Spišské modlitby

Spišské modlitby
Autorka textu: Marta Balážová
Charakteristika jednou vetou:
Najstaršia súvislá slovenská jazyková literárna pamiatka z 15. storočia – modlitby, v ktorých
autor použil východoslovenské, stredoslovenské, české i poľské jazykové prvky; pre nás sú
dokladom, že v tej dobe sa v neliturgickej náboženskej oblasti ešte používal domáci jazyk.
Charakteristika diela podrobnejšie:
Spišské modlitby vznikli v roku 1480 a sú zachytené ako koncept v kódexe, ktorý vznikol v
katedrálnom kostole v Spišskej Kapitule, neskôr patril kartuziánskemu kláštoru na Spiši a od
16. storočia sa nachádza v Olomouci. Za najpravdepodobnejšieho autora sa pokladá mladý
kartuzián Gašpar Bak, ktorý bol v rokoch 1464 –1493 spišským prepoštom. Funkciu získal za
zásluhy v čiernom pluku kráľa Mateja (žoldnierske vojsko, vďaka ktorému kráľ Matej odolával
osmanskému náporu na Balkáne a viedol expanzívnu politiku v Európe). Bak tam vraj
dokonca velil delostrelectvu. Zmienka o tom je nepriamo aj v modlitbách, kde kňaz ďakuje
uhorskému kráľovi Matejovi. Rovnako sa tam spomína aj pápež Sixtus IV., ktorý po štúdiu
Gašpara Baka v Bologni vysvätil za kňaza. Vo výročný deň (7. výročie) kňazskej vysviacky
Bak posvätil dokončenú katedrálu – dóm sv. Martina v Spišskej Kapitule a predniesol tam
svoju kázeň. Tým sa postaral aj o vytvorenie Spišských modlitieb. Iná verzia výkladu o
vzniku Spišských modlitieb hovorí, že autorom mohol byť nejaký prepošt, ale bol biskupom
byzantského obradu. Predpokladá sa, že autor nepoznal dobre českú jazykovú normu a
práve preto sa do kázne dostali viaceré jazykové prvky – slovakizovaná čeština (vznikala na
základe osnovy českého jazyka poslovenčovaním), bohemizovaná slovenčina (spájala sa so
snahou kultivovať domáci jazyk na základe českého vzoru), nemčina, poľština a nárečia. V
stredoveku, hoci bohoslužobným jazykom bola latinčina, bolo bežné, že rôzne náboženské
úkony ako krstný sľub, spovedná formula, modlitba, kázeň zaznievali v domácom jazyku.
Bolo to preto, aby veriaci lepšie porozumeli obsahu textu a jeho posolstvu, ale tiež, aby sa
aktívne mohli zúčastniť bohoslužieb. Rozdiel medzi stredovekou a súčasnou podobou
modlitieb nie je veľký. V spišských modlitbách sa vyskytuje modlitba v rôznej podobe.
Obsahujú výzvy, oslovenia veriacich, krátke spojovacie modlitebné texty prednášané pred
evanjeliom i po evanjeliu, pred kázňou i po kázni ako aj základné kresťanské modlitby ako
Otčenáš, Zdravas a Verím v Boha. Tieto základné modlitby sa časom nemenili, zachovali sa
dodnes. Zmenám podliehali spoločné prosby. Skladali sa zvyčajne z dvoch častí, prvou bola
prosba, ktorú predniesol kňaz, druhou zborové vyjadrenie prosby veriacimi. Tá mala
zvyčajne podobu: Pane, zmiluj sa... V Spišských modlitbách bolo široké spektrum prosieb, sú
to napríklad modlitby za vrchnosť, za kráľa Mateja Korvína, za duchovných, za pápeža, za
pokoj, mier, za počasie, za pútnikov, zosnulých, osamelých, za vojakov, za dobrodincov,
nevoľných a darcov, ktorí obdarovali chrám rôznymi liturgickými predmetmi. Na Spiš sa tieto
modlitby zrejme dostali vplyvom byzantskej liturgie. Usudzuje sa, že sa v nich odráža starší
jazykový stav, keď sa v neliturgických náboženských textoch ešte používal domáci jazyk,
ktorý obsahoval veľa spišských dialektizmov, stredoslovenské, východoslovenské, české i
poľské jazykové prvky. Zachovaný text je prepisom prepoštovej písomnej prípravy na
vysviacku chrámu a slúžil ako pomôcka na duchovnú výučbu kartuziánskych kňazov. Na
literárnu tvorbu v novom domácom spisovnom jazyku si slovenská literatúra musela počkať
až do 16. storočia - do obdobia renesancie.
Úryvky:
Spišské modlitby – úryvky
I. (Ante evangelium) In nomine patris et filii et spiritus sancti amen. Otec, Syn, Duch svatý,
vše jeden Hospodin, ráč s nami byti a ráči nám dati své svaté požehnane, mne ku vymolvení
a vám ku poslúchaní. Bratři milí nebo sestry, kteří ste sě utekli k tejto svatej mši, slušno vám
zvedeti dnešnie svaté čteně, kteréž popsal jest svatý Jan v pátým položení svých kneh, a tak
sě vykládá slovenským jazykom vedle tekstu: V ten čas etc.
II. Post evangelium. Nejmilejší teď máte sprostný výklad dnešejšeho svateho čteňa, na keréž
bych vám rád málo co povedal, co by bylo k vašem dušam polepšení a vašim hřechom
odpuščeňu, ale ja sám toho, hřešný, nemožem meti bez daru Ducha svatého, protož,
nejmilejší, utečmy sě k milostivej Panne Marie, anežby ona račela uprositi dar Ducha
svatého mne k molvení a vám ku uslyšení, protož pozdrovmy ju s pozdrovením anjelským
rkúc: Zdrova Maria – iž do konca. Nejmilejší Chrestiane, znamenujte sě znameňem svatého
křiža, že by vám diabel nepřekazil poslúchati slova božeho.
III. (Ante sermonem) Každý z vás klaknete na svá kolena, učiňte obecnú prosbu k milému
spasiteli, aby nás ráčil uslyšeti v našich prosbách. Najperve poproste Pána Buoha za mír, za
pokoj, za dobré povetře, aby nám ráčil milý Pán Buoh daci mír, pokoj v tej zemi i v jiných
všech zemech chřestienských. Také každý z vás nábožným sercem poproste milého Pána
Buoha za dva stavy, za svetský i duchovný; nejperve za otca svatého pápeže Sixtusa i za
jeho cardinály, patriarchy, legáty, za jaršíky, biskupy, za preláty, za plebány i za všechny
kneze, i za žáky svecené, keríž za vás verne Pána Buoha prosú v svých modlitbách. Proste
také za stav svetský, za našeho krála Mathiáša uherskieho i za jeho vladyky tejto korony,
keríž se o dobré pospolné pracují, a s tým porúčam všechny jinše pány krále chrestienske v
vašu modlitbu, porúčam proste za ne milého Pána Buoha, žeť by jich milý Pán Buoh ráčil
posiliti, proste mileho Pána Buoha ze verné pútniky, ježto putují k buožemu hrobu, k svatemu
Petru, kdežkolivek v meno buože, že by jich milý Pán Buoh ráčil ve zdraví...(nedokončené).
V. Post sermonem. Máte zvedeti... ut supra. Již smy za živé prosili, také mertvých
nezapominajmy. Každý z vás poprosí milého pána Buoha za dušu otca nebo matky i jiných
všechných dobrodeji svých. Poproste milého Buoha za ty všechny dušice, co sú zešli od
božeho Vstupeňa až do dnešného dňa, azda by sě byli ty dušice v kterych hřešech zde na
tomto svete zmeškali. Ale milý Jhesu, neráč jim dati vedle jejich viny, ale ráči jim dati
nebecké králestve.
X. Otče náš, jenž si v nebesích, osveť se meno tvé, přiď králestve tvé, buď vuola tvá jako v
nebe takéž na zemi, chleb náš vezdajší daj nám dnes i odpusť nám naše viny, jako i my
odpuščamy našim vinovatým, a neveď nás v pokušenie, ale zbav nás od zlého amen.
Zaujímavosti:
Spišské modlitby sú svedectvom, že na Slovensku v utlmenej podobe ešte aj v tomto období
pokračovala cyrilometodská tradícia.
Spišská kapitula je časťou obce Spišské Podhradie. Od 13. storočia bola sídlom spišského
prepošstva a kapituly, vierohodným miestom, od 1776 sídlom spišského biskupstva a
strediskom, do ktorého patrilo 12 obcí. V 17. storočí bola odohnaná hradbami a vyvíjala sa
ako mestečko. V roku 1819 tu založili ústav pre výchovu učiteľov, prvý svojho druhu v
Uhorsku. V Spišskej Kapitule je veľa vzácnych pamiatok – románska katedrála z rokov 1245
– 73 s množstvom románskych, gotických, renesančných a barokových detailov, pohrebná
kaplnka rodiny Zápoľských, zvyšky mestských hradieb, renesančné a barokové domy,
biskupský palác, atď. V katedrále sú uložené i ostatky známeho spišského biskupa Jána
Vojtaššáka.
Literatúra písaná po česky (slovakizovanou češtinou) sa na Slovensku začala pestovať od
druhej polovice 14. storočia. Do češtiny prenikali postupne slovenské pojmy a tak isto aj
slovenská výslovnosť. Okrem češtiny, ktorá sa používala v písomnej podobe domáceho
jazyka slovenskej národnosti samozrejme ako spisovný jazyk fungovala aj latinčina. Tá sa
používala nielen ako jazyk literárnej tvorby, ale aj ako jazyk cirkvi a štátnej správy.
Slovakizovanú češtinu i latinčinu reprezentovala náboženská literatúra - náboženské piesne,
modlitby, kázne a svetská literatúra – listy literárneho charakteru, piesne a rozmanité žánre
mravoučnej a zábavnej prózy. Slovenský jazyk bol v tom čase jazykom ľudových vrstiev a
fungoval v podobe nárečí.
Myšlienky:
„Spišské modlitby sú napísané v rytmizovanej próze. Takáto próza sa v stredoveku i v
neskorších obdobiach veľmi často vyskytovala. Znamenalo to, že vety a vetné celky sa
končili buď rýmom alebo rytmicky – buď rytmickou klauzulou, ktorá spočívala v striedaní
prízvučných a neprízvučných slabík alebo rytmickým vetným spádom a ten sa opieral o
daktylsko-trochejskú stopu. Týmto spôsobom si posolstvo prednášaného textu publikum
veľmi ľahko zapamätalo. Táto pomôcka sa niekedy používal a v školách aj pri vyučovaní,
napríklad pri vyučovaní gramatických pravidiel.“ (E. Brtáňová v relácii Autor na dnes)