 01 Banská Bystrica Slovensko 112 SOCIÁLNO-EKONOMICKÉ DIMENZIE CHUDOBY A SOCIÁLNEHO VYLÚČENIA V SLOVENSKEJ SPOLOČNOSTI Erika Ľapinová, SR Katarína Jakab, SR Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, SR . Abstrakt Chudoba ako mnohorozmerný koncept si zasluhuje pozornosť rôznych spoločensko-vedných odborov. Vo svojom príspevku sa chceme bližšie pozrieť na chudobu z aspektu sociálnoekonomického. Prinesieme pohľad na chudobu ako na materiálnu depriváciu, prezentujúc výsledky výberového štatistického Zisťovania o príjmoch a životných podmienkach domácností (EU SILC 2005 – 2008). Ide o zisťovanie o úrovni a štruktúry chudoby, o sociálnom vylúčení a o rozdelení príjmov, založené na celkových disponibilných príjmoch domácností, resp. na ekvivalentných disponibilných príjmoch domácností, a na poznatkoch o životných podmienkach týchto domácností vo sférach ako práca, zdravie, vzdelanie alebo bývanie. Hovoríme o prepojení medzi kategóriami chudoby a sociálneho vylúčenia (vyčlenenia). Na záver sa pokúsime načrtnúť možnosti riešenia problému chudoby (v tomto prípade prioritne materiálnej, monetárnej) a sociálneho vylúčenia, ktoré je jej dôsledkom.. Abstract A poverty is a multidimensional concept. An aim of this article is a socio-economical kind of view on problematic. Our research is based on results of EU SILC 2005 – 2008 and poverty is viewed as a material deprivation. We analyze a level and a structure of poverty and of social exclusion, based on research of disposable income of households, on equivalent disposable income of households and on knowledge about some living conditions such a work, health, education, accommodation. A concept of poverty and its movement to concept of social exclusion. At the end we supply some solutions for poverty and social exclusion problems combating. 1 Úvod Chudoba je vo všeobecnosti ponímaná ako stav, ktorý je dôsledkom nerovnakého prístupu k rozdeľovaniu bohatstva spoločnosti, k jej materiálnym zdrojom. Životné podmienky a uspokojovanie základných potrieb nie je v potrebnej miere zabezpečované dostatočnými zdrojmi, a tieto príjmy nie je možné z nejakých objektívnych príčin zvýšiť (staroba, invalidita, starostlivosť o dieťa...). Občan nedisponuje ani inými zdrojmi či majetkom, ktorý by mu umožnil získať prostriedky vo výške uznanej spoločnosťou ako minimálne. (Stanek, 2008, s. 87, 88) Chudoba ako materiálna deprivácia je veľmi úzko spojená aj s ďalšími depriváciami (sociálne, pracovné, zdravotné, bytové). Má rôzne dimenzie. Džambazovič rozlišuje nasledujúce dimenzie sociálneho vyčlenenia: - ekonomickú (dlhodobá nezamestnanosť, nestálosť práce, domácnosť bez zamestnaného člena, príjmová chudoba), - sociálnu (rozpad tradičnej rodiny a manželstva, nechcené tehotenstvo teenageriek, bezdomovstvo, kriminalita, delikvencia mládeže), - politickú („disempowerment“, nedostatok/upieranie politických práv, nízka participácia, nízky podiel registrovaných voličov, nízky podiel na voľbách, nízka miera komunitnej aktivity, odcudzenie, sociálne výtržnosti), 113 - komunitnú (environmentálna degradácia – zdevastované prostredie a obydlia, kolaps podporných sietí, nevyhovujúci sociálny servis a nedostupnosť sociálnych služieb), - individuálnu (mentálne a fyzické zdravie – choroba alebo handicap, nízke dosiahnuté vzdelanie a chýbajúca kvalifikácia, stratená sebadôvera a sebaúcta), - skupinovú (koncentrácia uvedených charakteristík v konkrétnych sociálnych kategóriách vymedzených vekom, fyzickým a mentálnym stavom, etnickou minoritnou príslušnosťou), - priestorovú (koncentrácia/marginalizácia vyčlenených v oblastiach s kumuláciou rizikových vplyvov, ako je kriminalita a bez zodpovedajúcej kvality života: zlé, nevyhovujúce životné prostredie, nedostatočná dopravná dostupnosť a infraštruktúra, nedostatočná kvalita a dostupnosť sociálnych služieb. (Džambazovič, 2004, s. 19) Chudoba a sociálne vyčlenenie majú nielen rôzne dimenzie, ale možno ich ponímať v rôznych kontextoch – napríklad v svetovej, či nadnárodnom kontexte: v súvislostiach globalizácie a pridružených štrukturálnych zmien; v národnom kontexte: osobitosti ekonomiky, welfare režimu, občianskych práv a odpovede na globalizáciu; v lokálnom kontexte: osobitosti miesta, populácie a lokálnej správy (Džambazovič, 2004, s. 20). Na chudobu a sociálne vylúčenie možno nazerať a možno ich skúmať zo subjektívneho, objektívneho (absolútneho alebo relatívneho) pohľadu. Z hľadiska príčin vzniku alebo ohrozených skupín možno rozlišovať materiálnu (monetárnu) alebo nemonetárnu chudobu, tzv. starú (demografickú) a novú chudobu (ktorej príčiny spočívajú v ekonomickej aktivite jednotlivca, resp. v jeho pozícii na trhu práce), etnickú chudobu, chudobu žien, detí, chudobu priestorovú (regionálnu, urbánnu, rurálnu) a pod. Z hľadiska dĺžky trvania či príčin vzniku a reprodukovateľnosti možno rozlišovať medzi tzv. situačnou a generačnou chudobou. Situačná chudoba je stav, keď sa jednotlivec stáva dočasne chudobný z dôvodu vzniku určitej sociálnej situácie (strata zamestnania, úmrtie živiteľa rodiny, pracovný úraz, materstvo, strata rodinného zázemia, začínajúce sa závislosti od alkoholu, drog, začínajúca sa či dočasná neprispôsobivosť a pod.). Z hľadiska iných členení je možné prirovnať situačnú chudobu k relatívnej chudobe. Predpokladá sa, že takýto jednotlivec má adekvátne garancie v rámci existujúceho sociálneho systému a poskytované dávky mu majú pomôcť prekonať vzniknutú nepriaznivú situáciu tak, aby bol spôsobilý opätovne sa spoločensky začleniť. Apeluje sa na predtým získané pracovné a sociálne návyky, ktoré je potrebné obnoviť. Generačná chudoba je taký typ chudoby, ktorý už ohrozuje celé generácie jednotlivcov či skupín spoločnosti. Jej typickým javom je skutočnosť, že mnohí sa rodia či sú včlenení do prostredia formovaného a deformovaného viacgeneračnou chudobou, prijímajú životný štýl a kvalitu života svojho okolia (rodiny) a strácajú motiváciu vymaniť sa z „bludného kruhu“. Bez aktívnej sociálnej politiky štátu (niekedy aj donucovacej z pohľadu zastavenia či obmedzenia transferu sociálnych dávok a pod.) a aktivity dotknutého jedinca či skupiny je takmer nemožné prekonať túto „pomyselnú, ale reálnu“ generačnú traumu. Z hľadiska iných členení je možné prirovnať generačnú chudobu k absolútnej chudobe. (Korimová a kol., 2008, s. 26-27) 2 Úroveň a štruktúra chudoby podľa výsledkov Zisťovaní o príjmoch a životných podmienkach EU SILC Podľa posledných zistení EU SILC, ktoré prezentoval Štatistický úrad Slovenskej republiky za rok 2008, bolo rizikom chudoby ohrozených 11 % obyvateľov Slovenska, čo je takmer 595 000 osôb. Príjem týchto osôb nepresahuje 60 % národného mediánu príjmu. V posledných dvoch rokoch boli zaznamenané nepatrné rozdiely v miere rizika chudoby podľa pohlavia (pozri graf č. 1). Na porovnanie prinášame v grafoch č. 2 a 3 údaje o ohrození 114 chudobu v týchto kategóriách, ak neuvažujeme sociálne transfery všetkého druhu (vrátane starobných a pozostalostných dávok) v prvom prípade, a ak uvažujeme iba so sociálnymi transfermi v podobe starobných a pozostalostných dávok. Miera rizika chudoby po sociálnych transferoch podľa pohlavia 12 EU SILC 2008 10 11 11 EU SILC 2007 10 11 12 12 12 EU SILC 2006 13 13 13 EU SILC 2005 0 2 4 6 8 ženy celkom 12 14 muži celkom 10 údaje v % celkom Graf č. 1 Zdroj: spracované podľa údajov Štatistického úradu SR Miera rizika chudoby pred sociálnymi transfermi vrátane starobných a pozostalostných dávok podľa pohlavia EU SILC 2008 34 EU SILC 2007 34 EU SILC 2006 41 37 41 38 36 EU SILC 2005 42 39 37 0 10 20 údaje v % 30 43 40 40 50 ženy celkom muži celkom celkom Graf č. 2 Zdroj: spracované podľa údajov Štatistického úradu SR 115 Miera rizika chudoby pred sociálnymi transfermi okrem starobných a pozostalostných dávok podľa pohlavia EU SILC 2008 19 18 18 EU SILC 2007 19 18 18 20 20 20 EU SILC 2006 22 22 22 EU SILC 2005 0 5 10 15 20 25 ženy celkom muži celkom celkom údaje v % Graf č. 3 Zdroj: spracované podľa údajov Štatistického úradu SR Oveľa významnejšie sú rozdiely v miere rizika chudoby (čo je podiel osôb, ktorých príjem nepresahuje 60 % národného mediánu príjmu) medzi skupinami populácie kategorizovanými podľa veku, čo dokumentuje graf č. 4. Spomedzi všetkých vekových kategórií je rizikom chudoby ohrozená najviac populácia vo veku 0 až 17 rokov. Druhou najrizikovejšou je kategória 18- až 24-ročných. Najstaršie dve vekové kategórie vykazujú najnižšie miery rizika chudoby, pričom v posledných dvoch rokoch bola rizikovejšou kategória 65-ročných a starších, než veková kategória 50- až 64-ročných, v predchádzajúcich dvoch rokoch bolo toto poradie opačné. Tieto výsledky vyvracajú tvrdenia o chudobe seniorov. Aj v tomto prípade prinášame v nasledujúcich dvoch grafoch č. 5 a 6 údaje o ohrození chudobu v týchto kategóriách, ak neuvažujeme sociálne transfery všetkého druhu (vrátane starobných a pozostalostných dávok) v prvom prípade, a ak uvažujeme iba so sociálnymi transfermi v podobe starobných a pozostalostných dávok. Miera rizika chudoby po sociálnych transferoch podľa vekových skupín 8 EU SILC 2008 7 EU SILC 2007 7 EU SILC 2005 0 5 12 17 8 10 8 8 EU SILC 2006 10 10 8 12 12 17 13 17 14 10 15 údaje v % 0 - 17 roční 25 - 49 roční 65 a viacroční 16 19 20 18 - 24 roční 50 - 64 roční Graf č. 4 Zdroj: spracované podľa údajov Štatistického úradu SR 116 Miera rizika chudoby pred sociálnymi transfermi vrátane starobných a pozostalostných dávok podľa vekových skupín EU SILC 2008 29 33 EU SILC 2007 29 33 EU SILC 2006 31 34 EU SILC 2005 33 34 0 20 87 87 89 91 40 údaje v % 60 80 0 - 17 roční 100 18 - 64 roční 65 + roční Graf č. 5 Zdroj: spracované podľa údajov Štatistického úradu SR Miera rizika chudoby pred sociálnymi transfermi okrem starobných a pozostalostných dávok podľa vekových skupín 15 EU SILC 2008 13 EU SILC 2007 14 EU SILC 2006 17 27 17 27 19 12 EU SILC 2005 0 5 10 28 21 15 20 29 25 0 - 17 roční údaje v % 30 35 18 - 64 roční 65 + roční Graf č. 6 Zdroj: spracované podľa údajov Štatistického úradu SR Jednoznačne najohrozenejšou skupinou populácie podľa ekonomickej aktivity je skupina nezamestnaných (pozri graf č. 7). Až 43 % všetkých z tejto skupiny populácie je ohrozených rizikom chudoby. Z hľadiska rizikovosti, hoci v značne menšej miere, sú nezamestnaní nasledovaní skupinou iných neaktívnych osôb. Rizikom chudoby je na druhej strane ohrozená aj skupina pracujúcich. Konkrétne podľa údajov za rok 2008 6 %-tám z tejto kategórie ekonomicky aktívnych osôb hrozí riziko chudoby. V nižšie uvedenom grafe, podobne ako v ostatných prinášame kvôli porovnaniu aj údaje o miere rizika chudoby za všetky tieto kategórie populácie podľa ekonomickej aktivity aj za roky 2005 až 2007. 117 Miera rizika chudoby po sociálnych transferoch podľa ekonomickej aktivity 10 EU SILC 2008 16 43 6 15 8 EU SILC 2007 45 5 16 8 EU SILC 2006 41 6 19 7 EU SILC 2005 39 9 0 10 20 údaje v % 30 40 iná neaktívna osoba dôchodca nezamestnaný pracujúci 50 Graf č. 7 Zdroj: spracované podľa údajov Štatistického úradu SR Ďalšou charakteristikou, na základe ktorej bolo obyvateľstvo Slovenska kategorizované pre účely zisťovania miery rizika chudoby, bol typ domácností, v ktorých žijú. Na základe tejto kategorizácie vzniklo dvanásť kategórií, ktorých mieru rizika chudoby uvádzame a vzájomne porovnávame v nasledujúcich troch grafoch (grafy č. 8, 9 a 10). Domácnosti s deťmi trpia dvojnásobne vyšším rizikom chudoby, než domácnosti bez detí (pozri graf č. 10). V kategóriách bezdetných domácností sú rizikovejšie domácnosti jednotlivcov, než domácnosti s viac ako jedným členom. V porovnaní s predchádzajúcimi rokmi vzrástlo najdynamickejšie riziko chudoby žien žijúcich v jednočlennej domácnosti a domácností jednotlivcov vo veku 65 rokov a starších. Naopak v posledných dvoch rokoch poklesla miera rizika chudoby domácností dvoch dospelých vo veku do 65 rokov (bez detí) a tiež jednočlenných domácností mužov. Miera rizika chudoby po sociálnych transferoch podľa typu domácnosti (1. časť) 4 5 EU SILC 2008 23 19 4 4 EU SILC 2007 18 15 4 9 17 18 16 EU SILC 2006 20 15 4 10 12 0 19 16 EU SILC 2005 22 22 18 23 5 10 15 20 25 2 dospelí, bez detí, aspoň jeden z nich 65+ rokov 2 dospelí, bez detí, obaja vo veku < 65 rokov jednotlivec, žena jednotlivec, muž jednotlivec, 65+ rokov jednotlivec, < 65 rokov Graf č. 8 Zdroj: spracované podľa údajov Štatistického úradu SR 118 Spomedzi domácností s deťmi vykazujú v roku 2008 najvyššie riziko chudoby domácností dvoch dospelých s troma a viac deťmi, na rozdiel od predchádzajúcich rokov, keď miera rizika chudoby tohto typu domácnosti bola nižšia alebo porovnateľná so skupinou domácností jedného rodiča a najmenej jedného dieťaťa (v predchádzajúcich rokoch bola táto kategória vždy najrizikovejšia). Miera rizika chudoby mala od začiatku jednoznačne klesajúci trend v kategórii jednorodičovských domácností a v kategórii dvojrodičovských domácností s dvoma deťmi (pozri graf č. 9). Miera rizika chudoby po sociálnych transferoch podľa typu domácnosti (2. časť) 33 10 10 EU SILC 2008 EU SILC 2007 21 26 12 6 26 EU SILC 2006 24 14 8 29 EU SILC 2005 17 13 0 5 10 údaje v % 24 32 15 20 25 30 2 dospelí, 3+ deti 2 dospelí, 2 deti 2 dospelí, 1 dieťa jeden rodič, najmenej 1 dieťa 35 Graf č. 9 Zdroj: spracované podľa údajov Štatistického úradu SR Miera rizika chudoby po sociálnych transferoch podľa typu domácnosti (3. časť) 13 EU SILC 2008 7 14 EU SILC 2007 7 14 EU SILC 2006 8 17 EU SILC 2005 8 0 2 4 6 8 údaje v % 10 12 14 16 18 domácnosti s deťmi domácnosti bez detí Graf č. 10 Zdroj: spracované podľa údajov Štatistického úradu SR Na záver prezentácie výsledkov zisťovania EU SILC prinášame v tabuľke ešte niekoľko ukazovateľov. Prvý z nich predstavuje Giniho koeficient, ako agregátnu mieru nerovnosti príjmového rozdelenia, ktorá v posledných dvoch rokoch v porovnaní s predchádzajúcimi poklesla. Rovnako klesajúci trend má aj podiel sumy príjmov 20% osôb z populácie s najvyššími príjmami (horný kvintil) k podielu sumy príjmov 20% osôb z populácie s najnižšími príjmami (dolný kvintil), čo je posledný indikátor v tabuľke (pomer príjmov 119 horného a dolného kvintilu S80/S20). Stredné tri indikátory majú charakter absolútnych peňažných mier. Mediánový (stredný) ekvivalentný disponibilný príjem je vo všetkých sledovaných rokoch nižší ako priemerný, čo znamená, že príjmy polovice populácie nedosahujú ani priemernú úroveň. Hranica rizika chudoby, na základe ktorej bolo vypočítané ohrozenie rizikom chudoby, predstavuje 60 % tohto stredného ekvivalentného disponibilného príjmu. Miera rizika chudoby patrí do kategórie relatívnych a monetárnych mier chudoby, keď percento populácie ohrozenej chudobou sa odvíja od úrovne disponibilných príjmov a od ich rozdelenia v populácii. Prepočet disponibilných príjmov pomocou ekvivalentnej stupnice umožňuje zohľadniť veľkosť domácnosti a jej skladbu jej členov podľa veku. Indikátor Gini koeficient Priemer ekvivalentného disponibilného príjmu Medián ekvivalentného disponibilného príjmu Hranica rizika chudoby (60 % národného mediánu príjmu) domácnosť jednotlivca Nerovnomernosť príjmového rozdelenia S80/S20 pomer príjmov horného a dolného kvintilu Merná jednotka % EU SILC 2005 26 EU SILC 2006 28 EU SILC 2007 24 EU SILC 2008 24 Sk 124 604 146 781 163 017 174 883 Sk 113 270 127 890 147 840 161 851 Sk 67 962 76 734 88 727 97 110 % 3,9 4,0 3,5 3,4 Tabučka č. 1 Zdroj: údaje Štatistického úradu SR 3 Od konceptu chudoby ku konceptu sociálneho vylúčenia (vyčlenenia) Sociálna exklúzia sa explicitne definuje ako neschopnosť efektívne participovať na ekonomickom, kultúrnom, politickom, sociálnom živote spoločnosti, odcudzenie a dištanc od väčšinovej spoločnosti. „Sociálna exklúzia zahrnuje celé spektrum a komplexnosť bezmocnosti v modernej spoločnosti, termín poukazuje na pretrvávajúcu a dlhodobú depriváciu ako istý protipól k chudobe a znevýhodneniu prežívaným počas kratšieho časového obdobia.“ (Sedová, 2007, s. 14). Problematika sociálnej exklúzie sa tematizuje v užšom alebo v širšom zmysle slova. Užšie explikácie exklúzie akcentujú: mnohodimenzionálnu povahu chudoby a znevýhodnenia, pretrvávanie viacnásobnej deprivácie v priebehu času, extrémne dopady takejto deprivácie na relatívne koncentrované sociálne skupiny a geografické lokácie. V širšom ponímaní termín „exklúzia“ poukazuje na: zraniteľnosť veľkej časti populácie voči exklúzii prinajmenšom v istej etape ich života, potrebu sociálneho rozmeru občianstva v spojitosti s ideou rovnosti príležitostí a ochranou pred chudobou, nevyhnutnosť kohézie v spoločnosti napriek rešpektovaniu sociálnych odlišností. Kým prvý koncept smeruje k aktivitám na konkrétne problémy, sociálne skupiny, komunity, druhý poukazuje na potrebu vytvárania sociálneho kapitálu a rovnosti príležitostí v spoločnosti. (Sedová, 2007, s. 15, 16) „Koncepcia sociálneho vylúčenia (exklúzie) a začlenenia (inklúzie), relevantná pre naše uvažovanie, si ponecháva koncept chudoby, ale umiestňuje ho do širšieho rámca – v teoretickej i spoločensko-politickej rovine“, píše Čambáliková (2007, s. 26 – 32) Akcentovanie posunu od „chudoby“ a „underclass“ k sociálnej exklúzii (sociálnemu vylúčeniu), je najmä výrazom snahy o zdôraznenie multidimenzionálneho a procesného charakteru exklúzie, ale je aj výrazom snahy o postihnutie nových charakteristík chudoby. Koncepcia sociálneho vylúčenia teda explanačný rámec chudoby presahuje najmä v dvoch aspektoch: 1. sociálne vylúčenie zahrňuje aj vylúčenia, ktoré nie sú spôsobené nedostatkom 120 materiálnych či finančných zdrojov, 2. venuje pozornosť procesom a mechanizmom, ktoré exklúziu spôsobujú (resp. zvyšujú riziko sociálneho vylúčenia – jednotlivcov i sociálnych skupín – v najširšom zmysle).“ Čambáliková hovorí o dvoch prúdoch sociologických definícií sociálneho vylúčenia: sociálne vylúčenie je chápané ako nedostatok participácie v spoločenských systémoch, druhý prúd ju chápe ako nenaplnené občianstvo. (Čambáliková, 2007) Chudoba, nezamestnanosť a sociálne vylúčenie môžu, ale i nemusia spolu súvisieť. Podľa G. Korimovej (2007, s. 125-126) ich vzájomnú determináciu môžeme vyjadriť nasledovne: 1. Nezamestnanosť (U – nezamestnaní) priamo ovplyvňuje (implikuje) riziko vzniku chudoby (CHU). 2. Chudoba spoločne s ďalšími mimoekonomickými faktormi (MIEF), ako je najmä vek, rasa, zdravie, vzdelanie, zručnosti, rodina, sociálne prostredie, predurčuje riziko sociálnej exklúzie (SEx). 3. Sociálne exkludovaný môže byť aj bohatý človek. 4. Potom vzťahy a následnosť prvých troch bodov môžeme schematicky vyjadriť: – v širšom zmysle: U (CHU + MIEF) SEx (1) – alebo v užšom zmysle: (2) MIEF U CHU SEx . 4 Chudoba a sociálne vylúčenie v dokumentoch Európskej únie Podľa článku 136 Zmluvy o EÚ je jedným z cieľov spoločenstva boj proti sociálnemu vylúčeniu. Na tento cieľ sa následne vzťahujú aj základné politické princípy formulované napr. v Európskej sociálnej charte z r. 1961, v novelizovanej Sociálnej charte Rady Európy z r. 1996, v Charte Spoločenstva o základných sociálnych právach pracovníkov z roku 1989, v právach a princípoch Charty základných práv EÚ z roku 2000. Rada EÚ vo svojich dokumentoch odporúča, aby členské štáty uznali základné právo človeka na dostatočné prostriedky a sociálnu pomoc na zabezpečenie života. Ďalej odporúča, aby členské krajiny zabezpečili takú úroveň prostriedkov, ktorá bude zodpovedať ľudskej dôstojnosti. Amsterdamská zmluva (1997) zaradila boj proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe do ustanovení týkajúcich sa sociálnej politiky EÚ. Podobne i na zasadnutí Európskej rady v Lisabone (2000) a v Santa Maria da Feira (2000) sa boj proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe stal jedným zo základných prvkov európskeho sociálneho modelu a globálnej stratégie EÚ. V Nice (2000) na zasadnutí Európskej rady bol prijatý dokument Boj proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Za ciele boja proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe sa v podmienkach EÚ považujú: predchádzanie rizikám vylúčenia, uľahčenie účasti v zamestnaní a prístup k všetkým zdrojom, právam, tovarom a službám, pomoc najviac zraniteľným skupinám, mobilizovanie všetkých zodpovedajúcich orgánov. K sociálnemu začleňovaniu marginalizovaných skupín významným spôsobom prispela aj Európska rada na zasadnutí v Nice (2000), kde boli prijaté spoločné ciele na implementáciu otvorenej metódy koordinácie (OMK). OMK pomáha prehlbovať vzájomnú výmenu skúseností, rozširovať zapojenie dotknutých strán na národnej a európskej úrovni, čím sa zvyšuje povedomie o viacrozmernosti vylúčenia a chudoby a potrebe zavedenia sociálnej ochrany založenej na princípoch prístupnosti, primeranosti, kvality, modernizácie a trvalej udržateľnosti (http://ec.europa.eu/employment_social/social_inclusion/objectives_en.htm). Následne bol prijatý Komunitárny akčný program na podporu spolupráce medzi členskými štátmi v ich boji proti sociálnemu vylúčeniu (na roky 2002–2006) a na národnej úrovni bol 121 vytvorený Národný akčný plán sociálnej inklúzie (NAPSI na roky 2004–2006), ktorý má napomôcť odstrániť sociálne vylúčenie a chudobu. 5 Na záver zmienka o aktuálnych riešeniach problematiky na národnej úrovni a ich perspektívach do budúcnosti Všeobecne je akceptovateľný názor, že ľudia sú si rovní vo svojich právach a slobodách, ale sú rozdielni vo svojich fyzických a psychických danostiach, schopnostiach a talentoch, v angažovanosti v prospech seba a blízkych, pričom ich snaženie je determinované viacerými objektívnymi a subjektívnymi faktormi. Preto aj výsledky ich snaženia sú, samozrejme, rôzne a táto ich nerovnosť (príjmová a majetková) je prirodzená. A v tejto súvislosti vzniká otázka: ak je nerovnosť a z nej vznikajúca chudoba prirodzený jav, až po akú hranicu spoločnosť vníma túto nerovnosť ako síce nežiaduci jav, ale bezproblémový vo vzťahu k danému jednotlivcovi aj vo vzťahu k danej ekonomike? Heterogénnosť názorov a individuálnych či kolektívnych akceptácií chudoby a sociálnej exklúzie je rôzna. V rámci EÚ sa však akceptujú určité spoločné kritériá a hodnoty, medzi ktoré patrí aj znižovanie negatívnych dôsledkov zlyhávania súkromného a politického trhu. Významným a spoločným znakom je boj proti nezamestnanosti, chudobe a sociálnej exklúzii. Nástrojmi na ich elimináciu sú zamestnanosť, zamestnateľnosť, sociálna inklúzia. Sociálna inklúzia sa chápe ako proces integrácie jednotlivcov alebo skupín obyvateľov do spoločenského života v najširšom zmysle. Pri sociálnej inklúzii sa vychádza z trojuholníka blahobytu (triangle), ktorý pozostáva z troch vzájomne sa ovplyvňovaných úrovní: štát (prostredníctvom legislatívy), trhové hospodárstvo (obzvlášť trh práce) a občianska spoločnosť (t. j. rodina, dobrovoľné neštátne organizácie, subjekty sociálnej ekonomiky a sociálneho podnikania). Jednotlivé body reprezentujú integračné roviny, prostredníctvom ktorých sa jednotlivci alebo skupiny občanov zapájajú do spoločnosti. V poslednom období sa kladie dôraz práve na význam občianskej spoločnosti a jej aktivít na rôznych úrovniach, zameraných na riešenie problému chudoby a sociálneho vylúčenia. Trojuholník blahobytu Štát/pomoc Trh/peniaze Občianska spoločnosť/solidarita Obrázok č. 1 Zdroj: Avers, A: Shift in the Welfare Mix: Their Impact on Work, Social Services and Welfare Policie, Eurosocial, Vinna 1988. In: Krebs, V.: Sociální politika, 2002, s. 100. Národný akčný plán sociálnej inklúzie vymedzuje kľúčové výzvy v oblasti boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu, ktoré sú rozpracované v Spoločnom memorande o inklúzii (2003). Vláda Slovenskej republiky sa vypracovaním a schválením tohto memoranda prihlásila k spoločnému boju proti chudobe a exklúzii a plneniu spoločných cieľov Európskej únie, ktoré boli prijaté v Nice (2000) a aktualizované v Kodani (2003). K najnaliehavejším výzvam a dohodovým cieľom patrí: zvýšenie úrovne zamestnanosti a zamestnateľnosti všetkých ohrozených skupín obyvateľstva, zníženie rizika chudoby rodín s nezaopatrenými deťmi, prekonanie nevýhod súvisiacich so vzdelaním, podporenie integrácie rómskych komunít. 122 V systéme sociálneho začleňovania (inklúzie) sa dôraz kladie na rovnaké podmienky predovšetkým v oblasti zamestnanosti, na princípy nediskriminácie, na ľudské práva, podporu sebestačnosti a samostatnosti občana. Tieto hodnoty sú základom aj sociálnej ekonomiky a sociálneho podnikania, a preto Európska únia a viaceré členské štáty rozvíjajú nový koncept pohľadu na podnikanie, kde hlavným cieľom nie je maximalizácia zisku, ale spoločensky pridaná sociálna hodnota. (Korimová a kol., 2008, s. 34-37) Literatúra AVERS, A. 2002. Shift in the Welfare Mix: Their Impact on Work, Social Services and Welfare Policie, Eurosocial, Vinna 1988. In: Krebs, V.: Sociální politika, 2002, s. 100. ČAMBÁLIKOVÁ, M. 2007. Sociologický pohľad na sociálne vylúčenie a začlenenie. In: Exklúzia a sociálna situácia na Slovensku. Zborník z konferencie. Sládkovičovo : Vysoká škola v Sládkovičove, Fakulta sociálnych štúdií, 2007. s. 26 – 32. ISBN 978-80-89267-07-1 DŽAMBAZOVIČ, R. 2004. Posun od merania chudoby k meraniu sociálneho vyčlenenia. In: Zborník Otázky merania chudoby. Bratislava : Friedrich Ebert Stiftung, e. V., 2004. 112 s. ISBN 80-89149-02-2 Korimová, G. 2007. Predpoklady rozvoja sociálnej ekonomiky. Banská Bystrica : Ekonomická fakulta UMB, 2007. 190 s. ISBN 978-80-8083-399-2. Korimová, G. a kol. 2008. Sociálne podnikanie a sociálny podnik. Banská Bystrica: OZ Kopernikus, 2008. 218 s. ISBN 978-80-969549-6-4. SEDOVÁ, T. 2007. K problematike exklúzie z pohľadu politickej a sociálnej filozofie. In: Exklúzia a sociálna situácia na Slovensku. Zborník z konferencie. Sládkovičovo : Vysoká škola v Sládkovičove, Fakulta sociálnych štúdií, 2007. s. 13 – 25. ISBN 978-80-89267-07-1 STANEK, V. a kol. 2008. Sociálna politika. Bratislava : Sprint dva, 2008. ISBN 978-8089393-02-2 Zisťovanie o príjmoch a životných podmienkach EU SILC 2008. Štatistický úrad Slovenskej republiky. Dostupné na internete: <www.statistics.sk> Zisťovanie o príjmoch a životných podmienkach EU SILC 2007. Štatistický úrad Slovenskej republiky. Dostupné na internete: <www.statistics.sk> Zisťovanie o príjmoch a životných podmienkach EU SILC 2006. Štatistický úrad Slovenskej republiky. Dostupné na internete: <www.statistics.sk> Zisťovanie o príjmoch a životných podmienkach EU SILC 2005. Štatistický úrad Slovenskej republiky. Dostupné na internete: <www.statistics.sk> Adresy autorov: Ing. Erika Ľapinová Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Cesta na amfiteáter 1 974 01 Banská Bystrica e-mail: [email protected] Ing. Katarína Jakab, PhD. Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Cesta na amfiteáter 1 974 01 Banská Bystrica e-mail: [email protected] 123 KOREN(I)E SLOVENSKEJ KULTÚRNEJ IDENTITY V KONTEXTE SOCIÁLNEJ EXKLÚZIE Janka Pálková, SR Katedra európskych kultúrnych štúdií, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, SR Abstrakt Príspevok prezentuje slovenskú kultúrnu identitu, jej atribúty a kultúrne prejavy, ktoré sa označujú ako tradičné a reprezentatívne. Autorka poukazuje na prepojenie medzi identitou a kultúrnym dedičstvom, pričom poukazuje práve na ochrana kultúrneho dedičstva v kontexte sociálnej exklúzie. Abstract The article deals with the topic of Slovak cultural identity, its attributes and cultural expressions which could be considered as traditional and representative. The author of this article presents the connection between identity and cultural heritage, and appoints to the protection of cultural heritage in context of social exclusion. Vývoj spoločnosti, rozvoj vedy a výskumu, zdokonaľovanie informačných a komunikačných technológií, rovnako ako proces globalizácie sú v posledných rokoch faktormi, ktoré zvýrazňujú potrebu venovať viac pozornosti problematike identity, najmä v oblasti psychológie, filozofie a v sociálnych vedách. Dnešný človek totiž žije vo svete, kde je permanentná zmena najvýznamnejšou a najmarkantnejšou charakteristikou a to je dôvod, prečo moderný človek hľadá svoju identitu a svoje korene, čiže „pevnosť ukotvenia, stabilitu, t. j. pocit niekam patriť“ (Bálintová, 2009). Pojem identita pochádza z latinského slova identitas, od slova idem, čo znamená rovnaký. Existuje množstvo definícií uvedeného pojmu, ktoré sa medzi sebou líšia len akcentom na vybraný aspekt identity. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ak dva objekty majú všetky charakteristiky rovnaké, sú identické, z čoho môžeme dedukovať, že synonymom identity je termín totožnosť. Pri identite človeka je možné rozlíšiť dva základy identity, primordiálny a inštrumentálny. „Primordiálny základ identity vytvára to, čo pochádza z daností sociálnej existencie človeka: príbuzenské vzťahy, materinský jazyk, susedia, ľudia rovnakého národa a rasy, zvyky a tradície. Inštrumentálny základ identity je daný príslušnosťou jedinca k tým spoločenstvám, ktoré mu prinášajú úžitok, praktické výhody (prevažne ekonomické a politické). Inštrumentálna identita je založená racionálne, jedinec chápe spoločnosť ako inštrument na dosahovanie cieľov“ (Chorvát, 2007 podľa Průcha, 2004). Chorvát (2007) uvádza, že „v súčasnej individualizovanej spoločnosti teda dochádza k presunu dôrazu od primordiality, t. j. od tej stránky identity, ktorá je daná, trvalá, zdedená, pevná k inštrumentalite, t.j. k takému základu identity, ktorý si človek sám volí, utvára, vyberá. Týmto spôsobom dochádza k už spomínanej pluralite a privatizácii sociálnych identít v súčasnej západnej spoločnosti“. To znamená, že „každý z nás je tvorený multiplicitou identít“ (Godelier, 2010), ktoré môžu medzi sebou súperiť a/alebo sa môžu navzájom podporovať. Na základe uvedených axióm je možné diferencovať identitu národnú, kolektívnu, inštitucionálnu, kultúrnu, etnickú, náboženskú, profesionálnu, teritoriálnu, ideologickú, záujmovú, identitu spojenú so vzdelávaním, so životným štýlom a mnohé ďalšie. 124 Medzi vyššie spomenutými typmi identity nachádzame kultúrnu identitu, ktorá je v ostatnom období zvlášť pertraktovaná (nielen) v európskom priestore. Mnohí autori ako napr. Huntigton (2001), Višňovský (2010) podčiarkujú význam kultúrnej identity v komparácii s ostatnými typmi identity. Kultúrna identita označuje na jednej strane „súhrn kultúrnych čŕt vlastných určitej etnickej skupine (jazyk, náboženstvo, umenie, atď.), ktoré jej prisudzujú individualitu“, na druhej strane je to „pocit príslušnosti indivídua k tejto skupine“ (ReyDebove, Rey, 2004). Takto definovaná kultúrna identita poskytuje odpoveď na otázku „kto sme?“ a determinuje rámec, ktorý určuje správanie človeka v bežnom živote. Ak chceme hovoriť o slovenskej identite, sú to predovšetkým symboly ako štátna hymna, štátna vlajka a štátny znak, ktoré ju reprezentujú. Pri charakteristike slovenskej identity je potrebné upozorniť, že slovenská identita je viazaná na slovenskú komunitu, ktorá žije v centre Európy a ktorá je (a vždy bola!) multietnická a multikultúrna, z čoho evidentne vyplýva komplexnosť slovenskej národnej identity. Je teda takmer nemožné vypracovať enumeráciu atribútov slovenskej identity, ale môžeme sa inšpirovať anketou, ktorú sme realizovali v skupine 60 študentov programu Európske kultúrne štúdiá na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a ktorá nám poskytla zaujímavé pohľady na slovenskú identitu. Takmer všetci oslovení študenti podčiarkovali skutočnosť, že si národnú identitu uvedomujú najmä v situácii, keď sú konfrontovaní s inými kultúrami a/alebo, keď sú v zahraničí. Študenti vymenovali veľké množstvo prvkov, ktoré je možné považovať za črty slovenskej identity, avšak zaujímavosťou je, že medzi vymedzenými charakteristikami dominovali kultúrne prejavy identity. Základ slovenskej identity je daný územím Slovenska, teda prírodou, ktorá tvorí rámec a ktorá sa zároveň odráža v slovenskej kultúre vo forme materiálnej, ale i spirituálnej, keďže príroda poskytuje inšpiráciu pre umeleckú a kultúrnu kreativitu. V geografickom priestore Slovenska na opis krajiny často používame výraz známy z populárnej piesne „od Tatier k Dunaju“, ktorý vykresľuje územie Slovenska od severu na juh s akcentom práve na dva najvýraznejšie geografické činitele. Ako príklad odrazu krajiny v umeleckej tvorbe môžeme spomenúť pieseň Horehronie v interpretácii speváčky Kristíny, ktorá sa stala obľúbenou v priebehu niekoľkých dní a ktorá bude reprezentovať Slovenskú republiku na súťaži Eurovision Song Contest 2010. Medzi materiálne črty slovenskej identity môžeme zaradiť umelecké diela a remeselné výrobky, napríklad architektonické stavby, skulptúry, obrazy, tradičné hudobné nástroje (fujara, píšťala, cimbal, heligónka) a nástroje, ktoré v minulosti boli používané v každodennom živote, no dnes plnia najmä umeleckú a/alebo dekoratívnu funkciu ako napríklad valaška či kolovrátok. Následne je možné vymedziť kultúrne prejavy slovenskej identity, ktoré sú považované za tradičné a najreprezentatívnejšie, ide o národný kroj používaný dnes hlavne počas výstúpení folklórnych súborov a skupín, ďalej sem zaraďujeme tradičné zvyky a obyčaje. Do popredia zvlášť vystupujú ľudový tanec, hudba a spev, ktoré dnes udržiavajú vyššie spomenuté folklórne súbory a skupiny, pričom súbory SĽUK, Lúčnica, Marína, Železiar, Technik, Vranovčan sú dnes dobre známe nielen v európskom priestore. Nemožno však nespomenúť súčasnú bohatú a variabilnú kultúrnu a umeleckú tvorbu, ktorá nadväzuje na tradičné kultúrne prejavy slovenskej identity, a dokonca (a našťastie) ich aj presahuje, čím prirodzene vytvára novú dimenziu slovenskej kultúrnej identity. Na tomto mieste sa nám žiada vyzdvihnúť projekt Európske hlavné mesto kultúry, ktorý vytvára 125 materiálnu, finančnú a strategickú základňu pre vytváranie premostení medzi tradíciou a súčasnou tvorbou, čím prispieva k ich propagácii ako reprezentatívnych prvkov slovenskej (nielen) kultúrnej identity. V každom prípade je nutné si uvedomiť, že s identitou veľmi úzko súvisí aj kultúrne dedičstvo, ktoré je „nenahraditeľným bohatstvom štátu a jeho občanov, je dokladom vývoja spoločnosti, filozofie a náboženstva, vedy, techniky, umenia, dokumentom vzdelanostnej a kultúrnej úrovne slovenského národa, iných národov, národnostných menšín, etnických skupín a jednotlivcov, ktorí žijú alebo v minulosti žili na území Slovenska“ (MK SR, 2001). Dodávame, že „jednotlivé druhy a časti kultúrneho dedičstva sú rovnocenné a tvoria neoddeliteľnú súčasť kultúrneho dedičstva Európy a celého ľudstva“ (MK SR, 2001). Podľa Darulovej (2007) „kultúrne dedičstvo predstavuje mimoriadne bohatý potenciál, ktorý je prítomný a veľmi silno pôsobí na každom stupni reťazca budovania identity (osobnej, občianskej, národnej, ale aj európskej)“. Z vyššie uvedených axióm sa ochrana kultúrneho dedičstva, podľa nášho názoru, javí ako jeden z prostriedkov ochrany a propagácie slovenskej kultúrnej identity (nielen) v európskom priestore, rovnako ako nástroj na posilnenie pocitu príslušnosti k slovenskému občianstvu. V súvislosti s ochranou kultúrneho dedičstva je možné pripomenúť, že v Zozname svetového dedičstva UNESCO má Slovensko zapísaných viacero kultúrnych pamiatok a prírodných vzácností. Z uvedených kultúrnych pamiatok môžeme spomenúť Banskú Štiavnicu, Spišský hrad a Vlkolínec, ktoré boli zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO v roku 1993, následne v roku 2000 bolo zapísané historické cetrum mesta Bardejov. V roku 2008 bolo do spomenutého Zoznamu svetového dedičstva UNESCO zapísaných osem historických drevených kostolíkov, konkrétne v mestách a obciach Ruská Bystrá, Ladomírová, Bodružal, Tvrdošín, Hervartov, Kežmarok, Hronsek a Leštiny. Všetky vyššie spomenuté kultúrne pamiatky zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO odrážajú národnú identitu, zvlásť jej kultúrne prejavy a môžu byť teda považované za prostriedky zachovávania a propagácie slovenskej kultúrnej identity v európskom i celosvetovom rámci. Avšak dovoľujeme si vyzdvihnúť význam drevených kostolíkov, ktoré sú dôkazom života našich predkov, ich hodnôt, ich životného štýlu, ich identity. Prírodné podmienky územia Slovenska od počiatkov determinovali použitie dreva ako základného a najčastejšie používaného stavebného materiálu, ktorý sa vužíval nielen na stavbu jednoduchých obydlí, ale i na hospodárske budovy a sakrálne konštrukcie. Všetky drevené kostolíky, z ktorých sa nám dnes zachovalo už asi iba päťdesiat, vykazujú spoločné charakteristiky, kde slovenské tradície z hľadiska architektonického i umeleckého, predstavujú bázu doplnenú o reprezentatívne prejavy etník a tiež kultúr, ktoré koexistovali so slovenskou komunitou na rovnakom území (dnešného Slovenska) v strede Európy. Keďže tieto kostolíky sú postavené z dreva, nesúperia s lokalizáciou, ale naopak sú asolútne podriadené prostrediu, v ktorom sú situované, najčastejšie na „vyvýšenom mieste v strede sídla“ (Dudáš, M., Gojdič,I., Šukajlová, M., 2007), aby vytvorili harmonický celok s okolitou prírodou a vďaka oploteniu plnili aj obrannú funkciu. Drevené kostolíky nám dnes ponúkajú obraz o náboženskom živote našich predkov, o praktizovaní ich viery v danom období, ale chceli by sme upozorniť najmä na skutočnosť, že ich význam v minulosti nespočíval len v sakrálnej funkcii. Drevené kostolíky boli miestom stretnutia človeka s človekom, miestom interaktívnej komunikácie, vzájomného zdieľania sa, teda solidarity na lokálnej úrovni, čím komunita bez ohľadu na historicko-spoločenské pozadie bojovala proti sociálnej exklúzii. V súčasnosti je väčšina týchto kostolov „živá“, keďže plnia pôvodnú sakrálnu funkciu, a sú miestom stretnutí počas svätých omší, ale aj pri rôznych iných príležitostiach. 126 Zápis drevených kostolíkov na Zoznam svetového dedičstva UNESCO má pozoruhodné dôsledky, podnecuje návrat k predkom a predstavuje hľadanie a znovuobjavovanie slovenskej kultúrnej identity. Môžeme uviesť niekoľko príkladov konzekvencií zápisu drevených kostolíkov na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Drevené kostolíky po spomenutom zápise pritiahli pozornosť médií a veľmi rýchlo sa stali destináciou pre slovenských i zahraničných turistov. Podľa štatistík, návštevnosť kostolov narástla o 20%, pričom zaznamenávame najmä nárast zahraničných turistov, najmä z Poľska, Francúzska, Nemecka a Belgicka a dodávame, že títo turisti navštevujú kostolíky i korešpondujúce slovenské regióny. Ďalej môžeme spomenúť nárast počtu svätých omší i sobášov, pretože záujem o ne narastá. Za zmienku stojí i propagácia obcí s drevenými kostolíkmi, ktorá spočíva v záujme o vydávanie reprezentatívnych knižných publikácií a CD nosičov. V neposlednom rade rozvoj infraštruktúry, stavba ubytovacích a stravovacích zariadení a budovanie parkovísk v okolí kostolíkov sú tiež znakom rozmachu zainteresovaných obcí. Napokon môžeme spomenúť i súťaž Najkrajší kalendár Slovenska 2010, ktorú organizoval Klub fotopublicistov Slovenského syndikátu novinárov a kde jedným z víťazov bol práve kalendár vydaný Národnou bankou Slovenska pod názvom Drevené skvosty architektúry. Na záver by sme radi uviedli myšlienku Viktora Miškovského, ktorý kedysi napísal: „Chráňme si naše pamiatky, zhromaždime všetky kúsky minulosti, čo sa zachovali, aby nenávratne nezmizli, lebo tým by sa naša minulosť stala prázdnejšou, prítomnosť chudobnejšou a budúcnosť pochybnou“. Veď práve kultúrne dedičstvo tvorí základ slovenskej kultúrnej identity a jeho ochrana je nástrojom, ktorý nás vedie ku kooperácii, komunikácii a solidarite, čo sú nezpochybniteľné a nevyhnutné atribúty každej komunity, ktorá sa usiluje bojovať proti sociálnej exklúzii. Literatúra BÁLINTOVÁ, H. 2009. Úvod. In: BÁLINTOVÁ, H., PÁLKOVÁ, J. 2009. Koren(i)e kultúry. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela. 78s. ISBN 978-80-8083-780-8. BITUŠÍKOVÁ. 2007. Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku. (Štúdie, dokumenty, materiály) Teoretické východiská k štúdiu diverzity. Banská Bystrica : Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela. 127 s. ISBN 978-80-8083-345-9. DARULOVÁ, J. 2007. Sociálny a kultúrny rozmer trvaloudržateľného rozvoja v oficiálnych dokumentoch Slovenskej republiky. s.66 In: In: BITUŠÍKOVÁ. 2007. Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku. (Štúdie, dokumenty, materiály) Teoretické východiská k štúdiu diverzity. Banská Bystrica : Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela. 127s. ISBN 97880-8083-345-9. Deklarácia národnej rady Slovenskej republiky o ochrane kultúrneho dedičstva dostupné na: http://www.culture.gov.sk/kulturne-dedicstvo/ochrana-pamiatok/legislativa/zkony/dekl... (30/03/2010) DUDÁŠ,M., GOJDIČ,I., ŠUKAJLOVÁ, M. 2007. Drevené kostoly. Kultúrne krásy Slovenska. Bratislava : DAJAMA. 127s. ISBN 80-89226-14-0. GODELIER, M. 2010. La culture est devenue un enjeu politique. In: Le Français Dans Le Monde mars-avril 2010, n°368, s.8, Paris : CLE International. Hervartov – Šiba – Uscie Gorlickie. Exkurzia minulosťou cez prítomnosť do budúcnosti. Obec Hervartov: PRINT-EX, v.o.s., 2006, 216s. ISBN 80-969536-5-6 HORVÁTHOVÁ, E. 1995. Úvod do etnológie. Bratislava: Univerzita Komenského. ISBN 80223-0856-0 127 HUNTIGTON, S.P. 2001. Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu. Praha : Rybka Publishers. s.144. CHORVÁT, I. 2007. Diverzita, modernita, identita, multikulturalita... (Sociologický pohľad na možnosti skúmania diverzity v súčasnej spoločnosti) In: BITUŠÍKOVÁ. 2007. Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku. (Štúdie, dokumenty, materiály) Teoretické východiská k štúdiu diverzity. Banská Bystrica : Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela. 127 s. ISBN 978-80-8083-345-9. MEŠKOVÁ, Lˇ. 2007. Communication interculturelle France – Slovaquie. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta. 74s. ISBN 978-80-8083-508-8. PRŮCHA, J. 2004. Interkulturní psychologie. Sociopsychologické zkoumání kultur, etnik, ras a národů. Praha : Portál. s.121. REY-DEBOVE, J. – REY, A. 2004. Le Petit Robert. Dictionnaire alphabétique et analogique de la langue française. Paris : Dictionnaire Le Robert. s.1304. ISBN 2-85036976-4. TKÁČ,V. 2006. Průvodce poklady UNESCO. Olomouc : nakladatelství FONTÁNA. 336s. ISBN 80-7336-307-0. VIŠŇOVSKÝ, E.2010. Ľudská prirodzenosť a kultúrna identita. Dostupné na: http://www.kvsbk.sav.sk/10rokov/visnovsky.htm http://www.hervartov.sk/kostol/slovak/opis.htm Adresa autora: PaedDr. Janka Pálková Katedra európskych kultúrnych štúdií Fakulta humanitných vied Univerzita Mateja Bela Tajovského 40 974 01 Banská Bystrica e-mail: [email protected] 128 ARCHITEKTURA JAKO ARCHEOLOGIE VZPOMÍNKY Tomáš Pavlíček, ČR Katedra dějin a teorie umění Fakulty umění a designu Univerzity Jana Evangelisty Purkyně v Ústí nad Labem, ČR Abstrakt Text se snaží postihnout esejistickou formou problém vztahu architektury a society. Snaží se definovat význam tradice v oblasti architektury, která je jednou z nejviditelnějších hodnot, které lidstvo vytvořilo. Jde nejen o postižení tohoto významu, ale i procesu, který vede k modifikacím tradice, a který by měl odhalit také utváření hodnotového vztahu society a kulturního prostředí, které architektura přímo reprezentuje. Abstract The text endeavours to comprehend the problem of relationship between architecture and society in a form of essays. It tries to define the significance of tradition in architecture area, which is one of the most visible values made by human race. It is not just about grasping this importance, but also the process, that leads to tradition modifications. It should also reveal forming of value relation between society and cultural climate, which is directly represented by architecture. Architektura je přítomnou entitou v lidské historii. Jak se odvíjel tok dějin, stávala se stále více nezbytnou v mnoha ohledech. Nelze pravděpodobně úplně přesně zjistit, zda to byla slavnostní, kultická funkce architektury nebo její účelová rovina, která byla při svém vzniku preferována jako první. V podstatě to není až tak důležité. Skutečnost, že se rozvíjejí obě funkce architektonických realizací, skrývá i jeden důležitý prvek, a sice ten, že si lidé začali nějakým způsobem cenit „významu místa“ a začali s ním pracovat ve svém chápání identity. Místo začalo mít význam nejen pro svůj úrodný charakter (tedy utilitární), ale i pro děje, jež se odehrávaly v oněch počínajících společnostech a stávaly se vzpomínkou, kterou bylo třeba oživovat a která mohla oživovat ona společenství. Což souvisí pravděpodobně i s usazováním obyvatelstva na jednom místě a s vytvářením zemědělských komunit. Tvoří se kultura. Kultura chápaná v Aristotelově rozlišení mezi „Techné“ tedy věcmi, které vznikly lidským přičiněním (uměle) a „fýsis“ věcmi vzniknuvšími přírodní cestou nezávisle na člověku, ponecháme-li stranou poslední Aristotelovu kategorii „bezděčnosti“. 19 19 „Z věcí, jež vznikají (ta gignomena), jedny vznikají od přírody (fysei), druhé uměním (techné) a jiné bezděčně (apo tautomatú). Všecko však, co vzniká, vzniká něčím, z něčeho a jako něco. To „něco“ míním s hlediska každé kategorie; buď to a to, nebo kolikost nebo jakost anebo místo. Přirozené vznikání je to, jež se děje z přírody. Z čeho něco vzniká, jest to, co nazýváme látkou; to, čím vzniká, je přírodní věc, a co tím vzniká, je člověk nebo rostlina anebo něco z toho, co nazýváme především podstatou. Všechno, co vzniká od přírody nebo uměním, má látku; neboť všechno vznikající může být i nebýt, a to je u každé věci látka. Vůbec však přírodou je i to, z čeho něco vzniká, i to, podle čeho vzniká – neboť to, co vzniká, má určitou přirozenost, na příklad rostlina nebo živočich –, i to, čím vzniká, to jest stejnotvará (homoeidés) přirozenost, jež se tak nazývá s hlediska tvaru (kata to eidos); ta je však v jiném; neboť člověk plodí člověka. Takovým způsobem tedy vzniká, co vzniká skrze přírodu a od přírody. Ostatní druhy vzniku nazývají se umělým tvořením (poésis), jež se děje buď uměním (techné) nebo schopností (dynamis) anebo myšlením (dianoia). Něco tu však vzniká i bezděčně a šťastnou shodou okolností, podobně jako je u toho, co vzniká přírodou. Neboť také v přírodě něco, co jinak vzniká ze semene, vzniká někdy i bez semene. Ale to bude třeba zkoumati později. Působením umění však vzniká všechno, čeho tvar jest v duši. Tvarem (eidos) nazývám bytnost jednotlivé věci a první podstatu. Neboť i protivy mají nějak tentýž tvar.“Aristoteles, 2003, s. 193 – 194. 129 Pak architektura, kterou bychom mohli definovat jako schopnost člověka uměle dotvářet přírodní prostředí, byla zcela přirozeným a důležitým prvkem podporujícím tento proces. Nakolik můžeme z archeologických nálezů sledovat v čase rozvoj stavebních realizací, můžeme si všimnout, jak roste schopnost propojit symbolický význam se stavební technologií. Především u prvních společensky nikoli rodově organizovaných společností. Tato schopnost se dále precizuje, až přetrvává v lidském společenství jako stabilní prvek v procesu uchovávání identity a v dalších, spíše společensko–politických tendencích žití lidské pospolitosti. V konečném důsledku můžeme říci, že se začíná utvářet určitá tradice. V tomto smyslu můžeme tradici chápat jako proud sociální kolektivity, která se upevňuje procesy, které jsme výše popsali. Proč o těchto základech uvažovat v souvislosti s moderní architekturou? Domníváme se, že mají leccos společného. Předně jako antropologická konstanta zůstává, ačkoli v mnoha ohledech modifikovaná, schopnost chápat místo v symbolické rovině připomínky. Jakkoli byly minulé epochy lidstva v tomto směru ahistorické v tom smyslu, že v takové míře jako dnes neexistoval tak silný zájem na tom, aby byly uchovávány architektonické realizace v maximálně nezměněné podobě, přetrvává moment chápání architektury v jejím symbolickém významu. Samozřejmě že minimálně v současné Evropě jen těžko budeme hledat u řady architektur její kultický (nebo záměrně kultický) charakter. To, co je dle našeho mínění podstatnější, je spíše hledání a vyjádření dějů, vzpomínek jako prvků konstruujících danou společnost. Projdeme–li i současnou architekturu nalezneme dostatek příkladů pro toto tvrzení. Zkoumáme–li také oficiální zadání v devatenáctém století, zjistíme, že tento trend zde má své kořeny. Našli bychom příklady ve století dvacátém, byť je poznamenáno větší věcností a civilností. Život bez minulosti se zdá být pro člověka nepředstavitelný, a to i pro zdánlivě ahistorické národy a kmeny. Minulost, ať už s kladnými, nebo zápornými znaménky, představuje pro člověka druh ukotvení v bytí, fenomén, o který se člověk opírá. Jistotu odestálého a možnost konfrontace. Architektura v tomto procesu je nebo může být spojujícím bodem hmotného charakteru, jsouc „živou“ věcí, jejíž funkce se sice může proměňovat, vyvíjet, která ale v sobě nese stopy minulého výrazu, který sám o sobě představuje živoucí vzpomínku. Něco, k čemu se člověk může vracet, polemizovat s tím, ničit anebo obnovovat. Vraťme se ke starověkým kulturám, které zdánlivě se soudobou produkcí a hlavně se soudobým chápáním architektury nemají nic společného. Pokusíme se nastínit přece jen nějaký společný rys. Je to fenomén kulturní paměti, tak jak ji postuluje Jan Assmann ve své knize Kultura a paměť.20 Následuje popis vývoje skripturálních technik a postupů při rozvoji tohoto vnějšího uložení. Přesto J. Assmann sleduje ve své knize ještě jednu linii, která je spojena se starověkým Egyptem, a to s jeho monumentálními stavbami, které měly tvořit, a také tvořily pevnou součást kulturní paměti, a dokumentuje to na stavbě chrámu pozdní doby, kterou interpretuje jako „obnovu ryzosti tradice“ (tamtéž, s. 158, rozklad viz celá podkapitola). Architektura tu je vnímána nejen ve svém utilitárním účelu, ale i jako připomínka (vzpomínka), mající za úkol egyptskou společnost konstituovat v její vyhraněné sebeidentifikaci. V této souvislosti není bez zajímavosti připomenout jiný zajímavý jev, který se v egyptské společnosti odehrál. Poté co nastupují dynastie Nové říše pocházející z Vesétu, použili ke stavbám svých hrobek pyramidu, ačkoli zvyklostí těchto lidí bylo pohřbívání do tesaných skal a tato zvyklost se posléze také rozšířila, zatímco první byla opuštěna. V případě prvních vládců z Vesetu to byla demonstrace veskrze symbolická. Podobné (až politicky) motivované momenty bychom mohli nalézt v celém průběhu dějin architektury, neboť jsou 20 „komunikační systém si musí vytvořit vnější oblast, v níž lze skladovat sdělení a informace, tj. kulturní smysl, a právě tak i určité formy ukládání (kodifikace), skladování a opětovného zapojení („retrieval“)Assmann 2001, s. 25 130 úzce spjaty s dějinami společenskými. Podobně bychom mohli na našem území okomentovat snahu Jana Santiniho–Aichla v jeho zacházení s barokním a gotickým tvaroslovím. Včetně, jak později uvidíme, realizací v současné architektuře. I v případě Jana Santiniho – Aichla se potýkáme se symbolickým používáním architektonického tvarosloví, které mělo umocnit sílu kultu Jana Nepomuckého a takřka hmatatelně jej zprostředkovat. Zvláštní kapitolu představuje devatenácté století, které má historismus nebo, přesněji řečeno, návrat k historii takřka jako program. Devatenácté století je fascinující dvěma velikými návraty k tradici. Ke klasické a středověké. Obě tyto tradice ovlivnily konec tohoto století a spolupůsobily i při vzniku architektury modernistické a funkcionalistické. Ovšem návraty k historickému tvarosloví v architektuře 20. století, jsou návraty, zdá se, spíše formální, bez onoho, výše zmíněného, symbolického nebo možná duchovního podtextu. Tím byla negativně ovlivněna nastupující mladá generace architektonické avantgardy, která tento formální vklad odmítla jako celek. Oba návraty jsou, a to bychom chtěli rádi podtrhnout, vždy spjaty s určitou společenskou situací. Vyjadřování tím či oním jazykem znamenalo snahu vizuálně odlišit různé společenské funkce daných realizací. Přesto (ačkoli toto vymezení je krajně zjednodušující) tyto varianty musely pracovat s modifikacemi, které byly nutné, neboť se proměňovala funkčnost zadávaných staveb oproti jejich dávným vzorům. To je velmi podstatný prvek, který hraje v proměnách architektury konce devatenáctého a začátku dvacátého století důležitou roli. Zajímavým momentem je onen návrat ke klasické řecké tradici, která ovlivnila architekturu devatenáctého století asi nejvíce. Zajímavost tohoto návratu tkví v tom, že klasická řecká architektura začala být poznávána a plněji pochopena až na konci osmnáctého století a na začátku století devatenáctého, v důsledku postupného oslabování moci Osmanské říše ve Středomoří a osvobození Řecka. Nicméně právě v tomto okamžiku se začíná objevovat potřeba, kterou důsledné dodržování tvarosloví této architektury nemůže zcela naplnit – funkčnost, vycházející vstříc potřebám proměňující se společnosti. A to nejen ve sféře společensko–politické, ale i vědecko–technické. Nějakou dobu je udržován sen o znovuzrození jediného pravého slohu, ve kterém se posléze začínají ovšem velmi rychle objevovat trhliny. Devatenácté století pak, právě pro tento návrat k historizujícímu pojetí, bylo určitou dobu v klatbě, a to spíše u odborné veřejnosti, neboť pro ně představovalo eklekticismus nejhoršího ražení a výtvarnou exhibici, která naprosto neodpovídala potřebám, jež oni (modernističtní architekti) spatřovali jako naprosto prioritní. Lze to spatřit na rétorice programových prohlášení jednotlivých architektonických skupin a hnutí, která prorokovala zcela novou a jinou architekturu (srv. Benešová). Nemusíme se asi zabývat detailním popisem těchto bojů, které jsou poměrně dobře zaznamenány v literatuře (srv. Švácha, Benešová, aj.). Zajímavým rysem je i to, že současně s progresivními tendencemi vznikají nebo se ustanovují hnutí, která se naopak snaží určitým způsobem historický stav zachovat a zdůrazňují jeho kvalitu. Navíc, pohlédneme–li na obě snahy z naší současné perspektivy, pak vidíme, že obě strany měly svým způsobem pravdu a můžeme jim oběma být vděčni za jejich aktivity. Proč je pro nás důležitý čas devatenáctého století s jeho boji a zápasy o novou architekturu, které pak vrcholí ve století dvacátém? Domníváme se, že je to právě ten moment hlubšího uvědomění hodnoty historie a schopnosti architektury tuto hodnotu připomínat.21 Pro jednu skupinu je to ovšem nesmírně negativní postoj pro jeho konzervativnost, zdánlivě inklinující k zachování špatných a nezpůsobilých věcí, pro stranu druhou je to připomínka hodnot utvářejících dosavadní podobu naší kultury. Z dnešního pohledu je zajímavá polemika, která byla vedena kolem asanace původního židovského gheta v Praze (srv. Vlček 1986, s. 99-100). 21 „památka je,(…) vizualizací kořenů lidského zakotvení, je vizualizovanou pamětí a v tom je její specifický význam“ Pešková 1998, s. 34 131 Z pohledu současnosti můžeme konstatovat, že tento svár přinesl do našeho přemýšlení pozitivní věc, a sice, že si uvědomujeme velmi silně kvality a přínos obou proudů architektonického smýšlení. Ačkoli se dodnes více méně budou hledat a hledají odpovědi na tento vývoj, domníváme se, že jeden prvek v lidském přemýšlení byl opominut. Totiž ten, že jak pro poučené a zasvěcené kritiky a teoretiky, tak pro nepoučeného laika představují stavební realizace určitou vzpomínku, součást jeho vizuální paměti, zejména pokud v určitém prostředí vyrůstá. U jedněch méně, u jedněch více. A k tomu, aby se přiklonili ke změnám, musí být opravdu silný podnět. Můžeme si povšimnout, že u řady radikálních přestaveb, proměn dochází k výrazným řečnickým kampaním. Pro nástup funkcionalistické architektury je typická nejen odborná polemika, ale i polemika společenská, která má navíc poměrně masivní charakter. Přesto nebyla kritika modernistické a funkcionální architektury zaměřena proti kvalitní architektuře jako spíše proti bezduchým a nekvalitním realizacím. Nicméně při útoku na staré a vyčpělé docházelo někdy k vylití vaničky i s dítětem. Paradoxně k tomuto vývoji se i ve funkcionalistické architektuře objevují reminiscence na historii, i když jsou spíše míněny jako rétorické obraty. Například u architekta Adolfa Loose vztah k tradici, přinejmenším v té utilitární podobě, funguje. To, že nebylo možné tento vztah k tradici z architektury vyřadit, pochopili i architekti, kteří se etablovali jako zcela progresivní a funkcionalistickému tvarosloví oddaní tvůrci. Zde na tomto místě je dobré říci, že tento vztah diváka a uživatele domu je zároveň i vztahem k určité estetice, estetickému vnímání architektury a domu obecně. Jednoduše se ukázalo, že přervat zcela tradiční pouta, která pojí minulost se současností, je krajně problematické, zvláště pokud jde o architekturu. V té nejlepší rovině tuto tezi reprezentuje dílo architekta Jože Plečnika, jehož práce má přesně tento přesah. Ákos Moravánszky demonstruje tento problém na vynikající realizaci Jože Plečnika na kostele Nejsvětějšího srdce Páně na Vinohradech.22 A poté dovozuje, že je velmi obtížné verbálně analyzovat a vysvětlit různé prvky použité architektem. Obtížnost verbální analýzy všech symbolických významů u Plečnikova kostela Nejsvětějšího srdce Páně na Vinohradech připomíná situaci, kdy se v paměti člověka vynoří vzpomínka, jejíž okraje a detaily jsou méně zřetelné, ale celkový smysl (obraz) zůstává zachován. Tento text jsme nazvali Architektura jako archeologie vzpomínky. V čem vlastně tato archeologičnost architektury spočívá? Domníváme se, že v tom, co architektura jako celek i jako jednotlivá realizace přestavuje a co zachovává (není to jen ta rovina, kterou lze vysledovat v soudobé architektuře, ale má i duchovní rozměr). Především pokud Moravánszky hovoří o „Plečnikově archeologie architektonických forem“(Moravánszky 1999, s. 22), pak hovoří zejména o tehdejších cestách a jazycích architektury, které hledaly nové spojení současnosti s minulostí zejména v rovině praktické architektury. Nicméně je Plečnikův přístup přece jen ojedinělý v rámci pražské architektury a ocitá se mezi konzervativním pojetím a pojetím moderním. Existuje, domníváme se, ještě jeden rozměr archeologičnosti architektury. Tento neobvyklý termín lze samozřejmě opsat i jinými pojmy a především je třeba jej vysvětlit. Archeologie se zabývá zkoumáním především hmotných pramenů, které se dochovaly z minulosti. V současné době jsou rozlišovány určité druhy archeologických postupů při zkoumání různých obdobích lidských dějin. Jde o to, že jsou to vždy prameny povahy hmotné, které mohou nějakým způsobem vypovídat o minulosti. Pokud jde o architekturu, má 22 „Archaismus není jednoduše výsledkem použití tradičnějšího architektonického jazyka, nýbrž konfrontace pozorovatele s archeologickým artefaktem z mystické minulosti, jehož význam je z části skryt“ Moravánszky 1999, s. 21 132 zvláštní postavení. V mnoha ohledech je vždy na očích a jako první svádí k nějakému popisu nebo eventuálně může sloužit jako zdroj stavebního materiálu. To jsou okamžiky, kdy se odehraje situace, kterou bychom chtěli popsat. Je to stav, kdy se oddělí technická stránka realizace od vědomí hodnot, které má pro dané etnikum. Tuto situaci z dějin známe. Je to případ egyptské kultury, kde pomalu zanikly původní společenské formace po vítězství islámu, a nebo zánik státní formace západořímské říše. Zatímco v prvním případě se daný výtvarný jazyk, v našem případě architektonický, nepodařilo obnovit, v případě druhém nedošlo k tak úplnému zapomnění, aby na něj nebylo možno navázat. Souvisí to právě s oním druhým rozměrem, který se snažíme postulovat, a to s tím, že nedošlo k úplnému oddělení zmiňovaných dvou rozměrů a že pojítkem pro takový stav byla vzpomínka, která byla ve vědomí dané society stále přítomná a která v okamžiku, kdy se objevila schopnost technické realizace, byla praktickým způsobem zpřítomněna. Pokud existuje vědomí kontinuity dané society, existuje nejen formální, technická znalost, ale i to co bychom mohli nazvat živá paměť, ne ovšem institucionální, nýbrž taková, která se utváří nepozorovaně v průběhu každodenního života. Potud tedy malý historický exkurs, který má poukázat na určitý specifický jev, jež se váže na architekturu, ačkoli bychom jej mohli vztáhnout na kulturu jako celek. V našem znovuobjevování architektury severočeského kraje se ale musíme ještě pokusit prokázat, zda má tato teze platnost i pro současnost. Budeme–li uvažovat o této problematice z hlediska současnosti, nevyhneme se celkovému problému, kterého jsme se již dotkli, a to problému architektury dvacátého století. Ta představuje další z velkých zlomů už proto, že je jedním z faktorů určujících charakter našeho soudobého vizuálního vnímání krajiny a okolí. V mnoha ohledech byla architektura dvacátého století skutečnou revolucí ve stavebnictví, z důvodů technologických, formálních, způsobem uvažování o typech staveb. V tom všem ale byla nedílnou součástí doby, jejím výrazem. Převažující model architektonické tvorby formovala převážně avantgarda, která vytvořila tzv. internacionální styl. Vztah k tradici a k historickým architektonickým formám nebyl, dle našeho soudu, tak výrazně negativní, jak by se zdálo z dochovaných programových textů. Přesto byly staré slohy chápány jako něco co patří do historické výbavy, jež byla pro tehdejší současnost nepoužitelná. Toto v celku pochopitelné a správné hledisko ovšem mělo jeden problematický aspekt. Avantgardní, modernistická architektura nesla v sobě v souladu s celkovým pohybem umění, ale i kultury jako celku, mesiášský náboj změny světa a společnosti. Tomu samozřejmě odpovídala i rétorika programových prohlášení, textů a vystoupení, zejména ve dvacátých letech. Tento text ovšem nemapuje tuto situaci, proto je tato, byť široká problematika, zastoupena jen krátce. Je zajímavé sledovat jak byly některé radikální názory postupně korigovány (srov. K. Teige - Vývoj sovětské architektury) ovšem opět v rámci funkcionalistického názoru. K tomu je třeba přičíst neméně důležitou oblast urbanismu, který je ve funkcionalistických teoriích chápán jako fenomén nezávislý na „geniu loci“ (podrobněji k tomuto problému viz. Architektura a město 1996, Norberg-Schulz 1994), tudíž je k jakékoli tradici v zásadě přinejmenším opatrný. Pokud pročítáme ovšem některé texty a programová prohlášení, jeví se nám tento výrok jako eufemismus. Vztah avantgardy k tradici není jednoduchý. V uchopování tradice se v myšlení avantgardy objevuje ne vždy postřehnutelná a explicitně vyjádřená (to platí pro všechny umělecké disciplíny) ambivalence k tomuto fenoménu. Zde máme na mysli to, že špička funkcionalistické architektonické tvorby stavební tradici nepochybně znala, a byla schopna si z ní něco vzít. Asi nejznámějšími příklady mohou být Le Corbusier a jeho obdiv k Parthenonu nebo Mies van der Rohe, jehož počáteční tvůrčí inspirace tkví v inspirovanosti Schinkelovým klasicismem (srv. Tegethoff 2001, s. 134-151). Také u Adolfa Loose lze tento vztah vysledovat, především v tom, jak chápe úlohu kvalitního materiálu v jeho účinu především v interiéru. Navíc je jedním z mála avantgardně 133 zaměřených architektů, který neváhá používat původní rodinný mobiliář či některé historické detaily v rámci celkového moderního výrazu. Odhlédneme–li od nuancí a rozdílů mezi emocionálním a vědeckým funkcionalismem, tak jak jej definuje R. Švácha,(srv. Švácha 1995) můžeme do jisté míry konstatovat, že pomalu, ale jistě převažovalo zdání o konečném vítěztví funkcionalistické architektury, která, jak se zdálo vcelku oprávněně, nabízela recept na řešení jednak palčivých sociálních otázek (např. bydlení), ale zároveň i přijatelný výraz pro současnost. Ačkoliv skalním zastáncům vědeckého funkcionalismu by se při zaslechnutí tohoto pojmu otevřel nůž v kapse. Problémy spjaté s jejich vizemi, zejména urbanistickými, se začaly objevovat poměrně záhy, ale zásadně diskutabilní povahu získaly teprve po druhé světové válce. První kritické ohlasy lze slyšet už na konci padesátých let a postupem času tato „revolta“ nabývá na síle, aby v šedesátých letech a dál vytvořila předpoklad pro kritické přezkoumání těchto modernistických trendů. Řeč je o Athénské chartě a dalších urbanistických teoriích. Tato problematika je dnes poměrně slušně popsána v literatuře, jsou hodnoceny klady i zápory a není třeba ji zevrubně popisovat. Nicméně ve shodě s tímto textem se opět pokusíme dotknout fenoménu tradice, bez kterého, jak se domníváme, se neobejdeme ani v tak odtažité oblasti, jakou by se beze sporu zdál být moderní urbanismus. A přece ani tato architektonická revoluce dvacátého století nevznikla sama od sebe, nýbrž má svou tradici, kterou můžeme datovat až do doby renesance. Jelikož naším tématem není urbanismus jako takový, zmiňme jen tendenci radiálních os vycházejících z centra, kterou postulovali renesanční humanističtí architekti, již přejal barok ve svých osových pohledech a v praktickém rozměru ji uvedlo do života devatenácté století, které tento racionální koncept začalo uplatňovat takřka ve všech vznikajících evropských velkoměstech. Tento velmi kratičký exkurz jsme užili proto, abychom ukázali, že i velké myšlenky modernistické architektury mají někde svůj původ, svou tradici, která může být pozdějšího či novějšího data. V této souvislosti je třeba říci i následující. Vývoj architektury po roce 1945, tedy po druhé světové válce, totiž i nadále sleduje tuto avantgardní tradici, kterou pochopitelně rozvíjí. Že situace nebyla zcela jednoznačná, ukazuje případ nacistické a sovětské architektury, které byly od třicátých let nasměrovány směrem k historizujícím slohům, avšak více méně politicky. K vyčerpávání tohoto historizujícího slovníku dochází ovšem poměrně záhy. Pro architekturu, stejně jako pro umění, je po roce 1945 typické rozvíjení modernistických myšlenek a postupů; po určitou dobu, jak jsme již zmínili, do toho nelze počítat země bývalého socialistického bloku. Korekce jsou ale vidět poměrně brzy i zde. Tak tedy, zatímco ve východní enklávě „zuří“ historismus, kupodivu i na západ od našich hranic se začínají hledat historické kořeny a inspirace. Není třeba detailně popisovat brutalismus Le Corbusierův, útěky mladší generace, kterou by mohl reprezentovat Luis I. Kahn. Přesto jsou tyto aktivity vedeny spíše „reformačními“ snahami změnit obraz do té doby panující moderny. Uspíšením těchto pokusů je postmoderní architektura, která se k historizujícím fázím vývoje vrací zcela programově, ačkoli to také není tak úplně návrat k přesnému historickému tvarosloví. A spíše je to její první část, která ve vlastní architektuře ráda cituje historické slohy. Ovšem její historismus v současné době spíše míří k individuálnímu výrazu pro danou lokalitu. Speciálně náš problém připomíná Renzo Piano ve svém komentáři k berlínskému Postupimskému náměstí. Mimo jiné v dokumentu australské televize říká, „že město je jako učebnice dějepisu, nemůžeme jednu stránku vytrhnout.“ Jeho další řeč se zaměřuje na vývoj architektury po roce 1945, kdy, jak sám říká, sami architekti porušili původní uspořádání. A to i přesto, že byl Berlín po závěrečných bojích nesmírně zničen. Případ Postupimského náměstí jsme vybrali záměrně. Podílelo se na něm 16 vynikajících architektonických kanceláří. Co je na něm ale nejzajímavější, alespoň z našeho pohledu, 134 nejsou architektonické realizace jako takové, ale způsob jejich urbanistického uspořádání. Samotné náměstí, ale i ulice vytvářejí opět „domovní“ bloky, pasáže, průchody. Malé piazzy. Zejména dojem z malého náměstíčka obklopeného výškovými budovami Daimler-Benz, Sony či Deutsche Bahn působí přímo italsky. A vůbec nevadí, že jde v těchto případech o hypermoderní technologie. Dalším silným návratem jsou detaily, jako například použití rozstřílených označení původního metra. Nejsilnějším momentem archeologičnosti této výstavby je pro nás ale vydlážděná trasa původní Berlínské zdi. Poté, co byl tento nádor „odoperován“, zůstává jako určitá jizva, která se ovšem pomalu hojí, nezmizí docela, což je dobře, právě pro paměť, kterou v sobě uchovává. Vine se i kolem nového centra, a vytváří tak nový genius loci. Tu symbolickou připomínku, kterou architektura v sobě vždy určitým způsobem nese. Shrneme-li předchozí řádky, můžeme konstatovat, že architektura poskytuje kontextuální pozadí pro utváření vztahu society k danému prostoru. V jistém smyslu se stává symbolem tohoto procesu, který je ale obousměrný. Zároveň je nebo, lépe řečeno, může být garantem tradice v tom smyslu, že se jedná o proměnlivou hodnotu, která je modifikovatelná, ale zároveň v sobě dokáže udržet původní kvality. Architektura,a vše co s k ní váže, se stává reprezentantem třetí aristotelské kategorie – bezděčného tam, kde spojuje věci umělé a přírodní. Literatura ARISTOTELES (2003) Metafyzika. Praha.: Rezek Praha, 2003. 579 s. ISBN 80-86027-19-8 ASSMAN, J.( 2001) Kultura a paměť ( písmo, vzpomínka a politická identita v rozvinutých kulturách starověku). Praha: Prostor. ISBN 80 – 7260 – 051 – 6 BENEŠOVÁ, M. (1984) Česká architektura v proměnách dvou století. Praha: SPN. 479 s. HALÍK, P. – KRATOCHVÍL, P. – NOVÝ, O. (1996) Architektura a město. Praha: Academia. 204 s. ISBN 80-200-0245-6 MORAVÁNSKY, A. (1988) Die Architektur der Donaumonarchie (1867 -1918). Berlin: Ernst & Sohn. ISBN 963-13-24-931 PEŠKOVÁ, J. (1998) Role vědomí v dějinách. Praha: Nakladatelství Lidové noviny. 140 s. ISBN 80-7106-217-0 ŠVÁCHA, R. (1995) Od moderny k funkcionalismu. Praha: Victoria Publishing. 590 s. ISBN 80-85605-84-8 TEGETHOFF, W. (2001) Mies van der Rohes Frühwerk und der „Preußische Stil“. Mies in Berlin. Ludwig Mies van der Rohe. Die Berliner Jahre 1907-1938. München-London-New York: Prestel Verlag TEIGE, K. (1969) Vývoj sovětské architektury. Teige ,K. – Kroha, J. avantgardní architektura. Praha: Československý spisovatel. 208 s. VLČEK T. (1986) Praha 1900. Studie k dějinám kultury a umění Prahy v letech 1890 – 1914.Praha: Panorama. 317 s. Adresa autora: Phdr. Tomáš Pavlíček,Ph.D. Katedra dějin a teorie umění Fakulta umění a designu UJEP Pasteurova 9 400 96 Ústí nad Labem 135 PROSTŘEDKY ROZŠIŘOVÁNÍ ,,ZORNÉHO POLE“ VNÍMÁNÍ KULTURY A JEJÍCH DIFERENCIACÍ Hana Pejčochová, ČR Jitka Kratochvílová, ČR Univerzita J.E.Purkyně v Ústí nad Labem, ČR Abstrakt Text představuje koncepci ,,rozšířeného vnímání uměleckosti“ jako prostředku k rozšíření vnímání a chápání kulturních diferenciací i individuálních odlišností jedinců ve společnosti. Vychází ze zkušeností získaných při pokusech o propojení vyučovacích předmětů Umění a kultura a Multikulturní výchova. Součástí implementačních pokusů je i proces hledání vzájemných styčných bodů, souvislostí témat a problémů řešených v obou disciplínách a definování vyučovacích metod a forem použitelných pro realizaci mezipředmětového propojení. Abstract Text shows conception ,,an extensive perception“ of art as instrument to ,,an extensive perception“ of cultural differentiations and individual diversity of persons in the community. Shows possibilities of an implementation of Multicultural education in to the Art education course (Art and Culture). The Autor deals with the metods and ways of implementation. The motive is the variations in the student's attitude towards the current Art production, which comes on throught imlementations. It also analyses implementations. It also analyses the interaction of both subjects. Tento text se zabývá ,,rozšířeným vnímáním uměleckosti“. Jedná se o metodu, která napomáhá zvětšováním ,,zorného pole“ vnímání určité oblasti tím, že zvyšuje počet rolí, kterými lze na skutečnost nazírat. Současně poukazuje na možnost přenositelnosti níže popsané metody na percepci a reflexi okolní kultury a společnosti s poukazem na to, že narušuje stereotypní vnímání, rozšiřuje znalost jednotlivých kulturních specifik, hledá příčiny a souvislosti jednotlivých jevů a současně individualizuje jednotlivé charakteristiky. 1 Model rozšířeného vnímání uměleckosti ,,Ještě v prvních desetiletích dvacátého století se hranice mezi uměním a ,,obyčejným“ životem pro většinu lidí poměrně nápadně odlišovala na dva světy. Umění bylo téměř výhradní záležitostí profesionálních umělců a pro veřejnost sloužilo jako příležitost k nevšedním zážitkům… Proto stále existují galerie, muzea, koncertní síně a divadelní budovy jako hmatatelné připomínky výjimečnosti…“ (Slavík, 2001) Z tohoto citátu jasně vyplývá, že existoval specifický pohled umělce a uměleckého kritika a pohled divácký, který byl ve velké míře ovlivňován pohledy kritiků. Striktní oddělování umění, uměleckého světa a světa všednodenního, napomáhalo vytvoření zřetelné hranice „uměleckosti“ a „neuměleckosti“. Mezi nevýhody takto chápané umělecké scény patří i jistá neprostupnost umění a životní reality. 136 Posun těchto jasně vymezených hranic probíhal avantgardními výboji a revoltami nastupujících generací. Většinou však byly hranice jasně definovány, což divákům, umělcům a kritikům poskytovalo jasný názor na to, „co“ je umění a ,,kdy“ je umění. Obr.1 Vnímání uměleckosti v historii. A = historický úhel nazírání na umění = artefakt v tomto místě je „umění“ uměním (pro umělce, diváka i kritika) = artefakty v těchto místech A nejsou považovány za umění V průběhu minulého století došlo ve výtvarném umění k mnoha zásadným změnám, ale postoj k umění a umělcům pramenící v dobách minulých u některých lidí neustále přetrvává. Snad proto velká řada z nich určitým způsobem odsuzuje “moderní“ umění (impresionismem počínaje). Nesplňuje jejich očekávání něčeho výjimečného (ve smyslu kopírovaní a interpretace reality). Nepoučení studenti jsou často stoupenci tzv. representativismu23 (Graham, 2000). Současně s tím neumí vnímat rozdíl mezi zobrazením (něčeho) a ztvárněním (podoby něčeho). V průběhu dvacátého století došlo k celkem zásadní proměně chápání rolí v uměleckém procesu. ,,Smysl a hodnota uměleckého díla nejsou dány pouze jeho autorem, ani nadosobně "shůry", ale vznikají subjektivně jako výsledek osobních uvědomělých či mimovědomých zážitků a zkušeností umělce i diváka a jejich společný význam se vytváří v komunikačním procesu, v interpretaci. Umělcova či kritikova interpretace přitom zdaleka není automaticky hodnotnější než interpretace divákova. Každá vyjadřuje jedinečné, nezastupitelné zážitky a zkušenosti a svým zapojením do komunikační sítě má v jejích vazbách svou specifickou hodnotu. V důsledku tohoto pluralistického přístupu se také poselství, smysl a obsah uměleckého procesu i uměleckých děl samotných radikálně změnil.“ (Vančát, 2008) Role24 umělce a diváka předurčují jistý horizont vnímání problematiky: pro diváka laika může umění znamenat pouze realistické zobrazení světa, kdežto umělec vnímá prostor umění ve větší šíři, a naopak divák může spatřovat umění v kýči, v oblasti, kterou umělec za kvalitní nebude považovat atd. Dvojakost nazírání na problematiku umění, uměleckosti a tvorby poskytuje možnosti proměny jeho vnímání, respektive doplňuje charakteristiky z pozice pouze jedné role nevnímatelné. Role diváka, umělce a kritika se tak stávají dynamickými a situačně proměnnými. Předmět výtvarná výchova by měl tuto pluralitu reflektovat a poskytovat svým žákům možnost zažít realitu z více rolí a vyzkoušet si více úhlů pohledu na řešenou problematiku. Cílem je rozšířit vnímání žáků (diváků, příjemců) nejen o roli „poučeného“ diváka (či kritika), 23 representativismus = požadavek na realistické zobrazování ve výtvarném umění (umělecky ztvárněné věci musí vypadat jako ,,ve skutečnosti“) 24 V tomto textu je pojem role vykládán jako soubor očekávání na chování a prožívání daného jedince ze strany skupiny (okolí, společnosti), které je spjato s jeho současnou pozicí (postavením) v příslušné skupině. 137 ale i o roli umělce (autora/producenta). Prožitím charakteristických aspektů zmíněných rolí se rozšiřuje repertoár vnímání reality, žáci a studenti získají zkušenost, že na okolní svět nemusí být nahlíženo pouze z jednoho úhlu, skrze jeden jediný názor. Uvědomění si přechodů do jednotlivých rolí, je vede k nutnosti hledat charakteristické znaky a současně s tím i role definovat. Poznávají tak vlastní perspektivy percepce a reflexe světa. obr. Rozšíření zorného pole adicí rolí umělce / producenta a diváka / receptora artefakt nacházející se v bodě: = je uměleckým pro umělce i diváka = je uměleckým pro diváka umělce umělec „umění“ = je uměleckým pro divák Výše popsaným způsobem lze rozšířit horizont vnímání definice umění. Ke změně dochází zvýšením počtu poznaných rolí a jejich vzájemnými prostupy. Vycházíme-li z předpokladu, že zvětšováním počtu zažitých (společenských) rolí a jejich prožíváním (i záměrně vyvolaným), člověk rozšiřuje svojí schopnost vnímání předmětů a dějů a ostatních lidí z různých pozic a náhledů, nutně nás musí napadnout, že tato koncepce může být přenositelná i na další oblasti vnímání okolní reality (speciálně na vnímání kultury a společnosti). Jedinec vystupuje současně (kromě množství různých rolí) jako pozorovatel a účastník společnosti/ kultury. Přičemž role pozorovatele je jako primární posuzována při kontaktu s kulturou cizí či při percepci jednotlivých subkulturních a kulturních odlišností, kdežto role účastníka je částečně neuvědomělá a specifická pro kulturu vlastní. Poznáváním jednotlivých úloh a úhlů pohledu, které přinášejí, se rozšiřuje uvědomování si specifičností a stereotypů v pohledech na druhé. Chceme-li však hledat analogii mezi rozšířeným vnímáním umění a uměleckosti a vnímáním kultury jako celku (respektive jako společenského produktu), je nutné neustále vést v patrnosti, že ,,umění a společnost jsou nehomologické konstrukce (vycházejí ze dvou typů kategorizace lidské zkušenosti) “(Baxandall). Naproti tomu však spočívají na vzájemně se prolínajících skutkových podstatách. A právě kategorie lidského chování a jeho vzorců je významným propojujícím elementem, který nám umožňuje klást do souvislostí systémy, jejichž vzájemná slučitelnost je v mnoha ohledech relativní. Viděná souvislost nabízí další alternativy vzájemných souvislostí a otevírá další otázky. Existuje souvislost mezi individuálním vývojem jedince a vývojem kultury jako celku? Někteří z vědců (Huizing, Linton) se domnívají, že shoda mezi antropologickým a sociologickým pohledem je možná. Tento fakt dokládá například srovnání vývoje jedince a společnosti ve fázích, které se nazývají egocentrismus a etnocentrismus. Obě tyto fáze jsou vývojově primárně důležité a neopomenutelné pro další rozvoj. 138 ,,V postmoderním diskurzu o kultuře je dosti frekventovaným pojem eurocentrismus, který dává smysl právě svým vztahem k infantilnímu egocentrismu, resp. etnocentrismu.“ (Vondrák, 1996) Tento pohled na kulturu není ojedinělý, vzpomeňme například Oswalda Spenglera a jeho Zánik západu (1922) apod. V rovině vnímání kultur a jejich specifických vlastností jednotlivcem, se nachází tato analogie: ,,Chápeme-li kulturu jako ,,smysl propůjčující“ orientační systém platný pro příslušníky jednoho národa, jedné jazykové, resp. kulturní oblasti, lze se ptát, které specifické orientační parametry budou aktivovány osobou jedné či druhé kultury při vzájemných setkáních nebo při řešení specifických problémů.“ (Nový, Scroll-Machl, 2005) Existuje soubor všeobecných parametrů umožňujících komparaci psychologických charakteristik kultur, tzv. Hofstedeho dimenze národních kultur porovnávající vztah k autoritám, sebepojetí jedince (vztah mezi jedincem a společností a individuální chápání mužskosti a ženskosti) a způsoby zacházení s konflikty, včetně zvládání agrese a vyjadřování citů. Tato pojetí jsou založena na určitých teoretických koncepcích, např. teorie kolektivistických a individualistických kultur aj. (kulturně standardních teoriích). Nutno dodat, že se jedná o uměle vytvořené komparativní skupiny pojmů, které vznikly jako způsob organizace pro zkoumání a vzájemné srovnávání různých kultur či etnických skupin. (proti této teorie vystupuje např. Winch) Každý ,,hodnotitel“ kultury bude vždy do určité míry ovlivněn kulturou vlastní, protože není v lidských možnostech jedince stát ,,mimo systém“. Na druhou stranu :,,Snaha zapamatovat si shody nebo odlišnosti, a tak si zařadit věci do určitých skupin nebo,,škatulek“, tj. do klasifikačních tříd nebo kategorií, je základem veškerého poznání nejen v praktickém životě nebo ve vědě, ale i v umění.“(Slavík, 2001) Nutnost odmyslet si jednotlivé odchylky je velkým nebezpečím nepochopeného vnímání kultury jako celistvého organismu, který vede k vytváření stereotypů a předsudků, xenofobie a následně k vyhroceným projevům nacionalismu. Toto vede k vnímání jedince jako reprezentanta určitých majoritně rozšířených vlastností bez ohledu na jeho jedinečnost a specifičnost. Mohlo by se zdát, že tento negativní aspekt je výsledkem špatně aplikované analogie vývojové psychologie a antropologie, ale opak je pravdou. V zájmu zpracování, řazení a zapamatování si informací dochází abstrakcí k oproštění od „nevyhovujících“ detailů a ke stejnému zjednodušování dochází i při vnímání jednotlivých kultur. Dalšími kognitivními procesy jedinec získává vědomosti o tom, že každý z pojmů má své specifické vlastnosti a může být odlišný od pojmů obsažených ve stejné kategorii. Poznání jednotlivých kultur, etnik, etnických skupin atd. končí většinou vytvořením určité skupiny vlastností charakterizujících kulturu, a to bez ohledu na studium jejích jednotlivých příslušníků. Toto zkratkovité chápání bývá většinou zrušeno, pokud je jedinec ve styku s více členy různých skupin, protože začne vnímat jejich osobnosti jako individuality a ne jako členy určité skupiny. Je tedy podstatné tuto zkušenost studentům zprostředkovat a ukázat jim, že takto získaná zkušenost je aplikovatelná i na jiné situace. 139 Kultury chápané jako prvek vzájemné diferenciace, mohou být vnímány i jako sjednocující prostředek lidského soužití. I přes svou primární rozdílnost přinášející člověku zajímavost a poutavost, může být průkazním materiálem svědčícím o shodné podstatě lidské identity. Existují určitá výtvarná (umělecká) resp. životní témata a určité výrazové formy, které jsou v mnohých historických obdobích či mnohých kulturách obdobná nebo dokonce totožná. Například soustavné návraty tendencí k realismu v západní kultuře nebo celosvětově rozšířené tendence k abstrakci či geometrii. Tento poznatek přináší zjištění, že může existovat určitý společný jednotící prvek v lidské mysli, který je antropologickým vývojem podmíněně obsažen v myslích všech lidí bez rozdílu na jejich rasovou či kulturní příslušnost. Existence totožných témat a forem v různých kulturách je zajímavým, a pro předmět multikulturní výchovy, nedocenitelným faktem, protože dokazuje, že lidé jsou totožní i přes svou primárně vnímanou rozdílnost. Sociální a kulturní antropologové se domnívají, že rozdíly v projevech jednotlivých kultur jsou místně a historicky utvořené a upozorňují na fakt, že mentální výbava všech jedinců je totožná a mění se pouze její projevy v závislosti na adaptaci na prostředí, v němž se člověk pohybuje. Předpoklad, že vrozené vlastnosti všech lidí jsou na celém světě přibližně stejné, je ústředním dogmatem antropologie. Vymezuje se oproti rasovým teoriím, které hlavně v první polovině minulého století hlásaly mentální rozdílnost lidských ras. ,,Především je nutno uvést, že 99,8% genů je společných pro celé lidstvo. Ze zbývajících 0,2% se celých 85% nachází u každé etnické skupiny a ,,rasové“ rozdíly spadají na vrub pouze devíti setin z 0,2%, což je 0,012% odlišného genetického materiálu.“(Eriksen.2008) 2 Slepice nebo vejce?...dinosaurus aneb Freud, Piaget a další Co je více? Je kultura hlavním řiditelem vývoje jedince nebo je to jedinec, který se osvojováním si kultury podílí na jejích proměnách? Jinak řečeno: osvojujeme si kulturu v rámci adaptace nebo osvojováním kulturu vytváříme a ovlivňujeme? Touto sugestivní otázkou se zabývá Vladimír Borecký na stránkách knihy Imaginace a kultura. Jednou z mnoha teorií je pojímání enkulturace jako paralely k socializaci. Tento pojem je zde chápán jako přizpůsobování se k danému kulturnímu systému, zvyklostem a hodnotám. V druhém z možných pojetí je větší důraz kladen na podíl osobnosti při předávání a vytváření kulturních hodnot. ,,Vztah osobnosti a kultury je na jedné straně vymezován deterministicky s důrazem na adaptaci osobnosti a na její identifikaci s danými kulturními vzory. Na druhé straně v rámci resitutivních přístupů je kladen důraz na individuační či personalizační vzájemné ovlivňování osobnosti a kultury a na jedinečnost a autenticitu osobnosti.“ (Vondrák, 1996) K první skupině náleží i velmi zajímavá teorie Georga Herberta Maeda, jež se vyznačuje ryze sociologickým pojetím. Mead tvrdí, že geneze lidské osobnosti se odehrává v komunikaci, v níž si jedinec uvědomuje své Já a odděluje ho od okolního světa. V jeho pojetí je Já reakcí individua na postoje druhých. Zastává názor, že bez vzájemné interakce individua, okolí a společnosti by nemohla ,,kultura“ existovat v podobě, v jaké existuje nyní. Interakce a komunikace je tady hlavním katalyzátorem vývoje, jak vnitřního tak vnějšího. Komunikace (verbální, nonverbální,…) utváří vlastní identitu jedince. Jazyk je nástrojem myšlení a tedy veškerým konstruktem, který nás obklopuje, a tudíž vytváří svět kolem nás, jehož jsme nedílnou součástí. Komunikace se ovšem nemusí odehrávat pouze v rovině řeči a písma, tj. ve verbální podobě, ale i v jejích specifických aspektech. Budeme-li chápat 140 komunikaci jako formu sociálního vztahu, v níž mají jedinci společnou strukturu poznání, může této definici odpovídat celá řada rozličný druhů interakcí. Mezi specifické interakční (komunikační) formy můžeme zařadit i výtvarné umění. Barrow píše, že malování je spíše přirozeným výplodem nespolehlivosti lidské paměti a potřeby komunikovat. ,,Obrazy mohou předávat informace; umožňují skupině dědit a shromažďovat zkušenosti…“ (Barrow, 2000.) ,,K základním komunikačním dovednostem patří sdělování informací takovým způsobem, aby se staly účinným regulátorem lidské činnosti. O sdělení informace můžeme mluvit v případě, že ji odběratel asimiluje do vlastní struktury vědomí. Jedná se o akt, činnost rozumu, během níž se využívají údaje poskytované zrakovým, sluchovým nebo jiným smyslem.“ (Podgórecky, 1998.) Důležité je uvědomění si potřeby pochopení a porozumění sdělovanému. Nestačí pouze vidět, slyšet, vnímat nebo zažít, je důležité dále s těmito vjemy pracovat. Pro vnímání nestačí pouze smyslové orgány, protože nejdůležitější práci vykonává mozek zpracovávající informace a zařazující je do kontextů. Chybou tedy pokud poskytneme studentům příležitost k vnímání, ale neumožníme jim tyto vjemy dále zpracovávat, rozvíjet a chápat. Pokud dojde pouze k vjemové recepci bez uvědomění, následuje rychlá ztráta získaných stop a informací, protože nebyly nijak zakotveny do paměti. Většina z nich se neztrácí úplně (jen jsou pro uživatele momentálně nedostupné) a některé z pocitů se formou „déja vu“ vrací. Práce se zážitky či vjemy bývá prováděna formou reflexe. Například artefiletice se reflexe skládá ze dvou vzájemně propojených částí: zpětného pohledu a porovnání zážitků. Zpětný pohled umožňuje zvnějšku ještě jednou nahlížet na proběhlou aktivitu, urovnat si své pocity dojmy a myšlenky a pokusit se je verbalizovat. (Géringová, 2010) Právě verbalizace je jedním ze sporných bodů: Existují vůbec převody mezi jednotlivými formami beze zbytků? Bude báseň srovnatelná s vyjádřením stejného tématu v malbě? Kritici tvrdí, že výhradně verbální vyjádření (převedení) je chybné. I z kulturního hlediska je tato úvaha pochopitelná. Jednotlivé národní jazyky jsou odlišné a často vytváří těžko překonatelné hranice. I individuální vyjadřovací schopnosti jednotlivých lidí se od sebe markantně liší. Vyjadřování pouze slovní formou by bylo výrazně diskriminující a ochuzující, proto je potřeba nespoléhat se pouze na něj. Druhou částí reflexe je srovnání vlastního zážitku se zážitky ostatních lidí. Tato fáze je neméně důležitá pro vlastní rozvoj jedince. Lidé tímto způsobem zjišťují svou pozici ve společnosti. Hledají místo pro svůj pohled na svět, pro své názory a zjišťují, do jaké míry jsou totožné či odlišné od ostatních. Zároveň sledují jednotlivé způsoby a formy vyjadřování a tím obohacují svůj vlastní repertoár. Mohou vyhledávat jednotlivé rysy a sledovat, jak působí na ostatní atd. Potřeba předávání informací a poznatků skrze výtvarné umění stála na počátku vzniku tzv. kognitivistické teorie (např. Goodman). Zároveň lze uměleckou tvorbu (proces i její výsledek) zařadit do forem vizuální komunikace. (viz výše) Pro funkčnost komunikace je velmi důležité porozumění. ,,Chceme-li mluvit o porozumění, musíme objevit souvislost mezi tím, co již známe, a tím, co je v tomto okamžiku nové neznámé. Každé porozumění začíná znovupoznáním (Slavík) - opětovným rozpoznáním něčeho, co již je v mé paměti alespoň nějakou svou stránkou nebo částí přítomno. 141 Neporozumění mohou způsobovat šumy (J. Perry) resp. poruchy na kanále toku informací. Kromě šumů vnějších, existují i šumy vnitřní, jejichž odhalení bývá složitější. Patří mezi ně například omezené schopnosti příjemce (inteligence, nedostatek dovednosti pochopit formulace,…), vnitřní příjemcův stres, neuvědomované mechanismy příjemcovy psychiky (projekce, tlumení aj.), konkurenční podněty stejné modality, nejasné podoby sdělování, nesoulad poznávacích schémat, nedostatek kanálů pro zpětnou informaci atd. Vůle porozumět závisí i na již zmíněných kulturních standardech. Lidé (žáci, studenti) považují systém vnímání, myšlení, hodnocení atd. praktikovaný a uznávaný ve vlastní kultuře za jediný správný a jediný hodnotný. Je proto třeba jim názorně ukazovat, že i způsob jednání, který je odlišný od jejich mateřského (ve smyslu nejdříve poznaného a automatizovaného), může být stejně hodnotný a racionální. Prvním a velmi podstatným je již proces pouhého upozornění na jiný způsob jednání a myšlení. Velmi častým zdrojem nedorozumění je právě fakt, že účastníci kontaktu si nejsou vědomi odlišností kulturních standardů a vzájemně se považují za nevyspělé, neomalené či ,,podivně“ jednající. Touto problematikou se zabývá obor multikulturní komunikace (interkulturní). Při kontaktu (i pracovním) odlišných kultur zákonitě vznikají problémové ,,kolizní“ situace, kdy se cizí stane důležitým pro vlastní. Při vzájemných vztazích mezi cizím a vlastním - mezi monokulturním a zpočátku velmi vzdáleným, ale stále se přibližujícím, vzniká vakuum nejednoznačnosti, vágnosti I novosti, které může být do určité míry ohrožující. 3 ,,Touha dělat nebo mít umění se stala důležitou roznětkou kulturního vývoje.“(Slavík. 2001) Název této části uvozuje základní myšlenku o existenci určitých velmi silných vazeb mezi vznikem kultury/kultur a uměním/tvorbou nebo činností. Z hlediska studia vývoje lidské umělecké činnosti můžeme nalézt několik teorií, jak přistupovat k umění a jeho vzniku. Jedna z nich například spatřuje v primitivním uměleckém díle produkt tří faktorů: užitného účelu, materiálu a techniky. Dějiny umění pro něj znamenaly dějiny dovednosti. Dovednost stála na samém vrcholu všech úvah o počátcích umění v dějinách lidstva. A jakýmsi specifickým způsobem zůstává přítomna (alespoň v laickém pojetí výtvarného umění) dodnes. Vzpomeňme příklad vysvětlení odlišného vnímání a ztvárňování prostoru a perspektivy v historii a nebo odlišných kulturách. Názorem nepoučeného diváka je to, že tento způsob zobrazování autoři používali, protože to jinak neuměli. Zde nalézá své historické kořeny hodnotící složky výtvarného umění ve smyslu umu (umění) a neumu (neumění). Tento velmi dlouho tradovaný pohled na dějiny umění změnila osobnost Aloise Riegla. Proměnil totiž úhel nazírání na vývojovou historii dějin umění a do zorného pole zájmu postavil chtění. ,,Přičemž vychází z předpokladu, že dovednost je pouze sekundárním, následný projev chtění.“ (Zuska, 2003) Stylové zvláštnosti minulých epoch nebo odlišných kultur vysvětluje ne jako nedostatek dovednosti, ale jako jinam směřující chtění. Právě ona motivace pro vznik uměleckého díla, jakási potřeba jeho realizace určitým způsobem a určitou formou by se měla stát středobodem vyučování výtvarné výchově a výkladem dějin umění.25 25 Na druhou stranu je třeba poznamenat, že chtění jako elementární lidská napodobovací potřeba, stojí mimo oblast estetiky jeho uspokojení nijak nesouvisí s uměním. Je třeba rozlišovat mezi pudem k nápodobě a 142 ,,Každý styl představoval pro ono lidství, které jej ze svých duševních potřeb stvořilo, největší štěstí.“ (Zuska, 2003) Toto je základní pravda, kterou si všichni musíme uvědomit při vnímání a interpretaci uměleckých děl i kulturních produktů obecně. Zároveň ovšem velmi blízce souvisí s nahlížením kultury na sebe sama, protože i každá kultura a každé etnikum je svými členy pokládáno z nejlepší způsob pohledu na svět kolem sebe. Jestliže je každý styl ze soudobého hlediska největší krásou a vnitřní uspořádání každé kultury nejlepším řešením, je nutné při jejich posuzování vždy změnit úhel nahlížení na něj. K tomu je velmi žádoucí ovládat schopnost uvědomění si sebe sama, svých specifik, vlastností a úhlů pohledu na svět, aby nedocházelo k zmatení vycházejícího ze stereotypů, předsudků a strnulých způsobů nazírání. Ve své podstatě jde o schopnost vystoupit z ,,role“ (Slavík).26 Osvojená role je stereotypní a odpovídá očekávanému anonymnímu chování v organizaci a fungování skupin. V sociologickém kontextu mají role objektivnější existenci než jedinec. (Zuska, 2002) Vede-li hlavní směr poznání společnosti skrze poznání sebe sama, je velmi důležité obracet se na studenty a primárně využívat a rozvíjet jejich míru poznání vlastní identity. Ptejme se na jejich životy, na jejich zkušenosti a zážitky a využívejme jich jako odrazového můstku pro další rozvoj jejich schopností. Nutností je také, aby vyučující připravoval dostatek podnětných a zajímavých možností, jak tyto zážitky navozovat i v průběhu vyučovacího procesu. Spojení s každodenním životem je absolutní nutností pro překonání pocitu určitého odtržení školy od životní reality. Mezi vyučovacími předměty Multikulturní výchova (příp. jinými průřezovými tématy) a výtvarnou částí oboru Umění a kultura nesporně existují velmi blízké vztahy, které vzájemná tématická propojení obou předmětů podporují. Metoda ,,rozšiřování vnímání uměleckosti“, která pracuje s pluralitou změnami rolí v uměleckém procesu, je volně přenositelná na problematiku chápání rolí ve společnosti. Poskytuje možnost sledování věcí z jiného úhlu pohledu a možnost k vystoupení z role a objektivnějšímu pohledu na skutečnosti, za běžných okolností vnímané jako individuálně či kulturně zkreslené. Narušuje stereotypní vnímání, rozšiřuje znalost jednotlivých kulturních specifik, hledá příčiny a souvislosti jednotlivých jevů, současně individualizuje jednotlivé charakteristiky a zkušenosti v ní získané jsou analogicky aplikovatelné i na komplexní vnímání kultury a společnosti Literatura BARROW,J.D. Vesmír plný umění. Brno: Jota 2000. ISBN 80-7217-097-X. BURIÁNEK, J.(ed.): Interkulturní vzdělávání - příručka nejen pro SŠ pedagogy. Člověk v tísni - společnost při České televizi, o. p. s. Praha: Lidové noviny, 2002. ISBN 80-903510-50. BORECKÝ,V. Imaginace a kultura. Praha: UK 1996. ISBN 80-7184-162-5. ERIKSEN,T.H. Sociální a kulturní antropologie. Praha: Portál 2008. ISBN 987- 80-7367465-6. GÉRINGOVÁ, J. Rozvíjení kompetencí učitele prostřednictvím artefiletiky. In: Klíčové kompetence jako způsob myšlení a o vzdělávání v neprimární a primární edukaci. Ústí nad Labem: PF UJEP, 2010. ISBN 978-80-7414-220-8 realismem jako uměleckým druhem. Pud k nápodobě panoval za všech dob a jeho dějiny jsou dějinami manuální zručnosti bez estetického významu. 26 Role je pojmenovaná množina vlastností, která může být přisouzena konkrétní osobnosti nebo osobnostem a od nich očekáváme, že se charakteristicky projeví v určitém typu situací (Slavík. 2001) 143 GOODMAN, N. Způsoby světatvorby. Bratislava: Archa 1996. ISBN 80-7115-120-3. GRAHAM,G. Filozofie umění. Brno: Barrister&Princpl. 2000. ISBN 80-85947-53-6. HILL,G..Moderní psychologie.Praha: Portál 2004. ISBN: 80-7178-641-1. HOFSTEDE.G. Kultury a organizace. Software lidské mysli. Praha:UK FF 1999.ISBN 8085899-72-8. NOVÝ,I.,SCROLL-MACHL,S.Spolupráce přes hranice kultur. Praha: Management Press 2005. ISBN 978-80-7261-158-4. PODGÓRECKY,J. Sociální komunikace v edukaci. Ostrava: Repronios 1998. ISBN 8086122-20-4. SLAVÍK, J.Umění zážitku, zážitek umění 1. PF UK. Praha 2001. ISBN 80-7290-066-8. SLAVÍK,J. Umění zážitku, zážitek umění 2. PF UK. Praha 2004. ISBN 80-7290-130-3. VANČÁT,J.Reflexe proměny výtvarného umění v koncepci oblasti Umění a kultura [online]. Metodický portál MŠMT. [citováno 21.2.10]. Dostupný z: http://www.rvp.cz/clanek/724. ZUSKA,V. (ed.) Umění, krása a šeredno. Praha: Karolinum 2003. ISBN 80-246-0540-6. ZUSKA,V. Mimésis – fikce – distance. Praha: Triton 2002. ISBN 80-7254-285-0. Adresy autorov: Mgr. Hana Pejčochová Katedra výtvarné kultury PF UJEP Ústí nad Labem Stará 49, Ústí nad Labem, 400 11 e-mail: [email protected] Mgr. Jitka Kratochvílová Katedra výtvarné kultury PF UJEP Ústí nad Labem Stará 49, Ústí nad Labem, 400 11 e-mail: [email protected] 144 MÉDIÁ A KULTÚRNE DEDIČSTVO Slavka Pitoňáková, SR Katedra mediamatiky a kultúrneho dedičstva FPV ŽU v Žiline, SR Abstrakt Neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti, ktorej ambíciou je byť informačná, je aj kultúra a kultúrne dedičstvo všeobecne. V procese formovania takto orientovanej spoločnosti majú dôležité postavenie médiá a dnes čoraz viac skloňované nové médiá. V čase, keď sa otázka zachovávania a prezentovania kultúrneho dedičstva stáva čoraz častejšie predmetom spoločenského diskurzu, je dôležité využívať aj možnosti, ktoré v tomto smere poskytuje mediálny priestor. Abstract The culture and cultural heritage in general is an inseparable part of a society whose ambition is to be informational. In the process of formation of such society, the media and especially new kinds of media play an important role. At a time when preservation and presentation of the cultural heritage is becoming an important issue of the social debate, it is important to use the opportunities provided by the special offer of the media. Neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti, ktorej ambíciou je byť informačná, je aj kultúra a kultúrne dedičstvo všeobecne. V procese formovania takto orientovanej spoločnosti majú dôležité postavenie médiá a dnes čoraz viac skloňované nové médiá. Nové informačné kanály sa využívajú aj v mnohých oblastiach masmediálnej a marketingovej komunikácie. Oba typy médií možno chápať ako silný fenomén, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou života jednotlivcov, ale aj sociálnych skupín. Informačné technológie čoraz viac zasahujú aj do oblasti humanitných vied a vyvolávajú zmeny v kultúre. Hovoríme o virtuálnom svete, mediálnej realite, ba niektorí dokonca o existencii nového biologického druhu – virtuálnom človeku. V súvislosti s využívaním médií môžeme hovoriť o obrovskom potenciáli aj v priestore kultúry. Momentálne sme svedkami snahy o vytvorenie európskeho multikultúrneho priestoru. Táto snaha je zároveň sprevádzaná potrebou uchovania a ochrany národného kultúrneho dedičstva ako jedinečného prostriedku na vytváranie národného vedomia. Tak, ako sa intenzívne hovorí o potrebe návratu k „tradičným hodnotám“, možno pozorovať čoraz nástojčivejšie hľadanie „nedostatkov“ masovej kultúry. „V pokusoch definovať masovú kultúru sa často objavuje snaha postaviť ju do (nelichotivého) protikladu k tradičným (formám) symbolickej kultúry (McQuail, 1999). Masová kultúra (netradičná, neelitná, populárna, masová, komercionalizovaná a homogenizovaná) je často komparovaná s ľudovou kultúrou, ktorá vznikla spontánne a jej tematika, výrazové prostriedky, či formy vychádzajú z každodenného života. „Kritici masovej kultúry často ľutujú stratu identity a jednoduchosti ľudového umenia. V tých častiach sveta, kde masovo produkovaná kultúra celkom nezvíťazila, je to stále živá téma... Nepochybne masové médiá samé poskytujú niektoré lákavé kultúrne prúdy všeobecne príťažlivej kultúry a súčasne iné prispôsobujú podmienkam mestského života tak, aby zaplnili kultúrne vákuum vytvorené industrializáciou. Intelektuálni kritici to však spravidla chápu len ako kultúrnu stratu (McQuail, 1999). Masová kultúra je silne spojená s médiami (následne s tzv. mediálnou realitou). Sila médií je v mnohých ohľadoch často až preceňovaná (negatívne dopady) a zároveň pozitívny potenciál médií je nedocenený. 145 Z nášho pohľadu je potrebné vychádzať z funkcionalistickej teórie správanie sa médií (JirákKöpplová, 2003), ktorá definuje jednotlivé funkcie žurnalistiky a mimo iného poukazuje na dôležitosť zaisťovania kontinuity kultúry a hodnôt. Pri funkcionalistickom prístupe sú médiá vnímané aj cez prizmu ich poslania ako spoločenských inštitúcií, ktoré napĺňajú potreby spoločnosti a jednotlivcov. (Teória vychádza z toho, že spoločnosť ako systém je zložená zo vzájomne prepojených podsystémov, z ktorých každý saturuje iné potreby spoločnosti.) Z tohto hľadiska napĺňajú médiá viaceré spoločenské funkcie (informovanie, socializácia, kontinuita, zábava, zisk), z ktorých pre nás je mimoriadne zaujímavá „kontinuita“, čiže „podpora prevládajúcich kultúrnych vzorov, vrátane objavovania subkultúr a nových smerov vo vývoji.“ (tamtiež) Všeobecný princíp kolektívnej identity hovorí o tom, že je odolná voči zmenám a pretrváva v čase. Jej prežitie však vyžaduje, aby bola neustále vedome vyjadrovaná, prenášaná a posilňovaná. (McQuail, 1999) Z tohto dôvodu je dôležité podporovať relevantné médiá a naučiť sa s nimi alebo prostredníctvom nich efektívne pracovať. Vychádzajúc z názoru McQuaila (1999), existencia kultúrnej identity predpokladá „existenciu ľudí vzájomne spojených istými významnými kultúrnymi rysmi etnicity, jazyka, spôsobu života atď. a rovnako aj so zdieľaním spoločného miesta a času. Väčšina kolektívnych (kultúrnych) stotožnení, ktoré vyhovujú tomuto prístupu, má trvalý charakter, hlboké korene a vzdorujú relatívne povrchnému vplyvu. Závisí na spoločnej minulosti, náboženstve a jazyku. Médiá môžu mať oveľa pravdepodobnejší vplyv, či už v dobrom alebo v zlom, na voľnejšie a prchavejšie identity, ktoré sú najviac bežnejšie a prekrývajú sa. Môžu byť kolektívne zdieľané a uznávané, ale sú založené na vkuse, životnom štýle a ďalších prchavých rysoch. Sú viac podobné subkultúrnym identitám, ktoré nemusia mať exkluzívny charakter, ale ich rastu môžu (medzinárodné) médiá dokonca pomáhať.“ (McQuail, 1999) Médiá vstupujú do súkromného života ľudí a podieľajú sa na formovaní verejného života. Rovnako majú vplyv na chovanie jednotlivca a spoločnosti, na životný štýl, na politické rozhodovanie atď. V dnešnej dobe globalizácie sú však príliš dôležité na to, aby sme ich iba kritizovali. Preto sa dôležitejšie ako snaha kontrolovať médiá, obmedzovať prístup mládeže k vybraným programom (médiám vôbec), či obmedzovať mediálnu produkciu v prospech vzdelávacej a výchovnej funkcie, javí naučiť sa využiť pozitívny potenciál médií a využívať ho v prospech prezentácie pozitívnych hodnôt (vrátane prezentácie kultúrneho dedičstva). Poznanie kontextu mediálnych obsahov a súvislostí medzi nimi je dôležité i pre vnímanie a hodnotenie vlastnej individuality, kultúrnej identity, ako aj národnej hrdosti. V čase, keď sa otázka zachovávania a prezentovania kultúrneho dedičstva stáva čoraz častejšie predmetom spoločenského diskurzu, je dôležité využívať aj možnosti, ktoré v tomto smere poskytuje mediálny priestor. Aby sa tak stalo je potrebné mať znalosti z rôznych oblastí, teda nie len zo žurnalistiky, ale aj z marketingu (PR, reklama), dnes často pertraktovaného event marketingu alebo art marketingu. Ide teda o komplexný systém vedomostí, schopností, zručností a skúseností, ktorý by (napríklad pracovníkom z oblasti kultúry) umožnil efektívne narábať a pozitívne využívať mediálnu produkciu aj v prospech šírenia osvety, vzdelávania a tradičných hodnôt. Vzhľadom na skutočnosť, že médiá v súčasnosti vnímame ako jeden z hlavných zdrojov informácií, skúseností a poznania, je ich poznanie podnetné aj z hľadiska budovania znalostnej spoločnosti, pretože sú to práve médiá, ktoré „informujú o hodnotách, postojoch a názoroch, ktoré sa vďaka mediálnej komunikácii zdajú byť zdieľané s ostatnými.“ (JirákKöpplová, 2003). 146 Médiá mali vždy veľkú silu. Nie nadarmo sa o nich hovorí ako o siedmej veľmoci. Je dobré, ak sa využívajú v prospech ľudí a plnia si dôsledne svoju primárnu funkciu, ktorá spočíva v poskytovaní informácií. Situácia v 21. storočí sa výrazne odlišuje od momentu, keď sa masovo začali vydávať noviny, ale aj od momentu, keď začal vysielať rozhlas a televízia. Aj na Slovensku je mediálny trh zastúpený širokým spektrom všetkých typov médií na celoštátnej, regionálnej aj lokálnej úrovni. Obľúbeným médiom sa stal aj internet a prostredníctvom neho aj online vydania novín a časopisov ako aj ďalšie možnosti, ktoré recipientom ponúkajú elektronické médiá a sociálne siete. Pokiaľ ide o momentálnu situáciu v oblasti prezentácie kultúrneho dedičstva v médiách, môžeme sa opierať o analýzu Hamara (2006),ktorý na margo tejto témy napísal: „Ak by som mal na tomto mieste hovoriť o súčasnej reflexii tradičnej ľudovej kultúry v médiách na Slovensku, zjednodušene povedané, ak by som mal kriticky hodnotiť mediálny priestor, ktorý tradičná ľudová kultúra dostáva a zároveň aj kvalitu vyplnenia tohto priestoru (či už spoločenskú, umeleckú, estetickú, etickú, etnologickú, folkloristickú, kultúrnoantropologickú, žurnalistickú, alebo inú), môj príspevok by veľmi rýchlo skončil jednoduchým konštatovaním, že médiá tradičnú ľudovú kultúru a folklór v podstate nereflektujú, presnejšie: ignorujú ich.“ (Hamar, 2006) Autor ďalej rozoberá aktuálny stav v oblasti informácií o kultúrnom dedičstve v médiách a upozorňuje na veľmi málo mediálnych produktov, ktoré sa spomínanej tematike venujú. V oblasti printových médií ide o prevažne prebrané agentúrne správy, rozhovory s etnografmi, príspevky o vidieckom turizme a tradičnej gastronómii. Aj v minulosti pre tradičnú kultúru priaznivom prostredí – v Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii, došlo tiež k výrazným zmenám. Počet mediálnych výstupov zo spomínaného prostredia klesá a je nahrádzaný produktmi „masovej“ spotreby. V súvislosti s touto problematikou je potrebné pripomenúť, že tento jav nie je pre oblasť médií a súčasnosť vôbec netypický. V mediálnom priestore možno už dlhšiu dobu pozorovať „mediálny darwinizmus“ vo všetkých sférach života, a tak sa nemožno čudovať, že správy o tradičnej kultúre sú redukované len na emocionálne ladené príspevky o bezrukom harmonikárovi, prvom slovenskom orloji na severe Slovenska, betleheme zo snehu v Tatrách, tradícii vyšívanie kňazských rúch v istej rodine na Orave, súťaže vo varení halušiek, zabíjačky ..... Snaha poskytovať masovému publiku silné príbehy je v mediálnom svete očividná, ale ako spomíname vyššie, ambíciou médií je napĺňať spoločenskú potrebu masového publika. Nie je možné domnievať sa, že médiá pod tlakom intelektuálnych kritikov masovej kultúry zmenia obsah mediálnych produktov. Je však možné domnievať sa, že ak sa tradičná kultúra bude ponúkať médiám menej tradičným spôsobom, nájde si na mediálnom poli svoj priestor. Médiá sú veľmi životaschopným organizmom, ktorý sa veľmi rýchlo prispôsobuje (aj z hľadiska technologického aj obsahového) a prijíma nové témy, prvky ... Tradičné médiá sa začínajú transformovať a využívať množstvo prvkov, ktoré donedávna neboli pre nich prioritnými. Do popredia sa dostáva interaktivita a väčšia možnosť zapojenia občanov do procesu vytvárania mediálnych obsahov (občianska žurnalistika, blogy ...). Práve možnosť interaktivity a väčšieho aktívneho zapojenia občanov do „mediálnej komunikácie“ aj prostredníctvom tzv. nových médií vnímame ako dôležitý krok v možnostiach prezentácie tradičných a nových kultúrnych hodnôt v médiách. Na to, aby sa tak naozaj mohlo stať, je potrebné apelovať nie len na pracovníkov a majiteľov médií, ale aj na tých, ktorým z pracovnej náplne vyplýva práca s hmotným i nehmotným kultúrnym dedičstvom národa. Naplnenie tejto ambície predpokladá aspoň základnú znalosť z oblasti sociológie, masovej komunikácie, politológie, histórie, kultúrnych štúdií, semiotiky, lingvistiky, marketingu (PR a reklamy). Práve takéto znalosti by sa stali základným predpokladom pre naplnenie ambície vytvorenia tímov zaoberajúcich sa kvalitnou prezentáciou kultúrneho dedičstva na 147 profesionálnej úrovni. Dôležitú úlohu by tak mohli zohrať kampane zamerané na potrebu ochrany a dokumentácie kultúrneho dedičstva (v širšom zmysle slove aj na boj proti diskriminácii, zmenu postojov a tolerovanie rôznorodosti), kvalitná prezentácia hudobných tradícií (hudobné, folklórne festivaly ....), publicita umeleckého dedičstva v rôznych zbierkach (múzeá, výstavy, galérie ...), etnografické filmy a mnohé ďalšie aktivity, ktoré je v dnešnej dobe potrebné vykonávať v súlade so znalosťami médií (media relations) a s kvalitnou (art) marketingovou podporou. Literatúra MCQUAIL, D. 1999. Úvod do teorie masové komunikace. Praha : Portál. 447 s. ISBN 807178-714-0. JIRÁK, J. – KÖPPLOVÁ, B. 2003. Médiá a společnost. Praha : Portál. 206 s. ISBN 80-7178697-7. HAMAR, J. 2006. Súčasná reflexia tradičnej ľudovej kultúry v médiách. In: Zborník príspevkov Problematika prezentace a medializace tradiční lidové kultury, Strážnice : Národný ústav lidové kultury. s. 108-116 ISBN 80-86156-79-8. Adresa autora: PhDr. Slavka Pitoňáková Univerzitná 1 010 26 Žilina e-mail: [email protected] 148 PROFESSIONAL INTEGRATION OF MENTALLY ILL ADULTS: VIEWPOINT OF SOCIETY Liuda Radzevičienė, LT Ingrida Baranauskiene, LT Adolfas Juodraitis, LT Šiauliai University, LT Abstract 689 participants took part in research, aim of which was to set up social attitudes on the work abilities of mentally ill persons. We found out that societal attitude is rather positive, in opposite to the possibility for high – level work. The results of the research show, that society is more open to mentally disabled persons, than person’s percept this. Strong correlation was set up between societal attitude to availability of mentally ill persons in work activities and societal openness and encouragements to inform employer about fact of disability. Abstrakt 689 respondentov sa zúčastnilo na výskume, cieľom ktorého bolo stanoviť sociálne postoje na pracovné schopnosti mentálne chorých ľudí. Zistili sme, že postoj našej spoločnosti je skôr pozitívny, čo je v rozpore s možnosťami pracovať na vysokej úrovni. Výsledky výskumu preukázali, že spoločnosť je mentálne postihnutým osobám otvorenejšia, ako si to uvedomujú. Silná korelácia bola zistená medzi postojom spoločnosti k dostupnosti mentálne chorých osôb v pracovných aktivitách a spoločenskou otvorenosťou či povzbudením informovať zamestnávateľa o skutočnosti postihnutia. Participant of mild mentally disabled in the labor market is important integration activity and at the same time it is useful form of social rehabilitation. Involvement into labor market people with disabilities can be assessed as process of increasing of self-confidence, as well. Successful integration to the labor market and maintenance of job skills of mentally disabled in many cases depends on the societal attitudes, type of the offered work, and individual characteristics of mentally ill person. These factors are significant determinants of person’s efficiency. The job skills of mentally ill are stable; before disability they might have high level of work skills but it doesn’t mean that they can use them in the situation of mental disease. Work skills are going to get poor and it creates a lot of problems for employers, colleagues, depends and for mentally ill person, as well. For the forming of positive attitudes of society to mentally ill and for successful integration to labor market there are important three factors: Level of disability, Social environment, and Type of work activity. This complex of mentioned factors must be developed in the socio-educational activity, in which experience and professional competences of social pedagogue is significant. Relationship is a dimension that might stimulate openness of mentally ill and creating of „friendly environment“. Communication skills are a problematic sphere of interaction behavior for mentally ill people. We can say that job is always connected in close relationships with other people and that’s why particularities of interaction determinate societal attitudes on mentally ill persons. Efficiency is an individual’s capacity to work productively for a certain time. Operating abilities of mentally ill persons has some specific features that are not common for people having other kinds of disabilities. Work abilities of mentally ill are not stable, first of all. In 149 the period of flare-up work capabilities could became lower or even be lost, and in periods of remission persons work capability may correspond to general requirements for work quality. That’s why psychological attitudes of employers and other members of society on such uneven characteristics of operating capabilities of mentally ill persons influence negative social attitudes, as well. These attitudes directly connected with the problems and successful processes of professional rehabilitation and integration. Work is multiplex activity in which even minimal abilities of analysis, synthesis, sense of responsibility, sequential activity, skills of planning and intercourse are needed. Workload and particular conditions of work environment forms some specific societal attitudes, also. Because of some other type of attention, reaction, endurance, weariness, tend to conflicts with environment, the quality of work may suffer. These specific characteristics indicate that some other kind of ergonomic requirements (workplace and whole environment) must be shape. Communication is this particular dimension that can influence individuals or societal openness for the creating of “friendly environment”. But communication particularities of mentally ill persons is the most problematic sphere of there everyday participant (Baranauskienė, Ruškus, 2004, Baranauskienė, Juodraitis, 2008). As a rule, work is always conjunct with collaboration processes that are why behavioral characteristics shaped by communication abilities forms negative attitudes through mentally ill worker. One of the most realistic ways to integrate mentally ill persons to the work relationships is to create “friendly environment”. Problems are not discussed enough of “friendly environment“concerning mentally ill persons in the context of professional integration (Salzberg, Lignugaris-Kraft, McCuller (cit. Hallagan, Kauffman); 1991, Baranauskienė, 2002, 2008). Social environment is one of the most important factors for the societal acceptance and education of mentally disabled adults. The concept of social environment is rather multimeaningful and in the aspect of work ability it is described as the interaction of institution, family of the disabled and community. Work abilities and possibilities of mentally disabled adults in the situation of market economics is still quite problematic link in the industrial and educational reality. So, it’s obvious the situation of mentally ill person as a member of whole ergo system is rather problematic, that’s why activities towards forming positive psychological attitudes in whole levels of society are important (Baranauskienė, Juodraitis, 2008). Vocational competence of mentally ill, as a present reality of labor market, anyway, sometimes we don’t know the expectations of mentally ill persons. We say that mentally ill persons can live partly independently, go to vocational training and work. Environmental aspects are important for both: of mentally ill persons and of employers; environment motivates for collaboration or not. In this research concept of environment we understand as multiplex phenomenon, including exterior factors (type of work, relationships with co-workers, length of work activities) and interior aspects of nearest environment (family members of mentally ill persons, their level of education, status of employment, ext.), as, well. Generally, environment we describe as institutional and community interaction in order to get environment more friendlily for mentally ill persons. In present conditions of economic market, professional rehabilitation of mentally ill persons is still question, which requires a lot of different specialists’ attempts. That’s why we would like to look more carefully in present situation of mentally ill persons concerning their possibilities to optimize their life quality. 150 Hypothesis of the research: Society is more open to accept mentally ill persons to labor market as it could be assessed. Object of the research: Analysis of public viewpoint on possibilities to participate in labor market people with mental illnesses. Aim of the research: to reveal public attitudes to the capabilities of mentally ill persons to participate in the work relationships. Extent of research: 698 citizens of Siauliai city from 20 to 68 years of age. Method of the research: questionnaire prepared by specialist’s team of Siauliai Mental Hospital. Research data was computed using methods of descriptive statistics applying SPSS computer program. The hypothesis of independent variables was checked by non-parametric man-Whitney test. Datum hypothesis rejected at the level of significance of p<0,05. Linear statistical link between attributes assessed using method of correlation (correlation rank of Pearson). Analysis of research data People who took part in this research by coincidence were selected in Siauliai city. It was pilot research done in various public places of the city. Representative number of participants guarantied sure results that reflect societal attitudes on vocational capabilities of mentally ill persons. Table 1 Characteristic of participants Gender Man Woman Total Up to 20 years of age 36 (5,15%) 47 (6,73%) 83 (11,89%) 21–40 years of age 83 (11,89%) 250 (35,81%) 333 (47,70%) Age 41–60 years of age 64 (9,16%) 168 (24,06%) 232 (33,23%) Over 60 years of age 6 (0,85%) 44 (6,30%) 50 (7,16%) Total 189 (27,07%) 509 (72,92%) 698 (100%) F requencyof cases The main part of participants was people from 21 to 40 years of age. Coincidence floor of the research reflects common tendencies of societal demographic characteristics: number of man is less than number of woman in all age groups and most socially active and visible part of society is people between 21 and 60 years of age. This group of people forms a main presumptive part of co-workers and employers, as well. Age period’s distribution of the research participants based on the common features of certain group sociopsychological and personality development that is not strictly defined in time (Psichologijos žodynas, 1993). Yes 200 No* 150 100 50 0 Up to 20 yr. 21-40 yr. 41-60yr. Over 60yr. * - level of significant p= 0,03 Fig.1. Direct interaction experience of research quota with mentally ill persons (N=698) 151 We think that it’s important in forming of the whole attitudes to mentally disabled fact of direct experience in interaction processes. It is unexpected that people over 60 years of age (p=0,03) has no experience with mentally ill persons. It may happen so because of their health status or living conditions: may be they need care themselves. The most part of people who had direct contacts with mentally ill persons were at the age from 21 to 40. So, talking about integration activities of mentally ill persons into the labor market opinion of older people can’t be taking into account. This result seems to be discussed because the life experience and social activities according gender let us do some premises: - first: older people are not active participants of present changes in social paradigms, second: attitudes and values in this age are quite resistant for changes. Results according gender shows that woman has much more often contacts then man, and this tendency reflects gender psychological particularities and life traditions: to take care about sick and old. One detail might be interesting in point of view of research data significant. There were no significant differences (as we think to find) in man’s and woman’s contacts with mentally ill persons. Societal confidence in capability of mental patients to lead important jobs can be assessed as one of the indicators of societal tolerance and sophistication. We set up (fig.2) that most of the research participants don’t agree to share responsible woks with mentally ill persons. Percent 80 60 40 20 0 No Hesitant Yes Man 23 3 1 Woman* 63 5 5 * - level of significant p= 0,02 Fig.2. Societal attitude on high-job responsibility level of mentally ill persons (N=698) Results reveal that society is against participation of mentally ill persons in the responsible work activities. Woman (p=0,02) disagree with proposition that mentally ill persons in the period of remission could participate in high-work position and they were much more strictly in their opinion than man were. We found out that in general societal attitude to the work possibilities of mentally disabled is rather positive, in opposite to the possibility for high – level work (fig.2). People who participated in the research agree that mentally ill persons can be useful for society. Women are more confident (p=0,04) in this position and it might have several reasons: probably, they has more contacts with mentally disabled during their life, and having more experience they could better assess work possibilities of disabled. Other reason that a woman has more experience in everyday routine work, that doesn’t need high skills, that’s why they can find ordinary works that are suitable for mentally disabled. We can do premise, that society is welcoming attempts of mentally disabled to participate in the labor marked relationships, and in this situation became important type of the work, but not considerations about possibility to 152 work. So, labor marked must be more flexible for the job needs have mentally disabled, because society is open to meet them. Other indicator that let us draw conclusions about positive societal attitudes to the work activity of mentally disabled is fact that people agree with openness concerning diagnosis of the person (fig.3). Discussing results we can say that there were no significant differences between men and woman, anyway we find out some tendencies in this attitude. Women are going to be more open and they agree that diagnosis must not be hidden from the employer. Talking about results among man we set up that they are not sure in themselves in such situation. Frequence of cases 140 Must hide 120 Hesitant 100 Musn't hide 80 60 40 20 0 Up to20yr. 21-40yr. 41-60yr. Over 60 yr. Fig.3. Attitudes on the need to hide diagnosis in getting to the work relationship (N=698) Research data show some tendencies among different age groups concerning need to hide diagnosis in getting to the labor market. Most of people who participate in the research think that there is no need to hide mental illness, or doubt. And people who are over 60 years of age prefer to hide person’s mental health situation. This fact proves once more, that older part of our society is resistant in their values and attitudes toward mental ill persons. They think, that before starting the job, mentally disabled must inform employer about their health condition and that this fact is not a reason to get job. This is very important; knowing that attitude of environment is one of the individuals risk elements to experience psychological neglect in the group. We set up strong Pearson correlation (0,08; level of significance p=0,001) of social attitudes on capability of mentally ill persons to be useful by their job activities and societal openness accepting situation of mental illness. It means that social attitudes to the phenomenon of mental illness are changing and that’s why we can talk about real processes of understanding of integration processes of mentally disables persons. There was found out that society welcomes even very sensitive viewpoints that directly connected with the fact of mental disability. Those who took part in the research agree, that it is better to inform employer about disability before starting the work. It’s obvious that sometimes society is much more open-minded then disabled person and problems of interaction is likely to be inner problem of personal perception. In all investigated groups according age both men and women indicated that mental disability must not be hidden. This result we assess as positive changes in the whole perception of the phenomenon of mental health. 153 Conclusions 1. Social environment is one of the most important factors for the societal acceptance and education of mentally disabled adults. The concept of social environment is rather multimeaningful and in the aspect of work ability it is described as the interaction of institution, family of the disabled and community. Successful integration to the labor market and maintenance of job skills of mentally disabled in many cases depends on the societal attitudes, type of the offered work, and individual characteristics of mentally disabled person. 2. The most part of people who had direct contacts with mentally ill persons were at the age from 21 to 40. So, talking about integration activities of mentally ill persons into the labor market opinion of older people can’t be taking into account. 3. Woman (p=0,02) disagree with proposition that mentally ill persons in the period of remission could participate in high-work position and they were much more strictly in their opinion than man were. 4. People who participated in the research agree that mentally ill persons can be useful for society. Women are more confident (p=0,04) in this position and it might have several reasons: probably, they has more contacts with mentally disabled during their life, and having more experience they could better assess work possibilities of disabled. 5. Women are going to be more open and they agree that diagnosis must not be hidden from the employer. Talking about results among man we set up that they are not sure in themselves in such situation. 6. We set up strong Pearson correlation (0,08; level of significance p=0,001) of social attitudes on capability of mentally ill persons to be useful by their job activities and societal openness accepting situation of mental illness. It means that social attitudes to the phenomenon of mental illness are changing and that’s why we can talk about real processes of understanding of integration processes of mentally disables persons. Bibliography BARANAUSKIENĖ I. (2002). Neįgaliųjų profesinis rengimas: kaip ekspertai vertina švietimo, ekonominės ir socialinės politikos sąveiką? Specialusis ugdymas, 1 (6), 72 – 84. BARANAUSKIENĖ I., JUODRAITIS A. (2008). Neįgaliųjų profesinė reabilitacija: sėkmės prielaidos : monografija. Šiauliai : Šiaulių universiteto leidykla. BARANAUSKIENĖ I., RUŠKUS J. (2004). Neįgaliųjų dalyvavimas darbo rinkoje: profesinio rengimo ir profesinės adaptacijos sąveika. Monografija. Šiauliai: Šiaulių universiteto leidykla. EPSTAIN M., POLLOWAY E. PATTON J., FOLEY R. (1989). Mild retardation: Student characteristics and services. Education and Training in Mental Retardation, 24 (1). HALLAGAN D., KAUFFMAN J. (1991). Exeptional Children. Introduction to special education (5th ed.). Massachusetts. Allyn and Bacon. HOPKINS H. L., SMITH H.D. (1988). Willard and Spackman’s Occupational Therapy (7th ed.). Lippincott Company, Philadelphia. JUCEVIČIENĖ P. (1997). Ugdymo mokslo raida: nuo pedagogikos iki šiuolaikinės edukologijos. Kaunas. KUČINSKAS V., KUČINSKIENĖ R. (2000). Socialinis darbas švietimo sistemoje. Teoriniai aspektai. Klaipėda. KUČINSKAS V. (2000). Ergonomika. Vilnius. PSICHOLOGIJOS ŽODYNAS (1993). Vilnius: Mokslo ir enciklopedijų leidykla. 154 Addresses of the authors: Professor Liuda Radzevičienė Faculty of social welfare and disability studies Department of Social Education and Psychology Šiauliai University P.Visinkio 25 LT-77156 Šiauliai Lithuania e-mail: [email protected] Professor Ingrida Baranauskiene Faculty of social welfare and disability studies Department of Social Education and Psychology Šiauliai University P.Visinkio 25 LT-77156 Šiauliai Lithuania e-mail: [email protected] Associate Professor Adolfas Juodraitis Faculty of social welfare and disability studies Department of Social Education and Psychology Šiauliai University P.Visinkio 25 LT-77156 Šiauliai Lithuania e-mail: [email protected] 155 LA PAUVRETÉ ET L’EXCLUSION SOCIALE EN EUROPE : CONCEPTS ET POLITIQUES Gilles Rouet Katedra európskych kultúrnych štúdií, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, SR Université de Reims Champagne-Ardenne, Francúzsko Résumé Les usages de l’expression « exclusion sociale » se sont multipliés à partir de la fin des années 1970, en France en particulier, et plusieurs conceptions se sont succédées : des « exclus » dont il faut repérer les déterminismes aux populations « à risque » pour lesquels il s’agit de prévenir toute exclusion. La sociologie française, en particulier, a renouvelé ce champ, de Robert Castel à Vincent de Gaulejac, remettant souvent en cause l’efficacité et la légitimité même des politiques sociales. Au niveau de l’Union européenne, il s’agit d’inciter les États-membres à développer des politiques d’inclusion sociale, certainement, avec le principe de subsidiarité, au plus près du local, mais la tendance doit se poursuivre et il faut rompre avec l’exclusion sociale considérée individuellement avec des réponses presque toujours seulement économique. Il s’agit d’intégrer un devoir de solidarité active dans notre citoyenneté européenne en construction. Abstract Poverty and social exclusion in Europe: Concepts and Policies The uses of the term “social exclusion” has been increasing from the late 1970s, particularly in France, and several approaches have followed: the "excluded" that must identify the determinants for people at risk for whom it is to prevent exclusion. French sociology, in particular, has renewed this field, Robert Castel Vincent Gaulejac, often calling into question the effectiveness and legitimacy of social policy. Across the EU, it is encouraging member states to develop social inclusion policies, certainly, with the principle of subsidiarity, as close to the local, but the trend must continue and must break with social exclusion considered individually with answers almost always purely economic. It is about integrating a duty of solidarity in our active European citizenship under construction. Abstrakt Chudoba a sociálna exklúzia v Európe: Koncepcie a politické prístupy Používanie termínu „sociálna exklúzia“ začalo vzrastať koncom sedemdesiatych rokov, predovšetkým vo Francúzsku a nasledovalo niekoľko prístupov. Pri exklúzii treba identifikovať determinanty rizikových skupín, v ktorých treba tomuto javu predchádzať. Touto oblasťou sa nanovo zaoberala hlavne francúzska sociológia, a to Robert Castel Vincent Gaulejac, ktorý sa často zaoberal účinnosťou a legitímnoťou sociálnej politiky. V EÚ je dôležité povzbudzovať členské štáty, aby rozvinuli politiku sociálnej inklúzie, a to spolu s princípom subsidiarity v spojení s lokálnou úrovňou, no trend musí pokračovať a prestať sociálnu exklúziu považovať za riešiteľnú individuálne a takmer výlučne ekonomicky. Ide o integráciu povinnosti solidarity do nášho aktívneho európskeho občianstva. Mots-clés : Exclusion sociale, inclusion sociale, politique sociale, politique européenne 156 L’« exclusion sociale » et ses usages Le terme « exclusion sociale » est apparu en France dans les années 1970, dans le cadre d’un important débat et d’une évolution de l’action politique concernant les problématiques d’intégration sociale et de solidarité, dans un contexte général d’amélioration des conditions de vie et d’évolution des besoins. 27 28 René Lenoir , secrétaire d'État à l’action sociale n’utilise pas cette expression dans son livre « Les exclus » 29 qui décrit une « autre France » , celle des personnes inadaptées : « Dire qu’une personne est inadaptée, marginale ou asociale, c’est constater simplement que, dans la société industrialisée et urbanisée de la fin du XXème siècle, cette personne, en raison d’une infirmité physique ou mentale, de son comportement psychologique ou de son absence de formation, est incapable de pourvoir à ses besoins, ou exige des soins constants, ou représente un danger pour autrui, ou se trouve ségrégée soit de son propre fait, soit de celui de la 30 collectivité » . Ces différentes formes d'inadaptations peuvent être caractérisées par un certain déterminisme, les personnes inadaptées sont ainsi victimisées par rapport, notamment, à leur modèle familial d'origine. L’inadaptation serait alors quasi naturelle : « Il faut se demander si le phénomène de l’inadaptation n’est pas inéluctable dans toute société complexe et si cette « autre France » est réductible. Dans ce cas quel prix faut-il y mettre, quels sont les choix qu’impose une politique tendant à limiter, à défaut de pouvoir éliminer, cette inadaptation »31. René Lenoir développe ainsi une explicitation (plus qu’une théorisation) des inadaptations, en particulier en introduisant l’inadaptation sociale32 et développe alors une politique volontariste pour prévenir et réparer par des mesures spécifiques ces différentes inadaptations, certains évoquerons même une logique de « handicap », social, physique ou mental. Cette conception de l’exclusion rompt alors avec celle développée par Michel Foucault, dans les années 1960-70, qui décrit les processus historiques d’évolution des structures de la société33 et l’exclusion de catégories comme les fous ou les lépreux : ce n'est alors pas la personne, en tant que telle, qui est exclue de par son origine. Remarquons que la pauvreté est un élément de contexte, un des déterminismes de l’inadaptation, et donc de l’exclusion mais que la mise en relation des deux termes n’est pas alors évidente. L’« exclusion sociale » n’est donc pas encore utilisée mais on évoque alors le « retrait social » qui désigne une pauvreté essentiellement économique qui devrait pouvoir disparaître grâce à la croissance économique et à une nouvelle politique de protection sociale. Cependant, quelques années plus tard, à partir du milieu des années 1970, l’expression «exclusion sociale» connaîtra une inflation d’usage, en particulier pour désigner les personnes soutenues par des programmes d'assurance sociale ou bien ceux qui ne bénéficient pas, en France, des prestations liées à l'emploi. Ainsi, progressivement, il ne s’agira plus d’« inadaptation sociale » mais d’une extension de cette logique d’exclusion qui désignait, à l'origine, les personnes handicapées mentales et physiques, les personnes suicidaires, les personnes âgées, les enfants maltraités, les jeunes « décrocheurs », les délinquants adultes, les toxicomanes puis les mères célibataires (qui deviennent des familles monoparentales). Les représentations changent, la société découvre et reconnaît l’existence de pauvres, des « nouveaux pauvres », caractérisés par une faiblesse de leurs ressources économiques et par 27 René Lenoir, haut fonctionnaire et homme politique centriste, fut Secrétaire d’État à l'action sociale du 8 juin 1974 au 31 mars 1978, dans les gouvernements de Jacques Chirac (1974-76) et de Raymond Barre, sous la Présidence de Valéry Giscard D’Estaing. Il a tenté de sensibiliser les milieux politiques et l’opinion publique aux problèmes des « exclus » de la société et a fait voter en 1975 une loi d’orientation en faveur des personnes handicapées (1975). 28 René LENOIR, Les exclus - Un Français sur dix, Éditions du Seuil, collection Points Actuels, Paris, 1974. 29 René Lenoir avait d’ailleurs proposé comme titre « L’autre France » et c’est l’éditeur qui a imposé « Les exclus ». C’est à tort, du point de vue de l’auteur, que beaucoup d’auteurs anglo-saxons attribuent à René Lenoir une paternité de l’expression « exclusion sociale ». 30 René LENOIR, Idem, p. 9. 31 Id. pp. 7-8. 32 La participation à la vie locale étant un des remèdes à cette inadaptation, cf. pp. 70-75. 33 Cf. Michel FOUCAULT, Histoire de la folie à l'âge classique, Gallimard, Paris, 1972. 157 des déficiences de sociabilité, au niveau de l’emploi, de l’éducation, du logement, de la santé, etc.34 En France toujours, dans la continuité de René Lenoir, le mouvement ATD (Aide à toute détresse) définit le « Quart Monde » à partir d’une conception toute différente de cette notion d’exclusion sociale. Le Père Wresinski35, en particulier, donne une dimension culturelle à cette exclusion sociale. En effet, la culture se construit à partir des moyens donnés à une personne pour comprendre la société qui l'entoure et pour jouer un rôle social, il existe donc bien une culture de l’exclusion sociale. Avec cette dimension culturelle, l’exclusion fondamentale devient celle des droits qui aboutit à un état particulier, permanent. La réparation, le soutien, y compris économique, ne suffisent pas. Il faut créer de nouvelles conditions de vie, d’éducation. Cette évolution conceptuelle est fondamentale puisqu’elle rompt avec l’exclusion considérée individuellement, et donc pouvant être limitée par des mesures et des politiques sociales, pour mettre en évidence une dimension politique, collective, celle de la solidarité et des citoyens. L’INSEE, Institut National des Statistiques des Études Économiques, introduira ensuite la notion d'exclusion du marché36 : l’exclusion serait ainsi dépendante de variables mesurables, ce qui permet de pouvoir mettre en évidence des seuils statistiques de niveau d’exclusion. Ce modèle a surtout été utilisé pour le marché du travail et l’INSEE définit ainsi un « chômage d’exclusion »37, forme de chômage qui conduit à l'exclusion durable du marché du travail, en particulier pour les travailleurs âgés ou sans qualification. Ce chômage de très longue durée engendre une dégradation des aptitudes au travail, le découragement et finalement l'abandon même de toute recherche d'emploi. Cette « exclusion du marché » décrit des conséquences sociales et les installent dans une logique néolibérale marchande. Il s’agit d’une instrumentalisation même de la notion d’exclusion qui est alors réduite à une variable, un seuil, sans rapport avec l’historicité des situations ou le processus politique et économique en jeu. 34 Cf. Alessio FUSCO, La pauvreté, un concept multidimensionnel, L’Harmattan, Paris, 2007. Le Père Joseph Wresinski, décédé en 1988, prêtre diocésain français, a fondé le Mouvement des Droits de l'homme ATD-Quart Monde en 1956, après la visite d’un camp de sans-logis à Noisy-le-Grand, camp créé en 1954 par l’Abbé Pierre, fondateur du mouvement Emmaüs. Joseph Wresinski écrit, sur sa visite aux familles rassemblées dans le camp : « ce jour-là, je suis entré dans le malheur […] J'ai été hanté par l'idée que jamais ces familles ne sortiraient de la misère aussi longtemps qu'elles ne seraient pas accueillies dans leur ensemble, en tant que peuple, là où débattaient les autres hommes. Je me suis promis que si je restais, je ferais en sorte que ces familles puissent gravir les marches du Vatican, de l’Élysée, de l'ONU... ». C’est que « ce n'est pas tellement de nourriture, de vêtements qu'avaient besoin tous ces gens, mais de dignité, de ne plus dépendre du bon vouloir des autres » (« Dans nos murs le défi du Quart Monde », Preuves, 3e trimestre 1973, p. 18). Le mouvement se développe rapidement et le père Joseph Wresinski est nommé au Conseil économique et social de la République française en 1979, il rédige le rapport « Grande pauvreté et précarité économique et sociale » adopté en 1987 puis demande à l’ONU à la Commission des droits de l’hommes à Genève à ce que l’extrême pauvreté soit reconnue comme une violation des droits de l'homme. Il créé la même année la Journée mondiale du refus de la misère qui sera reconnue officiellement par l’ONU comme la Journée internationale pour l’élimination de la pauvreté en 1992 et qui est depuis célébrée chaque année le 17 octobre. Le texte gravé sur la dalle du Parvis des droits de l’homme, Place du Trocadéro à Paris, reprend une de ses phrases : « Là où des hommes sont condamnés à vivre dans la misère, les droits de l'homme sont violés. S'unir pour les faire respecter est un devoir sacré ». Cf. Paroles pour demain, Desclée de Brouwer, Paris, 1986, & Écrits et paroles aux volontaires. Tome 1, 1960-1967, Tome 2, mars-mai 1967, Éditions Saint-Paul - Quart-Monde, Luxembourg-Paris, 1992 et 1994. 36 Cette terminologie apparaît en 1987 dans le chapitre sur le chômage, au sein de la série des Données sociales publiée depuis 1978. Cf. article d’Emmanuel DIDIER, « Émergences des mots de l’exclusion », disponible en ligne sur http://www.editionsquartmonde.org/rqm/document.php?id=2730. 37 Cf. Jacquet FREYSSINET, Le chômage, Coll. Repères, La Découverte, Paris, 2004. 353535 158 Néanmoins, l’expression « exclusion sociale » s’installe progressivement dans le quotidien du social et du politique et en dépassant la seule logique économique de pauvreté. Car la question des droits sociaux devient prédominante. Droits au logement38, à la santé39, à la retraite, au travail, à l’éducation : autant de droits de base qui pourraient être garantis par la loi, voire par la constitution. Lutter contre l’exclusion revient alors à défendre et à créer des droits sociaux, dans une logique citoyenne qui refuse d’accepter, avec le développement des politiques d’assistance, l’extension de formes de citoyennetés passives, problème d’une actualité évidente, en 2009, quand l’abstention atteint des sommets pour les élections européennes40 ! Expression consacrée par ses usages au sein de l’espace public, en même temps, l’exclusion sociale s’analyse comme un processus, d’abord avec les travaux de sociologues. Ainsi, Robert Castel la définit comme un processus de désaffiliation41. Après les deux approches classiques de la marginalité et de l’exclusion, par la pauvreté ou la dépendance, cette nouvelle approche est transversale : il s’agit de comprendre la situation des personnes qui sont rejetées du circuit ordinaire des échanges sociaux. Avec cette logique de processus, il semble possible d’inverser la dynamique de l’exclusion avant de ne pouvoir qu’en constater les effets parfois irréversibles. Il s’agit de détecter les « zones de vulnérabilité » mises en évidence par Robert Castel, par exemple, suite à un divorce qui peut entraîner une fragilité émotionnelle, ou bien quand un travailleur ne dispose plus d’un emploi stable mais accumule des emplois précaires, ou encore quand un jeune sort du système scolaire sans aucun diplôme et tente d’intégrer le marché du travail. Ces personnes peuvent alors être entraînées dans un processus de désaffiliation, de marginalisation si elles ne sont pas, en particulier, insérées dans une solidarité familiale. On retrouve cette démarche d’analyse, globalement, dans les travaux de Serge Paugam42 qui va cependant plus loin avec son « processus de disqualification sociale » : « Aujourd’hui, je définis le processus de disqualification sociale comme l’une des formes possibles de la relation d’interdépendance entre une population désignée comme pauvre ou exclue et le reste de la société. Cinq éléments principaux permettent de définir cette relation. – Le premier est la stigmatisation. […] Lorsque la pauvreté est combattue et jugée intolérable par la collectivité dans son ensemble, son statut social ne peut être que dévalorisé. Les pauvres sont, par conséquent, plus ou moins contraints de vivre leur situation dans l’isolement. […] L’humiliation les empêche de développer tout sentiment d’appartenance à une classe sociale. – Le deuxième élément […] renvoie au mode spécifique d’intégration qui caractérise la situation des « pauvres ». L’assistance a une fonction de régulation du système social. Si les pauvres, par le fait d’être assistés, ne peuvent avoir qu’un statut social dévalorisé qui les disqualifie, ils restent malgré tout pleinement membres de la société dont ils constituent pour 38 Le débat est très vif sur ce sujet en France depuis plusieurs années, qui a donné lieu en 2006 à l’adoption d’une loi permettant aux Préfets de réquisitionner des logements vacants, ce qui est très difficile à réaliser. 39 D’où la généralisation en Europe des systèmes de couvertures médicales. 40 Cf. Gilles ROUET, « L'abstention aux élections européennes de juin 2009. Une affaire de citoyennetés d'identités et de cultures », Sens Public, n°11-12, Octobre 2009. 41 Cf. Robert CASTEL, « De l’indigence à l’exclusion, la désaffiliation. Précarité du travail et vulnérabilité relationnelle. », dans Jacques DONZELOT, (dir.), Face à l’exclusion. Le modèle français, Éditions Esprit, Paris, 1991, pp. 137-168. 42 Cf. Serge PAUGAM, La disqualification sociale. Essai sur la nouvelle pauvreté, Presses Universitaires de France, coll. « sociologies », Paris, 1991, dernière édition dans la coll. « Quadrige », 2009 ; La société française et ses pauvres. L'expérience du revenu minimum d'insertion, Presses Universitaires de France, Paris, coll. « recherches politiques », 1993, coll. « Quadrige » 2002 ; L’exclusion, l’état des savoirs (sous la dir. de), La Découverte, coll. « Textes à l’appui », Paris, 1996 & L’Europe face à la pauvreté. Les expériences nationales de revenu minimum garanti, (sous la dir. de), La Documentation Française, coll. « Travail et Emploi », Paris, 1999. 159 ainsi dire la dernière strate. En ce sens la disqualification sociale n’est pas synonyme d’exclusion. […] La disqualification sociale permet d’analyser la marge et le processus qui y conduit, mais aussi ce qui à la fois la rattache au centre et la constitue comme partie intégrante du tout qu’est la société. – Le troisième élément du concept renforce encore le caractère équivoque de la notion d’exclusion en ce qu’il souligne que les pauvres, même lorsqu’ils sont dépendants de la collectivité, ne restent pas dépourvus de possibilités de réaction. […] – Le quatrième élément du concept est lié au résultat selon lequel ces modes de résistance au stigmate et d’adaptation à la relation d’assistance varient selon la phase du processus de disqualification dans laquelle se trouvent les pauvres. Les assistés ne constituent pas une strate homogène de la population. […] – Enfin, le cinquième élément […] conduit à préciser les conditions socio-historiques de ce processus de disqualification sociale. Le recours accru à l’assistance qui le caractérise s’explique par trois facteurs principaux : un niveau élevé de développement économique associé à une forte dégradation du marché de l’emploi ; une plus grande fragilité des liens sociaux, en particulier dans le domaine de la sociabilité familiale et des réseaux d’aide privée ; un État social qui assure au plus grand nombre un niveau de protection avancé, mais dont les modes d’intervention auprès des populations défavorisées se révèlent en grande partie inadaptés. […] »43 La marginalité est ainsi directement une conséquence (ou un choix) d’un refus de l’assistanat, de l’humiliation induite par l’assimilation à une sous-catégorie de citoyen, de personne et entraîne une rupture du lien social. L'état de pauvreté disqualifie et entraîne un sentiment d'inutilité sociale. Ainsi, la disqualification de Serge Paugam aboutit à une construction identitaire en négatif, en quelque sorte, qui conduit les personnes à se forger des comportements particuliers vis-à-vis des dispositifs institutionnels de solidarité ou d’assistance, ce qui rend ces derniers inopérants. L’exclusion sociale est une anomie sociale qui s’inscrit bien dans la construction d’une culture de l’exclusion, dans des modes de vies particuliers, installés dans la déviance ou la dangerosité pour le corps social. En conséquence, l’exclusion sociale peut ainsi engendrer une menace et justifier des politiques d’insertions, d’intégration, d’assimilation44. Mais, dans cette analyse, les programmes et politiques de lutte contre l’exclusion, en institutionnalisant le pauvre et la pauvreté, aggravent parfois la situation et institutionnalisent en même temps une culture de la pauvreté. L’analyse de Robert Castel aboutit à une conclusion bien moins pessimiste puisque la désaffiliation sociale n’aboutit pas forcément à une exclusion sociale qui reste un cas extrême. Un problème social majeur est évidemment lié au problème de la construction d’une identité collective fondée sur la communauté, la cohésion régionale ou nationale. La fragmentation de la société, cette « fracture 45 sociale » , implique de nouvelles questions sur la façon de maintenir des liens dans une société où l’exclusion se constate sans pouvoir facilement être délimitée. De plus, comment une société peut-elle ainsi accepter une perte croissante de ses ressources humaines (et donc financières), conséquences de l'exclusion d'une grande partie de ses membres ? 43 Cf. CNDP 2001 - Lycée / La table ronde pédagogique « L’exclusion existe-t-elle ? » Les réponses de Serge Paugam, sur http://www.sceren.fr/tr_exclusion/rep_paug.html. 44 L’utilisation de ces trois termes est évidemment fortuit : l’insertion est pour le marginal ou l’exclu, intégration et l’assimilation sont pour l’immigré ! 45 La lutte contre la « fracture sociale », expression forgée par le philosophe Marcel Gauchet puis reprise par Emmanuel Todd en 1994, sera au centre de la campagne présidentielle de Jacques Chirac en 1995. 160 Pour Vincent de Gaulejac, « L'exclusion est aussi liée à une faille personnelle », en particulier, « le chômage n'est pas le seul détonateur du processus d'exclusion »46. L’approche développée est celle de la « désinsertion », centrée sur les destins individuels47, processus purement individuel sans marquage social préalable. Cette analyse a renouvelé le champ de l’analyse de l’exclusion sociale. Pour de Gaulejac, la dimension symbolique est fondamentale : la perte du lien social (avec la désinsertion) relève d’une perte d’un lien identitaire. Il décrit le « processus de la honte » qui invite au partage, notamment entre les travailleurs sociaux et les personnes en situation de marginalisation, et qui peut induire le développement de stratégies personnelles de dissimulation, d’isolement, de repli sur soi, de mise à distance48. Cette sociologie clinique soutient l’opérationnel et recompose la figure de l’exclu après un usage peut-être trop globalisant d’une exclusion sociale en fin de compte impersonnelle, déterminée ou de classe qui, surtout, laissait le citoyen en dehors de toute confrontation avec l’altérité de l’exclusion. L’expression « exclusion sociale », à force d’être devenue populaire, a perdu en précision et est devenue forcément polysémique. Une lecture rapide de la presse et des discours politiques depuis quelques années renforce cette impression, ne serait-ce que par la richesse sémantique des expressions utilisées en relations ou comme synonyme : insertion, précarité, vulnérabilité, marginalisation, discrimination sociale, ségrégation sociale, intégration, etc. Néanmoins, notre universalisme originel en matière de droits de l’Homme aboutit à une caractérisation largement dominante : l’exclusion est avant tout un dysfonctionnement grave de la société. Les formes d’exclusion sont reconnues comme multiples, ce qui interdit désormais la focalisation sur le « pauvre » ou le « fou » et l’exclusion n’est plus seulement un constat d’état mais aussi un processus. Ce dernier aspect implique chaque citoyen dans la logique de l’exclusion puisqu’il n’existe pas de protection absolue, sociale, contre l’exclusion qui s’inscrit dans un destin (qui peut devenir exclu ?) comme dans un environnement spatial comme social (qui est exclu autour de moi ?). Les usages de l’exclusion sociale renvoyaient à des dimensions dominantes, comme la pauvreté (en termes d’absence de ressources), le travail (exclusion du marché du travail), l’éducation, le logement, la santé …. mais la situation, surtout depuis les deux dernières années, banaliserait presque une multidimensionalité nouvelle et la thématique de l’exclusion s’est élargie : exclusion urbaine, exclusion de toute expression, exclusion numérique avec les réseaux sociaux, exclusions ethniques, etc. Définitivement, cette année est, donc, au niveau de l’Union européenne, celle des exclusions sociales, le pluriel valide ainsi l’évolution des usages comme des concepts, des représentations et des politiques. Politiques européennes49 : de la lutte contre l’exclusion aux incitations à l’inclusion sociale 46 Cf. Vincent de GAULEJAC, in : http://www.liberation.fr/vous/0101132111-vincent-de-gaulejac-sociologue-lexclusion-est-aussi-liee-a-une-faille-personnelle, 47 Vincent de GAULEJAC et Isabelle TABOADA LÉONETTI (dir.), La lutte des places, Desclée de Brouwer, Paris, 1994. 48 Cf. également Jean-François LAÉ et Numa MURAD, L'argent des pauvres, Seuil, Paris, 1985 & Les Récits du malheur, Descartes et Cie, Paris, 1995 ; Jean-François LAÉ et Arlette FARGE, Fracture sociale, Desclée de Brouwer, Paris, 2000 et Jean-François LAÉ, L'insistance de la plainte : une histoire politique et juridique de la souffrance, Descartes et Cie, Paris, 1996 49 Globalement, à travers l’Europe, il est possible de résumer en trois catégories les politiques nationales contre l’exclusion : - Par fonction : des politiques qui agissent sur le revenu (augmentation du salaire minimal), sur l’emploi (incitation à la formation continue), l’éducation (mise en place de soutiens spécifiques en cas d’échec), la santé (mise en place d’une couverture universelle), les retraites (mise en place d’un minimum vieillesse), etc. 161 Ces évolutions idéologiques et sociétales vont en effet influencer les politiques, dans leurs discours comme dans leurs actes, de façons assez différentes. René Lenoir, on l’a vu, fait voter en 1975 une loi qui installe la question du handicap dans une prise en charge associative, invitant à une solidarité qui dépasse le seul rôle de l'État, qui, donc, n’assume pas, dès lors, la garantie de droits fondamentaux. En 1987, le Père Wresinski publie son rapport « Grande pauvreté précarité économique et sociale », dans le cadre du Conseil économique et social, et la lutte contre l'exclusion sociale devient ensuite une priorité politique pour le gouvernement de Michel Rocard50. Ce rapport sert en effet de base pour la mise en place du Revenu Minimal d’Insertion en 198851, allocation présentée comme une réponse à la menace perçue pour la cohésion sociale de la France, compte tenu notamment de nouveaux problèmes liés à un chômage persistant, à des « ghettoïsations », au développement de nouvelles délinquances, à des changements dans la 52 structure familiale mais aussi, à la faillite de l’idéal de prévention développé dans les années 1970 . En 1995, Jacques Chirac popularise l’expression « fracture sociale » qu’il utilise dans ses discours de campagne pour l’élection présidentielle53. Par exemple, lors du lancement de sa campagne, le 17 février 1995, il déclare : « La France fut longtemps considérée comme un modèle de mobilité sociale. Certes, tout n'y était pas parfait. Mais elle connaissait un mouvement continu qui allait dans le bon sens. Or, la sécurité économique et la certitude du lendemain sont désormais des privilèges. La jeunesse française exprime son désarroi. Une fracture sociale se creuse dont l'ensemble de la Nation supporte la charge. La ‘machine France’ ne fonctionne plus. Elle ne fonctionne plus pour tous les Français. ». On retrouve, implicitement, la vulnérabilité des jeunes et la multidimensionalité des dynamiques de l’exclusion. Pourquoi en particulier les jeunes ? Parce que cette fracture sociale est porteuse de risques de troubles dans les banlieues. En 2003, encore une fois, le Président précise sa pensée, lors d’un discours à Valenciennes, « Ces difficultés, ces drames, cette fracture sociale qui menace de s'élargir en une fracture urbaine, ethnique et parfois même religieuse, ne sont pas des fatalités »54. L’exclusion sociale induit donc bien plus que malheurs individuels et destins personnels brisés : le problème dépasse le social et devient sociétal. - Par populations cibles : pauvres (mise en place du RMI), les personnes âgées (remboursement des aides familiales), ménages monoparentaux (mise en place d’allocations spécifiques), les jeunes (dégrèvement de charges patronales en cas d’embauche de moins de 26 ans), etc. - Globales, plus récentes : des politiques qui tentent d’éviter des ruptures temporelles, spatiales ou sociales, par exemple des politiques d’urbanisme, de rénovation de quartiers, d’installation d’équipements sportifs, universitaires, etc. 50 Michel Rocard sera Premier ministre sous la Présidence de François Mitterrand de 1988 à 1991, après avoir été Ministre du Plan et de l’Aménagement du Territoire puis Ministre de l’Agriculture. 51 Le Revenu Minimum d'Insertion (RMI) est une allocation française mise en place entre le 1e décembre 1988 et le 31 mai 2009. Destinée aux personnes sans ressources ou ayant des ressources inférieures à un plafond fixé par décret, le RMI était versé par les Caisses d’Allocations Familiales ou la Mutualité Sociale Agricole à partir d’un financement par l'État et avec la participation des Conseils généraux pour les actions d'insertion Le RMI a été remplacé en juin 2009 par le Revenu de Solidarité Activé, à la base plus large. En 2007, plus de 1,2 millions de bénéficiaires ont été recensées en France, dont la majorité était des personnes vivant seules. 52 En particulier, le déterminisme familial inspiré de René Lenoir a montré rapidement ses limites en ce qui concerne l’inadaptation sociale devenue un problème de société dans des quartiers cumulant les difficultés sociales. Les équipes de prévention spécialisée installées entre 1974 et 1984 dans ces quartiers ont progressivement été réduites puis une police de proximité a repris l’objectif de prévention auprès des jeunes souvent déscolarisés. 53 Cf. Xavier EMMANUELLI, La Fracture sociale, Presses Universitaires de France, Paris, 2002. 54 Cf. texte du discours du 21 octobre 2003 sur le site www.elysee.fr/elysee/elysee.fr/francais _archives/interventions/discours_et_declarations/2003/octobre/allocution_du_president_de_la_republique_a_val enciennes.1406.html 162 Ce discours sur l’exclusion et ses conséquences s’est ainsi développé en politique jusqu’aux années 2000, invitant les concepts de pauvreté et de chômage dans un paradigme qui installe pourtant, très souvent un jugement de valeur, en séparant les citoyens en deux catégories : d’un côté, des pourtant privilégiés, craignant pour leur avenir et leur autonomie sociale, coupable pour leur propre situation mais avec une peur qui s’installe durablement, de l’autre côté, des miséreux, dans l’incertitude du quotidien, la dépendance par assistanat ou habitude, la honte de cette altérité. Au niveau européen, le terme d'exclusion sociale a d'abord été utilisé en 1989 par la Commission européenne qui a ainsi relié l'exclusion sociale avec la réalisation insuffisante des droits sociaux. En 1990 est créé l'Observatoire européen des politiques nationales de lutte contre l'exclusion sociale. L’évolution de l’utilisation de l’expression « exclusion sociale » au sujet de la politique sociale au sein de l'Union européenne, depuis le début des années 1990, coïncide évidemment avec l'aggravation constante de la conjoncture économique mais aussi avec les pressions croissantes sur l'État-providence (pauvreté persistante, chômage de longue durée, changements dans la structure familiale) et avec les nouvelles politiques de migration. Apparaît ensuite l’expression « inclusion sociale ». Dans son quatrième programme-cadre, la Commission européenne précise que l'exclusion sociale est caractérisée par une désintégration et une fragmentation des relations sociales et, en conséquence, par une perte de la cohésion sociale. Ainsi, pour des personnes de groupes particuliers, l'exclusion sociale est bien un processus progressif de marginalisation, de privation économique et de diverses formes de désavantage social, politique et culturel. De plus, et en résumé, l'exclusion sociale ne relève pas d’une atteinte au principe d'égalité des résultats, mais bien à celui de la liberté de jouir de ses droits de citoyen. Globalement, depuis la fin des années 1990, on peut mettre en évidence des caractéristiques communes dans les textes européens relatifs à cette question de l'exclusion sociale, ce qui permet d’en dessiner un contour conceptuel. En particulier, l'exclusion sociale s’oppose à l'intégration sociale dans le sens où chaque citoyen doit pouvoir faire partie de la société (en droit comme en représentation). De plus, l'exclusion sociale relève à la fois de l’économique, du social, du culturel et du politique et a donc des effets sur les logiques de pouvoir, d’identité et sur le marché du travail. L’exclusion sociale est ainsi liée à la fois à la pauvreté, à la privation ou à des difficultés d’accès à des biens ou des services et à la précarité des droits sociaux. Enfin, comme l'exclusion sociale est un processus plus qu'un état, il est possible d’envisager une analyse des mécanismes et des institutions qui sont en charge des politiques sociales plutôt que de concentrer l’analyse sur les déterminants de l’état d’exclu. 55 Si on considère que l'intégration sociale et « l'inclusion » économique et sociale sont des moyens de lutter contre l'exclusion sociale, il faut se poser la question de la nature des particularités dans des sociétés de plus en plus diversifiée. N’y a-t-il pas un danger à ce que la lutte contre l'exclusion sociale, sous couvert d’un apparent universalisme, n’aboutisse à une réalisation de l'égalité, à une intégration et à une affirmation des droits de citoyen comme autant de mécanismes hégémoniques qui nient les différences ? En d'autres termes, il faudrait se poser les questions suivantes : l'inclusion sociale dans quoi ? Par qui ? Et pourquoi, pour quels effets ? Il n’est évidemment pas question d’encourager le respect du statu quo grâce à une légitimation des structures actuelles comme des pratiques sociales, des attitudes et des représentations, mais ce danger existe à l’évidence. Comment, en effet, concilier notre engagement collectif, philosophique et politique, à l’universalisme en préservant le respect des particularités et des différences, comment accepter les altérités multiples sans remise en question de notre modèle social, sociétal ? Le constat même de l’inflation des usages de l’expression « exclusion sociale » constitue un révélateur de la crise actuelle du capitalisme actuel. C’est bien par cette société centrée sur le marché, que l’économie soit ou 55 « L’inclusion sociale est un processus qui garantit que les personnes en danger de pauvreté et d’exclusion sociale obtiennent les possibilités et les ressources nécessaires pour participer pleinement à la vie économique, sociale et culturelle, et qu’elles jouissent d’un niveau de vie et de bien-être considéré comme normal pour la société dans laquelle ils vivent. L’inclusion sociale leur garantit une meilleure participation aux processus de prise de décision qui affectent leur vie et un meilleur accès à leurs droits fondamentaux. », Définition de la Commission européenne, sur http://ec.europa.eu/employment_social/soc-prot/soc-incl/final_joint_inclusion _report_2003_fr.pdf. Le concept d'inclusion sociale est également utilisé par Niklas Luhmann pour caractériser les rapports entre individus et systèmes sociaux. Il réserve le terme d'intégration aux rapports entre systèmes. Cf. La confiance : un mécanisme de réduction de la complexité sociale, Économica, Paris, 2006. 163 non « sociale de marché », que la fragmentation s’est aggravée, entraînant ainsi ces exclusions potentielles multidimensionnelles. Ces mécanismes de marché concernent aussi, désormais, les services sociaux eux-mêmes de beaucoup d’Étatsmembres et la (ré)conciliation entre la prise en compte, l’acceptation, la revendication, d’une responsabilité collective et la généralisation des mécanismes marchands semble bien difficile. Cette situation inciterait plutôt au désinvestissement par les politiques gouvernementales face au polymorphisme de l’exclusion sociale. Il s’agit, désormais, de dépasser le modèle de l’exclusion sociale qui a été dominant les dernières années, orienté en priorité sur la création d’emplois, et de rompre avec la conception classique qui définit la pauvreté et l'exclusion sociale comme un problème individuel. Tous les facteurs d’exclusion sociale devraient être pris en compte, et non uniquement les aspects économiques. Les citoyens européens peuvent également attendre une 56 nouvelle solidarité, liée à de nouvelles formes de répartition des richesses et des ressources . Bibliographie complémentaire CASTEL, Robert, Les Métamorphoses de la question sociale, Fayard, Paris, 1995. D’AGOSTINO, Serge & DUVERT, Nicole, La pauvreté, Bréal, Paris, 2008. Fondation COPERNIC, L'indigent et le délinquant : Pénalisation de la pauvreté et privatisation de l'action sociale, Syllepse, Paris, 2008. FURTOS, Jean, De la précarité à l'auto-exclusion, Éditeur Rue d'Ulm, Collection Les conférences-débats, La rue ? Parlons-en !, Paris, 2009. GADREY, Jean, En finir avec les inégalités, Éditions Mango, Paris, 2006. GÉNÉREUX, Jacques, La dissociété, Seuil, Paris, 2008 HECKEL, Bernard, « Face à la montée des exclusions », Union Sociale, n° 67, janvier 1994. KARSENTI, Bruno, « Le piège de l’exclusion », Futur Antérieur, n°35-36, 1996. LAPEYRONNIE, Didier, Ghetto urbain : Ségrégation, violence, pauvreté en France aujourd'hui, Éditions Robert Laffont, Paris, 2008. LEROUX, Alain, Peut-on éliminer la pauvreté en France ?, Economica, Paris, 2007. MORENO-DUDSON, Blanca, ed., Réduire la pauvreté à l'échelle mondiale : Les savoir et l'innovation au service du développement - Conclusions de l'initiative de Shanghai, Éditions Eska, Paris, 2009 PAUGAM, Serge, dir., L’exclusion, l’état des savoirs, La Découverte, Paris, 1996. RAWLS, John, SEN, Amartya & ZWARTHOED, Danielle, Comprendre la pauvreté, Presses Universitaires de France, Paris, 2009. VÉREZ, Jean-Claude, Pauvretés dans le monde, Ellipses, Paris, 2007 WUHL, Simon, L’égalité. Nouveaux débats, Presses Universitaires de France, Paris, 2002. Adresa autora: Prof. Gilles Rouet, DrSc. Katedra európskych kultúrnych štúdií P. O. Box 263 Fakulta humanitných vied UMB Tajovského 40 974 01 Banská Bystrica tel. : 048/ 446 51 23 e-mail: [email protected] 56 De nombreuses réactions positives relatives à l’aide de pays de l’UE à la Grèce illustrent l’évolution des opinions publiques sur ce point. 164 SPOLOČENSKÉ PROCESY A MULTIKULTÚRA V PODMIENKACH VÝCHODNÉHO SLOVENSKA Andrej Sičak, SR Katedra občianskej a etickej výchovy, Fakulta humanitných a prírodných vied, Prešovská Univerzita v Prešove, SR Abstrakt Naša spoločnosť je charakteristická vysokou dynamikou zmien. Európa v novom tisícročí sa stáva multikultúrnym celkom. Slovensko sa stalo 1. mája 2004 súčasťou modernej a demokratickej Európy. Neustále sme vystavovaní priamej konfrontácii s inými národmi, ich kultúrami a náboženstvami. Analýza kultúrnej rôznorodosti a multikultúrnej spoločnosti je dnes nevyhnutnosťou. Vzniká potreba poznať a predchádzať možným problémom a nedorozumeniam. V súčasnosti je nevyhnutné zmeniť svoje postoje, názory a predsudky voči iným kultúram, ktoré sa môžu stať príčinami nepochopenia etnickej odlišnosti. Určitým špecifikom je život a životná úroveň národnostných menšín na východnom Slovensku. Abstract Our society is characterized by high dynamics of change. Europe in the new millennium is becoming multicultural ensemble. In May 1, 2004 Slovakia became a part of the modern and democratic Europe. We are constantly exposed to direct confrontation with other nations, their cultures and religions. The analysis of the cultural, diversity and multicultural society is a necessity today. There is a requisite to recognize and avoid potential problems and incomprehensions. In current era it is necessary to alter their attitudes, beliefs and prejudices against other cultures, which may be a cause of incomprehension of ethnic differences. Definite haecceity is life and living standards of ethnic minorities in eastern Slovakia. Bohatosť problematiky kultúry, jej zložitosť, rôznorodosť v oblasti historickej, filozofickej a antropologickej bola predmetom vedeckých analýz už od antických čias. Už Cicero v Tuskulských rozhovoroch hovoril o ľudskom kultivovaní rozumu, o filozofii ducha a ľudskej vzdelanosti. Kultúra sa uplatňuje takmer vo všetkých spoločenskovedných disciplínach. Zdrojom kultúry od nepamäti bola samotná spoločnosť. Predstavitelia francúzskeho filozofického štrukturalizmu a postmodernej filozofie sa detailne zaoberali kultúrou ako radom základných kódov a predpisov, ktoré túto kategóriu spoločenského života dovoľujú dešifrovať. Kultúra sa prezentuje v rôznych vedných disciplínach, a preto v súčasnosti existuje množstvo definícií tejto kategórie. Podľa J. Průchu (2007) existuje dvojaké chápanie kultúry. V širšom zmysle slova ide o všetko, čo je vytvorené ľudskou činnosťou, o duševné výsledky ľudí ako je umenie, veda, náboženstvo, politika, vzdelávanie, právo a podobné. V užšom zmysle slova sa kultúra vzťahuje k prejavom správania sa ľudí, čiže kultúrou určitého spoločenstva rozumieme jeho zvyky, symboly, komunikačné normy, jazykové zvyky, hodnotové systémy a orientácie. Kultúru v rámci spoločenských procesov chápeme ako proces, ktorý vzniká pod vplyvom pôsobenia sociálneho prostredia, v ktorom jedinec žije a v ktorom preberá kultúru, jej hodnoty bez ohľadu na to, že si to vlastne uvedomuje. Ide v podstate o integrovanie spoločenských skutočností do ,, vnútorného´´ života. E. Mistrík charakterizuje kultúru ako ,, duchovnú kultúru, teda súbor znakov, hodnôt, ideí, noriem, artefaktov, v ktorých sú vyjadrené činnosti, v ktorých sa realizujú inštitúcie, ktoré zabezpečujú fungovanie kultúry. Všetky tieto zložky patria k istej sociálnej skupine´´ (Mistrík, 2000, s. 7). 165 Podstatným aspektom kultúry je skutočnosť, že je produktom samotných ľudí. Tento aspekt ovplyvňuje celkové správanie človeka či už v rámci komunikácie, morálky, vzťahu k výchove, vzdelania a podobne. Zaujímavé je definovanie kultúry A. Fischerovej.(1999) ,, Ide o bohatý rôznorodý, dynamický a mnohovrstevný proces, ktorý sa permanentne mení v čase, priestore, aj obsahovo. Naša kultúra sa z historického hľadiska dlho vyvíjala a vo svojom priestore bola veľmi bohatá – stretávali sa tu rôzne kultúry´´. Kultúra vytvára celkový spoločensko-kultúrny systém spoločnosti. Vo svojich prejavoch vyjadruje prijaté hodnoty a normy. Charakterizujeme ju aj ako nástroj komunikácie. Práve v komunikácii s okolím vzniká expresia obsahov vedomia, v komunikácii a pre komunikáciu sa formujú spôsoby expresie. E. Misrík (1999, s. 40) konštatuje, že ,,expresia nie je prekladom pocitu, emócie, alebo idey, ktoré by jestvovali pred kultúrnou tvorbou. Hľadanie adekvátnej expresie je teda v tom istom procese hľadaním adekvátnej idey, adekvátneho materiálu“. Treba poznamenať, že kultúra nám ukazuje nielen osobnú, ale aj skupinovú identitu, vyjadruje vedomosti, pocity, predsudky a túžby. Svet okolo človeka je hlavným záujmom kolektívneho vedomia. Práve cez kultúru a kultúrne vedomie prebieha premena kultúrneho prostredia. Kultúrne vedomie reflektuje svet okolo jednotlivca, kompletizuje údaje zvonku na základe priorít v potrebách a záujmoch. Kultúra vďaka kolektívnemu vedomiu nadobúda svoj zmysel. Spoločná kultúra spája ľudí, odlišná ich zasa oddeľuje. Tým v podstate kultúra zohráva dôležitú socializačnú úlohu, dôkazom je skutočnosť, že prispieva k pocitu spolupatričnosti a súdržnosti členov spoločnej kultúry. Integračný charakter kultúry je prezentovaný prostredníctvom rôznych sociálnych inštitúcií. Vďaka kultúre sa sociálna skupina svojou špecifickou kultúrou nielen zbližuje, ale zároveň aj diferencuje od iných skupín. Špecifikum je alternatívna a marginálna kultúra. Alternatívne kultúry sa zvyknú označovať kontrakultúry alebo subkultúry. Ide o kultúru, ktorá vystupuje proti aktuálnej, všeobecne uznávanej kultúre v spoločnosti, alebo sú v menšine proti dominantnej kultúre. Príslušníci marginálnej kultúry v mnohých prípadoch žijú na periférii spoločnosti, častokrát na hranici zákonnosti. Uznávajú vlastné hodnoty, uzatvárajú sa do samostatných skupín a väčšinou sú nebezpečenstvom pre ostatnú spoločnosť. S týmito formami kultúry úzko súvisí multikultúra – vyjadrujúca spolunažívanie rôznych kultúr. Najmä v otvorených spoločnostiach, kde žijú ľudia s odlišnou kultúrou sa množstvo ľudí začína zamýšľať nad významom v praktickom živote. Multikultúra nevznikla v modernej dobe, ale jej stopy môžeme nájsť už v antike. Už v období helenizmu pozorujeme vzájomné ovplyvňovanie gréckej a orientálnej kultúry. Skutočné multikultúrne spolužitie je možné len vtedy, ak v spoločnosti funguje medzikultúrna empatia, schopnosť tolerancie a atmosféra pochopenia pre inú kultúru. Práve v súčasnosti, v čase veľkonočných sviatkov častokrát z úst kňazov počúvame citát z Matúšovho evanjelia ,, Milujte svojich nepriateľov... Ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako Váš nebeský Otec ´´ (Sväté písmo, Evanjélium sv. Matúša, s. 2143). Multikulturalizmus v modernej spoločnosti vznikol v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a filozoficko – politicky sa začal presadzovať v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Poznatky 166 o rôznych náboženských vierovyznaniach, podpora jednotlivých sociálnych a etnických skupín sa stali súčasťou vzdelávacej politiky. Multikulturalizmus sa usiluje vyjadrovať rešpekt k rôznorodosti iných ako výraz snáh o spoločenskú akceptáciu odlišností. Skutočnosťou však ostáva, že obsah tohto slova existoval od začiatku ľudskej spoločnosti. Môžeme poznamenať, že ,, idea multikulturalizmu sa v mnohých západných kultúrach stala oficiálnou politikou a prestavuje liberálno demokratický pokus o podporu etnickej či rasovej rovnosti. Multikulturalizmus je založený na myšlienke manifestovanej tolerancie k rôznym kultúrnym zvykom v rámci kontextu národného štátu ´´ (Barker, 2006, s. 124). Už veľké kultúry v minulosti verili, že stret s inými etnikami a kultúrami bede pre nich prínosom. ,, Multikulturalizmus je proces vzájomného kontaktu, prieniku, konfliktov a vzájomného ovplyvňovania viacerých odlišných kultúr ´´ (Mistrík, 2008, s. 19). V súčasnosti pred nami stojí otázky, aká perspektíva sa rysuje v problematike multikultúry a multikulturalizmu? Správna odpoveď nie je jednoduchá aj napriek tomu, že súčasná komunikácia medzi ľuďmi na celom svete vďaka internetu a iným technológiám sa zjednodušila a skvalitnila. Civilizácia sa začala rozvíjať s vývojom reči. Z pohľadu multikulturalizmu sú zaujímavé európske snahy o vytvorenie jednotného svetového jazyka. Môžeme konštatovať, že touto myšlienkou sa od 17. storočia začali zaoberať takí učenci ako R. Descartes, W. Leibnitz a J. A. Komenský. V poslednom období, s prudkým rozvojom výpočtovej techniky a internetu sa svetovým jazykom stáva anglický jazyk. Dá sa predpokladať jeho suverenita medzi jazykmi aj na ďalšie obdobie. Zároveň angličtinu môžeme považovať za jazyk multikulturalizmu. Zvláštnym pokusom o spolužitie národov v jednom celku so spoločným dorozumievacím ruským jazykom bol sovietsky blok vytvorený po druhej svetovej vojne. Kultúra ZSSR bola vnucovaná socialistickým krajinám ako protiváha ku kapitalistickej kultúre západnej Európy. Pozitívnym príkladom vzájomného spolužitia kultúr z etník v jednom štáte na európskom kontinente sa javí neutrálne Švajčiarsko. V dvadsiatich kantónoch tu spolu žijú Nemci, Francúzi, Taliani a ostatní cudzinci. Úradnými jazykmi sú uzákonené nemčina, francúzština, taliančina a rétorománčina. V skoro v rovnakom pomere k počtu obyvateľstva tu vyznávajú svoju vieru katolíci a protestanti, doplňovaní v menšej miere islamom a judaizmom. V Maastrichte bola podpísaná Zmluva O Európskej únii 7. februára 1992 (platnosť nadobudla 1. novembra 1993). Zmluva hovorí o vzniku Európskej únie so spoločnou európskou menou, občianstvom a politikou. K Európskej únii sa môže prihlásiť každý európsky štát, ak je pripravený prijať princípy a záväzky, vyplávajúce zo zakladajúcich zmlúv. Začína sa novodobá história Európy, odstraňujú sa posledné bariéry voľného pohybu občanov, tovaru, služieb a kapitálu. Slovenská republika vstúpila do Európskej únie a do schengenského priestoru roku 2004, čím sa otvorila pre každodennú kultúrnu výmenu s európskym priestorom. Vplýva na ňu nielen turistika, ale hlavne možnosť študovať a pracovať v zahraničí mediálny a spotrebný trh. Vo vedomí mnohých občanov Slovenska doteraz pretrvávajú nevyriešené predsudky vo vzťahu k iným etnikám a v dôsledku toho náš občan vníma narastajúcu odlišnosť v slovenskej spoločnosti so značnými rozpakmi. Do slovenskej ekonomiky vstupujú zahraničné firmy, zvyšuje sa počet nových prisťahovalcov (z rôznych dôvodov) a posilňuje sa etnické a regionálne uvedomenie rôznych skupín 167 pôvodného slovenského obyvateľstva (Záhorákov, Sotákov a iných) Slovensko sa postupne stáva súčasťou multikultúrneho sveta. V súčasnej spoločnosti sa proces socializácie človeka uskutočňuje v úplne nových podmienkach v porovnaní so socialistickou minulosťou. Môžeme povedať, že začiatok nového tisícročia sa vyznačuje špecifickými častokrát aj protichodnými tendenciami. Súčasné spoločenské procesy nesú so sebou nielen nové vývojové tendencie, ale aj množstvo negatívnych prejavov. Každý človek sa pokúša riešiť spoločenské procesy a javy na základe svojich schopností a predstáv. Treba jednoznačne povedať, že v tomto smere nemáme veľké možnosti rozhodovacieho výberu. Nejde len o schopnosti a vedomosti človeka, ale hlavne o jeho potreby a záujmy, ktoré sú ovplyvňované rôznymi situáciami a podmienkami, v ktorých sa človek v konkrétnom čase nachádza. Človek mnohokrát hodnotí situáciu bez ohľadu načas a podmienky, čo je veľmi chybné. Dnešné skutočnosti dali do pohybu základy dlhodobo budovaných istôt a zároveň narúšajú tradičné hodnoty, hodnotové systémy a hodnotové orientácie. Môžeme konštatovať, že spoločenské premeny a dôsledky sú výsledkom každodenných spoločenských konfliktov a kompromisov. Vyhodnocujeme teoretickú realitu multikulturalizmu a multikultúrnej výchovy, sledujme súčasné diskusie o multikultúrnej výchove vo svetovej i domácej vedeckej literatúre. Poučme sa z pozitívnych, ale aj negatívnych skúseností. V tejto ambícii sa inšpirujme z procesov v multikultúrnych spoločnostiach, ako sa vyvíjajú a fungujú v súčasnosti v západnej Európe, Kanade, USA, Austrálii a inde. Vyvarujme sa negatívnych dôsledkov multikulturalizmu, rozvíjajme tie pozitívne procesy, ktoré vedú k vzájomnému porozumeniu, k rešpektovaniu zákonov a k ochrane nášho kultúrneho dedičstva. Na tvorbe koncepcie a konkrétnych podôb multikultúry na Slovensku by sa mal podieľať okrem školstva aj celý rad štátnych orgánov a inštitúcií. Treba priznať, že slovenské školstvo dodnes systematicky nezareagovalo na prudký rozvoj multikulturalizmu vo svete. Snahy zmeniť túto situáciu sú v súčasnosti skôr individuálnymi aktivitami učiteľa. Slovenská republika sa neustále rozvíja v smere multikultúrnej spoločnosti a týka sa to aj východného Slovenska, ktoré je charakteristické výraznou heterogenitou v oblasti národnostných menšín. Posledné sčítanie obyvateľstva sa uskutočnilo v roku 2001. V tomto období malo Slovensko viac ako 5,3 mil. obyvateľov. Na základe výsledkov Štatistického úradu Slovenskej republiky v roku 2001 najpočetnejšími menšinami na východnom Slovensku boli maďarská, rómska, česká, rusínska, ukrajinská, poľská a nemecká menšina. Podiel národnostných menšín na celkovom obyvateľstve bo 14,22%. Na základe výsledkov sčítania ľudu najpočetnejšou menšinou je maďarská, ktorá v tomto období tvorila 9,7% celkového obyvateľstva, nasleduje rómska menšina s 1,7%, česká 0,8%, rusínska 0,4%, ukrajinská 0,2%, nemecká 0,1%, poľská 0,1% a ostatné menšiny, ktoré dosahujú najmenší podiel na celkovom počte. Za najpočetnejšiu národnostnú menšinu v Slovenskej republike sa považuje maďarská menšina, ktorej národnostná kultúra a materinský jazyk sa v našich podmienkach rozvíjajú činnosťami národnostných kultúrnych zväzov, činnosťami škôl na všetkých stupňoch, vydávaním literatúry a novín, činnosťou národnostných divadiel múzeí, prostredníctvom rozhlasového a televízneho vyslania ako aj celým radom ďalších činností. Z územného hľadiska najväčší počet obyvateľov maďarskej národnosti v podmienkach Kapušany, Rožňava východoslovenského kraja predstavujú okresy Košice, Trebišov, Veľké a Kráľovský Chlmec. 168 Druhú najpočetnejšiu menšinu na Slovensku predstavujú Rómovia, ktorí sú v súčasnosti rozptýlení po celej krajine. Na základe sčítania v roku 2001 sa k rómskej národnosti prihlásilo 89 920 obyvateľov. Tento údaj nevyjadruje skutočný stav (predpokladá sa 500 000). Najväčší počet Rómov bol zaznamenaný v Prešovskom kraji, kde sa k rómskej národnosti hlási 31 653 obyvateľov. Ide o mestá Trebišov, Michalovce, Sobrance, Košice, Prešov, Gelnica, Spišská Nová Ves, Levoča, Sabinov, Kežmarok a Bardejov. Veľký význam pre Rómov malo prijatie Zásad vládnej politiky SR k Rómom 9. apríla 1991. Tento dokument navrhol prístup k riešeniu vo všetkých oblastiach či už ekonomickej, etnickej, sociálnej, kultúrnej a vzdelanostnej. Rusínska národnostná menšina mala a má v spoločnosti veľmi zložité postavenie, keďže príslušníci tejto národnosti nemajú vlastný štát. V podmienkach nášho regiónu sa Rusíni koncentrujú v severovýchodnej časti, predovšetkým v Prešovskom kraji, a to v týchto mestách: Prešov, Bardejov, Humenné, Medzilaborce, Snina, Stropkov, Svidník a Stará Ľubovňa. Táto národnostná menšina napriek veľmi bohatej histórii musela v posledných desaťročiach prejsť množstvom problémov. Práve tieto skutočnosti ju utužili natoľko, že sa im podarilo kodifikovať vlastný jazyk, rozvíjať vlastnú kultúru a literatúru. V našom regióne sa začali vytvárať rôzne rusínske spoločenské a kultúrne organizácie. Vznikla Rusínska obroda, ktorá vydáva týždenník Narodny Novinky, pravidelne vychádzajú periodiká Rusalka a Rusyn (kultúrno-kresťanský časopis). Rusíni na východnom Slovensku založili organizáciu ZIRS (Združenie inteligencie Rusínov Slovenska), ktorej hlavným poslaním je rozvoj národnostného školstva a kultúry. Na Prešovskej univerzite je možnosť študovať rusínsky jazyk a kultúru. Významné miesto v šírení rusínskej kultúry zohráva Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove a Múzeum rusínskej kultúry v Prešove. Kultúrne podujatie pre Rusínov sú Dni rusínskych tradícií, Habura spieva a tancuje, Figliarska nôta, Festival kultúry a športu v Medzilaborciach. V roku 2001 žilo na Slovensku 20 814 Ukrajincov. Z tohto celkového počtu žilo v Prešovskom kraji 62,7%. Ide predovšetkým o mestá Snina, Svidník, Humenné, Stropkov, Bardejov, Medzilaborce a Stará Ľubovňa. Prezentujú sa folklórnymi a divadelnými súbormi. Význam pre ukrajinskú menšinu má pôsobenie Katedry ukrajinského jazyka a literatúry na FF Prešovskej univerzity. Duchovná kultúra ukrajinskej menšiny sa zachováva v Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Národnostné menšiny, ktoré existujú jednak na východnom Slovensku, ale aj na celom našom území sa odlišujú z viacerých hľadísk. Majú svoje špecifické potreby a záujmy. Objektívne môžeme konštatovať, že početne menšie menšiny zameriavajú svoju činnosť na národnostné cítenie mladej generácie, ktorá už v mnohých prípadoch splýva s majoritným obyvateľstvom na Slovensku. Domnievame sa, že rôzne negatívne vášne sa snažia oživovať predovšetkým niektorí politici z radov týchto národnostných menšín. Bežný človek, či už je to z radov väčšinového národa, alebo národnostnej menšiny, žije svoj každodenný život a títo ľudia by mali byť vzorom pre našu politickú reprezentáciu. My bežní občania sa skôr dohodneme ako naši politici. Týmto príspevkom sme chceli poukázať na zložitosť spoločenského života. Problémy ľudí je potrebné riešiť v záujme týchto ľudí a v celkovej komplexnosti, ktorá umožní spoločnosti napredovať. Literatúra 169 BARKER, CH. 2006. Slovník kultúrnych štúdií. Praha, Portal ISBN 80-7367-099-2 FISCHEROVÁ, A. a kol. 1999. Rozmanitosť kultúry, I vydanie Bratislava FF Univerzity J.A. Komenského s. 184. ISBN 80-88901-33-2 MISTRÍK, E. a kol. 1999. Kultúra a multikultúrna výchova. Bratislava IRIS, s.40. ISBN 8088778-81-6 MISTRÍK, E. 2000. Multikultúrna výchova v príprave učiteľov. Bratislava IRIS, ISBN 8088778-81-6 s.7 MISTRÍK, E. a kol. 2008. Multikultúrna výchova v škole .Bratislava, Nadácia otvorenej spoločnosti ISBN 80-89018-10-6 s.19 Adresa autora: doc. PhDr. Andrej Sičak, CSc Katedra občianskej a etickej výchovy Fakulta humanitných a prírodných vied Prešovská Univerzita v Prešove 17. Novembra 1. 08 001 Prešov e-mail: [email protected] 170 JAZYK AKO KÓD SOCIOKULTÚRY Jozef Sipko, SR FF PU v Prešove, SR Táto publikácia bola vytvorená realizáciou projektu Vybudovanie lingvokulturologického a prekladateľskotlmočníckeho centra na základe podpory operačného programu Výskum a vývoj financovaného z Európskeho fondu regionálneho rozvoja. Abstrakt V príspevku je pozornosť zameraná na skúmanie jazyka a sociokultúry ako komunikačného systému, ktorý kóduje zložité sociálne vzťahy najmä v súčasnosti. Prostredníctvom skúmaných jednotiek sa vytvára jazykový obraz spoločnosti. Dôraz sa kladie na konotácie uvedených jednotiek, ich etnokultúrne osobitosti a na možnosť objektivizovať poznatky o sociokultúre najmä našej súčasnosti. Abstract The paper is dealing with the problem of language and socio-culture as a communication system, which decodes complex social relations mainly at present. A linguistic picture of society is being created through the linguistic units in question. The main emphasis has been put on the connotations of the abovementioned units, their ethno-cultural characteristics and the possibility to maximize the objectivity of the knowledge of socio-cultural values of our society. 1 Jazyk a spoločnosť Dlhé stáročia sa jazyk skúmal štrukturalistickými metódami, v rámci ktorých bol interpretovaný ako systém sám o sebe. Iba zriedkavo sa objavovali úvahy o prepojení jazyka a konkrétnej etnokultúry (W. von Humboldt – Jazyk je duša národa – podľa Vereščagin, Kostomarov, 1973). V značnej miere tento stav v jazykovede bol podmienený veľmi nízkou úrovňou medzikultúrnej komunikácie v našom regióne vlastne až do skončenia studenej vojny. Práve výrazná intenzita súčasných medzikultúrnych kontaktov podmienila vznik nových filologických disciplín. Medzi ne patrí sociolingvistika, ktorá skúma prepojenia jazyka a konkrétnej spoločenskej sféry. Iné hraničné lingvistické disciplíny v súčasnosti sú psycholingvistika, etnopsycholingvistika, etnolingvistika, kognitívna lingvistika, lingvokulturológia a ďalšie. Uvedené filologické vedné odbory svedčia o zvýšenej úlohe jazykovej komunikácie vo všetkých sférach ľudskej činnosti a zároveň prezentujú kognitívne hľadania v jazykových štruktúrach objektívnych ukazovateľov o človeku a o mnohých stránkach jeho sebarealizácie. Jazyk ako kognitívna štruktúra vypovedá aj o schopnostiach ľudského osvojovania si sveta v rôznych sociálnych subsystémoch. Uvedieme niekoľko príkladov zo sociálnej identifikácie človeka: 1.Jeden päťročný chlapček, ktorého matka predáva v odevoch, na otázku, koho má najradšej, odpovedal: Všetkých mám rovnako rád, ale mamičku ľúbim o jedno číslo viac. 2. Iný chlapček, ktorého otec bol redaktorom a často pracoval doma a rozhodoval podľa synčeka o všetkom, išiel s otcom okolo kolotoča a poprosil ho: Otecko, povedz redaktorovi kolotoča, aby ma povozil. Tieto príklady nech budú úvodom do našej témy, z nich ľahko vydedukujeme, že deti použili výrazy z profesie svojich rodičov v komunikačnej situácii, ktorá si vyžadovala úplne iné slovné spojenia. Samozrejme, že nemôžeme viniť deti z chýb, lebo registrujeme zákonité vplyvy sociálneho prostredia na jazyk, na rečové správanie sa každého človeka. V tom najjednoduchšom príklade je ilustrovaná podstata sociolingvistiky, ktorá sústreďuje svoju pozornosť na to, ako využívajú jazykový znak ľudia v závislosti od veku, pohlavia, 171 sociálneho postavenia, vzdelania, kultúrnej úrovne, profesie a od iných faktorov, ktoré vytvárajú sociálny štatút človeka. Je známe, že jedno a to isté slovo v rôznych sociálnych kontextoch môže nadobúdať úplne iný zmysel. Sociálne postavenie jednotlivca menilo celý systém komunikácie v minulosti. Výrazy rečovej etikety boli značne rozdielne v závislosti od toho, kto s kým hovoril. K predstaviteľom šľachty sa obracali ináč, ako ku kočišovi: 3.Vaša milosť, vaša výsosť, mám tú česť ponížene Vás poprosiť...(oslovenie urodzených). 4. Do Košíc! Rýchlo...(oslovenie sluhov). Byť rovnocenným partnerom, podriadeným, mladším, starším, vedúcim, lekárom, učiteľom, študentom, synom, otcom, vnukom, susedom, zaujímať rôzne sociálne pozície tým istým jednotlivcom nemôže sa neodraziť v jazykovej komunikácii. Ide o proces jazykovej socializácie. Relatívne nedávno v bývalom socialistickom systéme sa používali slová, ktoré boli oficiálne interpretované ako jednoznačne pozitívne. V sociolingvistike vo vzťahu k takému oficiálnemu jazyku vznikol termín drevený jazyk, ktorý sa používal iba v úzko vymedzenom prostredí. Orwell v známom románe 1984 ho pomenoval new speak, novojaz, ktorého cieľom bolo skrývať naozajstný zmysel jazykových jednotiek. Z našej nedávnej minulosti nám zostali v pamäti výrazy: 5. budovanie socializmu, svetlá budúcnosti, bratské krajiny (Rus a Ukrajinec našli zlato. Rus hovorí: Podeľme sa po bratsky. Ukrajinec odmieta: Radšej sa podeľme spravodlivo), internacionálna pomoc, normalizácia (Na rokovaní Vedeckej rady FF PU v Prešove predstaviteľ akademickej obce z Maďarska, ktorý veľmi dobre hovoril po slovensky, sa prihováral za zlepšenie slovensko-maďarských vzťahov slovami: Treba, aby nastúpila normalizácia...Vyvolalo to dosť negatívnu reakciu a keď rečníkovi vysvetlili konotácie, ktoré vyvoláva toto slovo u nás, hneď sa ospravedlnil), prestavba, glasnosť, socialistické spoločenstvo, tisícročná ríša... Človek sa oslobodzuje od neprirodzených sociálnych foriem veľmi ťažko. Aj o tom vypovedá jazyk. Oficiálne ideologické sovietizmy velebili bývalý režim a v súčasnosti sa používajú takmer výlučne v negatívnom kontexte (Taubman, 2005). Prvotný význam uvedených slov, ale aj mnohých ďalších, bol jednoznačne pozitívny, napríklad posledný príklad tisícročná ríša je prevzatý z Biblie a hovorí o sľúbenej dobe mieru a pokoja. Hitlerovci však uvedenú jednotku zneužili a dodnes vyvoláva veľmi negatívne asociácie práve s obdobím fašizmu. V nových sociálno-politických podmienkach podobné jazykové jednotky nadobúdajú jednoznačne negatívny význam vďaka deformovaným a neprirodzeným sociálnym vzťahom. Prebieha vlastne neustála axiologická transformácia jazykových jednotiek ako zrkadlo sociálnych procesov a zmien. Rozsiahly nástup výpočtovej techniky spôsobuje ďalšie zmyslové transformácie a metaforizáciu: 6. zavináč, sobačka (ruština), małpa (poľština). Tieto krátke úvodné príklady nás motivujú k poznaniu toho, že sociolingvistika sa veľmi intenzívne rozvíja, a že je jednou z interdisciplín, ktoré majú značné perspektívy najmä v súvislosti s mnohými prudkými zmenami v celkovej sociálnej štruktúre dnešného sveta. Najdôležitejším ukazovateľom je integrácia mocenská a unifikácia kultúrna. 2 Zdroje a východiská Jedným z prvých známych odborných postrehov o bezprostrednom prepojení jazyka a sociálnych faktorov sa stretávame v diele španielskeho autora Gonzalesa de Koresa, ktorý prednášal v XVII. storočí v Španielsku:„Je treba poznamenať, že jazyk má okrem dialektov, ktorými sa hovorí v provinciách, aj ďalšie formy, ktoré sú späté s vekom, majetkovým postavením, existuje jazyk obyvateľov vidieka, prostých ľudí, mešťanov, bohatých pánov a sluhov, vedca-historika, starčeka, kazateľa, žien, mužov a dokonca aj malých detí“ (Stepanov, 1976 s. 22). 172 Termín sociolingvistika síce ako prvý uviedol americký sociológ G. Currie v r. 1952, no korene tejto vedy treba hľadať najmä v európskej jazykovede. Jej idey vznikali najmä v prácach francúzskych, ruských, českých a iných lingvistov. Tu sa žiada uviesť mená aspoň tých najvýznamnejších: B. de Kurtene, E. Polivanov, L. Jakubinskij, B. Larin, G. Vinokur, M. Kohen, Ch. Balli, .Havránek, A. Matezius. Nám je blízka najmä škola pražskej funkčnej lingvistiky. Ide napríklad o ideu, že všetky jazykové prostriedky sa rozdeľujú podľa sféry komunikácie (Balli), idea o závislosti sociálnej diferenciácie národného jazyka od sociálneho štatútu jeho nositeľov (Rusi, Česi). V XX. storočí sa sociolingvistika čoraz viac orientuje na experimentálne výskumy, pri ktorých sa používajú hlavne matematickoštatistické metódy. V rámci nich sa skúmajú kvantitatívne a kvalitatívne zmeny v konkrétnych jazykových kolektívoch, ktoré prebiehajú v dôsledku spoločenských transformácií. Napríklad, skúma sa reálny početný stav príslušníkov konkrétneho etnika, rozdiel v používaní svojho jazyka medzi staršou a mladšou generáciou, zistenie objektívnych tendencií v národnostnom zložení. To má dokonca ekonomické dopady, keď štát vyčleňuje na národnostné školstvo a kultúru prostriedky podľa počtu hovoriacich v danom jazyku. 3 Jazyková variantnosť Ako vyplýva z uvedených konštatovaní o prepájaní kódov môžeme registrovať, že v jazyku máme k dispozícii viaceré prostriedky pri komunikácii o tej istej téme. Človek môže v závislosti od adresáta, od celkového komunikačného prostredia využívať rôzne jazykové formy. Schopnosť hovoriaceho rozmanite vyjadrovať jeden a ten istý zmysel vyjadruje schopnosť parafrázovať. Táto schopnosť spolu so schopnosťou vyčleniť správny zmysel a rozlišovať správne frázy od nesprávnych je základom veľmi zložitého psychického procesu, akým je ovládanie jazyka. Variantnosť sa prejavuje na všetkých úrovniach jazykovej komunikácie a na všetkých jazykových úrovniach. Najtypickejšie formy jazykovej variantnosti sú lexikálne synonymá: 7. Hádzať – kydať, iba – len, pôvodný – originálny, pekný – krásny, robiť – pracovať Variantnosť sa často realizuje na syntaktickej úrovni: 8. Nechce sa mi tam ísť – Nechcem tam ísť. Pri plnení úlohy buďte opatrní. – Plniac úlohu, buďte opatrní, Keď plníte úlohu, buďte opatrní. Žiada sa pritom poznamenať, že úplná synonymia vlastne sa dosahuje ťažko, keďže jednotlivé variantné výrazy majú spravidla štylistické osobitosti. V sociolingvistike sa variantnosť skúma v závislosti od sociálnych rozdielov komunikantov a od rozdielov v podmienkach komunikácie. Napríklad, že v americkom variante angličtiny počiatočná spoluhláska v takých slovách ako thin, thick sa vyslovuje rôzne v rôznych sociálnych vrstvách americkej spoločnosti. Bohatí Američania to vyslovujú ináč (prestížna norma) ako černosi. Ide o jednu z dôležitých foriem sociálnej variantnosti, takzvanej stratifikačnej. Uvedené rozdiely vo výslovnosti, podmienené sociálnym postavením, sú istými sociálnymi indikátormi. Sociolingvistická variantnosť je podmienená aj celkovou komunikačnou situáciou. Jeden a ten istý nositeľ jazyka môže sústredene dodržiavať normy výslovnosti v oficiálnej komunikácii, ale v nenútenom rozhovore je už oveľa menej dôsledný. Ide vlastne o recepciu a jej rôzne fázy. Povedzme aj najbližší priatelia sa v oficiálnej situácii titulujú, vyjadrujú si oficiálnu úctu, dokonca si aj vykajú, no po oficiálnej časti v zmenenej komunikačnej situácii komunikujú viac v hovorovom štýle. V ruštine sa to prejavuje v oslovení, keď sa používa meno a prímenie: 9. Vladimír Vladimírovič, Vladimirovič, Vladimirič, Voloďa, Voloď, ktoré sa v oficiálnej komunikácii nepoužívajú. Ide o štylistické variácie, ktoré kódujú sociálno-kultúrny kontext komunikácie a súčasne obsahujú poznatky o komunikantoch. 173 4 Jazyková norma Ako opozícia k štylistickým variáciám funguje regulárny komunikačný systém, ktorým je jazyková norma. Zjednodušene povedané norma je súhrn pravidiel pri výbere a použití jazykových prostriedkov. Pojem normy je tesne spojený s pojmom spisovný jazyk, ktorý sa často nazýva normatívnym jazykom. Norma je prostriedkom jazykovej integrácie spoločnosti, v istom zmysle stráži jazykovú korektnosť a jazykovú čistotu. Norma je pritom historicky podmienená, keďže sa v jednotlivých obdobiach mení. Jedným z hlavných jej prvkov je jej konzervatívnosť. Zmena normy je podmienená jazykovými tendenciami konkrétneho jazykového spoločenstva. Svojho času slovenskí jazykovedci uviedli zmeny do športovej terminológie pri oznamovaní výsledkov, v ktorých bola číslovka jeden. Keďže sa to viazalo na lexému gól, ktorý je mužského rodu, tak sme istý čas počúvali a čítali od našich športových redaktorov výrazy: 10. dva : jeden, jeden : jeden, jeden : nula a pod. Čisto gramaticky to bolo správne, no zvíťazila tradícia, istá konzervatívnosť a tak dnes opäť počúvame a čítame: 11.Dva : jedna, jedna : jedna, jedna : nula. Pritom číslovka 2 zostáva v mužskom rode. Športoví novinári ani fanúšikovia nepovedia dve : jedna. V ruštine sa však dodržiava syntaktická zhoda v rode, ktorú sa nepodarilo presadiť našim jazykovedcom: 12.Dva : odin, odin : odin, odin : noľ. Norma môže byť v rôznych subkódoch, teda aj v dialektoch, sociolektoch, ale v spisovnom jazyku sa vedome kultivuje, fixuje sa v slovníkoch, gramatikách, rôznych oficiálnych príručkách. V ostatných komunikačných formách etnojazyka ide skôr o tradíciu. Úsilie konkrétneho etnického spoločenstva dodržiavať normu, cieľavedomé rozpracovanie pravidiel na vedeckých základoch je v centre pozornosti kodifikácie. Jej sa podriaďujú nie všetky komunikačné subkódy, ale iba tie najdôležitejšie, medzi ktoré patrí v prvom rade spisovný jazyk. Ostatné podsystémy (subkódy) národného jazyka sú vlastne nekodifikované. Osobitnú pozornosť si zasluhuje vedeckosť jazykovej kodifikácie a jej celkové spoločensko-kultúrne východiská. Dá sa to ilustrovať najmä na bernolákovčine a štúrovčine, z ktorých štúrovská slovenčina vychádzala viac z princípu vedeckosti, najmä z toho, že bola najmenej poznamenaná cudzími vplyvmi. Tento princíp teoreticky uznával aj Bernolák, no v praxi ho nestihol realizovať.. Je veľkou historickou zásluhou Ľudovíta Štúra, že našiel v stredoslovenskom nárečí ten základ slovenčiny, ktorý bol najmenej ovplyvnený cudzojazyčnými prvkami a zároveň najbližší obyvateľom západného a východného Slovenska. Ako vieme, mnohí Štúra veľmi ostro kritizovali, odsudzovali, história však rozhodla jednoznačne v jeho prospech (úloha J. Hollého a J. Kollára). Treba si pritom uvedomiť, že Štúr a jeho stúpenci presadzovali ideu jednotného spisovného jazyka pre Slovákov vo veľmi ťažkých sociálno-kultúrnych podmienkach. Jazyk bol pre Slovákov vtedy hlavný ukazovateľ etnicity – nemali sme štát, kráľov, administratívne ukazovatele, vlastnú sociálnu vrstvu, ktorá by nás reprezentovala a pod. 5 Spisovný jazyk (štandard, literárny jazyk) Tento pojem evokuje k predstavám, podľa ktorých ide o jazyk vytvorený najmä umeleckou literatúrou. Do istej miery je to pravda (v ruštine sa nazýva literárny jazyk, za jeho zakladateľa sa považuje A.S. Puškin svojím dielom). V podstate väčšina európskych spisovných jazykov sa vytvárala najmä vďaka umeleckej literatúre, filozofických diel, náboženskej spisby, ľudovej slovesnosti a iných žánrov, ktoré sa fixovali v písomnej podobe. Aby sa však spisovný jazyk nespájal iba s umeleckou literatúrou, tak sa uvádza napríklad v anglickej tradícii pojem standard language, standard English. V ruštine sa tento termín neujal, hoci ho niektorí jazykovedci navrhovali. Do istej miery to môže súvisieť s literaturocentrizmom ruskej kultúry: 174 13. Puškin je naše všetko. Keď to povedal Puškin, tak je to správne. Spisovný (literárny jazyk) je vyslovene kodifikovaný, normatívny a používa sa v rôznych sférach komunikácie, dnes najmä v masmédiách, v školstve, v kultúre, v štátnych a iných inštitúciách, vo sfére služieb, vo vede.. Zatiaľ čo jazyk literatúry sa vzťahuje iba k umeleckej spisbe a môže obsahovať aj nenormatívne a nekodifikované prvky, keď imituje konkrétne sociálne prostredie (napríklad dialektizmy v románoch našich klasikov). Práve spisovný jazyk podlieha uvedomelo kultivovanej norme, má záväzný charakter a tým sa v značnej miere odlišuje od druhých komunikačných kódov konkrétnej etnokultúry. Iba lingvistické prostriedky pre definovanie jednotlivých subkódov národného jazyka sú však nedostatočné. Preto sa musí prihliadať k sociálnej charakteristike všetkých nositeľov národného jazyka. Jazyková norma zodpovedá najmä tradičným predstavám o spisovnom jazyku ako o jazyku kultúrnej a vzdelanej vrstvy národa. V reči iných vrstiev sa pravidelne stretávame s mnohými nenormatívnymi javmi, dialektizmami, výslovnostnými, gramatickými a lexikálnymi chybami. V mestskom prostredí sa minimalizujú iné subkódy, najmä jednotlivé dialekty, preto aj obyvatelia vidieka, pravidelne navštevujúci mestské prostredie sa v značnej miere prispôsobujú jazykovej norme spisovného jazyka. Mesto sa stáva komunikačným prostredím, kde sa vytvára vhodná komunikačná základňa pre integrujúce celonárodné formy. Napokon každé mesto získava svoj štatút, keď má najmenej jednu strednú školu, ktorá nesporne zohráva pozitívnu úlohu pri zvyšovaní celkovej kultúry v komunikácii. V dnešnej situácii aj vďaka masmédiám sa rozširuje norma aj na vidiek. Spisovný jazyk je teda kodifikovaný, polyfunkčný a sociálne prestížny subkód národného jazyka. Jeho rozvoj v značnej miere závisí nielen od úrovne štandardných, teda vzdelaných nositeľov jazyka, ale takisto od jazykovej politiky štátu. V našom prípade, napríklad aj od podpory Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. 6 Dialekt Tento pojem pochádza z gréckeho dialektos – hovoriť, vysvetľovať a najčastejšie sa používa pre označenie územných, areálových foriem jazyka, spojených spravidla s vidiekom, hoci sociolingvisti skúmajú aj mestské dialekty (bohatstvo Slovenska, hory, izolácia, úloha ženy). Osobitne v americkej sociolingvistike sa sústreďujú výskumy na mestské dialekty černošského obyvateľstva. V ruskej sociolingvistike analogické výskumy sa sústreďujú v takzvanej sociálnej dialektológii. Vytvára sa prostredie veľkomiest – megapolisov so svojráznou kultúrou, s mnohými menšinami, emigrantmi, čo vytvára osobitný štýl komunikácie najmä v národnostných štvrtiach. Také mestá ako Paríž, Londýn, Moskva vo veľkej miere stratili štatút národného jazykového a kultúrneho centra. V súčasnosti sa pod pojmom dialekt rozumie nie len územný ukazovateľ, ale aj sociálny, keďže v konkrétnom pôvodne vidieckom dialekte najčastejšie komunikujú starší ľudia. Mladí ľudia aj z vidieckych oblastí v dôsledku urbanizácie ich spôsobu života v značnej miere používajú spisovnú formu jazyka. Predsa však možno vymedziť niektoré typické príznaky územných dialektov: 1. sociálne, vekové ohraničenie užívateľov územného dialektu (zväčšia starší občania vidieka, najmä staršie ženy) 2. obmedzené sféry fungovania (v rodine, v úzkom kruhu známych a rovesníkov) 3. vznik polo dialektov ako dôsledok vzájomného vplyvu rôznych dialektných foriem (Rusíni na Zemplíne, Maďari na Južnom Slovensku) 4. ústup dialektov pod vplyvom komunikačnej a kultúrnej centralizácie. Treba pripomenúť, že ešte relatívne nedávno, sa v niektorých oblastiach používal dialekt, ktorý mal varianty v jednotlivých dedinách (severovýchodný Spiš a poľské pohraničie). 175 7. Sociolekt Tento termín vznikol v druhej polovici XX. storočia a predstavuje isté skrátenie pojmu sociálny dialekt. Ide vlastne o súhrn jazykových zvláštností, ktoré sú spojené v určitej sociálnej skupine – profesionálnej, vekovej, triednej, ktorá pôsobí a komunikuje v rámci národného jazyka. Príkladom takých sociolektov môže slúžiť reč vojakov, študentov, zločincov, počítačových odborníkov, obchodníkov, dílerov, vedcov, policajtov. Sociolekt slúži komunikačným potrebám sociálnymi ukazovateľmi ohraničených vrstiev spoločnosti. Registrujeme to najmä v osobitnej lexike, v slovných spojeniach, v osobitných syntaktických konštrukciách, v metaforách a v rôznych obrazných výrazoch. Pritom evidujeme značné rozdiely v jednotlivých etnokultúrach. Ako výrazne sociálne príznakový jazykovokomunikačný systém sociolekt je v istom zmysle fragmentom jazykového obrazu sociálneho rozvrstvenia spoločnosti. Bohatý ilustračný materiál nám poskytuje najmä ruská etnokultúra, v ktorej sa vytvoril sociálny jazykový subkód, známy aj pod názvom ruská feňa. Postupne sa vytvoril celý systém subštandardného ruského jazyka, ktorý dekódoval veľké rozdiely v ruskej spoločnosti v XIX. a neskôr aj v XX. storočí. Dodnes prebiehajú výskumy tohto sociokultúrneho komunikačného fenoménu, pričom je zaujímavé, že bohaté použitie našiel aj v sovietskom období. Dnes ho identifikujú ako jazyk gulagu (Baldajev a kol., 1992). V totalitnom režime bola rozdvojená nielen spoločnosť, ale aj samotná osobnosť. V oficiálnom prostredí komunikovali ľudia úplne ináč ako v súkromnom živote. Bohatý materiál o tejto rozdvojenosti prináša O. Figes (2009).V tejto súvislosti je zaujímavé, že v r. 1998 po teroristickom útoku na dva obytné domy v Moskve, pri ktorých zahynulo okolo 300 ľudí, nastupujúci prezident V. Putin na adresu teroristov verejne predniesol hrozbu: 14. My ich budem močiť v sortire. Pozoruhodné je tu najmä sloveso močiť, ktoré sa v uvedenom jazyku gulagu používalo vo význame vraždiť. Podobne: 15. mokroje delo – vražda, mokrušník – vrah. Je pre nás zaujímavé, že moskovskí spravodajcovia slovenských médií spomínaný Putinov výrok preložili ako Budeme ich topiť na hajzli, čo nezodpovedá ruskému sociokultúrnemu prostrediu, keďže ide o jazyk tých najodvrhnutejších ľudí. No v Rusku je tento jazykový kód tak známy, že ho v súčasnosti pomerne pravidelne používajú aj ruskí novinári ako prostriedok jazykovej expresivity a zveličenia. Guzi (2009) v rozsiahlej monografii uvádza celý rad ruských jazykových historizmov, ktoré sa aktualizujú v našej dobe (potemkinove dediny, semibojarščina – semibankirština, chruščovskij botinok, nepman). Osobitnú skupinu sociolektov predstavujú argo, žargón a slang. Hoci sa niekedy tieto termíny zamieňajú, sú však v značnej miere samostatné. Argo (z franc. – tajný) vznikol práve za účelom komunikácie, ktorá mala byť pre nepovolaných nezrozumiteľná. Najprv to bol tajný jazyk túlavých kupcov v XIX. storočí v Rusku, ktorí v istej miere boli náchylní porušovať zákon. Ide teda o jazykové maskovanie sociálnej príslušnosti. Reálne však ide skôr o to, ako sa sociálne vyčleniť, upozorniť na svoj osobitný svet, na egocentrizmus, zvýšenú expresivitu a emocionalitu, ktorá sa obzvlášť vyjadruje v rôznych dvojzmyselnostiach. Známy český „podnikateľ“ R. Krejči, ktorý ušiel na Sejchely a ktorému zavraždili v Čechách otca, poslal svojim spoločníkom do Čiech list aj s takými slovami: 16.„Gottwald a Mrázek jsou prasatá. A jak je známo, na každé prasa se řeznik nájde“! (ČT1, 7. nov. 2006). Ide o evidentný svojrázny pokyn spoločníkom, čo treba urobiť s dotyčnými ľuďmi. V jednotlivých etnokultúrach sa argo stalo komunikačným fenoménom, ktorý je v značnej miere prístupný aj širokej verejnosti. Po reformách v Rusku sa uvoľnili komunikačné normy a došlo k istému prelínaniu jednotlivých subkódov. Vyššie ilustrovaný príklad s Putinovým výrazom „močiť v sortire“ nie je ojedinelý. Argotizmami sa urážajú aj súčasní ruskí politici: 17.Pachan nikogda ne budet borotsa so svojej malinoj (šéf podsvetia a jeho podriadení). 176 V ruských masmédiách sa argotické výrazy hojne používajú a prenikajú aj na verejnosť. . Príznačný v tomto zmysle bol list policajných dôstojníkov po vražde jedného ich kolegu, ktorý bol adresovaný podsvetiu. List pod názvom: Tým, čo sa nazývajú bratva obsahuje v prevažnej miere argotické výrazy, čím dôstojníci polície tým, že prešli na argotický komunikačný kód, zločincom posielajú signál, že budú postupovať analogicky, teda mimo zákona (Sipko, 2002, s. 80). Pôvodná skrytosť arga sa v značnej miere zmenila a bohato sa používa aj v umeleckej literatúre. Dokonca sa používa ako prostriedok jazykovej hry, keď niektoré významné literárne diela Krylova, Puškina, Lermontova, sa prekladajú do arga, čim sa len potvrdzuje komunikačná funkčnosť jazyka gulagu v ruskej sociokultúre Existujú aj argotické slovníky, ktoré majú značnú sociolingvistickú výpovednú hodnotu. V ruskom jazykovom prostredí ide aj o osobitnú väzenskú subkultúru, nazývanú aj gulagovskou. Je daná aj tým, že počty ľudí, ktorí boli väznení, dosahovali vysoké číslo a bolo to spojené osobitným geografickým priestorom. Také výrazy ako 19.Sibír, Solovky, Kolyma, u nás Jáchymov, Leopoldov, Valdice vyvolávajú jednoznačne negatívne asociácie, ktoré sú svojím spôsobom bezekvivalentné v jazykovom aj v etnokultúrnom zmysle. Skrytosť arga je niekedy skôr hraná, imitovaná, keďže ide o snahu upozorniť na seba aj osobitnými komunikačnými formami. V niektorých krajinách sa vydávajú príručky arga pre policajtov. Žargón a slang sú ďalšie varianty sociolektu. V súčasnosti je novým žargónom takzvaný „počítačový“, používaný nielen medzi odborníkmi, ale najmä medzi mladými ľuďmi. Dlhodobo zaujíma svoju pozíciu najmä študentský slang, ktorý v súvislosti so značnou liberalizáciou nášho života rozširuje svoj rozsah: 20. SPID veka – Sociaľno političeskaja istorija dvadcatovo veka – AIDS storočia). Zvláštnosťou študentského slangu sú osobitné nominácie, skratky, expresivita, metafory, istá nenútenosť v rozhovore, prevaha neúplných viet, v dnešných časoch v mnohých krajinách aj anglicizmy 21.gerla, pub, baksy, killer, reket. Osobitnú štylistickú vrstvu tvorí kojne.. V gréčtine to znamená spoločný jazyk a vzťahoval sa na grécky jazyk, ktorý sa sformoval v IV.- III. storočí pred Kristom a používal sa do II. – III. storočia po Kristovi. Išlo o jazyk umeleckej a vedeckej literatúry, najmä jazyk filozofov. Táto tradícia sa v Grécku udržiavala pomerne dlho, až v XX. storočí sa začal oficiálne používať jazyk, ktorý vzišiel z ľudového základu. V súčasnej sociolingvistike sa pod týmto pojmom chápe jazyková forma každodennej komunikácie, ktorá spája ľudí, hovoriacich v rôznych regionálnych alebo sociálnych variantoch daného jazyka. V pozícii kojne môžu vystupovať naddialektné formy jazyka, takzvané interdialekty, ktoré obsahujú prvky rôznych územných dialektov, alebo je ním jedna z foriem, ktorá dominuje v danom areáli. V súčasnosti sa najčastejšie tento pojem používa vo vzťahu k jazyku väčších miest, keďže sa v nich spájajú jazykovo rôzne skupiny obyvateľstva. Svojím spôsobom v pozícii kojne bola aj stredoveká latinčina, ktorá komunikačne spájala rôzne skupiny vzdelancov, španielčina v Južnej Amerike, arabčina v mnohých arabských krajinách. Dnes sa situácia značne mení – vytvárajú sa varianty pôvodných jednotných jazykových kojne. 8 Hovorový jazyk (prostorečie) Najčastejšie ide o jazyk nevzdelaných alebo polovzdelaných vrstiev mestského obyvateľstva, ktoré neovládajú spisovný jazyk. Do istej miery ide o určitý druh kojne. V anglickej sociolingvistickej tradícii sa používa termín nonstandard, illiterate speech, vo francúzskej langue populaire. Sú tu však značne komunikačno-sociálne rozdiely. V USA nášmu pojmu hovorový jazyk zodpovedá pojem všeobecný slang, ktorý však nemá svojho špeciálneho nositeľa, je však istým funkčným variantom anglického spisovného jazyka. Jeho výrazy sa bohato používajú v masmédiách a vo verejnej komunikácii. V nemeckom prostredí 177 tomuto termínu približne zodpovedajú pojmy Halbmundart a Umgangssprache, obsahujúce celý rad jazykových, sociálnych a funkčných zvláštností. V českej jazykovede sa niekedy používa pojem obecní čeština, no zvyčajne ju používa aj u vzdelanejších vrstiev spoločnosti. Poľské mestské jazykové formy sa viac opierajú na vidiecke dialekty, to isté platí o slovenčine, srbčine, bulharčine a chorvátčine. Hovorový jazyk sa spravidla používa v nenútenej atmosfére, pri rôznych posedeniach, kde dominuje istá spontánnosť, čo predurčuje voľnejšie prijatie normy, skôr tu prevláda istá tradícia a bohatšia variantnosť. 9 Diglósia a dvojjazyčnosť V reálnom živote dnešného človeka sú bežné situácie, keď používa viaceré komunikačné subkódy. Povedzme, študent v prostredí svojich rovesníkov často používa študentský slang, no pri skúške používa takmer výlučne spisovný jazyk, doma v rodine dialekt, alebo istý variant hovorového jazyka. To možno vlastne povedať o každom človeku, ktorý sa socializuje vo viacerých zásadných životných situáciách. Ovládanie rôznych subkódov toho istého národného jazyka a jeho používanie v závislosti od komunikačnej sféry je vnútrojazyková diglósia (z gréčtiny – dvojjazyčnosť). Okrem toho sa tento termín používa aj pre ovládanie dvoch jazykov, v takom prípade už nejde o vnútrojazykovú diglósiu. Pri viacerých jazykoch sa používa pojem mnohojazyčnosť (multilingualism angl., plurilinguisme, fr.). Známy je najmä pojem bilingvizmus, ktorý je rozšírený v mnohých krajinách. Existujú viaceré jeho formy. Pri subordinatívnom bilingvizme sa druhý jazyk prijíma cez kontakt s prvým, materinským jazykom, čo vyvoláva spravidla interferenčné aj gramatické chyby (Rómovia po slovensky). Koordinatívny (čistý) bilingvizmus vytvárajú obidva jazyky fungujúce navzájom viac autonómne, nedochádza k zjavnej interferencii. Zmiešaný bilingvizmus je vo svojej podstate jednotným komunikačným systémom, v ktorom sa používa napríklad gramatika materinského jazyka a lexika druhého jazyka. Ide o územia, ktoré obsadili predstavitelia silnejších a výbojnejších etník. Bilingvizmus môže mať aj pasívnu podobu, keď jeden z jazykov jednotlivec rozumie, ale aktívne ho nepoužíva. V súčasnej jazykovej situácii v Európe (EÚ) sa prijala požiadavka, v rámci ktorej každý obyvateľ by mal ovládať aspoň dva jazyky okrem materinského. Ide najmä o pragmatickú požiadavku, ktorá súvisí s komunikáciou v orgánoch EÚ, kde sa používa 21 jazykov, pričom každý má štatút rovnocenného jazyka. Pravda, je to teória. V praxi vždy budú dominovať jazyky národov s väčším vojensko-politickým a ekonomickým potenciálom. Jazyková prax EÚ ukázala, že pre prekladateľskú činnosť sú najvhodnejší bilingválni jednotlivci, často sú z pohraničia konkrétnych krajín (francúzsko-nemecké, taliansko-rakúske, slovenskomaďarské). No takých ľudí je málo, preto sa organizujú jazykové kurzy EÚ najmä pre potreby prekladu. Pritom sa žiada zdôrazniť, že najmä pri simultánnom tlmočení sa stráca mnoho cenných informácií. Podľa niektorých odborníkov až 30 %. Napríklad počas Norimberského procesu jeden z obvinených uviedol: 22. Trójskym koňom nemeckej politiky v Čechách boli henleinovci. Prekladatelia sa odmlčali, lebo nerozumeli podčiarknutému homérizmu. Ďalší problém v EÚ vznikol pri preklade odborných textov najmä z angličtiny do jazykov menších národov, ktoré nemali za sebou historický vývoj západného politického, ekonomického a administratívneho systému. Aj preto jeden z návrhov bol, aby jazykom sprostredkovateľom bolo esperanto, čím by sa zabránilo nevyhnutnej jazykovej diskriminácii menších národov. To isté sa zopakovalo pri dezintegrácii v Juhoslávii a v ZSSR, keď nové samostatné štáty začali si tvoriť nové pojmy pre jednotlivé odborné sféry (napríklad vojenské termíny). Dochádzalo pritom ku komickým situáciám, keďže išlo o neprimerané a najmä nepripravené kroky jazykového purizmu 23. hotdog – pes goroncy, sexshop – pohlavný obchod.. 178 Významne sa pokúša o zabezpečenie si svojho postavenia najmä Francúzsko celým radom lingvokulturologických ochranných opatrení (kvóty na americké filmy). Záver V súvislosti celkovou jazykovou situáciou v súčasnom svete sa čoraz častejšie vyslovujú obavy z kultúrnej jednostrannosti, unifikácie. Reálne sa vytvára dojem, že niektoré jazyky sú vyspelejšie ako ostatné, najmä v XX. storočí sa im pripisoval štatút svetových jazykov. Už v samotnom tomto pojme cítime signály kultúrnej diskriminácie, ktoré majú v konečnom dôsledku veľmi nepriaznivé dopady na kultúru našej civilizácie. Jazyk je pritom indikátor kultúrneho bohatstva ľudstva. Súčasne tempo globalizácie spôsobí, že z celkového počtu asi 5000 jazykov môže do konca tohto storočia ostať iba 200, čo je skutočná smrť kultúry. Jazyk je nielen hlavným komunikačným prostriedkom, ale najmä najdôležitejšou zložkou etnokultúry. Je známe, že Eskimáci majú niekoľko desiatok pomenovaní pre sneh, Afričania vo svojich jazykoch evidujú takisto desiatky pomenovaní pre leva – to sú vlastne prvky kultúrneho bohatstva. V prirodzenom toku dejín jeden národ zanikal, iný sa tvoril. Gumiľov (1993) skúmal mnohé etnokultúry a vyšlo mu, že prirodzený vek jedného etnika je okolo 1200 rokov, na jeho miesto nastupujú nové etnické kolektívy. Povedzme dejiny Starých Rimanov zhruba zodpovedajú uvedenej dobe, na ich miesto prišli nové národy, najmä románske. Starých Slovienov vystriedali dnešné slovanské národy (16 v 13 štátoch). Dnešná doba však zaznamenáva skôr úbytok národov a jazykov. Súčasne evidujeme zmiešané jazyky, známe pod názvom kreolské alebo jazyky - pidžiny. Ide skôr o dôsledok neprirodzených ľudských vzťahov ešte z koloniálnej minulosti, keď pôvodné národy mali úplne narušenú svoju kultúrnu svojbytnosť, do ich života vstúpila expanzívna európska civilizácia, čo sa zákonite prejavilo v kreolizácii ich jazyka (gramatika a výslovnosť pôvodných jazykov, lexika z európskych jazykov. Niektoré z nich získali dokonca pozíciu štátneho jazyka. V tejto súvislosti sa žiada obrátiť pozornosť na otázku rovnocennosti jazykov, keďže aj v samotnej jazykovede sa občas stretneme s pojmom primitívny, málo rozvinutý jazyk. Jazyk je však presne na takej úrovni, na akej sú komunikačné potreby jazykového kolektívu! V jednej z kníh známeho švajčiarskeho cestovateľa Ericha von Dänikena (2008) sa spomína príbeh, keď príslušníkovi jedného amazonského kmeňa ukázali civilizačné výdobytky našej doby a poprosili ho, aby ich opísal vo svojom jazyku. Tu je jeho výpoveď v slovenskom preklade: 24. Keď Slnko stálo na oblohe, malíčky sa kryli (hodinové ručičky). Môj sprievodca zafúkal niekoľko slov do kovových vláken (mikrofón) a po malých konároch (po schodoch) nastúpil do kanoe, čo jazdí v oblakoch (do lietadla). Tam zavesil svoju rovnú nádobu (cylinder) na rázsochu (vešiak), a vyzval ma, aby som sa pozrel dole. Videl som truhly z kameňa (domy) a pár sklených truhál (električky) na kovových pásoch, dokonca aj jednu červík ovitú dlhú loď (vlak), ktorá sa rýchlo vzdialila. Zrazu sa objavilo veľmi pekné dievča s písacou kosťou (pero). Priniesla nám nápoj a povedala, že o chvíľu uvidíme miesto nepravého života (film). Podobne sú zaznamenané aj ďalšie názvy: elektrina – chytený blesk, baterka – ohnivá iskra, klávesy na klavíri – biele a čierne jazýčky, telefón – spievajúci drôt, magnetofón – vec, ktorá kradne hlasy. Domorodci teda nemali problém pomenovať nové veci, využili potenciál, ktorý je v každom jazyku, v našom prípade prostredníctvom obraznosti a metaforizácie a opísali všetko, s čím sa stretli. Dnes už tieto pôvodné jazyky prírodných ľudí zanikajú, stráca sa ich kultúra, ich sociálna štruktúra a celkový hodnotový systém ich spoločenstva. Ich potomkovia sú už ľudia našej civilizácie a táto neprirodzená sociálna akcelerácia spôsobuje obrovské kultúrne škody. Známy ruský vedec J. Lotman (1992), keď skúma kultúru a spoločnosť, tak charakterizuje ich prepojenie ako „výbuch“. Táto metafora poukazuje na pravidelné prudké zmeny 179 v ľudskej spoločnosti, hovorí o neustálom hľadaní nových sociálnych modelov, pričom sa zrejme zabúda na isté univerzálie, ktoré sú nemenné. Literatúra BALDAJEV, D.S., BELKO, V.K., ISUPOV, I.M. 1992. Slovar ťuremno-lagerno-blatnogo žargona. Moskva, Kraja Moskvy. S. 527. ISBN 5-900310-01-9. DäNIKEN, E. 2008. Vzpomínky na budoucnost. Vydavateľstvo Knižní klub. S. 321. ISBN 978-80-2422-159-5. FIGES, O. 2009. Šeptem. Soukromý život ve Stalinově Rusku. Praha-Plzeň. Beta - Dobrovský - Ševčík. S. 655. ISBN 978-80-:7306-406-8 (Beta - Dobrovský), ISBN 978-80-7291-208-7 (Ševčík). GUMIĽOV, L.N. 1993. Istorija ľudej i istorija kuľtury. Moskva, Ekopros. S. 546. ISBN 588621-003-2. GUZI, Ľ. 2009. Formovanie Ruska ako mnohonárodnostného štátu – jeho zahraničná politika, zabezpečenie štátnej bezpečnosti, spoločnosť. FF PU Prešov. S. 560. ISBN 978-808068-973-5. LOTMAN, J.M. 1992. Kuľtura i vzryv. Moskva, Gnozis. S. 272. ISBN 5-01-003843-9. SIPKO, J. 2002. Texty so zvýšenou etnokultúrnou konotáciou. FF PU Prešov. S. 259. ISBN 80-8068-143-0. STEPANOV, J.S. 2004. Konstanty: Slovar russkoj kuľtury. Moskva. S. 936. ISBN 5-82910388-5. TAUBMAN, W. 2005. Chruščov. Člověk a jeho doba. BB/art s.r.o. Praha. S. 846. ISBN 807341-625-5. VEREŠČCAGIN, E.M., KOSTOMAROV, V.G. 1973. Jazyk i kuľtura. Moskva MGU. S. 233. ISBN 0712-032-82-73. Adresa autora: prof. PhDr. Jozef Sipko, PhD. FF PU v Prešove e-mail: [email protected] 180 REFLEXIA PRÍČIN CHUDOBY NA SLOVENSKU (VÝVOJ PREDSTÁV O PRÍČINÁCH CHUDOBY V SLOVENSKEJ VEREJNOSTI)57 Katarína Strapcová, SR Sociologický ústav SAV, SR Roman Džambazovič, SR Katedra sociológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave a Inštitút pre výskum práce a rodiny, SR Abstrakt Text sa zaoberá mapovaním predstáv o chudobe a príčinách chudoby vo verejnej mienke. Východiskom skúmania je typológia príčin chudoby postavená na dvoch základných dimenziách (individuálne - sociálne a zlyhanie – osud), na základe ktorých môžeme identifikovať štyri základné typy predstáv o príčinách chudoby: 1) chudoba ako zlyhanie jednotlivca, 2) chudoba ako osud jednotlivca, 3) chudoba ako zlyhanie spoločnosti a 4) chudobu ako osud spoločnosti. Vývoj názorov verejnosti je zachytený prostredníctvom empirickej analýzy dostupných dát z výskumov (Európsky výskum hodnôt 1991, 1999 a 2008, Spoločnosť 2004, ISSP Slovensko 2007 a 2009). Medzinárodný kontext a trendy vo vývoji predstáv o príčinách chudoby približujú dáta zo špeciálnych Eurobarometrov 2007 a 2009, ktoré sú zamerané aj na podrobné skúmanie predstáv verejnosti o chudobe a sociálnom vylúčení. Abstract This paper is mapping opinions about the causes of poverty in Slovakia. Our theoretical concept is based on the poverty causes typology based on two dimensions (individual - social and blame - fate), within which we can inentify four basic types of the opinions about causes of poverty: 1) individual blame or blaming the poor approach, 2) social blame or blamingthe state approach, 3) individual fate and 4) social fate. The dynamics of changes in public opinion is examined through the empirical analysis of the available datasets (European Values Study 1991, 1999 and 2008, Society 2004, ISSP Slovakia 2009 and 2010). International context and trends in the development of the causes of poverty opinions are explained through the data from Special Eurobarometer 2007 and 2009, which are focused also on the public opinions about the poverty and social exclusion. Rok 2010 je Európskym rokom boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu, pričom záujem sa sústreďuje najmä na kľúčové hodnoty solidarity, spoločnej zodpovednosti, sociálnej súdržnosti, spravodlivosti a začlenenia. Jedným zo strategických cieľov pri posilňovaní hodnoty solidarity v EÚ je zabezpečenie zvýšenia verejného povedomia o situácii ľudí žijúcich v chudobe, čo okrem iného predstavuje búranie negatívnych stereotypov poznamenávajúcich identitu ľudí žijúcich v chudobe a ohrozených sociálnym vylúčením (bližšie Národný program SR k Európskemu roku boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu 2010, 2009)58. Predstavy plné stereotypov a predsudkov voči ohrozeným jednotlivcom a skupinám spôsobujú viaceré negatívne dôsledky, ktoré vieme identifikovať tak na úrovni 57 Text vznikol v rámci riešenia projektu Slovensko v kľúčových medzinárodných výskumoch: dvadsať rokov premien spoločnosti (APVV-0529-07, Roman Džambazovič) a projektu VEGA Spoločenské nerovnosti a otázka spoločenskej súdržnosti - rozšírenie perspektív (č. 2/7038/27, Katarína Strapcová). 58 Internetová stránka www.protichudobe.sk je na Slovensku oficiálnou stránkou Európskeho boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu a nachádza sa tu legislatíva ako aj strategické dokumenty venujúce sa problematike chudoby a sociálneho vylúčenia. 181 individuálnej (obviňovanie, nedôvera, stigmatizácia, kontrola a sociálna izolácia) ako aj na úrovni celospoločenskej (sociálna dištancia, narušenie sociálnej súdržnosti, sociálne napätie a znížená sociálna solidarita). Predsudky a stereotypy sa často prejavujú aj v odpovediach na jednu z často sa vyskytujúcich otázok pri skúmaní chudoby a sociálneho vylúčenia, ktorá hovorí o vnímaní príčiny chudoby verejnosťou. V odpovediach sa prejavuje už tradične diferencované vnímanie skupiny chudobných a ich rozdeľovanie na tých, ktorí si „pomoc a solidaritu zasluhujú“ (deserving poor) a na tých, ktorí sú „nehodní našej pomoci a solidarity“ (undeserving poor). V postojoch respondentov prevláda buď akceptácia alebo naopak vyhraňovanie sa a podozrievavosť voči chudobným. Verejná mienka a celkové naladenie spoločenskej názorovej klímy ohľadom chudoby a sociálneho vylúčenia majú však nielen informačnú funkciu, ale aj praktický dopad na tvorbu, prijímanie a legitimizáciu špecifických typov sociálnych opatrení zameraných proti chudobe. (van Oorschot a Halman, 2000, Večerník, 2004, Čambáliková, 2009) Je zrejmé, že akceptujúci postoj a solidarita s chudobnými sa následne odráža aj na podpore financovania boja proti chudobe či jej predchádzaniu. Naopak pre tých, ktorí vnímajú chudobu negatívne (chudoba je dôsledkom lenivosti, nezodpovednosti, špekulácií a pod.), reprezentujú výdavky na boj s chudobou skôr nehospodárne plytvanie verejných prostriedkov. Vnímanie príčin chudoby je tak do značnej miery politickým a nie len sociálnym problémom. Predstavuje okrem popisu všeobecne prijímaného stavu (vysvetlenia príčin chudoby) aj implikáciu konkrétneho typu správania smerujúceho k zmene (akými spôsobmi predchádzať či riešiť chudobu). Identifikovanie príčin chudoby je permanentným procesom hľadania konsenzu o tom koho, v akom rozsahu a akými spôsobmi bude spoločnosť podporovať - je to vlastne súčasťou „hry“ o povinnosti a oprávnenia chudobných v danej spoločnosti. (Džambazovič, 2007) Pričom vymedzenie chudoby, určenie kritérií na posudzovanie oprávnenia pomoci a stanovenie podporných mechanizmov do značnej miery odrážajú okrem iného aj celkovú životnú úroveň konkrétnej spoločnosti, jej možnosti, prioritné hodnotové orientácie a postoje jej obyvateľov, ale aj ideologické ukotvenia. S percepciou a podporou politík na zmiernenie chudoby samozrejme súvisia nielen objektívne okolnosti, ale aj politická klíma. (Večerník, 2004) Ako verejnosť identifikuje príčiny chudoby taktiež poukazuje na hlbšie zdroje subjektívneho vnímania sociálnej spravodlivosti a legitimity sociálnych nerovností. Formálna solidarita, formulovaná v sociálnom systéme a v konkrétnych opatreniach sociálnej politiky štátov, má zásadný vplyv na neformálnu solidaritu s chudobnými a sociálne vylúčenými, ako i na mieru dôvery v spoločenský systém a sebareflexiu samotných chudobných. (Mareš, 1999, Strapcová, 2005) Diferenciácia postojov siaha od sympatií a ospravedlňovania, až po stigmatizáciu a obviňovanie chudobných. Harold R. Kerbo (2006) zhŕňa tieto predstavy a hovorí o troch možných typoch príčin chudoby: 1. Chudoba ako dôsledok usporiadania ekonomického a sociálneho systému spoločnosti (nutný, ale žiaduci dôsledok alebo nutný, ale napriek tomu nežiaduci dôsledok trhového hospodárenia). 2. Chudoba ako dôsledok lenivosti, nešetrnosti a nestriedmosti jedincov. Schováva sa za ním predstava o „odlišnej mentalite“, životnom štýle, individuálnych nedostatkoch či amorálnosti jednotlivcov (na jej prekonanie je vhodná resocializácia, disciplína a kontrola). 3. Chudoba ako dôsledok situačných faktorov (v postojoch sa prejavuje fatalizmus, poukazuje sa na nešťastie a osud, ale sem patria i vysvetlenia vychádzajúce z teórie kultúry chudoby)59. 59 V sociológii sa v rámci vysvetlení vychádzajúcich zo štrukturálneho, behaviorálneho či situačného vnímania príčin chudoby postupne objavili veľmi vplyvné a kľúčové explanačné koncepcie. Sú nimi napríklad kultúra chudoby, (relatívna) deprivácia, underclass či sociálne vylúčenie. 182 1 Teoretický rámec a východiská analýzy Analýza názorov verejnosti na chudobu, a teda na ľudí nachádzajúcich sa na spodnej časti hierarchie sociálno-ekonomických nerovností, umožňuje skúmať aká je percepcia hlavných príčin neúspechov jednotlivcov pri dosahovaní pozícií v rámci existujúceho systému stratifikácie a nerovností. Skúmanie príčin chudoby je v súčasnosti tiež dôležitou stránkou skúmania subjektívnych stránok nerovností, či už v podobe skúmania podôb reflexie svojho postavenia samotnými chudobnými, alebo tiež v otázkach toho, čo si o chudobe a chudobných ľuďoch myslí verejnosť (Evans, 1997, van Oorschot a Halman, 2000, Arts a Gelissen, 2001, Arts, Halman a van Oorschot, 2003, Alesina a Glaeser, 2004, Orton a Rowlingson, 2007) . Pri skúmaní reflexie príčin chudoby sa najčastejšie vychádza z typológie rozlišujúcej príčiny individuálne (napr. problém osobnej motivácie chudobných) na jednej strane, ako aj na príčiny makroštruktúrne (napr. problém nespravodlivej distribúcie zdrojov) na strane druhej60. Na podobnej logike je založená typológia, ktorú budeme využívať aj my pri analýze názorov na príčiny chudoby. Podľa základnej typológie sa príčiny chudoby viažu na: 1) chudobu ako zlyhanie jednotlivca alebo tzv. blaming-the-poor prístup, 2) chudobu ako osud jednotlivca, 3) chudobu ako zlyhanie spoločnosti alebo tzv. blaming-the-state prístup, 4) chudobu ako osud spoločnosti61 (van Oorschot a Halman, 2000). V typológii môžeme identifikovať dve základné dimenzie: „individuálne verzus spoločenské“ (individual vs. social) a „zlyhanie verzus osud“ (blame vs. fate) (bližšie Tabuľka 1). Prvá býva niekedy označovaná aj ako individuálno-štrukturálna dimenzia („vnútorné verzus vonkajšie“), nakoľko umožňuje rozlíšiť, či sa príčiny chudoby vnímajú skôr ako vnútorné – viažuce sa na konkrétneho jednotlivca (akcentuje morálne zlyhanie napr. chudobní ako ľudia s negatívnymi osobnými vlastnosťami, lenivci, špekulanti, alkoholici a pod.), alebo vonkajšie, teda viažuce sa predovšetkým na spoločnosť (alebo vonkajšiu skupinu ľudí), a teda neovplyvniteľné konkrétnym jednotlivcom - chudobní ako obete vonkajších okolností, negatívnych spoločenských javov ako nespravodlivá distribúcia zdrojov, znevýhodnenie, diskriminácia, stigmatizácia chudobných (Goffman, 2003) a pod. Druhou dôležitou dimenziou je „zlyhanie verzus osud“ („ovplyvniteľné verzus neovplyvniteľné“), pričom dôraz na zlyhanie (obvinenie za zlyhanie) súvisí s kritickým presvedčením o možnosti aktívne ovplyvniť a kontrolovať podmienky v ktorých sa jedinec či spoločnosť nachádza (napr. chudobní ako nedostatočne aktívni ľudia, resp. spoločnosť nezabezpečujúca občanom podobné životné šance). A naopak osud (údel) súvisí s presvedčením o výskyte istej neovplyvniteľnej zhody okolností, ktoré negatívne pôsobia na život jednotlivca či spoločnosti (napr. názor, že chudobní majú proste smolu, že ekonomickej recesii sa nedá uniknúť, že je nevyhnutné znášať následky pokroku a pod.). Je to teda istý druh fatalistického postoja k podmienkam života jednotlivca. 60 Takéto rozdelenie do určitej miery korešponduje s preferenciou individuálnej resp. sociálnej spravodlivosti. V prípade individuálnej spravodlivosti je dôraz na úsilí a výkone jednotlivca, pri sociálnej spravodlivosti stojí dôraz na otázke prerozdeľovania zdrojov. (Blaha, 2006) 61 Operacionalizácia vyššie prezentovanej teoretickej koncepcie Van Oorschota a Halmana (2000) do podoby indikátora má formu štandardnej otázky využívanej v sociologických výskumoch: Prečo u nás niektorí ľudia žijú v biede (chudobe)? Uvádzame štyri možné dôvody. Vyberte z nich ten, ktorý považujete za najdôležitejší. 1. pretože im nepraje šťastie, 2. z lenivosti a nedostatku pevnej vôle, 3. pre nespravodlivosť v našej spoločnosti, 4. je to nevyhnutná súčasť pokroku v modernom svete, 5. žiaden z uvedených dôvodov. V niektorých výskumoch sa pri tejto otázke následne zisťuje i „druhý najdôležitejší dôvod“. 183 Tabuľka 1: Dve základné dimenzie a štyri typy predstáv o príčinách chudoby Individuálne Spoločenské Zlyhanie Zlyhanie jednotlivca Zlyhanie spoločnosti Chudobní sú leniví, chýba im Chudobní sú obeťami konania iných, sú obeťami šetrnosť, dobrá morálka sociálnej nespravodlivosti Osud (údel) Osud jednotlivca Chudobným nepraje šťastie Osud spoločnosti Chudobní sú obeťami nekontrolovateľného spoločenského a globálneho rozvoja Zdroj: Van Oorschot - Halman 2000 Autori Van Oorschot a Halman (2000) upozorňujú na fakt, že táto typológia pozostáva zo štyroch ideálnych typov, ktoré sa v realite môžu kombinovať, a že ľudia vo svojich vysvetleniach tieto typy skutočne i rôzne kombinujú, ak na to majú možnosť (dobre túto skutočnosť dokresľujú aj výskumy zamerané špeciálne na skúmanie sociálnych nerovností a chudoby, ktoré pracujú s viacerými batériami otázok62). Našim cieľom bude identifikovať ako vnímajú obyvatelia Slovenska príčiny chudoby v rôznych obdobiach vývoja SR. Zachytíme transformačné obdobie od roku 1991 až po rok 2009. Nami analyzovaná otázka bola využitá vo výskumoch European Values Study 1991, 1999/2000 a 2008 (ďalej EVS), Spoločnosť 2004, ako aj ISSP Slovensko 2009-201063 (ku všetkým spomínaným výskumom máme k dispozícii údajové databázy). Okrem toho máme k dispozícii aj najnovšie výsledky Eurobarometrov venovaných chudobe a sociálnemu vylúčeniu z roku 2007 a 2009. Na základe analýzy údajov môžeme identifikovať názory obyvateľov Slovenska na príčiny chudoby a detailnejšie analyzovať obraz chudoby a potenciál na solidaritu s chudobnými ľuďmi v našej spoločnosti. Povedané slovami Zygmunta Baumana (1997), pozrieme sa na to či chudobných vnímame ako súčasť skupiny MY, alebo skôr skupiny ONI - teda na to či prežívame skôr akceptujúci pocit spolupatričnosti s chudobnými, alebo ich naopak skôr odsudzujeme a prejavujeme skôr antipatický postoj (chudoba ako dôsledok neprimeranej morálky, lenivosti). Okrem identifikovania predstáv o príčinách chudoby sa neprimo dozvedáme fakty o celkovom kontexte fungovania a legitimite boja proti chudobe v našej spoločnosti. Ako sme už spomenuli, kým v jednom prípade verejnosť vníma pomoc zameranú na predchádzanie a riešenie chudoby ako legitímnu a podporuje ju (chudobných reflektuje ako osoby hodné pomoci a solidarity), v druhom prípade je to práve naopak. Chudobní sú v tomto prípade vnímaní ako ľudia, ktorí si za svoje nevýhodné postavenie môžu sami - je to predovšetkým ich osobné zlyhanie, a teda individuálny problém. Verejnosť vtedy vníma kroky na odstránenie chudoby ako nelegitímne, často dokonca chápe programy zamerané na 62 Už v jednom z prvých výskumov Eurobarometer 5 (máj – jún 1976) boli v sade otázok o príčinách chudoby aj indikátory ako - vek a osamelosť, choroba a nedostatočné zdravie, dlhodobá nezamestnanosť, nedostatočné vzdelanie, zanedbávanie v detstve, nedostatočná predvídavosť, pitie a alkohol, lenivosť, príliš veľa detí. Respondenti mali možnosť viacerých odpovedí a vyberali tri najdôležitejšie príčiny chudoby. Podobne je tomu aj v neskorších výskumoch Eurobarometra zameraných špeciálne na skúmanie chudoby a sociálneho vylúčenia. Pri týchto špeciálnych Eurobarometroch sa v súčasnosti rozlišuje veľký počet sociálnych a individuálnych príčin chudoby, z ktorých si respondenti môžu vybrať (pozri napríklad Special Eurobarometer 279 a 321). V roku 2009 to boli zo sociálnych príčin napríklad vysoká miera nezamestnanosti, nedostatočná výška platov a miezd, nedostatočná výška sociálnych dávok/dôchodkov, slušné bývanie je priveľmi drahé, zdravotná starostlivosť a prevencia je príliš drahá. Medzi príčinami na individuálnej úrovni to boli napríklad nedostatočné vzdelanie/zručnosti na požadovanej úrovni, vyrastanie v chudobnej rodine, závislosť, život nad pomery, dlhodobé ochorenie alebo zdravotné postihnutie, diskriminácia, veľký počet detí, nedostatočná podpora zo strany rodiny a priateľov, zabezpečenie starostlivosti o iných, čo im bráni pracovať, problémy s duševným zdravím. 63 Výskum ISSP Slovensko 2009-2010 pozostával zo spojených dvoch modulov výskumu ISSP (Sociálne nerovnosti 2009 a Životné prostredie 2010) a terénny zber údajov sa zabezpečoval v roku 2009. 184 sociálne začleňovanie najviac znevýhodnených ako niečo, čo sa deje na jej úkor a na jej účet. (Kusá, 2010) Keďže k dispozícii máme údaje za relatívne dlhé obdobie, máme možnosť poukázať na prípadné zmeny, ku ktorým v preferenciách príčin chudoby na Slovensku dochádzalo. Na tomto mieste môžeme predznačiť, že k zmenám v celkovom naladení názorovej klímy počas sledovaného obdobia skutočne dochádzalo a my budeme získané zistenia interpretovať. 2 Výsledky analýzy V prvej časti analýzy sa budeme venovať tomu, ako sa názory na príčiny chudoby vyvíjali na Slovensku po roku 1989 až po súčasnosť. Proporcie odpovedí slovenských respondentov v roku 1991, 1999, 2004, 2008 a 2009 nájdeme v tabuľke 2. Zreteľne možno vidieť, že názorové zmeny v týchto rokoch sa skutočne odohrali64. Tabuľka 2: Vývoj názorových profilov na príčiny chudoby v období rokov 1991-2009 na Slovensku (%) Prečo u nás niektorí ľudia žijú EVS 1991 EVS 1999 Spoločnosť EVS 20081 ISSP 20091 v chudobe (biede)? 2004 1. nepraje im šťastie 2. lenivosť, nedostatok vôle 3. nespravodlivosť v spoločnosti 4. súčasť pokroku (vývoja) 5. žiadny z uvedených Počet respondentov 11,1 34,1 32,8 15,8 6,2 1073 11,0 31,3 37,6 11,3 8,8 1283 12,9 17,4 52,7 11,5 5,5 3920 17,3 32,6 27,3 19,8 3,0 1458 14,8 23,2 34,8 16,9 10,2 1113 Zdroj: EVS 1991, 1999/2000, 2008, Spoločnosť 2004, ISSP Slovensko 2009-2010 (dáta ako aj kompletná dokumentácia a informácie o výskumoch na www.sasd.sav.sk) 1 V EVS 2008 a ISSP 2009 bola zmenená formulácia 4. variantu odpovede (pokrok → vývoj). Pri pohľade na jednotlivé názorové profily v tabuľke 2 vidíme, že obyvatelia slovenskej spoločnosti v súčasnosti považujú za najdôležitejšiu príčinu chudoby predovšetkým nedostatok spravodlivosti v spoločnosti (34,8% respondentov v roku 2009). Z hľadiska našej referenčnej teoretickej koncepcie teda u slovenskej verejnosti prevláda názor, ktorý kladie dôraz na „zlyhanie spoločnosti“ pri hodnotení príčin chudoby. Preložené do reči našej typológie - ide o najviac akceptujúci, podporujúci a solidarizujúci pohľad na chudobu, ktorý poukazuje na prekážky vo fungovaní princípov sociálnej spravodlivosti. Tieto prekážky je možné odstraňovať, fungovanie spravodlivosti zdokonaľovať, a boj proti chudobe má teda vo všeobecnosti svoju legitimitu ako nástroj na odstraňovanie chudoby. Druhým najčastejšie uvádzaným dôvodom je „lenivosť, nedostatok vôle“ (23,2% respondentov), teda podozrievavý a stigmatizujúci postoj, ktorý spája chudobu predovšetkým s osobným zlyhaním jednotlivca. Oproti roku 2008 ide v tomto prípade o najvýraznejšiu zmenu preferencií, môžeme sledovať pokles o takmer 10 percentuálnych bodov v preferenciách tejto príčiny chudoby. Okrem toho je tiež zrejmé, že odstup medzi dvoma najdôležitejšími príčinami chudoby sa zvýšil na rozdiel 11,6 percentuálnych bodov. Okrem 64 Pri analyzovaných výskumoch EVS 2008, Spoločnosť 2004 a ISSP Slovensko 2009-2010 musíme upozorniť na odchýlky v otázke a variantoch odpovedí, ktoré boli predložené respondentom. V otázke išlo konkrétne o zámenu pojmu núdza (EVS 1991) za pojem chudoba (Spoločnosť 2004) a za pojem bieda (EVS 1999 a 2008, ISSP 2009). Otázka teda znela: Prečo u nás niektorí ľudia žijú v biede? Odchýlka vo formulácii variantov sa týkala taktiež variantu č. 4, kde bolo slovo pokrok zamenené za vývoj a variant mal podobu „je to nevyhnutná súčasť vývoja moderného sveta“. Je ťažké povedať, nakoľko sa zmeny vo formulácii otázky a možnej odpovede mohli podpísať na výsledkoch. Pre niektorých môže výraz „bieda“ znamenať extrémnu (absolútnu) formu chudoby, iní vnímajú tieto slová ako synonymum. Podobne zas výraz „pokrok“ znamená pre niektorých výraz jasne definujúci trend než neutrálnejší výraz „vývoj“. 185 výskumu v roku 2004 boli tieto rozdiely nižšie a „súboj“ dvoch hlavných príčin tesnejší. Oba fatalistické spôsoby vysvetľovania chudoby (súčasť moderného vývoja, nedostatok šťastia v živote) oproti roku 2008 stratili malú časť svojich podielov (cca 3 percentuálne body), naďalej však možno hovoriť o tom, že danému typu odpovedí sú respondenti oproti minulosti prístupnejší. Znamená to tiež, že v posledných rokoch stúpol podiel tých, ktorí sa s existenciou chudoby takpovediac zmierili a vnímajú ju ako nevyhnutnú súčasť fungovania spoločnosti. Otázkou samozrejme ostáva, či má takýto postoj k chudobe za dôsledok legitimitu podpory boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu (osud si nevyberá, preto je potrebné pomáhať), alebo či sa boj proti chudobe vníma ako neúčinný, a teda nelegitímny (chudoba vždy bude existovať, tak načo zbytočne vynakladať prostriedky). Pri prezentácii výsledkov z roku 2009 je dôležité poukázať na skutočnosť, že vyšší podiel respondentov skoro každý desiaty respondent - nesúhlasil ani s jedným z uvedených variantov príčin chudoby. To naznačuje, že chudoba môže byť vnímaná aj ako dôsledok iných skutočností, ktoré ponúknutá typológia nevystihuje a pritom ich respondenti reflektujú ako rozhodujúce. Okrem už spomenutých zmien jednotlivých podielov preferencií v rokoch 2008–2009 je veľmi zaujímavý detailnejší pohľad na celkový vývoj názorov medzi rokmi 1991–2009. Tie najvýraznejšie zmeny si možno všimnúť pri príčinách, ktoré vnímajú chudobu ako zlyhanie jednotlivca, resp. chudobu ako zlyhanie spoločnosti. Tieto dve príčiny sú v prípade slovenskej populácie uvádzané v priebehu celého nami skúmaného obdobia ako najdôležitejšie príčiny chudoby v našej krajine. Zatiaľ čo na začiatku transformácie, v roku 1991, mierne prevažoval názor, že ľudia žijú v chudobe kvôli lenivosti a nedostatku pevne vôle (34,1% oproti 32,8%), v roku 1999 už začal prevažovať názor, že chudoba je najmä dôsledkom nespravodlivosti vyskytujúcej sa v spoločnosti (37,6%), ktorý v roku 2004 narástol na výrazných 52,7%. V roku 2008 však dochádza k výraznej zmene, nakoľko znova prevážilo individualizované vnímanie príčin chudoby. Už o rok neskôr (v roku 2009) však väčšina respondentov opäť reflektuje ako najdôležitejšiu príčinu chudoby zlyhanie spoločnosti, pričom percentuálny rozdiel medzi prvou a druhou najčastejšie uvádzanou príčinou je, ako sme už spomenuli, vyše 10 percentuálnych bodov. Premeny podielov jednotlivých názorov na dvoch základných dimenziách typológie predstavenej v predchádzajúcej časti môžeme sledovať v tabuľke 3. 1991 1999/2000 2004 2008 (%) 2009 Spoločenské Individuálne 48,6 45,2 48,9 42,3 68,0 32,1 47,1 49,9 51,8 38,0 Osud Zlyhanie 26,9 66,9 22,3 68,9 25,9 74,2 37,1 59,9 31,7 58,0 Tabuľka 3: Hlavné dimenzie názorov na príčiny chudoby v rokoch 1991-2009 na Slovensku Zdroj: EVS 1991, 1999/2000, 2008, Spoločnosť 2004, ISSP Slovensko 2009-2010. Z uvedených údajov vyplýva, že pri vysvetľovaní príčin chudoby na dimenzii "zlyhanie verzus osud" v celom období dominuje aktívne vnímané zlyhanie (chudoba je príčinou zlyhania spoločnosti alebo jednotlivca) nad pasívnym kapitulovaním pod tlakom osudu. V poslednom období však celkovo dochádza k znižovaniu podielu respondentov, ktorí vidia za príčinou chudoby zlyhanie spoločnosti či jednotlivca. V porovnaní s 90. rokmi 20. storočia však vidíme, že fatalistické vnímanie príčin chudoby sa vo verejnosti posilňuje, čo naznačuje pokles viery v to, že „sme sami strojcami nášho osudu“. Na dimenzii „spoločenské verzus individuálne“ s výnimkou roku 2008 prevažujú spoločenské príčiny vysvetľovania chudoby. V roku 2008 prevýšili individuálne príčiny chudoby tie, ktoré považujú chudobu za chybu 186 fungovania spoločnosti. Je to dôsledok posilnenia preferencií individuálno-fatalistických príčin chudoby (chudoba ako zlyhanie jednotlivca, resp. chudobným nepraje šťastie). 3 Možné interpretácie výsledkov Zmeny v názorovej štruktúre obyvateľov pri posudzovaní najdôležitejšej príčiny chudoby môžu zapríčiňovať mnohé faktory. Jednou skupinou sú ekonomické faktory. Domnievame sa, že v prípade výberu príčin chudoby slovenská populácia citlivo reflektuje v jednotlivých historických obdobiach svojho vývoja zmeny, ku ktorým dochádza na trhu práce a v ekonomickej oblasti65. (bližšie Strapcová, 2005 a 2009) Ide o objektívne, ale aj subjektívne indikátory, akými sú napríklad miera nezamestnanosti, ekonomická prosperita, rozsah objektívnej ako aj subjektívnej chudoby, vnímanie nerovností, vnímanie možnosti zamestnať sa, vnímanie rovnosti životných šancí, miera optimizmu/pesimizmu zo súčasného stavu či budúceho vývoja slovenskej ekonomiky a pod. Pričom sa samozrejme váha jednotlivých nami spomínaných faktorov môže v jednotlivých obdobiach meniť. Rovnostárska ideológia a trh práce charakterizovaný plnou zamestnanosťou boli nástrojmi na utvrdzovanie predstavy, že platená práca je samozrejmosťou – je právom a je zaručená každému66. Plná zamestnanosť, opatrenia sociálnej politiky a ďalšie priame a nepriame investície do zvyšovania životnej úrovne obyvateľstva v tomto období znamenali malý rozsah chudoby na Slovensku. Chudoba bola vnímaná ako individuálny problém jednotlivcov a ich rodín a vnímanie smerovalo k obviňovaniu chudobných za ich nepriaznivú situáciu. Spájala sa predovšetkým so zlyhaním ich samotných, veď systém zabezpečil pre každého možnosť pracovať a využívať „výdobytky socializmu“. Prenos takéhoto vnímania príčin chudoby do obdobia transformácie môže súvisieť s tým, že najčastejšie uvádzanou príčinou chudoby v roku 1991 bola „lenivosť, nedostatok vôle“ (pozri tabuľka 2), teda názor ktorý sa spája predovšetkým so „zlyhaním jednotlivca“. Nezamestnanosť sa v tomto období postupne začína objavovať67, takže slovenská verejnosť ešte nevnímala súvis nezamestnanosti (zmien na trhu práce) s chudobou. Okrem toho bola prvá skupina nezamestnaných často vnímaná negatívne, ako skupina ľudí, ktorí prácu stratili právom, lebo predtým svoje zamestnanie zneužívali – dostávali rovnakú mzdu ako ostatní aj keď sa práci vyhýbali. Nakoľko ľudia boli presýtený kolektivistickou ideológiou sa ich príklon k individualizmu a princípom zásluhovosti na začiatku transformačného obdobia odrážal v pro-meritokratických a pro-reformných postojoch. (Strapcová, 2009) Bolo to obdobím optimizmu a viery v rovnosť šancí a vlastné sily. V neskoršom vývoji spôsobili trhové mechanizmy útlm istých odvetví ekonomiky, a tým aj výrazný nárast miery nezamestnanosti v našej spoločnosti68. Mnohí zamestnanci boli po hromadnom prepúšťaní vylúčení z trhu práce. Eliminovala sa prezamestnanosť v niektorých podnikoch, prípadne sa prepúšťaním zamestnancov zvyšovala produktivita práce (prepúšťanie z organizačných dôvodov a pod.). Ponuka pracovnej sily postupne výrazne prevýšila dopyt, tvorba nových pracovných miest bola minimálna a obmedzené boli tak aj možnosti získať zamestnanie. Vysoká stabilita pracovných miest bola narušená, na čo 65 Katarína Strapcová (2005) taktiež upozorňuje na zaujímavé výsledky analýzy skúmajúcej determinujúcu rolu vybraných sociálno-demografických charakteristík na diferenciáciu pri reflexii príčin chudoby. 66 Práca sa vnímala nielen ako právo, ale dokonca ako povinnosť (Džambazovič, 2007) a dlhodobejší stav nezamestnanosti bol počas socializmu považovaný za nezákonný, človek bol nútený zamestnať sa. 67 V roku 1990 dosahovala miera evidovanej nezamestnanosti 1,6% (zdroj ŠÚ SR). V roku 1991 však už zaznamenávame skokový charakter nárastu na 11,8% (zdroj ŠÚ SR). 68 V roku 1999 už dosahovala miera evidovanej nezamestnanosti na Slovensku 19,2% (zdroj ŠÚ SR), čo bolo jej historické maximum. Znamenalo to nárast počtu nezamestnaných prvýkrát na vyše 500 tisíc osôb. Dochádza postupne k poklesu miery evidovanej nezamestnanosti, ktorá sa ku koncu roka 2004 znížila na 13,1% (zdroj ŠÚ SR). 187 doplatili najmä nízko kvalifikovaní zamestnanci. Znevýhodnenými osobami na trhu práce sa však stali aj absolventi, mladiství, dlhodobo nezamestnaní, uchádzači o zamestnanie vo veku nad 50 rokov či uchádzači o zamestnanie so zníženou pracovnou schopnosťou a obyvatelia regiónov s útlmom hospodárskej produkcie. Dochádza taktiež k zvýšeniu ďalších typov nerovností, nielen nerovností na trhu práce, ale napríklad aj k nárastu príjmových nerovností a regionálnych nerovností. (Džambazovič, 2007) Z výskumov vyplýva, že verejnosť vníma toto obdobie ako čas znižovania rovnosti životných šancí, taktiež ako obdobie poklesu otvorenosti príležitostí na pracovnom trhu a pod. (napr. výskum Spoločnosť 2004) Zdá sa, že zmeny v oblasti trhu práce, ktoré sa udiali v dôsledku pôsobenia trhových mechanizmov, mali vplyv aj na štruktúru názorov viažucich sa k príčinám chudoby. Práca prestala byť samozrejmosťou a nezamestnanosť, ako jeden z dôležitých rizikových faktorov poklesu životnej úrovne, sa stala realitou v mnohých slovenských rodinách69. Vysoká úroveň nezamestnanosti a obmedzené možnosti získať nové zamestnanie mohli preto viesť k názorovému posunu od „morálneho zlyhania jednotlivca“ k „zlyhaniu spravodlivosti v spoločnosti“, teda k častejšiemu reflektovaniu makrospoločenských zmien a ich negatívnych dôsledkov pre vznik chudoby. Je ťažké vidieť chudobu ako dôsledok „zlyhania jednotlivca“, keď zároveň vieme, že možnosti vymanenia sa z chudoby vlastnou aktivitou sú minimálne. (Strapcová, 2005) Možno teda konštatovať, že v rokoch hospodárskej recesie a nízkeho dopytu po pracovnej sile sa zvýšila aj úroveň akceptácie chudobných a neformálnej solidarity s chudobnými, čo sa najvýraznejšie prejavilo pri výsledkoch výskumu z roku 2004. V roku 2008 sa vnímanie príčin chudoby dosť radikálne zmenilo. Dochádza napríklad k zníženiu miery evidovanej nezamestnanosti na 8,4% (pričom v roku 2007 dosahovala táto miera svoje dlhodobé minimum – 8,0%) Verejnosť pozitívne začína reflektovať rozšírenie šancí na pracovné uplatnenie ako aj samotný vývoj slovenskej ekonomiky. Môžeme povedať, že po rokoch ekonomického poklesu a stagnácie, ktoré sa odrážali na vysokých mierach nezamestnanosti nastal na Slovensku obrat k lepšiemu. Slovensko sa dostalo medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky v Európe, hlavne však rástol dopyt po práci na trhu práce a klesala miera nezamestnanosti70. Odzrkadľuje sa to aj v znižujúcej sa mieru rizika chudoby v druhej polovice prvého desaťročia 21. storočia. Na základe zlepšovania hospodárskych výsledkov od roku 2005 môžeme vysvetliť opätovný príklon verejnosti k vnímaniu chudoby ako individuálneho zlyhania - ide teda o nedostatok vlastného úsilia chudobných niečo s tým urobiť. Keďže oživenie hospodárstva a možnosti zamestnať sa doma ako aj v zahraničí znamenali, že šance na získanie zamestnania sa pre nezamestnaných výrazne zvýšili, opäť začalo prevládať presvedčenie, že chudobný je len ten, komu sa nechce pracovať. Úroveň akceptácie chudobných ako aj solidarita s nimi sa znížila, naopak rástol príklon k individuálnej zodpovednosti za svoju situáciu, čo vysvetľujeme ako následok pozitívnych trendov na trhu práce a vyššieho dopytu po pracovnej sile. Údaje z roku 2009 poukazujú na opätovnú zmenu vo vnímaní príčin chudoby. Najpreferovanejším dôvodom chudoby je v tomto období „nespravodlivosť v spoločnosti“. Je to obdobie opätovného nárastu nezamestnanosti71 a najmä obdobie celosvetovej ekonomickej krízy, ktorá intenzívne zarezonovala aj na Slovensku. Ako 69 O vzťahu nezamestnanosti a chudoby svedčí fakt, že najviac ohrozený chudobou na Slovensku sú podľa výsledkov zisťovania EU-SILC práve nezamestnaní obyvatelia SR. O vnímanej súvislosti zas poskytuje údaj napríklad Special Eurobarometer z roku 2009. Až 67% obyvateľov vnímalo ako najviac ohrozenú skupinu chudobou práve nezamestnaných (priemer za EÚ27 bol 56%). Nezamestnaní boli považovaní zo všetkých ponúkaných skupín za najviac ohrozenú skupinu. 70 Ďalším dôležitým a už spomínaným faktorom rozširovania šancí na pracovné uplatnenie bol v máji 2004 vstup Slovenska do EÚ. Tento fakt znamenal najmä pre mladších obyvateľov okolo veku 30 rokov „zásadnú zmenu v rozsahu pracovnej migrácie slovenských občanov západným smerom“ (Bahna, 2007). Migrácia bola nasmerovaná najmä do štátov, ktoré pre Slovensko hneď otvorili svoj pracovný trh, predovšetkým to teda boli Veľká Británia a Írsko, dôležitá však bola stále aj tradičná migrácia za prácou do Českej republiky. 71 Ku koncu roka 2009 dosiahla miera evidovanej nezamestnanosti 12,7% (zdroj ŠÚ SR). 188 ukazujú výsledky výskumu ISSP Slovensko 2009-2010 ekonomická kríza ovplyvnila a negatívne zasiahla do života značnej časti slovenskej populácie tak v oblasti zamestnania, podnikania, príjmov, výdavkov ako aj pri plánoch do budúcnosti (životných plánoch). Z výsledkov Standard Eurobarometry z jesene 2009 jasne vyplýva, že za najdôležitejší problém, ktorému čelí Slovensko bola vnímaná nezamestnanosť (64% respondentov). Vnímanie nezamestnanosti ako najdôležitejšieho problému, ktorému musí čeliť Slovensko sa začalo znižovať v druhej polovici 90 rokov a minimum dosiahlo na jeseň 2008 (26%). Na jar 2009 však už nezamestnanosť vnímalo až 60% respondentov zo Slovenska ako najdôležitejší problém. Podobne vysoký nárast zaznamenávame aj pri očakávaní zhoršenia možnosti zamestnať sa u občanov SR (z 25% jar 2008 na 56% jar 2009). Podobné trendy sú aj pri vnímaní očakávania týkajúceho sa ekonomickej situácie na nasledujúcich 12 mesiacov. Zlepšenie ekonomickej situácie vo svojej krajine očakáva 19% slovenských občanov, čo je o 9 percentuálnych bodov menej ako je priemer EÚ27. Žiadnu zmenu neočakáva 38% obyvateľov SR, čo je na úrovni európskeho priemeru a zhoršenie ekonomickej situácie vo svojej krajine očakáva 40% slovenských občanov, čo je o 9 percentuálnych bodov viac ako je priemer EÚ27. Porovnanie výsledkov výskumom Eurobarometer jeseň 2008 a jar 2009 jasne poukazuje na obrovskú zmenu pri hodnotení celkovej situácie a možného budúceho vývoja na Slovensku. Kým ešte stav slovenskej ekonomiky hodnotilo na jeseň 2008 až 54% respondentov ako veľmi dobrú či skôr dobrú, tak na jar 2009 to bolo už len 19% respondentov (skôr zlú až veľmi zlú ju hodnotilo 43% respondentov na jeseň 2008 a až 79% respondentov na jar 2009). Môžeme predpokladať, že spomínané skutočnosti sa odzrkadlili aj vo vnímaní príčin chudoby. Žiaľ pri medzinárodných výskumoch EVS a ISSP, ktoré sa uskutočnili v roku 2008 a 2009 ešte nemáme k dispozícii integrované dátové súbory za všetky zúčastnené štáty, čo nám nedovoľuje využiť komparatívny pohľad. Pri vnímaní príčin chudoby však máme k dispozícii v poslednom období vykonané špeciálne zisťovania v rámci Eurobarometrov zamerané na tému chudoby a sociálneho vylúčenia (Special Eurobarometer 279 a 321). Uskutočnili sa v roku 2007 a 2009 a umožňujú porovnať rovnako ako predchádzajúce údaje obdobia pred a po vypuknutí celosvetovej ekonomickej krízy, ale aj spomínané medzinárodné porovnanie. Môžeme aj v tomto prípade skúmať reflexiu príčin chudoby za využitia rovnakých variant odpovedí, ako je tomu vo výskumoch EVS či ISSP72, ale na strane druhej ponúka širšiu batériu otázok tak pri vysvetlení príčin chudoby na strane spoločenských (societal) ako aj individuálnych (personal) faktorov. Rozhodli sme sa pri medzinárodnom porovnaní využiť porovnanie Slovenska s výsledkami za celú EÚ27. Samozrejme si uvedomujeme obrovskú rozdielnosť jednotlivých krajín EÚ, či už z hľadiska nami opisovaných ekonomických faktorov, ako aj z hľadiska odlišného kultúrneho, politického, sociálneho či historického zázemia. Ako ukazujú výsledky v tabuľke 4 najviac 72 Nakoľko sa v roku 2009 uskutočnil aj výskum ISSP ako aj Eurobarometer, umožňuje nám to porovnať výsledky jednotlivých výskumov. Terénny zber pre Eurobarometer prebehol v období august až september 2009 a v prípade ISSP september až október 2009. V oboch prípadoch je ako najdôležitejšia príčina vnímaná nespravodlivosť v spoločnosti (zaznamenávame tu však až skoro 12 percentuálny bodový pokles pri výskume ISSP). Ako druhá príčina je v oboch výskumoch zlyhanie jednotlivca (lenivosť, nedostatok vôle), kde nie je takmer žiadny rozdiel v percentuálnom zastúpení respondentov. V prípade ďalších príčin však môžeme identifikovať zmeny – vo výskume ISSP je to osud spoločnosti a pri Eurobarometry osud jednotlivca. V prípade výskumu ISSP je však vyše trojnásobok respondentov v porovnaní s Eurobarometrom, ktorí nepovažovali žiadnu z ponúknutých príčin chudoby za adekvátnu. Spomínané odlišnosti v percentuálnom zastúpení respondentov mohla zapríčiniť aj táto skutočnosť. V prípade sledovania dimenzií je v prípade oboch výskumov dosiahnutá zhoda, t.j. respondenti sa prikláňajú k aktívne vnímanému zlyhaniu nad pasívnym kapitulovaním pod tlakom osudu a prikláňajú sa k spoločenským príčinám vysvetľovania chudoby pred individuálnymi. 189 rozšíreným názorom medzi Európanmi o príčine chudoby73 v oboch skúmaných rokoch bola nespravodlivosť v spoločnosti. Podobne tomu bolo aj na Slovensku. Tabuľka 4: Vývoj názorových profilov na príčiny chudoby v SR a EÚ27 v rokoch 2007 a 2009 (%) EÚ 2007 SR 2007 EÚ 2009 SR 2009 Prečo u nás niektorí ľudia žijú v chudobe (biede)? 1. nepraje im šťastie 19 19 2. lenivosť, nedostatok vôle 20 30 3. nespravodlivosť v spoločnosti 37 35 4. súčasť pokroku (vývoja) 13 10 5. žiaden z uvedených dôvodov 11 6 Počet respondentov 26755 1094 Zdroj: Special Eurobarometer 279 (2007), Special Eurobarometer 321 (2009) 13 16 47 16 8 26719 18 22 45 12 3 1050 Dôležité je ale pripomenúť, že kým v rámci celej EÚ, alebo EÚ15 bol rozdiel medzi prvou najviac uvádzanou príčinou chudoby (zlyhanie spoločnosti) a druhou (zlyhanie jednotlivca) 17 percentuálnych bodov, tak v prípade Slovenska len 5 percentuálnych bodov. Ak sme porovnali krajiny V4 a priemer za celú EÚ, aj v tomto prípade bol rozdiel medzi prvou a druhou najčastejšie uvádzanou príčinou 11,5 percentuálnych bodov. Môžeme konštatovať, že názory obyvateľov SR sú podobné názorom priemerného Európana z hľadiska hodnotenia príčin chudoby. Pri pohľade na vnútornú štruktúru odpovedí však vieme rozlíšiť v roku 2007 pomerne malý percentuálny rozdiel medzi tými, ktorý obviňujú pri príčine chudoby zo zlyhania spoločnosť (35%), resp. samotných chudobných (30%). Najdôležitejšou zmenou pri porovnaní výsledkov z roku 2007 a 2009 je posilnenie vnímania nespravodlivosti v spoločnosti ako najdôležitejšej príčiny chudoby a pokles individuálneho „obviňujúceho“ vnímania (dôsledok lenivosti, nedostatok vôle), tak v celej EÚ, ako aj na Slovensku (či aj v krajinách V474). Evidentné je to však práve v prípade Slovenska, kde ešte v roku 2007 bol rozdiel medzi prvou a druhou najčastejšie označenou príčinou chudoby, ako sme už vyššie spomínali len 5 percentuálnych bodov a v roku 2009 už 23 percentuálnych bodov75. Vysvetlenie, že celkovú názorovú klímu významne ovplyvňuje vývoj ekonomickej situácie v krajine podporujú aj medzinárodné údaje v tabuľke 5. Tie poukazujú na zmeny v podieloch preferencií pre vysvetľovanie príčin chudoby ako prílišnej nespravodlivosti v spoločnosti 73 V prípade oboch eurobarometrových zisťovaní bola využitá otázka v znení: „Why in your opinion are there people who live in need? Here are four opinions: which is closest to yours?“ 74 V roku 2007 ako príčinu chudoby vnímalo v krajinách V4 (SR, ČR, HU, PL) 38,2% respondentov - nespravodlivosť v spoločnosti. V roku 2009 to bolo 46% respondentov. Príčina ako lenivosť, nedostatok vôle naopak klesol z 27,7% na 21,5%. (prepočty autorov) 75 Zaujímavé je v tomto prípade sledovať vnímanie konkrétnych príčin chudoby na sociálnej a individuálnej dimenzii. V roku 2009 došlo k rozdeleniu jednotlivých faktorov do dvoch separátnych súborov príčin chudoby. Na spoločenskej úrovni sa najviac opýtaných priklonilo k názoru, že mzdy a platy nie sú dostatočne vysoké na to, aby z nich ľudia vyžili (61% v SR a 47% v EÚ), resp. 55% opýtaných sa domnieva, že priveľká nezamestnanosť na Slovensku je príčinou chudoby (v EÚ 52%). Príklon k nízkym mzdám a platom znamená, že pri vnímaní príčin chudoby sa vníma celková „chudoba spoločnosti“. Ide o vnímanie celkovo nižšej úrovni miezd v porovnaní s vybranými referenčnými krajinami. Pri príčinách chudoby na individuálnej úrovni si najvyšší podiel respondentov na Slovensku (42% v SR a 37% v EÚ) myslí, že chudobní nemajú vzdelanie, odbornú prípravu alebo zručnosti na požadovanej úrovni. O pretrvávaní vysokej miere obviňovania chudobných za svoju životnú situáciu svedčí však údaj, že 37% respondentov na Slovensku si myslí, že závislosť (alkohol, drogy alebo iné druhy závislostí) musíme hľadať za príčinou chudoby (v EÚ 23%). Konkrétne otázky zneli: Ktoré z dvoch nasledujúcich vecí v spoločnosti podľa vás najlepšie vystihujú prečo sú ľudia chudobní? resp. Keď sa teraz zamyslíte nad samotnými chudobnými ľuďmi, ktoré dva nasledujúcich dôvodov podľa vás najlepšie vysvetľujú prečo sú chudobní? 190 v jednotlivých krajinách EÚ, pričom porovnávajú ekonomicky úspešný rok 2007 a rok 2009, ktorý bol rokom hlbokého ekonomického prepadu následkom hospodárskej krízy. Môžeme sledovať, že v takmer všetkých štátoch únie (okrem Poľska) preferencie pre tento názor výrazne rástli. Ekonomická kríza znamenala pre mnohých vyššie riziko nezamestnanosti a straty príjmu, a tým aj bezprostrednejšie ohrozenie chudobou. Reakciou na toto ohrozenie bola mobilizácia neformálnej solidarity s chudobnými, ktorá sa prejavila v premenách celkových názorových profilov. Tabuľka 5: Premeny vnímania chudoby v EÚ 2007 a 2009 (%) Príčina chudoby: prílišná Príčina chudoby: lenivosť nespravodlivosť v spoločnosti a nedostatok pevnej vôle (much injustice in our society) (laziness and lack of willpower) 2007 2009 Rozdiel 2007 2009 Rozdiel LV 34 56 36 16 22 -20 LT 31 51 39 23 20 -16 BE 30 43 18 14 13 -4 IE 30 43 16 12 13 -4 EL 40 53 21 13 13 -8 ES 40 53 16 11 13 -5 CZ 21 33 34 27 12 -7 DE 42 54 18 15 12 -3 LU 34 46 20 15 12 -5 SI 42 54 21 16 12 -5 SE 37 49 10 4 12 -6 CY 25 36 25 25 11 0 PT 33 44 29 20 11 -9 DK 17 27 15 13 10 -2 FR 45 55 14 11 10 -3 IT 34 44 19 10 10 -9 HU 56 66 18 10 10 -8 SK 35 45 30 22 10 -8 EU27 37 47 10 20 16 -4 MT 22 31 36 29 9 -7 AT 37 46 21 13 9 -8 FI 44 53 18 12 9 -6 UK 24 33 26 26 9 0 EE 31 38 28 19 7 -9 NL 25 32 13 13 7 0 BG 59 63 11 11 4 0 RO 47 51 20 19 4 -1 PL 41 40 29 27 -1 -2 Zdroj: Special Eurobarometer 279 (2007), Special Eurobarometer 321 (2009), prepočty autori Pri premenách podielov pre vysvetľovanie chudoby ako „zlyhania jednotlivca“ si môžeme všimnúť, že vo väčšine krajín došlo k úbytku týchto preferencií. Ten samozrejme nie vždy kopíroval nárast pre preferenciu vysvetlenia „zlyhanie spoločnosti“. Napriek tomu však vidíme, že v čase ekonomickej krízy vo verejnej mienke klesá dôraz na osobnú zodpovednosť za nepriaznivú situáciu akou je chudoba, a identita chudobných je v menšom rozsahu stigmatizovaná poukazovaním na ich nízku morálku. Na základe našich úvah tu dochádzame k istému paradoxu. Na jednej strane sú prejavy vyššej solidarity s chudobnými sympatické, na strane druhej však názorová klíma takýmto spôsobom zároveň reflektuje obmedzenosť 191 životných šancí alebo nízku úroveň príležitostí, ktoré spoločnosť svojim občanom poskytuje. Pozitívom však je, že v čase rastúceho ohrozenia chudobou v dôsledku negatívneho vývoja na trhu práce sa solidarita s chudobnými mobilizuje a rastie citlivosť verejnosti k otázkam chudoby. To je zároveň podporným predpokladom pre zvyšovanie legitimity nástrojov na boj proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu v sociálnej politike. 4 Namiesto záveru Celkovo môžeme konštatovať, že sa potvrdzuje istá zaujímavá paralela vývoja názorov s celkovým makroekonomickým vývojom, a to najmä s vývojom šancí vo vzťahu k trhu práce. S rastom životných šancí (resp. vnímania nárastu životných šancí) v podobe širších možností uplatnenia sa na trhu práce klesá podiel solidárneho postoja k chudobným. Následne začína prevládať do istej miery podozrievavý postoj a stigmatizujúci pohľad na chudobných, vo svetle ktorého sú vnímaní predovšetkým ako nedostatočne aktívni a leniví ľudia s nedostatkom pevnej vôle. Vo verejnosti prevažuje názor, ktorý akcentuje negatívnu morálku chudobných a istým spôsobom diskredituje ich nízke sociálne postavenie. Zdá sa teda, že ochota ľudí prežívať pocit spolupatričnosti s chudobnými klesá, sociálny dištanc voči chudobným sa zvyšuje, a celkový priestor na solidaritu a vzájomné porozumenie sa v tomto smere uzatvára. Naopak v čase, kedy sa možnosti uplatnenia na trhu práce vnímajú ako obmedzené a keď rastie riziko nezamestnanosti v populácii, solidarita verejnosti s chudobnými sa mobilizuje a stúpa, čo sa prejavuje na zvýšených podieloch vnímania príčin chudoby ako zlyhania spoločnosti, ktorá nezabezpečuje dostatočne spravodlivé prerozdeľovanie zdrojov a rovnosť životných šancí. Z hľadiska medzinárodného porovnania je vnímanie príčin chudoby podobné celoeurópskemu trendu. Diferencovaný postoj však môžeme vidieť v pretrvávaní vnímania chudoby ako zlyhania jednotlivca u pomerne významnej časti populácie SR. V porovnaní s celoeurópskym priemerom sa ukazuje na Slovensku (ako aj v krajinách V4) vyššie zastúpenie respondentov, ktorí vnímajú chudobu najmä ako problém individuálnej motivácie, respektíve jej nedostatku. Negatívne zároveň vnímame fakt, že sa vo verejnej mienke v súčasnosti posilnili fatalistické postoje, ktoré znamenajú skeptický pohľad na možnosti reálneho vplývania na úroveň chudoby. Fatalizmus môže viesť k istej pasivite a vyššej miere ľahostajnosti voči chudobe, ktorá „vždy bola a bude existovať“ a proti ktorej sa „v podstate nedá nič robiť“. Literatúra ALESINA, A., GLAESER, E. L., 2004. Fighting Poverty in the US and Europe: A World of Difference. Oxford: Oxford University Press. 264 s. ISBN 0199267669. ARTS, W., GELISSEN, J., 2001. Welfare States, Solidarity and Justice Principles: Does the Type Really Matter? In: Acta Sociologica, 44, 4, s. 283-299. ISSN: 0001-6993. ARTS, W., HALMAN, L., VAN OORSCHOT, W., 2003: The Welfare State: Villain or Hero of the Piece? In: Arts, W., Hagenaars, J., Halman, L. (eds.) The Cultural Diversity of European Unity. Leiden – Boston: Brill. 492 s. ISBN 9004122990. BAHNA, M., 2007. Pracovná migrácia zo Slovenska v kontexte vstupu Slovenska do EÚ. Bratislava: Sociologický ústav SAV (rukopis). BAUMAN, Z., 1997. Myslet sociologicky. Netradiční uvedení do sociologie. Praha: SLON. 233 s., ISBN 80-85850-14-1. BLAHA, Ľ., 2006: Sociálna spravodlivosť a identita. Bratislava: VEDA. 164 s., ISBN 8022408913 ČAMBÁLIKOVÁ, M., 2009: Sociálny štát: občianstvo, práva, začlenenie. Sládkovičovo: Vysoká škola Visegrádu, 138 s., ISBN 9788089267330 DŽAMBAZOVIČ, R., 2007: Chudoba na Slovensku. Diskurz, rozsah a profil chudoby. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. 232 s., ISBN 978-80-223-2428-1. 192 EVANS, G., 1997: Political Ideology and Popular Beliefs about Class and Opportunity: Evidence from a Survey Experiment. In: The British Journal of Sociology, 48, 3, s. 450-470, ISSN 0007-1315. GOFFMAN, E., 2003. Stigma. Praha: SLON. 167 s., ISBN 80-86429-21-0. KERBO, H., 2006. Social Stratification and Inequality. Class Conflict in Historical, Comparative and Global Perspective. Boston: McGraw-Hill. 690 s., ISBN 0-07-034258-X KUSÁ, Z., 2010. Európsky rok boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu – zlepšime podmienky pre počúvanie a zohľadňovanie hlasu chudobných ľudí. Prednáška na Otváracej konferencii Európskeho roku boja proti chudobe - 8. marec 2010, City Hotel Bratislava MAREŠ, P., 1999. Sociologie nerovnosti a chudoby. Praha: SLON, 248 s.. ISBN 80-8585061-3. Národný program Slovenskej republiky k Európskemu roku boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu 2010. Bratislava, Apríl 2009. (dostupné na www.protichudobe.sk) ORTON, M., ROWLINGSON, K., 2007. Public Attitudes to Economic Inequality. Joseph Rowentree Foundation a Warwick University. (www.jrf.org.uk, prístup 12/08) Special EUROBAROMETER 321, 2010. Poverty and Social Exclusion 2009. Luxembourg: Publications Office of the European Union. 363 s. Special EUROBAROMETER 279, 2007. Poverty and Social Exclusion 2007. Luxembourg: Publications Office of the European Union. 201 s. Standard Eurobarometer 72, Jeseň 2009. Národná správa Slovenská republika 2009. Bratislava: Zastúpenie EK na Slovensku. 92 s. STRAPCOVÁ, K., 2005. Percepcia nerovností a príčin chudoby na Slovensku. In: Sociológia, r. 37, č. 5, s. 419-448. ISSN 0049-1225. STRAPCOVÁ, K., 2009. Sociálne nerovnosti na Slovensku: vývoj po roku 1989. Dizertačná práca. (predložená na obhajobu) Katedra sociológie, Filozofická fakulta UK: Bratislava. VAN OORSCHOT, W. − HALMAN, L. 2000. Blame or Fate, Individual or Social? An International Comparision of Popular Explanations of Poverty. In: European Societies, 2 (1), 1–28, ISSN 1461-6696. VEČERNÍK, J., 2004. Who is Poor in the Czech Republic? The Changing Structure and Faces of Poverty after 1989. In: Sociologický časopis, r. 40, č. 6, s. 807-833, ISSN 00380288. Adresy autorov: Mgr. Katarína Strapcová Sociologický ústav SAV Klemensova 19 813 64 Bratislava e-mail: [email protected] Mgr. Roman Džambazovič, PhD. Katedra sociológie Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave Gondova 2 818 01 Bratislava e-mail: [email protected] 193 CHUDOBA A KULTÚRA V MALTÉZSKYCH RYTIEROV KONTEXTE ČINNOSTI RÁDU Petra Strnádová, SR Dagmar Škvareninová, SR . Katedra odbornej jazykovej komunikácie, Ekonomická fakulta UMB, Banská Bystrica, SR . Abstrakt Príspevok predstavuje činnosť Rádu maltézskych rytierov v historickom priereze a zameriava sa na konkrétnu podobu fungovania a aktivít Rádu, ktoré efektívne pôsobia v rámci globálneho boja proti chudobe a sociálnej exklúzii a zároveň prispievajú k šíreniu európskej kultúry. Cieľom pojednávania je poukázať na ich prejavy pomoci a solidarity, ktoré napomáhajú pri pozdvihnutí životnej a teda aj kultúrnej úrovne ľudského bytia. Abstract The paper presents the activities of the Knights Order of Malta from the historical perspective. Above all, it focuses on particular activities of the Order which have a beneficial effect on the global fight against poverty and social exclusion while supporting dissemination of European culture. The main aim of the paper is to present their various deeds of help and solidarity intending to improve the standard of living, as well as the cultural standard of humankind. 1 Úvod Chudoba a kultúra. Na prvý pohľad paradoxné, ba až konfliktné susedstvo pojmov, no najmä ich reálnych obsahov. V prípade Rádu maltézskych rytierov, ktorých činnosť v historickom priereze sa stala predmetom nášho príspevku, však ide o spojenie nanajvýš vhodné a ilustratívne. Nielenže aj dnes noví členovia pri vstupe do Rádu, ktorý je sám osebe prejavom istej kultúry, skladajú tradičný sľub chudoby, zdržanlivosti a poslušnosti, ale tiež vykonávajú aktivity efektívne pôsobiace (aj) v rámci globálneho boja proti chudobe a sociálnej exklúzii či šírenia (európskej/kresťanskej) kultúry. Samozrejme, pojem chudoba v týchto odlišných kontextoch nadobúda diametrálne odlišné významy. Chudoba ako sociálny jav a sociologický pojem je podľa Rady Európy definovaná nasledovne: „Chudoba označuje osoby, rodiny alebo skupiny osôb, ktorých zdroje (materiálne, kultúrne a sociálne) sú natoľko limitované, že ich vylučujú z minimálne akceptovaného životného štýlu štátov, v ktorých žijú.“ (Kováčiková, 2005). Nebudeme sa podrobnejšie zaoberať nadväznými rozširujúcimi pojmami, ako sú absolútna/relatívna, resp. stará/nová chudoba, nakoľko to nie je cieľom nášho príspevku – podstatné je definovanie širokej skupiny ľudí, ku ktorým „chudobní“ členovia Rádu vysielajú svoju pomoc a tiež širokej škály aktivít, ktorými túto pomoc prakticky vykonávajú. Úvodzovkami sa však dotýkame inej konotácie slova chudoba, ktorá je napojená skôr na príbuzné pojmy ako „dobrovoľná/prirodzená/konzumentská skromnosť“ a pod. Rozdiel je na prvý pohľad zrejmý a jasne vystihnutý napr. D. Elginom: „Chudoba je nedobrovoľná a kruto oslabujúca, zatiaľ čo skromnosť je dobrovoľná a ponúka nové možnosti.“ (Schrader – Frechett, 1992). Evidentne sa jedná o drobnú „terminologickú nepresnosť“ či „neujasnenosť“ použitia pojmu chudoba v spojení s členmi Rádu maltézskych rytierov s ohľadom na súčasný vedecký výskum v oblasti sociológie, antropológie, ekonómie a ďalších príbuzných oblastí – no s ohľadom na históriu a zachovávanie tradícií Rádu má isto svoju opodstatnenosť. 194 Na záver úvodu sa ešte letmo dotkneme druhého z dvojice kľúčových slov, teda kultúry. Podľa známej definície je kultúra spôsobom premeny zla na dobro – k čomu sa žiada už len laicky dodať “bez komentára”. My však pridáme ešte niekoľko verzií pochádzajúcich z anglického etymologického slovníka: kultúra je tu definovaná ako "kultivácia (v zmysle pestovanie, obrábanie - pozn. aut.) cez vzdelávanie" (cca r.1500), "intelektuálna stránka civilizácie" (r. 1805) a nakoniec "ľudské kolektívne zvyky a výkony" (r. 1867). Ako sme už spomenuli, činnosť Rádu prispieva aj k šíreniu kultúry v tom najširšom zmysle a každá z vyššie uvedených definícií je voči nej relevantná (viď nasledujúce časti nášho príspevku). 2 Poslanie Rádu Tutio Fidel et Obsequium Pauperum – obrana viery a služba trpiacim je aj po vyše deväťstošesťdesiatych rokoch základné heslo jedného z najstarších rytierskych rádov, ktorého oficiálne označenie je Suverénny vojenský hospitálny rád sv. Jána v Jeruzaleme, na Rhodose a na Malte, ktorý je v súčasnosti verejnosti známy ako Maltézsky rád. Rád, podľa oficiálne uvádzaných informácii združuje v dnešnej dobe vo svojich radoch 12 400 rytierov a dám, ako aj desiatky tisíc dobrovoľníkov tzv. Maltézskej pomoci pracujúcich po celom svete a napĺňajúcich základné zásady, princípy a poslanie rádu, o ktorých budeme v konkrétnej podobe pojednávať v ďalšej časti nášho príspevku. 3 História Rádu Kto nepozná históriu, nevie správne posúdiť súčasnosť a predvídať budúcnosť. Táto stará múdrosť bola už veľakrát modifikovaná, predsa však nič nestrácajúca na svojej aktuálnosti. Preto teda ak chceme poznať fungovanie a vízie Rádu do budúcnosti, mali by sme aspoň v skratke načrtnúť jeho históriu. Počiatky Maltézskeho rádu siahajú do roku 1048, kedy na podnet kupcov z Amalfi a Benátok bol pôvodne založený špitálnicky rád, ktorého poslaním bolo opatrovanie chorých a ranených pútnikov vo Svätej zemi. V tomto období bola založená nemocnica v tieni chrámu sv. Jána Krstiteľa, odkiaľ pochádza aj pomenovanie špitálnici. Nemocnica, na svoju dobu podľa historických zdrojov veľmi moderná, bola schopná prijať až dvetisíc pacientov. Zaujímavým je aj fakt, že rádoví rytieri uplatňovali veľmi pokrokové liečebné metódy moslimov, proti ktorým v tejto dobe viedli boje o nadvládu vo Svätej zemi a ochranu kresťanstva. Primárnym poslaním bola však starostlivosť o chorých pútnikov. Po páde Jeruzalema a po jeho dobytí Saladinom v roku 1187 sa Rád presídlil najskôr na Cyprus, odtiaľ v roku 1310 putoval na ostrov Rhodos, odkiaľ pochádza druhá časť jeho oficiálneho pomenovania. Na ostrove rytieri založili suverénny štát a úspešne vzdorovali moslimskej prevahe. Odvaha a hrdinstvo rytierov vzbudzovala obdiv aj u protivníka a preto osmanský sultán Sulejman I. umožnil rytierom odísť z ostrova so cťou a výzbrojou po ich kapitulácii v roku 1522. V tejto historicky veľmi známej bitke o Rhodos bránilo ostrov iba 7 000 rytierov proti prevahe 200 000 osmanských vojakov a 400 vojnových lodí. Ako je známe podľa historických zdrojov, v roku 1530 cisár Karol V. daroval rytierom ostrov Malta, odkiaľ pochádza tretia časť oficiálneho pomenovania Rádu. Rytieri sídlili na ostrove Malta až do roku 1796, kedy ich odtiaľ vyhnal Napoleon. Po peripetiách a rôznych útrapách rytierov, ktoré sú už v dnešnej dobe súčasťou učebníc dejepisu, sa napokon rytieri usadili v Ríme, kde je dodnes sídlo ich veľmajstra. Rád má suverenitu a je aj oficiálne držiteľom atribútov suverenity, ktorými sú jeho vláda, vlastná mena, poštové známky a diplomatické vzťahy, ako aj právo exteritoriality v Ríme. 195 Dnes Rád udržuje diplomatické vzťahy so 104 štátmi sveta a má tiež svojich pozorovateľov vo všetkých svetových organizáciách, medzi ktorými môžeme spomenúť OSN, UNESCO, ako aj Rada Európy a iné celosvetové organizácie. 4 Činnosť a fungovanie Rádu V tejto časti príspevku by sme chceli predstaviť konkrétnu podobu fungovania a aktivít Rádu v súčasnosti, ktoré v plnej miere, ešte aj dnes, korešpondujú so základným heslom Tutio Fidel et Obsequim Pauperum. Rád maltézskych rytierov, tak ako je známy dnes, pôsobí predovšetkým v oblasti humanitárnej pomoci a starostlivosti o ľudí v sociálnej núdzi. Svoje základné poslanie teda stále pevne zastáva, ale aj rozširuje, čoho dôkazom sú konkrétne činnosti Rádu, o ktorých budeme pojednávať. Na podporu, vedenie a realizáciu svojich cieľov má Maltézsky rád v najvyššom zastúpení, ktorým je Rada veľmajstra, funkciu Hlavného „špitálnika“ (ďalej bez úvodzoviek, nakoľko sa jedná o konvencionalizovaný termín v rámci jazykového úzu Rádu), ktorý koordinuje a riadi maltézsku sociálnu a zdravotnú pomoc v celosvetovom meradle. Túto funkciu už tretie volebné obdobie zastáva Albrecht von Boeselager. Hlavný špitálnik so štábom pomocníkov vyvíjajú charitatívne aktivity vo viac ako 120 štátoch sveta. Základným princípom činnosti Rádu je pomoc trpiacim, ochrana ľudskej dôstojnosti bez ohľadu na náboženskú či politickú príslušnosť, ako aj každodenná pomoc blížnemu. Činnosť Rádu je apolitická a podriadená základnému princípu neintervenovania do vnútorných záležitostí štátov. Konkrétna forma všestrannej pomoci Maltézskeho rádu je praktizovaná permanentnou pripravenosťou a ochotou nasadiť všetky dostupné prostriedky na pomoc tým, ktorí sú na ňu bezprostredne odkázaní. Bolo by pravdepodobne veľmi zdĺhavé vyratúvať a predstavovať všetky aktivity Rádu, aj keď každá z nich je poznačená utrpením, stratou, či životom na okraji nevšímavej konzumnej majoritnej spoločnosti. V ďalšej časti nášho príspevku preto upriamime pozornosť len na časť z mnohých charitatívnych aktivít, ktoré sú jasným ukazovateľom všestrannej pomoci, morálnej sily a autority Maltézskeho rádu vo svete. Nie je to tak dávno, čo svetom otriasla tragédia na ostrove Haiti. Zemetrasenie, ktoré zničilo časť ostrova, si vyžiadalo okrem nesmiernych materiálnych škôd aj vyše 200 000 ľudských obetí. Rád maltézskych rytierov, pre ktorý je príznačná mobilita, osobné nasadenie a promptnosť, už 12 hodín po tragédii začal s aktívnou pomocou na ostrove. Tím špecializovaných lekárov a zdravotníkov Maltézskej pomoci prišiel na Haiti ako prvý a dnes poskytuje pomoc v poľnej nemocnici v Darbore, ktorá je vybavená štyrmi operačnými sálami a 250 lôžkami. Zástupcovia Maltézskej pomoci reagovali promptne aj v prípade zemetrasenia v Chile. Podľa strategického a plne osvedčeného plánu rozvinuli pomoc priamo na mieste tragédie. V súvislosti s nespočetnými aktivitami pomoci Rádu by sme mali spomenúť fakt, že Rád každoročne vynakladá na humanitárnu činnosť sumu v objeme 850 miliónov USD. 196 Okrem pomoci súvisiacej so živelnými katastrofami je Maltézsky rád nemenej aktívny aj pri poskytovaní stálej zdravotníckej pomoci v krajinách Afriky, Ázie, ako aj v Tichomorí. V Keni, Rwande, Indonézi Maltézska pomoc plne zabezpečuje nemocnice pre pacientov postihnutých leprou, AIDS-om, maláriou, či už po stránke hmotného vybavenia, ako aj odbornej pomoci a starostlivosti. Všetky prostriedky získané darmi a zbierkami sú efektívne vynakladané na pomoc tým, ktorí ju potrebujú. Členovia Rádu, medzi ktorými je už v dnešnej dobe len približne 55 percent potomkov šľachtických rodov, osobne prispievajú do fondu pomoci a neraz sa sami dobrovoľne zúčastňujú charitatívnych akcií, kde sa pomoc blížnemu praktizuje bez pompéznosti a prítomnosti médií. Konkrétnym dôkazom toho je napríklad každoročná púť členov Rádu do Lourdes, kde aktívne poskytujú všestrannú pomoc ťažko chorým a imobilným pacientom, ktorí sú dennodenne odkázaní na prítomnosť „ich“ blížneho. Na Slovensku je história maltézskych rytierov pomerne krátka, ale aj tu máme možnosť stretávať sa s napĺňaním hesla Rádu v každodennom praktickom živote. Slovenská republika nadviazala diplomatické vzťahy s Rádom maltézskych rytierov v roku 1993, kedy bola založená Maltézska pomoc. Maltézska pomoc na Slovensku združuje 24 členov, no ešte stále nemá asociáciu, čo znamená, že nemá vlastné finančné prostriedky a všetka činnosť je plne dotovaná z príspevkov členov Rádu ako aj podpory organizácií a spoločností, ktorým je idea pomoci Rádu blízka. Prvotné aktivity členov Rádu boli upriamené na oblasť Bratislavy a západného Slovenska a zameriavali sa na pomoc poskytovanú imobilným ľuďom. Táto pomoc mala konkrétne podoby súvisiace s ich transportom do zdravotníckych zariadení, donáškou stravy a v neposlednom rade treba spomenúť starostlivosť o ležiacich pacientov. Konkrétna podoba maltézskej pomoci má niekoľko foriem. V období rokov 2005 až 2006 Rád v spolupráci s nadáciou Silvie Gašparovičovej implementoval do praxe projekt na podporu liečby závažných kožných ochorení detí zo sociálne slabých rodín. Ďalšou charitatívnou pomocou bolo zabezpečenie a inštalácia špičkových lekárskych diagnostických prístrojov v nemocnici Milosrdných bratov v Bratislave. V spolupráci s Ministerstvom obrany a Ordinariátom pre ozbrojené zložky SR Rád zabezpečuje starostlivosť o pozostalých po príslušníkoch ozbrojených síl, ktorí tragicky zahynuli pri výkone služby v zahraničných misiách. Reorganizácia Maltézskej pomoci, ktorá sa realizuje v súčasnom období, má za cieľ rozšíriť pomoc na celé územie Slovenskej republiky a aktívne sa do nej zapájajú rytieri ako aj donáti žijúci a pôsobiaci na území Slovenska. Po založení asociácie sa v budúcnosti ráta s rozšírením radov členov o nových záujemcov, ktorí sa stotožňujú s myšlienkou pomoci ľuďom v núdzi. V poslednom čase čoraz väčšie echo a podporu pre charitatívnu činnosť oživuje a podporuje aj slovenská verejnosť, čo je, napriek mnohým negatívam, nepochybne pozitívom tejto doby. Maltézski rytieri na Slovensku pochopili, že aj napriek skromnosti svojich finančných možností, je pomoc „blížnemu“ nielen vonkajším prejavom solidarity, ale aj aktom zblíženia, spolupatričnosti a lásky, čo je v intenciách hlavných princípov fungovania Rádu. Je preto prirodzené poukazovať na tieto, aj keď niekedy drobné prejavy solidarity, aby sa podarilo prebudiť svedomie a veľakrát aj ľahostajnosť okolo stojacich a pasívne prizerajúcich sa jedincov. Nie je to však len svedomie jedincov, je to svedomie celej spoločnosti a ľudského bytia, nezávislé na vyznaní, rase, národnosti, či pohlaví. Je hodné nasledovať vzory maltézskych rytierov, veď nikto z nás nevie, kedy pomoc bude potrebovať práve on. 5 Namiesto záveru... ...si dovolíme citovať tlačovú správu (prekl. aut.) z centrálnej webovej stránky Rádu maltézskych rytierov, ktorá je z nášho pohľadu dokonalou bodkou za naším príspevkom i mostom spájajúcim myšlienky pomoci chudobným a tým pozdvihnutia ich životnej, a teda v istom zmysle aj kultúrnej úrovne. 197 Podnikateľské združenie pre ženy z vidieckych oblastí Okolo 40 žien z obce Khue My v provincii Danang vo Vietname si v januári 2010 po absolvovaní štvormesačného kurzu marketingu založilo s pomocou medzinárodnej organizácie Maltézskych rytierov a miestnych odborov“klub podnikateliek” s cieľom vzájomnej podpory a zlepšenia ekonomickej situácie rodín žijúcich v tejto oblasti. Tie najchudobnejšie sú na 80% závislé od práce žien. Nedostatočné vzdelanie ich však núti vykonávať príležitostné práce a tak vznikla myšlienka poskytnúť im základné zručnosti v oblasti manažmentu a marketingu. Školitelia ich učia analyzovať trh, posudzovať rentabilnosť vlastných podnikateľských plánov a efektívne riadiť svoj podnik. Po 2 mesiacoch školenia bola väčšina žien schopná zvýšiť svoj zisk v prepočte z 1 na 60 eur. Literatúra BALL, David Ironfire. 2004. A novel of the Knights of Malta and the last battle of the Crusades. New York: Delacorte Press. ISBN-13: 978-0385336017 Kolektív autorov a CPHR (Centrum pre hospodársky rozvoj). 2000. Podoby chudoby na Slovensku. IN: Národná správa o ľudskom rozvoji – Slovensko 2000. s.77-92. KOVÁČIKOVÁ, Dagmar. 2005. Chudoba v minulosti a súčasnosti. IN: Chudoba – spoločenský problém súčasnosti. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Banská Bystrica: Pedagogická fakulta UMB. s. 64. ISBN 80-8083-081-9 NICHOLSON, Helen. 2001. The Knights Hospitaller. London: The Boydell Press. ISBN: 978-1843830382 NOVOTNÁ, Alena. 2005. Dobrovoľná skromnosť. IN: Chudoba – spoločenský problém súčasnosti. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Banská Bystrica: Pedagogická fakulta UMB. s. 68. ISBN 80-8083-081-9 O’MALLEY, Gregory. 2005. The Knights Hospitaller of the English Langue: 1460-1565. Oxford; New York: Oxford University Press. 445 S. ISBN: 978-0199253791 SHRADER – FRECHETTE, K. S. 1992. Dobrovolná střídmost a morální povinnost omezovat spotřebu. Veronica. 4/1992. roč.6. s. 9-11 SIRE, H. J. A. 1994. The Knights of Malta. New Haven: Yale University Press. 297 s. ISBN 0-300-05502-1 http://www.cphr.sk http://www.etymonline.com http://www.orderofmalta.org Adresy autorov: Mgr. Strnádová Petra Ekonomická fakulta Univerzita Mateja Bela Tajovského 10 Banská Bystrica e-mail: [email protected] Mgr. Škvareninová Dagmar Ekonomická fakulta Univerzita Mateja Bela Tajovského 10 Banská Bystrica e-mail: [email protected] 198 PECULARITIES OF SOLUTIONS OF COMPLICATED TASKS IN THE ASPECT OF DEVELOPING SOCIAL SKILLS Laima Tomėnienė, LT Siauliai University, Social Welfare and Disability Studies Faculty, LT Abstract The article analyzes the peculiarities of solutions of composite word problems by the schoolchildren with slight special educational needs. 104 schoolchildren with slight special educational needs of third and fourth forms have participated in this research. The research has been conducted by applying questionnaire survey. The results of the research have shown that the level of solution of composite word problems by schoolchildren with slight special educational needs is low. The most prevalent errors are as follows: invalid action selection, calculation errors, not naming the amount of sum calculated, not writing down the answer. The schoolchildren easily solved the composite problems which included the sum of equal constituents and finding the sum and a task of the unit, using an indirect way. This may have been influenced by the scheme, which facilitated the task, so teachers should use them in their training process. Pupils fared better to solve those text problems, the terms of which reflected the reality of life, which expands pupils' views. Therefore, the process of education should pay more attention to the contents of real life-content composite word problem solving training. This will help to develop useful mathematical skills and social skills, which will be required to learn a profession, to live and work in any normal environment, will help to prevent social exclusion and poverty. Abstrakt Článok analyzuje špecifiká riešení zložitých slovných úloh žiakmi so zvláštnymi vzdelávacími potrebami. Na výskume formou dotazníka sa zúčastnilo 104 žiakov tretieho a štvrtého ročníka. Výskum preukázal, že úroveň riešenia zložitých slovných úloh u žiakov s miernymi zvláštnymi vzdelávacími potrebami je nízka. Najčastejšími chybami boli: neplatný výber operácií, chyby v počítaní, nezapočítanie vypočítaného výsledku, nezapísanie odpovede. Z výsledkov výskumu vyplýva, že výučbový proces by sa mal viac sústrediť na trénovanie zložitých slovných úloh, ktorých obsah je odvodený z reálneho života. Pomôže to rozvinúť užitočné matematické a sociálne zručnosti, ktoré sú potrebné pri osvojovaní si zamestnania, života a práce v normálnom prostredí, a tak môžu zamedziť sociálnej exklúzii a chudobe. Introduction In 2009, a survey carried out by the Eurobarometer on poverty and social exclusion issue has revealed that nearly 84 million Europeans are at risk of poverty, which means that they feel unsafe and do not have access to those living benefits, which many people consider normal and a matter of course. More than half of Europeans (56%) believe that the most at risk of poverty for the unemployed, 41% think that the most vulnerable are children and elderly people, and 31% of respondents attributed the highest risk group for people with disabilities and people who do not possess the required education, vocational training qualifications. While living in poverty, a man faces with a wide range of challenges, from shortages of food or money for clothes and ending problems of poor housing or even homelessness. In addition, poverty is significantly restricting lifestyle choices, which may later become a cause of social exclusion. 199 Inspired by the major constituent of the principle - solidarity, the European Union together with the Member States joined forces and announced the 2010 European Year of Combating Poverty and Social Exclusion. Tests carried out by poverty and social exclusion theme data demonstrate that there are about 19 million poor children in European Union. Therefore, in 2006 the European Council set child poverty as priority on the European Union's political agenda. On this basis, national governments committed to develop strategic, long-term methods for preventing child poverty and to combat it. These methods include the education system, various social, cultural and economic policies. Lithuanian Public Education Strategy (2003-2012), the Ministry of Education (1998), Special Education Law (1998), Primary and Basic Education Programs (2009) educational mission is perceived as an aid to understanding the modern world, the acquisition of literacy foundations, cultural and social competence, and become independent, responsibility, the establishment of their community life and man. Modern education policies oriented to the new learning paradigm, which brings education to the real social environment, the practical application of knowledge skills. Education is perceived as an opportunity for a young person to acquire cultural and social competence, which will help him to become the most independent member of the community and avoid social exclusion and poverty (Vitkauskaite, 2004). The role of mathematics in modern life is very important; students simply need to be in the field of literacy of it. According to Bernard Madison (2003), in modern society mathematical (quantitative) literacy, the importance of a person is treated as a right to life, liberty, pursuit of happiness. Without sufficient capacity, of "thinking in numbers"(Steen, 2001) a man in modern society can not make intelligent decisions in their entirety nor participate in social life. Purposefully organized social education, functional literacy, mathematical and economic education at school could become an important tool to combat poverty as a precautionary measure. One of the most effective aspects of mathematical literacy - the content of real life of composite word problem solving training. By addressing the challenges schoolchildren learn to reason, to express their observations to a brief, clear and precise language, formulate questions, plan and monitor their activities, math knowledge to use in practice (Ažubalis, Kiseliov, 2002; Balčytis, 2000). All these payments are to be provided already in primary grades, because it has great practical and comprehensive significance on social competence-building, expanding pupils’ horizons, improves the mathematical foundations of literacy. Proper selection of tasks may become targets of economic education to facilitate the pupils realize how to manage the budget, household, business-like communication, properly communicate with members of the community, household and farm work of teaching methods, based on (Ažubalis, Kiseliov, 2002; Balčytis, 2000; Štitilienė, 1999, 2003). A number of authors (Vorra, Wolkind and others., 1998; Braslauskienė, 2000; Ruškus, 2002; Radzevičienė, 2002, 2003; Juodaitytė, 2002; Vitkauskaitė, 2004; Samošonok, 2009) discussing the children with special educational needs and children in a residential care , the integration of the social environment, provide that their behavior should respond to environmental conditions, and enough attention to these childrens' social capacity building, training them to live and work in the natural social environment, to promote the same childrens’ own activity, based on personal observation and experience. Coulter (1991), Crossman (1983), Baakk, Grunevald (1997) believe that the main aim of working with pupils of special educational needs - to develop their social competence. Fridmanas, Jureckis, Stacenka (1982) state that in order to learn to solve problems, it is necessary "to work substantially ". But to work a lot - it doesn't mean just a number of 200 challenges. The goal should be to learn to look as if it were the object of careful study, and the solution - the construction and the object of the invention. Leontieva (1985) states that the task should be seen as a goal. By submitting system of exercises (tasks), established according to certain principles, at the same time we identify a framework of actions, the structure of cognitive processes. Addressing the challenges of word tasks logical thinking, analysis, synthesis, strong-willed attention, attention, memory, language, desire to target are developed; schoolchildren are more aware of the environment, the world around them, the various objects and phenomena and their function in human cultural, industrial and commercial activities, in other words, didactic and practical purposes are achieved (Perova, 1978; Štitilienė, 1999, 2003). The schoolchildren of special educational needs due to the cognitive activity and certain features of thinking solve composite word problems with difficulties and reluctantly. Solving such problems usually requires considerable effort, but this is necessary in developing special educational needs pupils in mathematics knowledge, skills and attitudes which help them better to focus on immediate environment and to form a basis for further vocational training. The relevance of the work leads to the desire to understand how schoolchildren with special educational needs are able to address the challenges of composite word problems. Maybe error analysis could help to find out how to teach such children, what the conditions of the problem, what methods of teaching to use to help the schoolchildren to overcome the difficulties encountered, to develop social skills and this could become partially the fight against poverty and social exclusion of preventive activity. Purpose of the survey - identifying slight and medium-sized special educational needs of schoolchildren with composite word problems-solving features. Objectives: To develop mathematical problems for slight and medium special educational needs of pupils with mathematical skills assessed. To compare problem solving results of the third and fourth forms of slight special needs pupils. To find out how schoolchildren of 5 forms manage to solve common composite word problems of various types. Research methods: scientific, methodological literature questionnaire (testing), quantitative and qualitative data analysis. analysis; schoolchildren Participants of the study: 104 schoolchildren of special educational needs of general educational schools. The results According to Ažubalis, Kiseliov (2002), Balčytis (1997, 2000, 2001, 2003), Česnauskienė (2004), Fridman, Jureckis, Stacenka (1982), Kiseliova, Kiseliov, Drozd (2005), Leontieva, Suvorova (1985), Perova (1978), Suleimanova (1989), Štitilienė (1999, 2003, 2005) methodological recommendations can be assumed that all elementary schools and fifth form mathematics content must be constantly and directly adapted in practical life. This is particularly important while teaching pupils with medium-sized special educational needs. In considering the challenges, the child must be taught a better understanding of the environment, objects and phenomena function, peoples' cultural, industrial and commercial activities. While reading the task, pupils must be given a clear picture of the situation, in order to set out the facts and processes, their relationship and interaction. Much attention should be paid to the clarification of the objective matter, the decision of the planning, the ability to provide mental decision process also it is important to have plan of successive steps, which 201 will be carried out to answer the challenge question. On the basis of textual problems in primary forms methodical, scientific literature, analysis of the survey, a control test was drawn up. Schoolchildren were drawn up after the twelve components of text problems: nine real life-content and three distant from daily life (abstract) content problems. Complex tasks consist of the reduction of number of units and the amount of detection and the amount of residue detection, equal amounts of strand and detection of the total amount and the amount of division into equal parts, to increase the number and reduction of number of units, the number of increases and reductions in several pieces, increasing the number of series and the detection of amount, a task of the unit of direct and reverse way, the number of detection and the amount of common tasks. Eight tasks were given containing problem without explanation, and four - with a decision tree. The results of the composite word problems are analyzed excluding these criteria: the correct choice of operations; amount of sum calculation and identification; not writing down the answer. To sum up the results of the first control test giving real life-content composite word problems (Figure 1), it can be stated that schoolchildren with slight special educational needs had difficulties while solving composite word problems. 12 task 70 30 11 task 71 29 10 task 64 36 9 task 72 28 8 task 58 42 7 task 80 20 6 task 11 5 task 63 30 35 4 task 37 3 task 55 45 2 task 70 30 1 task 67 33 0 10 Incorrect solutions Correct solutions 89 20 30 40 50 60 70 80 90 100 Percent Figure 1. Solving composite word problems, % A lot of difficulties schoolchildren had while solving problems increasing the number several times and the amount of invention compound (task 6) as well as a task of the unit by direct means (task 7). Only 6 respondents were successful at increasing the number several times and the finding the sum in the composite word task. The results show that pupils confused the concepts of a number of times with a few more units. And here is the multiplication operation instead of the children chose the composition. Task of the unit, of direct method, was not solved by 38 pupils. This represents 70% of all students involved in the study. As Štitilienė indicated (2003), that in order to resolve such type of tasks you need to know the solution, because such tasks as the relationship between given sizes are more complex. While solving the seventh task, it was important to find out how much the 1 box weights in the first place, 202 and then - the weigh of 8 such boxes on the whole. The result shows that only a small proportion of respondents knew the solution. The results of the task of the unit, in reverse way (task 8) were slightly better. This can be explained by the scheme, which facilitated the task of the decision. While solving other problems with a few more concepts, more of respondents had a much more action selection errors. We believe, that acting in a significant increase and reduction of number of units in the composite word task (task 5), pupils were not as aware of the concept of several units of more and therefore a number of pupils selected the multiplication or some even division. Three types of composite word problems which consist of the reduction of number of units and finding the sum (tasks 1 and 12) strand of equal amount and the finding total sum (tasks 3 and 10), the division of amount into equal parts (tasks 4 and 11) were given two simple tasks. One task was of real life-content, taken from the child's daily routine (parental earnings calculation, purchase, measurement), and the other task was of abstract content and far away from their daily life (more often found within the professions, object size, building materials). The results of composite word problems solving shown in Figure 2. 29 42 A task of abstract content 12 A task of sum and division into equal parts A task of equal constituents of the sum and finding the sum A task of reduction of number by several units and finding the sum 37 45 A task of real life-content 33 0 5 10 15 20 25 30 35 40 45 Percent Figure 2. Correctly solved problems, % To sum up the results of solving these problems we can state that schoolchildren with special educational needs are tend to solve word problems more easily which reflected the reality of life. Even 40 percent of respondents managed to solve this type of problems correctly. Pupils were successful while calculating the price of purchase, parents' salary. They had difficulties in understanding the task of the measurement object. The problems of abstract content were not clear for schoolchildren and therefore only 28 per cent of pupils managed to solve all three problems correctly. As Štitilienė indicated (2003), because of the lack of understanding of the objective of the situation, the mathematical relations and relations between given searchable sizes, most of the students (72%) dealt with these challenges wrong: have written an unnecessary question and the operation (38%), missed the operation or matter, ( 24%) correctly wrote down the steps, but incorrectly formulated a question. (20%) even didn't try to tackle (18%). A great success had a task about using building materials ( amount of equal 203 constituents and finding the sum) task, and the most difficult - the uncommon occupations (reduction of number of units and finding the sum) tasks. Equal constituent of the sum and finding the sum problems, pupils solved using the given scheme. Since actions were presented in scheme, this type of task schoolchildren have solved most successfully. Identification and formulation of a response to each of the criteria, which reflect the objective is awareness. Based on these criteria, summarizing the results of the investigation, we may say that a very small proportion (about 10%) of respondents fully understood and solved a large part of the tasks. After comparative analysis of pupils with slight special educational needs of third and fourth forms with the ability to deal with 9 different types of composite word problems, it can be stated that pupils of fourth form dealt better with the problems given (Figure 30). 35 9 task 65 56 8 task 44 40 7 task 60 32 6 task 68 27 5 task 73 the third form the fourth form 17 4 task 83 45 3 task 55 2 task 40 60 1 task 40 60 0 10 20 30 40 50 60 70 80 90 100 Percent Figure 3. A comparison of schoolchildren of III-IV forms solving composite word problems, % Pupils of the third form resolved better the detection of amount of residue in a composite word task (task 2) and pupils of the fourth form were better at number increasing several times and the detection of amount task (task 6). Pupils of the fourth form dealt better with other challenges: increasing the number of units and the detection of sum (task 1), the sum division into equal parts (task 4), increasing and reductions of the number by several units (task 5) as well as a task of the unit (task 7) in the direct and reverse manner (task 8). Tasks of abstract content were easier for pupils of fourth form. Apparently a higher real life experience has helped better to understand the problems and to find the answers to the questions of the given tasks. Pupils of the third and fourth forms, acting challenges, made a lot of calculation mistakes. This is not a decisive indicator that indicates the pupils did not understand and did not manage to solve the given problems. Mathematically, one of the most important criteria that allow assurance that the pupils understood the task is the action selection. In assessing the results by 204 this indicator it can be stated that the challenges of testing saw almost half of the surveyed pupils, but made mistakes in calculating the results of selected actions. Conclusions 1. The analysis of the methodological literature, noted that teaching solving composite word problems schoolchildren with special educational needs with learning problems, a sufficient number of lessons are appointed. Primary Education Framework Programs (2009), emphasize that the challenges of composite word problems should play a significant role in preparing pupils for life, practical work, developing pupils' social skills, promoting maximum pupils' own activity, based on personal observation and experience. 2. The most prevalent errors in pupils’ works: invalid action selection, calculation errors, not naming the amount of sum calculated, not writing down the answer. 3. Schoolchildren dealt pretty well by managing tasks which included amount of equal constituents and the detection of sum and a task of the unit, using an indirect way. This may have been influenced by the scheme, which facilitated the problem, so teachers should use it in their training process. 4. Most of the errors were made in increasing the number several times and in task of detection of the sum. The problem was correctly solved only by ninth of pupils. The most common error - incorrectly calculated the multiplication result of the action. This shows that schoolchildren do not know the multiplication table. It is therefore appropriate that pupils with the special educational needs would always have it at math lessons. 5. Pupils with slight special needs confused the concepts of several units more, several units less, several times, several times less. As a result, here are a lot of mistakenly selected decision operations. 6. According to comparative analysis of the third and fourth forms schoolchildren with slight special educational needs, composite word problem solving analysis, it is possible to claim that fourth form pupils were successful while dealing real life content and abstract tasks. That is because of their higher experience in learning mathematics. Pupils of the third form were better at finding the sum and residue in a composite word task, and pupils of fourth form dealt with increasing the number several times and finding the sum tasks. 7. Pupils fared better to solve those composite word problems, the terms of which reflected the reality of life, which expands pupils' views. Therefore, the process of education should pay more attention to the contents of real life composite word problem solving training. This will help to develop useful mathematical skills and social skills, which will be required to learn a profession, to live and work in any normal environment, will help to prevent social exclusion and poverty. Bibliography AŽUBALIS A., KISELIOVAS A. 2002. Bendroji pradinės matematikos didaktika. Vadovėlis pradinio ugdymo specialybės studentams. Šiauliai: Rašteka. BALČYTIS B. 1997. Skaičių šalis. Kaip mokyti matematikos trečiaklasius ir ketvirtaklasius. Kaunas: Šviesa. BALČYTIS B. 2000. Aritmetinių tekstinių uždavinių sprendimas: I – IV klasė: mokymo teorija ir praktika. Kaunas: Šviesa. BALČYTIS B. 2001. III klasės matematikos pamokų planavimas: didaktiniai patarimai mokytojams. Kaunas: Šviesa. 205 BALČYTIS B. 2003. II klasės matematikos pamokų planavimas: didaktiniai patarimai mokytojams. Kaunas: Šviesa. BRASLAUSKIENE R. 2000. Bešeimių vaikų ugdymo ypatumai globos institucijose (socialinis ir psichologinis aspektas). Daktaro disertacija. Klaipėdos universitetas. COULTER D. J., CROSSMAN, H.. 1991. Classification on Mental Retardation. Washington: American Association on Mental Deficieny, 5. ČESNAUSKIENĖ D. 2004. Skaičių ir skaičiavimų mokymas(-is) pradinėje mokykloje. Studijų knyga pradinio ugdymo specialybės studentams. Klaipėda. Eurobarometro tyrimas skurdo ir socialinės atskirties tema. 2009. Liuksemburgas: Europos Sąjungos leidinių biuras. JUODAITYTĖ A. 2002. Socializacija ir ugdymas. Vilnius. FRIDMANAS L., TURECKIS J., STACENKAV. 1982. Kaip išmokti spręsti uždavinius. Kaunas: Šviesa. KISELIOVA D., KISELIOVAS A., DROZD V. 2005. Tekstinių uždavinių didaktika. Mokslo taikomasis leidinys. Šiauliai: Šiaulių Universiteto leidykla. MADISON B. L. 2003. The Many Faces of Quantitative Literacy. Why Literacy Matters for Schools and Colleges (pp.3-6). Princeton, New Jersey: National Council on Education and the Disciplines. RADZEVIČIENĖ L. 2003. Vaikų, turinčių specialiųjų poreikių, psichosocialinė raida. Šiauliai: VŠĮ Šiaulių universiteto leidykla. RUŠKUS J. 2002. Negalės fenomenas. Šiauliai: ŠU. SAMOŠONOK K. 2009. Globos namuose gyvenančių paauglių adaptyvaus elgesio ugdymas(is). Daktaro disertacija. Šiaulių universitetas. STEEN L. A. 2001. Mathematics and Numeracy: Two Literacies, One Language. The Mathematics Educator 6: 1 (2001), 10-16. ŠTITILIENĖ O. 2005. Bendrojo lavinimo mokyklos I klasės matematikos vadovėlio ,,Skaičių šalis“ pritaikymas specialiųjų poreikių mokiniams. Žvirblių takas, 3, 30-35. ŠTITILIENĖ O. 1999. Nežymiai protiškai atsilikusių vaikų mokymas spręsti tekstinius uždavinius. Šiauliai: Šiaulių universiteto leidykla. ŠTITILIENĖ O. 2003. Specialiųjų poreikių mokinių matematikos mokymas. I – IV klasė. Šiauliai: Šiaulių universiteto leidykla. Valstybinėje švietimo strategija 2003-2012 m.. 2003. Vilnius: ŠMM Leidybos centras. VITKAUSKAITĖ D. 2004. Specialiųjų poreikių moksleivių socialinių gebėjimų ugdymas. Šiauliai: VŠĮ Šiaulių universiteto leidykla. VORRIA P., WOLKIND S., RUTTER M., PICKLES A., HOBSBAUM A.. 1998. A Comparative Study of Greek Children in Long-term Residential Group Care and Twoparent Families: Social, Emotional and Behaviuoral Differences. Journal of Child Psychology and Psychiatry and Allied Disciplines. Vol.39 (2). ЛЕОНТЕВА M. Р., CУВОРОВА С. Б. 1985. Упражнения в обучении алгебре. Москва. ПЕРОВА M. Н. 1978. Методика преподавания математики во вспомогательной школе. Москва: Просвещение. СУЛЕЙМАНОВА Р. А. 1989. Решение арифметических задач с учащимся младших классов вспомогательной школы. Алма-Ата. Address of the author: Laima Tomėnienė Faculty of Social Welfare and Disability Studies Siauliai University P.Visinkio 25, 206 Lt-77156 Siauliai, Lithuania Telephone: + 370 41 595730 e-mail: [email protected] 207 HUDOBNÁ SYNKRÉZA: SOCIÁLNO - KULTÚRNY FENOMÉN František Turák, SR Banská Bystrica, SR Abstrakt Svetová spoločnosť sa nachádza v období silnejúcej kultúrnej globalizácie. V celej spoločnosti prebiehajú konvergentné procesy zbližovania, postupného zrastania a zjednotenie prvkov rôznych a rozdielnych hudobných kultúr, pričom sa vytvárajú špecifické umelecké (aj hudobné) žánre. Spôsobuje to hudobná synkréza - nepretržite pôsobiaca sociálna zákonitosť podmienená existenciou sociálnych vzťahov. Hudobná synkréza najviac pôsobí v optimálnych sociálnych podmienkach ako je mierové spolužitie, dobré diplomatické vzťahy medzi politickými celkami, čulý obchod a podnikateľské aktivity, migrácia za prácou, ale najmä kultúrne aktivity, kultúrne kontakty, kultúrna spolupráca medzi krajinami a tolerantné vzťahy rodín s odlišnou kultúrou žijúcich v jednom regióne. Abstract World society is facing strengthening of cultural globalization. Throughout society ongoing the convergence process of approach, adaptation and gradual confusion of different elements and different musical cultures, creating a specific arts (including music) genre. Does this music syncresis - continuously active social regularity conditional on the existence of social relations. Music syncresis (fusion) most active in optimal social conditions such as peaceful coexistence, good diplomatic relations between political entities, lively trade and business activity, labor migration, but in particular cultural activities, cultural contacts, cultural cooperation between countries and tolerant relationships with families living in a different culture in one region. Úvodné slovo Prajem všetkým prítomným pekný deň a v prvom rade chcem poďakovať vedeckému a organizačnému výboru konferencie za pozvanie a za udelené slovo. Dovoľte mi na úvod zopár osobných poznámok k mojej téme. Pojem hudobná synkréza sa nepoužíva bežne v odbornej terminológii. V počiatkoch písania kandidátskej práce s rovnomenným názvom Hudobná synkréza (ÚHV SAV, Bratislava 1997) v rokoch 1994 – 1997 som ešte netušil, aká je to široká téma. A priznám sa, hudobnú synkrézu som ani nepokladal za sociálnu zákonitosť, len za čisto hudobný jav prejavujúci sa v kompozičnom a interpretačnom myslení. V onom čase som písal len o „synkretickej hudbe“, ktorú som dôvernejšie poznal a to bol americký džez a rocková hudba. Internet ešte na území Slovenska nejestvoval a k takto vymedzenej problematike nebola žiadna odborná literatúra. A ak sa aj o tom niečo napísalo, tak len v náznakoch v knihách o džezovej a populárnej hudbe. Dnes sa situácia čiastočne zmenila. V súčasnosti pod heslom „music syncresis“ pomocou internetu nájdeme množstvo odkazov, o ktorých som vtedy nemal ani zdania. Ešte vtedy som si myslel, že v riešení tejto muzikologickej problematiky som takpovediac solitérom. Bol to vtedy môj omyl. Dnes vďaka internetu podľa dátumov príspevkov už viem, že sa tejto téme venovalo množstvo kolegov po celom svete. Len sme vtedy o sebe nevedeli. Téma „hudobnej synkrézy“ čoraz viac rezonuje a naberá na aktuálnosti v dnešnom svete umenia, poznávania, zbližovania sa. 208 Nie je synkréza ako synkréza Nebudeme objasňovať prvú časť termínu - prídavné meno, ktoré jednoznačne prezrádza okruh spoločensko – kultúrnej alebo umeleckej oblasti. Slovo synkréza a synkretizmus sa najčastejšie používa vo filozofii, sociológii, teológii, antropológii, kulturológii, menej už v umenovede. Týmto pojmom sa naznačuje najmä proces, syntéza rôznych myšlienkových a ideových smerov. Často v súvislosti so synkrézou sa používajú prívlastky ako kultúrna, sociálna, morálna, politická, náboženská a napokon aj umelecká synkréza. Dokonca jestvuje jej úplne odlišný význam: za synkretické umenie sa považujú umelecké žánre, ktoré syntetizujú viacero umeleckých druhov ako hudobno – dramatické umenie, divadlo, opera, tanec (balet), audiovizuálne umelecké druhy. Z tohto dôvodu je potrebné exaktnejšie vymedziť termín. Ostaňme len pri dvoch pojmoch, ktoré vystihujú podstatu nami myslenej „hudobnej synkrézy“ a to sú sociálna a kultúrna synkréza. Hudobná synkréza – vymedzenie pojmu Ako by sa dala hudobná synkréza definovať? Hudobná synkréza je sociálna zákonitosť, prostredníctvom ktorej prebiehajú konvergentné procesy zbližovania, postupného zrastania a zjednotenie prvkov rôznych a rozdielnych hudobných kultúr, pričom sa vytvárajú špecifické hudobné žánre. Podľa viacerých encyklopedických slovníkov podstatné meno synkréza (syncresis) je odvodené od starogréckeho slova συγκρητισµός (synkrétismos =synkretizmus). Prvýkrát v Európe potvrdzuje tento termín Oxfordský slovník angličtiny v roku 1618. Ide o spojenie dvoch slov: syn - súčasnosť, súčasný, príbuzný a Kréta - najväčší grécky ostrov, na ktorom bola v staroveku vysoká civilizácia. V doslovnom preklade to znamená "synchronizácia s Krétou." Z filozofického hľadiska sa termín chápe ako pokus alebo snaha zmier(n)iť rozdielne názory, rôzne myšlienkové smery, nosnou myšlienkou synkretizmu je dosiahnutie jednoty, spoločného základu, univerza, spojenia mnohosti v jeden celok Tento pojem sa však chápe aj doslova ako "pestovanie niečoho v danej spoločnosti", „pestovanie niečoho spoločného spoločne“, „zlučovanie na základe analógie a podobnosti niekoľkých pôvodne samostatných smerov, tradícií do jednoty“. Hlavným pôvodným zmyslom a cieľom synkretizmu ako myšlienkového smeru je uľahčiť koexistenciu medzi rôznymi kultúrami v „konštruktívnej interakcii“, „interkultúrnej kompetencii“ pre všetkých obyvateľov v jednom geo-priestore. V konečnom dôsledku zo sociálneho hľadiska synkréza umožňuje prostredníctvom kultúrneho zblíženia nielen dobré spolunažívanie príslušníkov rôznych kultúr, ale predovšetkým rast vedomia spolupatričnosti „v nerozčlenenom zachytení celku“ (Jean Piaget) a „nastolenie sociálneho stavu za účelom poznávania“ (Ernest Renan). Inými slovami, dôsledkom synkrézy sa podnecuje vzájomné zbližovanie ľudí, prejavuje sa záujem jedného človeka o iného človeka či o život sociálnej skupiny, skvalitňuje sa sociálny kontakt bez predsudkov na báze dobrovoľnosti a dobrej vôle. Niektorí autori encyklopédií vysvetľujú termín tak, že nakoľko ide o miešanie a spájanie i protikladných a vzájomne si odporujúcich názorov, je to neorganický proces hraničiaci s eklekticizmom. Tento názor sa ale vymyká nášmu chápaniu pojmu synkréza, pretože pomocou nej neskúmame estetickú kvalitu hudby. Pravdepodobne však niekde „vo vnútri“ sa ňou ovplyvňuje aj hudobná kvalita, pretože týmto neustále pôsobiacim princípom nezávislým na čase a priestore sa doposiaľ vždy množili ďalšie možnosti tvorby, novými a doposiaľ neznámymi impulzmi sa obohacovali a skvalitňovali ďalšie prostriedky hudobnej reči. Podmienkou kultúrnej či hudobnej synkrézy je existencia vyvíjajúceho sa objektu (subjektu), existencia vzťahov medzi subjektmi, teda vzťahov medzi jednotlivcami, medzi sociálnymi 209 skupinami, medzi jednotlivými kultúrami. Pokiaľ bude existovať spoločenstvo ľudí, nemôže dôjsť k popretiu žiadneho sociálneho pohybu, k popretiu vzťahov medzi subjektmi society, teda medzi ľuďmi navzájom, nikdy nedôjde k „nulovému pohybu“. Stalo by sa to len v prípade zániku samotných ľudí, ľudskej civilizácie, čoho následkom by bol zánik všetkého „ľudského“, teda aj zánik kultúry, kultúrnych väzieb, tvorby kultúrnych artefaktov, etc....A takýto zánik môže spôsobiť tak príroda ako aj človek. Synkretický proces (synkréza) ako princíp teda nie je definitívou, ale je otvoreným systémom. Každý vývojový proces môže mať charakter progresu, rovnako tak regresu. Hudobno synkretický proces je zároveň nepretržitým sociálnym zákonitým procesom, pri ktorom jeho rezultát - hudba je priamo závislý od prírodných a sociálnych faktorov, je odrazom spoločenského bytia a rozvoja civilizácie. Synkréza je teda prirodzeným sociálnym javom, ktorý sa môže naplno rozvinúť v optimálnych podmienkach ako je mierové spolužitie, dobré diplomatické vzťahy medzi politickými celkami, čulý obchod a podnikateľské aktivity, migrácia za prácou, ale najmä kultúrne aktivity, kultúrne kontakty, kultúrna spolupráca medzi krajinami a tolerantné vzťahy rodín s odlišnou kultúrou žijúcich v jednom regióne. Kultúra, teda i hudba, majú spájať ľudí a nie rozdeľovať. To je ich hlavné poslanie. Ak kultúra, umenie či hudba rozdeľuje a znepriateľuje ľudí, nemožno potom hovoriť o kultúre a o umení. Je to len ideologický nástroj v prospech sociálnej diskordancie. Pochopiteľne nositeľmi akejkoľvek kultúry sú nielen sociálne skupiny, ale aj jedinci, hudbu vytvárajú i prijímajú jedinci a sociálne skupiny. Najmä v prípade hudby veľmi záleží od individuálnych schopností jej tvorcov, od kvality hudobnej tvorby a interpretácie. Hovoríme o hudobnom talente a to sa ešte nezmenilo. Všeobecne sa dá povedať, že čím je talentovanejší hudobník s rozvinutejším talentom, tým má trvalejší úspech, resp. jeho úspech je založený na hudobnej kvalite. Ešte však talent, kompozičná technika, rutinná prax, experiment a originalita nestačí, ak nestoja v popredí morálne hodnoty akéhokoľvek umenia. Predovšetkým je to o tom, aby umenie bolo kognitívne, aby vypovedalo o pravde (aspoň o tej „našej“, subjektívnej pravde, o ktorej sme presvedčení), o slobode, aby obsahovalo etické princípy a hodnoty, aby oslovovalo poslucháča a diváka morálnym Dobrom, t. j. aby zjednocovalo ľudí v priateľstve, láske, tolerancii, úcte a porozumení. V tomto momente poznania umenia nemôžu byť žiadne štýlovo – žánrové, dobovo – slohové, tradičné či regionálno – kultúrne diferencie, pretože rečeno ešte raz (už po druhý krát): „Kultúra, umenie, veda má spájať ľudí a nie rozdeľovať!“ Ak hovoríme o pravdivej umeleckej výpovedi, dovoľte mi uviesť niekoľko myšlienok o umení dvoch významných skladateľov. Poľský skladateľ Witold Lutoslawski požaduje od umelcov „vždy hovoriť pravdu“. „Hudobný tvorca musí byť verný svojej estetike, svojmu umeleckému svedomiu...Často sa klameme, ak toto svedomie zrádzame...Umelec spoločnosti poskytuje falošnú mincu, nedáva jej to, v čo sám verí...Jediný poctivý postoj umelca je, ak slúži sebe samému...riadi sa vlastnou etikou a vlastnými umeleckými potrebami nezávisle od očakávania iných...tým sa od spoločnosti neoddiaľuje, ale približuje.“ (W. Lutoslawski: Credo, In: Slovenská hudba č. 4/1992, str. 441). Slovenský skladateľ Roman Berger venoval problematike hľadania Pravdy v umení celú svoju knihu a sme presvedčení, že tomu zasvätil celý svoj život, celú svoju umeleckú a vedeckú tvorbu. Podobne ako spomínaný poľský skladateľ vyžaduje od hudobného tvorcu morálnu povinnosť pristupovať k umeniu s plnou vážnosťou, zodpovedne, kultúrne. Ak umelec vedie kultúrny „modus vivendi“, ak má skúsenosť meditácie a vie sa koncentrovať, ak je orientovaný altruisticky a humánne, ak preferuje poznanie pred hmotným ziskom, 210 konzumom, exploatáciou, manipuláciou, ak je zameraný na dialóg a nie na komandovanie, potom umelecká komunikácia sa odohráva vo svojej rýdzej podobe výlučne na kultúrnej úrovni – na špecificky ľudskej úrovni existencie (R. Berger: Hudba a pravda, Bratislava, 1997, str. 70). Možno obaja skladatelia v myšlienkach nevyjadrili presnejšie akt spájania, ale inými slovami zdôraznili, že poctivosťou, úprimnosťou, svedomitosťou a najmä komunikatívnosťou umeleckej tvorby ide v podstate o konanie Dobra pre každého, koniec – koncov i pre seba samého. V kultúrno - vývojovom procese dochádzalo doposiaľ v priebehu celej histórie „Sveta“ z rôznych príčin k charakteristickým stretom viacerých osobitých kultúr. Sú to najmä tieto faktory: vytváranie rodín a partnerských vzťahov, kontiguita viacerých rodín alebo národných či etnických skupín v jednom regióne, politicko - mocenské výboje a vytváranie kolónií, migrácia za prácou, misijná činnosť, činnosť masmédií, priemyselná a obchodná činnosť. Zákonite dochádzalo a aj dochádza ku vzájomnému ovplyvneniu jednej kultúry druhou - a to prevzatím, prispôsobením, zrastaním a napokon možným zjednotením rôznorodých kultúrnych elementov. V staršej (niekedy aj v novšej!) európskej odbornej literatúre sa stretneme často s termínmi exotika, exotická kultúra, exotická hudba, ktorá v podstate zjednodušene a striktne diferencuje európsku hudbu od neeurópskej, mimoeurópskej hudby. Toto rozlišovanie, zdá sa, je už anachronické v dnešnej etape kultúrnej globalizácie, aj keď všeobecne u ľudí ešte vždy rezonuje. Význam slova exotické sa v súčasnosti už nedá chápať ako niečo cudzorodé, nezrozumiteľné, dokonca neželané, podradné, ale ako niečo naozaj „iné“, prichádzajúce „zvonku“, možno aj „cudzie“, avšak v každom prípade obohacujúce regionálnu kultúru. „Exotické“ – vonkajšie vplyvy iných kultúr na regionálnu kultúru chápme, prosím, ako púhy fakt, zákonitý sociálny jav nezávislý na nikom a na ničom, je akoby „fyzikálnym princípom pohybu“. Kultúra, umenie a hudba má svoj „vlastný život“. Odráža úroveň myslenia doby, vyspelosť civilizácie, morálku a etické názory. Synkréza (syntéza) v kultúre a umení hýbe spoločnosťou a posúva ju dopredu. Môže byť niekedy aj v rozpore s konvenciou, s dobovými či módnymi názormi, s ideológiou, dokonca aj s majoritnou spoločnosťou tej – ktorej krajiny a to už z akéhokoľvek hľadiska. A opačne, podporovanie kultúrno – synkretických snáh politickými, legislatívno – právnymi, ekonomickými alebo aj kultúrno – organizačnými krokmi môže priniesť veľa pozitívneho. Postupným uvedomovaním si sociálnych potrieb sa iste pozmení myslenie ľudí, obohatí sa ich názorové spektrum, objavia sa nové a netušené dimenzie v prospech samotnej individuálnej kreativity talentov. Z histórie rôznych svetových kultúr je badateľné, že v priaznivom ovzduší pre kultúrno – synkretický proces sa dosiahol rýchlejšie pokrok, mier a zmier, konkordancia, progres. Vyvíjala sa predovšetkým tá kultúra, ktorá bola otvorená všetkým možným vplyvom. Výnimkou nie je ani európska kultúra, európska hudba. Synkréza (syntéza) kultúr je fenoménom nadčasovým, fungujúcim ako fyzikálny princíp, pohyb, prírodná zákonitosť. Je prítomná všade tam, kde žije jedno i viacero spoločenstiev ľudí, kde sa ľudia stretávajú a medzi sebou komunikujú, kde myslia a tvoria... Synkréza sa najlepšie rozvíja a pôsobí všade tam, kde si ľudia uvedomujú, že „predsa sú ľuďmi“, kde si všetci rozumejú, majú sa navzájom radi, sú k sebe navzájom slušní a tolerantní, žijú v mieri a priateľstve. 211 Hudba ako sociálno-umelecký fenomén je vysoko abstraktné umenie, čo dokazuje nielen samotná hudobná tvorba, ale najmä hudobná percepcia. Vďaka svojmu „univerzálnemu metajazyku“ presahuje regionalizmus, etnicitu, národnú identitu, religiozitu. Hudba a množstvo hudobných štýlov oslovuje skutočne všetkých ľudí bez rozdielu. Najpresvedčivejším príkladom toho je klasická európska hudba, avantgardná a postavantgardná hudba, džezová, populárna či rocková hudba. Je to iste aj folklórna hudba všetkých národov a etník na celom svete, ktorá sa napokon stala najdôležitejším žriedlom inšpirácie tzv. umeleckej (umelej) hudby a spätne sa vo svojej štylizovanej podobe dostávala do spomínaných hudobných smerov – do klasickej, avantgardnej, džezovej a populárnej hudby. Za posledné desaťročia sa stali tieto na prvý pohľad nesúvisiace smery akoby vlastníctvom všetkých ľudí planéty. Je to spôsobené práve vďaka kvintesencii hudby ako takej, jej ontologickej podstaty, prírodnej, naturálno - sociálnej podstaty, ale aj univerzálno – hudobnej podstaty, jej zrozumiteľnosti práve vďaka jedinečnému metajazyku hudby. Dovoľte mi na záver ešte dva postrehy z môjho osobného života o „sile hudobného metajazyka“. V 90. rokoch po „sametovej revolúcii“ ako mladší a menej skúsení sme sa s manželkou učili podnikať v súkromnom sektore. Do Bratislavy, kde sme bývali, prichádzali k nám zahraničné firmy, ktoré priniesli úplne iný pohľad na ekonomiku a spoločnosť. Bolo to pre nás Bratislavčanov úplne niečo nové. Moja manželka vtedy nastúpila pracovať do čínskej obchodnej firmy ako účtovníčka. Vo firme to klapalo a naša rodina sa na tomto základe zblížila s rodinou šéfa firmy. Spriatelili sme sa a priateľstvo naše manželské páry utužovali vzájomnými domácimi návštevami či spoločnými obedmi. Na jednej takejto návšteve u nás si všimla manželka šéfa, že máme klavír. Poprosila ma, aby som jej niečo zahral. Nevedel som ani za svet, čo v takej Číne „do tanca a na počúvanie“ hrajú. Moje očividné rozpačité myšlienky prerušila Li (tak sa volala) slovami: „Ferko, zahraj nám valz.“ Vyrazilo mi to dych a bez slova som hneď spustil Tulipány z Amsterdamu. Manželský pár valčík zatancoval tak dobre, že nie jednému európskemu páru by mohli byť vzorom. Aj to prispelo k môjmu lepšiemu poznaniu a hodnoteniu čohokoľvek a kohokoľvek na základe kultúrnej otvorenosti, ľudskej srdečnosti v prijímaní akejkoľvek kultúry, akejkoľvek hudby. Druhý prípad. Raz som hral na tanečnej zábave vo Švajčiarsku pre Argentínčanov vlastnú inštrumentálnu skladbu v štýle latin jazz. Sú v nej aj rozsiahlejšie plochy pre improvizáciu. Keď som „pritvrdil“ v džezovej harmónii, to znamená, keď som podľa svojho vlastného „gusta“ maximálne obohatil harmóniu farbitosťou džezových akordov, pritiahlo to na moje počudovanie niekoľkých tanečníkov až ku klavíru. Usmievali sa na mňa, čím iste takto vždy dávali najavo svoju priazeň hrajúcemu hudobníkovi a momentálnu dobrú náladu. Keď som vzápätí na chvíľu „ustal“, vzdialili sa a pokorne sa začlenili medzi ostatných tancujúcich. Všimol som si to a v improvizovanom sóle zopakoval gradáciu. Opäť ožili a prišli, či skôr „pritancovali“ ku mne v dobrej nálade. To som zopakoval náročky niekoľkokrát, čo bol pre mňa úplne presvedčujúci argument o sile akejkoľvek (aj tej mojej vlastnej) hudby pre kohokoľvek na svete. Hovorí sa ľudovo, že „hudba je buď dobrá alebo zlá“. Nuž, ale potom by nejestvovala len jedna hudba ale až dve hudby. Avšak ozajstná hudba je len jedna. Hudba je len jedna Hudba je len jedna, hoc´ má tisíce tvárí Hudba je len jedna, ktorá ľudí nerozdeľuje, lež spája Pretože naozajstná hudba je len jedna! 212 Adresa autora: Mgr. František Turák, CSc. Banská Bystrica, SR Mobil: +421908266261 e-mail: [email protected] 213 VIZUÁLNÍ GRAMOTNOST JAKO PROSTŘEDEK PRO ORIENTACI A KLASIFIKACI PROJEVŮ SOUDOBÉ VÝTVARNÉ KULTURY Kateřina Vlasáková, ČR Katedra výtvarné kultury, Pedagogická fakulta UJEP, Ústí nad Labem, ČR Abstrakt Tento příspěvek se bude v první části zabývat pojmem židle, jako možné vizuální strategie ve výtvarném umění a hledáním vztahových struktur, které jsou ukryty za vybranými zobrazeními tohoto, v západní kultuře, nezbytného kusu nábytku. Dotkne se prostupnosti hranic mezi uměním a designem. Část druhá se bude zabývat jednotlivými projevy, které čerpají z oblasti vizuálního umění a pokusí se postihnout možný předěl mezi designem a jeho pokleslými formami. Abstract The first part of the text discourses on idea of a chair as a possible visual strategy. It tries to find structural models, which are hidden in chosen ilustrations of this necessary piece of furniture. It touches the transmission of the borders between art and design. The second part explores individual symptoms derived from visual art and outlines the division between design and kitsch. Možnosti židle (Kdo má židli bydlí) Vzhlédneme, vidíme před sebou zbarvený tvar a řekneme – to je židle. My, kdo nejsme umělci, máme sklon přejít přímo od percepce zbarveného tvaru k prožitku židle z hlediska určitého použití, emoce nebo myšlení. K tomu nepotřebujeme složitý výcvik. Oproti tomu umělec, který se zastaví u kontemplace barvy, tvaru a pozice, je velmi zkušeným pozorovatelem a své schopnosti nevnímat židli nabyl za cenu velkého úsilí. (SLAVÍK 2001, str. 218) V běžném denním provozu je židle nezbytně využívaným objektem. Setkáváme se s nejrůznějšími tvary a pojetími tohoto kusu nábytku. Rozličná provedení jsou vytvářena z mnoha materiálů (dřevo, plast, textil, přírodní materiály, kov,...), využívajících nejrůznějších technologických postupů výroby. Jak by měla vypadat židle podle pravidel současného designu? A kde se tudíž prolíná hranice mezi uměním a designem? Typ židle v domácnosti může hovořit o vlastnostech, osobnosti, estetickém cítění majitele. Co se stane, pokud bychom nevyhověli některým z výše uvedených bodů, nebo jejich význam posunuli? Pokusíme se o možnosti nahlížení, klasifikace možných sémantických vztahů vybraných zobrazení na základě publikace Terence Hawkese Strukturalismus a sémiotika, Host, 1999. Magdalena Jetelová – změna měřítka Dílo Magdaleny Jetelové (*1946) se pohybuje na pomezí land-artu, konceptuálního umění a architektury, zahrnuje práci s prostorem, se změnou měřítka a s různými materiály. Mimo jiné proslula svými monumentálními dřevěnými plastikami jako jsou prázdné trůny nebo schodiště od nikud nikam. Židle sestupující po schodech (1981, Obr. 1Chyba! Nenašiel sa žiaden zdroj odkazov.) vystavená na schodišti před Uměleckoprůmyslovým museem v Praze se stala symbolem nezávislosti českého umění. (Autorka v roce 1985 emigrovala do Německa, kde působí v institucích jako je Akademie der Bildende Künste v Mnichově a Staatliche Kunstakademie v Düsseldorfu.) 214 K objektu – „Židli“ se Jetelová ještě vracela i v pozdějších letech. Z Muzea Kampa na Vltavě byla tato plastika v roce 2002 odplavena během tisícileté povodně, aby o rok později mohla být nahrazena ještě o něco vyšší, šestimetrovou „Židlí“. Židle, jako každodenně užívaný objekt, je svými proporcemi přizpůsobena lidské fyziognomii. Musí splňovat určité parametry užitnosti a pohodlnosti. Změnou velikosti židle se přetváří i zažitý stereotyp vnímání sebe sama a prostoru. Jinak na nás bude působit hrubě otesaná židle Jetelové umístěná ve volném prostoru, vměstnaná do obývacího pokoje, nebo na schodiště muzea. Malá židlička evokuje součást dětského nábytku nebo hračku, je křehčí, méně stabilní. Zvětšení kasické židle, třeba jen o pár centimetrů, již průměrně vzrostlému jednici přinese určitou nesnáz při pokusu se posadit. Několikanásobně posunuté měřítko směrem nahoru promění užití a původní význam židlovitého tvaru. Vznikne architektonická stavba, pod níž je možné se schovat nebo na ni vylézt a pak se teprve posadit. Taková židle se stává svébytným objektem, který posouvá uvědomění si lidské maličkosti. Výtvarný objekt neslouží nám, ale my jsme nuceni se jemu přizpůsobit. Co by se stalo, kdyby se nepoměrně zvětšila většina předmětů denní potřeby, veškerý nábytek i naše příbytky? Takto plastika komunikuje s okolím (prostorem), které je tvořeno instalací (nikoliv naopak, instalace podřízená prostoru) a komunikuje také samozřejmě s divákem. Vzniká prostor prožívaný, námi obývaný. Jetelová ve své práci využívá podoby židle, nicméně odkazuje nikoliv k její funkci ale k možnostem nahlížení na svět kolem nás, na vnímání sebe sama. Obr. 1 Magdalena Jetelová Kráčející židle 1981 Marcel Wanders: pomezí umění a designu Design se zabývá utvářením a formováním objektů, které se objevují v každodenním životě. Moderní design má za úkol vytvářet objekty, odpovídající našemu životnímu stylu, našim schopnostem, ideálům. Ve spojitosti s technologickým vývojem a zdokonalováním technologických postupů dochází k možnosti posunu ve smyslu užití materiálů a jejich předpokládaných charakteristických vlastností. „Židle (Knotted Chair 1996, Obr. 2) nizozemského designéra Marcela Wanderse (*1963) boří představu, že by materiál měl vypadat, na dotek působit a chovat se obvyklým způsobem. Díky impregnaci epoxidovou pryskyřicí (ale) materiál vytvořený z nejmodernějších high-tech vláken pomocí starodávné ruční vázací techniky macramé získá na tvrdosti a pevnosti a je 215 dost silný na to, abychom ho použili na židli. Tímto způsobem Wanders vyvinul výrobek, který je nejenže naprosto nový, ale zároveň vyvrací stereotypní představy o materiálu, z něhož je vyroben.“ (MARCUS 2005, str. 62) Podobným způsobem vytváří další díla, jako je Háčkovaný stůl (Crochet 2001). Hlavním smyslem umění jako takového je působit proti procesu přivykání, které je podporováno běžnými způsoby vnímání. Cílem zvláštního užití výtvarných prostředků je tento proces zvrátit, ozvláštnit to, co je příliš známé. U Wandersova křesla je uplatněn princip odcizení (Verfremdung) (HAWKES 1999, str. 120), kde můžeme na dílo pohlížet jako na převratné užití nám známých technik a materiálů, ovšem v novéh souvislosti a funkci. Takto je možné hovořit o designu, který se pohybuje na pomezí umění. Obr. 2 Knotted Chair Pavel Ryška: land art nebo hra? Na fotografii (Obr. 3) vidíme poměrně rozsáhlý komplex silnic a cest, obydlí, parkovišť i letiště rozprostřených na několika metrech čtverečních vytvořených pomocí kamenů, klacků, kořenů a trávy někde uprostřed lesa. Pro dětské autory (předpokládám, že to musely být děti) tato realizace byla jednoznačně propem76 ( SLAVÍK 2001, str. 198) pro vstup do fiktivního světa. Vybudování městečka se všemi civilizačními atributy bylo hrou. Po jejím skončení zůstaly uměle seskupené přírodniny, které měly jasně čitelný význam, bystrý náhodný kolemjdoucí je mohl opuštěné zaregistrovat. Postupem času podlehly destrukci počasí a dalších možných vlivů. Pavel Ryška (*1977) v polovině devadesátých let pracoval na projektu Křesla (1996). „Byla to série křesel ve volné krajině jako například Hliněné křeslo obílené vápnem, které rozpustily podzimní deště, nebo Křeslo z vrbového proutí (Chyba! Nenašiel sa žiaden zdroj odkazov.), jenž zakořenilo v mokřadle za vesnicí Šašovice, kde v té době žil. Pro Ryškovu ranou tvorbu je typická mystifikační intervence do okolního prostředí spojená s akcí a jeho proměna v rámci přesně daného konceptu.“77 Ryškovo křeslo je daleko vzoru ratanového nebo proutěného nábytku, který bývá zpevněn a spleten řadou košíkářských postupů. Křeslo je vnímáno jako židle, protože zůstaly zachovány základní prvky, které vystihují onu „židlovitost“ - sedák, nosné prvky a opěrka. Křeslo není 76 vstupenka do fiktivních světů http://artlist.cz/?id=185. 77 77 216 možno přemístit, nemůžeme jím posunout. Je pevně zakotveno a zakořeněno v krajině, na místě, kde se židle běžně nevyskytují. Objekt denotuje tvarem i užitým materiálem k židli, ovšem umístění i způsob užití materiálu tuto původní funkci vylučují a význam tohoto objektu je posunut. Princip odcizení zde využívá pojmu ŽIDLE, který ovšem odkazuje k zásahu do krajiny, její změně, ozvláštnění. Ze židle zůstává jen znak, žijící vlastním životem, rostoucí, měnící se a podléhající vlivům přírodních podmínek. Objekt odkazující na land-art. V souvislosti s tímto počinem došel Ryška až ke konceptuálnímu odkazu celé akce, jež je tvořen pohlednicemi nazvanými Pozdravy ze Šašovic, kde je na fotografiích vyobrazeno křeslo, měnící se a rostoucí, v průběhu střídajících se ročních období. Tímto se Ryška dotkl plynutí času a temporality, který bychom mohli analogicky sledovat v tvorbě a práci původního košíkáře. V kontextu dnešní doby vyplývá z Ryškovy práce důležité sdělení o (ne-)možnosti manipulace s časem, s jeho plynutím. V předchozím textu jsem se pokusila nalézt rozdíly v možnostech významu a užití výtvarných prostředků ve vizuálních oborech využívajících všeobecně srozumitelný tvar pro různé obsahy sdělení o běhu našeho světa. Srovnáním židlí jsme se dotkli hranic designu a výtvarného umění, land-artové možnosti navíc hledají pomezí mezi hrou a uměním samotným. Obr. 3 miniměstečko Obr. 4 Pavel Ryška Křeslo James Turrell – The Wolfsburg Project Nyní se budu zabývat pokleslými formami umění a uměním vysokým na základě podobnosti užitých výtvarných strategií. Hlavní orientační body budou sestávat z kontextu, míry zahuštěnosti (vyčištěnosti) a opět měřítka (podobně jako v předchozích kapitolách) vybraných vizuálních projektů. Tématickou spojnicí bude světlo a prostor. Od podzimu loňského roku bylo možné vidět v německém městě Wolfsburg realizaci kalifornského umělce Jamese Turrella (*1943). Wolfsburg Project (Obr. 5) je rozlehlou instalací, která se rozprostírá na ploše 700 m2, v prostoru 12 metrů vysokém. Celek je nasvětlen více jak třiceti tisíci led diodami. Světelný jas v průběhu času mění stupně jasu a přináší spektrální možnosti barevných odstínů. Návštěvník se prakticky noří do barevné proměnlivé lázně. Prostor je zcela očištěn od veškerých detailů, možných skvrn, škvír a prasklin. Z horního prostoru (sensing space) vede prudce se svažující rampa dolů (viewing space) ústící ze zdi, jež je dělena dvěma vstupními (výstupními) čtvercovými otvory nad sebou. Tyto plošně působící výřezy mění svoji barevnost na základě komplementarity barev. Venkovní světlo zůstává fakticky stejné, současně s měnící se barevností interiéru se mění 217 naše vnímání. Nelidsky obrovské měřítko, světlo vycházející odnikud a neustálá proměnlivost prostředí působí na diváka velmi znejisťujícím dojmem, někdy na hraně snesitelnosti. Tyto instalace denotují k minimal artu, ke geometrické abstraktní malbě s jedním jistým rozdílem: J. Albers, M. Rothko, B. Newman a další pracovali v měřítku závěsného obrazu, práce Jamese Turrella využívá možností nových technologií. Diváka vtahuje do obrazu, manipuluje s ním i s přilehlým okolím. Vstoupením do obrazu s sebou přináší několik zásadních otázek o plynutí času (jeho minulosti, přítomnosti a budoucnosti), které je diametrálně odlišné od časové souslednosti tam venku, ovlivněné médii, telekomunikačními sítěmi atp. Nejsme schopni vnímat běh času vcelku, panoramaticky. Tento zážitek z čití přináší, spojením tělesné a duševní zkušenosti, informaci o vnímání světa v čase a v prostoru. Vypovídá o (ne-)ukotvenosti v prostoru, kde absentuje stín. Instalace Jamese Turrella počítá s prožitkem diváka. Zdá se být prostorovým přetrvávajícím vjemem, působí jako fantomový tvar projektovaný činností naší sítnice a nervového systému spíše než fixní objekt sám o sobě. (FOSTER 2007, str. 654) Obr. 5 James Turrell – The Wolfsburg Project Turrell do každé domácnosti Pokusme si představit, co se stane, pokud užijeme podobný technologický princip osvětlení v jiném měřítku a v jiných podmínkách. Blikající diody umístěné jako vnitřní osvětlení skříněk (Obr. 6) jsou jedním z produktů dostupných na našem trhu. Poloprůhledné sklo kuchyňských dvířek může v časovém intervalu automaticky střídat sedm různých barev. Proměny barevného spektra, určitý rytmus a opakování jsou totožné principy užité i v práci Jamese Turrella. Ocitneme-li se v kuchyni, která je takto ozvláštněna (z mnoha set metrů čtverečních se světelnost zúžila pouze na detail, ke kterému můžeme vzhlédnout), jsme vně objektu. Nevstupujeme do něj, nepohlcuje nás. Taková domácí instalace vychází technologicky ze stejného principu, využívá vizuální strategie podobné jako sledujeme u Wolfsburg Projectu78, ovšem obsahově se omezuje na jakousi esenci tohoto díla. Pro srovnání se nabízí v nadměrném měřítku působení světelné show. Hlavním sdělení je zde efekt, prvoplánovitá krása a líbivost. 78 Turrellova práce navazuje na mnohaletou zkušenost, kdy ve své práci využíval barevných proměn denního světla, které sledoval stropním výřezem (Roden Crater, 70. léta 20. století). Jednalo se o jakousi observatoř, systém prostorů umístěných v kráteru sopky uprostřed Arizonské pouště. Proměny barevnosti ve čtvercovém výřezu opět úzce souvisely s temporalitou a plynutím času. 218 Osvětlení skříněk je relativně inovativním ozvláštněním domova z hlediska technologie. Taková kosmetická úprava domova je poměrně snadno finančně dostupná komukoliv.Může být poměrně lehce opakována, s přihlédnutím k nezanedbatelnému ekonomickému faktoru i „nezávadnému“ a nenáročnému obsahu. Opakování jen vytěží i již tak vyprázdněný obsah případného sdělení uměleckého díla nebo odkazu na design. Principiálně, pokud pomineme technologickou povahu věci, se jedná o estetiku blízkou tzv. „domácímu umění“, které vznikalo v 70. letech na území tržně uzavřeného Československa (Obr. 7). Obr. 6 Kuchyňská skříňka Obr. 7 J.Vrána,70. léta,samorost-svícen,Ostrava Závěr: Kdy je umění, design a kdy jejich pokleslá forma? V předcházejících dvou kapitolách jsem se pokusila o hledání okolností, kdy u jednotlivých zhotovení je možné hovořit o designu, o umění nebo případně o jejich pokleslé formě. Pro vymezení byla důležitá kritéria jako je dobový (současný) kontext, užité materiály, způsob myšlení a nazírání na řád světa. V designu je důležitá užitkovost a funkce. Dotkli jsme se také možnosti průniku s uměním samotným. Úkolem vizuální tvorby je zrcadlit svět jako celek, vypovídat o jeho fungování ve vztahu k nám samotným, a být znakem zobrazované skutečnosti. Důležitými body pro naše kriteria jsou čas, prostor a měřítko. Nízká míra zahuštění informace a vytěžení z obsahu, prvoplánovost, líbivost, snadná dostupnost jsou charakteristickými rysy pro pokleslé formy v umění. Charakteristickým rysem je snadná dostupnost ve smyslu přijetí. Významově jsou tyto formy nositeli jediné možné interpretace, v námětu se objevují stereotyp a banality, které nezatěžkají divákovo myšlení. Vědomí si těchto možností a prostupnosti v jednotlivých oblastech (kýč je velmi individuální záležitost a souvisí s osobní zkušeností), by mohlo být vodítkem pro snadnější orientaci ve (vizuální) kultuře současnosti. V době, kdy jsme zahrnováni záplavou informací díky mediálně a technologickému pokroku je i téma kýče a schopností práce s ním důležitým aspektem v edukaci. Literatura HAWKES, Terence. Strukturalismus a sémiotika. Brno : Host, 1999. 176 s. ISBN 80-8605562-0. 219 FOSTER, Hal , et al. Umění po roce 1900 : modernismus, antimodernismus, postmodernismus. Praha : Slovart, 2007. 704 s. ISBN 978-80-7209-952-8. MARCUS, George. Používání technologie . In PACHMANOVÁ, Martina. Design: aktualita nebo věčnost? : Antologie textů k teorii a dějinám designu. 1. vyd. Praha : Vysoká škola umělecko-průmyslová, 2005. 1. Co je design?. s. 57-63. ISBN 80-86863-05-0. SLAVÍK, Jan. Umění zážitku, zážitek umění 1. díl : Teorie a praxe artefiletiky. Praha : Univerzita Karlova, Pedagogická fakulta, 2001. 282 s. ISBN 80-7290-066-8. Dějiny užitého umění : vývoj užitého umění a stylistických prvků od renesance do postmoderní doby. Praha : Slovart, 2004. 544 s. ISBN 80-7209-549-8. Artlist - databáze současného umění [online]. 2009 , 24. říjen 2009 [cit. 2009-10-29]. Dostupný z WWW: <http://209.85.129.132/search?sourceid=navclient&hl=cs&ie=UTF->. Obrazová dokumentace: 1 MALÁ, Olga , et al. Magdalena Jetelová : Urban Landscape . Praha : Galerie hlavního města Prahy, 2001. 250 s. ISBN 80-7010-083-4. 2 FAIRS, Marcus. Design 21. století : nové ikony designu, od masového trhu k avantgardě. Pavlína Vimrová; Jitka Hanušová. Praha : Slovart, 2007. 463 s. ISBN 978-80-7209-970-2. 4 Křeslo. Petr Brabec; Vacková Věra. 1996. Brno : Galerie U dobrého pastýře, 1996. 5 informační materiál k výstavě, Kunstmuseum Wolfsburg, Foto: Zooey Braun, Stuttgart, 2009 3, 6, 7 archiv autorky Adresa autora: Mgr. Kateřina Vlasáková Katedra výtvarné kultury Pedagogická fakulta UJEP Stará ulice 2550/92 40096 Ústí nad Labem Česká republika e-mail: [email protected] 220 VARIA 221 СИТУАЦИЯ “ИЗВИНЕНИЕ» В СОВРЕМЕННОМ РУССКОМ ЯЗЫКЕ И В РУССКОЙ ХУДОЖЕСТВЕННОЙ ЛИТЕРАТУРЕ: НАЦИОНАЛЬНАЯ СПЕЦИФИКА Тамара Михальчук, Наталья Михальчук (Беларусь) В статье речь идет о национальной специфике этикетной ситуации извинения в современном русском языке и в русской художественной литературе. Дана классификация извинений по прагматическим критериям, описаны основные формы выражения актов извинения в русском языке, иконичность формул извинения. Извинение – это коррективное действие, направленное на изменение оценки, которую адресат приписывает поступку говорящего. Целью извинения является символическая компенсация ущерба от некоторого негативно оцениваемого поступка, и тем самым в итоге – желание как бы превратить этот поступок, который мог бы показаться неуместным или агрессивным, в приемлемый (Coffman, 1974, 186). «Извинения ничего не изменяют на уровне фактов, действий и событий, а относятся к уровню отношений. Следовательно, наличие извинения зависит не столько от вызывающих его событий, сколько от таких личностных качеств, как, например, образование, вежливость, любовь к истине и отношение к партнеру по коммуникации» (Ратмайр, 1998, 286). Извиняясь за какой-то поступок, говорящий, с одной стороны, заботится о своем «имидже» как о вежливом человеке, который знает, как себя вести: хотя он реально и нарушает речевой и поведенческий этикет, своим актом извинения он демонстрирует, что он знает соответствующие правила и что их нарушение по определенным причинам представляет единичный случай (концепция Coffman, 1971). Этому сопутствует выражение уважения по отношению к собеседнику. Следует добавить, что такой интерпретации противоречат Brown, Levinson (1987, 68, 286), где акт извинения рассматривается как способ повышения имиджа только адресата и снижение имиджа самого говорящего (с этой позицией спорит и Meier (1992, 31). Извинение – это словесное искупление вины, доставленного неудобства, неуместного поступка. В этой ситуации непременно присутствует оттенок значения просьбы. Извинение обычно подкрепляется мотивировкой. Вместе с формулами извинения употребляется вежливое обращение: – Ах, боже мой! Боже мой! – забормотал он вполголоса. – Уж вы будьте добры, извините и не серчайте. Это такой человек, такой человек (А. Чехов. Степь). В художественных произведениях большую роль играет контекст, авторские ремарки, которые конкретизируют тон, мимику, жесты: Студент нерешительно полез за ним и, толкнув его нечаянно локтем, сказал робко и вежливо: «Виноват!» (А. Чехов. Почта). Извинение внутренне связано с категорией согласия – несогласия как признание своей вины перед собеседником. Если же оно является ответной репликой на инициальную с выражением соответствующей претензии, то функция согласия укрепляется. Одиночное «извините» склонно замещать, в первую очередь, согласие. В то же время оно может быть оформлено с интонацией резкого несогласия. Коммуникативная норма 222 вежливой речи требует все же дополнительной мотивировки – пояснения «извините» как в функции согласия, так и несогласия: – Обыщите его, Семенов! – Нет, уж извини, брат! – серьезно сказал Алеша. – Такого обычая не держим – оружие сдавать (А. Фадеев. Последний из удэге). [Штубе:] Я не могу. Я нездоров. Пусть без меня. – [Берсенев:] Ну, это извини, мой милый. Не настолько ты нездоров (Б. Лавренев. Разлом). – Ведь все мое – и солнышко, и травка, и цветочки. – Нет уж, извините, – мое! – проговорил мохнатый Червячок (Д. Мамин-Сибиряк. Сказочка про козявочку). На основании экстралингвистических и лингвистических данных извинения подразделяются на три группы: метакоммуникативные извинения (извинения за отступление от коммуникативных постулатов (Grice (1975) или от этикета дискурса, например: извините за выражение; извините, я не хочу вас перебивать); конвенциональные извинения (извинения за нарушение общих правил поведения, хорошего тона, вежливости, максимы такта (Leech, 1983), например: извините, я вас толкнул; простите, я не расслышал) и, наконец, существенные извинения (Pathmayr, 1994) – извинения за нарушение личной сферы адресата – либо материальной, либо душевной, например, в ситуации «Посуда», где говорящий разбил тарелку из красивого сервиза: Ради Бога извините, я был так неосторожен. Как отмечает Р. Ратмайр, извинение в современном русском языке имеет следующие формы: формы императива совершенного вида глаголов извинить и простить: извините; простите, перформативная форма прошу прощения, стилистически маркированная возвратная форма извиняюсь, и гораздо реже употребляемые формы: виноват(а); пардон; каюсь; сорри; прошу пардону (употребляется только в шутку). Минимальные формулы могут быть дополнены усилителями, объяснениями, оправданиями, признаниями вины. Существенные извинения, как правило, распространяются добавлениями: усилителями (очень; тысячу раз; ради Бога), признанием вины (ой, что я наделала; как я мог; ой, каюсь; я совершенно забыл; это я разбила; вот дурак), предложением возмещения ущерба (я вытру; я куплю новый); указанием на отсутствие намерения (я не нарочно; я не хотел…; это так получилось); объяснениями (долго не было автобуса; ребенок заболел) или обещанием не повторить отрицательно оценивамый поступок (этого больше никогда не повторится; я больше не буду) (Ратмайр, 1998, 286, 288). Глаголы прощать и простить употребляются во всех временах изъявительного наклонения (не первый раз я тебя прощаю; бог простит; он его уже давно простил), в повелительном наклонении (прости, если сможешь), в форме инфинитива (она не может вас простить), деепричастии (он уехал, так и не простив его). В формах повелительного наклонения разница в значении глаголов извинять, извинить, прощать, простить нейтрализуется. В связи с этим данные глаголы можно рассматривать как синонимы. Согласно данным Частотного словаря, простить и прощать встречаются в 1,8 раза чаще, чем извинить и извинять в различного рода текстах и в 1,72 раза чаще в выборе из драматических текстов и художественной прозы. В этих двух видах текстов простить и прощать в 8,7 раза, а извинить и извинять – в 56 раз чаще, чем в газетных, журнальных, научных и публицистических текстах в связи с дефектностью извинять и извинить: чаще всего употребляемые в речи формы этого глагола – императивы – являются чисто 223 разговорными и почти не используются в иных типах текстов (Частотный словарь русского языка, 1977, 25). Как вежливый ответ на прямое и косвенное извинение в значении «не беспокойтесь, ничего страшного не произошло, я не в претензии» русскими на протяжении долгого времени использовалась и используется сейчас этикетная формула ничего: Чичиков извинился, что побеспокоил неожиданным приездом: – Ничего, ничего, – сказала хозяйка. – В какое это время вас Бог принес! Сумятица и вьюга такая… (Н. Гоголь. Мертвые души). – Простите, простите, – сказал он смущенно, справившись, наконец, со смехом… Да ничего, – улыбаясь, Никита достал сигары и зажигалку, положил перед собою на столик. – Я не хотел вас обидеть, – сказав так, вдруг начал краснеть. – Ничего-ничего, вы меня совсем не обидели, – Никита махнул рукой. – Это вы меня простите»… (А. Скоробогатов. Аудиенция у князя). В художественных произведениях 19 века наиболее часто встречаются следующие формы извинения: Прости; Прощенья просим; Виноват; Винюсь; Не обессудь; Извините; Не взыщи. Приведем примеры из произведений Д.Н. Мамина-Сибиряка: – Прости, святой отец. Грешен я перед тобой, яко пес смердящий… (Охонины брови). – Прощенья просим, Михайло Потапыч. (Верный раб). – Виноват, Тарас Ермилыч… (Верный раб). – Винюсь, выжил из ума… – проговорил Ляховский (Приваловские миллионы). – Ты уж не обессудь нас на нашем угощенье, – заговорила Марья Степановна, наливая гостю щей (Приваловские миллионы). – Уж не взыщи на нашей худобе, матушка Дарья Никитишна! – плакался поп Мирон (Охонины брови). – Извините меня, Червячок, вы ошибаетесь. Я вам не мешаю ползать… (Сказочка про козявочку). «Система японских извинений, по сравнению с русской, характеризуется большим разнообразием выражений, отражающих дробность ситуации. Русские чисто извинительные выражения простите, я виноват и т.п. охватывают только широкую ситуацию. В том случае, когда необходимо извиниться за что-либо конкретное, после извинительных слов добавляются объяснительные слова (за беспокойство, за скромный подарок и т.п.). Этикетные выражения извинения в японском языке противопоставлены по степени вежливости, по полу говорящего лица, по стилю (высокий, низкий), по степени официальности отношения собеседников. В русском языке естественно отсутствие выражений, противопо-ставленных по полу; ограничено число выражений, противопоставленных по степени официальности отношений. Что же касается степени вежливости, то она в самих «этикетных» словах не присутствует и выражается, как правило, описательно в большем или меньшем количестве сопровождающих извинение фраз» (Акишина, Камогава, 1974, 16). Меняющееся отношение к пространству дистанцирующегося Другого демонстрирует и широко распространившееся в последние годы употребление извините в тех ситуативных контекстах, когда раньше употреблялось спасибо и пожалуйста. Извините начинает становиться и начинающим, и заканчивающим разговор: – Я ей удостоверение показываю, а она его рукою отводит. Не нужно мне, говорит, никакого вашего удостоверения, если у вас белье в таком виде. Что же это получается, говорю, как же так, теперь что, полагается носить в прачечную чистое белье? Это, простите, форменное вредительство (В. Ерофеев. Москва – Петушки). – Простите, вы женаты? – 224 Галина Александровна произнесла эту фразу внезапно, и я бы сказал – застенчиво. – Разведен, – говорю, а что? (С. Довлатов. Заповедник). Лексические единицы извините, простите «разрешают» потенциально конфликтную ситуацию, обладая по своей природе функцией «сглаживать» острые углы. Лексические единицы извините и простите в позиции начала ДЕ (диалогических единиц) и МДЕ (минимальные диалогические единицы) (о ДЕ и МДЕ см.: Баранов, Крейдлин, 1992); (Иванова, 1999) и в конце ДЕ и МДЕ в общем и целом отличаются тем, что в первом случае говорящий считает, что совершает бестактность, но имеет право спросить, попросить, сообщить нечто, т.е. он не абсолютно неправ, а ритуально. Это – метатекстовая функция, относящаяся лишь к регулированию процесса коммуникации. Когда говорящий употребляет рассматриваемые лингвистические единицы в конце ДЕ и МДЕ, он признается, что был неправ, что ошибся в каких-то своих действиях, не обязательно речевых. В этом случае данные слова обязательно относятся к метаакту (Иванова, 2001, 85-86). Е.А. Иванова отмечает также «дефектность» глаголов извинять и извинить: «В современном русском языке глаголы извинять и извинить почти не употребляются ни в формах прошедшего, ни настоящего, ни будущего времени изъявительного наклонения (Ты меня уже извинил? Я тебя извиняю; Бог извинит). Исключение может составлять лишь случай квазитации: – Извините меня, пожалуйста. – Я-то вас извиню, вот что скажет Михаил Иванович? Извинять и извинить может употребляться только в форме повелительного наклонения и инфинитива» (Иванова, 2001, 82). На новизну употребления слова извините обратила внимание австрийская славистка Р. Ратмайр (Rathmayr 1996). Она считает, что это новое извините является компрессией спасибо + извините за беспокойство. Примеры Ратмайр: Tanja doma?.. – A ona vecerom budet? – Da. – Jzvinite. На вопрос об улице: Ne mogu vam skasat’, sama ne snaju. – Jzvinite (Rathmayer, 1996, 65). Потребность в «извинении» расширяется: звонящие просят их извинить за звонок вечером, за звонок утром, за звонок на дачу, за звонок домой. Т.М. Николаева в статье, посвященной речевому мышлению обывателя (Николаева, 1999), наметила три основные черты его речеповедения: 1) тенденция к укрупнению масштаба отдельного факта; 2) нелюбовь к конкретному единичному феномену; 3) нелюбовь к точной информации. К этим чертам в своей работе (Николаева, 2001) добавила четвертую: стремление создать зону псевдонеудобства, прося прощения за которые, он вторгается в пространство дистанцировавшегося ранее Другого. Происходит манипуляция негативной и позитивной вежливостью, если эту схему рассматривать в более широком аспекте. Т.М. Николаева интерпретирует это тремя причинами: 1. Скрытое воздействие английского sorry, «которое и употребляется сейчас по функциональному полю довольно близко к «извините». 2. Некоторое объяснение этому наступлению на дистанцию Другого она находит в самой теории Другого (L’Autre), подробно разработанной Ж.П. Сартром (Сартр, 1997). 3. Третье объяснение, по мнению автора статьи, дает современная социальная психология: «Дело в том, что именно в XX веке 225 наступает век масс, век толпы». Эти две противоречащие друг другу тенденции – впитывание коллективной энергии через коллективные же встречи и неизбежное психологическое одиночество людей «рыночной экономики» – ведут к изменению этикетных формул, когда собеседнику «навязывают некоторую зону неудобства, за которую у него же просят прощения. Сложным образом это накладывается на прежнюю русскую модель самопринижения и на совсем новую, когда для современной молодежи оказывается одним из важнейших компонентов личности «уверенности в себе» (Николаева, 2001, 231-233). Р. Ратмайр отмечает: «Развитие языка в последние годы показывает тенденцию расширения употребления формул вежливости по западноевропейскому образцу в торговле, в том числе и формул извинения: традиционные вывески в магазинах: «Закрыто на учет»; «Закрыто на обед» в некоторых местах заменили надписи «Извините, у нас учет»; «Извините, у нас обед», а в метро в некоторых местах можно даже найти извинение за неработающий эскалатор: «Эскалатор не работает, извините!» Итак, большое влияние такое развитие языка оказано на личные контакты, на употребление извинений в разговорной речи. Не обошел этот процесс и современную русскую литературу. В современной художественной литературе формулы извинения употребляются: 1) для завязывания контакта: – Простите меня, пожалуйста, как вас зовут? – Ольга Сергеевна (В. Дудинцев. Белые одежды); 2) для привлечения внимания: – Простите… – Да? – Попович поднял голову. – А вы что-нибудь знаете о Минаеве? Какие-нибудь сведения. (В. Токарева. Сентиментальное путешествие); 3) перед просьбой объяснить, повторить, совершить какое-то действие (замена «пожалуйста»): – Простите, никак не могу уловить направление ваших мыслей, – вставил Морщихин, все более сердясь (Л. Леонов. Русский лес). – Простите, я недослышал… – сказал ее ученый сосед (Л. Леонов. Русский лес). – Извини, не можешь ли ты сходить сейчас к Золотовым? (В. Тендряков. Шестьдесят свечей). Ср.: объясните, пожалуйста; повторите, пожалуйста; сходите, пожалуйста; 4) как вежливая форма перед вопросом (замена скажите, пожалуйста): – Прошу прощения, – сказал я, – у вас в бутылке, случайно, не водка? (В. Пелевин. Чапаев и пустота). – Простите, который час? – спросила Романова, будто за этим и пришла. (В. Токарева. Сентиментальное путешествие). – Простите, – спросил он у кондуктора, – до Бересневки далеко? (В. Токарева. Неромантичный человек). – Здравствуйте, – поздоровался Алексей. – Простите, а где Антонина Исидоровна? (В. Токарева. Северный приют). Героиня повести В. Шукшина также использует извинение во вторичной коммуникативной функции: – Я прошу извинить меня, – заговорила она, склоняясь к Егору. – А почему именно весной? (В. Шукшин. Калина красная); 5) извинение при выражении несогласия: – Какая может быть уверенность, если исследуется белое пятно! Простите, ваши слова отражают не научное мышление, а бытовое (В. Дудинцев. Белые одежды). Заметим, что художественная литература 19 века также демонстрирует расширенное употребление формул извинения, хотя и значительно реже, чем в первой половине 20 века: – Здравствуйте, господа, извините, что опоздал к чаю, сейчас вернусь: надо вот этих пленниц к месту пристроить (И. Тургенев. Отцы и дети). – Простите, господа, что оставляю вас пока на несколько лишь минут, – проговорил он, обращаясь ко всем посетителям (Ф. Достоевский. Братья Карамазовы). Ср.: особый случай извинения – метаизвинение: – Друг мой, – сказал ему робко почтмейстер, – извините за нескромный 226 вопрос: какими средствами вы располагаете? (А. Чехов. Палата № 6). – Истинно и правдиво в псалтыре сказано, извините: «Питие мое с плачем растворях». Так и ломит, так и ломит! В ухо отдает, извините, словно в нем гвоздик или другой какой предмет… (А. Чехов. Хирургия). В современном русском языке коммуникативы (термин И.А. Шаронова, 1994) с опорными словами чепуха, ерунда, вздор, глупости, чушь, грубо-разговорный синоним Фигня и некоторые другие используются, во-первых, для умаления представления провинившегося относительно нанесенного им ущерба; во-вторых, для утешения собеседника; в-третьих, это может быть также потаенная компенсация за нанесенный ущерб. «Просящему прощение приходится терпеть такую «вольность» речи обиженного, которую он, возможно, не стерпел бы в другой ситуации» (Шаронов, 1999, 60). Нетипично для русского языка употребление формы настоящего времени изъявительного наклонения глагола извинить: – Я вас разбудил. Извините, пожалуйста. – Ничего, извиняю (В. Токарева. Неромантический человек). «Фактор коммуникативного будущего предполагает обязательную ответную речевую реакцию адресата, которая будет перлокутивным эффектом на извинение» (Тарасенко, 1999, 13). Из этого вытекает, что если прощение не следует, то акт извинения не считается выполненным окончательно и требует повторения, например: – Ну, извини, пожалуйста, – разводя руками, сказала Кузьмичева. Лицо у нее стало виноватое. Галина Петровна молчала. – Извините меня, – чуть не плача, сказала Кузьмичева (К. Симонов. Случай с Полыниным). В русских православных традициях отмечается праздник – Прощенное воскресенье. «Поскольку с понедельника начинался Великий пост, то чтобы вступить в него с соответствующими чувствами, необходимо было примириться со своими близкими. В этот день после вечерней службы полагалось просить прощения за все обиды и огорчения, вольные и невольные, причиненные другим в течение года. Просили прощения и обоюдно прощали друг друга родные и знакомые. Просили прощения в этикетном порядке – младшие у старших, мужчины у женщин. Старшие прощали и сами просили прощения. Это заканчивалось взаимными поцелуями и низкими поклонами. В день Пасхи очень впечатляюще действовали на работников, особенно в купеческой среде, низкие поклоны их хозяев с просьбой простить им обиды» (Равич, 1999, 280). Национально-специфичными и обязательными у русских, таким образом, являются ответные реплики на извинение, благодарность, просьбу, приветствие, прощание. Особенностью этих русских этикетных формул является их парность. Библиография Brown P, Levinson S.C. Politeness: Some Universals in Language Usage. – Gambrige, 2, verb. Autlege, 1987. Coffman E. Interaktionsrituale. Über Verhalten im direkten Kommunikation, Frankfurt a. M., 1971. Coffman, 1974: Das Individuum im öffenlichen Autausch. – Frankfurt a. M., 1974. 227 Grice H. P.: Logic and Conversations. In: Cîîl, P.; Morgan, J.L. (ed.), Syntax and Semantics, 3. Speech Acts. NY, 1975, 41-58. Meier A.J. Brown and Levinson’s Legacy of Politeness. Vienna English Working Papees 1/1, 1992. – 15-35. Ratmayr R. Pragmatishe und sprachlich konzeptualisierte Charakteristika russischen dierehtiver Sprechakte // In.: Mehlig, HR. (Hg). Slavististishe Lingwistik, 1993; München (=Slavististishe Beitrage 319), 1994. – 251-278. Pathmayr R. Pragmatik der Entschuldigen. Vergleichende Untersuchung am. Beispiele der russicher Sprache und Kultur. – Köln – Weimar – Wien, 1996 b. Акишина А.А., Камогава К. Сопоставительный анализ русского и японского речевого этикета и методика преподавания русского языка // Лингвистические аспекты преподавания русского языка иностранцам. – М.: Изд. МГУ, 1974. – С. 9-15. Баранов А.Н., Крейдлин Г.Е. Иллокутивное вынуждение в структуре диалога // Вопросы языкознания, 1992. – № 2. – С. 84-99. Иванова Е.Е. Лексические пограничные маркеры минимальных диалогических единиц: Автореф. дис. … канд. филолог. наук. – М., 1999. – 17 с. Иванова Е.А. Лексемы извините и простите в функциях начала и завершения диалогических единиц // Вестник Московского университета. Сер. 9. Филология. – 2001. – № 1. – С. 80-86. Михальчук Т.Г. Речевой этикет в русской художественной литературе // Монография. – Могилев, МГУ им.А.А.Кулешова, 2005. Николаева Т.М. Металингвистический иконизм и социолингвистическая дистрибуция этикетных речевых стереотипов // Язык и культура. Факты и ценности. К 70-летию Юрия Сергеевича Степанова. – М.: Языки славянской культуры, 2001. – С. 225-234. Равич М. Этикет. – СанктПетербург, 1999. Ратмайр Рената. Простите, если что не так, или к вопросу о формах извинения в русской устной речи // Лики языка. – М.: Наследие, 1998. – С. 285-295. Сартр Ж.-П. Бытие и ничто (Существование другого) // От Я к Другому. – Мн., 1997. Тарасенко Т.В. Этикетные жанры русской речи: благодарность, извинение, поздравление, соболезнование: Автор. дис. … канд. филол. наук: 10.02.01. – русский язык. – Красноярск, 1999. – 18 с. Частотный словарь русского языка / Под ред. Л.Н. Засориной. – М., 1997. Шаронов И.А. О допустимой резкости в русских стратегиях диалога // Фразеология в контексте культуры / Отв. ред. В.Н. Телия. – М.: Языки русской культуры, 1999. – С. 59-62. Сведения об авторах: Михальчук Тамара Григорьевна, кандидат филологических наук, доцент, кафедра русского языка МГУ им.А.А.Кулешова, Беларусь, Могилев. Михальчук Наталья Александровна, старший преподаватель, кафедра русского языка МГУ им.А.А.Кулешова, Беларусь, Могилев. e-mail: [email protected] 228 CIOCIARIA, A FERTILE LAND OF CULTURE Genovaitė Kačiuškienė, LT Katedra európskych kultúrnych štúdií, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, SR Porfirio Grazioli The International Institute for the Study of Contemporary Problems of Youth in Rome Introduction Ciociaria is the name of a traditional region of Central Italy without a defined border nor historical identity. The name was adopted by a fascist movement of Frosinone as an ethnical denomination for the province of Frosinone, when it was created in 1927.In the Middle Ages, this region was referred to as Campagna. The local dialect, now known as ciociaro, was earlier referred to as campanino. In more recent times, the term Campagna Romana, or Roman Campagna, a favorite subject of countless painters from all over Europe, has referred to the adjoining region to the north of Ciociaria, but part of the province of Rome. The name appears to be derived from the ciocia (plural cioce), the traditional footwear still worn by a few sheep and cattle herders in the Central Apennines ;http://www.apt.frosinone.it; (http://www.apt.frosinone.it/ciociaria_terra/eng/veroli.htm http://www.where-to-go-in-italy.com/ciociaria.html). 0. A Region without boundaries Speaking of an area not quite well-defined in its historical, cultural and geographic outlines, we consider it useful to mention Ciociaria79, present in the collective imagination, as a reduced area and pressed within the perimeter of the present province of Frosinone, a more adequate and vast representation of its effective cultural dimension. Admitting that Poetry, Art in general, can establish a definite home in an area determined and well-defined, literary art born and grown in the undefined area called “Ciociaria” would have some more difficulty in giving itself a citizenship because it is rather a problem to fix a point which defines the reference area. As time passed by, its territorial configuration followed, a movement of a ray fish, sea rombhus, the historical-political delimitation of Lazio geographically containing it and, at the same time, experienced the course of a chameleonic deformation of its territory. Already in ancient times, the expanding of the Latium antiquum (or vetus) through the federal movement of its populations (Equicoli, Equi, Ernici, Pelasgi, Volsci, of course, Latin, up to the Circeo) spreading to form by the conquests of the typical politics of Roman power, the Latium novum (or adiectum) (Etruschi, Sabini, Tiburtini, Prenestini, up to the Liri valley), points out the dynamic character of the entire Lazio region, with scarce elements of territorial stability; and Ciociaria follows its tendency of definition, mostly cultural and geo-linguistic. When one speaking of Ciociaria, as already mentioned, one by instinct thinks of the Frusinate area, but the reference is abstract and drastically reductive because the area Ciociaria extends to other dimensions and includes sites, valleys and basins outside the province of Frosinone. Moreover, this is only a start from 1927 to assembly, around the immense Roman city, 79 To learn more about the complicated problem ot the territorial concept of Ciociaria and the origin of the toponymmay (Iannazzi, Beranger, 2007; Ciociaria. Terra di emozioni,2006). . 229 today’s Lazio Region with Rieti, Viterbo and Latina (the newborn Province of the marshes of fascist memory that the emphasis of the regime the name of Littoria). Therefore, Ciociaria is not the Province of Frosinone only. 1. A geographic area and a historical-cultural profile The relative territorial instability of the region hasn’t compromised its solid cultural unity. This is based on other factors of cohesion and, in the first place, the language, that allow defining the outlines of a substantial identity, we would say, ethnicity of this land. Its boundaries extend from Campania80 to Rieti, from Carsoli to the Pontino area, to Circeo, connected, just by the use of a dialect spoken, with small phonetic differences, by the people (the vulgus of Roman memory) and written without big differences in graphemes, especially by the local poets. This is the area to which one should refer, when speaking of Ciociaria; lexical affinities, similarities of inflection, morphological homogeny of syntactic, grammatical structures are explained in this way. Still, more than insist on the geographical and territorial boundaries, it is much more worth presenting this land, the elements of fertility of a thought, art, diligence, culture, civilization. The Belgian Abbot Joseph Fraikin, a distinguished biographer of Leo XIII, rightly considering Ciociaria as homeland of the great Pope of Carpineto Romano, Gioacchino Pecci, presents it in a publication returned to its deserved prestige by the Cultural Institute Leo XIII 2000: “…almost at the gates of the City…is one of the most picturesque regions of the world. It is the one vulgarly called Ciociaria…”81. And Giulio Andreotti presents us a picturesque native land in these words: “The land has considerable natural beauties, salubrity of the air, amongst the high mountains…, and the valleys with the serene rivers: the Aniene, the Liri, the Sacco, the Rapido, the Amaseno, the Fibreno, holds treasures of mineral springs like the famous Fiuggi. Olive groves, vineyards, sown grounds, have nurtured for millennia strong men and beautiful women, of statuary majesty praised by painters and poets…The pomp of the ceremonies of the family and of worship, the magnificent costumes, the gold ornaments are the exterior expression, just like the artistic splendour of the churches, rich in masterpieces of painting and sculpture. Almost suggested and awakened by the heights of its mountains, the religiosity of its people, the ascetism of the Benedictine monks, Cistercians, Domenicans, Capuchins, who have built their evocative shrines, the famous monasteries of Trisulti, Casamari, after those of Subiaco and of Monte Cassino, through which the Middle Ages penetrated everything in Ciociaria”(1978, p.8). The truth is that the historical and cultural outline of our land is truly rich and surprising. This is confirmed by many characters, protagonists in many artistic and operative expressions. With some humour, Ciociaria is also defined as the “grandmother of Rome”, and rightly, since, the beginning from ancient times, famous protagonists of the glorious Roman history came to Rome from this area: Caio Mario, Cicerone and even that nephew of Caio Mario, Julius Caeser, who as a youngster enlisted with his uncle against Silla. Regarding this, here is a curious saying on a little plot of land of Ciociaria. In the countryside of Gavignano, a 80 “For the history that the Marittima and Campagna have shared in common…refer to the history of the Papal State…Without speaking of the uses, costumes, traditions and folklore, which present more than surprising similar characteristics. To conclude, well defined geographic boundaries cannot be given to Ciociaria …We consider Ciociaria all the southern part of Lazio…” (Saggio di Storia Ciociara, p. 8). 81 J. Fraikin (1914, p. 2-3). For the word “volgarmente”, it would be interesting to develop – in a meeting of dialectal Poets and Writers – a debate of geolinguistic nature, polemically skating over the defamatory aspect of the adverb. 230 suggestive town on the heights of the Valle del Sacco between Segni ed Anagni, there is a locality called “Ruscigli”: probably even the town people of the area, do not know the etymology of this name, “Rus Julii”, “the country-land of Giulio”, the camp where a group of “supporters” of Caio Mario stopped, captained by the nephew Julius Caeser, in a raid towards the Rome of Silla. 2. Ciociaria, a fertile land of culture and versatile artistic expression Continuing the thread of the important history of Ciociaria, in the Early Middle Ages we meet the first class VIP, Saint Benedict who came down from the land of Umbria, Norcia to Rome and chose the remains of the Emperor Nero, Subiaco amongst the Affilani mountains, as the cradle of Western Monachism. From that rough and wild valley of the river Aniene, started the mighty Abbey movement, inspired by the rule of “Ora et Labora”, from Subiaco up to Montecassino and stirring high spirituality centers such as Casamari, Trisulti, Fossanova in the following years. Just to mention the great Popes, such as Gregory VII, born in a village close to Palestrina who now bears the name San Gregorio in Sasso; the great Innocent III of Gavignano; Celestino V, of whom Fumone preserves jealous, austere memory; the Pope who with his “great refusal” opened the threshold to the great – why not? – Bonifacio VIII, of Anagni who invented the Christian Jubilee. We also remember Leo XIII, “jo ppapa nostro” of Carpineto Romano, a personage of high religious, cultural, social and literary stature: besides being an excellent Latin and poet, Pope Pecci inspired great sympathy for his people as witnessed by a rich anecdotal anthology from which we wish to present an essay which relates exactly to the dialectal expression of Ciociaria. From a shepherd of his own age who had been a companion in games, welcomed for friendly visit to the papal seat, Leon XIII of the same town was apostrophed: “Compare Gioacchi’ tettiglio ‘’sso posto, ca ‘ssa te cci fao Cardinale! – “Companio Gioacchino, keep this place, that this is the way they will make you a Cardinal”. Going back to the Middle Ages, the essential figure of St Thomas Aquino, the Christian Aristotle, for whose birthplace Aquino and Roccasecca, prestigious centers of the deep Ciociaria, are contending. Which qualifies as a natural cradle of architectural art, urban settlements of immemorial tradition at the limits of prehistory: the Pelasgia civilizations, preRoman, Roman, Medieval, Romanesque-Cosmati remaining indestructible signs of massive activity of construction. The Cosmatis, masters of mosaic and structural art, powerful and delicate, still are live in our time centuries ahead of the construction business of Ciociaria. Coming to Humanism, we meet the leading characters: at Sora, Cardinal Cesare Baronio who was also near to the Pontifical Seat, if it hadn’t been forbidden by the veto of the Spanish political arrogance, at the time prevailing in the world, old and new; to continue with, Giovanni Antonio from Veroli, Domizio Palladio from Sora, Aonio Paleario, martyr of the socalled “free thinking”, set in a bronze medal, with three other companions in martyrdom on the pedestal of Giordano Bruno in “Campo de’ fiori” in Rome. In to our times, a quick list of great exponents of Ciociaria offers a rich testimony of the most various forms of art. Writers, poets, sculptors, musicians, actors, directors: a poet Libero de Libero, a painter Purificato, musicians: Ennio Morricone, Licini Refice and Severino Gazzelloni, the sculptors and medal winners: Mastroianni, Gismondi, Biondi, in theatrical and cinema art: Vittorio de Sica, Anton Giulio Bragaglia, Marcello Mastroianni, Nino 231 Manfredi, even Gina Lollobrigida of Subiaco, just to mention the most representative icons (Zangrilli, Bonaviri, 2002, p.21). In Ciociaria was born Mario Equicola of Alvito (1470 – 1525) the precursor of the Ciociaro literary Dialect 82. In short, Ciociaria is not only home to ancient glories, generals and popes, cafonis and carpenters, but also an operating crucible of laborious initiative, artistic, social-political, industrial, religious, cultural, making it a place among the most vibrant of the “beautiful Country where the yes sounds” (Dante). Чочария –плодородная земля культуры Резюме B статье c культурологической точки зрения говорится о Чочарии (Ciociaria) – одном из регионов центральной Италии, который находится в окрестностях Рима. Чочария богата известными именами как в Средневековье, так и в теперешнее время. Прежде всего, Чочария – это колыбель западного монашества (Субиако (Subiaco), Монтекасино (Montecassino), Казамари (Casamari), родина многих Пап римских (Грегорио VII (Gregorio VII), Челестино V (Celestino V), Бонифачо VIII (Bonifacio VIII), Леоне XIII (Leone XIII). В Чочарии родились известные представители мирового искусства: поэт Либеро де Либеро (Libero de Libero), живописец Доменико Пурификато (Domenico Purificato), музыканты-комлозиторы – Эннио Морриконе (Ennio Morricone), Личинио Рефиче (Licinio Refice), Северино Гаццелони (Severino Gazzelloni), актеры театра и кино – Витторио де Сика (Vittorio De Sica), Антон Джулио Брагалья (Anton Giulio Bragaglia), Марчело Мастроянни (Marcello Mastroianni), Нино Манфреди (Nino Manfredi), Джина Лоллобриджида (Gina Lollobrigida) и др. Чочария может гордится тем, что здесь родился Марио Экикола (Mario Equicola di Alvito (1470 –1525), первый писатель и лингвист Чочарии, предшественник литературного диалекта Чочарии. Bibliography ANDREOTTI, G. 1978. Strenna Ciociara. CHERCHI , P. 1986. Ritocchi al canone di Mario Equicola. Studi di Filologia italiana, XLIV. CIOCIARIA. Terra di emozioni Ciociaria, 2006. Frosinone: Frusinate. FRAIKIN, J. 1914. Infanzia e giovinezza di un papa Leone XIII e gli albori del Risorgimento italiano. Grottaferrata.. IANNAZZI, U., BERANGER, E., M. 2007. Gente di Ciociaria, Concetto territoriale, condizioni economiche e sociali, migrazioni, religiosità, credenze popolari, balie e modelle. Arce XV Comunità Montana: Montana. LEONE, A. 1995. Mario Equicola: aspetti della sua produzione storiografica. Paliano: Albatros. SAGGIO DI STORIA CIOCIARA ZANGRILLI, F., BONAVIRI, G. 2002. La Ciociaria tra letteratura e cinema. Pesaro: Metauro. http://www.apt.frosinone.it/ciociaria_terra/eng/veroli.htm (22.4. 2010). http://www.apt.frosinone.it (22.4. 2010). http://www.where-to-go-in-italy.com/ciociaria.html (22.4. 2010). Information about Authors Porfirio Grazioli Dr in Law, President of the I. I. S.P.G.C (International Institute for the Study of Contemporary Problems of Youth in Rome), President of the Centre Romanesco “Trilussa” in Rome, member of the International Society for Dialectology and Geolinguistics, Italian poet of the dialects Ciociaro and Romanesco 82 More about Mario Equicola of Alvito (Cherchi, 1986, p. 209–222; Leone, 1995). 232 Genovaitė Kačiuškienė Dr Habil. Philol., professor of Šiauliai University (Lithuania) Department of Lithuanian Linguistics and Communication and Matej Bel University (Slovakia) Department of European Cultural Studies. 233 Názov: KOREN(I)E KULTÚRY 1. Zborník vedeckých štúdií Zostavovatelia: PaedDr. Helena Bálintová, PhD. PaedDr. Janka Pálková Recenzenti: prof. Gilles Rouet, DrSc. prof. Genovaité Kačiuškiené, DrSc doc. Mgr. Jaromír Krško, PhD., mim.prof. Formát: CD Rozsah: 234 strán Náklad: 100 ks Vydanie: prvé Rok: 2010 Vydavateľ: Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici ISBN 978-80-8083-982-6 234
Podobné dokumenty
Учебник для I и II курсов
черная и т.д. Такое же окончание имеют притяжательные местоимения женского рода: má
моя, tvá твоя, svá своя.
3. В вопросительном предложении на первом месте обычно на ходятся либо
вопросительные ме...
Screeningové vyšetření sluchu u novorozenců
Za nástupce dozorčí rada zvolila Jána Dudru, jenž je manažerem s rozsáhlými
mezinárodními zkušenostmi. Jeho jmenování do funkce generálního
ředitele přitom souvisí s další strategií rozvoje a růstu...
ŠVP ke stažení - Střední škola hotelnictví a gastronomie Hotelu
i v písemném projevu, zvládá pravopisné normy a stylistické postupy
v komunikativních procesech obecných i profesních
chápe společenské normy chování a jednání
komunikuje v cizím jazyce v běžných p...