rozikruciáni majú zvieratá ducha? andersenove rozprávky

rozikruciáni majú zvieratá ducha? andersenove rozprávky

ROZIKRUCIÁNI
MAJÚ ZVIERATÁ DUCHA? ANDERSENOVE ROZPRÁVKY
Štvrťročník pre uvedenie
duchovných hodnôt do života
Číslo 12
zima 1996
Len to, čo je plodné,
je naozaj krásne
a pravdivé
K str. 24: “ Bratøí Rùže a køíže vystoupili s urèitým posláním pro další vývoj
Evropy, v nìmž šlo pøedevším o spojení duchovního a praktického života.”
2
Z OBSAHU:
— PREČO SI ZASVÄTENCI NAVZÁJOM ODPORUJÚ
Úvodník - str. 3
— 12 CNOSTÍ
O štúdiu antropozofie 1: Čítanie ako práca na sebe - str. 6
— BERNARDUS SILVESTRIS
O univerzálnej jednote sveta. Rozhovor prírody s
prozreteľnosťou pred stvorením sveta - str. 10
— EZOTERICKÉ MOTÍVY V ROZPRÁVKACH
HANSA CHRISTIANA ANDERSENA
A o tom, ako sa rozprávky v najnovšej dobe falšujú - str. 13
— MANŽELSTVO
Omraam Mikhael Aivanhov, prejav k mládeži - str. 20
— ROZIKRUCIÁNSKY IMPULZ
V DUCHOVNOM VÝVOJI ZÁPADU
Prednáška z cyklu “Úvod do antropozofie” - str. 23
— A MUDRC Z VÝCHODU PŘIŠEL A POKLEKL
PŘED DĚŤÁTKEM
J. A. Komenský ve světle reinkarnace - str. 27
— MAJÚ ZVIERATÁ DUCHA?
O duši a duchu zvierat - str. 31
— PAMPELIŠKA
Duchovní význam květin - str. 41
— “DUCHOVNO”
anebo duchovno jako hobby - str. 42
— CO JE ROZUM A CO JE MOUDROST?
Aforizmy Alfonsa Muchu - str. 44
— INDICKÁ JOGA VO VZŤAHU KU KRESŤANSKO-
ROZIKRUCIÁNSKEJ METÓDE
3. prednáška z cyklu “O duchovnom vývoji človeka” - str. 46
— PODOBNE AKO SLNKO,
LÁSKA VNÁŠA PORIADOK DO ŽIVOTA
Omraam Mikhael Aivanhov - str. 49
— EZOTERICKÝ HUMOR
Každé živé spoločenstvo má svoj humor- str. 50
Milí priatelia,
päť a opäť sa ma
rôzni duchovní
hľadajúci pýtajú:
ako je len možné,
že si jednotliví
zasvätenci navzájom aj protirečia, keď predsa všetci berú svoju
inšpiráciu od jediného Boha?
Priatelia, žiaden zasvätenec, chodiaci po zemi, nehľadí Najvyššiemu
rovno do tváre; ale každý z nich je
inšpirovaný niektorou hierarchickou
bytosťou medzi nami a Bohom. Najvyššia hierarchia, serafovia, láskou a
obdivom planúci (hebr. seraf=láska)
hľadia Sláve, Nádhere a Moci Božej
takpovediac bezprostredne do tváre.
Štyria serafovia alebo tzv. posvätné
zvieratá (hebr. hajjoth hakkodeš) tvoria štyri “rohy” Božieho trónu a duchovný základ pevného kríža zverokruhu: býka, leva, orla a vodnára.
Dvanásti cherubovia potom duchovný základ dvanástich znamení zvieratníka a zároveň základ dvanástich
svetonázorov, dvanástich základných
aspektov pohľadu na život.
Súhrn všetkých síl zodiaku, alebo
celej sféry stálic, teda sila tých dvanástich cherubov spolu, by sa rovnala Moci, Kráse a Múdrosti Boha Otca. Všetkých dvanásť znamení spolu sa rovná Sofii, Múdrosti Božej.
Tých dvanásť síl sa opäť spája a
odráža v bytosti kozmického Krista,
Božieho syna a následníka. Okolo
Krista stojí opäť v kruhu dvanásť
3
archanjel ov,
ktorí na
Neho “hľadia”, prijímajú do seba Kristovu bytosť.
Každý z nich však znesie iba dvanástinu Jeho
svetla; každý unesie iba
dvanástinu Jeho Nádhery a Moci; v každom z
nich je Kristova sila zredukovaná na
jednu dvanástinu.
Týchto dvanásť archanjelov okolo
Krista inšpirovalo dvanástich apoštolov, keď na päťdesiaty deň po Veľkej
noci prijali Svätého Ducha; týchto
dvanásť archanjelských síl je tých
dvanásť plamienkov nad hlavami
učeníkov, tie “jazyky akoby z ohňa,
ktoré sadli na každého z nich” (Sk 2:3).
Tak dvanásti apoštoli v prenesení
zastupujú tých dvanásť archanjelov
a dvanásť cherubov a teda každý
jedno znamenie zverokruhu a jednu
dvanástinu svetovej múdrosti. Z tých
dvanástich štyria, ktorí napísali
evanjeliá - Matúš, Marek, Lukáš, Ján
- zodpovedajú štyrom serafom, či posvätným zvieratám. Preto na starých
ikonách vidíte Krista Pantokratora
(Vševládcu) uprostred, a v rohoch
štyri okrídlené duchovné zvieratá: anjela/vodnára (=Matúš), leva (=Marek), býka (=Lukáš) a orla (=Ján).
A teraz pozrite: aj tieto štyri evanjeliá sú všetky “od Boha”, všetky štyri
sú inšpirované Svätým Duchom. A
predsa nehovoria to isté. Ba aj si ako sa zdá - navzájom ostro protirečia! Hovoria naoko podobné veci, no
keď ich študujeme podrobnejšie,
zistíme, že podávajú Ježišov život
každé svojím, odlišným spôsobom. Sú
to štyri uhly pohľadu, ktoré sa doplňujú.
Napríklad v Matúšovom aj v Lukášovom evanjeliu je Ježišov rodokmeň. Ale v Matúšovom je iný ako v
Lukášovom. Podľa Matúša bol Ježišovým pestúnom Jozef, ktorý bol synom Jakuba, a ten bol synom Matana,
a ten Eleazára, Eliúdu, Achima atď.
Podľa Lukášovho evanjelia však, sa
Ježiš narodil Márii, ktorej mužom bol
Jozef, ale iný Jozef, ktorý bol synom
Héliho, a ten synom Matata, Léviho,
Melchiho, Janna... Oba rodokmene
sa zhodujú od Adama až po Dávida.
Podľa oboch bol Ježiš z rodu Dávidovho. Ale Dávid mal dvoch synov:
4
Šalamúna a Nátana. A ten Matúšov
Ježiš bol potomkom Šalamúna a ten
Lukášov potomkom Nátana. Tak to v
evanjeliu skutočne stojí (Mat 1:6, Luk
3:31). A Židia si dávali na tieto veci,
týkajúce sa rodokmeňa, vždy veľký
pozor.
Čo teraz? Nuž, máte pred sebou
dve možnosti: buď si povedať, že sväté písmo nie je sväté, že nie je inšpirované Svätým Duchom, ale len omylnými ľuďmi. Alebo, ak je inšpirované
Svätým Duchom, donucuje vás to rozmýšľať, prečo v každom evanjeliu stojí niečo iné. Upozorňuje vás to, že za
tým musí byť ešte čosi viac, čomu zatiaľ nerozumiete; a stáva sa Vám to
podnetom pre ďalšie vlastné úsilie.
Tretia hierarchia - anjeli, archanjeli, archeovia - zastupuje Svätého Ducha, tak ako prvá zastupuje Otca a
druhá Syna. Činnosť tretej hierarchie
je to, čo bezprostredne zažívame ako
tzv. pôsobenie Svätého Ducha. Keď
sa niekto vo svojom astrálnom tele
dokáže zjednotiť
s anjelom, alebo
vo svojom mentálnom tele s archanjelom, hovoríme, že má Sv. Ducha; že
je “osvietený”, “prebudený”, že sa
stal bódhisattvom alebo budhom a
pod.
Treba si teda jasne uvedomiť, že
jednotliví zasvätenci nie sú inšpirovaní všetci z jedného a toho istého
duchovného centra, ale z viacerých
centier. Za hranicami viditeľného
sveta nevládne hneď jednota, ale najprv mnohosť; nie hneď v prvej sfére
za hmotou sa nachádza Boh Otec, ale
najskôr nesmierna hierarchia kozmických bytostí a civilizácií.
Preto ani Matúš nenapísal to isté,
ako Lukáš. Ján videl to, čo nemohli
prijať Matúš, ani Marek, a zase naopak. Samozrejme. Veď jeden bol inšpirovaný Levom, druhý Orlom, tretí
Býkom... Každý z nich mal aj iné špecifické sklony a danosti, ktoré mu
umožňovali prijímať to alebo ono...
Len všetci štyria spolu dávajú celistvý
obraz o živote Krista.
Je všeo becn e
rozšírenou - a predsa očividne
nepravdivou
- frázou, že “všetky
náboženstvá hovoria to
isté”. Nehovoria! Za
každým svetonázorom a
náboženstvom, za každou svetodejinnou udalosťou alebo kultúrnym procesom
stoja iné bytosti, ktoré sledujú inú
špecifickú úlohu, iný cieľ; vedú
ľudské duše k vývinu tých špecifických vlastností, ktoré sú na danom
mieste v danom čase potrebné. Za
svetovým dianím teda nestojí hneď
jednota, ale rôznosť duchovných bytostí; práve tak, ako každý jeden z nás
sme v duchu pospolu s inými bytosťami, máme svoj duchovný domov na
inej planéte, inej hviezde. To vedie potom na pozemskej úrovni ku konfliktu a konfrontácii cieľov a názorov
jednotlivcov, ako aj celých svetonázorových a náboženských okruhov ktorým nejde len na povrchu, ale aj v
ich podstate o niečo iné - a to je to,
čo ľudí tak mätie!
Pravdaže, všetky tieto duchovné
prúdy a impulzy tvoria z Najvyššieho hľadiska zase jeden celok; prispievajú k jednotnému zmyslu, cieľu, sú
súčasťou tzv. Božieho či kozmického
evolučného Plánu. Aby však mohol
nejaký človek za tak protirečivým svetovým dianím tento jednotný Zmysel
rozpoznať, musí sa sám pozdvihnúť
k bytostiam tak vznešeným, ktoré vo
svojom vedomí obsiahnu Zmysel a
Plán zemskej evolúcie ako celku.
Podľa ezoterickej kresťanskej tradície sa siedmi archanjeli - Michael,
Orifiel, Anael, Zachariel, Rafael, Samael a Gabriel, zhruba každých 250
rokov striedajú vo vláde ako menší
duchovia času.* Každý z nich inšpiruje ľudstvo iným spôsobom, vychováva ľudí v inom smere, aby sa stali
celistvými, a posúva ich v tomto smere opäť o jeden vyšší stupeň ďalej. V
čase, keď vplyv jedného archanjela
dosiahne svoj vrchol a pomaly odznieva, začína už pôsobiť jeho budúci nástupca. Napríklad celé 20. storočie je v znamení odstupujúcej vlády
archanjela Gabriela a nastupujúceho archanjela Michaela.
* Túto náuku rozpracoval v 16. storočí
opát Trithemius a budeme o nej ešte písať.
Podľa
t o h o
ž i je m e
prakticky
neustále v
čase, kedy je
tu jedna doba v konflikte s druhou. Všetky
staré spoločenské štruktúry musia byť - vzhľadom na nový hodnotový
systém - nahradené novými, adekvátnymi duchu doby, a dostávajú sa tak s tými starými do konfliktu. Človek sa teda akoby vždy rodí
do konfliktu dvoch dôb, do “konfliktu medzi bohmi”, a je v tomto konflikte “natiahnutý akoby na škripci”.
Nemá to nikdy ľahké. Ak sa chce pridať k tomu novému, musí robiť kompromisy, je vystavený perzekúcii toho
starého, ktoré je už etablované. Ale
práve na tomto konflikte vyvíja svoju
vlastnú osobnosť. Len vďaka tomu,
že tento svetodejinný konflikt kozmických síl spoluprežíva, spoluvybojúva,
stáva sa jeho vlastným. Keby sa v
tomto konflikte osobne neangažoval,
keby sa preň nenamáhal, nemohol by
si ani skutočne osvojiť, v čom spočíva
pokrok medzi tým jedným a tým druhým. Kozmické dianie by prechádzalo mimo neho.
To, že sa hierarchické bytosti
(zdanlivo) rozčlenili, že sa dostali
medzi sebou do konfliktu, tvorí rebrík pre ľudského ducha, aby sa na
ňom mohol vyvíjať. Keby bolo človeku všetko podané rovno na zlatej
tácke, bez akýchkoľvek protirečení,
tak v čom by potom spočívala jeho
vlastná práca? Len si to predstavte:
keby existovalo len jedno jediné učenie, jedno náboženstvo: čo by sa stalo? Ľudia by veľmi rýchlo upadli do
domnienky, že už všetkému dokonale
rozumejú. Všetci by v tom boli zajedno. Neexistoval by konflikt. Ale zastavil by sa vývoj.
Keby všetky hierarchické bytosti
hovorili to isté - bolo by to asi ako
rebrík iba s jednou priečkou, ako
schodište s jedným jediným schodom
- a ten by bol dajme tomu sto metrov
nad zemou. Tí, čo by na ňom stáli, by
sa z neho nemohli dostať ďalej; a tí,
čo by na ňom neboli, by sa naň nikdy
nemohli dostať. Neexistoval by vývoj.
Ale hierarchické bytosti sú tu práve
preto, aby tvorili súvislé schodište
(Jakubov rebrík), po ktorom môže
človek stúpať; a pritom vždy jeho vyš-
šie ja je v konflikte s jeho nižším ja,
jeho budúcnosť s jeho minulosťou.
Preto aj všetky cirkvi a sekty majú svoje oprávnenie, ale len ako dočasné štádium ľudského vývoja. Sú
to priečky rebríka, ktoré umožňujú
človeku, aby sa k nim pozdvihol, a od
nich zase odrazil k niečomu ešte vyššiemu. Veď keby ľudí neoslovovali,
keby nedávali aspoň niektorým niečo
užitočné, tak by neexistovali. Len keď
v nich človek zotrváva aj potom, keď
sa už mohol a mal posunúť niekam
ďalej, stávajú sa brzdou, stávajú sa
čímsi retardačným.
Vidíte teda, že nielen ľudia, ale aj
archanjeli sú medzi sebou v určitom
konflikte. V súčasnosti napr. jednotliví archanjeli v našej slnečnej sústave nemajú rovnaký názor na spôsob,
akým by mal byť teraz ďalej vedený
vývoj ľudstva. Spomedzi nich jediný
archanjel Slnka, Michael, má k človeku takú veľkú dôveru, že je za to,
aby človeku bola daná plná sloboda. Verí v naše ja,
ktoré je kúskom
Slnka v nás. Michael má takú veľkú vieru v človeka,
že verí, že človek mu zverenú slobodu
nesklame; ale že nájde v sebe nakoniec tú vnútornú silu a pevnú vôľu k
Dobru aj sám.
Ostatní archanjeli, vedení archanjelom Saturna, Orifielom, sú však na základe doterajších skúseností toho názoru, že ľudstvo na taký veľký
rozsah slobody ešte nie je zrelé, ale
musí byť prísne vedené.
Pozrite, koľko duchovných smerov
a cirkví dnes ešte stále hovorí o poslušnosti; o tom, že človek nemôže
vyššie veci pochopiť, ani o nich diskutovať, ani ich posudzovať - ale musí
sa im napriek tomu podriadiť. Michaelský prúd si však váži ako to najcennejšie u človeka jeho slobodu. Nikdy
nevyvíja nátlak na slobodnú vôľu
človeka, ani keď je to v záujme jeho
vlastného dobra. Michael, ako strážca kozmickej inteligencie, verí, že človek dokáže vždy najprv porozumieť,
čo treba, a potom sa rozhodnúť správ-
ne sám,
z vlastnej, celkom slobodnej vôle. Nikdy nežiada,
aby človek veril niečomu, na čo neprišiel
sám; aby konal niečo,
čomu v plnom rozsahu
nerozumie. To by bolo
nedôstojné. Preto je aj slovo “poslušnosť” zo Sophiinho slovníka úplne vynechané; ale namiesto o poslušnosti sa hovorí o poznaní, o vývine
vlastných duchovných zmyslov pre
Pravdu, Krásu a Dobro.
Tento časopis, Sophia, patrí k Michaelskému prúdu; k prúdu inšpirovanému slnečným archanjelom Michaelom. Preto je aj naším vzorom a
patrónkou Jana z Arku: odvážna dievčina, ktorá pod vedením Michaelovým prebudila, oslobodila a zachránila svoju krajinu.
Niektorým mojim čitateľom pripadal môj minulý uvodník - kde som hovorila o tom, že duchovné železo je
jedinou silou, na základe ktorej môže
byť opäť zjednotené ľudstvo - ako militatný a násilný. Obávali sa, že by z
toho mohol vzniknúť nejaký ezoterický fašizmus. Nie. Ten úvodník bol práve o tom, že jednota ľudstva, ak má
byť opravdivá a trvalá, môže byť založená len na slobodnom, samostatnom poznaní každého jednotlivca
samého. Preto onen meč poznania,
ktorým Artuš zjednotil svoju krajinu.
Každá jednota, ktorá by bola založená len na poslušnosti, ale netryskala
by zo samotného jadra ľudskej bytosti, by bola práve násilná. Ľudí môže
zjednotiť len nejaký ideál, ktorý ich
presahuje. Ale pre tento ideál sa musia rozhodnúť naozaj celkom sami, z
vlastnej vôle, lásky a poznania.
Najdrahší moji bratia a sestry v
duchu! Dokážme, že človek nesklame
Michaelovu dôveru; že si zaslúži slobodu! Dokážme, že človek dokáže byť
morálnym korektorom sám sebe; že
nie je cnostný vždy len pod bičom karmy, ale že nájde v sebe silu rozhodovať sa pre Cnosť aj vtedy, keď nemusí.
Dokážme, že nemilujeme duchovný
svet len vtedy a dovtedy, kým trpíme
nejakým hmotným neodstatkom, kým
potrebujeme pomoc; ale aj vtedy, keď
nám nič nechýba - len z lásky k Nemu
samému.
S vierou, nádejou a láskou, Sophia
5
O štúdiu antropozofie 1:
Èítanie ako práca na sebe
12 cností
Jan Dostal
Dokončenie zo Sophie 11
Druhá z ”mesačných cností” je vyrovnanosť, duševná rovnováha. Vyrovnanosť síce znamená niečo podobného ako vnútorný pokoj, ale znamená
zároveň viac než vnútorný pokoj. Je
to vedomie, že žijeme v neustálom
strete s mocnosťami, ktoré nás chcú
odviesť z pravej ľudskej cesty a voči
ktorým sa musíme obhájiť. Anthropozofia nazýva tieto mocnosti luciferskými a ahrimanskými. Lucifer je duch,
ktorý nás chce oddialiť od Zeme, od
pozemských problémov, oklamať nás
vidinou duchovnej ríše bez pozemských konfliktov a ťažkostí, vidinou
sveta blažených pocitov nerušených
žiadnymi rozpormi. Ahriman v nás
chce naopak zahladiť vedomie spojitosti s duchom, doviesť nás k presvedčeniu, že svet fyzickej hmoty je jediný
skutočný a že nemáme hľadať ciele
svojho úsilia nikde inde než na Zemi.
Obaja títo odporcovia nás sprevádzajú na každom kroku života, a tak stoja neviditeľne vedľa nás i vo chvíľach
štúdia. Každý z nich nás chce strhnúť
svojím smerom. Je dôležité o tom vedieť a hľadať neprestajne pokojný ľudský stred medzi nimi, vnútornú rovnováhu medzi útekom zo Zeme a uväznením vo svete zmyslov. Sú čítatelia,
ktorí pri čítaní nemajú pocit pravého
uspokojenia, akonáhle text neopisuje
čo najkrajšie život božských bytostí,
pokiaľ možno bez problémov, ako život plný nadpozemskej krásy a blaženosti, samozrejmej lásky, spolupráce
a jednoty. To sú čítatelia vedení Luciferom. Potom sú iní, ktorí by si želali,
aby každý údaj o vyššom svete bol
doložený pádnymi dôkazmi z fyzického sveta, preukázaný jasnou pozemskou logikou, aby čokoľvek, čo sa deje vo vyššom svete, sa prejavovalo aj
viditeľne a hmatateľne - napríklad elektricky, magneticky, mechanicky, svetelne a podobne. Tí sú inšpirovaní Ahrimanom. Pre Lucifera nie je antropo-
6
zofická literatúra dosť ”duchovná”,
pre Ahrimana nie je dosť ”preukazateľná”. Je treba hľadať v sebe stav rovnováhy medzi oboma tendenciami, nehľadať v čítaní ani blažený únik, ani
chvíľkové zabudnutie na rozpornosť
pozemských dejov, ani lacné zmyslové
dôkazy o pôsobnosti vyššieho sveta.
Až ten, kto dokáže neuhnúť ani doľava, ani doprava, môže postupovať vo
vývoji vpred, to znamená postupne
premieňať to, čo získava životom v
pozemskom svete, na schopnosti svojho ducha. R. Steiner to vyjadruje slovami: ”Vyrovnanosť sa stáva pokrokom.”
Tretia vlastnosť: F. Rittelmeyer
spomína, že zápasil celý rok so Steinerovou ”Tajnou vedou”. Isté je, že žiadne duchovnovedecké dielo nie je možné prelúskať za niekoľko dní. Je to čítanie na dlhý čas. A ľahko sa môže
stať, že po prvých 10 - 20 stránkach nás
prepadne pocit, že táto kniha je pre nás
príliš úmorná; a že budeme v pokušení
ju odložiť a pustiť sa radšej do inej,
prístupnejšej. Preto je ďalšou dôležitou cnosťou čitateľa vytrvalosť (podľa Steinera ”vytrvalosť, ktorá sa stáva vernosťou”). Strácame sami seba,
súvislosť svojho života, ak nedokážeme doviesť predsavzatie, ktoré sme si
dali, až do konca. A strácame dokonca
i možnosť pochopiť to, čo sme prečítali, lebo až celok knihy nám odhalí závažnosť a význam jednotlivých častí.
Netrpezlivým skúšaním, hľadaním
niečoho, čo je najmenej náročné, nenájdeme cestu k antropozofii.
Úcta, vyrovnanosť, vytrvalosť tvoria základné rozpoloženie, ku ktorému
by sa čítajúci mal dopracovať, už predtým, než začne čítať. Tieto vlastnosti
by mal prinášať v ústrety akémukoľvek duchovnovednému textu, ktorý
chce študovať. Ďalšie ”cnosti” bude
potrebné rozvíjať predovšetkým pri čítaní samom.
Prvou z nich je nezištnosť. Teraz
sa asi opýtate: ako môže nezištnosť súvisieť zo štúdiom? Súvisí s ním veľmi
úzko a veľmi podstatne! Prečo vlast-
ne čítame? Čo si predstavujeme ako
výťažok z čítania? Nečítame preto, že
chceme niečo vedieť o vyššom svete?
Ale zhromažďovanie vedomostí je v
duševnej oblasti to isté, ako zhromažďovanie pokladov vo fyzickom svete.
Ak čítame preto, aby sme hromadili
duchovné poklady, nečítame nezištne.
A veľmi ľahko budeme pri čítaní sklamaní, ak nebude text obsahovať údaje ľahko zapamätateľné a čo najprehľadnejšie usporiadané, ak nebude
každá stránka rozmnožovať naše bohatstvo. Lenže toto nie je poslanie duchovnovednej literatúry. Jej cieľom je
urobiť nás schopnejšími k práci pre
ľudstvo. Jej myšlienky v nás nemajú
byť nehybne uložené ako zlato alebo
drahé kamene, ale uvádzať nás vnútorne do pohybu, dávať nám podnety,
ktoré by sme nemohli získať nikde inde. Každá idea, ako hovorí Steiner, by
sa v nás mala stať ideálom. Ideál nám
nedáva pocit bohatstva, naopak, dáva
nám vedomie, čo všetko nám chýba, a
ukazuje nám cestu, možno veľmi zdĺhavú, k väčšej dokonalosti. Zmyslom
štúdia nie je v žiadnom prípade získavanie vedomostí, ale získavanie nových ideálov inšpirácie pre prácu na
sebe. Dokonca si snáď pri čítaní uvedomíme bezcennosť mnohých doterajších vedomostí a začneme sa vnútorne
zbavovať závislosti od nich. Tam, kde
sme prv hľadali len idey, začneme čítať
nezištne, s túžbou po zdokonalení svojej doterajšej osobnosti. ”Nezištnosť
sa stáva katarziou.” dopĺňa Steiner.
A až potom, keď pri čítaní už nesledujeme svoje vlastné túžby, keď
čítame nesebecky, môžeme vnímať
akýkoľvek text ako posolstvo určitého
človeka. Naša osobnosť začne ustupovať do neviditeľna a miesto nej sa v
našom vedomí objaví osobnosť príslušného autora. Tak si môžeme napríklad pri čítaní Jánovho evanjelia
uvedomovať, akým zvláštnym, výnimočným človekom musel byť ten, kto
týmto spôsobom radil myšlienku k
myšlienke, vetu k vete. Začneme za
slovami tušiť jeho osobnosť. Budeme
NEZIŠ
T
(à ka NOSŤ
tarzia
)
21.6.
- 21.7
.
OS Ť
VAL
-2
1.
5
_
^
i
ska)
(à l á
Ť
g
SŤ
f
O
2
.1 11
.
a)
IV
sil
L
a
N
vn
ČA atí
.
L
t
.2
M edi
1
m
-2
(à
1.
.
21
h
KOJ
e
VE
SP O
NOS
Ť
d
S EĽ
IL O S
c
MY
ĽK O
(à S Ú
slo C IT
bo
21
da
.7
.)
21
.8
.
b
N
OR
Z DV
a) (à vnútorný OSŤ
t srdc
odst
u
p
(à tak
)
(à T R
P
. 21
h
.
9
.
l
21.10
bš E ZL
- 21.9
i
IV
.
21.8.
e
2
c
1.1
há O S Ť
p
0
a
.nie
)
Ú
(à ob CTA
etná s
ila)
2
. 1.3. - 21
.4.
- 21.3
.
2
.
1
2
21
a
`
.4
.
(à
VY
RO
V
po N A N
kr OS
ok Ť
)
VYTR nosť)
r
(à ve
.
- 21.6
21.5.
IE NO
ODVA
YŠL
HA
A M
ROL
u) (à vyk
u
p
i
t
KON T it pre pravd
e
ľská si
la)
(à c
.12. 21.12. - 2
. - 21
1.1.
21.11
K
čítať, ale zároveň vnímať text ako prejav vnútra, ako výraz určitej ľudskej
duše, v tomto prípade nekonečne zrelej
a čistej, múdrej a láskyplnej, ako bezprostredný prejav učeníka, ktorého
Pán miloval. Nestretneme sa len s
evanjeliom, ale i s evanjelistom. Podobne je možné pri čítaní Steinerových kníh - napriek všetkej striedmosti
a objektivite textu a pri všetkej striedmosti a objektivite nášho sledovania
textu - zžívať sa s jeho osobnosťou, s
jeho spôsobom uvažovania, s jeho
vzťahom k čítaniu, k ľudstvu, k prírode, k vyššiemu svetu. Ale - pripomeňme - nezabudli sme, čo všetko muselo
predchádzať, aby sme prostredníctvom textu mohli vnímať bytosť autora? Museli sme absolvovať celú cestu od úcty až po vyrovnanosť, vytrvalosť a odpútanie sa od seba! Schopnosť, ku ktorej sme týmto úsilím dospeli, môžeme nazvať súcitením, t.j.
schopnosť opustiť väzenie svojho
vlastného ja a zahĺbiť sa s porozumením do bytosti druhého, v našom prípade: cítiť s autorom. ”Súcitenie sa
stáva slobodou,” doplňuje Steiner.
Áno, až keď sa vyslobodíme z uväznenia do svojho ja, začneme vdychovať
vzduch slobody. A budeme schopní
čítať nielen podľa svojich vlastných,
sebecky obmedzených predpokladov,
ale i preniesť sa do východísk, pohľadov a tendencií, ktoré žili v duši autora.
Až teraz máme možnosť vystihnúť, čo
mal autor na mysli, čo sa v ňom odohrávalo, keď písal. To sa pochopiteľne
zase netýka len spisov antropozofických. Týka sa to práve tak aj kníh, ktoré napísali odporcovia anthroposofie,
kníh filozofických, literárno-kritických
alebo politických, náboženských alebo protináboženských. Možnosť pochopiť myšlienky autora začína až tam,
kde sme schopní oslobodiť sa od vlastných názorov a žiť vnútorne s autorom.
Že je to pomer ku knihe, ktorý je v našej hektickej dobe viac než vzácny, je
treba priznať. Tým dôležitejšie je, aby
sme sa aspoň pri štúdiu antropozofie
začali usilovať o takúto humanizáciu
čítania, o skutočné stretnutie človekačítajúceho s človekom-autorom. Zasa
to nemá nič spoločné s vierou. Až sa
vrátime z láskyplného stotožnenia s
autorom sami k sebe, budeme mať neobmedzene veľa času si ujasniť stanovisko ku knižke. Ale kritika, ktorej nepredchádzalo porozumenie, zostane
nevyhnutne nepodložená a nevecná.
Tým, čo bolo povedané, prechádzame už k ďalšej z 12 cností: je to
zdvorilosť. To je, pravda, cnosť, ktorá
nemá v našej dobe príliš dobrý zvuk.
Najmä mladá generácia v nej vidí for-
mu, ktorá človeku bráni byť úprimným. Prečo sa máme chovať úctivo k
niekomu, kto nám je protivný? Prečo
máme zdraviť niekoho, kto nám je ľahostajný? Ale zdvorilosť ako forma,
ktorú spoločnosť vnucuje jednotlivcovi, to nie je to, čo je tu myslené. Mládež
túži po ”sebarealizácii”. A predsa sú
v živote situácie, kedy ľahko pochopíme, že ”sebarealizácia” vôbec nemôže byť najdôležitejšie kritérium
ľudského konania. Stojíme u lôžka niekoho, kto umiera. Jeho vychudnutá,
zbedačená tvár napovedá, že už jeho
život pomaly končí. Sme úplne naplnení skľučujúcim dojmom: ”Ten človek zomrie v priebehu niekoľkých dní.”
Zomierajúci sa nás opýta, čo si myslíme o jeho stave. Prečo mu nepovieme
to, čo si myslíme? Prečo nebudeme
”úprimní”? Pretože považujeme jeho
prežívanie za dôležitejšie než svoje
vlastné. To je podstata pravej zdvorilosti. Je to taký pomer k druhému človeku, pri ktorom rozpoloženie druhého
je pre nás dôležitejšie než naše ”sebarealizovanie”. Prešli sme nezištnosťou
- odpútaním sa od seba - ”súcitením”stotožnením sa s druhým, a teraz z toho vyvodzujeme dôsledky pre svoje
chovanie. Konáme tak, aby sme rešpektovali, čo sa deje vo vnútri druhého. To je ”zdvorilosť”.
Ako sa táto cnosť prejaví pri čítaní? Prejaví sa v tom, že budeme rešpektovať ten spôsob uvažovania, ktorý pred nami rozvíja autor. Možno, že
autor hovorí o niečom inom, než sme
čakali. Prajme mu to! Možno, že jeho
myšlienky sa uberajú iným smerom,
než by sme chceli. Príjmime to! Povedzme k tomu svoje ”áno”! Zabudnime na seba, na svoje očakávania, na
svoje sklony. Sprevádzajme autora
ochotne po tých cestách a k tým cieľom, ktoré sa mu zdajú vhodné. To je
čitateľská zdvorilosť. Steiner dodáva:
”Zdvorilosť sa stáva taktom srdca.”
Opäť prechádzame skoro nezbadane k ďalšej vlastnosti, k ďalšiemu potrebnému druhu vnútornej aktivity. Pri
každom štúdiu totiž natrafíme na to,
že niektoré myšlienky sú nám blízke,
iné vzdialenejšie, cudzie. Ťažko do
nich prenikáme. Chceli by sme autora
sledovať, ale nejde to. Prečo je to tak?
Samozrejme budeme často v pokušení
hnevať sa na autora, že uvažuje spôsobom pre nás ťažko pochopiteľným.
Ale je to naozaj jeho nedostatok, že
uvažuje inak, než sme zvyknutí? Pokúsme sa znova prejsť tromi minulý-
7
mi stupňami - nezištnosťou, súcitením,
zdvorilosťou - a položiť si otázku: ”V
čom sa tento autor líši od nás, ak uvažuje práve takto? A v čom by sme sa
mali zmeniť my, aby sme boli schopní
sledovať jeho úvahy? Ide tu o niečo
podobné tomu, čo robí naše oko pri
tzv. akomodácii šošovky na rôznu
vzdialenosť. Musí meniť svoje zaokrúhlenie podľa toho, či sa pozerá nablízko alebo do diaľky. Musí robiť niečo samo so sebou, ak chce zreteľne vidieť. O toto ide i keď čítame. Schopnosť, ktorú tentoraz budeme potrebovať spočíva v tom, že sa dokážeme
udržať v harmónii s autorom i tam, kde
jeho výklad nám najprv bude osobne
cudzí. Budeme hľadať správny vzťah
k nemu. Pre takúto vnútornú tvárnosť
je ťažké nájsť vhodné meno. Medzi
dvanástimi cnosťami sa označuje názvom spokojnosť. ”Spokojnosť” obyčajne znamená: ”nehnevať sa”. Ale
Steiner to upresňuje: ”Spokojnosť sa
stáva vnútorným odstupom”, (Gelassenheit). Hľadanie rovnomerného
vnútorného odstupu k textu, bez vplyvu navyknutých názorov, schopnosť
pretvárať sa podľa charakteru textu a
tým rušiť jeho cudzosť, to je obsah tohoto dôležitého vnútorného kroku pri
štúdiu.
Ľahko si uvedomíme, že od myšlienok, ktoré nám sú bytostne cudzie, neobvyklé, nesmieme žiadať, aby nám
boli naraz zrozumiteľné. Ak sa chceme s nimi vyrovnať, nič inšie nám neostáva, než sa k nim vracať znova a
znova, možno i z rôznych hľadísk. Inými slovami: pri štúdiu duchovnej literatúry sa nedá presne naplánovať, čo
zvládneme za deň, za týždeň, za mesiac. Cnosť, ktorú to od nás vyžaduje,
sa volá trpezlivosť. Niekedy pri takomto úsilí o preniknutie do zmyslu
textu uvidíme, že nie je treba hľadať
pochopenie určitej myšlienky len v
logickej súvislosti. Možno postačí sa
miesto toho na ňu sústrediť, nehĺbať
o nej a celkom prosto si predstaviť:
túto myšlienku ti predkladá Rudolf
Steiner. Vzdajme sa snahy ju nejako
vysvetliť. Môžeme ju prípadne úplne
vybrať zo súvislosti textu, prijať ju len
ako zvláštny prvok, ako svojrázny
podnet, ktorý máme nejako zaradiť do
svojho duchovného života. Nesme ju
v sebe. Je možné sa s ňou znova a znova konfrontovať, zvykať si na ňu. I to
je nakoniec druh porozumenia. A časom snáď takáto myšlienka predsa len
nadviaže spojenie s inými našimi myš-
8
lienkami. Alebo ju aspoň budeme cítiť
ako iskru neznámeho sveta v nás. K
pochopeniu antropozofie je v každom
prípade potrebná trpezlivosť. R. Steiner to dokresľuje: ”Trpezlivosť sa
stáva hlbším pochopením.” Aký
krátky je napokon jeden ľudský život
na pochopenie najvyšších tajomstiev
kozmu!
Ak začneme cítiť rôznorodý charakter myšlienok, ich rôznu vnútornú
vzdialenosť od nás, stávajú sa myšlienky pre nás niečím reálnejším než
predtým. Začíname prežívať ich vzťah
k nám ako aj ich vzťahy medzi sebou.
Prežívame oveľa intenzívnejšie, ako sa
jedna myšlienka prelieva do druhej. R.
Steiner o tom hovorí, že je možné v
sebe pestovať takéto myslenie, ktoré
nespája svojvoľne myšlienku s myšlienkou, ale neustále sa pýta, kam
určitá myšlienka mieri, aké si sama zo
seba žiada pokračovanie. Toto sledovanie postupu myšlienok je niečo iné
než rešpektovanie zákonov bežnej lo-
giky. Môže sa stať i to, že myšlienka
bude hľadať pokračovanie, ktoré sa
nebude na prvý pohľad zdať tým najlogickejším. Čo na tom záleží? Keď
chryzantéma po rade zelených listov
vytvorí náhle veľký biely kvet, mohlo
by sa nám to tiež zdať nelogické a
predsa: je to jediné primerané pokračovanie. V Steinerových spisoch - už
napríklad vo ”Filozofii slobody” - je
možné sledovať, ako dokázal načúvať,
kam myšlienky smerujú, ako jedna
myšlienka hľadá druhú a podľa toho
budovať svoj text. Tento živý prúd
vnútornej logiky, prechádzajúci skryte od myšlienky k myšlienke, patrí tiež
k reálnemu obsahu knihy, povedľa
myšlienkových jednotlivostí. A táto
tajomne odpočúvaná súvislosť myšlienok patrí k zážitku antropozofie. Je
to niečo, čo by sme pri čítaní mali vedieť spoluprežívať, aby sa i v nás postupne rodila schopnosť sledovať
svojrázny, vlastný život myšlienok.
Práve vďaka antropozofickému číta-
niu tak môžeme citlivejšie vnímať,
ktoré myšlienky k sebe patria alebo nepatria, ktorý autor nenecháva voľne sa
rozvíjať logický obsah myšlienok. Aj
sami potom začneme aspoň o niečo
opatrnejšie zaobchádzať s vlastnými
úsudkami. Schopnosť, o ktorú tu ide,
sa volá ”kontrola myšlienok”. Steiner
dodáva: ”Kontrola myšlienok sa stáva citom pre pravdu.”
Už sme sa zmienili o tom, že myšlienky sa stávajú pre nás realitou.
Akou realitou? Predsa ju ani nevidíme,
ani nepočujeme, ani nenahmatáme.
Aký neobyčajný druh reality to je? Kedykoľvek pozorne čítame, môžeme si
uvedomovať to, čo Steiner podrobne
analyzuje vo ”Filozofii slobody”: že
myšlienky sú niečo mimo čas a priestor, niečo zároveň subjektívneho i objektívneho, záblesky z veľkej duchovnej jednoty všetkého bytia v našom vedomí. Akýkoľvek cit vnímame celý
ako súčasť svojho vlastného vlniaceho
sa duchovného života. Ale v ktorejkoľvek myšlienke, v ľubovoľnom pojme
preniká do nášho duchovného života
niečo, čo nie je z nás, správa o niečom
objektívnom. Avšak správa, ktorú nemôžeme vnímať sluchom, len myslieť.
To je druh reality, v ktorom žijeme, kedykoľvek čítame. A myšlienky budú
pre nás tým reálnejšie, čím dokonalejšie dokážeme pri čítaní zabudnúť na
obyčajnú realitu zmyslového sveta, v
ktorej inak žijeme, čím dokonalejšie sa
dokážeme pohrúžiť len a len do tohto
iného spôsobu bytia. Nie je to jednoduché, pretože máme vrodený strach
odpútať sa od opory zmyslového sveta, práve tak ako od pocitu svojho tela. Žiť plne v myšlienkach od nás
vyžaduje niečo ako skok do prázdna,
do priepasti. Pritom táto priepasť nie
je pre nás nič cudzieho: I svoje vlastné ”ja” si totiž uvedomujeme týmto
spôsobom, ako niečo mimo čas a priestor, teda kdesi v tej zdanlivej prázdnote. Zžiť sa s duchovnou realitou
myšlienok, teda to, čo sme nazvali
”skok do prázdna”, vyžaduje vnútornú
odvahu. Pretože ľudia obyčajne nenachádzajú túto odvahu, odmietajú existenciu duchovného sveta i existenciu
vlastnej nadzmyslovej bytosti. Čím
odvážnejšie dokážeme žiť vo svete
myšlienok, tým zreteľnejšie budeme už
pri čítaní prežívať niečo nadzmyslové,
bez ohľadu na to, že sa nám ešte neotvorili žiadne nadzmyslové orgány.
Budeme prežívať ten druh reality, ktorý prislúcha svetom, o ktorých čítame
v antropozofickej literatúre. R. Steiner
na to upozorňuje v úvodnej kapitole
svojej ”Tajnej vedy”. Hovorí:
”Ak čítame nejaké správy zo zmyslového sveta, tak proste čítame o
zmyslovom svete. Ak ale čítame texty
o nadzmyslových skutočnostiach
správnym spôsobom,vžívame sa tým
do prúdu duchovného bytia. Zatiaľ čo
prijímame výsledky, prijímame zároveň vlastnú vnútornú cestu k nim. Je
pravda, že to, čo tu máme na mysli,
čítajúci zo začiatku často vôbec nepozoruje. Predstavujeme si vstup do duchovného sveta ako niečo príliš podobného zmyslovému zážitku, a tak
máme dojem, že to, čo z tohoto sveta
prežívame pri čítaní, je príliš myšlienkového rázu. Ale pri pravom myšlienkovom prijímaní sme už zasadení do
tohto sveta a je len treba, aby sme si
tiež ujasnili, že sme už nepozorovane
prežili to, o čom sme sa domnievali,
že sme to získali len ako myšlienkovú
správu.”
Ak sa nám teda podarí zžiť sa s
myšlienkami, začíname už prežívať
niečo z duchovnej reality. Vynaložili
sme na to istú námahu, iste, ale čítanie sa nám tým stalo kontaktom s vyšším svetom. Ak ľudstvo bolo kedysi
vyhnané z raja, z nadzmyslovej existencie, potom štúdium sa môže stať už
prvým krokom k znovuzískaniu strateného duchovného sveta. R. Steiner to
potvrdzuje: ”Odvaha sa stáva vykupiteľskou silou.”
Ďalšia, predposledná cnosť akoby
v seba zhŕňala cnosti predošlé. Snažili
sme sa nimi odpútať sa od seba, stotožniť sa s autorom, žiť v jeho myšlienkových postupoch. Teraz sa máme zamerať na jedno jediné: pohrúžiť sa
úplne do podávaných myšlienok. Čo
je na to potrebné? Poznáme to z každodennej skúsenosti. Ak nám niekto
predkladá svoje myšlienky, a ak ich
chceme pochopiť, je treba, aby sme
dokázali, kým počúvame, sami vnútorne mlčať, netvoriť si súčasne vlastné myšlienky. Čím menej vlastných
myšlienok budeme vysielať v ústrety
myšlienkam druhého, tým lepšie im
porozumieme. Podobne to platí pre čítanie. Každá vlastná myšlienka nás
vytrháva z onoho ”prúdu duchovného
bytia”, o ktorom hovorí R. Steiner.
Pôjde o to, aby sme sa vedeli otvoriť
myšlienkam v najhlbšej mlčanlivej
koncentrácii. Tu sa čítanie spriazňuje
s meditatívnym prežívaním. V knihe
”Ako poznávame vyššie svety?” cha-
rakterizuje Steiner prežívanie myšlienok pri meditácii takto:
”Taká tichá otvorenosť pre ducha
sa musí stať pre žiaka okultizmu prirodzenou životnou potrebou. Bude
najprv úplne pohrúžený do sveta myšlienok. Musí rozvinúť pre túto tichú
myšlienkovú činnosť živý cit. Musí sa
učiť milovať to, čo k nemu prúdi z ducha. Čoskoro potom prestane pociťovať tento myšlienkový svet ako niečo
menej skutočného, než veci všedného
dňa, ktoré ho obklopujú. Začne zaobchádzať so svojimi myšlienkami
ako s vecami v priestore. Stáva sa
preňho skúsenosťou, že sa týmto myšlienkovým svetom prejavuje a vyjadruje život. Chápe z vlastného náhľadu, že myšlienky nie sú len hrou tieňových obrazov, ale že ho nimi oslovujú skryté bytosti. Z hlbiny ticha k
nemu zaznieva ich reč. Predtým poznal len znenie, ktoré k nemu prenikalo uchom; teraz k nemu dolieha znenie, ktoré znie jeho dušou. Odkryla
sa mu vnútorná reč, vnútorné slovo.”
Kto v sebe vyvinie potrebný stupeň
vnútornej mlčanlivosti, pre toho sa
myšlienky stávajú stále viac priestupné pre reálny duchovný obsah. Cíti sa
nimi oslovovaný z vyššieho sveta. R.
Steiner hovorí: ”Mlčanlivosť sa stáva meditatívnou silou.” Takto sme
dospeli až k onomu ”meditatívnemu”
spôsobu čítania, o ktorom hovorí F.
Rittelmeyer.
Ocitli sme sa pred záverom cesty.
Opísali sme rôzne druhy vnútorných
aktivít, ktoré musí čítajúci vynaložiť,
a naznačili sme i konečný dôsledok
týchto aktivít: myšlienky textu budú
prežívané ako živá realita. Videli sme,
ako musel človek mnohé v sebe prekonať a premeniť, osvojiť si istý stupeň
vnútornej pohyblivosti a tvárnosti, aby
sa mohol stotožniť i s myšlienkami,
ktoré mu boli zo začiatku cudzie. Teraz
sa teda s nimi spojil. Jeho duševný obzor sa tým zväčšil, rozšíril. Je uzrozumený s takýmto rozšírením? Je roz-
hodnutý obetovať svoju niekdajšiu obmedzenejšiu vnútornú podobu? Tým
získa poslednú z dvanástich cností. Jej
meno je: veľkomyselnosť. Steiner dodáva: ”Veľkomyselnosť sa stáva láskou.” Ľudské ja sa pretvorilo v čašu,
nastavenú tak, aby do seba prijala niečo nové. Prijatie niečoho za súčasť
svojej bytosti, to je láska. Znamená to
veľké ”áno” k oplodneniu z ducha, k
vnútornému rastu. Je to výraz vôle, že
to, čo sme čítali, nechceme v sebe prežívať len počas čítania, ale že to ponesieme v sebe i naďalej, ako podnet, ako
nové meradlo života.
Tak sme prešli celú cestu. Jej začiatkom bola úcta. Jej vyústením sa
stala láska. Putovaním od úcty k láske
sme sa priblížili k novej kultúre čítania. K čítaniu nezaujatému, aktívnemu, meditatívnemu, ako to lapidárne
zhŕňa Friedrich Rittelmeyer.
Znamená to, že musíme teraz tomu, čo sme prijali, veriť? Naprosto nie.
I to, čo takto prenesieme v srdci, môžeme pochopiteľne uvádzať v pochybnosť. Ale až tým, že to dokážme niesť
ako súčasť v sebe, máme možnosť to
konfrontovať so svojimi skúsenosťami, a tak to postupne overovať. Nič
nás nenúti k slepej viere. Nič nás nenúti k závislosti. Ale jedno sme pri takomto čítaní smeli nakoniec spoznať:
že existuje ešte iná skutočnosť než
zmyslová, a že myšlienky pochádzajú
z tejto vyššej skutočnosti. A to je poznatok, ktorý nám už nemôže byť vzatý.
Nie je to viera, je to skúsenosť z čítania.
A poznatky o vyššom svete, ktoré
si z čítania odnášame - idey zmenené
na ideály - v nás budú práve tým, že
ich budeme overovať, stálymi podnetmi pre činnosť v ľudskom svete, semienkami tvorivej práce. Účinnosť
čítania sa nakoniec musí prejaviť i jeho
užitočnosťou v živote.
V podobenstve o rozsievačovi sa
prirovnáva Božie Slovo, Logos, k zrnu. Zrno padá na zem a prináša väčší
alebo menší úžitok, podľa kvality pôdy. Aj poznatky o vyššom svete sú aspektom Božieho Slova. Ich úžitok závisí na spôsobe prijatia. Ako čítame v
evanjeliu: ”semeno, ktoré padne na
dobrú zem,”, ”sú tí, ktorí v srdci cnostnom a dobrom” - presnejšie: v srdci
plnom harmónie so svetom a plnom
sily dobra - ”počujú Slovo, uchovávajú
ho v sebe a úžitok prinášajú v trpezlivosti.” Takí nech sú i tí, ktorí študujú
duchovnovednú literatúru.
9
Bernardus Silvestris:
O univerzálnej jednote sveta
(Dialóg prírody s prozrete¾nosou pred stvorením sveta)
Viktor Thieben
k na stránkach takého časopisu, ako je
Sophia, hovoríme
o svetonázorových
koncepciách a filozofických predstavách stredovekých mysliteľov, zaiste to nie je preto, aby
sme si rozšírili nejaké historické poznatky, alebo aby sme
zbierali nejaké informácie o dávno zašlých časoch, nech by aj boli takéto
informácie akokoľvek zaujímavé svojou povahou, azda ako niečo, čo dnes
vyniká “exotickou” zvláštnosťou, kuriozitou. Každý historický fakt a samozrejme najmä fakt, súvisiaci so svetonázorom, sa evolúciou prekonáva “prekonáva” niekedy v pozitívnom,
ale aj v negatívnom zmysle z hľadiska
celkového vývoja a pokroku ľudstva ale ostáva ako element zachovaný v
tom novom svetonázore, ktorý na jeho
mieste vzniká ako “vyšší” nový stupeň
vývoja. Nový názor buduje na základe starého, ktorý buď pozitívne rozvíja ďalej, alebo odmieta, lebo odhalil
jeho nedokonalosť, nesprávnosť, teda
sa od neho odvracia. Aj od tých rozličných foriem súvislostí medzi kozmom
a Zemou, medzi duchovným svetom a
človekom sa novovznikajúci svetonázor človeka, opierajúci sa o poznatky
rozvíjajúcich sa prírodných vied a o intenzívny vývoj jeho sebavedomia na
sklonku stredoveku odvrátil. Človek,
vedený svojím žiarivým intelektom,
čoraz radikálnejšie zavrhoval závis-
losť svojho bytia od jemu nadriadených bytostí, od hodnotovej štruktúry,
ktorá by mala mať určujúci význam
pre ľudský život.
Ale vráťme sa k spomínanej evolúcii ľudského vedomia. To, čo v rokoch vrcholiaceho stredoveku, t.j. v
11., 12., 13. storočí bolo všeobecne
prijatým názorom na Boha, na svet, na
život a jeho zmysel, je dnes niekde v
“dolnom poschodí” nášho vedomia, je
pod jeho prahom ako prekonaný prežitok, ako hmlistá spomienka na časy,
keď rozum a cit ešte neboli od seba
tak radikálne oddelené ako dnes. Hoci
- a to si treba zvlášť jasne uvedomiť už tieto nám známe stredoveké názory sú iba viac-menej temným odleskom ešte oveľa dávnejších názorov a
duchovných zážitkov, sú už iba spomienkou na učenia mystérií. V mystériách ešte neexistoval intelektuálny
vzťah k svetu, ale iba imaginatívne
obrazy, mýty, jasnovidné zážitky, ktoré
netvorili “vlastníctvo” nášho ja, a ktoré neboli prežívané v plnom svetle nášho vedomia. Boli to zážitky polosnivé,
skupinové, všeobecné, spájajúce človeka akosi inštinktívne s duchovným
svetom. Odrazom takýchto zážitkov mohli by sme aj povedať - tohto druhu
poznávania je aj všeobecne rozšírený
názor o súvislosti medzi makrokozmom a mikrokozmom, názor o vzniku
prírody a človeka z lona božstva, ktorého jedným z hlavných predstaviteľov
bol cisterciánsky mních Bernardus
Silvestris (zomrel asi roku 1167).
Sila a dôstojnosť nášho dnešného
vedomia je práve v tom, že po skvelom rozvíjaní prírodovedeckého vedomia, zakladaní veľkolepých perspektív techniky, uvedomujeme si svoj odklon od duchovných hodnôt života, začíname stále jasnejšie vidieť prílišnú
jednostrannosť našej cesty do materializmu a posilnení práve prírodovedeckým prístupom k javom sveta sa pokúsime vyzdvihnúť zo šera histórie, ale
i z hlbín svojej duše veľkolepé poz-
natky, ktoré boli stáročia zasypané.
Chceme si tieto poznatky znovu osvojiť, nájsť v “naivných” obrazoch, v
takpovediac rozprávkových príbehoch
a javoch opäť tú za nimi sa skrývajúcu múdrosť, tú podstatu, ktorá kedysi
dávala životnú silu a hojnú duševnú
potravu našim predkom.
Dielo “Cosmographia” Bernarda
Silvestra, o ktorom tu chceme hovoriť, predstavuje azda najnáročnejší
umelecký produkt stredovekej literatúry, a to tak svojou témou, ako aj formou. Filozofická báseň “De mundi
universitate sive Megacosmus et Microcosmus” - nemá prakticky nijakého
predchodcu a zhrnuje vo veľmi stručnej forme skvelým spôsobom všetko,
čo človek 12. storočia mohol povedať
o vzniku sveta a človeka, nadväzujúc
na najčistejšie tradície platonizmu, ale
pritom prezrádzajúc už aj vedomosti
vtedy moderných arabských prírodných
vied a hlavných línií myslenia klasického centra stredovekej filozofie chartreskej školy. Odraz tu hlásaných
myšlienok nájdeme aj v štruktúre najväčšieho literárneho diela stredoveku,
v Danteho “Božskej komédii”.
Podľa toho, čo sme tu uviedli, zdalo by sa, že ide o akúsi encyklopédiu
podávajúcu vtedajší stav poznania. Také dielo však má sotva 50 strán! Autor zrejme očakával, že jeho vývody
budú tvoriť predmet hlbokého uvažovania, meditácií, jeho spis obsahuje
samé semená, ktoré čitateľ - študujúci
má v duchu rozvíjať ďalej a vypestovať z nich zrelé kvety.
Už úvod je mimoriadne zaujímavý.
Stvorenie sveta tu vôbec nevychádza
zo židovsko-kresťanskej tradície biblického príbehu. Duchovná bytosť
zvaná Natura sa obracia na svoju matku, na mocnú bytosť Nous s výzvou,
aby našla primeranú a krásnu podobu
pre Silvu, ktorá predstavuje základnú
podstatu všetkých vecí. V čase tohto
duchovného rozhovoru ešte nejestvovali ani hviezdy - vlastne nič, čo by
Zdar tým neznámym vyšším bytostiam, ktoré tušíme! Sú nám príkladom a veríme v ne.
10
J. W. Goethe
ľudské oko mohlo vidieť, nič materiálne. Kde teda sme? Sme vo svete ideí,
v platónskom svete pôvodu vecí. Veď
v 12. storočí v mysliach ľudí ešte
prevládal platonizmus, podľa ktorého
pred existenciou materiálneho sveta
jestvuje všetko vo forme božských
ideí. Idea je teda tá “matka”, je tá realita, ktorá je predpokladom hmotného
sveta a jestvuje nad a pred jeho manifestáciou. Tak ako gnostici spomínali
nebeskú Sophiu, stelesnený súhrn
múdrosti, alebo ako v starogréckom
mýte poznali bohyňu Pallas Aténu,
ktorá vyskočila z hlavy hlavného boha Dia, tak sa tu personifikuje sila, ktorá jediná je schopná vniesť poriadok
do chaosu, ako vysoká duchovná bytosť - akýsi božský rozum - Nous.
Nous, ako v tom rozhovore sama prízvukuje, koná v plnej harmónii s vôľou Boha. Pevne usporiadaný svet,
svet viditeľný, ktorý manifestuje božské idey a zámery, môže vzniknúť len
ako “druhé stvorenie”, potom čo v duchovnej sfére už bolo všetko v zárodku stvorené. Pomocou štyroch elementov, ohňa, zeme, vody a vzduchu formuje Nous Zem a obdaruje ju kozmickou dušou. Všetko,
čo sa na Zemi bude odohrávať,
je prítomné v zárodku. Napríklad
už tu je určené, že v Egypte
vznikne umenie, v Grécku veda,
v Ríme zasa umenie viesť vojny,
atď. Aj Platón tu už existuje - ako
idea mysliteľa, ktorý bude uvažovať
o pôvode vecí, ešte pred stvorením
skutočného sveta.
Každé znamenie zverokruhu a
každá planéta má svoj špecifický charakter. Obzvlášť živo sa opisujú zvieratá a napokon nasleduje pestrá paleta
rastlinnej ríše. Ryby a vtáci uzatvárajú
rozprávanie o makrokozme. A teraz,
aby sa celé dielo stvorenia dôstojne
uzavrelo, chce Nous vytvoriť bytosť s
mimoriadnymi výsadami, bytosť,
ktorá nad všetkými ostatnými vynikne
dôstojnosťou a jedinečnosťou. A tu
musí Nous práve preto celého človeka stvoriť sama, lebo jedine ona je
schopná vložiť do jeho duše odlesk
večného života. Tu sa krásne prejavuje
presvedčenie stredovekého človeka:
podstatu človeka nemožno pochopiť
len na základe prírody, bol stvorený
najprv ako idea, je podobný Bohu a
má nielen dušu , ale v nej aj “odlesk
večnosti”, ktorý ho sprevádza na jeho
zostupe z duchovného sveta do tohto
života. Tento zostup veru nie je radost-
ný. Na ceste Natury za Uraniou, prechádzajúc celým zverokruhom, stretne sa v znamení Raka s veľkým zástupom nariekajúcich duší, ktoré sa chystajú zostúpiť z ríše nebeského svetla
do ríše temnoty materiálneho sveta, do
úzkych, tupých a slepých hmotných
tiel, ktoré pre ne boli pripravené. Vysoká Urania sprevádza duše cez celý zverokruh a zabezpečuje, aby si každá na
ceste dolu osvojila z každého znamenia
určitú vlastnosť. Ak sa jej dostane z
istého znaku príliš veľa, prejaví sa potom v jej pozemskom živote nejaká
jednostrannosť. Ideálne je, pravda, ak
ani jedno súhvezdie alebo planéta
nepôsobia na dušu príliš silne, veď iba
všetky hviezdy spolu vytvárajú vyváženú, harmonicky rozvinutú ľudskú
bytosť. V temnote, do ktorej sa duša
dostane, zabudne, prirodzene, aj vďaka tu pôsob iacim
protiduchovným (démonickým) silám na svoj pôvod z ríše
svetla. Poznanie, ktoré môže získať vo
fyzickom živote, závisí od miery ako
je schopná sa rozpamätať na zážitky,
ktoré mala v duchovnom svete. Teda
človek je nielen obrazom božských
ideí, nie je len “kópiou”, ale ešte i v
tom sa prejavuje univerzálna jednota
makrokozmu a mikrokozmu, že človek
za svoje poznanie vďačí pôvodným zážitkom duchovným, nie je sám ich autorom, iba opakuje na inej úrovni vedomia, čo jestvuje duchovne nezávisle
od neho. Človek koncipovaný v (na)
začiatku ako duchovná i pozemská bytosť má vytvoriť v tomto materiálnom
svete svoje vedomie. Práve v tom treba
vidieť zmysel ľudského života, aby
človek tu naplno realizoval tých dvanásť základných božských impulzov,
ktoré dostal zo sféry zverokruhu.
Cisterciáni vynikali obzvlášť na
poli liečenia. Podľa ich názoru nielen
človeka treba liečiť, ale chorá je celá
naša Zem. Tým, že sa človek realizuje,
prenáša duchovné impulzy na Zem a
premieňa v priebehu stáročí a tisícročí
“nečistú”, “chorú” Zem na zdravú. V
záujme tohto procesu dáva Nous človeku tri dary: bohyňa nebies Urania
mu daruje zrkadlo prozreteľnosti, Natura tzv. tabuľu osudu, Physis personifikované telo sveta, knihu pamäte. To
zrkadlo ukazuje najvyššiu múdrosť
bohov, ku ktorej človek môže získať
prístup jasným, exaktne mysliacim rozumom. Tabuľa osudu, spätá so srdcom, predkladá rozličné kombinácie,
tkanivo vzoriek, spájajúcich ľudí a určujúcich ich vzájomné vzťahy. (Vidieť
tu vplyv arabskej astrológie). Napokon kniha pamäte je spätá s ľudskou
vôľou, žije v našom podvedomí a odtiaľto vynáša na povrch poznatky, ktoré by mohli viesť človeka späť do starodávnej minulosti.
Konečné dotvorenie človeka je
úlohou Physis. V závislosti od štyroch živlov existujú štyri základné
temperamenty: sangvinický, cholerický, melancholický a flegmatický. A aby ľudská konštitúcia
bola správne zložená, musia byť
šťavy nášho tela, čo do kvantity
i do kvality, v správnej miere
zmiešané - čo nie je také jednoduché. Správna miera hrá veľkú
úlohu aj vo vybudovaní podrobností
ľudského organizmu. Tu si Physis načrtla celkový plán, ktorý obsahuje trojčlennosť ľudskej formy. Ide o hlavu,
hrudník a telo s ich špecifikami. Riadiacimi orgánmi sú mozog, srdce a
pečeň, v nich majú byť sústredené základné sily života. Nad všetkými dominuje hlava, kde sídli božská podstata čistého rozumu, zrkadliaceho múdrosť hviezd. A nakoniec príde to, čo je
pre makrokozmos “zbytočné”: ľudské
končatiny. Pre mikrokozmos, t.j. živého človeka, sú však nevyhnutné. Veď
nohy ho majú niesť na ceste pozemským životom a ruky mu slúžia na to,
aby mohol konať - tvoriť. Takto sa
končí “Cosmographia”. Človek je postavený na Zem a môže začať pracovať, obrábať zem a ju premeniť. Koniec ohlasuje nový začiatok. Návrat
človeka do ríše svetla, odkiaľ sem
prišiel, bude úlohou jeho vlastnej činnosti. Od toho, ako si v chráme svojho tela vytvorí predpoklady svojho
návratu späť, závisí jeho dôstojnosť...
11
Ezoterické motívy v rozprávkach H. Ch. Andersena
(a o tom, ako sa v najnovšej dobe rozprávky falšujú)
áloktorý rozprávač príbehov sa dokázal dotknúť ľudského srdca tak,
ako dánsky rozprávkár
Hans Christian Andersen
(1805-1875). Andersen sa nám
vryl do pamäti ako rozprávkár, ktorý vedel objaviť krásu na najnečakanejších miestach a v najvšednejších veciach. Kto raz prečítal Statočného cínového vojačika, nikdy nezabudne na túto rozprávku; na zvláštne Andersenove umenie, ktorým dokázal vyludzovať cit a krásu temer
zázračným dotykom z najobyčajnejších vecí. Nikto sa nedokázal tak, ako
on, vcítiť do obyčajných vecí a prežívať svet tak, ako vyzerá z perspektívy
povedzme kuchynského čajníka; alebo strieborniaka, ktorý precestoval
v peňaženkách ľudí celý svet; alebo
mladého smreku, ktorý sa stal vianočným stromčekom; alebo vykresliť duševné rozpoloženie starej pouličnej
lampy, o ktorej mali na druhý deň na
radnici rozhodnúť, či už nedoslúžila,
a ktorá si posledný večer spomínala
na minulosť: na mládenca, čo pod
ňou prežil najšťastnejší deň svojho
života, keď pri jej svetle otvoril list
od svojej milej; na pohrebný sprievod, ktorý raz šiel okolo, a niekoho,
kto vtedy pod ňou horko plakal.
Málokto dokázal tak umelecky
výstižne a pravdivo - ako šľahom biča
- vystihnúť nedostatky ľudskej povahy ako Andersen v rozprávke Cisárove nové šaty a v ďalších; alebo mať
pochopenie pre to, že žiaľ dievčatka,
ktoré jediné nevidelo mopslíkov hrob,
pretože nemohlo zaplatiť šnúrkou od
trakov, nie je menší, ako žiaľ kohokoľvek z nás. Kto bol tajomstvu ľud-
12
Emil Páleš
ského života bližšie ako Andersen v
rozprávke o škaredom káčatku, ktoré
bolo v skutočnosti labuťou?
Andersen sa vo svojich rozprávkach neoddával len farebnej fantázii
a pocitom bezcielne, ale hľadá a nachádza vždy myšlienku. Jeho rozprávky sú plné vrúcneho ľudského
citu, ale aj hlbokých postrehov o človeku a živote. A tieto postrehy, ako
uvidíme, u Andersena hraničia s intuitívnym poznaním neviditeľných
dejov, s poznaním ezoterických zákonitostí nadzmyslového sveta.
Malá morská panna
V rozprávke Malá morská panna
spracoval Andersen tému, ktorá je
súčasťou mytológie všetkých národov
- je kolektívnou spomienkou ľudstva
na to, čo sme prežívali v Atlantíde:
príbeh lásky medzi človekom a prírodnou bytosťou. Či už to bol čínsky
mládenec Ke-šan, ktorého si dcéra
dračieho kráľa odviedla do podmorského kráľovstva; lovec Tamapu,
ktorý sa ľúbil s dcérou kráľa urubov
(=druh juhoamerického vtáka); slovenský Jurko, ktorý si padol do oka s
lesnou vílou Šarou, alebo mladík z inskej báje, ktorý sa oženil s hviezdou nekončili takéto príbehy obyčajne
dobre, lebo ani jeden nedokázal trvale
žiť vo svete toho druhého; a hoci sa
veľmi ľúbili, jeden alebo druhý musel nevdojak vždy nejako trpieť, ak
chceli zostať spolu.1
A Andersen túto tému spracoval s
ešte väčším osobným zaujatím a citom, než to obyčajne býva v ľudových
rozprávkach. Komu by sa nezaleskla
slza v očiach nad osudom malej morskej panny, ktorá dokázala milovať
oddanejšie, než akákoľvek pozemská
žena?
Keď však listujeme vo veľkých
obrázkových rozprávkových knižkách, ktoré u nás v poslednej dobe vychádzajú v prekladoch z angličtiny,
taliančiny alebo z americkej produkcie Walta Disneya, zaleskne sa nám
už len slza v očiach nad tým, čo z tejto nádhernej Andersenovej rozprávky
zostalo: je skrátená zhruba na jednu
desatinu. Všetky tie dôležité detaily,
všetko, čo nám robilo malú morskú
pannu takou blízkou, je vynechané;
jej tichá, zádumčivá povaha; jej záhradka na morskom dne; jej túžba dozvedieť sa čo najviac o svete ľudí; ako
počúvala svoje staršie sestry, ktoré sa
už smeli vynoriť nad hladinu a pozorovať osvetlené mestá ľudí; jej duševné rozpoloženie v poslednej chvíli pred
brieždením, kedy sa pod dotykom prvého slnečného lúča mala rozplynúť
na morskú penu...
V novších verziách rozprávky sú
“vylepšenia”, ktoré by boli lepšie, keby tam neboli. Tak napríklad sa v jednej verzii píše, že morská panna, keď
zachránila princa pred utopením a vyniesla ho na breh, dýchala si do dlaní
a zahrievala princa vlastným telom,
aby nepremrzol. Takéto vsuvky navodzujú príliš fyzické predstavy o živlových bytostiach, a posúvajú rozprávku do naivnej roviny celkom vy1
Tento motív Andersen vyjadril tak,
že morská panna, keď sa jej chvost premenil na dievčenské nohy, musela pri
každom kroku na zemi cítiť bolesť, ako
keby stúpala po ostrých nožoch.
mysleného príbehu. Bytosti živlov,
ako nymfy, víly, v skutočnosti nemajú žiadne fyzické, ale len éterické telo. Ich fyzickým telom v prenesenom
zmysle slova sú práve živly zeme, vody, vzduchu a ohňa.
Éterické videnie
Človek môže éterické sily za prírodou za určitých okolností vnímať:
podmienkou je, aby dokázal svoje éterické telo aspoň čiastočne odpútať a
vysunúť z tela fyzického. Pomocou
tej časti éterických síl, ktorá sa
uvoľnila a odpútala od životných
funkcií fyzické ho tela, potom
prežíva, vníma éterickú prírodu
okolo seba.
Potom sa mu bytosti stojace za prírodou zjavujú v éterických obrysoch,
komunikujú s ním v tzv. imagináciách, ktoré symbolicky vyjadrujú pojmovú podstatu tej-ktorej bytosti: v podobách polo-zvieracích, polo-ľudských, s rybím chvostom namiesto
nôh, vtáčími krídlami namiesto rúk,
polo-kone polo-ľudia ako kentauri a
pod.; alebo striedavo vo viacerých podobách, tu ľudskej a hneď zasa zvieracej. Takéto kombinované formy však
biologicko-geneticky vo fyzickej rovine nikdy neexistovali!
Andersen si bol jasne vedomý, že
nymfy nejestvujú fyzicky, ani nie sú
viditeľné fyzickým zrakom. Vidieť ich
môžu nanajvýš deti do siedmich rokov (ktoré nemajú ešte celkom vtelené
éterické telo) alebo zvieratá (napr. pes,
ktorý na malú morkú pannu štekal,
keď vplávala do ústia rieky). Dospelí
ľudia si vo svojom bdelom, dennom
vedomí neuvedomujú, že vidia morskú
pannu. Keď malá morská panna vplávala až do vodných kanálov v mestskom parku, aby mohla pozorovať
princa alebo počúvať, čo si o ňom rozprávajú rybári, ľudia ju videli, ale nepoznávali ju ako takú: “Hľadela pomedzi zelené tŕstie, a keď jej vietor
podvihol striebrobiely závoj a voľakto to videl, nazdal sa, že labuť dvíha
krídla.” Aj keď sa so svojimi sestrami
za búrky pochytali za ruky, vystúpili
na hladinu a spievali, “námorníci im
nerozumeli, nazdali sa, že počujú hlasy búrky.”
V atlantskej dobe bolo éterické telo
mierne vysunuté ešte u celého ľudstva,
lebo proces inkarnácie nebol ešte celkom zakončený; a tak spolužitie a ko-
munikácia s bytosťami prírody bola
vtedy pre všetkých ľudí čímsi prirodzeným. No v poatlantských časoch
potom uvoľnenie éterického tela z fyzického už nebolo niečím samozrejmým, ale vyžadovalo zvláštne okolnosti či opatrenia: k takému uvoľneniu
éterického tela dochádzalo už len v
určitých chvíľach, v noci, na svitaní,
za súmraku, resp. na rozhraní spánku
a bdenia, kedy sa väzba medzi jednotlivými článkami ľudskej bytosti rozvoľňuje; alebo pri vyčerpaní, únave,
hladovaní a blízko smrti, pri nešťastí,
úraze alebo šoku. Alebo duševnom
trápení.
Ľudová rozprávka zobrazuje tieto
okolnosti a súvislosti vždy veľmi dôsledne: Napríklad Jurko zo slovenskej
rozprávky Ľudská láska je zamestnaný u prísneho a lakomého gazdu, ktorý mu dáva denne iba krajec chleba a
toľko práce, že musí pracovať na poli
až do súmraku, a pretože prácu ani
tak nestihne, zaumieni si vrátiť sa na
pole ešte pred svitaním, aby prácu dokončil, kým sa gazda nezobudí. Jeho
Niet krajších rozprávok
ako tie, ktoré píše sám život.
H. Ch. Andersen
jedinou útechou je pesnička; spieva si,
aby zahnal hlad. A v takej chvíli sa stretáva s vílou lesného vtáctva, Šarou.
Pri chorobe alebo hladovaní sa životné funkcie utlmujú, časť životných
síl sa odpúta a umožňuje éterické videnie: človek sa vlastne čiastočne odtelí. Indickí fakíri toto dosahovali cieľavedomým potlačovaním životných
procesov, tzv. “umŕtvovaním tela” čím získali napr. schopnosť neuveriteľne urýchliť rast rastlín, spomaliť
tep srdca a dych na minimum, nechať
sa zakopať na 40 dní a podobné schopnosti, ktoré súvisia práve s ovládnutím
éterických životných procesov v prírode a životných funkcií svojho vlastného organizmu. Čarodejnice a kmeňoví šamani vyvolávali uvoľnenie éterického tela tiež umelo, aplikáciou
rastlinných drog. Išlo spravidla o jedovaté byliny so saturnskou signatúrou,
ktoré im umožňovali uvoľniť sa z tela
a precitnúť do éterickej sféry za cenu
toho, že mierne priotrávili, či vlastne
čiastočne usmrtili svoj fyzický organizmus.
U súčasných populárnych jasnovidcov a liečiteľov ide ak, tak spravidla o astrálnu jasnovidnosť, nie éterickú. Preto nevidia prírodné bytosti.
Uvoľnenie astrálneho tela je totiž ľahšie (astrálne telo sa uvoľňuje vlastne
každú noc, v spánku). Uvoľnenie éterického tela je oveľa ťažšie a pokiaľ
k nemu nemá dôjsť samovoľne, u
človeka, ktorý je na to zrelý, dá sa v
dnešnej dobe dosiahnuť len za cenu
veľmi neprirodzených postupov.
V českej rozprávke Lesná žienka
prichádza k malej Betuške, ktorá chodí pásť kozy na lúku a pradie, vždy
na poludnie lesná žena. Rozprávka
však nezabudne zakaždým zdôrazniť,
že je to vždy vtedy, keď si Betuška
urobila obedňajšiu prestávku, keď sa
najedla malín a dala aj kozám, takže
sa nemusela chvíľu starať, že odbehnú, a mohla si odpočinúť. Tu prichádzala lesná pani, Betuška s ňou tancovala, a vzpamätala sa až večer - a práca nebola urobená. Takéto bytosti,
ktoré vídali ľudia najmä pri sezónnej
práci na poli, napr. pri žatve, cez
obedňajšiu prestávku, keď si vyčerpaní prácou v poludňajšej horúčave zajedli, prípadne zdriemli alebo odpočívali v stave polospánku, sa nazývali
poludnice. Podobne “kľakanice” sa
objavovali v čase, keď ľudia prerušovali prácu kvôli modlitbe.
Rozvoj mentálnych schopností
(duše rozumovej) závisí od prepracovanosti, vybrúsenosti éterického tela,
ktorá je tým väčšia, čím je toto pevnejšie vnorené, vtelené to tela fyzického. Stará éterická jasnovidnosť je
teda nepriamo úmerná rozvoju racionality. Preto pravdepodobnosť, že
pastierske dievča alebo sedliacky pa-
13
holok bude mať zážitok éterickej prírodnej bytosti je oveľa väčšia, ako u
nejakého rozumovo založeného vzdelanca. Odtiaľ aj úzky vzťah racionalizmu a materializmu. Niekdajší vidiecki ľudia, práve vďaka tomu, že
nežili až tak veľmi “vo svojej hlave”,
ale skôr “v srdci”, mali väčšiu schopnosť vciťovať sa do prírodných dejov
ako my. Aj túto zákonitosť zobrazuje
ľudová rozprávka jednoznačne správne: víly a lesné bytosti sa zjavujú prostému človeku s dobrým srdcom.
Predsa však musí mať každý človek, nech je zameraný akokoľvek, jasný zážitok éterickej sféry aspoň raz v
živote: a to v okamihu smrti, kedy sa
už bezpodmienečne životné telo musí
oddeliť od fyzického. Toto zobrazuje
Andersen vo svojej rozprávke Slávik:
»Úbohý cisár temer ani nedýchal,
zdalo sa mu, akoby mu dačo zaľahlo
na prsia. Otvoril oči a videl, že na jeho prsiach sedí smrť s jeho zlatou korunou na hlave. ... Vôkol neho, zo záhybov veľkých zamatových záclon, vykúkali čudné hlavy. Niektoré boli ohyzdné až strach, iné dobrotivo milé.
Teraz, keď sedela cisárovi smrť na
srdci, hľadeli naňho všetky jeho dobré i zlé skutky. A takto vraveli: “Pamätáš sa?”, šepkali skutok za skutkom. “Pamätáš sa?” a potom mu toho narozprávali toľko, že mu pot vystúpil na čelo.«
Pred smrťou cisára zachránil slávik svojím spevom: »Ako tak spieval,
prízraky okolo postele boli čoraz
bledšie a bledšie. V cisárovom slabom tele začala prúdiť krv živšie a
živšie. Ba smrť sa sama započúvala
a riekla: “Pokračuj, sláviček, nože
pokračuj!”« Teda s návratom životných síl do organizmu sa éterické
videnie rozplývalo.
Nielen smrť samotná, ale aj starnutie je vlastne dlhotrvajúci proces
smrti (začínajúci už v polovici života),
pri ktorom sa éterické-životné sily postupne odpútavajú od orgánov, ktorých životné funkcie sa úmerne tomu
spomaľujú až nakoniec zastavujú.
Preto keď je človek starší, vidí mnohé
veci inak; vidí skutky svoje aj druhých
viac z vnútornej strany, z pohľadu nie
seba, ale tých, ktorým boli vykonané;
a myšlienky, ktoré by v mladosti pustil
z hlavy, mu teraz neodbytne vyvstávajú pred očami; vidí veci opäť viac citovo a silnejšie sa v ňom ozýva hlas
svedomia.
14
Ak dôjde k uvoľneniu éterického
tela náhle, pod vplyvom šoku, aký zažijú napríklad topiaci sa alebo piloti
v padajúcom lietadle, pri zážitku prahu smrti, v takej chvíli človek tiež zahliadne v okamihu všetky skutky svojho života vo svojom éterickom tele
ako v nejakom filme, ktorý púšťajú
odzadu. Vidí svoje skutky z tej druhej
strany, teda tak, ako ich vidí duchovný svet. Z toho vyplýva onen morálny
účinok zážitku prahu smrti, o ktorom
sa zmieňujú napr. pacienti dr. Moodyho; ako aj morálny účinok starých zasväcovacích obradov, ktoré boli tiež
“PREČO
MY NEMÁME NESMRTEĽNÚ
DUŠU?”, POVEDALA ZARMÚTENE MALÁ
MORSKÁ PANNA.“DALA BY SOM VŠETKY
ROKY, ČO MÁM EŠTE ŽIŤ, ZA TO, ABY SOM
ČO LEN JEDINÝ DEŇ BOLA ČLOVEKOM A
POTOM ABY SOM P OZ NALA NEBES KÝ
SVET!”
založené práve na zážitku prahu smrti. Je šťastie, keď človek niečo také
zažije počas choroby, úrazu alebo meditácie a nie až v deň svojej smrti, kedy
nemôže vo svojom živote už nič napraviť.
Ale odkiaľ takéto veci Andersen
vedel? Z detailov jeho rozprávaní poznať, že to nemá vyčítané z nejakej cirkevnej mravouky; ale je vo svojom roz-
právaní autentický, čerpá zo života.
Zlé myšlienkové formy sa skutočne krčia vždy v temných kútoch a rohoch miestností, zatiaľčo v strede, vystavenom bdelej pozornosti ľudí, sú
skoncentrované všetky jasnejšie myšlienky. V magickej praxi sa preto doporučovalo postaviť sviečku do rohu
miestnosti, ktorú bolo treba vyčistiť,
a praskanie plameňa sa pokladalo za
prejav rozpadu zlých myšlienkových
foriem v ohni (alebo sa miestnosť vyčistí kadidlom z vonných drevín). Preto sa aj v takej miestnosti, v ktorej sa
poodťahujú všetky skrine a povymetajú všetky zastrčené kúty, alebo sa vymaľuje, dýcha oveľa ľahšie. Človek
vlastne tým, že na taký skrytý kút - aj
keď v ňom nebola fyzicky špina - sústreďuje pozornosť a niečo v ňom čistí, robí magický úkon, pri ktorom svojou bdelou pozornosťou rozpúšťa tu
nahromadené tmavé myšlienkové
formy.
V rozprávke Divé labute potom
Andersen celkom vedome poukazuje
na zákon metamorfózy týchto myšlienkových foriem. Macocha »vzala
tri ropuchy, pobozkala ich a povedala
prvej: “Keď príde Elisa do kúpeľa,
sadni si jej na hlavu, aby bola taká
lenivá ako ty!” - “Sadni si jej na čelo”, riekla druhej, “aby bola taká
ohyzdná ako ty, že ju ani vlastný otec
nespozná!” - “Polož sa jej na srdce”, pošepkala tretej, “aby bola zlomyseľná a trápila sa!” Potom dala
ropuchy do čistej vody, ktorá hneď
ozelenela. Zavolala Elisu, vyzliekla
ju a dala do vody. Elisa sa ponorila
a tu si sadla jedna ropucha na vlasy,
druhá na čelo a tretia na prsia. Zdalo
sa, že dievča to vôbec nespozorovalo.
Keď Elisa vstala, plávali na vode tri
červené maky. Keby žaby neboli jedovaté a keby ich nebola pobozkala kráľovná-čarodejnica, boli by sa premenili na tri červené ruže. Ale jednako
sa premenili na kvety, keď si sadli Elise na hlavu a na srdce. Bola taká
zbožná a nevinná, že čary nemali nad
ňou moc.«
Túžba po nesmrte¾nej duši
Posúvanie celého príbehu do naivno-materialistickej roviny pokračuje
tým, že malá morská panna nie je zobrazená v ničom ako odlišná od obyčajnej pozemskej ženy, ktorá sa túži vydať, mať deti a pod. Avšak pripisovať
éterickej bytosti motívy, ktoré u človeka vyplývajú z jeho fyzického tela, je
opäť nezmysel. Tá rozhodujúca predstava, ktorá sa malej morskej panne
spájala s láskou k človeku, bola jej
veľká túžba získať nesmrteľnú dušu, s ktorou by mohla vystúpiť do
vyšších svetov:
»”Keď sa ľudia neutopia”, spýtala sa malá morská panna, “môžu žiť
večne, neumierajú ako my v mori?”
“Nie!” odpovedala stará mať, “aj
oni musia umrieť, ba ich život je kratší než náš. My môžeme žiť tristo rokov, ale keď sa náš život skončí, zmeníme sa na morskú penu, nemáme ani
len hrob medzi svojimi drahými. Nemáme nesmrteľnú dušu a nikdy neožijeme. Sme ako to zelené tŕstie, keď
ho raz postínaš, nikdy sa už nezazelená. Ľudia však majú dušu, ktorá žije
večne, žije i potom, keď sa telo dostane do zeme. Stúpa jasným vzduchom k žiariacim hviezdam! Rovnako
ako my sa vynoríme z mora a vidíme
ľudské kraje, tak i oni sa vynoria na
neznáme, krásne miesta, ktoré my
nikdy neuvidíme.
“Prečo my nemáme nesmrteľnú
dušu?”, povedala zarmútene malá
morská panna. “Dala by som všetky
roky, čo mám ešte žiť, za to, aby som
čo len jediný deň bola človekom a
potom aby som poznala nebeský
svet!”
“Na to nesmieš myslieť” varovala
ju stará mať. “My žijeme oveľa lepšie a šťastnejšie než ľudia.”
“Teda keď umriem, budem sa
vznášať na mori ako pena a nebudem
môcť počúvať hudbu vĺn, pozerať na
krásne kvety a červené slniečko! A nemôžem urobiť vôbec nič, aby som získala nesmrteľnú dušu?”
“Nie!” povedala stará mať. “Iba
ak by si ťa dáky človek tak obľúbil,
že by si mu bola viacej než vlastný
otec a matka, keby sa celou svojou
mysľou a láskou primkol k tebe a
vložil by svoju pravú ruku do tvojej
so sľubom vernosti tu i vo večnosti,
vtedy by jeho duša vošla do tvojho
tela a aj ty by si mohla poznať ľudské
šťastie. Dal by ti dušu, a predsa by
si svoju zachoval.”«
Bytosti prírodných živlov, ani
zvieratá, totiž nemajú nesmrteľnú
individualitu. Nemá ju ani človek,
pokiaľ nepoznal lásku. Láska je tá sila, ktorá všetko spojuje a drží
pohromade, a ktorá jediná dokáže
udržať pohromade duševné sily človeka aj po rozpade fyzického tela.
Len určitá duchovná sila vysokého
druhu, duchovná láska, má tú moc
udržovať všetky druhy hmotných substancií trvale v určitých formách. To,
čo udržuje živlové bytosti pohromade,
o čo sa opiera ich bytie, je duchovné
vyžarovanie, láska vyšších bytostí,
druhej a tretej anjelskej hierarchie a
tzv. dévov, ktorí sú vládcami prírodných živlov.
Tieto bytosti sú v rozprávkach znázornené ako nadriadené bytosti, napr.
kráľovná lesa, vládca mora, ktorým
malé bytosti zodpovedajú za svoju
prácu; alebo ako kráľovskí rodičia,
otec alebo matka, pretože víly, nymfy
a pod. sú vlastne potomkami tretej
anjelskej hierarchie, sú od nich stvorené a udržované pri živote. Keď si
predstavíme nejakého archanjela ako
vládcu vôd alebo nejakej hory v mentálnej sfére, tak sú nymfy resp. gnómovia na éterickej úrovni niečo ako
jeho osamostatnené, oživnuté myšlienky. Keby však taký archanjel na niektorú vílu “prestal myslieť”, keby s ním
stratila spojenie, musela by sa rozplynúť vo svetovom étere.
Aj to, čo udržuje ľudskú formu pohromade, kým je človek ešte zvieraťom, je formotvorné vyžarovanie anjelských chórov. Človek však, na rozdiel od prírodných bytostí, dostal
vlastnú duchovnú iskru, iskru lásky,
ktorú ak chce, môže v sebe roznietiť,
a je tak potenciálne nesmrteľný. Darovala nám ju kedysi zo seba, zo svojej
vlastnej substancie 6. anjelská hierarchia, duchovia formy (mocnosti).
Kúsok slnečnej substancie, kúsok duchovnej lásky, sa v človeku individualizoval. Vďaka nemu získal človek
slobodu konať aj odtrhnute od anjelských hierachií a predsa zato hneď nezahynúť.
Ale víla takúto vlastnú duchovnú
iskru nemá. Preto prírodná bytosť v
skutočnosti ani nie je schopná ozajstnej, duchovnej lásky. Éterická víla či
nymfa je práve taká čistá, nepoškvrnená ako príroda, preto jej formy sú
tak krásne rýdze, ako u žiadnej pozemskej ženy; je schopná toho najčistejšieho cítenia v éterickom tele, ale
nie duchovnej lásky. Ten plameň ducha a vrúcnosti, ktorý sa môže zrodiť
len v tomto pozemskom živote, z poznania utrpenia, smrti a sebaobetovania, je vlastný iba ľuďom.
Toto je jadro problému, pre ktorý
láska medzi človekom a prírodnými
bytosťami končí tragicky. Láska k víle
nemôže človeka nikdy uspokojiť až do
jadra jeho bytosti. Láska muža a ženy
môže prerásť do lásky dvoch duchovných bytostí - a vtedy sa stáva
nesmrteľnou. Ale nie láska človeka
a víly. To nie je láska medzi seberovnými; ale láska vyššej bytosti k nižšej,
resp. oddanosť nižšej bytosti k vyššej.
Andersen tento dôležitý detail ako inak - nezabúda podčiarknuť: »Zo
dňa na deň ju mal princ radšej. Ľúbil
ju, ako môžeme ľúbiť dobré, milé dieťa, no ani na um mu nezišlo, aby z
nej urobil svoju kráľovnú.
“Hej, si moja najdrahšia”, povedal princ, “lebo máš srdce najlepšie
zo všetkých, si mi najoddanejšia a podobáš sa mladému dievčaťu, čo som
kedysi videl, ale iste ho už nikdy nenájdem....čo ma našla na pobreží a
zachránila mi život... ju jedinú by
som mohol ľúbiť...”«
Autorom novších verzií sa ťažko
vysvetľuje, prečo si princ malú morskú pannu potom nevzal, keď bola taká krásna, oddaná a vo všetkom ako
ľudská žena. V jednej verzii si vypomohli tak, že princ si vraj musel vziať
za ženu dcéru susedného kráľa.
Láska víl a ¾udí
Prírodná bytosť teda môže zažiť
ľudskú lásku len ak ju nejaký človek
má rád tak vrúcne, že jej vleje svoju
vlastnú duchovnú substanciu. Ľudské
duchovné vyžarovanie však pôsobí na
prírodnú bytosť silou ekvivalentnou
sile mocností. Pod jeho vplyvom sa
prírodná bytosť začne meniť vo svojej forme aj navlastnejšej podstate (u
Andersena vyjadrené premenou rybieho chvosta na nohy). Začne sa s ňou
odohrávať proces individualizácie,
v dôsledku ktorého vypadáva zo
vzťahov so spoločenstvom ostatných
živlových bytostí okolo seba. V slovenskej rozprávke Ľudská láska je to
vyjadrené tak, že víla stratí svoje dlhé
vlasy (t.j. éterické prúdy, spojnice),
ktoré ju spájajú s jej sestrami a potom sa už nemôže medzi svoje družky vrátiť:
“Nie si víla ani deva, čierny les
sa veľmi hnevá. Vypadla si z nášho
venca, zradila nás pre mládenca.”
“Chyťte ju za vlasy, zelené vlasy
15
ju budú s nami spájať navždy! - kričala Lela na družky. No skôr ako sa
priblížili, Juro zdvihol kosák a jedným švihnutím odšmykol Šare vlasy
od samej hlavy.” 2
Pretrháva sa aj vertikálny vzťah k
bytostiam nad ňou: prírodná bytosť
vlastne prechádza spod vplyvu svojho anjela alebo archanjela pod duchovný vplyv človeka. Človek sa tu
teda dostáva do konfliktu s anjelskými
vládcami živlov, čo rozprávky znázorňujú tak, že vládca mora, lesa a pod.
je vždy, aspoň zo začiatku, prísne proti
tomu. Tak stojí aj víla Šara pri splne
Mesiaca pred kráľovnou lesa a vysvetľuje:
»...Tretia sa uklonila Šara, víla
lesného vtáctva. Bola trochu nesmelá. Priznať sa lesnej kráľovnej čo i k
malému neporiadku nebolo ľahké...
bála sa priznať kvôli Jurovi...
- Pristúp bližšie a zdvihni
hlavu, - kývla kráľovná. - Neprivieraj oči! Ha! - vykríkla
zdesená, keď pozrela Šare do
očí. Prudko odstrčila dievča od
seba. - Máš v sebe iskru, teplú
iskru. Odstúp, odstúp od ostatných! V studenom srdci sa ti rozhorel plamienok pre toho mládenca. Zatratím ťa, naveky vyženiem z nášho zeleného sveta, ak ho ihneď neudusíš. Je to
najmocnejší ľudský cit a pre nás
najnebezpečnejší. Berte ju a vykúpte pod studeným horským vodopádom...
No čo koľko kúpali a máčali Šaru
v chladnej vode, teplý plamienok v
jej srdci nezhasol.«
Hoci slovenská rozprávka končí
dobre, lebo Juro Šaru neopustil:
»Dosť! Ustúpte, dcéry moje! Nad
týmito dvoma už nemám moci. Naozajstná ľudská láska je mocnejšia než
všetky čary. Šara už nepatrí do nášho
sveta...
- Žijeme, Šara, žijeme, - vykríkol
Juro a zdvihol dievčinu...
- Slnko, slnko mi neublížilo! Už
mám ľudské srdce a môžem ostať s
tebou! ... Ach, milý môj, ako krásne
je byť človekom. Srdcom mi preteká
omamná sila ako teplá rieka. Žiada
sa mi objímať a obdarovať celý svet.
Čo sa to so mnou robí?
V Pohroní, kde vznikla táto rozprávka, sa skraja lúk donedávna rozlieval močiar obrastený zelenou šachorinou, ktorú
tamojší ľudia nazývali “Šarine vlasy”.
2
16
- To je láska, Šara, čistá ľudská
láska.«
Tak môže víla “získať” nesmrteľnú dušu. Ale nemôže si ju sama, bez
človeka, udržať. Je potom závislá od
toho človeka tak, ako bola predtým
závislá od svojho anjelského vládcu.
A keď tento človek na ňu prestane
myslieť, ak ju prestane milovať,
musí sa rozplynúť vo svetovom éteri.
Prírodná bytosť v skutočnosti vlastnú nesmrteľnú dušu získať nemôže.
Aspoň nie tak hneď.
Túžba malej morskej panny po
ľudskej láske, ktorá robí dušu nesmrteľnou, je teda osou celej rozprávky.
V novších, obrázkových verziách však
o túžbe malej morskej panny po nesmrteľnej duši nie je ani zmienka. Autori, ktorí ich
preroz-
právali,
zrejme nerozumeli, prečo
sa tam
o niečom takom píše, a tak to jednoducho vynechali. Malá morská
panna vraj “túžila len po tom, aby
mohla mať princa stále na očiach”.
Smr malej morskej panny
Ráno po princovej svadobnej noci
sa mala morská panna pod dotykom
prvého slnečného lúča rozplynúť na
morskú penu. A tu Andersen zakončuje prekvapivo zasväteným záverom:
V Disneyových verziách malej
morskej panny je na konci úplne neorganicky našitý akýsi nezrozumiteľný, neodpostatnený happy-end;
pretože americká kultúra nedokáže
pochopiť smrť, preniknúť do jej tajomstva, pochopiť jej význam. Pre
Američanov by bolo neznesiteľne
frustrujúce, keby nejaký príbeh končil
inak, ako happy-endom. Na Slovensku naopak zostala malá morská panna ľuďom v pamäti tak, že končí jednoducho smrťou. Zomrela, a to je
všetko. Jeden preklad zo španielčiny,
ktorý vyšiel v českom vydavateľstve
Junior rozprávku ukončuje tým, že
“Vlny ju pohltili a o chvíľku vyplávala len ľahučká biela pena, ktorá se
kolíše na hladine, keď sa more valí
ku brehu.” Za tým je v jednom tučne
vytlačenom dvojverší víťazoslávne
zhrnutý celý zmysel rozprávky pre morálne poučenie: “Kdo druhé opravdu
miluje, ani svého života pro ně nelituje.”
V Andersenovom originále sa však
dočítame niečo úplne iné:
»Cítila, ako sa jej telo rozpúšťa
na penu... ale malá morská panna necítila smrť. Videla jasné slniečko a
nad ňou sa vznášali stovky priezračných, krásnych stvorení...
Ich hlasy boli ako pieseň, ale
také vzdušné, že ľudské ucho ich
nemohlo počuť, priam tak ako
nijaké pozemské oko ich nemalo vidieť. Bez krídel, vlastnou
ľahkosťou sa vznášali vo vzduchu. Malá morská panna
videla, že má telo ako ony, a
vznášala sa z peny čoraz vyššie.
“Ku komu prichádzam?”
spýtala sa. Jej hlas znel ako hlasy
ostatných bytostí, tak vzdušne, že
nijaká pozemská hudba ho nemôže
napodobiť.
“K dcéram vzduchu!” odpovedali
ostatné. “Morská panna nemá nesmrteľnú dušu a môže ju získať, iba
ak sa jej dostane ľudskej lásky. Jej
večný život závisí od cudzej moci. Ani
dcéry vzduchu nemajú večnú dušu,
ale môžu si ju stvoriť dobrými skutkami.”«
Malá morská panna teda skutočne
zomrela. Ale smrť v jednej sfére znamená nový život v inej, vyššej sfére.
Pod vplyvom ľudskej lásky a všetkého
toho, čo prežila, prešla zrýchleným
vývojom a vyvinula sa z vodnej bytosti, z nymfy na sylfu. Pre svoje sestry zomrela; t.j. stratila svoje hrubšie
éterické telo vodnej víly, ale ocitla sa
v jemnejšom éterickom tele uprostred
prírodných duchov vyššieho rádu. Bytosti vzduchu sú najpokročilejšie, najinteligentnejšie a najsebavedomejšie
zo všetkých živlových bytostí. Najver-
nejšie zo sýlf sa už stávajú anjelmi.
Anjeli sú vyšším ja sýlf. Tak sa malá
morská panna predsa len dostala o
krok bližšie k svojmu snu o nesmrteľnej duši.
V posledných vetách Andersen ešte upozorňuje na úzku spätosť vývoja
anjelov-sýlf s vývojom človeka; takže
sa až musíme pýtať: je možné, aby
také detaily tak presne a neomylne
čerpal len z génia ľudového podania?
“Neviditeľne vlietame do ľudských príbytkov, kde sú deti, a za každý deň, v ktorom nájdeme dobré dieťa... skracuje sa nám čas našej skúšky. Dieťa nevie, že vletíme do izby, a
keď sa nad ním od radosti usmejeme,
tu sa nám tristo rokov skracuje o rok.
Ale ak vidíme neslušné a zlé dieťa,
musíme plakať slzami žiaľu a za každú slzu nám prirastá jeden deň k času
našej skúšky.”
¼an
K tejto téme, že smrť znamená
vždy nový život, sa Andersen ešte raz
vracia v rozprávke Ľan.
Ľan kvitol a rástol na slniečku na
poli a myslel si, že je najšťastnejší na
svete. Keď prišla žatva, povedali žrde
na ohrade: “Nepoznáš ešte svet, ale
my ho poznáme.” a zavŕzgali “Vŕ,
vŕ, po vrkoči, vŕ, vŕ, poza oči: už sa
pieseň končí.”
Ale pieseň sa nekončila. Po všemožnom strihaní, máčaní, tlčení, pradení a tkaní sa ľan ocitol premenený
na dvanásť bielych posteľných plachiet: “Pieseň sa vôbec nekončí! Teraz sa práve začína... Hej, čosi som
vytrpel, ale len teraz som čosi! Tak
toto je moje poslanie! Som najšťastnejší zo všetkých!”, tak premýšľal
ľan.
Keď sa plachty zodrali, opäť sa
nazdal, že už je koniec. Tu sa však
ocitol premený na krásny, biely, jemný
papier. “To je viacej, než som snil,
keď som bol malým belasým kvetom
na poli! Ako som sa len mohol nazdať, že budem roznášať ľuďom radosť a vedomosti... Boh vie, že som
neurobil nič viac, než čo som podľa
svojich skromných schopností musel
urobiť, aby som jestvoval! A potom
ma tak povýšili, že sa mi dostávajú
samé radosti a pocty. Kedykoľvek si
pomyslím: “A už sa pieseň končí!”
práve vtedy vždy prejdem na niečo
vyššie a lepšie. Teraz iste budem ces-
tovať, prejdem celý
svet, aby si ma všetci
ľudia mohli prečítať.
Tak to už bude! Kedysi som mal belasé kvety, teraz mám za každý
kvet najkrajšiu myšlienku. Som najšťastnejší!”
Keď knihy doslúžili, ocitli sa v krbe.
“Joj, zvolal, a vtom sa
zmenil na vysoký plameň. Šľahal tak vysoko do výšky, ako ľan
nikdy nemohol dvihnúť svoje belasé
kvety, a žiaril, ako nikdy nemohlo žiariť biele plátno. “Teraz letím rovno
k slnku!” ozvalo sa z plameňa, akoby
to tisíc hlasov vravelo naraz, a plameň vyšľahol komínom až celkom nahor. A jemnejšie ako plameň, celkom
neviditeľné ľudskému oku, vznášali
sa malé, drobné bytôstky, bolo ich
priam toľko ako kvetov na ľanovom
poli...”
Nad popolom tancovali deti a spievali: “Vŕ, vŕ, po vrkoči... už sa pieseň
končí.”
»No každá z malých neviditeľných
bytôstok povedala: “Pieseň sa nikdy
nekončí! To je na tom všetkom najkrajšie! Viem to, a preto som najšťastnejšia!”«
Pieseň sa nikdy nekončí. Aj tu cítime, ako Andersen čerpá skôr zo života, než z náboženských predstáv a
tradícií svojej doby. Kedykoľvek človek s láskou obetuje časť seba pre
niečo vyššie ako je on sám, nájde tú
časť substancie svojho nižšieho ja,
ktorá zomrela, premenenú, zušľachtenú ako svoje vyššie ja v ďalšej, ešte
jasnejšej a vznešenejšej sfére života.
“Kto stratí svoju dušu pre Mňa, nájde ju.”
Ropucha
Ďalšou variáciou na túto tému je
Andersenova rozprávka Ropucha:
Na dne studne žila rodina žiab.
Všetky ropuchy vedeli, že studňa nie
je celý svet, ale o tom, čo bolo hore,
sa nehovorilo, a žabia matka najviac
varovala deti pred tým, aby sa nepribližovali, keď ľudia spúšťajú dolu
vedro. “Zostaň len, kde si!”, hovorila,
“tu sa vyznáš, vieš, kde je čo.”
Len jedna malá žaba mala odvahu,
zatúžila vedieť, čo je hore - a skočila
“ISTO SOM EŠTE V STUDNI, VO VÄČŠEJ
STUDNI , A MUSÍM SA DOSTAŤ NAHOR!”
do vedra. Tu sa pred ňou otvoril nový,
oveľa väčší, krajší svet, v ktorom prežila rôzne dobrodružstvá. Jedného dňa
ropucha videla trblietať sa hviezdy, videla slnko a spln mesiaca, ktorý jej
pripomenul kruhový otvor, ktorým do
studne prenikalo svetlo. “Iste som ešte
v studni, vo väčšej studni, a musím
sa dostať nahor!” V tej chvíli ropucha spoznala, že svet je tiež len veľká
studňa, z ktorej sa treba dostať ďalej:
že slnko a mesiac sú dve brány duchovného sveta.
Všetky žaby, čo sedeli dole v studni
si o sebe mysleli, že majú drahokam
v hlave, ale nemali. Len malá ropucha
jediná si to nemyslela. “Hej, dostanem sa do Egypta, veď už som taká
šťastná! Všetka moja túžba je lepšia
než drahokam v hlave”, myslela si.
“A práve ona mala drahokam: večnú
túžbu a žiadostivosť ísť nahor, stále
nahor”, hovorí Andersen. Ropucha
zomrela šťastná v zobáku bociana,
ktorý odlietal do Egypta.
“Ale kam sa podela iskra z jej
očí?”, pýta sa Andersen. “Slnečný
lúč ju vzal, slnečný lúč odniesol drahokam z zropuchinej hlavy. Kam?
Nepýtaj sa prírodovedca... Hľadaj ho
v slnku! Pozri naň ak môžeš!” A na-
17
koniec hovorí: “Nemáme ešte také
oči, aby sme mohli hľadieť do všetkej
nádhery, čo Boh stvoril, ale raz ich
budeme mať, a to bude najkrajšia
rozprávka, lebo v nej budeme i my.”
Dievèatko so zápalkami
Pozoruhodný koniec má aj Andersenova rozprávka Dievčatko so zápalkami. Na novoročné ráno našli v kúte
medzi dvoma domami zamrznuté
dievčatko, a pri nej zväzok vyhoretých
zápaliek. Na silvestrovský večer nemala kam ísť a pokúšala sa, hladná,
zohriať si skrehnuté ruky a nohy zápalkami, čo sa jej nepodarilo predať.
Novšie prerozprávania hovoria o
tom, že v posledných chvíľach pred
smrťou sa dívala cez oblok dovnútra
osvetlenej miestnosti s prestretým stolom a vianočným stromčekom; a iné
zase o tom, že mala jednoducho predKEĎ DIEVČATKO ZAZRELO NA NEBI PA-
DAŤ HVIEZDU, VRAVELO SI: “TERAZ NIEKTO ZOMIERA!”. ALE NETUŠILO, ŽE TÁTO
HVIEZDA PADÁ JEJ.
18
smrtné vidiny: “Úbožiatko, za krátky
okamih zazrela všetko, čo jej život
odoprel - teplo a chutné jedlo.” Ale
Andersen hovorí niečo iné: ona videla skutočný vianočný stromček a prestretý stôl cez múry domu! “Učupilo
sa v kúte medzi dvoma domami, z ktorých jeden trocha vyčnieval do ulice.” Teda medzi dvoma múrmi, nie
pri obloku. “Škrtlo zápalkou... a kam
dopadlo jej svetlo, bol múr priehľadný ako závoj a videlo rovno do izby...” Tu Andersen v inom kontexte
opäť celkom jasne opisuje éterickú
jasnovidnosť spojenú s odpútaním životného tela tesne pred smrťou.
Súčasné novšie verzie vyznievajú
skôr ako príbehy so sociálno-kritickým podtextom o nezmyselnej, zbytočnej a bolestnej smrti úbohej malej
proletárky. Ale Andersen chcel povedať niečo iné: že dievčatko vôbec nevedelo o tom, že zomiera! Keď zazrelo na nebi padať hviezdu, vravelo si
ešte: “Teraz niekto zomiera!”, tak
vravievala jeho nebohá stará mať,
“Keď padá hviezda, vždy odchádza
jedna duša do neba” - ale netušilo,
že táto hviezda padá jej.
Tu Andersen zobrazil opäť jednu
zákonitosť zo života človeka: že nevinné dieťa, alebo dospelý, ak je spravodlivý, odchádza zľahka, lebo už za života bol od hmotných vecí do istej
miery odpútaný; ba prostejší človek
si neraz ani neuvedomil, že zomrel.
Ale človek, ktorého vášne pútajú k telu a hmotným statkom, prekonáva
smrteľný zápas, lebo duševné sily sa
do poslednej chvíle nechcú odpútať
od zanikajúceho tela. »Opäť škrtlo o
múr zápalkou... V jej lesku stála stará
mať, nevýslovne jasná a žiarivá, milá
a láskavá. “Stará mama!”, zvolalo
dievčatko, “vezmi ma k sebe!”... a
leteli vysoko, veľmi vysoko, kde niet
zimy, hladu ani strachu.«
Aj tu sa dostáva k slovu oná zvláštna, iná spravodlivosť, uprostred navonok nespravodlivého života, ktorú
Andersen dokázal vždy tak umelecky
vystihnúť. Andersen nechcel povedať,
že smrť malej predavačky zápaliek bola poľutovaniahodná a úbohá; jej smrť
bola plná krásy: »Novoročné ráno zasvitlo nad malou postavičkou, so zápalkami v lone. Jeden zväzoček temer
vyhorel. “Chcelo sa zohriať”, vraveli
ľudia. Ale nikto nevedel, koľkú krásu
videlo, v akom jase odišlo so starou
mamou do radostí Nového roku.«
Snehová krá¾ovná
Hlboký ezoterický motív nachádzame v rozprávke Snehová kráľovná. Tejto rozprávke novodobí vylepšovatelia už vôbec nerozumeli - a vynechali z nej skoro všetko. U nás vyšla
v obrázkovej verzii skrátená asi na jednu dvacatinu. Začína tak, že akýsi čarodejník zostrojil zrkadlo, ktorého črepina keď niekomu padla do oka, usadila sa mu v srdci zloba. Nič konkrétnejšie sa však nepíše o tom, o akú zlobu vlastne ide, a vzápätí sa stráca súvislosť, nie je jasné, ako to celé súvisí
s tým, že Kaya uniesla Snehová kráľovná; nie je jasné, pred čím ho to
Gerda zachraňuje, a ani ako ho vlastne zachránila. Celá rozprávka potom
zostáva v abstraktne sploštenej, schematickej polohe, že Kay sa stal z nevysvetliteľných príčin odrazu zlý ale
vďaka Gerdinej láske sa stal opäť
dobrý.
Andersenovo pôvodné znenie nám
o onom čarodejovi prezradzuje čosi
viac: “Bol to čarodej zo všetkých najhorší, bol to sám diabol. Jedného
dňa... sa mu podarilo zostrojiť zrkadlo, v ktorom sa všetko dobré a pekné
zmenšilo tak, že z toho takmer nič nezostalo... a všetko zlé a škaredé v ňom
dôrazne vyniklo.” Nastavoval toto
nové zrkadlo ľuďom, takže ľudia si
začali myslieť, že “ešte len teraz možno vidieť, ako svet a ľudia skutočne
vyzerajú... až napokon nebolo krajiny ani človeka, ktorý by v tom zrkadle nebol znetvorený.” Potom chcel vyletieť do neba, aby zrkadlo nastavil
aj Bohu, ale zrkadlo sa mu “vyšmyklo
z rúk, spadlo na zem a rozbilo na stámilióny, bilióny a ešte viac kúskov.
Vo vzduchu ešte stále lietajú črepinky
toho zrkadla. Ak niekomu spadli do
oka, videl všetko naopak, alebo zbadal na veciach len zlé stránky. A ak
niekomu spadol úlomok zrkadla do
srdca, premenilo sa na kus ľadu.”
Pri tomto Andersenovom opise
máme hneď pred očami “velikého
červeného draka” z Apokalypsy, ktorý chcel zožrať na nebi pannu, čo mala porodiť dieťa, ktorého archanjel
Michael zvrhol na zem, a “ktorého
chvost vliekol tretinu nebeských
hviezd”, tretinu anjelov, “a zvrhol ich
na zem”, aby ako čerti pokúšali ľudí.
Andersen popisuje veľmi presne,
čo sa vlastne s malým Kayom stalo:
»Čoskoro vedel v reči a v pohyboch
napodobniť ľudí z celej ulice. Všetko,
čo bolo nápadné a nepekné, vedel
Kay napodobniť. Ľudia si vraveli:
“Ten chlapec má ale výbornú hlavu!”«
»Jeho hry sa po tom všetkom celkom zmenili, prevládal v nich rozum.«
Keď ho unášala Snehová kráľovná, píše, »Kay stŕpol hrôzou, chcel
sa modliť, ale spomenul si len na veľkú násobilku.«
»Bola to pani, vysoká, štíhla a
žiarivo biela, bola to sama Snehová
kráľovná. ... Jej bozk, chladnejší ako
ľad, mu prenikol až do srdca, a Kayovo srdce zostalo napoly ľadové! ...
Rozprával jej, že vie rátať z hlavy, a
to so zlomkami. Vie, koľko má ktorá
krajina štvorcových míľ a obyvateľov,
a ona sa vždy usmiala.«
V paláci Snehovej kráľovnej »sa
ľadové medvede stavajú na zadné nohy a vznešene rozprávajú. Nikdy sa
tu ani najmenšia spoločnosť nezahrala na schovávačku alebo na zálohy...
Polárna žiara horela tak presne, že
sa dalo vyrátať, kedy bude najväčšia
a kedy najmenšia... Uprostred prázdnej nekonečnej sály bolo zamrznuté
jazero. Ľad na ňom bol popukaný na
tisíc kúskov, ale všetky boli navlas
rovnaké... Uprostred sedávala Snehová kráľovná... Vtedy vravievala, že
sedí na zrkadle rozumu a že je to jediné a najlepšie zrkadlo na tomto svete.«
Andersen nehovorí len o nejakej
zlobe všeobecne; hovorí o tom, že nerovnomerný rozvoj intelektu zabíja
city. Hovorí o nebezpečí, ktoré hrozí
dnes každému; upozorňuje na hrozbu,
nad priepasťou ktorej teraz stojí celá
civilizácia: jednostranný rozvoj, kryštalizácia brilantného intelektu, ale nepretepleného iskrou lásky; myslenie,
ktoré je stále menej pružné, stále
skostnatelejšie, stále schematickejšie,
abstraktnejšie, stereotypnejšie; vybrúsené ako dokonalý kryštál, ale bez života a bez možnosti ďalšieho vývoja.
To je tzv. ahrimanské pokušenie - petrifikácia, skamenelosť myslenia,
ktoré nakoniec úplne odrezáva človeka od spojenia s duchovným svetom,
ktoré znemožňuje pochopiť veci srdca
a čokoľvek, čo je mimo čas a priestor. Myslenie, v ktorom je už všetko vysvetlené, a nič posvätné, nič záhadné.
To Andersen vyjadruje obrazom
celkom priezračným:
»Kay ťahal niekoľko kusov ostrého, plochého ľadu, ktoré ukladal najrozličnejšími spôsobmi. Vyzeralo to
tak, ako keď sa my pokúšame z drevených kociek zložiť nejakú figúru a
volá sa to čínska hra. A Kay skladal
obrazce, a to veľmi umelecky. Bola
to ľadová hra rozumu. V jeho očiach
boli obrazce znamenité a nanajvýš
dôležité, to všetko spôsobilo sklené
zrniečko v jeho oku. Poskladal celé
obrazce, ktoré sa podobali písaným
slovám. Nikdy sa mu však nepodarilo
zložiť slovo, čo si práve želal, a to
bolo: Večnosť. Snehová kráľovná mu
raz povedala: “Ak zložíš toto slovo,
budeš svojím pánom, dám ti celý svet
a pár nových korčulí.”« Tri slová:
ľadová hra rozumu - Andersen vypísal kurzívou.
Zatiaľčo Kay kombinuje ľadové
kryhy v smutnom kráľovste Severu,
zdržuje sa jeho ženský pól - Gerda v
záhrade, v ktorej rastú všetky druhy
kvetín - okrem jednej: ruže.
»Ach, aká tu bolo vôňa a krása!
Všelijaké kvety, z každého ročného
obdobia, tu boli v najkrajšom kvete...
Gerda skákala od radosti a hrala sa,
až pokým slnko nezapadlo za vysoké
čerešne. Po prechádzke si ľahla do
utešenej postielky s červenými hodvábnymi perinami, ktoré boli vypchaté belasými fialkami a...« Na Kaya
zabudla.
To je tzv. luciferské pokušenie:
Všetky druhy najkrajších pocitov, hýrenie pestrých farieb, ale nezmyselne,
len pre vlastné potešenie; krása a dokonalosť, ale sebecká, bez lásky, bez
záujmu o svet, o tých druhých...
Lucifer aj Ahriman - obaja odvádzajú človeka od Lásky, od Krista
- hoci každý iným smerom.
V nových podaniach Snehovej kráľovnej, pravda, o Gerdinom pobyte v
záhrade nie je ani zmienka.
Gerda však predsa nakoniec prišla
na to, že v jej záhrade chýba kráľovná
kvetín. Preputovala veľa krajín, kým
Kaya nenašla: »”Kay, drahý Kay!
Konečne som ťa našla!” Ale Kay sedel celkom ticho, nehybný a chladný.
Gerda sa rozplakala horúcimi slzami,
ktoré mu padali na prsia, prenikli mu
do srdca, roztopili v ňom ľad a rozpustili sklený čriepok.«
Gerda zaspievala Kayovi starú
pieseň, ktorú počúvali ešte ako deti:
“Ruže rozkvitnú a ruže odkvitnú,
ale my uvidíme jedného dňa zrodiť
sa Krista”
»Vtedy sa Kay rozplakal; plakal,
až sa mu sklené zrniečko vygúľalo z
oka, až potom spoznal Gerdu a zajasal: “Gerda! Gerdička drahá! Kde
si bola tak dlho? A kde som bol ja?”
Poobzeral sa. “Ako je tu zima! Ako
je tu prázdno a pusto!” Chytil sa Gerdy a ona sa od radosti rozplakala.
Bola to taká šťastná chvíľa, že aj kusy
ľadu vôkol nich sa roztancovali od
radosti. Unavené sa uložili a zložili
práve to slovo, ktoré dala Snehová
kráľovná zložiť Kayovi.«
Nakoniec Kay s Gerdou sedia už
dospelí oproti sebe na dvoch detských
stoličkách: »A kostolné zvony zvonili... stará mama sedela v božej jasnej
slnečnej žiare a čítala nahlas z biblie: “Ak nebudete ako deti, nevojdete do kráľovstva nebeského”. A Kay
s Gerdou si pozerali do očí a zrazu
porozumeli starej piesni:
“Ruže rozkvitnú a ruže odkvitnú,
ale my uvidíme jedného dňa zrodiť
sa Krista”«3
Ve¾ký dánsky rozprávkár
Nie len v Snehovej kráľovnej alebo v rozprávke Slimák a ružový ker,
ale nad celým Andersenovým dielom
sa vznáša jeden motív, ktorý by pokojne mohol mať vytesaný aj na náhrobku ako epitaf; akási ľudskosť, ktorá
nám dáva pocítiť, ako sa Andersen do-
3
Ešte aj v slovenskom vydaní z roku 1956, ktoré je inak dosť obšírne, sú zo
Snehovej kráľovnej vynechané celé odstavce. Až najnovšie vydanie, ktoré vyšlo na
vianoce 1996, je skoro úplné; sú v ňom pozmenené nanajvýš niektoré slovné spojenia. Starý nápev, ktorý je hlavným motívom Snehovej kráľovnej, je tu však preložený
tak voľne, že jeho význam úplne zanikol: Namiesto “Ruže rozkvitnú a ruže odkvitnú,
ale my uvidíme jedného dňa zrodiť sa Krista”, tam stojí: “Vykvitli ruže v údolí,
Ježiško nám tam srdcia otvorí”. V českom vydaní z roku 1963 dokonca “Vzkvétají
růže v údolích, radostné jaro voní v nich.”
Andersen tu poukazuje na zrod duchovného ja v človeku, ktorého symbolom je
Jezuliatko, a ktorého zrodeniu sa snažia zabrániť retardačné luciferské a ahrimanské
mocnosti. Museli sme sa vrátiť až k secesnému anglickému vydaniu z prelomu
storočí, aby sme sa dopátrali, čo vlastne chcel Andersen v Snehovej kráľovnej povedať: “Roses bloom and roses decay, but we the Christ-child shall see one day.”
19
týkal tajomstva života v jeho hlbinách:
A to, že srdce je viac ako rozum.
Bol Andersen zasvätenec? Vedel,
čo píše? Alebo mal len geniálny cit a
intuíciu? Do akej miery votkával ezoterické poznatky do svojich rozprávok
vedome? Keď čítame, ako hovorí o
tom, že “človek, keď prejde špirálou
času, vtelí sa doň duch, a stane sa
osobnosťou”,4 alebo že “rastlinu bolí, keď sa vytrháva s koreňmi”,5 alebo o tom, že “motýle sú kvety, ktoré
sa odthrli, aby sa lepšie pozreli po
svete” 6 a na mnohých ďalších miestach, musíme konštatovať, že Andersen sa práve vďaka svojej schopnosti
hlbokého súcitu, vcítenia sa do všetkého živého, aj tzv. neživého, dostal
až na samý prah poznania zákonitostí vyšších, nadzmyslových svetov.
Nech toto stačí na to, aby sme dali
klobúk dole pred veľkým dánskym
rozprávkárom.
V budúcom čísle: Šípová Ruženka,
Snehulienka a Popoluška ako obrazy
mikro-makrokozmických dejov
“Napríklad, keď kus železa prejde
špirálou, zmagnetizuje sa. Nuž a čo je
to: vtelí sa doň duch. Ale skadiaľ? Tak
je to aj s ľuďmi, nazdávam sa. Preletia
špirálou času, vtelí sa do nich duch a
už stojí pred nami dajaký Napoleon či
Luther alebo niekto podobný.” (z rozprávky Bábkár)
5
Éterické bytosti, ktoré sú životom v
rastlinách, pociťujú niečo ako bolesť,
keď rastliny vytrhávame z koreňov, ale
skôr niečo ako slasť, keď ich napr. striháme. Asi ako pre človeka je strihanie
vlasov celkom príjemný pocit, zato vytrhávanie z korienkov bolestivé.
6
Len stonka a listy sú tie časti rastliny, v ktorých je rastlina skutočne rastlinou. Zelené časti rastliny sú tie, ktoré
rastú, ktoré sú najviac preniknuté éterickými-životnými silami (ktoré im práve
dodávajú zelenú farbu). Koreň alebo kôra strácajú farbu, lebo sú viac-menej mineralizované, bez života, a rastové procesy v nich sú utlmené alebo sa celkom
zastavujú. Kvet sa zase vyznačuje pestrofarebnosťou, lebo v ňom popri éterických silách začína pôsobiť už aj astralita. Jeho rast končí, keď dosiahne určitý
tvar a veľkosť (ako u zvierat).
Rastlina je teda vo svojom koreni
tak trochu ešte minerálom, vo svojej
stonke a listoch vlastnou rastlinou, a
vo svojom kvete tak trochu už zvieraťom. Dá sa povedať, že kvet je tá časť
rastliny, ktorá je preniknutá silami, ktoré
už túžia stať sa zvieraťom.
4
20
“Hovorím, že žena by mala
hľadať Nebeského otca vo svojom manželovi, ktorý je božím reprezentantom na zemi, a muž by
mal svoju milovanú vidieť ako
Božiu matku, ktorú chce milovať
a slúžiť jej. V takom prípade im
budú k dispozícii všetky poklady
neba a po celý deň i noc budú žiť
v kráse, nadšení a oduševnení.”
nej situácii predišlo, bude potrebné
odstrániť mnoho zákonov...
Vidíte, drahí bratia a sestry, je to
veľmi smutné, ale je to tak: pre pár
uspokojení sa dnes každý zahrabáva
pod horu nekonečných komplikácií.
Cítia potrebu a kvôli túžbe po pár odrobinkách musia prijímať všetky možné druhy nečistôt a zvrátenú podstatu
človeka, čo im je ochotný ich dať. Mali
by ste sa aspoň snažiť nájsť niekoho,
kto je čistý, žiarivý, ušľachtilý a ak
takého nájsť nemôžete, buďte trpezliví
a nežeňte sa do manželstva za každú
cenu, pretože potom za to budete draho platiť. Žiaľ, nie je tu mnoho takých, čo by boli schopní udržať si svoju čistotu, aby potom dosiahli v živote
niečo mimoriadne; ľudia obetujú všetko kvôli pár príjemným pocitom.
Vy, mladí, by ste si však aspoň
mali uvedomiť kritériá, čo nám tu zanechali zasvätenci ešte predtým, kým
sa strmhlav vrhnete do prvého milostného dobrodružstva, ktoré sa vám na-
Manželstvo
Omraam Mikhael Aivanhov
ríroda vytvorila ľudí takým spôsobom, že každý
z nás potrebuje pozornosť
a nežnosť; ľudia si potrebujú navzájom vymieňať náklonnosť. Je to univerzálna potreba a nikto nemôže pred ňou utiecť alebo
proti nej oponovať.
Vezmite si napríklad mladé dievča.
Potrebuje, aby ju niekto obdivoval, a
tak si vyberie chlapca; robí to však
bez toho, aby uvažovala, či spĺňa charakterové požiadavky, ktoré od partnera očakáva. Aby uspokojila svoju
potrebu, musí potom bez námietok
prijať i všetko ostatné, čo ide s ním jeho myšlienky a city, čo sú možno
príliš vulgárne, jeho charakter, ktorý
sa jej nijako nepáči. Chlapec jej čosi
dáva, samozrejme, ale kvôli tomu
málu sa musí zmieriť i so všetkým ostatným. Tak to dnes chodí s chlapcami a dievčatami... Kvôli pár príjemným pocitom, kvôli pár odrobinkám
potešenia sa ocitajú uprostred nepríjemností a ťažkostí a potom sa po celý
zvyšok života ponosujú, že sú nešťastní a nevedia, čo robiť. Aby sa podob-
skytne! Lepšie je vyčkať, byť trpezlivý, pokým nenájdete bytosť, s ktorou
si budete rozumieť; ktorá by vás dokonale, dokonca až magicky, dopĺňala a potom - prečo nie? Potom si majte svoje skúsenosti, uzavrite manželstvo a majte deti! Ale ak nemôžete
nájsť osobu čo by sa k vám hodila,
netreba sa hnať sa z jedného dobrodružstva do druhého s hocikým, pretože cena čo za to budete musieť platiť, je príliš vysoká. Čakajte, hľadajte
a ak ju nájdete; ak budete cítiť, že celé
vaše bytie vibruje v súzvuku s Bohom
a že je to skutočne pravá láska, ktorú
vedia ospievať len básnici, potom povedzte áno. Ale vrhať sa do skúseností
hlava-nehlava - desiatich, dvadsiatich,
sto, až sa človek úplne vyčerpá, pošpiní a dostane na scestie, to je veru hanba a to by ste mali odmietnuť. Ak
hľadáte lásku, nuž potom iba pravú,
alebo radšej nič!
To je moja rada mladým: nikdy sa
neponáhľajte; nežeňte sa, aby ste si
zruinovali život s hocikým kto sa prvý
namanie! Najskôr dôkladne zvažujte
situáciu; snažte sa najskôr jasne poro-
zumieť problému lásky a až potom vážne, príliš sa ponáhľajú, príliš sa povedali: “Dám sa znovu dohromady
sa vydávajte hľadať svojho milova- spoliehajú, že nájdu vhodného part- s týmto mužom; možno sa polepší...”
ného. Súďte jasnozrivo, či táto osoba nera náhodou. Predpokladajme však, Kto kedy videl krokodíla alebo hada
je schopná vyvíjať úsilie a či je pri- že máte vrece plné zmijí, jašteríc, ho- čo by sa polepšil? Fyzická príťažlipravená kráčať s vami vo vytýčenom lubíc, krokodílov a myší... Poviete vosť je dôležitá, ale nie je tým najdôsmere, inak strávite svoje životy ni- si: “Vnorím doňho ruku - určite vy- ležitejším. Koľko tu len bolo ľudí, ktočením jeden druhého. Dôkladne skú- tiahnem holubicu!” Ale pretože sa ne- rí sa v jeden okamih zbožňovali a už
majte, či sa k sebe skutočne hodíte vo pozeráte, pohryzie vás zmija. Je naiv- o chvíľu boli nad sebou zhnusení?
všetkých troch pláňach: fyzicky, emo- né myslieť si, že môžete slepo veriť; Pritom sa fyzicky nijako nezmenili.
cionálne, intelektuálne alebo či ste k že vám šťastná háhoda prinesie holu- Chlapec napríklad stratí hlavu kvôli
sebe priťahovaní iba túžbou po pote- bicu alebo teda - toho pravého milen- dievčaťu, je celý očarený a vezme si
šení. Ak máte rôzne názory na dôležité ca. Ľudia si myslia, že prozreteľnosť ju za ženu. Ale už o nejaký čas príde
veci, nikdy si nepomyslite: “Ó, na tom je tu vždy, aby sa postarala o zaslepe- na to, že je ľahkovážna, neverná, vrtonezáleží; časom sa to napraví; prišivá a hlúpa; miluje ju stále menej
spôsobíme sa.” Bude to práve naa menej a časom je taký znechuopak! Keď sa určitých potešení
tený tým, čo v nej vidí, že ho nanasýtite; keď už vaše túžby nebukoniec jej krása vôbec neláka. Ale
dú také intenzívne, po krátkom čai opak je často pravdou. Chlapec
se pochopíte, že váš vkus a motívy
stretne dievča, ktoré nie je až také
sú príliš rozdielne a tieto rozdielpekné, ale je taký nadšený jej
nosti budú vyvolávať konflikty,
múdrosťou, milotou, trpezlivoshádky, dostaví sa sklamanie a odťou a nesebeckým duchom, že si
cudzenie. Zhodnúť sa v pláni ideí
ho časom úplne získa. Všetky osa vkusu je najdôležitejšie zo všettatné dievčatá nemajú pred ňou
kého. Fyzická príťažlivosť, aj keď
šancu, hoci sa mu spočiatku neje sprevádzaná tou troškou lásky,
zdala až takou príťažlivou; pretonikdy nestačí. Veľmi rýchlo sa preže vnútorne je nádherná: verná,
sýtite a prestane vás to baviť. Ak
vyrovnaná, úprimná, vždy ochottu nieto porozumenia v intelektuálná zahojiť jeho rany, upokojiť ho
nej úrovni; ak je nemožné nadviaa dať mu dobrú radu. Fyzická
zať navzájom inšpiratívnu diskusiu,
stránka úplne stratí na význame;
vymieňať si občerstvujúce idey,
zbožňuje ju, a keď ju predstaví
milenci sa veľmi rýchlo presýtia
svojím priateľom a oni sa mu vysjeden druhého a potom sa budú
mievajú a kritizujú ho, že si zle
spolu nudiť.
vybral, myslí si: “Úbožiaci, keby
Sú tu dokonca ľudia, ktorí sa
ste len vedeli, aký poklad vo svotelesne vôbec nemilujú, ale pritom
jej manželke mám!” Mnohí muži
zbožňujú jeden druhého, pretože
sa však radi navonok prezentujú
je tu tisíc vecí, o ktorých môžu hoso svojimi manželkami ako atrakvoriť: veci, čo možno vysvetliť, prítívnymi dekoráciami; ostatní im
behy, čo možno porozprávať - to
gratulujú, ale nevedia, že v skuKeď sa muži naučia vnímať nebeský prin- točnosti je to napríklad hašterivá
je fantastické! Ideálne je, ak sa
dvaja ľudia zhodnú vo všetkých cíp v žene - či bude oblečená alebo nahá, ne- žena, čo ho týra deň i noc. Je attroch pláňach: ak k sebe cítia teles- budú cítiť túžbu vrhnúť sa na ňu, nebudú raktívna a rád sa ňou pýši, aby
nú príťažlivosť a majú rovnaký už strácať hlavu. Namiesto toho si povedia: mu svet závidel. A že po zvyšok
vkus a cítenie; pretože ak má jeden “Nebeská matka, aká si nádherná! Rozu- času trpí, to sa neráta; idú do opez nich rád hluk a druhý dáva pred- miem, prečo ťa celý svet hľadá a potrebuje, ry a navštevujú večierky, len aby
nosť tichu; ak jeden rád číta a dru- si zdrojom života!”
ju mohol ukázať. Možno si prial
hý rád tancuje; ak jeden rád chodí do ných, aby im pomohla a ochránila ich. získať drahokam, ale je to drahokam,
spoločnosti a druhý sa radšej zdržiava Ale tak to vôbec nie je. Keď prozre- čo ho stojí príliš mnoho.
doma - budú sa stále iba vadiť! Ale teľnosť vidí, že dotyčná osoba je sleOdporúčam chlapcom a dievčanajdôležitejšie zo všetkého je, aby ste pá, vezme nohy na plecia a ponechá tám, čo chcú uzavrieť manželstvo, aby
si rozumeli vo svete ideí, aby ste mali ich osudu, ktorého úlohou je potrestať sa s rozhodnutím nikdy neponáhľali
spoločný cieľ a ideál. Ak vo všetkých ich. Ale keď vidí, že tí dvaja sa snažia a aby najskôr študovali zákony lásky.
troch pláňach existuje harmónia, ne- využívať svoje oči, povie si: “Toto Keď sa naučia ako milovať jeden druexistuje väčšej slasti než zjednotenie vidím veľmi rada, týmto pomôžem!” hého, ako sa pripraviť na to, aby mohtakýchto dvoch ľudí, pretože sú jeden Najčudnejšie je, že mnohí ľudia po li mať spolu deti a vychovávať ich,
pre druhého nevyčerpateľným zdro- tom, čo ich už uštipla zmija, vydajú až potom nech sa rozhodnú. Ale oni
jom potešenia a šťastia!
sa hľadať ďalej a nájdu podobnú, kto- sa vždy ponáhľajú, úbožiaci, častoŽiaľ, mladí muži a ženy nemajú rá ich zase pohryzie. Videl som mnohé krát preto, že deti sú už na ceste a keď
podobné kritériá. Neberú tieto veci ženy, ktoré boli také tvrdohlavé, že si sa potom dostavia ťažkosti a choro-
21
by, sú prestrašení na smrť, utekajú za
lekármi, čítajú knihy a učia sa čo treba
vedieť. Predtým si zo všetkého robili
len žarty a mysleli si: “Máme čas, veď
na to časom prídeme!” Nie, prísť na
veci a naučiť sa čo treba je nutné predtým.
Niekedy sa stáva, že brat z nášho
bratstva uzatvára manželstvo s dievčaťom, čo k nám nepatrí. Ale to dievča často nemá v úmysle nasledovať
naše učenie a nechce ani počuť o duchovne, vôbec sa jej nechce zdokonaľovať. A tak sa brat nájde v komplikovanej situácii a niekedy sa rozhodne
opustiť školu, len aby vyhovel hlúpemu dievčaťu. To však len dokazuje,
že on je hlúpy tiež a určite bude trpieť.
To isté sa stane dievčaťu, čo si vyvolí
chlapca, ktorý nechce mať nič spoločné s jej ideami; obetuje všetko, čo v
jej srdci a duši stojí zato nejakému idiotovi a potom bude nešťastná. To nie
je správne riešenie. Nič by sa nemalo
robiť prirýchlo. Poviete: “Ale čoskoro zostarneme.” Lepšie je uzavrieť
manželstvo, keď je človek starý a zobrať si niekoho, kto skutočne stojí zato. Načo sa ponáhľať? Nato, aby človek urýchlil starnutie utrpením? Niekedy vidím ženy po troch či štyroch
rokoch manželstva, ktoré tak strašne
zostarli starosťami v tvrdom živote,
že ich takmer nepoznávam. Aj keď
sa vám “šarmantného princa” nepodarí nájsť pokým nezostarnete, pravá
láska vás potom omladí... aj keď budete mať deväťdesiat, na tom vôbec
nezáleží, budete sa cítiť ako mladé
dvadsaťročné dievčatá!
Či už budete čakať alebo nie, či
budete schopné rozoznať či nie, pokým sa neuspokojíte s tým, že by ste
mali byť ničím, nebude to také zlé,
nech sa rozhodnete akokoľvek. Ale
aspoň sa na manželstvo dôkladne pripravte! Kto vás prijme takých, akí ste,
keď sami cítite, že nie ste toho veľa
hodní? Poviete si: “Rád by som si vzal
princeznú, kráľovnú neba...” Ale bude
vás taká chcieť? Či niekto túži po slabochovi, neschopnom idiotovi, pokiaľ
aj sám takým nie je? Vezmite si napríklad mladé dievča, čo síce očarujúco
vyzerá, ale vôbec nie je schopné prehovoriť, nič nečíta, nič nevie a vôbec
nie je schopné rozumieť milovanému
mužovi; nedokáže ho ničím milo prekvapiť, nedokáže ho povzbudziť a
upokojiť; počíta len s jeho telom.
Nech je tým mužom ktokoľvek, veľmi
22
rýchlo sa z nej unaví a zabudne na
ňu, pretože nebola schopná dať jeho
duši a duchu nič zo seba. Aj ten najlepší muž na svete ju urobí nešťastnou, pretože ona sama nebude mať
nič, čo by mu mohla ponúknuť. On
môže mať umelecký vkus alebo záľubu v duchovne a keďže ona má k
tomu ďaleko, bude sa cítiť menejcenná. Ak ste sa nepokúšali sami seba
zdokonaliť nijakým spôsobom, nepočítajte s tým, že získate princa alebo
princeznú!
Preto prvoradou úlohou je zdokonaľovať seba samého, aby ste boli
schopní zvládnuť každú situáciu, pretože vám hovorím - aj s tým najlepším partnerom na svete nebude fungovať nič; opustí vás pre niekoho iného kto je inteligentnejší, lepšie pripravený a vám nezostane nič, iba oči pre
plač! Pripravujte sa a urobte zo seba
zbierku pokladov, drahých kameňov,
inými slovami - hodnotnú zbierku
kvalít a schopností, takže sa vám ne-
Ezoterická veda nás učí, že
nič nemôžeme nájsť externe,
ak sme to najskôr nenašli vnútorne, pretože to, čo nachádzate
vonku, by ste nikdy nespoznali,
ak ste to už nenašli vo svojom
vnútri.
O. M. Aivanhov
vyrovná nik. Potom s vami milovaná
osoba určite zostane. Prečo by mal/a
hľadať niekoho iného? Ale ľudia sa
nikdy nepozerajú na veci z tohto uhla. Dievča chce chlapca - fajn; ale ako
si ho udrží? Ak je neschopná, nikdy
sa jej to nepodarí nadlho. Každý sa
musí pripraviť. Roky, celé dlhé roky
sa treba pripravovať! Poviete: “Ale
takým spôsobom zostarnem a budem
potom škaredá.” Na tom vôbec nezáleží! Možno budete stará a škaredá navonok, ale vo vnútri budete mladá a
krásna a potom si budete schopná
udržať svojho princa naveky. Najskôr
musí byť odvedené určité úsilie; musíte sa pripraviť bez toho, aby ste
mysleli na čas alebo vek!
Problém lásky zaujíma každého a
vždy bude. Dokonca odteraz sa bude
ľudstvo zaoberať iba láskou - bude
žiť s láskou, hľadajúc iba lásku a lásku vyžarujúc. Láska sa stane centrom
všetkého a všetko sa bude sústreďovať
iba na ňu. Veda, umenie, náboženstvo
- všetko bude zamerané na jediný cieľ:
rozširovať lásku, vštepovať lásku,
rozdávať lásku. Skutočné šťastie spočíva vo všeobecnom rozdávaní lásky.
Ale keď si vezmeme ľudí akí sú dnes,
je zatiaľ veľmi nebezpečné rozdávať
svoju lásku, pokiaľ nie ste múdri.
Koľko veľkorysých dievčat nemyslelo na nič iné, iba na šťastie muža, s
ktorým boli, a on ich iba jedol a potom
ich odhodil ako šupu z citróna! Kým
svoju lásku prejavíte naučte sa ako
predísť tomu, aby ste boli zhltnuté!
Mali by ste si povedať: “Treba nasýtiť
vlka tak, aby ovca zostala celá!” To
znamená, že svoju lásku budete rozdávať celému svetu bez toho, aby ste
same seba demagnetizovali; bez toho,
aby ste museli zosmutnieť a opotrebovať sa... Potom práve naopak: tým
spôsobom sa stanete žiarivejšími, inteligentnejšími a silnejšími. Budete
“sýtiť vlkov”, ale pritom nedovolíte,
aby sa vás dotkli! Ale ak nie ste múdre, čoskoro je po všetkom: zahryznú
sa do vás a potom zvyšky odhodia.
To je nesmierne dôležitá rada pre mladých!
Jedného dňa som povedal istému
mladému dievčaťu: “Milujte chlapca,
ktorého ste si vybrali, ale nepovedzte
mu to! Prečo? Pretože je to láska čo
vás robí takou šťastnou; tá vás poháňa vpred a dáva zmysel vášmu
životu. Chlapec, ktorého ste si vybrali,
nie je veru dokonalý. Keby vedel, že
ho milujete, bez toho aby to vedome
chcel, všetko by len pokazil! Môžete
mu to povedať až potom, keď budete
obaja dobre pripravení a silní. Potom
už riskovať nebudete. Ak nie, milujte
ho, ale skrývajte to! Keby bol dostatočne vyspelý, nebolo by tu nebezpečenstva. Teraz by však vašu lásku len
zneužil. Povedal by si: “Tu sa mi
otvárajú dvere, treba to využiť!” a z
vašej mladosti a krásy by nezostalo
nič. Potom budete sklamaná a poviete: “Vôbec mi nerozumie! Pohŕdam
ním!” A bude po láske a po vás tiež.
Vaša láska vám dáva krídla, nesmiete
ju obetovať kvôli chlapcovi čo by vám
vôbec nerozumel. Milujte ho, ale veľmi starostlivo to ukrývajte! Či si to
chlapec zaslúži alebo nie, to teraz nie
je dôležité. Vaša láska vám dáva impulz, túžbu žiť, prekonávať prekážky.
Nestraťte ju! Pamätajte si, že je to
láska, čo sa počíta a nie milovaná
osoba! Vaša láska vás živí!”
Sévres, 13. apríla 1968
10. přednáška z cyklu “Úvod do anthroposofie”
Prednesené v Prahe 24.11.1990
Rosikruciánský impuls
v duchovním vývoji západu
Zdeněk Váňa
dyž Rudolf Steiner zahájil
svou působnost jako duchovní učitel, zdůrazňoval,
že duchovní věda, kterou
zakládal na počátku 20.
století, je pokračováním
pravého rosikruciánství,
a to v nové, době přiměřené formě. Jedna z prvních meditací, kterou doporučoval pro vnitřní
práci, byl také symbol kříže s růžemi.
Proč právě tento symbol a proč
tento duchovní proud, který patří
k nejzáhadnějším hnutím v duchovním životě Evropy a o němž
až donedávna byly známy pouze
legendy? Dovolte, abych předeslal
nejprve stručný historický přehled.
Teprve v posledních letech
dochází i vnější historiografie,
zejména anglická, k překvapujícímu objevu o závažné
úloze, kterou sehrály rosikruciánské vlivy v novodobých kulturních dějinách Evropy.
Pokusím se dnes odpovědět, pokud
to rámec jedné přednášky dovolí, alespoň zčásti na položenou otázku. Musíme se přitom vrátit až do počátku
17. století, kdy ve střední Evropě - a
také v Praze, jak se o tom zmiňuje
Komenský - kolovaly rukopisy, jejichž
obsah vyvolával velké vzrušení, zejména pak když v letech 1614-1616
vyšly v Kasselu, Frankfurtu n. M. a
Strasburgu tiskem.
Byla to především Fama Fraternitatis čili “Objevení Bratrstva nejvznešenějšího řádu Růžového kříže”, po
něm pak Confessio Fraternitatis, vytyčující cíle tohoto Bratrstva, a nakonec nejstarší z těchto rukopisů,
proslulá “Chymická svatba Christiana Rosenkreuze”.
Fama Fraternitatis (Kassel 1614)
přináší životopis osobnosti zvané
Christian Rosenkreutz, líčí založení
Bratrstva, způsob jeho činnosti a
vypráví též o nalezení jeho hrobu r.
1604.
Podle ní se Chr. Rosenkreutz narodil r. 1378 v Německu v urozené,
ale chudé rodině. Byl proto už jako
pětiletý dán do kláštera. Naučil se tu
řecky a latinsky a když mu bylo 16
let, vydal se spolu s jedním řádovým
bratrem na cestu do svaté země. Onen
bratr však zemřel cestou na Kypru a
tak Chr. Rosenkreutz cestoval dále
sám, až dorazil do Damašku.
Setkal se s tamními mudrci, kteří
ho přijali jako někoho, kdo je tu již
dávno očekáván, oslovili ho jménem
a věděli o něm vše. Od nich získal
hlubší poznání přírody, zejména ve
fyzice a matematice. Naučil se tu arabsky, takže mohl přeložit knihu M (Liber Mundi), kterou pak přinesl sebou
do Evropy. Podle R. Steinera tu měl
kromě toho stejný zážitek Krista jako
apoštol Pavel, a to na stejném místě.
V Damašku strávil 3 roky a odtud
už neputoval do Jerusaléma - stejně
jako Pavel po zážitku před Damaškem
nepotřeboval už tradiční křesťanství,
ale do Egypta, kde prohloubil své poznání přírody (rostlin a zvířat) a po
krátkém pobytu odplul na doporučení
arabských mudrců do Fezu v Maroku.
Tehdy to bylo kvetoucí kulturní město, kde působili věhlasní mágové. Jejich pomocí mohl Chr. Rosenkreutz
proniknout do světa elementárních bytostí a získat mnohá tajemství, i když
si uvědomil, že tamní magie je pokažena islámem.
Ve Fezu strávil 2 roky a pak
se odebral do Španělska, kde měl
rozhovory s tamními učenci o nedostatcích dosavadního vědění, s
nímž nesouhlasí nové poznatky, o
nedostatcích církvi i v morální
filozofii. Zároveň přednesl návrh k nápravě, především
ustavení Společnosti (Societas), která by sjednocovala všechno vědění a moudrost a působila plodně i na
sociální život. Tato Společnost
neměla podléhat ani církvi, ani státu, ale měla být zcela svobodná, jako
buňka prohloubeného duchovního života. To byla základní rosikruciánská
idea, na svou dobu neslýchaně nová,
která o mnoho později inspirovala i
našeho Komenského v jeho Pansofii.
Tehdy (na přelomu 14.-15. století)
se však setkala s nepochopením, neboť doba nebyla pro něco takového
zralá - ani ve Španělsku, ani v jiných
zemích, jež Chr. Rosenkreutz pak
navštívil. Učenci se báli přiznávat své
omyly, aby neztratili věhlas (často se
to děje dodnes), idea však dále žila v
mnohých hlavách jako ideál, který byl
alespoň polovičatě realizován až v 17.
století v Akademiích věd v Anglii,
Francii a Německu, které však vznikaly pouze na národní základně a v
závislosti na státu.
Po strastiplných cestách a mar-
23
ných snahách se Chr. Rosenkreutz spojení duchovního a praktického mága alžbětinské doby - Johna Dee,
vrátil asi r. 1401 do Německa, kde žil života.
v němž angličtí historici nyní spatřují
po několik let ve skrytu, přestože by
O cílech Bratrstva hovoří zejména jednoho z příslušníků rosikruciánskési svými mimořádnými schopnostmi 2. spis, který vyšel r. 1615 ve Frank- ho hnutí z doby před jeho veřejným
mohl získat velkou slávu. Oddával se furtu nad Mohanem a byl určen všem vystoupením. V dalším se o něm ještě
jen svému bádání, zejména v alchymii, učencům v Evropě - Confessio Fra- zmíníme.
a meditacím.
ternitatis. Zdůrazňoval, že je třeba
Třetím významným spisem byla
Později si vyvolil 7 žáků (z toho 3 studovat vedle Bible i velkou knihu “Chymická svatba Chr. Rosenkreuze svého bývalého kláštera), kteří svý- přírody, která je otevřena všem lidem, tze anno 1459”, která byla vydána r.
mi vědomostmi převyšovali ostatní, a ale je třeba se v ní naučit číst. Písme- 1616 ve Strasburgu, ale kolovala
svěřil jim pod závazkem mlčení své na, která vložil Bůh do Bible, vtiskl i dlouho předtím jako rukopis (např.
znalosti. Tak vzniklo na počátku 15. do všeho stvoření - proto je třeba usi- Komenský se zmiňuje o něm již k r.
století Bratrstvo Růžového kříže, je- lovat o poznání přírody, především v 1610 v Praze) a podle všeho vznikla
hož členové žili v celibátu, měli své medicíně a alchymii (varuje však před již r. 1604.
magické písmo i jazyk.
falešnými alchymisty - Bratrstvo za
Autor tohoto spisu je bezpečně
Po instruování se rozešli do růz- své služby nežádá peníze). Vyznává znám - luteránský pastor Johann Valných zemí, aby působili ve světe. Při Krista, vede křesťanský život a zve k entin Andrae, který se narodil r. 1586
každoročních schůzkách se dove Würtembersku, od r. 1601
hodli, co má být vykonáno. Tak
studoval v Tübingen a již v
REGULE ROZIKRUCIÁNOV
zůstávali v jednotě, vzájemné
letech 1602-1603 napsal své
lásce a v tajnosti. Byli prosti
první literární pokusy - komePríslušník Bratstva ružového kríža:
všech nemocí, ale každý zemřel
die “Esther” a “Hyacinth”.
1. Miluje Boha nado všetky veci.
v jemu určeném čase, jehož hoProjevoval se již v tomto raném
2. Zasvätí svoj čas duchovnému výdinu nesměl předem vědět, aby
mládí jako slibný spisovatel, invoju.
se tak udržoval ve stálé připraspirovaný anglickým divadlem,
3. Je úplný altruista.
venosti.
zejména Shakespearem, jemuž
4. Umiernený, skromný, tichý a plný
Před svou smrtí svolal Chr.
se velmi obdivoval.
energie.
Rosenkreutz své žáky - jeho
Vládcem Würtemberska byl
5. Učí sa poznávať v sebe pôvod a
hrob byl připraven. Zemřel ve
tehdy vévoda Bedřich I., alchypodstatu kovov.
věku 106 let r. 1484.
mista, okultista a anglofil - by6. Chráni sa pretvárky.
Dále pak Fama sděluje, jak
lo tu tedy příznivé prostředí pro
7. Žije v stave nepretržitého obdivu
byl r. 1604 objeven jeho hrob v
vznik spisu, jako byla Chymick Najvyššiemu.
domě jednoho z bratrů, s neká svatba. Významnou posta8. Zvládne teóriu pred praxou.
stráveným tělem Chr. Rosenvou tu byl též Christian z An9. Vykonáva dobročinnosť ku
kreutze. Popis hrobky naznačuhaltu, patron alchymistů a dobvšetkým živým bytostiam.
je, že nejde o fyzickou skutečrý přítel našeho Petra Voka z
10. Číta starobylé knihy múdrosti
nost, ale o imaginaci, o duchovRožumberka. Od něho vyšel
11. Snaží sa pochopiť ich skrytý
ní prostor, v němž se soustřepodnět, aby Bedřich Falcký,
význam.
ďovala působnost Bratrstva a
který měl za manželku Alžbětu
12. Arkánum Ružového kríža je čiskterou vyjadřuje i kniha v ruce
Stuartovnu, se stal českým kráto vnútorné.
Chr. Rosenkreutze, obsahující
lem.
(Madathanus)
na konci známou rosikruciánJ. V. Andrae psal Chymicskou průpověď:
kou svatbu jako osmnáctiletý
sobě každého, komu se ukázalo totéž mladík a když tento spis studujeme,
Ex Deo nascimur,
světlo a komu to dovolí vůle Boží (tj. je na první pohled zřejmé, že to nemůIn Iesu morimur,
jeho karma).
že být jeho osobní výtvor, nýbrž že
Per Spiritum sanctum reviviOdmítá
rouhání
proti
Kristu
jak
v
jej psal z intuice, v níž sloužil jen jascimus.
podobě církevního dogmatismu, tak ko citlivý prostředník a co sám v pozDotvrzují to pak i závěrečná slova arabského islámu, jehož způsob myš- dějších letech nebyl schopen svým
Famy: “Náš dům, ačkoliv jej vidělo lení vedl ve svých důsledcích k mate- rozumem plně uchopit.
100 000 lidí, zůstane navždy nedot- rialistickému chápání přírody. (Je poChymická svatba popisuje v záčen, nepoškozen a skryt před mrzkým zoruhodné, že stejné stanovisko zau- žitcích 7 dnů cesty, vedoucí ke spojesvětem.”
jímal i známý lékař Paracelsus, o ní lidské duše s Duchem světa. V tom
Fama nás dovádí tímto obrazem němž se Fama zmiňuje, že byl ve vol- se liší tato “chymická svatba” od
na počátek 17. století, který byl vý- ném svazku s Bratrstvem.)
“svatby mystické” (communio mysznamným mezníkem v dějinách rosiKe Confessio byla připojena tzv. tica), která ve středověké křesťanské
kruciánského hnutí, neboť tehdy vy- Consideratio brevis (krátká úvaha), mystice hledala spojení s Bohem ve
stoupilo zčásti z úplného mlčení (= ob- kterou napsal jakýsi Filip á Gabella vlastním nitru, tj. ono “Kristus ve
jev hrobu), a to s určitým vnějším po- - zřejmě pseudonym neznámého auto- mně”, zatímco v “chymické svatbě jde
sláním pro další vývoj Evropy, v němž ra. Projevují se v ní silné vztahy k dí- o spojení s duchovním makrokosmem,
šlo, jak si dále povíme, především o lu velkého anglického matematika a světovým duchem, který působí v pří-
24
Historické studium z poslední doby, především anglických historiků
naznačuje, že určité rosikruciánské
centrum působilo i v Čechách, a to
již v době před vystoupením rosikruciánského hnutí na veřejnost. Středem
pozornosti se stala, jak jsme již uvedli,
zejména záhadná postava velkého
anglického matematika a mága alžbětinské doby - Johna Dee, v němž
historici nyní spatřují jednoho z předních členů rosikruciánského bratrstva
z doby jeho skrytého působení.
Chymická svatba
Tento John Dee přesídlil r. 1583
1. den: setkání s vlastním andělem,
do Prahy a napsal tu svou knihu “Morozhodnutí nastoupit cestu. Imaginace
nas hieroglyphica”, jejíž myšlenky se
věže - vědomí o uvěznění ve fyzickém
znovu objevují v rosikruciánských spitěle, vytahování vzhůru po provasech z let 1615-1616, a to jak už
ze - odpoutávání od fyzického těla.
v citovaném Consideratio brevis,
2. den: nastoupení cesty; průtak i v Chymické svatbě, kde se
chod 1. branou (spánku) - prožíváobjevuje i jeho ústřední symbol
ní étherného světa; 2. branou do
Monady, obsahující v sobě znaky
astrálního světa - velký “mumraj”
všech planet.
v sále, kde je třeba osvědčit pokoru.
John Dee pak působil i u Vilé3. den: den zkoušky a soudu ma z Rožmberka a zejména u jevážení 7 závažími, kdo obstojí,
ho mladšího bratra Petra Voka v
stává se “rytířem zlatého rouna”
Třeboni, kde se zdržel až do r.
(duše rozumová).
1589.
4. den: v královské síni - vlastJinou významnou postavou
ní duchovní svět, setkání se 3 krábyl lékař Rudolfa II. Michael
li - vlastní duševní síly; divadelní
Maier, který napsal vynikající
představení - osudy duše ve světě,
obranu rosikruciánských spisů
zápas dobra se zlem; stětí králů proti útokům Libaviovým, Menutnost oběti obyčejného poznání
napiovým a d. “Silentium post
a jeho proměny.
clamores” a řadu dalších spisů.
5. den: sestup do sféry nevědoDalším císařovým mužem,
mí (spící Venuše); od pólu poznání
který měl kontakty s rosikruciák pólu vůle - vlastní alchym. cestu,
ny, byl matematik, astronom a
práce v laboratoři na proměně mrtalchymista Tadeáš Hájek z Hájvých sil přírody i vlastní duševnosJohn Dee, v němž historici spatřují jedno- ku, který se zasloužil zejména o
ti.
ho z předních členů rosikruciánského bratrs- povolání Tychona de Brahe a J.
6. den: alchym. proces po 7
Keplera do Prahy. Podle zásad
tva z doby jeho skrytého působení.
stupních, kde se odehrávají 3 záR.C. léčil nemocné zdarma.
kladní procesy: merkur - sulfur - sal; projevují právě v jeho Pansofii, která
V Praze, která byla tehdy kulturvýsledek: oživení mrtvé substance v opět ze své strany inspirovala svobod- ním centrem Evropy, působil i slavný
čisté nadsmyslově-fyzické formě; zmrt- né zednáře (“zednářský manifest” při polský alchymista Michael Sendivoj,
výchvstání duševních sil; probuzení založení anglické lóže r. 1717).
jehož jméno je uváděno ve spise Spevyššího já - chymická svatba.
Pod vlivem Andraeho a prvních ro- culum rhodostauroticum (1618) me7. den: návrat do pozemského ži- sikruciánských spisů psala v 1. polo- zi členy Bratrstva R.C.
vota, v němž je nyní možno působit z vině 17. století řada dalších autorů,
Rosikruciánskými idejemi se zabýducha, skrze probuzeného vyššího např. Samuel Hartlib, autor utopie val ve svých spisech i dvorní rada Ručlověka.
“Macaria”, Julius Sperber, neznámí dolfa II. Václav Budovec z Budova,
Ve svých pozdějších spisech, které autoři, píšící pod pseudonymem, např. přední člen Jednoty bratrské, popravenapsal již ze své hlavy, nedosáhl J. V. Theophilus Schweighardt, Florenti- ný r. 1621 na Staroměstském náměstí.
Andrae geniality “Chymické svatby”, nus de Valentia, autor apologie “Rosa I když měl i některé námitky, zastával
je však pozoruhodné, že ideálům, do florescens”, ve Francii Gabriel Nau- se Bratrstva R.C. proti útokům a obdiní uloženým, zůstal vpodstatě věren. dé, rovněž významný apologetik rosi- voval jeho práci. Rosikruciánský vliv
Distancoval se pouze od falešných ro- kruciánských ideí proti útokům jesui- je ostatně patrný i u jiných představisikruciánů - fantastů, kteří se za rosi- tů, v Anglii známý paracelsista Robert telů Jednoty, zejména u Komenského,
kruciány pouze vydávali, zatímco pra- Fludd, abych jmenoval alespoň někte- jak jsme se už o tom zmínili.
ví zůstávali nepoznáni.
ré.
Stejně tak jsme se už dotkli vztahů
rodě (“já v Kristu”). Proto jsou tu používány imaginativní obrazy vzaté z
alchymie - z knihy přírody (Liber
mundi jako hlavní studijní kniha Rosikruciánů). Ve vnějších přírodních procesech byl hledán obraz dějů ve vlastní
duši. Tak se líčení “Chymické svatby”
vztahuje ve svých fantastických, místy
až groteskních obrazech ke skutečné
duchovní zkušenosti - k zasvěcení, k
výstupu do duchovního světa po 7
stupních.
R. 1618 založil dokonce Societas
Christiana (Obec křesťanů) - malá
skupina s krátkým trváním. Velký
ohlas měl jeho spis z r. 1619 “Rei publicae Christianae politanae descriptio - utopie cele založená na rosikruciánských ideích, která měla velký vliv
na Komenského “Labyrint světa”. Ve
12. kapitole se Komenský zmiňuje o
svém počátečním nadšení pro rosikruciány a pak zklamání po r. 1620 (R.
Steiner se zmiňuje o tom, že to byla
právě třicetiletá válka, která znemožnila uskutočnění rosikruciánských podnětů). Jinak zůstal Komenský myšlenkově blízko Andraemu, s nímž si dopisoval a rosikruciánské ideje se znovu
25
k rosikruciánskému prostředí v případě “zimního krále” Bedřicha Falckého, kterého doporučil české protestantské šlechtě přítel Petra Voka
Christian z Anhaltu.
V této souvislosti je třeba se zmínit
ještě o jiné zajímavé okolnosti. Z příslušnosti k rosikruciánům byl podezříván i známý filosof René Descartes, který cestoval hojně po Evropě a
r. 1620 se dokonce účastnil i bitvy na
Bílé hoře. Pak odešel - stejně jako
John Dee - do jižních Čech a oddával
se tu svým filosofickým meditacím.
Po návratu do Paříže byl označován za rosikruciána a hájil se tím, že
je viditelný! (praví rosikruciáni zůstávají ve skrytu) Určitý vztah tu však
přece jen musel být, protože se později
stal učitelem Alžběty - nejstarší dcery
Bedřicha Falckého v Haagu.
Ve Francii se také poprvé uskutečnil jeden z rosikruciánských impulsů
- slavná Académie francaise, kterou
r. 1635 založil kardinál Richelieu,
později též Académie des sciences,
kterou založil r. 1666 Colbert. Nebyly
to však svobodné instituce, jak to žádal rosikruciánský manifest, nýbrž
podřízené státu. 30-tiletá válka navodila totiž tragický vývoj, který místo
požadované svobody a obnovy duchovního života přinesl princip státní
moci. To se vyvinulo především ve
Francii, která byla vlastním vítězem
30-tileté války - odtud rozkvět za Ludvíka XIV. a Richelieua. Vznikl tu princip státního mechanismu, který je
vlastně protipólem sociálních impulsů R.C.
K podobnému vývoji došlo i v
Anglii, kde se R.C. ideje uskutečnily
jen zčásti založením Royal Society r.
1660, rovněž pouze v mezích národního egoismu. Přesto však v jejím rámci
působily některé významné osobnosti,
ovlivněné rosikruciánským impulsem,
např. Elias Ashmole (1617-1692),
astrolog a antikvář, který patřil též k
prvním anglickým zednářům. Pokládá
se nyní vůbec za nesporné, že vznik
prvních zednářských lóží v 1. pol. 17.
století souvisí s vlivy rosikruciánských
idejí. Svobodní zednáři převzali sice
symboliku středověkých bratrstev stavitelů katedrál, ale ve svém úsilí o
stavbu duchovního chrámu lidstva a
o uskutočnění nadnárodních, všelidských ideálů, jakož i ve svých zasvěcovacích rituálech se zjevně inspirovali ze strany R.C. Některé větve zednář-
26
ského hnutí zachovávaly pak rosikruciánské tradice i v 18. a 19. století a v
některých západoevropských zemích
působí dodnes.
Rosikruciánské vlivy však nalezneme i u významných přírodovědců 17.
století, kteří hluboce zasáhli do vývoje vědomí novověku. Byl to např.
Francis Bacon, který jinak proklamoval vědu založenou jen na smyslech a
rozumu a navodil tím vývoj k materialismu, avšak duch doby se přesto projevil v jeho požadavku na utvoření
nadnárodního bratrstva učenců - stejně jako rosikruciánský manifest a Komenský; nebo v jeho utopii “Nová Atlantis” (1627), kde jsou vztahy k idejím rosikruciánů zcela zřetelné. - Stejně tak ani Isaac Newton nebyl spokojen se svým vědeckým poznáním přírody a zabýval se, jak vyšlo nyní najevo, tajně alchymií a četl rosikruciánské spisy, hlavně Ashmolea.
Jinak se v Anglii prosadil v 17. století baconismus se svou materialisticky chápanou přírodní vědou, inspiroval i anglickou filosofii a ovlivňoval
Priateľstvo jedného múdreho človeka je lepšie ako
priateľstvo všetkých nerozumných.
Demokritos
další evropský vývoj. Z něho vyrůstá
i osvícenství 18. století i ideje francouzské revoluce, v jejímž pozadí působilo ovšem i svobodné zednářství,
které se v 18. a 19. století stále více
stávalo spíše hnutím politickým než
spirituelním. To bylo vlastně odchýlení od pravého impulsu rosikruciánství, jehož vnitřní substance zůstala
nepochopena a působila nadále jen
pod povrchem.
Pozitivní stránkou uvedeného vývoje však bylo, že osvobozoval lidské
myšlení od přežitých kulturních prvků.
V tomto směru zvláště působila osobnost Voltairova, který jako zednář
svou myšlenku svobody a tolerance pomáhal stavět člověka na vlastní nohy.
V té době však působila ve Francii
ještě jiná významná osobnost, kolem
níž se vytvořilo, vzhledem k jejím
mimořádným schopnostem mnoho
legend - hrabě Saint Germain (jeho
pravou osobu je ovšem nutno rozlišit
od šarlatánů, kteří zneužívali jeho
jména). Působil na dvoře Ludvíka
XVI. i na jiných dvorech, zůstával
Bez práce nie sú koláče
Hjakudžó, čínsky zenový majster,
pracoval so svojimi zverencami aj v
osemdesiatke - skrášľovali záhrady,
čistili polia a prerezávali stromy.
Žiakom Zle padlo pozerať sa na
starého učiteľa, ako tvrdo pracuje,
no vedeli, že na ich rady by neprestal, tak mu ukryli nástroje.
V ten deň majster nejedol. V
nasledujúci tiež a ani v ten ďalší.
“Musí sa hnevať, že sme mu ukryli
nástroje”, nazdávali sa. “Mali by sme
mu ich radšej vrátiť.”
V deň, keď ich vrátili, učiteľ pracoval a jedol tak, ako predtým.
Večer ich poučil: “Bez práce nie sú
koláče.”
však spíše v pozadí.
Poukazoval především na blížící se
revoluci, kterou považoval za nutný
důsledek dosavadního vývoje, zároveň
však před ní varoval a snažil se získat
pochopení pro organický vývoj společnosti ve smyslu pravé křesťanské
kultury.
Ze svědectví jeho současníků vyplývá, že měl mimořádně vyvinuté životní síly (= étherné tělo) - odtud shodné výpovědi o jeho nezměněně mladistvém vzhledu po celá desetiletí. Nepotřeboval k životu příliš potravy, při
hostinách nikdy nejedl a nepil (viz podobná svědectví o některých světcích).
Na rozdíl od středověkých mystiků se
však plně účastnil veřejného života.
Měl fenomenální paměť (souvislost s
étherním tělem), sahající do minulých
století, o jejichž událostech vyprávěl
do podrobností jako očitý svědek. Protože tehdy nebylo ještě rozšířeno vědomí o reinkarnaci, věřilo se v jeho
značné stáří (což on sám nikdy netvrdil).
Jeho zaměření na hlubší poznání
přírody a na sociální vztahy - předvídal např. průmyslový vývoj v 19. století a technické vynálezy - svědčí o
reprezentantu rosikruciánského hnutí.
Podle R. Steinera to byla jedna z
inkarnací Chr. Rosenkreutze samého,
který mohl takto veřejně působit až
do francouzské revoluce.
Dokončenie v budúcom čísle
A mudrc z východu pøišel
a poklekl pøed dì•átkem
(J. A. Komenský ve svìtle reinkarnace)
+
Jan Dostal
Musíme smìøovat bez výhrady k tomu, aby se lidskému pokolení vrátila svoboda
myšlenková, svoboda náboženská a svoboda obèanská.
Svoboda, tvrdím, je nejskvìlejší statek, stvoøený spolu s
èlovìkem a od nìho neodluèitelný... Uveïme tedy èlovìka, pokud možno, na svobodu!”
Když jsme před časem v úvodních
antroposofických přednáškách uvažovali o živote mezi smrtí a novým zrozením, mluvili jsme o tom, jak lidská
individualita se po smrti šíří do kosmu
a v době svého největšího rozpětí se
odevzdává cele životu andělských hierarchií a vplývá do majestátního znění
vesmírného Slova, Logosu. Vesmírné
Slovo, v němž se spojuje znění všech
oblastí zvířetníku i zvučení planetárních sfér, vytváří pak člověku duchovní zárodek fyzického těla, tedy jakýsi
plán, podle něhož se později na zemi
buduje fyzická postava. Každá část
našeho fyzického organismu je zhmotněním, krystalizací některé části této
kosmické symfonie, v níž jsme žili
před narozením. Za obvyklých okolností neví dnešní člověk nic o duchovních silách, určujících stavbu jeho těla. Ale kdybychom se vydali daleko
do minulosti, dostali bychom se až do
doby, kdy lidé měli možnost něco vědět o kosmické působnosti, jejímž byli
sami výrazem. To byla doba, kdy ještě
působilo tzv. “prvotní zjevení”, doba,
kdy žáci mystérií po příslušné vnitřní
přípravě ještě mohli přijímat inspiraci
přímo z úst vyšších bytostí a kdy proto
také život lidského společenství mohl
probíhat v mnohem větší harmonii s
řádem vesmíru než později. Toto prvotní zjevení postupně sláblo a nakonec, jak uvádí Rudolf Steiner, pohaslo
začátkem 1. tisíciletí před naším letopočtem.
To poslední, co lidé byli s to tímto
způsobem z kosmu přijímat, tak uvádí, bylo něco, co dnes nacházíme sami
v sobě jako svůj vnitřní obsah - totiž
zákonitosti geometrických obrazů a
těles a jejich vzájemných vztahů. Geometrie se tehdy lidem zjevovala jako
dar vyšších bytostí. A prostřednictvím
geometrie byli ještě s to vnímat tajemství kosmických utvářejících sil i tajemství stavby lidského těla. Říká-li
Platón, že “Bůh geometrizuje”, je to
vzpomínka na toto doznívající zjevení
božského světa.
Ale ten, kdo v oněch dávných dobách dosáhl vnímavosti pro zjevení
kosmických geometrizujících sil, získával tím - podle Steinerova líčení - i
důležitou pozemskou schopnost:
schopnost působit jako stavitel kultických budov. K tomu, aby byl tehdy
někdo stavitelem, musel umět zachytit a potom viditelně hmotně ztvárnit
něco, co k němu vlastně doléhalo ze
všech stran kosmu. Tak vznikaly chrámy ve starověkých kulturách. Bylo
přirozené, že v jejich centru bývala
umístěna socha božstva - ta vlastně
reprezentovala praobraz duchovního
člověka, zasazeného do sféry inspirace, kolem něhož zvučely a krystalizovaly kosmické síly. Jako tělo bylo praobrazem chrámu, tak každý viditelný
chrám vyjadřoval tajemství božských
sil, budujících tělo.
Když začala řecká kulturní epocha, nesestupovaly už bytosti vyšších
hierarchií do mystérií. Ale žáci mystérií měli ještě možnost probouzet v sobě vzpomínku na ony starší doby, kdy
tomu tak bylo. Řecká architektura se
už nerodila z přímé inspirace hierarchických bytostí, ale rostla z takovýchto vzpomínek. Ale pak nastaly
doby, kdy i tyto vzpomínky vybledly.
Jenom tradice o nich ještě předávala
ústní zprávy z generace na generaci.
A tak nacházíme koncem středověku
na různých místech Evropy tajná bratrstva, která pečlivé střežila takové
zprávy, i když už neměla přístup k reálným vnitřním zážitkům. Bůh stvořitel býval v těchto bratrstvech nazýván
“Vznešený stavitel světa” a předávání
zděděných tajemství bývalo provázeno symbolickými úkony, převzatými
ze stavitelství: člen bratrstva se stával
nejprve učedníkem a bylo mu předáno
určité zednické nářadí, pak tovaryšem, nakonec mistrem. Ale symboly
a mýtické zprávy uchovávané v těchto
bratrstvech ztrácely stále více význam
pro svět. Neumožňovaly už člověku,
aby se svým vědomím mohl povznést
k působnosti kosmických budujících
sil, krystalizujících v lidském těle a
zhmotňovaných ve starověkých chrámech.
V 15. století nastala doba zrodu
duše uvědomující (vědomé). Bylo třeba, aby se tajemství vyššího světa začala zjevovat lidstvu novým způsobem, přijatelným jeho procitlému vědomí. Obrazné představy kosmického
dění, odpovídající starému jasnozření,
se musely změnit v jasné rozumové
pojmy. Rudolf Steiner uvádí, že jedním z těch, kdo tuto proměnu pociťovaly jako svůj životní úkol, byl Jan
Amos Komenský. Dejme slovo přímo
Rudolfu Steinerovi:
“Avšak tento Jan Amos Komenský
byl člověk (narodil se na Moravě),
který během svého života se dostal
do spojení s četnými tajnými bratrstvy, roztroušenými po celé Evropě,
jako jsou ta, o nichž jsem vám vyprávěl; neboť taková bratrstva se dala
najít všude, a se všemi vstupoval do
reálného vztahu, na všechna se pokoušel působit. A jakým způsobem byl
s to působit, to ukazuje obzvlášť krásně to, co říká ve své “Pansofii”.”
Máme tedy v 17. století v Janu
27
Amosu Komenském člověka, máme tlumočení.”
uvědomitelných myšlenek. A o antrona počátku našeho věku člověka, který
A nakonec, po řadě dalších citátů, posofii zde mluví Steiner jako o duvěděl: Teď je doba obratu, teď vzchází uzavírá:
chovním hnutí, které navazuje na tojiný věk. Do podoby vnějšího rozumu
“ Dalo by se říci: To, co líčí Goet- to úsilí Komenského.
je třeba přesadit to, co bylo dříve. Ne- he ve “Viléma Meistera létech putovKdyž toto zvážíme, vnucuje se
stačí to udržovat v podobě pouhé tra- ních”, jmenovitě v těchto “Putovních nám otázka: jakou podivuhodnou indice. Tradice se zaměřovala na to po- létech”, co Goethe chce vytvořit z dividualitu máme před sebou v Koslední, co se lidstvu zjevovalo: na stav- člověka - to je pokračování toho, o menském?
bu chrámu. Zdali měla na mysli řecký co usiloval Jan Amos Komenský. A
Před týdnem jsme sledovali běh jechrám nebo chrám Šalamounův, na zase, aniž bychom museli být neskrom- ho osudu. Viděli jsme, jak podivuhodtom nezáleží; šlo o stavbu chrámu, o ní, když budeme jenom objektivně ně se jeho život rozvíjel k nadosobní
obrazy spojené se stavbou chrámu a hledět na to, co má být cílem našeho velikosti, krok za krokem, sedmiletí
všechno se bralo z obrazů stavby chrá- úsilí: vidíme, jak už v 17. století se za sedmiletím. Po 21. roce, kdy se zamu, symbolicky, imaginativně. Ko- objevuje začátek a jak my máme pou- číná projevovat individualita člověka,
menský si vytýčil úkol, přesadit ve své ze úkol zařadit se správným způso- začíná se Komenský zabývat zvlášt“Pansofii” všechno do té nové podoby, bem do vývoje lidstva. Pak už to, o ním studiem: noří se do spisů mysticv níž duše působí v 5. poatlantkých, alchymistických a zejména
ském údobí. Říká:
rosaekruciánských. Viděli jsme, jak
A nyní Steiner cituje dlouhé
v dalším sedmiletí, kdy se začíná
pasáže z Komenského spisu “Coplně uplatňovat duše rozumová,
natuum pansophicorum dilucidaosud ho vede nejkrutějšími zážitky
tio” (“Objasnění pansofických
až k přesvědčení, že viditelný svět
pokusů”). Mezi jiným tyto myšnemůže dát člověku oporu ani cíl
lenky:
života, ten že člověk nachází teprve
“Proč však má být chrám Pansjednocením s Kristem a jeho utrsofie zbudován přímo podle idejí,
pením - tak, jak to Komenský vyrozměrů a zákonů nejvyššího stajádřil v dialogu “Truchlivý” a v
vitele? Protože sleduje obraz cel“Labyrintu světa”.
ku podle míry, čísla, podoby a
Viděli jsme dále, jak po 35. roúčelu částí tak, jak to předznačuje
ce, kdy se rozvíjí duše uvědomujísama moudrost Boží, a to nejprve
cí (vědomá), kdy člověk si může
u Mojžíše při budování svatostánplněji uvědomovat sebe a své poku, potom u Šalamouna při budoslání ve světě, Komenský je nucen
vání chrámu a posléze u Ezechiedefinitivně opustit svou vlast a nala při obnově chrámu.”
konec se i zříci toho, aby svá vý“Základem chrámu moudrosti
znamná díla psal česky, a jak tehdy
bude tedy vidění Boží, to znamev 35 letech, začíná psát svou “Diná, že ve všem viditelném má být
daktiku”, potom “Fyziku” atd.
poznáván a spatřován neviditelný
Sledovali jsme také zvláštní rozrektor světa se svou všemohoucpornost těchto spisů. V čem spočíností, moudrostí a dobrotou.”
vala? Všimli jsme si, že Komenský
“Stavebními hmotami chrámu
se v té době seznamoval s dílem
Šalamounova byly kameny, dřevo
Johann Valentin Andreae, autor “chymic- Bacona z Verulamu, který jednak
a kovy, a to vzácné kameny, mra- ké svadby”, s nímž si Komenský dopisoval svými přesvědčivými vývody obrámor a drahokamy a šťavnatá a
til pozornost vědecky uvažujících
vonná dřeva - jedle a cedry - nejryzej- co se snažíme, bude naprosto správ- lidí k smyslovému světu, jednak pouší kov - prubované zlato.”
né; neusilujeme o něco, co vzniká ze kazoval na to, že správná metoda po“Pro chrám moudrosti poskytují subjektivní libovůle; nýbrž o něco, co znání je jakýmsi strojem, který samostavební dřevo tři lesy: les smyslů, si vývoj lidstva žádá jako nezbyt- činně zvyšuje lidské možnosti. Tyto
rozumu a zjevení Božího; první po- nost.” 1
myšlenky se odrazili v Komenského
skytuje to, co je pochopitelné, druhý
V této přednášce z 11. 4. 1916 spisech, a zejména představa promyšto, co je živé a třetí to, co je nepomí- nenaznačuje Steiner nic jiného, než že lené metody jako stroje, který dovede
jivé.”
Komenský byl člověk, který se vědo- žáky nevyhnutelně k požadovanému
K tomu podotýká Steiner: “Dříve mě snažil převést staré okultní vědění cíli, prostoupila jeho “Didaktiku”. Na
to lidé přijímali v obrazu kamene a do jasné pojmové řeči a vybudovat druhé straně přiznává Komenský Badřeva a zlacení. To Komenský přesa- myšlenkový chrám, v němž by se zje- conově tzv. induktivní metodě, opírajízuje do jazyka páté poatlantské epo- vovala všemohoucnost, moudrost a cí se o smysly, jenom částečnou oprávchy: to první dodává to, co je pocho- dobrota Boží. Myšlenky tu neměly být něnost; sám se snaží čerpat z tří růzpitelné - smysly; rozum dodává to, spojovány libovolně, ale podle zákonů ných zdrojů poznání: ze smyslů, roco je živé; zjevení to, co je nepomíji- daných z božského světa. Skrytý řád zumu a Písma, a pravdu hledá v jevé. To je Komenského přesazení, pře- vesmíru měl být zachycen do jasně jich souznění. V jeho “Didaktice” jsou
28
zvláštním způsobem smíšeny prvky neodvoditelný z pozemských dějů, protikladu ke křesťanství? Je to tak,
rosaekruciánské (výchova jako směřo- které předcházely před jeho naroze- že opravdu patří k podstatě křesťanvání k Bohu prostřednictvím poznání) ním. Hlavně v posledních letech své ství, že v jeho jádru žije trojí forma
a baconovské. Ty rosaekruciánské by- působnosti to ilustroval tím, že pood- božství: Otec, Syn a Duch. Tak to
ly v dalším vývoji evropského školství krýval tajemství minulých životů zná- nacházíme i ve starých mystériích, jež
opuštěny, neuplatňovaly se, kdežto ba- mých historických osobností. Přitom člověka vedly vzhůru čtyřmi přípravconovské, které vyhovovaly rostoucí- opětovně a na různých místech Evro- nými stupni, pak po třech hořejších
mu intelektualismu a materialismu, py poukazoval právě na minulé vtělení stupních. Když člověk dosáhl pátého
ovlivnily rozhodujícím způsobem po- Jana Amose Komenského, jakožto stupně, jeví se jako představitel Dudobu moderního školství.
osobnosti obzvlášť důležité pro rozvoj cha, na šestém jako představitel KrisPodobně jsme sledovali rozporný novověké kultury.
ta, na sedmém, nejvyšším, jako předvztah Komenského k Aristotelovi.
Dejme zase slovo přímo Rudolfu stavitel Otce. Ale o tom se toliko zmiAristotelova filosofie ovládla Evropu Steinerovi: “Když se zadíváte na naši ňuji.
díky Tomáši Akvinskému, který jí dal moderní civilizaci, uvidíte, že v ní vězí
Tato trojnost umožňuje, že ve výkřesťanskou podobu. Tuto filosofii velmi mnoho prvků, které dnes vlastně voji křesťanství je obsažen impuls
Bacon vášnivě odmítal. I Komenský neladí docela s křesťanstvím, s křes- svobody.”
ji označoval za pohanskou a ne“... Bůh otec vládne nad
žádoucí. Přitom však převzal do
tím, co je v člověku založeno
své představy světa velikou řadu
fatalisticky, protože se to s ním
aristotelovských prvků. Musel o
narodilo a působí to v něm jako
tomto rozporu vědět, a přece se
přírodní síly. Tak je zaměřeno
nesnažil jej překlenout. Není to
i hebrejské náboženství. Křespodivné?
ťanství staví vedle sil otcovViděli jsme pak ještě dále,
ských sílu Boha Syna, která
jak po 42. roce, v němž vzchází
vchází během lidského života
impuls vytvořit “Pansofii”, soudo jeho duše jako tvůrce, která
hrn všeho vědění jako předpoho osvobozuje a dává mu se
klad vnitřní obrody lidstva k Boznovuzrodit před sebou sahu. Sledovali jsme, jak potom
mým, aby se mohl stát v poodjíždí do Anglie a do Švédska
zemském životě něčím, co ještě
a zasahuje do světových dějů ponení předurčeno tím, že ho mělitických i náboženských, vlastsíční síly dovedly ke zrození.
ně bez úspěchu. A tak drama jeTo byl hlavní impuls křesťanho života se nakonec uzavře poství v prvních stoletích.
žárem Lešna, při němž zhořel i
Proti tomuto impulsu se
jeho dům, i jeho knihovna i jeho
vzepřelo mohamedánství svou
rukopisy, jak se pak náhle od 64.
větou, která měla dalekosáhlou
roku rozbouřená hladina jeho
působnost: “Není Boha kromě
osudu uklidňuje, jak posledních
Boha, jehož zvěstovatelem je
14 let života může trávit v HoMohamed”. - To je krok zpět
landsku v soustředěné práci.
k předkřesťanskému prožívání,
Dává tam definitivní podobu
i když s novými prvky, jak tosvým didaktickým spisům a bumu jinak ani nemohlo být, proI moudrý rádce, který žil u dvora Harúna- tože vstoupilo do dějin půl tiduje tam své vrcholní dílo,
“Obecnou poradu o nápravě ar-Rašída, prošel branou smrti, a narodil se ve síciletí po založení křesťanství.
věcí lidských”, jemuž dává hlu- Střední Evropě jako J. A. Komenský
Tím byl Bůh přírodního života,
boce křesťanský ráz. Dva roky před ťanským vývojem; celá novější příro- Bůh Otec, učiněn jediným Bohem smrtí pak píše “Unum necessarium”, dověda, se vším, co se z ní zanáší do- nikoli Bůh svobody, Bůh vedoucí lidi
svůj odkaz lidstvu, výzvu k neměnné- konce až do obecných škol, takže i li- ke svobodě. To dává v arabismu, všumu vnitřnímu spočinutí u nohou Kris- dé, kteří nevědí docela nic o přírodo- de tam, kde se šíří mohamedánství,
tových.
vědě, myslí cele ve smyslu přírodní příznivé okolnosti pro obnovu starých
Co nám k objasnění této osobnosti vědy - to jsou impulsy, které vlastně kultur. Vskutku také dochází v růzmůže povědět duchové poznání? Ru- nejsou křesťanské. Odkud pocházejí? ných civilizačních centrech Orientu ke
dolf Steiner znova a znova upozorňoVšichni přece víte, že asi půl tisíci- grandióznímu obnovování prastarých
val, že dějiny nejsou nepřetržitým ře- letí po založení křesťanství se začal kultur, s vyloučením křesťanství. Z
tězcem příčin a následků, nýbrž že šířit arabismus, inspirovaný Mohame- východu na západ, v Africe, jako by,
každá lidská generace, sestupující z dem. Na tomto arabismu si můžeme abych tak řekl, chtělo obklíčit křesvyššího světa do pozemského přináší především uvědomit, že Mohamed ťanství, šířilo se spolu s arabskými vádo něho nové, nezaměnitelné impulsy, založil učení, které se jistým způso- lečnickými proudy i hnutí obnovy
tak jako každý člověk si přináší s se- bem stavělo do protikladu ke křesťan- starých kultur v rámci arabismu.
bou individuální zákon svého života, ství. V jakém smyslu se stavělo do
Skvělé místo pro tento impuls
29
arabismu bylo na východě, v Mezopotamii, u dvora Hárúna ar-Rašída, asi
tak v době, kdy v Evropě vládl Karl
Veliký. Ale zatímco Karl Veliký se
dostal o málo dál než k tomu, aby uměl
psát a číst a aby rozvíjel nejprimitivnější počátky kultury, žila u dvora
Hárúna ar-Rašída kultura svrchovaně
velkolepá. Hárún snad nebyl duch v
plném smyslu dobrý, ale obsáhlý,
pronikavý, geniální duch, duch v nejlepším smyslu slova univerzální. Shromáždil u svého dvora všechny moudré
muže, nositele toho, co lidé měli tehdy
možnost vědět: básníky, filosofy, lékaře, theology, architekty - to všechno
žilo u jeho dvora, přivedeno tam velkým duchem Hárúna ar-Rašída.
A právě tam, u dvora Hárúna arRašída, žil docela výjimečný, významný duch, jenž byl - nikoli tehdy v inkarnaci u dvora Hárúna ar-Rašída, nýbrž
v dřívějším vtělení - skutečným zasvěcencem. - Snad si položíte otázku:
Cožpak zasvěcenec, když prochází inkarnacemi, nezůstane zasvěcencem?
Někdo může být člověkem hluboce
zasvěceným v některé dřívější epoše,
a musí pak za nové epochy použít onoho těla, projít onou výchovou, jež může vzejít z této epochy. Musí pak ony
síly, přicházející z dřívější inkarnace,
uzavřít do podvědomí. V člověku se
pak musí rozvíjet to, co odpovídá příslušné civilizaci. Není nijak ojedinělé,
že žijí lidé, kteří se navenek jeví prostě jako výtvory své civilizace; ale sledujeme-li způsob, jak žijí ve svém
okolí, vidíme, že v nich působí hlubší
impulsy. Byli to dříve zasvěcenci, také
to neztrácejí, také ve svém podvědomí
podle toho jednají, ale nemohou než
se přizpůsobit tomu, co může poskytnout život kultury, do níž se narodili.
A tak osobnost, o níž se traduje, že
velkolepě zařizovala všechno, cokoli
potřebovaly vědy u dvora Hárúna arRašída, byla tehdy právě jenom jednou nejmoudřejších osobností své doby; duchovně se vyznačovala tak výjimečným organizačním talentem, že
mnohé z toho, co působilo u dvora Hárúna ar-Rašída, vyvěralo z jejího ducha.
Pak přišla století, kdy se arabismus
začal šířit. Víme přece o válkách, jež
vedla Evropa, aby zatlačila arabismus
do náležitých mezí. Ale tím to neskončilo: duše, jež působily v arabismu,
procházejí branou smrti, vyvíjejí se dále na své pouti duchovým světem a setrvávají v jistém smyslu ve své působ-
30
nosti. Tak je tomu u obou individualit,
Hárúna ar-Rašída i u moudrého rádce, který žil u jeho dvora.
Následujme nejprve Hárúna arRašída. Prochází branou smrti, vyvíjí
se dále v duchovém světě. Vnější forma arabismu je v té době zatlačována
zpátky; křesťanství vštěpuje střední a
západní Evropě svůj exoterní ráz, jejž
pozvolna přijalo. Ale jako už není
možné působit v Evropě nadále ve staré formě mohamedanismu, arabismu,
tak je naopak možné, aby duše těch,
kdo jednou žili u dvora Hárúna ar-Rašída v oné skvělé civilizaci a přijali
impuls působit v tomto smyslu i dále,
aby takto skutečně dále působily.
Tak vidíme, jak Hárún ar-Rašíd
sám se vtěluje znovu v často uváděné
osobnosti Bacona z Verulamu, onoho
vůdčího anglického ducha, jenž ovlivnil celý moderní vědecký způsob myšlení a tím i mnohé z toho, co teď žije v
lidech. Hárún ar-Rašíd nemohl z Londýna, z Anglie šířit kulturu a civilizaci
utvářenou v přísném smyslu arabsky,
jeho duše musela používat formu, jaká byla tehdy možná v západní Evropě. Ale celý základní směr, základní
ladění toho, co Bacon z Verulamu vlil
do proudu evropského myšlení, to je
starý arabismus v nové formě. A tak
právě v tom, čím se dnes vyznačuje
přírodovědecké myšlení, žije arabismus, protože Bacon z Verulamu byl
znovuvtěleným Hárúnem ar-Rašídem.
I moudrý organizátor, který žil u jeho dvora, prošel branou smrti; ale
ubíral se jinou cestou. Nemohl se pohroužit do tak materialisticky smýšlejícího duchovního proudu, do jakého
se mohl pohroužit Bacon, musel zůstat u spirituálnějšího duchovního
proudu. A tak se stalo, že v dějinném
období, kdy působil Bacon z Verulamu, působil - ale nyní ve střední Evropě - jiný duch, který se jaksi ve své
duši setkával s tím, co vycházelo z duše znovuzrozeného Hárúna ar-Rašída.
Vidíme, jak baconovský proud se z
Anglie jakoby rozlévá směrem ke
střední Evropě, ze západu na východ.
Tím, že duše Hárúnova, abych tak řekl, přenesla názor na svět podnícený
arabismem nazpět cez Španělsko a
Francii až do Anglie, nebude obtížné
pochopit, že získala jiný obsah než duše, která prošla branou smrti, která
během průchodu duchovým světem
nechávala spočinout svůj pohled na
tom, co bylo ve východní a střední Evropě a ve střední Evropě se pak narodi-
Zabíjanie
Gasan dával jedného dňa žiakom
inštrukcie: “Tí, čo repcú proti zabíjaniu a čo túžia ušetriť životy
všetkých mysliacich bytostí, majú
pravdu. Dobré je chrániť aj zvieratá a hmyz. No čo s tými, čo zabíjajú
čas? Čo s tými, čo ničia blahobyt a
s tými, čo rozvra cajú št átnu
ekonomiku? Nemali by sme ich
prehliadnuť. Ďalej, čo s takým, čo
káže bez osvietenia? Zabíja budhizmus.”
la jako Jan Amos Komenský.
To, co uskutečňoval u dvora Hárúna ar-Rašída z podnětů orientální moudrosti, to Komenský obnovil tím, že
pak byl v 17. století onou osobností,
jež velmi energicky zastávala myšlenku: vývojem lidstva prochází duchová
působnost, rozčleněná duchová působnost. Triviálně se říkává, že Komenský
věřil v “tisícileté království”. To je
řečeno triviálně. Ve skutečnosti to znamená, že Komenský věřil v epochy ve
vývoji lidstva, že měl za to, že světodějný vývoj se člení na základě duchové působnosti, z podnětů duchového světa. Chce ukázat, že duch prostupuje a prochvívá celou přírodu. Píše
“pansofii”, “všemoudrost”.
Komenského působnost má vlastně
hluboce zduchovělý ráz. Přitom je i obnovitelem pedagogiky, usiloval i o
“názornost”, to je známé; ale šlo mu i
o jinou názornost, než o jakou jde materialismu, o názornost veskrze duchovou.
Nemohu to rozebrat v jednotlivostech, mohu jenom poukázat na to, jak
arabismus v západní formě (ne už v
orientální formě) se rozlévá z toho, co
vzešlo ve střední Evropě, když se slily,
spojily tyto dva duchovní impulsy.
Mnohé z toho, co žije kolem nás v civilizaci střední Evropy, pochopíme jenom tehdy, když takto vidíme, jak duchové, kteří žili u dvora Hárúna ar-Rašída, sami přenášejí z Asie to, co tryská
z arabismu, v takové formě, v jaké to
bylo možné obnovit. 2
Dokončenie v budúcom čísle
1
2
R. Steiner, GA 167, 11.4.1916
R. Steiner, GA 240, 16.4.1924
Našim dávnym predkom by nikdy
ani len na um nezišlo, aby dajakým
spôsobom kládli znamienko rovnosti
medzi seba a zvieratá. Vo svojich najstarších mýtoch všetky staroveké národy napospol svedčia o sebe, že človek je nebeského pôvodu, a do zvieraťa tejto zeme sa len “nasťahoval”, vtelil v určitom štádiu svojej evolúcie.
Nezdá sa však, že by duch... bol vo
všetkých bytostiach, ba nie je ani vo
všetkých ľuďoch rovnako.”2
V priebehu nasledujúcich dvoch tisícročí udalosti nabrali rýchly spád:
Najprv katolícka cirkev sama uprela
človeku ducha,3 potom niektoré protestatntské cirkvi aj dušu, takže Marxovi, Engelsovi a Leninovi už nezos-
Ak však chceme pochopiť ten závratný rozdiel medzi človekom a zvieraťom, musíme hľadať to, čo zorganizovalo jeho hmotné telo do vyššej formy, čo ho vzpriamilo, čo spôsobilo,
že jeho objem mozgu sa zmnohonásobil atď.4 Slovom, musíme brať zreteľ
na tie vyššie duchovne-duševné články človeka, ktoré zvieraťu chýbajú.
Majú zvieratá ducha?
O rozdiele medzi človekom a zvieraťom
Veď v časoch, keď prítomnosť duchovných bytostí bola pre každého
človeka ešte živým zážitkom, by aj
materializmus, ako ho poznáme dnes,
bol niečím nemožným. V priebehu
tisícročí však človek čoraz viac
obracal pozornosť k svojmu pozemskému životu a práci; a
úmerne tomu sa povedomie
nebeských svetov a jeho
vlastnej duchovnej podstaty dostávalo čoraz viac do
úzadia.
Takže už Aristoteles pociťoval potrebu uvádzať na
správnu mieru prvých predchodcov materialistov, ako
Anaxagora1 alebo Demokrita.
V tom čase sa síce ešte všetci
zhodli na tom, že človek aj zvieratá majú dušu, ale pojmy ako duša, duch sa stávali čoraz ploskejšími,
takže sa začali nakoniec navzájom zamienať: “Demokritos... totiž dušu a
mysliaceho ducha pokladá proste za
to isté; ... nepokladá teda mysliaceho
ducha za mohutnosť, ktorej úlohou
je poznávať pravdu, ale dušu a ducha
prehlasuje za to isté. Avšak Anaxagoras sa o tom vyjadruje menej jasne;
na mnohých miestach nazýva síce ducha pôvodcom krásna a dokonalosti,
inde však zase hovorí, že tento duch
je duša; lebo je vraj vo všetkých živých bytostiach, vo veľkých aj malých,
v dokonalých i menej dokonalých.
Emil Páleš
Túto vyššiu podstatu človeka však
dnešné ľudstvo prakticky ignoruje;
takže už nenachádza medzi sebou a
zvieraťom skoro žiaden kvalitatívny
rozdiel.
JE ČLOVEK LEN
INTELIGENTNEJŠIE ZVIERA?
távalo,
než
urobiť posledný krok, a prehlásiť, že
človek je len vyššia forma organizácie hmoty. Na prelome 19./20. storočia sa človek stotožnil so svojím
fyzickým hmotným telom do tej miery, že uveril, že nie je nič viac, ako
produkt pozemskej, zvieracej evolúcie. Lebo samotné fyzické telo človeka sa od fyzického tela zvieraťa skutočne nelíši ničím zásadným - je len
vyššou formou organizácie tela zvieracieho.
1
Anaxagoras (485-411 pr. Kr.) musel ujsť z Atén, pretože začal tvrdiť, že nebeské telesá nie sú bohovia, ale rozžeravené kamene.
2
Aristoteles: O duši. Rezek, 1995, 404a:28-404b:7.
3
Na 8. ekumenickom koncile v r. 869
4
Znásobenie mozgového objemu u človeka a primátov je trvalou
hádankou paleontológie. Dohady, že ľudoopi sa dostali do komplexnejšieho prostredia, ktoré stimulovalo rozvoj myslenia, vzápätí neobstoja, lebo milióny živočíšnych duhov sa dostali do takého náročného
Nedávno vyšla v českom
preklade kniha francúza
Jeana Prieura “Duše zvířat”.5 Táto kniha začína
snahou ukázať, že aj zvieratá sú pociťujúce bytosti;
ale končí tým, že medzi dušou človeka a zvieraťa nie je
žiaden zásadný rozdiel; snáď
len v tom, že človek má väčšie
kombinačné schopnosti, silnejší
intelekt. Prieur pripisuje zvieratám
nesmrteľnú individuálnu dušu a všetky ľudské schopnosti, vrátane vyšších
citov, morálky, svedomia a kresťanských cností: “Rozumí-li se duší netělesná část bytosti, sídlo citlivosti,
chápání a vůle, zdroj myšlení, sympatií a citů, pak zvířata duši mají.
Rozumíme-li duší odvahu, vyšší city,
základní mravní instinkty, pak zvířata duši mají...
Zvířata jsou bytosti ovládané citem v každém smyslu tohoto slova:
citem ve smyslu jasného vědomí... radosti, strachu, smutku, lásky, přátelství, něhy, smyslnosti, obdivu, altruis-
prostredia, že vymreli, ale žiaden z nich zato nevyvinul abstraktné myslenie. Predstava boja o prispôsobenie sa prostrediu a prežitie ako jediného hnacieho motora evolúcie je
holou absurditou; lebo potom by evolúcia musela skončiť už
v štádiu vývoja prvých morských rias, ktoré sú už odvtedy až
do dnešného dňa vo svojom prostredí dokonale prispôsobené
a vo svojom prežití ako druh ničím neohrozené.
5
Jean Prieur: Duše zvířat. Mladá fronta, Praha, 1994.
31
mu, soucitu, pomstychtivosti... Dokážou zvířata vnímat krásu?... Existuje
pro ně pojem dobra a zla? Myslím,
že je to stejné jako u lidí... Jejich věrnost a láska je záležitost svobodné
vůle... Neznají Písmo svaté, ale přesto se podle něho chovají... Projevují
to, čemu říkáme milosrdenství, soucit, vzájemná pomoc, solidarita, láska... Psí zločinnost je neporovnatelně menší ve srovnání s lidskou...”
Tieto Prieurove výroky by sme
museli považovať za naivné, a celkom
nehodné filozofickej polemiky, keby
si to myslel len on sám, keby jeho kniha skutočne nereprezentovala mienku
veľkého počtu ľudí.
Na mojich cestách po Slovensku
som sa presvedčil, že podstata rozdielu medzi človekom a zvieraťom je
ľuďom dokonale nejasná. Spomedzi
stoviek až tisícov ľudí som našiel vždy
iba niekoľkých jednotlivcov, ktorí by
dokázali podstatu tohto rozdielu vedome sformulovať.
V jednom slovenskom meste som
napríklad odprednášal štyri hodiny o
duchovnej podstate človeka. Keď sme
si potom sadli v užšom kruhu, všetci
ma pravda potľapkávali po pleci a uisťovali, že prednáška bola výborná, že
sú ňou nadšení, a veľmi dobre rozumejú, čo som im chcel povedať. Ani
nie pät minút potom sa pochválili tým,
že majú v kruhu jasnovidného priateľa, ktorý vidí minulé životy; ten bol
vraj v minulom živote psom, a ešte
jeden budúci život má prežiť ako pes.
- To bol pre mňa zážitok taký hrozný,
že som na chvíľu stratil reč a uvedomil
som si, že to s tým duchovným prebudením Slovenska nebude ani zďaleka
také jednoduché, ako som si to predstavoval. Títo ľudia nemali najmenšie
tušenie o svojej duchovnej podstate,
a preto im nič neprekážalo pri pomyslení, že by v niektorom zo
svojich minulých alebo aj
budúcich životov mohli byť
zvieraťom.
32
“Ó”, poviete si teraz, “ale pravdaže je veľký rozdiel medzi človekom a
zvieraťom. Ja nepatrím k tým, čo by
to nevedeli!” Dobre. Lenže aký?! Väčšina ľudí mi to nakoniec nevedela povedať a skončila najčastejšie len tam,
kde Prieur: že to najvyššie, čím sa človek líši od zvieraťa, je jeho intelekt,
technické výrobky a pod. Nevedeli,
akú tragédiu znamenajú ich slová,
keď hovorili, že človek je vlastne len
chytrejším zvieraťom, s väčším objemom mozgu, ktorého inteligencia
je tu na to, aby mu umožnila uspokojovať jeho zvieracie potreby rafinovanejším spôsobom. Skutočne,
ľudstvo dnes uvažuje tak, že človek
má svoje pocity (astrálne telo), ako
zvieratá, a potom ešte myšlienky
(mentálne telo) a to je všetko. To, že
človek má okrem toho ešte aj ducha,
si ľudia nevedia nijako jasne uvedomiť.
DARWINIZMUS
V PRAXI
Horeuvedený názor, že človek je
len inteligentné zviera, by snáď nebol
až taký nebezpečný, keby sa mu za
posledných sto rokov systematicky nedostávalo pseudo-vedeckého potvrdenia zo strany vedy, a keby sa skutočne
nebral za svetonázorový základ pre
budovanie celospoločenských štruktúr
a inštitúcií.
Priatelia, ak sa tu chceme zaoberať
rozdielom medzi zvieracím a ľudským
duchom, nerobíme to opäť len pre intelektuálne potešenie z filozofovania.
Hovorili sme už o tom, že myšlienky,
ktoré sú v určitom čase len majetkom vybraného kruhu ľudí, sa v
priebehu zhruba sto rokov, ak sa ujmú, stávajú majetkom všeobecným,
a začínajú sa zavádzať do praxe.
V roku 1415 bol v Kostnici upálený Ján Hus, pretože kázal proti odpustkom. V tom čase nemal žiadnu
nádej presadiť sa. Avšak presne o 102
rokov neskôr, v roku 1517, pribil Luther na bránu Württemberského kostola svojich 95 téz proti odpustkom; vystúpili Kalvín, Zwingli a Münzer; a
reformácia v Čechách a v Nemecku
sa stala skutočnosťou.
V rokoch 1859 a 1871 publikoval
Darwin svoje práce “O vzniku druhov
prirodzeným výberom” a “Pôvod človeka a pohlavný výber”. V tom čase
bolo v povedomí ľudstva stále ešte
čosi, čo Darwinovu teóriu pociťovalo
ako urážku ľudskej dôstojnosti. Z
Darwinovho životopisu a listov sa dozvedáme, že na jeho verejných prednáškach o opičích predkoch človeka
dámy odpadávali a páni sa ho snažili
vypískať. Ešte štyridsať rokov po
Darwinovej smrti sa v USA konali tzv.
“opičie procesy” proti učiteľom, ktorí
sa Darwinovu teóriu pokúšali učiť v
školách.
V priebehu jedného storočia sa
však ľudstvo s touto myšlienkou vo
svojom cítení zmierilo a začalo ju prenášať aj do svojho konania, do spoločenskej praxe. Takže čo vidíme presne 100 rokov po Darwinovi?
Rockových spevákov a hippies, ktorí
chodia zhrbení, zarastení a v otrhaných rifliach, ako keby sa chceli vyvíjať naspäť k pračloveku; po prvý
raz sa verejne začala hlásať tzv. “voľná láska”, pod ktorou sa v skutočnosti
vždy myslel “voľný sex”, na spôsob
neobmedzeného párenia krížom-krážom v stáde; vrcholí nudizmus, samozrejme pod heslom “návratu k prirodzenosti”, pričom pod prirodzenosťou
človeka sa rozumela opäť nie jeho
vyššia, duchovná podstata, ale zase
len tá nižšia, prírodná. Kultúru, ktorá
povznáša človeka k ideálu, vidíme zatlačenú rozsiahlou vlnou anti-kultúry
a “zábavného priemyslu”, ktoré už
nemajú žiadnu pointu, ale ich jedinou
pointou je čo najštavnatejšie zobrazovať nižšiu prirodzenosť človeka a stimulovanie tých pocitov, ktoré máme
spoločné so zvieratami. Takže keď
dnes naladíme niektoré rozhlasové stanice, nepočuť v nich už duchaplné
ľudské slovo, ale len rozličné pokriky,
škreky a vzdychy, ktoré nemajú žiaden
vyšší zmysel, ako vyjadrovať určité
intenzívne emocionálne stavy.
Veda, namiesto toho, aby pomáhala upozorňovať človeka na jeho
vyššiu prirodzenosť, pomocou ktorej
môže svoju nižšiu prirodzenosť pretaviť a prekonať, dáva tejto nižšej
prirodzenosti punc biologickej nevyhnutnosti. V psychológii sa dôvodí,
že agresívnosť je prirodzená, neoddeliteľná vlastnosť ľudskej povahy, ktorú môže a musí do seba nejako “integrovať”, lebo je to dedičstvo loveckých
inštinktov bezpočtu generácií jeho
dávnych predkov a pod. Nedávno bežal u nás populárno-vedecký film “Sexuálny imperatív”, v ktorom vtipne
predvádzali paralely zo života zvierat
a ľudí. Uvádzali v ňom napr. štatisti-
ku, podľa ktorej je priemerný muž
svojej manželke do dvoch rokov neverný, a porovnávali to so životom v
opičej tlupe, kde je samec najpotrebnejší pri výchove mláďaťa iba prvé
dva roky a potom sa jeho biologickosexuálna väzba k samici oslabuje.6
Tento film mal, žiaľ, v mnohom príliš
veľkú pravdu. Lebo aký je napríklad
rozdiel medzi vtákom, ktorý hromadí
zbytočnú kopu smetí a dreva pred
očami samičky, len aby dokázal, že
je dosť silný, aby postavil hniezdo a
zabezpečil potravu pre potomstvo - a
mužom, ktorý hromadí peniaze, majetok a metalyzované limuzíny len preto, aby s ním išli mladé dievčatá?
Namiesto kultivovania svojej vyššej podstaty hľadá človek
stále nové cesty, ako by všetky
spoločenské štruktúry a inštitúcie prispôsobil tak, aby čo najviac vychádzali v ústrety zvieraťu v človeku. Darwinova teória o sebapresadení, boji o potravu, o územie, o prvenstvo v stáde,
o čo najväčší počet samíc - nepotrebuje už filzofického potvrdenia - lebo sa medzitým stala prevažujúcou spoločenskou praxou.
Je stelesnená v celkom amorálnej,
džungľovej ekonomike a politike,
orientovanej len na čisto konzumné hodnoty. Bezduchý konzum
- to je darwinizmus v praxi!
BOLO
TO TAK VŽDY?
Ľudia si dnes nakoniec nahovárajú - a to je zlatý klinec - že
to ani nikdy nebolo inak! Vraj:
svet bol vždy rovnaký, vždy išlo
len o to, a o nič iné! Ako kruto sa
klamú! Stačí obrátiť pohľad k
úsvitu ľudských dejín - do čias
Iliady, Mahábharáty alebo Eddy - a
musíme sa pýtať: aké motívy mohli
viesť Etruskov k tomu, že stavali svojim mŕtvym prekrásne, mozaikami a
freskami zdobené kamenné domy, zatiaľčo sami sa uspokojili s jednoduchými hlinenými prístreškami? Kde
vzali indické alebo slovanské ženy tú
silu byť verné svojim manželom až
za hrob, a nasledovať ich v smrti rovAmerickí “vedci” dokonca “dokázali”, že muž vlastne ani nemá možnosť
byť ženám verný; lebo “hormón lásky”,
PAT (=fenyletylamín), ako namerali, sa
vraj vylučuje iba vtedy, keď sa človek
zamilováva do novej ženy.
6
nako ako v živote? Čo viedlo ešte stredovekých rytierov k tomu, že boli
ochotní vzdať sa aj vlastného života
len kvôli tomu, aby dodržali dané slovo? Nech to bolo akokoľvek, musíme
uznať, že fyzické bytie a uspokojovanie hmotných potrieb nestálo u týchto
ľudí na prvom mieste. Naši predkovia
boli v tomto zmysle oveľa vznešenejší: nestotožňovali sa so svojimi zvieracími schránkami.
Je nanajvýš dôležité, aby si ľudstvo teraz jasne uvedomilo, že to, čo
robí človeka človekom, je práve to,
čím sa líši od zvierat. Lebo ak by tento stav stotožňovania sa človeka so
zvieraťom v ňom mal trvať aj na-
lu. Člověk sa stáva jejich otrokem
stejným způsobem, jakým zvířata
otročí jemu.”
Prieur však chce vyvolať tento súcit u ľudí tým, že zvieratám pripisuje
všetky možné ľudské vlastnosti. Knižka je v poriadku potiaľ, pokiaľ hovorí
o tom, že nie len človek, ale aj zvieratá majú pocity, pociťovanie. Pravdaže. Každý chovateľ domácich zvierat bude nadšene súhlasiť, že z očí a
zo správania svojho psa alebo iného
miláčika môže vyčítať všetky druhy
prežívania: radosť, strach, smútok,
bolesť, slasť, ale aj žiarlivosť, trucovitosť, ľútosť a ďalšie a ďalšie. Zviera
má pocitové, astrálne telo, práve tak,
ako aj človek, a jedny a tie isté
astrálne fluidá, ktoré prúdia v pocitovom tele zvieraťa, pôsobia aj
v človeku; len s tým rozdielom,
že u človeka sú ešte zjemnené do
vyšších oktáv.
Tu však analógia medzi človekom a zvieraťom končí. To najvyššie, čo má človek spoločné so
zvieraťom, je jeho astrálne telo!
Dalo by sa ešte povedať, že okrem
pocitovej duše, nájdeme u vyšších
zvierat a primátov ešte akési minimálne náznaky rozumovej duše
a kombinačných schopností, ktoré sa však vyčerpávajú takými
prejavmi, ako u šimpanza, ktorý
dokáže postaviť pyramídu z kociek a poslúžiť si palicou, aby
zvesil zo stropu banán. V žiadnom prípade však zviera nemá
ani náznak duše vedomej, vedomie svojho ja, a to ani vtedy, keď
šimpanza naučia ukazovať prstom na seba a hovoriť “ja”.
MAJÚ
ďalej, čaká v budúcnosti veľkú časť
ľudstva katastrofa nevídaných rozmerov.
MAJÚ
ZVIERATÁ DUŠU?
Kniha Jeana Prieura “Duše zvířat” je celá motivovaná súcitom k zvieratám a je výzvou k ich aktívnej ochrane. V tom musíme s ním plne súhlasiť;
človek je zodpovedný za to, aby sa
zvieratám zbytočne neubližovalo:
“Všechno utrpení, které člověk působí zvířatům, přitahuje už na tomto
světě zlé duchy, hemžící sa v astrální
sféře, povzbuzuje je a dodává jim sí-
ZVIERATÁ MORÁLNY A
ESTETICKÝ ZMYSEL?
Keby sme teda chceli zjednodušiť
pojem duše len na jej pocitovú zložku,
dalo by sa veľmi zjednodušene povedať, že zvieratá majú dušu, ktorá sa
môže kryť nanajvýš s jednou tretinou
duše ľudskej; ale čo v žiadnom prípade nemajú - a to je to podstatné to je individuálny duch.
U zvieraťa sú totiž všetky duševné sily pevne zviazané s jeho telesným organizmom. Človek si však
práve z tých duševných síl, ktoré vyslobodil zo závislosti od svojho fyzického organizmu, buduje svoju nesmrteľnú, duchovnú individualitu.
33
RENÉ DESCARTES: “ČO ZVIERATÁ ČI-
NIA LEPŠIE, NEŽ MY, NEDOKAZUJE, ŽE
MAJÚ DUCHA ,... ALE SKÔR NAOPAK , ŽE
HO NEMAJÚ VÔBEC, A ŽE V NICH PÔSOBÍ
PRÍRODA PODĽA USPORIADANIA ICH ORGÁNOV. ”
Cez tento duchovný článok svojej
bytosti má človek spojenie k úplne inému, nadprírodnému, morálnemu súcnu, k svetu Ducha. Ako hovorí Hermes Trismegistos, “človek je jediná
bytosť na zemi, s ktorou Boh nadväzuje spojenie.” Má v sebe pozemskú aj nebeskú prirodzenosť, a je tak
spojovacím článkom medzi pozemským a duchovným svetom. Nie je ani
anjel, ani zviera, ale má v sebe z oboch
niečo, a mal by v sebe tieto dve zložky
harmonicky zlučovať.
Človek jediný sa môže modliť; z
pozemských tvorov len on môže nadviazať seba-vedomé spojenie s Bohom, resp. s jeho hierarchickými bytosťami. Duch je u človeka nositeľom slobody, morálky, svedomia;
prostredníctvom neho spoznáva večné pravdy, v ňom má svoj zmysel pre
Krásno, Pravdu a Dobro.
Človek sa vyčlenil po prvý raz zo
zvieracej ríše vo chvíli, keď ochutnal
zo stromu poznania dobrého a zlého.
Pre zvieratá pojem dobra a zla nemá
zmysel. Lev nemá výčitky svedomia
pre roztrhanú gazelu, ani paraziti súcit
so svojou obeťou. Pre Jeana Prieura
je však nasledujúci príbeh dôkazom,
že zvieratá svedomie majú:
“Dobrácký Astor si rád hrával s
malými králíky... Nešťastnou náhodou jednoho králíčka při hře zranil
a přinesl ho domů svým pánům. Paul
a Bernadetta se marně snažili zvířeti
pomoci, králík vkrátku odevzdal svou
čistou dušičku Bohu. Zoufalý Astor
ze samých výčitek svědomí propadl
zoufalství, večer odmítl žrát... Od té
doby začal Astor skučet, kdykoli za-
34
slechl slovo králíček... Někteří přátelé, kteří příběh znali, si vymysleli
krutou zábavu. Schválně se ptali:
“Kdepak je králíček, Astore? Co jsi
udělal s králíčkem? A Astor kňučel.”
Zvieratá citlivo vnímajú každý pocitový výron, každé očakávanie človeka, a reagujú naň. Keby Paul a Bernadetta nespojovali príbeh o králičkovi
s takou srdcelomnou ľútosťou, ale s
radostným povzbudzovaním, Astor by
nekňučal - ako sa to predtým od neho
očakávalo - ale zadávil by všetky králičky v okolí a s radostným vrtením
chvosta by ich nosil pánovi a panej napokon, ako to aj robia všetci loveckí
psi. Veľmi rýchlo by sa ukázalo, že
Astorovo kňučanie nie je prejavom jeho pevných charakterových zásad,
alebo “pacifického svetonázoru”, ale
len pocitovým podriaďovaním sa pánovi. Zviera sa dá vychovať k miernosti, ale aj systematickým cvičením
agresivity premeniť na krvilačnú beštiu, čo roztrhá každého, na koho ju
nahuckajú. Záleží len od človeka. To
sa čiastočne robí v špeciálnych vojenských a policajných útvaroch, ale ešte
horším spôsobom medzi súkromníkmi, ktorí sa živia vsádzaním pri psích
súbojoch, že systematicky deformujú
dušu zvieraťa tak, že z neho vychovajú
posadnutého netvora, s ktorým sa potom už nedá nič viac, ako ho utratiť.
Zviera nemá charakter, ktorý je u
človeka zdrojom jeho sebaúcty. Pes
pohraničnej stráže zakusne ľudí, ktorí
možno utekali za svojou slobodou;
kôň nesie na svojom chrbte dobrého
aj zlého kovboja; ovca sa nestará o
to, či dáva mlieko dobrým alebo zlým
ľuďom. Pravda, keď bude žiť medzi
ľuďmi, ktorí sa nemajú radi, bude touto atmosférou zasiahnutá tak, že bude
dojiť horšie; ale to nebude výsledkom
jej vedomého rozhodnutia.
Poznávanie vyšších právd a vnímanie krásna sú duchovnými potrebami človeka. Žiadne zviera však netrpí
tým, že sa nemôže zúčastniť filozofických diskusií; ani nikto nevidel ešte
koňa, ktorý by namiesto prikurovanej
stajne s pravidelným prísunom ovsa
dal prednosť stajni s umeleckými obrazmi alebo s výhľadom na more.
Podľa Prieura však “Cit pro hudbu mají také krávy. Zjistili to američtí
chovatelé dobytka, když zkusili v
chlévech pouštět z reproduktorů symfonické skladby. Krávy pod dojmem
nádherné hudby začaly víc dojit a
mléko bylo lepší kvality. S hudbou
rockovou však pokus dopadl katastrofálně.”
Zabudol však povedať, že žiadna
jalovica ešte nezložila žiadnu symfóniu. Uvádza síce príklad myši, ktorá
si v starom piáne urobila hniezdo z
farebných kusov plsti v tvare ruže. Avšak predpoklad, že myš k tomu viedli
čisto estetické pohnútky, by bol vieryhodný iba vtedy, keby tá ruža nebola
zároveň hniezdom pre jej mláďatá.
Bobor si stavia hrádze, hraboše nory,
vtáci hniezda - a to všetko má v sebe
nepochybne kus estetiky. Ale len človek stavia také diela, ktoré nemajú
žiaden praktický zmysel, ale len zmysel estetický.
VLÁDCOVIA
ZVIERACÍCH DRUHOV
Aby sme však teraz porozumeli
zvieracej bytosti naozaj správne, musíme tu vysvetliť ešte jednu vec. Sú
totiž známe prípady, kedy zvieratá vykonávajú niečo, čo má skutočne vo
vzťahu k človeku svoj morálny rozmer. Napríklad delfíni, ktorí zachraňujú topiaceho sa človeka. Brehmov
život zvierat, ale aj iné staré príbehy,
ktoré čerpajú zo života, sú plné príkladov, ako zvieratá v divočine niekomu
pomohli, a niekomu inému zase pomohli zo sveta - a v tých príbehoch sa
prejavuje akási pozoruhodná múdrosť
či prozreteľnosť osudu. Rozprávky sú
plné príbehov, kde zvieratá pomáhajú
dobrým v boji proti zlu, ale aj naopak.
Rozprávky však obsahujú hneď aj vysvetlenie: každý zvierací druh má svojho vládcu: kráľa jeleňov, kráľa hadov,
kráľovnú lesného vtáctva atď. Keď
hrdina pred nimi dobre obstojí, títo zariadia, aby mu zvieratá boli napomoci.
V Hermasovom pastieri, apokryfnej knihe, ktorá bola kedysi súčasťou
Nového zákona, sa spomína príbeh
bývalého otroka Hermasa, ktorý žil v
Ríme v 2. storočí a mal videnie: zjavila sa mu bielo odená panna, v ktorej
spoznal Cirkev. Rozprával jej, že stretol strašlivé zviera a vyviazol z jeho
pazúrov len vďaka Hospodinovej moci. Zjavenie mu odpovedalo: “Ak si
mu šťastne unikol, znamená to, že si
vložil svoje trápenie na Hospodina a
že si mu otvoril svoje srdce, lebo si
veril, že pre teba niet inej záchrany,
ako meno Najvyššieho. Preto zoslal
Hospodin jedného z anjelov, ktorí
dbajú o divokú zver, anjela menom
Tégri. Ten zavrel šelme papuľu, aby
ti neučinila nič zlého.”
Aj zvieratá majú teda duchovnú
inteligenciu; ale táto jednak nie je
vtelená na fyzickej úrovni, ale nachádza sa nad nimi, vo sfére astrálnej; jednak nepatrí jednotlivým zvieratám individuálne, ale je spoločná
celému druhu. Týmito inteligenciami
sú tzv. dévovia, potomkovia duchov
pohybu (dynameis), čiže piateho anjelského chóru, ktorí sú zároveň duchovnými inteligenciami planét v našej slnečnej sústave. Zvieracie druhy
majú teda skupinové ja, ktoré sa nachádza na planétach, v astrálnej sfére. Anjelský vládca, déva, je tou sebavedomou bytosťou, ktorá žije a pôsobí v jednotlivcoch svojho druhu, cez
nich zbiera skúsenosti a vyvíja sa:
“Aby sme našli usporiadavajúcu bytosť úľa alebo mraveniska, nemôžeme zostať stáť vo svete, v ktorom včely alebo mravce žijú, pokiaľ ide o ich
fyzické telá. Vedomý duch sa musí
ihneď hľadať v inom svete. Taký vedomý duch, aký u človeka žije vo fyzickom svete, musí sa hľadať pre menované zvieracie kolónie vo svete
nadzmyslovom. Keby sa človek mohol svojím vedomím pozdvihnúť do
tohto nadzmyslového sveta, tak by tu
mohol pozdraviť “ducha mravcov”
alebo “ducha včiel” s plným vedomím ako svoju sesterskú bytosť. Vidiaci to aj skutočne môže.” 7
Celkom originálnym, vedeckým
postupom “zdola” odhalil tieto inteligencie anglický botanik Rupert Sheldrake. Pri svojich pokusoch s rastlinami a zvieratami prišiel na to, že
skúsenosť jednotlivca nejakého zvieracieho druhu sa musí ukladať niekde mimo fyzickú sféru, odkiaľ ju potom čerpajú všetci jednotlivci toho
druhu a stáva sa tak spoločným majetkom celého druhu.8 Túto kolektívnu mimofyzickú inteligenciu zvieracích a rastlinných druhov označil menom morfogenetické (tvarotvorné)
pole. Tým neobjavil, pravda, nič iné,
ako poznatok, ktorý bol v ezoterickej
vede známy už odpradávna; ale teraz
bol po prvý raz v dejinách odhalený
vedeckým postupom.
Rudolf Steiner: Z akašickej kroniky.
Výjde vo vyd. Sophia v roku 1997.
8
Rupert Sheldrake: The Presence of
the Past. Fontana, London. 1989. Pozri
aj Sophiu 3: Rupert Sheldrake: Sedm
experimentů, které mohou změnit svět.
7
JASNOVIDNOSŤ
ZVIERAT
Práve preto, že zvieratá nemajú
svoje ja na fyzickej úrovni, sú - na
rozdiel od človeka - prirodzene jasnovidné. Sú otvorené vnemom zo svojho astrálneho a éterického okolia; a
môžu vnímať (nie chápať!) aj bytosti,
ktoré tam pôsobia. Týmito bytosťami
- pre človeka neviditeľnými - bývajú
zvieratá vedené a usmerňované. Príkladom na to sú kone, ktoré bezpečne
nájdu cestu úplne neznámou krajinou,
v ktorej sám jazdec je stratený. Alebo
obdivuhodná orientácia sťahovavých
vtákov, ktorá pre ornitológov zostáva
záhadou. Sheldrake popisuje experimenty s poštovými holubicami: zaväzovali im oči, vyoperovávali všetky
možné orgány, dezorientovali v centrifúge, odvážali na vzdialené miesta,
premiestňovali ich domáce holubníky
o stovky kilometrov inde - ale holubice do nich vždy bezpečne trafili bez
ohľadu na všetko. Z hľadiska materialistickej vedy niečo nemožné. Ornitologickou záhadou je aj to, ako môže
kŕdeľ vtákov v lete udržiavať formáciu. Zistilo sa totiž, že koordinácia
medzi jednotlivými vzdialenými krídlami formácie sa odohráva v čase
menšom ako 1/17 sekundy. Ornitológovia považujú za vylúčené, aby sa
vtáci medzi sebou mohli v takom krátkom čase dorozumieť o zmene smeru.
My, pravda, poznáme odpoveď.
Vtáci sa nemusia dorozumievať medzi
sebou navzájom, lebo sú vedené zvonku - jednou vzdušnou bytosťou, ktorá
funguje ako “veliace ja” celého kŕdľa.
Táto pôsobí priamo do ich astrálnych
tiel určitými pocitmi alebo jednoduchými myšlienkovými formami.
Prírodné bytosti takto upozorňujú
zvieratá aj na nebezpečenstvo blížiacich sa živelných pohrôm: zosuvy pôdy, výbuchy sopiek, zemetrasenia, uragány, záplavy... Preto chovanie zvierat
bolo vždy dobrým indikátorom blížiaceho sa nebezpečenstva. V štvrtej knihe Mojžišovej máme na to prekrásny
príklad: oslica proroka Baláma uvidela pred sebou vyššiu bytosť, anjela, a
vzpierala sa ísť ďalej po ceste. Balám
anjela najskôr nevidel a trikrát neposlušnú oslicu zbil. Až keď sa mu otvorili oči a aj on uvidel anjela, pochopil,
že konal nesprávne. (4M 22:21-35)
Nikto teda nehovorí, že by sa v
správaní zvierat neprejavovala určitá
inteligencia, prezieravosť, ktorá môže
VYOBRAZENIE Z KNIHY VÁCLAVA
FROSTA A VÁCLAVA KOŤÁTKA “ČLOVĚK V PODOBENSTVÍ”, PRAHA, 1846.
OBR. 1: »MYSL,
CHTÍČ A CIT JA-
KOŽTO DUCHONÍ NÁSTROJE POTŘEBUJÍ
MISTRA, KTERÝ BY JICH UŽÍVAL.
JÁ,
TÍM JE
OSOBA, NA NIŽ ČLOVĚK UKAZUJE
PRSTEM.
LINIE VYBÍHAJÍCÍ ZE STŘEDU K
HLAVĚ, PRAVÉ RUCE A SRDCI UKAZUJÍ,
ŽE
JÁ SE NACHÁZÍ VE SPOJENÍ S MYSLÍ,
CHTÍČEM A CITEM.«
OBR. 2: »CELÝ ČLOVĚK V PODOVNĚ KRUHU JSOU SMYSLOVÉ
OČI, UŠI, NOS ATD. SRDCE JE SPOJENO
ŽI LAMI , CÉVAMI ATD . S VNITŘNÍ MI
ORGÁNY. VE VNITŘNÍ KRUŽNICI JSOU DUCHOVNÍ OKO (MYSL), DUCHOVNÍ RUKA
(CH TÍČ) A D UCHOVNÍ S RDCE (CI T ).
VPROSTŘED BOD , OSOBA, JÁ, MAJÍCÍ
SVOBODNOU VŮLI.«
BENSTVÍ.
OBR. 3: »ŽIVOČICH V PODOBENPODOBÁ SE PONĚKUD ČLOVĚKU,
ALE NAMÍSTO JÁ JE TU PRST SVOŘITELE,
RUKA, KTERÁ ŽIVOČICHA NUTÍ ČINIT TO,
“CO CHCE PŘÍRODA”. «
STVÍ.
35
mať aj morálny význam, alebo dokonca určitá estetika; ale táto inteligencia
nepatrí týmto zvieratým samotným,
ale iným bytostiam, ktoré sa takto
prostredníctvom nich prejavujú. Opakujem však: zviera nemá v sebe žianu
morálnu ani estetickú substanciu,
nemá ducha; a preto nerozoznáva
dobro a zlo! Všetko morálno a estetično sa nachádza vo vzťahu k zvieraťu
mimo neho a nad ním.
Keď si privedieme na myseľ také
príklady, ako pavúka - čiernu vdovu,
ktorého samička, hneď potom, čo ju
samček oplodní, ho zamotá do pavučín, vstrekne mu jed, a odloží si ho do
špajzy medzi ostatné muchy, pretože
teraz už nemôže byť užitočný ničím
iným, len ako potrava pre jej budúce
potomstvo; alebo levicu, ktorá odsúdi
na smrť dve zo svojich štyroch levíčat,
lebo tuší, že bude slabý rok, a viac ako
dve by sa poriadne neuživili... hneď
stratíme ilúzie o moralite zvierat a pochopíme, že príroda sama nerešpektuje zviera-jednotlivca ako samostatnú duchovnú individualitu s vlastnou dôstojnosťou; ale záleží jej len
na prežití druhu. Inteligencii druhu je
jedno, či získava skúsenosti prostredníctvom toho alebo onoho levíčaťa,
lebo všetky sa nakoniec zhromaždia
v jednej a tej istej skupinovej centrále,
či morfogenetickom poli. Jednotlivé
zvieratá sú dévovi druhu asi toľko,
ako človeku bunky jeho tela: obetovať
niektoré je prípustné v záujme celku.
V Prieurovej knihe sú zachytené
desiatky príbehov jasnovidnosti zvierat; uvádza množstvo príkladov, ako
zvieratá vedeli vycítiť úmysly ľudí
alebo predvídať udalosti; ako jeden
pes náhle zosmutnel, keď sa o ňom
povedalo, že je škaredý; a iný sa začal
schovávať, keď začul, že uvažujú o
jeho utratení. Zvieratá predvídajú vopred také veci, ako autohaváriu, pretrhnutie priehrady, výbuch bomby...
Z toho však nemôžeme vyvodzovať,
ako to urobil Prieur, že psi sú “dobrí
psychológovia”, že rozumejú človeku,
že sú “polygloti” a rozumejú všetkým
cudzím jazykom alebo ich schopnosti označovať ako “prorocké”. Pes vôbec nerozumie syntaxi a gramatike
žiadneho jazyka; ale vníma jeho zvu-
kovú stránku a intonáciu, spolu s kvalitou emócií a jednoduchými myšlienkovými útvarmi, ktoré sú k nemu vysielané. Rozumie síce ihneď, ale nie
všetkému; ale len tomu, čo dáva v
kontexte jeho psačieho života dajaký
význam. Zbytočne by ste na psa telepaticky prenášali Platónove dialógy.
Niektorí milovníci zvierat však idú
dokonca tak ďaleko, že chcú v telepatických schopnostiach zvierat vidieť
určitý vyšší civilizačný stupeň. V takom prípade by sme za “vyšší civilizačný stupeň” a “proroka” museli považovať aj rozhlasový prijímač, ktorý sa mimozmyslovo dorozumieva s
rozhlasovým vysielačom, a denne vopred prorokuje udalosti, ktoré sa majú stať. Tvorcom týchto duchaplných
správ však nie je rádio samotné, ale
iné bytosti, ktoré ho vďaka jeho uspôsobeniu môžu používať ako prostredníka.9
KONFUCIUS: BYŤ
CNOSTNÝ ZNAME-
NÁ BYŤ VNÚTORNE SLOBODNÝ. ĽUDIA ZOTRVÁVAJÚCI V ZLOSTI , V STRACHU, VO
VÁŠŇACH NIE SÚ SLOBODNÍ.
DOKÁŽU
BYŤ ZVIERATÁ CNOSTNÉ?
Zaujímavé sú v tomto smere skúsenosti z deratizácie sýpok v Nemecku.
Jeden profesionálny “potkaniar” si povedal, že rozmiestňovať misky s jedom nemá veľký význam, lebo vždy
zahynie iba časť krýs a ostatné sa domnožia. Rozhodol sa teda krysy najprv kŕmiť, a keď mu už dôverovali,
tak ich jedného dňa všetky naraz otrávil. Po čase sa však stalo, že aj na iných,
nových miestach, kam prišiel, krysy
o ňom už “vedeli”, a vysielali vždy
len určitý predvoj, ktorý sa najedol, a
9
Predseda Lyonskej parapsychologickej spoločnosti F. Gouron mal psa Ajaxa,
ktorý dokázal sčítať, odčítať, deliť, násobiť, ba aj odmocňovať. Udrel labkou toľkokrát, koľko bol výsledok. Vedel dokonca odpovedať na ľubovoľnú otázku o živote,
na ktorú sa dalo odpovedať áno-nie; avšak nikdy nie na také otázky, na ktoré nevedel
odpovedať ani pán Gouron. Ten totiž Ajaxa pri odpovedi telepaticky inštruoval.
36
až keď sa tým nič nestalo, prichádzali
ďalšie. To znamená, že inteligencia
druhu v tomto prípade vedela, o čo
ide, ale jednotlivá krysa nie; inak by
neochutnávala jed.
Prieur v takýchto prípadoch vidí
slobodné, uvedomelé rozhodnutie
zvieraťa-jednotlivca hrdinsky sa obetovať v prospech širšieho spoločenstva.
Opisuje prípady delfínov, mačiek a
psov, ktorí zomreli od žiaľu, keď odišiel ich pán. Alebo prípad cirkusového
opičiaka, ktorý spáchal samovraždu,
keď akrobatka, ktorá s ním vystupovala, zmenila zamestnanie. Prirovnáva toto k nešťastným láskam z obdobia romantizmu, ako k Rómeovi a
Júlii, a zakončuje: “Ušlechtilost a důstojnost zvířat se nejvíc projevuje ve
chvíli, kdy tento svět, který spolu s
námi obývají, opouštějí.” Alebo prípady opustených psov, ktorí sa aj desať rokov stále vracali na miesto, na
zastávku autobusu alebo do prístavu,
kde posledný krát videli svojho pána.
Prieur dáva túto zvieraciu “vernosť”
za príklad - za ideál ľuďom: “Zvířata
jsou schopni toho základního, totiž
lásky. V nejčistším smyslu toho slova.
Lidská láska je křehká, vydaná na milost a nemilost nešťastnému slovu, sebemenšímu otřesu, výkyvu nálady.
Zvířecí láska je stálá. Dává-li se, pak
je to jednou provždy, až do smrti, a
dokonce až za hrob... Na Zemi existuje jen trojí láska, kterou si můžeme
být naprosto jistí: láska boží, láska
mateřská a láska zvířete.”
Uvedené prejavy však nemožno u
zvierat pokladať za následok slobodného rozhodnutia! Vo svete zvierat nie
je nič slobodné! Keď aj zviera v nejakej kritickej situácii zahynie, nie je to
preto, že by vnútorne malo viac možností, a ono sa slobodne rozhodlo obetovať v mene nejakého vyššieho ideálu. Zahynie nie preto, že sa slobodne
rozhodlo, ale práve preto, že je neslobodné. Zviera je celkom nesené
svojimi emóciami, ktoré ho práve robia neslobodným, ktorým nemôže
odolať, aj keby to malo mať tie najhoršie následky.
Keď si niekto - proti svojej vôli privodí smrť, pretože nevie odolať
droge alebo poháriku - možno to pokladať za hrdinskú smrť? Keď niekto
zabil preto, že nevedel ovládnuť nával
hnevu, možno to klasifikovať ako čin
odvahy? Keď niekto vytrvale obťažuje nejakú ženu, lebo ho ženú pudy, je
to prejav vytrvalej, vernej lásky? Či
nie je mierou lásky skôr obeť? Či nie
je hrdinom práve ten, kto zvládne seba
samého? Keď si nejaké dievča pustí
plyn preto, že jej vytúžený nemá o ňu
žiaden záujem, je to znamenie veľkej
lásky? A čím je tak svojmu milému
užitočná? Načo je to? Či to nie je skôr
prejav sebaľútosti, egoizmu, neuspokojenej žiadosti vlastniť, alebo dokonca snahy upútať pozornosť? Je opičiakova depresia, v ktorej si privodil
smrť, prejavom jeho slobody alebo jeho neslobody?
Prieur opisuje prípad vtáka, ktorý
nevedel opustiť svoju zastrelenú družku - a stal sa preto sám obeťou poľovníkov: “Pták se blížil... nic nedbaje
ve své lásce na hrozící nebezpečí.”
Vrany, ktoré obstarávali potravu pre
svoje nemohúce, slepé sestry. Bociana, ktorý mal na jeseň odletieť s ostatnými, ale na nárek svojej zranenej družky sa vrátil: “Podlehl srdceryvnému
nářku opuštěné družky, zamířil zpátky, snesl se dolů a za jásotu přihlížejících usedl do hnízda vedle ní. Láska, altruismus, svobodná volba převládly nad biologickým pudem.” Alebo samičky, ktoré “zůstávají odhodlaně sedět v hnízdě a nechají do sebe
střílet”, ale neopustia svoje mláďatá.
Prieur tu hovorí o “důkazech zvířecí ušlechtilosti v obraze jejich stoicismu a lásky mateřské.” Lenže zvieratá tieto veci nerobia z nejakého slobodného filozofického presvedčenia,
ale preto, že nemôžu inak! Sociálne
väzby v zvieracích spoločenstvách sú
založené na týchto inštinktívne spúšťaných emóciách, a fungujú práve
preto tak dobre, že zvieratá nemajú
možnosť týmto emóciám odolávať.
Keby samček a samička mali nejakú
možnosť svoje rodičovské inštinkty
potlačiť, a aj tak by sa ešte z nejakých
dôvodov vrátili k svojim mláďatám,
potom by sa azda dalo hovoriť o slobodnom rozhodnutí a možno aj o láske.
Prieur uvádza príklad kocúra, ktorý potom, čo jeho pán narukoval, prestal chytať myši, stratil chuť do jedla,
nečistil si kožúšok a nejavil záujem o
mačky - ako príklad asketického sebaovládania a prekonanie biologického
pudu: “On, takový proutník, pohrdal
dokonce i okolními krasavicemi se
svůdnými kožíšky.” Aj človek niekedy
stratí chuť do jedla, a vôbec do života,
ale nie preto, že by sa z neho stal zdržanlivý svätec, ale preto, že je v tej
chvíli plný nejakých iných, depresívnych emócií.
JE ZVIERA SLOBODNÉ?
“V jednom klášteře museli bratří,
kteří přišli k jídlu po stanovené době,
zazvonit na zvonec a kuchař jim jídlo podal otočným okénkem. Hlídací
pes Hasdrubal, kterého mniši špatně
živili, si všiml, jak to chodí; napadlo
ho zatahat za zvonec také. Zazvonil,
ozvalo se zaskřípění a před ním se
objevil vrchovatý talíř. Příjemná
změna proti obvyklé hubené stravě!
Bohužel nedokázal ovládnout svou
lačnost a tahal za provaz tak často,
že se kuchař začal divit, čo že je pořád tolik opozdilců. Vykoukl okénkem
a spatřil provinilce, třímajícího dosud v tlamě konec provazu.”
Tento príbeh uvádza Prieur ako
príklad veľkej inteligencie zvierat; pritom si však nevšíma to, čo je na tomto
príklade oveľa podstatnejšie: že pes
nedokázal ovládnuť svoj apetít a ťahal
za povraz dovtedy, kým ho nechytili.
Že zvieratá nedokážu ovládnuť
svoje emócie, sa pozná okamžite, keď
sú vytrhnuté zo svojho prirodzeného
prostredia. Ošípaná sa naje tak, že
sa môže už len zvaliť v chlieve, lebo
sa už neudrží na nohách. Keby chápala, že ju zarežú tým skôr, čím skôr sa
vykŕmi, asi by sa snažila nejesť. Ale
ani tak by asi nevedela ovládnuť svoju
chuť do jedla. Orangutani v zoo, ktorých pustili k neobmedzenému množstvu potravín, zomreli na nič-nerobenie a obezitu. Ruský psychiater Vladimír Levi opisuje experiment s krysami, ktorým bola zavedená elektróda
do mozgu. Pomocou pedálov mali
možnosť stimulovať svoje mozgové
centrá rozkoše. Krysy tlačili pedál až
kým nezomreli vyčerpaním.
Zviera nie je vo vzťahu k svojím
emóciám slobodné; nemôže o nich
rozhodovať. Zviera vôbec nemôže
podnecovať nejaké emócie vo svojom
vnútri aktívne, samo zo seba, ale môže
a musí prežívať emócie len na podnety zvonka,10 v súzvuku s biorytma-
10
Rozumejte dobre! Ak napríklad pes spí a niečo sa mu sníva, alebo je v miestnosti, kde sa nič nepohlo a on vyskočí a šteká - nie je to reakcia na žiaden podnet
zvonka, z fyzického sveta - ale na podnet zvonka, z astrálneho sveta; lenže stále tu
nejde o iniciatívu zvnútra, z vlastného ja! - ale len o reagovanie na podnety.
DÔKAZ ,
ŽE PLOSKULICA NEMÁ DU-
CHOVNÚ INDIVIDUALITU. KEĎ PLOSKULI-
CU ROZREŽEME NA DVE ALEBO TRI ČASTI, KAŽDÁ ČASŤ SA REGENERUJE A DORAST IE NA CELÚ PLOS KULICU .
K EBY
PLOSKULICA MALA INDIVIDUÁLNE JA, SPO-
JENÉ S FYZICKÝM TELOM, V KTOREJ Z
REGENEROVANÝCH ČASTÍ BY ZOSTALO?
PLOSKULICE MAJÚ SKUPINOVÉ JA, KTORÉ
NIE JE VTELENÉ NA FYZICKEJ ÚROVNI.
mi prírody a v rytme kozmických telies. Mnohé druhy sa napríklad pária
vždy pri splne Mesiaca, iné v určitom ročnom období. Taká ryba si
nemôže povedať, že sa bude páriť inokedy, ako pri splne Mesiaca, alebo
jeleň, že sa nebude páriť v ruji; lebo
vtedy prežíva nutkanie páriť sa a inokedy ho jednoducho neprežíva.
Len čo je zviera zo svojich prirodzených súvislostí vytrhnuté, ukáže
sa, že nemá žiadne vlastné ja, žiadne
jednotné veliace centrum, ktoré by dokázalo ukázňovať a udržiavať jeho
duševné sily v rovnováhe, a rýchlo
upadne do nejakého extrému, ktorý
sa mu stane osudným. Zvieracie ja
sú na planétach; odtiaľ je ich emocionálny život riadený.
Teda: ten podstatný rozdiel medzi
človekom a zvieraťom nie je ani tak
v tom, že by zvieratá nemali “dušu”,
že by nič necítili, neprežívali, ale v
tom, že tieto duševné sily u zvieraťa
nie sú nikdy slobodné!11
Ani u človeka sprvu nie sú slobodné; aj človek, kým sa ešte v duchu
nezobudí, podlieha vplyvu planét. Ale
ľudská duša má možnosť sa vyslobo-
37
ZDÁ SA MI, ŽE ŽI- zvířata tak blízká.” Ako
keby človek bol tým ľudskejší, čím viac podlieha
JE (SEBAOVLÁDANIA,
svojim emóciám!
ZDRŽANL IVOSTI ) JE
Niet pochýb o tom,
PLYTKÝ A ŽIVOČÍŠNY.
že
zviera
prežíva bolesť;
ZVIERAŤU NIE JE OD
naopak
“práve
preto, že
PRÍRODY DANÉ , ABY
duševné
prežívanie
je u
SA VEDELO OVLÁDAŤ.
zvieraťa
tak
tesne
pútaČLOVEK JE ČLOVEKOM
né k telesnosti, bude sa
PRETO , ŽE JE SCHOPtoto duševné prežívanie
NÝ SEBAOVLÁDANIA A
omnoho hlbšie vžívať
ŽE HO PRAKTIZUJE.
do narušenej telesnosM. K. GÁNDHÍ ti, než u človeka... prediť, ak chce; má možnosť sa osamo- to u človeka bolesť, spôsobená iba testatniť z rytmov prírody. Človek ne- lesnými pomermi, celkom isto nemôže
musí prežívať vždy práve len to, čo od byť taká mučivá a dušu drásajúca ako
neho chcú jeho biologické funkcie, ale u zvieraťa... Sú to naprosto nepodlomôže časť svojich duševných síl od žené reči, ktoré hovoria o tom, že bosvojho fyzického organizmu odpútať lesť u človeka môže byť väčšia ako u
zvieraťa. Bolesť je u zvieraťa omno- a používať ich nezávisle.
Človek môže napríklad sexuálne ho hlbšia a omnoho viac dušu nažiť celý rok, bez ohľadu na fázy Me- plňuje, než ako to môže byť u čiste
siaca, ak chce, alebo zvoliť aj celibát, telesnej bolesti človeka.” 12
To vidíme aj na malom dieťati, ktoak nechce. Jeho biologické funkcie od
neho môžu chcieť, nutkať ho k niečo- rého duševnosť je ešte celkom vpletemu - a on môže chcieť niečo iné! To ná do telesnosti, a je v tom podobné
práve u zvieraťa nie je možné! Zviera zvieratkám, ako intenzívne prežíva
sa nikdy nemôže dostať do konfliktu svoje fyzické procesy, ako je neschopsamo so sebou! Niet v ňom žiadneho né nerozplakať sa, keď si napr. udrie
vyššieho ja, ktoré by sa mohlo dostať koleno. Ale dospelý človek zakladá
do konfliktu s jeho nižším ja. Zviera svoju slobodu na tom, a čerpá svoju
je cele svojou astralitou a niet v ňom dôstojnosť práve z toho, že sa nenevnútri už ničoho ďalšieho, čo by sa s chá svojimi fyziologickými procesmi
jeho pociťovaním mohlo dostať do zotročovať. Indiáni si vážili ako muža
konfliktu, ako u človeka, ktorý sa mô- toho, kto pri lámaní na kole dokázal
že dostať do konfliktu so “zvieraťom znášať bolesť bez mihnutia oka. Znáv sebe”. Preto aj pojmy ako silná vô- šanie fyzickej bolesti s vnútornou neľa, sebekázeň, cnosť nedávajú v sú- pohnutosťou slúžilo u indiánov ako
vislosti so zvieratami žiaden zmysel. skúška dospelosti. A pretože žena je
Len to možno nazývať skutočne vôľou, svojím duševným prežívaním o niečo
keď človek vládne svojim emóciám - nie viac ponorená do svojej telesnosti, hovorili potom takému bojovníkovi, ktokeď je nimi len pasívne unášaný.
rý to nedokázal, že je ako “squaw”,
AKO ZVIERATÁ PREŽÍVAJÚ BOLESŤ “zženštilý”.
Zviera prežíva svoju telesnosť cePrieur má však naprostý zmätok o lou svojou dušou. Človek, čím viac
tom, čo vlastne robí človeka človekom. je človekom, je od svojej telesnosti odSnaží sa dokázať podobnosť medzi pútanejší. Z dejín poznáme príklady
zvieraťom a človekom práve tým, že svätcov-mučedníkov, ktorí v posledukazuje, ako intenzívne zviera prežíva ných chvíľach pred smrťou už necítili
fyzickú bolesť: Medvieďa, ktoré pla- žiadnu bolesť, lebo sa celkom odpútali
kalo ako malé dieťa, pretože kruh za- od tela. V tom je pravý obsah pojmu
pustený v nozdrách mu pôsobil neu- vznešenosti: že človek sa povznesie
stálu bolesť; šialený pohľad opice, kto- nad podmienenosť všetkými hmotrú držali celé mesiace nehybne, “srdce- nými a telesnými potrebami, nad záryvný skřek” zasiahnutého vtáka atď. vislosť od všetkého nižšieho a mali“Zvířecí bolest vydává stejný křik ja- cherného, že zostáva vnútorne nepoko bolest lidská. Proto jsou nám... hnutý! Ale hovoriť o “vznešenosti
VOT BEZ BRAHMAČAR-
zvierat” ako Prieur, je dokonalé nepochopenie veci. V tom je dôstojnosť
človeka, že tou časťou svojich duševných síl, ktoré odpútal od tela, môže
myslieť, čo chce, môže byť verný úplne inému, nadprírodnému, morálnemu
poriadku, bez ohľadu na potreby svojich orgánov; že môže byť spravodlivý,
čestný, dôveryhodný. Česť, spravodlivosť a dôstojnosť zvieraťa však končí
tam, kde telesný pud od neho požaduje
niečo iné.
MAJÚ
ZVIERATÁ IDEÁLY?
Zviera teda prežíva fyzickú bolesť
ešte viac, ako človek; zato však nikdy
nepozná bolesť noogénnu: bolesť z
morálneho konfliktu alebo z neexistencie zmyslu života. Jean Prieur si však
ani tu nedá pokoj a chce dokázať, že
zvieratá ani v tomto smere za luďmi
nijak nezaostávajú. Uvádza príklad
prasaťa Ernesta, ktoré vraj malo náboženský vzťah k svojmu pánovi: “Ernest pána zbožňoval a chodil mu v
patách tak oddaně, že mu div nepodrazil nohy. Jednou ráno jako obvykle
Ernest ne a ne z chlívka. A tak ho zoufalý Gilbert zlostně přetáhl holí po
hřbetě. Ernest dlouze zakvičel, sedl
si a dost, ani hnutí - učiněné ztělesnění němé bolesti.” Prieur uisťuje, že
prasa nemalo poškodenú chrbticu, ale
zomrelo sklamaním: “Prase se přes
veškerou péči nevzpamatovalo, naopak ztratilo dřívější chuť do života.
Víc než tělesná bolest je ranil Gilbertův hněv. Neutrpělo šok fyzický, ale
metafyzický. Zhroutil se mu svět, neboť zjistilo, že jeho idol, jeho bůh Člověk není dobrý. Nemělo ovšem tak docela pravdu, protože Gilbert starostlivě pokračoval v léčbě. Ernest si to
nejasně uvědomoval a jeho existenciální úzkost tím ještě rostla. Je tedy
bůh dobrý, nebo zlý? Máme ho milovat, nebo se ho bát? Nesnesitelné dilema. Prase Ernest se z toho naprosto
zhroutilo.”
Zviera nemá ideály!! Zviera sa nemodlí, nemedituje, nepracuje na sebe, aby sa z toho, čím je, stalo niečím
iným. Zviera buď niečo prežíva vo svojej astralite, a potom tým aj je, alebo
to neprežíva, a potom ho to netrápi.
Nemá žiadne nadja, ako človek, nie
je v konflikte samo so sebou, a nemôže ani nikdy “prekonať samo seba”.
Zviera nie je nikdy slobodné, ani keď je na slobode. Je vždy vedené buď človekom alebo/aj vyššími bytosťami. Preto aj názov ochranárskeho hnutia “Sloboda zvierat” nie je veľmi vhodný. Keby zviera bolo naozaj slobodné, bolo by nedôstojné, aby bolo majetkom svojho pána.
Keby bolo slobodné, muselo by niesť aj zodpovednosť; a potom policajt by neudeľoval pokutu majiteľovi psa, ale psovi samotnému.
11
38
Zviera nemôže nikdy “zaprieť samo seba a vziať svoj kríž... a stratiť
svoju dušu a nájsť ju!” (Mat 16:24,25)
Zviera sa nemôže od svojej pocitovej
duše oddeliť - lebo nič iné, ako dušu,
nemá! Kristus, Jezuliatko je symbolom
rodiaceho sa duchovného ja v človeku.
Preto sú nezmyslom vývody Prieurove
a Damienove, že “Ježiš Kristus zomrel aj pre psov.” 13 Len človek si môže
urobiť vzťah ku Kristovi, pes nemá
čím, a len cez človeka je potom umožnená aj spása ostatného stvorenstva.
Prieur však celkom vážne venuje
kresťanským cnostiam zvierat celú
jednu kapitolu: “Byl jsem nemocný,
a vy jste mne navštívili; byl jsem zarmoucen, a vy jste mne utěšili; byl
jsem opuštěný, a vy jste mne milovali;
umíral jsem zimou, a vy jste mne zahřáli...” Nakoniec uvádza slepeckého
psa ako dokonalý príklad kresťanského sebaprekonania a uzaviera: “Pes už
dokázal překonat svou původní divokost, člověka tento úkol teprve čeká.
Já jsem skutečně z hloubi duše přesvědčen, že pes se vyvinul zdárně,
kdežto člověk ve svém vývoji až dosud selhal... Tolik inteligence, dobroty
a sebeovládání! Žasl jsem... a vzpomněl jsem si na výrok Pierra Monniera: Pes je nejvyvinutější ze všech
živočichů.”
ZVIERA A
myslí niečo nové. Lebo jej schopnosť
vyrábať papier je zabudovaná priamo
do jej fyzického vybavenia, ktorú geneticky dostáva už pri narodení od
svojho druhu. Včela nemôže vo svojom prežívaní prekročiť rámec svojej
fyzickej organizácie. To mal na mysli Goethe, keď povedal, že “zvieratá
sú poučované svojimi orgánmi” alebo Descartes: “Čo zvieratá činia lepšie, než my, nedokazuje, že majú ducha,... ale skôr naopak, že ho nemajú
vôbec, a že v nich pôsobí príroda podľa usporiadania ich orgánov. Tak ako
vidíme, že hodiny, zostrojené z koliesok a pierok dokážu odpočítavať minúty a merať čas presnejšie než my s
našou múdrosťou.”
Prieur však nepochopil Descartove prirovnanie k automatom, a rozhor-
DUCHOVNÝ VÝVOJ
Ako je to s vývojom zvierat? Akú
majú vlastne možnosť vyvíjať sa?
Človek, pretože má vlastné vyššie
ja, má možnosť individuálneho duchovného vývoja. Zviera zatiaľ nedostalo slobodu vyvíjať sa duchovne
ako indivíduum, ale len ako druh.
Jednotlivé zviera sa nemôže odtrhnúť
od svojho druhu a postúpiť samo na
nejakú vyššiu duchovnú úroveň; nemôže byť “osvietené”. Čo sa zo života
zvierat dá vydobyť na duchovnom
poznaní, to je majetkom druhu, teda
tej inteligencie, ktorá tomu druhu vládne, a to sa opäť prenáša do fyziognómie celého druhu. Včely napríklad dokázali vyrábať papier už milióny rokov
predtým, ako to po prvý raz dokázal
človek. Dalo by sa teda povedať, že
boli v tomto smere pred nami, ako
druh. Ale jednotlivá včela si nemôže
povedať, že ona bude stavať plásty z
niečoho iného, ako z papiera, že vy-
ZVIERA NEMÁ VYŠŠIE JA, AKO ČLONEMÁ IDEÁLY. A NAOPAK: ŽIŤ BEZ
IDEÁLU ZNAMENÁ ŽIŤ AKO ZVIERA.
VEK.
čuje sa: “upřel zvířatům jakýkoli psychický život a prohlásil, že jejich jednání je automatické, vedené čistě jen
hrou živočišných fluid.” Descartes
však nemal v úmysle prirovnávať zvieratá doslova k mechanickým automatom, ako kukučkovým hodinám a pod.
Nepopieral, že by mali pociťovanie,
psychiku; ale chcel poukázať práve na
to, že psychický život zvieraťa nie je
slobodný, ale vždy vedený onou hrou
astrálnych fluid, o ktorých sme hovorili, a tak zviera je niečo ako psychický
automat. Uvedomme si, že aj psychický život človeka môže byť automatický,
kým sa v ňom nerozžiari iskra ducha.
Prieur však nie je prvý, kto Des12
Rudolf Steiner: Ľudská duša a zvieracia duša. carta pochopil nesprávne.
13
Michel Damien: L’Animal, l’Homme et Dieu. Descartovo prirovnanie ne14
Voltaire: Filozofický slovník. Laichter, 1929. pochopil v pôvodnom význa-
me slova neskôr ani Voltaire. Vo svojom Filozofickom slovníku ho ironizuje: “Odpovedz mi, strojár, usporiadala príroda všetky citové orgány v
tomto živočíchovi na to, aby necítil?
Má nervy, aby bol bezcitný?... Aká
úbohosť, aká chudoba ducha tvrdiť,
že zvieratá postrádajú vedomosti a
cit, že vykonávajú svoje úkony stále
rovnakým spôsobom, že sa ničomu
nenaučia, v ničom nezdokonalia atď!
Akože, tento vták, ktorý stavia svoje
hniezdo do polkruhu, ak ho pripevňuje k stene, a do štvrťkruhu, ak je v rohu, a v celom kruhu, ak ho stavia na
strome, ten vták že robí všetko rovnako? Tento poľovný pes, ktorého si po
tri mesiace cvičil, nevie toho po uplynutí tohto času viac, než keď si ho začal učiť? Ak učíš čížika pieseň, opakuje jej nápev okamžite? Nepotrebuješ
dosť dlhý čas, kým ho ju naučíš? Nepozoroval si, že sa mýli a opravuje?”14
Pravdaže. Ale my nesmieme zamieňať každú duševnú odlišnosť hneď
za duchovný vývoj! Pravdaže každé
zviera, aj každý človek, majú odlišný
obsah pamäti, pretože majú za sebou
rozdielne zážitky; a podľa toho aj rozdielne reagujú. Ale tým, že niekto vymení jeden obsah pamäti za druhý, alebo si toho pamätá viac, nestáva sa tým
ešte z osoby osobnosťou; je možno informovanejší, ale nie nevyhnutne múdrejší.
Podstatné je, že zviera nemôžete
chcieť naučiť to, čo si vy zmyslíte,
ale len istú špecifickú činnosť, ktorá
je vopred daná, a len potiaľ, pokiaľ
má pre ňu ten druh vrodenú kapacitu.
Papagáj má vrodenú kapacitu pre zapamätanie zvukov v rozsahu asi 20
slov. Túto kapacitu môžete využiť alebo nechať nevyužitú. Ale nemôžete
vymýšľať nič nové. Nemôžete učiť
psa spievať a čížika stopovať líšku.
Rudolf Stenier k tomu hovorí: “Čo
dokáže zviera v živote? Zviera dokáže
to, čo mu umožňujú jeho orgány. A
tak je zviera úzkostlivé, je odvážne
alebo zbabelé, dravé alebo mierne
podľa toho, ako sa Duch vylial do jeho organizácie. V duševnom prežívaní zvieraťa sa zrkadlí tvorba Ducha
v orgánoch... Duchovná tvorba ... sa
vyčerpáva v útvaroch orgánov,... v
tom, čo si zvieratá priamo na svet prinášajú. Vyčerpáva sa to v tom, čo má
povahu druhu... To môže zviera len
málo prekračovať... Čo prežíva zviera duševne? Od narodenia do smrti
má zážitok svojho druhu, rodu.” 12
39
AKO SA DUCH
PREJAVUJE VO FYZIOGNÓMII
Nesloboda zvierat je tak daná už
ich fyziognómiou. Lev sa nikdy nemôže stať vegetariánom, ani pavúk
priateľom múch. Sova sa nemôže rozhodnúť, že bude viesť denný život.
Zvieratá vedia robiť všetky činnosti
lepšie, ako človek; ale každé z nich
vie robiť iba jednu, a žiadne z nich
si ju nemôže zmeniť za inú. Človek
je vo všetkom nedokonalejší, vo všetkom zaostáva: nikdy sa nevyrovná v
behu gepardovi, v plávaní rybe, v lietaní vtákovi; nikdy nebude mať taký
zrak, ako orol, také uši ako sova, taký
čuch ako pes...
Končatiny všetkých zvierat sú špecializované na nejakú činnosť: tiger
má drápy, krt lopatky, vták krídla, kôň
kopyto. Ľudská ruka nie je ani dobrým
pazúrom, ani dobrým krídlom, ani kopytom, ani lopatkou, ani plutvou...
Ale môže robiť z každej tejto činnosti trošku. Človek robí všetko
horšie, ale môže zato robiť
všetko! Orol už nevyryje nič v
zemi svojím krídlom, ani ryba
nepobeží po plutvách...
To, že sa ľudská ruka nešpecializovala na nič konkrétne, že je univerzálna, práve hlboko súvisí s tým, že človek má
ducha. Horná polovica človeka,
ktorá sa vzpriamila, odpútala od
zeme, je totiž v službách tej polovice
duševných síl, ktoré sa odpútali od
biologickej organizácie a dali do
služieb ducha. Prostredníctvom ruky
človek uskutočňuje svoje duchovné
diela.
Avšak zviera zostalo nevzpriamené, na štyroch; zviera nemôže prežívať
seba nijako inak, ako to, čím je aj fyzicky. Termit-bojovník nemôže, než
bojovať; termit-pracovník zasa len
pracovať; a ich kráľovná nemôže nič,
len bezvládne ležať a plodiť potomstvo. Tu je vidieť, že v takom termitisku žije jedna jediná inteligencia, ktorá
si v jednotlivých termitoch vytvára
podľa potreby len úzko špecializované
orgány, nástroje, ako by to boli len
bunky jedného tela. A keď je termitisko v núdzovom ohrození ako celok,
keď je potrebná evakuácia, začnú sa
rodiť úplne inak fyziologicky uspôsobené termity, ktorých jediným účelom
a aj jedinou možnosťou je splniť určitý krátkodobý účel a hneď na to zahynúť. Kde tu títo majú svoju slobodu a
40
výber? Čaká ich jeden jediný osud,
ktorý je naprogramovaný a spečatený
priamo v ich špecializovanej fyziognómii už pri narodení. Je to ako keby sa
nejaký človek odrazu narodil s klepetami a jedovými žlazami namiesto rúk a
povedali by mu: “Buď slobodný! Miluj! Rob, čo chceš!” Ako a čo by mohol robiť so svojím uspôsobením iné,
ako zabíjať? Nie, keby nejaká slobodná duchovná bytosť mala prebývať v
úzko špecializovanom zvieracom tele,
bola by to nepredstaviteľná, nevýslovná krutosť! Ľudské telo sa mohlo
stať príbytkom ducha len vďaka tomu,
že jeho horná polovica sa vzpriamila
a zostala univerzálnou. Takto neprítomnosť ducha u zvierat pre znalca vysvitá už zo samotnej ich fyziognómie.
UNIVERZÁLNOSŤ ĽUDSKEJ RUKY ÚZKO
SÚVISÍ S TÝM, ŽE ČLOVEK MÁ DUCHA. ĽUD-
SKÉ TELO SA MOHLO STAŤ PRÍBYTKOM DUCHA LEN VĎAKA TOMU, ŽE JEHO HORNÁ
POLOVICA SA VZPRIAMILA, ODPÚTALA OD
ZEME A ZOSTALA UNIVERZÁLNOU.
SÚ
ZVIERATÁ NESMRTEĽNÉ?
V snahe dokázať, že medzi človekom a zvieraťom nie je žiaden podstatný rozdiel, priznáva nakoniec Prieur
zvieratám aj večný život v nebi. Argumentuje tým, že zomrelé zvieratá sa vo
svojich astrálnych telách zjavujú aj po
smrti; alebo tým, že Egypťania balzamovali nie len ľudské, ale aj zvieracie
mŕtvoly. “Zvířecí duše má stejné
schopnosti a vlastnosti jako duše lidská: na onom světě přežívá a je jí dáno vědomí, láska, paměť. Ráda se vrací na místa, kde žila... Je duše zvířat
nesmrtelná? Bezpochyby. Zvířata sa
podílejí na věčnosti. Některá z nich
se vrátila nás o tom ujistit.”
To, že možno pozorovať astrálne
telá zomrelých zvierat, však nie je dôkazom ich nesmrteľnosti, ale len toho,
že tieto astrálne telá si uchovávajú súdržnosť ešte nejaký čas po smrti. Všetky hmotné telá, nielen fyzické, ale aj
éterické a astrálne, sa musia skôr či
neskôr rozpadnúť - bez ohľadu na to,
či je to u človeka alebo u zvieraťa. Čo
sa z duše človeka stáva nesmrteľným,
to je len to, čo sa počas života dokázalo odpútať od telesnosti, čo našlo
oporný bod v duchu: “Tou mierou, ako
vidíme, že sa ľudské duševné vnútro
odtrhuje od orgánov, to znamená, že
sa stáva individuálnym, tou mierou
môžeme logicky hovoriť o tom, že vidíme, ako nesmrteľno v človeku kryštalizuje z telesného života.”12
Ostatné, čo zostalo upútané na telo, sa musí rozpadnúť s ním. A pretože zviera je cele dušou vo svojej
telesnosti, musí sa rozpadnúť
celé; jeho duševné sily po rozpade
tela stratia oporný bod, ktorý by
im dával formu. Preto hovorí
Tomáš Akvinský: “Animae brutorum corrumpuntur curruptis
corporibus” čiže “Duše zvierat
sa zrušia, keď sa zruší telo.”15
Duševné sily zvieraťa sa vracajú do skupinovej duše druhu:
“Po uvoľnení sa z hrubohmotného
tela duša zvieraťa vo väčšine prípadov opäť stráca svoju formu po kratšom alebo dlhšom čase. Býva vstrebaná zhromaždiskom rovnakých druhov... Odtiaľ výraz »skupinová duša«.” 16
A to, že Egypťania balzamovali telá mŕtvych ľudí aj zvierat, nebolo z takého dôvodu, ako sa Prieur a väčšina
laickej verejnosti najčastejšie domnieva. Veď predsa to, čo je v človeku nesmrteľné, je nesmrteľné bez ohľadu na
to, čo sa stane po smrti s jeho telom!
Egypťania nebalzamovali ľudí a
zvieratá preto, aby urobili ich ducha
nesmrteľným! Ale aby oddialili rozpad tých jemnohmotných zložiek,
ktoré sú od fyzického tela závislé;
chceli oddialiť rozpad astrálneho dvojníka (ka) človeka a zvieraťa po smrti,
Aquinas: Summa theologica I, 75:6.
Abd-ru-shin: Vo svetle pravdy.
Posolstvo Grálu. str. 918.
17
Aquinas: De Potestate.
18
Len tak možno pochopiť, že “vlk
bude vedľa baránka... a lev žrať slamu
atď.” (Iz 11:8-9)
15
16
práve preto, že si boli vedomí, že je smrteľný.
Prieur však vyťahuje argumenty filozofov, ktoré bez toho, že by
ich pochopil, používa vo svoj prospech: a to Trismegistov výrok, že
“každý živý tvor má svoj nesmrteľný princíp (nous)” a tiež iný výrok
Akvinského, podľa ktorého budú v nebi aj rastliny a zvieratá: “Omnia
opera Dei in aeternum perseverant, vel secundum se, vel in causis
suis: sic enim et animalia et plantae remanebunt, manentibus caelestis corporibus” čiže “Všetky diela božie pretrvajú vo večnosti, buď
podľa seba, alebo vo svojich princípoch. Pretrvajú tak vo svojich
nebeských telách zvieratá i rastliny.” 17
Pravdaže každá vec má svoj nesmrteľný duchovný princíp. Na
zemi nie je nič, čo by už predtým, v princípe, nebolo stvorené v Duchu.
Aj kamene alebo kryštály majú svoj nous, princíp, k sebe prislúchajúcu duchovnú bytosť. Ale táto bytosť nie je v ich vnútri, ale vonku;
nie je v nich vtelená! Preto nemá zmysel hovoriť o nesmrteľnom
živote nejakého konkrétneho kameňa v nebi. Jednotlivý kameň nemá
individuálneho ducha (a kde by ten aj zostal, keby ste kameň rozbili
na viac kúskov?) a ako taký sa do neba dostať nemôže, ako ani žiadne
hmotné pozemské zviera, práve tak, ako by sa ani človek nikdy nemohol dostať do neba, keby sa tam chcel dostať so svojím hmotným
telom, a nie so svojou duchovnou podstatou. Preto Akvinský výslovne hovorí, že všetko bude nakoniec v nebi, buď samo osebe, alebo vo
svojich princípoch. V nebi budú duchovné zvieratá a rastliny, teda
tie duchovné inteligencie, ktoré sú teraz vládnucimi princípmi zvieracích, rastlinných a minerálnych druhov.18
BYŤ “ĽUDSKÝ”
K ZVIERATÁM ZNAMENÁ BYŤ ZVERSKÝ K ĽUĎOM
Nedostatok Prieurovej knihy nie je ani tak v tom, že by nerozumel zvieratám. Ako milovník zvierat ich pozná veľmi dobre. Prieurova
tragédia je v tom, že nepozná človeka. On netuší, že človek nie je len
(inteligentnejšie) zviera! Pod láskou, priateľstvom, vznešenosťou,
cnosťou nerozumie nič iné, ako určité emócie, ktoré majú aj zvieratá;
voľné uspokojovanie svojich pudov nazýva slobodou, pocitové uspokojenie šťastím a astrálnu sféru kráľovstvom nebeským. Skutočným
problémom nie je to, že by niekto upieral psychický život zvieratám;
ale to, že ľudia ako Prieur de fakto upierajú všetky vyššie city
človeku! Ak sa teda niekde hovorí o humanite, ľudskosti k zvieratám, nepomôže to nikdy k tomu, aby sa zo zvierat stali ľudia, ale je to
vždy znamením toho, že ľudia sa so svojou predstavou o ľudskosti
znížili na úroveň zvierat.
Ako filozof by si Jean Prieur ani nezaslúžil takú rozsiahlu oponentúru, keby sme sa s jeho argumentami v storakých podobách stále
nestretávali z úst toľkých ľudí po celej krajine.
Je hrozné dívať sa, ako žena hovorí svojmu manželovi, že ho miluje
- celkom rovnakými slovami ako svojmu psovi; alebo niekto hovorí
o tom, že zviera mu dokázalo nahradiť strateného priateľa, ba v istých
smeroch ho aj predčí. Je to podivuhodný pocit navštíviť rodinu, ktorej
členovia sa navzájom neznášajú, zato všetci prejavujú extrémnu, žiarlivú “lásku” k svojim mačkám. Alebo ocitnúť sa vo francúzskom
meste, kde vám vysvetlia, že tu už skoro nikto nie je schopný žiť s
niekým vo dvojici, ako ľudia, a preto dávajú prednosť životu každý
sám; a zároveň vidieť, že skoro každý v tom meste má psa. Keď títo
ľudia pod láskou a priateľstvom nerozumejú nič iné, ako určité astrálne
dojmy a sentimenty, ktoré majú aj zvieratá, je pre nich naozaj lepšie,
keď žijú medzi zvieratami.
Lenže, priatelia, aký má potom význam chodiť na ezoterické prednášky a do kostola, načo hovoriť o láske, načo to, čo robíme v Sophii?
Vážne, aký obsah má potom kresťanstvo, aký zmysel hovoriť o duchu,
o Kristu, keď sa nakoniec ukáže, že nechápeme ani rozdiel medzi
duchovnou bytosťou človeka a zvieraťom? Čo znamená toľko hovoriť
o humanite, keď ani nevieme, čo je človek?
Duchovní
význam květin:
Pampeliška
Alma Excelsior
Pampeliška
má jarní síly horoucí lidské touhy
po Slunci a Světle. Je utkána z čisté
budhické lásky
slunečních bytostí.
Její skupinová duše je hluboce spojena s Kristem a prostoupena nekonečnou svatostí a láskou k Bohu.
Vyjadřuje duchovní rozpětí sil do celého kosmu a makrokosmu a otevření duchovní náruče Všelásce. Je projevem uvědomění si Božské Lásky, která se projevuje slunečním světlem a teplem, v němž proudí budhický éter
světelný a tepelný i éter životní.
Pampeliška je nositelkou sil slunečních
Mocností. Její skupinová duše je celá ze zlatého budhického éteru. Je neskonale krásná,
jako zlatý zářící cherubín. Obyčejně mívá v
pravici zlatou harfu, na níž doprovází svůj
vroucí a plamenný zpěv. Jest to jedna z nejkrásnějších, nejzářivějších a nejušlechtilejších skupinových duší rostlinstva, jemná,
oduševnělá, ale přitom prostá. Září z ní všeláska. Je vtělenou láskou ke Slunci, k životu
a ke všemu tvorstvu.
Má také jarní léčivé síly Rafaelovy, které
očišťují krev a štávy éterického těla. Má mnoho léčivých sil pro různé choroby i posilující
jarní síly pro tělo éterické. Uklidňuje a oživuje
nervovou energii.
Je symbolem jarních sil probouzejícího se
vědomí jednoty všech bytostí o Bohu a vědomí jednoty všech hierarchických bytostí
Kosmu a Makrokosmu. Usnadňuje spojení s
Makrokosmickou Jednotou Lásky. Povznáší
lidskou duši do nadsmyslných proudů věčného života a přibližuje ji ke Kristu, neboť
má živý vztah ke slunečnímu Orakulu.
Tím, čím je kopretina v čase Urielově, tím
je pampeliška v čase Rafaelově. Obě jsou vodítkem sil Duchů
Slunce a spojují se
slunečním
Orakulem.
41
“Duchovno”
anebo duchovno jako hobby
Karel Funk
V současné době uvolnění jakoby
se roztrhl pytel s různými jasnovidci,
senzibily či guruy. Je jistě zajímavé
číst si o nich; časopisy se předhánějí
v senzačních rozhovorech. Ještě zajímavější je setkat se s nimi; lechtá to
naši zvědavost i touhu ohmatat si tajemno zblízka. Uspokojuje to i jakýsi
náš “duchovní romantismus”. Což o
to, je to jistě zajímavé čtení, setkání
či přednáška. Mnozí z nich sebevědomě, ba dryáčnicky předvádějí své spasitelské proklamace. Rychlokvašní vyhledávači škodlivých zón, masoví
uzdravovatelé Ježíšem ve sportovních
halách (proč nejdou rovnou do nemocnic a ustavů?), potulní guruové, hájící
si někdy i žárlivě svá teritoria působnosti. Skvělými show občas nadchnou
některé nezkušené návštěvníky, že mají dojem, že jim právě byla odhalena
záclona, zastírající pravdu - a v horlivém zanícení se zapomenou tázat, zda
také pravda za touto záclonou byla či nebyla-li slibovaná brána k duchovnímu království, ku které jsou někdy
kampaňovitě směrováni, jen namalovaná na zdi - byť v pestrých barvách
a s lákavým firemním štítem.
Niterný jásot, že se konečně s námi
začíná dít něco velkého bez větší námahy, bývá lákavý, ale klamný a krátkodobý. Každý z nich má jakýsi patent na blaho lidstva, svou soukromou
všeřešící “pravdu”. Přesto nelze pozorovat, že by utrpení ubývalo. Občas
42
guru nadchne, léčitel
zbaví
příznaku
n e mo c i ,
přestěhování
postele ze zóny
zbaví potíží, i
horoskop snad cosi napověděl. Mezitím ale vyvstaly nové a nové problémy
a svízele. Léčitel komusi pomohl, ale
ten nezměnil svůj život a má teď jinou chorobu, nebo se mu ta dosavadní přestěhovala jinam.
Náš současný špičkový etikoterapeut MUDr.Vladimír Vogeltanz
tvrdí, že spíše než zbavit pacienta hned
příznaků choroby je důležitější přivést
ho k tomu, aby se sám zbavil dušev-
Všimni si, aký druh hudby
pestuje, a pochopíš, akého druhu je jeho cnosť.
Meng-c´
ních příčin, které vedly k jejímu vzniku. Jinak i zázračné uzdravení léčitelem pouze odsune potíže na později. I
o snadné úzdravě totiž platí: lehce nabyl, lehce pozbyl.
Na stáncích s tzv. esoterickou hudbou vídáme slogan “10 minut esoterické hudby denně - tajemství vašeho
úspěchu”. Ale úspěchu v čem? V meditaci, v kartách nebo v zaměstnání?
Něco z této hudby jsou však skutečné
skvosty. Ty jsou v této oblasti ale skutečně výjimkou. Je to hudba většinou
pomalu plynoucí, libozvučná, skutečně někdy uklidňující, ba okouzlující.
Mnohdy však jde jen o vyjádření jediné a poměrně úzké pocitové sféry
představ autorů o tom, co je meditace
či co se v ní asi zažívá. Zužují pak
tuto představu i posluchačům resp.
jim touto omamnou injektáží do jejich
podvědomí vsugerují třeba i na dlouho
svůj pocitový svět. Mnozí začátečníci
totiž berou tuto hudbu jako téměř dog-
ma o meditaci, jak má vypadat, co se
v ní má prožívat.
Po prvních několika minutách, kdy
vnímáme třeba lahodnou barvu zvuku, nečekané změny tóniny či účinek
alikvótních tónů apod. tam leckomu
může začít cosi chybět. Markantněji
pociťuje tuto hudebně pocitovou nedořešenost posluchač navyklý prožívat vážnou hudbu. Například mnohá
symfonie je výsledkem nejen hudební
invence a kompozičního mistrovství,
ku kterému skladatel zrál léty dřiny,
ale i určité životní etapy jeho lidské
evoluce, prožitých zkoušek, dramat,
přetavujícího utrpení, úsilí o mravní
zdokonalení či poctivého hledání vědomé vnitřní harmonie. To vše skladatel do své hudby ve chvílích umělecké
intuice vkládá. Je to pak hudba vydobytá celým člověkem, který za ní stojí
svým životem. Z ní lze brát posilu pro
naše vlastní životní krize či zušlechtění. Naproti tomu tato “meditační”, víceméně účelově vyráběná hudba hladí
většinou, ač to zní paradoxně, jen na
povrchu. Neoplodňuje. Je jakoby účelově poskládaná z katarzních finále či
závěrečných kód některých děl klasické hudby (pocitově, nikoliv snad “kradením” melodií), avšak bez onoho
“za”, bez pevného vnitřního podkladu.
Nemá to mnohdy větší význam, než
kupříkladu mlsání zmrzliny bez výživného účinku chleba či ovoce. Je to jako líbezné ševelení větříku v listoví koruny stromu, vystavené laskajícímu
slunci, ale bez spolehlivé síly kmene
a bez pevného ukotvení kořenů v zemi.
Je to mnohdy posluchačsky nenáročná, avšak na první poslech působivá
hudba, vtahující plynulým tokem buď
do studených, odlidštěných prostorů,
nebo do fiktivních nebíček středního
či vyššího astrálu, kde je člověku na
chvilku hezky, někoho to přechodně
osvěží, ale má-li meditace skutečně
někam proniknout, pak je nutno i tato
nebíčka zbourat, rozpustit jako výtvor
smyslů. Zdá se, že většinou skládají
tuto hudbu spíše ti, kteří neusilují tuto
mez překročit. Označení esoterická
hudba je zde pak mnohdy pohříchu
zavádějící a falešné. Takový Beethoven či Wagner je mnohem esoteričtější, ti ale nepotřebují reklamní slogany. Už hodně přes sto let.
Zároveň je však třeba vidět, že právě tento žánr se stává pro mnohé mladé lidi alespoň částečnou protiváhou
nynějšího zrůdného rocku a jeho odnoží. Meditační hudba je balzám,
kompenzující agresivitu a vulgaritu
nynější satanské anti-hudby.
Kdyby tato meditační a podobná
hudba nebyla často prezentována se
zamlžujícím, zjednodušujícím a svůdným příslibem pokroku na duchovní
cestě, pročistění čaker či jiných okultních účinků, pak by bylo asi vše v pořádku. Takto však jsou začátečníci ve
velkém počtu uváděni v lákavou domněnku, že tímto poslechem už na sobě jaksi duchovně pracují. Nikoliv. Skutečně plodná meditace
začíná tam, kde končí smyslové vnímání. Skutečná práce
v čakrách je něco zcela jiného. Čakry nelze jen na
pár minut pošimrat či rozvibrovat hudbou či zpěvem. To může být snad jen
úplný začátek, příprava ke
skutečné práci. Kolik posluchačů si ale spokojeně lebedí,
že již tím nějak duchovně postupují. Je to mnohdy jen předstírání, iluze duchovního užitku,
lhaní si do vlastní kapsy.
Jako zvukový doprovod k relaxaci, masážím, výstavám, snad i přípitkům to může být vhodné. Jako prostředek k duchovnímu pokroku spíš
zavádějící, je-li zaměňován za cíl nebo
přeceňován. Nanejvýš to může být
pomůckou k navození předmeditační
nálady, která je teprv předsíní k již
tichému vstupu do niterného chrámu
Mlčení. A to ještě musí být voleny ty
nejčistší skladby, které se však většinou nekryjí s lákavými komerčními
tituly jako např. Cesta do Nirvány,
Andělské zpěvy, Nebeské výšiny apod.
Nechme se tedy touto hudbou, dáváli nám ještě něco, uklidňovat, okouzlovat, ale nedomnívejme se, že tím již
realizujeme skutečnou práci na sobě,
která spočívá mj. v sebedisciplíně, sebeočistě, v nicnechtění. Fráňa Drtikol
o meditaci mj. říkal:
- Ticho je to Nejvyšší. Podívat se:
jestlipak v tom čakramu opravdu ml-
čím?
- Když se cvičí v čakramech, vyprázdnit se, vzdát se toho, obětovat
to Bohu. Obrátit smysly dovnitř a být
Sám v Sobě.
- Produchovnění všech čakramů
je Mlčení. Všechny jsou zticha.
A propos - jsme-li u Drtikola: znal
dnes tak sháněné praktiky, vypracované pro společné zrání muže a ženy.
Jsou obsaženy například v buddhistické Diamantové stezce. O ní říkal,
že byla vypracována za doby, kdy lidstvo bylo ještě mnohem čistší (ani tehdy nebyla pro každého) a že v ní čeká
v záloze zkáza pro nepřipravené. Po
určitých zkušenostech s praktikováním této nauky ve
svém
okolí ji pak
d o ma
uzamkl a nikomu již nepůjčoval. Tvrdil správně, že
se tím mohou (ale nemusejí) zabývat
jen ti, kteří již niterně pronikli k božské posvátnosti, ze které vyšel pohlavní pud, než byl námi zastrálněn a zredukován na sobecký požitek, tedy ti,
kteří jsou již v pokročilejším stádiu
duchovní cesty, ne ti, kteří stojí na jejím počátku nebo ještě před ním (a to
i kdyby se “duchovnem” zaobírali již
roky). A skutečně: kolik praktikantů
sexuální magie, tanter apod. si i zde v
nepřiznaném lechtání pokušení cosi
nalhává: lichotí si, že tím jdou k nejvyššímu a zatím se propadají ještě
hlouběji k nižšímu. Z postulovaného
metafyzična se padá mnohdy ještě
hlouběji do fyzična. Z aktu, který měl
být prožit cudně a neosobně a tím rozpustit další zbytky egoismu se stává
samoúčel, srážející člověka do hlubin
bludišť marsické astrality. Místo od
sexu k nadvědomí - v sexu a z podvědomí. Fénix může vzlétnout jen z popela, nikdy ne z bahna. Peklem do
nebe nelze. Chceme-li ještě tuto rozkoš, budiž. Jsme jen nedokonalí lidé
a vývoj trvá řadu inkarnací. Nazývejme pak ale věci pravými jmény a buďme si v plném klidu vědomi i svých
zatím nezvládnutých potřeb.
Nebude možná od věci uvést i příklad, kam lze dospět v profanaci a
zneužití praktik, které vyžadují tu nejvyšší vnitřní cudnost a čistotu: do skupiny - a není zrovna důležité, že to
byla skupina Oshovy dynamické meditace - se dostala žena, hledající skutečné povznesení v meditaci. Jaké bylo
její překvapení, když zde byla už napoprvé vyzvána, aby s ostatními
praktikovala sexuální tantrismus,
což podle jejich pojetí znamenalo okamžité přistoupení k intimnímu styku. Ochromena a rozčarována, samozřejmě odmítla, načež byla většinou
přítomných mužů postupně
znásilňována. Místo očisťující meditace si odnesla těžké
trauma. I když jde možná o
ne zcela typický příklad jedné
(?) skupiny, ztratila možná nadlouho důvěru i ke skupinové meditaci vůbec. Možná ale také pochopí, že meditovat lze i doma - nerušeně
a při spoléhání jen na své schopnosti
a boží pomoc, která je všudypřítomná.
Souvisí to i s křečovitou fetišizací
sexuality v našem století. Mnohdy hledáme pomoc v nabídce současné pestré konkurence nejrůznějších “psychoservisů” či ve freudovské zjednodušené tézi, kterou si někteří z nás ještě
více vulgarizují a zjednodušují, že “za
vším je sex”, zatímco klíč k řešení
máme přímo u sebe, ba v sobě, zkusíme-li se stát sami sobě etiko-terapeuty. C. G. Jung kdysi řekl: “Nikdy jsem
se nedovedl přimět k tomu, abych se
tak strašně zajímal o sexuální případy. Tyto případy jistě existují, jsou
lidé s neurotickým sexuálním životem
a musíte s nimi probírat sexuální
záležitosti, až se jim z toho dělá zle.
Přirozeně s mým temperamentovým
postojem doufám proboha, že se přes
tyto věci dostaneme co nejrychleji.
43
Jsou to neurotické krámy a žádná rozumná o píď. I takové polovičaté oživení čaker ať
normální osoba o tom tak dlouho nemluví. už jakýmkoliv způsobem nebo přímými zásaNení přirozené setrvávat u těchto věcí. Pri- hy některých “guruů” domácích či cizokrajmitivové jsou vůči nim velmi rezervovaní. ných bez současně zesíleného volně-morálníO sexuálním styku se vyjadřují náznakem ho faktoru a tvrdé sebekázně nemusí přinést
slovem, které je ekvivalentem “psst” (tiše). slibovanou harmonii či mír, ale naopak rozSexuální věci jsou pro ně tabu, stejně jako bouření zde nastřádaných nánosů, od lakomjsou opravdu pro nás, jestliže jsme přiro- ství přes nejrůznější požitkářství až po prchlizení. Ale tabuizované věci a místa, která vost či nezvládání sexuálních choutek. Masojsou tabu, jsou vždy vhodná k tomu, aby byly vé léčitelské či podobné seance zase mnohým
schránkami pro všelijaké druhy projekcí. A naruší vlastní auru, takže se stanou bezděčně
tak se tam velmi často skutečný problém vů- bezbrannými vůči cizím nekontrolovaným
bec nedá najít a nenajde. Spousta lidí dělá vlivům astromentální úrovně, které mohou
zbytečné obtíže kolem sexu, zatímco jejich přinést jak dočasnou úlevu od potíží, tak i
skutečné problémy jsou zcela odlišné pova- vyvolat potíže nové či zesílit stávající. (Nahy.”
příklad po někdejších slavných KašpirovskéPřed zhruba půl stoletím byla esoterika ho televizních seancích zaznamenávaly klinia spiritualita smetena z přednáškových sálů, ky a nemocnice výrazně zvýšený příliv paknihoven a tisku do konspirativní tichosti v cientů s nejrůznějšími potížemi).
bytech. Podmínky pěstování duchovních
Někteří z nás nesnesou zdravé učení, při
nauk byly ztíženy. V určitém smyslu to však kterém je samozřejmě nutné překonávat
bylo možná ku prospěchu. Namísto někdej- vlastní lenivost, a vyberou si podle svých
ších neplodných polemik a politikaření mezi choutek učitele, který kromě své vytvořené
některými směry, učiteli i časopisy, namísto image ničím nepřevyšuje jejich úroveň.
komerčního podbízení a profanace se spirituPodle jednoho dávného indického vypráalita hermetizovala a stáhla více do niter, kde vění nemohl jeden žák nalézt toho pravého
je pravé místo k jejímu zrání. Vytrvali jen ti, mistra. Jeden ho zklamal, ani druhý se mu
kteří se nebáli pro hledání a
nelíbil, třetí po něm chtěl
šíření duchovních pravd
Dušička, jež má malé štěs- příliš, ani další nebyl ten
riskovat, ti, kteří se přepravý. Pak přišel k jednosvědčili, že vnitřní svoboda tí ráda, velkého nikdy dojít mu, který mu uložil poje primární kvalitou, nezá- nemůže.
Šakja-pandita divné cvičení. Měl kopat
vislou na vnějším prostředí.
na zahradě studnu. Tedy
Dnes máme i vnější svobodu. Umíme s den kopal, ale voda se neukázala a mistr tedy
ní nakládat lépe, než naši prvorepublikoví určil jiné místo. Když opět na dalším místě
předchůdci? Je snadné číst nové a nové knihy, vykopal hloubku asi na výšku rýče, měl koje snadné si s někým dlouhé hodiny povídat pat zase jinou. A opět a opět. Odvážil se tedy
o duchovních věcech, poznávat další a další zeptat mistra, k čemu je to dobré. Ten mu
učitele nebo léčitele, ať už ty rádobymisio- vysvětlil: Je to totéž, jako když jsi běhal za
nářské ze Západu, domnívající se, že jsme různými učiteli. Kdybys vykopal poctivě jedještě polodivoši a neznající naši slovanskou nu hlubší studnu, pak bys vodu našel.
individualitu s jejími přednostmi i vadami,
Mnohdy se tak chamtivě ženeme za naunebo ty tajemné guruy z Orientu, mnohdy kami, praktikami či přednášejícími, slibujírovněž nechápající šíři naší životní reality, cími lehkovážně zdraví, otevření čaker, harnebo ty z Ruska, pokoušející se nám infiko- monii, rozšířené vědomí a kdoví co ještě, že
vat svou dekadentní podobu atavistické asij- samotnou harmonii a klid tím právě opouské mystiky. Je snadné zkoušet nejrůznější štíme, ba ničíme. Klid není cíl, který bychom
senzační metody k snadnému docílení toho mohli stihnout honbou za ním. Klid a štěstí
či onoho. Avšak zároveň: dostaneme-li se do je tam, odkud směřujeme, ne ve vzdáleném
kolotoče honby za desítkami posledních kniž- cíli. Je v nás, v našem středu. A z něho a jen
ních hitů, jezdíme-li zběsile od jednoho du- z něho můžeme čerpat i posilu, poučení, vechovního či rádobyduchovního učitele nebo dení a posvěcení k dennímu životu a vztahu
léčitele ke druhému ve snaze najít konečně k okolí. K potřebnému ztišení se ovšem těžce
toho “pravého”, pěstujeme-li onu módní “du- propracováváme, jsme-li zaneseni jakýmkochovní turistiku” na různé “nepostradatelné” liv chtěním. V tomto smyslu může i chtění
přednášky, kursy, víkendy, sedáme-li lačně vlastního pokroku a vyšší duchovnosti jen
ke kazetám, slibujícím změněné stavy vědo- překážet. I to je nutno odložit, ne ovšem práci
mí, chceme-li chamtit a konzumovat zážitky samu. Práci duchovní i zemskou lze konat
asi jako když hltáme polárkový dort, pak se bez chtění a pachtění, bez touhy po výsledku.
věru cíle vzdalujeme. To vše bychom mohli Pak nám přinese onen výsledek snáze a dříve.
dělat řadu tisíciletí a nepokročili bychom ani
Pokračovanie v budúcom čísle
44
Co je rozum
a co je moudrost?
Rozum je pud zvíøecí, který hájí tìlo proti
škodlivým vlivùm.
Moudrost je inteligence božská, která vede
èlovìka do vìèného života.
Rozum chce, aby
hmota celého vesmíru
sloužila èlovìku.
Moudrost žádá, aby
èlovìk nechtìl vládnouti pøírodou, nýbrž aby si
získal Milost Boží dobrými myšlenkami a dobrými skutky.
Rozum chce, aby lidé
se mìli dobøe a aby byli
živi nejpohodlnìji.
Moudrost životem
opovrhuje a hledá jen
ctnostný, bohumilý život lásky k celému svìtu.
Rozum chce ukázat,
že èlovìk je pánem svìta.
Moudrost ví, že èlovìk je jen nepatrným
práškem v kolotání vesmíru a že ani nemá svého vlastního svìtla, jsa
osvìtlován Milostí Boží.
Rozum chce válku.
Moudrost chce mír.
Rozum mluví o sobì
jako o vládci.
Moudrost je skromná, protože ví, že není
ještì nièím, ale že se
stane nìèím teprve tehdy, když se vymaní z
otroctví hmoty a jejích
nástrah.
Rozum chybuje.
Moudrost nemùže
chybiti, protože je neomylná.
Rozum chrání lidstvo pøed vymøením.
Moudrost živé vede k nesmrtelnosti.
Rozum radí.
Moudrost velí.
Rozum vystavìl mìsta a vybudoval
národy.
Moudrost je oživuje láskou a duchem nesmrtelným.
Rozum: Zakrátko lidé budou chtít
býti nesmrtelnými tìlem.
stva ostatního. Na cestì Moudrosti
není ukazovatelù, protože cesta její
sama svítí a svou záøí ukazuje se chodci-èlovìku.
Rozum kolíbá své dìti v peøinkách.
Moudrost je klade na tvrdá lùžka.
Rozum chce malé otroèit.
Moudrost z malých dìlá obry.
Rozum chytá èlovìka na pozlátko.
Moudrost se nerozèiluje pro takové cetky bezcenné.
Rozum chce, aby všecko lidstvo se
bálo nìkoho nebo nìèeho - nebo chce
subordinaci.
Moudrost je pramenem svobody a
nièeho se nebojí, protože ví, že všecko
jsou prázdné strašáky.
Rozum by nejradìji vyšinul zemi
z její dráhy a spoøádal si vesmír po
svém.
Moudrost se skromnì koøí pøed
za osvobození od hmoty.
Moudrost povstala požehnáním
Boha ve chvíli nejvìtšího štìstí a
vykonává ve vesmíru a na zemi stále
nejvìtší zázraky, aby vychovala lidstvo.
Nejsme si vìdomi jak krásná je
Moudrost, jak velkolepá je její krása
a jak nekoneènì krásná je její podstata.
Vìøme jí - je svatá, protože zrozena je v nejtajnìjším úkrytu Boha
samého.
Jsme její zbožòovatelé, její ctitelé,
její žáci, její viditelní zástupci.
Není tøeba jí hájit - sama sobì
dostaèí, je nepøemožitelná.
Je svou vlastní dcerou, nebo
zplozena Bohem, chce, aby všecko
pokolení ji milovalo jako svou sestru.
Celé lidstvo je rodina Pánì.
Co je rozum a co je moudrost?
Moudrost vidí marnost této touhy
a nesmyslnost, protože ví, že duch v
tìle touží po osvobození ze svého doèasného žaláøe a po práci ve vyšších
existencích.
Rozum si poèíná èasto zpupnì a
sobìstaènì, ale nemùže chápat, že celá
jeho existence není nièím jiným, než
èinností vrátného pøed palácem královským.
Rozum se bojí smrti.
Moudrost po ní touží, nebo ví,
že vykroèí-li duch z tìla, vkroèí do
života krásnìjšího, kde se jeho èinnosti otevírá množství nové práce
lásky.
Rozum chce pleniti nepøítele.
Moudrost nepøítele miluje jako
chorého, kterému nutno pomoci.
Rozum se chce uplatniti v celém
svìtì a v životì všech. Není cesty, na
níž by nebyl ukazovatelem smìru.
Moudrost ví, že cesta její je jediná, která vede k dobru a k štìstí lid-
Alfons M. Mucha
Moudrostí Nejvyššího stavitele.
Rozum je svìtlo umìlé.
Moudrost je slunce.
Rozum do tìla vodí vzduch a potravu.
Moudrost do ducha vyrovnanost
a spravedlivou sudbu.
Moudrost jako bílá labu se nese
po hlubokých èerných vodách - svítí
svou èistou bìlostí, nezná špíny ni
kalu a jen vyrovnává své tìžistì na
houpajících se vlnách a blýská perlami vody ve svých perutích.
Rozum hájí zájmy tìla - hmoty.
Moudrost tyto zájmy a žádosti
potírá.
Rozum povstal z pùtky tìla s jeho
okolím.
Moudrost je záøe z nejvyššího
zdroje, která osvìtluje probuzeného
ducha a která jej sílí v jeho podnicích
Vstupuj, vstupuj, svatá Moudrosti, rozevøi ramena svá a otevøi ústa
svá, nebo z nich tekou proudy svaté,
aby napojily všecky duše - všecky
duchy.
Jí patøí sláva, jí patøí moc, jí patøí
koruna i žezlo, aby ve svìte se usadilo
štìstí a aby nemohly se rozplemeniti
zlo a bída duchovní.
Taková je Moudrost. Kdo by jí nemiloval? Jedno její slovo vyváží sta
svìtù, putujících vesmírem.
Její jedno slovo - a chaos pokornì
se sbírá a rovná v øady.
Jsme plni touhy poslechnouti její
slova a plni vdìku za každou její
hlásku. Jak rozkvetl by svìt jako luèiny
májové, kdyby nad ním vycházela a
zapadala Moudrost!
Mladí v údivu by otvírali ústa že slyší ne slova, ale hromu dunìní a kleèeli by na kolenou u vytržení.
45
Sedem prednášok o vnútornom vývoji človeka:
3. Indická joga vo vzťahu ku kresťansko-rozikruciánskej metóde
Valentin Tomberg
Vážení, milí priatelia!
Včera sme hovorili o podstate a pôsobení meditácie, a to z toho hľadiska,
že v meditatívnej práci rozpoznávame
princíp omývania nôh. Pri meditácii
spôsobuje zhora nadol smerujúci prúd
vnútornú očistu človeka. Oblasťou,
ktorá sa vplyvom meditácie vnútorne
očisťuje, je ľudské podvedomie. Toto
prečisťovanie vedomia sa uskutočnuje
po stupňoch.
Prvým stupňom je oslobodenie luciferského anjela, ktorý je pripútaný k
astrálnemu telu človeka. Druhým stupňom je vysadenie ľudského dvojníka,
ktorý je svojou povahou luciferskoahrimanský, čím sa postupne premení.
Tretím stupňom je vylúčenie ahrimanského dvojníka, ktorý sa drží éterického tela človeka, a ktorý vplyvom meditácie nenachádza viac pôdu, ktorej by
sa mohol pridŕžať a je tak od človeka
oddelený.
Nakoniec sme sa včera pokúšali
stanoviť si ideál, cieľ meditatívnej práce. Ten spočíva v tom, že možno dosiahnuť rovnováhu medzi duchom, dušou a telom. Duch sa skláňa, duša sa
rozširuje a telo sa povznáša k duši.
Tým začínajú tieto tri zložky ľudskej
bytosti, každá vychádzajúc zo svojej
vlastnej prirodzenosti, vzájomne komunikovať a pôsobiť. Medzi týmito
troma zložkami vzniká istý druh zväzku, hoci každá z nich sleduje svoju
vlastnú, vnútornú povahu.
Goetheanizmus
Dôsledkom je vnútorná harmónia
ľudskej bytosti, ktorá znamená skutoč-
46
né šťastie. Toto zharmonizovanie troch
zložiek ľudskej bytosti je to, čo možno
označiť slovom goetheanizmus. U
Goetheho totiž vlastne ani nejde o to,
aký svetonázor vytvoril, aké výkony
podal na poli vedeckej práce; v prvom
rade ide o to, že jeho prostredníctvom
bolo pred ľudstvo postavené celkom
určité snaženie; snaženie, ktoré do určitej miery aj prinieslo plody. Bolo to
uskutočnenie takých vzťahov medzi
telom, dušou a duchom, že každá z týchto troch zložiek sa mohla slobodne
zosúladiť s ostatnými. Pre Goetheho
je príznačné, že povedal:
“Ako vedec nemôžem inak než byť
panteistom, ako umelcovi mi nemožno inak než byť polyteistom, a o mňa
ako človeka je tiež postarané.”
Touto myšlienkou vyjadril nasledovné: Pred svojím vnútorným zrakom
nemal žiaden systém a žiadnu dogmu.
To, čo mal, bol trojaký vnútorný postoj voči bytiu. Bol úplne vedcom a preto musel celú prírodu vidieť ako zjavenie božstva. Bol úplne umelcom a
musel preto rozpoznať a uznať jednotlivé individuality božského. Bol úplne
človekom - to nachádza výraz v jeho
Wilhelmovi Majstrovi - ostalo však
nevyslovené, že tým tretím bol ideál
Krista. A tak môžme povedať, že u
Goetheho nemáme učenie o trojjedinosti, ale trojjediný postoj duše. Bol v
celej svojej bytosti trojakým človekom, a každá z týchto troch stránok
jeho bytosti ho viedla k určitému vnútornému ponímaniu a trojakému stretnutiu s Božským.
Súčasne možno vo vzťahu ku Goethemu povedať: Aj keď bol plodným
vo všetkých troch smeroch, na druhej
strane predsa na ňom tkvelo veľa nedostatkov. Nemôžme o ňom hovoriť
ako o dokonalom predstaviteľovi ľudstva; ale skôr ako o človeku, ktorý sa
významne a do veľkej miery usiloval
o ideál harmonického človeka a čiastočne ho aj uskutočnil. Máme vysoké
snaženie, no človeka, ktorý je zaťažený
množstvom nedokonalostí.
Indický ideál dokonalosti
Keď obrátime pozornosť na východ, menovite do Indie, tak tu nachádzame ľudí, ktorí sú z bežného hľadiska dokonalí. V každom prípade ich
tam považujú za dokonalých a ako takých si ich ctia. V súčasnosti tam žije
Meher Baba. Oslovovujú ho “Jeho
božský majestát” a je veľmi uctievaný, pretože jeho žiaci, a je ich veľký
počet, sú presvedčení, že majú pred sebou dokonalého človeka.
Goethe je právom veľmi vážený vlastne viac vážený ako pochopený.
No ľudia si ho ctia nie pre jeho dokonalosť, ale z iných dôvodov. O tom
budeme hovoriť neskôr. Naproti tomu
na východe, v Indii, sa Meher Baba
chápe ako dokonalý, vrcholný stupeň
ľudského vývoja. Tento stav najvyššej
dokonalosti, stav mahátmu, ku ktorému v Indii dospeli jednotlivé osobnosti, sa dosahuje cestou jogy.
Pokúsme sa vytvoriť si obraz o
podstate indickej jogy! V indickej joge
ide v podstate o to, že v podvedomí
človeka drieme sila, ktorá býva označovaná ako “hadia sila” alebo “plameň
Kundalini”. Túto driemajúcu silu je
treba prebudiť. Ak sa prebudí, tak má
byť vedená nahor do vedomia a nadvedomia človeka, takže vytvorí prúd,
ktorý vychádza z oblasti lona a vystupuje po lebečnú dutinu, aby odtiaľ unikal do sveta.
Toto je stav extázy, v ktorom sa duša povznesie k najvyšším úrovniam
božského a človek sa stáva mahátmom. Schéma zobrazuje priebeh tohto
deja: Driemajúca ohnivá sila sa prebúdza, stúpa hadiac sa nahor a potom
opúšťa telo. To, čo Indovia označujú
ako lotos s tisícimi lupeňmi, centrum,
z ktorého smerujú nahor mnohé prúdy,
je to, čo sa aktivizuje pri opustení tela. Z toho vyplývajú skúsenosti, ktoré
patria k indickému okultizmu.
Pokušenie o polnoci svetov
Nakoniec sa však deje nasledovné:
Čím vyššie tento tryskajúci, nahor povznesený duševný život vystupuje, o
to hlbšie neskôr, takmer ako dážď,
padne do sféry ahrimanského. Pre fyzický prírodný úkaz dažďa je tento dej
duchovným praobrazom. Keď človek
stúpa ako oblak, aby ako oblak zotrvával hore, nastáva po určitom čase
pád do oblasti Ahrimana. Tak Ahriman ukoristí luciferské. To je karma.
Impulz, ktorý vychádza z tejto jogy, nie
je taký jednoduchý, že by bolo možné
povedať: človek sa len chce vyslobodiť
z tohto slzavého údolia života. To zaiste chce, ale to nie je to podstatné. Pokúsme sa porozumieť, aké vnútorné
motívy stoja v skutočnosti za jogínskymi snahami.
Keď človek v stave po smrti prechádza svetovou polnocou, čiže keď
dosiahne stred cesty, ktorú má duša
prejsť po smrti, ocitne sa pred možnosťou konkrétneho pokušenia. To
spočíva v tom, že si povie: žijem v duchovne, obklopuje ma duchovné svetlo. Bolo by možné všetko, čo v sebe
nosím, vteliť do tohto duchovného
svetla, zjednotiť to s ním, takže všetko
nedokonalé vo mne by mohlo byť premenené na dokonalé. To je luciferské pokušenie. Vnútorne to znamená vzdať
sa celého ďalšieho vývoja ľudstva.
V prednáškovom cykle, ktorý Rudolf Steiner uskutočnil r. 1914 vo
Viedni, nájdete popis týchto skutočností: pokušenie môže byť také veľké,
že mu ľudská duša nedokáže odolať.
Preto je toto pokušenie bohmi zakryté.
Predsa je však vo svete činné. To pokúšajúce nespočíva v tom, že by sa človeku núkala možnosť moci, uskutočňovania zlých úmyslov, egoizmu v
zmysle užívania sveta; nie, jemu sa
núka možnosť zostať svätý a čistý.
Všetko, čo je v človeku dokonalé, sa
môže v duchovnom svete stať čistým
a svätým. Ale tie mnohé vlohy, ktoré
sú ešte v ľudskej prirodzenosti k dispozícii, tie sa potom nerozvinú. To, čo
v človeku je, zostane vo svetle múdrosti a svätosti; človek však musí rezignovať na veľký ideál budúcnosti. Za
to môže dosiahnuť vysoký stupeň krásy a svetla vo svojej bytosti, takej,
akou je už teraz.
A tak raz každá ľudská duša stojí
pred voľbou, stať sa obdivuhodne svätou - alebo prostredníctvom mnohých,
mnohých nedokonalostí dosiahnuť raz
v budúcnosti vzdialený ideál, kedy sa
rozvinú všetky vlohy, ktoré bohovia
zasiali do ľudskej prirodzenosti.
Človek ako “chrám”
Rudolf Steiner hovorí o “chráme”
ľudskej budúcnosti ako o obraze ideálneho človeka. Na tento chrám sa ľudská duša díva v stave po smrti a je z
pohľadu naň taká nadšená, že vo svetle
tohto zanietenia prijíma rozhodnutia,
ktoré ju privádzajú späť na Zem, aby
raz v ďalekej budúcnosti dosiahla dokonalosť.
A keď niektoré hlbšie povahy obdivujú Goetheho, neobdivujú v ňom dokonalého človeka (ktorým ani nie je),
ale vnútornú silu usilovania v smere
uskutočnenia božského ideálu, “chrámu”, o ktorom hovorí Rudolf Steiner,
budúceho ideálu človeka, ktorého
uskutočnenie sa musí diať prostredníctvom mnohých nedokonalostí.
Keď na druhej strane v Indii obdivujú dokonalú svätosť, je za tým snaha, pokladať súčasný stav človeka za
definitívny a rezignovať na každý ďalší vývoj ľudstva.
Predmetom náboženstva bohov je
človek, nie však taký, akým je, ale
akým sa má stať. Bohovia obmysleli
ľudí vznešenou budúcnosťou. Tento
“chrám” je ich veľkou nádejou, veľkou
vierou a veľkou láskou. Uskutočnenie
“chrámu”, ideálneho človeka, je náboženstvom bohov.
Pokúsme sa teraz porozumieť, o
aký chrám ide. Ako možno rozumieť
výstavbe tohto chrámu, ktorý je praobrazom všetkých chrámov na Zemi? Pri
pokuse pochopiť ho začneme zhora,
takpovediac od povaly, od strechy
chrámu.
Najvyššia idea, ktorú ľudia v súčasnosti majú, je idea božskej trojjedinosti. Nejde pri tom len o ideu trojzjednotenia, ale o tri vnútorne odlišné základné pocity. U ľudí môže ísť o tri rozličné oblasti činnosti. Nestačí sa však
uspokojiť s tým, že máme tri pojmy v
jednote, my máme naším životom ešte
aj spojiť tri druhy činnosti s trojjediným božským. Tak je to na Zemi.
Raz v budúcnosti to bude inak. A
síce na Jupiteri uskutoční ľudstvo trojjedinosť až po vôľu. To znamená: človek sám sa stane trojjediným. Myslenie, cítenie a chcenie budú oddelené,
ale zjednocované a uvádzané do
rovnováhy silou ja.
Na budúcej Venuši nepôjde o troj-
nosť, ale o dvojnosť, lebo Svätý Duch
bude vnútri človeka, bude len Otec a
Syn.
A konečne na Vulkáne bude človek
zajedno s Kristom. Kristus bude v
človeku. Človek sám bude vzhliadať
k Bohu-Otcovi.
Budúcnosť ja takáto: Dnes máme
trojjedinosť ako ideál, ktorý sa po určitý stupeň uskutoční - to je vedomie
manas - potom na Venuši tu bude dvojnosť a na Vulkáne pôjde o jednotu:
Nebeská klenba bude vyplnená
samotným Bohom - Otcom. Toto vedomie, stáť samostatne voči Bohu Otcovi tým najvyšším v človeku, to je
“strecha” chrámu ľudstva budúcnosti.
Sedem kozmických pašiových stupňov
Strecha tohto chrámu spočíva na
siedmych stĺpoch. Tieto stĺpy sú cesty, ktorými má ľudstvo prejsť, aby sa
povznieslo k tomuto jednotnému božskému vedomiu. A tieto cesty nie sú
vlastne nič iné, ako stupne cesty, ktorú
prešiel Ježiš Kristus na Zemi; je to sedem pašiových stupňov. V mojich
“Úvahách o Novom Testamente” som
sa pokúšal opísať sedem pašiových
stupňov ako stupne kresťansko-ezoterického duchovného života.
Dnes sa pokúsime zaoberať sa tými
istými stupňami z kozmickej stránky,
lebo svet ako celok je makrokozmickým chrámom, ktorý predstavuje praobraz budúceho mikrokozmického
chrámu človeka. Rudolf Steiner vždy
znovu opakuje:
“Ak chceš spoznať svet, pozri na
človeka; ak chceš spoznať človeka,
pozri sa na svet.”
Keďže našou úlohou je spoznať
ideálneho človeka budúcnosti, mikrokozmický chrám, dívame sa na makrokozmos a pokúšame sa na základe veľkého sveta pochopiť chrámovú stavbu
budúcnosti.
Veľký svet, v ktorom žijeme, začal
stavom Starého Saturna. Čím bol v
podstate tento Starý Saturn? Základom mu bolo vyžarovanie vôle trónov.
A táto vôľa, ktorá mala vznešený pôvod, prúdila nadol a vytvárala nižšie
bytosti tohto sveta. Bol utvorený počiatok človeka. A v čom vlastne spočívala podstata celého tohoto diania?
47
V tom istom, o čom sme včera hovorili
v súvislosti s meditáciou ako o umývaní nôh. Bolo to sklonenie sa božej vôle
k ľudstvu. Bol to makrokozmický akt
omývania nôh. Starý saturn je miestom umývania nôh. To je vyjadrené v
znaku Saturna . Hore máme kríž, to
je obetujúce sa sebaobmedzenie, sebaspútanie - a dole pasívne prijímajúci
Mesiac.
Pozrime sa ďalej na Staré slnko,
ktoré nasledovalo po stave Starého Saturna. Tu sa udialo to, že bohovia
múdrosti zo seba vyžiarili substanciu
múdrosti, ktorá znamenala počiatok
životného tela, života.
Čo znamená múdrosť? Čo sa v skutočnosti týmto slovom vypovedá? Zahĺbme sa do tohto slova “múdrosť”!
Pozrite, múdrosť, to nie je otvorenosť
pre to, čo je mimo nás, múdrosť je sila, ktorá prúdi v mnohých smeroch
zvnútra bytosti navonok. Múdrosť je
to, čo prebýva vo vnútri samotnej bytosti, čo je prítomné, čo poníma okolie
nie jednostranne, ale mnohostranne.
Keby sme si to chceli predstaviť schematicky, tak spravíme bod, lebo múdrosť je obsiahnutá vo vnútri človeka .
Z toho bodu vychádza múdrosť v mnohorakých podobách.
Máme tak znak Slnka a všetkého
slnečného. To je výrazom múdrosti,
ktorá je vnútorná a zároveň všetko obsiahne, vyžaruje rovnomerne do všetkých smerov, je univerzálna. Životná
sila je vlastne usilovaním z vnútra navonok, k univerzálnosti. A boj, v ktorom musia obstáť tak múdrosť ako aj
život v bytí, spočíva práve v tom, že z
múdrosti musí byť vyvinutá sila, ktorá
dokáže klásť odpor jednostrannostiam, náporom zvonku, sprava i zľava.
Pretože múdrosť je stav bytosti, ktorá
je schopná spočívať sama v sebe, nepotrebuje žiaden oporný bod sprava
ani zľava, nespolieha sa na nič než na
vlastné vnútro a nenechá sa zatiahnuť
do žiadnej jednostrannosti.
To je tá sila, ktorá žije v princípe
múdrosti, a ktorá je takým dojímavým
obrazným spôsobom vyjadrená v
evanjeliu, keď je Ježiš Kristus bičovaný ľuďmi. Môcť spočívať sám v sebe,
obstáť silou vlastného vnútra napriek
všetkým útokom zvonku, to je sila,
ktorá sa vyvíja bičovaním. A to, čo vytvorilo človeka Starého slnka, čo rozžiarilo túto planétu, je tá istá sila, ktorá
sa prejavuje a preukazuje a osvedčuje
pri bičovaní. Slnko bolo planétou bičovania.
48
Pozrime sa teraz ďalej na Starý mesiac. Na Starom mesiaci vliali duchovia pohybu svetu astrálno. Súčasne sa na Starom mesiaci udialo to, že
toto astrálno ukoristil Lucifer a na nebesiach sa v tom čase odohral boj.
Ľudská karma začala na Zemi, kozmická karma na Starom mesiaci.
Môžeme to povedať aj tak, že kým pád
ľudstva do hriechu sa odohral na Zemi, pád kozmu do hriechu sa odohral
na Starom mesiaci. A tak, ako bol na
Zemi ustanovený strážca, aby chránil
prah, bol aj na Starom Mesiaci pri páde duchov určený strážca, ktorý mal
vziať karmu na seba; bol to uskutočňovateľ duchovnej karmy. Duchovia
obdržali za svoju vernosť sami hodnosť strážcu božských zámerov.
Hodnosť strážcu je to, čo sa vyjadruje tŕňovou korunou. Tŕňová koruna
je znakom hodnosti, ktorá zodpovedá
stavu korunovanosti, avšak zraňuje
samotného korunovaného. Pretože sila, ktorú má rozvinúť strážca, zástupca karmickej nevyhnutnosti, je silou
neúprosnosti, princípu morálneho
postoja, ktorou sa napĺňa “Pravda” a
“Zákon”.
U bytostí, ktoré majú poslanie
strážcov, musí byť prekonaný súcit. A
tak museli duchovné bytosti, ktoré zastupujú karmu sveta, hľadieť na luciferskú bytosť na jednej strane s najväčším súcitom - a na druhej strane
ho vždy znovu prekonávať, aby stáli
neochvejne na “kozmickom prahu”.
Sila, ktorá sa zjavuje v tŕním korunovaní, je nutnosť súdiť pri vnútornom
súcite, ktorý ale musí byť vždy ovládnutý a prekonaný. A tak táto koruna
bodá samotného jej nositeľa. A to je
to, čo sa v kozme udialo za Starého
mesiaca. Je to dráma Starého mesiaca,
že v kozme vznikla tŕňová koruna.
Keď teraz prejdeme ďalej k zemskému vývoju, tak Zem je bytím kríža.
Nesenie kríža je základný tón, základný motív pozemského bytia, a každá
bytosť, ktorá je spätá so Zemou, sa mu
v nejakej forme učí. Tak má človek vo
všeobecnosti dosiahnuť počas zemského vývoja stupeň nesenia kríža, a
to tak, že vždy znovu berie na seba kríž
a prechádzajúc celým cyklom, celým
kruhom skúseností, učí sa ho plne
znášať. Vypovedá o tom sám znak Zeme .
Počas budúceho jupiterského bytia ľudstvo prejde ukrižovaním. Bude
prechádzať stupňami nepohnutosti,
nemožnosti pohnúť sa, ktoré predžil a
predtrpel samotný Ježiš Kristus. Osud
ľudstva tu bude pozostávať hlavne z
toho, že sa ľudstvo spojí s karmou planéty Jupiter. Z toho stredného bodu, v
ktorom sa pretínajú ramená kríža, bude
musieť vyvinúť novú silu, ktorá bude
znamenať spásu luciferského. A počas
jupiterského bytia budú znieť kozmom
slová dobrého lotra, ktoré odzneli na
Golgote prostredníctvom človeka. A
dostane sa im tej istej odpovede, akú
dal Kristus lotrovi:
“Veru, hovorím ti, ešte dnes budeš
so mnou v raji.”
Toto sa stane počas jupiterského
bytia s Luciferom, kým ľudstvo samotné bude prechádzať ukrižovaním a
väzba Lucifera na karmu ľudstva sa
uvoľní
A na budúcej Venuši bude ľudstvo
prežívať uloženie do hrobu. To bude
spočívať v tom, že všetku karmu všetkých prírodných ríší, ktoré sú nižšie
ako samotný človek, vezme človek na
seba; nie v zmysle pohltenia, ale vžitia
sa do cudzieho osudu v nádeji, že táto
obeť bude sprevádzaná kozmickým
zázrakom, a že po tomto pochovaní
všetkého ľudského bude nasledovať
jeho zmŕtvychvstanie.
Zmŕtvychvstanie samotné prežije
celé ľudstvo v stave budúceho Vulkánu. Tu si ľudstvo utvorí, vyvinie zmŕtvychvstalé telo, ktoré sa zjavilo učeníkom po smrti Kristovej. Také zmŕtvychvstalé telo bude mať človek počas
siedmeho planetárneho vývojového
stupňa.
Ideálny človek
Toto je sedem stĺpov ľudského
chrámu, chrámu ideálneho človeka. K
týmto stĺpom vedú stupne, ktoré vlastne predstavujú stavy vedomia, v ktorých možno prežiť sedem základných
tónov bytia. Lebo bytie je symfóniou,
ktorá pozostáva z týchto siedmych
základných tónov či pratónov. Sú to
tóny:
1. umývanie nôh
2. bičovanie
3. tŕním korunovanie
4. nesenie kríža
5. ukrižovanie
6. uloženie do hrobu
7. zmŕtvychvstanie
To sú stĺpy, na ktorých spočíva jednota božstva. K nemu vedú štyri stavy
vedomia.
1. predmetné vedomie
2. imaginatívne vedomie
3. inšpiratívne vedomie
4. intuitívne vedomie
Umývanie nôh rovnako ako aj ostatných šesť stĺpov môžeme prežiť vo
všetkých štyroch stavoch vedomia.
Tak máme obraz, ktorý schematicky vyzerá približne takto:
Hore máme duchovné vedomie človeka, ktoré sa stane jednotou. Nebudeme viac trojnosťou, ale budeme mať
jednotu v duchovnom. Môžeme si
predstaviť týchto sedem stĺpov, ktoré
budú spočívať na štyroch stupňoch,
vedúcich k tomuto chrámu. Toto je tá
najjednoduchšia schéma, ale obsahuje
základnú ideu ideálneho ľudského
chrámu: pomer duchovného, duševného a telesného v človeku.
Od tohoto ideálu odhliadajú ľudia,
ktorí nasledujú impulz, ktorý v súčasnosti nachádza svoj výraz v indickej
joge. Pretože v nej ide o to, všetko nedokonalé, čo človek má, priviesť do
hlavy; to znamená prejasniť to tak, ako
je prejasnená hlava, a túto hlavu nechať potom uletieť na anjelských krídlach. Človek, ktorý by sa takto oslobodil, by nebol predstaviteľom zmŕtvychvstania, ale len bezsmrtnosti. Tak
máme pred sebou dve možnosti: možnosť nesmrteľnosti a svätosti v prítomnosti, svätosti, ktorá je zavŕšením toho, čo je v nás nedostatočné - a na druhej strane ideál prechodu vývojovými
stupňami, ktoré vedú k zmŕtvychvstaniu. Budúci zmŕtvychvstalý človek je
ideálnym obrazom človeka, chrámom,
ktorý vidí po smrti každá duša a je
týmto pohľadom podnecovaná k tomu,
aby sa vrátila na Zem, aby sa učila
umývaniu nôh, aby sa učila sile bičovania, korunovania tŕním, neseniu kríža, aby bola ukrižovaná a uložená do
hrobu, a nakoniec vstala z mŕtvych.
Zajtra budeme potom hovoriť o
stupňoch vedomia, ktoré sa na tejto
ceste rozvíjajú.
Podobne ako slnko,
láska vnáša poriadok do života
Omraam Mikhael Aivanhov
Byť organizovaný znamená byť nažive, pretože práve život všetko organizuje. Ak necháte tiecť vodu, zorganizuje všetky kamene a piesok čo sa jej
dostane do cesty; preto nechajte cirkulovať život, životné prúdy a on sám
všetko zorganizuje. Ak život prúdiť prestane, všetko sa zastaví. V zime slnko
nesvieti a nič nerastie. Ale hneď ako príde jar so svojím svetlom a teplom,
život začne cirkulovať a semená a rastliny začnú ožívať a pučať. A čo človek?
Pokým v ňom nesvieti duchovné slnko, nebeský život nemôže prúdiť a semená v jeho vnútri neožijú.
Každý, dokonca i deti vedia, že slnko vlieva do semien život, ale ľudia v
skutočnosti nepochopili, pretože keby chápali, hľadali by duchovné slnko,
vyhrievali by sa v jeho lúčoch lásky a múdrosti a nechali by zarodiť cnosti,
talenty a schopnosti, ktoré im dal Boh. Potrebujeme duchovné slnko asi tak
ako potrebujeme fyzické; vďaka nemu tečú rieky, vtáci spievajú, stromy kvitnú a dávajú plody.
Je tu ešte mnoho toho, čo by sa dalo povedať o slove “organizácia”. Ľudia
si myslia, že organizácia patrí iba do mechanického sveta, ale to nie je všetko.
Je to v skutočnosti láska, čo organizuje. Kde sa medzi ľuďmi nachádza láska,
netreba žiadnej organizácie; všetko sa organizuje samo od seba; každý vie, čo
má robiť a všetko dokonale funguje. Ale odoberte lásku a budete sa musieť
začať vyhrážať a cenzurovať - a aj tak nič fungovať nebude. Ak je v rodine
láska, všetko funguje samo od seba, ale ak ju odoberiete - aj keď k nim
pošlete ľudí so samopalmi, nebude fungovať nič! Ak skutočná láska zaplaví
svet, nebudú potrebné ani zákony, ani žiadne pravidlá; každý bude presne
vedieť, čo robiť a ľudia budú žiť v harmónii. Láska je jediná, čo zorganizuje
všetko a čo spôsobuje, že všetko rastie a prekvitá. Dajte rodine lásku, dajte
spoločnosti lásku a nebudete musieť hovoriť: “Urob toto, urob hento... a ak
Raz príde deň, keď po pokorení vesmíru, skrotení vetra, prílivu,
odlivu a zemskej príťažlivosti začneme využívať silu lásky. A v ten deň
po druhýkrát v dejinách sveta objavíme oheň. Teilhard de Chardin
49
EZOTERICKÝ
HUMOR
Isto si, milí priatelia, spomínate,
aké dobré vtipy kolovali za socializmu. A akou nám boli duchovnou vzpruhou. Humor bol formou zachovania odstupu, zachovania si vlastného
ja v nezmyselnom spoločenskom dianí, ktorého sme sa museli zúčastňovať.
Ako to, že tieto vtipy nás tak dokázali vziať za srdce? Pretože hovorili
niečo, čo síce nebola pravda doslova, ale v hlbšej významovej rovine to
bola až príliš veľká pravda; o niečom, čo sa nás týkalo, na čom nám
nemohlo nezáležať, čo sme prežívali,
v čom sme sa denne nachádzali aj
my. Vystihovali v skratke niečo charakteristické, príznačné zo života,
proti čomu sme si už nemohli pomôcť
ako nezáväznú zábavu a rozptýlenie,
inak, ako vtipom.
Humor je vlastne koncentrovaná pre koho je preduchovnenie celospopodoba poznania. Dá sa povedať, že ločenského života životnou potrebou,
vtip je tým lepší, čím menej je to vtip. ten sa dokáže opravdivo tešiť aj plaA ak je nejaké spoločenstvo živé, ak kať nad tým, čo všetko je v tejto subv ňom skutočne o niečo ide, ak sa kultúre psychotronikov, liečiteľov, guľudia v ňom skutočne o niečo pokúša- ruov, mystikov a mágov, siekt a cirkví
jú, a sú pri tom aj celým svojím srd- možné. Ten v nej vidí všade okolo secom, tak také spoločenstvo má aj ba plno ozajstného humoru. Až keď
spoločenstvo záujemcov o ezoteriku
svoje vtipy.
Má tá naša “ezoterická subkul- bude mať aj svoje vlastné vtipy túra”svoje vtipy? Je to spoločenstvo bude to znamenie, že je to spoločenmŕtve alebo živé? Prechádza to stvo živé!
Ak teda vidíte humor v duchovvšetko záujemcom o ezoterické knihy,
prednášky a festivaly hlavou len su- nom alebo pseudo-duchovnom dianí
cho, infomatívne, alebo to myslia aj okolo vás, pošlite ho aj nám do Sops nejakým činom vážne? Ten, kto hie, a podeľte sa tak oň s ostatnými.
Redakcia
nemá “duchovno len ako hobby”,
to neurobíš, uvidíš!” Každý si plní svoju povinnosť s radosťou a nie je potrebné
žiadne právo. Kde je prítomná láska, tam právo netreba.
Právo vzniklo vtedy, keď sa láska z ľudstva začala vytrácať. Bol tu však
čas, kedy ľudia boli schopní milovať všetkých, zostávali však jeden druhému
verní a pritom manželstvo vôbec neexistovalo. Manželstvo bolo ustanovené
preto, že ľudia zabudli ako milovať jeden druhého: začínali spolu žiť bezmyšlienkovite a potom jeden druhého opúšťali, a tak bolo potrebné ich nejakým
spôsobom obmedziť; preto ľudia vymysleli právo, sviatosti, atď. Ale ak je
prítomná láska - či niekto potrebuje dokument alebo zmluvu? Je tu potrebný
radničný úradník? Dokonca aj so všetkými dokumentami, radnicou a úradníkmi
nemôžete manželským párom zabrániť, aby sa nerozvádzali. Ale ak je prítomná
láska, nič z tohto nie je potrebné na to, aby trvala večne - ani kňazovo požehnanie, pretože Boh im už svoje požehnanie dal. Boh je súčasťou lásky medzi
dvoma ľuďmi, čo sa opravdivo milujú a to je skutočným požehnaním; ich
láska je požehnaním.
Ja nie som proti manželstvu, nie som proti úradnému požehnaniu. Ja len
vysvetľujem, že ak láska chýba, tieto ľudské ustanovizne toho veľa nedokážu.
To neznamená, že by niekto nemal uzavrieť manželstvo v kostole alebo na
radnici a legalizovať tak svoju situáciu. Ja len hovorím, že tí, čo sa skutočne
milujú, už uzavreli manželstvo cez prírodu, aj keď si to neuvedomujú. Kým tí,
čo sa nemilujú - aj keď ich zosobáši kňaz a radnica, podľa prírody tu manželstvo neexistuje.
Sévres, 8. mája 1966
50
P.O. Box 151, 810 00
Bratislava 1 ¯ Vydáva: vydavateľstvo
¯Šéfredaktor: RNDr. Emil Páleš, CSc.¯Redakčný kolektív: RNDr.
Erich Šašinka, RNDr. Peter Marman,
Ing. Andrea & Miloš Stúpala, Ing.
Zdena Djuračková ¯Redaktorka vo
Filadelfii: Sylvia Mikolajová ¯ Redaktor v Čechách: Ing. Karel Funk ¯
Grafická úprava:Emil Páleš & Marcel
Hason¯Výtvarníčka:Zdislava Sýkorová¯Prekladateľka: PhDr. Patrícia
Elexová ¯ Tel: objednávky na predplatné časopisu (vrátane starších čísel): PhDr. Táňa Grigorjanová, CSc.:
777 801; ¯ správa nadácie: RNDr.
Jitka Tereková: 249 201;¯psychologické poradenstvo: PhDr. Peter Sklár:
762 366 ¯ Čestný člen redakcie: jeho
excelencia Karan Singh, maharadža
z Džammu a Kašmíru ¯ Tlač: FIDAT, tel/fax: 240 84 63 ¯ Vychádza
4-krát do roka ¯ Náklad: 3000 ks ¯
Cena jedného výtlačku: 40.- Sk
(Kč)¯ Ročné predplatné: 160.- Sk
(Kč) ¯ Rozširujú súkromné kolportérske siete a knihkupectvá ¯ Registračné číslo: MK SR 659/92
Bankové spojenie: Nadácia Sophia,
Čs. obchodná banka, Lehockého 3,
812 25 Bratislava; č. ú.: 202113003/
7500. Zo zahraničia: Acc. No.: 0211300000/7500, Swift: CEKOSKBX
@ Prvá strana obálky: Emil Páleš
& Marcel Hason: Ľaliový kríž s ružami a Kristovou hviezdou @ Štvrtá
strana obálky: Dante Gabriel Rossetti: La Pia de Tolomei @ Perokresby:
na strane 2, 14, 16, 17, 18, 23, 40, 50,
51: Zdislava Sýkorová @ 3 ,49: Nadežda Antipova @ 21: Virgil Finlay
@ 27: Tomáš Krčméry @ 41: Púpava:
Monika Kabeleová @ 42:K. White @
43: Phoenix & Arabeth
V budúcich číslach:
O rozdiele medzi
slnečnou a mesačnou
jasnovidnosťou
Antropozofia
a darwinizmus
K str. 17: Všetky žaby, čo sedeli dole v studni si o sebe mysleli, že majú drahokam v
hlave, ale nemali. Len malá ropucha jediná si to nemyslela. “Všetka moja túžba je lepšia
než drahokam v hlave”, myslela si. “A práve ona mala drahokam: večnú túžbu a žiadostivosť
ísť nahor, stále nahor”.
51
Procitla jsem a nalezla jeho list s jitrem.
Nevím, co píše, neboť neumím číst. Nechám moudrého muže
o samotě s jeho knihami, kdo ví, mohl-li by mi list přečísti.
Přidržím jej k čelu a přitisknu k srdci.
Až noc ztichne a hvězdy vyjdou jedna po druhé, rozložím jej
na klíně a budu tiše seděti.
Ševelící listí přečte mi jej hlasitě, šumící proud mi jej přednese
a sedm moudrých hvězd mi jej zazpívá z oblohy.
Nemohu nalézti, co hledám, nemohu pochopiti toho, co bych
chtěla věděti, avšak tento nečtený dopis ulehčil mým břemenům
a proměnil mé myšlenky v písně.
Rabíndranáth Thákur