spoluhlasom spoluhlasem spoluhlasom spoluhlasem
Transkript
SPOLUHLASOM SPOLUHLASEM FOND MIKROPROJEKTOV SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM FOND MIKROPROJEKTOV SPOLUHLASOM SLOVENSKO-ČESKÁ ANTOLÓGIA SPOLUHLASEM SLOVENSKO-ČESKÁ ANTOLÓGIE Publikácia vydaná v rámci projektu Knihovisko, kód projektu SK/FMP/12/037. (Aktivita projektu č. 1 Vydanie spoločnej česko-slovenskej knihy) Tento mikroprojekt je spolufinancovaný Európskou úniou z prostriedkov Fondu mikroprojektov spravovaného Trenčianskym samosprávnym krajom. Výlučnú zodpovednosť za obsah tejto publikácie nesie Krajská knižnica v Žiline a v žiadnom prípade obsah nemôže byť stotožňovaný s oficiálnym stanoviskom Európskej únie a Trenčianskeho samosprávneho kraja. © Kolektív autorov, 2014 Zostavovateľ a korektor: Igor Válek Ilustrácie: Marián Čapka Zodpovedný redaktor: Katarína Šušoliaková Vydala Krajská knižnica v Žiline v spolupráci s Knihovnou města Ostravy, p.o. Tlač: Tlačiareň P+M, s.r.o. Grafická úprava a návrh obálky: Jana Kollárová Náklad: 600 exemplárov Počet strán: 160 © Krajská knižnica v Žiline 2014 ISBN 978-80-85148-81-7 Publikácia je nepredajná. Svojím hlasom – aj spolu Predložený almanach je výsledkom úsilia neveľkej skupiny nad- zvyknutý desaťročia vnímať ako jednu kultúru. šencov, zväčša kultúrnych pracovní- Dovolím si malý exkurz, aby som kov a ľudí, čo im učarovalo písanie. doložil tvrdené: Na pravidelných Zhmotňujú sa v ňom (literárne, ume- stretnutiach autorov poézie v Mar- lecké, názorové) vzájomné konver- tine (Martinská poetická jeseň) sa gencie, známe (ako len dôverne v debate na Blatnickom hrade hovo- známe...) z celých poznatkovo do- rilo o dnes už úsmevne znejúcej po- stupných dejín našich národov. mlčkovej vojne. Priateľ zo Sliezska Úsilie o prezentáciu spolupráce hovoril, že vo svete (a pozná ho sko- a vzájomnosti v oblasti literárnej ro celý) pri zmienke o Česku si ľudia tvorby nie je nové; len v najnovšom predstavujú nepokojné Čečensko, období trvá približne dvadsať rokov pri zmienke o Slovensku zas krajinu (od osamostatnenia sa oboch štátov). alpských predhorí a kúska jadran- Ide o manifestáciu našej vzájomnej ských pláží Slovinsko, no keď sa po- blízkosti. Tá je bezpochyby priesto- vie Česko-Slovensko, ľuďom svitne rovým i časovým unikátom (nikde a s úsmevom hovoria o Prahe, ba inde vo svete, nikdy v histórii...). aj o Tatrách. Nedá sa nič robiť, tak Nečudo. Okolie i svet ich (nás) bol nás vníma svet, tak nás bude vnímať SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 3 ešte dlho. Ešte vetu a potom preč od Náš zborník nie je generačnou vý- politiky. „Po rozdelení sme si bližší poveďou. Nie je manifestom. Nie je a bližšie,“ počúvam z viacerých (mno- ani bestsellerom. A keď už vieme, čím hých) strán. A prikyvujem. všetkým nie je, povedzme si, čím je, Náš almanach je svojím spôsobom resp. čím by podľa našich predstáv unikát, veď sa ho podarilo priviesť na mal byť. Už tu to slovo padlo. Prezen- svet až po viacerých pokusoch a keď táciou. Ukážkou, príhlasom, že sme mu predchádzali dve (možno tri) tu a prevrávame. Každý svojím hla- vydania podobných almanachov zo som a vlastnými tónmi, každý svojím spolupráce so spisovateľmi z Poľska. jazykom a spoločné máme mnohé. Pravda, vydávanie spoločných repre- Netreba priveľmi špecifikovať, stačí zentačných (a prezentačných) publi- sa začítať do poviedok, úryvkov, afori- kácií nie je jedinou formou ani metó- zmov, básní. A popri zraku čítať aj dou našej spolupráce. Predchádzali srdcom, veď v každom slove, ktoré sa ju a budú ešte pokračovať vzájomné z pera autora dostalo na stránky toh- stretnutia, besedy, semináre, konfe- to (prvého a verím, že zďaleka nie po- rencie (dvojstranné Slovensko – Čes- sledného) zväzku, trochu to srdce aj ko i trojstranné, keď prizývame blíz- cítiť. Ak je to so zastúpením autorov kych susedov zo severu – Poliakov). tak, ako to je, nie je to vec zostavo- 4 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM vateľov, ale najmä asi projektu a tak ho veľkoryso podporili materiálne. trochu asi aj vyššej moci, ktorá „platí V neposlednom rade zostavovateľom muziku“. Nič v zlom, pravdaže. Na- a napokon, no určite nie na koniec, budúce opačne a neskôr možno rov- samým autorom. Vložili do spoloč- nomernejšie. Aj keď je ťažké súdiť, čo ného dielka to, čo pokladali za dob- je rovnomernosť. Malá báseň môže ré a hodné. Budúci recenzenti azda vydať za román, jeden autor za troch. ocenia bezpochyby vysokú mieru A všetci za jedného, žiada sa dodať, umeleckých a estetických hodnôt, veď sa tu už viackrát vyskloňovalo ktoré sa podarilo zviazať do dosiek slovo vzájomnosť. jednej neveľkej knižky. Nech sa jej Dnes a tu teda títo autori. Zajtra, darí na ceste k čitateľovi! o rok, o dva možno (určite) ďalší. Je nás (chvalabohu) dosť, aby sme mohli naplniť dobrým a významným Peter Mišák, podpredseda umeleckým slovom nie jeden, ale de- Spolku slovenských spisovateľov siatky podobných zborníkov. Za ten- a tajomník Žilinskej odbočky SSS to súčasný patrí vďaka obetavým organizátorom našej spolupráce, tým, čo sa pričinili o vydanie i tým, čo SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 5 MB Miroslav Bielik Rodák z Ostrého Grúňa (15. 4. 1949), pedagóg, knihovník, kultúrny pracovník a organizátor literárneho života, ktorý veľkú časť doterajšieho tvorivého i spoločenského pôsobenia spojil s Maticou slovenskou. Prozaik a básnik využívajúci vlastnú porovnávaciu metódu na vytvorenie hlboko kontemplatívnej poézie i dokumentárnej prózy s postmodernými kontúrami i autobiografickými črtami. Autor básnických zbierok Čas je tichý posol mysle (2003) a Nepatrný pohyb po naklonenej rovine (2005), románového Benátskeho dyptichu (prvá časť má názov www.skutočnosť. com a podnázov Neistý čas, isté miesto, 2007); druhý zväzok sa volá neskutočnosti s podnázvom Neisté miesto, istý dej, 2010), zbierky noviel Kaleidoskopis (2013) i zostavovateľ monografie Kľakovská dolina (2004). Žije a tvorí striedavo v Martine a v Bratislave, je členom Žilinskej odbočky SSS, od roku 2013 aj predsedom Spolku slovenských spisovateľov. 6 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Glastropfen – Kvapka skla a Záplava I. Murano / Clara z Utekáča Z dobrého usporiadania vecí môžeme dokazovať, že toto dielo je výtvorom nejakého umelca a nevzniklo náhodou. EPIKTETOS Zas utekám do Benátok. Nie, ne- kom som veru zisťoval, že benátsky horí Teatro La Fenice, ani Acqua lev krotí moje túžby a žiadny deň ho alta zatiaľ nehrozí, nesúri ma ta ani neprekabátim tak, aby ma považo- žiadna povinnosť. Nemám dokonca val za Benátčana, ktorý sa v sple- vopred premyslený plán a konkrét- titých uličkách a kanáloch vyzná ny cieľ. Jednoducho, niečo ma ťahá ako doma. Ale aj pri potulkách ešte dolu do Benátok len čo vidím odlie- v hustých lesoch Stredohoria ma tať lastovičky. Už idete...? často prenikol pocit putovania do Boli pravda roky, keď som dych- Venécie, akoby som sprevádzal ťaž- tivo túžil v kratučkom čase uvidieť ké vozy naložené medenými prútmi, stále lákavé Námestie sv. Marka, ktoré netrpezlivo očakávajú sklári Dóžov palác, pobudnúť v Chráme sv. na Murane. Aj som veru hľadal sta- Marka, rozhľadieť sa v jeho prítmí ré cesty, po ktorých sa prepravovala a potom vyjsť ako novozrodený do cenná surovina od Španej doliny dolu oslepujúceho slnečného jasu a bez- Hronom. A potom, opäť sa nemôžem starostne sa motať pomedzi kŕdle vynadívať na San Marco a na prie- holubov. A ešte stihnúť Marcianu, čelie Dómu, nemôžem sa unaviť pri Teatro La Fenice... Len na Murano pochôdzke popri Grand Canale a na- mi nikdy nevyšiel čas. Krok za kro- novo sa ocitnem v Sale del Maggior SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 7 Consiglio. Áno, Palazzo Ducale sa tal do ruky všetko, v čom sa zračilo nemení. Byť v Benátkach a nevidieť niečo benátske. Veď aj Kollár vyko- Tiziana? Byť v Benátkach a nevidieť nal svoju jedinú pamätnú cestu do Krista? Ale to už mám za sebou. Te- Venécie dôkladne pripravený. O to raz akoby ma niečo ťahalo do menej viac to platí aj dnes pre toho, kto rušných zákutí. chce v Benátkach nájsť čo-to nové, V tichosti sedím pohrúžený do osudu Vivaldiho v Kostole Santa nepovšimnuté. Čiže, teraz, sám sebou poúčaný, Maria della Pietà. Útržkovite pritom mám len tak blúdiť po svete, ktorý premýšľam, čo ma sem doviedlo. Čo- je zhustený do tejto zázračnej la- raz viac sa ma zmocňuje presvedče- gúny ako predzvesť nedovidenej nie, že na všetkých cestách do tohto budúcnosti nášho vesmíru, alebo labyrintu sveta som niečo podstatné – aby sme sa nehrali na prozreteľ- prehliadol. Akási divná predtucha nosť – len našej civilizácie, ktorá sa mi našepkáva, že to, čo podvedome raz, darmo si budeme nahovárať, hľadám, nájdem iba náhodou. Náho- že nie, zrúti do vôd pominuteľnos- da je veľký hráč! Stéphane Mallarmé ti ako aj prelestné Benátky. Mám by na tomto mieste poznamenal: Ho- pritom smelo kráčať v ústrety svoj- dené kocky nikdy nevylučujú náho- mu údelu a nazerať na ľudí a veci du. Kocky sú teda hodené, opäť som a vecičky okolo seba bez turistic- v Benátkach! Ja viem, nikdy si ich kej masky očami dávnych predkov nepodmaním ako Bonaparte, ktorý či neveriacich budúcich potomkov. asi v Benátkach ešte nemal na jazy- Ha-ha, očami predkov a potomkov! ku výrok: Náhoda nám jednoducho Napokon, kto vie? Ktorýže môj dáv- spočíta všetky naše hlúposti. Veru, ny predok či príbuzný bol niekedy veru, nenadarmo hovoril Moliére, že v Benátkach? Iste, nemám o takom náhoda za nič neručí. Ja verím s Blai- ani zmienku v chabom rodokmeni. se Pascalom, že náhoda pomáha tým, Jestvuje však v človeku niečo ne- ktorí sú na ňu pripravení. defi novateľné, nejaký zatiaľ neob- Preto som sa pripravoval aj na javený kód génia loci, čo síce nie túto cestu ako som len mohol a chy- je možné logicky vysvetliť a bez 8 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM úškľabku obhajovať pred pustohla- vom sne dokonca nechal prehovoriť vými, ale čo človeka smeruje puto- postave provokujúce slová: umenie vať na to-ktoré miesto, ktoré mu je je vznešenejšie ako skutočnosť! akosi prívetivejšie a vábnejšie než Toto všetko mi vírilo v hlave, keď ktorékoľvek iné, bez toho, žeby mal som z ničoho nič vpadol v nezná- k nemu v dovtedajšom žití nejaký mej postrannej uličke do obchodíka vzťah. Tak veru, o Benátkach som s parochňami a umelými bradami. dlho-dlho nemal ani zrnko vedo- Je koniec leta a už sú pripravené mosti, akoby ich predo mnou všetci, zásoby karnevalového tovaru od rodičia i učitelia, známi i neznámi, výmyslu sveta. vedome zamlčiavali. Až raz. Dozre- Práve dostali z cudziny prekrásne lo jablko gravitácie. / S hlavou obna- kočišské i pánske brady, aj bokom- ženou / plnou nepokoja / čakám na brady, kozie briadky, fúzy a ostatné brieždenie... náležitosti, a to všetko prvotriednej Prvý dotyk s Benátkami... kva-li-ty a za prijateľné ceny. Reku, Riva degli Schiavone. Nábrežie. myslím si, objednám bra-du, aspoň Tu som už predsa bol! Je mi to nej- uvidím, čo je zač... ako podvedome známe! Ako kedy? Ale veď ja mám vlastnú, takmer Kedy? Spýtať sa? Koho? Sťahova- dva razy dlhšiu... Hútal som, hútal vých vtákov? Veď práve, sťahovaví a rozhodol som sa, že nech radšej no- vtáci! Nepokoj. V čase odletov... Nahováram si, že niekto z mojich sí(m) umelú. – Istotne preto, strýčko, že umenie je vznešenejšie ako sku- genetic- točnosť! – Práve preto! kých príbuzných bol prievozníkom Teda k tomu príbehu! medi zo Stredohoria do Benátok, – Som pripravený, strýčko. dávnych nespočetných alebo potulný maliar, obchodník či Náhodou sa mi dostala do ruky mních. Ha-ha, potulný mních! A čo kniha akejsi Mariny Fiorato: Sklár tak sklár? Sklár! Sklár do Benátok? z Murana. Nehovorím do, ale z... Benátky, píše sa rok 1681. Sklárstvo Fantazírujem, no a čo. Veď aj Do- je životnou silou republiky a benátske stojevskij občas rojčil a v Strýčko- zrkadlá sú vzácnejšie než zlato. Sklári SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 9 z Murana, ktorých prísne stráži Rada Lodovica alebo revolučného právnika desiatich, sú doslova uväznení na svo- Daniela, ktorý sa v roku 1848 posta- jom ostrove v lagúne. Corradino Ma- vil proti rakúskej okupácii. Slnko sa nin, najlepší z nich, predá svoje metó- presunulo cez veľké okná, kým našla dy, a aj dušu, francúzskemu kráľovi početné zmienky o Corradovi Mani- Ľudovítovi XIV., aby uchránil svoju novi, a zo vzdialeného regálu zložila utajovanú dcéru, za zradu republiky obrovský zväzok, aký zdobí stolíky na však zaplatí životom. Druhá dejová lí- celom svete a jeho fotografie nikto ne- nia románu sa odohráva v súčasnosti obľubuje a nepozerá na ne, ako je rok a rozpráva príbeh o Nore Maninovej, dlhý. Usadila sa za kožou potiahnutý potomkyni slávneho Corradina, ktorá stôl, listovala stranami a bola očarená odchádza z Londýna, rozhodnutá vy- – dokonca ani vyblednuté fotografie zo učiť sa sklárstvu v meste svojich pred- šesťdesiatych rokov nezastreli to, čo kov... na nich videla. Hľadela na krásu, jem- A je to tu! Len čo som začal lis- nosť a čistú majestátnosť, až musela tovať v tejto náhodou nájdenej v pokore zložiť hlavu do dlaní a starý obyčajnej knihe, na prvý pohľad pán sa na ňu ustarane pozrel. nerozoznateľnej od podobných ti- Prišla som sem nájsť niekoho ako sícich poukladaných rad za radom ja, aby ma voviedol do Benátok, v malých i veľkých kníhkupectvách, a namiesto toho nájdem majstra – antikvariátoch a knižniciach, už aj Leonarda, Michelangela. čítam útržok z príbehu akejsi anglic- Nora v rovnakej miere pocítila po- kej Nory (iste sa z nej vykľuje Benát- koru, vlastnú malosť, ale aj pýchu. čanka Leonora...), ktorý som predsa Oči jej nakoniec spočinuli na lustri zažil ja len pred pár dňami a preto neprekonateľnej krásy a pod nám si sa utiekam do Kostola Santa Maria prečítala legendu. „Candelabro – La della Pietà... Chiesa di Santa Maria della Pietà, Nora začala hľadať medzi zožltnutý- Venezia.“ Spomenula si, že na tep- mi kartičkami. „Manin“ ponúkol ohro- lých stenách mesta videla vylepený mujúce množstvo záznamov, ale rýchlo plagát, na ktorom stálo, že v ten ve- si uvedomila, že väčšina sa týka dóžu čer sa začína séria koncertov benát- 10 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM skej hudby v pôvodnom prostredí. tón, ktorý počula, keď míňali Mura- V zozname bola aj Pietà... no, ale v nasledujúcej chvíli si uve- Stret času! Čo sa stalo sa prelí- domila, že je skutočný, konkrétny. na s tým, čo sa deje. Dejavù! Sedí To sklo sladko spievalo, zvuk strún na druhej strane uličky kostola, a chvenie spôsobili, že každé rame- v ktorom všetko stíchlo v očakávaní no a krištáľový prívesok zneli svojím prvých tónov Vivaldiho hudby. Je to vlastným, takmer nepostrehnuteľ- určite ona. Primavera! Ak už ona nie ným kontrapunktom... je Benátčanka, tak potom Benátčanky niet na svete. Môže mať asi tridsať Bolo to tu, už za tvojho života, Antonio Vivaldi. rokov... Vyzerá, akoby vystúpila z nej- Vtedy si rovnako ako teraz ja počul, akého obrazu. Zízam na ňu až tak že sa ti skladba vracia sťaby ozvena hypnoticky, že sa obzrie a v zlomku v tejto krištáľovo jasnej harmónii. sekundy sa naše pohľady spoja. Od- V skutočnosti to tu už bolo, skôr než vrátila sa. si sa narodil. A vyrobil to Corradino Zase sa pozrela, a stále na ňu hľadel. Líca jej horeli a opäť sa rozhodne odvrátila. Manin. Bol to jej druhý deň v Benátkach a bola na Murane, výlet organizoval Hudba ju upokojovala a Nora upre- hotel, kde sa ubytovala. Člny každý la zrak na to, čo si prišla pozrieť – rok previezli na Murano tisícky turis- veľký ozdobný sklený luster, ktorý tov s fotoaparátmi v rukách. Zdanlivo visel vysoko nad jej hlavou a vystu- sa prišli prejsť po sklárňach a žasnúť poval z tmy podstrešia ako obrátený nad zručnosťou fúkačov skla. V sku- krištáľový strom. Z dekoratívnych točnosti také cesty boli niečím viac ramien, ktoré vyzerali tak neskutoč- než len nákupným výletom pre bo- ne jemne, že sotva mohli udržať svo- hatých Američanov a Japoncov. Vy- je diamantové plody, viseli početné vrcholenie Norinho výletu už prišlo kvapky... Každá krištáľová slzička – pätnásťminútová prehliadka medzi akoby zachytávala plamene sviec sklármi. Sledovala mužov pri práci, a zadržala ich v dokonalej prizme. ako fúkajú a tvarujú sklo, niektorí Počula, ako jej v hlave zvoní zvučný to brali celkom vážne, niektorí ako SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 11 predstavenie na potešenie davu. Po- vám tvár, bol ich vrtkavý sľub. Ste zrela na budovu a na pece a vede- môj námet. Urobím vás krásnymi. la, že za uplynulých štyristo rokov Kým neprejdete ďalej a do mojich sa sotva zmenili. Veľmi chcela byť hĺbok sa uprene nezahľadí nasledu- súčasťou ich malého sveta, vedela, júca tvár. Potom ma bude zaujímať že dokáže urobiť niečo z toho, čo zasa tá ďalšia tvár. robia títo muži. Uchvátená zastala, kým do nej strkal dav netrpezlivých Nemcov, ktorí sa nevedeli dočkať, až prídu do predajne. Nora teraz pozerala do takého zrkadla. Nie div, že zrkadlo je vlastne sklo, do ktorého sa pozeráme a v ktorom sa Toto bol ich konečný cieľ – táto hľadáme. Všetci hľadáme niečo, keď veľká predajňa, dobre osvetlená, naň uprene hľadíme. Ale ja sa dnes vybielená a jasná so sklom každé- nepozerám na seba, ale na vlastné ho druhu. Poháre stáli na policiach sklo. Záleží na skle, len na ňom. v prísnych radoch, ich usporiada- „È molto bello, questo specchio; né línie kontrastovali s paletami fa- vetro Fiorato. Vuole guardare la lista rebných špirál, ktoré sa im krútili dei prezzi?“ cez stopky. Zo stropov viseli lustre Hlas zaznel blízko jej ucha, až ju a candelabri s udivujúcimi baroko- vytrhol z pochmúrneho snívania. vými detailmi, tiesnili sa navzájom Patril jednému z uhladených, dobre ako konáre nejakého fantastického oblečených pánov, ktorí pomáhali zá- lesa. Zvieratá a vtáky akoby boli vy- kazníkom s nákupmi. Vyzeral starší, tvarované zo sopečnej lávy všetkých majetnícky, ale vľúdny. Videl, že ju odtieňov oranžovej a červenej. Jasné prekvapil, čo ho zamrzelo. krehké diela s textúrou popraskaného ľadu sa strkali až priam s ohavne škaredou prácou z devätnásteho storočia; tučné vtáky polapené za „Mi scusi, signorina. Lei, è italiana?“ Nora sa usmiala, čím sa ospravedlnila za svoju reakciu. mrežami klietok spievali svoju več- „Nie, nie som Talianka.“ Teraz ne- nú pieseň. A steny boli plné zrkadiel bol čas vysvetľovať svoj pôvod. „Sono všetkých obdivovateľov. Zarámujem inglese.“ 12 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM „Ospravedlňujem sa,“ povedal pán dokonalou angličtinou. „Ale po- profesia. A,“ patrilo to jej svetlým vlasom, „mužská profesia“. pravde vyzeráte ako Talianka. Ako Ako to bolo v skutočnosti? Botticelliho obraz,“ usmial sa veľmi Priznám sa, bol som v Benátkach šarmantne. „Chceli by ste vidieť náš po svojich vlastných, ale neskutoč- katalóg, náš cenník?“ ných stopách. Totiž, dobre utajeným Definitívne sa rozhodla. Keď v nej pobytom som necelý týždeň prebý- videl Talianku, pripadalo jej to ako val v tomto raji srdca a snažil sa pozvanie, aby využila poslednú šan- spoznať tie miesta, uličky, paláce, cu. „Vlastne som sa chcela popýtať chrámy, sály Dóžovho paláca, Mar- na prácu.“ ciány, skutočne pobudnúť v Teatre Mužovo vystupovanie sa okamžite La Fenice, teda in natura overiť si zmenilo. Nora klesla v jeho očiach reálie Benátskeho diptychu, ktoré z bohatej zákazníčky na bezcennú som predtým z rôznych zdrojov včle- turistku. Takéto dopyty na prácu nil do epického sveta Benátok, opie- v obchode mal každý deň. Prečo rajúc sa raz o Goetheho a hlavne nemôžu ísť všetci do Toskánska obe- o Kollára, inokedy o impresie Turge- rať hrozno? „Signorina, ľutujem, ale neva, úvahy Thomasa Manna, poeti- v obchode nezamestnávame cudzích ku Brodského či zachytené viedenie štátnych príslušníkov.“ od Canalettiho po Castiglioneho. Pohol sa, že odíde. Zúfalo pove- Ozaj, akoby teraz nazeral na be- dala: „Nemyslím v obchode. Chcem nátske prieplavy, kanály a paláce pracovať vo fornace. Ako fúkačka Giovanni Antonio Canaletto? Ná- skla. Una soffiatrice di vetro.“ mestie sv. Marka z roku 1723 a jeho Nebola si istá, či táto žiadosť vy- podoba na začiatku 21. storočia... To znela smiešnejšia v angličtine alebo isté námestie! Len ľudia, ľudia... Ale taliančine. Canaletto by sa nestratil, veď by sa Muž sa posmešne zasmial. „To, čo stretával sám so sebou na každom navrhujete, je nemožné. Taká práca kroku. Suvenír, suvenír! Bol to po- si vyžaduje roky školenia. Je to vyso- byt azda postmoderný, aj keď som ko kvalifi kovaná profesia. Benátska si až dodatočne uvedomil, že som SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 13 vazalom cudzích textov. Na auto- Bencúra, o ktorom ako Kukučínovi ra v Benátkach som sa však nehral veru dlho nevedela ani jeho Perica. vedome a dobrovoľne. A či som vy- Aj moja žena sa dozvie, že som bol mýšľač alebo nebodaj manipulátor? v Benátkach ako svoj vlastný tajný Ani jedno, ani druhé... agent len z tejto epizódy, o ktorej Ale hlavne, prízvukujem, som dôkladne utajený po vzore Martina 14 pravdivosti môže/me stále pochybovať... SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 15 PH Pavol Holeštiak Rodák z Čadce (9. 8. 1972), prozaik, redaktor a publicista, organizátor verejného i kultúrneho života. Svojím doterajším dielom vyzdvihuje regionálne i národné udalosti, ako aj hodnoty i osobnosti. Nezabúda ani na osudy krajanov v zahraničí v podobe kníh lietatúry faktu. Je autorom monografie Exulant, ktorý neodišiel (2008), knihy rozhovorov Sú Kysuce súce (2009), kompendií Slovenské médiá v Austrálii (2001), Slovenské médiá vo svete (2002), Dejiny svetových novinárstiev (2010) a historických a zároveň aktuálnych Slovenských národných kalendárov (za takýto kalendár Jánošík získal v roku 2003 cenu v súťaži o Najkrajší kalendár Slovenska), ako aj spoluautorom prehľadu Prvý prezident v slovenskej poézii (2004). Holeštiak je publikačne prítomný vo viacerých periodikách (napr. Kysuce, Kysucké noviny, Slovenský národ, Nová smena mladých, Život, Extra S, Extraplus, Slovač, Slovák expres a mnohých ďalších...). Žije a tvorí v Čadci, je členom Žilinskej odbočky SSS. 16 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Exulant, ktorý neodišiel Fenomén tohto zrejme najvýznamnejšieho kysuckého spisovateľa, Ani Jurina však nemal rád tých, ktorý „písali červenou prepisovačkou“. exilovej Tento geniálny vrchársky autor literatúry, si našťastie postupne na- sa narodil ako prvorodený zo šie- chádza svoje dôstojné a spravodlivé stich súrodencov – 1. októbra 1919 miesto. Podľa niektorých prísluš- v Turzovke – Klokočove, v miestnej ník slovenskej katolíckej moderny, časti U Jurinov, v magickom pro- presnejšie však hovoríme o jednom stredí kysuckých kopcov. Už počas z najvýznamnejších literátov sloven- stredoškolského štúdia na Reálnom skej lyrizovanej prózy. A predsa ani gymnáziu Tomáša Červeňa v Nitre to nie je presné... Pavol Hrtus Juri- publikoval básnické prvotiny naj- na je so svojimi jedenástimi diela- mä v časopisoch Svornosť a Rozvoj. mi vskutku originálny zjav. V škole V priebehu štúdia na Slovenskej uni- sme sa s ním však pred rokom 1989 verzite v Bratislave mu vychádza (a, bohužiaľ, nezriedka ani po ňom) knižný debut Preťaté ohnivá (1943) nemali možnosť stretnúť. Totalitný s ilustráciou akad. mal. Ladislava režim presadzujúci ateizmus Jurinu Záborského. Odborná kritika pri- v láske nemal, snažil sa ho doslova vítala túto knihu veľmi pozitívne. vygumovať zo slovenskej literatúry. O štyri roky Jurinovi vychádza ro- predstaviteľa slovenskej SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 17 mán Kameň na kameni. No už po nia, mu vychádza kniha Pred anjel- februári 1948 si Jurina zvolil radšej ským trúbením (1994). V tom istom odchod do emigrácie. Neemigroval roku, desať minút pred silvestrov- kvôli lepšiemu životu, ekonomické- skou polnocou, však Jurina v Mel- mu zázemiu, ale ako nezmieriteľný bourne zomiera... odporca režimu, zástanca slovens- Samostatne by sme sa mohli veno- kej štátnej samostatnosti vedel, že vať jeho prekladateľskej i publicis- by sa skôr či neskôr ocitol v kon- tickej tvorbe na stránkach viacerých frontácii z primitívnosťou a neľud- slovenských krajanských novín, ala- skosťou nastupujúcej moci. Rodený manachov i kalendárov, kde jeho spisovateľ ku svojej tvorbe potrebo- novely patrili ku skvostom slobod- val slobodu a nie zvieraciu kazajku ného slovenského literárneho ducha červeného režimu. Radšej teda zvo- vo svete. Napokon ani jeho Kysuce lil cestu exilu, ale možno ešte horší nezostali ľahostajné a v roku 2000 bol pre neho exil vnútorný, keďže sa mu vychádza v Čadci kniha Diera do v drvivej väčšine svojich diel vracia sveta s majstrovským úvodným slo- ku svojej asi najväčšej láske – ku vom Viliama Judáka, súčasného ni- klokočovským vrchom a ľuďom tu trianskeho biskupa. V rodnom kraji žijúcim. Majstrovsky opisuje jedno- si jeho pamiatku pripomínajú každo- duchých ľudí, čo ani neskrýva, keď ročne festivalom duchovnej literatú- hovorí, že ich vo svojich poviedkach ry Jurinova jeseň. V Kysuckej kniž- oslávil. nici má pamätnú izbu, spolu s Jánom Postupne mu vyšli cenné diela Harantom pamätnú tabuľu v Turzov- Z reči do reči, Dávno a potom, Daň ke a ďalšiu aj v rodnom Klokočove. z krvi, Jazva, My vrchári, Šľapaje. V roku 1996 vyšiel o ňom zaujímavý V roku 1991 sa síce nie fyzicky, ale zborník v Matici slovenskej a v roku dielom Návrat na výšiny vracia na 2009 vo Vydavateľstve Spolku slo- rodné Slovensko. Neskôr symbolic- venských spisovateľov komplexná ky práve v Spolku sv. Vojtecha v Tr- monografia o živote a diele tohto nave, kde kedysi v mladosti pracoval spisovateľa s názvom Exulant, ktorý ako vedúci vydavateľského oddele- neodišiel. 18 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Jurina svojimi dielami išiel a stá- lamujú kolená a človek už nevlád- le ide čitateľovi pod kožu, do hĺbky ze, slúžia tieto hodnoty ako oporný zmyslov, citov i myšlienok. Možno pilier. Spisovateľ P. H. Jurina nebol ho považovať azda za najsilnejšiu výnimkou, bol skôr typickým prí- morálnu osobnosť spomedzi kysuc- kladom. Rodák z Klokočova, ktorý kých literátov a je až prekvapujú- si, prinútený novými okolnosťami, ce, koľko aktuálnych myšlienok sa začal hľadať nový domov. Ďaleko ho nachádza v jeho knižkách. S kro- vietor (či okupácia krajiny) zavial od nikárskou presnosťou sa vracal na Chalupiska, od Chovančíkovej jamy, miesta detstva a vykresľoval osudy od milovaného kraja. Na rodnú otči- ľudí i krásy kysuckej prírody. Silná nu zostali spomienky na celý život kresťanská viera, lokálpatriotizmus a „len“ jej vyznaná láska v riadkoch i prirodzené slovenské vlastenectvo textu na papieri. mu boli vštepované už od mladosti Azda najvhodnejším a najprilieha- a charakterizovali jeho osobnosť po vejším pomenovaním exilu, vystihu- celý život. Jeho vrchársku tvorbu júc jeho podstatu, sa stala myšlien- možno považovať za najprínosnejšiu ka Karla Hvížďalu, nestora českej práve pre historický kysucký regi- žurnalistiky: „Skúsenosť exilu sa ón a následne pre slovenský exil. v posledných desaťročiach stáva Skromnosť a otvorenosť ho charak- základnou skúsenosťou ľudstva...“ terizovala po celý život... Fenomén slovenského zahraničia začal v spoločnosti výraznejšie rezonovať najmä v poslednom období. Tribún austrálskych Slovákov Zrkadlom doby sa stala periodická tlač krajanov, ktorá ako samostatná Kto by zabudol na vôňu rodnej špecifická kronika zachytávala život zeme, na prostredie, ktoré sa člo- príslušnej komunity. Hoci Austrália veku vtlačí kdesi hlboko ako ne- nepatrila zmazateľná pečať? Každý má svoju nejšie cieľové stanice slovenských kotvu v srdci, svoju prisúdenú zem, exulantov, postupne sa tu usadila svoju vlasť. Vo chvíľach, keď sa pod- a vyprofi lovala zaujímavá, približne SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM medzi najfrekventova- 19 dvadsaťtisícová diaspóra krajanov, ako tomu bolo u jeho súčasníkov, spi- ktorá bola od rodného Slovenska sovateľov tvoriacich na Slovensku, najvzdialenejšia. Nie však duchov- poplatných v nejednom prípade dobe ne. Medzi najvýznamnejšie osobnos- totalitnej komunistickej moci. To P. ti tunajších Slovákov nepochybne H. Jurina neraz ostro odsudzoval patril práve spisovateľ a publicista (prípady Vojtecha Mihálika či Karo- Pavol Hrtus Jurina... V súčasnosti sa la Rosenbauma). V Austrálii, ale aj opakuje v rôznych podobách reality v celom slovenskom krajanskom sve- šou toho, čoho svedkom a priamo te nemal možnosť osloviť taký počet zainteresovanou osobou vo vteda- potenciálnych čitateľov, ako spiso- jšom tzv. slobodnom sa stal svete vatelia na Slovensku. Navyše v tom v čase studenej vojny i P. H. Jurina. čase sa u nás čítalo podstatne viac. Kvalita diela sa nerovnala čítanosti Jeho priateľ, exilový súputnik v Aus- či sledovanosti. „Aká je teda kva- trálii, historik František Vnuk si za- lita, o ktorej hovoríme, ak berieme spomínal na odmietanie P. H. Jurinu do úvahy účastníkov týchto mediál- pokračovať v literárnej tvorbe: „V mi- nych systémov? Je to tá kvalita, ako nulosti sa niekoľko ráz zapovedal, že ju chápeme my, vedci, kvalita, ktorá už nenapíše ani jeden riadok. Vraj pre vyhovuje z hľadiska úspešnosti me- koho a načo? Ale, chvalabohu, dlho diálnej prevádzky, alebo je to kvalita, nevydržal. Písanie potreboval pre ži- ktorú hľadá a nachádza konzument vot tak naliehavo ako dýchanie.“ a recipient v produktoch všetkých Pavol Hrtus Jurina sa nedal počuť médií? Dohoda na všeobecne plat- prvýkrát, že odmietol písať ďalej. ných kritériách v žurnalistike je iba Jeho určitá zatrpknutosť bola vše- želaním. Diskusie o kvalite budú vždy obecne známa. Už v roku 1964, po sprevádzané ideologickými, profesio- vydaní prvej jeho knihy v Austrálii nálne etickými a v neposlednom rade písal hospodárskymi faktormi, a čiastočne redaktorovi Slovenského štítu Ber- sú dokonca determinované.“ nardovi Navrátilovi: „...je dosť mož- vtedajšiemu zodpovednému Jeho tvorba nebola ani zďaleka mo- né, že v dohľadnom čase ma znovu hutne propagovaná a publikovaná, budete prosiť o príspevky do Štítu. 20 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Robil som tak vždy s ochotou, veď mi Alebo si pohrávame s nimi ako kocúr bol Štít vecou srdca. Bol som mu pri s myšou pre vlastnú pasiu. Alebo im zrode, ba aj meno som mu dal, pre- dávame metaforický význam, že je to tým trpkejšie mi padne lúčiť sa to vlastne o nás reč a o hodnote, na s ním. To akoby som trhal kus vlast- ktorú sme zredukovaní. Draho sme ného tela. A predsa nevidím iného platili za dúšok slobody. Nulami.“ východiska. Sú medze trpezlivosti Zaujímavou skutočnosťou bolo, že a skoro by som povedal – zdravého P. H. Jurina pri knižnom publiko- rozumu.“ Vzápätí uviedol skúsenos- vaní nezriedka prerábal jednotlivé ti z predaja jeho knihy Z reči do prózy. Konkrétne novelu Rana uve- reči. Jeho znechutenosť oprávnene rejnili v knihe Jazva, ale pod iným pramenila najmä z nedocenenia. názvom a s pozmeneným textom. Krajania nedokázali v tom čase po- Novelu V troch vodách uverejnili chopiť veľkosť jeho úsilia a kvalitu zasa v knihe Pred anjelským trúbe- diela. Braková, komerčne zaujíma- ním, v tomto prípade ako tri samo- vá, no duchovne chudobnejšia tvor- statné novely. ba oslovovala už v tom čase naplno čitateľskú verejnosť, čo P. H. Jurinu Život v exile značne roztrpčovalo. „Bieda bola a je údelom slovenského spisovateľa Po prevzatí moci komunistami Pa- v exile. Ale tak nám treba. Aj na pr- vol Hrtus Jurina 1. mája 1948 emi- vácku abecedu nám treba privyknúť. groval cez Česko (Aš) do Nemecka Bolo mi všelijako, keď sme toť vlani (Schwabach pri Norimbergu, Am- preberali v škole americký román od berg), kde zostal v zbernom tábore H. Lee ´To kill a mockingbird.´ Hneď utečencov v americkom okupačnom na prvej stránke obálky mi to dáva- sektore Nemecka. Začiatkom de- jú poňuchať. Píše sa tam veľkými li- cembra 1948 odcestoval loďou do terami, aby mi to bilo do očú: Táto Austrálie a nikdy sa odtiaľ fyzicky kniha vyšla zatiaľ v náklade jedenásť už nevrátil. Od januára 1949 praco- miliónov exemplárov! Tu si tie nuly val v južnej Austrálii ako stavebný domýšľame a fantáziou pridávame. robotník, vo fabrikách a tiež ako že- SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 21 lezničný robotník Juhoaustrálskych V Melbourne mu v roku 1964 vy- železníc v stanici Tailem Bend pri šla prvá exilová kniha Z reči do reči rieke Murray. Stál pri vzniku Zdru- o zložitých osudoch prvých Slová- ženia austrálskych Slovákov, spo- kov v Austrálii. O päť rokov vydal luzakladal časopis Slovenský štít, v Melbourne ďalšiu knihu Dávno ktorému dal aj názov. V polovici a potom, v ktorej sa vrátil k motí- januára 1951 zmenil zamestnanie vom rodných Kysúc. Slovenskí je- a začal pracovať v Melbourne ako zuiti v kanadskom Galte mu v roku úradník vo fi rme Olympic Cables. 1972 vydali vo vydavateľstve Dobrá V rokoch 1952 – 1962 bol zamest- kniha zbierku meditatívnych próz naný v strojárskej fi rme Vickers Daň z krvi. V roku 1979 vydal dve Ruwolt – Heavy Engineering v Mel- nové knihy: desiatke noviel dal ná- bourne. V decembri 1955 sa oženil zov Jazva a knihe próz s kysuckou s chorvátskou emigrantkou Dariou tematikou My vrchári. O tri roky Šupičićovou, pochádzajúcou z os- neskôr vydal knihu reflexívnych trova Silba v Dalmácii, s ktorou pre- próz a esejí Šľapaje. žil bezdetné manželstvo. Neraz vo svojich prózach spomína fiktívneho Za nezávislosť Slovenska syna s menom Marián (volal by sa tak z úcty k Panne Márii). V obdo- Hodnotovo P. H. Jurinu úplne pri- bí 1962 – 1985 pôsobil Pavol Hrtus rodzene formovalo jeho kysucké Jurina ako profesor latinčiny, lite- okolie v mladosti a aj štúdiá v Nit- ratúry a filozofie na austrálskych re a v Bratislave. Hoci sa politicky katolíckych stredných školách Ma- výrazne neangažoval, poznačila ho rist Brothers College v Mount Wa- i doba národnej emancipácie a štu- verley (predmestie Melbourne) a St. dentský život v prvej Slovenskej re- John´s Regional College v Dande- publike. Zastával nekompromisné nongu. Od jeho blízkeho rodinného stanoviská i voči ideológii, ktorú ne- príslušníka sa nám podarilo zistiť uznával. „Komunizmus nemá mies- pomerne málo známy fakt, že v Aus- ta pre prísneho Zákonodarcu, podľa trálii vlastnil aj mäsiarstvo. toho vyzerajú aj jeho praktiky. Päťde- 22 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM siat, šesťdesiat miliónov mŕtvych. P. H. Jurina rád spomínal na po- Ktože ich spočíta? Všetko hekatomby hnuté časy, keď Slovensko získa- na slávu Marxovi a jeho poskokom lo v roku 1938 najskôr autonómiu typu Leninovho a Stalinovho.“ a o takmer pol roka aj štátnu sa- Nehanbil sa verejne odsudzovať, ot- mostatnosť: „Úprimne sa priznám, vorene kárať a vyjadrovať názor proti trochu som sa hanbil, že som prišiel názorom iných. Do protikladu staval do Bratislavy už prineskoro. Drmalo slovenské a neslovenské, neraz proti- to nami študentmi na nitrianskom či slovenské. Nepatril k obdivovateľom akom gymnáziu, keď sme dychtivo Eduarda Beneša. „Veď ten krpatý sledovali, ako sa naši Svoradovčania lancušník, ako by ho nazvali moji držali v roku 1938, ba ešte i v prvých Kysučania, zúril proti všetkému, čo mesiacoch tridsiateho deviateho, či chcelo byť slovenské. Rešpekt? Roz- vlastne vtedy najviac, keď sa sloboda hodne nie pre Beneša.“ Súdil, karhal rodila. A my sme medzi nimi neboli. a kritizoval. Ale i nekonečne miloval Drmalo to nami, nedalo posedieť.“ svojich rodákov, ku ktorým chcel tak Ani po rokoch sa Pavol Hrtus Juri- veľmi patriť a ku ktorým aj patril. na nezaprel, keď v rozhovore pre ča- Jeho názory na štátnu samostatnosť sopis Život v roku 1991 bez okolkov Slovenska boli jasné a nekompro- zopakoval svoje názory na vtedajšie misné, dlhé desaťročia patril k jej politické dianie, novodobú národnú vášnivým zástancom. Napokon sa jej emancipáciu Slovákov: „Je mnoho obnovenia v roku 1993 dožil. Patril takých aj tu medzi nami, čo portré- k zástancom všetkého slovenského. tujú Slovensko ako český apendix, Nebol len Slovákom v Austrálii, pa- len čosi ako prívesok, v lepšom prí- tril ku skutočným osobnostiam celo- pade ako dve zrastené blizňatá. Teda svetového slovenského krajanského ja medzi nich nepatrím. Počúvajte života. Človek rozhľadený, milujúci Ďuricu a Vnuka, nie tých, čo utiekli a hľadajúci pravdu svojich vrchárov. od mníchovského plného válova, kde Aj keď stále nedocenený, svoj odkaz velebili čechoslovakizmus. Ďurica ukryl v knižnom diele a publicistike, a Vnuk vám povedia, kde je pravda: ktoré po sebe zanechal. Slováci majú Božie i prirodzené prá- SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 23 vo riadiť si vlastný osud. Nepúšťajte a nehulákajte, neprehlušujte hlasy, na nich kadejakých strašiakov, nena- čo doliehajú od brehov Kysuce, Váhu, dávajte im preto do klérofašistov. Ak Hrona i Oravy: Žije, žije duch sloven- sa nechcete pripojiť, aspoň ustúpte ský, bude žiť naveky...“ 24 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 25 LH Ladislav Hrubý Žilinský rodák (11. 9. 1957), pedagóg, redaktor a prozaik pevne spätý životom i dielom s Kysucami. Zákonite a logicky literárne začínajúci textami o každodennej realite v tejto časti Slovenska v periodikách i zborníkoch (Na večeru budú štvorlístky, 1984; Druhý dych, 1985; Variácie na život, 1986; Kruh, 1987), neskôr pokračujúci aj knižne s podobnou tematikou, doplnenou o zvláštnu magickosť v novelách a zbierkach poviedok: Ružová ako sen (1986), Kráľovstvo na zemi (2004), Zázraky pod Kykulou (2005), Legenda o samote (2006), Tajomstvá hackovských záhrad (2007), Hostia z hraničného mesta (2009) a Cesty na vrch Sad (2010). Mladým čitateľom je určený jeho fiktívny cestopis v čase Brána do zabudnutého údolia (2012). Žije a tvorí v Krásne nad Kysucou, je členom Žilinskej odbočky SSS. Ako ukážku z tvorby prinášame poviedku charakteristickú pre autorovu tvorbu. 26 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Nora V súvislosti s novými okolnosťa- tu. Tak bola báza projektu funkčná, mi, ktoré sa objavili v istom mojom mohlo sa pristúpiť k jeho zjednote- zamotanom prípade zlyhania a od- niu a realizácii. Na to som však už cudzenia, keď som si zrazu prestal príliš nemyslel. Skôr som potreboval rozumieť s ľuďmi okolo seba, lebo načas vypnúť od toho množstva úko- som si dačo namýšľal a domýšľal, až nov a povinností, čo sa mi počas vý- z toho vznikol nepredstaviteľný cha- skumu nahromadili v živote. Aspoň os, môžem povedať len toľko, že som na určitú dobu na všetko zabudnúť. mal vlastne šťastie. Keď som mohol Vedel som, že v meste ostať nemô- včas vycúvať z problémov a dostať žem. Vyrazil som teda do sveta, do sa do víru tých zvláštnych udalostí, jeho skrytých zákutí, absolútne od- o ktorých sa chystám porozprávať... lišných od bežného civilizovaného Mal som vtedy neuveriteľne veľa života. Zamýšľal som dostať sa na času. Vyriešil som všetky úskalia, chalupu medzi kopcami. Kúpil som týkajúce sa nášho solídneho envi- ju pred niekoľkými rokmi v jednom ronmentálneho projektu, a to od jeho Bohom zabudnutom hornatom kraji. prvotnej prezentácie pred fórom od- Manželka tam so mnou príliš necho- borníkov, až po získanie finančných dila. Bola absolútnou milovníčkou prostriedkov prostredníctvom gran- mestského spôsobu života so všetký- SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 27 mi jeho starosťami a radovánkami, ny, možno horšia je tam dolu, odkiaľ nedokázala sa ho zrieknuť. Ani na som prišiel. Tu si v pokoji oddých- niekoľko dní. Raz sa mi ju síce po- nem, načerpám nové sily. A keď bude darilo prehovoriť, no až medzi vrchy treba, vrátim sa. Budem pokračovať sa nedostala. Pod svahom si stopla v práci, v tých svojich výskumoch prvé auto, akéhosi chalupára, ktoré smerujúcich k neustále sa zvyšujúcej ju zviezlo späť do doliny. Lebo vrchy technickej vyspelosti sveta... po celom Slovensku aj teraz okupu- Oj, ale si fandím! Mal som celkom jú podobní milovníci chalupárskeho dobrú náladu. Bez nátlaku a kadej- spôsobu života, terigajú sa autiakmi akých vplyvov som sa teraz mohol po kamenistých vrchovských ces- celkom slobodne rozhodovať. Nič tách a majú z toho radosť. ma neomínalo, nič netlačilo. V po- Ani teraz som manželku so sebou koji som sa poobzeral po okolitej nevzal. Vlastne bola na služobnej krajine. Celá sa ponorila do tieňa, ceste. Medzi vrchy som sa dostal po- len vo veľkej diaľke sa vynímali sln- merne neskoro, krajina pod vplyvom kom ožiarené končiare Malej a Veľ- nastávajúceho šera postupne tmav- kej Fatry. Chystal som sa odomknúť la. Vždy išlo o ten zvláštny úkaz, keď dvere a vtedy pod schodmi niečo sa obloha po západe slnka naposledy zašramotilo. Ozvalo sa slabé zavrča- intenzívnejšie zapálila, no predmety nie. Pes! Sedel na priestranstve po- a ľudia pod ňou sa už začali strácať niže schodov a uprene ma pozoroval. v temnote. Osada vyzerala prázdna, Priznám sa, nebolo mi všetko jedno. usadená v podvečernom tichu. Zrej- Bál som sa čo len pohnúť. Kým odo- me som prišiel v období, keď tu bolo mknem dvere, pes vyštartuje a bez málo chalupárov. Možno napokon problémov ma napadne. Čo je to za budem v osade sám, napadlo mi, keď psisko? Určite nejaký zatúlaný tvor. som vystupoval po schodoch k vcho- A hádam aj nešťastný. Alebo čaká dovým dverám. Sám uprostred divo- na priateľskú ruku. Takú, čo by ho činy! Lebo všade naokolo sa rozpres- pohladila. Pes sa zrazu zdvihol zo tierali nekonečné lesy. Nech sa deje, svojho miesta a odbehol. Stratil sa čo sa deje! Nebojím sa nijakej divoči- za ohybom osadnej cesty. 28 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Spal som celú noc, až ráno ma dať. Ale je tu Ondro Šotek! Bude to zobudil hluk. Ktosi búchal na vcho- on, lebo dokáže byť všade. Spoznali dové dvere, ktoré som mal zo zvyku sme sa ešte počas vysokoškolských zamknuté. Zistil som, že som zaspal štúdií. Chodieval zo Zvolena do oblečený. Večerný horský vánok ma Bystrice za mojím spolubývajúcim natoľko omámil, že som sa ani ne- a priateľom Tiborom. Boli nižšie stačil vyzliecť. Nevstal som však ročníky a obaja predtým absolvo- dolámaný, ako sa mi doma dosť čas- vali nejakú strednú lesnícku školu. to stávalo, ale naopak, cítil som sa Lesníci, chlapi hôr! Tibor zdarne vy- pružný a plný dobrej nálady. Otvoril študoval učiteľstvo. som, vo dverách stálo chlapča, mož- Vybral som sa teda hľadať hájov- no jedenásť-dvanásťročné, zrejme ňu. Domnieval som sa, že v osade v osade prázdninovalo s rodičmi. Za nikoho nenájdem, ba že tu budem jeho chrbtom sedel pes, zlatý ret- načisto sám. Prekvapilo ma, koľko ríver. Veď toho psa dobre poznám, je tu zrazu národa. Včera som ne- prekvapil som sa. Včera takto vyse- počul, že by sa v okolí ozval čo len dával pod mojimi schodmi! jediný hlások. Predpokladal som, že – Ujo Šotek z hájovne vám ozna- chalupári museli prísť až po mne. mujú, aby ste sa u neho zastavili, – Teda buď neskoro večer alebo skoro zvestoval chlapec. ráno. Len teraz som si uvedomil, že Šotek, Šotek, opakoval som si vy- je sobota začiatok víkendu. Mnohí slovené priezvisko. Nebodaj Ondrej včera skončili prácu, preto prišli do Šotek?! Ondro! To by bola náhoda! osady neskôr. Mohol som sa s nimi Obrátil som sa na chlapca, aby som len zvítať. Pri každom som sa zasta- sa ho spýtal, ako ten Šotek vlastne voval a pýtal sa na hájovňu. Ale až vyzerá, no chlapča už bežalo hore od ľudí z drevenice nad starou, vyše osadnou lúkou a zlatý retríver sa storočnom lipou som sa dozvedel, hnal za ním. že musím prejsť cez neďaleký lesík Netušil som, kde sa hájovňa na- i šíru poľanu a že niekde na tých chádza. Doteraz som ani nevedel, že miestach nájdem hájovňu. Dlhú existuje, nepotreboval som ju hľa- dobu vraj bola opustená, no nedáv- SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 29 no sa do nej nasťahoval nový hájnik. A ako vyzerá? Nikto ho poriadne nevidel, lebo väčšinou brúsi po lesoch a dolinách. – Vitaj, Šaňo! – kričal na mňa ma hostiteľ s otvoreným náručím. Bol to on, Ondrej Šotek! Vzrastom nízky, či skôr krpatý. S plavými vlasmi – Chodieva k nemu tiež nejaká sleč- a zeleným klobúkom na hlave. Často na, – tajnostkársky, takmer pološep- býval červený v tvári. Aj teraz mu ho- kom mi oznámil osadník z dreveni- rela, ale zrejme od vypitých pohári- ce. Mal vysmiate oči a veľkú plešinu. kov. Tuho ma objal a hneď aj usádzal – To bude jeho zákonitá manželka! – zakrákorila mu nečakane za chrbtom jeho žena. Zjavila sa ako duch. k stolu. – Nech sa páči, pán inžinier! – svižne poskakoval na svojich čulých Radšej som sa poďakoval a pobral nožičkách: – Keď som sa dozvedel, že sa ďalej. Hájovňu som našiel na čis- si prišiel, hneď sa čosi vo mne poh- tine medzi dvoma pásmami lesa. Po- lo. Asi staré dobré časy! Tak si sadni, dobala sa na maringotku, len bola keď si u mňa. Len na chvíľu, namojdu- z dreva. Na boku pôvodnej konštruk- šu! Ešte ma čaká hromada roboty... cie spravili prístavbu a zo strechy vytŕčala rúra komína. Stavať sa mu na odpor nemalo zmysel, poznal som Ondra veľmi dobre. Naproti mi vybehol zlatý retríver, Mal svoje predstavy a zásady a bol za ním chlapec, malý posol. Znovu veľmi tvrdohlavý. Vypil som s chlap- som stŕpol, lebo pes vyplazoval jazyk mi zo dva poháriky. Vždy sme, ako si a ukazoval mocné zubiská. Správny pamätám, pili do páru. Aby sme, vraj, strážca, pomyslel som si. chodili rovno! – Astor! – počul som chlapcov hlas. Ondro mi potom prezradil, že sa Pes Astor ma zaviedol k hájovni, vo trápi. Zamiloval sa do nejakej peknej vnútri ktorej už čakali dvaja chlapi. baby, no tá mu robí prieky. Aj v noci Hájnik Ondro sa pri mojom príchode odišla z ničoho nič z hájovne. zdvihol zo stoličky. Na doske stola – Nechala ma samého, ale vráti sa, stála fľaša a vedľa nej poháriky. Cez – presviedčal mňa a zároveň aj seba: okno prefukoval slabý vánok. Pohrá- – Vždy ju vrtochy po čase prejdú. Je val sa so záclonou. to moja favoritka! 30 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM A kvôli tomu ma voláš do hájovne, pomyslel som si v duchu, no nahlas fľašku. Vypili sme na zdravie aj na úspešnú robotu. som nepovedal nič. Ondro však ako- – Neboj sa, zdravý vzduch pomôže by čítal moje myšlienky. Do ruky mi stroviť akékoľvek množstvo pálen- vložil palicu, lieskovicu, pekne vy- ky, – pobádal ma: – Ba ešte aj poriad- cifrovanú ornamentmi. Aby som sa ne vyhladneš. Tu v horách by človek mal vraj o čo opierať. Sám si ešte aj niekedy klince hrýzol... ruksak na chrbát vyložil. Ondro Šotek mi potom rozprával – Som rád, že si prišiel, – ešte raz o svojom panstve. Je to vraj samá di- ma kamarátsky potľapkal po pleci. vočina, no práve preto sa mu tu páči. – Pôjdeme pozrieť do hory označené Vo vedľajšom revíri je iná situácia. stromy. Čo sme tu s Krištofom ne- Tam pília stromy ostošesť, ostávajú stihli, urobíme dnes. len holé rúbaniská. Svahy vrchov sú Priznám sa, do lesa sa mi príliš už vyholené ako hlavy niekdajších nechcelo. A ešte značkovať nejaké regrútov. Miestni sa začínajú sťa- stromy! Som mestský človek, nemô- žovať, zatiaľ márne. Po nadmernej žem ísť do všetkého hŕ! Ondro mi a nekontrolovateľnej ťažbe im povy- však chcel ukázať iba svoj revír. schýnali studničky. Majitelia lesov Keby som s ním teraz nešiel, nikdy sa cítia mocní a neohrození. Nepoze- by mi to neodpustil! A tak som sa rajú na následky, pre nich je prvora- pekne-krásne zaradil za dvoma po- dý zisk. Rúbu a režú, pília a sekajú, chodujúcimi. Vpredu Ondro, za ním zvážajú... Krištof, na chvoste som ostal ja. – Ľudia sú v dnešnej dobe hluchí Spolu sme hľadali kriedou označe- a slepí! – trpko skonštatoval hájnik né smreky, určené na výrub. Ondro Ondro. – Všetko speje kamsi do zá- ich kontroloval a pečiatkoval ďalšie huby. Nedá sa zastaviť ten kolotoč... stromy. Dopĺňal stromový inventár Hora Ondreja Šoteka je panenská, určený na priemyselné spracova- bujná, podobá sa pralesu. Sťahujú nie. Zastali sme až na jednej čistine sa do nej zvieratá z okolia, hľadajú vysoko v horách. Pousádzali sme sa úkryt. Dokonca aj rysy a medvede, na pníky, Ondro vytiahol z ruksaku ktoré snoria po koristi. V doline ne- SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 31 ďaleko potoka nedávno našli strh- sýtu zeleň a ostali obnažené. Ne- nutú laň. Vlci ju prenasledovali cez zvratne a hrozivo. Zle sa na to celé niekoľko revírov. pozeralo! Príklad bezbrannej prí- – Som rád, že som tu, – povedal rody? Určite nie! Príroda má svoje hájnik: – Vypime si na moju krásnu vlastné mechanizmy obnovy, ba do- horu! káže aj trestať. Záleží na tom, koľko Ako sa k samotnému revíru dostal, súdnosti ešte v človeku ostalo... o tom už nehovoril a ja som sa ho ani Dorazili sme fľašu, ďalšiu sme pri nepýtal. Tešilo ma, že je spokojný sebe nemali. Ondro nás zaviedol do a že ho práca napĺňa. Možno práve jednej húštiny. Jeho hora bola naozaj po takomto revíri vždy túžil. Nepo- vzorne udržiavaná. Žiadny kôrovec rušenom a mocnom, lebo mu sám vo ani iný škodlivý hmyz, na ktorý sa svojej majestátnosti a podmanivej ostatní pred ťažbou tak vehementne kráse dodával životnú silu... A pred- odvolávali. Mäkkú lesnú prsť na úse- sa hájnika niečo trápilo, škrelo. Hoci ku nahradila kamenistá pôda. Skál mu už išlo na štyridsiatku, nedoká- pribúdalo, ukazovali sa celé steny. zal sa oženiť. Do hájovne a revíru by Pod jedným previsom sme zbadali sa zišla šikovná hájnička. Peknú že- dieru. ničku Ondro našiel, to je tá, čo chodí na vrchy. Volá sa Nora. – To je líščia nora, – zašepkal hájnik. – Je však strašne pyšná, nedá sa Čo chce teraz hájnik robiť? V nore pripútať k horám a k hájovni, – sťa- určite budú líšky. A naozaj! Zbadali žoval sa mi Ondro. – Odíde nečaka- sme dve líšťatá, ktoré doteraz za- ne do doliny, no potom sa vždy vráti. krýval veľký balvan. Ondro sa im Dokedy...? vybral v ústrety. Krútil som hlavou. Prešli sme kusisko lesa a natrafi li Ak je nablízku líška, napadne ho, sme na nový posed. Vyšli sme naň bude si celkom prirodzene brániť a najedli sa. Ondro doniesol rezne, mláďatá. A ešte k tomu z Ondra cítiť vraj mu ich pripravila tá jeho milá. alkohol! S obavami som pozrel na Z posedu bolo vidieť okolité kopce. Krištofa. Chlapík sa však usmieval, Mnohé z nich naozaj stratili svoju oči mu žiarili od spokojnosti. Žiad- 32 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM ne obavy nemal. Ba akoby sa vo vý- šotekovský nápad! Nešťastná a do- jave vyžíval. siaľ nenaplnená láska! Milá Nora mu – Ondro im nesie jedlo, – vysvetľoval potichu. – Chodieva tu pravidelne, odkedy objavil noru... upiekla rezne a odišla dolu do doliny. Ondro teraz nimi kŕmi líšťatá... Vracali sme sa späť do hájovne. – Pravidelne? – nešlo mi do hlavy. Kráčali sme po pomerne širokej Krištof si však rýchlo priložil lesnej ceste. Zrazu sa za našimi prst na ústa, od vypitého alkoholu chrbtami objavila obrovská tatra a pridúšaného smiechu celý očer- s prívesom, doplna naložená siaho- venel. A zrazu som pochopil. To sú vicou a za ňou sa rútil ďalší nebez- mi veci! Ondro Šotek sa naozaj ne- pečný náklad. Mechanizmy rozvírili zaprie, vždy mal bláznivé nápady. na ceste neskutočné kúdoly prachu. Kŕmením malých líšok pri líščej nore Nedalo sa dýchať, kašľali sme. Lesná akoby si chcel pripomenúť a pritiah- cesta bola hranicou medzi dvoma re- nuť k sebe tú svoju Noru... Bláznivý vírmi: Ondrovým a... SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 33 LH Milan Igor Chovan Ružomberský rodák (24. 11. 1963), pedagóg a informatik, spisovateľ a organizátor literárneho života (v roku 2011 napr. spoluzakladal medzinárodný Literárny klub ružomberských spisovateľov). Autorove spisovateľské začiatky boli orientované na mladého čitateľa hravými i poučnými knihami Terezkin košíček (2003), Kvietkovníčkovia (2004), Maľované leto (2005), Deti Tatrany (2006), Z orechovej škrupinky(2008),Stromovníčkovia (2009), ktoré spravidla vychádzali i v českých prekladoch a v Braillovom písme pre nevidiacich. Širšiemu vekovému publiku venoval sériu knižných povestí, bájok a povedačiek o Liptove (Ružový grúň, 2005; Sokolčianska mladucha, 2006; Strážcovia hôr, 2009), ako aj historický román Pribina – meč a kríž (2010), legendu Dedičstvo Atlantídy (2011) a na seba nadväzujúce romány zo súčasnosti Modrý ypsilon (2007) a Základný hriech (2012). S poéziou autorsky koketuje v obrazovej zbierke Keď duša hľadá (2011) a v sprievodných textoch k nástenným kalendárom (Kriváň Slovensko 2011 a Maľované svetlom 2012). Žije a tvorí v Ružomberku, je členom Žilinskej odbočky SSS. Ako ukážku z tvorby prinášame jednu z povestí viažucu sa k jeho rodisku. 34 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Povesť o ružomberskej ruži Ružomberok bol oddávna centrom ale Ružomberčania si s opevnením Dolného Liptova a aj dnes je zná- starosti nerobili. Na prvý pohľad ne- mym mestom. Podstatne menej však výhoda pripomínajúca ľahkomyseľ- vieme o jeho začiatkoch. Isté je, že nosť mala aj svoju praktickú strán- osídlenie na sútoku Váhu a Revúcej ku. Kým opevnené mestá nepriateľ nevzniklo náhodne. Poloha na križo- obliehal, urputne dobýjal, rozzúrený vatke ciest vedúcich údolím spomí- ľútym bojom zabíjal, raboval a plie- naných riek a pokračujúcich ďalej na nil, v otvorenom Ružomberku si mo- sever cez Oravu až do Poľska, priala hol túto drinu odpustiť. Isteže, v po- nielen obchodu, ale umožňovala ší- hnutých časoch minulých storočí sa renie remesiel, kultúry, poznania mestom prevalili mnohé vojská, ale a vzdelanosti. Výhodné miesto dáva nakŕmené jedivom domácich a od- prirodzený stimul na osídľovanie, počinuté v ich teplých domoch moh- čo sa uplatnilo aj na Dolnom Lipto- li po krátkej prestávke postupovať ve. No Ružomberok na rozdiel od ďalej. Úbytok na zásobách či penia- ostatných slovenských miest prešiel zoch bolí menej ako strata strechy predsa len trochu odlišným vývi- nad hlavou a či dokonca života. Mož- nom. Inde pociťovali potrebu chrá- no práve vďaka absencii mestských niť si majetok a životy hradbami, hradieb Ružomberok nevypálili, ne- SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 35 vyplienili a nezborili ani tí najhorší ružomberské jarmoky bývali chýr- nepriatelia. Využili ho síce, ale na- ne. Každý si tam mohol kúpiť, čo pokon zakaždým odtiahli preč. potreboval, prípadne predať, čoho Najstaršie liptovské dejiny začali mal nazvyš. Vzostup a prosperitu popri pôvodnom slovenskom obyva- mesta si napokon všimla aj vtedaj- teľstve postupne dopĺňať vlastným šia vrchnosť. V pamätnom roku 1318 vkladom aj cudzí prisťahovalci. Keď poverenec a zástupca kráľa, župan sa do sveta rozniesla správa o tuna- Donč udelil Ružomberčanom základ- jšom rudnom bohatstve, prichádzali né mestské práva, a tak sa z Ružom- sem najmä Nemci. Tých na Dolný berka stalo kráľovské mesto. Liptov prilákalo predovšetkým zlato. Ako ináč, aj tu prežívali ľudia svoje Z bohatstva drahého kovu vykvitla osudy. Priateľstvá, vzťahy, lásky, ale najprv Nemecká (dnes Partizánska) popri nich aj rôzne trápenia. Kto však Ľupča a neskôr aj Ružomberok. Ne- rozmýšľa o zlom, keď prichádza na meckým osadníkom učaroval nielen nové a pekné miesto?! Ani Štefan, syn výhodnou polohou, ale aj krásnym kráľovského dvorana Georga, nevní- prostredím, ktorému dominoval ru- mal život inak ako veľké šťastie. Bol žami obrastený kopec. Rosenberg mladý, bystrý, plný síl a mladíckych bol teda príznačným pomenovaním ideálov. Sám nevedel, prečo si zamilo- nádhernej a na osídlenie ako stvo- val tento od svojho rodiska taký vzdia- renej lokality. Mesto však kvitlo ni- lený chotár, no bol otcovi vďačný, že elen ružami. Bohatstvo zlatého kovu ho sem poslal. Georg, dvoran a verný pritiahlo po baníkoch, zlievačoch kráľov služobník bol doma veľmi za- a kovotepcoch aj kupcov, obchodní- neprázdnený, no obchodné záujmy kov a remeselníkov najrôznejšieho rodiny musel niekto zastať, a keďže druhu. Všetky tieto krky potrebo- Štefana považoval za svojho najschop- vali jesť, preto sa začalo lepšie dariť nejšieho potomka, jemu pridelil úlohu aj roľníctvu, pastierstvu, rybárstvu, rovnajúcu sa dôvere. Syn u panovníka obchodu s potravinami a zároveň dobre zapísaného, a preto aj náležite všetkým šikovným ľuďom, ktorí do- zámožného rodiča sa ubytoval na Li- kázali niečo užitočné vyrobiť. Veru, kavskom hrade, pretože takéto bydlo 36 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM lepšie ctilo jeho honor. Zvykol si tu „Dobré ráno!“ pozdraví sa v súlade pomerne rýchlo, strava bola chutná so šľachtickým vychovaním a dobrý- a posteľ dostatočne mäkká, aby mohol mi mravmi. na nej nielen odpočívať, ale aj snívať. „Dobré aj vám. Ako ste sa vyspali?“ „So spánkom nemávam problémy *** doma ani inde. Ostatne, nie je to prvá noc, čo u vás nocujem.“ Cez obločné sklo dopadali na bie- „S radosťou badám, že sa vám na ly, jemnou čipkou obrúbený obrus Likavskom hrade páči. Dúfam, že mihotavé slnečné lúče. V podhradí ma tušenie neklame.“ sa rozkikiríkali kohúty hneď, keď Správca hradu Hirkus hodí na Šte- svetlo oblizlo drevený štít kurína. fana pohľad plný priazne, lebo má Krik hydiny Štefanovi neprekážal. záujem na jeho spokojnosti. Nesna- Iný by si možno ťažkal na včasný ží sa však len kvôli jeho vplyvnému ruch, ale Georgov syn sem neprišiel rodu, káže mu to aj zákon pohostin- vychutnávať spánok v čistých peri- nosti, ktorý rád uplatňuje najmä pri nách. Bystro vstal, umyl si tvár a po vzácnejších hosťoch. krátkej rozcvičke sa obliekol šikovne ako dobre vycvičený vojak. Potom svieži a upravený stlačil kľučku a veselo vykročil do nového dňa. Z jedálne rozvoniava ranná „Určite ste už hladní. Zacengáme na kuchárku, čo poviete?“ Hirkus je komický, ale Štefan sa nechce usmievať nad rámec slušnosti. vára. Prv než Štefan vojde, prežrie „Čo budeme mať?“ taktne zisťuje. v ústach nahromadené lačné slinky. „Včerajšie „Vitajte, mladý pán! Nech sa páči odpovie priazňou vzácneho hosťa polichotený Hirkus a súčasne pochvalne k stolu.“ Prívetivý prepelice,“ hlas hradného pána dodá Štefanovi smelosti. Vstúpi sebavedomejšie ako prináleží jeho citlivej povahe. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM dodá: „Musím uznať, že ste skvelý lovec.“ „Ďakujem, poľovačka ma baví, ale nie je to moja jediná záľuba.“ 37 Hirkus, otec početnej famílie, zací- hou je dohliadať na proces vnútornej ti náznak záujmu v Štefanovom svie- výzdoby, umenie si totiž vyžaduje viac žom mladíckom hlase. Najstaršia pozornosti ako bežné remeslo. Tým sa- zo štyroch dcér je už súca na vydaj mozrejme nechcem znižovať zásluhy a syn dvorana by nebol zlá partia, remeselníkov.“ práve naopak. Keby sa veci ubrali správnym smerom, Hirkus by mnoho získal, no vedel aj to, že nesmie „Ste spokojný s výkonom svojich ľudí?“ „Umelcov vybral otec a musím po- žiadnym spôsobom zasahovať. Tým vedať, že mal šťastnú ruku. Fresky, by poškodil nielen sebe, ale predov- obrazy, sochy, oltár i ostatné ume- šetkým mladej začínajúcej sa láske. lecké výtvory pôsobia harmonicky „Záľuby sú jedna vec a povinnosti a ucelene. Myslím si, že Ružomber- druhá. Povedzte, pán Štefan, ak to nie čania budú nanajvýš spokojní, ak je tajomstvo, ako sa vám darí v povin- nie priam nadšení.“ nostiach, pre ktoré ste sem prišli?“ Mladík musel s odpoveďou počkať, kým slúžka naservírovala jedlo. Potom si, domácim pánom horlivo núkaný, založil podbradník a s chuťou zahryzol do pečenej hydiny. „Hm, znamenité! Máte skvelú kuchyňu, pán Hirkus.“ „Nesťažujem si. Ale trvalo určitú dobu, kým som ich vyškolil. Ako stojíte s tou vašou prácou?“ Štefana nápadne nenápadná pripomienka vráti k meritu veci. „Stavba kostola na ružomberskom návrší prebieha úspešne a ako iste „Takže sa môžeme tešiť na vysviacku...“ „Tak rýchlo to zas nebude. Fortieľ si vyžaduje čas.“ „Isteže, ale nakoľko odhadujete dokončenie?“ Keby bolo na Štefanovi, s dostavbou by sa neponáhľal. Má totiž záujem zotrvať v Ružomberku dlhšie, než mu stanovuje otcov príkaz. Hirkus, čítajúc v jeho zamyslenej tvári, raz-dva odhalí príčinu. Keď Štefan mimovoľne fľochne na portrét jeho najstaršej dcéry, odváži sa k osobnejšiemu prejavu: viete, máme nielen záujem, ale aj „Som správcom Likavského pan- podiel na tomto diele. Mojou úlo- stva, pretože jeho skutočný drži- 38 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM teľ, ctihodný pán župan Donč, venuje prevažnú časť svojich pracovných „Zamiloval som si vašu dcéru, pane.“ povinností riadeniu Zvolenského ko- „A ona?“ mitátu. Pokiaľ ide o môj rodinný ži- „Opätovala moju lásku.“ vot, viete o mne, že mám štyri deti. „Čo? Ako? Bez môjho vedomia?“ Všimol som si však, že z nich najviac „Nehnevajte sa na ňu, prosím. pozornosti venujete mojej najstaršej Ona za nič nemôže. Podnet vyšiel dcére Valérii. Otcovská zvedavosť z mojej stany vo chvíli, keď som jej mi káže spýtať sa na dôvod.“ pravdivo a úprimne vyjavil cit svoj- Odhalenému Štefanovi nepožuté ho srdca.“ sústo zastane v hrdle a len pohoto- „Nuž ale také niečo? A poza môj vosť spoločníka zabráni hroziacej chrbát? To je opovážlivosť voči rodi- mdlobe z pridusenia. čom a neúcta k dcére. Valéria je po- „Jedlo je veľmi chutné, ale nemal čestná, aby ste vedeli a takéto plet- by som tak hltať,“ odkašle si mladík, ky vrhajú tieň na jej dobrú povesť.“ ale svetaznalého Hirkusa svojou vý- „Nevravte tak, pane, láska pred- hovorkou neoklame. Uvedomí si na- sa nemôže nikoho pošpiniť, pretože liehavosť situácie a voľky-nevoľky je darom od Boha. Pochopte, pro- musí s pravdou von. sím, cit, ktorý vzplanul medzi vašou „Ctihodný pán Hirkus, neopovažo- dcérou a mnou je čistý a skutočný.“ val som sa k tomu skôr ako dozrie „To si najprv overím!“ čas, ale teraz badám, že práve do- Hirkus schmatne zvonček a zat- zrel. A to aj bez môjho pričinenia.“ Dončov správca Likavského hradu, utvrdený vo vlastnom predpoklade, uprie na mladého dvorana zrak a nedbajúc na možné následky, nanajvýš prísne prerečie: „Čo je medzi vami dvoma, há? Chcem to vedieť hneď a zaraz. Vravte!“ SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM repe ním vo vzduchu ako pri poplachu. „Komorná! Komorná, kde si?“ skríkne do otvorených dverí. Vzorne ustrojená osôbka pribehne v zlomku sekundy. „Čo si želáte, pán veľkomožný?“ „Nech Valéria ihneď príde sem. Že jej rozkazujem.“ 39 Služobníčka sa zvrtne na opätku, Štefanovi sa mihne na tvári jemný no prv než zmizne z dohľadu, vypo- úškrnok, no rýchlo zmení výraz a úcti- čuje si Hirkusov dôvetok: vo pripomenie: „Nie, nerozkazujem. Povedz jej, že ju prosím.“ „Som mu povďačný. A ďakujem aj tebe, že si prijala zo srdca prýštiace moje vyznanie.“ *** „Ako by som mohla odmietnuť,“ rečie Valéria so zdvihnutým obo- Schúlená v Štefanovom náručí, pritískala si Valéria k hrudi rozkvit- čím. „Zamilovala som si ťa hneď na prvý raz,“ blažene dodá. nutú ružu, ktorú jej práve odtrhol „Budeme manželia. Predtým som sa a plnými dúškami nasávala do pľúc bál na to čo i len pomyslieť v obave, že jej sladkosť spolu s vôňou stoviek mi tvoja náklonnosť unikne ako voda ružových kvetov, okupujúcich mest- pomedzi prsty, že sa mi vlastnou vinou ský vŕšok zvaný Hora. Blažená ne- rozpustí ako krehká snehová vločka na odvažovala sa ozvať, aby vlastným dlani.“ hlasom neodplašila šťastie, ktoré „Hovoríš mi z duše, drahý, tiež som jej zachvátilo srdce. Štefan bol inej to tak cítila. Ale teraz nám už nič ne- mienky. Chcel sa s milou podeliť hrozí. Nášmu vzťahu sú priaznivo na- o radosť vyplývajúcu z priaznivých klonení tvoji i moji rodičia. Viac si ani udalostí. nemôžeme želať.“ „Najprv som si myslel, že ma tvoj otec vyženie a teba že pošle do kláštora. Keď som mu o nás povedal, očervenel ako moriak.“ Štefan na chvíľu zvážnie. Zdá sa, že mu niečo dôležité prebehlo mysľou. „Áno, dovolili nám vziať sa, ale so svadbou musíme ešte trošku počkať.“ „Ale napokon privolil...“ „Prečo?“ „Áno, lebo nám žičí aj tvoja mat- „Chcem, aby nás zosobášili v novom ka. Ona ako žena lepšie rozumie chráme. Ale nemaj obavy, už to dlho láske.“ nepotrvá. Zostáva len málo na jeho „Otec nie je nechápavý, on len tak vyzerá.“ 40 dokončenie. Ktovie, možno príde na posviacku aj kráľ. Len si to predstav...“ SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM „Teším sa na ten deň a želám si, aby bol rovnako krásny ako v mojich pred- úlovok, aby sa mal čím pochváliť pri svadobnom stole. stavách.“ „Bude. Naisto bude. Verím tomu.“ *** „Aj ja,“ potvrdí Valéria a odovzdaná do moci osudu zaborí si tvár do záhybov plášťa svojho nastávajúceho. „Hej, Kukučiak, na dnes máme dosť. Odvez všetko na hrad a trofej mi obriaď. S mäsom ti pomôže kuchár Zub- *** rik. Potom máš voľno.“ „Nepôjdete so mnou, pane?“ Prešiel potrebný čas a obyvatelia mesta i širokého okolia očakávali radostnú spoločenskú i duchovnú udalosť. Prípravy osláv boli v plnom prúde a slávnostne vyzdobený nový kostol „Nie, musím ešte poslednýkrát skontrolovať stavbu.“ „Ale veď kostol je dokončený. Už ho len čačkajú a upratujú okolie.“ Štefan neprezradí Kukučiakovi sa skvel v slnečnom dni. Ako najkra- svoje skutočné úmysly. Sluha pred- jší kvet osadený do zeleného venca sa nemusí vedieť, že sa chce zasta- krajiny. Hrad a bohaté mestské domy viť v ružovom háji na úbočí Hory, boli pripravené prijať vzácnych hostí. aby svojej nastávajúcej natrhal kyti- Valéria trávila posledné letné dni ako cu kvetov, ktoré tak miluje. zvyčajne – na Hore plnej ruží. Spoza Kukučiak neodporuje, bez slova po- husto zakvitnutých kríkov ju temer slúchne. Štefan sa zvrtne na druhú nebolo vidieť. Rada sa medzi nimi pre- stranu a svižným krokom napreduje chádzala a skryto snívala o svojej krás- k miestu, kde so svojou verenicou radi nej budúcnosti. Jej tajný dievčenský trávievajú sladké chvíle. Ľahký vetrík sen sa mal teraz naplniť. pošteklí ho v nose sladkastou vôňou. Štefan zaujatý pracovnými povinnos- Ako hradba sa pred ním objaví ružová ťami a prípravami dôležitých udalostí kriačina. Jeden kvet zapôsobí na neho zvykol si vo voľnej chvíľke zapoľovať zvlášť očarujúco. Je dostatočne krásny, v blízkych lesoch plných zveri. Zvlášť aby ním obšťastnil srdce svojej milej. teraz pred sobášom potreboval dobrý Nebude ho však trhať holými rukami. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 41 Nechce ho pokmásať, preto ho ako výborný strelec odstrelí ostrým ší- „Valéria! Miláčik! Odpusť mi! Nevedel som, že si tu!“ pom svojej kuše. Najprv skráti krok, Šíp prebodol hruď jeho neves- aby odhadol vzdialenosť. Napokon ty spolu s krásnou ružou, ktorú jej ustrnie na mieste dostatočne ďaleko chcel venovať z lásky. od cieľa, aby to nemal až príliš ľah- „Ach, kiežby som mohol vrátiť čas. ké. Trpezlivo počká, kým nezbedný Radšej som sa ja, nešťastník, nemal vrabček odletí z pichľavého konári- narodiť, ako teba, nevinnú, poškodiť ka. Vzápätí cvakne spúšť a vystrele- takýmto hrozným skutkom. Milova- ný šíp pretne ovzdušie. Štefan mi- ná, čo mám spraviť, aby si sa opäť eril veľmi dobre a bol by sa potešil živá radostne smiala? Čo mám vy- vlastnej zručnosti, keby... konať, aby sa vrátil život do tvojich „Ách!“ zaznie bolestný ston. „Je tam niekto?“ „Ách!“ ozve sa znova, ale už slabšie. prekrásnych očí?“ Nepohnú sa viac mäkké pery pôvabnej Valérie. Nepobozká už svojho milého, ani mu nepohladí Hlas mu pripadá povedomý, ale ne- tvár svojou nežnou dlaňou. A on? chce uveriť nedobrému tušeniu, ktoré Zronený kropí mŕtve telo milova- mu naliehavo vnucuje vlastná myseľ. nej horkými slzami neutíchajúceho So zlou predtuchou vyrazí vpred. Sto- žiaľu. Preklínajúc sám seba márne ny vychádzajú spoza ruží. Krovie je prosí Stvoriteľa o pomoc, zbytočne však husté, temer nepreniknuteľné. ponúka svoj život ako náhradu za jej Vpravo je uzulinký chodníček, ako záchranu. pre srnku. Prejde ešte niekoľko metrov a... Duša dievčiny vyletela z tela ľahučko ako holúbok. Zašvitorila, za- „Valéria! Drahá moja! Čo ti je?“ šveholila, ako vtáčik zakrúžila nad Zbytočne však kladie otázky, darmo svojím ženíchom a pred tým ako sa nalieha, jeho verenica neodpovedá. vzniesla do výšin, zakývala mu na Keď mu pohľad spočinie na jej skrva- rozlúčku. Štefan nevidel z tohto nič, vených prsiach, zmeravený od hrôzy vnímal len jej slabnúcu prítomnosť sám spoznáva príčinu. s odkazom doznievajúcim vo vetre: 42 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM „Nezabudni na mňa a nezavrhni ružu, lebo ona je symbolom lásky.“ bolesť z jej straty. Smutný príbeh však nepoznačil len jeho, ale zapísal Štefan, syn kráľovského dvorana sa aj do kolektívnej pamäte obyva- Georga, nezanevrel na červený kvet. teľov mesta, ktorí ho na pamiatku Jeho krása mu pripomínala milovanú veľkej, ale tragickej ľúbosti vryli do Valériu a pichliače oživovali v ňom svojho erbu. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 43 Zk 44 Zuzana Kuglerová Rodáčka z Bratislavy (23. 11. 1955), pedagogička a knihovníčka, redaktorka a publicistka, poetka a prozaička siahajúca často tvorivo do (nielen) regionálnych dejín, aby pútavým spôsobom vyrozprávala zdanlivo zabudnuté príbehy, fabulačne pretavené do autorských knižných projektov. Autorka básnických zbierok Madona v hmlách (1979), Opakovaný záber (1982), Žena zo Samarie (1996); historických románov a povestí Beda porazeným (1993), Turkova stupaj. Povesti zo Žilinského kraja (2003), Rytier a zbrojnoš (2005), Čarodejnica z Petrovíc (2006), Kliatba kožušníkovej vdovy (2007). Predovšetkým deťom sú určené knihy Rozprávky zo šípového kra (1991), Snehovláska (1992), Púpavový domček (1992), Slnečný lúč Svetláčik (1994), Nardénova záhrada (1999). Žije a tvorí v Žiline-Bánovej, je členkou Žilinskej odbočky SSS. Ako ukážku z tvorby prinášame dvojicu balád, ktoré sú blízke autorkinmu tvorivému štýlu. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Balada o Chopinovi Rástol v zatajených hĺbkach lesa Stalo sa to, čo sa muselo stať, a vôbec nevedel, že má v sebe ukrytú prišiel tam majster husliar. Obišiel pieseň. Osud mu vymeral čas búrli- horu, prstami ohmatal hrubé výč- vých jarných dažďov aj čas rozpále- nelky lesných velikánov aj nežné vý- ného leta. Dal mu tichý smútok nos- honky omladiny, až našiel to, čo hľa- talgických jesení, nezabudol ani na dal. Kľakol si ku kmeňu, oprel ucho zimné hmly, v ktorých stratené lásky o jeho kôru a dlho, dlho načúval. Po- odchádzajú do nenávratna. Plynu- tom si spokojne vzdychol: la nad ním modrá obloha, vlievala ,,Áno, máš ju v sebe.“ doň svoju nekonečnosť. Osud me- Husliar nechal strom uprostred ral a strom rástol. Prišiel čas, keď lesa a išiel hľadať piliara. Nie hocija- už v ňom bolo všetko namiešané: kého, ale takého, čo začuje v strome smútok s bolesťou, radosť so šťastím, to isté, čo on: pieseň prebodnuté- čakanie s túžbou, vášeň s nehou, ho slávika. Trvalo mu to mnoho dní úsmev so slzami. a musel pochodiť veľa krajín, kým ho Vtedy si osud povedal: ,,Naplnil sa čas, aby si sa premenil na violu.“ SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM našiel. Doviedol ho do hory. ,,Spíľ ho tak jemne, ako sa len dá.“ povedal mu. 45 Potom sa pomodlil modlitbu k bohu stromov a sľuboval: ,,Urobím z neho to, na čo je predurčený.“ ,,Áno,“ odvetila. ,,Veľmi?“ ,,Ako to mám vedieť, keď ani neviem, kto som a čo som?“ Keď bol strom spílený, dal ho na- ,,Si predsa nástroj, v ktorom spia ložiť na rebrinák a odviezť do svo- budúce piesne. Len musíš počkať na jej dielne. Tam za dlhých dní a ešte virtuóza, čo ich v tebe nájde.“ dlhších nocí majstroval, otesával, Tak viola znovu čakala. No jej namáčal, ohýnal, znovu namáčal čakanie už nebolo také smutné, ako a znovu ohýnal, až kým nezmajst- predtým. Veď mala niekoho, s kým roval violu. Vyleštil jej povrch ruká- sa mohla rozprávať. vom a vyložil ju navrch skrine. ,,Rozprávaj o tom, aké to bude.“ poprosila raz slák. *** ,,Čo?“ ,,Aké to bude, keď budem spievať.“ Čas začal znova plynúť. Búrlivá jar ,,Príjemné a vzrušujúce.“ sa vystriedala s vášnivým letom, smut- ,,Aj krásne?“ ná jeseň so zľadovateným zabúdaním ,,Vždy je krásne, keď sa zobúdza zimy. Viola už bola dávno zmajstrova- to, čo je ukryté v hĺbkach. Sú pie- ná, no zdalo sa, že je celkom zbytoč- sne, pri ktorých sa ľudia usmieva- ná. Ležala navrchu skrine a zapadala jú. Sú piesne, pri ktorých plačú. Sú prachom. Jedného dňa zistila, že jej piesne, ktoré ich odnášajú do slad- majster zomrel. Vtedy po prvýkrát po- kej ríše zabudnutia. A sú piesne, cítila kdesi vo vnútri, v hĺbke, o ktorej ktoré sú ako rozprávka. Napríklad možno ani sama nevedela, pichnutie. tá o slávikovi a ruži.“ Bolestivo zavzdychala: ,,Ach...“ ,,Trápiš sa?“ ozval sa za ňou súcitný hlas. Tak viola zistila, že nie je na svete sama. 46 ,,Nepoznám ju. Povieš mi ju?“ ,,Poviem, čoby nie... Bol jeden slávik a bola jedna ruža. Slávik miloval ružu a chcel jej dať niečo výnimočné. No nemal nič, len pieseň. Spieval ju, lenže ruži sa zdala celSPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM kom obyčajná, taká, akú spievajú aj ,,Pravdaže sú. Ale tá neopakova- iné vtáky. Chcela inú. Neopakova- teľná a výnimočná je len jedna. Tá, teľnú. Jedinečnú. Ktorá zaznie len ktorú trilkoval slávik s prebodnu- raz. Iba pre ňu. Nepovedala o tom tým srdcom.“ slávikovi, ale on rozumel jej nemej ,,Ach... Slávik s prebodnutým srd- túžbe. A spravil niečo, čo nikto iný com... Už rozumiem. S tŕňom v srdci ani po ňom, ani pred ním neuro- sa nedá spievať o šťastí.“ bil. Napichol sa na tŕň ruže a tak spieval, až kým nezomrel.“ ,,Zvláštne... Až vtedy sa tá pieseň stala výnimočnou?“ ,,Tak vidíš. Bude lepšie, keď na tú pieseň zabudneš.“ ,,Nemôžem,“ ozvala sa viola. ,,Cítim ju kdesi v sebe, vo svojich hĺb- ,,Až vtedy.“ kach. Je tam.... Slák, čo keby sme ju ,,Ach, slák, ja už viem, čo je mojím zahrali?“ osudom. Práve taká pieseň!“ ,,Ja nie som tým, čo má v tebe pre- ,,Rozmysli si to. Zahráš ju iba raz. budiť pieseň prebodnutého slávika. Potom ti pukne srdce a budeš navždy Potrebuješ niekoho iného, kto sa mlčať.“ prepáli až na dno tvojej duše. Kto ťa ,,Mlčania sa nebojím. Veď mlčím unesie jediným pohladením do pek- odvtedy, ako ma husliar zmajstro- la aj raja zároveň. Musíš počkať na val.“ svojho virtuóza.“ ,,To bude iné mlčanie. Plné smútku Viola si len tíško vzdychla, no po- za tým, čo mohlo byť a nestalo sa. tom sa zmierila s tým, čo jej osud Bude v ňom stratená láska, zlomený vymeral. sen. Zúfalstvo nesplnených nádejí. Bolesť čerstvých rán. Večné jatrenie *** duše. Spomienky na nehu, čo zmizla skôr, než prišla.“ A opäť začal plynúť čas. Dni sa toči- ,,O čom to vlastne rozprávaš?“ li ako ruský kolotoč. Prinášali jarné ,,O láske... Krásnej, ale nešťastnej.“ slnko, jas letných dní, ale aj hmlistú ,,Prečo nešťastnej? O šťastnej lás- nehu jesene i clivé súmraky zimy. ke nie sú piesne?“ SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Od toľkého čakania bolo viole často 47 otupno. Preto sa rada rozprávala so onemel. Dlážka nevŕzgala, hoci mala slákom, čo ležal vedľa nej. No pri- viac ako dvesto rokov. šla doba, keď sa musela rozlúčiť aj Virtuóz prišiel ku skrini, vzal s ním. Odišiel za inými husľami. Vio- z nej navrchu položenú violu. Hneď la svoj smútok za dobrým priateľom ako sa ocitla v jeho rukách, prebeh- naplnila predstavami a snami. Sní- lo ňou dlhé, chvejivé vzrušenie. Ve- vala o priateľstve, o láske. O tanci, dela, že prichádza chvíľa, keď začne koncertných sieňach a potlesku, ba spievať. Keď sa jej pieseň prebodnu- aj o sláve. Občas boli jej predstavy tého slávika vytrhne z hĺbok. No po- také silné, že sa podobali na pieseň. chopila aj niečo ďalšie: tá pieseň je Možno aj boli piesňou, ale ukrytou jej srdce. Virtuóz ju položil na stôl. v jej hlbinách. Počula ju len ona. Vybral vreckovku a vyleštil ju, až sa Azda by to tak zostalo naveky, jej povrch leskol ako zrkadlo. Potom keby svoj osud nemala predurčený ju položil do čierneho puzdra vedľa od okamihu, kedy jej majster priložil krásneho vznešeného sláku so sne- ucho ku kôre vzácneho stromu a po- hobielymi vlasmi. Vzal puzdro a vy- vedal: šiel z husliarovej dielne. Viola nevi- ,,Áno, máš ju v sebe!“ dela nič iné, iba tmu, ak sa dá niečo Nik vtedy netušil, že husliar poču- také vôbec vidieť. No bola to pokoj- je pieseň prebodnutého slávika. Do- ná a hrejivá tma. Biely slák nebol konca ani viola, ktorú zmajstroval taký radorečný, ako jej starý pria- zo vzácneho stromu. No po celý čas teľ, čo odišiel za inými husľami. Ne- bola pieseň v nej. prihováral sa jej. No napriek tomu Až dovtedy, keď sa čas naplnil a do sa jej zdalo, že medzi nimi prúdi majstrovej dielne vkročil virtuóz. niečo neviditeľné. Ako keby jej ne- Ten deň sa ničím nelíšil od ostatných. mou rečou myšlienok hovoril o nehe Svietilo v ňom slnko, na oblohe plá- ženy a vášni muža, o vôňach milova- vali jarné oblaky a klenula sa dúha. nia, o chuti bozkov a závratu z do- Predsa však bol v niečom iný! Všade tykov. Viola ukladala do seba každú naokolo vládlo hlboké ticho. Vietor myšlienku ako do studne. Dychtivo. sa prestal zapierať do okeníc. Dážď Smädno. Čas, čo sa jej zdal dovtedy 48 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM nekonečne dlhý, odrazu plynul ako seň svojho života. Nezameniteľnú. búrlivé vody vodopádu. Až zrazu Nenapodobniteľnú. prišiel okamih jej piesne. Potom však virtuóz slák zdvihol. Puzdro sa otvorilo, virtuóz ju Chvíľu ho podržal vo vzduchu a zra- zobral a vložil si ju pod bradu. Potom zu pustil na zem. Viola pocítila, ako vzal snehobiely slák a jemnučko ho sa jej srdce vytrhlo z koreňov. Zalial pritlačil na struny. V tej chvíli viola ju dlhý a nekonečný smútok. Trvalo pocítila, že sa jej srdce trhá z hĺbok. to len krátky okamih, no ten oka- Zaspievala. Tú istú pieseň, ktorú mih bol večnosťou. Spoznala v ňom počul jej majster, keď ešte bola stro- bolesť nesplnených snov, čakanie, mom. Tú istú pieseň, akú spieval aj ktoré nemá koniec, túžbu po stra- slávik, keď sa nabodol na tŕň ruže. tenej láske, ktorá sa nikdy nevráti. Spievala o nežnom a krásnom mi- Kdesi z jej útrob, z tých najtajnej- lovaní, o láske, čo je prudká ako ších miest, kde vraj sídli duša, začal vlny dorážajúce za prílivu na skalné stúpať žiaľ. Podobal sa na podzem- útesy. O túžbe, ktorá tie vlny ženie ný prameň. Smrteľný gejzír zániku. vpred. Spievala o bozkoch. O pohla- Ozvalo sa dlhé, tiahle prasknutie. dení. Veď mala prečo, prežívala to Posledný pozdrav umierajúcej pies- všetko naživo, v tej chvíli a v tom ne. Koncertnou sálou zaburácalo okamihu. Hral na nej jej virtuóz, dlhé, obdivné tlieskanie. Stovky rúk hladil ju bielym slákom, prebúdzal vzdávali hold virtuózovi, ktorý v ten jej ohne, spaľoval jej vášne. Kým po večer predvádzal svoje umenie. No nej kĺzal slák, spievala. Jedinú pie- viola už nič nepočula. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 49 Balada o ceste Od počiatku sveta až po dnešok Možno pre dláždenie z mramoru, brázdilo svet mnoho ciest. Niektoré možno pre slová o sláve vstúpilo na boli dlhé, iné krátke, niektoré vy- ňu mnoho nôh. Nechali stopy odtla- dláždené mramorom, iné zas zaras- čené do jej vlastnej pýchy a dôleži- tené tŕním. Sú cesty, ktoré idú vedľa tosti. seba. A sú aj také, ktoré sa nikdy „Je niečo dôležitejšie ako my?“ nestretnú. Každá cesta niekde ve- pýšili sa nohy a nemysleli na koniec die. Azda práve preto, že sa niekde cesty, ktorej kráčali. začína a niekde sa končí, si myslí, že je tou najdôležitejšou na svete. Všetko má svoj koniec, tak ako má i začiatok. Mala ho aj mramorová Tak to bolo aj s cestou vydláždenou cesta. Jej koncom boli ruiny. Hovo- najdrahším carrarským mramorom. rili o pominuteľnosti zašlej slávy. Bol to ten istý mramor, z ktorého O dotyku času, ktorý každý carrar- tesal Michelangelo svojho slávneho ský mramor raz premení na prach. Mojžiša. Preto sa považovala za ces- O menách, na ktoré si raz nikto ne- tu vrcholného umenia. spomenie. „Kto po mne pôjde, “ hovorievala Boli aj také nohy, ktoré sa z toho nohám, čo po nej šliapali, „dôjde ku smutného miesta chceli vrátiť späť. svojej sláve.“ Ako však možno obrátiť cestu z kon- 50 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM ca na jej začiatok? Došli tam, kde ktorá sa odrážala na hladine jazier- mali zamierené: do ruín zatratenia. ka. Ich cesta nepoznala túžbu vrátiť O druhej ceste vedel málokto. Zarastalo ju tŕnie a dláždilo ju bodľa- sa. Chcela len jedno: splynúť s večnosťou. čie. Predsa sa však našli nohy, Tŕnistá cesta viedla cez samotu ktoré sa na ňu odvážili vojsť. Aj a cez bolesť. Ale jej koncom bolo ja- oni museli prejsť od začiatku až po zierko. koniec. Obúvali sa do škrabancov. Mramorová cesta viedla cez slávu Každá ich stopa bola bolestivá a kr- a cez pýchu – jej koncom však boli vavá. Po dlhom putovaní prišli do ruiny. Jedna z nich bola cestou za- svojho cieľa: k jazierku s priezračne hynutia, tá druhá cestou večnosti. čistou vodou, ktorá liečila. Tam si Nikdy sa nikde nestretli. umyli svoje rany. Nerozmýšľali nad No každá sa niekde pre niekoho ľudskou slávou. Obdivovali večnosť, SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM začínala. 51 Ml Milan Lechan Rodák z Michaloviec (16. 3. 1943), ktorý veľkú časť doterajšieho tvorivého života ako redaktor a vydavateľský pracovník spojil s Martinom (Vydavateľstvo Osveta) a Žilinou (Vydavateľstvá Knižné centrum a GEORG). Básnik, aforista, satirik, autor literatúry pre deti a mládež. Jeho osobitý literárny prejav vychádza z krátkych humoristických foriem premietnutých prostredníctvom slovných hračiek, paradoxov a nonsensov. Všetky knižné vydania jeho tvorby predstavujú mozaiku próz, aforizmov, veršov, paródií a ponášok, pričom základnú lyrickú rovinu tvorí poézia napr. v zbierkach Žena, ulica, dlaň, kosť (1982), Milan Lechan a iné básne (1994), Láskovanie s (h)láskou (1998), Mesto, srdce, vysvedčenie, dievča (2003), Slovo robí múza (2005). Mladším čitateľom venoval knihy Učebnica na prestávku (1988), Žiacka knižka Milana Lechana (2001). Lechan je prítomný aj v rozhlase a v mnohých periodikách. Roku 2005 mu za publicistickú a publikačnú činnosť udelili Cenu mesta Martin a roku 2013 ocenenie medzinárodnej Akadémie humoru Zlatý gunár na európskom festivale Kremnické gagy za celoživotné dielo. Pracuje v Žiline, žije a tvorí v Martine, je členom Žilinskej odbočky SSS. Ako ukážku z tvorby prinášame pohľad na autorovu tradičnú literárnu mozaiku. 52 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM POETISSIMO Na okraj Nič ti nie je sväté, ani máčny máčik. Obliekli ťa do čiernych hábov, objednali umieračik, vytriasli zo seba deci slanej vody a panychídu v rýmoch. A ty si iba tvrdo zaspal na vavrínoch. Koniec koncov Pod prstami mi vybuchujú tvoje sopky. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 53 Veľká oblačnosť až zamračené a zrána hmlisto, ojedinele slabý dážď alebo mrholenie. Keď dojem, poviem svoj dojem. Detinstvo Šiel záškolák do hory vyťať borovicu a vrátil sa behom. Stretol tam dve potvory, čo vyťali jeho. *** Ak je krava hlúpa, stane sa z nej vôl. Pavol volá na vola, ale vola nezdolá ani zhora, ani zdola, pretože ako sa do vola volant, tak sa z vola ozývant. 54 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM PÊLE-MÊLE-CHAN Lekár mi síce odporúčal pohyb, ale nepredpísal ktorým smerom. Viete, že keď černoch kašle, ešte nemusí mať čierny kašeľ? Muži posadnutí sexom vidia všetko z vtáčej perspektívy. Samochvála smrdí. Neviem čo ten tchor na sebe vidí. Cogito, ergo sum! Myslím, teda slon! Sú sekretárky, ktoré uvaria skôr šéfa ako kávu. Keď hovoríte žene o kúpe náušníc, je samé ucho. Ľudí s vysokým postavením navštevujem zásadne s rebríkom. Panny by sa mali stýkať iba s lingvistami. Tí chytajú iba za slovo. Prosím športových reportérov, aby športové prenosy komentovali pomalšie. Futbalisti, či hokejisti nevládzu tak rýchlo hrať. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 55 GASTROMIX Kurča na ruský spôsob Španielsky vtáčik Keď nemáte všetkých doma, vylezte na strom aj s kuchynským riadom. Konzumentovi ponúknite príbor a do jedálne pusťte živé kurča. Na vtáčika – propagačného – letáčika potom hoďte za hrsť ryže, uhor- Chobotnica vo vlastnej šťave ku, výklepok a špáradlo. Podávajte Najprv sa pokúste dostať z jej objatia. Často sa stáva, že vy a chobotni- ho v klietke. ca jete súčasne. Kto je rýchlejší – zje Vyprážaná muchotrávka Muchotrávku nájdite, viac. očistite, obaľte v múke, vajciach a strúhanke, vypražte, zjedzte a zomrite. Nervy na iný spôsob Za rána – za rosy si vyhliadnite obeť, do ktorej neprestajne dobiedzajte všakovakými prostriedkami, až kým nepovie: – Nervy sú v kýbli! No a s kýbľom, vulgo vedrom si už ľahko poradíte. 56 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM POETISSIMO 2 Bé Ovečky, ovečky, spásli ste nám oblohu. Čo teraz, čo potom? My o vlku a vlk v baranej koži. Baran, baran, buc! SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 57 kM Katarína Mikolášová Žilinská rodáčka (27. 4. 1963), poetka i autorka kníh pre deti a mládež. Debutovala zbierkou básní Cez oči k tebe vchádzam (2003) a postupne pridala zbierky Snívanie spod kože (2004) a Tanec borovice (2006), ktoré sú vždy istým intímnym lyrickým denníkom o neopakovateľných dejoch vo svete lásky, odrazom schopnosti pozrieť sa na ňu a preniesť ju ďalej cez prizmu zrozumiteľných metafor. Nateraz posledná zbierka Vyzliekam sa z času (2010) je poeticko-interpretačným pásmom, prvým svojho druhu na Slovensku. Deťom sú určené knihy Veselé básničky pre múdre detičky alebo Knižka pre prváka Miška, Frčka Huláková z Vyšných Krkahájov, Oriešok večnej krásy a Odvážny Brusko. Autorka publikovala aj v niekoľkých zborníkoch, periodikách, regionálnej tlači a v Slovenskom rozhlase. Žije a tvorí v Rosine, je členkou Žilinskej odbočky SSS. Ako ukážky z tvorby prinášame niekoľko doteraz nepublikovaných básní. 58 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Dvaja „Posledný akord pred zotmením: nad mestom ukameňovali ticho husľový kľúč odomkol komín meluzíne a ja som zabudla na všetky zimy s ľadovými mečmi ktoré visia z mosta pripravené skočiť – a potom sa to stane: z fontány vytryskne gejzír svetlonosov neznáma v dlhej sukni rozprestrie dáždnik krídlom netopiera pozametá ulicu a kŕdeľ vrán namaľuje strechy dočierna – SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 59 vtedy ťa stretnem: keď budem klopkať opätkami ako žobrák palicou s kútikom strachu v oku pod každou bránou za každým rohom – vtedy dopovieš“ „Stretnem ťa v noci budeš sa plahočiť zvratkami jesene biele kolená priesvitne zaoblené len v očiach sa ti kúpe starec na vozíku zelený sveter z ovčej vlny plný pľuvancov a krvi aj mesiac – plný priesvitne zaoblený“ „Nad klenbou vibruje tenor neznámu z ulice zastavil ligot výkladu a čierny pes sa schúlil pod klobúkom za tamtou bránou bude deň?“ 60 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM „Z pomaľovaných stien vykľučkovali otázniky ako facky na lícach detí so smutnými očami aké vedia mať iba klauni čo milujú cirkusové farby a kričia do zbláznenia kričia tú svoju – červenú fialovú a žltú a–“ SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 61 „Pršia vŕbové kvety a niekto cudzí vníma moju chôdzu mláka sa otvorila dokorán vidím sa ako stúpam po kvapkách...“ (Myslel som že ma spoznala ale ona nič volám anna anna obzrela sa a zbadala muža na invalidnom vozíku sedel s hlavou vyvrátenou dozadu a dážď mu stekal dolu tvárou vtedy som to ešte nebol ja) „Všade sa krútia steny hluchého mesta na každej tieň tvojho tela stretnem ťa teraz v uličke bokom od námestia za tamtou bránou za tamtým rohom budeš sa vyhýbať kalužiam a ľuďom budem na teba kričať – a ty sa neobzrieš...“ 62 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Jeseň Stúpaš po pôde ktorá tvojim nohám ustupuje tvoje stupaje ostávajú pevne vtisnuté všade kde si doposiaľ sial – zem si privlastňuje teplo z tvojich rúk a každý rok sa opakuje to isté: ako keď odchádza syn – vnútri je pusto ale ty vieš že tak to má byť SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 63 Bozk tichý prienik svetov a po ňom – utajený tlkot srdca na úteku 64 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM xxx tak ako včera ubudlo z budúceho a naše rozbehnuté kroky večer ustali tesne vedľa seba schúlená v tebe ako zvieratko opäť hľadám slovo ktoré nám porozumie SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 65 Sapfó tmou ohraničená skala padá telo samovraha: súzvuk tela a skaly v hlbočine biely útes žena v bielych šatách biele oblaky na sivom podklade v kontraste s parížskou modrou biele šaty rozpustené v parížskej modrej utekala zaváhala obrátila sa vietor jej strhával šaty jej biele šaty ako biela skala 66 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM xxx Vibrujúca tma sekundový sebaklam že do teba vidím strih viečkom – odpútanie pier mizne plachý netopier SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 67 pM Peter Mišák Ružomberský rodák (10. 9. 1950), pedagóg, redaktor, literárny kritik, publicista, básnik a lexikograf. Pôsobil ako učiteľ na základnej škole, odborný a vedúci odborný redaktor vo Vydavateľstve Osveta, neskôr ako novinár, redaktor a šéfredaktor Slovenských národných novín v Martine . Autor básnických zbierok Listovanie (1981), Deň (1988), Soľ v nás (1998), Necelé sonety o láske (2004), Rozhovor na ulici (2009), Stanice (2013). Zostavil Malý slovník slovenských spisovateľov (2002), napísal zbierku poviedok Pointa smrť (2007), Povesti z Liptova (2008, v spoluautorstve s P. Vrlíkom). Najkrajšie slovenské povesti o zvonoch (2012), Rozprávky spod slovanskej lipy (2013, v spoluautorstve s P. Vrlíkom), Ružomberský literárny kalendár 2012 a 2013 (2011a 2012, v spoluautorstve s R. Kenderom). Za zbierku Soľ v nás získal v roku 2000 Prémiu Paula Rusnaka ako ocenenie Svetového kongresu Slovákov za pôvodnú tvorbu, za Malý slovník slovenských spisovateľov v roku 2003 Cenu primátora krajského sídla za významný literárny počin. Povesti z Liptova a Ružomberský literárny kalendár 2012 získali v čitateľských anketách tituly Kniha Liptova, Najkrajšie povesti o zvonoch a Rozprávky spod slovanskej lipy titul Kniha Turca a Kniha Horného Považia. Je aj autorom scenárov, rozhlasových pásiem a poviedok. Žije a tvorí v Martine, je členom Predstavenstva SSS a tajomníkom Žilinskej odbočky SSS. 68 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Bronzový čas Ešte sú také prázdne miesta, kam až dovidíš, na ktorých nikdy nikto nebol doma. A zopár vyprázdnených. Z nich vyhnali sme sami seba do bludísk a zo spomienok vytrhli ich mená. Už veky nášho času v nich driemu slávne svedectvá. Niet za čo chváliť a niet koho. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 69 Nebožské uzly Aká tam nadväznosť... Konce lán ďaleko od seba a uzly dávno nevieme. Chcel by som sa vidieť z diaľky, ako dnes vidím Márie mojej mladosti a ako ony vidia mňa. Bolo by menej krokov naslepo a menej snahy o návrat. A možno aj tie uzly napokon aspoň na ten môj čas vydržia. 70 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Ranná Už sa dívam zboku a trochu aj zhora. Nepáli ma teplo holubičích dlaní. Ešte stále stupajami dotýkam sa zeme, ale iba zľahka. Prv než mi svitanie zavadí o viečka, za oknami všetko škrieka ako nadržaný páv. Okamih dohára, lebo iba potme počuť, ako v lampe puká unavený knôt. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 71 Rozlúčka Priveľa samoty uprostred davu a rečí, rečí bez konca. Špaliere. Uličky z ľudí a každý s vlastnou zemou pod nohami. Režú dav na kusy. Len zopár omylných akoby zo zvyku chce zlomiť samotu aspoň na dvoje. Ale tá sa celí ako rana po britve: Dlho a krvavo, dlho a štipľavo, dlho a boliac. V záprahu 72 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Nevieme vlastné hranice. Čo kúsok miesta pred nami, to krok. A pokiaľ možno ľavou. Sme celí nad vecou a s ustavičným cieľom: nad hlavou bičík s chlpom suchej trávy. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 73 Čo s tým? (z nových rozhovorov) I Čoraz ďalej je ku skutočným slovám. Akoby sme išli iným smerom. Opačným. A od slov, pane, čoraz bližšie k zbytočnému strachu o tých pár dní, čo sú, zdá sa, navyše. II Keď ťa raz, pane, príčinliví odvrhnú alebo oklamú alebo iba jednoducho omrzia, mohol by si sa stať Bohom unavených. 74 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Nám by si sa zišiel viac. III Pribúda, pane, miest, kam nesmieme. A čoraz viac je jednosmerných chodníkov. Len tam. No my sa, pane, po nich vlastne vraciame. ... et in pulverem reverteris. IV Priveľa, pane, je navôkol nás vecí, ktorými ešte nikto nepohol. Či azda ty? O tom tu zatiaľ nevedno. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 75 Len žreci sa tvária, že majú jasno vo všetkom. A mali vraj aj proroci. Iba nám, pane, o tomto čase z toho jasna priveľa naraz ubudlo... V Tak teda ako? Srdečná vďaka, keď si sa už spýtal. Celkom obstojne. Daria sa veľké veci, pane. Len tie obyčajné akosi pomenej. Počúvať, mlčať, dívať sa. A ako sme to dobre vedeli... Hádam len ty 76 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM lepšie, hoci, ako sa tak dívam, ani tebe nejde o viac ako nám. VI Viem, že len repceme a kto príde, ten melie. Poza bučky, potichučky šúchame si dlane. Ale, pane, zavše ozaj dávaš po papuli nepravým. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 77 ON Ondrej Nagaj Rodák z Ratkovského Bystrého na Gemeri (21. 2. 1940), pedagóg (stredné školy v Turčianskych Tepliciach, Prvé slovenské literárne gymnázium v Revúcej), vydavateľský pracovník (martinské Vydavateľstvo Osveta), redaktor, literárny kritik, básnik a autor literatúry pre deti v predškolskom i mladšom školskom veku, ktorý veľkú časť tvorivého života a bohatého diela spojil s regiónom Turca a Žilinským krajom. Knižne debutoval básnickou zbierkou Verše na pni (1966), v ktorej sa výrazne prejavili intimizujúce tendencie, schopnosť rytmicky presadiť krátky rozsah do obsahovo hlbokého celku s ľahkou zrozumiteľnou pointou. Aj vo svojej ďalšej tvorbe pre dospelého čitateľa v dvoch desiatkach kníh prechádzal zmysluplne od ľúbostnej lyriky cez reflexiu domova až po prírodné motívy (napr. Prekrývanie tvárí, 1981; Nebudem už zlý, 1986; Darované súkromie, 1994; Nenechajte ma na pokoji, 1995; Aj kajku láka let, 2002; Aj kalina je kvet, 2002; Píšem si namiesto Teba, 2007; Šepotance, 2013). Detskému čitateľovi venoval tiež dvadsiatku nápaditých kníh, napr. Mám básničku na jazýčku (1988), Nepotkni sa jazýček (1992), Kamaráti na lúke, Hádanky a viaceré leporelá. Ako ukážku z tvorby prinášame pohľad na charakteristickú autorovu kontemplatívnu poéziu určenú dospelým čitateľom. 78 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Čas našich životov -1Keď jeseň žlté listy píše tým svojim vtáčkom za more, ja som si s touto piesňou prišiel, ktorá raz musí prebolieť. Ďakujem, láska, za to krásne, čo dala si mi do dlaní. V horúcich letách možno za sneh, za svetlo skorých svitaní. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 79 Nie je to v nás, je to mimo nás. V tom večnom kotle, kde sa varí čas. No prv, než to v ňom všetko skolotá, premieša obsah nášho života. Už tichý vietor lístím máva a vraví zbohom jeseni. No v srdciach, ktoré plačú za nás, cícerčok lásky pramení. Tá ostáva tu ako stromy do zeme pevne vsadené. Čas v rukách sa nám začal mrviť pod ťažkou nohou nádeje. 80 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Možno vykypel spod pokrievky a v pahrebe sa vyparil. Ale ak v nás bol veľmi tenký, dokázal iba poraniť. -2Slnko má stále žltý spln. My nie sme večne mladí. A láska z našich čistých zŕn si svoje hriadky sadí. A vtedy jej je najlepšie, keď si kus teba odtne. Lúska z nás krátke rešerše písané v noci potme. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 81 Ja sa ťa nikdy nezbavím, pre mňa si aj dnes mladá. Piskľavý vietor z mojich zím ťa ešte stále hľadá. Vážená dáma, krásne je, že slnko vždy je v splne, že občas sa mi usmeje a občas z neho trniem. To mi tak život tidliká, aby mi nebolo smutno. Je to spev? Možno králika po krku rukou utlo. Aj roky majú kladivo a tlčú do nás kliny. 82 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Neviem, koľkokrát za život do srdca uderili. -3Kým som ešte na tejto strane rieky a mám ruky zo života prázdne, rád by som sa, rád podelil s niekým so všetkým, čo ostalo mi na dne. S trochou lásky k priateľom a blízkym, veď som ich mal prenesmierne rád. Nerátal som straty ani zisky, ale chcel som predovšetkým dať. S trochou viery, že sme tu len chvíľu a vrchy nám hlavy prevýšia. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 83 Neprišli sme iba na hostinu. Treba zniesť aj ostne černičia. A s nádejou, že naplním dobrom srdcia detí, ba možno aj vnukov. Aby sme sa priblížili k obrom. Tým, čo sú v nás krotkí ako smútok. 84 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Popolvárov brat Keď mrzne jeseň a vrany nebo orú, prichádzam presne len po medenú horu. Stmieva sa vo mne a treba sa vrátiť. Nevládzu ďalej unavené kone. Odoprený im bol obrok zlatý. Už sa mi zdalo, že som skoro v cieli, a pritom som sotva vyšiel na dvor.. Princeznú sme vôbec neuzreli. To nenájdené ma ako vina mrazí, veď nepatrí sa už z polcesty vrátiť. Tak mi odpusť, prosím, moje slzy. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 85 V ďalekých hmlách len tušiť zámok zlatý. K striebornej hore dôjde niekto iný, no vráti sa, lebo málo chce a oplače doma svoje činy. Nedočiahol zlaté ovocie. K zlatej hore chodník neschodný je, vycicia ťa ako osa hrozno, lebo striga, všetko, čo je živé, záludne víta a spriaha sa so zlom. O zlatej krajine môžem iba snívať a závidieť tým, čo v nej boli chlapi. Osivela vraným koňom hriva a mňa to teraz neúprosne trápi. 86 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 87 IV Igor Válek Rodák z Martina (7. 1. 1967), redaktor a publicista, básnik a prozaik, editor a organizátor literárneho života v Martine i v Žiline, ktorý dielom prinavracia vlastenectvo a poukazuje na bohatstvo národného dedičstva. Autor básnických zbierok Na-miesto piesne (2000) a Korene a úlomky (2007); knihy próz Haškovi v pätách. Koláž o hľadaní a nájdení Slovenska a spisovateľa (2003); syntetizujúcich slovníkov (Lexikón literárnych diel – svetoví autori, 2002; Lexikón kultúrnych pamiatok Slovenska, 2004; Lexikón literárnych diel – slovenskí autori, 2006 a Literárny lexikón Žilinského samosprávneho kraja, 2009); Martin – sprievodca kultúrou mesta (2008); editorsky pripravil a doslovom doplnil črty Tida J. Gašpara Starinské nezábudky (1993), výbery z J. G. Tajovského (Maco Mlieč a iné poviedky, 2004), J. Jesenského (Slnečný kúpeľ, 2005), J. Záborského (Chruňo a Mandragora) a J. Kráľa (Jarná pieseň, obe 2006), spoluzostavil Pamätnicu Roku Ľudovíta Štúra 2005 – 2006 (spolu s O. Pavúkovou, 2006). Pre deti prerozprával Najkrajšie rozprávky 88 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Pavla Dobšinského o zlate (2004), dvojdielne Najkrajšie slovenské národné rozprávky Pavla Dobšinského (2010), Najveselšie rozprávky Pavla Dobšinského i NEBOJSA! a iné HORORozprávky a napísal Povesti o slovenských riekach (všetky 2013). Za prvú zbierku získal Cenu prednostu Krajského úradu v Žiline za debut roka; za knihu o Haškovi prémiu primátora Mesta Žilina za literatúru; so žilinským literárnym lexikónom obsadil 2. miesto v súťaži Kniha Horného Považia (2010), s dvojdielnym výberom z Dobšinského roku 2. miesto v súťaži Kniha Turca (2012), Najveselšie rozprávky Pavla Dobšinského boli úspešné v Turci i na Hornom Považí (3. a 2. miesto za rok 2013), HORORozprávky boli najkrajšou detskou knihou jari 2013 v tradičnej súťaži Domu detského umenia Bibiana v Bratislave. Autor žije a tvorí v Mojšovej Lúčke a v Martine, je členom Žilinskej odbočky SSS. Ako ukážku z tvorby prinášame poviedku s jemu blízkou vysokou mierou fabulácie a vtipu. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 89 Bude to ďalšia kniha? Horúci augustový večer lenivým razy stúpil bosou nohou na ich ostré pohybom ťahal ešte stále žeravé sln- zúbky. Vtedy nadurdene zašomral: ko za nohu. Aby už konečne opustilo „Čo hryzieš?!“ Zohol sa a previnilca oblohu a uľavilo svetu. Vyšťavenému šmaril do koša. a vyprahnutému, veď každá kvapka Šuchtavým krokom sa vrátil z mies- akejkoľvek tekutiny sa od rána so zú- tnosti, kam aj prezident chodí pešo, falým syčaním menila na paru a mizla skydol sa na prepotený a kyslou ka- v nenávratne. V nenávratne Jarosla- pustou raziaci poťah hojdacieho kres- vovho objemného brucha s podobným la a krátkymi prstami hrabol do ška- zasyčaním zmizla aj ďalšia fľaša chla- tuľky cigariet. Lačno si potiahol dym deného kozla. Veľkopopovického. De- a naučeným pohybom dlhoročného siatky. Koľkej už, nevedel. Pokrivené fajčiara sklepol popol do preplneného uzávery prestal rátať podvečer. Pri tri- popolníka na opierke. Na okamih za- nástke. Už ich iba mechanicky hádzal váhal a vzápätí, s podobnou zručnos- ponad plece do koša. Teda smerom, ťou, vytiahol ľavačkou ďalšiu fľašku kde kôš stál. Že nie vždy trafil, vedel. z plechového vedra plného roztápajú- Keď si išiel vyprázdniť mechúr, musel ceho sa ľadu. prekračovať roztrúsené dôkazy svojej basketbalovej nemohúcnosti a zo dva 90 „Tsssss!“ privravela sa mu pena oslobodená zo skleného zovretia. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM „Glo, glo, glo!“ odpovedal jej pria- o akejsi Márii, ktorej prastará mama teľsky, naraz do seba vlejúc polovi- rozjatrila dušu študentovi a ten o nej cu fľaše. Takto povzbudený, Slavo si zložil básnický opus a vzápätí o tom, na kolená posadil redakčný notebok že o čosi podobné sa pokúša aj môj a začítal sa do riadkov na monitore. spolusediaci. Už pri druhej runde sa „Ako sme sa dozvedeli z listu, ktorý mi však podarilo prehodiť reč na moju prišiel do redakčnej pošty, v Banskej nôtu. Dozvedel som sa, že už niekoľko Štiavnici sa prednedávnom objavili dní sa od rána ulicami mesta potulujú zvláštni návštevníci. Svojím neobvyk- počerní ľudia v dobových rovnošatách lým vzhľadom a správaním rušia nielen tureckých bašibozukov. Presne akoby “zabehaný“ mestský život, ale aj jeho z oka vypadli tým sadrovým z muzeá- obyvateľov. Bez váhania sme sadli do lnej expozície v Novom zámku na vr- auta a vydali sa po stopách, ktoré na- chu Frauenberg. Ešte aj tie krivé šable značoval list. Po príchode na Radničnú a vykrútené bajúzy majú rovnaké... ulicu sme sa nenápadne votreli medzi Stačili však ďalšie štyri deci červené- tmoliacich sa ľudí. Mne sa pred budo- ho vínneho moku a bolo po záhade! vou evanjelického lýcea, priamo pod To vraj iba nejakí podnikavci takýmto pamätnou tabuľou, svedčiacou o sku- spôsobom, v originálnych kostýmoch, točnosti, že tu svojho času študoval aj pozývajú hostí do novootvorenej bal- Sládkovič, podarilo na lavičke nadvia- kánskej cukrárne a môj „priateľ“ do- zať rozhovor s poblednutým mladíkom. stal nápad, že upozornením na nich Sprvoti síce, píšuc akési veršíky do priláka do Banskej Štiavnice redak- obyčajného linajkového zošita, neprí- tora našich novín. Aby mu ponúkol liš ochotne reagoval na moje pozvanie na uverejnenie svoje básne. Keď ma na dva deci červeného (veď ako lepšie videl „ňuchať“ pred lýceom, hneď ve- začať reč s neznámym človekom?), no del, že sa mu zámer podaril a okázalú keď som prezieravo spomenul, že mám nechuť nad mojimi otázkami len pred- namierené aj do Pischlovho domu na- stieral. Znechutene som ho odkázal na proti Kostolu sv. Kataríny, hneď ožil. živoriace literárne periodikum a chcel V prítmí tichej kaviarne som si najskôr som odísť. Vtedy ma naspäť na stolič- vypočul jeho horúčkovité rozprávanie ku prikovali slová od vedľajšieho stola! SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 91 Akýsi Nácko s Imrom sa rozprávali, pracovný ruch. Za neďalekou zákru- že spod Sitna už tretiu noc počuť po- tou, oproti – aká symbolika! – rodnému divné zvuky. Ani čo by kov narážal na domu Margity Figuli stáli tri ubytova- kov. Musím si presadnúť, tuším niečo cie maringotky a po ceste mechanicky veľké...“ fučali ďalšie nákladiaky s ešte čerstvo Trochu sa mu driemalo, no ďalšia ci- voňajúcimi smrekovými doskami. Pred gareta mala v žilách kofeín a radodaj- potravinami, popíjajúc fľaškové pivo, ne sa s ním podelila. Aspoň cigareta, sa miešali domáci s robotníkmi. Naj- smutne sa pousmial. prv sme sa pokúsili osloviť práve mu- „Ako sme sa dozvedeli z telefonátov žov práce, no dôraznými gestami a ne- od obyvateľov Vyšného Kubína, minulý publikovateľnými slovami nám dali týždeň sa len ťažko dostávali autami jasne najavo, že sú viazaní mlčanlivos- cez hlavnú cestu. Príčinou bolo jej za- ťou. Keď náš fotograf zbalil do brašne tarasenie ťažkými stavebnými mecha- to, čo mu ostalo z fotoaparátu, prešli nizmami. Už v piatok 13. augusta sa sme k stavenisku. Lepšie povedané, z neďalekého Dolného Kubína prihnali k nepriehľadnému plotu, spoza ktoré- skriňové nákladiaky s robotníkmi, za ho zneli nefalšované zvuky stavebných nimi bagre, domiešavače s betónom prác. Napriek všetkým, doteraz inde a autožeriav. Na veľké prekvapenie úspešným úskokom, sme neuspeli ani domácich sa ľudia i technika rozložili tu. Akýkoľvek dobre mierený pokus okolo pamätníka na mieste, kde stál nadviazať nielen vizuálny kontakt so kedysi rodným dom Pavla Országha stavbyvedúcim sa odrazil od hradby Hviezdoslava. Kým jedna skupina cieľavedomého mlčania a veľavýznam- robotníkov začala lokalitu okamžite ného poklepávania na fascikle s doku- ohradzovať vlnitým plechom, druhá, mentáciou. Neostalo nám iné, ako na- napriek výhradám Vyšnokubínčanov, vštíviť obecný úrad a starostu Vyšného sa pustila do podkopávania onoho ka- Kubína, Mgr. Pavla Podvrchovinského. meňa. Ten po dvoch hodinách naliehania Okamžite sme navštívili miesto po- a dvoch fľašiach borovičky predsa pre dozrivých prác. Po príchode sme moh- čitateľov našich novín povedal: – Asi li konštatovať, že tu naozaj vládne čulý pred dvomi týždňami sa so mnou te- 92 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM lefonicky skontaktoval istý maďarský nal na akéhosi predka. Oravca sklada- štátny občan so slovenskými koreňmi, júceho v poslednej tretine 19. storočia ktorý bol ochotný investovať značný advokátske skúšky v Budapešti. Potom kapitál do stavby básnikovho domu. nahlas čítal vlastné básne a vyrovna- Trval však na tom, aby vyzeral ako ten ným krokom spravodlivého človeka pôvodný na existujúcej makete. V ďal- hneď po zotmení odchádzal spať.“ ších dňoch sme prostredníctvom za- „Čo páliš?!“ zmohol sa Jaroslav na stupujúceho právnika podpísali všetky odpor, cigareta využila jeho zaujatie potrebné papiere a vyhliadnutá firma textom a potisla mu žeravý stĺpček začala so stavbou. Pýtate sa, kto je ten popola medzi ukazovák a prostredník veľkorysý mecén? Aj keby som chcel, voľne opretej pravačky. Končekom ja- nemôžem jeho meno prezradiť! Vyplý- zyka oblizol boľavé miesto a nikotín va to so zmluvy podpísanej medzi ním prestriedal chmeľom. a obcou. „Ako sme sa dozvedeli v Čachtic- Viac sme sa od prvého občana Vyš- kom múzeu, poplašné správy hovo- ného Kubína nedozvedeli, no ďalší, riace o zmiznutí viacerých mladých ktorí chceli ostať v anonymite, nám dievčat z obce a blízkeho okolia, urči- prezradili, že niekedy pred rokom tu te nesúvisia s prípadným obnovením viac dní dovolenkoval manželský pár okultnej činnosti na neďalekom hrade. z Budapešti. Sympatický šesťdesiat- Hoci telo grófky, tyranizujúcej okolie nik, drobný pán Pál s fičúrskymi pre- na prelome 16. a 17. storočia sa ne- šedivenými fúzikmi, chodieval na dlhé našlo ani pri prieskume v roku 1938, výlety k neďalekému salašu. Ako nie nedávna séria tajných nočných poby- celkom správne informovaný mešťan tov v hradnom podzemí nepotvrdila a navyše občan maďarského hlavné- prítomnosť akejkoľvek tajomnej sily ho mesta si totiž, až kým ho ktorási medzi starobylými múrmi. dobrá duša neupozornila, myslel si, – Pracovníci múzea, posilnení o špič- že navštevuje legendárnu hájovňu na kových démonológov strávili vo viace- Podvrší. Po večeroch postával s domá- rých priestoroch hradu niekoľko nocí, cimi na priedomí prenajatej chalupy viackrát ho navštívili aj v neskorú a pomerne dobrou slovenčinou spomí- nočnú a skorú rannú. Keď si odmyslí- SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 93 me miestneho blázna Vyskoča a jeho ktorý má na svedomí zmiznutie mno- dve kozy, nenašli nič a nikoho, – pove- hých mladých dievčat z krajín bývalé- dal nám riaditeľ múzea PhDr. Krištof ho sovietskeho bloku. V zadnej časti V. Ctiborovský. Záhadu zmiznutých auta našli aj tri omámené a spútané dievčat sme sa pokúšali ďalej riešiť dievčatá: 18-ročnú Janu P. a jej 19-roč- na Okresnom riaditeľstve Policajného nú sesternicu Paulínu J., obe z Čachtíc zboru v Novom Meste nad Váhom. a 20–ročnú Gabrielu K. z Vaďoviec, po Tu sa nám po počiatočnom zmätku, ktorých bolo pred mesiacom vyhláse- vyvolanom zrážkou ich podnapitého né celoštátne pátranie. Všetky tri boli kolegu, nadstrážmajstra V. P. s osob- dlhodobo nezamestnané a prihlásili sa ným autom s ukrajinskou poznávacou na inzerát ponúkajúci prácu au-pair značkou, podarilo od hovorcu Vravné- v zahraničí. Keď však navštívili spro- ho zistiť, že sme opäť raz v pravý čas stredkovateľskú agentúru, omámili ich na pravom mieste. Podobne sa osved- pri pohovore neznámymi barbiturátmi, čil aj spomínaný nadstrážmajster, podanými zrejme v nápojoch, a na viac ktorý napriek viac ako dvom promile sa už nepamätajú. Všetky poškodené alkoholu v krvi presne trafil do mikro- boli po lekárskej prehliadke prepuste- busu uháňajúceho z Čachtíc. Ako sa né do domácej liečby, všetci podozriví totiž neskôr ukázalo, vodičom vozidla boli zadržaní vo vyšetrovacej väzbe bol ukrajinský štátny občan Olexyj a prokurátor na nich vzniesol viacero F., po ktorom už niekoľko rokov pát- trestných oznámení. K množiacim sa ral Interpol v súvislosti s prostitúciou prípadom zmiznutia mladých žien zo a nelegálnym obchodom s „bielym Slovenska sa vrátime v budúcom čís- mäsom“. V osemmiestnom automobile le rozsiahlejšou reportážou z amster- boli okrem vodiča zaistené aj ďalšie damskej štvrte červených lámp.“ dlhodobo hľadané osoby, Ilona Ióvac- Ďalšia návšteva miestnosti razia- ká a Doris Sentéšiová, esá východoe- cej čpavkom. Po návrate Jaroslav už urópskej kupliarskej „galérky“. Krimi- v kúte izby zasvietil malú lampu za- nalistov však potešilo predovšetkým vesenú na stene špinavozelenej farby. zadržanie Alžbety Batorovescuovej, (Modernistický vkus bývalej!) Na čí- rumunskej hlavy tejto vetvy gangu, tanie mu síce stačilo svetlo monitora, 94 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 95 no vždy takto riedil hustotu večernej rum, gin, štok, čerešňovica a kalva- samoty. Svetlo bolo jeho druhom. Po- dos – domáci . Okrem toho, že bez zdravil ho priložením dvoch prstov väčšej ujmy na zdraví prežili aj túto k najhlbšej vráske na čele a pokračo- „kalorickú“ bombu, je na prípade val v prerušenej činnosti. zarážajúci jeho takpovediac geogra- „Ako sme sa dozvedeli od zástupcov fický aspekt s dôrazom na speleolo- Slovenskej speleologickej spoločnos- gické atribúty. Veď J. H. a B. H. boli ti, jej dvoch členov J. H. a B. H., po napriek ktorých pátrali desiatky členov tohto objavení na úplne opačnom konci re- dobrovoľného jaskyniarskeho zdru- publiky! Keďže postihnutí ešte neboli ženia v okolí Jasovskej jaskyne, našli schopní súvislo komunikovať, opýtali dnes v skorých ranných hodinách sme sa na prvé zistenia náčelníka na parkovisku v Súľovskej tiesňave. Slovenskej speleologickej spoločnos- Hrozný pohľad na úplne vyčerpanú ti, Ing. Záboja Podkrtinského. očakávaniam pátrajúcich a zjavne psychicky otrasenú dvojicu – Nech to znie akokoľvek neuveri- sa naskytol najskôr skupine českých teľne, Jaro a Božo sa z Jasova v Slo- turistov, ktorí sa tu chceli občerstviť venskom krase v Košickej kotline, pred ďalšou cestou na západ. Privo- ergo z východu republiky, dostali laní záchranári sa okamžite postarali podzemím až do jaskyne Šarkania di- o transport postihnutých do nemoc- era v Súľovských vrchoch v Žilinskej nice v Bytči, poskytnúc im predtým kotline, ergo na sever republiky! Ako prvú pomoc podľa zásady dodržania sme vyrozumeli z ich rozprávania, pri všetkých piatich T: teplo, ticho, trans- rutinnom zostupe v jasovskom Dóme port, tíšenie a tekutiny. Hlavne tekutín netopierov sa zrazu preborila stena prečerpali cez útroby úbohých (aj) de- a pred nimi sa otvorila chodba. Nevá- hydrovaných jaskyniarov neuveriteľný hali a pustili sa, ako zapálení jaskyni- objem. Ako neskôr lakonicky konšta- ari, ďalej. Po úplnej strate zmyslu pre toval MUDr. Gustáv Neochvejný, služ- časovú realitu – stále iba kráčali, bro- bukonajúci lekár na anesteziologicko- dili sa a preliezali – sa prebrali pod -resuscitačnom oddelení: - Slivovica, skalami Roháča neďaleko Obrovskej borovička, demänovka, becherovka, brány, ergo v Šarkanej diere –, s vy- 96 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM trešteným pohľadom rozpráva skú- prilepší k biednej almužne nazývanej sený speleológ, uhýnajúc si z poľnej výplata. Zrazu sa strhol. Kdesi v čier- (jaskynnej) fľašky. nej tme za bývalou a teraz už dlhšie – Rum –, skúsene konštatuje okolo opustenou maštaľou, zachytil peri- prechádzajúci MUDr. Neochvejný. Za- férnym videním akýsi pohyb. Urobil interesovaní už oslovili aj špecialistu dva-tri kroky tým smerom, uvedomu- na magické miesta Slovenska, RNDr. júc si, že ešte stále tu cítiť ročitý pach Ing. Milivoja Jasenského, PhD., ktorý dobytka. Aj starý otec rozprával, že sa vyjadril, že po zostúpení do chodby práve ten počas tuhých zím prilákal zacítil výrazný zvierací pach. Zároveň hladné svorky vlkov. Ešteže je leto, okolostojacim pomyslel si a vtom za rohom zbadal prerozprával viace- ro šarkaních legiend z okolia Jasova i Súľova a mrmlal si akési zaklínadlá.“ Jaroslavovi odkväcla hlava. Na akýsi dlhý šupinatý chvost. „Čo buntošíš?!“ prehodil pobavene... hruď. Na chvíľu. Hneď sa prebral Ďalšiu fľašku piva zo starého ple- a ťažkým krokom rozospatého člove- chového vedra plného teplej vody ka prešiel na neistých nohách najskôr vytiahol ráno sused Jožo. Starý mlá- izbou a potom chodbou až ku vchodo- denec, ktorého opäť sušilo a dobre vým dverám. Rozdrapil ich mocným vedel, kam sa ísť liečiť. Roztrase- myknutím a vyťapkal sa na kamennú nou rukou otvoril šmykľavú fľašu verandu starorodičovského domu. o opasok, ako sa to naučil na vojne, Vždy sa sem, do relatívneho dedin- a zhlboka sa napil. Trochu ho nap- ského ticha Súľova, odkiaľ pochádzal lo, ale statočne preglgol a zapálil si po praslici – či po prasnici, ako rád nalomenú cigaretu. Hodil sa do hoj- hovorieval novinárskym kamarátom dacieho kresla a prižmúrenými kar- po uzávierke v krčme všeobecne zná- pavými očami sa zahľadel k rozchľa- mej ako Ochmelisko –, utiahol, keď beným dverám. Ten Slavo určite sumarizoval svoje staré články do zase zaspal na záchode, pobavene sa ďalšej knihy. Ktorá mu aj tak nevyne- uchechtol a bezmyšlienkovite si zno- sie pochvalu kritiky, no napodiv sa zas va logol, klopkajúc špinavými prsta- bude celkom dobre predávať a on si mi na ticho si pradúci notebok... SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 97 IV Eva Kotarbová Narodila se v ostravské čtvrti Vítkovice (24. 12. 1948). Po studiu na Pedagogické fakultě v Ostravě krátce učila matematiku a zeměpis, ale převážně působila jako novinářka: v Ostravském večerníku, České televizi v Ostravě, v TV Kabel Plus, tisková mluvčí jedné z městských částí Ostravy a zároveň byla redaktorkou a fotografkou zpravodaje Centrum. Nyní je volnou novinářkou, provozuje web Haló, Ostrava! (http://www.kotarbova.eu) ve snaze zachytit část kulturního a společenského dění v Moravskoslezském kraji. Velkou pozornost na nich věnuje literatuře a jejím tvůrcům. Po publikování v almanaších a sbornících (Almanach mladých tvůrců Oheň; Do dlaní chceme žhavou lávu nabírat; Jarní Vltava…) ji v roce 1979 vyšla první básnická sbírka Podkůvky, dále Kameny (1981), Zapomenuté věty (1992) a Siluety (2009). Část veršů básnířky byla zhudebněna, písně nastudovaly pěvecké sbory, nebo je interpretovali přední čeští profesionální pěvci. Autorka napsala rovněž řadu povídek, které byly publikovány v denním tisku a časopisech. Realizovány byly desítky jejích televizních scénářů k publicisticko-dokumentárním snímkům. Tvorba Evy Kotarbové byla několikrát oceněna v literárních a novinářských soutěžích. 98 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Džbány Každý jsme džbán k okraji naplněný sebou a jsou chvíle kdy z nitra pomalu odtéká z tvého k mému SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 99 Ohnivák Do dlaní chtěli jsme jiskřící lávu nabírat zrána zatékala až k Ostravici jako by peří poztrácel Ohnivák a za nocí z ní padaly hvězdy ani jsme si tolik nestačili přát 100 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Zkamenění Stínají minulost havíři v starých koloniích každý tu svou drsně stíná ve slovech a očím se stýská po hlubinách v zemi v očích prach sedá a strach ze zkamenění SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 101 Dědovo odprošování Viděla jsem jeho ruce odprošovat obilí za sebe i za mne pohybem klas od klasu vzrušenějším a z komínů na obzoru jako by vylétala hejna nedočkavých vran Viděla jsem jeho ústa odprošovat obilí za sebe i za mne dásněmi laskat loňské odpuštění a potom pospíchat k městu přihodit v dravou oranžovou líheň za sebe i za mne 102 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Loučení Už nikdy neuvidím paseky zkropené sluncem takové jako dnes tvé paže rozhozeny v žhnoucí vývrati a proto se s každým dnem loučím s každou minutou v níž mělknou naše stopy a slova mizí v nepaměti a v paměti tak málo jako na podzimním poli nesesbíraných klásků SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 103 Oltáře milosti Vyprávělas mi po někom zůstaly jen vlasy kadeře hnědé a černé milenky větru když z komínů v Osvětimi vylétly jiskry a dým smuteční závoj nad krajinu nedlouho předtím byl dívkou s gazelíma očima ženou s konejšivou náručí Vyprávělas mi Ty vlasy ty vlasy na hromadách čekaly rozkošné šíje nedočkavé zorničky milenců a vánek opět je zapletl do něžných sítí hnědé a černé uloupené oltáře milosti v rukách nevědoucích 104 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Milosrdná Má osmdesát let shrbená záda a zapomíná Před zrcadlem sleduje neznámou paní stařenu připomíná strom v zahradě ohnutý větrem - už žádná míza dřevo ohni kůra ohni Kdyby mohla nahlas by ji litovala ale zapomíná - Její tělo nestárne (Jen ta bolest!) s přimhouřenýma očima kývne na tu mladou (Ach ta slepota!) kdyby prohlédla prosila by Milosrdná smrti Milosrdná SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 105 Pompadour by se divila Hned na začátku odhalila všechna svoje tajemství vidět to Pompadour milenka francouzského krále divila by se za vějířem a odvrátila s pohrdavým úsměvem Dívka - chlapecké boky vztyčený silikon číslo čtyři ne ohanbí uprostřed klína záblesky kovové tyče u které tančí každý pátek V tom baru pijí muži dobré značky a nahou Barbie dlouho znají každou vrásku pihu pot i její kocovinu nad ránem Pro ni nedorazí Ken v bílém cadilaku když dveře zapadnou za posledním scvrklým mezi stehny Ona zase neví kudy kam 106 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 107 OM Otakar Matušek Narodil se v Ostravě (23. 6. 1953), kde i trvale žije. Vystudoval SPŠE, pracoval jako elektromontér, delší dobu je v invalidním důchodu. Dlouhodobý zájem o literaturu a umění vůbec ho dovedl k vlastní tvorbě. Mezi zdmi svého pokoje tvoří aforismy vysoké hodnoty, někdy úsměvné, jindy ironické, konstatující, provokující (atd.), avšak vždy s vnitřním poselstvím, posilujícím duchovno, s dávkou filozofie. Věnoval se i umělecké fotografii, nyní se k této zálibě vrací a připravil několik výstav. Se světem a jinými literáty udržuje kontakt telefonicky a písemně, protože zdravotní stav mu často nedovoluje účastnit se setkávání mimo domov. Publikuje časopisecky (literární časopisy Alternativa Nova, Tvar, List pro literaturu, Protimluv, Iniciály, Akord…). Za vydáním debutu – pouze dva výtisky – Duše je perla (1996) stojí Dušan Žárský; poté vyšli Aforismy (1999) a Tobě, kapličko s katedrálou uvnitř (2005). Účast ve sbornících: Myšlenka (1995); Koniny a taky blbiny (1996); Česká abeceda (1997); Slovník myšlenek (2003); Nezabolí jazyk od dobrého slova, Antologie českého aforismu (2004). Aforismy Otakara Matušeka užila ve svých knihách (i volně vydaných fejetonech) Božena Klímová: Příběhy pro optimisty (poezie, 1993) a Můj profesor se toulá (próza sborníkového typu, 1996); jeho aforismy jsou citovány při různých uměleckých sešlostech. 108 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Výběr z aforizmů Hvězda, již vidíme, vrhá stín. Co vrhá hvězda, již tušíme? Vesmír zevně, duše vskrytu. Láska je děsivá zbraň, nemíři-li na nás … Ty jsi dálka, já stesk. Zprava i zleva lítají facky. Asi jdu správně. To štěstí – být nešťastný s někým! Je ještě něco blbějšího než dav, a to je veřejnost. Prostore ticha, tichý prostore! SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 109 Sem tam i něco zahlédnu mezerou ve svém vzdělání. Sochaři vědí, že největší odpor neklade kámen, ale jeho stín. Modlitba dítěte: maminko! V mé duši dost tmy pro hvězdu. Dobrý učitel neřekne: buďte zticha, ale buďte z ticha … Často říkáme: Dej pane! Ale málokdy: Vezmi si, pane! Ctí nás volba, ne probírka! Světlo je stín vržený tmou! Hvězdy se neptají proč, jen tiše září. To člověk nedokáže. On je průzračný. My jen průhlední. Tělo z hlíny a zablácená duše … Tma zabolí před úsvitem 110 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Snít mohu sám, ale s tebou se chci probouzet, … Kde nebylo lásky, není odloučení … Absolutní prostor ve slově: zůstaň! Aforismus je bedýnka ze slov. Beránek je uvnitř. Jsem temný bod. Tys má hvězdná sestra. Když žena otevírá prostor, začnou muži růst křídla … Geniové musí své hvězdy objevit. Blbcům padají na hlavu. Je to vaše poslání nebo jste to dostali nařízeno? Je čas přejít od slov k větám! Ozvěna: múza epigonů. Každý odplouvá do své Indie, aby tam nalezl svou Ameriku … Smrt je propast a kultura – strach z té propasti. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 111 Věci, které trvají a lidé, kteří zůstávají … Moje řeč, Babylone! Znalci z doslechu. Mým válečným rykem je ticho. Sto lidí, sto názorů a ani jedna myšlenka. Stojí psáno: pomáhejme si! Tak si pomáhám. Ptej se na syna tesaře, až budeš hledat Božího syna … Jedno světlo, jeden stín … Hledej i s rizikem nalezení … Lhostejní byli pro. Lhostejní byli proti. Ostatní se zdrželi hlasování. Je snazší vstoupit ženě do osudu než do snu. Duše vidí jizvami. 112 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Věci, které nestojí za odvahu nestojí ani za námahu. Dětství: čas, kdy čas měl ještě čas … Dnes se dají brát vážně už jenom mystifi kace. Pravda bere zasvé, jakmile ji začneme považovat za svou. V té knize bylo tolik bitev, že by si čtenář zasloužil žold … Poděkoval by, ale copak se dá Satanovi říci zaplať Pánbůh? Soud nad ortelem. Setrvat proti vší setrvačnosti. Nejsme dost chytří, abychom k pravdě došli. Ale jsme dost chytří, abychom se k ní nehlásili. Hranice z papíru, zeď z písmen, peklo formátu A4. Jakpak to, studánko, že v tobě shledávám všechny propasti nebes? SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 113 Hlubiny jsou dostupné pouze utonulým. Jeho cestou byla ulička hanby. Na mou duši, říká nicota. Ne už hlas, ještě ne ozvěna. Číst začal cizinec, dočetl domorodec … Sorry češtino, jsem jenom kompjúter! Ó, vánku šílený, bouře, sen … Ani cogito, ani sum. Ještě tak ergo. Ptá se kámen dláta: co je to socha? Na naše pozemské utrpení dopadlo světlo ráje … Tak promrznout se dá jen zevnitř … V každém pádu je začátek letu. Měl praxi teoretika. Babylon – mekka překladatelů. Není třeba vstávat z mrtvých. Stačí se probudit. 114 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Říkáte o něm, že není a znovu Ho křižujete! Jaký prostor stesku pro křídla samoty! Proč by hlupák s kyjem nemohl být v právu? Proč by hlupák s kyjem nemohl mít pravdu? Člověk: bytost v níž se pomíjivé opírá o věčné. Umělec ohrožuje čas a zachraňuje věčnost. Vím, která perla, nevím, ve kterém moři … Antisvět žijící ze skepse … Ve frázích lze mluvit o Bohu, ne však s Bohem. Tisíc bouří, jediný přístav. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 115 LR Lydie Romanská Narodila se v Polance nad Odrou (13. 9. 1943), studovala na PF Ostravské univerzity, kde obhájila rigorózní práci z hudební teorie (PhDr., 2005). Žije a pracuje v Ostravě; posledních dvacet let působila v hudebním školství, byla sbormistryní několika sborových těles (Cena prof. Jana Šoupa- la, 2008). Je autorkou libret k dětským operám Dobroslava Lidmily, autorkou textů vokálních skladeb především ostravských skladatelů. V letech 1998-2009 vedla semináře tvůrčího psaní na Slezské univerzitě v Opavě; od roku 2007 je před- sedkyní ostravského střediska Obce spisovatelů, roku 2011 se stala členkou Pen klubu, v roku 2013 byla zvolena místopředsedkyní Obce spi- sovatelů České republiky. Debutovala skladbou Poema Ostrava (1975), dále vydala sbírky veršů Půl hodiny po lásce (1982), Dopolední poetika (1985), Poločas (1989), Tanec o francouzské holi (1991), Poušť před rozbřeskem (1993), Nedomy- kavost času (1998), Čtrnáct zastavení (1999), Odrou křestná (1999), Den latimerie (2002), Go- ghova postel (2006), Svlékání z růže (2008), Aniž 116 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM tvůj že jsem (2010); je autorkou knihy čtyř příběhových próz Ticho pro klarinet s podtitulem Příběhy poznamenané Ostravou (2007), oceněné v literární soutěži Ostrava město v pohybu (2006) a knihy povídek Boží expo (2012). V r. 2003 vyšel výbor z deseti sbírek nazvaný Desátek (Host Brno). R. 2009 uveřejnila přebásnění sbírky polské autorky Karolíny Kusekové S babičkou za ruku v překladu Libora Martinka. Vydala dvě odborné publikace – Dobroslav Lidmila hudební skladatel, sbormistr a pedagog (2006) a Slovo jako zrno (2009). Publikovala ve sbornících Tvůrčí psaní-klíčová kompetence na vysoké škole (2005), Povídka roku 2006 (Literární noviny), Nejlepší české básně 2009 a jinde. Je členkou několika literárních porot a podílí se na vydávání časopisu Obce spisovatelů Průhledy. Její zatím poslední sbírkou veršů je Postel v rohu zahrady (2013). V rukopise má připraven román Láska je víc než láska. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 117 Čertík Docela mě uráží, že můj život zčásti S Milanem máme z posledních řídí televizní seriály. Chci-li s Andělou deseti let společný jen jeden večer cokoli činit, vždy jen tak, aby to bylo a jednu noc a to jsme ani neuleh- před nebo za, ale nikdy ne v čase vy- li, protože zrovna zemřel náš otec hrazeném pro televizní seriál, a to by a Milan tu fungoval jako biletář mohl někdo umírat. Znám to a neří- před branami nebe. Bylo to před kám to jen do větru. měsícem, ale od té doby se hodně Teď tu byla a hledala skleničku změnilo. Tehdy klečel v koutě pokoje s namalovaným čertíkem. Přinesla a později se lokty opřel o sedák gau- v ní tenkrát Milanovi slivovici, takže če, zavěsil hlavu na překřížené ruce tu ten čertík někde musí být, ale já a zůstal tak a já jsem nevěděla, jestli jsem u sebe pekelníka od té doby ani se modlí nebo spí. A potom to děvče. nezahlédla, natož, abych ho skrýva- Já jsem pak seděla na posteli u otce la nebo dokonce rozbila, jak je Anda a hřála jsem si ruce pod jeho lýtky. skálopevně přesvědčena. Je větší Měl ty nejlepší šaty, skoro nové, a silnější, snad proto na mne pohlíží a pod suknem nohavic teplo. Drželo vždy s patra a s náznakem podezře- se tam dlouho a já jsem se začínala ní. Jsem jí pořád v něčem podezřelá, bát, že vlastně mrtev není, že to byl teď je v tom čertík… jen trik, jak přilákat domů Milana. 118 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM „Milana, zavolejte rychle Milana,“ stolu. Nesměl s námi jíst. To už jsem slyšely jsme z ložnice. Strnula jsem byla zase zpátky doma a zažívala a Anděla se podívala na hodiny. Bylo jsem to na vlastní kůži. Pak si našel půl jedenácté a ona zrovna omývala ženu, mladou, v jeho věku, byla už půlku prasečí hlavy, že udělá ovar jednou rozvedená, to si táta nezapo- s křenem, protože je to hodně rych- mněl docela detektivně zjistit. Ale lé a seriál dnes běží bohužel i před prý spolu nejsou. Dokonce někdo ří- polednem. kal, že umřela. To by bylo u Milana „Zavolejte Milana? Co to má zna- normální, na to on je jaksi zvyklý, menat, Andělko, kde seženeme Mi- smrt se kolem něho točí od dávných lana?“ let. Jednoho dne ho prostě otec ne- Otec o Milanovi poslední léta vů- pustil domů. Nepomohlo nic. bec nemluvil, zdálo se, že na něj „Mi-la-ne!“ ozvalo se z pokoje. zapomněl, vytěsnil ho z vědomí. „Jdeš?“ zeptala se. Asi před deseti lety se nepohodli, „Jdu,“ skoro jsem odsekla, protože ale byl to jen vrcholek ledovce. Ne- mě naštvalo, že kvůli seriálu budu fungovalo to mezi nimi nikdy. Tře- muset za Milanem sama. ba to ministrování. Milan chodil do kostela rád, a otec to nikdy nezapomněl zesměšnit. A pak, chtěl ho mít zámečníkem, chtěl mu předat „Milane, zavolejte Milana!“ sténá docela silným hlasem otec. „Za chvíli tu bude, táto,“ ujistila jsem ho a přerovnala deku. dílnu, ale Milan tíhl ke dřevu. Šel Anděla vytáhla hlavu z vody, ho- do truhlárny, ale o to se starala mat- dila i s tescosáčkem zpět do lednice ka. Otec se nikdy ani nezeptal. Ale a nafrněně odkráčela k seriálu. to není všechno. Samozřejmě, do „Uvaříme ji navečer, až tu bude žádné dílny se po vyučení nedostal, Milan,“ pronesla mezi dveřmi a já až přes pohřební službu, kde si od- jsem věděla, že si budu muset vy- kroutil nějaký rok, doporučili ho do myslet náhradní oběd a kdoví, zda malé fabričky na rakve. A už v tom k němu vůbec dojde; přemýšlela pohřebnictví zůstal a chvíli pracoval jsem, jestli je v lednici nějaký špe- také v kremaci. A táta ho nepustil ke nát, že by píchla plněná palačinka. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 119 Mobil ten náš člověk nemá a pevnou už vůbec ne. Stával jeden čas přeji si nic, než mluvit s Milanem, pomyslela jsem si netrpělivě. také u Tesca a nabízel Hlasatele no- Podíval se na mne, jako by mě oče- vého života. Jakési signály tu byly. kával. Nepoznala jsem na něm nic, Nakonec jsem ho našla v centru Ar- ani překvapení, natož radost. Měl mády spásy. v ruce smirek a vedle stála odrbaná „Milan?“ zamyslela se mladá dáma židle. Na další podobné židli sedělo v modrém stejnokroji, „to musíte do děvče asi osmileté a v ruce drželo kanceláře, víte, tady si dáváme jiná vysokou knihu s obrázky. Chvíli na jména a to pravé nakonec…“ mne hledělo a za okamžik bylo pryč. Takže, určitě biblická. Cestou do kanceláře jsem přemýšlela, jaké Ani jsem nepostřehla, kudy odešlo, kam zmizelo. si mohl vybrat Milan. Daniel? Na „Milane, otec tě volá.“ pec ohnivou to neukazuje, i když… „Umírá,“ věcně řekl Milan, ani se na Metuzalém? Starý není. Job… mož- mne nepodíval. Souhlas nepotřeboval. ná Job, určitě si myslel, že je život Vidím, že otce dopodrobna zná. Jiný v naší rodině naprosto nesnesitelný, důvod být nemůže. Během příští vteři- rána za ranou na jeho křehkou duši. ny se otevřela skříň v nábytkové stěně Lazar, ne, to určitě ne, nemocný bý- a vešlo to dítě. val zřídkakdy… „Milan Přibyla, ano, najdete ho v dílně, támhle na dvoře,“ zkou- „Hned jsem věděla. Je to jinak, neberte mi Jonáše. Milan tu není. Neznám ho.“ mavě se na mne zadívala… ale vy- Vzala Milana za ruku a táhla ho ke trvala jsem mlčky… „slyší na Jo- skříni. Skříň zůstala dokořán. Vza- náš,“ dostala jsem to se zářivým du jsem uviděla světlou místnost, úsměvem ze stejného kostýmu jako v ní roh jakési skřínky s barevný- před chvílí na chodbě, „kdybyste si mi hračkami. Zavřeli. Přede mnou přála nějaké prospekty, mohu vám opět neporušená nábytková stěna. nabídnout… tady, naše centra, sys- Vzápětí se ozvala mírná reproduko- tém sponzorů… kdybyste si přála vaná hudba, jinak ticho. Kdosi vešel navštívit…“ kdybyste si přála… ne- do budovy jiným vchodem, zahlédla 120 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 121 jsem ho oknem. Pánský kostým. Tlu- Stála jsem v té dílně hezkou chvíli, meně zněl rozhovor. pak znovu vešla ta dívka a ptala se, Jonáš a velryba. Jonáš v břiše vel- kam odjel Jonáš. Vysvětlila jsem jí, ryby. Jonáš pluje v té velrybě mo- kde bydlíme, poslouchala bez hnutí, řem. Postupně jsem si dosazovala za pozorně. Pak mi ujel autobus. Čeka- jednotlivé pojmy skutečnosti našeho la jsem víc než dvacet minut. Kvet- světa. Pokročila jsem ke skříni, ale ly jiřiny a růže, byl klid, takový ten ruka zůstala v půli cesty. Nezakle- polední klid v zahrádkách. Nikde pala jsem. Nedokázala jsem to ani nikdo. Mají to postaveno ve slušném pro našeho otce. Tak jednoznačný prostředí, za městem. Než jsem pro- byl ústup dvojice. Tak rezolutní plo- šla jejich parkovištěm, odtrhla se cha stěny. Na dveřích je úchyt, nor- mi podešev na podpatku. Zámecká mální dřevěná koule, jen za ni vzít. dlažba. Taky by se u nás vyjímala, Ještě jednou jsem napřáhla ruku, ale tam po té chodí Milan. Náš nehodný odtáhla ji dřív, než dosáhla otvírání. bratr. Opustil, vlastně musel opus- Otevřít? Vstoupit? Cítila jsem, že by to tit všechno jako dávní apoštolové, mohlo znamenat vstoupit navždy. Do a šel. Na rozdíl od nás se nevrátil. životů, do problémů, do řešení…Vstoupit k pochopení, ale na to jsem neměla. Vzala jsem za řídítka a dotlačila kolo za branku. Přimkla jsem. Jonáš byl doma dřív než já. U plotu Strach, už to bylo pro Milana ne- stálo bílé kolo, závodnička s galuska- přijatelné, strach o statky, otec stále mi. Na řídítkách visela přilba. Klepla a všechno zamykal, zámky, mnoho jsem na Andělu: „Komu to patří?“ zámků, všude petlice, všude jistoty, „Co?“ štěkla, ani neotočila hlavu od obrazovky. „Ta závodnička.“ kladka uvnitř a ještě venku, když se dostaneš přes jednu, narazíš na další… Anděla odešla z domu první. Vdala „Přišel Milan. Na kole?“ ptala se mě. se, pořídili si byt a pak - rozvod. Vrá- Ano, mne se na to ptala. Jen jsem tila se jako bezdětná a táta to těžce zakroutila hlavou. Ale ta odpověď mě překvapila. Už jsem se rozloučila s tím, že Milana domů dostanu. 122 nesl. „Zas tě mám na krku,“ řekl mimo jiné „a vnuka jsem se nedočkal.“ SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Já, mladší o pět let, jsem se domů Otec se ani nepohnul, oči neote- vrátila hned po vyučení. Místo vřel, má docela klidný výraz, jako v cukrárně na mne čekalo tady, by tu Milan byl odjakživa, jako v rodném městě. Jsem sama, žiji když jsou domluveni, že tu spolu s otcem a Andělou, chodím s muž- do poslední chvilky pobudou. Také ským, o kterém nikdo neví. Zatím se tak stalo. ženatý. Už brzy budu mít vlastní byt, Zatímco Anděla opět vytáhla teď by mi vyhazov z domu udělal tescosáček s půlkou prasečí hlavy škrt přes rozpočet. Ale otec umírá. a náruživě ji koupe, otec umírá. An- Umírá předčasně, na srdce se léčil děla to na vědomí nebere. Rozhodla odjakživa. se uvařit maso, nalít polévku, pohos- „A vnuka se už nedočkám,“ pozna- tit Milana. menal zas po dlouhé době, ale už bez Má to promyšlené, za dvě hodiny výsměchu a zloby, asi před měsícem, začíná další seriál, všechno se musí co se vrátil z nemocnice. Zdálo se, že stihnout, ví, co se patří, jíst se musí už nebude, a také nás na to ve špitále a vepřový ovar je po všech strán- připravili. Přišel domů umřít. Chtěl. kách jídlo úsporné a vařené je tisíc- Matku jsme pochovali před třemi krát zdravější než pečeně. lety, od té doby tu Milan nebyl. Teď „Ty si tady sedíš a nic mi nepo- sedí v koutě pokoje, možná klečí, ale můžeš,“ zavolala Anděla a já jsem spíš je to sed na patách, hlavu sklo- poznala, že se bojí o svůj seriál, „ je něnou, ruce spojené zkřížením prstů třeba nastrouhat křen, jabka… jak a jak už jsem řekla, asi se modlí nebo budeme ten ovar jíst… a nejsem si spí, nevím. jistá, jestli je doma pořádná hořči- Skončil seriál a Anděla nese skle- ce… nikoho nic nenapadne…“ ničku s namalovaným čertíkem, je Otec pohnul tváří, jen tak málo, v ní slivovice. Postaví ji vedle Milana jako když ho zabolí zub, Milan sklo- na nízký stolek, ale ten se o ni neza- nil níž hlavu. Mně se zvedl žaludek, jímá. Nevzhlédne. Otec je také tichý. nevím, jestli představou jídla. Kriti- „Je tu Milan,“ řekla jsem, jen jsem ku snáším těžko, a zvláště teď. Otec vešla do místnosti, „Milan, táto.“ SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM umírá a já mám jít pro hořčici. 123 Ani nevím, jak se přivítali otec s Milanem, jestli táta promluvil nebo „Tak já se vám s tím dělám a teď tohle… ještě to vystydne!“ ne, jestli se k němu Milan měl, a jak. Milan vstal, bere otce za druhou „Ando, co Milan, když přišel…“ ruku a pravou si kryje obličej. Zase ptám se a hledám peněženku. Hoř- se asi modlí. Jsme tak jen chvilku čice je skutečně na dně… a najednou je ticho. „No jó…“ „Jak, no jó…? „Neotvírala jsem mu, a najednou tu byl…“ „Víckrát vám nic nebudu chystat!“ volá zlobně Anděla. Otec pootevřel ústa. Tak nás našla. To už jsme oba pla- „… tys byla u televize, že? kali. Ještě stačila říct: „Myslíte, že „…a kup tu větší, Seliko ve skleni- vám to budu ohřívat, ani mě nena- ci, je v přepočtu levnější…“ padne! I kdyby… “ vtom se zarazila Žaludek se mi zvedl podruhé. a dala se do usedavého pláče. My Vtom táta silně zachroptěl, vrátila s Milanem jsme přestali. Měla to vy- jsem se do pokoje, ale předtím jsem hrazeno, byla jako ve smutném seri- sebou trhla, až mi upadla ta peně- álu, měla na to právo. ženka. Co bylo dál, už povídat nebudu. „Táto!“ Jak jsem řekla, seděli jsme u táty do Uklidnil se, ale mně srdce bilo rána, já a Milan a také Anda v meze- jako na poplach. Pro žádnou hořčici rách mezi televizními pořady; aspoň nejdu. jednou mohla vidět, jak to vypadá na „Tak pojďte ke stolu!“ ozvalo se za chvíli, „a kde je ta hořčice?“ Táta se přerývaně rozkašlal. Milan zvedl hlavu. „Bude to?“ je slyšet z jídelny. Beru otce za ruku, lehce chroptí v obou fázích dechu. „Ando, zdá se mi…“ volám tlumeným hlasem. 124 obrazovce v noci. A že tam zrovna dnes leccos bylo. Vedle v pokoji spala Milanka; to by asi táta nestrávil, ale kdoví. Kolem půlnoci totiž někdo zazvonil a chtěli Milana. Přijeli autem, řekla jsem, aby šli dál, a ta malá uplakaná holka, když ho viděla, zavolala: „Táto, pojď domů!“ a vrhla se SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM mu do náruče, jako kdyby ho nevidě- mezi nimi neprodyšná stěna. Minuli la měsíc. se o pár minut. Vnučka. Umíralo by Ale on jí vysvětlil, že měl taky tátu, a ten mu právě umřel, a že domů teď nemůže. „Já taky domů nepůjdu,“ řekla prosebně a obrátila se na paní v modrém kostýmu. Nakonec ji Milan vzal do pokoje k tátovi, ten už byl v nejlepším ob- se mu lehčeji, pomyslela jsem si. Dívka chvíli stála a dívala se upřeně na svého dědu. Potom mu naznačila malý křížek na čele a řekla: „Podvažte mu bradu, nebo se mu otevře pusa.“ A teď jsem si vzpomněla, kde bude sklenička s čertíkem. leku a hořela u něho svíce. Milana potom seděla vedle svého „Umřel ti děda, Milano.“ táty, loktem rozlila tu slivovici a po- Anděla neslyšela nic, už zase byla tom si prohlížela tu skleničku. Čer- u televize, ale ze všeho nejraději by tík se jí moc líbil. to byl asi zaslechl náš táta. Teď už je SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 125 MŠ Milan Šťastný Narodil se v Šumperku (22. 9. 1973), nyní žije v Dobroslavicích na Opavsku. Prozaik a básník, který poezii a povídky publikoval časopisecky (Tvar, Host, Wales, Psí víno, Literární noviny, Protimluv, Alternativa Nova) a rovněž v antologiích a almanaších (básnický almanach Welesu Cestou, Antologie české poezie II. díl). Knižně vydal sbírky poezie V horečce blouznění a Drobné bolesti (obě 2001), trojsbírku literární skupiny Apeiron Rezavá ryba stvoření (2000) a Ještě jsi (2011). V povídkové antologii Tos přehnal, miláčku je zastoupen povídkou Ještě ses nepohnul. Sbírka povídek Klid a rozvaha (2010) je jeho prozaickým debutem. 126 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Jistota domova Probudil jsem se a byla ještě noc. byl příliš vystresován, a jen pev- Přesně ta část noci, o níž se říká ná postel pode mnou, stěny ložnice hluboká. Probudil jsem se prudce, a strop byly ochotné dosvědčit, že téměř v panice, tak jako jsem se jsem se skutečně nevynořil z vod. v mládí panicky prodíral vodní ma- Jinak jsem byl totiž mokrý durchem sou, když se nad mými plaveckými durch, na vlhkou kůži se lepilo pro- schopnostmi zavřela hladina. Tak pocené pyžamo a navrch i zespoda jako tenkrát, lapal jsem po dechu se sendvičově lísala peřina a matra- i teď, sotva jsem se dostal nad hla- ce, obojí slaně nacucané jako houby. dinu spánku, která však obvykle ne- Celé to hysterické probuzení neby- bývá tak zrádná a neoblomná, není lo jen tak samo sebou. Vězely v něm proto nutné pouštět se do opakova- čísi prsty. A kdyby jen prsty, celé ného boje o život či křičet o pomoc. paže. Obě. Také hlava, trup s ní spo- Jakýsi zvuk se ovšem z mého hrdla jený, a nohy. A to vše přišlo mě ve přece jen prodral. Stačilo otevřít spánku zalehnout. Vlezlo mi to pod oči, uvědomit si sebe i okolí a bez peřinu, lísalo se to a lnulo k mému obav jsem se mohl vznášet a nechat tělu, víc a víc, tlačilo se to na mě, sebou kolébat zvlněnou hladinou tisklo mě to, dávalo mi poznat svou snění. Na to jsem však, bohužel, nezměřitelnou váhu, tížilo na prsou, SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 127 svíralo žebra, nepopíralo, že se mě obviňuji se z nevěry a mám potřebu to chystá rozdrtit, vyrazit ze mě po- koupit jí kytku, kleknout si před ni slední dech, vymačkat, zdeformovat, s omluvou a příslibem, že už se to ni- rozplácnout, zflekatět. A já bláhový, kdy nebude opakovat. Co?, zeptala by oklamaný, v jakémsi šalebném ero- se ve své vrozené bezelstnosti, jež jí tickém záchvěvu, vyšel jsem tomu bránila připustit, že lidé mohou být, zpočátku vstříc, s pocitem, že se to a často jsou, neskutečně zlí a zraňují chystá do mě vniknout. Čímž jsem s daleko větší důmyslností než jaký- se zcela odhalil, poukázal na svou koli da Vinciho tělolam. Jak jsem jí jen zranitelnost a odevzdal se záhubě. záviděl ten její vskutku rekreační po- Všechno to bylo tak skutečné, tak byt v této bezpečné zóně vlastní hlou- živoucí. Záškuby končetin, zmítání posti, naivity a neprozíravosti. Jak celého těla, bolestné vzdechy a vý- jsem jen škemral o kousek toho života křiky pronikaly mimo sen, pronikaly v sebeklamu a prostotě nezlomné tak, do bdělé reality – a to mě zachrá- že by se dala ukrojit nožem jako sýr. nilo. Křečovitými pohyby a přiškr- Milovala mne, ale zalehnout by ceným hlasem ocitl jsem se náhle mne nedokázala. Nenáviděla mne ve svém světě, ve stavu, jaký jsem taktéž, ale rozdrtit mne by se neodvá- popsal výše. Od té chvíle se nemo- žila. Byla příliš manželkou, ženou až hu zbavit dojmu, že se mne to sice pak. Ale mohl jsem si to pochopitelně pustilo, ale že to nezmizelo, nýbrž to jen namlouvat. odkráčelo podél postele a podél zdí dveřmi pryč. Ať tak či onak, teď tu ležela a spokojeně oddechovala. A ten přízrak (ach, Proboha? Kam? bože, vyslovil jsem to) odkráčel z lož- Podíval jsem se na ženu. Spala ve- nice ven. Jsi si tím jist? Dodávám, že dle, spokojeně a žensky. Má žena. téměř. Tak jdi a najdi ho! Jinak budeš Žena, kterou miluji tak, že kdykoli v obavách bdít a do rána. A druhou sám sebe přistihnu, že na ni nemy- noc taktéž. A další a další noci, o tom slím, že se mé myšlenky třepotají nepochybuj! v jiných voliérách, že se nedej bože A tak teď procházím ztemnělým natřásají před vidinou jiných pěnic, domem a jsem doslova u vytržení. 128 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Jako bych tu ještě nikdy nebyl, jako všudypřítomnou nezřetelností. Ob- bych tu vůbec nebydlel. Vesměs jsem čas, když jsem se ocitl v blízkosti vy- všechno poznával, přesto mi útroby pínače, jsem na pár vteřin rozsvítil, bytu připadaly podivně cizí. Ano, vi- v bláhové naději, že budu svědkem děl jsem, že támhle za rohem je jídel- nějakých nepravostí, že je přistihnu, ní stůl pro šest osob. Ale ten stůl stál načapám, odhalím, demaskuji. Pode- v té tmě tak klidně a nehnutě, až mě zřívavě jsem se kolem sebe rozhlížel, ta jeho sveřepá neochvějnost zaráže- víčka přivřená, ale všechny věci v té la. Stojí tu a ničeho se neděsí, jako chvíli vystavovaly jen svou strnulou by se ho tma vůbec netýkala (a kolem masku. Mohla být falešná? něj židle, stále připravené nechat si Hra se světlem nikam nevedla, na sebe sednout). Obdivuhodná sta- a tak jsem toho nechal. Postupoval tečnost. Ve tmě, ve válce, při hostině jsem pozvolna a tiše. Dveře do spíže i za bídy, v jakékoli situaci zůstal by jsem otevíral s co největší opatrností, vždycky stolem, to teď bylo nad slun- aby nevydaly žádný zvuk. Dokonce ce zřejmé. Ta tma nyní vynesla na jsem poklekl. Klečel jsem na kolenou, světlo jeho pravý charakter. Mrazilo ruku zavěšenou nad sebou na klice mě z toho. Nejen v kuchyni, ale i ve a nepatrným pohybem jsem sunul všech pokojích bylo možné setkat se hlavu do mezery. Cítil jsem jen chlad, podobnými věcmi pevného charakte- který ze spíže vanul, a vůni vanilko- ru. Byl jich plný dům a teď ve tmě jej vého cukru. měly ve své moci. A já se nemohl zbavit myšlenky, že jej ovládají i za dne. Rozhodl jsem se už na kolenou zůstat a takto jsem zdolal koupelnu Byl to snad příčinou mého probu- a opět se vrátil do kuchyně, na je- zení z tíživého snu tenhle stůl? Či si jíž podlaze jsem z marnosti hledání snad ke mně přilehla skříň a tiskla usnul. A opět tu byl ten pocit něčí mě svými křídly dveří? Jakkoli to přítomnosti. Procitl jsem a otevřel bylo nepravděpodobné, rozhodl jsem oči. Před mým obličejem se vlnily ja- se tuto možnost nevyloučit. kési miniaturní kopečky a nervózně Procházel jsem místnost po míst- sebou vrtěly. Ohnal jsem se po nich nosti a má bázlivost nebyla dána jen zuby, byly měkké a teplé. Současně SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 129 se ozval polekaný křik. Ten tón jsem odešli do zaměstnání. Ale protože znal. Vzhlédl jsem a z té podlahové pracujeme každý v jiné fi rmě, udě- perspektivy jsem spatřil svou ženu. lal jsem v bodě, kde se naše cesty Bosýma nohama se dotýkala podla- rozcházejí, několik kroků žádaným hy právě tam, kde spočívala má hla- směrem, a pak čelem vzad a pelášil va. Vstal jsem, co jiného. Ona rozsví- jsem zpátky domů. Sotva překro- tila. Šlehl jsem pohledem ke stolu, čím práh, proběhnu bleskurychle obhlédl kuchyňskou linku, myčku, všemi pokoji. Teprve po této zběžné ledničku i nástěnné hodiny. Pokaž- prohlídce se dám do detailnějšího dé stejně tupý výraz. Ani ty rafičky prozkoumávání záludných koutů, se najednou nepohnuly. Zmučeným prostorů pod postelemi a útrob výrazem jsem pohlédl do tváře své skříní. Prohmatám všechny kabáty ženy, která mi týmž zmučeným vý- a bundy, zda se nevzdouvají něja- razem odpověděla, a já jsem nemohl kou cizí přítomností. Už ses podí- nepochopit, že její probuzení bylo val na skříně?! A pozor na matra- nemlich shodné s mým. ce, mají snímatelný potah, do nějž „Co to jen mohlo být?“ pronesl se dá lehce vlézt a při té správné jsem štkavě. A ona na to, jestli se cí- štíhlosti splynout s molitanem! tím v pořádku, pak vyjádřila znepo- A co závěsy, Hamlete, táhnou se až kojení nad mým zdravotním stavem, k zemi? A teď kuchyň. Pozotvírám aby mne nakonec uklidnila, že se mi dvířka všech domácích spotřebičů. jenom něco zdálo. Sundám obrazy a hmatám po omít- Až ráno u snídaně jsem pochopil, ce, zda bříška prstů nenarazí na ně- že jsem se mýlil. Mé noční trable jakou podezřelou nerovnost. Laby- poslouchala s pobavením, nikde rint kuchyňské linky, ideální skrýš. ani náznak sounáležitosti. Ta náhlá V obývacím pokoji dřevěná podlaha samota, ta skutečnost, že si s tím v některých místech vrže a desky budu muset poradit sám, mne zdr- se prohýbají. Vada, nebo záměr? Pá- tila. Věděl jsem, že bez drobných čidlo ti pomůže najít odpověď. Pro zákeřností a úskoků se dneska neo- jistotu odstav knihovnu ode zdi. Ne- bejdu. Zamkli jsme dům a společně žinýruj se rozpárat potah pohovky. 130 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Nic. Nic? než ona jeho, a když o této dispro- Vzpomínáš si na ta malá dvířka porci vyšla pravda najevo, změnil v kachličkách zabudované vany? se ve zrůdu. Ona ho opustila, utekla Vždycky tě v dětství děsila, pova- od něj a při útěku zametala stopy, žoval si je za tajemný úkryt. I když neboť ji pronásledoval. A přitom ze jsou malá, přízrak je ve své podstatě zlosti kosil každého, kdo se připletl tvárné fluidum, protáhne se všude. do cesty. Ve zprávách o něm hovořili I vodovodní baterií. Může být všude! jako o sériovém vrahovi. Dostali jej Všude! I v nádrži WC? I v jeho odpa- v jednom nákupním středisku, kde du? Ano! I tam. A co jiná potrubí? se obklopen rukojmími zabarikádo- Pobíhám domem a měním jej ve val. Když ho v poutech a postřelené- staveniště, čehož si sotva všímám. ho vyváděli ven, zašklebil se do jed- Nábytek překocený, podlahy rozry- né z přítomných kamer a řekl toto: té, ze zdí vytrhané trubky, ze kte- Stejně si tě jednou najdu! rých tryská voda nebo syčí plyn. Pokračovala a já si mezitím pokryl Občas se na chvíli zastavím a pře- tváře holicí pěnou. Pokračovala a já mýšlím, kde ještě, kde ještě. A v tom holicím strojkem křižoval přes své si jí všimnu. Stojí ve dveřích, oči tváře. Vyprávěla a pinzeta v mých vytřeštěné, čelist sesutá dolů. Má prstech zbavovala nosní dutiny pře- žena se vrátila předčasně z práce. rostlých chloupků, které dráždily Přiskočím k ní, chytím ji za ramena, protější sliznici. Líčila svůj příběh zatřesu s ní a dýchavičně říkám: „Co a stejný holicí strojek jako prve dělal o tom víš!? Řekni, co o tom víš!?“ holátka z mých varlat, lysiny v mých Zavede mě do koupelny a přikáže, podpaždích. Tolik mě zas její vyprá- abych se v ní zamknul. Poslušně to vění nezaujalo. Až závěr, závěr byl udělám. jedním slovem strhující, když řekla: „A teď poslouchej,“ slyším skrze „Doneslo se mi, že už ho pustili, zavřené dveře. Sednu si na okraj zá- a že se pohybuje někde docela blíz- chodové mísy a poslouchám. A ona ko. Dokonce se prý na mě vyptával.“ vypráví. Vypráví o své dávné lásce. Promiň, asi jsem ti to měla říct dřív, Vypráví o muži, který ji miloval víc dodala a ruka se žiletkou v podpa- SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 131 ží mi sjela až někam k podbřišku povedený bungalov. Vizáží připomí- a o své pekelné jízdě zanechala v mé nal obligátní mysliveckou kazatel- kůži zcela zřetelný záznam. nu, byl ovšem dvoupatrový, a tedy Tak tedy tak. Bývalý amant mé daleko komfortnější. Pracoval jsem ženy má na mne spadeno. A ona se bez ustání, bez přestávky, celý den již nezdá tak nevinná a hloupá. Ta- i noc. Žena z počátku jen nedůvěři- kové je tajemství, které teď ohrožu- vě přihlížela, ale nakonec, stržena je její i můj život. mou euforií, mi začala podávat prk- Nebyl důvod v koupelně déle se- na, abych nemusel stále po žebříku trvávat. Zvláště, byl-li v hlavě plán. nahoru a dolů, pak hřebíky, nářadí, Vylezl jsem ven, minul zhrzenou které jsem právě potřeboval a ne- ženu, uzavřel všechny ventily, ko- bylo v dosahu, pivo, neboť jsem se houtky a kuželové uzávěry. při práci mnohokrát zapotil, a jídlo, V krizových momentech jsem když nám vytrávilo. vždycky disponoval úžasnou roz- Druhý den ráno, ještě za šera, jsme hodností a energičností. Proto jsem z domu vynesli vše, co jsme považo- se převlékl do montérek a počal vali za nutné umístit do svého nového z kůlny vytahovat všelijaké dřevěné domova. Řídili jsme se jednomyslně desky, a protože jich nebylo pro můj zvolenou skromností a zjistili, že je- plán dostatečné množství, rozebral li člověk ve svém domově připraven jsem také kůlnu. Ztratil-li náš do- o jistotu, klid a soukromí, stačí mu mov schopnost poskytovat bezpečí, v tom nově nalezeném najít právě to, mohl-li si jím kdokoli procházet, le- zbytek jsou malichernosti. hat si ke mně do postele a ukrývat Manželčiny pochybnosti stran sta- se ve vodovodních trubkách, přestal bility stromové chýše se po živočiš- pro mne být domovem, a bylo nutné né souloži rozptýlily, strom upustil jej něčím nahradit. A ta náhrada se jen několik lístků a suchých větví, záhy zhmotnila v koruně vysokého stavení zůstalo celé. platanu. Pod mýma rukama tam, pět metrů nad zemí, vyrostl celkem 132 Pak už jsme jen nehnutě dnem i nocí pozorovali náš starý domov. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 133 IŠ 134 Irena Šťastná Narodila se (25. 10. 1978) jako Václavíková v Opavě. Absolvovala FF Ostravské univerzity (magisterské studium češtiny s literárněvědným zaměřením) a FPF Slezské univerzity (bakalářské studium knihovnictví a informačních studií). Poezii a povídky publikovala časopisecky (Host, Protimluv, Psí víno, Tvar, UNI, Literární fórum, Pandora, Viselec, Weles, Zvuk, Poetry Cornwall aj.), v antologiích a almanaších (V srdci černého pavouka, 2000; Cestou, 2004; Antologie české poezie 1986–2006, 2007; Ty, která píšeš − antologie současné české ženské povídky (česky 2008, portugalsky 2011); Sto nejlepších českých básní 2012; Nad střechami světlo – Über den Dächern das Licht (2014). V roce 2006 vydala sbírku básní Zámlky; poté Všechny tvoje smrti (2010) a knihu básní Živorodky (2013). Pro rok 2012 byla spolu s dalšími čtyřmi českými autory nominována na Drážďanskou cenu lyriky. Žije a tvoří v Dobroslavicích na Opavsku. Jako ukázku z tvorby publikujeme básně z rukopisu Sen o třetí plíci. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM *** Spávalas na zápraží cizí chaty. Ona se dvě noci navracela stejně úzkou opatrnou cestou v houštině. Ulehnout na prkna skřípot v nehezké osadě s nejasně vyznačenými hraničními kameny. Tohle je minulost schovanko ještě lepkavá ale malinko zpustlá jako půlměsíce nehtů po čerstvém zastřižení. Dnes v hnízdě olihní smotanice háďat u podrážek SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 135 co tahají za rukojeti obou paží. Lezení po kolenou rozdírá čéšky v průhledná okýnka. Volej skrze ně. Dennodenně Zaskřípe zas to zaskřípne přes prkna osady chaty pěšinu na hraniční kámen. Usednout ohlédnout otočit napřímit hlavu šíji záda postavit rozeběhnout se. Už nezastavit. 136 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM *** Chtěla cosi zohavit sebe vyjímaje chtěla na výlet historickou tramvají dopravního podniku za hranice města a nikdy nikam milovala kdekoho na počkání když zasedla ke stolu položila na desku nejprve prsy ostatní za nimi celá akvárium bez samočisticích schopností fi ltru obtékána svým tvarem dávná přítelkyně v nádobě bájné lhavosti o otci v Izraeli manželově mániích výhře v loterii rybičkách v alobalu. Přitom by stačilo celý den v předklonu na rýžovém poli aby mlčela lépe. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 137 *** Světlo v areálu dolu Heřmanice nažloutlé unavené samo v sobotním příšeří v rámu oschlých plivanců. Dává součet chlapů co tu rubali čalouníci pod dohledem dlouhých trav na rozkývaném rumišti. Před zavřenou šachtou autobus remorkér: pod nátlakem vylučuje pasažéry s křehounkým ústrojím. Je dávno po západu slunce. Ozvy jsou neslyšné přesto hroudnatá země sípe uniká výpary a chroptí a psi bez dobrotivé tváře z daleka neštěkají vůbec nežijí. 138 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM U cesty komíhavý opilec za okenicemi žadonění jež stéká o krok stranou dál od té špíny a lógry tmy pečlivě značkují okolí. Tento dům sesedá ztichlý bezzubý tamten nikdy nestál kdekdo při močení usedá jako onen chlápek na okraji hlušiny. Když se otočí: zaprášené bělmo ještě polyká naprázdno předvčerejší pivo. Až do výplaty bude na suchu. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 139 *** Jakmile podzim začne servírovat kouřový předkrm mlhovinový steak - na Dušičky - i kdyby sotva mohly - vyšourají se odkudsi z hloubek - zdlouhavě cupitají na hřbitov udělat falešné teplo svíčkou - pro všechny své životní muže mrtvé před dvaceti lety - a málem i pro sebe - stařenky. 140 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM *** Ani se nedopnula. Zásadně bez krajek. Ukrajinka s kuřím okem na šlapce ustájeným mastí vazkou průhlednou. Jako suvenýr. Dá se to. Dá se. mumlají její rty pod pleskáním. Do Kirovohradu pošle co dostane. Vyspí se přes poledne. Večer nanovo. SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 141 Po té noci spolu Mám doma pozůstalost význačné hodnoty. Nemizí. Polehává. Ještě se hýbe rozměrným neforemným dechem. Zvedá břišní stěnu. Zvedá však tu mou. Tvůj pach. Rozšiřuji nozdry vsunuji jej dovnitř soukám s prožitkem jako se potahuje z cigarety. Zposvátněle. Ať neporuším schránku měkkýše nemocného dočasností. 142 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 143 BU Břetislav Uhlář Narodil se v Ostravě (10. 6. 1954) a je absolventem Pedagogické fakulty v Ostravě a pražské DAMU, kde ukončil postgraduální studium teorie dramatických žánrů a umělecké kritiky. Básník, publicista, scenárista a novinář, redaktor kulturní rubriky Moravskoslezského deníku v Ostravě. Publikuje v mnoha časopisech a novinách, spolupracoval s několika rozhlasovými stanicemi, pro Českou televizi napsal řadu scénářů, z nichž dokumentární snímek Poselství zvonů o zvonaři Josefu Tkadlecovi z Halenkova získal první cenu v novinářské soutěži Crystal. Je autorem katalogů k uměleckým výstavám výtvarných umělců. Knižně debutoval básnickou sbírkou Něžnosti (2003), kterou napsal společně s Janou Hochmannovou-Dejmkovou. V prosince 2003 vydal samostatně sbírku básní V bazénu polibků, následovali sbírky Píseň nedočkavého (2004) a Laskání v hodině vlků (2005). S prozaikem Miroslavem Sehnalem vydal šest prozaicko-poetických opusů: Hodinu před svítáním (2007), V hodině svítání (2008), Hodinu pod drnem (2009), Hodinu v nebi (2011), Hodinu v pekle (2012, vyšla už také v polštině a arabštině) a Beztížná hodina (2013). 144 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM V bazénu polibků Nesmělým neplavcem v bazénu polibků nadnášejí mě Tvoje rty Jak kouzelná plovací vesta Proto: Dnes už vím Určitě se neutopím SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 145 Čekání Kamarád sochař šel se podívat na hvězdy do nebe Nevěsty už na zemi nehledal Po nárožích s berlí krouží démon Zbývá už mu jenom jeden den Měl ale štěstí Lucifer nepřijel Výluka v pekle Čertovská krize Pohřeb se nekoná A zítra? Stočíme se do klubíčka Jako rybí očka v konzervě soli Zkusíme přežít co se dá... 146 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Erotická nostalgie V podzimu, který ze stromů listí ujídal a vlasy cuchal neustále připravil setkání po letech s brunetou Tamarou co na koberci kdysi spolu tančívali jsme milostné etudy Vždycky neukojená a sex moc chtěla uběhlo několik roků vdala se za starého fi lozofa a lingvistu Začala nosit nohavičkové kalhotky s krajkou barevných tang vzdala se SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 147 ubylo vzájemných smyslných slin po nichž jsme šíleli brzy zrána Uprostřed velkoměsta v činžáku chvěla se v bílém oparu těla jak římská lazebnice krásná a čistá jedna ze sta V tom podzimním dni polibek jsme si s Tamarou nadělili cudný, příliš klidný dospělý a dívali se dlouze „pamětnicky“ do očí Pravda, postavy se nám rozbujely však v duši zůstal diblík žár Když jsme se loučili 148 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 149 její pihu pod ňadrem jsem si vybavil malinko vzdychnul a do šedé zóny svého života zas pospíchal Naposled Ještě mi věnuj vůni těla divoký a roztoužený dech Ukaž se jako v zrcadle abych si tě zapamatoval na zimu kdy v žilách zpomalí se krev Pak možná vzpomenu si na Tvůj slastný med 150 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Úžasné maličkosti Dvě něžné dívčí dlaně po hrudi mi plují laně chloupky prý jim nevadí vždyť jsou v krásném hedvábí SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 151 Lehkost bytí (Milanu Kunderovi) Zamotala se mi hlava S nesnesitelné lehkosti bytí Možná to zavinil Falešný autostop Život na chvíli visel Na šílené dlouhé niti Žádný pocit se nekoná Sláva je pomíjivá netoužit po ní Klišé diplomových prací marnost dnešního světa viděná z nebe hlasy reklamních sloganů Jednou se sami Zesměšníme v nepůvabu svých těl a přece si to nikdy nepřipustíme 152 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM budeme předstírat okouzlující sexualitu Den, který nebyl se stane realitou Přesto, zkusme ještě chvilku naplno žít SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 153 Almanach je ilustrovaný diela- stredia. Ilustruje knihy domácich mi akad. maliara Mariána Čapku i zahraničných autorov v Nemecku, (14. 8. 1950) zo Žiliny. Narodil sa Francúzsku, Veľkej Británii, Fínsku, a vyrastal v rodine výtvarníka, Rusku, Poľsku Maďarsku, na Kube, vnímal tvorivé prostredie a veľmi v Amerike a inde. Vystavoval doma dôležitá preň bola zmysluplná prí- aj v zahraničí, je jedným z najvyhľa- tomnosť v ateliéri prof. Albína Bru- dávanejších ilustrátorov kníh pre novského, Vysokú školu výtvarných deti (napr. Trojaké husličky, Vodník umení ukončil v roku 1977. Venuje a mlynársky tovariš, Kocúr čarodej- sa ilustrátorskej a známkovej tvorbe ník, Rozprávky na dobrú noc, O sed- i voľnej grafi ke. V ilustrátorskej tvor- mokráske, Rozprávky z perlového be využíva hlavne techniku akvare- ostrova) a získal aj viaceré ocene- lu, pridržiava sa pevne vymedzenej nia. Spomenieme aspoň Najkrajšia línie s jemným, jasným a krehkým kniha roka 1989 (za ilustrácie pre koloritom, čím dosahuje raz poe- Siuxské rozprávky orlích pier), ním tickosť a inokedy dramatickosť ob- ilustrované Najveselšie rozprávky razu. Má vysoký zmysel pre detail Pavla Dobšinského sa umiestnili na a drobnokresbu, ktoré zasadzuje do 2. a 3. mieste v ankete Kniha Horné- širších „plátien“ konkrétneho pro- ho Považia a Kniha Turca 2013. 154 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 155 Obsah Svojím hlasom aj spolu – Peter Mišák 3 Miroslav Bielik: Glastropfen – Kvapka skla a Záplava 6 Pavol Holeštiak: Exulant, ktorý neodišiel 16 Laco Hrubý: Nora 24 Milan Igor Chovan: Povesť o ružomberskej ruži 32 Zuzana Kuglerová: Balada o Chopinovi 42 Milan Lechan: Poetissimo a spol. 50 Katarína Mikolášová: Dvaja a iné básne 56 Peter Mišák: Bronzový čas a iné básne 68 156 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM Ondrej Nagaj: Čas našich životov a iné básne 78 Igor Válek: Bude to ďalšia kniha? 88 Eva Kotarbová: Džbány a jiné básně 98 Otakar Matušek: Aforizmy 108 Lydie Romanská: Čertík 116 Milan Šťastný: Jistota domova 126 Irena Šťastná: Sen o třetí plíci 134 Břetislav Uhlář: V bazénu polibků a jiné básně 144 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 157 158 SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM 159 FOND MIKROPROJEKTOV SPOLUHLASOM SLOVENSKO-ČESKÁ ANTOLÓGIA SPOLUHLASEM SLOVENSKO-ČESKÁ ANTOLÓGIE Publikácia vydaná v rámci projektu Knihovisko, kód projektu SK/FMP/12/037. (Aktivita projektu č. 1 Vydanie spoločnej česko-slovenskej knihy) Tento mikroprojekt je spolufinancovaný Európskou úniou z prostriedkov Fondu mikroprojektov spravovaného Trenčianskym samosprávnym krajom. Výlučnú zodpovednosť za obsah tejto publikácie nesie Krajská knižnica v Žiline a v žiadnom prípade obsah nemôže byť stotožňovaný s oficiálnym stanoviskom Európskej únie a Trenčianskeho samosprávneho kraja. © Kolektív autorov, 2014 Zostavovateľ a korektor: Igor Válek Ilustrácie: Marián Čapka Zodpovedný redaktor: Katarína Šušoliaková Vydala Krajská knižnica v Žiline v spolupráci s Knihovnou města Ostravy, p.o. Tlač: Tlačiareň P+M, s.r.o. Grafická úprava a návrh obálky: Jana Kollárová Náklad: 600 exemplárov Počet strán: 160 © Krajská knižnica v Žiline 2014 ISBN 978-80-85148-81-7 Publikácia je nepredajná. SPOLUHLASOM SLOVENSKO-ČESKÁ ANTOLÓGIA SPOLUHLASEM SLOVENSKO-ČESKÁ ANTOLOGIE Publikácia vydaná v rámci projektu Knihovisko, kód projektu SK/FMP/12/037. (Aktivita projektu č. 1 Vydanie spoločnej česko-slovenskej knihy) Tento mikroprojekt je spolufinancovaný Európskou úniou z prostriedkov Fondu mikroprojektov spravovaného Trenčianskym samosprávnym krajom. © Krajská knižnica v Žiline 2014 ISBN 978-80-85148-81-7 Publikácia je nepredajná.
Podobné dokumenty
jeskyně 2012 - Správa jeskyní České republiky
A co dál nového? K tradičním prohlídkovým trasám přibyly nové okruhy ve Sloupsko-šošůvských
jeskyních: historická s kostýmovaným programem a zážitková, vedoucí hluboko do spodních pater jeskyní.
Z ...
podzim / jaro 2015
že se máme v Melbourne na co těšit. Lenka Allen představuje ostravskému štábu českou a slovenskou komunitu
v tom nejlepším světle. Dokonce je bere na naši Šumavu v přírodě Dandenongs, kde má televi...
kniha první - petr hejna
každé prázdniny jezdil na celé dva měsíce do zahraničí a tam chytal toto létající svinstvo a napichoval je
na špendlíky a rovnal si je dle druhů a velikostí do krabic. Úplně dole v suterénu zas pob...
DIE VERWANDLUNG - Společnost Franze Kafky
se neví, předpokládalo se, že ji snad ukrývá archiv Maxe Broda v Tel
Avivu. Sám Kafka jí název nedal, a tak je označována od věcného Chodec
bez kalhot na střeše přes Muž na střeše, Člověk, který kr...
2. Globální problémy
Jedna tretina (330) z tisíc obyvateľov svetovej dediny by boli deti a iba 60 ľudí by
bolo starších ako 65 rokov. Polovica detí by bola imunizovaných proti očkovateľným
infekčným chorobám ako osýpk...