Journal for Legal Research 2012 | Vol. 7 | No. 1 Univerzita Palackéh

Transkript

Acta Iuridica Olomucensia
Vědecký časopis právnický | Journal for Legal Research
2012 | Vol. 7 | No. 1
Univerzita Palackého v Olomouci
Právnická fakulta
***
Palacký University, Olomouc
Faculty of Law
Czech Republic
Elektronicky archivováno | Electronically archived at:
Central and Eastern European Online Library http://www.ceeol.com/
Dvakrát ročně vydává Univerzita Palackého v Olomouci, se sídlem v Olomouci,
Křížkovského 8, IČ 61989592.
Ročník VII, 2012, číslo 1. Toto číslo vyšlo v Olomouci 27. července 2012. Ev. č. period,
tisku: MK E 15579.
Cena 120 Kč (zahrnuje jeden výtisk čísla, poštovné a balné). Předplatné na 1 rok (2 řádná
čísla + speciální čísla): 300 Kč (zahrnuje jeden výtisk každého čísla, poštovné a balné).
Předplatné na 2 roky (4 řádná čísla + speciální čísla): 600 Kč (zahrnuje jeden výtisk
každého čísla, poštovné a balné).
Objednávky předplatného nebo jednotlivých čísel přijímá redakce. Objednávky inzerce
přijímá redakce.
Published twice a year by Palacký University, Olomouc, Czech Republic, Křížkovského 8,
IdN 61989592.
Volume VII, 2012, Number 1. This number was issued in Olomouc in July 2012. Evidence
number of periodicals: MK E 15579.
Price 120 CZK. Subscription fee for 2 issues (one volume) is 300 CZK. Subscription fee for
4 issues (two volumes) is 600 CZK. Postal charges included.
Subscription orders and advertisements should be sent to the address of editor’s office.
Šéfredaktor | Editor in Chief:
JUDr. Ondrej Hamuľák
Členové RR | Members of Editorial Board:
JUDr. PhDr. Marek Antoš, Ph.D. | Prof. JUDr. Vladislav David, DrSc., Dr.h.c. | Prof.
JUDr. Josef Fiala, CSc. | JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., MA | Doc. JUDr. Daniela
Gregušová, CSc. | Doc. JUDr. Petr Hlavsa, CSc. | Prof. JUDr. Milana Hrušáková, CSc.
| Prof. JUDr. Jan Hurdík, CSc. | Doc. JUDr. Juraj Jankuv, PhD. | Prof. JUDr. Jiří Jelínek,
CSc. | Doc. JUDr. Jiří Jirásek, CSc. | Prof. Tanel Kerikmäe, LL.M., LL.Lic., Ph.D. | Doc.
JUDr. Zdeňka Králíčková, Ph.D. | Prof. JUDr. Karel Marek, CSc. | Prof. nadzw. dr. hab.
Krzysztof Skotnicki | JUDr. PhDr. Miroslav Slašťan, PhD. | Prof. JUDr. Vladimír Sládeček,
DrSc. |Ass.-Prof. Dr. iur Armin Stolz | Doc. JUDr. Naděžda Šišková, Ph.D. | Prof. JUDr.
Ján Švidroň, CSc. | Prof. JUDr. Ivo Telec, CSc. | Donald E. deKieffer (†)
Adresa redakce | Address of editor’s office: Univerzita Palackého v Olomouci, Právnická
fakulta, redakce Acta iuridica olomucensia, tř. 17. listopadu 8, 771 11 Olomouc, Česká
republika. Email: [email protected]. tel.: +420 585 637 635, fax: +420 585 637 506.
© Univerzita Palackého, 2012. ISSN 1801-0288
Obsah | Contents
RATIONALITY IN LAW AND ECONOMICS
Jasper Doomen.................................................................................................................... 7
VYBRANÉ ZÁSADY DAŇOVÉHO KONANIA TAK, AKO ICH NEPOZNALI
KLASICKÉ ROZPRÁVKY
Anna Románová............................................................................................................... 25
ROZVOJ TRESTNÉHO SÚDNICTVA V EURÓPSKEJ ÚNII
Jaroslav Klátik................................................................................................................... 33
TYPOLOGIE PRÁVNICKÝCH OSOB A ZAŘAZENÍ SPOLEČENSTVÍ
VLASTNÍKŮ JEDNOTEK DO JEJÍCH KATEGORIÍ
Martina Ditmarová........................................................................................................... 47
ÚSTAVNÍ ZÁKLADY ČESKÉHO A POLSKÉHO SPRÁVNÍHO SOUDNICTVÍ
David Kryska..................................................................................................................... 63
AUDIOVIZUÁLNE DIELO A AUDIOVIZUÁLNY ZÁZNAM AKO PREDMETY
PRÁVNEJ ÚPRAVY V AUTORSKÝCH ZÁKONOCH ŠTÁTOV
EURÓPSKEJ ÚNIE
Norbert Adamov & Marek Števček.................................................................................. 85
PRÁVA, KTORÉ SA VIAŽU K OBRAZOVEJ, ZVUKOVEJ
A ZVUKOVOOBRAZOVEJ VEDECKEJ A ODBORNEJ DOKUMENTÁCII
Peter Muríň..................................................................................................................... 103
SPRÁVNA VEDA A PREDMET JEJ VEDECKÉHO ZÁUJMU
Ladislav Hrtánek............................................................................................................. 121
Pokyny pro autory a podmínky přijetí rukopisů.......................................................... 133
Požadovaná forma příspěvku......................................................................................... 134
Poslání a struktura časopisu
Acta Iuridica Olomucensia (AIO) jsou recenzovaným odborným právnickým
periodikem vydávaným Právnickou fakultou Univerzity Palackého v Olomouci.
Posláním časopisu je přispět k prohloubení odborného diskurzu v oblasti právní
teorie a rovněž nabídnout řešení problematických otázek vzešlých z právní praxe.
AIO jsou multioborovým právnickým časopisem pokrývajícím problematiku
všech disciplin jurisprudence a všech právnických profesí. Cílem redakce,
která ctí pluralitu názorů, je vytvořit otevřený prostor pro prezentaci výstupů
vědeckých bádání autorů. Redakce přijímá v českém, slovenském a anglickém
jazyce. Časopis je standardně strukturován na následující části:
Odborné články: Jedná se o vědecké práce psané v českém, slovenském nebo
anglickém jazyce vycházející z originální výzkumné činnosti autora nebo
kolektivu autorů, které jsou vnitřně členěny (hypotéza – rozbor problematiky
– závěry), reflektují dosavadní stav vědeckého poznání v oblasti a relevantní
literaturu z oboru. Práce jsou doplněny o poznámkový aparát a obsahují obvyklé
množství citací. Povinnou součástí článku je abstrakt a seznam klíčových slov
v jazyce práce a v anglickém jazyce. Standardní rozsah je minimálně 18.000
znaků (10 normostran).
Diskuze, názory a komentáře: Jedná se o kratší originální vědecké práce prezentující
individuální náhled autora nebo autorského kolektivu na vybrané otázky právní
teorie a právní praxe. Jejich text je vnitřně strukturován, dostatečným způsobem
reflektuje názory doktríny a je obvykle doplněn poznámkovým aparátem.
Standardní rozsah je do 18.000 znaků (10 normostran).
Recenze a anotace: Část věnovaná recenzím odborných publikací čekých,
slovenských i zahraničních autorů představující individuální náhled recententa
na odbornou kvalitu, originalitu a přínos posuzované publikace.
Informace: Část obsahující informace o minulých a budoucích vědeckých akcích,
konferencích a projektech.
The aim and structure of journal
Acta Iuridica Olomucensia (AIO) is a scholarly peer-reviewed legal journal
issued by the Faculty of Law, Palacký University in Olomouc, Czech Republic.
AIO is multidisciplinal legal journal covering issues of all legal disciplines and
problems of all legal professions. The aim of editors that respects the pluralism of
opinions is to create open space for the presentation of the outputs of scientific
research of the authors. AIO publishes contributions in Czech, Slovak and English
language. The journal is commonly structured into the following sections:
Research articles: This is a scholarly work written in Czech, Slovak or English
language based on original research activity of author or team of authors, which
is internally divided (hypothesis – an analysis of issue – conclusions), reflects
the current state of scientific knowledge and research outcomes in the particular
field and relevant literature in this field. The work is supplemented by footnotes
and contains the usual number of citations. The usual extent of scientific article
is at least 18.000 characters (10 pages). Abstract and list of keywords in language
of article and in English is required mandatorily.
Discussion, opinions and commentaries: This is a shorter original scientific paper
presenting the individual view of author or team of authors on selected issues of
legal theory or practice. This text is also internally structured, adequately reflects
the views of doctrine and is usually accompanied by footnotes. The usual extent
is up to 18.000 characters (10 pages).
Reviews and annotations: This section contains reviews of publications of Czech,
Slovak and foreign experts representing individual evaluation of professional
quality, originality and impact of the reviewed publication on the discourse in
the particular legal field.
Information: This section contains information about past and future scientific
events, conferences and projects.
RATIONALITY IN LAW AND ECONOMICS
Jasper Doomen
DOOMEN, Jasper. Rationality in Law and Economics. Acta Iuridica Olomucensia, 2012, Vol. 7, No. 1, pp. 7–24.
Annotation: Some of Law and Economics’ basic claims have come to be criticized as a result of empirical findings that question their viability. Particularly,
the premise that agents consistently act rationally and with their self-interest in
mind seems problematic. What the consequences of the criticism mean for Law
and Economics’ tenability depends largely on the questions whether (1) some
elements are unassailable to the alternative’s objections and (2) the alternative is
a systematic whole. It is argued that Law and Economics may be salvaged, if it is
minimized and its ambitions are tempered. This means focusing on the stable,
a priori, elements inherent to it.
Keywords: Rationality, Law, Economics.
© Univerzita Palackého v Olomouci, 2012. ISSN 1801-0288
7
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
1. Introduction
In order to produce viable and efficient policy and laws, the legislator needs
to know, at least roughly, how people will respond to legislation and what the
optimal outcome of new measures may be. In the field of economics, a model
has gradually emerged that is relatively transparent and has come to be accepted
by many. Crucial in this model is the assumption of the rational agent, i.e., the
agent that has a rational perspective on the basis of which he can consider the
possible consequences of his actions. This account is usually supplemented by
the notion that the agent acts solely on the basis of his self-interest. The Law and
Economics movement has used the model to realize predictions with respect to
legislation reforms.
These assumptions have increasingly become subjected to harsh criticism,
the opponents maintaining that they are unrealistic. Most importantly, it is
argued that a number of observations made in the field of psychology need to be
incorporated into the models, if the models are to be salvaged at all. The various
points of view from which this criticism has emerged have come to be collected
in the guise of Behavioral Economics, i.e., the research that incorporates various
cognitive elements in its focus on behavior in economically relevant fields.
In this article, I try to show that it is difficult to reconcile the different perspectives that ‘classical’ Economics and Law and Economics on the one hand
and Behavioral Economics on the other display into a single account. It will be
pointed out what their respective roles can be.
In the second section, the two approaches are briefly dealt with, focusing on
the mutually exclusive distinguishing features. Law and Economics’ research is
characterized by an a priori method of research, in which a number of behavioral presumptions are not problematized. In Behavioral Economics, conversely,
people’s factual behavior is enquired with the goal to come up with predictions
that are presumably more accurate than those reached on the basis of the model
that Law and Economics’ proponents utilize. A number of refinements are necessary to paint a representative picture.
The third section explains how ‘rationality’ is conceived from the different
perspectives. A differentiated set of views will emerge from this. In the fourth
section, the role of self-interest in the coming about of actions – supposedly
a crucial element – is inquired. The fifth section deals with the relevant aspects
of predictability, giving attention to chaos theory. Section 6 addresses a representative issue, viz., employer liability.
A nuanced stance is attempted throughout the paper, in that it is my purpose
to avoid simplistic reductions; I will forego any pretence of resolving all of the
difficulties arising.
8
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
2. The rational agent assumption and Behavioral Economics’ observations
The rational agent assumption is often promulgated, sometimes implicitly, in
economic theories. Roughly put, the idea is that people always, or at least in general, act rationally self-interested.1 Such a position can be found with a ‘classical’
economist such as David Ricardo: “Whilst every man is free to employ his capital
where he pleases, he will naturally seek for it that employment which is most
advantageous; he will naturally be dissatisfied with a profit of 10 per cent., if by
removing his capital he can obtain a profit of 15 per cent.”2 This does not detract
from the fact that there has been room for balanced views from the beginning,
as Adam Smith’s position3 demonstrates.
The danger of a simplistic reduction looms here; it is easy to criticize the
rational agent assumption if one considers it in a procrustean way, assaulting it
without leaving it any viable means to fend for itself, having taken these away prior to the confrontation. In such a situation, a straw man is facilely constructed. It
is, of course, necessary to know how Law and Economics deals with rationality.
In the third section, I will try to present a representative picture of this.
The basic idea in (neo)classical Economics and Law and Economics is that
agents are able to rationally assess the options that are presented to them, so that
the optimal outcome may be calculated and facilitated through legislation. This
qualification is somewhat simplistic in that such movements are often named
once individuals have established positions, in order (for outsiders) to be able
to classify them, rather than the other way around. Legal realism may serve as
an example here: Llewellyn (in hindsight, viz., after a number of individuals had
established their points of view) noted a number of common points of departure
without being able to provide a general theory into which all individual perspectives could be integrated.4 Behavioral Economics itself may also be mentioned in
this regard. The pattern is found amply in virtually every branch of thought. This
is not a problem, as long as the limitations of such naming are accounted for. It
is possible – and I will do so in the course of this article – to continue to speak of
(neo)classical Economics and Law and Economics, but merely as tools; as long
as the limitations of a common denominator are accounted for, the danger of
addressing a straw man is avoided.
Important Law and Economics thinkers include some of the authors mentioned in this article, as well as, e.g., Coase and Polinsky. The position of Cal1 Cf., e.g., Shavell (1980), p. 2. I will use ‘self-interest’ throughout the article; there is, in
my opinion, no difference between it and ‘selfishness’ (this is no idiosyncratic position;
Korobkin and Ulen (implicitly) equate the notions; cf. infra, note 55), and I will not use the
latter formulation myself as some seem to contribute a negative connotation to it, so that
its presence might needlessly complicate matters.
2 D. Ricardo (1951), Ch. 4 (p. 88).
3 Cf. Doomen (2005), passim.
4 Llewellyn (1962), pp. 54, 55.
© Palacký University, Olomouc, 2012. ISSN 1801-0288
9
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
abresi, who is also frequently associated with this movement, is actually difficult
to assess. On the one hand, he uses a number of analyses that resemble those
characteristic for Law and Economics. On the other hand, he emphasizes the
importance of fairness,5 and he takes the limitations on human rationality seriously, exemplified in his remark that “[…] the whole “rational economic man”
approach strikes me as so unreal that I cannot fully believe that men as practical
as judges often are could fully buy it.”6
The basis of the economic approach, i.e., individuals rationally balancing different outcomes in order to find the optimal one, is said (by Behavioral Economics’ proponents) to be insufficient to account for actual behavior; the detailed
analyses that are put forward in the Law and Economics approach – based on the
idea that people always act rationally self-interested7 – allegedly start from too
simplistic a premise. This straightforward model needs to be supplemented by
empirical analyses in order to account for the decisions that are actually made.
The criticism of the rational agent assumption is rooted in a number of psychological observations. It turns out that a number of judgmental heuristics result in
cognitive biases, which make the rational agent assumption problematic. Some
important biases8 are the hindsight bias and the overconfidence bias. Of the heuristics, the availability heuristic needs to be mentioned.
The hindsight bias can be expressed as follows: “In hindsight, people consistently exaggerate what could have been anticipated in foresight. They not only
tend to view what has happened as having been inevitable but also to view it as
having appeared “relatively inevitable” before it happened.”9 This bias appears to
be a particularly tenacious one.10 Its concrete outcome is that one will take more
measures than necessary.11
On the basis of the overconfidence bias,12 people tend to assess the chance
that something will occur unrealistically in that they are too optimistic: “[…]
Most people think that their probability of a bad outcome is far less than others’ probability, although of course this cannot be true for more than half the
population.”13
5 Calabresi (1970), p. 24; cf. Calabresi (1968), p. 430: “[…] Fairness is ultimately a goal which
any system of accident law must meet.”
6 Calabresi (1961), p. 515 (note).
7 Acting strictly minimally rationally, i.e., without a motive for acting being specified, needs
to be distinguished from acting rationally with one’s self-interest in mind, in which case the
rational course of action would consist in obeying one’s self-interest; these variants will be
discerned below.
8 This is a selection, not a comprehensive list, of the actual biases.
9 Fischhoff (1982), p. 341.
10 Korobkin, Ulen (2000), p. 1097.
11 Cf. Jolls, Sunstein, Thaler (1998), p. 1526.
12 Slovic, Fischhoff, Lichtenstein (1982), pp. 468, 470.
13 Jolls, Sunstein, Thaler (1998), p. 1524.
10
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
The latter bias is exemplified by the results from questionnaires presented to
300 people, a little less than half of whom usefully responded, who were about to
be married (and had not been married before). They were asked (inter alia) how
they estimated their chances of ultimately being divorced compared to people on
average. They turned out to reckon – correctly – that 50% of married couples in
the U.S. will divorce, whereas the (median) response to the likelihood that they
themselves would divorce was 0%.14
This leads the researchers to conclude: “[…] Those who are about to be married […] have relatively accurate, if sometimes optimistic, perceptions of both
the likelihood and the effects of divorce in the population at large. […] These
same individuals express thoroughly idealistic expectations about both the longevity of their own marriages and the consequences should they personally be
divorced. […].”15 Importantly, “[…] increasing individuals’ knowledge of divorce
statutes does not diminish the unrealistic optimism of their expectations for
their own lives.”16 Still, such issues must be treated with care.17
Calabresi addresses the general problem that most people don’t have an adequate overview of statistical data18 and deals with the issue, in line with the overconfidence bias, that they may be psychologically incapable to see themselves as
potential victims.19 Employees in particular underestimate the chance that an
accident will happen.20 As for the availability heuristic:21 “[…] If a particular hazard has materialized recently, people are likely to attach a higher probability to its
occurring in the future.”22
The fact that biases and heuristics lead people to a less stable and rational
course of action than Law and Economics predicts seems to require rethinking
the rational agent assumption.23 A number of premises in Law and Economics are still viable, as even its critics grant,24 but its claims are relativized by the
outcomes of empirical research, such as the investigations referred to above.
This involves not only the rationality aspects already mentioned, but also the
other important presumption, that self-interest is the starting-point for behav14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
Baker, Emery (1993), p. 443.
Baker, Emery (1993), pp. 445, 446.
Baker, Emery (1993), p. 446.
Armor, Taylor (2002), pp. 346, 347.
Calabresi (1970), pp. 89, 90.
Calabresi (1970), p. 91; cf. p. 220.
Calabresi (1968), p. 441.
Tversky, Kahneman (1982 (a)), p. 11; Tversky, Kahneman (1982 (b)), p. 164.
Jolls, Sunstein, Thaler (1998), pp. 1518, 1519.
Incidentally, one must be careful not to overvalue Behavioral Economics’ findings (cf. Ulen
(1998), p. 1757: “The current state of our learning seems to suggest that any shortcoming
in cognitive abilities that we discover applies to everyone in similar circumstances. […]
Surely this implication goes too far.”).
24 E.g., Jolls, Sunstein, Thaler (1998), p. 1486.
11
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
ior, needs to be inquired critically in the wake of similar investigations, as will
become clear in sections 4 and 5.
3. ‘Rationality’
As was indicated in section 2, the Law and Economics approach starts with
the assumption that rational considerations and self-interest are decisive for
agents’ choices. A number of nuances have to be taken into account here.
First, Law and Economics doesn’t propose to accurately describe how people
actually behave, but is focused on a method of analysis rather than on actual
motivations.25 Applied to tort law, for instance, the following is said: “Ours is
a theory of the rules of tort law rather than of the consequences of those rules
for behavior.”26
Becker maintains that an incomplete knowledge of what may be relevant to
reach a decision is a different given than irrationality: “The economic approach
does not assume that all participants in any market necessarily have complete
information or engage in costless transactions. Incomplete information or
costly transactions should not, however, be confused with irrational or volatile
behavior.”27 Furthermore, he accepts that subconscious elements may be decisive
in agents’ decisions: “[…] The economic approach does not assume that decisions units are necessarily conscious of their efforts to maximize or can verbalize
or otherwise describe in an informative way reasons for the systematic patterns
in their behavior. This is consistent with the emphasis on the subconscious in
modern psychology and with the distinction between manifest and latent functions in sociology.”28
On the other hand, one might advance that, if Law and Economics fails to
account for actual behavior, the fact that detailed analyses of possible behavior
are propagated by its adherents would be difficult to explain. They don’t seem
to want to present a formal theory, merely trying to realize a consistent model,
but explain – albeit perhaps, merely by and large – why choices are made as they
are made. Their approach can still be defended, but the ambitions have to be
adjusted to acknowledge the limitations it carries with it. A minimized version
of rationality, which I will address below, needs to be opted for.
Second, it is necessary to consider that the notion ‘rationality’ has various
meanings. As Posner rightly remarks, the word ‘rational’ lacks a clear defini-
25 Becker (1993), p. 385. Shavell grants that models render an inexact understanding of reality ((1987), p. 3).
26 Landes, Posner (1987), p. 13.
27 Becker (1976), p. 6.
28 Becker (1976), p. 7.
12
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
tion.29 This is also promulgated by some who are critical of the Law and Economics approach.30 This means that it has to be made clear how Law and Economics
deals with ‘rationality’. Becker clings to the following position: “[…] Rational
behavior simply implies consistent maximization of a well-ordered function,
such as a utility or profit function.”31 A similar stance is taken by Shavell (albeit
without, at this point, explicating the rationality premise).32
That there are different ways of dealing with the issue becomes especially
clear when the different conceptions of ‘rationality’ are contrasted. Thus, one
may define economics as the science of rational choice and equate rational
choice with the attempt to get the most from scarce resources,33 but this seems to
cover ‘rationality’ in merely one sense.
In that respect, the versions that are presented by Korobkin and Ulen may be
helpful. They distinguish two ‘thin’ and two ‘thick’ conceptions of rational choice
theory, the thinnest being that people seek means to ends,34 rendering a definition that is tautological and not falsifiable.35 The expected utility version they put
forward as an expanded one corresponds with Landes’s and Posner’s statement
that “The rational individual will choose that prospect with the greatest expected
utility.”36 This version is not falsifiable either.37 A minimized version of rationality
can still be maintained, then, not by pointing to experimental evidence but by
showing that such evidence is irrelevant.
Bounded rationality, the idea that various other elements than reason are
decisive for the coming about of an action,38 strikes only the position that people
are actually guided by reason in the sense that they would be able to decide with
the long-term in mind and weigh the alternatives without being hindered by
cognitive biases and heuristics. The just mentioned expected utility version of
rational choice is not struck by it, inter alia as it is not falsifiable. This follows
from the fact that the agent’s preferences are the only standard. After all, there
seems to be no other standard when it comes to deciding whether something has
utility. So if an agent should act in a way that would conflict with acting on the
basis of a more expanded notion of rationality than this, it could be argued that
he has still acted in such a way that his preferences (at that moment) were deci29
30
31
32
33
34
35
Posner (1987), p. 1.
Cf. Jolls, Sunstein, Thaler (1998), p. 1488.
Becker (1976), p. 153.
Shavell (1987), pp. 2, 5.
Landes, Posner (1987), p. 23.
Korobkin, Ulen (2000), p. 1061.
Korobkin, Ulen (2000), p. 1061. (The falsifiability thesis dictates that statements must be
falsifiable, i.e., potentially refutable empirically, in order to be qualified as scientific (Popper (1962), pp. 40–42, 92).)
36 Landes, Posner (1987), p. 55.
37 Korobkin, Ulen (2000), pp. 1064, 1065.
38 Vide, e.g., Simon (1983), pp. 17–23.
13
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
sive. This can be maintained for any situation, thus rendering a non-falsifiable
outcome.
If Law and Economics’ ambitions were the same as Behavioral Economics’,
Etzioni’s observation that “The trouble with the neoclassical concept of rationality is that it either does not differentiate at all or differentiates very poorly. […]
Rarely are attempts made to empirically verify the assumptions introduced.”39,
would be correct. However, considering their divergent ambitions – Law and
Economics being content with40 outlining a minimum that is ever decisive in
people’s actions,41 Behavioral Economics focusing on actual behavior in detail –,
it would seem that the force of such an attack is strongly mitigated.
The discrepancy between Law and Economics’ a priori presumptions and
Behavioral Economics’ observations is relativized, or perhaps even resolved,
once the fact that differing conceptions of ‘rationality’ are adhered to is taken
into account.
4. Self-interest as the decisive motive
Another premise that is part of the rational agent assumption is that selfinterest is constantly decisive. In this case, Korobkin and Ulen argue, a falsifiable
stage is reached,42 as a ‘thicker’ conception than the two ‘thin’ ones mentioned
above is at stake.43 As I will argue, however, self-interest may be considered to be
an a priori element that decides the action. The minimized version of rationality
proffered in section 3 can, then, be expanded to include this aspect.
To start with an example of research performed to elucidate agents’ motives,
an experiment conducted by Jolls et al. makes it clear that financial gains are not
the only objective involved in strategic decisions. The experiment consisted of
the ‘ultimatum game’: one player, the proposer, suggested dividing an amount
of money between himself and the responder; the ultimatum part of the game
consisted in the fact that no negotiations could take place in which a division
could be bargained – the proposal would be one of all-or-nothing. A failure to
strike a bargain would result in neither party obtaining any money. If financial
gains were all the agent (in this case, the responder) is interested in, any proposal
would be accepted: the smallest amount of money is still better than nothing at
all. The results of the experiment show that such a stance is not realistic: if offered
39 Etzioni (1988), p. 140.
40 This has no unanimous support in Law and Economics adherents’ writings, but seems to
be the only way to find a refuge against Behavioral Economics’ criticism.
41 In order not to be accused of using a procrustean standard here myself, I must add that I
merely point here, and elsewhere in this article, to the a priori basis of Law and Economics,
without implying that no empirical data would be involved in economic investigations.
42 Korobkin, Ulen (2000), p. 1065.
43 Korobkin, Ulen (2000), p. 1064.
14
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
too small an amount (usually, 20 percent or less), responders decline the offer.44
One may argue that this indicates that people want to “[…] punish unfair behavior, even at a financial cost to themselves.”45
This evaluation of the outcome needs, I think, to be nuanced. ‘Fairness’ is
a difficult notion and may even be argued to have no meaning. Since it would
diverge too much from the present inquiry to deal with this, I will not go into it
here. Suffice it to say that the notion as it is commonly taken (leaving it unanalyzed) is used here; its presence may be merited on the basis of the meaning that
agents attribute to it, perhaps implicitly. More problematic is the fact that relinquishing the money offer is taken to mean that the unfairness should be punished. It may just as convincingly be propagated that this gesture is motivated by
a desire to take revenge in order to ‘punish’ the other party simply because one
enjoys this.
Still, these are mere secondary points of criticism whose minor import is
clear if their consequences are considered. Since the parties are supposed to play
the game just once, it would mean exerting a revenge that is not supposed to be
beneficial to the agent himself.46 Furthermore, the fact that, e.g., many people tip
the waiter in a restaurant they don’t intend to visit again47 seems to corroborate
the general conclusion reached by these authors (from the other side this time,
revenge not being the issue but, conversely, a ‘fair’ treatment of those who have
acted in a beneficial way). This outcome may, however, also be interpreted differently; I can think of at least two alternatives. The first interpretation is similar
to the motivation to insure oneself, the tip – a relatively small amount, just as an
insurance fee – being left to take into account the remote chance that one will
visit the restaurant again.
The second one, if the intention not to return is taken to mean that one will
(virtually) certainly not return, and one maintains that “[…] people will often
behave in accordance with their financial self-interest and no one will know.”48,
46 Thomas Hobbes illustrates this position: “A seventh [law of nature] is, That in Revenges,
(that is, retribution of Evil for Evil,) Men look not at the greatnesse of the evill past, but
the greatnesse of the good to follow. Whereby we are forbidden to inflict punishment with
any other designe, than for correction of the offender, or direction of others. […] Besides,
Revenge without respect to the Example, and profit to come, is a triumph, or glorying in
the hurt of another, tending to no end; (for the End is alwayes somewhat to Come;) […].”
(Hobbes (2007), Ch. 15 (p. 106)). Importantly, he defines ‘law of nature’ as follows: “A LAW
OF NATURE, (Lex Naturalis,) is a Precept, or generall Rule, found out by Reason, by which
a man is forbidden to do, that, which is destructive of his life, or taketh away the means
of preserving the same; and to omit, that, by which he thinketh it may be best preserved.”
(Hobbes (2007), Ch. 14, p. 91)).
47 Jolls, Sunstein, Thaler (1998), p. 1493; cf. Korobkin, Ulen (2000), p. 1128.
15
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
is that people pay to alleviate their feeling of ‘guilt’; the self-interest then consists
in the fact that they would rather pay than experience that feeling – the fact that
the feeling arises in the first place is no indication of altruism but merely points
to the character of the agent in question.
One might adduce here that ‘guilt’ has a ‘moral’ meaning, another dimension
than self-interest being at stake. In that perspective, one may appeal to a ‘moral
order’, referring to shared values,49 or ‘the moral voice’, which is said to be “[…]
a peculiar form of motivation: It encourages people to adhere to values to which
they subscribe.”50 Without going into all the problems concerned from a metaethical point of view here, the fact that it is not explicated what ‘moral’ means
(and this is not peculiar to this writing but can amply be found) is unsatisfactory.
One may point to conscience and similar instances, but to qualify such things as
‘moral’ presupposes that it is clear what that means.
The same problem can be observed in the ‘free rider’ situation, which is characterized by people acting in such a way that they profit disproportionately from
the contributions of others: “A large number of experiments, under different
conditions, most of them highly unfavorable to civility, show that people do not
take free rides, but pay voluntarily as much as 40 percent to 60 percent of what
economists figured is due to the public till if the person was not to free ride at
all. The main reason: the subjects consider it the “right” or “fair” thing to do.”51
The question pertains why they consider it thus, and what ‘right’ or ‘fair’ means
(to them, or in general). They should, in their own view, act thus, but one may
ask whether this is a ‘moral’ should – and, if so, what does that mean? –, or simply a word without a corresponding meaning to which they cling unreflectively,
whatever the reason may be?
This matter cannot be explicated here, but it must be remarked that including
‘fairness’ in the reasons why one acts necessitates that one clarify it, if it has any
meaning at all. To return to the issue: if ‘guilt’ – leaving the matter whether this
has a ‘moral’ connotation or not – is one of the factors that (may) decide actions,
a simple, ‘mechanistic’ way of acting would at any rate be more difficult to argue
than the proponents of the rational agent assumption maintain.
Accordingly, the assumption that subjects display self-interested behavior,
presumably in order to optimize economic benefits,52 must be analyzed critically. It is, in general, a crucial element in rendering a simple and applicable
economical model.53 Here, too, the idea that agents only act self-interested may
49
50
51
52
53
A. Etzioni (1996), p. 84.
A. Etzioni (1996), p. 120.
A. Etzioni (1988), p. 59.
Becker (1976), p. 14.
Vaihinger argues that Smith’s assumption that all human actions are dictated by selfishness
is an artifice (‘Kunstgriff ’), prompted by the fact that what one experiences is too complicated to arrange without it (Vaihinger (1922), Part 1, Ch. 2 (p. 29)). Strictly speaking, Vai-
16
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
be maintained, as long as an account is provided in which the actions that are
commonsensically qualified as ‘altruistic’ are explained,54 but in a semantic sense:
all actions, including those dubbed ‘altruistic’ by some, are then covered. Such
considerations are, from the empirical perspective, irrelevant: as Korobkin and
Ulen observe, “[…] expanding the conception of “self-interest” to include otherregarding preferences in addition to selfish ones would rob the notion of “selfinterest” of all its predictive value.”55 Still, this approach remains valuable, at least
to obtain clarity with regard to the notions that are used.
This value is illustrated as follows: depending on the definitions of the
notions, it can be argued that pleasure and pain are the only reasons why people
act.56 This would render an explanation that covers all situations. Indeed, this
seems to follow from Becker’s stance when he states that “[…] the economic
approach is a comprehensive one that is applicable to all human behavior […].”57
Such a viewpoint is, as I said, important, but merely at the basic (i.e., non-falsifiable) level; its applications for inquiries into behavior are limited.
If someone acts with the mere prospect that his self-interest be optimized,
different outcomes may ensue than in a situation in which he has the interests of
others58 in mind, but the considerations leading to the actions are all qualified on
a par when considered from the a priori perspective. As I said, such a perspective
will at least offer a clear conceptual basis that can serve as a background to an
empirical superstructure.
5. Predictability difficulties
The observations presented hitherto lead to the conclusion that some of the
elements defended by Law and Economics adherents may be salvaged, by clinging to an a priori stance, but that these are insufficient to predict actual behavior.
Does Behavioral Economics fill the void? Law and Economics adherents may be
criticized for using too straightforward models, actual agents acting on the basis
of more – and more varied – factors than they acknowledge. Reality is, in other
words, more complex than Law and Economics allows. A variety of this criticism
54
55
56
57
58
hinger maintains, Smith’s assumption doesn’t amount to a fiction, but rather, since it partly
expresses something factual, to a hypothesis; the hypothesis is, however, too general to
correspond with reality (Vaihinger (1922), Part 1, Ch. 21 (p. 147)). (Incidentally, Vaihinger
seems to have only Smith’s position in An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth
of Nations in mind here, and not to account for that which Smith maintains in The Theory
of Moral Sentiments.)
E.g., Doomen (2005), pp. 113, 114, 118.
Bentham (1962), Chapter 1, § 1, p. 1.
Becker (1976), p. 8.
The issue is somewhat difficult if one considers those with whom one shares a special relationship, such as friends (cf. Doomen (2005), pp. 112–114).
17
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
may be directed at Behavioral Economics itself. Ironically, this is caused by the
fact that its purpose is to account for (and predict) actual behavior. It seems to
have a rather optimistic outlook on predictability: “Behavioral economics does
not suggest that behavior is random or impossible to predict; rather it suggests,
with economics, that behavior is systematic and can be modeled.”59
It may, however, be advanced that the situation is more difficult to assess
than both Law and Economics and Behavioral Economics assume. Chaos theory
in particular leads to this thought. Predictability in the social sciences is under
pressure as a result of insights from chaos theory,60 and preferences are not constant.61 Thus, “[…] chaos theory implies that the self-organisation of economic
agents leads to unpredictable and emergent outcomes.”62 One may even state that
this is a more important issue than the presence of psychological factors: “What
actually matters in real-life situations is not the bounded rationality of decision
makers, but the unpredictability of the world.”63 Francis Bacon’s consideration, if
taken broadly, seems to have lost little of its acumen: “The human intellect, from
its characteristic, easily supposes a greater order and equality in things than it
finds.”64
Chaos theory thus necessitates relativizing the claims made by the social sciences. This does not, of course, mean that the social sciences can no longer function, but it does entail that caution is indispensable. A (partially) a priori stance,
in which the difficulties are also present, but less vehemently than in one that
bases its conclusions on empirical data, becomes attractive in the light of what
has just been observed. The a priori part would consist of the minimized version
of rationality presented in sections 3 and 4.
6. An illustration: employer liability
If one should apply what has been presented above to a concrete situation
such as employer liability, Law and Economics charters the various outcomes
of different models by stipulating that a rational (broadly speaking, thus including self-interest) course of action is followed, in which the financial costs would
be minimal, thus providing a clear overview of the legislator’s or policymaker’s
options.
59
60
61
62
63
64
Jolls, Sunstein, Thaler (1998), p. 1475.
Gregersen, Sailer (1993), pp. 797, 798.
Rosser (1999), pp. 200, 201.
Hayward, Preston (1999), p. 179.
Hayward, Preston (1999), p. 180.
“Intellectus humanus ex proprietate suâ facilè supponit maiorem ordinem, & aequilitatem
in rebus, quàm invenit […].” Bacon (2004), Aphorismus XLV (p. 82); cf. Aphorismus I (p.
64), Aphorismus X (p. 66).
18
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
The merits of strict liability,65 (simple) negligence,66 and their subdivisions
can be weighed, thus rendering the optimal outcome. It must be remembered
that these demarcations are merely useful aids: “It would be a mistake to dichotomize negligence and strict liability. Negligence has a strict liability component
(and […] strict liability has a negligence component).”67
Vicarious liability points to the responsibility of one party for the actions
of another,68 in this case the responsibility of the employer for the employee’s
actions. The ‘respondeat superior’ (‘let the superior party respond’) doctrine is,
as a species of vicarious liability, an application of strict liability to the employer-employee relationship in that the employer is liable to a third party for an
employee’s tortuous acts (insofar as these are performed within the scope of
employment).
The ‘fellow-servant rule’ is an exception to the ‘respondeat superior’ doctrine69 and specifies that an employer is not liable to his employees for damages
caused by a fellow employee’s negligence. The Law and Economics explanation
for this rule is that employees are best equipped to notice a careless colleague
and are especially motivated to act on this if they are aware of the fact that any
injuries to themselves resulting from the colleague’s behavior will go uncompensated.70
Strict liability would be preferable if the employer is the only one who can
take efficient precautions.71 However, employees would be presumed to be sufficiently informed about the risks to which they may be exposed, and to be able to
avoid these risks – they will simply not work at firms with unsafe working conditions – or said risks can be factored in by stipulating higher wages to compensate
for the dangers.72
Calabresi opposes the view that monetary considerations are in every case
decisive.73 Landes and Posner do state, in their criticism of strict liability: “Under
strict liability (with no defense of contributory negligence74), the potential victim,
65 Strict liability puts the burden on the injurer; he is to compensate the victim’s damages
irrespective of his or the victim’s behavior; this position is, accordingly, also known as no-fault liability.
66 Negligence (or simple negligence to distinguish it from the other variants that may be
discerned) means that the injurer must compensate the damages if and only if he has not
taken reasonable care to prevent these from occurring.
67 Posner (2003), p. 181.
68 The Latin ‘vicis’ means, inter alia, ‘place’ and ‘exchange’.
69 Posner (1972), p. 44.
70 Posner (1972), p. 44.
71 Cf. Landes, Posner (1987), p. 70, and Posner (1973), p. 207.
72 Shavell (1987), p. 51 (note 6).
73 Calabresi (1970), p. 18; cf. p. 65 (note 32) and p. 97.
74 Strict liability with contributory negligence is more nuanced than strict liability. The injurer is held accountable, just as in the case of strict liability, but this is mitigated in that the
19
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
A, has no incentive to take care, because he is fully compensated for his injury
[…].”75 It is granted that financial motivations are not the only ones involved, but
they rebut the position that this would decide the issue: “[…] Realistically speaking, [the potential victim in a regime of strict liability] may have some incentive,
because tort compensation is not always full compensation; but his incentive
would be greater if there were a defense of contributory negligence.”76 Similarly,
Shavell acknowledges that financial incentives are not all-decisive,77 but defends
the analysis by pointing out that the effect of strict liability would still lessen the
potential victim’s care.78
Behavioral Economics adherents would further relativize the role of financial
incentives (e.g. by pointing to employers’ care for their employees), and, more
generally, maintain that the biases and heuristics that their investigations show
distort such a straightforward picture. They would, observing the complexities
inherent to actual behavior, rightly point to the need for more strongly diversified policies than Law and Economics suggests,79 without, all the same, being
able to provide definite predictions.
The limitations that Law and Economics faces must not detract from Behavioral Economics’ own shortcomings. Notably, it must be clarified which rational
elements are still present. As for self-interest in particular, the employer may
simply care for his employees because he considers their (financial) value in the
long-run, or – if one wants to eliminate every financial factor – may want to
prevent the workplace atmosphere suffering from the impact of incidents. If he
qualifies his relationship to his employees in a special way (even friend-like), it
will be in his self-interest (if taken broadly) to protect theirs.
For now, “[…] law and behavioral science […] lacks a single, coherent theory
of behavior.”80 Support theory, which “[…] addresses the coherence of a set of
probability judgments rather than their correspondence to the actual likelihood
of outcomes.”,81 cannot at present replace the models based on the rational agent
assumption. Satisficing, looking for “[…] good enough solutions rather than
75
76
77
78
79
80
81
victim’s failure to take precautionary steps to prevent the damages, indicating his negligence, will undo this, leaving the victim uncompensated.
Landes, Posner (1987), p. 63 (cf. p. 80). Cf. Posner (2003), p. 172: “[…] The law must be
careful not to impair the incentives of potential accident victims to take efficient precaution. […] If the defendant is liable, the plaintiff will have no incentive to take preventive
measures because he will be fully compensated for his injury, and the efficient solution will
not be obtained.”
Landes, Posner (1987), p. 80; cf. pp. 310, 311 with regard to the employee’s incentive in
particular.
Shavell (1987), p. 11 (note 9); p. 228.
Shavell (1987), p. 11 (note 9).
Cf., e.g., Korobkin, Ulen (2000), pp. 1092, 1107, 1115.
Brenner, Koehler, Rottenstreich (2002), p. 498.
20
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
insisting that only the best solutions will do.”,82 may be an alternative, but it carries the same burden as support theory, having to assimilate empirical data into
a model, a burden that the theories departing from the rational agent assumption don’t have, arguing from an a priori viewpoint. Law and Economics and
Behavioral Economics are, then, at least for the time being, in lieu of a single
satisfactory approach, mutually dependent.
In order to fill the gap, one might argue for the realization of “[…] a collection of situation-specific minitheories […].”83 This does not take away the predictability problems mentioned in section 5, but it may be a realistic alternative
to ambitions consisting in replacing Law and Economics by (presumably) fullfledged behavior-explaining theories.
Law and Economics may not predict entirely correct outcomes in each case,
certainly when the situation is complex, but to replace it by Behavioral Economics is premature, as it suffers from the aforementioned difficulties. Furthermore,
additional research is needed, because induction in the social sciences is more
problematic than in the exact sciences as a result of their respective subjects.84 It
needs to be mentioned here that the biases addressed in section 2 have their limits.85 At present, there is no clear model that can function to predict outcomes;
rather, observations have been made that still have to be molded into a single
account. The lack of unity, the presence of which in Law and Economics is criticized as being crude, makes it hard to provide such an account at this time.
Furthermore, the fact that Behavioral Economics is a multidisciplinary
enterprise – a remark that, to be fair, applies to Law and Economics as well, albeit
to a lesser degree, fewer disciplines being involved – makes an overview hardly
obtainable, at least for now.
7. Conclusion
The remarks in this article that Law and Economics’ ambitions must be tempered are not novel. The inquiries of those who are critical of its premises have
already frequently led to this outcome. What I have attempted to do here is to
give an answer to the question how one should deal with the fact that Law and
Economics can no longer be considered to explain agents’ behavior. It would be
too simple to dispose of it altogether, all the more so since the competing models
display neither the coherence nor the quantity of results needed to justify such
a radical step, if such a transition is to be ventured at all. The difficulties involved
in social sciences in general pointed out in section 5 add to the difficulties empirical approaches face.
82 Simon (1983), p. 85.
83 Korobkin, Ulen (2000), p. 1073.
84 The contrast between Law and Economics and Behavioral Economics may also be pointed
out in this respect (Korobkin (2005), p. 786).
85 Cf. Korobkin (2005), p. 782.
21
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Rather than replacing Law and Economics with an allegedly more viable
alternative, I have argued that its basis – i.e., that which it puts forward a priori
and is not refuted (nor refutable) by empirical evidence – must be retained, in
order to give the empirical investigations solid starting-points. It would be presumptuous to claim to know beforehand whether the goal of (in time) replacing
Law and Economics with a model such as support theory is too ambitious.
The a priori elements that were pointed out in sections 3 and 4 are, first, rationality in the minimized version, according to which people act in such a way that
their utility is optimal (the version of section 3), and, second, self-interest, which
serves as an explanatory element why they act as they do (the expanded version
of section 4, which adds self-interest to the minimized version). The minimized
version of rationality has little to contribute to empirical research in economics.
It can only be used to account for the agent’s prospect at the time of acting, not to
explain the action when the long-term is considered; the empirical inquiries are
needed here. Their own merits are problematic in the light of what was touched
upon in section 5, namely, the implications of chaos theory.
The increasing intricacies in the field of Economics require a continually
critical assessment; how it will develop and to what extent a further multidisciplinary collaboration will be indispensable is hard to predict.
Literature
Armor and S. Taylor, ‘When Predictions Fail: The Dilemma of Unrealistic Optimism.’ In: Th. Gilovich, D. Griffin, D. Kahneman (eds.), Heuristics and Biases. The Psychology of Intuitive Judgment, pp. 334 – 347. Cambridge: Cambridge University Press, 2002
F. Bacon, Novum Organum [1620]. The Instauratio magna. Part II: Novum
Organum and Associated Texts. Summary of the second part, digested in
aphorisms: aphorisms concerning the interpretation of Nature, and of the
kingdom of man. Ed. by G. Rees and M. Wakely. Oxford: Oxford University
Press, 2004
L. Baker, R. Emery, ‘When Every Relationship Is Above Average.’ Law and
Human Behavior vol. 17, no. 4 (1993): pp. 439 – 450
G. Becker, ‘The Economic Way of Looking at Behavior.’ Journal of Political Economy vol. 101, no. 3 (1993): pp. 385 – 409
G. Becker, The Economic Approach to Human Behavior. Chicago, IL: The University of Chicago Press, 1976
J. Bentham, An Introduction to the Principles of Morals and Legislation [1789].
The Works of Jeremy Bentham. Vol. 1. Ed. by J. Bowring. New York, NY:
Russell & Russell, 1962
L. Brenner, D. Koehler, Y. Rottenstreich, ‘Remarks on support theory: Recent
advances and future directions.’ Th. Gilovich, D. Griffin, D. Kahneman (eds.),
22
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Heuristics and Biases. The Psychology of Intuitive Judgment, pp. 489 – 509.
Cambridge: Cambridge University Press, 2002
G. Calabresi, ‘Some Thoughts on Risk Distribution and the Law of Torts.’ Yale
Law Journal vol. 70, no. 4 (1961): pp. 499 – 553
G. Calabresi, ‘Does the Fault System Optimally Control Primary Accident
Costs?’ Law and Contemporary Problems vol. 33, no. 3 (1968): pp. 429 – 463
G. Calabresi, The Costs of Accidents. New Haven, CT/London: Yale University
Press, 1970
J. Doomen, ‘Smith’s Analysis of Human Actions.’ Ethica. An International Journal for Moral Philosophy vol. 4, no. 2 (2005): pp. 111 – 122
A. Etzioni, The Moral Dimension. Towards a New Economics. New York, NY:
The Free Press/London: Collier Macmillan Publishers, 1988
A. Etzioni, The New Golden Rule. Community in a Democratic Society. New
York, NY: Basic Books, 1996
B. Fischhoff, ‘For those condemned to study the past: Heuristics and biases in
hindsight.’ D. Kahneman, P. Slovic, A. Tversky (eds.), Judgment under uncertainty: Heuristics and biases, pp. 335 – 351. Cambridge: Cambridge University Press, 1982
H. Gregersen and L. Sailer, ‘Chaos Theory and Its Implications for Social Science
Research.’ Human Relations vol. 46, no. 7 (1993): pp. 777 – 802
T. Hayward and J. Preston, ‘Chaos Theory, Economics and Information: the
implications for strategic decision-making.’ Journal of Information Science
25, no. 3 (1999): pp. 173 – 182
Th. Hobbes, Leviathan [1651]. Ed. by R. Tuck. Cambridge: Cambridge University Press, 2007
C. Jolls, C. Sunstein, R. Thaler, ‘A Behavioral Approach to Law and Economics.’
Stanford Law Review 50, no. 5 (1998): pp. 1471 – 1550
R. Korobkin, ‘Possibility and Plausibility in Law and Economics.’ Florida State
University Law Review vol. 32, no. 2 (2005): pp. 781 – 795
R. Korobkin, Th. Ulen, ‘Law and Behavioral Science: Removing the Rationality
Assumption from Law and Economics.’ California Law Review vol. 88, no. 4
(2000): pp. 1051 – 1144
W. Landes and R. Posner, The Economic Structure of Tort Law. Cambridge, MA/
London: Harvard University Press, 1987
K. Llewellyn, Jurisprudence. Realism in Theory and Practice. Chicago, IL: University of Chicago Press, 1962
K. Popper, The Logic of Scientific Discovery. London: Hutchinson, 1962
R. Posner, ‘A Theory of Negligence.’ Journal of Legal Studies vol. 1, no. 1 (1972):
pp. 29 – 96
R. Posner, ‘Strict Liability: A Comment.’ Journal of Legal Studies vol. 2, no. 1
(1973): pp. 205 – 221
R. Posner, Economic Analysis of Law. New York, NY: Aspen, 2003
23
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
R. Posner, ‘The Law and Economics Movement.’ American Economic Review
Papers & Proceedings vol. 77, no. 2 (1987): pp. 1 – 13
D. Ricardo, On the Principles of Political Economy and Taxation [1817]. The
Works and Correspondence of David Ricardo, vol. 1. Cambridge: Cambridge
University Press, 1951
J. Barkley Rosser, Jr., ‘Chaos Theory and Rationality in Economics.’ L. Douglas
Kiel and E. Elliott (eds.), Chaos Theory in the Social Sciences. Foundations
and Applications, pp. 199 – 213. Ann Arbor, MI: University of Michigan Press, 1999
S. Shavell, Economic Analysis of Accident Law. Cambridge, MA: Harvard University Press, 1987
S. Shavell, ‘Strict Liability versus Negligence.’ Journal of Legal Studies vol. 9, no.
1 (1980): pp. 1 – 25
H. Simon, Reason in Human Affairs. Stanford, CA: Stanford University Press,
1983
P. Slovic, B. Fischhoff, S. Lichtenstein, ‘Facts versus fears: Understanding perceived risk.’ D. Kahneman, P. Slovic, A. Tversky (eds.), Judgment under uncertainty: Heuristics and biases, pp. 463 – 489. Cambridge: Cambridge University Press, 1982
A. Tversky, D. Kahneman, ‘Judgment under uncertainty: Heuristics and biases.’
D. Kahneman, P. Slovic, A. Tversky (eds.), Judgment under uncertainty: Heuristics and biases, pp. 3 – 20. Cambridge: Cambridge University Press, 1982
(a)
A. Tversky, D. Kahneman, ‘Availability: A heuristic for judging frequency and
probability.’ D. Kahneman, P. Slovic, A. Tversky (eds.), Judgment under
uncertainty: Heuristics and biases, pp. 163 – 178. Cambridge: Cambridge
University Press, 1982 (b)
Th. Ulen, ‘The Growing Pains of Behavioral Law and Economics.’ Vanderbilt Law
Review vol. 51 (1998): pp. 1747 – 1763
H. Vaihinger, Die Philosophie des Als Ob. Leipzig: Felix Meiner, 1922
Jasper Doomen
Leiden University, The Netherlands
Email: [email protected]
24
VYBRANÉ ZÁSADY DAŇOVÉHO KONANIA TAK,
AKO ICH NEPOZNALI KLASICKÉ ROZPRÁVKY1
Certain principles of tax procedure in the way
not recognised by classic fairy tales
Anna Románová
Románová, Anna. Vybrané zásady daňového konania tak, ako ich nepoznali
klasické rozprávky. Acta Iuridica Olomucensia, Vol. 7, No. 1, pp. 25–32.
Abstrakt: Ak si predstavíme proces ukladania a výberu daní podľa klasických
rozprávok, nájdeme v nich veľa momentov nekošpodujúcich s princípmi právneho štátu. Príspevok teda poukazuje na princípy a zásady, ktorými sa daňový proces nevyhnutne musí riadiť s cieľom zabezpečiť fiskálne záujmy štátu pri
súčasnom rešpektovaní práv a oprávených záujmov daňových subjektov a tretích
osôb.
Kľúčové slová: dane, daňové konanie, zásady, principy.
Abstract: As we imagine the tax levy and collection process according to a classic fairy tale, there can be found too many aspects in contrary with the rule of law
therein. The paper therefore deals with the principles that necessarily govern tax
procedure to secure the fiscal needs of the state together with protection of rights
and legitimate interests of tax payers and third persons.
Keywords: taxes, tax procedure, principles.
1 Poznámka redakce. Tento příspěvek byl vypracován speciálně pro účely konference Olomucké debaty mladých právníků 2011, jež nesla název „Právo v umění a umění v právu“.
Tomu odpovídá i jeho zaměření a obsah. Původně měl být text uvěřejněn v konferenčním
sborníku. Chybou v komunikační technice však včas a řádně zaslaný text příspěvku nebyl
doručen organizátorům konference. Text prošel recenzním řízením a v AIO je alternativně
publikován společne s omluvou za způsobené komplikace.
25
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
1. Úvod
Všetci ich poznáme, lebo všetci sme na nich vyrástli. Rozprávky o múdrych
kráľoch či pyšných princeznách sa do vysokej miery podieľali na výchove dieťaťa,
schopnosti rozlišovania dobra a zla a formovaní jeho hodnôt, postojov a názorov. To je dôsledok, prečo sa v nich prezentované modely správania silno zapisujú do pamäte človeka, a prečo si na ne pestujeme od detstva istý názor. Jednou
z takýchto situácii či modelov je aj vzťah k daňovej problematike, predovšetkým k drakonickému spôsobu ich vyberania a záhadným spôsobom, ktorým sa
takto vybraté dane „strácali“ v rukách kráľovských radcov. Snáď nebude klamstvom skutočnosť, že len ťažko nájdeme príklad poctivých vyberačov daní, ktorí
ústretovo pritupujú k obyvateľstvu ochotnému platiť kráľovi dane, ktorí svojich
poddaných nevykorisťuje a stanovuje primeranú výšku daňovej povinnosti.
Možno práve v týchto rozprávkach sú korene prirodzenej apatie človeka k dani
ako povinnej neekvivalentnej verejnej peňažnej platbe2. Bolo by teda viac než
smutné, keby sa tieto praktiky v modernej spoločnosti a právnom štáte výrazne
nezmenili od tohto „rozprávkového“ právneho, resp. skôr „bezprávneho“ stavu.
Právna úprava i samotný postup subjektov určitého konania sa musí podriaďovať istým princípom a zásadám, ktorými sa tento proces nevyhnutne musí
riadiť, či už sú explicitne vyjadrené v texte právnej normy, alebo je ich potrebné
z daného normatívneho textu vydedukovať. Takýmto podlieha aj daňové konanie. Ich úlohou je pôsobiť ako isté interpretačné pravidlá, „podľa ktorých sú
v daňovom konaní povinní postupovať správcovia daní, daňové subjekty a tretie
osoby a ktoré majú podstatný vplyv na začatie a priebeh daňového konania a na
rozhodnutie správcu dane.“3
Na tomto mieste sa zameráme len na vybrané princípy a zásady, ktoré z hľadiska svojej podstaty a významu znamenali prielom vo vývoji procesného daňového zákonodarstva.
2. Zákonnosť
Aj keď ide o prvú zo základných zásad, nemožno o zákonnosti uvažovať ako
„iba“ o zásade. Zákonnosť, ako vyplýva nie len z právnych predpisov o sile zákonov ale aj z Ústavy SR (ďalej len „ústava“), totiž musí platiť vždy a za každých
okolností. Hoci sa pohybujeme v rovine verejného práva, kde dominuje štát ako
verejné teleso, nevyhnutnosť zákonnosti v postupe jeho orgánov nesmie byť
porušená. Ústava v tomto smere obsahuje ustanovenia zakotvujúce zákonnosť
v určitých rovinách:
2 BABČÁK, V. Daňové právo Slovenskej republiky. Bratislava : EPOS, 2010. 638 s. ISBN 97880-8057-851-0. s. 18.
3 Babčák, V. K problematike princípov a zásad daňového konania. In Acta Oeconomica
Cassoviensia No 5 : Podnikovohospodárska fakulta EU v Košiciach : Košice, 2001. ISBN
80-225-1407-1. s. 13–14.
26
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
V prvom rade ide o zákonnosť konania všetkých orgánov4 štátu, teda aj tých
daňových. V prvom rade ide o čl. 2 ods. 2 ústavy, zakotvujúci, že „štátne orgány
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Taktiež je spomenutia hodný čl. 47 ods. 2 ústavy, v zmysle
ktorého sa „každý môže domáhať ochrany svojich práv. Rozvinutím tohto ustanovenia je znenie zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (ďalej len
„ZSDP“), v zmysle ktorého sa v daňovom konaní vždy „postupuje v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa
pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.“
V druhej rovine smeruje pozornosť k spôsobu, akým sa ukladajú povinnosti,
presnejšie povedané povinnosti vo forme daní. V zmysle čl. 59 ods. 2 ústavy sa
dane ukladajú zákonom alebo na základe zákona, čo by sa vlastne dalo chápať
ako špecifikácia všeobecného ustanovenia o ukladaní povinností v čl. 13 ústavy.
Daňami ukladanými na základe zákona sú miestne dane a podzákonnými aktmi,
ktorými sa tak deje, sú všeobecne záväzné nariadenia obcí a vyšších územných
celkov. Zákon, na základe ktorého, v rámci ktorého a v súlade s ktorým sa tieto
vydávajú, je zákon 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a o miestnom poplatku
za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, ktorý splnomocňuje územnú samosprávu rozhodovať o zavedení a zrušení miestnych daní a taktiež určovať ďalšie stanovené náležitosti týchto daní. Všetky ostatné dane našej daňovej
sústavy sú štátne, t. j. ukladané zákonom.
Zákonnosť však možno vnímať aj v rovine čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy, a síce
ohľadne obmedzovania základných práv a slobôd len zákonom. Aj v daňovom
konaní totiž nachádzame premietnutie základných práv a slobôd daných jednotlivcovi ústavou a inštitúty, ktoré svojou podstatou a realizáciou spôsobujú ich
obmedzenie.5 V tomto smere vlastne akcentujeme zákonnosť v zmysle ochrany
základných práv a slobôd a minimalizácie zásahov do nich.6 Možno teda napríklad spomenúť obmedzenie osobnej slobody jednotlivca podľa čl. 17 ústavy prostredníctvom inštitútu predvedenia, obmedzenie nedotknuteľnosti obydlia podľa
čl. 21 ústavy pri výkone daňovej kontroly a miestneho zisťovania, obmedzenie
práva na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ústavy v súvislosti so zverejňova4 Možno hovoriť aj o tzv. zásade všeobecne povoľovacej – ako protiklad zásady všeobecne
dovoľovacej, vzťahujúce sa na účastníkov daňového konania.. KOBÍK, J., KOHOUTKOVÁ,
A. Daňový řád s komentářem. 1. vyd. Olomouc : ANAG, 2010. 959 s. ISBN 978-80-7263616-7. s. 31.
5 „Je-li k dispozici více výkladů veřejno-právní normy, je třeba volit ten, který vůbec, resp. co
nejméně,zasahuje do toho kterého základního práva či slobody. (Rozsudek NSS ČR 7 Afs
54/2006 – 155 zo dňa 16.10. 2008.)
6 Pozri napr.: IV.ÚS 666/02 „při ukladání a vymáhaní daní dle zákona, tedy při de facto
odětí části nabytého vlastnictví, jsou orgány veřejné moci povinny šetřit podstatu a smysl
základních práv a svobod. Jinak řečeno, v případe pochybností jsou povinny postupovat
mírněji (in dubio mitius).
27
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
ním zoznamov vybraných skupín daňových subjektov a daňových dlžníkov, stanovenie podmienok výkonu a obmedzenia výkonu určitých povolaní a činností
v súvislosti s právom podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl.
35 ústavy (formou registračnej a oznamovacej povinnosti, súhlasu správcu dane
s výmazom z obchodného registra či sankcie v podobe možnosti pozastavenia
činnosti), ale predovšetkým zásah do vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ústavy
prostredníctvom určenia samotnej daňovej povinnosti či sankcie v podobe prepadnutia tovaru alebo veci.
Zákonnosť znamená, že „dane a poplatky sa majú vyberať len na základe
a v medziach zákona, rešpektujúc pritom práva občanov v súlade so záujmami
celej spoločnosti.“7 Tento princíp zohráva mimoriadne dôležitú úlohu z dôvodu samotného účelu daňového konania, ktorým je realizácia fiskálnej funkcie
daní. Fiskálne záujmy štátu a obcí majú síce prioritu, avšak táto funkcia nemôže
byť zabezpečená na úkor práv a právom chránených záujmov dotknutých subjektov a orgány reprezentujúce verejné teleso nemôžu pri jej realizácii postupovať svojvoľne, ale musia dodržiavať zákonný postup. Práve zákonnosť má slúžiť
na to, aby sa záujmy verejného telesa nepovýšili nad práva tých, ktorí príjmy
do rozpočtu tohto verejného telesa plnením svojej daňovej povinnosti poskytujú
do takej miery, ktorá by presiahla súlad s princípmi právneho štátu. Netreba však
zabúdať na podstatný rozdiel medzi právami a právom chránenými záujmami
dotknutých subjektov na jednej strane a ich faktickými záujmami, t. j. snahou
o minimalizáciu svojej daňovej povinnosti a ponechanie si svojho vlastníctva
v čo možno najväčšej miere. Takéto faktické záujmy samozrejme právnu ochranu nepožívajú.
3. Právna istota a predvídateľnosť práva
Aplikácia právnych noriem a rozhodovanie o právach a povinnostiach musí
za každých podmienok podliehať princípu právnej istoty a daňové konanie
v tomto smere nemôže byť výnimkou. Ide totiž o základný princíp zakotvený
ústavou a všetky ostatné princípy a zásady sa s ním určitým spôsobom spájajú či
od neho odvíjajú. Jeho výrazom je právne zakotvenie procesného postupu a práv
a povinností tak na strane konajúceho orgánu ako aj účastníka daňového konania či iných dotknutých subjektov, podmienky nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutí, stanovenie premlčacích a prekluzívnych lehôt a pod. Tento princíp
sa v daňovom konaní musí prejavovať ešte jedným smerom, a to „predvídateľnosťou práva, ako aj legitímnou predvídateľnosťou postupu orgánov verejnej moci
v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami.“8
7 GIRÁŠEK, J. Daňovoprávne vzťahy v československu. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1971. s. 160.
8 Sp. zn. II.ÚS 487/2003 z 11.5.2005.
28
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
4. Procesná rovnosť účastníkov konania
Ide o premietnutie ústavnej rovnosti účastníkov konania v konaní pred štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy v zmysle čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.
Táto rovnosť sa prejavuje v rovnosti prístupu správcu dane ku všetkým subjektom zúčastneným na konaní, teda v odstránení neodôvodnených rozdielov9, a to
tak v jednom momente – teda v tom istom konaní, ako aj vo všetkých ostatných
druhovo obdobných alebo rovnakých prípadoch. To znamená, že za obdobných
či rovnakých podmienok nebude správca dane vyžadovať od jedného subjektu
v konkrétnom prípade plnenie iných, dodatočných povinností, než aké vyžadoval v prípade iného subjektu v inom prebiehajúcom či už skončenom konaní
a ani voči nemu nebude uplatňovať ústretovejší prístup či mu priznávať viac práv,
než tak urobil v inom konaní u iného subjektu. S tým súvisí aj požiadavka jednotného posudzovania rovnakých či obdobných skutočností vo všetkých ním
vedených konaniach, ale aj jednotného rozhodovania všetkými správcami dane
tak, aby nedochádzalo k neodôvodneným rozdielom v konaní a rozhodovaní
jednotlivých konajúcich orgánov v skutkovo rovnakých či podobných prípadoch. Neznamená to negovanie potreby prihliadať na osobitosti konkrétneho
prípadu, ale skutočnosť, že zohľadňovanie osobitostí a uplatňovanie ústretovosti
nemôže byť prejavom ľubovôle10, ale musí byť taktiež uplatňované u všetkých, u
ktorých takýto postup pripadá do úvahy, rovnako11.
5. Primeranosť (proporcionalita)
Osobitne je potrebné sa zmieniť o priamom zakotvení povinnosti v § 2 ods.
2 ZSDP / § 3 ods. 2 DP „pri vyžadovaní plnenia povinností daňového subjektu
použiť len také prostriedky, ktoré ho najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň“. O primeranosti hovorí napr. aj ÚS ČR.12 Jej zmyslom
je vyjadriť požiadavku, že na dosiahnutie cieľa konania je potrebné uplatniť také
prostriedky, ktoré nebudú pôsobiť na dotknutý subjekt neprimerane zaťažujúce,
či až šikanózne a má svoje miesto obzvlášť v prípadoch zákonom dovoleného
správneho uváženia. Je zameraná na zamedzenie zneužitia postavenia správcu
dane v daňovom konaní.13 Ani uplatnenie tejto zásady však nemôže byť vykoná9 Pl.ÚS 6/96.
10 KOBÍK, J., KOHOUTKOVÁ, A. Daňový řád s komentářem. 1. vyd. Olomouc : ANAG,
2010. 959 s. ISBN 978-80-7263-616-7. s. 39.
11 Pl.ÚS 2/02: „stát může rozhodnout, že jedné skupine poskytne méně výhod než jiné, nesmí
však postupovat libovolně a z jeho rozhodnutí musí být patrno, že tak činí ve veřejném
zájmu.“
12 „Zasahování státu musí respektovatpřiměřenou (spravedlivou) rovnováhu mezi požadavkem obecného zájmu společnosti a požadavkem na ochranu základních práv jednotlivce.
To znamená, že musí existovat rozumný (opodstatnený) vztah proporcionality mezi použitými prostředky a sledovanými cíli.“ Pl.ÚS 5/01.
13 GROSSOVÁ, M.E. Finanční právo se zaměřením na daňové právo. Ostrava : KEY Publishing. 2008. 177 s. ISBN 9788087071779. s. 73.
29
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
vané na úkor dosiahnutia cieľa daňového konania, resp. správy daní. Skôr má byť
interpretačným pravidlom v tých prípadoch, kedy zákon ponecháva správcovi
dane priestor pre jeho voľné uváženie.14
6. Náležité zistenie skutkového stavu
Zmyslom je „zabezpečiť objektívne15 zistenie i posúdenie a zhodnotenie všetkých skutočností rozhodujúcich pre správne určenie výšky daňovej povinnosti.“16Až
na základe takto zisteného skutkového stavu veci je možné vydať rozhodnutie.
Oficialita zároveň núti správcu dane uskutočniť všetky potrebné kroky k získaniu všetkých dostupných dôkazných prostriedkov, a to nie len tých, ktoré
svedčia v prospech fisku, ale aj tých, ktoré sú v prospech daňovníka a zákonným spôsobom znižujú výšku jeho daňovej povinnosti, teda realizujú zákonom
mu poskytnuté výhody. V tomto smere sa správca dane nemôže v uspokojiť len
s dôkazmi predloženými v daňovým subjektom (v zmysle realizovania zásady
dispozitívnosti). „Dbá totiž, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.“17 Sám musí iniciatívne vyhľadávať dôkazy, avšak pri
rešpektovaní princípu zákonnosti. Ani naplnenie fiskálnych záujmov štátu totiž
nesmie byť uskutočnené na úkor práv garantovaných ústavou.18
7. Dvojinštančnosť
Ide o dnes už typickú, no z hľadiska jej dôsledkov mimoriadne dôležitú procesnú zásadu vyjadrujúcu právo účastníka konania, aby rozhodnutie, ktorého je
adresátom, preskúmal orgán nadriadený orgánu, ktorý predmetné rozhodnutie
vydal v prípade, že sa domnieva, že týmto rozhodnutím boli porušené jeho práva
alebo právom chránené záujmy.
14 KOBÍK, J., KOHOUTKOVÁ, A. Daňový řád s komentářem. 1. vyd. Olomouc : ANAG,
2010. 959 s. ISBN 978-80-7263-616-7. s. 38.
15 Dnešná teória i prax nie veľmi obľubuje pojem „objektívny“. Hoci v minulosti sa zvykla
aj táto zásada označovať ako zásada materiálnej (objektívnej) pravdy, resp. zistenia skutočného stavu, dnes sa tieto označenia nepoužívajú práve kvôli pochybnostiam o reálnej
možnosti zistenia objektívnej skutočnosti/pravdy. Tá je totiž vždy len „subjektívnou pravdou toho subjektu, ktorý o veci rozhoduje.“ Babčák, V. Daňové právo Slovenskej republiky.
Bratislava : EPOS, 2010. 638 s. ISBN 978-80-8057-851-0. s. 397.
17 § 29 ods. 2 ZSDP.
18 Štrkolec, M. Niekoľko poznámok k účelu daňového konania, Aktuálne otázky práva :
zborník vydaný pri príležitosti životného jubilea prof. Jozefa Suchožu, Košice : Univerzita
P. J. Šafárika v Košiciach, 2006. ISBN 80-7097-642-X. s. 413.
30
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
8. Písomnosť
Vyplýva to z charakteru daňového konania a práv a povinností, o ktorých sa
v ňom rozhoduje. „Písomná forma sa vyžaduje preto, lebo daňovo-právne vzťahy
sa realizujú ako vzťahy peňažné, t. j. majetkové, vyžadujúce pri riešení konkrétnych
prípadov potrebné doklady.“19 Takisto väčšina dôkazných prostriedkov, na podklade ktorých sa rozhoduje má povahu písomností. „Písomnosť má význam pre
správnosť, vecnosť a zákonnosť rozhodovania správcu dane.“20 Príkladom generálneho uplatnenia písomnosti konania je aj skutočnosť, že ZSDP neobsahuje osobitné ustanovenia o ústnom pojednávani, iba o zápisnici, ktorá sa o ňom spíše.
9. Záver
Záverom je potrebné dodať, že sú tu ďalšie zásady ako úzka súčinnosť správcu
dane a účastníkov konania, preferovanie skutočného obsahu právneho úkonu,
oficialita a dispozitívnosť, voľné hodnotenie dôkazov, hospodárnosť, neverejnosť
a ochrana daňového tajomstva, ale aj iné, explicitného zakotvenia hodné zásady.
Ide také zásady ako konanie bez zbytočných prieťahov, nezneužitie práva, zásada
legitímneho očakávania či predvídatelnosti rozhodnutia, princíp dobrej správy,
riadneho odôvodnenia rozhodnutia, zodpovednosť štátu za pochybenia, či zákaz
retroaktivity. Žiadna právna úprava však nie je dokonalá a predstavuje priestor
pre neustále zlepšovanie svojho stavu. Podstatnejším faktorom ovplyvňujúcim
samotné konanie je však to, ako správcovia dane podľa zakotvených princípov
a zásad (i ostatných právnych noriem) reálne v praxi konajú. Aj dobrá právna
úprava totiž môže naraziť na prekážky faktickej aplikácie, s ktorými často nemôže rátať ani dobrý zákonodarca.
Zoznam použitej literatúry
1. BABČÁK, V. Daňové právo Slovenskej republiky. Bratislava : EPOS, 2010. 638
s. ISBN 978-80-8057-851-0.
2. BABČÁK, V. K problematike princípov a zásad daňového konania. In Acta
Oeconomica Cassoviensia No 5 : Podnikovohospodárska fakulta EU v Košiciach: Košice, 2001. ISBN 80-225-1407-1. s. 13–25.
3. GIRÁŠEK, J. Daňovoprávne vzťahy v československu. 1. vyd. Bratislava :
Obzor, 1971. 224 s.
4. GROSSOVÁ, M.E. Finanční právo se zaměřením na daňové právo. Ostrava :
KEY Publishing. 2008. 177 s. ISBN 9788087071779
5. KOBÍK, J. – KOHOUTKOVÁ, A. Daňový řád s komentářem. 1. vyd. Olomouc
: ANAG, 2010. 959 s. ISBN 978-80-7263-616-7.
20 Babčák, V. Daňové právo Slovenskej republiky. Bratislava : EPOS, 2010. 638 s. ISBN 97880-8057-851-0. s. 393.
31
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
6. ŠTRKOLEC, M. Niekoľko poznámok k účelu daňového konania, Aktuálne
otázky práva : zborník vydaný pri príležitosti životného jubilea prof. Jozefa
Suchožu, Košice : Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, 2006. ISBN 80-7097642-X, s. 407-413.
JUDr. Anna Románová
Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
32
ROZVOJ TRESTNÉHO SÚDNICTVA
V EURÓPSKEJ ÚNII
The Developement of the Criminal Judiciary in the European Union
Jaroslav Klátik
KLÁTIK, Jaroslav. Rozvoj trestného súdnictva v Európskej únii. Acta Iuridica
Olomucensia, 2012, Vol. 7, No. 1, pp. 33–45.
Abstrakt: V roku 2009 Európsky parlament odporučil Rade Európskej únie začať
sa zaoberať ochranou základných práv vzhľadom k tomu, že časť trestného súdnictva v Európskej únii musí byť založená na rešpektovaní základných práv. To sa
týka aj prijatia právneho nástroja ohľadom procesných záruk v trestnom konaní
na základe prezumpcie neviny, ako aj právo na ochranu základných práv, právo
na právnu pomoc, v prípade potreby bezplatnú právnu pomoc priamo v priebehu prípravného konania a konania pred súdom, právo predložiť dôkazy, právo na
tlmočníka, právo byť vypočutý, právo na ochranu obvinených, ktorí nechápu
zmysel trestného konania, alebo ktorí nevedia pochopiť jeho zmysel, maximálne
limity určené podmienkami zadržania a ochrana mladistvých obvinených, rovnako ako efektívne a dostupné mechanizmy odvolacieho konania pre jednotlivcov.
Kľúčové slová: trestné súdnictvo, Európska únia, Európsky parlament, harmonizácia trestného práva procesného práva.
Abstract: In year 2009 the European Parliament recommended to the Board of
European Union, to begin dealing with protection of fundamental rights in consideration of the fact that section of criminal justice in European union must be
based on respecting of fundamental rights. This concerns also adopting a legal
tool with procedural guaranties in criminal proceedings based on presumption
of innocence, as well as right on „bill of rights“, right on legal aid, if necessary free
legal aid right during pre-trial proceeding and proceeding in front of court, right
to provide evidence, right to an interpreter, right to be heard, right to defense,
protection of accused, who do not understand the meaning of criminal procedure or which can not observe this procedure, maximum limits by detention,
conditions and protection of youthful accused, as well as effective and available
mechanisms of appeal procedure for individuals.
Keywords: criminal justice, European Union, European Parliament, harmonization of criminal law, procedural law.
33
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
1. Odporúčanie EP o rozvoji trestného súdnictva v EÚ
Napriek tomu, že trestné súdnictvo, ktoré je súčasťou európskeho právneho
priestoru je stále považované za jeden z významných prejavov štátnej suverenity,
snaží sa Európska únia (ďalej aj “EÚ”) aspoň o určité podnety voči členským
štátom EÚ, ako aspoň v určitých aspektoch zjednotiť trestno-právne úpravy
a garantovať dodržiavanie základných procesných práv. V kontexte s tým bolo
prijaté Odporúčanie Európskeho parlamentu (ďalej aj “EP”) Rade EÚ zo 7. mája
2009 o rozvoji oblasti trestného súdnictva v Európskej únii (2009/2012(INI)).
EP odporučil Rade EÚ začať sa zaoberať ochranou základných práv vzhľadom
na skutočnosť, že oblasť trestného súdnictva v EÚ musí byť založená na dodržiavaní základných práv1.
Týka sa to prijatia právneho nástroja v oblasti procesných záruk v trestných
konaniach založených na zásade prezumpcie neviny, ako je právo na „listinu
práv“, právo na právne poradenstvo, v prípade potreby právo na bezplatné právne poradenstvo pred súdnym procesom a počas neho, právo predložiť dôkazy,
právo byť informovaný v jazyku, ktorému obvinený rozumie, o charaktere alebo dôvodoch obvinenia, právo na prístup k všetkým relevantným dokumentom
v jazyku, ktorému obvinený rozumie, právo na tlmočníka, právo na vypočutie a právo na obhajobu, ochrana obvinených osôb, ktoré nemôžu porozumieť
konaniu alebo ho sledovať, minimálne normy v oblasti zadržiavania, podmienok
a ochrany mladistvých obvinených, ako aj účinné a dostupné mechanizmy odvolacieho konania pre jednotlivcov. Ide aj o opatrenia na stanovenie minimálnych
noriem pre podmienky uväznenia a zadržiavania a spoločný súbor práv väzňov
v EÚ vrátane, okrem iného, práva na komunikáciu a konzulárnu pomoc, opatrenia s cieľom byť vedúcou silou a podporovať občiansku spoločnosť2 a inštitúcie v ich úsilí bojovať proti mafiám a podniknúť kroky na prijatie legislatívneho
nástroja na konfiškáciu finančných aktív a majetku medzinárodných zločineckých organizácií.3
Ďalej ide o zásadu vzájomného uznávania rozhodnutí v oblasti trestného
súdnictva a povinnosť venovať náležitú pozornosť ťažkostiam a úspechom pri
vykonávaní a každodennom uplatňovaní európskeho zatýkacieho rozkazu4
a zabezpečovať, aby členské štáty pri uplatňovaní tejto zásady dodržiavali základné práva a všeobecné právne princípy v súlade s článkom 6 Zmluvy o EÚ; spo1 Pozri aj: Gandžalová, D.: Ochrana práv maloletých v našom právnom poriadku
po vstupe Slovenskej republiky do EÚ. Banská Bystrica: In. Integrácia a unifikácia práva
EÚ v oblasti trestného zákonodarstva, Právnická fakulta, 2008, s. 30–42.
2 Pozri aj: Gandžalová, D.: Slušnosť, morálka a dobré mravy v práve. Banská Bystrica:
Acta Oeconomica 18; Banská Bystrica, Ekonomická fakulta, 2005, s. 171–176.
3 Pozri aj: ČENTÉŠ, J.: Vývoj trestnoprávnych inštitútov v boji proti legalizácii príjmov
z trestnej činnosti. In.: Pranie špinavých peňazí: súčasnosť a budúcnosť, Bratislava: Akadémia PZ v Bratislave, 2008, s. 84 – 101.
4 Pozri aj: ČENTÉŠ, J.: Slovenské skúsenosti s európskym zatýkacím rozkazom. In.: Státní
zastupitelství, roč. 8, č. 4, 2010, s. 5 – 11.
34
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
ločne s Komisiou a Európskym parlamentom zriadiť výbor znalcov-právnikov,
ktorých úlohou bude pripraviť štúdiu o podobných prvkoch trestno-právnych
systémov všetkých členských štátov a o rozdieloch medzi nimi a predložiť návrhy
na vytvorenie oblasti trestného súdnictva v EÚ, v ktorej bude existovať rovnováha medzi účinnosťou trestných konaní a ochranou práv jednotlivcov;5 podniknúť opatrenia v záujme každoročného vydávania komplexnej správy o trestnej
činnosti v EÚ, ktorá zlúči správy týkajúce sa osobitných oblastí, ako sú OCTA
(hodnotenie hrozieb organizovaného zločinu), výročná správa Eurojustu; venovať náležitú pozornosť výhodám, ktoré ponúkajú nové technológie na zabezpečenie vysokej úrovne verejnej bezpečnosti, a plne využívať možnosti, ktoré
ponúka internet na rozširovanie informácií, posilňovať úlohu novovytvoreného
Justičného fóra, podporovať vyvíjanie nových učebných metód (elektronické
vzdelávanie) a zhromažďovať a vymieňať si údaje aktualizujúc a posilňujúc existujúce databázy, ako sú databázy colných úradov, ktoré majú zásadný význam
v boji proti pašovaniu a obchodovaniu s ľuďmi, a zároveň zabezpečiť dodržiavanie základných práv, a najmä vysokú úroveň ochrany súkromia jednotlivcov,
pokiaľ ide o spracovanie osobných údajov v rámci policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach.6
Uvedené odporúčanie vyzýva tiež členské štáty EÚ, aby pokračovali v práci
na podnete Českej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky, Slovenskej republiky a Švédskeho kráľovstva k vypracovanie Rámcového rozhodnutia
Rady o predchádzaní konfliktom právomocí v trestných veciach a ich riešení
(5208/2009) rešpektujúc práva podozrivého alebo obžalovaného byť vo všetkých
fázach trestného konania informovaný.7
2. Princíp harmonizácie v EÚ
Princíp harmonizácie predpokladá zvýšenie miery obsahového súladu
medzi právnymi poriadkami členských štátov EÚ, pričom v podstate nemá
priamy vplyv na konania s cezhraničným prvkom. Jeho účinok je subsidiárny
a má za účel zmenšiť počet odmietnutí spolupráce medzi justičnými orgánmi
z dôvodov hrubého nesúladu právnych poriadkov. Vzhľadom na metódu priameho zásahu do národného právneho poriadku je táto metóda používaná len
5 Pozri aj: Gandžalová, D.: Zodpovednosť územnej samosprávy za škodu spôsobenú
orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy po vstupe SR do EÚ. Banská Bystrica: In: Transformácia vedecko-organizačných princípov verejnej správy SR v kontexte
európskych modelov a štandardov, Právnická fakulta UMB, 2009; s. 21–39
6 Ú. v. EÚ L 348, 24.12.2008; Ú. v. EÚ C 299, 22.11.2008
7 Odporúčanie Rade a Európskej rade zo 14. októbra 2004 o budúcnosti priestoru slobody,
bezpečnosti a spravodlivosti a o podmienkach posilnenia jeho legitímnosti a účinnosti (Ú.
v. EÚ C 166 E, 7.7.2005, s. 58) a odporúčanie Rade z 22. februára 2005 o kvalite trestného súdnictva a o harmonizácii trestného práva v členských štátoch (Ú. v. EÚ C 304 E,
1.12.2005, s. 109).
35
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
výnimočne. Harmonizácia sa neusiluje o unifikáciu ako čiastkové zjednotenie
vnútroštátnej trestnej úpravy, ale jej cieľom je prekonať najvýraznejšie rozdiely
medzi národnými právnymi poriadkami členských štátov EÚ.
Otázky harmonizácie národných úprav trestného konania sú upravené iba
v nespočetných aktoch tretieho piliera, ktoré nevytvárajú súvislý systém. Ide
o rôzne nariadenia, ktoré zaväzujú členské štáty a vnútroštátne subjekty a odporúčania, ktoré nie sú pre členské štáty záväzné, avšak môžu mať politický vplyv
na obsah vnútroštátnej regulácie. Budúci vývoj dávajú tušiť niektoré prípravné
dokumenty Európskej komisie, zaoberajúce sa doteraz nedotknutými otázkami,
ako je napr. úprava prezumpcie neviny8. Dá sa preto predpokladať budúca úniová rámcová úprava nielen bezprostredne aplikovateľných procesných noriem.
Ako aktívny prístup k riešeniu problematiky harmonizácie trestného konania v EÚ možno považovať aj vstup Slovenskej republiky do konania Súdneho
dvora ES na podporu žalobných návrhov Írskej republiky týkajúcich sa zrušenia smernice 2006/24/ES o uchovávaní údajov vytvorených alebo spracovaných
v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných
služieb alebo verejných komunikačných sietí z dôvodu nesprávneho právneho
základu. Írska republika totiž podala dňa 6. júla 2006 na Súdnom dvore žalobu o neplatnosť podľa čl. 230 Zmluvy o založení ES. Touto žalobou sa Írsko
domáhalo zrušenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/24/ES z 15.
marca 2006 o uchovávaní údajov vytvorených alebo spracovaných v súvislosti
s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí a o zmene a doplnení smernice 2002/58/ES
z dôvodu, že nebola prijatá na vhodnom právnom základe.9 Vo svojej žalobe
tvrdila, že voľba článku 95 Zmluvy o založení ES ako právneho základu smernice 2006/204/ES je zásadným pochybením.10 Uvádzala pritom, že jediným resp.
hlavným cieľom smernice je uľahčiť vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie závažných trestných činov, vrátane terorizmu. Obsah predmetnej smernice mal byť
podľa jej názoru prijatý výlučne na medzivládnom, tzv. treťopilierovom základe,
a nie v rámci prvopilierovej komunitárnej spolupráce. Slovenská republika vstúpila do tohto konania na podporu návrhov Írskej republiky. V Rade ministrov
spravodlivosti a vnútra dňa 21. februára 2006 spolu s Írskou republikou vystúpila
proti prijatiu smernice, a to najmä z dôvodu nesúhlasu so zvoleným prvopilierovým komunitárnym právnym základom. Počas rokovaní o návrhu smernice
konzistentne a kontinuálne presadzovala treťopilierový medzivládny právny
8 Prezumpcia neviny – „Zelená kniha“ predložená Komisiou. COM(2006) 174 final.; Pozri
aj: ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestné právo procesné. Všeobecná a osobitná časť. Šamorín: Vydavateľstvo Heuréka, 2012, s. 57.
9 Oznámenie o podaní uvedenej žaloby bolo dňa 30. septembra 2006 publikované v Úradnom vestníku EÚ C 237 (vec C-301/06 Írsko proti Rade EÚ a Európskemu parlamentu).
10 Pozri aj: ONDROVÁ, J.: Oprávnenie fyzickej a právnickej osoby iniciovať konanie o kontrole právnych noriem. In: Notitiae Novae Facultatis Iuridicae Universitatis Matthiae Beli
Neosolii, Právnická fakulta Univerzita Mateja Bela, 2003, s. 117–120.
36
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
základ predmetného nástroja. Napriek uvedenej výhrade Slovenská republika
podporovala a podporuje predmet úpravy smernice, keďže tento predstavuje významný nástroj pre vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie závažných trestných činov. Slovenská republika požiadala o vstup do konania vo veci C-301/06
Írsko proti Rade EÚ a Európskemu parlamentu ako vedľajší účastník na podporu žalobných návrhov Írskej republiky. Cieľom podpory žaloby Írskej republiky bolo dosiahnuť, aby aj opatrenia prijímané na európskej úrovni, ktoré sú
zamerané na uľahčenie vyšetrovania, odhaľovania a stíhania závažných trestných
činov, boli za súčasného znenia zakladajúcich zmlúv ES/EÚ prijímané v rámci
medzivládneho tretieho piliera podľa Zmluvy o EÚ, a nie v rámci komunitárnej spolupráce podľa Zmluvy o založení ES. Postoj Írskej republiky je v plnom
súlade so stanoviskami Slovenskej republiky, ktoré boli doposiaľ prezentované
na rokovaniach Rady EÚ.
Je potrebné dodať, že úspešnosť žalobných návrhov Írskej republiky významne zvýšil aj rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-317/04 a C-318/04
Európsky parlament proti Rade Európskej únie zo dňa 30. mája 2006. V tomto rozsudku Súdny dvor ES rozhodujúci v zložení veľkej komory zrušil akt
Spoločenstva prijatý na základe článku 95 Zmluvy o ES, ktorý mal tiež za cieľ
spracovanie údajov za účelom verejnej bezpečnosti, obrany, bezpečnosti štátu
a činností štátu v oblasti trestného práva. Komisia v nadväznosti na rozhodnutie
Súdneho dvora ES vo veci C-176/03 Komisia proti Rade EÚ prijala stanovisko,
že ES disponuje právomocou prijímať komunitárne harmonizačné opatrenia aj
v trestno-právnej oblasti, ak je ich prijatie potrebné na zabezpečenie plnej účinnosti politík Spoločenstva.11 Rada EÚ je toho názoru, že trestno-právne opatrenia v zásade nemôžu byť predmetom komunitárnych opatrení prijatých v rámci
prvého piliera, a majú byť predmetom právnych nástrojov prijímaných v medzivládnom treťom pilieri. Slovenská republika vystupovala v tomto spore na strane
Rady EÚ, keďže vstúpila ako vedľajší účastník na podporu jej vyjadrení v prebiehajúcom konaní Súdneho dvora ES vo veci C-440/05 Komisia ES proti Rade
EÚ. V tomto konaní na podporu Rady EÚ okrem iného poukázala na to, že aj
po vydaní rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-176/03 je akákoľvek podrobná
harmonizácia druhu a rozsahu trestno-právnych sankcií z právomoci ES naďalej
vylúčená. Zdôraznila tiež, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ES trestné právo hmotné a procesné nepatria do právomoci ES. Odchýlky a výnimky
z tohto pravidla zakotveného primárnym právom je potrebné vykladať reštriktívne a od prípadu k prípadu. Ak existuje nevyhnutnosť chrániť základný záujem
Spoločenstva aj prostredníctvom trestného práva, je v záujme systémovosti zásahov do vnútroštátnych trestno-právnych systémov, aby detailná úprava rozsahu
trestných sankcií zostala v právomoci členských štátov. Úprava presného rozsahu
trestných sankcií prostredníctvom práva ES by bola podľa Slovenskej republiky
11 Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade o dôsledkoch rozsudku Súdneho
dvora z 13.9.2005 (C-176/03 Komisia/Rada), KOM(2005) 583 v konečnom znení.
37
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
disproporčná vzhľadom na existujúce rozdiely vnútroštátnych trestných systémov, a nepredvídateľná vzhľadom na všeobecné pravidlo úpravy trestného práva
vo vnútroštátnych právnych poriadkoch členských štátov. Harmonizáciu trestného práva je potrebné vykonávať postupným a citlivým spôsobom, rešpektujúc
právne tradície a odlišnosti. Podrobná harmonizácia trestného práva totiž vedie
k narušeniu vnútroštátnych trestno-právnych systémov členských štátov.
Pre úplnosť je však potrebné dodať, že na rozdiel od konania vo veci C-440/05
Komisia ES proti Rade EÚ, kde sa rieši otázka harmonizácie vnútroštátnych
trestno-právnych sankcií, v konaní C-301/06 Írsko proti Rade EÚ a Európskemu
parlamentu sa rieši aj otázka harmonizácie vnútroštátnych opatrení zameraných
na uľahčenie vyšetrovania, odhaľovania a stíhania závažných trestných činov.
3. Návrh EK o určitých procesných právach v trestných konaniach v EÚ
V pripravovanej legislatíve EÚ má významné miesto návrh Európskej komisie na prijatie Rámcového rozhodnutia Rady o určitých procesných právach
v trestných konaniach v celej Európskej únii12. Tento právny akt má za cieľ upraviť základné procesné práva obvineného v trestnom konaní.13 To naznačuje, že
EK má ambíciu harmonizovať procesné normy aj na najvyššej rovine abstrakcie. Návrh rámcového rozhodnutia upravuje postavenie obvineného, konkrétne
právo na právnu pomoc, na tlmočníka, na kontakt s blízkymi osobami, právo
na konzulárnu pomoc a pod.
V rámci rokovaní predniesli mnohé členské štáty EÚ pripomienky a návrhy
k tomuto návrhu. Týkali sa predovšetkým obsahu, ktorý mal byť precíznejšie
naformulovaný a mal dôslednejšie sledovať potreby jednotlivých členských štátov. Z tohto dôvodu sa diskusia zamerala predovšetkým na to, ktoré konania
majú byť pokryté návrhom tohto rámcového rozhodnutia. Slovenská republika
pritom zotrváva v pochybnostiach k právnemu základu z dôvodu subsidiarity, keďže návrh tohto rámcového rozhodnutia nepredstavuje pridanú hodnotu
a garanciu vyššieho minimálneho štandardu ochrany procesných práv, pričom
sa prelína s existujúcimi a efektívne fungujúcimi mechanizmami.
Argumentom hovoriacim v neprospech prijatia, resp. pokračovania prác
na návrhu je aj skutočnosť, že všetky právne systémy obsahujú garancie procesných práv, sú však spracované rôzne, t. j. obsahujú garancie v rôznych formách,
resp. v rôznych štádiách trestného konania, a preto za účelom dosiahnutia kompromisného textu návrh predstavuje naozaj minimálnu úroveň, a preto neprispieva k zlepšeniu celkovej situácie uplatňovania procesných práv a zlepšeniu
12 Predložený Komisiou SEC(2004) 491.
13 Pozri aj: Viktoryová, J. – ČENTÉŠ, J.: Garancia základných ľudských práv a slobôd
vo vzťahu k obvinenému. In.: Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského
či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Bratislava: Akadémia Policajného zboru
v Bratislave, 2006, s. 103–114.
38
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
justičnej spolupráce.14 Z toho dôvodu by bolo vhodnejším nástrojom prijatie
deklarácie Rady, ktorá by mala politický charakter.15 Ďalším argumentom proti
prijatiu návrhu je existencia efektívneho mechanizmu Rady, vrátane pomerne
extenzívnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 Európskeho
dohovoru o ľudských právach.
4. Úloha vnútroštátnych sudcov v EÚ
Ďalším významným dokumentom, ktorý vznikol na pôde EP je Uznesenie
Európskeho parlamentu z 9. júla 2008 o úlohe vnútroštátnych sudcov v európskom súdnom systéme (2007/2027(INI)). Toto uznesenie bolo prijaté najmä vzhľadom na výrazné rozdiely v úrovni vedomostí vnútroštátnych sudcov
týkajúcich sa práva Európskeho spoločenstva (ďalej aj “ES”), naliehavú potrebu
zlepšiť celkovú znalosť cudzích jazykov u vnútroštátnych sudcov, relatívnu neinformovanosť sudcov o konaní o predbežnej otázke, ďalej skutočnosť, že mnohí
sudcovia vnímajú právo ES ako príliš komplikované a neprehľadné a napokon
potrebu posilniť dialóg medzi vnútroštátnymi sudcami a Súdnym dvorom. Podľa
názoru EÚ sudcovia členských štátov predstavujú jadro súdneho systému EÚ
a zohrávajú ústrednú a neodmysliteľnú úlohu pri vytváraní jednotného európskeho právneho poriadku. V súvislosti s tým je EÚ toho názoru, že zlepšenie
jazykových znalostí sudcov v členských štátoch je vo verejnom záujme, preto
i vyzvala členské štáty, aby zabezpečili bezplatné vzdelávanie a aby preskúmali
možnosť sudcov učiť sa cudzí jazyk, keďže cudzí jazyk sa považuje za najdôležitejší nástroj odborníkov v oblasti spravodlivosti.16
Tzv. európsky justičný priestor, v ktorom je možná efektívna súdna spolupráca, si teda vyžaduje nielen znalosť európskeho práva, vzájomnú všeobecnú
znalosť právnych systémov iných členských štátov, ale aj znalosť cudzích jazykov. Podľa tohto by všetci vnútroštátni sudcovia mali mať prístup k databázam
návrhov na ešte nevydané rozhodnutia o predbežnej otázke zo všetkých členských štátov a tiež, aby boli ďalej zverejnené rozhodnutia súdov, uplatňujúcich
rozhodnutia o predbežnej otázke, ako je to uvedené v informácii Súdneho dvora o podávaní návrhov na začatie konaní o predbežnej otázke vnútroštátnymi
súdmi. Konanie o predbežnej otázke je podľa EÚ zásadnou garanciou súladu
právneho poriadku ES a jednotného uplatňovania práva ES.17
14 Pozri aj: ONDROVÁ, J.: Právne závery vyplývajúce z rozhodnutí vydaných v konaní o kontrole noriem dotýkajúcich sa niektorých základných práv a slobôd. In: Politické vedy –
časopis pre politológiu, najnovšie dejiny, medzinárodné vzťahy, bezpečnostné štúdiá, roč.
5, č. 3–4. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2002, s. 159–164.
15 EÚ spis: 14248/05 DROIPEN 54.
16 Pozri aj: Gandžalová, D.: Predpoklady súdneho výkonu rozhodnutia. Banská Bystrica: In.: Notitiae novae Facultatis Iuridicae, Právnická fakulta, 2000, s. 51–63
17 Pozri aj: ONDROVÁ, J.: Konanie o kontrole právnych predpisov pred Ústavnými súdmi
Slovenskej republiky a Českej republiky. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Právnická fakulta, 2009, 136 s.
39
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
5. Lisabonská zmluva
Pokiaľ ide o primárne právo ES/EÚ, toto právo má najvyššiu právnu silu,
to znamená, že normy primárneho práva nemôžu byť revidované právnymi
normami sekundárneho práva; ide predovšetkým o zakladajúce zmluvy Európskych spoločenstiev. Medzi ne patrí napr. Zmluva o Európskej únii (Úradný
vestník Európskej únie C 321 E/1) a Lisabonská zmluva (oznámenie MZV SR č.
486/2009 Z.z. o podpísaní Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva
o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva; publikovaná
v Úradnom vestníku EÚ C 306 zo 17. decembra 2007 a konsolidované znenie
Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie bolo publikované v Úradnom vestníku EÚ C 115 z 9. mája 2008).
Lisabonská zmluva je medzinárodná zmluva na úrovni práva EÚ, ktorá mení
zakladajúce zmluvy Európskej únie najmä tak, že sa zjednodušuje celková štruktúra Európskej únie (rušia sa napr. tri piliere), Európska únia sa stáva právnickou
osobou a nástupcom Európskeho spoločenstva a nahrádza ho Charta základných
práv EÚ, ktorá sa stáva právne záväznou. Podľa Lisabonskej zmluvy je Európska
únia založená na zmluve o Európskej únii a zmluve o fungovaní Európskej únie,
ktoré majú rovnakú právnu silu. Lisabonská zmluva, ktorá nadobudla platnosť
1. decembra 2009, nenahrádza tieto zakladajúce zmluvy, len ich zásadne mení.
Doposiaľ platné zakladajúce zmluvy – Zmluva o založení Európskeho spoločenstva a Zmluva o Európskej únii – boli Lisabonskou zmluvou novelizované,
a to tak, že formálne zo Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva sa stala
Zmluva o fungovaní Európskej únie. Označenie Zmluvy o Európskej únii zostalo
zachované. O jej obsahu, ako aj obsahu bývalej Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva to už tvrdiť nemožno. Lisabonskou zmluvou zostala nedotknutá
Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, takže popri
Európskej únii bude existovať jedno samostatné spoločenstvo – Európske spoločenstvo pre atómovú energiu.
Lisabonskou zmluvou sa zachovalo právo členských štátov EÚ na legislatívnu
iniciatívu v oblasti policajnej spolupráce, trestného súdnictva a administratívnej
spolupráce; okrem toho zaviedla zásadu zvýšenej právnej spolupráce v trestnej
oblasti prostredníctvom zásady vzájomného uznávania (každý členský štát uznáva rozhodnutia prijaté inými členskými štátmi). Tieto opatrenia sa týkajú najmä
spolupráce v oblasti obstarávania dôkazov, účinného prístupu k spravodlivosti,
spolupráce orgánov členských štátov v oblasti trestného stíhania a výkonu rozhodnutí a vytvorenia noriem a predpisov na zabezpečenie uznávania všetkých
foriem súdnych a iných rozhodnutí v Európskej únii.
Na základe Lisabonskej zmluvy zostávajú terminologicky základné pramene
práva zachované – nariadenia, smernice a rozhodnutia. Minulosťou sa podľa nej
však stali rámcové rozhodnutia, ktoré boli vydávané v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach. Otázky, ktoré boli nimi upravované, budú
40
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
teraz riešiť smernice. Lisabonská zmluva rozlišuje medzi legislatívnymi aktmi
a nelegislatívnymi aktmi. Rozdiel medzi nimi je v druhu postupu, ktorým budú
prijímané. Legislatívne akty budú môcť splnomocniť Európsku komisiu na prijatie delegovaného aktu, ktorým bude môcť Európska komisia priamo zmeniť
alebo doplniť nepodstatné prvky legislatívneho aktu – takýto akt bude mať
v názve označenie „delegovaná“ alebo „delegované“. Podmienky vykonávania
aktov bude môcť na základe splnomocnenia stanoviť Európska komisia alebo
Rada Európskej únie. Rovnako toto vykonanie bude zrejmé z názvu aktu, a to
použitím slova “vykonávacia“ alebo “vykonávacie“.18
6. Závery zo skúmanej problematiky
Jedným z cieľov harmonizácie je zlepšenie spoločnej kapacity EÚ pri zaručovaní základných práv, minimálnych procedurálnych záruk a prístupu k spravodlivosti.19 Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti na území členov EÚ
umožňuje voľný pohyb súdnych rozhodnutí v trestných veciach, t. j. najmä trestných rozsudkov a iných meritórnych trestných rozhodnutí medzi jednotlivými
členskými štátmi EÚ, ktorý je spolu s ich výkonom garantovaný vzájomnou
dôverou (mutual trust).
Vzájomnú dôveru pri uznávaní súdnych rozhodnutí podmieňuje dosiahnutá
úroveň harmonizácie trestných kódexov a trestného konania v štátoch EÚ prejavujúca sa najmä európskymi garanciami procesných práv subjektov zainteresovaných v trestnom konaní. Harmonizácia procesných práv v trestnom konaní
v členských štátoch EÚ tak znamená posilnenie slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v rámci EÚ. Aj SR ako jeden zo štátov EÚ v rámci aproximácie trestného
práva pristúpila k postupnému zjednocovaniu procesných postupov v trestnom
konaní v právnom styku so štátmi EÚ.
Účelom užšej spolupráce na tomto úseku je postupné zjednocovanie názorov na integráciu trestno-procesných vzťahov a dodržiavanie zákonnosti, práv,
slobôd obvineného a iných subjektov a strán v trestnom konaní. Základom zjednotenia garancií procesných práv a slobôd v trestnom konaní sú medzinárodné
normy, dohovory, ústavy a trestné poriadky štátov EÚ vychádzajúce z procesných práv osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ktoré v zásadných veciach
obdobným spôsobom upravujú postavenie obvineného aj iných subjektov a strán
v trestnom konaní.
18 Mašľanyová, D. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2011, s. 25.
19 Haagsky program, závery Európskej rady, 4. a 5. november 2004. Cieľom Haagskeho
programu je okrem iného zlepšiť všeobecnú schopnosť EÚ a jej členských štátov zaručiť základné práva, minimálne procesné záruky a prístup k spravodlivosti, poskytovať
potrebným osobám ochranu, bojovať proti organizovanej medzinárodnej trestnej činnosti
a prehĺbiť vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí.
41
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Štáty EÚ musia mať dobre kvalifikované orgány činné v trestnom konaní,
ktoré budú spôsobilé zabezpečovať zákonný trestný proces a v ňom garantovať aj
procesné práva, na ktorých sa tieto štáty dohodnú. Právny styk štátov EÚ v trestnom konaní, ktorý je založený na základe medzinárodných zmlúv o vzájomnej
pomoci a vnútroštátnych predpisoch v trestných veciach, si preto o. i. vyžaduje
aj zjednocovanie názorov a postupov na dodržiavanie zákonnosti základných
procesných práv a slobôd osôb, proti ktorým sa vedie trestné konanie a ostatných subjektov a strán v tomto konaní. V EÚ by sme sa mali usilovať o zjednotenie takých štandardov procesných postupov v trestnom konaní, ktoré by
garantovali zákonné práva a slobody osôb, proti ktorým sa vedie trestné konanie.
Základ dodržiavania práv a slobôd v trestnom konaní v štátoch EÚ vychádza
z postavenia a vymedzenia práv obvineného, ktoré je uvedené v čl. 6 Európskeho dohovoru garantujúceho spravodlivosť, rýchlosť a verejnosť trestného konania, prezumpciu neviny, povahu a dôvody neodkladného oznámenia obvinenia,
možnosť poskytnutia primeraného času na obhajobu obvineného jednotlivými zákonnými spôsobmi, povinnosť príslušných orgánov vypočúvať svedkov
v prospech i neprospech osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie a zabezpečenie tlmočníka, ak nerozumie jazyku používaného pred príslušným súdom.
Významným orgánom pre harmonizáciu trestného konania, dokazovania,
zákonnosti, práv a slobôd v rámci právneho styku je okrem iných aj Rada EÚ,
ktorá prijíma rámcové rozhodnutia pre účely spoločného postupu v trestnom
konaní. Dosiahnutá úroveň harmonizácie trestných kódexov a trestného konania v štátoch EÚ sa prejavuje najmä európskymi garanciami procesných práv
subjektov zainteresovaných v trestnom konaní, najmä procesného práva obžalovaného na obhajobu. Z procesných práv je právo na obhajobu nepochybne
jednou z najviac diskutovaných otázok z hľadiska uplatňovania a ochrany základných ľudských práv a občianskych slobôd. Dôležitosť práva na obhajobu
v trestnom konaní je nepochybne daná aj tým, že spravodlivosť trestného procesu je podmienená spravodlivým prerokovaním trestnej veci, ktorá sa prejavuje
najmä v dodržaní zásady rovnosti zbraní (equality of arms), t. j. zásady, že každá
strana v procese musí mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a žiadna
z nich nesmie mať podstatnú výhodu oproti protistrane.20
Z rokovania pracovnej skupiny pre trestné právo Rady EÚ, ktorá sa už dlhodobejšie zaoberá problematikou prijatia Rámcového rozhodnutia Rady EÚ
o určitých procesných právach v trestnom konaní v EÚ, vyplynuli viaceré návrhy ohľadom zabezpečenia efektívneho práva obvineného na obhajobu v trestnom konaní. V tejto súvislosti bol podaný návrh, aby právo na obhajobu bolo
priznané už osobe podozrivej zo spáchania trestného činu. Predtým, než bude
podozrivá osoba vypovedať alebo ihneď, ako sa na ňu začnú vzťahovať opatrenia obmedzujúce jej slobodu, podľa toho, ktorá z týchto okolností nastane skôr,
20 MUSIL, J. – KRATOCHVÍL, V. – ŠÁMAL, P. a kol.: Kurs trestního práva : Trestní právo
procesní. 2. přeprac. vyd. Praha : C. H. Beck, 2003. s. 87.
42
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
má táto osoba právo byť zo strany orgánov informovaná o obvinení proti nej
vznesenom a o dôvodoch, na základe ktorých je podozrivá. Obvinený má právo
na právnu radu čo najskôr a počas celého konania, ak si ju želá, a to bez zbytočného odkladu (do 24 hodín po zatknutí), resp. má právo dostať právnu radu skôr,
než odpovie na otázky v súvislosti s obvinením. Toto právo má zahŕňať právo
obvineného poradiť sa so svojim právnikom v súkromí (dokonca aj vtedy, ak sa
z bezpečnostných dôvodov vyžaduje, aby bol v policajnej väzbe), pričom jeho
konverzácia s právnikom zostane úplne dôverná.
Ďalšou iniciatívou Rady EÚ v oblasti harmonizácie procesných práv v trestnom konaní v jednotlivých členských štátoch EÚ je Plán na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní.21 Rada EÚ
ho schválila v nadväznosti na potrebu riešiť konkrétne problémy, ktoré môžu
vzniknúť v súvislosti s odstránením vnútorných hraníc a narastajúcim uplatňovaním práva na voľný pohyb a pobyt, čo vedie k nárastu počtu osôb podieľajúcich sa na trestom konaní v inom členskom štáte, ako štáte pobytu. Vyzdvihuje
v ňom dôležitosť procesných práv podozrivých a obvinených osôb ako subjektov práva na spravodlivé súdne konanie; vyzýva na prijatie opatrení vzťahujúcich sa na niektoré dôležité procesné práva za účelom zaručenia spravodlivého
trestného konania. Zdôrazňuje dôležitosť Európskeho dohovoru, ktorý pokladá
za spoločný základ pre ochranu práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní, ktorým rozumie predsúdne aj súdne konanie; Dohovor považuje
za dôležitú platformu aj pre vzájomnú dôveru (mutual trust) v systémy trestného súdnictva členských štátov EÚ a jej posilňovanie. Vytváranie rovnocenných
noriem procesných práv v trestnom konaní za súčasného rešpektovania právnych tradícií členských štátov EÚ pokladá Rada za dôležitý predpoklad ďalšej
realizácie vzájomného uznávania ako základného kameňa justičnej spolupráce.
Práva obsiahnuté v Pláne sa považujú za základné procesné práva. Dôvod, pre
ktorý Rada EÚ pristúpila k jeho vypracovaniu a prijatiu spočíva najmä v skutočnosti, že diskusie o procesných právach v súvislosti s EÚ v uplynulých rokoch
neviedli k žiadnym konkrétnym výsledkom; v oblasti justičnej a policajnej spolupráce sa však dosiahol značný pokrok v prípade opatrení na uľahčenie stíhania.
Nastal preto čas prijať aj opatrenia na zlepšenie rovnováhy medzi týmito opatreniami a ochranou procesných práv jednotlivcov. Odvoláva sa pritom na štúdie
odborníkov, ktorí podporujú opatrenia EÚ o procesných právach prostredníctvom právnych predpisov a iných opatrení, ako aj potrebu posilniť vzájomnú
dôveru medzi justičnými orgánmi v členských štátoch. Vychádza aj z dokumentov Európskeho parlamentu a oznámenia Európskej komisie v súvislosti so
štokholmským programom, ktoré o. i. konštatujú, že posilnenie práv obhajoby
je kľúčovou otázkou pre zachovanie vzájomnej dôvery členských štátov a dôvery
občanov v EÚ.
21 Uznesenie Rady EÚ zo dňa 30.11.2009 o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých
alebo obvinených osôb v trestnom konaní. Úradný vestník EÚ, C 295/1, 4.12.2009.
43
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
7. Záver
Tento príspevok priblížil len sčasti tendenciu EÚ o zlepšenie a rozvoj trestného súdnictva v jednotlivých členských štátoch európskeho trestného priestoru
s poukazom na problematiku harmonizácie trestného práva v Európskej únii.22
Európska únia sa v najbližšom období bude najmä usilovať o:
•
dosiahnutie cieľa na vytvorenie európskeho priestoru spravodlivosti,
čo je do určitej miery spomalené malým počtom justičných orgánov
a advokátov v trestných veciach, ktorí majú prístup k vzdelávaniu EÚ
v oblasti súdnictva,
•
využitie elektronických nástrojov, ktoré by mohli významne prispieť
k rozsiahlemu šíreniu európskej justičnej kultúry, ktorá je základom
budúceho európskeho priestoru spravodlivosti,
•
posilnenie základných práv, procesných záruk v trestnom konaní a ochrany údajov ako neoddeliteľnej súčasti vypracovania a realizácie akčného plánu justície v EÚ,
•
dosiahnutie čo najväčšieho počtu justičných orgánov od chvíle, keď
sa rozšíria rady justície, pričom všetkým novoustanoveným justičným
orgánom by sa dal tzv. „balíček na prežitie“ pozostávajúci z CD alebo
USB kľúča obsahujúceho Zmluvu o EÚ, Zmluvu o ES, ako aj základné dokumenty o súdnej spolupráci a informácie o súdnych systémoch
iných členských štátov. Podobný „balíček na prežitie“ by mali mať k dispozícii aj advokáti v trestných veciach.
•
dosiahnutie pozornosti týkajúcej sa publikácií EÚ určeným pre občanov, ktoré poskytujú praktické informácie o súdnej spolupráci v EÚ
a systémoch trestného súdnictva členských štátov. Okrem toho by mali
EK a Rada EÚ venovať primeranú pozornosť elektronickým nástrojom
vzdelávania, ktoré poskytuje Európska vzdelávacia justičná sieť – EJTN
(European Judicial Training Network) ako zástupca škôl odbornej justičnej prípravy v celej EÚ, a mali by im poskytnúť adekvátnu podporu.
V tomto kontexte sa pravidelne na aktivitách EJTN podieľa Justičná akadémia SR,
•
využívanie videokonferencií v kontexte trestného stíhania, čo však je
v niektorých členských štátoch relatívne bežné. Takýto spôsob umožňuje
zbierať dôkazový materiál získaním výpovedí obvinených, svedkov alebo znalcov v ich fyzickej neprítomnosti a zároveň poskytuje primeranú
ochranu osobám, ktoré ju potrebujú,
22 Materiál Výboru pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci EP z 16.10.2008, č.
<RefProc>2008/2125</RefProc><RefTypeProc>(INI).
44
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
•
venovanie mimoriadnej pozornosti rešpektovaniu základných práv, predovšetkým procesných záruk a ochrany údajov,
•
možnosť dať občanom EÚ právo na prístup k informáciám, ktoré uschovávajú a spoločne využívajú príslušné orgány a informovať ich o dostupných opravných prostriedkoch, keďže skutočná stratégia elektronickej
justície nemôže fungovať bez harmonizácie procesných záruk a záruk
náležitej ochrany údajov, ktoré sa uplatňujú na spoluprácu v oblasti
trestného súdnictva.
JUDr. Jaroslav Klátik, PhD.
Právnická fakulta, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
45
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
46
Typologie právnických osob
a zařazení společenství vlastníků
jednotek do jejích kategorií
Typology of Legal Persons – Enlistment of The
Condominium to Its Categories.
Martina Ditmarová
DITMAROVÁ, Martina. Typologie právnických osob a zařazení společenství
vlastníků jednotek do jejich kategorií. Acta Iuridica Olomucensia, 2012, Vol. 7,
No. 1, pp. 47–62.
Abstrakt: Ať už se nahlíží na problematiku právnických osob z hlediska obecné
charakteristiky anebo jednotlivých typů těchto osob, jedná se o rozsáhlou problematiku. Proto si tento příspěvek neklade a ani nemůže klást za cíl pojmout
celostně problematiku právnických osob, nýbrž se zaměřuje v obecné rovině na typologii právnických osob a následně zařazuje do jejích kategorií konkrétní právnickou osobu – společenství vlastníků jednotek upravené v zákoně
č. 72/1994 Sb., kterým se upravují některé spoluvlastnické vztahy k budovám
a některé vlastnické vztahy k bytům a nebytovým prostorům a doplňují některé
zákony (zákon o vlastnictví bytů).
Klíčová slova: právnická osoba, nezisková právnická osoba, veřejný zájem,
veřejné právo, soukromé právo jednotka (bytová/nebytová jednotka), vlastnictví
bytu, společenství vlastníků jednotek.
Abstract: No matter if we regard with legal persons in light of common characteristics or single types of these persons, acts as extensive problems. Therefore this
article does not propose to conceive the problems of legal persons in genereal,
but is focusing on common level on typology of the legal persons plus consequently ranges a unit owner community so called “a condominium” (in Czech
“společenství vlastníků jednotek”) pursuant to Act No. 72/1994 of the Collection
of Laws, on Flat Ownership to the typological caregories.
Keywords: legal person, non-profit legal person, public interest, public law, private law, unite (flat/non-flat unite), ownership of a flat, condominium.
47
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
1. Úvod
Právnické soby provázejí vývoj lidské společnosti od dob starověkého Říma.
Co do mnohosti forem a početního zastoupení ve společnosti však dosahují
v novodobých dějinách nebývalého rozmachu. Lze je směle označit za fenomén
organizace moderní společnosti. Fenomén, který je projevem ústavně zakotveného práva každého jednotlivce, totiž práva sdružovat se. Byli to právě jednotlivci,
kteří se k dosažení určitého nejčastěji hospodářského či politického cíle, kterého
by spíše nedosáhli, než dosáhli jako jednotlivci, začali spolu sdružovat a vytvářet
faktické útvary, které postupně nabývaly společenské důležitosti a zajistili si své
místo ve společnosti, neboť právo je reflektovalo a zakotvilo ve své liteře, ať už
jako osobu fiktivní nebo reálnou. „V jednotě je síla“ platí dnes stejně jako včera –
bez ohledu na oblibu tohoto hesla komunistickou propagandou.
Přestože český právní řád právnickou osobu chápe jako juristickou fikci, jako
osobu neživou, nabývá právnická osoba stále více reálných obrysů a zasahuje
do reálného světa do každodenního života. Právě proto, že právnické osoby ať
už kladně či záporně ovlivňují život každého člověka, je důležité je znát a chápat
jejich zákonitosti.
Právnická osoba je téma velice obsáhlé, jemuž se věnují se zájmem jak odborníci z praxe tak i teoretikové.
Ať už se nahlíží na problematiku právnických osob z hlediska obecné charakteristiky anebo jednotlivých typů těchto osob, troufám si označit její rozsah jako „bezbřehý“. Proto si tento příspěvek neklade a ani nemůže klást za cíl
pojmout celostně problematiku právnických osob, nýbrž se zaměřuje v obecné
rovině na typologii právnických osob a následně zařazuje do jejích kategorií
konkrétní právnickou osobu – společenství vlastníků jednotek upravené v zákoně č. 72/1994 Sb., kterým se upravují některé spoluvlastnické vztahy k budovám
a některé vlastnické vztahy k bytům a nebytovým prostorům a doplňují některé
zákony (zákon o vlastnictví bytů), ve znění pozdějších právních předpisů.
2. Právnické osoby podle míry vlivu státu na jejich vznik, změnu a zánik
Právnické osoby lze třídit podle různých kritérií. Podle míry vlivu státu
na vznik, změnu a zánik právnické osoby lze dělit právnické osoby na právnické
osoby soukromého práva a veřejného práva. Podle J. Hurdíka se jedná sice o jedno z nejčastěji citovaných, ale současně i nejčastěji diskutovaných a zpochybňovaných dělení právnických osob.1 Odmítavý postoj zaujímá V. Knapp, který
třídění právnických osob na soukromé a veřejné považuje za absurdní, neboť pro
teorii a praxi práva veřejného, jakož i pro teorii a praxi práva soukromého nemají
právnické osoby veřejného práva žádný význam2.
1 HURDÍK, J. Právnické osoby a jejich typologie. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2003, s. 42.
2 Srov. KNAPP, V. O právnických osobách. Právník, 10–11/1995, s. 980 an.
48
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Existuje mnoho pohledů na to, který odlišující znak je tím rozhodujícím
pro dělení právnických osob na soukromoprávní a veřejnoprávní; ne všechna
kritéria jsou způsobilá dostatečně rozlišit hranici mezi soukromoprávní a veřejnoprávní povahou, často dochází k jejich kombinování. Nabízí se zejména dvě
kritéria členění, a to buď podle činnosti, kterou právnická osoba vyvíjí, nebo ke
které směřuje, anebo dle právního důvodu jejího založení nebo zrušení. Převládá
ovšem pojetí, podle něhož jsou za soukromoprávní právnické osoby považovány
osoby, které vznikají z vlastní iniciativy fyzických nebo právnických osob aktem
soukromého práva, tj. uzavřením soukromoprávní smlouvy nebo sepsáním zřizovací listiny. Zákon zpravidla stanoví, že ke vzniku takové osoby je potřeba
veřejnoprávního aktu, kterým je právnická osoba uznána za zřízenou v souladu
se zákonem, a podle kterého je evidována příslušným rejstříkem, poněvadž ale
nejde o akt povolovací, nemá tento požadavek na soukromoprávní povahu právnické osoby vliv.3 Naproti tomu jako veřejnoprávní jsou označovány korporace,
které jsou zakládány aktem orgánu veřejné moci, tedy zákonem nebo jiným individuálním právním aktem, anebo u nichž zákon stanoví povinné členství.
V podmínkách kontinentálního systému práva, do něhož spadá i český právní řád, označuje J. Hurdík za hlavní diferenční kritérium pro dělení právnických
osob na veřejné a soukromé pozici veřejného prvku ve vztahu k těmto právnickým osobám.4 Veřejný prvek v tomto kontextu pak K. Beran ozřejmuje prostřednictvím pojmových znaků právnických osob veřejného práva, kterými jsou
•
veřejnoprávní způsob zřízení,
•
plnění úkolů veřejné správy, či úkolů ve veřejném zájmu,
•
veřejnoprávní pravomoc,5
•
možnost disponovat veřejnými fondy, popř. jejich vázanost na veřejné
rozpočty.6
3 HURDÍK, J.: Stěžejní charakteristikou, která odlišuje právnickou osobu veřejného práva
od právnické osoby soukromého práva, je považována povaha právního aktu, na jehož
základě právnická osoba vznikla… proti tomuto pojetí se však objevují námitky, které
říkají, že i na vzniku právnické osoby, která nemůže být považována za veřejnoprávní, se
podílí akt veřejné moci (např. konstitutivní zápis do zákonem stanovené veřejné evidence).
Kritériem, které z tohoto pohledu je rozhodující, není přítomnost, či nepřítomnost aktu
veřejné moci, o níž v naprosté většině případů a srovnatelných právních řádů bylo dosaženo jednoty, nýbrž přítomnost či nepřítomnost aktu soukromého práva, tj. soukromoprávního úkonu, tedy soukromoprávního projevu vůle směřujícího přímo ke konstituování
právnické osoby a splnění podmínek stanovených pro to právním řádem, které je pro toto
odlišení rozhodující. HURDÍK, J. Právnické osoby a jejich typologie. 1. vydání. Praha: C. H.
Beck, 2003, s. 43.
4 HURDÍK, J. Právnické osoby (Obecná právní charakteristika). 1. vydání. Brno: Masarykova
univerzita, 2000, s. 126.
5 Srov. BERAN, K. Právnické osoby veřejného práva. Praha: Linde, 2006, s. 35.
6 Srov. HURDÍK, J. Právnické osoby a jejich typologie. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2003, s. 43.
49
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Podobně na rozhodující kritéria nahlížejí i S. Stuna a J. Švestka, podle kterých
se veřejnoprávní právnické osoby od soukromoprávních právnických osob odlišují jednak způsobem jejich vzniku (vznikají pořadem veřejného práva), jednak
tím, že jejich vnitřní poměry, způsob tvorby jejich právně relevantní vůle i způsob jednání jejich jménem upravují předpisy veřejného práva.7
D. Hendrych za zvláštní znaky právnických osob veřejného práva považuje
výhradu veřejného práva, jejich pravomoc a působnost a omezenou subjektivitu.8
Kritériem plnění úkolů ve veřejném zájmu se zabýval Ústavní soud, jenž
ve svém nálezu uvedl: V moderní společnosti se nezřídka prolínají prvky veřejného a soukromého práva tak, že nelze zcela jednoznačně veškerou činnost té či
oné instituce označit pouze za veřejnoprávní nebo pouze za soukromoprávní. Lze
si představit, že určitá instituce podle povahy konkrétní činnosti může v určitých
vztazích vystupovat jako soukromoprávní, v jiných jako veřejnoprávní subjekt. Je
proto třeba vážit, o jaký druh konkrétní činnosti té které instituce se jedná�. Z tohoto stanoviska prvního senátu lze učinit závěr, že kritérium plnění úkolů ve veřejném či soukromém zájmu je velmi relativní a nelze se o něj opřít při rozlišování
právnických osob na soukromé a veřejné.
Týž postoj lze zaujmout i k dalšímu kritériu, kterým je vybavení právnické
osoby veřejnoprávními oprávněními (veřejnou mocí); k pojmu veřejná moc
Ústavní soud konstatoval: Institut „veřejné moci“ je vnímán jako institut, zahrnující přímou „moc státní“ a dále „zbývající veřejnou moc“. Státní mocí disponuje
sám stát a zabezpečuje ji prostřednictvím svého zvláštního aparátu. Tzv. zbývající
veřejná moc je v příslušném rozsahu svěřena subjektům nestátního charakteru ke
správě veřejných záležitostí, je od státní moci v jistém smyslu odvozena a nemůže
s ní být v rozporu.9 Veřejná moc je taková, která autoritativně rozhoduje o právech
a povinnostech subjektů. Subjekt, o jehož právech a povinnostech rozhoduje orgán
veřejné moci, není v rovném postavení s tímto orgánem a obsah rozhodnutí orgánu
není dán na vůli subjektu. Hranice veřejné moci končí tam, kde začíná moc soukromá.10
7 STUNA, S., ŠVESTKA, J. Proč a kdy je stát právnickou osobou, jakož i o právnické osobě
vůbec. Právní rozhledy, 14/2007, s. 506.
8 HENDRYCH, D.: Výhrada veřejného práva spočívá v tom, že zákonodárce obecně upravuje institut právnických osob v rámci soukromoprávních kodexů, ale současně umožňuje,
aby pro některé z těchto osob platil zvláštní režim veřejného práva. Působnost a pravomoc
představují rámec pro stanovení rozsahu právní způsobilosti jednotlivých nositelů veřejné
moci, pro kterou je charakteristická vždy určitá omezenost. Omezená subjektivita subjektů
veřejné správy je daná právě tím, že jsou nositeli jen určitého dílu veřejné správy a svou
pravomoc mohou jejich orgány uplatňovat jen v těchto mezích. HENDRYCH, D. Právnické osoby veřejného práva a občanský zákoník. In Otázky rekodifikace soukromého práva:
příspěvky učitelů Právnické fakulty Univerzity Karlovy. Praha: Karolinum, 2003, s. 211.
9 Nález Ústavního soudu ČR ze dne 25. listopadu 1993, sp. zn. II. ÚS 75/93.
10 Usnesení Ústavního soudu ČR ze dne 23. června 1995, sp. zn. II. ÚS 86/95.
50
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Za právnické osoby veřejného práva mohou být považovány jen takové subjekty, které jsou originálními nebo delegovanými nositeli veřejné moci nebo
veřejných úkolů. Originálním nositelem je stát, který deleguje předepsanou
právní formou určitou část veřejné moci na subjekty jiné, např. kraje, obce nebo
veřejné vysoké školy. Vybavení určitého subjektu veřejnou mocí ovšem nevypovídá nic o jeho kvalifikaci jako právnické osoby veřejného práva, a to z toho
důvodu, že veřejná moc může být delegována také na subjekty soukromoprávní,
ať už jde o osoby fyzické nebo právnické (např. stanice technické kontroly).
Také u posledního rozlišovacího kritéria, kterým je oprávnění právnické
osoby disponovat s veřejnými prostředky, popř. vázanost na veřejné rozpočty,
nelze říct, že by se mohlo uplatnit vždy a bez výjimky.
Lze tedy učinit závěr, že jediným kritériem schopným dostatečně určitě identifikovat právnickou osobu soukromého nebo veřejného práva je způsob vzniku
právnické osoby. Podle něj je možno za právnickou osobu veřejného práva považovat ty právnické osoby, které vznikly přímo (obvykle jako individuální osoba v právním smyslu) aktem veřejné moci, tj. zákonem či jiným individuálním
aktem k tomu povolaného orgánu veřejné moci.11 G. Winkler k tomu uvádí, že
veřejnoprávní existenci právnické osoby veřejného práva je nutno vždy odvozovat od právního předpisu, jenž tuto právnickou osobu zřídil.12
2.1 Společenství vlastníků jednotek – soukromá právnická osoba
Společenství vlastníků jednotek (dále též „společenství“) lez spolehlivě považovat za právnickou osobu, neboť jej takto označuje přímo zákon o vlastnictví
bytů. Jak je to ale s mírou vlivu státu na jeho vznik? V kontextu pojmových znaků právnických osob veřejného práva, o kterých bylo pojednáno v předchozí
kapitole lze u společenství spolehlivě vyloučit tři ze čtyř těchto znaků, když jeho
účelem není plnění úkolů ve veřejném zájmu, není nadáno veřejnou mocí a ani
mu není dána možnost disponovat s veřejnými prostředky. Zbývá čtvrtý pojmový znak hodný zřetele. Lze-li považovat za jediné kritérium schopné dostatečně
určitě identifikovat právnickou osobu soukromého nebo veřejného práva způsob
vzniku právnické osoby a budeme-li uvažovat způsob vzniku společenství, pak
zákonodárce vytvořil neobvyklou konstrukci.
Zákon o vlastnictví bytů je předpisem práva občanského; jeho předmětem je
úprava spoluvlastnických vztahů fyzických a právnických osob k budově, ocitnou-li se v postavení vlastníka bytového nebo nebytového prostoru jako prostorově vymezené části budovy a zároveň podílového spoluvlastníka společných
částí budovy. Vlastnit majetek je právo zaručené Ústavou; předpokladem naby11 HURDÍK, J. Právnické osoby a jejich typologie. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2003, s. 45.
12 Srov. WINKLER, G. Die Rechtspersönlichkeit der Universitäten. Wien: Springer-Verlag,
1988, s. 296.
51
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
tí vlastnictví je relevantní projev vůle určité osoby, s nímž zákon spojuje vznik
vlastnického práva – tedy i vlastnictví bytové jednotky. Vlastnictví bytové jednotky je ovšem nerozlučně spjato také se spoluvlastnickým podílem na společných částech domu, v němž se jednotka nachází. Vlastnictví rodinného domku
neponechá jeho vlastníka na pochybách o tom, kdo že je povinen a oprávněn
ve věcech správy, provozu a oprav tohoto domku. V případě vlastnictví bytové
jednotky se vlastník rád postará o svou jednotku, ale mohl by rád zapomenout
na péči o společné části budovy, v níž se jednotka nachází. Zákonodárce tak
vytvořil konstrukci, v níž se nespolehl na dobrovolnost vlastníků ve věci péče
o společný majetek, nýbrž vytvořil konstrukci, na jejímž základě zákonem stanovený počet jednotek nabytý do vlastnictví stanoveného počtu vlastníků konstituuje ze zákona právnickou osobu s vymezenou působností a zakládá povinné
členství všech dalších vlastníků jednotek. Zákonodárce tedy vytvořil konstrukci, na jejímž základě kumulací individuálních soukromoprávních úkonů – tři
různí vlastníci nabydou vlastnictví jednotek v domě s alespoň pěti jednotkami,
vznikne13 ze zákona právnická osoba – společenství vlastníků jednotek, a to dnem
doručení listiny s doložkou o vyznačení vkladu do katastru nemovitostí poslednímu z těchto tří vlastníků.14 Společenství se zapisuje do rejstříku společenství
vlastníků jednotek (rejstřík S), který vedou soudy příslušné k vedení obchodního rejstříku. Jeho zápis má deklaratorní povahu na rozdíl od zápisu obchodních
společností a družstva, které vznikají až zápisem do obchodního rejstříku.
Nutným předpokladem vzniku společenství je soukromoprávní projev vůle,
který má za následek nabytí vlastnictví bytové jednotky. Ovšem vůle vlastníků
bytových jednotek směřující ke vzniku společenství, ke vzniku právnické osoby,
není právně významná15, neboť společenství vzniká přímo ze zákona, jsou-li splněny zákonné předpoklady. Zákon dále stanoví ve společenství povinné členství,
neboť členství vzniká a zaniká současně s převodem nebo přechodem vlastnictví
jednotky.16 Vyhnout se členství znamená nestát se vlastníkem jednotky v domě, kde
ze zákona vzniká společenství nebo vlastnictví jednotky v takovém domě pozbýt.
Poselství zákona je zřejmé: vlastnictví jednotky je nerozlučně spjato se spoluvlastnictvím společných prostor v domě; vlastnictví jednotky v domě s pěti
a více jednotkami, které jsou ve vlastnictví nejméně tří vlastníků, zakládá povinné členství (se všemi právy a povinnostmi z toho plynoucími, jež je vázáno
na vlastnictví jednotky) v právnické osobě založené zákonem za účelem zajištění
správy, provozu a oprav společných částí domu.
13 Sdělení k účtování společenství vlastníků jednotek – právnické osoby dle zákona č.
103/2000 Sb. Finanční zpravodaj Ministerstva financí, 11/2000. Společenství je povinno
vést účetnictví ode dne svého vzniku.
14 V praxi to nejčastěji znamená, že prvním vlastníkem je původní vlastník budovy (družstvo, stavitel); následně převodem druhé jednotky vznikne společenství.
15 Společenství lze založit v domě s nižším počtem jednotek nebo vlastníků než stanoví zákon
– dobrovolně.
16 Spoluvlastníci jednotky jsou společnými členy společenství.
52
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Přesto, že na základě zákona o vlastnictví bytů vzniká právnická osoba
s povinným členstvím přímo ze zákona, mám za to, že o společenství nelze vůbec
uvažovat ve veřejnoprávních intencích. Zákon o vlastnictví bytů má soukromoprávní povahu, jakož i účel společenství směřuje k naplnění soukromoprávních
cílů; další kritéria svědčící právnické osobě veřejného práva nejsou naplněna
(viz výše) a také není naplněn podle D. Hendrycha klíčový znak veřejnoprávní
korporace, a společenství bez pochyby je korporací, a to ten, že tato forma právnické osoby veřejného práva se přisuzuje nositelům veřejné moci uspořádaným
na členském principu17. Vznik právnické osoby s povinným členstvím přímo
ze zákona, lze označit za snahu státu předcházet komplikacím (jistě i mnohým
patovým situacím řešitelným jen soudní cestou, které by mohly nastat, kdyby
ponechal řešení otázky péče o společné části domu na dobrovolné úvaze vlastníků), za snahu upravit danou problematiku, i když ne zcela technicky vhodnou
konstrukcí. Přesto není pochyb o tom, že společenství je právnickou osobou soukromého práva.
Nelze zastírat, že platná koncepce působí v praxi četné potíže – vlastníci jednotek si vznik právnické osoby často neuvědomují nebo jsou k němu lhostejní
nebo si vůbec neuvědomují jeho praktický dopad; nesvolávají první shromáždění společenství v zákonné lhůtě, neřídí se stanovami společenství a činnost
těchto společenství je chaotická a mimo kontrolu.
Návrh nového občanského zákoníku přináší zásadní změnu v tom směru, že
společenství vlastníků jednotek nemá nadále vznikat ze zákona, nýbrž zakladatelským právním jednáním vzniklým ze soukromé vůle.
Záměrem navrhované úpravy je vytvořit legislativní rámec pro založení
a vznik společenství, který odpovídá obvyklému postupu zakládání a vzniku
právnických osob v soukromé sféře, tedy postup, u něhož se rozlišují u společenství jako u jiných právnických osob dvě fáze ustavování právnické osoby –
založení a vznik.18 Návrh zachovává zákonný požadavek, podle kterého musí
společenství vlastníků existovat tam, kde v domě vzniklo alespoň pět jednotek.
Nevyhoví-li se zákonnému příkazu, budou vlastníci jednotek donuceni k založení společenství jednak tím, že dojde k blokaci převodů vlastnického práva k jednotkám, jednak i tím, že se pro právní poměry spoluvlastníků domu a vlastníků
jednotek uplatní obecná ustanovení o spoluvlastnictví, která jsou pro vlastníky
jednotek méně výhodná, než je správa domu a pozemku společenstvím vlastníků jednotek.
17 HENDRYCH, D. Právnické osoby veřejného práva a občanský zákoník. In Otázky rekodifikace soukromého práva. Příspěvky učitelů Právnické fakulty Univerzity Karlovy. Praha:
Nakladatelství Karolinum, 2003, s. 211.
18 K založení společenství se vyžaduje přijetí stanov, které obsahují povinné náležitosti,
a určení prvních členů statutárního orgánu; konečně společenství vzniká dnem zápisu
do veřejného rejstříku.
53
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Výklad o právnických osobách soukromého a veřejného práva lze uzavřít tak,
že uvedené dělení právnických osob je zpochybňováno s odkazem na to, že takovéto členění nečiní ani zákon, a že hranice mezi soukromým a veřejným právem
nejsou ostré a naopak se postupně rozmělňují. Oba typy právnických osob jsou
subjekty soukromého práva a jako takové mají v soukromém právu stejné právní
postavení.19
3. Právnické osoby podle jejich faktického základu
Dalším kritériem dělení právnických osob je faktický základ právnické osoby.
Tvoří-li jej její členové (skupina lidí, osobní složka), jde o korporaci (spolek)20;
je-li jeho podstatou účelově určený majetek (věcná složka), jde o nadaci (fond).
Nadace je účelovým sdružení majetku, založeným podle zákona č. 227/1997
Sb., o nadacích a nadačních fondech, ve znění pozdějších právních předpisů, pro
dosahování obecně prospěšných cílů. Jako obecně prospěšný cíl zákon demonstrativně uvádí zejména rozvoj duchovních hodnot, ochranu lidských práv nebo
jiných humanitárních hodnot, ochrana přírodního prostředí, kulturních památek, tradic a rozvoj vědy, vzdělání, tělovýchovy a sportu.
Základním specifikem nadace je, že status právnické osoby má majetek sdružený za určitým účelem, za kterým je také používán. Nadace tedy nemá členskou
základnu, je právnickou osobou fundativního typu založenou na sdruženém
majetku, čímž se odlišuje od jiných právních forem, jakými jsou občanská sdružení či obchodní společnosti. Obecně prospěšného cíle je dosahováno majetkem
nadace, který užívá třetí osoba nikoliv nadace; nadace nevyvíjí žádnou ekonomickou či podnikatelskou činnost ani činnost obecně prospěšnou (na rozdíl od
občanských sdružené či obecně prospěšné společnosti21).
Podle zákona č. 227/1997 Sb. lze založit za týmž účelem jako nadaci i soukromoprávní fond.22
Nadace i fond vzniká zápisem do rejstříku nadací a nadačních fondů vedeného rejstříkovým soudem. Hlavní rozdíl mezi nadací a nadačním fondem spočívá
ve způsobu využití majetku k dosažení cíle, ke kterému byla nadace či fond zalo19 Srov. STUNA, S., ŠVESTKA, J. Několik úvah nad státem jako právnickou osobou, zejména
nad právní subjektivitou státních orgánů. Právní rozhledy, 6/1999, s. 291.
20 J. Matějka rozumí korporací sdružení osob za účelem sledování určitého účelu v té formě,
že takovým sdružením vznikne samostatný právní subjekt, na nějž se vztahují jako účinky
právního řádu práva a povinnosti.
21 Jedná se o právnické osoby založené dle zákona č. 248/1995 Sb., o obecně prospěšných
společnostech, ve znění pozdějších právních předpisů, za účelem poskytování obecně prospěšných služeb veřejnosti, jejichž případný zisk musí být použit na poskytování obecně
prospěšných služeb, pro které byla založena. Obecně prospěšná společnost vzniká zápisem
do rejstříku obecně prospěšných společností vedeného v obchodním rejstříku v oddílu O.
22 Od soukromoprávních fondů je třeba odlišovat fondy veřejnoprávní, založené zvláštními
zákony, např. Fond národního majetku, Pozemkový fond ČR, Fond tvorby a ochrany životního prostředí, Státní zemědělský a intervenční fond.
54
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
žen. Zatímco nadace k dosahování účelu, pro který byla zřízena, využívá výnosu
z majetku a nikoli samotný majetek (jeho základní výše se zapisuje do rejstříku);
nadační fond využívá k dosažení cíle, pro něž byl zřízen veškerý svůj majetek.
Nadaci tedy vždy zůstává zapisovaný majetek, který se „nespotřebovává“ jako u
nadačního fondu.
Korporace jsou na rozdíl od nadací založeny na osobním základě, který představují jejich společníci, členové aj. Nadace jsou založeny především na věcném
základě – na majetku. Hlavním rozdílem je jejich zaměření. Zatímco korporace
je sdružením osob (fyzických osob, fyzických a právnických osob, právnických
osob) založeným za účelem dosažení společného cíle, podstatou nadace je osamostatnění určitého majetku a jeho využití k účelu, povětšině dobročinného
charakteru, stanovenému jejím zakladatelem.23
Pro pochopení problematiky korporací je třeba vycházet z teorie právnických osob, do jejichž systému náležejí jak korporace (soukromoprávní
a veřejnoprávní) tak i nadace; obojí představují jen různé formy právnických
osob.
Korporace je starším typem právnické osoby nežli nadace; její podstatou je
sdružení osob za jistým účelem (představuje nejběžnější formou právnických
osob tohoto typu). Založením této právnické osoby vzniká nový právní subjekt,
zcela samostatný a na svých členech nezávislý. Korporace je tedy tvořena osobním substrátem – členy, naopak nadace, co by mladší sestra korporace, je tvořena věcným substrátem – jměním, které je účelově vázáno, a osoby toto jmění
spravující právní postavení členů nenabývají. Paradoxem ovšem je, že i přes to, že
je korporace definována jako sdružení fyzických či právnických osob, slouží právě majetek k identifikaci korporace. Jejím podstatným znakem je totiž oddělení
majetku jejich členů od vlastního majetku korporace, v rámci korporace nevznikají žádné spoluvlastnické vztahy. Korporace je určitým, pevně organizovaným
společenstvím, které na rozdíl od society – sdružení bez právní subjektivity24, je
nadáno právní subjektivitou. Korporace jako taková nedisponuje způsobilostí
k právnímu jednání, činnost uskutečňuje prostřednictvím svých orgánů, tj. těch
fyzických osob, které jsou k jednání oprávněny na základě stanov korporace.
Novodobě se k těmto dvěma kategoriím připojuje kombinace majetkového a osobního základu – ústav.25 Je zřizován jako samostatná organizační jed23 Dělení na korporace a nadace má svůj původ v římském právu, viz výše korporace (universitates personarum), nadace (universitates bonorum).
24 Jak již bylo zmíněno výše, již římské právo odlišovalo od korporace tzv. společnosti bez
právní subjektivity – societa – sdružení osob vzájemně zavázaných a oprávněných; majetek do tohoto sdružení vnesený se stával jejich spoluvlastnictvím. Tato právní úprava se
zachovala dodneška. Na rozdíl od korporace, která existuje bez ohledu na změny v jejím
personálním substrátu, pro společnost platí, že takováto změna, ať smrt či odchod jednoho
nebo více společníků znamená její zánik.
25 Národní památkový ústav Praha, Ústav pro studium totalitních režimů, Státní ústav pro
55
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
notka, jež má naplňovat veřejný účel nejčastěji v oblasti sociálních služeb nebo
vědeckého výzkumu, nikoliv za účelem dosahování zisku. Od korporace se ústav
liší tím, že jeho osobní prvek zajišťující řízení a fungování ústavu není nutně
spjat se členstvím (takže rozhodování v něm podléhá principu hierarchie, nikoli
demokracie);26 ústav disponuje tzv. destinatáři – těmi, kdo ústav užívají.27 Rozdíl
od nadace spočívá v tom, že majetek ústavu není nezcizitelný.28
Existují však i právnické osoby svého druhu, jež nelze jednoznačně zařadit
do žádné z výše uvedených kategorií. Typickým příkladem jsou vysoké školy.
Zákon o vysokých školách29 zdůrazňuje jako základ vysoké školy akademickou
obec, kterou společně tvoří akademičtí pracovníci a studenti. Důraz na tento znak
ukazuje na dávnou tradici univerzit jako korporací, přesto však mají vysoké školy
i četné znaky ústavů.30 Na smíšenou povahu univerzit poukazuje také K. Beran.31
Konečně podle platné právní úpravy32 lze právnické osoby dělit dle formy
na sdružení právnických a fyzických osob – korporace, účelových sdružení
majetku – nadace, jednotky územní samosprávy a jiné subjekty, o kterých to
stanoví zákon33. Podle tohoto výčtu se společenství řadí do kategorie sdružení
fyzických a právnických osob – je korporací.
Význam tohoto ustanovení spočívá v tom, že způsobilost k právům a povinnostem upraveným občanským zákoníkem může mít (samozřejmě vedle přirozené fyzické osoby) jen takový subjekt, který je dle občanského zákoníku právnickou osobou. Tedy subjekt, který splňuje požadavky občanského zákoníku
na právnickou osobu.34 Z toho, že zákon o vlastnictví bytů prohlašuje společenství za právnickou osobu, je zřejmé, že jej považuje za subjekt práva, tedy nositele
práv a povinností.
kontrolu léčiv, aj.
26 ELIÁŠ, K., NYKODÝM, J. In ŠVESTKA, J., JEHLIČKA, O., ŠKÁROVÁ, M., SPÁČIL, J.
a kol. Občanský zákoník. Komentář. 10. vydání. Praha: C. H. Beck, 2006, s. 163.
27 BERAN, K. Právní povaha univerzity. Právník, 3/2005, s. 261 an.
28 Srov. HENDRYCH, D. a kol. Správní právo. Obecná část. 6. vydání. Praha: C. H. Beck,
2006, s. 108: Veřejným ústavem se rozumí souhrn věcných a osobních prostředků, s nimiž
disponuje subjekt veřejné správy za účelem trvalé služby zvláštnímu veřejnému účelu.
29 Zákon č. 111/1998 Sb., o vysokých školách, ve znění pozdějších právních předpisů.
30 KNAPPOVÁ, M., ŠVESTKA, J., DVOŘÁK, J. a kol. Občanské právo hmotné 1. 4. aktualizované a doplněné vydání. Praha: ASPI, 2005, s. 217.
31 Srov. BERAN, K. Právní povaha univerzity. Právník, 3/2005, s. 261 an.
32 Viz. ust. § 18 odst. 2 ObčZ.
33 Jednotkami územní samosprávy jsou obce, kraje, hlavní město Praha, jinými subjekty jsou
především stát a zájmová sdružení právnických osob, dále velká skupina právnických osob,
jejichž individuální poměry upravují speciální zákony, jako např. státní podniky, Česká
národní banka, Česká televize, Všeobecná zdravotní pojišťovna, Fond národního majetku,
Pozemkový fond ČR, vysoké školy, příspěvkové organizace zřízené územními samosprávnými celky jako např. školy.
34 BÁRTA, J. K některým otázkám subjektivity a sukcese právnických osob v platném právu.
Právník, 2/1995, s. 95.
56
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Návrh nového občanského zákoníku počítá s rozdělením právnických osob
na korporace a fundace; v rámci korporací pak dále upravuje spolek, v rámci
fundací upravuje nadaci, nadační fond a nadační ústav. Společenství je druhem
spolku (ust. § 1157 návrhu přímo určuje, že nevyplývá-li, z ustanovení o společenství něco jiného, použijí se přiměřeně ustanovení o spolku).
3.1 Korporace soukromého práva v podobě společenství vlastníků
jednotek
Jak z výše uvedeného plyne, společenství vlastníků jednotek se řadí k soukromoprávním korporacím. Základním rozlišujícím kritériem mezi korporacemi soukromého práva je jejich rozčlenění na ty, které spadají do režimu občanskoprávního a na ty, jejichž právní úprava se řídí režimem obchodněprávním.
Do občanskoprávního režimu řadíme:
•
subjekty vznikající v rámci zák. č. 83/1990 Sb., o sdružování občanů,
ve znění pozdějších právních předpisů. Jedná se o různé spolky, společnosti, svazy, hnutí, kluby a jiná občanská sdružení, které nejsou zaměřeny k výdělečné činnosti, ale jejichž cílem je např. podpora v oblasti
vědecké, ochrany lidských práv či ochrany životního prostředí. Jejich
způsobilost vzniká registrací stanov u Ministerstva vnitra ČR a jejich
jménem jedná stanovami určený orgán nebo přípravný výbor. Výjimku představuje odborová organizace a organizace zaměstnavatelů, jež
nepodléhá registrační povinnosti, ale povinnosti evidenční a jež vzniká
dnem následujícím po doručení návrhu na její evidenci Ministerstvu
vnitra. Od těchto sdružení je třeba odlišit sdružení ve smyslu ust. § 829
občanského zákoníku, které není právnickou osobou. Toto sdružení
není schopno mít práva a povinnosti, činit právní úkony, zavazovat se
s ohledem na to, že nemá právní subjektivitu35,
•
zájmová sdružení právnických osob podle ustanovení § 20f a násl.
ObčZ. Zájmová sdružení právnických osob, tj. sdružení založená právnickými osobami k ochraně jejich zájmů nebo k dosažení jiného účelu.
35 Nabyvateli práv a osobami odpovídajícími za závazky sdružení jsou jednotliví účastníci
sdružení. Jedná se o institut, jenž umožňuje osobám, aby podnikaly pod společným jménem, aniž by zakládaly právnickou osobu. Účelem sdružení je nejen sdružení osob, ale také
sdružení prostředků jednotlivých společníků takového sdružení pro lepší dosažení cíle,
pro něž sdružení vzniklo. Jedním z hlavních důvodů pro vznik sdružení je zájem účastníků
sdružení, aby činnost jednoho či několika z nich byla prováděna na účet všech, tedy aby
právní úkony provedené jedním nebo více účastníky zavazovaly všechny účastníky sdružení. Účastníci mohou činit právní úkony pod společným jménem, činí je však společníci
a nikoli sdružení, které k tomu není způsobilé. Majetek, který společníci vkládají do sdružení je sice oddělen od zbytku jejich majetku, avšak jak tento, tak majetek, který společníci
získají, nabývají do podílového spoluvlastnictví, a nejedná se tak o samostatný majetek
sdružení.
57
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Členy jsou tedy pouze právnické osoby.
Právní
subjektivitu
zájmové sdružení právnických osob nabývá zápisem do registru sdružení vedeného u krajského úřadu, příslušného dle sídla sdružení,
•
organizace s mezinárodním prvkem v režimu zákona č. 116/1985 Sb.,
o podmínkách činnosti organizací s mezinárodním prvkem v Československé socialistické republice, ve znění pozdějších právních předpisů,
•
politické strany a politická hnutí podle zákona č. 424/1991 Sb.,
o sdružování v politických stranách a politických hnutích, ve znění
pozdějších právních předpisů. Jedná se o sdružení, jejichž prostřednictvím občané vykonávají své právo účasti na politickém životě společnosti, zejména na vytváření zákonodárných sborů a orgánů vyšších
územních samosprávných celků a orgánů místní samosprávy. Členy
politických stran mohou být pouze fyzické osoby. Politické strany a hnutí vznikají registrací stanov u Ministerstva vnitra ČR,
•
církve a náboženské společnosti podle zák. č. 3/2002 Sb., o svobodě
náboženského vyznání a postavení církví a náboženských společností a o změně některých zákonů (zákon o církvích a náboženských
společnostech), ve znění pozdějších právních předpisů. Jedná se dobrovolné společenství osob s vlastní strukturou, orgány, vnitřními předpisy, náboženskými obřady a projevy víry, založené za účelem vyznávání určité náboženské víry, ať veřejně nebo soukromě, a zejména s tím
spojeného shromažďování, bohoslužby, vyučování a duchovní služby.
Církev a náboženská společnost se stává právnickou osobou registrací
do Rejstříku registrovaných církví a náboženských společností vedeném
Ministerstvem kultury ČR,
•
společenství vlastníků jednotek, jež je upraveno zákonem o vlastnictví bytů a představuje právnickou osobou s omezeným předmětem
činnosti, která se zapisuje do Obchodního rejstříku, ovšem do zvláštního oddílu, neboť se nejedná o podnikatelský subjekt,
Pro podnikatelskou praxi mají největší význam právnické osoby obchodního práva, tj. obchodní společnosti taxativně vypočtené v ustanovení § 56
odst. 1 ObchZ a družstvo podle ustanovení § 222 odst. 1 ObchZ. Obchodněprávnímu režimu podle zák. č. 513/1991 Sb., obchodní zákoník, ve znění
pozdějších předpisů, podléhají veřejná obchodní společnost, komanditní
společnost, společnost s ručením omezeným, akciová společnost, evropská
společnost a evropské hospodářské zájmové sdružení36 a družstvo.
36 Evropské hospodářské zájmové sdružení a evropská společnost jsou upraveny též právem
Evropských společenství a zvláštními právními předpisy (zákon č. 360/2004 Sb., o evropském hospodářském zájmovém sdružení, ve znění pozdějších právních předpisů a zákon
č. 627/2004 Sb., o evropské společnosti, ve znění pozdějších právních předpisů).
58
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Obchodní zákoník charakterizuje obchodní společnost jako právnickou osobu založenou za účelem podnikání, nestanoví-li právo Evropských společenství
či zákon jinak, přičemž společnost s ručením omezeným a akciová společnost
mohou být založeny i za jiným účelem. Družstvo je charakterizováno jako společenství neuzavřeného počtu osob založené za účelem podnikání nebo zajišťování
hospodářských, sociálních anebo jiných potřeb svých členů.
4. Právnické osoby podle účelu dosažení zisku
Dělení právnických osob na ziskové a neziskové pramení z účelového zaměření právnických osob. Dosažení zisku je prvek typický pro tržní ekonomiku,
naopak aspekt neziskovosti, tvořící jeho protiváhu, se spojuje s pojmem občanská společnost. Zatímco u ziskových právnických osob se lze setkat s relativní
benevolencí ve vztahu ke státu a podmínky pro tyto právnické osoby zakotvují
především požadavky jejich transparentnosti a respektování demokratických
pravidel vůči ostatním účastníkům tržně ekonomických vztahů, podmínky pro
existenci a dynamické fungování neziskových právnických osob jsou zpravidla
zřetelně přísnější37. Pro neziskové právnické osoby platí určité výhody v oblasti
veřejnoprávní, zejména pak daňové.
4.1 Společenství vlastníků jednotek – neziskovost se ziskem
Společenství je zřizováno v prvé řadě za účelem zajištění správy domu; ve
druhé řadě je oprávněno vykonávat činnosti související s provozováním společných částí domu, které slouží i jiným fyzickým nebo právnickým osobám.
Nabývat majetek může jen k uvedeným účelům. Těžiště činnosti společenství
tedy tkví v zajištění služeb a následně v organizaci toku finančních prostředků od jednotlivých vlastníků jednotek k dodavatelům služeb, jakými jsou např.
dodávky vody, plynu a elektřiny, údržba výtahů, úklid společných prostor. Jelikož členství ve společenství je vázáno výlučně na vlastnictví jednotky v domě
a jeho vůli tvoří shromáždění všech vlastníků – nejvyšší orgán společenství,
který rozhoduje podle pravidel jednomyslně schválených a vtělených do stanov,
jedná se o druh správy, jímž se vlastníci jednotek sebe spravují. Společenství je
sice samostatný subjekt, fakticky oddělený od svých členů – vlastníků jednotek,
ale z činnosti, kterou vůči vlastníkům jednotek zajišťuje, profitují výlučně jeho
členové. Se svěřenými prostředky musí hospodařit jen s řádnou péčí, tedy tak,
aby se nezmenšovaly a dostaly se ke svým adresátům nebo byly účelově shromažďovány a vázány. Dominují tedy neziskové činnosti. Zisku lze dosáhnout
(úroky z vkladů, nájem jednotky, která je ve vlastnictví společenství, atd.), ale
pouze jako vedlejšího produktu, který pramení z doplňkových činností. Zisk lez
využít různorodě, záleží na společné vůli vlastníků jednotek, jak s ním naloží
37 HURDÍK, J. Právnické osoby a jejich typologie. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2003, s. 66.
59
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
– na základě rozhodnutí shromáždění vlastníků jednotek může zisk nebo jeho
část plynout do fondu údržby a oprav, může být rozdělen mezi jednotlivé vlastníky jednotek podle schválených pravidel, stejně jako ho může být použito jako
odměny pro „funkcionáře“ společenství38.
Lze shrnout, že funkční společenství je to, které má vyrovnanou hospodářskou bilanci – vstupy pokryjí výstupy; průběžná tvorba hmotných rezerv, ať už
pramenící z povinných odvodů vlastníků jednotek nebo ze zisku společenství,
jehož tvorba však není účelem jeho vzniku, nýbrž jen možným vedlejším produktem, je výhodou a nelze ji než doporučit, ač se nejedná o zákonnou povinnost. Obecně však lze společenství zařadit do kategorie právnických osob neziskových.
5. Závěr
V souvislosti se změnou politických poměrů po roce 1989, došlo k liberalizaci poměrů ve společnosti a občanům se doširoka otevřela vrátka vedoucí k nabývání majetku, zejména majetku nemovitého. Vrátka, která byla od padesátých
let minulého století zavřena na petlici, neboť výkon vlastnického práva k nemovitostem odporoval nastupující ideologii. Vlastníci nemovitostí se stali třídními
nepřáteli a jako s takovými s nimi bylo ve jménu znárodňování i naloženo. Vrátka, která byla-li v průběhu totalitních let pootevírána, pak jen s nevolí.
Není tedy divu, že více než po čtyřech desetiletích potlačování soukromého vlastnictví, došlo po roce 1989 k jeho rozmachu. Doslova masově se to projevilo v bytové oblasti, když nájemníkům státních bytů bylo umožněno stát se
za rozumnou cenu jejich vlastníky. Stát se zbavil nákladného břímě a lidem se
dostalo toho, po čem tak dlouho lačnili. Ať už si to pro euforii té doby uvědomovali či ne, tato změna přinesla nejen výhody. Jelikož vlastnictví zavazuje, vyvstala
otázka, jak spravovat bytové domy. Odpověď přinesl zákon o vlastnictví bytů
v podobě společenství vlastníků jednotek – primárně neziskové občanskoprávní
korporace soukromého práva.
Společenství vlastníků jednotek s právnickou subjektivitou spatřilo světlo světa teprve v roce 2000 a slaví tak své 10 narozeniny. Jeho právní úprava
obsažená v zákoně o vlastnictví bytů není dokonalá, přináší některé nejasnosti
například v úpravě statutárního orgánu. Praxe však nachází svá řešení v mezích
zákona a návrh nového občanského zákoníku slibuje dokonalejší právní úpravu.
38 Pověřený vlastník nebo členové výboru, členové kontrolního orgánu nebo jiného stanovami určeného orgánu.
60
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Literatura:
BÁRTA, J. K některým otázkám subjektivity a sukcese právnických osob v platném právu. Právník, 2/1995.
BERAN, K. Právní povaha univerzity. Právník, 3/2005.
BERAN, K. Právnické osoby veřejného práva. Praha: Linde, 2006.
ELIÁŠ, K., NYKODÝM, J. In ŠVESTKA, J., JEHLIČKA, O., ŠKÁROVÁ, M., SPÁČIL, J. a kol. Občanský zákoník. Komentář. 10. vydání. Praha: C. H. Beck,
2006.
HENDRYCH, D. a kol. Správní právo. Obecná část. 6. vydání. Praha: C. H. Beck,
2006.
HENDRYCH, D. Právnické osoby veřejného práva a občanský zákoník. In Otázky rekodifikace soukromého práva: příspěvky učitelů Právnické fakulty Univerzity Karlovy. Praha: Karolinum, 2003.
HURDÍK, J. Právnické osoby (Obecná právní charakteristika). 1. vydání. Brno:
Masarykova univerzita, 2000.
HURDÍK, J. Právnické osoby a jejich typologie. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2003.
KNAPP, V. O právnických osobách. Právník, 10–11/1995.
KNAPPOVÁ, M., ŠVESTKA, J., DVOŘÁK, J. a kol. Občanské právo hmotné 1.
4. aktualizované a doplněné vydání. Praha: ASPI, 2005.
STUNA, S., ŠVESTKA, J. Několik úvah nad státem jako právnickou osobou,
zejména nad právní subjektivitou státních orgánů. Právní rozhledy, 6/1999.
STUNA, S., ŠVESTKA, J. Proč a kdy je stát právnickou osobou, jakož i o právnické osobě vůbec. Právní rozhledy, 14/2007, s. 506.
WINKLER, G. Die Rechtspersönlichkeit der Universitäten. Wien: Springer-Verlag, 1988.
Právní předpisy:
Zákon č. 40/1964 Sb., občanský zákoník, ve znění pozdějších právních předpisů.
Zákon č. 72/1994 Sb., kterým se upravují některé spoluvlastnické vztahy k budovám a některé vlastnické vztahy k bytům a nebytovým prostorům a doplňují některé zákony (zákon o vlastnictví bytů), ve znění pozdějších právních
předpisů.
Zákona č. 248/1995 Sb., o obecně prospěšných společnostech, ve znění pozdějších právních předpisů.
Zákon č. 111/1998 Sb., o vysokých školách, ve znění pozdějších právních předpisů.
Zákon č. 360/2004 Sb., o evropském hospodářském zájmovém sdružení, ve znění pozdějších právních předpisů. Zákon č. 627/2004 Sb., o evropské společnosti, ve znění pozdějších právních předpisů).
61
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Judikatura:
Nález Ústavního soudu ČR ze dne 1. prosince 1998, sp. zn. I. ÚS 41/98.
Nález Ústavního soudu ČR ze dne 25. listopadu 1993, sp. zn. II. ÚS 75/93.
Usnesení Ústavního soudu ČR ze dne 23. června 1995, sp. zn. II. ÚS 86/95.
Jiné:
Finanční zpravodaj Ministerstva financí, 11/2000.
Mgr. Martina Ditmarová
Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci
Email: [email protected], [email protected]
62
ÚSTAVNÍ ZÁKLADY ČESKÉHO A
POLSKÉHO SPRÁVNÍHO SOUDNICTVÍ
The Constitiutional Grounds for Czech and Polish Administrative Judiciary
David Kryska
KRYSKA, David. Ústavní základy českého a polského správního soudnictví. Acta
Iuridica Olomucensia, 2012, Vol. 7, No. 1, pp. 63–83.
Abstrakt: Cílem tohoto příspěvku je porovnat ústavní základy správního soudnictví v České republice a v Polské republice. V rámci příspěvku je pozornost
věnována nejprve ústavním základům soudní kontroly veřejné správy v České
republice a následně v Polské republice. Poté je problematika správního soudnictví rozebírána z hlediska mezinárodního a evropského práva a evropského soft-law a analytickou část uzavírá rozbor vztahu mezi jednotlivými částmi veřejnoprávního soudnictví v obou zkoumaných státech. V závěru je provedeno stručné
zhodnocení obou ústavních modelů správního soudnictví.
Klíčová slova: Česká republika, Polská republika, ústava, správní soudnictví
Abstract: The aim of this article is to compare the constitutional grounds for
administrative judiciary in the Czech Republic and in Poland. First chapter
addresses the Czech constitutional grounds for administrative judiciary, second
chapter covers it in Poland. The analysis focuses also on the regulation in the field
of international law, European Union law and european soft-law and relationships between particular parts of public law justice in both states. The conclusion
of this article clarifies both constitutional models of administrative judiciary.
Keywords: The Czech Republic, Poland, Constitution, Administrative Judiciary
63
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
1. Úvod
Je to již přibližně dvacet, respektive patnáct let, kdy došlo k přijetí ústav České republiky a Polské republiky,1 a deset let, kdy došlo k přijetí zákonů,2 které završily reformu správního soudnictví v obou státech a otevřely druhou (v
českém případě) a čtvrtou (v případě polském) postrenesanční fázi správního
soudnictví. Při této příležitosti se tak jeví jako vhodné pokusit se o srovnání
ústavních modelů správního soudnictví ve státech, jejichž ideové a historické
základy soudní kontroly veřejné správy jsou mnohdy odlišné, avšak ve své podstatě navzájem velice podobné, až takřka totožné.3
Rakouský administrativista A. Merkl definoval správní soudnictví jako
„funkci, kterou vykonávají nezávislé exekutivní, t. j. soudní orgány za účelem přezkoumávání správních aktů“.4 Na kontrolní funkci správního soudnictví kladla
důraz již meziválečná literatura5 a neopouští ji ani recentní právní věda v obou
zkoumaných státech.6 Při vědomí mnohoznačnosti pojmu „správní soudnictví“
1 Ústava České republiky z 16. prosince 1992 (ústavní zákon České národní rady č. 1/1993
Sb., Ústava České republiky, ve znění pozdějších předpisů), (dále jen Ústava ČR) a Ústava
Polské republiky z 2. dubna 1997 (Konstytucja Rzeczypospolitej Polskiej z dnia 2 kwietnia
1997 r., Dz.U. 1997 Nr 78, poz. 483) – pro její český překlad viz MIKULE, Vladimír In
PAVLÍČEK, Václav a kol. Transformace ústavních systémů zemí střední a východní Evropy.
Praha : Univerzita Karlova v Praze, Právnická fakulta, 1999, s. 242–286 (dále jen Ústava
PR).
2 V České republice: zákon č. 150/2002 Sb., soudní řád správní, zákon č. 151/2002 Sb., kterým se mění některé zákony v souvislosti s přijetím soudního řádu správního, a zákon č.
131/2002 Sb., o rozhodování některých kompetenčních sporů; v Polské republice: zákon
o organizaci správních soudů (ustawa z dnia 25 lipca 2002 r. Prawo o ustroju sądów administracyjnych, Dz.U. 2002 Nr 153, poz. 1269), zákon o řízení před správními soudy (ustawa z dnia 30 sierpnia 2002 r. Prawo o postępowaniu przed sądami administracyjnimi,
Dz.U. 2002 Nr 153, poz. 1270) a změnový zákon (ustawa z dnia 30 sierpnia 2002 r. Przepisy wprowadzające ustawę – Prawo ustroju sądów administracyjnych i ustawę – Prawo
o postępowaniu przed sądami administracyjnymi, Dz.U. Nr 153, poz. 1271).
3 Blíže k tématu srov. MIKULE, Vladimír. Czeskie i polskie sądownictwo administracyjne – czy tradycyjna zgodność, czy też wystąpią różnice? In Instytucje współczesnego prawa administracyjnego. Księga jubileuszowa Profesora zw. dra hab. Józefa Filipka. Kraków :
Wydawnictwo Uniwersytetu Jagiellońskiego, 2001, s. 479–487.
4 MERKL, Adolf. Obecné právo správní. 2. díl. Praha – Brno : Orbis, 1932, s. 220.
5 Srov. HOETZEL, Jiří. Československé správní právo. Část všeobecná. Praha : Melantrich,
1934, s. 375; LANGROD, Jerzy Stefan. Kontrola administracji. Studja. Warszawa-Kraków,
1929.
6Kupříkladu V. Sládeček podrobně analyzuje pojem správního soudnictví nejen z hlediska názorů české nauky, ale rovněž s ohledem na náhledy zahraniční, aby představil jeho
obecnou definici (srov. SLÁDEČEK, Vladimír, TOMOSZKOVÁ, Veronika a kol. Správní
soudnictví v České republice a ve vybraných státech Evropy. Praha : Wolters Kluwer, 2010,
s. 17–32). Správní soudnictví pak vymezuje jako „činnost, která je zaměřena na ochranu
subjektivních veřejných práv a kontrolu zákonnosti v jednání orgánů veřejné správy, jež
vykonávají státní orgány zpravidla soudního typu, příp. státní orgány více či méně nezávislé.“ (tamtéž, s. 30). Z představitelů polské administrativistiky je možné zmínit pojetí
J. Zimmermanna, který nejprve rozlišuje pojmy „správní soudnictví“ a „soudní kontrola
64
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
budou předmětem zkoumání tohoto příspěvku základy přímé soudní kontroly veřejné správy v obou zemích z hlediska jejich ústavních úprav. Vzhledem
k tomu, že se oba státy nacházejí ve společném evropském správním prostoru,
bude nezbytné k modelu správního soudnictví učinit několik poznámek rovněž
z pohledu mezinárodního práva, práva Evropské unie a evropského soft-law.
Současné české i polské správní soudnictví náleží do rodiny Verwaltungsgerichtsbarkeit, a to do jeho jihoněmecké (rakouské) větve.7 Optikou předlitavských tradic je třeba na ústavní model správního soudnictví v obou státech
nahlížet, neboť z rakouského správního soudnictví vychází.8 Rakouské správní
soudnictví bylo založeno na ochraně (veřejných) subjektivních práv.9 Zároveň
se jedná o model jurisdikce kasačního typu,10 což má zásadní důsledky pro místo správního soudnictví z hlediska ústavní zásady dělby moci. Český a polský
ústavní systém jsou založeny na dělbě a rovnováze moci zákonodárné, výkonné
a soudní.11 Moc soudní vykonávají nezávislé soudy12 a soudy ve správním soudnictví tak vykonávající kontrolu veřejné správy. Pravomoc rozhodnout o správní
věci (věci spadající do správní jurisdikce) iniciováním soudního řízení správního
na správní soudy nepřechází.13 Správní soud může činnost orgánu veřejné správy
pouze kontrolovat a hodnotit, nemůže tento orgán zastupovat a vydat konečné
rozhodnutí věci v oblasti správního práva. Převzetí pravomoci správního orgánu
ze strany správního soudu by znamenalo překročení hranice kontroly veřejné
správy prostřednictvím výkonu soudnictví a narušilo by ústavní zásadu dělby
moci.14 Kontrola nemůže být vykonávána meritorními rozhodnutími, která by
nahrazovala rozhodnutí kontrolovaných. Kontrola totiž nespočívá v zastoupení
činnosti subjektu podléhajícího kontrole. Přijetí opačné koncepce by vedlo ke
7
8
9
10
11
12
13
14
správy“, aby následně představil jejich společnou definici. Hovoří pak o „kontrole správy
vykonávané k tomu speciálně povolanými nezávislými orgány (soudy).“ (ZIMMERMANN,
Jan. Prawo administracyjne. 4. wydanie. Warszawa : Wolters Kluwer, 2010, s. 364–365).
K modelům správního soudnictví srov. PÍTROVÁ, Lenka, POMAHAČ, Richard. Evropské
správní soudnictví. Praha : C.H.Beck, 1998.
Srov. MAZANEC, Michal. O správním soudnictví dvojako: pohled právního instalatéra.
In ŠIMÍČEK, Vojtěch (ed.) Role nejvyšších soudů v evropských ústavních systémech – čas
pro změnu? Brno : Masarykova univerzita – Mezinárodní politologický ústav, 2007, s. 195;
KMIECIAK, Zbigniew In KMIECIAK, Zbigniew (red.) Polskie sądownictwo administracyjne. Warszawa : C.H.Beck, 2006, s. 7.
Srov. např. TOMOSZKOVÁ, Veronika In SLÁDEČEK, Vladimír, TOMOSZKOVÁ, Veronika a kol., op. cit., s. 141.
KMIECIAK, Zbigniew In KMIECIAK, Zbigniew (red.) Polskie sądownictwo administracyjne. Warszawa : C. H. Beck, 2006, s. 7.
Srov. čl. 2 odst. 1 Ústavy ČR a čl. 10 odst. 1 Ústavy PR.
Srov. čl. 81 Ústavy ČR a čl. 10 odst. 2 Ústavy PR.
Srov. MAZANEC, Michal, MATES, Pavel. Úvahy a fakta o správním soudnictví : 1. díl.
Právní rozhledy. 1994, 7, s. 225 an.; HAUSER, Roman. Założenia reformy sądownictwa
administracyjnego. Państwo i Prawo. 1999, 12, s. 22–23.
Srov. HAUSER, Roman, op. cit., s. 23.
65
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
změně funkce orgánů moci soudní, které by se staly „administrátory“.15 Z těchto
důvodů by měla mít kontrolní činnost správních soudů vůči orgánům veřejné
správy zásadně charakter kasace.16
Ústavy zkoumaných států prohlašují obě republiky za demokratický právní stát.17 Soudní kontrola aktů orgánů moci výkonné, zejména orgánů veřejné
správy, vykonávaná soudy ve správním soudnictví představuje dle judikatury
jak českého Ústavního soudu, tak polského Ústavního tribunálu součást práva
na soudní ochranu (práva na soud) a je možno ji označit za jednu z náležitostí
demokratického právního státu.18 Právo na soud (právo na spravedlivý neboli
řádný proces) prohlašují za podstatnou náležitost každé demokratické společnosti i dokumenty evropského soft-law19 nebo judikatura Evropského soudu pro
lidská práva.20
2. Česká republika
Ústavní základ práva na soudní ochranu tvoří v České republice zejména čl.
36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod (dále jen Listina),21 podle nějž se každý může domáhat stanoveným postupem svého práva u nezávislého a nestranného soudu a ve stanovených případech u jiného orgánu. Právo na soudní a jinou
právní ochranu (právo na spravedlivý neboli řádný proces) ve smyslu hlavy páté
Listiny22 zahrnuje tři základní oblasti, a sice právo na přístup k soudu,23 právo
15 Tamtéž, s. 24.
16 K tomu srov. též BORKOWSKI, Janusz. Reforma polskiego sądownictwa administracyjnego. Państwo i Prawo, 2002, č. 5, s. 15–16.
17 Podle čl. 1 odst. 1 Ústavy ČR je Česká republika svrchovaný, jednotný a demokratický
právní stát založený na úctě k právům a svobodám člověka a občana. Podle čl. 2 Ústavy
PR je Polská republika demokratickým právním státem, uskutečňujícím zásady sociální
spravedlnosti.
18 Srov. nález Ústavního soudu (při citaci označován jako ÚS) z 6. 9. 2007, sp.zn. II. ÚS
377/04, č. 136/2007 Sb.n.u.US, sv. 46; nález Ústavního tribunálu (při citaci označován jako
TK) z 7. 1. 1992, sp.zn. K 8/91, LexPolonica č. 312414. Srov. též MIKULE, Vladimír. Demokratický právní stát a veřejná správa. In JIRÁSKOVÁ, Věra, SUCHÁNEK, Radovan (usp.)
Pocta Prof. JUDr. Václavu Pavlíčkovi, CSc. k 70. narozeninám. Praha : Linde Praha, 2004, s.
455–469.
19 Srov. doporučení Výboru ministrů Rady Evropy R(81)7 o opatřeních usnadňujících přístup ke spravedlnosti (Recommendation R (81) 7 of the Committee of Ministers to member
states on measures facilitating access to justice).
20 Srov. např. ESLP: De Cubber v. Belgie, stížnost č. 9186/80, rozsudek z 26. 10. 1984, § 30.
21 Znovu vyhlášena pod č. 2/1993 Sb. a v souladu s čl. 3 a čl. 112 odst. 1 Ústavy ČR tvoří
ústavní pořádek České republiky.
22 S důrazem na úpravu správního řízení k obsahu tohoto práva srov. SVOBODA, Petr. Ústavní základy správního řízení v České republice. Právo na spravedlivý proces a české správní
řízení. Praha : Linde Praha, 2007.
23 Srov. např. nález Ústavního soudu ČR ze dne 22. 6. 1999, sp.zn. II. ÚS 217/98, www.usoud.
cz; nález ÚS z 17. 5. 2011, sp.zn. IV. ÚS 121/11, www.usoud.cz.
66
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
na spravedlivý způsob vedení procesu a právo na rozhodnutí.24 Pojem „soudu“
ve smyslu čl. 36 Listiny je třeba vykládat ve spojení s hlavou čtvrtou Ústavy ČR.25
Ústavní základ správního soudnictví pak představuje čl. 36 odst. 2 Listiny.
Podle tohoto ustanovení se může ten, kdo tvrdí, že byl na svých právech zkrácen
rozhodnutím orgánu veřejné správy, obrátit na soud, aby přezkoumal zákonnost takového rozhodnutí, nestanoví-li zákon jinak. Z pravomoci soudu však
nesmí být vyloučeno přezkoumávání rozhodnutí týkajících se základních práv
a svobod podle Listiny. Listina tak umožňuje výluku ze soudního přezkumu rozhodnutí orgánu veřejné správy, avšak není možné vyloučit soudní přezkum těch
rozhodnutí, která se dotýkají základních práv a svobod podle Listiny. Vzhledem
k mezinárodním závazkům České republiky a jejímu členství v Evropské unii je
toto omezení výluky přezkumu rozhodnutí orgánů veřejné správy třeba vykládat
rovněž s ohledem na ta práva a svobody, která vyplývají z ratifikovaných mezinárodních smluv, jimiž je Česká republika vázána, a z přímo aplikovatelného práva
Evropské unie.26 Z ústavního pořádku však přímo nevyplývá právo na soudní
ochranu před jinými zásahy orgánu veřejné správy do subjektivních práv jednotlivce včetně nečinnosti. Případná neexistence ochrany proti takovým jiným
aktům nebo činnostem orgánů veřejné správy nebo proti nečinnosti na zákonné
úrovni by však byla „závažným ústavněprávním deficitem“.27
Ústavní základ pro organizaci správního soudnictví představuje čl. 91 Ústavy
ČR. Podle něj tvoří soustavu soudů Nejvyšší soud, Nejvyšší správní soud, vrchní,
krajské a okresní soudy s tím, že zákon může stanovit jejich jiné označení. Ústava
ČR tak stanovila jedinou soustavu soudů28 pro věci civilní, trestní a správní29 se
dvěma nejvyššími soudy. Podle čl. 92 Ústavy ČR je pak Nejvyšší soud vrcholným
soudním orgánem ve věcech patřících do pravomoci soudů s výjimkou záležitostí, o nichž rozhoduje Ústavní soud nebo Nejvyšší správní soud. Nejvyšší správní soud tak představuje vrcholný soudní orgán pro věci správního soudnictví30
s působností pro celé území republiky, který není Nejvyššímu soudu podřízen.31
24 Nález ÚS z 25. 9. 1997, sp.zn. IV. ÚS 114/96, www.usoud.cz.
25 Srov. PAVLÍČEK, Václav In PAVLÍČEK, Václav, HŘEBEJK, Jiří, KNAPP, Viktor, KOSTEČKA, Jan, SOVÁK, Zdeněk. Ústava a ústavní řád České republiky. Komentář. 2. díl. Práva
a svobody. Praha : Linde Praha, 1995, s. 257.
26 K tomu srov. např. JANOUŠEK, Lubomír In KLÍMA, Karel a kol. Komentář k Ústavě a Listině. Plzeň : Aleš Čeněk, 2005, s. 920.
27 Nález ÚS z 27. 6. 2001, sp.zn. Pl. ÚS 16/99, nález ÚS č. 96/2001, sv. 22.
28 HŘEBEJK, Jiří In PAVLÍČEK, Václav, HŘEBEJK, Jiří. Ústava a ústavní řád České republiky.
Komentář. 1. díl. Ústavní systém. 2. vydání. Praha : Linde Praha, 1998, s. 312.
29 K tomu srov. SLÁDEČEK, Vladimír, MIKULE, Vladimír, SYLLOVÁ, Jindřiška. Ústava
České republiky. Komentář. Praha : C.H.Beck, 2007, s. 752–753.
30 Srov. např. MAZANEC, Michal. Správní soudnictví. Praha : Linde Praha, 1996, s. 44; SLÁDEČEK, Vladimír, MIKULE, Vladimír, SYLLOVÁ, Jindřiška. Ústava České republiky.
Komentář. Praha : C.H.Beck, 2007, s. 760.
31 MIKULE, Vladimír. Ještě ke správnímu soudnictví a jeho organizaci. Právní praxe, 1994, č.
4, s. 187.
67
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Z ústavního pořádku ČR nevyplývá jasný organizační model správního
soudnictví. Nejvyšší správní soud může tvořit vrcholný článek soustavy správního soudnictví, avšak stejně tak může být článkem jediným,32 nebo tvořit „odbočku“ ve věcech správního soudnictví ze soustavy ostatních soudů.33 Ústavodárce
však dal Nejvyššímu správnímu soudu zvláštní postavení, a to za účelem posílení
organizační nezávislosti správního soudnictví a podpory jeho funkční odlišnosti.34 Z výrazu „správní“ lze vyvodit, že má tento soud vykonávat soudní moc
ve věcech správních a že tato působnost jiným soudům z Ústavy ČR nenáleží.35
V případě Nejvyššího správního soudu se jedná o tzv. organické správní soudnictví, tedy kontrolu veřejné správy vykonávanou zvláštními soudy v technickém smyslu.36
V. Šimíček z čl. 91 Ústavy ČR dovozuje, že je soustava soudů uzavřená a neumožňuje vznik zvláštních (speciálních) soudů.37 Takový závěr však dle mého
názoru nelze vztáhnout na eventualitu zřízení zvláštních správních soudů tvořících nižší články soustavy organického správního soudnictví s Nejvyšším správním soudem na vrcholu. Jak bylo již uvedeno, Ústava ČR umožňuje, aby Nejvyšší
správní soud tvořil vrcholný článek soustavy správního soudnictví. Z označení
tohoto soudu za nejvyšší lze dovodit, že tento soud zaujímá obdobné postavení jako Nejvyšší soud.38 Jestliže tedy Nejvyšší správní soud rovněž představuje
vrcholný soudní orgán, a to pro věci správního soudnictví, lze z toho vyvodit,
že je na vrcholu soudní soustavy39 pro věci správního soudnictví.40 Zákonodárce
proto může zřídit zvláštní správní soudy na nižším článku, neboť s jejich vytvořením Ústava ČR implicitně počítá. Vedle toho Ústava ČR rovněž umožňuje, aby
zákon stanovil jiné označení soudů včetně soudů nižších článků soudní soustavy.
32 Srov. MIKULE, Vladimír. Ještě ke správnímu soudnictví a jeho organizaci. Právní praxe, 1994, č. 4, s. 188; MAZANEC, Michal. Nejvyšší správní soud a správní soudnictví
(Poznámky ke koncepci). Právní praxe, 1994, č. 7.
33 MAZANEC, Michal. Správní soudnictví. Praha : Linde Praha, 1996, s. 44.
34 HENDRYCH, Dušan. Rozwój i współczesny stan sądownictwa administracyjnego w
Republice Czeskiej. In FILIPEK, Józef (red.) Jednolitość orzecznictwa sądowo-administracyjnego i administracyjnego w sprawach samorządowych. Kraków : Zakamycze, 1999, s.
160; TÝŽ. Správní soudnictví v České republice. Právní rozhledy, 1993, č. 1, s. 10 an.
35 MIKULE, Vladimír. Ještě ke správnímu soudnictví a jeho organizaci. Právní praxe, 1994, č.
4, s. 188
36 MIKULE, Vladimír. In HENDRYCH, Dušan a kol. Správní právo. Obecná část. 7. vydání.
Praha : C.H.Beck, 2009, s. 543.
37 ŠIMÍČEK, Vojtěch In BAHÝĽOVÁ, Lenka, FILIP, Jan, MOLEK, Pavel, PODHRÁZKÝ,
Milan, SUCHÁNEK, Radovan, ŠIMÍČEK, Vojtěch, VYHNÁNEK, Ladislav. Ústava České
republiky. Komentář. Praha : Linde Praha, 2010, s. 1249.
38 Tak ve vztahu k prvorepublikovému Nejvyššímu správnímu soudu HÁCHA, Emil. Nejvyšší správní soud In Slovník veřejného práva československého. Svazek II. Brno : Polygrafia
– Rudolf H. Rohrer, 1932, s. 864.
39 Tak ve vztahu k Nejvyššímu soudu SLÁDEČEK, Vladimír, MIKULE, Vladimír, SYLLOVÁ,
Jindřiška. Ústava České republiky. Komentář. Praha : C.H.Beck, 2007, s. 760.
40 Srov. též SVOBODA, Cyril. Jaký bude Nejvyšší správní soud. Správní právo, 1994, č. 1, s. 1.
68
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Ústava ČR rovněž dovoluje zákonodárci přenést na Nejvyšší správní soud
pravomoc Ústavního soudu rozhodovat o zrušení podzákonných právních předpisů nebo jejich jednotlivých ustanovení, jsou-li v rozporu se zákonem, nebo
rozhodovat spory o rozsah kompetencí státních orgánů a orgánů územní samosprávy, nepřísluší-li podle zákona jinému orgánu.41 Zákonodárce přenesl pravomoc rozhodovat kompetenční spory z Ústavního soudu na Nejvyšší správní soud pouze částečně (jinak ani nemohl) a Ústavnímu soudu tato pravomoc
v omezeném rozsahu zůstala.42
Zákonodárce však nakonec vůbec nevyužil možnosti přenést na Nejvyšší
správní soud pravomoc rozhodovat o zrušení podzákonných právních předpisů.43 To je považováno za nenaplnění Ústavou ČR předpokládané racionální
dělby funkcí mezi Ústavním soudem a Nejvyšším správním soudem,44 neboť
ochrana proti nezákonným právním předpisům mohla být rozšířena, urychlena
a zefektivněna, což by přispělo k prohloubení principů demokratického právního státu.45
Ústava ČR neupravuje způsob jmenování předsedy a místopředsedy Nejvyššího správního soudu. Tuto pravomoc přiznává prezidentu republiky nikoliv
přímo Ústava ČR, ale až zákon46 a proto tak může činit pouze s kontrasignací.47
3. Polská republika
V Ústavě Polské republiky z roku 1997 je právo na soudní ochranu (právo
na soud – prawo do sądu) zakotveno v čl. 45 odst. 1, podle kterého má každý
právo na spravedlivé a veřejné projednání věci bez neodůvodněných průtahů
41 Srov. čl. 87 odst. 3 Ústavy ČR.
42 SLÁDEČEK, Vladimír, MIKULE, Vladimír, SYLLOVÁ, Jindřiška, op. cit., s. 722.
43 S touto možností počítal vládní návrh soudního řádu správního (Parlament České republiky, Poslanecká sněmovna, 2001, III. volební období, sněmovní tisk č. 1080), srov. jeho §§
96 až 104.
44 PÍTROVÁ, Lenka. Nejvyšší správní soud – dárek k desetiletí české ústavy. In KYSELA,
Jan (usp.) Deset let Ústavy České republiky. Východiska, stav, perspektivy. Praha : Eurolex
Bohemia, 2003, s. 367.
45 MIKULE, Vladimír. Pláč nad ztracenou příležitostí aneb Nejvyšší správní soud nebude
přezkoumávat právní předpisy. Justiční praxe, 2002, č. 3, s. 90. Pro argumentaci proti přenesení této pravomoci na Nejvyšší správní soud srov. KOUDELKA, Zdeněk. Konkurence
Ústavního a Nejvyššího správního soudu. In HLOUŠEK, Vít, ŠIMÍČEK, Vojtěch. (eds.)
Dělba soudní moci v České republice. Brno : Masarykova Univerzita – Mezinárodní politologický ústav, 2004, s. 80–84.
46 Srov. § 13 odst. 2 zákona č. 150/2002 Sb., soudní řád správní, ve znění pozdějších předpisů.
47 Srov. čl. 63 odst. 2 a 3 Ústavy ČR. Tato neodůvodněná odlišnost od úpravy jmenování
předsedy a místopředsedy Nejvyššího soudu (srov. čl. 62 písm. f) Ústavy ČR) byla způsobena zřejmě nedopatřením v průběhu přijímání Ústavy ČR v České národní radě. Srov. např.
MIKULE, Vladimír. Ještě ke správnímu soudnictví a jeho organizaci. Právní praxe, 1994, č.
4, s. 188.
69
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
příslušným, nezávislým a nestranným soudem. Obsahem tohoto práva je obdobně jako v českém ústavním pořádku právo na přístup k soudu, právo na řádný
průběh řízení a právo na soudní rozhodnutí.48 „Věcí“ se zde rozumí vedle věcí
civilních nebo trestních rovněž věci správní.49 V každém z těchto druhů věcí má
právo na soudní ochranu jiný obsah, kdy v případě správních soudů jím je hodnocení souladu činnosti orgánu veřejné správy s právem.50 Pod pojmem „projednání“ je pak třeba rozumět mocenský zásah soudu spočívající ve zkoumání
a rozhodnutí, zda jednání druhých subjektů porušuje právem chráněné zájmy.51
Ve správních věcech tak soud zkoumá činnost orgánů veřejné správy. Na čl. 45
odst. 1 navazuje čl. 77 odst. 2 Ústavy PR, podle kterého zákon nemůže nikomu zabraňovat, aby se soudní cestou domáhal porušených svobod nebo práv.
Tato ustanovení jsou ve vzájemné souvislosti vykládána tím způsobem, že zákon
nemůže vyloučit soudní ochranu v případě ústavních svobod a práv a taková
výluka je možná pouze ve vztahu ke svobodám a právům přiznaným normativními akty podústavní síly.52
Soudnictví v Polské republice vykonávají vedle Nejvyššího soudu (Sąd Najwyższy), obecných soudů a vojenských soudů i soudy správní,53 které existují vedle
obecných soudů a tvoří samostatný systém orgánů.54 Stejně jako v případě českého Nejvyššího správního soudu se jedná o organické správní soudnictví,55 avšak
polský ústavodárce předpokládá vytvoření celé soustavy zvláštních správních
soudů v technickém smyslu. Těmi jsou v souladu s čl. 184 Ústavy PR Nejvyšší
správní soud (Naczelny Sąd Administracyjny) a jiné správní soudy. Tato soustava
tak musí být alespoň dvoučlánková, což koresponduje rovněž s ústavní zásadou
dvojinstančnosti řízení56 vyžadující, aby soudní řízení (tedy i ve správním soud-
48 Nález TK z 16. 3. 1999, sp.zn. SK 19/98, LexPolonica č. 335237.
49 HOFMAŃSKI, Piotr In WIŚNIEWSKI, Leszek (red.) Wolności i prawa jednostki oraz
ich gwarancje w praktyce. In DZIAŁOCHA, Kazimierz (red.) Podstawowe problemy stosowania Konstytucji Rczeczypospolitej Polskiej. Raport wstępny. Warszawa : Wydawnictwo
Sejmowe, 2004, s. 142.
50 PRZYBYSZ, Piotr. Prawo do sądu w sprawach administracyjnych. In KNOSALA, Ernest,
MATAN, Andrzej, ŁASZCZYCA, Grzegorz (red.) Prawo administracyjne w okresie transformaci ustrojowej. Kraków : Zakamycze, 1999, s. 348.
51 CZESZEJKO-SOCHACKI, Zdzisław. Prawo do sądu w świetle Konstytucji Rzeczypospolitej Polskiej (Ogólna charakterystyka). Państwo i Prawo, 1997, č. 11–12, s. 93.
52 Tamtéž, s. 95.
53 Srov. čl. 175 odst. 1 Ústavy PR.
54 BANASZAK, Bogusław. Konstytucja Rzeczypospolitej Polskiej. Komentarz. Warszawa :
C.H.Beck, 2009, s. 780.
55 Srov. MIKULE, Vladimír In HENDRYCH, Dušan a kol. Správní právo. Obecná část. 7.
vydání. Praha : C.H.Beck, 2009, s. 543.
56 Podle čl. 78 Ústavy PR má každá ze stran právo podat opravný prostředek proti soudnímu
i správnímu rozhodnutí vydanému v první instanci. Výjimky z této zásady a způsob podávání opravných prostředků stanoví zákon. Podle čl. 176 odst. 1 Ústavy PR je soudní řízení
nejméně dvojinstanční.
70
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
nictví) bylo minimálně dvojinstanční.57 Tuto soustavu završuje Nejvyšší správní
soud vykonávající mimo jiné dozor nad rozhodovací činností „jiných“ správních
soudů.58 V Polské republice tak vedle sebe stojí soustava obecných soudů společně se soudy vojenskými v čele s Nejvyšším soudem a soustava správních soudů
v čele s Nejvyšším správním soudem. Toto rozdělení pak představuje důležitou
směrnici pro zákonodárce upravujícího organizaci, pravomoc a působnost soudů a řízení před nimi.59
Podle čl. 184 Ústavy PR vykonávají správní soudy v rozsahu stanoveném
zákonem kontrolu činnosti veřejné správy, která zahrnuje také rozhodování
o souladu usnesení orgánů územní samosprávy a normativních aktů územních
orgánů vládní správy se zákony. Aby mohla být provedena kontrola veřejné správy, musí existovat zákonná norma, která správnímu soudu přiznává pravomoc
a působnost v dané věci rozhodnout, neboť kontrola činnosti veřejné správy
může být správními soudy vykonávána pouze v rozsahu stanoveném zákonem.60
Na druhou stranu jestliže polský ústavodárce dal správním soudům za úkol kontrolu činnosti veřejné správy, je vyloučení z této kontroly určitých aktů, činností
či nečinnosti orgánů veřejné správy možné pouze výjimečně, a to tam, kde tomu
nebudou bránit ustanovení čl. 45 odst. 1 nebo 77 odst. 2 Ústavy PR. Zásadně by
totiž neměla být možná situace, kdy by určitá činnost z oblasti veřejné správy
byla vyloučena ze soudní kontroly.61 Správní soudy rovněž rozhodují kompetenční spory mezi orgány územní samosprávy a orgány vládní správy.62
Z uvedených ustanovení Ústavy PR vyplývá jednak rozsah pravomoci a působnosti správních soudů a dále závěr, že v oblasti kontroly činnosti veřejné správy je
zásadně vyloučena působnost obecných soudů a že výkon soudnictví správními
soudy má spočívat na kontrole, nikoliv zastupování činnosti veřejné správy.63 Což
ostatně vyplývá již z ústavní zásady dělby moci, jak je uvedeno výše.
Ústava PR rovněž stanoví, že předsedu Nejvyššího správního soudu jmenuje prezident republiky, a to na šestileté funkční období z kandidátů navržených
mu plenárním shromážděním soudců Nejvyššího správního soudu.64 Předsedu
57 Srov. WINCZOREK, Piotr. Komentarz do Konstytucji Rzeczypospolitej Polskiej z dnia 2
kwietnia 1997 r. Warszawa : Liber, 2000, s. 230–231.
58 Srov. BANASZAK, Bogusław, op. cit., s. 814. Srov. též nález TK z 20. 9. 2006, sp.zn. SK
63/05, LexPolonica č. 417286. Pro opačný názor srov. WRÓBEL, Andrzej. Kilka uwag
o konstytucyjnej koncepcji Naczelnego Sądu Administracyjnego. In STELMASIAK, Jerzy,
NICZYPORUK, Janusz, FUNDOWICZ, Sławomir (red.) Polski model sądownictwa administracyjnego. Verba : Lublin, 2003, s. 353–354
59 HAUSER, Roman. Konstytucyjny model polskiego sądownictwa administracyjnego. In STELMASIAK, Jerzy, NICZYPORUK, Janusz, FUNDOWICZ, Sławomir (red.), op. cit., s. 144.
60 BANASZAK, Bogusław, op. cit., s. 813.
61 PRZYBYSZ, Piotr, op. cit., s. 357.
62 Srov. čl. 166 odst. 3 Ústavy PR
63 GDULEWICZ, Ewa In SKRZYDŁO, Wiesław (red.) Sądy i trybunały w praktice stosowania Konstytucji. In DZIAŁOCHA, Kazimierz (red.), op. cit., s. 269–270.
64 Srov. čl. 185 Ústavy PR.
71
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
a místopředsedy Nejvyššího správního soudu jmenuje prezident republiky bez
kontrasignace.65
4. Správní soudnictví pohledem mezinárodního práva, evropského práva
a evropského soft-law:
Všeobecná deklarace lidských práv66 poskytuje každému právo na to, aby byl
spravedlivě a veřejně vyslechnut nezávislým a nestranným soudem, který rozhoduje o jeho právech a povinnostech, nebo o jakémkoli trestním obvinění vzneseném proti němu.67 Na tuto právně nezávaznou deklaraci navázal Mezinárodní
pakt o občanských a politických právech (dále jen Pakt),68 podle jehož čl. 14 odst.
1 má každý právo, aby byl spravedlivě a veřejně vyslechnut nezávislým a nestranným soudem, který rozhoduje buď o jeho právech a povinnostech (angl. rights
and obligations in suit at law, fr. des contestations sur ses droits et obligations de
caractère civil), nebo o jakémkoli trestním obvinění (angl. criminal charge, fr.
accusation en matière pénale) vzneseném proti němu.
Pojem „civilních práv a povinností“ ve smyslu čl. 14 Paktu je třeba vykládat
autonomně v souladu s jeho obvyklým významem a ve světle jeho cíle a účelu.69 Přitom spíše než z postavení strany příslušného vztahu (představuje-li jí
např. státní nebo samosprávná jednotka) je třeba vycházet z povahy tohoto práva
nebo povinnosti a každý případ musí být zkoumán s ohledem na jeho zvláštnosti ad hoc.70 Výbor pro lidská práva sice tenduje k rozšiřujícímu výkladu pojmu
„civilních práv a povinností“,71 nicméně článek 14 Paktu přímo soudní kontrolu činnosti orgánu veřejné správy nezaručuje.72 Rovněž pojem „trestního obvinění“ podle čl. 14 Paktu je třeba vykládat autonomně a je možno zde zařadit i
ukládání sankcí v rámci správního trestání. Opačný závěr by umožnil smluvním
stranám Paktu vyhnout se dodržování záruk vyplývajících z tohoto ustanovení
tak, že by rozhodování o trestném činu a ukládání trestu přenesly na správní
orgány.73 Z uvedeného plyne, že rozhoduje-li o civilních právech a povinnostech
nebo o trestním obvinění orgán veřejné správy, bude mít jednotlivec právo, aby
jeho věc byla projednána soudem (např. ve správním soudnictví) s naplněním
všech institucionálních a procesních záruk obsažených v čl. 14 Paktu. Primární
65
66
67
68
69
70
71
72
73
Srov. čl. 144 odst. 3 body 22 a 23 Ústavy PR.
Schválená Valným shromážděním OSN dne 10. 12. 1948.
Srov. čl. 10 Všeobecné deklarace lidských práv.
V České republice vyhlášen pod č. 120/1976 Sb., v Polské republice pod Dz.U. 1977 Nr 38,
poz. 167.
NOWAK, Manfred. UNO-Pakt über bürgerliche und politische Rechte und Fakultativprotokoll. CCPR-Kommentar. Kehl am Rhein – Strassburg – Arlington : Engel Verlag, 1989, s.
254–255.
Srov. Výbor pro lidská práva: Y. L. v. Kanada, oznámení č. 112/1981, sdělení z 8. 4. 1986, § 9.2.
NOWAK, Manfred, op. cit., s. 256.
Srov. JOSEPH, Sarah, SCHULTZ, Jenny, CASTAN, Melissa. The International Covenant
on Civil and Political Rights. Cases, Materials and Commentary. 2nd edition. New York :
Oxford University Press, 2005, s. 394.
Srov. NOWAK, Manfred, op. cit., s. 257.
72
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
institucionální garancí tohoto ustanovení totiž je, aby o civilních právech nebo
povinnostech či trestním obvinění rozhodl příslušný nezávislý a nestranný soud
zřízený zákonem a nikoliv politická instance či správní orgán vázaný vnitřními
instrukcemi.74
Obdobně právo na spravedlivý (řádný) proces upravuje Úmluva o ochraně
lidských práv a základních svobod (dále jen Evropská úmluva).75 Podle jejího
čl. 6 odst. 1 má každý právo na to, aby jeho záležitost byla spravedlivě, veřejně a v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným soudem, zřízeným zákonem, který rozhodne o jeho občanských právech nebo závazcích nebo
o oprávněnosti jakéhokoli trestního obvinění proti němu. Evropský soud pro
lidská práva obdobně jako Výbor pro lidská práva k pojmům „občanská práva
nebo závazky“ a „trestní obvinění“ přistupuje za pomoci rozšiřujícího výkladu
veden potřebou realizace hodnot demokratické společnosti a zásad rule of law.76
Nicméně ani toto ustanovení právo na soudní přezkum úkonů orgánů veřejné
správy výslovně nezakotvuje.77
Charakter právních předpisů (normy občanského, obchodního či správního
práva), ani orgánu, který je aplikuje (obecný soud, správní orgán) nebrání tomu,
aby práva a povinnosti z nich vyplývající byly považovány za „občanská práva
nebo závazky“ ve smyslu čl. 6 odst. 1 Evropské úmluvy. Stejně tak není nezbytné,
aby obě strany právního vztahu byly osobami soukromého práva.78 Z toho lze
dovodit, že o „občanských právech nebo závazcích“ může v souladu s vnitrostátní legislativou rozhodovat i orgán veřejné správy.
Rovněž řízení ve věci některých správních deliktů mohou naplnit pojem
„trestního obvinění“ ve smyslu čl. 6 odst. 1 Evropské úmluvy. Evropský soud pro
lidská práva ve věci Lauko proti Slovensku připomenul, že pro rozhodnutí, zda je
určité porušení zákona „trestní povahy“ je nutno zjistit, zda text, který porušení
definuje, spadá do trestního práva podle právní techniky žalovaného státu, a dále
je třeba posoudit, povahu porušení práva, jakož i povahu a stupeň závažnosti
trestu, který dotyčné osobě hrozí, a to s ohledem na předmět a cíl čl. 6 Evropské
úmluvy a na právo smluvních států.79
74 Tamtéž, s. 258.
75 V České republice vyhlášena pod č. 209/1992 Sb., v Polské republice pod Dz.U. 1993 Nr 61,
poz. 284–285.
76 KMIECIAK, Zbigniew. Prawo do sprawiedliwego procesu sądowego a standard sądowej
kontroli administracji określone przez ustawę o Naczelnym Sądzie Administracyjnym.
Samorząd Terytorialny, 1996, č. 7–8, s. 4.
77 Zřejmě však nebylo úmyslem autorů Evropské úmluvy navždy spory z oblasti správního
práva vyloučit z aplikace čl. 6 Evropské úmluvy. Srov. společné disentní stanovisko soudců
Lorenzena, Rozakise, Bonella, Bîrsana, Fischbacha a soudkyně Strážnické In ESLP: Ferrazzini v. Itálie, stížnost č. 44759/98, rozsudek z 12. 7. 2001. Srov. též KMIECIAK, Zbigniew.
Postępowanie administracyjne i sądowoadministracyjne a prawo europejskie. Warszawa :
Wolters Kluwer, 2010, s. 99.
78ESLP: Ringeisen v. Rakousko, stížnost č. 2614/65, rozsudek z 16. 7. 1971, § 94.
79ESLP: Lauko v. Slovensko, stížnost č. 26138/95, rozsudek z 2. 9. 1998, § 56.
73
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Rozhoduje-li pak touto optikou o „oprávněnosti trestního obvinění“ orgán
veřejné správy, který zpravidla není nezávislým a nestranným orgánem, nepředstavuje to samo o sobě porušení Evropské úmluvy, ale dotčená osoba musí mít
právo takové rozhodnutí napadnout před soudem, který splňuje záruky stanovené čl. 6 Evropské úmluvy.80 Obdobné právo pak dotčená osoba musí mít i ve vztahu k rozhodnutí orgánu veřejné správy o „občanských právech nebo závazcích“.
Systém Evropské úmluvy totiž vyžaduje, aby o „občanských právech nebo závazcích“ nebo „trestním obvinění“ rozhodoval orgán splňující požadavky čl. 6, nebo
aby v případě, že je nesplňuje, byl podroben kontrole ze strany orgánu, který
tyto požadavky splňuje.81 Hovoříme-li o soudní kontrole činnosti veřejné správy,
máme jak v českém, tak polském kontextu na mysli druhý z uvedených modelů.
Obsah pojmů obsažených v Evropské úmluvě je autonomní a relativně
nezávislý na právních úpravách smluvních států.82 Pojem „soud“ je tak chápán
v materiálním smyslu a je charakterizován svou soudní úlohou, kterou představuje rozhodování o každé věci spadající do jeho působnosti na základě právních
předpisů a po stanovené proceduře.83 Důležitý je charakter tohoto orgánu, který
musí být nezávislý, nestranný a zřízený zákonem.84
Systém Evropské úmluvy však klade na správní soud vykonávající kontrolu
ve smyslu druhého z uvedených modelů ještě další požadavky. Zejména se musí
jednat o orgán s plnou jurisdikcí.85 Z toho vyplývá, že soud musí mít možnost věc
zkoumat nejen z hlediska otázek právních, ale rovněž skutkových,86 tedy zjišťovat
skutkový stav a hodnotit jej.87 Stejně tak musí mít možnost zkoumat užití správní
úvahy (diskrece).88
Na tomto místě je rovněž třeba zmínit, že z hlediska čl. 6 Evropské úmluvy
není podstatné, zda je „soud“ z hlediska vnitrostátního práva formálně zařazen
80ESLP: Öztürk v. Německo, stížnost č. 8544/79, rozsudek z 21. 2. 1984, § 56.
81ESLP: Albert a Le Compte v. Belgie, stížnost č. 7299/75 a č. 7496/76, rozsudek z 10. 2. 1983,
§ 29.
82 VOPÁLKA, Vladimír. In HENDRYCH, Dušan. a kol. Správní právo. Obecná část. 7. vydání.
Praha : C.H.Beck, 2009, s. 427.
83 Srov. ESLP: Sramek v. Rakousko, stížnost č. 8790/79, rozsudek z 22. 10. 1984; § 36; ESLP:
Belilos v. Švýcarsko, stížnost č. 10328/83, rozsudek z 29. 4. 1988, § 64.
84 SIENIAWSKA, Krystyna, SKONIECZNY, Piotr. Pojęcie „sądu administracyjnego“ w Europejskiej Konwencji o Ochronie Praw Człowieka i Podstawowych Wolności. Casus, 1999, č.
12, s. 18.
85 K tomu srov. tamtéž, s. 19; POMAHAČ, Richard. K reformě správního soudnictví v České
republice. Evropské a mezinárodní právo, 2001, č. 7–8, s. 8–9.
86ESLP: Le Compte, Van Leuven a De Meyere v. Belgie, stížnost č. 6878/75 a č. 7238/75, rozsudek z 23. 6. 1981, § 59.
87 BAXA, Josef, MAZANEC, Michal. Reforma českého správního soudnictví. Právní rádce,
2002, č. 1, s. 6.
88ESLP: Obermeier v. Rakousko, stížnost č. 11761/85, rozsudek z 28. 6. 1990, § 70. K problematice plné jurisdikce srov. např. POMAHAČ, Richard. Plná jurisdikce správních soudů.
Soudní rozhledy, 2002, č. 3.
74
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
do moci soudní.89 Evropská úmluva tak nebrání, aby kontrola činnosti nikoliv
nezávislých a nestranných orgánů veřejné správy ve věcech „občanských práv
nebo závazků“ nebo ve věcech „trestních obvinění“ byla vykonávána nezávislými správními tribunály, které se sice nadále nacházejí v systému veřejné správy
(moci výkonné), avšak jsou vybaveny různými atributy soudních orgánů (zejména nezávislostí a nestranností) a materiálně vykonávají soudnictví.90,91
Obdobné právo jako čl. 10 Všeobecné deklarace lidský práv, čl. 14 Paktu nebo
čl. 6 Evropské úmluvy garantuje také čl. 47 Listiny základních práv EU (dále jen
Charta EU).92 Podle tohoto ustanovení má každý, jehož práva a svobody zaručené právem EU byly porušeny, za podmínek stanovených tímto článkem právo
na účinné prostředky nápravy před soudem. Pokud přitom Charta EU obsahuje
práva odpovídající právům zaručeným Evropskou úmluvou, jsou smysl a rozsah
těchto práv stejné jako ty, které jim přikládá uvedená Evropská úmluva. To však
nebrání tomu, aby Evropské právo poskytovalo ochranu širší.93 Z hlediska ochrany před činností orgánů veřejné správy se jako zásadní jeví rovněž kodifikace
práva na dobrou (řádnou) správu.94
Vzhledem k tzv. polsko-britskému protokolu k Lisabonské smlouvě95 nepředstavuje Charta EU ve vztahu k Polské republice dokument tvořící integrální
část ústavního práva EU.96 Na druhou stranu lze ze skutečnosti, že se Evrop89ESLP: Campbell and Fell v. Velká Británie, stížnost č. 7819/77 a č. 7878/77, rozsudek z 28.
6. 1984, § 76.
90 Problematikou nezávislých správních tribunálů se autor tohoto příspěvku v rámci česko-polské bilaterální komparace v širších souvislostech zabýval v příspěvku KRYSKA, David.
Idea nezávislých správních tribunálů a její možné uplatnění v cizineckém a azylovém právu se zaměřením na českou a polskou právní úpravu. In JÍLEK, Dalibor, POŘÍZEK, Pavel
(eds.) Návratová směrnice: vyhoštění, zajištění a soudní přezkum. Sborník z vědeckého semináře uskutečněného dne 20. října 2011 v Kanceláři veřejného ochránce práv. Brno–Praha:
Kancelář veřejného ochránce práv–Wolters Kluwer, 2012 (v tisku).
91 K vlivu Evropské úmluvy na české a polské správní soudnictví srov. TOMOSZKOVÁ,
Veronika, TOMOSZEK, Maxim. Vliv Rady Evropy na správní soudnictví a přístup ke
správním soudům v České republice (s. 241–246); GRZELAK, Katarzyna. Kilka uwag
na tle realizacji standardów strasburskich przez polskie sądy administracyjne (s. 254–260).
In HORÁKOVÁ, Monika, TOMOSZEK, Maxim (eds.) Vliv EU a Rady Evropy na správní
řízení v ČR a v Polsku – Wpływ UE i Rady Europy na postępowanie administracyjne w Czechach i w Polsce. Brno : Tribun EU, 2010.
92 V českém jazyce rovněž označovaná jako Charta základních práv EU, vyhlášena byla
v Úředním věstníku EU (č. 2007/C 303/01, č. 2010/C 83/02) a její české znění rovněž pod
č. 111/2009 Sb. m. s.
93 Srov. čl. 52 odst. 3 Charty EU.
94 Srov. čl. 41 Charty EU.
95 Srov. Protokol o uplatňování Listiny základních práv Evropské unie v Polsku a ve Spojeném království tvořící součást Lisabonské smlouvy publikované pod č. 111/2009 Sb. m. s.
96 Ústavním právem Evropské unie se zde rozumí soubor konstitutivních pramenů práva
EU, které představují zakládací smlouvy, smlouvy o přistoupení nových členských států
a obecné zásady právního společenství (POMAHAČ, Richard. Evropské veřejné právo. 2.
vydání. Praha : Wolters Kluwer, 2010, s. 100). Charta EU má přitom stejnou právní sílu
75
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
ský soudní dvůr ještě v předlisabonském období ve svých rozhodnutích odvolával na ustanovení Charty EU, aby potvrdil existenci určitého práva, dovodit,
že Charta EU představuje katalog obecných zásad právního společenství, a tedy
nutnost respektování standardů v ní obsažených i ze strany orgánů Polské republiky.97 Právo na soudní přezkum činnosti orgánů veřejné správy garantují rovněž
četné předpisy „podústavního“ práva EU.98
Z hlediska evropského správního prostoru jsou ve vztahu k základům správního soudnictví významné i prameny evropského soft-law. Ty ačkoliv přímo
nevytvářejí obecně závazné prameny práva, obsahují doporučení pro zákonodárce i aplikační praxi a je možné je chápat jako podstatný pramen interpretačních směrnic, který umožňuje obsahově vyplnit rámec vnitrostátních procesních
úprav.99
Aniž by si autor tohoto příspěvku kladl za cíl podat úplný přehled všech těchto pramenů, lze uvést následující nejvýznamnější akty Výboru ministrů Rady
Evropy týkající se přímo či nepřímo problematiky správního soudnictví. Jsou
jimi rezoluce (77) 31 o ochraně jednotlivce ve vztahu ke správním aktům a následující doporučení: R (80) 2 o správním uvážení, R (81) 7 o opatřeních usnadňujících přístup ke spravedlnosti, R (87) 16 o správním řízení týkajícím se velkého
počtu osob, R (89) 8 o prozatímní soudní ochraně ve správních věcech, R (94) 12
o nezávislosti, efektivnosti a roli soudců, R (91) 1 o správních sankcích, R (2001)
9 o alternativních způsobech řešení sporů mezi úřady a soukromými osobami,
R (2003) 16 o výkonu správních a soudních rozhodnutí v oblasti správního práva, R (2004) 6 o zdokonalování vnitrostátních prostředků nápravy, R (2007) 7
o dobré správě a R (2004) 20 o soudním přezkoumávání správních úkonů.100
Za nejvýznamnější lze zřejmě označit poslední z uvedených aktů Rady Evropy.101 Doporučení o soudním přezkoumávání správních úkonů stanoví 5 obecných zásad: 1) rozsah soudního přezkumu, 2) přístup k soudu, 3) nezávislost
a nestrannost soudu, 4) právo na spravedlivý proces a 5) účinnost soudního
jako zakládací smlouvy (Srov. tamtéž.).
97 KMIECIAK, Zbigniew. Postępowanie administracyjne i sądowoadministracyjne a prawo
europejskie. Warszawa : Wolters Kluwer, 2010, s. 63.
98 Jeden příklad za všechny může představovat procesní úprava evropského azylového práva. Směrnice Rady č. 2005/85/ES o minimálních normách pro řízení v členských státech
o přiznávání a odnímání postavení uprchlíka (tzv. procedurální směrnice byla publikovaná v Úředním věstníku č. 2005/L 326/13) ve svém čl. 39 ukládá členským státům zajistit
žadatelům o azyl právo na účinný opravný prostředek před soudem nebo tribunálem proti
rozhodnutí ve věcech azylu.
99 KMIECIAK, Zbigniew. Postępowanie administracyjne i sądowoadministracyjne a prawo
europejskie. Warszawa : Wolters Kluwer, 2010, s. 93–94.
100Srov. SLÁDEČEK, Vladimír. Obecné správní právo. 2. vydání. Praha : ASPI – Wolters Kluwer, 2009, s. 439–443.
101K doporučení Výboru ministrů Rady Evropy R (2004) 20 o soudním přezkoumávání
správních úkonů srov. CHLEBNY, Jacek. Sądowa kontrola administracji w świetle rekomendacji Rady Europy. Państwo i Prawo, 2005, č. 12.
76
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
přezkumu. Doporučení se přitom odvolává na čl. 6 Evropské úmluvy a case-law Evropského soudu pro lidská práva týkající se správních sporů. Doporučení
správním úkonem rozumí individuální i normativní správní akty a faktické úkony veřejné správy prováděné při výkonu veřejné moci, jež mohou ovlivnit práva či zájmy fyzických nebo právnických osob.102 Vztahuje se rovněž na generální
správní akty s vlastnostmi jak individuálních, tak normativních správních aktů.103
Soudním přezkumem se zde rozumí prošetření a rozhodnutí soudu ohledně
právoplatnosti správního úkonu a přijetí příslušných opatření. Doporučení se
nevztahuje na přezkoumávání ústavním soudem.104
5. Veřejnoprávní soudnictví v České republice a Polské republice:
Není možné seriozně hovořit o ústavním modelu správního soudnictví, aniž
by bylo učiněno alespoň několik stručných poznámek k jeho vztahu k soudnictví ústavnímu, neboť obě tyto části veřejnoprávního soudnictví tvoří spojené
nádoby.105 Ostatně ani výklad o rakouském správním soudnictví jako pravzoru
modelu správního soudnictví v obou státech se neobejde bez výkladu o Ústavním soudu vykonávajícím zvláštní správní soudnictví.106
Vztahy nejvyšších soudních orgánů jsou v komparativním pohledu obecně
neuralgickým bodem ochrany subjektivních práv jednotlivce. V případě soudů
ústavních a soudů správních je tento problém ještě palčivější, neboť obě tyto části
veřejnoprávního soudnictví poskytují soudní ochranu před zásahy jiných orgánů veřejné moci, tedy veřejné správy.107
5.1 Česká republika
Rovněž v České republice lze do jisté míry z hlediska ústavní úpravy hovořit o zvláštním správním soudnictví vykonávaném Ústavním soudem. Přímá
102Srov. bod A. 1.a doporučení.
103CHLEBNY, Jacek, op. cit., s. 22.
104Srov. bod A. 2 doporučení.
105PÍTROVÁ, Lenka, POMAHAČ, Richard, op. cit., s. 24.
106Srov. např. TOMOSZKOVÁ, Veronika. Správní soudnictví v Rakousku. In SLÁDEČEK,
Vladimír, TOMOSZKOVÁ, Veronika a kol., op. cit., s. 140–180.
107Ke vztahu nejvyšších soudů a ústavních soudů obecně srov. např. VLČKOVÁ, Renata.
Kulatý stůl na téma „Jak optimalizovat vztahy mezi Ústavním soudem a Nejvyšším soudem v zájmu občana“ na Právnické fakultě Masarykovy univerzity. Časopis pro právní
vědu a praxi, 1997, č. 4, s. 728. K vzájemnému vztahu správních soudů a ústavních soudů
v České republice a Polské republice srov. např. FILIP, Jan. Nejvyšší správní soudu a Ústavní soud po přijetí soudního řádu správního (s. 25–35); HOLLÄNDER, Pavel. Správní
soudnictví a ústavněprávní argumentace (s. 37–44) In VOPÁLKA, Vladimír (usp.). Nová
úprava správního soudnictví. Praha : ASPI Publishing, 2003; ZDYB, Marian. Podstawy
kształtowania nowego modelu sądownictwa administracyjnego. In STELMASIAK, Jerzy,
NICZYPORUK, Janusz, FUNDOWICZ, Sławomir (red.), op. cit., s. 360–369.
77
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
či nepřímá kontrola veřejné správy je Ústavním soudem vykonávána zejména
prostřednictvím:108
1. abstraktní a konkrétní kontroly ústavnosti (v případě podzákonných
předpisů rovněž zákonnosti) právních předpisů,109
2. incidentní kontroly ústavnosti v rámci řízení o (obecné) ústavní stížnosti,110
3. rozhodování o komunální ústavní stížnosti,111
4. rozhodování kompetenčních sporů.112
Jak bylo uvedeno výše, zákonodárce možnost přenést na Nejvyšší správní
soud pravomoc rozhodovat o zrušení podzákonných právních předpisů nevyužil
a tato forma přímé kontroly veřejné správy je tak vykonávána výhradně Ústavním soudem, byť se jedná o pravomoc, která by měla příslušet spíše soudům
správním.113 Tam, kde zákonodárce svěřil formou obyčejného zákona pravomoc
a působnost rozhodovat o kontrole veřejné správy soudům ve správním soudnictví, je možné se následné ochrany u Ústavního soudu domáhat prostřednictvím
obecné, popř. komunální, ústavní stížnosti.114
Ve vztazích mezi jednotlivci a veřejnou správou bude mít z uvedených prostředků kontroly veřejné správy největší význam obecná ústavní stížnost proti
pravomocnému rozhodnutí a jinému zásahu orgánů veřejné moci do ústavně
zaručených základních práv a svobod. Takovým „zásahem“ může být jak roz108V podrobnostech srov. např. SLÁDEČEK, Vladimír. Obecné správní právo. 2. vydání. Praha
: ASPI – Wolters Kluwer, 2009, s. 344–361.
109Srov. čl 87 odst. 1 písm. a) a b) Ústavy ČR, podle kterých rozhoduje Ústavní soud o zrušení
zákonů nebo jejich jednotlivých ustanovení, jsou-li v rozporu s ústavním pořádkem, a o
zrušení jiných právních předpisů nebo jejich jednotlivých ustanovení, jsou-li v rozporu
s ústavním pořádkem nebo zákonem.
110Srov. čl. 87 odst. 1 písm. d) Ústavy ČR, podle kterého rozhoduje Ústavní soud o ústavní
stížnosti proti pravomocnému rozhodnutí a jinému zásahu orgánů veřejné moci do ústavně zaručených základních práv a svobod.
111Srov. čl. 87 odst. 1 písm. c) Ústavy ČR, podle kterého rozhoduje Ústavní soud o ústavní
stížnosti orgánů územní samosprávy proti nezákonnému (tedy nikoliv pouze neústavnímu) zásahu státu.
112Srov. čl. 87 odst. 1 písm. k) Ústavy ČR, podle kterého rozhoduje Ústavní soud spory o rozsah kompetencí státních orgánů a orgánů územní samosprávy, nepřísluší-li podle zákona
jinému orgánu.
113MIKULE, Vladimír. Pláč nad ztracenou příležitostí aneb Nejvyšší správní soud nebude
přezkoumávat právní předpisy. Justiční praxe, 2002, č. 3, s. 88.
114V úvahu zde připadá rovněž ústavní stížnost politické strany o tom, zda rozhodnutí o rozpuštění politické strany nebo jiné rozhodnutí týkající se činnosti politické strany je ve shodě s ústavními nebo jinými zákony (srov. čl. 87 odst. 1 písm. j) Ústavy ČR), když soudní řád
správní svěřil pravomoc a působnost rozhodovat ve věcech politických stran a politických
hnutí (srov. §§ 94 až 96 soudního řádu správního), kde však je poněkud problematické
hovořit o správním soudnictví.
78
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
hodnutí, činnost nebo nečinnost orgánů veřejné správy, tak rozhodnutí správního soudu. Je třeba vzít v úvahu to, že ústavní stížnost má subsidiární povahu, neboť jejím prostřednictvím se lze domáhat ochrany pouze tehdy, kdy se
ochrany nelze domáhat jiným zákonným způsobem.115 Podle § 75 odst. 1 zákona o Ústavním soudu116 je totiž ústavní stížnost nepřípustná, jestliže stěžovatel
nevyčerpal všechny procesní prostředky, které mu zákon k ochraně jeho práva
poskytuje. Význam ústavní stížnosti zvyšuje i fakt, že pouze společně s ní může
jednotlivec napadnout podzákonný právní předpis vydaný orgánem veřejné
správy, a to za podmínky, že uplatněním tohoto předpisu nastala skutečnost,
která je předmětem ústavní stížnosti.117 Takový návrh však jednotlivec nemůže
podat samostatně a jako takový je s ústavní stížností svázán. Znamená to, že se
stává bezpředmětným, je-li ústavní stížnost odmítnuta.118
Ústavodárce nedal zákonodárci přesnější vodítka pro to, v jakém rozsahu
má být kontrola veřejné správy Nejvyšším správním soudem (popřípadě nižšími články případné soustavy správních soudů) vykonávána. Je tak z hlediska
ústavního pořádku možné, aby tuto ochranu poskytovaly jak soudy ve správním
soudnictví, tak Ústavní soud. Jak bylo však uvedeno výše, z ústavní úpravy lze
dovodit, že soudní moc ve věcech správních by měl vykonávat pouze Nejvyšší správní soud (popřípadě jiné soudy ve správním soudnictví). Tato zásada se
promítla rovněž do judikatury Ústavního soudu, v souladu s níž „Ústavní soud
není primárně povolán k výkladu právních předpisů v oblasti veřejné správy, nýbrž
ex constitutione k ochraně práv a svobod zaručených ústavním pořádkem. Pokud
se týče výkladu podústavního práva, je právě Nejvyšší správní soud tím orgánem,
jemuž přísluší sjednocovat judikaturu správních soudů.“119 Není však vyloučeno,
že rovněž v rámci řízení o Ústavní stížnosti bude kontrola veřejné správy vykonávána Ústavním soudem přímo. Tato ústavní úprava vyžaduje při nedostatečně
konkrétním vymezení kompetencí opatrný a rozvážný přístup českého zákonodárce a racionální rozhodování obou vrcholných soudů, tedy jak Nejvyššího
správního soudu, tak Ústavního soudu, které by vzájemně respektovalo jejich
ústavním pořádkem rozdělené ústavní úkoly.120
115Srov. SLÁDEČEK, Vladimír. Ústavní soudnictví. 2. vydání. Praha : C.H.Beck, 2003, s. 130.
116Zákon č. 182/1993 Sb., o Ústavním soudu, ve znění pozdějších předpisů.
117Srov. § 64 odst. 2 písm. d) ve spojení s § 74 zákona o Ústavním soudu.
118SLÁDEČEK, Vladimír. Ústavní soudnictví. 2. vydání. Praha : C.H.Beck, 2003, s. 97.
119Nález ÚS z 23. 9. 2008, sp.zn. Pl. ÚS 11/08, nález ÚS č. 155/2008 Sb.n.u.US, sv. 50.
120Vedle zmíněného nálezu Ústavního soudu je příkladem takového rozhodnutí, které do jisté míry odstraňuje nedostatky a nejasnosti zákonné úpravy, usnesení rozšířeného senátu Nejvyššího správního soudu ze dne 16. 11. 2010, č.j. 7 Aps 3/2008–109, rozhodnutí
č. 2206/2011 Sb. NSS, seš. 3, který potvrdil, že prostřednictvím zásahové žaloby se lze
domáhat ochrany před nezákonnou nečinností spočívající v něčem jiném než v nevydání
rozhodnutí nebo osvědčení. K tomu srov. např. KRYSKA, David. Žaloba proti nečinnosti orgánu veřejné správy podle polské právní úpravy jako možná inspirace pro českého
zákonodárce? In KADEČKA, Stanislav, KLIKOVÁ, Alena, VALACHOVÁ, Kateřina (eds.)
Nečinnost ve veřejné správě. Sborník z konference uskutečněné pod záštitou JUDr. Pavla
79
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
5.2 Polská republika
V Polské republice v rámci veřejnoprávního soudnictví vedle správních soudů vykonávají kontrolu veřejné správy v určitém rozsahu rovněž Ústavní tribunál (Trybunał Konstytucyjny) a Státní tribunál (Trybunał Stanu).121
Kontrola veřejné správy Státním tribunálem spočívá v rozhodování o ústavní odpovědnosti za porušení Ústavy PR nebo zákona v souvislosti se zaujímaným postavením nebo v rámci výkonu své úřední působnosti. Takovouto ústavní
odpovědnost před Státním tribunálem mají prezident republiky, předseda Rady
ministrů a členové Rady ministrů (tedy premiér a ostatní členové vlády), předseda Polské národní banky, předseda Nejvyšší kontrolní komory, členové Státní
rady pro rozhlasové a televizní vysílání, osoby, kterým předseda Rady ministrů
svěřil řízení ministerstva, a vrchní velitel ozbrojených sil.122
O přímé či nepřímé kontrole veřejné správy vykonávané Ústavním tribunálem můžeme hovořit v případech, kdy tento rozhoduje o:
1. abstraktní i konkrétní kontrole právních předpisů,123
2. konkrétní kontrole ústavnosti právních předpisů v řízení o ústavní stížnosti,124
3. kompetenčních sporech mezi ústředními ústavními orgány státu.125
Jako významné se v tomto ohledu jeví řízení o ústavní stížnosti. V souladu
s čl. 79 odst. 1 Ústavy PR má každý, jehož ústavní svobody nebo práva byly porušeny, právo podat podle zásad stanovených zákonem stížnost k Ústavnímu tribunálu, aby byla posouzena ústavnost (tzn. soulad s Ústavou PR) zákona nebo jiného normativního aktu, na jehož základě soud nebo orgán veřejné správy vydal
konečné rozhodnutí o jeho svobodách nebo právech anebo o jeho povinnostech
stanovených v Ústavě PR. Ústava PR tak možnost podání ústavní stížnosti upravila jako základní lidské právo.126 Jednotlivec má možnost podat ústavní stížnost
Varvařovského, veřejného ochránce práv, ve dnech 23. až 24. června 2011 v Kroměříži. Brno–
Praha: Kancelář veřejného ochránce práv–Wolters Kluwer, 2012 (v tisku).
121Srov. např. ZIMMERMANN, Jan. Prawo administracyjne. 4. wydanie. Warszawa : Wolters
Kluwer, 2010, s. 416; NIEWIADOMSKI, Zygmunt (red.) Prawo administracyjne. 4. wydanie. Warszawa : LexisNexis, 2009, s. 298–300.
122Srov. čl. 198 odst. 1 Ústavy PR.
123Srov. čl. 188 bod 1 až 3 Ústavy PR, podle kterých Ústavní tribunál rozhoduje ve věcech
souladu zákonů a mezinárodních smluv s Ústavou PR, souladu zákonů s ratifikovanými
mezinárodními smlouvami, jejichž ratifikace vyžadovala předchozí souhlas vyjádřený
v zákoně a o souladu právních předpisů vydávaných ústředními orgány státu s Ústavou
PR, ratifikovanými mezinárodními smlouvami a zákony.
125Srov. čl. 189 Ústavy PR.
126SOBCZAK, Jacek In SKRZYDŁO, Wiesław. (red.) Polskie prawo konstytucyjne. 4. wydanie.
Lublin : Verba, 2005, s. 406.
80
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
v případě, kdy vyčerpal všechny ostatní dostupné prostředky nápravy.127 Polská
ústavní stížnost však nemá povahu incidentní kontroly ústavnosti, ale jedná se
o konkrétní kontrolu ústavnosti právních předpisů.128 Není tak možné touto formou napadnout individuální právní akt (akt aplikace práva), ať již orgánu veřejné správy, nebo správního soudu.129
V praxi vyvolala pochybnosti otázka, zda je Ústavní tribunál v rámci řízení
o ústavní stížnosti povolán rovněž k posuzování ústavnosti aktů místního práva,
kteréžto z Ústavy PR samotné náležejí do katalogu pramenů obecně závazného
práva,130 a jsou tedy „jiným normativním aktem“. Jak bylo uvedeno výše, kontrola veřejné správy vykonávaná Nejvyšším správním soudem a jinými správními
soudy zahrnuje rovněž rozhodování o souladu usnesení orgánů územní samosprávy a normativních aktů územních orgánů vládní správy se zákony (tedy aktů
místního práva). Z toho Ústavní tribunál správně dovodil, že mu tato pravomoc
nepřísluší a náleží z Ústavy PR správním soudům.131
Rozhodnutí Ústavního tribunálu o nesouladu s Ústavou PR, mezinárodní
smlouvou nebo se zákonem přezkoumávaného normativního aktu, na jehož
základě bylo vydáno pravomocné soudní rozhodnutí, konečné správní rozhodnutí nebo rozhodnutí v jiných věcech, je důvodem pro obnovu řízení nebo
zrušení rozhodnutí podle zásad a způsobem stanoveným předpisy upravujícími dané řízení.132 Jinými slovy zruší-li v rámci abstraktní či konkrétní kontroly
právních předpisů (včetně řízení o ústavní stížnosti) Ústavní tribunál příslušný
normativní akt, je to důvodem pro obnovu soudního řízení správního nebo řízení správního. Polský ústavodárce tak ponechal přímé rozhodování o individuální ochraně subjektivních práv před činností veřejné správy výhradně správním
soudům.
6. Shrnutí
Z provedeného srovnání ústavních základů českého a polského správního
soudnictví lze učinit následující závěry.
Soudní kontrola veřejné správy má v obou zemích své ústavní zakotvení
a představuje jednu z náležitostí demokratického právního státu, která se dočkala ústavní úpravy v procesu transformace obou ústavních systémů na přelomu
80. a 90. let minulého století.133
127Srov. čl. 46 odst. 1 zákona o Ústavním tribunálu (ustawa z dnia 1 sierpnia 1997 r. o Trybunale Konstytucyjnym, Dz.U. 1997 Nr 102, poz. 643).
128Srov. SOBCZAK, Jacek, op. cit., s. 407.
129Srov. usnesení TK z 20. 4. 2005, sp.zn. SK 40/02, LexPolonica č. 387277.
131Usnesení TK z 6. 10. 2004, sp.zn. SK 42/02, LexPolonica č. 373922.
133K transformaci zemí střední a východní Evropy srov. např. JIRÁSKOVÁ, Věra. Přechodné
81
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Rozsah ústavního práva na soudní ochranu (právo na soud) je v obou zkoumaných státech v zásadě totožný, rozsah ústavního práva na ochranu práv před
činností veřejné správy však již nikoliv. Zatímco v České republice nalezneme
výslovný ústavní základ pouze pro ochranu před rozhodnutími orgánů veřejné
správy, v Ústavě PR existuje právo na ochranu zásadně před jakoukoliv činností
veřejné správy. V obou státech však nesmí být ze soudní kontroly veřejné správy
vyloučena ochrana ústavně garantovaných práv a svobod, popřípadě těch, která
vyplývají z přímo aplikovatelného mezinárodního práva nebo práva Evropské
unie.
Rovněž ústavní základy organizace správního soudnictví vykazují podstatné rozdíly. V Polské republice uvedenou soudní kontrolu veřejné správy mají
v souladu s Ústavou PR zásadně vykonávat zvláštní správní soudy tvořené Nejvyšším správním soudem a nižšími články správních soudů (organické správní soudnictví). Ústavní pořádek České republiky naopak nebrání, aby soudní
kontrolu veřejné správy vykonávaly obecné soudy nebo Ústavní soud, nicméně
s ohledem na ústavní zakotvení Nejvyššího správního soudu by měla být tato
kontrola v nejvyšší instanci svěřena tomuto soudu. Ten však může působit jako
soud jediné instance pro celé území České republiky, tvořit odbočku ze soustavy
obecných soudů pro věci správního (veřejnoprávního) soudnictví, nebo představovat vrcholný orgán soustavy zvláštních správních soudů.
Ústava PR rovněž precizněji upravuje vztahy mezi všemi veřejnoprávními
soudy vykonávajícími přímou či nepřímou kontrolu veřejné správy, tedy Nejvyšším správním soudem, Ústavním tribunálem či Státním tribunálem. Díky
tomu je jasnější, kontrolu kterých podzákonných právních předpisů vykonává
který orgán a které kompetenční spory má ten který orgán rozhodovat. Zároveň
nemožnost napadat cestou ústavní stížnosti v rámci incidentní kontroly ústavnosti individuální právní akty vede k tomu, že Ústavní soud není tolik vystaven
pokušení se z úrovně interpretace ústavního práva dostat do oblasti interpretace
práva jednoduchého a správně-soudní jurisdikce. Případné zrušení normativního právního aktu, který byl základem pro rozhodnutí orgánu veřejné správy
nebo správního soudu, vede k obnově soudního řízení správního.
Naproti tomu v České republice podrobnější vymezení kompetencí Ústavního soudu a Nejvyššího správního soudu vůči sobě navzájem chybí. To dává
zákonodárci větší prostor znemožnit výkon soudní kontroly veřejné správy přímo Nejvyšším správním soudem, popřípadě jinými soudy ve správním soudnictví. Za příklad zde může sloužit rozhodování o zrušení podzákonných právních
předpisů, kde zákonodárce možnost přenést tuto pravomoc na Nejvyšší správní
soud nevyužil. Vedle toho možnost prostřednictvím ústavní stížnosti napadnout jakékoliv „zásahy“ orgánů veřejné správy do ústavně zaručených základobdobí a přijetí nových ústav v zemích střední a východní Evropy. In PAVLÍČEK, Václav
a kol. Transformace ústavních systémů zemí střední a východní Evropy. Praha : Univerzita
Karlova v Praze, Právnická fakulta, 1999, s. 18–36.
82
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
ních práv a svobod umožňuje přezkum rozhodnutí vydaných ve správně-soudní
jurisdikci. Menší preciznost ústavodárce proto dostatečně nezabraňuje vzniku
třecích ploch mezi oběma vrcholnými veřejnoprávními soudy a klade větší nároky na jejich soudce, aby prostřednictvím určitého sebeomezení respektovali pole
působnosti a ústavní úkoly soudnictví druhého. Na druhou stranu praxe ukazuje, že oba české vrcholné veřejnoprávní soudy jsou takovéhoto přístupu schopny.
Ústavní úpravy správního soudnictví v obou zkoumaných státech jsou doplněny úpravou obsažnou v mezinárodních smlouvách, právu Evropské unie
a evropském soft-law. To musí brát v úvahu jak zákonodárce při zaplňování
regulačního prostoru zanechaného ústavodárcem, tak „soudy veřejného práva“
v aplikační praxi, neboť zde prostor pro zvyšování úrovně ochrany subjektivních
práv před zásahy veřejné správy v tomto ohledu nepochybně existuje, a to v obou
zkoumaných státech.
Mgr. David Kryska
doktorand, Katedra správního práva a správní vědy
Právnická fakulta Univerzity Karlovy v Praze
83
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
84
AUDIOVIZUÁLNE DIELO A AUDIOVIZUÁLNY
ZÁZNAM AKO PREDMETY PRÁVNEJ
ÚPRAVY V AUTORSKÝCH ZÁKONOCH
ŠTÁTOV EURÓPSKEJ ÚNIE
Norbert Adamov & Marek Števček
ADAMOV, Norbert, ŠTEVČEK, Marek Audiovizuálne dileo a audiovizuálny
záznam ako predmety právnej úpravy v autorských zákonoch štátov Európskej
únie. Acta Iuridica Olomucensia, 2012, Vol. 7, No. 1, pp. 85–102.
Tento článok bol napísaný v rámci riešenia grantovej úlohy VEGA č. 2/0122/10
Abstrakt: Z pohľadu slovenského Autorského zákona by mal byť vzťah medzi
audiovizuálnym dielom a audiovizuálnym záznamom definovaný rozdielom
medzi tvorivým výstupom a rutinným využitím technického zariadenia. S tým
následne súvisia aj rôzne okruhy oprávnených osôb, ktoré vyhotovili audiovizuálne dielo, resp. zhotovili audiovizuálny záznam. Audiovizuálne dielo nevyhnutne existuje vo forme audiovizuálneho záznamu, ale audioviziuálny záznam
nemusí byť audiovizuálnym dielom, môže však byť záznamom autorského diela.
V právnej úprave iných členských štátov EÚ sa možno stretnúť s rôznymi inými definíciami pojmu audiovizuálne dielo, čo môže následne odlišne vplývať
na vzťah k pojmu audiovizuálny záznam.
Kľúčové slová: audiovizuálny záznam, audiovizuálne dileo, autor, právna úprava
Abstract: Acccording to the Slovak law, a relationship between audiovisual work
and audiovisual record could be defined by the difference between creative outcome and rutine utilisation of a technical device. By recognition of these two,
different groups of entitled persons, who have created the audiovisual work or
the audiovisul record, emerge. On one side, an audiovisual work must exist as
a form of an audiovisual record. On the other side, an audiovisual record does
not have to be an audiovisual work. However, it can be a record of another
author`s work. In the legal regulations of the other European Union states, we
can observe various definitions of the term „audiovisual work“. This can subsequently modify a relationship towards the term „audiovisual record“.
Keywords: audiovisual record, audiovisual work, author, legal regulation
85
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
1. Úvod
Pri komparácii autorských zákonov členských štátov EU nemožno si nevšimnúť ako rôznorodo je tu definovaný (a niekedy aj nedefinovaný) predmet právnej
úpravy v oblasti, ktorú by sme mohli (s istými výhradami)nazvať audiovizuálnou
sférou.
Slovnú väzbu „audiovizuálna oblasť“ alebo „audiovizuálna sféra“ žiaden
z autorských zákonov štátov EU nepozná, avšak máme za to, že takéto označenie môže byť praktické, pretože zastrešuje tak audiovizuálne diela zaznamenané
na audiovizuálnych nosičoch, ako aj audiovizuálne záznamy, ktoré zachytávajú iné diela (napr. hudobné alebo scénické) a taktiež aj audiovizuálne záznamy
takého druhu, kde nemožno hovoriť o existencii diela. Zároveň je týmto spôsobom predmet nášho záujmu vymedzený voči iným predmetom právnej úpravy,
ktorými sú iné druhy diel a iné formy, ktorými je zabezpečená ich objektívna
vnímateľnosť.
Pracovali sme metódou porovnávania anglických prekladov, ktorých zdrojom
bola internetová stránka Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO)1.
Nedostatkom tejto metódy môže byť významový posun niektorých pojmov, čo
nikdy nemožno vylúčiť ak ide o preklady, ktoré vyhotovili rôzni prekladatelia.
Na základe prístupu zákonodarcu k úprave predmetu, pričom pod predmetom v tomto texte treba rozumieť taký objekt ktorý by bolo možné považovať za audiovizuálne dielo alebo audiovizuálny záznam. V tomto zmysle sme
vypracovali aj nasledovnú systematiku autorských zákonov platných a účinných
v členských štátoch EU:
1. Autorské zákony, v ktorých zákonodarca sa pokúsil definovať predmet
právnej úpravy
2. Autorské zákony, v ktorých bolo použité nepriame vymedzenie predmetu právnej úpravy prostredníctvom príkladnej enumerácie
3. Autorské zákony, v ktorých je predmet úpravy vymedzený kombináciou
jeho definície a príkladnej enumerácie
4. Autorské zákony, v ktorých je predmet úpravy vymedzený prostredníctvom dualizmu pojmov audiovizuálne a kinematografické dielo
5. Autorské zákony, v ktorých absentuje definícia predmetu právnej úpravy
2. Autorské zákony, v ktorých zákonodarca sa pokúsil definovať predmet
právnej úpravy
Túto skupinu možno rozdeliť na niekoľko podskupín:
1http://www.wipo.int/wipolex/en/
86
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Do prvej podskupiny autorských zákonov sme zaradili tie, ktoré nepoužívajú
pojem audiovizuálne dielo, ale ako predmet právnej úpravy definujú kinematografické dielo:
Holandský autorský zákon ponúka túto defníciu: Kinematografické dielo je
dielom pozostávajúcim zo sekvencie obrazov, buď sprevádzaných zvukom alebo
nie, bez ohľadu na spôsob jeho záznamu.2 Alternatívne možno nájsť aj použitie
pojmu film alebo television report v súvislosti so zákonnou licenciou pre účely
spravodajstva.3
Taliansky autorský zákon za jeden z predmetov právnej úpravy považuje diela kinematografického umenia či už bez zvuku alebo so zvukom, pod za predpokladu, že nie sú bežným dokumentom, chráneným v podľa iných ustanovení
tohto zákona.4 Predmet právnej úpravy je však v texte zákona označovaný heterogénnejšie. Na jednej strane sa na niektorých miestach pertraktuje dualizmus
„kinematografických“ a „podobných diel“.5 Na druhej strane je to iný dualizmus –
kinematografické diela a mediálne diela (broadcast works).6 Slovné spojenie broadcast work je ťažko preložiť do slovenčiny. S istými výhradami možno možno
takéto diela označiť za rozhlasové alebo televízne diela, problém je však v tom, že
takéto dielo nemusí vzniknúť na podnet alebo náklady vysielateľa (hoci ani to sa
nevylučuje), pretože podľa talianskej úpravy stačí, ak ho vysielateľ len nasnímal
na verejnom predstavení.
Situáciu komplikuje aj nejednotné označenie audiovizuálnych záznamov –
na jednej strane ich zákonodarca označuje ako nahrávky (records), na iných miestach nájdeme pomerne nesúrodý príkladný výpočet, kde sa medzi fonografickými
záznamami, páskami s kovovou vrstvou alebo mechanickými zariadeniami pre
reprodukciu zvukov alebo hlasov, spomínajú aj kinematografické filmy.
Terminologickú heterogénnosť možno nájsť aj v nemeckom autorskom zákone. Už príkladná enumerácia chránených diel je špecifická. Za dielo sa (okrem
iného) považujú fotografické diela, vrátane diel vytvorené procesmi podobnými
kinematografii.7 Spravidla sa teda v jednotlivých ustanoveniach tohto zákone
stretneme s troma kategóriami diel:
2 Viď Article 45a-1: Cinematographic work means a work consisting of a sequence of images,
with or without sound, irrespective of the manner of fixation, if it is fixed.
3 Viď napríklad § 16a) holandského autorského zákona.
4 Viď Article 2–6: works of cinematographic art, whether silent or with sound, provided they
are not mere documentaries protected in accordance with the provisions of Chapter V of Part
II.
5 Viď napríklad Article 46bis –2: For every use of cinematographic or assimilated works that is
different from...
6 Viď napríklad Article 52. Under the conditions and within the limits set out in this and the
following Articles, the organization which operates the broadcasting service shall be entitled to broadcast intellectual works from theaters, concert halls or any other public place.
7 Viď Article 2–5: photographic works, including works produced by processes similiar to cinematography.
87
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
1. kinematografickými dielami (cinematographic works), niekde nájdeme
aj synonymné označenie film8 a
2. dielami vytvorenými podobným spôsobom ako diela kinematografické
(works which are produced in a similar way to cinematographic works),
pričom požívajú rovnakú ochranu ako kinematografické diela.
3. Zákon však pamätá aj na snímky, ktoré nemajú kinematografický charakter (resp. nie sú filmami) – ide o tzv. moving pictures. Ako príklad
možno uviesť znenie § 95, podľa ktorého sa §§ 88, 90, 91, 93 a 94 aplikujú
mutatis mutandis na sekvencie obrazov a zvukov, ktoré nie sú chránené
ako kinematografické diela.9
Rakúsky autorský zákon10 patrí k tej skupine autorských zákonov, ktoré
vôbec nepoužívajú termín audiovizuálne dielo. Naopak, používajú buď označenie kinematografické dielo (ktoré je v zákone aj definované), alebo používajú ako
synonymum aj menej formálne označenie „film“, pričom odkaz na pojem film
ako synonymum je zakotvený priamo v definícii a tú nájdeme v § 4.11 Rakúska koncepcia na jednej strane odkazuje na kinematografický charakter, čo akoby určovalo aj istú kvalitu, ktorá by mala byť niečím viac ako len mechanický
záznam. Na druhej strane je samotná definícia kinematografického diela devalvujúca v tom, že ak stačí aby takéto dielo zachytávalo nejakú bližšie nešpecifikované udalosti alebo akcie, tak v takom prípade za kinematografické dielo
môžeme považovať každé domáce video, za predpokladu, ak zaznamenaní aktéri
vyvíjajú nejakú činnosť. Definičné znaky kinematografického diela podľa rakúskeho autorského zákona by asi nespĺňali len statické zábery (napr. miestnosti),
prípadne zábery z priemyselných alebo pouličných kamier i keď to už v zmysle
predmetnej definície nemusí byť až tak jednoznačné.
Do druhej podskupiny patria zákony, ktoré pod audiovizuálnym dielom
rozumejú najmä film. Tu treba poukázať najmä na írsky autorský zákon. Tu je
právnom úpravy v audiovizuálnej oblasti film a zákonodarca ho aj definuje. Pod
filmom sa tu rozumie záznam na nejaké médium, z ktorého pohybujúce sa obrazy môžu byť nejakým spôsobom reprodukované, vnímané alebo prenášané prostredníctvom nejakého zariadenia.12
8 Viď Part III – Special Provisions on Films
9 Viď Article 95: Articles 88, 90, 91, 93 and 94 shall apply mutatis mutandis to sequences of
images and to sequences of images and sounds which are not protected as cinematographic
works.
10 BGBl. No. 111/1936
11 Kinematografické diela (filmy) tak ako ich chápe tento zákon, sú pohyblivé obrazy ktorými
sa prezentujú udalosti alebo akcie, ktoré sú predmetom diela. Tieto sú prezentované buď
len obrazovo alebo aj spolu so zvukom, pričom nie je dôležitá povaha procesov zapojených
do výroby alebo predvedenia diela. (Cinematographic works (films) within the meaning of
this Law are motion pictures in which the events and actions that form the subject of the work
are presented either by images only or simultaneously by images and sounds, irrespective of
the nature of the process employed in the production or performance of the work.)
12 Viď Article 2–1: “film” means a fixation on any medium from which a moving image may, by
88
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Do tretej podskupiny zákonov patria tie, ktoré ako predmet právnej úpravy
definujú audiovizuálne dielo. Štruktúra týchto definícií má spravidla dve časti.
V prvej časti sa hovorí o tom, že audiovizuálnym dielom je také dielo, ktoré je
zložené zo série súvisiacich obrazov, pričom je irelevantné, či sú tieto obrazy
sprevádzané zvukom alebo nie. V druhej časti sa hovorí o tom, že audiovizuálne
dielo musí byť zaznamenané na nejakom záznamovom médiu, ktorého umožní
reprodukciu pomocou technického zariadenia.Možno povedať, že vyššie uvedená konštrukcia je pre túto podskupinu typická, ak pripustíme, že existuje aj
mnoho jej variácií.
Francúzsky Code de la Propriété Intellectuelle definuje ako jeden z predmetov právnej úpravy nielen kinematografické diela, ale aj iné diela pozostávajúce
zo sekvencie (sledu, série) pohybujúcich sa obrazov, buď so zvukom alebo bez
zvuku, pričom tieto spoločne označuje ako audiovizuálne diela.13 O francúzskej
úprave predmetu právnej úpravy v audiovizuálnej oblasti možno teda hovoriť
ako o hybridnej.
Podobnú konštrukciu nájdeme v španielskom autorskom zákone. Predmetom práva duševného vlastníctva sú tu (okrem iného) kinematografické diela
a akékoľvek iné audiovizuálnych diela14 Zákon na inom mieste definuje kinematografické a iné audiovizuálne diela ako výtvory vyjadrené spôsobom spojených
obrazov, so zahrnutým zvukom alebo bez zvuku, ktoré sú zamýšľané byť predvádzané prostredníctvom projekčného prístroja, pričom nie je podstatné na akom
médiu sú zaznamenané.15 Všetky takéto diela sú podľa tohto zákona považované
za audiovizuálne diela.16
Podľa definície estónskeho autorského zákona audiovizuálnymi dielami sú:
a) všetky diela, ktoré sú zložené zo série súvisiacich (spojených) obrazov,
buď sprevádzaných zvukom alebo aj nie a
b) u ktorých sa predpokladá predvedenie prostredníctvom technických
prostriedkov (kinematografické filmy, televízne filmy, videofilmy atď.)17
any means, be produced, perceived or communicated through a device.
13 Viď Article L 112-2-6: cinematographic works and other works consisting of sequences of
moving images, with or without sound, together referred to as audiovisual works.
14 Article 10-1d: cinematographic works and any other audiovisual works.
15Viď Article 86 – 1: The provisions enacted under this Title shall be applicable to cinematographic and other audiovisual works, understood as being creations expressed by means of
a series of associated images, with or without incorporated sound, that are intended essentially to be shown by means of projection apparatus or any other means of communication to the
public of the images and of the sound, regardless of the nature of the physical media in which
the said works are embodied.
16Viď Article 86-2: All the works defined in this Article shall hereinafter be referred to as audiovisual works.
17 Viď Article 33-1: Audiovisual works are all works which consist of series of related images
whether or not accompanied by sound and which are intended to be demonstrated using
corresponding technical means (cinematographic films, television films, video films, etc.).
89
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Podľa maltského autorského zákona audiovizuálne dielo je dielom ktoré:
a) pozostáva zo série súvisiacich (spojených) obrazov, ktoré poskytujú
dojem pohybu, buď so zvukom alebo bez zvuku,
b) ktoré umožňuje, aby bolo viditeľné, a ak je sprevádzané zvukom, aby
bolo aj počuteľné.18
Lotyšský autorský zákon definuje ako predmet právnej úpravy audiovizuálne dielo. Napriek tomu, že s týmto označením zákon bežne narába, jeho vymedzenie absentuje. V tomto zákone však nájdeme definíciu pojmu film. Film je
audiovizuálnym alebo kinematografickým dielom alebo pohybujúcimi sa obrazmi,
sprevádzaný alebo nesprevádzaný zvukom. Táto definícia je značne zmätočná
pretože na jednej strane z interpolácie audiovizuálneho a kinematografického
(pomocou slova „alebo“) vyplýva, že kinematografické dielo nie je audiovizuálnym dielom. Na druhej strane sa za film podľa tohto vymedzenia považujú aj
akékoľvek obrazy v pohybe. Za pozitívum však možno považovať to, že zákonodarca sa snažil o odlíšenie tvorivého od netvorivého, teda odlíšenie diel od
banálnych obrazov v pohybe.
I keď sa s pojmom film asociuje najmä komplexné dielo, nemožno opomenúť
fakt, že počiatky kinematografie predstavujú simplexné snímky zachytávajúce
napr. pouličný ruch alebo príchod vlaku na stanicu, pričom filmy dokumentárneho charakteru, ktoré sa svojou podstatou nelíšia od dnešných amatérskych
videozáznamov, tvoria podstatnú časť dokumentov vo filmových archívoch.
Na niektorých miestach dokonca dochádza k vrstveniu pojmov – hovorí sa
napríklad o vytvorení audiovizuálneho diela ale na vzniku sa podieľa filmový producent a následne sa ako synonymum audiovizuálneho diela používa slovo film.19
Podľa rumunského autorského zákona audiovizuálnym dielom je dielo kinematografické alebo dielo vyjadrené postupom podobným kinematografii, ktoré
je vytvorené na základe použitia pohyblivých obrazov alebo kombinácie zvuku
a obrazu.20 Predmet právnej úpravy v audiovizuálnej oblasti je tu vymedzený ako
triáda. Audiovizuálne dielo podľa tejto definície je buď priamo kinematografickým dielom alebo je mu aspoň podobné. Problém spočíva v tom, že kým na niektorých miestach sa texte zákona sa niekde používa len označenie audiovizuálne
dielo, na iných miestach nájdeme použitie spojky „alebo“ (cinematographic or
18 Viď Article 2-1-f: „audiovisual work“ means a work that consists of a series of related images
which impart the impression of motion, with or without accompanying sounds, susceptible of
being made visible and, where accompanied by sounds, susceptible of being made audible.
19 „film“-an audiovisual or cinematographic work or moving images, whether or not accompanied by sound.
20 Viď Article 64.: An audiovisual work is a cinematographic work, or a work expressed by
a procedure similar to cinematography, which makes use of moving images or a combination
of sound and images.
90
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
audiovisual works)”21, čo vedie k tomu, že pojmy spojené spojkou alebo by sme
mali chápať ako binárne opozitá, čo zásadne mení význam oproti verzii kde je
použitá slovná väzba „cinematographic and other audiovisual works ”, ktorá
vyjadruje, že kinematografické dielo je druhom audiovizuálneho diela.
V slovenskom Autorskom zákone č. č. 618/2003 je ako jeden z predmetov
právnej úpravy v príkladnom výpočte spomenuté audiovizuálne dielo, predovšetkým filmové dielo (The subject matter of copyright shall be an an audiovisual
work like, especially cinematographic work).22 V zákone nájdeme aj definíciu
audiovizuálneho diela23, pričom kľúčové vlastnosti takéhoto diela sú nasledovné:
1) Musí ísť o rad súvisiacich obrazov – už hneď tento prvý definičný znak
je sporný do tej miery, akou sa vzďaľuje technický spôsob záznamu klasickému
záznamu na filmový pás, kde v pravom slova zmysle ide o rad súvisiacich obrazov. Naopak v prípade digitálneho záznamu je správnejšie hovoriť skôr o slede
číselných znakov, ktoré sú prostredníctvom technického zariadenia transformované do obrazovej podoby.
2) Druhým podstatným definičným znakom je podmienka, aby takéto diel
bolo určené na uvádzanie na verejnosti. Zákonodarca tu pravdepodobne sledoval kvalitatívne kritériá, ako odlíšiť audiovizuálny záznam (napríklad záznam
svadobného obradu) od audiovizuálneho diela, ktoré by malo stáť na vyššej kvalitatívnej úrovni, pričom to nemusí byť nevyhnutne umelecká kvalita. Môže to
byť aj dokumentárny snímok, ktorý spĺňa vysoké kritériá tohto žánru alebo napríklad aj audiovizuálny reklamný šot, ktorý nie je ani umením, ani dokumentom
ale používa osobité vyjadrovacie prostriedky vlastné tomuto žánru audiovizuálnej tvorby. Osobitnou skupinou sú audiovizuálne reportážne vstupy. využívané v súčasnosti ako súčasť televízneho spravodajstva. Máme za to, že aj v tomto
prípade ide o dostatočný prejav tvorivosti na to, aby takýto spravodajský výstup
mohol byť považovaný za audiovizuálne dielo. Na druhej strane stoja audiovizuálne záznamy, ktoré boli vyhotovené pre súkromné účely, teda ako záznamy
zachytávajúce udalosti v živote. Ako príklad možno spomenúť audiovizuálne
záznamy zo svadieb, promócií a dovoleniek.
Zákonodarca nehovorí nič o tom, že audiovizuálne dielo získava status diela až po tom ako bolo uvedené (resp. vykonané) na verejnosti. Mimochodom,
táto podmienka by ani nekorešpondovala so zásadou, že autorské diela vznikajú na bezformálnom princípe, čiže rozhodujúcou skutočnosťou pre ich práv21 Viď napr. Chapter VIII – Cinematographic Works and Other Audiovisual Works.
22 § 7). ods. 1) písm. e) slovenského autorského zákona č. 618/2003 Z. z.
23 Viď §5 ods. 2) slovenského Autorského zákona: Audiovizuálne dielo je dielo, ktoré je vnímateľné prostredníctvom technického zariadenia ako rad súvisiacich obrazov, či už sprevádzaných zvukom, alebo nie, ak je určené na uvádzanie na verejnosti; originálom audiovizuálneho diela je prvý zvukovo-obrazový záznam tohto diela určený na uvádzanie na verejnosti.
Za spoluautorov tohto diela sa považujú najmä hlavný režisér, autor scenára, autor dialógov
a autor hudby, ktorá bola vytvorená osobitne pre toto dielo.
91
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
nu ochranu je ich objektívna vnímateľnosť. Kým napríklad v prípade krátkej
básne si vieme predstaviť aj takú možnosť, že jej objektívna vnímateľnosť môže
byť zabezpečená len ústnym podaním, v prípade audiovizuálneho diela je jeho
objektívna vnímateľnosť predstaviteľná, len ak toto dielo existuje zaznamenané
na audiovizuálnom nosiči. Forma scenára nestačí, pretože tu absentuje celý rad
zložiek, z ktorých najdôležitejšou je práca režiséra.24
Vzniká tu však aj otázka, či rozhodujúcim kritériom je:
1. kvalitatívna úroveň, alebo
2. úmysel či zámer tvorcu audiovizuálnej snímky25 uverejniť túto snímku
na verejnosti, pričom takýto snímok vykazuje len minimum tvorivého
vkladu.
V tejto súvislosti nemožno vylúčiť ani vytvorenie amatérskeho filmu bez
ambície takýto výtvor zverejniť. Tu treba pripomenúť aj osobnostné právo autora, ktoré mu priznáva § 17) ods. 1) písm. c) slovenského autorského zákona, podľa ktorého má autor právo rozhodnúť o tom, či zverejní svoje dielo, z čoho možno
vyvodiť že, už pri tvorbe diela má právo sa rozhodnúť, že nepôjde o dielo určené
pre verejnosť. Riešením tohto rozporu by mohlo byť, že by sme ustanovenie §5
ods. 2) slovenského Autorského zákona (v ktorom sa hovorí o tom že audiovizuálneho diela sa vyžaduje zámer jeho tvorcu uviesť ho na verejnosti ) interpretovali ak špeciálne ustanovenie, ktoré predstavuje výnimku voči všeobecnej
úprave, podľa ktorej má autor právo rozhodnúť o zverejnení svojho diela.
Ak sa na tento problém pozrieme cez prizmu definície diela ako výsledok tvorivej duševnej činnosti (viď §7) ods. 1) slovenského autorského zákona) potom
rozhodujúcim kritériom nemôže byť zámer tvorcu uviesť audiovizuálnu snímku
na verejnosti, ale miera tvorivého vkladu. Tým sa opäť dostávame ku kvalitatívnemu kritériu, ktorému sa paradoxne slovenský Autorský zákon spravidla vyhýba ako len môže. Dôvodom je nemožnosť stanovenia exaktnej kvalitatívnej hranice. Problém spočíva v tom, že kým pri literárnych, dramatických, hudobných
alebo výtvarných dielach nie je zatiaľ bežné, že by tieto boli generované výlučne
24 Tým sa audiovizuálne dielo odlišuje od hudobného diela. Pre zabezpečenie objektívnej
vnímateľnosti hudobného diela plne postačuje jeho grafický záznam a zvuková realizácia
alebo záznam zvukovej realizácie nie je potrebný. Dokonca ani grafický záznam nie je podmienkou zabezpečenia objektívnej vnímateľnosti a plne postačuje len zvuková informácia.
Aktuálne skladby populárnej hudby sú všeobecne známe, pričom o ich grafický záznam
sa zaujíma len málokto. Prirodzene, že takáto všeobecná známosť je dôsledkom mediálneho šírenia, avšak podmienka objektívnej vnímateľnosti je splnená (pokiaľ neexistuje
v grafickej podobe alebo v podobe zvukového alebo zvukovo-obrazového záznamu), ak
je s hudobným dielom oboznámený čo len jeden človek – a to sa dá zabezpečiť aj ústnym
podaním, resp. interpretáciou diela pred touto jednou osobou.
25 Označenie audiovizuálny snímok sme použili zámerne ako neutrálne označenie, ktoré sa
môže vzťahovať tak na audiovizuálne dielo, ako aj audiovizuálny záznam o ktorom ťažko
možno tvrdiť, že by zachytával audiovizuálne dielo.
92
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
prostredníctvom technického zariadenia,26 v prípade audiovizuálnych snímok je
možné dospieť k výsledku s minimálnou mierou tvorivosti, ktorá v tom najhoršom prípade spočíva len vo výbere snímaných objektov a v tom lepšom prípade
vystihnutí osobitých okamihov. Z toho možno vyvodiť záver, že aj keď má domáci videokameraman od začiatku snahu zaznamenať taký okamih zo života svojej
mačky, psa alebo dieťaťa, ktorý by bol odvysielaný napríklad v televízii (prípadne
už aj bol odvysielaný v rámci televízneho programu), to či ide o audiovizuálne
dielo alebo len o audiovizuálny záznam je v týchto prípadoch prinajmenšom
ambivalentné, pretože v každom konkrétnom prípade treba posúdiť mieru tvorivého vkladu, ktorá rozhodne o tom, či ide o audiovizuálne dielo alebo nie.
Český autorský zákon (rovnako ako slovenský), uvádza príkladný výpočet
autorských diel, medzi nimi aj audiovizuálne dielo. V oboch zákonoch sa k pojmu audiovizuálne dielo viaže aj dielo filmové (v slovenskom autorskom zákone),
resp. kinematografické (v českom autorskom zákone). Táto kumulácia širšieho
a užšieho pojmu plní pravdepodobne účel stručného vysvetlenia – rozdiel je však
v tom že kým českýautorský zákon uvádza kinematografické dielo ako príklad
(používa sa tu väzba audiovizuálne dielo, ako je dielo kinematografické (an audiovisual work such as a cinematographic work)27, tak slovenský autorský zákon,
ktorý pod audiovizuálnym dielom rozumie predovšetkým filmové dielo (an
audiovisual work like, especially cinematographic work) naznačuje dominantné
postavenie filmových diel, resp. filmové dielo považuje za archetyp audiovizuálneho diela.
Český autorský zákon v definícii audiovizuálneho diela28 stavia na nasledujúcich
kľúčových vlastnostiach predmetu, ktoré majú byť predmetom právnej úpravy:
V prvom rade je audiovizuálne dielo determinované tým, že ide o usporiadanie viacerých diel v rámci jedného diela – príkladom môže byť prepojenie
scenára ako literárneho diela s hudobným dielom). Hoci vo vymedzení predmetu právnej úpravy sa k filmu ako archetypu audiovizuálneho diela prikláňa
viac slovenský autorský zákon, v definícii pojmu je to opačne a český autorský
zákon stanovuje omnoho prísnejšie kritériá, čím zároveň rieši problém stanovenia minimálnej hranice tvorivého vkladu. Inými slovami, minimálna hranica
tvorivého vkladu v českom autorskom zákone spočíva v prepojení minimálne
dvoch diel do organického celku, ktorý bude možné vnímať minimálne prostredníctvom zraku ako sled pohybujúcich sa obrázkov.
26 I keď ani takýto postup nie je apriórne vylúčený – napríklad hudba komponovaná počítačom, no aj tu sa dá namietať, že počítač „tvorí“ na základe nejakého programu, ktorý
vytvoril človek.
27 §2) ods.1) českého Autorského zákona č. 121/2000
28 Viď §62) ods.1) českého Autorského zákona – Audiovizuálním dílem je dílo vytvořené
uspořádáním děl audiovizuálně užitých, ať již zpracovaných, či nezpracovaných, které sestává z řady zaznamenaných spolu souvisejících obrazů, vyvolávajících dojem pohybu, ať již
doprovázených zvukem, či nikoli, vnímatelných zrakem, a jsou-li doprovázeny zvukem, vnímatelných i sluchem.
93
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Druhým podstatným znakom je to, že výsledok takéhoto prepojenia viacerých diel musí byť zaznamenaný na nosiči informácií – inými slovami, predpokladom objektívnej vnímateľnosti audiovizuálneho diela je jeho zachytenie
na záznamovom médiu. Problém spočíva v tom, že niektoré audiovizuálne
snímky môžu mať ambivalentnú povahu. Ako príklad možno spomenúť televízne predstavenie oratória Sedem brán Jeruzalemských skladateľa Kryzstofa
Pendereckého.29 Na jednej strane môžeme túto snímku vnímať ako audiovizuálne dielo, pretože hudobné dielo je tu skombinované s obrazmi rôzneho druhu.
Po prvé sú to pohľady na hudobné teleso, pohľady na dirigenta a snímky celej
sály (s balkónmi aj javiskom). Po druhé ide o snímky tanečníkov vykonávajúcich baletné výstupy na javisku za hudobným telesom. V treťom pláne je pozadie
na ktorom permanentne prebieha videoprojekcia. Táto videoprojekcia je výsledkom práce animátora. Ide o rôzne druhy obrazov – od abstraktných farebných
plôch, cez ohňové a dymové scény až po fantazijné geometrické útvary ktoré sú
rôzne transformované alebo sa rozkladajú na fragmenty v nedefinovanom priestore. Do videoprojekcie boli zahrnuté aj snímky hudobného telesa a tanečníkov
v reálnom čase. Na druhej strane sa môžeme na snímok Sedem brán jeruzalemských pozerať ako na audiovizuálny záznam javiskového diela, kde sa prezentuje
symbióza projekcie počítačovej animácie, baletných kreácií a hudobného diela
v jednom celku. Všetko to, čo vidí televízny divák, môže mohol v reálnom čase
vidieť aj divák v sále. Rozdiel je len v tom, že vo verzii záznamu pre účely vysielania režisér rozhodoval o tom, či bude snímané hudobné teleso, alebo dirigent,
či javisko s tanečníkmi, s videoprojekciou v pozadí.
Tretím znakom je, že audiovizuálne dielo sa nepovažuje za kolektívne dielo
ani za predpokladu ak vzniklo pod vedením jednej osoby.30
3. Nepriame vymedzenie predmetu právnej úpravy prostredníctvom
príkladnej enumerácie
Do tejto skupiny patria tie autorské zákony, v ktorých nenájdeme vymedzenie predmetu právnej úpravy prostredníctvom definície, ale zákonodarca pokladal za užitočné vymedziť viacero konkrétnejších variantov predmetu právnej
úpravy, pričom táto enumerácia môže byť konštruovaná buď ako vysvetlenie širšieho pojmu audiovizuálne dielo prostredníctvom série užších pojmov. Prípadne
je širší pojem audiovizuálne dielo dokonca vynechaný a enumerácia sa vzťahuje
29 Ide o program, ktorý získal cenu na 46. MTF Zlatá Praha. Autorom počítačovej animácie
je Tomasz Baginski a režisérom je Jaroslaw Minkiewicz.
30 Viď § 59) ods. 3) českého AZ: Dílo audiovizuální a díla audiovizuálně užitá nejsou dílem
kolektivním. Pre úplnost treba uviesť aj odsek 1) toho istého §, kde je vymezené, č osa
pokladá za kolektivně dielo: 1) Kolektivním dílem je dílo, na jehož tvorbě se podílí více autorů, které je vytvářeno z podnětu a pod vedením fyzické nebo právnické osoby a uváděno
na veřejnost pod jejím jménem, přičemž příspěvky zahrnuté do takového díla nejsou schopny
samostatného užití.
94
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
priamo k najširšiemu pojmu, ktorým je dielo, resp. originálne dielo. Ako príklad
tohto druhého postupu možno spomenúť portugalské úpravu:
Portugalský autorský zákon uvádza pomerne rozsiahly výpočet, v ktorom je
uvedených niekoľko druhov diel vnímateľných buď len sluchom, alebo tak zrakom ako aj sluchom:31 Medzi diela vnímateľné len sluchom portugalský zákonodarca zaradil rádiofonické diela ako aj fonografické diela. Pokiaľ ide o fonografické
diela. Tu by mohlo ísť (podobne ako u rádiofonických diel) o dramatizácie literárnych diel, sprevádzané zvukovými efektmi. Rozdiel by bol len v tom, že tieto
diela by boli zverejnené na zvukových nosičoch a teda by sa nešírili vysielaním.
Ak by však išlo o elektroakustické kopozície, vytvorené v rozhlasovom štúdiu
pri využití jeho technických zariadení, so zámerom zverejniť takéto dielo prostredníctvom rozhlasového vysielania, tu sa nedá jednoznačne povedať, či takéto
dielo bude dielom hudobným alebo dielom rádiofonickým a preto bude v tomto
prípade najvodnejšie hovoriť o duálnom charaktere takýchto diel.
Diela vnímateľné tak zrakom ako aj sluchom reprezentujú diela kinematografické diela, televízne diela a videodiela. Máme za to, že takýto výpočet postráda
logiku, pretože tu nemožno nájsť jednotiace kritériá. Pod kinematografickým
dielom si možno predstaviť tak celovečerný film ako aj krátky dokument zaznamenaný na filmovom páse. Ešte pestrejšiu škálu podôb môže mať televízne dielo
– môže ním byť tak televizny film, ktorý nesporne bude mať kinematografický
charakter s jediným rozdielom – a to, že jeho originálny záznam bude zachytený
na inom médiu ako je filmový pás. Televíznym dielom môže byť ďalej napríklad seriál alebo aj blok spravodajských vstupov, prípadne aj jednotlivé reportáže
zaradené do spravodajského vysielacieho bloku. Najproblematickejšími sa však
javia byť tzv. videodiela (video works). Nie je jasné či pod videodielom treba chápať hocaký amatérsky videozáznam, ktorého obsah možno označiť za originálny,
alebo pod videodielami treba chápať všetky ostatné tvorivé prejavy zachytené
vo forme audiovizuálneho záznamu, ktoré nemožno subsumovať pod kategóriu
kinematografických alebo televíznych diel.
4. Kombinácia definície a príkladnej enumerácie
Ide o hybridnú skupinu ktorá vymedzuje predmet právnej úpravy v audiovizuálnej oblasti tak prostredníctvom definície ako aj prostredníctvom enumerácie.
Definícia audiovizuálneho diela v slovinskom zákone má dve časti. V prvom
rade zákonodarca naznačuje prostredníctvom pomerne rozsiahlej príkladnej
enumerácie svoju predstavu o kvalitatívnych vlastnostiach snímky požívajúcej
ochranu audiovizuálneho diela. V druhej časti sa hovorí o audiovizuálnom diele
ako o predmete vnímateĺnom zmyslami, ktoré musí byť zaznamenané na neja31 Viď Article 2-f: cinematographic, television, phonographic, video and radiophonic works.
95
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
kom záznamovom médiu. Príkladný výpočet toho, čo zákonodarca považuje
za audiovizuálne dielo nájdeme v § 103. Audiovizuálnym dielom (podľa slovinského autorského zákona) sú: kinematografické filmy, televízne filmy, animované
filmy, krátke hudobné videá, reklamné filmy, dokumenty a iné audiovizuálne diela,
vyjadrené prostredníctvom súvisiacich (spojených) obrazov, buď sprevádzaných
zvukom alebo bez zvuku, pričom nie je signifikantné na akom médiu sú predmetné
diela zaznamenané.32 Na rozdiel od portugalskej úpravy sa táto enumerácia zdá
byť pomerne zrozumiteľná, pretože jasne pomenúva niektoré žánre audiovizuálnej tvorby. Vačšinu vo vyššie uvedenom výpočte audiovizuálnych diel predstavujú filmy rôzneho druhu, čím je definovaná pomerne vysoká požiadavka na mieru tvorivého vkladu. Otázne je, prečo slovinský zákonodarca nepoužil slovo film
aj v súvislosti s dokumentárnymi snímkami.
Podľa maďarského autorského zákona sú predmetom právnej úpravy kinematografické výtvory a iné audiovizuálne diela, ktoré sú však v zákone jednotne
označované ako kinematografické výtvory.33 Kinematografický výtvor je dielom,
ktoré je vyjadrené pohybom obrazov usporiadaný v predurčenom poriadku, sprevádzaný alebo nesprevádzaný zvukom, bez ohľadu na akom nosiči bol zaznamenaný. Za kinematografické diela treba považovať najmä: celovečerný film, určený
na filmovú projekciu, televízny film, propagačný a dokumentárny film, rovnako
ako kreslený a vzdelávací film.34 Termín film má ale v maďarskom autorskom
zákone ambivaletný význam – na jednej strane odkazuje na rôzne druhy audiovizuálneho diela (viď vyššie uvedená definícia), na druhej strane sa používa vo
význame audiovizuálneho záznamu v rámci slovného spojenia filmy a zvukové
nahrávky (films and sound recordings).
Podľa definície litovského autorského zákona, slovná väzba audiovizuálne
dielo označuje kinematografické dielo alebo akékoľvek iné dielo vytvorené kinematografickými prostriedkami, ktoré:
a) pozostáva zo série súvisiacich (spojených) obrazov, ktoré poskytujú
dojem pohybu buď sprevádzaného alebo nesprevádzaného zvukom,
b) sú zaznamenané na nejakom médiu vo forme audiovizuálneho záznamu.35
32 Viď Article 103: Audiovisual works according to this Act, are cinematographic films, television films, animated films, short music-videos, advertising films, documentaries and other
audiovisual works, expressed by means of sequence of related moving images, with or without
incorporated sound, irrespective of the nature of the medium in which the said works are
embodied.
33 Viď Article 1-2-g: cinematographic creations and other audiovisual works (hereinafter jointly referred to as cinematographic creations).
34 Viď Article 64-1: A cinematographic creation shall be taken to mean a work which is expressed by motion pictures arranged in a predetermined order and accompanied or not by sound,
irrespective of what carrier the work has been fixed on. The feature film produced for movie
projection, the television film, the publicity and documentary film as well as cartoons and
educational films shall in particular be rated as cinematographic creations.
35 Viď Article 2-4 : “Audiovisual work” means a cinematographic work or any other work crea-
96
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Okrem toho, že v litovskom autorskom zákone nájdeme definíciu audiovizuálneho diela, tento zákon je osobitý36 tým, že zároveň obsahuje aj príkladný
výpočet toho, čo zákonodarca považuje za audiovizuálne dielo, sú to: pohyblivé obrazy, televízne filmy, televízna relácia, videofilmy, diafilmy alebo iné diela
vyjadrené kinematografickým spôsobom.37 Zároveň je tu vymedzená samostatnú
kategóriu rádiofonických diel (radiophonic works).38 Na niektorých miestach
v zákone sa stretneme so zahmlievaním rozdielov medzi audiovizuálnym dielom
a audiovizuálnym záznamom. Zaujímavé je, že litovský zákon nepozná výrobcu
(producenta) audiovizuálneho záznamu ale túto osobu označuje za producenta audiovizuálneho diela. Problematická je aj definícia producenta fonogramu,
pretože ani v jednom prípade zákon nehovorí o tom, že za producenta treba
považovať osobu, ktorá vyhotovenie záznamu financovala. Problém je tiež v tom,
že kým pri fonogramoch je podstatné to, kto zhotovil prvý záznam, pri audiovizuálnych záznamoch tu tento aspekt39 Dalo by sa síce argumentovať, audiovizuálne dielo nemôže existovať v objektívne vnímateľnej forme bez toho aby nebolo
zaznamenané na nejakom záznamovom médiu, na druhej strane ale označenie
výrobcu ako “producent (resp. výrobca) audiovizuálneho záznamu” by bolo lepším riešením ako “producent audiovizuálneho diela”, zvlášť ak zákon v súvislosti
s definíciou producenta fongramu nebazíruje na tom, že na zvukovom zázname
musí byť zaznamenané autorské dielo.
5. Vymedzenie predmetu právnej úpravy prostredníctvom dualizmu pojmov audiovizuálne a kinematografické dielo
Do tejto skupiny patria autorské zákony, v ktorých síce nenájdeme žiadnu
definíciu predmetu právnej úpravy ani pomocou rozsiahlej príkladnej enumerácie. Predmet je tu vymedzený vymedzený iným spôsobom a to použitím
viacerých pojmov (spravidla dvoma) pričom tieto pojmy sú vo vzťahu širšieho
a užšieho pojmu. Niekedy však nie je celkom jasné, ktorý pojem je chápaný ako
širší a ktorý ako užší.
36
37
38
39
ted by means of cinematography, consisting of a series of related images which impart an
impression of motion, whether or not accompanied by sound, and recorded (fixed) in an
audiovisual recording medium.
Ako jediný z predmetných autorských zákonov štátov EU obsahuje tak definíciu ako aj
rozsiahlejší výpočet predmetov právnej úpravy.
Viď Article 4-6: audiovisual works (motion pictures, television films, television broadcasts,
video films, diafilms and other works expressed by cinematographic means), radiophonic
works
Ako príklad rádiofonického diela možno spomenúť rozhlasovú hru.
Viď Article 2-3: “Producer of an audiovisual work” means a natural or legal person on the
initiative and responsibility of which an audiovisual work is being made. Porovnaj ďalej
s Article 2-9: “Producer of a phonogram” means a natural or legal person on the initiative
and responsibility of which the first fixation of the sounds of a performance or other sounds,
or the representation of sounds is made.
97
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Príkladom takejto konštrukcie, kedy sa na prvom mieste zákonodarca pertraktuje kinematografické dielo a až ako apendix je spomenuté audiovizuálne
dielo, nájdeme v lichtenštajnskom autorskom zákone.40 Audiovizuálne dielo
tu pravdepodobne nemá byť chápané ako poddruh kinematografického diela
(teda aspoň pokiaľ vychádzame z formulácie, ktorá definuje dielo pre účely tohto zákona). Kinematografické dielo tu naopak treba pravdepodobne chápať ako
poddruh audiovizuálneho diela. K uprednostneniu tohto výkladu sa prikláňame
najmä z toho dôvodu, že ho považujeme za správny z hľadiska subsidiarity širších a užších pojmov, teda v tom zmysle, že pojem audiovizuálny považujeme
za širší pojem vo vzťahu k pojmu kinematografický alebo filmový.41 Pertraktovanie pojmu kinematografické dielo na prvom mieste, je tu vyjadrením toho, čo
zákonodarca chápe ako primárny predmet právnej úpravy, bez toho aby použil
slovo „najmä“. Takáto konštrukcia však nie ja práve najšťastnejšia, pretože pripúšťa aj iný výklad a to ten, že kinematografické diela treba odlíšiť od audiovizuálnych diel, hoci aj tie sú predmetom právnej úpravy. Pre tento druhý výklad
možno nájsť množstvo opôr v texte zákona – ide o tie miesta kde je použitá spojky „a“ alebo spojka „alebo“ bez súčasného použitia slova „iné“. Iný význam má
formulácia typu doba ochrany pre kinematografické alebo iné audiovizuálne diela
a iný význam má formulácia skladateľ hudby komponovanej pre kinematografické
alebo audiovizuálne dielo – v tomto druhom prípade, kde chýba slovo „iné“ vzniká dojem akoby kinematografické dielo bolo vymedzené voči audiovizuálnym
dielam ako niečo odlišné.42
Lichtenštajnský autorský zákon používa aj pojem film. Často však nie je jasné
či ide o slovo s významom blízkym slovnej väzbe audiovizuálny záznam – príkladom môže byť nasledujúca formulácia: ... ak komerčne sprístupnené fonogramy
alebo fimy sú použité z dôvodu... (...if commercially available phonograms or films
are used for the purpose...),
V inej konštalácii si pod slovom film treba predstaviť skôr odkaz na audiovizuálne dielo. Príkladom môže byť nasledujúca formulácia: .. .toto sa nebude
vzťahovať na filmy a audiovizuálne diela vytvorené pred 1. júlom 1994 (this shall
not apply to films and audiovisual works created before 1 July 1994)
40 Viď Article 2-1g: photographic, cinematographic and other visual or audiovisual works;
41 Táto hierarchia pojmov môže byť spochybnená len v prípade, ak pôjde napríklad o nemý
film. V takomto prípade neobstojí tvrdenie, že ide o audiovizuálne dielo, pretože auditívna
zložka absentuje. Na druhej strane však je však faktom, že snáď s výnimkou úplných začiatkov záznamu obrazu neboli nemé filmy verejne premietané bez hudobného sprievodu, inými
slovami absencia zvuku na nosiči nebola zámerom tvorcu, ale len technickým handicapom,
ktorý sa substituoval.
42 Viď napr. Article 33-3: The copyright period for a cinematographic work or another audiovisual work shall expire 70 years after the death of the last surviving of the following persons,
irrespective of whether these persons have been nominated as joint authors: principal producer, author of the screenplay, author of the dialog and composer of the music specially composed for the cinematographic work or audiovisual work concerned. – tu ako keby to nebol
poddruh, pretože chýba slovo “another”.
98
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Poľský autorský zákon sa javí byť korektnejší. Ani tu nenájdeme definíciu
audiovizuálneho diela, hoci obvyklej definícii audiovizuálneho diela sa nápadne
podobá definícia audiovizuálneho záznamu, ktorý sa tu označuje ako videogram.
Čo sa týka vymedzenia predmetu právnej úpravy, zákon spomína audiovizuálneho diela a kinematografické diela (audiovisual (including cinematographic)
works). 43 Audiovizuálne diela sú tu spomenuté na prvom mieste a kinematografické diela až následne v zátvorke, pričom v zátvorke zákonodarca poznamenáva, že pod audiovizuálnym dielom treba chápať ak kinematografické dielo.
Poľský autorský zákon je korektný aj v tom, že explicitne rozlišuje audiovizuálne
diela a videogramy. Videogramy definuje ako prvý záznam sekvencie pohybujúcich sa obrazov, či už sprevádzaných zvukom alebo nie, pričom nezáleží na tom či
zaznamenáva audiovizuálne dielo.44 Tu je to vyriešené tak ako to má správne byť,
pretože videogram nemusí nevyhnutne byť zhmotnením audiovizuálneho diela.
Bulharský autorský zákon pertraktuje dva pojmy, avšak v dvoch rôznych
väzbách. Za predmet právnej úpravy sú tu označené filmy a iné audiovizuálne
diela.45 V zákone však často nájdeme tieto dva pojmy aj v mierne odlišnej väzbe,
teda ako filmy a iné audiovizuálne diela.
6. Autorské zákony v ktorých absentuje definícia predmetu právnej úpravy
Do tejto skupiny autorských zákonov patria tie, v ktorých je predmet právnej
úpravy (v audiovizuálnej oblasti) označený (resp. pomenovaný) len jedným pojmom. Aj tu však možno vyčleniť niekoľko podskupín.
Do prvej podskupiny patria tie autorské zákony ktoré používajú pojem audiovizuálne dielo. Sem určite patrí belgický autorský zákon. Nájdeme tu síce aj
pojem kinematografický, avšak len vo väzbe na kinematografické dedičstvo (cinematographic heritage).46 Podobne aj v gréckom autorskom zákone sa ako predmet právnej úpravy uvádza audiovizuálne dielo47, hoci sa v texte zákona ďalej
stretneme aj s pojmom film (napr. v súvislosti s úpravou, týkajúcou sa hudobného sprievodu).48
Druhú podskupinu tvoria autorské zákony, ktoré za predmet právnej úpravy
označujú kinematografické dielo. Do tejto skupiny patria autorské zákony škandinávskych krajín – dánsky, fínsky a taktiež aj švédsky.
43 Viď Article 1-2-9.
44 Article 94-2: The videogram shall mean the first fixation of a sequence of moving images,
whether accompanied by sound or not, irrespective of whether it constitutes an audiovisual work.
45 Viď Article 3-1-4: films and other audiovisual Works.
46 Viď Article 22-8.
47 Viď Article 9.
48 Viď Article 37: The minimum fee payable to the composers of musical and song accompaniment of films, shown to the public in cinema halls or other spaces, shall be 1 percent of
gross receipts after deduction of the public entertainment tax.
99
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Tretiu podskupinu tvoria osobité prípady. Takýmto prípadom je cyperský
autorský zákon, ktorý bez definície uvádza ako predmet právnej úpravy film,
najčastejšie sa v texte zákona objavuje v slovnej väzbe kinematografický film. Z
hľadiska vymedzenia predmetu právnej úpravy je osobitým prípadom aj autorský zákon Spojeného kráľovstva. Tento zákon vôbec nerozlišuje medzi audiovizuálnymi dielami a nosičmi, na ktorých sú tieto diela zaznamenané. Predmet
právnej úpravy je vymedzený len ako zvukové záznamy a filmy.49
7. Záver
Z pohľadu slovenského Autorského zákona by mal byť vzťah medzi audiovizuálnym dielom a audiovizuálnym záznamom definovaný rozdielom medzi tvorivým výstupom a rutinným využitím technického zariadenia. S tým následne
súvisia aj rôzne okruhy oprávnených osôb, ktoré vyhotovili audiovizuálne dielo,
resp. zhotovili audiovizuálny záznam. Audiovizuálne dielo nevyhnutne existuje vo forme audiovizuálneho záznamu, ale audiovizuálny záznam nemusí byť
audiovizuálnym dielom, môže však byť záznamom autorského diela. V právnej
úprave členských štátov EÚ sa však možno stretnúť s rôznymi inými definíciami
pojmu audiovizuálne dielo, čo môže následne odlišne vplývať na vzťah k pojmu audiovizuálny záznam. Dôsledkom takejto nejednotnosti v právnych úpravách členských štátov EU môže byť to, že čo v jednom štáte bude považované
len za audiovizuálny záznam v technickom zmysle, v inom štáte bude rovnaký
výsledok považovaný za audiovizuálny záznam, na ktorom je zachytené audiovizuálne dielo. Následne tak nevyhnutne vzniká nerovnováha v právnej ochrane
výsledkov tvorivej duševnej činnosti, respektíve v dôsledku benevolentnosti niektorých zákonodarcov, môže byť ako dielo chránený aj taký záznam, pri ktorom
sotva možno hovoriť o tom, že vznikol ako výsledok tvorivej duševnej činnosti. Z vyššie uvedených dôvodov by bolo vhodné, aby aj definovanie predmetu
právnej úpravy v audiovizuálnej sfére bolo v rovine únijného práva unifikované
prostredníctvom smernice Európskeho parlamentu a Rady.
49 Viď Article 1b.
100
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Tabuľky:
101
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Mgr. Norbert Adamov, PhD.
JUDr. Marek Števček, PhD.
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Email: [email protected], [email protected]
102
PRÁVA, KTORÉ SA VIAŽU K OBRAZOVEJ,
ZVUKOVEJ A ZVUKOVOOBRAZOVEJ
VEDECKEJ A ODBORNEJ DOKUMENTÁCII1
Rights related to the video, audio and audio-video scientific documentation
Peter Muríň
MURÍŇ, Peter. Práva, ktoré sa viažu k obrazovej, zvukovej a zvokovoobrazovej
vedeckej a odbornej dokumentácii. Acta Iuridica Olomucensia, 2012, Vol. 7, No.
1, pp. 103–120.
Abstrakt: Akákoľvek dokumentácia je predmetom právnych vzťahov. Dokument a taktiež dokumentácia môže byť predmetom autorského práva. Pre náležité právne posúdenie dokumentácie ako predmetu právnych vzťahov je vhodné vymedziť pojmy dokument a dokumentácia a to tak samostatne ako aj vo
vzájomnej súvislosti. Pri vzniku dokumentu nie je podstatné, či jeho tvorca má
alebo nemá úmysel aby sa predmetný dokument stal súčasťou dokumentácie.
Každý dokument má teda svojho tvorcu a je možné definovať ho ako informáciu alebo súbor informácií zaznamenaných na hmotnom nosiči. Dokumenty
môžu mať najrôznejšiu formu, vzhľadom na to, na akom hmotnom substráte je
obsah dokumentu zaznamenaný. Pokiaľ ide o dokumentáciu, tento pojem sa vo
všeobecne záväzných právnych predpisoch Slovenskej republiky používa v rôznych významoch. Napriek tejto heterogénnosti je z teoretického hľadiska možné dokumentáciu definovať ako cieľavedome zhromaždený súbor dokumentov,
ktoré preukazujú určitý jav či fakt alebo niekoľko navzájom súvisiacich javov či
faktov z prírodných, technických alebo spoločenských vied. Z uvedeného možno
následne vyvodiť záver, že podľa súčasnej slovenskej právnej úpravy dokumentáciu možno považovať za databázu.
Kľúčové slová: Dokument, dokumentácia, databáza, informácia, dielo, autorské
právo, osobnostné práva, vlastnícke právo, WIPO, TRIPS
Abstract: Generally, any document or documentation is the subject of legal relations. Any Document as well as documentation might be the objects of author´s
rights. For proper legal assessment of the documentation as the subject of legal
relations it is appropriate to define the terms „document“ and „documentation“
separately as well as in mutual respect. It is not important whether the creator
of the document has or does not have the knowlege or the intention that the
document could become or will become a part of any documentation. In any
1 Článok je jedným z výstupov riešenia grantového projektu VEGA č. 2/0122/10, ktorého
názov je „Práva viažuce sa k auditívnej a audiovizuálnej vedeckej dokumentácii“.
103
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
case each document has its creator and it is possible to define it as the information or set of information recorded on a tangible medium. Documents have
various forms and it depends on the substratum which holds the recorded content. With regard to documentation, this term is used in general binding legal
regulations of the Slovak Republic in different senses. Despite this heterogeneity, from a theoretical point of view „documentation“ can be defined as a set of
documents, which is focused to demonstrate the phenomenon or fact or several
related phenomena or facts from natural, technological or social sciences. It can
be concluded that under the current Slovak legislation documentation can be
regarded as a database.
Keywords: Document, documentation, database, information, work, copyright,
moral rights, property rights, WIPO, TRIPS
104
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
1. Dokumentácia ako predmet právnych vzťahov
1.1 Pojmy
Vedecká dokumentácia či odborná dokumentácia, ale vôbec akákoľvek
dokumentácia, je predmetom právnych vzťahov. Dokumentácia je predmetom
právnych vzťahov tak pokiaľ ide o jej vznik – či už ide o jej vytvorenie a vyhotovenie alebo o jej vyhotovenie – ako aj pokiaľ ide o jej spoločenské uplatňovanie
– jej používanie.
Pre náležité právne posúdenie dokumentácie ako predmetu právnych vzťahov, treba sa najskôr, aspoň v základných aspektoch, zaoberať a vysporiadať
s definovaním – vymedzením dokumentácie. Definovanie dokumentácie pre
oblasť práva musí akcentovať právne aspekty tejto spoločenskej reálie, na rozdiel
od prístupu podľa iných spoločenských oblastí.
Vo všeobecne záväzných právnych predpisoch Slovenskej republiky sa dokumentácia, ako predmet právnych vzťahov používa v rôznych významoch. No aj
napriek tejto nejednotnosti rôznych významov pojmu „dokumentácia“, predsa
len treba sa pokúsiť o jej vymedzenie vzhľadom na práva a záväzky, ktoré sa
podľa právneho poriadku Slovenskej republiky k nej viažu. Napríklad zákon
č. 50/1976 Z. z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
v znení neskorších predpisov v § 2 ods. 3 písm. b), § 2a, § 8 a § 13 používa pojem
„dokumentácia“ či pojem „predpísaná dokumentácia“ v § 58 ods. 1. Alebo napríklad zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov v § 31
a nasledujúcich ustanoveniach upravuje účtovnú dokumentácia, ktorou podľa
§ 31 ods. 1 uvedeného zákona je súhrn všetkých účtovných záznamov vytváraných podľa uvedeného zákona. V tomto explikatívnom výpočte nemožno obísť
zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, ktorý v § 2 ods. 6 uvádza, že „zdravotná dokumentácia je súhrn údajov o zdravotnom stave osoby, o zdravotnej starostlivosti
a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti tejto osobe“.
Príloha č. 2 a 3 k vyhláške č. 508/2009 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci s technickými zariadeniami
tlakovými, zdvíhacími, elektrickými a plynovými a ktorou sa ustanovujú technické zariadenia, ktoré sa považujú za vyhradené technické zariadenia, upravuje
náležitosti sprievodnej technickej dokumentácie. Pritom technická dokumentácia je vnímaná ako „súhrn dokumentov, ktorých význam je popis technického
výrobku“. Zároveň pojem technická dokumentácia sa často vyskytuje aj v textoch slovenských technických noriem, ktoré ale nie sú všeobecne záväzné právne
predpisy. Tak napríklad tento pojem je použitý v slovenskej technickej norme
STN ISO 5127/2004 Informácie a dokumentácia. Pojem dokumentácia obsahujú
aj slovenské technické normy, ktoré sú určené pre kvalitu riadenia; dokumentácia k systému manažérstva kvality podľa STN ISO EN 9001.
105
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Vzhľadom na uvedené z jednotlivých príkladmo vybraných všeobecne záväzných právnych predpisov, ale aj zo spomenutých technických noriem, možno
dokumentáciu definovať ako súbor, množinu dokumentov a zaznamenaných
informácií, ktoré dokumenty a zaznamenané informácie boli alebo sú cieľavedome zhromažďované a spracovávané tak, že obsahom preukazujú určitý jav či fakt
alebo niekoľko navzájom súvisiacich javov či faktov z prírodných, technických
alebo spoločenských vied. Dokumenty môžu mať najrôznejšiu formu, môžu byť
papierové, môžu byť zaznamenané na umelohmotných nosičoch – hmotných
substrátoch či na elektronických nosičoch – hmotných substrátoch. Pojmom
dokument je označený taký predmet právnych vzťahov, ktorý vyhotovil niekto
iný ako tvorca alebo zhotoviteľ dokumentácie. Z časového hľadiska dokument
vznikol skôr ako dokumentácia; vznikol bez úmyslu byť súčasťou dokumentácie.
A rovnako na rôznych nosičoch – hmotných substrátoch môžu byť zaznamenané informácie. Informácie vyhotovil alebo vyhotovuje tvorca alebo zhotovovateľ
dokumentácie.
1.2 Dokmentácia = databáza
Uvedené vymedzenie – definovanie dokumentácie, vrátane vedeckej dokumentácie a odbornej dokumentácie, podľa stavu slovenského právneho poriadku
oprávňuje urobiť záver, že dokumentácia je databáza.2 Výber jednotlivých dokumentov a ich zaradenie do dokumentácie ako aj výber a zaznamenanie jednotlivých informácií a ich zaradenie do dokumentácie a disponovanie – nakladanie
s dokumentáciou ako celkom predstavujú určitú štruktúru právnych vzťahov,
ktoré upravujú viaceré všeobecne záväzné právne predpisy slovenského právneho poriadku.
Podľa § 5 ods. 4, prvá veta zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve
a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších
predpisov „databáza je súbor nezávislých diel, údajov alebo iných materiálov
2 Luby, Štefan: Autorské právo, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1962;
Luby, Štefan: Práva príbuzné právam autorským, Československá akadémia vied, Praha
1963; Luby, Štefan: Problém legislatívno-politickej systemizácie osobných a osobno-majetkových práv, Právny obzor č. 4/1964; Rybárik, Karol: Podnikový vynález, Vydavateľstvo
obzor, Bratislava 1979; Rybárik, Karol: Autorské právo k dielam vytvoreným v pracovnom
pomere, Právny obzor č. 1/1981; Knap, Karel – Kunz, Otto: Mezinárodní právo autorské,
Academie, Praha 1981; Knap, Karel – Kunz, Otto – Opltová, Milena: Prumyslová práva
v medzinárodních vztazích; Telec, Ivo – Tuma, Pavel: Autorský zákon – Komentár, C. H.
Beck, Praha 2007; Švidroň, Ján: Tvorba a právo, Veda, Bratislava 1991; Švidroň, Ján – Adamová, Zuzana – Návrat, Matúš – Škreko, Anton: Právo duševného vlastníctva v informačnej spoločnosti a v systéme práva, Veda, Bratislava 2009; Vojčík, Peter a kolektív (Adamová, Zuzana – Bačárová, Renata – Molnár, Peter – Szatler, Eduard): Právo duševného
vlastníctva, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s. r. o., Plzeň 2012; Vojčík, Peter:
Tvorba autorských diel v pracovnom pomere, Právny obzor č. 2–3/2005;
106
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
systematicky alebo metodicky usporiadaných a jednotlivo prístupných elektronickými alebo inými prostriedkami.“.
Databáza podľa čl. I ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady z 11.
marca 1996 č. 9/1996 o právnej ochrane databáz je „zbierka nezávislých diel,
údajov alebo iných nezávislých materiálov systematicky alebo metodicky usporiadaných a individuálne prístupných elektronickými alebo inými prostriedkami.“.
Podľa čl. 5 Zmluvy WIPO o autorskom práve (WCT) databáza je „kompilácia
dát alebo iných materiálov v akejkoľvek forme, ktoré sú z dôvodu výberu alebo
usporiadania svojho obsahu duševnými výtvormi“. Zároveň je určené, že právna
„ochrana sa nevzťahuje na vlastné dáta alebo materiály a nie je na ujmu autorského práva k dátam alebo materiálom obsiahnutým v kompilácii.“. K vymedzeniu – definovaniu databázy v uvedenej medzinárodnej multilaterálnej zmluve
je pripojená táto poznámka: „Rozsah ochrany kompilácií dát (databáz) podľa
článku 5 tejto zmluvy v súvislosti s článkom 2 je v súlade s článkom 2 Bernského
dohovoru a na rovnakej úrovni s príslušnými ustanoveniami dohody TRIPS.“
Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva TRIPS3 v čl. 10
ods. 2 vymedzuje databázu ako „súbor dát alebo iného materiálu, či už schopná
spracovania počítačom alebo v inej forme, ktoré z dôvodu výberu alebo usporiadania svojho obsahu predstavujú duševné výtvory“, a zároveň určuje, že „budú
chránené ako také. Táto ochrana, ktorá sa nevzťahuje na dáta alebo materiál, sa
nebude týkať žiadneho autorského práva uplatneného na dáta alebo materiál.“.
Odcitovaná pozitívnoprávna úprava databáz len potvrdzuje skôr urobený
záver, že vedecká dokumentácia a odborná dokumentácia sú databázy. Podľa
toho či takáto dokumentácia spĺňa alebo nespĺňa kritériá diela, treba rozlišovať
dokumentáciu, ktorá je dielo a dokumentáciu, ktorá nie je dielo.
a) Dokumentácia je dielo vtedy, ak:
aa) výber a usporiadanie aspoň časti prvkov dokumentácie – dokumentov
a zaznamenaných informácií je výsledok tvorivej duševnej činnosti človeka (autora) alebo spoločne dvoch alebo viacerých ľudí (spoluautorov),
ab) výber a usporiadanie prvkov dokumentácie – dokumentov a zaznamenaných informácií má literárnu, vedeckú alebo umeleckú formu,
ac) obsah dokumentov a zaznamenané informácie sú objektívne vnímateľné
ľudskými zmyslami.
K takejto dokumentácii patria:
aa) subjektívne absolútne autorské právo autora či spoluautorov dokumentá3 Je to jedna z medzinárodných multilaterálnych zmlúv, ktorými je kreovaný mechanizmus
fungovania Svetovej obchodnej organizácie.
107
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
cie ako celku podľa § 7 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov. Podľa § 6 ods. 2 uvedeného zákona subjektívne absolútne autorské právo
patrí tomu subjektu, tej fyzickej osobe, „ktorá vybrala a usporiadala“ obsah databázy, pričom podľa § 7 ods. 2 uvedeného zákona „predmetom autorského práva
je aj … databáza, ak je súborom … ktorý je spôsobom výberu alebo usporiadania
obsahu výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora.“.
ab) subjektívne absolútne právo zhotoviteľov databáz. Podľa § 72 a § 5 ods.
23 uvedeného zákona takéto právo patrí tomu subjektu, tej „fyzickej alebo právnickej osobe, na ktorej podnet, účet a zodpovednosť bola databáza vytvorená.“
a vyhotovená.
b) Dokumentácia nie je dielo vtedy, ak jej obsah – výber jednotlivých prvkov a ich usporiadanie do dokumentácie sú určené či už všeobecne záväznými
právnymi predpismi, právnymi predpismi, slovenskými technickými normami,
alebo inými skutočnosťami, ktoré sú nezávislé od vôle toho, kto dokumentáciu
vyhotovil alebo vyhotovuje. V prípadoch takýchto dokumentácií chýba uplatnenie vlastnej tvorivej duševnej činnosti fyzickej osoby alebo fyzických osôb, ktoré
vybrali a usporiadali dokumenty a vybrali, zaznamenali a usporiadali informácie
do dokumentácie – do databázy. Práve táto determinovanosť obsahu dokumentácie inak ako tvorivou duševnou činnosťou človeka alebo spoločne dvoch alebo
viacerých ľudí, ktorí vyhotovili alebo vyhotovujú dokumentáciu spôsobuje, že
dokumentácia nie je dielo. Napríklad dokumentácia nie je dielo, ak ide o dokumentáciu spáchané zločinu či prečinu, o dokumentáciu požiaroviska, o účtovnú
dokumentáciu alebo o dokumentáciu pre konanie podľa slovenských technických noriem, napr. systém manažérstva kvality a pod.
Dokumentácia, ktorá nie je dielo je aj zdravotná dokumentácia. Nesporne,
zaznamenané jednotlivé diagnózy, ordinované jednotlivé medicínske postupy
a vykonané medicínske zásahy sú prejavom aplikácie vedeckých a odborných
medicínskych poznatkov, čo je nespochybniteľné. Ale vyhotovenie informácií
o diagnózach, medicínskych postupoch a medicínskych zásahoch a zaradenie
takýchto informácií do zdravotnej dokumentácie nie je určované lekárom alebo
lekármi. Je determinované jednak zdravotným stavom či jednotlivými zdravotnými príhodami toho človeka, ktorého sa takáto zdravotná dokumentácia týka
a jednak zákonom. Obsah zdravotnej dokumentácie je mimo vôle lekára či viacerých lekárov ale aj samotného pacienta. Okrem toho, len ťažko si predstaviť
spoločenské fungovanie zdravotnej dokumentácie, ak by ako celok bola dielo.
Pre každé použitie zdravotnej dokumentácie bol by potrebný súhlas lekára – jej
autora či lekárov – jej spoluautorov; teda toho autora, ktorý vyhotovil či tých
spoluautorov, ktorí vyhotovili zdravotnú dokumentáciu.
Vzhľadom na skutočnosť či dokumentácia je dielo alebo nie je dielo, a tiež
vzhľadom na obsah dokumentácie – jej prvky, môžu sa k nej viazať aj ďalšie
108
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
subjektívne absolútne práva človeka alebo spoločne či jednotlivo viacerých ľudí.
Potom opäť v závislosti od toho či dokumentácia – databáza ako celok je alebo
nie je dielo, možno načrtnúť nasledovnú štruktúru subjektívnych absolútnych
práv:
a) k dokumentácii – databáze ako celku, ktorá je dielo, sa viažu už skôr spomenuté
•
•
•
subjektívne absolútne autorské právo autora alebo spoluautorov dokumentácie, ktorí vytvorili databázu. Toto právo sa viaže na obsah dokumentácie – databázy.
vlastnícke právo zhotoviteľa dokumentácie – databázy k hmotnému
substrátu (korpusu) – nosiču obsahu databázy. Toto právo patrí tomu
subjektu, tej právnickej osobe alebo fyzickej osobe „na ktorej podnet,
účet a zodpovednosť databáza“ bola zhotovená; jej predmetom je hmotný substrát (korpus) – nosič obsahu databázy.
subjektívne absolútne právo zhotoviteľov databáz, ktoré je majetkové
právo, ktoré súvisí s osobnomajetkovými právami;
b) k dokumentom a k zaznamenaným informáciám, ktoré sú zaradené
do dokumentácie (obsah) sa viaže
•
•
•
•
•
vlastnícke právo vlastníkov hmotných substrátov (korpusov) – nosičov
obsahu jednotlivých dokumentov,
subjektívne absolútne autorské právo tých autorov, ktorých diela sú zaradené do dokumentácie – databázy,
subjektívne absolútne právo výkonných umelcov tých výkonných umelcov, ktorých zaznamenané umelecké výkony sú zaradené do dokumentácie – databázy,
subjektívne absolútne osobné právo toho človeka alebo tých ľudí, ktorých predmety takéhoto práva sú zaradené do dokumentácie – databázy,
subjektívne absolútne majetkové práva, ktoré súvisia s osobnomajetkovými právami tých subjektov, ktorých predmety takýchto práv sú zaradené do dokumentácie – databázy,
c) k dokumentácii – databáze ako celku, ktorá nie je dielo, sa viažu
•
•
vlastnícke právo zhotoviteľa dokumentácie – databázy k hmotnému substrátu (korpusu) – nosiču obsahu databázy,
subjektívne absolútne právo zhotoviteľov databáz, ktoré je majetkové
právo, ktoré súvisí s osobnomajetkovými právami,
109
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
d) k dokumentom a k zaznamenaným informáciám, ktoré sú zaradené
do dokumentácie sa viaže
•
•
•
•
•
vlastnícke právo vlastníkov hmotných substrátov (korpusov) – nosičov
obsahu jednotlivých dokumentov,
subjektívne absolútne autorské právo tých autorov, ktorých diela sú zaradené do dokumentácie – databázy,
subjektívne absolútne právo výkonných umelcov, ktorých zaznamenané
umelecké výkony sú zaradené do dokumentácie – databázy,
subjektívne absolútne osobné právo toho človeka alebo tých ľudí, ktorých predmety takéhoto práva sú zaradené do dokumentácie – databázy,
subjektívne absolútne majetkové práva, ktoré súvisia s osobnomajetkovými právami tých subjektov, ktorých predmety takýchto práv sú zaradené do dokumentácie – databázy.
1.3 Práva viažúce sa k dokumentácii
Vlastnícke právo, keďže od čias rímskeho impéria až po súčasnosť je akceptované tak právnou teóriou ale aj spoločenskou praxou bez vážnejších výhrad,
nespôsobuje problémy vo vzťahu k hmotným substrátom (korpusom) – nosičom
písma a kresby a záznamom zvuku, obrazu a spoločne zvuku a obrazu.
Iná situácia bola v československej a existuje aj v slovenskej právnej teórii
v kvalitatívnom vnímaní ale aj v pomenovaní tých práv, ktoré sa viažu na nehmotnú stránku – obsah tak celej dokumentácie – databázy ako aj jednotlivých dokumentov a jednotlivých zaznamenaných informácií. Pre právne kvalitatívne rozlíšenie jednotlivých druhov práv k nehmotným statkom – obsahom dokumentov
a zaznamenaným informáciám a ich pomenovanie autor tohto článku si zvolil
teoretické východiská prof. Štefana Lubyho, ktoré sú publikované v stati „Spoločná teoretická a praktická problematika osobnomajetkových práv“ (Osobnomajetkové práva, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1968, str. 21)
V nej sa uvádza: „ Správne rozlišovanie medzi osobnými, osobnomajetkovými
a súvisiacimi majetkovými právami sme uplatnili v československom Občianskom zákonníku, ktorý rozoznáva:
1. osobnostné práva, a to práva na jednotlivé stránky osobnosti človeka,
najmä právo na život, zdravie, občiansku česť a meno (§ 11);
2. osobné práva, ktoré sa upínajú na hmotne registrované prejavy niektorých stránok osobnosti čiže na prejavy osobnej povahy, a to právo
na písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a hlasové
záznamy týkajúce sa občana alebo jeho prejavov osobnej povahy (§ 12);
3. osobnomajetkové práva, t. j. práva vznikajúce z vytvorenia a spoločenského uplatnenia autorských diel, umeleckých výkonov, objavov, vynálezov, zlepšovacích návrhov a priemyselných vzorov, vo veci ktorých
110
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
odkazuje zákonník na osobitné predpisy (§ 17);
4. súvisiace majetkové práva, ktorých osobitnú kategóriu uznáva implicite
tým, že o nich nehovorí v rámci ustanovení o osobných a osobnomajetkových právach, pretože nespomína práva výrobcov zvukových záznamov, rozhlasových a televíznych podnikov, ani známkové a vzorové práva, pokiaľ nie sú autorskými, ale priemyslovými právami.
Toto diferencovanie sme zdôvodnili de lege ferenda tak z hľadiska teoretickej
správnosti, ako aj z hľadiska právnopolitickej účelnosti a zákonodarcom bolo
v citovaných predpisoch akceptované.“.
Autor tohto článku si je vedomí toho, že sú aj iné názory pre rozlišovanie
jednotlivých druhov práv, ktorých predmetom sú nehmotné statky, a ich pomenovanie. Pojmom všeobecné osobnostné práva sú pomenované práva, ktorých
predmety sú jednotlivé hodnoty osobnosti človeka. Všeobecné osobnostné práva sú osobnostné práva, vrátane súkromnoprávnej (občianskoprávnej) ochrany
týchto práv a subjektívne absolútne osobné právo, ktoré je súkromné právo. Osobitné osobnostné práva sú práva k výsledkom tvorivej duševnej činnosti. Sú to
práva, ktoré bývajú označované aj ako subjektívne absolútne osobnomajetkové
práva.
V súčasnosti s uvedeným rozlišovaním dvoch druhov práv – osobnomajetkových práv a majetkových práv, ktoré súvisia s osobnomajetkovými právami
pribudlo ďalšie rozlišovanie. Týmto ďalším rozlíšením je klasifikácia subjektívneho absolútneho práva zhotoviteľov databáz ako „práva sui generis“4.
4 Právo zhotoviteľov databáz, ako “právo sui generis“ – právo osobitného druhu k databáze
bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené s účinnosťou od 1. augusta 2000
zákonom č. 234/2000 Z. z.
Kapitola III, čl. 7 až 11 smernice Európskeho parlamentu a Rady z 11. marca 1996 č. 9/1996
o právnej ochrane databáz popri autorskom práve toho subjektu, ktorý vytvoril alebo tých
subjektov, ktoré vytvorili databázu, upravuje „právo sui generis“, ktoré je právo zhotoviteľa
databázy. Ale z celej smernice nie je jasné, prečo toto právo, právo zhotoviteľa databázy
či zhotoviteľov databázy je právo sui generis a prečo nie je majetkové právo, ktoré súvisí
s osobnomajetkovými právami. Chýba akékoľvek vymedzenie toho, vo vzťahu ku ktorým
právam, v čom a v akom rozsahu subjektívne absolútne právo zhotoviteľov databáz je právo osobitného druhu .
Označenie „osobitné právo k databáze“ pre subjektívne absolútne právo zhotoviteľov databáz (nie pre tvorcov – autorov databáz) prevzal aj zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom
práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (§ 72 až 77). A opäť chýba odôvodnenie, prečo právo zhotoviteľov databáz je „právo
osobitného druhu“. Absolútne nedostatočné je odôvodnenie uvedeného označenia práva
zhotoviteľov databáz v osobitnej časti dôvodovej správy k autorskému zákonu., keď je uvedené: „Úprava osobitného práva zhotoviteľa databázy plne korešponduje s čl. 7 – 17 Rady
a Európskeho parlamentu č. 96/9/ES.“.
„Na rozdiel od autorského práva, ktoré je v značnej miere späté s duševnou zložkou osoby,
právna ochrana sui generis zhotoviteľov databáz je ochranou investície, ktorá je väčšinou
vyčísliteľná v peniazoch a súvisí výlučne s materiálnymi hodnotami. Vo vzťahu k autorské-
111
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
1.4 Povaha vedeckej a odbornej dokumentácie
A ešte jedna poznámka vo vzťahu k vedeckej dokumentácii a odbornej
dokumentácii, resp. k akejkoľvek dokumentácii. Týka sa predikácie „vedecká“
a „odborná“ ako aj akejkoľvek inej predikácie. Takáto predikácia nemá dopad
na právne aspekty zhromažďovania a spracúvania či už dokumentov alebo
zaznamenaných informácií. Uvedené predikáty nemajú právny význam ani
v súvislosti so spoločenským uplatňovaním či už dokumentácie – databázy ako
súboru dokumentov a zaznamenaných informácií alebo jednotlivých dokumentov a zaznamenaných informácií, ktoré sú zaradené do dokumentácie – databázy.
2. Vlastnícke právo
Vlastnícke právo, ako majetkové vecné právo a zároveň ako subjektívne absolútne právo je priame a bezprostredné právne panstvo nad vecou – predmetom
vlastníckeho práva. Toto vecné právo, ktoré je jednotné právo, vnútorne (vnútorná štruktúra) pozostáva z práva predmet vlastníckeho práva užívať (uti), požívať
plody a úžitky (frui), držať (possidere) a nakladať s vecou (disponere). Takýto
obsah vlastníckeho práva bol známy a akceptovaný už podľa rímskeho práva,
pričom ho prevzala aj súčasná konštrukcia slovenského vlastníckeho práva. §
123 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
určuje, že „vlastník je v medziach zákon oprávnený predmet svojho vlastníctva
držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.“
Vo vzťahu k dokumentácii predmetom vlastníckeho práva sú hmotné substráty (korpusy) – nosiče jednak obsahu samotnej dokumentácie, napríklad ak je
zhotovená v elektronickej forme, a jednak obsahu dokumentov a zaznamenaných
informácií. Hmotný substrát (korpus) – nosič nesie obsah tak celej dokumentácie ako aj obsah jednotlivých dokumentov a obsah zaznamenaných informácií,
mu právu je právo zhotoviteľov databáz samostatné a nezávislé právo. Právo zhotoviteľov
databáz je svojou povahou najbližšie k majetkovým právam súvisiacim s autorským právom a priemyselným právom, s tým rozdielom, že nevzniká na základe registrácie.“ (JUDr.
Matúš Návrat, PhD.: Počítačový program, databáza a doménové meno v práve duševného
vlastníctva; In Právo duševného vlastníctva v informačnej spoločnosti a v systéme práva,
Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2009, str. 415).
„ …osobitné práva k databáze nie sú ani autorskými právami a nepatria ani medzi práva
príbuzné, ani práva súvisiace s autorskými právami. Zo systematického hľadiska tvoria
samostatný predmet štvrtej časti autorského zákona. Osobitná ochrana databáz vyplýva zo
smernice Európskeho parlamentu č. 96/9/ES z 11. marca 1996 o právnej ochrane databáz.“
(JUDr. Renáta Bačárová, PhD., LLM: In. Peter Vojčík a kolektív: Právo duševného vlastníctva, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s. r. o., Plzeň 2012, str. 188).
Aj z vyššie uvedeného vyplýva, že je veľmi veľa priestoru na argumentáciu a odôvodnenie, prečo právo zhotoviteľov databáz je právo sui generis – právo osobitného druhu.
Pritom si treba uvedomiť zásadnejši dopad tvrdení o osobitosti práva zhotoviteľov databáz aj na samotnú teoreticko-právnu koncepciu práv k nehmotným statkom a osobitne
na nehmotné statky, ktoré súvisia s výsledkami tvorivej duševnej činnosti človeka.
112
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
čím umožňuje objektívne ľudskými zmyslami vnímať obsah dokumentácie ako
celku ale aj obsah jednotlivých dokumentov a zaznamenaných informácií.
Hmotný substrát (korpus) – nosič môže patriť, byť vlastníctvom zhotoviteľa
databázy alebo môže patriť inému subjektu.
A opäť zvlášť poznámka ohľadne zdravotnej dokumentácie. Podľa § 16 ods. 2
zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov,
zdravotná dokumentácia bola majetkom zdravotníckeho zariadenia.
Následne, v § 18 až 25 zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je s účinnosťou od 1. januára
2005 upravená zdravotná dokumentácia. Z tejto právnej úpravy celkom jednoznačne vyplýva, že zdravotná dokumentácia aj naďalej je vo vlastníctve poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Zároveň treba upozorniť na to, že podľa § 19 ods.
3 uvedeného zákona zdravotnú dokumentáciu vedie ako celok všeobecný lekár,
pričom iný ošetrujúci zdravotnícky pracovník vedie zdravotnú dokumentáciu
v rozsahu ním poskytovanej zdravotnej starostlivosti.
Ako jediný možný záver o vlastníckom práve k dokumentácii ako celku, vrátane zdravotnej dokumentácie je taký, že prvoradý význam má to, čo je zaznamenané (obsah) na hmotnom substráte (korpus) – nosiči dokumentácie a až
následne k dokumentácii sa viaže vlastnícke právo k hmotnému substrátu (korpusu) – nosiču dokumentácie ako celku ale aj k hmotným substrátom (korpusom) – nosičom obsahu jednotlivých dokumentov a zaznamenaných informácií.
Pre vedeckú dokumentáciu a odbornú dokumentáciu ako celok ale aj pre jej
jednotlivé prvky – dokumenty a zaznamenané informácie, ako vlastníci prichádzajú do úvahy tak fyzické osoby ako aj právnické osoby. Keď vlastnícke právo
k hmotnému substrátu (korpusu) – papieru či nosiču zvukového, obrazového
alebo zvukovoobrazového záznamu patrí fyzickej osobe tu je právny stav jednoznačný. V spoločenskej praxi ale určité nejasnosti – a celkom neodôvodnene
– spôsobuje určenie vlastníka hmotnému substrátu (korpusu) – nosiču záznamu v prípadoch právnických osôb. Tento „problém“ spôsobuje právne významná skutočnosť, že právnické osoby sa vnútroorganizačne členia na organizačné
útvary, pre ktoré sa vyhotovujú vedecké a odborné dokumentácie – databázy alebo ktoré vyhotovujú vedecké a odborné dokumentácie – databázy. S uvedeným
sa možno stretnúť najmä na vysokých školách (zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov), v Slovenskej akadémii vied (zákon č.
133/2002 Z. z. o Slovenskej akadémii vied) a v múzeách (zákon č. 206/2009 Z. z.
o múzeách a galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty v znení neskorších predpisov). Uvedené právnické osoby boli ako príklady zvolené preto, lebo
jednak sa vnútroorganizačne členia na odborné útvary a jednak tieto odborné
útvary vo zvýšenej miere vyhotovujú vedeckú dokumentáciu a odbornú dokumentáciu. Treba ale zdôrazniť, že vlastnícke právo či už k vedeckej dokumentácii
113
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
alebo k odbornej dokumentácii patrí právnemu subjektu; patrí uvedeným právnickým osobám a nie vnútroorganizačným útvarom právnických osôb.
3. Súkromnoprávna (občianskoprávna) ochrana osobnostných práv
Osobnostné práva jednak vymedzuje a jednak ich základnú právnu úpravu obsahuje Ústava Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb.) a Listina základných
práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky). Na komplexnej úprave osobnostných práv sa
podieľajú všetky odvetvia slovenského právneho poriadku.5
5 Na rozdiel od teoreticko-právnej koncepcie prof. Lubyho, ktorá rozdeľuje práva k nehmotným statkom na osobnostné práva (§ 11 Občianskeho zákonníka), osobné právo (§ 12 ods.
1 Občianskeho zákonníka), osobnomajetkové práva (osobitné zákony) a majetkové práva,
ktoré súvisia s osobnomajetkovými právami (osobitné zákony), existuje aj teoreticko-právna koncepcia všeobecných osobnostných práv a osobitných osobnostných práv. Karel Knap
a Jiří Švestka v diele „Ochrana osobnosti v Československém občanském právu“ (Orbis,
Praha 1969) vymedzujú všeobecné osobnostné právo „ako súhrn právnych noriem, ktoré
zabezpečujú úpravu a ochranu tých spoločenských vzťahov, ktoré sa vytvárajú so vznikom
a uplatňovaním všeobecných osobnostných statkov – všeobecných hodnôt ľudskej osobnosti (alebo všeobecných osobnostnoprávnych pomerov) v spoločnosti a v ktorých majú
ich právne subjekty rovné postavenie (v tzv. súkromnoprávnom – občianskoprávnom styku.“ (str. 38).
V diele „Ochrana osobnosti podle občanského práva“ (spoluautori Karel Knap – Jiří Švestka – Oldřich Jehlička – Pavel Pavlík – Vladimír Plecitý; Linde Praha, a. s. 2004) na strane
17 je uvedené: „..... úpravy práva na ochranu osobnosti, alebo všeobecného rýdzo osobného práva, resp. všeobecného osobnostného práva ........ úpravy zvláštnych osobnostných
práv, konkrétne autorského práva, práv výkonných umelcov, ako i práv pôvodcov priemyselných výtvorov (v skoršej literatúre niekedy súhrnne označovaných prevažne i ako osobné majetkové práva, zaraďovaných do širokého rámca práv k nehmotným statkom, teraz
väčšinou do rámca práv duševného – intelektuálneho vlastníctva.“. Na stranách 65 a 66
uvedeného diela sa píše: „ ..... všeobecné právo fyzických osôb v objektívnom zmysle, ktoré
je zakotvené priamo v občianskom zákonníku (§ 11 až 16), treba odlišovať od osobitných
osobnostných práv v objektívnom zmysle (dnes sa väčšinou hovorí o právach duševného
vlastníctva ......) založených na tvorivej duševnej činnosti, menovite odlišovať od autorského práva, práva výkonných umelcov, vynálezcovského práva a i. Zatiaľ čo všeobecné osobnostné právo v objektívnom zmysle sa týka priamo osobnosti, resp. ich jednotlivých hodnôt, ktoré patria každej fyzickej osobe ako individualite a suverénovi bez ďalšieho, osobitné
osobnostné práva v objektívnom zmysle sa pre svoju povahu nehmotného (imateriálneho)
výsledku vytvoreného tvorivou duševnou činnosťou týkajú len určitých fyzických osôb, tj.
konkrétne tých, ktoré sú tejto tvorivej duševnej činnosti schopné.
Nesporne, tak osobnostné všeobecné práva (§ 11 Občianskeho zákonníka) vrátane osobného práva (§ 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka) ako aj osobnostné osobitné práva sú
spojené s individualitou, osobnosťou človeka. Avšak teoreticko – právna koncepcia profesora Lubyho, ktorá diferencuje práva k nehmotným statkom na osobnostné práva, osobné
právo, osobnomajetkové právo – všetky tri druhy práv k nehmotným statkom sú spojené
sú spojené s individualitou, osobnosťou človeka a naviac aj majetkové práva, ktorá súvisia
s osobnomajetkovými právami, predstavuje oveľa presnejšiu a konzistentnejšiu štruktúru
114
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Súkromnoprávna (občianskoprávna) ochrana osobnostných práv je upravená v § 11 a § 13 až 16 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Podľa § 11 uvedeného zákona fyzická osoba – človek, ktorého
osobnostné právo bolo ohrozené alebo takéto právo bolo porušené, má právo
domáhať sa súkromnoprávnej (občianskoprávnej) ochrany takýchto práv.
V § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov v explikatívnom výpočte sú uvedené jednotlivé predmety osobnostných
práv. Sú nimi najmä život a zdravie človeka, jeho občianska česť a ľudská dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a priezvisko (len spoločne) a jeho prejavy „osobnej povahy“. Aj keď v uvedenom explikatívnom výpočte nie sú uvedené osobné
údaje (zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších
predpisov), nesporne či všeobecné osobné údaje (§ 3 uvedeného zákona – sú
nimi fyzická, fyziologická, psychická, mentálna, ekonomická, kultúrna a sociálna identita, ale aj biometrické údaje) alebo osobitné osobné údaje (§ 8 ods. 1
uvedeného zákona – sú nimi rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženská viera alebo svetonázor, členstvo v politických stranách alebo politických
hnutiach, členstvo v odborových organizáciách a údaje týkajúce sa zdravia alebo
pohlavného života) sú predmety osobnostných práv.
Vzhľadom na zákonný zákaz spracúvania osobitných osobných údajov, už
samotné zhromažďovanie a uchovávanie takýchto údajov, no a samozrejme aj
sprístupňovanie takýchto údajov ako súčasť dokumentácie zakladá súkromnoprávnu (občianskoprávnu) zodpovednosť zhotoviteľa databázy – dokumentácie.
Získavanie, zhromažďovanie, spracúvanie a uchovávanie všeobecných osobných
údajov ako súčasť dokumentácie – databázy možno len za podmienok a v rozsahu ustanovených zákonmi; rovnako možno aj sprístupňovať všeobecné osobné
údaje, ktoré sú súčasťou dokumentácie – databázy.
Ak by zhotoviteľ dokumentácie – databázy zaznamenal informáciu o predmete osobnostného práva fyzickej osoby a takúto informáciu by použil tak, že by
tým ohrozil alebo porušil uvedené práva, potom takýto človek má právo uplatňovať súkromnoprávnu (občianskoprávnu) ochranu svojho osobnostného práva
či svojich osobnostných práv.
Zaznamenať informáciu – napríklad o občianskej cti či ľudskej dôstojnosti
alebo o súkromí konkrétneho človeka – a takúto informáciu zaradiť do dokumentácie – databázy a ako súčasť databázy ju používať, možno buď so súhlasom
toho človeka, ktorého sa takáto informácia týka alebo na základe zákona. V § 11
a § 13 a 16 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov nie je ustanovené o tom, či po smrti fyzickej osoby možno udeliť súhlas
na použitie zaznamenanej informácie o predmete osobnostného práva a kto by
mal takýto súhlas udeliť. § 15 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
uvedených práv. Práve preto si autor tohto článku zvolil práve túto diferenciáciu za základ
spracovania problematiky.
115
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
neskorších predpisov má len ustanovenie o tom, komu patrí právo uplatňovať
súkromnoprávnu (občianskoprávnu) ochranu osobnostných práv podľa § 11
uvedeného zákona.
4. Osobné právo
Subjektívne absolútne osobné právo je upravené v § 12 až 16 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Takéto právo
patrí človeku – fyzickej osobe k jej zaznamenaným prejavom osobnosti.6
Subjektívne absolútne osobné právo patrí tej fyzickej osobe, ktorej prejavenie
sa osobnosti je graficky (písomne alebo kresbou), zvukovo, obrazovo alebo zvukovoobrazovo zaznamenané.
Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov predmetom subjektívneho absolútneho osobného práva sú osobné písomnosti (listy, denníky, pamätníky), podobizne človeka, prejavy prednesené človekom na verejnosti a zvukové, obrazové a zvukovoobrazové záznamy
prejavenia sa človeka v spoločnosti. Uvedené predmety subjektívneho absolútneho osobného práva fyzickej osoby vznikajú buď na podnet, žiadosť samotného
človeka, ktorého prejavy sú zaznamenané alebo so súhlasom takejto osoby. Podľa
§ 12 ods. 1 uvedeného zákona predmety subjektívneho absolútneho osobného
práva fyzickej osoby možno „vyhotoviť alebo použiť“ len so súhlasom toho človeka, tej fyzickej osoby, ktorej záznam prejavenia sa človeka v spoločnosti týka.
Rovnako, ako bolo skôr uvedené o súkromnoprávnej (občianskoprávnej) ochrane osobnostných práv aj pre osobné právo platí, že § 12 až 16 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov je veľmi problematické,
či po smrti fyzickej osoby niekto môže udeliť súhlas na zaradenie predmetu
osobného práva do dokumentácie – databázy a súhlas na používanie predmetu
osobného práva ako súčasti dokumentácie – databázy. Podľa § 15 uvedeného
zákona manžel či manželka a deti, a ak ich niet rodičia zomrelého človeka môžu
„po smrti fyzickej osoby uplatňovať právo na ochranu“ jej osobného práva. Teda
nie udeľovať súhlas na použitie predmetu osobného práva (napríklad fotografia zomrelej fyzickej osoby alebo sňatie posmrtnej masky), ale uplatňovať právo
na súkromnoprávnu (občianskoprávnu) ochranu osobného práva.
Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov v
§ 12 ods. 2 a 3 upravuje zákonné licencie na použitie predmetov subjektívneho absolútneho osobného práva. Privolenie na použitie predmetu subjektívneho absolútneho osobného práva podľa zákona sa nevyžaduje na úradné účely
na základe zákona (§ 12 ods. 2 uvedeného zákona). Ale na vyhotovenie predmetu subjektívneho absolútneho osobného práva, ktorý predmet sa má použiť na
„úradné účely na základe zákona“ privolenie treba.
6 O teoreticko-právnej koncepcii osobného práva je uvedené v poznámke č. 5.
116
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Podľa § 12 ods. 3 uvedeného zákona privolenie fyzickej osoby – človeka sa
nevyžaduje ani na vyhotovenie predmetu subjektívneho absolútneho osobného
práva ani na použitie predmetu takéhoto práva na vedecké a umelecké účely (§
12 ods. 3 uvedeného zákona) a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo (§ 12 ods. 3 uvedeného zákona).
Pritom použitie predmetov subjektívneho absolútneho osobného práva podľa § 12 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov je limitované tak, že použitie takýchto predmetov práva sa má udiať
primeraným spôsobom a „nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.“. Teda, zaradiť predmet subjektívneho absolútneho osobného práva
do vedeckej dokumentácie alebo do odbornej dokumentácie je jeden aspekt
a použiť predmet takéhoto práva bez privolenia, hoci v rámci použitia vedeckej
dokumentácie či odbornej dokumentácie je druhý aspekt. Použitie je podmienené „primeranosťou spôsobu“ a tým, že „nesmie byť v rozpore s oprávnenými
záujmami“ tej fyzickej osoby, ktorej predmet osobného práva sa použil.
Uvedené o predmetoch subjektívneho absolútneho osobného práva
a o samotnom subjektívnom absolútnom osobnom práve má význam napr. pre
zaradenie podobizne alebo denníka do vedeckej dokumentácie alebo odbornej
dokumentácie a ich používanie ako súčasť takejto dokumentácie. Rovnako má
význam ohľadne zvukovoobrazového záznamu osobnej udalosti alebo rodinnej
udalosti.
5. Osobnomajetkové práva
Podľa aktuálneho stavu právneho poriadku Slovenskej republiky osobnomajetkové práva7 sú subjektívne absolútne autorské právo, subjektívne absolútne
právo výkonných umelcov, subjektívne absolútne právo pôvodcov vynálezov
(vynálezcovské právo), subjektívne absolútne právo pôvodcov úžitkových vzorov, subjektívne absolútne právo pôvodcov dizajnov a subjektívne absolútne
právo pôvodcov topografií polovodičových výrobkov. V súvislosti s použitím
jednotlivých dokumentov, ktoré sú predmetmi subjektívnych absolútnych osobnomajetkových práv a zároveň v súvislosti so samotnými subjektívnymi absolútnymi osobnomajetkovými právami, ale tiež vo vzťahu k použitiu jednotlivých
dokumentov, ktoré sú zaradené do dokumentácie, uplatnenie subjektívneho
absolútne práva pôvodcov vynálezov (vynálezcovského práva), subjektívneho
absolútneho práva pôvodcov úžitkových vzorov, subjektívneho absolútneho práva pôvodcov dizajnov a subjektívneho absolútneho práva pôvodcov topografií
polovodičových výrobkov ani neprichádza do úvahy.
7 O teoreticko-právnej koncepcii osobnomajetkových práv je uvedené v poznámke č.5.
117
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Z uvedených subjektívnych absolútnych osobnomajetkových práv, sa viaže:
a) k samotnej dokumentácii, ak takáto databáza je dielo, subjektívne absolútne autorské právo toho, kto vytvoril vedeckú dokumentáciu alebo odbornú
dokumentáciu,
b) subjektívne absolútne autorské právo k jednotlivým dokumentom, ktoré
sú zaradené do dokumentácie, ak tieto sú literárne, vedecké alebo umelecké diela
a subjektívne absolútne právo výkonných umelcov ak jednotlivé dokumenty sú
zaznamenané umelecké výkony.
Pokiaľ ide o literárne, vedecké alebo umelecké diela, ako predmety právnych
vzťahov, ktoré sú zaradené do dokumentácie, treba poznamenať najmä v súvislosti s etnologickými (hudobná časť) dokumentáciami a hudobnými dokumentáciami, že právnemu režimu hudobného diela podliehajú pôvodné hudobné
diela ako aj hudobné diela vytvorené improvizáciou pri interpretácii (predvádzaní) hudobného diela. K tomuto prichodí odcitovať z diela Norberta Adamova
„Hudobné dielo v kontexte autorského práva“ (Ústav hudobnej vedy Slovenskej
akadémie vied, Bratislava 2007), kde na strane 73 je uvedené: „Od improvizácie
treba odlíšiť interpretáciu. Hoci improvizácia je zároveň interpretáciou, naopak
to neplatí. Nie je to však také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá, nemožno
totiž povedať, že improvizácia nie je individualizovaným výkonom.“.
Zároveň treba poukázať na to, že predmetom nielen obsahu tohto článku,
ale ani všeobecne záväzných právnych predpisov nie je vymedzenie literárneho,
vedeckého či umeleckého diela. „Pojem autorského diela zákonodarstvá obyčajne nevymedzujú, čo je pochopiteľné, veď nie je úlohou zákonodarnej úpravy,
aby podávala vymedzenie pojmov. Pravda, náuka nemôže sa vyhnúť definovaniu
pojmov; jej povinnosťou je medziiným ich zreteľné vymedzenie.“8
Právne významná skutočnosť, že dokumentácia je dielo a že jednotlivé prvky
– dokumenty sú diela alebo umelecké výkony, pre spoločenskú prax znamená,
že použiť takéto predmety právnych vzťahov možno len s privolením autorov
a výkonných umelcov, prípadne ich nástupcov v právach. Počas trvania tak
subjektívneho absolútneho autorského práva ako aj subjektívneho absolútneho práva výkonných umelcov treba mať vysporiadané tak autorské práva ako aj
práva výkonných umelcov. Podmienka vysporiadania autorského práva a práva
výkonných umelcov znamená mať súhlas na použitie – zaradenie dokumentov
do vedeckej dokumentácie a odbornej dokumentácie a ich používanie v rámci
dokumentácie a zároveň mať súhlas na používanie dokumentácie – databázy,
ktorá je dielo.
Aby bol načrtnutý čo najúplnejší právny pohľad na vedeckú dokumentáciu a odbornú dokumentáciu, treba tiež uviesť, že počas trvania subjektívneho
8 Luby, Štefan: Autorské právo, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1962, str.
191.
118
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
absolútneho autorského práva autori a ich nástupcovia v práve a počas trvania
subjektívneho absolútneho práva výkonných umelcov a ich nástupcovia v práve
majú nárok na odmenu za udelenie súhlasu na používanie či už diel alebo umeleckých výkonov.
6. Majetkové práva, ktoré súvisia s osobnomajetkovými právami
Podľa aktuálneho stavu právneho poriadku Slovenskej republiky majetkové práva, ktoré súvisia s osobnomajetkovými právami9 sú subjektívne absolútne právo výrobcov zvukových záznamov, subjektívne absolútne právo výrobcov zvukovoobrazových záznamov, subjektívne absolútne právo rozhlasových
vysielateľov, subjektívne absolútne právo televíznych vysielateľov, subjektívne
absolútne právo zhotoviteľov databáz, subjektívne absolútne právo osôb, ktoré
vydaním uverejnili diela po uplynutí doby trvania autorského práva k týmto
dielam, a ďalej je to subjektívne absolútne právo majiteľov ochranných známok,
subjektívne absolútne právo majiteľov zapísaných označovaní pôvodu výrobkov
a zemepisných označovaní výrobkov, právo zlepšovateľov, subjektívne absolútne
právo majiteľov obchodných mien, právo obchodného tajomstva, právo právnických osôb na dobrú povesť a právo vyšľachtiteľov nových odrôd rastlín. Rovnako,
ako už skôr bolo uvedené o subjektívnych osobnomajetkových právach, platí aj
pre majetkové práva, ktoré súvisia s osobnomajetkovými právami, že nie všetky
tieto práva sú uplatniteľné vo vzťahu k dokumentácii a jej jednotlivým prvkom –
dokumentom a zaznamenaným informáciám. Neuplatní sa subjektívne absolútne právo majiteľov ochranných známok, subjektívne absolútne právo majiteľov
zapísaných označovaní pôvodu výrobkov a zemepisných označovaní výrobkov,
právo zlepšovateľov, subjektívne absolútne právo majiteľov obchodných mien,
právo obchodného tajomstva, právo právnických osôb na dobrú povesť a právo
vyšľachtiteľov nových odrôd rastlín.
Z uvedených subjektívnych absolútnych majetkových práv, ktoré súvisia
s osobnomajetkovými právami sa viaže:
a) k samotnej dokumentácii, ktorá je databáza – a to bez ohľadu či databáza ako celok je alebo nie je dielo – , subjektívne absolútne právo zhotoviteľov
databáz. Toto právo patrí tomu subjektu alebo spoločne dvom alebo viacerým
subjektom, na ktorých „podnet, účet a zodpovednosť bola databáza“ – dokumentácia vyhotovená.
b) k jednotlivým dokumentom, ktoré sú zaradené do dokumentácie – databázy a ktoré sú zvukové záznamy, zvukovoobrazové záznamy, rozhlasové programy, televízne programy, alebo literárne, vedecké a umelecké diela, ktoré boli
9 Už skôr bolo poznamenané o sui generis práve zhotoviteľov databáz. Autor tohto článku
zastáva negatívne stanovisko, aby právo zhotoviteľov databáz nebolo majetkové právo, ktoré súvisí s osobnomajetkovými právami.
119
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
vydaním uverejnené po uplynutí doby trvania autorského práva k týmto dielam;
iná dokumentácia, ktorá je súčasťou dokumentácie je predmetom tiež subjektívneho absolútneho majetkového práva, ktoré súvisí s osobnomajetkovými právami a konkrétne subjektívneho absolútneho práva zhotoviteľov databáz.
Už skôr bolo uvedené, že samotná dokumentácia je predmetom subjektívneho absolútneho práva zhotoviteľov databáz. Databáza je predmetom takéhoto
práva bez ohľadu na to, či je dielo a teda je zároveň aj predmetom subjektívneho
absolútneho autorského práva jej autora alebo spoluautorov alebo nie je dielo
a teda nie je predmetom subjektívneho absolútneho autorského práva. Subjektívne absolútne právo zhotoviteľov databáz ako majetkové právo, ktoré súvisí
s osobnomajetkovými právami patrí právnickej osobe alebo fyzickej osobe „na
ktorej podnet, účet a zodpovednosť bola databáza“ – dokumentácia – „zhotovená“ (§ 5 ods. 23 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov).
Teda k dokumentácii ako k celku podľa § 72 a nasledujúcich ustanovení zákona
č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom
(autorský zákon) v znení neskorších predpisov patrí subjektívne absolútne právo
zhotoviteľov databáz.
Podľa § 76 ods. 1 a 2 uvedeného zákona subjektívne absolútne právo zhotoviteľov databáz vzniká zhotovením databázy a trvá do konca kalendárneho roka
v ktorom bola databáza zhotovená a potom „od prvého dňa roka nasledujúceho
po roku v ktorom bola databáza zhotovená“ trvanie práva pokračuje do uplynutia 15 rokov. „Ak počas tejto lehoty dôjde k zverejneniu databázy, trvanie“ subjektívneho absolútne právo zhotoviteľov databáz „sa počíta od prvého dňa roka
nasledujúceho po roku, v ktorom bola databáza zverejnená.“.
7. Záver
Príspevok syntetizuje základné právne aspekty dokumentácie ako predmetu
právnych vzťahov. Je náčrtom mnohospektrálneho uplatnenia všeobecne záväzných právnych predpisov slovenského právneho poriadku pri právnej regulácii
vytvárania a vyhotovovania alebo vyhotovovania dokumentácie a jej spoločenského uplatňovania.
JUDr. Peter Muríň, CSc.
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
120
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
SPRÁVNA VEDA A PREDMET JEJ
VEDECKÉHO ZÁUJMU
Ladislav Hrtánek
HRTÁNEK, Ladislav. Správna veda a predmet jej vedeckého záujmu. Acta Iuridica Olomucensia, 2012, Vol. 7, No. 1, pp. 121–132.
Abstrakt: Tento článok pojednáva o jednotlivých otázkach problematiky problémov súvisiacich s vedou o verejnej správe. Predmetom predloženého príspevku
je analýza aktuálnych problémov vedy o verejnej správe v kontexte platnej právnej úpravy. Z predloženej analýzy vznikli určité problémy, ktoré v nasledujúcom
texte analyzujeme. Analýza je výstupom pre návrh riešení jednotlivých problémov, ktoré sa týkajú vedy o verejnej správe.
Kľúčové pojmy: Verejná správa. Analýza vedeckých problémov. Štátna správa.
Verejná moc. Veda o verejnej správe.
Abstract: This scientific article contains the individual questions of the problematic of the individual problems of the science of the public administration. The
object of this article is the analysis of the individual problems of the science of
the public administration in the context of the enactment. From this analysis
accrue some problems and these problems are to object of the analysis in the
next text. The analysis is the issue for the applications of the solution of the individual problems of the science of the public administration.
Keywords: The public administration, the analysis of the science problems, the
Civil Service, The public authority, the science of the public administration.
121
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
1. Úvod
V úvode tohto vedeckého príspevku považujeme za potrebné aspoň rámcovo
určiť jeho cieľové zameranie, ktoré sa v ďalšom texte pokúsime naplniť.
Prvým cieľovým zameraním predmetného vedeckého príspevku je poskytnúť rámcové určenie predmetu skúmania správnej vedy, ako aj naznačiť jej špecifické prvky, prostredníctvom ktorých je určené jej zameranie. Vychádzame
pritom z aktuálnych poznatkov, podľa ktorých je správna veda vedeckou disciplínou, komplexne skúma javy odvíjajúce sa v rámci verejnej správy a hľadá
výstupy analytického charakteru v prepojení s inými vedami, pričom jej závery
majú syntetizujúcici charakter.
Ďalším cieľovým zameraním predloženého príspevku je určenie vzťahových
súvislostí správnej vedy, ktorá vedecky skúma fenomény prebiehajúce v rámci
verejnej správy a správneho práva, ktorým sa komplexne zaoberá veda správneho práva. Ide teda o analytické zachytenie predmetu záujmu správnej vedy
a vedy správneho práva. Uvedomujeme si pritom, že uvedené vedné disciplíny
sa prelínajú vo viacerých oblastiach a nemôže byť naším cieľom vymedziť všetky
prieniky týchto vedných disciplín.
Zameriame sa preto predovšetkým na aspekt špecifík administratívnoprávnej normy, ktorá je predmetom tak správnej vedy, ako aj vedy správneho práva. Podstatným je pritom dosiahnutie cieľa efektívnosti administratívnoprávnej
normy, pričom zohľadníme jej špecifické znaky v porovnaní s inými právnymi
normami platného právneho poriadku.
Tretím podstatným cieľovým určením predloženého príspevku je vymedzenie podstatných aspektov legislatívneho procesu, ktorý musí byť systematickou vedeckou činnosťou, ktorej výstupom je kvalitný normatívny právny akt.
Legislatívny proces predstavuje fenomén, ktorý je spojivom vedy o správe a vedy
správneho práva. Ovplyvňuje totiž javy prebiehajúce vo verejnej správe a rovnako aj jednotlivé normy správneho práva. Zastávame pritom názor, že legislatívny
proces musí rešpektovať ústavnoprávne princípy, ktorým sa rovnako budeme
venovať.
Posledným odvážnym cieľom predloženého príspevku je snaha o právnoaplikačný charakter. Pokúsime sa o to, aby predložený príspevok nemal len všeobecno-teoretický, ale aj praktický charakter, aby bol nápomocný pri skvalitnený
práce každého, kto má prístup k procesu tvorby platného práva.
2. Všeobecná charakteristika správnej vedy a jej špecifických znakov
Správna veda je modernou vednou disciplínou, ktorej predmetom skúmania
je verejná správa v organizačnom a funkčnom poňatí. Cieľom skúmania správnej
vedy je teda dosiahnutie optimalizácie organizačnej štruktúry verejnej správy
122
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
a rovnako aj harmonizácia výkonu kompetenčných okruhov jednotlivými subjektmi verejnej správy. Ide o cieľové určenie modernej štátnej správy a rovnako
aj správnej vedy. Cieľ správnej vedy sa v tomto prípade zhoduje s cieľom výkonu
verejnej správy, ktorým je zefektívnenie výkonu verejnej služby ako služby občanovi a zvýšenie celkového povedomia o verejnej správe.
Nakoľko verejná správa je veľmi dynamickou štruktúrou so značne komplikovaným funkčným zameraním, podobne aj správna veda prechádza neustálymi
vývinovými zmenami. V rámci jej pozorovania a analytického skúmania je však
možné vyčleniť špecifické znaky, ktoré tvoria jej vlastnú podstatu.
Aj napriek tomu, že v rámci rôznych vedeckých náhľadov na vymedzenie a špecifické znaky správnej vedy je možné zaznamenať aj rôzne prístupy,
za všeobecne uznávané sme vybrali nasledovné vymedzenie správnej vedy. „So
správnym právom súvisia niektoré ďalšie vedné disciplíny. Predovšetkým je treba spomenúť správnu vedu, ktorá skúma praktické (faktické) fungovanie správy,
aplikuje teóriu organizácie a teóriu riadenia na podmienky a problémy verejnej
správy.“1
V rámci slovenskej právnej vedy je pertraktovaný náhľad, ktorý rovnako
viaže správnu vedu na praktické aspekty teórie organizácie a riadenia. „Aj keď
správna veda vystupuje ako komplexná syntetizujúca disciplína, ktorá sumarizuje výsledky prístupov rôznych vedných disciplín a aplikuje ich na problematiku
verejnej správy s cieľom prispieť k zvýšeniu jej efektívnosti, domnievame sa, že
by tu mala byť úzka spätosť a kontinuálna nadväznosť na výsledky, ku ktorým
dospela všeobecná teória štátu a práva. Z metodologického hľadiska sa v ostatnom období akcentuje najmä prístup ku skúmaniu a ďalšiemu rozvíjaniu tejto
vednej disciplíny z hľadiska teórie riadenia a organizácie.“2
V neposlednom rade je možné zohľadňovať správnu vedu v kontexte iných
právnych disciplín: Správna veda je vednou disciplínou, ktorá skúma organizáciu a činnosť verejnej správy v jej faktickej podobe, musí však využívať aj poznatky iných vedných disciplín.3
Správnu vedu je potrebné vnímať aj v kontexte poznávacej a aplikačnej
funkcie, pričom uvedené funkcie vo svojej kumulovanej podstate predstavujú
funkčné určenie správnej vedy.
Poznávacia (gnozeologická) funkcia sa môže prejaviť iba v utváraní čoraz
presnejšieho a objektívnejšieho obrazu o problémoch vedy správneho práva.
Ide o tvorbu poznatkov na základe poznávania nie vonkajších, navonok zjavných vlastností, súvislostí, javov a vzťahov, ale poznávania podstatných stránok
a vlastností jednotlivých javov a vzťahov v oblasti verejnej správy.4
1
2
3
4
Sládeček, V.: Obecné správní právo. Praha: ASPI, a. s., 2005, s. 380. ISBN 80-7357-060-2.
Škultéty, P.: Verejná správa a správne právo. VEDA. 2008. s. 204. ISBN 978-80-224-1023-6.
Gašpar, M.: Náuka o štátnej správe. Košice: Vydavateľstvo UPJŠ. 1985.
Morstein, M. F.: The Administrative State. Chicago, Press. 1957.
123
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
„Aplikačná funkcia sa môže prejaviť len v realizácii získaných poznatkov.“5
Popri uvedených vymedzeniach správnej vedy je možné vysloviť súhlas s prelínaním sa špecifických znakov vedy správneho práva a správnej vedy.
„Z hľadiska všeobecnejších súvislostí treba vedu správneho práva charakterizovať ako:
a) spoločenskú vedu,
b) vedu, ktorá sledujúc iné vedy sa prejavuje ako veda využívajúca ich podnety,
c)hraničnú,
d)abstraktnú,
e) viac informovanú,
f)exaktnejšiu,
g) viac prognostickú.“6
Z uvedených vymedzení je potom možné vyvodiť právny záver, že správna
veda je systémovou vednou disciplínou, ktorá využíva poznatky iných vedných
disciplín, preberá poznatky teórie riadenia a organizácie, jej cieľovým určením
je optimalizácia organizácie a fungovania jednotlivých štrukturálnych súčastí verejnej správy, prispieva k riešeniu problémov verejnej správy a správneho
práva, vďaka čomu jej výstupy nadobúdajú abstraktný, exaktný a prognostický
charakter.
Uvedené vymedzenie správnej vedy sme uviedli preto, aby sme mohli v ďalšom texte naznačiť jej vzťah k správnemu právu cez administratívnoprávnu normu a legislatívny proces.
3. Efektívnosť administratívnoprávnej normy ako predmet záujmu
správnej vedy
Administratívnoprávna norma ako právna norma upravujúca administratívnoprávne vzťahy je predmetom záujmu tak správnej vedy, ako aj správneho
práva, respektíve vedy správneho práva. Rovnako predstavuje výsledok vzťahu
správnej vedy a vedy správneho práva.
V porovnaní s inými normami platného práva má administratívnoprávna
norma svoje špecifické znaky, akými sú napríklad prevažujúca kogentnosť cez
úpravu príkazov a zákazov, ako aj veľký počet subjektov s normotvornou právomocou, ktoré majú oprávnenie tvoriť normy správneho práva.7
5 Škultéty, P.: Verejná správa a správne právo. Bratislava: VEDA. 2008. s. 204. ISBN 978-80224-1023-6.
6 Gašpar, M.: Správne právo, teória a prax. Pezinok: Agentúra Fischer & TypoSet. 1998. s.
469. ISBN 80-967911-0-9.
7 Škultéty, P. a kol.: Správne právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. Bratislava: VO PF
124
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Správna veda a veda správneho práva sa vedecky zaoberajú administratívnoprávnou normou s cieľom zvýšiť jej efektívnosť. Uvedené je možné len v rámci
komplexného posúdenia miery aplikovateľnosti administratívnoprávnej normy
v rámci celej verejnej správy, kde je potrebné posúdiť vplyv normy správneho
práva na organizačnú štruktúru verejnej správy. V tomto ohľade je stredobodom záujmu správnej vedy odhaľovanie vplyvu zmien spôsobených administratívnoprávnou normou na vzťahové súvislosti štátnej správy, jej jednotlivých
zložiek, samosprávy a verejnoprávnych korporácií. Správna veda musí rovnako
posúdiť vplyv normy správneho práva na funkčnú dimenziu výkonu verejnej
správy, v tomto kontexte je potrebné posúdiť optimalizačné tendencie vzhľadom na kompetenčné okruhy oprávnených subjektov správneho práva, napríklad v záujme eliminácie možných kompetenčných konfliktov, čím môže dôjsť
k zníženiu miery ochrany práv a slobôd štátneho občana v rámci rozhodovacích
procesov prebiehajúcich vo verejnej správe. 8
„Rozhodovacie procesy vo verejnej správe môžeme vo všeobecnej rovine
charakterizovať ako nenáhodný výber určitých postupov alebo činností z viacerých možných alternatív v podmienkach verejnej správy.“ 9
Správna veda sa zaoberá problematikou efektívnosti administratívnoprávnej
normy aj v kontexte jej vplyvu na správne právo. V tomto smere musí z pohľadu
aplikácie platnej právnej úpravy posúdiť vplyv na jednotlivé právne inštitúty všeobecnej a osobitnej časti správneho práva hmotného, ale aj procesného.
Napríklad správna veda posudzuje vplyv normy správneho práva na subjekty
verejnej správy, metódy verejnej správy, formy verejnej správy alebo formy činnosti verejnej správy, kontrolu verejnej správy a v neposlednom rade na široký
okruh funkcií verejnej správy, kde je možné diferencovať veľký okruh rovnorodých skupín parciálnych činností vykonávaných v rámci verejnej správy oprávnenými subjektmi.10
V prípade osobitnej časti správneho práva hmotného je možné rozlišovať
veľký počet diferencovaných osobitných správ, ako súčastí správneho práva
hmotného. Správna veda sa zaoberá napríklad aspektom možného zaradenia
administratívnoprávnej normy do viacerých týchto osobitných súčastí správneho práva hmotného, pričom sa môže posúdiť vplyv tejto vecnej tripartície
na výkon kompetenčných okruhov výkonu verejnej správy. Správna veda sa
v tomto prípade zaoberá aj aspektom roztrieštenosti parciálnych verejných správ,
samozrejme v súvislostiach s organizačným určením systému verejnej správy.
UK. 2000.
8 Charakter práv a povinností závisí od konkrétneho druhu procesu prebiehajúceho podľa
úpravy.
9 Vrabko, M. a kol.: Správne právo. Procesná časť. Bratislava: VO PF UK. 2001. ISBN
80-7160-148-9.
10 Uvedenou problematikou funkcií verejnej správy ako rovnorodých skupín sa vedecky zaoberá profesor Gašpar vo svojom diele – Všeobecná správoveda, náčrt.
125
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Efektívnosť administratívnoprávnej normy je posúdená správnou vedou aj
vzhľadom na aspekt účinnosti ochrany práv, oprávnených slobôd a záujmov
účastníkov konkrétneho procesného konania. V tomto elemente ide o posúdenie procesnej stránky správneho práva. Rozsah ochrany práv, oprávnených
záujmov a slobôd účastníkov procesných konaní musí byť procesne posúdený
správnou vedou komplexne vo vzťahoch s iným právnymi odvetviami, napríklad
s trestným právom, kde je možné posúdiť vzťah správneho deliktu a trestného
činu v celom rozsahu.
Z uvedeného vyplýva cieľové zameranie správnej vedy na administratívnoprávnu normu, a to z pohľadu racionalizácie procesov, ktoré reguluje jednak
v rámci vnútorného systému verejnej správy, kde optimalizuje funkčnú a organizačnú stránku verejnej správy a rovnako ovplyvňuje správanie sa štátnych občanov ako jej adresátov. V naznačenom kontexte je možné a potrebné vyzdvihnúť
syntetizujúci charakter správnej vedy, pričom efektívnosť administratívnoprávnej vedy sa posúdi vo vzťahu k iným právnym odvetviam a rôznym oblastiam
spoločenského života. 11
Efektívnosť administratívnoprávnej normy, ako predmet záujmu správnej
vedy je potrebné podľa nášho názoru vnímať ako právny inštitút v kontexte
cieľového zamerania verejnej správy ako celku. Ak sme predtým skonštatovali,
že efektívnosť administratívnoprávnej normy je potrebné zohľadňovať v rámci
hmotnoprávnej, ako aj procesnoprávnej roviny správneho práva, tak podstatný
rozmer je jej vzťah k cieľovému určeniu výkonu celej verejnej správy. Cieľom
výkonu verejnej správy je dosiahnutie takého právneho stavu, keď sa štátni občania budú správať v súlade s administratívnoprávnou normou. Vzhľadom na to,
že určite ide o ideálny cieľový stav, ktorý s vysokou pravdepodobnosťou nenastane, je efektívnosť administratívnoprávnej normy spojená so snahou o jeho
docielenie. Administratívnoprávna norma je vtedy efektívna, keď prispieva podstatnou mierou k presvedčeniu štátneho občana o správnosti výkonu verejnej
správy. V tomto smere sa efektívnosť administratívnoprávnej normy v podstatnom rozsahu prelína s efektívnosťou práce zamestnanca verejnej správy, ktorý
je efektívny vtedy, keď presvedčí štátneho občana o správnosti postupu podľa
vydaného rozhodnutia na základe administratívnoprávnej normy, pričom počet
vydaných rozhodnutí nemožno chápať ako meradlo efektívnosti.
V naznačenom kontexte je poznateľný vzťah efektívnosti administratívnoprávnej normy a niektorých právnych inštitútov všeobecnej časti správneho
práva hmotného, akými sú napríklad metódy verejnej správy, formy verejnej
správy alebo funkcie verejnej správy. Napríklad efektívnosť je možné vnímať aj
v kontexte racionalizácie uplatňovania metód presvedčovania a donucovania pri
výkone konkrétnej formy verejnej správy. Vo všeobecnosti je možné prijať názor,
že zamestnanci verejnej správy by v rámci funkčnej optimalizácie mali upred11 Škultéty, P. : Verejná správa a správne právo. Bratislava: VEDA. 2008. s. 204. ISBN 978-80224-1023-6.
126
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
nostňovať metódy presvedčovania, ako metódy administratívnoprávneho pôsobenia pred metódami donucovania. Vhodná kombinácia metód verejnej správy
je vždy záležitosťou správneho rozhodnutia zamestnanca verejnej správy, ktorý
musí mať na zreteli problematiku dosahovania cieľového určenia verejnej správy.
Efektívnosť verejnej správy je pritom potrebné vnímať v rámci všetkých špecifík výkonu verejnej správy ako špecifickej štátno-správnej činnosti, prostredníctvom ktorej sa napĺňajú funkcie štátu, rovnako v rámci špecifík pri formách
a metódach jej činnosti a netreba opomínať ani charakter právnych vzťahov prebiehajúcich v rámci verejnej správy.12
4. Legislatívny proces ako predmet záujmu správnej vedy
Pokiaľ sme v predloženom príspevku konštatovali, že efektívnosť administratívnoprávnej normy je stredobodom záujmu správnej vedy v záujme racionalizácie a optimalizácie procesov prebiehajúcich v rámci verejnej správy, tak
v tomto prípade je podľa nášho názoru dôležité rovnako hľadať optimalizáciu aj
v procese tvorby právnych noriem vo všeobecnosti, teda v legislatívnom procese.
V naznačenom kontexte zastávame názor, že legislatívny proces je komplikovaný procesný systém, v rámci ktorého prebiehajú presne ustanovené štádiá,
ktorých výsledkom je normatívny právny akt, v intenciách ktorého sú obsiahnuté právne normy.
Právne normy tvoria predovšetkým ústredné inštitúcie štátnej správy a parlament, aj keď právne normy s určitou územnou pôsobnosťou lokálneho charakteru môžu prijímať miestne orgány štátnej správy alebo miestna a regionálna
samospráva. Stredobodom nášho záujmu v ďalšom teda bude aspekt optimalizácie normotvornej činnosti ústredných orgánov štátnej správy, teda ministerstiev,
ktoré prostredníctvom vlády predkladajú do parlamentu vládne návrhy zákonov.
Správna veda v rámci racionalizácie legislatívneho procesu odporúča rešpektovať ústavnoprávne princípy tvorby platného práva a princípy tvorby práva
obsiahnuté v teórii práva a v Legislatívnych pravidlách vlády Slovenskej republiky.
Ústavnoprávne princípy obsiahnuté v Ústave Slovenskej republiky predstavujú všeobecne akceptované myšlienkové línie, ktoré sú ustanovené pre tvorbu
právneho poriadku ako celku. Rovnako podotýkame, že ide o podstatné interpretačné pravidlá, ktoré nám ustanovujú podstatný rámcový náhľad na správne
chápanie právnych noriem.
Kľúčovým v tomto smere je čl. 1 ústavy, ktorý ustanovuje princíp právnej istoty. Uvedený princíp kladie dôraz na stabilitu zákonnej právnej úpravy. Pri tvor12 Hendrych, D.: Teorie, efektivnost a organizace státní správy. Praha: ústav státní správy.
1984. s. 159.
127
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
be zákonov by sa mali predvídať jednotlivé situácie, ktoré v spoločenskom živote
môžu nastať, pričom nie je vhodné, aby sa zákony často novelizovali, čo oslabuje vpredu uvedený princíp právnej istoty, a teda rovnako znižuje dôveru jednotlivých občanov v platné právo. Princíp právnej istoty rovnako požaduje zákaz
retroaktivity, teda spätnej účinnosti jednotlivých právnych predpisov a rovnako
v právnom štáte nemôžu byť prípustné nepriame novely zákonov. Pokiaľ v právnom predpise ministerstvo chce meniť súvisiace právne predpisy, môže to byť
len samostatnými článkami a nie v texte konkrétneho zákona, pričom uvedené
rovnako vyplýva z Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky. V tomto
smere musí ísť o logický súvis zákona a súvisiacich zákonov, teda napríklad nie
je možné, aby školský zákon v samostatnom článku menil napríklad Stavebný
zákon.
Podstatným pri tvorbe zákonov je rovnako čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého
štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Uvedené ústavné pravidlo je podstatným interpretačným pravidlom pri tvorbe jednotlivých zákonov v tom smere, že zákon sa
nesmie dostať do rozporu s ústavou, pričom uvedené vyplýva rovnako z princípu
hierarchickej výstavby právneho systému. Uvedené platí rovnako, pokiaľ na vydanie konkrétneho zákona nemáme splnomocňovacie ustanovenie v ústave, to
na vydanie zákona nie je potrebné. Z uvedeného článku potom je možné vyvodiť
zákaz subdelegácie, teda vykonávacie právne predpisy nemôžu obsahovať splnomocňovacie ustanovenie na vydanie právneho predpisu. Rovnako vykonávacie
právne predpisy sa nemôžu dostať do rozporu s ústavou, zákonmi a komunitárnym právom. Ochranu ústavnosti v podobe posudzovania súladnosti zákonov
a vykonávacích právnych predpisov s ústavou vykonáva ústavný súd. Z uvedeného čl. 2 ods. 2 ústavy taktiež vyplýva nemožnosť postupu, aby si konkrétne
ministerstvo, samo sebe ukladalo oprávnenia vykonávacím právnym predpisom,
prípadne vnútorným aktom, teda normatívnou internou inštrukciou.
Pri tvorbe všeobecne záväzných právnych predpisov je potrebné v plnej miere rešpektovať komunitárne právo, rovnako medzinárodné zmluvy, ktoré ustanovujú ochranu ľudských práv a základných slobôd, na vykonanie ktorých je
potrebný zákon, a tie medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované
a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Uvedené medzinárodné zmluvy totiž stoja nad zákonmi.
Pri tvorbe právnych predpisov je taktiež potrebné rešpektovať nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sú prameňmi práva, ale len za predpokladu, že sú publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, predstavujú
významné interpretačné pravidlo podstatné pre tvorbu práva, a nie sú len rozhodnutím, ktoré nemá interpretačný charakter, napríklad Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky PL.ÚS. 8/04-202.
128
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Pre tvorbu práva jednotlivými ministerstvami predstavuje veľký význam čl.
12, ktorý ustanovuje zákaz diskriminácie. Nijaký právny predpis nemôže ustanovovať akúkoľvek formy diskriminácie. Pri výklade ústavného interpretačného pravidla zákazu diskriminácie je potrebné vychádzať z antidiskriminačného
zákona, pričom dôraz je potrebné klásť predovšetkým na formy nepriamej diskriminácie, ktorá nastane napríklad vtedy, keď navonok neutrálny právny predpis zakladá možné znevýhodnenie určitej skupiny obyvateľstva podľa konkrétneho diskriminačného kritéria.
Podstatným ustanovením ústavy pre tvorbu práva jednotlivými ministerstvami je predovšetkým čl. 13 ústavy, ktorý taxatívnym výpočtom ustanovuje
prípady, v ktorých je možné ukladať právne povinnosti. Podľa uvedeného ustanovenia ústavy je možné ukladať právne povinnosti zákonom, medzinárodnou
zmluvou a aproximačným nariadením vlády. V kontexte uvedeného platí, že
vykonávací právny predpis (vyhláška, opatrenie alebo výnos ministerstva) a rovnako vnútorný predpis ministerstva – napríklad smernica, metodický pokyn alebo usmernenie nemôžu určovať právne povinnosti iným subjektom práva. Porušenie uvedeného interpretačného ustanovenia ústavy má za následok rozpornosť
predmetného ustanovenia s ústavou, čo v konečnom dôsledku môže potvrdiť
ústavný súd.
Článok 123 Ústavy Slovenskej republiky predstavuje významné interpretačné pravidlo pre tvorbu platného práva jednotlivými ministerstvami, nakoľko
ministerstvá môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ale len rozsahu a medziach splnomocňovacieho ustanovenia zákona. Pri vydávaní všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev – vyhlášok, opatrení a výnosov
ministerstiev musí byť splnomocňovacie ustanovenie zákona, uvedené neplatí
napríklad pre vydávanie nariadení vlády Slovenskej republiky, kde splnomocňovacie ustanovenie zákona nie je potrebné. V prípade prekročenia splnomocňovacieho ustanovenia zákona všeobecne záväzným právnym predpisom ministerstva ide o protiústavnú právnu úpravu.
Pri tvorbe zákonov ministerstvami je taktiež potrebné dbať na vnútornú
a vonkajšiu zosúladenosť jednotlivých zákonných právnych úprav. V kontexte uvedeného je podstatnou požiadavkou to, aby si jednotlivé zákonné právne
úpravy neodporovali a tvorili jeden celok. Uvedené je potrebné hodnotiť aj podľa súvislostí s osobitnou právnou úpravou a výslovne to konštatujú Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky (ďalej len „legislatívne pravidlá vlády“),
ktoré uvádzajú, že „navrhovaný zákon má obsahovať takú štruktúru, aby práva
a právne povinnosti, ktoré sa fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovia,
dotvárali alebo rozvíjali jestvujúcu sústavu práv a povinností v súlade s ich doterajšou štruktúrou tak, že sa nestanú vnútorne protirečivými“.
Pri tvorbe zákonnej právnej úpravy jednotlivými ministerstvami musia byť
dodržiavané jednotlivé princípy, ktoré ustanovujú legislatívne pravidlá vlády,
129
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
a to, že zákon musí byť zrozumiteľný, presný a jednotný, musí predvídať jednotlivé spoločenské situácie, ktoré môžu vzniknúť, rovnako musí byť terminologicky
jednotný a presný. V zákonnej právnej úprave by sa mali používať výlučne pojmy
kodifikovaného jazyka, iné pojmy len v prípade, pokiaľ pre daný výraz nemáme slovenský ekvivalent, pričom pojmy môžu byť definované výlučné v zákone.
Pokiaľ je potrebné v normatívnom texte uviesť ustanovenie jednotlivých smerníc komunitárneho práva, je potrebné vypracovať doložku zlučiteľnosti, transpozičnú prílohu a predovšetkým tabuľky zhody. V prípade určovania účinnosti
je potrebné počítať s lehotou určenou pre prezidenta a predovšetkým s legisvakanciou, kedy stav, keď zákon je účinný dňom, kedy bol vyhlásený by mal byť
výnimočnou situáciou, ktorá sa musí precízne odôvodniť. Striktne je potrebné
dodržiavať lehotu pre medzirezortné pripomienkové konanie, ktorá nemôže byť
kratšia ako 15 dní, pričom skrátené medzirezortné konanie je možné len v prípadoch, pokiaľ napríklad hrozia mimoriadne okolnosti, prípadne hrozia štátu
značné hospodárske škody alebo by nedošlo k dodržaniu právnych povinností
vyplývajúcich z komunitárneho práva.
Podstatným je princíp neprípustnosti nepriamej novelizácie, ktorý zakazuje nepriamu novelu, pričom nepriamou novelou sa rozumie zmena a doplnenie
iného zákona ustanoveniami navrhovaného zákona bez uvedenia jeho úplnej
citácie v samostatnom článku označenom rímskou číslicou číslicami, je neprípustná. Pokiaľ je potrebné jedným zákonom novelizovať niekoľko zákonov, každý z nich musí mať samostatnú rímsku číslicu. Nie je prípustná novelizácia vykonávacieho predpisu zákonom.
5. Záver
Záverom predloženého príspevku sa pokúsime aspoň rámcovo uviesť jeho
prínosy, ktoré podľa nášho názoru je možné zaznamenať.
Prínosom príspevku je napríklad pokus o všeobecnú charakteristiku správnej vedy a jej špecifických znakov. V rámci vedy správneho práva sa totiž poskytuje riešenie konkrétnych problémových okruhov ale nenaznačuje sa ich význam
pre vývoj verejnej správy a rovnako sa nepostihujú systémové súvislosti. Správna veda ako keby ostávala v ústraní, pritom stredobodom jej záujmu sú aktuálne témy vývoja verejnej správy v celospoločenskom kontexte, ako je napríklad
decentralizácia verejnej správy. Pri vykreslení špecifických znakov správnej vedy
sme sa pritom pokúsili o naznačenie systémových vzťahov smerom k vede správneho práva, nakoľko ich vzájomné prepojenie považujeme za podstatné.
Efektívnosť administratívnoprávnej normy je kľúčovým predmetom záujmu
správnej vedy. V kontexte uvedeného sme sa v predloženom príspevku pokúsili
o analytický prístup k tejto právnej otázke. Predovšetkým sme naznačili ponímanie efektívnosti administratívnoprávnej normy vo vzťahu ku správnemu právu
hmotnému, kde je jasný súvis s jednotlivými právnymi inštitútmi, ako napríklad
130
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
s metódami verejnej správy, formami verejnej správy alebo jej funkciami. V procesnoprávnej oblasti sa efektívnosť administratívnoprávnej normy chápe v spojení s problematikou účinnosti a rýchlosti ochrany práv a oprávnených záujmov
štátneho občana ako účastníka konkrétneho administratívnoprávneho vzťahu
procesnoprávnej povahy. Efektívnosť administratívnoprávnej normy sa v tomto
prípade spája s podstatou rozhodovacieho procesu prebiehajúceho vo verejnej
správe, teda s komplexom práv, oprávnených záujmov a právnych povinností
ustanovených v konkrétnej osobitnej časti správneho práva hmotného, pričom
ale ide o procesnoprávnu úpravu.
V naznačenom kontexte neopomíname ani vzťahové súvislosti, napríklad
vzťah efektívnosti administratívnoprávnej normy k teórii riadenia a organizácie
ako zastrešujúcej teórii hľadajúcej optimalizáciu procesov prebiehajúcich v rámci správy. Ide pritom podľa nášho názoru o podstatné systémové súvislosti.
V neposlednom rade konštatujeme, že predmetom záujmu správnej vedy je
popri administratívnoprávnej norme taktiež legislatívny proces. V predloženom
vedeckom príspevku sme sa zamerali na ústavnoprávne princípy legislatívneho procesu, ktoré sú obsiahnuté v platnom znení Ústavy Slovenskej republiky.
Predovšetkým sme uviedli princíp právnej istoty, právneho štátu, princíp zákazu diskriminácie, princíp zákazu ustanovovania právnych povinností inak ako
zákonom alebo aproximačným nariadením vlády. Rovnako považujeme za podstatné princípy, ktoré sú obsiahnuté v Legislatívnych pravidlách vlády Slovenskej
republiky, ako napríklad princíp zákazu nepriamej novelizácie, princíp zákazu
subdelegácie alebo princíp vnútornej a vonkajšej súladnosti predkladanej právnej úpravy. Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky sa však často nerešpektujú, predovšetkým čo sa týka pripomienkového konania a preto sa ozývajú podnety smerom k ich uzákoneniu. Uvedený aspekt je rovnako otázkou pre
správnu vedu, ktorá sa snaží o optimalizáciu procesov prebiehajúcich v rámci
verejnej správy.
V neposlednom rade sme sa pokúsili o právno-aplikačný dosah predloženého príspevku, ktorý by mohol byť v návrhoch pre zamestnancov verejnej správy, ktorí by mali rešpektovať uvedené principiálne východiská pri svojej aktivite
v rámci verejnej správy.
Zoznam použitej literatúry
Gašpar, M.: Náuka o štátnej správe. Košice: Vydavateľstvo UPJŠ. 1985.
Gašpar, M.: Správne právo, teória a prax. Pezinok: Agentúra Fischer & TypoSet.
1998. s. 469. ISBN 80-967911-0-9.
Gašpar, M.: Všeobecná správoveda, náčrt.
Hendrych, D.: Teorie, efektivnost a organizace státní správy. Praha: ústav státní
správy. 1984. s. 159.
131
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Hrtánek, L. – Kútik, J. 2005. Súčasný stav právnej regulácie verejnej správy v SR.
Trenčín : Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne v spolupráci
s GC TECH – Ing. Peter Gerši, Tenčín, 2005. s. 130. ISBN 80-8075-060-2
Morstein, M. F.: The Administrative State. Chicago, Press. 1957.
Sládeček, V.: Obecné správní právo. Praha: ASPI, a. s., 2005, s. 380. ISBN 80-735760-2
Škultéty, P.: Správne právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. Bratislava: VO PF
UK. 2000. s. 316. ISBN 80-7160-132-2.
Škultéty, P.: Verejná správa a správne právo. Bratislava: VEDA. 2008. s. 204. ISBN
978-80-224-1023-6.
VOJTOVICH, S.: Governance – eine neue Paradigma. Public Management im
militärischen Bereich. In: Verwaltung innovativ. Linz: TRAUNER Druck
GmbH. 2007. S. 43-66; 97-130. 4,5 AH. ISBN 978-3-85487-688-0
Vrabko, M.: Správne právo. Procesná časť. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PF
UK, 2001. s. 164. ISBN 80-7160-148-9.
Ing. JUDr. Ladislav Hrtánek, PhD.
Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky
E-mail: [email protected]
132
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Pokyny pro autory a podmínky přijetí rukopisů
•
•
•
•
•
•
Vydavatel přijímá dosud nevydané příspěvky prostřednictvím redakce
ve dvou výtiscích a na CD / DVD, popř. elektronickou poštou.
Příspěvek je nutno zpracovat v textovém procesoru MS WORD (přípona *.doc, nebo *.docx) nebo kompatibilním a v datové podobě jej doručit
na emailovou nebo poštovní adresu redakce AIO.
Každý příspěvek musí být odevzdán ve formě požadované redakcí (podle
následujícího vzoru).
Každý příspěvek prochází recenzním řízením.
Redakce si vyhrazuje právo odmítnout bez další výzvy publikaci příspěvku, který nesplňuje požadavky na formu nebo nebude lektorem doporučen
k publikování.
O nutnosti provedení autorské korektury rozhoduje redakce. Když redakce
rozhodne, že autorská korektura není potřebná, nemá autor právo požadovat její provedení.
Instructions for the Authors and Publishig Conditions
•
•
•
•
•
The publisher accepts only contributions not yet published that must be sent
in two printed copies and on CD/DVD/or through electronic e-mail.
Contributions must be submitted in the form required by the editors (see
form below). Especially the contributions must be processed in Microsoft
Word (*.doc or *.docx filetypes) or a compatible data format and must be
sent to the email or mailing address of the editors of AIO.
Each contribution is peer-reviewed.
Editors reserve the right to refuse any contribution which does not comply
with the requirements of form and content or which will be assessed as not
suitable for publishing by the reviewer.
The editors reserve the right to decide on the need of author’s corrections.
If the editor’s office finds there is no necessity of author’s corrections, the
author is not authorized to require it.
Adresa redakce | Address of editor’s office: Univerzita Palackého v Olomouci,
Právnická fakulta, redakce Acta iuridica olomucensia, tř. 17. listopadu 8, 771 11
Olomouc, Česká republika. Email: [email protected]. tel.: +420 585 637 635,
fax: +420 585 637 506.
133
AIO, 2012, Vol. 7, No. 1.
Požadovaná forma příspěvku
Název článku (česky nebo slovensky)
Název článku (anglicky)
Jméno autora(ů)
Klíčová slova (česky nebo slovensky, maximálně 15 slov)
Abstrakt (česky nebo slovensky, maximálně 50 slov)
Keywords (anglicky, maximálně 15 slov)
Summary (anglicky, maximálně 50 slov)
Text příspěvku (vhodně členěný na jednotlivé odstavce. Každý odstavec na
novém řádku. Pro poznámky pod čarou použít automatickou funkci. (Vložit/
Poznámka pod čarou). Citace podle obvyklé formy. Podle rozsahu a zaměření
bude příspěvek zařazen do příslušné sekce časopisu.)
Jméno autora(ů) + tituly
Působiště autora
Email
Required form of the paper
Title
Name of the Author(s)
Keywords (English, maximum 15 words)
Summary (English, maximum 50 words)
Text of paper (it should be properly divided into separate paragraphs; each
paragraph starting in a new line. For footnotes, please, use the automatic function – Insert / Footnote. All notes should be numbered automatically. Quote
according to the usual form)
Name of autor(s) + academic titles
Home institution
Email
134

Journal for Legal Research 2012 | Vol. 7 | No. 1 Univerzita Palackéh

Transkript

Podobné dokumenty

Užití humoru v elektronickém učení