Sociológia smradu
Transkript
MASARYKOVA UNIVERZITA Fakulta sociálních studií Katedra sociologie Jakub Kriš Sociológia smradu (Bakalárska diplomová práca) Vedúci práce: doc. PhDr. Ing. Radim Marada, Ph.D. Brno 2011 Prehlasujem, že som diplomovú prácu vypracoval samostatne s použitím uvedených prameňov a literatúry. V Brne, 22.5.2011 ............................... Jakub Kriš 2 Rád by som poďakoval doc. PhDr. Ing. Radimovi Maradovi, Ph.D., ktorý mi pomohol nájsť takto zaujímavú tému a za jeho cennú oponentúru. Veľká vďaka patrí aj mojím rodičom, ktorí ma v priebehu štúdia vytrvalo podporovali. 3 OBSAH 1. Úvodom............................................................................................................................................5 2. Kultúra vôni v staroveku.................................................................................................................7 2.1 Filozofický pohľad.....................................................................................................................8 2.2 Nástup kresťanstva a vôňe.........................................................................................................9 2.3 Špina ako znak svätosti..............................................................................................................9 3. Formovanie modernity....................................................................................................................11 3.1 Mor...........................................................................................................................................11 3.2 Veľký smrad a budovanie londýnskej kanalizácie...................................................................12 3.3 Miazmatická teória..................................................................................................................14 3.4 Rast vizuálnej kultúry..............................................................................................................15 3.5 Buržoázna predstava novej spoločnosti...................................................................................16 4. Čuch ako sprostredkovateľ hodnôt.................................................................................................17 4.1 Gender skrz nos.......................................................................................................................17 4.2 Rasa, etnicita, trieda smrdia.....................................................................................................20 4.2.1 Černosi smrdia.................................................................................................................21 4.2.2 Amerika nič necíti, Rusi cítia všetko...............................................................................23 4.2.3 Čistá ekonomika verzus smradľavá ekonomika...............................................................23 4.2.4 Sladkastý zápach Auschwitzu..........................................................................................24 5. Dezodorácia spoločnosti?...............................................................................................................26 5.1 Cítime čo vidíme......................................................................................................................27 5.2 Uzatváranie toaliet...................................................................................................................29 5.3 Hygienické mestá.....................................................................................................................29 5.3 Jahodová aróma ako ideálna jahoda?.......................................................................................30 5.4 Odmietanie hygienickej spoločnosti........................................................................................31 6. Sociológia smradu?........................................................................................................................32 7. Zoznam literatúry...........................................................................................................................33 4 1. Úvodom Práčka, najlepší vynález 20. storočia. Moja babka práčku nemala a prala ručne. Smrdelo to u nich. Ten zápach si pamätám dobre aj vďaka tomu, že je tam stále prítomný. Niekedy to tam smrdelo viac, inokedy menej, záležalo na ročnom období a zjavne aj ochote. Môj ujo smrdel strašne. Jeho veci videli práčku a čerstvý vzduch maximálne u nás doma, čo im aj tak nepomohlo. Hygienické návyky boli prispôsobené okolnostiam, neexistencia kanalizácie a vodovodu urobila svoje. Napriek tomu, že nás babka podplácala tyčinkami dru, chrumkami a nezdravým bielym chlebom s maslom a soľou, radšej sme chodili ku starým rodičom v meste. U nich aspoň nebolo cítiť urín, aj keď to babka svojimi gurmánskymi receptami na pomyje pre kuratá častokrát hravo prekonala. Ten smrad bol prítomný iba počas varenia, všetci sme vedeli o čo ide, robili sme si z toho srandu a snažili sa ho vyvarovať. Naproti tomu smrad, ktorý vychádzal so zanedbanej hygieny, nebolo možné iba tak ľahko ignorovať, keďže bol všadeprítomný. Nielen ja a ostatní mladí sme hlasito to kritizovali tento smrad. Teta, ktorá s babkou bývala bola častokrát rozčúlená a hlasito to kritizovala, ostatní dospelí si z toho tiež pred babkou uťahovali a dávali verejne najavo svoje znechutenie. Naproti tomu nebolo jednoduché dať najavo svoje znechutenie zo smradu u babky na dedine. Bolo osobné, dotýkalo sa človeka, jeho podmienok, hygieny, jeho ja. Svoje znechutenie tak dávali v ich prítomnosti najavo nepriamo, mimo nich o tom probléme hovorili verejne a priamo. My sme svoje znechutenie dávali najavo vyhýbaním sa stretnutiu. Pamätám si ako sa otec raz opýtal uja či nechce vyprať veci, „nakoľko neboli dlho prané a budú asi špinavé“, aj keď nám potom povedal, že mu ich chcel aj bez jeho zvolenia vyprať, pretože smrdia. Takéto nepriame verbálne obchádzanie okolo témy – smradu, nebolo charakteristické iba pre mojich rodičov, ale je charakteristické každému civilizovanému človeku. Zaujíma ma preto, akú rolu môžu zohrávať pachy v každodennom živote a ako vplývajú na sociálnu interakciu jedincov. Sú pachy sprostredkovateľmi sociálnej reality na základe ktorej aktéri reinpretujú skúsenosti vo svojom sociálnom svete? Podľa extrémnych prípadov anosmie a hyperosmie zjavne áno. Hellen Keller uviedla, že „dospelý (prekvapivo nie deti) vylučujú osobný-pach, ktorý je ako pachový odtlačok, unikátny osobe ako odtlačok prsta... načo vzniesla zaujímavú otázku spojitosti pachu a osobnosti“ (Synott 1993: 188) Sacks popisuje podobné prípady ľudí, ktorí náhle získali schopnosť hyperosmie, vplyvom nejakých medikamentov, alebo chorôb1, ale aj tých, ktorí túto schopnosť stratili: 1 "Šiel som do nemocnice, vetril som ako pes a predtým, než som ich videl som v tých pachoch rozpoznal dvadsať 5 „Normálne nad tým nerozmýšľate. Ale keď som ho stratil, bolo by to ako by som oslepol... Cítite ľudí, ovoniavate knihy, mesto, cítite že prišla jar – možno nie vedome, ale podvedome je to bohaté pozadie ku všetkému okolo vás. Môj svet bol zrazu radikálne chudobnejší ...“(Sacks 1987: 158) Nechcem na základe svojej minulosti alebo týchto prípadov pozdvihovať čuch ako nejaký nadradený zmysel, bol by som rád, ak by výskum nepreferoval určité zmysly a aby všetky zmysly boli zahrnuté do výskumu sociálnej reality, nakoľko sú jej neoddeliteľnou súčasťou a formujú ju. Ako Howes píše „Vnem nie je iba záležitosťou fyziologickej odozvy a osobnej skúsenosti. Je najdôležitejšou doménou kultúrneho vyjadrenia skrz, ktorú sú všetky hodnoty a zvyklosti spoločnosti ustanovené.“ (Howes 2003: 11) Čuchu, napriek tomu, že je jediným zmyslom, ktorý nemôžeme vypnúť2 nebol prikladaný zo strany sociológov takmer žiaden význam. Výskumníci, ktorý chceli túto problematiku rozoberať, čelili „že ich prácu budú zamietnuté ako pochabé a irelevantné“ (Classen 2003: 5). Dôvodov môže byť viacero. Čuch bol v modernite vytlačený ako zmysel, ktorý reprezentuje živočíšnosť, úpadok, ktorý ohrozuje sociálny rád, nakoľko odkrýva pravdu, ktorá bola potlačená zrakom a logikou. Z výskumného hľadiska je ľahké odmietnuť jeho skúmanie, pretože pach je ťažké uchopiť a kontrolovať: „Akokoľvek čuch je značne nedefinovateľný fenomén. Pachy, narozdiel od farieb, nemôžu byť napríklad pomenované – prinajmenšom nie žiadnym európskym jazykom. Keď chceme opísať farby, musíme povedať „Vonia to ako...", ale tápeme a snažíme sa narýchlo vyjadriť našu čuchovú skúsenosť skrz metafory. Pachy tiež nemôžu byť zaznamenané: neexistuje žiadna efektívna cesta ako zachytiť ich vôňu a skladovať ju v čase.“ (Classen 2003: 3) Pachy, neboli takto potlačované v celej histórii. Ich súčasné postavenie je výsledkom určitého historického procesu. Pre jeho pochopenie v prvej časti popíšem ako sa postoj k čuchu a pachom v histórii vyvíjal. Aké bolo užívanie vôni v Starom Ríme a Grécku a ako sa k nim stavali filozofi. Ako sa postoj transformoval s nástupom kresťanstva až do začiatku modernity. V druhej časti sa budem venovať formovaniu modernity samotnej, zásadnej premene vo vnímaní hygieny ako odstraňovania stigmy, ktorá zapríčinila zníženie statusu čuchu. V tretej časti sa zameriam na pach ako sociálny faktor, ktorý nemá význam sám o sebe, ale ktorému sú významy prisudzované, takže formujú náš pohľad na rasy, pohlavia a triedy. V poslednej časti rozoberiem postavenie čuchu v súčasnej spoločnosti a konfrontujem prehnané snahy o kontrolu pachov v postmodernite. rozličných pacientov, ktorí tam boli. Každý mal svoju vlastnú pachovú fyziognómiu a pachovú tvár, oveľa viac pestrejšiu a , než akákoľvek tvár z pohľadu.“ (Sacks 1987: 158) 2 môžeme zavrieť oči, zapchať si uši, nič nezjesť a ničoho sa nedotknúť, ale dýchaniu sa nevyhneme. 6 2. Kultúra vôni v staroveku V Starovekom Ríme a Grécku bolo používanie vôni omnoho rozšírenejšie ako v dnešnej dobe. Bolo nielen znakom statusu, ale aj ukazovateľom dôležitosti čuchu. Táto čuchová kultúra vzišla z gréckej mytológie, kde „samotná duša bola chápaná ako druh parfému, pretože bola asociovaná s dýchaním“ (Smith 2007: 61) a bola podporovaná rozkvetom obchodu s Arabským polostrovom „Arabia felix, šťastná Arábia, bolo meno, ktoré Rimania dali krajine, ktorá produkovala také voňavé bohatstvo“ (Classen 1994: 15) Classen ďalej opisuje spôsob akým sa Gréci a Rimania k vôňam stavali. Na jednej strane kritizovali Peržanov, Egypťanov a ostatných „za zmyslové poblúznenie“ (Classen 1994: 15), ale na strane druhej ich obdivovali a kopírovali. Bohatší ľudia nosili kompletný parfémový odev a boli od hlavy až po päty pokrytí rôznymi druhmi vôní, pričom každá sa aplikovala na špecifickú časť tela. Dokonca peniaze mohli byť nepriamo demonštrované smradom oblečenia3. Domy bohatších boli „zahalené vo voňavých závojoch, ktoré sa mali stať oázou uprostred mesta“ (Classen 1994: 20), používala sa celá plejáda kvetov a vôni, nielen šaty boli parfémované, ale s osobitnými vôňami aj podlahy, steny, dokonca aj „zvieratá ako psi a kone sa mohli nájsť parfémované obľúbenou vôňou ich majiteľa“ (Classen 1994: 19). Takéto ostentatívne parfémovanie, malo ukázať zámožnosť danej osoby. Recepcie sa konali ešte v pompéznejšom duchu, podlahy boli celé pokryté kvetmi a niektorí používali na osvieženie svojich hostí voňavú vodu s ktorou ich kropili, alebo kvety „Elagabulus opakovane pokryl svojich hostí tak bohatou dávkou kvetov, až sa sa pod ňou niektorí dusili“ (Classen 1994: 21) Na banketoch sa nepodávalo iba pitie a jedenie, ale ponúkali sa aj drahé parfémy, ktoré by si hostia ináč nemohli dovoliť, preto boli tieto hostiny atraktívne. Podobné parfémovanie prebiehalo aj na športových udalostiach či pohreboch. Chudobných ľudí bolo paradoxne cítiť peniazmi, keďže mali vo zvyku nosiť mince v ústach. Aj keď v domácnostiach používali napríklad kadidlá na zahnanie zlých síl, ich domovy smrdeli močom, rybami, cesnakom a cibuľou. Najhorší pachový status mali nevestince, ktoré symbolizovali smrad úpadku; prostitútky keďže boli najchudobnejšie smrdeli podľa opisu ako prasatá, prípadne smradom všetkých kanálov, „dobré dievča bolo možné od prostitútky rozoznať na základe rozličných pachov“ (Classen 1994: 37) Pachové rozlíšenia boli naprieč ulicami, kde telocvične bolo cítiť za potom; povolaniami, kedy stretnutie s určitým obchodníkom bolo bohatším odpornejšie ako s iným a triedami, dokonca otrokmi samotnými skrz rozdelenie na mešťanov a vidiečanov. Kým ten prvý bol čistý a parfémovaný, vidiecky bol cítiť cesnakom, kozou a prasaťom. Vôňa parfémov tak 3 Fialové oblečenie bolo kráľovskou farbou. Jeho zafarbenie však bolo najnákladnejšie a farbivo smrdelo. „žena, ktorá stále nosila vysoko statusové fialové oblečenie, hovorila, že je to práve zápach na ktorom jej viac záleží, než farba“ (Classen 1994: 20) 7 bola zároveň vôňou peniazov a mesta, pach vidieku a lacných jedál bol pachom chudoby. 2.1 Filozofický pohľad Najviac kritizoval túto olfaktorickú kultúru Sokrates. Aj keď pachy mužov a žien boli odlišné, parfémy boli gendrovo neutrálne, hovoril, že ako tu je „jeden druh šiat pre ženy a ďalší pre mužov, takisto je tu aj jeden druh vône šitý na ženu a iný na muža“ (Classen 1994: 36) Pre Sokratesa bol u mužov najlegitímnejší pach oleja používaného pri telocviku. Argumentoval aj voči používaniu vôni u otrokov „Pokiaľ naparfémujete otroka a slobodného človeka, zotriete rozdiely medzi ich narodením ... ale zápach čestnej driny, ktorá je získaná s veľkou bolesťou, tak použitie sladkej vône je hodné iba slobodného človeka.“ (Classen 1994: 34) Ostatní filozofi sa snažili pach zadefinovať a zaradiť, napríklad Aristoteles poznamenal že ho nie je možné kategorizovať tak ako farby a prisudzoval mu neutrálne postavenie, medzi nižšími chuťou a dotykom a vyššími videním a počutím. Grécky lekár Galén tvrdil, že nie nos, ale mozog vníma čuch. Svoje tvrdenie podložil zoznamom rozličných pachov, ktoré ovplyvňujú mozog. Zároveň tvrdil, že čuch je lepší v detekovaní diagnózy ako zrak, keďže narozdiel od zraku, ktorý je limitovaný iba na povrch „dokáže detekovať do hĺbky pod úroveň zraku“ (Smith 2007: 60) 2.2 Nástup kresťanstva a vôňe Pád rímskeho impéria bol sprevádzaný vpádom germánskych kmeňov a tie nemali pre vône a čistotu žiadne pochopenie, Rimania pach týchto barbarov opisovali ako odporný a tento odpor k zahraničnému pachu vyjadroval aj strach z kultúrneho rozkladu. Nemenej dôležitým bol rast kresťanstva v štvrtom storočí. Pápež hovoril o tejto kultúre ako modlárskej, kde pachy sú pokrmom diabla. Dôvod bol zrejmý, kresťanstvo sa za prvé muselo vysporiadať a diferencovať od kultúry, ktorá upadala a za druhé kresťania boli testovaní vernosťou k panovníkovi pálením kadidla pred jeho obrazom. Paradoxne kadidlo, dnes symbol kresťanstva, bolo vtedy symbolom diabla. Zašlo to až do toho bodu, kedy odmietali umývanie; Classen et al. „úprimná špina a pot – sú pachmi, ktoré boli pridelené ľudského telu od jeho Stvoriteľa“ (Classen 1994: 51) Ale už v šiestom storočí sa situácia zmenila a kresťanstvo inkorporovalo mnoho aromatických praktík4 a vier. Kadidlo sa tak stalo symbolom chvál, s čím súvisela aj aróma svätosti. 4 Pytagorejský kult v Grécku veril, že zabíjanie zvierat „ktoré s nami zdieľajú právo na život a ktoré majú dušu„ bola vražda a preto nahradzovali obety kvetmi, vôňami, dokonca aj obrázkami kvetov, pokiaľ žiadne nemali (Classen 8 Panovala mienka, že kňazi vylučujú sladkú vôňu, ktorá je arómou tela Kristovho. „Táto myšlienka bola pravdepodobne podporená vôňou vencov z ruží, ktoré kňazi nosili počas cirkevných sviatkov a kadidlom, ktoré často používali.“ (Classen 1994: 52) Takáto aróma bola prisudzovaná aj svätým osobám, aróma svätosti sa tak stala opozitom voči zápachu morálnej korupcie. Verilo sa že všetky hriechy vylučujú zápach. Aby túto teóriu podporili a prepojili s víziou pekla, „usvedčeným zradcom vyňali ich vnútornosti a spálili ich pre nimi ako súčasť procesu popravy, aby oni aj prihladajúci dav poznali ich skazenú podstatu.“ (Classen 1994: 54) Morálnu pachovú kultúru, ktorú pestovalo Grécko tak kresťania brali doslovne. 2.3 Špina ako znak svätosti V stredoveku a renesancii bol postoj k pachom a čuchu striedavý a záležal na historických okolnostiach. Ľudia v stredoveku žili so zvieratami častokrát pod jednom strechou, v zámožnejších rodinách a na hradoch boli zvieratá na dvore. Kanalizácie neexistovali, v domoch boli vyhlbované diery do ktorých sa vykonávala potreba a častokrát, sa potreba v prípade nutnosti vykonávala v rohu domu, takže živočíšny pach bol všadeprítomný. Niektorí dokonca kritizovali vynájdenie komína, keďže predtým mali domy iba diery v strechách a dym bol v celom dome, čo bolo považované za omnoho zdravšie. Smrdelo to dokonca aj vo Versailles „napriek všetkej jeho vizuálnej kráse, smrdelo močom a exkrementmi“ (Classen 1994:64) čo znamená, že tolerancia týchto zápachov bola vtedy rozšírená naprieč vrstvami. Napriek tomu sa parfémy u zámožných rodín používali na osvieženie a vyčistenie vzduchu. Kúpeľ bola v tých časoch považovaná skôr za zmyslový zážitok, než hygienickú praktiku. Kráľovná Elizabeta sa kúpala raz do mesiaca, čo bolo považované za príliš frekventované. Kúpeľ bola považovaná dokonca za oslabenie tela; rozmočená pokožka symbolizovala ženskosť a náchylnosť na choroby, voda telo ničila. Umývanie bolo maximálne obmedzené na ruky a tvár. Najlepšie bolo umývať sa minimálne, kúpeľ bolo nahradený nosením oblečenia, ktoré malo zo svojho nositeľa šúchaním špinu odstrániť. Svätý František z Assisi považoval „špinu za znak svätosti“ (Classen 1994: 70) Dobové križiacke a objaviteľské výpravy so sebou priniesli aj novú kultúru jedál a korení. Korenia boli toho času veľmi drahé, ale dopyt po nich bol veľký. Ten čiastočne uspokojil nové korenia a potraviny z Ameriky. Európa objavila tabak, ktorý bol neskôr vítaným osobným pomocníkov v ochrane proti moru. S príchodom protestantských hnutí, však boli koreniny odsúdené ako „zmyslové stimulanty, ktoré zapaľujú nechutné chúťky. Pravý kresťan, argumentovalo sa, by sa 1994: 46) 9 nemal zapliecť do takýchto gastronomických výstredností, ale mal by sa držať čistej, nenápadnej stravy. (Classen 1994: 68) Napriek tomu s príchodom kávy, čokolády a čaju, protestanti nezaujali takýto postoj, nakoľko prenikli skrz väčšiu časť spoločnosti a dokonca ich odsúhlasili, keďže znamenali náhradu za dovtedy rozšírený alkohol. Kultúra parfémov bola tiež ovplyvňovaná postojom cirkví. Protestanti boli proti používaniu parfémov, avšak nástup jezuitov znamenal dôraz na zmyslový zážitok kresťana. Ignác z Loyly tvrdil, že „človek by mal získať všetky jeho schopnosti, keď sa pokúša pochopiť Boha“ (Smith 2007: 64) Parfémy sa do kultúry dostavali aj skrze návrat ku klasickej literatúre a tak menili aj samotnú náklonnosť k určitým druhom parfémov. Zmizli živočíšne vône a nahradili ich tie z gréckej literatúry, ľahké vône rôznych druhov kvetov. Vône takto reflektované skrze literatúru poukazovali na silné postavenie parfémov a čuchovej kultúry. 10 3. Formovanie modernity "V skorších časoch bola špina pozemským problémom, ktorý mohol byť jednoducho interpretovaný v metaforickej podobe, no v osemnástom storočí a vedeckej revolúcii týkajúcej sa pokroku v arómach, nadšenie z tohto pokroku viedol k striktnému odmietnutiu zápachov a akéhokoľvek druhu odpadu ako neakceptovateľného pre vybranú spoločnosť. Viedlo to dokonca tak ďaleko, až to ovplyvnilo purifikáciu francúzskeho jazyka, napríklad, ktorý bol očistený od akéhokoľvek slova spojeného s exkrementmi.“ (Classen 2009: 143) 3.1 Mor Morové epidémie sa do Európy vracali opakovane v priebehu štrnásteho až sedemnásteho storočia. Spočiatku sa nevedelo čo chorobu prenáša, takže existovalo mnoho absurdných teórií, od vplyvu hviezd a planét, až po zemetrasenia, zásah zhora, či zdola, alebo židov. Ľudia si všimli, že obete moru smrdia oveľa viac ako ostatní a tak predpokladali, že sa nákaza šíri vzduchom a stretom s nakazenou osobou. Prvotné snahy o obranu pred touto chorobou spočívali vo vytvorení pozitívnej vône, ktorá mala zamedziť osobe vdychovať nakazený vzduch. Bojovalo sa doslovne všetkým: "Prakticky každý ostrý pach bol považovaný za dostatočne dobrý pre tento účel. Mestské autority zapaľovali vatry s aromatickým drevom, ktoré horeli v uliciach pre vyčistenie vzduchu. Jednotlivci zaopatrili svoje domy, okrem iných vecí s kadidlom, jalovcom, vavrínom, mliečom, octom a strelným prachom. Dokonca sa myslelo, že aj pálenie starých topánok pomôže a pre zvýšenú ochranu niektoré rodiny doma držali kozu.“ (Classen 1994: 60) Najopatrnejší sa zatvárali do svojich domov s veľkými zásobami jedla a čakali kým choroba neprejde. Doktori navrhovali rôzne opatrenia pri styku s chorými; dezodorácia izby pomocou octu, byliniek. Používanie ochranných masiek vyplnených bylinkami bolo síce chabým pokusom, no mnohé tieto rastliny mali silné antibakteriálne vlastnosti. Takisto sa verilo, podľa Galénových výskumov, že lieky podávané v podobe výparov sú najefektívnejšie, keďže prv zasiahnu mozog, aby očistili dušu, nakoľko zhnitá duša znamenala zhnité telo. V časoch moru sa skvele darilo obchodu s kvetmi a parfémami, mnohí zdvihli ceny viac ako desaťnásobne, čo sa odrazilo na chudobe, ktorá používala rôzne náhrady. Toto pachové poblúznenie viedlo k opačnej situácii, kedy bolo ťažké rozoznať chorého človeka od zdravého, nakoľko sa každý snažil prekryť natoľko nebezpečný zápach mesta. 11 V mnohých veľkomestách boli kanály otvorenými stokami, pretože nápor nových prisťahovalcov a minimálna starostlivosť o poriadok zo strany lokálnych vlád (ktorej aktivita sa zvýšila iba v krízových časoch epidémií) nedokázali zabezpečiť odvážanie odpadkov. V niektorých mestách legislatíva aj existovala, ale vzhľadom na to, že ľudia nemali voľný čas, keďže všetok strávili v práci, bolo im jednoduchšie znášať smrad a odpadky, než ich vynášať na určené miesta. Európania až do začiatku industriálnej revolúcie nemali s tým smradom problém „tieto pachy boli akceptované ako prirodzená súčasť cyklu života (Classen 1994: 57)„ Neskôr sa pridali nové pachy, odpad a smog z fabrík pokrýval veľkomestá. Niektorí ho dokonca považovali za benefit, ktorý prekryje všetky ostatné pachy. Zápach im mal pripomínať, žijú na zemi a iba v nebi budú odmenení vôňami. 3.2 Veľký smrad a budovanie londýnskej kanalizácie Od polovice osemnásteho až do konca devätnásteho storočia sa však začína výrazné pretvárať vzťah k čuchu. S priemyslom sa začína vytvárať stredná trieda, ktorá sa vyhradzuje ako proti aristokracii a chudobe aj skrz pachy. Táto stredná trieda je tvorcom vedeckej revolúcie, kedy zrak (exaktnosť a systém) začína medzi zmyslami prevažovať. Epidémie cholery a týfusu vo veľkomestách a neustále rastúca populácia sa skrze smrad stávajú problémami buržoázie. Corbin (1988) a Foucault (2000) vynikajúcu opisujú podstatné zmeny tejto doby, avšak ako Corbin prikladá veľký význam čuchu a zabúda na rolu, ktorú zohrala pri premene veda, tak Foucault zabúda na pachy, ktoré prispeli k deleniu spoločnosti a disciplinarite. V devätnástom storočí sa ešte stále verilo, že zápach spôsobuje choroby. „Vedci, potom čo pozorovali zvieratá utrápiť sa až na smrť vo vnútri vákua sklenených zvonov, dospeli k tomu, že cirkulácia vzduchu, je pre život esenciálna“ (Classen 1994: 79). Do ulíc, kde nemôže prúdiť vzduch prichádza smrť. Stredná trieda tu hrala úlohu sprostredkovateľom budúcej zmeny, nakoľko aristrokracia a politická elita je príliš vzdialená od problémov najchudobnejších a častokrát ani nepozná podmienky v ktorých žijú. Lekári sa vydávajú do londýnskych a parížskych slumov čo najbohatšie opísať situáciu a listami apelujú na vládu, aby zasiahla. Popisujú situácie v akých chudobní ľudia žijú a zápachy, ktoré cítia. „Po mojej pravici na dvore bola veľká akumulácia hnoja: ale po mojej ľavici bola hrubá vrstva kompostu z krvi, popola a kyseliny dusičnej, ktorá dávala najodpudivejšiu, agresívnu a nechutnú koncentráciu hnilobného zápachu, ktorej som bol v mojom živote obeťou.“ (Classen 1994: 78-79) Tento odpad bol ale v mestách biznis. Aj keď smrad bol všadeprítomný práve kvôli tomu ho nebolo možné odstrániť, pretože tak ako znechucuje, udržiava 12 mesto ekonomicky „funkčné“. Prvotné snahy o vylepšenie odstraňovania odpadov zlyhávali na odboji chudobných, ktorý na ňom zakladajú svoje živobytie. A aj keď už v roku 1845 londýnsky doktor John Snow dokázal identifikovať, že cholera sa šíri pitím nakazenej vody a čiastočne sa mu podarilo vyriešiť nákazu v niektorých oblastiach, táto teória nákazy nebola akceptovaná, nakoľko až o niekoľko desaťročí neskôr prišli s týmito objavmi a „dôkazmi“ Pasteur a Koch. Rozhodnutie Londýna vybudovať kanalizačný systém tak skutočne vzišlo z miazmatickej teórie a leta 1858 nazvaného „Veľký Smrad“. Nebolo to ekonomické, ale mocenské rozhodnutie založené na aristokratickom5 a buržoáznom nose, ktoré dospelo k vybudovaniu oporného systému kanalizácii. Ten mal vyriešiť problém páchnucich preplnených žúmp a jednoducho bral odpad a zodpovednosť za vyprázdňovania kanalizácii z rúk ľudí do rúk vlády. Kanalizácia bola postavená po vzore krvného obehu, ktorý znamenal život. Spádová architektúra mala zaručiť, aby kanalizáciou neustále prúdil odpad, pretože „nemôže sa nič skaziť... čo je v pohybe a formuje masu“ (Corbin 1988: 91). Obrovské množstvo žúmp nestíhalo byť čistené, čo spôsobila nutnosť absorbovať väčšie množstvo kvôli zavádzaniu splachovacích záchodov, nárast priemyselného odpadu, zmenšovanie počtu polí v okolí, kde by sa hnoj mohol použiť a mnohokrát bolo iba dôsledkom neschopnosti chudoby zaplatiť ich vyčistenie. Spôsobovalo to pretekanie z týchto nádrží do odtokov na uliciach vytvorených pôvodne pre odvádzanie dažďa do riek. Sekundárne sa čiastočne podarilo vyriešiť problém z cholerou, nakoľko v mnohých studniach sa čerpala voda z Temže, do ktorej tieto preplnené žumpy vytekali. Oddelenie odpadu od rieky, to foucaltovské odstránenie stigmy, viedlo k ďalšiemu cibreniu nosov. Niekoľkokrát potom sa ešte epidémie cholery v Londýne odohrali, ale ich zdroj bol rýchlo identifikovaný, keďže spočíval v dôslednom neoddelení kanalizácie a rieky. To pozorovanie a rýchle vyriešenie problému, respektíve pozorovanie samotné; viď vyššie Snow, vyplývalo práve zo zraku, ktorý sa stal hlavným zmyslom rozumu. Paríž si svoj „Veľký smrad“ prežil v roku 1880, pričom problémy boli rovnakého charakteru viď. (Cohen 2005; Barnes 2006) Narozdiel od Londýna však neviedli k vybudovaniu nového kanalizačného systému, pričom tlak verejnosti bol oveľa väčší. Prispel k tomu posun vo vede, keďže v čase smradu začala bakteriálna teória prenosu chorôb získavať na popularite vo vedeckej obci; zmiznutie a znovuobjavovanie zápachov (zápach nebol trvalý ako v prípade Londýna); ignorancia aristokracie a byrokracie, ktorá sa v krízových časoch rozhodla dovolenkovať. Navyše 5 Nakoľko sa parlament nachádzal pri Temži v istý moment sa rozmýšľalo nad jeho dočasným vysťahovaním, čo urýchlilo tlak na vyriešenie problému „inžinier zodpovedný za ventiláciu v dolnej snemovni parlamentu napísal jeho predsedovi, že už „nie je viac zodpovedný za zdravie zúčastnených„ pokiaľ v ňom ostanú zasadať“ (Cohen 205: 116) 13 pretrvávajúci problém, ktorý v decentralizovanom Londýne existoval dlhé roky, zasahoval každého a tak zbližoval a centralizoval vládu, pričom v Paríži naopak centralizovanú vládu ohľadne riešenia problému rozdeľoval. Vyriešenie tak neviedlo skrz smrad, ktorý toho času už nebol nebezpečným biologicky, ale hlavne skrz nátlak buržoázie, kde smrad a pohľad na fekálie v uliciach bol absolútne neprijateľný. 3.3 Miazmatická teória Nástup buržoázie a nadvláda zraku bola potvrdená koncom devätnásteho storočia Pasteurom, ktorý pomocou pozorovania a mikroskopu vyvrátil miazmatickú teóriu bakteriálnou, čo bolo prelomové pre formovanie novej spoločnosti náchylnejšej na pachy. Pasteur vyvrátil, že veľké epidémie, ktoré valcovali Európu boli spôsobené zlým vzduchom, čo malo veľký vplyv na hygienu. Mýtus kúpania, ktoré mohlo dovtedy nebezpečne narušiť celistvosť pokožky a umožniť zlému vzduchu, aby sa dostal skrz póry do tela a nakaziť ho bol nahradený svetom v ktorom kúpanie je potrebné, aby sa baktérie z pokožky zmyli a póry mohli voľne dýchať. Je potrebné nezabúdať, že tieto teórie boli vytvorené buržoáznou triedou, ktorá mala záujem na ich presadení, pretože pre ňu a jej sociálne nosy znamenali novú čistejšiu dobu, jej vládu a demonštráciu jej sily. Kúpanie pre strednú triedu znamenalo odlíšenie od živočíšnych pachov robotníckej triedy a preparfémovanosti aristokracie. Parfémy ako symboly luxusu, nemali v rodiacom sa kapitalistickom svete miesto; boli drahé a ich hodnota sa vyparila, takže si ich mohli dovoliť frivolní boháči a svojou silne aromatickou vôňou neracionálne zakrývali čistotu. Tieto tvrdenia boli potvrdené aj buržoáznou vedou, ktorá ich považovala za nezdravé nakoľko, „upchávali póry, alebo oslabovali skrz ich ťažké výpary“ (Classen 1994: 82) Keďže sa už nejednalo o zdravotnú pomôcku, prestali sa predávať v lekárniach a presunuli sa do drogérií. Tam sa zmenila gendrová neutralita, ktorá bola spôsobená zmeneným pohľadom na čuch. Pre predajcov bolo potrebné apelovať na pohlavie, ktoré bolo považované za poddajné a zmyslové, čiže ženy, nakoľko muži boli asociovaní s rozvojom vedy a obchodu, ktorý symbolizoval zrak. Gendrové rozlíšenie 6, bolo samozrejme konštruktom doby rozumu a vyplývalo z romantizovaných predstáv minulosti. Ženské parfémy tak získali „jemné„ vône kvetín, a mužské „tvrdé„ vône drevín. Najočakavánejšia vôňa u mužov bola tak či tak vôňa čistoty a tabaku. Čuch sa s genderizáciou parfémov stal „zmyslom intuície a sentimentu, 6 Podobné rozdelenie sa odohralo aj v oblasti obliekania detí, do 40-rokov 20. storočia neexistoval rozdiel medzi chlapcom a dievčaťom vo farbách a dokonca ani v strihoch. Chlapci nosili sukne a ružovú, čo bolo považované za farbu, ktorá im viac sadne, u dievčat to bola naopak modrá. (MAGLATY, Jeanne. When Did Girls Start Wearing Pink?. Smithsonian [online]. 2011-04-08, [cit. 2011-05-08]. Dostupný z WWW: <http://www.smithsonianmag.com/arts-culture/When-Did-Girls-Start-Wearing-Pink.html?c=y&page=1>.) 14 domácej práce a zvádzania“ (Classen 1994: 84) 3.4 Rast vizuálnej kultúry Aby sme ale pochopili výhru zrakom nad nielen čuchom, ale všetkými ostatnými zmyslami, musíme sa ešte raz vrátiť do minulosti. (Classen 1993) opisuje históriu ruže. Kým do dôb osvietenectva mala ruža a kvety význam aromatický, počas vývoja postavenia zmyslových orgánov jej vizuálna hodnota prerástla čuchovú. Ruža tak nebola cenená pre jej vôňu ak v minulosti, ale pre jej vzhľad. Súviselo to s vedeckým bádaním, jeho povahou a výsledkami. Nakoľko bakteriálna teória vyvrátila vizuálnym demonštrovaním výsledkov miazmatickú, neexistovala potreba šľachtiť kvety pre vôňu, ale pre ich vizuálnu krásu. Toto konanie bolo akcelerované Mendelovými genetickými pokusmi, kedy výsledok vedeckého bádania sme mohli pozorovať iba skrz jeho vizuálny charakter. Vizuálna povaha bádania bola podporená prelomom v typografickej oblasti, vynálezom kníhtlače, ktorý akceleroval uchovávanie a šírenie poznatkov. Tieto poznatky, pretavené do vizuálnej podoby boli sprevádzané pokrokom vo všetkých oblastiach priemyslu, aj preto že oni podporili jeho vylepšenie a násobenie. Výroba optiky; exaktnosť jej spracovania, neprispeli nutne k exaktnosti pozorovaní, ale podporili povahu vizuálneho bádania. Táto buržoázna trieda tak identifikovala zrak ako zmysel rozumu, nakoľko s ním bolo možné bádať všetko, okrem čuchu, ktorý ako prevládajúci zmysel z minulosti stratil význam, takže sa mu priradili zjednodušené hodnoty; chaos a špina znamenali zápach, vôňa zbytočne drahú prchavú hodnotu. To, že robotníci, ktorý pracovali v strašných, rozumej aj zapáchajúcich podmienkach v továrňach, neboli schopní rozoznať tieto pachy, slúžilo buržoázii k zavrhnutiu tejto triedy ako nehodnej rozhodovať v morálnych veciach, keďže zápach mala buržoázia spojený s podmienkami v ktorých nižšia trieda žila. Odpor ale nesmeroval iba na ich necitlivé nosy, ale snažil sa skrz spoločenský nátlak vnútiť im hodnoty ich kultúry. Nátlak sám o sebe bol zaujímavým príkladom replikácie kultúry čistoty a zraku. Množstvo pohoršujúcich článkov v novinách, listov písaných politikom a reakcia na ne znamenalo nielen akceptáciu požiadavok, ale v prvom rade ukazovalo na prevahu zraku, buržoázie a rast ich politickej moci. Noviny boli vizuálnym médiom, kde pre prispievanie a získavanie poznatkov bolo potrebné vzdelanie a peniaze na ich zakúpenie. 15 3.5 Buržoázna predstava novej spoločnosti Opisy lekárov zo slumov z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia, už neboli zameriavané výhradne na smrad, ale snažili sa bohato popísať špinu a morálny úpadok. V tom čase formujúce sa delenie domov na funkčné časti u chudobných neznamenalo samozrejme nič. Incest bol bežnou praktikou, v jednej miestnosti mŕtve deti, chorí ľudia, zvieratá, žiadna voda, kanalizácia ani čas na nápravu. Bolo ľahšie zarobiť si krádežou a prostitúciou než vyrábaním zápaliek. „V jednej ulici je 35 domov, 32 z nich je nevestincov. V ďalšej štvrti je 46 týchto domov v ktorých žije 428 padlých žien a dievčat, mnoho z nich nemá viac ako 12 rokov“ (Hall 2007: 17) Takýto popis mladých prostitútok bol pre viktoriánsku spoločnosť šokujúci, viac než samotné životné podmienky. Zároveň to však bolo odkazom novej triedy, ktorá už mala sformovanú predstavu novej spoločnosti, kde existuje funkcionálne rozdelenie domov 7, kde deti nemôžu vidieť súlož svojich rodičov, kde neexistuje špina a kde navyše čistota a morálka nie je hodnotou jednej triedy, ale hodnotou spoločnosti a má byť vynútená. Vo veľkom tak nastupujú pokusy s mestským plánovaním, ktoré majú usporiadať spoločnosť. V malom naplno fungujú dozorcovské inštitúcie, učitelia v školách dohliadajú na čistotu detí robotníkov a učia ich novým hygienickým návykom. Verejné hygienické inštitúcie riešia problém zo smogom; smrad z tovární, kde sa spracováva uhlie, guma alebo asfalt už nie je nebezpečný ako zápach, ale ako odpad; popolček špiní a poškodzuje oči, ktoré ako najdôležitejší zmyslový orgán je potrebné ochrániť. 7 "Pre niektorých ako pre veterána sociálnych reforiem Lorda Shaftesburyho, bol „systém jednej izby fyzicky a morálne, tak mimo, že sa to nedalo ani opísať"“ (Hall 2007: 20) 16 4. Čuch ako sprostredkovateľ hodnôt To že v histórii potlačil zrak všetky ostatné zmysly neznamená, že je čuch v súčasnosti nepodstatný. Naopak všadeprítomnosť pachov nás núti klásť si otázky; aké významy sú prisudzované pachom? Aké sociálne funkcie napĺňajú? Čo o nás hovoria stereotypné prirovnania „špinavý ako cigán“. Ako pachy formujú pohlavia, rasy, triedy? Prečo sa ľudia voňavkujú, používajú aviváže, osviežovače ovzdušia? Pomocou týchto otázok sa budem snažiť rekonštruovať dôležitosť pachov v dnešnej spoločnosti a jeho vplyv na sociálnu interakciu. 4.1 Gender skrz nos Je zrejmé, že ako vnímanie pachov nie je záležitosťou percepcie, ale interpretácie tak bude výrazne formovať vzťahy medzi pohlaviami. Môžeme to napokon vidieť keď porovnáme históriu a súčasnosť, ženské a mužské parfémy sú produktom posledného storočia, nakoľko predtým nebolo pohlavie posudzované podľa typu parfémov. Čo vytvorilo tento súčasný stav, kto ho udržiava a vynucuje? Tento stav je výsledkom mladých korporácii, vytvorených a riadených mužmi. Muži tak boli tými, kto určoval potreby žien, trendy, správanie. Ženy sa stali skrz mužskú romantizujúcu literatúru, ktorá mala svoj vzor v Starom Grécku naparfémovaným pohlavím, kedy cieľom parfémov bolo urobiť ženy viac atraktívne a sexy, kým u mužov postačovala čistota, prípadne vôňa tabaku. Ženy musia podstúpiť určité procedúry, aby boli vnímané ako prijateľné: "Za prvé musia používať nástroje ako sú parfémy a topánky na vysokých podpätkoch, považované mužmi za niečo absurdné, alebo minimálne nepraktické a pochabé. V dôsledku toho v rovnako čase ako sa pokúšajú vylepšiť svoju atraktívnosť, obkolesujú seba s aurou bláznovstva. Žiadna praktická osoba (čiže muž) by nenosila taký nezmysel.“ (Classen 1994: 163) Muž sa o seba nemusí nejako starať, napokon on je ten, ktorý sa stará o ostatných, chráni ich, on rozhoduje o osude; preto je aj lovcom a ženy sú obeťami, ktoré ho určitými rituálmi majú prilákať. Rituály sledujú pravidlá hry, ktoré boli stanovené lovcom. Ak napríklad sledujeme film s krásnou herečkou asi ťažko by sme si dokázali pripustiť, že môže smrdieť a menštruovať; je tak nádherná, takže určite musí krásne voniať a byť čistá. 17 Čo ale ak niekto z tejto hry vybočí a nebude hrať silného muža alebo zmyselnú ženu? Bude žena podnikateľka, snažiaca sa presadiť medzi mužmi (alebo žena vybočujúca mimo model peknej, nevinnej ženy ako prostitútka, feministka, šoférka autobusu) považovaná za rovnako voňavú ako zmyselná žena, ktorú je potrebné ochraňovať, alebo vnímanie jej pachu bude reflexiou jej postavenia a bude stotožňované s mužskou vôňou? A naopak, bude sa táto žena vybočujúca z radu snažiť reflektovať svoje postavenie skrz výber parfému? Pre ilustráciu tohto rozdielneho pohľadu: „Jedna žena povedala výskumníkovi „Mám rada drevitú vôňu ako Fabergé. Príde mi, že je silnejšia, vydrží dlhšie a nevyparí sa ako sladšie vône. Ale ďalšia žena povedala „Doslova nenávidím Fabergé. Núti ma to myslieť na električky plné žien prichádzajúce domov z práce, ktoré sa nekúpali.„ Tieto rozdielne reakcie neznamenajú objektívne rozdiely vo vôni Fabergé. Sú subjektívne rozdielne v prístupe týchto žien; vyrastajú z ich presvedčenia použitia parfému.“ (Karp 1974: 138) Zatiaľ čo prvá žena vyjadruje svoju preferenciu nosiť silnejšie vône, čo neznamená spojitosť s prácou, druhá túto vôňu berie ako odpudzujúcu v spojitosti so ženami, ktoré pracujú. Rovnaké je to ale aj s mužmi, ak muž použije parfém, ktorý je považovaný za ženský, bude vnímaný ako „správny chlap“? Yong sa pre potreby svojho výskumu nasprejoval so sladkou vôňou a pýtal sa na reakcie kamarátok; jedna mu odpovedala: „Prečo voniaš tak sladko a ovocne? Ehm... (trochu váhala)... Nemyslím si, že ti to skutočne sadne. Asi by si to nemal nosiť? (Na otázku čo by mal nosiť odpovedala) To čo nosíš viac padne ženám, nakoľko je to tak sladké a ovocné. Muži by mali nosiť niečo viac pižmové, ako tabak? Príde mi to smiešne že to na tebe cítim, príde mi to mimo. Ako keď muži nemôžu nosiť sukne... musia byť silný, nie slabý... .“ (Yong 2005: 110) Vizualita zohráva v udržiavaní týchto nových ideálov rozdelenia pohlaví veľkú rolu. Televízne reklamy, časopisy, avon katalógy nás bombardujú zo všetkých strán ideálom krásnej ženy, muža. Pri rôznych omladzovacích krémoch je toto presviedčanie jednoduché, pri vôňach musí byť použitá sofistikovanejšia stratégia. Parfémy sú zväčša predávané tvárami hercov; ženy pri nich vyzerajú šťastne, zmyselne, ako z rozprávky; muži ako neohrození alfa samci. Vedľa nich je položená fľaša flakónu, ktorá je navrhnutá dizajnérmi. Obraz je digitálne upravený, aby dosiahol dokonalosti. Televízne reklamy povahou média prekonávajú tlač, sexuálne napätie vás vťahuje do deja a nepriamo naznačuje, čo všetko získame kúpou tohto parfému. Vôňa tu nezohráva žiadnu rolu, predávajú pocity a stereotypy. Častokrát sú hodnoty, ktoré ma značka predstavovať vpísané priamo do jej názvu, ktorý evokuje mužskosť, alebo ženskosť; predať mužský parfém pod menom Krása by bolo nielen nemožné, ale aj smiešne. 18 Nárast používania mužských parfémov, môže podľa Classena vyrovnať pozície vo vnímaní pohlaví. Ja si to však nemyslím a vidím to skôr ako nástroj, ktorý vymedzuje rozdiely medzi pohlaviami, najmä v tejto vizuálnej dobe, kedy je to tak jednoduché. Zaujímavé je, že samotní parfuméristi ako Turin sa od reklamného priemyslu, ktorý sa snaží vykresliť všetko skrze sex dištancujú, pretože to degraduje postavenie parfúmeristiky: “... parfém je pravdepodobne najmenej pochopené a najmenej uznávané umenie. Naponok, sú to iba dievčenské veci. Dokonca jedlo a víno, tak blízko prepojené s parfémom, nakoľko chuť je hlavne o vôni, majú status umenia hodného dokumentácie, zachovania a pochopenia, ... Medzitým parfuméristi sa namáhajú v anonymnej temnote“ (Turin 2009: 2) Parfémy sú podľa neho umením, ktoré by sme si mali vyberať jedine na základe nosa, neovplyvnení reklamami. Niekedy odporúča nenosiť parfém vôbec, napríklad ak sa chystá človek na večeru, aby neprebil chuť (vôňu) jedla parfémom. Vo svojej knihe, v ktorej hlavne recenzuje parfémy vytvára „transgender“ kategórie; ženský parfém pre mužov a naopak, čo môže značiť čiastočný odpor k deleniu parfémov podľa pohlaví, ale zároveň rešpekt, ktorý neprekročí stanovené spoločenské konvencie. Akú rolu zohrávajú prirodzené pachy vo vzťahu muža a ženy? Ako Sokrates kritizoval používanie parfémov slobodným človekom a otrokom, podobnú kritiku by sme mohli z biologického hľadiska uplatniť aj u muža a ženy pre používanie parfémov. Úlohou sociológie nie je samozrejme skúmať biologickú stránku človeka, ale obozrejmenie z tejto oblasti nám pomôže pochopiť nové súvislosti. Každý človek má rovnaký čuch, každý cíti to isté, ale asociuje si to už s niečím iným, preto panujú názory, že ľudia majú odlišný čuch (tieto rozdiely platia iba v prípade rôznych porúch čuchu, čo je výnimočné). Napriek tomu majú ženy vyvinutejší čuch, ktorý sa ešte zosilňuje v období ovulácie. Síce sa presne nevie ako funguje feromónový systém u človeka, ale vieme, že výber partnera na reprodukciu súvisí úzko s feromónmi (čo neznamená, že je podmienkou výberu). Nefunguje však ako stereotypný spúšťač, kde feromónu je priradený podnet, ale skôr ako podklad, ktorý je ovplyvnený vonkajšími okolnosťami, t.j. spoločnosťou, symetriou tvárí. Je ale tak silný, že muži sú schopní pomocou čuchu zistiť ovuláciu u ženy a ženy v ovulácii nájsť ideálneho partnera na párenie. (Lundström 2005) Prekrývanie týchto prirodzených pachov, nám tak môže priniesť nový náhľad na správanie spoločnosti. Čo si myslia ľudia o pachu druhých na základe pohlavia záleží na vymedzení hraníc, kedy tieto hranice pomáhajú orientovať sa ľudom s ohľadom na to ako vymedzujú mužskosť a ženskosť. Pre niektorých by tieto hranice nemali byť narušené a pre niektorých sú hranice síce priznané, ale môžu byť prekročené. 19 4.2 Rasa, etnicita, trieda smrdia Je jednoduché povedať, kto na Slovensku smrdí. Sú to cigáni. Nie je podstatné či ich vnímaný pach je nepríjemný, podstatné je že sú to oni. Nemáme radi cigánov, smrdia. Smrad je tu už iba atribútom, ktorý stereotypne priradzujeme určitej skupine na základe etnicity, rasy, alebo triedy. Je nepopierateľné, že zdroje týchto pachov môžu mať nejaké pozadie, ktoré vyplýva napríklad v prípade jednotlivcov z etnických a iných skupín zo spôsobu stravovania, alebo konzumácie špecifických národných jedál, z hygienických návykov, podmienok v ktorých žijú a podobne. Podstatné je, že pozorovania jedincov sú neskôr generalizované na celé skupiny. V Amerike sa tento pohľad obrátil na prisťahovalcov, v Európe na robotnícku triedu. Modernú dobu v tomto najlepšie vystihuje George Orwell, ktorý odkrýva namyslenosť vyššej strednej triedy v 30 rokoch. „tajomstvo triedneho rozdielu na Západe... môže byť zhrnuté do troch strašných slov: Nižšie triedy smrdia“ (Smith 2007: 66) a rozoberá to, „Nič nie je zásadnejšie pri vyjadrení pocitu či sa nám to páči, alebo nepáči ako fyzický pocit. Rasová nenávisť, náboženská nenávisť, rozdiely vo vzdelaní, temperament, intelekt, dokonca rozdiely vo morálnych zásadách môžu byť prekonané, ale fyzický odpor nemôže.“ (Classen 1994: 166) Je to však ten istý Orwell, ktorý spomína na školu, ktorá učila žiakov hygiene, ako na odpudzujúcu. Jeho vyjadrenia sú tak internalizovaním novej čistej doby; fyzický pocit je formulovaný ako objektívny rozdiel medzi triedami, avšak jedná sa iba o vyjadrenie obecnej triednej generalizácie, kedy je stredná trieda lepšia ako robotnícka trieda. Takto je možné nachytať aj otrokárov a americkú spoločnosť. Americká spoločnosť hovorila, že černosi zapáchajú americkému bielemu nosu prirodzene. Formulovaná „prirodzenosť„ zápachu však podľa otrokov (ktorí si boli vedomí tejto segregácie a ako jediní testovali argumentáciou belochov) vychádzala iba z hygienických podmienok, povahy práce a pod. 4.2.1 Černosi smrdia Táto odlišnosť bol formulovaná skrz absurdné pozorovania, napríklad v Americkej Filozofickej Spoločnosti bolo zverejnené v roku 1792 „Varujem vás, koža samotná nie je prirodzená, ale je spôsobená leprou – trvalo vylučuje zvláštny a nepríjemný zápach, ktorý môžem porovnať jedine s mŕtvou končatinou... Tento zápach pokračuje s malou obmenou dodnes.“ (Smith 2006: 18) Detské knihy prinášali binárny pohľad na zmysly; tí ktorí zdvíhajú ťažké veci majú oslabené zmysly; musíme byť obozretný ako zmysly použijeme, keďže nesprávne použitie by ich mohlo zničiť a pod. 20 Verilo sa že černosi majú lepší zmysel pre čuch podobne ako zvieratá, avšak tvrdenia, že belosi vedia iba podľa čuchu rozoznať černocha od belocha nám napovedali niečo o bielych. Ak to vedia biely znamená to, že majú podobne zvýšený zmysel pre čuch ako černosi, čo ich približuje k zvieratám. Podobne to bolo aj v prípade robotníckych tried, kedy panstvo bolo schopné zacítiť nepríjemný zápach, nakoľko robotníci pracujúci v zlých podmienkach si na neho zvykli. To taktiež znamenalo zvýšený zmysel pre čuch buržoázie, ale „Že považovali zvieratá za tvory s vyvinutým zmyslom pre čuch, však prešlo bez komentov“ (Smith 2007: 66)„ Takéto argumenty boli vyvrátené axiomatickým tvrdením, že černosi, robotníci jednoducho smrdia, pretože sa na tom zhodnú všetci. Skupina „všetkých„ obsahovala samozrejme iba bielych Američanov, buržoáziu. Ale aj to bolo iba konštruktom triedy. Mnoho černochov pracovalo v domácnostiach bielych Američanov. Tí na obhajobu, prečo u nich v dome pracujú ľudia, ktorí smrdia, sú špinaví a podobne odpovedali že práve ich otroci nesmrdia tak ako ostatní „trvali na tom, čo považovali za ich dojem zo zápachu, aby sa tak vyhli argumentovaniu o logike ich zmyslových stereotypov“ (Smith 2007: 72) Zároveň existovala veľká skupina bielych, ktorí žili v podobných podmienkach ako čierny, živili sa manuálnou prácou, takže sa pravdepodobne umývali rovnako málo ako čierny. Lenže v južanskej spoločnosti boli tieto výhrady z otrokárskej elity smerované takmer výlučne na čiernych. Zabezpečovalo im to nadradené postavenie na svojimi otrokmi. Tieto utláčané skupiny často internalizujú túto spoločenskú hegemóniu a snažia sa spraviť všetko preto, aby tento „zápach“ odstránili, čo sa samozrejme znovu obráti voči nim a slúži ako dôkaz, že smrdia. Naparfémovaný černoch tak znamená snahu prekryť svoj zápach, ktorý je aj tak cítiť a ak je preparfemovaný znamená to, že nevie ako sa správne používa voňavka, pretože je... iba černoch. Existuje niekoľko historických záznamov, kde sa niektorí biely stavajú kriticky voči „zápachu negrov„ nakoľko necítia žiaden rozdiel. ""Čo ja cítim medzi čiernymi je parfém, aj keď som neurobil špeciálny výskum na túto tému. Môže to byť tým, že parfém je snahou o vyhnutie sa nechutnej stigme smradu, o ktorej čierny vedia, že je jednou z vier bielych. Kým čierny, špeciálne manuálne pracujúci a potiaci sa majú silný pach, nedokázal som zaznamenať žiaden kategorický rozdiel medzi ich a pachom bielych ľudí. Medzi čiernymi zo strednej triedy som nebol vôbec schopný zaznamenať nejaký pach.“ (Dollard 1949: 380) a dodáva zaujímavé konštatovanie v prípade reklamy na deodoranty, „musí tu byť značná časť bielej populácie, ktorá má, alebo verí, že má tajný nepríjemný zápach, ak máme súdiť podľa reklamy a predaja deodorantov.“ (Dollard 1949: 381), ktoré zjavne nie sú zamerané na černochov. 21 Takéto vymedzovanie však nie je vlastné iba v prípade zdanlivo nadradených kultúr a etník, ale je vlastné všetkým skupinám, ktoré ho používajú ako nástroj exklúzie. Beloch tak môže smrdieť rovnako ak nie zdanlivo nepríjemnejšie ako černoch. "Napríklad v tridsiatych rokoch pár austrálskych zlatokopov, bratia Leahy, šli hľadať zlato do vysočín Novej Guiney. „Negri smrdia príšerne", napísal jeden z bratov do svojho denníka, vyjadroval tak svoj názor na pach novoguinejcov. Domorodci z ich časti si udržiavali vzdialenosť od neznámeho pachu bielych"takého aký ešte v živote necítili“. Mohli byť títo cudzinci ľudia?, čudovali sa. Potom čo belosi odišli a domorodci museli ovoňať latrínu bratov, aby dospeli k záveru, že cudzinci boli nakoniec ľudia“ (Classen 1994: 169) 4.2.2 Amerika nič necíti, Rusi cítia všetko Pach je nástrojom politického boja. Sovietsky zväz používal pach ako dôkaz nadradenosti nad americkou kultúrou klimatizácii, ktorá sterilizuje domovy, nakoľko v Sovietskom Zväze, ľudia nemajú klimatizácie a v zime nevetrajú tak často, takže pach domova ostane vo vnútri. Tím že Rusi všetko cítili, pretože existovalo viac pachov (v uzatvorených izbách v zime), mali lepšie nosy. Pachy tak boli nástrojmi politického boja a propagandy, vymedzovanie sa voči zlej mocnosti definovalo dobré, pozitívne pachy a zlé pachy a praktiky. Na jednej strane zeme tak nevyvetraná izba bola pozitívom, kde klimatizácia je vynálezom, ktorý kradne pachy, čím sa úspešne oddialila západná kultúra čistoty (ktorá po páde režimu bola doháňaná). Na druhej strane zeme v Amerike znamenala nevyvetraná izba špinu a chudobu, spájanú s černochmi a ostatnými zaostalými krajinami. Rusi verili, že ich pachové horizonty sú omnoho bohatšie ako americké, v obchodoch je možné cítiť v ktorom oddelení sa človek nachádza na rozdiel od sterilných amerických obchodov. (Howes 2003) Vôňa prirodzenosti bola víťazstvom komunizmu nad sterilným a bezduchým kapitalizmom. 4.2.3 Čistá ekonomika verzus smradľavá ekonomika Konflikt dvoch ekonomických záujmov, ktorého témou bol zápach je opísaný v knihe (Chiang 2008). V meste Monterey prebieha na konci devätnásteho storočia konflikt medzi obyvateľmi vtedy ešte malého mesta a čínskymi rybármi. Tí lovia chobotnice a nechávajú ich vysušiť niekolko dní na slnku čo produkuje hnilobný zápach, ktorý si obyvatelia mesta priamo 22 spájajú s pachom čínskeho prisťahovalca. Na jednej strane sú to podľa morského výskumného centra, sídliaceho v Monterey najchudobnejší Čínania, na strane druhej sú to „excelentní rybári, inteligentní zberatelia, tvrdo pracujúci, úprimní a milí“ (Chiang 2008: 16), ktorí majú cenné poznatky pre výskum. To ale nebráni pomocou pachu skonštruovať stereotyp páchnuceho a špinavého čínskeho prisťahovalca, ktorý je pôvodcom mnohých problémov. Poverám nahráva to, že číňania lovia v noci. Búrajú rodové stereotypy, keďže sa ženy zúčastňujú na love, čo obyvateľov poburuje, takže konštruujú obraz opálenej negročíňanky a tým potvrdzujú svoju nadvládu. Ďalší konflikt medzi spoločnosťami (hotel a realitná spoločnosť), ktoré zastupujú turistický charakter mesta (respektívne snahu vytvoriť z mesta turistický rezort) a medzi rybárskymi spoločnosťami, prebieha v tridsiatych rokoch počas hospodárskej krízy. Zápach spálených rýb je ústrednou hodnotou od ktorej sa odvíja budúcnosť mesta, na jednej strane znamená odháňanie turistov a na druhej zamestnanosť. Na jednej strane rastie napriek kríze turizmus rastie, na strane druhej odklonenie sa mesta od rybárstva, respektíve určité ústupky by negatívne zasiahli hospodársku situáciu obyvateľov Monterey a mesta samotného, keďže tieto spoločnosti sú najväčšími prispievateľmi do rozpočtu. Na strane ktorú reprezentuje turizmus „Šíriaci sa zápach pomedzi Cannery Row, vytvára verejné znepokojenie a spôsobuje „veľké obťažovanie„ a vyčerpáva tých, ktorý ho zacítia“ (Chiang 2008: 94) čím sa stáva neprijateľným a odháňa turistov a potencionálnych kupcov domov. Rybársky priemysel ale proti-argumentuje, že zápach „je iba estetickou záležitosťou, ktorá zasahuje čuch super-senzitívnej osoby, ktorá hľadá potešenie v rezorte vytvorenom žalobcom ... Zápach vytvorený obhajobou spôsobuje minimálnu ak nejakú finančnú stratu ... osobe, ktorá nemá žiaden skutočný vzťah k blahobytu tejto komunity“ (Chiang 2008: 96). Kto a čo smrdelo tak bolo v tejto komunite otázkou mocenských vzťahov, či už v prípade čínskej komunity a bielych, tak v prípade hotelového vs. turistického priemyslu. 4.2.4 Sladkastý zápach Auschwitzu Stelesnením modernity a strachu zo smradu bol komín v koncentračnom tábore AuschwitzBirkenau. Smrad bol viacdimenzionálny. Za prvé stelesňoval obraz žida konštruovaný nacistickou propagáciou, kde žid je škaredý, neumýva sa, je podobný zvieraťu a smrdí; táto propaganda bola potom reflektovaná aj v zachádzaní so židmi. Vlaky, ktoré prichádzali do Auschwitzu, ťahali nákladné vagóny bez okien. Ľudia v nich cestovali aj niekoľko dní, natlačený vo vozňoch bez vody a jedla, defekovali, močili priamo do vozňa, slabší od vysilenia zomierali. Do Auschwitzu tak dorazili ako židia vyobrazený propagandou, špinavý, páchnuci, úplne zbavení dôstojnosti. Po 23 vystúpení cítili sladkastý pach, pach smrti, ktorí označoval teritórium koncentračného tábora. Tí, ktorí prežili výber a dostali sa do tábora ako robotníci pocítili „zvláštny, hnusný, sladkastý zápach nás uvítal po príchode, zaútočil na nás ešte silnejšie, ale sprievodca nám povedal, že je to táborová „pekáreň“ (Drobnick 2006: 138) Väzni medzi sebou tento pach nevnímali tak intenzívne ako ľudia z vonku, dozorcovia. Vnímanie vlastného zápachu sa dostavilo, až pri kontraste s niečím voňavým. Mladá Irma Griese, ktorú prezývali nádherná beštia a ktorá mala na starosti ženské oddelenie používala mnoho parfémov dokonca si miešala aj svoje. Jej návšteva v príbytkoch kde boli väzni je opísaná takto "Jej neskromné používanie parfémov bolo najviac rafinované zdôraznenie jej krutosti. Väzni, ktorí spadli do stavu telesnej degradácie, vdychovali tieto parfémy plní radosti. Naproti tomu, keď od nás odišla, zvetraný, napínajúci zápach spálenej ľudskej kože, ktorý pokrýval tábor ako príkrývku, nás znovu pohltil a vzduch bol ešte neznesiteľnejšií. (Drobnick 2006: 139) Zápach je tak hlavným atribútom, ktorý oddeľuje väzňov od dozorcov. Vedomí ešte viac sú si ho väzni, ktorí získavajú postavenie pomocníkov, pracujú medzi nacistami a sú neustále konfrontovaný rozdielom ich pachov, ktorý je potvrdzovaný správaním sa voči nim. Z pohľadu dozorcov, pri pravidelnom „čistení„ ciel „niektorí z týchto chodiacich kostier strávili mesiace v ich páchnucej cele, kde by ťažko niekto držal zvieratá.„ (Drobnick 2006: 143) Dozorcovia si uvedomovali podmienky v ktorých väzni žijú, nijako to s nimi nepohne, ale oveľa viac ich znepokojuje zápach, ktorý sa derie z komína krematória. Nie je to iba smrad spálených vlasov a mäsa, oveľa viac je to správa, ktorá sa nedá nijako ovládať a napriek fyzickým bariéram okolo tábora, informačným embargám a propagande a nesie posolstvo o aktivitách týchto táborov, ich esenciu. Pred koncom vojny, nacisti musia zahladiť všetky stopy, fungujú nielen pece, ale páli sa aj v otvorených jamách, prvý šéf Auschwitzu Rudolf Höss popisuje "Počas zlého počasia alebo keď fúkal silný vietor, pach spálenej kože sa niesol mnoho kilometrov a spôsoboval, že celé susedstvo hovorilo o pálení židov napriek oficiálnej kontrapropagande ... Naviac letecké sily protestovali proti páleniu, ktoré mohlo byť viditeľné z veľkých vzdialeností v noci. Napriek tomu muselo pálenie pokračovať aj v noci, iba ak by ďalšie transporty boli odmietnuté. (Drobnick 2006: 145-146) Môžeme tak vidieť, že strach nacistov zo smradu, ktorý je silný a identifikovateľný presahuje nielen ich kontra-propagandu, ale aj samotný nacizmus; sú si vedomí toho čo činia. 24 Vstup oslobodeneckých vojsk prináša pre väzňov očistu a novú morálnu autoritu. Aj keď sa nacisti snažia zahladiť stopy a vyhadzujú do vzduchu krematória zápach ostáva a „víta„ vojakov, ktorý sa z neho nemôžu spamätať. Väzni ako sú oslobodzovaní, sú tak aj očisťovaní. Je zriaďovaných niekoľko drevených kabín s teplou sprchou, takže musia zo seba zmyť bývalý život, špinu a zápach tábora, za asistencie a pod dohľadom novej morálnej autority. 25 5. Dezodorácia spoločnosti? Ako som už ukázal vyššie zápach samotný je neutrálny pojem, ktorý získava význam až v procese interakcie s ostatnými. Premena, ktorá znamenala odstránenie pachu exkrementu a iných sa ale nezastavila, ale viedla k čoraz väčšej dezodorácii, ktorá prestúpila celou spoločnosťou. Olfaktorickým ideálom je vypudenie všetkých obťažujúcich pachov a vytvorenie naparfémovanej utópie, ktorá má jediný háčik – exkrement samotný. Žijeme v dobe zvýšenej senzitivity na zápach smrad z úst znamená okamžité morálne odsúdenie, vetry, ktorý vypustíme v spoločnosti iných vlastné spytovanie a hanbu. Páchnuce oblečenie, nevyvetrané izby, jedlá bez vôní ihneď formujú náš názor skrze obraz ideálnej voňavej a čistej spoločnosti. Sme ako smrdíme/voniame. Čím je ale tento olfaktorický ideál poháňaný? 5.1 Cítime čo vidíme Obraz spoločnosti, ktorý formuje tento ideál vône je skutočne obrazom. Do procesu interakcie v dvadsiatom storočí významne vstupujú pasívni aktéri; televízia a tlač. Skrz obraz je predávaná myšlienka lepšej voňavejšej spoločnosti. Deje sa tak aj preto, lebo v televízii, filmoch z Hollywoodu je pach neprítomný, existuje iba obraz ideálnej spoločnosti, ktorý je dookola kopírovaný. Vo filmoch vidíme parfémy, kúpele, praktiky očisty. Hlavný hrdina vo filme nedefekuje8, nemočí, obraz špinavosti je spájaný s negatívnymi pocitmi. Francúzsko je dobrým príkladom premeny zo spoločnosti nedostatku po druhej svetovej vojne na konzumnú spoločnosť skrze masmédiá. „Špina je vytlačená (zo zubov, pokožky, krvi, dychu): Francúzsko má obrovský hlad po čistote.“ (Ross 1996: 73) Strata kolónii a Alžírska vytvára potrebu získania dominancie niekde inde, Ross hovorí o kolonizácii domácností: "Efektívny, dobre spravovaný harmonický domov je národným pokladom: kvalita domáceho prostredia má hlavný vplyv na kondíciu a zdravie národa. Prevládajúca logika je nastavená takto. Ak je žena čistá, rodina je čistá a národ je čistý. Ak je francúzska žena špinavá, potom Francúzsko je špinavé“ (Ross 1996: 78) Francúzsko sa stáva moderným štátom, pretože objavenie domova je znovu objavením národa. Po druhej svetovej vojne Francúzi tiahnu na boj proti nevestincom. Zatvorených je ich v 8 Spevák a komik Aurelio Voltaire Hernández si pýta na albume Live (2006) v stope „Poopin' On the Enterprise", ako je možné, že v 40 ročnej histórii seriálu neexistuje žiadna zmienka o defekácii, dokonca žiaden záber na záchod. Takáto banalizácia vyplýva na jednej strane zo scenáristickeho pravidla, ktoré hovorí že ak nie je niečo podstatné pre príbeh nemali by sme to tam zahrnúť. Na strane druhej vyplýva z toho že exkrement je stigmou. 26 celej krajine okolo 1400, mnohé sa transformujú na „hotely" a prostitúcia oficiálne mizne. Ideál modernej ženy je konštruovaný podľa amerického kultúry v časopisoch ako Marie-Claire, Elle „V týchto dňoch bola americká žena niekto, koho vlasy boli vždy čerstvo umyté a učesané.“ (Ross 1996: 79) Žena je v nich správkyňou domácnosti, ktorá má pod palcom všetko; hygienu svojich detí, výzor svojho manžela, moderné technológie, ktoré jej uľahčujú prácu, takže má viac času na seba. Dom je predstavovaný ako organizovaný priestor v ktorom existuje tok činností; pulzuje ako organizmus ktorému kraľuje žena. Skrz ňu marketéri oslovujú spoločnosť. Používanie rozvinutých taktík, ktoré poháňajú predaj nových hygienických produktov, nie je spiknutím sanitaristov, ale pochopením toho čo mnohí ignorujú: „Ľuďom na pachoch záleží“ (Classen 1994: 197) Komerčný diskurz preberá úlohu kultúry, formuje a ďalej posúva vnímanie pachov. Ľuďom už nie je predstavovaný obraz špinavého človeka, nový človek je čistý. Ak je niečo špinavé sú to rozmery, ktoré môžu byť vyčistené iba expertnými prostriedkami, je to priestor okolo neho, ktorý je potrebné upratať, aby zacítil premenu človeka z reklamy. Spojnicou medzi človekom a spoločnosťou je telesný zápach. Telesného zápachu si je človek mnohokrát nevedomý, preto by mu mal predchádzať prevenciou 9. „nemôže byť ‘videný’ (ale vzhľad človeka môže) v zrkadle a zdvorilosť hovorí, že by nemal byť odhalený ani ‘najbližšími priateľmi’. Iba skrze reklamu, ktorá je ‘objektívnou’ treťou stranou môže byť otvorene varovaný o rizikách telesného zápachu.“ (Classen 1994: 183) Toto „expertné“ vedenie je potvrdzované, ako „doktormi„ v reklame, tak aj jazykom. Ten je alternovaný, aby vyznel vedecky (používanie latinských názvov), alebo aby nepoužil slovo, ktoré je zosobnením stigmy odmietnutia. Podporením tejto expertízy je vstup do mikrosveta. Vidíme päť radov nožov na žiletke, ktoré jedna po druhom odstraňujú jediný chlp. Prášky sú ako dobre riadené roboty, preniknú skrz textúru látky, dostanú sa až do vlákna, odkiaľ vypudia špinu a nahradia ju vôňou „ich funkciou je udržiavať verejný poriadok, nie robiť vojnu“ (Barthes 1973: 36) Reklamy sú gendrovo zamerané aby zdôrazňovali najväčší strach pohlaví: „v prípade ženy, získať muža; v prípade muža, získať prácu. Ženy sa musia starať aby neurazili manžela s ich zápachom a muži sa musia starať aby podobne neurazili svojho zamestnávateľa. V každom prípade, dôraz nie je daný na vlastné hodnotenie, ale na externý dojem. Hodnota človeka je tak meraná podľa schválenia alebo odmietnutia iných.“ (Classen 1994: 186) 9 Príklad morálneho apelu na telesný zápach na Fakulte Informatiky Masarykovy Univerzity Informační Systém Masarykovy Univerzity [online]. 2005-11-18 [cit. 2011-05-14]. Přijďte čistí a voňaví. Dostupné z WWW: <https://is.muni.cz/auth/cd/1433/podzim2005/IB102/991647/991811>. 27 Hodnotu všetkých týchto vecí neposudzujeme podľa výsledku, ale podľa procesu a vône. Šampón umyje vlasy dobre vtedy, pokiaľ má bohatú penu 10, pretože sme naučení, že takýto senzuálny zážitok nás očistí najlepšie. Mydlá, prášky, umývacie prostriedky sú efektívne pokiaľ voňajú. Voňavý toaletný papier je lepší ako ten bez vône 11. Vône aj keď nie sú pre efektívnosť produktu potrebné sa do nich pridávajú na základe testovania, kultúrneho pozadia iba preto, aby na nás prehovorili skrz arómu o svojej efektivite. 5.2 Uzatváranie toaliet Ideálnym príkladom boja so smradom je toaleta. Je to dedikovaný technologický uzatvorený priestor, ktorý odvádza zápach skrz ventiláciu, okno a „biologický odpad„ skrz záchod a kanalizáciu, prípadne je vybavený umývadlom, ktoré nás má zbaviť špiny na rukách s ktorými sme sa zúčastňovali na tomto akte. Toaleta slúži na jediné; defekovanie, vykonanie veľkej potreby, sranie. Exkrement, výkal, hovno je stigmou odsunutou na okraj. Flatus, vetry, prd je spoločensky neprijateľný. Tieto „vulgárne“ výrazy som použil pre zdôraznenie stigmy z defekácie. Prvé tri pojmy v každej vete, sú pojmami diskurzu, prostredné sú spoločensky prijateľné, posledné slová sú neprijateľné nakoľko v surovej podobe ukazujú svoju starú podobu. Pojmy diskurzu slúžia na zahalenie „špiny“. Pojmy špinavého starého jazyka tento diskurz znehodnocujú. Komerčný diskurz sa týmto pojmom, ktoré by šokovali pokiaľ by boli použité, vyhýba úplne a namiesto toho hovorí o čistote a vôni, ktorú je možné dosiahnuť. Samotný priestor toalety prešiel vývojom uzatvorenia. Kým v Starom Grécku verejné toalety vyzerali ako jedna dlhá lavica v ktorej sú diery, bez oddelenia priestorov, moderné verejné toalety nepripúšťajú takúto otvorenosť. Toalety sú minimálne oddelené vizuálne, v mnohých prípadoch úplne fyzicky, unisex toalety sú výnimkou. (Molotch 2010) Dokonca močenie, alebo defekovanie nie len na verejnosti, prípadne v prírode, ale aj na verejných toaletách je pre mnohých traumou, ktorú nedokážu prekonať. Pre týchto ľudí je jedine ich záchod bezpečný, zbavený verejnosti, špiny, zápachu. Existuje tu obrovský historický posun, od vedier, rohov v domoch, dier, kde je exkrement a zápach stále prítomný, po moderné zariadenie, ktoré nás všetkého ihneď zbaví. Takúto čistotu tak 10 Problém nesyntetických „ekologických„ šampónov je že nepenia, nakoľko majú iné zloženie. Na internete je možné nájsť mnoho sťažností práve na túto vlastnosť, ktorá je priamo previazaná s tým, že pokiaľ šampón nepení, nemôže byť tak účinný ako ten čo pení. Bude zaujímavé pozorovať ako sa komerčný diskurz vysporiada s takýmto produktom. 11 Toho času sa na Fakulte sociálních studií Masarykovy Univerzity strhla kritika hygienických obrúskov, ktoré slúžili na utierane rúk na toaletách. Podľa mnohých smrdeli a snažili sa nájsť príčinu tohto smradu, alebo dosiahnúť ich odstránenie Informační Systém Masarykovy Univerzity [online]. 2006-09-28 [cit. 2011-05-14]. Smradlavé papírové ručníky na záchodech -- reloaded. Dostupné z WWW: <https://is.muni.cz/auth/archgdf/plkFSS/closed/20061228001255/1662893>. 28 očakávame všade. 5.3 Hygienické mestá Sanitárnou utópiou je voňavé mesto bez špiny a zápachov. Urbánne plánovanie vylučuje za mesto tie najšpinavejšie aktivity; čističky odpadov, smetiská, fabriky. Aktivisti upozorňujú na smog z áut, v mnohých veľkomestách sa ich snaží magistrát z centier vytlačiť. Yong opisuje vývoj Singapuru zo špinavého mesta na najčistejšie veľkomesto s rôznymi disciplinárnymi kampaňami, proti pľuvaniu na zem, za čistejšie verejné toalety a podobne „Prípad boja Singapuru proti nečistote a potreba „upratať„ krajinu je videná ako odrazový mostík k vytvoreniu stabilného, usporiadaného a moderného národa; čistota je dušou národa“. (Yong 2005: 128) Existujú snahy vybudovať systém zberu odpadov, ktorý odstráni kolekciu odpadu pomocou áut ako na Roosevelt Island12 a nahradí ho rúrami. Podobne Singapurská obsesia čistotou vedie k projektu Tianjin Eco-City13. Najďalej to doťahuje projekt Masdar14 v Saudskej Arábii; kolekcia odpadu pomocou rúr, vylúčenie áut z mesta nahradzuje elektrická automatizovaná preprava pod mestom, zvlhčovanie vzduchu v uliciach, odstránenie priameho slnečného svitu skrz architektúru, pulzné spaľovne odpadov, ktoré nezanechávajú žiaden zápach. Kontrola prostredia skrz technológiu však nevylučuje smrad ako pozitívnu hodnotu, pokiaľ je jeho pôvod jasný, lokalizovaný a kontrolovaný. Pokiaľ dôjde k úniku smradu mimo kontrolované prostredie je to škandál15. 12 Wired [online]. 2010-08-16 [cit. 2011-05-14]. New York City’s Trash-Sucking Island. Dostupné z WWW: <http://www.wired.com/gadgetlab/2010/08/trash-sucking-island/all/1>. 13 Inhabitat [online]. 2011-01-10 [cit. 2011-05-14]. Tianjin Eco City is a Futuristic Green Landscape for 350,000 Residents. Dostupné z WWW: <http://inhabitat.com/tianjin-eco-city-is-a-futuristic-green-landscape-for-350000residents/>. 14 The Economist [online]. 2008-12-04 [cit. 2011-05-14]. Masdar plan. Dostupné z WWW: <http://www.economist.com/node/12673433?story_id=12673433>. 15 Sťažnosť na zápach v Knihovne Univerzitního Kampusu Masarykovy Univerzity. Autor zdôrazňuje na nemožnosť civilizovanej práce v takomto prostredí. Informační Systém Masarykovy Univerzity [online]. 2011-05-09 [cit. 201105-14]. KUK. Dostupné z WWW: <https://is.muni.cz/auth/archgdf/MU/opened/24890285/24890285>. 29 5.3 Jahodová aróma ako ideálna jahoda? Percepcia vôni mení aj naše vnímanie jedla. „Umelé esencie sú prítomné vo väčšine jedál, ktorá konzumujeme, určujú ako naše jedlo vonia a chutí. Tieto syntetické chute sú výtvorom biochemikov, ktorí pracujú v laboratóriách a vytvárajú imitácie všetkých chutí, od jahôd po pizzu.“ (Classen 1994: 181) Jedlo tak chceme mať vždy čerstvé a rovnako kvalitné; nepripúšťajú sa žiadne kazy, pretože znamenajú nákazu. Ovocie a zelenina starnú, strácajú chuť. Extrakty a ich esencia sú však vždy čerstvé, ich produkcia nepodlieha ročným obdobiam a ich chuť a vôňa je ešte výraznejšia ako prírodná potravina z ktorej vzišla. Príroda je hrozbou. Ľudia si tak zvykli na výraznú chuť až sa snažia spätne re-formulovať prírodu; geneticky upravujú potraviny, aby mali výraznejšiu chuť, boli odolné voči chorobám. „Dnešné syntetické vône, evokujú veci, ktoré tu nie sú, v prítomnosti, ktorá absentuje: máme kvetinové parfémy, ktoré neprišli do kontaktu s kvetom, ochutené ovocné nápoje kde nie je ani kvapka šťavy a podobne. Tieto umelé vône sú znakom bez odkazu, dymom bez ohňa, čistým olfaktorickým obrazom. Obrat k umelo produkovaným a kontrolovaným vôňam je pravdepodobne to čo najlepšie udržiava tento obraz. Je tak preto, lebo ak prírodné vône sú hrozbou poriadku vzhľadom k svojej fyzickej telesnosti, potom umelé vône sa môžu stať indikátormi statusu, čerstvosti a čistoty.“ (Classen 1994: 205) Podľa Baudrillarda sa svet stal „kompletne katalogizovaným a analyzovaným a tak umelo oživeným ako skutočným“(Howes 2005: 289) Ako hovorí slogan reklamnej kampane „Nemôžem uveriť, že to nie je maslo!“16 5.4 Odmietanie hygienickej spoločnosti Mnohí ľudí sa však voči týmto hygienicko-technologickým praktikám modernej spoločnosti vymedzuje. Odpor voči „umelým“ jedlám, preparfémovanosti, strachu zo špiny a smradu sú výraznými manifestáciami, či už určitých hnutí typu New Age, tak aj jednotlivcov. Jedným z uvoľnení napätia zo spoločensko hygienických konvencií je záchodový humor, ktorý si otvorene robí žarty z rôznych vylučovacích funkcií tela. Takýto druh humoru a otvorené debaty o defekácii sú prijateľné v malých sociálnych skupinách, kedy je zdieľaný a pochopený ich význam. V spoločnosti je takýto druh neakceptovateľný, pokiaľ na neho nie je spoločnosť 16 „Ľahko roztierateľné priamo z chladničky s úžasnou maslovou chuťou a polovicou nasýtených tukov je vhodnou a chutnou alternatívou k maslu.“ Unilever [online]. 2011 [cit. 2011-05-14]. I can't believe it's not Butter!. Dostupné z WWW: <http://www.unilever.co.uk/brands/foodbrands/icantbelieveitsnotbutter.aspx>. 30 pripravená. So záchodovým humorom súvisí aj ospravedlňovanie špiny a smradu. Je prípustný pokiaľ je známa príčina takéhoto správania. Chalupárčenie bez vodovodu a tým pravdepodobne zníženie hygienických „štandardov“ je ospravedlňované ako dočasný návrat k prírode. Neumytie sa po namáhavej fyzickej aktivite, je ospravedlňované nedostatkom času, alebo samotnou aktivitou ako pozitívnou hodnotou, ktorá môže byť demonštrovaná skrz pot a špinu. Toto ospravedlňovanie nie je univerzálne, ale slúži častokrát iba na komunikáciu s hygienickou spoločnosťou. Vo vnútri sociálnej skupiny, ktorá je „špinavá a smrdí“ ospravedlnenie nie je potrebné nakoľko tento stav špinavosti je pre ňu prirodzený. Podobne zápach exkrementov môže byť pozitívnou hodnotou v prípade hospodárskych zvierat. Kým v minulosti bol pach vidieka vnímaný mestskými obyvateľmi ako negatívny, nakoľko sa z vidieka za prácou sťahovalo mnoho ľudí v súčasnosti je vidiek mestskými obyvateľmi štylizovaný ako idyla. Zápach kravína, alebo pach konského trusu môže navodzovať pozitívne pocity, ktoré sú vyvolávané buď spomienkami na detstvo, alebo sú akceptované ako legitímny zápach vidieka oddeleného od mesta. Tento pach „prirodzenosti a prírody“ je v priamom kontraste, napríklad s pachom čistiacich prostriedkov. Kým väčšine to potvrdzuje účinnosť prania 17, iným tento aromatický pach evokuje škodlivú chémiu. Priemysel čistiacich prostriedkov „sprivatizoval“ hygienické rituály a tak použitie napríklad prírodných čistidiel18 sa stretáva s prirovnaniami, ktoré evokujú zaostalosť. Naopak napríklad u jedál, vymedzovanie sa voči potravinárskym aditívam a volanie po „čistých“ a kvalitných potravinách je znakom „uvedomelého“ konzumenta, ktorého postavenie je vytvárané a spätne potvrdzované reláciami, časopismi a rastúcim statusom kuchárskeho „umenia“. Takýto postoj je podľa niektorých považovaný za znak maloburžoázie (Bourdieu 1984; Lee 2000) Ďalším z dôvodov, prečo existuje vymedzenie voči „pokroku“, ktorý symbolizujú voňavé čistiace prostriedky a trvanlivé potraviny spočíva vo výskyte nových civilizačných ochorení. Rôzne druhy chorôb od alergických reakcií na prírodné produkty po obezitu sú hypoteticky spájané s moderným životom v sterilnom prostredí. Podľa tejto hygienickej hypotézy (Forsythe 2010) nedostatok vystavenia špine (baktériám) v rannom detstve, má za následok zvýšenú náchylnosť na alergie a oslabenie imunitného systému. Hygienický diskurz však nepripúšťa návrat naspäť a preto tento problém by mal byť odstránený ešte väčším riadením a požívaním napríklad tabletiek obsahujúcich baktérie.19 17 Pokiaľ prádlo páchne, je to problém, ktorý je potrebné odstrániť. 18 Pod týmto pojmom mám na mysli produkty, ktoré nie sú určené na čistenie. Nejedná sa teda o ekologické čistiace prostriedky, ale skôr o domáce rady ako použiť na čistenie rôzne potraviny. 31 6. Sociológia smradu? Vnímanie pachov, nemá samo o sebe žiadnu hodnotu nakoľko tento význam je formulovaný a pretváraný v spoločnosti. Ako som poukázal vo svojej práci, pachy ktoré v dnešnej spoločnosti považujeme za urážlivé a neprijateľné zaujímali v histórii takmer neutrálne postavenie. Táto premena ich vnímania bola výsledkom dejinných udalostí, ktoré viedli k zvýšeniu dôležitosti zraku a potlačeniu ostatných zmyslov. Pachy sa tak vytratili z vedeckého diskurzu do komerčného diskurzu. Napriek dôležitosti zmyslov, kedy zápachy boli spustením kontinuálneho procesu dezodorácie spoločnosti im sociológia venuje minimálnu pozornosť. Existuje pritom mnoho problémov, ktoré by bolo vhodné preskúmať; medzi nimi vnímanie rómskej populácie skrze čuch, vymedzovanie novej maloburžoáznej triedy aj skrze odmietnutie „umelých“ potravín, premeny vnímania dezodorantov ako pozitívnej hodnoty po roku 1989 a mnoho iných. Dúfam, že tento malý príspevok bude pre niekoho popudom pre napísanie obsiahlejšieho sociologického textu, ktorý by mohol prispieť ku serióznejšiemu sociálnemu skúmaniu pachov. 19 BAKER, Billy. His parasite theory stirs a revolution. Boston [online]. 2007-12-31, 2007, [cit. 2011-05-14]. Dostupný z WWW: <http://www.boston.com/news/science/articles/2007/12/31/his_parasite_theory_stirs_a_revolution/>. 32 7. Zoznam literatúry BARNES, David S. The Great Stink of Paris and the Nineteenth-Century Struggle against Filth and Germs. Baltimore, Md: Johns Hopkins Univ. Press, 2006. 314 s. ISBN 0801883490 BARTHES, Roland. Mythologies. London: Paladin Books, 1973. 164 s BOURDIEU, Pierre. Distinction: A Social Critique of the Judgement of Taste. Cambridge, Mass: Harvard University Press, 1984. 613 s. ISBN 0674212770 CHIANG, Connie Y. Shaping the Shoreline: Fisheries and Tourism on the Monterey Coast. Seattle: University of Washington Press, 2008. 282 s. ISBN 0295988312 CLASSEN, Constance; HOWES, David; SYNNOTT, Anthony. Aroma: The Cultural History of Smell. New York: Routledge, 2003. 248 s. ISBN 0-203-42888-9. CLASSEN, Constance. Worlds of sense : Exploring the senses in history and across cultures. London : Routledge, 1994. 172 s. ISBN 0-415-09595-6. CLASSEN, Albrecht. Urban Space in the Middle Ages and the Early Modern Age. Berlin: Walter de Gruyter, 2009. Print. COHEN, William A; JOHNSON, Ryan. Filth: Dirt, Disgust, and Modern Life. Minneapolis: University of Minnesota Press, 2005. 317 s. ISBN 0816643008 CORBIN, Alain. The Foul and the Fragrant: Odor and the French Social Imagination. Harvard University Press, 1988. 320 s. ISBN 0-674-31176-0. DANNA, Sammy R. Advertising and Popular Culture: Studies in Variety and Versatility. Bowling Green, Ohio: Bowling Green State University Popular Press, 1992. 162 s. ISBN 0879725281 DOLLARD, John. Caste and Class in a Southern Town. Madison, Wis: University of Wisconsin Press, 1949. 466 s. ISBN 0299121348 33 DROBNICK, Jim. The smell culture reader. Berg Publishers, 2006, 442 s. ISBN 9781845202132 FORSYTHE, Stephen J. The Microbiology of Safe Food. Chichester, U.K: Wiley-Blackwell Pub, 2010. 496 s. ISBN 1405140054 FOUCAULT, Michel; PELIKÁN, Čestmír. Dohlížet a trestat : kniha o zrodu vězení. Praha : Dauphin, 2000. 427 s. ISBN 8086019969. HALL, Peter. Cities of tomorrow : An intellectual history of urban planning and design in the twentieth century. Oxford : Blackwell Publishing, 2004. 553 s. ISBN 0631232524. KARP, Robert E. Issues in Marketing. New York: MSS Information Corp, 1974. 329 s. ISBN 0842251650 LARGEY, Gale Peter; WATSON, David Rodney. The Sociology of Odors. The American Journal of Sociology. 1972, 77, 6, s. 1021-1034. Dostupný také z WWW: <http://www.jstor.org/stable/2776218>. LEE, Martyn J. The Consumer Society Reader. Malden, Mass. [u.a.]: Blackwell, 2000. 325 s. ISBN 0631207988 LOW ENG YONG, Kelvin. Scents and scent-sibilities : A sociocultural inquiry of smells in everyday life experiences. [s.l.], 2005. 146 s. Diplomová práca. National University of Singapore. Dostupné z WWW: <http://scholarbank.nus.edu.sg/handle/10635/14416>. LUNDSTRÖM, Johan N. . Human Pheromones : Psychological and Neurological Modulation of a Putative Human Pheromone [online]. Uppsala : Uppsala Universitet, 2005. 74 s. Diplomová práce. Uppsala Universitet. Dostupné z WWW: <http://www.dissertations.se/about/Johan+N.+Lundstr %C3%B6m/>. MOLOTCH, Harvey L; NORÉN, Laura. Toilet: Public Restrooms and the Politics of Sharing. New York: New York University Press, 2010. 304 s. ISBN 0814795897 34 ROSS, Kristin. Fast cars, clean bodies : Decolonization and the reordering of French culture. [s.l.] : Massachusetts Institute of Technology, 1996. 261 s. ISBN 0-262-068091-2. SACKS, Oliver W. The Man Who Mistook His Wife for a Hat and Other Clinical Tales. New York: Perennial Library, 1987. 243 s. ISBN 0060970790 SMITH, Mark Michael. How Race Is Made: Slavery, Segregation, and the Senses. Chapel Hill: University of North Carolina Press, 2006. 200 s. ISBN 080783002X SMITH, Mark Michael. Sensing the past: seeing, hearing, smelling, tasting, and touching in history. Berkeley and Los Angeles: University of California Press, 2007, 180 s. ISBN 9780520254954 SYNNOTT, Anthony. The body social : symbolism, self, and society. London : Routledge, 1993. 309 s. ISBN 0415103592 TURIN, Luca; Sanchez, Tania. Perfumes: The Guide. London: Profile, 2009. 624 s. ISBN 1846681278 WASKUL, Dennis D. ; VANNINI, Phillip . Smell, Odor, and Somatic Work : Sense-Making and Sensory Management. Social Psychology Quarterly. 2008, 71, 1, s. 53-71. Dostupný také z WWW: <http://www.jstor.org/stable/20141818>. 35 Rezumé Hlavným cieľom diplomovej práce je obozrejmiť neslušnosť zápachov v súčasnej spoločnosti. Práca sa zameriava na vývoj vnímania čuchu a na jeho umiestnenie v historickom a geografickom kontexte. Načrtáva vzťah medzi formovaním modernity a historicky výraznou premenou vnímania zápachov. V prvej časti práce je rozobrané historické vnímanie zápachov po obdobie modernity. V druhej je opísaná industrializácia a jej vplyv na hygienizáciu. Posledná časť je exkurziou do neprebádanej sociológie pachov, rozoberá vplyv modernity na dnešné vnímanie pachov a na formovanie pohlavia, rás, tried. Resume The main objective of this thesis is to elucidate vulgarity of odors in contemporary society. The work focuses on the development of perception of smell and it position in the historical and geographical context. It also outlines the relationship between formation of modernity and significant transformation of the perception of odors in history. The first part discuses the historical perception of odors until a period of modernity. The second describes industrialization and its impact on hygienisation. The last part is the excursion into unexplored sociology of odors, discussing the impact of modernity on today's perception of odors and the formation of genders, races and classes . Počet znakov: 76167 36
Podobné dokumenty
Texty 64 (jaro/léto 2014)
Padám, lebo milujem vzlety
Lepšie tak chápem podstatu vecí
Van Gogh, autistické kruhy
Ako seba, v opare rundy
Tie falošné dúhy v slovách
Prifarbené tváre múzy
Ernest, zvony vo vojnách
Milióny bytov...
Spravodaj c 121 - szcpv
Ktorá socha alebo tabuľa na Slovensku občanov nerozdeluje? Niet na Slovensku takej
sochy. Opýtajte sa luteránov, kalvínov, židov a ateistov či im nevadia sochy sv. Jána
Nepomuckého, Panny Márie, s...
ActaRerumNaturalium didactICA - Časopis ARNICA FPE ZČU v Plzni
Během projektu nastal posun. Petra se spontánně ujali
dva žáci (Pavel a Radek) a oba mu nezávisle pomáhali
vybrané stavy z urgentnej medicíny v orl praxi
aktu. Podieľa sa na reflexnej hltanovej fáze.
Karcinóm hypofaryngu zostáva vo včasných štádiách asymptomatický. Vo väčšine prípadov sa klinické
symptómy objavujú až neskôr, čo má za následok vysoké...
Revue SKŽ 63 - Společnost křesťanů a Židů
Daniel Herman vidí vzestup neonacismu prizmatem zapomínání. Saša Uhlová
uvažuje nad stále se opakující lidskou potřebou hledat za každým problémem viníka. Jako nepřímý, ale o to důležitější ko...