docslovenské korene 2011 9-10
download 
Stížnost Transkript
slovenské korene 2011 9-10
K K orene orene S lL o Ov V eE n N sSkKéÉ s September Október 2011 9 – 10 ročník II cena: 30,– Kč 9-10 September Ok tóber 2010 ročník I cena 30 Kč / 1 € 1,– EUR SLOVÁCI V HRADCI Henrieta MUDr. JÁN LEŠTÁK hornáčková herečka FILMOVANIE V ROKU 1921 dožinky v hradci MUFUZA futbalových Mužstvo slovák v jakutate zázrakov Filmár E. Grečner JESENNÝ MAGAZÍN jesenný magazín: slováci po česky obsah STALO SA.......................................................................................... str. 2 AKTUALITY Návšteva po roku..................................................................................... str. 3 REGIÓNY 5 Dožinky v Hradci..................................................................................str. 4 – 5 Recepcia a plavba..................................................................................... str. 5 Leto plné zábavy...................................................................................... str. 6 NÁZORY Slovensko očami predsedu Matice............................................................ str. 7 HUDBA E. Danel, husľový virtuóz, dirigent a pedagóg.........................................str.8 – 9 6 MÉDIÁ Slovensko v českej tlači.....................................................................str. 10 – 11 ROZHOVOR Henrieta Hornáčková........................................................................str. 12 – 13 18-19 UNESCO Kráľovské mesto Bardejov....................................................................... str. 14 CESTUJEME Za Slovákom do Yakutatu....................................................................... str. 15 POZNÁVAME Docent z hôr....................................................................................str. 16 – 17 SLOVENSKÁ MOZAIKA 25-27 Odišla tatranská legenda..................................................................str. 18 – 19 KINEMATOGRAFIA 20-21 E. Grečner - jeho vášňou je film........................................................str. 20 – 21 SPOMIENKA 80. výročie požiaru vo Važci..............................................................str. 22 – 24 MAGAZÍN PRE VOĽNÝ ČAS ŽIVÉ „LITERÁRKY“ 16-17 Slovenskí autori po česky..................................................................str. 25 – 27 12-13 PREDSTAVUJEME VÁM Úryvok z knihy P. Jaďuďa Cesta raka.................................................str. 28 – 29 KRÍŽOVKA......................................................................................... str. 30 POŠTOU, MAILOM, TELEFÓNOM.............................................. str. 31 PRIPRAVUJEME S nestorom vodohospodárstva, Laterna magika, Slovenské divadlo.......... str. 32 DETSKÝ KÚTIK Poznávame Európu: Francúzsko......................................................... str. I. – IV. 22-24 slovenské korene 1 stalo sa… ... v Slovenskej republike HOKEJ Slovenská hokejová reprezentácia má českého trénera, keď Vladimír Vujtek dostal na lavičke prednosť pred Jánom Filcom, ktorý priviedol v roku 2002 Slovensko na svetový trón. Sekretár Slovenského hokejového zväzu Otto Sýkora vo svojom zdôvodnení uviedol, že „slovenský hokej chce ísť inou cestou, a tak mu treba dať nový impulz a novú krv“. Český kouč dostal zmluvu do konca budúceho roku s opciou do olympiády v Soči v roku 2014, čo označil ako „veľkú výzvu“. HRADY Slovenská republika hľadá pánov pre ruiny. Podľa informácií ministerstva kultúry z 98 pamiatkovo chránených hradov je polovica v dezolátnom stave. Povinnosť chrániť kultúrne pamiatky majú podľa zákona vlastníci. Na rekonštrukcie však zväčša nemajú peniaze alebo právomoci. Takmer polovica hradov stále patrí štátu, ale väčšina stojí na pozemkoch v správe štátneho podniku Lesy SR, ktorý sa k týmto ruinám nehlási. VEDA Slovenskej vede chýba jedna celá generácia, ktorá za posledných dvadsať rokov odišla do zahraničia. Tri najväčšie bratislavské univerzity sa preto spojili so Slovenskou akadémiou vied a za eurofondy chcú v Bratislave vytvoriť „vedecké centrum Európy“, aby mladých vedcov prilákali späť. V zahraničí študuje okolo 20 až 30 tisíc mladých ľudí a značná časť v zahraničí aj ostáva. BANKA Slovenská Všeobecná úverová banka (VÚB) sa stala víťazom v rebríčku najbezpečnejších bánk za rok 2011 v regióne strednej a východnej Európy, ktorý pravidelne zostavuje prestížny americký časopis Global Finance. Na druhé miesto tak odsunula minuloročného víťaza, ktorým bola Česká spořitelna. Ďalšia česká Komerční banka spadla z druhého na tretie miesto. Hlavným kritériom hodnotenia bol rating dlhodobých záväzkov, ktorý bankám pripisujú medzinárodné agentúry a podstatnú úlohu hrala aj veľkosť bánk. AUTOMOBILY Slovensko sa môže pochváliť ako najväčší výrobca automobilov na počet obyvateľov. V krajine s piatimi miliónmi obyvateľov sa vyrobí v tomto roku až 630 000 vozidiel, čo znamená, že v tomto ohľade predbehlo aj Českú republiku. Na Slovensku vyrábajú autá spoločnosti Volkswagen v Bratislave, KIA pri Žiline a PSA Peugeot Citroën pri Trnave, ktoré zamestnávajú už dovedna 75 000 ľudí. Nesporným kladom tiež je, že väčšinou ide o lacnejšie typy, ktorých odbyt sa zvyšuje aj v krízových podmienkach. ... v Českej republike NÁVŠTEVNÍCI Česká republika patrí v rámci cestovného ruchu celosvetovo k najbezpečnejším destináciám s najpriaznivejšími ukazovateľmi pre návštevníkov. Podľa tzv. celosvetového indexu mierumilovnosti obsadila Praha piate miesto a na indexe konkurencieschopnosti je zo 139 krajín sveta na veľmi lichotivom šiestom mieste. K veľmi pozitívnym výsledkom v celosvetovom rámci patria tiež cyklotrasy, ktorých je dnes v ČR 38 tisíc kilometrov, bezpečne je aj z hľadiska čistoty a hygieny a vzhľadom k rastúcej obľube vodných športov je sledovaná aj čistota tokov ako aj povrchových vôd. Krajina sa nachádza v pásme, kde je zemetrasenie prakticky neznámym javom, výnimočné sú tiež veterné smršte a tornáda, a tak jedinou živelnou pohromou, ktorá sa tu objavuje, sú lokálne povodne. POTRAVINY Údeniny, syry, lahôdky, obilie, vajcia, mlieko, maslo, ovocie, ale aj obľúbenú jesenku v tube. To všetko získa druhý najbohatší Čech a pôvodom Slovák Andrej Babiš, ak mu antimonopolný úrad schváli spojenie niekoľkých spoločností s jeho Agrofertom. Tieto spoločnosti sa zaoberajú prakticky všetkými oblasťami poľnohospodárskej výroby od pestovania obilia cez chov dobytka, pestovanie ovocia až po poľnohospodárske letecké práce. Pokiaľ úrad túto fúziu povolí, stane sa Babiš popri uvedených komoditách aj najväčším spracovateľom mlieka v Čechách. EURO Česká národná banka (ČNB) zverejnila prognózu, že ČR už v budúcom roku splní väčšinu maastrichtských kritérií, čím môže urobiť posledný krok k budúcemu prijatiu eura. Podľa analytikov to znamená, že by sa euro mohlo stať oficiálnou českou menou už od roku 2016. Eurom sa platí v súčasnosti v sedemnástich krajinách. Ako zatiaľ posledné ho zaviedlo začiatkom tohto roku Estónsko. Podľa odborníkov to vyzerá, že na dlhší čas aj zostane poslednou krajinou, ktorá sa k takému kroku odhodlala. Podľa prieskumu boli proti prijatiu jednotnej európskej meny až tri štvrtiny opýtaných a o budúcnosti eura pochybuje až jedna tretina vysoko postavených manažérov v Českej republike. VYZNAMENANIE Cenu Nadácie Dagmar a Václava Havlovcov VIZE 97 dostala v tomto roku slovenská teoretička umenia a filozofka Iva Mojžišová. Stala sa tak druhou ženou, ktorá získala toto prestížne ocenenie a zároveň aj prvou Slovenkou. Exprezidentova nadácia udeľuje túto cenu každoročne významným osobnostiam medzi vedcami, umelcami alebo filozofmi. Iva Mojžišová vydala niekoľko zásadných literárnych diel a kritických textov. -mž- 2 slovenské korene aktuality MEMOÁRISTI v júli tohto roku v Bratislave. Pojednáva o znovuiniciovaní opatrení na vybudovanie Múzea a Pamätníka slovenského vysťahovalectva. vaše názory a záujem, pevná platforma nášho dejateľstva zatiaľ neexistuje. Budeme si ju vytvárať spoločne a demokraticky v priebehu roka. Každý návrh od vás je vítaný. Súčasne s touto výzvou prichádza v mnohých krajinách sveta akoby nový trend. Objavuje sa pod menom – ľudovo – spisovateľské hnutie. Založme si teda aj my skupinu s pracovným názvom “Memoáristi” za účelom vzájomnej pomoci a podpory. Internet, Skype a počítače písanie uľahčia, a nielen písanie, ale aj zbieranie informácií a archivovanie. Na začiatok, kým si nevytvoríme vlastnú stránku alebo portál, budeme môcť pre vzájomnú komunikáciu a zoznámenie sa použiť webovú stránku s adresou www. milanrufus.se Pretože tento e-list je iba prvým Vico krokom, sondujúcim V znamení nášho času píšme! Naďa Hammarberg, poradkyňa predsedu ÚSŽZ pre kultúru – s dôrazom na literatúru. Mail: [email protected] - red. - Krátko pred vydaním tohto dvojčísla sa v areáli súkromnej očnej kliniky v juhozápadnej časti Prahy 5 v Nových Butoviciach uskutočnil slávnostný akt. Jej majiteľ MUDr. Ján Lešták pochádzajúci z Badína neďaleko Banskej Bystrice tu otvoril svoje nové ambulancie a uviedol do prevádzky unikátny femtosekundový laser k chirurgii oka. Otvorenia sa zúčastnil aj starosta Mestskej časti 13 D. Vodrážka, prítomní boli tiež riaditelia zdravotníckych poisťovní, ako aj napríklad fotograf Jadran Šetlík, ktorý si chce urobiť v nových priestoroch výstavu. rezonanciu, jeden z najkvalitnejších prístrojov v celej strednej Európe. Priatelia, my, čo sme narodení v 40-tych a 50-tych rokoch minulého storočia, zrieme do veku pamätníkov. Takzvaný tretí vek, do ktorého vstupujeme, prináša so sebou viac času na zamyslenie, bilancovanie, ponorenie sa do spomienok a rekapitulovanie prežitého. Začína sa nám žiť pokojnejšie, to znamená, že životné tempo dostáva nami určovanú rýchlosť. Nechajme sa preto uniesť do sveta slov. Skúsme vydolovať pomocou nich pravý zmysel toho, čo chceme vyjadriť. Opíšme čas našej generácie videný a odpozorovaný vlastnými očami. V každom memoári alebo autobiografickej črte to bude jedinečné a individuálne, zároveň však aj s mnohými spoločnými rysmi. Vytvorme teda generáciu rozprávačov a prizvime všetkých, mladších aj starších Slovákov v zahraničí, ktorí majú chuť vypovedať o sebe a nastaviť dobe zrkadlo. Moja výzva všetkým Slovákom žijúcim v zahraničí vychádza tiež zo Záverečných odporúčaní Zboru poradcov predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí – ÚSŽZ, ktorú sme prijali na zakladajúcej schôdzi NÁVŠTEVA PO ROKU Očný lekár Ján Lešták nie je len špičkový odborník, vysokoškolský pedagóg a primár vo svojej vlastnej klinike, ale tiež úspešný podnikateľ a štedrý sponzor aj Slovenských koreňov. Presne pred rokom v rovnakom dvojčísle (9/10) Slovenských koreňov sme urobili spolu obsiahly rozhovor o vás a o vašej práci oftalmológa. Na otázku, prečo ste sa pustili do nákladného a riskantného projektu vybudovať si vlastné medicínske centrum ste odpovedali, že si človek musí predovšetkým veriť. O čo vám išlo teraz? Na konci vlaňajšieho roku ma informovali zdravotné sestry, že na jednotlivých ambulanciách je objednávacia doba troj- až viacmesačná. Rozhodol som sa preto tento problém riešiť a ukončil som kvôli tomu nájomnú zmluvu s ČSOB, ktorá sídlila v našich priestoroch. Tie sme rekonštruovali na tri nové očné ambulancie a na pracoviská gynekológa pre deti a dorast a kožného lekára. Ako viete už z minulého rozhovoru, u nás nefunguje len očná klinika, ale tiež ambulantné centrum pre choroby hlavy a krku ako aj ďalšie odborné pracoviská – pre internistu, kardiológa, endokrinológa, stomatológa, neurológa... No a nesmieme zabúdať ani na našu magnetickú Predpokladám však, že na prvom mieste aj naďalej preferujete vaše pôvodné očné oddelenia, ktoré sú pre vás srdečnou, presnejšie „očnou“ záležitosťou. Samozrejme, veď sme od nášho vlaňajšieho rozhovoru rozšírili spektrum výkonov najmä v tejto oblasti. Máme odborníkov na detské očné lekárstvo, špecialistu na zápaly ciev a dúhoviek a čo je najhlavnejšie, v týchto dňoch nám nainštalovali laser, ktorý je v ČR naozaj unikátom. Prístroj je totiž schopný riešiť vady, ktoré sa objavujú ľuďom po štyridsiatke, pretože s pribúdajúcimi rokmi pacientom, ktorí videli celý život na diaľku, sa oslabuje zrak a zle vidia zasa na krátku vzdialenosť. Laser, ktorý nám môžu právom závidieť, rieši tiež poruchy zakrivenia dúhovky a slúži na operácie šedého a zeleného zákalu. Takže zasa nákladná a riskantná investícia? Ak sa dostaneš, a v Prahe osobitne, svojím pracoviskom do konkurenčného prostredia, môžu nastať tri veci. Buď tú firmu položíš a ona skrachuje, alebo ju predáš, alebo sa snažíš v tomto prostredí udržať. Ja sa snažím po celý svoj podnikateľský život realizovať v tomto privátnom prostredí ten tretí variant. Juraj Rácz, foto: K. Mevald slovenské korene 3 Regióny „Slovenský kútik“ s pódiom patril medzi najnavštevovanejšie Predsedníčka ROS Julka Špalková pri poháriku s pánom veľvyslancom HRADEC KRÁLOVÉ: Dožinky Pre našich predkov sa vrcholiace leto nieslo vždy v znamení žatvy. Svišťanie kosy v zrelom obilí, viazanie snopov, stavanie panákov na poli - to všetko vo veľkom zhone, aby úrodu nezničila letná búrka. Úľava prišla až potom, keď sa obilie dostalo včas pod strechu. Po všetkej tej ťažkej a namáhavej práci nasledovalo bilancovanie hospodárskeho roku spojené s oslavou - dožinky. Ešte prv než ženci skončili prácu na poli, vzali posledné klasy a urobili z nich kyticu, alebo uvili veniec, s ktorým sprevádzaní muzikou prichádzali k domu hospodára, aby mu odovzdali tento symbol žatvy. So slovenskou účasťou Ťažko povedať, koľko ľudí by dnes na otázku "Čo sú dožinky?" vedelo správne odpove- dať. Nielen osvetu, ale tiež praktické predvedenie týchto tradícií každý rok podporuje mesto Hradec Králové, kde sa aj v tomto roku tradične tretí septembrový víkend zišli už po ôsmy raz najlepší krajskí poľnohospodári a potravinári. Vyše 30 tisíc návštevníkov mohlo okrem atrakcií a stánkov uvidieť aj množstvo kultúr- „V priebehu dožiniek sa nastrúhalo celkom 100 kg zemiakov, spotrebovalo sa 60 kg múky a 30 kg kvalitnej slaniny.“ Mlátenie slamy bola obyčajne „ženská“ záležitosť Prírodným amfiteátrom zneli rezké tóny cimbalovky 4 slovenské korene Dožinkový sprievod s vencom z posledných klasov nych programov, ku ktorým výrazne prispela v samostatnom slovenskom kultúrnom stánku v areáli Šimkových sadov aj miestna Regionálna obec Slovákov. Ten, kto nechce strácať kontakt so Slovenskom a slovenskou kultúrou, mal jedinečnú príležitosť navštíviť Deň slovenskej kultúry. Konal sa pod záštitou veľvyslanca Slovenskej republiky v ČR Petra Brňa, ktorý sa akcie aj osobne zúčastnil. Popri bohatom kultúrnom programe nemohlo chýbať ani ochutnávanie slovenských špecialít. Pravé slovenské halušky z čerstvej bryndze zo salaša v Terchovej, kde v samostatnom stánku ponúkali ovčie syry, žinčicu a ďalšie mliečne dobroty. V okolí rozvoniavala kapustnica a po prvý raz aj cigánska pečienka. A k tomu ešte chlieb s masťou a cibuľkou, oravská slanina, škvarkové pagáčiky, lokše, kvalitné slovenské vína a spišská borovička. Partnerský banskobystrický samosprávny kraj priviezol Slovákom žijúcim v Čechách kúsok domova v podobe univerzitného Folklórneho súboru Mladosť. Za nadšeného potlesku prítomných zahral, zaspieval a zatancoval folklór z rôznych slovenských regiónov, a to od Myjavy a Terchovej cez goralské, zemplínske a cigánske tance až po Detvu a Telgárt. Zmes najznámejších slovenských melódii zaspieval v Prahe žijúci Bratislavčan, operný sólista Peter Poldauf za sprievodu cimbalovej muziky súboru Mladosť. Svojím sýtym, zvučným hlbokým hlasom predniesol zmes slovenských REGIÓNY Prví dobrovoľníci z hradeckej obce sa zišli už skoro ráno ľudových piesní. Najväčší ohlas mali Slovenské mamičky a Na Kráľovej holi, keď sa ku spevu pridávali aj ľudia v hľadisku a „spoločné“ vystúpenie bolo odmenené dlhotrvajúcim potleskom. K milým hosťom patrili aj členovia Českého spolku vo Zvolene, ktorý už 16 rokov združuje Čechov, Moravanov a Slezanov žijúcich v stredoslovenskom kraji. Uchovávajú si a kultivujú materinský jazyk, českú kultúru a prispievajú podobne ako miestna Regionálna Obec Slovákov k dobrým a priateľským vzťahom medzi obidvoma národmi. Od svitu až do mrku Už skoro ráno sa pred zahájením dožiniek zišli prví dobrovoľníci z hradeckej obce, aby pripravili zázemie pre účinkujúcich a návštevníkov v okolí hlavného stanu, kde bolo umiestené pódium "Slovenského kútika". Boli jednotne ob- lečení do červených tričiek so symbolom ROS, takže fanúšikom automobilizmu pripomínali špičkových servismanov z Veľkej ceny formuly 1 McLaren. V plnej paráde nastúpili k celodennému vareniu aj „haluškári“, ktorí sa pustili hneď do nekonečného strúhania zemiakov… Príprava pred varením halušiek musela byť naozaj náročná. Členovia Obce a ich rodinní príslušníci nastrúhali tri vrecia zemiakov, ale ani týmto množstvom sa nepodarilo uspokojiť všetkých záujemcov, ktorých dlhý rad až do neskorého popoludnia nebral konca. V priebehu dožiniek sa nastrúhalo dovedna 100 kg zemiakov, spotrebovalo sa 60 kg múky a 30 kg kvalitnej slaniny. Návštevníci boli počastovaní asi tisíckou oškvarkových pagáčov, ktoré priviezol so sebou folklórny súbor z banskobystrickej pekárne. Predsedníčka Julka Špalková a členka výboru Ivona Civáňová v piešťanskom kroji privítali vo „VIP stane“ prvých hostí, ktorí potom oficiálne zahájili "Slovensko-český dožinkový veniec". Okrem už spomínaného slovenského veľvyslanca sa ujali slova hajtman Královehradeckého kraja, predseda Banskobystrického samosprávneho kraja a primátor mesta Hradec Králové. Dlhý a po všetkých stránkach náročný deň s všestranne pestrým programom sa začal v podvečer premieňať na ľudovú veselicu. K tanci a na počúvanie vyhrávala cimbalová muzika Mladosť, mládenci a dievky predviedli ešte tance z Podpoľania, Horehronia, Tekova a Pozdišoviec. Mnohí z prítomných v po celý deň beznádejne zaplnenom hľadisku si spoločne s krojovanými muzikantmi zaspievali a niektorí si pritom aj zakrepčili na ľudovú nôtu... Juraj Rácz Foto:J. Hudáč (2), ROS a red.(4) recepcia A Plavba Ako každoročne vyplávala podvečer zo svojho prístavu v pražskej časti Na Františku salónna loď EURÓPÉ, na palube ktorej boli aj pasažieri z poludňajšej recepcie. Tradičný večerný výlet po Vltave s hudbou a rautom sa uskutočnil pri príležitosti 67. výročia SNP a 66. výročia skončenia 2. svetovej vojny. Akciu pripravila SLOVENSKO-ČESKÁ SPOLEČNOST a záštitu nad ňou prevzali predsedovia vlád ČR a SR P. Nečas a I. Radičová. Pri príležitosti štátneho sviatku Slovenskej republiky usporiadal slovenský veľvyslanec v Prahe Peter Brňo slávnostnú recepciu. Zúčastnili sa jej významné osobnosti politického, kultúrneho a spoločenského života. Milým vítaným hosťom bola aj v tomto roku manželka prezidenta ČR pani Lívia Klausová, ktorá je, ako je známe, slovenského pôvodu. Českú republiku reprezentoval premiér Petr Nečas. -cz- foto: R. Hečko Manželka prezidenta ČR Lívia Klausová je častým hosťom slávností na slovenskej pôde. slovenské korene 5 regióny REGIÓNY: LETO PLNÉ TANCA, SPEVU DOBRÉHO JEDLA A VÍNA Návšteva v Hradci Tradičné dožinky v Hradci Králové, ktorých neodmysliteľnou súčasťou je aj Deň slovenskej kultúry organizovaný miestnou Obcou Slovákov, navštívila rovnako ako vlani aj skupina kolegov a priateľov z pražskej OS. Stretnutie, kto- ré sa konalo na „slovenskej pôde“ mestských Šimkových sadov, bolo neformálne a srdečné. Vymenili sme si dojmy z posledných akcií, porozprávali sme sa o ďalších plánoch a prijali pozvanie na najvyhľadávanejšiu spoločenskú ak- V prvú jesennú sobotu sa takmer v rovnakej zostave zišla skalná skupinka z pražskej Obce Slovákov tentoraz na Smíchovskej stanici, odkiaľ sa vydala – ako každý rok, na hrad Karlštejn. Cieľom tohto turistického výletu bol jubilejný 15. ročník vinobrania spojeného s množstvom kultúrnych, poznávacích a gastronomických akcií. Dominoval im choreograficky nápaditý a kostýmovo pestrý historický ZA VÍNOM NA KARLŠTEJN sprievod na čele s cisárom rímskym a kráľom českým Karlom IV. Družinu „otca vlasti“ tvoril takmer tristočlenný sprievod pozostávajúci z dvoranov, zbrojnošov, remeselníkov a vinohradníkov spolu s bubeníkmi, brušnými tanečnicami, kaukliarmi, kúzelníkmi a muzikantmi s historickými hudobnými nástrojmi. Vynalie- ciu východočeského kraja, ktorou je Slovenský ples. Inšpiratívne boli aj kontakty s niektorými členmi z delegácie Českého spolku vo Zvolene združujúceho Čechov v Stredoslovenskom kraji, ktorí tiež zavítali do Hradca a rovnako ako aj my v Čechách prispievajú k dobrým vzťahom medzi obidvomi národmi. zavosť organizátorov a pestrosť dobových oblečení očarili každého z hustého davu divákov. Nádherné babie leto lákalo nielen k ochutnávaniu burčiaka a karlštejnských vín z viníc, ktoré založil sám Karel IV., ale tiež k záverečnej prechádzke okolitou prírodou, na konci ktorej stála železničná stanica... ČESKÝ KRUMLOV: Slovenský večer Tanečnice z Lúčnice Ten, kto prišiel hladný, sa naozaj nasýtil. Kuchárky a kuchári zo stredných odborných učilíšť nielen z Českej republiky, ale tiež zo Slovenska, Maďarska, Ruska a ďalších krajín totiž predviedli návštevníkom druhého ročníka Gurmánfestu, čo všetko sa dá v kuchyni pripraviť. Celodennú gastronomickú akciu zahájili kuchárske družstvá, ktoré na čele sprievodu niesli plastiku svojho patróna sv. Vavrinca. Sprevádzala ich Mestská hudba najznámejšieho kolínskeho rodáka Františka Kmocha a svia- Tradícia hudobno-gastronomických večerov, ktoré už niekoľko rokov spestrujú koncertné programy festivalu v Českom Krumlove, pokračovala v tomto roku vystúpeniami slovenských umelcov. V polovici augusta sa v tomto nádhernom romantickom meste pri Vltave predstavil divákom prvý slovenský Zlatý slávik Miro Žbirka a Slovenský večer vyvrcholil vystúpením súboru Lúčnica. K pohode a k dobrému jedlu a pitiu prispel aj hudobný súbor Zlaté husle. V tohtoročnom búrkovom lete sa tak neblýskalo len „nad Tatrou“, ale vďaka rezkému slovenskému folklóru spolu so špecialitami slovenskej kuchyne aj nad Českým Krumlovom… Miro Žbirka KOLÍN: Gurmánfest tok skrášlili tamojšie mažoretky. Pracovná časť sa odohrala v miestnom „kulturáku“ súťažou o slávnostné tabule vytvorené žiakmi odborných škôl, kde bol vyhodnotený aj najlepšie pripravený pokrm festivalu. Predstavili sa tiež zahraniční účastníci, ktorí ponúkali v jednotlivých stánkoch na ochutnávanie svoje vlastné špeciality. Na veľkom pódiu umiestnenom pri radnici sa medzi najrôznejšími hudobnými skupinami a škótskymi gajdošmi nestratili ani bratislavskí Funny Fellows a slovenskí hostia bodovali aj v ďalších disciplínách súvisiacich s gastronómiou. A čo bolo symbolom tohto hudbou ozvučeného a vôňami naplneného historického námestia? Opekanie celého býka, vážiaceho niekoľko metrákov! A najsilnejší dojem? Jeho porcovanie… PRAHA 11: Spievanie v daždi Južné Mesto hrá, spieva a tancuje. Tak znelo logo folklórneho festivalu v najväčšom pražskom sídlisku, kde ako na väčšine podobných akcií po celej Českej republike nemohlo chýbať ani slovenské zastúpenie. Okrem domácich hudobníkov oživili v nedeľu 18. septembra panelové kulisy 14.ročníka folklórnych slávností tanečníci a speváci z Lúčnice, ktorí spolu s ľudovou hudbou Zlaté husle boli najočakávanejšími hosťami. „Lúčničiari“ ako vždy uchvátili prítomných nádherou krojov a prepracovanou choreografiou 6 slovenské korene svižných slovenských tancov. To, že Zlaté husle sú skvelí hudobníci, je však známe nielen na Slovensku . M. Sleziak a jeho spoluhráči predvádzali i v daždivom počasí brilantnú virtuóznu techniku a úžasnú muzikalitu. Skvelo prepracované, hráčsky veľmi náročné skladby hrali s majstrovskou ľahkosťou a pritom prirodzene ľudovo. Publikum odchádzalo z Dní Prahy a v ich rámci z osláv. 35 výročia Južného Mesta aj v daždi s úsmevom . František Hlucháň, Foto: Tomáš K. Hlucháň Zlaté husle hrali prirodzene ľudovo Najviac uchvátili prítomných Lúčničiari (Stranu pripravil:JR) glosa List od Dunaja alebo Nad čím uvažuje predseda MS Aké bolo tohoročné leto? V lete sa Slovensko mení na veľkú lúku s pestrými kvetmi: folklórom, festivalmi, parádami, odhaľovaním pamätných tabúľ, kladením vencov. Toho roku pribudlo aj nemilé naťahovanie sa o dedičstvo po krachujúcom Podielovom družstve Slovenské investície, kam nepredvídavo investovali aj matičiari – vyzýval ich k tomu môj predchodca – a kde sa akosi „rozplynul“ aj Národný poklad, na ktorý sme sa skladali na začiatku slovenskej samostatnosti. Všetci chcú byť vpredu, keď sa ide deliť posledná sukňa po vdove. Les zasvinený finančnými špekuláciami treba prerúbať, aj keď lietajú triesky. Žiaľ, svet ovládli chúťky pažravcov, ktorým vyhovuje chaos. A paradoxne: „prehlbovaním“ demokracie akoby mal bujnieť práve chaos. Podaktorí predpovedajú nielen dlhodobú krízu, ale dokonca aj narušenie základných pilierov, na ktorých svet stojí. Neostáva iné, len stáť na správnej strane, dúfať a konať. Na konci leta mali sme matičný snem, išlo na ňom o veľa – o Maticu. A tak sa predsa len podarilo matičiarov zjednotiť: takmer všetko sme odhlasovali drvivou väčšinou hlasov 413 delegátov. Lebo máme my Slováci s našou jednotou riadne starosti! Hosť snemu R. Fico v tej súvislosti citoval Novomeského: kde sme dvaja, hneď sú na svete tri spory, ten tretí ešte ani nevieme s kým. Snem odobril môj otvorený list, ktorým som vyzval ministra zahraničných vecí, aby konal v záujme obrany národnoštátnych záujmov v situácii, keď náš sused sa čoraz otvorenejšie a bezostyšne usiluje ukradnúť nám časť občanov. Vyhlásili sme, že chceme, aby sa po slovensky vyučovalo na celom území Slovenska, vyzvali sme cirkvi, aby všetci naši občania mali možnosť počúvať Božie slovo po slovensky. Odmietli sme odstránenie so- chy Štúra v hlavnom meste, vyzvali sme mestá a dediny, aby si pamätníkmi pripomenuli blížiace sa významné výročia počnúc Bernolákom, končiac založením Matice a 1150. výročím príchodu Cyrila a Metoda. Matica má byť jednotou milovníkov národa a života slovenského. Ale žijeme časy, keď asi musí byť aj akýmsi národným žandárom! Dostal sa mi do rúk čerstvý slovenský cestovný pas môjho syna, a neveril som vlastným očiam. Zatiaľ čo v tom staršom bol na druhej strane okrem siluety Kriváňa a Bratislavy aj Klemensov obraz Cyrila a Metoda s krížom, z toho čerstvého sa solúnski bratia „vyparili“! Potichu sme prišli o jeden z národno-kresťanských atribútov v dokumente, ktorý každého z nás predstavuje svetu. Na cestách po Slovensku som si všimol, že naša vlasť je krajinou s neobrábanými poliami. Všade burina, na lúkach rastie tráva, ktorú nikto nekosí ani nespása. A súčasne sa naše dediny vyprázdňujú, mladí odchádzajú do „veľkého sveta“, kde zavše končia ako nezamestnaní či bezdomovci. A zároveň kupujeme za veľké peniaze nekvalitné cudzie potraviny. Najprv nás „ktosi“ 40 rokov ohlupoval kolektivizáciou, obral o pôdu našich dedov a otcov a odučil nás starať sa o ňu. A ďalších dvadsať rokov nás ohlupuje iným spôsobom: všetko sa dá kúpiť, len treba mať peniaze! Všetko sa spretrhalo: a tak kradneme a o pôdu sa nestaráme! Oživiť činnosť Matice a vrátiť sa ku koreňom len tak, že sa ku svojim koreňom vráti národ. Čosi treba robiť, aby sme doslova fyzicky nestratili vidiek, aby ho neovládli neprispôsobiteľní. Aby sme neprišli o náš národný charakter, ktorý nám diktovala pôda: trpezlivosť, ohľaduplnosť, dobrota. Dokážeme však naučiť mladých orať, siať, žať, pásť stáda na našich stráňach a holiach, a tak hľadať iný zmysel života, ako je bohapustá „pohodovosť“? Pravdaže, na všetko treba peniaze a peňazí je všade málo, aj v bankách. Veď požičiavaním Grécku nerobíme nič iné, len splácame jeho dlhy voči bankám. Nadnárodné banky požičiavali Grékom v záujme zisku a teraz sa občania eurozóny poskladajte, aby banky – súkromné firmy – nemali žiadnu ujmu! Naopak, aby im narastal zisk do astronomických výšok. Aby „prežili“, „naše“ banky ovládané zahraničím, nenápadne zvýšili poplatky. Za obyčajný prevod sa účtuje jedno euro – pozor, ide o tridsať korún! Bolo to smutné leto: plakali aj chlapi. Tragická smrť mladých hokejistov nám vyrazila dych, bôľ sa nedal zatajiť. V takých časoch vyvstane aj otázka, na ktorú sa nedá odpovedať: prečo? Prečo musel odísť Pán Hokejista a dobrý Človek Paľo Demitra? Odchody velikánov akoby niesli v sebe skryté posolstvo: zamysli sa, človeče nad sebou, nad svojimi cieľmi, túžbami, nad svojím konaním. A buď taký, aký bol on! Ak si mladý hokejista, napodobni ho v hre nohami, rukami a hlavou. A ak si „len“ obyčajný, ale aj „vplyvný“ človek, napodobni ho v ľudskosti. Po Pavlovi Demitrovi, výnimočne ľudskom človeku, ostal pre nás nádherný odkaz: poľudštime sa! Zahoďme ľudskú zlobu, egoizmus, vy „hore“ buďte vzormi v svornosti a spolupráci bez ohľadu na to, aké „dresy“ máte na sebe pri často žabomyších vojnách v našom parlamente. Každá tragédia má v sebe aj očistné zrnko. A naša spoločnosť veruže očistu potrebuje! Sme národom, v ktorom občas plačú aj chlapi. A taký plač pomáha očistiť zrak, ozdraviť hlavy a srdcia. Dal by Boh, aby nám ten chlapský plač pomohol! Marián Tkáč slovenské korene 7 hudba SVET BEZ SLOV EWALD DANEL husľový virtuóz, dirigent a pedagóg Od malička bol veľkou hudobnou nádejou, ktorá postupom rokov prerástla v pozoruhodnú umeleckú osobnosť. Bezprostredne po ukončení štúdia sa stáva koncertným majstrom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave ako aj orchestra Slovenského národného divadla, aby sa po krátkom pôsobení stal na dlhé roky koncertným majstrom nášho prvého hudobného telesa – Slovenskej filharmónie. Popri pôsobení v orchestri je aktívnym sólistom. Jeho umelecký záber sa rozširuje aj do oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, neskôr tiež umelecký vedúci komorného orchestra Capella Instropolitana. Na pôde Slovenskej filharmónie zažíva svoj profesionálny dirigentský debut a svoje skúsenosti odovzdáva aj ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení. Vystupoval v mnohých krajinách sveta, nadviazal pravidelnú spoluprácu s orchestrami v Sao Paule, Tokiu, Akite, pôsobil ako hosťujúci profesor na univerzite v japonskej Nagoji, od roku 2008 je hlavným hosťujúcim dirigentom Hiroshima Symphony Orchestra. Na želanie profesora Bohdana Warchala, zakladateľa nášho najvýznamnejšieho komorného telesa – Slovenského komorného orchestra, ktoré prednedávnom oslávilo 50.výročie svojho vzniku, sa stal jeho nástupcom na poste umeleckého vedúceho. Narodili ste sa v obci Horní Suchá na Sliezsku, zhodou okolností iba pár kilometrov od Orlovej, rodiska Bohdana Warchala. Poznali ste ho už ako dieťa? V čase, keď som sa učil chodiť, bol Bohdan Warchal v Bratislave koncertným majstrom Slovenskej filharmónie, a keď som mal štyri roky, on práve založil svoj orchester. Počul som o ňom, keď som začal na ostravskom konzervatóriu študovať hudbu. Osobne som ho spoznal až keď som prišiel študovať do Bratislavy. Časom sme zistili, že nás spája viacero podobných životných udalostí. Boli sme rodáci, hovorili sme rovnakým nárečím, obaja sme ako malí chlapci stratili otcov a mamičky nás doviedli k husliam. No a, samozrejme, spájala nás kvalitná hudba. Bohdan Warchal nesporne bol a navždy zostane jednou z najväčších osobností slovenskej hudby. Na husliach ste sa začali učiť hrať na želanie vášho otca. Museli ste sa veľmi premáhať, alebo vás hra aj bavila? 8 slovenské korene Môj otec bol výborný amatérsky huslista, ale aj futbalista. Zomrel, keď som mal päť rokov. Pred svojou smrťou vyjadril želanie, aby jeho deti nehrali futbal, ale venovali sa hre na hudobné nástroje. Mňa futbal mimoriadne bavil, ale dnes som mamičke vďačný, že splnila otcovo želanie. Konkrétne k husliam som sa dostal náhodou – cez hru na hrebeni. Učiteľ môjho staršieho brata si všimol, že veľmi čisto intonujem, a tak zariadil, aby ma mamička predstavila riaditeľovi hudobnej školy, ktorý učil na husle. Mal som vtedy sedem rokov, husle po otcovi mi boli priveľké, ale bol to začiatok. A či som sa musel premáhať? Naopak, tak ma to chytilo, že som mal úradne zakázané doma cvičiť. A to už prečo? Sedával som doma na schodíku a pridlho vrzúkal, čo viedlo k nesprávnemu držaniu nástroja. Zlozvykov sa človek ťažko zbavuje, a tak môj učiteľ zamkol husle do skrine a hrať som mohol len na hodine pod jeho odborným dozorom. Hru na husle ste vyštudovali na VŠMU v Bratislave. Mali ste väčšiu šancu dostať sa na vysokú školu na Slovensku ako v Čechách? Mohol by som o tom pre dnešného čitateľa rozprávať neuveriteľné historky. Stručne však uvediem, že Bratislava ako jediná z vtedajších troch vysokých hudobných škôl bola ochotná prijať nezväzáka, ak dobre zahrá na prijímačkách. Ako sa vyvíjala vaša hudobnícka dráha po ukončení štúdií? Po vysokej škole som strávil rok na vojenčine vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave. Bola to celkom príjemná vojenská služba. S kamarátmi, vynikajúcimi hudobníkmi, sme vytvorili kvalitné sláčikové kvarteto a spolu s moderátorom, dnes popredným hercom Štefanom Bučkom sme precestovali celé Československo. Po úspešnom konkurze som nastúpil do svojho prvého zamestnania ako koncertný majster Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave, zároveň som túto funkciu vykonával v orchestri Slovenského národného divadla. Po dvoch rokoch som sa stal koncertným majstrom Slovenskej filharmónie, kde pôsobím dodnes. Popri zamestnaní som absolvoval dirigentský kurz u prof. Karla Osterreichera a doktorandské štúdium u prof. Bohdana Warchala – vtedy sme sa ešte viac zblížili a diskutovali o hudbe, ale aj o živote. „V osobnom i profesionálnom živote sa snažím o to, aby som ľuďom, s ktorými žijem a prichádzam do styku, priniesol čo najviac príjemných chvíľ.“ Slovenskú filharmóniu ste vymenili za Slovenský komorný orchester. Prečo? SKO založil Bohdan Warchal na pôde SF z hráčov orchestra. 40 rokov stál na jeho čele. Keď prišiel čas, že musel túto prácu zo zdravotných dôvodov zanechať, oslovil ma, či by som po ňom neprevzal jeho post. Poznal ma dlho a dobre, vedel, že mám s takouto prácou dostatok skúseností. Ja som to zobral ako zodpovednosť po človeku, ktorého si vážim a ktorého práca si zaslúži pokračovanie. Som presvedčený, že miesto SKO je v slovenskej hudbe natoľko významné, že by práca tohto súboru mala mať stálu kontinuitu a jeho meno by nemalo zaniknúť. Filharmóniu som však neopustil, stále tam pôsobím. hudba Prezradíte svojho obľúbeného skladateľa, prípadne ktoré obdobie je vám najbližšie? Mám rád každú dobrú hudbu. Hudba, to sú zvuky a emócie. Ak v sebe nesie silné prežívanie autora a on to vie aj dobre zapísať do nôt, vznikne pôsobivé dielo. V každom období nájdeme silnú hudbu a takú rád hrám. Ak by som predsa len mal menovať, vybral by som Antonína Dvořáka. Považujem ho za mimoriadnu osobnosť a je mi veľmi sympatický aj ako človek. V živote sa na nič nehral, bol ľudský, priateľský, veľmi zbožný – na konci skladieb zvykol napísať Díky Bohu, ekumenicky založený – v Husitskej predohre cituje chorál Svatý Václave. „Výhodou pre muzikanta je, že sa môže vyjadrovať priamo hudbou, ktorá je univerzálnou rečou.“ ne prirodzeným spôsobom. Celé moje hudobné účinkovanie beriem tak, že som sa pre to narodil. Nezakladám si na svojom talente. Za to človek nemôže, to nie je ľudská zásluha historické korene, výchovu, zmýšľanie, umelecké cítenie, kresťanstvo, kultúru. A možno som trochu aj svetoobčan v tom zmysle, že som sa dokázal zapojiť do tvorby hodnôt aj v inej kultúre. Venujú sa vaše deti aktívne hudbe? Nadanie som postrehol u všetkých troch. My sme vôbec taká muzikantská rodina. Spomínal som už, že otec hrával ako amatér na husliach. Mamička má hudbu veľmi rada, v časoch jej mladosti sa však u nás nepatrilo, aby dievča hralo na hudobný nástroj, a tak sa musela uspokojiť s tým, že spievala v zbore a neskôr počúvala, ako jej deti cvičia na hudobné nástroje. Starší brat prevzal po mojom odchode z rodnej dediny dirigovanie zboru a orchestra, mladšia sestra je riaditeľkou hudobnej školy. Manželka nie je hudobníčka, je však veľmi dobrá klaviristka, často si spolu zahráme. Všetky naše deti hrajú na husle aj na klavír. Vyzerá to tak, že takmer po celý život vás sprevádza šťastie a úspech. Poznáte aj ťažké chvíle? Pamätám si, ako som v rámci možností 5-ročného chlapca dosť hlboko pochopil, čo znamená zomrieť, keď otec nereagoval na moje otázky. Bolo to tri dni pred Vianocami... V období totality som netrpel, no prežil som dosť situácií, ktoré rozhodli namiesto mňa... Vážne bolo rozhodnutie neemigrovať, keď sme mali možnosť, napokon, neviem, či by nám inde bolo lepšie... Bol som nespravodlivo „odídený“ z miesta, ktoré som zastával, no po čase prišli lepšie možnosti... Usporiadateľ zrušil posledný koncert a z turné som sa vrátil o pár dní skôr, no vďaka tomu žijem, lebo lietadlo, na ktoré som mal pôvodne letenku, spadlo a všetci zahynuli... Čo sú to ťažké chvíle? Človek je v pokušení hodnotiť situácie z momentálneho uhla pohľadu. Naše prvé, často unáhlené hodnotenia a následne podniknuté kroky sú často plytké, povrchné, mylné a môžu mať zlé následky. Nemáme schopnosť vidieť udalosti s dostatočným nadhľadom, máme však schopnosť byť zodpovednými a plniť záväzky, ktoré na seba svojimi rozhodnutiami a činmi berieme. V mladosti sa mi zapáčilo rozhodnutie mladého Šalamúna, ktorý keď mal prevziať zodpovednosť a mohol si zaželať, čo len chcel, vyžiadal si schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Svoje vedomosti odovzdávate ako hosťujúci profesor študentom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoji. Ako prijímajú Japonci európsku hudbu? Mnohé ponuky, ktoré som dostal po revolúcii, som odmietol, aby som nemusel prerušiť svoje aktivity doma. Post hosťujúceho profesora to nevyžaduje, a preto sa už piaty rok rád venujem japonským študentom. Sú veľmi vnímaví, mimoriadne slušní, usilovní a precízni. Všeobecne Japonci prijímajú európsku vážnu hudbu radi a nebojím sa povedať, že srdečnosť slovanskej hudby im je veľmi blízka. Poznajú mnohé skladby, vedia porovnávať detaily medzi jednotlivými interpretáciami. Nemal som zatiaľ v tejto krajine ani výraznejšie jazykové problémy, napriek tomu, že som antitalent na cudzie jazyky. Výhodou pre muzikanta je, že sa môže vyjadrovať priamo hudbou, ktorá je univerzálnou rečou. Čo by ste chceli odovzdať svojim žiakom z vlastných skúseností? Myslím si, že tak ako je najdôležitejšou časťou výchovy sebavýchova, najviac, čo môže pedagóg žiakovi dať, je schopnosť ďalšieho samovzdelávania i sebavývoja. V interpretácii môžeme každých niekoľko rokov badať nové trendy a tie treba vedieť tvorivo spracovať. Svojich žiakov vediem k tomu, aby nehrali mechanicky čierne noty z bieleho papiera, ale aby ich interpretácia šla do hĺbky. Interpret je tlmočníkom, spojovacím článkom medzi skladateľom a poslucháčom. Dnes mnohí interpreti prezentujú predovšetkým seba, no muzikant by sa mal snažiť čo najviac spoznať to, čo prežíval skladateľ, keď tvoril, precítiť jeho hudbu a čo najvernejšie ju tlmočiť poslucháčovi. Samozrejme, interpretácia musí byť poznačená jeho individualitou, no nie tak, aby vynikol interpret na úkor skladby. Radosť z hudby odovzdávate často aj na nedeľných bohoslužbách. Chápete túto službu ako vďačnosť za svoj mimoriadny talent a úspechy, ktoré dosahujete aj vďaka Pánu Bohu? Nikdy som sa neusiloval vyniknúť a nesníval som o kariére. Čo prišlo, prišlo postupne a úpl- Poradil som im, že niekedy aj napriek talentu je krajšie nerobiť hudbu profesionálne, ale nechať si ju ako hobby. Myslím si, že zvlášť dnes je to mimoriadne aktuálne. Dve staršie deti sa už vydali inou cestou, u najmladšieho sa uvidí. Mám už aj vnuka, ten je na hudbu tiež veľmi vnímavý. Máte české občianstvo, väčšinu života ste však prežili na Slovensku. Považujete sa za Slováka alebo Čecha? Rozdelenie Československa nevnímam ako šťastnú udalosť vo svojom živote. Ako „cudzinec“ som potreboval úradom predložiť súhlas manželky, že s ňou môžem bývať a na návštevu svojej mamičky a otcovho hrobu som donedávna potreboval pas. Som rád, že sa to už zmenilo. Vytváranie nových, alebo zmeny starých hraníc sa mi v histórii Európy javí ako tragické hobby. Moja stará mama musela niekoľkokrát zmeniť občianstvo, pričom nevytiahla päty z rodnej dediny. Narodil som sa na Sliezsku, mojou rodnou rečou je sliezsky dialekt. Základnú školu som absolvoval v poľštine, strednú v češtine, vysokú v slovenčine, paradoxne jediným spoločným predmetom bola ruština. Nie som ani Poliak, ani Čech, ani Slovák. Ak by som sa mal nejako definovať, tak v malom som Slezan, v tom väčšom Stredoeurópan – cítim „Základnú školu som absolvoval v poľštine, strednú v češtine, vysokú v slovenčine, paradoxne jediným spoločným predmetom bola ruština.“ Je mi blízky pohľad na život, ktorý je vyjadrený v závere jednej knihy: „Jeden čínsky príbeh hovorí o roľníkovi, ktorý mal na obrábanie pôdy starého koňa. Raz sa stalo, že jeho kôň utiekol do hôr a keď susedia dávali starcovi najavo svoju účasť v nešťastí, sedliak odpovedal: „Smola? Šťastie? Kto vie?“ Po týždni sa kôň vrátil a z kopcov priviedol stádo divokých koní. Susedia mu blahoželali. Odpovedal: „Šťastie? Smola? Kto vie?“ Neskôr, keď sa roľníkov syn snažil jedného divokého koňa skrotiť, spadol a zlomil si nohu. Všetci pokyvovali hlavami, aká je to hrozná smola. „Smola? Šťastie? Kto vie?“ O pár týždňov prechádzalo dedinou vojsko. Všetkých schopných mladíkov odviedli. Keď videli roľníkovho syna so zlomenou nohou, nechali ho tak. Bolo to šťastie? Smola? Kto vie? Všetko, čo sa na prvý pohľad zdá ako zlo, môže byť zamaskované dobro. A všetko, čo vyzerá ako dobro, môže byť v skutočnosti zlo. Preto je dobré, keď ponecháme na Bohu rozhodnutie, čo je šťastie a čo smola, a poďakujeme, že u tých, ktorí Ho milujú, sa všetky veci obracajú v dobro. Anna Sláviková, foto: Juraj Velebír slovenské korene 9 Světla velkoměsta "Když jsme se dělili, byla jsem už docela velká, na konci základní školy, takže Československo pro mě byla úplně přirozená věc," podotýká Dudasová-Turková. "Rozdělením pro mě nic nezačalo a ani neskončilo." Opustit střední Slovensko a odejít do Prahy se slovenské korene noviny kultura Eva Dudasová-Turková rozhodla před jedenácti lety, podobně jako sedm ze třiceti jejích spolužáků ze střední školy. Odliv mladých Slováků do Česka dostal výrazný impuls od české vlády na konci devadesátých let – na Slovensku tehdy končila éra Vladimíra Mečiara a nastupoval kabinet Mikuláše Dzurindy, na což Česko reagovalo snížením byrokratické nálože pro Slováky, kteří chtěli v Česku studovat nebo pracovat. Dodnes jim stačí papír o přechodném pobytu, potvrzení od šéfa, v případě studentů pak příslušné razítko ze školy. Praha, s magnetickou aureolou velkoměsta, se pro lidi ze slovenských regionů stala v podstatě stejně dostupnou jako Bratislava. Což hrálo Evě Dudasové-Turkové do karet. „Čechy jsou pro Slováky centrum, ke kterému vzhlížejí z provincie" "Vždycky jsem chtěla dělat něco v kultuře, Praha mi připadala prostě internacionálnější než Bratislava a předpokládala jsem, že tady budu mít víc příležitostí," říká. V české metropoli si první rok našla práci produkční v Jazzclubu v Železné, později v prostoru NOD v pražské Roxy. A rozhodla se tady zůstat. "Čechy jsou pro Slováky centrum, ke kterému vzhlížejí z provincie," podotýká sociolog Fedor Gál. Sám se do české metropole odstěhoval už na začátku devadesátých let, rozjel tu nakladatelství G plus G a spoluzakládal televizi Nova. "Cítil jsem, že to bude lepší pro můj osobní hospodárstvo šport kultura správy hospodárstvo noviny kultura šport kultura časopis hospodárstvo NEJPOČETNĚJŠÍ SKUPINU CIZINCŮ V ČESKU TVOŘÍ SLOVÁCI, PRO KTERÉ JSME UŽ OSMNÁCT LET JEN DALŠÍ EVROPSKOU ZEMÍ. CO JE SEM VLASTNĚ TÁHNE? Před třemi lety se třicátnice Eva Dudasová-Turková a její manžel rozhodli udělat ve svém životě radikální řez a založit si nový, v pořadí už druhý, společný domov. V místě, o kterém vždycky snili – u portugalského pobřeží. "Manžel je 3D animátor a může pracovat vlastně odkudkoli, ani mě tady pracovně nic nedrželo," říká drobná rodačka ze Zvolena u dopolední kávy v kavárně na pražském Žižkově. Manželé zamkli svůj byt v Praze, kde spolu žili několik let, sedli do auta a s náloží kufrů vyrazili k větrným břehům evropského Atlantiku. "Jenže jsme tam vydrželi jenom čtyři měsíce, a pak jsme se zase vrátili," říká. "Byl to pro nás vlastně takový test, abychom si uvědomili, jak je pro nás Praha výjimečná." Z čistě statistického pohledu není trajektorie paní Dudasové-Turkové nijak ojedinělá. Ze zhruba čtvrt milionu Slováků žijících v zahraničí se jich nejvíc – téměř třetina – navzdory přitažlivosti jiných evropských zemí a zámoří usídlilo právě v Česku. Slováci zde i osmnáct let po rozdělení stále tvoří nejpočetnější skupinu cizinců a jedno z mála hmatatelných pojítek rozdělené země, které má reálný obsah. správy hospodárstvo kultura šport hospodárstvo správy správy hospodárstvo šport správy šport hospodárstvo HOSPODÁŘSKÉ NOVINY: 10 šport noviny časopis správy šport hospodárstvo kultura kultúra šport správy kultura kultura hospodárstvo správy kultura šport kultura správy šport šport správy kultura hospodárstvo časopis noviny hospodárstvo šport šport šport kultura správy médiá šport i profesní život," říká. "Po odchodu z politiky jsem se na Slovensku cítil jako lovná zvěř. Vše, na co jsem sáhl, bylo interpretováno jako akt politika, tedy jako veřejná věc. Já však chtěl žít svůj život. Navíc jsem měl v Praze vybudované profesionální a neformální zázemí." Zatímco Fedor Gál rozšiřoval nabídku menšinových žánrů ve svém etablovaném nakladatelství, jeho rodačka Eva Dudasová-Turková se rozhlížela po činnosti, v níž by mohla propojit svou inklinaci ke kultuře s marketingem, který vystudovala. A rozhodla se založit vlastní značku oblečení s lehce provokujícím názvem Parazit. "Vykryli jsme v podstatě poptávku," říká Eva Dudasová-Turková. V té době totiž zaniklo několik značek originálního oblečení a trh byl volný. "Na začátku jsme se snažili oslovit designéry z vysokých škol, kteří sice dělají skvělé věci, ale nemají je kde uplatnit. Zároveň jsou však rádi, že se toho zbaví, takže cena za jejich návrhy pro nás byla docela přijatelná," říká Eva Dudasová-Turková. médiá V průběhu několika let se její módní artikly uchytily natolik, že se mohly z prostoru NOD přesunout do samostatného obchodu v centru Prahy. Na Slovensku by prý ovšem s podobným konceptem měla úspěch jen stěží. "V Bratislavě jsou lidé zvyklí si kupovat zavedené komerční značky a většinou jezdí na výprodeje do Vídně. Takže všechny podobné pokusy tam zkrachovaly." Narýsuj mi montovnu Od konce devadesátých let počet Slováků v Česku, hlavně díky rozvoji průmyslových areálů u nás a poměrně vysoké nezaměstnanosti na Slovensku, utěšeně narůstal, a to až do nástupu krize a masivního propouštění. Málokterý Slovák poznal montovny a průmyslové areály v Česku tak dokonale jako Peter Mulik. Na velké části z nich se totiž architekt Mulik sám podílel. "Takový nápor práce jako před deseti lety jsem do té doby nezažil," říká třicátník Peter Mulik o době, kdy areály dotoval stát a na jeho mateřskou japonskou firmu se valila jedna zakázka za druhou. Pro Mulika to byla neocenitelná zkušenost. "Spousta architektů považuje průmyslové stavby za něco podřadného a málokdo si to zvolí jako profesi, která by ho zcela naplňovala. Na druhou stranu je to velice přínosné pro jakéhokoli architekta," říká. Odborníkem na industriální stavitelství se stal vlastně náhodou. Po studiu architektury v Bratislavě prý cítil, že by měl změnit prostředí a odjel proto hledat práci do Prahy. Vystřídal tu několik podnájmů a úvazků v menších ateliérech. Po dvou letech se mu ozval známý (rovněž Slovák) z oné japonské firmy, která hledala nové architekty. Mulik na nabídku kývnul a stal se jedním z osmi domovských projektantů. Z nichž čtyři byli ze Slovenska. "Lidi z mého oboru Praha láká, protože je tady zcela určitě víc stavebních firem, zakázek i firem, které se zabývají architekturou," říká Mulik, který má ve svém portfoliu například montovnu Daikin v průmyslovém areálu u Plzně a nyní dokončuje lakovací centrum pro letecký průmysl v Ostravě. Jeho původní plán vydělat si peníze a opět se vrátit do rodné země se zatím nenaplnil. "Praha je velice atraktivní právě pro mladé lidi, protože životní náklady jsou v poměru se západoevropskými městy nesrovnatelné, přitom se tady dají vydělat evropské peníze. Oproti tomu Bratislava má podstatně vyšší náklady na život a příležitostí pro práci rozhodně tolik není," podotýká Mulik. Údaje každoročně zveřejňované mezinárodní firmou Mercer, poměřující průměrné příjmy obyvatel hlavních měst s jejich průměrnými náklady na bydlení, na potraviny nebo na zdravotní péči, dávají Mulikově tezi za pravdu. Zatímco Bratislava byla v loňském roce vyhlášena 37. nejnákladnějším městem na světě, Praha se umístila o deset příček níže. O rok dříve zůstala Praha za Bratislavou dokonce o čtyřicet míst níže, coby velmi přijatelné sedmdesáté nejdražší město světa. Ježíš a Rafťáci "Hodně lidí z Bratislavy zůstává doma, protože hlavní město jim poskytuje dostatek možností a nemají důvod jít dál," říká Peter Mulik, který pochází z východoslovenského Prešova. "V Prešově je možností mnohem méně, a pokud má někdo ambice, pak už je mu jedno, jestli se zastaví v Bratislavě, nebo až v Praze." Ukázkový raketový vzestup v největším českém městě poznala Andrea Kerestešová (alias Eva v retro seriálu Vyprávěj) z východoslovenského městečka Hlinné nad Topľou s 1500 obyvateli, kde žila do svých osmnácti let. "Je to katolická oblast, takže slavíme Velikonoce i Vánoce a v neděli nikdo nepracuje, protože dělat ten den je hřích," říká Andrea Kerestešová, která pravidelně doprovázela nedělní mše v Hlinném na varhany. "Praha je velice atraktivní právě pro mladé lidi, protože životní náklady jsou v poměru se západoevropskými městy nesrovnatelné, přitom se tady dají vydělat evropské peníze.“ V Trnavě se pak v osmnácti přihlásila na tvůrčí pedagogiku a začala docházet na castingy v Bratislavě. "Jednou mě kamarádka upozornila, že nehledají modelky, ale lidi, kteří se umí pohybovat před kamerou," říká Kerestešová. "Tak jsem šla na první casting a začala se živit reklamou." Zlom přišel s nabídkou role ve filmu Rafťáci, která ji od modelingu přesměrovala k herectví. "Když jsem pak dodělala školu, bylo mi dvacet jedna, a nevěděla jsem co přesně budu dělat," říká. "Na Slovensku mě nic nedrželo. Zatímco v Bratislavě je všehovšudy jedna dobrá agentura, v Praze jich je deset. A bylo jasné, kde se točí víc reklam a kde je víc zahraničních zakázek," říká Kerestešová. "Když jsem pak dostala nabídku na roli v seriálu, byl to impulz k tomu, abych si v Praze našla podnájem. A pak už jsem jenom bojovala." Pro tvůrce na protilehlé straně kamery má Praha také svoji přitažlivost. Kromě slovenského režiséra Mateje Mináče se v Praze na neurčitou dobu usadila například i mladá filmařka Tereza Nvotová. Do Česka odjela, když jí bylo šestnáct, protože se tady zamilovala, odstěhovala se za přítelem a přihlásila se tady na střední školu. "Vystřídala jsem tři. Ty první dvě se mi nelíbily," říká. "A po třech nebo čtyřech letech už jsem se nechtěla vrátit, protože už jsem tady byla doma. A taky jsem věděla, že nechci žít v Bratislavě - je to sice super město, mám ho ráda, ale je to maloměsto," říká Tereza Nvotová. "Navíc si myslím, že na Slovensku vládne větší korupce a lobbing," podotýká Nvotová, která na svůj iniciační dokument Ježíš je normální sháněla peníze v Česku i na Slovensku. "Peníze mizí sice úplně všude, na Slovensku i v Čechách, ale přijde mi, že Slováci to berou spíš jako samozřejmost, než že by s tím měli něco dělat. To ale neznamená, že Češi jsou ideální revolucionáři." Andrea alias Eva zo seriálu Vyprávěj Z těsného středoevropského prostoru hodlá slovenská režisérka v dohledné době zmizet. A Prahu vyměnit za New York. "Uvidím, jak to dopadne, ale ráda bych studovala i jinde." Jako sousedé Na konci minulého roku žilo podle údajů ministerstva vnitra v Česku 71 780 Slováků, což je asi o patnáct set méně než před rokem (část odešla po rozsáhlém propouštění z fabrik po nástupu krize). Mnoho z nich tu našlo prostor nejenom pro výdělek za práci u pásu, kterou Češi kvůli tvrdým podmínkám a nízkému platu většinou odmítají, ale i pro rozvinutí svých schopností. Česko nabízí Slovákům zdarma svoje veřejné vysoké školství, mnoho jich pak v Česku zůstane, platí daně nebo zakládá firmy a vytváří nová pracovní místa. Řada Slováků navíc přichází do Česka už vzdělaná a svůj talent tu rozvíjí, aniž by se musela potýkat s cizím jazykem. Dosavadní snadnou prostupnost obou zemí dokazuje i fakt, že dva Slováci (ministr dopravy Gustav Slamečka a ministr životního prostředí Ladislav Miko) před nedávnem vykonávali exekutivní funkce v české vládě, slovenskou národnost má například i bývalá ředitelka České pošty Marcela Hrdá, stejně tak i řada manažerů českých bank. Výzkum agentury CVVM z roku 2008 ale například ukazuje, že mladí Češi do 29 let povětšinou deklarují, že Slováci jsou jim národem stejně blízkým jako ty v ostatních sousedních zemích. "Společná československá identita už přestává existovat, respektive existuje už jen u části pamětníků," podotýká Fedor Gál. "Naše nová identita se často buduje na pochybných legendách a mýtech, jako koneckonců každá národní identita. A s nimi se objevují i různé interpretace klíčových událostí," říká Gál. "Pro některé je například rozpad Československa obnovou národní suverenity, pro jiné jejím ochuzením. Patřím k těm druhým. Nemyslím si, že člověk něco získává tím, že se oddělí od druhého kvůli jeho jinakosti." Zatímco na počátku devadesátých let přirovnával vztah Čechů a Slováků ke vztahu staršího a mladšího bratra, dnes se podle něho pokrevní pouto vytratilo. "Možná se však už nevnímáme jako bratři, ale jako sousedé," usuzuje Gál. "Podstatné ale je, že si ještě nejsme lhostejní." (18. 2. 2011) Foto: net slovenské korene 11 ROZHOVOR Herečka Henrieta Hornáčková: Mojím snom bola Palmovka TESNE PRED DIVADELNÝMI PRÁZDNINAMI UVIEDLO DIVADLO POD PALMOVKOU V PREMIÉRE KOMÉDIU DRAMATIKA, HERCA, REŽISÉRA A MUZIKANTA WOODYHO ALLENA SEX NOCI SVÄTOJÁNSKEJ. PO PRVÝ RAZ SA OBJAVILA NA JAVISKU TOHTO DIVADLA HENRIETA HORNÁČKOVÁ. NEOPOZERANÁ (V TELEVÍZII SME JU VIDELI V ROZPRÁVKE KRČMA U BIELEJ MAČKY A V SERIÁLI DOKONALÝ SVET), ALE VEĽMI PODMANIVÁ DIEVČINA UVIDELA PO PRVÝ RAZ SVETLO SVETA V TRNAVE. Ako si vysvetliť vašu Tour de Československo medzi Trnavou, Brnom, Hradcom Králové a Prahou? Ja som vlastne taký cestovateľ a ľudia sa ma občas pýtajú, kde vlastne mám domov. Jiří Voskovec hovorieval, že domov je tam, kde si človek zavesí klobúk. Tak akosi je to aj so mnou. V osemnástich som išla zo Slovenska do Prahy na DAMU. Ako to, že ste nešli do Bratislavy na Vysokú školu múzických umení? Ja som študovala v Trnave tanečné konzervatórium a zároveň gymnázium. Chcela som robiť balet, ale z gymnázia má človek viac možností pokračovať v ďalšom štúdiu. Mňa totiž zaujímala aj psychológia a práva. A premýšľala som stále, čo a ako a kam. Nedokážem to nejako odvodiť, ale za každú cenu som chcela študovať vysokú školu v Čechách. Najbližšie bolo Brno, a tak som uvažovala o štúdiu psychológie a práva tam. Lenže ono býva v živote ľudskom niekedy všetko 12 slovenské korene ináč, než ako si človek predstavuje. Keď som bola vo štvrtom ročníku tanečného konzervatória, tak som akosi všade vyrástla a keby som chcela pokračovať v balete, musela by som držať dosť drastické diéty. Došlo to až k takým metódam: Ak nezhodíš dve kilá, nejdeš na javisko! A tak mi mamka jedného dňa povedala: Tak to bež skúsiť na DAMU. Ja na DAMU? Veď som nikdy nehrala... Síce som vystupovala na javisku, ale to bolo v niekoľkých baletoch. Máte v rodine niekoho s umeleckými sklonmi, že tadiaľto vedie vaša životná cesta? Môj otec je elektrotechnik, takže by sme tie gény asi nedohľadali. Ale predsa, on je dušou umelec, čo sa pozná podľa toho, že chodí rád na moje predstavenia a vždy všetko vopred odhadne. Asi to najhlavnejšie, čo rozhodlo o jeho divadelnom magnetizme, je, že pochádza zo Zelenča, dediny pri Trnave, odkiaľ je aj Jozef Bednárik, ktorý tam založil veľmi kvalitný ochotnícky súbor. A nechal sa Jožinkom zlákať, aby sa staral o di- vadelnú techniku. Nakoniec s týmto Z–divadlom precestoval poriadny kus sveta, dokonca boli až v japonskej Jokohame. A mamka je pedagogička, čo vysvetľuje aj to, že som vyštudovala aj pedagogickú fakultu. Tu máme zasa vystopované sklony k deťom. K ich zoznámeniu došlo na divadelnom festivale Jiráskov Hronov, kde bol otec s Divadlom Z, no a mamička je odtiaľ, ale sama aktívne tiež nikdy divadlo nehrala, ale práve bola prítomná na festivale. Osud to tak chcel a ja som skončila na DAMU. Veľa ľudí sa domnievalo, že mi Jozef Bednárik nejako pomáhal. Omyl. Len povedal môjmu otcovi: Marian, máš dosť peňazí? A keď sa otec opýtal prečo, tak dodal: No keď chce tvoja dcéra ísť na DAMU a byť herečkou, tak ju budeš musieť celý život živiť!!! Takže nakoniec ste zamierili do Prahy... Pamätám sa na to ako dnes. Išli sme vtedy ešte s oteckom o štvrtej hodine ráno a ja som v aute plakala, že tam nemám čo hľadať, že nič neviem, že to bude trapas. Lenže ako prvé boli ROzhovor pohybové skúšky, čo ma báječne upokojilo a nalákalo na ďalšie časti. Povedala som si, tak im teda zatancujem a pôjdem domov. Lenže, ako som sa dostala do celkovej pohody, prešla som ďalšími kolami a nakoniec ma vzali. A tak sa symbolicky zavrela voda nad psychológiou, právami, Trnavou a Brnom a nastúpila som na štúdiá do Prahy. A môj prvý angažmán bol v Brne a medzitým sa rodičia presťahovali do Hradca Králové. Brnianske Národné divadlo vám teda po štúdiách otvorilo náruč? Niektorí kolegovia ma varovali, že poriadne úlohy ma čakajú až po tridsiatke, ale ja sa nemôžem sťažovať. Pekné úlohy som mala už na DAMU, ale ani v Brne som nestála v kúte. Len tak napríklad Matka Guráž, Osem žien, Veselé paničky windsorské... Navyše napríklad Takú ženskú na krku Georgesa Feyedeaua som hrala zároveň v Národnom divadle v Brne a v Bratislave. Napokon do svojich osemnástich som hovorila len po slovensky a zo slovenčiny som maturovala. Prečo práve Hradec Králové? Kedysi išla odtiaľ mamka za oteckom na Slovensko a teraz zase otecko vytrhol trnavské korene a šiel symbolicky za mamkou. A ja mám teraz svoj dočasný trojuholník Hradec – Praha – Brno, pretože ešte dohrávam v brnianskom Národnom divadle niektoré kúsky. Teraz som na voľnej nohe, Poznáme ju aj z niekoľkých rozprávok bývam v Prahe, ale v Hradci Králové – aby som tam nechodila len na návštevu – robím v tamojšom divadle v niektorých inscenáciách pohybovú spoluprácu. Sú to vlastne také choreografické začiatky, pretože ma to k tancu stále priťahuje. To vás neláka nejaký syntetický žáner, ktorý spája spevácke, tanečné a herecké dispozície, ako napríklad muzikál? Domnievam sa, že celkom viem spievať, chodila som aj na súkromné hodiny spevu, ale chcelo by to režiséra, ktorý by so mnou trpezlivo pracoval, uvidíme... Televízia jej ponúkla seriál Dokonalý svet Teraz vás máme možnosť vidieť v pražskom Divadle pod Palmovkou v peknej úlohe v hre Woodyho Allena Sex noci svätojánskej. Ako k tomu došlo? Riaditeľ a umelecký šéf divadla Petr Kracik ma párkrát videl hrať v Brne a pozval ma na konkurz na muzikál Chicago, ktorý sa tu v novej sezóne pripravuje. Potom mi oznámil, že úlohu asi dostanem, ale nakoniec z toho bola príležitosť v komédii Woodyho Allena, ktorá sa hrá v réžii Petra Svojtku skôr. Treba povedať, že sa mi splnil sen, ktorý mám už od štúdií na DAMU – hrať na Palmovke. Karel Ulík, foto: Jiří Mevald slovenské korene 13 PAMIATKY SLOVENSKÉ DĚDICTVÍ UNESCO ZACHOVANÉ HISTORICKÉ JÁDRO KRÁLOVSKÉHO BARDEJOVA S RADNICÍ, VÝSTAVNÍMI DOMY MĚŠŤANŮ,BAZILIKOU MINOR SVATÉHO EGÍDIA A SE ŽIDOVSKÝM SUBURBIEM JE OD ROKU 2000 SOUČÁSTÍ SVĚTOVÉHO KULTURNÍHO DĚDICTVÍ UNESCO. z pokladny začalo rapidně ubývat. Spolykaly je finální práce na fortifikačním systému, výdaje na obranu proti Turkům, platy pro velitele povstalců, hrozící město vyplenit. Přesto se i v těchto neklidných dobách budovalo. Počátkem šestnáctého století vyrostla uprostřed náměstí goticko-renesanční radnice se stovkou plastik, která patří mezi nejhezčí na Slovensku. Socha rytíře Rolanda na jejím jižním štítu, legendárního ochránce práv nově rostoucích měst, připomíná dávné německé osadníky, vytesaný latinský nápis nad hlavním vchodem varuje před nebezpečím: Šťastné město, které i v čase míru myslí na vojnu! V současnosti je v budově radnice umístěno Šarišské muzeum. Centrum kultury Reformační hnutí zasáhlo oblast jen okrajově, možná i proto přečkaly gotické oltáře v kostele sv. Egídia tehdejší hromadné ničení. Do Bardejova se vrátil filozof Leonard Stöckel, KRÁLOVSKÉ MĚSTO BARDEJOV První zmínky o Bardejově pocházejí z poloviny 13. století v souvislosti s pronikáním německých kolonistů na území osídlené Slováky; historici však předpokládají existenci mnohem starší. Strategická poloha na obchodní trase směřující do Haliče zajistila Bardejovu důležitost v rámci celé uherské země. Král Karel Robert podpořil rozvoj obchodu a řemesel roku 1320 privilegiem zrušení daní, o tři desetiletí později získalo město právo konat výroční trh. Zbohatlo a mohlo si dovolit budovat na ochranu před nepřítelem hradby. Roku 1376 vykoupil král Ludvík Velký dědičné právo městského rychtáře a povýšil Bardejov na svobodné královské město, od Ladislava I. získal Bardejov erb, od Zikmunda Lucemburského právo skladu a prodloužení doby trvání výročního trhu ze čtyř dnů na týden. Pouze král Matyáš Korvín město vysokými daněmi nešetřil. Řemesla se zlatým dnem Zlatým věkem Bardejova se díky řemeslům a obchodu stalo patnácté století. Město proslulo výrobou, bělením a prodejem tzv. bardejovského plátna, zejména barchetu (barchet – hrubá bavlněná tkanina na rubu s vlasem, s keprovou vazbou, která tvoří na tkanině šikmé řady; používá se hlavně na pracovní oděvy – pozn. autora). Tkát mohl tehdy každý kdo to uměl, i bez výučního listu, monopolní právo na výkup a prodej plátna však příslušelo až do 16. století městu. Úředníci vykoupené plátno nechávali bělit v městských bělírnách a následně 14 slovenské korene ho prodávali po celém Uhersku. Prosperovalo i hrnčířství, místní hrnčířský cech patřil k nejstarším na Slovensku, město mohlo také vařit pivo a bohatlo na vývozu vína do Polska. Kronika registrovala 64 různých řemesel, 51 cechů, 146 řemeslnických mistrů, ve městě stálo 517 domů a žilo 3000 obyvatel. Kostel svatého Egídia Na místě bývalého cisterciáckého kláštera byl v patnáctém století dokončen kostel svatého Egídia, pýcha města (dnešní podoba pochází z roku 1878). Architektonickou hodnotu značně převyšuje vnitřní výzdoba, z 15. a 16. Šťastné město, které i v čase míru myslí na vojnu! století se zachovalo jedenáct původních křídlových oltářů. Hlavní oltář pochází z bardejovské řezbářské dílny Morice Hölzela a patří výškou sedmnáct a půl metru mezi nejvyšší na světě. K vrcholným dílům rané gotiky na Slovensku patří oltáře Ukřižování a Narození Páně spolu s nádhernou Kalvárií na trámu ve Vítězném oblouku. Papež Jan Pavel II. povýšil v roce 2001 kostel svatého Egídia, který je národní kulturní památkou, na baziliku minor. Šťastné město Slibný hospodářský vývoj zbrzdila bitva u Moháče (1526); v zápase o uherský trůn se město postavilo na stranu Habsburků a peněz žák Martina Luthera, a ujal se vedení městské latinské školy, do které poté začali posílat své děti i významní uherští šlechtici. Sestavil školní pravidla, nejstarší svého druhu na Slovensku, dbal na vzdělávání mladých v humanitních vědách a svou osobností zajistil škole trvalou prestiž. Před koncem 16. století už fungovala v Bardejově první tiskárna, důležité knihy se tiskly ve slovenštině, k prvním patřil Lutherův katechismus. A Bardejovským sloužila první veřejná knihovna v Uhersku! Proslavené bardejovské lázně I když zmínka o bardejovských léčivých pramenech existuje již v listině krále Bély IV. z roku 1247, trvalo celá staletí než se malá osada s osmi minerálními léčivými prameny proměnila ve významné lázně. K jejich slávě přispěli v 19. století osobnosti jako Marie Luisa, manželka císaře Napoleona I., ruský car Alexandr I. nebo rakouská císařovna Alžběta, jejíž návštěvu připomíná plastika před léčebným domem a jeden pramen jejího jména. V lázních s výjimečným mikroklimatem a čistým přírodním prostředním obklopeným lesy hledají úlevu pacienti s nemocemi oběhového a trávicího ústrojí, s poruchami látkové výměny, s potížemi dýchacích cest. Text a foto: Milena Blažková, autorka projektu Poznej světové dědictví UNESCO POZNÁVAME Do Yakutatu vedú len dve cesty: jedna po mori, druhá vzduchom. Ja som tam prišiel tou druhou. Keď' som odchádzal z letiska, od osady vzdialeného asi päť kilometrov, pristavilo sa pri mne auto. – Nastúpte! – Ďakujem, ste láskavý, ale hľadám autobusovú zastávku, nechcem vás obťažovať . . . – Autobus tu nechodí. Kto tu chce žiť, musí mať vlastné auto a motorový čln. Podaktorí majú aj lietadlo. V Yakutate nebolo čo pozerať. Vedel som už vopred, že chcem navštíviť miesto na pobreží Tichého oceánu nazývané Ocean Cap, odkiaľ je dobrý vyhľaď na celý Yakutatský záliv a na vrchy sv. Eliáša vo vnútrozemí. Vypil som horúce kakao v malom bistre a vydal som sa na cestu. Pravdaže, peši. – Nie, nepočuješ podľa mojej angličtiny, že som cudzinec? – Nie, my Tlingiti to nerozoznáme. Aj pre nás je angličtina cudzí jazyk. Nuž, odkiaľ si? – Som z Československa . . . – A si Čech, alebo Slovák? Od prekvapenia som takmer onemel. Tu, v tejto diaľave, kdesi na konci sveta, v akomsi Yakutate, aljašskom zapadákove, kde sa neurodí ani zemiak a žije len zopár rybárskych rodín, mi práve Indián dal otázku, ktorá na mojich cestách aj vzdelanejších ľudí málokedy zaujímala! Akosi som sa nezmohol na odpoveď. Niežeby som sa bol hanbil, že som Slovák, ale otáľal som s odpoveďou. Nakoniec som ho ja prekvapil otázkou: – A ty si na akú univerzitu chodil? – Univerzitu...? Čo je to univerzita? Ja som Totemy Za krajanom v aljašskom zapadákove Keďže v mestečku neboli žiadne orientačné tabule, spýtal som sa Indiána, ktorý stál pri malom nákladnom aute, či idem správne. Prašná cesta viedla z Yakutatu na západ. – Pravdaže, ale je to ďaleko. Tak tri hodiny chôdze. – Nič to. Mám čas. Dovidenia. Neprešiel som ani pol kilometra, keď sa za mnou ozvalo drkotanie auta. Obzrel som sa. Malá nákladná fordka zastala tesne pri mne. – Nastúp! Nepôjdeš predsa taký kus cesty peši! – Ďakujem, – odvetil som, hodil som batoh na korbu a sadol si vedľa neznámeho. Auto už nebolo najnovšie. Tak sa mi videlo, že nejedna jeho časť už bola vymenená, nahradená novšou. A zdalo sa mi, že v Yakutate nie sú najlepšie zásobení náhradnými dielmi. Najviac ma upútal volant. Bol taký veľký, že tlačil môjho neznámeho Indiána pod pupok a mňa do pravého lakťa. Volant dozaista pochádzal z nejakého vyradeného autobusu. Chlap nebol najmladší. Čierne vlasy robili jeho celkový výzor tmavším a chvíľu som sa cítil v jeho prítomnosti akýsi nesvoj. Bohvie, kam ma to vezie. Nakoniec prvý prerušil mlčanie: – Odkiaľ si . . .? Z Kanady, alebo si Američan`? Nádherná scenéria aljašskej fauny Autor v krajine medzi Kanadou a Aljaškou rybár...Lovím tu krabov. Tak čo, si Čech, alebo Slovák? – nedal sa odbiť môj sprievodca. – Som Slovák, keď už tak chceš, z Československa. Prečo ťa to zaujíma? – U nás v Yakutate žije istý pán Pavlík. Pochádza zo Slovenska, niekde od Zvolena. Veľa nám rozprával o svojej rodnej vlasti. Žije tu už vyše štyridsať rokov. Oženil sa s Indiánkou z nášho kmeňa. Pán Pavlík nám už 30 rokov vtĺka do hlavy, že medzi Slovákmi a Čechmi je rozdiel. Keď sa budem vracať, zastavím sa uňho. Poviem mu o tebe. Musíš ho navštíviť. Bude sa radovať. Dlho som sa nevedel spamätať zo šoku, ktorý mi pripravilo stretnutie s neznámym Tlingitom. Nakoniec som sa ale začal tešiť na stretnutie s krajanom. Na pobreží oceánu som strávil dva dni. Potešenie mi robila nielen samota – po celý čas som nevidel človiečika – ale aj široko-ďaleko prekrásna scenéria. Ocean Cap je na hranici Yakutatského zálivu. Tento záliv, spočiatku asi tridsať kilometrov široký, sa na svojom sedemdesiatkilometrovom konci zužuje. Nekončí sa však, ale pod štyridsaťpäťstupňovým oblúkom sa ako úzky záliv vracia späť takmer na úroveň Yakutatu. Tu ho však na mape nájdeme už pod menom Russel Fjord, čím sa prezrádza aj jeho ľadovcový pôvod. Neďaleko miesta, kde som sa utáboril, som na otvorenom mori uvidel nádherné divadlo, ktoré som nemal možnosť pozorovať nikdy predtým a ktoré sa vyrovnalo aj tej najkrajšej scenérii neživej prírody. Asi sto metrov odo mňa sa na hladine mora zjavili gejzíry vody a chrbty troch obrovských veľrýb. Pobudli tam hodnú chvíľu a ja som ľutoval, že ma moji náhodní spoločníci tak rýchle opustili. Keď som neskôr u Pavlíkovcov rozprával o svojom zážitku s veľrybami, nečudovali sa. Vraj teraz je čas ich pravidelného ťahu. K Pavlíkovcom som vošiel ostýchavo. Neohlásený hosť nemusí byt vítaný, a ktovie, či Indián nezabudol na svoj sľub a či ma ohlásil? Môj nový známy – neznámy Indián splnil svoj sľub. U Pavlíkovcov ma čakali a srdečne ma prijali. Pán Pavlík však nebol doma. Niekoľko dní vraj bude na cestách. Išiel vraj za obchodmi do Juneau. Trpezlivo som čakal na Pavlíka. Jeden zo synov ma vzal na lov krabov a vnuci mi ukázali niekoľko gryzliov. Nenudil som sa... Ale pána Pavlíka som sa nedočkal. Čakala ma cesta do Nome neďaleko od Beringovho prielivu. František Kele, foto: autor slovenské korene 15 POZNÁVAME Docent z hôr Unikátny operenec murárik červenokrídly – Tichrodroma murania – pri Čiernom kameni vo Veľkej Fatre vo výške 1482 m n.m. Putoval som za ním do predhoria Veľkej Fatry. Stretli sme sa v malebnom Revúckom údolí, kde pod skalnatým oltárom Čierneho kameňa, v záhrade rodičovského domu vytvoril „rozprávkovú vtáčiu záhradku“ alebo „vtáčí raj“. V modernej ekologickej terminológii je to „ekodvor“. Tu býva a tvorí pozoruhodný vedec – docent, Ing. Miroslav Saniga, CSc. Pracovisko má vo Výskumnej stanici Slovenskej akadémie vied v Starých horách alebo v okolitých lesoch. „Po hradskej je z Revúc do Starých hôr 34 km, ale cez hory iba dvanásť. A tak si cestu skracujem pešky a kráčam a pozorujem a skúmam,“ povedal mi na našom stretnutí docent Saniga. Pozoruhodný prírodovedec pred rodičovským domom Liptovské Revúce sú východiskom pre zdolanie veľkotatranskej magistrály. Ležia vo výške asi 700 m n.m. a majú do 1800 obyvateľov. Najstaršia osada Reucha sa na tomto mieste po prvý raz spomína v roku 1233. V polovici 14. storočia zanikla, život sa sem opäť vrátil koncom 15. storočia, keď sa okolo medenej huty, v ktorej sa spracúvala medená ruda zo Španej Doliny, vytvorila uhliarska a banícka osada. Po zániku huty v druhej polovici 16. storočia prísun obyvateľov nepokračoval. Majitelia likavského panstva začali toto územie osídľovať pastiermi. Postupne sa tu vytvorili tri obce: Nižná, Prostredná a Vyšná Revúca. Koniec 19. a začiatok 20. storočia znamenal pre Liptovskorevúčanov katastrofálny nedostatok pracovných príležitostí, a tak mnohí odchádzali za prácou na Dolnú zem alebo sa sťahovali do Západnej Európy a Ameriky. oberám výskumom vtáčích spoločenstiev. Najviac sa zameriavam na dva druhy – na murárika červenokrídleho a tetrova hlucháňa. Za týmito vtákmi treba celý rok chodiť do prírody. Ja mám od februára do konca júna veľmi tvrdý režim. O polnoci vstávam, idem do terénu, predpoludním sa vraciam, potom zotrvám viac hodín za počítačom – až do neskorého večera. Výskumnícku plochu mám v Starohorských vrchoch, v Kremnických vrchoch, v Nízkych Tatrách a ohľadne murárika navštevujem Chočské vrchy, Malú Fatru, ba aj časti Belianskych Tatier. Svoje poznatky som doteraz zhrnul do 65 vedeckých prác. Mal som desiatky prednášok na kongresoch a sympóziách, knižne som vydal 32 titulov, v ktorých som sa snažil najmä popularizovať vedu. V zásuvkách mám zo desať ďalších titulov, ktoré si zväčša vydávam sám, poväčšine ich rozdávam.“ Skúma a zachraňuje operence „Od malička som inklinoval k živej prírode, k živočíchom a osobitne ku vtákom, takže sa za- 16 slovenské korene Kŕmidlá, búdky... je ich neúrekom. Čo je vtáčia reštaurácia? Docent Saniga ju volá ekodvor. Prejsť sa po ňom je skutočný zážitok. Denne sem priletí aj do tisíc sýkoriek, a to najmä v zimných mesiacoch. „Vtáčí raj“ pozostáva zo šesťdesiatich veľkých samorastových kŕmidiel, stodvadsiatichtroch vtáčích búdok na spanie a hniezdenie, ako aj z dvanástich bilbordov, na ktorých sú nakreslené alebo vyfotografované vtáčiky. Rozprávková vtáčia záhrada poskytuje operencom počas celého roka stravu a ubytovanie. Pospolitosť operencov vo „vtáčom raji“ skonzumuje ročne okolo 600 kilogramov slnečnice. Docent Saniga nakupuje POZNÁVAME tieto semiačka za vlastné peniaze. V zimných mesiacoch, keď je v zátišiach prírody núdza o potravu, navštevuje „vtáčí raj“ veľká rodina – stovky drobných operencov. Najčastejšími hosťami sú tu sýkorky a medzi nimi dominuje sýkorka bielolíca. „Vlani sme pri krúžkovaní chytili jednu z Fínska a ďalšiu zo Slovinska, z Ľubľany. Nedávno som odhŕňal sneh a vedľa mňa stál starší pán s otvorenými ústami. Tváril sa čudne – mal otvorené ústa a pozeral sa dookola. Keď som sa ho spýtal, či mu niečo nie je, povedal mi: ,Nechte mě tady ještě chvíli bejt. Cítím se jako v pohádce a chci si ten pocit odnést do Prahy, aby tam se mnou byl do konce života.‘“ majú tiež rezervované svoje kŕmidlá. Na zimu sa do tejto „vtáčej záhrady“ nasťahujú vrabce z celej dediny, lebo len tu nájdu bohato prestretý stôl. Za početnou vtáčou pospolitosťou sem zalieta niekoľkokrát za deň aj jastrab krahulec, aby si ulovil nejakého nepozorného operenca. Keď sa objaví na obzore, operence hneď hlásia jeho prítomnosť výstražným volaním. Vtáčí drobizg preberie, zvýši telesnú teplotu a opustí úkryt. Počas noci, keď vonku panuje mráz okolo mínus 20 stupňov Celzia, môže sýkorka schudnúť až o 2–3 gramy, čo je až 15 % večernej váhy. Spotrebovanú energiu premení operenec na teplo, aby počas dlhej šestnásťhodinovej noci nezamrzol. Operení hodovníci na mojom dvore už poznajú svojho hostiteľa tak, že si slnečnicové se- Medvedie historky „Pravdaže sa s nimi stretávam, veď sú premnožené, treba ich regulovať, ale musíme sa v lese vedieť aj správať. Raz som pred medvedicou vyliezol na strom. Zbadal som ju vo chvíli, keď si robila brloh a bol som od nej asi tak osem metrov. Zhodil som batoh aj fotoaparát a poďho na borovicu. Keď som potom v Ružomberku dojedal v cukrárni zákusok, ešte sa mi klepali ruky. Príbehov o stretnutí s medveďmi mám viacero. Napríklad o tom, ako jedna tetka z Jelenca pred piatou, ešte potme, išla na odber krvi do nemocnice v Banskej Bystrici. V búdke videla v prítmí siluetu na lavičke. Pozdravila a povedala. Posuň sa ďalej. Zrazu sa silueta postavila, zamrmlala a odišla. Bol to medveď. Tetka utekala domov a do nemocnice ju musel odviezť syn. Bola taká zľaknutá, že jej nemohli zobrať ani kvapku krvi. Iná tetka, tentoraz z horárne v Ľubochni, vydurila sedem kráv na pašu. Večer išla po ne a pozerá sa – kráv je osem. Bola spokojná, vždy je to lepšie, ako keby ich malo byť šesť. Prišla bližšie, a to bol medveď. Viedol kravy ako pastier. Od strachu objala strom a čakala, kedy ju medveď zožerie. Ten ju iba oňuchal a odišiel. Pomáham rôznym známym raz chytiť nejakého hada, ktorý sa zatúlal do obývačky, či chytať netopiere a iné zvieratká.“ Keď útočí krahulec Práca na vybudovaní „rozprávkovej vtáčej záhrady“ trvala docentovi Sanigovi niekoľko rokov. Bola to práca náročná. Vyhľadávanie súcich samorastov si vyžiadalo prejsť po lesoch stovky kilometrov. Potom ich bolo treba ručne spracovať, zhotoviť kŕmidlá, zásobovať potravinami. Cítia sa v nej ako v raji nielen vtáčiky, ale aj ľudia. Vrabce, ktoré sa v ostatných rokoch nápadne vytrácajú z vidieka, ale aj z našich sídlisk, tu Hodina prírodopisu pre žiakov z Hriňovej sa potom snaží poukrývať všade, kde sa len dá. Keď krahulec urobí nálet, chvíľu to vyzerá, akoby sa pod operencami zem zľahla. Nepočuť ani len hláska a nijaký vtáčik sa nepohne. Vtáky zostávajú ako zmeravené v úkryte. V období Vianoc privíta táto vtáčia záhrada hostí najvzácnejších. Zo severu v niektorých rokoch zalietajú chochláče severské a pinky severské. Keď chochláče posedávajú nehybne v zdrvujúcom mraze s našuchoreným hodvábnym perím na zasnežených vetvičkách jablonky či jarabiny, ktorej plody tieto vtáky obľubujú, vyzerajú ako páperové pampúšiky. Sú to naozajstné operené ozdoby stromčekov počas vianočných sviatkov. O búdky na nocovanie zvádzajú navečer sýkorky neľútostné súboje. Silnejšie dominantné jedince si uzurpujú právo prednostného výberu na najlepších miestach v búdkach. Tým menej zdatným sa ujde prístrešok niekde v dutých tyčkách plota alebo v poštovej schránke. Počas extrémne mrazivých nocí prespávajú v búdkach aj dva – tri oriešky hnedé. „Je to neuveriteľne krásny pocit zaspávať v dome, okolo ktorého v búdkach drieme v stave hibernácie vyše sto sýkoriek. Organizmus týchto vtáčikov totiž počas noci znižuje o niekoľko stupňov teplotu tela, utlmuje všetky dôležité fyziologické funkcie ako sú tep srdca a dýchanie a upadá do stavu akejsi letargie (torporu), kedy je menej vnímavý na vonkajšie podnety. Sýkorka sa schúli do klbôčka a vyzerá ako farebná tenisová loptička. Človeku sa zdá, že vtáčik je mŕtvy. So sýkorkou v čase čiastočnej hibernácie možno jemne manipulovať bez toho, že by sme vtáka „zobudili“. Neslobodno ju však vziať do tepla bytu či domu, lebo by sa prebrala a znamenalo by to pre ňu istú smrť. Ráno sa sýkorka z letargie mienka priletia vziať priamo z ruky, čo je prejav najvyššej dôvery zo strany iného živočíšneho druhu. Už v ranom detstve som túžil mať prírodu čo najbližšie okolo seba, osobitne však operence, a tak som si chcel vybudovať v záhrade pre vtáčiky kŕmidlá, aby som ich sem prilákal. Tento detský sen sa mi splnil až v zrelom veku,“ porozprával mi docent Saniga. Príjemné posedenie sme museli ukončiť. Pred domom zaparkoval autobus s deťmi a pani učiteľkami z Hriňovej, a tak prednosť dostala hodina prírodopisu v tomto zaujímavom prostredí. Milan Stehlík, foto autor Trochu recesisticky vo „Vtáčom raji“ slovenské korene 17 SLOVENSKÁ MOZAIKA Z autorskej dielne: Predstavujeme vám… Ing. Peter Jaďuď sa narodil v roku 1958 na Slovensku. Po ukončení Strednej priemyslovej školy 9 788025 499733 strojníckej zavŕšil svoje akademické vzdelanie na katedre Ekonomiky a riadenia Strojníckej fakulty SVŠT v Bratislave. Po kratších pracovných angažmán najmä v oblasti plánovania pôsobil vyše desať rokov v bankovej sfére. V súčasnosti pracuje ako poradca a konzultant, pričom sa v rámci svojej práce intenzívne venuje aj lektorskej činnosti. K jeho záľubám patrí hlavne beletria a film. Inšpiráciu nachádza v rozhovoroch s ľuďmi vo svojom okolí a pri prechádzkach v prírode v spoločnosti psa. Má rád tiež prácu na záhrade. Literárnej tvorbe sa začal venovať už na strednej škole, a to v oblasti poézie, pričom niekoľko básní bolo publikovaných v Novom slove. Popri štúdiu na vysokej škole krátkodobo pôsobil aj v divadelnej réžii v rámci amatérskych malých divadelných foriem. Z tohto obdobia vznikli aj scenáre k divadelným jednoaktovkám (Cyrano z internátu a ďalšie). Po skončení vysokoškolského štúdia písal poviedky a fejtóny, ktoré boli s týždennou periodicitou uverejňované v okresných novinách Nitriansky hlas. V tom období vznikal tiež zámer vydať tieto poviedky aj knižne. Umeleckú tvorbu však prerušila dlhotrvajúca choroba a neskôr budovanie vlastnej profesionálnej kariéry. V roku 2004 vznikla románová osnova knihy „Cesta Raka“, z ktorej úryvok si môžete prečítať na stranách 28–29. Niekoľko rokov pracoval na myšlienkovej osnove príbehu a zbieral faktografické údaje použité v knihe a v tomto období vznikli aj kratšie základné časti knihy. Samotný u. ej Čitateľ sa ponorí do sveta veľkých financií a politických hier. Stáva sa účastníkom boja človeka proti smrteľnej chorobe a pozná život v psychiatrickej liečebni. Dej románu sa odohráva v rôznych krajinách, v bývalom Československu, Amerike, Kanade i Belgicku. Rýchlo strhne čitateľa do víru udalostí, zvratov a prekvapení a udrží ho v napätí až do konca. Príbeh Jakuba je vymysleným príbehom, ale vďaka historickým faktom v pozadí príbehu pôsobí autenticky. román bol dokončený v minulom roku. Príbeh Jakuba Páveka v románe „Cesta Raka“ je o pútnikovi na ceste a o jeho mladosti, prvých láskach aj sexuálnych skúsenostiach. V dospelosti je Jakub konfrontovaný so svojím okolím. Práca vo vysokých funkciách jeho správanie modifikovala, ale jeho životné zásady či jeho životná filozofia proces jeho premeny zastavili. Jakub nemôže ísť ďalej a odchádza z funkcií i zo spoločenského života. V jeho mysli narastá odpor k svojmu okoliu a uvedomuje si, že nežije v správnej komunite ľudí okolo neho. Ivan Gálfy: Odišla Tatranská legenda Trojica známych Tatrancov – Ivan Urbanovič, Ivan Gálfy a Peter Petras 18 slovenské korene Tento pocit ho privedie k rozvodu, ale neskôr stráca aj ženy, ktoré miloval, keď ho prvá opúšťa a druhá umiera. Jakub prichádza aj o zamestnanie a jediným jeho riešením je samovražda. Ale tu príbeh nekončí... – naopak. Až samovraždou začína život Jakuba Páveka nadobúdať zmysel a rytmus. Nie je cesta k cieľu. CieľomČitateľ je cesta samotná. sleduje príbeh na pozadí politických Román „Cesta Raka“ je zmien v bývalom rozprávaním o ceste Jakuba, Československu. Dozvie sa o záobyčajného človeka. O ceste kulisných vo svete politiky a neodmysliteľplnej vzostupov i hrách pádov, šťastia i rezignácii, láske i nenávisti. ne s tým súvisiacej oblasti veľkého finančníctva. Jakub spoznáva život najmä z odvrátenej strany, ale všetky Tiež pochopí zmysel prenikania korporátnych svoje prehry prežíva s podporou a láskou svojich najbližších. štruktúr do národnej ekonomiky a s počudovaAni v dospelosti nie je jeho ním bude sledovať praktiky, ktoré tento proces cesta ľahká, Jakub však bojuje ďalej a dosiahne úspech. Po ďalšom páde však stratí aj sprevádzajú. posledné duševné sily a pristúpi k radikálnemu riešeniu. -av- V prvé dni vlaňajšieho októbra dostali Vysoké Tatry prvú snehovú nádielku. Na magistrále z Hrebienka po Rainerovu chatu jej bolo po členky. Tu sme si dali zraz a za pomoci turistických paličiek kráčali spolu po miestach, ktoré Ivan Gálfy prešiel možno tisíckrát. Vtedy sedemdesiatsedemročná Tatranská legenda, ako ho nazývali priatelia, ešte vždy dokázal vystúpiť na vysokohorské chaty, hoci sa mu ozývali rôzne choroby. „Nuž čo, Tatry sa mi stali vyššie a chodníčky dlhšie,“ trpko sa pousmial Ivan, s ktorým sme sa poznali dobrých päťdesiat rokov. Ja ako mladý redaktor Televíznych novín a on horolezec sme spolupracovali na nakrútení mnohých reportáží. To bolo ešte okolo roku 1960, kedy Tatranská horská služba nesídlila v perfektnom stánku – v Dome THS v Starom Smokovci, ale v drevenom baraku v Tatranskej Lomnici. Jej náčelníkom bol Ing. Vladimír Šimo a mala tuším len zopár členov. Bolo to krátko po období, kedy sa po nostalgicko-konzervatívnom chápa- SLOVENSKÁ MOZAIKA ní horskej záchrany začali realizovať názory ľudí okolo Ivana Bohuša a Otta Oktaviána Krejčího. Tí, aj vďaka bývalému členovi finančnej stráže a potom mužovi slovenskej politickej špičky Michalovi Chudíkovi presadili vznik profesionálnej záchrannej skupiny s názvom Tatranská záchranná služba. Do nej nastúpil v roku 1954 mladý horolezec Ivan Gálfy. Vtedy už mal za sebou hodnotné horolezecké výkony a postupne sa stával popredným slovenským horolezcom a neskoršie organizátorom himalájskych expedícií. Bolo to obdobie „hviezdnych hodín“ československého a najmä slovenského horolezectva. Ivan ako vedúci absolvoval prvé československé expedície na Nanga Parbat (1969 a 1971), Makalu (1973 a 1976), Jannu (1979 a 1981) a v roku 1987 aj na Mount Everest. Od roku 1976 zastával Ivan Gálfy post náčelníka HS. V rokoch 1983–1988 pôsobil ako predseda Československého horolezeckého zväzu. Po roku 1993 veľa urobil pre súčasné právne a spoločenské postavenie Horskej záchrannej služby. Vďaka niekoľkým vydareným dokumentárnym filmom si pripomíname jeho ľudské kvality. Ba môžeme ho krátko vidieť aj v slovenskom, dnes už kultovom filme Medená Peter Petras a Ivan Gálfy spomínajú veža, kde dubloval horolezecké výstupy rovnako obľúbeného slovenského herca Štefana Kvietika. horskej záchrannej služby. Tohto tohoročného Takto sme si zaspomínali cestou k Rainerke, ale sa už Ivan Gálfy nedožil – v júli od nás odišla aj v nej. Pri čaji s Petrom Petrasom, kde sa zišla vo veku 78 rokov po ťažkej chorobe Tatranská priam záľaha turistov. Vysoké Tatry si totiž prá- legenda. ve tu a na Zamkovského chate pripomínali Deň Milan Stehlík, foto autor Na jednom pódiu: Richard Müller a Dan Bárta Richard Müller sa rozhodol pre „voľné pokračovanie“ minuloročného akustického Potichu Tour, a tak si na jesennú sériu koncertov Potichu Tour 2 berie aj špeciálneho hosťa - charizmatického českého speváka Dana Bártu. Svojim fanúšikom sľubuje Richard najväčšie „müllerovské“ hity, ale aj menej známe pesničky v nových, netradičných komorných úpravách. Aj s bonusom navyše – na všetkých osemnástich koncertoch v rámci turné si spolu s ním zaspieva aj český spevák Dan Bárta. Nebude to prvýkrát. Obaja umelci sa na pódiu stretli už pred viac ako desiatimi rokmi, keď na vystúpení Richarda Müllera v pražskej Lucerne spolu odspievali známu skladbu Tlaková níž, ktorá nebude chýbať ani na ich tohtoročných spoločných koncertoch. „Ešte Dan Bárta speváka. Müller je predstaviteľom inteligentnej populárnej hudby s veľkým dôrazom na texty a svojráznym rockovo-šansonierskym prejavom, a tak jeho piesne Po schodoch, Štěstí je krásná Richard Müller zrejme zaspievam Richardovu pesničku Už asi nie si, pridám aj niečo od Alice a jedného Raya Charlesa,“ dopĺňa informácie Bárta. Z jeho plánov sa teší aj Richard Müller. „Bol by som naozaj rád, ak by si Dan vybral aj niečo z vlastného repertoáru a predviedol exhibíciu s kapelou. Chcem určite nechať priestor hudobníkom a Danovi, aby si aj divák povedal, že to bolo zmysluplné.“ Zladiť pracovné plány oboch umelcov nebolo napokon až také ťažké – Richard si totiž Dana „objednal“ už pred viac ako rokom. „Veľmi dobre si pamätám na naše prvé stretnutie pred desiatimi rokmi, keď ma Richard pozval na svoje vystúpenie v Prahe. Ponuka na spoločné turné ma veľmi potešila,“ povedal Bárta. Müller v týchto dňoch pripravuje nové CD, na ktoré má hotové polovicu piesní. Pre najvernejších fanúšikov vychádza kolekcia dvadsiatich piatich CD s kompletnou tvorbou populárneho věc a Baroko patria do zlatého fondu populárnej hudby. Spevák sa narodil v roku 1961. Pracoval ako hudobný novinár a študoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave. S vlastnou skupinou postupne vydal albumy Elektrovízia, Druhá doba a Vpred. Müller následne naštartoval veľmi úspešnú sólovú kariéru. Medzi najznámejšie albumy patria Nauč vtáka lietať, 33. L.S.D., Nočná optika, Koniec sveta a album 44. S americkými muzikantmi nahral album Monogamný vzťah. Müller je veľmi populárny aj v Českej republike a postupne nahral aj niekoľko piesní v češtine. Po problémoch s drogami šokujúco oznámil, že končí so spevom, ale po niekoľkých rokoch si to rozmyslel a opätovne koncertuje a vydáva nové albumy. Termíny koncertov v ČR: 21.10. Česká Lípa, 23.10. Brno, 25.10. Zlín, 26.10. Hodonín slovenské korene 19 KINEMATOGRAFIA FILM JE JEHO VÁŠŇOU E. Grečner: „Skutočne šťastný som iba vtedy, keď nakrúcam“ Tento výrok vyslovil človek, ktorý práci vo filme zasvätil celý svoj život. Spočiatku pracoval na filmoch Zbabělec (réžia Jiří Weiss), My z IX. A a Slnko v sieti (réžia Štefan Uher) ako pomocný režisér. Filmárčina ho opantala natoľko, že sa stala preňho vášňou. Nebol však ochotný robiť politické kompromisy, a tak mal na dvadsať rokov dvere do sveta tohto kumštu zatvorené. I tak sa mu podarilo už ako režisérovi nakrútiť zopár pozoruhodných celovečerných filmov, akými sú: KAŽDÝ TÝŽDEŇ SEDEM DNÍ (1964), NYLONOVÝ MESIAC (1965), DRAK SA VRACIA (1967) i televízne filmy ČARODEJNICA (1969) a MŔTVE OČI (1970). Keď mu potom zakázali robiť hrané filmy, veľmi tým trpel. Po prevrate nakrútil v roku 1992 film POZEMSKÝ NEPOKOJ podľa románu D. H. Lawrencea „Lišiak“ a o štyri roky neskôr dokončil celovečerný film JAŠKOV SEN. Bol to posledný hraný film, nakrútený v Slovenskej filmovej tvorbe. Filmový režisér, scenárista, pedagóg, básnik, v rokoch 1989 – 1991 predseda Slovenského filmového zväzu EDUARD GREČNER (1931). Pokým sa vaša záľuba vyhranila do definitívnej podoby stať sa filmovým režisérom, pomýšľali ste na viacero profesií. Chceli ste byť kňazom, chemikom, sochárom i hercom. Zvíťazil film. Čím vám imponoval? Svojím magickým svetom, v ktorom sa spájajú všetky moje záľuby, ktoré ste vymenovali. Aj ostatné, veď aj spisovateľom som chcel byť. Film je univerzálne médium, ktoré spája rozličné umenia a vytvára nový celok. Je to fascinujúce médium, ktoré ma celkom pohltilo. Prijali ma na pražskú Akadémiu múzických umení a tým sa to spečatilo. značený osobitou, pre slovenský film netradičnou poetikou tzv. pocitového filmu. Dokážete presnejšie definovať toto označenie? Nedokážem, ale ani veľmi nechcem definovať vlastnú poetiku. Môžem iba povedať, že som sa usiloval filmom dostať pod povrch príbehu, pod kožu človeka, nazrieť do jeho vnútra, zachytiť a zobraziť to, čo cíti, keď mlčí. Som rád, že si to kritika všimla. Ako 18-ročný ste sa vybrali z rodnej Skalice na filmový festival do Mariánskych Lázní. Tomu sa povie ozajstný záujem.... Tento festival nielen potvrdil moju fascináciu, ale ju svojou atmosférou zostonásobil. Podnes mám pred očami niektoré zábery z mexického filmu Rio Escondido s očarujúcou Máriou Félix v réžii Emila Fernándeza, evokujúce Ejzenštejnove dielo. Už nič iné som v živote nechcel robiť – iba film. Filmovú réžiu ste vyštudovali na FAMU v Prahe. Bolo jednoduché v 50-tych rokoch dostať sa Slovákovi na štúdiá do Čiech a ešte k tomu na takú prestížnu školu? V tých rokoch neexistovala VŠMU. V Prahe bola vtedy jediná vysoká filmová škola v strednej Európe, študovali tam Gréci, Albánci, Bulhari, Nemci, Poliaci. My sme mali prijímačky v Bratislave. Komisia pricestovala a po náročných skúškach prijala do môjho ročníka 7 poslucháčov zo 77 uchádzačov (spolu so mnou napr. Štefana Uhra, Martina Slivku...). Museli sme recitovať, predložiť svoje práce, odpovedať na množstvo otázok z kultúry, dokonca spievať. Spieval som „Povedzte mojej materi...." Česká komisia ma pochválila, hoci podľa mňa nie som dobrý spevák. Páčila sa im viac asi baladická slovenská pieseň, ktorú som podal v patetickom tóne, ktorý Česi na Slovákoch oceňujú. O vašich celovečerných filmoch Každý týždeň sedem dní, Nylonový mesiac i Drak sa vracia, ktoré ste nakrútili v rokoch 1964-67, sa kritika vyjadrila veľmi pozitívne. Ocenila na nich najmä váš citlivý pohľad na svet, po- 20 slovenské korene E. Grečner, filmový režisér, scenárista, pedagóg a básnik Pri nakrúcaní filmu Slnko v sieti ste robili pomocného režiséra Štefanovi Uhrovi. Tento film označujú filmoví kritici za tzv. prelomové dielo slovenskej kinematografie. V čom je výnimočný a ako si spomínate na túto spoluprácu? Štefan Uher bol prvý, kto vo vtedajšom Československu posunul filmovú poetiku bližšie k moderným svetovým postupom a pridal k nim aj čosi neopakovateľne svoje. Išlo aj o generačný prelom, ktorý prebiehal súbežne tiež v Čechách, kde nastupovala Viera Chytilová, Miloš Forman, Jan Němec a ďalší. Náš film vtedy vstúpil svojím videním i úrovňou do svetového kontextu kinematografie a dostal meno „československý filmový zázrak“. Uher urobil prvý krok k tomuto trendu. Naše videnie sveta vypestovala filmová AMU v Prahe, ktorá na čele s A. M. Brousilom celú túto generáciu vyformovala. V tých krutých časoch ideologickej jednostrannosti sa to naozaj podobalo zázraku. Ale aj doba začala dozrievať a kvasiť pre reformu. Dva z vašich filmov čerpali témy z vtedajšej súčasnosti. Bolo možné stvárniť pravdivú realitu tých čias alebo ste museli urobiť akýsi ten drobný kompromis? Voľba témy bola vtedy kľúčovou požiadavkou dramaturgie. Trend bol: budovateľská téma, družstevné roľnícke prostredie, alebo mládežnícke. Kto sa do tohto rámca zmestil, mal už pomerne voľnú ruku, lenže dozorovanú tzv. tlačovým dozorom. Ten sledoval scenáre aj hotové filmy. Vždy sa však dalo dajako prekĺznuť. Zápas o súčasnosť sa viedol v rovine boja za pravdivé zobrazenie skutočnosti. To sme si priniesli z filmovej školy, kde sme mali možnosť vidieť filmy, ktoré v kinách nedávali: napríklad diela talianskeho neorealizmu alebo francúzskej novej vlny. Usilovali sme sa preniesť naše poznanie do domáceho prostredia. V čase nášho generačného nástupu už dozor vrchnosti ochaboval a my sme túto situáciu využili. Rok 1968 bol pre vás obzvlášť smutný. Zastavil vašu naplno rozbehnutú kariéru. Prečo sa tak stalo? Ja som napísal výzvu k nenásilnému odporu a doniesol ju do Smeny, časopisu mládeže. Radili mi nepodpísať ju. Nesúhlasil som, lebo ak som vyzýval, nemohol som ostať skrytý. Článok vyšiel s plným menom a na 20 rokov ma vyradil z tvorivej práce, lebo mi ho „normalizátori“ zakaždým otĺkali o hlavu . Musím poznamenať, že som svoje gesto nikdy neoľutoval. „Film v straníckej štruktúre nepatril vtedy do rezortu kultúry, ale ideológie.“ Nálepka na vašom mene mala označenie: „nežiadúci režírovať celovečerné hrané filmy z dôvodu orientácie na západné vzory a buržoáznu ideológiu“. Ktoré boli tie vaše západné vzory? Kinematografia západného sveta vtedy a dnes – to je nebotyčný rozdiel. Vtedy talianske, francúzske, švédske filmy prezentovali príbehy KINEMATOGRAFIA s hlbokým humanistickým poslaním a zámerom zobraziť podobu súčasného človeka a sveta, zaoberali sa všeľudskými problémami, nastoľovali otázky zmyslu života a boli neobyčajne kritické k vlastnému „buržoáznemu“ prostrediu. Boli naplnené pátosom zobrazenia pravdy o človeku a jeho situácii v modernom svete. Niektoré prúdy filmového umenia sa priamo napájali zo sociologického prieskumu svojho prostredia, napr. taliansky neorealizmus bol až veľmi ľavicovo orientovaný, spodoboval ľudí utláčaných spoločenským systémom, a vo švédskom a francúzskom filme sa nastoľovali myšlienky a úvahy o zmysle ľudského života. Teda otázky, ktorými sa zapodievala tzv. veľká literatúra. Pokúšali sme sa v rámci daných koľají klásť podobné otázky a odpovedať na sociologické problémy našej vlasti filmom. A tam sme narazili na odpor, lebo to bolo „explosive“ a zaváňalo nepríjemnou pravdou nahliadania aspoň kľúčovou dierkou do „trinástej komnaty“, kde sedela spútaná pravda o našej spoločnosti. To bol ten skutočný „hriech“. Ja som obdivoval predovšetkým Rosseliniho, Bergmana, Jean-Luc Godarda, Antonioniho, Bunuela a ostatných, ktorí sa nebáli zobraziť drsné stránky ľudského života. Akou činnosťou ste vyplnili tých dlhých dvadsať rokov? Písaním scenárov, z ktorých niektoré sa podnes nerealizovali, poéziou, režíroval som dokonca divadelnú hru Tennessee Williamsa: Kráľovstvo na zemi v divadle v Nitre. A po svojom preložení do dabingu najmä tvorbou pre dabing, čo reprezentovalo možno aj vyše stovky pretlmočených snímok. Dabing bola pre mňa perfektná škola dialógov i filmovej skladby. Keďže dnes je už prístup k archívnym materiálom, dopátrali ste sa, kto stál za vašou nútenou tvorivou odmlkou? Nepátral som. Iba jeden kolega sa mi sám priznal, že bol poverený Ústredným výborom KSS ideologickým dozorom nado mnou, aby som vraj „neskĺzol zo správnej cesty“. Môj priateľ, minister, ale najmä básnik Miroslav Válek, keď som uňho osobne loboval vo svoj prospech, mi povedal, že moji nepriatelia nesedia na ÚV, ale na Kolibe. Povedal mi aj pre mňa novú vec, že film v straníckej štruktúre nepatrí do rezortu kultúry, ale ideológie. Voľakedy bol náš, slovenský dabing zaznávaný a pri porovnávaní s českým nedopadol vždy dobre. Akú má podľa vás úroveň dnes? Myslím si, že dnes je to naopak. Slovenský dabing je poctivejší, bacil komercionalizácie ho ešte natoľko nezasiahol. Mám pocit, že sa u nás stále ešte dabing chápe ako umenie, nie len ako šanca dobre (a rýchlo) si zarobiť. Zásluhu na tom má i fakt, že naši herci nemajú možnosť doma, na Slovensku, vyžiť sa v umeleckom filme, a tak svoje nesporné umenie odovzdávajú dabingu. Škoda, že sa nenakupuje viac skutočne umeleckých zahraničných filmov, lebo takto ani zrelé umenie slovenských dabingových tvorcov nemá priveľa príležitostí skutočne zažiariť. Ak však raz začas takú šancu dostane, naše dabingové umenie dokazuje svoju vysokú úroveň. Hneď po „nežnej revolúcii" ste sa stali predsedom Slovenského filmového zväzu, predsedali ste Komisii pre kinematografiu vo fonde Pro Slovakia, neskôr ste boli v poradnom zbore riaditeľa filmových štúdií na Kolibe. Nedalo sa zabrániť drancovaniu a napokon aj zániku Slovenského filmu? Jubilujúci filmár v rozhovore s našou bratislavskou spolupracovníčkou Dalo. Keby sa bolo chcelo. Ale rozkol dvoch silných skupín filmových tvorcov, ktorí neboli schopní sa zjednotiť na spoločnom projekte privatizácie, umožnil tretiemu subjektu, aby sám Kolibu sprivatizoval. Presne podľa pravidla: kde sa dvaja bijú.... Môj návrh, aby zo zákona vznikol Filmový fond, ktorý by vlastnil Kolibu a z jej výťažku pomáhal financovať pôvodnú tvorbu, sa neujal a zapadol pre účelový (dodatočne veľmi priehľadný) nezáujem vtedajšieho Ministerstva kultúry a aj Zväzu, ba aj poslancov vtedajšieho parlamentu. V roku 1996 sa vám podarilo nakrútiť svoj druhý „porevolučný“ film Jaškov sen, ktorý sa pokladá za vrchol slovenskej ponovembrovej filmovej tvorby. Chápete to ako istú satisfakciu za krivdy z minulosti? Ja nepociťujem nijakú krivdu. Rozhodol som sa slobodne podpísať svoju protiokupačnú výzvu plným menom. Prehrali tí, ktorí ma „potrestali" za to, že som si dovolil slobodne hovoriť v čase, keď sa za to trestalo. Teší ma, že prevrat priniesol slobodu a aj teraz môžem slobodne hovoriť o tom, že sa mi nepáči likvidácia slovenskej kinematografie, ktorá v tej „neslobode" (1945– 1989) vydala svoje najkrajšie a trvalé plody, navzdory reálnej ideologickej pohrome, v ktorej tvorila a mohla tvoriť vďaka 100-percentnej finančnej účasti štátu. Neboli by ani Uhrove, ani Jakubiskove, ani Hanákove či Havettove filmy. A moje tiež nie. Dnešná pohroma „darwinovského kapitalizmu" je oveľa zhubnejšia a slovenskú kinematografiu bez fanfár pochováva. Hovorím to smelo a „odvážne", lebo už pre môj vek nie je priestor na moje „potrestanie". Ale aj keby bol, budem myslieť slobodne i naďalej. Váš film Drak sa vracia je medzi dvadsiatimi filmovými dielami, reprezentujúcimi Slovensko, zaradenými do archívov UNESCO v Paríži. Aký je váš postoj k tomuto oceneniu? Teším sa tomu a pýšim sa tým. Ale trpkosť ma preniká pri pomyslení, akú šancu pri reprezentovaní Slovenska filmovým umením sme premrhali pri zbabranej „privatizácii" Koliby. Veď všetky tie filmy vznikli v období, ktoré sme tak nežne povalili. A čo odvtedy? Toto porovnanie ma trápi najviac, i keď sa slovenskej kinematografii predsa len podarilo niekoľko dobrých diel. Je ich však žalostne málo a nie v hranej tvorbe. Vstane z popola nová slovenská kinematografia? Neprestanem v to dúfať. Vaším obľúbeným žánrom vždy bola i zostala balada. Prečo? Pre ten skrývaný smútok či tajomno? Život na Slovensku bol po celé stáročia ťažký a bolestivý. To sa odrazilo v jeho ľudovej tvorbe a tam dominovala balada. Vpád Turkov, poddanstvo, ponižovanie národné i sociálne, to formovalo črty slovenského pocitového sveta, kde „krivda za stôl sadla a pravda u dvier žobre“. Najkrajšie výtvory slovenskej poézie sa nesú v tomto tóne. Moja najobľúbenejšia báseň „Zakliata panna vo Váhu a divný Janko“ od Janka Kráľa, ktorú som čítal v ranej mladosti, ma pod- „Slovenský dabing je poctivejší, bacil komercionalizácie ho ešte natoľko nezasiahol.“ nes uchvacuje. Je to akási esencia toho, čo som popísal, popretkávaná témou mne veľmi blízkou: túžbou po láske, ktorá sa nemôže uskutočniť. Snivé pradivo tejto básne ma opantáva podnes. Z tohto prameňa pijem vodu, je to domáci zdroj, ktorý už v čase svojho vzniku dosiahol vrcholky svetovej poézie. Keby sa Janko Kráľ narodil v Anglicku, bol by dnes vedno s Percy B. Shellym a lordom Byronom na svetovom Parnase. Ale že sa narodil a žil tu, bolo jeho osudom, že ho pochovali v spoločnom hrobe na podnes neznámom mieste. Ako Mozarta. Ako sa vám žije teraz ako pracujúcemu dôchodcovi? Som obklopený knihami, priateľmi a ešte stále som aktívny v mojom milovanom remesle. Prednášal som na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave, v súčasnosti na Akadémii umení v Banskej Bystrici a prevažne sa venujem dabingu, ktorý mi kedysi vymerali normalizátori „za trest“. V práci s hercami teraz znova ožívajú moje mladícke sny a potešenie z kinematografie. No a vydal som zbierku poézie. Poézia, na rozdiel od filmu, sa dá pestovať aj bez kapitálu. Tak som sa k nej, svojej milenke, vrátil. Anna Slavíková, foto: Ladislav Lesay slovenské korene 21 SPOMIENKA „Prst boží – či diablova ruka zmietla podtatranskú dedinu. Za šesť hodín zhorela do tla.“ Tak začína kapitolu 17. júl 1931 vo svojej knihe Pod Tatrami maliar Važca Jan Hála, ktorý sa sem prisťahoval z juhočeského mestečka Blatná 1. 8. 1923 a zostal tu až do svojej smrti 17. mája 1959. Bohužiaľ, touto kapitolou knihu aj končí. Odcitujme si ešte dve posledné vety kapitoly, aby sme videli gejzír citov, ktoré vyvolala táto smutná udalosť: „Umrelo, umrelo tu moje potešenie, radosť moja je tu pochovaná – po cintoríne chodím a neviem, neviem, kam pochovať svoj smútok a žiaľ. V srdci ho musím uložiť – niet miesta, kde by som ho pochoval.“ Spomienka na 80. výročie požiaru vo Važci Táto kniha, ktorá maliara Hálu radí i na spisovateľský piedestál, sa stala svojím úprimným vyznaním ku kráse a láske k ľuďom rázovitej dediny Važec vzácnym príkladom vzťahu umelca k svojmu dielu. Už v písomnosti z roku 1928 to lakonicky zhodnotil slovami, že tu našiel to, čo v živote hľadal. Kniha, ktorú vydal Tranoscius v Liptovskom Svätom Mikuláši v roku 1944, je nielen etnografickým skvostom, bohato ilustrovaná malebnými kresbami, ale svojou írečitou slovenčinou vzbudzuje úctu a aj trochu závisť, že maliar stihol prežiť pred požiarom jeden úsek života, ktorý nám z dnešného pohľadu pripadá hodne romanticky. Preto ma potešila informácia, že už v roku 1994 za prispenia Matice slovenskej bolo vo Važci pri Galérii Jana Hálu otvorené Obecné literárne múzeum, kde sú sústredené písomnosti J. Hálu. Jeho rozsiahla literárna a ilustračná tvorba, hlavne pre deti, v časoch, kedy ešte neexistovali školení ilustrátori a schopní maliari sa dali spočítať na prstoch jednej ruky, k tomu zakladá plné právo. Zásluhou dcéry maliara pani MUDr. Jeleny Hálovej, ktorá stále hovorí krásnou, ľubozvučnou slovenčinou, máme možnosť prečítať si otcov spomienkový článok na starý Važec, uverejnený v Slovenskom východe niekoľko mesiacov po požiari. Je to láskavé zhrnutie všetkého krásneho, čím ho Važec očaril. Na jeho konci chýba však príčina tejto spomienky. Tú sa snáď pokúsil zobraziť na olejovom obraze (44 x 60 cm) z roku 1931, publikovanom v monografii pod názvom „Važec po vyhorení“. Videl som ho osobne v súkromnej zbierke a musím povedať, že som mal pocit, akoby sa umelcovi nechcelo do maľovania tej spúšte: ohorené pahýle pecí vyhorených domov a tých pár nedotknutých chalúp sa zlievajú do akéhosi mdlého náznaku siluety Važca, ktorému dominuje zachovalý kostol, s potlačenou bielobou, tak výraznou na iných obrazoch. Je to nechcený obraz... V súvislosti s požiarom Važca sa v tomto roku na pražskom trhu s umením objavil podstatne zaujímavejší obraz s názvom „Kominár“ (33 x 56 cm), taktiež z roku 1931. Je to určite umelcovo memento na zánik starého Važca po požiari, keď od podtatranskej dediny odchádza šťastie, v symbolickom zobrazení kominára a v priesečníku sa pomyselne stretá s dymiacou lokomotívou uháňajúceho vlaku, symbolizujúceho civilizačný pokrok, ktorý postupne likviduje stáročné ľudové zvyky. Obraz je namaľovaný v zimnom období a silueta Vysokých Tatier s milovaným Kriváňom sa spája s ľadovo zasneženou pustatinou, po ktorej rezko kráča čierny kominár s neodmysliteľnou metlou na pleci. Čierny je aj vlak s uháňajúcou lokomotívou. Len farebne nereálne červenooranžové budovy železničnej stanice snáď symbolizujú náznak šťastia do budúcnosti. Ne- 22 slovenské korene typický obraz majstrovsky namaľovaný pôsobí chladne, ale len málokto si uvedomí jeho výtvarné kvality a hlavne jeho hlboký citový podtext. Keďže považujem obraz v tvorbe Jana Hálu za významný, dovoľujem si ho publikovať medzi takými galerijnými obrazmi ako sú obrazy „Priadky“ z roku 1929 a „Uspávanka v poli“ z roku 1935, mimochodom prvý raz reprodukovaná pred verejnosťou. Obraz „Priadky“, olej na plátne 80 x 100 cm je zavŕšením šesťročného úsilia prvej fázy pobytu, kedy po príchode do Važca bol fascinovaný dievčatami v krojoch, ktoré si podvečer po tvrdej práci našli čas, aby v tzv. kúdeľnej izbe priadli spoločne ľan. K zobrazeniu tejto udalosti vznikali jednotlivé kresby, akvarely, skice obrazov ako aj samostatné obrazy zobrazujúce jednotlivé priadky, ktoré boli skutočné a mali svoje mená. Dokonca v roku 1928 vznikla predvarianta tohto obrazu a je reprodukovaná v každej autorovej monografii. Neskoršie varianty vznikli aj v 30. rokoch (jednu vlastní i SNG v Bratislave) a posledná známa je z roku 1956. Obraz nádherne vystihuje atmosféru, keď si mladé a krásne dievčatá nielen rozprávajú príhody pri pradení, ale sa aj tak trochu predvádzajú mládencom, ktorí ich nenápadne pozorujú. Obraz „Uspávanka v poli“, olej na plátne 100 x 115 cm je jednou z najlepších ukážok maliarovho umenia po vyhorení Važca. K obrazu existujú 3 listy, ktoré potvrdzujú jeho výnimočnosť. V jednom z nich autor oslovuje čerstvého majiteľa, aby si smel pozrieť obraz, keď pôjde okolo jeho bydliska, v druhom vzdáva hold kráse obrazu riaditeľ košického múzea dr. Polák s tým, že by obraz okamžite prijal do zbierky, a v treťom si obraz rezervuje na veľkú výstavu slovenského umenia do New Yorku v roku 1938 štátna komisia. Obraz je skutočne monumentálny, čo podčiarkuje i reprezentačný blondelový rám. Námetom je matka uspávajúca dieťa v košíku zababušené do vyšívaných periniek a rozprestierajúca dáždnik, aby chránila dieťa pred vetrom a jesenným slnkom. Sedí priamo na poli oblečená do važeckého kroja a bosú nohu má vysunutú. Tá je tak plasticky namaľovaná, že pozorovateľ nadobúda presvedčenie, že noha trčí z obrazu. Maliar však tento dojem stlmuje ružovočervenou a zemitou farebnosťou, ktorou prestupuje celý obraz. Aj druhý plán zobrazujúci vyberanie zemiakov na poli je hodne epický, ale je náznakovitý a taktiež podriadený jednotnej farebnosti. Tradičné Tatry v pozadí horizontu sú namaľované do podvečernej nálady. Na záver možno povedať, že uvedený obraz je vrcholným dielom majstra Hálu a spomienka na vyhorený starý Važec je prekonaná maximálnym tvorivým úsilím umelca. Marián Hodoš, repro: autor SPOMIENKA Jan Hála Jan Hála „Uspávanka v poli“, olej na plátne, rozmer 100 x 115 cm, rok 1935 Jan Hála: Ako bolo vo Važci pred požiarom Bývalo krásne v starom Važci! Chalupy skoro všetky boli ešte z dreva, ich sivé šindľové strechy sa leskli na slnku ako strieborné. A medzi tým chalúpkami bielymi, šedivými, a starobou už čiernymi svietili pestré farebné kroje, znel tu vždy spev, bolo tu plno pohybu a práce. Chalupy sa tlačili jedna na druhú, v každom dvore nové a nové domčeky sa tisli na seba podľa toho, ako sa rozrastal a množil rod, ktorý v tom dvore sa bol usadil. A chalupy važecké boli pekné. Mali krásne proporcie, nie vymyslené, ale inštinktívne uhádnuté, niesli na sebe ešte ráz pôvodnej kultúry ľudovej. Niektoré boli až 150 rokov staré. Vo Važci tiež si chalúpky vážili! Ženy každý rok pred Veľkou nocou – pred sviatkami veľkonočnými – mazali hlinkou ich steny, rozrobili farbu a znova omaľovali okienka, natreli vápnom podmurovku a pri zemi ju ohraničili čerňou zo sadzí urobenou. Vo Važci sa ani nehovorilo chalupa, skôr izba. Stavajú si izbu. To bol vlastne važecký dom, tá izba. Že tam bol aj pitvor – čiže predizba a komôrka, to už sa ani nepočítalo. Chalupy nemali komíny. Tak dym jednoducho išiel z pece na pôjd a pomaly sa predieral cez šindeľ von. Pod strechou sa usádzali sadze a konzervovali tak šindeľ, že mohol vzdorovať poveternosti a vydržal až 30 rokov! Na pôjde – pod strechou – mali Važčania zavesenú slaninu. Bolo tam vždy niekoľko bokov z bravov, ktorých v zime zabíjali. A slaninka sa tam pekne hriala a údila ako nikde na svete. Drevená strecha dobre vetrala, dym pravidelne údil a keď sa išlo v lete na lúky, nikto si nepochutnával na lepšej slaninke ako Važčania. Však tiež dnes už spomínajú, že takej slaninky už nikdy vo Važci nebude. Nuž, čo robiť! Ale neboli tie drevené chalupy tak zlé, ako sa vo svete odsudzujú. Mali ledačo do seba dobrého a praktického! V starom Važci nebolo stromov ako v iných dedinách a kto prechádzal krajom, každý sa tomu divil, ale bolo tu predsa krásne. Starý Važec bol šumný – pekný. Bola to dedina veselá, bodrá. Prečo? Ľudia tu boli stlačení jeden na druhom, jeden potreboval druhého, žilo sa tu ešte patriarchálnym spôsobom. Detí všade v každom dvore sa batolilo a popelilo v každom kúte, vozy a zvie- ratá medzitým, ale nič sa nikomu nestalo. Žilo sa v starom Važci vlastne na ulici. Každý dvor, to bola vlastne ulica verejná, pretože dvor nepatril nikomu. Každý majiteľ domu bol vlastníkom len toho miesta, ktoré bolo pod jeho domom, až po odkvap. To pred domom a okolo domu už nebolo jeho. A tak nikto ani si nič neohradzoval, nikde neboli vráta pri dvore, to bolo verejné. A všetci susedia mali na to právo. Keď dievčatá trepali ľan, keď gazdinky ľan česali, keď ho sušili alebo buchkali – všetko robili pred domom a hlavne na ulici. Drevo skladali gazdovia, keď ho priviezli, pod okná na ulicu a tam ho aj rúbali – a za starších časov sa tak robilo aj s hnojom. Mal teda celý život v starom Važci ráz viac verejný – otvorený. Nebolo tu intimity a samotárstva, každý videl každému do taniera. A nerobil sa ani rozdiel medzi zámožným a chudobným. Aj ten najbohatší gazda vo Važci sa najedol tej istej švábky na večeru ako ten najchudobnejší. Hlavne v kuchyni nebol rozdiel. Varilo sa v každom dome skoro rovnako jednoducho a prosto. Po celý týždeň švábka, čiže zemiaky, len v nedeľu bola na obed bravčovina – bravčové mäso – a rezance v polievke. slovenské korene 23 SPOMIENKA Jan Hála „Kominár", olej na plátne, rozmer 33 x 56 cm, rok 1931 Starý Važec, tak husto obývaný, bol ako úľ. Žilo tu množstvo ľudí na kope a všetci sa pohybovali, pracovali, spievali. Temperament, aký tunajší ľud má, nedával nikomu zaháľať. Chlapi dbali na prácu okolo hospodárstva, ženy zas hlavne na plátno. To bola tiež ich najväčšia robota i radosť. Od jari do jari točil sa život važeckej ženy okolo výroby plátna. Na jar siali ľan, potom ho pleli, potom trhali, rafali, namáčali v močidlách a zase sušili, buchkali a na trliciach trepali, česali a až potom priadli z neho nite a tie zase prali a sušili ako pradená a po tejto dlhej príprave mohli nakoniec tkať plátno. Keď prichádzala jar, tak v marci – apríli, v každej chalupe sa postavili krosná, čiže stav a až do neskorých hodín nočných bolo vidieť okienkami, ako sa skláňajú v tieni unavené hlavy a ako oblé paže v rukávcoch prehadzujú člnok. Pravidelné búchanie stavov otriasalo drevenými chalupami, keď už celá dedina dávno spala. Najútulnejšie ale bolo v starom Važci na jaseň – na jeseň. To ožívali ulice, dedina plnila sa ľuďmi a zvláštne čaro jesenných dní vchádzalo medzi tie milé chalúpky. Ľudia zháňali na zimu živobytie, zásobovali sa drevom, pivnice bývali plné švábky – zemiakov, gazdovia zarezávali ovce, husi tučneli, predávali sa voly, pili sa oldomáše alebo litkupy – šumela dedina v taký čas životom, bolo v nej veselo a teplo každému. A ľudia boli spokojní. Jedného rána vždy to bolo, naraz bola dedina pod snehom Čierne strechy akoby cez noc sa prezliekli do čistého rúcha, ulice zapadli, okienka zaduté – z mnohých bacuľaté tváričky detí sa usmievali – a ticho, tichučko bolo – ako v hniezde si sedela dedina a kto nemusel, od pece päty nevytiahol! To bývali krásne zimné rána, keď rozliehal sa po uliciach pozdrav ozvenou, keď na nedotknutom snehu žiarilo slniečko a obloha ako vyleštené zrkadlo smiala sa na tú novú zimu. Gazdovia povyťahovali vlačuhy – sane – zapriahli červené voly a hajdy s trusom na pole. Jeden začal a už sa nezdržal nikto, všetky vozy vyrukovali a bolo to výskotu na uliciach. Hejso-há-ho-hó pokrikovali furmani na vozy, ženy predbiehali za nákupom, za prácou, deti so sánkami na vyšný koniec sa zbehli a zima v plnej kráse a bujarosti začala vystrájať. A bujaro sa dokázali ľudia zabávať. Keď tak bola svadba alebo cez fašiangy, to dunela chalupa spevom a výskotom a tancom sa len triasla. Však už to nebude, aby k slávnostnému sprievodu svadobnému stáli tie milé chalúpky s malými okienkami a čiernymi štítmi stráž! A nebudú už zasnežené strechy tak hriať, už nebude toho tepla a tej družnosti v dedine, nebude ani toľko smiechu a radosti, nebude tých večerov, kedy sa rozospievala celá dedina, až len tak hučala. A kde sú tie zimné podvečery, keď sotvaže sa zotmelo, už bolo vidieť schádzať sa priadky do čarovných izieb. Kúdelná izba, to bola svetnica, kde spoločne dievčatá priadli každý deň. Tam sa schádzali už v podvečer. Každá priniesla so sebou poleno pod pazuchou, aby tam mali teplo. Keď prišli, pekne sa upravili, vysúkali rukávce pod zrkadlom, prečesali si vlasy a zasadli ku kúdelám. A hneď tu bol spev, aby nebola dlhá chvíľa. Niet krajšie dievčatá ako Važčančatá, majú čierne oči ako havrančatá. Ej, prežívala ešte poézia starej ľudovej kultúry vo Važci, aj keď už okolo neho jazdili medzinárodné rýchliky, keď fučali jeho hlavnou ulicou parádne autá a nad jeho zvetralými strechami duneli aeroplány. A preto práve bol starý Važec taký krásny. Slovenský východ, 22. novembra 1931 Bývalo pekne vo Važci, keď na jar osychali cesty, keď z vlhkých striech sa dymilo a keď návršie nad dedinou zelenalo trávou. Tu bola rozkoš posadiť sa niekde na drevá pred chalupou a pozorovať deti v pestrých šatôčkach oblečené, ako sa hrajú na trávniku pri Váhu, ako medzi husami a zlatými húsatami svietia ich biele košieľky ako červené farby žiaria na šatkách a sukničkách. Ovce sa popásali na stráňach, cingot ich zvoncov sprevádzal hlasy oráčov všade po poliach roztrúsených. To na Tatrách ešte bielych ružové a modré farby čarovalo slnko a celý kraj pestril sa farebnými krojmi pracujúcich ľudí. V taký čas bývala dedina prázdna, všetko bolo na poliach. Len večer zase ožívala, keď vozy zostupovali do jej ulíc, keď ženy a batohy na chrbtoch a oráči pri vozoch sa navracali. A tak aj v lete. O senných robotách – pri kosení sena – všetok národ – všetci ľudia akoby sa odsťahovali na lúky, až 3,4 hodiny vzdialené. To doma potom zostali len deti a starí ľudia. V ten čas bývalo v dedine strachu z ohňa najviac. Obvykle všetko bolo od slnka vysušené, vo väčšine chalúp nikoho doma a deti ľahko mohli zapáliť. 24 slovenské korene Jan Hála „Priadky", olej na plátne, rozmer 80 x 100 cm, rok 1929 LITERATÚRA „ŽIVÉ“ LITERÁRKY ALEBO SLOVENSKÍ AUTORI PO ČESKY Štyria slovenskí spisovatelia mladej a strednej generácie – Laco Kerata, Marek Vadas, Vlado Janček a Lucia Piussi navštívili v lete Prahu, aby v rámci projektu Živých Literárek čítali v Café Divadla Bez zábradlí vlastné texty a priblížili českému publiku literárne dianie na Slovensku. Ako malý závdavok priniesli české Literární noviny 2. júna 2011 vo svojom 22. čísle ukážky z ich kníh. 4 X ZPOZA ŘEKY MORAVY Laco Kerata: Zlý herec Román Zlý herec rozpráva smutne ironický príbeh smoliara a nešťastníka, bratislavského dabingového herca Timoteja Vráka, ktorý je tragikomickou obeťou svojej profesie, rodiny, spoločnosti a vlastne tak trochu aj samého seba. Laco Kerata (1961) nie je len prozaik, ale tiež básnik, herec a dramatik. Je absolventom divadelnej réžie na bratislavskej Divadelnej fakulte VŠMU. Počas štúdia režíroval hru v martinskom Divadle SNP. Jednu sezónu pôsobil v trnavskom divadle ako herec a režisér. V roku 1991 s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom založili Divadlo STOKA, s ktorým sa ako herec, režisér a autor zúčastnil mnohých festivalov a podujatí doma aj vo svete. V roku 1991 vydal básnickú zbierku Hriešny spánok a v niekoľkých slovenských periodikách mu vyšli krátke prózy a poézia. CASTING NA DABINGU Asistentka z agentury MARS mu poslala zprávu: „CASTING, DABING, AMERICKÝ FILM, DOBYTÍ POSLEDNÍHO RÁJE 4, POSTAVA TŘETÍ VOJÁK Z PLANETY X. ZÍTRA 14:00“ Americké kreslené filmy se nahrávají tak, že nejdříve proběhne casting. Slovensky konkurz neboli výběr. V tomto případě hlasový. Slovenský režisér si odhadem vybere na jednu postavu tři dabéry. Se zvukařem nahrají ukázky jejich hlasů. Musí je poslat do Ameriky, kde jiní mistři zvuku u strojů s miliony páček, tlačítek, grafů, obrazovek, světélek a kdoví čeho ještě ty nadabované hlasy chytí, hodí je do skleněné baňky, zapálí pod nimi plamínek, přisypou všelijaké horniny, koření, brouky, pijavice, výtažky z nejrůznějších savců, šťávy, výkaly, tři zlaté vlasy děda Vševěda, chlup herce, který nadaboval hlas v originále a váš nehet, a když to v baňce pořádně zasyčí, váš hlas je ten pravý. Někdy se stane, že na jednu postavu je zapotřebí házet do baňky hodně, ale opravdu hodně slovenských herců. Může to trvat celé roky, než zasyčí ten správný hlas. Timo byl do asistentky z MARSu trochu zamilovaný, a ona to, potvůrka, cítila, a podle toho se k němu také chovala. Nadřazeně. Shovívavě nadřazeně, ale v tónu jejího hlasu bylo kdesi v pozadí slyšet čubčí zaštěknutí. Timo netušil, že slečna asistentka z MARSu je těhotná s ředitelem agentury. Timo disciplinovaně nahrával svou větu: „Mám elán za celou četu vojáků!“ Ještě jednou mu pustili originální hlas amerického herce. Timo anglicky neuměl a ani to nebylo potřeba. Měl se jen co nejvíce přiblížit tónu a rytmu originálu. Hlas originálního herce byl o hodně vyšší a razantnější. Čím více se Timo snažil, tím byl nejistější a křečovitější. Slečna asistentka se za průhlednou stěnou do režie sarkasticky ušklíbala. Své dojmy z Timova projevu komentovala: „Tenhle šmudla je teda pěknej nešika, viď? Je na něm vidět, že je to starej nadrženej kanec! To až přijde Ríša Stanke, všichni se z něj poserou. Už toho nech, Milane!“ Timo přes nepropustné sklo nic neslyšel. Naštěstí. Režisér mu pokynul, že už to stačí, sklonil se k mikrofonu a laskavě mu vysvětloval: „Víte, že toho kresleného seriálu má být sto osmdesát dílů?! To je přece top kšeft! Musíme si na tom dát záležet. Nebuzeruju vás kvůli sobě, ale kvůli vám, chápete, chlape?“ „Jasně, jasně,“ přikyvoval Timo. „Děkuju pěkně, děkuju.“ „Chce to elán, chápete?“ dodal Milan. Asistentka doprovodila Tima až ke dveřím a popřála mu překrásný den, Timo jí galantně políbil ruku, usmál se jí do očí a odešel. Asistentka potom přesvědčovala režiséra, aby Timův hlas do Ameriky ani neposílal, ještě si udělají ostudu. Režisér Timův hlas poslal. Aspoň bude do počtu. Ve střehu, že se za ním někdo může rozběhnout. Nějaký syn, nějaká dcera, nebo nějaký jiný příbuzný. Timo neměl zase tak špatnou fyzičku, neměl ani typické břicho muže středních let a dokázal běžet slušným tempem. Jenomže pohublý muž, který působil dojmem vetchého starce, upaloval jako trénovaný atlet, jako nějaký běžec. Najednou uháněl dlouhými kroky a měl přitom podivně, trochu nepřirozeně zdvihnutou hlavu. Prchal před realitou čestně, s hlavou hrdě vztyčenou. Vřítil se do Zory, pivní špeluňky na rohu Zahradnické ulice. Timo tam vběhl za ním. Spousty chlapů uvnitř sledovaly hokej a kouřily. Timo se rozhlédl po celé hospodě. Byl překvapený, že muže nikde nevidí. Rozběhl se na hospodské záchodky. Nebyla tam ani noha, podíval se i do kabinek. Tiše vyšel ze záchodu. Všichni se dívali na hokej. Servírka vrhla na Tima nepřátelský pohled. Něco se jí na něm nelíbilo. V hokejovém zápase padl gól. Špeluňka celá zařvala až se všechno třáslo. Timo se lekl. Pomyslel si, že i muž-otec se asi musel vylekat, a proto vyletěl jako poplašený pták záchodovým okénkem. ZASE OTEC Když se Timo vracel městem domů, pocítil těžkou únavu a zase chvíli přemýšlel o konci své herecké kariéry. A potom zase spatřil toho muže, který se tak nápadně podobal jeho otci. Jakoby ten obraz v jeho hlavě pokaždé vyvolaly mezní myšlenky. Nebylo jasné, jestli to byl skutečně jeho otec, nebo jen další jedinec, který mu otce připomínal. Timo se za tím mužem rozběhl. V tu chvíli na konec své herecké kariéry na okamžik zapomněl. Muž si ho hned všiml, a zareagoval tak, až to vypadalo, jako by byl celé dny ve střehu. slovenské korene 25 LITERATÚRA Marek Vadas: Pohádky z černé Afriky Narodil sa prvého januára 1971 v Košiciach a do oblasti jeho záujmov patrí próza, literatúra pre deti a mládež a publicistika. Absolvoval štúdium estetiky a slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracuje v reklame. Knižne mu vyšli prózy Malý román (1994), Prečo sa smrtka smeje (2003), Liečiteľ (2006). Spoločne s E. Erdélyim napísal knihy Univerzita (1996), Diabol pod čapicou (2002). Deťom i dospelým sú určené Rozprávky z čiernej Afriky. Je milovníkom tohto kontinentu a literárnym sprostredkovateľom jeho magického ducha. Venoval mu nielen spomínané Rozprávky, za ktoré dostal cenu Bibiany za najlepšiu a najkrajšiu detskú knihu, ale tiež súbor poviedok Liečiteľ, odmenených cenou Anasoft Litera 2007. Proč netopýři létají jenom v noci Za dávných časů žil v kamerunských horách netopýr, o kterém se v celém lese povídalo, že je nejlepším kuchařem ze všech zvířat. Když vařil polévku, jídla ostatních tvorů se s ní vůbec nedala srovnávat. Jednou za ním přišel na výzvědy potkan a chtěl, aby mu netopýr prozradil tajemství svého kuchařského umění. „Moje polévky chutnají tak skvěle proto, že vždycky, když je vařím, tak se v nich párkrát vykoupu. My, myši, máme totiž voňavé a chutné maso - stačí se tam trochu vymáchat, a jídlo je hned takové, jaké má být.“ A že mu potkan moc nevěřil, netopýr mu to hned předvedl. Rozdělal oheň, nalil do hrnce vodu a nasypal zeleninu. Potom do hrnce sám skočil a po chvíli z něho vyletěl. Voda ale v té chvíli byla zatím jen vlažná. Když netopýr dovařil, společně s potkanem si na jídle pochutnali. Potkan po obědě pelášil domů, aby se předvedl před manželkou. „Uvidíš, jakou dnes uvařím polévku. Ty jen klidně lež, pospi si, a až to bude hotové, zavolám tě,“ řekl jí a udělal všechno přesně tak, jak mu řekl netopýr. Dal na oheň hrnec, nakrájel do něj yamy, cibuli a zelené fazulky, zalil to vodou a skočil do ní. Jenomže z hrnce se už nedokázal vyškrábat. Jeho žena spala, jak jí přikázal, a tak neslyšela jeho volání o pomoc. Když se probudila, uviděla na ohni hrnec s polévkou a v ní plaval její uvařený manžel. Hned běžela za Radou starších, která hned zjistila, kdo za to může. Král potkanů rozkázal, aby netopýra okamžitě chytili a přivedli. Netopýr se ale o všem dozvěděl a začal se skrývat v dutinách stromů. Ven vylétal pouze po setmění, aby ho potkani, kteří po něm všude pátrali, nemohli vidět. A dodnes létá ze strachu z potkaní pomsty jenom za tmy. (podle pověsti kmene Bamileků, Kamerun) Jak leopard ke svým skvrnám přišel Jednoho parného dne, kdy většina zvířat spala v chládku a dokonce ani žádné ze šelem se nechtělo lovit, procházela se znuděná hyena bušem. Po cestě potkala želvu, a jelikož ji nikdy nic dobrého na rozum nepřišlo, napadlo ji, že se trochu pobaví na její účet. Chňapla želvu a jen tak pro nic za nic ji vynesla až do koruny stromu. Potom se dole u kmene skřehotavě chechtala, protože želvy slézt dolů ze stromu nedokážou. Když se želvě dosyta vysmála, nechala ji tam a šla si svou cestou. Za chvíli šel kolem stromu leopard, uviděl na něm želvu a udiveně se jí zeptal: „Poslyš, želvo, odkdy ty šplháš v korunách stromů?“ Želva si mu postěžovala: „To hyena mě sem vynesla a já se teď nedokážu dostat zpátky na zem.“ “S hyenami by si se zahazovat neměla,“ řekl leopard a pomohl želvě slézt dolů. Vděčná želva za odměnu vyzdobila jeho kožešinu nádhernými černými skvrnami. Leopard po chvíli potkal u napajedla zebru, která mu pochválila jeho novou kožešinu. Skvrny se jí strašně moc líbily, a tak jí prozradil, že je má od želvy. Žirafa se za želvou vydala a už zdálky na ni volala: „Želvo, želvo, učiň mě, prosím tě, tak krásnou jako leoparda.“ A želva jí na těle namalovala černé pruhy, přesně takové, jaké zebry nosí dodnes. Když takhle vyparáděnou zebru uviděli lidé, kteří pracovali na svých políčkách, volali: „To je nádhera! To zvíře si musíme stůj co stůj zkrotit!“ A snažili se zebru chytit. Ta jim ale utekla do buše a od té doby se lidem vyhýbá – bojí se, aby nepřišla o svoji svobodu. O zebře a leopardovi se nakonec doslechla i hyena. Také ona chtěla být tak krásná jako oni. Přiběhla za želvou, které se kdysi tak ošklivě posmívala, a povídá: „Já chci být také krásná! Udělej mě taky tak neodolatelnou jako je zebra.“ Želva na sobě nedala nic znát a dala se do práce. Když skončila, povídá hyeně: „Tak a teď se můžeš jít ukázat lidem.“ Hyena si pyšně vykračovala, ale jakmile ji lidé uviděli, hned brali do ruky motyky, protože byla ještě o hodně odpornější, než předtím. Lidé volali: „Fuj! Podívejte se na tu ďábelskou potvoru! Zabijte ji!“ Hyena stáhla ocas a utekla před nimi. Zastavila se až pod chlebovníkem, kde ji skvrny na těle od samé zlosti popraskaly a ještě více ji zohyzdily. Rozhodla se, že se želvě pomstí, ale už ji nikdy nenašla. (podle pověsti kmene Tumbuků, Malawi) VLADO JANČEK: Kocourov Predstaviteľ súčasnej slovenskej poézie, básnik a performer, narodený v roku 1974, je autorom zbierok Motýľov a Kocúrov. Píše krátke básne, krátke prózy, divadelné a rozhlasové hry. Pre jeho tvorbu je charakteristická poetická hyperbola, hra so zvukmi, rýmami a farbami slov ako aj svojrázny sarkazmus. Je jedným z najlepších slovenských improvizátorov a mnohonásobným víťazom súťaží slam poetry. Básnička pro pokorné děvy Jen se drž růžence, jen se drž litanií, najdeš si mládence ve Velké Británii Recepce Víno, ženy, zpěv a tanec, tak si žije velvychcanec Na trhu „Čerešničky, čerešničky, čerešně, za kolik jste?“ „Kilo euro, bereš, ne? 26 slovenské korene II. Ďábel číhá všade. Odstup od nás, hade! Básničky pro pokorné děti (Zpěv, andělé a malá ukázka z evangelia podle Lukáška) III. Nekuř, nelži, nekraď, neber si vzor z reklam čistý jako kapraď ujdeš branám pekla I. Kdo se hodně modlí, nemůže být podlý VI. První svaté přijímání rozšiřuje vnímání. LITERATÚRA Lucia Piussi: Láska je slípka „Láska je úplná chudera. Nechajte ju tak! Nesnažte sa jej pomôcť vstať z toho poníženia, do ktorého sa sama uvrhla a v ktorom tu tak hanebne pred vami kľačí ako žobráčka a spína k vám ruky. Je zmyslov zbavená. Mala by sa hanbiť, ale ona sa naopak svojou nahotou ešte aj vystatuje! Ako úchyl v lesoparku odhalí svoj kabát, pod ktorým nič nemá, na každého, čo ide okolo. Zvestuje posolstvo svojich vesmírnych rozmerov! Láska je slepá sliepka…“ Úryvok z románu nás uvádza do deja vo chvíli, kedy sa krásna a živočíšna bratislavská spisovateľka a scenáristka Lena po dlhšom čase depresií už takmer zotavila z vášnivého, ale vyčerpávajúceho vzťahu s básnikom a alkoholikom Karlom Postavom a cíti v sebe poryvy novej životnej sily. Autorka románu, narodená v roku 1971, je herečka, speváčka a textárka skupiny Živé kvety, poetka, dramatička a spisovateľka. Co ji začalo zajímat úplně nečekaně, za čím otáčela hlavu jako slunečnice, až si to musela sama uvědomit a přiznat, a vzápětí i skrývat, byli mladí muži. No tohle! Pro Lenu to bylo něco úplně nového a nevídaného! Jenom co přestala zobat tabletky, okamžitě se v ní probudil život. Pod antidepresivy spala celá její přirozenost celé dva roky útulným zimním spánkem, zamražená jako jezero pod ledem. A jen co led roztál, všude kolem bylo jaro, svět se otevíral, veselé ryby živých představ začaly vystřelovat vzhůru. A tehdy se zčistajasna míhaly na hladině jejich erotické, nahé záblesky a přepadávaly Lenu na každém rohu jako malí bojovníci džiu džitsu. Kdykoli se na rohu Panenské, když si to šinula domů z vydavatelství, vynořil muž v jejím věku, nebo i mladší, podíval se na ni pronikavým pohledem, a dokud ho nedohnal synek na koloběžce, krátce se na sebe zahleděli. Leně se občas až zatajil dech. Jak byli tihle tatínkové najednou krásní! A odkud se brali? Byly jich najednou plné ulice, jako kdyby vykvetli se začínajícím jarem, někde je nabírali bagrem a vysypávali z plných náklaďáků jako pevná, zralá jablka každý den po škole po celé Bratislavě! Co se to s ní děje? Lena si v jediné vteřině, v náhlém závanu smutku, který jí prolétl myslí, jako když vás prašivým křídlem ovane holub, uvědomila pravdu. Že jí asi něco uteklo. a je to nenávratně pryč. Táhlo jí hlavou, jak a kam se rozkutálely všechna ta léta, ta jablíčka, zatímco sama slepě zbožňovala básníka Karla Postavu. Všichni její vrstevníci se oženili a zmizeli kamsi do tepla vlastních rodin, a teď, když je potká, připadají jí tak nějak krásnější, jakoby ošlehaní větrem, spokojení a šťastní, s velkými, krásnými dětmi, se kterými si povídají tajuplnou kamarádskou řečí jako v pohádkovém filmu, kam Lena nedosáhne, nemá nejmenší šanci. Měla přímo zbožnou úctu před těmito novými, dávnými kamarády a jejich uspořádaným, rovným životem, jak ve skutečnosti, tak i na facebooku, ano, přesně tak správným, jak má život být, a ne tím rozčepýřeným, rozházeným, divokým šílenstvím, jako byl její život – jako když rozpícháte nožem polštář, až z něho lítá všechno peří, úžasně, romanticky, jako u Jakubiska, ale potom celá ta paráda stejně splaskne a zůstane po ní jenom ten propíchaný, starý polštář. Lena čas od času začínala cítit prašivý smutek. Ale život, ó, ten milosrdný doktor, poskytl Leně v té chvíli další injekci proti bolesti. Tentokrát ne při psaní povídek, ale v podobě tučného honoráře za filmový scénář. Lena, která si celá léta kupovala jen nezbytné věci a vydělávala sotva na slanou vodu, aby ve volném čase mohla psát básně a svobodně tvořit, si najednou mohla dovolit pořádně provětrat šatník. Mohla rozhazovat. A co je pro ženu větším lékem proti depresím a smutku ze stárnutí, než se trochu omladit? Vyhodit si z kopýtka? A tak když šla Lena konečně, po všem tom psaní o trápení a trápení s psaním na slavnou premiéru svého prvého (a možná i posledního – kdo ví?) hraného filmu do matičky Prahy, Prahy stoceckaté – matky všech odvržených slovenských sirotků, když si šinula přes Bratislavu na nádraží, vypadala k světu. Vypadala dobře. Jako úspěšná, svěží, sebevědomá žena něco po třicítce. Jako když se pískne. Frajersky a silně, bez prstů, jen tak mezi zuby. Nenápadně, ale stejně je to slyšet na celou ulici! Tak jí to slušelo. Premiéra se konala v útulném sále menšího pražského kina Orloj. Jen co se Lena ubytovala v hotelu, sotva stihla sprchu, už ji volal asistent producenta Sviteckého, milý a sympatický člověk jménem Petr Kosa, kouzelný, až pohádkově maličký chlapík, že pro ni hned přijde. Když Lena vyšla ze svého pokojíku a uviděla jeho drobné nožičky poskakovat před recepcí hotelu Salvator, náhle ohromenou ji napadlo, že tento pan Kosa si snad jen odskočil od role pikolíka z Hrabalovy knihy Obsluhoval jsem anglického krále. Praha, Praha, Praha, kolem dokola ta nádherná, hrabalovská Praha... ... Hospoda zažívala divokou, radostnou noční špičku, i s různými excesy štamgastů, těch hrdinských žižkovských postaviček, které zničehonic vykřikovaly své monology, jeden přes druhého, až je občas číšník musel okřikovat a krotit, případně za límec – z legrace – vyhazovat za všeobecného veselí ven. Všude byl dým a pivo teklo proudem a celá atmosféra byla tak útulná a vroucí, že kdo by chtěl teď vstát a odejít do toho tichého, solidního světa tam, venku, musel by být blázen. Lena si dokonce všimla černocha s půllitrem piva v ruce, který seděl v rohu s úplně švejkovským výra- zem ve tváři. Jako by ho tam, v tom rohu, vymaloval sám Josef Lada!... Hosté se procházeli po hospodě sem a tam, jako doma a občas si k nim dokonce někdo přisedl. Když se s Davidem (herec, s nímž se potkala na premiéře – pozn. red.) dal do řeči místní štamgast, ukazoval mu svou maďarskou vojenskou čepici a tvrdil, že je z první světové války, seděli už s Lenou těsně vedle sebe a občas se dotýkali stehny. A jako děti, když se z lásky popichují, naschvál se těmi stehny pod stolem k sobě občas tiskli nebo jemně přetláčeli a docela zblízka se na sebe smáli, takže pro ty, kteří přišli k jejich stolu, už vypadali jako dva holoubkové, po uši zamilovaní milenci, kteří si vzrušeně cukrují v koutě, a staří štamgasti, kteří se k nim nachomýtli, chápavě pokyvovali hlavou a chválili je, jak jim to spolu sluší. David a Lena se tomu jen smáli a naschvál na sebe koketně mrkali. Z hospody odcházeli až nad ránem a když David zavolal taxíka, skoro svítalo. (Trojstranu pripravil, texty vybral a preložil Ondřej Mrázek) slovenské korene 27 literatúra cesta raka (Z knihy Petra Jaďuďa, ktorú vydal autor vlastným nákladom v Prahe v roku 2011) Okná prepúšťali slnečný svit do každého kúta priestrannej miestnosti. Pri stene stáli postele, kovové, staré postele, s vyťahanými matracmi ktoré sa prehýbali už iba pod myšlienkou, že by si mohol na ne niekto ľahnúť. Vedľa každej postele stál malý kovový nočný stolík. Názov nočný stolík bol v tomto prípade veľmi výstižný, pretože napriek slnkom zaliatej miestnosti tu v mysliach jej obyvateľov vládla trvalá tma. Na oknách zasadené pevné mreže a zásada vždy dvoch na zámok zamknutých dverí predurčovala názov pre celé oddelenie súčasťou ktorého bola aj táto miestnosť. Zabezpečené, alebo tiež uzavreté oddelenie. „Mami, bolí ma v krku, nedá sa mi prehĺtať a keď sa chytím... aha, tuto, mám tu nejaké hrčky...“ Malý chlapec sa držal za krk a napínalo ho na kašeľ. Matka rýchle podišla k nemu, s láskou ho pohladila po vlasoch a ustarostene mu ohmatala hrdlo. „No to nič, máš iba trochu zväčšené uzliny, natriem ti to alpou a zaviažeme hrdielko, dobre?“ Potom mu vtisla bozk na čelo a usmiala sa na syna. „Ale teplotu určite nemáš, iba si sa napil niečoho studeného. Urobím ti lipový čajík, s masielkom a medíkom, veď to zase rýchlo prejde... neboj.“ Čaj bol skoro hotový, zaparený lipový kvet rozvoniaval po kuchyni a na hrdle rozotrená alpa voňala zase po mentole... tieto dve vône poznal Jakub veľmi dôverne. Keď bol malý, ešte celkom malý, často trpel na kašeľ a bolesti hrdla. „Prosím ťa, maminka, nie tak silno!“ kričal Jakub, keď mu mama zo starej plienky uväzovala na krk šatku. „Vydrž, Kubko, musím to trochu stiahnuť, aby sa ti hrdielko zaparilo a bolo v teple... ale už to bude... už to bude...“ Jakub sa prebral zo sna a znovu chytil za hrdlo. Bolo stále pevne stiahnuté obväzom, ale už nebolelo. Krvou podliata jazva sa pomaly hojila. „Za pár dní bude dobre“, pomyslel si Jakub, „jazva bude skoro celkom preč a s ňou aj tento hnusný obväz.“ „Ale kedy bude preč z tejto miestnosti s mrežami na oknách?“ Túto otázku si položil najprv sebe, potom aj lekárovi, ktorý sa odniekadiaľ objavil pred ním. Ale napriek tomu, že lekár bol veľmi ochotný hovoriť, nepovedal vlastne nič, iba kedy nosia jedlo, čo sa smie a čo nie a hlavne na potrebu pravidelne užívať naordinované lieky. „Lieky sú teraz pre Vás veľmi dôležité“ zopakoval lekár a varovne zdvihol prst. Jakub ho vnímal iba povrchne. Na ničom mu už nezáležalo, svet sa pohodlne zmestil do tejto izby a za tieto mreže. Ostatní pacienti ho podchvíľou otravovali a Jakub si postupne začal uvedomovať vzájomný rozdiel medzi ostatnými pacientmi a ním... on celkom určite nie je blázon... na rozdiel od všetkých tých ľudí najčastejšie postihnutých schizofré- 28 slovenské korene niou. Dni na tejto izbe plynuli jeden za druhým. Okrem snažiacich sa ostatných pacientov o komunikáciu nejavil nikto o Jakuba záujem. Dostával pravidelnú stravu, nemastné, neslané jedlá, čaj a vodu. A lieky. Zo začiatku prothiaden, neskôr bral melipramin, denne 250 miligramov. Ale ani tento liek veľmi nezaberal, takže lekári pristúpili k liečbe hydiphenom. Až potom Jakub úspešne upadal znova a znova do pokojných vôd života na zabezpečenom oddelení psychiatrickej liečebne. „Dobré ráno, Jakub,“ povedal neznámy hlas. Po štyroch dňoch pobytu na zabezpečenom oddelení psychiatrickej liečebne prebudil Jakuba muž v bielom plášti, ktorý svojim chrbtom zakryl aj slnko za zamrežovaným oknom. Mohol mať tak dva metre výšky a okolo stodvadsať kilogramov... proste veľmi dobre stavaný chlap so širokým úsmevom na perách. „Budem Vám robiť chvíľu spoločnosť... volám sa Ondrej. Ondrej Klas.“ Jakub sa na neho nechápavo pozeral, to bol prvý normálny človek, ktorý na neho za posledné dni vlastne prehovoril. „Viete, prečo ste tu?“ opýtal sa lekár a skúmavo sa zahľadel Jakubovi do tváre. Jakubova tvár bola nevýrazná a chvíľu musel premýšľať aby pochopil, načo sa lekár pýta. Celú tú dobu premýšľania hľadel lekárovi do tváre. Bola úzka a pretiahnutá. Špicatá brada jemne zarastená niekoľkodňovým strniskom a ústa lemované úzkymi perami. Oči hlboko posadené v padnuté a pod očami tmavé kruhy. Vysoké čelo, veľmi vysoké čelo plynulo prechádzalo do výraznej plešiny. Lekár bol vychudnutý, plášť mu bol očividne o niekoľko čísiel väčší. Jakubov pohľad skončil na ošúchaných, ošúchaných bielych topánkach, pričom si všimol, že lekárove nohavice, tiež biele končia dosť vysoko nad topánkami. „Viete prečo ste tu?“ opýtal sa lekár znova. Jakub to samozrejme vedel. Už keď sa prebral z bezvedomia v nemocnici mu to povedal psychológ. Ten psychológ sa s ním rozprával dlho, veľmi dlho ale to iba preto, aby sa dozvedel, že je babrák. Nemožný, neschopný a navyše teraz aj bláznivý babrák, ktorý nevie úspešne dokončiť ani svoju vlastnú samovraždu. „Viem“, Jakubov hlas znie ticho a trasľavo, „viem, prečo som tu. Nepodarilo sa mi zabiť sa. Ale neviem prečo, myslím... že som to veľmi chcel a že som sa aj dobre pripravil.“ Lekár ho pozorne počúval. Ešte stále stáli pri zamrežovanom okne a pozerali sa von. Park okolo psychiatrickej liečebne sa pomaly prebúdzal do nového života „Isteže, pripravili ste sa dobre. Ale nepočítali ste s tým, že vás niekto môže nájsť.“ „V nedeľu krátko poobede? Kto chodí v takej dobe do pivnice?“ „Niekto sa už len našiel, kto tam v tej chvíli bol.“ Jakub sa zamyslel a zaváhal, či sa má opýtať. Nakoniec sa rozhodol. „Kto ma našiel?“ Našli vás manželia Gondášovci. Na pohotovosť volal muž, Karol Gondáš.“ „Nepoznám žiadneho Karola Gondáša.“ „To je čudné, oni tvrdili, že vás poznajú...“ „To je naozaj čudné, opakujem, že žiadneho Karola Gondáša nepoznám.“ „Ani jeho manželku?“ „Blbá otázka. Nepoznám manželov Gondášovcov!“ „Manželka pána Gondáša vás dobre pozná. Hovorili, že počuli ako niekto ide dolu schodmi. Oni nastupovali práve do výťahu...“ „Boli tam na návšteve?“ „Nie, išli do svojho bytu.“ „No vidíte, netušil som, že mám za susedov manželov Gondášovcov.“ „Oni neboli vaši susedia, pán Pávek. To vy ste bývali v ich byte.“ Jakub nerozumel. „Nebýval som v byte Gondášovcov. Býval som v byte Veroniky Plavej.“ „Tým sa všetko vysvetľuje, pán Pávek. Veronika Gondášová sa za slobodna volala Plavá...“ Jakubovi sa zatočila hlava. Celý svet sa mu krútil ako na kolotoči a nie a nie sa zastaviť. Lekár ho pozorne sledoval. „Veronika sa vydala... už koncom januára?“ „Áno, je to tak. Svadbu mali v sobotu a v nedeľu poobede sa išli pozrieť do jej bytu. Mysleli si, že tam už nie ste. Ale keď vstúpili do bytu zistili, že sa mýlili. Okno bolo otvorené, na podlahu padal sneh. Na stole boli kliešte a kúsok oceľového lanka. Rýchle prebehli byt a keď vás nenašli, utekali do pivnice... ostatné už viete.“ 9) Po dvoch mesiacoch liečby preložili Jakuba na otvorené oddelenie. Mreže na oknách už neboli, neboli zamknuté ani susedné dvere. Tiež po tomto čase sa Jakub dostal po prvý krát vonku, na prechádzku do záhrady ústavu. Do tváre mu zasvietilo slnko posledných marcových dní. Vonku bolo nádherne teplo a Jakub sa zhlboka nadýchol. Sadol si na lavičku a bez myšlienok sa obzeral okolo seba. „Môžem si prisadnúť, pán Pávek?“ prekvapil ho hlas za chrbtom. Prudko sa otočil. Pozeral sa do tváre doktora Ondreja Klasa. „Pokojne si sadnite, pán doktor... vy asi nie ste na prechádzke“, pokúsil sa o mdlý žart. „Nie, naozaj. Prišiel som za vami, pán Pávek. Rád by som sa s vami porozprával.“ „O čo ide?“ „Hovoril som s vašou maminkou, pán Pávek. Rada by vás videla...“ „To síce chápem, ale som tu, zavretý... a nechcem, aby prišla sem za mnou.“ „Dáme vám priepustku za týždeň, za dva... zájdete za mamou... dobre?“ „Nemyslím si, pán doktor, že je to dobrý nápad. literatúra Nepôjdem na žiadnu priepustku. Ani za mamou, ani za nikým iným. Mne je tu dobre!“ „Až príliš dobre, pán Pávek. My však v rámci terapie vás potrebujeme začať znovu zoznamovať so životom tam vonku, za plotom“, ukázal doktor rukou na ulicu vedúcu okolo plotu ústavu. „Ja sa nechcem zoznamovať. Už sme sa raz poznali a nedopadlo to dobre. Tu mám pokoj a nič iné nepotrebujem!“ „Chcem sa opýtať, pán Pávek... nechceli by ste mi povedať pravú príčinu, prečo nechcete navštíviť vlastnú matku?“ Jakub sa zamyslel. V prvej chvíli chcel doktorovi príkro odseknúť, ale niečo, čosi nedefinovateľné ho v tom okamžiku zastavilo. Zadíval sa do diaľky a mlčal. Lekár veľmi dobre vedel, že teraz nesmie prehovoriť a že musí trpezlivo čakať. Ticho trvalo niekoľko dlhých minút. Napokon sa Jakub otočil k lekárovi a v očiach mal slzy. „Nechcem, lebo... lebo sa príšerne hanbím...“ „To je dobre, pán Pávek, veľmi dobre. Nebudem vás nútiť... možno, keď budete sám chcieť... potom mi povedzte, dobre?“ Jakub iba nemo prikývol a do rukáva županu si utieral slzy. Uplynuli ďalšie týždne. Jakub stále užíval lieky. A dávky sa zmenšovali veľmi nepatrne. Život v psychiatrickej liečebni plynul lenivo, pomaly, ale Jakub si zvykol. Začal sa venovať manuálnej činnosti. V záhrade liečebne si nazbieral suché drevo, iba nie príliš veľké konáre a potom dlhé hodiny z nich vyrezával malé figúrky. Doktor Klas nechcel z počiatku túto Jakubovu aktivitu povoliť. Ale keď mu Jakub sväto - svete sľúbil, že nožík chce použiť výlučne iba na vyrezávanie dreva, ustúpil. Ale Jakub bol stále pod dozorom a vždy, keď prestal pracovať, musel nožík odovzdať. Drevené figúrky bizarných tvarov sa množili na Jakubovom nočnom stolíku a doktor Klas každý deň so záujmom skúmal každú novú podobizeň. Po dlhšom čase aj výzor figúrok nadobúdal príjemnejší, ľudský výzor. Lekár bol spokojný. Na skupinových terapiách sa začal Jakub vyjadrovať súvislejšie a jeho postoje sa čím ďalej, tým viacej blížili postojom zdravého človeka. Na začiatku jesene roku 2002 si doktor Klas opäť prisadol k Jakubovi na lavičku. V záhrade psychiatrickej liečebne začali padať listy a Jakub občas prerušil prácu na ďalšej figúrke a kochal sa krásnymi farbami začínajúcej jesene. „Môžem si prisadnúť?“ „Pán doktor, vy vždy, posaďte sa“, pomkol sa Jakub na kraj lavičky a urobil lekárovi miesto. „Ďakujem, Jakub. Ako sa dnes cítite?“ „Veľmi dobre, pán doktor. A nielen dnes. Zvykol som si tu a som tu veľmi rád.“ „Všimol som si... ale... je čas na zmenu, Jakub.“ „Zmenu?“ „Áno, zmenu. Prostredie našej liečebne Vám dáva pocit istoty, ste tu už deviaty mesiac a to je pridlho. Je čas sa vrátiť do bežného života.“ „Bežný život mi nechýba, pán doktor, toto je pre mňa bežný život, ktorý sa mi páči.“ „Jakub, ja vás chápem. Ale za celú tú dobu ste neprijali ani jednu návštevu. Maminka, dcéra i brat sa na vás pýtajú a chcú sa s vami stretnúť. Vy však odmietate s nimi hovoriť aj telefonicky. A to nemôže takto ostať.“ „Rozumiem, pán doktor. Ale všetci, o ktorých hovoríte patria ku svetu tam vonku“, ukázal Jakub neurčito smerom k ceste vedúcej vedľa plotu liečebne. „Oni váš stav nezavinili, Jakub.“ „Nie, nezavinili. Ale ani mi nepomohli.“ „Nemali žiadne možnosti pomôcť vám. Nikto na svete nemal tie možnosti. Vám sa zrútil svet a znovu ho postaviť môžete iba vy, Jakub.“ „Ale ja už nechcem stavať žiadny svoj svet. Mám tento... vyhovuje mi.“ „Placebo?“ „Uhm“, prikývol lekár. „Som teda zdravý?“ „Ste zdravý, Jakub. Musíte sa vrátiť tam... vonku.“ „Mám strach, pán doktor.“ „Viem, Jakub. Ale porozmýšľajte nad vašou račou cestou. My vás odtiaľto nevyhadzujeme, ale premýšľajte – vonku vás čakajú vaši príbuzní a iste mnoho ďalších ľudí. Je čas začať odznovu.“ „Kedy mám odísť?“ „Pomaly sa na to vnútorne pripravujte. Akékoľvek otázky vám hneď zodpoviem. Akékoľvek pochybnosti vám rád vysvetlím.“ „Tak dobre, porozmýšľam.“ 11) Lekár sa zamyslel a jeho mlčanie Jakuba upokojilo. Sedeli mlčky vedľa seba na lavičke a Jakub sa vrátil k vyrezávaniu svojej drevenej figúrky. 10) Dlhé ticho prerušil lekár. Najprv zobral Jakubovi figúrku z ruky a pozorne si ju prezeral. Náhle sa pozrel Jakubovi priamo do očí. „Cesta raka, Jakub.“ „Nerozumiem, pán doktor....“ „Vaša cesta, Jakub je cestou raka. Má svoje zákonitosti...“ „Aké?“ „Dosiahol ste úspech, Jakub. Bol ste známy, rešpektovaný, uznávaný. Mal ste veľa peňazí. Dobre ste zarábal. Napokon sa musel dostaviť prirodzený obrat, prirodzený pád... nikto nezotrváva na vrchole príliš dlho....“ „Čo to má spoločné s rakom a jeho cestou?“ „Všetko, Jakub. Ako každý rak, začali ste cúvať. Váš život sa menil, klesala vaša vlastná sebaúcta a tiež sebadôvera. Aj to je prirodzené.“ „A ten rak?“ „Každý rak sa pohybuje cúvaním, Jakub. Podobne ako vy. Ale každý rak sa pohybuje cúvaním vlastne dopredu. Tiež presne ako vy.“ „Stále nerozumiem, pán doktor.“ „Vaša cesta od doby, ako ste odišiel z banky bola cestou úpadku. Tak ste to vnímal vy, Jakub. Ale v skutočnosti ste išiel dopredu, učil ste sa rozumieť sám sebe, žiť sám so sebou. Učil ste sa hľadať silu sám v sebe, nespoliehať sa na iných.“ „Nezvládol som to, pán doktor.“ „Nezvládol, naozaj nie. Ale aj váš samovražedný pokus bol súčasťou tej cesty, Jakub.“ „Chcete mi povedať...“ „Áno, to vám chcem povedať, Jakub. Vaša cesta pokračuje!“ „Som ešte nemocný, necítim sa na to.“ „Nie, nie ste. Dávame vám už iba minimálne dávky liekov.“ „To nie je pravda, pán doktor. Stále hltám rovnako veľa liekov.“ „To je placebo, Jakub.“ Lekárove priznanie Jakuba zaskočilo. Mlčky zobral lekárovi svoju ešte nedokončenú drevenú figúrku a začal ju dokončievať. Ale po krátkej chvíli prestal a zahľadel sa do diaľky, za plot liečebne. Listy v záhrade psychiatrickej liečebne už opadali. Fúkal ostrý a studený vietor, ktorý ich presúval vo veľkých hromadách z jedného konca záhrady na druhý. Tráva ožltla, lavičky osireli. Drobný dážď bičoval okná ordinácie doktora Ondreja Klasa. Svetlá končiaceho dňa už pohasli, ordinácia sa zaliala teplým teplom zo stolnej lampy, ktorú doktor pred malou chvíľou zapálil. „Tak som starostlivo uvážil všetko, čo ste mi povedal, pán doktor.“ „To som rád, Jakub... k čomu ste teda prišli?“ „Na jednej strane si myslím, že máte pravdu. Na strane druhej... mám veľký strach.“ „Strach vrátiť sa do bežného života?“ „Áno, tiež z posmechu, súcitu, otázok...“ „Nič z toho nebude, Jakub. To, že ste pár mesiacov pobývali tu u nás v ústave, to vie málokto. Myslím, že len vaši príbuzní a tí určite nemali dôvod a ani chuť sa o tom komukoľvek inému zmieňovať.“ „Áno, aj ja si to myslím. Ale svojho strachu sa neviem zbaviť.“ „To je normálne, Jakub, ale nebojte sa, pomôžeme vám. Budete ku mne chodiť na kontroly. Zo začiatku každý mesiac... porozprávame sa a ak budete potrebovať lieky, dám vám ich. Neskôr sa bude frekvencia vašich návštev u nás zmierňovať... nebojte sa, neostanete na to sám!“ „Aha... tak to je dobre... určite sa k vám budem rád vracať.“ „Kedy chcete odísť?“ „Nebudeme to odkladať. Zajtra sa rozlúčim s kamarátmi spolupacientmi a napozajtra by som teda odišiel.“ Lekár vstal a podával Jakubovi ruku. Jakub sa tiež postavil a ponúkanú ruku prijal. „Bolo mi cťou, poznať vás, Jakub. A kedykoľvek vás veľmi rád uvidím... pravda, iba ak prídete po svojich“, pokúsil sa o vtip. „Rád prídem, pán doktor a verte mi, určite prídem po svojich...“ Stisk ruky obidvoch bol pevný a srdečný. Vo štvrtok, 7.novebra 2002 ráno opustil Jakub psychiatrickú liečebňu. Ruch na ulici ho zaskočil a chvíľu ostal stáť pri bráne do liečebne. Ale po niekoľkých sekundách odhodlane vykročil do ulice. slovenské korene 29 krížovka KRÍŽOVKA Čo treba robiť, keď sa nám na ulici holub vyšpiní rovno na hlavu? - (odpoveď nájdete v tajničke krížovky) ! objemová jednotka v Egypte prihováral sa, prosil 1 kozácky ná!elník ruská rieka !as" kikiríkania! zna!ka vápnika za!iatok anal#zy (horská) ro$a obrobená kopaním (1776-1856) ! lalotanie detí na policu písmeno: Y slovom, skrátka jadro psoty! kl......, kengury zni!ila b#va vo ve&i kostola zna!ka kyslíka schovala .....ada, rokovanie drop (zool.) ve$ké mno&stvo $udí tromf za!iatok éry! likér, mie%ane kilotona (zn.) symetrála zna!ka selénu spodná plocha (jazera) bodná zbra' holandsk# %achista pru&né tkanivo (anat.) slabo horie", op. meno Slavomíry má to aj mlyn! necel# chichot! Slovenská republika kto sved!í pol sovy! .....ant, kolaborujúca osoba ....ekt, stano-visko prestalo sa oz#va" elektrónvolt nemajú vedomosti na tomto mieste nástroj huslistu suché steblo obilia krmník, opa!ne blato thajská rieka síra (zn.) spiato!ník choroba k(bov rímskych 500 rastlinné vají!ko (bot.) ......nk, stávka o v%etko Ivan Lendl dánsky Jano 12 mesiacov meno Adolfa )PZ Ostravy velikán vyslovené M sibírska ryba poďakovať pánu bohu, že nedal krídla kravám slovenské korene &enské meno rumunská rieka 3 slovenská obec (okres Nitra) 30 k sebe posúva hl. konár stromu za!iatok nedele! prvého mu&a (bibl.) za!iatok akcie! 2 taliansky fyzik, Amedeo Pavel, mie%ane prinále&ia plavidlami predlo&ka so 6. pádom STEIN, APA EVEN, KELA kosi" .....nica, paren# ov!í syr zmyselnos" ! Pomôcky: predlo&ka s datívom pretekár v skokoch spevohra jadro slova! Pomôcky: NIMAN, OTIS, VEBA KELA AUTOR: Gregor Papu!ek poštou, mailom,telefónom POŠTOU, MAILOM, TELEFÓNOM V obsiahlej a zaujímavej reportáži o Dňoch zahraničných Slovákov (SLOVENSKÉ KORENE, roč. II č. 7–8 str. 6–9) píšete aj o tom, že základný kameň Pamätníka slovenských vysťahovalcov bol položený v mestskej časti Bratislava – Petržalka. Matne si spomíname, že tam žili aj naši prarodičia, ale my ako vnúčatá vieme o tejto lokalite veľmi málo. Údajne tam bojoval aj Napoleon (?)... Zuzka a Michal Királovci, Cheb Red.: Petržalka sa počtom obyvateľov považuje za tretie najväčšie mesto Slovenska a miestom položenia spomínaného základného kameňa je Sad Janka Kráľa. Ten sa považuje za najstarší stredoeurópsky park, ktorý bol založený ešte v Rakúsko-Uhorskej monarchii za panovania cisárovnej Márie Terézie. Vďaka veľkej pozornosti, ktorú parku venovali okrášľovacie spolky, uchováva si sad svoju neporušenú prírodnú krásu. Pravdou je, že aj táto lokalita prešla mnohými útrapami i svojimi radostnými etapami. Toto územie zasiahla najväčšia záplava Petržalky, pri jeho brehu pristál aj prvý parník z Viedne a odtiaľto tiež ostreľovali napoleonské vojská Bratislavu. V roku 1809 sa pri Bratislave odohrali historicky významné boje, ktoré boli súčasťou rozsiahlych vojenských operácií v rakúsko – francúzskej vojne. Vojská francúzskeho cisára Napoleona I. sa vyše mesiaca márne pokúšali dobyť toto významné mesto. Už v roku 1805 prenikla Napoleonova armáda na územie dnešného západného Slovenska a po slávnej Bitke troch cisárov pri Slavkove bol podpísaný mier medzi Francúzskom a Rakúskom. Ten však netrval dlho. Napoleon zažil svoju prvú porážku, keď sa mu 21. a 22. mája 1809 v bitke pri Asperne (dnes súčasť Viedne) nepodarilo prebojovať na ľavý breh Dunaja. Vyznamenali sa v nej aj slovenskí vojaci, najmä granátnické batalióny z 2. a 33. c.k.pešieho regimentu (ich mužstvo pochádzalo zo západného a stredného Slovenska). Po tomto neúspechu preto vydal rozkaz prebiť sa na ľavý breh Dunaja pri Bratislave. Od 1. júna 1809 bojovali vojská Grande Armée opäť pri Dunaji a mesto zažilo takmer mesačné obliehanie, charakterizované ostreľovaním, vojenskými výpadmi a zúrivým delostreleckým bombardovaním. Vo „faktograficko-reportérskych paberkoch v článku Belasá stuha Európy (SLOVENSKÉ KORENE, roč. II č. 7–8 str. 23–25) sa jednou vetou zmieňujete aj o vodnom die- le Gabčíkovo-Nagymaros a aj to len obecne v nič nehovoriacej vete, že „blahodarne ovplyvňuje súčasnú Bratislavu.“ Môžeme sa o tejto, z maďarskej strany problematickej stavbe dozvedieť aj niečo viac – napríklad kto bol hlavným iniciátorom tejto myšlienky a čo dalo vlastne podnet na výstavbu tejto sústavy vodných diel. Fero Kobza, Písek Red.: Jedným z hlavných účelov bolo zbaviť obyvateľov Podunajskej nížiny strachu z možného opakovania povodňovej katastrofy a umožnenie trvalého hospodárskeho rozvoja v Podunajskom kraji. Už od 13. storočia sa ľudia, žijúci v okolí Dunaja, na úseku od Bratislavy po Budapešť, usilovali stavať ochranné protipovodňové hrádze po oboch stranách riečiska a vymedziť tak rieke priestor. Rieka však vytýčené mantinely neuznala a päťkrát ich pretrhla. Najhoršia ľadová povodeň vznikla v Bratislave a Petržalke začiatkom februára 1850. Viackrát potom sa dunajskí inžinieri pokúšali skrotiť rieku budovaním jednotného koryta, kamenných výhonov na jeho dne, chceli sústrediť prietok vody do užšej kinety a fixovať plavebnú dráhu i hraničnú čiaru. Táto regulácia však nepriniesla požadovaný úspech. Takže bolo potrebné pustiť sa do výstavby vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, ktorá sa začala v roku 1978. Ďalšie zaujímavé podrobnosti si môžete prečítať v budúcom čísle časopisu. Zhodou okolností už v avizovanom rozhovore na ďalšej strane pripomíname, že nestor slovenského vodohospodárstva prof. Peter Danišovič, ktorý zomrel nedávno, poskytol jeden zo svojich posledných rozhovorov Slovenským koreňom. PROGRAMY OS PODZIMNÍ LET ČERNÉ LABUTĚ ( 1.10. – 3.12. 2011) 1. ročník festivalu česko-slovenského umenia, venovaný 10. výročiu založenia Česko-Slovenského Café Teatra Černá Labuť v Prahe. Uskutoční sa výber súčasných predstavení a zopakujú sa niektoré predchádzajúce úspešné projekty. Program festivalu bude doplnený o vystúpenia hostí zo Slovenska i Čiech. Ide o divadelné predstavenia, koncerty, ArtFilm – SK, stretnutia osobností ako aj výstavy slovenských výtvarníkov. podrobné info: http://www.cernalabut.cz/teatr Obec Slovákov v Prahe SLOVENSKÉ VIANOCE – KAPUSTNICA Program: Vystúpenie folklórneho súboru, občerstvenie, tombola, hudba k tanci Termín: 3.12.2011 o 18.00 hod. Miesto: Bude upresnené Regionálna Obec Slovákov v Hradci Králové DEŇ ČESKOSLOVENSKEJ ŠTÁTNOSTI Program: účasť na mestských osavách vzniku ČSR Termín: 28.10.2011 Miesto: Masarykovo námestie v HK VIANOČNÉ STRETNUTIE SLOVÁKOV Program: bilancovanie roku 2011, slovenské vianočné tradície a špeciality Termín: 9.12.2011 Miesto: Bude upresnené SLOVENSKÝ INŠTITÚT 11.10. – 31.10.2011 Galéria SI ĽUBOMÍR ZÁVODNÝ: DOMY Výber z diel architektonickej kancelárie Ľ. Závodného od roku 1995 po súčasnosť. Diela, ktoré budú na výstave predstavené, zastupujú skupinu občianskych a obytných budov, kostoly a rodinné domy. 19.10. – 23.10 2011 Plzeň ČESKO-SLOVENSKÉ DNI V PLZNI Tradičné podujatie na podporu slovensko-českých vzťahov spojené s pestrým kultúrnym programom, prezentáciou slovenských remesiel a gastronómie. Prezentácia Slovenska na výstave cestovného ruchu ITEP 2011. 24.10. – 27. 10. 2011 SLOVENSKÝ TÝŽDEŇ NA DVOJKE ČESKÉHO ROZHLASU ČRo2 – Praha (Dvojka) Dvojka ČRo ponúka celý týždeň rozhovory s poprednými slovenskými hercami, spevákmi a politikmi. V reportážach sa predstavia obľúbené aj menej známe miesta Slovenska. Od termálnych kúpeľov v Bešeňovej po najmodernejšie lákadlá na zimné radovánky v Tatrách. slovenské korene 31 ČO PRE VÁS PRIPRAVUJEME ROZHOVOR Nestor slovenského vodohospodárstva Pričinil sa o zriadenie Slovenskej vysokej školy technickej, najskôr so sídlom v Košiciach, potom v Martine a neskôr v Bratislave. Stal sa jedným z jej prvých profesorov. Mnohých študentov nadchol pre vodohospodárske stavebníctvo. Ako spolumajiteľ firmy Bugan-Danišovič začal počas 2. svetovej vojny s výstavbou Oravskej priehrady. Jeho meno sa spája s koncepciou vážskych vodných diel, projektmi a výstavbou priehrad v Nosiciach, Dobšinej, na Belanke a na Slatine. Stál pri zrode projektu a štyri desaťročia bojoval i obhajoval výstavbu vodného diela na Dunaji Gabčíkovo-Nagymaros. Nestor vodohospodárstva na Slovensku, prvý doktor technických vied vodohospodárskeho smeru, legenda, ktorej diela uznáva celý svet – prof. Dr. Ing. PETER DANIŠOVIČ, Dr.h.c. (1907 – 2011). BALET Život s Laternou magikou Súbor Laterny magiky skrýva pestré životné osudy. Nie inak je tomu aj u tanečnice Zuzany Herényiovej, rodáčky z Bratislavy, ktorá okrem Laterny tancuje v muzikáloch a súčasných projektoch. Pritom na konzervatórium ju rodičia nepustili – vraj aby si „nezničila telo skôr, než bude vedieť, čo naozaj chce robiť“. Tanec milovala, a tak sa postupne vypracovala. Tri roky študovala pedagogiku klasického tanca a potom skúsila šťastie na konkurze v Pražskom komornom balete a odišla do Prahy. S Pražským baletom mala pravidelné tréningy klasického tanca, čo bolo na začiatku tvrdé. Na repertoári boli najrôznejšie choreografie vrátane tvorcov z Holandského tanečného divadla (NDT). Tých mala rada, pretože pre tanečníka nie je jednoduché sa k nim dostať. Pražský komorný balet sa stal základom súboru Štátnej opery Praha, kde si ešte stihla zatancovať Dámu s kaméliami a nastúpila potom do Laterny. Záštitu nad festivalem převzali: předsedkyně vlády Slovenské republiky Iveta Radičová, velvyslanec SR Peter Brňo, ministr kultury SR Daniel Krajcer, ministr kultury ČR Jiří Besser, primátor hl. m. Bratislavy Milan Ftáčnik, primátor hl. m. Prahy Bohuslav Svoboda, starosta městské části Prahy 1 Oldřich Lomecký. Patronem XVI. ročníku festivalu Slovenské divadlo v Praze je pan Milan Kňažko. Večera 10. září v 16 a 19 hodin ŠTÚDIO L + S BRATISLAVA Milan Lasica: NA FAŠÍRKY MI NESIAHAJ Hrají: Na fašírky mi nesiahaj XVI. Milan Kňažko a Milan Lasica Sobota 17. září v 19 hodin SLOVENSKÉ NÁRODNÉ DIVADLO BRATISLAVA Moira Buffini: VEČERA Zdena Studénková , Dušan Jamrich , Zuzana Kocúriková a další Hrají: Neděle 18. září v 19 hodin SLOVENSKÉ KOMORNÉ DIVADLO MARTIN Cesta dlhým dňom... Enrico Luttman: 5 ZA JEDNU 5 za jednu Pátek 23. září v 19 hodin DIVADLO ASTORKA KORZO ´90 BRATISLAVA CESTA DLHÝM DŇOM DO NOCI Eugene O‘Neill: Hrají: Boris Farkaš , Zuzana Krónerová a další Sobota Radošinský Mám okno výber 24. září v 19 hodin RADOŠINSKÉ NAIVNÉ DIVADLO BRATISLAVA Stanislav Štepka: Předprodej vstupenek v pokladně Divadla Bez zábradlí, Jungmannova 31, Praha 1 obchodní oddělení: tel. 224 494 604 [email protected] pokladna: tel. 224 946 436 RADOŠINSKÝ VÝBER V S T U P E N K Y J I Ž V P R O D E J I • w w w. d i va d l o b e z z a b ra d l i . c z A D R IA OBČANSKÉ SDRUŽENÍ 32 slovenské korene September Október 2011 9 – 10 9-10 September Ok tóber 2010 ročník I cena 30 Kč / 1 € Spoločenský, kultúrny a rodinný dvojmesačník Obce Slovákov v Prahe s celoštátnou pôsobnosťou pre všetkých Slovákov. Vydavateľ Obec Slovákov v Prahe, Dům národnostních menšin SLOVÁCI Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2 V HRADCI IČO: 47608811 info@ obecslovakovpraha FILMOVANIE MUDr. JÁN LEŠTÁK V ROKU 1921www.obecslovakovpraha.cz MUFUZA Vydavateľstvo Blesková tiskárna, spol. s r. o. Na Poříčí 9, 110 00 Praha 1 JESENNÝ MAGAZÍN Mužstvo futbalových zázrakov Adresa redakcie Dům národnostních menšin, Vocelova 602/3 120 00 Praha 2 tel./fax: +420 221 419 823 mobil: +420 607 859 092 e-mail: [email protected] Šéfredaktor PhDr. Juraj Rácz Detský kútik Mgr. Mária Urbanová Korektúry Jarmila Wankeová Grafická úprava InstudioDB, www.instudiodb.cz Redakčná rada F. Cinger, D. Macháček, Z. Mináčová M. Passianová, J. Rácz, K. Ulík Cena za jeden výtlačok: 30 Kč /1 eur ročné predplatné 150 Kč/ 5 eur prijíma redakcia Vydávanie povolené MK ČR pod registračným číslom E 19250 ISSN: 1804-2872 Podávanie novinových zásielok povolila Česká pošta dňa 22. 2. 2010 Časopis rozširuje Obec Slovákov v Prahe, Česká pošta a Top Trans Praha Nevyžiadané príspevky a fotografie nevraciame. Príspevky dopisovateľov a spolupracovníkov nemusia vždy vyjadrovať stanovisko redakcie. DIVADLO DIVADLO BEZ ZÁBRADLÍ ve spolupráci s hlavním městem PRAHA a Slovenským institutem v Praze Vás zve na XVI. ročník festivalu Sobota K K orene orene S lL o Ov V eE n N sSkKéÉ s Slovenské divadlo v Prahe Skončil 16. ročník, festivalu Slovenské divadlo v Prahe, ktorý v priebehu septembra opätovne vypredal usporiadateľské Divadlo Bez zábradlí a zároveň tým otvoril aj jeho novú divadelnú sezónu. Na jeho javisko priviezli účastníci predstavenia najobľúbenejších slovenských divadelných scén. Diváci si mohli hneď na úvod siahnuť „na fašírky“ Milana Lasicu, ktorého hra nebola drámou ani muzikálom, ani komédiou, ale boli to scénické rozhovory dvoch slovenských divadelných bardov spomínaného autora a Milana Kňažka, ktorý sa stal patrónom festivalu. Netradičným bolo aj predstavenie Radošinského naivného divadla, ktoré prišlo s kabaretným programom zostaveným na základe výsledkov diváckej ankety Radošincov, čiže vlastne s tým najatraktívnejším z repertoára divadla podľa želania divákov. Vychádza s finančnou podporou Ministerstva kultúry Českej republiky A tiež: Časopis si môžete prečítať aj v elektronickej podobe na webových stránkach. Na titulnej fotografii: Henrieta Hornáčková, foto: J. Mevald Vyšlo v Prahe 15. októbra 2011 uzávierka č. 11–12: 19. novembra 2011 www.slovkor.cz Spolupracovníci redakcie: M. Blažková, J. Mevald, B. Šoporová, K. Ulík, A. Vaverková, V. Vichr, M. Žihla Zahraniční prispievatelia: Slovensko: I. Bor, M. Lelovský, A. Sláviková, M. Stehlík, M. Tkáč, F. Vico, Maďarsko: G. Papuček Rumunsko: A. Rau-Lehotská Rusko: V. Pukiš Ahoj dievčatá a chlapci, leto je už nenávratne za nami a po dlhých, teplých a slnečných dňoch sa k slovu hlási jeseň, ktorá nám od 23. septembra stále častejšie dáva pocítiť svoju moc. Pre väčšinu z vás to okrem chladnejšieho počasia znamená aj začiatok školy a koniec bezproblémového „prázdninového‘‘ života. S príchodom jesene sa mení celá príroda, stačí sa len rozhliadnuť okolo. Slniečko síce ešte svieti v teplých farbách, ale často si už zapíname svetre. Sťahovaví vtáci odlietajú do teplých krajov. Zvieratká sa pripravujú na zimu, robia si zásoby. Mnohé z nich sa pomaličky ukladajú k zimnému spánku. Na poliach, v záhradách a sadoch dozrieva úroda, ktorú musíme pozbierať a starostlivo uskladniť na zimu. Začína fúkať silný vietor, ktorý vynesie šarkanov až k oblakom. Pri prechádzkach v parku či v lese obdivujeme sfarbené lístie, ktoré nám príjemne šuchoce pod nohami. Málokto sa ubráni zberu lesných plodov či spadaného lístia. Z nazbieraných prírodnín si v škole alebo doma vyrobíme rôzne figúrky a obrázky, ktorými si vyzdobíme triedu, prípadne svoju izbičku. Pár námetov nájdete aj v našom Detskom kútiku. S pozdravom Vaša Mája Šarkan Danuša Dragulová-Faktorová Á, tuná šarkan letí! Kam letí? Nepovie ti. Kto bude najviac zvedavý, dostane pohľad meravý. Obzerá sa, vyškiera, hoci iba z papiera. Len ten mu je po vôli, kto mu motúz povolí. Jeseň Na známosť sa všetkým dáva, Hej, už sa na tej hore (Ľudová pieseň) 1. Hej, už sa na tej hore lístie červeneje, kdeže sa ten šuhaj na zimu podeje? v jeseni lístie opadáva. 2. Hej, spraví si kolibu z tej hustej čečiny, Šu-šu, šumia vetvičky, keď mu zima bude, zájde do dediny. vraj naplnia košíčky. Slniečko sa raduje, šarkan s vetrom tancuje. Hop-cup, hop-cup tralala, jeseň dary rozdáva. (Alinkin pestrofarebný svet) EURÓPSKY DEŇ JAZYKOV26. september Európsky deň jazykov EUNIC Czech Republic Európsky deň jazykov slávil desiate výročie Rok 2001 vyhlásila Rada Európy za Európsky rok jazykov. Odvtedy sa každý rok 26. september oslavuje ako Európsky deň jazykov v 45 členských štátoch Rady Európy, na podporu jazykovej a kultúrnej rozmanitosti v Európe. V Európe sa hovorí viac než 200 jazykmi, 23 z nich sú úradnými jazykmi Európskej únie. Znalosť niekoľkých jazykov otvára dvere a znamená mobilnosť. Jazyky sú užitočné každému a nikto nie je ani príliš mladý, ani príliš starý na to, aby sa nejaký cudzí jazyk naučil a využil k svojmu prospechu možnosti, ktoré mu tým vznikajú. Ovládanie cudzích jazykov znamená väčšie šance – šance na prácu, šance pri štúdiu, šance na lepší život tak vo vlastnej krajine, ako aj v iných častiach sveta. Cieľom Európskeho dňa jazykov je oslava jazykovej rozmanitosti v Európe a podpora znalosti väčšieho počtu jazykov u občanov. Všade v Európe sa konajú akcie, ktoré sa snažia ľudí povzbudiť k štúdiu nového jazyka alebo k zlepšeniu už nadobudnutých jazykových znalostí. Štúdium jazykov pomáha nielen pri porozumení medzi ľuďmi, ale prispieva Stretnú sa dve mačky. tiež k prekonávaniu bariér medzi kultúrami. Prvá: ,,Mňau.‘‘ Druhá: ,,Mééé.‘‘ Prvá: ,,Čo to stváraš?‘‘ Jazyky otvárajú dvere! Jazyky otvárajú dvere! Druhá: ,,Učím sa cudzie reči.‘‘ Jazyky otvárajú dvere! Jazyky ... A čo ty? Ako si na tom s jazykmi? Dokážeš určiť, v akom jazyku sú napísané jednotlivé vety? Vyskúšaj si náš test. 1. Hello, my name is John. I come from Liverpool. 2. Je m´appelle Michel Blanc et j´habite a Marseille. 3. Hoi! Mijn naam is Jeroen. Ik woon in Rotterdam en ik kan heel goed fietsen. 4. Buon giorno, mi chiamano Maurizio Traldi. Vivo a Bologna. 5. Hola! Me llamo Juan Rodriguez. Vivo en Valencia que esta cerca del mar mediterraneo. 6. Ahoj! Jmenuji sa Marie Čížková, bydlím v Praze, v hlavním městě České republiky. 7. Szia, Kovács Ylonának hívnak, Kassán lakom, országunk keleti részében. 8. Hallo! Ich heisse Udo. Ich komme aus Leipzig. (1. anglicky, 2. francúzsky, 3. holandsky, 4. taliansky, 5. španielsky, 6. česky, 7. maďarsky, 8. nemecky) Slová sú oriešky sladké Štefan Moravčík Slová sú oriešky sladké, ktoré dal pradedo babke, babka mame – tu ich máme! Kto oriešok otvorí, prenesie sa cez hory, ponad moria, snežné stráne a dozvie sa nečakane, čo oriešok skrýva na dne, čo sa stalo, čo sa stane. keď slovo zrazu padne. FRANCÚZSKO Francúzska republika patrí k európskym veľmociam, rozkladá sa na 544 000 km2. Jej súčasťou je ostrov Korzika a tiež tzv. zámorské departementy a územia (ležia mimo európskej časti Francúzska). Francúzsko má 58,7 miliónov obyvateľov – 107 obyvateľov/km2. Susedí s Belgickom, Luxemburskom, Nemeckom, Švajčiarskom, Talianskom a Španielskom. Úradným jazykom je francúzština. Francúzsko je zakladajúcim členom EÚ a v Štrasburgu sídli Európsky parlament. Hlavným mestom je Paríž, nádherné mesto plné skvelých pamiatok. Parížom preteká rieka Seina. Ďalšie veľké rieky sú Rhôna a Loira, na jej brehoch stoja prekrásne zámky. K najznámejším pohoriam Francúzska patria Pyreneje, ležiace na hraniciach so Španielskom. Ešte vyššie sú však Alpy, ktorých časť leží na francúzskom území. Celé západné pobrežie Francúzska obmývajú vlny Atlantického oceánu. Na juhovýchode susedí so Stredozemným morom. Významným prístavom na juhu krajiny je Marseille. Úroveň francúzskeho priemyslu je vysoká, všetci poznáme napríklad skvelé automobily (Renault, Peugeot ) alebo lietadlá. Na francúzskych železniciach sa preháňajú špeciálne vlaky, najrýchlejšie v celej Európe. Asi najznámejším symbolom Francúzska je parížska Eiffelova veža. K Francúzsku patrí aj prvotriedna kuchyňa, víno či móda. Odpradávna bolo Francúzsko ,,zasľúbenou‘‘ krajinou umelcov celého sveta. Česi a Slováci mali s Francúzskom tradične dobré vzťahy, veď aj najväčší český panovník Karel IV. vyrástol na dvore francúzskeho kráľa. V dobách prvej Československej republiky bolo Francúzsko naším najbližším spojencom. Keď vylúštiš tajničku, dozvieš sa meno veľkého vojvodcu a cisára, ktorý si podmanil a dobyl skoro celú Európu. Jeho vojska niekoľkokrát bojovali aj na našom území. (narodil sa v r. 1769, zomrel v r.1821) 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. dolná končatina dopravný prostriedok opak mínusu ochrana zošita neodborník mena eurozóny poludňajšie jedlo grafická značka pre tón 1 2 3 4 5 6 7 8 Vieš, čo je najcennejším exponátom v jednom z najväčších múzeí na svete, v Louvri v Paríži? Dozvieš sa to, keď vylúštiš tajničku. 1. vlastním 2. čidlo zraku 3. ústroj čuchu 4. pozdrav 5. lotéria 6. utráca 7. predložka s 2. pádom 8. člen indiánskeho kmeňa 1 2 3 4 6 5 x 7 8 Začiatočné písmená jednotlivých slov tvoria názov hlavného mesta Vyrobte si ozdoby, hračky, zvieratká, korále z gaštanov, žaluďov, šípok, vylisovaných listov či iných prírodnín Zasmejme sa Jožko ťahá za sebou dlhú reťaz. Otec sa ho pýta: ,,Prečo ťaháš tú reťaz za sebou?‘‘ ,,Skúšal som ju tlačiť, ale nešlo to.‘‘ Otec otvára konzervu sardiniek a pritom hovorí synovi: ,,Tieto malé rybičky sú potravou veľkých rýb.‘‘ ,,Áno? A ako ich dostanú z tej konzervy?‘‘ ,,Včera som spadol z desaťmetrového rebríka,‘‘ hovorí Martin spolužiakom. ,,A nič sa ti nestalo?‘‘ ,,Vôbec nič. Ja som stál na najspodnejšej priečke.‘‘ Stretnú sa dvaja ježkovia. Jeden má obviazanú labku. ,,Čo sa ti stalo?‘‘ ,,Ale..., poškrabal som sa na chrbte!‘‘ ,,Mami, kam sa dostanem, keď zomriem, do neba ?‘‘ pýta sa malý dinosaurus. ,,Nie, synček. Do múzea.‘‘ Ďurko zazvoní u pani Novákovej. ,,Pani Nováková, nesiem vám vášho kanárika.‘‘ ,,Ale Ďurko, veď je to váš kocúr!‘‘ ,,Ja viem, ale kanárik je vo vnútri....‘‘ Hádanky Ktorý vták má na chvoste raka? (akarts) Pod kôrkou do hôrky skryli sa komôrky. (beilch) Najradšej ich majú detičky. Čo? Nuž dukátové... Jablone sme odlíčili Jaroslav Rezník (ykčitchub) Mäso, mlieko, maslo, pivo, broskyne, schovali sa do studenej jaskyne. Jablone sme odlíčili, zotreli im mejkapy, s pastelkami od jesene a s úsmevom v našom mene, nech sa vietor potrápi. (akčindalch) Keď sa pustí do orecha, len škrupinku z neho nechá. (akčirevev) Tam, kde je aj nieje tráva, do zeme sa zahryzáva. Obrátil hrudy naruby, zrniečka našli holuby. Len na hornom konáriku z lásky, vďaky, podľa zvyku, ako kvapku v poháriku, jablko sme nechali. Možno, že nám vtáčky z nebies zavčas rána z dlane Pána prinesú tri pochvaly. (ľýr) Naháňačky má už dosť, zanechá ti v ruke chvost. Sedí jazvečík v okne a smutne sa pozerá. Ide okolo buldog a volá: ,,Poď sa hrať!‘‘ ,,Nemôžem, zamkli ma tu!‘‘ ,,Tak skoč dole!‘‘ ,,Ani nápad. Nechcem mať ňucháč ako ty!‘‘ (akčiretšaj) Jeseň na strakatej kobyle ide ,,Janko, umyl si si ruky?‘‘ ,,Umyl, mamička. Ak neveríš, pozri sa na uterák, aký je špinavý.‘‘ Jožko prinesie domov plnú tašku jabĺk. Mamička sa ho pýta: ,,Odkiaľ máš jablka?‘‘ ,,Od suseda.‘‘ ,,A on o tom vie?‘‘ ,,Áno, veď ma kvôli ním naháňal pol hodiny!‘‘ 16. september – Ľudmila Svätá Ľudmila, česká kňažná, babka a vychovávateľka sv. Václava, spolupatrónka Čiech, mučenica (zavraždená v roku 921) Panny Márii narodenie lastovičiek rozlúčenie. (8.9.) Po svätom Matúši čapice na uši! Na svätého Václava každá plánka dozrieva. 18. október – Lukáš Svätý Lukáš Evanjelista, autor jednej z kníh Nového zákona (Evanjelium sv. Lukáša), patrón maliarov, sochárov, lekárov, mäsiarov a sklárov. 21. september – Matúš Svätý Matúš Evanjelista, autor jednej z kníh Nového zákona (Evanjelium sv. Matúša), apoštol, patrón daňových a colných úradníkov. 21. október – Voršila Svätá Voršila (4. storočie) patrónka učiteliek 28. september – Václav Svätý Václav, české knieža, mučeník (zavraždený v roku 929 alebo 935 v Starej Boleslavi), patrón českého štátu (,,vojvoda Českej zeme‘‘), tiež patrón vinárov a sládkov. 28. október – Šimon a Tadeáš Svätí apoštolovia: Šimon – patrón drevorubačov , Tadeáš – ochranca beznádejných. DETSKÁ GALÉRIA OBRÁZKY NAKRESLILI DETI ZO ZŠ LUPÁČOVA A ZŠ VRATISLAVOVA Z PRAHY