teoretické a praktické problémy dokazovania
Transkript
T Prof. JUDr. Vladimír Mathern, DrSc. narodil sa 13.12.1928 v Brezne pocta prof. JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc. k 80. narodeninám TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA 1947 - 1951 Právnická fakulta Univerzity Komenského Bratislava 1954 - 1972 vojenský sudca v trestnej oblasti na viacerých vojenských súdoch 1967 obhajoba kandidátskej práce: „Výpoveď obvineného a svedka v konaní pred súdom“ 1973 habilitácia na PF UK: „Znalecký prostriedok ako dôkazný prostriedok v československom trestnom konaní“ 1977 docent na Právnickej fakulte UK 1984 vydal vedeckú monografiu ,,Dokazovanie v československom trestnom procese“, ktorú v tom istom roku obhájil ako doktorskú dizertáciu“ 1987 vymenovaný prezidentom za profesora v odbore Trestné právo 1999 vymenovaný ministrom spravodlivosti za predsedu komisie pre rekodifikáciu trestného práva 2004 – 2007 rektor Bratislavskej vysokej školy práva 2008 „profesor emeritus“ Fakulta práva, Bratislavská vysoká škola práva EORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Zborník príspevkov z celoštátnej konferencie s medzinárodnou účastou konanej dna 15. decembra 2008 Bratislava 2008 pocta.indd 1 Výtažková azurová azurováVýtažková Výtažková purpurová purpurováVýtažková Výtažková žlutá žlutáVýtažková Výtažková černá 21. 11. 2008 13:25:40 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA pocta prof. JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc. k 80. narodeninám. Zborník príspevkov z celoštánej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 15. decembra 2008 2008 Bratislavská vysoká škola práva Fakulta práva TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Recenzenti: JUDr. Ctibor Košťál doc. JUDr. Dezider Bango, CSc. Odborní garanti: prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc. doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD. Vydané s podporou Nadácie Štefana z Verbovca. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA pocta prof. JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc. k 80. narodeninám. Zborník príspevkov z celoštánej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 15. decembra 2008 Zostavil: doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD. Vydavateľ: november 2008 © Bratislavská vysoká škola práva, 2008 Poradca podnikateľa, spol. s r. o. Za odbornú a jazykovú stránku príspevkov zodpovedajú autori. ISBN 978-80-89363-17-9 Rukopis neprešiel jazykovou úpravou. 2 Obsah Obsah Obsah . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3 K osemdesiatym narodeninám prof. JUDr. Vladimíra Matherna, DrSc. . . . . . 5 Niektoré úskalia písmoznaleckého skúmania v trestnom konaní . . . . . . . . 9 Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného. . . . . . . . . . . . . . . . . . . 23 Niekoľko poznámok k znaleckej činnosti v trestnom konaní . . . . . . . . . . . 33 Několik poznámek k věcnému záměru zákona o trestním řízení soudním (trestního řádu) České republiky 2008. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 47 Specifika dokazování trestného činu padělání a pozměňování peněz . . . . 59 Obrazovo-zvukový záznam ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní . . 69 Odposlech a záznam telekomunikačního provozu – nová právní úprava v České republice. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 81 Niekoľko poznámok k zásadám dokazovania v trestnom konaní . . . . . . . . 89 Odposlech a záznam telefonických hovorů jako důkaz v trestním řízení . . 101 Ako ďalej v znaleckom dokazovaní v trestnom procese?. . . . . . . . . . . . . . 111 České národní standardy dokazování ve světle Lisabonské reformní smlouvy 2008 a Listiny základních práv Evropské unie 2007. . . . . . . . . . . . . . . . . 117 Nové aspekty teórie kriminalistických stôp a identifikácie v súvislosti s dokazovaním v trestnom konaní . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 133 Teoretické a praktické problémy při dokazovaní trestnej zodpovednosti obvinených mladších jako pätnásť rokov od účinnosti novýc trestných. . . 145 3 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Úvaha nad rozhodnutím súdu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 157 Aktuálne poznatky o niektorých problémoch dokazovania na hlavnom pojednávaní . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 165 Zákaz donucování k sebeobviňování. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 173 Vybrané problémy dôkazných prostriedkov v zákone o správe daní a poplatkov. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 189 Výsluch agenta ako dôkazný prostriedok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 197 Teoretické problémy dokazování s využitím identifikace osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle člověka . . . . . . . . . . 207 Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky . . 227 Prípustnosť dôkazov v trestnom konaní . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 255 Vyšetrenie duševného stavu obvineného ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 263 Dokazovanie – súčasnosť a smerovanie. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 273 Neprípustnosť dôkazu získaného donútením . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 291 4 K osemdesiatym narodeninám prof. JUDr. Vladimíra Matherna, DrSc. K osemdesiatym narodeninám prof. JUDr. Vladimíra Matherna, DrSc. Prof. JUDr. Vladimíra Matherna, DrSc. možno v súčasnosti bez akýchkoľvek pochybností označiť za nestora slovenského trestného práva. Patrí medzi najvýznamnejších slovenských právnikov v tomto odvetví práva a pre svoje odborné kvality je uznávaný právnickou obcou doma i v zahraničí. Jeho osobnosť je možno charakterizovať skvelou symbiózou právnickej teórie a praxe. Za viac ako tridsaťpäť rokov pedagogického pôsobenia sa podieľal na výchove stoviek adeptov právnickej profesie, svojimi odbornými a vedeckými prácami, ako i aktívnou účasťou na trestnoprávnej legislatíve významne prispel k rozvoju vedy slovenského trestného práva. Vladimír Mathern sa narodil 13. decembra 1928 v Brezne. V roku 1947 maturoval na gymnáziu v Brezne. V tomto roku začal študovať na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1951 a zároveň získal titul doktora práva. Už počas štúdia začal pracovať v Československom rozhlase v Bratislave, kde okrem teoretických vedomostí úspešne využíval svoj kultivovaný hlasový prejav v pozíciách hlásateľa a neskôr redaktora. S nástupom do vojenskej základnej služby (1951) sa však zmenil celý jeho život. Už ako dôstojník v základnej službe sa dostal do kurzu dôstojníkov práv, teda k trestnému právu, a tomu zostal verný po celý život. V roku 1953 sa stal právnym čakateľom na vojenskom súde v Prahe a od roku 1954 vojenským sudcom. Vo vojenskej justícií pôsobil nepretržite až do roku 1972 pričom pôsobil na viacerých vojenských súdoch (České Budejovice 1954 – 1955, Praha 1955, Bratislava 1956 – 1957, Košice 1957-1960, Brno 1960 – 1962, Bratislava 1962 – 1972). V rozhodovacej činnosti bol známy svojím jasným a logickým úsudkom, zákonným dôkazmi a právnymi argumentmi podloženými jednoznačnými rozhodnutiami. Okrem aplikačnej praxe sa však veľmi intenzívne venoval i ďalšiemu právnickému štúdiu a publikačnej činnosti. Ako sudca po päťročnej externej vedeckej ašpirantúre v roku 1967 úspešne obhájil kandidátsku dizertačnú prácu „Výpoveď obvineného a svedka v konaní pred súdom“ a získal titul kandidáta právnych vied. Okrem týchto problémov najčastejších dôkazných prostriedkov sa začína teoreticky venovať a publikovať i k otázkam ďalších dôkazných prostriedkov a dokazovania vôbec. V rokoch 1972 – 1976 pôsobil ako učiteľ práva na Vojenskej akadémii v Bratislave. Už počas sudcovskej činnosti začal externe pôsobiť ako vysokoškolský pedagóg na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1973 habilitoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave na docenta trestného práva s prácou „Znalecký posudok ako dôkazný prostriedok v československom trestnom 5 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA konaní.“ Po odchode z vojenskej služby od 1. 1. 1977 začína pôsobiť na Právnickej fakulte Univerzity Komenského už ako docent na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky. Okrem pedagogického pôsobenia sa intenzívne venuje teoretickému rozpracovaniu viacerých aktuálnych trestno-procesných problémov, pričom jeho nosnou témou zostávajú otázky dokazovania. Jeho publikačná činnosť sa završuje vedeckou monografiou „Dokazovanie v československom trestnom procese“ (1984), ktorú zároveň v tom istom roku obhajuje ako doktorskú dizertačnú prácu. Vo februári 1987 bol prezidentom republiky vymenovaný za profesora v odbore trestné právo. V roku 1993 sa podieľa na založení Akadémie Policajného zboru v Bratislave, kde taktiež pôsobil niekoľko rokov vo funkcii vedúceho katedry trestného práva a člena Vedeckej rady. Svoje bohaté teoretické znalosti a skúsenosti úspešne využil aj ako člen Slovenskej advokátskej komory, pričom advokátsku činnosť vykonával od roku 1991 do roku 2006. V rokoch 1990 – 2003 bol členom Vedeckej rady Univerzity Komenského v Bratislave. Po ukončení pedagogického pôsobenia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského sa aktívne podieľa na zakladaní Bratislavskej vysokej školy práva, prvej súkromnej vysokej školy právnického zamerania na Slovensku. V rokoch 2004 – 2007 sa stal jej prvým rektorom, pričom škola pod jeho vedením získala a obhájila akreditáciu na všetky tri stupne vysokoškolského štúdia a v pomerne krátkej dobe sa stala známou doma i v zahraničí, pričom záujem o štúdium na tejto škole stále rastie. V súčasnosti naďalej pedagogicky pôsobí na tejto škole na Ústave verejného práva, od roku 2008 ako emeritný profesor. Významné sú aj jeho ďalšie aktivity v právnickej oblasti. V rokoch 1990 – 1991 bol vedeckým sekretárom Slovenskej komisie pre vedecké hodnosti. Od roku 1990 je predsedom komisie pre udeľovanie hodnosti doktorov vied v odbore trestné právo. Zastával funkciu krajského predsedu Jednoty československých právnikov, neskôr podpredsedu a predsedu Jednoty slovenských právnikov, pričom je zároveň s českým partnerom striedajúcim sa predsedom Jednoty československých právnikov. Po roku 1989 pracoval ako predseda komisie pre trestné právo Legislatívnej rady vlády ČSFR. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky bol ministrom spravodlivosti SR v roku 1999 vymenovaný za predsedu komisie pre rekodifikáciu trestného práva, pričom výsledky práce tejto komisie boli v legislatívnom procese akceptované a prijaté zákonom č. 300/2005 Z. z. a 301/2005 Z. z. ako nové slovenské trestné kódexy. Šírka záujmu profesora Matherna o teoretické a aplikačné problémy trestného práva je pozoruhodná. Je málo oblastí trestného práva, do ktorých by vedecky či pedagogicky nezasiahol. Napriek tomu však možno konštatovať, že ústrednou témou jeho snažení bola problematika dokazovania v trestnom konaní. Je autorom viacerých významných monografií, 6 K osemdesiatym narodeninám prof. JUDr. Vladimíra Matherna, DrSc. autorom resp. spoluautorom vysokoškolských učebníc trestného práva hmotného a procesného, ďalej autorom desiatok vedeckých štúdií, skrípt, odborných článkov, pričom jeho práce boli publikované aj v nemčine, ruštine i taliančine. Medzinárodná konferencia na tému „Teoretické a praktické problémy dokazovania“ je skromným príspevkom Fakulty práva Bratislavskej vysokej školy práva k významnému životnému jubileu profesora Matheran. Zborník príspevkov z tejto konferencie je venovaný oblasti, ktorej sa jubilant prioritne venoval. Som presvedčený, že určite obohatí vedeckú a odbornú literatúru slovenského trestného práva. Kolegovia, priatelia a študenti týmto prajú jubilantovi do ďalších rokov najmä pevné zdravie, radosť a spokojnosť v kruhu rodiny a zároveň veľa ďalších vedeckých a pedagogických úspechov. V Bratislave 13. decembra 2008 Prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc. Dekan Fakulty práva BVŠP 7 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA 8 Niektoré úskalia písmoznaleckého skúmania v trestnom konaní Niektoré úskalia písmoznaleckého skúmania v trestnom konaní JUDr. Radovan Blažek, PhD. Katedra trestného práva, kriminalistiky a kriminológie Právnická fakulta UK Abstrakt: Uvedený článok predstavuje analýzu ručného písma ako jedno z možných kriminalistických identifikačných skúmaní, ktorého výsledok je možné využiť pri znaleckom a odbornom dokazovaní v trestnom konaní. Cieľom článku je poukázať na niektoré drobné nedostatky právnej úpravy obsiahnutej v Trestnom poriadku, ak sa tieto ustanovenia majú aplikovať v prípadoch, keď sa v trestnom konaní využíva písmoznalecká expertíza Kľúčové slová: kriminalistická identifikácia, písmoznalectvo, analýza ručného písma, písmoznalec, znalectvo, znalec, znalecká činnosť, znalecké dokazovanie, odborné dokazovanie, porovnávacie materiály, sporné materiály, skúšky písma, ukážky písma, odňatie veci, vrátenie veci, výsluch, dôkaz, dôkazný prostriedok, nositeľ dôkazu Abstract: The article introduces the analysis of handwriting as a kind of identification expertise in criminalistics. The outcomes of this expertise could be used as evidence in the criminal proceedings in the form of expert’s report or expert’s opinion. The objective of this article is to identify some deficiencies in Criminal Procedure Act when applying its provisions for the cases of using handwriting expertise in criminal proceedings.” Key words: criminalistics, identification, document examination, handwriting analysis, document examiner, expertise, expert, expert’s examination, proofs by experts, proofs by specialists, materials for comparison, questioned materials, request writing samples, genuine writing samples, seizure of an item, return of an item, interrogation, proof, means of proof, source of evidence Úvod Trestný poriadok (zákon 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov) rozoznáva v §119 ods. 2 viacero dôkazných prostriedkov. Jedným zo spôsobov dokazovania v trestnom konaní môže byť aj znalecké a odborné dokazovanie. Trestný poriadok neuvádza konkrétne, v akých prípadoch je 9 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA potrebné vykonať dokazovanie formou znaleckého, resp. odborného dokazovania. Vo všeobecnosti platí, že znalca treba prizvať vtedy, keď sa ukáže na posúdenie určitých okolností potreba odborných znalostí, ktorými orgán činný v trestnom konaní alebo súd nedisponuje.1) Orgán činný v trestnom konaní i súd však musia mať minimálne také odborné znalosti, aby vedeli sami zhodnotiť, znalca z akého odboru je potrebné prizvať v konkrétnom prípade.2) V súčasnosti sa na Slovensku znalci zapisujú do 51 odborov, ktoré sa ďalej členia na odvetvia. Jedným z odborov, v rámci ktorých možno vykonávať znalecké skúmanie, je aj odbor 270 000 – písmoznalectvo. V rámci písmoznalectva existujú ešte ďalšie odvetvia: 270100 – Analýza ručného písma (identifikácia pisateľa), 270200 – Strojové písmo, 270300 – Jazyková analýza. Pre trestné konanie sa z týchto odvetví využíva v najširšej miere skúmanie v odvetví „analýza ručného písma“.3) Toto odvetvie je z tohto dôvodu aj súčasťou odboru 490 000 - kriminalistika (v tomto odbore označená ako odvetvie 490 600). Širokej verejnosti je táto forma znaleckého skúmania stále pomerne neznáma, no aj medzi osobami zúčastnenými na trestnom konaní sa nájdu takí, ktorí o nej nevedia, pletú si ju s grafológiou, alebo nevedia, čo možno od tejto expertízy očakávať a na aké otázky je písmoznalec schopný vo svojom posudku odpovedať. Znalci tak nemôžu poskytnúť plnohodnotnú informáciu, keďže sa ich na ňu nie vždy pýtajú Aspoň pre informáciu uvádzam, že základným cieľom písmoznaleckej expertízy je určenie autora rôznych písomností. Znalci z Ústavu súdneho inžinierstva uvádzajú, že cieľom písmoznaleckej expertízy môže byť: ¾ ¾ ¾ zistenie, či viacero sporných písomností (podpisov) vyhotovil totožný pisateľ, overenie pravosti rukopisu osoby, ktorá by mala byť pisateľom súvislého textu, podpisu, textových alebo číselných zápisov, identifikácia pisateľa nepravých súvislých textov, podpisov, textových alebo číselných zápiskov.4) 1) Obligatórne prizvanie znalca možno vyvodiť z §142 ods.1 TP iba pre 2 prípady: vyšetrenia duševného stavu obvineného a pitva mŕtvoly. 2) Výnimkou je prípad vyšetrenia duševného stavu obvineného, kedy Trestný poriadok priamo ustanovuje, že treba prizvať 2 znalcov z odboru psychiatrie (§148 ods.1 TP). 3) V niektorých starších odborných publikáciách sa zvykne pojem „písmoznlectvo“ stotožňovať s pojmom „analýza ručného písma“ (napr. Musil, J. a kol. Kriminalistika, Naše vojsko, Praha 1994, str. 109). 4) Benkovičová, Ľ. – Havlíková, D. – Rusnák, V. – Zelenková, M.: Obsah, forma porovnávacích materiálov..., ÚSI ŽU Žilina, 2006, str. 3, 5-6 10 Bariéra využitia písmoznalectva v trestnom konaní vyplývajúca z neznalosti tejto formy expertízy je však len jednou negatívnou stránkou písmoznaleckého skúmania v trestnom konaní. V tomto článku by som sa chcel zamyslieť nad niektorými problémami, ktoré pre praktické využitie písmoznaleckého skúmania vyplývajú priamo z ustanovení Trestného poriadku. Základné informácie o písmoznaleckej expertíze Ak orgán činný v trestnom konaní alebo súd zhodnotí, že by mohol v konaní využiť dokazovanie písmoznaleckou expertízou, je potrebné zabezpečiť nevyhnutné predpoklady pre to, aby toto skúmanie mohlo prebehnúť. Písmoznalectvo je jednou z disciplín, ktoré zaraďujeme do rámca kriminalistickej identifikácie. Pri identifikačnom znaleckom skúmaní je základnou metódou porovnávanie. Pri takomto porovnávaní sa porovnáva nájdená kriminalistická stopa (tzv. sporný materiál) s iným objektom (objektmi), ktoré sú nositeľmi stôp, ktoré určitosťou vytvoril podozrivý človek alebo podozrivá vec (tzv. porovnávací materiál). V našom prípade ide o písomnosti, ktorých autor nie je známy alebo je sporný (tzv. sporné písomnosti), ktoré budeme porovnávať s inými písomnosťami, ktoré s určitosťou pochádzajú od podozrivého pisateľa. Takéto písomnosti môžu mať podobu: ¾ existujúcich písomností vyhotovených podozrivou osobou už skôr, spontánne bez pričinenia vyšetrovateľa alebo znalca a boli zaistené alebo získané z iného objektívneho zdroja (napr. banka, zamestnávateľ, škola) – tzv. ukážky písma. ¾ písomnosti napísané podozrivou osobou na pokyn vyšetrovateľa alebo znalca, v umelo vytvorených podmienkach, v ktorých možno ľubovoľne variovať faktory, ktoré pôsobia pri písaní a ovplyvňujú výsledný vzhľad písma (druh písacieho prostriedku, podložka, poloha pri písaní, miestnosť, rýchlosť písania, atď.) – tzv. skúšky písma. Nevyhnutným predpokladom pre písmoznaleckú expertízu je teda získanie vhodných porovnávacích materiálov. Ich získanie však nie je až také samozrejmé ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Technická stránka získavania porovnávacích materiálov patrí do rámca kriminalistiky. Nezvládnutie technickej stránky získania porovnávacích materiálov môže vyústiť do neúspešnej písmoznaleckej expertízy. Ak sú porovnávacie materiály nevhodné alebo nemajú dostatočný rozsah, znalec nebude môcť 11 JUDr. Radovan Blažek, PhD. Niektoré úskalia písmoznaleckého skúmania v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA dospieť k jednoznačnému výsledku expertízy (ide o formuláciu tzv. pravdepodobnnostného záveru), prípadne sa vôbec nebude vedieť prikloniť ani k jednej z možností: určenie autorstva podozrivého pisateľa vs. jeho vylúčenie z okruhu podozrivých. Na nasledujúcich stranách som sa nezameriavam na technickú stránku získavania porovnávacích materiálov pri písmozanelckej expertíze, ale na právnu stránku, t. j. akým spôsobom musí/môže postupovať orgán činný v trestnom konaní alebo znalec, ak chce získať porovnávacie materiály od obvineného alebo od tretej osoby. Oddelene riešim možnosti získania ukážok písma a skúšok písma. Získanie ukážok písma Zo samotného charakteru ukážok písma vyplýva, že ide o už existujúce dokumenty, ktoré zachytávajú autentický písomný prejav určitej osoby, ktorá prichádza do úvahy ako pisateľ sporného textu. Ide teda o určitý hmotný substrát, hmotnú „vec“. Keďže ich získanie je nevyhnutným predpokladom pre vykonanie písmoznaleckého skúmania a toto je zasa nevyhnutné pre objasnenie trestnej činnosti (ak je potreba analýzy písomného prejavu, resp. identifikácia pisateľa), možno zároveň povedať, že ide o tzv. „vec dôležitú pre trestné konanie“. Ako uvádza Trestný poriadok, každý „kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, je povinný ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu; ak ju treba na účely trestného konania zaistiť je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať.“ 5) Osobitný charakter písmoznaleckého skúmania vyžaduje dlhotrvajúcejšie a opakované porovnávanie sporného a porovnávacieho materiálu, pričom nie je možné vopred určiť, akú dlhú dobu bude toto skúmanie trvať. Znalec navyše potrebuje pracovať s týmto materiálom v súkromí, kde má dostatok kľudu pre svoju prácu, ktorá vyžaduje po stránke fyzickej dobrú koncentráciu a pozornosť. Vzhľadom na tieto skutočnosti možno skonštatovať, že znalcovi nepostačuje iba predloženie takéhoto materiálu, ale osoba musí nevyhnutne dané písomné materiály vydať. Z charakteru tohto ustanovenia je jasné, že povinnosť na vydanie takejto veci má ktokoľvek, kto disponuje takýmito písomnosťami, či už je to banka, škola, štátny orgán, orgán územnej samosprávy, iná právnická alebo fyzická osoba vrátane tej osoby, ktorá je autorom písomnosti. Táto osoba musí byť pri výzve na vydanie veci zároveň poučená o tom, že ak danú vec (v tomto prípade listinu) nevydá, „môže jej byť vec odňatá“ a tiež musí byť poučená 5) § 89 ods.1 TP 12 Niektoré úskalia písmoznaleckého skúmania v trestnom konaní V prípade, že vec (listina) nie je vydaná dobrovoľne, prichádza na rad ďalší krok, ktorým je odňatie veci. Príkaz na odňatie veci môže vydať v konaní pred súdom predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt so súhlasom prokurátora7) (§ 91 ods. 1 TP). Takto vydaný príkaz následne môže zrealizovať súd, prokurátor alebo policajt, avšak Trestný poriadok ponecháva súdu a prokuratúre možnosť, aby tento príkaz nechala zrealizovať policajtom (§ 91 ods.2 TP). Ako ďalšie zaisťovacie úkony, ktoré prichádzajú do úvahy pre potrebu získania porovnávacích materiálov, možno uviesť ešte aj domovú prehliadku, prehliadku iných priestorov a pozemkov ako aj osobnú prehliadku. Trestný poriadok totiž uvádza, že „domovú prehliadku možno vykonať, ak je dôvodné podozrenie, že v byte alebo v inom priestore slúžiacom na bývanie alebo v priestoroch k nim patriacim (ďalej len obydlie) je vec dôležitá pre trestné konanie“ (§ 99 ods.1 TP). Rovnako to ustanovuje aj o prehliadke iných priestorov a pozemkov: „Z dôvodov uvedených v odseku 1 možno vykonať aj prehliadku priestorov neslúžiacich na bývanie (ďalej len iné priestory) a prehliadku pozemku, ktoré nie sú verejne prístupné.“ (§ 99 ods.2 TP). Obdobné ustanovenie sa vzťahuje aj na osobnú prehliadku: „Osobnú prehliadku možno vykonať, ak je dôvodné podozrenie, že niekto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie.“ (§ 99 ods.3 TP). Ak teda odmieta dotknutá osoba vydať písomnosti, ktoré by mohli slúžiť pre písmoznaleckú expertízu a z tohto dôvodu by expertíza mohla byť úplne znemožnená, prokurátor by mohol dať sudcovi pre prípravné konanie návrh na vydanie príkazu na domovú prehliadku. Je však otázne, či by v tomto prípade bola dodržaná zásada primeranosti a zdržanlivosti a či by toto skutočne krajné riešenie bolo ospravedlniteľné. Aj preto tento inštitút podlieha schvaľovaniu súdu v prípravnom konaní a v žiadnom prípade nepostačuje príkaz prokurátora. Takúto domovú prehliadku možno vykonať v zásade u obvineného alebo aj inej osoby, u ktorej by bola potreba zisťovania autorstva a ktorá by odmietla predložiť príslušné porovnávacie materiály. V domácnosti dotknutej osoby je totiž najväčšia pravdepodobnosť nájdenia rôznych písomností osobného či pracovného charakteru, ktoré by mohli spĺňať predpoklady pre písmoznaleckú expertízu. Ak by sa pri takejto domovej 6) § 70 ods.1 TP: „kto bez dostatočného ospravedlnenia neposlúchne príkaz alebo nevyhovie výzve alebo predvolaniu podľa tohto zákona, toho môže sudca a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt potrestať poriadkovou pokutou do 50 000 Sk; ak ide o právnickú osobu, až do 500 000 Sk.“ 7) Ak vec neznesie odklad a predchádzajúci súhlas nemožno dosiahnuť, môže policajt vydať tento príkaz aj bez súhlasu prokurátora (§ 91 ods. 3 TP). 13 JUDr. Radovan Blažek, PhD. o následku nevyhovenia (§ 89 ods.1 TP). V najčastejšom prípade je následkom nevyhovenia poriadková pokuta.6) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA prehliadke našli určité písomnosti, ktoré by bolo potrebné zaistiť pre potreby písmoznaleckej expertízy, nebolo by nutné vydávať osobitný príkaz na odňatie veci, pretože domová prehliadka už v sebe zahŕňa aj možnosť odňatia veci, resp. priamo tento úkon predpokladá.8) Ďalšou možnosťou by bolo nariadenie prehliadky iných priestorov alebo prehliadky pozemku, ktorú nariaďuje v konaní pred súdom predseda senátu alebo v prípravnom konaní (a pred začatím trestného stíhania) prokurátor alebo s jeho súhlasom policajt.9) Takáto prehliadka je vhodná napr. v prípadoch, ak by išlo o prehliadku pracoviska dotknutej osoby, kde je opäť vysoká pravdepodobnosť výskytu písomností rôzneho druhu, ktoré by boli využiteľné ako porovnávacie materiály pre písmoznaleckú expertízu. Možno povedať, že nariadenie takejto prehliadky by bolo dokonca vhodnejšie, pretože zasahuje menej do súkromia dotknutej osoby a jej nariadenie podlieha miernejším kritériám. Takúto prehliadku možno opäť vykonať u kohokoľvek. Za zamyslenie stojí, či je možné takúto prehliadku vykonať aj u nejakej inštitúcie, u ktorej sa predpokladá držba písomností dotknutej osoby (napr. škola, kde dotknutá osoba študovala, banka, atď.), ak táto odmietne vydať predmetné dokumenty. Mám za to, že áno, pretože tento inštitút predpokladá opäť vykonanie takejto prehliadky bez ohľadu na to, či sú priestory v nejakom vzťahu k obvinenému alebo k inej dotknutej osobe. Opäť je však na mieste zamyslieť sa nad zásadou primeranosti a zdržanlivosti a zvážiť najprv možnosti získania porovnávacích materiálov na iných miestach, ktoré sú v bližšom vzťahu k dotknutej osobe. Poslednou možnosťou je vykonanie osobnej prehliadky. Osobnú prehliadku je oprávnený nariadiť predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor alebo s jeho súhlasom policajt. Osobná prehliadka je namieste vtedy, ak je dôvodný predpoklad, že dotknutá osoba má pri sebe nejaké písomnosti, ktoré by mohli byť použité (napr. má pri sebe aktovku, v ktorej sa predpokladajú pracovné dokumenty, poznámkový blok alebo korešpondencia). V zásade však možno predpokladať, že aj osoba, ktorá pri seba nemá tašku ani iný inštrument na prenášanie listín by mohla držať písomnosti napísané rukou, napr. v peňaženke alebo náprsnej taške na doklady. Ak sa pri osobnej prehliadke nájde vhodný porovnávací materiál, treba vždy vyzvať osobu, aby dobrovoľne tieto materiály vydala. Až keď nevyhovie výzve, je namieste vydať príkaz na odňatie veci. V zásade totiž možno povedať, že odňatie veci je namieste až vtedy, keď už máme konkrétnu vec, ktorú chceme odňať. Pri domovej prehliadke, prehliadke iných priestorov a pozemkov i osobnej prehliadke však ide o situáciu, kedy sa existencia takejto veci len predpokladá a táto vec sa hľadá (porovnávacie 8) Ivor, J. a kol.: Trestné právo procesné, Iura Edition, Bratislava 2006, str. 352 9) § 101 ods.1 TP 14 materiály akéhokoľvek druhu v akomkoľvek množstve), pričom nie je ešte úplne isté, či sa niečo nájde alebo nie. A až keď sa nájdu vhodné materiály, je namieste ich odňatie. Pri odňatí (vydaní) veci treba vždy vydať potvrdenie o odňatí (vydaní) veci, v ktorom treba špecifikovať vec tak, aby nemohla byť zamenená s inou vecou (§ 93 ods.2 TP). Osobitnými zaisťovacími úkonmi sú zadržanie a otvorenie zásielok. Tie sú primárne určené na zistenie obsahu nedoručených telegramov, listov alebo iných zásielok, ktoré pochádzajú od obvineného alebo sú mu určené, pre vyšetrovateľa však môžu byť aj vhodným materiálom pre písmoznaleckú expertízu. Na zadržanie zásielok môže dať príkaz predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor alebo s jeho súhlasom policajt. Otvoriť takéto zásielky však môže iba predseda senátu, prokurátor alebo policajt potrebujú súhlas sudcu pre prípravné konanie. Zadržanie a otvorenie zásielok však ako inštitút na získavanie porovnávacích materiálov nie je príliš vhodný, pretože pri odosielaných písomnostiach nikdy nie je úplne isté, že ich skutočne písal domnelý odosielateľ. Aj preto tieto písomné materiály častejšie figurujú pri expertíze ako sporné, nie ako porovnávacie materiály. V praxi teda prichádzajú do úvahy aj vyššie uvedené spôsoby núteného získavania porovnávacích materiálov - ukážok písma. Nemožno zabúdať na skutočnosť, že takto si môžu pomôcť len orgány činné v trestnom konaní a súd, nie znalec sám. Prax na Slovensku je však taká, že polícia, prokuratúra či súdy nezabezpečia vždy sami porovnávacie materiály pre potreby písmoznalca, ale v uznesení o pribratí znalca spolu so stanovením otázok pre cieľ expertízy uložia zároveň znalcovi, aby si sám zaobstaral porovnávacie materiály formou ukážok písma. V takomto prípade sa odvolávajú na ustanovenie § 2 ods.6 písm. b) zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch10), podľa ktorého je znalec „pri výkone svojej činnosti pre súd alebo iný orgán verejnej moci oprávnený od každého požadovať súčinnosť; každý je povinný poskytnúť mu požadovanú súčinnosť v rozsahu podľa osobitných predpisov.“ Ako osobitný predpis sa tu však uvádza Občiansky súdny poriadok, nie Trestný poriadok. Trestný poriadok totiž neobsahuje žiadnu bližšiu špecifikáciu k tomuto ustanoveniu zákona č. 382/2004 Z.z. Ak teda požiadaná osoba nevyhovie žiadosti znalca o vydanie dokumentov, nie je možné využiť žiadnu sankciu ani donútenie pre takúto osobu. Znalec nie je oprávnený ukladať žiadne poriadkové pokuty ani využívať iné donucovacie prostriedky. Navyše takéto konanie požiadanej osoby nie je ani priestupkom ani správnym deliktom. Nie je možné využiť ani poriadkovú pokutu podľa Trestného poriadku pretože tú možno uložiť len 10) zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov 15 JUDr. Radovan Blažek, PhD. Niektoré úskalia písmoznaleckého skúmania v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA v prípadoch nevyhovenia výzve, príkazu alebo predvolaniu „podľa tohto zákona“, čiže podľa Trestného poriadku. Žiadosť znalca, v ktorej sa odvoláva na § 2 ods.6 písm. b) zákona č. 382/2004 Z.z. teda nie je spôsobilá na vyvodenie zodpovednosti, za ktorú by bolo možné uložiť poriadkovú pokutu podľa §70 ods.1 TP. V takomto prípade je teda znalec úplne bezmocný a aktívny v tejto veci musia byť príslušníci PZ alebo sudcovia. Ak však polícia a súdy budú adresovať znalcom uznesenia, v ktorých od nich budú požadovať, aby si sami zaobstarali porovnávacie materiály formou ukážok písma, zrejme sa dočkajú iba toho, že znalec využije právo, ktoré mu zakladá § 12 ods. 2 písm. e) zákona č. 382/2004 Z.z. a odmietne vykonanie znaleckého úkonu. Závažné zdravotné, pracovné, rodinné prekážky alebo iné vážne dôvody, ktoré mu neumožňujú vykonať úkon riadne a včas sa totiž vždy nájdu. Písmoznaleci sú totiž na Slovensku dosť vyťažení, takže radšej prijmú úlohu od orgánu, ktorý im poskytne dostatočnú súčinnosť aj bez toho, aby o to znalec musel žiadať, než že by si sťažovali svoju prácu zháňaním ukážok písma. Prejdime však ďalej a to k problému vrátenia porovnávacích materiálov, ktoré boli získané od dotknutej osoby. Ak už bola skončená písmoznalecká expertíza a znalec pre ďalšie skúmanie porovnávacie materiály nepotrebuje (tie sa do posudku dávajú už len ako fotokópie), nastane problém, ako naložiť s týmito porovnávacími materiálmi – ukážkami písma. V prípade, že ich dotknutá osoba poskytla dobrovoľne priamo znalcovi v súlade s povinnosťou na súčinnosť podľa § 2 ods.6 písm. b) zákona 382/2004 Z. z., vrátenie (resp. nevrátenie) porovnávacích materiálov bude realizované na základe dohody znalca a dotknutej osoby. Keďže pri ich získaní neboli použité ustanovenia Trestného poriadku, tieto nemusia byť aplikované ani pri vrátení takýchto materiálov. Odlišná situácia nastane, ak došlo k získaniu porovnávacích materiálov (ukážok písma) od dotknutej osoby orgánom činným v trestnom konaní, resp. súdom, a to podľa Trestného poriadku. Znalec, ktorý skonštatuje, že porovnávacie materiály nie sú už po vykonaní písmoznaleckej expertízy potrebné, odošle tieto materiály späť tomu orgánu, ktorý ho požiadal o vyhotovenie znaleckého posudku (resp. iného znaleckého úkonu). Orgán činný v trestnom konaní alebo súd bude musieť nevyhnutne postupovať ďalej podľa ustanovení Trestného poriadku o vrátení veci (§ 97 a § 98 TP). Tie hovoria, že vec, ktorá už nie je pre ďalšie konanie potrebná a neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie11), sa vráti primárne tomu, komu bola odňatá (resp. tomu, kto ju vydal alebo komu bola zaistená 11) Prepadnutie veci alebo jej zhabanie prichádza do úvahy, ak ide o vec ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu, ktorá bola určená na spáchanie trestného činu, ktorú páchateľ získal trestným činom alebo ako odmenu zaň alebo ktorú páchateľ nadobudol za takúto vec (§ 60 ods.1 TZ). Pri porovnávacích materiáloch vo forme ukážok písma je málo pravdepodobné splnenie niektorého z vyššie uvedených dôvodov, keďže tieto atribúty sú príznačné a typické hlavne pre sporné materiály. Charakter porovnávacích materiálov tieto atribúty musí zákonite vylúčiť. 16 podľa osobitného predpisu). V praxi sa môže vyskytnúť prípad, že nárok na vydanie veci si uplatní aj iná osoba ako tá, ktorej bola vec odňatá, zaistená, resp. ktorá vec vydala. V takom prípade sa vec vydá vlastníkovi alebo oprávnenému držiteľovi, ak je jeho právo k veci nepochybné.12) O porovnávacie materiály však zrejme nebude taký enormný záujem, že by sa o ich vrátenie uchádzalo viacero osôb. Práve naopak – keďže v prípade porovnávacích materiálov ide spravidla o bezcenné písomnosti, tu v praxi nájde svoje uplatnenie skôr prípad, že dotknutá osoba vec napriek výzve neprevezme. Trestný poriadok v takomto prípade zakotvuje takýto postup: „vec sa predá a suma za ňu utŕžená sa uloží do úschovy súdu. ... Na predaj sa primerane použijú osobitné predpisy o súdnom predaji vecí v rámci výkonu rozhodnutia v občianskom súdnom konaní.“ (§ 97 ods.1 TP). Ťažko si však predstaviť, že by sa na dražbe predávali staré písomnosti... Kto by si kúpil osobnú, pracovnú alebo inú písomnosť cudzej osoby? Takéto materiály totiž možno považovať za „vec bezcennú“, ktorá by mala byť v prípade neprevzatia zničená. Trestný poriadok predpokladá zničenie bezcennej veci len v prípade, že sa jedná o vec podľa § 98 ods.1 TP, t. j. „vec, ktorá bola vydaná obvineným alebo ktorá mu bola odňatá a zároveň ide o vec, ktorá bola získaná trestným činom, pravdepodobne získaná trestným činom alebo ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu.“ Keďže porovnávacie materiály v drvivej väčšine nebudú spadať do tejto kategórie13) , ich zničenie ako veci bezcennej podľa § 98 ods. 3 TP nie je možné. Otázne ostáva, prečo zákonodarca pri koncipovaní Trestného poriadku nezahrnul aj do § 97 možnosť zničenia bezcennej veci, ak si ju dotyčná osoba neprevezme v primeranej lehote. Orgán činný v trestnom konaní, resp. súd by však zrejme museli analogicky použiť § 98 ods. 3 TP aj v prípadoch, kedy sa nejedná o vec špecifikovanú v § 98 ods. 1 TP. Druhá možnosť je, že by tieto porovnávacie materiály ponechali v úschove súdu a pristúpili by teda k odlišnej analógií a použili by ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej tiež ako „OSP“) nielen na predaj hnuteľných vecí, ale aj na ich úschovu na súde. Podľa § 185g ods. 1 OSP „ak uplynula lehota troch rokov od právoplatnosti uznesenia o prijatí do úschovy, ... rozhodne súd, že predmet úschovy pripadne štátu, ak sa oň nikto neprihlási do troch rokov odo dňa vyhlásenia tohto uznesenia“. Z toho vyplýva, že po troch rokoch od uloženia nepotrebných porovnávacích materiálov na súde by súd mohol vydať a vyhlásiť uznesenie o tom, že za ďalšie tri roky pripadnú štátu. Spolu by teda muselo uplynúť minimálne 6 rokov, aby štát nadobudol vlastnícke právo k porovnávacím materiálom a mohol ich následne ako vec vlastnú konečne zničiť... 12) § 97 ods.1 TP 13) k tomu pozri poznámku č. 11 17 JUDr. Radovan Blažek, PhD. Niektoré úskalia písmoznaleckého skúmania v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Získanie skúšok písma Osobitnou kategóriou v Trestnom poriadku je právna úprava získania skúšok písma ktorá je oddelená od ukážok písma a má samostatnú a špecifickú úpravu. Získanie skúšok písma je totiž priamo upravené v ustanoveniach o dokazovaní, konkrétne v rámci právnej úpravy výsluchu obvineného a výsluchu svedka. Trestný poriadok formuluje tieto ustanovenia nasledovne: „Ak treba zistiť pravosť rukopisu, možno obvineného vyzvať, aby napísal potrebný počet určených slov. ... K tomu ho však nemožno nijakým spôsobom donucovať.“ (§ 123 ods. 2 TP) „Ak treba zistiť pravosť rukopisu, svedkovi sa môže prikázať, aby napísal potrebný počet určených slov.“ (§ 133 ods. 1 TP) Na jednej strane možno vyzdvihnúť pokrokovosť Trestného poriadku v tom, že do jeho obsahu je inkorporovaná takáto špecifická právna úprava vychádzajúca v ústrety kriminalistickému skúmaniu, na druhej strane však takáto formulácia ako aj jej systematické zaradenie vyvoláva viacero problematických otázok. V prvom rade považujem za nevhodné, ak je získanie skúšok písma ako osobitný úkon potrebný pre písmoznaleckú expertízu zaradený medzi ustanovenia o výsluchu. Z hľadiska teórie trestného práva procesného i kriminalistiky je totiž výsledkom výsluchu ako dôkazného prostriedku dôkaz – výpoveď. Je nelogické, ak ako produkt výsluchu dostaneme skúšky písma, ktoré v žiadnom prípade nemožno nazvať výpoveďou. Taktiež nemožno považovať takto napísané texty za listinné dôkazy, pretože pri definícií listinného dôkazu sa nachádza takáto definícia: „Listinnými dôkazmi sú listiny, ktoré svojím obsahom dokazujú alebo vyvracajú skutočnosť vzťahujúcu sa na objasňovaný skutok, na obvineného alebo iné osoby, ktoré majú k veci vzťah.“ (§ 153 ods. 1 TP). Pri skúškach písma nejde o ich obsah, ale o formu, ktorou je text napísaný. Písmoznalec sa zameriava na formálnu stránku textu, nie na obsahovú. Takto získané skúšky písma by sa museli považovať za vecné dôkazy: „Inými vecnými dôkazmi sú ja listiny, ktoré majú význam nie svojím obsahom, ale z iných dôvodov, napr. pre svoju vonkajšiu formu (napr. či ide o falzifikát alebo nie)...“14) Obdobne charakterizuje takéto listiny aj ďalšia trestno-procesná literatúra.15) V tomto prípade Trestný poriadok vytvára nelogickú konštrukciu, podľa ktorej by mali byť produktom výsluchu (okrem iného) vecné dôkazy. Na tomto mieste by sme však mohli polemizovať, či skúšky písma vôbec možno 14) Čénteš J. a kol.: Trestný poriadok s komentárom, Eurokódex Poradca podnikateľa 2006, str. 298 15) Minárik, Š.: Trestný poriadok. Stručný komentár, IURA EDITION, Bratislava 2006, str. 426 18 považovať za dôkaz alebo nie. Ak totiž vychádzame zo zákonnej definície dôkazu, ktorú obsahuje § 119 ods. 2 TP, t. j. že za dôkaz možno považovať čokoľvek, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, potom by sme nevyhnutne museli považovať aj skúšky písma získané podľa § 123 ods. 2 TP a § 133 ods. 1 TP za dôkazy, pretože spĺňajú tieto atribúty. Problematickejšia situácia by nastala, ak by si predmetné skúšky písma zaobstaral sám znalec podľa § 2 ods. 6 písm. b) zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. V takom prípade by už nebolo možné považovať takéto skúšky písma za dôkaz, pretože by neboli „získané z dôkazných prostriedkov“. Ak znalec vyzve nejakú osobu na poskytnutie súčinnosti, nejedná sa o výsluch v zmysle Trestného poriadku a osobu nemožno ani označiť ako svedka. Zrejme by nebol splnený ani atribút „podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona“, pretože § 2 ods. 6 písm. b) zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch je len všeobecné ustanovenie na poskytovanie súčinnosti tretích osôb a neobsahuje osobitný postup, ktorý by mal znalec v tejto veci uplatniť. Teda nie znalec by konal podľa osobitného zákona, ale naopak – dožiadaná osoba by konala podľa osobitného zákona, lebo by plnila povinnosť, ktorú jej tento zákon ustanovuje. Výsledkom týchto teoretických úvah je koncepcia, ktorá skúšky písma získané orgánom činným v trestnom konaní zaraďuje medzi dôkazy, zatiaľ čo rovnaké skúšky písma získané znalcom už dôkazmi byť nemusia. Celá táto problematika je spôsobilá na širšiu diskusiu, pretože problémom je už samotné zaradenie listinných a vecných dôkazov (!) medzi dôkazné prostriedky (!). V rámci teórie dokazovania sa totiž rozlišujú pojmy dôkaz, dôkazný prostriedok a nositeľ dôkazu. Trestný poriadok ich však viditeľne nerozlišuje. Vidno to aj z koncepcie, ktorá nám ako výsledok výsluchu (dôkazného prostriedku) uvádza vecné dôkazy (ktoré sú mimochodom opäť podľa Trestného poriadku dôkazným prostriedkom). Takže ako výsledok vykonania dôkazného prostriedku dostaneme opäť dôkazný prostriedok? Alebo dôkaz? Podľa môjho názoru by totiž listinné a vecné dôkazy nemali byť zaradené do Trestného poriadku medzi dôkazné prostriedky. Takáto nejednotná právna úprava je zmätočná a bolo by potrebné ju mierne upraviť. Odporúčal by som listinné a vecné dôkazy označiť ako nositeľov dôkazov a dôkazným prostriedkom by mala byť ich obhliadka.16) Čo sa týka samotných skúšok písma, alternatívou by mohlo byť zaradenie získavania skúšok písma obdobne ako získavania ukážok písma pod zaisťovanie vecí dôležitých pre trestné konanie. Je však opäť problematické, ako by sa Trestný poriadok 16) Takto to uvádza aj odborná literatúra: Baláž, P. – Palkovič, J.: Dokazovanie v trestnom konaní, teoretická a praktická časť, Právnická fakulta TU, VEDA, Bratislava 2005, str. 19. Uvedenej pojmovej problematike sa komplexne venujem v odbornom článku Blažek, R.: Teória dokazovania a jej odraz v ustanoveniach Trestného poriadku, Právny obzor 3/2008, str. 216-226 19 JUDr. Radovan Blažek, PhD. Niektoré úskalia písmoznaleckého skúmania v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA vysporiadal s týmto problémom, keďže pri získavaní vecí dôležitých pre trestné konanie sa jedná o už existujúce veci, nie o veci, ktoré je ešte len potrebné vytvoriť. Asi najrozumnejším a najlogickejším riešením by bolo zaradenie týchto ustanovení priamo k ustanoveniam o znaleckej činnosti, kde by sa ošetrilo získavanie porovnávacích materiálov pre znalca komplexne. Ďalším aspektom, pri ktorom by som sa pozastavil, je samotná formulácia § 123 ods. 2 TP a § 133 ods. 1 TP, ktorá nie je identická. Podľa § 123 ods. 2 TP možno obvineného vyzvať, aby napísal potrebný počet určených slov. K tomu ho však nemožno nijakým spôsobom donucovať. Pri svedkovi sa však v § 133 ods. 1 TP uvádza, že svedkovi možno prikázať, aby napísal potrebný počet určených slov. Otázkou ostáva, aký je v praxi rozdiel medzi takýmito formuláciami. Aký je postup v prípade, že dotknuté osoby výzve alebo príkazu nevyhovejú? V § 70 Trestný poriadok uvádza, že „kto bez dostatočného ospravedlnenia neposlúchne príkaz, alebo nevyhovie výzve ... podľa tohto zákona.... môže byť potrestaný poriadkovou pokutou do výšky 50 000 Sk.“ Poriadkovú pokutu teda Trestný poriadok predpokladá pre obe konania – aj pre neuposlúchnutie príkazu, i pre nevyhovenie výzve. § 123 ods. 2 TP však ďalej uvádza, že obvinený nemôže byť k tomuto žiadnym spôsobom donucovaný. Podľa môjho názoru by malo ísť výlučne o fyzické donútenie, keďže poriadková pokuta je poriadkovým, nie donucovacím opatrením a nemá povahu donútenia, ale sankcie. Avšak skutočnosť je iná: „Obvinený je povinný strpieť úkony na zistenie totožnosti, podrobiť sa prehliadke tela na účely zistenia stôp trestného činu, strpieť odber krvi na vykonanie dôkazu. K splneniu týchto povinností možno obvineného donucovať aj poriadkovou pokutou (§ 70). Naproti tomu obvineného nemožno donucovať k výpovedi, ani k priznaniu, ... aby napísal určitý počet slov, ak treba zistiť pravosť jeho rukopisu, ...“17) „Ak obvinený výzve nevyhovie, je potrebné porovnávací materiál získať iným spôsobom.“18) Je však nelogické, ak Trestný poriadok umožňuje a predpokladá donútenie pri získavaní ukážok písma od obvineného a na druhej strane žiadnym spôsobom neumožňuje a nezabezpečuje získanie skúšok písma, ktoré sú pre potreby písmoznaleckej expertízy rovnako dôležité ako ukážky písma. Ak by však bolo možné využiť poriadkovú pokutu aj pri obvinenom aj pri svedkovi, naozaj by v praxi nebol rozdiel medzi jedným a druhým prípadom (prípad obvinený – prípad svedok). Ani svedka totiž nemožno donucovať inak ako uložiť mu poriadkovú pokutu. 17) Minárik, Š.: Trestný poriadok. Stručný komentár, IURA EDITION, Bratislava 2006, str. 378 18) Čénteš J. a kol.: Trestný poriadok s komentárom, Eurokódex Poradca podnikateľa 2006, str. 266 20 Niektoré úskalia písmoznaleckého skúmania v trestnom konaní Z mojej uskutočnenej analýzy vyplýva, že ustanovenia Trestného poriadku sú vo vzťahu k ukážkam a skúškam písma na niektorých miestach nedokonalé z hľadiska teoretického, na iných miestach zasa z hľadiska praktického. Možno iba konštatovať, že určité nedokonalosti si prax zrejme nevyhnutne musela vyriešiť sama tak, aby boli úlohy trestného konania realizovateľné a na druhej strane si prax nemôže všímať teoretické nedostatky, ale musí fungovať bez toho, aby sa nad nimi zamýšľala. Použitá literatúra 1. Baláž, P. – Palkovič, J.: Dokazovanie v trestnom konaní, teoretická a praktická časť, Právnická fakulta TU, VEDA, Bratislava 2005 2. Benkovičová, Ľ. – Havlíková, D. – Rusnák, V. – Zelenková, M.: Obsah, forma porovnávacích materiálov..., ÚSI ŽU Žilina, 2006 3. Čénteš J. a kol.: Trestný poriadok s komentárom, Eurokódex Poradca podnikateľa 2006 4. Ivor, J. a kol.: Trestné právo procesné, Iura Edition, Bratislava 2006 5. Minárik, Š.: Trestný poriadok. Stručný komentár, IURA EDITION, Bratislava 2006 6. Musil, J. a kol. Kriminalistika, Naše vojsko, Praha 1994 7. Porada, V. a kol.: Kriminalistika, IURA EDITION, Bratislava 2007 8. zákon č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov 9. zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov 10. http://jaspi.justice.gov.sk 21 JUDr. Radovan Blažek, PhD. Záverom TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA 22 Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného JUDr. Eduard Burda PhD. Katedra trestného práva, kriminalistiky a kriminológie Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave Abstrakt: V prvej časti príspevku sa autor zaoberá výkladom podmienok zákonnosti získania dôkazov uvedených v Trestnom poriadku. Následne polemizuje s možnosťou pripustenia použitia nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného v trestnom konaní. Kľúčové slová: dôkaz, dôkazný prostriedok, nezákonne získaný dôkaz, ospravedlňujúci dôkaz, usvedčujúci dôkaz, spravodlivosť. Abstract: In the first part of the presentation author deals with the interpretation of the legality of evidence gathered in the criminal proceedings as they are stated in the Criminal Procedure Code. Afterwards, controverts the admissibility of improperly obtained evidence in a favor of the accused person in the criminal proceedings. Key words: evidence, proper evidence improperly obtained evidence, negative proo, convincing proof, justice. Úvod Nezákonne získaný dôkaz tvorí v rámci dokazovania osobitne závažnú problematiku, ktorá do značnej miery neustále fascinuje odbornú verejnosť a to nielen u nás. Legislatívne vyjadrenia, stanoviská teórie i praxe sa v konečnom dôsledku zhodujú na jednom závere: nezákonne získaný dôkaz nemôže byť v zásade dôkaz prípustný v trestnom konaní, pokiaľ jeho nezákonnosť nie je odstrániteľná a následne i odstránená (tzv. relatívne neúčinné dôkazy). Pokiaľ však je nezákonnosť získania dôkazu úplne neodstrániteľná, ide o tzv. absolútne neúčinný dôkaz. „Na takéto dôkazy nemožno prihliadať a nemožno ich v konaní použiť, bez ohľadu na to, 23 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA či svedčia v prospech alebo neprospech obvineného.“1) Napriek tomu, alebo práve preto, sa nezákonne získaný dôkaz opätovne dostáva do stredu záujmu odbornej verejnosti. Požiadavka zákonnosti získania dôkazu v slovenskom Trestnom poriadku Zákon č. 301/ 2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „TP“) sa prípustnosti iba zákonne získaných dôkazov venuje na niekoľkých miestach. V prvom rade je táto požiadavka vyjadrená v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov v § 2 ods. 12 TP: „Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom2) podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.“ Na základe uvedeného možno konštatovať, že OČTK a súdy smú zvažovať iba dôkazy získané zákonným spôsobom. Táto zásada „...kladie dôraz na zákonné získanie a vykonanie dôkazov a zároveň prípustnosť použitia dôkazu v konaní.“3) Keďže ide o základnú zásadu trestného konania, v jej intenciách je nevyhnutné vykladať aj ďalšie, konkrétnejšie ustanovenia TP týkajúce sa dokazovania. Azda najpodstatnejším ustanovením TP týkajúcim sa neprípustnosti nezákonne získaného dôkazu je § 119 ods. 2 TP, ktorý v prvej vete znie: „Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona.“ Pri výklade tohto ustanovenia v porovnaní s § 89 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov – predchodcom súčasného TP – ktorý vyžadoval získanie dôkazu „zákonným spôsobom“, súhlasím s názorom Radovana Blažeka, že „... tieto pojmy nie sú rovnocenné... v prípade dôkazu získaného ‚zákonným spôsobom‘ ide o širší pojem ako v prípade dôkazu získaného ‚podľa trestného poriadku alebo 1) Viktoryová, J.: Dokazovanie. In: Ivor, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava: Iura edition, 2006, s. 445. 2) Judikát Najvyššieho súdu SR R 38/2003 definoval tento pojem nasledovne (ešte podľa predchodcu súčasného TP): Za zákonný spôsob získania dôkazu v zmysle § 89 ods. 2 Trestného poriadku treba považovať jednak splnenie formálnych, t. j. procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom na vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t. j. aby úkon – použitý dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu – bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť. 3) Minárik, Š. a kol.: Trestný poriadok – stručný komentár. Bratislava: Iura edition, 2006, s. 40. 24 podľa osobitného zákona‘... ak použijem na nejaký postup (v tomto prípade) na získanie dôkazu označenie ‚podľa zákona‘, znamená to, že tento postup musí byť v tomto konkrétnom zákone upravený a nemožno sa od neho odchýliť.“4) Otázkou však ostáva, do akých podrobností musí byť tento postup upravený zákonom a v prípade, že na jeho konkrétnu faktickú realizáciu je nevyhnutné v podrobnostiach postupovať spôsobom neuvedeným v nijakom zákone, avšak zo zmyslu zákona predpokladaným, všetky relevantné subjekty môžu, respektíve musia postupovať zákonným spôsobom a „biele miesta“ postupu si doplniť „vlastnými krokmi“, samozrejme za dodržania relevantných právnych zásad, v prípade dokazovania podľa TP na základe základných zásad trestného konania uvedených v § 2 TP. Keď sa pozrieme na jednotlivé dôkazné prostriedky uvedené v TP (z ktorých, respektíve prostredníctvom ktorých sa získavajú dôkazy), zistíme, že pri väčšine z nich bude potrebné konkrétny postup ich získavania a výkonu prispôsobiť individualitám prípadu (aj keď najmä výsluchy a odborná a znalecká činnosť sú upravené pomerne presne), čomu zodpovedá aj určitá voľnosť ich právnej úpravy. Prílišná striktnosť právnych noriem upravujúcich problematiku dokazovania by totiž mohla viesť až k ich praktickému znefunkčneniu, keďže by sa nedali aplikovať na každý prípad. § 119 ods. 2 TP v druhej vete obsahuje demonštratívny výklad dôkazných prostriedkov, čo podľa mojej mienky znamená, že iné ako tu výslovne uvedené dôkazné prostriedky, ak nie sú upravené osobitným zákonom a neodporujú ani neobchádzajú TP ani iný zákon, sú dôkaznými prostriedkami v zmysle TP. A preto, ak sú dôkazy z nich získavané v súlade so základnými zásadami dokazovania podľa TP, sú dôkazmi získanými z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku.5) Jediný výslovný zákaz použitia nezákonne získaného dôkazu je uvedený v § 119 ods. 4 TP: „Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila.“ Pritom môže ísť o dôkaz získaný násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ujmy, ktorá nemá oporu v zákone. Pokiaľ ide o tzv. zákonné donútenie (nie v zmysle zabezpečenia nositeľa dôkazu pre účel vykonania dôkazného prostriedku – napr. predvedenie svedka – ale v zmysle získania dôkazu, relevantnej informácie z dôkazného prostriedku, respektíve 4) Blažek, R.: Teória dokazovania a jej odraz v ustanoveniach Trestného poriadku. In.: Právny obzor, Bratislava: Slovenská akadémia vied, č. 3, 2008, s. 224. 5) Opačný, argumentačne kvalitný názor je vyjadrený v diele Blažek, R.: Teória dokazovania a jej odraz v ustanoveniach Trestného poriadku. In.: Právny obzor, Bratislava: Slovenská akadémia vied, č. 3, 2008, s. 224 – 225. 25 JUDr. Eduard Burda PhD. Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA jeho prostredníctvom6)), to môže spočívať iba v upozornení nositeľa dôkazu (osoby) na negatívne zákonné následky jeho úmyselného správania, ktorým by znemožnil alebo podstatne sťažil vykonanie dôkazu (napr. upozornenie svedka na negatívne následky krivej výpovede). Ustanovenie § 119 ods. 4 TP je logické, pretože dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia je okrem svojej nezákonnosti vždy postihnutý nulovou hodnovernosťou. Veď ak je niekto drsným spôsobom donucovaný k poskytnutiu nejakej informácie (či už ide o fyzické mučenie alebo trebárs o hrozbu neustálej neodôvodnenej „policajnej buzerácie“ alebo o inú hrozbu), častokrát sa stáva, že takúto informáciu, i keď vymyslenú či nepresnú poskytne, aby mal pokoj. (Trochu problematickejšie sú z hľadiska hodnovernosti situácie, keď napr. obvinený je obvinený z únosu dieťaťa, ktoré drží na tajnom mieste a policajné orgány z neho udanie tohto miesta „vymlátia“, čím dieťaťu zachránia život – aj takýto prípad však napĺňa znaky § 119 ods. 4 a tak proti únoscovi nemôže byť udanie miesta použité ako dôkaz a zrejme ako dôkaz nebudú môcť slúžiť ani kriminalistické stopy z miesta činu, keďže tie boli získané na základe dôkazu získaného nezákonným donútením – aspoň teoreticky.) Z doteraz uvedeného vyplýva, že slovenský trestný proces nepripúšťa použitie nezákonne získaného dôkazu (okrem prípadov, kedy je jeho nezákonnosť odstrániteľná, po jej odstránení však už nejde o nezákonný dôkaz), v zásade ho nepripúšťa ani trestnoprávna teória7), ani judikatúra, či už slovenská, česká, (vrátane judikatúry ústavného súdu) alebo judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (pričom väčšinou, no nie bezvýnimočne8), ak je nezákonne získaný dôkaz použitý v neprospech obvineného, ide o porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a slobôd zo dňa 4. 11. 1950). 6) K tomu bližšie pozri napr. Blažek, R.: Teória dokazovania a jej odraz v ustanoveniach Trestného poriadku. In.: Právny obzor, Bratislava: Slovenská akadémia vied, č. 3, 2008, s. 225 – 226. 7) Výnimkou je napr. článok: Syrový, I.: Použitie nezákonne získaného dôkazu v trestnom práve. In: Bulletin slovenskej advokácie, č. 3, 2007, s. 7 – 14. So závermi tohto článku sa však osobne nestotožňujem. 8) V prípade Schenk c. Švajčiarsko (Rozhodnutie z 11. júla 1988, séria A č. 140, s. 29. § 46) Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že nemôže zásadne in abstracto vylúčiť prípustnosť dôkazu získaného nezákonným spôsobom (pričom išlo o dôkaz v neprospech obvineného), ale patrí mu iba skúmať, či proces mal vcelku spravodlivý charakter; v tomto prípade nezákonne získaný dôkaz bol iba jeden z dôkazov. Štyria sudcovia však kategoricky vyslovili nesúhlasný názor v tom zmysle, že samotné bratie do úvahy nezákonne získaného dôkazu poškodzuje riadny výkon spravodlivosti. Rezolúcia XV Medzinárodného kongresu trestného práva kategoricky uvádza, že každý dôkaz získaný porušením základného práva, ako aj dôkazy z neho odvodené, sú neplatné a nemožno ich vziať do úvahy v žiadnom štádiu konania. K uvedenému bližšie pozri: Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava: Manz, 1999, s. 238. 26 „Na nevyhnutnosť dodržiavania zákonnosti pri zisťovaní skutkového stavu v trestnom konaní neustále poukazuje celá naša spoločnosť, ktorá vyžaduje od orgánov činných v trestnom konaní“ a súdov, „aby plnili úlohy spoločnosti a štátu v súlade so zákonmi a dôsledne dbali na zachovávanie práv a slobôd v trestnom konaní.“9) Zákonnosť získavania dôkazov však v kontradiktórnom konaní musia dodržiavať aj strany (§ 119 ods. 3 TP, § 2 ods. 12 TP), respektíve v celom konaní obhajoba obvineného a ďalšie subjekty trestného konania (napr. poškodený), pretože dôkazy predkladané obhajobou či ďalšími subjektmi trestného konania majú aspoň teoreticky rovnakú váhu ako dôkazy získané orgánmi činnými v trestnom konaní, či súdmi. K tomu sa vyžaduje „... rovné postavenie strán, aby svojou aktívnou činnosťou mohli postihnúť objektivitu dokazovania.“10) „Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva zahrnuje koncept spravodlivého procesu tiež právo na kontradiktórny proces...“11) Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného V praxi sa môžu vyskytnúť prípady, i keď pripúšťam, že sa mi na Slovensku ani v Čechách, ba ani v rozhodovacej praxi Európskeho súdu pre ľudské práva nepodarilo nájsť taký judikát (čo síce neznamená, že taký judikát nemôže existovať, považujem to však za nepravdepodobné), v ktorých je dôkaz získaný evidentne nezákonne, avšak svedčí v prospech obvineného, teda je tzv. ospravedlňujúcim dôkazom. Slovenská trestnoprávna teória sa v týchto prípadoch zväčša uspokojuje s jednoduchou konštatáciou, že aj nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného nie je prípustný.12) Ako sa teda majú orgány činné v trestnom konaní a súdy vysporiadať, najskôr právne a následne morálne so situáciou, keď všetky zákonne získané dôkazy jasne svedčia v neprospech obvineného, avšak akurát ospravedlňujúci dôkaz či dôkazy (ktoré by prípadne mohli usvedčujúce 9) Baláž, P. – Palkovič, J.: Dokazovanie v trestnom konaní. Teoretická a praktická časť. Bratislava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, vydavateľstvo TU – VEDA, vydavateľstvo SAV, 2005, s. 21. 10) Prokeinová, M.: O problematike rovnosti strán v trestnom konaní a jej právne zakotvenie v našom zákonodarstve. In.: Justičná revue, r. 51, č. 12, 1999, s. 23. 11) Škvain, P.: K rovnosti a aktivitě hlavních procesních stran při dokazování v ČR. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2007: Zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov konanej v dňoch 16. – 18. 4. 2007 v priestoroch ÚZ NR SR Častá – Papiernička organizovanej Právnickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave pod záštitou dekana PraF UK v Bratislave doc. JUDr. Mariána Vrabka, CSc. – 1. vyd. – Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2007., s. 640. 12) Viď. poznámku č. 1. 27 JUDr. Eduard Burda PhD. Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA dôkazy vyvrátiť) sú získané nezákonne? (Napr. vo výpovedi sa obvinený prizná ku spáchaniu iného trestného činu, pričom v konaní o ňom iné dôkazy svedčia v neprospech inej osoby, navyše by tejto výpovedi chýbalo poučenie o práve odoprieť výpoveď; alebo nezákonný odposluch telekomunikačnej prevádzky preukazuje, že vraždu spáchala iná osoba.) Majú snáď orgány činné v trestnom konaní a súd obviniť a následne odsúdiť človeka, aj keď fakticky vedia, že je nevinný, ale podľa procesného práva sú ho povinní obviniť či odsúdiť? A čo, ak sú takéto nezákonne získané dôkazy zverejnené a celá krajina fakticky vie, že daný skutok určitý človek nespáchal, len relevantné orgány, zaslepené formalizmom, proti tomuto človeku ďalej vedú trestné stíhanie a následne ho odsúdia? Aký by to asi malo vplyv na mienku ľudí v demokratickej spoločnosti, na ich vieru v spravodlivosť štátu, v konečnom dôsledku na celú autoritu štátu? Takýto prípad by si asi nikto neželal a nemal by záujem ho dopustiť. Áno, je tu síce inštitút milosti prezidenta, ale ten nič nemení na fakte, že je človek uznaný vinným z trestného činu a odsúdený. Preto si myslím, že by orgány činné v trestnom konaní a súdy v takomto prípade postupovali jedným z týchto dvoch spôsobov: a) snažili by sa výsledky zákonného dokazovania relativizovať a spochybniť, pričom by do úvahy prichádzalo použitie zásady v pochybnostiach v prospech obvineného, b) snažili by sa nájsť cestu, ktorou by do konania pripustili aj nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného. V praxi by pravdepodobne vyhrala prvá z uvedených možností, keďže účelový výklad dôkazov v konkrétnom trestnom konaní sa zdá byť jednoduchší, než prelomenie základnej zásady dokazovania, ba celého trestného konania, ktorej význam je vo všeobecnosti nespochybniteľný. Zvolenie prvej možnosti však so sebou prináša riziko tvorby veľmi nelogických, ba až smiešnych rozhodnutí, ktoré de facto nemajú spôsobilosť presvedčiť nikoho uvažujúceho. O čo by sa však mohli orgány činné v trestnom konaní alebo súd oprieť, ak by chceli v konaní pripustiť nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného? O konkrétne ustanovenia TP o dokazovaní podľa VI. hlavy I. časti určite nie. Niektoré základné zásady trestného konania sa okrajovo dotýkajú aj tejto otázky, i keď iba s pripustením značnej dávky extenzívneho výkladu (zásada primeranosti a zdržanlivosti – § 2 ods. 2 TP – do základných práv a slobôd možno zasahovať v prípadoch dovolených zákonom iba v nevyhnutnej miere na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom samotné použitie už existujúceho dôkazu čisto v prospech obvineného nezasahuje negatívne do nikoho práv, naopak napomáha dodržaniu účelu trestného konania i samotného hmotnoprávneho predpisu 28 – Trestného zákona; zásada prezumpcie neviny – § 2 ods. 4 TP – ak sa obvinený považuje za nevinného, kým nie je právoplatne odsúdený, o to väčší záujem je na tom, aby nebol odsúdený, keď sa fakticky vie, že napríklad daný skutok nespáchal). Zo zásady zistenia skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10 TP) vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. A aj keď by nemal byť nezákonne získaný dôkaz vôbec pripustený k zvažovaniu skutkového stavu veci, predsa reálne môže ovplyvniť mienku zvažujúcich subjektov a preto je spôsobilý vyvolať dôvodné pochybnosti. Kľúč pre odôvodnenie prípustnosti nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného však môžeme nájsť v dvoch ustanoveniach TP. Prvým je § 2 ods. 7 TP, kde je okrem iného uvedená i základná zásada trestného konania, zásada práva na spravodlivý proces: „Každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Druhé ustanovenie Trestného poriadku, z ktorého môžeme vyvodiť požiadavku prípustnosti nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného je tým najzákladnejším ustanovením TP, § 1 o predmete zákona: „Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.“ Prípustnosť nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného sa teda môže oprieť o požiadavku spravodlivého potrestania páchateľov a spravodlivého prejednania trestnej veci.. Nechcem tu teraz polemizovať o obsahu pojmu spravodlivosť z hľadiska filozofického a právno-filozofického13) , pretože konca by som sa zjavne nedopátral. Verím však, že ak existujú faktické pochybnosti o vine obvineného alebo inej súvisiacej okolnosti, je v rozpore so spravodlivosťou, ak tieto pochybnosti nebudú pri zvažovaní viny alebo inej súvisiacej okolnosti zohľadnené. Dokonca si dovolím tvrdiť, že pri značnej dávke zjednodušenia takto (alebo aj takto) bude spravodlivosť vnímať drvivá väčšina ľudí. A keďže pojem spravodlivosť nemá a zjavne ani nikdy nebude mať legálnu definíciu, potom nie je aj táto myšlienka obsahom pojmu spravodlivosť? Myslím si, že práve cez takéto úvahy a cez základný § 1 TP a § 2 ods. 7 TP je možné do trestného konania pripustiť nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného, bez toho, aby sme porušovali kohokoľvek práva (pričom nezákonne získaný dôkaz už existuje). 13) K tejto problematike bližšie pozri napr.: Fábry, B.: The state and the law essential concept and values within the process of European integration or the way as a goal. In.: Experience of the Slovak republic from membership in the EÚ. Bratislava: PraF UK, 2008, s. 15 – 16. 29 JUDr. Eduard Burda PhD. Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Samozrejme, v prípade nezákonne získaného dôkazu v neprospech obvineného v zásade platí jeho neprípustnosť do trestného konania. Prípustnosť nezákonne získaného dôkazu v trestnom konaní som sa snažil oprieť aj o Ústavu Slovenskej republiky, avšak nenašiel som v nej jediné ustanovenie, ktoré by na tento účel mohlo poslúžiť. Na druhej strane však naša ústava neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by takýto postup vylučovali. Zaujímavé a teoreticky možné by bolo oprieť prípustnosť nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného o čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a slobôd zo dňa 4. 11. 1950, upravujúceho právo na spravodlivé súdne konanie, ktorý v ods. 1 okrem iného hovorí: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“ Isteže Európsky súd pre ľudské práva, ktorý jediný záväzne vykladá predmetný dohovor vo svojej rozhodovacej činnosti v zásade odmieta použitie nezákonne získaného dôkazu.14) Lenže, pokiaľ mi je známe, išlo o prípady nezákonne získaných dôkazov v neprospech obvineného. Nuž, ak do trestného konania pripustíme nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného, ostáva nám zodpovedať otázku, do akej miery tak učiníme a akú váhu bude mať takýto dôkaz. „V súlade s ustanoveniami Trestného poriadku nemožno ani jeden z dôkazov... považovať za absolútny, pretože každý z nich je iba jedným z druhov celej sústavy dôkazov.“ 15) Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia nebude prípustný ani v prospech obvineného, pretože to jednak výslovne zakazuje § 119 ods. 4 TP (jediný výslovný zákaz použitia dôkazu v TP) a jednak takýto dôkaz nie je hodnoverný (k tomu bližšie pozri v predchádzajúcom texte). Jeden dôkaz (napr. informácie vo svedeckej výpovedi) môže obsahovať informácie, teda byť dôkazom tak v prospech ako aj v neprospech obvineného. Ak obsahuje informácie v prospech jedného obvineného a v neprospech iného obvineného, môže sa použiť iba vo vzťahu k obvinenému, ktorému sú tieto informácie na prospech. Ak obsahuje informácie tak v prospech ako aj v neprospech jedného obvineného, teoreticky informácie v neprospech obvineného môžu byť použité iba na stlmenie účinkov informácii v prospech obvineného v tom istom dôkaze. 14) K tomu bližšie pozri pozn. pod čiarou č. 8. 15) Viktoryová, J. – Čentéš, J. – Šteffek, J. – Zanovit, J.: Sústava a význam dôkazov. In.: Policajná teória a prax, č. 4, 2001, s. 55. 30 „Dokonca ten istý dôkaz za určitého kvantitatívneho pomeru môže mať povahu usvedčujúceho a potom ospravedlňujúceho dôkazu. Kvalifikovať dôkaz ako usvedčujúci alebo ospravedlňujúci preto často možno až v poslednej fáze dokazovacieho procesu, t. j. pri hodnotení dôkazov.“16) Hľadanie ospravedlňujúceho dôkazu (v prospech obvineného) a zároveň zvažovanie, do akej miery toto ospravedlnenie znehodnocuje usvedčujúca povaha tohto dôkazu je samozrejme nesmierne náročné, možno aj prakticky nemožné. Avšak kým neskúsime, nemôžeme to tvrdiť s istotou. Navyše v praxi má väčšina nezákonne získaných dôkazov povahu buď usvedčujúceho (v neprospech obvineného) alebo ospravedlňujúceho dôkazu (v prospech obvineného). Konkrétna hodnovernosť nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného sa musí prejaviť pri hodnotení dôkazov a ich hodnovernosti v tom zmysle, že sa pri hodnovernosti dôkazov skúma hodnovernosť aj z pohľadu porušenia práva pri získavaní určitého dôkazu a závažnosti tohto porušenia. Zásada voľného hodnotenia dôkazov „...je vybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov činných v trestnom konaní“ a súdu, „ktoré sa nevytvára ako prejav subjektívnej ľubovôle alebo slobody, ale prísne logicky, opierajúc sa o právny poriadok... o všestranné hlboké a logické zhodnotenie dôkazov i vzájomných súvislostí prípadu a musí vyústiť do presvedčenia o tom, či a ako sa určitý skutok stal a ako ho právne hodnotiť.“17) Ak by sa trestnoprávna legislatíva napriek všetkým ťažkostiam a otáznikom rozhodla vyjadriť istú limitovanú prípustnosť aj nezákonne získaných dôkazov v prospech obvineného, mohla by tak urobiť napríklad v novom § 119 ods. 5 TP takto: „Ak bol dôkaz získaný nezákonným spôsobom, nejde o dôkaz podľa odseku 4 a je dôvodný predpoklad, že bude svedčiť v prospech obvineného, orgány činné v trestnom konaní alebo súd ho môžu použiť ako dôkaz v trestnom konaní. Takýto dôkaz môže byť použitý iba v prospech obvineného.“ Záver Problematika nezákonne získaného dôkazu bude aj naďalej zamestnávať trestnoprávnych praktikov a teoretikov na celom svete. Myslím si však, že na niektoré otázky s ňou súvisiace nikdy nedostaneme uspokojivú odpoveď, ktorá by nevyvolávala množstvo ďalších otáznikov. 16) Viktoryová, J.: Dokazovanie. In: Ivor, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava: Iura edition, 2006, s. 430. 17) Mathern, V.: Dokazovanie v československom trestnom procese. Bratislava: Obzor, 1984, s. 101. 31 JUDr. Eduard Burda PhD. Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Avšak niektoré z nich by mohlo vyriešiť vytvorenie samostatného právneho odvetvia – dôkazného práva podľa anglo-amerického vzoru, tzv. evidence law, kde by sa v samostatnom zákone nazvanom napríklad „Zákon o dôkazoch a dokazovaní“18) ustanovili podrobnejšie pravidlá pre dokazovanie, než je tomu dnes na Slovensku, ktoré by boli platné pre všetky ostatné právne odvetvia. 18) K tejto problematike bližšie pozri napr. Kolesár, J.: Návrat ku spôsobu priberania znalca do trestného konania. Bulletin slovenskej advokácie, r. XI., č. 11, 2005, s. 12. 32 Niekoľko poznámok k znaleckej činnosti v trestnom konaní Niekoľko poznámok k znaleckej činnosti v trestnom konaní doc. JUDr. Jozef Čentéš, PhD. Generálna prokuratúra SR Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave Abstrakt: Obsahom príspevku je úprava znaleckej činnosti v trestnom konaní. Pozornosť je venovaná znaleckej činnosti, znalcom, znaleckým posudkom, vyšetreniu duševného stavu a pozorovaniu duševného stavu v zdravotníckom ústave. Kľúčové slová: znalecká činnosť, odborná činnosť, zákon, zložitosť objasňovanej skutočnosti, znalec, znalecký ústav, znalecký posudok, duševný stav. Abstract: Regulations on the sworn expert’s activity is the subject of the article. The attention is paid to the activity of a sworn expert, to experts, to expert opinions, examination of the mental health and observation of the mental health in medical institution. Key words: sworn expert’s activity, professional activity, law, complexity of facts to be detected/cleared up, sworn expert, Institute for Elaboration of Expert Opinions, expert opinion, (state of) mental health. Vážené dámy, vážení páni, v súvislosti s uplatňovaním zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) prebieha odborná a vedecká diskusia, ktorá súvisí aj s uplatňovaním viacerých inštitútov v trestnom konaní. Jedným z inštitútov, ktorému je venovaná trvale pozornosť, je aj znalecká činnosť v trestnom konaní. Vo svojom vystúpení si dovolím uplatniť niekoľko poznámok k jeho právnej úprave. I. Znalecká činnosť Znalecká činnosť je všeobecne upravená v zákone č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch“ alebo ,,zákon č. 382/2004 Z. z“) a vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti SR 33 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA č. 490/2004 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení č. 500/2005 Z. z. V trestnom konaní je znalecká činnosť upravená v Trestnom poriadku. II. Úprava znaleckej činnosti – zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch Všeobecne možno uviesť, že zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch upravuje podmienky výkonu znaleckej činnosti (...) práva a povinnosti znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, ako aj podmienky činnosti znaleckých ústavov, a pôsobnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len ,,ministerstvo spravodlivosti“) pri výkone ich činnosti (§ 1). Zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch vymedzuje v § 16 ods. 1 prvá veta znaleckú činnosť ako špecializovanú odbornú činnosť vykonávanú za podmienok ustanovených v tomto zákone znalcami pre zadávateľa. Zároveň možno zvýrazniť, že v druhej vete uvedeného ustanovenia zákon upravuje úkony znaleckej činnosti, ktorými sú najmä znalecký posudok a jeho doplnok, odborné stanovisko alebo potvrdenie a odborné vyjadrenie a vysvetlenie. Z použitého slovného spojenia vyplýva, že výpočet úkonov znaleckej činnosti v zákone o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch je uvedený demonštratívne. Znaleckú činnosť môžu podľa § 2 odsek 1 zákona č. 382/2004 Z. z. vykonávať fyzické a právnické osoby, ktoré: l l sú zapísané v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov (§ 2 odsek 1 písmeno a) po splnení zákonom predpísaných podmienok; takéto osoby môžu vykonávať znaleckú činnosť pre súdy, iné orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby (§ 2 odsek 2), nie sú zapísané v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, ale sú za znalca ustanovené ad hoc po splnení podmienok uvedených v § 15 zákona č. 382/2004 Z. z.; tieto osoby môžu znaleckú činnosť vykonávať len pre súd alebo iný orgán verejnej moci. Zoznam znalcov vedie ministerstvo spravodlivosti, pričom sa znalci, tlmočníci a prekladatelia zapisujú do samostatných oddielov. Oddiel na zápis znalcov sa člení na odbory, ktoré sa následne členia na jednotlivé odvetvia. Podľa § 4 odsek 4 zákona č. 382/2004 Z. z. sa do oddielu na zápis znalcov 34 zapisujú fyzické osoby, ak spĺňajú podmienky uvedené v § 5 odsek 1 tohto zákona. Právnické osoby, ktoré sa špecializujú na výkon znaleckej činnosti v príslušných odboroch alebo odvetviach, možno zapísať do zoznamu buď ako znalecké organizácie (ak spĺňajú podmienky uvedené v § 6 odsek 1 zákona 382/2004 Z. z.), alebo ako znalecké ústavy (ak spĺňajú podmienky podľa § 19 odsek 3 predmetného zákona). Súčasne možno poznamenať, že na základe zákona č. 93/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, je minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) oprávnený rozhodnúť, z dôvodov hodných osobitného zreteľa, o zápise iného subjektu do zoznamu znalcov, aj bez splnenia podmienok upravených pre právnické osoby v § 6 odsek 1 písmeno b) a c), odsek 4, ako znaleckú organizáciu alebo znalecký ústav, a to na základe žiadosti podanej do 30. apríla 2006. V takomto prípade sa zápis do zoznamu vykoná na základe rozhodnutia ministra (§ 35a odsek 1 zákona č. 382/2004 Z. z.) aj bez splnenia podmienok, aby: l v právnickej osobe aspoň traja spoločníci, členovia, štátni zamestnanci alebo zamestnanci v pracovnom pomere dohodnutom na neurčitý čas boli znalcami zapísanými v príslušnom odbore (ako fyzické osoby), a pritom neboli spoločníkmi, členmi alebo zamestnancami inej právnickej osoby zapísanej v zozname (§ 6 odsek 1 písmeno b) zákona č. 382/2004 Z. z.), l určila právnická osoba zodpovednú osobu za výkon znaleckej činnosti; pričom táto osoba musí byť zapísaná v zozname ako znalec a zároveň musí byť jej spoločníkom, členom, štátnym zamestnancom, štatutárnym orgánom alebo členom jeho štatutárneho orgánu (§ 6 odsek 1 písmeno c) zákona č. 382/2004 Z. z ); právnická osoba zapísaná do zoznamu ako znalecký ústav musí mať podľa § 19 odsek 3 písmeno c) osobu zodpovednú za výkon znaleckej činnosti, ktorá však nemusí byť zapísaná v zozname ako znalec – fyzická osoba, ale musí mať v príslušnom odbore vedecko-pedagogický alebo umelecko-pedagogický titul „docent“ alebo „profesor“ , l mohla byť právnická osoba zapísaná v zozname len do toho odvetvia, v ktorom sú zapísaní jej znalci podľa § 6 odsek 1 písmeno b) (§ 6 odsek 4 zákona č. 382/2004 Z. ). Do zoznamu sa v tomto prípade nemôžu zapísať údaje o osobách znalcov, ani údaje o osobe zodpovednej za výkon znaleckej činnosti v právnickej osobe tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 4 odsek 6 písmeno b), bod 3 zákona č. 382/2004 Z. z.. Podľa § 35a predmetného zákona sa do zoznamu tiež nezapisuje ani údaj o platnosti poistenia zodpovednosti za 35 doc. JUDr. Jozef Čentéš, PhD. Niekoľko poznámok k znaleckej činnosti v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA škodu, ktorá by mohla vzniknúť v súvislosti s vykonávaním znaleckej činnosti a ani obchodné meno poisťovne tak, ako je to upravené v ustanovení § 4 odsek 6 písmeno b), bod 6. Ak rozhodne minister, že právnická osoba sa zapíše do príslušného zoznamu ako znalecký ústav (pozn. autora), zároveň určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden rok odo dňa zápisu do zoznamu, v ktorej je právnickej osobe uložená povinnosť preukázať, že splnila podmienku uvedenú v § 19 odsek 3 písmeno c) zákona č. 382/2004 Z. z., teda aby osoba zodpovedná za výkon znaleckej činnosti získala v príslušnom odbore vedecko-pedagogický titul alebo umelecko-pedagogický titul, v prípade, že právnická osoba túto podmienku nespĺňa. Každá právnická osoba zapísaná v zozname ako znalecká organizácia musí spĺňať všetky ďalšie podmienky uvedené v § 6 odsek 1 č. 382/2004 Z. z.: je špecializovaná na výkon znaleckej činnosti v zapísanom odbore alebo odvetví (§ 6 odsek 1 písmeno a), má materiálne vybavenie postačujúce na výkon znaleckej činnosti (§ 6 l odsek písmeno d), nebola v posledných troch rokoch vyčiarknutá zo zoznamu na základe l sankcie uloženej za správny delikt podľa § 27 odsek 3 písmeno d) (§ 6 odsek 1 písmeno e). Právnická osoba zapísaná v zozname ako znalecký ústav musí naviac obligatórne spĺňať aj ďalšie podmienky uvedené v § 19 odsek 3 písmeno b) až d): l l l l je akreditovaná na poskytovanie ďalšieho vzdelávania podľa osobitného 1) zákona , zodpovedná osoba za výkon znaleckej činnosti získala v príslušnom 2) odbore vedecko-pedagogický titul alebo umelecko-pedagogický titul , (minister môže splnenie tejto povinnosti svojim rozhodnutím odložiť – pozn. autora), 3) vykonáva výskum a vývoj podľa osobitného predpisu . 1) Pozri zákon č. 386/1997 Z. z. o ďalšom vzdelávaní a o zmene zákona NR SR č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení zákona č. 70/1997 Z. z., v znení neskorších predpisov 2) Pozri § 76 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov 3) Pozri zákon č. 132/2002 Z. z. o vede a technike v znení neskorších predpisov 36 III. Úprava znaleckej činnosti – zákon v Trestnom poriadku Problematiku znaleckej činnosti v trestnom konaní upravuje Trestný poriadok v šiestej hlave, treťom dieli (§ 141 až 152), označenom ako „odborná činnosť a znalecká činnosť“. V porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou je táto činnosť spracovaná prehľadnejšie a precíznejšie. Možno pripomenúť, že problematika znaleckej činnosti vykonávanej znalcami zapísanými v zozname znalcov a pracoviskami špecializovanými na znaleckú činnosť, a tiež problematika inej odbornej činnosti bola v predchádzajúcej právnej úprave regulovaná najmä ustanovením § 105 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) podstatne všeobecnejšie. Takýto stav spôsoboval vznik diferencovaných názorov na výklad obsahu týchto činností.4) Odborné znalosti sa podľa Trestného poriadku uplatňujú vo forme dvoch základných kategórií: a) b) odborná činnosť (odborné vyjadrenie, písomné potvrdenie) a znalecká činnosť (znalecký posudok podaný znalcom alebo znaleckou organizáciou, posudok znaleckého ústavu). Rozdiely v týchto kategóriách zákonodarca zdôraznil najmä tým, že ich upravil v rámci samostatných zákonných ustanovení, pričom zákon výslovne ustanovil, že odborná činnosť sa vykonáva mimo znaleckej činnosti.5) Vzhľadom na zameranie tohto príspevku budem v ďalšej časti venovať pozornosť niektorým aspektom znaleckej činnosti. Podmienky znaleckej činnosti v trestnom konaní sú upravené v § 142 Trestného poriadku. Postup podľa uvedeného ustanovenia sa aplikuje prípade, ak pre zložitosť objasňovanej skutočnosti dôležitej pre trestné konanie nepostačí podanie odborného vyjadrenia alebo písomného potvrdenia (§ 141 Trestného poriadku). Z uvedeného vyplýva, že určujúcim kritériom na aplikáciu ustanovenia § 142 Trestného poriadku v konkrétnom prípade je zložitosť objasňovanej skutočnosti dôležitej pre trestné konanie. 4) Kolesár J. – Návrat k spôsobu priberania znalca do trestného konania, In: Justičná revue, 56, 2004, č. 1, s. 7-13 5) Čentéš, J. - Pacalaj, J. - Šufliarsky, P.: Odborná činnosť a znalecká činnosť v trestnom konaní podľa nového Trestného poriadku, In: Justičná revue, 58, 2006, č. 10 str. 1361 – 1372 37 doc. JUDr. Jozef Čentéš, PhD. Niekoľko poznámok k znaleckej činnosti v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Pojem „zložitosť objasňovanej skutočnosti“ použitý Trestným poriadkom by mal eliminovať existenciu diferencovanej interpretácie. Zložitou skutočnosťou bude obsahovo zložitý fakt alebo zložitý jav ako predmet objasnenia v trestnom konaní, bez ohľadu na rozsah sankcie hroziacej osobe, proti ktorej sa trestné konanie vedie, či na právnu kvalifikáciu skutku ako prečin alebo zločin. Rozhodujúcim kritériom na určenie charakteru skutočnosti bude zložitosť procesu potrebného na jej objasnenie. Na vykonanie takéhoto procesu sa použijú akceptované, overené metódy, často špeciálna prístrojová technika a pomôcky, s ktorými by mali znalci podľa § 6 odsek 1 písmeno d) zákona č. 382/2004 Z. z. disponovať. Trestný poriadok upravuje postup priberania znaleckých subjektov do trestného konania: na podanie znaleckého posudku sa musia predovšetkým priberať, l v súlade s ustanovením § 143 odsek 1 Trestného poriadku, organizácie zapísané v zozname znalcov, ktoré sú špecializované na znaleckú činnosť (tieto sú povinné v znaleckom posudku uviesť meno znalca, ktorého je možné vypočuť k obsahu znaleckého posudku), ak pre príslušný odbor (odvetvie) neexistuje žiadna organizácia l špecializovaná na znaleckú činnosť, priberie sa do konania, v súlade s ustanovením § 142 Trestného poriadku, fyzická osoba zapísaná pre ten odbor (odvetvie) v zozname znalcov, l v prípade, že v požadovanom odbore (odvetví) nie je zapísaná žiadna špecializovaná znalecká organizácia ani fyzická osoba (znalec), alebo zapísané subjekty nemôžu znalecký posudok podať (napr. pre zaujatosť), alebo podanie znaleckého posudku od týchto subjektov by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi, možno do konania pribrať, v súlade s ustanovením § 143 odsek 2 Trestného poriadku, aj inú právnickú alebo fyzickú osobu s potrebnými odbornými a občianskymi predpokladmi (tzv. znalec ad hoc), ak s tým súhlasí. Podľa uvedených kritérií by mali v trestnom konaní znaleckú činnosť v exponovaných odboroch (odvetviach) vykonávať predovšetkým organizácie špecializované na znaleckú činnosť. Najčastejšie využívaným vedným odborom v rámci trestného konania je kriminalistika so svojimi odvetviami. Na výkon kriminalisticko-expertíznej a znaleckej činnosti v tomto vednom odbore a požadovaných odvetviach bol zriadený Kriminalistický a expertízny ústav (ďalej len ,,KEÚ“), ktorý sa výrazným spôsobom zúčastňuje na výkone znaleckej a odbornej činnosti v rámci trestného konania 6). 6) Pozri § 4 odsek 1 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a dielo citované v pozn. č. 5. Do 6. júna 2006 vykonával KEÚ odbornú a znaleckú činnosť ako znalecká organizácia. Od tohto dátumu je KEÚ zapísaný do zoznamu znalcov ako znalecký ústav, nakoľko minister svojím rozhodnutím vyhovel žiadosti KEÚ o zápis do zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov ako znalecký ústav v odbore 49 00 00 Kriminalistika. 38 Možno zdôrazniť, že v ustanovení § 35a odsek 1 zákona č. 482/2004 Z. z. je ako príklad „iného subjektu“, o zápise ktorého rozhodne minister z dôvodov hodných osobitného zreteľa, aj bez splnenia určených podmienok, uvedený práve odkaz na KEÚ. Na základe tejto skutočnosti je KEÚ oprávnený zabezpečovať pre ministerstvo spravodlivosti okrem výkonu znaleckej činnosti aj činnosti vyplývajúce z ustanovení § 19 odsek 1 a 2 zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, ktoré sú podrobnejšie uvedené v časti článku venovanej problematike znaleckých ústavov. Znalec pribratý do konania musí byť podľa § 144 Trestného poriadku náležite poučený. Trestný poriadok v § 145 detailnejšie upravuje tiež problematiku vypracovania znaleckého posudku, ktorý sa má spravidla podať v písomnej forme. V takom prípade stačí, aby sa znalec pri výsluchu naň odvolal. Iba výnimočne, v jednoduchších prípadoch, môže znalcovi subjekt, ktorý ho do konania pribral, dovoliť nadiktovať znalecký posudok do zápisnice o výsluchu. Znalcovi neprináleží riešiť právne otázky, ani hodnotiť dôkazy. Úlohy, ktoré má znalec vyriešiť, sa mu majú spravidla určiť v uznesení, vo forme otázok. Súčasne orgán činný v trestnom konaní alebo súd môže znalcovi umožniť: zúčastniť sa na výsluchu obvineného, svedkov alebo pri vykonaní iných l dôkazov, l zapožičať spis. Znalcovi sa musí umožniť: l l l l oboznámiť sa v potrebnom rozsahu s obsahom spisu, najmä s vykonanými dôkazmi, navrhovať vykonanie dôkazov potrebných na účely podania znaleckého posudku, prítomnosť pri vykonávaní ním navrhovaných dôkazov, kladenie otázok vypočúvaným osobám, ak sa výsluch uskutočňuje na jeho návrh. Trestný poriadok rozlišuje aj tzv. skutočnosť obzvlášť zložitú, na objasnenie ktorej je potrebné pribrať dvoch znalcov. Posúdenie, či sa jedná o obzvlášť zložitú skutočnosť, zákon fakultatívne ponecháva orgánu oprávnenému pribrať znalca. Obligatórne pribratie dvoch znalcov zákon vyžaduje iba pri vyšetrení duševného stavu osoby a pitve mŕtvoly. Za obzvlášť závažnú skutočnosť, okrem vyšetrenia duševného stavu a pitvy mŕtvoly, možno považovať napr. komplikovanú železničnú nehodu, haváriu lietadla, banskú haváriu alebo haváriu jadrovej elektrárne a pod. 7) 7) Čentéš, J a kol. : Trestný poriadok s komentárom, Eurokódex, 2006, s. 284 39 doc. JUDr. Jozef Čentéš, PhD. Niekoľko poznámok k znaleckej činnosti v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Súčasne Trestný poriadok v § 142 odseku 1 stanovuje povinnosť pribrať dvoch znalcov na vyšetrenie duševného stavu, bez ohľadu na objekt znaleckého dokazovania (obvinený, či svedok). Z nadväzujúcich zákonných ustanovení (§ 148 až 150) vyplýva, že Trestný poriadok v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou výslovne (osobitne) upravuje vyšetrenie duševného stavu svedka. Cieľom vyšetrenia duševného stavu svedka je poskytnúť údaje, z ktorých možno vyvodiť závery o jeho príčetnosti, resp. zmenenej príčetnosti, ktoré sú potrebné na posúdenie vierohodnosti jeho výpovede. III.1 Znalecký posudok Posudkom znalca sa rozumie jeho úsudok urobený na základe odborných znalostí o tých skutočnostiach, na objasnenie ktorých bol povolaný.8) Činnosť znalca je charakterizovaná dvojfázovosťou. Najskôr znalec pred samotným vypracovaním posudku preštuduje odborné otázky, na ktoré má vo svojom posudku dať odpoveď, potom sa oboznámi so súvisiacim materiálom. Táto fáza sa nazýva prípravou posudku. V druhej fáze znalec vypracúva znalecký posudok. Považujem za potrebné zdôrazniť, že odbornými otázkami, ktoré má znalec riešiť z hľadiska svojej odbornosti, sa v podstate vymedzuje predmet znaleckého posudku. Znalec je povinný zaujať stanovisko k takto vymedzenému predmetu dokazovania, ktoré prípadne možno upresniť aj ďalšími doplňujúcimi konkrétnymi otázkami. Je povinný odpovedať na otázky, ktoré sú mu položené, prípadne objasniť aj ďalšie súvisiace odborné problémy. V posudku sa znalec nemôže venovať odborným otázkam, ktoré patria do kompetencie orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Znalci podávajú posudok len o skutkových otázkach, pričom nesmú prijímať právne závery, resp. vyjadrovať sa k právnym otázkam.9) Znalecký posudok nemá nadradené postavenie medzi jednotlivými dôkaznými prostriedkami. Je hodnotený tak ako každý iný dôkaz podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov. 8) Husár, E. : Trestné právo procesné, Iura Edition, 2003, s. 131, Drimák, M.: Znalecká činnosť, znalecký posudok a ich význam v trestnom konaní, In: Zborník z medzinárodného vedeckého seminára, Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, Trnava, „Dokazovanie v trestnom konaní“, 13.12.2006, s. 146, ISBN 978-80-8082-134-0 9) Ivor, J. : Trestné právo procesné, Iura Edition, 2006, s. 479 40 Niekoľko poznámok k znaleckej činnosti v trestnom konaní Vyšetrenie duševného stavu obvineného vykonávajú obligatórne dvaja znalci z odboru psychiatrie vzhľadom na skutočnosť, že ide o posúdenie príčetnosti páchateľa, ako jednej zo základných podmienok trestnej zodpovednosti. Činnosť znalcov je zameraná na zistenie psychopatologických symptómov u obvineného a na posúdenie jeho schopnosti spáchať konkrétny trestný čin, ktorý je predmetom trestného konania. Za znalca v tomto prípade možno pribrať len lekára psychiatra, ktorý predpísaným spôsobom získal vysokoškolské lekárske vzdelanie a špecializáciu z odboru psychiatrie. Základná právna úprava procesného postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri nariaďovaní znaleckého vyšetrenia duševného stavu obvineného v trestnom konaní je obsiahnutá v Ústave Slovenskej republiky (ďalej „ústava“). Konkrétne možno uviesť, že podľa článku 17 odsek 7 ústavy, skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu. Označené ustanovenie ústavy je vykonávané Trestným poriadkom a vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej „vyhláška o spravovacom a kancelárskom poriadku“). Všeobecne možno podmienky pre vyšetrenie duševného stavu obvineného členiť na materiálne a formálne. Materiálne podmienky sú určované kvalitou a výsledkami určitého úseku dokazovania, z ktorého boli získané dôkazy odôvodňujúce objasnenie skutočnosti obzvlášť zložitej a podstatnej pre posúdenie trestnej zodpovednosti obvineného za konkrétny trestný čin. Skutočnosťou obzvlášť zložitou a podstatnou pre posúdenie trestnej zodpovednosti je aj príčetnosť obvineného v čase spáchania trestného činu.10) Posúdenie stavu príčetnosti či nepríčetnosti u obvineného je právnou otázkou, ktorej riešenie prináleží len orgánom činným v trestnom konaní a súdu a musí sa vzťahovať vždy na konkrétny trestný čin tvoriaci predmet trestného stíhania. Podkladom na prijatie právneho záveru na existenciu takéhoto stavu je odborné stanovisko 10) Primerane pozri stanovisko generálneho prokurátora SR por. č. 1/2006. Príčetnosť nie je v Trestnom zákone ako právny pojem výslovne definovaná. Tento zákon v § 23 definuje len právny pojem „nepríčetnosť“. Nepríčetnosť je v uvedenom ustanovení vymedzená tak, že „kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu inak trestného nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný (ak Trestný zákon neustanovuje inak)“. Na základe logickej interpretácie citovanej dikcie zákona je možné pojem „príčetnosť“ obsahovo vymedziť ako psychický (duševný) stav obvineného existujúci výlučne v čase spáchania činu, ktorý mu dovoľuje rozpoznať protiprávnosť činu a ovládať svoje konanie. 41 doc. JUDr. Jozef Čentéš, PhD. III.2 Vyšetrenie duševného stavu obvineného TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA znalcov z odboru psychiatrie, ktoré hodnotia orgány činné v trestnom konaní a súd vo vecnej súvislosti so všetkými skutkovými zisteniami. Materiálne podmienky vyšetrenia duševného stavu obvineného teda korešpondujú s predmetom expertíznej činnosti vykonávanej v konkrétnej trestnej veci dvomi znalcami z odboru psychiatrie, ktorými sú predovšetkým zistenie (diagnostikovanie) duševnej poruchy, určenie jej druhu a posúdenie vplyvu duševnej poruchy na rozpoznávaciu a ovládaciu schopnosť obvineného v čase činu. Formálne podmienky vyšetrenia duševného stavu obvineného sú upravené v ustanoveniach § 33, 142 odsek 1 tretia veta, 148 odsek 1 a 2 Trestného poriadku. Objektom expertíznej činnosti môže byť len obvinený. Zákonným podkladom na vydanie uznesenia o pribratí dvoch znalcov z odboru psychiatrie za účelom podania znaleckého posudku o vyšetrení duševného stavu obvineného v prípravnom konaní je písomný príkaz sudcu pre prípravné konanie. Príkaz je jednou zo základných foriem rozhodovacej právomoci súdu v trestnom konaní (§ 162 odsek 1 Trestného poriadku). Formálne a obsahové náležitosti príkazu sú upravené v § 181 Trestného poriadku. Sudca pre prípravné konanie vydáva príkaz v konkrétnej trestnej veci na základe písomnej a odôvodnenej žiadosti policajta.11) Vyšetrenie duševného stavu obvineného vykonávajú znalci spravidla ambulantným spôsobom. Ak na vyšetrenie duševného stavu nepostačuje ambulantné vyšetrenie, môže súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie nariadiť, aby obvinený bol pozorovaný v zdravotníckom ústave. V prípade, ak obvinený je vo väzbe, pozorovanie sa v zásade vykonáva v nemocnici pre obvinených a odsúdených (§ 148 odsek 3 Trestného poriadku). Vyšetrenie (pozorovanie) duševného stavu obvineného v ústave je fakultatívne. Vzhľadom na to, že takýto spôsob vyšetrenia duševného stavu predstavuje závažný zásah do základných (ústavných) práv a slobôd (článok 17 odsek 2 prvá veta ústavy) obvineného, jeho nariadenie musí byť výnimočné. Podľa ustálenej judikatúry môže takéto pozorovanie súd po podaní obžaloby nariadiť len vtedy, ak vyčerpal všetky ostatné možnosti na vyšetrenie duševného stavu, alebo prípadne ak takéto možnosti od začiatku 11) Sudcom pre prípravné konanie, príslušným na vydanie príkazu na vyšetrenie duševného stavu obvineného (§ 10 odsek 3 písmeno a) Trestného poriadku) je zásadne sudca okresného súdu príslušného konať o obžalobe (§ 15, 24 odsek 1 Trestného poriadku), sudca vojenského obvodového súdu príslušného konať o obžalobe (§ 12, 13, 24 odsek 1, odsek 2 Trestného poriadku), sudca okresného súdu v sídle krajského súdu príslušného konať o obžalobe (§ 16 odsek 1, 24 odsek 2 Trestného poriadku) a sudca Špeciálneho súdu (§ 14, 16 odsek 2, 24 odsek 3 Trestného poriadku). 42 Niekoľko poznámok k znaleckej činnosti v trestnom konaní Z materiálneho hľadiska je pozorovanie duševného stavu obvineného ústavným počas pobytu v ústave opodstatnené a zákonné len vtedy, ak je začaté ambulantné vyšetrenie nepostačujúce na prijatie spoľahlivého diagnostického záveru o duševnom stave obvineného a vyžaduje to povaha, závažnosť trestnej činnosti obvineného a jeho osoba. Z formálneho hľadiska platí, že nariadenie o pozorovaní duševného stavu obvineného počas pobytu v ústave vydáva sudca pre prípravné konanie uznesením (§ 148 odsek 3 Trestného poriadku). Podkladom na vydanie takého rozhodnutia je písomný návrh prokurátora, ktorého odôvodnenie musí mať oporu v súčasne predkladanom vyšetrovacom spise (§ 9 odsek 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 618/2005 Z. z. o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi). O návrhu prokurátora rozhoduje sudca pre prípravné konanie bezodkladne, spravidla do troch dní (§ 31 odsek 1 vyhlášky o spravovacom a kancelárskom poriadku). V konaní pred súdom vydáva príkaz na vyšetrenie duševného stavu obžalovaného predseda senátu. Pozorovanie duševného stavu obvineného vykonávajú znalci v zdravotníckom ústave – v psychiatrickej liečebni alebo psychiatrickej nemocnici alebo, ak je obvinený vo väzbe, v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Pozorovanie duševného stavu obvineného môže trvať najviac dva mesiace (§ 149 odsek 1 prvá veta Trestného poriadku). Lehota začína plynúť od nadobudnutia právoplatnosti výroku uznesenia o nariadení pozorovania duševného stavu obvineného ústavným spôsobom. Počítanie lehoty je upravené v § 63 odsek 4 Trestného poriadku. Predĺženie zákonnej dvojmesačnej lehoty je možné len v odôvodnených prípadoch, ak to potrebujú znalci duševného stavu obvineného v záujme vypracovania spoľahlivého a úplného diagnostického záveru. O predĺžení tejto lehoty - nie viac ako o jeden mesiac - rozhoduje súd na písomnú žiadosť znalcov a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, a to bezodkladne, spravidla do troch dní (§ 31 odsek 1 vyhlášky o spravovacom a kancelárskom poriadku), uznesením (§ 149 odsek 1 druhá veta Trestného poriadku). Celková lehota pozorovania duševného stavu obvineného počas pobytu v ústave môže trvať najviac tri mesiace. Diagnostický záver znalcov na symptómy duševnej poruchy u obvineného, umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdom prijať právny záver o stave nepríčetnosti alebo zmenšenej príčetnosti u obvinenej osoby v čase spáchania činu, musí obsahovať aj stanovisko k tomu, či je jeho pobyt na slobode nebezpečný. Stanovisko znalcov je pre prokurátora základom 43 doc. JUDr. Jozef Čentéš, PhD. neboli (R 25/1967). Skutočnosť, že bez pozorovania obvineného v zdravotníckom zariadení nemožno urobiť spoľahlivé diagnostické závery, musia konštatovať znalci psychiatri (R 24/1990). TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA na podanie návrhu na uloženie ochranného liečenia obvinenému v rámci obžaloby (§ 235 písmeno f) Trestného poriadku) alebo samostatného podania (§ 236 odsek 1 Trestného poriadku). Právna úprava pri podávaní posudkov viacerými znalcami nie je zásadne zmenená. Pri vzájomnej zhode podáva posudok za všetkých ten znalec, ktorého si určili. Ak znalci nedospeli k zhodným záverom, musí každý znalec podať posudok samostatne (podľa predchádzajúcej právnej úpravy bolo v takomto prípade potrebné každého znalca osobitne vypočuť). Obdobne je upravená možnosť upustenia od výsluchu znalca v prípravnom konaní po podaní posudku (ak o úplnosti alebo spoľahlivosti posudku nie sú pochybnosti) a postup pri odstraňovaní chýb v znaleckom posudku (znalcovi sa poskytuje možnosť chybu odstrániť pomocou vysvetlenia alebo doplnenia posudku; ak by to neviedlo k náprave, tak je možnosť pribrať iného znalca). Novým aspektom aktuálnej právnej úpravy je určenie postupu pri obstaraní znaleckého posudku niektorou zo strán v trestnom konaní (§ 144 odsek 2, 145 odsek 5 Trestného poriadku). III.3 Vyšetrenie duševného stavu svedka Trestný poriadok v § 150 upravuje vyšetrenie duševného stavu svedka. Účelom vyšetrenia duševného stavu svedka je posúdiť, či svedok má byť vypočutý, prípadne zaobstarať podklad na hodnotenie jeho výpovede. Na uplatnenie tohto dôkazného prostriedku musia byť zároveň splnené dve podmienky: ¾ ¾ musí ísť o svedka, ktorého výpoveď je pre rozhodnutie obzvlášť dôležitá a musia existovať závažné pochybnosti, či u tohto svedka nie je podstatne znížená schopnosť správne vnímať alebo vypovedať. Na vyšetrenie duševného stavu svedka sa vždy priberú dvaja znalci. Duševný stav svedka možno vyšetriť len ambulantne. Vyšetrovanie duševného stavu svedka pozorovaním v zdravotníckom ústave je neprípustné. III.4 Posudok znaleckého ústavu Trestný poriadok v § 147 upravuje podávanie znaleckého posudku vo výnimočných a obzvlášť závažných prípadoch vyžadujúcich osobitné vedecké posúdenie alebo na preskúmanie posudku podaného znalcom. Podľa citovaného zákonného ustanovenia sú na tento účel určené predovšetkým znalecké ústavy. Znaleckým ústavom je podľa § 19 zákona č. 382/2004 Z. z., právnická osoba zapísaná v zozname znalcov (časť znalecké ústavy), ktorá ako 44 Niekoľko poznámok k znaleckej činnosti v trestnom konaní Podľa citovaného zákonného ustanovenia nie je úlohou takéhoto ústavu výkon štandardnej znaleckej činnosti, ale práve naopak. Znaleckú činnosť má vykonávať iba výnimočne, a to v obzvlášť závažných prípadoch vyžadujúcich osobitné vedecké posúdenie alebo na preskúmanie posudku znalca. Znalecký ústav naviac pre potreby ministerstva spravodlivosti zabezpečuje aj špecializované vzdelávanie v príslušných odboroch a podieľa sa na odborných skúškach znalcov, kontrolnej činnosti, vzdelávacej činnosti, metodickej činnosti a konzultačnej činnosti. V prípade, že pre daný odbor (odvetvie) nie je ako znalecký ústav zapísaná žiadna právnická osoba, alebo takýto ústav znalecký posudok nemôže podať, prípadne by to bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi, možno do konania pribrať na podanie posudku vo výnimočných a obzvlášť závažných prípadoch vyžadujúcich osobitné vedecké posúdenie alebo na preskúmanie posudku podaného znalcom, aj inú právnickú osobu, ktorá je špecializovaným vedeckým a odborným pracoviskom alebo špecializovaným odborným pracoviskom (§ 147 odsek 2 Trestného poriadku). Obdobne tiež platí, že ak je pre príslušný odbor, resp. odvetvie do zoznamu zapísaný iba znalecký ústav, je tento povinný vykonávať aj štandardnú znaleckú, resp. odbornú činnosť. 12) Znalecký ústav alebo iná právnická osoba pribratá do konania namiesto ústavu podáva znalecký posudok výlučne písomne, pričom sú povinné uviesť osoby, ktoré sa na vypracovaní posudku podieľali (aj ich prípadné rozdielne závery). Ak v znaleckom posudku dospeli osoby (spracovatelia) k zhodným záverom, musí sa v ňom určiť osoba, ktorá môže byť v prípade potreby vypočutá ako znalec (§ 147 odsek 3 Trestného poriadku). Problematiku ustanovenia znalca, jeho spôsobilosť na funkciu a vylúčenie z nej, právo znalca odoprieť vykonanie znaleckého posudku, sľub znalca, pribratie konzultanta, náhradu hotových výdavkov a odmenu za znalecký úkon, nový Trestný poriadok neupravuje, ale odkazuje na aplikáciu osobitných predpisov (zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a príslušné vykonávacie vyhlášky). Osobitnú úpravu obsahuje Trestný poriadok v súvislosti s účtovaním náhrady nákladov za znalecký posudok, odborné vyjadrenie a písomné potvrdenie, ktoré pre orgán činný v trestnom konaní a súd podal KEÚ. Podľa § 152 odsek 4, ak znalecký posudok, odborné vyjadrenie alebo písomné 12) Pozri § 143 odsek 1 a 141 odsek 3 Trestného poriadku 45 doc. JUDr. Jozef Čentéš, PhD. špecializované vedecké a odborné pracovisko plní funkciu metodického centra rezortu ministerstva spravodlivosti pre oblasť znaleckej činnosti zapísanej v zozname. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA potvrdenie podá pre orgán činný v trestnom konaní alebo súd organizácia zriadená na znaleckú alebo odbornú činnosť Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, podá ju vždy bez náhrady. Z uvedenej rekodifikovanej úpravy využívania znaleckej činnosti v trestnom konaní je zrejmé, že cieľom jej autorov bolo odstrániť nedostatky predchádzajúcej právnej normy, ktoré boli zapríčinené jej príliš veľkou všeobecnosťou, čo v praxi spôsobovalo rôzne aplikačné problémy. Osobitne dôležitou je aj skutočnosť, že paralelne so zmenou úpravy znaleckej činnosti v rámci trestného konania prebiehala zmena právneho predpisu regulujúceho znaleckú činnosť (zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch), ktorá ovplyvnila znenie citovaných ustanovení Trestného poriadku. Účelom môjho vystúpenia bolo uvedenie základných skutočností vo vzťahu k znaleckej činnosti v trestnom konaní. Rád privítam aj Vaše názory v tejto oblasti. 46 Několik poznámek k věcnému záměru zákona o trestním řízení soudním (trestního řádu) České republiky 2008 Několik poznámek k věcnému záměru zákona o trestním řízení soudním (trestního řádu) České republiky 2008 doc. JUDr. Jaroslav Fenyk, Ph.D., DSc. Fakulta práva Bratislavské vysoké školy práva, Právnická fakulta Masarykovy univerzity v Brně, Právnická fakulta Univerzity Karlovy v Praze Abstrakt: Rekodifikace trestního práva procesního v České republice vyústila v roce 2008 ve schválení věcného záměru návrhu zákona o trestním řízení soudním (trestního řádu). Pracovní skupina odborníků při Ministerstvu spravedlnosti představuje koncepci, která při kritickém rozboru jejích základních zásad není v mnoha ohledech odpovídající modelu trestněprávního kodexu používaného v kontinentálním trestním procesu. Pojetí zásad postrádá koncepční přístup a vytváří pochybnosti o výsledku, jehož podle názorů zpracovatelů kodexu, má být dosaženo. Rozdíl mezi osvícenou inkvizicí, která je základem téměř všech úprav trestního řízení evropského kontinentu, neumožňuje nahodilé a nepromyšlené přejímání specifických institutů angloamerického trestního řízení, navrhovatel však přesto činí pokusy, které se tímto směrem ubírají. Příspěvek reaguje na tyto trendy kritickým rozborem jednotlivých cílů rekodifikace. Klíčová slova: Věcný záměr trestního řádu 2008, angloamerický trestní proces, inkviziční trestní proces, princip oportunity, zásada vyhledávací, zásada materiální pravdy, zásada formální pravdy, důkazní břemeno, řízení o dohodě o vině a trestu, zrychlení trestního řízení, právo na spravedlivý proces, zásada stíhání jen ze zákonných důvodů, postavení státního zástupce, postavení soudu, aktivita procesních stran, postavení poškozeného. 47 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Abstract: The recodification of criminal procedure law in the Czech Republic resulted in adoption of draft of main directions of new Criminal Procedure Code. The team of experts attached at Ministry of Justice introduces conception, which does not fully correspond to model of criminal procedure code using in continental criminal procedure. Conception of fundamentals is without conceptual approach and it creates doubts about its supposed result. Difference between enlightened inquisition, which is the base almost of all criminal procedure regulations in Europe, does not allow to takeover special legal institutes of anglo-american criminal procedure. Nevertheless, submitter makes these attempts, which goes in this direction. This contribution responds to the trends by the critical analysis of particular objectives of recodification. Key words: Main directions of new Criminal Procedure Code 2008, anglo-american criminal procedure, inquisitorial criminal procedure, opportunity principle, principle of investigation, principle of material truth, principle of formal truth, burden of proof, agreement on guilt and punishment, acceleration of criminal procedure, principle of fair trial, principle of criminal procedure based on legal reasons, position of public prosecutor, court, activity of parties, position of victim. 1. Úvodní poznámka Česká republika náleží mezi státy, které od dob zániku totalitních režimů ve střední a východní Evropě otevřeně deklarují svou vůli prosazovat v rámci trestního řízení právo na spravedlivý proces. Ačkoli jeho výslovnou definici v českém právním řádu nenalezneme, lze smysl tohoto práva poměrně snadno dovodit z dílčích garancí provedených v oblasti trestního řízení zejména Listinou základních práv a svobod. Stranou nelze ponechat ani obsah Evropské úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod, rozhodovací praxi Evropského soudu pro lidská práva nebo v posledních letech rozhodnutí Evropského soudního dvora.1) Po dobu dvaceti let jsme svědky úsilí o přestavbu trestního řízení, které se mimo jiné projevilo přijetím téměř šedesáti novel tohoto důležitého právního předpisu vynucených potřebou změnit trestní řízení i jako důsledek nálezů Ústavního soudu.2) Takto vysoký počet novelizací má určitě nejen kladný dopad na trestní řízení, ale 1) Srov. Císařová, D., Fenyk, J. Gřivna, T. a kol.: Trestní právo procesní, 5. vydání, ASPI a.s., Praha, 2008, str. 35n. nebo Fenyk, J. Svák, J.: Europeizace trestního práva, Poradce podnikatele, BVŠP Bratislava, 2008. 2) Srov. věcný záměr trestního řádu - část II. bod č. 4. 48 v určitém okamžiku může vytvářet výkladové problémy vyvěrající z historických a společenských rozdílů vzniklých za období od přijetí platné normy. Příprava nového kodexu trestního práva procesního by měla být zahájena tím, že zadavatel stanoví formu a obsah věcného záměru. Ten musí být vnímán v celé šíři, a ve všech nezbytných, zvláště společenských, historických, vnitrostátních i mezinárodních souvislostech. Zadavatel věcného záměru (Ministerstvo spravedlnosti) měl v podstatě několik možností, jak problém uchopit. Přesto nikterak konkrétně nevyjádřil své představy o tom, jakým směrem by se připravovaný kodex trestního práva procesního měl ubírat.3) To bylo v zásadě ponecháno na pracovní skupině, která byla sestavena v první polovině roku 2006. Bylo možno představit odborné i laické veřejnosti návrh vycházející ze zcela jiných principů, potřeb a procesních pravidel, než tomu bylo dosud. Bylo možno se inspirovat angloamerickým adversárním (sporným) trestním procesem, jenž vychází ze souboje procesních stran, tedy řízením v řadě ohledů podobným českému občanskému spornému řízení. Zpracovatelé se však chtěli vyvarovat důsledků takového koncepčního zásahu. Odrazujícím příkladem může být italské trestní řízení, kde po uzákonění téměř čistého sporného modelu došlo díky kolizi tradičního chápání trestního řízení u orgánů činných v trestním řízení (osvícená inkvizice) a zavádění cizí právní filosofie a procesních pravidel bezmála ke kolapsu trestní justice. Nápravu musel zjednat mnoha rozhodnutími až italský Ústavní soud. Jiným a o mnoho přijatelnějším řešením bylo provést „kosmetické“ reformní úpravy stávajícího modelu řízení v intencích novely trestního řádu č. 265 z r. 2001 prostřednictvím změny systematiky a lepším vnitřním uspořádáním jednotlivých ustanovení. Při povrchním studiu věcného záměru by se mohlo zdát, že zpracovatel využil druhé, výrazně jednodušší cesty. Ve skutečnosti se však vedle osvědčených institutů pokusil včlenit do systému některé razantní prvky, které dosud našemu trestnímu řízení známy nebyly (například zavedení posíleného principu oportunity trestního stíhání založeného na hodnocení veřejného zájmu, použil nových zvláštních způsobů řízení, řízení o subsidiární, resp. soukromé obžalobě, řízení o dohodě o vině a trestu, provádí reformu opravných prostředků – kasační stížnost apod.). V tomto ohledu nejde jen o tzv. kosmetické změny, ale je to jistě pokus o výraznou změnu dosavadní kontinentální koncepce založené na jí odpovídajících zásadách určujících povahu trestního procesu. 3) Zúčastnil jsem se prvních dvou zasedání pracovní skupiny pro rekodifikaci trestního práva procesního a na absenci skutečné koncepce jsem upozorňoval. 49 doc. JUDr. Jaroslav Fenyk, Ph.D., DSc. Několik poznámek k věcnému záměru zákona o trestním řízení soudním (trestního řádu) České republiky 2008 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Úvodní zdůvodnění přestavby trestního řádu ve věcném záměru je typicky politicko-ideologické povahy. Je potřeba je podle mého názoru brát v úvahu, ale není na místě je přeceňovat, jinak působí s ohledem na dobu bezproblémového používání platného trestního řádu v podmínkách demokratické společnosti poněkud odtrženě. Následuje krátká pasáž o výhodách restorativní justice, o potřebě zjednodušit a zrychlit trestní řízení, o změně ekonomických poměrů ve společnosti a připomenutí mezinárodních závazků, jakož i nepopiratelný vliv případného přijetí nového trestního zákoníku (2007). Další zdůvodnění se zabývají otázkami práva na spravedlivý proces v rozsahu současné platné úpravy. Tím vysvětlení potřeby nového procesního kodexu vlastně končí. 4) K mnoha zásadám, navrhovaným ve věcném záměru by bylo možno uplatnit více či méně vyhraněné připomínky. Bylo by možno poukázat na patrnou nevyváženost zdůvodnění některých významných pasáží ve srovnání s jinými, na absenci některých institutů nebo jejich nedokonalé vyjádření. To však není mým záměrem. Zvolil jsem cestu spíše obecnou, vycházející systematicky z dílčího vyhodnocení úrovně celistvosti a přesvědčivosti představené koncepce. Nabízím především zamyšlení nad tím, kam až může dospět předkladatel věcného záměru ve snaze o vypracování moderní koncepce trestního řízení. Kde je ona pomyslná hranice, jejíž překročení již je opuštění jednoho modelu a jeho nahrazení jiným? Kdy jde o často deklarované potřebné ovlivňování jednoho modelu druhým s cílem vytvořit pružné, moderní, požadavkům boje se soudobou kriminalitou vyhovující, trestní řízení? Nejsme svědky omylu předkladatele, který si neuvědomuje, že již jeden systém opustil, resp. pomyslnou hranici překročil? Některé odpovědi na tyto otázky jsem se pokusil zformulovat v následujícím, v dobrém úmyslu kritickém textu zaměřeném především na konkrétní cíle věcného záměru. 2. Konkrétní cíle věcného záměru 5) 2.1. Zrychlit trestní řízení ve všech jeho stadiích V rámci konkretizace hlavních směrů návrh deklaruje potřebu zrychlení trestního řízení tak, aby bylo zajištěno provedení řízení až do vynesení konečného rozhodnutí v co nejkratší době. Trestní spravedlnost jistě nemá trpět průtahy, které jsou způsobilé poškodit její účinnost a důvěryhodnost. Obviněný by neměl být příliš dlouhou 4) Srov. věcný záměr trestního řádu - část II, bod č. 2. 5) Srov. věcný záměr trestního řádu - část III, bod 8. 50 dobu předmětem trestního stíhání. Tento požadavek je, kromě článku 6 odst. 1 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod, obsažen v řadě rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva6) a objevuje se nejen v platných právních předpisech, ale pravidelně ve všech dokumentech, které od roku 1989 připravovala legislativa Ministerstva spravedlnosti ve vztahu ke stávajícímu trestnímu právu. Bylo by možno uzavřít, že v prosazování shora uvedeného cíle nelze vidět nový trend, ale že vlastně jde o pokračování v dosud nastoleném směru. Je ovšem otázka, zda se nepodařilo dosud vyčerpat všechny možnosti, které zrychlení trestního řízení umožňují a zda využití dalších metod zrychlení řízení nebude na úkor výkonu trestní spravedlnosti, resp. v rozporu s účelem trestního řízení. Bylo by například možno uvažovat o dalším oslabení formálních požadavků na průběh přípravného řízení ve prospěch hlavního líčení. To ovšem z návrhu příliš patrné není. Na místo nich, kromě drobných změn, které si vyžádala již současná praxe (dokonalejší systematika, otázky doručování atd.) návrh nabízí především posílení zásady oportunity trestního stíhání nebo zavedení dohody o vině a trestu.7) Ty ovšem jednostranně upřednostňují menší zatížení státních orgánů nad požadavkem zjištění materiální pravdy a prosazováním spravedlnosti, jako rysů typických pro kontinentální model trestního řízení a znamenají únik před projednáním věci soudem a oslabení společensky přijatelného cíle trestního řízení. Takový záměr navrhovatele ostatně vyplývá z bližšího vysvětlení v bodě 2.2. Posílení významu stádia řízení před soudem Tohoto cíle má být podle věcného záměru dosaženo především tím, že se oslabí přípravné řízení a orgány činné v trestním řízení budou dbát na to, aby ten, proti komu se trestní řízení vede, nebyl zjevně nedůvodně trestně stíhán nebo nedůvodně postaven před soud. Požadavky na oslabení přípravného řízení a na zákonnost provedení trestního řízení není v českém trestním řízení ničím novým. Byly promítnuty do základních zásad trestního řízení, které obsahuje jednak Listina základních práv a svobod v článku 8 odst. 2, jako zásadu řádného zákonného procesu, resp. trestní řád v § 2 odst. 1 jako zásadu stíhání jen ze zákonných důvodů. Současný trestní řád dále vyjadřuje požadavek na to, aby nikdo nebyl nedůvodně stíhán nebo nedůvodně postaven před soud například prostřednictvím zásad zdrženlivosti a přiměřenosti (§ 2 odst. 4 trestního řádu) či zásady presumpce neviny (§ 2 odst. 2 trestního řádu). Skutečný záměr 6) Srov. např. rozsudky ESLP ve věci Vernillo vs. Francie (1991) nebo Moreira se Azevedo vs. Portugalsko (1990), Wemhoff vs. Německo (1968), Zana vs. Turecko (2001) a pod. 7) věcný záměr trestního řádu - část IV. bod 2 (pojetí základních zásad), resp. část IV. bod č. 41 (zvláštní způsoby řízení a odklony) 51 doc. JUDr. Jaroslav Fenyk, Ph.D., DSc. Několik poznámek k věcnému záměru zákona o trestním řízení soudním (trestního řádu) České republiky 2008 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA navrhovatele však znamená posílit zásadu oportunity a aplikovat řízení o dohodě o vině a trestu, i když to v této pasáži úvodní části věcného záměru zdůrazněno výslovně není. 2.3. Posílení postavení státního zástupce v přípravném řízení I tento požadavek se v minulosti objevil, a to v rámci velké novely trestního řádu č. 265/2001 Sb.8) Novelou bylo postavení státního zástupce posíleno natolik, že zcela bez pochyb umožňuje prosazování jeho úlohy pána přípravného řízení. Navrhovatel věcného záměru však nepochybně spatřuje posílení úlohy státního zástupce v možnosti uplatnění zásady oportunity trestního stíhání a v zavedení řízení o dohodě o vině a trestu, i když to ani v této části výslovně uvedeno není. Princip oportunity trestního stíhání v rukou státního zástupce se objevuje na scéně za okolností, kdy lze důvodně pochybovat o tom, že současná právní úprava postavení státního zastupitelství dovnitř i navenek poskytuje záruku objektivního a nestranného posouzení každé jednotlivé trestní věci. Zásada oportunity v jeho rukou může vyvolávat pochybnosti účastníka trestního řízení i veřejnosti v řádný výkon trestní spravedlnosti.9) Také dohoda o vině a trestu je v českém trestním řízení elementem relativně10) novým. Pro zjednodušení zde učiním odkaz na ty výhrady, které ve svých pracích v posledních několika letech uplatnil J. Musil a které úzce souvisí s pohledem na účel a smysl trestního řízení vůbec. Dohody o vině a trestu nemají oporu v trestním právu hmotném. Lze jen těžko akceptovat, že vina a trest může být předmětem dohody mezi obviněným a orgánem činným v trestním řízení, protože tyto subjekty nemají rovné postavení jako např. v případě občanskoprávní smlouvy. Může dojít i k narušení zásady materiální pravdy. Rozhodnutí soudu musí být založeno na hodnověrně zjištěných skutečnostech. Vina musí být prokázána bez ohledu na doznání obviněného. Jejím zavedením dochází k uplatňování dvou zcela odlišných typů trestního řízení, spočívající v mnoha aspektech. Důsledkem je, že v případě dohody řízení vždy vyústí v trest mírnější než ten, který hrozí pachateli ve standardním řízení. Postup podle tohoto řízení ignoruje i sociálně etický rozměr trestního řízení, spočívající především ve výchovném vlivu na pachatele činu. Tento 8) K tomu např. viz Fenyk, J.: Postavení státního zástupce po novele trestního řádu, Trestněprávní revue č. 2/2001. 9) Srov. např. Fenyk, J., Hájek, R.: Několik poznámek k podmínkám použití výkladu a analogie při rozhodování o odnětí a přikázání věci podle § 25 TrŘ v přípravném řízení trestním, Trestněprávní revue č. 11/2007. 10) Jistý náznak návrhu a akceptace jako základních prvků dohody lze spatřovat v uplatnění trestního příkazu. 52 způsob určitého „obchodování se spravedlností“ bude veřejnost v konkrétních případech přijímat s nepochopením.11) Otázky spojené s výkonem administrativních úkolů státního zastupitelství, které jako součást opatření k posílení postavení věcný záměr uvádí rovněž, by měl upravovat spíše zákon o státním zastupitelství nebo interní předpis orgánů veřejné žaloby a neměly by být řešeny v rámci rekodifikace trestního práva procesního, protože jinak dochází k zbytečnému přetížení textu kodexu na úkor jeho přehlednosti a srozumitelnosti. 2.4. Výrazné zvýšení aktivity procesních stran před soudem Tento cíl úzce souvisí s pohledem na koncepci trestního procesu. Pokud bude trestní řízení založeno na inkvizičním modelu, znamená to, že bude prováděno v intencích práva veřejného. Podstatou inkvizičního procesu je totiž odpovědnost státních orgánů provádějících trestní řízení za zjištění skutkového stavu tak, aby bylo možno na základě těchto zjištění učinit spolehlivý závěr o vině a trestu. Osvícená inkvizice je založena na důvěře ve státní orgány vázanými zásadami oficiality, vyhledávací a materiální pravdy. 12) Státními orgány, které odpovídají za výsledek trestního řízení, se podle platné úpravy rozumí policejní orgán, státní zástupce a soud. 13) V přípravném řízení není pochyb o tom, že policejní orgán, jakožto servis sloužící státnímu zastupitelství k prosazování jeho postavení veřejného žalobce, tuto odpovědnost nese. Státní zástupce odpovídá za činnost policejního orgánu a za zákonnost průběhu přípravného řízení. Soud je v přípravném řízení garantem ochrany lidských práv a základních svobod, když rozhoduje o nejzávažnějších zásazích do těchto práv (vazba, domovní prohlídka, odposlech a záznam telekomunikačního provozu, nasazení agenta apod.). V hlavním líčení trestní řád předpokládá, že státní zástupce a obžalovaný budou v postavení procesní strany.14) Inkviziční trestní řízení tím ovšem neztrácí svůj charakter veřejného práva, jehož je součástí, a nepoužívá pouhé projednací zásady vlastní soukromému procesnímu právu a neponechává výsledek trestního procesu pouze na souboji procesních stran.15) 11) Musil, J.: Dohody o vině a trestu jako forma konsenzuálního trestního řízení, Kriminalistika č. 1/2008, str. 3n. 12) Srov. Císařová, D., Fenyk, J., Gřivna, T. a kol.: Trestní právo procesní, 5. vydání, ASPI a.s., Praha 2008, str. 62n. 13) Srov. § 12 odst. 1 trestního řádu. 14) Srov. § 12 odst. 6 trestního řádu. 15) Oproti tomu angloamerické adversární řízení, založené na formálním rozdělení důkazního břemene a na pouhé koordinační, resp. kontrolní úloze soudu v pozici rozhodčího utkání mezi procesními stranami, kdy státu postačuje, aby dohlížel na férový přístup procesních stran bez ohledu na podstatu inkvizičního procesu je tomuto modelu cizí. 53 doc. JUDr. Jaroslav Fenyk, Ph.D., DSc. Několik poznámek k věcnému záměru zákona o trestním řízení soudním (trestního řádu) České republiky 2008 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Jednostranné zdůrazňování potřeby posílit aktivitu procesních stran před soudem cestou omezení nebo dokonce eliminace zásad charakteristických pro inkviziční řízení znamená průlom do osvícené inkviziční koncepce. Takový průlom, nebude-li provázen úplným příklonem k zásadě projednací, může představovat nesourodý hybrid kontinentálního a angloamerického řízení s vychýlenou a neobhajitelnou právně filosofickou doktrínou. Řečeno jinými slovy, experimenty, které zeslabují odpovědnost státních orgánů za výsledek trestního řízení na úkor souboje stran, pokud nebudou zasazeny do přirozeného právního a právně filosofického rámce, mohou vést k nepředvídatelným deformacím. Úmysly navrhovatele prozrazuje i další návrh. Záměr předpokládá zavedení tzv. formálního důkazního břemene státního zástupce, resp. stanovení procesní odpovědnosti státního zástupce za neprovedení důkazů v potřebném rozsahu prokazujících vinu obžalovaného v řízení před soudem a za neprokázání všech znaků trestného činu, pro který byla podána obžaloba.16) Návrh má zavazovat státního zástupce k tomu, aby v řízení před soudem sám vymezil, jaké důkazy budou vyhledány, zajištěny, opatřeny či provedeny, aby byl schopen ve stádiu projednání trestní věci v řízení před soudem toto důkazní břemeno unést. Při přísném respektování takového požadavku by soud byl vázán tímto rozsahem a stanoviskem státního zástupce. Bude-li tato odpovědnost mít za důsledek rozhodnutí, které nebude odpovídat skutečnému stavu, resp. nebude-li v důsledku nečinnosti státního zástupce bez důvodných pochybností zjištěno, zda se obviněný trestného činu dopustil či nikoli, znamená to rezignaci veřejné moci na výkon trestní spravedlnosti státu a v důsledku porušení vnitřní suverenity státu z pohledu práva a povinnosti trestat trestné činy v rámci jeho jurisdikce. Dovětek prezentovaný věcným záměrem v podobě „to nic nemění na postavení státního zástupce při ochraně veřejného zájmu i v řízení před soudem“ je v tomto kontextu jen bezobsažnou frází. Navrhovatel ovšem ve zjevné obavě z důsledků tohoto kroku zeslabuje tento inkvizičnímu řízení cizí přístup tím, že soud i přesto má povinnost doplnit dokazování, pokud příslušné důkazy nebyly provedeny obžalovaným (obhájcem) a má za to, že neprovedení důkazů by vedlo k vydání zjevně nespravedlivého rozhodnutí, nebo k znevýhodnění poškozeného v trestním řízení. Aktivita soudu se ovšem připouští pouze ve prospěch obviněného. Tím záměr vlastně nově vymezuje úlohu orgánu veřejné moci v trestním řízení 16) K povaze důkazního břemene v trestním řízení viz např. Fenyk J.: Veřejná žaloba, díl první, Institut Ministerstva spravedlnosti pro další vzdělávání soudců a státních zástupců, Praha 2001, str. 199n. 54 v podmíněnou jednostrannou podporu postavení obviněného. Míra podmíněnosti je ponechána patrně na úvaze soudu. Navrhovatel se pokusil i o další posílení shora uvedené „koncepce“ tak, že mezi orgány činné v trestním řízení, podobně jako je to například ve slovenské právní úpravě,17) nepočítá soud. Tímto novým diferenciačním přístupem podkopává inkviziční povahu trestního řízení ve všech jejích souvislostech a potlačuje (spolu)odpovědnost soudu jako státního orgánu za řádné zjištění skutkového stavu a spravedlivé rozhodnutí o vině a trestu obviněného. Soud jako orgán veřejné moci v kontinentálním právu nemůže být a ani není pouhým arbitrem, asistujícím jedné nebo oběma stranám. Rozhodně v inkvizičním procesu nemůže být v postavení „rozhodčího sportovního utkání,“ jak se mylně domnívá navrhovatel, když používá při kritice současné úlohy soudu argumentaci, že soud v návrhu již „není protihráčem obžalovaného.“18) Je na místě si klást otázku, zda zásada vyhledávací, která ukládala všem orgánům činným v trestním řízení, tedy orgánům veřejné moci, provádět důkazy ve prospěch i v neprospěch obviněného i v případě soudu není pro společnost více akceptovatelným řešením než toto, subjektivní úvahou soudu podmíněné, jednostranné přispění obviněnému jako důsledek pouhé nečinnosti jedné ze stran. Ostatně i Legislativní rada vlády po projednání věcného záměru uplatnila kritickou připomínku, jíž zpracovateli vytýká nedostatečné zdůvodnění vyčlenění soudu z výčtu orgánů činných v trestním řízení. 19) Inkviziční proces není sportovním kláním ani soubojem znesvářených stran, je úředním hledáním pravdy o trestném činu a jeho pachateli, kde je ponechán dostatečný (vyvážený) prostor pro obhajobu obviněného. Aktivitu státního zástupce lze v rámci tohoto řízení povzbudit jen tak, že soudce od něho bude požadovat, aby předložil svá tvrzení a důkazy o nich, ale v případě potřeby, s kritickým pohledem bude reagovat jak ve prospěch, tak v neprospěch obžalovaného i vlastními zásahy do skutkových zjištění. 2.5. Posílení postavení poškozeného Věcný záměr vyjadřuje tento cíl tak, že mají být náležitě chráněna práva poškozeného, především možností účinného výkonu jeho procesních práv (subsidiární žaloba, soukromá žaloba) a dosažením náhrady škody a vydáním bezdůvodného obohacení (v omezeném rozsahu i morálního zadostiučinění) v trestním řízení, chráněna práva nezletilých poškozených a poškozených 17) Ustanovení § 10 odst. 1 zákona č. 301/2005 Z.z. 18) Srov. - věcný záměr trestního řádu - část IV bod 5 - zdůvodnění. 19) Stanovisko LRV k věcnému záměru zákona o trestním řízení soudním (trestní řád), poznámka k bodu 5. 55 doc. JUDr. Jaroslav Fenyk, Ph.D., DSc. Několik poznámek k věcnému záměru zákona o trestním řízení soudním (trestního řádu) České republiky 2008 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA vybraných trestných činů zvlášť zasahujících do jejich osobnostní integrity, zejména právo na soukromí a bezpečnost. Přestože jde o úmysl nepochybně chvályhodný, je třeba vzít v úvahu, že trestní řízení má směřovat především k rozhodnutí o vině a trestu. Posílení postavení poškozeného bylo vždy poměřováno s tímto požadavkem. Jestliže jako základní cíl věcný záměr stanoví zefektivnění a zrychlení trestního řízení, pak lze mít pochybnosti o tom, že tak výrazným posílením práv poškozeného v trestním procesu, jaké návrh současně předkládá, může být vůbec uvedeného cíle dosaženo. Zavedení institutu subsidiární a soukromé žaloby přibližuje české trestní řízení francouzskému modelu, kde je poškozený soukromou stranou (partie civile) a je vybaven tomu korespondujícími oprávněními (zde srovnej například možnost domáhat se součinnosti orgánů policie). Zde se navrhovatel, odlišně od jiných pasáží návrhu věcného záměru, přiklání k modelu reprezentujícímu osvícené inkviziční řízení. 2.6. Širší možnost zachycení důkazů v procesní formě v řízení, které zatím nelze vést vůči konkrétní osobě Tento požadavek vyjadřuje potřebu zachytit důkazy již v prvotní fázi řízení, kdy se prověřuje pouhé podezření, zda vůbec je dáno podezření ze spáchání trestného činu (generální inkvizice)20). Vyplývá podle navrhovatele především z potřeby věnovat pozornost úkonům, které nelze provést v pozdějších stádiích trestního řízení. Tento požadavek by na půdě inkvizičního procesu nebyl nesprávný. Za podmínky, že podle představ navrhovatele hlavní líčení bude založeno na formálním důkazním břemenu státního zástupce a přiblíží se tak angloamerickému procesu, kde jiné důkazy než ty, které byly provedeny před soudem, nemají zpravidla jinou než podpůrnou povahu, jde o námět pozoruhodně absurdní. Jediným možným řešením, které by vzniklou distorzi mohlo eliminovat, by bylo zapojení soudu do provádění důkazů v přípravném řízení v mnohem širší míře než je tomu v současné době (viz ustanovení § 158a trestního řádu), což je ovšem v rozporu s navrhovaným zjednodušením a zrychlením trestního řízení a znamená to návrat k osvícené inkvizici. 2.7. Reforma řádných a mimořádných opravných prostředků Podle věcného záměru by bylo třeba v oblasti řádných a zejména mimořádných opravných prostředků dokončit jejich reformu tak, aby zajišťovaly v potřebném rozsahu nápravu podstatných vad rozhodnutí i řízení 20 Viz např. Fenyk, J.: Několik poznámek ke konstrukci skutkových podstat ve zvláštní části návrhu trestního zákoníku 2006, Sborník AUC, Aktuální problémy rekodifikace trestního práva hmotného, Iuridica 2/2007, Praha, 2007 str. 119. 56 jim předcházejícího, jakož i sjednocování judikatury soudů a náležité ovlivňování praxe ostatních orgánů činných v trestním řízení; k tomuto účelu bude i nadále zajištěno, aby základní strany měly za přesně stanovených podmínek přístup k Nejvyššímu soudu cestou kasační stížnosti. Již vícekrát jsem ve svém příspěvku zmínil zásadu, podle které inkviziční trestní řízení ponechává značnou část odpovědnosti za výsledek trestního řízení na státních orgánech. Prosazování opravných prostředků ve stylu práva soukromého (např. současné dovolání) odborná i laická veřejnost jen těžko pochopí. Zákonodárce bude bez ohledu na svůj záměr nakonec opět postaven před volbu mezi řešením, které svou povahou nejlépe vyhovuje veřejnému právu jak z hlediska spravedlivého rozhodnutí, tak z hlediska respektování principu právní jistoty a nezměnitelnosti rozhodnutí a pragmatismem, vyjádřeným byť upřímnou snahou ulehčit státním orgánům úlohu v rámci agendy opravných prostředků. 3. Závěrečná poznámka Proces rekodifikace trestního práva hmotného přináší vždy náměty i ve vztahu k trestnímu procesu. Trestní právo hmotné nemůže bez procesní normy plnit svou úlohu prostředku ochrany společnosti před kriminalitou. Nejen proto je trestní řád předpisem velmi významným. Koncepce trestního procesu nesmí být odtržena od koncepce hmotného práva; naopak, musí ji ve všech ohledech provázet. Pokud k tomu příslušný orgán dospěje k závěru, že je vedle nebo následně za novým kodexem hmotného práva třeba připravit kodex procesní, musí si být vědom všech důsledků koncepce, kterou zvolí. Neujasněnost záměru, přehlížení determinujících elementů, které určují povahu trestní procesní normy či postupné a víceméně nahodilé (často ovšem vydávané za moderní) zanášení jednoho modelu instituty a prvky modelu zcela koncepčně odlišného, bezohlednost k tradičním hodnotám trestního řízení, to vše může způsobit těžko předvídatelné následky a nenaplnění nadějí, které jsou do přípravy nového kodexu odbornou veřejností často vkládány. Prostředí, v němž se odehrává boj s kriminalitou, není vhodné pro razantní a pochybnosti vyvolávající legislativní změny. Toho by si předkladatel věcného záměru měl být vědom. 57 doc. JUDr. Jaroslav Fenyk, Ph.D., DSc. Několik poznámek k věcnému záměru zákona o trestním řízení soudním (trestního řádu) České republiky 2008 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Seznam použité literatury: Císařová, D., Fenyk, J., Gřivna, T. a kol.: Trestní právo procesní, 5. vydání, ASPI a.s., Praha, 2008 Fenyk, J. Svák, J.: Europeizace trestního práva, Poradce podnikatele, BVŠP Bratislava, 2008 Fenyk, J.: Postavení státního zástupce po novele trestního řádu, Trestněprávní revue č. 2/2001 Fenyk, J., Hájek, R.: Několik poznámek k podmínkám použití výkladu a analogie při rozhodování o odnětí a přikázání věci podle § 25 TrŘ v přípravném řízení trestním, Trestněprávní revue č. 11/2007 Fenyk J.: Veřejná žaloba, díl první. Institut Ministerstva spravedlnosti pro další vzdělávání soudců a státních zástupců, Praha 2001 Fenyk, J.: Několik poznámek ke konstrukci skutkových podstat ve zvláštní části návrhu trestního zákoníku 2006, Sborník AUC, Aktuální problémy rekodifikace trestního práva hmotného, Iuridica 2/2007, Praha, 2007 Musil, J.: Dohody o vině a trestu jako forma konsenzuálního trestního řízení, Kriminalistika č. 1/2008 Věcný záměr trestního řádu 2008 Stanovisko LRV k věcnému záměru zákona o trestním řízení soudním (trestní řád) Rozsudek ESLP ve věci Vernillo vs. Francie (1991) Rozsudek ESLP ve věci Moreira se Azevedo vs. Portugalsko (1990) Rozsudek ESLP ve věci Wemhoff vs. Německo (1968) Rozsudek ESLP ve věci Zana vs. Turecko (2001) 58 Specifika dokazování trestného činu padělání a pozměňování peněz Specifika dokazování trestného činu padělání a pozměňování peněz mjr. JUDr. Marek Fryšták, Ph.D. vedoucí oddělení odboru HK P ČR S JmK SKPV Brno odborný asistent katedry trestního práva PrF MU Brno Abstrakt: Uvedený článek pojednává o specifikách dokazování trestného činu padělání a pozměňování peněz. Úvodem je stručně zmíněno, co je předmětem dokazování a co je obsahem zmiňovaného trestného činu. Stěžejní část příspěvku je zaměřena na praktické postřehy policejního orgánu související s daným tématem. Je blíže rozebíráno dokazování vybraných obligatorních znaků tohoto trestného činu s přihlédnutím k aplikační praxi. Závěrem je velmi stručně zmíněna problematika eura. Klíčová slova: dokazování, trestný čin padělání a pozměňování peněz, peníze, padělané peníze, udávání padělaných peněz, subjektivní stránka, pachatel trestného činu, euro. Abstract: This article deals with the specifics of criminal evidence of the crime of counterfeiting and altering money. There is brielfy mentioned in the beginning what is the subject of criminal evidence and what is the content of aboved mentioned crime. The main part of article is focus at practical remarks of police autority related with the current topic. There is analysed criminal evidence of chosen compulsory signs of this crime with regard to application practise. At the end of the article is shortly mentioned euro. Key words: criminal evidence, crime of counterfeiting and altering money, money, counterfeiting money, circulating of counterfeiting money,culpability, offender, euro. 59 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA I. Jádrem trestního řízení je činnost, která objasňuje skutkový podklad pro meritorní rozhodnutí orgánů činných v trestním řízení. Co je předmětem dokazování je upraveno v obecné rovině v § 89 odst. 1 trestního řádu. 1) Úkolem trestního řízení je zjistit, zda se stal skutek, v němž je spatřován trestný čin, zda tento skutek naplňuje znaky některého trestného činu uvedeného ve zvláštní části trestního zákona,2) včetně stanovení následku a výše škody a zda tento skutek spáchal obviněný. Navíc je třeba dokazovat a objasnit okolnosti, které vedly k trestné činnosti nebo umožnily její spáchání a osobní poměry pachatele. Tím vším je vymezen předmět dokazování, tj. okruh skutečností, které je třeba v trestním řízení dokazovat a které jsou přímo nebo nepřímo důležité pro rozhodnutí orgánů činných v trestním řízení. II. Pro úplnost a bližší pochopení dále probíraných otázek je třeba krátce připomenout, co je obsahem trestného činu padělání a pozměňování peněz upraveného v § 140 trestního zákona a společného ustanovení obsaženého v § 143 trestního zákona. Uvedený trestný čin ve svém odstavci prvém a druhém, což jsou základní skutkové podstaty, fakticky obsahuje čtyři možné způsoby jednání, respektive chování pachatele. Dle § 140 odst. 1 trestního zákona je trestný ten, kdy sobě nebo jinému opatří padělané nebo pozměněné peníze nebo ten, kdo takové peníze přechovává. V uvedeném případě je tímto ustanovením zákona postihována pouze výroba a přechování padělaných nebo pozměněných peněz, beztoho, aniž by tyto byly použity k placení nebo je pachatel k placení použít chtěl. Dle § 140 odst. 2 trestního zákona je trestný ten, kdo padělá nebo pozmění peníze v úmyslu udat je jako pravé nebo platné anebo jako peníze vyšší hodnoty nebo ten, kdo padělané a pozměněné peníze jako pravé udá. Uvedené ustanovení zákona postihuje udávání padělaných a pozměněných peněz ve dvou možných variantách. 1) Zákon č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním (trestní řád), ve znění pozdějších předpisů, dále jen trestní řád. 2) Zákon č. 140/1961 Sb., trestní zákon, ve znění pozdějších předpisů, dále jen trestní zákon. 60 V prvé z nich si pachatel sám vyrobí padělané nebo pozměněné peníze, které má v úmyslu udat jako pravé. Pro právní kvalifikaci podle tohoto ustanovení zákona je nerozhodné, zda v konečné fázi pachatel takového peníze udá či nikoliv. Rozhodující je zde jeho úmysl k jejich budoucímu udání jako pravých. Uvedené jednání tak svým obsahem představuje předčasně dokonaný trestný čin v podobě přípravy k trestnému činu dle § 7 odst. 1 trestního zákona. Z popisu objektivní stránky je zřejmé, že pachatel se připravuje k udání padělaných nebo pozměněných peněz v tomto okamžiku tím způsobem, že si je sám vyrobil. Druhá varianta počítá s tím, že pachatel udá padělané nebo pozměněné peníze, aniž by byl sá jejich výrobcem a tyto si opatří od jiné třetí osoby nebo jiným způsobem. V odstavci třetím § 140 trestního zákona je upravena kvalifikovaná skutková podstata tohoto trestného činu spočívající v to, že pachatel se shora možných způsobů jednání dopustí jako člen organizované skupiny nebo spáchá takový čin ve větším rozsahu. V § 143 trestního zákona je uvedeno, že ochrana podle § 140 trestního zákona se poskytuje též penězům jiným než tuzemským, tuzemským a cizozemským bezhotovostním platebním prostředkům, jakož i tuzemským a cizozemským cenným papírům. III. Nyní se již chci cíleně zaměřit na specifika a problematiku dokazování trestného činu padělání a pozměňování peněz a to pouze ve vztahu k tuzemským a zahraničním penězům bez ohledu na to, zda se jedná o mince či bankovky. Jsem si vědom, že na zpracování uvedeného tématu lze nazírat z různých úhlů pohledu, ve kterých se může odrážet a prolínat jak aspekt teoretický, tak i praktický, přičemž tyto možné pohledy se budou vždy diferencovat podle toho, který z orgánů činných v trestním řízení bude dokazování provádět. Při zpracování svého příspěvku bych se chtěl zaměřit na pohled a zkušenosti policejního orgánu vědom si moc dobře toho, že řada naznačených otázek a možných přístupů bude velmi podobná, ne-li totožná, v rámci dokazování prováděného v řízení před soudem. Vybraná problematika je svým způsobem dosti rozsáhlá, a proto s ohledem na přiměřený a rozumně akceptovatelný rozsah toto příspěvku nebude možné zmínit vše. Bližší pozornost tak bude věnována pouze 61 mjr. JUDr. Marek Fryšták, Ph.D. Specifika dokazování trestného činu padělání a pozměňování peněz TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA vybraným okruhům otázek a problémům aplikační praxe souvisejících s dokazováním zmiňovaného trestného činu. Z hlediska způsobu zpracování následující části příspěvku chci jen předeslat, že další text bude možná na první pohled působit určitou roztříštěností. Je to dáno tím, že v jeho rámci budou zmíněna a blíže rozebrána jednotlivá, relativně samostatná témata, která však všechna budou na sebe určitým způsobem navazovat a budou se vzájemně prolínat. Při jejich hlubší analýze tak bude možno vysledovat onu pomyslnou červenou nit, která je všechny vzájemně spojuje v jeden uzavřený a logicky provázaný celek. IV. V § 140 trestního zákona se v rámci popisu objektivní stránky hovoří opakovaně o padělaných nebo pozměněných penězích. Jednu ze základních otázek, kterou si bude muset policejní orgán zodpovědět hned na začátku je to, zda „to“, co bylo u uvedené osoby nalezeno nebo s čím se tato pokusila platit či platila, má znak padělaných nebo pozměněných peněz. Jelikož se ale v praxi reálně s pozměněnými penězi setkáváme takřka výjimečně, nebudu těmto v dalším výkladu věnovat pozornost. Padělanými penězi (bankovkami i mincemi) rozumíme české i cizozemské peníze, které byly padělány. Paděláním je úplné vyhotovení peněz bez oprávnění a to s cílem, aby tyto vypadaly jako pravé. Nezáleží na tom, jakým technologickým postupem jsou padělány; zda např. obkreslením, fotograficky, tiskem, kopírováním, ražbou či odléváním. Úplným vyhotovením peněz samozřejmě nelze chápat jejich vyhotovení tím způsobem, že musí nutně obsahovat všechny ochranné prvky pravých peněz. Uvedený požadavek představuje tedy stav, kdy padělané peníze musí být padělány takovým způsobem, aby mohly být zaměnitelné s penězi pravými. Tudíž musí být stejných rozměrů jako pravé peníze a jejich lícová a rubová strana se z hlediska jejich vzhledu, obsahu a barevného provedení musí co nejvíce přibližovat pravým penězům. Před nějakou dobou GE Money bank, a.s. v rámci reklamní kampaně zaměřené na poskytování půjček prostřednictvím některých periodik distribuovala reklamní letáky, které svými rozměry a dalšími obsahovými náležitostmi vypadaly jako bankovky nominální hodnoty 1.000,- Kč s tím podstatným rozdílem, že na jejich zadní straně byl uprostřed vertikálně umístěn tmavý pruh v barvách banky, ve kterém bylo napsáno „Půjčka v akci“. Zcela paradoxně byly zaznamenány případy, kdy se někdo snažil s nimi platit jako s pravými, a někdy i úspěšné, či kdy osoby, které se s nimi setkaly, je chtěly v bance vyměnit za jiné bankovky bez pruhu. V praxi se také můžeme setkat s jednostrannými napodobeninami bankovek černobílého či 62 Specifika dokazování trestného činu padělání a pozměňování peněz V této souvislosti v rámci dokazování logicky vyvstává otázka, zda uvedené „bankovky“ lze považovat za peníze, respektive padělané peníze. V aplikační praxi se totiž setkáváme s názory, že uvedené bankovky by nebylo možno posuzovat jako padělané bankovky, protože díky svému provedení nejsou schopny dostat se do oběhu jako pravé peníze. Pokud by tyto byly předloženy nepřeložené a ani nijak neposkládané a to za standardních okolností, s největší pravděpodobností by totiž bylo již před jejich přijetím na první pohled zřejmé, že se nejedná o takové napodobeniny peněz, které by mohly být zaměnitelné s penězi pravými. V rámci dokazování je vždy nezbytné, a to nejen v těchto případech, zaměřit se na okolnosti, za kterých bylo s uvedenými penězi placeno. Představme si v praxi reálně možnou situaci, kdy uvedenou bankovkou bylo placeno tím způsobem, že tato byla přeložená či různě poskládána a tudíž protistrana uvedenou bankovku nemohla vidět jako celek z obou stran. Navíc takovou bankovkou mohlo být placeno při snížené viditelnosti, např. v zakouřeném baru s minimálním osvětlením, nebo za situace, kdy předložitel, ale i osoba přijímající takovou bankovku mohla být pod vlivem alkoholu či jiných návykových látek.3) K této situaci můžeme navíc reálně přičíst i to, jak minimální pozornost je ze strany příjemce peněz věnována jejich ochranným prvkům a tím zkoumání jejich pravosti. Z uvedeného je zřejmé, že bankovky, které by za zmiňovaných standardních okolností a podmínek nebylo možno udat jako pravé, se do oběhu mohou dostat díky shora uvedeným určitým okolnostem. Charakter napodobeniny peněz nelze posuzovat izolovaně, stejně jako jeho způsobilost porušit zákonem chráněný zájem nelze zvažovat bez posouzení konkrétních skutkových okolností případu. Byť na uvedený aplikační problém zareagovala judikatura již začátkem 90. let minulého století tím způsobem, že padělanými penězi jsou jakékoli napodobeniny, které vzhledem ke své kvalitě mohou být při udávání, třeba jen za určitých okolností zaměněny s pravými penězi a tak se dostat do oběhu (R 3/1991), v aplikační praxi posuzování toho, zda se jedná o peníze, respektive padělané peníze, stále vyvolává řadů různých názorů. Jediným oprávněným subjektem k posouzení toho, zda se jedná o padělané peníze, je dle § 2 odstavce 6 vyhlášky ČNB č. 37/1994 Sb.4) zkušebna platidel České národní banky. Dle uvedeného ustanovení 3) Tím ale nemám na mysli, že by taková osoba byla nepříčetná. 4) Vyhláška České národní banky č. 37/1994 Sb., kterou se stanoví postup při příjmu peněz a nakládání s nimi a při poskytování náhrad za necelé a poškozené bankovky a mince, dále jen vyhláška ČNB č. 37/1994 Sb. 63 mjr. JUDr. Marek Fryšták, Ph.D. barevného provedení nebo s bankovkami, které mají pozměněn, a to nejčastěji žertovně, svůj vzhled. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA zmiňované vyhlášky se zadržená platidla předávají právě do uvedené zkušebny platidel k odbornému posouzení. Zkušebna platidel po provedení tohoto odborného posouzení vyhotoví tzv. odborné vyjádření, které ale v žádném případě nekoresponduje s odborným vyjádřením upravených v § 105 a násl. trestního řádu. Struktura a obsah tohoto odborného vyjádření není stanovena žádnou normou a vychází z tradic a historie evidence padělaných platidel. V současné době obsahuje identifikační údaje o zajištěných platidlech a jejich popis. V rámci tohoto popisu je blíže zmíněno, jaké ochranné prvky byly padělány a jakým způsobem. Podle způsobu padělání ochranných prvků je platidlo zařazeno do příslušného typu a v odborném vyjádření je taktéž zmíněno i to, jaké pořadové číslo zajištěné platidlo v rámci uvedeného typu má. Uvedené informace jsou pro policejní orgán z hlediska dalšího postupu dokazování velmi důležité. Vyjadřují totiž to, kolik platidel padělaných stejným způsobem bylo již v rámci České republiky zadrženo. Pokud je navíc padělané platidlo zařazeno do stejného typu, nelze z toho sice automaticky vyvozovat informaci, že takové platidlo či platidla padělala stejná osoba, ale jak bylo již řečeno, vypovídá to o tom, že tyto byly padělány stejným způsobem a tudíž je tak možné, že všechny byly vyrobeny ve stejné padělatelské dílně. Právě uvedené informace by měl policejní orgán ve spojitosti s množstvím platidel zajištěných v rámci určitého typu velmi detailně vyhodnocovat a analyzovat ve vztahu ke svému dalšímu postupu. Odborné vyjádření dále obsahuje identifikační údaje o zadržiteli a předložiteli a jeho součástí je i vyjádření, zda se jedná o platidla pravá, padělaná nebo pozměněná. Pokud se jedná o padělané platidlo, propadá automaticky bez náhrady státu. V jeho případě se navíc připojí do odborného vyjádření stanovení stupně jeho nebezpečnosti. Existuje pět stupňů nebezpečnosti padělaných platidel. Toto rozdělení respektuje historicky zavedený systém, který plně vyhovuje současné praxi. Zde je jejich stručná charakteristika:5) l l 1. stupeň - padělek velmi nebezpečný - jedná se o padělek dokonale vyhotovený odborníkem stejnou reprodukční technikou jako originál, je zhotoven z dokonalého materiálu a všechny fáze tisku a části technické ochrany jsou dokonale napodobeny, 2. stupeň - padělek nebezpečný - jedná se o barevně věrný padělek zhotovený dobrou tiskovou reprodukcí, u kterého jsou napodobeny fáze tisku a části technické ochrany, 5) Fryšták, M. Problematika padělaných peněz v České republice. Trestní právo. Praha: Orac. 12/2005, s. 20. 64 Specifika dokazování trestného činu padělání a pozměňování peněz 3. stupeň - padělek zdařilý - jedná se o padělek zhotovený nedokonalou tiskovou reprodukcí, části technické ochrany jsou nedokonalen napodobeny nebo vynechány, k oklamání je způsobilý při nepříznivých podmínkách pro příjemce, 4. stupeň - padělek méně zdařilý - jedná se o padělek nedokonale l zhotovený, jednotlivé části tisku a technické ochrany jsou vynechány, k oklamání je způsobilý jen za zvlášť nepříznivých podmínek pro příjemce jako jsou např. špatné nebo snížené viditelné podmínky, 5. stupeň - padělek neumělý - jedná se o padělek zcela nedokonale l zhotovený, např. neumělou ruční kresbou, k oklamání je způsobilý jen ve výjimečných případech. Zařazení do příslušného stupně nebezpečnosti padělaných platidel je taktéž pro policejní orgán velmi důležité. Je jedním z kriterií, na základě kterého je posuzována společenská nebezpečnost jednání pachatele a které je odrazovým můstkem ve vztahu k dalšímu dokazování. U výrobce nám tento stupeň svědčí o tom, jakou práci si tento dal s tím, aby napodobil co nejvíce ochranných prvků platidel a to tím způsobem, aby tyto byly zaměnitelné s platidly pravými. Ve vztahu k osobě udávající tuto bankovku je stupeň nebezpečnosti padělaného platidla a způsob a kvalita padělání ochranných prvků vodítkem k posouzení toho, zda tato osoba mohla či nemohla vědět, že se jedná o padělané platidlo. Tento aspekt bude dále v textu zmíněn v dalších souvislostech. Ve vztahu k tomu všemu, co jsem v souvislosti s odborným vyjádřením zkušebny platidel České národní banky zmínil výše, mě napadá možná dosti teoretická otázka, se kterou jsem se ve své praxi doposud nesetkal a ani mně není známo, že by se s ní setkal někdo jiný, jak by asi policejní orgán postupoval v případě, kdyby pachatel nebo jeho obhájce namítnul nesouhlas s tím, do jakého stupně nebezpečnosti bylo uvedené platidlo ze strany zkušebny platidel zařazeno. Možností částečného řešení takto vzniklé situace je přibrání znalce z oboru kriminalistika, odvětví ověřování pravosti platidel postupem dle § 105 a násl. trestního řádu. Tento znalec je schopen se vyjádřit k tomu, jakým způsobem bylo uvedené platidlo vyrobeno, tj. jakým způsobem a v jakém rozsahu byly napodobeny ochranné prvky ve vztahu k platidlu pravému. Není však oprávněn se vyjádřit k tomu, do jakého stupně nebezpečnosti by mělo být toto platidlo zařazeno, protože tohoto oprávnění má pouze zkušebna platidel České národní banky. Domnívám se, že zpochybnění zařazení padělaného platidla do příslušného stupně nebezpečnosti by nemělo na činnost policejního orgánu žádný vliv. Vyjádření zkušebny platidel nehovoří o stupni nebezpečnosti jednání pachatele, ale o stupni nebezpečnosti padělaného platidla. Navíc policejní orgán musí vždy postupovat tak, aby 65 mjr. JUDr. Marek Fryšták, Ph.D. l TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA z jeho strany došlo ke zjištění skutkového stavu věci, o němž nejsou důvodné pochybnosti a to v rozsahu, které je nezbytný pro jeho rozhodnutí. Při tomto zjišťování mu zákonitě nepostačí, aby v rámci posuzování společenské nebezpečnosti jednání pachatele tuto automaticky spojoval se stupněm nebezpečnosti zajištěného platidla bez kontextu dalších skutkových okolností a to jak ve vztahu k jednání pachatele, tak i k jeho samotné osobě. Další skutečností, kterou je v rámci trestného činu padělání a pozměňování peněz dokazovat je, zda ze strany pachatele již došlo k udání padělaných peněz jako pravých nebo toto jeho jednání skončilo ve vývojovém stadiu pokusu dle § 8 odst. 1 trestního zákona. Pro naplnění znaku udání stačí jakékoli pachatelovo odevzdání padělaných peněz jiné osobě jako pravých např. při půjčce, prodeji padělaných cizozemských peněz, při placení za poskytnuté služby, při dání peněz do zástavy nebo při darování. Aby došlo k udání padělaných peněz jako pravých, je rozhodné, zda jejich příjemce svých chováním vyjádři vůli tyto peníze akceptovat jako pravé či nikoli; např. tím způsobem, že pachateli chce za uvedenou padělanou bankovku vrátit zpět. Při posouzení znaku udání není rozhodné, jakým způsobem noví naložili s těmito penězi jejich noví držitelé. Udáním dojde k předisponování těchto peněz na jiného a tím k jejich uvedení do oběhu. Je nerozhodné, zda pachatel vyvinul aktivní úsilí, aby je uvedl do oběhu nebo nikoli, zda se mu toto úsilí zdařilo nebo byl-li při udávání takových peněz přistižen. Trestný čin padělání a pozměňování peněz je trestným činem úmyslným. Právě prokázání subjektivní stránky, tj. úmyslu pachatele považuji z hlediska dokazování tohoto trestného činu za nejproblematičtější. Představme si hned na začátku opět v praxi reálnou situaci, kdy osoba má uloženu v peněžence padělanou bankovku stejného rozměru jako pravá bankovka a její lícová a rubová strana se z hlediska jejího vzhledu, obsahu a barevného provedení co nejvíce přibližuje pravé bankovce. Proč tato osoba uvedenou bankovku v peněžence měla a jak se k ní dostala? Má ji ve své peněžence jen proto, že ji chtěla z recese přechovávat nebo chce tuto bankovku udat následně jako pravou? Pokud tuto bankovku již sama vyrobila, tak bylo to z důvodu pouhého přechovávání nebo v úmyslu, aby ji udala jako pravou? Pokud tato osoba tuto bankovku nevyrobila a dostala se k ní v rámci platebního styku, věděla vůbec, že tato bankovka je padělaná? Těchto prvotních otázek může být samozřejmě mnohem více. Jedná se o stav, který je z hlediska důkazního velmi složitý a to zvláště v případě, kdy uvedená osoba využije svého práva stanového příslušnými ustanoveními trestního řádu a k uvedené věci se odmítne vyjádřit nebo se bude hájit tím, že skutečnost, že bankovka je padělaná, nevěděla. Budeme této osobě tuto skutečnost věřit nebo jaké možnosti máme, abychom jí prokázali opak? 66 Při posuzování toho, zda tato osoba věděla či nevěděla, že uvedená bankovka je padělaná, budeme vycházet právě z již zmiňované klasifikace stupňů nebezpečnosti zadržených platidel ve vztahu k rozsahu, kvalitě a způsobu napodobení ochranných prvků. Při dokazování těchto skutečností je velmi důležitá osoba pachatele. Její věk, vzdělání, zaměstnání, profesní zkušenosti, okolní prostředí, psychický a fyzický stav v okamžiku spáchání trestného činu atd. Určitou vypovídací hodnotu má i kriminální minulost této osoby. Tyto zmíněné okolnosti ale nesmíme přeceňovat, protože vůbec nemusí mít ve vztahu k této znalosti dostatečnou vypovídací hodnotu, jak přiblížím vzápětí. Předpokládám, že všichni z nás by měli vědět, bankovky jakých nominálních hodnot a jakých vzorů, tj. roků emise bankovek, jsou u nás v oběhu. Bylo by ideálem, kdyby všichni věděli, jaké jsou alespoň základní ochranné prvky těchto bankovek a podle čeho je poznáme. Realita bohužel vypovídá o něčem jiném. ČNB 2.7.2007 vydala do oběhu bankovku nominální hodnoty 2.000,- Kč, vzor 2007, která obsahuje proti starším vzorům z let 1996 a 1999, více ochranných prvků. Nebylo výjimkou, kdy uvedené bankovky byly ze strany příjemců zadrženy pro podezření z padělání a odeslány do zkušebny platidel ČNB. Nebo stačilo jen to, aby ČNB svojí vyhláškou č. 173/2008 Sb., ze dne 2.5.2008 rozhodla k 31.8.2008 o ukončení platnosti bankovek nominální hodnoty 20,- Kč, vzor 1994 a vzor 1996. Tyto bankovky fakticky již řadu let nebyly v oběhu a místo nich se používaly mince. V tomto okamžiku se ale tyto bankovky začaly objevovat v peněžním oběhu a řada příjemců si vůbec nebyla jistá, zda tyto bankovky ještě platí a už vůbec nevěděla, jak vlastně vypadají. V současné době je velmi populární využívání bezhotovostních transakce a to jak prostřednictvím Internetového bankovnictví, tak i použitím platebních, kreditních či jiných karet. V tomto případě řada z nás fakticky minimálně kdy přichází do kontaktu s bankovkami vyšších nominálních hodnot.6) Můžeme se v tomto případě počítat mezi lidi vzdělané se všeobecným přehledem, ale přesto si troufám říct, že o ochranných prvcích těchto bankovek bychom mohli pohovořit jen stěží. Tímto jsem nepřímo naznačil, jak obtížné je prokázat např. osobě mladistvého, nezaměstnanému či komukoli z nižších příjmových skupin, že u bankovek vyšších nominálních hodnot, které byly u nich zajištěny, věděli, že jsou padělané. Dosti často jsou padělané bankovky zjištěny až při zpracování tržby nebo při jejím odvodu do banky. Pokud se zpětně podaří ustanovit osobu, která takovou bankovkou platila, nepochybuji o tom, že z jejich úst zazní, že jak mohla vědět, že taková bankovka je padělaná, když příjemce tuto bankovku akceptoval bez výhrad 6) Mám tím na mysli bankovky v nominální hodnotě 2.000,- Kč a 5.000,- Kč. 67 mjr. JUDr. Marek Fryšták, Ph.D. Specifika dokazování trestného činu padělání a pozměňování peněz TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA a on má předci mít jako subjekt pracující s penězi, dostatečné znalosti k posouzení její pravosti. A když je neměl on, jak je můžu mít já. Na první pohled logický argument. V tomto okamžiku bych se dostal mimo obsahový rámec tohoto příspěvku, a proto jen stručně. Podívejme se, kdo v současné době přijímá peníze a to zejména v době letních prázdnin či před svátky jakou jsou Vánoce. Jsou to v mnoha případech brigádníci, často z řad studentů, kteří nemají často žádné praktické zkušenosti s prací s penězi a už vůbec nemají povědomí o ochranných prvcích bankovek. V. Cílem uvedeného příspěvku byla moje snaha postihnout specifika a problematiku dokazování trestného činu padělání a pozměňování peněz. Jsem si vědom, že řada tématických okruhů a problémů aplikační praxe byla zmíněna jen velmi stručně a okrajově. Snažil jsem se však alespoň rámcově postihnout tyto problémy a čtenáře s nimi seznámit. V žádném případě jsem zde nechtěl zabíhat do detailního rozboru zpracovávané problematiky a to zejména z důvodu, že není třeba rozkrývat veškeré postupy policejního orgánu, a fakticky všech orgánů činných v trestním řízení, které ve vztahu k dokazování trestného činu padělání a pozměňování peněz na základě příslušných ustanovení trestního řádu uplatňují. Česká republika jako samostatný stát po svém vzniku od 1.1.1993 začala vydávat do oběhu své bankovky a mince. Na první pohled dostatečně dlouhý časový úsek, aby každý měl možnost seznámit se nejen se strukturou našich platidel, ale i s jejich vzhledem, ochrannými prvky atd. Kdo z nás to udělal? Často tak spoléháme neodůvodněně na to, že nám se to stát nemůže, že my se s padělanými penězi setkat nemůžeme. Nezapomínejme na to, že řada zemí v našem okolí se stává součástí eurozóny a členství v ní s největší pravděpodobností čeká i nás, i když žádný konkrétní a závazný datum ze strany našich představitelů doposud nezazněl. V rámci eura se totiž budeme setkávat s ještě větším potencionálním nebezpečím, než u naší národní měny. Uvědomme si, že byť jsou euro bankovky pro všechny země stejné, tak jejich národní strana je v jednotlivých členských zemích eurozóny různá. V tomto případě to možná bude dobrý důvod konečně se jejich vzhledem a ochrannými prvky zabývat. Tím ochráníme nejen své „peníze“, ale ztížíme i pachatelům možnost bez problémů a bez větších komplikací udávat padělané peníze jako pravé. 68 Obrazovo-zvukový záznam ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní Obrazovo-zvukový záznam ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc. Fakulta práva Bratislavská vysoká škola práva Abstrakt: Príspevok pojednáva o zásadných zmenách Trestného poriadku v poslednom desaťročí, ktorých obsahom je okrem iného i zavedenie informačno-technických prostriedkov do škály dôkazných prostriedkov. V tomto zmysle predstavuje najintenzívnejší zásah do základných práv a slobôd inštitút obrazovo-zvukového záznamu. V ďalšej časti sa pojednáva o obrazovom zázname získanom v rámci monitorovania verejných priestranstiev, jeho využití pre účely trestného konania, ako i o problémoch biometrickej identifikácie osoby podľa jej tváre. Kľúčové slová: obrazovo-zvukový záznam, monitorovanie osôb, identifikácia osoby podľa tváre, biometrické údaje, dôkazný prostriedok. Abstract: The article introduces the major changes of the Criminal Proceedings Act of the Slovak Republic, which took place within the last decade. One of such changes was the introduction of various means of information technologies and the results of their application into the set of means of proof admissible at criminal courts. From this perspective, the creation of audio-visual records about an individual is one of the strongest intrusions into the rights and freedoms of natural persons. In the remaining parts, the author introduces the visual records which are produced when monitoring public places, the application of such records within the criminal proceedings and he deals with the problems of biometric identification of a person through his/her face. Key words: audio-visual records, monitoring of persons, identification of a person through his/her face, biometric data, means of proof. 69 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Veľké kodifikácie trestného práva v 19. storočí a následný vývoj kontinentálneho právneho poriadku bývajú právom označované a charakterizované trendmi humanizácie trestného konania. Moderné demokratické štáty vo svojej legislatíve zvyšovali rešpekt k ochrane základných ľudských práv a slobôd, rozlišovali kontrolné mechanizmy brániace zneužitiu štátnej moci a to bez akéhokoľvek zníženia úsilia o efektívnu kontrolu kriminality. Presadili sa myšlienky subsidiarity donucovacích opatrení, ako i proporcionality použitých prostriedkov vo vzťahu k sledovaným cieľom. V posledných desaťročiach sa však vo vývoji kriminality začali objavovať úplne nové javy vyplývajúce z dynamiky trestnej činnosti, ktoré začínajú vyvolávať tendencie k opačnému vývoju trestného procesu. Týmito javmi sú najmä kvalitatívne nové druhy trestnej činnosti, osobitne však organizovaná kriminalita. Organizovaná kriminalita vykazuje mimoriadne vysoký stupeň rezistencie voči policajným a justičným zásahom. Jej najsilnejšou zbraňou je ekonomický potenciál, s ktorým disponuje a ktorý spolu s korupciou, zastrašovaním, používaním brutality a bezohľadnosti predstavuje pre štát mimoriadne silného protivníka, proti ktorému doterajšie „tradičné“ metódy a postupy policajnej a justičnej práce sa ukazujú ako príliš mierne a málo efektívne. To vyvolalo vo všetkých krajinách zápasiacich s fenoménom organizovanej kriminality úsilie po reformách trestno-procesných predpisov, ktorých obsahom je zostrenie donucovacích prostriedkov, posilnenie kompetencií štátnych orgánov a s tým spojené obmedzovanie základných ľudských práv a slobôd. Vo všeobecnosti možno tieto nové prostriedky a metódy boja s organizovanou kriminalitou charakterizovať najmä nasledovnými znakmi: 1. Ide o veľmi intenzívny zásah do základných práv a slobôd, garantovaných medzinárodnými dokumentmi a ústavou, čo si vyžaduje veľmi precíznu a podrobnú zákonnú úpravu. 2. Ide o postupy, ktorých efektívnosť výsledku predpokladá utajenosť ich aplikácie. V tejto súvislosti sú niektoré kontrolné mechanizmy značne obmedzené ba úplne vylúčené. 3. Pre dôkazné využitie týchto prostriedkov, za súčasného garantovania riadneho procesu (čl. 6 Európskeho dohovoru), sa predpokladá špeciálna legislatívna úprava a jej dôsledné dodržiavanie v aplikačnej praxi. Ústava Slovenskej republiky prehlasuje vo svojom čl. 1 Slovenskú republiku za zvrchovaný, demokratický a právny štát. Aj z ďalších článkoch vyplýva, že ide o štát založený na úcte k právam a slobodám človeka a občana, čo vyplýva aj z celého radu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a slobodách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom 70 ustanoveným zákonom. Osobitne citlivá je v tomto smere ochrana práva na súkromie, zahrňujúca i ochranu osobnosti a osobných údajov. V tomto zmysle je namieste pripomenúť si, že podľa čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách „každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie“, pričom štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti najmä v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti a predchádzania nepokojov a zločinnosti. Obmedzenia resp. zásahy do osobnostných práv sú aj podľa čl. 13 Ústavy SR možné výlučne len zákonom. Aj občianskoprávna ochrana osobnosti v ustanovení § 12 Občianskeho zákonníka explicitne stanovuje, že písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením, zároveň sa však pripúšťa výnimka v podobe tzv. úradnej licencie, kedy sa umožňujú vyhotovovať takéto záznamy bez privolenia dotknutej osoby na úradné účely na základe zákona. Do roku 1990 však v československom právnom poriadku nebolo žiadnym úkonom upravené právo štátnych orgánov použitím operatívnej techniky zasahovať do garantovaných práv a slobôd občanov, aj keď je zrejmé, že spravodajské a bezpečnostné zložky štátu inštitúty odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a vyhotovovania obrazových, či zvukových záznamov hojne využívali na základe utajovaných interných rezortných (podzákonných) noriem. Takto získané informácie slúžili na operatívne účely a nemohli byť použité ako dôkazy v trestnom konaní. Trestný poriadok z tohto obdobia (zákon č. 87/1950 Zb., zák. č. 64/1956 Zb. resp. zák. č. 141/1961 Zb.) iba príkladmo vypočítaval dôkazné prostriedky použiteľné v trestnom konaní, pričom až jeho novela z roku 2000 resp. 2002 doplnila k vypočítaným dôkazným prostriedkom aj podmienku ich získania zákonným spôsobom. Až od tohto štádia možno konštatovať, že sa do nášho právneho poriadku explicitne zaviedla doktrína „ovocia z otráveného stromu“ známa z anglo-amerického právneho systému. V roku 1990 bol zákonom č. 178/1990 Zb., ktorým sa novelizoval Trestný poriadok č. 141/1990 Zb., prvýkrát do našej právnej úpravy zavedený inštitút odpočúvania a záznamu telekomunikačnej činnosti v ust. § 88 pod názvom „odpočúvanie telefónnych hovorov“, využiteľný po začatí trestného stíhania pre obzvlášť závažné úmyselné trestné činy. Po prijatí novely Trestného poriadku zákonom č. 366/2000 Z. z. mohol odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky s výrazne rozšíreným okruhom skutkových podstát nariadiť len súd a to aj v prípravnom konaní, čiže prokurátor stratil svoje dovtedajšie zákonné zmocnenie na vydanie príkazu na odpočúvanie. Ďalšia novela Trestného poriadku (zák. č. 422/2002 Z. z. 71 prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc. Obrazovo-zvukový záznam ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA a zák. č. 458/2003 Z. z.) výrazne sprísnila poskytovanie údajov o telekomunikačnej činnosti, ktoré tvorili predmet telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahovala ochrana osobných údajov, pretože boli podmienené súhlasom súdu. Novela Trestného poriadku zákonom č. 422/2002 Z. z. zároveň uviedla do nášho právneho systému úplne nový, mimoriadne významný prostriedok zabezpečujúci informácie pre účely trestného konania za využitia informačno-technických prostriedkov – vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov podľa ustanovenia § 88e. Táto novela zároveň v ustanovení § 12 ods. 13 uviedla, že pri odpočúvaní a zázname telekomunikačných činností alebo vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov sa využívajú informačno-technické prostriedky, ktorými sa pre účely trestného konania rozumejú elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory použité utajovanými spôsobom. Čiže prvýkrát sa zákonným spôsobom definovala operatívna technika využiteľná pre trestné konanie aj ako dôkazný prostriedok (§ 89 ods. 2 vtedy platného Trestného poriadku). Obrazovo-zvukový záznam je teda vo svojej podstate informačno-technický prostriedok vykonávaný utajovaným spôsobom, ktorý má charakter dôkazného prostriedku a slúži na zisťovanie a uchovávanie skutočností významných pre trestné konanie. Je realizovaný prostredníctvom špeciálnych, na uvedený účel skonštruovaných technických zariadení na záznam obrazu a zvuku, ktorý vyhotovuje príslušný útvar Policajného zboru. V tejto súvislosti a na tomto mieste mi nedá krátko nepripomenúť „tradičný“ dôkazný prostriedok, ktorým je výsluch svedka a neporovnať ho s novým dôkazným prostriedkom – obrazovo-zvukovým záznamom získaným prostredníctvom informačno-technických prostriedkov. Svedok je fyzická osoba, ktorá v trestnom konaní vypovedá o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami o skutočnostiach významných pre trestné konanie. V kriminalistickom zmysle ide o tzv. pamäťovú stopu. Hoci svedecká výpoveď v trestnom konaní býva považovaná za najdôležitejší a najviac využívaný dôkazný prostriedok, treba vždy skúmať objektívnosť a vierohodnosť výpovede svedka. Na kvalitu pamäťovej stopy majú vplyv najmä správne vnímanie, uchovávanie v pamäti a správna reprodukcia skutočností relevantných pre trestné konanie. Pamäťové stopy sú nedostupné, pokiaľ konkrétna osoba nechce oznámiť ich obsah, napr. pri organizovanej kriminalite z dôvodu strachu, korupcie či iného ovplyvnenia. Pamäťové stopy sú definitívne „stratené“, pokiaľ osoba, ktorá ich má zafixované vo svojej pamäti, zomrie. 72 Obrazovo-zvukovým záznamom je zachytený pohyb a činnosť osôb a vecí, verbálna komunikácia osôb prípadne ďalšie obrazové a zvukové informácie významné pre trestné konanie s vysokou mierou objektívnosti a vierohodnosti, závislou prakticky iba od technickej úrovne záznamového zariadenia a tiež jeho obsluhy. Obrazovo-zvukový záznam je možné vyhotoviť i z priestorov bežným svedkom nedostupným, je možné podrobiť ho podrobnej analýze (zväčšením detailov, opakovaním záznamu, spomalením rýchlosti záznamu, identifikáciou objektov a pod.), pričom video resp. fonoskopickou expertízou je možné odhaliť akýkoľvek pokus o neoprávnenú manipuláciu či úpravu záznamu. Aj v rekodifikovanom Trestnom poriadku (zák. č. 301/2005 Z. z.) je najvýznamnejším inštitútom zasahujúcim do práva na súkromie resp. osobnostných práv vyhotovenie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov podľa ustanovenia § 114. V tomto ustanovení došlo k precizovaniu dovtedajšej právnej úpravy, najmä vo vzťahu k vymedzeniu okruhu trestných vecí, pre ktoré je možné tento inštitút použiť, vo vzťahu k schvaľovaniu resp. konkrétnemu mechanizmu pri jeho realizácii. Z hľadiska možného uplatnenia ústavného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním osobných údajov považujem za osobitne významné novozavedené ustanovenia § 114 ods. 8 a § 115 ods. 8, podľa ktorých, ak sa pri odpočúvaní resp. vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov nezistili skutočnosti významné pre trestné konanie, príslušný orgán musí získané záznamy predpísaným spôsobom bez meškania zničiť. Okrem toho musí o tomto zničení a teda aj o samotnom uskutočnenom monitorovaní upovedomiť všetky dotknuté osoby v lehote najneskôr do troch rokov od právoplatného skončenia trestného stíhania. Keďže nariadenie týchto inštitútov sa vykonáva formou príkazu, ktorý sa nedoručuje z pochopiteľných dôvodov dotknutým osobám, realizácia týchto inštitútov je zaradená medzi utajované skutočnosti, dotknuté osoby, ktorými mohli byť a boli aj bezúhonné osoby, by sa o intenzívnych zásahoch do ich súkromia zo strany štátnych orgánov inak nikdy nedozvedeli. Aj keď v súčasnosti týmto ustanoveniam chýba veľa k legislatívnej dokonalosti, podľa môjho názoru ide o významný medzník v realizovateľnosti súdnej ochrany vo veci dôvodnosti resp. oprávnenosti zásahu do práva na súkromie. Pre vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov v trestnom konaní treba rozlišovať dva režimy, a to vyhotovenie záznamov, ktoré nie je spojené so vstupom do obydlia a vyhotovovanie záznamov spojené s priamym vstupom do obydlia: 1. Vyhotovovanie záznamov, ktoré nie je spojené so vstupom do obydlia, možno vykonať (§ 114 ods. 1) 73 prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc. Obrazovo-zvukový záznam ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA a.) v trestnom konaní pre úmyselné trestné činy, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou l trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, korupcie, l o ktorých na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva; l b.) ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. 2. Vyhotovovanie záznamov, ktoré je spojené s priamym vstupom do obydlia, je prípustné (§ 114 ods. 2) a.) v trestnom konaní o zločine, l trestných činoch korupcie, zneužívania právomoci verejného činiteľa, l legalizácie príjmu z trestnej činnosti, pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje l medzinárodná zmluva, b.) ak možno dôvodne predpokladať, že ním budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. V tejto súvislosti treba poznamenať, že tento dôkazný prostriedok postupom podľa § 114 Trestného poriadku možno získať iba v trestnom konaní, teda iba v konaní upravenom platným Trestným poriadkom (§ 10 ods. 14), avšak aj pred začatím trestného stíhania. Ďalším z prostriedkov, dovtedy typickým najmä pre policajné činnosti resp. činnosti spravodajských služieb, ktorý bol zaradený do nášho trestného poriadku jeho novelizáciou zákonom č. 42/2002 Z. z. ako jeden z dôkazných prostriedkov je inštitút sledovania podľa § 88d vtedy platného Trestného poriadku. Tento inštitút je zaradený aj v rekodifikovanom trestnom poriadku (§ 113), pričom je definovaný ako prostriedok operatívno-pátracej činnosti (§ 10 ods. 21). Sledovaním osôb a vecí pre účely trestného konania sa rozumie získavanie informácií o pohybe a činnosti osoby alebo pohybe vecí, ktoré sa vykonáva utajovaným spôsobom. Výkon sledovania realizuje špecifické pracovisko resp. útvar Policajného zboru. Jeho obsahom je získavanie a zadokumentovanie informácií dôležitých pre trestné konanie priamym pozorovaním utajeným spôsobom, pričom sledovanie je možné vykonávať na miestach verejnosti prístupných, ale aj v iných priestoroch alebo pozemkoch, ktoré nie sú verejnosti prístupné, avšak s výnimkou obydlia. V tejto súvislosti treba uviesť, že v prípade, ak skutočnosti významné pre trestné konanie nemožno získať pri výkone sledovania štandardným spôsobom, zákon umožňuje pri sledovaní použiť aj informačno-technické 74 Obrazovo-zvukový záznam ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní Ďalšiu veľmi významnú zmenu, ktorú priniesol rekodifikovaný Trestný poriadok, je treba vidieť v ustanovení § 119 ods. 2, upravujúcom pramene dôkazov využiteľné v trestnom konaní. Za dôkaz sa pripúšťa totiž všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona. Nóvum v tomto prípade predstavujú dôkazné prostriedky získané podľa osobitného zákona. V súvislosti s osobnými údajmi chránenými právom na súkromie chcem poukázať najmä na tieto osobitné zákony: Zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov totiž zmocňuje používať informačno-technické prostriedky na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačných činností a vyhotovovanie a využívanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov aj mimo trestného konania Policajný zbor, Slovenskú informačnú službu, Vojenské spravodajstvo, Železničnú políciu, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colnú správu. V ustanoveniach § 3 až 5 sú uvedené dôvody a povoľovací mechanizmus. Veľmi významné je však ustanovenie § 7 ods. 2 citovaného zákona, ktoré umožňuje trestnoprávne relevantné informácie získané uvedenými subjektmi využitím informačno-technického prostriedku použiť ako dôkaz v trestnom konaní. Podľa § 8 použitie informačno–technického prostriedku vyhotovenie záznamu alebo skopírovanie záznamu, ktoré sa uskutoční v rozpore s citovaným zákonom, zakladá zodpovednosť štátu ako aj osoby, ktorá zákon porušila tak, že nezákonné správanie nariadila, schválila alebo sa ho inak dopustila. Organizovaná kriminalita sa prejavuje osobitnou rafinovanosťou a mimoriadne silnými obrannými mechanizmami. Pokiaľ chce polícia tieto delikty úspešne odhaľovať, musí vyvíjať iniciatívne odhaľovacie aktivity už v tzv. predpolí zločinu t. j. v rámci tzv. kriminálneho spravodajstva (mimo trestného konania), pričom je mimoriadne dôležité, že informácie získané a zaznamenané informačno-technickým prostriedkom v súlade so zákonom môžu byť využité ako dôkaz v budúcom trestnom konaní. Obdobný režim a využitie je možný aj u spravodajských služieb, čo poskytuje širší a významnejší potenciál pre získavanie využiteľných dôkazných prostriedkov v trestnom konaní proti organizovanej kriminalite. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 2 ods. 6 citovaného zákona, podľa ktorého orgány územnej samosprávy, súkromné bezpečnostné služby ani iná fyzická osoba alebo právnická osoba nesmie používať informačno-technický prostriedok, teda vyhotovovať napríklad obrazovo-zvukový záznam utajovaným spôsobom. 75 prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc. prostriedky (§ 113 ods. 4) a teda aj okrem iného obrazovo-zvukový záznam, ktorým sledovanie zvyšuje svoju vierohodnosť a objektívnosť. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov medzi spôsoby získavania osobných údajov v ustanovení § 10 ods. 7 zaradil i monitorovanie osôb v priestore prístupnom verejnosti. Aj keď zákon pojem monitorovanie expressis verbis nedefinuje, možno ho vykladať ako sledovanie (koho, čo) pomocou monitorovacieho zariadenia, v tomto prípade pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu. Citované ustanovenie zákona umožňuje monitorovanie len za splnenia troch základných podmienok: 1) monitorovať možno len priestor prístupný verejnosti 2) monitorovať možno len na stanovený účel: 3) a) zabezpečenie verejného poriadku a bezpečnosti, b) odhaľovanie kriminality alebo c) narušenie bezpečnosti štátu, zreteľné označenie monitorovaného priestoru. V prípade splnenia všetkých zákonných podmienok a získania relevantných informácií možno vyhotovený záznam použiť výlučne na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch. V poslednom období sa tak monitorujú najmä verejne prístupné priestory bánk, finančných ústavov, čerpacích staníc PHM, hypermarketov, staníc hromadnej dopravy, pešie zóny miest, hraničné priechody, ako aj iné miesta s potencionálnym narušením verejného poriadku alebo zvýšeným rizikom páchania trestnej činnosti. Pre použitie monitorovacieho zariadenia sa nevyžaduje súhlas súdu, ako je tomu v prípadoch využitia informačno-technických prostriedkov, prevádzkovateľ musí spĺňať iba zákonom predpísané požiadavky. Súhlas dotknutej (monitorovanej) osoby je realizovaný predovšetkým zreteľným označením priestoru ako monitorovaným, pričom osoba vstupom do označeného priestoru dáva tak konkludentne súhlas na vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu. Ak vyhotovený záznam nie je využitý pre účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ten kto ho vyhotovil, ho musí zlikvidovať najneskôr v lehote siedmich dní odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom bol záznam vyhotovený. Oba inštitúty t. j. vyhotovovanie obrazových, zvukových, alebo obrazovo-zvukových záznamov podľa § 114 Tr. poriadku a monitorovanie osôb podľa § 10 ods. 7 zákona o ochrane osobných údajov majú niekoľko spoločných, no zároveň niekoľko odlišných znakov. Medzi spoločné znaky patrí: ¾ 76 vyhotovovanie obrazovo-zvukových záznamov za pomoci špeciálnej techniky, Obrazovo-zvukový záznam ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní zákonom vymedzený subjekt oprávnený vykonávať vyhotovovanie záznamov a režim jeho realizácie, ¾ povinnosť zničiť nevyužiteľné záznamy v stanovenej dobe, ¾ zákonná ochrana pred zneužitím získaných záznamov. K rozdielnym znakom možno zaradiť najmä: ¾ postup podľa § 114 Tr. por. je možný len u taxatívne vymedzených, najzávažnejších trestných činov, monitorovanie osôb podľa zákona o ochrane osobných údajov je možný pre zadokumentovanie akéhokoľvek trestného činu i priestupku, ¾ postup podľa § 114 Tr. por. predpokladá vydanie príkazu sudcu pre prípravné konanie, monitorovanie osôb iba splnenie podmienok uvedených v § 10 ods. 7 zákona o ochrane osobných údajov, ¾ postup podľa § 114 Tr. por. oprávňuje vyhotovovať obrazovo-zvukové záznamy nielen na miestach verejnosti prístupných, ale i v obydlí, monitorovanie osôb podľa zákona o ochrane osobných údajov výlučne v priestoroch prístupných verejnosti, ¾ postup podľa § 114 Tr. por. je časovo limitovaný, monitorovanie osôb nie je časovo limitované, je určované iba jeho účelom, ¾ informácie získané použitím ustanovenia § 114 Tr. por. sú využiteľné ako dôkaz výlučne pre účely trestného konania, informácie z monitorovania osôb sú využiteľné ako v trestnom konaní, tak i v správnom konaní, ¾ postup podľa § 114 Tr. por. sa predpokladá iba v rámci začatého trestného konania, monitorovanie je možné vykonávať za splnenia zákonných podmienok mimo trestného konania, ¾ postup podľa § 114 Tr. por. sa realizuje utajeným spôsobom, monitorovanie osôb predpokladá naopak zreteľné označenie monitorovaného priestoru. Obrazovo-zvukový záznam získaný v rámci monitorovania osôb podľa § 10 ods. 7 zákona o ochrane osobných údajov sa tak zaradil medzi významné dôkazné prostriedky poskytujúce objektívne informácie o priebehu resp. páchaní trestnej činnosti a jej páchateľoch, pričom nezanedbateľný je preventívny význam samotného monitorovacieho zariadenia vo vymedzenom priestore. Pre úplnosť však je potrebné uviesť, že Európska komisia Rady Európy pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) zverejnila dňa 11. 7. 2007 posudok o zlučiteľnosti monitorovania verejných miest kamerami verejných operátorov s ochranou základných slobôd. Benátska komisia dospela k záveru, že táto prax ohrozuje základné práva na rešpektovanie súkromného života a slobodu pohybu a dotýka sa osobitných otázok ochrany 77 prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc. ¾ TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA osobných údajov zhromaždených takýmto spôsobom. Hoci požiadavky na verejnú bezpečnosť, ktoré si vynucujú opatrenia, môžu existovať, vyzýva členské štáty, aby: l l systematicky označili monitorované zóny, zriadili nezávislý orgán na národnej úrovni, ktorý zaručí zákonnosť takýchto inštalácií v súlade s Európskym dvorom o ľudských právach a medzinárodnými textami upravujúcimi zhromažďovanie a ochranu údajov. Benátska komisia považuje takéto monitorovanie súkromnými operátormi za hrozbu osobnej slobode, a zároveň odporúča každému, kto sa stal objektom takéhoto pozorovania, bol umožnený prístup k zhromaždeným údajom a bol informovaný o ich použití. Zariadenia používané na monitorovanie by mali byť prístupné orgánom pre kontrolné účely. Podľa môjho názoru, slovenský zákon č. 428/2002 Z. Z. o ochrane osobných údajov svojim obsahom spĺňa požiadavky a odporúčania Benátskej komisie. Podľa § 33 citovaného zákona vykonáva nezávislý dozor nad ochranou a spracovávaním osobných údajov Úrad na ochranu osobných údajov, ktorý je orgánom štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou. Každá dotknutá osoba pri podozrení, že jej osobné údaje sa spracovávajú neoprávnene, môže o tom podať oznámenie úradu. Úrad môže uložiť pokutu do 10 miliónov Sk prevádzkovateľovi monitorovacieho zariadenia, ktorý spracúva osobné údaje v rozpore s ustanovením § 10 citovaného zákona. Aj v celom rade vyspelých demokratických štátov, najmä vo Veľkej Británii, USA či Austrálii, v prvých rokoch zavádzania dynamického monitorovania záujmovej scény v osemdesiatych rokoch 20. storočia prebiehali rozsiahle diskusie a to pri prijímaní príslušnej legislatívy i pri následnej praktickej realizácii. Dodnes je názor laickej verejnosti na túto technológiu nejednotný. Rozhodujúcim dôvodom nasadenia bola vysoká kriminalita, ktorú nebolo možné riešiť inou cestou. Podstatný vplyv pri rozhodovaní vo Veľkej Británii mali teroristické útoky Írskej republikánskej armády (IRA) na verejné objekty v Londýne. Už niekoľko mesiacov po nasadení monitorovacích technológií sa bežná kriminalita v sledovaných regiónoch znížila o 75 % a bola vytlačená z citlivých zón na periférie. Počet monitorovacích kamier vo Veľkej Británii sa podľa posledných údajov odhaduje na viac ako 5 miliónov. Tieto autonómne televízne okruhy sa používajú na verejných priestranstvách pre monitorovanie dopravy, chuligánstva, výtržníctva, vreckových krádeží, prostitúcie (v zahraničí v priestoroch na to vymedzených), priebehu nepovolených demonštrácií, v obchodných domoch, v kasínach na vyhľadávanie falošných hráčov, k pátraniu po zločincoch, teroristoch a pod. 78 Obrazovo-zvukový záznam ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní Predpokladom využitia obrazového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní však v mnohých prípadoch bude kriminalistická identifikácia osoby zachytenej na zázname. Rozpoznať osobu na videozázname môže napríklad svedok, poškodený, policajt, či sudca, v súčasnosti sú však stále aktuálnejšie viaceré metódy počítačovo podporovanej identifikácie osoby podľa jej tváre. Identifikácia osôb založená na rozpoznávaní ľudských tvári je stará ako ľudstvo samé. Ľudský mozog úplne automaticky porovnáva obraz tváre uloženej vo svojej pamäti s predlohou, ktorú bezprostredne vníma a má ju pred sebou. Proces identifikácie známej osoby spracovaný na základe obrazových informácií tváre trvá mozgu zlomok sekundy. Doterajšie vedecké výskumy potvrdili, že ľudské vnímanie a rozlišovanie osôb podľa tvárí je absolútne odlišné od čohokoľvek iného, má svoje špecifická a je stále zahalené rúškom tajomstva. Vedecká verejnosť si je však absolútne istá, že mozog nie je žiadny super počítač. Napriek tomu v 20. a 21. storočí je vzhľad tváre pre identifikačné účely dôsledne vedecky skúmaný. Primárnym cieľom je strojové (počítačové) vyhľadávanie a rozpoznávanie ľudských tvárí so širokou škálou praktického využitia. Výskum a rozvoj biometrickej metódy identifikácie osoby pomocou jej tváre je dnes požadovaný z mnohých reálnych a rýdzo praktických dôvodov, ktorých význam neobyčajne vzrástol po teroristickom útoku 11. septembra 2001 v USA. V literatúre bolo publikovaných veľké množstvo najrôznejších metód a algoritmov pre počítačovú rekogníciu založenú na podobe ľudskej tváre. Rozdelenie týchto metód do určitých kategórií závisí na odlišných kvalifikačných kritériách (napr. štatisticky orientované metódy, znalostné metódy, metódy založené na geometrických tvaroch a identifikačných markantoch, metódy neurónových sietí atď.) Pre detekciu, lokalizáciu a identifikáciu tvárí sa v praxi stretávame obyčajne so vzájomnou kombináciou viacerých metód. Napriek všetkým dosiahnutým pozitívnym výsledkom sa však musí konštatovať, že identifikácia osoby na základe jej tváre má zatiaľ v porovnaní s metódou odtlačkov prstov alebo očnej dúhovky nižšiu identifikačnú jednoznačnosť. Tento krátky exkurz do kriminalistickej identifikácie prostredníctvom biometrických údajov tváre s využitím pre forenznú aplikáciu môže ilustrovať prudký rozvoj kriminalistickej techniky vo všeobecnosti. Na záver si dovolím konštatovať, že vplyv vedecko-technickej a informačnej revolúcie je zreteľný nielen v kriminalistike a ďalších forenzných disciplínach, ale v poslednej dobe výrazne poznamenal i trestné konanie, 79 prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc. Preventívny význam využívania monitorovacích systémov z hľadiska doterajších skúseností v zahraničí, ale i niekoľkoročných poznatkov u nás je jednoznačný a nespochybniteľný. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA osobitne rozšírením škály dôkazných prostriedkov umožňujúcich efektívnejšiu kontrolu kriminality. Literatúra: Ivor J.: Niektoré aktuálne trestno-procesné problémy boja s organizovanou kriminalitou, Bratislava, Justičná revue 5 – 6/1998. Ivor. J.: Monitorovanie osôb ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní, In: Ochrana osobných údajov, Zborník zo seminára 26. 4. 2007 na Fakulte práva BVŠP, Bratislava 2007. Ivor. J. a kol.: Trestné právo procesné, Iura Edition, Bratislava 2006. Kožela Ľ.: Vplyv vedecko-technickej a informačnej revolúcie na činnosť spravodajských služieb, In: Zmeny v spravodajských službách, Zborník príspevkov zo sympózia, Bratislava 4. 12. 2007 Musil J.: Prostředky trestního práva procesního a policejního práva v boji proti organizované kriminalite v mezinárodním srovnání, In: Organizovaná kriminalita v České republice a USA, IKSP Praha 1995. Porada V. a kol.: Kriminalistika, Iura Edition, Bratislava 2007. Rak R. a kol.: Biometrie a identita člověka vo forenzních a komerčních aplikacích, Grada Publishing, Praha 2008. Scheinost M. a kol.: Výzkum struktury, forem a možnosti organizovaného zločinu v České republice, IKSP, Praha 1997. 80 Odposlech a záznam telekomunikačního provozu – nová právní úprava v České republice Odposlech a záznam telekomunikačního provozu – nová právní úprava v České republice prof. JUDr. Jiří Jelínek, CSc. Právnická fakulta UK v Praze Abstrakt: Článek „Odposlech a záznam telekomunikačního provozu – nová právní úprava v České republice“, seznamuje čtenáře s novou úpravou institutu odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu. V úvodu se seznámíme s novým zněním zákonné úpravy a podmínkami odposlechu a záznamu. V následující části autor podrobně uvádí, pro které trestné činy je možno tento institut českého trestního řádu využít, definuje jeho podstatné náležitosti a popisuje způsob provedení důkazu záznamem o telekomunikačním provozu. Závěrečnou část autor věnuje rozboru nedostatků této nové právní úpravy, především ve vztahu k přezkumu příkazu k odposlechu a záznamu. Klíčová slova: princip subsidiarity, zásada přiměřenosti, komunikace s obhájcem, příkaz k odposlechu, protokol, přezkum Abstract: The article „Tapping and telecommunication record” aims to familiarize readers with a new legal regulation in the area of tapping and recoding of telecommunication operation. At the beginning we become familiar with the new legal regulation and conditions of tapping and telecommunication record. Furthermore the author introduces what crimes this legal institute may be used for, he defines its essential procedural requirements and describes a method of taking evidence by tapping and telecommunication record. At the conclusion the author specifies lacks of the new regulation with special regards to a judicial review of tapping and record order. Key words: subsidiarity principle,a dequacy principle, communication with an attorney, tapping order, record, judicial review 81 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Novela českého trestního řádu provedená zákonem č. 177/2008 Sb., účinným od 1. července 2008 nově upravila institut odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu. Možnost odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu a využití získaných poznatků k důkazním účelům jsou upraveny v ustanovení § 88 a § 88a tr. řádu. Jedná se o zákonnou úpravu umožňující porušit právo na soukromí a právo na tajemství dopravovaných zpráv (srov. čl. 7 odst. 1, čl. 13 Listiny základních práv a svobod a čl. 8 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod). Zákonná úprava je založena na principu subsidiarity jejího používání a minimalizace zásahu do ústavních práv osob. To znamená, že vždy je třeba zkoumat, zda porušení takového práva nepřekračuje meze společenské nezbytnosti, zda získání skutečností důležitých pro trestní řízení není možné dosáhnout jinak. V této spojitosti je třeba poukázat zejména na čl. 4 odst. 4 Listiny základních práv a svobod o povinnosti šetřit podstatu a smysl základních práv a svobod a na ustanovení § 2 odst. 4 tr. řádu (zásada zdrženlivosti). Základní podmínku odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu vyjadřuje ustanovení § 88 odst. 1 českého tr. řádu, které v nové dikci zní takto: „Je-li vedeno trestní řízení pro zvlášť závažný úmyslný trestný čin nebo pro jiný úmyslný trestný čin, k jehož stíhání zavazuje vyhlášená mezinárodní smlouva, může být vydán příkaz k odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu, pokud lze důvodně předpokládat, že jím budou získány významné skutečnosti pro trestní řízení a nelze-li sledovaného účelu dosáhnout jinak nebo bylo-li by jinak jeho dosažení podstatně ztížené. Odposlech a záznam telekomunikačního provozu provádí pro potřeby všech orgánů činných v trestním řízení Policie České republiky. Provádění odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu mezi obhájcem a obviněným je nepřípustné. Zjistí-li policejní orgán při odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu, že obviněný komunikuje se svým obhájcem, je povinen záznam odposlechu bezodkladně zničit a informace, které se v této souvislosti dozvěděl, nijak nepoužít. Protokol o zničení záznamu založí do spisu.“ Odposlechem telekomunikačního provozu se rozumí odposlech telefonních hovorů z pevné linky i odposlech obdobných případů - faxu, vysílačky, mobilního telefonu, jiného telekomunikačního zařízení. V ustanovení § 88 tr. řádu je upraven pouze odposlech telekomunikačního provozu. Toto ustanovení se tedy netýká tzv. prostorového odposlechu (odposlechu hovoru v bytě, v restau¬raci, ve volném prostoru). Ke škodě věci trestní řád tzv. prostorový odposlech neupravuje. Ustanovení § 88 tr. řádu se neuplatní (ani analogicky) v případě, že si soukromá osoba pořídí zvukový záznam bez souhlasu osoby, jejíž hlas je takto zaznamenán (srov. č. 7/2008 Sb. rozh. tr.). 82 Odposlech nelze povolit v trestním řízení pro jakýkoliv trestný čin. Podle současné právní úpravy je to možné v řízení o zvlášť závažném úmyslném trestném činu (zvlášť závažné úmyslné trestné činy jsou činy uvedené v ustanovení § 62 tr. zák. a ty úmyslné trestné činy, na něž trestní zákon stanoví trest odnětí svobody s horní hranicí trestní sazby nejméně osm let – § 41 odst. 2 tr. zák., anebo v řízení o trestném činu, k jehož trestnímu stíhání zavazuje Českou republiku mezinárodní smlouva [Mezinárodními smlouvami, které zavazují k trestnímu stíhání, jsou například Úmluva o omezení výroby a úpravě distribuce omamných látek (č. 173/1933 Sb.), Evropská úmluva o potlačování terorismu (č. 552/1992 Sb.)] aj. Zákonodárce ovšem taxativně nevyjmenovává trestné činy, v řízení o nichž by byl přípustný odposlech a záznam telekomunikačního provozu, což je nedostatkem platné právní úpravy. Zákon stanoví, že odposlech a záznam telekomunikačního provozu lze povolit, „pokud lze důvodně předpokládat že jím budou získány významné skutečnosti pro trestní řízení a nelze-li sledovaného účelu dosáhnout jinak nebo bylo-li by jinak jeho dosažení podstatně ztížené“. Má se tím zabránit tomu, aby odposlech a záznam telekomunikačního provozu nemohl být využíván kdykoliv, jako běžný způsob získávání informací důležitých pro trestní řízení. V tomto ustanovení se tedy promítá jedna ze základních zásad trestního řízení – zásada přiměřenosti (zdrženlivosti) vyjádřená v ustanovení § 2 odst. 4 tr. řádu. Trestní řád dále zakazuje provádět odposlech a záznam telekomunikačního provozu mezi obviněným a obhájcem. Předchozí právní úprava před novelou provedenou zákonem č. 177/2008 Sb. stanovila povinnost policejního orgánu přerušit odposlech a záznam telekomunikačního provozu, pokud policejní orgán zjistil, že obviněný komunikuje se svým obhájcem, záznam o jeho obsahu zničit a informace, které se v této souvislosti policejní orgán dozvěděl, nijak nepoužít. Nová právní úprava povinnost policejního orgánu ihned přerušit odposlech hovoru mezi obhájcem a obviněným nepřevzala. Nově trestní řád stanoví, že pokud policejní orgán při odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu zjistí, že obviněný komunikuje se svým obhájcem, je povinen záznam odposlechu bezodkladně zničit a informace, které se v této souvislosti dozvěděl, nijak nepoužít. Na tuto okolnost poukazuje v literatuře Vantuch, který nově přijatou právní úpravu kritizuje. Autor v této spojitosti uvádí: „Je-li používáno záznamové zařízení a obviněný komunikuje se svým obhájcem, nedochází k okamžitému přerušení odposlechu rozhovoru, což orgánům činným v trestním řízení umožňuje seznámit se s obsahem důvěrného rozhovoru obviněného s obhájcem. To je v rozporu se zásadou, že každá procesní 83 prof. JUDr. Jiří Jelínek, CSc. Odposlech a záznam telekomunikačního provozu – nová právní úprava v České republice TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA strana musí mít stejnou možnost hájit své zájmy a že žádná z nich nesmí mít podstatnou výhodu vůči protistraně. Tento stav je z pohledu zabezpečení práva na obhajobu nepřijatelný, neboť jej orgány činné v trestním řízení mohou využít proti obviněnému. Předtím, než policejní orgán zničí záznam odposlechu obviněného s obhájcem, tak se při naslouchání jejich rozhovoru detailně obeznámí s informacemi, jež by jinak nemohl jinak získat. I když na tyto informace nemůže žádný orgán činný v trestním řízení odkazovat, získává podstatnou výhodu vůči straně obhajoby, což může usnadnit usvědčení obviněného. Pokud nepoužití těchto informací proti obviněnému nelze zabezpečit, potom jsou obsahy rozhovorů obviněného s obhájcem i po 1. 7. 2008 známy policejnímu orgánu, a proto nelze předejít tomu, aby byly využity proti obviněnému, i když bez odkazu na provedený odposlech. V tom spočívá negativní důsledek využívání záznamového zařízení pro obviněného.“ 1) S obsahem autorovy kritiky je třeba souhlasit. Nařídit odposlech a záznam telekomunikačního provozu je oprávněn předseda senátu a v přípravném řízení na návrh státního zástupce soudce. Příkaz k odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu musí být vydán písemně a musí být odůvodněn, včetně konkrétního odkazu na vyhlášenou mezinárodní smlouvu v případě, že se vede trestní řízení pro úmyslný trestný čin, k jehož stíhání tato mezinárodní smlouva zavazuje. V příkazu k odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu musí být stanovena uživatelská adresa či zařízení a osoba uživatele, pokud je její totožnost známa, a doba, po kterou bude odposlech a záznam telekomunikačního provozu prováděn, která nesmí být delší než čtyři měsíce; v odůvodnění musí být uvedeny konkrétní skutkové okolnosti, které vydání tohoto příkazu, včetně doby jeho trvání, odůvodňují. Příkaz k odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu se bezodkladně doručí policejnímu orgánu. V přípravném řízení opis příkazu k odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu soudce bezodkladně zašle státnímu zástupci. Bez příkazu k odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu může orgán činný v trestním řízení nařídit odposlech a záznam telekomunikačního provozu, nebo jej provést i sám, je-li vedeno trestní řízení pro trestný čin násilí proti skupině obyvatelů a proti jednotlivci (§ 196 a 197a), únosu podle § 216 odst. 1, obchodování s dětmi podle § 216a odst. 1, vydírání podle § 235 odst. 1 nebo omezování osobní svobody podle § 231 odst. 1 a 2 trestního zákona, pokud s tím uživatel odposlouchávané stanice souhlasí (88 odst. 5 tr. řádu). 1) Vantuch, P.: Nová úprava odposlechu v trestním řádu od 1. 7. 2008, Bulletin advokacie č. 10/2008, s. 29. 84 Odposlech a záznam telekomunikačního provozu – nová právní úprava v České republice Zákon umožňuje nařídit, resp. prodloužit odposlech a záznam telekomunikačního provozu i v řízení před soudem. Pak ovšem se nabízí otázka praktického využití poznatků získaných odposlechem například v probíhajícím hlavním líčení. Příkaz k odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu je rozhodnutím svého druhu. Nelze jej napadnout opravným prostředkem. Lze jen žádat o přezkum zákonnosti příkazu k odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu (srov. § 88 odst. 8, § 314l až § 314n tr. řádu). Záznam telekomunikačního provozu lze zásadně použít jako důkaz jen v té věci, ve které byl záznam proveden. V jiné věci než je ta, v níž byl odposlech a záznam telekomunikačního provozu proveden. Lze záznam jako důkaz užít tehdy, pokud je i v této věci vedeno trestní stíhání pro čin uvedený v § 88 odst. 1 tr. řádu, nebo souhlasí-li s tím uživatel odposlouchávané stanice. Legálně získaný záznam by ovšem bylo možné v jiné trestní věci užít jako listinný důkaz. Důkaz záznamem o telekomunikačním provozu se provede tak, že se záznam přehraje z no¬siče, na kterém byl zachycen. Je-li telekomunikační provoz veden v cizím jazyce, což je obvyklé například v případech tzv. drogové kriminality, potom se záznam přehraje za přítomnosti tlumočníka. Protokol o odposlechu telekomunikačního provozu je oproti tomu listinným důkazem, který se v řízení před soudem přečte. Záznam o telekomunikačním provozu slouží jako důkaz při rozhodování o vině obviněného. Protokol o odposlechu telekomunikačního provozu slouží k posouzení zákonnosti postupu při provádění odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu. Pokud při odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu nebyly zjištěny skutečnosti významné pro trestní řízení, je policejní orgán, po souhlasu soudu a v přípravném řízení po souhlasu státního zástupce, povinen tyto záznamy zničit, a to v zásadě ihned po uplynutí tří let od pravomocného skončení věci (§ 88 odst. 7 tr. řádu). Opis protokolu o zničení pak zašle předsedovi senátu soudu prvního stupně, resp. státnímu zástupci, jehož rozhodnutím byla věc pravomocně skončena. Principům právního státu odpovídá, aby osoba dotčená odposlechem telekomunikačního provozu byla informována o zásahu do základních práv a svobod, ke kterému došlo. Proto nová právní úprava (§ 89 odst. 8, 9 tr. řádu) stanoví, že státní zástupce, jehož rozhodnutím byla věc pravomocně skončena, a v řízení před soudem předseda senátu soudu prvého stupně po pravomocném 85 prof. JUDr. Jiří Jelínek, CSc. Nejvýše čtyřměsíční lhůta k provádění odposlechu může být výjimečně (§ 88 odst. 4 tr. řádu) prodloužena, a to i opakovaně. Také pro případné prodloužení doby odposlechu platí zásada zdrženlivosti (§ 2 odst. 4 tr. řádu). TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA skončení věci, informuje o nařízeném odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu odposlouchávanou osobu, pokud je známa. Informace obsahuje označení soudu, který vydal příkaz k odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu, délku trvání odposlechu a datum jeho ukončení. Součástí informace je poučení o právu podat ve lhůtě šesti měsíců ode dne doručení této informace Nejvyššímu soudu návrh na přezkoumání zákonnosti příkazu k odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu. Informaci podá předseda senátu soudu prvého stupně bezodkladně po pravomocném skončení věci; státní zástupce, jehož rozhodnutím byla věc pravomocně skončena, podá informaci bezodkladně po uplynutí lhůty pro přezkoumání jeho rozhodnutí nejvyšším státním zástupcem podle § 174a tr. řádu. Informaci předseda senátu nebo státní zástupce nepodá v řízení o zvlášť závažném úmyslném trestném činu spáchaném organizovanou skupinou, v řízení o trestném činu spáchaném ve prospěch zločinného spolčení, v řízení o trestném činu účasti na zločinném spolčení, nebo pokud se na spáchání trestného činu podílelo více osob a ve vztahu alespoň k jedné z nich nebylo trestní řízení doposud pravomocně skončeno, nebo pokud je proti osobě, jíž má být informace sdělena, vedeno trestní řízení, anebo pokud by poskytnutím takové informace mohl být zmařen účel trestního řízení nebo by mohlo dojít k ohrožení bezpečnosti státu, života, zdraví, práv a svobod osob. Informace o provedeném odposlechu jsou poskytnuty až po pravomocném skončení věci, tj. v době, kdy již nemohou být ohroženy výsledky trestního řízení. Součástí informace musí být i poučení o právu dotčené osoby žádat o přezkoumání skutečností odůvodňujících zákonnost prováděného odposlechu. Dotčená osoba se totiž může zvláštním procesním postupem u Nejvyššího soudu domáhat přezkoumání zákonnosti takového postupu podle tří nových ustanovení upravených v § 314l až § 314n tr. řádu. Vždy ovšem bude záležet na úvaze dotčené osoby, zda práva na přezkoumání zákonnosti příkazu k odposlechu využije. Shledá-li nejvyšší soud, že příkaz k odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu byl vydán v rozporu se zákonem nebo bylo v rozporu se zákonem jeho provedení, vysloví usnesením porušení zákona (§ 314m odst. 1 tr. řádu). Proti tomuto rozhodnutí není přípustný opravný prostředek. Shledá-li nejvyšší soud, že příkaz k odposlechu a záznamu telekomunikačního provozu byl vydán a jeho provedení bylo v souladu s podmínkami uvedenými v § 88 odst. 1 tr. řádu, vysloví usnesením, že zákon nebyl porušen (§ 314n odst. 1 tr. řádu). Také proti tomuto rozhodnutí není přípustný opravný prostředek. Samotný přezkum prováděný Nejvyšším soudem je ovšem problematický. Nejde jen o to, že Nejvyšší soud je vrcholným soudním orgánem, kterému věcně i funkčně takové oprávnění patrně nepřísluší, ale 86 i o to, na základě jakých skutečností bude Nejvyšší soud rozhodovat o zákonnosti odposlechu. Aby mohl Nejvyšší soud odpovědně posoudit, zda odposlech byl v tom kterém případě zákonný, musel by mít k dispozici především takové informace, které měl k dispozici v době rozhodování ten soudce, který odposlech nařídil, včetně poznatků operativní povahy, což není možné zajistit. Shledá-li Nejvyšší soud, že odposlech nebo jeho provedení bylo nezákonné, vysloví usnesením porušení zákona, aniž by ovšem takové porušení mělo bezprostřední vliv na zákonnost proběhlého trestního řízení, ve kterém byl odposlech použit jako důkaz (srov. § 314m odst. 1 tr. řádu). 87 prof. JUDr. Jiří Jelínek, CSc. Odposlech a záznam telekomunikačního provozu – nová právní úprava v České republice TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA 88 Niekoľko poznámok k zásadám dokazovania v trestnom konaní Niekoľko poznámok k zásadám dokazovania v trestnom konaní JUDr. Jaroslav Klátik Katedra verejného práva Oddelenie trestného práva, kriminológie, kriminalistiky a penológie Právnická fakulta UMB v Banskej Bystrici Abstrakt: Základné zásady trestného konania, ktoré upravuje rekodifikovaný Trestný poriadok v ustanovení § 2 odrkadľujú stupeň demokratizmu spočívajúci nielen v procesnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ale aj v koordinovaní trestnoprávnych noriem v aplikačnej praxi. Je teda nimi upravený trestný proces, ako aj základné a vedľajšie trestnoprocesné vzťahy. Veľký význam z ich hľadiska tvoria tzv. zásady dokazovania, ktoré tvoria podklad pre to, aby orgány činné v trestnom konaní a súdy postupovali pri poznaní všetkých dôležitých skutočností na zistenie pravdivosti a hodnovernosti získaných poznatkov v súlade s platným právnym poriadkom. Kľúčové slová: dokazovanie, dôkaz, dôkazný prostriedok, vyhľadávacia zásada, prezumpcia neviny, zásada ústnosti, zistenie skutkového stavu, dôvodné pochybnosti, policajt, prokurátor, súd. Abstract: The basic criminal procedure principles that adjust re-codified Code of Criminal procedure in setting of paragraph 2 reflects the degree of democratism consist not only in procedural action of authorities active in criminal procedure and courts but also in coordination of criminal norms in application praxis. Therefore, the criminal procedure is adjusted with them as well as the basic and sub ordinary criminal relationships. Huge importance from their view creates so called evidence principles, which create the background to manage the authorities’ active in criminal procedure and courts to proceed in knowing all the important facts to achieve justness and plausibility of gained information according to valid legal procedure. Key words: criminal evidence, evidence, proper evidence, search principle, presumption of innocence, principle of oral communication, actual state determination, reasonable doubts, policeman, prosecutor, court. 89 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA 1. Zásady dokazovania ako osobitná skupina základných zásad trestného konania Dňa 1. januára 2006 nadobudol účinnosť zák. č. 300/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zák. č. 650/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný poriadok“ alebo „TP“), ktorý nahradil zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý Trestný poriadok“). Základ navrhovaného Trestného poriadku tvorila idea ochrany základných práv a slobôd, ktoré sú vyjadrené aj v Ústave Slovenskej republiky. Zárukou ich naplnenia bol i novokoncipovaný systém základných zásad trestného konania. Vedúcimi právnymi zásadami zostali – zásada stíhania len zo zákonných dôvodov, obžalovacia zásada, ktorá je však modifikovaná zásadou oportunity a obmedzená dispozičným právom poškodeného, ale i zásada prezumpcie neviny, zásada zistenia skutkového stavu veci, zásada voľného hodnotenia dôkazov, zásada ústnosti a bezprostrednosti. Zásady dokazovania ako jedna z troch skupín základných zásad trestného konania predstavujú právne princípy, na ktorých stojí proces zisťovania, zhromažďovania, predkladania dôkazov a následne zistenie všetkých skutočností dôležitých pre vytvorenie podkladu na spravodlivé rozhodnutie.1) Tieto zásady odrážajú základnú charakteristiku, podstatu a systém dokazovania v trestnom konaní.2) Svoj základ majú v Ústave SR, ich úprava rešpektuje aj medzinárodnoprávne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Medzi najvýznamnejšie zásady obsiahnuté v Ústave SR a Listine základných práv a slobôd patrí i zásada prezumpcie neviny, ktorá našla svoje vyjadrenie v čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ale i napr. zásada ústnosti v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.3) Zásady dokazovania umožňujú orgánom činným v trestnom konaní poznanie skutočností dôležitých pre ich rozhodnutie, teda získať poznatky slúžiace 1) Pozri aj: GANDŽALA, J.: Právna zodpovednosť. In.: Notitiae Novae Facultitas Iuridicae. Právnická fakulta UMB, Banská Bystrica, roč. X. – XI., 2006, s. 8 - 32. 2) HUSÁR, E. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava: Iura Edition, 2001, s. 21. 3) Pozri aj: ONDROVÁ, J.: Aplikácia judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu. In.: Notitiae Novae Facultitas Iuridicae. Právnická fakulta UMB, Banská Bystrica, roč. VIII – IX, 2004 – 2005, s. 275 – 280; ONDROVÁ, J.: Právne závery vyplývajúce z rozhodnutí vydaných v konaní o kontrole noriem dotýkajúcich sa niektorých základných práv a slobôd. In.: Politické vedy, roč. 5, č. 3 – 4, 2002, s. 159 - 164. 90 Niekoľko poznámok k zásadám dokazovania v trestnom konaní k poznaniu skutočnosti, tieto vykonať, preveriť a vyhodnotiť, resp. určiť hodnotu a tým aj význam každého dôkazu. JUDr. Jaroslav Klátik Medzi zásady dokazovania sa zaraďujú: vyhľadávacia zásada, l zásada prezumpcie neviny, l zásada ústnosti, l zásada bezprostrednosti, l zásada voľného hodnotenia dôkazov, l zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. l 2. Vyhľadávacia zásada Je vyjadrená v tretej a štvrtej vete ustanovenia § 2 ods. 10 TP, kde sa ustanovuje, že orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.4) Priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky okolnosti prípadu. O tejto zásade možno povedať, že konkretizuje zásadu oficiality v oblasti dôkazného práva, pričom nevylučuje návrhy strán na vyhľadanie a vykonanie dôkazov. Je zásadou, ktorá podstatným spôsobom ovplyvňuje činnosť orgánov činných v trestnom konaní, najmä činnosť orgánov pôsobiacich na začiatku trestného stíhania. Vyhľadávacia zásada totiž znamená, že orgány činné v trestnom konaní sú povinné z vlastnej iniciatívy zisťovať skutočnosti dôležité pre rozhodnutie v trestnom konaní a vyhľadávať o nich dôkazy a tiež náležite zistiť skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Táto zásada veľmi úzko súvisí so zásadou zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Vyhľadávací princíp sa v trestnom konaní uplatňuje tak v prípravnom konaní, pre ktorý je charakteristický dvojstranný procesný vzťah medzi orgánom činným v trestnom konaní a obvineným, ako aj v konaní pred súdom, ktoré prebieha formou súperenia strán. Vyhľadávací princíp je princípom len dôkazného konania, ale nie princípom, ktorý by vyjadroval usporiadanie, tzv. stavbu trestného konania. Je teda povinným doplnkom formálnej stavby charakterizovaného dvojstranným procesným vzťahom. Vyhľadávanie dôkazov je pritom možné vymedziť ako činnosť orgánov činných v trestnom konaní smerujúci k nájdeniu informácií, ktoré môžu slúžiť ako dôkaz o skutočnostiach 4) Pozri aj: GANDŽALOVÁ, D.: Predpoklady súdneho výkonu rozhodnutia. In.: Notitiae Novae Facultitas Iuridicae. Právnická fakulta UMB, Banská Bystrica, roč. IV, 2000, s. 51 – 63. 91 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA dôležitých pre trestné konanie a následne pre spravodlivé rozhodnutie. Uplatnenie vyhľadávacieho princípu na hlavnom pojednávaní je významne modifikované inštitútom vrátenia veci súdom. Čo sa týka uplatnenia vyhľadávacej zásady v konaní o opravných prostriedkoch, možno konštatovať, že v prípade odvolania a obnovy konania sa táto zásada uplatňuje vo veľmi obmedzenej miere. Podľa § 2 ods. 11 TP, súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli. Strany majú právo nimi navrhnutý dôkaz zabezpečiť. Právna úprava de lege ferenda, počíta so zmenou tohto ustanovenia, kde sa okrem iného uvádza: „...Súd je povinný obstarať a vykonať dôkaz, ak strana, ktorá ho navrhla, ho z objektívnych dôvodov nemôže predložiť, zabezpečiť alebo vykonať alebo ak ho nenavrhla strana, ale bez vykonania dôkazu by došlo k zmareniu alebo ohrozeniu starostlivého splnenia účelu tohto zákona a dôsledného naplnenia zásad trestného konania. Ak sa obvinený prizná k spáchaniu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, alebo nevypovie ako obvinený, hoci mu to bolo umožnené, nezbavujú sa tým orgány činné v trestnom konaní a súd povinnosti starostlivo preskúmať všetky okolnosti prípadu, ktorých objasnenie umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu rozhodnúť bez dôvodných pochybností, ak tento zákon výslovne neustanovuje inak.“ Právna úprava de lege lata zakotvuje, že súdy musia zisťovať skutkový stav, inak by nemohli rozhodnúť o vine obžalovaného.5) Zavádza sa tak povinnosť súdu obstarať a vykonať dôkaz, pokiaľ ho navrhla strana, ale odmieta ho predložiť alebo vykonať, avšak len v prípade ak by jeho nevykonaním bol ohrozený účel a zásady trestného konania, napr. zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Povinnosť súdu zisťovať skutkový stav v prípadoch, ak strana odmieta vykonať dôkaz, ktorý navrhla, sa bude uskutočňovať z rôznych dôvodov, napr. obvinený nechce klásť otázky svedkovi, pretože si nie je istý ako bude svedok reagovať na jeho otázky a nemá obhajcu. Súd, ak neodmietne takýto dôkaz výslovne z dôvodu uvedeného v § 272 TP, musí ho vykonať. Zavádza sa tak akási poistka vyhľadávacej zásady v prípravnom konaní vložením formulácie „nečakajúc na návrhy strán“. V prípravnom konaní sa nerozhoduje o vine, niet tu žalobcu, orgány činné v trestnom konaní „pripravujú“ dôkazy na hlavné pojednávanie.6) Preto je potrebné, aby z vlastnej 5) MIHÁLIK, M.: Charakter prípravného konania vo väzbe na negatívne dôkazné bremeno obvineného. In.: Teoretické a aplikačné problémy rekodifikovaného trestného práva. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 27.11.2006, Akadémia PZ v Bratislave, s. 118. 6) Pozri aj: KOLESÁR, J.: Vykonávanie niektorých dôkazov na hlavnom pojednávaní. In: Socialistické súdnictvo, roč. 37, č. 4, 1985, s. 35 – 38. 92 Niekoľko poznámok k zásadám dokazovania v trestnom konaní Pripravovaná novela taktiež počíta s doplnením ust. § 119 ods. 2 TP, kde sa počíta s neprípustnosťou dôkazu, pri ktorom sa použije podklad získaný s porušením základných práv alebo slobôd. Napr. nezákonne získané osobné údaje od orgánu verejnej moci sa prostredníctvom strany v trestnom konaní dostanú v rámci predloženia určitej listiny pri prečítaní, ktoré samo osobe bude vykonané v súlade s Trestným poriadkom, avšak na podklade skutočností zistených primárne v rozpore s ústavnými právami a slobodami. Takéto dôkazy sa nebudú považovať za získané zákonným spôsobom. Počíta sa aj s nahradením terminológie v § 119 ods. 3, kde termín „obstarávať“ sa nahrádza pre obhajobu termínmi vhodnými „predkladať“ alebo „zabezpečovať“. Upresňuje sa, že dôkazy sa nielen získavajú z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku, ale sa aj musia získať zákonným spôsobom. Zároveň sa upresňuje, že ak sa dôkaz získa podľa osobitného predpisu, musí osobitný predpis umožniť použiť dôkaz v trestnom konaní. Nie je totiž možné použiť dôkaz získaný v občianskom súdnom konaní ako náhradu za dôkaz získaný v trestnom konaní z podobného dôkazného prostriedku. 3. Zásada prezumpcie neviny Je vyjadrená v čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, v čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v ustanovení § 2 ods. 4 TP, podľa ktorého každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Táto zásada sa zaraďuje medzi zásady dokazovania, keďže okrem iného celé dôkazné bremeno spočíva na orgánoch činných v trestnom konaní, ktoré musia dokazovať všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, pričom sa držia pravidiel: n n n in dubio pro reo – v pochybnostiach v prospech obvineného (resp. veci), nedokázaná vina má ten istý význam ako dokázaná nevina, obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu. Tiež orgány činné v trestnom konaní pri informovaní verejnosti o svojej činnosti prostredníctvom poskytovania informácií oznamovacím prostriedkom, musia dodržiavať túto zásadu. Je však otázne, či je porušením prezumpcie neviny uverejňovanie mien trestne stíhaných občanov do vynesenia 93 JUDr. Jaroslav Klátik iniciatívy obstarávali dôkazy smerujúce v prospech obvineného, nielen proti nemu. Neodôvodnené podanie obžaloby v prípade nedostatočne zisteného skutkového stavu môže mať za následok nepostihnutie trestného činu, nakoľko aj po úprave Trestného poriadku navrhovanou novelou, nebude súd schopný vždy obstarať také dôkazy, ktoré budú usvedčovať obžalovaného z viny, nakoľko súd nedisponuje potrebným vyšetrovacím aparátom. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA rozsudku, prípadne do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku v masovokomunikačných prostriedkoch, alebo i napríklad v prípade niektorých verejných činiteľov, napr. súdnych exekútorov, pretože v prípade, že je proti nemu začaté trestné stíhanie za úmyselný trestný čin, alebo za trestný čin súvisiaci s exekučnou činnosťou, môže mu minister spravodlivosti pozastaviť výkon exekútorského úradu, a to až do vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa. 4. Zásada bezprostrednosti Zásada bezprostrednosti je vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 19 TP, v zmysle ktorého pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, ako aj na verejnom alebo neverejnom zasadnutí, smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli pri tomto konaní vykonané. Súd teda rozhoduje na základe dôkazov vykonaných pred ním, teda na základe svojich bezprostredných postrehov a dojmov z konania. Musí tu však byť dodržané pravidlo nezmeniteľnosti zloženia súdu a pravidlo neprerušiteľnosti súdneho konania, ktorého výnimkou je inštitút odročenia súdneho konania. Súd čerpá dôkazy z prameňa čo možno najbližšieho k dokazovanej skutočnosti. Bezprostredný dojem (od čoho sa odvodzuje aj názov tejto zásady) z vykonaného konania umožňuje, aby sa súd osobne oboznámil s dôkazmi, teda aby za pomoci ostatných účastníkov boli priamo senátom vysvetlené postoje obidvoch strán, odstránené evidentné rozpory či nejasnosti, a aby si tak každý mohol vytvoriť bezprostredný názor na prejednanú skutočnosť a tým aj celkový bezprostredný obraz o celom prejednávanom prípade, vrátane dojmu a názoru na vierohodnosť svedkov, znalcov, dôkazových listín a pod. . K tomu všetkému smeruje aj osobná prítomnosť všetkých členov senátu, obžalovaného a svedkov na hlavnom pojednávaní, členov senátu na verejnom a neverejnom zasadnutí.7) 5. Zásada ústnosti Táto zásada vyplýva jednak z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj z ust. § 2 ods. 18 prvá veta TP. Podľa tohto ustanovenia je konanie pred súdom ústne, výnimky pritom ustanovuje Trestný poriadok. Súd teda rozhoduje na základe ústnych prednesov strán a na základe ústne vykonaných dôkazov. Verejný proces môže byť len ústny. Táto zásada tak súvisí so zásadou verejnosti ako všeobecnou zásadou trestného konania. Možno konštatovať, že súd 7) Výnimkou zo zásady bezprostrednosti je ust. § 257 ods. 7 TP a §§ 331-335 TP. 94 Niekoľko poznámok k zásadám dokazovania v trestnom konaní vykonáva na základe tejto zásady sám len určité dôkazy, vo veľkom rozsahu sa však uspokojuje s konštatovaním materiálov z prípravného konania. n n n podľa § 135 ods. 2 TP, pričom novela počíta v tomto ustanovení s povinnosťou orgánu činného v trestnom konaní upovedomiť o výsluchu svedka mladšieho ako 15 rokov obvineného alebo obhajcu, aby nedošlo k porušeniu práva na kontradiktórny proces v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje prostredníctvom konštantného výkladu Európskeho súdneho dvora právo na pozorovanie svedka aspoň prostredníctvom obhajcu, ak svedok nebude vypočúvaný následne v súdnom konaní, v konaní pred súdom možno prečítať podľa § 258 ods. 4 TP zápisnicu o výsluchu obvineného v prípade neprítomnosti obžalovaného na hlavnom pojednávaní, ak vo výpovedi obžalovaného sa objavia podstatné rozpory medzi jeho skoršou výpoveďou a údajmi pri hlavnom pojednávaní, 8) pri vydávaní trestného rozkazu samosudcom (rovnako ako pri zásade verejnosti) podľa § 353 ods. 1 TP. 6. Zásada voľného hodnotenia dôkazov Podľa tejto zásady v zmysle § 2 ods. 12 TP orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Vychádza zo skutočnosti, že zákon neurčuje pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie dokazovanej skutočnosti a na určenie dôkaznej sily jediného dôkazu. Orgán činný v trestnom konaní a súd zhodnotí dôkaz podľa svojho voľného uváženia, ktoré nie je zákonom vymedzené. Vnútorné presvedčenie orgánov činných v trestnom konaní a súdu sa musí vytvárať prísne logickým úsudkom, vyplývajúcim zo starostlivého, objektívneho a všestranného uváženia všetkých dostupných dôkazov a to jednotlivo i v ich súhrne. V súlade s týmto musí byť v odôvodnení rozsudku vysvetlené, ktoré skutočnosti bral súd ako preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladá so zreteľom na výsledky 8) Pozri aj: § 263 TP a § 135 ods. 2 TP. 95 JUDr. Jaroslav Klátik Jedná sa o zásadu dokazovania uplatňujúcu sa v konaní pred súdom, z ktorej zákon pripúšťa nasledovné výnimky, napr. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA dokazovania za vylúčené alebo pochybné, akými úvahami sa riadil pri hodnotení prevedených dôkazov a prečo nevyhovel návrhu na prevedenie ďalších dôkazov. To znamená, že napriek tomu, že pri hodnotení dôkazov, orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, treba brať do úvahy spôsob postupu pri dokazovaní a či je skutočne dôkaz vierohodný, pravdivý, či sa vzťahuje na predmetnú vec. Vierohodnosť pritom predstavuje dokázanú a zdôvodnenú pravdu. Je to presvedčenie o jeho pravdivosti a nie predpoklad, či dohady tiež vylučujú možnosť akéhokoľvek iného riešenia. 7. Zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností Pred novelou č. 247/1994 Z. z. k starému Trestnému poriadku účinnému do 31.12.2005 bola táto zásada vyjadrená nasledovne: „Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutočný stav veci a pri svojom rozhodovaní z neho vychádzajú.“ V tomto znení sa jednalo o zásadu skutočného stavu veci, ktorá v praxi znamenala, že orgány činné v trestnom konaní často vykonávali rozsiahle dokazovanie ku každej okolnosti trestného činu. Zároveň bol súd na základe ustanovenia § 220 ods. 2 starého TP povinný dôkazný materiál z prípravného konania, ktorý mal vzťah k prejednávanej veci, na hlavnom pojednávaní prebrať a v rozhodnutí sa s ním vyrovnať. Povinnosť zisťovať vo všetkých štádiách objektívnu pravdu však potom viedla k podceňovaniu strán z hľadiska aktivity pri dokazovaní, ktoré majú svoj pôvod v nazeraní na obvineného ako na predmet trestného konania, pričom na jeho aktívnu obhajobu sa hľadelo ako na činnosť, ktorou sa snaží zmariť zistenie objektívnej pravdy.9) Ukázalo sa, že požiadavka na zistenie objektívnej pravdy v trestnom procese bola nerealizovateľná, lebo teoreticky umožnila deformácie trestného procesu, akceptovala len zásadu náležitého zistenia skutkového stavu veci, ktorá lepšie vyhovovala praktickým potrebám trestného konania. Novela č. 247/1994 Z. z. teda umožňovala orgánom činným v trestnom konaní a súdu postupovať tak, aby bol zistený stav podstatný pre právne posúdenie veci a aby nevyvolával pochybnosti, pričom s požiadavkou náležitého zistenia trestného činu sa bolo možné stretnúť už v ust. § 1 Trestného poriadku, teda „...aby trestné činy boli náležite zistené...“. Novelou č. 247/1994 Z. z. sa zároveň presunulo ťažisko dokazovania na konanie pred súdom. Zmenou dikcie § 2 ods. 5 starého Trestného poriadku, keď sa požiadavka „aby bol zistený skutočný stav veci“ 9) ŠÁMAL, P.: Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému. Praha: CODEX Bohemia, 1999, s. 55 a nasl. 96 nahradila požiadavkou „aby bol náležite zistený skutkový stav veci a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie“ sa upustilo od potreby zistiť objektívnu pravdu. Zisťovanie objektívnej pravdy, ktorá je filozofickou kategóriou, viedla pri aplikácii v právnej oblasti k potrebe, aby orgány činné v trestnom konaní a súd vykonávali rozsiahle dokazovanie ku každej, v podstate i k celkom bezvýznamnej okolnosti činu. Preto sa táto povinnosť nahradila povinnosťou zistiť stav veci podstatný a významný pre právne posúdenie a tento stav dokázať tak, aby nevyvolával opodstatnené pochybnosti. Pravdivo sa najmä musí zistiť, či a aký trestný čin bol spáchaný a či ho spáchal obvinený. Iba vtedy sa môže aj rozsudok zakladať na presne zistených a hodnoverných faktoch, ktoré nevzbudzujú rozumné pochybnosti o ich pravdivosti. Zistenie objektívnej skutočnosti charakterizujúcej individuálne určitý ľudský zásah do vonkajšieho sveta, vrátane toho, či sú v ňom dané znaky činu uvedeného v Trestnom zákone, má byť primárnym finálnym produktom činnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu. Zásada objektívnej pravdy, neskôr transformovaná do zásady náležitého zistenia skutkového stavu je tak v rekodifikovanom Trestnom poriadku zakotvená ako zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Skutkový stav sa teda zisťuje v rozsahu, ktorý príslušný orgán činný v trestnom konaní alebo súd potrebujú pre svoje rozhodnutie. Najdôležitejšou zárukou na zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností je to, že na hlavné pojednávanie sa prenáša ťažisko dokazovania, pričom dôkazy prechádzajú previerkou spočívajúcou najmä v aktivite strán.10) Dôvodnú pochybnosť Trestný poriadok však nedefinuje. Podľa teoretických výkladov ňou treba chápať takú pochybnosť, ktorá spôsobuje, že orgán, ktorý rozhoduje vo veci na základe starostlivého a nestranného zhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov, by bol taký nerozhodný, že by nemohol urobiť záver, že skutočnosť napĺňajúca znak trestného činu sa stala, t. j. nezískal vnútorné presvedčenie o vine obvineného.11) Pokiaľ ide o navrhovanú už šiestu novelu k rekodifikovanému Trestnému poriadku12), táto novela sa z hľadiska zásad dokazovania zásadnejšie dotkne najmä zásady zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Podľa § 2 ods. 10 TP, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné 10) IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava: Iura Edition, 2006, s. 88. 11) MINÁRIK, Š. a kol.: Trestný poriadok. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2006, s. 39. 12) Doterajšie novely rekodifikovaného Trestného poriadku: č. 650/2005 Z. z., č. 692/2006 Z. z., č. 342/2007 Z. z., č. 643/2007 Z. z., č. 61/2008 Z. z. 97 JUDr. Jaroslav Klátik Niekoľko poznámok k zásadám dokazovania v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Novela Trestného poriadku počíta so zmenou tohto ustanovenia nasledovne: Orgány činné v trestnom konaní a súd postupujú v trestnom konaní tak, aby bol zistený skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie, ak tento zákon neustanovuje inak. Navrhovaná novela Trestného poriadku dôsledne uskutočňuje ústavnú požiadavku čl. 50 ods.1 Ústavy SR, ktorá v požiadavke kladenej na súd, ktorý jediný rozhoduje o vine a treste, vylučuje iné subjekty z rozhodovania o tejto otázke. Na splnenie tejto ústavnej požiadavky súd musí mať jednoznačne určený zákonný priestor, v ktorom otázku viny má vyvodzovať zo zisteného skutkového stavu. Nakoľko z ostatných ustanovení Trestného poriadku, napr. z ustanovenia § 168 alebo § 321 vyplýva, že súd zisťuje skutkový stav – dikciou „svoje skutkové zistenia“, dokonca odvolací súd zruší rozsudok prvostupňového súdu, ak sú jeho skutkové zistenia neúplné, je potrebné, aby súd zisťoval skutkový stav v miere praktickej istoty, ktorá zodpovedá dikcii „bez dôvodných pochybností“. Hoci právna úprava de lege lata v základných zásadách neuvádza toto pravidlo pri súdoch, sankcionuje súd za neúplné skutkové zistenia zrušením rozsudku v odvolacom konaní. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné v prípravnom konaní zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností čo nekorešponduje s vymedzením úplnejšieho zistenia skutkového stavu v konaní pred súdom. Trestný poriadok z pohľadu súdu, ale aj prokurátora má totiž konania, kde sa skutkový stav nezisťuje bez dôvodných pochybností, ako napr. konanie o dohode o vine a treste, preto navrhovaná novela Trestného poriadku toto ustanovenie dopĺňa o možnosť iného prístupu k otázke zisťovania skutkového stavu.13) Záver Zásady dokazovania predstavujú veľmi dôležitú skupinu základných zásad trestného konania, pričom tvoria vnútorné prepojenie tak so všeobecnými zásadami ako aj zásadami začatia konania. Táto skupina základných zásad je rozhodujúcou základňou pre zisťovanie protiprávnosti činu a naplnenia jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu, je 13) Pozri: Dôvodová správa k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov predložený Ministerstvom spravodlivosti SR do legislatívneho procesu na základe úlohy v Pláne legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2007 – k bodu 2. 98 Niekoľko poznámok k zásadám dokazovania v trestnom konaní Na záver môjho vystúpenia by som rád touto cestou pánovi profesorovi JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc., na počesť ktorého sa uskutočňuje táto veľmi inšpiratívna a pre slovenskú trestnoprávnu vedu aj potrebná konferencia, zaželal v ôsmom decéniu života najmä veľa zdravia, tvorivej duševnej inšpirácie a naplnenia stále nových predsavzatí pri výchove slovenských právnických generácií. Zoznam použitej literatúry: GANDŽALA, J.: Právna zodpovednosť. In.: Notitiae Novae Facultitas Iuridicae. Právnická fakulta UMB, Banská Bystrica, roč. X. – XI., 2006, ISBN 80-8083-261-7. GANDŽALOVÁ, D.: Predpoklady súdneho výkonu rozhodnutia. In.: Notitiae Novae Facultitas Iuridicae. Právnická fakulta UMB, Banská Bystrica, roč. IV, 2000, ISBN 80-8055-156-1. HUSÁR, E. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava: Iura Edition, 2001, ISBN 80-89047-04-1. IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava: Iura Edition, 2006, ISBN 80-8078-101-X. KOLESÁR, J.: Vykonávanie niektorých dôkazov na hlavnom pojednávaní. In: Socialistické súdnictvo, roč. 37, č. 4, 1985. MIHÁLIK, M.: Charakter prípravného konania vo väzbe na negatívne dôkazné bremeno obvineného. In.: Teoretické a aplikačné problémy rekodifikovaného trestného práva. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 27.11.2006, Akadémia PZ v Bratislave, ISBN 978-80-8054-401-0. 99 JUDr. Jaroslav Klátik teda akýmsi spojivkom medzi trestným právom hmotným a trestným právom procesným, keďže len formou dokazovania sú trestné činy náležite objasnené a páchatelia spravodlivo potrestaní sankciami uvedenými v Trestnom zákone. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA MINÁRIK, Š. a kol.: Trestný poriadok. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2006, ISBN 80-8078-085-4. ONDROVÁ, J.: Aplikácia judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu. In.: Notitiae Novae Facultitas Iuridicae. Právnická fakulta UMB, Banská Bystrica, roč. VIII – IX, 2004 – 2005, ISBN 80-8083-183-1. ONDROVÁ, J.: Právne závery vyplývajúce z rozhodnutí vydaných v konaní o kontrole noriem dotýkajúcich sa niektorých základných práv a slobôd. In.: Politické vedy, roč. 5, č. 3 – 4, 2002, Slovenská akadémia vied, Ústav politických vied. ŠÁMAL, P.: Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému. Praha: CODEX Bohemia, 1999, ISBN 80-85963-89-2. 100 Odposlech a záznam telefonických hovorů jako důkaz v trestním řízení Odposlech a záznam telefonických hovorů jako důkaz v trestním řízení JUDr. Jan Kocina, Ph.D. Fakulta právnická ZČU v Plzni Sady Pětatřicátníků 14, PLZEŇ Abstrakt: Příspěvek se zabývá teoretickými a praktickými problémy dokazování, které souvisejí s odposlechem a záznamem telefonických hovorů, a to ve vztahu k možnosti použití těchto odposlechů a záznamů jako důkazů v trestním řízení a částečně i v občanském soudním řízení. Je popisována problematika úpravy odposlechů v platném trestním řádu, uvedená ve speciálních zákonech a příspěvek se také zabývá právní problematikou odposlechů a záznamů, které jsou prováděny jinými subjekty než orgány činnými v trestním řízení. Zpracovávaná problematika vychází z platné právní úpravy v České republice. klíčová slova:odposlech a záznam telefonických hovorů, důkaz v trestním řízení, přípustný důkazní prostředek, pořízení zákonným způsobem Abstract: The report is concerned with theoretical and practical difficulties of evidence that consists in possible use of tapping and recording phone calls in criminal and partially also in civil proceedings. The report considers the questions of present legal regulation of tapping generally as well as legal regulation contained in special acts. Further on the report also deals with legal questions of tapping and recording that is performed by other subjects than subjects that are operative in criminal procedure. The objective of the report is based on valid legal regulation in the Czech Republic. Key words: Tapping and recording of phone calls, evidence in criminal procedure, acceptable evidence, acquisition under the law 101 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA I. Ústavněprávní limity V současné době zná platný trestní řád v České republice, tj. zákon č. 141/1961 Sb. (dále jen „TrŘ“), v souvislosti s telekomunikačním provozem dva zajišťovací úkony, a to odposlech a záznam telekomunikačního provozu, který je upraven v § 88 TrŘ a zjišťování údajů o uskutečněném telekomunikačním provozu upravené v § 88a TrŘ. Můj příspěvek na konferenci, která se zabývá teoretickými a praktickými problémy dokazování, bude zaměřen na některé sporné aktuální problémy při dokazování v trestním řízení a částečně i v občanském soudním řízení, které se vztahují k odposlechům a záznamům telefonických hovorů (dále jen „Odposlechy“), když tyto jsou upraveny jako součást telekomunikačního provozu, které provádí pro potřeby všech orgánů činných v trestním řízení na základě TrŘ Policie ČR. Dále se budu zabývat Odposlechy, jež jsou prováděny v souladu se speciálními zákony a Odposlechy prováděnými jinými subjekty než orgány činnými v trestním řízení. Je nepochybné, že Odposlechem je zasahováno do ústavně garantovaných základních práv a svobod, zejména do těch práv, která jsou zaručena čl. 13 Listiny základních práv a svobod publikované pod č. 2/1993 Sb., která je součástí ústavního pořádku České republiky (dále jen „Listiny“). Podle tohoto čl. nikdo nesmí porušit listovní tajemství ani tajemství jiných písemností a záznamů, ať již uchovávaných v soukromí nebo zasílaných poštou nebo jiným způsobem, s výjimkou případů a způsobem, který stanoví zákon. Stejně se zaručuje tajemství zpráv podávaných telefonem, telegramem nebo jiným podobným zařízením. Tento čl. tedy upravuje i tzv. tajemství zpráv podávaných telefonem. Výjimku z takto formulovaného zákazu porušit tajemství zpráv podávaných telefonem tvoří ty případy, které musí být stanoveny zákonem a zákonem musí být upraven i způsob provedení takového zásahu.1) Ve smyslu čl. 4 odst. 4 Listiny, která je součástí ústavního pořádku České republiky, při používání ustanovení o mezích základních práv a svobod musí být šetřeno jejich podstaty a smyslu. Omezení přitom nesmějí být zneužívána k jiným účelům, než pro která byla stanovena. Při dokazování v trestním řízení se často střetávají dva protichůdné požadavky. Jedním požadavkem je zájem společnosti na trestním stíhání pachatelů trestné činnosti a druhým požadavkem je ústavně garantovaný zájem na integritě individuálních nebo celospolečenských hodnot přesahujících účel trestního stíhání.2) 1) Klíma, K. a kol., Komentář k Ústavě a Listině, Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2005, s. 700. 2) Jelínek, J. a kol., Trestní právo procesní, Praha: EUROLEX BOHEMIA, 2002, s. 234 a násl. 102 Ústavní soud ČR (dále jen „ÚS“) již opakovaně judikoval, že k omezení základních práv či svobod, i když jejich ústavní úprava omezení mnohdy nepředpokládá, může dojít i v případě jejich kolize. Základní je v této souvislosti maxima, podle které základní právo či svobodu lze omezit pouze v zájmu jiného základního práva či svobody. Při úvaze o prioritě jednoho ze dvou v kolizi se ocitajících základních práv je nutno zkoumat, zda byly využity všechny možnosti minimalizace zásahu do základního práva druhého. Podle názoru ÚS je věcí nezávislých soudů, aby při střetu základních práv, které stojí na stejné úrovni, s přihlédnutím k okolnostem každého jednotlivého případu, pečlivě zvážily, zda jednomu právu nebyla neodůvodněně dána přednost před právem druhým.3) V této souvislosti se také poukazuje na to, že v ČR je přímo aplikovatelná Úmluva o ochraně lidských práv a svobod publikovaná pod č. 209/1990 Sb., a to pro potřeby zpracovávaného tématu, zejména čl. 8 zakotvujícího právo na soukromí a čl. 7 odst. 1 a čl. 10 odst. 2 dotýkající se práva na nedotknutelnost osoby a jejího soukromí. 4) Ve smyslu těchto závěrů je nutné posuzovat i přípustnost a zákonnost odposlechů, které byly pořízeny různými subjekty, a to pro potřeby dokazování v trestním řízení, když závěry budou aplikovatelné i na možnost použití Odposlechů jako důkazu v občanském soudním řízení. Příspěvek vychází z platné právní úpravy v České republice. II. Trestní řád a Odposlechy TrŘ ve svém ustanovení § 89 odst. 2 upravuje, že za důkaz může sloužit vše, co může přispět k objasnění věci s tím, že demonstrativně uvádí jednotlivé důkazní prostředky. Každá ze stran může důkaz vyhledat, předložit nebo jeho provedení navrhnout a skutečnost, že důkaz nevyhledal nebo nevyžádal orgán činný v trestním řízení, není důvodem k odmítnutí takovéhoto důkazu. Aniž bych se zabýval podrobně teoretickoprávními problémy, které se týkají problematiky dokazování v trestním řízení ve vazbě na zpracovávanou problematiku, lze dospět k závěru, že Odposlech lze použít jako důkaz tehdy, pokud se bude jednat o přípustný důkaz, který byl proveden zákonně. Nezákonný důkaz je vždy důkazem nepřípustným, avšak toto neplatí opačně,5) tzn., že i zákonně získaný důkaz může být pro potřeby 3) např. Nález sp.zn. II ÚS 502/2002, I ÚS 191/2005 4) Jelínek, J. a kol., Trestní právo procesní, Praha: EUROLEX BOHEMIA, 2002, s. 235. Sbírka soudních rozhodnutí a stanovisek, R 7/2008, sešit 2 s. 110 (NSČR sp.zn. 5 Tdo 459/2007) 5) Mathern, V., Dokazovanie v československom trestnom procese, Bratislava: Obzor, 1984, s. 105. 103 JUDr. Jan Kocina, Ph.D. Odposlech a záznam telefonických hovorů jako důkaz v trestním řízení TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA dokazování v trestním řízení nepřípustný. S přihlédnutím k tomuto zjednodušenému závěru lze tedy konstatovat, že za důkaz může sloužit vše co je přípustným důkazním prostředkem a důkaz byl pořízen zákonným způsobem. Za důkazní prostředek je přitom považován Odposlech, důkazem je obsah záznamu o Odposlechu. Toto rozlišení však nemá praktický význam, neboť právní praxe mezi důkazním prostředkem a důkazem zpravidla nerozlišuje.6) Jedním z kritérií zákonnosti provedeného důkazu je mj. to, zda byl důkaz opatřen a proveden způsobem, který stanoví, popř. připouští, zákon.7) Je tedy nepochybné, že Odposlech lze použít jako důkaz, jestliže byl získán v souladu se zákonem. Zákonné předpoklady k získání takovéhoto důkazu stanoví přímo TrŘ v § 88. S ohledem na stále častěji se vyskytující využívání Odposlechů jako běžného způsobu získávání informací v trestním řízení v ČR byla přijata novela TrŘ zákonem č. 177/2008 Sb., která nabyla účinnosti dne 1.7.2008. Tato nová zákonná úprava Odposlechů zpřesnila a zpřísnila zejména pravidla pro povolování Odposlechů, tj. tedy podmínky, které musí být splněny pro to, aby Odposlechy mohly být považovány za důkaz v trestním řízení. Pokud tedy budou porušeny TrŘ stanovené podmínky pro Odposlechy, nebude možné takovýto Odposlech použít k důkazu v trestním řízení. Novela TrŘ týkající se Odposlechů zvýraznila zásadu zdrženlivosti a přiměřenosti, která je uvedena v § 2 odst. 4 TrŘ. 8) Odposlech telefonu lze tedy použít jako důkaz v trestním řízení, jestliže byl získán v souladu s TrŘ. Za splnění zákonných podmínek je možno Odposlech použít jako důkaz i v jiné trestní věci, nelze však akceptovat závěr vyplývající ze staršího nálezu ÚS, že legálně získaný Odposlech může být použit v jiné věci jako listinný důkaz.9) Za přípustný a zákonný důkaz je nutné považovat takový důkaz, který byl získán se souhlasem účastníka odposlouchávané stanice (§ 88 odst. 4 poslední věta TrŘ před novelou provedenou zákonem č. 177/2008 Sb.) a se souhlasem uživatele odposlouchávané stanice (§ 88 odst. 5, odst. 6 TrŘ ve znění zákona č. 177/2008 Sb.). Zcela nově je novelou TrŘ týkající se Odposlechů zaváděna povinnost orgánu činného 6) Jelínek, J. a kol., Trestní právo procesní, Praha: EUROLEX BOHEMIA, 2002, s. 236 a násl. Musil, J. a kol., Kurs trestního práva, Trestní právo procesní, 2. vydání, Praha, C.H.Beck, 2003, s. 416 a násl. 7) Repík, B., Procesní důsledky porušení předpisů o dokazování v trestním řízení, Bulletin advokacie, červen-září 1982, s. 138. 8) Vantuch, P., Nová úprava odposlechu v trestním řádu od 1.7.2008, Bulletin advokacie, 10/2008, s. 28 a násl. Důvodová zpráva k zákonu č. 177/2008 Sb. 9) Musil, J. a kol., Kurs trestního práva, Trestní právo procesní, 2. vydání, Praha, C.H.Beck, 2003, s. 361 a násl. Nález ÚS sp.zn. II ÚS 6/93 104 v trestním řízení, u kterého byla věc pravomocně skončena, aby o nařízeném Odposlechu informoval odposlouchávanou osobu, jejíž uživatelská adresa byla uvedena v příkazu k Odposlechu (§ 88 odst. 8 TrŘ). Součástí informace je poučení o právu podat ve lhůtě 6 měsíců ode dne doručení této informace Nejvyššímu soudu ČR (dále jen „NS“) návrh na přezkoumání zákonnosti k Odposlechu.10) Podání informace je omezeno v případech uvedených v § 88 odst. 9 TrŘ. V části třetí hlavě dvacáté TrŘ je doplněn nově oddíl sedmý nazvaný řízení o přezkumu příkazu k Odposlechu, v němž jsou tři nová ustanovení v § 314l až 314n TrŘ. Shledá-li NS, že příkaz k Odposlechu byl vydán v rozporu se zákonem nebo bylo v rozporu se zákonem jeho provedení, vysloví usnesením, že byl porušen zákon.11) Na základě výroku NS, že byl porušen zákon, má možnost taková osoba domáhat se finančního zadostiučinění za vzniklou nemajetkovou újmu. III. Zpravodajské odposlechy V posledním období začalo být v právní praxi sporné, zda lze pro účely trestního řízení použít k důkazu Odposlechy, které byly pořízeny v souladu se speciálními zákony tzv. zpravodajské Odposlechy, když tyto jsou v České republice v současné době přípustné podle zákona č. 289/2000 Sb. o vojenském zpravodajství a zákona č. 154/1994 Sb. o bezpečnostní informační službě. Policejní orgán získal zpravodajské Odposlechy, které byly pořízeny podle tohoto speciálního zákona a s poukazem na zákonnou dikci § 89 odst. 2 TrŘ použil tyto Odposlechy jako důkaz v trestním řízení, když poukázal na to, že není možné formalisticky odmítat takovéto důkazy, které nebyly provedeny orgánem činným v trestním řízení, když veřejný zájem v daném případě na zjištění a potrestání trestných činů převažuje nad zájmem na ochraně základních práv a svobod. Navíc bylo poukázáno na to, že tyto Odposlechy byly opatřeny způsobem, který obsahově splňuje požadavky § 88 odst. 4 TrŘ. ÚS na základě podané ústavní stížnosti rozhodl o tom, že postupem policejního orgánu bylo porušeno základní právo stěžovatele na soukromí garantované čl. 13 Listiny a přikázal policejnímu orgánu odstranit a neprodleně zničit Odposlechy.12) ÚS v tomto svém nálezu konstatuje, že tzv. zpravodajské Odposlechy není možné použít k důkazu v trestním řízení, když mj. uvedl, že tzv. zpravodajský Odposlech nemůže mít vyšší kvalitu než jakákoliv jiná operativní informace a je zdůrazňováno, že přitom nejde o formalistický závěr, nýbrž o aplikaci ústavní zásady, že zásahy do 10) Důvodová zpráva k zákonu č. 177/2008 Sb. 11) Vantuch, P., Nová úprava odposlechu v trestním řádu od 1.7.2008, Bulletin advokacie, 10/2008, s. 32. 12) Nález ÚS I. ÚS 3038/07 105 JUDr. Jan Kocina, Ph.D. Odposlech a záznam telefonických hovorů jako důkaz v trestním řízení TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA základních práv musí být předvídány zákonem, který pro dosažení svého účelu musí volit co nejšetrnější prostředky. Zpravodajské Odposlechy nedosahují garančních kvalit, které vyžaduje TrŘ, a proto jich nelze použít jako důkazu v trestním řízení, neboť v tomto smyslu nebyly získány zákonným způsobem. Lze tedy shrnout, že pokud jsou prováděny Odposlechy v souladu se speciálními zákony, nelze tyto Odposlechy považovat za důkazy.13) V této souvislosti však je nutné zmínit ustanovení § 119 odst. 2 nového slovenského trestního řádu, tj. zákona č. 301/2005 Z. z., když ve větě první tohoto ustanovení je uvedeno, že za důkaz může sloužit vše, co může přispět na náležité objasnění věci a co bylo získáno z důkazních prostředků podle tohoto zákona nebo podle zvláštního zákona. Lze tedy předpokládat, že Odposlechy provedené podle jiného zákona než TrŘ jsou ve Slovenské republice důkazem v trestním řízení za předpokladu, že jiné speciální zákony budou ústavně konformní ve vztahu k podmínkám, za kterých budou Odposlechy realizovány.14) IV. Odposlechy pořízené soukromými osobami V trestním řízení a v občanském právním řízení je sporné, zda je možné za přípustné považovat Odposlechy pořízené soukromými osobami. V tomto směru se velice často argumentuje obecným ustanovením § 89 odst. 2 TrŘ, ve kterém je uvedeno, že za důkaz může sloužit vše, co může přispět k objasnění věci, stejně tak jako v občanském soudním řízení je argumentováno ustanovením § 125 občanského soudního řádu, tj. zákona č. 99/1963 Sb., kde je uvedeno, že za důkaz můžou sloužit všechny prostředky, jimiž lze zjistit stav věci. Z izolovaného znění těchto zákonných ustanovení se někdy dovozuje, že Odposlechy získané soukromými osobami jsou důkazně použitelné k prokázání skutkového stavu věci jak v trestním řízení, 15) tak v občanském soudním řízení. Tento závěr však může platit pouze za předpokladu, že nedošlo k porušení jakýchkoliv zákonných zákazů, tj. nejen zákazů vyplývajících z TrŘ, ale i z jakýchkoliv jiných právních předpisů a dále že nedošlo, při pořízení těchto soukromých Odposlechů, k nezákonným 13) R 55/2001 komentář s. 550. 14) Olej, J., Trestný zákon trestný poriadok, Bratislava, Slovenská advokátská komora, 2006, s. 208 a násl. 15) Musil, J. a kol., Kurs trestního práva, Trestní právo procesní, 2. vydání, Praha, C.H.Beck, 2003, s. 411 a násl. Rozsudek NSČR sp.zn. 30 Cdo 1224/2004 Bulletin advokacie, z judikatury, listopad-prosinec 2005, s. 64 a násl. 106 zásahům do práv a svobod třetích osob garantovaných nejen Listinou, ale i zejména obecnou normou soukromého práva, tj. občanským zákoníkem zákonem č. 40/1964 Sb. (dále jen „OZ“), zejména porušením ustanovení § 11 a násl., která se týkají práva na ochranu osobnosti. Úprava v OZ koresponduje důsledně s ústavně garantovanými právy a svobodami.16) Fyzická osoba má právo na ochranu své osobnosti, Odposlechy týkající se fyzické osoby nebo jejích projevů osobní povahy smějí být pořízeny nebo použity jen s jejím svolením (§ 12 odst. 1 OZ). Svolení není třeba, pokud Odposlech je použit k účelům úředním na základě zákona (§ 12 odst. 2 OZ) s tím, že Odposlechy se mohou bez svolení fyzické osoby pořídit nebo použít přiměřeným způsobem též pro vědecké a umělecké účely a pro tiskové, filmové, rozhlasové a televizní zpravodajství, avšak ani takové použití nesmí být v rozporu s oprávněnými zájmy fyzické osoby. S ohledem na zákonnou dikci § 12 odst. 1 OZ lze tedy konstatovat, že k tomu, aby mohl být Odposlech důkazem v trestním i občanskoprávním řízení, je nezbytné, pokud se nemá jednat o použití k účelům úředním na základě zákona, dovodit souhlas té osoby, které se týkají. Pokud takováto osoba souhlas nedá, je důkaz pořízen v rozporu se zákonem, tj. příslušným ustanovením § 12 odst. 1 OZ, a tato skutečnost vylučuje možnost použití Odposlechu k důkazu. Lze však dovozovat za určitých situací svolení osoby s Odposlechem, aniž by bylo dáno svolení slovním vyjádřením k této skutečnosti. Ve smyslu § 35 odst. 1 OZ může být dáno svolení se zásahem do osobnostních práv Odposlechem výslovně nebo jiným způsobem nevzbuzujícím pochybnosti o tom, co chtěla osoba projevit.17) Takovýto souhlas je možné dovozovat z okolností pořízení odposlechu. NS v jednom svém rozhodnutí18) dovozoval konkludentní souhlas s Odposlechem z toho, že se jednalo o telefonický hovor, kdy volající oslovil volaného telefonního účastníka, obsahem rozhovoru dal podnět ke komunikaci a fakticky tak vstoupil do soukromí volaného účastníka se všemi z toho plynoucími konsekvencemi. Volajícímu přitom musí být zřejmé, že volaný využívá soudobých technických prostředků, o nichž je obecně známo, že sami mohou být vybaveny řadou technických funkcí mj. nahrávání hovorů. Za situace, kdy volající iniciuje hovor a má obecné povědomosti o možnosti, že takovýto hovor může být technickou cestou druhým účastníkem zaznamenán, lze dovodit konkludentní souhlas s možným pořízením zvukového záznamu tohoto telefonátu, neprojeví-li přitom opak. Soud v tomto případě dovodil, že důkaz byl pořízen za souhlasu volajícího a dovodil, že takovýto Odposlech je v občanském soudním řízení jako důkaz použitelný. Ve stejném 16) Holub, M. a kol., Občanský zákoník, komentář, 2. aktualizované a doplněné vydání, Praha, Linde Praha, a.s., 2003, s.66. 17) Jehlička, O., Občanský zákoník, komentář, 8. vydání, Praha, C.H.Beck, 2003, s. 89, 90. 18) Rozsudek NSČR sp.zn. 30 Co 1224/2004 ve spojení s rozsudkem VS v Olomouci sp. zn. 1 Co 6/2003 107 JUDr. Jan Kocina, Ph.D. Odposlech a záznam telefonických hovorů jako důkaz v trestním řízení TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA rozsudku dovodil NS, že nejde také o neoprávněný zásah do práva na ochranu osobnosti Odposlechem s ohledem na to, že tento byl použit k účelům úředním na základě zákona. V daném případě jde o tzv. zákonnou licenci pro úřední účely a je dovozováno, že nastala tato zákonem předvídaná situace umožňující použití Odposlechu i bez případného svolení volajícího, neboť Odposlech je použit pro účely důkazního řízení v rámci občanského soudního řízení. V této souvislosti je však nutné zmínit, že uvedený rozsudek NS byl zrušen nálezem ÚS19), přičemž ÚS dovodil zrušení tohoto rozsudku nepřípustností použitého Odposlechu jako důkazu vzhledem k tomu, že na daný případ se nemůže vztahovat zákonná úřední licence podle § 12 odst. 2 OZ. ÚS konstatuje, že za projev úřední licence nelze považovat každé řízení nebo jednání před soudem či jiným orgánem státu, ale jen takové případy, které výslovně upravuje zákon. Takovýmto zákonem je TrŘ, který upravuje Odposlech v trestním řízení. V této souvislosti je však nutné konstatovat, že ÚS se v uvedeném nálezu nevypořádal vůbec s tím, že NS dovodil v daném případě konkludentní souhlas s Odposlechem. S přihlédnutím ke shora uvedeným rozhodnutím lze konstatovat, že s ohledem na konkrétní okolnosti je možné dovozovat svolení s Odposlechem dle § 12 odst. 1 OZ. Toto svolení nemusí mít zvláštní formu a za určitých okolností může být dáno i konkludentně - § 35 odst. 1 OZ.20) V tomto případě není vyloučeno, aby takovýto Odposlech pořízený soukromou osobou byl použit k důkazu jak v trestním, tak i v občanskoprávním řízení. Obdobně rozhodl i NS v roce 2007, když rozhodnutí je uveřejněno ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. R 7/2008.21) Právní věta tohoto rozhodnutí uvádí, že s ohledem na ustanovení § 89 odst. 2 TrŘ nelze vyloučit možnost, aby byl k důkazu použit i Odposlech, který byl pořízen soukromou osobou bez souhlasu osob, jejichž hlas je takto zaznamenáván. Ustanovení § 88 TrŘ se zde neuplatní, a to ani analogicky. Přípustnost takovéhoto důkazu je však nezbytné vždy posuzovat též s ohledem na respektování práva zakotveného v čl. 8 Úmluvy o ochraně lidských práv a svobod (č. 209/1992 Sb.), práva na nedotknutelnost osoby a jejího soukromí ve smyslu čl. 7 odst. 1 a čl. 10 odst. 2 Listiny. Naproti tomu nebude možné považovat za přípustný takový Odposlech, který byl pořízen nedovoleným způsobem nebo který byl získán nezákonně.22) Pokud byly jakékoliv důkazy obstarány v rozporu se zákonem, a to i bez 19) Nález ÚS I. ÚS 191/95 20) Jehlička, O., Občanský zákoník, komentář, 5. vydání, Praha, C.H.Beck, 1999, s. 66. 21) Sbírka soudních rozhodnutí a stanovisek, R 7/2008, sešit 2 s. 110 (NSČR sp.zn. 5 Tdo 459/2007) 22) Holub, M., Občanský zákoník, komentář, 2. aktualizované a doplněné vydání, 1. svazek, Praha, Linde Praha, 2003, s. 78. 108 Odposlech a záznam telefonických hovorů jako důkaz v trestním řízení V. Závěr Přijatá novela TrŘ v České republice, která nabyla účinnosti dne 1.8.2008, potvrzuje, že problematika Odposlechů jako důkazů v trestním řízení je velmi aktuální. Současně platná zákonná úprava zpřísnila a zpřesnila podmínky pro povolování Odposlechů s důrazem na zásady přiměřenosti a zdrženlivosti a zajistila následnou informovanost osoby, u které byl nařízen odposlech. Tato osoba má možnost v zákonem vymezených případech požádat o přezkoumání zákonnosti Odposlechu. Pro účely trestního řízení je možné použít k důkazu pouze Odposlechy získané v souladu s TrŘ případně Odposlechy získané soukromými osobami za podmínky, že nedošlo k porušení práva na ochranu osobnosti tak, jak je upraveno zejména v § 11 a násl. OZ, které vychází mj. z ústavně garantovaného práva v čl. 13 Listiny. Za stejných podmínek lze použít k důkazu Odposlechy v občanskoprávním řízení. Jakékoliv Odposlechy získané v rozporu nejen s TrŘ ale i s jinými zákonnými předpisy jsou jako důkaz v trestním i občanskoprávním řízení nepřípustné. Tzv. zpravodajské Odposlechy, které jsou provedeny v souladu se speciálními zákony, jsou jako důkaz v trestním i občanskoprávním řízení nepřípustné. Seznam použité literatury: l Bulletin advokacie, z judikatury, listopad-prosinec 2005. l Důvodová zpráva k zákonu č. 177/2008 Sb. l Holub, M. a kol., Občanský zákoník, komentář, 2. aktualizované a doplněné vydání, Praha, Linde Praha, a.s., 2003 l Jehlička, O., Občanský zákoník, komentář, 5. vydání, Praha, C.H.Beck, 1999. l Jehlička, O., Občanský zákoník, komentář, 8. vydání, Praha, C.H.Beck, 2003 l Jelínek, J. a kol., Trestní právo procesní, Praha: EUROLEX BOHEMIA, 2002 l Klíma, K. a kol., Komentář k Ústavě a Listině, Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2005 23) Repík, B., Procesní důsledky porušení předpisů o dokazování v trestním řízení, Bulletin advokacie, červen-září 1982, s. 138. 109 JUDr. Jan Kocina, Ph.D. součinnosti s orgány činnými v trestním řízení, nelze považovat takovéto důkazy za přípustné a použitelné jak v trestním řízení, tak i v občanském soudním řízení. Nelze tedy akceptovat názory vyslovené v právní teorii, že takovéto důkazy by byly v trestním řízení použitelné.23) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA l Mathern, V., Dokazovanie v československom trestnom procese, Bratislava: Obzor, 1984 l Musil, J. a kol., Kurs trestního práva, Trestní právo procesní, 2. vydáním, Praha, C.H.Beck, 2003 l Nález ÚS I. ÚS 191/95 l Nález ÚS I. ÚS 3038/07 l Nález sp.zn. II ÚS 502/2002, I ÚS 191/2005 l Nález ÚS sp.zn. II ÚS 6/93 l Návrh věcného záměru zákona o trestním řízení soudním z roku 2004 l Návrh věcného záměru zákona o trestním řízení soudním z roku 2007 l Návrh věcného záměru zákona o trestním řízení soudním z roku 2008 l Sbírka soudních rozhodnutí a stanovisek, R 7/2008, sešit 2 s. 110 (NSČR sp.zn. 5 Tdo 459/2007) l Šámal, P. a kol., Trestní řád, komentář, 4. doplněné a přepracované vydání, C.H.Beck, 2002 l Olej, J., Trestný zákon trestný poriadok, Bratislava, Slovenská advokátská komora, 2006 l R 55/2001 komentář l Repík, B., Procesní důsledky porušení předpisů o dokazování v trestním řízení, Bulletin advokacie, červen-září 1982 l Rozsudek NSČR sp.zn. 30 Cdo 1224/2004 l Rozsudek NSČR sp.zn. 30 Co 1224/2004 ve spojení s rozsudkem VS v Olomouci sp.zn. 1 Co 6/2003 l Vantuch, P., Kdy lze užít odposlech telekomunikačního provozu jako důkaz proti obviněnému, Bulletin advokacie, 11-12/2006 l Vantuch, P., Nová úprava odposlechu v trestním řádu od 1.7.2008, Bulletin advokacie, 10/2008 Internetové odkazy: www.judikatura.cz www.nsoud.cz http://nalus.usoud.cz www.epravo.cz www.justice.cz 110 Ako ďalej v znaleckom dokazovaní v trestnom procese? Ako ďalej v znaleckom dokazovaní v trestnom procese? doc. JUDr. Juraj Kolesár, CSc. vedúci Katedry trestného práva, kriminalistiky a kriminológie Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta Abstrakt: Forma priberania znalca do trestného konania v súčasnom slovenskom trestnom procese, ktorý sa snaží byť procesom kontradiktórnym, naráža na niektoré problémy. Jedným z nich je aj otázka priberania znalca do trestného konania, alebo zisťovanie kto a za akých podmienok môže vystupovať ako znalec. Riešenie problému, ktorý možno mnohí považujú za okrajový, je však potrebné nielen otvoriť, ale aj adekvátne uzavrieť, tak aby znalecké dokazovanie v systéme jednotlivých dôkazov malo presne stanovený postup bez možného spochybňovania jeho výsledku. Kľúčové slová: znalec, znalecké skúmanie, opatrenie, uznesenie, sťažnosť, námietkové konanie. Abstract: Expert witness and questions tied with this problem is probably marginal thema in Slovakian criminal procedure. Newerthless present slovakian legal regulation is still very formal, because of protection of rights of accused person. This article compares present czech and slovak approach and puts the question, if anglo american point of view is not the solution in present changes in criminal procedure. Keywords: expert witness, expert witnessing, measure, decision, complaint, objection procedure. Pri výbere témy príspevku na celoštátnu konferenciu na tému „Teoretické a praktické problémy dokazovaní – pocta prof. JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc. k 80. narodeninám“ som mal úlohu do istej miery zjednodušenú, pretože sa chcem venovať aktuálnym otázkam spojeným s dôkazom podaným znalcom. Je to dané problematikou, ktorej sa prof. 111 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Mathern venoval už niekoľko desaťročí a ku ktorej publikoval množstvo odborných článkov. I dnes pri skúmaní problematiky znaleckého dokazovania nie je možné tieto práce obísť. Zjednodušene povedané, ak i dnes chce niekto napísať niečo o znalcovi v trestnom konaní, podľa môjho názoru to bez Matherna nie je možné. Keďže ako žiak prof. Matherna som sa tejto téme venoval a venujem dodnes, rád by som i na dnešnej vedeckej konferencii uviedol k tejto téme niekoľko slov. K problematike znaleckého dokazovania som sa naposledy venoval v roku 2005, keď v Bulletine slovenskej advokácie bol publikovaný môj článok „Návrat ku spôsobu priberania znalca do trestného konania“1). Keďže článok bol publikovaný v čase, keď ešte nebol účinný nový Trestný poriadok, vychádzal som zo znenia tak ako bolo publikované v paragrafovanom znení novoprijatého zákona v máji 2005. Od účinnosti zákona č. 301/2005 Z.z. uplynuli takmer tri roky a je preto možné sa zamyslieť nad tým, či táto právna úprava je taká, aby zodpovedala potrebám súčasnosti. Pokiaľ ide o formu priberania znalca zamýšľal som sa nad spôsobom tohto priberania už v uvedenom článku. Porovnal som súčasnú právnu úpravu so súčasnou právnou úpravou českou a to z toho dôvodu, že obe tieto úpravy majú spoločné korene avšak po zmenách v českom trestnom poriadku a rekodifikácii slovenského trestného procesu došlo k podstatným rozdielom. V čom spočívajú tieto rozdiely? Slovenská právna úprava išla a doposiaľ stále ide formálnym spôsobom priberaním znalca formou uznesenia. Na Slovensku sme si osvojili, že tak, ako uvádza aj prof. Mathern vo svojich publikáciách osobitne v Dokazovaní v československom trestnom procese z roku 19842) (ktorú mimochodom stále považujem za ťažiskovú publikáciu v tejto oblasti) priberanie znalca uznesením je vlastne určitou ochranou. Ochranou predovšetkým obvineného, ktorý tým, že mu je uznesenie doručené, dozvedá sa o tom, že v jeho trestnej veci bol pribratý znalec. Na to ďalej nadväzuje aj znenie § 142, kde sa okrem iného uvádza, že proti tomuto uzneseniu možno podať sťažnosť pre vecné dôvody a pre osobu znalca. Takýto relatívne prísny formálny postup umožňuje, aby proti uzneseniu o pribratí znalca bolo možné podať námietky voči trom bodom výrokovej časti uznesenie o pribratí znalca: a) proti dôvodnosti znaleckého skúmania ako inštitútu: v tomto prípade možno namietať, že pribranie znalca je neodôvodnené, pretože skutočnosť sa už potvrdila inými dôkazmi. Sem možno prípadne zaradiť aj námietky proti oblasti znaleckého skúmania, ak považujeme napr. za potrebné pribrať znalca z iného odboru, než v akom pribraný je. 1) Kolesár, J.: Návrat ku spôsobom priberania znalca do trestného konania. Bulletin slovenskej advokácie 11/2005, ss. 7-13. 2) Mathern, V.: Dokazovanie v československom trestnom procese. Veda, Bratislava, 1984. 112 Ako ďalej v znaleckom dokazovaní v trestnom procese? b) proti osobe znalca z dôvodu už realizovaného znaleckého skúmania v danej veci osobnej možnej zaujatosti, osobného vzťahu a pod. proti zneniu otázok tak ako boli znalcovi položené v uznesení: netreba zdôrazňovať, že práve znenie otázok môže ovplyvniť výsledok skúmania. Podľa súčasnej právnej normy tak ako je uvedená v citovanom zákone by však takáto možnosť nejestvovala. Nie je expressis verbis uvedené v dôvodoch pre ktoré možno podať sťažnosť. Považujem preto v súčasnosti za otázne, či konkretizácia možnosti podania opravného prostriedku len z dvoch dôvodov je tým správnym riešením. Domnievam sa však, že sťažnosť podaná proti zneniu otázok by mala byť umožnená a v zásade pod bodom a) i realizovaná, prijatá a príp. riešená. Považujem znovu za potrebné poukázať na skutočnosť, že podanie sťažnosti proti uzneseniu o prijatí znalca nemá odkladný účinok. Mohlo by sa totiž stať, neodkladne po vydaní či obdržaní uznesenia začne vykonávať znaleckú činnosť a z nejakého dôvodu bude podaná sťažnosť, ktorá túto činnosť naďalej znemožní. Čo s takto získanými údajmi či materiálom? A v neposlednom rade ako budú uhradené prípadné náklady už na znaleckú činnosť použité. Tento problém bol už na niekoľkých fórach nadnesený, ale zmeny vykonané neboli. Tu by možno postačovala novela citovaného § 142, v ktorom by sa upravil odkladný účinok takejto sťažnosti, teda znalec by svoju činnosť začal vykonávať až vtedy, ak proti nej v zákonnej lehote neboli podané žiadne námietky. Na druhej strane takýto formálny postup by často mohol zbytočne predĺžiť dobu znaleckého skúmania. Práve snahou o „odformalizovanie“ znaleckého skúmania prejavil český zákonodarca, keď v roku 2001 novelou Trestního řádu ČR 265/2001 Sb. bolo zrušené priberanie znalca uznesením a nahradené neformálnym opatrením. Dôvodová správa k tejto novele uvádza, že postup pri priberaní znalca netreba „samoúčelne formalizovať“. Procesné pozície osôb, ktoré môžu prípadne namietať proti zaujatosti znalca, spochybňovať jeho kvalifikáciu príp. zadanú úlohu, sa teraz zhoršili, pretože o ich prípadných výhradách (obvineného či poškodeného) sa rozhoduje neformálne v námietkovom konaní. Námietkové konanie je potom bližšie rozvedené v § 105 ods. 3 súčasne platného Trestního řádu (ČR). Autori komentára k Trestnímu řádu tento spôsob riešenia nepovažujú za správny. Poukazujú na skutočnosť, že námietkové konanie je neformálne, že ide síce o konanie, kde sa zohľadňujú všetky možné druhy námietok a je aj jasný postup ako sa tieto námietky riešia. Chýba im však záväznosť postupu tak ako je to pri riadnych opravných prostriedkoch ako aj podstatná náležitosť tohto konania, totiž lehoty. 3) 3) K tomu pozri napr. Jelínek, J. a kol.: Trestný zákon a Trestný řád, komentář. Linde, a.s. Praha, 2004, s. 467 a nasl. a na to nadväzujúce aj ďalšie reedície komentovaných zákonov. 113 doc. JUDr. Juraj Kolesár, CSc. c) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Proti sebe stoja teda dve koncepcie priberania znalca do trestného konania. Na jednej strane formálna, nazvime ju slovenská, tak ako bolo uvedené cestou vydania príslušného uznesenia. Na strane druhej odformalizovaná, nazvime ju česká, kde cestou neformálneho opatrenia je do trestného konania pribratý znalec. Každá z týchto ciest má nepochybne svoje pozitíva i negatíva. Pokiaľ ide o stanovisko slovenských právnikov, nestretol som sa v dostupnej odbornej literatúre so žiadnou negatívnou odozvou práve na potrebu formálneho priberania znalca. Navyše dávam do pozornosti už spomínanú oprávnenú ochranu práv obvineného, ktorý sa o tom, že v jeho veci bol pribratí znalec musí dozvedieť, pretože uznesenie je mu doručované. Naopak zo strany českých kolegov toto odformalizovanie nebolo prijaté pozitívne, tak ako na to bolo už poukázané v citovanom komentári , ale i inde. V jednej z rigoróznych prác som sa stretol s kritikou tohto postupu českého zákonodarcu, kedy autor „závidel slovenským kolegom“, okrem nového zákona o znalcoch a tlmočníkoch, presne stanovený prístup priberania znalca uznesením. 4) Z hľadiska správneho objektívneho a i dostatočne racionálneho postupu v tejto oblasti treba pripomenúť ešte jednu skutočnosť. Znalecký posudok tak ako je používaný v slovenskom trestnom práve, ktorý bol vypracovaný na základe príslušného uznesenia vydaného orgánom činným v trestnom konaní, je prakticky bez významnejších pochybností braný ako riadny dôkaz. Aké však sú možnosti obhajoby v trestnom konaní, ktorá neuspela so svojim návrhom smerujúcim ku pribraniu konkrétneho znalca v konkrétnej oblasti. Zákon dáva možnosť, že na vlastné náklady si táto strana (príp. sem môžeme zaradiť i poškodeného) opatrí znalecký posudok vlastnou iniciatívou a na vlastné náklady. Vychádzajúc z rovnosti strán pred zákonom súd bude musieť vziať do úvahy i tento dôkaz. Prax však až taká jednoznačná nie je. Môžeme sa stretnúť s konštatovaním, že znalecký posudok označuje obhajobou predložený materiál za účelový vedený snahou spochybniť vinu obžalovaného. Samozrejme, že ide o účelový znalecký posudok, pretože ak by bol „bezúčelný“ strana by ho nepochybne nepredložila. Dostávame sa tu teda do situácie, kedy máme na jednej strane dôsledne formálne vypracovaný znalecký posudok, na druhej strane rovnaký znalecký posudok, ale bez predchádzajúceho formálneho postupu. Napriek tomu, že ten, kto bude v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov hodnotiť, môže uprednostniť práve ten formálny. 4) Heinz, R.: Význam důkazu zkoumaného v trestním řízení. PF UK Bratislava, 2005 (rigorózna práca). 114 Súčasný slovenský trestný poriadok bol vytvorený na základe nosnej myšlienky kontradiktórnosti procesu. Je nám známe, že v priebehu troch rokov, používania tohto modelu, niekoľko krát sa objavila otázka, či to, že kontradiktórnosť sa v plnom rozsahu prejavuje najmä v konaní pred súdom, je správnym riešením. Kontradiktórnosť v prípravnom konaní je diskutabilná. Ak si majú byť strany skutočne rovné, ak majú možnosť použiť rovnaké zbrane, malo by byť v zásade jedno, aký znalecký posudok je predložený ako dôkaz, ak tento dôkaz bol predložený v súlade so zákonom. Teda je úplne irelevantné, či znalec bol do trestného konania pribraný uznesením či opatrením, alebo „len tak na základe žiadosti príslušnej strany“. A samozrejme, ak tento dôkaz vypracoval taký znalec, ktorému možno v plnom rozsahu dôverovať. Otázka nezávislého súdneho znalca už bola v minulosti nadnesená. Do dnešného dňa však neexistuje jednoznačná odpoveď. Popri horeuvedených dvoch možnostiach priberania znalca tu totiž existuje tretia možnosť a síce možnosť, ktorá je typická pre angloamerické konanie. Ide o možnosť, že príslušného znalca predkladajú obe strany nezávisle na sebe a až potom, čo príslušný orgán preskúma odbornosť a nezávislosť takéhoto znalca, predloží znalec závery svojho znaleckého skúmania. Takýto dôkaz je potom možné prijať oboma stranami, alebo ho oboma stranami spochybniť, alebo naložiť s ním ako uzná súd (porota) za vhodné. 5) Práve tu by mohla byť odpoveď na otázku položenú v nadpise tohto článku. Vychádzajúc z odbornej literatúry ako aj z odbornej praxe som sa však nestretol s akútnou potrebou akýchkoľvek zmien v súčasnej aplikácii príslušných právnych noriem v oblasti znaleckého skúmania. Najčastejšie sa vyskytujúcim právnym problémom je otázka uprednostňovania odborného vyjadrenia pred znaleckým posudkom, pričom táto problematika rezonuje aj v českej právnej praxi. Znova však považujem za potrebné poukázať na skutočnosť, že nielen v oblasti znaleckého skúmania, ale dokazovania všeobecne absentuje čosi, čo som už v minulosti nazval „zákonom o dôkazoch“. Napriek mnohým článkom a odporúčaniam je v podstate vecou súdu, resp. orgánu činného v trestnom konaní, či a ako určitý dôkaz prijme. Lenže v kontradiktórnom konaní by niektoré z dôkazov typu „počul som, že povedal...“ nemal najmenšiu šancu na akékoľvek použitie. Úvaha o potrebe zmien v tejto oblasti však rezonuje inými príspevkami na tejto konferencii. Predpokladám, že v relatívne krátkej dobe bude potrebné pravidlá dokazovania upraviť tak, aby sa obmedzila voľnosť hodnotenia dôkazov 5) Howard, M. N.: The Neutral Expert: a plausible threat to justice. In: The Criminal Law Rewiew 2/1991 s. 98 – 105. Spencer, R. J.: The Neutral Expert: an implausible bogey. Tamže s. 106 – 110. 115 doc. JUDr. Juraj Kolesár, CSc. Ako ďalej v znaleckom dokazovaní v trestnom procese? TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA a priamo v právnej norme bolo stanovené, ako musí dôkaz vyzerať, aby bol použiteľný. Vysloviť, že musí ísť o dôkaz získaný zákonným spôsobom istotne postačujúce nie je. Pravidlá dokazovania subsumované v angloamerickej literatúre pod názvom „evidence law“ sú nevyhnutné na to, aby bolo možné trestný proces skutočne nazvať kontradiktórnym. 116 České národní standardy dokazování ve světle Lisabonské reformní smlouvy 2008 a Listiny základních práv Evropské unie 2007 České národní standardy dokazování ve světle Lisabonské reformní smlouvy 2008 a Listiny základních práv Evropské unie 2007 prof. JUDr. Vladimír Kratochvíl, CSc. vedoucí katedry trestního práva Právnická fakulta - Masarykova univerzita Abstrakt: Text analyzuje vybrané otázky dokazování z hlediska Lisabonské reformní smlouvy 2008, speciálně pak Listiny základních práv Evropské unie 2007. Srovnává daný stav s vnitrostátní úpravou českou. Závěr: standard evropského práva nepřevyšuje standard vnitrostátního ústavního a trestního práva procesního ČR. Naopak, v některých směrech je tento vyšší; např. dosah zásady ne bis in idem. Klíčová slova: Lisabonská reformní smlouva, Listina základních práv EU, dokazování, základní zásady trestního práva procesního. Abstract: This text analysis selected questions of the evidence from the Lisabon reform treaty 2008 and Bill of basic rights of the European Union 2007 point of view . It does comparison this state with national legislation in the Czech Republic. Conclusion: standard of the european law does not go over the standard of the czech national criminal process and constitutional law. On the contrary, national standard is in the some directions higher; f. e. the reach of the principle ne bis in idem. Keywords: Lisabon reform treaty, Bill of basic rights of the European Union, evidence, basic principles of the criminal process law. Úvodem Následující příspěvek činí pokus, byť jen v omezeném rozsahu, analyzovat přístup „Lisabonské reformní smlouvy“ [viz Konsolidované znění 117 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Smlouvy o Evropské unii - 2008 (dále i „KSEU“) a Konsolidované znění Smlouvy o fungování Evropské unie - 2008 (dále i „KSFEU“); dále i „Smlouvy“]1) k vybraným teoretickým a praktickým otázkám dokazování v trestním řízení. Stranou neponecháme ani optiku Listiny základních práv Evropské unie (dále i „LZPEU“),2) která sice součástí uvedených Smluv není, to na rozdíl od předcházející Smlouvy o Ústavě pro Evropu, z povahy věci se však předmětu tohoto sdělení nepochybně dotýká. „Lisabonský standard“ bude též porovnán s tím, co nabízí v daném ohledu platná právní úprava v České republice. Probíraná otázka nepochybně souvisí se základním zaměřením této konference. Jedná se totiž o to, že právní styk subjektů Evropské unie (dále i „EU“) nemůže efektivně probíhat bez optimální (když ne rovnou ideální) harmonizace trestního práva procesního členských zemí navzájem, jakož ani ve vztahu k unijnímu právu, pokud toto dopadá právě na problematiku dokazování v trestním řízení. Lisabonská reformní smlouva a Listina základních práv Evropské unie – geneze a současný stav V červnu roku 2006 vyzvala Evropská rada budoucí německé předsednictví, aby připravilo zprávu o dalším postupu evropské integrace. Tato zpráva umožnila Evropské radě, aby se na svém zasedání ve dnech 21. a 22. června 2007 dohodla na svolání mezivládní konference s cílem vypracovat smlouvu, kterou se pozmění stávající zakládající Smlouvy ... (SEU a SES) za účelem posílení efektivity a demokratické legitimity rozšířené Unie, jakož i soudržnosti její vnější činnosti. Mezivládní konference pracovala v souladu s podrobně vymezeným mandátem, který Evropská rada schválila na zmíněném červnovém zasedání. Summit podpořil svolání zmíněné mezivládní konference nejpozději do 31. 7. 2007. Portugalsko jako předsednická země zahájilo tuto konferenci 23. 7. 2007. Práce na úpravě SEU a SES, tj. formou „Lisabonské reformní smlouvy“, měly zároveň 1) „Konsolidované znění Smlouvy o Evropské unii a Smlouvy o fungování Evropské unie – 2008“. Rada EU, Brusel 15. dubna 2008, doplněné dodatkovými protokoly a prohlášeními; podrobně viz http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cmsUpload/st06655.cs08.pdf, dostupný 20. 6. 2008. Viz též Wasmeier, M. Möhlig, A. Strafrecht der Europäische Union. 2. Aufl. Baden-Baden: Nomos Verlag, 2008, str. 39 a násl. 2) Listina základních práv Evropské unie, Úřední věstník Evropské unie, 2007/C 303/01, 14. 12. 2007. 118 zohlednit závěry mezivládní konference z června roku 2004, na níž byl s malými změnami přijat text dnes již skutečně „mrtvé“ Smlouvy o Ústavě pro Evropu (dále i „SÚE“).3) Červencová mezivládní konference byla úkolována tak, aby dokončila svou práci nejpozději do 31. 12. 2007, má-li být dostatek času na ratifikační proces, jemuž by se měla podrobit výsledná Lisabonská reformní smlouva ještě před volbami do Evropského parlamentu v roce 2009. Zmíněný mandát zahrnuje následující změny obou zakládajících Smluv (SEU a SES), které však vyjádřeny v samotné Lisabonské reformní smlouvě z podstatné části přebírají obsah bývalé SÚE:4) ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ dosavadní ústavní koncepce, spočívající ve zrušení všech stávajících, zejm. zakládajících smluv a jejich nahrazení jediným textem nazvaným „Ústava“ (SÚE), se opouští; Lisabonskou reformní smlouvou změněná SES bude nazvána Smlouvou o fungování Evropské unie (viz výše „KSFEU“), reformovaná stávající SEU podrží dosavadní název (pro účely tohoto textu dále viz výše „KSEU); obě takto reformované smlouvy budou smlouvami, na nichž je založena EU, která bude mít jednotnou právní subjektivitu, EU nahradí Společenství a bude jeho nástupkyní; KSFEU a KSEU nebudou mít ústavní charakter, nebude používán výraz „ústava“, vypouštějí se termíny „zákon“, „rámcový zákon“, naopak se zachovají stávající názvy „nařízení“, „směrnice“ a „rozhodnutí“; stran přednosti práva EU bude s odkazem na dosavadní judikaturu Soudního dvora ES přijato prohlášení; podstata změn stávajících SEU a SES se kromě jiného týká: ¾ postavení Listiny základních práv Evropské unie, jejíž znění do těchto smluv nebude zahrnuto, a kdy bude zvlášť stanovena právně závazná hodnota (síla) a oblast působnosti této Listiny; ¾ mechanismu v oblasti policejní a justiční spolupráce v trestních věcech, který členským státům umožní pokračovat v další práci na určitém (právním) aktu, zatímco jiným umožní se na tom nadále neúčastnit; 3) Smlouva o Ústavě pro Evropu, Úřední věstník Evropské unie, C 310/1, 16. 12. 2004. 4) Právní zpravodaj, č. 7/2007, str. 1-2; viz též: „Mandát pro mezivládní konferenci v roce 2007“, http://www.consilium.europa.eu/cms3_fo/showPage.asp?id=1297&lang=cs dostupný 8. 8. 2007 a http://www.euroskop.cz/21688950/clanek-zpravodajstvi-o-reformni-smlouve-eu , dostupný 14. 9. 2007: „Jen deset z 250 návrhů v nové smlouvě se liší od euroústavy…“ Také např. Fischer, K. H. Der Vertrag von Lissabon. Text und Kommentar zum Europäischen Reformvertrag. 1. Aufl. Baden-Baden: Nomos Verlagsgesellschaft, 2008, k tomu na str. 43 píše: „…velká část novinek obsažených ve SÚE zůstává zachována.“ Úplný přehled změn, které předpokládal mandát pro zmíněnou mezivládní konferenci nabízí cit. dílo na str. 44 až 47. 119 prof. JUDr. Vladimír Kratochvíl, CSc. České národní standardy dokazování ve světle Lisabonské reformní smlouvy 2008 a Listiny základních práv Evropské unie 2007 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA ¾ v rámci základních zásad týkajících se pravomocí bude stanoveno, že Unie jedná pouze v mezích pravomocí svěřených jí v KSFEU a KSEU členskými státy; ¾ v rámci ustanovení o demokratických zásadách se zavede posílený kontrolní mechanismus subsidiarity. Jak známo, ratifikační proces Lisabonské reformní smlouvy se přinejmenším zpomalil, zejm. v důsledku irského referenda v roce 2008. Aniž bychom se na tomto místě podrobněji zabývali právě tímto aspektem KSFEU a KSEU, resp. vzdor jemu, zaměříme se v dalším textu na předmět tohoto sdělení samotného. II. Trestně procesní dokazování ve světle KSFEU, KSEU a LZPEU Určité základní východisko zde představuje již ustanovení čl. 67 odst. 1 KSFEU, podle něhož Unie tvoří prostor svobody, bezpečnosti a práva při respektování základních práv a různých právních systémů a tradic členských států. Podle komentáře ke SÚE je tímto způsobem zdůrazněna jednak budoucí limitovaná možnost harmonizace celé oblasti pokryté kapitolou IV. SÚE, jednak se také nově poukazuje na dodržování základních práv.5) S takovouto interpretací je možné souhlasit, nakolik výslovně zdůrazňuje zmíněnou limitaci. Půjde jen o to, zda si jí budou dostatečně vědomy „bruselské instituce“ při výkonu svých legislativních funkcí. Dodržování základních práv, zřejmě ve smyslu části II SÚE (Listina základních práv Unie, dále i „LZPU“), jakož i ve smyslu LZPEU, tu lze chápat nejen jako určitý dílčí cíl, nýbrž i jako nezbytný korektiv při tvorbě legislativních opatření zaměřených proti takovým formám kriminality, které svou povahou vyžadují instrumenty, na něž jsou základní práva zvláště citlivá. Z hlediska dokazování v trestním řízení má klíčový význam především čl. 82 odst. 2 KSFEU. Citované ustanovení počítá v oblasti justiční spolupráce v trestních věcech s uplatněním zásad vzájemného uznávání rozsudků a soudních rozhodnutí, jakož i sbližování právních předpisů členských států trestněprávní povahy, a sice v oblastech uvedených právě v odstavci 2 zmíněného článku. Pod písmenem a) se tu pak výslovně zmiňuje oblast vzájemné přípustnosti důkazů mezi členskými státy. 5) Syllová, J., Pítrová, L., Svobodová, M. a kol. Ústava pro Evropu. Komentář. 1. vyd. Praha: C. H. Beck, 2005., str. 378-379. 120 Co činí tuto věc zvláště zajímavou a citlivou, je mechanismus posílené spolupráce ve smyslu čl. 82 odst. 3 KSFEU, jenž se týká přijímání směrnic v oblastech uvedených v odstavci 2. Jen stručně řečeno: ve srovnání s podobným mechanismem upraveným v čl. I-44 odst. 2, čl. III-270 odst. 3, 4 a čl. III-419 odst. 1 SÚE je posílená spolupráce ve smyslu KSFEU nastavena „pružněji“ a tím pádem i průchodněji, což, jak mám za to, nelze považovat za jednoznačné pozitivum. Podobně je třeba nahlížet na čl. 87 odst. 2, 3 KSFEU, ve srovnání s čl. III-275 odst. 3 SÚE, jež se týkají policejní spolupráce. Z hlediska problematiky dokazování je pak ve hře písm. c) odst. 2 čl. III-275 SÚE a čl. 87 KSFEU, v němž se hovoří o společných kriminalistických metodách při odhalování závažných forem organizované trestné činnosti, nakolik jejich výsledky jsou, resp. mají být použitelné jako procesní důkazy v průběhu trestního stíhání. Povahu trestně procesních zásad významných pro otázky dokazování v trestním řízení mají nepochybně mnohé články zmíněné LZPEU, zvláště pak ustanovení hlavy VI nazvané „Soudnictví“. Již na první pohled zde zjišťujeme převahu právě zásad trestně procesních.6) Svou roli tu hraje tradičně úzké propojení ústavního práva a trestního práva procesního již na úrovni vnitrostátní; osobně tuto vazbu vidím tak, že trestní řád je jakýsi „lakmusový papírek“ míry praktické ústavnosti.7) Myslím, že totéž platí i pro LZPEU, vzdor tomu, že se dnes „nesluší“ mluvit o ní s přívlastkem „ústavní“ dokument, stejně jako ani o Smlouvách. Svým způsobem uvozující postavení v daném kontextu má zásada rovnosti před zákonem, stručně formulovaná v čl. 20 LZPEU, přesahující ovšem hranice trestního práva procesního. V úzce procesním smyslu ji lze chápat jakožto rovnost účastníků trestního řízení, což garantuje český trestní řád stejnými právy a povinnostmi např. obviněných i dalších subjektů trestního procesu. Činí tak v souladu s čl. 37 odst. 3 Listiny základních práv a svobod č. 2/1993 Sb., ve znění pozdějších předpisů (dále i „LZPS“). V rozporu s tím nejsou samozřejmě tzv. favor defensionis, pomocí kterých zákonodárce naopak vyrovnává reálně nerovné 6) Z širšího pohledu srov. Šturma, P. Charta základních práv Evropské unie. AUCI, 2004, 1 - 2, str. 101. Šišková, N. První ucelený katalog základních práv Evropské unie – Charta. Právník, CXL, 2001, 6, str. 598. Pipek, J. Smlouva o Ústavě pro Evropu a další vývoj trestního práva v EU. Právník, CXLIV, 2005, 12, str., str. 1440 n. Wasmeier, M. Möhlig, A. Strafrecht der Europäische Union. 2. Aufl. Baden-Baden: Nomos Verlag, 2008, str. 44 a násl. 7) Dále viz např. Platzgummer, W. Grundzüge des österreichischen Strafverfahrens. 8. Aufl. Wien, New York: Springer, 1997, str. 3 (trestní proces jako aplikované ústavní právo); Roxin, C. Strafverfahrensrecht. 22. Aufl. München: C. H. Beck, 1991, str. 9 (trestní právo procesní jako „seismograf ústavy státu“); Schroeder, F.-Ch. Strafproze/3recht. 2. Aufl. München: C. H. Beck, 1997, str. 28 (trestní řád jako „prováděcí zákon“ ústavy). 121 prof. JUDr. Vladimír Kratochvíl, CSc. České národní standardy dokazování ve světle Lisabonské reformní smlouvy 2008 a Listiny základních práv Evropské unie 2007 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA postavení právě samotného obviněného, jmenovitě v průběhu dokazování v trestním řízení. Trestně procesní zásady vážící se k procesu dokazování nabízí dále čl. 47 LZPEU, hovořící o účinné právní ochraně před soudem, tj. i trestním, jakož i o spravedlivém procesu, tj. i trestním. Pro trestní podobu „práva na účinnou právní ochranu před soudem“ má svůj význam skutečnost, že předobrazem původního čl. 47 Charty základních práv EU, jenž byl dokonce základem čl. II-107 odst. 1 SÚE a též čl. 47 LZPEU, je čl. 13 Evropské úmluvy o lidských právech a základních svobodách č. 209/1992 Sb., ve znění protokolů, (dále i „EÚLPZS“).8) Jeho trestněprávní konotace vyžadovala, aby byl aplikován ze strany Evropského soudu pro lidská práva (dále i „ESLP“) ve spojení s čl. 6 odst. 1 EÚLPZS, zakotvujícím požadavek nestranného soudního řízení, v němž se mělo rozhodnout o oprávněnosti trestního obvinění. Samostatná aplikace cit. čl. 13 se proto s otázkou porušení práv trestněprávní povahy míjela.9) V prostředí LZPEU by se toto trestní „zabarvení“ mělo při její aplikaci projevit ve spojení odstavců 1 a 2 čl. 47, neboť v naposledy uvedeném nacházíme rovněž právo na spravedlivý proces, tedy včetně procesu vedeného nestranným soudem, jak vyplývá z čl. 6 odst. 1 EÚLPZS. Uvedená geneze probírané zásady a v citovaném prameni zmíněná judikatura ESLP k čl. 13 EÚLPZS, jakož i její vyjádření v LZPEU vedou k závěru, že se jedná o „opravné prostředky“ dané k ochraně porušených práv jednotlivce, uplatněné před příslušným trestním soudem, jmenovitě ve fázi dokazování. Tím je implikováno též právo na soudní ochranu jak s ním počítá už čl. 36 odst. 1 LZPS a provádí ji svými ustanoveními trestní řád, resp. některými procesními zásadami (srov. § 2 zejm. odst. 1, 8 až 11 zákona č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním, trestní řád, ve znění pozdějších předpisů, dále i „tr. ř.“). Zásada „práva na spravedlivý proces“, jíž je rezervován odstavec 2 čl. 47 LZPEU, nepochybně zahrnuje i proces trestní, přinejmenším proto, že vychází z čl. 6 odst. 1 EÚLPZS. V rozsahu věty první odpovídá tato zásada v podstatě jejím tradičním formulacím v jiných dokumentech: v již citovaném čl. 6 odst. 1 EÚLPZS, nebo v čl. 38 odst. 2, čl. 37 odst. 1 a čl. 40 odst. 4 LZPS. Trestní řád pak obsahuje konkrétní garance této zásady, a to v podobě základních zásad trestního řízení uvedených v jeho ustanoveních § 2 odst. 4 (zásady oficiality, rychlosti a zdrženlivosti), odst. 5 (zásady zjišťování 8) Pikna, B. Evropská unie – vnitřní a vnější bezpečnost a ochrana základních práv (na pozadí boje proti mezinárodnímu terorizmu). Praha: Linde, 2002, str. 162. 9) Gomien, D. Short guide to the European Convention on Human Rights. Strasbourg: Council of Europe, 1991, český překlad Malenovský, J. Stručná rukojeť Evropské úmluvy o lidských právech. str. 37. 122 skutkového stavu věci bez důvodných pochybností, vyhledávací a kontradiktornosti), odst. 10 (zásada veřejnosti) a v § 33 odst. 1 (zásada nemo tenetur edere instrumenta contra se).10) Zatímco právo na spravedlivý proces je „ošetřeno“ jediným poměrně stručným odstavcem, vzdor významu, jaký představuje pro dokazování, daleko důkladnější byli tvůrci LZPEU při reglementaci práva na řádnou správu v jejím čl. 41. V odstavci 2 cit. ustanovení jsou uvedeny složky tohoto práva, které by se slušelo přinejmenším zopakovat v souvislosti s právem na spravedlivý trestní proces. V tomto ohledu je LZPEU nevyvážená z důvodů, které nejsou jasné. Standardní procesní zásady presumpce neviny a práva na obhajobu předkládá čl. 48 LZPEU. V odstavci 1 cit. ustanovení definovaná zásada „presumpce neviny“ vychází z čl. 6 odst. 2 EÚLPZS, která stejně jako Mezinárodní pakt o občanských a politických právech (dále i „MPOPP“) v čl. 14 odst. 2 vymezuje tuto klíčovou procesní zásadu pozitivním způsobem; obdobně tak činí čl. 40 odst. 2 LZPS. Naproti tomu ustanovení § 2 odst. 2 tr. ř. „... neobsahuje pozitivní vyjádření presumpce neviny, ale zákaz presumpce viny (kurziva V. K.).“ 11) Zákaz presumpce viny je považován za slabší garanci pro efektivní dokazování než příkaz presumpce neviny, s čímž možno souhlasit. Zásada „práva na obhajobu“ – odst. 2 čl. 48 LZPEU - rovněž „kopíruje“ EÚLPZS, a sice její čl. 6 odst. 3. Vnitrostátně jí odpovídá čl. 40 odst. 3 LZPS a § 2 odst. 13 tr. ř. Zatímco LZPEU, EÚLPZS a LZPS konstruují tuto zásadu obsahově, tzn. že uvádějí jaká konkrétní práva v tomto ohledu obviněný má, trestní řád jde cestou konstrukce garanční. Neříká v zásadě, čím je obviněný z hlediska své obhajoby vybaven, nýbrž uvádí záruky v podobě poučovací povinnosti a povinnosti orgánů činných v trestním řízení, které mají obviněnému umožnit uplatnění práv obhajoby (§ 2 odst. 13 tr. ř.). Další konkrétní obhajovací práva vyjmenovává až v následujících ustanoveních, která nemají povahu procesních zásad (srov. § 33 tr. ř.). Co do jejich náplně se však práva obhajoby ve všech zmíněných pramenech nijak podstatně neliší. Nejen hmotně právní, nýbrž i procesní charakter zřejmě vykazuje čl. 4 LZPEU. Je v něm vyjádřen zákaz mučení a nelidského či ponižujícího zacházení (procesní aspekt) ... anebo trestu (hmotně právní aspekt). V českém trestním právu hmotném mu odpovídá zásada humánnosti trestů konkretizující obecnou trestněprávní zásadu humanismu (srov. § 23 odst. 2 10) Více k tomu Musil, J. Princip nemo tenetur. In: J. Fenyk (ed.) Pocta Dagmar Císařové k 75. narozeninám. Praha: LexisNexis CZ s. r. o., 2007, str. 76 a násl. 11) Repík, B. Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. Praha: Orac, 2002, str. 175. 123 prof. JUDr. Vladimír Kratochvíl, CSc. České národní standardy dokazování ve světle Lisabonské reformní smlouvy 2008 a Listiny základních práv Evropské unie 2007 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA zákona č. 140/1961 Sb., trestní zákon, ve znění pozdějších předpisů, dále i „tr. zák.“).12) V trestním právu procesním, z hlediska dokazování, je třeba v tomto kontextu poukázat v rámci § 2 tr. ř. na zásadu zákonnosti (odst. 1), presumpce neviny (odst. 2) a zdrženlivosti (odst. 4). Z čl. 50 LZPEU lze spolehlivě dovodit zásadu ne bis in idem13) neboli právo nebýt dvakrát trestně stíhán nebo trestán za stejný trestný čin / skutek. Její význam pro dokazování můžeme spatřovat v tom, že v trestním řízení působí jako „filtr“ bránící plýtvání prostředky při procesní realizaci konkrétních trestních věcí, nehledě na prioritní ochranu fyzických osob před jejich nadbytečným trestním stíháním pro totéž. I když je tato zásada tradičně spojována s trestním, popř. jiným procesem, nelze zcela přehlížet ani její konotaci hmotně právní. Procesně garantuje tato zásada právní jistotu a procesní ekonomii v tom smyslu, že jedna a tatáž osoba nebude po pravomocném konečném rozhodnutí ve své trestní věci, zakládajícím překážku věci pravomocně rozhodnuté (exceptio rei iudicatae), kdykoliv znovu trestně stíhána, aniž došlo ke zrušení uvedeného meritorního rozhodnutí v předepsaném řízení (tj. z podnětu mimořádného opravného prostředku). Tradiční je tedy procesní chápání zásady ne bis in idem, i když samotná dikce čl. 50 LZPEU naznačuje obě její dimenze (stíhání /procesní/ nebo potrestání /hmotná/). Dosah procesní zásady ne bis in idem závisí na tom, zda se opírá o zákaz dvojího postihu činu (skutku), jako je tomu v ČR14), anebo trestného činu, z čehož údajně vychází judikatura ESLP15). V prvém případě je rozhodující skutek de iure, tzn. souhrn faktických okolností trestněprávně relevantních (skutkový stav věci - § 2 odst. 5 tr. ř.), jenž byl předmětem prvního trestního stíhání, a to bez ohledu na jeho trestněprávní kvalifikaci. V případě druhém je naopak významná právní 12) Kratochvíl, V. a kol. Trestní právo hmotné. Obecná část. 3. přepracované a doplněné vydání. Brno: MU v Brně, 2002, dotisky 2003, 2006, str. 55 n. 13) Více k tomu např. Mansdörfer, M. Prinzip des ne bis in idem im europäischen Strafrecht. Berlin: Duncker & Humblot, 2004; Pipek, J. Princip ne bis in idem v konkurenci jurisdikcí. Trestněprávní revue, III, 2004, 4, str. 98; Prouza, D. Zásada ne bis in idem v českém trestním procesu. České Budějovice: VŠERS, 2006. 14) Musil, J., Kratochvíl, V., Šámal, P. a kol. Kurs trestního práva. Trestní právo procesní. 3. přepracované vydání. Praha: C. H. Beck, 2007, , str. 7. 15) Růžička, M., Polák, P. Nad jedním rozhodnutím Nejvyššího soudu týkajícím se problematiky „ne bis in idem“ z hlediska jeho aspektů mezinárodních a vnitrostátních. Státní zastupitelství, III, 2005, 6, str. 9. Tento závěr není jednoznačný, protože přinejmenším ve věci Gradinger v. Rakousko vycházel ESLP nikoliv z totožnosti právní kvalifikace, tj. „trestného činu“, nýbrž z totožnosti „skutku“ (viz Kmec, J. K některým aspektům zásady ne bis in idem ve světle judikatury Evropského soudu pro lidská práva. Trestní právo, 2004, IX, č. 1, str. 23, č. 2, str. 21.) 124 kvalifikace skutku de iure jakožto trestného činu, podle konkrétních ustanovení trestního zákona. Vazba zásady ne bis in idem na skutek vede ke zúžení jejího záběru v tom smyslu, že předchozí pravomocné rozhodnutí o skutku, bez ohledu na jeho trestněprávní kvalifikaci, brání novému rozhodování o něm, tedy ani pod jinou trestněprávní kvalifikací. Ochrana před dvojím postihem je tak poměrně silná a z hlediska procesní ekonomie a obviněného relativně široká. Takto vytvořený rozhodovací prostor pro opakované projednání téže věci je proto relativně úzký, neboť znemožňuje stíhat týž skutek, byť kvalifikovaný jako jiný trestný čin. Naopak podmíněnost uvedené zásady jen trestněprávní kvalifikací činu, tedy trestným činem, vytváří širší prostor pro opakované rozhodování, neboť umožňuje takto postihnout týž skutek, naplňuje-li v dalším řízení znaky skutkové podstaty jiného trestného činu, než tomu bylo v řízení předcházejícím. Ochrana před dvojím postihem je tu naopak poměrně slabší a z hlediska procesní ekonomie a postavení obviněného relativně úzká. Uvedený aspekt zásady ne bis in idem patří mezi jedny z nejspornějších.16) Ustanovení čl. 50 LZPEU je zajímavé právě z tohoto hlediska. V nadpise totiž hovoří o „trestném činu“, kdežto ve vlastním jeho textu se objevuje výraz „čin“.17) Nicméně, interpretační problémy snad nehrozí, protože samotný text dává pojem „čin“ do kontextu s trestním řízením, tudíž je zřejmé, že je tu myšlen „trestný čin“, nikoliv „čin“ jakožto skutek, nehledě už na výklad čl. 4 Dodatkového protokolu č. 7 k EÚLPZS (dále i „Dodatkový protokol“), jenž má na mysli také trestný čin.18) Územní působnost zásady ne bis in idem omezuje LZPEU na „evropský justiční prostor“, tj. na území členských států Unie. V jeho rámci, z pohledu trestněprávního, pak vystupuje do popředí „prostor svobody, bezpečnosti a práva“. Vytvářením právě takovýchto právních prostorů se reálně zmenšuje počet konkurujících si jurisdikcí.19) To lze podle mého soudu jedině přivítat, neboť se tak snižuje i riziko porušení principu ne bis in idem, jenž má jinak v této konkurenci působit v nelehké roli jakéhosi „rozhodčího“ či již zmíněného „filtru“. 16) 17) 18) 19) Pipek, J. op. cit. sub 13, str. 100 n. Srov. též Prouza, D., op. cit sub 13, str. 27 a tam uvedené další výhrady. Růžička, M., Polák, P., op. cit. sub 15, str. 7. Pipek, J. Konkurence trestních jurisdikcí a princip „ne bis in idem“. Nad rezolucí XVII. Mezinárodního kongresu trestního práva. Trestněprávní revue, IV, 2005, 11, str. 285. K řešení, které v tomto kontextu nabízí Corpus Juris srov. Pipek, J. Smlouva o Ústavě pro Evropu a další vývoj trestního práva v EU. Právník, CXLIV, 2005, 12, str. 1441. 125 prof. JUDr. Vladimír Kratochvíl, CSc. České národní standardy dokazování ve světle Lisabonské reformní smlouvy 2008 a Listiny základních práv Evropské unie 2007 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Zdrojem, z něhož čl. 50 LZPEU vychází, je standardně v literatuře uváděný čl. 4 Dodatkového protokolu.20) Kromě toho se zásada ne bis in idem vyskytuje v řadě dalších mezinárodně právních dokumentů (např. v čl. 54 – 58 Schengenské prováděcí úmluvy21) aj.). V českém právním prostředí nabízí tuto zásadu předně čl. 40 odst. 5 LZPS. Jeho dikce, na rozdíl od znění čl. 50 LZPEU, výslovně neuvádí zákaz dvojího potrestání, omezuje se pouze na zákaz dvojího trestního stíhání. Tento článek ovšem, pokud by byl vyložen způsobem doporučeným v literatuře,22) spolehlivě pokrývá i zmíněné potrestání. Výslovnou úpravu ne bis in idem v trestním řádu nenajdeme, lze však existenci této zásady i pro domo spolehlivě dovodit z ustanovení obsahujících exceptio rei iudicatae [§ 11 odst. 1 písm. f), g) a h), odst. 4 tr. ř.]. Vnitrostátní právní úprava česká zakazuje dvojí postih za týž „skutek“ (čl. 40 odst. 5 LZPS), kdežto z čl. 50 LZPEU plyne zákaz dvojího postihu za tentýž „trestný čin“. Tato odlišnost by ale mohla být vertikálně překlenuta s oporou o čl. 53 LZPEU, podle něhož žádné ustanovení této listiny (tj. LZPEU) nesmí být vykládáno jako omezení nebo narušení lidských práv a základních svobod, které v oblasti své působnosti uznávají právo Unie, mezinárodní právo a mezinárodní smlouvy, jejichž stranou je Unie nebo všechny členské státy, včetně EÚLPZS, a ústavy členských států. Vyšší standard ochrany poskytnutý vnitrostátním právním řádem, opírajícím ne bis in idem o kritérium skutku, by tedy nebyl v rozporu s čl. 50 LZPEU, i když ten vychází z kritéria „trestného činu“. Zároveň je třeba upozornit na určitou nepraktičnost tohoto řešení, protože neodstraňuje skutečnou různost dosahů zásady ne bis in idem, což by mohlo komplikovat spolupráci členských států na horizontální úrovni. Kupříkladu v souvislosti s využitím evropského zatýkacího rozkazu, alespoň např. mezi ČR a SR, tento problém naštěstí nevzniká. Jak Rámcové rozhodnutí23), tak vnitrostátní implementace česká a slovenská24), vycházejí 20) K samotnému Protokolu srov. např. Repík, B. op. cit. sub 11, str. 247 n.; dále Kmec, J. K některým aspektům zásady ne bis in idem ve světle judikatury Evropského soudu pro lidská práva. Trestní právo, IX, 2004, č. 1, str. 21 n., č. 2, str. 20 n., č. 3 str. 16 n.; jinak viz též Pikna, B. Evropská unie – vnitřní a vnější bezpečnost a ochrana základních práv (na pozadí boje proti mezinárodnímu terorizmu). Praha: Linde, 2002, str. 167; Syllová, J. ... a kol. op. cit. sub 5, str. 155; Pipek, J. op. cit. sub 13, str. 98; Růžička, M., Polák, P. op. cit sub 15, str. 4 – 11. 21) Pikna, B. Schengen – právní a funkční aspekty. Právník, CXLIV, 2005, 3, str. 245 – 246. 22) Pipek, J. op. cit. sub 19, str. 103: „... je správné použití pojmu dvojího „stíhání“. Tento pojem v sobě, z pohledu smyslu ne bis in idem, obsahuje celý komplex nepříznivých důsledků, kterým má bránit, a to jak vlastní stíhání, tak i jeho výsledek.“ 23) Council Framework Decision of 13 June 2002 on the European arrest warrant and the surrender procedures between Member States (2002/584/JHA), čl. 3 odst. 3 („.... of the same act“). 24) Zákon č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním, ve znění zákona č. 539/2004 Sb., § 411 odst. 6 písm. c), „... za tentýž skutek“; zákon č. 403/2004 Z.z., § 14 odst. 1 písm. b), „... za rovnaký skutok“. 126 důsledně v uvedeném směru z kritéria „skutku“ („act“, „skutek“, „skutok“). Vezmeme-li však v úvahu LZPEU (čl. 50) a jmenované či kteréhokoliv jiné členské státy, jejichž vnitrostátní implementace evropského zatykače by opírala zásadu ne bis in idem o totožnost skutku, pak tu rozdíl, a to zásadní, existuje. Rozdíl, který od samého počátku případného vstupu LZPEU v platnost (čl. 6 odst. 1 KSEU) patrně nevyřeší ani citovaný čl. 53 LZPEU. Nevyřeší jej tedy způsobem, který by byl použitelný pro praxi dvou či více horizontálně kooperujících členských států s odlišně nastavenou zásadou ne bis in idem, tzn. co do jejího rozsahu (skutek, trestný čin). Sladění vnitrostátní úpravy s LZPEU, resp. s pojetím zásady ne bis in idem je sice teoreticky i prakticky možné, ale, jak naznačeno, na úrovni horizontální (mezistátní) bez valného praktického užitku. Minimálně dva členské státy s různě pojatou touto zásadou by se patrně při spolupráci z tohoto důvodu „nepotkaly“. S odkazem na ustanovení § 11 odst. 1 písm. j) tr. ř. a čl. 10 Ústavy ČR, č. 1/1993, ve znění pozdějších předpisů (dále i „Ústava“), přichází v úvahu aplikace zásady ne bis in idem, vyjádřené v citovaném Dodatkovém protokole, také přímo na jeho základě. Bude tomu tak za situace, kdy např. o přestupku (trestněprávní povahy, např. podle § 50 zák. č. 200/1990 Sb., o přestupcích, ve znění pozdějších předpisů, dále i „PZ“) již rozhodl meritorně nejprve správní orgán, přičemž o témže skutku kvalifikovaném posléze jako trestný čin rozhodl následně i soud.25) Od tohoto postupu je nutné odlišovat obsah ust. § 11 odst. 4 tr. ř.26), jímž „...je rozšířena zásada ne bis in idem i do evropského prostoru trestního práva.“ 27) 25) Růžička, M., Polák, P. op. cit. sub 15, str. 10; Repík, B. op. cit. sub 11, str. 248; stejně už i rozsudek NS ČR ze dne 22. 7. 2004, sp. zn. 11 Tdo 738/2003, jakož i jeho pozdější judikatura. Právní věta cit. rozsudku říká: „Je porušením zásady ne bis in idem ve smyslu čl. 4 Protokolu č. 7 k Úmluvě o ochraně lidských práv a základních svobod, jestliže byl obviněný trestně stíhán a odsouzen pro stejný skutek, který byl jako čin trestněprávní povahy již dříve projednán příslušným správním orgánem v přestupkovém řízení, jež skončilo pravomocným rozhodnutím, kterým byl tento čin obviněného posouzen jako přestupek, pokud ke zrušení tohoto rozhodnutí správního orgánu nedošlo. V takovém případě ustanovení § 11 odst. 1 písm. j) tr. ř. ve spojení s ustanovením čl. 4 Protokolu č. 7 k Úmluvě o ochraně lidských práv a základních svobod činí trestní stíhání nepřípustným. Bylo-li přesto vedeno trestní stíhání obviněného pro tentýž skutek, pro který již byl postižen (nebo zproštěn viny) ve správním řízení, a skončilo-li takové trestní stíhání odsuzujícím rozhodnutím ve věci samé ve smyslu § 265a odst. 2 tr. ř., je tím naplněn důvod dovolání podle § 265b odst. 1 písm. e) tr. ř.“ Aby k porušení zásady ne bis in idem nedošlo, a vzhledem jen k fakultativnímu oprávnění zastavit v uvedených případech trestní stíhání ve smyslu § 172 odst. 2 písm. b) tr. ř., je povinnost orgánu činného v trestním řízení takovéto stíhání zastavit opřena právě o Protokol, v návaznosti na § 11 odst. 1 písm. j) tr. ř. Jde totiž o to, že v § 172 odst. 2 písm. b) tr. ř. je stanoveno něco jiného než v Protokole, proto se uplatní postup podle čl. 10 Ústavy. 26) Ve znění novely č. 539/2004 Sb.: „Rozhodnutími podle odstavce 1 písm. f), g) a h) jsou i rozhodnutí soudů a jiných justičních orgánů členských států Evropské unie.“ 27) Púry, F. Vliv evropského práva na trestní postih některých negativních jevů v podnikání. Trestněprávní revue, IV, 2005, 9, str. 227. 127 prof. JUDr. Vladimír Kratochvíl, CSc. České národní standardy dokazování ve světle Lisabonské reformní smlouvy 2008 a Listiny základních práv Evropské unie 2007 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Katalog zásad soustředěných v hlavě VI LZPEU z hlediska trestněprávního nese zřetelnou pečeť EÚLPZS. Vzdor tomu v některých směrech za jejím standardem poněkud zaostává. Již dříve bylo doporučováno předchůdkyni LZPU a LZPEU, tj. Chartě základních práv EU, aby pojala do svého obsahu zejména právo na náhradu škody v případě nezákonného odsouzení, jakož i zákaz uvěznění pro dluh.28) Myslím, že tato doporučení jsou stále aktuální i pro LZPEU, byť z hlediska problematiky dokazování ne až tak zásadní. Nad jejich rámec bych uvedl doporučení přinejmenším ještě jedno: právo na odůvodnění soudních rozhodnutí v trestních věcech. I když toto právo ani EÚLPZS neuvádí verbis expressis, neboť se dovozuje ze zásady práva na spravedlivý proces,29) v LZPEU se objevit mělo tím spíše, že s jeho výslovným uvedením počítá LZPEU pro správní řízení v čl. 41 dost. 2 písm. c). Také význam doporučovaného práva pro dokazování v trestním řízení je nepochybný.30) Závěrem Objektivně jen rozsahově omezený rozbor problematiky procesního dokazování viděné optikou Lisabonské reformní smlouvy a zejména Listiny základních práv EU ukázal, že její těžiště částečně spočívá v KSFEU. Neřeší ji však KSEU. Naproti tomu plně se jí věnuje samostatný dokument, tedy Listina základních práv EU. S jejím standardem je z uvedeného hlediska srovnatelná vnitrostátní právní úprava česká, a to jak v právu ústavním (LZPS), tak i v právu jednoduchém (tr. ř.).31) V některých směrech je tato vnitrostátní úprava dokonce na vyšší úrovni, než kterou nabízí LZPEU; srov. dosah zásady ne bis in idem. Vzhledem k přetrvávající obsahové podobnosti českého a slovenského ústavního práva, jakož i trestního práva procesního můžeme uvedené konstatování vztáhnout přiměřeně i na poměr LZPEU a slovenské vnitrostátní 28) Šišková, N. První ucelený katalog základních práv Evropské unie – Charta. Právník, CXL, 2001, 6, str. 599. 29) Repík, B. op. cit. sub 11, str. 152. 30) Ke srovnání českých národních standardů dokazování s přístupem Corpus Juris – 2000 blíže viz Kratochvíl, V. Slovenské a české důkazní právo ve světle Corpus Juris 2000 a Smlouvy o Ústavě pro Evropu (vybrané problémy). In: Dokazovanie v trestnom konaní. Zborník materiálov z medzinárodného vedeckého seminára konaného 13. decembra 2006. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2007, str. 13 – 28 (CD). 31) Karabec, Z. a kol. Trestní politika a její realizace v oblasti trestní justice. Praha: Institut pro kriminologii a sociální prevenci, 2008, str. 188. 128 úpravy ústavní a trestně procesní. Rozsah tohoto příspěvku totiž neumožnil pojmout i takovéto srovnání šířeji, tzn. zahrnující detailně i Slovenskou republiku. Literatura: Fischer, K. H. Der Vertrag von Lissabon. Text und Kommentar zum Europäischen Reformvertrag. 1. Aufl. Baden-Baden: Nomos Verlagsgesellschaft, 2008 Gomien, D. Short guide to the European Convention on Human Rights. Strasbourg: Council of Europe, 1991, český překlad Malenovský, J. Stručná rukojeť Evropské úmluvy o lidských právech. Karabec, Z. a kol. Trestní politika a její realizace v oblasti trestní justice. Praha: Institut pro kriminologii a sociální prevenci, 2008 Kmec, J. K některým aspektům zásady ne bis in idem ve světle judikatury Evropského soudu pro lidská práva. Trestní právo, IX, 2004, č. 1, č. 2, č. 3 Kratochvíl, V. a kol. Trestní právo hmotné. Obecná část. 3. přepracované a doplněné vydání. Brno: MU v Brně, 2002, dotisky 2003, 2006 Kratochvíl, V. Slovenské a české důkazní právo ve světle Corpus Juris 2000 a Smlouvy o Ústavě pro Evropu (vybrané problémy). In: Dokazovanie v trestnom konaní. Zborník materiálov z medzinárodného vedeckého seminára konaného 13. decembra 2006. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2007, str. 13 – 28 (CD) Mansdörfer, M. Prinzip des ne bis in idem im europäischen Strafrecht. Berlin: Duncker & Humblot, 2004 Musil, J., Kratochvíl, V., Šámal, P. a kol. Kurs trestního práva. Trestní právo procesní. 3. přepracované vydání. Praha: C. H. Beck, 2007 Musil, J. Princip nemo tenetur. In: J. Fenyk (ed.) Pocta Dagmar Císařové k 75. narozeninám. Praha: LexisNexis CZ s. r. o., 2007 129 prof. JUDr. Vladimír Kratochvíl, CSc. České národní standardy dokazování ve světle Lisabonské reformní smlouvy 2008 a Listiny základních práv Evropské unie 2007 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Pikna, B. Evropská unie – vnitřní a vnější bezpečnost a ochrana základních práv (na pozadí boje proti mezinárodnímu terorizmu). Praha: Linde, 2002 Pikna, B. Schengen – právní a funkční aspekty. Právník, CXLIV, 2005, 3 Pipek, J. Princip ne bis in idem v konkurenci jurisdikcí. Trestněprávní revue, III, 2004, 4 Pipek, J. Konkurence trestních jurisdikcí a princip „ne bis in idem“. Nad rezolucí XVII. Mezinárodního kongresu trestního práva. Trestněprávní revue, IV, 2005, 11 Pipek, J. Smlouva o Ústavě pro Evropu a další vývoj trestního práva v EU. Právník, CXLIV, 2005, 12 Platzgummer, W. Grundzüge des österreichischen Strafverfahrens. 8. Aufl. Wien, New York: Springer, 1997 Prouza, D. Zásada ne bis in idem v českém trestním procesu. České Budějovice: VŠERS, 2006 Púry, F. Vliv evropského práva na trestní postih některých negativních jevů v podnikání. Trestněprávní revue, IV, 2005, 9 Repík, B. Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. Praha: Orac, 2002 Roxin, C. Strafverfahrensrecht. 22. Aufl. München: C. H. Beck, 1991 Růžička, M., Polák, P. Nad jedním rozhodnutím Nejvyššího soudu týkajícím se problematiky „ne bis in idem“ z hlediska jeho aspektů mezinárodních a vnitrostátních. Státní zastupitelství, III, 2005, 6 Schroeder, F.-Ch. Strafproze/3recht. 2. Aufl. München: C. H. Beck, 1997 Syllová, J., Pítrová, L., Svobodová, M. a kol. Ústava pro Evropu. Komentář. 1. vyd. Praha: C. H. Beck, 2005 130 Šišková, N. První ucelený katalog základních práv Evropské unie – Charta. Právník, CXL, 2001, 6 Šturma, P. Charta základních práv Evropské unie. AUCI, 2004, 1 - 2 Wasmeier, M. Möhlig, A. Strafrecht der Europäische Union. 2. Aufl. Baden-Baden: Nomos Verlag, 2008 Zemánek,J., Tichý, L., Král, R.., Svoboda, P., Tomášek, M. Posudek k návrhu Ústavy Evropské unie (…). In: Tomášek, M. (věd. red.) České právo na prahu Evropské unie. Praha: UK v Praze, Karolinum, 2004, AUCI, č. 1-2/2004 Právní předpisy, komentáře, jiné prameny: Council Framework Decision of 13 June 2002 on the European arrest warrant and the surrender procedures between Member States (2002/584/JHA) „Konsolidované znění Smlouvy o Evropské unii a Smlouvy o fungování Evropské unie – 2008“. Rada EU, Brusel 15. dubna 2008, doplněné dodatkovými protokoly a prohlášeními; podrobně viz http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cmsUpload/st06655.cs08.pdf Listina základních práv Evropské unie, Úřední věstník Evropské unie, 2007/C 303/01, 14. 12. 2007 Smlouva o Ústavě pro Evropu, Úřední věstník Evropské unie, C 310/1, 16. 12. 2004. Právní zpravodaj, č. 7/2007, str. 1 http://www.consilium.europa.eu/cms3_fo/showPage.asp?id=1297&lang=cs http://www.euroskop.cz/21688950/clanek-zpravodajstvi-o-reformni-smlo uve-eu 131 prof. JUDr. Vladimír Kratochvíl, CSc. České národní standardy dokazování ve světle Lisabonské reformní smlouvy 2008 a Listiny základních práv Evropské unie 2007 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA 132 Nové aspekty teórie kriminalistických stôp a identifikácie v súvislosti s dokazovaním v trestnom konaní Nové aspekty teórie kriminalistických stôp a identifikácie v súvislosti s dokazovaním v trestnom konaní prof. JUDr. Jozef Madliak, CSc. vedúci katedry trestného práva Právnická fakulta UPJŠ v Košiciach Abstrakt Podstatou odrazu trestného činu je spôsobilosť jedných materiálnych systémov a objektov odrážať v inej forme vlastnosti druhých materiálnych systémov a objektov. V príspevku autor sa zameriava na rozvoj kriminalistického učenia o pamäťových stopách, ide o nové aspekty pohľadu, v ktorom dominujú poznatky, ktoré korešpondujú s modernou kognitívne psychologickou teóriou pamäti v náväznosti na problém znaleckého dokazovania v trestnom konaní a poukazuje na potrebu vysokej odbornosti znalca v tejto novej oblasti. Kľúčové slová: dokazovanie v trestnom konaní, stopa, digitálna stopa, kriminalita, znalec Abstract: Center of the problem of crime’s reflection is the ability of one material systems and objects to reflect in another form characteristic of another’s material systems and objects. In the article author turns his attention to progress in criminalistic theory dealing with memory traces. There are new aspects of view in which are dominating the knowledge corresponding with modern cognitive psychological theory of memory in connection with issue of expert witnessing during the criminal proceeding. The author points out that a high level of proficiency of expert witnesses is in this new area very important Key words: evidence in criminal proceeding, trace, digital trace, criminality, expert witness 133 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA 1. Stopa ako relácia medzi objektom a prostredím Podstatou odrazu trestného činu je spôsobilosť jedných materiálnych systémov a objektov odrážať v inej forme vlastnosti druhých materiálnych systémov a objektov. V odrážajúcom systéme vznikajú pod vplyvom odrážaného systému zmeny. Tieto zmeny v istej miere ukazujú, reprodukujú vlastnosti odrážaného systému. Vyšetrovaná udalosť trestného činu je jedným z materiálnych javov objektívnej reality, v ktorého priebehu dochádza k vzájomnému pôsobeniu elementov udalosti trestného činu, predovšetkým páchateľa a ním použitých prostriedkov a nástrojov, s materiálnym prostredím, najmä miestom činu a predmetom útoku a s vedomím ľudí, napr. svedkov. Výsledkom vzájomného pôsobenia je odraz v podobe zmien v materiálnom prostredí ( materiálnych stôp) a zmien vo vedomí ľudí (pamäťových stôp). Odhaliteľné a dekódovateľné zmeny vyvolané udalosťou trestného činu sú stopami trestného činu a vzájomnú interakciu medzi systémom trestného činu a materiálnou objektívnou realitou môžeme z metodologického a gnozeologického hľadiska obsahovo vyjadriť ako reláciu ®. Potom ak označíme : S - symbol kriminalistickej stopy, O - symbol materiálneho objektu vstupujúceho do interakcie pri trestnom čine, P - symbol materiálneho prostredia interakcie, môžeme vyjadriť stopu ako vzťah relácie medzi objektom a prostredím. Stopa = Objekt ® Prostredie, skrátene ako: S=O®P Tento uvedený vzťah má zásadný základný význam pre všetky ďalšie úvahy a rozbory, a to obzvlášť pre analýzu vlastností objektov a vlastností rôznych prostredí, ktoré sa podieľajú na vzniku kriminalistických stôp. Z východzej analýzy ako vlastností objektu, tak vlastností prostredia je možné odvodiť teoretické možnosti pre jednotlivé kriminalistické stopy a ucelene ich klasifikovať a systematizovať. Prístup uvedený vo vzťahu relácie poskytuje možnosť jednoznačne klasifikovať skupiny stôp. Načrtnutý princíp poňatia kriminalistickej stopy ako relácie objektu a prostredia poskytuje nový pohľad na kriminalistickú stopu. Toto poňatie 134 dovoľuje prísne vymedziť akúkoľvek kriminalistickú stopu jednoznačnými množinami vlastností objektu a prostredia a najmä maticu relácie interakcie. Výhody nášho prístupu vidíme predovšetkým v možnosti definovania pojmu kriminalistickej stopy ako vo všeobecnej forme, tak aj v konkrétnych prípadoch. Možno ich formulovať do nasledujúcich čiastočných záverov: 1) Kriminalistickú stopu je možné definovať celkom jednoznačne a na tomto základe ďalej teoreticky študovať prípadne modelovať (pre využitie vo výpočtových identifikačných systémoch). 2) Naznačené poňatie vytvára základ pre následné technické a počítačové spracovanie. Vytvára sa všeobecný základ pre následnú klasifikáciu kriminalistických stôp z veľmi všeobecného hľadiska. 3) 4) Každý doposiaľ známy druh kriminalistických stôp je možné zaradiť do matice interakcie ako určitú submaticu. 5) Matica interakcie dovoľuje vyhľadať a následne študovať tie miesta trsov matice, kde možno dekódovať väčší výskyt O a teda minimum informácií, ktoré stopa môže poskytnúť. Uvedený prístup je otvorený systém dovoľujúci neustále rozširovanie podľa stupňa poznania vlastností objektov identifikácie, vlastností mechanizmov vzniku stôp a vlastností a druhov interakcie medzi objektom a prostredím. 6) 2. Pamäťové stopy: aktuálne teórie, výskumy a forenzná aplikácia Ďalší výskum problematiky kriminalistických stôp bol zameraný na rozvoj kriminalistického učenia o pamäťových stopách. Ide o nové aspekty pohľadu, v ktorom dominujú poznatky, ktoré korešpondujú s modernou kognitívne psychologickou teóriou pamäti a súčasne využívajú koncepcie a modely aplikovaných forenzno psychologických prístupov. Na základe aktuálnych teórií a modelov pamäti ako komplexného kognitívneho systému môže kriminalistika formulovať aj celkom konkrétne odporúčania napr. pre vedenie výsluchu, ale aj pre aplikáciu ďalších kriminalisticko taktických metód tak, aby spôsoby kladenia otázok zlepšovali podmienky pre pamäťový výkon jedinca. Základným deliacim kritériom kriminalistickej stopy je skutočnosť, či ide o odraz v materiálnom prostredí alebo vo vedomí človeka. Materiálne stopy sa klasifikujú už od vzniku kriminalistiky podľa rôznych kritérií, často protichodných do mnohých podskupín, naproti tomu stopy vo vedomí človeka 135 prof. JUDr. Jozef Madliak, CSc. Nové aspekty teórie kriminalistických stôp a identifikácie v súvislosti s dokazovaním v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA sú chápané často ako ideálne stopy bez ďalšieho kriminalistického delenia. Niektorí kriminalisti však delia ideálne poznávacie obrazy na dve základné skupiny, a to: l zmyslové názorné obrazy a l racionálne pojmové obrazy. Zmyslové názorné obrazy existujú ako obrazy vnemov a sú nositeľmi informácie o objekte či skupine objektov. Racionálne pojmové obrazy odrážajú najvšeobecnejšie spojenia a vzťahy objektívneho sveta, ktoré sú nedostupné našim zmyslo¬vým orgánom (analyzátorom). Pamäťová stopa má v kriminalistike veľký význam z dvoch hľadísk, jednak je na dekódovaní informácie z pamäťovej stopy založený celý rad kriminalisticko-taktických metód a ďalej preto, že pamäťové stopy sú v podstate doposiaľ neriešený problém v kriminalistike. Je preto namieste objasniť pojem pamäťovej stopy, vysvetliť ako vzniká a zaniká pamäťová stopa v mozgu človeka a aké sú mechanizmy pamäti a či možno a v akom rozsahu dekódovať informáciu z kriminalistickej stopy. Medzi základné klasifikačné kritérium kriminalistických stôp patrí skutočnosť, či stopy vznikajú v materiálnom prostredí či vo vedomí ľudí. Principiálny vznik materiálnej stopy je daný mechanickou interakciou objektu a prostredia. Stopy vo vedomí človeka vznikajú pri vzájomnom pôsobení človeka a organického alebo anorganického prostredia. Kriminalisticky relevantné informácie pamäťových stôp sú odrážané špecifickými formami ako zážitky, vnemami, vnímaním, predstavami, elementárnymi a vyššími psychickými aktmi. Ide v podstate o ľudské psychické procesy vnímania, zapamätávania a reprodukcie. Význam a využitie pamäťových stôp vo vedomí človeka spočíva v priebehu objasňovania kriminalisticky relevantných udalostí pri aplikácii rôznych kriminalistických, najmä taktických metód, za účelom zistenia obsahu zmeny majúcej súvislosť s konkrétnou udalosťou. Z týchto dôvodov je nevyhnutné študovať moderné psychologické poznatky o pojme pamäťová stopa, o procese vytvárania pamäťových stôp, teóriách a modeloch zabúdania, reprodukcie a znovupoznania. Aspekty pojmu pamäťová stopa a kriminalistické súvislosti, ktoré boli zhodnotené, výskumy a aplikácie: Tu zaraďujeme najmä tieto problémové okruhy: pojem pamäťová stopa, mechanizmus vzniku pamäťovej stopy (záznam dynamiky pamäťovej stopy, ako dochádza k zapamätávaniu si), mechanizmus zabúdania, základné funkcie pamäti (časovosť, vštepovanie, zapamätávanie, vybavovanie informácií), teória pamäti, teória rozpadu stopy, teória transformácie stopy, teória interferencie, teória motivovaného zabúdania. 136 3. Digitálne (počítačové) stopy V minulých desiatich rokoch sa v bežnej (aj policajnej či kriminalistickej) praxi objavuje termín počítačová kriminalita. V odbornej literatúre úplne chýba teoretické rozpracovanie druhov stôp, ktoré prostriedky ICT zanechávajú a ich väzba na teóriu kriminalistických stôp, ktorá má v československej, českej aj slovenskej, kriminalistickej praxi hlbokú tradíciu. Po analógii a analýze počítačovej kriminality síce automaticky hovoríme o počítačových stopách, ale nijak objektívne ich ďalej nešpecifikujeme, nezaoberáme sa ich vlastnosťami, spôsobmi odhaľovania, „fixácie“, dokumentácie, analýzy a vyhodnocovaním všetkých týchto poznatkov s cieľom odhaľovať a dokazovať tento druh kriminality a zároveň následne preventívne brániť jej ďalšiemu rozširovaniu. Počítačové (digitálne) stopy: Pojem počítačová kriminalita vznikol už v dobe sálových počítačov a prvých PC. Od tej doby ale táto oblasť prešla búrlivým rozvojom a ďalšie trendy rovnako predpokladajú pokračujúci vývoj. Okrem sálových a personálnych počítačov sú bežnou realitou aj iné technologické prostriedky, ktoré spájajú alebo vhodne doplňujú výpočtové možnosti s komunikáciou v najrôznejších podobách. Ich spoločnou platformou je digitalizácia takmer všetkého, čo nás obklopuje. Denne používame mobilné telefóny, bezdrôtové prenosy dát z našich personálnych elektronických zariadení (WiFi1), Bluetooth), elektronické diáre, handheldy (osobné počítače do dlane vo veľkosti škatuľky od cigariet), audio digitálne záznamníkové prístroje, digitálne videokamery a fotoaparáty, video a DVD2) prehrávače alebo rekordéry, platobné a identifikačné karty, najrôznejšie záznamové médiá (CD3), DVD, USB4) pamäte, digitálne pamäte videokamier a fotoaparátov, optické médiá a pod.), bohaté príslušenstvo rozmanitých druhov periférií ku všetkým týmto vyššie uvedeným zariadeniam. Súčasťou mnohých ďalších technológií sú vstavané, jedno alebo viacúčelové procesory, zaisťujúce činnosť daného zariadenia – palubné počítače automobilov, lietadiel, lodí; rozmanité zabezpečovacie a monitorovacie zariadenia, elektronická identifikácia objektov, tovaru atď. Všetky tieto zariadenia z kriminalistického a forenzného pohľadu zanechávajú preukázateľné stopy svojej činnosti, ktoré majú svoje všeobecné aj individuálne zákonitosti a ktoré sú prakticky využiteľné. Je tiež zrejmé, že pojem 1) 2) 3) 4) WiFi – Wireless Fidelity. Štandard pre bezdrôtový prenos rychlosťou až 11 MB/s v pásme 2.4 GHz. DVD – Digital Versatil Disc, Digital Video Disc CD – Compact Disc USB – Universal Serial Bus 137 prof. JUDr. Jozef Madliak, CSc. Nové aspekty teórie kriminalistických stôp a identifikácie v súvislosti s dokazovaním v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA „počítačová“ kriminalita má dnes omnoho širší význam, než v minulosti. Počítačová kriminalita bola v minulosti správne logicky chápaná vo vzťahu len s počítačmi. Nič iného vtedy neexistovalo. Kam ale zaradiť dnešnú trestnú činnosť spojenú napr. s platobnými alebo identifikačnými kartami, obsahujúcimi magnetické nosiče dát, pozmeňovanie nechránených dát počas ich bezdrôtového prenosu a pod.? Celý rad technologických zariadení, aj keď nie sú prostriedkom alebo cieľom trestného činu, obsahujú veľké množstvo rozmanitých dát, ktoré v priebehu vyšetrovania iného trestného činu, priestupku či celkom inej aktivity v prvej fáze majú klasický charakter kriminalistickej stopy a v konečnej etape v ideálnom prípade potom charakter súdneho dôkazu. Pomocou všetkých týchto stôp je potom možné preverovať vyšetrovacie verzie prípadu, zbierať dôkazy proti páchateľovi alebo naopak potvrdzovať alibi nevinných osôb. Stopy sa v procese súdnej obhajoby stávajú priamymi či nepriamymi dôkazmi. Na dátovom médiu môžu byť záznamy o činnosti užívateľa na počítači, v mobilnom telefóne zoznam posledných hovorov obeti trestného činu, na videozázname bezpečnostného centra obchodného domu či banky zákazníci v inkriminovanej dobe, v palubnom počítači automobilu identifikačné čísla (VIN5)), ktoré páchateľ zabudol pri mechanickej falzifikácii ostatných čísel na vozidle zmeniť alebo o nich nevedel, či nedokázal; v telefónnej centrále výpis všetkých uskutočnených hovorov, v systémoch GPS6) súradnice objektu (napr. automobilu) v konkrétnom čase atď. V zmysle definovanej počítačovej alebo kybernetickej kriminality alebo kriminality počítačovo či kyberneticky súvisiacej je pojem zariadenia pracujúceho s dátami omnoho širší než len počítač. Pojem počítačová stopa vznikol v rovnakom časovom období ako pojem počítačová kriminalita, teda približne v druhej polovici 80. rokov minulého storočia. Je zrejmé, že s pojmom „počítačová“ (stopa) si dnes už nevystačíme, pretože aj iné, elektronické zariadenia zanechávajú stopy, ktoré majú rovnakú podstatu, charakter, všeobecné alebo individuálne vlastnosti ako stopa počítačová. V zahraniční, ale už aj v českej a slovenskej literatúre existuje niekoľko definícií, vymedzujúcich už bežne vžitý termín digitálna stopa (digital evidence). Je nutné podotknúť, že slovo „evidence“ má v angličtine primárny význam „dôkaz“. České slovo „stopa“ v súvislosti s modernými technológiami v zahraničnej literatúre nenájdeme (môžeme sa stretnúť s významom potential digital evidence, ktorý má blízky zmysel českému pojmu „stopa“). Príčina je jednoduchá a pragmaticky založená – zahraničné teórie aj prax sú silne orientované na výsledok trestného procesu, t.j. stopa musí byť súdom akceptovateľná a preto vo vnímaní a následnom používaní termínov dochádza k automatickému stotožňovaniu pojmov stopa a dôkaz (angl. evidence). 5) VIN – Vehicle Identification System 6) GPS – Global Position System 138 Nové aspekty teórie kriminalistických stôp a identifikácie v súvislosti s dokazovaním v trestnom konaní Táto definícia je otvorená akejkoľvek digitálnej technológii. Týmto spôsobom definovaná digitálna stopa pokrýva ako oblasť počítačov a počítačovej komunikácie, tak aj oblasť digitálnych prenosov (mobilné telefóny, ale do budúcna aj digitálna TV a pod.), videa, audia, digitálnej fotografie, dát kamerových (CCTV) systémov, dát elektronických zabezpečovacích systémov, a akýchkoľvek ďalších technológií potenciálne spojených s Hi-Tech kriminalitou. V pôvodnom návrhu sa hovorilo o binárnej podobe uloženej alebo prenášanej informácie. Slovo binárna bolo následne zmenené na digitálna, pretože tento pojem je všeobecnejší (binárna forma je podmnožinou všeobecnejšej digitálnej formy). Na rozdiel od iných definícií je definícia navyše všeobecná aj v tom zmysle, že digitálnu stopu nespojuje nutne s trestným činom, čo, ako uvidíme ďalej, je veľmi dôležité. Digitálna stopa musí byť využiteľná nielen pre silové rezorty, kriminalistiku, ale aj pre všeobecné forenzné vyšetrovanie uskutočňované štátnymi orgánmi (občiansko-právne spory, obchodné zákony a pod.), tak aj na komerčnej báze, pre potreby nezávislých interných či externých auditov a pod. 4. Identifikácia systému (systémová identifikácia) v kriminalistike Teória kriminalistickej identifikácie je učením o všeobecných princípoch stotožňovania rôznych objektov podľa ich odrazov, a to za účelom získania trestne procesných a iných dôkazov. Z tohto dôvodu má všeobecný význam ako pre kriminalistickú vedu, kriminalisticko-praktickú činnosť, tak aj pre teóriu trestnoprocesného dokazovania. Učenie o kriminalistickej identifikácii je špeciálnou kriminalistickou teóriou a kriminalistická identifikácia je špecifická metóda kriminalistickej praktickej činnosti. Teoretický základ (teóriu) kriminalistickej identifikácie tvorí systém pojmov, zásad , metód a metodík identifikačného skúmania. Tento systém umožňuje vedecky určovať totožnosť materiálnych objektov podľa ich odrazov a využívať takto získané výsledky predovšetkým na účely trestného konania. Základným východiskom kriminalistickej identifikácie je teória vzájomného pôsobenia uplatnená v teórii kriminalistických stôp. Z tejto teórie využíva kriminalistickú tézu o tom, že materiálne objekty, podieľajúce sa na trestnom čine (páchateľ, jeho obuv, nástroje trestného činu a pod.), pôsobia v priebehu trestného činu na neho obklopujúce vonkajšie prostredie – odrážajú sa, čím na ňom vyvolávajú určitú zmenu – odraz. V kriminalistike majú tieto zmeny najčastejšie podobu stopy. Pri kriminalistickej identifikácii sa 139 prof. JUDr. Jozef Madliak, CSc. Digitálna stopa je akákoľvek informácia s vypovedajúcou hodnotou, uložená alebo prenášaná v digitálnej podobe. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA využívajú ako stopy vo vedomí ľudí, tak ostatné druhy stôp v materiálnom prostredí. Podľa toho, či sa dospeje k zisteniu totožnosti alebo nie rozoznávame dva druhy kriminalistickej identifikácie, a to individuálnu identifikáciu a nedovŕšenú identifikáciu (určenie skupinovej príslušnosti). Individuálna identifikácia, ktorá je výsledkom zistenia totožnosti individuálneho (konkrétneho) objektu, teda ide o zistenie, že stopa má ten istý súhrn identifikačných znakov ako skúmaný (podozrivý) objekt. Z takéhoto zistenia je potom vyvodený záver, že stopu vytvoril konkrétny skúmaný objekt (napr. konkrétna -jediná obuv, identifikácia osoby podľa markantov papilárnych línií, identifikácia osoby podľa analýzy DNA, identifikácia nástroja podľa znakov v zošinutej stope, identifikácia zbrane podľa znakov na vystrelenej nábojnici alebo podľa stôp polí na vystrelenej strele atď.). Individuálna identifikácia je z dôkazného hľadiska najcennejšia. Nedovŕšená identifikácia (určenie skupinovej príslušnosti), znamená, že proces identifikácie nie je ukončený zistením totožnosti individuálneho (konkrétneho) objektu, odrazeného v stope. V týchto prípadoch hovoríme iba o zisťovaní skupinovej príslušnosti objektov (napr. určenie druhu podošvy, veľkosti obuvi, určenie druhu vozidla a použitých pneumatík podľa trasologických stôp, určenie typu palnej zbrane podľa vystrelenej nábojnice, určenie charakteru neznámej látky a pod.). Tak ako sa vyvíjajú technické prístupy k riešeniu problémov v iných technických vedách, tak aj do kriminalistických metód prenikajú nové princípy a prístupy. Jedným z nových smerov je zvedenie pojmu – objektová identifikácia a systémová identifikácia. Systematizovanie pojmov, zásad a metód identifikácie môže byť uskutočňované podľa rôznych kritérií. Najvšeobecnejší význam má identifikácia z hľadiska určovania totožnosti a využívanie výsledkov stotožňovania pri dokazovaní. Kriminalistická identifikácia je poznávacia metóda, ktorou sa individualizuje vzťah medzi dvoma či viac prejavmi alebo časťami jedného a toho istého materiálneho objektu 7), 8) Súhrn pojmov a metód, ktoré sa používajú pri stotožňovaní, vytvárajú metodiku kriminalistickej identifikácie. Pojmy a metódy, ktoré sa týkajú využitia výsledkov identifikácie pri dokazovaní, tvoria metodiku dokazovania s použitím identifikácie. Doterajšia identifikácia sa teoreticky opiera predovšetkým o identifikáciu objektov, tak ako sa to objavuje vo veľkej väčšine učebníc kriminalistiky. 7) Musil, J.-Konrád, Z.-Suchánek,J.: Kriminalistika. Praha: C.H.Beck, 2001. 8) Krajník, V.: Kriminalistická identifikácia. Bratislava: A PZ SR, 2000. 140 Všeobecnú identifikáciu je nutné ale chápať z omnoho širšieho pohľadu a jedine tak je možné prehlbovať poznanie kriminalistickej vedy a v praxi tak prispievať k objasňovaniu nových druhov trestných činov, ktoré sa dnes vyskytujú. Identifikácia objektov a systému nie sú v protiklade, jedno nevylučuje druhé, ale sú v harmonickom súlade. Oba druhy identifikácie sa rozvíjajú a doplňujú klasickú identifikáciu. Identifikácia systémov je pre kriminalistiku prínosná a úspešná v kriminalistike v zásade v dvoch prípadoch. Jednak je to v prípadoch, kedy objektová identifikácia nevedie k úspešnému cieľu a problém možno riešiť transformáciou systémov a následnou identifikáciou systémov a za druhé je to v prípadoch počítačových systémov AFIS, EBIS, TRASIS, CODIS. Vzťah medzi identifikáciou objektov a systémov možno vyjadriť tvrdením: 1. Najjednoduchšia forma identifikácia systémov je identifikácia objektov. 2. Limitnou formou identifikácie systémov smerom k zjednodušeniu je identifikácia objektov. Systémová identifikácia - Podstatu systémovej identifikácie je možné vyjadriť ako proces, v ktorom sa jednotlivé objekty identifikačného procesu (stopy a porovnávacie vzorky) transformujú na systém identifikačných znakov a väzieb medzi nimi (teda systém) a následne sa skúma len vzťah medzi identifikačnými znakmi v systéme stopy a v systéme porovnávacích materiálov. Nad stopou a porovnávacími vzorkami sa modelujú systémy a následne sa skúma vzťah medzi jednotlivými systémami identifikácie a zhoda vytvorených systémov s konkrétnymi objektmi. Všeobecné vymedzenie identifikácie systémov možno definovať nasledovne - Identifikácia systémov je proces konkretizácie parametrov existujúceho všeobecného systému na základe experimentálne určených charakteristík mechanickej sústavy vyjadrujúcich jej prejavy, čím sa vytvorí jeden konkrétny systém popisujúci správanie jedného konkrétneho objektu. V závislosti na tom, aká úloha je riešená, aj aký je použitý algoritmus, môžu byť výsledky počítačovej analýzy predložené počítačom v determinovanej alebo pravdepodobnej podobe. V prvom prípade ide o odpoveď počítača na otázku, či ide o daný objekt alebo nie, v druhom prípade dáva počítač odpoveď v podobe kvantitatívnej miery zhody analyzovaných objektov. Použitie matematických metód a tým aj počítačovej analýzy objektov je vždy spojené s formalizáciou skúmaných objektov. Aplikáciu výpočtovej techniky v kriminalistike v súčasnej dobe môžeme vidieť v zásade v dvoch smeroch: 1. V procese identifikačného skúmania, kedy výpočtová technika nahrádza a urýchľuje veľmi dlhú etapu práce znalca pri vyhľadávaní spoločných znakov v stope a porovnávacom materiáli. Výsledkom je selekcia 141 prof. JUDr. Jozef Madliak, CSc. Nové aspekty teórie kriminalistických stôp a identifikácie v súvislosti s dokazovaním v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA najpravdepodobnejších objektov identifikácie podľa ich miery zhody znakov stopy so znakmi porovnávacieho materiálu. Vlastné zavŕšenie identifikačného procesu musí urobiť znalec. Ako príklad takejto aplikácie výpočtovej techniky v kriminalistike môžeme uviesť systémy AFIS, EBIS, TRASIS. 2. V urýchlení a zefektívnení výsledkov dokumentácie kriminalistických expertíz. Teda až v konečnej etape identifikačného procesu (napr. systém LUCIA). Každá z kriminalistických disciplín vo väčšej či menšej miere využíva na dokumentáciu výsledkov svojho odborného skúmania celý rad metód a postupov používaných a uznávaných v kriminalisticko-technickej a expertíznej činnosti. Nevyhnutným „pracovným prostriedkom„ kriminalisticko-technických a expertíznych pracovísk sú najrôznejšie expertízne pracovné a študijné evidencie a zbierky. Niektoré majú veľmi úzky funkčný charakter s cielenou závislosťou na prácu toho ktorého experta (napr. zbierka zbraní a streliva), iné predstavujú z pohľadu kvanta evidovaných dát a plošného rozšírenia registre celoštátneho charakteru. Takýmito kriminalistickými evidenciami sú napr. daktyloskopické registre. Tie vždy boli, sú a budú nedielnou súčasťou kriminalisticko-technických a expertíznych pracovísk, keďže sú nimi budované a im slúžia. Navyše výsledky, ktoré daktyloskopické registre ponúkajú sú len podkladom, ktorý môže zhodnotiť do konečného výsledku iba kriminalistický expert. Najväčší súčasný problém praktickej daktyloskopickej expertízy bol videný v porovnaní stôp z miest trestných činov s odtlačkami páchateľov evidovanými v daktyloskopických registroch, resp. v porovnávaní stôp a odtlačkov, stôp so stopami, odtlačkov s odtlačkami tak, ako to vyplýva z naznačených variantov. Obťažnosť porovnávania v relatívne účinnej dobe bola daná predovšetkým kvantom registrovaných odtlačkov prstov páchateľov, ale tiež stále značným počtom prípadov trestnej činnosti, kde sú daktyloskopické stopy zaisťované, resp. v poslednej dobe aj počtom osôb s neznámou totožnosťou (cudzinci). Základnou funkciou systému je umožniť vloženie, klasifikáciu, kódovanie, porovnávanie a uloženie digitalizovaných záznamov odtlačkov prstov (kariet) alebo daktyloskopických stôp, klasifikácia, kódovanie a porovnávanie jednotlivých odtlačkov prebieha automaticky. Výsledkom je hodnota, ktorá sa nazýva mierou zhody preverovaných odtlačkov s odtlačkami už uloženými v databáze. Táto hodnota závisí na počte vzájomne si zodpovedajúcich markantov a slúži na vytvorenie zoznamu pravdepodobných kandidátov zhody. Automatizovaný daktyloskopický systém AFIS 2000 umožňuje okrem rýchlej identifikácie osôb a neznámych mŕtvol podľa odtlačkov prstov (nemusí ich byť už desať, ale stačí len jeden) 142 využiť aj tie použiteľné daktyloskopické stopy z miest neobjasnených trestných činov, u ktorých to doposiaľ vôbec nebolo možné, pretože neboli klasifikovateľné. V súlade s úvodným rozborom teoretického základu aplikácie výpočtovej techniky v identifikačnom procesu, možno potvrdiť záver vyššie citovaných autorov, že automatizovaný daktyloskopický identifikačný systém prispel k automatizácii určitých častí procesu spojeného s identifikáciou osôb metódou kriminalistickej daktyloskopickej expertízy. Finále tohto procesu zavŕši kriminalistický expert podaním znaleckého posudku alebo odborného vyjadrenia, ktoré majú právnou normu presne stanovenú formálnu a obsahovú stránku. V kriminalisticko-technickej praxi sa požiadavka zachytiť stav skúmaných predmetov pred expertízou v jednotlivých fázach skúmania a po jej vykonaní spravidla rieši pomocou farebnej alebo čiernobielej fotografie. Obrazové informácie v podobe klasickej fotografie možno previesť pomocou scanneru do digitálnej podoby a potom začleniť do určitej databázy informácií. Fotografickú metódu je v niektorých prípadoch výhodné vynechať a zabezpečiť obraz daného predmetu priamo v digitálnej podobe. Významným prínosom digitalizačného procesu je okrem iného skutočnosť, že na monitore počítača možno v reáli pozorovať snímaný predmet a uskutočňovať rýchlu optimalizáciu kvality jeho obrazu. Takto priamo získaný digitalizovaný obraz možno okamžite spracovať počítačom, archivovať ho v grafických databázach, korigovať ho, pridávať grafické symboly, uskutočňovať obrazovú analýzu zameranú na zistenie kvalitatívnych a kvantitatívnych parametrov zobrazenej scény a pod. Navyše pri vhodnom rozložení a prepojení technických prostriedkov môže byť digitalizovaný obraz takmer v reálnom čase dostupný ďalším, aj vzdialeným pracoviskám. Počítačové spracovanie - analýza obrazu - otvorila nebývalé možnosti aj pre klasické svetelné mikroskopovanie. Cielené transformácie obrazu môžu odhaliť inak „neviditeľné„ štruktúry a súvislosti. Obrazy, dosiahnuteľné prv len za pomoci špeciálnych fotografických materiálov a techník, možno behom okamžiku vidieť na monitore počítača a navyše je ich možné vytlačiť aj archivovať na pevnom disku alebo inom záznamovom médiu. 5. Znalecké dokazovanie v trestnom konaní Kriminalistika ako celok, ale aj podané informácie o rozvoji teórií kriminalistických stôp a kriminalistickej identifikácii, je okrem vyššie naznačených úvah (viď bod 3) a vyšetrovacia prax zvlášť, pri skúmaní 143 prof. JUDr. Jozef Madliak, CSc. Nové aspekty teórie kriminalistických stôp a identifikácie v súvislosti s dokazovaním v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA a dokazovaní trestnej činnosti veľmi úzko spojená s odbornými znalosťami znaleckých subjektov z rôznych odborov činnosti. Posúdenie udalosti týmito odborníkmi pre orgány činné v trestnom konaní slúži ako dôkaz aj ako podklad pre ich rozhodovanie a pre uskutočňovanie celého radu právnych úkonov. Napr. súdne inžinierstvo alebo kriminalistická či forenzná biomechanika, ktoré využívajú poznatky mnohých technických a ďalších súvisiacich vedných odborov, môžu pomocou svojich metód samostatne alebo v niektorých prípadoch v spolupráci, napr. so súdnym lekárstvom a ďalšími expertmi, podávať súdno-inžinierske, forenzno biomechanické alebo súdno-lekárske alebo dokonca komplexné znalecké expertízy nevyhnutné pre dokazovanie v konaní pred súdom, ale tiež pre občanov či organizácie, pre potreby nimi uskutočňovaných právnych úkonov. Rozsah účasti znalca v trestnom konaní je určovaný zameraním expertného skúmania, ktoré okrem zákonnej normy je dané aj úlohami a otázkami stanovenými orgánmi činnými v trestnom konaní. Práve požiadavky týchto orgánov na znalcov trpia mnohokrát radom nedostatkov a chýb, ktoré v konečnom dôsledku nútia znalca v mnohých prípadoch k prekračovaniu ich právomoci a rozsahu činnosti v trestnom konaní. Nie je výnimkou, že úlohami a otázkami policajných orgánov sú znalci dokonca nútení aj k právnym úvahám a hodnoteniam, na ktoré zo zákona nie sú oprávnení. S nástupom výpočtovej techniky a identifikácie systému (systémovej identifikácie) sa v znaleckej praxi stále častejšie uplatňuje počítačové riešenie a sú často podceňované alebo dokonca zavrhované možnosti klasickej objektovej kriminalistickej identifikácie, vrátane v praxi preverených matematických výpočtov. S tým samozrejme vyvstávajú otázky exaktnosti PC spracovania a miera vierohodnosti takto získaných výsledkov znaleckého skúmania. So všetkými naznačenými problémami tiež úzko súvisí zber základných vstupných informácií a dát, ich dokumentácia o riešenom probléme či situácii, miera pravdepodobnosti priebehu udalosti tak, ako je zisťovaná znaleckým skúmaním, základné otázky identifikácie objektu aj identifikácia riešená pomocou špeciálne vytvorených identifikačných systémov a vo všetkých súvislostiach zložitý proces právneho hodnotenia výsledkov znaleckého skúmania. V tejto súvislosti odkazujeme na naše pojednanie o teórii znaleckého skúmania, kde sú podrobne rozobrané všetky s tým spojené otázky, najmä však na individualizáciu, inštitucionalizáciu a kontradiktórnosť v znaleckej činnosti, medze kompetencie znalca v trestnom konaní, hranice medzi právnym a technickým posúdením, systémové predpoklady znaleckej činnosti, pravdepodobnosť v znaleckom posudku a exaktnosť a prípustnosť počítačových metód v znaleckom skúmaní. 144 Teoretické a praktické problémy pri dokazovaní trestnej zodpovednosti obvinených mladších ako pätnásť rokov od účinnosti nových trestných kódexov Teoretické a praktické problémy pri dokazovaní trestnej zodpovednosti obvinených mladších ako pätnásť rokov od účinnosti nových trestných kódexov JUDr. Anna Magvašiová Generálna prokuratúra SR JUDr. Marta Kolcunová Generálna prokuratúra SR Abstrakt: Obsahom článku je posúdenie dôvodnosti a zákonnosti dôkazov zadovážených pri trestnom stíhaní obvinených mladších ako pätnásť rokov v Slovenskej republike od roku 2006, smerujúcich na preukázanie ich rozumového a mravného vývoja a príčetnosti v čase spáchania skutku. Kľúčové slová: Mladistvý obvinený mladší ako pätnásť rokov, rozumový a mravný vývoj, duševná porucha, ovládacia a rozpoznávacia schopnosť, nepríčetnosť, dočasná nezrelosť, znalecké dokazovanie, prípravné konanie, zastavenie trestného stíhania, prokurátor, orgán činný v trestnom konaní. Summary: Determination of reasonableness and legality of evidence obtained since 2006 in the Slovak Republic within criminal prosecution of accused individuals under 15 years of age with the aim to prove the intellectual and moral development and sanity (mental health) at the time of commission of an act is the objective of the article. Key words: accused person younger than 15 years (juvenile accused), intellectual and moral development, mental disorder, ability to identify and control one’s behavior, insanity, temporary immaturity, expert evidence, preliminary/pre-trial proceedings, discontinuance of criminal prosecution, prosecutor, prosecuting and adjudicating body. 145 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Vážené dámy, vážení páni, v Slovenskej republike na konci minulého storočia a na začiatku tohto storočia prudké zmeny v ekonomickej a sociálnej sfére priniesli so sebou okrem kladných výsledkov aj zníženie miery tolerancie jednotlivcov, ale aj celej spoločnosti k osobám, ktoré pre nedostatok veku nemohli byť trestne zodpovedné, hoci sa dopustili činu inak trestného. Takéto konania sa predtým tolerovali, a celoplošne bez exaktného dokazovania sa hodnotili ako konania z mladíckej nerozvážnosti, lebo rozumový a mravný vývoj osôb mladších ako pätnásť rokov, nemohol byť na takom stupni vývoja, aby si uvedomovali nesprávnosť svojho konania a jeho záporný dopad na jednotlivca alebo na spoločnosť. Zníženú mieru tolerancie jednotlivcov ba i celej spoločnosti k osobám mladším ako pätnásť rokov, ktoré sa dopustili činu inak trestného, ovplyvnil najmä nebývalý rozmach elektronických (najmä internetu) a printových médií. Informácie z týchto médií, jednak pozitívne ale aj negatívne, začali ovplyvňovať úroveň myslenia ako aj rozvíjať normy správania dovtedy trestne nezodpovedných subjektov pre nedostatok veku. Tieto skutočnosti sa preto od 1. januára 2006, kedy nadobudol účinnosť Trestný zákon č. 300/2005 Z.z. (ďalej len „Trestný zákon“), premietli aj do rozšírenia trestnej zodpovednosti mladistvých aj na subjekty, ktoré v čase spáchania trestného činu dovŕšili štrnásty rok svojho veku.1) Z tejto všeobecnej zásady trestnej zodpovednosti je v Trestnom zákone zakotvená výnimka, že trestná zodpovednosť u páchateľa trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 začína, až keď tento dovŕšil pätnásty rok svojho veku.2) Stanovenie trestnej zodpovednosti u mladistvých páchateľov od štrnástich rokov ich veku sa zákonite prejavilo aj pri dokazovaní zisťovania pomerov mladistvých, ktoré sa u vekovej kategórie štrnásťročných páchateľov, ktorí neprekročili pätnásť rokov sprísnilo. Podľa Trestného poriadku č. 301/2005 Z.z., účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „ Trestný poriadok“), je potrebné vždy u všetkých mladistvých páchateľov, teda aj štrnásťročných, čo najdôkladnejšie, okrem iného, zistiť aj ich stupeň rozumového a mravného vývoja.3) Z uvedeného je evidentné, že zisťovanie pomerov mladistvých, vrátane štrnásťročných, je v tomto smere 1) § 94 ods. 1 Trestného zákona 2) § 22 ods. 2 Trestného zákona 3) § 337 Trestného poriadku 146 totožné so zisťovaním pomerov mladistvých, ako sa zisťovali podľa § 292 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005. Sprísnenie dokazovania pri zisťovaní pomerov mladistvého sa ale žiada u štrnásťročných páchateľov, ktorý v čase činu neprekročili pätnásť rokov. Trestný poriadok u tejto vekovej kategórie obligatórne vyžaduje skúmať, teda dokazovať, či v čase činu tieto trestnoprávne subjekty boli spôsobilé aj rozpoznať protiprávnosť činu a či boli spôsobilé ovládať svoje konanie.4) Preukazovanie úrovne rozumovej a mravnej vyspelosti na rozpoznávaciu a ovládaciu zložku u mladistvých mladších ako pätnásť rokov vyplýva aj z Trestného zákona.5) Zmenu trestnej zodpovednosti mladistvých, ako aj zmenu pri zisťovaní pomerov mladistvých, ktoré so sebou priniesli Trestný zákon a Trestný poriadok od 1. januára 2006, podnietilo Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „ generálna prokuratúra“) preveriť a zhodnotiť ako sa od účinnosti nových trestných kódexov v praxi dôsledne zisťovali a zisťujú pomery mladistvých páchateľov mladších ako pätnásť rokov a ako sa toto zisťovanie premietlo do rozhodnutí prokurátora, ktorými sa ukončilo ich trestné stíhanie v prípravnom konaní. 6) Na tento účel generálna prokuratúra preskúmala primerané množstvo trestných spisov. Pri tomto prieskume osobitne venovala pozornosť dôvodnosti a zákonnosti priberania znalcov z odboru detskej psychológie a detskej psychiatrie, odbornej úrovni záverov podaných znaleckých posudkov, a či tieto závery korešpondovali aj s ďalšími dôkazmi zadováženými inými dôkazmi, než znaleckým dokazovaním, ktorými sa zisťoval stupeň rozumovej a mravnej vyspelosti obvinených mladších ako pätnásť rokov. I. Formy a spôsob dokazovania trestnej zodpovednosti v prípravnom konaní mladistvých obvinených mladších ako pätnásť rokov Zisťovanie pomerov mladistvého mladšieho ako pätnásť rokov má svoje špecifiká oproti predchádzajúcej úprave. Nielenže u tejto vekovej kategórie 4) § 338 Trestného zákona 5) § 95 ods. 1 Trestného zákona 6) Pozri Zhodnotenie dôvodnosti a zákonnosti trestného stíhania mladistvých obvinených mladších ako pätnásť rokov v Slovenskej republike v rokoch 2006 a 2007 sp.zn. IV Spr 71/08. 147 JUDr. Anna Magvašiová, JUDr. Marta Kolcunová Teoretické a praktické problémy pri dokazovaní trestnej zodpovednosti obvinených mladších ako pätnásť rokov od účinnosti nových trestných kódexov TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA sa zisťovanie pomerov vykonáva podľa ustanovenia § 337 Trestného poriadku ako všeobecného ustanovenia, podľa ktorého sa zisťujú pomery mladistvých páchateľov aj od pätnásť do osemnásť rokov ich veku, ale dokazovanie musí byť obligatórne zamerané aj na zisťovanie rozumovej a mravnej vyspelosti, ktorá by mohla alebo nemusela ovplyvniť rozpoznávaciu alebo ovládaciu zložku. Vykonanie takéhoto dokazovania vyplýva z ustanovenia § 338 Trestného poriadku, ktoré je špeciálnym ustanovením k § 337 Trestného poriadku. U štrnásťročných páchateľov sa obidve formy dokazovania uvedené v Trestnom poriadku v siedmej hlave, v druhom oddiely o zisťovaní pomerov mladistvého, spojili. Totiž len dôsledným skúmaním a dokazovaním obidvoch foriem môžeme s určitosťou ustáliť trestnú zodpovednosť štrnásťročného páchateľa, ako si to vyžaduje ustanovenie § 95 ods. 1 Trestného zákona. Dokazovanie obidvoch zákonom vyžadovaných právnych skutočností musí mať svoju zákonitosť a postupnosť. Vo všeobecnosti orgány činné v trestnom konaní správne najskôr dokazovanie zamerali na preukázanie rozumovej a mravnej vyspelosti mladistvého mladšieho ako pätnásť rokov s cieľom zistiť jeho povahu, pomery, prostredie v ktorom žil a bol vychovávaný, jeho správanie pred činom a iné dôležité okolnosti. Spravidla ako dôkaz slúžil výsluch zákonného zástupcu mladistvého k jeho osobnostným faktorom, správa zo školy, ktorú navštevuje, alebo výsluch triedneho učiteľa ako aj správa od orgánu sociálnej ochrany detí a sociálnej kurately. Pokiaľ bol mladistvý vychovávaný v ústave, dôkazom bola aj správa o jeho vývoji v ňom, prípadne od iných osôb, u ktorých bol mladistvý vychovávaný. Stupeň vývoja mladistvého bol aj zisťovaný znalcom z odboru detskej psychológie. V niektorých trestných veciach, zákonný zástupca mladistvého alebo iná osoba, u ktorej je mladistvý vychovávaný, po zákonnom poučení o práve odoprieť vypovedať, odmietli vypovedať k osobným pomerom mladistvého, hoci ich výpoveď k celkovému vývoju mladistvého, by mohla byť prínosom pre správne a zákonné posúdenie jeho rozumových a mravných vlastností. V takýchto prípadoch je vecou orgánu činného v trestnom konaní, aby význam tejto časti výsluchu vysvetlil vypočúvanej osobe s tým, že jeho výsluch môže pomôcť k optimálnemu vyriešeniu trestnej veci mladistvého mladšieho ako pätnásť rokov. Pokiaľ zákonný zástupca alebo iná osoba, vo výchove ktorej bol mladistvý obvinený mladší ako pätnásť rokov, vypovedali k ich osobnostným pomerom, nie všetky výsluchy boli cielené na objasnenie týchto faktorov. Cieľom takýchto výsluchov musí byť najmä zistenie stupňa rozumového 148 vývoja, povahové vlastnosti a záujmy mladistvého, jeho zdravotný stav a duševný vývoj, spôsob výchovy v rodine, pomer mladistvého obvineného k plneniu povinností a materiálne a životné podmienky, v ktorých vyrastal ale aj iné okolnosti, ktoré vyplynú z výsluchu. Zistilo sa, že nie každý orgán činný v trestnom konaní vrátane prokurátora, pochopil, že kritérium rozumového a mravného vývoja nemožno jednoznačne oddeliť, a že tieto zložky sa navzájom ovplyvňujú a viac menej tvoria jeden celok. Totiž rozumový vývoj zahrňuje etapy nadobúdania schopnosti pojmového myslenia, pričom stupeň rozumového vývoja bude určený dosiahnutou úrovňou tohto myslenia a za mravný vývoj osobnosti sa považuje skutočnosť, že si osobnosť v procese individuálneho rozvoja osvojuje normy správania, ktoré platia v danom období a premieňa ich na osobné a morálne kvality.7) Preto je potrebné, aby v prípravnom konaní na objasnenie rozumového a mravného vývoja mladistvého, boli vždy zadovážené všetky dostupné a možné informácie vo forme listinných dôkazov alebo výsluchov, ktoré by podrobne túto oblasť vývoja obvineného mladistvého ozrejmili. Nemôže postačovať, ako to bolo zistené vo veci obvineného štrnásťročného mladistvého M.P., obžalovaného z prečinu krádeže podľa § 212 a iné Trestného zákona, u ktorého v prípravnom konaní ako dôkaz na zistenie jeho rozumového a mravného vývoja bola zadovážená iba správa zo školy, ktorú navštevoval a správa od orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Naviac tieto správy sa obsahovo od seba diametrálne líšili. Špeciálna základná škola, ktorú obvinený navštevoval ho hodnotila pozitívne. Dosahoval dobré vyučovacie výsledky, mal vzornú dochádzku do školy a nedopustil sa žiadneho priestupku proti školskému poriadku. Naopak, zo správy sociálneho kurátora bolo evidentné, že keď navštevoval základnú školu, jeho dochádzka bola nepravidelná, ťažko sa s ním komunikovalo, reagoval odmietavo až drzo, fyzicky napádal spolužiakov, ťažko sa podriaďoval spoločenským pravidlám, matka s ním mala výchovné problémy. Je evidovaný v pedopsychiatrickej ambulancii od r. 2002, bol aj hospitalizovaný na detskej psychiatrii, pobyt ale nepriniesol očakávaný účinok. Po rediagnostike mentálnych schopností bol zaradený do špeciálnej základnej školy. U tohto mladistvého obvineného bolo bezpodmienečne potrebné pred ukončením prípravného konania jeho rozumový a mravný vývoj dať posúdiť znalcom z detskej psychológie a následne na to pribrať do konania aj dvoch 7) viď Zhodnotenie aplikácie ustanovenia § 75 Trestného zákona a niektorých súvisiacich trestnoprávnych ustanoveniach v konaní proti mladistvým – Rt č. 16/1982 149 JUDr. Anna Magvašiová, JUDr. Marta Kolcunová Teoretické a praktické problémy pri dokazovaní trestnej zodpovednosti obvinených mladších ako pätnásť rokov od účinnosti nových trestných kódexov TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA znalcov z odboru detskej psychiatrie na posúdenie, či vedel rozpoznať a ovládať svoje konanie, vzhľadom na stupeň jeho rozumového a mravného vývoja ako aj na posúdenie jeho príčetnosti. V tomto prípade pribratie znalca z odboru detskej psychológie do trestného stíhania bolo dôležité preto, lebo iba psychológ sa zaoberá psychologickým rozborom osobnosti, vrátane inteligencie, objasňovaním jeho interpersonálnych a širších sociálnych vzťahov, rozborom motivačného činiteľa, hodnotením z hľadiska možnosti a pravdepodobnosti resocializacie.8) Naopak, predmetom psychiatrického znaleckého posudku je zistenie prítomnosti či neprítomnosti známok duševnej poruchy, chorobných zmien, posúdenie ovládacích a rozpoznávacích schopností a prípadné liečebné postupy. Vykonanie dôkazu znalcom psychiatrom v trestnom stíhaní obvineného M.P. odôvodňovala skutočnosť, že obvinený je evidovaný v detskej pedopsychiatrickej ambulancii a bol aj hospitalizovaný na detskej psychiatrii. Preto iba výlučne znalci psychiatri boli povolaní k tomu, aby sa vyjadrili, či a akou duševnou poruchou trpel páchateľ v čase činu a tak určili jej vplyv na rozpoznávaciu a ovládaciu zložku páchateľa.9) Naviac psychiatri vo svojich záveroch z hľadiska rozpoznávacích a ovládacích schopností páchateľa mohli prihliadnuť aj k záverom znalca z odboru detskej psychológie. Psychologická expertíza je často krát nevyhnutným doplnkom komplexného posúdenia duševného stavu páchateľa. Z uvedeného vyplýva, že záver o nepríčetnosti alebo zmenšenej príčetnosti z dôvodu duševnej poruchy, ktorá mohla mať vplyv na ovládaciu alebo rozpoznávaciu zložku, môže robiť iba psychiater. Aj keď Trestný zákon sám nedefinuje príčetnosť, avšak v ustanovení § 23 Trestného zákona uvádza dôvody, ktoré príčetnosť vylučujú. Za nepríčetného sa považuje páchateľ, ktorý v čase činu pre duševnú poruchu nemohol rozpoznať alebo ovládať svoje konanie. Duševnou poruchou sa rozumie: 1) duševná choroba, 2) chorobné duševné stavy a 3) krátkodobé duševné poruchy 8) Šrutova L., Psychologická znalecká činnosť str. 169. Pavlovský P. a kolektív Súdna psychiatria a psychológia, 2. rozšírené aktualizované vydanie, Grada Publishing a.s. Praha, ISBN 80-247-0542-7 9) viď Správu č. Rt 41/1976 150 Za duševnú chorobu sa napríklad považuje progresívna paralýza, schizofrénia, maniodepresívna psychóza, schizo-efektívna psychóza, senilná demencia. Duševná choroba má svoj začiatok, priebeh a koniec. Za chorobné duševné stavy sa napríklad považuje mentálna retardácia, ktorá môže byť ľahká, stredne ťažká alebo ťažká (v minulosti nazývaná slabomyseľnosť v stupňoch debilita, imbecilita a idiocita); ďalej ťažká psychopatia, vývojové oneskorenie, vývojové poruchy. Duševné stavy sú zväčša charakteristické trvalosťou. Za krátkodobé duševné poruchy sa napríklad považuje patologická opilosť, komplikovaná opilosť, patologická rozospatosť, iné ťažké poruchy vedomia, epizódne duševné poruchy sprevádzajúce chronické nervové choroby – epileptický záchvat. Sú vyvolané samotnou duševnou poruchou alebo ochorením alebo požitím návykových látok. Je absolútne neprijateľné a nezákonné, aby sa k rozpoznávacej a ovládacej zložke, ktorú má ovplyvňovať inými zadováženými dôkazmi signalizovaná duševná porucha u mladistvého obvineného mladšieho ako pätnásť rokov, vyjadroval pribratý znalec z odboru detskej psychológie. Tak tomu bolo napríklad vo veci mladistvého štnásťročného obvineného I.K., stíhaného pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Znalec z odboru detskej psychológie, v závere posudku poukázal, že u obvineného I.K. existuje ľahká duševná zaostalosť – debilita, majúca vplyv na jeho mentálnu úroveň. Prokurátor, podľa § 215 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, trestné stíhanie zastavil pre nepríčetnosť. Znalec z odboru detskej psychológie sa v danej veci vyjadroval aj k otázkam (ktoré boli žiaľ aj nesprávne naformulované v uznesení o pribratí znalca policajtom), na ktoré nebol kompetentný. Debilita sa z psychiatrického hľadiska ako ľahká mentálna retardácia posudzuje ako duševná porucha, ktorej intenzitu na dopad rozpoznávacej a ovládacej zložky je potrebné vždy dať posúdiť znalcami z odboru psychiatrie. Naopak správne sa postupovalo vo veci mladistvých štrnásťročných obvinených E.T. a I.M, stíhaných pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 ods. 2 písm. c), spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Na ukončenie prípravného konania zastavením, postačovalo vyjadrenie znalkyne z odboru detskej psychológie, že rozumový a osobnostný vývoj oboch obvinených nezodpovedá ich veku, ale aktuálne sa pohyboval približne veku 10 až 11 ročného dieťaťa. Išlo o osoby nezrelé. Vzhľadom k ich nezrelosti nemali potrebu svoje konanie ovládať a neboli schopní rozpoznať nebezpečnosť svojho konania. Ich nezrelosť bola dočasná. 151 JUDr. Anna Magvašiová, JUDr. Marta Kolcunová Teoretické a praktické problémy pri dokazovaní trestnej zodpovednosti obvinených mladších ako pätnásť rokov od účinnosti nových trestných kódexov TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Pochybenia, ktoré boli zistené pri dokazovaní zisťovania pomerov mladistvého obvineného mladšieho ako pätnásť rokov v prípravnom konaní, najmä v súvislosti s preukazovaním skutočností vyplývajúcich z ustanovenia § 338 Trestného poriadku, podľa nášho názoru, majú dve príčiny. Jednak je to nedostatočná vedomosť orgánov činných v trestnom konaní pri posúdení hranice medzi znaleckým dokazovaním z znalcami z odboru psychiatrie a znalcom z odboru psychológie a jednak aj tým, že právna veta uvedená v ustanovení v § 95 ods. 1 Trestného zákona zvádza k tomu, že iba znalci psychiatri sú oprávnení sa vyjadrovať k trestnej zodpovednosti mladistvých obvinených mladších ako pätnásť rokov. Vymedzenie kompetencií medzi znalcami psychiatrami a znalcom psychológom prakticky nie je upravené v zákone, ale tento problém sa rieši iba v teoretickej rovine. Podľa nášho názoru, znalci z odboru psychológie v trestnej oblasti môžu posudzovať iba: a) osobnosť obvineného ( intelekt, charakter, inteligenciu, agresivitu a temperament), b) motiváciu, respektíve kriminálne správanie sa obvineného, c) interpersonálne väzby osobnosti; v prípade skupinových deliktov posudzovanie dynamiky skupiny, d) predpoklady ( možnosti ) resocializácie obvineného, e) individuálnu kriminálnu predikciu ( tzv. protiprávnosť) a f) vierohodnosť výpovede ( len u poškodeného). V praxi sa však vyskytujú prípady, keď od počiatku trestného stíhania mladistvého obvineného mladšieho ako pätnásť rokov je evidentné, že tento trpí duševnou poruchou a preto v záujme rýchlosti konania, orgán činný v trestnom konaní ihneď priberie do konania znalcov z odboru psychiatrie, na vyšetrenie duševného stavu. V takýchto trestných veciach okrem obligatórneho zisťovanie osobných pomerov mladistvého podľa § 337 Trestného poriadku, bude viac menej žiadúce, aby sa k jeho rozumovému a mravnému vývoju vyjadril aj znalec psychológ. Súčasný trestný poriadok nepozná pojem konzultant v pravom slova zmysle, t.j. aby znalci z odboru psychiatrie pri skúmaní duševného stavu štrnásťročného mladistvého obvineného a pri vyhotovení znaleckého posudku si mohli pribrať psychológa ako konzultanta. Pribratie konzultanta z príslušného odboru rieši zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 16 152 ods. 3. Podľa tohto ustanovenia, znalec je oprávnený pri vykonávaní úkonu znaleckej činnosti pribrať na posúdenie čiastkových otázok konzultanta z príslušného odboru; opodstatnenosť pribratia konzultanta musí v úkone znaleckej činnosti odôvodniť. Zodpovednosť znalca za obsah úkonu znaleckej činnosti nie je dotknutá. Z uvedeného vyplýva, že znalci z odboru psychiatrie si môžu v prípade potreby pribrať ako konzultanta psychológa, ktorý sa vyjadrí k stupňu rozumového a mravného vývoja mladistvého obvineného mladšieho ako pätnásť rokov. V uznesení o ich pribratí orgán činný v trestnom konaní ich musí na takúto možnosť upozorniť, a to najmä vtedy, ak zo zadovážených listinných dôkazov alebo výsluchu zákonného zástupcu mladistvého alebo iných osôb, bude evidentné, že k stupňu rozumového a mravného vývoja mladistvého bude potrebné odborné posúdenie. Takýto postup v trestnom stíhaní štrnásťročných mladistvých obvinených bol však za vyhodnocované obdobie iba ojedinelý. Na otázku, či v trestnom stíhaní mladistvého obvineného mladšieho ako pätnásť rokov treba vždy pribrať znalcov psychiatrov, odpovedáme nie. Znalci psychiatri sa môžu pribrať iba tam, kde sú signály o tom, že mladistvý obvinený, môže trpieť alebo trpí duševnou poruchou. Ak takýto signál absentuje, postačí, ak sa zisťovanie pomerov mladistvých obvinených obmedzí na dokazovanie jeho stupňa rozumového a mravného vývoja už naznačenými dôkazmi (listinnými dôkazmi, výsluchmi kompetentných osôb a znaleckým dokazovaním z odboru detskej psychológie k jeho zrelosti). II. Formy rozhodnutia o ukončení prípravného konania s poukazom na správnosť a zákonnosť dokazovania pri zisťovaní pomerov mladistvých obvinených mladších ako pätnásť rokov. Za dva roky (2006 – 2007), od účinnosti nových trestných kódexov, bolo celkove trestne stíhaných 1 669 mladistvých mladších ako pätnásť rokov. Z toho v roku 2006 bolo trestne stíhaných 865 a v roku 2007 - 804 osôb. U tejto vekovej kategórie, trestne stíhaných mladistvých, najčastejšie bolo ukončené prípravné konanie podaním obžaloby (v roku 2006 bolo obžalovaných 168 a v roku 2007 – 373 osôb) a potom podmienečným zastavením trestného stíhania (v roku 2006 – 44 a v roku 2007 – voči 84 153 JUDr. Anna Magvašiová, JUDr. Marta Kolcunová Teoretické a praktické problémy pri dokazovaní trestnej zodpovednosti obvinených mladších ako pätnásť rokov od účinnosti nových trestných kódexov TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA osobám). Ďalej bolo prípravné konanie ukončené uzavretím dohody o vine a trestu (celkove u 90 osôb) a uzavretím zmieru (s 25 osobami). Pre nepríčetnosť bolo zastavené trestné stíhanie celkove u 17 osôb. Počet osôb, voči ktorý bolo trestné stíhanie zastavené pre nepríčetnosť nie je hodnoverný, lebo pri previerke skúmaných rozhodnutí sa zistilo, že prokurátori v dôsledku absencie rozumovej a mravnej vyspelosti u mladistvých mladších ako pätnásť rokov, zastavovali trestné stíhanie aj podľa § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, t.j. pre nedostatok veku. Zastavením trestného stíhania voči štrnásťročným mladistvým obvineným pre nedostatok veku, viacerí prokurátori akoby dávali najavo vnútorné pochybnosti o správnosti zaradenia mentálnej a emocionálnej nezrelosti (rozumovej a mravnej vyspelosti) pod pojem nepríčetnosť. Nakoniec závery znalcov o spomalenom procese dospievania obvineného, bez toho, aby to malo patologický charakter, im dávali za pravdu. Súčasný zákonný dôvod vylúčenia trestnej zodpovednosti mladistvých obvinených mladších ako pätnásť rokov pre ich nedostatočnú rozumovú a mravnú vyspelosť je priradený k nepríčetnosti, ktorá v slovenskom trestnom práve je spájaná s existenciou duševnej poruchy. Tu treba zdôrazniť, že kým mentálna retardácia, psychopatia, či vývojové oneskorenie alebo vývojové poruchy ako psychiatrické entity sú charakteristické trvalosťou a nevyliečiteľnosťou, nedostatok rozumovej a mravnej vyspelosti nemusí byť dôsledkom duševnej poruchy. Len vplyvom rodinného prostredia, výchovy, zanedbanosti, hravosti, detského postoja a iných faktorov, štrnásťročný páchateľ nie je zatiaľ na takej rozumovej a mravnej úrovni, aby vedel rozpoznať závažnosť svojho konania a ho ovládať. Rozsiahla polemika o procesnoprávnej možnosti riešenia absencie rozumovej a mravnej vyspelosti u mladistvých páchateľov, t.j. o uzákonení samostatného dôvodu vylučujúceho trestnú zodpovednosť mladistvých prebehla aj v českých právnych kruhoch.10) V pozitívnom prípade by vo vzťahu k hmotnoprávnej úprave tak získala prevahu teória, podľa ktorej by páchateľom bola fyzická osoba predstavovaná vekom, príčetnosťou a rozumovou a mravnou vyspelosťou, ako samostatným znakom charakterizujúcim osobu mladistvého.11) 10) Jelínek,J. K trestní odpovědnosti mladistvých, Kriminalistika, 2005, č. 2 Válková,H. – Hulmanová J. (Ne) Odpovědnost mladistvého podle zákona o soudní ve věcech mládeže de lege lata i de lege ferenda, Státní zastupitelství, 2007, č. 7 Šámal,P. K podmíněné či relatívní odpovědnosti mladistvého, Právni rozhledy, 2004,č.2 Sotolář,A. – Augustinová,P. K trestní odpovědnosti mladistvých a k možnostem reakce na činy jinak trestné spáchané trestně neodpovědnými mladistvými. Trestněprávní revue, 2007, č. 7 11) bližšie pozri Říha,J. Tabulky a schéma z obecné části trestného práva hmotného, Beckove skripta, 2006,s. 44 154 Je na úvahe slovenských zákonodarcov, či v tomto smere posúdia súčasnú právnu úpravu ako dostatočnú, alebo naopak zvážia, či skutočne vzhľadom na nedostatok dočasnej zrelosti mladistvého obvineného mladšieho ako pätnásť rokov, by nebolo na mieste doplnenie dôvodov pre zastavenie trestného stíhania o ďalší samostatný dôvod. Je nesporné, že pre osoby, ktorých sa rozhodnutie týka (obvinený, jeho príbuzní), bude takéto konečné rozhodnutie vydané prokurátorom alebo súdom citlivejšie, objektívnejšie, zrozumiteľnejšie a pochopiteľnejšie. Vzhľadom na uvedené, aj keď nepôjde o čisté právne rozhodnutia, lebo v našom právnom poriadku absentuje iný zákonný dôvod na zastavenie trestného stíhania mladistvých obvinených mladších ako pätnásť rokov, ak ich rozumový a mravný vývoj je dočasne nezrelý, je potrebné v súčasnosti v týchto veciach ukončiť prípravné konanie jeho zastavením pre nepríčetnosť páchateľa [§ 215 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku]. Zoznam použitej literatúry: Čentéš, J. a kol. Trestný poriadok – komentár Eurokódexov, Žilina, 2006, ISBN 80-88931-48-7 Minárik, Š. a kol. Trestný poriadok – stručný komentár, IURA Edition, Bratislava, 2006, ISBN 80-8078-085-4 Ivor, J. a kol. Trestné právo procesné, IURA Edition, Bratislava, 2006, ISBN 80-8078-0101-X Ivor, J. a kol. Trestné právo hmotné - všeobecná časť, IURA Edition, Bratislava, 2006, ISBN 80 -8078-084-6 Prikryl, O. : Mladistvý v trestnom práve, Učebné texty Právnickej fakulty UK B-A, 2006, ISBN 80-7160-207-8 Mathern, V. Dokazovanie v československom trestnom procese, Obzor, Bratislava 1984 Heretík, A. Forézna psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie, 155 JUDr. Anna Magvašiová, JUDr. Marta Kolcunová Teoretické a praktické problémy pri dokazovaní trestnej zodpovednosti obvinených mladších ako pätnásť rokov od účinnosti nových trestných kódexov TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, s.r.o, Bratislava, 2004, ISBN 80-10-00341-7 Netík, K., Netíková, D., Hájek, S. Psychologie v právu, Úvod do forezní psychlogie, C.H. Beck, Praha, 1997, ISBN 80-7179-177-6 Pavlovský, P. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšírené a aktualizované vydanie, Grada Publishing, a.s., 2004, ISBN 80-247-0542-7 156 Úvaha nad rozhodnutím súdu 1) Úvaha nad rozhodnutím súdu 1) doc. JUDr. Darina Mašľanyová, CSc. Katedra trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave Abstrakt: Autorka vo svojom príspevku analyzuje otázku obligatórnosti dokazovania taxatívne uvedených okolností preukazujúcich mieru závažnosti prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. (u mladistvých v zmysle § 95 ods. 2 Tr. zák.), ako špecifického materiálneho korektívu. Kľúčové slová: prečin, materiálny korektív, obligatórnosť dokazovania, taxatívny výpočet okolností. Abstract: Author in her article analyzes the question of compulsory evidence of exhaustively listed factors indicating the grossness of misdemeanor as ammended by § 10, article 2 of the Penal Code (in case of adolescents as ammended by § 95, article 2 of the Penal Code), as a specific tangible corrective. Keywords: misdemeanor, tangible corrective, compulsory evidence, exhaustively listed factors. V rámci pripomienkového konania ma svojho času zaujala otázka obligatórnosti dokazovania taxatívne uvedených okolností preukazujúcich mieru závažnosti prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. (u mladistvých v zmysle § 95 ods. 2 Tr. zák.), ako špecifického materiálneho korektívu. V súvislosti s uvedenou problematikou je v zmysle historického výkladu potrebné sa vrátiť do obdobia rekodifikácie Trestného zákona. V jej rámci došlo k veľmi výraznej zmene chápania pojmu trestný čin. Prinieslo to so sebou nové prístupy k posudzovaniu toho, či je určité konanie trestným činom alebo priestupkom. Tieto otázky sa samozrejme riešili i podľa 1) Návrh rozhodnutia (Tpj 15/2008) na uverejnenie – po prerokovaní v trestnoprávnom kolégiu Najvyššieho súdu SR – v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR 157 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA predchádzajúceho Trestného zákona, kedy bol pojem trestný čin chápaný materiálno formálne, čo okrem naplnenia formálnych znakov trestného činu vyžadovalo aj dosiahnutie určitého stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť, teda jeho materiálneho znaku. Pre trestnosť činu v zmysle predchádzajúceho Trestného zákona sa vyžadoval tzv. vyšší ako nepatrný stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť, čo na základe použitia logického výkladu argumentum a contrario znamenalo, že nepatrný stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť z materiálneho hľadiska zakladal administratívnu zodpovednosť za priestupok, ak také konanie bolo v zákone o priestupkoch uvedené. V § 3 ods. 4 zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Trestný zákon) boli uvedené kritériá, ktoré najčastejšie určovali stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Pomocou slova „najčastejšie“ som chcela upozorniť na skutočnosť, že išlo o demonštratívny výpočet týchto kritérií. Znamenalo to, že v konkrétnom prípade sa mohli vyskytnúť aj v § 3 ods. 4 neuvedené kritériá ovplyvňujúce stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť a nie v každom konkrétnom prípade boli tieto kritériá rovnako významné. Uvedená zákonná úprava bola rekodifikáciou trestného zákona zrušená, nakoľko došlo k naplneniu jedného z jej hlavných cieľov, a síce prechodu na formálne chápanie trestného činu. Kým v Dôvodovej správe sa na niektorých miestach uvádza, že sme prešli na čisto formálne chápanie pojmu trestný čin, nie je to celkom tak. Trestný čin je síce v § 8 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov definovaný ako prísne formálna kategória, ale pri prečine v zmysle § 10 ods. 2 si s týmto prístupom zákonodarca nevystačil. Siahol preto po tzv. materiálnom korektíve, inými slovami povedané, obmedzenom materiálnom znaku bývalého trestného činu. V tomto ustanovení, na rozdiel od prvého odseku, negatívne pristupuje k ohraničeniu pojmu prečin. Kým v ods. 1 pozitívne vymedzuje prečin ako menej závažnú kategóriu trestného činu, v ods. 2 uvádza kedy oň nejde. V rámci druhého odseku sa zákonodarca odvoláva na nepatrnú závažnosť, čím silne evokuje reminiscencie na nepatrný stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Keďže tu bola vôľa vypustiť materiálny znak trestného činu, hľadali sa adekvátne pomenovania pre vyjadrenie negatívnej kvality trestného činu, a v rámci jednotlivých návrhov sme sa mohli stretnúť so škodlivosťou, materiálnou protiprávnosťou, trestuhodnosťou či závažnosťou činu. Musím sa priznať, že v tejto znôške pojmov mi najviac imponuje posledne uvedený, rekodifikovaným Trestným zákonom akceptovaný, a to závažnosť. Je nespochybniteľné, že v rámci skutkových podstát trestných činov sa neobídeme bez označenia negatívnej kvality trestného činu popri jeho formálnom vyjadrení. Rozpaky však vyvoláva ako prístup k jeho pomenovaniu, 158 Úvaha nad rozhodnutím súdu tak jeho kvantifikovanie. Ide tu o flagrantné prevzatie kritérií určujúcich stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť. V spomínanom § 3 ods. 4 predchádzajúcej právnej úpravy bolo totiž exemplifikatívne uvedených sedem kritérií, ktoré najčastejšie ovplyvňovali určenie stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Komparáciou so súčasným znením § 10 ods. 2 Tr. zák. zistíme, že nepatrná závažnosť sa určuje bývalými kritériami slúžiacimi na stanovenie stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť s tým rozdielom, že do novej právnej úpravy nebol prevzatý význam chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý a osoba páchateľa. Inými slovami povedané päť zo siedmych kritérií určujúcich stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť bolo prevzatých do novej úpravy negatívneho vymedzenia pojmu prečin. Analógia predchádzajúcej právnej úpravy je evidentná aj v spomínanom § 95 ods. 2 Tr. zák., kde sa zákonodarca odvoláva na malú závažnosť, predtým malý stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť s rovnakými dôsledkami v prípade mladistvého. Rozhodnutie Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne, určené v čase pripomienkovania na uverejnenie v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR, vyjadruje potrebu obligatórneho dokazovania taxatívne stanovených okolností preukazujúcich mieru závažnosti prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. (u mladistvých v zmysle § 95 ods. 2 Tr. zák.) ako špeciálneho materiálneho korektívu. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, súčasná obsahuje taxatívny výpočet stanovených okolností preukazujúcich mieru závažnosti prečinu ako špecifického materiálneho korektívu, čo si vyžaduje obligatórnosť ich dokazovania. Uvedené rozhodnutie sa týka skutku kvalifikovaného ako prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. u jedného z obžalovaných vojakov a pokus prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 14 ods. 1, § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. u druhého obžalovaného vojaka. Mali sa ho dopustiť tak, že krátko po polnoci v pohostinstve po príchode hliadky PZ tejto vulgárne jeden z vojakov nadával výrazmi uvedenými vo vyšetrovacom spise, a následne po výzve príslušníka PZ, aby ho nasledoval k služobnému motorovému vozidlu, tomuto opätovne vulgárne vynadal a fyzicky ho napadol tak, že ho chytil za uniformu ľavého vrecka služobnej rovnošaty a sotil do neho. V snahe zabrániť útoku, vyzývajúci príslušník PZ voči nemu použil donucovacie prostriedky. Druhý obžalovaný slovne napadol všetkých členov hliadky PZ. Vulgárne im vynadal a potom, keď jeho kolega fyzicky napadol policajta, tohto sa pokúsil udrieť pravou rukou, v čom mu bolo zabránené ostatnými členmi hliadky PZ použitím donucovacích prostriedkov. 159 doc. JUDr. Darina Mašľanyová, CSc. 1) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Podľa § 280 ods. 2 Tr. por. bola vec postúpená veliteľovi VÚ, nakoľko nešlo o trestný čin a žalovaný skutok by mohol iný orgán prejednať ako priestupok, služobné previnenie, alebo disciplinárne previnenie, o ktorých je tento orgán príslušný rozhodovať. Toto rozhodnutie súdu prvého stupňa sťažnosťou napadol prokurátor, ktorý v písomnom odôvodnení sťažnosti konštatoval, že rozpory vo výpovediach jednotlivých príslušníkov PZ sa netýkali skutočností podstatných pre posúdenie žalovaného skutku ako prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., resp. ako pokusu tohto prečinu. Rozpory vyplývali z odstupu 10 mesiacov medzi žalovaným skutkom a ich výpoveďami. Prokurátor sa taktiež nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že nebolo preukázané použitie násilia v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, pričom poukázal na výpoveď obžalovaného, ktorý pripustil, že došlo k fyzickému kontaktu medzi ním a poškodeným, pretože chcel zistiť údaje na jeho menovke ako príslušníka PZ. Zo strany obžalovaných teda došlo k použitiu násilia tak, ako to definuje ustanovenia § 122 ods.7 Tr. zák., a to v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa. Podľa vojenského prokurátora to bol dôvod použitia donucovacích prostriedkov príslušníkmi PZ. Preto bolo možné uvažovať len v tom smere, či násilie použité zo strany obžalovaných voči príslušníkom PZ bolo dostatočne intenzívne nato, aby títo spáchali predmetný prečin, resp. jeho pokus. Pre prípad, že by vyššie uvedené násilie nebolo dostatočné na naplnenie zákonných znakov prečinu podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., obžalovaní by sa svojím konaním dopustili urážky medzi vojakmi podľa § 396 ods. 1 Tr. zák., pretože tohto trestného činu sa môže dopustiť len vojak, ktorého definícia je uvedená v § 128 ods. 3 Tr. zák., kde sú zaradení aj príslušníci PZ. Nešlo pritom o jednorazové slovné nadávky voči príslušníkom PZ, ale tieto vulgarizmy trvali po celú dobu služobného zákroku. Vojenský obvodný prokurátor navrhol uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Súd prvého stupňa na základe pomerne rozsiahleho dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní (najmä osobnými výsluchmi svedkov), dospel k záveru, že skutok tak, ako je uvedený v obžalobe sa v zásade stal. Následne sa súd prvého stupňa správne zaoberal otázkou, či tento skutok vykazuje znaky žalovaného prečinu, resp. jeho pokusu. Tu sa súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní správne neobmedzil len na zistenie, či boli naplnené znaky predmetného prečinu, resp. jeho pokusu, ale súčasne sa zaoberal aj jeho závažnosťou tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák. Zaoberanie sa materiálnym korektívom v podobe závažnosti je totiž u prečinov obligatórne, pretože nejde o prečin (o to viac nejde o pokus prečinu), ak je jeho závažnosť nepatrná. Aj keď súd v dôvodoch svojho 160 Úvaha nad rozhodnutím súdu rozhodnutia výslovne neuviedol, že dospel k záveru o takejto nepatrnej závažnosti, z dôvodov však súčasne vyplýva, že sa u oboch obžalovaných zaoberal spôsobom vykonania činu a jeho následkom, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, mierou zavinenia a pohnútkami páchateľov, ktoré sú uvedené ako kritériá pre posudzovanie závažnosti prečinu v § 10 ods. 2 Tr. zák. Z výrokovej časti napadnutého uznesenia pritom súčasne vyplýva, že dospel k záveru, že nejde o predmetný čin, ale konanie obžalovaných môže byť prejednané ako priestupok. Tu súd poukázal na to, že celý incident vznikol z nedorozumenia ohľadne osobných dokladov a z požitého alkoholu obžalovaných. Ďalej súd uviedol a mal preukázané len jedno strčenie a zahnatie sa rukami, pričom k takému „násiliu“ došlo za situácie, ktorá býva pre takéto správania riziková. Ako poľahčujúce okolnosti súd zohľadnil priznanie, oľutovanie, ospravedlnenie sa poškodeným. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v konaní obžalovaných nejde o prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., resp. jeho pokus, pretože závažnosť konania obžalovaných, najmä vzhľadom na intenzitu použitého násilia, je nepatrná. Tu k dôvodom sťažnosti vojenského prokurátora uvádza, že takýto právny záver prakticky vojenský prokurátor sám nepovažoval za vylúčený. V ďalšom sa senát Vyššieho vojenského súdu zaoberal právnou otázkou v tom smere, či môže konanie obžalovaných (nepatrné násilie a nadávky) ako profesionálnych vojakov – príslušníkov ozbrojených síl, vykazovať znaky trestného činu vojenského podľa § 396 ods. 1 Tr. zák. – prečin urážky medzi vojakmi, keď na strane poškodených boli policajti – príslušníci ozbrojeného bezpečnostného zboru. Konanie obžalovaných možno považovať za hrubú urážku tak, ako to má na mysli ustanovenie § 396 ods. 1 Tr. zák. o to viac, keď k vulgárnym nadávkam priradíme aj urážku skutkom – nepatrným násilím, resp. snahou vykonať násilie. Avšak predmetný vojenský trestný čin neprichádza do úvahy v prípade, ak sú páchateľ a poškodený rozdielne osoby, aj pokiaľ ide o službu príslušníkov ozbrojených síl a príslušníkov ozbrojeného zboru. Podľa § 128 ods. 3 Tr. zák. sa síce pod pojmom vojak pre účely Trestného zákona rozumie nielen osoba, ktorá vykonáva vojenskú službu (napríklad štátna služba profesionálnych vojakov v ozbrojených silách), ale aj osoba, ktorá je príslušníkom ozbrojeného bezpečnostného zboru, napríklad policajného zboru. Výklad pojmu vojak v zmysle tohto ustanovenia vo vzťahu k príslušníkom PZ je však nutné robiť súbežne s aplikáciou nadväzujúceho ustanovenia § 128 ods. 4 Tr. zák., podľa ktorého, kde sa v Trestnom zákone hovorí o vojenskej službe a vojenskej povinnosti, rozumie sa tým služba a povinnosti osôb uvedených v § 128 ods. 3 písm. b/ Tr. zák., len v čase vojny alebo vojnového stavu. Týmto ustanovením prakticky došlo k zúženiu obsahu pojmu vojak u osôb uvedených v § 128 ods. 3 písm. b/ Tr. zák., 161 doc. JUDr. Darina Mašľanyová, CSc. 1) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA (príslušník ozbrojeného bezpečnostného zboru alebo bezpečnostného zboru), len na čas vojny alebo vojnového stavu. Súčasne senát Vyššieho vojenského súdu uvádza, že ustanovenia trestných činov vojenských z hľadiska spoločensky chráneného záujmu chránia prostredníctvom trestného práva predovšetkým spoločenské vzťahy a záujmy vznikajúce vo vnútri ozbrojených síl, kde okrem iného patrí aj zachovávanie dôstojnosti, cti a vojenskej zdvorilosti (k tomu pozri aj základné povinnosti vojaka – dodržiavanie služobnej disciplíny a etického kódexu profesionálneho vojaka podľa § 119 ods. 1 písm. a/, g/ zák. č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Na základe toho je Vyšší vojenský súd toho názoru, že v dobe mieru nie je možné urážlivé konanie navzájom medzi príslušníkmi ozbrojených síl a príslušníkmi ozbrojeného bezpečnostného zboru kvalifikovať ako trestný čin urážky medzi vojakmi podľa § 396 až 398 Tr. zák. Na rozdiel od senátu Vyššieho vojenského súdu sa domnievam, aj keď súčasná právna úprava to neumožňuje, že urážlivé konanie navzájom medzi príslušníkmi ozbrojených síl a príslušníkmi ozbrojeného bezpečnostného zboru by bolo vhodné do budúcna kvalifikovať ako trestný čin urážky medzi vojakmi podľa § 396 až 398 Tr. zák. aj v čase mieru. K pojmu násilia vo vzťahu k trestnému činu útoku na verejného činiteľa existuje judikát č. 22/66, podľa ktorého: „Násilím v zmysle § 155 Tr. zák. (dnešný § 323 Tr. zák.)2) je, okrem iného, konanie proti telu napadnutého, pri ktorom sa použije fyzická sila, nevyžaduje sa však, aby sa takým konaním spôsobilo ublíženie na zdraví. K naplneniu pojmu použitie násilia nestačí len uchopenie napadnutého za odev a lomcovanie ním. Preto súd v každom konkrétnom prípade musí posúdiť všetky okolnosti prípadu a uvážiť, či ide o použitie násilia smerujúceho proti telu napadnutého.“ 3) Už z uvedeného judikátu z roku 1966 vyplýva obligatórnosť posudzovania okolností, za ktorých bol čin spáchaný, pri hodnotení použitého násilia ako znaku objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu v rámci konania. Na porovnanie uvediem zo Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek judikát č. 38/96, v ktorom sa uvádza „Napadení policisty provádějíciho služební zákrok, které má znaky trestného činu útoku na veřejného činitele podle § 155 odst. 1 písm. a/ tr. zák., je nutno posuzovat, je li pachatelem 2) pozn. autorky 3) Matys, K. a kol.: Trestný zákon, Komentár 2, Obzor Bratislava 1978, s. 743-744. Jelínek, J., Sovák, Z.: Trestní zákon a Trestní řád. Poznámkové vydání s judikaturou. 14. aktualizované vydání novelizovaných trestních kodexú s poznámkami a judikaturou podle právního stavu k 1.9.2000. Linde Praha 2000. s. 154. ISBN 80-7201-211-8. 162 Úvaha nad rozhodnutím súdu voják (§ 90 tr. zák.), jako trestný čin vojenský, a to trestný čin zprotivení a donucení k porušení vojenské povinnosti podle § 275 odst. 1 tr. zák. Přitom je však třeba mít na zřeteli, že materiálním znakem tohto trestného činu je stupeň nebezpečnosti, který je vyšší než malý (§ 294 tr. zák.)“ 4). Kým v českej právnej úprave je pojem vojak definovaný v § 90 odst. 4 písm. a/ tr. zák. ako „voják v činné službě“ 5), v § 128 ods. 3 písm. a/ slovenskej právnej úpravy sa vojakom rozumie osoba, ktorá vykonáva vojenskú službu. Touto definíciou automaticky odkazuje na ods. 4 uvedeného ustanovenia, ktoré vyníma príslušníkov ozbrojeného bezpečnostného zboru alebo ozbrojeného zboru len na čas vojny alebo vojnového stavu. Túto komparáciu som si dovolila z toho dôvodu, že z identickej právnej úpravy sme vývojovými zmenami dospeli k analogickej a niektoré sporné otázky možno porovnať aj na základe českej právnej úpravy. Pokiaľ sa rozhodnutie odvoláva na § 155 odst. 1 písm. a/ tr. zák. českej právnej úpravy, táto je identická so znením slovenského rekodifikovaného Trestného zákona. Pri potrebe takéto konanie posúdiť podľa § 275 odst. 1 tr. zák. ako trestný čin zprotivení a donucení k porušení vojenské povinnosti komparáciou s § 395 ods. 1 našej právnej úpravy, rozdiel spočíva vo formulácii vojenskej povinnosti, ktorá je podľa našej úpravy špecifikovaná ako osobitne uložená vojenská povinnosť. Napriek rozdielnej formulácii priamo v zákone, výklad je rovnaký. Pre porovnanie: „Vojenskou povinností ve smyslu tohto zákonného ustanovení (má sa na mysli § 275 tr. zák.) není jakákoliv obecná služební povinnost vojáka. Takou povinností je třeba rozumět jen konkrétní významnou povinnost, kterou musí plnit napadený voják v určitém postavení nebo v určité situaci (např. jako člen vojenské pořádkové hlídky, jako policista v době hlídkové služby, jako člen eskorty vězňú).“ 6) „Osobitne uloženými vojenskými povinnosťami nie sú akékoľvek všeobecné vojenské povinnosti, ale len také, ktoré majú určitý stupeň konkrétnosti a vojaka stavajú do postavenia vojenského orgánu plniaceho vopred určené, a nie bezvýznamné úlohy.“ 7) 4) Jelínek, J., Sovák, Z.: Trestní zákon a Trestní řád. Poznámkové vydání s judikaturou. 14. aktualizované vydání novelizovaných trestních kodexú s poznámkami a judikaturou podle právního stavu k 1.9.2000. Linde Praha 2000. s. 155, 287. ISBN 80-7201-211-8. 5) Jelínek, J., Sovák, Z.: Trestní zákon a Trestní řád. Poznámkové vydání s judikaturou. 14. aktualizované vydání novelizovaných trestních kodexú s poznámkami a judikaturou podle právního stavu k 1.9.2000. Linde Praha 2000. s. 117. ISBN 80-7201-211-8. 6) Jelínek, J., Hasch, K., Nováková, J., Sovák, Z.: Trestní právo hmotné. Zvláštní část. EUROLEX BOHEMIA. Praha 2003. s. 282. ISBN 80-86432-35-1. 7) Ivor, J. a kol.: Trestné právo hmotné. Osobitná časť 2. IURA EDITION. Bratislava 2006. s. 509. ISBN 80-8078-099-4. 163 doc. JUDr. Darina Mašľanyová, CSc. 1) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Na záver chcem uviesť, že napriek tomu, že nie som zástanca prechodu príslušníkov bezpečnostného ozbrojeného zboru pod jurisdikciu vojenských súdov, domnievam sa, že znenie § 128 ods. 4 Tr. zák. nie je najvhodnejšie formulované, nakoľko sa podľa môjho názoru trestného činu urážky medzi vojakmi možno dopustiť voči príslušníkovi bezpečnostného ozbrojeného zboru aj v čase mieru. Zoznam použitej literatúry 1/ Rozhodnutia a stanoviská navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR (Tpj 15/2008, 1-14, Tpj 29/2007, 42/2007, 9/2008 a 11/2008) 2/ Matys, K. a kol.: Trestný zákon. Komentár 2. Obzor Bratislava 1978 3/ Jelínek, J., Sovák, Z.: Trestní zákon a trestní řád. Poznámkové vydání s judikaturou. Linde Praha 2000. ISBN 80-7201-211-8 4/ Jelínek, J., Hasch, K., Nováková, J., Sovák, Z.: Trestní právo hmotné. Zvláštní část. EUROLEX BOHEMIA, Praha 2003. ISBN 80-86432-35-1 5/ Ivor, J. a kol.: Trestné právo hmotné. Osobitná časť 2. IURA EDITION. Bratislava 2006. ISBN 80-8078-099-4 6/ Mašľanyová, D.: Diferenciácia trestnej zodpovednosti a kategorizácia deliktov. Právny Obzor, 81, 1998, č. 5 7/ Mašľanyová, D.: Stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť a kategorizácia deliktov. In: K problémom rekodifikácie trestného práva. (Vystúpenia z vedeckého seminára.) Bratislava A PZ 1996. 8/ Mašľanyová, D.: Nebezpečnosť činu pre spoločnosť ako materiálny znak trestného činu. A PZ Bratislava 1999. ISBN 80-8054-100-0 9/ Úvod od rekodifikácie slovenského trestného práva hmotného. (VII Spr 85/96) Bratislava 14.6.1996 9/ Vládny Návrh zákona, tlač 925. MS SR. (Prerokovaný a schválený vládou SR dňa 24.II.1998.) 10/ Kolektív: Trestný zákon s rozsiahlym komentárom a judikatúrou. Bratislava, Nová práca 2005 11/ Návrh zákona z r. 2007, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení zákona č. 650/2005 Z. z. a zákona č. 692/2006 Z. z. 12/ Dôvodová správa k Návrhu zákona uvedenému v bode 11/ 164 Aktuálne poznatky o niektorých problémoch dokazovania na hlavnom pojednávaní Aktuálne poznatky o niektorých problémoch dokazovania na hlavnom pojednávaní JUDr. Štefan Minárik generálny štátny radca Sekcia trestného práva Ministerstvo spravodlivosti SR Abstrakt: Príspevok oponuje názorom, že zákon č. 301/2005 Zb. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov neposkytuje dostatočné kompetencie predsedovi senátu na operatívne zásahy do priebehu dokazovania, čo negatívne ovplyvňuje plynulosť súdneho konania. Poukazuje na poznatky signalizované aplikačnou praxou, že mnohým prokurátorom i obhajcom chýbajú praktické skúsenosti s vedením výsluchu na kontradiktórnom hlavnom pojednávaní. Zvýrazňuje náročnosť týchto úkonov a apeluje na potrebu maximálnej pozornosti už v príprave na vykonanie výsluchov zvlášť u svedkov maloletých, ale aj mladistvých obvinených. V rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní poukazuje aj na niektoré návrhy na novelizáciu relevantných ustanovení procesného zákona. Kľúčové slová: hlavné pojednávanie, dokazovanie, výsluch, maloletý, svedok, mladistvý, prísaha, kompetencia, dieťa, kontradiktórny Abstract: The article oppose to opinions that the Code of Criminal Procedure does not offer adequate competences a presiding judge in operational action during a main hearing, which negatively influences continuity of criminal procedure. It shows information given by practice that many prosecutors and defenders do not have sufficient practical experiences of leading interrogations in an adversarial main hearing. It highlights sophistication of these operations and appeals to necessity of maximal attention during preparing interrogations, especial interrogations of minors or juvenile defendant. In a process of evidence during a main hearing it shows some suggestion for an amendment to Code of Criminal Procedure. Key words: main hearing, evidence, interrogation, minor, juvenile defendant, witness, oath, competence, child, adversarial. 165 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Nebolo by asi správne, nevyužiť takúto možnosť aj na krátke vystúpenie zamerané na otázky, ktoré sú pre aplikačnú prax v súčasnosti značne aktuálne. Je ich viac, ale obmedzím sa len na niektoré z nich – na tie, ktoré zasahujú do oblasti, ktorou sa zaoberal a zaoberá aj vážený náš jubilant, t.j. dokazovanie – a konkrétne postrehy o uplatňovaní ustanovení o dokazovaní na hlavnom pojednávaní. Ako iste viete, vláda Slovenskej republiky na svojom zasadnutí začiatkom apríla tohto roku – prerušila rokovanie aj o návrhu novely Trestného poriadku do času, kým Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodne o návrhu na rozhodnutie o ústavnosti či neústavnosti Špeciálneho súdu. Nepochybujem o tom, že aj tu prítomné vážené kolegyne a vážení kolegovia návrh novely Trestného poriadku poznajú, ale snáď bude osožné pripomenúť si pohnútky, ktoré spracovateľov návrhu viedli k odporúčaným zmenám, či doplneniam t.č. účinného Trestného poriadku - ; samozrejme, iba v naznačenom úzkom okruhu ustanovení § 258 až 273 Trestného poriadku. Súdna prax signalizuje isté rozpaky nad aplikáciu ustanovení § 258 Trestného poriadku o výsluchu obvineného, aj § 261 Trestného poriadku o výsluchu svedka v podstate v dvoch rovinách. 1/ malých praktických skúseností niektorých prokurátorov, ale aj obhajcov pokiaľ ide o vedenie výsluchu či už obvineného alebo svedka na hlavnom pojednávaní – čo evokuje potrebu častých zásahov predsedu senátu do výsluchu – a zároveň 2/ nedostatočné úpravy kompetencií predsedu senátu najmä v tom zmysle, že nemôže zasahovať do prebiehajúceho výsluchu, čo má za následok predlžovanie pojednávania a zahmlievanie jeho priebehu nepodstatnými záležitosťami. Jedno i druhé u niektorých sudcov a prokurátorov vyúsťuje do názoru a návrhu upustiť od kontradiktórneho spôsobu hlavného pojednávania a návrat k „starému“ spôsobu vedenia pojednávania predsedom senátu. Ministerstvo spravodlivosti, aj Komisia, ktorá pripravovala návrhy noviel trestných kódexov však návrat k inkvizičnému hlavnému pojednávaniu odmieta. Na druhej strane ponúka formou novely vylepšenie súčasnej právnej úpravy a odporúča prostredníctvom Justičnej akadémie – zamerať ďalšie vzdelávanie sudcov a prokurátorov aj na otázky výsluchovej teórie a praxe. Argumentácia nedostatočnými kompetenciami predsedu senátu pri vedení dokazovania na hlavnom pojednávaní je taktiež neakceptovateľná, lebo priamo zo zákona vyplýva (§ 253 ods. 1, 3 Tr. por.), že hlavné pojednávanie vedie a všetky opatrenia smerujúce na zabezpečenie jeho riadneho priebehu nariaďuje predseda senátu a pritom prihliada na 166 Aktuálne poznatky o niektorých problémoch dokazovania na hlavnom pojednávaní Okrem toho zákon výslovne ustanovuje, že predseda senátu je dokonca povinný dbať na to, aby hlavné pojednávanie nebolo zdržované výkladmi a prejavmi, ktoré nemajú vzťah k prejednávanej veci a aby súdne konanie bolo zamerané čo najúčinnejšie na objasnenie veci v rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie. Tomu zodpovedá potom právo i povinnosť predsedu senátu prerušiť výsluch vedený napr. prokurátorom alebo obhajcom vtedy, ak pri výsluchu nepostupuje v súlade so zákonom, t.j. aj vtedy, ak je výsluch zdržovaný výkladmi a prejavmi, ktoré nemajú vzťah k prejednávanej veci. Podmienku „vzťah k prejednávanej veci“ síce možno vykladať silne extenzívne, ale ďalšia požiadavka uvedená v tom istom ustanovení a znásobená spojkou „a“ – aby bola zameraná čo najúčinnejšie na objasnenie veci v rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie, určujú mantinely tohto výkladu tak, že vzťah k veci v zmysle § 253 ods. 3 Trestného poriadku majú výpovede, ktoré sú zamerané na skutočnosti, ktoré treba dokazovať v zmysle ustanovenia § 119 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu k inkriminovanému skutku a obžalovanému, smerujúce k objasneniu relevantných súvisiacich otázok. Pochopiteľne, že generálne definovať túto požiadavku nie je možné, lebo bude závislá vždy na konkrétnom prípade. Ale všeobecne platí, že základnou podmienkou úspešného výsluchu je zodpovedná príprava osoby, ktorá výsluch bude viesť, vrátane dokonalej znalosti prípadu, právnej úpravy procesnej i hmotnoprávnej, aj okruhu otázok, ktoré treba objasniť. Požiadavka náročnosti na prípravu osoby, ktorá bude výsluch viesť je znásobená najmä v situácii, keď má byť vypočúvaná osoba mladistvá alebo mladšia ako 14 rokov, osoba duševne chorá alebo osoba, ktorá podľa už získaných poznatkov vzbudzuje pochybnosti o svojich predpokladoch správne vnímať a reprodukovať skutočnosti, ktoré vnímal svojimi zmyslami. Mám na zreteli napr. osobu, ktorá v čase skutku o ktorom má vypovedať, bola opitá alebo pod vplyvom drogy a pod. I keď pred súdom by mali osoby detského veku, i osoby mladistvé v pozícii svedka vypovedať len výnimočne (už aj so zreteľom na ustanovenie § 135 Tr. por.), nutnosť výsluchu takýchto osôb i na súde nemožno vylúčiť. Potom musí byť aj výsluch pred súdom vedený v súlade so zákonom tak, aby sa v eventuálne ďalšom konaní nemusel opakovať (napr. po prípadnom zrušení prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom). Požiadavka zákona, aby úkon bol vykonaný v súlade s Trestným poriadkom znamená, že v prípade výsluchu svedka mladšieho ako pätnásť 167 JUDr. Štefan Minárik oprávnené záujmy strán, napr. na vek vypočúvanej osoby, jeho zdravotný stav, nutnosť jeho utajenia a ochrany, jeho konkrétny vzťah k inkriminovanému činu a k osobám, ktorých sa čin týka a pod. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA rokov, bol výsluch po obsahovej stránke kompletný a z tohto dôvodu, resp. hľadiska sa v ďalších štádiách konania už nemusel opakovať. Tento názor vychádza z logickej úvahy, že po obsahovej stránke neúplný výsluch takejto osoby síce možno prečítať na hlavnom pojednávaní i bez splnenia podmienok § 263 Tr. por., ale vecne nebude významný pre jeho neúplnosť, čo vyvoláva nutnosť opakovania výsluchu s jeho možnými negatívnymi dopadmi na vypočúvaného – čo je ale v rozpore hneď s prvou vetou § 135 ods. 1 Tr. por. a teda možno preto konštatovať, že výsluch nie je v súlade s „ustanoveniami tohto zákona“ (§ 132 ods. 1, § 135 Tr. por.). Praktické poznatky dokumentujú, že pokiaľ sú ako svedkovia vypočúvané maloleté osoby, veľmi často sú v príbuzenskom vzťahu v zmysle § 130 ods. 1 Tr. por. Pri výsluchu svedka, ktorý je vo vzťahu k obvinenému osobou uvedenou v § 130 Tr. por. treba predvídateľne procesne postupovať s vedomím, že v ďalšom konaní môže takýto svedok odoprieť výpoveď a bude aktuálny postup podľa § 263 ods. 4 Tr. por., t.j. prečítanie skoršej výpovede. Ak je ale skorší výsluch neúplný, nevznesie požadované svetlo do riešeného problému. Uvedeným chcem len podčiarknuť nutnosť zvýšenej pozornosti takýmto procesným úkonom a zároveň mať na zreteli aj ustanovenie § 213 Tr. por., ktorý má ambíciu zabezpečiť kontradiktórne vykonanie dôkazu umožnením – a predtým vytvorením priestoru – na účasť obvineného alebo jeho obhajcu na vykonaní úkonu, o ktorom je dôvodný predpoklad, že ho nebude možné vykonať v konaní pred súdom. A podľa skúseností do tejto kategórie spadajú veľmi často aj výsluchy maloletých svedkov, ktorí sú v príbuzenskom vzťahu s obvineným, prípadne s poškodeným. Z naznačených prípadov možno odvodiť právny záver, že vykonanie významných procesných úkonov, ktoré nie sú neodkladné alebo neopakovateľné spôsobom, ktorý znemožňuje, resp. neumožňuje reálne uplatnenie práva obvineného na obhajobu je podstatnou chybou konania spočívajúcou v porušení ústavného a zákonného práva obvineného na obhajobu. Takto získané dôkazy nemožno považovať za dôkazy získané zákonným spôsobom a pri nedostatku iných dôkazov, preukazujúcich materiálnu podmienku väzby, nie je priestor ani na rozhodnutie o vzatí obvineného do väzby (§ 71 ods. 1 Tr. por.). V zmysle týchto záverov postupoval v konkrétnej veci krajský súd a obvineného – ktorého zo spáchania skutku usvedčovali jeho dve maloleté deti vypočuté síce po začatí trestného stíhania vo veci, ale pred vznesením obvinenia (preto bez prítomnosti obvineného a obhajcu), hoci páchateľ bol v priamej dispozícii polície – prepustil z väzby na slobodu s argumentom, že „v takom dôkaznom prostredí, keď neexistujú iné dôkazy preukazujúce 168 Aktuálne poznatky o niektorých problémoch dokazovania na hlavnom pojednávaní Vypočúvajúci, ale aj súd, musí mať na zreteli, že osoby mladistvé a najmä detí majú spravidla trému, sú v rozpakoch a väčšinou – pokiaľ pred výsluchom neboli inak usmerňované – sa snažia svojou výpoveďou vyjsť v ústrety a pomôcť vypočúvajúcemu. Správne vedenie výsluchu má z tohto dôvodu najmä v prípadoch výsluchu maloletých rozhodujúci význam. Preto zákon v záujme docielenia vyčerpávajúcej a vierohodnej výpovede napomáha tým, že umožňuje k výsluchu pribrať pedagóga, iného odborníka alebo i rodičov dieťaťa (§ 135 ods. 1 Tr. por.). Na úspešnosť výsluchu najmä detí pozitívne vplýva, ak sa dieťa vypočúva neoficiálne, po primeranom poučení vo forme voľného rozhovoru a – v prostredí, ktoré sa približuje prostrediu, na ktoré je zvyknuté. A najmä toto posledné kritérium je na súde relatívne ťažko dosiahnuteľné, lebo nielen pre deti, ale pre prevažnú väčšinu osôb najmä v pozícii svedka, je súdne prostredie absolútne neobvyklé, akumulujúce z hľadiska psychológie výsluchu množstvo negatívnych prvkov. Už pri vstupe do súdnej budovy je kontakt s ozbrojenou uniformovanou zložkou štátnej moci, chodby pred súdnymi pojednávacími sieňami plnia funkciu čakárne, kde sa čakajúci nezriedka stretávajú s väzňami s putami na rukách v doprovode príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, čo nielen u maloletých môže a často aj vyvoláva skľučujúci pocit neistoty a napätia. A v takomto stave sa vchádza do pojednávacej siene, kde spravidla na vyvýšenom pódiu sedia úradné osoby vo zvláštnom oblečení – v talároch. Maloletý sa ocitá v spoločnosti cudzích ľudí, čo v súhrne zvyšuje stiesnené pocity. Preto je dôležité neformálnym prístupom rozptýliť túto stiesnenosť a získať si dôveru maloletého. Lebo veľmi často si aj maloletí dobre pamätajú skutočnosti o ktorých majú vypovedať a správne vedený výsluch môže významnou mierou prispieť k zisteniu skutkového stavu v kvalite požadovanej zákonom a spravodlivému rozhodnutiu. Obdobne náročným je aj výsluch osôb chorých, mentálne postihnutých a prestárlych. Prvoradou podmienkou, ktorú orgány činné v trestnom konaní i súd musia mať zistené je, či takýto svedok má zachované schopnosti vnímať, zapamätať si a reprodukovať dej, teda svedčiť. Pritom schopnosť vnímať a zapamätať si vnímané sa musí viazať na čas činu. Reprodukovanie vnímaného a zapamätaného nesmie byť poznačené „pridanou hodnotou“ – čo nie je vylúčené najmä u osôb prestárlych, ktoré „vylepšujú“ vnímané aj hodnotením a „dokresľovaním“ prípadu. I keď by si to téma, ktorú som načrtol zaslúžila, nemám ambíciu podrobne sa teraz zaoberať výsluchom ďalších, v istom zmysle „špecifických“ osôb – ako je chránený či utajovaný svedok, výsluch osôb nepočujúcich, 169 JUDr. Štefan Minárik materiálnu podmienku väzby, nie je „žiadny priestor na rozhodnutie o vzatí obvineného do väzby“. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA nevidiacich, hluchonemých, výsluch poškodeného a pod. Považujem však za užitočné pripomenúť ešte dva poznatky z praxe, ktoré majú všeobecný charakter. Prvý sa týka zisťovania osoby, resp. osobnosti obvineného a u svedka aj zisťovania jeho vzťahu k obvinenému. Je to jeden z pretrvávajúcich nedostatkov v činnosti orgánov trestného konania aj súdu a – žiaľ – nedarí sa dosiahnuť v tomto smere obrat, hoci nedostatok takýchto poznatkov môže – a spravidla aj ovplyvňuje zákonnosť a spravodlivosť súdneho výroku. Ako príklad môže poslúžiť prípad inžiniera, obvineného z trestného činu (zločinu) nedovoleného ozbrojovania. Skutok v podstate spočíval v tom, že po uplynutí platnosti zbrojného preukazu a upozornení na túto skutočnosť políciou – platnosť preukazu nepredĺžil, ani zbraň neodovzdal. Mal ho približne 2 a pol mesiaca v držbe a koncom tejto lehoty pištoľ prostredníctvom obchodu so zbraňami predal. Zo získaných peňazí zaplatil pokutu 4000 Sk, ktorú mu vymerala za tento čin polícia, ktorá ho však súbežne už aj trestne stíhala. Pri výsluchu sa k svojej osobe nevyjadril, hodnotenie jeho osoby obecným úradom vyznelo tak, že ho bližšie nepoznajú, ale „v priestupkovom konaní nebol riešený“. No a súd mu trestným rozkazom na návrh prokurátora za uvedený zločin uložil trestným rozkazom trest odňatia slobody vo výmere troch rokov (na dolnej hranici trestnej sadzby) a zaradil ho do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Až keď dostal – za asistencie polície – výzvu na nástup trestu, sa obvinený spamätal. Trest síce nastúpil, ale aj on, aj jeho manželka podali hneď žiadosť o milosť. Tá bola kanceláriou prezidenta republiky postúpená Ministerstvu spravodlivosti SR a minister po oboznámení sa s prípadom podal v prospech odsúdeného dovolanie – jednak pre porušenie zásady „ne bis in idem“ a jednak pre zrejmú neprimeranosť vymeraného trestu. Netvrdím, že je to bežný prípad. Skôr výnimočný. Dokumentuje však potrebu veľmi zodpovedne sa zaoberať nie len inkriminovaným skutkom, ale aj osobou páchateľa. Som presvedčený, že keby prokurátor a najmä sudca skúmal osobu obvineného, jeho predchádzajúci život, charakterové vlastnosti, bol by zistil, že ide síce o osobu, ktorá je menej disciplinovaná najmä v otázkach administratívnych povinností, ale rozhodne nie je kriminálnikom, na prevýchovu ktorého treba pôsobiť uvedeným prísnym nepodmienečným trestom straty slobody. Objavil sa aj názor o bezmocnosti súdu, ak na hlavnom pojednávaní svedok uvedie, že vzhľadom na odstup času si na všetky podrobnosti, resp. okolnosti prípadu nepamätá alebo ak sa svedok odchýlil v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede a strany nenavrhnú predloženie skoršej výpovede podľa § 264 ods. 1 Tr. por. 170 Som toho názoru, že v takom prípade má tak urobiť súd a to na základe § 2 ods. 11 Tr. por., podľa ktorého „súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli“, ďalej v zmysle § 253 ods. 3 Tr. por. – „predseda senátu je povinný dbať na to ..., aby hlavné pojednávanie bolo zamerané čo najúčinnejšie na objasnenie veci v rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie“. To je nakoniec aj obsahom základnej zásady obsiahnutej v § 2 ods. 10 Tr. por., pričom základnou podmienkou spravodlivého rozhodnutia súdu je zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. Uvedený postup nepopiera kontradiktórny charakter súdneho konania a rovnako ho nepopiera napr. ani rozhodnutie jedného odvolacieho súdu, ktorý na odvolanie prokurátora zrušil oslobodzujúci rozsudok súdu prvého stupňa aj v dôsledku vážnych procesných pochybení a vec vrátil tomuto súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. S argumentáciou, z ktorej vyplýva nasledovný právny názor: „Ak sú o záveroch znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctva a v tvrdeniach poškodeného ohľadne spôsobu vzniku jeho zranenia rozpory a zo znaleckého posudku nie je zrejmé, či znalec pri jeho vypracovaní bol oboznámený so zápisnicou o obhliadke miesta činu, pričom znalosť miesta činu znalcom je jedným z dôležitých predpokladov objektívnosti podaného posudku, treba tento rozpor odstrániť vykonaním vyšetrovacieho pokusu za účasti znalca v zmysle § 157 ods. 1 a 3 Trestného poriadku, prípadne rekonštrukcie podľa § 159 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.“ Čo sa týka tretej časti, prvej hlavy, tretieho dielu Trestného poriadku o dokazovaní na hlavnom pojednávaní ešte v úvode spomenutý návrh novely sa jednotlivých ustanovení dotýka najmä legislatívno – technicky. V tom zmysle, že nové formulácie majú dať ešte jasnejší návod na výklad a aplikáciu týchto ustanovení. Rovnaký cieľ – odstrániť prípadne možnosti rôzneho výkladu jednotlivých noriem sledujú aj doplnenia konkrétnych ustanovení. Za citeľnejší vecný zásah možno označiť doplnenie § 263 ods. 3 o písm. d, ktoré má za úlohu jednoznačne vyriešiť otázkou možnosti prečítania skoršej výpovede osoby aj vtedy, ak sa vykonávalo spoločné konanie voči viacerým spoluobžalovaným a taká osoba, ktorá bola pôvodne spoluobžalovaný, na hlavnom pojednávaní využila ako svedok svoje právo odoprieť výpoveď z dôvodov podľa § 130 ods. 2 Tr. por. Zastávam názor, že táto úprava nenúti svedka, aby na hlavnom pojednávaní vypovedal, nejde ani o možnosť použitia jeho výpovede proti nemu, ale o prebratie jeho skoršej zákonnej výpovede v pozícii obvineného, z prečítania ktorej nemôže svedkovi hroziť zhoršenie jeho postavenia trestným stíhaním. 171 JUDr. Štefan Minárik Aktuálne poznatky o niektorých problémoch dokazovania na hlavnom pojednávaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Zavedenie prísahy v súdnom konaní ako povinného úkonu v prípade výsluchu svedkov nebolo súdnou praxou prijaté s nadšením. Skôr naopak. Viacerí odmietali túto novú formu a dožadovali sa návratu k poučeniu svedkov. Počas konzultácií v štádiu prípravy novely procesného predpisu sa však už prísaha ako taká neodmietala; naopak, sudcovia sa domáhali možnosti, aby sami, podľa situácie v danej veci, mohli rozhodnúť, ktorý svedok prísahu zloží a u ktorého bude stačiť „len“ poučenie. Sleduje sa tým aj zámer, zvýrazniť vážnosť tohto procesného úkonu. Tieto názory sa premietli do novej úpravy § 265 Tr. por. tak, že odsek 1: „svedok pred výsluchom na súde musí byť poučený v rozsahu podľa § 131, ak súd pred výsluchom alebo aj počas výsluchu nerozhodne vzhľadom na význam jeho výpovede, že je povinný zložiť prísahu“. Druhý odsek znie: „Ak pred prísahou nebol svedok súdom poučený podľa § 131, musí byť upozornený na význam svedeckej výpovede, právo odoprieť výpoveď a na následky krivej prísahy. Prísaha znie: „Prisahám, že budem vypovedať pravdu, nič iné len pravdu a vedome nič nezamlčím.“ Ja sa však už odmlčím. Ďakujem za pozornosť. 172 Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare) Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare) prof. JUDr. Jan Musil, CSc. soudce Ústavního soudu České republiky Abstrakt: Je podán historický vývoj právního principu zákazu donucování k sebeobviňování („nemo tenetur se ipsum accusare“, „privilege against self-incrimination“). Původně bylo toto pravidlo interpretováno úzce jako zákaz donucovat obviněného k výpovědi, dnes je vykládáno šíře jako zákaz donucovat obviněného k jakémukoli aktivnímu jednání, jímž by přispíval k obstarávání důkazů proti sobě. Naproti tomu může být obviněný donucován k tomu, aby pasivně strpěl takové úkony, jako je prohlídka těla, sejmutí daktyloskopických otisků, odběr vzorku pachu z těla, odběr vzorku vlasů a stěr v ústní dutiné pro analýzu DNA. Při neuposlechnutí může být obviněný sankcionován např. uložením pořádkové pokuty nebo i přímým fyzickým donucením. Jsou uvedeny některé judikáty Evropského soudu pro lidská práva a českého Ústavního soudu. Klíčová slova: dokazování, donucování k sebeobviňování, nemo tenetur,výslech obviněného, prohlídka těla. Abstract: There is a history of a legal principle “privilege against self-incrimination”. Originally the principle was interpreted strictly as a prohibition to force an accused to testify, nowadays is interpreted as a prohibition to force an accused to any active performance which may contribute to collecting evidence against him. On the other side an accuse may be forced to passively tolerate such operations as body search, taking samples of fingerprints, taking samples of body odor, taking samples of hair and taking samples biological materials for DNA analysis. If an accused disobeys the obligation, he may be sanctioned by a fine or direct physical coercion. There are some cases of The European Court of Human Right and The Constitutional Court of the Czech Republic. Key words: evidence, privilege against self-incrimination, interrogation of accused, body search. 173 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA TROCHU HISTORIE Právní princip nemo tenetur se ipsum accusare (nikdo není povinen sám sebe obviňovat)1) byl uznáván některými právními systémy již ve starověku. Např. judaistický talmud (vzniklý v období 300 let před naším letopočtem až 600 let našeho letopočtu) vyjadřoval tuto zásadu rčením, že „nikdo nestojí člověku blíže, než on sám sobě, a nikdo sám ze sebe nedělá zločince“ 2). Starozákonní soudce nejenom, že nesměl vynucovat doznání obžalovaného, ale dokonce nesměl k jeho usvědčení použít ani dobrovolné přiznání. V evropských poměrech uznávalo tuto zásadu raně kanonické právo; ve svých spisech ji proklamují např. církevní otcové Aurelius Augustinus (354 – 430) a Johannes Chrysostomus (354 ? - 407). 3) Zásadní obrat ve vztahu k této zásadě nastal někdy ve 12. století, kdy se [především přičiněním papeže Inocence III. (1198 – 1216)] prosadilo inkviziční trestní řízení, jehož součástí bylo také zakotvení povinnosti obviněné osoby vypovídat pravdivě.4) Nejvýznamnější katolický teolog a filozof Tomáš Akvinský (1225 – 1274) píše: „… obžalovaný z povinnosti je vázán vyložit soudci pravdu, kterou od něho podle pravidel práva vyžaduje. A proto, nechce-li vyznat pravdu, kterou je vázán říci, nebo když ji lživě popře, smrtelně hřeší.“ 5) Kvintesenci tohoto změněného postoje k povinnosti obviněného sám sebe usvědčovat nalezneme např. v trestním řádu Karla V. Constitutio Criminalis Carolina (1532). Donucování obviněného k výpovědi mělo mnoho forem, obviněný byl např. nucen přísahat, že bude vypovídat pravdu, přičemž porušení této přísahy bylo těžkým zločinem. Nejodpudivějším prostředkem k brutálnímu vynucení výpovědi obviněného byla ovšem tortura, výslech na mučidlech. Doznání obviněného bylo prohlášeno za královnu důkazu (regina probationum). Obžalovaný se změnil v pouhý objekt trestního řízení, zásada nemo tenetur byla na několik století zcela zapomenuta. 1) Někdy též ve znění nemo tenetur se ipsum prodere (nikdo není povinen vydat sám sebe). 2) Talmud, Sanhedrin 9, 1; blíže viz Cohen, A.: Talmud (pro každého): historie, struktura a hlavní témata Talmudu. Praha : Sefer, 2006. 3) Blíže viz Rogall, K.: Der Beschuldigte als Beweismittel gegen sich selbst. Berlin: Duncker & Humblot, 1977, s. 70. 4) Srov. Biener, F. A.: Beiträge zu der Geschichte des Inquisitionsprozesses und der Geschworenengerichte. Neudruck der Ausgabe von 1827. Aalen: Scientia -Verl., 1965, s. 42 a násl. 5) Thomas Aquinatis: Summa theologie. Secunda Secundae Partis. q. 69. In: Tomáš Akvinský o zákonech v Teologické sumě. [Z latiny přeložil, poznámkami a úvodem opatřil Karel Šprunk]. Praha: Krystal OP, 2003. Text dostupný na http://krystal.op.cz/sth/sth.php?&A=1 174 Teprve velké buržoazní revoluce vedly (spolu s celkovým přetvořením trestního procesu) k opětovné renesanci zákazu donucování k sebeusvědčování. První explicitní vyjádření tohoto principu přinesl Pátý dodatek americké ústavy z roku 1791; od té doby je toto pravidlo pokládáno v USA za součást tzv. Bill of Rights. Doslovný text tohoto ustanovení zní: „Nikdo nesmí být v trestní věci donucován k tomu, aby vystupoval jako svědek proti sobě“ („no person shall … be compelled in any criminal case to be a witness against himself“. V americké nauce se hovoří o „privilege against self-incrimination“. K uznání a k legislativnímu zakotvení této zásady na evropském kontinentu došlo pomalými reformními kroky v průběhu 19. století. V českých zemích platný trestní zákoník o zločinech a těžkých policejních přestupcích z roku 1803, vydaný Františkem II., obsahoval ještě tzv. tresty za neposlušnost, jimiž mohl být trestán tvrdošíjně zapírající obviněný; toto ustanovení bylo odstraněno až císařským výnosem z 22. 5. 1848. Relativně liberální rakouský Glaserův trestní řád z 23. 5. 1873 č. 119 ř. z. (platný v českých zemích až do roku 1950) obsahoval pravidlo nemo tenetur v § 202. Podle ustanovení § 199 sice měl vyšetřující soudce „obviněného před počátkem výslechu napomenouti, aby na otázky, jež budou dávány, odpovídal určitě, jasně a podle pravdy“, avšak neuposlechnutí této výzvy nebylo nijak sankcionováno. V § 245, pojednávajícím o výslechu obviněného v hlavním líčení, se pravilo: „Obžalovaného nelze přidržovati k tomu, aby na kladené otázky odpověděl.“ V evropských kontinentálních zemích není zásada nemo tenetur zpravidla zakotvena přímo v ústavě, nýbrž v trestněprocesních normách. Např. v německém trestním řádu (StPO) je obsažena v § 136 (poučení o právu nevypovídat) a v § 136a (zákaz použít nedovolené donucení). V polském trestním řádu (Kodeks postępowania karnego z roku 1997) v článku 175, § 1 je zakotveno právo obviněného odmítnout vypovídat bez udání důvodů, o čemž musí být poučen; v článku 74, § 1 je obsaženo obecnější pravidlo: „Obviněný nemá povinnost poskytovat důkazy … ve svůj neprospěch.“ Také v platném českém trestním řádu (zákon č. 141/1961 Sb. ve znění pozdějších předpisů) nalezneme v § 33 odst. 1 výslovné ustanovení: „Obviněný … není povinen vypovídat.“ V § 92 odst. 1 se praví: „Obviněný nesmí být žádným způsobem donucován k výpovědi nebo k doznání“. Ústavněprávní zakotvení nalezlo pravidlo nemo tenetur v Listině základních práv a svobod (dále jen „Listina“). V článku 37 odst. 1 Listiny nalezneme ustanovení: „Každý má právo odepřít výpověď, jestliže by jí způsobil nebezpečí trestního stíhání sobě nebo osobě blízké.“ Článek 40 175 prof. JUDr. Jan Musil, CSc. Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA odst. 4 obsahuje pravidlo „obviněný má právo odepřít výpověď; tohoto práva nesmí být žádným způsobem zbaven“. Pravidlo nemo tenetur se ipsum accusare se v druhé polovině 20. století objevuje také v mezinárodních dokumentech o lidských právech. Nalezneme je v Mezinárodním paktu o občanských a politických právech z roku 1966 6), jehož článek 14 odst. 3 písm. g) stanoví, že „obviněný … nesmí být nucen svědčit proti sobě nebo přiznat vinu“. Naproti tomu odpovídající ustanovení neobsahuje evropská Úmluva o ochraně lidských práv a základních svobod z roku 1950 (dále jen „Úmluva“) 7), ani její dodatkové protokoly. Nicméně judikatura Evropského soudu pro lidská práva (dále jen „ESLP“) v několika judikátech [např. ve věcech Funke proti Francii (Application no. 10828/84); John Murray proti Spojenému království (Application no. 14310/88); Saunders proti Spojenému království (43/1994/490/572, rozsudek ze 17.12.1996, Recueil VI/1996)] dovodila, že nerespektování tohoto pravidla může porušit právo na spravedlivý proces, zakotvené v článku 6 Úmluvy. Ve věci P. G. a J. H. proti Spojenému království (rozsudek z 25. 9. 2001, Application no. 44787/98) spatřoval ESLP v donucování obviněného k tomu, aby mluvením poskytl vzorek hlasu, porušení práva na respektování rodinného a soukromého života podle článku 8 odst. 1 Úmluvy. V jiném případě K. proti Rakousku (zpráva Komise u rozhodnutí z 2. 6. 1993, A, č. 255-B) posuzovala Komise donucování obviněného k výpovědi jako porušení svobody projevu podle článku 10 Úmluvy. Ve věci Jalloh proti Německu (rozsudek z 11. 7. 2006, Application no. 54810/00) hodnotil ESLP vynucené vypuzení drog ukrytých v žaludku (vyvoláním zvracení) jako porušení zákazu mučení nebo podrobování nelidskému či ponižujícímu zacházení podle článku 3 Úmluvy. APLIKACE PRAVIDLA NEMO TENETUR VE VZTAHU K RŮZNÝM DRUHŮM VÝPOVĚDÍ Výslech obviněného Zákaz donucování obviněného k výpovědi v trestním řízení je všeobecně uznávanou zásadou jak v legislativě, tak v judikatuře a v justiční praxi a interpretace tohoto pravidla je jednoznačná a nezpůsobuje žádné větší problémy. 6) Viz vyhláška ministra zahraničních věcí č. 120/1976 Sb. 7) Viz sdělení Federálního ministerstva zahraničních věcí č. 209/1992 Sb. 176 Podle českého trestního řádu je obviněný povinen dostavit se na předvolání k výslechu, při neuposlechnutí mu může být uložena pořádková pokuta a může k němu být i předveden (§ 90 odst. 1 tr. ř.). Orgány činné v trestním řízení jsou tedy oprávněny donutit obviněného k osobní přítomnosti při procesním úkonu. Tím však donucovací možnosti končí. Jestliže obviněný odmítne vypovídat, tj. slovně komunikovat s orgánem činným v trestním řízení, nelze jej k tomu nijak donucovat ani ho za to nelze sankcionovat. Odmítnutí vypovídat není (samo o sobě) důvodem vazby. Důkazní význam odmítnutí vypovídat, resp. mlčení obviněného Spornou se může jevit otázka, zda z odmítnutí vypovídat lze vyvozovat nějaké důkazní závěry o vině obviněného.Většinově je uznáváno, že takové odmítnutí nelze důkazně nijak vyhodnocovat v neprospěch obviněného. V žádném případě neplatí v českém trestním procesu staré důkazní pravidlo formulované papežem Bonifácem VIII. (1235 - 1303) „qui tacet (ubi loqui potuit et debuit) consentire videtur“ [„kdo mlčí (když mluvit mohl a měl), zřejmě souhlasí.“]. Zdá se však, že v posledních dvou desetiletích lze v některých zemích vypozorovat změnu: Zákaz vyvozovat z odepření výpovědi jakékoliv důkazní závěry v neprospěch obviněného je v jistých situacích opouštěn. V době, kdy Velkou Británii zasáhla vlna násilných teroristických útoků severoirských separatistů, byl přijat nový zákon Criminal Justice and Public Order Act 1994 (c. 33, 3. 11. 1994). Tento zákon (v ustanovení section 34 – 29) umožňuje soudu, aby, pokládá-li to za smysluplné, při hodnocení důkazů zohlednil v neprospěch obviněného fakt, že obviněný: l mlčí nebo bez udání důvodů odmítá odpovídat na otázky soudu; l teprve při hlavním líčení se začne odvolávat na vyviňující či polehčující okolnosti, ačkoliv ty mu musely být známy již při policejním vyšetřování; l nepodá žádné vysvětlení k věcem nebo stopám, které byly při jeho zadržení objeveny na něm nebo při něm; l neuvede žádné důvody pro svůj pobyt na místě v době činu. 8) Tato právní úprava vyvolala velkou literární kritiku9), nicméně zůstala v platnosti a britské soudy podle ní dodnes postupují. 8) Blíže viz Huber, B., Braun, Y.: Landesbericht Großbritannien. In: Eser, A., Huber, B.: Strafrechtsentwicklung in Europa 5.2. Freiburg : Iuscrim, 1999, s. 1086. 9) Roberts, D.: Legal Advice, the Unrepresented Suspect and the Courts: Inferences from Silence under the Criminal Justice and Public Order Act 1994. Criminal Law Review 1995, 483-485; Sharpe, S.: Criminal Justice and Public Order Bill – The Demise of the Presumption of Innocence. Journal of Criminal Law 1994, 58, 179-182. 177 prof. JUDr. Jan Musil, CSc. Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA K této otázce se vyslovil ESPL ve věci John Murray proti Spojenému království (Application no. 14310/88). John Murray, člen Irské republikánské armády (IRA), byl dopaden policií v domě, kde byl ve skrýši nalezen násilně zadržovaný informátor policie, unesený organizací IRA. Murray odmítl podal jakoukoli výpověď o důvodech své přítomnosti v domě. Anglický soud odsoudil Murraye za trestný čin zbavení osobní svobody, přičemž v odůvodnění odsuzujícího rozsudku pokládal m. j. za důkaz viny mlčení obviněného. ESPL neshledal v postupu anglického soudu porušení článku 6 Úmluvy a vyslovil: „Na jedné straně je zřejmě neslučitelné s právem mlčet, aby odsouzení bylo založeno výlučně nebo hlavně na mlčení obviněného nebo na jeho odmítnutí odpovídat na otázky nebo vypovídat. Na druhé straně je pro Soud stejně zřejmé, že toho právo nemůže zabránit tomu, aby se mlčení obviněného vzalo v úvahu při hodnocení přesvědčivosti usvědčujících důkazů v situacích, které si vyžadují vysvětlení z jeho strany. … Při zjišťování, zda vyvození nepříznivých závěrů z mlčení obviněného porušuje článek 6 Úmluvy, je třeba vzít v úvahu všechny okolnosti případu, zejména podmínky, za kterých lze takové závěry vyvodit, váhu, kterou národní soudy mlčení přikládaly při hodnocení důkazů a stupeň donucení vzhledem k dané situaci.“ Pro ESLP bylo důležité především to, že odsouzení Murraye nespočívalo pouze na faktu, že odmítl vypovídat, ale opíralo se ještě o další, byť nepřímé důkazy. V jiné věci Telfner v. Rakousko (Application no. 33501/96, rozsudek z 20. 3. 2001) dospěl ESLP k odlišnému závěru. Obviněný Telfner byl rakouským soudem odsouzen za to, že jako řidič způsobil dopravní nehodu a zranil poškozeného. Svědek-poškozený byl schopen identifikovat vozidlo, nikoliv však řidiče. Obviněný popřel, že vozidlo, patřící jeho matce, řídil, nechtěl však uvést, kde se v kritickou dobu zdržoval a k věci odmítl dále vypovídat. Odsuzující rozsudek argumentoval mlčením obviněného a tím, že obviněný v kritické době nespal doma. ESLP vyslovil porušení článku 6 odst. 2 Úmluvy; ve zdůvodnění poukázal na to, že důkazní situace byla velmi slabá a že domácí soud fakticky přesunul důkazní břemeno na obviněného Pro úplnost je možno dodat, že Statut Mezinárodního trestního soudu zaručuje ve svém článku 67 odst. 1 písm. g) obviněnému právo mlčet, „aniž by mlčení mohlo být vzato v úvahu při zjišťování viny nebo neviny“. 10) 10) Rome Statute of the International Criminal Court (document A/CONF.183/9 of 17 July 1998), článek 67 odst. 1 písm. g): „Not to be compelled to testify or to confess guilt and to remain silent, without such silence being a consideration in the determination of guilt or innocence.“ Viz http://www.icc-cpi.int/about.html 178 Využití svědecké nebo obdobné výpovědi, učiněné osobou pod sankcí křivé výpovědi, jako důkazu v trestním řízení vedeném proti této osobě a donucování k takové usvědčující výpovědi Občas se v trestním řízení vyskytne situace, že osoba je nejprve vyslechnuta jako svědek pod sankcí křivé výpovědi a ve výpovědi se dozná ke spáchání trestného činu. Tehdy je uznáváno jako nepochybné, že později, tj. po vznesení obvinění, nemůže být předchozí svědecká výpověď použita jako důkaz proti obviněnému. Je-li osoba vyslýchána jako svědek a odmítne vypovídat s argumentem, že by sama sebe usvědčovala, nemůže být k výpovědi nucena ani pokutou, ani jinak. Nepravdivou svědeckou výpovědí, jíž sama sebe kryje, se taková osoba nedopouští trestného činu křivé výpovědi (§ 175 tr. zák.); její trestní stíhání pro křivé svědectví by odporovalo zásadě nemo tenetur. V tomto smyslu pravidelně judikují jak české soudy (srov. např. judikáty č. 25/69 Sb. rozh. tr., č. 39/70 Sb. rozh. tr.), tak i soudy zahraniční. Proto je poněkud překvapivé (a podle mého názoru nesprávné) rozhodnutí ESLP v kauze Serves v. Francie (82/1996/671/893, rozsudek z 20. 10. 1997). Situace zde byla taková, že Paul Serves před francouzským soudem odmítl vypovídat jako svědek v řízení proti dalším obviněným s odůvodněním, že by sám sebe usvědčoval, za což mu byla uložena soudem pokuta. ESPL neshledal v postupu francouzských soudů (tj. v uložení pokuty) žádné porušení Úmluvy s odůvodněním, že prý Serves byl pokutován nikoliv za odmítnutí výpovědi, nýbrž za odmítnutí přísahy. Lze toliko dodat, že tři soudci ESLP (Pekkanen, Wildhaber a Makarczyk) vznesli proti rozhodnutí odlišné stanovisko, v němž přesvědčivě argumentují porušením zásady nemo tenetur. Správnost tohoto judikátu zpochybňuje též Repík.11) Za nepřípustné pokládá ESLP to, je-li v trestním řízení použita jako důkaz usvědčující výpověď, získaná pod pohrůžkou trestní sankce v jiném druhu řízení, např. ve správním nebo disciplinárním řízení. Takováto situace nastala ve věci Saunders proti Spojenému království (43/1994/490/572, rozsudek ze 17.12.1996, Recueil VI/1996). Trestnímu stíhání tu předcházelo administrativní šetření, prováděné inspektory ministerstva obchodu a průmyslu, před nimiž jsou osoby povinny pravdivě vypovídat pod hrozbou trestní sankce. Taková výpověď p. Saunderse byla později použita proti němu jako usvědčující důkaz v trestním řízení. ESLP nezpochybnil oprávnění správních nebo disciplinárních orgánů vyslýchat prověřované osoby pod 11) Repík, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. Praha: Orac, 2002, s. 190. 179 prof. JUDr. Jan Musil, CSc. Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA sankcí, avšak byla-li tato výpověď použita proti takové osobě v pozdějším trestním řízení, došlo podle ESLP k porušení článku 6 Úmluvy. Podobnou problematiku řešil v roce 1981 také německý Spolkový ústavní soud v kauze zvané Gemeinschuldner Beschluss (BVerfG 56, S. 37 ff.). Německý konkurzní soud hodlal provést podle § 75 a § 100 tehdy platného konkurzního řádu výslech dlužníka, a když se dlužník nechtěl výslechu podrobit, uložil mu soud podle § 101 odst. 2 konkurzního řádu tzv. donucovací vazbu (Beugehaft). Na základě podané ústavní stížnosti Spolkový ústavní soud prohlásil takové donucování dlužníka k výpovědi v rámci konkurzního řízení za souladné s ústavou, zároveň však uvedl, že takto vynucená výpověď je nepoužitelná jako důkaz v navazujícím trestním řízení. PRAVIDLO NEMO TENETUR VE VZTAHU K JINÝM DRUHŮM DŮKAZNÍCH PROSTŘEDKŮ NEŽ K VÝPOVĚDI Zákaz donucování k aktivnímu jednání obviněného sloužícímu k jeho usvědčení Ještě více než sto let po přijetí Pátého dodatku americké ústavy z roku 1791 bylo pravidlo nemo tenetur interpretováno i samotnými americkými soudy v úzkém slova smyslu tak, že zákaz donucení se vztahuje toliko k výslechu obviněného (podezřelého) nebo k jiné slovní komunikaci s obviněným. Teprve v dalším vývoji judikatury v USA a v evropských zemích došlo k rozšíření interpretace tohoto ustanovení tak, že obviněný nesmí být donucován nejen k výpovědi, ale ani k žádnému jinému aktivnímu jednání, jímž by přispíval k obstarávání důkazů proti sobě. Poučná je judikatura Nejvyššího soudu USA, tedy země, kde se princip „privilege against self-incrimination“ v moderním pojetí zrodil. Nejvyšší soud USA v řadě judikátů poskytuje ochranu proti donucování k sebeobviňování a konstatuje porušení Pátého dodatku americké ústavy v případech, kdy jde o donucování obviněného k aktivnímu jednání, označovanému jako tzv. testimonial act nebo communicative act. Mezi taková jednání, k nimž donucování není dovoleno, patří kromě ústní výpovědi obviněného také např. vyhotovení zkoušky ručního písma ke srovnávacímu písmoznaleckému zkoumání. Podobným způsobem postupují také německé soudy. Donucení (Zwang) je podle této rozšiřující interpretace vyloučeno nejen tehdy, je-li od obviněného požadována výpověď, ale také jiná součinnost nebo aktivní 180 jednání, potřebné k jeho usvědčení, jako je např. napsání rukopisného textu (zkoušky písma) k písmoznalecké identifikaci, chůze a jiné motorické zkoušky sledující koordinaci pohybů při tzv. ambulantním vyšetření příznaků opilosti, plnění pohybových úkolů souvisejících s vyšetřovacím pokusem (srov. § 104c odst. 4 českého tr. ř.). K provedení těchto úkonů může být obviněný vyzván (eventuálně též předvolán či předveden), nesmí k nim však být donucován, a to ani bezprostředním fyzickým donucením, ani uložením pořádkové pokuty. Nejpřesněji je současné pojetí principu nemo tenetur vyjádřeno v rezoluci XV. Mezinárodního kongresu trestního práva (Rio de Janeiro, 1994), kde se praví: „Nikdo není povinen přispět aktivním způsobem, přímo či nepřímo, k vlastnímu odsouzení.“ 12) Pravidlo nemo tenetur je tedy třeba vykládat tak, že je zakázáno donucování k aktivnímu jednání obviněného, jímž by měl osobně přispívat k vlastnímu usvědčení. Přípustnost donucování obviněného k pasivnímu strpění úkonů sloužících k jeho usvědčení Obviněný sice nesmí být donucován k aktivnímu jednání, jímž by měl osobně přispívat k vlastnímu usvědčení, avšak je povinen strpět provedení těch úkonů, při nichž figuruje nikoliv jako jednající subjekt, nýbrž toliko jako objekt nebo pasivní účastník, a to i tehdy, jestliže se úkon vztahuje k jeho vlastnímu tělu. Taková situace nastává typicky např. při ohledání (prohlídce) těla obviněného. Ke strpění těchto úkonů může být obviněný donucován a to jednak pořádkovou pokutou, někdy (při tzv. neinvazivních postupech) i přímým fyzickým donucením. V českém trestním řádu jsou takové úkony, podobné ohledání, označeny jako prohlídka těla a jiné podobné úkony (§ 114 tr. ř.). O tom, že obviněný má povinnost strpět prohlídku těla a jiné podobné úkony podle § 114 tr. ř., a že za odmítnutí strpět tyto úkony lze obviněnému uložit pořádkovou pokutu, až doposud česká trestněprávní praxe nikdy nepochybovala a vcelku hojně tento postup aplikovala. Respektovaná judikatura obecných soudů tento postup bez námitek aprobovala [viz např. judikát Vrchního soudu v Praze sp. zn. 2 To 123/2001 (Sb. NS 2003, 5:320)]. Také komentářová a učebnicová literatura uznávaných českých procesualistů jednomyslně uznává přípustnost uložení pořádkové pokuty v těchto případech.13) Ve všech těchto případech jde o postupy, které 12) Revue international de droit pénal. No. 1-2/1995, s. 37. 13) Viz Šámal, P. a kol.: Trestní řád. Komentář, díl I. 5. vyd. Praha : C. H. Beck, 2005 - § 114, s. 926; Fenyk, J. in Císařová, D. a kol.: Trestní právo procesní. 3. vyd. Praha: Linde, 2004, s. 358; Šámal, P. in Musil, J., Šámal, P., Kratochvíl, V. a další: Trestní právo procesní. 3. vyd. Praha: C. H. Beck, 2007, s. 457; Jelínek, J. a kol.: Trestní právo procesní. 5. vyd. Praha : Linde, 2007, s. 386. 181 prof. JUDr. Jan Musil, CSc. Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA principiálně nevyžadují žádné aktivní jednání obviněného, nýbrž toliko strpění těchto postupů. Podle mého přesvědčení lze strpění těchto úkonů vynucovat, aniž by tím bylo porušeno pravidlo nemo tenetur. Platná ustanovení trestního řádu (§ 66 odst. 1, § 114 odst. 2 tr. ř.) umožňují vynucovat strpění těchto úkonů pořádkovou pokutou; od účinnosti novely trestního řádu, provedené zákonem č. 321/2006 Sb., je dokonce přípustné vynutit strpění některých těchto úkonů i fyzickým překonáním odporu (§ 114 odst. 4 tr.ř.), tedy bezprostředním zákrokem, jež je svou intenzitou daleko razantnějším, a přitom dovoleným zásahem do občanských práv, než pořádková pokuta. Zahraniční legislativa a soudní praxe možnost vynucovat strpění podobných úkonů obviněným za určitých podmínek vesměs připouštějí. Jako tzv. noncommunicative act pasivní (neaktivní) povahy, k jehož strpění může být obviněný donucován, aniž by byl porušen zákaz donucování k sebeobviňování, patří podle judikatury Nejvyššího soudu USA násilné snímání otisků prstů, vyšetření těla rentgenem, svlečení oděvu, aby bylo viditelné tetování, sejmutí otisků zubů, při rekognici je povinen obviněný sejmout brýle, navléci si masku, klobouk, paruku, umělé vousy.14) Obviněný může být dokonce donucen i k nedobrovolnému odběru krve při podezření, že řídil auto v opilosti [judikát Supreme Court ve věci Schmerber v. California, 384 U.S. 757 (1966)]. Také v jiných zahraničních právních úpravách, v judikatuře a v právní nauce evropských zemí nalezneme četné doklady toho, že vynucování povinnosti obviněného (podezřelého) strpět prohlídku těla a jiné podobné úkony je pokládáno za zákonné a ústavně konformní. Jako donucovací prostředky jsou v těchto případech používány jak pořádková pokuta, která je považována za mírnější donucovací prostředek, tak přímé fyzické donucení, které má být zpravidla použito až po bezvýsledném uložení pořádkové pokuty. Jako příklad takových zahraničních úprav lze uvést § 81a německého trestního řádu (StPO), upravující tzv. Körperliche Untersuchung des Beschuldigten, podle něhož vynutitelné je za určitých podmínek strpění nejen neinvazivních úkonů (bukální stěr, sejmutí otisků prstů, sejmutí vzorku pachu), ale dokonce i invazivní odběr krve nebo jiných biologických materiálů. Četné odkazy na judikaturu a na literární prameny, které zákonnost těchto postupů zdůvodňují, obsahuje např. reprezentativní komentář Meyer-Goßner.15) 14) Četné citace judikátů amerického Supreme Court k této problematice in: Kraft, O. K.-E.: Das nemo tenetur - Prinzip und die sich daraus ergebenden Rechte des Beschuldigten in der polizeilichen Vernehmung. Eine rechtsvergleichende Untersuchung des amerikanischen und deutschen Strafprozeßrechts. Hamburg : Verlag Dr. Kovač, 2002, s. 133.) 15) Meyer-Goßner, L.: Strafprozessordnung. Kurzkommentar. § 81a StPO. 46. vyd. C.H. Beck, München 2003, s. 254 a násl. 182 Přípustnost takových úkonů aproboval i Spolkový ústavní soud (judikáty BVerfGE 47, 239, 248; BVerfGE 16, 194,202; BVerfGE 17, 108, 117; BVerfGE 27, 211), který však ve svých judikátech často zdůrazňuje nutnost přihlédnout při konkrétní aplikaci těchto donucovacích opatření k hledisku proporcionality mezi závažností trestného činu a intenzitou donucovacího prostředku. Zdá se však nesporné, že aplikace tzv. invazivních prostředků má své meze tam, kde by mohla být kvalifikována jako mučení nebo podrobování nelidskému či ponižujícímu zacházení. Tak tomu bylo ve věci Jalloh proti Německu (rozsudek ESLP z 11. 7. 2006, Application no. 54810/00), v níž německé policejní orgány přikročily k vynucenému vyvolání zvracení (k vypuzení drog ukrytých v žaludku). V daném případě byl pouliční dealer drog Abu Bakan Jalloh v roce 1993 zatčen v souvislosti s prodejem sáčků, o nichž se policisté domnívali, že obsahují drogy. Při zatýkání pan Jalloh sáček, který měl u sebe, spolknul. Následně byl převezen do nemocnice, kde mu proti jeho vůli (s použitím fyzického donucení) byla podána emetika (prostředky vyvolávající zvracení). Tento zákrok byl velmi intenzivní – podezřelý musel být čtyřmi policisty znehybněn, skrze nos mu byla do žaludku vnořena trubice a tou mu byly podány látky, vyvolávající zvracení. Pan Jalloh následně vyzvracel sáček, který obsahoval kokain. ESLP shledal v tomto postupu německé policie porušení článku 3 Úmluvy. PRINCIP NEMO TENETUR V JUDIKATUŘE ÚSTAVNÍHO SOUDU ČESKÉ REPUBLIKY Uložení pořádkové pokuty za neuposlechnutí výzvy k vydání věci Český Ústavní soud se problematikou nemo tenetur zabýval při rozhodování o ústavních stížnostech několikrát, především v souvislosti s ukládáním pořádkové pokuty za neuposlechnutí výzvy k vydání věci (§ 78 odst. 3 tr. ř.). V několika nálezech opakovaně vyhověl ústavním stížnostem obviněných osob a zrušil rozhodnutí orgánů činných v trestním řízení, jimiž byly uloženy pořádkové pokuty. Pořádkové pokuty byly v těchto případech uloženy orgány činnými v trestním řízení např. proto, že stěžovatel odmítl vydat peněžní deník jako věc důležitou pro trestní řízení (II. ÚS 118/01), stěžovatelka odmítla předložit účetní doklady (II. ÚS 255/05), stěžovatel nepředložil kompletní účetnictví obchodní společnosti (II. ÚS 552/05), stěžovatel nepředložil účetnictví firmy (III. ÚS 561/04). 16) 16) Nálezy Ústavního soudu ČR jsou dostupné na http://nalus.usoud.cz/Search/Search.aspx nebo http://www.judikatura.cz/ 183 prof. JUDr. Jan Musil, CSc. Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA S těmito kasačními nálezy Ústavního soudu meritorně souhlasím, protože akt vydání věci (§ 78 odst. 3 tr. ř.) je svou podstatou aktivním jednáním - držitel věci např. musí věc předat „z ruky do ruky“, odemknout dveře do místnosti, kde je věc přechovávána, odkrýt skrýš apod. K takovýmto pohybovým či komunikačním aktivitám nesmí být obviněný donucován. Není ovšem nezákonným donucením, jestliže (po odmítnutí vydat věc dobrovolně), je věc obviněnému odňata dle § 79 tr. ř. Takový postup Ústavní soud výslovně připustil v plenárním nálezu sp. zn. Pl. ÚS 29/2000 (č. 236/2001 Sb.): „Právní možnost zajištění důkazů pro účely řízení kárného (trestního) proti vůli kárně (trestně) obviněného nemůže být chápána jako nezákonné a neústavní donucování obviněných k poskytování důkazu proti sobě samému. Je nutné odlišovat ústavně zaručené právo nebýt donucován k sebeobvinění, tedy předložit proti sobě důkaz pod donucením, od právní možnosti, kterou má kárná (trestní) moc, opatřovat důkazy i jejich odnětím, proti vůli obviněného, a v jeho neprospěch.“ Stejný názor je vysloven též v nálezu III. ÚS 561/04. Uložení pořádkové pokuty za odmítnutí obviněného strpět odběr vzorku pachu z těla Ve dvou nálezech z poslední doby zašel český Ústavní soud dále a vyslovil (podle mě nesprávně) názor, že donucování obviněného formou uložení pořádkové pokuty není přípustné ani v případech, při nichž jde toliko o povinnost strpět určitý úkon. Ve věci projednávané pod sp. zn. I. ÚS 671/05, byl obviněný P. S. stíhán pro trestné činy krádeže podle ust. § 247 odst. 1 písm. b), odst. 3 písm. b) tr. zák. a poškozování cizí věci podle ust. § 257 odst. 1 tr. zák. Na místě trestného činu byly zajištěny pachové stopy a po zahájení trestního stíhání byl obviněný vyzván policejním orgánem ve smyslu ust. § 114 odst. 2, 3 tr. řádu, aby strpěl sejmutí vzorku pachu za účelem srovnání s pachovou stopou zajištěnou na místě činu. O povinnosti strpět úkon a o možnosti uložení pořádkové pokuty s odkazem na ust. § 66 tr. řádu byl obviněný poučen, nicméně úkon odmítl strpět. Usnesením policejního orgánu byla poté stěžovateli podle ust. § 66 odst. 1 tr. řádu uložena pořádková pokuta ve výši 50 000,-Kč; stížnost, podanou obviněným, státní zástupkyně obvodního státního zastupitelství pro Prahu 7 zamítla jako nedůvodnou podle ust. § 148 odst. 1 písm. c) tr. řádu. Ústavní soud vyhověl ústavní stížnosti a napadená rozhodnutí o uložení pořádkové pokuty nálezem ze dne 22. února 2006 zrušil. V postupu orgánů činných v trestním řízení spatřoval porušení hned několika ústavně chráněných práv, zakotvených v článku 37 odst. 1 (právo každého odepřít 184 Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare) Uložení pořádkové pokuty za odmítnutí obviněného strpět odběr vzorku vlasů a tzv. bukální stěr Ve věci projednávané pod sp. zn. III. ÚS 655/06 byl obviněný M. Š. stíhán pro trestné činy krádeže podle § 247 odst. 1 písm. b) odst. 2 tr. zákona a poškozování cizí věci podle § 257 odst. 1 tr. zákona. Obviněný se odmítl podrobit odběru vzorku vlasů a tzv. bukálnímu stěru za účelem analýzy DNA, jejíž výsledky měly být srovnány s biologickými stopami z místa činu. Za to mu policejní orgán uložil pořádkovou pokutu ve výši 15.000,- Kč; stížnost obviněného zamítl Okresní soud v Trutnově. Ústavní soud vyhověl ústavní stížnosti a napadené rozhodnutí okresního soudu nálezem ze dne 23. května 2007 zrušil pro porušení článku 37 odst. 1 (právo každého odepřít výpověď), článku 40 odst. 2, 3 a 4 Listiny (presumpce neviny, právo na obhajobu, právo obviněného odepřít výpověď) a článku 6 odst. 1, 2 a 3 písm. c) Úmluvy (právo na spravedlivý proces). V tomto případě Ústavní soud pokládal za potřebné dodat, že při svém rozhodování vycházel ze znění § 114 odst. 2, 4 tr. řádu účinného do 29. 6. 2006, protože věc byla projednávána okresním soudem před tímto datem. Tím Ústavní soud chtěl možná naznačit, že po novele trestního řádu, provedené zákonem č. 321/2006 Sb. (nové znění § 114 odst. 4 tr. řádu připouští při takovém odběru biologického materiálu, jež není spojen se zásahem do tělesné integrity, překonat odpor podezřelého nebo obviněného), by mohlo být posouzení věci jiné. Moje polemické zamyšlení nad posledními nálezy Ústavního soudu S těmito dvěma posledně uvedenými nálezy Ústavního soudu nesouhlasím. Ve věci projednávané pod sp. zn. III. ÚS 655/06 jsem uplatnil odlišné stanovisko, které je k nálezu připojeno. Domnívám se, že právní věty, vyslovené v nálezech, nelze dovodit ze skutkového stavu zjištěného v těchto věcech. Tak v právní větě vyslovené v nálezu sp. zn. I. ÚS 671/05 se praví: „Ústavní soud dal za pravdu námitce stěžovatele v tom směru, že nemůže být prostřednictvím pokuty nucen k tomu, aby opatřil, resp. svou součinností umožnil opatření důkazu, který by mohl být použit proti němu v trestním řízení; uvedeným postupem by totiž byl nucen k jednání, které je již nutno považovat za sebeobviňování. … Nad rámec zákazu donucování jiného k sebeobvinění vlastní výpovědí, lze 185 prof. JUDr. Jan Musil, CSc. výpověď) a článku 40 odst. 2, 3 a 4 Listiny (presumpce neviny, právo na obhajobu, právo obviněného odepřít výpověď), článku 6 odst. 1, 2 a 3 písm. c) Úmluvy (právo na spravedlivý proces) a článku 14 odst. 3 písm. g) Paktu (zákaz nutit osobu svědčit proti sobě nebo přiznat vinu). TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA zmíněné ústavní právo chápat v širším rozsahu tak, že ani jiné důkazy není nikdo povinen proti sobě poskytovat. … Z této zásady plyne zásada jiná, a sice in dubio pro reo, zakládající přinejmenším povinnost orgánů činných v trestním řízení dokazovat vinu obviněného, má-li dojít k odsouzení. A contrario pak z této povinnosti vyplývá neexistence povinnosti samotného obviněného se usvědčovat jakýmkoliv způsobem, nejen vlastní výpovědí. Logickým důsledkem bude zákaz jakéhokoliv donucování občana k sebeobvinění. … právo nepřispívat k vlastnímu obvinění předpokládá, že se státní orgány snaží svou argumentaci podložit, aniž by používaly důkazní materiály získané donucením nebo pod nátlakem, proti vůli obviněného.“ Všimněme si, že formy jednání, k nimž prý nelze obviněného podle právních vět nálezu donucovat, jsou slovně formulovány vždy jako aktivní jednání: Tak obviněný nemůže být donucován k tomu, aby „opatřil, resp. svou součinností umožnil opatření důkazu“; „důkazy není nikdo povinen proti sobě poskytovat“; obviněný není povinen „se usvědčovat“. S větami takto formulovanými je zajisté třeba souhlasit. Problém je však v tom, že v daném případě nebyl obviněný k žádnému takovému aktivnímu jednání donucován – nevyžadovalo se po něm, aby něco „opatřil“, aby vykonával nějakou „součinnost“. Po obviněném bylo ve skutečnosti požadováno toliko to, aby strpěl sejmutí vzorku pachu z povrchu svého těla. Jsem pevně přesvědčen o tom, že takovou povinnost obviněný má a že strpění tohoto úkonu lze vynucovat prostředky předpokládanými trestním řádem, tj. jak fyzickým donucením, tak pořádkovou pokutou. Obecná úvaha, obsažená v právní větě nálezu, totiž že orgány činné v trestním řízení prý nesmějí používat „důkazní materiály získané donucením nebo pod nátlakem, proti vůli obviněného“, je pro trestní řízení naprosto nepřijatelná a její prosazování by bylo s to zcela paralyzovat účinné potírání kriminality. Dokazování v trestním řízení nelze obecně činit závislým na vůli obviněného. Úkony trestního řízení mají poměrně často povahu donucení a velice často zasahují do občanských práv (vazba, zadržení, předvedení, osobní a domovní prohlídka atd.). Takové postupy, prováděné na základě zákona a způsobem v něm stanoveným, jsou přípustné a plně vyhovují ústavním předpisům (článek 2 odst. 2, článek 4 odst. 1, 2 Listiny). Lze konstatovat, že není známa jediná země, jejíž trestní proces by se obešel bez takových prostředků. Při posuzování ústavněprávních aspektů použití donucovacích prostředků v trestním řízení může být významné hledisko proporcionality, kterou lze zkoumat z více hledisek: Důležitá je povaha samotného prostředku, kterým je zasahováno do osobnostní sféry obviněného (v daném případě do jeho tělesné integrity), zejména intenzita tohoto zásahu, hodnota cíle, který je použitím daného prostředku sledován, jakož i intenzita donucení. 186 K prvnímu aspektu je třeba uvést, že ve všech případech, jichž se týkají shora uvedené nálezy, byly použity tzv. neinvazivní metody odběru biologického materiálu; ty jsou naprosto bezbolestné a nejsou spojeny s nebezpečím pro zdraví osoby, která se jim podrobuje. Trvají velmi krátkou dobu několika minut a nijak nezatěžují osobu ani fyzicky, ani psychicky. Sejmutí srovnávacího vzorku pachu se provádí několikaminutovým přiložením sterilního textilního snímače k tělu obviněného (do podpaží).17) Přesný způsob provádění metody pachové identifikace je upraven interním policejním předpisem.18) Odběr vzorku vlasů se provádí odstřižením malé kštice vlasů, bukální stěr spočívá v setření povrchu vnitřní plochy ústní dutiny tamponem ze sterilní normalizované odběrové soupravy. Oba úkony si může provést osoba sama podle pokynů policisty, může je však provést též policista nebo odborný zdravotnický pracovník. Úkon je po technické stránce detailně popsán v interním policejním předpise19); jde o zcela bezpečný a rutinní úkon, vlastní stěr trvá 5 až 10 vteřin. Dodávám, že v nálezu sp. zn. I. ÚS 671/05 citovaná judikatura Evropského soudu pro lidská práva, z níž byla dovozována protiústavnost uložení pořádkové pokuty, vesměs nedopadá na konkrétní skutkové okolnosti v nálezu posuzovaného případu. Právní závěry, vyvozované z citované štrasburské judikatury, které jsou snad přiléhavé ve vztahu k tamním konkrétním kauzám, jsou v tomto nálezu Ústavního soudu příliš generalizovány a přenášeny i na případy, které nejsou analogické. Kauzy, v nichž ESLP konstatoval porušení Úmluvy, se vesměs týkaly případů, v nichž byl obviněný donucován k aktivnímu jednání, majícímu povahu sebeusvědčování; naproti tomu v citovaných případech, posuzovaných českým Ústavním soudem, měl obviněný povinnost odběr pouze strpět. Závěr Závěrem bych chtěl konstatovat: Pravidlo nemo tenetur se ipsum accusare pokládám za jedno z fundamentálních pravidel trestního procesu v demokratickém právním státě. Toto pravidlo však není bezbřehé a neposkytuje obviněnému absolutní imunitu 17) Viz Suchánek, J.: Odorologie. In Musil, J., Konrád, Z., Suchánek, J.: Kriminalistika. 2. vyd. Praha : C. H. Beck, 2004, s. 189. 18) Závazný pokyn policejního prezidenta ze dne 30. 10. 2002 č. 140/2002, kterým se stanoví zásady k zabezpečení jednotného postupu Policie ČR při využívání metody pachové identifikace (Sbírka interních aktů řízení PP ČR, částka 164/2002). 19) Závazný pokyn policejního prezidenta ze dne 7. 12. 2001 č. 100/2001 ke kriminalistickotechnické činnosti Policie ČR (Sbírka interních aktů řízení PP ČR, částka 122/2001). 187 prof. JUDr. Jan Musil, CSc. Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA vůči důkazním úkonům a zásahům orgánů činných v trestním řízení; zejména toto pravidlo neznamená zákaz donucování obviněného k pasivnímu strpění důkazních úkonů. Při posuzování toho, jak má být tento princip interpretován, je třeba zvažovat také obecný zájem společnosti na efektivním výkonu trestní spravedlnosti. Excesivní výklad principu nemo tenetur by mohl vést k paralyzování účinného potírání kriminality. Ochrana společnosti před kriminalitou ospravedlňuje požadavek, aby obviněný strpěl některá přiměřená omezení a aby byl k takovému strpění důkazních úkonů přiměřeně donucován. Takovéto přiměřené donucení (např. uložení pořádkové pokuty, přímé fyzické donucení) ke strpění povoleného zásahu není porušením ústavních práv a svobod. 188 Vybrané problémy dôkazných prostriedkov v zákone o správe daní a poplatkov Vybrané problémy dôkazných prostriedkov v zákone o správe daní a poplatkov doc. JUDr. Alena Pauličková, PhD. Fakulta práva Janka Jesenského Vysoká škola v Sládkovičove Abstrakt: Právna úprava dokazovania ako súčasť celej správy daní je obdobná ako v iných pozitívnoprávnych disciplínach. Nie je rozdiel, pokiaľ ide o základné dôkazné prostriedky. Aj napriek uvedenému konštatovaniu má dokazovanie pri správe daní svoje osobitosti. Zákon o správe daní a poplatkov neupravuje jednotlivé dôkazné prostriedky, alebo postupy správcu dane pri vykonávaní dôkazov. Z toho dôvodu je potrebné sa nad uvedenou problematikou zamyslieť a hľadať možné riešenia smerujúce k zdokonaleniu predmetnej právnej úpravy. Kľúčové slová: dôkazné prostriedky, procesné chyby, postupy správcu dane, metódy procesnej analógie, obmedzený extenzívny výklad práva Abstract: Legal regulation of an evidence as a part of a whole tax administration is comparable with other positive legal disciplines. There is no difference in a case of basic proper evidences. However, the evidence by tax administration has its specifics. Taxes and fees administration Act does not regulate individual proper evidences or tax administrator`s procedures by performing the evidences. From this point of view it is necessary to pause on the topic and to try to find possible solutions that would tender to improving the legal regulation. Key words: proper evidences, procedural mistakes, tax administrator`s procedures, procedural analogy methods, limited broad legal interpretation. Právna úprava Právna úprava daňového procesu sa realizuje prostredníctvom zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov. Právna úprava dokazovania ako súčasť celej správy daní je obdobná ako v iných pozitívnoprávnych disciplínach; nie je rozdiel, najmä 189 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA pokiaľ ide o základné dôkazné prostriedky. Aj napriek uvedenému konštatovaniu má dokazovanie pri správe daní svoje osobitosti. Súčasťou právnej úpravy tohto procesu je aj mimoriadne dôležité ustanovenie § 29 zákona, ktoré sa týka problematiky dokazovania. Zákon o správe daní a poplatkov neupravuje napr. jednotlivé dôkazné prostriedky alebo postupy správcu dane pri vykonávaní dôkazov. Z toho dôvodu je potrebné nad niektorými problémami súvisiacimi s touto problematikou sa zamyslieť a hľadať možné riešenia smerujúce k zdokonaleniu predmetnej právnej úpravy. Výsledok viacerých zložitých daňových káuz, končiacich často na správnych súdoch, býva podstatne ovplyvnených práve tým, akým spôsobom viedol správca dane dokazovanie a či sa pri tomto dokazovaní nedopustil procesných chýb a nezákonnosti. Avšak právna úprava dokazovania predstavuje úpravu pomerne strohú a nekomplexnú. Oproti iným procesným normám v podstate zákon o správe daní a poplatkov neupravuje ani postupy správcu dane pri vykonávaní dôkazov. Aplikácia zákona sa preto nezaobíde bez správnej aplikácie noriem vyššej právnej sily a tiež ani bez použitia metódy procesnej analógie. Nemožno však prehliadnuť, že v oblasti aplikácie práva pri dokazovaní je už v súčasnej dobe k dispozícii súdna judikatúra, ktorá výklad práva významným spôsobom uľahčuje. Právna úprava dokazovania nie je obsiahnutá iba v ustanovení § 29 zákona o správe daní a poplatkov, hoci toto ustanovenie je označené „Dokazovanie“. Problematiku dokazovania riešia aj ďalšie ustanovenia tohto zákona. Napr. hodnotenie dôkazov rieši ustanovenie § 2 zákona v rámci základných zásad daňového konania v ods. 3. „Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.“ Ustanovenie o predbežnej otázke, ktoré rozsah a hodnotenie dôkazov významným spôsobom taktiež limituje, je upravené v samostatnom ustanovení § 26. Toto ustanovenie je zaradené medzi právnu úpravu zastavenia daňového konania (§ 25), prerušenia konania (§ 25a) a predvolania a predvedenia (§ 27). V správnom poriadku nadväzuje ustanovenie o predbežnej otázke (§ 40) bezprostredne na úpravu jednotlivých dôkazných prostriedkov (dokazovanie, svedkovia, znalci, listiny, ohliadka, čestné vyhlásenie) a v Občianskom súdnom poriadku je nedeliteľnou súčasťou úpravy hodnotenia dôkazov (§ 132). Podstatné povinnosti súvisiace s výsluchom svedka a osoby naopak upravuje ustanovenie § 7 zákona, ktorý bezprostredne nadväzuje na vymedzenie účastníkov daňového konania a tretej osoby v ustanovení § 6 zákona o správe daní a poplatkov. Vyššie uvedené skutočnosti naznačujú, že daňové právo svojou prehľadnosťou a systematickosťou skutočne nevyniká. Ďalej je potrebné poukázať na to, že celý rad otázok súvisiacich s dokazovaním zákon o správe 190 daní a poplatkov vôbec neupravuje. Na vyplnenie týchto právnych medzier je preto často nevyhnutná metóda analógie, ktorá je zložitá všeobecne a zložitá aj preto, že daňový proces predstavuje sám osebe oblasť verejného práva, teda oblasť, kde je extenzívny výklad práva do značnej miery obmedzený. Štátnym orgánom je totiž zákonom vymedzená nielen ich právomoc a pôsobnosť, ale súčasne je im aj zakázané konať nad rámec týchto hraníc1). Štátnym orgánom a najmä štátnej správe sa povoľuje činnosť iba na základe zákonov a v ich medziach2). Napriek tomu sa i v tejto situácii väčšina odborníkov prikláňa k názoru, že v oblasti verejného práva analógiu nemožno vylúčiť3). Ďalšou dôležitou otázkou skúmania a posúdenia je, či ide o normu hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu. Zákon o správe daní a poplatkov síce upravuje daňový proces, ale obsahuje aj viac hmotnoprávnych noriem. Je potrebné posúdiť otázku, či extenzívny výklad právnej normy bude vykonaný na prospech daňového subjektu alebo nie. Zatiaľ čo výklad v prospech daňového subjektu bude výkladom prípustným, výklad v neprospech daňového subjektu bude prípustný iba vtedy, pokiaľ nebude prichádzať do úvahy žiadny iný výklad, pretože zmysel a rozsah predmetnej právnej normy je celkom jasný. Naviac tento výklad bude pravdepodobne možný práve len pri normách procesnoprávnych4). Pri hľadaní analogického riešenia by najjednoduchším prípadom bolo riešenie nájsť priamo v zákone o správe daní a poplatkov, teda v iných ustanoveniach rovnakého zákona. Avšak vo viacerých prípadoch takýto postup nie je možný. S poukazom na ustanovenie § 101 zákona o správe daní a poplatkov nie je možné použiť správny poriadok na daňové konanie ani subsidiárne. Viaceré odpovede je potrebné hľadať v Občianskom súdnom poriadku (napr. ustanovenie o dôkazných prostriedkoch a ich vykonávanie). Niektoré otázky ale nebude možné riešiť len na základe analógie zákona, ale dokonca i na základe analógie práva, teda na základe princípov právneho odvetvia, poprípade na základe všeobecných princípoch práva a zmyslu systému právnych noriem. Ťažká bude aj aplikácia noriem vyššej právnej sily, napr. Listiny základných práv a slobôd. Všeobecne platí, že Listina základných práv a slobôd je bezprostredne platným právom a práv, ktoré sú obsiahnuté v nej sa možno domáhať priamo s odkazom na jej znenie. Výnimky z tejto zásady 1) Čl. II ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb. Listiny základných práv a slobôd. 2) Prusák, J.: Teória práva. VO PFUK, Bratislava 1995, s. 164. 3) Kindl, M., Telecký, D., Válková, H.: Zákon o správě daní a poplatků. Komentář. 1. vyd. Praha: C.H.Beck, 2002, s. 38 4) Chmelík, M.: Dokazování v daňovém řízení. Právní rozhledy č. 12/2002. C.H.Beck, 2002, s. 587 191 doc. JUDr. Alena Pauličková, PhD. Vybrané problémy dôkazných prostriedkov v zákone o správe daní a poplatkov TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA stanovuje čl. 41 Listiny základných práv a slobôd. V týchto výnimočných prípadoch platí, že niektorých práv sa je možné domáhať iba v medziach vykonávacích zákonov. Medzi priamo aplikovateľné práva patrí okrem iných právo každého odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečie trestného stíhania sebe alebo osobe blízkej (čl. 37 Listiny). I v tomto prípade je potrebné vychádzať z ustanovenia § 7 ods. 2 zákona o správe daní. „Odoprieť výpoveď môže ten, kto by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. Blízkou osobou je pre účely tohto zákona manžel, druh, príbuzný v priamom rade a jeho manžel, súrodenec a jeho manžel, osvojiteľ a osvojenec a ich potomkovia a ich manželia.“ Do pojmu osoby blízke, zákon o správe daní a poplatkov nezahŕňa osoby v rodinnom pomere alebo obdobnom, pokiaľ by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Je prípustné, aby základné právo odopretia výpovedi bolo v daňovom konaní z uvedených dôvodov redukované? Domnievame sa, že nie. Ústavný súd už niekoľkokrát judikoval, že funkciou úpravy základných práv a slobôd je ich premietnutie cez celý právny poriadok. Orgány verejnej moci sú teda povinné interpretovať a aplikovať právo pohľadom ochrany základných práv a slobôd. Z naznačených problémov je zrejmé, že súčasná právna úprava a medzery v nej vytvárajú pomerne veľký priestor k názorovej diferenciácii hlavne tých subjektov, ktoré túto úpravu aplikujú. Zákon o správe daní upravuje dôkazné prostriedky len demonštratívne. Medzi najfrekventovanejšie patria: svedecká výpoveď, znalecký posudok, listina a obhliadka. Vybrané dôkazné prostriedky používané v daňovom konaní Výpoveď svedka Jedným z dôležitých dôkazných prostriedkov je svedecká výpoveď (§ 7 zákona o správe daní). „Každý je povinný vypovedať v daňovom konaní ako svedok o dôležitých okolnostiach, týkajúcich sa iných osôb, ak sú mu známe; musí vypovedať pravdivo a nič nesmie zamlčať. Výpoveď môže byť podaná písomne alebo ústne. Správca dane môže svedkovi uložiť povinnosť, aby sa dostavil osobne a vypovedal ako svedok.“ 192 Svedecká spôsobilosť je limitovaná všeobecnou spôsobilosťou na právne úkony v zmysle Občianskeho zákonníka. Nemožno preto vopred vylúčiť ani výpoveď osôb, ktoré môžu mať na výsledku daňového konania určitý, vopred definovateľný právny záujem. Svedčiť preto napr. môže manžel daňového subjektu, tak aj jeho zamestnanec. Skutočnosť existujúceho právneho záujmu však môže mať význam v rámci voľného hodnotenia dôkazov. Podstatou svedeckej výpovedi je výpoveď o skutočnostiach, ktoré osoba odlišná od daňového subjektu vnímala svojimi zmyslami. Ide pritom o výpoveď iniciovanú a riadenú správcom dane. Výpoveďou nie je písomné vyjadrenie. Takéto vyjadrenie, hoci podané osobou spôsobilou na svedeckú výpoveď, je listinou, teda iným dôkazným prostriedkom. Pokiaľ by svedok úmyselne nevypovedal pravdivo, alebo by skutočnosti, ktoré sú mu známe zamlčal, dopustil by sa priestupku podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. f) zákona č. 372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. Za tento priestupok by mohol byť postihnuteľný pokutou až do výšky tritisíc korún. Zákon o správe daní a poplatkov definuje prípady, kedy svedeckú výpoveď možno odmietnuť a kedy svedok nesmie byť vypočúvaný (§ 7 ods. 3 zákona). „Svedok nesmie byť vypočúvaný o skutočnostiach tvoriacich štátne tajomstvo5), alebo na ktoré sa vzťahuje zákonom uložená povinnosť mlčanlivosti, iba ak by bol povinnosti zachovávať tajomstvo alebo mlčanlivosť zbavený príslušným orgánom alebo tým, v záujme koho túto povinnosť má.“ Ťažkosti s interpretáciou môže prinášať vymedzený okruh osôb, ktoré výpoveď môžu odmietnuť. Nejedná sa len o subjekty uvedené v ustanovení § 7 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Tak napr. z čl. 79 Ústavy SR vyplýva, že poslanci môžu odoprieť svedectvo vo veciach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone svojej funkcie, a to aj keď prestali byť poslancami. Z článku 31 ods. 2 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch (vyhl. č. 157/1964 Zb.) vyplýva, že osoby používajúce diplomatickú imunitu a výsady nie sú povinné vypovedať ako svedkovia. Problematické je aj vymedzenie pojmu osoba blízka, práve vo vzťahu k možnosti odmietnuť výpoveď. Zákon o správe daní a poplatkov neupravuje ani rámcovo postup správcu dane pri výsluchu svedka (§ 7 ods. 4). „Správca dane je povinný poučiť svedka pred vypočutím o možnosti odoprieť výpoveď, o jeho povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede.“ Správca dane má iba povinnosť poučiť svedka pred začatím výsluchu. V daňovom konaní sa nevyžaduje, aby svedok na výzvu správcu dane najprv súvisle vysvetlil všetko, čo vie o predmete výsluchu, a aby až potom boli 5) Zákon NR SR č. 241/2001 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov 193 doc. JUDr. Alena Pauličková, PhD. Vybrané problémy dôkazných prostriedkov v zákone o správe daní a poplatkov TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA kladené otázky, potrebné na doplnenie alebo vyjasnenie odpovede (§ 126 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Avšak takýto postup správcu dane by bol nanajvýš vhodný. V daňovom konaní tiež nemožno klásť kapciózne a sugestívne otázky. Uvedené je možno konštatovať na základe ustanovení Občianskeho zákonníka o náležitostiach právnych úkonov. Z toho dôvodu sú preto takéto otázky zakázané tak zo strany zamestnancov správcu dane, ako aj zo strany daňových subjektov. Pri svedeckej výpovedi nemožno zabúdať na ustanovenie § 14 ods. 5 zákona o správe daní na právo daňového subjektu klásť svedkom pri ústnom konaní a miestnom zisťovaní otázky. Realizácia tohto práva totiž predpokladá, aby daňový subjekt bol o zámere správcu dane vykonať svedeckú výpoveď vopred informovaný. V opačnom prípade by svedecká výpoveď bola nezákonná, pretože by nebola získaná v súlade s právnym predpisom. Nemožno však tvrdiť, že akékoľvek oznámenie tretej osoby je svedeckou výpoveďou, o ktorej by mal kontrolovaný subjekt byť vopred informovaný. Veľký problém v súčasnosti zohráva procesná ochrana svedka v daňovom konaní. Ani v teórii ani v praxi daňového procesu rozpracovaná otázka procesnej ochrany svedka s ohľadom na Listinu základných práv a slobôd a medzinárodné dokumenty o ochrane ľudských práv (právo na osobnú slobodu). V praxi ide o prípady tých svedkov, ktorým už len konfrontáciou s daňovým subjektom hrozí reálne nebezpečie straty života, či zdravia (obdobný problém pozná i zákon č. 337/1992 Sb. o správě daní a poplatků v Českej republike). Pri nedostatku pozitívnej úpravy v niektorých osobitných konfliktných prípadoch preto zrejme správcovi dane nezostane iné, než svedeckú výpoveď neuskutočniť. Aj keď je tento názor v rozpore so záujmom štátu na riadnom výbere a platení daní, nemožno nevidieť prioritu základných ľudských práv. Svedeckú výpoveď zaznamenáva správca dane do zápisnice, ktorá je spisovaná v súlade s ustanovením § 11 zákona o správe daní. Táto zápisnica bude spravidla jedinou formou osvedčujúcou priebeh a obsah výpovede. Zákon o správe daní a poplatkov správcovi dane stále ešte neumožňuje zhotovovať zvukový záznam z prebiehajúceho konania. Zvukovú dokumentáciu by bolo preto možné v súčasnej dobe vykonávať len so súhlasom zúčastnených osôb (§ 12 Občianskeho zákonníka). V opačnom prípade je zhotovenie alebo použitie takéhoto záznamu porušením práva na ochranu osobnosti. Listinné dôkazné prostriedky Najviac využívaným dôkazným prostriedkom v daňovom konaní je listina. Ide napr. o priznanie alebo hlásenie daňových subjektov, odpovede na výzvy správcu dane, správy o daňových kontrolách, najrôznejšie protokoly a úradné 194 Vybrané problémy dôkazných prostriedkov v zákone o správe daní a poplatkov V rámci listinných dôkazných prostriedkov má jedna časť dôkazných prostriedkov osobitnú povahu. Ide o tzv. verejné listiny. Aj v daňovom konaní sa prostredníctvom analógie uplatňuje ustanovenie § 134 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý stanovil právny režim týchto listín. Podľa tohto ustanovenia ide o listiny vydávané štátnymi orgánmi a súdmi v medziach ich právomoci, poprípade o listiny, ktoré sú osobitnými predpismi prehlásené za verejné. Do prvej skupiny napr. platobné výmery vydávané správcom dane, súdne rozsudky, protokoly spisované správcom dane, atď., a do druhej skupiny napr. notárske zápisy a ich rovnopisy. Verejné listiny potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo prehlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázané inak, aj pravdivosť toho, čo je v nich osvedčené alebo potvrdené. Tým sa však verejné listiny podstatne odlišujú od ostatných súkromných listín a získavajú povahu privilegovaného dôkazného prostriedku. Spôsobilým listinným dôkazným prostriedkom sú len originálne listiny, nie fotokópie. Listina naviac musí byť pravá, teda musí byť skutočne vyhotovená vystaviteľom. Sfalšovaná alebo podvrhnutá listina nie je dôkazným prostriedkom. Aj v situácii, keď je listinný dôkazný prostriedok z hľadiska formy bez vád, je však v daňovom konaní s ohľadom na ustanovenie § 2 ods. 6 zákona o správe daní je potrebné skúmať vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre určenie alebo vybratie dane. Znalecké posudky a odborné vyjadrenia V niektorých prípadoch sú na posúdenie skutočností zistených v daňovom konaní nutné špecifické odborné znalosti. Vtedy sa aj v daňovom konaní využíva ako dôkazný prostriedok znalecký posudok alebo odborné vyjadrenie. Podľa okolností môže byť spracovanie znaleckého posudku vyžadované buď priamo zákonom, alebo môže jeho nevyhnutnosť spracovania vyplývať z podstaty veci. Pre účely výberu znalca a pre vymedzenie jeho úlohy, ako aj pre riešenie súvisiacich otázok sa používajú osobitné predpisy (zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Zákon o správe daní a poplatkov faktickú účasť znalcov predpokladá, a to ako pri ústnom konaní, tak aj pri miestnom zisťovaní. S ohľadom na osobitnú povahu daňového konania bude častejším prípadom písomne spracovaný znalecký posudok. Znalecký posudok nie je privilegovaným dôkazným prostriedkom a podlieha voľnému hodnoteniu dôkazov. 195 doc. JUDr. Alena Pauličková, PhD. záznamy, účtovné a iné doklady daňových subjektov, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi, atď. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Záver Správne súdnictvo v Slovenskej republike dnes už v značnej miere spĺňa požiadavky kladené na súdnictvo v demokratickom a právnom štáte. Správne súdy rozhodujú v tzv. plnej jurisdikcii, podľa právneho a skutkového stavu v dobe rozhodovania správnych orgánov. Pri tomto rozhodovaní je súd oprávnený vykonávať aj príslušné dokazovania. Podstatným spôsobom sa preto zvyšujú nároky na rozhodovanie správnych orgánov, daňové konanie nevynímajúc. Rastú preto i nároky na kvalitu dokazovania vykonávaného týmito orgánmi. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bude potrebné postupne zdokonaľovať aj daňovú legislatívu. Pokiaľ ide o úpravu dokazovania, malo by dôjsť k doriešeniu hlavne týchto skutočností: 1. Zákonodarca by mal vylepšiť systematické usporiadanie problematiky dokazovania tak, aby na seba nadväzujúce ustanovenia neboli roztrieštené do rôznych častí právneho predpisu. 2. Súčasťou zákona o správe daní a poplatkov by sa mala stať rovnako aj úprava jednotlivých dôkazných prostriedkov a ich vykonávanie tak, ako je tomu aj u iných procesných noriem. V súčasnosti sú tieto oblasti upravené len okrajovo. 3. Postupne by sa mali vyplniť medzery a čiastočné nepresnosti úpravy, ktorá sa týka samotného dokazovania (napr. presnejšie definície prípadov, kedy svedok môže odoprieť svedectvo, zdokonalenie procesnej ochrany svedka, pozitívna úprava prípustnosti dôkazných prostriedkov získaných v iných konaniach). Zoznam použitej literatúry [1] Chmelík, M.: Dokazování v daňovém řízení. Právní rozhledy č. 12/2002, C.H.Beck, 2002 [2] Kindl, M., Telecký, D., Válková, H.: Zákon o správě daní a poplatků. Komentář. 1. vyd. Praha, C.H.Beck, 2002 [3] Prusák, J.: Teória práva. VO PFUK, Bratislava 1995 [4] Zákon č. 23/1991 Zb. Listina základných práv a slobôd [5] Zákon NR SR č. 241/2001 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov [6] Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov [7] Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok [8] Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) * „Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0745-07“ 196 Výsluch agenta ako dôkazný prostriedok Výsluch agenta ako dôkazný prostriedok JUDr. Peter Polák, PhD. Ústav verejného práva, Fakulta práva BVŠP Abstrakt: Pri uplatňovaní inštitútu agenta stále existujú problematické oblasti. Okrem iného ide aj o tie časti právnej úpravy inštitútu agenta, ktoré sa dotýkajú otázok spojených s využitím agenta v procese dokazovania, predovšetkým z hľadiska možností jeho výsluchu v postavení svedka. Dosiahnuť zmenu problematických častí právnej úpravy agenta nie je jednoduché. Určitým smerom riešenia vybraných problémov je hľadanie súladu s medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenska, predovšetkým s čl. 6 Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s Ústavou Slovenskej republiky. Kľúčové slová: agent, výsluch agenta, právo na spravodlivý proces, dokazovanie Abstract: Problematic questions are still raised with the practice of agent. Among others, problematic are those parts of legal regulations, which consider questions connected to practice of an agent as evidence, especially in case of interrogation as a witness. It is not however simple to reach change in those problematic parts of legal regulations. Possible direction when solving stated problems is searching for accordance with international legal obligations Slovakia has, especially with Article 6 of the European Convention on the protection of human rights and fundamental freedoms, as well as with the Constitution of the Slovak Republic. Key words: agent, interrogation of agent, right to fair trial, evidence Ak by sme chceli definovať agenta v najvšeobecnejšej rovine, potom možno uviesť, že agent je prostriedkom operatívno-pátracej činnosti (§ 10 ods. 21 Trestného poriadku, zákon č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „Trestný poriadok“). Zároveň je však trestno-procesným inštitútom, ktorý je z hľadiska systematiky zaradený medzi prostriedky 197 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA slúžiace na zabezpečenie informácií dôležitých pre trestné konanie (§ 117 Trestného poriadku). Agent zväčša pôsobí v určitom kriminálnom prostredí. V tomto prostredí získava konkrétne informácie, ktoré by bolo možné využiť v samotnom trestnom konaní. Nie vždy a nie všetky informácie získané agentom majú priamy dôkazný význam vo veci, na ktorú sa vzťahuje príkaz na jeho použitie. Takéto informácie však môžu napomôcť a veľakrát aj napomáhajú, správnemu zameraniu objasňovacej činnosti polície a následne aj samotnej procesnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní. Vzhľadom na to sa predpokladá, že agent bude použitý len ako určitý pomocný dôkazný prostriedok, lebo väčšina základných dôkazných informácií by mala byť získaná v rámci zákona na základe iných procesných pravidiel.1) Pri tom by mali napomáhať aj informácie získané agentom. Až sekundárne by mal byť využívaný samotný dôkazný význam agenta a jeho výsluch ako dôkazný prostriedok. Právna úprava priameho využitia agenta v rámci dokazovania v trestnom konaní, najmä možnosti jeho výsluchu, sa od zavedenia tohto inštitútu do trestného procesu (novela Trestného poriadku - zákon č. 141/1961 Zb., vykonaná zákonom č. 247/1994 Z.z., s účinnosťou od 1.10.1994) menila tak, že od zákazu výsluchu agenta v prípravnom konaní a obmedzenej možnosti jeho výsluchu v konaní pred súdom sa právna úprava posúvala smerom k prípustnosti výsluchu agenta v rámci prípravného konania a aj konania pred súdom, hoci stále s určitými obmedzeniami a úpravami, ktoré si vyžaduje predovšetkým potreba zabezpečenia utajenia totožnosti agenta v záujme jeho ochrany. Aj v súčasnej právnej úprave platia pre výsluch agenta v prípravnom konaní i v konaní pred súdom (hlavné pojednávanie a verejné zasadnutie) ustanovenia o výsluchu svedka s dôležitými odchýlkami, ktorých účelom, ako už bolo spomenuté, je zabrániť odhaleniu totožnosti agenta (§ 117 ods. 10,11 a 12 Trestného poriadku). Je tomu tak preto, že agent bol priamym svedkom trestného činu, prípadne má informácie o spáchanom trestnom čine alebo o jeho páchateľovi. Výsluch agenta v rámci trestného konania je možný v dvoch zo štádií trestného konania a to: 1. v prípravnom konaní (primerane sa použijú ustanovenia § 127 – § 140 Trestného poriadku), 2. výnimočne v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí (primerane sa použijú ustanovenia § 261 - § 267 Trestného poriadku). 1) ŠIMONOVÁ, G., MAGVAŠIOVÁ, A. Právna úprava postavenia agenta v navrhovanej rekodifikácii Trestného poriadku, In. Justičná revue č. 2/1998, s. 50. 198 V rámci prípravného konania je výsluch oprávnený vykonať iba prokurátor. Teda Trestný poriadok nepriznáva právo policajtovi (§ 10 ods. 8 Trestného poriadku) vypočuť agenta ako svedka. V konaní pred súdom výsluch vykoná predseda senátu. V rámci prípravného konania prokurátor vykoná výsluch svedka tak, aby jeho totožnosť nebola odhalená. Môže ho teda vypočuť s použitím technického zariadenia na prenos obrazu a zvuku. Výsluch agenta zákon výnimočne pripúšťa vykonať aj v rámci konania pred súdom. Zákon presne neurčuje, v ktorých formách konania pred súdom je tento výsluch možné uskutočniť. S použitím logického výkladu však prídeme k záveru, že výsluch agenta v konaní pred súdom je možný na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí, nakoľko na neverejnom zasadnutí, podľa § 302 Trestného poriadku, sa zúčastňujú všetci členovia senátu a zapisovateľ, účasť iných osôb je vylúčená. Na súde môže byť agent vypočutý pomocou technických zariadení na prenos zvuku a obrazu. Ak sa však výsluch pomocou týchto zariadení vykonáva mimo pojednávacej miestnosti, zúčastní sa ho náhradný sudca. Pri výsluchu agenta na súde je tiež možné primerane použiť ustanovenia § 136 Trestného poriadku o utajenom svedkovi: l Ak je dôvodná obava z ohrozenia svedka alebo jemu blízkej osoby, možno svedkovi povoliť, aby namiesto údajov o bydlisku uvádzal svoje pracovisko, alebo inú adresu, na ktorú mu môže byť doručené predvolanie (§ 136 ods. 1). l Ak je dôvodná obava, že pri oznámení totožnosti svedka je ohrozený jeho život alebo takéto nebezpečenstvo hrozí jemu blízkej osobe, možno svedkovi povoliť, aby neuvádzal žiadne údaje o svojej totožnosti (§ 136 ods. 2). l Pri odhaľovaní zločinov, korupcie, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo legalizácie príjmu z trestnej činnosti možno svedkovi poskytnúť krycie údaje o jeho osobe (§136 ods. 5, § 117 ods. 3). Trestný poriadok ďalej pripúšťa pri výsluchu agenta ako svedka na súde použiť ustanovenia § 262 Trestného poriadku. V takom prípade predseda senátu urobí vhodné opatrenia, aby totožnosť agenta zostala utajená, pritom môže vylúčiť obžalovaného, jeho dôverníkov a verejnosť počas výsluchu agenta ako svedka z pojednávacej miestnosti. Po návrate do pojednávacej miestnosti musí byť obžalovaný oboznámený s obsahom výpovede, môže sa k nej vyjadriť i bez toho, aby sa so svedkom - agentom stretol a môže mu prostredníctvom predsedu senátu aj klásť otázky. Druhá alinea tohto ustanovenia je naplnením dvoch zo základných zásad trestného konania a to zásady stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom a zásady zabezpečenia práva na obhajobu. 199 JUDr. Peter Polák, PhD. Výsluch agenta ako dôkazný prostriedok TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Určitým odchýlkami je upravené aj zabezpečenie účasti agenta za účelom jeho výsluchu v rámci konania pred súdom. Na súdne konanie sa agent predvoláva prostredníctvom Prezídia Policajného zboru. Doručenie predvolania agentovi zabezpečí príslušník Policajného zboru poverený prezidentom Policajného zboru. Ak je agentom iná osoba ako príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu a súhlasí s tým, aby jeho totožnosť bola odhalená, sa na ďalšie konanie použijú všeobecné ustanovenia o svedkovi podľa § 127 až § 134 Trestného poriadku. Tento postup však prichádza do úvahy, ak takáto osoba splnila úlohy vyplývajúce z postavenia agenta. Teda takýto postup je možný, ak nasadenie agenta bolo už ukončené. V prípade, že by výpoveď agenta ako svedka v závažných okolnostiach nesúhlasila s výpoveďami obvinených alebo iných svedkov, zákon nepripúšťa možnosť vykonať konfrontáciu s agentom a to ani v prípade, že by tieto rozpory nebolo možné vyjasniť inak. Vykonanie konfrontácie s agentom je prípustné len vtedy, ak agent súhlasil s odhalením svojej totožnosti. Zákon upravuje aj také prípady, ktoré sa týkajú procesného využitia informácií získaných agentom v rámci jeho činnosti, ktoré nesúvisia so skutkom, na ktorý sa vzťahuje príkaz na jeho použitie. Skutočnosti týkajúce sa trestných činov nesúvisiacich s vecou, v ktorej bol agent použitý, sa v inom konaní môžu použiť ako dôkaz iba vtedy, ak ide o zločin, trestné činy korupcie, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti. V iných prípadoch by použitie takto získaných informácií bolo nezákonné (§ 117 ods. 12 Trestného poriadku). Utajenie totožnosti agenta a s tým súvisiaca jeho ochrana je zabezpečená aj tým, že písomnosti týkajúce sa použitia agenta sa do spisu založia len vtedy, ak prokurátor v obžalobe navrhne vykonanie dôkazu skutočnosťami zistenými agentom (§ 117 ods.8 Trestného poriadku). V rámci dokazovania v súvislosti s použitím agenta a jeho s jeho výsluchom, ako dôkazným prostriedkom, sa dostávajú do stretu dva protichodné záujmy a to na jednej strane záujem na plnohodnotnom uplatňovaní zásady zabezpečenia práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces a na strane druhej záujem spoločnosti na utajení a s tým súvisiacou ochranou osoby, ktorá ako agent pôsobí. Je len úlohou spoločnosti a štátu, aby medzi týmito dvomi často protichodnými záujmami našla cestu, ktorá bude i v súlade s ustanovením čl. 6 Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, a na dodržiavanie v praxi ktorého dohliada Európsky súd pre ľudské práva. Tejto oblasti sa dotýka napr. aj rozsudok tohto súdu vo veci van Mechelen vs. Holandsko, ale aj niektoré ďalšie rozhodnutia tohto súdu. 200 Vzhľadom na uvedené skutočnosti je len pochopiteľné, že Európsky súd pre ľudské práva sa vo svojej rozhodovacej činnosti dotkol aj otázky prípustnosti dôkazov vykonaných agentom. Súd neuznáva absolútnu anonymitu agenta pri jeho výsluchu. Náš Trestný poriadok však neráta s možnosťou odhalenia totožnosti agenta, napr. vtedy, ak sa jeho poslanie už skončilo a nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo, prestalo existovať (§ 117 ods.10 Trestného poriadku). Súd vo všeobecnosti nevylučuje zachovanie anonymity policajtov, ak sú povolaní svedčiť proti obvinenému. Ich anonymita môže byť zachovaná z dôvodu, že by prezradením ich pravej totožnosti boli ohrození sami alebo ich rodiny, alebo preto, aby sa zachovala možnosť použiť ich pri ďalších tajných operáciách. Takýto právny názor vyjadril Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku van Mechelen vs. Holandsko2). Súd teda týmto rozsudkom pripustil možnosť zachovania anonymity agenta, ak má byť vypočutý ako svedok. Zároveň prípustnosť takej možnosti obmedzil iba na prípady, keď sa plánuje osoba ako agent použiť aj v ďalších tajných operáciách. Teda pripustil anonymitu svedka, ale len vtedy, ak je objektívne preukázané, že sú tu vážne dôvodu pre utajenie jeho totožnosti. Je tomu tak preto, že použitím anonymného svedectva, ako dôkazu proti obvinenému, sa oslabujú záruky práv obhajoby. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kostovski vs. Holandsko3), ktorým súd reagoval na obdobný problém ako v rozsudku van Mechelen vs. Holandsko, uvádza, že „ak obhajoba nepozná totožnosť osoby, ktorú chce vypočuť, nemusí mať prístup k údajom, ktoré by jej umožnili zistiť, či je táto osoba zaujatá, nepriateľská alebo nevierohodná. Výpoveď usvedčujúca obvineného môže byť lživá alebo založená na omyle. Obhajoba to nemôže dokázať, ak nedisponuje informáciami, ktoré by jej umožnili preveriť vierohodnosť svedka alebo ju spochybniť“. Preto, aby nebola porušená rovnováha medzi záujmami svedkov a zo širšieho hľadiska záujmami boja proti kriminalite, na jednej strane, a zárukami práv obhajoby, ktoré by mohli byť neprimerane oslabené, na druhej strane, Súd vyžaduje, aby pri použití anonymných svedectiev boli poskytnuté obhajobe dostatočné záruky. Ide o tieto dodatočné záruky:4) 1. Platí tu princíp subsidiarity. „So zreteľom na mimoriadne miesto, ktoré zaujíma v demokratickej spoločnosti právo na riadny výkon 2) Bližšie pozri Hubálková,E.: Právo na spravedlivé řízení a další procesní práva, Přehled judikatury Evropského soudu pro lidská práva, s. 71 3) Bližšie pozri Hubálková,E.: Právo na spravedlivé řízení a další procesní práva, Přehled judikatury Evropského soudu pro lidská práva, s. 73 4) REPÍK, B. Niektoré problémy spojené s použitím agenta, In. Justičná revue č. 2/2001, s. 154. 201 JUDr. Peter Polák, PhD. Výsluch agenta ako dôkazný prostriedok TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA spravodlivosti, každé opatrenie obmedzujúce práva obhajoby musí byť absolútne nutné. Ak môže stačiť menej reštriktívne opatrenie, musí sa použiť toto opatrenie:“ (rozsudok vo veci van Mechelen vs. Holandsko, § 58). Preto Súd vo veci van Mechelen a iní považoval za neprimerané obmedzenie práv obhajoby, keď 11 policajtov bolo na hlavnom pojednávaní vypočutých tak, že ich vypočúval vyšetrujúci sudca mimo pojednávacej miestnosti v inej miestnosti a výsluch sa prenášal zvukovým zariadením do pojednávacej miestnosti. Otázky obhajoby sa tlmočili telefonicky. Nebolo vysvetlené, prečo boli použité opatrenia tak extrémne obmedzujúce právo obvinených, aby dôkazy obžaloby boli vykonané v ich prítomnosti na pojednávaní, a prečo policajti nemohli byť vypočutí priamo v pojednávacej miestnosti v prestrojení a, prípadne, so zmenením hlasu za pomoci technických prostriedkov. Neprítomnosť svedkov zabránila nielen obvineným, ale aj sudcom rozhodujúcim vo veci, pozorovať ich správanie počas výsluchu a vytvoriť si vlastný názor na ich vierohodnosť, ktorý nemohol byť nahradený názorom vyšetrujúceho sudcu, ktorý overil totožnosť agentov a podal súdu správu o tom, aký má názor na ich vierohodnosť (rozsudok vo veci van Mechelen a iní, § 62). 2. Aj pre dôkaz výpoveďou anonymného svedka zásadne platí, že „dôkazy sa musia vykonávať v prítomnosti obvineného na verejnom pojednávaní za účelom ich kontradiktórneho prerokovania. Táto zásada nie je bez výnimiek, tie však možno pripustiť len pod podmienkou, že budú zachovávané práva obhajoby; ustanovenie článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) spravidla prikazuje poskytnúť obvinenému primeranú a dostatočnú možnosť popierať svedectvo proti sebe a vypočúvať svedka buď v čase výpovede alebo neskôr“ (rozsudky vo veci Lüdi vs. Švajčiarsko, § 49, a vo veci van Mechelen a iní vs. Holandsko, § 51). 3. Hoci Súd nevylučuje použitie anonymného svedectva ako základu pre odsúdenie obvineného (rozsudok vo veci van Mechelen a iní vs. Holandsko, § 51), odsúdenie nemôže byť založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na anonymných výpovediach (rozsudok vo veci van Mechelen vs. Holandsko, § 55), pričom „výpovede svedkov učinené za podmienok, pri ktorých práva obhajoby nemohli byť zaručené v miere, akú Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd normálne vyžaduje, sa musia hodnotiť s krajnou opatrnosťou“. Či použitie anonymného svedectva zakladá porušenie práva na spravodlivý proces, posudzuje Súd zásadne v súvislosti so všetkými ostatnými okolnosťami danej veci. Preto použitie výpovede anonymných svedkov vo veci, kde je odsúdenie založené aj na rade iných dôkazov, nie je porušením práva na spravodlivý proces. 202 Porovnanie týchto zásad so slovenskou právnou úpravou výsluchu agenta nám ukazuje, že použitie súčasnej slovenskej právnej úpravy sa nevyhnute dostane do rozporu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak ako ho interpretuje Európsky súd pre ľudské práva. Predovšetkým o dôkaz vykonaný technickým zariadením na prenos obrazu alebo zvuku, namiesto osobného výsluchu agenta na hlavnom pojednávaní a tiež výsluch agenta na hlavnom pojednávaní pri vylúčení obžalovaného z pojednávacej miestnosti bude spravidla v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.5) Posun želaným smerom v tejto oblasti nepriniesol ani rekodifikovaný Trestný poriadok. Je len na súdoch, aby v zákonom vymedzených prípadoch uprednostňovali výsluch agenta ako svedka s použitím iných opatrení, namiesto technických zariadení na prenos obrazu alebo zvuku, ako je napr. zmena vzhľadu a hlasu, aby nedochádzalo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to práva na spravodlivý proces. V praxi však nikdy nebude možné úplne vylúčiť, že nastane prípade, kedy bude potrebné použiť pri výsluchu agenta ako svedka na hlavnom pojednávaní technické zariadenia na prenos obrazu alebo zvuku, alebo vylúčiť účasť obvineného v pojednávacej miestnosti. Je však možné eliminovať tieto prípady na maximálne možnú mieru a doplniť takto vykonané dôkazy dostatočným množstvom iných dôkazov. V takýchto prípadoch by, s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, hrozilo minimálne riziko, že v prípade napadnutia takéhoto postupu na Súde, by svojim rozsudkom vysloví porušenie práva na spravodlivý proces. Z pohľadu zosúladenia právneho poriadku Slovenskej republiky v oblasti využitia informácií získaných agentom v rámci dokazovania a možností výsluchu agenta, možno ako pozitívny krok vidieť v tom, že sa upustilo od inštitútu „sprostredkovaného svedectva“, pri ktorom o informáciách získaných agentom vypovedal príslušník Policajného zboru na to poverený (pôvodné znenie ustanovenia § 88b upravujúceho inštitút agenta , tak ako ho do Trestného poriadku , zákon č. 141/1961 Zb. , doplnila jeho novela vykonaná zákonom č. 247/1994 Z.z.). Ďalšie posilnenie práv obhajoby pri výsluchu agenta v konaní pred súdom je nepochybne spojené s možnosťou využitia telefonickej alebo videokonferencie pri výsluchu agenta na súde a možnosti priameho kladenia otázok zo strany obhajoby takto vypočúvanej osobe. Stále tu však existujú s tým spojené problémy narúšajúce rovnoprávne postavenie strán trestného konania, teda obžaloby a obhajoby, a s tým 5) REPÍK, B. Niektoré problémy spojené s použitím agenta, In. Justičná revue č. 2/2001, s. 154. 203 JUDr. Peter Polák, PhD. Výsluch agenta ako dôkazný prostriedok TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA súvisiaceho kontradiktórneho konania, ktoré obmedzená forma sa začala v našich podmienkach v konaní pred súdom uplatňovať. Toto nerovnoprávne postavenie vyplýva v toho, že obhajoba, keďže nepozná totožnosť agenta, sa nemôže a ani sa nevie vyjadriť k jeho hodnovernosti alebo zaujatosti. Všetky tieto problémy spojené s využitím výsluchu agenta v dokazovaní je pri plnom splnení oboch podmienok, teda ochrany agenta a na druhej strane práv obhajoby, možné dodržať len v tom prípade, ak sa v minimálnej miere budú vyskytovať prípady, keď obžaloba bude nútená pristúpiť k vykonaniu dôkazu výsluchom agenta. Takéto prípady nebude nikdy možné úplne vylúčiť, avšak je ich možné eliminovať iba na tie z nich, kedy v dôsledku prezradenia totožnosti agenta je reálne ohrozená jemu blízka osoba alebo osoba agenta. Súčasná právna úprava možnosti takéhoto postupu pripúšťa. Tiež však pripúšťa utajenie totožnosti agenta v konaní pred súdom aj v prípadoch, kedy na to nie sú úplne splnené podmienky, nakoľko takúto možnosť generálne pripúšťa už pri výsluchu agenta. Záver Zhrnutím vyššie uvedených skutočností možno dospieť k záveru, že pri uplatňovaní inštitútu agenta stále existujú problematické oblasti. Okrem iného ide aj o tie časti právnej úpravy inštitútu agenta, ktoré sa dotýkajú otázok spojených s využitím agenta v procese dokazovania, predovšetkým z hľadiska možností jeho výsluchu v postavení svedka. Dosiahnuť zmenu problematických častí právnej úpravy agenta nie je jednoduché. Jediným efektívny smerom riešenia takýchto problémov je hľadanie súladu s medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenska, predovšetkým s čl. 6 Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s Ústavou Slovenskej republiky. V tejto súvislosti možno poukázať na skutočnosť, že v apríli tohto roku schválila vláda Slovenskej republiky pomerne rozsiahly návrh novely Trestného poriadku. Ďalšie legislatívne konanie v tejto veci je však momentálne dočasne prerušené Pripravený návrh zákona, ktorým má byť novelizovaný Trestný poriadok, prináša zmeny aj v oblasti dotýkajúcej sa výsluchu agenta ako svedka a to či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom. Ide o zmeny, ktoré súvisia so zachovaním práva na obhajobu a prezumpcie neviny, ako aj rovnosti strán v trestnom konaní. Pripravovaný návrh zákona z dôvodu ochrany osoby agenta i naďalej priznáva právo vykonať v prípravnom konaní výsluch agenta iba prokurátorovi. Takýto výsluch však prokurátor bude môcť vykonať s využitím technických prostriedkov na prenos obrazu a zvuku len v prípade, že pôjde o agenta vystupujúceho pod legendou. S touto zmenou je možné sa v plnom rozsahu stotožniť, nakoľko tieto opatrenia nemajú žiadny význam, keď obvinený alebo jeho obhajca pozná pravú totožnosť svedka, v tomto prípade agenta. Môžu 204 Výsluch agenta ako dôkazný prostriedok Zoznam použitej literatúry: 1. Hubálková, E.: Přehled judikatury Evropského soudu pro lidská práva, Právo na spravedlivé řízení a další procesní práva, ASPI a.s., Praha 2006, s. 160, ISBN 80-7357-124-2 2. REPÍK, B. Niektoré problémy spojené s použitím agenta, In. Justičná revue č. 2/2001 ŠIMONOVÁ, G., MAGVAŠIOVÁ, A. Právna úprava postavenia agenta v navrhovanej rekodifikácii Trestného poriadku, In. Justičná revue č. 2/1998 3. 205 JUDr. Peter Polák, PhD. však viesť k porušeniu medzinárodnými dohovormi, ústavou a v konečnom dôsledku aj Trestným poriadkom garantovaných práv na obhajobu a spravodlivý proces. V každom prípade sa však zdá, že navrhovaná zmena je krok správnym smerom. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA 206 Teoretické problémy dokazování s využitím identifikace osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle člověka Teoretické problémy dokazování s využitím identifikace osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle člověka prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc. Bratislavská vysoká škola práva Fakulta práva Abstrakt: Autor zaměřuje pozornost na výzkum problémových okruhů identifikace osob na základě trajektorií vybraných referenčních bodů na těle osoby při jejím pohybu: skupinu kriminalistických stop obsahujících funkční a dynamické znaky pohybové činnosti člověka, principy kriminalistické identifikace podle těchto stop a srovnávacích videozáznamů. Ve vztahu k individuálnosti a relativní stálosti tvarů zkoumaných trajektorií jsou naznačeny otázky reprodukovatelnosti, vliv použití měřící techniky, možností ovlivnění trajektorií vlivem nestandardních podmínek, vzájemná korelace trajektorií. Dále jsou naznačeny problémy využitelnosti osobních údajů při znaleckém zkoumání a biometrické souvislosti analýzy pohybu člověka při identifikaci osob v kriminalistice. Klíčová slova: identifikace osoby, funkční a dynamické znaky, individuálnost, relativní stálost, analýza pohybu, videozáznamy, biometrická identifikace Abstract: The author concentrates on the research of problematic spheres of identification of persons which is based on trajectories of selected referential points on the body of a moving person. The first sphere deals with criminalistic prints which include functional and dynamic features of locomotive activity of a person, principles of criminalistic identification based on these prints and comparative videorecordings. As the shapes of the analysed trajectories are individual and relatively constant, such questions as reproducibility, influence of measuring technique applied, possibility of influencing trajectories by special conditions and mutual correlation of trajectories are indicated. The author further considers problems of applicability of personal data during expert investigation and biometrical connections of gait analysis for identification of persons in criminology. Key words: identification of a person, functional and dynamic features, individual and relatively constant, gait analysis, videorecordings, biometrical identification 207 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Skupina kriminalistických stop obsahujících funkční a dynamické znaky vzniká při pohybové činnosti člověka, stopy této kategorie odrážejí (zobrazují nebo jinak zachycují) projev funkčních a dynamických vlastností člověka. Vznikají při jeho pohybu nebo jiném funkčním projevu, např. při lokomoci. Vlastnosti pohybu nebo jiného funkčního projevu lze zkoumat z různých aspektů a všechny tyto aspekty v souhrnu zkoumají z různých pohledů pohybový návyk v rámci dynamického stereotypu. Rozhodující jsou fyziologické hledisko a psychologické hledisko na pohybový návyk [1,2]. Svéráznost lokomoce je podmíněná celou řadou anatomických a psychofyziologických vlastností člověka, jeho tělesnou výškou, hmotností, zdravotním stavem, anatomickými odchylkami od normy (zakřivení páteře, ploché nohy, různou délka končetin, stupněm volnosti v kyčelním kloubu apod.), některými profesionálními zvláštnosti a sportovními návyky. Zkušenost a logické důvody dovolují tvrzení, že subjekt vytvářející stopu způsobí na objektu stopu přijímajícím takové materiální změny, které jsou jistým odrazem některých somatických vlastností a rovněž pohybového chování subjektu, který stopu vytvořil. Lze říci, že stopa vytvořená člověkem má svůj více či méně rozsáhlý biomechanický obsah [3] . Pro vlastní přístup při analýze stopy je pak nevyhnutné, aby byl sledován souhrn všech znaků a jejich konkrétní souvislosti. Z toho důvodu je rovněž nutné provést obecnou úvahu o souboru stop lokomoce a vytvořit obecný systém a matici znaků tohoto souboru. Obecně lze vymezit tyto znaky: geometrické, kinematické a dynamické. Pro oblast kriminalistické identifikace osob podle znaků jejích pohybového chování jsou rozhodující znaky geometrické, ale zejména nově definovány znaky kinematické – znaky projevu dynamického stereotypu lokomoce . Rozsáhlost biomechanického obsahu stopy je daná množstvím znaků (markantů), jež lze ve stopě najít a které mohou poskytnout informaci o individuálních vlastnostech pohybu a chování neznámého subjektu. A dále, že tyto, zejména specifické znaky nebo jejich celky, trajektorie, jež jsou předpokladem pro individuální identifikaci, se musí vhodným způsobem fixovat a dokumentovat. Pro vlastní postup je pak nevyhnutné, aby byl sledován souhrn všech nezbytných znaků a byly zkoumány jejich konkrétní souvislosti [4]. Kriminalistické stopy s funkčními a dynamickými vlastnostmi a návyky jsou založeny na rozsáhlých automatizmech, a proto jsou dynamicky pevné, svojí podstatu mají v osvojených dynamických stereotypech. Avšak stereotypnost není absolutní, předpokládá určité hranice variantnosti, nezbytné pro přizpůsobení běžným, nepodstatně se měnícím podmínkám. Jestliže se podmínky mění ostře a nabývají charakteru dominujících faktorů, vzniká narušení realizace návykových činností. Proměnlivost v realizaci 208 návyku probíhá pod vlivem různých skupin dominujících faktorů, má výběrový charakter, tj. změny jsou jednoznačně determinovány nebo statisticky závisí na působících příčinách. Proto výběrová proměnlivost tohoto druhu obsahuje informaci o podmínkách ve kterých proběhla realizace návyku. Funkční a dynamické návyky lokomoce jsou poměrně stereotypní, ale na druhou stranu jsou variabilní v rámci určitých druhů přemístění, např. rychlá nebo pomalá chůze, běh, apod. Chůze jdoucího člověka může procházet prudkými změnami pod vlivem vnějších faktorů – nesení těžkého břemene, nerovné cesty (strmé klesání nebo stoupání) a vnitřních příčin (bolest, únava, stres atd.). Výzkumem musí být spolehlivě prokázána individuálnost lidské lokomoce pro identifikační účely. Kriminalistické stopy odrážející funkční a dynamické vlastnosti a pohybové návyky jsou popsány . Podstata těchto stop spočívá v materiálním odrazu dynamického stereotypu. Lze je vymezit vlastnostmi pohybového projevu podle nově navržené klasifikace jako (1131 – lokomoce až 1135 – jiný projev) a studovat biomechanickou analýzou lokomoce člověka [5]. Základ kriminalistické identifikace tvoří teoretický rozbor a z něho vyplývající principy o totožnosti, individuálnosti a relativní stálosti objektů identifikace. Teorie kriminalistické identifikace pojímá totožnost, jako vztah mezi dvěma či více projevy (stavy) jednoho a téhož objektu vystupujícího v různých formách, přičemž tyto projevy (stavy, transformace) mohou být pokládány za výraz vztahu totožnosti jen v rámci určitého uceleného systému. Zavádění jakékoliv nové identifikační metody v kriminalistice musí respektovat tyto základní principy a beze zbytku splňovat základní podmínky i pro hledání možnosti individuální identifikace osoby nebo určení skupinové příslušnosti podle pohybového projevu bipedální lokomoce. Z vyhodnocení teoretických úvah o shodných rysech dynamického stereotypu lokomoce člověka a dynamického stereotypu procesu psaní, na základě dlouhodobých výsledků zkoumání těchto dynamických stereotypů, z vyhodnocení rozsáhlých experimentů a výzkumů, zejména u zkoumání ručního písma se podloženě domníváme, že je možné aplikovat principy upravené teorie o neměnnosti a relativní stálosti rozměrů lidských kostí po dosažení určitého věku, na základě teoretických úvah a jejích posloupností, odvozeně i na dynamicky stereotyp lokomoce člověka. Právě v tom spočívá objektivní podstata individuální identifikace osob podle funkčních a dynamických znaků z hlediska klasifikace znaků podle příznačnosti (znaky shodné, rozdílné a rozporné): 1. Rozsah rozdílů uvnitř lokomoce každé osoby je menší než mezi tímto projevem lokomoce a kterýmkoliv jiným projevem lokomoce. 2. Rozsah shod uvnitř lokomoce každé osoby je větší než mezi tímto projevem a kterýmkoliv jiným projevem lokomoce. 209 prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc. Teoretické problémy dokazování s využitím identifikace osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle člověka TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Při cíleném výzkumu těchto principů (jejich potvrzení či falzifikaci), je třeba rovněž věnovat pozornost těmto důležitým aspektům: a) zvláštností zkoumání projevu dynamických stereotypů se nikdy neposuzují jen z jednoho hlediska, b) vzájemná souvislost zvláštností projevu dynamických stereotypů lokomoce a jejich rozsahu, pracovním charakterem nebo motivací je základní podmínkou správně formulovaných požadavků na srovnávací materiál, c) správně vyhodnocené zvláštnosti zkoumání vytvářejí ve svém důsledku předpoklad pro správnou interpretaci průvodních znaků pro technické i taktické využití v rámci kriminalistické identifikace. Tyto principy musí platit objektivně a v plné míře, avšak jejich výraznost a účinnost je závislá do značné míry na metodě zkoumání a na zkušenostech experta. Pro expertizní (znaleckou) praxi je nezbytné, aby při stanovení identifikačních znaků (markantů) projevu dynamického stereotypu lokomoce člověka, pohybového projevu lokomoce člověka byla uplatněná všechna hlediska, ze kterých je nutno vycházet při klasifikaci znaků, a aby tyto znaky podávaly celkový obraz zkoumaného projevu lokomoce, který je způsobily řešit otázku totožnosti osoby podle dynamického stereotypu [6]. Z kriminalistického hlediska je významné dělení videozáznamů pohybových projevů člověka podle jejich motivace. Lze předpokládat, že motivace, tak jako u ručního písma [14], ovlivňuje bezprostředně všechny stránky pohybového projevu a zkoumané videozáznamy lze potom dělit na: ¾ ¾ spontánně vzniklé pohybové projevy lokomoce člověka fixované na videozáznamech, nespontánní pohybové projevy lokomoce člověka, které se dále dělí na úmyslně měněné, směřující k zakrytí totožnosti osoby a bezděčně měněné způsobené změnou vnějších nebo vnitřních faktorů působících na osobu při chůzi. Identifikace osoby podle pohybového projevu obecně je založená na skutečnosti, že pohybové projevy každé osoby (po dokončení procesu osvojení pohybových dovedností v rámci vytvoření individuálního dynamického stereotypu chůze) jsou individuální a obsahují znaky (parametry identifikačních ( referenčních bodů ) a jejich trajektorie), které lze vyhodnotit ve sporném (z místa činu) i srovnávacím materiálu (videozáznamu). Na základě tohoto vyhodnocení lze určit shodu dvou nebo více pohybových projevů a na jejím principu ztotožnit pohybující se osobu. Přes předpokládanou neměnnost dynamických stereotypů chůze člověka, která dovoluje zpracovávat sporné a srovnávací videozáznamy, které 210 vznikly ve větším časovém odstupu (u srovnávacích materiálů, tzv. ukázky pohybových projevů (videozáznamy) z dřívější doby svého vzniku, kde je prokazatelně známa totožnost pohybující se osoby) se podloženě domníváme, že jednou ze zásad zkoumání pohybových projevů je zásada časové blízkosti vzniku sporných a srovnávacích videozáznamů. Na vznik a průběh pohybových projevů člověka mají vliv vnější a vnitřní faktory působící na pohybový projev člověka při chůzi v konkrétním čase. Vnitřní faktory jsou dány stavem a strukturou dynamického stereotypu osoby a jeho vlastností. Sem řadíme zejména anatomické dispozice a částí lidského těla účastnících se na tvorbě dynamického stereotypu způsobu chůze. Dále sem patří fyziologické dispozice osoby, tj. vliv a působení nervové soustavy na činnost svalstva, dále pak motivace, cíl jednání a také úroveň osvojení dynamického stereotypu chůze. Vnitřní faktory jsou poměrně stálé a ve svém komplexu vytvářejí konkrétní stereotypy lokomoce člověka. Vnější faktory jsou proměnné a konkrétně ovlivňují způsob chůze podle podmínek, ve kterém se projevuje. Mezi nejdůležitější patří charakter podložky, osvětlení, místo a čas sledovaného pohybu člověka. V souvislosti s teorii kriminalistické identifikace se při zkoumání pohybových projevů lokomoce člověka dělí zkoumané materiály na sporné a srovnávací. Srovnávací pohybové projevy lokomoce člověka, které jsou fixovány na videozáznamech můžeme dále dělit na úkazy a zkoušky pohybových projevů. Ukázky pohybových projevů jsou videozáznamy jednoznačně známých osob, které vznikly bez vědomí osob, že budou použity ke zkoumání. Mohou to být pohybové projevy, které vznikly před i po vzniku sporného materiálu. Svým charakterem musí splňovat obecné podmínky kladené na srovnávací materiály. Metodika i taktika jejich získávání musí odpovídat spornému materiálu ( videozáznamu z místa činu ) v aspektech, které následně umožní srovnávací identifikační zkoumání. Zkoušky pohybových projevů jsou fixovány na videozáznamech jednoznačně známých osob, která byly vytvořeny s vědomím, že budou využity ke kriminalistickému zkoumání . Pro úplné a kvalitní získání zkoušky pohybových projevů je třeba splnit řadu podmínek. Na osobu, která se podrobuje zkoušce pohybového projevu musí být vhodně psychologicky působeno, resp. musí být vytvořeno klíma, co nejlépe odpovídající normálním ( běžným ) podmínkám při chůzi člověka. Způsoby získávání zkoušek pohybových projevů se teprve tvoří v laboratorních podmínkách v rámci získávání zkušeností s měřením 211 prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc. Teoretické problémy dokazování s využitím identifikace osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle člověka TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA vybraných parametrů vybraných antropometrických (referenčních) bodů a trajektorií pohybového projevů lokomoce člověka při pořizování videozáznamů z použitých kamerových systémů, které budou v konkrétních podmínkách kriminalistického identifikačního zkoumání představovat konkrétní srovnávací materiály. (3) Studie naznačených problémů problémového okruhu (3) není založena na předchozím literárním průzkumu pramenů ke zkoumanému tématu se vztahujících. Je úvodním rozborem technologické cesty, která by mohla být použita k dosažení orientačních výsledků, týkajících se problematiky identifikace osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních (antropometrických znaků ) bodů na těle osoby při jejím pohybu. Jako téměř každá biomechanická problematika, zaměřená na kriminalistiku, nese s sebou značné nejistoty výsledků, protože je zaměřena na materiály, které jsou nejen samy o sobě problematicky definovány pokud jde o jejich fyzikálně mechanické vlastnosti, ale obsahují i mnoho parametrů, jejichž kvantitativní vyjádření nemá definovánu žádnou stupnici. To se týká např. volního úsilí zkoumané osoby, jíž lze vnější mechanické projevy subjektu dosti značně ovlivnit. V tomto směru proto musí být důsledně uplatněný systémový přístup k identifikaci vhodně a účelně zavedeného systému pomoci srovnání kriminalistických stop obsahujících informace o odrazu funkčních vlastností a pohybových návyků ve videozáznamu a vhodných a zákonným způsobem získaných srovnávacích materiálů (vzorků) nezbytných pro identifikaci osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle osoby při jejím pohybu. Dalším faktorem je časová závislost výsledných projevů, způsobená vitálními změnami subjektu a to nejen vlivem somatického stárnutí, ale i postupnými degenerativními změnami neurologickými. K nim samozřejmě patří i časová nestálost psychomotorických stereotypů, ovlivňujících např. pohybovou hladkost a koordinaci. Naznačená komplexnost tematiky poskytuje sice velký prostor pro možnost definice zajímavých úloh z hlediska výzkumu jako takového, avšak současně dosti ztěžuje konkrétní aplikaci výsledků a použití odvozených metod z důvodu měnících se a většinou špatně definovaných okrajových podmínek. Zřejmě ještě delší čas budou mít výsledky použití vhodných biomechanických či specifických kriminalistických metod analýzy pohybu charakter doplňujících faktorů , přispívajících k upevnění a zřetězení dalších poznatků a stop, tvořících nepřímou podporu hypotézy o jednání zájmových osob. Spíše z pragmatických, ale i teoretických důvodů, nikoli tedy z nedostatku informací o rychlém zdokonalování záznamových a analytických 212 digitálních metodách zpracování záznamů, včetně rychle rostoucí detailové rozlišitelnosti , neobsahuje předkládaná studie zhodnocení současného stavu a tendence vývoje v této oblasti. Důležité je poznamenat, že ve sledované oblasti máme na zřeteli zejména pohyby koordinované, na rozdíl od pohybů nekoordinovaných např. při pádu v bezvědomí atd. Tím nemá být sděleno, že tato problematika je nezajímavá a nevýznamná. V jistém ohledu je dokonce jednodušší, protože eliminací volních projevů se analýza spíše blíží mechanice soustavy pružných těles s lepší parametrovou definicí rozhodujících vlastností. Ve vztahu k individuálnosti a relativní stálosti tvarů trajektorií vybraných referenčních bodů na těle živé osoby při jejím pohybu jsou zkoumány táto témata( problémové okruhy ): 1. Otázka reprodukovatelnosti Jedná se o zásadní otázku. V jakých mezích se pohybují odchylky trajektorií referenčních bodů u určité osoby při opakované zkoušce za neutrálních (subjektivně běžných) podmínek (nutno pracovně definovat). Pro zvolenou vybranou kameru je třeba provést opakované vyšetření téže osoby při chůzi bez fyzické zátěže a bez jakéhokoliv stresu a z toho odvodit výchozí limity reprodukovatelnosti. K měření je zapotřebí vybrat několik referenčních bodů (např. 10 i více a opakovat měření trajektorií různých bodů cca 5 – 10 až 20 krát ). Zpracované výsledky by měly dát tyto odpovědi : l Jaký je rozptyl měření u jednotlivých bodů ? l U kterého bodu je rozptyl největší, resp. nejmenší. K tomu je zapotřebí vyvinout metodiku pro kvantitativní vyjádření rozptylu u křivky. Jedno z možných řešení této úlohy: Z měření na určitém bodu se nejdříve určí střední křivka. Ta vznikne jako spojnice aritmeticky středních bodů na ordinátě. Kolem této střední křivky se vytvoří pásmo o šířce např. 10 % ( případně dalších hodnot ). Pak vypočítáme kolik bodů měření překračuje tento toleranční pás. Postup je stejný, jako u běžné prováděné statistiky souboru dat. Tímto postupem vznikne odhad kumulativní četnosti. Hustota pravděpodobnosti pro danou odchylku se pak získá jako derivace čáry kumulativní četnosti. Tímto způsobem lze zavést pojem odchylky křivky jako celku a přímo přenést vzorce pro střední kvadratickou odchylku, resp. rozptyl. 213 prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc. Teoretické problémy dokazování s využitím identifikace osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle člověka TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Takováto měření mají fundamentální význam pro další rozbory a zejména pro odhady významnosti naměřených změn, které odpovídají různým nestandardním podmínkám. S touto modifikací lze současně převzít aparát pro hladiny významnosti naměřených hodnot. 2. Jaký vliv má použitá měřicí technika na získané hodnoty Prakticky to znamená provést měření podle bodu 1 na týchž markérech, ale s jinými záznamovými aparáty (kamerami). Totéž se týká metody diskretizace z analogového záznamu na digitální soubory. Souhrnně pro téma 1 a 2 se musí řešit uspořádání měření tak aby byl získán trojrozměrný obraz trajektorie. Zde se vyskytuje další fundamentální otázka v souvislosti s trojrozměrnosti měřených trajektorií. Základní ideu tohoto přístupu lze vyjádřit takto: Zatímco v tématu 1 se jednalo o definiční pásy kolem střední křivky, půjde v třírozměrném případě ve vektorovém tvaru o kanálovou plochu, vzniklou pohybem kružnice , jejíž střed se pohybuje po střední trajektorii a jejíž poloměr odpovídá toleranční odchylce. V tomto rozboru jsou naznačeny možné postupy a přístupy , avšak jejich matematicky rigorózní stochastická interpretace musí být provedena profesním matematikem – statistikem. Pozornost musí být proto zaměřená především na exaktní definování kritéria shody objektu (systému trajektorií významných referenčních bodů fixovaných na změřené výškové parametry) s modelovým objektem, tzv. srovnávacím vzorem od známé prověřované osoby. Poznamenejme, že uvedené tvary kritéria shody Q jsou uvažovány pro aplikaci moderní výpočetní techniky v procesu takto pojaté kriminalistické identifikace v rozhodovacím bloku systémového přístupu v režimu absolutních i relativních kritérii v oblasti tzv. stochastické shody. Můžeme předpokládat situace, že při srovnávání vytvořeného systému trajektorií se budou shodovat některé identifikační znaky stopy s různými identifikačními znaky srovnávacího vzorku. Některé znaky se však nemusí objevit ve srovnávacím vzorku z různých námi sledovaných příčin, a naopak ve srovnávacím vzorku mohou být nějaké znaky, jež nejsou obsaženy ve stopě ( videozáznamu ). V tomto případě rozhodnutí o totožnosti objektu na základě zjištění míry shody objektu, který způsobil stopu i příslušný srovnávací vzorek, je velmi nesnadný úkol. Pak nastupuje zjištění stochastické shody stopy a srovnávacího vzorku na základě objektivních metod rozhodování, např. pomocí shodnosti korelace účelově vytvořených funkcí [13]. Z hlediska vyhodnocování záznamů trajektorií je třeba uvážit následující souvislost, vztahující se k bipedální lokomoci člověka. Je zřejmé, že tento 214 pohyb je v zásadě periodický. Definici periody nutno však bedlivě uvážit. Vezmeme-li za základ periody dobu akce jen jedné nohy, pak tím automaticky zavádíme předpoklad, pohyb vyvolaný druhou nohou je až na zpoždění o půl periody stejný, jako u prvé nohy. Tím ale rušíme možnost sledovat vliv rozdílné délky kroku levé a pravé nohy. Tato délka však obecně nemusí být stejná a mohla by být markantem, pokud bude měřicí technika schopna spolehlivě změřit příslušnou odchylku, která patrně bude ve standardním případě dosti malá. Proto je korektnější uvažovat jako základní periodu dobu mezi dvěma po sobě následujícími podobnými akcemi jedné nohy. Ta bude činit přibližně dvojnásobek periody ( dvoukrok ) jedné nohy. Bude však zahrnovat informaci o nestejné délce levého a pravého kroku s možností je při analýze určit. Tento rozdíl by mohl být důležitým markantem, nesnadno měnitelným. V oblasti výzkumu pohybu člověka a hledání identifikačních markantů by bylo žádoucí sledovat nejen pohyb určité značky na osobě, ale rozšířit výzkum na charakteristické pohyby těla, doprovázející chůzi. Příkladem může být např. souhrn kroků s torzním natáčením horní poloviny těla při chůzi a vyjádření příslušné korelace. Předběžný rozbor ukazuje, že by bylo možné definovat komplexní vazební činitele, převádějící pohyb v jednom značkovém místě na pohyb v druhém místě další značky. Z komplexní povahy úlohy plyne možnost definovat příslušný amplitudový a fázový přenos ( versor) mezi různými místy a tento opět komplexní přenosový činitel chápat jako individuální identifikační znak. Metoda sleduje a napodobuje přirozený způsob rozpoznávání osoby podle charakteru chůze, jak se to fakticky děje při vizuálním poznávání vzdálené známe, či neznámé kráčející osoby a sledování pohybu celého těla při chůzi zcela intuitivně. Uvedené možnosti ( témata, problémové okruhy ) zohledňují základní systémový přístup, který vyžaduje zpřesnění a určitý čas na zpracování. Tento námět je podstatně obšírnější, časově náročnější a vyžadující též experimentální materiál s odpovídající technikou, pracující nakonec nejlépe v režimu mark-free. Pokud by z provedených experimentů vyplynulo, že naznačený postup má identifikační výpovědní hodnotu, mohl by být původním a originálním přínosem. Současně je třeba prověřit, zda podobný přístup již nebyl aplikován. Tato literární rešerše ještě nemohla být provedena. 3. Výzkum ovlivnění charakteristických trajektorií vlivem nestandardních podmínek V logické návaznosti na předchozí úvahy o reprodukovatelnosti je třeba přejít k výzkumu ovlivnění charakteristických trajektorií vlivem nestandardních podmínek zejména vytvořených záměrně volním úsilím právě za účelem znesnadnění identifikace. 215 prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc. Teoretické problémy dokazování s využitím identifikace osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle člověka TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Některé nestandardní stavy a podmínky chůze: ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ nestandardní (jakýkoliv rozdílný od subjektivně běžného) způsob lokomoce (chůze), nesení břemene vpravo, vlevo, patrně vliv na rozdílnou délku kroku, zranění (omezení pohyblivosti) končetiny – kulhání. snížená pohyblivost v kolenním kloubu, v hlezenním kloubu (kotníku) a pod., pohyb ve schouleném stavu např. po bodném zranění břicha, vrávoravý pohyb (zranění hlavy) , boření při chůzi v měkkém terénu, chůze při únavovém stavu po dlouhé chůzi , vliv omamných látek aj. Metodika a postup: analýza pohybu člověka v týchž bodech, pro které bylo prováděno zjišťování reprodukovatelnosti a vyhodnocuje se významnost odchylek trajektorií pro nestandardní stavy. V otázce způsobu vyhodnocování odchylek trajektorií je skryta důležitá tematika. Na efektivní a korektní způsob vyhodnocování odchylek je odkázána nejen problematika změn trajektorií u téže osoby při změněných podmínkách, ale i využití databáze trajektorií při identifikačních procesech. Obecně platí, že při změněných podmínkách je možno trajektorii T1 považovat za sjednocení trajektorie TO při standardních podmínkách a složky T vyvolané odchylkou od standardních podmínek. Přitom všechny uvedené trajektorie jsou funkce času t a jsou (jak již bylo uvedeno) periodickými funkcemi s periodou času odpovídajícího dvojkroku. Tedy TO T = T1. Předpokládáme, že už jde o funkce středních hodnot, takže náhodná složka se již neuplatní. Je evidentní, že klíčovou otázkou je, jak definovat (a to kvantitativně) rozdílnost, nebo míru rozdílnosti křivek TO a T1 způsobenou odchylkou od standardu. Evidentně dále platí, že volba způsobu výpočtu nějaké integrální hodnoty funkce T1 - TO je nevhodná, protože se přitom ztratí informace o „časovém“ místě, kde má rozdílová funkce T největší hodnotu (což samo o sobě může být význačným markerem). Přinejmenším tedy musí být vedle největší odchylky udáno i jedno místo (např. v bezrozměrném tvaru, vztaženo k periodě), kde se odchylka nachází. 216 Toto zjednodušení však bude málo účinné, bude-li existovat více míst s význačným rozdílem. Další komplikace spočívá v tom, že rozdílová funkce T může být způsobena u téže osoby nestandardními podmínkami, anebo standardními podmínkami u dvou různých osob (identifikační problém). Zcela nepřehlednou se stane situace, bude-li zapotřebí uvažovat více faktorů nestandardnosti, jejichž účinky se pak nějakým způsobem skládají. Skládání účinků je samostatným problémem, zejména pokud je založeno na předpokladu platnosti principu superpozice. Ten totiž platí jen a výlučně jen u soustav, které jsou lineární, přičemž s ohledem na povahu věci je předpoklad linearity ve studovaném případě velice problematický. Rozhodně lze spíše očekávat jeho neplatnost, než platnost. Provedené úvahy vedou k závěru, že se jeví žádoucí obecně zpracovat vhodné matematické nástroje, které by korektním způsobem definovaly veličiny, kvantitativně charakterizující rozdílnost ( shodnost ) dvou křivek ve stochastickém pojetí. Chápeme-li výrok o shodnosti křivek jako statistickou hypotézu, bylo by žádoucí zpracovat i otázku jejího statistického přijetí nebo odmítnutí na základě zvolené hladiny spolehlivosti. 4. Studium vzájemné korelace dvou trajektorií Bezpochyby velmi důležitým a z hlediska identifikace nadějným polem výzkumu je studium vzájemné korelace dvou trajektorií, příslušných různým bodům avšak na těle téhož člověka. Jako příklad lze uvést studium korelací pohybu nohy a volné ruky při chůzi, nebo korelací pohybu značky na noze a torzního natáčení horního trupu podél svislé osy. Soubor vzájemných vazeb pohybů více referenčních bodů představuje v praxi intuitivně používaný pojem celkového vjemu charakteristické schůze nějaké osoby, podle níž ji poznáváme již daleko dříve, než se přiblíží natolik, že můžeme rozeznávat např. detaily obličeje. Důležitou okolností je také to, že ne všichni (i dobře známí) lidé mají charakteristickou chůzi. To signalizuje, že i fázové souvislosti chůze člověka nemusejí vždy tvořit marker významné identifikační hodnoty. Využijeme-li skutečnosti, že všechny trajektorie vybraných referenčních bodů jsou periodické funkce s touž periodou, není první přiblížení ke kvantifikaci fázových vazeb dvou pohybů obtížné. Možným postupem tedy bude harmonický Fourierův rozvoj obou pohybů a porovnání sobě odpovídajících jejich harmonických složek. Porovnání může pak být ve velmi úsporné formě provedeno s využitím komplexního zápisu. Je-li tento zápis n-té harmonické u 1. trajektorie dán 217 prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc. Teoretické problémy dokazování s využitím identifikace osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle člověka TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA výrazem An exp (i.n.w.t), kde An je komplexní amplituda a analogicky u 2. trajektorie Bn exp (i.n.w.t), jest možno podíl An/Bn považovat za komplexní převodní součinitel, obsahující jak změnu velikosti n-té harmonické složky trajektorií A a B, tak i jejich fázový posun. Z uvedeného je zřejmé, že zcela podstatným požadavkem na měřicí a záznamovou techniku zde bude nenarušení časového vztahu obou trajektorií (jinak řečeno trajektorie musí mít stejnou osu času). Omezíme-li se např. na první čtyři harmonické složky, bude pohybová relace trajektorií dvou bodů dána celkem 8 reálnými veličinami (4 pro převod reálné amplitudy a 4 pro fázový posun). Využití při řešení identifikačních problémů při zužování výběru 2 osob z toho logicky vyplývá, jelikož je možno snadněji rozhodnout: zda 2 záznamy odpovídají téže osobě, zda nový záznam je identifikovatelný s jiným záznamem v komparační l databázi. Problémy využitelnosti osobních údajů při znaleckém zkoumání a pro účely vědeckého poznání naznačují Chmelík, Porada (2008). Monitorováním osob jako důkazního prostředku v trestním řízení v podmínkách SR se zabývá Ivor (2007) . Uvádí, že efektivní odhalování, vyšetřování závažné kriminality, zejména organizovaných forem není v současné době možné pouze s využitím „klasických“ důkazních prostředků v trestním řízení se v současnosti prosazuje dokazování za pomoci využívání nejrůznějších forem a typů informačně technických prostředků. V této souvislosti zkoumá otázku zákonností pořizování obrazových a zvukových záznamů, včetně monitorování osob tzv. průmyslovými kamerami a jejich využitelností v trestním řízení. Autor v příspěvku popisuje novou právní úpravu – rekodifikovaný trestný řád Slovenské republiky, který zcela nově, a dlužno dodat že progresivně, zakotvil podmínky a využitelnost v našich podmínkách tzv. operativně pátracích prostředků a zejména zcela nové pojetí monitorování osob z pohledu zákona na ochranu osobních údajů (zák. SR č. 428/2002 Sb.). Tento zákon expresis verbis stanoví podmínky, za kterých je možné monitorování osob provádět a je využívat např. pro účely trestního řízení. Podle tohoto zákona je možné provádět monitorování osob v prostorách přístupných veřejnosti (§ 10 odst. 7 zák.č. 428/2002 SR). K účelu monitorování osob však zákon stanoví podmínky, které při monitorování musí být dodrženy a to: l 1. monitorovat lze pouze v prostorách přístupných veřejnosti, 2. monitorovat lze výhradně k zákonem stanovenému účelu a to: 218 a) k zabezpečení veřejného pořádku a bezpečnosti, b) odhalování trestné činnosti nebo Teoretické problémy dokazování s využitím identifikace osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle člověka v případě narušení bezpečnosti státu. 3) monitorovaný prostor musí být zřetelně označen [11] . Splnění této zákonné podmínky pak opravňuje orgány činné v trestním řízení Slovenské republiky záznam pořízený z monitorování použít v trestním řízení. Pokud záznam nelze (z různých důvodů) použít pro účely trestního řízení, musí být ve lhůtě 7 dnů zničen, aby nemohl být zneužit neoprávněnými osobami. Je zajímavé, jak se zákon vypořádal s podmínkou, že s monitorováním ve sledovaném prostoru musí dát souhlas osoba, která může být monitorována. Tím, že je prostor zřetelně označen jako monitorovaný prostor dává se na zvážení občanovi, zda chce vstoupit do takového prostoru a být monitorován, pokud nechce strpět monitorování, nemusí do prostoru vstupovat. Tím, že vstoupí do takového prostoru má se zato, že dává konkludentní souhlas k tomu, aby byl monitorován. Výklad bezesporu zajímavý, v podstatě uplatňovaný i u nás (s tím rozdílem, že zřetelnost označení monitorovaného prostoru v našich veřejných budovách je velmi diskutabilní), ovšem lze jej napadnout v případech, kdy občan nemá na výběr zda vstoupit či nikoliv. Sledování a monitorování osob patří k velmi citlivým zásahům do Listinou zaručených práv a svobod člověka, tedy do ochrany práva na soukromí, do ochrany osobnosti, kam zařazujeme i ochranu osobních údajů. Tyto práva člověka zaručuje a zdůrazňuje i Evropská dohoda o lidských právech a základních svobodách v čl. 8, podle kterého: „každý má právo na respektování svého soukromí a rodinného života, obydlí a korespondence“. Obecně pak platí, že do těchto práv je možné zasahovat výhradně na základě zákona a v míře nezbytně nutné. Ochranou těchto práv se speciálně pak zabývá soukromé právo, tedy občanské právo, které v ustanovení § 12 stanoví, že písemnosti osobní povahy, podobizny, obrazového snímky a obrazové a zvukové záznamy, které se týkají fyzické osoby nebo jejích projevů osobní povahy smějí být pořízeny nebo použity jen s jejím svolením. Svolení není třeba, pokud uvedené záznamy jsou použity k úředním účelům, ovšem v souladu s platnou právní úpravou, tedy v případě, že jejich použití připouští příslušný zákon. Jde o tzv. úřední licenci, na základě které lze těchto záznamů využít např. v trestním řízení. Dalším zákonem, který významně zasahuje do pořizování a využívání tzv. osobních údajů, mezi které bezesporu patří i monitorování a jiné pořizování obrazových a zvukových záznamů osoby, je zák.č. 101/2000 Sb. o ochraně osobních údajů, ve znění pozdějších předpisů. Česká právní úprava obsažená v citovaném zákonu o ochraně osobních údajů je komplikovaná, v řadě ustanovení zákona nejasná a v otázce monitorování zcela jistě není tak precizní jako slovenská úprava. Náš zákon nedefinuje zda a za jakých podmínek je možné fyzickou osobu monitorovat např. na místech veřejnosti 219 prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc. c) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA přístupných. Širokým výkladem by se dalo dovodit, že shromažďování osobních údajů je i monitorování. Za shromažďování osobních údajů totiž zákon v § 4 písm.f) zák.č. 101/2000Sb. o ochraně osobních údajů považuje „systematický postup nebo soubor postupů, jehož cílem je získání osobních údajů za účelem jejich dalšího uložení na nosič informací pro jejich okamžité nebo pozdější zpracování“. Shromažďovat osobní údaje přitom lze jen se souhlasem „subjektu údajů“, bez jeho souhlasu jen za podmínek stanovených zákonem. Další podmínkou je, že osobní údaje lze shromažďovat toliko otevřeně (§ 5 odst. 1 písm. g cit. zákona). Velmi diskutovanou a doposud ne zcela vyřešenou otázkou je využitelnost v trestním řízení záznamů z monitorování osob. Jde např. o záznamy pořizované tzv. průmyslovými kamerami v bankovních domech, zdravotnických zařízeních, záznamy z monitorování veřejných prostranství, ulic apod. Zákon na ochranu osobních údajů připouští, že shromážděné osobní údaje lze zpracovávat i jinými správci osobních údajů než kteří je shromáždili, pokud tak stanoví zákon a k účelu vymezeném v ustanovení § 3 odst. 6 zák.č. 101/2000 Sb., kde je mimo jiné jako účel zpracování osobních údajů uvedeno i „předcházení, vyhledávání, odhalování trestné činnosti a stíhaní trestných činů“. Trestní řád zase připouští využívat jako důkaz vše, co přispěje k objasnění věci (§ 89 odst. 2 trestního řádu), stanoví ovšem také, že lze v trestním řízení využít jako důkaz pouze takový, který byl pořízen zákonným způsobem. Provozování kamerového systému je považováno z hlediska zák. č. 101/2000 Sb. za zpracovávání osobních údajů v případě, že je vedle kamerového sledování prováděn i záznam pořizovaných záběrů, nebo jsou v záznamovém zařízení uchovávány informace a zároveň účelem pořizovaných záznamů je jejich využití k identifikaci fyzických osob v souvislosti s určitým jednáním1). Takto získané údaje „monitorováním“ jsou osobními údaji, jsou-li způsobilé přímo či nepřímo identifikovat konkrétní osobu tj. zvukový či obrazová záznam umožňuje byť jen nepřímo provést identifikaci osoby. Zpracovávat takové osobní údaje pak je možné subjektem v rámci plnění úkolů uložených zákonem (např. zák. o P ČR), nebo se souhlasem tzv. subjektu údajů, tedy osoby, jejíž osobní údaje mají být zaznamenány a dále zpracovávány. Jakékoli zpracování takto pořízených údajů musí být registrováno na Úřadu pro ochranu osobních údajů nejde-li o uplatnění zvláštního práva či povinnosti vyplývající ze zvláštního zákona (§ 18 odst. 1 písm.b zák.č. 101/2000 Sb.). V praxi se vyskytují pochybnosti, zda je možné údaje k osobě shromážděné zejména kamerovými systémy předat Policii České republiky 1) Stanovisko č. 1/2006 Úřadu na ochranu osobních údajů. 220 pro účely trestního řízení, pátrání po pachateli apod. Z hlediska zák. č. 101/2000Sb. o ochraně osobních údajů jde o zpracování osobních údajů bez souhlasu subjektu údajů, které je podle citovaného zákona přípustné, jestliže se jedná o zpracování osobních údajů stanovené zvláštním zákonem. Tímto zvláštním zákonem v tomto případě je zák. č. 283/1991 Sb. o Policii České republiky, ve znění pozdějších předpisů, ve kterém je zpracování takových osobních údajů upraveno ustanoveními § 47 a § 47a. Z výše uvedeného rozboru lze dovodit, že ze popsaných podmínek lze zpracovávat osobní údaje i v rámci kriminalisticko technických expertíz a při kriminalistické identifikaci osob. Kriminalistická identifikace osob podle obrazových záznamů využívá zejména antropologické a somatoskopické metody, ve kterých využívá ke zkoumání i řadu biometrických údajů osoby. Mimo tyto tzv. anatomické (statické) znaky se rozvíjí identifikace osob podle funkčních a dynamických znaků jejichž obsahem je zejména biomechanická charakteristika osoby podle geometrických a kinematických vlastností a znaků tzv. lokomoce člověka. Jde o oblast zkoumání, která se rozvíjí, musí být podrobená řadě experimentů nejdříve v rámci vědeckého bádání a posléze v rámci konkrétních znaleckých zkoumání v praxi orgánů činných v trestním řízení a soudů. K tomu účelu již z podstaty věci vyplývá potřeba využívat řadu experimentálních vzorků k tomu, aby bylo možné vynést konečné závěry o možnostech, podmínkách, přípustnosti a exaktnosti nových forem kriminalistické identifikace osob. I v těchto případech bude nezbytně nutné nakládat, tedy zpracovávat řadu osobních údajů, bez kterých vědecké zkoumání nebude vůbec možné a úspěšné [11,12]. Unikátní výhodou rozpoznávání člověka na základě jeho chůze je aplikovatelnost na velkou vzdálenost, kde ostatní biometrické metody nelze z jejich principu vůbec použít nebo kdy získaný obrazový materiál (např. snímek tváře) má velmi nízké rozlišení. Chůze je rozpoznávána z obrazových sekvencí pomocí běžných nebo zcela nových technologií počítačového vidění. V současné době jsou tyto technologie dostatečně výkonné a mají potenciál srovnatelný s ostatními biometrickými metodami. Podobným způsobem oblast rozpoznávání osoby na základě její chůze zaznamenává rozvoj i v existenci referenčních databází. Kvalita i množství záznamů v nich se neustále zvyšuje a sleduje trend známý pro biometrické rozpoznávání tváře nebo hlasu [7]. 221 prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc. Teoretické problémy dokazování s využitím identifikace osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle člověka TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Obr.1 Pohyb kotníku v sagitálním směru, zaznamenaný během 539 po sobě následujících kroků. Je patrné, že pohyb kotníku je při každém kroku podobný, nikoliv vždy shodný (Patton, J.[8]). Z identifikačního hlediska se zde setkáváme s jevem podobným podpisování – ne každý náš podpis je absolutně identický s předchozím, a přesto v sobě podpis nese prvky unikátnosti (individuálnosti). Prokázání individuálnosti chůze člověka pro forenzní účely je jedním ze základních směrů současného kriminalistického výzkumu. Současné poznatky i aplikační výsledky jasně ukazují na to, že člověk může být zřetelně rozpoznáván podle jeho chůze. Zcela otevřenou otázkou ale zatím zůstává, do jaké míry je biometrická identita jedince založená na chůzi člověka přijatelná pro forenzní účely, kde by vystupovala jako soudní důkaz. V souvislosti s výzkumem je třeba si položit otázku jaká je rozlišovací schopnost biometrických metod pracujících s fenoménem chůze? Jednotliví výzkumníci, řešitelské týmy či specializované firmy v běžně dostupných materiálech hovoří o devadesáti procentní spolehlivosti, tj. 90 osob ze 100 (v podobném řádu jsou obvykle prováděny současné experimenty) je správně rozpoznáno. To ale v žádném případě ještě neznamená, že každý člověk ze vzorku např. miliónu osob má svůj zcela unikátní a jedinečný projev chůze, kterým se absolutně liší od ostatních, podobně jako tomu je po analogii s otisky prstů či oční duhovkou, kde identifikační rozlišení je ještě řádově podstatně vyšší (1:109 a přesnější). Dokázání tohoto postulátu na kterém bude založena dovršená etapa kriminalistické identifikace podle dynamického stereotypu lokomoce člověka bude předmětem další etapy výzkumu. 222 Šimšík, Porada a kol. [9] v souvislosti s analýzou pohybu člověka při identifikaci osob v kriminalistice uvádí , že úspěšnost implementace optických systémů v tomto směru závisí na řadě faktorů a posloupností kroků, které je třeba provést .Problematika využití videozáznamů z veřejných a policejních kamer pro identifikaci osob na základě chůze je složitá a vyžaduje zapojení širokého interdisciplinárního týmu. Začít je však nutné v laboratorních podmínkách s využitím systému SMART, který může poskytnout platformu pro srovnávání laboratorního standardizovaného záznamu chůze podezřelé osoby se zpracovaným parametrizovaným záznamem z místa činu. Shoda mezi laboratorním vzorem chůze a vzorem chůze se záznamu z terénu, by umožnila objektivizovat rozhodnutí o identifikaci osoby. Obr. 2 Blokové schéma procesu spracovaní dát systémem SMART pro komplexní záznam trajektorií identifikačních křivek v rámci kriminalistické identifikace člověka podle projevu funkčních a dynamických znaků[9]. 223 prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc. Teoretické problémy dokazování s využitím identifikace osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle člověka TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Obr. 3 Okno SMART Viewera[9]. Důležitým prvkem při zpracovávání záznamu z terénu je metoda analýzy chůze při zázname komerční kamerou bez použití anatomických značek. Bez těchto speciálních algoritmů při analýze 2D záznamů z běžné kamery, jako je tomu např. algoritmu metody MAFRAN, vyvinutého na katedře biomedicinského inženýrství, automatizace a měření na Strojnické fakultě Technické Univerzity v Košicích, by nebylo možné získat průběhy klíčových parametrů popisujících dynamický vzor chůze konkrétní osoby. Získání průběhu pohybových parametrů z obou srovnávaných vzorků ( z místa činu a laboratoře , nebo z místa činu a jiného vhodného místa ze kterého lze získat srovnávací záznam po vyřešení související otázky monitorování osob jako důkazního prostředku v trestním řízení [11]) umožní v konečném důsledku matematické zpracování míry shody srovnávaných vzorků. Realizace naznačené procedury systémového přístupu při zkoumání jednotlivých témat (problémových okruhů) identifikace osob na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle osoby při jejím pohybu umožní: 1) 224 Posouzení otázky individuálnosti, relativní stálostí a totožnosti systému identifikačních znaků osob (systému trajektorií, parametrů identifikačních křivek vybraných antropometrických bodů a průběhu dynamických změn úhlů v kloubech člověka) v laboratorních podmínkách (systém SMART): a) b) 2) 3) 4) 5) výběr souboru klíčových parametrů významných pro rozlišení pohybových vzorů chůze a klasifikaci pohybových vzorů chůze, laboratorní ověření efektivnosti klasifikační metody. Ověření využitelnosti a spolehlivosti algoritmů metody MAFRAN pro zpracování záznamů z kamer v terénu ( na místě činu ) a jejich využití pro identifikační účely. Posouzení vhodnosti současných ideografických systémů používaných v kriminalisticko – bezpečnostní praxi pro následnou analýzu lidské lokomoce v rámci kriminalistické identifikace podle funkčních a pohybových vlastností a dynamických stop zajištěných na místě činu. Návrh metody na porovnávání parametrizovaných záznamů a formulování kritérií shody pro potřeby identifikace osob na základě záznamu chůze Komparace záznamů lokomoce člověka (parametrizovaných pohybových vzorů) z místa činu a tvorba srovnávacích vzorů (metodika a algoritmy) pro kriminalistickou identifikaci [9,15,16,17]. Literatura: [1] Selinger, V., Vinařický, R., Trefný, O.: Fzyiologie tělesných cvičení. Praha: Avicenum, 1980 [2] Vaněk, M., Hošek, Z., Rychtecký, A., Slepička, P.: Psychologie sportu. Praha : SPN, 1980 [3] Karas, V., Porada, V.: Biomechanický obsah při studiu trasologických stop nohou způsobených člověkem. In: Sborník 1. teoretické konference. Praha: VŠ SNB, 1984 [4] Porada, V.: Měření v kriminalistice. Praha : FMV, 1981 [5] Straus, J., Porada, V.: Systém kriminalistických stop. Praha: PA ČR, 2006 [6] Blažek, P., Valeška, J., Porada, V.: Expertiza ručního písma. Praha: KÚ VB, 1984 [7] Porada, V., Rak, R.: Zkoumání možností kriminalistické identifikace podle pohybového projevu lokomoce člověka. Soudní inženýrství č. 5/2007 225 prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc. Teoretické problémy dokazování s využitím identifikace osoby na základě tvaru trajektorií vybraných referenčních bodů na těle člověka TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA [8] Patton, J.: Rehabilitation Institute of Chicago. Dostupné na internetu : www.smpp.northwesthern. Edn/jim/kinesiology/part B GaitMechanics.ppt.pdf [9] Šimšík, D., Porada, V. a kol.: Analýza pohybu človeka při identifikácii osob v kriminalistike. Košice: Edicia vedeckej a odbornej literatury-Stf TU v Košiciach, 2008 [10] Porada, V., Rak, R.: Identifikace osob na základě projevu lokomoce člověka. Praha: VŠKV, 2007 [11] Ivor, J.: Monitorovanie osob ako dokazný prostriedok v trestnom konaní. Karlovarská právní revue č. 4/2007 [12] Chmelík, J., Porada, V.: Problémy využitelnosti osobních údajů při znaleckém zkoumání a pro účely vědeckého poznání. Karlovarská právní revue č. 4/2008 ( připravováno do tisku ) [13] Porada, V.: Teorie kriminalistických stop a identifikace (technické a biomechanické aspekty). Praha: Academie,1987 [14] Pješčák, J., Bělkin, R.S. a kol. : Kriminalistika I. Praha : FMV, 1984 [15] Šimšík, D., Majerník, J., Porada, V. : Using of normative gait databasses. In : Porada, V., Svetlík, M. ( ed. ) : Digital Forensic Forum Prague 2007, Prague : Institute of Criminalistics and Forensic Science-Colege of Karlovy Vary, Risk Analysis Consultants Commputer Forensic Instituite, 2008 [16] Šimšík, D., Galajdová,A.: Accessible information and quality of human computer interaction. In: AAATE 2005: Assistive Technology from Virtuality to Reality: 8th European conference for the Advancement of Assistive Technology in Europe: Lille, 6.-9.9.2005. Amsterdam: IOS Press, 2005. p. 718-722. [17] Šimšík, D., Galajdová, A., Majerník, J., Želinský, Ľ.: Contribution to investigation of pre-surgical rehabilitation effectiveness for total hip endoprostheses patients / Dušan Šimšík et al. In: International Journal of Rehabilitation Research. - ISSN 0342-5282. - Vol. 27, suppl. 1 (2004), p. 87. 226 Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. předseda senátu Nejvyššího soudu ČR v Brně člen katedry trestního práva Právnické fakulty UK v Praze člen katedry trestního práva Fakulty právnické ZČU Plzeň Abstrakt: Předmětem příspěvku je úprava provádění dokazování v hlavním líčení a v té souvislosti též zakotvení absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru nového trestního řádu České republiky, který byl v tomto roce schválen vládou České republiky. Po stručném úvodu, ve kterém jsou vysvětleny základní pojmy a otázky vztahující se k této problematice, včetně významu dokazování v hlavním líčení pro meritorní rozhodnutí a právně filosofického pohledu na pravdivé zjišťování skutkového stavu věci, je vymezeno základní východisko, že systém trestní justice musí usilovat o dosažení příslušné zvláštní vyváženosti svého procesního práva, které má především zajistit pravdivé zjištění skutkového stavu věci, včetně vypátrání a usvědčení skutečného pachatele trestného činu a současně ochránit nevinné osoby proti riziku odsouzení, a to vše při respektování lidské důstojnosti. V další části se článek zabývá povahou trestního procesu a vychází z myšlenky, že uspořádání moderního trestního procesu by mělo být ovládáno principy kontradiktornosti, přičemž zdůrazňuje, že ke kontradiktorní povaze procesu v zásadě dospívá i judikatura Ústavního soudu České republiky. Správně proto věcný záměr nového trestního řádu stanoví, že v hlavním líčení budou provádět dokazování z vlastní iniciativy nebo na žádost soudu strany, a to na jedné straně státní zástupce jako nositel důkazního břemene a na druhé straně obhájce, popř. obžalovaný, který sice nemá povinnost dokazovat svou nevinu, ale jeho zájem na provádění důkazů, jež jeho vinu vyvracejí nebo zeslabují, vyplývá z povahy proti němu vedeného trestního řízení a z jeho práva se obhajovat. 227 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA V této souvislosti se však upozorňuje na to, že z věcného záměru dostatečně nevyplývá, jakým způsobem bude zajištěno, aby zejména obhájce naplnil své právo z vlastní iniciativy nebo na základě požadavku obviněného nejen vyhledávat a navrhovat, ale i provádět důkazy ve prospěch obviněného, neboť jen tak může být naplněna další shora uvedená zásada věcného záměru, že soud bude provádět dokazování ve prospěch obhajoby jen tehdy, nebyly-li příslušné důkazy provedeny obžalovaným nebo jeho obhájcem. V souvislosti s dokazováním v kontradiktorním hlavním líčení věcný záměr uvádí, že nový trestní řád bude vymezovat kritéria posouzení absolutní a relativní neúčinnosti důkazů a nepřípustnosti důkazů (tzv. vylučovací normy), a to na základě podstatných vad řízení, což je považováno za správné. Naproti tomu podstatnou vadou tohoto jinak správného přístupu je skutečnost, že věcný záměr neuvádí, jakým způsobem budou kriteria posouzení absolutní a relativní neúčinnosti důkazů a nepřípustnosti důkazů v paragrafovaném znění trestního řádu zpracovány, a to přesto, že ze strany trestněprocesní teorie bylo předneseno v tomto směru již několik návrhů. Z možných řešení je považováno za nejvhodnější spojení obecné klausule zakotvující podmínky neúčinnosti důkazů s demonstrativním výčtem jednotlivých případů podstatných (závažných) vad vycházejících ze zákazů, které by měly být uvedeny v rámci úpravy jednotlivých důkazních prostředků (např. zákaz sugestivních otázek). Obecná klausule by pak měla stanovit podmínky neúčinnosti důkazů ve smyslu generálního pravidla, jež by v obecné poloze dopadalo na všechny případy podstatných vad, přičemž základem takového vymezení by mělo být získání důkazu při porušení základních práv a svobod zaručených ústavními předpisy a mezinárodními smlouvami. Klíčové slová: kontradiktorní proces, dokazování v hlavním líčení, pravdivé zjištění skutkového stavu věci, důkazní břemeno, absolutní neúčinnost důkazů, relativní neúčinnost důkazů, nepřípustnost důkazů, vylučovací normy, podstatné vady řízení. Abstract: The subject of this work is regulation of introduction of evidence during the trial and in connection to this also the anchoring of absolute and relative unenforceability of evidence in the substance of the new Czech Republic Code of Criminal Procedure, which was approved by the Czech Government this year. After a brief introduction in which the basic concepts and questions related to this issue were described, including the significance of introduction of evidence during the trial for meritorious decisions and the legal philosophical viewpoint of true establishment of the matter of fact, the basic conclusion, that 228 Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. the criminal justice system must endeavour to achieve an appropriate special balance of its procedural law, which should chiefly ensure true establishment of the matter of fact, including locating and convicting the real perpetrator of the crime and at the same time protect innocent individuals against the risk of being convicted, all this while respecting human dignity, is defined. In the next section the article discusses the character of the criminal proceeding and issues from the concept that arrangement of the modern criminal proceeding should be controlled by the principles of adversity, during which time it emphasises that the practice of the Czech Republic Constitutional Court is basically achieving this adversarial character of proceedings. Therefore the substance of the new Code of Criminal Procedure correctly determines that during the trial the parties will introduce evidence on their own initiative or at the request of the court, the state prosecution as one party as the bearer of the burden of proof and the defendant as the other party, or the accused who although he is not required to prove his innocence, but his interest in submission of evidence, which could refute his guilt or moderate it, issues from the character of the criminal proceeding directed against him and his right to defend himself. In connection to this however it also points out that the substance does not sufficiently imply what method will be used to ensure that the defence counsel, in particular, fulfils his right of not only to seeking out and proposing, but also introducing evidence to the benefit of the accused, at his own initiative or on the basis of the requirements of the accused, because only then can another of the above-mentioned principles of the substance of the law be fulfilled, i.e. that the court shall introduce evidence to the benefit of the defence only if the relevant evidence was not introduced by the accused or his defence counsel. In connection to introduction of evidence during an adversarial trial the substance states that the new Code of Criminal Procedure will define the criteria for assessment of absolute and relative unenforceability of evidence and admissibility of evidence (so-called exclusionary rules) on the basis of significant defects in the proceeding, which is considered correct. On the contrary a significant defect in this otherwise correct approach is the fact that the substance does not state what method will be used to work up the criteria for assessment of absolute and relative unenforceability of evidence and inadmissibility of evidence in the articulated bill, in spite of the fact that criminal procedure theory has presented several proposals in this direction. The most suitable of the possible solutions is considered to be a combination of the general clause anchoring the conditions for unenforceability of evidence with a demonstrative list of individual cases of significant (serious) defects issuing from prohibitions, which should be given within the scope of regulation of individual evidential resources (for instance prohibition of suggestive questions). 229 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA The general clause should then determine the conditions for unenforceability of evidence in the sense of a general rule, which would affect all cases of serious defects in the general aspect, during which time the basis for such a definition should be acquisition of evidence during violation of basic rights and freedoms guaranteed by constitutional regulations and international agreements. Key words: adversarial process, introduction of evidence during a trial, true establishment of the matter of fact, burden of proof, absolute unenforceability of evidence, relative unenforceability of evidence, inadmissibility of evidence, exclusionary rules, serious defects in the proceeding. I. Úvod V srpnu 2008 schválila vláda České republiky návrh Ministerstva spravedlnosti obsahující věcný záměr nové kodifikace trestního řádu.1) Jednou z nejvíce diskutovaných otázek byla úprava provádění dokazování v hlavním líčení a problematiky absolutní a relativní neúčinnosti důkazů v novém trestním řádu. Tato otázka je jednou ze základních otázek důkazního práva. Dokazováním v trestním řízení přitom rozumíme trestním řádem vymezený postup orgánů činných v trestním řízení za zákonem vymezené součinnosti stran, jehož smyslem je poznání skutkových okolností důležitých pro jejich další postup a v konečné fázi i pro rozhodnutí. Jde o opatření důkazů o skutečnostech důležitých pro trestní řízení, provedení takových potřebných důkazů, a to v hlavním líčení a veřejném zasedání soudu zásadně za aktivní role stran obžaloby (státního zástupce) a obhajoby (obviněného zpravidla zastoupeného obhájcem), jejich procesní zachycení a zhodnocení skutkových okolností z nich vyplývajících. Tento postup je upraven příslušnými ustanoveními trestního řádu, které tvoří důkazní právo, kterým tak chápeme souhrn norem trestního práva procesního, jež se vztahují k dokazování. Význam dokazování spočívá především v tom, že jde o postup, kterým si orgány činné v trestním řízení obstarávají skutkový podklad pro další řízení a v konečné fázi pro své rozhodnutí. Předmětem trestního řízení je totiž skutek, který se stal v minulosti a který orgány činné v trestním řízení, jež o něm mají rozhodovat, osobně samy nepozorovaly, ani se ho nezúčastnily (a pozorovat nebo zúčastnit se na něm ani nemohly, protože to by vedlo 1) Legislativní rada vlády České republiky projednala tento návrh věcného záměru zákona o trestním řízení soudním (trestní řád) na svém 37. zasedání dne 31. července 2008 a doporučila vládě České republiky jeho schválení s tím, že do tohoto návrhu budou zapracovány připomínky uvedené ve stanovisku Legislativní rady vlády a připomínky ze schůze vlády. Vláda České republiky návrh schválila usnesením č. 996 ze dne 20. srpna 2008. 230 k jejich vyloučení z důvodu podjatosti, neboť by to ovlivnilo nestranné posouzení). Vzhledem k tomu se s ním mohou seznámit jen nepřímo tím, že si jeho průběh rekonstruují pomocí opatřených a provedených důkazů. Na úplnosti, přesnosti a věrnosti takové rekonstrukce pak závisí výsledek trestního řízení a dosažení jeho účelu. Rozhodující dokazování totiž probíhá v hlavním líčení, kde smyslem je získání přesvědčení soudu o existenci konkrétních skutečností, jež jsou podkladem pro závěr soudu o vině či nevině obžalovaného, a pokud nebude upuštěno od potrestání nebo rozhodnuto o některém odklonu, také o trestu, příp. o ochranném opatření či o náhradě škody.2) Tyto otázky navazují na význam dokazování z hlediska právní filosofie, která zdůrazňuje, že soudní řízení je pojmově spjato s dokazováním minulých událostí a dějů, přičemž však dokazování má více stránek, neboť má svoji stránku noetickou a stránku argumentační (a s ní úzce spjaté stránky eristickou a rétorickou).3) Z pohledu noetického je základní otázkou vztahu dokazování a pravdivosti poznatelnost (míra poznatelnosti) minulých dějů a událostí, jinými slovy otázka, jsme-li vůbec sto tyto děje a události poznávat v té jejich úplnosti, jež by opodstatňovala pravdivost hodnocení výsledků tohoto poznání, anebo nikoli.4) Každý systém trestní justice musí usilovat o dosažení příslušné zvláštní vyváženosti svého procesního práva, které má především zajistit pravdivé zjištění skutkového stavu věci včetně vypátrání a usvědčení skutečného pachatele trestného činu a současně ochránit nevinné osoby proti riziku odsouzení, a to vše při respektování lidské důstojnosti. Z historického pohledu, se hodnocení kategorie pravdivosti v oblasti trestního procesu obrážela zejména v dichotomii formální a materiální pravdy. Ve starší literatuře se většinou operovalo s pojmem „materiální pravdy“ v protikladu k „pravdě formální“. Tak např. Miřička vymezuje materiální pravdu jako „to, co s pravdou (skutečností) se srovnává“.5) Z pojmu materiální pravdy vycházeli i Kallab, který konstatoval, že „zásada pravdy materiální vyplývá z povahy trestního procesu jako prostředku, jímž stát uplatňuje svůj trestní nárok“,6) a Storch, který vyhlašuje materiální pravdu za cíl trestního řízení. 7) 2) Musil, J., Kratochvíl, V., Šámal, P. a kol. Trestní právo procesní. 3. přepracované a doplněné vydání. Praha: C. H. Beck, 2007, s. 374. 3) Holländer, P. Filosofie práva. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s. r. o., 2006, s. 195. 4) Holländer, P. Filosofie práva. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s. r. o., 2006, s. 195. 5) Miřička, A.: Trestní právo procesní, Praha: Všehrd, 1932, s. 9 6) Kallab, J.: Učebnice trestního řízení, Brno: Právník, 1930, s. 23. 7) Storch, F. Řízení trestní rakouské. Díl II. Praha: Právnická jednota, 1897, s. 65. Později se začala zejména v socialistické literatuře od materiální pravdy, která byla původně definována v protikladu k pravdě formální, odlišovat objektivní pravda. Rozdíl byl spatřován v tom, jakým způsobem orgán činný v trestním řízení dochází k vytvoření poznatků. Pokud orgán dojde k určitému poznatku vyhledávací činností, ve které není nijak omezen, je možné hovořit o objektivní pravdě, když však 231 prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Používání pojmu „materiální pravdy“ má podle mého názoru oprávnění jen ve vztahu ke svému protikladu, tedy k pojmu „formální pravdy“, což pak má úzký vztah k rozlišování teorie volného hodnocení důkazů oproti zákonné teorii průvodní, nebo-li teorii formálních důkazů. V moderní době, ve které je v trestním řízení vycházeno ze zásady volného hodnocení důkazů a cílem právních procesů je pravdivé skutkové zjištění jako základ rozhodnutí, je proto bližší charakteristika pravdivosti atributem „materiální“ či „objektivní“ již zcela nadbytečná.8) V současné době se totiž všeobecně uznává, že uspořádání trestního procesu musí být ovládáno principy kontradiktornosti. V českém trestním procesu zásada obžalovací zejména po novele trestního řádu provedené zákonem č. 265/2001 Sb., která do ustanovení § 2 odst. 8 TrŘ především doplnila větu, podle níž „veřejnou žalobu v řízení před soudem zastupuje státní zástupce“, ovlivňuje celkové uspořádání trestního procesu, neboť jejím důsledkem je rozdělení procesních funkcí mezi různé procesní subjekty. Obžalobu nebo návrh na potrestání podává a před soudem zastupuje státní zástupce, proti němu stojí obžalovaný, příp. zastoupený obhájcem, a jejich spor rozhoduje nezávislý a nestranný soud, který zároveň jednání řídí. V kontradiktorním procesu má soudní jednání charakter sporu (soupeření, kontradikce) mezi žalobcem a obžalovaným (a jeho obhájcem), kteří mají postavení zásadně rovnoprávných procesních stran (zásada rovnosti stran). Úkolem nezávislého a nestranného soudu je spor řídit a rozhodnout spornou otázku, zda byl trestný čin obžalovaným spáchán. Takové uspořádání procesu ve srovnání s procesem založeným na zásadě inkviziční mnohem lépe zabezpečuje zjištění skutkového stavu bez důvodných pochybností. V kontradiktorním řízení přitom řekneme-li „dokazovat“, znamená to vždy zároveň „přesvědčovat“ a „dokázat znamená přesvědčit“,9) což vyjadřuje stránku argumentační, když v pragmatickém pohledu nejde o to, aby orgán činný v trestním řízení dospěje k poznatku činností ovládanou projednací zásadou, tedy když sám nevyhledává ani nevyšetřuje potřebné skutečnosti, je možné hovořit o materiální pravdě. I když bylo v literatuře zdůrazňováno, že při objektivní i materiální pravdě mají získané poznatky o zkoumaném předmětu odpovídat objektivní realitě, začalo se na základě spojení zásady vyhledávací, která je v podstatě konkretizací zásady oficiality, pokud jde o důkazní řízení, a právě zásady objektivní pravdy dovozovat, že jen takový způsob uspořádání trestního procesu, ve kterém jsou všechny základní funkce zejména v dokazování přeneseny na orgány činné v trestním řízení, může vést ke zjištění objektivní pravdy. V důsledku toho byly v řízení před soudem podceňovány strany z hlediska aktivity v dokazování a na obviněného bylo nahlíženo jako na předmět trestního řízení a nikoli jako na stranu tohoto řízení. Následně to pak vedlo k odmítání kontradiktorního trestního řízení. Kritiku tohoto pojetí jsem podal ve svém díle Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému. I. vydání. Praha: SEVT, a. s., 1992, s. 179 a násl.; II. vydání Praha: CODEX Bohemia, s. r. o., 1999, s. 281 a násl., na které v tomto směru odkazuji. 8) Šámal, P. Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému. I. vydání. Praha: SEVT, a. s., 1992, s. 186; II. vydání Praha: CODEX Bohemia, s. r. o., 1999, s. 291. 9) Štajgr. F. Důkazní břemeno v civilním soudním sporu, Praha: Knihovna Sborníku věd právních a státních, 1931, s. 5. 232 argumenty byly objektivně platné, nýbrž hlavně o to, aby soud i strany nabyly přesvědčení o váze argumentů.10) Proto nás důkaz v nutnosti přesvědčuje o pravdivosti teze, přičemž síla a závaznost důkazu je zakotvena v logické vazbě mezi argumenty a dokazovanou tezí,11) což se musí projevit v odůvodnění zejména meritorního rozhodnutí soudu. To plyne i z mnoha judikátů Ústavního soudu České republiky, které zdůrazňují, že důkazní postup je třeba vyčerpávajícím způsobem popsat a logicky i věcně přesvědčivým způsobem jej také zdůvodnit (srov. nález ze dne 31. 1. 2002, sp. zn. III. ÚS 532/01, uveřejněný pod č. 10 ve sv. 25 Sb. nál. a usn. Ústavního soudu ČR; dále viz nález ze dne 4. 6 1998, sp. zn. III. ÚS 398/97, uveřejněný pod č. 64 ve sv. 11 Sb. nál. a usn. Ústavního soudu ČR, nález ze dne 30. 11 2000, sp. zn. III. ÚS 463/2000, uveřejněný pod č. 181 ve sv. 20 Sb. nál. a usn. Ústavního soudu ČR, atd.). Ke kontradiktorní povaze procesu v zásadě dospívá i judikatura Ústavního soudu České republiky, který např. v dosud nepublikovaném nálezu ze dne 14. května 2008, sp. zn. II. ÚS 2014/07, uvedl, že účelem trestního řízení není jenom spravedlivé potrestání pachatele, nýbrž i „fair“ proces, který je nevyhnutelnou podmínkou existence demokratického státu (srov. § 2 odst. 1, čl. 8 odst. 2 a čl. 36 a násl. Listiny základních práv a svobod a čl. 6 odst. 1 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod). Odsouzení pachatele trestné činnosti je v souladu s čl. 80 Ústavy České republiky primárně věcí státního zastupitelství. Je to tedy státní zastupitelství, kdo nese odpovědnost za to, aby soudu předložená trestní věc byla podložena procesně použitelnými důkazy potřebnými k rozhodnutí o vině a trestu v souladu s podanou obžalobou. Obecné soudy se proto nikdy nesmějí stavět do pozice pomocníka veřejné žaloby usilujícího rovněž o odsouzení a nelze k takovému výkladu rolí těchto institucí dospět ani výkladem § 2 odst. 5 alinea ultima TrŘ. Posledně uvedené zákonné ustanovení totiž v souladu s ústavními principy spravedlivého procesu a z nich vyplývajícího rozvržení rolí jeho jednotlivých účastníků nutno vykládat tak, že je soud povinen doplňovat dokazování v rozsahu potřebném pro spravedlivé rozhodnutí, které nemusí být nutně odsuzující. Z této judikatury Ústavního soudu tedy jednoznačně vyplývá postavení soudu a procesních stran v kontradiktorně uspořádaném procesu, ve kterém je odpovědnost za prokazování viny v souladu s obžalobou vždy na státním zastupitelství, zatímco 10) Weinberger, O. Základy právní logiky. Brno: Masarykova univerzita, 1993, s. 221. 11) Weinberger, O. Základy právní logiky. Brno: Masarykova univerzita, 1993, s. 214. To plyne i z mnoha judikátů Ústavního soudu České republiky, které zdůrazňují, že důkazní postup je třeba vyčerpávajícím způsobem popsat a logicky i věcně přesvědčivým způsobem jej zdůvodnit (srov. nález ze dne 31. 1. 2002, sp. zn. III. ÚS 532/01, uveřejněný pod č. 10 ve sv. 25 Sb. nál. a usn. Ústavního soudu ČR; dále viz nález ze dne 4. 6 1998, sp. zn. III. ÚS 398/97, uveřejněný pod č. 64 ve sv. 11 Sb. nál. a usn. Ústavního soudu ČR, nález ze dne 30. 11 2000, sp. zn. III. ÚS 463/2000, uveřejněný pod č. 181 ve sv. 20 Sb. nál. a usn. Ústavního soudu ČR, atd.). 233 prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA soud musí věc rozhodnout za dodržení principů nezávislosti a nestrannosti. V návaznosti na to podle mého názoru správně věcný záměr nového trestního řádu stanoví roli státního zástupce jako nositele důkazního břemene ve formálním i materiálním smyslu, když jeho role v soudní fázi řízení je stanovena tak, že v řízení před soudem bude státní zástupce vystupovat tak, aby byly objasněny všechny podstatné skutečnosti podporující podanou obžalobu, a to v rozsahu své procesní odpovědnosti za provedení důkazů v potřebném rozsahu prokazujících vinu obžalovaného v řízení před soudem a za prokázání všech znaků trestného činu, pro který byla podána obžaloba. I v řízení před soudem však státní zástupce bude vystupovat k ochraně veřejného zájmu, proto ani skutečnost, že je zatížen formálním důkazním břemenem, ho nezbavuje povinnosti oznámit soudu skutečnosti svědčící ve prospěch obviněného nebo navrhovat provedení takového důkazu, dozví-li se o jeho existenci.12) To má pak zásadní význam i z hlediska dokazování, neboť podle návrhu věcného záměru jsou to strany (státní zástupce a obžalovaný zastoupený obhájcem), které budou v hlavním líčení provádět důkazy, jejichž provedení navrhly, a to podporující obžalobu (státní zástupce) nebo vyvracející či zeslabující vinu obžalovaného (obžalovaný, případně zastoupený obhájcem). Soud bude mít povinnost doplnit dokazování jen tehdy, nebyly-li příslušné důkazy provedeny obžalovaným nebo jeho obhájcem, nebo jestliže obžalovaný není zastoupen obhájcem a soud má závažné pochybnosti o jeho způsobilosti se řádně hájit a v řízení před soudem vystupovat, za současné podmínky, že neprovedení důkazů by vedlo k vydání zjevně nespravedlivého rozhodnutí. Dále soud provede další zcela nezbytné důkazy potřebné k rozhodnutí v adhezním řízení o náhradě škody nad rámec důkazů vztahujících se k prokázání odpovídajících znaků skutkové podstaty trestného činu, kde formální důkazní břemeno ponese státní zástupce. Strany (včetně poškozeného) budou mít možnost prohlásit některé skutečnosti za nesporné, a v tom případě bude možno na základě rozhodnutí soudu od provedení příslušného důkazu upustit.13) Náležité zjištění trestných činů je ústředním problémem celého trestního řízení, ale ve své esenciální podobě se projevuje v hlavním líčení, které je těžištěm trestního stíhání (srov. § 12 odst. 10 TrŘ), neboť se v něm rozhoduje o hlavní otázce trestního řízení, a to o vině obžalovaného a o trestu (upuštění od potrestání), který je třeba mu uložit, popř. také o ochranném 12) Srovnej „Věcný záměr zákona o trestním řízení soudním (trestní řád)“ předložený vládě České republiky ministrem spravedlnosti pod č. j. 861/08, který byl schválen dne 20. srpna 2008 usnesením vlády České republiky č. 996, IV. Návrh věcného řešení, zásada pod č. 26. Podání obžaloby a její zastupování, s. 88. 13) Srovnej „Věcný záměr zákona o trestním řízení soudním (trestní řád)“ předložený vládě České republiky ministrem spravedlnosti pod č. j. 861/08, který byl schválen dne 20. srpna 2008 usnesením vlády České republiky č. 996, II. Přehled, stav a zhodnocení platné právní úpravy, bod 9. b) řízení před soudem, s. 11. 234 opatření a o náhradě škody, čímž se konkrétně naplňuje smysl a účel trestního řízení.14) Dokazování v hlavním líčení, které musí mít kontradiktorní povahu, je nejdůležitější fází trestního řízení, neboť v něm se tvoří základ pro pravdivé skutkové zjištění. Právě v takovém typu trestního řízení, kde rozhodující role v dokazování je svěřena stranám, je zásadní otázkou stanovení přesných pravidel pro dokazování, včetně posuzování absolutní a relativní neúčinnosti důkazů, neboť jestliže má být soud v pozici rozhodujícího orgánu, jehož funkcí je hlavní líčení řídit a v souvislosti s dokazováním především rozhodovat o všech s ním souvisejících podstatných otázkách a nakonec ve věci meritorně rozhodnout, musí mu být poskytnuta zásadní vodítka pro postup při řešení námitek stran směřujících proti navrhovaným a prováděným důkazům z hlediska jejich nezákonnosti a tím i nepoužitelnosti pro rozhodnutí o vině a příp. také o trestu, ochranném opatření či o náhradě škody. Tato vodítka by pak podle mého názoru měla být smysluplně rozdělena mezi zákonná ustanovení obsažená v novém trestním řádu a navazující judikaturu. Proces dokazování se v trestním řízení zásadně realizuje v pěti fázích: 1. vyhledávání, 2. opatření, 3. provádění a procesní zajištění, 4. prověrka a 5. hodnocení důkazů.15) Z hlediska tématu tohoto příspěvku má zásadní význam hodnocení důkazů, které je vyvrcholením procesu dokazování a uplatní se při něm zejména zásada volného hodnocení důkazů (§ 2 odst. 6 TrŘ). Hodnocení důkazů je myšlenkovou činností orgánů činných v trestním řízení, kterou tyto orgány přisuzují získanému důkazu určitou hodnotu, pokud jde o jeho zákonnost, závažnost a pravdivost. Zákonností důkazu se rozumí zjištění, zda byl získán procesním postupem orgánu provádějícího dokazování, který je v souladu s právními předpisy. Závažností důkazu je pak jeho upotřebitelnost pro zjištění skutkového stavu, tedy do jaké míry poskytuje poznatky o předmětu důkazu, a pravdivost důkazu vyjadřuje, které závažné okolnosti, o nichž důkaz podává zprávu, lze považovat za existující a dokázané v souladu se skutečností; míra pravdivosti důkazu určuje zároveň jeho věrohodnost. Ve všech moderních systémech trestní justice je používána zásada volného hodnocení důkazů, neboť konflikt formálních pravidel se skutečnou pravdou je třeba vždy řešit ve prospěch pravdy, tj. ve prospěch každého bezpečného skutkového zjištění, nechť bylo získáno jakoukoli spolehlivou metodou.16) Vzhledem k tomu, že však pravdivé skutkové zjištění je možno 14) Musil, J., Kratochvíl, V., Šámal, P. a kol. Trestní právo procesní. 3. přepracované a doplněné vydání. Praha: C. H. Beck, 2007, s. 659. 15) Srov. Musil, J., Kratochvíl, V., Šámal, P. a kol. Trestní právo procesní. 3. přepracované a doplněné vydání. Praha: C. H. Beck, 2007, s. 400 až 406; dále viz Mathern, V.: Dokazovanie v československom trestnom procese, Bratislava: Obzor, 1984, s. 100. 16) Weinberger, O.: Logické a metodologické základy důkazu v oboru práva, Stát a právo, 1967, č. 13, s. 211. 235 prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA získat jen spolehlivými metodami, je i v moderních systémech justice, které jsou založeny na zásadě spolehlivého zjištění skutkového stavu a zásadě volného hodnocení důkazů, obvyklé stanovit směrnice a důkazní pravidla, jejichž cílem je určit nikoliv důkazní váhu a hodnověrnost jednotlivých důkazních prostředků, ale způsob provádění dokazování včetně vyloučení nezákonně získaných důkazů nebo důkazů získaných nepřípustnými metodami z procesu dokazování, přičemž je zásadně přípustné použít jiných důkazních prostředků jak k ověření, tak i k vyvrácení poznatků v tomto směru relevantních.17) Otázka absolutní a relativní neúčinnosti důkazů tak bezprostředně souvisí se zásadou volného hodnocení důkazů, jehož podstatnou částí je právě hodnocení zákonnosti každého důkazu. Vzhledem k zaměření tohoto článku se budu dále zabývat některými otázkami dokazování zejména z toho hlediska, zda úprava dokazování v novém trestním řádu by se měla podrobněji než je tomu v platné právní úpravě zabývat prováděním dokazování v hlavním líčení a v návaznosti na to i absolutní a relativní neúčinností důkazů, aby zajistila zákonnost dokazování jako celku, poněvadž je to rozhodující při uvažovaných zásadách připravované nové kodifikace českého trestního práva procesního. II. Provádění dokazování v hlavním líčení Těžiště trestního řízení spočívá v hlavním líčení, které je založeno na kontradiktorní koncepci vyplývající ze zásady obžalovací, neboť podle mého názoru pouze takové uspořádání trestního procesu, v němž jsou základní procesní funkce (žaloba, obhajoba a rozhodnutí ve věci) rozděleny mezi různé procesní subjekty a soudní jednání má charakter sporu, kontradikce mezi žalobcem a obviněným (jeho obhájcem), kteří mají v zásadě rovnoprávné procesní postavení stran zejména při provádění dokazování, náležitě umožňuje úplné a všestranné objasnění věci, a to jak z hlediska obžaloby, tak i z hlediska obhajoby, čímž významnou měrou napomáhá k řádnému a úplnému zjištění skutkového stavu věci, o němž nejsou důvodné pochybnosti, a tím k spravedlivému rozhodnutí. Věcný záměr nového trestního řádu, pokud jde o průběh hlavního líčení a dokazování v něm prováděné, uvádí, že hlavní líčení zahájí předseda senátu (samosoudce), který ho také řídí, poté státní zástupce přednese obžalobu. Je-li odůvodnění obžaloby rozsáhlé, postačí uvedení základních důvodů jejího podání. Následně předseda senátu vyzve obžalovaného (obhájce), aby k podané obžalobě sdělil své stanovisko. V hlavním líčení budou provádět 17) Šámal, P. Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému. I. vydání. Praha: SEVT, a. s., 1992, s. 188; II. vydání Praha: CODEX Bohemia, s. r. o., 1999, s. 293. 236 dokazování z vlastní iniciativy nebo na žádost soudu strany (státní zástupce jako nositel formálního důkazního břemene a obhájce, popř. obžalovaný). V řízení před soudem bude zajištěna rovnost stran a rovnost jejich zbraní, a proto strany (nestanoví-li výslovně zákon jinak) zásadně budou provádět důkazy, jejichž provedení navrhly. Státní zástupce bude provádět důkazy v rozsahu své procesní odpovědnosti za provedení důkazů v potřebném rozsahu prokazujících vinu obžalovaného v řízení před soudem a za prokázání všech znaků trestného činu, pro který byla podána obžaloba. Státní zástupce však nebude oprávněn provádět důkazy, jejichž provedení navrhl obviněný nebo obhájce, popř. důkazy, které podle svého předběžného obsahu v době provádění svědčí ve prospěch obviněného, avšak bude oprávněn po podání obžaloby opatřovat důkazy, které potřebuje k zastupování obžaloby, a to buď sám nebo o to může požádat policejní orgán, přičemž opis příslušných protokolů bude povinen neprodleně předložit soudu a vyrozumět o tom obviněného nebo obhájce. Spočívá-li provedení důkazních prostředků některou ze stran ve výslechu svědka nebo znalce, provede jejich zákonné poučení před započetím výslechu předseda senátu nebo jiný pověřený člen senátu. Soud bude provádět dokazování jen tehdy, nebyly-li příslušné důkazy provedeny obžalovaným nebo jeho obhájcem, nebo v případě, že obžalovaný nebude zastoupen obhájcem a soud bude mít závažné pochybnosti o jeho způsobilosti se řádně hájit a v řízení před soudem vystupovat, za současné podmínky, že neprovedení důkazů by vedlo k vydání zjevně nespravedlivého rozhodnutí. Dále soud provede zcela nezbytné důkazy potřebné k rozhodnutí v adhezním řízení nad rámec důkazů vztahujících se k prokázání odpovídajících znaků skutkové podstaty trestného činu, kde formální důkazní břemeno ponese státní zástupce. Předseda senátu může uložit policejnímu orgánu opatření jednotlivého důkazního prostředku (ale jen v rámci plnění své povinnosti doplnit dokazování), předvedení osoby nebo – výjimečně – doručení písemnosti a policejní orgán je povinen mu vyhovět. 18) Při vymezení způsobu provádění dokazování v hlavním líčení, věcný záměr tedy zcela zjevně vychází ze zásadní změny, kterou je zavedení důkazního břemene státního zástupce v řízení před soudem ve formálním i materiálním smyslu. Přitom v odůvodnění těchto zásad uvádí, že postavení obhajoby je poměrně komplikované – obžalovaného a obhájce nelze bezprostředně nutit k provádění a navrhování důkazů, jde jednoznačně o jejich právo a nikoli povinnost, ale jako každá jiná strana v trestním řízení má i tato strana právní i faktický zájem na tom, aby byly potvrzeny údaje, které 18) Srovnej „Věcný záměr zákona o trestním řízení soudním (trestní řád)“ předložený vládě České republiky ministrem spravedlnosti pod č. j. 861/08, který byl schválen dne 20. srpna 2008 usnesením vlády České republiky č. 996, IV. Návrh věcného řešení, zásada pod č. 30. Průběh hlavního líčení a dokazování, s. 91 až 92. 237 prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA uvádí, a vyvráceny údaje (tvrzení) protistrany. Nic pak nebrání tomu, aby úprava více podporovala aktivitu obžalovaného a obhájce obecným vyjádřením, že „strany provádějí, nestanoví-li zákon jinak, důkazy, jejichž provedení navrhly.“ Obhájci se tu neukládá žádná povinnost, ale zdůrazňuje se jeho právo z vlastní iniciativy nebo na základě požadavku obviněného vyhledávat a navrhovat provádění důkazů, jež jeho vinu vyvracejí nebo zeslabují. Nově zakotvenému formálnímu důkaznímu břemenu státního zástupce pro řízení před soudem, z něhož kromě jiného plyne i omezení důvodů, pro které lze v rámci předběžného projednání obžaloby věc vrátit státnímu zástupci k došetření, koresponduje právo předsedy senátu uložit orgánu Policie České republiky opatření jednotlivého důkazu jen v případech, kdy to odpovídá nově vymezené roli soudu doplňovat dokazování ve stadiu projednání trestní věci v řízení před soudem. Takto vymezený průběh hlavního líčení v podstatě odpovídá tomu, co jsem již v roce 1992 uvedl k těmto otázkám ve své práci Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému: „Po podání obžaloby státním zástupcem nebo soukromým žalobcem by soud v rámci přípravy na přelíčení doručil obžalobu obviněnému, obhájci a příp. dalším zúčastněným stranám (poškozenému a zúčastněné osobě) a současně by nařídil přípravné zasedání, ve kterém by se vyjasnily sporné body mezi stranami a zjistily důkazy, které strany, zejména strana obhajoby, hodlají předložit v soudním přelíčení a k čemu budou sloužit a co by měly prokázat. Jádrem kontradiktorního soudního přelíčení musí být dokazování, které se provádí po přednesení obžaloby žalobcem a ústním vyjádření obhájce příp. samotného obviněného (nikoliv však jeho výslechu). Dokazování je třeba v trestním řádu podrobně upravit, zejména stanovit taxativně důkazní prostředky (na rozdíl od současného demonstrativního výčtu), formulovat zákonné důvody neúčinnosti důkazů zřejmě taxativním výčtem důvodů relativní a absolutní neúčinnosti důkazů a vytvořit systém procesních sankcí neúčinnosti důkazů. Protože důkazy předkládají strany již popsaným způsobem, je třeba také upravit možnost namítat nezákonnost nebo nepřípustnost důkazu a způsob rozhodování o takových námitkách. Strany by měly mít povinnost námitky vznést ihned, jakmile se o nezákonnosti či nepřípustnosti důkazu dozvědí, tedy zpravidla již v rámci přípravného zasedání. Závěrečné návrhy začínají přednesem státního žalobce a končí posledním slovem obviněného. 19) Nejdůležitější a zároveň jednou z nejsložitějších otázek z hlediska zakotvení kontradiktorního (sporného) řízení v českém trestním procesu, který byl dosud spíše kontinentální povahy, a to i přes postupné zásadní 19) Šámal, P. Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému. I. vydání. Praha: SEVT, a. s., 1992, s. 188; II. vydání Praha: CODEX Bohemia, s. r. o., 1999, s. 365. 238 novelizace platného trestního řádu, provedené zejména zákonem č. 292/1993 Sb. a zvláště zákonem č. 265/2001 Sb., je nepochybně otázka provádění dokazování v hlavním líčení hlavními procesními stranami, a to státním zástupcem jako nositelem důkazního břemene a zejména obhájcem, popř. obžalovaným. Státní zástupce zastupuje zájem státu při ochraně veřejného zájmu ve věcech svěřených do jeho působnosti v případech zákonem předpokládaných, je orgánem veřejné žaloby v trestním řízení, a proto podává obžalobu na osoby, jež se podle jeho názoru dopustily trestných činů. V tomto pojetí, s přihlédnutím k jeho postavení vyplývajícímu ze zvláštního zákona (srov. zák. č. 283/1993 Sb., o státním zastupitelství), nemůže být zcela nezávislým, naopak se předpokládá jistá míra závislosti a zaujatosti, neboť jde o orgán státu odpovídající za stíhání osob, které se dopustily trestných činů, a za veřejnou žalobu v trestním řízení soudním. V každém případě by však při podání a zastupování obžaloby měl být objektivním v tom smyslu, že cílem jeho konání by mělo být zákonné a spravedlivé provedení soudního řízení směřujícího k odsouzení skutečného pachatele trestného činu, tzn. měl by především respektovat jak již zmíněnou podmínku zákonnosti, tak též požadavek řídit se svým vnitřním přesvědčením založeným na uvážení všech okolností případu. Proto mu nový věcný záměr ukládá důkazní břemeno a povinnost provádět dokazování v rozsahu své procesní odpovědnosti za provedení důkazů v potřebném rozsahu prokazujících vinu obžalovaného v řízení před soudem a za prokázání všech znaků trestného činu, pro který byla podána obžaloba. K tomu musí být náležitě vybaven nejen procesními právy a povinnostmi stanovenými trestním řádem, ale též právy a povinnostmi stanovenými zákonem o státním zastupitelství. Pokud jde o stranu obhajoby při provádění dokazování v hlavním líčení je třeba souhlasit s odůvodněním věcného záměru trestního řádu, že nic nebrání tomu, aby úprava více podporovala aktivitu obžalovaného a obhájce obecným vyjádřením, že „strany provádějí, nestanoví-li zákon jinak, důkazy, jejichž provedení navrhly.“ To však ke skutečnému uplatnění této zásady nestačí. Proto je nutné v paragrafovém znění nového trestního řádu zajistit, aby zejména obhájce naplnil své právo z vlastní iniciativy nebo na základě požadavku obviněného, nejen jak uvádí zmíněné odůvodnění věcného záměru vyhledávat a navrhovat důkazní prostředky, jež jeho vinu vyvracejí nebo zeslabují, ale aby také v hlavním líčení obhájce prováděl tyto důkazy svědčící ve prospěch obhajoby, neboť jen tak bude naplněna další shora uvedená zásada věcného záměru, že soud bude provádět dokazování jen tehdy, nebyly-li příslušné důkazy provedeny obžalovaným nebo jeho obhájcem, nebo v případě, že obžalovaný nebude zastoupen obhájcem a soud bude mít závažné pochybnosti o jeho způsobilosti se řádně hájit 239 prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA a v řízení před soudem vystupovat, za současné podmínky, že neprovedení důkazů by vedlo k vydání zjevně nespravedlivého rozhodnutí. Jakým způsobem bude toto zajištěno, z věcného záměru nového trestního řádu zatím nevyplývá, ač jde o jednu z nejkomplikovanějších otázek trestního řízení. Podle platného trestního řádu má strana obhajoby ve smyslu § 180 odst. 3 TrŘ právo, nikoli povinnost, vyhledat (srov. § 89 odst. 2), navrhovat a předkládat důkazy svědčící ve prospěch zvolené obhajoby a podle § 215 odst. 2 TrŘ též právo žádat, aby jí bylo umožněno provést důkaz, zejména výslech svědka nebo znalce. Předseda senátu straně obhajoby vyhoví zejména tehdy, jestliže jde o důkaz prováděný k návrhu obžalovaného nebo obhájce nebo o důkaz jimi opatřený a předložený; není povinen jí vyhovět, jde-li o výslech obviněného (obžalovaného), výslech svědka mladšího než patnáct let, nemocného nebo zraněného svědka, anebo jestliže by provedení důkazu nebylo z jiného závažného důvodu vhodné. Takto vymezené oprávnění obhajoby, které je v podstatě rovné s právem a povinností státního zástupce jako veřejného žalobce provádět důkazy, které podporují obžalobu (ustanovení § 215 odst. 2 TrŘ platí stejně jak pro stranu obhajoby, tak i pro stranu obžaloby), je v souladu se zásadou presumpce neviny vyjádřenou i v čl. 40 odst. 2 Listiny základních práv a svobod, z níž vyplývá právo obžalovaného hájit se, jak uzná za vhodné, a současně povinnost orgánů činných v trestním řízení a v řízení před soudem, zejména státního zástupce, prokázat vinu obžalovaného. Povinnost prokazovat vinu obžalovaného tedy leží na státním zástupci jako orgánu veřejné žaloby (srov. § 2 odst. 8 věta druhá TrŘ) a z pochybností těží obžalovaný, neboť se uplatňuje zásada v pochybnostech ve prospěch obžalovaného („in dubio pro reo“). Procesní postavení základních stran v řízení před soudem – na jedné straně státního zástupce a na druhé straně obžalovaného s obhájcem – je zásadně rovné, a to rovné v právech, nikoli v povinnostech (strana obhajoby nemá a nemůže mít v trestním řízení povinnost prokazovat svou nevinu). Obě strany, jak strana obžaloby, tak i strana obhajoby mají právo protivýslechu osoby, kterou vyslýchala nejdříve strana druhá (srov. § 215 odst. 3 TrŘ), a mají též právo vznášet kdykoli v průběhu výslechu protistranou námitky proti způsobu provádění výslechu (srov. dále § 180 odst. 4 TrŘ).20) Ze schváleného věcného záměru nevyplývá, jakým způsobem budou tato ustanovení dále propracována, aby záměr docílit kontradiktorního hlavního líčení byl naplněn, což je podle mého názoru na škodu věci. Výjimkou je jen vypuštění souhlasu ze strany soudce (srov. slova „z vlastní iniciativy“), což však vyvolává další otázky, a to především jak bude proveden princip, že je to zásadně soud, který rozhoduje o konečném rozsahu dokazování v hlavním líčení (veřejném zasedání) potřebného k prokázání určité skutečnosti, dále jak bude zajištěna 20) Šámal, P a kol. Trestní řád. Komentář. II. díl. 5. vydání. Praha: C. H. Beck, 2005, s. 1437. 240 ochrana tzv. zvlášť zranitelných svědků, zejména dětí mladších patnácti let, nemocných nebo zraněných osob apod. (srov. § 215 odst. 2 TrŘ), před nepřiměřeným či nevhodným způsobem vedení výslechu některou z procesních stran atd. Také tyto problémy bude muset vyřešit až paragrafové znění nového trestního řádu. III. Úprava neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu V souvislosti s prováděním důkazů v hlavním líčení (veřejném zasedání) jsem již zdůraznil požadavek formulovat zákonné důvody neúčinnosti důkazů, což má zásadní význam pro zabezpečení efektivního vykonání kontradiktorního hlavního líčení v podobě, v jaké je navrhováno ve schváleném věcném záměru nového trestního řádu, neboť v návaznosti na to, co bylo již shora uvedeno k hodnocení důkazů, je třeba zdůraznit, že podstatnou část tohoto postupu tvoří zkoumání zákonnosti důkazů. Věcný záměr nového trestního řádu, pokud jde o dokazování, navrhuje převzít předmět a rozsah dokazování z dosavadní úpravy obsažené v platném trestním řádu s podstatnými změnami vyplývajícími ze zavedení formálního důkazního břemene státního zástupce. Stejně tak i vymezení důkazu má být převzato ze stávající právní úpravy. Zákon však bude nově určovat kritéria posouzení absolutní a relativní neúčinnosti důkazů a nepřípustnosti důkazů (tzv. vylučovací normy): a) b) c) důkaz získaný při hrubém (podstatném) porušení zákona, které nelze v dalším řízení odstranit (absolutní neúčinnost důkazu na základě jeho nezákonnosti), např. důkaz získaný nezákonným donucením nebo hrozbou takového donucení, který nesmí být použit v řízení s výjimkou případu, kdy se použije jako důkaz proti osobě, která takového donucení nebo hrozby donucení použila, anebo důkaz získaný při porušení ustanovení, která slouží k zajištění práv obhajoby atd.; trestní řád bude ovšem připouštět opakování důkazního prostředku při dodržení zákona, důkaz získaný při hrubém (podstatném) porušení zákona, které je možné v dalším řízení odstranit, ale zatím odstraněno nebylo (relativní neúčinnost důkazu na základě jeho nezákonnosti), důkaz nepřípustný, kterým je důkaz získaný z nepřípustného pramene důkazu nebo z nepřípustného důkazního prostředku, zejména pro nemožnost ověřit si výsledky určitých postupů dostupnými vědeckými metodami. 241 prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Každá ze stran může důkaz vyhledat, předložit nebo jeho provedení navrhnout. Skutečnost, že důkaz nevyhledal nebo nevyžádal orgán činný v trestním řízení, není důvodem k odmítnutí takového důkazu. V závěru zásady se pak již jen zdůrazňuje, že jednotlivé důkazní prostředky budou podrobně upraveny, zejména pokud jde o způsob jejich provádění. K tomuto poměrně stručnému vymezení zásad týkajících se dokazování je ve věcném záměru připojeno poněkud delší odůvodnění, z něhož, pokud jde o úpravu neúčinnosti důkazů, vyplývá, že nový trestní řád vymezí za pomoci tzv. vylučovacích norem absolutní neúčinnost důkazů, relativní neúčinnost důkazů a nepřípustnost důkazů, která bude vázána na nepřípustný pramen důkazu nebo na nepřípustný důkazní prostředek Takovými nepřípustnými důkazy budou např. výsledek vyšetření na tzv. detektoru lži (č. 8/1993 Sb. rozh. tr.), oznámení o trestném činu podle § 158 odst. 1, 2 platného TrŘ (č. 46/1993 Sb. rozh. tr.) nebo úřední záznam orgánu činného v trestním řízení o skutečnostech zjištěných z evidence osob (č. 52/1994 Sb. rozh. tr.), resp. z telefonického hovoru se svědkem (č. 56/1984 Sb. rozh. tr.). Z hlediska stupně nezákonnosti pak lze podle teorie i praxe rozlišovat: a) absolutní neúčinnost důkazu, která je důsledkem existence podstatné (závažné) vady, která je neodstranitelná, b) relativní neúčinnost důkazu, jež je důsledkem existence podstatné (závažné) procesní vady, která je odstranitelná. Jako důkazy nemohou být použity v trestním řízení poznatky získané procesním dokazováním, pokud při jejich obstarávání nebo provádění došlo k porušení právního předpisu, které mělo povahu podstatné (závažné) vady řízení. Takové důkazy je třeba považovat za absolutně neúčinné, což znamená, že k nim nelze přihlížet a musejí být vyloučeny z hodnocení při zjišťování skutkového stavu věci. Jde především o získání důkazu nezákonným donucením nebo hrozbou takového donucení, což výslovně uvádí ustanovení § 89 odst. 3 platného TrŘ, které připouští použití takového důkazu jen v případě, kdy se použije jako důkaz proti osobě, která takového donucení použila. Nezákonným donucením nebo hrozbou takovým donucením jsou všechny formy donucení mimo těch, jež připouští jako dovolené zákon, a proto každé jiné donucení, než donucení předvídané zákonem, je nutné považovat za nezákonné. U donucení půjde zejména o fyzické násilí, nemusí však jít o jednání naplňující znaky trestného činu. Hrozba donucením pak představuje především psychické působení na vůli osoby. Dalšími podstatnými vadami řízení jsou podle teorie i praxe zejména: ¾ 242 obstarání důkazu při provádění nezákonného procesního úkonu (např. získání listiny nebo jiného věcného důkazu při nepovolené domovní ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ prohlídce, opatření magnetofonových záznamů rozhovorů osob v rozporu se zákonem; srov. č. 33/1995 Sb. rozh. tr.), výslech obviněného v době, kdy nemá obhájce, ačkoli jde o případ nutné obhajoby a výslech není úkonem, jehož provedení nelze odložit (srov. č. 25/1990-II. a č. 40/1994-I. Sb. rozh. tr.), získání výpovědi obviněného s využitím kapciózních nebo sugestivních otázek, provádění výslechu obviněného za záměrně vytvořených okolností, které výrazně nepříznivě ovlivňují jeho psychický stav (č. 25/1990-III. Sb. rozh. tr.), výslech svědka bez náležitého poučení o právu odepřít výpověď a o zákazu výslechu (srov. č. 9/1985 a č. 34/1980 Sb. rozh. tr.), výslech svědka provedený tím způsobem, že svědek pouze prohlásí po přečtení protokolu jiného svědka, že tato výpověď má být považována za jeho vlastní výpověď (srov. č. 52/1977-I. Sb. rozh. tr.), nebo že svědek prohlásí, aby za jeho svědeckou výpověď bylo považováno jeho vysvětlení do protokolu podle § 12 odst. 1, 9 zákona o Polici ČR nebo do úředního záznamu, znalecký posudek podaný znalcem, který vzhledem k svému poměru k věci, k orgánům činným v trestním řízení nebo ke stranám může vzbuzovat pochybnosti o své nepodjatosti (viz č. 11/1977 Sb. rozh. tr.), důkazy získané nad rámec úkonů, které slouží k odstranění naléhavého nebezpečí při vstupu do obydlí, jiných prostor a na pozemek (úkony, které slouží k odstranění naléhavého nebezpečí, mohou vést k odhalení, příp. zajištění důkazů, jen pokud jsou důkazy získány v bezprostřední souvislosti nebo návaznosti na tyto úkony; např. při prohlížení objektu z hlediska, zda je zde uložena výbušná nálož, může dojít k nalezení takové nálože i k jejímu zajištění jako důkazu pro trestní řízení o trestném činu obecného ohrožení; nelze však po provedení těchto úkonů pokračovat v domovní prohlídce, aniž by byly splněny podmínky pro její provedení a zajišťovat další stopy a důkazy). Kromě důkazů absolutně neúčinných, vykazujících takové podstatné vady, které nelze odstranit a důkaz proto nelze vůbec použít, mohou být důkazy relativně neúčinné, což jsou důkazy, ke kterým do doby, než je vada odstraněna, nelze přihlížet při hodnocení skutkového stavu věci. Rozhodující pro jejich odlišení od absolutně neúčinných důkazů není závažnost vady, neboť i zde musí jít o vadu podstatnou, ale to, že jejich podstatnou vadu lze dodatečně odstranit, a tím důkaz z hlediska použitelnosti zhojit (konvalidovat). Podstatné vady, které mají za následek jen relativní neúčinnost důkazů, jsou v praxi poměrně vzácné a obecně se týkají důkazů, které lze 243 prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA provést při úkonu, ke kterému je třeba souhlasu určité osoby nebo orgánu (srov. např. souhlas státního zástupce k nařízení osobní prohlídky policejním orgánem). Nedostatek souhlasu lze zhojit jeho dodatečným udělením. Dále jde např. o případy, jestliže svědek vyslechnutý i přes zákaz výslechu bude dodatečně zproštěn povinnosti zachovávat v tajnosti utajované informace nebo povinnosti mlčenlivosti, nebo pokud některá nepodepsaná strana protokolu o výslechu obviněného nebo svědka v přípravném řízení bude dodatečně bez námitek podepsána. Původně vadný důkaz se tak stane bezvadným. Dojde-li naproti tomu jen k nepodstatné či nezávažné procesní vadě, je důkaz účinný (přípustný) a lze ho v trestním řízení použít, neboť určitá porušení předpisů týkajících se trestního řízení, která nelze považovat za podstatné vady řízení, nemusí způsobit ani relativní neúčinnost důkazu. Tak tomu např. je v případě, nejsou-li zjištěny všechny zákonem předepsané osobní údaje svědka, pokud byla i přesto dostatečně zjištěna jeho totožnost, neboť to není na újmu účelu svědecké výpovědi. Procesní vadu, k níž došlo při opatřování nebo provádění důkazu a která vedla k neúčinnosti důkazu, je třeba v dalším řízení, pokud to je ještě možné, napravit, a to zpravidla opakováním vadně provedeného procesního či důkazního úkonu s dodržením všech příslušných procesních předpisů. Poté, co je napravena vada absolutně neúčinného důkazu opakováním příslušného úkonu trestního řízení, popř. je jinak odstraněna jeho podstatná vada, lze zpravidla v dalším řízení použít pouze nový, bezvadně opatřený a provedený důkaz. Původní vadně provedený důkaz lze v dalším řízení použít pouze v případech relativní neúčinnosti. 21) Mám-li se blíže zabývat tímto návrhem věcného záměru trestního řádu, je třeba zdůraznit, že věcný záměr tu vychází z poznatků, ke kterým dospěla česká nauka trestního práva procesního v oblasti dokazování.22) Podle této nauky je zákonnost důkazu jednak jeho vlastností (hodnotou), ale zároveň též otázkou hodnocení důkazu. Při hodnocení důkazů z hlediska jejich zákonnosti vychází teorie z koncepce konfliktu zájmů a hodnoty důkazu.23) Otázky účinnosti se v teorii i v praxi řeší prostřednictvím zkoumání hodnoty důkazu, 21) Srovnej „Věcný záměr zákona o trestním řízení soudním (trestní řád)“ předložený vládě České republiky ministrem spravedlnosti pod č. j. 861/08, který byl schválen dne 20. srpna 2008 usnesením vlády České republiky č. 996, IV. Návrh věcného řešení, zásada pod č. 19. Dokazování, s. 57 až 61. 22) Srov. např. Srov. Musil, J., Kratochvíl, V., Šámal, P. a kol. Trestní právo procesní. 3. přepracované a doplněné vydání. Praha: C. H. Beck, 2007, s. 406 až 415; dále viz Císařová, D, Fenyk, J. a kol. Trestní právo procesní. 4. aktualizované a přepracované vydání. Praha: Linde, a. s., 2006, s. 300. 23) Fiala, J. Pojem důkazu ve smyslu procesním. Stát a právo, 1967, č. 13, s. 82. 244 za níž se považuje i zákonnost. Kritéria zákonnosti v teorii nejkomplexněji zpracoval Repík, podle něhož „zákonnost důkazu“ lze posuzovat z těchto hledisek: 1. zda byl důkaz opatřen z pramene, který stanoví, popřípadě alespoň připouští zákon, 2. zda byl důkaz opatřen a proveden procesním subjektem k tomu zákonem oprávněným, 3. zda byl důkaz opatřen a proveden v tom procesním stadiu, v němž je příslušný procesní subjekt podle zákona oprávněn opatřovat a provádět důkazy v procesním smyslu, tj. takové důkazy, které mohou být podkladem pro rozhodnutí v trestním stíhání, zejména pro rozhodnutí soudu, 4. zda opatřený a provedený důkaz se týká předmětu dokazování v daném procesu, tj. zda se týká skutku, o němž se řízení vede, popřípadě otázek, o nichž lze a je třeba podle zákona v souvislosti s tímto skutkem v řízení rozhodovat, 5. zda byl důkaz opatřen a proveden způsobem, který stanoví, popřípadě připouští zákon“.24) Zákonnost je tak určena subjektem a předmětem dokazování, stadiem procesu, v němž se dokazování provádí, prameny důkazu a způsobem dokazování. Věcný záměr, dlužno podotknout, že v souladu s převažujícími názory české nauky, však v zásadě redukuje zákonnost důkazu pouze na zákonnost způsobu jeho opatření a provedení,25) přesto by však k Repíkovu vymezení mělo být podle mého názoru přihlédnuto při stanovení konkrétních kritérií posouzení absolutní a relativní neúčinnosti důkazů. Souhlasit je třeba i s vymezením absolutní a relativní neúčinnosti důkazů, které je v naší teorii i praxi tradiční, byť v jiných systémech trestní justice je přístup často jiný. Tak např. francouzské právo rozlišuje absolutní a relativní nulitnost důkazu podle toho, zda soud přihlíží k nulitnosti z úřední povinnosti (ex offo) nebo jen na námitku oprávněné strany, zpravidla obviněného. Obdobně je tomu v trestním procesu Spojených států amerických, kde též je zásadně nutno proti nezákonnému nebo nepřípustnému důkazu vznést námitku, avšak v případě jasné, zřetelné chyby odvolací soud může zrušit rozsudek, i když námitka nebyla vznesena v soudním přelíčení. 24) Repík, B. Procesní důsledky porušení předpisů o dokazování v trestním řízení. Bulletin advokacie, červen–září 1982, s. 125 až 126. 25) Nett, A. Plody z otráveného stromu. Brno: Masarykova univerzita, 1997, s. 43. 245 prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Také v dalších směrech je možno v zásadě s odůvodněním uvedených zásad souhlasit, byť by výčet podstatných vad řízení mohl být ještě doplněn o další případy, jakými jsou např.: ¾ výslech svědka provedený v době, kdy bylo vedeno řízení proti uprchlému, aniž by byly splněny pro tento postup zákonné podmínky § 302 a násl. TrŘ, který není z tohoto důvodu procesně použitelný v řízení před soudem a je třeba jej opakovat (srov. č. 27/2002 Sb. rozh. tr.), ¾ získání a použití záznamu telekomunikačního provozu s porušením § 88 TrŘ nebo údajů o uskutečněném telekomunikačním provozu s porušením § 88a TrŘ, ¾ provádění důkazů v řízení před soudem ke skutku, pro který nebylo zahájeno trestní stíhání (srov. přiměřeně č. 42/1990-II. a č. 15/1991-I. Sb. rozh. tr.), a to i ve vztahu k jinému spoluobviněnému (č. 27/1995 Sb. rozh. tr.), ¾ použití poznatků získaných z důkazů, které sice soud využil jako podkladu pro své rozhodnutí učiněné po hlavním líčení, ale které v hlavním líčení nebyly provedeny buď vůbec nebo řádně (srov. č. 27/1977-III., č. 33/1977, č. 51/1977 a č. 49/1989-I. Sb. rozh. tr.), atd. Naproti tomu negativně je třeba hodnotit, že věcný záměr v podstatě vůbec neodůvodňuje v zásadách rozlišovanou nezákonnost důkazu od nepřípustnosti důkazu [písm. c)], kterou staví vedle absolutní a relativní neúčinnosti. Toto rozlišování zřejmě navazuje na názory nauky, která někdy odlišuje od zákonnosti důkazu ještě přípustnost důkazu, byť platný zákon v ustanovení § 89 odst. 2 TrŘ uvádí, že „za důkaz může sloužit vše, co může přispět k objasnění věci …“. Toto odlišování má své racionální jádro, pokud je nepřípustnost považována za širší pojem, který zahrnuje nejen nepřípustnost vyplývající z nezákonnosti důkazu, ale i nepřípustnost danou pramenem důkazu. Podle soudní praxe není připuštěn jako důkaz při rozhodování věci např. výsledek vyšetření na tzv. detektoru lži (srov. č. 8/1993 Sb. rozh. tr.), oznámení o trestném činu podle § 158 odst. 1, 2 TrŘ (č. 46/1993 Sb. rozh. tr.) nebo úřední záznam orgánu činného v trestním řízení o skutečnostech zjištěných z evidence osob (viz č. 52/1994 Sb. rozh. tr.), resp. z telefonického hovoru se svědkem (č. 56/1984 Sb. rozh. tr.). Za nepřípustný důkaz je pak v teorii i praxi považováno např. vidění jasnovidce. Je otázkou, zda tyto případy by bylo možno zahrnout pod pojem důkazů nezákonných. Domnívám se, že nikoliv, když např. oznámení trestného činu je přímo v ustanovení § 158 odst. 1 TrŘ předpokládáno a nemůže být tedy obecně považováno za nezákonné. Za nepřípustný důkaz je v praxi v některých případech považován i důkaz opatřený zákonným způsobem, např. svědecká výpověď osoby A. učiněná v době trestního stíhání osoby B., 246 pokud se osoba A. později stane spoluobviněnou osoby B. v téže trestní věci. V tomto smyslu je tedy možné pojmy nepřípustnosti a nezákonnosti důkazu rozlišovat, přičemž však je třeba zdůraznit, že nezákonný důkaz je vždy důkazem nepřípustným, neplatí to však opačně.26) Z těchto hledisek je tedy třeba toto rozlišování přivítat, ale mělo by být v návrhu náležitě odůvodněno a více rozvedeno i z hlediska konkrétních tzv. vylučovacích norem. Větší pozornost by si zasloužily i další případy, které jsou v teorii i praxi někdy sporné. V tomto směru je možno poukázat např. na problematiku absence poučení či chybného nebo nedostatečného poučení při výslechu obviněného, zda vždy jde o podstatnou vadu řízení, která má za následek neúčinnost důkazu, jak dovozuje Nett s odůvodněním, že nedostatek poučení představuje významné porušení práv obhajoby.27) Rozdílný názor zastává Růžek, který v této souvislosti uvádí, že význam mají nepochybně pouze ty nedostatky poučení, které se týkají postavení obviněného. Pokud nebyl obviněný poučen o svém právu vyjádřit se ke všem okolnostem, které se mu kladou za vinu, a k důkazům o nich, může podle něj tento nedostatek nanejvýš vést k neúplné výpovědi, nepůsobí ovšem na správnost výpovědi. Podobně je tomu i ohledně fotografií, filmových záznamů, videozáznamů a audiozáznamů zhotovených soukromými osobami před činem, v době činu i po něm, které jsou podle naší teorie zásadně považovány za přípustné důkazy, pokud nedošlo k porušení zákonných zákazů, anebo práv třetích osob, přičemž však je důležité i hodnocení jejich pravosti a věrohodnosti. Naproti tomu sporné jsou případy důkazů získaných na základě nedovolených a často i nezákonných zásahů do práv a svobod druhých osob. Především se rozlišuje, zda se takového zásahu dopustily přímo orgány činné v trestním řízení nebo sice osoby jiné, ale na jejich výzvu či s jejich vědomím. Takto získané důkazy jsou podle převažujících názorů nezákonné, a proto v trestním řízení nepřípustné a absolutně neúčinné.28) Jestliže však opatří nezákonným způsobem (např. nedovoleným zásahem do práva na ochranu osobnosti, nebo porušením domovní nebo osobní svobody) takový důkaz osoba bez součinnosti s orgány činnými v trestním řízení, a to dokonce i spácháním trestného činu, pak podle převažujících názorů v teorii i praxi se považuje takový důkaz za přípustný a v trestním řízení použitelný, neboť trestní řád nemůže jít tak daleko, aby se vzdával důkazů, které byly jejich držiteli, kterými jsou soukromé (třetí) osoby, získány nedovoleným způsobem.29) Proti tomuto 26) Srov. Mathern, V. Dokazovanie v československom trestnom procese. Bratislava: Obzor, 1984, s. 105. 27) Nett, A. Plody z otráveného stromu. Brno: Masarykova univerzita, 1997, s. 81 až 82. 28) Mathern, V. Dokazovanie v československom trestnom procese. Bratislava: Obzor, 1984, s. 108. 29) Repík, B. Procesní důsledky porušení předpisů o dokazování v trestním řízení. Bulletin advokacie, červen–září 1982, s. 138. 247 prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA názoru jsou však v literatuře vznášeny námitky s odůvodněním, že takový materiál získaný v rozporu se zákonem nelze v trestním řízení použít jako důkaz pro nezákonnost postupu jeho obstarání, když opačné stanovisko by otvíralo dveře svévoli a nezákonnosti a umožňovalo by jednotlivcům, aby si sami vyřizovali trestné činy i za cenu nových zásahů do zákonem chráněných práv občanů.30) Při zvažování potřeby úpravy absolutní a relativní neúčinnosti důkazů v souvislosti se zavedením kontradiktorního procesu v novém trestním řádu měla být věnována pozornost i problematice důkazů získaných na základě neúčinných důkazů, např. jestliže byl obviněný násilím nebo hrozbou donucen k výpovědi a na základě jeho údajů obsažených v této výpovědi byly získány další věcné či jiné důkazy, nebo když takové důkazy byly vyhledány, opatřeny a zajištěny na základě nezákonné domovní prohlídky či nezákonným odnětím věci. Podle dosavadní české teorie i praxe jsou sice původní vynucená výpověď obviněného či nezákonná prohlídka nebo odnětí věci neúčinné a nepoužitelné v trestním řízení, ale tyto další důkazy, pokud byly jinak opatřeny a provedeny zákonným způsobem, účinné jsou.31) Tyto názory však nejsou podle mého mínění správné. Takovýto přístup v podstatě navádí orgány činné v trestním řízení k používání nezákonných metod při opatřování důkazů, neboť když se jim podaří „dostat“ doznání či výpověď z obviněného, který až dosud zapíral nebo nevypovídal, anebo když se jim podaří vniknout např. bez soudního příkazu do bytu obviněného a získat tam další důkazy proti němu, hrozí sice, že bude později takový původní úkon prohlášen za neúčinný, ale to již nebude mít podstatný význam, neboť další důkazy na základě tohoto původního absolutně neúčinného důkazu získané „usvědčí“ obviněného a potvrdí „zjištěnou pravdu“. Jestliže stojíme na zásadě řádného zákonného procesu a principu spravedlivého procesu („fair trial“), který jedině může vést k zákonnému a spravedlivému rozhodnutí, pak je třeba jednoznačně odmítnout názor, který připouští účinnost důkazů získaných na základě nezákonných úkonů a absolutně neúčinných důkazů.32) Všechny tyto problémy vztahující se k problematice nezákonných a nepřípustných důkazů svědčí pro závěr, že věcný záměr nového trestního řádu správně předpokládá úpravu kritérii posouzení absolutní a relativní neúčinnosti důkazů (tzv. vylučovacích norem). Nakonec je to v souladu 30) Mathern, V. Dokazovanie v československom trestnom procese. Bratislava: Obzor, 1984, s. 108. 31) Srov. Repík, B. Procesní důsledky porušení předpisů o dokazování v trestním řízení. Bulletin advokacie, červen–září 1982, s. 139; Růžek, A. K některým důsledkům porušení předepsaného procesního postupu. Socialistické soudnictví, 1966, č. 5, s. 231; Nett, A. Plody z otráveného stromu. Brno: Masarykova univerzita, 1997, s. 44 až 45. 32) Šámal, P. Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému. I. vydání. Praha: SEVT, a. s., 1992, s. 194 až 195; II. vydání Praha: CODEX Bohemia, s. r. o., 1999, s. 303 až 304. 248 i s názory, které již byly opakovaně vyjádřeny v literatuře.33) Stanovení důvodů pro vyloučení použití nezákonných a nepřípustných důkazů přímo v trestním řádu i za cenu, že se tím zbavíme v určitém rozsahu možnosti poznání skutkového stavu (skutečnosti), je v souladu se zásadou řádného a zákonného procesu (srov. § 2 odst. 1 TrŘ) a s právem na spravedlivý proces (čl. 37 a 38 Listiny základních práv a svobod, jakož i v čl. 6 odst. 1 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod a v čl. 14 odst. 1 Mezinárodního paktu o občanských a politických právech), neboť rámcem spravedlivého procesu může být jedině proces vedený zákonným způsobem. Porušení zásady zákonnosti procesu trestního procesu zakotvené v § 2 odst. 1 TrŘ se promítá do ustanovení čl. 90 Ústavy ČR a čl. 8 Listiny základních práv a svobod; tomu na úrovni Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod odpovídá čl. 6 odst. 2, jakož i čl. 14 odst. 2 Mezinárodního paktu o občanských a politických právech, kde se hovoří o nutnosti prokázání viny zákonným způsobem.34) Opačný názor, který je však zcela nepřijatelný, by vedl k tomu, že bychom zásadu zjištění skutkového stavu věci, o němž nejsou důvodné pochybnosti, nadřazovali zásadě řádného zákonného procesu, která je metodou i garancí zjištění pravdy. Proto rámcem spravedlivého procesu může být jedině proces vedený zákonným způsobem. Zákonnost, poněkud schematicky vyjádřeno, je tu formou trestního řízení, spravedlivost pak žádoucí kvalitou (obsahu) trestního řízení. Naproti tomu je však podstatnou vadou tohoto věcného záměru skutečnost, že neřeší jakým způsobem budou kriteria posouzení absolutní a relativní neúčinnosti důkazů a nepřípustnosti důkazů v paragrafovaném znění zpracovány. V tomto směru bylo také již v literatuře předneseno několik návrhů, a to od obecné klauzule zakotvující podmínky neúčinnosti důkazů až k taxativního výčtu případů neúčinnosti důkazů, příp. ve spojení s důkazními zákazy u jednotlivých důkazních prostředků. Možná je samozřejmě i jejich určitá kombinace.35) Z těchto možností se, pokud jde o neúčinnost důkazů, 33) Repík, B. Procesní důsledky porušení předpisů o dokazování v trestním řízení. Bulletin advokacie, červen–září 1982, s. 133 až 134; Šámal, P. Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému. I. vydání. Praha: SEVT, a. s., 1992, s. 199 až 200; II. vydání Praha: CODEX Bohemia, s. r. o., 1999, s. 303 až 304; Nett, A. K problematice neúčinnosti důkazů podle novely trestního řádu. Justičná revue, 1991, č. 5, s. 34 a 36; Draštík, A. K některým problémům dokazování v trestním řízení, Spisy právnické fakulty MU Brno, sv. 144. Brno: Masarykova univerzita, 1994, s. 187; Nett, A. Plody z otráveného stromu. Brno: Masarykova univerzita, 1997, s. 105 až 110. 34) Srov. nález Ústavního soudu ze dne 27. května 2003, sp. zn. III. ÚS 623/2000, uveřejněn pod č. 69 ve sv. 30 Sb. nál. a usn. Ústavního soudu ČR. 35) Srov. Repík, B. Procesní důsledky porušení předpisů o dokazování v trestním řízení. Bulletin advokacie, červen–září 1982, s. 133 až 134; Šámal, P. Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému. I. vydání. Praha: SEVT, a. s., 1992, s. 199 až 200; II. vydání Praha: CODEX Bohemia, s. r. o., 1999, s. 303 až 304; Nett, A. K problematice neúčinnosti důkazů podle novely trestního řádu. Justičná revue, 1991, č. 5, s. 34 a 36; Draštík, A. K některým problémům dokazování v trestním řízení, Spisy právnické fakulty MU Brno, sv. 144. Brno: Masarykova univerzita, 1994, s. 187; Nett, A. Plody z otráveného stromu. Brno: Masarykova univerzita, 1997, s. 105 až 110. 249 prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA jeví zřejmě nejvhodnější spojení obecné klausule s demonstrativním výčtem jednotlivých případů podstatných (závažných) vad vycházejících ze zákazů, které by byly uvedeny v rámci úpravy jednotlivých důkazních prostředků (např. zákaz kapciózních a sugestivních otázek). Taková obecná klausule by stanovila podmínky neúčinnosti důkazů ve smyslu generálního pravidla, jež by v obecné poloze dopadalo na všechny případy podstatných vad, přičemž základem takového vymezení by mělo být získání důkazu při porušení základních práv a svobod zaručených ústavními předpisy a mezinárodními smlouvami. Demonstrativní výčet nejzávažnějších podstatných vad majících za následek neúčinnost důkazů má oproti taxativnímu výčtu zásadní výhodu v tom, že umožňuje judikatuře tento výčet doplňovat v souladu s potřebami praxe právě na základě výkladu generálního pravidla obsaženého v obecné klausuli. Jde tedy o účinné spojení zákonné úpravy s rozhodovací praxí soudů. Navíc taxativní výčet by v podstatě činil zbytečnou obecnou klausuli. Pokud jde o relativní neúčinnost, měla by podle mého názoru nová právní úprava vymezovat případy podstatných (závažných) procesních vad, které jsou odstranitelné, a současně by měla naznačit možné způsoby jejich odstranění (konvalidace). IV. Závěr Vzhledem k tomu, že právní úprava provádění dokazování a s tím související problematika neúčinnosti a nepřípustnosti důkazů vzbuzuje již po desetiletí oprávněnou pozornost, o čemž svědčí množství článků a příspěvků v odborné literatuře, jakož i vystoupení na odborných a vědeckých konferencích, je jistě třeba přivítat, že se věcný záměr nového českého trestního řádu nevyhnul této složité problematice a pokusil se ji řešit. Domnívám, že jde o výrazný posun v přístupu, který je třeba ocenit i v tom, že navržená úprava pokračuje v systematickém zavádění moderního kontradiktorního trestního procesu, přičemž navazuje na tradiční dělení neúčinnosti důkazů v České republice, byť s určitými inspiracemi v zahraničních úpravách,36) a to na absolutní a relativní neúčinnost důkazů. Vzhledem 36) V zahraničí je řešena problematika neúčinných důkazů získaných na základě nezákonného procesního postupu rozdílným způsobem. V německé teorii a praxi se uplatňuje tzv. „teorie právního okruhu (okrsku) – Rechtskreistheorie“ vyvinutá Spolkovým soudním dvorem (poprvé v rozhodnutí ze dne 27. 2. 1951 BGHSt 1.40), podle níž je podstatné, zda porušení důkazního zákazu („Beweisverbot“) „se dotklo podstatně právního okruhu (okrsku) stěžovatele nebo zda má pro něj jen nepodstatný význam. Při posuzování této otázky je třeba přihlédnout k tomu, čím je důkazní zákaz zdůvodněn a v čí prospěch byl vysloven“ (BGHSt 11.215). Např. nebyl-li svědek řádně poučen o právu odepřít výpověď, pak je takto získaná výpověď svědka neúčinná, neboť to vyžaduje „ochrana rodiny obžalovaného“. Naproti tomu, pokud svědek vypovídal o služebním tajemství, na které se vztahuje zákaz výpovědi, nebude takový důkaz ve vztahu k usvědčení obžalovaného vždy neúčinný, neboť zákaz výslechu slouží výhradně zachování tajemství a nikoli 250 k tomu, že věcný záměr, a to i vzhledem ke své nutné obecnosti, ponechává některé důležité otázky spojené s konkrétní úpravou otevřené, pokusil jsem se v tomto příspěvku nabídnout také určitá legislativní řešení, která jsou samozřejmě diskusní povahy, jejichž smyslem je napomoci formulování konkrétního paragrafovaného znění. Pokud se mi to alespoň zčásti podařilo, má tento můj příspěvek přednesený na mezinárodní konferenci konané k poctě prof. JUDr. Vladimíra Materna, DrSc., velkého slovenského procesualisty, který značnou část svého díla věnoval teoretickým a praktickým problémům dokazování, svůj smysl. Současně tyto vyslovené názory a náměty mohou být také podnětem k další diskusi nad těmito mimořádně zajímavými otázkami trestního práva procesního, jak na půdě této konference, tak i v odborné literatuře. zájmům obhajoby obžalovaného. Jestliže by ovšem soud nebo státní zástupce, pokud jde o existenci zákazu jeho výslechu, uvedli svědka v omyl, zakázala by zásada „fair trial“ použití takové výpovědi. Tato teorie je často v nauce napadána a je proti ní vznášeno mnoho námitek, neboť při porušení důkazních zákazů závisí revizibilita a tím také zhodnotitelnost dosažených důkazů na tom, jestli se porušení právního okruhu stěžovatele bytostně dotýká, nebo na tom, jestli pro něho má podružný nebo žádný význam, přičemž je třeba zhodnotit i právní důvod získání důkazu a v čím zájmu byl důkaz pořízen. Námitky pak zdůrazňují, že obžalovaný má právo na to, aby byly respektovány nejenom speciálně k jeho ochraně určené předpisy, nýbrž aby mu byla poskytnuta všeobecně procesněprávní ochrana, neboť i pochybení v tomto směru se dotýkají „právního okruhu (okrsku)“ a mohou vést k zákazu použití. V USA se používá doktrína nepřípustnosti nezákonně získaných důkazů založená na tzv. vylučovacích normách („exlusionary rules“) a doplněná teorií tzv. ovoce (plodů) otráveného stromu („fruit of the poisonous tree“). Doktrína vylučovacích norem vycházející ze čtvrtého dodatku k Ústavě USA se vztahuje především na zatčení (zadržení), domovní prohlídky a zabavení věcí provedené bez soudního příkazu nebo na základě vadného soudního příkazu. Teorie „ovoce (plodů) otráveného stromu“ pak řeší případy, kdy důkaz, jehož nezákonnost je namítána, má až druhořadý nebo odvozený charakter ve vztahu k původnímu nezákonnému zatčení, prohlídce, identifikačnímu postupu či výslechu, např. když doznání je získáno až s určitým časovým odstupem nebo doličná věc je lokalizována a nalezena až po nezákonném získání doznání obviněného apod. Základním pravidlem je, že všechny důkazy, které byly nezákonně získány, musí být vyloučeny, přičemž není připuštěno užití ani dalších důkazů, které byly získány přímo nebo nepřímo jako výsledek nezákonného zatčení, prohlídky, výslechu nebo identifikačního postupu. Protože však úplné vyloučení všech důkazů jako „otráveného ovoce“ by bylo nepřiměřené s přihlédnutím k jasnému konfliktu zájmů, neboť nemožnost usvědčení a odsouzení skutečného pachatele způsobená vyloučením těchto důkazů se příčí zájmu společnosti, judikatura Nejvyššího soudu Spojených států připouští důkaz, že nedošlo k otrávení („dissipation of the taint“). Je tomu tak tehdy, jestliže žalobce prokáže, že důkaz není v příčinné souvislosti s původním nezákonným úkonem a není proto jeho přímým, ani nepřímým výsledkem, např. když důkaz je získán z nezávislého zdroje. Tak např. jestliže policie nejprve získá důkaz během nezákonné prohlídky, ale později získá stejný důkaz během právoplatné prohlídky, je později získaný důkaz účinný, nicméně druhá prohlídka musí být zcela nezávislá na první. 251 prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Seznam použité literatury: Baumann, R., Brenner, H. Die strafprozessuelen Beweisverwertungsverbote. Stuttgart: Booberg, 1991, Draštík, A. K některým problémům dokazování v trestním řízení, Spisy právnické fakulty MU Brno, sv. 144. Brno: Masarykova univerzita, 1994, Fiala, J. Pojem důkazu ve smyslu procesním. Stát a právo, 1967, č. 13, Holländer, P. Filosofie práva. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s. r. o., 2006, Israel, J. H., LaFave, W. R. Criminal Procedure in a Nutschell. Constitutional Limitations. St. Paul, Minnesota : West Publishing Co., 1988, Kallab, J.: Učebnice trestního řízení, Brno: Právník, 1930, LaFave, W. R., Israel, J. H. Criminal Procedure. St. Paul, Minnesota : West Publishing Co., 1985, Marcus, P., Whitebread, Ch. H. Criminal Procedure. Chicago : HBJ - Gilbert Law Summaries, 1987, Mathern, V.: Dokazovanie v československom trestnom procese, Bratislava: Obzor, 1984, Miřička, A.: Trestní právo procesní, Praha: Všehrd, 1932, Musil, J., Kratochvíl, V., Šámal, P. a kol. Trestní právo procesní. 3. přepracované a doplněné vydání. Praha: C. H. Beck, 2007, Nett, A. K problematice neúčinnosti důkazů podle novely trestního řádu. Justičná revue, 1991, č. 5, Nett, A. Plody z otráveného stromu. Brno: Masarykova univerzita, 1997, Repík, B. Procesní důsledky porušení předpisů o dokazování v trestním řízení. Bulletin advokacie, červen–září 1982, 252 Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu České republiky Storch, F. Řízení trestní rakouské. Díl. I. Praha: J. Otta, 1887, Díl II. Praha: Právnická jednota, 1897, Štajgr. F. Důkazní břemeno v civilním soudním sporu, Praha: Knihovna Sborníku věd právních a státních, 1931, Šámal, P. Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému. I. vydání. Praha: SEVT, a. s., 1992, s. 186; II. vydání Praha: CODEX Bohemia, s. r. o., 1999, Šámal, P a kol. Trestní řád. Komentář. II. díl. 5. vydání. Praha: C. H. Beck, 2005, Weinberger, O.: Logické a metodologické základy důkazu v oboru práva, Stát a právo, 1967, č. 13, Weinberger, O. Základy právní logiky. Brno: Masarykova univerzita, 1993, Weinberger, O. Norma a instituce. Úvod do teorie práva. Brno: Masarykova univerzita, 1995. 253 prof. JUDr. Pavel Šámal, Ph. D. Roxin, C. Strafverfahrensrecht. 18. Auflage. München: C. H. Beck, 1983, TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA 254 Prípustnosť dôkazov v trestnom konaní Prípustnosť dôkazov v trestnom konaní prof. JUDr. Ivan Šimovček, CSc. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave Abstrakt: Prípustnosť dôkazov v Slovenskom trestnom konaní je jednou z najzávažnejších otázok jeho spravodlivosti pri zohľadnení skutočnosti, že niektoré dôkazy nemohli byť pripustené v konaní pred súdom. Všeobecne platí, že žiadny dôkaz nemôže byť vopred odmietnutý ako neprípustný. Slovenské trestné konanie nediskriminuje jeden dôkaz na úkor druhého. V článku je poukázané na niektoré výhody a nevýhody anglo – amerického prístupu k otázke prípustnosti dôkazov v porovnaní s pravidlami kontinentálneho trestného konania. Kľúčové slová: prípustnosť dôkazov, trestné konanie, dôkaz trestného činu, neprípustnosť dôkazov Abstract: Admissibility of evidences in the Slovak Criminal Proceedings is one of the most important questions of the legality and justice of this procedure and of the defects in the criminal proceeding causing some evidences not admissible on trial. Principally any evidence can be a priori judged apart. Slovak criminal law does not preference one evidence against another. In the article the author demonstrated some benefits and some negatives of Anglo-American attitudes in the admissibility of evidences in the criminal proceedings using the comparative methods to the continental criminal proceedings and its rules of the admissible evidences. Key words: admissibility of evidences, criminal proceedings, crime evidence, in-admissibility evidences. Z hľadiska teórie práva prípustnosť dôkazu znamená, že určitý element dokazovania je spôsobilý na základe práva podporiť alebo vyvrátiť určité tvrdenia (nároky) a sudca ho nemôže a priori odmietnuť. V slovenskom trestnom konaní nie je možné a priori vylúčiť žiadny dôkaz z hľadiska jeho 255 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA neprípustnosti. Takého vylúčenie by porušilo základne pravidlá dokazovania v trestnom konaní, ktoré sú zakotvené v ustanoveniach Trestného poriadku. Prípustnosť dôkazov vychádza z práva na spravodlivý trestný proces, ktoré je zakotvené v čl. 6, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.1) a rozpracovaný v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Prípustnosť dôkazu treba hodnotiť vzhľadom na jeho povahu ale tiež vzhľadom na spôsob jeho zaobstarania. Dôležitým kritériom prípustnosti dôkazu je zákonnosť je získania. V odbornej verejnosti sa na túto tematiku vedie rozsiahla diskusia. Jedna skupina zastáva názor, že nie každá nezákonnosť znamená neprípustnosť dôkazu, t.j. súd nemôže in abstracto vylúčiť prípustnosť určitého dôkazu, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom. Na podporu týchto názorov sa argumentuje aj čl. 69 ods. 7 Štatútu Medzinárodného trestného súdu, kde sa hovorí, že „ dôkazy získané spôsobom v rozpore so Štatútom alebo v dôsledku porušenia medzinárodne uznaných ľudských práv sú neprijateľné, ak porušenie vážne ohrozuje vierohodnosť dôkazov, alebo prijatie dôkazu by mohlo zdiskreditovať konanie a vážne narušiť jeho integritu.“ 2) Iná skupina právnych teoretikov však zastáva opačné kategorické tvrdenie, že každý dôkaz získaný porušením procesných práv, ako aj dôkaz z neho odvodený, je neplatný.3) Na ilustráciu by som chcel uviesť rozhodnutie Súdu vo veci Schenk proti Švačiarsku z 12. júla 1988, v ktorom väčšina senátu Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovila názor, že článok 6 Dohovoru nestanovuje žiadne pravidlá „prípustnosti dôkazu ako takého, preto je táto otázka v prvom rade vecou národnej legislatívy“. Európsky súd ďalej rozhodol, že nemôže „z principiálneho hľadiska a čisto teoreticky vylúčiť, že nezákonne získaný dôkaz daného druhu by smel byť prípustný“ a že „jeho úlohou je iba zistiť, či bol súdny proces ako celok spravodlivý“. V danom prípade išlo o zvukový záznam neoprávnene vyhotovený súkromnou osobou a predložený súdu ako dôkaz. Bolo konštatované, že sporný zvukový záznam sám osebe nie je zakázaný dôkazný prostriedok“.Ak sa mala v pohľade na túto vec nájsť rovnováha medzi záujmami a právami, o ktoré tu ide, rozdiel medzi povoleným vyhotovením zvukového záznamu alebo nedovoleným nebol sám osebe postačujúci na 1) Čl. 6, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Oznámenie MZV SR č. 209/1992 Zb. § 2 ods. 4 Trestného poriadku. 2) čl. 69 ods. 7 Štatútu Medzinárodného trestného súdu. Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu z roku 1998. 3) Rezolúcia XVI. Medzinárodného kongresu trestného práva. 256 to, aby oprávnil pripísanie väčšej dôležitosti ochrane privátnej sféry ako verejnému záujmu spočívajúcemu v odhalení osoby vinnej zo spáchania závažného trestného činu a že „prostriedky použité v tomto prípade zostali v medziach toho, čo je prijateľné na účely boja s trestnou činnosťou. Odlišný názor však vyslovila menšina rozhodujúcich sudcov, ktorá konštatovala, že sa nemôžu stotožniť s názorom väčšiny, nakoľko podľa ich názoru dodržiavanie zákona pri zabezpečovaní dôkazu nie je teoretickou ani formálnou požiadavkou. Naopak, považujú túto skutočnosť za najdôležitejšiu pre spravodlivosť trestného konania a preto žiaden súd nemôže bez ujmy na náležitom výkone spravodlivosti opiera ť svoj názor o dôkaz, ktorý bol nielenže získaný nečestnými prostriedkami, ale predovšetkým nezákonne. Ak tak urobil, súdne konanie podľa znenia Dohovoru nemôže by ť spravodlivé. 4) Dohovor zaručuje vo svojom článku 6 odstavci 1 právo na spravodlivý proces, ale neupravuje dokazovanie ako také, najmä neupravuje otázku prípustnosti dôkazov a ich dôkaznú silu. To prenecháva vnútroštátnemu právu. Nie je preto úlohou Európskeho súdu pre ľudské práva skúmať, či domáce súdy pripustili dôkazy v súlade s domácim právom a či vykonané dôkazy správne zhodnotili, ale posúdiť, či dôkazy v prospech i v neprospech obžalovaného boli vykonané spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám spravodlivého procesu. Zákonnosť dôkazu znamená, že určitý dôkazný prostriedok je prípustný podľa zákona a bol získaný postupom orgánu činného v trestnom konaní a súdu, ktorý je v súlade s právnymi predpismi. Ak tieto prepisy dodržané neboli, nastupujú procesné dôsledky porušenia predpisov o dokazovaní v trestnom konaní. To znamená, že protiprávne získaný dôkaz je nezákonný. V Trestnom poriadku sú niektoré spôsoby získania dôkazu považované za absolútne neprípustné.5) V právnej teórii je často odlišovaná prípustnosť a zákonnosť dôkazu, pričom neprípustnosť je považovaná za širší pojem, ktorý zahŕňa nielen neprípustnosť vyplývajúcu z nezákonnosti dôkazu, ale i neprípustnosť danú prameňom dôkazu6) a neprípustnosť z formálneho dôvodu časovej preklúzie predloženia dôkazov procesnými stranami na súd. 4) http://www.radaeuropy.sk/swift_data/source/dokumenty/rada_europy/institucie/rozsudky/schenk.pdf 5) Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila. § 119 ods. 4 Zák. č. 301/2005 Z.z. 6) Usnesení Nejvyššího soudu ČR ze dne 25.3.1992, sp. zn. 6 To 12/1992, podľa ktorého podľa ktorého je za neprípustný dôkaz považovaný výsledok vyšetrenia na tzv. detektore lži. 257 prof. JUDr. Ivan Šimovček, CSc. Prípustnosť dôkazov v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Trestný poriadok takto umožňuje súdu formálne nepripustiť dôkazy a to v súvislosti s inštitútom doručenia procesným stranám výzvy na bezodkladné písomné oznámenie súdu a ostatným procesným stranám návrhov na vykonanie dôkazov na hlavnom pojednávaní s upozornením na to, že vykonanie neskôr navrhnutých dôkazov, ktoré boli stranám známe v čase doručenia výzvy, môže súd odmietnuť. Súčasne bola časovo stanovená povinnosť strán oznámiť protistrane návrhy na vypočutie svedkov a znalcov na hlavnom pojednávaní najneskôr tri pracovné dni pred jeho uskutočnením, pokiaľ tieto skutočnosti neboli oznámené v obžalobe alebo pri predbežnom prejednaní obžaloby.7) V ďalšej časti príspevku by som poukázať na niektoré zahraničné úpravy prípustnosti dôkazov v trestnom konaní. V Nemecku sa namiesto prípustnosti používa termín dôkazný zákaz, pričom sa rozlišujú: zákazy vykonania dôkazov (napríklad zákaz použiť určitý dôkazný prostriedok, zákazy dokazovať určité skutočnosti, (napríklad tvoriace utajované skutočnosti), zákazy využitia dôkazov. Nemecký trestný poriadok však neobsahuje všeobecne platné pravidlo ako postupovať, ak je porušený dôkazný zákaz. Doktrína neprípustnosti nezákonne získaných dôkazov je v americkom trestnom procese založená na Štvrtom dodatku k ústave, ktorý hovorí o nedotknuteľnosti osôb, ich obydlia a ich osobných listín. Štvrtý dodatok bol prijatý v roku 1791 a prvýkrát bol využitý v roku 1886, v prípade Boyd v. United States. Súd prehlásil, že donútením získané listinné dôkazy porušujú Štvrtý dodatok a že dôkazy nemôžu byť v konaní použité. Tu teda prvýkrát došlo k spojeniu nezákonnosti získaných dôkazov so sankciou neúčinnosti. V USA je za prípustný považovaný taký dôkaz ktorý sudca (porota) považuje za prospešný pre zistenie relevantných skutočností a ktorý nemôže byť odmietnutý na základe jeho irelevantnosti, ne - materiálnosti, porušenia pravidla svedectva z počutia (hearsay) a iných námietok. 8) V anglo - americkom trestnom konaní sudca zabezpečuje pre porotu určitý „screening“ dôkazov aby sa ubezpečil, že dôkazy predložené na súd sú relevantné a nie sú predpojaté ako vo vzťahu k obhajobe tak aj k obžalobe. Takto časť dôkazov, ktoré sú relevantné v širšom slova zmysle nie sú 7) Trestný poriadok, Zák. č. 301/2005 Z.z., § 240, ods. 3-5. 8) http://legal-dictionary.thefreedictionary.com/admissible+evidence 258 pripustené pred porotu, pretože sudca rozhodol že nebezpečenstvo predpojatosti voči obžalovanému je vyššie než odhadovaný význam jednotlivých dôkazov pre jeho usvedčenie. Takto napríklad v prípade vraždy sudca nepripustí, aby prokurátor predložil register predchádzajúcich trestov obžalovaného, resp. dôkazy potvrdzujúce jeho násilnícku povahu.9) Rozhodnutiami súdov sa však vytvárajú výnimky z pravidla neprípustnosti dôkazov. Súdy napríklad pripúšťajú aj nelegálne získané dôkazy, ak ich získali súkromné osoby. Nie je tak tomu samozrejme v prípadoch, keď súkromná osoba jedná na podnet vládnych úradníkov, prípadne s ich tichým súhlasom. Austrálsky justičný systém je v otázke prípustnosti dôkazov trestnom konaní rigidnejší nakoľko vychádza z prísnych pravidiel ich získavania, ktoré sú zakotvené v Evidence Act, Summary Procedures Act a v súdnych rozhodnutiach. Za prípustný dôkaz je považovaný dôkaz získaný v súlade s týmito pravidlami a je využiteľný v trestnom konaní. Neprípustný dôkaz je taký, ktorý nemá vzťah k veci, je nerelevantný a nečestne získaný (unfairly obtained). Treba však uviesť, že aj neprípustný dôkaz môže byť prezentovaný na súde a využitý pri rozsudku v prípade, ak opozičná procesná strana neuspela s námietkou neprípustnosti takéhoto dôkazu. Austrálske pravidlá medzi prípustné dôkazy zaraďujú: ¾ ¾ ¾ relevantné dôkazy, t.j. originálne dokumenty vzťahujúce sa k veci, priame dôkazy, t.j. originálne dôkazy o skutočnostiach, ktoré svedkovia videli, počuli, čuchali alebo cítili, znalecké dôkazy, t.j. dôkazy prezentované osobami so špeciálnymi znalosťami. Medzi neprípustné dôkazy sú zaraďované: ¾ svedectvo z počutia (hearsay evidence), ¾ svedectvo názorom (opinion evidence) takej osoby, ktorá v danej veci nie je považovaná za experta, ¾ nezákonne získaný dôkaz, ¾ záznamy o predchádzajúcich usvedčeniach a trestoch obžalovaného10) Judikatúrou amerických súdov sa však postupne uzákoňujú výnimky z pravidla neprípustnosti takých dôkazov, ako je svedectvo z počutia (hearsay), svedectvo názorom (opinion evidence) a svedectvo obžalovaného (admission). 9) http://law.jrank.org/pages/2207/Trial-Criminal-Admissible-evidence.html 10) http://www.courts.sa.gov.au/pdf/eddie_echidna/evidence.pdf 259 prof. JUDr. Ivan Šimovček, CSc. Prípustnosť dôkazov v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Hearsay je informácia, ktorú svedok počul od niekoho iného. Hearsay je prípustné ako dôkaz len vtedy ak obžalovaný v danej veci spraví sám vyhlásenie v ktorom potvrdí informácie z počutia. Normálne svedok môže podať svedectvo len o faktoch, ktoré sa sám dozvedel a nie je mu dovolené podávať vlastný názor o týchto faktoch. Zákonná výnimka sa týka len znalcov, expertov, ktorých odborný názor je relevantný v danej veci. Ak obžalovaný ako svedok prizná spáchanie trestného činu, toho priznanie je prípustným dôkazom a môže byť použité proti nemu. Problém nastáva vtedy ako jeho svedectvo obsahuje informácie proti spoluobžalovanému. V takom prípade môže mať prokurátor problémy s uplatnením takého dôkazu aj proti spoluobžalovanému, ktorý svedectvo na súde nepodal.11) Treba však uviesť, že v otázke prípustnosti dôkazov v americkej justícii dochádza niekedy k dosť prekvapivým precedensom. Preto by som chcel na niektoré poukázať. V roku 2001 sudca z Pottawattamie County, Iowa District súdu rozhodol, že test otlačkov na mozgu (Brain Fingerprinting Testing) je prípustný ako dôkaz na súde. Test vykonal Dr. Farwell na Terry Harringtonovi, ktorý bol odsúdený v roku 1977 na doživotie pre vraždu. Test preukázal, že pamäťová stopa (záznam) uchovaná v mozgu Harringotna sa nezhoduje s miestom činu, ale sa zhoduje s ním udávaným alibi. Na základe tohto novo objaveného dôkazu Najvyšší súd v Iowe zrušil odsúdenie za vraždu a nariadil nový proces a tým uzákonil prípustnosť dôkazu otlačku v mozgu (pamäťovej stopy). Podstata Brain Fingerprinting testu spočíva v tom, že slová, obrázky a zvuky spojené s trestným činom sú prezentované spolu s informáciami irelevantnými k trestnému činu. V prezentácii sú také informácie, ktoré môže poznať len páchateľ a vyšetrovatelia. Testovanému sú napríklad ukázané zbrane, ale nie je mu povedané, ktorou zbraňou bola vražda spáchaná. Keď je testovanému ukázaná zbraň použitá na vraždu jeho mozog vydá špecifickú odpoveď len vtedy, ak je v jeho mozgu uchovaná pamäťová stopa o danej zbrani. Táto pamäťová mohla u testovaného vzniknúť len v súvislosti so spáchaním vraždy.12) Iný prípad je spojený s prípustnosťou dôkazov získaných z počítačových súborov uložených v osobnom počítači a chránené heslom, ktoré podozrivý vydal na základe žiadosti polície. V prípade Boucher podozrivý vydal vyšetrujúcim orgánom heslo na vstup do svojho počítača, ktoré umožnilo 11) http://www.lgnz.co.nz/library/files/store_004/Chapter14.pdf 12) http://www.brainwavescience.com/Ruled%20Admissable.php 260 prezeranie tam uchovaných a heslom chránených súborov. V danej súvislosti vznikla veľká polemika, kde jedna skupina reprezentovaná Orinom Kerrim, profesorom práva a expertom na počítačovú kriminalitu z George Washington Univerzity tvrdila, že nakoľko podozrivý vydal vyšetrovateľom vstupné heslo do svojho osobného počítača, nepožíva už ústavnú ochranu súkromia údajov uložených v osobnom počítači a chránených heslom. Druhá skupina prezentovaná pánom Tienom, právnym zástupcom Electronic Frontier Foundation, tvrdila, že právo nevydať vstupné heslo do osobného počítača je v digitálnom veku jedinou cestou ako uchrániť súkromné údaje pred zvedavými očami a ak by bolo príliš jednoduché donútiť ľudí vydávať svoje heslá orgánom uplatňujúcim právo, nemohlo by sa hovoriť o ochrane súkromia. Uvedený názor však predstavuje veľké nebezpečenstvo pre orgány uplatňovania práva (podľa Mark Rascha, experta na súkromie a technológiu Consulting FTI a bývalého federálneho prokurátora), nakoľko by znamenal, že ak jednotlivec zakóduje svoje súbory, vláda ho nemôže donútiť, aby ich odkódoval, čo by znemožňovalo stíhanie zločincov, ako sú drogoví díleri a pedofilovia.13) Veľkú polemiku vyvolala aj prípustnosti vypočúvacej metódy tzv. Waterboardingu14) na získanie priznania podozrivých. Táto metóda sa začala využívať pri vypočúvaní podozrivých z teroristických útokov vyšetrovaných vojenskou prokuratúrou (JAG) na americkej základne Quantanamo. Na Khalida Sheikh Mohammeda, obvineného ako iniciátora deviatich z jedenástich teroristických útokov bola použitá metóda waterboardingu a obvinený sa priznal. Prípustnosť takto získaného priznania ako dôkazu v súdnom konaní bola riešená v zmysle teórie konfliktu, pričom prevládol názor, že orgány uplatňujúce túto techniku vypočúvania by ju mali použiť len vtedy ako prevláda záujem spoločnosti na záchranu životov. Súčasne si tieto orgány musia byť vedomí následkov, spočívajúcich v tom, že takto získané priznanie nemusí byť pripustené ako dôkaz na súd a sami môžu byť vystavení trestnej zodpovednosti za použitie takýchto techník vypočúvania.15) Problematika prípustnosti dôkazov v trestnom konaní je riešená rozdielne v anglo – americkom systéme trestnej justície a v kontinentálnom trestnom procese. V anglo-americkom trestnom konaní vadný spôsob získania a vykonania dôkazu je dôvodom pre neprípustnosť takéhoto dôkazu pred súdom. Existuje však celý rad výnimiek z tohto pravidla, ktoré boli prijaté precedentnými rozhodnutiami súdov. 13) http://blogs.techrepublic.com.com/tech-news/?p=2052 14) Waterboarding je vypočúvajúca metóda, kde vypočúvaný je držaný hlavou dole, cez hlavu má stiahnuté oblečenie a leje sa naňho voda, čím sa vyvolávajú pocity topenia sa vo vode. V rozhodujúcej väčšine odbornej aj laickej verejnosti je táto technika vypočúvania považovaná za zakázané mučenie. 15) http://mrsonn.blogspot.com/2008/04/waterboarding-admissible-evidence.html 261 prof. JUDr. Ivan Šimovček, CSc. Prípustnosť dôkazov v trestnom konaní TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Kontinentálny trestný proces vrátane slovenského vychádza z názoru možnosti využitia všetkých dostupných dôkazov, ktoré by mohli prispieť k objasneniu danej veci. Trestný poriadok však okrem vyslovenia zákazov určitých spôsobov získavania a vykonávania dôkazov, rieši neprípustnosť dôkazov len v súvislosti so zmeškaním lehoty na predloženie dôkazov procesnými stranami na hlavné pojednávanie súdu. Namieste je tu úvaha, či by slovenský Trestný poriadok nemal taxatívne vymedziť, ktoré spôsoby získania a vykonávania dôkazov, resp. ktoré dôkazné prostriedky sú považované za zakázané a teda neprípustné pre súdne rozhodnutie. Odvolávajúc sa na tieto zákazy by neprípustnosť dôkazov riešil súd na základe uplatnenia námietky neprípustnosti dôkazov procesnými stranami, alebo aj z vlastnej iniciatívy (najmä v rámci predbežného prejednania obžaloby). Použitá literatúra Císařová, D.: Aktuální problémy dokazování v trestním řízení. AUC- Iuridica, Praha, Univerzita Karlova 1975, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Oznámenie MZV SR č. 209/1992 Zb. Jalč, A.: Vybrané aspekty vyšetrenia duševného stavu obvineného. In: Dokazovanie v trestnom konaní. Zborník materiálov z medzinárodného vedeckého seminára konaného dňa 13. decembra 2006, Trnavská univerzita v Trnave, vydavateľstvo TYPI Universitatis Tyrnaviensis 2007. Mathern,V.: Dokazovanie v čs. trestnom procese. Bratislava : Obzor, 1984, Štěpán, J.: Provádění důkazů. Stát a právo č. 13/1967, http://www.radaeuropy.sk/swift_data/source/dokumenty/rada_europy/in stitucie/rozsudky/schenk.pdf, http://legal-dictionary.thefreedictionary.com/admissible+evidence, http://law.jrank.org/pages/2207/Trial-Criminal-Admissible-evidence.html http://www.courts.sa.gov.au/pdf/eddie_echidna/evidence.pdf http://www.lgnz.co.nz/library/files/store_004/Chapter14.pdf http://mrsonn.blogspot.com/2008/04/waterboarding-admissible-eviden ce.html 262 Vyšetrenie duševného stavu obvineného ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní Vyšetrenie duševného stavu obvineného ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní Mgr. Veronika Šoltésová advokátsky koncipient, Bratislava Abstrakt: Autorka sa vo svojom článku zaoberá problematikou vyšetrenia duševného stavu obvineného ako dôkazného prostriedku v trestnom konaní. Poukazuje na procesný postup orgánov činných v trestnom konaní pri vyšetrení duševného stavu obvineného, ako aj na úlohu znalcov z odboru psychiatrie pri vyšetrení duševného stavu obvineného. V závere sa vyjadruje aj k otázke vyšetrenia duševného stavu svedka. Kľúčové slová: vyšetrenie duševného stavu obvineného, príčetnosť, zmenšená príčetnosť, procesný postup OČTK pri vyšetrení duševného stavu, znalec, znalecký posudok, posúdenie duševného stavu obvineného, svedka. Abstract: The author of the article deals with the problematics of examining the mental state of the accused as evidence in criminal proceeding. In the article the author points to the procedure of the law enforcement bodies in examining the mental state of the accused as well as to the role of experts within the field of psychiatry on examining mental state of the accused. Concluding the article, the author discusses the question of examining the mental state of the witness. Key words: examining the mental state of the accused, sanity, diminished responsibility, procedure of the law enforcement bodies in examining the mental state, expert, expert report, considering the mental state of the accused, witness. Vyšetrenie duševného stavu obvineného je expertízna činnosť vykonávaná dvomi znalcami z odboru psychiatrie, zameraná na zistenie psychopatologických symptómov obvineného a na posúdenie jeho schopnosti spáchať konkrétny trestný čin, ktorý je predmetom trestného konania. Základná právna úprava procesného postupu orgánov činných v trestnom konaní pri nariaďovaní znaleckého vyšetrenia duševného stavu obvineného 263 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA v štádiu prípravného konania, je implikovaná v Ústave Slovenskej republiky (ďalej „ústava“). Podľa článku 17 ods. 7 ústavy, skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu. Citované ustanovenie ústavy je vykonávané Trestným poriadkom a vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej „vyhláška o spravovacom a kancelárskom poriadku“). Podmienky pre vyšetrenie duševného stavu obvineného sú materiálne a formálne. Materiálne podmienky sú určované kvalitou a výsledkami určitého úseku dokazovania, z ktorého boli získané dôkazy odôvodňujúce objasnenie skutočnosti obzvlášť zložitej a podstatnej pre posúdenie trestnej zodpovednosti obvineného za konkrétny trestný čin. Skutočnosťou obzvlášť zložitou a podstatnou pre posúdenie trestnej zodpovednosti je aj príčetnosť obvineného v čase spáchania trestného činu. Posúdenie stavu príčetnosti, či nepríčetnosti u obvineného je právnou otázkou, ktoré prináleží len orgánom činným v trestnom konaní a súdu a musí sa vzťahovať vždy na konkrétny trestný čin tvoriaci predmet trestného stíhania. Podkladom na prijatie právneho záveru na existenciu takéhoto stavu je odborné stanovisko znalcov z odboru psychiatrie, ktoré hodnotia orgány činné v trestnom konaní a súd vo vecnej súvislosti so všetkými skutkovými zisteniami. Zisťovanie a posúdenie stavu príčetnosti u mladistvého, ktorý v čase činu dovŕšil štrnásty rok a zároveň neprekročil pätnásty rok svojho veku, je obligatórne. Materiálne podmienky pre vyšetrenie duševného stavu obvineného teda korešpondujú s predmetom expertíznej činnosti vykonávanej v konkrétnej trestnej veci dvomi znalcami z odboru psychiatrie, ktorým je predovšetkým zistenie (diagnostikovanie) duševnej poruchy, určenie jej druhu a posúdenie vplyvu duševnej poruchy na rozpoznávaciu a ovládaciu schopnosť obvineného v čase činu. Formálne podmienky pre vyšetrenie duševného stavu obvineného sú upravené v ustanoveniach § 33, § 142 ods. 1 tretia veta, § 148 ods.1 a ods.2 Trestného poriadku. Toho, kto je podozrivý zo spáchania trestného činu, možno považovať za obvineného a použiť proti nemu prostriedky určené týmto zákonom proti obvinenému až vtedy, ak bolo proti nemu vznesené obvinenie. 264 Vyšetrenie duševného stavu obvineného ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní Duševný stav obvineného vyšetrujú vždy dvaja znalci z odboru psychiatrie. Na vyšetrenie duševného stavu mladistvého sa priberú spravidla znalci z odboru detskej alebo dorastovej psychiatrie (pedopsychiatrie).1) Spôsobilosť na výkon povolania lekára a podmienky, za akých môže lekár získať špecializáciu psychiatra, upravuje nariadenie vlády Slovenskej republiky číslo 742/2004 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania a nariadenie vlády Slovenskej republiky číslo 743/2004 Z. z. o spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností v znení neskorších predpisov. Podľa § 148 ods. 2 Trestného poriadku, na vyšetrenie duševného stavu obvineného je potrebný príkaz súdu a v prípravnom konaní sudcu pre prípravné konanie. Vyšetrenie duševného stavu obvineného vykonávajú znalci zásadne ambulantným spôsobom. Ak na vyšetrenie duševného stavu nepostačuje ambulantné vyšetrenie, môže súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie nariadiť, aby obvinený bol pozorovaný v zdravotníckom ústave alebo, ak je vo väzbe, v nemocnici pre obvinených a odsúdených.2) Vyšetrenie duševného stavu obvineného ústavným spôsobom je fakultatívne. Vzhľadom na to, že takýto spôsob vyšetrenia duševného stavu predstavuje závažný zásah do základných ústavných práv a slobôd obvineného, jeho nariadenie musí byť výnimočné. Z materiálneho hľadiska, pozorovanie duševného stavu obvineného ústavným spôsobom je opodstatnené a zákonné len vtedy, ak začaté ambulantné vyšetrenie je nepostačujúce pre prijatie spoľahlivého diagnostického záveru na duševný stav obvineného a vyžaduje to povaha, závažnosť trestnej činnosti obvineného a jeho osoba. Z formálneho hľadiska, nariadenie pozorovania duševného stavu obvineného ústavným spôsobom uskutočňuje sudca pre prípravné konanie uznesením.3) 1) § 148 odsek 1 Trestného poriadku 2) § 148 ods. 3 Trestného poriadku. 3) § 148 ods. 3 Trestného poriadku. 265 Mgr. Veronika Šoltésová Objektom expertíznej činnosti môže byť len obvinený (obžalovaný). Dvoch znalcov treba pribrať vždy, ak ide o vyšetrenie duševného stavu a pitvu mŕtvoly. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Podkladom na vydanie takého rozhodnutia je písomný návrh prokurátora, ktorého odôvodnenie musí mať oporu v súčasne predkladanom vyšetrovacom spise.4) O návrhu prokurátora rozhoduje sudca pre prípravné konanie bezodkladne, spravidla do troch dní. Pozorovanie duševného stavu obvineného vykonávajú znalci v zdravotníckom ústave – v psychiatrickej liečebni alebo psychiatrickej nemocnici alebo, ak je obvinený vo väzbe, v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Pozorovanie duševného stavu obvineného môže trvať najviac dva mesiace.5) Lehota začína plynúť od nadobudnutia právoplatnosti výroku uznesenia o nariadení pozorovania duševného stavu obvineného ústavným spôsobom.6) Predĺženie zákonnej dvojmesačnej lehoty je možné len v odôvodnených prípadoch, ak je to potrebné pre prijatie spoľahlivého a úplného diagnostického záveru znalcami na duševný stav obvineného. O predĺžení tejto lehoty, nie viac ako o jeden mesiac, rozhoduje súd na písomnú žiadosť znalcov a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie bezodkladne, spravidla do troch dní7) uznesením. Celková lehota pozorovania duševného stavu obvineného ústavným spôsobom môže trvať najviac tri mesiace. Diagnostický záver znalcov na existenciu symptómov duševnej poruchy u obvineného, umožňujúci prijať právny záver orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom na stav nepríčetnosti obvineného alebo stav jeho zmenšenej príčetnosti v čase činu, musí obsahovať aj stanovisko k tomu, či je jeho pobyt na slobode nebezpečný. Stanovisko znalcov je potom základom na podanie návrhu prokurátorom, v rámci obžaloby alebo ako samostatného podania, na uloženie ochranného liečenia obvinenému. Znalecký posudok je v slovenskej právnej úprave chápaný ako dôkazný prostriedok (119 ods. 2 TP). Nemá žiadne privilegované postavenie. Podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov musí byť podrobovaný kritickému hodnoteniu ako ktorýkoľvek iný dôkaz. Napriek tomu nemožno prehliadnuť, že faktický vplyv znalcov na výkon trestnej justície je značný. Vyplýva to jednak zo značnej autority, ktorej sa všeobecne teší veda a technika v dnešnej modernej civilizácii, jednak z faktu, že znalecký dôkaz je pre orgány činné v trestnom konaní menej transparentný, a teda obtiažnejšie hodnotiteľný ako 4) § 9 ods.1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 618/2005 Z. z. o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi. 5) § 149 ods. 1 Trestného poriadku. 6) Počítanie lehoty je upravené v § 63 ods. 4 Trestného poriadku. 7) § 31 ods. 1 vyhlášky o spravovacom a kancelárskom poriadku. 266 Vyšetrenie duševného stavu obvineného ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní Z uvedeného vyplýva značná spoluzodpovednosť znalcov za dosiahnutie účelu trestného konania – na jednej strane prispievajú k tomu, aby pokiaľ možno všetky trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia spravodlivo potrestaní, na druhej strane k tomu, aby neboli stíhaní nevinní ľudia. Všeobecnú úpravu organizácie znaleckej činnosti obsahuje zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a vykonávacia vyhláška ministerstva spravodlivosti k tomuto zákonu. Tieto normy sa vzťahujú jednak na znaleckú činnosť vykonávanú v konaní pred štátnymi orgánmi (v trestnom konaní, občiansko-súdnom konaní), tak aj na posudky vypracované na základe dohody znalca s občanom alebo právnickými osobami. Upravené je tu najmä menovanie znalcov, výkon znaleckej činnosti, odmeňovanie a náhrada nákladov. Psychiatri ako súdni znalci podávajú posudky v rôznych trestnoprávnych prípadoch. V trestnoprávnej oblasti môže psychiater spolupracovať už pri riešení otázky, aké psychické vlastnosti môže mať páchateľ činu, a to podľa prevedenia činu, obsahu výhražných listov apod. Poznatky majú pomôcť pri pátraní po páchateľovi. Je to veľmi náročná úloha a náročné je aj spracovanie prevzatej informácie od psychiatra. Polícia pri riešení týchto prípadov v súčasnosti zväčša spolupracuje s vlastným tímom psychológov. Niekedy sa majú psychiatri vyjadriť k vierohodnosti svedka, k psychiatrickým následkom zranenia obete alebo majú uviesť len diagnózu psychickej poruchy. Najčastejšie sa žiada psychiatrický posudok pri riešení otázky trestnej zodpovednosti obvineného. V tom prípade podávajú spoločný posudok vždy dvaja znalci psychiatri. Ide o skúmanie duševného stavu obvineného. Posudok sa podáva k uzneseniu o pribratí znalcov. Zo zákona vyplýva, že takýto posudok sa vyžiada vtedy, ak vzniknú pochybnosti o duševnom zdraví (stave) obvineného a treba skúmať, či v čase činu alebo v súvislosti s činom nebol obvinený nepríčetný alebo zmenšene príčetný. Podnet môže vychádzať od vyšetrovateľa, prokurátora, obhajcu, súdu, aj od samotného obvineného.9) V posudkoch tohto druhu sa riešia zvyčajne nasledovné otázky. Prvou býva otázka, či obvinený netrpel v čase činu na psychickú poruchu, v pozitívnom prípade, na akú psychickú poruchu a ako sa táto porucha prejavuje. Lekári psychiatri sú oslobodení od povinnosti mlčanlivosti, pretože 8) MATHERN, V. Znalecký posudok ako dôkazný prostriedok v čs. trestnom konaní. s. 25. 9) FLEISCHER, J. et al. Základy súdnej psychiatrie. s. 56. 267 Mgr. Veronika Šoltésová iné dôkazy. Býva takmer pravidlom, že znalecký posudok podstatne ovplyvňuje skutkové zistenia, a tým aj meritórne rozhodnutie trestnej veci. 8) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA uznesenie o nariadení skúmania duševného stavu vydal alebo nariadil vydať súd. Psychiatri stanovia diagnózu a sústredia sa na čas činu, resp. súvislosť s činom.10) Ďalšia otázka sa týka rozpoznávacej schopnosti a ovládacej schopnosti. Otázka býva formulovaná rôzne, napr. tým spôsobom, či obvinený zo súdnopsychiatrického hľadiska mohol v čase činu alebo v súvislosti s činom rozpoznať protiprávnosť svojho konania a či mohol svoje konanie ovládať. Sú potrebné nasledovné vysvetlenia. Znalci sa nevyjadrujú priamo k trestnej zodpovednosti, nepríčetnosti, zmenšenej príčetnosti. Na takú otázku nemôžu odpovedať. Majú zistiť či obvinený v čase činu netrpel na psychickú poruchu, pre ktorú by nebol schopný rozpoznať protiprávnosť svojho konania alebo ovládať svoje konanie. Či netrpel na psychickú poruchu, pre ktorú by mal poruchu schopnosti rozpoznať protiprávnosť svojho konania a poruchu schopnosti ovládať svoje konanie v čase činu alebo v súvislosti s činom. Až súd na základe vyjadrenia psychiatrov o rozpoznávacej a ovládacej schopnosti rozhodne o nepríčetnosti alebo zmenšenej príčetnosti. Pri úplnej poruche aspoň jednej zo schopností rozhodne o nepríčetnosti, pri čiastočnej, ale podstatnej poruche aspoň jednej z nich, o zmenšenej príčetnosti. V trestnom zákone sú pojmy nepríčetnosť a zmenšená príčetnosť. Obvinený teda mohol byť v čase činu v stave nepríčetnosti, prípadne zmenšenej príčetnosti alebo nebol v stave nepríčetnosti, ani v stave zmenšenej príčetnosti. V právnickej literatúre a v prednáškach právnikov sa hovorí aj o príčetnosti. Zdá sa, že konštatovanie poruchy rozpoznávacej schopnosti a poruchy ovládacej schopnosti je medicínskym podkladom pre konštatovanie súdu, že obvinený bol v stave nepríčetnosti alebo zmenšenej príčetnosti. Nie je to presne tak. Znovu sú to pojmy z trestného zákona. Psychiatria nemá definované poruchy rozpoznávacej a ovládacej schopnosti. Obidva pojmy nepresne zodpovedajú vedecky definovaným poruchám psychiky. Sú však zásady, podľa ktorých pri určitých psychických poruchách a v závislosti aj od okolností činu sa konštatuje úplná alebo čiastočná porucha obidvoch alebo jednej zo schopností. V texte posudku má byť preto bližšie vysvetlené, na akých poruchách (symptómoch) sa zakladá konštatovanie poruchy schopností. Zmenšená príčetnosť alebo nepríčetnosť musia byť podložené psychickou poruchou. Znalci sa vždy vyjadrujú k rozpoznávacej a ovládacej schopnosti vo vzťahu k činu. Neexistuje všeobecne platná nepríčetnosť. 10) napr. stanoví sa diagnóza abnormnej osobnosti – poruchy osobnosti určitej formy a analyzuje sa afekt, ktorý bol v čase činu. Charakterizuje sa zistená porucha, jej symptómy, prejavy, aby si súd mohol urobiť predstavu o súvislosti symptómov poruchy alebo vlastností osobnosti s motiváciou činu resp. o motivačnom pozadí. 268 Vyšetrenie duševného stavu obvineného ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní Posúdenie poruchy rozpoznávacej a ovládacej schopnosti závisí od druhu psychickej poruchy. Pri niektorých psychických poruchách sa konštatujú podklady pre nepríčetnosť alebo zmenšenú príčetnosť až pri ťažšom stupni poruchy.11) Pri iných psychických poruchách aj ľahká forma podmieňuje nepríčetnosť.12) Posúdenie schopností nezávisí od intenzity vonkajších prejavov psychickej poruchy, ktorú pozorujú laici. Na základe uvedeného súd rozhodne o nepríčetnosti alebo zmenšenej príčetnosti. Iné stupňovanie nie je podľa zákona. Je určitou informáciou keď sa povie, že porucha schopnosti je čiastočná, ale nie podstatná. Niekedy sa povie, že čiastočná a podstatná porucha je veľmi ťažká a je na hranici k úplnej poruche. V druhom prípade je sporné či vyjadrenie je dostatočne informatívne. V žiadnom prípade nie je správne požadovať od znalcov a nie je správne, ak sa znalci snažia spresniť stupeň poruchy. Také určenie nie je možné a nemá význam. Z obsahu pojmu zmenšená príčetnosť vyplýva, že sa týka psychickej poruchy, ktorá nie je takého charakteru alebo stupňa, aby bolo možné konštatovať podklady pre nepríčetnosť. Je však potrebné zvažovať či u obvineného budú účinnejšie nápravnovýchovné alebo liečebné opatrenia. Zmenšená príčetnosť teda nie je polovicou nepríčetnosti, ale má špeciálny význam. Odlišný prístup je k obvineným z trestných činov spáchaných v stave po konzume alkoholických nápojov. Jednoduché alkoholové opojenie je obvyklou reakciou na alkohol. Najčastejšie sa konštatuje čiastočná porucha schopností, prípadne aj podstatná, najmä ovládacej schopnosti. Jedinec je trestaný, ako keby čin spáchal v triezvom stave. Spoločnosť sa tak bráni proti tejto trestnej činnosti. Vychádza sa z toho, že stav si páchateľ privodil sám. Iné posúdenie je pri zistení patickej (chorobnej) alkoholovej ebriety. Pri nej ide o ťažkú poruchu vedomia, je to porucha vzácna všeobecne u postihnutého jedinca. Nemohol predvídať vznik takého ťažkého stavu. Konštatuje sa úplná porucha obidvoch schopností (nepríčetnosť). Postihnutý je za čin pri prvej manifestácii patickej ebriety úplne exkulpovaný. Abnormná alebo komplikovaná ebrieta sa posudzuje podobne ako jednoduchá forma. Nejde o ťažkú poruchu vedomia ako pri patickej forme a u toho istého človeka sa vyskytuje častejšie, niekedy pravidelne. Súd môže zaujať iné stanovisko u mladého človeka, ktorý nemal skúsenosť s tým, ako môže reagovať na alkohol. Pri kombinovanej ebriete (alkohol a lieky) posúdenie môže závisieť 11) Napr. mentálna retardácia. 12) Napr. schizofrénia. 269 Mgr. Veronika Šoltésová Obvinený mohol trpieť na prechodnú psychickú poruchu, v dôsledku ktorej bol v čase činu nepríčetný. Pri inom čine nemusia byt podklady pre nepríčetnosť. Okrem toho pri určitých psychických poruchách posúdenie sa odlišuje podľa okolností. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA od toho, či sa neobjavili niektoré ťažké príznaky, ktorými sa stav podobá ťažkej poruche vedomia. Pri ťažkej jednoduchej forme, pri ktorej obvinený vôbec nechápal situáciu a svoje konanie, sa výnimočné konštatuje úplná porucha schopností. Je to však jednoduchá ebrieta a s ťažkým stavom po veľkom konzume alkoholu sa dalo počítať. Na druhej strane je úplná porucha schopností. Obvinený podľa právneho stanoviska nemôže byt trestaný za následky, ale za to, čo zavinil. Nezavinil napr. ťažké zranenie obete, ale stav ťažkej opilosti, do ktorej sa priviedol sám konzumom alkoholu. Posudzovanie jedincov, ktorí konzumovali iné návykové látky, je podobné. Dôležitou úlohou znalcov je zistiť, či obvinený netrpí na psychickú poruchu, pri ktorej je porucha schopnosti chápať zmysel trestného konania. Otázka môže byť formulovaná tak, či obvinený je z psychiatrického hľadiska schopný chápať zmysel trestného konania. Znalci majú ďalej riešiť otázku, či obvinený netrpí na psychickú poruchu, pre ktorú by bol jeho pobyt na slobode pre spoločnosť nebezpečný. Žiada sa aj návrh na opatrenie. Ak obvinený trpí na psychickú poruchu, pre ktorú je jeho pobyt na slobode pre spoločnosť nebezpečný, znalci odporúčajú nariadenie ochranného psychiatrického liečenia. Ochranné liečenie možno odporúčať len vtedy, keď ide o psychickú poruchu, v súvislosti s ktorou boli dané podklady pre nepríčetnosť alebo zmenšenú príčetnosť. Predpokladá sa, že motivácia činu súvisela s psychickou poruchou. Po svete sa pohybuje veľa nebezpečných ľudí. Mnohí z nich majú psychickú odchýlku, resp. poruchu osobnosti. Ak neboli konštatované podklady pre nepríčetnosť alebo zmenšenú príčetnosť, nemožno odporučiť nariadenie ochrannej liečby. Možno im podľa toho, aké majú ťažkosti, odporučiť, aby sa sami rozhodli pre liečbu u psychiatra. Keď sa okrem trestu odňatia slobody nariadi aj ochranná liečba pri zmenšenej príčetnosti, súd môže určiť trest pod dolnou hranicou sadzby a je možné aj upustiť od trestu. Rozhodovanie je individuálne. U niektorých jedincov s poruchou osobnosti je riziko, že zníženie trestu oslabí zábrany pred páchaním trestnej činnosti. U závislých od alkoholu možno nariadiť ochranné protialkoholické liečenie13) aj vtedy, keď sa nezistila ani podstatná porucha schopností. Jednou podmienkou je, že musí ísť o závislého jedinca, nestačí, že nadmerne konzumuje alkoholické nápoje, druhou, že motivácia činu súvisí so závislosťou. Samotná závislosť od alkoholu hoci aj s vyjadrenými znakmi deprivácie nepodmieňuje nepríčetnosť alebo zmenšenú príčetnosť. Význam môže mať až organické odbúranie osobnosti a intelektu v najťažších prípadoch. Zreteľná deprivácia pri závislosti sa môže v niektorých prípadoch použiť ako argument pri odporúčaní nariadenia protialkoholickej liečby, keď v čase činu alebo v súvislosti s činom nešlo o alkoholové opojenie. Ochranná 13) analogicky u závislých od iných psychotropných látok, teda protitoxikomanické. 270 Vyšetrenie duševného stavu obvineného ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní Liečba sa robí v civilných zdravotníckych zariadeniach. Najčastejšie sa ústavná liečba zmení na ambulantnú. Protialkoholická (protitoxikomanická) liečba sa niekedy absolvuje počas výkonu trestu a na slobode pokračuje ambulantná liečba. Dôležitým je upozornenie, že znalci odporúčajú čo najvčasnejšie zahájenie liečby. Nemá sa stať napr. to, že chorý so schizofréniou je prepustený z vyšetrovacej väzby, pretože sa zastavilo trestné stíhanie na základe posudku, pritom nikto sa nepostará, aby sa obvinený dostal na liečenie. Z vyšetrovacej väzby má ísť priamo na ochrannú liečbu. Niekedy znalcov žiadajú, aby uviedli „iné zistenia znalcov“. Aj vtedy, keď chýba táto samostatná otázka, znalci majú uvádzať všetky zistenia dôležité pre trestné konanie. Už v prvej časti (diagnóza) sa neuvádza len diagnóza poruchy a popis jej príznakov, ale aj osobnostné vlastnosti. Najmä vtedy, keď sú nápadnejšie a keď majú vzťah k motivácii činu. Posudok má prezentovať možné motivačné pozadie, a to výlučne z odborného psychiatrického hľadiska. Posudok má obsahovať všetky odborné zistenia, ktoré súd pri konečnom formulovaní koncepcie činu a motivácie zohľadní. Znalec najďalej zájde vtedy, keď zistí patický (chorobný) alebo iný abnormný motív, čo patrí do jeho odbornosti a unikol pozornosti neodborníkov.14) V trestnoprávnych záležitostiach sa podávajú posudky aj v iných súvislostiach. Niekedy má znalec vyšetriť svedka a vyjadriť sa k vierohodnosti jeho výpovede z psychiatrického hľadiska. Úlohou znalca je diagnostikovať prípadnú psychickú poruchu u svedka a vysvetliť, či a ako táto porucha ovplyvňuje schopnosti vnímať, chápať a pamätať si. V žiadnom prípade sa znalec nevyjadruje k tomu, či svedok hovorí pravdu alebo nie. Posudok môže byt náročný. Pochybnosť môže vyplývať len z toho, že svedok sa psychiatricky lieči. Nesmie sa zabudnúť na to, že aj psychicky chorý je schopný poskytnúť správne údaje. Stáva sa aj to, že kvôli prekonanej chorobe v minulosti je svedok neustále traumatizovaný tým, že sa spochybňuje vierohodnosť jeho výpovedí. Hrozí, že duševne chorému, ktorý si sťažuje, že mu ubližujú, nikto neverí. 14) FLEISCHER, J. et al. Základy súdnej psychiatrie. s. 63. 271 Mgr. Veronika Šoltésová liečba sa ukončí tak, že súd posúdi návrh ošetrujúcich lekárov na jej ukončenie a dá si urobiť posudok od iných psychiatrov. Môže sa stať, že žiadni znalci nedajú posudok, v ktorom by sa odporučilo zrušenie ochrannej liečby. Odporúča sa liečba ústavná alebo ambulantná, a to podľa závažnosti poruchy, doterajších skúseností a pod. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Literatúra FLEISCHER, J. et al. Základy súdnej psychiatrie. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 2003. 210 s. ISBN 80-8054-272-4 HREBÍKOVÁ, V. Duševné poruchy a ich význam pri posudzovaní trestnej zodpovednosti. In Justičná revue, Roč. 47, 1995, č. 3-4, s. 26-34. MATHERN, V. Znalecký posudok ako dôkazný prostriedok v čs. trestnom konaní. Bratislava: Veda, 1976. 343 s. MEČÍŘ, J. Základy soudni psychiatrie pro právniky. Praha: Karolinum, 1994, 42s. ISBN 80-7066-956-X. SOLNAŘ, V. Základy trestní odpovědnosti. Praha: Academia, 1972. 368 s. ISBN 508-21-875. SOLNAŘ, V., FENYK, J., CÍSAŘOVÁ, D. Základy trestní odpovědnosti – podstatně přepracované a doplněné vydání. Praha: LexisNexis Vydavetelství Orac, 2003. 455 s. ISBN 80-86199-74-6. Stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa § 10 odsek 2 zákona číslo 153/2001 Z.z. o prokuratúre z 1. júna 2006 k procesnému postupu orgánov činných v trestnom konaní a sudcu pre prípravné konanie pri vyšetrení duševného stavu obvineného. Zákon NR SR č. 300/2005 Trestný zákon. Zákon NR SR č. 301/2005 Trestný poriadok. Zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 272 Dokazovanie – súčasnosť a smerovanie Dokazovanie – súčasnosť a smerovanie doc. JUDr. Mgr. Jana Viktoryová, PhD. JUDr. Jaroslav Blatnický Akadémia PZ v Bratislave Katedra vyšetrovania Abstrakt: Autori sa v príspevku venujú problematike dokazovania porovnávajúc minulosť so súčasným vývojom a nastolenými trendmi. Zameriavajú sa na možnosti utajovania dôkazu a vymedzenia hraníc zákonnosti dôkazu. Autori predkladajú odbornej verejnosti nové pojmy a kategórie, ktoré sa transformujú do trestného práva a je nutné ich de lege ferenda definovať a špecifikovať. Úvahy de lege ferenda majú tendenciu vyvolať právnu diskusiu. Nosná časť príspevku je upriamená na analýzu vybraných judikátov Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom autori smerujú pozornosť čitateľov na precíznu komparáciu skutkových okolností jednotlivých prípadov. Upozorňujú ich na náročnosť rozlíšiť podstatný skutkový rozdiel v podobných prípadoch od nepodstatných skutkových odlišností, čo môže mať v konečnom dôsledku význam tak pre rozhodnutie a posudzovanie tohto rozhodnutia, ako aj stále sa rozvíjajúcu teóriu dokazovania. Kľúčové slová: dokazovanie, dôkaz, etapy procesu dokazovania, kvalita dôkazu, garancie prípustnosti dôkazov, utajenie dôkazu, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva Abstract: Contribution engages in a problem of investigation, comparing the past to the present development and trends. The authors direct their attention to possibilities of evidence concealment and definition of boundaries for legitimacy of evidence. Authors enounce new terms and categories that are being transferred into criminal law and their definition and specification is lex ferenda essential. Lex ferenda considerations tend to arouse legal debate. Significance of contribution lays in analysis of chosen tribunals of European Court of Human Rights, while authors direct the reader’s attention to precise comparing circumstances and facts of the particular cases. They also draw reader’s attention to the fact that recognising fundamental and inconsequent facts of the case is exacting and it is important for considering and deciding the resolution as well as for still developing theory of providing evidence. 273 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Key words: providing evidence, evidence, stages of the process of providing proofs, quality of evidence, guaranty of evidence accessibility, concealment of evidence, judicature of European Court of Human Rights Úvod S radosťou a bez váhania sme prijali pozvanie prispieť svojím príspevkom, aby vyjadril profesionálne uznanie tomu, čo prof. JUDr. Vladimír Mathern, DrSc. vykonal ako renomovaný a medzinárodne uznávaný odborník pre oblasť trestného práva. Prajeme pánovi profesorovi ešte veľa tvorivých síl a zdravia, aby mohol svojou vedeckou a ľudskou charizmou ovplyvňovať ďalšie ročníky budúcich právnikov, advokátov, sudcov, prokurátorov, vyšetrovateľov. Neprislúcha nám hodnotiť prácu jubilanta, pretože on je pre nás tým, ktorý ovplyvnil naše právnické smerovanie, odkryl pred nami tajomstvá trestného práva, osobitne dokazovania. Učebnica profesora Matherna „Dokazovanie v čs. trestnom procese“ aj v súčasnosti predstavuje pre nás zdroj inšpirácie a hodnotných myšlienok, ktorým ani čas neubral z ich aktuálnosti a pravdivosti. Vyberáme: „Spoľahlivé zistenie skutkového stavu je predpokladom správneho, spravodlivého a presvedčivého rozhodnutia v každej trestnej veci. Zistenie skutkového stavu je úlohou dokazovania, ktoré je preto ústredným problémom celého trestného konania. Dokazovanie tvorí podstatnú časť náplne činnosti orgánov trestného konania. Postup pri vyhľadávaní dôkazov, pri ich vykonávaní, previerke a napokon pri ich hodnotení v trestnom procese upravujú procesné predpisy, opierajúce sa o teóriu dôkazov. Dôkazné právo predstavuje zložitý komplex procesných postupov, v ktorých sú obsiahnuté tak teoretické poznatky, ako aj mnohoročné skúsenosti orgánov činných v trestnom konaní. Spôsob a metódy dokazovania v trestnom konaní sa v histórii menili a vyvíjali. Spresnenie, prehĺbenie a celkové zdokonaľovanie dokazovania, aby zodpovedalo požiadavkám efektívnosti a rýchlosti pri zisťovaní skutkového stavu veci pri súčasnom dôslednom dodržiavaní práv a procesných záruk účastníkov konania je nielen teoretický, ale predovšetkým praktický právny problém. V literatúre aj v praxi sa vyslovujú požiadavky, aby sa trestné konanie skrátilo, zjednodušilo a zefektívnilo. Teória dôkazov rozoberá podmienky zisťovania pravdy a komplex procesných záruk, ktoré zaručujú uplatňovanie tohto základného procesného princípu. Osobitnú pozornosť venujeme predmetu a rozsahu dokazovania, subjektom dokazovania a problematike vnútorného presvedčenia sudcu ako podmienke aplikácie zásady voľného hodnotenia dôkazov. V súvislosti so spracúvaním tejto problematiky sa ukázali naliehavými otázky koncepčne novej právnej úpravy nielen dokazovania, ale aj jednotlivých štádií trestného konania, ktoré špecifickými prostriedkami 274 vymedzujú a ovplyvňujú rámec, obsah a rozsah dokazovania a činnosti jednotlivých subjektov trestného konania.“ 1) Aj keď od vydania predmetnej publikácie prešlo viac ako 24 rokov, myšlienky v nej obsiahnuté sú stále aktuálne a platné. Dodnes sa s niektorými z nich právna teória a prax ešte stále nevysporiadala. Ide napríklad o: efektívnosť a rýchlosť konania, jednoduché, neformálne a teda aj kratšie trestné konanie, vnútorné presvedčenie orgánov činných v trestnom konaní a sudcov, otázky právnej istoty a podobne. Niekoľko úvah o aktualizácii teórie dokazovania V dokazovaní, najmä v jeho aplikačnej praxi popri prípustnosti dôkazov stále väčší význam nadobúda zásada voľného hodnotenia dôkazov, čo si neraz ani trestno-procesná prax v plnom rozsahu neuvedomuje. Teória spravodlivosti, istota dokazovania, právne predvídanie, všetky tieto kategórie vo väčšej či menšej miere sa prelínajú práve do tejto zásady. Zákon neustanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných k preukázaniu určitej skutočnosti, ani váhu či dôkaznú silu jednotlivých dôkazov (teda mieru ich vierohodnosti). Inak povedané, ani jeden druh dôkazov nemá vopred určenú dôkaznú silu, dôkazný význam a zároveň trestný poriadok neustanovuje ani potrebný rozsah dôkazov nevyhnutných k pravdivému zisteniu skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností. Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho voľného, zákonnom nevymedzeného uváženia. Uvedeným ich zákon núti k tomu, aby prihliadali k okolnostiam konkrétneho prípadu, k jeho osobitostiam a charakteristickým črtám, ktoré sú vlastné len pre ten daný konkrétny trestný čin, čím sa bráni mechanickému postupu pri hodnotení dôkazov. Zákon neprisudzuje žiadnemu dôkazu a priori zvláštny význam, ani priznaniu obvineného, ani znaleckému posudku a podobne. V súvislosti s uvedeným si je potrebné uvedomiť dosah a závažnosť hodnotenia dôkazov. Každé rozhodnutie totiž zasahuje do práv konkrétneho jednotlivca. Stále viac sa do popredia dostáva opätovne otázka pravdy a jej významu pre proces dokazovania. Dôkazy sa hodnotia z hľadiska ich pravdivosti, teda či obsah vykonaného dôkazu jednotlivo aj v súhrne s ostatnými dôkazmi je pravdivý. Dôkazy sa ďalej hodnotia v súvislosti s vyšetrovacími verziami, berie sa do úvahy ich závažnosť a zákonnosť. Pri hodnotení z hľadiska závažnosti vylučujú sa dôkazy nepodstatné, teda také, z ktorých nie je možné odvodiť poznatky a informácie o predmete dokazovania. Začiatkom aj zavŕšením celého tohto procesu musí byť vždy skúmanie zákonnosti dôkazu. 2) 1) Mathern, V.: Dokazovanie v čs. trestnom procese. Bratislava, Obzor, 1984, s. 5 – 7. 2) Šámal, P. a kol.: Prípravné konanie trestné. Praha, C.H.Beck, 2003, s. 69. 275 doc. JUDr. Mgr. Jana Viktoryová, PhD. JUDr. Jaroslav Blatnický Dokazovanie – súčasnosť a smerovanie TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Hodnotenie vierohodnosti a pravdivosti dôkazov predstavuje vlastnú syntetickú časť hodnotenia. Na základe analýzy poznatkov o prameni dôkazu, o závažnosti skutočností vyplývajúcich z dôkazov, o ich súvislosti a nadväznosti na iné skutočnosti a dôkazy, o ich súlade s poznatkami praxe a vedy sa získava obraz o skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je tvorená na vnútornom presvedčení príslušného orgánu činného v trestnom konaní a súdu, ktoré však nie je prejavom jeho ľubovôle alebo slobody, ale utvára sa prísne logicky na základe zákonov a iných právnych predpisov, pričom sa opiera o právne vedomosti, o všestranné, hlboké a logické zhodnotenie dôkazov a ich vzájomných súvislostí, s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu. Pri hodnotení dôkazov sa v praxi často používajú predovšetkým analytické a syntetické metódy, často v určitom spojení s dedukciou a indukciou. Určitou právnou poistkou voľného hodnotenia dôkazov je skutočnosť, že každé podstatné rozhodnutie musí byť aj zdôvodnené.3) Modifikáciami prechádzajú aj etapy procesu dokazovania. Teória ich rozdeľuje do niekoľkých úzko spolu súvisiacich a prelínajúcich sa etáp. V klasickom ponímaní rozlišujeme štyri etapy procesu dokazovania, a to etapu vyhľadávania dôkazov, previerky dôkazov, vykonávania alebo procesného zdokumentovania dôkazov a hodnotenia dôkazov. V teórii sa vyskytli aj návrhy zaradiť piatu etapu nazvanú zaistenie dôkazov. Rozumie sa ňou získanie dispozičnej moci nad dôkazom niektorým z oprávnených orgánov činných v trestnom konaní. Túto etapu by bolo potrebné striktne odlišovať od etapy vyhľadávacej, ktorá ju predchádza. Z hľadiska zákonnosti totiž môže byť vyhľadávanie dôkazov zákonné, avšak jeho zaistenie nezákonné a naopak, čo môže spôsobiť rôzne procesné dôsledky. Ani zaistenie dôkazov nie je v celom rozsahu upravené zákonom. 4) Nezastupiteľné miesto v dokazovaní nesporne má znalosť logiky a jej aplikácia v praktickej dokazovacej činnosti. Logike bude potrebné venovať zvýšenú pozornosť. Uplatnenie pravidiel logiky pri práci s dôkazným materiálom sa využíva najmä:5) ¾ ¾ prostredníctvom logických operácií pri zisťovaní a hodnotení (čiastkovom aj súhrnom) faktov a dôkazov v procese dokazovania, hlavne v jeho záverečnej etape – hodnotení dôkazov, kde sa aplikuje zásada voľného hodnotenia dôkazov; v etape previerky dôkazov; 3) Šámal, P. a kol.: Prípravné konanie trestné. Praha, C.H.Beck, 2003, s. 70. 4) Šámal, P. a kol.: Prípravné konanie trestné. Praha, C.H.Beck, 2003, s. 402. 5) Luzgin, I. M.: Logika vyšetrovania. Bratislava, VŠ ZNB, 1996, s. 53-54. 276 Dokazovanie – súčasnosť a smerovanie pri vytyčovaní vyšetrovacích verzií a pri previerke nepriamych dôkazov. Orgán činný v trestnom konaní logické operácie a postupy využíva hlavne pri myšlienkovej činnosti spojenej s praktickou činnosťou, pri zisťovaní, či vylučovaní jednotlivých vyhľadaných faktov. Orgán činný v trestnom konaní v priebehu svojej činnosti prechádza od zmyslového poznania k pojmovému, a to najmä:6) ¾ analýzou – myšlienkovým rozčlenením predmetu skúmania (zisteného faktu) na jeho jednotlivé znaky a následným oddeleným skúmaním každého znaku osobitne; ¾ syntézou – spätným myšlienkovým spojením takto odčlenených znakov, zistením ich vzájomného pôsobenia a spojenia; ¾ abstrakciou – odčlenením podstatných znakov predmetu skúmania od znakov nepodstatných; ¾ zovšeobecnením – rozšírením platnosti podstatných znakov, myšlienkovo odčlenených v jednotlivých skúmaných faktoch na celú skupinu týchto faktov. Využitie analýzy dôkazov v konkrétnych prípadoch predpokladá znalosť základných pojmov, ktoré sú v ňom spojené. Poznanie sa skladá z dvoch prvkov, a to zo zmyslového (pocity, vnemy, predstavy) a racionálneho prvku (myslenie v rôznych formách: pojmy, súdy, úsudky, hypotézy, teórie). Poznanie je jednotou zmyslového a racionálneho odrazu skutočnosti. V procese poznania možno vyčleniť aj rôzne roviny, kvalitatívne rôzne stupne poznania, ktoré sa medzi sebou líšia úplnosťou, hĺbkou a všestrannosťou zachytenia objektu, čiže formou svojho vyjadrenia. Roviny poznania rozdeľujeme na: ¾ ¾ empirickú - vyplýva v podstate zo skúsenosti (z pozorovania a z experimentu) a je do určitej miery racionálne rozpracovaná; teoretickú - odráža objekt z hľadiska jeho súvislosti a zákonitosti, ktoré získala nielen skúsenosť, ale ktoré získalo aj bezprostredné abstrahované myslenie. Z tohto pohľadu rozdeľujeme poznanie na konkrétne a abstraktné. Medzi základné formy myslenia patria: 7) ¾ Súd je myšlienka vyjadrená vo forme vety, v ktorej sa niečo tvrdí o objektoch a ktorá je objektívne buď pravdivá alebo nepravdivá; 6) Luzgin, I. M.: Logika vyšetrovania. Bratislava, VŠ ZNB, 1996, s. 55. 7) Luzgin, I. M.: Logika vyšetrovania. Bratislava: VŠ ZNB, 1996, s. 53-54. 277 doc. JUDr. Mgr. Jana Viktoryová, PhD. JUDr. Jaroslav Blatnický ¾ TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA ¾ ¾ Pojem je forma (spôsob) zovšeobecnenia predmetov a javov. Pojmom sa nazýva aj myšlienka, ktorá je zovšeobecnením predmetov určitej triedy podľa špecifických znakov; Úsudok je myšlienkový postup, pri ktorom sa z jedného alebo niekoľkých súdov, nazvaných premisami úsudku, vyvodzuje nový súd (nazvaný záver alebo dôsledok), logický vyplývajúcich z premís. Prechod od premís k záveru sa vždy uskutočňuje podľa nejakého logického pravidla (pravidla vyvodzovania). Vyčlenenie premís a záveru úsudku a určenie jeho štruktúry tvorí logickú analýzu úsudku. Premisy v logike predstavujú výroky, z ktorých pri odvodzovaní vyplýva v úsudku nový výrok (záver). Problém je to, čo ešte človek nepozná a čo treba poznať. Na vytýčenie problému, na jeho riešenie, na overenie výpovedí, potrebujeme poznatky, ktorých objektívna pravdivosť je už stanovená. Hodnoverné poznatky sú faktami, o ktoré sa v ďalšom skúmaní opierame. Fakty sú nevyhnutným systémom poznatkov, pričom tento systém môže existovať na rôznych úrovniach: na domnienke, na hypotéze a na pravdivej teórií. 8) Domnienka je počiatočný predpoklad, ktorý ešte nie je preskúmaný, nie je objasnený jeho logický a empirický základ. Domnienka prechádza v hypotézu po objasnení argumentov, ktoré ju logicky odôvodňujú. Hypotéza je poznanie, základom ktorého je predpoklad. Poznanie vzniká a rozvíja sa na základe praktickej činnosti a slúži jej, pretože vytvára predobraz možných a pre človeka nevyhnutných vecí a procesov. Preto poznanie sa musí realizovať v praktickej činnosti. Aby sa poznanie mohlo realizovať, musí nadobudnúť zodpovedajúcu formu, v ktorej sa spájajú tri momenty: 9) ¾ ¾ ¾ konkrétne, celkové poznanie objektu; realizácia v praktickej činnosti; cieľ – zistenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie vo veci. Stupeň vývoja týchto logických operácií zodpovedá stupňu vývoja praktickej činnosti človeka vôbec, teda aj orgánu činného v trestnom konaní. Hĺbka a rozsah myšlienkovej analýzy a syntézy závisí na hĺbke a rozsahu praktického rozkladania objektov a javov skutočnosti, praktického využívania ich vlastností a podobne. Hĺbka a rozsah abstrakcie a zovšeobecnenia potom závisia na tom, ako hlboko a v akom rozsahu orgán činný v trestnom konaní 8) Viktoryová, J.: Teoretické základy dokazovania vo vyšetrovaní. II. časť. Bratislava: Akadémie Policajného zboru, 2000, s. 25-36, ISBN 80-8054-075-6. 9) Luzgin, I. M.: Logika vyšetrovania. Bratislava: VŠ ZNB, 1996, s. 53-54. 278 Dokazovanie – súčasnosť a smerovanie Žiaden z uvedených myšlienkových postupov v praktickej činnosti nemôže byť používaný sám o sebe, ako taký. Vzájomne tieto postupy nadväzujú jeden na druhý, jeden z druhého vychádza a vzájomne sa dopĺňajú. V praktickej činnosti sú používané súbežne. 10) Logická stránka myslenia orgánu činného v trestnom konaní vychádza z pravdepodobných alebo deduktívnych úsudkov a smeruje k vierohodným a pravdivým záverom, ak to zistené okolnosti, fakty a objekty dovoľujú. V počiatočnej etape vyšetrovania sú využívané niektoré z nasledovných logických úsudkov: ¾ ¾ ¾ deduktívny úsudok - z pravdivého následku usudzujeme na príčinu, ktorá ho podnietila. Tento úsudok je pravdivý vtedy, ak sú pravdivé všetky premisy (fakty), z ktorých vychádzal. induktívny úsudok - vychádzajúc z poznania jednotlivých faktov zdôvodňujeme všeobecnejší výrok o priebehu vyšetrovacej udalosti. Skúmame určité množstvo faktov, nie však všetky javy určitej skupiny (neúplná indukcia) a zisťujeme, že každý jav má vlastnosti A. Z toho možno usudzovať, že všetky javy danej skupiny vlastnosť A majú. Získaný výrok má potom hypotetický charakter, ktorý musí byť overovaný, spresňovaný, respektíve menený. úsudok z analógie – ak poznáme určité vlastnosti A, B, C, D u faktu X a zistili sme, že fakt Y má vlastnosti A, C, D usudzujeme, že má i vlastnosť B, ktorej existenciu sme u faktu Y doposiaľ neskúmali. Takýto myšlienkový postup neposkytuje logický potrebný záver, ale vyjadruje v danej situácii najoprávnenejšiu domnienku. Stupeň jej pravdepodobnosti je tým vyšší, čím je väčší počet porovnávateľných znakov, čím má orgán činný v trestnom konaní lepšiu vedomosť o nich a čím sú tieto znaky pre danú vec charakteristickejšie. 11) Proces dokazovania konkrétnej udalosti vždy predpokladá ujasnenie si logickej správnosti zostavenia a zdôvodnenia stanovených záverov o okolnostiach spáchaného trestného činu, prípadne o jeho páchateľovi. Zvlášť je to potrebné pri hodnotení sústavy nepriamych dôkazov. Význam logickej analýzy pre hodnotenie dôkazov spočíva najmä v tom, že na jej základe je možné určiť, v ktorom momente je určitý úsudok jednoznačný a teda pravdivý, ďalej kedy sú jeho závery naopak len 10) Luzgin, I. M.: Logika vyšetrovania. Bratislava: VŠ ZNB, 1996, s. 53-54. 11) Čond, A.: Taktika a metodika vyšetrovania. (všeobecná časť) Bratislava: MV SR, 1973, s. 63-67. 279 doc. JUDr. Mgr. Jana Viktoryová, PhD. JUDr. Jaroslav Blatnický praktickou činnosťou prenikol od javu k podstate, od povrchovej podstaty k podstatám hlbším. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA pravdepodobné. Zvláštny význam nadobúda logická analýza pri stanovení skutočností, o ktoré sa jednotlivé závery opierajú a pri určovaní postupov na základe, ktorých je ich možné preverovať a zdôvodňovať. Vychádzajúc z uvedeného, analýza dôkazov pri ich hodnotení nepredstavuje svojvoľnú činnosť orgánu činného v trestnom konaní, ale musí sa okrem vnútorného presvedčenia riadiť aj zásadami logiky. Aby mohol orgán činný v trestnom konaní vysloviť závery o zistených dôkazoch musí vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za dokázané, ako k tomuto výsledku dospel, existenciu ktorých skutočností považuje so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú a akými logickými úvahami sa riadil pri preverovaní a hodnotení dôkazov. 12) Logika určuje konkrétne postupy, logické operácie, ktoré orgán činný v trestnom konaní využíva v praktickej činnosti hodnotenia dôkazov pri zisťovaní vzťahu medzi faktom a vyšetrovanou udalosťou a sú východiskom ich myšlienkovej činnosti. Orgán činný v trestnom konaní však pracuje aj s predpokladmi viac či menej pravdepodobnými, vychádza z výrokov, o ktorých obyčajne nemôže tvrdiť, že sú jednoznačne pravdivé. Podľa charakteru faktorov a okolností, v danej konkrétnej veci si orgán činný v trestnom konaní sám volí taký logický postup, ktorý podľa jeho názoru je najvhodnejší. Logická stránka poznania jednotlivých faktorov a ich vzťahu k udalosti je veľmi zložitá a logické formy myslenia veľmi rozmanité. Dôkazy môžu obstarávať aj strany na vlastné náklady. Také je znenie ustanovení Trestného poriadku. Z uvedeného možno odvodiť niekoľko problémov, ktoré si uvedomuje trestno-procesná prax: ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ je potrebné venovať zvýšenú pozornosť výsluchovej praxi, zdôrazňovať taktiku a psychológiu výsluchu, dostatočne sa pripravovať na procesné úkony, vyvstáva potreba vypracovať metodiku obhajoby v trestnom konaní, nejednoznačne pôsobia aj spôsoby zaobstarávania dôkazov a ich využívania, v praxi existujú situácie, keď obhajca svedka nielen vyhľadá, ale pred návrhom na jeho výsluch ho najskôr sám vypočuje, čo môže u prokurátora alebo sudcu navodiť pocit spochybnenia hodnovernosti takéhoto dôkazu, zákon by mal presnejšie definovať, ktoré dôkazy obhajca môže zabezpečiť a ktoré nie,13) 12) VAJDA, Ľ.: Teoretické východiská a praktické aspekty dokazovania vo vyšetrovaní. Bratislava: Akadémia Policajného zboru 1996, s. 49-52. 13) Valašik, M.: Obhajoba v rekodifikovanom trestnom práve procesnom. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21.4.2008. Bratislava, BVŠP, 2008, s. 244 – 245. 280 Dokazovanie – súčasnosť a smerovanie v právnych diskusiách realizovaných najmä na rôznych medzinárodných vedeckých konfernciách často sa opakujú nasledovné otázky – Môže obhajca obvineného v prípravnom konaní vypočuť aj poškodeného? Môže vypočuť znalca, ktorého pribral vyšetrovateľ? Môže obhajca alebo iná strana vykonať vyšetrovací pokus, rekonštrukciu, rekogníciu, konfrontáciu, prípadne iný procesný úkon? A následne je si možné položiť otázku, akú formu by mal predmetný úkon mať. Možno sa len domnievať, prípadne polemizovať so skupinou obhajcov, ktorí zastávajú názor, že všetky takto vykonané úkony by sa mali robiť v maximálne možnej miere analogicky vo forme, ktorú používajú orgány činné v trestnom konaní. Bude to však možné v každom prípade striktne dodržať?, ¾ nedoriešenou sa javí aj otázka zatajovania dôkazov (môže ísť najmä o prípady zatajovania dôkazov pred prokurátorom až do začatia súdneho konania a pod.), ¾ na dôvažok je si možné položiť aj otázku, či je možné zo strany obhajoby de facto vykonávať vlastne paralelné vyšetrovanie, v podstate súbežne s orgánmi polície. 14) Problémové otázky neobchádzajú ani teóriu dokazovania, ktorá rovnako ako procesná prax a legislatíva je konfrontovaná s novým kontradiktórnym konaním v procese dokazovania: ¾ ¾ ¾ ¾ kvalita dôkazov, rozsah dôkazných prostriedkov, prienik prvkov amerického common law do nášho kontinentálneho dôkazného práva, a to nielen do konanie pred súdom, prípustnosť dôkazov (Kritérium prípustnosti neumožňuje v podmienkach slovenského trestného práva možnosť apriori vylúčiť žiadny dôkaz. Takéto vylúčenie by porušilo základné pravidlá dokazovania v trestnom konaní, ktoré sú zakotvené v ustanoveniach Trestného poriadku. Ani rekodifikácia neprevzala zo systému common law pravidlá o apriori neprípustnosti niektorých dôkazov, ako napríklad vylúčenie svedka z počutia. Do pravidiel kontinentálneho dôkazného práva boli vnesené niektoré prvky najmä amerického common law, niekedy bez vzájomného zosúladenie, prípadne výkladu ďalších súvislostí, ktoré môže priniesť trestno-právna prax. Uvedený stav do značnej miery spôsobuje dnešnú názorovú nejednotnosť v oblasti dokazovania, hlavne v postupoch dokazovania. Prejavuje sa to napríklad pri kritériu prípustnosti dôkazu, 14) Valašik, M.: Obhajoba v rekodifikovanom trestnom práve procesnom. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21.4.2008. Bratislava, BVŠP, 2008, s. 244 – 247. 281 doc. JUDr. Mgr. Jana Viktoryová, PhD. JUDr. Jaroslav Blatnický ¾ TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA ¾ ¾ ¾ ¾ kde jeho základ tvorí zákonnosť jeho získania. V odbornej verejnosti sa na túto téme vedie rozsiahla a dlhodobá diskusia, ktorá neprináša jednotiace závery. Neponúka ich ani legislatíva. Jedna skupina odborníkov zastáva názor, že nie každá nezákonnosť znamená aj neprípustnosť dôkazu. Druhá skupina zastáva opačné tvrdenie, že každý dôkaz získaný porušením základného procesného práva ako aj dôkaz z neho odvodený je neplatný.15) ), právna istota, metodika vedenia výsluchu v závislosti od jeho dôkazného významu, vytvorenie systému kontroly relevantnosti neoznámených dôkazov, určenie hraníc nevyhnutných na zabezpečenie dôkazu (nezákonný spôsob získania dôkazu, získanie dôkazu násilným, trýznivým a potupným spôsobom, získanie dôkazu zásahom do garantovaných ľudských práv a slobôd – bez alebo nad rámec daného súhlasu). Značnú pozornosť si vyžaduje aj definovanie a vyšpecifikovanie niektorých nových pojmov a kategórii, ako napríklad: ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ ¾ použitie donútenia pri získaní inkriminovaného vyhlásenia, dôkaz inkriminačného charakteru, nespoľahlivý dôkaz, dôkaz získaný nátlakom alebo iným nevhodným spôsobom, správanie a dôveryhodnosť svedka ako jeden z atribútov prípustnosti dôkazu, neštandartné spôsoby výpovede, nepravdivá výpoveď z dôvodu nepríjemného správania policajného dôstojníka voči vypočúvanému, dôležitý dôkaz, autenticita dôkazu, kvalita dôkazu, vykonávanie efektívneho vyšetrovania, anonymná svedecká výpoveď, vylákaný dôkaz, nátlakové vyšetrovacie techniky, utajenie, lesti a triky v dokazovaní, protizákonné získanie dôkazu. 15) Šimovček, I.: Rekodifikácia trestného práva z pohľadu dokazovania v trestnom konaní. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21.4.2008. Bratislava, BVŠP, 2008, s. 236. 282 Výber z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva – vyústenie právnych záverov do teórie dokazovania Mučenie políciou Sťažovateľ Ahmed Selmouni, občan Holandska a Maroka, bol v čase od 25. do 20.11.1991 zadržaný vo Francúzsku. Sťažovateľ bol viackrát vypočúvaný v rámci trestného konania vedeného v súvislosti s drogovou trestnou činnosťou. Počas trvania väzby bol sťažovateľ viackrát vyšetrovaný doktorom, o čom existovala lekárska dokumentácia. V konaní pred súdom požiadal vyšetrujúci sudca o znalecký posudok týkajúci sa zdravotného stavu sťažovateľa. Znalec, ktorý ho vyšetril zaznamenal viditeľné známky ublíženia na zdraví so stanovením doby ich vzniku, ktorá korešpondovala s časom, ktorý sťažovateľ strávil vo vyšetrovacej väzbe. Dňa 1.12.1992 bol sťažovateľ po prvýkrát vypočutý k týmto okolnostiam inšpekčnou službou polície. Záznam z tohto výsluchu bol zaslaný úradu prokuratúry. Sťažovateľ podal dňa 1.2.1993 v tejto veci žalobu za spáchanie násilného trestného činu ublíženia na zdraví s následkom pracovnej neschopnosti v trvaní viac ako osem dní, útoku so zbraňou (bejzbalovou pálkou), nedôstojného správania, ublíženia na zdraví s trvalými následkami (trvalé poškodenie zraku) a pokusu o znásilnenie viacerými osobami, pričom sa ku konaniu pripojil ako poškodený. Všetky tieto činy mali byť spáchané počas trvania vyšetrovacej väzby sťažovateľa, zo strany príslušníkov polície, pri výkone ich služby. Vyšetrovanie na základe žaloby sťažovateľa bolo začaté 22.2.1993. Policajti, označení sťažovateľom v rámci rekognície, boli prvýkrát vypočutí v januári až marci 1997. Následne boli policajti postavení pred trestný súd a obžalovaní z trestného činu ublíženia na zdraví s následkami pracovnej neschopnosti kratšej ako jeden týždeň a trestného činu obťažovania na sexuálnom základe spáchaného s použitím násilia a donucovania, v oboch prípadoch spáchaných v spolupáchateľstve. Sťažovateľ zniesol námietku vo veci, že sa nebralo do úvahy jeho znásilnenie, trvalé zmrzačenie a mučenie. Trestný súd jeho námietku zamietol s tvrdením, že z lekárskych správ nevyplýva, že došlo k znásilneniu a ani sa nepreukázali príčinné súvislosti medzi stratou ostrosti zraku a skutkom. Skutky, ktoré sťažovateľ označil za akty mučenia, neboli posúdené ako mučenie v rámci trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Policajti boli odsúdení na podmienečné tresty. Sťažovateľ argumentoval, že mučenie bolo zo strany policajtov motivované tou skutočnosťou, že potrebovali vynútiť od neho priznanie, nakoľko bol udaný ako podozrivý a policajti boli presvedčení o jeho vine. 283 doc. JUDr. Mgr. Jana Viktoryová, PhD. JUDr. Jaroslav Blatnický Dokazovanie – súčasnosť a smerovanie TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Vykonaná osobná a domový prehliadka, pri jeho zadržaní, nepreukázala podozrenie polície a sťažovateľ sa jednoducho odmietol polícii priznať. Vláda dotknutej krajiny na základe jednej z lekárskych správ uvádzala, že zo strany polície nešlo o mučenie, ale len o zlé zaobchádzanie. Súd konštatoval porušenie článku 3 Európskeho dohovoru. Uvedený článok zakotvuje jednu zo základných hodnôt demokratickej spoločnosti. Aj za najťažších okolností, za ktoré je možné považovať boj proti terorizmu alebo organizovanému zločinu dohovor absolútne zakazuje mučenie a neľudské či ponižujúce zaobchádzanie, resp. tresty. Uvedené platí aj v prípade verejného ohrozenia štátnej bezpečnosti. Článok 3 nepodlieha žiadnym obmedzeniam. Súbor zranení spomínaných v lekárskych správach, ako aj v prehlásení sťažovateľa, preukazuje existenciu bolesti a fyzického utrpenia a nepochybne aj duševného utrpenia. Priebeh udalosti poukazuje aj na to, že bolesť a utrpenie boli sťažovateľovi spôsobené úmyselne, predovšetkým s cieľom vynútenia jeho priznania k spáchaniu skutkov, z ktorých bol podozrivý. Naviac, z lekárskych správ jasne vyplýva, že opakované násilnosti boli priamo vykonávané policajtmi pri výkone služby.16) V teórii dokazovania bude potrebné rozšíriť state o protizákonnom získavaní dôkazov. Stíhanie maloletých a neľudské zaobchádzanie Obaja sťažovatelia sa narodili v roku 1982. Dňa 12.2.1993, kedy mali obaja desať rokov, nešli do školy a uniesli dvojročného chlapca z nákupného strediska, prešli s ním viac ako dve míle a potom ho utýrali na smrť, zanechajúc ho na železničných koľajniciach, aby ho prešiel vlak. Sťažovatelia boli zatknutí vo februári 1993. Proces sa konal v novembri 1993 za účasti verejnosti a trval viac ako tri týždne. Počas pojednávaní príchod sťažovateľov vítal nepriateľský dav, príležitostne sa vyskytli aj pokusy na útok vedený voči motorovým vozidlám, v ktorých sa viezli. Pojednávacia sieň bola zaplnená tlačou a verejnosťou. Pojednávania boli vedené s formálnosťou trestného konania týkajúceho sa dospelých. Konanie bolo do určitej miery modifikované, vzhľadom na vek sťažovateľov. Dĺžka pojednávania zodpovedala dĺžke školského dňa. Počas prestávok sťažovatelia mohli stráviť svoj čas so svojimi rodičmi a sociálnymi pracovníkmi v detskom kútiku. Sudca vydal nariadenie o zákaze publikovania mien, adries, fotografií, alebo iných detailov, ktoré by mohli identifikovať sťažovateľov. Právni zástupcovia sťažovateľov žiadali, aby bolo konanie zastavené, pretože by mohlo byť 16) Prípad Selmouni proti Francúsku. Rozsudok z 28. júla 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 25803/94. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s.r.o., 2006, s. 156 – 158. 284 Dokazovanie – súčasnosť a smerovanie Sťažovateľa V. a jeho rodičov vypočul doktor z detskej nemocnice v septembri 1993. Konštatoval známky post-traumatického stresu a extrémnej úzkosti a viny, s obavami z trestu a hrozivej odplaty. Sťažovateľ V. hovoril o udalosti len veľmi málo, bez uvedenia niektorých aspektov. Javil sa ako nezrelý, správajúci sa ako mladšie dieťa, bude potrebovať terapeutickú pomoc. Počas konania prokuratúra uviedla dôkazy na podporu svojho tvrdenia, že obžalovaní boli trestne zodpovední za svoje činy, nakoľko vedeli rozpoznať spoločenskú nebezpečnosť svojho konania. Sťažovateľ T. odmietol vyšetrenie psychiatričkou, ktorú určila prokuratúra. Znalecký posudok pred súdom podala detská psychiatrička, ktorú vybral právny zástupca sťažovateľa T. Uviedla, že sťažovateľ je primeranej inteligencie, vyjadruje sa spontánne a pozná rozdiely medzi dobrom a zlom. Zlé je uniesť dieťa a nechať ho na koľajniciach. Vykazuje však známky poruchy spôsobenej post-traumatickým šokom, vrátane neustálych obáv z udalostí trestného činu, vysokého stupňa úzkosti a poruchy spánku. Táto porucha a to, že sa mu nedostalo terapeutickej pomoci od spáchania trestného činu spôsobilo, že jeho schopnosť komunikovať s právnikmi je limitovaná a nedokáže adekvátne svedčiť vo svoj prospech. Prokuratúra predvolala riaditeľku školy, do ktorej chodili obaja sťažovatelia. Podľa nej boli si vedomí toho, že udrieť iné dieťa zbraňou je zlé. Na pojednávaní boli prehraté pásky s výpoveďami sťažovateľov pred policajtmi, pred súdom však nevypovedali. Dňa 24.11.1993 porota odsúdila sťažovateľov z trestného činu vraždy a únosu a sudca im navrhol osemročný trest odňatia slobody (najvyšší sudca desaťročný trest). Rodina zosnulého dieťaťa predložila petíciu za doživotný trest. (V prípade sťažovateľov bolo možné uložiť trest odňatia slobody neurčitej dĺžky, určenie ktorej bolo vo výlučnej právomoci ministra vnútra). Listom minister vnútra informoval sťažovateľa T., že si odpyká trest odňatia slobody v trvaní pätnásť rokov. Dĺžka trestu bola opätovne prejednávaná. Čo sa týka účinku trestného konania na sťažovateľov, v januári 1995 boli sťažovatelia vypočutí doktorom na účely konania o súdnom preskúmaní rozhodnutia. Podľa záverov doktora V. trpel vysokým stupňom strachu, že bude napadnutý, alebo potrestaný za svoje konanie. Bol vydesený z toho, že si ho na súde obzerala verejnosť a obával sa, čo si o ňom budú ľudia myslieť. Väčšinu času sa nebol schopný zúčastňovať konania. Nebol schopný počúvať, keď boli prehrávané výsluchu jeho a T. pred políciou a spomenul si, že vtedy plakal. Sťažovateľovi trvalo dvanásť mesiacov, kým prekonal traumu 285 doc. JUDr. Mgr. Jana Viktoryová, PhD. JUDr. Jaroslav Blatnický nespravodlivé z dôvodu rozsiahlej publicity prípadu. Sudca nenašiel žiaden dôvod na takéto rozhodnutie. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA zo samotného procesu. Mal dojem, že tlač sa mu posmievala a z tvári poroty mohol čítať, že ho uznali vinným. Sťažovatelia tvrdili, že vek desať rokov ako hranica trestnej zodpovednosti v Anglicku a Walese je nízka v porovnaní s inými európskymi krajinami. Podľa ich názoru konanie pred súdom predstavovalo neľudské a ponižujúce zaobchádzanie. Spôsoboval to ich nízky vek, vedenie procesu, cudzí ľudia v porote, tlak médii, útoky na vozidlo, v ktorom sa viezli. Európsky súd konštatoval, že charakter trestného činu spáchaného sťažovateľmi bol irelevantný pre posúdenie podľa článku 3 Európskeho dohovoru. Aby zlé zaobchádzanie spadalo do pôsobnosti článku 3 musí dosiahnuť určité minimum závažnosti. Stanovenie tohto minima je relatívne, závisí od všetkých okolností prípadu ako sú povaha, kontext zaobchádzania, jeho trvanie, fyzické a psychické následky, v niektorých prípadoch tiež pohlavie, vek a zdravotný stav obete. Niektoré zaobchádzanie označil Súd za neľudské hlavne z toho dôvodu, že bolo uskutočnené úmyselne, po dobu mnohých hodín a spôsobilo, ak nie skutočné poškodenie, tak aspoň fyzické a morálne utrpenie. Ponižujúce zaobchádzanie malo vzbudiť u obetí pocity strachu, úzkosti a podriadenosti a bolo spôsobilé potupiť a ponížiť ich a prípadne zlomiť ich fyzický alebo morálny odpor. Podľa Súdu pripísanie trestnej zodpovednosti sťažovateľom samo o sebe neznamená porušenie článku 3 Európskeho dohovoru. Trestné konanie proti sťažovateľom nebolo motivované akýmkoľvek zámerom štátnych orgánov ponížiť ich, alebo spôsobiť im utrpenie. V skutočnosti bolo prijaté množstvo špeciálnych opatrení, ktoré modifikovali konanie pred miestnym súdom, za účelom zmiernenia prísnosti konania, s ohľadom na vek obžalovaných. Vzhľadom na uvedené, proces so sťažovateľmi neznamenal porušenie článku 3 Európskeho dohovoru.17) V časti teórie dokazovania o výsluchoch zamerať dôraz na metodiku vedenia výsluchu v závislosti od jej dôkazného významu. Utajenie dôkazov v trestnom konaní Dňa 30.6.1993 boli do Spojeného kráľovstva prepašované tri tony konopnej živice, uschovanej v náklade mrazeného mäsa v kamióne, ktorý prišiel zo Zeebrugge do Doveru. Dva náklady mäsa od rovnakého dodávateľa už boli dovezené v máji a na začiatku júna 1993. V oboch prípadoch bolo mäso následne prevezené spoločnosťou cestnej dopravy Davidson. V prejednávanom prípade bol náklad dovezený do mraziaceho skladiska West 17) Prípad V. a T. proti Spojenému kráľovstvu. Rozsudok zo 16.12.1999 týkajúci sa sťažností č. 24888/94 a č. 24724/94. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s.r.o., 2006, s. 163 – 169. 286 Kent Cold Storage. Dňa 1.7.1993 príslušníci colnej stráže sledovali sťažovateľa. Ten sa z miesta svojho bydliska odobral na parkovisko kamiónov v Becktone, kde nasadol za volant kamiónu s mraziacim prívesom, ktorý si kúpil pred mesiacom. S ním odišiel do spomenutého mraziaceho skladiska, kde naložil mäso, s ktorým potom šiel až do garáže v Leytenstone. Kamión potom nechal v garáži a odišiel. Počas dopoludnia garáž dvakrát navštívil na krátku dobu, potom sa do nej vrátil poobede a zostal v nej približne päť hodín. V okamihu odjazdu bol zatknutý. Garáž bola podrobená prehliadke. Šesť paliet mäsa bolo stále v zmrznutom stave, aj keď mraziaci systém nebol v činnosti. Štyri palety, ktoré obsahovali veľké množstvo konopnej živice, boli otvorené na účely rozmrazenia v garáži. Sťažovateľ vyhlásil, že pracuje ako nezávislý dopravca a nevedel, že v mäse je ukryté konope. Colná stráž tiež zistila, že sestra sťažovateľa dňa 19.3.1993 prenajala trezor, ku ktorému poskytla voľný prístup sťažovateľovi, ktorý vystupoval pod menom Eric Siggins. Po jeho zatknutí bol trezor prehľadaný a bolo zaistených 24 100 GPB v hotovosti a dva cestovné pasy s fotografiou sťažovateľa, jeden vystavený na pravé meno a druhý na meno falošné. Sťažovateľ bol následne obžalovaný z vedomej účasti na podvodnom obchádzaní zákazu dovozu konope pred Korunným súdom. Krátko pred začatím pojednávania, 14.1.1994, obžaloba podala sudcovi žiadosť o priznanie imunity verejného záujmu, ktorý by ju zbavila povinnosti predložiť niektoré dokumenty, ktoré mala k dispozícii. Obhajoba bola upozornená, že táto žiadosť bude podaná, ale nebola informovaná o kategórii, do ktorej spadali dokumenty, ktoré si obžaloba nepriala zverejniť. Obhajoba dostala možnosť, aby predniesla sudcovi svoje argumenty, ktoré spočívali v tvrdení, že sťažovateľ prevzal dodávku nákladu mäsa v súlade s inštrukciami, ktoré obdržal po telefóne noc predtým a že nevedel o prítomnosti konope. Obhajoba sudcu taktiež vyzvala, aby nariadil oznámenie všetkých dôkazov, ktoré mali vzťah ku skutkom, z ktorých bol sťažovateľ obvinený. Súd uvedené dôkazy posúdil a rozhodol, že nemajú byť zverejnené. Obhajoba nebola informovaná o dôvodoch tohto rozhodnutia. Obhajoba žiadala od obžaloby, aby všeobecne uviedla, či existujú vo vzťahu k prejednávanému prípadu nepoužité dôkazy, ktoré neboli zverejnené a týkali by sa – použitia odpočúvacích systémov, z nich existujúcich nahrávok, poznámok, záznamov alebo iných dokladov. Ďalej či existujú iné výsluchy potencionálnych svedkov, ktoré neboli zverejnené. Či existujú dôkazy vyplývajúce zo sledovania kamiónu alebo budov mraziaceho skladiska a pokiaľ nie, či podobná sledovacia činnosť bola uskutočnená. Či boli zrealizované iné sledovacie úkony, ktoré neboli zverejnené. Či uvedené činnosti boli vykonávané na základe obdržaných informácií a či k ním existujú nejaké poznámky, spisy alebo iné dokumenty. Obžaloba sa vyjadrila len ku skutočnosti, že sledovacia činnosť nebola uskutočnená a nebola obdržaná žiadna informácia od akéhokoľvek informátora. Na ostatné otázky neodpovedali. 287 doc. JUDr. Mgr. Jana Viktoryová, PhD. JUDr. Jaroslav Blatnický Dokazovanie – súčasnosť a smerovanie TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Počas konania sťažovateľ nevypovedal. Argumentácia jeho zástupcu spočívala v tvrdení, že o konope ukrytom v náklade nevedel a tovar prepravoval v dobrej viere. Zástupca obhajoby žiadal súd, aby obžaloba zverejnila informácie, ktoré by mohli priamo či nepriamo podporiť tézy obhajoby. Táto žiadosť bola zamietnutá. Sťažovateľ sa domnieval, že akékoľvek neoznámenie relevantných dôkazov podkopáva právo na spravodlivý proces. Súd uviedol, že každé trestné konanie, vrátane procesných aspektov, musí mať kontradiktórny charakter a zaisťovať rovnosť zbraní medzi obžalobou a obhajobou, v tom spočíva jeden zo základných prvkov spravodlivého procesu. Právo na spravodlivé konanie umožňuje obom stranám možnosť zoznámiť sa s pripomienkami alebo dôkazmi predloženými protistranou a vyjadriť sa k nim. Vyžaduje sa, aby orgány činné v trestnom konaní oznámili obhajobe všetky relevantné dôkazy, ktoré majú k dispozícii, ako v prospech, tak aj v neprospech obžalovaného. Avšak, ako pripustili aj sťažovatelia, právo na oznámenie relevantných dôkazov nie je absolútne. V uvedenom prípade Súd poznamenal, že obžaloba nijako nepoužila neoznámené dôkazy, s ktorými naviac nebola oboznámená ani porota. Zárukou spravodlivého procesu bol sudca, ktorý mal povinnosť počas celého konania overovať, či utajenie dôkazov nebolo v rozpore so spravodlivosťou. Nikto netvrdil, že sudca nebol nezávislý a nestanný v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Bol podrobne oboznámený so všetkými dôkazmi a vzniknutými otázkami a ako pred procesom, tak aj v jeho priebehu, bol schopný kontrolovať relevantnosť neoznámených dôkazov pre obhajobu. Článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru nebol porušený.18) Poznámky agenta Sťažovatelia boli pomocou agenta zaistení za držbu drog a odsúdení na deväť rokov trestu odňatia slobody. V trestnom konaní bol ako svedok predvolaný len agent. Hoci tento svedok tvrdil, že má poznámky z rozhovorov so sťažovateľmi, tieto poznámky sťažovateľ nikdy nevidel a vyšetrovateľ sťažovateľa nikdy nevypočul k obsahu týchto údajných rozhovorov. Podľa sťažovateľa však bolo veľmi ťažké spochybniť dôveryhodnosť svedka, pretože jeho celé meno a ostatné identifikačné údaje zostali utajené. Sťažovatelia namietali, že sa stali obeťami podvodu a že bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru, v dôsledku navádzania agenta na spáchanie trestného činu, pre ktorý boli neskôr odsúdení. Tvrdili, že bolo nemožné, aby na základe dostupných dôkazov posúdili, či v dôsledku účasti agenta na skutkoch, ktoré spáchali, 18) Prípad Jasper proti Spojenému kráľovstvu. Rozsudok zo 16.2.2000 týkajúci sa sťažnosti č. 27052/95. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s.r.o., 2006, s. 956 – 961. 288 trestné konanie proti nim bolo spravodlivé. K dôkazom, ktoré boli v tomto bode k dispozícii, obhajoba nemala prístup z dôvodu ochrany verejného záujmu. Podľa sťažovateľov, vnútroštátne konanie bolo v zásade nespravodlivé, pretože sudca konajúci vo veci, ktorý mal rozhodnúť, či sa obvinení stali obeťou navádzania alebo zneužitia konania, takisto musel preskúmať materiál v neprítomnosti zástupcu obhajoby a bez možnosti kontradiktórneho konania. Dňa 22.7.2003 Komora jednomyseľne rozhodla, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a že konštatovanie porušenia je dostatočným spravodlivým zadosťučinením pre sťažovateľov. Vo svojom rozhodnutí uviedla, že sťažovateľom bol odoprený prístup k dôkazom, pretože zástupcovia obhajoby nemali možnosť namietať, pred sudcom proti nim. Predbežné konanie, v ktorom sa rozhodovalo o prípustnosti dôkazov a o ich zverejnení, nebolo v súlade s požiadavkou kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, čím neboli dostatočne chránené záujmy obvinených.19) Z uvedeného prípadu jednoznačne vyplýva, že je potrebné venovať v teórii dokazovania väčšiu pozornosť prvkom kontradiktórnosti a to nielen v konaní pred súdom, ale v obmedzenejšej podobe aj v predsúdnom konaní. Teória dokazovania nepredstavuje uzavretý a nemenný systém pojmov, zákonitostí, kritérii, odporúčaní, ale práve naopak, je to oblasť právnej vedy, ktorá sa neustále vyvíja, napreduje a invenčne reaguje na potreby trestno-procesnej praxe. Zoznam použitej literatúry: MATHERN, V.: Dokazovanie v čs. trestnom procese. Bratislava, Obzor, 1984. ČENTÉŠ, J. a kol. Trestný poriadok s komentárom. Žilina, Poradca podnikateľa, spol. s.r.o., 2006. IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava, IURA EDITION, 2006. KRAJNÍK, V. a kol.: Kriminalistika. Bratislava, Akadémia PZ, 2005. MUSIL, J. a kol.: Kurz trestného práva. Praha, C.H.BECK, 2003. NETT, A.: Plody z otráveného stromu. Brno, PF MU, 1997. 19) Prípad Edwards a Lewis proti Spojenému kráľovstvu. Rozsudok z 27.10.2004 týkajúci sa sťažností č. 39647/98 a 40461/98. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s.r.o., 2006, s. 1101 – 1102. 289 doc. JUDr. Mgr. Jana Viktoryová, PhD. JUDr. Jaroslav Blatnický Dokazovanie – súčasnosť a smerovanie TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA RAŠLA, A.: Základy dôkazného práva. Košice, UPJŠ, 1979. SVÁK, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, Poradca podnikateľa, spol. s.r.o., 2006. ŠÁMAL, P. a kol.: Prípravné konanie trestné 2., doplnené a prepracované vydanie. Praha, C.H.BECK, 2003. ŠÁMAL, P. a kol.: Prípravné konanie trestné. Praha, C.H.Beck, 2003. ŠIMOVČEK, I.: Rekodifikácia trestného práva z pohľadu dokazovania v trestnom konaní. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21.4.2008. Bratislava, BVŠP, 2008. VALAŠIK, M.: Obhajoba v rekodifikovanom trestnom práve procesnom. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21.4.2008. Bratislava, BVŠP, 2008. VIKTORYOVÁ, J.: Teória dokazovania. Bratislava: Akadémia PZ, 2006. Prípad Selmouni proti Francúsku. Rozsudok z 28. júla 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 25803/94. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s.r.o., 2006. Prípad V. a T. proti Spojenému kráľovstvu. Rozsudok zo 16.12.1999 týkajúci sa sťažností č. 24888/94 a č. 24724/94. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s.r.o., 2006. Prípad Jasper proti Spojenému kráľovstvu. Rozsudok zo 16.2.2000 týkajúci sa sťažnosti č. 27052/95. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s.r.o., 2006. Prípad Edwards a Lewis proti Spojenému kráľovstvu. Rozsudok z 27.10.2004 týkajúci sa sťažností č. 39647/98 a 40461/98. In: Svák, J. a kol.: Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Žilina, PP spol. s.r.o., 2006. 290 Neprípustnosť dôkazu získaného donútením Neprípustnosť dôkazu získaného donútením doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD. Fakulta práva, Bratislavská vysoká škola práva Abstrakt: Autor sa vo vystúpení zaoberá neprípustnosťou dôkazu v trestnom konaní, ktorý je získaný donútením. Konštatuje, že podľa súčasnej trestnoprocesnej úpravy je použitie dôkazu získaného nezákonným donútením neprípustné. Uvádza aj ďalšie prípady, kedy Trestný poriadok výslovne zakazuje použitie určitého druhu dôkazu. Ďalej analyzuje neprípustnosť dôkazu získaného mučením podľa medzinárodného práva a judikátov Európskeho súdu pre ľudské práva. V Závere autor zdôrazňuje, že môže nastať aj prípad, že dôkaz síce bude získaný v súlade so zákonom ale s poukázaním na právo neprispievať k vlastnému obvineniu bude neprípustný. Kľúčové slová: prípustnosť dôkazu, dôkaz, mučenie, donútenie, právo neprispieť k svojmu vlastnému obvineniu Abstract: In the contribution the author deals with the admissibility of evidence obtained by coercion in criminal procedure. He observes that admissibility of evidence obtained by illegal coercion is illegal. He adduces some examples when Code of Criminal Procedure explicitly prohibits admissibility of some evidence. Next he analyses non-admissibility of evidence obtained by torture under international law and cases of the European Court of Human Right. In conclusion he emphasize that a situation may occur when an evidence is obtain according the law, but owing to the privilege against self-incrimination will be non- admissible. Key words: admissibility of evidence, evidence, torture, coercion, privilege against self-incrimination. 291 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Úvod V poslednej dobe v teórii trestného práva nadobúda čoraz viac na význame kategória „prípustnosť dôkazu“ v anglickej literatúre „admissibility of evidence“. Nedá sa povedať, že prípustnosť dôkazu sa začína objavovať až v súčasnosti. V staršej literatúre sa skôr uvádzala kategória „zákonnosť dôkazov“. Mathern1) používa oba termíny, avšak ich nestotožňuje, aj keď súhlasí, že nezákonný dôkaz je neprípustný. Súčasný Trestný poriadok používa termín zákonnosť.2) Podľa teórie prípustnosť dôkazu je nevyhnutná vlastnosť dôkazu, ktorá je charakterizovaná: ¾ ¾ súladom medzi ustanoveniami TP, základných zásad trestného konania a prameňmi (nositeľmi) dôkazov, súladom medzi ustanoveniami TP, základných zásad trestného konania a metódami, prostriedkami a postupmi použitými na získanie informácií tvoriacich obsah dôkazu.3) Ohľadom prípustnosti dôkazu Trestný poriadok stanovuje pravidlo „ako dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona“. 4) Takýmto zákonom je napr. zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov (zákon o ochrane pred odpočúvaním). Ďalším takýmto prípadom je oprávnenie monitorovať priestor prístupný verejnosti pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu na účely verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo možného narušenia bezpečnosti štátu. Takýto priestor možno monitorovať len vtedy, ak priestor je zreteľne označený ako monitorovaný.5) Takto vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch. V opačnom prípade sa záznamy v lehote siedmich dní od ich vyhotovenia musia zlikvidovať. 1) Mathern, V. Dokazovanie v československom trestnom procese. Bratislava: Obzor, 1984 2) Pri predbežnom prejednaní obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu. (§ 243 ods. 2) 3) Ivor, J. et al. Trestné právo procesné. IURA edition, Bratislava 2006, s. 436 4) § 119 ods. 2 Trestného poriadku 5) § 10 ods. 7 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov 292 Neprípustnosť dôkazu získaného donútením 1 Neprípustnosť dôkazov podľa Trestného poriadku Trestný poriadok v ustanovení § 119 ods. 2 nedovoľuje vylúčiť uplatnenie žiadneho dôkazného prostriedku získaného v súlade so zákonom6), na druhej strane v niektorých prípadoch výslovne zakazuje použitie niektorých dôkazov. Ide predovšetkým o nasledovné prípady: 1. 2. Získanie dôkazu nezákonným donútením alebo hrozbou donútenia 7). Získanie dôkazu o kontrolovanej dodávke, sledovanie ktorej bolo vykonané bez príkazu príslušného orgánu, ak nebol príkaz v stanovenej lehote vydaný. (Ak prokurátor do 48 hodín nevydá príkaz podľa odseku 2, musí sa sledovanie zásielky ukončiť a získané informácie nemožno v ďalšom konaní použiť a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť.) 8) 3. Získanie dôkazu pri predstieranom prevode bez príkazu príslušného orgánu, ak nebol príkaz v stanovenej lehote vydaný. (Bez príkazu podľa odseku 2 sa môže uskutočniť predstieraný prevod len vtedy, ak vec neznesie odklad a písomný príkaz nemožno získať vopred; orgán uvedený v odseku 3 je však povinný o príkaz bez meškania požiadať. Ak nebude príkaz do 48 hodín vydaný, orgán uvedený v odseku 3 je povinný predstieraný prevod skončiť. Ak sa pri tomto úkone získala informácia, nemožno ju použiť a musí sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť.) 9) 4. Komunikácia medzi obhajcom a obvineným pri sledovaní osôb a vecí. (Ak sa pri sledovaní zistí, že obvinený komunikuje so svojím obhajcom, takto získané informácie nemožno použiť na účely trestného konania a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť; to neplatí, ak ide o informácie, ktoré sa vzťahujú na vec, v ktorej advokát nezastupuje obvineného ako obhajca.) 10) 6) Šámal, P., et al. str. Přípravné řízení trestní. 2., doplněné a přepracované vydáni, C H Beck 1996, str. 800 7) § 119 ods. 4 Trestného poriadku 8) § 111 ods. 4 Trestného poriadku 9) § 112 ods. 5 Trestného poriadku 10) § 113 ods. 2 Trestného poriadku 293 doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD. Vo svojom vystúpení by som chcel poukázať na prípady, kedy použitie dôkazu v trestnom konaní je neprípustné. TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA 5. Získanie dôkazu pri sledovaní osôb a vecí bez príkazu príslušného orgánu ak takýto príkaz nebol v stanovenej lehote vydaný. (Ak vec neznesie odklad a písomný príkaz nemožno získať vopred, sledovanie možno začať aj bez príkazu, ak nejde o prípady uvedené v odseku 4. Policajt alebo príslušný útvar Policajného zboru je však povinný bez meškania dodatočne požiadať o vydanie príkazu. Ak príkaz nebude do 24 hodín vydaný, musí sa sledovanie skončiť a takto získané informácie nemožno použiť a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť.) 11) 6. Využitie dôkazu získaného sledovaním osôb a vecí v inej trestnej veci. (V inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej bolo sledovanie vykonané, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre úmyselný trestný čin.) 12) 7. Informácie získané pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov v obydlí bez príkazu sudcu pre prípravné konanie. (Ak ide o vec, ktorá neznesie odklad a vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov nie je spojené so vstupom do obydlia a písomný príkaz sudcu pre prípravné konanie nemožno získať vopred, môže pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vydať príkaz prokurátor; takýto príkaz musí najneskôr do 24 hodín od jeho vydania potvrdiť sudca pre prípravné konanie, inak stráca platnosť a takto získané informácie nemožno na účely trestného konania použiť a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť.) 13) 8. Komunikácia medzi obhajcom a obvineným pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov. (Ak sa pri vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov zistí, že obvinený komunikuje so svojím obhajcom, takto získané informácie nemožno použiť na účely trestného konania a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť; to neplatí, ak ide o informácie, ktoré sa vzťahujú na vec, v ktorej advokát nezastupuje obvineného ako obhajca.) 14) 9. Využitie dôkazu získaného vyhotovením obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov v inej trestnej veci. (V inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej boli vyhotovené obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre 11) 12) 13) 14) § 113 ods. 7 Trestného poriadku § 113 ods. 9 Trestného poriadku § 114 ods. 2 Trestného poriadku § 114 ods. 4 Trestného poriadku 294 úmyselný trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, korupciu, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.) 15) 10. Komunikácia medzi obhajcom a obvineným pri odpočúvaní a zaznamenávaní telekomunikačnej prevádzky. (Ak sa pri odpočúvaní a zaznamenávaní telekomunikačnej prevádzky zistí, že obvinený komunikuje so svojím obhajcom, takto získané informácie nemožno použiť na účely trestného konania a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť; to neplatí, ak ide o informácie, ktoré sa vzťahujú na vec, v ktorej advokát nezastupuje obvineného ako obhajca.) 16) 11. Informácie získané pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky bez príkazu sudcu pre prípravné konanie. (Ak ide o vec, ktorá neznesie odklad, a príkaz sudcu pre prípravné konanie nemožno získať vopred, môže taký príkaz pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní vydať prokurátor, ak odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky nie je spojené so vstupom do obydlia, ktorý však musí najneskôr do 24 hodín od jeho vydania potvrdiť sudca pre prípravné konanie, inak stráca platnosť a takto získané informácie nemožno použiť na účely trestného konania a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť.) 17) 12. Využitie dôkazu získaného pri odpočúvaní a zaznamenávaní telekomunikačnej prevádzky v inej trestnej veci. (V inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre trestný čin uvedený v odseku 1.) 18) 13. Využitie dôkazu získaného pri použití agenta v inej trestnej veci. (Skutočnosti týkajúce sa trestných činov nesúvisiacich s vecou, v ktorej bol agent použitý, môžu sa v inom konaní použiť ako dôkaz iba vtedy, ak ide o zločin, korupciu, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti.) 19) 14. Využitie informácií pri porovnávaní údajov v informačných systémoch. (Osoba podľa odseku 3 je povinná poskytnúť údaje potrebné na 15) 16) 17) 18) 19) § 114 ods. 7 Trestného poriadku § 115 ods. 1 Trestného poriadku § 115 ods. 2 Trestného poriadku § 115 ods. 7 Trestného poriadku § 117 ods. 12 Trestného poriadku 295 doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD. Neprípustnosť dôkazu získaného donútením TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA porovnávanie. Ak nemožno požadované údaje oddeliť od iných údajov, poskytnú sa aj iné údaje. Tieto iné údaje nemožno použiť ako dôkaz.) 20) 15. Využitie informácií pri porovnávaní údajov v informačných systémoch v inej trestnej veci. (V inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej sa vykonalo porovnanie údajov, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre trestný čin uvedený v odseku 1.) 21) 16. Odmietnutie výpovede obvineným. (Odopretie výpovede sa nesmie použiť ako dôkaz proti obvinenému.) 22) 17. Využitie vyhlásenia obvineného v konaní o zmieri v ďalšom súdnom konaní. (Ak prokurátor zmier neschválil, hoci obvinený uskutočnil vyhlásenie podľa § 220 ods. 1, že spáchal skutok, pre ktorý je stíhaný, nie je možné v ďalšom konaní prihliadnuť na toto vyhlásenie ako na dôkaz.) 23) 18. Využitie priznania obvineného v konaní o dohode a treste na hlavnom pojednávaní. (Ak súd dohodu o vine a treste odmietne podľa § 331 ods. 4 a po podaní obžaloby sa koná hlavné pojednávanie, priznanie spáchania skutku obvineným v konaní o dohode o vine a treste nemožno na hlavnom pojednávaní použiť ako dôkaz.) 24) 2 Neprípustnosť dôkazov podľa medzinárodného práva Niektoré medzinárodné zmluvy priamo vylučujú použite dôkazov ktoré boli získané mučením. Definíciu mučenia obsahuje Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.25) V súlade 20) 21) 22) 23) 24) 25) § 118 ods. 4 Trestného poriadku § 118 ods. 7 Trestného poriadku § 204 ods. 4 Trestného poriadku § 226 Trestného poriadku § 333 ods. 4 Trestného poriadku Čl. 1 Oznámenia č. 143/1988 Zb. „Na účely tohto Dohovoru výraz “mučenie” znamená akékoľvek konanie, ktorým je človekovi úmyselne pôsobená silná bolesť alebo telesné alebo duševné utrpenie s cieľom získať od neho alebo od tretej osoby informácie alebo priznanie, potrestať ho za konanie, ktorého sa dopustil on alebo tretia osoba alebo z ktorého sú podozriví alebo s cieľom zastrašiť alebo prinútiť jeho alebo tretiu osobu alebo z akéhokoľvek iného dôvodu založeného na diskriminácii akéhokoľvek druhu, keď takú bolesť alebo utrpenie pôsobí verejný činiteľ alebo iná osoba konajúca z úradného poverenia alebo z ich podnetu alebo s ich výslovným alebo tichým súhlasom. Toto vymedzenie nezahŕňa bolesť alebo utrpenie, ktoré vznikajú iba v dôsledku zákonných sankcií, sú od týchto sankcií neoddeliteľné alebo sú s nimi náhodou vyvolané.“ 296 Neprípustnosť dôkazu získaného donútením a) silná bolesť alebo telesné alebo duševné utrpenie, b) c) úmyselné konanie, cieľ získať od osoby informácie alebo priznanie, potrestať ju za konanie, alebo s cieľom zastrašiť alebo prinútiť osobu, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu založeného na diskriminácii akéhokoľvek druhu, d) takú bolesť alebo utrpenie pôsobí verejný činiteľ alebo iná osoba konajúca z úradného poverenia alebo z jej podnetu alebo s jej výslovným alebo tichým súhlasom, e) s výnimkou bolesti alebo utrpenia, ktoré vznikajú iba v dôsledku zákonných sankcií. V čl. 15 Dohovor proti mučeniu výslovne zakazuje použitie dôkazu, ktorý bol získaný mučením. „Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru, zabezpečí, aby sa žiadne vyhlásenie, ktoré sa podľa zistenia urobilo v dôsledku mučenia, nepoužilo ako dôkaz v žiadnom súdnom konaní, s výnimkou prípadov, keď sa použije proti osobe obvinenej z mučenia ako dôkaz o tom, že sa toto vyhlásenie urobilo.“ Rímsky štatút v čl. 69 ods. 7 výslovne prehlasuje dôkazy, ktoré boli získané porušením tohto štatútu alebo medzinárodne uznávaných ľudských práv, za neprípustné, ak a) b) porušenie vrhá vážne pochybnosti na spoľahlivosť dôkazov alebo pripustenie dôkazu by bolo v rozpore s bezúhonnosťou konania a mohlo by ju vážne ohroziť. 26) podľa McCOURT, K., LAMBERT, M. Interpretation of the definition of torture or cruel, inhuman or degrading treatment or punishment in the light of European and international case law. The need to preserve legal and jurisprudential evolutions and acquis. [online] [prebrané 18. 6. 2007] dostupné na World Wide Web: <http://www.omct.org/pdf/OMCT_Europe/2004/OMCTreport_Definition_EU_301004.pdf>, s. 7 297 doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD. s uvedenou definíciou medzinárodné chápanie mučenia obsahuje päť prvkov:26) TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA 3 Neprípustnosť dôkazov v zmysle judikátov Európskeho súdu pre ľudské práva Európsky dohovor 27) neupravuje dokazovanie ako také a dotýka sa priamo len niektorých jeho aspektov.28) Európsky súd pre ľudské práva viackrát zdôraznil, že Európsky dohovor neupravuje prípustnosť dôkazu ako takú a táto otázka patrí do pôsobnosti vnútroštátneho práva.29) Záverom súd pripomenul, že musí skúmať, či konanie posudzované vcelku vrátane spôsobu vykonania dôkazov malo spravodlivý charakter požadovaný čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Napriek tomu, že Európsky súd zásadne odmieta zaoberať sa otázkou prípustnosti dôkazov, vo viacerých prípadoch priamo vyslovil, že použitie určitého dôkazu proti obvinenému porušilo jeho právo na spravodlivý proces. Svedectvo získané pomocou zlého zaobchádzania sa nemôže použiť ako dôkaz v trestnom konaní.30) Zaujímavé rozhodnutie prijal súd v prípade Jalloh v. Germany (11. júla 2006)32). 31) , Dňa 29. 10. 1993 policajní príslušníci v civile videli sťažovateľa najmenej dvakrát, ako si vyberá malé plastikové vrecúško z úst a dáva ho inej osobe výmenou za peniaze. Boli presvedčení, že tieto vrecúška obsahujú drogy, preto zaistili sťažovateľa. Sťažovateľ pritom jedno vrecúško prehltol. Keďže v zaistených vrecúškach sa žiadne drogy nenašli, prokurátor nariadil, aby sťažovateľovi dali dávidlo a získali vrecúško, ktoré prehltol. Sťažovateľa odviezli do nemocnice v meste Wuppertal-Elberfeld. Keďže odmietol prípravok na vyvolanie vracania, štyria policajti ho držali, kým mu lekár zaviedol hadičku cez nos a podal soľný roztok a sirup na dávenie. Lekár mu tiež vstrekol injekciu apomorfínu, ktorý je derivátom morfínu. V dôsledku toho sťažovateľ vyvrátil malé vrecúško, ktoré obsahovalo 0,2182 g kokaínu. 27) Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších protokolov. Oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb. 28) Repík, B. Ľudské práva v súdnom konaní. MANZ, 1999 str. 235 29) SCHENK V. SWITZERLAND, judgment of 12 July 1988, Series A no. 140, p. 29, §§ 45-46, TEIXEIRA DE CASTRO V. PORTUGAL, judgment of 9 June 1998, Reports 1998-IV, p. 1462, § 34 30) Mole, N., Harby, C. Právo na spravodlivý proces. Sprievodca na aplikáciu článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Rada Európy 2009, s. 49 31) CASE OF JALLOH v. GERMANY (Application no. 54810/00) 32) Slovenský preklad rozsudku je prístupný na internete: < http://www.zakon.sk > 298 Sťažovateľ namietal, že násilné podanie látky vyvolávajúcej zvracanie za účelom získania dôkazu o drogovom trestnom čine zakladá neľudské a ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie podľa č. 3 Európskeho dohovoru. Súd konštatoval, že nemecké štátne orgány vážne zasiahli do fyzickej alebo mentálnej integrity sťažovateľa proti jeho vôli. Nútili ho vracať s cieľom získať dôkaz, ktorý mohli získať iným spôsobom. Spôsob, akým sa napadnutý zákrok vykonal, mohol vyvolať u sťažovateľa pocit strachu, úzkosti a menejcennosti, ktorý bol spôsobilý ho pokoriť a ponížiť. Okrem toho, konanie ohrozovalo zdravie sťažovateľa nielen z dôvodu, že pred zákrokom nebolo vykonané žiadne vyšetrenie na určenie anamnézy. Hoci to nebolo pôvodným zámerom, opatrenie bolo vykonané spôsobom, ktorý spôsobil sťažovateľovi fyzickú bolesť aj psychickú ujmu. Veľká komora v pomere hlasov desať ku sedem rozhodla, že bol porušený čl. 3 Európskeho dohovoru. Európsky súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ bol podrobený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu keď mu boli násilne podané látky na vyvolanie zvracania drogy, ktorú predtým prehltol. Takto získaný dôkaz v trestnom konaní proti sťažovateľovi bol získaný ako priamy následok porušenia jedného zo základných práv garantovaných Európskym dohovorom. Za týchto okolností Európsky súd vyslovil záver, že použitie dôkazu o drogách získaného násilným podaním látky na vyvolanie zvracania sťažovateľa, robí celé konanie proti nemu nespravodlivým. Okrem porušenia článku 3 sťažovateľ namietal, že jeho právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré garantuje článok 6 Európskeho dohovoru, bolo porušené použitím nezákonne získaných dôkazov v trestnom konaní. Namietal najmä porušenie svojho práva neobviniť sám seba v rozpore s článkom 6 Európskeho dohovoru. Súd v pomere jedenásť k šiestim rozhodol, že bol porušený čl. 6 Dohovoru. Súd dodáva, že keby aj vnútroštátne orgány nemali v úmysle spôsobiť sťažovateľovi bolesť a utrpenie, napriek tomu bol dôkaz získaný spôsobom, ktorý porušuje jedno z kľúčových práv garantovaných Európskym dohovorom. Okrem toho, drogy získané napadnutým opatrením boli rozhodujúcim prvkom pri odsúdení sťažovateľa. Napokon, verejný záujem na odsúdení sťažovateľa nemohol ospravedlniť povolenie dôkazu získaného takýmto spôsobom v trestnom konaní. Preto, použitie uvedeného dôkazu má za následok, že konanie ako celok nebolo spravodlivé. 299 doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD. Neprípustnosť dôkazu získaného donútením TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Súd ďalej konštatoval, že povolenie použitia dôkazu v trestnom konaní proti sťažovateľovi, ktorý bol získaný núteným požitím dávidla, bolo porušením jeho práva neobviniť sám seba. To spôsobilo, že konanie proti nemu ako celok nebolo spravodlivé. Záver Záverom by som chcel zdôrazniť, že získanie dôkazu nezákonným donútením je v trestnom konaní absolútne neprípustné. Dovolím si však povedať že okrem Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý spochybnil dôkazy získané nezákonným donútením, v judikatúre národných súdov sa objavujú rozhodnutia, ktoré spochybnili aj niektoré dôkazy získané donútením vo vzťahu k obvinenému, ktorých vykonaním bolo porušené právo neprispievať k svojmu vlastnému obvineniu. Medzi najznámejšie takéto dôkazy patrí rozhodnutie vo veci 33) Rochin v. California z roku 1952, kde americký Najvyšší súd rozhodol, že získanie dôkazu o držbe omamných látok je v rozpore s Ústavou USA. Podobne aj Snemovňa lordov odmietla prípustnosť dôkazov získaných mučením34). Pri týchto rozhodnutiach bolo poukázané aj na skutočnosť, že obvinený má právo neprispievať k svojmu vlastnému obvineniu. Aj napriek tomu, že čl. 6 Európskeho dohovoru nestanovuje výslovné právo neprispievať k vlastnému sebaobviňovaniu. V prípade Saunders proti Spojenému kráľovstvu35) rozhodol, že aj keď v článku 6 Dohovoru nie je osobitne spomenuté právo mlčať a právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby, tieto práva sú všeobecne uznávaným medzinárodným štandardom, ktorý je jadrom pojmu spravodlivého procesu podľa článku 6. Ich logický základ spočíva okrem iného v ochrane obvineného pred protiprávnym nátlakom zo strany orgánov, čím sa prospieva k vyhnutiu sa politickým omylom a naplneniu cieľov článku 6. Právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby predovšetkým vopred predpokladá, že obžaloba v trestnej veci sa snaží preukázať dôkazy proti obvinenému bez použitia dôkazov získaných metódami donútenia alebo nátlaku proti vôli obvineného. V tomto zmysle je toto právo úzko spojené s prezumpciou neviny, ktorá je obsiahnutá v článku 6 ods. 2 Dohovoru. 33) Rochin v. California (342 U.S. 165 (1952) 34) A and others v Secretary of State for the Home Department [2005] UKHL 71 35) Saunders v United Kingdom, 17 December 1996, 300 „Právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby sa však primárne týka rešpektovania vôle obvineného mlčať. Ako sa všeobecne chápe v procesných systémoch členských štátov Dohovoru a všade inde, nevzťahuje sa na použitie v trestných konaniach na materiál, ktorý možno získať od obvineného uplatnením donucovacej právomoci, ale ktorý existuje nezávisle od vôle podozrivého, tak ako inter alia dokumenty získané na základe písomného príkazu, odobratie vzorky dychu, krvi a moču a telesného tkaniva na účely vykonania DNA testu.“ 36) Naproti tomu rozdielnu rozhodovaciu činnosť realizuje Ústavný súd ČR. Problematikou donucovania k sebaobviňaviu podľa českého Trestného poriadku sa zaoberá Nett.37) Poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu ČR ktoré viac krát rozhodli, že donucovanie obvineného k tomu aby vydal vec a proti sebe poskytol vecný dôkaz nemožno vynucovať ani poriadkovou pokutou. Podobné rozhodnutie Ústavný súd ČR vydal vo veci týkajúcej sa donucovaniu obvineného k prehliadke tela a iným podobným úkonom. V tomto prípade Ústavný súd dospel k záveru, že obvinený nemôže byť prostredníctvom poriadkovej pokuty nútený, aby poskytol súčinnosť pri získaní dôkazu, ktorý by bol použitý proti nemu. V danom prípade sa sťažovateľ odmietol podrobiť odberu vzorky vlasov a bukálnych sterov za účelom získania dôkazu. Svoje vystúpenie zakončím konštatovaním, že ak aj rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR a aplikačná prax v Slovenskej republiky pôjde týmto smerom vo vzťahu k obvinenému nebudeme môcť použiť žiadne donucovacie opatrenia za účelom získania dôkazu a aj napriek tomu, že dôkaz bol získaný v súlade s Trestným poriadkom (napr. povinnosť vydať vec – § 89, Prehliadka tela a podobné úkony – § 155) s poukázaním na právo neprispievať k vlastnému sebaobviňovaniu bude neprípustný. 36) MOLE N., HARBY C. Právo na spravodlivý proces. Sprievodca na aplikáciu článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Council of Europe, 2001, s. 39 37) Nett. A. Zákaz donucovaní s sebeobviňovaní podle českého trestního řádu, ústavněprávní aspekty. In. Rekodifikácia trestného práva. Doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. apríla 2008. Bratislava 2008 s. 202 a nasl. 301 doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD. Neprípustnosť dôkazu získaného donútením TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Literatúra Ivor, J. et al. Trestné právo procesné. IURA edition, Bratislava 2006, Mathern, V. Dokazovanie v československom trestnom procese. Bratislava: Obzor, 1984, Mole, N., Harby, C. Právo na spravodlivý proces. Sprievodca na aplikáciu článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Council of Europe, 2001, s. 39 Repík, B. Ľudské práva v súdnom konaní. MANZ, 1999 Repík, B. Otázky dokazování v trestním řízení v judikatuře Evropského soudu pro lidská práva v letech 2001-2002. in: Bulletin advokacie, roč. 2003, č. 8, s. 38-50. Šámal, P., et al. Přípravné řízení trestní. 2., doplněné a přepracované vydáni, C H Beck 1996, Thienel, T., The Admissibility of Evidence Obtained by Torture Under International Law(April 2006). European Journal of International Law, Vol 302 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Poznámky: 303 TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Poznámky: 304 Prehľad vydanej odbornej literatúry www.eurokodex.sk PRÁVNICKÉ PUBLIKÁCIE ČIERNE EUROKÓDEXY názov publikácie autor/i vydaných publikácií cena Advokát pred európskymi súdmi SVÁK, J. a kol. mesiac/rok vydania 420 Sk 13,94 € 4/2004 930,50 Sk 30,88 € 1/2006 1967 Sk 65,29 € 5/2006 595 Sk 19,75 € 9/2007 416,50 Sk 13,82 € 12/2004 Právnická bibliografia 1993 – 2000 BLAHO, P., SVÁK, J. 2049 Sk 68,01 € 2001 Právnická bibliografia 2001 – 2004 BLAHO, P., SVÁK, J. 2 126,50 Sk 70,58 € 2005 Právo Európskej únie PROCHÁZKA, R., ČORBA, J. 1 380,50 Sk 45,82 € 2/2007 Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva SVÁK, J. a kol. 2 570,50 Sk 85,32 € 9/2006 Slovenské a európske pracovné právo BARANCOVÁ, E. 1571 Sk 52,14 € 9/2004 Súdny systém EÚ SIMAN, M., SLAŠŤAN, M. 1008 Sk 33,45 € 8/2008 1499 Sk 39,80 € 9/2008 Antológia z politickej a právnej filozofie CHOVANCOVÁ, J. 369 Sk 12,24 € 11/2007 Europeizace trestního práva FENYK, J., SVÁK, J. 398 Sk 13,21 € 4/2008 Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii ĎURICA, P. Ochrana ľudských práv, II. vydanie SVÁK, J. Pojmy dobrého práva BARÁNY, E. Pracovné právo v zjednotenej Európe Kolektív SCRIPTA IURIDICA QUAE MANSERUM Corpus Iuris Civilis, Digesta (Tomus I.) BLAHO, P., VAŇKOVÁ, J. UČEBNICE PRÁVNICKÉ názov publikácie autor/i vydaných publikácií Európske právo/European Law FISCHER, P. Európske právo/European Law, II. vydanie FISCHER, P. mesiac/rok vydania cena VYPREDANÉ 10/2006 365 Sk 12,11 € 5/2008 1376 Sk 45,67 € 10/2006 Legal English KUMMEROVÁ, S.,URBÁNKOVÁ, D., POTASCH, P. 514 Sk 17,06 € 10/2007 Občanské právo hmotné I. HURDÍK, J., LAVICKÝ, P., TELEC, I. 224 SK 7,44€ 9/2008 Právne dejiny Slovenska KOLÁRIK, J. 252 Sk 8,36 € 1/2008 Právne dejiny Slovenska II. VOJÁČEK, L. 251 Sk 8,33 € 4/2008 Finančné právo BALKO, L., BABČÁK, V. a kol. Právo životného prostredia KOŠIČIAROVÁ, S. a kol. VYPREDANÉ 11/2006 Soudní lékařství DOGOŠI, M. 399 Sk 13,24 € 11/2008 Súdne inžinierstvo BRADÁČ, A., PORADA, V. a kol. 370 Sk 12,28 € 11/2008 Svetové právne systémy ŠTEFANOVIČ, M. 268 Sk 8,89 € 6/2007 Teória a prax legislatívy SVÁK, J., KUKLIŠ, P. VYPREDANÉ 1/2007 Teória práva VEČEŘA, M., GERLOCH, A., SCHLOSSER, H., BERAN, K., RUDENKO, S. VYPREDANÉ 7/2007 Teorie a praxe mezinárodních vztahů NOVOTNÝ, A. Ústavné právo SR, II. vydanie SVÁK, J., CIBULKA, Ľ. Ústavné právo SR (Všeobecná časť) SVÁK, J., CIBULKA, Ľ., KLÍMA, K. Všeobecne správne právo MACHAJOVÁ, J. a kol. 547,50 Sk 18,17 € 11/2006 928 Sk 30,80 € 3/2007 1 364 Sk 45,27 € 5/2008 VYPREDANÉ 6/2007 Všeobecné správne právo, II. vydanie MACHAJOVÁ, J. a kol. 821 Sk 27,25 € 5/2008 Voľný pohyb osôb v EÚ KUNOVÁ, V., SVITANA, R. 243 SK 8,07 € 8/2008 1095 SK 36,35 € 9/2008 Základy masmediálneho práva DRGONEC, J. názov publikácie autor/i vydaných publikácií mesiac/rok vydania cena Celostný manažment PORVAZNÍK, J. 707 Sk 23,46 € 9/2007 Dane podnikateľských subjektov HARUMOVÁ, A., KUBÁTOVÁ, H. 564 Sk 18,72 € 10/2006 Makroekonomie KLOUDOVÁ, J. 373 Sk 12,38 € 11/2007 328,50 Sk 10,90 € 12/2006 Sociální kompetence MIKULÁŠTÍK, M. 558 Sk 18,52 € 5/2008 Úvod do mikroekonómie STIASSNY, A. 500 Sk 16,59 € 1/2008 Základy statistiky SOUČEK, E. 339 Sk 11,25 € 5/2006 141,90 Sk 4,71 € 3/2008 Forecasting Crime Development and Control of Crime in Central and Eastern European Countries Kolektív 297 Sk 9,85 € 5/2008 Návrh legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva LAZAR, J. (ed.) 218 Sk 7,24 € 9/2008 Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti ZÁHORA, J. (ed.) 266 Sk 8,82 € 6/2008 98 Sk 3,25 € 6/2007 Terorizmus a medzinárodné právo Kolektív 278 Sk 9,22 € 11/2007 Zmeny v spravodajských službách CIBULA, I. (ed.) 68 Sk 2,25 € 3/2008 Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae – I/2007 313 Sk 10,38 € 1/2007 Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae – I/2008 190 Sk 6,30 € 5/2008 Medzinárodné podnikanie DVOŘÁČEK, J. Domáce násilie -- nová prax a nová legislatíva v Európe ZÁHORA, J. (ed.) Rímska rodina Kolektív Pripravujeme: KOŠIČIAROVÁ, S. – Právo životného prostredia, II. vydanie SVÁK, J.; KUKLIŠ, P. – Teória a prax legislatívy, II. vydanie KLOUDOVÁ, J. – Makroekonomie, II. vydanie NOVOTNÝ, A. – Teorie a praxe mezinárodních vztahu , II. vydanie TUŠER, A. a kol. – Metódy mediálnej tvorby HRADISKÁ, E.; BREČKA, S. – Psychológia médií Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, II/2008 KUMMEROVÁ, S.; URBÁNKOVÁ, D.; POTASCH, P. – Legal English, II. vydanie VEČEŘA, M. a kol. – Teória práva, II. vydanie SVÁK, J.; CIBULKA, L. – Ústavné právo Slovenskej republiky – vybrané otázky, III. vydanie TUŠER, A. a kol. – Systém a typológia médií Opus TRIPARTITUM Predajňa EuroKódex, Tomášikova 20, Bratislava 02/ 434 26 815 Predajňa EuroKódex, Jesenského 5, Bratislava 02/ 544 35 442 Predajňa EuroKódex, Fučíkova 269, Sládkovičovo 031/ 789 99 29 Predajňa EuroKódex, Tematínska 10, Bratislava Predaj a distribúciu pre ČR zabezpečuje Aleš Čeněk, s. r. o. www.alescenek.cz, tel. č.: +420 222 311 629 viac na: www.eurokodex.sk konverzný kurz 1 EUR = 30,1260 SKK doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD. (ed.) Teoretické a praktické problémy dokazovania pocta prof. JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc. k 80. narodeninám Vydavateľ: Poradca podnikateľa, spol. s r. o. Rázusova 23 010 01 ŽILINA Bratislavská vysoká škola práva www.eurokodex.sk Grafické spracovanie: Naďa Šimkovičová Sadzba dodaná do tlače: november 2008 Služby zákazníkom: Vytlačil: Solid Print, s. r. o. Rázusova 23 010 01 Žilina tel.: 041/70 53 222 fax: 041/70 53 343 e-mail: [email protected] internet: www.epi.sk www.zakon.sk ISBN 978-80-893-63-17-9 T Prof. JUDr. Vladimír Mathern, DrSc. narodil sa 13.12.1928 v Brezne pocta prof. JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc. k 80. narodeninám TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA 1947 - 1951 Právnická fakulta Univerzity Komenského Bratislava 1954 - 1972 vojenský sudca v trestnej oblasti na viacerých vojenských súdoch 1967 obhajoba kandidátskej práce: „Výpoveď obvineného a svedka v konaní pred súdom“ 1973 habilitácia na PF UK: „Znalecký prostriedok ako dôkazný prostriedok v československom trestnom konaní“ 1977 docent na Právnickej fakulte UK 1984 vydal vedeckú monografiu ,,Dokazovanie v československom trestnom procese“, ktorú v tom istom roku obhájil ako doktorskú dizertáciu“ 1987 vymenovaný prezidentom za profesora v odbore Trestné právo 1999 vymenovaný ministrom spravodlivosti za predsedu komisie pre rekodifikáciu trestného práva 2004 – 2007 rektor Bratislavskej vysokej školy práva 2008 „profesor emeritus“ Fakulta práva, Bratislavská vysoká škola práva EORETICKÉ A PRAKTICKÉ PROBLÉMY DOKAZOVANIA Zborník príspevkov z celoštátnej konferencie s medzinárodnou účastou konanej dna 15. decembra 2008 Bratislava 2008 pocta.indd 1 Výtažková azurová azurováVýtažková Výtažková purpurová purpurováVýtažková Výtažková žlutá žlutáVýtažková Výtažková černá 21. 11. 2008 13:25:40
Podobné dokumenty
Evidence in Proceedings
KRATOCHVÍL, Vladimír. Struktura skutkové podstaty trestného činu. In KRATOCHVÍL, Vladimír
a kol. Trestní právo hmotné. Obecná část., s. 279. J. Jelínek ve své definici hovoří přímo o „vnitřním
„psy...
výberová bibliografia literatúry
14. ŠÁMAL, P.: Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému. – Praha: CODEX
Bohemia, 1009.
15. TOMÁŠEK, Michal et al.: Europeizace trestního práva - Praha : LINDE, 2009. - 459 s. - ISBN...
Písmoznalectví je soudní obor s experimentálně ověřenou reliabilitou
nebo skupiny znalců“ (USA v Hines, 1999).
„Dokonalý testovací systém by zahrnoval testy, které by pokrývaly celé spektrum
okolností a překážek“ (USA v Hines, 1999).
V polovině 90. let se australští...
aktuálne problémy prípravného konania trestného
Fundamentálnym zámerom rekodifikácie trestného konania bolo posilnenie kontradiktórnosti v konaní pred súdom.
V súvislosti s predsúdnym konaním nový Trestný poriadok prakticky pôvodne prevzal úprav...