Spravodaj c 122 ++++++++++++++++++ - szcpv
Transkript
Spravodaj c 122 ++++++++++++++++++ - szcpv
Spravodaj c 122 ++++++++++++++++++ Motto 22: „...naozaj chválitebnú túžbu, aby sa našiel aspoň jeden človek spomedzi toľkých vo všetkých náukách veľmi zbehlých ľudí, ktorý by odložil na čas vážne vedecké starosti a venoval pozornosť i vedecké úsilia vypestovaniu slovenského pravopisu a výslovnosti a očisteniu od chýb, ktoré sa dostali do nášho jazyka z výslovnosti a pravopisu českého...“ Anton Bernolák- Náuka o pôvode slovenských slov (Etymologia vocum Slavicarum)r.1791 +++++++++++++++++++++++++++ Aký je rozdiel medzi súčasným zriadením a tým čo tu bolo pred rokom 1989? Vtedy to brali politici vážne a ľudia si robili srandu. Teraz to ľudia berú vážne a srandu si robia politici... Hodnotenie vývoja po novembri 1989: Bolo zistené že systém blbej totality bol vystriedaný systémom totálnej blbosti... +++++++++++++++++++++++++++ - 16.4.2011 sobota, Komarno, zasadanie Madarskej rektorskej konferencie na Univerzite Komarno. Porusuju sa tym Lisabonské kritéria EU a je to porušenie medzinárodneho prava. +++++++++++++++++++++++++++ - 16. apríla 2011, sobota, púť na Devín, za cyrilometodské dedičstvo otcov a, za budúcnosť našich detí, pripomenieme si blaženú smrť (+ 6. apríl 885) prvého arcipastiera Slovákov svätého Metoda, PROGRAM 15.00 15.30 16.30 16.45 úvod - korunka k Božiemu Milosrdenstvu spev a modlitba sv. omša na poďakovanie za sv. Metoda prestávka - možnosť zakúpenia cyrilometodskej literatúry prednáška - Za čo vďačíme nášmu prvému metropolitovi, sv. Metodovi a kde bolo sídlo sv. Metoda? 17.30 modlitba 17.45 záver - ohlasy a návrhy Združenie Jas, S požehnaním devínskeho otca farára Mons. Mariána Gavendu +++++++++++++++++++++++++++ - Bratislava pre všetkých 2011 ... nové zážitky v meste Vážení občania, vzťah apríla a Bratislavy nie je témou len pre historikov, pretože práve v tomto mesiaci sa písali dejiny mesta, ale aj jeho novodobá história. Tento rok sa v apríli – už ôsmykrát – odohrá významné podujatie Bratislava pre všetkých. Dni samosprávy nadviazali na Deň svätého Juraja (24. apríla). V minulosti si podľa mestských privilégií mohli mešťania práve v tento deň slobodne voliť richtára a svojich zástupcov. Bola to na tie časy významná ojedinelá výsada v celej Európe. Aj tohtoročná Bratislava pre všetkých zaznamená určitú ojedinelosť a originalitu. S odpečatením mestských brán prinesie nielen symbolické otvorenie turistickej sezóny, ale upozorní, že zanedlho sa Bratislava otvorí návštevníkom z celého sveta. To, že máme svetový šampionát v ľadovom hokeji predo dvermi, si pripomenieme vystavením atraktívnej hokejovej trofeje z roku 2002 priamo v Primaciálnom paláci, kde sa počas víkendu môžeme spoločne stretnúť a rozprávať sa o nových výzvach pre naše mesto. Aj tento rok samospráva bezplatne sprístupní desiatky podujatí svojich mestských organizácií. Srdečne vás pozývam spolu s poslancami mesta a organizátormi zažiť príjemný víkend v našej Bratislave. Verím, že radosť z podujatí vás bude sprevádzať spolu s pocitom – čo všetko nám môže bratislavská samospráva dať. Želám vám príjemné zážitky Milan Ftáčnik primátor Bratislavy Štvrtok 14. 4. 2011 8:00 – 19:00 Bratislavská burza kníh 14. – 20. 4. 2011, Klariská 16, dvor Mestská knižnica v Bratislave v spolupráci s knižnicami – Staromestskou knižnicou, Knižnicou Ružinov, Knižnicou Bratislava Nové Mesto a Miestnou knižnicou Petržalka 19:00 Slovakia Cantat 2011 Otvárací koncert Medzinárodného festivalu zborového spevu, kostol Najsvätejšieho Spasiteľa, Františkánske námestie 10:00 – 17:00 Slovenská čipka Výstava Klubu paličkovanej čipky pri ÚĽUV, Primaciálny palác – prízemie Piatok 15. 4. 2011 8:00 – 19:00 Bratislavská burza kníh 14. – 20. 4. 2011, Klariská 16, dvor Mestská knižnica v Bratislave v spolupráci s knižnicami – Staromestskou knižnicou, Knižnicou Ružinov, Knižnicou Bratislava Nové Mesto a Miestnou knižnicou Petržalka 9:30 – 17:30 Slovakia Cantat 2011 Medzinárodný festival zborového spevu, Moyzesova sieň 10:00 – 17:00 Slovenská čipka Výstava Klubu paličkovanej čipky pri ÚĽUV, Primaciálny palác – prízemie 17:00 Bratislava očami Karla Frecha Vernisáž výstavy GMB, Pálffyho palác, Panská 19 17:30 Lentilky výtvarníka Davida Baffi Vernisáž výstavy, v spolupráci s VŠVU v Bratislave, Galéria Artotéka, úsek hudobnej a umenovednej literatúry, Kapucínska 1 17:00 – 20:00 Slovakia Cantat 2011 Medzinárodný festival zborového spevu, Koncertná sieň Klarisky, Farská 1 10:00 – 14:00 Zo školských lavíc do atletickej haly Elán XVI. séria zmiešaných štafiet škôl na 4x200 m, Hala Elán, Bajkalská ul. 19:00 Galavečer XIX. ročník udeľovania Ceny primátora Bratislavy Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca (Vstup iba na pozvánky) Sobota 16. 4. 2011 9:00 – 18:00 Deň otvorených dverí primátora v Primaciálnom paláci Pre verejnosť budú sprístupnené kancelárie a primátorova pracovňa, návštevníci sa môžu stretnúť s primátorom Milanom Ftáčnikom. Obyvatelia mesta získajú aj informácie o mestskej karte alebo o blížiacich sa Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji Vystavenie hokejovej trofeje – víťazný pohár, ktorý získal slovenský tím na MS v ľadovom hokeji v roku 2002 v Göteborgu vo Švédsku 9:00 – 18:00 Primaciálny palác, reprezentačné priestory s obrazárňou a unikátnymi gobelínmi 9:00 – 18:00 Bratislava chutííí Primaciálny palác, Nádvorie sv. Juraja Skupina Prešporské rána – pesničky o Bratislave pre všetkých spojené s ponukou kávy, čaju, bratislavských rožkov, koláčikov, pripravilo BKIS 9:00 – 14:00 Slovakia Cantat 2011 Medzinárodný festival zborového spevu, Moyzesova sieň 10:00 – 17:00 Bratislava objektívom detí a mládeže Výstava v autobuse, Hviezdoslavovo námestie 10:00 – 18:00 Slovenská čipka Výstava Klubu paličkovanej čipky pri ÚĽUV, Primaciálny palác – prízemie 10:00 Odpečatenie mestských brán Michalská brána – symbolické odpečatenie, otvorenie turistickej sezóny a pozvánka pre všetkých do Bratislavy 10:00 – 16:00 Deň otvorených dverí v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava Fantóm divadla – prehliadky priestorov a technických zákutí spojené s vtipno-odborným výkladom Fantóma divadla Rozširovanie Klubu priateľov divadla, z novoprihlásených členov Klubu priateľov divadla žrebovanie majiteľov vstupeniek na májové Goldbergovské variácie, predpredaj vstupeniek na aprílové predstavenia a predstavenia La Putyka v máji Prezentačný pult festivalu Nová dráma s predpredajom vstupeniek na festival 9:00 – 16:00 Prehliadka historického centra Bratislavy Prešporáčikom Odchody z Primaciálneho námestia, 9.00, 9.20, 11.00, 11.20, 11.40, 12.00, 12.20, 12.40, 13.00, 13.20, 13.40, 14.00, 14.20, 14.40, 15.00, 15.20, 15.40. Pripravilo BKIS v spolupráci s Tour4you, s. r. o. Turistom vo vlastnom meste Prehliadky so sprievodcami BKIS 10:00 – 18:00 Prehliadky širšieho centra mesta historickou električkou Prehliadka s výkladom sprievodcu v spolupráci s Dopravným podnikom Bratislava, a. s. nástup pri historickej budove SND, trvanie prehliadky a intervaly cca 40 minút 10:00 – 18:00 Pešie tematické prehliadky Bratislavy so sprievodcom v slovenskom jazyku 10:00 – 11:00 Pešia prehliadka historického centra, nástup: TIC BKIS Klobučnícka 2 10:00 – 11:30 Veľké lásky Bratislavy, nástup: Primaciálne námestie pri studni 12:00 – 13:00 Historické studne a fontány, nástup: Primaciálne námestie pri studni 14:00 – 16:00 Bratislavské naj... , nástup: Primaciálne námestie pri studni 17:00 – 18:00 Pešia prehliadka historického centra, nástup: TIC BKIS Klobučnícka 2 14:00 – 15:00 Prehliadky historického centra v anglickom a nemeckom jazyku, nástup: TIC BKIS Klobučnícka 2 11:00 – 17:00 Vyhliadkové plavby po Dunaji na lodi Žilina BKIS v spolupráci so SPaP – LOD, a. s. Plavba každú celú hodinu, odchod od pontónu č. 40 pri Starom moste. (Pozor, kapacita je obmedzená. Voľné vstupenky na jednotlivé plavby je možné si vyzdvihnúť v Turistickom informačnom centre BKIS, Klobučnícka 2 od 11. 4. do 14. 4. 2011) 10:00 – 17:00 Deti základných umeleckých škôl koncertujú pre Bratislavčanov Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca 10:00 – 18:00 Námestie detí Hlavné námestie, Prezentácia činnosti ZUŠ, CVČ a detských a mládežníckych organizácií, stánky, ukážky prác detí, program na pódiu 10:00 – 20:00 Bratislavský jarmok Nádvorie Apponyiho paláca, Predaj tradičných výrobkov z dreva, kovu, drôtu, keramiky, skla, výšiviek, 10:00 – 21:00 Vojenský cintorín a pamätník padlých v prvej sv. vojne Petržalka – Kopčany 14.30 – 16.30 Slovakia Cantat 2011 Medzinárodný festival zborového spevu, Koncertná sieň Klarisky, Farská 1 14:00 – 18:00 Kaplnka sv. Jakuba, námestie SNP, pred starou tržnicou Vstup do podzemia v sprievode pracovníkov Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave 15:00 Archeologický výskum Bratislavského hradu Prednáška MÚOP, Uršulínska 9, nádvorie 16:00 – 16:30 Fanfárový koncert Bratislavská dychová harmónia, balkón Primaciálneho paláca 17:00 – 18:00 Slovakia Cantat 2011 Folklórny zborový koncert, Hviezdoslavovo námestie, Hudobný altánok 18: 00 Slovakia Cantat 2011 Medzinárodný festival zborového spevu Slávnostné vyhlásenie výsledkov medzinárodného súťažného festivalu speváckych zborov, Hviezdoslavovo námestie, Hudobný altánok 19:00 JARNÁ PREMIÉRA MDPOH – Chorea Slovaca Premiéra umeleckého súboru SĽUK v spolupráci s BKIS na doskách MDPOH Voľné vstupenky na predstavenie SĽUKu je potrebné vopred si vyzdvihnúť v Turistickom informačnom centre BKIS na Klobučníckej 2 od 10. apríla 2011, po – pi: 9.00 – 18.00. Počet voľných vstupeniek je obmedzený. 10:00 – 20:00 MÚZEUM MESTA BRATISLAVY Múzeum historických interiérov, Apponyiho palác, Radničná 1 Sprístupnenie študijného depozitu skla, keramiky a porcelánu pre verejnosť Režim návštev regulovaný – jeden vstup / max. 30 osôb o 14:00, 16:00, 18:00 Múzeum vinohradníctva, Apponyiho palác, Radničná 1 Ochutnávka vín spojená s predajom (v spolupráci s Ruby / Café Bar Reastaurant) Múzeum zbraní, Michalská veža, Michalská ulica Múzeum farmácie, lekáreň U červeného raka, Michalská ulica Múzeum Arthura Fleischmanna, Biela 6 Múzeum hodín – dom U dobrého pastiera, Židovská 1 Múzeum Johanna Nepomuka Hummela, Klobučnícka 2 Hrad Devín Antická Gerulata Rusovce 10:00 – 20:00 GALÉRIA MESTA BRATISLAVY bezplatný vstup do expozícií a na výstavy: PÁLFFYHO PALÁC, Panská 19 Gotická tabuľová maľba a plastika Stredoeurópske maliarstvo a sochárstvo 1800 – 1918 Príbehy a fenomény. Slovenské výtvarné umenie 20. storočia Keltská mincovňa v Bratislave Bratislava očami Karla Frecha, 15:30 prehliadka so výkladom 11:00 – 16:00 Deti základných umeleckých škôl koncertujú pre Bratislavčanov MIRBACHOV PALÁC, Františkánske nám. 11 Stredoeurópske barokové maliarstvo a sochárstvo Štefan Papčo – Moréna 17: 00 Paolo Veronese: Portrét muža – otvorenie výstavy 10:00 – 20:00MESTSKÁ KNIŽNICA V BRATISLAVE Bratislava – mesto, ktoré číta Deň otvorených dverí v Mestskej knižnici na pracoviskách: úsek krásnej a cudzojazyčnej literatúry, Laurinská 5 úsek odbornej literatúry, Klariská 16 úsek literatúry pre deti a mládež, Kapucínska 3 úsek hudobnej a umenovednej literatúry, Kapucínska 1 Výpožičné služby, zapisovanie nových čitateľov bez poplatkov 10:00 – 20:00 Bratislavská burza kníh (14. 4. do 20. 4. 2011) Klariská 16, dvor 10:00 – Oľga Belešová číta deťom z cyklu Čítanie pre najmenších, Galéria Artotéka, úsek hudobnej a umenovednej literatúry, Kapucínska 1 ŚPORTOVISKÁ STaRZ Zimný štadión v Dúbravke, Harmincova 2 10:00 – 17:00 Bezplatné korčuľovanie pre verejnosť Plaváreň Pasienky, Junácka 6 10:00 – 20:00 Bezplatné plávanie pre verejnosť Areál STaRZ, Drieňová 11 10:00 – 20:00 Bezplatný vstup do areálu a posilňovne Posilňovňa – odborné poradenstvo športového inštruktora, asfaltové ihriská BOTANICKÁ ZÁHRADA UK 9:00 – 18:00 Deň otvorených dverí v Botanickej záhrade s bezplatným vstupom (len sobotu!), Botanická 3, Informácie o pestovaní rastlín – kaktusy, sukulenty, skalničky, ihličnanany, predaj nadproduktov ZOOLOGICKÁ ZÁHRADA 9:00 – 18:00 Deň otvorených dverí v ZOO, prezentácia ľudových remesiel a škola remesiel pre deti, informačné stánky 10:00 – 17:00 Vozenie na koníkoch DIVADLO GAŠPARKOVO bábkové divadlo a galéria, Rudnayovo námestie 4 11:00 Aladinova zázračná lampa 14:00 Cirkus Pepele Nedeľa 17. 4. 2011 10:30 Slávnostná bohoslužba za Bratislavu a Bratislavčanov v katedrále sv. Martina 10:00 – 17:00 Primaciálny palác, reprezentačné priestory s obrazárňou a unikátnymi gobelínmi 10:00 – 17:00 Slovenská čipka Výstava Klubu paličkovanej čipky pri ÚĽUV, Primaciálny palác – prízemie 10:00 – 15:00 Prehliadka historického centra Bratislavy Prešporáčikom Odchod každých 30 minút z Primaciálneho námestia, Pripravilo BKIS v spolupráci s Tour4you, s. r. o. Turistom vo vlastnom meste Prehliadky so sprievodcami BKIS 10:00 – 18:00 Prehliadky širšieho centra mesta historickou električkou Prehliadka s výkladom sprievodcu v spolupráci s Dopravným podnikom Bratislava, a. s. nástup pri historickej budove SND, trvanie prehliadky a intervaly cca 40 minút 10:00 – 18:00 Pešie tematické prehliadky Bratislavy so sprievodcom v slovenskom jazyku 10:00 – 11:00 Hudobná Bratislava, miesto stretnutia: Primaciálne námestie pri studni 11:00 – 13:00 Vojakom v podzemí – – návšteva Múzea vojenskej histórie národov, vojenský bunker BS – 8 Hřbitov, ( BKIS v spolupráci s občianskym združením Zachráňme petržalské bunkre), miesto stretnutia: zastávka autobusu č.80 – Kopčianska ul., Petržalka 12:00 – 13:00 Prehliadka historického centra, miesto stretnutia: TIC BKIS Klobučnícka 2 14:00 – 15:30 Čierna a biela smrť v Prešporku, miesto stretnutia: Primaciálne námestie pri studni 17:00 – 18:00 Prehliadka historického centra, miesto stretnutia: TIC BKIS Klobučnícka 2 14:00 – 15:00 Prehliadky historického centra v anglickom a nemeckom jazyku, miesto stretnutia: TIC BKIS Klobučnícka 2 10:00 – 18:00 Bratislavský jarmok Nádvorie Apponyiho paláca, predaj tradičných výrobkov z dreva, kovu, drôtu, keramiky, skla, výšiviek 10:00 – 21:00 Vojenský cintorín a pamätník padlých v prvej sv. vojne Petržalka – Kopčany, cintorín 10:00 – 13:00 Deti základných umeleckých škôl koncertujú pre Bratislavčanov Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca 15:00 Komorné dni J. N. Hummela Otvárací koncert 6. ročníka medzinárodného hudobného festivalu Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca 14:00 – 18:00 Kaplnka sv. Jakuba, nám. SNP, pred Starou tržnicou Vstup do podzemia v sprievode pracovníkov Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave 11:00 – 16:00 DEŇ OTVORENÝCH DVERÍ V MDPOH Detský deň na doskách MDPOH 11:00 Aladinova zázračná lampa V priestore divadelného bufetu v pohodlí mäkučkých vankúšikov 13:00 Kreatívne dielne Žiadne dieťa neodolá farbičkám! Zábava pre deti, podpora ich tvorivosti, zmyslu pre umenie a priestorové videnie. 15:00 Perinbaba, Ľubomír Feldek Veľká divadelná sála Inscenácia, podobne ako známa filmová rozprávka J. Jakubiska čerpá z folklóru a ľudových tradícií, je unikátne výtvarne stvárnená, s prepracovanou scénou a nádhernými bábkami. 10:00 – 18:00 MÚZEUM MESTA BRATISLAVY Múzeum historických interiérov, Apponyiho palác, Radničná 1 Sprístupnenie študijného depozitu skla, keramiky a porcelánu pre verejnosť Režim návštev regulovaný – jeden vstup / max. 30 osôb o 15:00, 16:00. Múzeum vinohradníctva, Apponyiho palác, Radničná 1 Ochutnávka vín spojená s predajom (v spolupráci s Ruby / Café Bar Reastaurant) Múzeum zbraní, Michalská veža, Michalská ulica Múzeum farmácie, lekáreň U červeného raka, Michalská ulica Múzeum Arthura Fleischmanna, Biela 6 Múzeum hodín – dom U dobrého pastiera, Židovská 1 Múzeum Johanna Nepomuka Hummela, Klobučnícka 2 Hrad Devín Antická Gerulata Rusovce 10:00 – 18:00 GALÉRIA MESTA BRATISLAVY bezplatný vstup do expozícií a na výstavy: PÁLFFYHO PALÁC, Panská 19 Gotická tabuľová maľba a plastika Stredoeurópske maliarstvo a sochárstvo 1800 – 1918 Príbehy a fenomény. Slovenské výtvarné umenie 20. storočia Keltská mincovňa v Bratislave Bratislava očami Karla Frecha 11:00 – 16:00 Deti základných umeleckých škôl koncertujú pre Bratislavčanov MIRBACHOV PALÁC, Františkánske nám. 11 Stredoeurópske barokové maliarstvo a sochárstvo Štefan Papčo – Moréna 17: 00 Paolo Veronese: Portrét muža MESTSKÁ KNIŽNICA V BRATISLAVE 10:00 – 18:00 Bratislava – mesto, ktoré číta Deň otvorených dverí v Mestskej knižnici na pracoviskách: Úsek krásnej a cudzojazyčnej literatúry, Laurinská 5 Úsek odbornej literatúry, Klariská 16 Výpožičné služby, zapisovanie nových čitateľov bez poplatkov 10:00 – 20:00 Bratislavská burza kníh (14. 4. do 20. 4. 2011) Klariská 16, dvor ŠPORTOVISKÁ STaRZ Zimný štadión v Dúbravke, Harmincova 2 10:00 – 17:00 Bezplatné korčuľovanie pre verejnosť Plaváreň Pasienky, Junácka 6 10:00 – 20:00 Bezplatné plávanie pre verejnosť Areál STaRZ, Drieňová 11 10:00 – 18:00 Bezplatný vstup do areálu a posilňovne Posilňovňa – odborné poradenstvo športového inštruktora Asfaltové ihriská ZOOLOGICKÁ ZÁHRADA 9:00 – 18:00 Deň otvorených dverí v ZOO s bezplatným vstupom Prezentácia ľudových remesiel a škola remesiel pre deti, informačné stánky 10:00 – 17:00 Vozenie na koníkoch MESTSKÉ LESY POZÝVAJÚ 11:00 – 17:00 KAMZÍK LANOLAND – lanové centrum na Kolibe, bezplatný vstup 11:00 – 19:00 PARTIZÁNSKA LÚKA 11:00 – 17:00 Lesné hry, lesná pedagogika pre všetky vekové kategórie, súťaže, hry a poznávacie kvízy 11:00 – 19:00 Bezplatné člnkovanie na 4.rybníku 11:00 – 19:00 Bezplatné skákanie na trampolínach 12:00 – 16:00 Divadielko v prírode 18:00 Zapálenie lesníckej vatry ZÁVODISKO BRATISLAVA Starohájska 29, Petržalka – Starý háj Pozvánka na dostihový deň 14:00 Veľká aprílová cena DIVADLO GAŠPARKOVO Bábkové divadlo a galéria, Rudnayovo námestie 4 11:00 O zajkovi BeCePáčikovi 17:00 O zajkovi BeCePáčikovi MESTSKÁ ČASŤ BRATISLAVA – STARÉ MESTO piatok, 15. apríla. 2011 14:00 Záhada v Zoopotámii Divadelné predstavenie pre deti – Centrum divadla, literatúry a vzdelávania, Gaštanová 19, Účinkuje: divadlo Happy 15:00 Ľudová hudba Banda Sama Smetanu, v altánku na Hviezdoslavovom námestí 18:00 Galéria Cypriána Majerníka – spoločná vernisáž Zichyho palác piatok a sobota 15. a 16. apríla. 2011 15:00 – 19:00 Marek Ormandík – výstava obrazov Galéria F7, Františkánske námestie 7 sobota 16. 4. 2011 15:00 Chlapi z Dolnej Lehoty, ľudová hudba v altánku na Hviezdoslavovom námestí MESTSKÁ ČASŤ BRATISLAVA-NOVÉ MESTO štvrtok – nedeľa 14. – 17. 4. 2011 Lanovka zo Železnej studienky na Kamzík (a späť) bude premávať ako obvykle v čase od 10.00 do 18.00h, pričom jednotlivé jazdy sú vždy v celú hodinu. MHD počas víkendu Bratislavy pre všetkých 2011 Využite na návštevu jednotlivých programov MHD. Na viacerých linkách budú počas víkendu 16. a 17. apríla premávať posilnené spoje. K Botanickej záhrade: Budú premávať pravidelné linky 1, 4, 5, 9 a 12 zo všetkých častí mesta s intervalom 4-5 minút na úseku medzi centrom a Karlovou Vsou. Využiť sa dajú aj autobusové linky č. 28 a 29 z centra mesta. Spojenie medzi Botanickou záhradou a ZOO zabezpečí posilnená autobusová linka 32 v intervale 15 minút.(Botanická záhrada je zadarmo len v sobotu) Na Hrad Devín: Premávať budú linky 28 a 29 od Nového mosta v 15-minútovom intervale v čase od 10:00 do 20:00 h. Dopravu na linke č. 29 zabezpečia kĺbové vozidlá. Do ZOO: Okrem linky 39 bude premávať aj mimoriadna linka 31 v čase od 9:00 do 19:00 h na trase Trnavské mýto - Staromestská - Mlynská dolina – Cintorín Slávičie údolie. Túto linku budú zabezpečovať kĺbové autobusy. Autobusy liniek 31 a 39 budú mať na úseku Trnavské mýto – Zochova – ZOO – Cintorín Slávičie údolie v intervale 5 – 6 minút. Z centra bude možné použiť aj linky 30 a 37 v intervale 10 minút. Dopravu na linke č. 37 zabezpečia kĺbové vozidlá. Na Železnú studienku: Pôjde od soboty 16. apríla linka 43 v 15-minútových intervaloch, navyše vybrané spoje tejto linky budú mať konečnú až na Kačíne. Na Partizánsku lúku sa dostanete aj trolejbusmi liniek 209, 211 a 212. Pre milovníkov historickej dopravy: Po oba dni v čase od 10:00 do 18:00 h budú jazdiť historické električky po trase Námestie Ľ. Štúra – Šafárikovo námestie – Obchodná – Vazovova – Špitálska – Námestie Ľ. Štúra, ako aj historický trolejbus po trase AS Mlynské nivy – Kollárovo námestie – Hodžovo námestie – Palisády – Mudroňova – Búdkova. VSTUP NA VŠETKY UVEDENÉ PODUJATIA JE BEZPLATNÝ. NA VYBRANÉ AKTIVITY JE POTREBNÉ SI VOPRED VYZDVIHNÚŤ BEZPLATNÉ VSTUPENKY. VSTUP NA NIEKTORÉ PODUJATIA ALEBO EXPOZÍCIE MÔŽE BYŤ LIMITOVANÝ KAPACITOU PRIESTOROV. ZMENA PROGRAMU VYHRADENÁ. NIEKTORÉ PODUJATIA MÔŽU BYŤ Z DÔVODU NEPRIAZNIVÉHO POČASIA ZRUŠENÉ. MESTSKÁ HROMADNÁ DOPRAVA BUDE PREMÁVAŤ PODĽA RIADNEHO GRAFIKONU, OKREM UVEDENÝCH POSILNENÝCH SPOJOV. NA VŠETKÝCH LINKÁCH, OKREM HISTORICKÝCH VOZIDIEL, PLATÍ ŠTANDARDNÉ CESTOVNÉ. BLIŽŠIE INFORMÁCIE NÁJDETE NA WWW.BRATISLAVA.SK © HLAVNÉ MESTO SR BRATISLAVA +++++++++++++++++++++++++++ - 18.4.2011 Pondelok 14.00 hod. Aula Aurela Stodolu, Strojnicka fakulta, Nam. slobody 17, Bratislava hosťom otvorenej prednášky bude Kamila Strelkova, známa rozhlasová reportérka (Panoráma) z rokov 1967 – 69, teraz Kamila Kay Strelkova-Kankova, autorka série kníh Letenka do raja, Letenka do sveta, Letenka za hviezdami, Letenka do Bratislavy, Letenka do minulosti, Letenka úsmevov www.kamilastrelkova.sk +++++++++++++++++++++++++++ - V pondelok 18. apríla 2011 o 17:00 hod. v Zichyho paláci /Ventúrska ulica č. 9, 2. posch., Bratislava/ SOCHA VO VEREJNOM PRIESTORE: JEJ MINULOSŤ A SÚČASNOSŤ Moderuje: Zuzana Bartošová, historička umenia +++++++++++++++++++++++++++ - 20. 4. 2011 stredu o 18:00 hod. na Zrínskeho ulici č. 2 v Bratislave. Pozývame Vás na rozhovor o knihe:Thomas Hylland Eriksen: Tyranie okamžiku (Rýchly a pomalý čas v informačním věku) vedie: Mgr. Ing. Štefan Šrobár, CSc. +++++++++++++++++++++++++++ - 26.-28. apríl 2011, XIV. Zjazd a Valné zhromaždenie Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV, 26. apríl 2011 12,00 - 14,00 Prezentácia účastníkov zjazdu (Dvorana Evanjelického kolégia, Hlavná 137, Prešov) 14,00 Otvorenie rokovania (Dvorana Evanjelického kolégia, Hlavná 137, Prešov) 14,00-16,00Správa o činnosti Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV za roky 20062011 Prestávka 16,00-18,30 Panelová diskusia Slovenská historická spoločnosť - možnosti a perspektívy 19,00 Spoločná večera (Študentský domov a jedálne Prešovskej univerzity, ul. 17. novembra 13) STREDA 27. apríl 2011 8.00 - 9. 00 – prezentácia účastníkov zjazdu (Nová aula Prešovskej univerzity (Auditorium Magnum), Rektorát, ul. 17. novembra 15) 9,00-12,00 – rokovanie zjazdu (Nová aula Prešovskej univerzity (Auditorium Magnum), Rektorát, ul. 17. novembra 15) SPOLOČNOSŤ - POLITIKA - HISTÓRIA Peter ŠVORC Spoločnosť a história – dve stránky jednej mince Dušan KOVÁČ Profesia a ideologické výzvy. Scylla, Charybda a CISH Prestávka Ivan KAMENEC Ako sa vidíme sami a ako nás vidí verejnosť – reflexia po 20 rokoch Miroslav MICHELA Diskusia o dejinách a historici na Slovensku Norbert KMEŤ Politici a politická história Diskusia 12,30 - 14,00 O b e d 14,00-18,00 Peter KÓNYA Spoločnosť, politika. štát a konfesia v ranonovovekých slovenských dejinách Martin JAVORFenomén slobodomurárstva v Uhorsku v 18. storočí Peter ZUBKOVlastenectvo košických biskupov 1804-1962 Stanislav KONEČNÝPolitické ambície Rusínov a Ukrajincov na Slovensku a ich výsledky Prestávka Andrij KOVÁČ Synonyma nášho etnosu v likvidačnom politickom zrkadle Marián GAJDOŠ Ukrajinská národná rada Prjaševčiny – štátoprávne postavenie národnosti PEKÁR, Martin Občania dvoch kategórií - vzťah občan a politika 1939 – 1945 Ladislav TAJTÁK K otázkam koncepcie dejín východného Slovenska Ferdinand ULIČNÝ O niektorých problémoch tvorby súčasných slovenských historikov Diskusia 18,00 Prechádzka po historickom Prešove (Sprievod a odborný výklad Inštitút histórie FF PU v Prešove) 19,00 Spoločenské stretnutie (Dvorana Evanjelického kolégia, Hlavná 137, Prešov) ŠTVRTOK 28. apríl 2011 9,00-12,00 rokovanie zjazdu (Nová aula Prešovskej univerzity (Auditorium Magnum), Rektorát, ul. 17. novembra 15) VALNÉ ZHROMAŽDENIE • • • • • • • • • • • • voľba mandátovej komisie voľba volebnej komisie voľba návrhovej komisie správa o činnosti výboru správa o hospodárení správa revíznej komisie voľba členov výboru voľba členov revíznej komisie voľba členov Slovenského národného komitétu historikov vyslovenie absolutória odstupujúcemu výboru vyhlásenie výsledkov volieb záver ORGANIZAČNÉ POKYNY: • • • • • • • • Prezentácia a rokovanie 26. apríla 2011 sa uskutoční v dvorane Evanjelického kolégia, Hlavná 137, Prešov. (Z autobusovej a železničnej stanice MHD č. 1, 4, 8, smer Sídlisko 3, zastávka Trojica) Prezentácia a rokovanie 27. a 28. apríla 2011 sa uskutoční v Novej aule Prešovskej univerzity (Auditorium Magnum), Rektorát, ul. 17. novembra 15. (Z autobusovej a železničnej stanice MHD č. 38, smer Sídlisko 3, zastávka Vysokoškolský areál) Stravovanie (obed á 4,00 euro) pre prihlásených účastníkov sa bude podávať 26. apríla 2011 podľa miesta ubytovania (bližšie informácie pri prezentácii). V dňoch 27. – 28. apríla 2011 v Študentskom domove a jedálni Prešovskej univerzity, ul. 17. novembra 13. Spoločenské stretnutie účastníkov zjazdu 27. apríla 2011 sa uskutoční v dvorane Evanjelického kolégia, Hlavná 137, Prešov. Poplatok vo výške 10,00 euro uhradia účastníci pri prezentácii. Ubytovanie internátneho typu pre prihlásených účastníkov (asi 10,00 euro á noc) je v Študentskom domove a jedálni Prešovskej univerzity, ul. 17. novembra 13. Ubytovanie hotelového typu pre prihlásených účastníkov (asi 40,00 euro á noc) je v penzióne Átrium, Floriánova 4 a v penzióne Adam, Jarkova 16 v Prešove. Informácie o ubytovaní získajú prihlásení účastníci pri prezentácii. Žiadame referentov o dodržanie časového limitu vystúpenia maximálne 15 minút. KONTAKT: Doc. PhDr. Ľubica Harbuľová, CSc., mail: [email protected], tel: 051/7570816, 051/7570815 PhDr. Viliam Čičaj, CSc. mail: [email protected], mobil: 00421908763733 +++++++++++++++++++++++++++ - 17. 4. 2011 o 16.00 (nedeľa) RNDr. Leonard Kornoš, PhD Praktická astronómia populárne Objavy planét a asteroidov Výstavná miestnosť, Múzeum Ľ. Štúra, Štúrova 84, Modra +++++++++++++++++++++++++++ - 29.apríla 2011, v zasadacej miestnosti na Gunduličovej ul. č.12 ,Bratislava, I.posch, SYSTÉMOVÉ ALTERNATÍVY KAPITALIZMU Sympózium sa koná pri príležitosti slovenského vydania knihy Davida Schweickarta „Po kapitalizme. Ekonomická demokracia“ vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov za prítomnosti autora. Organizuje Futurologická spoločnosť na Slovensku /SKVR/ZSVTS, Slovenská asociácia Rímskeho klubu Program sympózia /The program 9. 00 – 9. 30 Prezentácia/ Presentation 9.30 – 9. 45 Otvorenie/ Opening Address - PhDr. Miroslav Pekník, CSc., Ústav politických vied SAV - doc. RNDr. Karol Nemoga, CSc., Slovenská asociácia Rímskeho klubu Prvá časť (koná sa v jazyku slovenskom a českom) First part in the Slovak and Czech language 9. 45 – 12. 30 K problematike ekonomickej demokracie a alternatív ku kapitalizmu vystúpia/ Joint Reports: PhDr. Marek Hrubec, PhD. (Centrum globálních studií FU AV ČR – FF KU, Praha) Ing. Ilona Švihlíková, PhD. (Vysoká škola mezinárodních a veřejných vztahů, Praha) PhDr. Milan Valach, PhD. (Pedagogická fakulta MU, Brno) doc. PhDr. Ladislav Hohoš, PhD. (Filozofická fakulta UK, Bratislava) Ing. Marián Vitkovič (Nezávislý inštitút ekonómie, Bratislava) PhDr. Ivan Bajer, CSc. (Futurologická spoločnosť na Slovensku) 12.30 – 13. 30 Obedná prestávka Druhá časť (koná sa v jazyku anglickom) Second part in English 13. 30 – 14. 15. Vystúpenie/ Initial Lecture: prof. David Schweickart (Loyola University, Chicago) 14. 15 – 16. 45 Seminár. Diskusia/ Workshop. Statements and Discussion. 16.30 – 17. 00 Záverečné slovo/ Concluding Words: D. Schweickart, L. Hohoš +++++++++++++++++++++++++++ - 1. mája 2011 v nedeľu o 13.00 hod. na parkovisku pod hradom Devín, organizuje SSI Korene, stretnutie na Devine. +++++++++++++++++++++++++++ - 5.júla 2011, medzi 13.00-15.00 hod. stretnutie na MATRE (Modravej hore). Poznáte FATRU, TATRU, ale poznáte aj MATRU? Pripravte si vhodné pesničky na zaspievanie, kto môže nech prinesie husle, fujaru, gajdy a iné typické slovenské nástroje. Rečníci nech si pripravia prejav. Kto môže zorganizovať autobusové zájazdy, nech to oznámi. +++++++++++++++++++++++++++ Literarny fond v maji v Budmericiach konci Literarnemu fondu sa na konci maja skonci najomna zmluva v kastieli v Budmericiach. Ministerstvo kultury preto musi vyhlasit sutaz na noveho najomcu za trhove ceny, urcuje to zakon. +++++++++++++++++++++++++++ Otrávené cigarety, káva, whisky, čokoláda, jedovaté popolníky, dámske zrkadielko infikované nebezpečnými baktériami... Toto všetko malo nacistom pomôcť k víťazstvu v II. svetovej vojne. Píše sa to v knihe „Bieloruské tajomstvo“. +++++++++++++++++++++++++++ Saharska rieka este raz http://www.boinc.sk/clanky/saharska-velka-umela-rieka +++++++++++++++++++++++++++ Policajti v akcii http://www.youtube.com/watch?v=G2ndpXLFsr4&feature=related +++++++++++++++++++++++++++ Gypsy Arrested http://www.youtube.com/watch?v=t8qwUfokwcE&feature=related +++++++++++++++++++++++++++ Pero http://www.novinky.cz/zahranicni/amerika/230729-chile-klause-poopravilo-neslo-oobycejnou-propisku-ale-o-umelecky-unikat.html +++++++++++++++++++++++++++ AWAKE http://www.youtube.com/watch?v=QB5GKxO5vWM +++++++++++++++++++++++++++ http://www.youtube.com/watch?v=wULa-05V4DM&feature=player_embedded +++++++++++++++++++++++++++ Japanese girl´s http://www.youtube.com/watch?v=L7N6slVrQeY +++++++++++++++++++++++++++ Resurrexit sicut dixit, Alleluia ! Zmŕtvych vstal jak predpovedal, Alleluja ! Veľká noc - najstarší a najvýznamnejší kresťanský sviatok Pôstna príprava na Veľkú noc Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Slávi sa na prvú jarnú nedeľu po splne mesiaca. Nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky – paschu. Prípravným obdobím pred Veľkou nocou je štyridsaťdňový pôst, je formou pokánia nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách. Je prípravným obdobím pre Veľkou nocou a zahrnuje 6 pôstnych nedieľ. V Učení 12 apoštolov (Didascalia apostolorum) zo začiatku 3. storočia sa odporúča 1-2 dňový pôst (alebo 40 hodinový pôst) pred krstom a 2-3- dňový pôst pred Veľkou nocou. Z tohto krátkeho pôstu sa postupne vyvinul 40 – dňový pôst, ktorý odporúča veriacim už na začiatku 4. storočia sv. Atanáz (296-373), biskup z Alexandrie i sv. Cyril Jeruzalemský (315-386)- číslo 40 malo posvätný význam: Ježiš Kristus sa postil 40 dní pred svojím verejným vystúpením (Mk 1,12; Mt 4, 1-11), 40 dní pokrývala voda zem počas potopy sveta, 40 dní sa postil Mojžiš na vrchu Sinai, 40 dní putoval prorok Eliáš k jaskyni na vrchu Horeb, kde prišiel k nemu Boh a podobne. Pôvodné pôstne pravidlá boli veľmi prísne: dovoľovali požívanie jedla len jedenkrát denne. Okrem toho boli sprísnené aj abstinenciou, tj. úplným zdržiavaním sa požívania niektorých pokrmov ako mäso, ryby, mlieko a mliečne výrobky (maslo, syry). Terajšie predpisy ohľadne pôstu a postenia sa boli zavedené v r. 1966 apoštolskou konštitúciou Poenitemini. Pôstna príprava na Veľkú noc sa začala tzv. Popolcovou stredou, je to streda v siedmom týždni pred Veľkou nocou (medzi 4. februárom a 11. marcom). V tento deň, ktorý je aj teraz dňom prísneho pôstu a zdržiavania sa mäsitého pokrmu), kňaz alebo diakon robí popolom znak kríža na čelách veriacich so slovami: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš“, alebo „Kajajte sa a verte v Evanjelium!“ Obrad sypania popola na hlavu v prvý pôstny deň sa praktizoval už od 8. storočia. Pôvodne to bol obrad vyhradený len pre veľkých a verejných hriešnikov, ktorí v tento deň začínali svoju cestu pokánia. Vstupovali do chrámu bosí, zaodiati vrecovinou a sypali si na hlavu popol. Neskôr podobným spôsobom začínali svoje pokánie nielen verejní kajúcnici, ale aj ostatní veriaci a sypanie popola na hlavu sa stalo všeobecným symbolom rozhodnutia nastúpiť na cestu pokánia. V 10. a 11. storočí bol už tento obrad udomácnený v mnohých oblastiach západnej Európy. Koncil v Benevente v r. 1091 ho zaviedol pre celú Cirkev, pričom sypanie popola na hlavu sa nahradilo značením na čelo. Prvá pôstna nedeľa (tohto roku 29.2.) sa ešte donedávna nazývala Quadragesima (grécky tesserakostes, tj. 40 dní pred Veľkou nocou). Začiatkom 5. storočia sv. Maximus, biskup turínsky, zaviedol trojtýždňovú predpôstnu prípravu. Tri nedele pred pôstom sa volali Septuagesima (70. deň pred Veľkou nocou, táto nedeľa bola u nás známa pod menom „Deviatnik“, Sexagesima (60. deň) a Quinquagesima (50. deň). Predstavovali tri desaťdňové týždne tj. približne 70., 60. a 50. deň pred Veľkou nocou. Spolu so 40 dňovým pôstom tvorili 70-dňovú prípravu, symbolizujúcu 70 rokov babylonského zajatia. Pápež Gregor I. veľký (590604) vytvoril pre tieto dni osobitné prosebné modlitby. Pápež Alexander III. (1159-1181) nariadil, aby sa spev „Alleluja“ – podobne ako v 40dňovom pôstnom období – nahradili invokáciou Laus tibi Domine, Rex aeternae gloriae (Chvála Ti Kriste, Kráľ večnej slávy). V r. 1969 boli tieto liturgické zvláštnosti zrušené a všetky tri nedele boli preradené do cyklu nedieľ „cez rok“. Pôvod názvu a dátumu sviatkov Veľkej noci Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ treba hľadať v časoch židovského otroctva v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami. Až po poslednej z nich, keď zomreli všetky prvorodené egyptské deti, faraón prepustil zotročený ľud. Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou baránka, sa táto pohroma netýkala, a anjel smrti ich obišiel. Baránok je preto symbolom Ježiša Krista, ktorého krv nás všetkých zachránila od večného zatratenia. Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a vysušil. Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú noc: pésach - prechod. Iní slovo pésach vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie sa a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou. Obídenie aj prechod predstavujú veľké Božie skutky, ktoré urobil počas jednej noci pre svoj ľud, a preto každoročnú spomienku na tento deň Izraeliti nazvali Veľkou nocou. Symbolika prechodu z otroctva do slobody sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Udalosti spojené s jeho ukrižovaním a vzkriesením sa odohrali práve počas pésachu, a preto sa židovská a kresťanská Veľká noc kryje aj časovo. Nie však úplne, v prvokresťanských spoločenstvách existovali nezhody o dátume slávenia. Niektoré prvokresťanské spoločenstvá tento sviatok slávili spolu so Židmi 14. deň mesiaca nissana, iné na prvú nedeľu po 14. nissane. Zo spisov cirkevného otca sv. Ambróza sa dozvedáme, že Cirkev sa na tom nedokázala dohodnúť. Spor sa snažil riešiť už v polovici 2. storočia pápež Anicent a neskôr pápež Viktor II., ale ukončil ho až prvý Nicejský snem v roku 325, ktorý nariadil, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, čo môže pripadnúť na jednu z nedieľ od 22. marca do 25. apríla. Podľa týchto pravidiel sa určuje termín Veľkej noci dodnes. Termín sviatkov Veľkej noci je teda pohyblivý a je závislý od lunárneho cyklu. Medzitým v roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu v tejto záležitosti. Ten vytvoril tabuľku slávenia Veľkej noci pre nasledujúce desaťročia. Jej prijatím bol „veľkonočný spor” ukončený. Až do reformy kalendára pápežom Gregorom v roku 1582 - existoval jeden termín Veľkej noci pre celú Cirkev. Keďže východná cirkev reformu kalendára neprijala, slávi Veľkú noc odvtedy spoločne s katolíkmi a evanjelikmi len občas. V modernej dobe už boli viaceré pokusy stanoviť Veľkonočnú nedeľu na jednu konkrétnu nedeľu. V roku 1897 sa v tejto veci obrátili na pápeža astronómovia, v roku 1931 aj Spoločenstvo národov. Druhý vatikánsky koncil sa tiež zaoberal touto záležitosťou. Vo vyhlásení z roku 1963 sa ohlasuje ochota stanoviť Veľkú noc na určitú nedeľu v gregoriánskom kalendári - ak s tým budú súhlasiť všetci, aj oddelené východné cirkvi. Pápež Pavol VI. sa potom chopil iniciatívy a navrhol od roku 1977 - keď sa všetky termíny Veľkej noci časovo zhodovali - stanoviť Veľkú noc na druhú nedeľu v mesiaci apríl. Takmer všetky biskupské konferencie s tým súhlasili, za predpokladu súhlasu východných cirkví. Ekumenický patriarchát v Carihrade však signalizoval „závažný pastoračný problém”, ktorý treba dlhšiu dobu skúmať. Definitívne „nie” prišlo roku 1982 od kláštorného spoločenstva na vrchu Athos. Naposledy sa táto otázka vynorila pri veľkom miléniovom stretnutí všetkých hláv pravoslávnych cirkví v decembri 2000 v Carihrade. Vo Veľkom týždni svätá Cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Veľký týždeň sa začína Kvetnou nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Večernou omšou na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Veľký piatok utrpenia a smrti Pána a cez Bielu sobotu, vrcholí Veľkonočnou vigíliou a uzatvára sa vešperami Nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Obrady Veľkého týždňa, ktorých začiatky siahajú 4. storočia, prešli v nasledujúcich storočiach mnohými zmenami. Naposledy boli zjednodušené a liturgicky prispôsobené súčasným požiadavkám v r. 1951 a 1969. Kvetná nedeľa Posledná pôstna nedeľa, známa pod menom Kvetná nedeľa, alebo Nedeľa utrpenia Pána, je prvým dňom Veľkého týždňa. Kvetná nedeľa nám pripomína rozhodnutie židovskej rady o Ježišovej smrti a kresťania si počas nej pripomínajú triumfálny vstup Ježiša Krista do Jeruzalema. V tento deň sa svätia palmové alebo olivové ratolesti, u nás najčastejšie bahniatka, tie sa potom spália na popolec, ktorý bude použitý pri obradoch Popolcovej stredy budúceho roku. Bahniatka si na posvätenie prinášajú aj ľudia, tie si potom nosia domov ako posvätenú vec a zakladajú ich za obrazy, zapichujú do trámov, dávajú do vázy a kedysi ich dávali aj do poľa či do maštale. Svätenie zelených ratolestí zaviedla cirkev ešte v 7. storočí. Obrady Kvetnej nedele sa skladajú z dvoch častí: zo spomienky na Pánov vstup do Jeruzalema a zo svätej omše zasvätenej pamiatke Kristovho utrpenia, v ktorej sa prednášajú pašie - časť evanjelia, v ktorom sa opisuje Pánovo umučenie. Pašie (lat. passio – utrpenie) – opis utrpenia a smrti Ježiša Krista od Poslednej večere až po jeho smrť na kríži, ako ho podávajú evanjelisti. Kvetnou nedeľou sa začína Veľký týždeň. Jeho hlavnou myšlienkou je Pánovo umučenie, ktoré sa slávilo tri dni už od 4. storočia, z toho je názov Veľkonočné trojdnie. Ono je vlastne vyvrcholením Veľkého týždňa. Začína sa omšou Večere Pána na Zelený štvrtok a končí sa vešperami Veľkonočnej nedele. Veľký týždeň – je slovenské pomenovanie obdobia známeho v liturgii ako Hebdomada sancta (Svätý týždeň). V Kvetnú nedeľu sa zároveň slávi Svetový deň mládeže. V tento deň sa s mladými stretáva pápež Ján Pavol II., biskupi sa stretávajú pri modlitbách s mladými zo svojich diecéz. V slovenských diecézach sa budú pri tejto príležitosti konať diecézne stretnutia mládeže. Ústrednou myšlienkou tohtoročného XIX. Svetového dňa mládeže je „Chceli by sme vidieť Ježiša“ (Jn 12, 21). V posolstve ku Kvetnej nedeli, k 19. svetovým dňom mládeže v diecézach 4. apríla 2004, Svätý Otec zdôrazňuje, že mladí sa nesmú nechať odpútať hlukom sveta ani pokušeniami zábav. Ich hľadanie Krista nemá byť podnecované jednoducho intelektuálnou zvedavosťou, ale otázkou zmyslu života. „Kresťanstvo nie je iba náuka, je to stretnutie s Bohom, ktorý sa v našich dejinách sprítomnil vtelením Ježiša,“ vyhlásil Svätý Otec. Mladým pripomína, aby hľadali stretnutie s Kristom v Eucharistii ako aj v praktickej láske k blížnemu. Ako príklad uviedol Matku Teréziu a zdôraznil, že „svet potrebuje prorocké znamenie bratskej lásky k blížnemu“. S veľkým dôrazom odporúčal mladým angažovanosť v Cirkvi. Cirkev je viditeľným pokračovaním Ježišovho konania v dejinách. Preto sa majú mladí angažovať vo farnostiach, hnutiach a skupinách a posilňovať spoločenstvo medzi sebou. Kvetná nedeľa je na prianie Svätého Otca zároveň sviatkom mladých od roku 1985. Veľkonočné trojdnie Posledné tri dni Veľkého týždňa - tzv. (Veľkonočné) posvätné trojdnie alebo triduum – Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota, majú bohatý liturgický obsah a symboliku. Je to spoločné pomenovanie troch dní, v ktorých si Cirkev pripomína udalosti nášho vykúpenia v ich historickom poradí: Kristovu smrť na Veľký piatok, Krista uloženého v hrobe na Bielu sobotu a Kristovo zmŕtvychvstanie na Veľkonočnú nedeľu. Zelený štvrtok Podstatou Zeleného štvrtku je spomienka na ustanovenie sviatosti Oltárnej i sviatosti kňazstva. Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz, táto sv. omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily. V liturgii sa olej používa pri krste, birmovaní, sviatosti pomazania chorých a pri vysvätení kňazov. Olej katechumenov: pomazanie katechumenov olejom má byť znamením posily v boji so zlým duchom. Olej chorých: pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých sa používa olej nemocných (Oleum infirmórum). Olej má tiež liečivé účinky - tlmí bolesť. Sviatosť pomazania chorých posilňuje chorých na duši i na tele, mierni ich bolesť a úzkosť. Krizma: je to olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. U Izraelitov a iných vtedajších národov uvádzali kráľov do úradov tak, že ich pomazali olejom. Aj slovo "Kristus" pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená "Pomazaný". (Po hebrejsky znie toto slovo "Mesiáš".) Pomazanie krizmou pri krste alebo birmovaní znamená prevzatie úlohy žiť podľa Ježiša, ktorý je naším Kráľom. Vo štvrtok večer slávil Ježiš poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje telo a krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami „Toto robte na moju pamiatku“. V Zelený štvrtok sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Táto svätá omša je tiež známa obradom umývania nôh 12 mužom, ktorý pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov. Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie. Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony, ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostnú Glóriu na vigíliu vzkriesenia na Bielu sobotu a namiesto nich sa používajú rapkáče. Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažená oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade. Veľký piatok Trojdnie pokračuje Veľkým piatkom - dňom utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista. V katolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Všetci veriaci sa postia od mäsitých pokrmov a najesť sa možno za deň len raz do sýtosti. Je to deň osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu, pokánia a jediný deň roka, kedy sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj liturgická farba - farba krvi. V tento deň sa čítajú alebo spievajú pašie. Biela sobota Obrady Bielej soboty sa konajú po západe slnka v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42). Biela sobota oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou. To znamená na Bielu sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka, Ex 12,1-51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný. Počas Veľkonočnej vigílie Cirkev bdie a očakáva Kristovo zmŕtvychvstanie, Katolícka cirkev slávi vigíliu už ako radostnú slávnosť vzkriesenia, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali. Veľkonočná vigília – noc pred Veľkonočnou nedeľou, bola liturgicky veľmi bohatá bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú pobožnosti skrátené a pozostávajú z obradu svetla (požehnanie veľkonočného ohňa a veľkonočnej sviece - paškálu). Zapaľovaním veľkonočného ohňa a svätením veľkonočnej sviece - paškálu, sa začína liturgia veľkonočnej vigílie. Táto svieca je stredobodom veľkonočnej slávnosti. Po slovách „Kristus, svetlo sveta - Bohu vďaka“ sú od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci. Kríž vyrytý do sviece je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu symbolizuje Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína slová samotného Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12). Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje dnešná slávnostná noc, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec sa poprosíme nebeského Otca, aby nám v našom živote svietil svetlom, ktorým je Kristus. Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky – bohoslužbu slova, 3 a 7 čítaní zo Starého zákona, liturgiu krstu (ak niet krstencov, tak sa iba posvätí krstná voda a obnovia krstné sľuby), ďalej obrad vzkriesenia a Eucharistickú liturgiu (slávnostnú svätú omšu, kde po 40 dňovej prestávke opäť zaznie víťazný spev Aleluja!). Veľkonočná nedeľa V tento deň si kresťania pripomínajú ukrižovanie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Zmŕtvychvstanie – najväčší Kristov zázrak a základná pravda kresťanskej viery. Je to víťazné zavŕšenie Kristovho vykupiteľského diela. Jeho duša sa opäť spojila s osláveným telom, na ktorom síce ostali rany ukrižovania, ale ináč nepodliehalo obmedzeniam času a priestoru. Veľkonočný pondelok Veľkonočný pondelok sa zvykne nazývať aj „Pondelkom Baránka“ na pamiatku toho, čo sa udialo prvého dňa po sobote. Vtedy totiž anjel dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu.“ (Mk 16, 6). A dodal: „Ale choďte a povedzte (to) jeho učeníkom“ (porov. tamtiež). Posledný sviatočný deň Veľkej noci je známy aj šibačkou a oblievaním dievčat vodou. Po Veľkej noci nasleduje osemdňová oktáva Kristovho zmŕtvychvstania, ktorá pozostáva z týždňa bezprostredne po Veľkej noci a končí sa Nedeľou Božieho milosrdenstva (prvá nedeľa po Veľkej noci, tohto roku 18. apríla. V minulosti sa nazývala Biela nedeľa, keďže v roku 389 cisár Theozodius Veľký (379-385) vyhlásil celotýždenné svätenie veľkonočných sviatkov, aby novopokrstenci, ktorí počas tejto oktávy nosili svoje biele krstné rúcho, mohli dostávať ďalšie ponaučenie z kresťanskej náuky. A práve biele krstné rúcho sa slávnostne odkladalo v posledný deň veľkonočnej oktávy, ktorá potom dostala názov Dominica in albis deponendis (Nedeľa odkladania bieleho rúcha, tj. Biela nedeľa). V Ríme sa odkladanie bieleho rúcha slávnostne vykonávalo v Lateránskej bazilike. Týždeň trvajúce svätenie Veľkej noci sa postupne skracovalo na tri, neskoršie na dva dni a od roku 1951 už ani Veľkonočný pondelok nie je prikázaným sviatkom. Veľkonočné obdobie – obdobie veľkonočnej slávnosti, trvá 50 dní. Začína sa na Bielu sobotu večer a končí sa večer na sviatok Zoslania Ducha Svätého (Turíce), ktorý sa tohto roku slávi 30. mája. Toto obdobie sa slávi v radosti a plesaní ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna “veľká nedeľa”. Predovšetkým v týchto dňoch sa spieva radostné Aleluja. +++++++++++++++++++++++++++ Pesach-Veľká Noc: Slovenský príspevok k pochopeniu korelácie Dr. Cyril Hromník píše: Nasledujúce je upozornením pre Slovenov/Slovákov, že ak vezmeme vývoj fenomenu Veľkej Noci nie len ako súčasť našho vyznania viery v Ježiša Krista a jeho umučenia a slávneho zmrtvychvstania, ale aj ako historický proces v rámci historie našho národa, tak musíme prisť k záveru, že nás a našich predkov sa to týka, podľa oficiálného alebo všeobecne prístupného dejepisu, len asi tak od 7. alebo 8. storčia a hlavne od príchodu slovenských vierozvestcov Konštantína a Metoda v roku 863. Akoby naši predkovia neboli súčasťou toho procesu, ktorý dal zrod odvtedy aj nám najvýznamnejšieho sviatku v klendári. V historickej skutočnosti nebolo a nie je tomu tak. V historickej skutočnosti slovenský národ bol spoluaktorom v procese z ktorého sa vyvinula Veľká Noc, ba dokonca naš národ má aj historicky dannú možnosť prispieť k lepšiemu pochopeniu vystižného "Resurrexit sicut dixit, Alleluia !" v kontexte jeho spojenia s historicky starším najväčším sviatkom Židov zvaným Pesach. Týmto spojením a účasťou našho národa na jeho historickom pochopení sa zaoberá 8. kapitola mojej knihy Sloveni/Slováci, Kde sú vaše Korene?, ktorá je tu pretlačená. Verím, že toto poznanie by mohlo pohnuť mnohých Slovákov k zamysleniu sa nad našou historiou a nad našou účasťou na vzniku, vývoji a uchovaní kresťanstva. Cyril A. Hromník: Hromník, C.A. 2010. Sloveni / Slováci: Kde sú vaše korene? K prameňom najstaršej histórie Slovenska, priblížne od r. 3000 pr. Kr. Bratislava: EkoKonzult, str. str. 100-113. 8 Sloveni na prahu spásy Slovenská PEČAŤ spásy alebo židovská PESAH: čo bolo prv? Sloveni mohli pozabudnuť na ich starodávnu (tatranskú) Cestu do Neba, čo je len primitivnejším alebo zrozumiteľnejším vyjadrením teologickej transcendencie, ale v podobe pečati zachovali si prísahu božiu, že ju raz nájdu. Izrael dostal niekoľko prísah od Boha Jahvah. Najprv to bol Abram, komu ešte v dravido-sumerskom Úre v Mezopotámii Jahvah povedal: “Vyjdi zo zeme svojej a zo zeme svojho príbuzenstva i z domu svojho otca a idi do zeme, ktorú ti ukážem” (Gen 12.1). A Abram vzal Sáraj, svoju ženu, a vyšli z “Úra Chaldejov” (Gen 11.31) v Mezopotámii, “aby išli do zeme Kanaána” (Gen 12.5). V Kenaáne (čo je spravnejšia forma tohoto mena) sa Abram, tj. Muž sľubu, (mýlne prekladaný ako Vysoký-otec), stál Abrahámon čiže ‘Stánkom sľubu’. Stal sa síce aj otcom-davov, ale to sa neodráža v jeho mene, ako sa často ale mýlne prekladá (Gen 17.5). Sáraja sa stala Sárou čiže Kňažnou (Gen 17.15). No čásť Abramovho rodu sa zmiešala v miestnými Červenými Kena´anmi (z ktorých neskoršie vzišli Feničania na západe) a zmluvu nedodržiavali. V snahe zachovať zmluvu Abraham pred smrťou zaviazal svojho služobníka “prísahou na Hospodína, Boha nebies a Boha zeme, že nevezmeš môjmu synovi [Izákovi] ženy zo dcér Kanaaneja, v ktorého strede bývam” (Gen 24.3). Najväčšou prísahou akú kedy biblický Boh Jahvah dal Izraelu bol však jeho prísľub Mojžišovi a Aaronovi, že im dá slobodu, že ich a ich ľud vyvedie z otroctva v Egypte a že ich zavedie do Kena´anu, ktorú zem im dá navždy (Ex 113.11). Jahvah obnovil zmluvu s Izákovim synom Jakobom. Stalo sa tak, keď Jakob na ceste z Beeršeby (“Beersheba”) do obchodnej “zeme synov Orientu,” zvanej Haran, medzi Kena´anom a Mezopotamiou,1 prespal pod širým nebom s hlavou na kameni miesto podhlavníka. V noci sa mu snívalo, že tam stál vysokánsky rebrík siahajúci až do neba a po ňom vystupovali alebo zostupovali Anieli Boha. “A hľa, Hospodin (“Jahvah”) stál nad ním a riekol: ‘Ja som Hospodin (“Jahvah”), Bôh Abraháma, tvojeho otca, a Bôh Izáka; zem na ktorej ležíš, dám tebe a tvojemu semenu” (Gen 28.13). Keď sa ráno zobudil, Jakob “sa bál a povedal: ‘Aké bázeň vyvolávajúce je toto miesto! Toto nie je iné jako dom Boží, a toto je brána nebies’. A Jakob vstal skoro ráno a vzal kameň, ktorý si bol položil pod hlavu, a postavil ho za pamätný stĺp a na jeho vrch nalial oleja. A nazval meno toho miesta Bét-el [Dom Svetla]. Ale prv bolo meno toho miesta Lúz” [Svetlo] (Gen 28.17-19).2 A tu je náznak, že zdánlivo biblické koncepty ´brány nebeskej´ (Haran), ako aj ´cesty do neba´ (Poprad) a ´plesa večnej spásy´ (Štrbské Pleso) boli v skutočnosti predbiblické a boli známe aj slovenským Horalom. Napriek tomu všetkému, a prehliadajúc príkazy otcov, Jakobov brat Ezau si vzal za manželky ženy z Kena´anu a stal sa Edomom tj. Červeným (Gen 36.1-43). Jeho potomstvo absorbovalo kultúru Dravido-semitských Kena´anejov (Indo-Feničanov), a dostalo meno Edomejci (“Edomites”) alebo Červení, meno ktoré prišlo do Izraelu s pôvodnými dravidskými obchodníkmi. Zmiešaným Dravido-Semitom, žijúcim v hornatej časti zeme, sa vtedy už hovorilo “Hori”, “Chori” alebo “Horites”,3 čo nám pripomína Horitae, Oritae, alebo Oreitai v dravidskom Balučistane, ako aj slovenských Horalov (Horniakov). Je povšimnutiahodné, že zatiaľ čo kena´anských Hori-ov viedli a spravovali kniežata zvané sar, vodcami slovenských Horalov boli kniežata s titulom cár, z čoho sa vyvinul titul cár aj cisár. Zdrojom titulu cár/sár celkom určite nebol rímsky caesar ako sa často argumentuje s dôsledkom, že sa história slovenských cisárov kráti až na smiešnych 500 rokov,4 ale dravidský koreň śar, odvodený od slovesa śēr ‘zhromaždiť, spojiť a śēri ‘dedina’, ktorá bola základnou jednotkou vlády Dravidov.5 Tento koreň sa objavuje v tamilskom i sanskritskom sarkar ‘vláda’, v titule keralských kráľov śeran, v hindskom sarddar ‘náčelník, vodca, šef’, v egyptskom slove seru ‘princ’ a v hauskom sarkin ‘kráľ’ (pl. sarakuna) ako aj v ruskom šar zemli. A z toho je zrejme, že Sloveni mali cára skôr než Izrael obdržal titul sar pre miestných vodcov od semitizovaných dravidských Kena´anejov. Obdržali ho priamo od dravidských prospektorov v Uhroch. Evidencia tohoto druhu viedla niektorých badateľov k záveru, že Dravidi pochádzali z oblasti Stredozemného mora, ale to sa dokázať nedá.6 Dravidské pojmy aj kultúrne a náboženské prvky zjavne dravidského pôvodu, ktoré Sloveni majú a mali po tisícročia, priniesli k nám dravidskí obchodníci. Tak slovenské ‘temeno’ pre ‘vrchnú časť hlavy’ je príbuzným slova temenos, ktoré v dravidskom Úre v Mezopotamii popisovalo ‘vrchnú časť chrámu’ mesačného Boha známeho pod menami Sin a Nannar.7 Jeho pôvod je v tamilských slovách tē pre ‘boha’ a mēn- pre ‘vrchnū časť’ alebo ‘nebeský svet’. Takže úrske Temenos, grécke temenos (τέµενος) aj slovenské ‘temeno’ doslova znamenajú ‘nebeský svet Boha,’ čo Ziggurat v Úre aj temeno hlavy na Slovensku bezpochybne 1 Bright, 1960/1972. A History of Israel, s. 86. str. 100 Všetky citáty z Biblie sú vybrané zo slovenskeho prekladu: Svätá Biblia, 1964. 3 Smith's Bible dictionary, 1977, s. 156, 243. 4 Langer, W. . 1940. An Encyclopaedia of World History: Ancient, Medieval and Modern, Chronologically Arranged. (A Revised modernized Version of Ploetz’s “Epitome”). London: George G. Harrap, s. 322, 420. 5 Silappathigaram-purancheri Irutha Kathai. Cit. v liste K.S. Chandrasekaran-a C.A. Hromníkovi 25 januára 1983; Mookerji, R.K. 1923. Race elements in the Indian Village Constitution. Man in India 3, s. 10. str. 101 v knihe 6 Walker, Hindu World, d. I, s. 299; Bailey, The God-Kings and the Titans, s. 97-98. 7 Woolley 1936. Abraham, s. 79. 2 reprezentovali.8 V Indickom myslení, hlava človeka bola vždy chápaná ako chrám alebo príbytok Boha.9 Preto ju Židia pokrývajú čiapočkou zvanou kipah u ortodoxných a jarmulka u Aškenazi Židov, obé slova súc dravidského pôvodu. Nosí ju aj katolícky pápež, ako aj kardináli, arcibiskupi a biskupi pod názvom zucchetto, lenže toto slovo, vraj odvodené od talianského zucca pre tekvicu,10 sa zdá už nemať žiadne spojenie s pred-kresťanskou dobou. Skutočným prameňom je Tamilské slovo śūśakam pre ´znak´ alebo ´symbol´ nebeského sveta. 11 Pesach. Vratiac našu pozornosť k Izraelitom, rod Abrahamov, Izakov a Jakobov v Ken´ane nepretrval a neúroda, hlad a bieda vyhnala budúci Izrael (národ tak pomenovaný až v Egypte) z Kena´anu do Egypta, kde izraelský národ (Gen 46.8) sa rozmnožil natoľko, že prevýšil počet Egypťanov a ohrožoval ich pánstvo. Preto Faraón (snáď Rameses II, 1279-1213 pr. Kr., z 18. dynastie) ich podrobil núteným prácam, dúfajúc, že sa tým ich počet zredukuje. Stal sa pravý opak a Izraeliti sa skrz Mojžíša začali dožadovať slobody. Faraón odmietol, ale Boh Jahvah prehlásil Izrael za svojho “prvorodeného” (Ex 4.23) a na 430 výročie ich vstupu do Egypta ich zázračne previedol cez more a dal im slobodu (Ex 12.40). Ešte pred odchodom, Jahvah spečatil zmluvu s Izraelom: “A túto vec [zmluvu] budete dodržiavať ako dekrét, a bude to ustanovením tebe i tvojím synom až na veky. A stane sa, keď vojdete do zeme, ktorú vám Jahvah prisľúbil, že budete zachovávať tento ritual,” zvaný Pesach (Ex 12.24-25). Jahvah definoval Pesach takto (ex 12.2,5): Mesiac Abib (alebo āpap v egyptčine, epifi v koptčine v zmysle prvý alebo počiatočný,12 epi- v angličtine), v po-exilovej dobe zvaný Nisan a zhodný s dnešným márcom-aprílom, bude “prvým z mesiacov v roku” (Ex 13.4; 12. 2; 23.15; De 16.1-2).13 (Dnes, mimo sakralného kalendára Židov na rozdiel od svetského, je ten mesiac prvým v roku len v kalendároch Tamilcov a iných Dravidov, z jazyka ktorých aj vzišlo egyptské slovo abib a koptské epifi: z tamiského ibbāl v zmysle ‘po tom’ (‘after this’), ‘na počiatku’, ‘po vydaní mladého’, čiže na počiatku roku.)14 Na desiaty deň tohto mesiaca muž každej rodiny vyberie jedného jednoročného barana alebo capa (Ex 12.3) a na štrnásty deň v mesiaci, tz. na plný mesiac, ho zareže (Ex 12. 6). Mäso opečené na ohni sa potom behom noci zje celou rodinou a “to je pesach na počesť Jahvah-a” (Ex 12.25). Pesach teda mal byť potvrdením ľudu izraelskému, že Jahvah svoj sľub a prísahu jemu danú, splnil. Potvrdzuje to aj kapitola 13, kde sa hovorí, že ustanovenie (pesach-u) sa bude dodržiavať na znak splnenia prísahy danej Jahvah-om, že vyvedie Izrael z Egypta a privedie ho do Kena´anu (Ex 13. 8-11). Zjavne, pesach bol znakom splnenia prísahy, avšak v hebrejčine je etymológia slova pesach “neznáma”, pretože Pesach Židia oslavovali už v Egypte a teda jedná sa tu o slovo i sviatok z predizraelskej doby, a anglický preklad “passover”, ‘prejsť ponad’, ako aj slovenský cirkevný ‘prejdenie’, sa nevzťahuje na pesach ale na symbolizmus krvi obetného barána či 8 The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary, 1978, s. 380, 582-83. Úzky slavocentrický pokus odvodiť ‘temeno’ od ‘tela’ je mylný. Holub & Lyer 1967, Stručný etymologický slovník, s. 479. 9 Maharaj, Shri Satpal Ji. [2000] Man, Know Thyself. Compiled by Helen Clapham. New Delhi: Manav Utthan Sewa Samiti, s. 16. 10 The American College Dictionary, 1953, s. 1421. 11 The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary, 1978, s. 305, 57. str. 102 v knihe 12 Budge 1920, Egyptian Hieroglyphic Dictionary, d. I, s. 40b. 13 Insight on the Scriptures, 1988, d. II, s. 505. 14 The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary, 1978, s. 88, 481, 482, 103, 465. Najnezmyselnejší výklad zrejme nie hebrejského slova abib najdeme v Insight on the Scriptures, 1988, d. I, s. 19, kde sa mu pripisuje význam ‘zelené uši’, vraj s odkazom na “pražené zelené klasy”; (“green ears roasted with fire”) dozrelého zrna ako v Le 2.10, v New World Translation of the Holy Scriptures, 1984, s. 136, ktoré, ako vieme, nie sú nikdy zelené ak sú zrelé lebo sú zlaté, a ak sú nezrelé a teda zelené, tak sa nikdy nepražia ba ani nežnú. capa namazanej na dverách izraelských domov v Egypte.15 Slovenská Biblia je opatrnejšia a neprekladá, len prepisuje Pesach ako “pesach”, ale vysvetlenie, že tu ide o “(ušetrujúce) preskočenie Hospodinovo, to jest slávnosť baránka,” je rovnako k omylu zvádzajúce. 16 Pri posudzovaní Pesach-u je treba si pamätať, že sviatok, ktorému sa dnes hovorí Pesach (hebr.), πάσχα ~ páscha (gr.), ‘prejdenie’ (slov.) a passover (angl.), je zmiešaným produktom dvoch až troch etnických tradícii a dvoch rozdielných teologických tradícii: Jahvistickej a Deuteronomickej, ktorý naviac bol doplnený kňažskými redaktormi.17 Takže, tzv. Pesach v Egypte bol pravdepodobne len instruktažou a prinajlepšom skúškou (rehersal), kde Mojžiš, podľa pokynov Boha Jahvah, vysvetlil, ako sa po vstupu do zasľúbenej zeme má skombinovať pred-izraelský sviatok kena´anských kočovných pastierov (so zameraním na blahobyt ich stád) s roľníckým sviatkom nekvasených chlebov zvaným maśśōt (so zameraním na múku z nového zrna), ktorý Židia začali svätiť až po príchode do Kenaánu (Lev 23.10).18 Spojenie týchto sviatkov s desiatou pliagou Egypta bolo len náhodným výsledkom Jahvistickej tradície, na ktorú sa neskoršie napojila kresťanská tradícia Veľkonočného baránka. Nekvasené koláče z tradície kočovníkov konzumované pri tejto skúške neboli zhodné s nekvaseným chlebom neskoršieho sviatku Pesach v zasľúbenej zemi, ktorý Izrael prijal od Kena’anov. K zjednoteniu týchto tradícii došlo dávno po Exoduse, až v reformách Kráľa Judeje (Judah) Josiaha (640-609 pr. Kr.) (2 Chron 35.10-18). Do tej istej kategorie patrí tzv. Pesach slávený v Sinajskej púšti. (Num 9.1-14) Prvý opravdový poexodusový sviatok Pesach, podľa slov daných Mojžišovi samotným Jahvah-om, mal Izrael sláviť až “Keď vojdete do zeme, ktorú vám ja dám…” (Lev 23.9). Tak sa stalo po prekročení Jordánu v Gilgale, kde sa naplnil sľub Jahvah-a o zasľúbenej zemi “oplývajúcej mliekom a medom” v Kena´ane. (Ex 3.8; De 6.3) “A synovia Izraelovi táborili v Gilgale a slávili Veľkú noc [Pesach], štrnásteho dňa toho mesiaca, večer, na rovinách Jericha.” (Joz 5.10)19 Pečať. Slovo pesach (pesah) je v skutočnosti dravidského pôvodu, odvodené od slova pēśu (= to fulfil an oath), čo znamená ‘splniť prísahu’. 20 S týmto významom sa slovo pēśu používa dodnes v južnej Indii, ale v Izraele, napriek obrovským štúdiam biblických textov, sa jeho význam stratil. Zachovala sa len pastierská tradícia oslav rituálu príchodu jara, ktorý sa konal na prvý plný mesiac po jarnej rovnodennosti. K nemu sa pripojila tradícia úteku Izraela z Egypta a takto skombinovaný rituál sa spečatil menom Pesach, bez toho aby sa vedelo, že pesach je ozajstnou pečaťou potvrdzujúcou splnenie prísahy dannej Bohom Jahvah Izraelu. Slovo pesach, v jeho homonymnej forme a pôvodnom význame, sa však zachovalo v slovenskom slove ‘pečať. Pečať je to čo naplňuje sľub alebo prísahu a ‘spečatiť’ znamená ‘dať konečnú platnosť’ sľubu alebo prísahe. Žiadny filológ slovenčiny i slovanských jazykov túto etymológiu slova ‘pečať’ zatiaľ neobjavil, ale pocit, že slovo pečať prišlo k nám “z východu,” nie je nový. Slovo pečať prešlo zo slovenčiny aj do nemeckého Petschaft, a tu je jeden z mnohých náznakov, že slovenčina existovala súčasne alebo aj pred najrannejšou formou nemčiny a že pôsobila ako most, po ktorom sa prenášali teologické, astrologické, technologické i literárne vplyvy Indie z Orientu na európsky západ. Pečate z vypečenej hliny sú jednou z najstarších relikvii kunejformného 15 The New Jerusalem Bible, 1985/1994, s. 95. Svätá Biblia, 1964, s. 77. 17 The New Jerusalem Bible, 1985/1994, s. 95. 18 The New Jerome Biblical Commentary, s. 1278. 19 Svätá Biblia, 1964, s. 144, 67, 212, 252. 20 The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary, 1978, s. 504 16 str. 103 v knihe str. 104 v knihe písomníctva, ale pokusy slávistov odvodzovať ich meno od slova “péci” (piecť) boli úzkoprsé a samoúčelné; medzi iným, prispeli k vytvoreniu predstav o až podivuhodne krátkej histórii slovenského a slovanských jazykov. 21 Jasne zrozumiteľné slovo pečať umožňuje Slovenom-Slovákom chápať význam Pesachu lepšie než sú toho schopní samotní Židia. V židovskej tradícii sa oslavy Pesachu koncentrujú na deň pred začiatkom exodusu, kedy Jahvah/Hospodín zmárnil “všetko prvorodené v Egyptskej zemi od prvorodeného faraónovho, ktorý mal sedieť na jeho tróne, až do prvorodeného zajatca ... i všetko prvorodené z hoviad” (Ex 12.29), a kedy mečom ozbrojený aniel Hospodina preskočil krvou označené dvere židovských domov, nedovoliac “zhubcovi, aby vošiel do vašich dveri zabiť.” (Ex 12.23) Preto sa Pesach prekladá do angličtiny slovom Passover ‘prechod ponad’. Autorstvo termínu Passover, a teda aj slovenského ‘prejdenie’, sa prisudzuje anglickému heretikovi Williamovi Tindal-ovi (tiež Tyndale), ktorého upálili belgickí katolíci v roku 1536. V jeho preklade Piatich kníh Mojžišových, zvaných Pentateuch, hebrejský text Ex 12.11 “pesah huna le Jahvah”22 a grécky “Pascha [vyslovuj paša] esti Kirio” (Πάσχα έστί Κυρίω) znie: “To je passover pre Pána” (“It is a passover to the Lord”).23 Jeho slovenský preklad, “to je prejdenie Hospodinovo,” znie podivne. Našťastie, slovenskí prekladatelia Pentateuchu nepoužili slovo ‘prejdenie’, ale ponechali tam nezrozumiteľné hebrejské pesach, s vysvetlením, že to znamená “(ušetrujúce) preskočenie Hospodinovo, to jest slávnosť baránka.”24 Nad tým je treba sa pozastaviť. Pasa, transitus vel praeteritio…) hoc Domino. V skutočnosti, na preklad biblického ale v hebrejčine nezrozumiteľného slova Pesach a gréckeho slova Páscha slovom v zmysle anglického slova passover (slovensky ‘prejdenie’ alebo ‘preskočenie’) neprišiel William Tyndale alebo Tindal (c. 1492-1536), ale Dalmatinec (teda rodokmeňom severo-pannónskym Slovenom príbuzný),25 Eusebius Hieronymus, známy ako sv. Jerome (narodený v r. 348 v Stridone, Dalmácia, umrel v Bethleheme r. 420). V ním revidovanom a znovu preloženom texte Starého a Nového Zákona (404 po Kr.), známom pod názvom Vulgata editio (anglicky Vulgate),26 Hieronymus adaptoval hebrejské Pesach a grécke Páscha na latinské “Phase” v zmysle latinského slova “transitus,”27, ktoré znamená ‘prejdenie’ (passover), ‘prekročenie’ (pass beyond), ale aj ‘premenenie sa na’ (angl. changing into), a ‘vymknutie sa zmyslovému pojatiu’ čiže transcendenciu (angl. transcendence). Ktorý z tychto významov mal Hieronymus na mysli nie je hneď zjavné, ale vo svetle súvisiacej evidencie zrejme ten posledný, ‘nadzmyslovosť’ alebo ‘transcendencia’. Potvrdzuje to jeden zo starých textov latinskej Biblie vydaný v Ríme v roku 1543 pod titulom Biblia Sacro-Sancta.V ňom sa Hieronymusov termín “Paesa” (pôvodne Phase) podáva s vysvetlením takto: “Paesa* (*Pasa, transitus vel praeteritio…) hoc Domino,” čiže Pasa, v zmysle ‘premenenie sa’ alebo ‘transcendencia Pána.’ K tomu chápaniu ho zrejme naviedol židovský historik 1. storočia po Kr., Josephus Flavius (39-95 po Kr.), ktorý vo svojom druhom veľkom diele Židovská Archeológia (Ίουδαϊκή Άρχαιολογία, preložené do angličtiny ako Jewish Antiquities) vysvetlil biblické slovo Páscha gréckym slovom ypervasia s významom ‘transcendovať’ ale aj, a to prozaickejšie, ‘prejsť ponad’ (anglicky to transcend 21 Holub & Kopečný, 1952. Etymologický slovník jazyka českého, s. 268. The Triglot Bible …Vol. I – The Old Testament, 1890, s. bez čísla. 23 Tindale, W. 1530. Pentateuch. Translated from Hebrew. Antwerpen. Cit. in: A New English Dictionary on Historical principles; Founded mainly on the materials collected by the Philological Society. Edited by James A.H. Murray. Oxford: At the Clarendon Press, 1909, vol. VII, p. 586. str. 105 24 Svätá Biblia, 1964, s. 77. 25 http://en.wikipedia.org/wiki/Dalmatae#cite_note-1) 26 Smith 1977, Smith's Bible dictionary, s. 732-735. 27 The Triglot Bible …Vol. I – The Old Testament, 1890, s. bez čísla. 22 alebo to pass over).28 Toho druhého, prozaického významu, ktorý Josephus na mysli nemal, sa chopili niektorí prekladatelia neskoršej doby, včetne Tindala, nepochopiac, že tu nešlo o prelet aniela ponad krvou označené dvere židovských domov v Egypte (ako sa dnes často vysvetľuje) ale, ako to pochopil sv. Jerome, o starodávny, pred-egyptský ritual obnovenia transcendentalného vzťahu Boha Stvoriteľa s jeho ľudom na zemi.29 Pritom prehliadli jeho, v tomto kontexte správnejší význam, potvrdený synonymom yperveno (ύπερβαινω), s významom ‘transcendovať’, ktorý mal na mysli Josephus. Väčšina prekladateľov, ktorí o hore uvedenom preklade pochybovali, vyriešili problem tak, že ponechali aj v preklade pôvodné slova Páscha (v jeho rôznych jazykových obdobách) bez prekladu. O zámyslu Josephusa by však nemalo byť pohybnosti, pretože v nasledujucej podradnej vete on sám vysvetlil, že “sviatku Pascha sa hovorí ‘Transcendencia’, lebo v tento deň Boh transcendoval (čiže zostúpil z nebies) k svojmu ľudu a pliagou postihnul Egypťanov.”30 Tento význam je dodnes zachovaný v liturgii katolíckej svätej omše, ktorá je pripomienkovým rituálom Ježišovej pesach-ovej večere s apoštolmi, “večere Pána” (Coena Domini) na zelený štvrtok pred ukrižovaním, zvanej eucharistia. V nej sa naplnili slova prorokov Starého Zákona a spečatili sa slova a sľuby Ježiša Krista. “Toto čiňte na moju pamiatku,” povedal Ježiš svojim učeníkom a tak ustanovil omšu svätú.31 Rituálnym srdcom sv. omše je mysteriozne ‘premenenie’ chleba a vína na telo a krv Kristovu, ktoré symbolizuje Ježišové umučenie a jeho slávne zmrtvychvstanie, čiže jeho transcendenciu z ľudskej podoby na božskú, z pozemského života na život večný. Tomu sa síce hovorí tajomstvo viery,32 ale ide tu len o pochopiteľnú, znovuvskriesenú transcendentálnu jednotu medzi nebom a zemou, a medzi živými pozemčanmi a večným a nekonečným Bohom (včetne spasených mrtvých nebesčanov), ktorú prerušil prvý hriech spáchaný Adamom a Evou v Raji. Túto jednotu znovuvzkriesil Ježiš Kristus, skrz svoju trancendenciu, keď ”vstúpil do neba, [kde] sedí po pravici Otca, a zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych,” ako to odriekajú katolíci vo Vyznaní viery (Krédo).33 Preto sa vyvrcholeniu sv. omše, prijimaniu, hovorí communio alebo societas v latinčine a communion v angličtine, čo znamená ‘spoločné požívanie (tela Kristovho)’. Zrejme tak tomu rozumela Katolícka cirkev v prvých storočiach jej existencie, keď zvolila názov misa pre rituál eucharistie. Misa. Význam slova misa, slovensky omša, sa časom buď pozabudol alebo aj stratil, ale najdeme ho v tamilskom slove o-miśai, ktoré popisuje ‘jedlo vedúce k jednote’ (s Bohom),34 ktoré privádza veriacich na prah transcendentalného spojenia s ich Stvoriteľom. Slovo misa, ani jeho grécky ekvivalent sa v Biblii nenachádza, a to znamená, že novovzniklá cirkev tento termín prijala z náboženskej tradície vtedajších pohanov. Otázkou je, ktorých pohanov? Z gréčtiny to neprišlo, lebo omša po grécky sa volá liturgia (λειτουργία), čiže čítanie. Priamo z tamilčiny to v tak neskorej dobe tiež sotva mohlo prísť, pretože v 2.-4. storočí, keď sa Katolícka cirkev formovala, už tamilských obchodníkov a kňazov v Stredozemí tak veľa nebolo. Toto tamilské slovo o-miśai však vtedy používali bohanskí Sloveni, ktorých potomkovia, Slováci, ho ako jediní na svete používajú dodnes v prakticky nepozmenenej podobe ‘omša’. V 1. storočí po Kr. bohanskí Sloveni tvorili prevážnu časť obyvateľstva 28 Josephus: The Jewish Antiquities, (AD 39-95) 1930, d. IV, s. 300-1: bk II.313. [Liddell & Scott]. 1980. An intermediate Greek-English lexicon, s. 834; Hionides 1983, Collins Pocket Greek Dictionary, s. 404. 30 Josephus: The Jewish Antiquities, (AD 39-95) 1930, d. IV, s. 300-1: bk II.313. str. 106 v knihe 31 Goffine, Kresťansko-katolícka Poučná Kniha, s. 314-316 32 Jednotný katolícky spevník, 63. vydanie, 1996, s. 38-40. 33 Jednotný katolícky spevník, 1996, s. 34. str. 107 v knihe 34 The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary 1978, p. 554 29 gréckej Solúne (Thessalonike) a podľa svedectva cisára Michala III. “Solúňania všetci čisto sloveňsky hovoria,” ako je to zaznamenané v Živote Metoda z r. 885 alebo trochu neskoršie.35 A prvá epištola sv. Pavla (najstaršia kapitola Nového Zákona) bola adresovaná práve Solúňčanom (Thessaloničanom), ktorí medzi prvými prejavili náchylnosť k novej, kresťanskej viere.36 Druhá apoštolská cesta sv. Pavla v r. 51 tiež viedla k Solúňčanom.37 Slovenskí Soluňčania, čiže Velebníci dravidskéhoVlasatého Boha Gangaveniana, s menom odvodeným z tamilského slovesa sol vo význame ‘velebiť’, zaiste velebili svojho Boha Volosa dravidským rituálom zvaným omša (Ta. o-miśai). Je preto len prirodzené predpokládať, že keď ich sv. Pavol previedol na kresťanskú vieru, preorientovali svojú omšu z trojediného Volosa (Šivu) na trojediného Boha (El-Elohim-Jahvah) zvestovaného Ježišom Kristom. A keďže v prvých dvoch storočiach katolícka cirkev v Ríme a v Gallii bola “podstatne grécka,” zatiaľ čo cirkev vo vtedajšej “Afrike” (tz. v Rímanmi okupovanej Cyrenajke a Tripolitanii na severnom pobreží vtedajšieho sub-kontinentu Libye, dnes pobrežnej nadsaharskej Afriky) hovorila latinsky,38 rituálna prax prekrstených slovenských Solúňčanov sa stala praxou neskoršie založenej cirkvi v Ríme. Tak prešla dravido-slovenská omša zo slovenského Solúňa do Ríma, kde sa uchytila v neskoršie polatinčenej podobe misa. Rím prijal dravido-slovenskú omšu alias misa bez toho aby jeho veriaci tomu teologickému termínu plne rozumeli, a Vatikán v tomto neporozumení pretrváva dodnes. Sloveni na Slovensku jeho význam časom tiež pozabudli, ale starú dravidskú formu o-miśai ~ omša, ako jediní na svete, nám dodnes zachovali a zachovávajú. Česká mše, aj keď odvodená zo slovenskej omše, ľahko presvedčí slávistov, že pochádza z latinskej misa, aj keď s nezmyselným významom: “jděte, je rozchod, konec obřadu,” čo redukuje centrálny sakrament katolíckej viery na nicotnosť.39 Keďže však dravido-slovenskému termínu omša sa v latinsky hovoriacom Ríme jednoznačne nerozumelo, a jeho obsah bol prehlasený za nepreniknuteľné tajomstvo viery, latinská misa, ako pamiatkový rituál hebrejskej paskalnej večere (pesach), nemohla prispieť k objasneniu termínu pesach. V podobnej nevedomosti židovská pečatná tradícia pesach-u Boha Jahvah-a sa skĺzla na teatrálnu reprodukciu historky o raznej pomste vykonanej anielom smrti na ľudských aj zvieracích prvorodencoch mužského pohlavia v Egypte a na preskočenie izraelských domov označených krvou obetného barana anielom smrti. Výsledkom tejto židovsko-katolíckej ignorancie bolo, že hebrejské pesach sa začalo chápať v zmysle polatinčeného “Phase (id est transitus),” a to v jeho najprimitivnejšej forme ”preskočenia”, “prejdenia,” a známeho anglického “Passover” v zmysle ‘prejdenia ponad’ dvere označené krvou.40 Takto zredukovaný pesach nedáva zmysel v iných kontextoch Biblie mimo Ex 12.11, a preto hebreisti rozlišujú tzv “Egyptský Pesach-Passover” od “večného Pesachu.”41 Časová zhoda izraelského Pesachu s Egyptským ‘preskočením’ je len zmätok navádzajúcou náhodou. V prvom gréckom preklade Pentateuch-u (hebrejsky Torah), v Septuagint-e, enigmatické hebrejské slovo pesach (alebo pesah) je nahradené v modernej gréčtine bezvýznamným slovom “Pascha” (Πάσχα), ktoré sa od r. 1530, po stopách anglického teológa Williama Tyndale-a, chybne prekladá vo všetkých moderných vydaniach Biblie 35 Život Metoda. post 885/1992, s. 80. Vargaš prepisuje pôvodné slovo [словеньскы v azbuke; použij glagolský prepis, v Hudec, Veľký omyl, 1994, s. 105; viď Fig. 3] formou “sloviensky” a Lacko formou “slovĕnsky”, ale správnejší prepis je “sloveňsky”. Lacko 1992, Svätý Cyril a Metod, s. 76. 36 Ruffels, Pe G. Nedeľná kázeň, 30 novembra 1997. 37 Insight on the Scriptures, 1988, d. II, s. 746-747; Lacko 1992, Svätý Cyril a Metod, s. 13. str. 108 v knihe 38 Smith 1977, Smith's Bible dictionary, s. 732. 39 Holub & Lyer 1967, Stručný etymologický slovník, s. 324. 40 The Pentateuch and Haftorahs, ed. Hertz, 1996, s. 255-256. 41 Smith 1977, Smith's Bible dictionary, s. 490. str. 109 v knihe anglickým “Passover,” 42, čo znamená ‘prechod ponad’ alebo ‘prelet ponad’ s odkazom na prelet aniela smrti ponad krvou baránka poznačené dvere Izraelitov v Egypte.43 Bizárne je, že tento nezmysel aj moderní Židia prebrali a prijali za správny (Ex 12.27, 43), aj keď sa vie, že jeho použitie v tomto zmysle je len “technické,”44 a v podstate mylné. Starodávny text Biblie Orientalnej Katolickej Cirkvi, zvanej Peshitta, má v tom istom verši aramejské slovo pesakh s úplne odlišným významom ‘tešiť sa’ (angl. to rejoice), kde koreňom je pšakh a podstatným menom je piskhah ‘potešenie’ (angl. rejoicing).45 Omnoho správnejšie, iné jazyky slovo pesach neprekladajú, len ho adaptujú svojej výslovnosti, e.g. basėa v Arabčine,46 pascoa (Port.), pascua (Špan.), páscha (πάσχα) (Grk.), Pâques (Fran.), la Pasqua (Tal.), Paştile (Rum.), Passach (Nem.), Paschen (Hol.), Paaske (Dan.), påsk (Šved.), Páscha (Ruš.), pääsiäinen (Fin.) pak yortulari (Turec.); v Afrikánčine (Afrikaans) sa vyskytujú dve formy, Pasga a Paasoffer.47 Ani v jednom z týchto jazykov sa tomu slovu nerozumie, aj keď sa bežne používa na popis Veľkej noci. Pascha. Grécke Pascha vzišlo z hebrejskej formy “Peška” v jeruzalemskom nárečí. 48 Slovo Peška a jemu príbuzné aramejské “Pascha” alebo “Paška” sa pokladá za variantu hebrejského pesach, ale to nie je vôbec isté, ba ani len pravdepodobné.49 Jeho koncové -ka nie je obsiahnuté v pôvodnom hebrejskom pesach. Zrejme tu ide o dva slova s rôznym významom, ale ten sa prehliadol pri spísaní prislušného textu. Pesach bol sviatkom Boha Jahvah, Peška bol obetný baránok jemu obetovaný (Ex 12.11), ako to priznáva aj dnes najlepšie známy prekladateľ z hebrejčiny, Dr. J.H. Hertz. 50 Nerozlišenie dvoch rozdielnych pojmov, Pesach (Pečať) a Peška (obetný baránok) vedie k anomálnym prekladom, ako napríklad vo Fentonovej Biblii, kde sa Mojžišovi pripisujú slova k staršinom Izraelovym, “zabijte Prelet ponad (Passover)”51 namiesto ďaleko správnejšieho prekladu v slovenskej Biblii, “zabite obeť pesachu, baránka” (Ex 12.21).52 Pesach v podobe ‘pečate’ prevzali len Sloveni (Slováci), Poliaci, Česi a niektoré iné slovenské (slovanské jazyky). Peška/Pascha v podobe ‘obetného baránka’ prevzali Gréci a po nich väčšina európskych jazykov v už spomenutej podobe páscha, pascoa, atď. Jeho presný význam, ktorý je v úplnej zhode s jeho použitím v Exoduse ako aj v iných častiach Biblie, 42 The Septuagint with Apocrypha, 1851/1980, s. 84. Tindale, W. 1530. Pentateuch. Translated from Hebrew. Antwerpen. 44 King James Version, 1769, in Sword, 2002. 45 The Holy Bible from the ancient Eastern manuscripts: containing Old and New Testaments, translated from the Peshitta. The Authorised Bible of the Church of the East. Translated by George Lamsa. Nashville, Tennessee, USA: A.J. Holman Company, 1933, paperback reprint 1968, s. 78-79. V tomto vydaní prekladateľ sledoval anglické verzie a preložil slovo piskhah konvenčným ‘Passover’, aj keď vedel, že aramejské pesakh znamená ‘tešiť sa’. Viď Lamsa, G.M. 1964/1978. Old Testament Light: A Scriptural Commentary based on the Aramaic of the ancient Peshitta Text. Philadelphia: A.J. Holman Company, s. 121. 46 Wehr, 1976. A Dictionary of Moderen Written Arabic, s.57. 47 Lyall, A. 1940. A Guide to the Languages of Europe: A Practical Phrase-Book. London: Sidgwick & Jackson, passim; Die Bybel, dit is die Ganse Heilige Skrif wat al die Kanonieke Boeke van die Ou en Nuwe Testament beval. Oorgesit uit die oorspronklike tale. 1957/1996. 4de uitgawe. Kaapstad: Bybelgenootskap van Suid-Afrika, s. 70-71. 48 Amesworth, H. 1627. Annotations on the Books of Moses ? London: for John Bellami, s. ? 49 The New Jerusalem Bible, 1985/1994, s. 2093. str. 110 v knihe 50 The Pentateuch and Haftorahs, ed. Hertz, 1996, s. 255. 51 The Holy Bible in Modern English: Containing the complete sacred scriptures of the Old and New Testaments translated into English direct from the original Hebrew, Chaldee and Greek, by Ferrar Fenton. Merrimac, Massachusetts: Destiny Publishers, 1966, s. 63. Ten istý nezmyselný preklad je aj v The Holy Name Bible 1983, s. 83, a v King James Version, 1769, in Sword, 2002. 52 Svätá Biblia, 1964, s. 71. 43 najdeme v tamilskom paśu pre ‘obetné zviera’ a kam pre ‘ovcu’ alebo ‘baránka’.53 Tamilské paśu-ka(m) je zjavným zdrojom hebrejského paška / peška, ako aj gréckeho pascha a staroslovenského paska, vo význame ‘obetného baránka’. Takého baránka, zvaného paska, mali Izraeliti podľa príkazu Boha Jahvah obetovať pri príležitosti jeho výročného sviatku, Pesachu. Grécke pascha sa vyslovuje ‘paša’, kdežto staro-slovenský obetný baránok bol ‘paska’, čo naznačuje, že starí Sloveni si nevypožičali slovo ‘paska’ od kresťanských Grékov, ale že ho už mali vo svojom slovníku v dobe pred-kresťanskej. To znamená, že ho prijali priamo od dravidských prospektorov, obchodníkov a kňazov už v dobe bronzovej. Veľká Noc. V Serbo-Chorvatčine (alebo v Srbčine a Chorvatčine) sa kresťanskej verzii židovského Pesachu Boha Jahvah, Veľkej Noci, hovorí to Uskrs (vzkriesenie); v Maďarčine húsvét (poživanie mäsa (po pôste)), v Estončine lihavõte, atď.54 V Angličtine sa používa Easter a v Nemčine die Ostern, mylne odvodzované od teutonskej bohyne jara, Eostre, i keď skutočná etymologia vedie k Tamilským slovám essam ‘obeť’ (‘sacrifice’) a tēķu ‘zjednotiť sa s’ (‘to unite with’),55 z čoho vzniklo staré bohanské Ester ako aj moderné anglické Easter56 s významom ‘obeť zjednotenia sa s (Bohom)’,57 ‘obeť uzmierenia človeka s Bohom’.58 Len v Slovenčine a jej blízkych nárečiach/jazykoch sa slávi pesach ako Veľká Noc (velikonoce v Češtine, Wielkanoc v Poľštine, Velík-den v Bulharčine),59 a tým sa zachováva Jahvah-ov príkaz doslova, aby sa “Noc kedy Jahvah bdel aby vyviedol [Izrael] ... z Egyptskej zeme” slávila ako pesach/pečať na počesť Jahvah/Hospodinovu (Ex 12.42).60 Podľa cirkevnej literatúry Sloveni slávia Veľkú Noc -- noc kedy Pán vyviedol Židov z Egypta -- a nie Pesach, v zmysle “slávnosť[i] prejdenia ponad” (Passover) ako to robia Angličania a Židia?61 Keby bola tradícia Veľkej Noci prišla k Slovenom až s Konštantínom (Cyril) a Metodom, určite by sme dnes slávili Páscha-u, čiže sviatok obetného baránka, ako to robia Rusi, a nie Veľkú Noc, pretože títo vierozvestcovia pracovali na základe greckéj a byzantskej tradície, ktorá síce vychádzala zo Septuagintu, ale zdôrazňovala spojenie sviatku “páscha” so záchranou prvorodených Izraela pred smrťou a nie s Veľkou Nocou Jahvah-ovej vigilie. Aj najposlednejšia verzia katolíckej Biblie, The New Jerusalem Bible, prekladá “baranka veľkonočného” ako Passover, tz. “prejdenie ponad’, čo je mezmyselné.62 Z toho plynie, že Sloveni museli jesť veľkonočného baránka a sláviť Veľkú Noc ako slávnosť alebo rituál splnenia božej prísahy, ako sviatok Pečate, už dávno pred dobou kresťanskou. Tento sviatok sa v dravidskej Indii a zrejme aj na Slovensku slávil dávno pred prepustením Židov z Egypta ba i pred ich vstupom do Egypta (o ktorom dnes existujú určité pochybnosti) a bol spájaný s prvým plným mesiacom po jarnej rovnodennosti. Bol to sviatok teologicko-kosmologický (splnenie prísľubu zjednotenia sa ľudu s Bohom) ako aj veselica jara spojená s kúpačkou, čomu slovenská pastierska tradícia určite napomáhala k prežitiu. Prechod zo zimy do jara tu na ľudovej úrovni symbolicky reprezentoval transcendenciu Bohačloveka na Boha Všemohucého alebo nebeského, ako to vidíme v Ježišovej smrti a jeho 53 The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary 1978, p. 430, 173. Lyall 1940, A Guide to the Languages, p. 163, 226-27. str. 111 v knihe 55 The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary 1978, p. 130, 384. 56 American College Dictionary, 1953, p. 379. 57 Hromnik, C.A. 2000. The Sacrifice that unites men and women with God. The Southern Cross, 11-17 April 2001, s. 13. 58 The Exultet. Recited at the beginning of the Easter Vigil Service, Saturday 26 March 2005, St. Michael’s Church, Rondebosch. 59 Lyall 1940, A Guide to the Languages of Europe, passim. 60 The Pentateuch and Haftorahs. ed. Hertz, 1996, s. 259. 61 Goffine, Kresťansko-katolícka Poučná Kniha, s. 352. 62 The New Jerusalem Bible, 1985/1994, s. 1653. str. 112 v knihe 54 vzkriesení. Túto transcendenciu mal zrejme na mysli Slovenom pravdepodobne rozumejúci sv. Hieronymus, keď použil slovo “Phase” v zmysle “in transitu” na popis podstaty sviatku Veľkej Noci. On celkom zrejme chápal, že tu vôbec nešlo o prelet anjela ponad krvou baranka označené devre židovských domov v Egypt, a je prekvapujúce, že všetci prekladatelia po ňom tento zmysel slova pascha nepochopili. Symbolické luno-solárne datovanie tohto sviatku prijal aj Nicejský snem Katolíckej Cirkvi, ktorý v r. 325 stanovil, že Veľká noc sa bude vždycky sláviť na prvú nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca.63 To, že tradícia Veľkej noci prežila na Slovensku aj napriek tomu, že v cirkevnom jazyku aj na Slovensku sa sviatok menoval “pascha,”64 bezpochybne nasvedčuje tomu, že Sloveni poznali pôvodné tamilské paśu pre ‘obetné zviera’ a kam pre ‘ovcu’ alebo ‘baránka’ dávno pred tým než sa im do rúk dostala hebrejská Biblia, či už v originále alebo v hociktorom preklade. Slovenská kúpačka. Dôraz, ktorí Slováci kladú na jasne pred-kresťanskú velikonočnú kúpačku (oblievačku) v pondelok, svedčí o starobylosti tohoto sviatku. Dožíva tu obrad očisťovacieho a oplodňujucého kúpania sa v rieke, ktorý k nám priniesli starí dravidskí prospektori a obchodníci z teplej Indie. GangaveĦiana (Vlasatého Boha) velebiaci Sloveni tento sviatok síce prebrali, ale spôsob vykonávania jeho očistných obradov sa zmenil vzhľadom k tomu, že prvý spĺn mesiaca po jarnej rovnodennosti je v mesiaci márci alebo apríli, kedy je voda v riekach ešte priliš studená na očistné kúpanie. 65 Preto namiesto rieky, veľkonočný purifikačný ritual sa sústredil na studňu. Studni sa v tamilčine hovorí kúpam a odtiaľ pochádza aj slovenská kúpačka, doslova umývanie pri studni, rituál, s prastarými koreňmi v Indii. Pri kúpaní pri studni, v protiklade s kúpaním v rieke, používal sa bruchatý hrniec na vodu alebo džbán. Tomu sa v dravidskej Indii hovorí kumbam a v sanskritskej Indii kognátnym kumbha, čo v oboch druhoch jazykov popisuje aj Aquariusa v Zodiaku.66 V Indii takýto hrniec/džbán dodnes representuje ženské lono a preto sa mu hovorí ‘plodivý hrniec/džbán’. A splodenie nového života je to isté ako naplnenie božej prísahy, takže existuje určitá spojitosť medzi slovenskou pečaťou a slovenskou kúpačkou.67 +++++++++++++++++++++++++++ K ÚDAJNEJ NEUTRÁLNOSTI PRÍPONY –ÁK Jedinou známou reakciou na môj príspevku do Stálej konferencie Panslovanskej únie (PANSÚ) „Slovenský, alebo ´novoslovenský´jazyk?“ ( 8. marca 2011) bola „Poznámka k údajnej pejoratívnosti mena Slovák“ od J. Chovana-Reháka uverejnená tamtiež (21. marca 2011). Môj príspevok bol reakciu na projekt umelého „novoslovienskeho“ jazyka českého informatika Vojtecha Meruňku. Nič menej a nič viac. J. Chovan-Rehák však nereagoval na V. Meruňku, odkazujúc na svoj článok v Kultúre z 8. dec. 2010, v ktorom reaguje na „antisvätoplukovskú rebéliu“ a tiež sa snaží dokázať, že niet dôvodu používať adj. (staro)slovenský s diftongom. Miesto toho sa zadrapil do môjho konštatovania, podľa ktorého pomenovanie „Slovák“ vzniklo pod českým vplyvom 63 Špirko, [1943?] Cirkevné dejiny, Sväzok I, s. 88. The Septuagint with Apocrypha 1851/1980, s. 84-86; Goffine, Kresťansko-katolícka Poučná Kniha, s. 289, 307, 314, 351. 65 Slav 1997, Veľká noc, s. 22; Krupková 1996, Zvyky a obyčeje, s. 45; Švický M. 1997, Apríl bol mesiacom tajuplných obradov a oblievačiek: Hospodárske čary a jarná orba. Slovenské zahraničie 2(4), April. 66 The Lifco Tamil-Tamil-English Dictionary, 1978, s. 221, 239. 67 Stutley, A Dictionary of Hindusim, s. 155. str. 113 v knihe 64 a mohlo mať pejoratívny obsah. Toto tvrdenie vyzdvihol ako odstrašujúci príklad „protislovenskej zlomyseľnosti“ pre ostatných neznámych „nedoukov“ a „hlupáčikovhanobiteľov mena Slovák“. Takéto onálepkovanie, aj keby bolo na ňom niečo pravdy, ešte nerobí toho, kto ho vyslovil, učeným a čestným. Za oným konštatovaním či názorom je už totiž celá tradícia, ktorá vznikla dávno pred pisateľom týchto riadkov a v poslednej dobe je spojená nie s nejakými neznámymi, ale s takými (známymi) menami ako Milan S. Ďurica, Tomáš J. Veteška, P. Mulík, M. Tkáč, Cyril A. Hromník, A. Hrnko, O. Chreňo a i. Aj na nich sa teda vzťahujú predchádzajúce prívlastky. Kde bol J. Chovan-Rehák, keď táto tradícia vznikala? J. Chovan-Rehák sa zvlášť odvoláva na Hromníkovu knihu Sloveni/Slováci kde sú vaše korene? Lebo podľa tejto knihy (str. 80) sa vraj tvrvdí, že „Slovák je ten, ktorý je chválený alebo velebený, a takáto sémantika mena Slovák je ...na hony vzdialená od akejkoľvek pejoratívnosti!“ Lenže to práve, pri pozornom čítaní, Hromník nepíše: podľa neho Sloven (nie Slovák) je „ten, kto chváli vlasatého“ (str. 82), nie je to ani človek od slova, lebo potom by mal byť „Sloviar a nie Sloven“. Tiež nie je stúpencom pomenovania Slovák, „ktoré nám prišili iní“, ale je za návrat pomenovania Sloven, lebo „osloviť naše ženy a dievčatá menom Slováčky sa protiví nie len našim ušiam, ale aj nášmu žalúdku.“ (str. 152153). (Škoda, že Hromník nezabezpečil aj jazykovú úpravu svojej práce). Náš kritik má teda problém s citovaním. J. Chovan –Rehák ďalej konštatuje, že „sufix –ák nemá nijakú významotvornú úlohu v slovotvornom procese a je vlastne iba neutrálne substantivizačnou morfémou adjektív, keďže pomocou nich sa z prídavného mena stáva meno podstatné, bez ohľadu na to, aké protichodné významy tieto adjektíva obsahujú.“ Je to naozaj tak? Predovšetkým, sa náš exučiteľ slovenčiny dopúšťa zmiešavania jabĺk s hruškami, a to dvakrát. Na jednej strane zmiešava obyvateľské a vlastné mená, napr. Slovák a Novák a tie isté vlastné mená a mená nositeľa vlastnosti, napr. hlupák, na druhej strane. Všetky tieto skupiny substantív majú totiž svojej špecifiká. Prípona –ák potom má pri rozdielnych podstatných menách rozdielne významy. V tomto zmysle nie je pravda, že pri tvorbe podstatných mien z prídavných nedochádza k sémantickému posunu. Napr. chytrák nemusí byť chytrý a chudák už vonkoncom nie je chudý. Nanajvýš možno pri tomto spôsobe odvodzovania hovoriť o parciálnom významovom krytí. Tak je to aj v prípade páru dobrý dobrák. Dobrák je iste aj dobrý, ale aj prehnane dobrý, kedy sa dobrota nemusí vyplatiť, čo konštatuje aj J. Chovan –Rehák, citujúc knihu Kazateľ. Ale stačí si spomenúť na slovenské príslovie : „Za dobrotu na žobrotu“. A sprosták je iste sprostý, ale nikomu nebudeme nadávať do sprostých, podlých a hlúpych, ale do sprostákov, podliakov a hlupákov! Prípona –ák nemôže byť neutrálna už preto, lebo zveličuje : podľa Slovenskej gramatiky (5. vyd., Bratislava, 1966, str. 151) mená vytvorené jej prostredníctvom patria medzi zveličené. Pravda skrutkováku je jedno, či ho nazveme skrutkovák alebo skrutkovač. Pomocou príp. - ák sa zovšeobecňuje nielen nejaká vlastnosť, ale aj činnosť, ktorú vyjadrujú, napr. slovesá babrať, túlať sa, cicať. Dostaneme tak tzv. činiteľské mená ako babrák, tulák a ciciak. Toto posledné mohol J. Chovan-Rehák pokojne použiť aj namiesto mena nedouk, lebo ide o synonymá. Už sa nikto nebude diviť, keď podľa J. Chovana-Reháka ten, kto hanobí etnonymum Slovák, osočuje aj všetkých Novákovcov. Tu treba pripomenúť, že Novák je vlastné meno, ktoré vždy označuje len jedného jedinca, dedí sa a je chránené zákonom. V tomto zmysle p. Nový nemá nič spoločného s p. Novákom: ide o dve rozdielne osoby. Dosť časté sú priezviská ako Slovák a Slováček, pričom toto posledné vďačí za svoju existenciu len sufixu -ák. (k –> č). Ale aj tu môže prípona –ák, ak sa použije hlava-nehlava, vyvolať nevôľu. Napr. p. Krivý by sa iste potešil, keby sme ho zrazu premenovali na „Krivák“: jeho deti by si však už naň zvykli! Aj pri pomenovaní jedného z najvyšších vrcholov Tatier sa dala prednosť pomenovaniu Kriváň pred pomenovaním na –ák. Obyvateľské mená, ku ktorým patrí aj Slovák, si tiež väčšinou národy nedávajú samé, pričom sa môžu, a nemusia rešpektovať určité jazykové zákonitosti. Na druhej strane sa národné kolektívy tomu aj bránia, majúc už svoju identitu alebo vychádzajúc z interného vývinu svojich národných či materských jazykov, lebo v tom vidia obmedzovanie svojej jazykovej suverenity. Jeden príklad za všetky: Gréci sa dodnes nestotožnili s týmto pomenovaním, lebo oni sú Heléni. Naproti tomu, ak sú Maďari v mnohých jazykoch sveta označovaní ako „Uhri“, tak vôbec proti tomu neprotestujú a vedia prečo. Iní zas po získaní samostatnosti sa hlučne prihlásili, ako napr. Moldavsko v r. 1991, k návratu k pôvodnému pomenovaniu Moldova. To pravda neznamená, že sa to malo odraziť aj v slovenskom názve, lebo by to znamenalo zásah do slovotvornej štruktúry názvu. Preto je v slovenských jazykových príručkách naďalej tradičný názov Moldavsko a adj. moldavský, ktoré sú nemenej jednoznačné. Ako je to ale s naším vlastným menom Slovák, odkiaľ prišlo, či z čoho vzišlo? Je výsledkom vlastnej pomenúvacej motivácie? Akú úlohu pri tom zohrala prípona – ák? Odpovede na tieto otázky sme očakávali práve od niekoho ako J. ChovanRehák. Podľa neho by sufix -ák bol aj v tomto prípade nielen neutrálny, ale aj v súlade s interným vývinom slovenčiny. Naše obyvateľské meno Slovák vzaté samo osobe sa naozaj javí ako neutrálne. Prečo sa však tak nejaví, ale naopak javí nelichotivo pomenovanie typu Čechák, Židák, Rusák, Rakušák? Pretože už jestvujú pomenovania ako Čech, Žid, Rus a Rakúšan? Lenže jestvovalo a jestvuje aj pomenovanie Sloven a jeho ženský náprotivok Slovenka. Podľa citovanej gramatiky sa príponou –ák tvoria aj obyvateľské mená. Koľko ich je? Objavil som len dve také (regionálne) obyvateľské mená, a to Záhorák a Lipták, avšak medzi obyvateľskými menami štátov ani jedno, ak odhliadneme od takých mien ako Poliak a Bosniak! Dokázať, že ojedinelé obyvateľské meno Slovák je výsledkom interného vývinu slovenčiny má problém aj J. Chovan-Rehák. Postupnosť „slovo-slovný- Slovák“, ktorú navrhuje, je účelová konštrukcia. Omnoho dôležitejšie by bolo ukázať vývin kmeňových samohlások a koncových spoluhlások, počnúc staroslovenským obdobím. V citovanom článku v Kultúre sa pohráva s hypotézou, podľa ktorej denazalizáciou, zač. 10. stor., –en v mene Venceslav vznikla samohláska – á, z Venceslav sa stal Václav a zo „Slovenk“ Slovák. Slovenk preto, lebo podľa neho „trvalé používanie tvaru Slovenka“ dalo zrod tomuto maskulínnemu tvaru, čo zaváňa ďalšou konštrukciou. Lebo ani tu z jedného príkladu nemožno urobiť pravidlo, čo priznáva aj náš kritik, pričom pôvodná podoba tohto mena bola nie Venceslav, ale Věnceslav, teda so samohláskou - ě, o ktorej už vieme, že sa vyslovovala ako –ä a následne ako –e a v inom než slovenskom prostredí buď ako –a alebo - ia. V akom? Do úvahy prichádzajú len dva možné vplyvy: poľský alebo český. V etymologickom rozbore sa tak treba vrátiť k pôvodnému Slovänin s koncovkou – (ä)anin, ktorá prejde metamorfózou –än/an a odtiaľ je už len krôčik ku - ák (- iak). Napr., z Pražanina sa stane Pražan a potom Pražák. A zo Slovana (nie Slovena) Slovák. Určujúcim faktorom teda bolo dosadenie (neslovenskej) kmeňovej samohlásky –a/á. Pozoruhodné sú pritom dve veci. Mená zakončené na –ák (Pražák, Moravák atď.) sa v Česku - irónia osudu - nikdy nestanú spisovnými, zatiaľ čo heslo Slovák zdobí všetky slovenské jazykové príručky. A to aj napriek skutočnosti, že v ženskej a adjektívnej podobe sa zachovali mená Slovenka, slovenský v (pôvodnej) podobe, ktorá vzišla, čo nepopiera ani J. Chovan-Rehák, z jazykového vývinu. Ako ďalej s touto heterogeneitou “Slovenka/Slovák”? Pritom sú len dve možnosti: buď túto nesúrodosť, ktorá svedčí o neukončenosti, áno, o neukončenosti všetkých doterajších kodifikácii slovenčiny, budeme deklarovať ako výnimku z pravidelnej tvorby korelatívnych mužských a ženských názvov osôb, alebo ju odstránime. J. Chovan-Rehák v tejto súvislosti konštatuje, že “ťažko povedať, kedy sa na Slovensku začalo označovanie mužských potomkov pomenovaním Slovák a či sa to dialo pod vplyvom češtiny”. Vzápätí však, objaviac (nárečový) náprotivok mena Slovák v podobe “Slováčka”, pripúšťa, že tento náprotivok “mohol vzísť iba z inojazyčného prostredia, resp. nárečia, teda mimo ... jazykovo slovenského povedomia, utváraného napríklad pod vplyvom češtiny.” Keďže podľa neho meno Slovák stojí pevne ako skala a jeho pôvod siaha až do 10. stor., riešenie by teda spočívalo v premenovaní Sloveniek na Slováčky. Slovenka mu je vôbec tŕňom v oku. Podľa neho je to len zdrobnenina od mena Slovena tak ako je to v prípade dvojíc Jana/Janka, Ružena /Ruženka. Jazyk má iste svoju logiku, lenže táto platí vždy len pre určitú časť reči a pre určité javy. Pri odvodzovaní ženských názvov osôb slovenčina pozná tzv. nominatívnu príponu, napr. kmotor - kmotra, sused - suseda , alebo substantivizáciu prídavných mien, napr. príbuzný -príbuzná, avšak najčastejšie sa ujme koncovka –ka: učiteľka, milenka, Maďarka, Češka, Poľka, Japonka. Aj to sú zdrobneniny? Je to však náhoda, že meno Slovák sa objavilo v 15. stor., v čase, keď sa Slovensko dostáva pod kultúrny vplyv češtiny, Slováci študujú na pražskej univerzite a potom dokonca píšu Čechom aj gramatiky? Ba, čo viac Slovensko je obsadené aj vojensky (husitmi), aj keď len jeho západná časť. Je to po niekoľkých stáročiach akoby revanš za prekročenie rieky Moravy našimi predkami v 9. stor. Tzv. kultúrna západoslovenčina sa nesporne vyvíjala pod vplyvom češtiny a zrejme poslúžila aj ako prevodový remeň či zosilovač pri presadzovaní (nárečového) pomenovania Slovák v dobe, keď Slováci už mali svoj celonárodný etnonym. Qui prodest? Pri hľadaní odpovede na túto otázku nečudo, že túto chronológiu využila česká historiografia, aby datovala existenciu našich predkov až od 15. stor. Podľa R. Marsinu však nemožno vylúčiť ani poľský vplyv cez východné Slovensko. V 19. stor., keď sa prebúdzali národnosti, bolo možné tento vývoj zvrátiť, avšak nestalo sa tak. Príslušníci maďarskej národnosti už nechceli byť Hungarmi, ale Maďarmi, pomenovanie Moravan sa presadí voči pomenovaniu Moravák, len Slováci ostanú Slovákmi. Túto rezignáciu zas nemožno vysvetliť len vplyvom západoslovenčiny, lebo keď sa od tejto prechádzalo na stredoslovenčinu, malo sa aj meno Slovák zmeniť na Sloviak tak, ako sa zo zemáka stal zemiak, ako bol napísal H. Bartek. Uzákonenie pomenovania Slovák, prakticky jediného na celom svete v tomto tvare, sa nezaobíde bez následkov v tom zmysle, že umožní ďalšiu sufixáciu a tým aj rozkolísanie a narušenie identity vlastného mena nášho národa. Netreba vari pripomínať, že súčasťou identity vlastného mena sú jeho jednoznačnosť a nemennosť jeho grafickej podoby. Kto sú teda Slováci? Podľa Slovníka slovenského jazyka (zv. IV, Bratislava, 1964) Slovák je: 1. príslušník slovenského národa, 2. obyvateľ Slovácka. V Prahe už vyše 100 rokov pôsobí Slovácky krúžok. Avšak, keby sme sa jeho členov spýtali, ktorí z nich sú Slováci, odpovedali by, že oni sú Moravania. Ľudovít Štúr bol iste veľký Slovák, ale nie Slováčisko! Aj takýto a iné varianty mena Slovák zaznamenávajú naše jazykové príručky, dávajúc im všetku vážnosť platného hesla. Keby sa bolo bývalo zachovalo (neutrálne) pomenovanie Sloven, k takýmto slovným hrám by nebolo došlo. Tak ako je to v prípade ostatných obyvateľských mien štátov: Belgičan, Dán, Francúz, Angličan, Číňan, Kórejčan, Američan ... V mladosti sa človek učí a niekedy aj nedoučí, takže sa stane z neho nedouk. V tom má J. Chovan-Rehák pravdu. V starobe však, pri všetkej úcte, treba počítať s opačným procesom, teda s odúčaním. Vtedy sa z človeka stáva oduk. Jozef Sivák +++++++++++++++++++++++++++ Ešte i pokus o znevažovanie mena Slovan 11. apríla 2011 (Príspevok do Stálej konferencie PanSÚ) www.pansu.sk Za motto tejto našej poznámky môže poslúžiť výrok Alexandra Rudnaya – uhorského prímasa, a od roku 1828 i kardinála, ktorý v súvislosti s touto vysokou cirkevnou funkciou vyhlásil: „Slavus sum et si in cathedra Petri forem, Slavus ero“. (Slovák som a keby som bol i na prestole Petrovom, Slovákom ostanem.) Tento výrok je v našom kultúrnom svete azda aj známy, ale už asi menej sú známe súvislosti, v ktorých ho vyslovil. Mohlo by sa zdať, že Alexander Rudnay to povedal len na dôkaz svojho národného povedomia, ale on mal na to oveľa hlbšie dôvody. Aj on totiž vstúpil do nacionalisticky zbuntošeného diania druhej polovice osemnásteho a prvej polovice 19. storočia, o ktoré sa v Uhorsku zaslúžili liberálne kruhy príslušníkov maďarských stavov. A objektom ich nacionalistických útokov sa stalo Slovensko, ponímané len ako Horné Uhorsko, aby sa z mysle Slovákov vytratilo nielen povedomie o svojom národnom území, ako o jeho celku, ale aj názvov jeho tradičných zemepisných oblastí, ktoré sa z tohto dôvodu začali označovať len číslami tzv. vojenských dištriktov. A útočilo sa i prostriedkami, k akým sa uchyľujú len krajne deštruované živly spoločnosti. Na oživenie pamäti mladšej generácii môžeme pripomenúť, že jedným z nich bol aj rozšírený hanlivý výrok, že Slovák nie je človek – Tóth nem ember. A pritom by to v tejto súvislosti mohlo platiť skôr naopak, keďže to boli maďarónski potomkovia týchto našich pôvodných maďarských susedov, čo strácali svoju ľudskú tvár. Veď možno povedať, že pôvodné slovenské obyvateľstvo zasväcovalo do tajov civilizovaného sveta svojich kočovných maďarských susedov, čo oni ešte s ľudskou tvárou a bez známok odporu aj akceptovali. Svedčí o tom aj ľudová maďarská balada, ktorú spomína Jozef Škultéty v Slovenských pohľadoch z roku 1929, na s. 191, známa ako Pálbeli szép Antal, kde sa hovorí o mlynčeku, z ktorého sa sypú biele perly –„az elsı kerekek béla-gyöngyöt járjon“. A vydavateľ týchto balád, Morvay Gyızı, vysvetľuje: „Béla-gyöngy“ = fehér gyöngy“. A tu je nad slnko jasné, že slovo béla je od prídavného mena biely, a to od podstatného mena Belo, ktoré so svojím opozitom Černo v minulosti tvorili bežné slovenské krstné mená. Meno Belo nosili až štyria uhorskí panovníci, zatiaľ čo krstné meno Černo zaniklo a uchovalo sa len ako priezvisko. Na pôvod deštrukčného problému spomenutého maďarónstva poukázal už náš Anton Bernolák v závere svojho predhovoru k Slováru z roku 1796, kde poukazuje na tých, čo „až do pobúrenia žlče horlia za maďarskú reč, a pritom sú to ľudia, ktorých jeden alebo druhý rodič boli cudzinci“. Čiže ide o prípady sekulárneho prozelytizmu, keď známa, ba až prepiata horlivosť náboženských novoobrátencov prenáša sa aj do národno-politickej oblasti. A zdá sa, akoby sa vplyv takýchto psycho-génnych syndrómov prelínal takmer celým politickým spektrom politiky, ktorá už viac než dvesto rokov destabilizuje dunajsko-karpatskú kotlinu. O presnejšiu analýzu tohto javu sme sa pokúsili v štúdii Ideové východiská bernolákovského hnutia. In: Zborník Matice slovenskej, roč. I , 2010, Jazykoveda, s. 72 – 78). Kardinál Rudnay teda túto situáciu dobre poznal, veď bol súčasníkom Antona Bernoláka, ktorý často sám musel odrážať takéto útoky na všetko, čo súviselo so Slovanstvom alebo Slavianstvom, a najmä s jeho úsilím o uzákonenie slovenského spisovného jazyka, ktoré podporoval nielen ako Slovák, ale aj ako zodpovedný za osud slovenského kresťanstva., aby Slováci tiež mohli vlastniť vo svojej rodnej reči preklad Svätého písma, čo platí dnes ako conditio sine qua non pri každej misijnej práci, a to aj v prostredí tzv. Tretieho sveta! V tom čase sa meno nášho etnika v Uhorsku a Slovanov vôbec odvodzovalo z dvoch základov, a to od slova sláva (s jeho odvodeninami Slavian a slaviansky) alebo od slova slovo (s odvodeninami Slovan, slovanský).V čase Rudnayovho pôsobenia hanobenie mena Slovan sa sústredilo na jeho latinskú podobu Slavus, a to aj nadnárodnou latinčinou svätoštefanského Uhorska akceptovanou podobou tohto slova. Svätoštefanské Uhorsko tu spomíname preto, lebo po vyvrátení Veľkomoravskej ríše Štefan I. založil v týchto končinách nový, kresťansko-nadnárodný štát s jednotiacim jazykom latinským ako jazykom viacerých národov spoločnej vlasti (lingva patriae). No popri ňom mohli existovať aj domáce jazyky (tzv. lingvae vernaculae). Štefan I. (svätý) svoju koncepciu tohto nadnárodného štátu vložil do známeho a stručného poučenia svojmu synovi, svätému Imrichovi, ktoré znelo: Unius lingvae uniusque moris regnum imbecile et fragile est – kráľovstvo jednej reči a jednotvárnych zvyklostí je slabé a krehké. V tejto súvislosti Anton Bernolák v citovanom Predhovore odcitoval obrannú pasáž z latinského predhovoru Mateja Bela ku Gramatike Pavla Doležala, kde sa, podľa nášho slovenského prekladu, píše: „Slovanov, slávnych pre ich vojenské činy, potom – buď pre neskoršie víťazstvá Germánov, buď pre ľubovôľu písania Grékov, ktorí sem pridali aj svoje písmeno kappa [k], začali prezývať Sklavi. No táto podoba slova u Grékov neznamenala nijakú potupu, len Nemci tomuto slovu začínajú pripisovať tento znevažujúci vykladať, potupu.“ Matej Bel však v citovanom úryvku nešpecifikoval, o akú potupu malo ísť. Pred vyše štyridsiatimi piatimi rokmi, keď sme pre zborník Literárny archív 1967 (Martin : Matica slovenská, 1967) dostali za úlohu preložiť citovaný Bernolákov predhovor k Slováru, práve táto Bernolákom citovaná pasáž nám pripadala dosť konfúzne a čakali sme, že naši starší historici zaujmú k tomuto Belovmu tvrdeniu dajaké spresňujúce vysvetlenie. Zatiaľ sa nič podobného nestalo. No toto akoby z voleja Belom formulované tvrdenie nám neschádzalo z mysle a prvýkrát sa k nemu pokúšame zaujať určité vysvetlenie až teraz.. Slovo Slavus možno v latinčine pokladať za neologizmus, ale nezdá sa nám, ako by sa Nemci, takýmto výkladom podľa Mateja Bela, usilovali zneužiť kvázi „grécku“ podobu tohto mena vo forme „Sclavus“ a vo význame dajakej pohany. Známe je, že Rimania kraje ležiace mimo hraníc svojej ríše (tzv. limesu) pokladali za svoj potenciálny rezervoár sluhov alebo otrokov, získavaných výbojmi a podľa Rimanov akýkoľvek ľud týchto oblastí to boli pre nich potenciálni servi čiže sluhovia ako lacné pracovné sily. Preto zámer zaviesť do latinčiny ešte aj novotvar sclavus, kde už existovali ustálené výrazy ako servus, famulus, minister alebo puer, nemal šancu na úspech, najmä keď tu okrem citovaných výrazov na označenie ľudí za limesom existovalo i všeobecné pomenovanie barbar. Skôr mohla do povedomia preniknúť mienka, že Nemci (Frankovia) tvoriaci gro tzv. Západnej rímskej ríše mohli teda zotrvačne preberať tradičný postoj Rimanov k obyvateľstvu za spomínaným limesom, ale to vôbec nesúviselo s tým, že sa do mena Slavus vkĺzla spomínaná litera kappa. Preto za neoverené pokladáme tvrdenie Mateja Bela aj o tom, že by boli práve Gréci začali ľubovoľne vkladať do mena Slavus spomenutú literu „kappa“, teda S(c)lavus Zdá sa, že kľúčom k vyriešeniu tohto javu nám môže poslúžiť práve pomenovanie nášho známeho turčianskeho hradu, ktorý dostal názov Arx slavina, teda ako Slovenský hrad, ktorý bol postavený v blízkosti oveľa staršieho hradu, s predpokladaným názvom Arx de Solio (Zolio), čiže Zvolenský hrad, a s dnešným názvom Zniev (predtým Zniov). A práve v súvise s menom tohto novšieho turčianskeho hradu možno hľadať pôvod epentézy, čiže vkladania onej „gréckej“ litery „kappa“ do mena Slavus. Lebo to tzv. grécke epentetické „kappa“ tu je možné vysvetliť si vlastným jazykovým procesom, bez akejkoľvek účasti Grékov! Do nášho mena slavus sa totiž mohlo dostať zo spojitosti so slovom hrad „arx (arks)“ a „slavina“ ako teda „arks slavina“ z čoho zvuk „k“ pri bežnej prešmyčke zo slova arks prešlo do slova slavina a utvorilo podobu mena tohto hradu ako ars sklavina. Ale okrem toho toto meno zasiahla aj ďalšia, a to všeobecne jazyková zvláštnosť premeny spoluhlásky –v– na –b–. Napríklad z nemeckého slova Wächter u nás vzniklo pomenovanie strážnika bachtár, z novogréckej podoby biblického mena Avraam sa u nás udomácnila jeho podoba Abrahám a z latinského slova vidua sa utvorilo naše nárečové slovo bdova. Takto aj slovo servi dostalo podobu serbi, podľa čoho je aj dnešné pomenovanie časti južných Slovanov ako Serbi (Srbi), resp. Sorben a podobne sa uskutočnila i premena slova sclavinus na podobu sklabínus, z čoho sa napokon utvorilo aj dnešné pomenovanie nášho turčianskeho hradu ako Sklabinský zámok a obec k nemu prislúchajúca ako Sklabinský Podzámok, resp. Sklabiňa. No už pomenovanie tohto hradu samo osebe dostatočne vylučuje umele vnášanú skutočnosť, že by sa takýto honosný objekt mohol vôbec kedy chápať ako vlastníctvo sluhov či otrokov! A keďže hrady sa pokladali za významné strategické objekty, pozornosť sa potom sústredila aj na ich názvy, a tak tvar slova „sclavina“ z názvu tohto hradu mohol ovplyvniť i znenie mena Sclavus. Lenže okrem takéhoto možného výkladu tejto otázky spravodlivo v prospech Nemcov treba vari ešte povedať, že bol to práve nemecký historik Gatterer, ktorý – ako ho cituje náš turčiansky básnik a historik Ján Valentini v latinskom diele Elegia deflens... (Trnava 1805 – Matica slovenská: Martin 2007) – o našich slovenských predkoch v Úvode do synchronistických univerzálnych dejín napísal: „Der Name des Volkes allgemein Slawe schreibt, so fiel man natürlich auf den Gedanken, ihn, so wie er nun lautet, auf der Sprache selbst herzuleiten. Man fand das Wort Sláwa, welches Nuhm, Ehre andeut, und ward durch die Großtaten der Slawen verleitet, wirklich ihren Namen auf diese stolze Art zu erklären.“(s. 48). (Meno národa sa všeobecne uvádza ako Slávi. Prišlo sa tak, prirodzene, na myšlienku, aby sa toto slovo odvodilo z vlastnej reči, ako znie v súčasnosti. A našlo sa slovo sláva, čo znamená honor a česť. A veľké činy „Slávov“ naozaj zviedli k tomu, aby sa ich meno vysvetľovalo týmto honosným spôsobom.) No útočilo sa nielen na meno a národ, ale aj na jazyk, a nie zo strany Nemcov, ale Maďarov, ktorý hanobitelia označovali ako lingva sclava, a nie gramaticky správnejším tvarom sclavina (akoby takto chceli azda obísť možnosť fonolgického oslabenia hanlivosti tvaru tohto náležitého adjektíva, s jeho potenciálnou fonologickou premenou na sklabína. Hlavný útok na slovenčinu sa však začal v roku 1792, keď na Uhorskom sneme v tomto roku predstavitelia maďarských stavov vyhlásili maďarčinu za úradnú reč v Uhorsku namiesto dovtedy používanej latinčiny. A Anton Bernolák o štyri roky neskôr začal písať spomenutý predhovor k svojmu Slováru, teda práve už v čase ostrých a zosilnených útokov. Aj preto bol tento predhovor preplnený Bernolákovými a prevzatými obranami, ktoré poznal aj citovaný kardinál Rudnay a práve do tohto politického kontextu zapadá i jeho citovaný výrok. To spôsobilo, že slovník (Slovár) Antona Bernoláka skoro na tri desaťročia ostal v rukopise, a akoby podľa zákona schválnosti i ďalší pokus o jeho vydanie sa uskutočnil práve v čase ďalšieho maďarizačného snemu, ktorý sa uskutočnil v roku 1825. No vtedy Alexander Rudnay ako uhorský prímas a kancelár univerzity, ktorá Slovár nielen vytlačila, ale aj financovala, jeho vydanie ideovo ešte zaštítil. Ale podľa spravodlivosti aj tu treba povedať, že ducha sv. Štefana predstavovali aj niektorí reprezentanti maďarského národa, ako bol aj Ferencz Sághy, riaditeľ Univerzitnej tlačiarne v Budíne, ktorá slovník aj napriek divokým maďarizátorským tlakom vydala. Obidva spomenuté snemy z rokov 1792 a 1825, možno teda pokladať aj za útok proti sv. Štefanovi, ktorý nemal v úmysle založiť výlučné kráľovstvo či štát Maďarov a takýmto Uhorsko ani nebolo. A tak i jemu nedávno inštalovaný pomník na Slovensku práve pre zvrátený úmysel súčasných maďarských či maďarónskych liberálov a nacionalistov, ktorý do tohto pomníka provokatívne vložili, možno a treba pokladať za rúhanie (k čomu malo také tradičné maďarské „teremtetovanie“ vždy tak veľmi blízko), a výsmech všetkého, čo duch tohto panovníka v rokoch 975 až 1795, teda za 880 rokov predstavoval. Juraj Chovan-Rehák +++++++++++++++++++++++++++ Kto sú mesiánski (spasiteľskí) židia? Začiatok vzniku „židovského kresťanstva“, ako je sekta mesiánskych židov (hebrejských či židovských kresťanov) označovaná, sa datuje do 70. rokov 19. storočia. Pred týmto obdobím, keď niektorí židia uverili bezvýhradne v Krista (alebo väčšinou z politickospoločenských dôvodov), pridali sa k niektorej z jestvujúcich kresťanských denominácií, najčastejšie k evanjelikom. V roku 1866 však bolo založené vo Veľkej Británii Spoločenstvo hebrejských kresťanov (Hebrew Christian Alliance), ktoré sa snažilo z pragmatických dôvodov zachovať si židovskú identitu, aby i naďalej mohlo požíva pomoc súkmeňovcov z rozvetvenej židovskej diaspóry vo svete. Mesiánski židia sa preto usilovali, aby im prijatie Mesiáša Ješuu nebolo na príťaž v ani jednom ohľade – teda, aby získali napriek svojmu židovstvu výhody aj vo svete Gójimov, ktorý židmi dovtedy poväčšine opovrhoval a neprišli zároveň o existenčné výdobytky židovskej kolektívnej stratégie prežitia. Predstavitelia hebrejských kresťanov, akými boli Mark Levy alebo John Zacker ako prví používali pre vzniknutú sektu označenie „mesiánski židia“ či „mesiánski judaizmus“, ale k všeobecnému prijatiu tohto označenia prišlo oveľa neskôr. Všeobecne jestvuje medzi židovskými veriacimi v Ješuu presvedčenie, že Božie zvolávanie rozptýleného židovského ľudu zo všetkých krajín sveta do „erec Jisrael“ úzko súvisí s duchovným prebudením práve mesiánskych židov a ich následných zjednocovaním mimo kresťanských denominácií. Akoby bočným politicko-spoločenským úmyslom mesiánskych židov bolo infiltrovať kresťanský svet a získať v ňom podporu pre uskutočnenie svojich rasisticko-sionistických politických cieľov. V roku 1882 založil Joseph Rabinowitz (1837-1899) prvú „židovsko-kresťanskú“ obec v novodobých dejinách v Besarábii (Kišinev, dnešné Moldavsko). Teda až od konca 19. storočia možno hovoriť o akejsi spoločnej „židovsko-kresťanskej“ minulosti a kultúre, pretože dovtedy tento spoločný menovateľ nikdy nejestvoval, lebo pravé Kristovo učenie o Pravde a Láske bolo od počiatkov antagonistickým protikladom židovského farizejstva, Lži a Nenávisti. Obrady mesiánskych židov prebiehajú v prítomnosti Kristovho kríža. Populizmus? Táto besarábijská „židovsko-kresťanská“ obec nikdy nepatrila k žiadnej náboženskej denominácii, ale mala skôr charakter ľudového, sekulárneho hnutia. Nazývala sa Obcou mesiánskych židov, synov Novej zmluvy (hebrejsky Jehudim Mešichim Bnej Brit Chadaša). Podľa Rabinowitza leží „kľúč k Svätej zemi v rukách nášho brata Ješuu“ – teda židia si uvedomili, že vznik židovského štátu sa nikdy nemôže zaobísť bez súhlasu kresťanského sveta. A tomu aj prispôsobili svoju stratégiu politického boja. V tejto súvislosti je zaujímav é, že v tomto istom období na druhej strane Európy založil Theodor Herzl Svetovú sionistickú organizáciu a v roku 1897 zvolal 1. sionistický kongres do Bazileja. Herzl si do svojho denníka vtedy napísal: „V Bazileji som založil židovský štát.“ V roku 1915 vznikla Americká spoločnosť hebrejských kresťanov. Podľa jej zakladateľa Arthura Kuldela malo ísť o „organizáciu, ktorá dýcha duchom Mesiáša a je poháňaná láskou k Izraelu“ – šlo teda o ďalšiu z organizácii „novozákonných židov“, ktorá slúžila politickým zámerom sionistického hnutia. V roku 1925 bolo utvorené Medzinárodné spoločenstvo hebrejských kresťanov – akýsi vybájení židia, ktorí uverili aspoň naoko v Krista vyzerali v očiach kresťanského sveta lepšie, ako tí skutoční historickí židia, ktorí Krista u križovali... Napokon, vďaka tejto usilovnej a systematickej práci sionistov a mesiánskych židov vo svete kresťanov vyhlásil 15. mája 1948 David Ben Gurion vznik nového, budúceho najrasistickejšieho štátu na svete – štátu Izrael – v krajine moslimských Arabov – v Júdey. S týmto vedomím je preto zaujímavé sledovať ako sa dnes medzi ortodoxnými a mesiánskymi židmi – bývalými spojencami vo veci Izrael – stupňuje napätie. Predstavení mesiánskej komunity židov v južnom Izraeli (najmä v okolí Aradu) čelia stupňujúcemu sa prenasledovaniu zo strany ultra-ortodoxnej židovskej komunity, ktorá obviňuje mesianistov z „misionárskych aktivít, ktorými sa snažia pokrstiť tak veľa židov, ako sa len dá,“ a žiada, aby opustili Izrael. Akob y sa projekt „novozákonných židov“ vymkol spod kontroly a žil svojím vlastným, evolučným životom, ktorý sa obrátil voči svojmu zámeru... Mesiánski židia sa i dnes cítia byť povolaní pomáhať akýmkoľvek spôsobom v oblasti židovských prisťahovalcov z celého sveta do Izraela, čím napriek súčasnej nepriazni ortodoxných židov v Izraeli zotrvávajú na svojej pôvodnej pozícii v rámci sionistického hnutia. Dnešní mesiánski židia, ktorých sa fanatickí Izraelci pokúšajú vyhnať preč z Júdey, rovnako ako ich predkovia, pochádzajú zo židovských rodín a napriek tomu proklamujú vieru v Ježiša ako Mesiáša (Jesua Ha Masias) a hlásajú prijatie jeho učenia obsiahnutého v Novom zákone (z toho „novozákonní židia“), ale zároveň nevstupujú do žiadnej z kresťanských denominácií. Súčasne zachovávajú, alebo sa snažia zachovávať židovské tradície a zvyky, rovnako ako niektoré kresťanské cirkvi (napr. Adventisti siedmeho dňa). Dnešní mesiánski židia, teda novozákonní židia sa nechávajú krstiť a organizujú rôzne kurzy Biblie a iné vzdelávacie akcie. Sú milí a priateľskí, snažia sa nebyť vtieraví ako Svedkovia Jehovovi. Prijatie viery v Ježiša majú osobne zvyčajne spojené s neobvyklými skúsenosťami. V Izraeli sa nachádza asi 4 500 členov tejto skupiny, ktorí sú sústredení v asi päťdesiatich kongregáciách. Ich centrá sú umiestnené v Haife, napríklad na hore Karmel v Jeruzaleme blízko brány Jaffa. Fanatickí židia a stúpenci politickej ideológie Bohom vyvoleného židovstva nad ostatné národy – sionisti – dnes mesiánskych židov považujú za kresťanov a rovnako ako kresťanmi, opovrhujú aj nimi. Až v roku 2008, teda neuveriteľných 60 rokov po vzniku Izraela v palestínskej Júdey najvyšší izraelský súd nariadil, že mesiánski židia, ktorí sa významnou mierou podieľali na vzniku tohto štátu, majú rovnaké právo na občianstvo ako židia, ktorí v Ježiša neveria. Na úradoch sa však nedávno objavilo dvanásť zamietnutých žiadostí o izraelské občianstvo, ktoré boli odmietnuté najmä kvôli tomu, že išlo o židovských veriacich v Ježiša Krista. Väčšine z nich prišlo vyrozumenie, že sa „dopustili misionárskych aktivít“, rozumej venovali sa krsteniu židov. Nebolo by to prvý raz, kedy by židia šliapali za svojím cieľom po hlavách iných, ktorých vo svoj prospech obratne využili. Čo majú mesiánski židia ako novozákonní židia spoločné so starozákonnými kresťanmi? „Ježiš Kristus bol žid. Jeho matka bola židovka. Všetci jeho učeníci boli židia. Ježiš citoval výhradne židovské Písmo. Tí, ktorí zažili zoslanie Ducha Svätého na Turíce v Jeruzaleme, boli opäť židia. Celé kresťanstvo založené na viere v Ježiša ako Mesiáša (grécky Krista) povstalo zo židovstva.“ – toto sú základné lživé postuláty starozákonných kresťanov, ktoré títo prevzali od mesiánskych židov. Nepomätený kresťan, ktorého Zlo ešte nezviedlo z cesty totiž vie, že Ježiš Kristus nebol žid, ale Júdejec, teda obyvateľ historického územia vtedajšej Júdey, ktorý o otcovi a bohu židov vraví toto: „Vy ste z otca diabla a žiadosti svojho otca chcete činiť. On bol vrahom ľudí od počiatku a nestál v pravde, lebo nieto v ňom pravdy. Keď hovorí lož, hovorí zo svojho vlastného, pretože je luhár a otec lži. Ale pretože ja hovorím pravdu, neveríte mi. Kto z vás ma usvedčí z hriechu? A keď pravdu hovorím, prečo mi neveríte? Kto je z Boha, počúva Božie slová; vy preto nepočúvate, lebo nie ste z Boha.“ (Jn, 8:44-47) Starozákonní kresťania vo svojej viere zredukovali Svätú trojicu po vzore mesiánskych židov: Kristus je len v osobe syna, syna Božieho, syna Dávidovho a syna človeka. Mesiánski židia, ktorých sme si predstavili v úvode, sú v Európe pomerne málo známou a málo početnou skupinou. Omnoho známejšou skupinou, ktorá sa hlavne v dnešných dobách organizuje a formuje po celej Európe sú „starozákonní kresťania“. Na ich priblíženie veriacemu čitateľovi použijeme Pavlov list Galaťanom, v ktorom sv. Pavol nazýva Galaťanov „hlúpi, nerozumní Galaťania“, práve preto, že sa z nich ako novozákonných kresťanov začali postupne, nedopatrením stávať kresťania starozákonní. Sv. Pavol tak otvorene kritizuje u kresťanov návrat k Starému zákonu, k Starej zmluve. Dnes je to, bohužiaľ, napriek Pavlovmu vystríhaniu veľmi moderné. V čom je problém? Teologická tradícia vraví, že Boh s ľuďmi uzavrel dve zmluvy. V prvej zmluve povedal: „Musíte ma poslúchať, inak zomriete, ak mi budete neposlušní, nebudete žiť,“ – to Boh podľa tradície povedal židom. Kresťanov Boh vykúpil skrze svojho Syna. My, novozákonní kresťania preto nie sme ako židia, ktorí nepoznajú Boha, my ho môžeme naozaj poznať a vedieť ako veľmi nás miluje, my sa k Nemu môžeme priblížiť a milovať Ho. Napriek tomu na Slovensku a v Českej republike vznikajú kresťanské, starozákonné spolky ako ICEJ (International Christian Embassy Jerusalem / Medzinárodná kresťanská ambasáda Jeruzalem – založená evanjelickými kresťanmi nadbiehajúcimi sionistom) či žilinská chevra (pomáha „tým pravým“ emigrovať do Izraela a zvyšných vyučuje k láske k židom), ktoré majú za účel novozákonných kresťanov strhnúť spiatočnícky späť k Starej zmluve, teda späť k viere, strachu a trestu židov – samozrejme bez toho, aby ich primäla konvertovať do „elitného klubu“ židovstva – to je totiž pre židovský farizejizmus a židovské elitárstvo nežiadúce. Ako vraví internetovo známy slovenský židofil a sionista, Miroslav Iliaš: „K židofilstvu a sionizmu som dospel skrze kresťanstvo a najmä čítaním Biblie a štúdiom jej výkladov. Kniha kníh hovorí o. i., že Židia sú stále vyvoleným národom pre zaslúbenia dané patriarchom Abrahámovi-Izákovi-Jákobovi. Som – ako mnohí iní kresťanskí sionisti – presvedčený, že zhromažďovanie Židov v ich biblickej domovine je prejavom Božej vernosti a predzvesťou príchodu Mesiáša, o ktorého identite je celý kresťanský svet pevne presvedčený, že je to Jesua Ha Masias, teda Ježiš Kristus.“ Takíto starozákonní kresťania, respektíve výchova kresťana v duchu Starého zákona je veľmi nebezpečná, pretože jej jediným cieľom je vytvoriť u veriaceho bázeň pred „polobožími“ židmi a získať jeho potenciálnu budúcu politickú podporu existencii rasistického štátu Izrael. Prúd starozákonných kresťanov, ktorí sa zrazu „vybrali hľadať korene svojej viery“ ako huby po daždi nie je totiž ničím iným ako vytváraním kolektívneho súhlasu v otázkach ohrozujúcich svetové židovstv o a v otázke existencie najrasistickejšieho štátu na svete, Izraela – teda ukradnutej palestínskej Júdey. Prostredníctvom starozákonných škôl naprieč Európou nabaľujúcich naivných novozákonných kresťanov získavajú židia hráčov do svojej rasistickej hry o nezákonný štát Izrael. Do hry, v ktorej títo židia neváhajú vtiahnuť pamiatku svojich zosnulých z holokaustu v odvetví pamiatkového priemyslu, ktorý na utrpení vlastných títo kupci vybudovali – pokiaľ za návštevu Oswienčimu starozákonní kresťania dobre zaplatia a odnesú si z nej „neotrasiteľnú“ vieru v nevinu a utrpenie svetového židovstva – výnos z „obety shoah“ súkmeňovcov sa svetovému židovstvu bol býval oplatil. Starozákonní kresťania sú teda ideologicky a nábožensky tým istým ako mesiánski židia, teda novozákonní žida, s tým rozdielom, že nemajú rasového židovského predka po matke. Starozákonní kresťania veria v Krista, rovnako ako mesiánski židia a rovnako podporujú existenciu štátu Izrael – starozákonní kresťania vnímajú židovstvo ako korene kresťanskej viery, zatiaľ čo novozákonní kresťania vnímajú židovské farizejstvo ako to, čo Kristus svojím príchodom na svet znegoval a z čoho nás svojou smrťou, poslednou obetou ľudského tela (na kríži) vykúpil. Hnutie starozákonných kresťanov sa tak stalo prerastajúcim chápadlom mesiánskych židov a sionistov v kresťanskom svete. Typickou politickou stranou, po ktorej potom takíto starozákonní kresťania na Slovensku vo voľbách siahajú, je paradoxne strana so židovským zastúpením – OKS – Občianska konzervatívna strana, napriek tomu, že farizejská strana KDH – Kresťanskodemokratického hnutia dáva pred novozákonným kresťanstvom prednosť práve farizejstvu Starého zákona (zrejme však nie dostatočne). Mesiánski židia a starozákonní kresťania vernými čitateľmi .týždňa? Typickým printovým reprezentantom názorov starozákonných kresťanov a mesiánskych židov je na Slovensku Hríbov týždenník .týždeň (viď .týždeň a jeho 150 čísel: tri roky propagandy pod zástierkou objektívnosti). Pre starozákonných kresťanov, ktorí sú neoblomnými židofilmi, je príznačné skrývanie sa za pojem „konzervativizmu“, v ktorom sa stretajú konzervatívno-občianske témy judaizmu a kresťanstva ako je negatívny vzťah k potratom, neuznávanie homosexuality, zdôrazňovanie mravov Desatora a pestovanie akéhosi „vlastenectva“ či akejsi „lojality“ k tomu, ktorý prerozdeľuje ich dane (štát) – tieto témy neúnavne rozvíja na Slovensku práve Hríbov .týždeň, ktorý nemá problém zastať sa na jednej strane v kritických okamihoch genocídy Palestínčanov páchanej rasistickým štátom Izrael či izraelských výbojných vojen, a hneď na stránke ďalšej vyznať sa k vlasteneckej láske k „tejto krajine“, kde pod týmto starozákonným označením myslí sa krajina Gójimov – teda Slovensko. Hríbov .týždeň neuznáva čistú lásku k národu v podobe nacionalizmu, lež zdôrazňuje len obdobu boľševickej lojality k tomu, kto prerozdeľuje „moje dane“ – teda lojality k štátu, „v ktorom žijem“ – teda lojality „k tejto krajine“, ktorú možno obsiahnuť v plytkom vlastenectve. Dobrému pozorovateľovi iste neušlo ani pokánie Hríba v jeho relácii Pod lampou zložené pokorne (a hlavne potupne) k nohám hlavného bratislavského rabína Barucha Mayersa – Hríb sa v ňom ako samozvaný a arogantný starozákonný kresťan ospravedlnil za všetkých Slovákov a kresťanov za prenasledovanie židov na Slovensku. Hlavný bratislavský rabín, Mayers, Hríba ako človeka ponížil odmietnutím jeho ospravedlnenia a ukázal postoj nadradeného židovstva k druhotriednym starozákonným kresťanom, ktorí sa pokúšajú natískať do priazne „tých vyvolených“. Židia takýchto nikdy nemali radi, ale vždy ich s nechuťou dokázali využiť pre svoje ciele. Podobne, ako využívajú aj starozákonný .týždeň. Nosnou témou mesiánskych židov, starozákonných kresťanov a (neo-)konzervatívcov v .týždni a okolo .týždňa sa však stala cigánska otázka, ktorej riešenie (na Slovensku) .týždeň vidí v integrácii cigánskeho etnika do slovenskej spoločnosti, zatiaľ čo v prípade Palestínčanov obdobné riešenie striktne odmieta a hovorí o ich „segregácii z bezpečnostného hľadiska“. Hríbov .týždeň tak na svojich stránkach artikuluje imperatív tých majetných židov žijúcich (či s majetkovým podielom) na Slovensku a v Českej republike, ktorí cigánsku otázku vnímajú podobne ako majoritné obyvateľstvo skrz svoju spoluúčasť na ich vyživovaní, ale zároveň sa na túto otázku pozerajú najmä skrz prizmu etnického konkurenčného boja – v prípade núteného opustenia Palestíny židovstvo sa mieni vrátiť späť do svojich niekdajších dŕžav – Poľska, Maďarska, Českej a Slovenskej republiky. Z pohľadu pravicových židov je preto nutné tento priestor očistiť od tretieho etnika, z pohľadu židov ľavicových je zas potrebné zmierniť integráciou dopad sociálno-ekonomických interakcií na klímu ich (staronového) lebensraumu. Zdá sa, že v cigánskej otázke konzervatívny .týždeň sa správa ľavicovo, podľa obrazu jedných zo svojich „polobožích“ vzorov. Napokon, nebolo by to pre .týždeň po prvý raz, kedy sa neokonzervatívne vopchal do ľavicového liberalizmu. .týždeň sa tak stáva mocnou zbraňou v rukách tých, ktorí sa usilujú získať jednak sympatie a politickú podporu potápajúcemu sa štátu Izrael a židom, a tiež ich záujmom v bývalých krajinách Rakúsko-Uhorska, respektíve Veľkého Maďarska či v geopolitickej oblasti Karpatskej kotliny. Hríbov .týždeň tak má prakticky za úlohu potajme konvertovať novozákonných kresťanov, ktorí Boha poznajú a milujú na kresťanov starozákonných, ktorí Boha pri sebe nemajú, a ktorí sa Boha boja až tak, že nevyslovujú jeho meno (a ani meno svojho národa), ale hlavne, ktorí za jediný Boží národ uznávajú národ židov. .týždeň vedie a vychováva kresťana v duchu farizejského rabínizmu, ktorý židov obdivuje ako geniálnych a jedinečných svetových umelcov, vedcov či politikov, vytvárajúc tak dojem, že čo majstrovské nie je židovské, alebo sa aspoň skrze Starý zákon židovstvu sa blížiace, nie je hodné úcty či obdivu a je vo svojej podstate iba dielom náhody, nie darom od Boha. V občianskej rovine, .týždeň oslavuje právo sily, nie silu práva a v očiach svojich čitateľov glorifikuje súčasného najväčšieho globálneho kriminálnika – Spojené štáty americké. Stránky .týždňa sú tak pretkané nevkusným a dnes už gýčovým zbožňovaním americkej kultúry konzumu a spotreby, aké poznáme z obdobia Nežnej revolúcie či Pražskej jari. Akoby .týždeň so svojim „tribúnovými autormi“ (tými, ktorí stáli v 1989-roku na tribúnach a dnes už iba píšu o tom, ako vtedy chceli ľuďom „veľmi pomôcť“) zaspal dobu o dobrých dvadsať rokov. Hríbov neokonzervativizmus v .týždni či ten ekonomický neocon Krivošíkov v Pravom spektre je akoby cez indigo kópiou takého konzervativizmu, ktorý nemôže nepriťahovať úprimných kresťanov, ktorí boli vtiahnutí na zákernú cestu starozákonného kresťanstva s oporou v mesiánskom židovstve. Záver Ak patríte k tým, ktorí sa vo svojej úprimnosti a tradicionalizme nechali zviesť na nesprávnu cestu starozákonného kresťanstva hoc aj prostredníctvom .týždňa, vedzte, že vždy sa z „hlúpych Galaťanov“ môžu stať Galaťania múdri a novozákonní, ako kázal sv. Pavol vo svojom liste. V prvom rade je však potrebné, aby ste vedeli, že ste sa dali na nesprávnu cestu, keď ste „začali objavovať korene svojej kresťanskej viery“ a objavili ste to, čo Kristus rozháňal v chráme bičom – kupectvo, farizejstvo, a teda pravú tvár niekdajšieho júdejského či dnešného svetového židovstva. Predtým, než začnete zapálene bojovať za židov, spomeňte si ako židia v ukradnutej Júdey, dnešnom Izraeli, opovrhujú takými, ako ste Vy – ako opovrhujú mesiánskymi židmi, s ktorými tvoríte akúsi duchovnú (v skutočnosti politickú) väzbu. Spomeňte si tiež, ako hlavný bratislavský rabín ponížil Vášho „starozákonného duchovného otca“ Hríba v priamom prenose. Spomeňte si na moje slová: žiaden kresťan, či už ten pokorený starozákonný nútiaci sa do priazne židov či ten statočný novozákonný kresťan cítiaci lásku Boha vo svojom vnútri – žiaden kresťan či žid uverivší v Lásku Ježiša Krista nestojí rasovému Židovi ani za kvapôčku slzy. Naša Panna Mária je pre rasových Židov v Talmude označená ako prostitútka, ktorá sa prespala s rímskym vojakom a Ježiš, pre nás Láska, je pre nich bastard počatý z hriechu... Ešte vždy máte chuť čítať z pera tých, ktorí v toto ako starozákonní kresťania veria a Vám toto skryto natískajú? http://beo.sk/spolocnost/1293-co-maju-spolocne-mesianski-zidia-starozakonni-krestaniaa-neokonzervativci-z-tyzdna +++++++++++++++++++++++++++ http://worriersanonymous.org/Share/Prayerdbo.htm +++++++++++++++++++++++++++ Kunsthistorik Jozef Lenhart: Na Slovensku sme sa asi zbláznili 74 Čítajte viac: http://kultura.sme.sk V Bernolákove to vyzerá z roka na rok horšie. Čo sa tam stalo? Človek, ktorý vlastní Bernolákovo, je architekt, ktorému to za korunu predala obec. Tento nešťastník namiesto toho, aby tam niečo opravil, preoral anglický park a spravil tam golfové ihrisko. Zanedbal ochranu pamiatky a mal by dostať pokutu. Dostal ju? Keď sa opakovane deje, že vlastník nie je schopný pamiatku udržať, zákon hovorí o vyvlastnení, ale zákon je taký, že pamiatku síce môžete odobrať, ale vlastníkovi musíte vrátiť peniaze, za ktoré objekt nadobudol. Ale teraz, keď je z toho ruina? Je to smutné, ale je to jeho. Ale načo mu je to vlastníctvo? Ten kaštieľ zmizne z povrchu zeme tak či tak a bude to strata pre celú Európu. Tu sa nikto nikomu nezodpovedá. Členmi golfového klubu v Bernolákove je kultúrna elita. Neprekáža im, že kultúrna pamiatka padá? Asi im to nič nehovorí. Kto potom tvorí elitu národa? +++++++++++++++++++++++++++ Gustáv Murín Budmerice do tretice 15. Apríl 2011, Márne sme dúfali v sľuby pána ministra Krajcera. Všetko smeruje k tomu, že ak sa nepodaril komerčný predaj Domova slovenských spisovateľov Budmerice, tak sa podarí komerčný prenájom toho istého. Na tento účel slúži dymová clona poloprávd a vyložených lží fabrikovaných za naše dane, konkrétne: MK SR vyhlasuje DSS Budmerice za „pretrvávajúco prebytočné“, čo je pri polstoročnej plnohodnotnej funkcii tohto zariadenia pre kultúru doslova absurdné. Pri takejto logike je prebytočné aj celé MK SR. Toto vykonštruované označenie napomohlo ďalšej absurdite – vyhláseniu súbehu na komerčný prenájom Budmeríc! Ak nové vedenie ministerstva ani po mesiacoch vo funkcii nepochopilo, že vnucovať Literárnemu fondu ako národnokultúrnej verejnoprávnej inštitúcii komerčný prenájom je v rozpore s úlohami ministerstva aj Literárneho fondu, tak môžeme úspešne pochybovať o ich ministerskej kompetentnosti. MK SR účelovo vytvára lživý dojem, že na Budmerice údajne „dopláca“, pričom vôbec neberie do úvahy, že LF svojou prevádzkou a údržbou každoročne zachováva v plnej funkčnosti a hodnote túto národnú kultúrnu pamiatku, teda šetrí prostriedky ministerstva a nás všetkých. Prevádzka tejto národnej kultúrnej pamiatky nestojí MK SR ani cent, tú si hradia umelci, novinári, prekladatelia, ale aj vedci z vlastných príspevkov! Naopak z už terajšieho prenájmu plateného Literárnym fondom MK SR profituje! MK SR tieto svoje podozrivo neúprimné, dvojtvárne postoje zakrýva tvrdením, že vraj “musí” konať podľa zákona. Vieme dobre, že takéto zákony tvoria ľudia a sú omylní. Ak nejaký zákon nanucuje národnokultúrnej verejnoprávnej inštitúcii súťažiť o komerčný prenájom s komerčnými firmami, tak je chorý ten zákon, aj tí, čo ho stvorili. Choré je aj odvolávanie sa naň, pretože veľmi dobre vieme, že výklad zákona stojí len na dobrej, či zlej vôli príslušného úradníka. V toto prípade sa zdá, že sa komusi veľmi hodí využívať akokoľvek absurdne pokrútený paragraf, aby mohol nakoniec tvrdiť, že chlácholivé vyhlásenia ministra Krajcera sa nakoniec “žiaľ” nepodarilo naplniť, veď ten “nezodpovedný” Litfond nepreplatil túžby privatizérov a úbohí ministerskí úradničkovia s veľkou ľútosťou zlikvidujú pôvodný účel DSS Budmerice. Ale tým to len začína, to je precedens, ktorý je verejnosti na očiach. Ale opýtajme sa – čo sa deje s našim majetkom v rukách takýchto ministerských úradníkov, ktorý na očiach verejnosti a umeleckej spoločnosti nie je? Máme sa čoho obávať, veď na MK SR v týchto dňoch v tichosti zlikvidovali Centrálnu servisnú organizáciu, ktorá mala nielen Budmerice, ale celý rad hnuteľného aj nehnuteľného majetku na starosti. Zlikvidovali tým ľudskú pamäť, kde čo je a v tomto chaose sa ľahko strácajú hodnoty, ktoré patria nám všetkým, ale v takýchto chvíľach akoby nikomu. Nájom DSS Budmerice končí v máji. MK SR hlása nutnosť efektívneho využitia tohto zariadenia pre slovenskú kultúru, ale sami svojím podozrivo pomalým ne-konaním tomuto využitiu bránia. Tvorivé pobyty umelcov boli v neistote umelo vyvolanej MK SR zrušené. Možno sa to bude komusi hodiť v argumentácii, že keď je kaštieľ prázdny, teda nevyužívaný, nemá zmysel jeho pôvodnú funkciu zachovávať. Nehovoriac o zarážajúcej neúcte k ľuďom, ktorí tu vytvárali ako zamestnanci desaťročia prostredie pre tvorivú činnosť slovenských (ale aj zahraničných) umelcov i vedcov a ktorí sú teraz vydaní, rovnako ako tisíce protestujúcich tvorcov, napospas ministerskej svojvôli. Pod výzvu „Budmerický kaštieľ patrí umeniu – nie privatizérom!“ sa podpísalo sedem organizácií zdržujúcich takmer 2000 spisovateľov, prekladateľov, hudobníkov, televíznych tvorcov aj novinárov s podporou viac ako tisícky občanov na Changente a web-stránke SC PEN. Hovorkyňa MK SR Chudinová vtedy pre médiá vyhlásila, že sa „dobíjame do otvorených dverí“. Keď sme do tých dverí chceli vstúpiť a v osobnom stretnutí s ministrom Krajcerom podporiť jeho zámer zachovať DSS Budmerice pôvodnému účelu, stalo sa neuveriteľné. Dodnes, už druhý mesiac, v kancelárii pána ministra predstierajú, že o ničom nevedia, hoci naša ponuka na stretnutia vyšla aj v tlačovej správe. Čo sa im nehodí, to skrátka neexistuje. Presne v duchu komunistického pravidla – naplánovanej iniciatíve sa medze nekladú, nenaplánovanej sa nehovorí iniciatíva. Ako ďaleko toto Kocúrkovo ešte dôjde? (časť tohto textu vyšla dnes v denníku Pravda, rubrika Ohlasy) +++++++++++++++++++++++++++ Ministerstvo od Maďarska očakáva dodržiavanie záväzkov pri tvorbe ústavy Rezort zahraničných vecí berie na vedomie proces prípravy maďarskej ústavy, no prízvukuje, že kabinet bude odmietať všetky pokusy o zasahovanie do suverenity SR. BRATISLAVA. Ministerstvo zahraničných vecí (MZV) SR berie na vedomie proces prípravy novej maďarskej ústavy. Slovensko rešpektuje právo každej krajiny suverénne si zadefinovať svoj ústavný rámec. Súčasne očakáva, že Maďarská republika bude dodržiavať medzinárodné záväzky, ktoré prijala, že prispeje k dobrým susedským vzťahom a bude rešpektovať ústavné usporiadanie iných krajín. Uvádza sa to vo vyhlásení MZV SR k procesu prípravy maďarskej ústavy. Ako sa v ňom pripomína, slovenský ústavný poriadok v súlade s medzinárodným právom vychádza z toho, že za rešpektovanie a ochranu práv osôb patriacich k národnostným menšinám je zodpovedný v prvom rade štát, v ktorom menšina žije. Ochrana osôb patriacich k národnostným menšinám v Slovenskej republike je v súlade s medzinárodnými štandardmi založená na princípe individuálnych práv. Vláda SR v súlade s programovým vyhlásením usiluje o vytvorenie takých podmienok pre osoby patriace k národnostným menšinám žijúce v Slovenskej republike, aby tu mali svoj skutočný domov. Vo vzájomných vzťahoch medzi štátmi si ctí a rešpektuje zásady a normy medzinárodného práva a má záujem na dobrých susedských vzťahoch s Maďarskou republikou. Zároveň Slovenská republika bude dôsledne odmietať pokusy o zasahovanie do jej suverenity, vrátane uplatňovania kolektívnych práv osôb hlásiacich sa k národnostným menšinám. pondelok 11. 4. 2011 18:29 | Copyright © SITA 2011 © 2011 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená. Tak Madarsko ma prijat ustavu o par tyzdnov a my sa teraz rozhybeme, ze nieco nie je v poriadku? Fidesz si z madarskej ustavy nielenze ide vyrobit nastroj na zjednocovanie ponad hranice, ale najnovsie zacal uz aj prepisovat historiu. Orban zrejme potrebuje ocistit Horthyho rezim, ak sa chce oznacit za jeho nasledovnika - a tak zacal likvidovat spojitost Horthyho s antisemitizmom. http://esbalogh.typepad.com/hu... Niet divu, ze istym madarom u nas zacalo teraz velmi zalezat na tom, aby z Esterhazyho urobili bojovnika za ludske prava, proti antisemitizmu. Tomu sa hovori koordinacia. Nie ako u nas, koalicia visiaca na snurke Bugarovych gati. ––––––––––––––––––––––––––––http://esbalogh.typepad.com/hu... « Show trials under way? | Main | Growing emigration? » April 10, 2011 Refusing to face the past Until recently critics of the Hungarian attitude toward the past complained only about the fact that the overwhelming majority of Hungarians simply refuse to take responsibility for the crimes committed against Hungarians of Jewish origin that resulted in the death of about 400,000 people. The Hungarian attitude is similar to that of the Austrians who gladly dump responsibility for the holocaust within their own country on the Germans who marched into Austria accomplishing the Anschluss that, let's face it, most Austrians fervently desired. The Austrians can point to the fact that no Jewish labor camps or deportations took place in Austria before 1938. Hungarians hold very similar views. They claim that Hungarian Jews were shielded until Germany occupied Hungary on March 19, 1944. From there on what was done was only under pressure from Germany. Of course, the whole deportation process was the work of local authorities. From here on this Hungarian way of interpreting the events of 1944 will be part of the Hungarian constitution. The state assumed the mantle of historian, decided on one particular historical interpretation, and made it official dogma. The new constitution will state that whatever happened between March 19, 1944 and May 2, 1990 simply doesn't exist. Or, more precisely, it existed but entirely independently from the Hungarians. They are therefore not responsible for anything that happened during those forty-five years. A number of historians, philosophers, and sociologists raised their voices against this particular passage in the new constitution. Although the Rákosi and Kádár regimes interfered with the work of historians, even the communists didn't go so far as to constitutionally set "the corrrect interpretation" of history. Falsification of history was a serious problem during the Rákosi regime, and with a very few exceptions one could easily throw out all the books written about modern history in those days. However, by the second half of the Kádár regime excellent historical works began to appear that contradict the new official history of modern Hungary set in stone in the new constitution. The possible consequences of this particular passage in the constitution are immeasurable. One must assume that all textbooks will have to be rewritten that contain any reference to Hungarian complicity in the holocaust. I wonder what will happen to historians who dare to hold a different view on modern Hungarian history. Can they be sued or prosecuted? There are already certain signs that a massive rewriting of history is under way. There is a Holocaust Memorial Center in Budapest which seems to be at the top of the government's agenda. This memorial center has a permanent exhibition entitled "From Deprivation of Rights to Genocide." One of the undersecretaries in Tibor Navracsics's ministry decided to pick this exhibition as his first target. The question is whether Hungarians are responsible for the Hungarian holocaust. The undersecretary notified a representative of the Holocaust Memorial Center that part of the exhibit has to be reassessed because "it is set up in such a way that it depicts Horthy marching into various cities and regions, which is an altogether different sort of thing. It is different because there is no causal connection between the return of Hungarian-inhabited areas to Hungary and Regent Miklós Horthy and the Hungarian army marching in, on the one hand, and, on the other hand, the subsequent death marches in which people were being herded to their deaths." According to him this is a skewed take on history that "gives rise to unnecessary tension," I assume between Jewish and non-Jewish Hungarians. To claim that there is no connection between the return of areas from Serbia, Romania, and Czechoslovakia to Hungary and the holocaust is nonsense. It is a well known fact that the Hungarian Jews in the returned areas enthusiastically greeted the Hungarian troops only to find out that they would be stripped of their rights as citizens of their own country. The "Jewish laws" were made applicable to them immediately. In order to make sure that the exhibit changes its sinful ways and shows the history of the Hungarian holocaust in a manner that is acceptable to the government the Holocaust Memorial Center would need new leadership. Although theoretically the government has no say in the matter, it is clear that the authorities would be happy to see the current director, László Harsányi, go and instead have Szabolcs Szita, a historian who came up with a more acceptable version for the exhibition, at the head of the center. István Deák of Columbia University, who had a hand in approving the current exhibition, expressed his amazement that the undersecretary, who "is presumably a well read and educated man," can possibly assume that there is no connection between territorial enlargement and the treatment of Hungary's Jewish citizens. Deák is charitable. The government is full of people who are both ignorant of history and rabidly nationalistic; they simply cannot face the fact that one's nation doesn't always behave in the most righteous way. As Deák said, "we mustn't insist on the innocence of the nation under any circumstances." But if you are an ardent nationalist, you will surely insist on the perfection of your fatherland. A dangerous concept. This morning I received a link to an article in The Globe and Mail with the title "The importance of national shame." It continues this way: "Do you believe that your country is the greatest in the world? Then shame on you. And I mean that literally: I’m increasingly convinced that a crucial factor in the progress of any country is a strong and well-inculcated sense of national shame. To face up to the fallibility and deep wrongs of your country is to reconnect it to the wider world. It also allows you to see the state for what it should be: a sturdy if battered containment vessel for the dreams and ambitions of its citizens, not a golden trophy of preordained rightness." The Hungarians haven't gotten that far yet. TrackBack TrackBack URL for this entry: http://www.typepad.com/services/trackback/6a00e009865ae58833014e6086139b970c Listed below are links to weblogs that reference Refusing to face the past: Comments "I’m increasingly convinced that a crucial factor in the progress of any country is a strong and well-inculcated sense of national shame." I was thinking about that. Perhaps it is because English is not my mother tongue so I may not have fully grasped the meaning. But I am not convinced of a need for "national shame". It seems to be the opposite of "national pride" and hence assume a collectively shared fate (in guilt and success). I do not want to deny people their identification with the nation but to be able to deal with some "national disasters" it seems more useful to find out which people did what. In my impression, the bulk of responsibility for "great crimes" can be attributed to some people and institutions and to subsume it all through "national" shame appears to me to be too generous to those that were closest to the decision-making. It blurs responsibility. It also makes it unnecessary for the "small people" to consider what their contribution was or what they would do in similar circumstances now. Translated to what happens now in Hungary one could say it is a "national shame" that the country is "somehow" drifting towards autocracy. I understand that the idea of "national shame" means that one should not think that one's nation is always better than other nations, but I would not suggest to think of a nation as a homogenous community in the first place. Posted by: Kirsten | April 10, 2011 at 05:29 PM Too depressed by recent articles to comment, so I'll cheer myself up with an off-topic bit of troll-baiting. Anyone else notice that our resident troll (it appears we only have one, after all) hardly ever appears at weekends? I think our house pet cannot afford a computer at home ... Shame is not a prerequisite of progress. The lack of the ability to see the past the way it was is just another symptom of immaturity. Mr.Gal should apologize and the Hungarian government should make clear its position on the Pava utca Holocaust Center case. This is Holocaust denial.Deportations began in Northern Transylvania already in 1941 after the Hungarian occupation. (source in Hungarian:http://www.historia.hu/archivum/2004/040203tibor.htm) Not only "Jewish laws", attrocities and genocide on Szekelyfold. Read on please http://www.theglobeandmail.com/news/opinions/opinion/the-importance-of-nationalshame/article1977459/ ABB: You are right, but it was a one off thing, and it seems only related to non-hungarian jews (20,000 people). However, there were also forced laborers, most of whon died in the Russian winter. Please find a link of the US Memorial Holocaust Museum: http://www.ushmm.org/wlc/en/article.php?ModuleId=10005457 Mr. Gál "forgot" the Novisad/Újvidék/Neusatz pogrom in January 1942 more than two years before the German occupation. Éva has written about Austria. However when Kurt Waldheim in 1986 was elected as president after an anti-Semitic campaign, Austria had to learn a lesson that it is not an island. Waldheim was put on the USA Watch-list and he was not invited by important European countries. Waldheim was not elected for a second term. In 1991 the Social-democratic chancellor Franz Vranitzky recognized that while Austria as a state was a victim, Austrian society was not. A national fund was created and all victims of National-socialism received compensation. Refusing to face the past. Is this something resulting from the Hungarian mentality? I found this website about differences between people from the US and Hungarians. http://www.filolog.com/hungarian_mentality_uncertainty.html I recognize most of the points, but I am not convinced. As far as national shame....I am pure Romanian, with some 10 % Hungarian in the mix, have lived in the US and now in Hu. All short minded people have national pride, it is not hard to do. To say, I am best, my country is the best and to actually feel it, in not progress or specialness. The Germans did it, the US is doing it. BUT...to actually have national shame requires some introspection, some time spent thinking on: WE are not perfect, we have to admit our wrongs and fix them. I am proud to be a Romanian, when we talk about Hagi, Marian Cozma, and many other success from dirt stories many Romanians share. However, I have plenty of reasons to feel shameful too. So national shame can help, so can national pride...but as usual, in moderation for both. Once Fidsz has re-written Hungary’s history to show that they were a truly great moral nation and were responsible for none of the wickedness’s and evils of the past. Ok Odin, turn the irony switch. The way will become clear for the appointment of two new Hungarian saints (St Horthy and that much maligned St Szálasi). The re-written history is to become part of the Hungarian constitution. This will open a whole new ‘can of worms’. Historians working on that period will have to leave the EU and migrate beyond its borders. Why? Because there are denying the history of Hungary as written into the Hungarian constitution. They will be accused of “Libelling the Hungarian Constitution” and “Sedulous Libel”. The Hungarian Government will issue a ‘European Arrest Warrant’. Although Libel itself is not a criminal offence in the rest of the E.U. and those stupid naïve Anglo-Saxons outlawed the crime of “Sedulous Libel” many hundreds of years ago it is still a crime in Hungary so people can be arrested for it. The ‘His Mightiness’ can now gag any historian who denies the teaching of the ‘Great Teacher, Wise Leader and ‘Proto-saint’ Orban. It was reported elsewhere that ‘He’ (OV) presently carries pain killers because his Halo is far too tight. It would not surprise me if a town in another country with a similar sounding name will have to change its spelling to mollify the Mighty Hungarians –‘Silly little People’-. ‘Irony Off’ Seriously when the final draft of the new constitution is published it will be examined in even greater detail than the Media Law, and change it you will or become more of a Pariah State than Iran, Gaddafi’s Libya or Mugabe’s Zimbabwe. Hungary like all nations will just have to outface its ‘Devils from the past’ like every other person, tribe or nation. Posted by: Odin's lost eye | April 11, 2011 at 09:37 AM Shame. I think the Orban years will go down in history as the "shame years". All the attempts to gain ultimate power can only be paralleled to nazi era and the communist ear that followed. THe rewriting history, the retroactive laws, the dismissal of competent people using frivolous reasons, the faulty translation of documents, the show trials, the repossessing of private property, the fear from retribution that is injected into society for speaking up against the new status quo, the closing the eyes when minority rights of minorities being questioned or threatened, the severance of respect for Hungarians from other nations with this "we are the best, and I am the We" attitude is in undoing of Hungary. +++++++++++++++++++++++++++ Slovenské deti by mohli v Maďarsku navštevovať školy bezplatne Maďarská vláda totiž chystá veľkú novelu zákona o verejnom školstve, do ktorej možno zapracuje aj návrh poslanca Národnej rady SR Szilárda Somogyiho . BRATISLAVA. Slovenské deti by mohli v Maďarsku navštevovať materské a základné školy (ZŠ) bezplatne. Maďarská vláda totiž chystá veľkú novelu zákona o verejnom školstve, do ktorej možno zapracuje aj návrh poslanca Národnej rady SR Szilárda Somogyiho (SaS). Slovenský zákonodarca o bezplatnej školskej a predškolskej dochádzke pre slovenské deti diskutoval v utorok (12.4.) v Budapešti s predsedom výboru maďarského Národného zhromaždenia pre školstvo, vzdelávanie a vedu Zoltánom Pokornim (Fidesz). "Maďarská strana bola veľmi konštruktívna napriek tomu, že problematika bola pre ňu nová," povedal pre TASR Somogyi. Pokornimu navrhol zmeniť paragraf, ktorý upravuje možnosť bezplatnej školskej a predškolskej výchovy pre cudzích štátnych občanov žijúcich na území Maďarska. Dodal, že s Pokornim sa dohodli na ďalšom stretnutí, na ktorom otázku opäť prediskutujú. "Stretneme sa do troch týždňov. Dovtedy maďarská strana zmapuje možnosť takejto zmeny zákona, ktorú by podľa ich slov v tejto časti neplánovali. A preto s poďakovaním prijali poukázanie na vzniknutý stav v pohraničnom území," priblížil Somogyi. Zároveň informoval, že novelu zákona má maďarská vláda predložiť parlamentu do konca mája. Somogyi upozornil Pokorniho na to, že maďarská legislatíva bráni tomu, aby slovenské deti v Maďarsku mohli chodiť do materskej a základnej školy bezplatne. Maďarské deti pritom majú na Slovensku takéto vzdelávanie bezplatné. Podľa Somogyiho, keď chcú slovenskí rodičia s trvalým pobytom napríklad v obci Rajka, no pracujúci na Slovensku a nie v Maďarsku, zapísať svoje deti do škôlky alebo aj do ZŠ, musia za to zaplatiť. Pritom v minulosti mohli slovenské deti navštevovať tieto zariadenia zadarmo. To sa však zmenilo po istej kontrole. "Maďarský Najvyšší kontrolný úrad vykonal jednu kontrolu v Rajke a pokladal za nezákonný postup, že deti slovenských občanov môžu bezplatne navštevovať tieto zariadenia v Maďarsku," uviedol pre TASR Somogyi. Upozornil, že na Slovensku môžu cudzí občania, aj maďarskí, dať zapísať svoje deti do škôlky a školy, a keď ich riaditeľ príjme, majú nárok na normatív zo štátneho rozpočtu, čiže môžu tieto zariadenia navštevovať zadarmo. V Maďarsku však rozhodnutie riaditeľa nepovažujú podľa Somogyiho za postačujúce. "Je tam ďalšia podmienka. A to, že len pre tých je štúdium bezplatné, ktorých rodičia nielenže bývajú v Maďarsku, ale aj na území tohto štátu pracujú," vysvetlil. Pokornimu podľa vlastných slov navrhol, aby v Maďarsku zmenili zákon o verejnom školstve tak, aby platenie za návštevu materských a základných škôl nebolo viazané aj na výkon práce v krajine. "Ale aby to bolo obdobné tomu, ako je to na Slovensku," povedal pre TASR. streda 13. 4. 2011 11:05 | Copyright © TASR 2011 © 2011 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená. +++++++++++++++++++++++++++ HOVORY "M" – Vladimír Mečiar: Radičovou špinavou metlou sa politika nevyčistí Prečo opozičné strany v parlamente nechránia Ústavu SR a mlčia? * Už aj Újszó uvažuje o správnosti konania maďarskej menšiny, len Slováci nie * Je služba Sorosovi kvalifikácia na premiérsky úrad? (1. časť) * ĽS-HZDS organizuje ako jediná strana slovenské stoly pred sčítavaním ľudu na území Slovenska, ktoré sú odpoveďou na akcie SMK a Most-Hídu platené aj z vlády SR, ktoré na vlastných stoloch prehovárajú občanov, aby sa hlásili k maďarskej národnosti. Hovoríte, že je to jasné odnárodňovanie podľa Ústavy SR, čo je v rozpore s naším najvyšším zákonom. Nedá sa na to upozorniť podaním na súd či na vyšetrovacie orgány, aby tak vláda nekonala? V. Mečiar: To, čo robí ĽS-HZDS, je akcia na podporu ľudských a občianskych práv. A tieto práva hovoria, že žiadna akcia nesmie smerovať k tomu, aby u ľudí povzbudzovala presvedčenie pre jednu alebo inú národnosť. Má to byť vec vnútorného stotožnenia a rozhodnutia sa človeka s tým, čím je, ku komu patrí a ku komu sa hlási. Otázka je, či máme, alebo nemáme robiť špecifické úkony v týchto našich „hovoroch“ na oznámenie orgánom činným v trestnom konaní. Právo hovorí, že všade, kde sú viac ako traja účastníci, sa deje vec verejne. Nás v týchto „hovoroch“sleduje od desať do dvadsať tisíc ľudí. Čiže je to verejné. A orgány činné v trestnom konaní tam, kde je to verejné, alebo zverejnené, sú povinné zo zákona konať bez toho, aby ich o to ešte iným úkonom niekto žiadal, alebo ďalej upozorňoval. Veď sa v danej chvíli jedná o podozrenie zo zneužitia právomocí verejného činiteľa u podpredsedu vlády. Ba aj z toho, že strany SMK a Most-Híd konajú protiústavne. Okrúhle stoly a kampaň bežia, všetko sa vyvíja, ale slovenské strany, ktoré tiež o tom vedia od nás a vedia to aj z iných materiálov, mlčia. Ani jedna strana v parlamente sa nechce vmešovať do vlastných vnútorných vecí a postaviť sa na ochranu Ústavy SR. V tom je povedzme rozdiel v chápaní ochrany ľudských a občianskych práv a v úlohách politických strán pri kontrole, či pri ochrane ľudských a občianskych práv každého. * Je teda možné, aby orgány zasiahli? V. Mečiar: Samozrejme, už majú dostatok podnetov a pokiaľ si to chcú preveriť, je ich povinnosť vyžiadať si k tomu podklady. Majú uvedených autoritatívnych zástupcov Úradu vlády SR. Dokonca už aj Újszó o tom písalo, ako tieto kampane bežia. Aj tam bola otázka, či je to dobré, ak to robia zástupcovia maďarskej menšiny aj pre iné menšiny? Je to vec, ktorá je dostatočne verejne známa na to, aby sa vo veci konalo. * Aj v tom prípade, ak sa tá otázka dotýka Ústavy SR, aj tá sa dá vymáhať a stíhať? V. Mečiar: Je síce pravda, že nie všetko, čo je v Ústave SR je trestné. Ešte sa vyžaduje, aby trestnosť bola v súlade s Trestným zákonom. To znamená, so skutkami vymenovanými v tomto zákone. V tomto danom prípade, ak niekto vynakladá štátne peniaze na Ústavou SR zakázanú činnosť, je to jasné zneužitie funkcie verejného činiteľa. A to je podľa zákona trestné. Protiprávnosť je dokázaná textom Ústavy SR čl. 12. V danom prípade je teda všetko postavené na tom, či konať budú a či strany v NR SR, ktoré sa bijú do pŕs v prospech slovenských záujmov, si vôbec všimnú, čo sa nám pod nohami robí? Veď tu prebieha vývoj, ktorý nás poznamená na desať rokov a poznamená nás negatívne. A to pre ľahostajnosť k vlastnému osudu, čo je už vrchol cynizmu. * V novom maďarskom parlamente chcú pre zahraničných Maďarov 6 až 8 mandátov a vážne to orbánovci pripravujú. To nik z medzinárodného spoločenstva nezasiahne? Nik nebude proti Budapešti za takéto zákony narúšajúce územnú integritu cez občanov v Bruseli protestovať? V. Mečiar: Zatiaľ sú nepriame signály. EÚ intervenovala v Maďarsku v otázkach tlačového zákona. Predsedovia vlád neprišli na stretnutie, ktoré zvolával premiér Orbán do Budapešti, čo je jasný signál ako ho chápu a čo hovoria. Ale to je signál, ešte to nie sú kroky. V Európskom parlamente niektorí upozornili na ohrozenie demokracie v Maďarsku. Sú to predovšetkým iniciatívy zelených. Aby európske orgány mohli konať, potrebujú oficiálny podnet. Ten oficiálny podnet im musí dať vláda SR. Táto vláda to nerobí a neurobí. * Myslíte, že sa naschvál bránia rokovaniu v NR SR o výrokoch Orbána o volebnom práve pre občanov z iných štátov, ktorí sa prihlásia k maďarskému dvojitému občianstvu? V. Mečiar: Samozrejme, že sa bránia aj rokovaniu v parlamente k tejto otázke s tým, že predsa nebudú reagovať na iniciatívu. Ale tu nejde o verbálne vyhlásenie predsedu vlády. Veď predseda vlády je ústavný orgán Maďarska, kde pripravujú za týmto účelom ústavu. Ak sa nezasiahne pred zmenami textu ústavy, tak po jej prijatí v parlamente už ju nezmení nikto. Lebo je to vôľa ľudu premenená na ústavu. Preto je ťažisko postavené na vláde SR, aby konala už teraz. * Ako by to v praxi vyzeralo, keby sa to v Maďarsku premietlo do ich ústavy? V. Mečiar: Budú voľby do NR SR a zhodou okolností budú vtedy aj voľby do maďarského parlamentu. Strana Jobbik je neofašistická. Hnutie 64 žúp, ktoré je zakázané a ďalší, budú robiť legitímnu politickú kampaň na Slovensku? A my sa budeme s nimi v politických kampaniach zrážať? A jedna časť bude voliť Budapešť a druhá poslancov NR SR? Jedna časť bude hovoriť, že najvyšší zvrchovaný predstaviteľ moci je v Budapešti a druhá, že na Slovensku? Veď nás to politicky ničí. Už samotný nápad je chorý a politicky odmietnutý výsledkami druhej svetovej vojny. Tu je jej pokračovanie inými cestami. Preto je legitímnym orgánom vláda SR na iniciatívy voči EÚ cestou ministerstva zahraničných vecí SR. * A čo s tým, ak nekonajú? V. Mečiar: Ani nekonajú ako slovenské orgány. Preto je to už vec vnútornej demokracie. Ak nekoná vláda SR, je to vec politických strán, vec občianskych hnutí a vec občanov SR či chcú, aby ich táto vláda zastupovala. * Europoslanci za SR nemôžu v únii protestovať? V. Mečiar: Europoslanci majú v tomto smere malú kompetenciu. Môžu síce niečo iniciovať vo výboroch, v ktorých sú, ale to nie je ten motor, ktorý to rozbehne. Tým je v tejto konštelácii siločiar, aby tá politika bola jednotná, vláda SR. * Nový kandidát na riaditeľa NBÚ bol diskriminovaný prí výbere len preto, že v čase riaditeľovania Ivana Lexu pracoval v SIS, pričom o tomto štátnom orgáne sa hovorí ako o zločineckej organizácii. Ako sa na to pozeráte? V. Mečiar: SIS je štátny orgán. Plní úlohy, ktoré v tomto štáte plniť má. V období rokoch 1996 až 1998 bola intenzívna politická kampaň proti vláde, ktorá smerovala aj k tajným službám, lebo veci, ktoré sa tam udejú, väčšinou nie je možné zverejňovať. Tak sa rozohrávali rôzne špionážne hry. Na túto tému bola urobená volebná kampaň v roku 1998. Politické zoskupenie, ku ktorému patrí pani Radičová, tento tromf jednoznačne ťahalo. Ak za činnosť štátneho orgánu v dobe zakladania štátu možno brať na zodpovednosť osoby, tak len vtedy, ak sa preukáže ich zavinenie. Máme tu ďalší štátny orgán súdny, ktorý v štrnástich kauzách vyrobených vtedajšou opozíciou, štrnásťkrát súd povedal: Nestalo sa. Ak pani Radičová ako predsedkyňa vlády hovorí, že sa stalo, tak potom nerešpektuje súdy? Nerešpektuje štátny orgán? Nerešpektuje občianske právo človeka, ktorý pracoval pre štát v období zakladania štátu, že do doby preukázania viny je nevinný a čistý? Podozrenie voči inštitúcii nemožno vzťahovať voči osobám. Pani predsedkyňa vlády chce niekde zamietať smietku a aké je jej brvno v oku, ktoré nevidí? Veď patrila k ľuďom, ktorí podporovali a podpisovali petíciu proti vzniku SR. To znamená, že bola proti tomu, aby Slováci realizovali svoje právo na sebaurčenie a mali svoj štát. Keď je tak vysoko morálna, čo robí v tom štáte, ktorý nechcela a o ktorom bola presvedčená, že je zlý, či bude zlý, k čomu smerovala kampaň? Ak je predsedkyňou vlády, musí brať do úvahy aj kroky robené po vzniku proti tomuto štátu. Bola dlhé roky predsedkyňou nadácie George Sorosa, ktorý je nielen zbohatlíkom, ale aj členom svetového zväzu Maďarov. Otvorene na území Slovenska vyhlasuje, že svoje peniaze zneužíval na zmenu vnútorných politických pomerov na Slovensku. Pani premiérka v tejto nadácii disponovala veľkými sumami. Odkiaľ tie peniaze prišli? Kam išli? Na čo boli používané? Rovnako to bolo v majetku. Myslí si, že služba Georgovi Sorosovi je kvalifikáciou pre funkciu predsedu vlády SR? Nespochybňuje tým sama seba ako ústavný inštitút, aj ako osoba politická – homo politicus? Veď potom môžeme takto pošpiniť každého a všetko. A netreba dokazovať. * V prípade kandidáta na riaditeľa NBÚ sa však nič nedokazovalo... V. Mečiar: Vidíte a tu aj dokázané politické chyby sú ničím. Neviem, že by bol za pána Stana niekto hlasoval a falšoval hlasovanie v NR SR? Pani Radičová áno. Veď hlasovala za niekoho a tých politických prestrelkov je strašne veľa. Kto chce čistiť špinavou metlou slovenskú politiku? To je nezlúčiteľné s touto funkciou – vytváranie nepriateľov, ktorí si vtedy dovolili zakladať štát, keď ona bola proti. Ktorí konali v záujme štátu, keď bola proti. Aby toto robili ústavní činitelia naďalej, to je už ich hanba, ale aj naša, keď to trpíme. Stanislav Háber +++++++++++++++++++++++++++ Drzme dievcatam palce 17.- 19. február 2011 - Turnaj 4 krajín na Slovensku (Prievidza) SLOVENSKO - RAKÚSKO 8:1 (3:0, 4:1, 1:0). Góly: 13. Čupková (Kapustová, Čulíková), 14. Džurňáková (Herichová, Jurčová), 17. Moravčíková (Miháliková, Sroková), 23. Gajdošová (Čulíková), 25. Kapustová (Matejová), 30. Čulíková (Kapustová), 37. Vargová (Džurňáková), 51. Jurčová (Džurňáková, Herichová) - 38. Hummelová. Vylúčené: 3:4 na 2 min, presilovky: 1:0, oslabenia: 0:0. Strely na bránku: 53:19.. Rozhodovali: Findurová Čerhitová, Besedičová, 236 divákov. SLOVENSKO - FRANCÚZSKO 3:2 (0:1, 0:1, 2:0 - 1:0). Góly: 44. Herichová (Vargová, Džurňáková), 46. Žitňanská, 62. Čupková (Čulíková) - 8. Allemozová (Ravillardová), 30. Gicquelová. Vylúčené: 3:6 na 2 min, presilovky: 1:0, oslabenia: 0:0. Strely na bránku: 47:25. Rozhodovali: Findurová - Habanová, Janíková, 540 divákov. SLOVENSKO - ČESKO 3:1 (2:1, 0:0, 1:0). Góly: 17. Čupková (Gajdošová, Kapustová), 20. Kapustová (Čulíková, Čupková), 51. Jurčová (Herichová) - 13. Vanišová (Zdráhalová). Vylúčené: 6:8 na 2 min, navyše: Nováková (ČR) DKZ za narazenie na mantinel, presilovky: 0:0, oslabenia: 0:0, strely na bránku: 54:15, rozhodovali: Zemiaková - Habanová, Kúdeľová, 808 divákov. Konečné poradie na turnaji: 1. SLOVENSKO, 2 . Česko, 3. Francúzsko, 4. Rakúsko. 16. - 25. apríl 2011 Majstrovstvá sveta vo Švajčiarsku (Winthertur, Zürich) (skupina A: USA, SWE, RUS, SVK skupina B: CAN, FIN, KAZ, SUI) +++++++++++++++++++++++++++ Slováci v cudzine čakajú, koľkí budú Slovensko sa na sčítanie ľudu len pripravuje, Slováci za hranicami už riešia problémy, ktoré s ním súvisia. BRATISLAVA. Zahraniční Slováci majú pochopenie pre výzvy slovenských Maďarov, aby sa príslušníci menšín neobávali pri sčítaní obyvateľstva priznať k svojej národnosti. V opačnom garde sa táto obava týka aj ich. „Máme veľmi negatívnu skúsenosť spred desiatich rokov, keď sa pred sčítaním viedla intenzívna kampaň, že národnosť je citlivý osobný údaj a ľudia ho nemusia vypĺňať,“ hovorí predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimír Skalský, ktorý žije v Prahe. „Doplatili na to najmä menšiny, keď sa prihlásilo 200-tisíc Slovákov, hoci kvalifikované odhady hovorili o 350 až 400 tisícoch,“ vraví Skalský. „Tolerancia úradov je tu, našťastie, veľká a zväčša sa pracuje s kvalifikovanými odhadmi.“ Viaceré práva sa však viažu na desaťpercentný podiel príslušníkov menšín v obci, či päťpercentný podiel v kraji. „Usilujeme sa o zriadenie slovenskej škôlky v Prahe. Keby sme mali päť percent, mohli by sme ju požadovať, takto o ňu musíme prosiť.“ Otázka národnosti je v Česku dobrovoľná. Prihlásiť sa dá aj k dvom národnostiam naraz či k Čechoslovákom. Potrebujeme zákon o zamedzení dvojitého sčítania, píše Peter Schutz Rada za desaťtisíc Fakty Sčítanie u nás • • • • • • sčítanie bude od 13. 5. do 6. 6., rozhodujúcim okamihom je polnoc z piatka 20. na sobotu 21. mája, údaje o obyvateľovi vypĺňa každý člen domácnosti, údaje o byte vypĺňa jedna osoba za domácnosť, údaje o dome - vypĺňa jedna osoba za celý dom, od 21. do 29. mája sa bude dať sčítať aj cez internet. Zlé skúsenosti majú niektorí Slováci už aj s práve prebiehajúcim sčítaním, ktoré sa tento rok koná v celej Európskej únii. V Česku sa začalo o dva mesiace skôr ako u nás. „Na internát prišla sčítacia komisárka a tvrdila, že ak nevyplníme formulár, dostaneme pokutu desaťtisíc českých korún,“ hovorí slovenský študent v Prahe Lukáš Honz. „Predtým som si pozeral stránku slovenského sčítania, kde sa jasne píše, že sa máme sčítať na Slovensku.“ „Obyvatelia Slovenskej republiky študujúci na vysokých a stredných školách v zahraničí, ktorí budú v čase sčítania mimo Slovenska, by sa mali sčítať na Slovensku,“ píše sa v rubrike Opýtali ste sa na stránke scitanie2011.sk. Honz si formulár neprevzal, viacerí jeho spolužiaci pod hrozbou pokuty ustúpili. „Žiaľ, odmietnutie účasti na sčítaní je u nás porušením zákona,“ odpovedá na otázku, či študentovi hrozí pokuta, hovorca českého sčítania Ondřej Kubala. Tamojší zákon nariaďuje vyplniť formulár každému, kto je v čase tzv. rozhodujúceho okamihu na území krajiny. V Česku to bola polnoc z 25. na 26. marca. Náš Štatistický úrad sa bráni, že išlo o odpoveď na otázku týkajúcu sa študijných pobytov v zahraničí. „To nie je celkom to isté. Kým štúdium v zahraničí trvá niekoľko rokov, študijný pobyt môže byť podstatne kratší, čo v otázke ani v odpovedi nebolo špecifikované,“ vraví Ľudmila Ivančíková z úradu. Študenti, ktorí sú v „rozhodujúcom okamihu“ sčítania v cudzine, by sa podľa nej mali sčítať podľa tamojších pravidiel. Povinnosť sa tým pre nich nekončí. „Ak je Česká republika miestom obvyklého bydliska slovenského študenta, sčíta sa tam ako obyvateľ Slovenskej republiky s obvyklým bydliskom v Česku. Keďže má trvalý pobyt na Slovensku, má povinnosť sčítať sa aj podľa našich pravidiel sčítania, opäť ako obyvateľ s obvyklým bydliskom v Česku,“ vysvetľuje Ivančíková. Študenti sa riziku pokút ešte môžu vyhnúť. „Každý prípad sa bude posudzovať individuálne. Sankcie sú extrémnym riešením pre ľudí, ktorí naozaj sčítanie odmietajú,“ vraví Kubala. Formuláre si na pošte či obecnom úrade môžu vyzdvihnúť dozajtra. Hry s číslami Na priebeh sčítania sa sťažujú aj poľskí Slováci. „Zaútočil na nás jeden starosta, ktorý vybral článok z nášho časopisu o práve hlásiť sa k národnosti a bežal s tým do rádia, že ktosi rozposiela poplašné anonymy,“ vraví predseda Spolku Slovákov v Poľsku Ľudomír Molitoris. S údajmi o národnosti sa podľa neho pritom v minulosti už manipulovalo. „V jednej obci, kde sa Slováci hlásili, nebol podľa oficiálnych štatistík vykázaný ani jeden.“ V sčítaní pred desiatimi rokmi sa za Slovákov prihlásilo zhruba dvetisíc ľudí. „Žije nás tu 10až 12-tisíc,“ tvrdí. Ponosy zatiaľ nemajú maďarskí Slováci, ktorých čaká sčítanie na jeseň. „Je aj záujmom väčšiny, aby sme sa hlásili, nech ich pán Slota nemôže napádať, že vykynožili Slovákov,“ vraví Imrich Fuhl zo slovenskej samosprávy. Úrady však vyzvali, aby pri sčítaní vyberali komisárov aj medzi menšinami. „Máme skúsenosti z minulosti, že v slovenskej dedine, kde na jednej strane ulice sčítal maďarský učiteľ, vychádzali samí Maďari, a na druhej strane so slovenským učiteľom zas samí Slováci,“ vraví Fuhl. Aj v Maďarsku je národnosť nepovinný údaj. V roku 2001 sa za Slovákov označilo 18-tisíc ľudí. +++++++++++++++++++++++++++ Milí matičiari a sympatizanti, preposielam poznámku s otázkou p Šottera a dodávam, že viacerí členovia Matice mi avizovali, že prestanú SNN odoberať, pretože odkedy sa dostali do rúk čechoslovakistom bratom Brožíkovcom, sú nečitateľné a neakceptovateľné!!! Pekný deň praje M. S. +++++++++++++++++++++++++++ Krajcer chce sochy chrániť zákonom, pripomienkuje stavebný zákon BRATISLAVA. Stavebný úrad bude musieť uložiť stavebníkovi alebo vlastníkovi stavby povinnosť informovať autora diela pred nejakou zmenou, nevyhnutnými úpravami alebo odstránením, ktoré môžu mať za následok znehodnotenie alebo zničenie umeleckého objektu. Ministerstvo kultúry chce aj týmto zámerom vstúpiť do návrhu stavebného zákona, ktorý je v medzirezortnom pripomienkovom konaní. TASR o tom dnes informovala hovorkyňa rezortu Eva Chudinová. Sochy bezdôvodne ničia len barbari. Našimi návrhmi sa snažíme zaplátať legislatívnu dieru vo vzťahu k umeleckým dielam, ktoré sú najmä na verejných priestranstvách," konštatuje minister kultúry Daniel Krajcer. Ministerstvo pod jeho vedením navrhlo rozšíriť oprávnenie stavebného úradu zastaviť stavbu aj v prípade, ak ide o ohrozenie kultúrnych pamiatok, pamiatkových území, archeologických nálezov a nálezísk. Podľa neho je tiež potrebné zjednotiť sankcie vo vzťahu k odstráneniu stavby, ktorá je kultúrnou pamiatkou. "Pretože toto konanie bolo osobitnou sankciou postihované len vo vzťahu k právnickým osobám ako správny delikt. Naproti tomu ministerstvo kultúry navrhuje rovnaký postih aj pre fyzické osoby, pretože z hľadiska ochrany pamiatkového fondu je bezpredmetné, či tento ničí právnická alebo fyzická osoba," vysvetlila Chudinová. "V prípade, že pôjde o umelecké dielo, ktorého význam potvrdí ministerstvo kultúry, je autor diela, v prospech ktorého uložil stavebný úrad opatrenie, oprávnený urobiť nevyhnutné opatrenia smerujúce k tomu, aby vykonávanými prácami nevznikli na umeleckom diele škody, ktorým možno zabrániť," uviedla hovorkyňa. Rezort preto do stavebného zákona doplnil aj definíciu umeleckého diela, podľa ktorej pôjde najmä o diela výtvarného umenia. piatok 15. 4. 2011 14:15 | Copyright © TASR 2011 © 2011 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená. +++++++++++++++++++++++++++ Tajných kňazov po páde režimu spochybnili vlastní Kým vo Viedni nedávno ocenili predstaviteľov „skrytej“ katolíckej cirkvi z čias socializmu, oficiálna hierarchia má s jej existenciou problém. Predstava katolíckej cirkvi, v ktorej sa veriaci schádzajú v malých spoločenstvách, a kňazmi sú aj ženatí muži a ženy, pôsobí ako vízia liberálnych veriacich. V socialistickom Československu však taký model existoval. Pod tlakom režimu veriaci hľadali vlastné cesty k prežívaniu evanjelia. Po jednej z nich šiel aj Felix Maria Davídek. U nás je jeho meno zabudnuté, Západ objavil jeho príbeh. V apríli tohto roku švajčiarska nadácia Herberta Haaga, vedená teológom Hansom Küngom, kritikom Vatikánu, vo Viedni ocenila podzemnú cirkev Felixa Davídka cenou Za slobodu v cirkvi. „Oceňujeme odvážnych kresťanov, ktorí v ťažkých podmienkach vytvorili akoby spoločenstvo prvotnej cirkvi, v ktorom kňazi, laici, muži, ženy, mladí starí spolu vedľa seba tvorili spoločenstvo, nie hierarchiu. Títo ľudia žili medzi obyčajnými ľuďmi, hovorili ich jazykom, praktizovali evanjelizovanie od človeka k človeku. Davídkova vízia cirkvi, teológie a spirituality predznamenala budúcnosť celej cirkvi.“ uviedol v príhovore Hans Jorissen, emeritný profesor dogmatiky z Bonnu. Cenu si prišli prevziať Češka Ludmila Javorová, vysvätená v roku 1970 Davídkom za kňažku a Slovák Dušan Špiner, tajne vysvätený biskup. Javorová, dnes 80-ročná elegantná pani, ktorej bola po roku 1989 oficiálne zakázaná kňazská činnosť, zažila ovácie. „Boh si pre svoje zámery volí ľudí mimo našu predstavivosť. O tom svedčia mnohé prípady napríklad v Starom zákone. A tomu sa ľudia bránia,“ uviedla v súvislosti so svojou úlohou počas totality. Felix Maria Davídek Felix Davídek sa narodil v roku 1921 v Brne. Vyštudoval teológiu, filozofiu, psychológiu a medicínu. V roku 1945 bol vysvätený za kňaza, promóciu na lekárskej fakulte mu štátna moc neumožnila. Ešte za nacizmu, keď boli zavreté vysoké školy, sa začal zaoberať vznikom Athenea, katolíckej univerzity, ktorá by mladým mužom poskytla šancu študovať najmä teológiu. V roku 1950 ho komunisti zatkli a 14 rokov strávil vo väzniciach. Po prepustení sa vrátil k projektu tajného vzdelávania a organizovania života cirkvi. Robil tajné víkendové a nočné vzdelávacie kurzy. Sviatosti pre veriacich môžu vysluhovať len kňazi. Aby boli vysvätení oni, musia existovať biskupi. Tých môže vysvätiť len ďalší biskup, aby sa zachovala apoštolská postupnosť. Vatikán mal na základe skúsenosti z iných totalít pravidlá, podľa ktorých sa v extrémnych prípadoch mohlo upustiť od zvyčajných podmienok pri svätení ďalšieho biskupa. Svätenia prebiehali tajne, len za prítomnosti svätiaceho biskupa a vysviacaného. Takto bol v roku 1951 Pavlom Hnilicom vysvätený Ján Chryzostom Korec. V roku 1955 Korec tajne vysvätil za biskupa Dominika Kaľatu, a ten v roku 1961 Petra Dubovského. Dubovský v roku 1967 vysvätil Jana Blahu a ten vzápätí Felixa Davídka. Mohol tak budovať paralelnú cirkevnú štruktúru. Katolícka kňažka Davídek, poznačený pobytom vo väzení, sa bál, že cirkvi v socializme hrozí likvidácia. Po okupácii v auguste 1968 čakal návrat prenasledovania, aké zažil predtým. Snažil sa preto vysvätiť kňazov pre pokračovanie života cirkvi. Na základe štúdia dokumentov nedávno skončeného II. Vatikánskeho koncilu sa domnieval, že je len otázkou času, kedy cirkev pristúpi k sväteniu aj ženatých kňazov a sväteniu žien. Sám preto vysvätil niekoľko ženatých mužov a v roku 1970 aj prvú ženu – spolupracovníčku a neskôr generálnu vikárku Ludmilu Javorovú. Stalo sa tak na Vianoce v roku 1970, keď Davídek zorganizoval takzvanú synodu. Vysvätenie ženy obhajoval teologicky aj prakticky. Kým v mužských väzniciach v 50. rokoch mali veriaci útechu v účasti na tajných omšiach zavretých kňazov, ženy takú možnosť nemali. Javorová v rozhovore pre Český rozhlas prezradila, že s Davídkom zažili starú rehoľníčku, ktorá spomínala, aké ťažké boli roky vo väzení bez sviatostí. „Urobte s tým niečo!“ prosila vraj Davídka. Ten sa rozhodol, že vysvätí ženu. Davídka potom opustili viacerí ním vysvätení kňazi a biskupi, medzi nimi Fridolín Zahradník, ktorý neskôr sám tajne svätil kňazov a biskupov – aj ženatých. Davídek potom v 70. rokoch vysvätil ďalších kňazov, aj niekoľkých ženatých, v roku 1979 tajne vysvätil za biskupa slovenského kňaza bez štátneho súhlasu Dušana Špinera. O činnosti Davídka vypukol spor medzi predstaviteľmi podzemnej cirkvi. Na Slovensku bol vedúcou postavou podzemných aktivít Ján Chryzostom Korec. Ten odmietal platnosť svätení, udeľovaných Davídekom, a veriacich varoval pred spoluprácou s tajnými kňazmi z jeho okruhu. Nová totalita? Po revolúcii v roku 1989 mohli vyjsť tajní kňazi a biskupi na verejnosť. Davídek zomrel rok predtým. Korec sa stal nitrianskym biskupom, neskôr kardinálom. Vatikán nariadil, že tajní biskupi a kňazi vysvätení Davídkom, Zahradníkom a nimi svätenými biskupmi musia súhlasiť s takzvaným podmienečným presvätením. Pre mnohých to bol šok. Desaťročia vzdorovali štátnej moci kvôli presvedčeniu, teraz ich spochybnili vlastní. Tí, čo znášali perzekúciu a výsluchy ŠtB, sa zrazu mali podriadiť autorite oficiálnych biskupov. Aj takým, čo boli vysvätení so súhlasom režimu. „Ukázalo sa, že tieto skupiny majú odlišnú predstavu o spôsobe svojho zapojenia do verejnej pastorácie, aká im bola ponúkaná. Vo svojej práci mimo verejných štruktúr (ale tým predsa nie mimo cirkvi) videli zmysel aj v zmenených spoločenských podmienkach,“ uvádza Peter Križan v pripravovanej práci o skrytej cirkvi. Viacerí tajní kňazi s presvätením súhlasili, neženatí sa zapojili do pastorácie, niektorí ženatí do pôsobnosti gréckokatolíckej cirkvi. Ostala však skupina duchovných a im blízkych laikov, ktorí hovorili o nástupe „totality Ríma“. Naďalej sa stretávajú v malých spoločenstvách. O probléme „príliš moderných katolíkov“ v bývalom Československu je informovaný aj pápež Benedikt XVI. Problém riešil ako prefekt Kongregácie pre náuku viery v roku 2000. O slávení omší v malých spoločnstvách kňazmi, ktorí nemajú povolenie oficiálneho biskupa, hovorí, že „takéto slávenie svätých omší, takéto vysluhovanie sviatostí a iných liturgických úkonov je zakázané. Kto sa nepodriadi autorite pápeža a biskupov, vysluhuje ich nezákonne.“ Tento postoj potvrdil aj hovorca KBS Jozef Kováčik. Jednota verzus sloboda Oficiálna katolícka cirkev vo svojom odmietavom postoji zdôrazňuje jednotu. „Katolícka cirkev je len jedna a v jednote jej členovia majú vydávať svedectvo o jedinom Pánu Bohu,“ uvádza spomínané vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery. Druhá strana to vidí inak. „Sloboda je jedna z najväčších hodnôt aj v Cirkvi. Od Ježiša Nazaretského sa učíme ako Boh vládne v dejinách - nie ako cisári, mocnári a preláti, ale s veľkou úctou k ľudskej slobode,“ hovorí Dušan Špiner. Rozkol medzi oficiálnou a „skrytou“ cirkvou bolo cítiť aj vo Viedni. Pražský svätiaci biskup Václav Malý, chartista a známy bojovník aj za práva cirkvi za totality, ktorý bol tiež medzi ocenenými, neprišiel, kvôli účasti Javorovej. „V kontexte celého aktu jej vyznamenanie vyznieva ako hotová záležitosť v otázke svätenia žien. Neuzatváram sa pred týmto problémom a som za to, aby aj na tomto poli došlo k slobodnej a dôkladnej diskusii. Za týchto okolností však pokladám svoju účasť na udelení za nežiadúcu,“ uviedol vo vyhlásení, ktoré zverejnilo pražské arcibiskupstvo. Akcia bola podľa neho aktom „proti Rímu.“ O ocenení informovali ORF, rakúska agentúra Kathpress, ale aj britský katolícky týždenník Tablet. Model československých katolíkov za totality vyzvihli ako „prorockú víziu“ prežitia cirkvi v sekularizovanom svete. sobota 16. 4. 2011 | Barbora Tancerová Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME. (Predplaťte si SME cez internet.) © 2011 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená. +++++++++++++++++++++++++++ Autor snad mysli MANNA-biblicka potrava. ?„ MAMA“? Odmeny ministrov vlády SR = 11 954 995 eur Už 1. decembra 2010 som tu na HN blogu avizoval odmeny na ministerstvách SR. Na základe toho som mapoval vyplatený skutkový stav odmien. Od januára 2011 až doteraz som realizoval zákonný prieskum koncoročných odmien na ministerstvách SR a iných organizácií / zoznam je na HN blogu /. Nabral som prieskumnú skúsenosť, že nie všetky ministerstvá Vám dajú ochotne zákonne požadované údaje v zákonnom termíne a vytvárajú umelé prekážky. Napriek tomu, že všetky údaje a čísla majú už spracované za minulý rok, stále pracujú v byrokratickom duchu a systéme, „ ako sa to nedá, a nie ako sa dá “ ! Stručná ukážka „ demokratických zákonných princípov v štátnej správe „ je nasledovná....MV SR na rozklad ani neodpovedalo, SIS odpovedalo na rozklad, ale negatívne a MS SR sa ani neunúvalo odpovedať na zákonnú požiadavku! A j takáto je demokracia a politika kultúrou v praxi. Akých to máme ľudí na ministerstvách, ak nevedia a najmä nechcú plniť zákon, len aby sa neodhalil ich stav odmien! Suma koncoročných oficiálne potvrdených odmien je 11 954 995 eur . Nie je to komplet, nie sú tam zahrnuté odmeny napr. členov Prezídia policajného zboru 24 000 eur, rozhlas a televízia cca 30 000 eur. Odmeny vo výške 3 320 eur starostovi Žehry vyplatili nezákonne. Taký je verdikt prokurátora..... Takže celková suma koncoročných odmien je určite neskutočne vyššia, ako som zistil. A v tom nie sú zahrnuté podriadené organizácie ministerstiev. A tých je nebeský počet. Človek sa aj bojí odhadnúť nejaké čísla odmien, lebo z tohto ho môže bolieť hlava ! Všetci vieme, že odmena nie je nárokovateľná. Takže vo finančnej kríze štátu nemusí byť priznaná....! Všetka politická filozofia a prístup k šetreniu financií v štáte smrdí klamstvom a pokrytectvom! Nie všetci sme si rovní, niektorí sú aj rovnejší. Od vzniku novej vlády SR stále počujeme. „Štát musí začať od seba upratovať....úspora výdavkov...ozdravný režim...treba spraviť poriadok vo verejných financiách....padni komu padni “! Toto sú všetko výroky našich akože zodpovedných politikov a ministrov vlády SR. Prečo radšej nešetria aspoň zbytočnými planými a prázdnymi rečami. Totiž, politika je aj o morálke.....! Ľudom na ministerstvách by sa určite neznížila životná úroveň, ak by nedostali odmenu! Spolupatričnosť absentuje ! „ Štát šetrí maximálnou možnou mierou....“ Ak niekto politicky zodpovedný vysloví takýto závažný odkaz do médií a nie je pravdivý, ako som oficiálne dokázal sumou 11 954 995 eur je to zrelý politický akt na podanie demisie a odchod z vlády SR. Klamať v priamom prenose je samo zničujúce, osobne zahanbujúce, nedôstojné a politický nekorektné, plytké a amorálne. A nepoznať, čo je maximálne a nestarať sa o rozpočtovú disciplínu je politicky nezodpovedné. Zistené fakty a argumenty od štátnych inštitúcií nepustia.! Koľko vlastne treba verejného, mediálneho klamania, finančnej straty, nevedomosti, nekompetentnosti, aby politik odišiel..?! „ MAMA“ vlády ministrov vlády SR už dávno mohla rozhodnúť s veľkosťou štátnika. Stačilo na vláde SR ešte minulý rok schváliť uznesenie a dať pokyn, že odmeny za rok 2010 sa nebudú vyplácať na ministerstvách a podriadených organizáciách a jednoducho by sa ušetrilo nie 11 954 996 eur, ale ďaleko viac. Nikto však z našej múdrej vlády na takéto spravovanie štátu neprišiel. Prečo asi?! Tak nech nás predstavitelia vlády SR neklamú v priamom prenose. Alebo, ak nato nemajú, treba s pokorou odísť! Toto mal byť prvý systémový vládny krok, prístup, ak chceme funkčne a efektívne spravovať štát v krízovom finančnom období. Začať od SEBA, predstaviteľov vládnej moci, parlamentu. Zhodnotiť zastaviť poslancom odmeny starostov, primátorov, prednostov úradov, finančne sumy pre poradenské spoločnosti, asistentov, poradcov, konzultantov, daňové prázdniny pre zahraničné firmy, štátnu pomoc, zlaté padáky, odstupné v štátnych podnikoch, väznice....?! A propos na zamyslenie. Väzni žijú z peňazí daňových poplatníkov a majú komplexné sociálne zabezpečenie. Naša milá štátna tajomníčka s ofinou navrhuje dávať bezdomovcom iba jednu polievku denne! Politika kultúrou ktorú presadzuje AZEN je aj vedieť zmysluplne šetriť, s jednoduchým rozumom a s morálkou spravovať štát a efektívne využívať získané rezervné financie do nielen operatívneho bežného „ straníckeho chodu“ štátu ad hoc = plátanie finančných dier alebo 4 ročného cyklu/, ale aj investovať do stratégie budúcnosti. Nastal čas pre vyššiu nadhodnotu, pre zdravú národnoeurópsku kultúrnu intelektuálnu programovú orientáciu a mentálnu výbavu, pre novú, vyváženú, objektívnu európsku politiku s novým ideálom, rozmerom, obsahovou štruktúrou, technológiou a požiadavkami. Ako nato?! Napríklad: 1/ Koncoročné odmeny rokov 2011, 2012, 2013 nevyplácať vo všetkých v štátnych a verejných inštitúciách a podriadených organizáciách ….! 2/ Pripraviť do volieb 2014 zníženie ministerstiev o polovicu, napr. ako má Švajčiarsko...! 3/ Rozumne investovať do krížových daňových kontrol, využiť nezamestnaných kontrolórov, ekonómov a vyhodených colníkov......a nasadzovať postupne, vzostupne a efektívne finančný poriadok...v spolupráci s prokuratúrou a súdmi....a tak nasadzovať finančnú disciplínu aj zamestnanosť....! 4/ Efektívne investovať do cestovného ruchu v súvzťažnosti s malými a strednými podnikateľmi,, živnostníkmi, farmármi...nie predávať Bardejov a Sliač.... to je jednoduché až primitívne...! ale v kontinuite a synergickom efekte s kúpeľníctvom, /31 slovenských kúpeľov a podnikov, cestovný ruch, turistika, hotelierstvo, vinárstvo, hrady, zámky, kostoly, kaštiele, jaskyne, jazerá, príroda... história, archeológia, tradícia, pamätihodnosti, umenie, hudba..../ je možné v krátkom čase dosiahnuť významnú prosperitu a podstatne znížiť nezamestnanosť. Strategický geopoliticky územný celok Slovenska sa môže premeniť na významný európsky článok cestovného ruchu. Ak......?! Komplexne zhodnotený slovenský strategický prírodný vodný priemysel je schopný minimalizovať celoslovenskú nezamestnanosť a naštartovať prosperitu Slovenska na dlhé roky. Slovensko je svetová veľmoc strategickej surovine – vode ! Aktuálny príklad. USA už dovážajú pitnú vodu do Japonska a arabských štátov.....!Ak uvažujeme ďalej, Slovensko nemá more, ale má luft, prírodu. A luft a krásy prírody sú morom Slovenska, len ich synergicky, podnikateľsky, managersky zhodnotiť. S týmito možnosťami vody, vzduchu je možnosť eliminovať finančné deficity. Ale tiež treba vedieť, že sami voliči vo voľbách napáchali v dôsledku svojej naivity, omylov, povrchnosti, ľahostajnosti, hlúpej a zbytočnej straníckosti …...voči sebe, deťom a štátu veľké morálne a finančné straty. Mravná bieda je príčina, hospodársky úpadok je následok. V našej zemi je veľa ľudí, ktorí sa domnievajú, že hospodársky úpadok je možné zachraňovať peniazmi. Hrozím sa dôsledkov tohto omylu. V postavení, v ktorom sa nachádzame, nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie. Potrebujeme mravné stanoviská k ľuďom, k práci a k verejnému majetku. Nepodporovať bankrotárov, nerobiť dlhy, nevyhadzovať hodnoty za nič, nevydierať pracujúcich. Tomáš Baťa, 1932 +++++++++++++++++++++++++++ Výzva všetkým doterajším poslancom parlamentov a vládam na Slovensku po politickom prevrate v roku 1989 a zašantročení štátu skorumpovaným prijatím neoliberaizmu, vrcholného štádia zahnívajúceho kapitalizmu. Vyzývame súčasnú vládu a parlamentný dobytok aby prestali manipulovať občanmi štátu, začali prijímať také zákony, ktoré zabezpečia aspoň také dôstojné prežitie obyvateľstva ako tomu bolo do politického prevratu. To znamená, prestante Mikloš, Dzirinda, Palacka, klan Čarnogurských a ostatné zlodejské živly typu Slotu, Mečiara, Rezešovcov odovzdávať národný majetok ľudu ako vaše vlastníctvo (bez referenda, súhlasu občanov) do krvavých papŕč. To, že vás oslovujeme dobytkom, je urážkou dobytka, ktorý nie je schpopný takéhoto poníženia a zbedačenia aké ste tu vytvorili vy zbabelci na ľuďoch. Ak okamžite nepríjmete takú legislatívu, ktorá zastaví pokračujúci úpadok štátu (prestante s tými Luptákovými grafmi o hospodárskom raste a raste životnej úrovne) a odstráni narastajúcu maďarizáciu a plazivú dezintegráciu Slovenska poženieme vás per - partes na jatky. Moje meno na Palackovej schránke som neskúmal Je v poriadku, že člen SDKÚ a predstaviteľ miestneho zväzu zarobí na zákazke v rezorte, ktorý spadá pod stranu SDKÚ-DS? Nie je slušné odpovedať otázkou, ale je podľa vás v poriadku, aby sa zrealizoval výber a my všetci by sme sa poskladali na niečo, čo má byť o milión eur ročne drahšie? Bolo by to v poriadku? Teraz ide o transparentnosť. Ste straník a rezort, s ktorým ste podpísali zmluvu, patrí strane, do ktorej patríte aj vy. A v čom by to nemalo byť v poriadku? Necítite výhodu oproti ostatným firmám? Absolútne. Keď hovoríte o cene, pôvodný nájom mal byť o euro drahší, ale vzhľadom na lokalitu, priestory a parkovacie miesta nebol predsa len výhodnejší? Prečo? Vy ste z Košíc? Ono to je o detailoch. Ale tak je rozdiel platiť za 200 parkovacích miest a 50 parkovacích miest. A to odkiaľ máte? Je to v zmluve. V zmluve je fixných 50 parkovacích miest. Ja by som im prenajal aj 400. Za peniaze navyše zrejme. Ja vidím absolútny rozdiel medzi budovou na Rozvojovej a budovou v centre, tam je problém zaparkovať, lebo parkovacie miesta, ktoré má vybudované, je to absolútny nepomer. Nechcem toto teraz porovnávať. Porovnávam cenu a to, čo sa kúpilo za ten peniaz. Zmluva je už uzatvorená. Boli vám už vyplatené nejaké peniaze? Na internete to je všetko, máte to tam zavesené. Ale na internete nie je uvedené, či vám už odišla nejaká splátka od Daňového riaditeľstva za nájom. Je to v pohode so zákonom a tak ako to je na internete uvedené. Ale ja sa pýtam, či už vaša firma dostala nejaké peniaze na účet? Viete čo, na toto ja vám nebudem odpovedať. Prečo? Ide o peniaze daňových poplatníkov. Všetko máte uvedené na internete. Nemám o tom vedomosť. Poznáte sa s Ivanom Miklošom? Stranícky. Aj ste sa s ním niekedy stretli osobne? Ako osobne? Či ste sa s ním stretli a zhovárali. Je podpredseda strany. Mal Ivan Mikloš informácie o vašej ponuke? To sa jeho opýtajte. Hovorili ste mu to niekedy? Ja tieto veci neriešim s Miklošom. Pokiaľ ide o Mikuláša Dzurindu, objavili sa vaše spoločné fotografie z behu. Poznáte sa s ním bližšie ako iba so straníckym šéfom? Ako to súvisí s témou? Je predseda strany, kto by ho nepoznal. Máte s ním bližší vzťah, povedzme kamarátsky? Behávame spolu maratón. Pýtajte sa ma na podstatné veci. Pre mňa je podstatné, že budovu na Rozvojovej nevybral ani Ivan Mikloš, ani Mikulčík, ale ju vybrala skupina ministerstva financií v roku 2008 ako budovu, kde sa združia všetky daňové úrady. Máte k tomu nejaký záznam. Včera to predstavitelia Smeru popreli, vraj nebolo možné, aby túto budovu niekto odporučil, keďže bola v rozostavanom stave. Zavolajte jednému z členov, s ktorým som ja komunikoval po tom, keď som predložil ponuku, či je to pravda, alebo nie. Je rok 2011, je v poriadku, že Daňové riaditeľstvo nepostupovalo štandardným verejným obstarávaním, nevyhlásilo súťaž, kde sa mohli prihlásiť viacerí uchádzači? To hovoríte vy. Včera nepotvrdili, že by prebehlo nejaké verejné obstarávanie. Vy máte k dispozícii nejaké podklady, na základe ktorých ste dali ponuku? Ja som predložil ponuku na základe požiadavky oslovenia daňového úradu ešte pod vedením Šulaja. Kto je spoločníkom s vami vo firme Nitra Invest? Veď je to tam napísané. Je to cyperská firma TPE Holding Limited. Kto je za touto firmou? Prečo? Vy s tým máte nejaký problém? Čo také hľadáte? Keďže aj tam pôjdu peniaze z verejných financií, tak nás zaujíma, kto je za danou firmou? Ale prečo by tam mali ísť peniaze? Pretože pôjdu firme Nitra Invest, ktorú vlastníte vy a spomínaná cyperská firma. Veď spoločníkom môže byť ktokoľvek, aj vy. Keby tam bolo moje meno, každý ho vie identifikovať. Keďže je tam napísaná firma z Cypru, je ťažké identifikovať, kto je za ňou. Ale to nie je absolútne podstatné. Nitra Invest je firma registrovaná na Slovensku a na Slovensku pôsobiaca. Vy máte problém povedať, s kým podnikáte? Prečo by som vám to mal hovoriť? Tak povedzte, o koho ide. Prečo by som to mal robiť? Tak povedzte, prečo podnikáte s firmou registrovanou na Cypre, prečo nie s niekým zo Slovenska? V čom vidíte výhody podnikať so spoločnosťou z Cypru? Ale prosím vás. Môžete vylúčiť, že je za spoločnosťou TPE Holding Limited Gabriel Palacka alebo Ivan Mikloš? Nebudem sa s vami o tom baviť. Môžete to vylúčiť? Neklaďte mi takéto otázky. Je to úplne mimo veci. Aký je váš vzťah s Palackom? Poznáme sa dlhé roky. Prečo je vaše meno a jeho meno na spoločnej schránke na adrese, kde Palacka býva? Neskúmal som to. Vy ste neskúmali, prečo sa ocitlo vaše meno na jeho schránke? Oberáte ma o čas. Máte ešte nejaké otázky, ktoré sa týkajú prenájmu v Košiciach, lebo musím končiť. Ondrej Ščurka +++++++++++++++++++++++++++ Na ťahu je Radičová Iveta Radičová musí mať pri finančných škandáloch SDKÚ zvláštne pocity. Na jednej strane podrývajú jej autoritu a politickú líniu. Na druhej strane – práve vďaka nim je premiérkou. Pred rokom sa stala líderkou strany preto, že Dzurinda nevedel vysvetliť daňové raje napojené na SDKÚ. A pred šiestimi rokmi sa stala ministerkou práce preto, že Kaník musel odstúpiť... Jednoducho: keby bola SDKÚ čistá strana, Iveta Radičová by dnes prednášala sociológiu. Povedané inak, Radičová prerazila do najvyššej politiky z jediného dôvodu. Očakávalo sa od nej, že dokáže pravicu posilniť, očistiť, posunúť dopredu. A otázka dnes stojí tak, či na to má. Odpoveď znie: Nemá. Nie že by na to nemala chuť alebo charakter. Nemá na to silu. Boj a konflikt s oligarchami si môže dovoliť len ten, kto má v rukách reálnu moc. Politickú moc, opretú o vlastných poslancov, vlastných ministrov, vlastnú frakciu strany... A tú premiérka nemá. Stranu a jej kľúčových ľudí drží v rukách Dzurinda. Radičová si konflikt v strane – a vo vláde – nemôže dovoliť. Pretože by ju zabil. Takže. Podnikateľ Ščurka nechce vylúčiť, že za jeho firmou stojí Gabriel Palacka. SDKÚ má na krku ďalší finančný škandál, spojený s ďalšími schránkovými firmami v zahraničí. Potvrdzuje sa, že SDKÚ aj po voľbách 2010 funguje v starom prehnitom režime opretom o zahraničné kontá. A premiérka stále mlčí... Mimochodom, za nasadením Radičovej do politiky je ešte druhý, menej ušľachtilý motív. Z pohľadu Dzurindu je tu „posila“ Radičová na to, aby prilákala voličov, žehlila „prúsery“, hrala sa pred kamerami na tvrdú a principiálnu. A aby popri tom veľmi nezavadzala. A neohrozovala vyššie záujmy. Zatiaľ to vyzerá tak, že v kariére a poslaní Ivety Radičovej prevláda ten druhý motív. Dzurindov. Dag Daniš +++++++++++++++++++++++++++ Mikloša dobehli Palackove tiene V pondelok sme na tomto mieste písali, ako socialisti milujú Cyprus. Dnes by sme túto tézu mohli rozšíriť. Aj ministri SDKÚ milujú Cyprus. Daňové úrady v Košiciach sa majú sťahovať do budovy, ktorú vlastní nitriansky šéf SDKÚ Ščurka. A spolu s ním aj jedna záhadná firma, registrovaná na Cypre. Keďže cyperská firma z pozadia Nitra Invest má nejasnú identitu, budeme si musieť vystačiť s hypotézami. Teda s tým, čo je možné. A možné je napríklad aj to, že za Nitra Invest stojí Gabriel Palacka. Bývalý pokladník SDKÚ a sivá eminencia strany. Tento jednoduchý predpoklad podopiera viacero faktov. Po prvé, Nitra Invest zarobila milióny na výkupe pozemkov pre nitriansky priemyselný park. Od primátora (SDKÚ) si firma „požičala“ erb a tvárila sa, že pozemky skupuje pre mesto. Na tomto realitnom obchode mala zarobiť 400 miliónov korún. Právne služby pre Nitra Invest robila firma Aron, v ktorej figurujú manželky dvoch kamarátov – Ščurka a Palacku. Po druhé, Palacka priznal, že pôsobí vo firme, ktorá podniká s realitami. A po tretie – čo je najzaujímavejšie – meno Ščurku mal Palacka nalepené na svojej poštovej schránke v dome , kde býva. Znamená to, že oficiálne písomnosti, adresované podnikateľovi Ščurkovi, sú v konečnom dôsledku neoficiálne určené – Palackovi. Takto sa to robí, keď chce byť skutočný vlastník firmy utajený... Sťahovanie daňových úradov do Ščurkovej budovy kdesi pri letisku, Palackove stopy v pozadí Nitra Invest, neprehľadné obchody s mestským a štátnym majetkom ... To všetko dokazuje jednu starú smutnú pravdu. SDKÚ – a vláda – neslúžia premiérke Radičovej. Je to naopak. Radičovej vláda slúži pokladníkom SDKÚ. Teda pôvodnému Dag Daniš účelu, pre ktorý Dzurinda zakladal svoju politickú... Agentúru. +++++++++++++++++++++++++++ Socialisti milujú Cyprus Dá sa v štátnej lotérii vyhrať 84 miliónov eur? Áno, dá. Ak máte správnych známych. Napríklad socialistu Počiatka a jeho kamarátov z J&T. Konečný účet za Tipos a zisky záhadnej firmy Lemikon pritom môžu byť ešte vyššie. S budúcimi úrokmi by mohli atakovať hranicu stomiliónov eur (trimiliardy korún). A čo je ešte horšie, žraloci z Lemikonu, usídlení na cyperskej adrese J&T, by mohli exekúciami vytiahnuť z Tiposu nové ochranné známky. A po zmene vlády kontrolovať slovenské "štátne“ lotérie. Našťastie, Tipos je teraz na boj s finančnými skupinami pripravený lepšie ako za Počiatka... Súd by mal už tento týždeň rozhodnúť o ochrane Tiposu pred veriteľmi. Ak sa to stane, Tipos bude imúnny pred exekúciami. A najcennejší majetok Tiposu - ochranné známky na súčasné lotérie - potom nevyberie z Tiposu Lemikon, ale štát. Pretože štát od leta 2010 tiež patrí medzi veriteľov Tiposu. Dokonca má prednosť pred ostatnými. Tipos má zo zákona povinnosť vyplatiť štátu 40 miliónov eur na povodne. Túto zmenu si presadil Mikloš po voľbách (a po povodniach). Dvadsaťmiliónov už Tipos štátu vyplatil. A na ďalších 20 miliónov má štát záložné právo . A tým prednosť pred nárokmi iných veriteľov (Lemikon). V konkurze, resp. reštrukturalizácii by štát mohol získať späť všetko, čo z Tiposu potrebuje. Lemikonu by ostal zvyšný majetok Tiposu. Fax, stolový kalendár, portrét prezidenta Gašparoviča... Štát to má v boji s finančnými žralokmi rozohraté celkom slušne. Až na jednu podstatnú výnimku - súdy. A práve v tom môže byť problém. Druhá strana je tiež silná. Socialisti majú na Najvyššom súde kamaráta Harabina. A na Cypre vysunuté účty sponzorov, ktorým rok po voľbách dochádza hotovosť. A trpezlivosť. Dag Daniš +++++++++++++++++++++++++++ Radičová dostala noty Intervencia premiérky Radičovej do kauzy Nitra Invest dopadla dosť trápne. Aj formou. Aj obsahom. Pokiaľ ide o formu, Radičová pôsobila mimoriadne zdrvene. A nepresvedčivo. Ako človek, ktorý dostal do ruky noty a musí odspievať niečo, čo mu nesedí. A presne to sa aj stalo. Mikloš sa ešte v utorok večer stretol s premiérkou a trpezlivo jej vysvetľoval, čo treba hovoriť . Rovnako úsmevne pôsobí aj obsah. Radičová nevie pochybnú zmluvu daňového úradu s firmou SDKÚ ani obhájiť. Ani zrušiť. Namiesto toho ponúka len smiešne gesto. Kto má porovnateľnú budovu na porovnateľnom mieste s rovnakým počtom parkovacích miest a kancelárií... nech sa prihlási a ponúkne lepšiu cenu. Záujemcovia sa môžu hlásiť u šéfa daňového úradu, ktorý už uzavrel ,,dobrý" obchod so Ščurkom – okresným šéfom SDKÚ... Úžasná ponuka. Radičová, poučená Miklošom, to vysvetlila rečníckou otázkou. Opýtala sa, či má 5-tisíc členov SDKÚ zakázané podnikať. Touto otázkou zasiahla jadro veci. Akurát zo zlého konca. Samozrejme, že 5-tisíc hladných krkov z SDKÚ nemá podnikať. Majú sa živiť politikou. Nie obchodmi. Princípy sú jasné a jednoduché. Kto chce podnikať, nech si založí firmu a nech podniká. Kto chce robiť politiku, nech vstúpi do strany. A kto vstupuje do strany, aby mohol podnikať, nech ide do prdele... Pretože presne táto skupina slabšie nadaných, ale vplyvných figúr przní aj podnikanie, aj politiku. Jednoducho, kto má v jednom vrecku stranícku knižku a v druhom pečiatku svojej slovensko-cyperskej firmy, ten je zaručene magor a darmožráč. Nevie poctivo robiť ani jedno, ani druhé. Parazituje na dvoch frontoch. A keď mu na to prídu, zavolá známym. A pošle noty na Úrad vlády. Dag Daniš +++++++++++++++++++++++++++ Aká bola vratka, pán Robert? Na webe sme.sk mal článok S J&T chodí rokovať o mýte podnikateľ Fiľo slušnú návštevnosť. Niekomu sa tým potvrdila kuloárna informácia, že Milan Fiľo patrí medzi kľúčové a zároveň tieňové postavy celej prečudesnej mýtnej transakcie. Transakcie, kde sa vyradili všetky ponuky okrem víťaznej, čo presiahla najlacnejšiu ponuku o 200 miliónov eur. Elektronický výber mýta a vynucovanie výberu podľa výročnej správy SkyTollu za rok 2008 navrhla a vybudovala renomovaná spoločnosť Q-Free. Asistoval skúsený Sanef z Francúzska ako člen víťazného mýtneho konzorcia. Sanef patrí do skupiny španielskeho Abertisu, s ktorým kedysi finančná skupina J&T chcela privatizovať letiská na Slovensku. Akú pridanú hodnotu pridali k mýtu slovenskí podnikatelia a kto všetko vlastne medzi nimi je? Smelo môžeme povedať aspoň to, že odviedli mimoriadne užitočnú prácu: zabezpečili vo Ficovej vláde víťazstvo najdrahšej ponuky. Následnými prelobovaním zmien pravidiel v Národnej diaľničnej spoločnosti (napríklad ticketing, fleetpay) vycedili pre seba ešte vyššie výnosy, a to aj na úkor príjmov štátu. Pre toto všetko napadla mýtny tender Európska komisia. Jediné rozumné vysvetlenie ochoty bývalej vlády vyjsť takto obnažene v ústrety súkromným záujmom je také, že šlo o záujmy jej klientov. Slovami predsedu Smeru Roberta Fica, aká bola vratka? Fakt, že Milan Fiľo vystúpil z anonymity a v sprievode Ivana Jakaboviča z J&T vkročil na pôdu ministerstva dopravy, vypovedá, že istým kruhom tam dôveruje. Minister Figeľ by si mal dať aj na tieto kruhy pozor. 14. 4. 2011 Ivan Štulajter +++++++++++++++++++++++++++ Stĺpček Mariána Leška: Doktrína Pred tromi rokmi, keď premiérovi Ficovi išli na nervy články o straníckom klientelizme, tak chcel vedieť, prečo sa novinári snažia „vytvoriť situáciu, keď sa členstvo alebo sympatia k strane vládnej koalície má rovnať záznamu v registri trestov“. Rozhorčoval sa, či to má byť tak, že ak sa niekto hlási k vládnej strane, tak „nemôže nič“. V stredu sa v rovnakom duchu a podobnými slovami premiérka Radičová novinárov pýtala: „Chcete povedať, že 5000 členov SDKÚ-DS sa nesmie uchádzať o nič v tejto spoločnosti?“ V auguste 2008 predseda Smeru označil za neprijateľné, aby „boli diskriminovaní ľudia preto, že sa hlásia k vládnej koalícii“. Včera sa aj predseda SDKÚ vyslovil proti tomu, aby bol niekto pre členstvo v strane „hendikepovaný a diskriminovaný“. Pred tromi rokmi predstavitelia SDKÚ kritizovali Fica za to, že svojimi vyhláseniami povýšil klientelizmus za novú štátnu doktrínu. Včera sa k nej svojimi vyjadreniami prihlásili. 13. 4. 2011 Marian Leško +++++++++++++++++++++++++++ Reči sa vravia, chlieb sa je... Bol som na ostrove Lanzarote. Uživí 80-tisíc ľudí. Štyria z piatich žijú z cestovného ruchu. V priebehu roka navštívi Lanzarote až 250 000 turistov. Taká invázia dokáže aj najkrajšie kúty sveta zdevastovať. Developeri skúpia pozemky, postavia na nich ozrutné hotely a vytvoria okolo nich oázy konzumu. Takto zničili mnohé malebné zákutia aj na väčších Kanárskych ostrovoch. Ostrov Lanzarote však zámery finančných skupín odrazil. Na čelo odboja sa postavil Cesar Manrique. Charizmatický umelec, vizionár presvedčil ostrovanov, že developeri génia loci ostrova zabijú. Povedal: „Lanzarote, ak umrieš, nikto ťa už nikdy k životu neprebudí.“ Manrique, priateľ Picassa a Juana Miró, presadil jednoduché zásady: Nijaká stavba, okrem kostolných veží, nesmie presiahnuť výšku kanárskej palmy. Stavebné povolenie dostanú iba tí, ktorí tvorivo rozvinú tradičný ostrovný štýl. Nijaké bilbordy. I stalo sa. Iba raz sa pokúsili developeri umelcovo „desatoro“ obísť. Keď bol na dlhšom pobyte v USA, začali v chvate stavať mnohopodlažnú budovu. Ostrovania sa vzbúrili. Manrique sa vrátil a urobil poriadok. Stavbu zastavili, ale zachovali. Slúži dodnes ako „pamätník ľudskej hlúposti a chamtivosti“. Manrique vraj uskutočnil svoju „utópiu“ iba preto, lebo ho podržal jeho spolužiak, José Cerda. Človek, ktorý v rozhodujúcej fáze odboja bol „prezidentom“ Lanzarote. Výnimočný muž. Veď vízie ľudí na radniciach sveta čoraz častejšie kaličí „pach peňazí“. Bratislava nie je ostrov. Manriqueho zásady tu nemôžeme uplatniť. Môžeme však naliehať, aby zodpovední, zohľadniac podnety nezávislých odborníkov i občanov, vypracovali a schválili záväzné regulatívy. Ľudí potešilo už to, že väčšina kandidátov na hlavného architekta Bratislavy označila za najhoršiu stavbu posledného desaťročia River Park I. Etalón developerskej arogancie. Predobraz groteskného Legolandu, ktorý má na tento „sarkofág architektonickej invencie“ nadviazať. Priatelia...! Na ľavom brehu Dunaja sa nebojuje v prvom rade o PKO. Bojuje sa o to, aby developeri, či už získali a získajú pozemky poctivo, alebo pomocou korupcie, nemohli na týchto pozemkoch postaviť, čo chcú. Bez verejnej súťaže, bez verejnej diskusie... S pomocou poslancov, čo neraz hlasujú ako automat, do ktorého vhodili mincu. S pomocou najatých „okrášľovačov“ a cenzorov verejnej mienky. S pomocou „svojich“ architektov. A v neposlednom rade s pomocou apatického občana, ktorý už nedokáže rozlíšiť pravdu od lži. 13. 4. 2011 Eugen Gindl +++++++++++++++++++++++++++ Radičovej najhorší okamih Predsedníčka vlády zlyhala. V kauze prenájmu budovy nechráni verejný záujem, nedodržiava volebné sľuby a nedokáže sa Spôsob, akým sa Iveta Radičová postavila presadiť. k prenájmu budovy pre košické daňové úrady, predstavuje doteraz asi najhorší okamih jej premiérovania. Robí totiž hneď tri veci, ktoré by sa predsedníčke vlády nemali stať. 1. Nechráni verejný záujem. Radičová tvrdí, že ak niekto predloží lepšiu ponuku, než dal jej spolustraník Ščurka, môže si daniarov nasťahovať. To odteraz bude štát fungovať tak, že každý bude prihrávať kšefty svojim kamarátom a ak sa na to náhodou príde, tak potom dáme šancu aj iným? Aké právo má teraz koalícia kritizovať rodinkárstvo na súdoch či prokuratúre, či stovky „legálnych“ tendrov minulej vlády? Jediným liekom na klientelizmus je nastaviť pravidlá tak, aby naň bol minimálny priestor a potrestať kohokoľvek, kto sa ho dopustí. Tu ide o milióny eur a nedeje sa nič. Ponaučenie, ktoré si z toho vezmú členovia koalície, je žalostné. 2. Nedodržuje volebné sľuby. V programe SDKÚ, ktorej bola Radičová volebnou líderkou, sa píše, že chcú „pre štát nakupovať čo najvýhodnejšie“, a preto budú „využívať súťažné metódy verejného obstarávania aj tam, kde to dnes nie je povinné“. Tak tu to vidíme v praxi. „Najvýhodnejšia“ ponuka sa hľadá oslovením straníckeho kolegu a šéf daňového úradu Mikulčík vysvetľuje, ako im žiadny zákon nekázal súťažiť. Ďalší bod programu hovorí, že strana zabezpečí, aby sa „na zmluvných vzťahoch so štátom nemohli zúčastňovať firmy, ktorých vlastníci nie sú identifikovateľní“. Záväzok myslia až tak vážne, že ich šéf daňového úradu podpísal zmluvu s takouto firmou a okresný predseda ich strany má cyperskú firmu nasťahovanú priamo vo svojej eseročke a ani za nič nechce povedať, kto za ňou stojí. Krajší príklad pokrytectva si ťažko predstaviť. SDKÚ hlásalo, že chce identifikovať vlastníkov firiem, aby na Slovákoch už nezarábala „žiadna Interblue ani Ibertax“, s pozadím na Cypre. Teraz Radičová s vážnou tvárou hovorí, že „Cyprus je normálny člen Európskej únie“. Tak kde bol za minulej vlády vlastne problém? 3. Nedokáže sa presadiť. Robert Fico tvrdí, že Radičová je len figúrkou v rukách Dzurindu, Mikloša a Palacku. Pre všetky praktické účely môže byť voličovi jedno, či to je naozaj tak, alebo či sama verí tým veciam, čo hovorí. Podstatné je, že ak aj má na daňovú kauzu iný názor než zvyšok vedenia SDKÚ, nedala to na sebe poznať. Pri hayekovcoch sa aspoň na tlačovke tvárila, že trpí svojou neschopnosťou dať Chrena preč. Včera normálne presviedčala novinárov, že s budovou je všetko v poriadku. Na politikovi je dôležité v prvom rade to, čo robí, a v druhom to, čo hovorí. Čo si myslí, môže byť každému jedno. „Nehospodárnosť rezortu financií z minulosti riešiť nemôžem, ale pre budúcnosť bude zaručená a zabezpečená,“ povedala Radičová po neúspešnom ťažení proti hayekovcom. Ak to s jej vládou pôjde takto ďalej, tak mala úplnú pravdu. Nehospodárnosť je zaručená a zabezpečená. 13. 4. 2011 Lukáš Fila +++++++++++++++++++++++++++ My sme tu doma. Naozaj Je nepochopiteľné, ako zvyšok koalície trpí Richardovi Sulíkovi spôsob, akým sa stavia k NBÚ. Ešte väčším problémom je, že jeho správanie sa v koalícii stáva štandardom aj pri iných inštitúciách. Blížiace sa majstrovstvá sveta v hokeji budú pre vládnu koalíciu vykúpením. Šport zatlačí politiku do úzadia, takže bude mať šancu na tiché upratanie škandálov, s ktorými sa borí od svojho vzniku. Keďže ich je viac ako dosť, koalíciu čaká veľa práce. Zásadné je, že krajina pod jej vedením nefunguje tak, ako by fungovať mala. A hoci platí, že krása je v jednoduchosti, a nie v politike, súčasný stav je mimoriadne žalostný. Azda najlepšie to možno zdokumentovať na spôsobe obsadzovania kresla šéfa Národného bezpečnostného úradu. Zarážajúca ľahkosť Prím hrá SaS, ktorá si v zmysle dohôd koalície nárokuje kreslo obsadiť. Pristúpila na to síce až po istom tlaku, keď médiá pripomenuli, že súčasný šéf František Blanárik je pre svoju minulosť nehodný túto funkciu zastávať, ale lepšie neskôr ako nikdy. SaS dovtedy Blanárikova minulosť neprekážala - razí cestu, že len jej členovia musia byť čistí ako ľalie, a tak tých, ktorých by do strany nevzala, posiela do štátnych funkcií. Pritom je isté, že pre krajinu by bol lepší opačný spôsob – nech sú bývalí komunisti, eštebáci či ďalší politickí dobrodruhovia radšej organizovaní v strane ako vo vedení štátu. Pri obsadzovaní tohto postu je zarážajúca ľahkosť, s akou Richard Sulík avizuje, že keď cez koalíciu neprejde jeden kandidát, ponúkne druhého, keď neprejde ani ten, tak tretieho a tak ďalej. Samozrejme, všetko odborníkov, ktorí sa musia pred vymenovaním v úrade „iba“ zaučiť. Je len ťažko pochopiteľné – ak vôbec - že mu to zvyšok koalície trpí. Je nielen neuveriteľné, ale aj nezdravé, že má až takú moc, aby dokázal v NBÚ zamestnať koho a kedy chce a aby ďalej držal Blanárika vo funkcii. Nevedno, či túto moc využil ako predseda parlamentu, alebo strany - ani to, ktorá z uvedených alternatív je zlá a ktorá horšia. Hra na transparentnosť Problémom je, že správanie sa Richarda Sulíka je už „akoby“ v koalícii štandardom. Tak, ako má, nefunguje nielen Národný bezpečnostný úrad, ale ani Úrad pre verejné obstarávanie či prokuratúra, ktorej chýba hlava už nejaký ten týždeň. Neznamená to, že úrady sú úplne nefunkčné – každý môže viesť zástupca - ale rozhodne nefungujú tak, ako by fungovať mohli a mali. Ide o dôležité štátne inštitúcie, nie o úradníka iba do počtu. Pritom nad zotrvaním ďalšieho dôležitého funkcionára - riaditeľa tajnej služby - by tiež mali porozmýšľať tak premiérka Iveta Radičová, ako aj jej nominant Karol Mitrík. Je nechutné, keď odmietne zbaviť mlčanlivosti príslušníkov SIS, ktorí by tak mohli pomôcť vyšetrovateľom objasniť, či počas druhej Dzurindovej vlády prišlo naozaj ku kupovaniu poslancov, alebo nie. Je naozaj výlučne v právomoci šéfa tajnej služby to urobiť, ale rovnako je výlučne v právomoci premiérky navrhnúť a presadiť vo vláde jeho výmenu, keď nerobí to, čo je v záujme verejnosti. Buď vláde záleží na transparentnosti – aj v duchu padni, komu padni – alebo sa na ňu iba hrá, respektíve ju používa, len keď je naozaj v núdzi. Kto je hrdinom Reklama koalície, podľa ktorej na uvoľnené pozície hľadá čestnú, odborne zdatnú, morálne bezúhonnú a komunistickou minulosťou nepoškvrnenú osobu je podobne stupídna ako tá majstrovská - My sme tu doma! Je dobré, že koalícia nasadila vysokú latku, ktorá nepochybne prevyšuje takzvanú drvivú väčšinu jej vlastných členov. Platí, že kto hľadá aj nájde, otázne je, či taká osoba bude ochotná pre ňu pracovať. Aj pri tejto reprezentácii totiž smiešne pôsobí človek, ktorý hovorí, že kradnúť sa nemá, a hrdinom je ten, kto argumentuje, že predsa kradne menej ako iní. V tom sme naozaj doma. 13. 4. 2011 Juraj Hrabko +++++++++++++++++++++++++++ Stĺpček Lukáša Filu: Oko Na fakte, že si daňový úrad bez súťaže prenajal budovu od člena SDKÚ nie je až také šokujúce, že sa niečo také mohlo stať, ale skôr to, že by to spravili až takto okato. Čo už sa minuli všetky schránkové firmy, bratranci a biele kone? Lenže neschopnosť uveriť, že by strana s takými skúsenosťami naozaj spravila podobný kiks, je asi jediný argument v jej prospech. Čistota vlády sa nebude hodnotiť podľa elektronických dražieb a zverejňovania zmlúv, ale podľa množstva káuz a toho, ako sa k nim postavia. Minister Mikloš nemôže myslieť vážne, že vec uzavrie vyhlásením, v ktorom všetko hodí na Daňové riaditeľstvo. A premiérka Radičová si už dnes azda nájde čas preštudovať, o čo ide. Konečne budeme môcť vidieť, ako vážne to s tou transparentnosťou myslia. 12. 4. 2011 Lukáš Fila +++++++++++++++++++++++++++ Nominant SDKÚ s funkcionárom SDKÚ V novej kauze je okrem neprehliadnuteľných personálnych súvislostí pre SDKÚ nepríjemné aj to, že Daňové riaditeľstvo uzavrelo v marci 2011 zmluvu na základe výberu z roku 2008. Nie všetko, čo povie predstaviteľ strany Smer, je taká hlúposť, ako tvrdenie jej top ekonóma Kažimíra, že za vlády Roberta Fica klesla cena plynu o 90 percent. Prenájom budovy pre daňové úrady v Košiciach, s ktorým včera prišiel Fico, vracia do hry chúlostivú tému SDKÚ. Nové meno, ktoré sa v prípade objavilo, je spojené s osobami, ktoré sú s pofidérnym financovaním strany späté už roky. Vo februári 2010 podpísalo Daňové riaditeľstvo zmluvu so spoločnosťou VHS development, podľa ktorej si malo na desať rokov prenajať jej budovu. Po výmene vlády, v júli 2010, predstaviteľ Daňového riaditeľstva spoločnosti VHS oznámil, že záväzok splniť nemôže, lebo na to „nemá pre rok 2010 vo svojom rozpočte vyčlenené prostriedky“. Tieto prostriedky riaditeľstvo malo už 8. marca 2011, lenže nájomnú zmluvu uzavrelo so spoločnosťou Nitra Invest, ktorú vlastní – spolu s cyperským partnerom – Ondrej Ščurka, šéf okresného zväzu SDKÚ a člen jej republikového orgánu. Ide o podnikateľa, ktorého firma dodávala služby SPP, keď jej generálnym riaditeľom bol Pavol Kinčeš. S Kinčešom i s jeho manželkou Ščurka podnikal i neskôr. Veľmi dobré vzťahy má aj s Gabrielom Palackom, ktorý sa o Ščurkovi vyjadril, že „je to priateľ ešte z detstva“. Palackova manželka poskytovala právne služby nielen Ščurkovej spoločnosti, ale aj firmám, ktoré sú známe z kauzy počiatočného financovania SDKÚ – zastupovala spoločnosť Arcon a zastupovala ju i v rámci slovenskej spoločnosti Involve, ktorá bola majiteľom loga SDKÚ. Okrem personálnych súvislostí, ktoré sa nedajú prehliadnuť, je pre SDKÚ v novej kauze nepríjemný i podstatný fakt. Daňové riaditeľstvo, vedené nominantom SDKÚ, uzavrelo v marci 2011 nájomnú zmluvu so spoločnosťou, ktorej spolumajiteľom je funkcionár SDKÚ, iba na základe výberu, ktorý sa nejakým spôsobom zrealizoval v roku 2008. Keby nominant Smeru uzavrel zmluvu so spoločnosťou, ktorej spolumajiteľom je funkcionár Smeru, na základe „výberu“ spred troch rokov, bolo by každému v SDKÚ jasné, že takýto postup nie je obhájiteľný. Ak predseda strany Smer hovorí, že „tu musí byť vratka“ do straníckej pokladnice, tak hovorí len to, čo by predstavitelia SDKÚ povedali, keby sa rovnaká zmluva uzavrela pred júnom 2010. 11. 4. 2011 Marián Leško +++++++++++++++++++++++++++ Vláda zvýši dlh o dvanásť miliárd Predstavitelia súčasnej vlády stale opakujú, že vraj bývalá vláda astronomicky zadlžila túto krajinu a ich hlavnou úlohou je to zásadne zmeniť. Tak poďme sa pozrieť na všetky tieto tvrdenia. Na úvod treba ešte pripomenúť, že štandardná metodológia vykazovania dlhu je v percentách voči hrubému domácemu produktu. Predstavitelia súčasnej vlády však radi používajú absolútne čísla, tak ich budeme používať aj my. Dve vlády Dzurindu zadlžili Slovensko približne o osem miliárd eur. K tejto sume treba pripočítať ďalších desať miliárd za privatizáciu, pretože v koncepte čistého bohatstva to znamená zámenu štátnych aktív za hotovosť. Takáto hotovosť je taká istá hotovosť ako si vie štát požičať na finančnom trhu (a, samozrejme, sa tak zadlžiť). Zjednodušene, ak predáte byt, aby ste mali hotovosť na bežnú spotrebu, pretože ste si nechceli požičať, tak v praxi je to isté, ako by ste si byt nechali a hotovosť získali pôžičkou. Takže pri zohľadnení konceptu čistého bohatstva, ktorý presadzuje aj súčasná vláda do nových fiškálnych pravidiel, zadlžili dve vlády Dzurindu našu krajinu približne o osemnásť miliárd eur. Podľa oficiálnych dokumentov ministerstva financií sa za vlády Roberta Fica zvýšil dlh zhruba o desať miliárd eur. A to Slovenskom prehrmela najväčšia novodobá globálna finančná a hospodárska kríza. Kríza, ktorej rozsah predstavitelia súčasnej vlády systematicky marginalizovali, aby sa mohli tváriť, že deficit narástol len kvôli bývalej vláde. Vyvstáva tu niekoľko otázok . Ak bol nárast deficitu (a následne dlhu) spôsobený iba plytvaním, prečo treba zvyšovať dane , odvody a poplatky? Pred voľbami sľubovali, že všetko vyriešia šetrením. Stačí im teda iba šetriť a netreba ťahať od občanov dodatočné príjmy. Všetko je však úplne inak. Najnovšie nás čaká už druhá vlna zvyšovania daní, odvodov a poplatkov. Keď sa pozorne pozrieme na plány súčasnej vlády uvedené v oficiálnych dokumentoch (rozpočet, program stability) zistíme, že vláda plánuje zadlžiť našu krajinu na najbližšie štyri roky o dvanásť miliárd eur! A to je iba plán, ktorý je podľa mňa optimistický. V skutočnosti to bude ešte viac. A to už nemáme krízu, akú sme zažívali v posledných rokoch. Takže, ak predstavitelia súčasnej vlády vykrikujú niečo o astronomickom zadlžovaní, ktoré nemá obdobu, mali by sa prebudiť. Ján Počiatek Autor je poslanec za Smer-SD +++++++++++++++++++++++++++ K-K-KDH Michal Havran, teológ, šéfredaktor Jetotak.sk 11. apríla 2011 Nie je to po prvý raz, čo minister vnútra Daniel Lipšic preukázal svoje sympatie k otvorene rasistickým riešeniam rómskej problematiky. Existuje dôvodné podozrenie, že tak koná pod vplyvom svojho poradcu pre "rómsku kriminalitu" Milana Krajniaka, ktorého extrémistické názory nielen na Rómov boli donedávna známe žiaľ iba vybranému okruhu čitateľov. A existuje istota, že tak koná preto, lebo KDH sa premenilo na hriešnika, ktorého tajomstvo je známe všetkým. Bytové škandály svojho predsedu, neschopnosť koncepčne zabezpečiť financovanie diaľnic tak, aby nebolo na úkor rozpočtu, ochrany prírody a ekonomiky, devastácia železníc v čase, keď sa európske krajiny snažia preniesť nákladnú dopravu na vagóny, urobili z KDH stranu s prívlastkom neschopná. Najnovší nápad Daniela Lipšica ísť cestou segregácie veľmi veľkej skupiny obyvateľstva nemá nič spoločné s kresťanskou láskou, súcitom a pomocou v núdzi. Je inšpirovaný nehanebnou snahou urobiť z rómskej problematiky výlučne bezpečnostný problém. A tam sa už cíti dobre aj bývalý vojak Krajniak, policajný vedúci Spišiak s hliadkami, ktoré si zabúdajú samopaly, a firmy, ktoré ministerstvu dodajú všakovaké nové pomôcky na "ochranu slušných ľudí". Nikto nepopiera, že na Slovensku existuje reálny problém istej časti rómskeho obyvateľstva. A že tento problém, ktorý naposledy "riešili" nacisti deportáciami Rómov do koncentračných táborov, v tejto krajine existuje viac, ako 20 alebo 60 rokov. Jeho súčasťou je aj úžera, prostitúcia a dílerstvo. No Lipšic ako právnik a kresťan by mal vedieť, že tieto javy, proti ktorým chce bojovať, nie sú nijakou typickou etnickou výbavou Rómov. Viem si predstaviť, ako si Lipšic hovorí, že konečne prestane byť politicky korektným a "pomenuje veci pravým menom". Ako pôjde do Žehry a sám začne stavať plot, ktorým oddelí lenivých "cigáňov" od "slušných ľudí". Napríklad takých, ktorí nekradnú mestské byty, nekšeftujú v bratislavskej vodárenskej alebo nelobujú za farmaceutické firmy… Fascinácia kresťanských demokratov silovými ministerstvami je zrejme nejakým svojským holdom borgiovským a mediciovským dvorným praktikám. No viesť silové ministerstva neznamená predkladať len proteínové riešenia, inšpirované televíznymi seriálmi o policajtoch, ktorí si vedia urobiť poriadok vo svojej štvrti. Lipšic sa zbytočné hrá na ochrancu slušného, pracovitého "bieleho" obyvateľstva. V krajine, ktorá niekoľko stotisícovej menšine čoraz oficiálnejšie hovorí, že ju považuje za neriešiteľný problém, je akákoľvek predstava etnického mieru ilúziou. Segregácia a vytváranie get povedú k vzniku dôkladne paralelných štruktúr ekonomiky a zločinu tak, ako sa to dialo v Južnej Afrike alebo južanskej Amerike. Rómovia rezignujú na Slovensko ako na svoju vlasť, stratia aj posledné putá, ktoré ich k tejto krajine viažu. Jeho riešenie, ktoré nemá ďaleko k stavaniu horiacich krížov Ku-klux-klanu, nie je preto výrazom žiadneho hrdinstva, po ktorom túži každý správny testosterónový kresťanský politik. Je obyčajným zlyhaním. Morálnym, intelektuálnym a politickým. Z toho posledného sa dá vykúpiť demisiou. Z prvých dvoch vás nedostane ani cesta kolenačky, cúvajúc do Jeruzalema a späť. +++++++++++++++++++++++++++ Klientelistická SDKÚ Keď sa rozhoduje bez súťaže v prospech človeka, ktorý je blízky strane i jej predsedovi, tak je úplne jedno, či rozhodol Smer, alebo SDKÚ, či ide o Ikores, alebo o Nitra Invest. Podľa Ivana Mikloša je Fico posledný človek na Slovensku, ktorý by mal rozprávať o korupcii a klientelizme. Lenže o korupcii a klientelizme môže hovoriť každý, bez ohľadu na to, koľký je v poradí oprávnenosti, ak je to nielen v jeho, ale aj vo verejnom záujme. Predstavitelia SDKÚ dlhé roky – dobre a správne – kritizovali Fica za klientelizmus. Na internetovej stránke ukradli.sk uplatňovali pri odhaľovaní klientelizmu metodiku, akú teraz Fico uplatnil proti SDKÚ. Pre prípad, že by niekto za rok zabudol abecedu, pripomeňme aspoň dva ukážkové klientelistické škandály. Keď v lete 2007 prepukla kauza Vojenského archívu, tak SDKÚ – dobre a správne – Smeru vytkla, že ministerstvo obrany pod vedením nominanta strany „nevypísalo súťaž a ani neurobilo pred výberom investora prieskum trhu“, ale dalo zákazku rovno firme straníckeho sponzora. Súťaže a prieskumu sa SDKÚ domáhala preto, lebo „výsledkom by bolo podstatné zníženie nákladov“. Keď firma Ikores získala bez výberového konania aj zákazky na bratislavskom letisku, tak SDKÚ – dobre a správne – pripomenula, že „táto firma postavila dom, v ktorom za nejasných okolností nadobudol byt aj súčasný premiér R. Fico“. V oboch prípadoch bolo kľúčové, že sa o zákazkách rozhodlo bez súťaže a že v nich uspel podnikateľ, ktorý mal k Smeru i jeho predsedovi blízko. Prenájom košickej budovy sa zrealizoval úplne rovnako. Ústredné daňové riaditeľstvo v roku 2011 nezorganizovalo súťaž a neurobilo pred výberom prenajímateľa ani dostatočný prieskum trhu. Preto nie je možné sa domnievať, že mu pri zmene prenajímateľa Riaditeľ Mikulčík a išlo iba a najmä o podstatné zníženie nákladov na prenájom. minister Mikloš obhajujú nehľadanie najlepšieho a najlacnejšieho prenajímateľa tvrdením, že v roku 2011 došlo „len k návratu k pôvodnému výberu ešte z čias predchádzajúcej vlády“. Lenže tento „návrat“ je mýtický, lebo pracovná skupina ministerstva financií v roku 2008 skonštatovala len toľko, že budova, ktorú ponúka Nitra Invest, môže byť vhodná „za predpokladu rekonštrukcie“. Tvrdenia, že pracovná skupina „odporučila“ budovu, ktorej spolumajiteľom je Ondrej Ščurka, sú nepravdivé. Povinnosťou štátneho úradu bolo, aby v roku 2011 hľadal najlepšieho a najlacnejšieho prenajímateľa znovu. Pretože ho nehľadal a zmluvu uzavrel so spoločnosťou, ktorej spolumajiteľom je funkcionár SDKÚ, ide o rovnako jasný prípad straníckeho klientelizmu, o aký išlo v časoch Fica a Ikoresu. Na otázku, či by mali dvaja štátni funkcionári z kauzy hayekovcov odstúpiť, Peter Kunder z Aliancie Fair play pred časom odpovedal, že áno, lebo nepredstavujú personálnu záruku, že nová vládna zostava bude v kľúčových otázkach postupovať inak, ako postupovala tá predošlá. Táto odpoveď sa dá použiť aj pri otázke, či by mali odstúpiť i dvaja štátni funkcionári z kauzy prenájmu budovy. 12. 4. 2011 Marián Leško +++++++++++++++++++++++++++ Sulíkov národný úrad Richard Sulík má šťastie, že nejaký Národný bezpečnostný úrad voličov nezaujíma, takže aj keby v ďalšom kole navrhol za jeho šéfa Jána Slotu, asi by sa nič zásadné nedialo. Kto však predsa len má pre NBÚ slabosť, pravdepodobne sa nestačí čudovať, ako s ním SaS nakladá. Prvý problém bol, že na jeho čele nechali Františka Blanárika podozrivého zo spolupráce s komunistickými tajnými službami. Béla Bugár síce tvrdil, že koalícia naňho pozabudla, ale to neplatilo pre šéfa parlamentu, ktorý mal Blanárika za odborníka. Druhá vec, ktorá vyvolávala pochybnosti o úsudku SaS, bola nominácia Jána Stana, bývalého zamestnanca SIS. Do série k spolupracovníkovi s ŠtB a Lexovou SIS chýba už len senior so spravodajskými skúsenosťami zo slovenského štátu alebo potom nejaký Ficov bezpečnostný expert. Zaujímavé je, že v Stanovom prípade šéf SaS ani len „nerátal s tým, že bude neprijateľný“. No a treťou zvláštnosťou je Sulíkovo priznanie, že Stanovi vybavil už vopred prácu v NBÚ, aby sa tam rozkukal. A to je čo? Aké kompetencie má predseda parlamentu, aby šéfovi NBÚ diktoval, koho prijme do zamestnania? Aj v budúcnosti plánuje zasahovať do jeho rozhodovacej činnosti? Jedna vec je, že sme sa museli zmieriť s tým, že každý úrad „patrí“ nejakej strane. Napríklad pri šéfovi ÚVO aj časť koalície správne hovorí, že pridelenie funkcie podľa politického kľúča je zlé. Ale keď už si delia stoličky, tak by nemuseli aspoň dávať najavo, že spolu s nimi ide aj právo predsedu strany vyvolávať a úkolovať tých „svojich“. Lebo potom sme už na úrovni Slotu, ktorý dávno tvrdil, že najdôležitejšia vlastnosť politických nominantov je ich lojálnosť. 12. 4. 2011 Lukáš Fila +++++++++++++++++++++++++++ Štatistická chyba Nedá sa svietiť. Bude nutná nová legislatíva. Po zákonoch o zamedzení dvojitého zdanenia a dvojakého občianstva musí parlament prijať aj zákon o zamedzení dvojitého sčítania. Príbeh slovenských študentov z internátu v Prahe, ktorým hrozí pokuta desaťtisíc korún, lebo nevyplnili české formuláre, nijako zvlášť nevyčnieva z radu absurdít, akých sú schopné len štátne byrokracie. Je skôr typický práve tým, že dva štatistické úrady, ktoré pri šikane občana pamätajú na všetky detaily - vrátane hrozby pokutou - zabudnú vyladiť noty medzi sebou. Hoci vedia, že špeciálne vo veci sčítania môže prekrývanie, migrácia medzi Českom a Slovenskom spôsobiť zmätky či nedorozumenia väčšie než medzi akýmikoľvek dvoma inými krajinami. Problém bude zrejme v tom, že v Prahe i Bratislave zamestnávajú málo úradníkov, takže nestíhajú. Či už správne inštruovať sčítaciu komisárku, alebo zrozumiteľne napísať pokyny na oficiálnu stránku sčítania. Treba asi posilniť štátnu správu a – pozri vyššie – prijať nový zákon. Na otázku, čo hrozné by Česko a Slovensko postihlo, keby sa zopár ľudí sčítalo dvojmo, sa odpoveď hľadá ťažko. Nič strašné sa však nestalo, pokutu študentom zrejme odpustia a, napokon, nie sú v tom sami. Merať cestu domov pre sčítanie ľudu museli už Mária s Jozefom, keďže už Augustus trval na tom, že kto pochádza z Betlehemu, nemôže byť sčítaný v Nazarete. Všetci vieme, ako to dopadlo, takže nikto nemôže tvrdiť, že sčítanie ľudu nemá zmysel. Ešteže sa od tých čias nič nezmenilo. Teda okrem toho, že rímskeho cisára zaujímali iba dane a počet vojakov, nie latrín v dome. Tomu sa hovorí spoločenský pokrok. 13. 4. 2011 Peter Schutz +++++++++++++++++++++++++++ Koľko bodov máš? Minister zdravotníctva Ivan Uhliarik z KDH a nový šéf bratislavskej záchranky Vratko Šoka odhaľujú prechmaty jej bývalého vedenia. Finančná kontrola ministerstva zistila 54 porušení zákona za takmer 9,5 milióna eur. Trestné oznámenie doteraz „vyšľahlo“ zo záchranky proti neznámemu páchateľovi zatiaľ len v jednom prípade. Je to štandard. Trestným oznámením na konkrétneho páchateľa by šéf Šoka okrem iného riskoval od dotknutej osoby právnu odvetu. Dotknutou osobou je najmä bývalý šéf záchranky Boris Moťovský, človek, ktorého médiá zachytili za Ficovej vlády v niekoľkých (ekonomicky) nepríjemných polohách. Na jeho hlavu padá aj drvivá väčšina odhalení. Nedá sa vylúčiť, že dačo aj na jeho nástupcu Mikuláša Dundu, čo usilovne gestikulujú minister Uhliarik aj Šoka, a čo podľa očakávania Dunda ako jeho porazený sok vo výberovom konaní odmieta. Toto všetko môže rozseknúť zrejme už len polícia. Nevýhodou trestných oznámení na neznámeho páchateľa vyvolaných striedaním vlád je, že neznámi páchatelia zostávajú v týchto prípadoch neznámymi na večné časy. Ba dokonca aj vtedy, keď sú oni, ako aj ich hanebné činy verejnosti dobre známe. Trestné oznámenia jednej vládnej garnitúry proti druhej sú preto sprofanované a viera v spravodlivosť hrozivo otrasená. Bývalý šéf bratislavskej záchranky Moťovský sa dostal do funkcie za vlády Roberta Fica na základe rozhodnutia výberovej komisie. Získal najviac bodov. Čo po ňom zostalo? Päťdesiatštyri podozrení z porušenia zákona. Aj nový šéf záchranky Šoka získal najviac bodov vo výberovom konaní, s ktorým sa „čakalo“ iba na neho. Čo zostane po ňom? 12. 4. 2011 Ivan Štulajter +++++++++++++++++++++++++++ Potrebuje Slovensko nadzvukové stíhačky? Minister obrany naznačuje, že ak vláda nepridá armáde peniaze, bude sa musieť rozhodnúť, či si vôbec máme ponechať nadzvukové letectvo. Slovensko je pritom aj bez toho kritizované, že k spoločnej bezpečnosti v rámci NATO veľmi neprispieva. Ak bude vláda v Bratislave v lete naozaj rozhodovať o budúcnosti stíhacieho letectva, bude mať jej rozhodnutie presah na oveľa dlhší čas, než je volebné obdobie jednej vlády a parlamentu. Súčasný úsporný rozpočet obrany nestačí na udržiavanie a na prevádzku drahých ruských lietadiel MiG-29 napriek tomu, že po modernizácii by mohli slúžiť ešte najmenej 20 rokov. Je to však dostatočný dôvod na to, aby sa krajina stíhacieho letectva zbavila a hľadala iné spôsoby, ako zabezpečiť ochranu vzdušného priestoru? Fungujúca ekonomika a zdravé verejné financie nepochybne patria medzi rozhodujúce piliere stability a bezpečnosti krajiny. Nie sú však jedinými. Adekvátna kvalita armády vrátane jej výzbroje a odhodlanosť krajiny brániť sa v prípade akejkoľvek možnej krízy v dlhodobej perspektíve, sú významným odstrašením proti akejkoľvek, dnes i neznámej hrozbe. Preto prijaté rozhodnutie musí byť z hľadiska budúceho bezpečnostného vývoja vo svete pre Slovensko optimálne a zodpovedať potrebám krajiny. Alternatívy bez záruk V prípade, že by migy skončili, a neboli nahradené lietadlami západného pôvodu, existujú nasledujúce alternatívy: 1. Ochrana vzdušného priestoru niektorým z aliančných spojencov, tak ako to realizujú napríklad pobaltské štáty. Tento variant nie je zadarmo, a navyše tým krajiny prichádzajú o kus suverenity. Musia sa spoľahnúť na iných. Budúci vývoj v niektorej z krajín, v ktorých práve prebehli alebo prebiehajú revolúcie, môže mať negatívny dosah na bezpečnosť v Európe. Ako bude vyzerať bezpečnostná situácia vo svete o 10, 20, 30 rokov? Nebude Slovensko za túto službu „platiť“ viac, než by bolo dnes ochotné pripustiť? Bude niekto ochotný túto službu krajine poskytovať? Aké sú záruky, že vzdušný priestor krajiny, ktorá nesusedí len s členskými krajinami aliancie, bude spoľahlivo chránený? Ak sa zabezpečenie ochrany vzdušného priestoru „niekým iným“ bude komplikovať, čo v žiadnom prípade nemôžeme vylúčiť, potom návrat k obnoveniu stíhacieho letectva bude veľmi drahý a dlhodobý proces. Kým krajina obnoví schopnosť lietať na supersonikoch, ktorá sa ich zrušením veľmi rýchlo stratí, bude musieť získať dôveru svojich občanov v to, že služba v armáde je perspektívne a vážené povolanie. 2. Postaviť obranu vzdušného priestoru na protilietadlovej raketovej obrane. Ani tento variant nie je optimálny, lebo nerieši obranu komplexne. Navyše je aj finančne náročný, pretože sa nedá postaviť na terajších zastaraných prostriedkoch ruského pôvodu. Do vzdušného priestoru Slovenska sa môžu dostať lietadlá majúce rôzne technické a komunikačné ťažkosti, čo systémy protilietadlovej obrany zo svojej podstaty nebudú schopné rozoznať, a tým na ne adekvátne reagovať. To ešte neznamená, že by také lietadlo malo byť zostrelené. Kto by vzal na seba takú zodpovednosť?! Výhody áno, náklady nie? Bezpečnostné ukotvenie Slovenska v NATO je tým najlepším, čo krajinu mohlo stretnúť. Môže byť konzumentom bezpečnostných záruk a záväzkov zo strany ďalších členov. Zrušenie stíhacieho letectva by však naopak mohlo byť ďalším krokom, ktorý by ukazoval na to, že Slováci idú skôr cestou využívania bezpečnostných záruk, zatiaľ čo sa k vlastnému príspevku k spoločnej bezpečnosti príliš nehrnú. Súčasný podiel HDP na výdavkoch na obranu zďaleka nezodpovedá záväzku z čias vstupu do aliancie, za čo je už dnes Bratislava dosť silno kritizovaná. Nie je isté, či sa do budúcnosti ešte nebude znižovať. Pre objektívnosť treba poznamenať, že cestou krátenia výdavkov na obranu v čase vyslobodzovania sa z následkov ekonomickej krízy ide väčšina členských krajín. Môžeme však od slovenskej vlády očakávať jasný prísľub, že ak sa krajina dostane do dobrej ekonomickej situácie, tak sa výdavky na obranu adekvátne zvýšia? Nedovoľujem si ani naznačiť odpoveď, ale od českej, nech bude akákoľvek, nič také neočakávam. Bezpečnosť nie je zadarmo V priebehu diskusie o budúcnosti stíhacieho letectva sa objavia i argumenty, že Slovensko je príliš malé, aby malo stíhacie letectvo. Alebo, že si aj tak nebude môcť dovoliť veľký počet lietadiel, a tých pár kusov v prípadnej kríze neobstojí. Politická reprezentácia sebavedomého národa musí tento defetizmus odmietnuť. Dánsko a Nórsko, krajiny s obdobným počtom obyvateľov, nakupujú každá po 48 stíhacích lietadiel. Toľko ich určite nie je na Slovensku potrebných. Bezpečnosť niečo stojí a povinnosťou vlády je ju pre občanov zabezpečiť. (Autor je generál v zálohe, bývalý náčelník Vojenskej spravodajskej služby ČR) 12. 4. 2011 Andor Šándor Stĺpček Juraja +++++++++++++++++++++++++++ Javorského: Kľúčové Slovíčko „kľúčové“ Ivan Mikloš rád vkladá do svojich verejných prejavov, keď chce upriamiť pozornosť na pointu, no pri obhajobe prenájmu daňováckej budovy ho použil zle. Kľúčové nie je to, či nominant SDKÚ vybavil pre štát výhodnejšie podmienky ako nominant Smeru, ale to, či urobil všetko, aby dosiahol najlepšie možné podmienky. Keďže doteraz nikto nevysvetlil, prečo nevyhlásil verejnú súťaž, dá sa bez rizika napísať, že neurobil. A ako jediné vysvetlenie sa núka fakt, že biznis sa ušiel práve podnikateľovi z SDKÚ. Ak má byť kľúčovým princípom tejto vlády vyrobiť menšie škody, ako vyrobil Fico, tak progres sa dá vyjadriť v miliónoch eur. Ibaže naozaj kľúčový je iba progres od kradnúť menej k nekradnúť vôbec a dvojdňové mlčanie premiérky je dôkazom, že tento rozdiel sa vysvetľuje ťažko. 12. 4. 2011 Juraj Javorský +++++++++++++++++++++++++++ Názory Noama Chomského, popredného židovského intelektuála, odporcu sionizmu a úhlavného kritika Teodora Herczla, zakladateľa sionistického hnutia. Možno to bude zaujímavé pre každého kriticky mysliaceho človeka, aby sa nedal manipulovať a aby mal možnosť si vytvoriť svoj vlastný názor. Noam Chomsky Avram Noam Chomsky * 7.12.1928 je profesorem lingvistiky na Massachusetts Institute of Technology v Bostonu. Jeho celosvětově uznávaná práce v oblasti generativní lingvistiky výrazně přispěla k oslabení významu behaviorismu a k vzestupu kognitivních věd. Kromě lingvistických snah je Chomsky znám pro své ostře levicové politické názory a zejména kritikou zahraniční politiky vlád Spojených států. Sám sebe označuje za indeterministického socialistu a příznivce anarcho-syndikalismu. Ve světě je jeho osobnost uznávána mnohem více než doma, díky čemuž je také někdy označován za jednoho z vůdčích disidentů Ameriky. Média v USA ho jen zřídkakdy oslovují, zatímco celosvětově patří k jedněm z nejčastěji citovaných analytiků politických událostí. New York Times ho označily za „soudě podle síly, rozsahu, originality a vlivu jeho myšlenek, pravděpodobně nejdůležitější žíjící osobnost“. Mezi jeho publikace patří: lingvistika: Syntactic structures (Syntaktické struktury) 1957; politika: American power and new Mandarins (Americká moc a noví mandarini) 1969, Counter-revolutionary violence: Bloodbath in fact and propaganda (Kontrarevoluční násilí: Masakry ve faktech a propagandě) 1973, What uncle Sam really wants (Co strýček Sam ve skutečnosti chce) 1992, Hegemony or survival: America's quest for global dominance (Hegemonie či přežití: Americké tažení za globální nadvládou) 2003. Chomsky se narodil v East Oak Lane poblíž Philadelphie ve státě Pennsylvania. Byl synem hebrejského vědce a účastníka první světové války Williama Chomského (1896-1977), který pocházel z Ukrajiny. Chomského matka, Elsie Chomsky (rozená Simonofska), pocházela z nynějšího Běloruska, ale na rozdíl od svého muže vyrostla ve Spojených státech a mluvila „běžnou newyorskou angličtinou“. Jejich mateřským jazykem byla jidiš, ale jak Chomsky tvrdil, v jejich rodině se tímto jazykem nehovořilo. Popisuje svou rodinu jako žijící v jakémsi „židovském ghettu“, rozděleném mezi jidiš a hebrejskou stranu, přičemž se jeho rodina přikláněla spíše k té hebrejské. Tvrdí, že byl vychováván v hebrejské kultuře a literatuře. Chomsky sám popisuje napětí, které sám zažil s irskými katolíky a antisemitisty v třicátých letech takto: „Nerad to říkám, ale vyrostl jsem s jakýmsi vnitřním strachem z katolíků. Věděl jsem, že to bylo neracionální a překonal jsem to, ale byla to prostě zkušenost z ulice“. Chomsky pamatuje na svůj první článek, který napsal ve věku přibližně deseti let, o hrozbě šíření fašismu po pádu Barcelony ve španělské občanské válce. Od dvanácti nebo třinácti let se ztotožnil ještě plněji s anarchistickou politikou. Po absolvování střední školy (Central High School of Philadelphia) začal studovat filozofii a lingvistiku na Pensylvánské univerzitě. Učil se od filozofů C. W. Churchmana a N. Goodmana a lingvisty Z. Harrise. Harrisovo učení zahrnovalo jeho objev transformací jako matematické analýzy struktury jazyka (mapování od jedné podmnožiny k jiné v množině vět). Chomsky následně vyložil toto učení jako operace na základě bezkontextové gramatiky (odvozené od post-produkčních systémů). Harrisovy politické názory rovněž přispěly k utváření Chomského názorů. V roce 1949 se Chomsky oženil za lingvistku Carol Schatz. Mají dvě dcery: Aviva (nar. 1957) a Diane (nar. 1960) a jednoho syna Harryho (nar. 1967). Chomskému byl udělen titul PhD z lingvistiky na Pensylvánské univerzitě v roce 1955. Část svého doktorského výzkumu vedl během čtyřech let na Harvardské univerzitě. Ve své disertační práci začal tvořit některé ze svých lingvistických myšlenek, které rozvinul v roce 1957 v knize Syntaktické struktury (orig. Syntactic Structures), jež se stala jeho nejznámější lingvistickou knihou. Mladý Chomsky Chomsky se stal zaměstnancem na Massachusetts Institute of Technology v roce 1955 a v roce 1961 byl jmenován řádným profesorem Katedry moderních jazyků a lingvistiky (nyní Katedra lingvistiky a filozofie). Od roku 1966 do roku 1976 byl držitelem profesury Ferrari P. Ward Professorship z moderních jazyků a lingvistiky, a v roce 1976 byl jmenován profesorem institutu. V roce 2007 Chomsky učil na MIT souvisle 52 let. V únoru 1967 se Chomsky stal jedním z hlavních odpůrců Vietnamské války díky vydání své eseje „The Responsibility of Intellectuals“ (Odpovědnost intelektuálů) v newyorském magazínu knih (New York Review of Books). Následovala další kniha „American Power and the New Mandarins“ (1969), jež byla sbírkou esejí, díky kterým se dostal do popředí nesouhlasu s americkou politikou. Jeho dalekosáhlá kritika americké zahraniční politiky a oprávněnosti moci Spojených států z něj udělala kontroverzní postavu, které se tradiční americká media velice stranila. Chomsky je často vyhledáván pro své názory v publikacích po celém světě. Pro kritiku americké zahraniční politiky bylo Chomskému často vyhrožováno smrtí. Navíc se dostal na seznam plánovaných cílů vytvořený Theodorem Kaczynskim, známým též jako Unabomber. Během doby, kdy Kaczynski byl hrozbou, si nechal Chomsky kontrolovat veškerou poštu na výbušniny. Chomsky uvádí, že je často tajně střežen policií, hlavně na univerzitní půdě MIT, ačkoliv s policejní ochranou nesouhlasí. Chomsky bydlí v Lexingtonu v Massachusetts, často cestuje a přednáší o politice. +++++++++++++++++++++++++++ Gaza 2009: Vyhlaďte tie zvieratá (1) 8.2.2009 Noam Chomsky Preložil Peter Vittek V sobotu 27. decembra 2008 sa začal posledný americko-izraelský útok na bezmocných Palestínčanov. Podľa izraelskej tlače ho dôkladne pripravovali viac ako šesť mesiacov. Plán mal dve zložky: vojenskú a propagandistickú. Zakladal sa na izraelskom poučení z invázie do Libanonu v roku 2006, ktorá sa považuje za mizerne naplánovanú a zle propagovanú. Preto si môžeme byť istí, že väčšina z toho, čo sa stalo a čo sa povedalo, bola dopredu naplánovaná a zamýšľaná akcia. Celkom určite bol naplánovaný začiatok útoku: tesne pred poludním, keď sa deti vracali zo školy domov a davy ľudí sa potulovali ulicami husto obývaného Gaza City. Zabiť viac ako 225 ľudí a zraniť 700 trvalo len zopár minút. Sľubný začiatok masového vraždenia bezmocných civilistov uväznených v malej klietke, z ktorej sa nedá uniknúť Korešpondent New York Times Ethan Bronner vo svojej retrospektíve Analýza prínosov vojny v Gaze považuje tento úspech za veľmi dôležitý. Izrael predpokladal, že by mohlo byť výhodné, keď bude vystupovať, ako keby „sa zbláznil“, a spustí neprimeraný teror. Táto doktrína sa dá spätne vystopovať až do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Bronner napísal: „Palestínčania v Gaze dostali dôležitú správu už počas prvého dňa, keď izraelské vojenské lietadlá v sobotu predpoludním naraz zasiahli množstvo cieľov. Asi dvesto ľudí zabili okamžite, šokovali Hamas a určite aj celú Gazu.“ Zdá sa, že „bláznivá“ taktika bola úspešná. Bronner dospel k záveru, že existujú „určité náznaky, že ľuďom v Gaze táto vojna spôsobila takú bolesť, že budú hľadať spôsob, ako skrotiť Hamas“, teda zvolenú vládu. To je ďalšia dlhoročná doktrína štátneho teroru. Ukončenie útoku bolo pravdepodobne rovnako puntičkársky naplánované a starostlivo načasované na obdobie tesne pred inauguráciou amerického prezidenta, aby sa minimalizovala (veľmi malá) hrozba, že by Barack Obama mohol k brutálnym zločinom, ktoré USA podporili, povedať zopár kritických slov. Krvavý šábes Dva týždne po šábese, počas ktorého sa útok začal, keď už bola väčšina Gazy premenená na hromadu trosiek a počet mŕtvych dosiahol tisíc, agentúra OSN UNRWA, ktorá zabezpečuje prežitie väčšiny Gazanov, oznámila, že izraelská armáda odmietla povoliť prísun pomoci do Gazy. Vyhlásila, že hraničné priechody sú pre šábes uzavreté. Aby si mohla uctiť svätý deň, musela Palestínčanom na pokraji prežitia odoprieť jedlo a lieky, no počas rovnakého svätého dňa ich mohla stovky zmasakrovať americkými bombardérmi a helikoptérami. Úzkostlivé dodržiavanie šábesu týmto dvojakým spôsobom pritiahlo len málo alebo vôbec žiadnu pozornosť. Dáva to zmysel. V análoch americko-izraelskej zločinnosti si takáto krutosť a cynizmus sotva vyslúži viac ako poznámku pod čiarou. Sú príliš dôverne známe. Uveďme jednu relevantnú paralelu: V júni 1982 sa začala Spojenými štátmi americkými podporovaná izraelská invázia do Libanonu bombardovaním palestínskych utečeneckých táborov Sabra a Šatila, ktoré sa neskôr preslávili ako miesta, kde sa pod dohľadom IDF (izraelských „obranných“ síl) odohral strašný masaker. Bombardovanie zasiahlo miestnu nemocnicu – nemocnicu v Gaze – a podľa očitého svedectva amerického odborníka na Blízky východ zabilo viac ako dvesto ľudí. Masaker bol úvodným dejstvom invázie, pri ktorej zavraždili približne 15-tisíc až 20-tisíc ľudí a zničili väčšinu južného Libanonu a Bejrút. Invázia prebehla s kľúčovou vojenskou a diplomatickou podporou USA. Súčasťou podpory bolo vetovanie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, ktorá požadovala ukončenie protiprávnej agresie. Nebolo žiadnym tajomstvom, že napriek mnohým upokojujúcim výmyslom a fantáziám apologétov o utrpení Izraelčanov, ktoré im spôsobuje intenzívne ostreľovanie raketami, bolo dôležité ochrániť Izrael pred hrozbou mierovej politickej dohody. Toto všetko je bežné a celkom otvorene o tom diskutujú vysokí izraelskí predstavitelia. Pred tridsiatimi rokmi armádny veliteľ Mordechaj Gur poznamenal: „Od roku 1948 bojujeme proti obyvateľstvu, ktoré žije v dedinách a mestách.“ Zeev Schiff, prominentný izraelský vojenský analytik, zhrnul svoje postrehy nasledovne: „Izraelská armáda vždy zámerne a vedome útočila na civilné obyvateľstvo... armáda nikdy neodlišovala civilné ciele od vojenských, ale zámerne útočila na civilné ciele.“ Dôvody objasnil distingvovaný štátnik Abba Eban: „Bola tu rozumná možnosť, že postihnuté obyvateľstvo by mohlo vyvinúť tlak na ukončenie nepriateľských akcií, ktorú sme nakoniec využili.“ Eban správne pochopil, že cieľom bude umožniť Izraelu, aby nerušene realizoval svoje plány ilegálneho rozširovania a krutého útlaku. V komentári k prehľadu premiéra Begina o útokoch vlády Strany práce proti civilistom vyhlásil, že vykresľuje obraz „Izraela, ktorý bezohľadne, všetkými možnými opatreniami pôsobí smrť a muky civilnému obyvateľstvu spôsobom pripomínajúcim režimy, ktorých meno by sme sa ja ani pán Begin neodvážili vysloviť.“ Eban neprotestoval proti faktom, ktoré Begin zhrnul, ale kritizoval ho za to, že o nich hovorí verejne. Ebana ani jeho obdivovateľov neznepokojovalo, že jeho obhajoba rozsiahleho štátneho teroru tiež pripomína režimy, ktorých meno by sa neodvážil vysloviť. Uznávané autority považujú Ebanove odôvodnenie štátneho teroru za presvedčivé. Keď začal zúriť súčasný americko-izraelský útok, redaktor Times Thomas Friedman vysvetľoval, že izraelská taktika bola pri súčasnom útoku a rovnako pri invázii do Libanonu v roku 2006 založená na skvelej základnej myšlienke „pokúsiť sa vyučiť“ Hamas tým, že spôsobíme ťažké straty na životoch militantom z Hamasu a silnú bolesť obyvateľom Gazy.“ Z pragmatických dôvodov je to rozumné, tak ako to bolo rozumné v Libanone, kde „jediným dlhodobým odstrašujúcim prostriedkom bolo vyžadovať dostatočné utrpenie civilného obyvateľstva – rodín a zamestnávateľov militantov – čo v budúcnosti udrží Hizballáh na uzde.“ A podľa podobnej logiky bol veľmi záslužný aj bin Ládinov pokus „vyučiť“ Američanov 11. septembra, rovnako ako útoky nacistov na Lidice a Oradour, Putinova demolácia Grozného a ďalšie pozoruhodné pokusy o „vyučovanie“. Likvidácia občianskej spoločnosti Izrael sa snažil objasniť svoju oddanosť tomuto dôležitému princípu. Korešpondent NYT Stephen Erlanger informoval, že izraelské ľudsko-právne skupiny sú „znepokojené izraelskými útokmi na budovy ako parlament, policajné stanice a prezidentský palác, ktoré by podľa nich mali byť považované za civilné.“ Môžeme k tomu pridať dediny, domy, husto obývané utečenecké tábory, vodovodné a kanalizačné systémy, nemocnice, školy a univerzity, mešity, podporné zariadenia OSN, sanitky a vlastne čokoľvek, čo by mohlo znížiť utrpenie obetí, ktoré si ho nezaslúžia. Vysoko postavený dôstojník izraelskej tajnej služby sa jasne vyjadril, že IDF útočila „na obe zložky Hamasu – jeho povstalecké alebo vojenské krídlo a jeho dawu alebo sociálne krídlo.“ Druhý výraz je eufemizmus pre občiansku spoločnosť. Erlanger pokračuje: „Tvrdil, že Hamas tvorí jeden celok a vo vojne sú nástroje politickej a spoločenskej kontroly legitímnym cieľom, rovnako ako sklady rakiet.“ Erlanger ani jeho vydavatelia otvorenú obhajobu a prax dôsledného terorizmu, ktorého cieľom sú civilní obyvatelia, nijako nekomentovali, hoci iní spravodajcovia a redaktori, ako už bolo uvedené, prejavili svoju toleranciu k vojnovým zločinom alebo ich dokonca otvorene obhajovali. Aby však udržal štandard, nezabudol zdôrazniť, že odpaľovanie rakiet Hamasom „evidentne porušuje zásadu rozdielneho zaobchádzania a spĺňa klasickú definíciu terorizmu“. Odborník na Blízky východ Fawwaz Gerges, podobne ako mnohí ďalší znalci tejto oblasti, si všíma, že „izraelskí predstavitelia ani ich americký spojenci si neuvedomujú, že Hamas nie je len ozbrojená milícia, ale aj sociálne hnutie so širokou ľudovou základňou, ktoré je hlboko zakorenené v spoločnosti“. Keď teda uskutočňujú svoje plány na likvidáciu „sociálneho krídla“ Hamasu, ich cieľom je zlikvidovať palestínsku spoločnosť. Gerges je možno príliš zhovievavý. Je veľmi nepravdepodobné, že izraelskí a americkí predstavitelia – alebo médiá a iní komentátori – si tieto skutočnosti neuvedomujú. Skôr bezvýhradne prijali tradičnú perspektívu tých, ktorí majú monopol na násilie: naša železná ruka rozdrví akúkoľvek opozíciu, a keď náš divoký útok prinesie veľa civilných obetí, je to v poriadku: možno sa tí, ktorí prežijú, poučia. Dôstojníci IDF jasne pochopili, že likvidujú občiansku spoločnosť. Ethan Bronner cituje izraelského plukovníka, ktorý povedal, že on ani jeho muži nie sú príliš „ohromení bojovníkmi Hamasu.“ Strelec z ozbrojeného transportéra vyhlásil: „Sú to dedinčania so zbraňami.“ Podobajú sa na obete vražedných operácií IDF, ktoré v roku 1985 „železnou päsťou“ na okupovanom území južného Libanonu viedol Šimon Peres, jeden z najvýznamnejších teroristických veliteľov v období Reaganovej „vojny proti teroru.“ Počas týchto operácií izraelskí dôstojníci a stratégovia vysvetľovali, že obeťami boli „teroristickí dedinčania“, ktorých je ťažké vyhubiť, pretože „títo teroristi majú podporu väčšiny miestnych obyvateľov.“ Izraelský veliteľ sa sťažoval, že „teroristi tu majú príliš veľa očí, pretože tu žijú.“ Vojenský dopisovateľ denníka Jerusalem Post opisoval problémy, ktorým čelia izraelské sily pri boji s „teroristickými žoldniermi, fanatikmi, ktorí sú všetci natoľko oddaní svojej veci, že budú naďalej riskovať zabitie pri operáciách proti IDF,“ ktoré musia „zabezpečovať poriadok a bezpečnosť“ v okupovanom južnom Libanone napriek „cene, ktorú budú musieť obyvatelia zaplatiť.“ Tento problém dôverne spoznali Američania v južnom Vietname, Rusi v Afganistane, Nemci v okupovanej Európe a ďalší agresori, ktorí sa snažili realizovať túto doktrínu. Gerges je presvedčený, že americko-izraelský teror zlyhá. Píše: Hamas „nie je možné celkom zničiť bez toho, aby ste zmasakrovali pol milióna Palestínčanov. Ak sa Izraelu podarí zabiť vysokých predstaviteľov Hamasu, okamžite ich nahradí nová generácia, ktorá je radikálnejšia ako tá súčasná. Hamas patrí k životu. Nikam neodíde ani nevyvesí bielu zástavu a je mu ľahostajné, aké straty utrpí.“ Možno, ale účinnosť násilia býva často podceňovaná. Mimoriadne zvláštne je, že takéto názory by sa mali zastávať v Spojených štátoch amerických. Prečo sme v tejto situácii? Odvracať tvár od trpiacich Hamas sa často opisuje ako „Iránom podporovaný Hamas, ktorý je oddaný myšlienke zničenia Izraela.“ Človek len ťažko nájde vyjadrenia ako „demokraticky zvolený Hamas, ktorý v súlade s medzinárodným konsenzom dlho požadoval dohodu o vytvorení dvoch štátov“, viac ako tridsať rokov blokovanú vládami Spojených štátov amerických a Izraela, ktoré kategoricky a otvorene odmietajú priznať Palestínčanom právo na sebaurčenie. Všetko je to pravda, nie je to však prospešné pre stranícku líniu, a preto je to nepodstatné. Drobné informácie, ktoré sme doteraz spomínali, nás môžu naučiť niečo o nás a o našich klientoch. Spomeňme ďalšiu: keď sa začal posledný izraelský útok na Gazu, malá loď Dignity (Dôstojnosť) bola na ceste z Cypru do Gazy. Lekári a ľudsko-právni aktivisti na palube mali v úmysle narušiť zločinnú izraelskú blokádu a priviezť uväzneným obyvateľom zdravotnícke zásoby. Izraelské námorné plavidlo zastavilo loď v medzinárodných vodách, tvrdo do nej narazilo a takmer ju potopilo. Nakoniec sa jej podarilo dovliecť do Libanonu. Izrael zverejnil obvyklé lži, ktoré vyvrátili novinári a ďalší pasažieri z lode, medzi ktorými bol dopisovateľ CNN Karl Penhaul a bývalá členka snemovne reprezentantov USA a prezidentská kandidátka Strany zelených Cynthia McKinneyová. Je to vážny zločin, omnoho vážnejší ako napríklad únosy lodí pri pobreží Somálska. Vyvolal len málo pozornosti. Tichý súhlas s podobnými zločinmi odráža presvedčenie, že Gaza je okupované územie a Izrael má právo udržiavať ho v obkľúčení. Dokonca aj strážcovia medzinárodného poriadku pod zámienkou, ktorá sa takmer všeobecne uznáva, ale je jednoznačne neobhájiteľná (a ku ktorej sa ešte vrátime), súhlasia s páchaním zločinov na otvorenom mori a zavádzaním programov, ktoré majú potrestať civilné obyvateľstvo za neuposlúchnutie izraelských príkazov. Nedostatok pozornosti je aj tentoraz pochopiteľný. Izrael celé desaťročia unáša lode v medzinárodných vodách medzi Cyprom a Libanonom, zabíja alebo unáša pasažierov a niekedy ich zatvára do izraelských väzníc s tajnými mučiarňami, aby ich dlhé roky zadržiaval ako rukojemníkov. Prečo by sme k novému zločinu mali pristupovať inak ako so zívaním, keď ide o obvyklý postup? Cyprus a Libanon reagovali úplne odlišne, aké je však ich miesto vo svetovom poriadku? Koho napríklad zaujíma, že vydavatelia libanonského Daily Star, ktorý je zvyčajne prozápadný, napísali: „Približne 1,5 milióna ľudí v Gaze bolo vystavených vražednej starostlivosti jednej z technologicky najvyspelejších, ale morálne najregresívnejších vojenských mašinérií na svete. Často sa hovorí, že Palestínčania sa stali pre arabský svet tým, čím boli pred druhou svetovou vojnou Židia pre Európu a toto tvrdenie je sčasti pravdivé. Presne tak ako Európania a Severoameričania odvracali tvár, keď nacisti páchali holokaust, Arabi hľadajú spôsob, ako nič nerobiť, keď Izraelčania vraždia palestínske deti.“ Najohavnejším arabským režimom je zrejme brutálna egyptská diktatúra, ktorá je po Izraeli najväčším príjemcom americkej vojenskej pomoci. Podľa libanonskej tlače Izrael stále „rutinne unáša libanonských obyvateľov z libanonskej strany modrej línie (medzinárodnej hranice), naposledy v decembri 2008.“ A samozrejme: „Izraelské lietadlá každodenne narušujú libanonský vzdušný priestor a nedodržiavajú rezolúciu OSN číslo 1701“ (Daily Star, 13. januára 2009). Tieto veci sa tiež odohrávajú už dlhší čas. Prominentný izraelský strategický analytik Zeev Maoz v roku 2006 odsúdil inváziu Izraela do Libanonu a do izraelskej tlače napísal: „Izrael svojimi leteckými prieskumnými misiami narušuje libanonský vzdušný priestor takmer každý deň od stiahnutia jednotiek z južného Libanonu pred šiestimi rokmi. Je pravda, že tieto letecké prelety nezabili ani nezranili žiadnych Libanončanov, ale narušenie hraníc je narušenie hraníc. Ani tu Izrael nedodržiava vyššie morálne zásady.“ A vo všeobecnosti tu nie je žiaden dôvod pre „celoizraelský konsenzus, ktorý hovorí, že vojna proti Hizballáhu v Libanone je spravodlivá a morálna,“ konsenzus, ktorý je „založený na selektívnej a krátkodobej pamäti, na do seba obrátenom pohľade na svet a na dvojakom metri. Nie je to spravodlivá vojna, použitie sily je neprimerané a nekritické a jeho základným cieľom je vydieranie.“ Zločiny vyhlásené za humanitu Maoz tiež svojim izraelským čitateľom pripomína, že prelety s aerodynamickým treskom, ktorý terorizuje Libanončanov, sú tie najmenšie zo všetkých izraelských zločinov v Libanone, dokonca aj keď nepočítame päť invázií od roku 1978: „Dvadsiateho ôsmeho júla 1988 uniesli izraelské špeciálne jednotky Sheikha Obeida a 21. mája 1994 Izrael uniesol Mustafu Diraniho, ktorý bol zodpovedný za zajatie izraelského pilota Rona Arada (keď v roku 1986 bombardoval Libanon). Izrael držal ich a ďalších dvadsať Libanončanov, ktorých zajal za utajených okolností, dlhú dobu bez súdu vo väzení. Boli zafržiavaní ako ľudské „tromfy“, ktoré sa dajú využiť pri vyjednávaní. Zdá sa, že keď je únoscom Hizballáh, sú únosy Izraelčanov za účelom výmeny väzňov nehanebné a treba ich vojensky potrestať, je však v poriadku, keď presne to isté robí Izrael v omnoho väčšom meradle a počas mnohých rokov. Bežné postupy Izraela sú mnohovravné, dokonca aj bez ohľadu na to, čo odhaľujú o izraelských zločinoch a ich západnej podpore. Maoz ukazuje, že tieto postupy zdôrazňujú absolútne pokrytectvo obvyklého tvrdenia, že Izrael mal v roku 2006, keď zajali jeho vojakov na hranici, znova právo vtrhnúť do Libanonu. Bola to prvá cezhraničná akcia Hizballáhu v priebehu šiestich rokov od izraelského odchodu z južného Libanonu, ktorý okupoval v rozpore s nariadením Bezpečnostnej rady OSN spred 22 rokov, kým Izrael počas týchto šiestich rokov beztrestne a v tichosti narušoval hranicu takmer každý deň. Pokrytectvo je tiež bežné. Preto môže Thomas Friedman vysvetľovať, ako môže terorizmus „vyučiť“ podradné rasy, a zároveň napísať, že izraelská invázia do Libanonu v roku 2006, ktorá znovu zničila väčšinu južného Libanonu a Bejrút a zabila ďalších tisíc civilistov, bola len aktom sebaobrany a odpoveďou na zločin Hizballáhu, ktorý „po celej izraelsko-libanonskej hranici, uznávanej OSN, rozpútal nevyprovokovanú vojnu po tom, čo sa Izrael jednostranne stiahol z Libanonu.“ Ak budeme ignorovať, že je to podvod, mohli by sme, podľa rovnakej logiky, celkom ospravedlniť aj omnoho deštruktívnejšie a vražednejšie teroristické útoky proti Izraelčanom, než sa odohrali, ako odpoveď na zločinné postupy Izraela v Libanone a na otvorenom mori, ktoré obrovsky prevyšujú zločin Hizballáhu – zajatie dvoch vojakov na hranici. Skúsený odborník na Blízky východ z New York Times celkom isto tieto zločiny pozná, ak číta aspoň svoje vlastné noviny: napríklad osemnásty odstavec článku o výmene väzňov z novembra 1983, ktorý si náhodou všíma, že 37 arabských väzňov „práve zajalo izraelské námorníctvo, keď sa pokúsili preplávať z Cypru do Tripolisu“ ležiaceho severne od Bejrútu. Samozrejme, všetky tieto závery o primeraných zásahoch proti bohatým a mocným majú jednu základnú chybu: toto sme my, a to sú oni. Tento kľúčový princíp je hlboko zakorenený v západnej kultúre a postačuje k tomu, aby podkopal dokonca aj tú najpresnejšiu analógiu a najdokonalejšiu argumentáciu. Kým píšem, na ceste z Cypru do Gazy je ďalšia loď, ktorá podľa organizátorov „vezie naliehavo potrebné zdravotné zásoby v zapečatených škatuliach preclených na medzinárodnom letisku v Larnake a larnackom prístave.“ Medzi cestujúcimi sú členovia Európskeho parlamentu a lekári. Izrael bol o ich humanitárnych zámeroch upovedomený. Keď bude tlak ľudí dostatočný, môžu splniť svoju misiu v mieri. Nové zločiny, ktoré počas posledných týždňov USA a Izrael spáchali v Gaze, nie je ľahké zaradiť do žiadnej zo štandardných kategórií – s výnimkou kategórie dôverne známe. Uviedol som nie-koľko príkladov a vrátim sa k ďalším. Tieto zločiny doslova spadajú pod americkú oficiálnu definíciu „terorizmu“, ale táto kategória nezachytáva ich enormný rozsah. Nemôžeme ich nazvať „agresia“, pretože boli spáchané na okupovanom území, čo mlčky priznávajú aj Spojené štáty americké. Idit Zertal a Akiva Eldar vo svojej vyčerpávajúcej histórii izraelskej kolonizácie na okupovaných územiach Páni zeme upozorňujú, že po tom, ako Izrael v auguste 2005 stiahol svoje sily z Gazy, zničené územie „nebolo ani na jeden deň uvoľnené z izraelského vojenského zovretia alebo oslobodené od okupácie, ktorej cenu platia obyvatelia každý deň... Izrael po sebe zanechal vyprahnutú zem, zničené služby a ľudí bez prítomnosti a budúcnosti. Osady boli zničené lakomým postupom neosvieteného okupanta, ktorý v skutočnosti naďalej kontroluje územie a zabíja a obťažuje jeho obyvateľov impozantnými prostriedkami vojenskej moci“ a vďaka pevnej podpore a spoluúčasti USA ich používa extrémne krutým spôsobom. Trest za slobodné voľby Americko-izraelský útok na Gazu sa vystupňoval v januári 2006, len niekoľko mesiacov po formálnom stiahnutí, keď Palestínčania spáchali ozaj ohavný zločin: v slobodných voľbách volili „nesprávne.“ Podobne ako ostatní, aj Palestínčania sa naučili, že sa nikto beztrestne nemôže vzoprieť príkazom svojho pána, ktorý naďalej bľaboce o svojej „túžbe po demokracii“ bez toho, aby sa mu vysmiali vzdelané vrstvy. Ďalší úchvatný úspech. Keďže termíny „agresia“ a „terorizmus“ sú neprimerané, potrebujeme nejaký nový termín pre sadistické a zbabelé mučenie ľudí uväznených v klietke bez možnosti úniku, kde ich drvia na prach najdômyselnejšie výrobky vojenskej technológie USA, ktoré sa používajú v rozpore s medzinárodným a dokonca aj americkým právom. Keď však niekoho sami vyhlásime za darebácky štát, je to len ďalšia drobná formalita. Ďalšou menšou formalitou je fakt, že 31. decembra, kým terorizovaní Gazania zúfalo hľadali úkryt pred bezohľadným útokom, Washington najal nemeckú obchodnú loď, aby z Grécka do Izraela dopravila veľký náklad asi 3000 ton neidentifikovanej „munície.“ Reuters informoval, že nová dodávka „nasleduje po najatí obchodnej lode, ktorá v decembri ešte pred leteckými údermi na pásmo Gazy viezla omnoho väčšiu zásielku munície zo Spojených štátov amerických do Izraela.“ Okrem toho Bushova administratíva poskytla Izraelu vojenskú pomoc v hodnote viac ako 21 miliárd dolárov, predovšetkým v podobe dotácií. New America Foundation, organizácia, ktorá monitoruje obchod so zbraňami, na svojej tlačovej konferencii vyhlásila, že „izraelská intervencia v pásme Gazy bola poháňaná prevažne americkými dodávkami zbraní, ktoré boli zaplatené peniazmi amerických daňových poplatníkov.“ Novú dodávku zastavilo rozhodnutie gréckej vlády, ktorá zakázala používať ktorýkoľvek prístav v Grécku „na zásobovanie izraelskej armády.“ Grécka odpoveď na Američanmi podporované zločiny Izraela je celkom odlišná od zbabelého vystupovania väčšiny európskych lídrov. Rozdielny prístup ukázal, že Washington bol asi celkom realistický, keď až do zvrhnutia Američanmi podporovanej fašistickej diktatúry v roku 1974 považoval Grécko za súčasť Blízkeho východu a nie Európy. Možno je Grécko príliš civilizované na to, aby bolo súčasťou Európy. Keď sa niekomu zdalo načasovanie dodávok zbraní do Izraela zvláštne a pýtal sa ďalej, Pentagon mal pripravenú odpoveď: dodávka by dorazila príliš neskoro na to, aby mohla vystupňovať útok na Gazu a vojenské vybavenie, nech už je to čokoľvek, je v Izraeli dopredu pripravené pre prípadné využitie armádou USA. Môže to tak byť. Jedna z mnohých služieb, ktoré Izrael pre svojho patróna zabezpečuje, je poskytovanie cennej vojenskej základne na periférii oblasti s najväčšími energetickými zásobami na svete. Preto môže slúžiť ako vysunutá základňa pre americkú agresiu alebo – ak máme použiť technické termíny – pre „obranu Perzského zálivu“ a „zabezpečenie stability.“ Mohutný prúd zbraní do Izraela môže slúžiť mnohým vedľajším cieľom. Mouin Rabbani, blízkovýchodný politický analytik, si všíma, že Izrael môže testovať novo vyvinuté zbraňové systémy na bezbranných cieľoch. Pre Izrael a USA to má „vlastne dvojnásobnú hodnotu, pretože menej efektívne verzie tých istých zbraňových systémov predajú neskôr za premrštené ceny arabským štátom, čo účinne dotuje americký zbrojársky priemysel a americkú vojenskú pomoc Izraelu.“ Toto sú ďalšie úlohy Izraela v Američanmi ovládanom usporiadaní na Blízkom východe a hlavný dôvod, prečo Izrael tak obľubujú štátni predstavitelia, mnohé americké high-tech korporácie a, samozrejme, vojenský priemysel a tajné služby. USA sú, na rozdiel od Izraela, jednoznačne najväčším svetovým dodávateľom zbraní. Posledná správa New America Foundation hovorí, že „americké zbrane a vojenský výcvik zohrávali úlohu pri dvadsiatich z dvadsiatich siedmich najväčších svetových konfliktov v roku 2007“ a vyniesli príjmy vo výške 23 miliárd dolárov. V roku 2008 táto suma vzrástla na 32 miliárd dolárov. Nikoho asi neprekvapí, že jednou z mnohých rezolúcií OSN, proti ktorým sa USA v decembri na stretnutí organizácie postavili, bola rezolúcia požadujúca reguláciu obchodu so zbraňami. V roku 2006 proti tejto zmluve hlasovali len Spojené štáty americké, v novembri 2008 sa k nim pridal jeden partner – Zimbabwe. Článok bol uverejnený na www.zcommunications.org Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO +++++++++++++++++++++++++++ 16.2.2009 Gaza 2009: Vyhlaďte tie zvieratá (2) Noam Chomsky Preložil Peter Vittek Na decembrovom zasadaní OSN prebehlo viacero pozoruhodných hlasovaní. Rezolúcia o „práve palestínskeho ľudu na sebaurčenie“ bola prijatá pomerom hlasov 173:5 (proti boli USA, Izrael a tri závislé pacifické ostrovy). Hlasovanie znovu jasne potvrdilo americkoizraelskú politiku odmietania rezolúcií, ktorá prebieha v medzinárodnej izolácii. Podobne sa USA, Izrael a tri pacifické ostrovy postavili proti prijatiu rezolúcie o „všeobecnej slobode pohybu a životnej dôležitosti opätovného zjednocovania rodín.“ Pravdepodobne pri tom mysleli na Palestínu. Pri hlasovaní proti právu na rozvoj USA stratili podporu Izraela, ale pridala sa k nim Ukrajina. Pri hlasovaní proti „právu na potraviny“ boli USA osamotené. Zoči-voči ohromnej globálnej potravinovej kríze, ktorá zatieňuje aj finančnú krízu ohrozujúcu západné ekonomiky, je to mimoriadne pozoruhodný fakt. Médiá a konformní intelektuáli dobre vedia, prečo trvale neprinášajú správy o záznamoch z hlasovaní a pripravujú im miesto v hlbokom zabudnutí. Nebolo by múdre odhaliť pred verejnosťou, čo záznamy hovoria o jej volených zástupcoch. Pri súčasnej situácii by bolo nepochybne zbytočné informovať verejnosť o tom, že americko-izraelská politika odmietania rezolúcií, ktorá bráni schváleniu mierovej dohody obhajovanej svetom, prerástla do takého extrému, že odopiera Palestínčanom dokonca abstraktné právo na sebaurčenie. Všetko je v poriadku Jeden z hrdinských dobrovoľníkov v Gaze, nórsky lekár Mads Gilbert, opísal hororové scény ako „totálnu vojnu proti civilnému obyvateľstvu v Gaze.“ Odhadoval, že polovica obetí boli ženy a deti. Podľa civilizovaných štandardov boli takmer všetci zabití muži a civilisti. Gilbert tvrdí, že medzi stovkou tiel ste len zriedka mohli vidieť vojenskú obeť. Správy IDF to potvrdzujú. Hamas „si predsavzal, že bude bojovať na diaľku, či dokonca vôbec,“ napísal Ethan Bronner vo svojej „analýze prínosov“ americko-izraelského útoku. Takže ľudský potenciál Hamasu zostal nedotknutý a trpeli predovšetkým civilisti. Podľa veľmi rozšírenej doktríny je to pozitívny výsledok. Tieto odhady potvrdil riaditeľ úradu OSN pre humanitárne záležitosti John Holmes, keď informoval novinárov, že je „rozumné predpokladať,“ že väčšina zabitých civilistov počas humanitárnej krízy, ktorá „sa každým dňom, kým pokračuje násilie, zhoršuje“, boli ženy a deti. Mohli nás však upokojiť slová izraelskej ministerky zahraničných vecí Cipi Livniovej, hlavnej holubice prebiehajúcej volebnej kampane, ktorá uistila svet, že vďaka zhovievavosti Izraela nie je v Gaze žiadna „humanitárna kríza.“ Gilbet a Holmes, podobne ako ďalší, ktorým záleží na ľudských bytostiach a ich osude, žiadali prímerie. Ale ešte to nebolo možné. New York Times akoby mimochodom spomína, že „Spojené štáty americké v sobotu v noci zabránili Bezpečnostnej rade OSN vydať formálne vyhlásenie, ktoré požadovalo okamžité prímerie.“ Oficiálny dôvod znel: „Nie sú žiadne náznaky, že by Hamas dodržal akúkoľvek dohodu.“ V análoch ospravedlňovania pôžitku zo zabíjania patrí tento dôvod medzi najcynickejšie. Boli to samozrejme Bush a Riceová, ktorých mal čoskoro nahradiť Obama, kto súcitne opakoval, že „ak by rakety dopadali tam, kde spia moje dve dcéry, urobil by som všetko preto, aby som tomu zabránil.“ Mali na mysli izraelské deti, ktoré v Gaze po stovkách netrhali na kusy americké bomby. Obama napriek tomu zachovával mlčanie. O niekoľko dní neskôr USA pod intenzívnym medzinárodným tlakom podporili rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN, ktorá žiadala „trvalé prímerie.“ Schválili ju pomerom hlasov 14:0. USA sa zdržali hlasovania. Izraelskí a americkí jastrabi sa hnevali, že USA rezolúciu ako obvykle nevetovali. Zdržanie sa hlasovania však postačovalo Izraelu k tomu, aby dal zelenú, alebo prinajmenšom žltú, eskalácii napätia. A ako mnohí predpovedali, vydržal pri tom takmer až do Obamovej inaugurácie. Účel svätí úprostriedky Keď prímerie 18. januára (teoreticky) vstúpilo do platnosti, Palestínske centrum pre ľudské práva zverejnilo počty obetí z posledného dňa útoku: IDF pokračovali v bombardovaní civilných obydlí a škôl OSN a zabili 54 Palestínčanov, medzi ktorými bolo 43 neozbrojených civilistov, z toho 17 detí. Podľa odhadov centra sa počet mŕtvych vyšplhal na 1184. Bolo medzi nimi 844 civilistov, z toho 281 detí. IDF naďalej v Gaze používali zápalné bomby, ničili domy a poľnohospodársku pôdu a nútili civilistov, aby opustili svoje domovy. O niekoľko hodín neskôr priniesla agentúra Reuters správu, že počet mŕtvych dosiahol číslo 1300. Zamestnanci organizácie Al Mezan Center, ktorá dôsledne monitoruje počty obetí a deštrukciu, navštívili oblasti, ktoré boli predtým pre nepretržité bombardovanie neprístupné. Objavili desiatky tiel civilistov, ktoré sa rozkladali po troskami zbombardovaných alebo buldozérmi strhnutých domov. Celé obytné bloky zmizli. Počty mŕtvych a zranených sú celkom isto podhodnotené. A je veľmi nepravdepodobné, že tieto zverstvá bude niekto vyšetrovať. Zločiny oficiálnych nepriateľov podliehajú starostlivému vyšetrovaniu, ale naše vlastné systematicky ignorujeme. Je to obvyklý postup a z hľadiska pánov je pochopiteľný. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN požadovala zastavenie dodávok zbraní do Gazy. USA a Izrael (Riceová Livniová) rýchlo dosiahli dohodu o opatreniach, ktoré majú tento výsledok zabezpečiť. Dohoda sa sústreďuje na iránske zbrane. Nie je žiaden dôvod zastaviť pašovanie amerických zbraní do Izraela, pretože ich nie je nutné pašovať: obrovské dodávky zbraní sú úplne verejné aj keď o nich nikto neprináša správy, podobne ako v prípade dodávky zbraní, ktorá bola ohlásená, keď prebiehal masaker v Gaze. Rezolúcia rovnako žiada „opätovné zaistenie trvalého otvorenia hraničných priechodov na základe Dohody o pohybe a prístupe medzi Palestínskou samosprávou a Izraelom z roku 2005.“ Táto dohoda mala zabezpečiť, že priechody do Gazy budú pracovať nepretržite a že Izrael tiež umožní pohyb tovaru a ľudí medzi západným brehom a pásmom Gazy. Dohoda Riceová Livniová nehovorí o tejto stránke rezolúcie Rady bezpečnosti OSN vôbec nič. USA a Izrael už v skutočnosti od dohody z roku 2005 odstúpili. Je to súčasť trestu pre Palestínčanov za to, že v januári 2006 nesprávne hlasovali v slobodných voľbách. Riceová na tlačovej konferencii po dohode s Livniovou zdôraznila, že Washington sa neustále snaží zmariť výsledok jediných slobodných volieb v arabskom svete. „Môžeme toho urobiť veľa,“ vyhlásila, „aby sme vyviedli Gazu z temnoty vlády Hamasu do svetla, ktoré môže priniesť veľmi dobrá vláda Palestínskej samosprávy.“ Môže ho prinášať ak zostáva lojálnym klientom, ktorý je celkom skorumpovaný, je ochotný vykonávať krutú represiu, ale je poslušný. Matrix kontroly Potom čo sa Fawwaz Gerges vrátil z návštevy arabského sveta, jednoznačne potvrdil to, o čom priamo z miesta prinášali správy všetci ostatní. Výsledok americko-izraelskej ofenzívy v Gaze rozzúril obyvateľstvo a vyvolal prudkú nenávisť k agresorom a ich kolaborantom. „Postačí, keď poviem, že takzvané umiernené arabské štáty (teda tie, ktoré prijímajú príkazy z Washingtonu) sa ocitli v defenzíve a že front odporu, ktorý vedú Irán a Sýria, z toho má najväčší prospech. Izrael a Bushova administratíva znovu pomohli iránskemu vodcovstvu k sladkému víťazstvu.“ Navyše „Hamas sa pravdepodobne stane omnoho silnejšou politickou silou ako predtým a pravdepodobne prekonáFatah, vládny aparát prezidenta Palestínskej samosprávy Mahmúda Abbása,“ favorita Riceovej. Stojí za to mať na pamäti, že arabský svet nikto svedomito nechráni pred jediným pravidelným televíznym spravodajstvom o udalostiach v Gaze, menovite pred „rozvážnou a vyváženou analýzou chaosu a deštrukcie,“ ktorú prinášajú vynikajúci korešpondenti televízie Al Jazeera. Podľa správ londýnskych Financial Times televízia ponúka „jasnú alternatívu k terestriálnym kanálom.“ V 105 krajinách, ktorým chýba naša efektívna podoba autocenzúry, môžu ľudia sledovať najnovšie udalosti každú hodinu a dopad je vraj veľmi veľký. New York Times tvrdia, že v USA „takmer úplné embargo súvisí bezpochyby s ostrou kritikou, ktorú počas úvodnej fázy vojny v Iraku adresovala Al Jazeere pre jej spravodajstvo o americkej invázii vláda USA.“ Cheney a Rumsfeld protestovali, a tak sa, ako obvykle, mohli nezávislé médiá jedine podriadiť. Prebieha aj omnoho triezvejšia debata o tom, čo chceli útočníci dosiahnuť. O niektorých cieľoch sa bežne diskutuje. Napríklad o obnovení „odstrašujúceho potenciálu“, teda schopnosti terorizovať akéhokoľvek protivníka, až kým sa nepodriadi, ktorú Izrael stratil v dôsledku zlyhaní v Libanone v roku 2006. Avšak sú tu aj základnejšie ciele, ktoré sa zvyknú prehliadať, no keď sa obzrieme do nedávnej histórie, rovnako sa zdajú byť celkom samozrejmé. Izrael z Gazy odišiel v septembri 2005. Rozumní izraelskí zástancovia tvrdej línie, ako Ariel Šaron, svätý patrón osadníckeho hnutia, pochopili, že nemá zmysel subvencovať niekoľko tisíc ilegálnych izraelských osadníkov, ktorí v ruinách Gazy pod ochranou IDF využívali väčšinu pôdy a vzácnych zdrojov. Zmysluplnejšie bolo premeniť Gazu na najväčšie väzenie na svete a presunúť osadníkov na omnoho cennejšie územie západného brehu, kde Izrael svoje zámery slovami, a čo je omnoho dôležitejšie, aj činmi vyjadruje omnoho explicitnejšie. Jeden cieľ je anexia obrábateľnej pôdy, vodných zdrojov a príjemných predmestí Jeruzalema a Tel Avivu ležiacich na vnútornej strane izraelského múru, ktorý Medzinárodný súdny dvor bezvýsledne vyhlásil za nelegálny. Múr zahŕňa aj nesmierne rozšírený Jeruzalem, čo je v rozpore s nariadeniami Bezpečnostnej rady OSN spred štyridsiatich rokov, na ktorých tiež nezáleží. Izrael zabral aj údolie Jordánu, ktoré tvorí asi tretinu západného brehu. Zvyšok územia rozdeľujú kliny židovského osídlenia na tri približne rovnaké časti. Jeden siaha od veľkého Jeruzalemu naprieč mestom Ma’aleh Adumim, ktoré sa rozvíjalo počas Clintonovej vlády, aby rozdelilo západný breh. Dva smerujú na sever cez mestá Ariel a Kedumim. Územie, ktoré zostalo Palestínčanom, rozdeľujú prevažne náhodne rozmiestnené kontrolné stanoviská. Kontrolné stanoviská nemajú žiaden vzťah k bezpečnosti Izraela. A ak by aj niektoré mali zabezpečovať ochranu osadníkov, podľa rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora sú jednoznačne nelegálne. V skutočnosti je ich hlavnou úlohou obťažovanie palestínskeho obyvateľstva a upevňovanie toho, čo izraelský mierový aktivista Jeff Halper nazýva „matrix kontroly.“ Je navrhnutý tak, aby urobil život neznesiteľným pre „dvojnohé beštie,“ ktoré budú „behať dookola ako nadrogované šváby vo fľaši,“ ak budú chcieť zostať vo svojich domoch a na svojej pôde. Takýto postoj je dostatočne férový, pretože oni sú „v porovnaní s nami ako kobylky,“ takže ich hlavy môžeme „rozbíjať o kamene a múry.“ Túto terminológiu používajú najvyšší izraelskí politickí a vojenskí predstavitelia, ktorí sú v tejto situácii „princovia.“ A tieto postoje formujú politiku. Za oko očí tisíc, za zub zubov tony Blúznenie politických a vojenských lídrov je v porovnaní s kázaniami rabínov mierne. Nehovoríme o bezvýznamných osobách. Naopak, majú veľký vplyv v armáde a hnutí osadníkov, o ktorých Zertal a Eldar prezradili, že sú „pánmi zeme,“ čo výrazne ovplyvňuje politiku. Dvaja dôležití rabíni dopriali „inšpirujúcu“ návštevu vojakom bojujúcim na severe Gazy. Vysvetlili im, že v Gaze nie sú žiadni „nevinní,“ takže všetci sú legitímne ciele. Citovali pri tom slávnu pasáž zo Žalmov, ktorá vyzýva Pána, aby sa zmocnil detí utláčateľov Izraela a vrhol ich na kamene. Rabíni sa nepohybovali na neznámej pôde. Pred rokom napísal bývalý hlavný sefardský rabín premiérovi Olmertovi. Informoval ho, že všetci civilisti v Gaze sú spoločne zodpovední za raketové útoky, takže „počas potenciálneho masívneho útoku v Gaze, ktorý by bol zameraný na ukončenie ostreľovania, určite neplatí žiaden morálny zákaz zabíjať všetkých civilistov bez rozdielu.“ Správu o jeho rozsudku priniesol Jeruzalem Post. Jeho syn, hlavný rabín v Safede, to rozvinul: „Ak neprestanú potom, čo ich zabijeme sto, musíme ich zabiť tisíc a ak neprestanú ani potom, musíme ich zabiť desaťtisíc. Ak ani potom neprestanú, musíme ich zabiť stotisíc alebo až milión. Musíme ich zastaviť, nech to stojí čokoľvek.“ Podobné názory vyjadrili aj sekulárne americké osobnosti. Keď Izrael v roku 2006 vpadol do Libanonu, profesor na Harvard Law School Alan Dershowitz v liberálnom on-line denníku Huffington Post vysvetľoval, že všetci Libanončania sú legitímnymi cieľmi izraelského násilia. Libanonskí občania „platia cenu“ za podporu „terorizmu“ – teda za to, že podporujú odpor proti izraelskej invázii. Preto nie sú libanonskí civilisti chránení pred útokom viac, než Rakúšania, ktorí podporovali nacistov. Fatwa sefardského rabína sa použila proti nim. Vo videu na stránke denníku Jerusalem Post Dershowitz pokračoval výsmešným rozprávaním o neúnosnom pomere zabitých Palestínčanov k zabitým Izraelčanom. Povedal, že by sa mal zvýšiť na 1000 k jednej alebo dokonca 1000 k nule. Znamená to, že zvieratá by mali byť úplne vyhladené. Zmieňoval sa samozrejme o „teroristoch,“ čo je široká kategória, ktorá zahŕňa obete izraelskej moci odkedy platí, že „Izrael nikdy nezabíja civilistov,“ ako rozhodne vyhlásil. Z toho vyplýva, že Palestínčania, Libanončania, Tunisania a fakticky každý, kto bezohľadnej armáde svätej krajiny vojde do cesty, je terorista alebo náhodná obeť jej spravodlivých zločinov. Nájsť historickú analógiu k týmto vystúpeniam nie je ľahké. Možno je celkom zaujímavé, že keď vznikajú na „našej strane,“ v prevládajúcej intelektuálnej a morálnej kultúre sa považujú za celkom primerané. Rovnaké slová z úst oficiálnych nepriateľov by vyvolali spravodlivý hnev a výzvy k odplate v podobe masívneho preventívneho násilia. Tvrdenie, že „naša strana“ nikdy neútočí na civilistov, je medzi tými, ktorí monopolizujú prostriedky násilia, veľmi rozšírená doktrína. A nájdeme v nej zrnko pravdy. Obyčajne sa nepokúšame zabiť konkrétnych civilistov. Skôr konáme vražedné činy, o ktorých vieme, že zmasakrujú mnohých civilistov, ale bez osobitneho úmyslu zabiť niekoho konkrétneho. Podľa práva by táto obvyklá prax mohla spadať pod kategóriu zvrátená ľahostajnosť, ale to nie je pre bežné imperiálne konanie a doktrínu dostatočne presné. Väčšmi sa to podobá na chôdzu po chodníku, o ktorej vieme, že pri nej môžeme zabíjať mravce. Robíme to však neúmyselne, pretože ich postavenie je také nízke, že na nich prosto nezáleží. To isté platí, keď Izrael vykonáva zásahy, o ktorých vie, že zabijú „kobylky“ a „dvojnohé beštie,“ čo náhodou zamorili pôdu, ktorú „oslobodzuje.“ Pre túto podobu morálnej zvrátenosti, ktorá je pravdepodobne horšia ako úmyselné vraždenie a príliš dobre známa, nemáme vhodný termín. Kde má hranice šialenstvo Právoplatní majitelia (podľa božieho rozhodnutia, ktoré sa hodí „pánom zeme“) sa môžu rozhodnúť, že pridelia nadrogovaným švábom zopár izolovaných pozemkov. Nie však podľa práva. „Veril som a dodnes stále verím, že náš ľud má večné a historické právo na celú túto krajinu,“ oznámil premiér Olmert na spoločnom zasadaní Kongresu v máji 2006 za strhujúceho potlesku. V tom istom čase zverejnil svoj „konvergenčný“ plán na prevzatie toho, čo má na západnom brehu nejakú hodnotu. Plán necháva Palestínčanov odumierať v izolovaných kantónoch. Olmert sa nevyjadril presne o hraniciach „celej krajiny,“ to však sionistický podnik z dobrých dôvodov nikdy neurobil: permanentná expanzia je veľmi dôležitá pre vnútornú dynamiku. Ak je Olmert stále verný svojim koreňom v Likude, mohol mať na mysli obe strany Jordánu, vrátane dnešného Jordánska alebo aspoň jeho cenných častí. „Večné a historické právo na celú túto krajinu“ pre náš ľud dramaticky kontrastuje s nedostatkom akéhokoľvek práva na sebaurčenie pre súčasných obyvateľov, Palestínčanov. Ako som spomínal vyššie, v decembri 2008 ho v obvyklej izolácii a za prenikavého ticha znovu odmietol Izrael a jeho patrón z Washingtonu. Plány, ktoré v roku 2006 Olmert načrtol, sa už opustili, pretože neboli dostatočne extrémne. Náhrada za konvergenčný plán a kroky, ktoré ju pomôžu postupne každodenne uskutočňovať, sa však zakladajú na približne rovnakých predstavách. Dajú sa spätne sledovať až do najskorších dní okupácie, keď minister obrany Moše Dajan vzletne vysvetľoval, že „dnešná situácia sa podobá na komplexný vzťah medzi beduínskym mužom a dievčaťom, ktoré beduín uniesol proti jeho vôli... Vy Palestínčania nás tu ako národ dnes nechcete, ale my zmeníme váš postoj a vnútime vám našu prítomnosť.“ Budete „žiť ako psy a ktokoľvek odíde, odíde,“ zatiaľ čo my si zoberieme, čo chceme. Nikdy sa nepochybovalo, že tieto plány sú zločinné. Hneď po vojne v roku 1967 informoval Teodor Meron, najvyššia právna autorita, izraelskú vládu, že „civilné osady na spravovaných územiach porušujú explicitné ustanovenia štvrtej Ženevskej konvencie,“ ktorá je základom medzinárodného humanitárneho práva. Izraelský minister spravodlivosti súhlasil. Medzinárodný súdny dvor v roku 2004 jednohlasne podporil nevyhnutný záver a izraelský najvyšší súd technicky súhlasil, ale v skutočnosti ako obvykle nesúhlasil. Na západnom brehu môže Izrael uskutočňovať svoje zločinné plány s podporou USA a bez nepokojov. Všetko vďaka účinnej vojenskej kontrole a terajšej spolupráci s kolaborantskými Palestínskymi obrannými silami, ktoré vyzbrojili a vycvičili USA a spojenecké diktatúry. Tie môžu vykonávať aj vraždy a ďalšie zločiny, kým osadníci vyvádzajú pod ochranou IDF. Avšak zatiaľ čo si západný breh účinne podmanil teror, v druhej časti Palestíny, v pásme Gazy, stále pretrváva odpor. Ten je nutné potlačiť, aby mohli nerušene pokračovať americko-izraelské plány na anexiu a zničenie Palestíny. A preto sa vráťme k invázii do Gazy. Načasovanie invázie podľa všetkého ovplyvnili blížiace sa izraelské voľby. Izraelský komentátor Ran HaCohen vypočítal, že Ehud Barak, ktorý v prieskumoch poriadne zaostával, získal za každých štyridsať zabitých Arabov počas prvých dní masakru jedno parlamentné kreslo. To sa však môže zmeniť. Keď zločiny prerástli do rozmerov, ktoré dôsledne vypracovaná izraelská propagandistická kampaň nebola schopná utajiť, dokonca aj nenapraviteľní izraelskí jastrabi sa začali znepokojovať, že masaker „ničí dušu a obraz (Izraela). Ničí ich na obrazovkách televízií celého sveta, v obývačkách medzinárodnej komunity a predovšetkým v Obamovej Amerike“ (Ari Šavit). Šavita konkrétne znepokojovalo izraelské „ostreľovanie zariadení OSN v deň, keď generálny tajomník OSN navštívil Jeruzalem.“ Mal pocit, že je to „za hranicami šialenstva.“ Kristallnacht „Zariadenie“ bol areál OSN v Gaza City, v ktorom sa nachádzal sklad UNRWA. Podľa riaditeľa UNRWA Johna Ginga ostreľovanie zničilo „stovky ton núdzových zásob potravín a liekov, ktoré sa mali dnes distribuovať do krytov, nemocníc a stravovacích centier.“ V rovnakom čase letecké útoky zničili dve poschodia nemocnice Al Kuds a zapálili ju. Takisto druhý sklad, ktorý prevádzkoval palestínsky Červený polmesiac. Nemocnicu v husto obývanej štvrti Tal-Hawa zničili izraelské tanky „potom, čo sa v nej ukryli stovky vystrašených Gazanov, keď Izraelské pozemné sily vpadli do oblasti,“ informovala agentúra AP. V tlejúcich ruinách nemocnice nezostalo nič, čo by sa dalo zachrániť. Záchranár Ahmad Al-Haz AP povedal: „Ostreľovali budovu, budovu nemocnice. Začala horieť. Pokúšali sme sa evakuovať chorých a zranených a ostatných ľudí, ktorí tam boli. Hasiči prišli a uhasili oheň, plamene však vzplanuli znova, a tak ich znova uhasili ale vrátili sa aj tretí- krát.“ Vzniklo podozrenie, že požiar mohol spôsobiť biely fosfor. Podozrivé boli aj mnohé iné požiare a vážne popáleniny. Podozrenia potvrdila Amnesty International (AI), potom, čo ukončenie intenzívneho bombardovania umožnilo začať vyšetrovanie. Predtým, kým zločiny naplno zúrili, Izrael zamedzil prístup všetkým novinárom. Podľa AI bolo izraelské použitie bieleho fosforu proti civilistom v Gaze „jasné a nepopierateľné.“ Jeho opakované použitie v husto obývaných civilných oblastiach „je vojnový zločin,“ uzatvára AI. Biely fosfor, ktorý stále horel, našli rozsypaný v okolí obytných budov. „Naďalej ohrozoval obyvateľov a ich majetok,“ predovšetkým deti, „priťahované zvyškami vojny a často si neuvedomujúce nebezpečenstvo.“ Primárnym cieľom bol areál UNRWA, kam „do blízkosti cisterny dopadol biely fosfor a vyvolal rozsiahly požiar, ktorý zničil tony humanitárnej pomoci“ potom, čo sa izraelskí predstavitelia „zaručili, že na areál nebudú spustené žiadne ďalšie útoky.“ V priebehu toho istého dňa „dopadol granát s bielym fosforom na nemocnicu Al Kuds v Gaza City a tiež zapálil požiar, ktorý prinútil zamestnancov nemocnice evakuovať pacientov. Biely fosfor, ktorý dopadne na pokožku, môže prepáliť sval až po kosť a horí, až kým nespotrebuje všetok dostupný kyslík.“ Takéto zločiny, či už úmyselne plánované alebo ako výsledok zvrátenej ľahostajnosti, sú neodvratné, keď sa táto zbraň použije pri útokoch proti civilnému obyvateľstvu. Prílišná koncentrácia na izraelské hrubé porušovanie jus in bello, práva, ktoré malo zabrániť barbarským praktikám, by však bolo chybou. Samotná invázia je omnoho závažnejší zločin. A aj ak by Izrael pôsobil strašné škody lukmi a šípmi, stále by to bol extrémne zvrátený kriminálny čin. Agresia má vždy nejaký predstieraný dôvod. V tomto prípade Izraelu „došla“ trpezlivosť, keď musel čeliť odpaľovaniu rakiet Hamasom, ako povedal Barak. Mantra, ktorá sa v tomto prípade donekonečna opakuje hovorí, že Izrael má právo použiť silu na svoju obranu. Toto tvrdenie sa dá sčasti obhájiť. Odpaľovanie rakiet je zločin a je pravda, že štát má právo brániť sa proti zločinným útokom. Z toho však nevyplýva, že má právo brániť sa silou. Porušuje to akýkoľvek princíp, s ktorým by sme chceli alebo mali súhlasiť. Nacistické Nemecko nemalo žiadne právo používať silu, keď sa bránilo proti teroristickým útokom partizánov. Kristallnacht sa nedá ospravedlniť tým, že Herschel Grynszpan zavraždil nemeckého veľvyslanca v Paríži. Briti nemali právo použiť silu, keď sa bránili proti (veľmi reálnemu) teroru amerických kolonistov, ktorí žiadali nezávislosť alebo odpovedať na teror IRA terorizovaním írskych katolíkov – a keď sa nakoniec priklonili k rozumnej politike, ktorá sa snažila odhaliť korene legitímnej nespokojnosti, teror skončil. Nie je to otázka „proporcionality,“ ale predovšetkým otázka voľby správneho postupu. Článok bol uverejnený na www.zcommunications.org Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO články autora O autorovi +++++++++++++++++++++++++++ Hromadné sdělovací prostředky a metody manipulace veřejným míněním 23.1.2004 Podivuhodné úspěchy propagandy Noam Chomsky přeložil Jaroslav Kučera Noam Chomsky: Media Control – The Spectacular Achievements of Propaganda, prosinec 2002 ISBN: 1583225366 , EUR 6,26 Úloha sdělovacích prostředků v současném politickém dění nás nutí položit si otázku, v jakém světě a v jakém typu společnosti chceme žít, a obzvláště - má-li být tato společnost demokratická - jak má být tato demokracie vykládána. Dovolte mi začít porovnáním dvou odlišných koncepcí demokracie. Jedna z těchto koncepcí je založena na tom, že veřejnost v demokratické společnosti disponuje prostředky, kterými se může smysluplným způsobem účastnit řízení svých vlastních záležitostí, a že prostředky toku a šíření informací jsou otevřené a svobodné. Přibližně podobnou definici najdete také v naučném slovníku pod heslem demokracie. Druhá koncepce demokracie vychází z toho, že veřejnosti musí být bráněno ve spravování vlastních záležitostí a že prostředky toku a šíření informací musí být striktně řízeny shora. Takové pojetí demokracie se může zdát na první pohled dosti podivné, je však třeba si uvědomit, že právě tato koncepce demokracie v dnešním světě převažuje. Ve skutečnosti tento stav trvá již dlouhou dobu, a to nejenom v politické praxi, ale dokonce i v teorii. Počátky vývoje této situace lze vystopovat již v prvních moderních demokratických převratech v Anglii v 17. století. Cílem této úvahy, v níž se budu zabývat pouze nedávnou historií, je naznačit současné vývojové stádium tohoto pojetí a v jeho kontextu vysvětlit roli sdělovacích prostředků a důvody pro zkreslování informací. Počátky dějin propagandy Začněme první vládní informačně propagandistickou akcí moderních dějin. Proběhla za administrativy prezidenta Woodrowa Wilsona, který byl zvolen v roce 1916 přímo uprostřed 1. světové války. Jeho volební program se nazýval 'Mír bez vítězství'. Obyvatelstvo Spojených států amerických bylo v té době výrazně pacifistické a nevidělo žádný důvod k účasti v evropské válce. Jinak tomu bylo s Wilsonovou administrativou, která se chtěla ve válce angažovat a hledala způsob, jak tohoto cíle dosáhnout. Z tohoto důvodu byl vytvořen vládní propagandistický úřad (Creelův úřad), kterému se během šesti měsíců podařilo pacifistické nálady obyvatelstva zvrátit do podoby válečné hysterie s cílem jít do války, zničit vše německé i s Němci samými a zachránit svět. Vládní propagandistická mašinérie dosáhla svého, akce skončila úspěchem a tento její úspěch vedl k úspěchům dalším. V tutéž dobu i po skončení války byla stejná propagandistická taktika použita k vyhrocení hysterických nálad tzv. 'rudé paniky', která měla výrazný podíl při rozbíjení odborů a eliminaci tak nebezpečných výstřelků, jakými byly svoboda tisku a svoboda politického myšlení. Kampaň probíhala s masivní podporou sdělovacích prostředků a obchodních kruhů a dopadla v podstatě velmi úspěšně. Mezi těmi, kdo se aktivně a nadšeně účastnili přípravy Wilsonovy války, byli také mnozí pokrokoví intelektuálové, v jejichž čele stál John Dewey. Z jejich vlastních tehdejších materiálů je zřejmá pýcha na úspěch těch, které nazývali 'inteligentnějšími příslušníky společnosti' (tzn. jinými slovy oni sami) a kteří dokázali vytvořením atmosféry strachu a vybičováním šovinistických nálad přimět zdráhavé obyvatelstvo k ochotě vstoupit do války. K dosažení tohoto úspěchu byly použity nejrozmanitější prostředky od líčení válečných zvěrstev ve stylu hunských nájezdů až po články o belgických dětech bez rukou – o všech těchto hrůzách a ukrutnostech se lze stále dočíst v knihách, zabývajících se dějinami moderního světa. Mnohé z použitých materiálů byly 'vynalezeny' britským Ministerstvem propagandy a informací, které se v této době (jak je uvedeno v zápisech jeho interních porad) zabývalo hledáním způsobu, jak 'účinně ovlivňovat myšlení větší části světa'. Rozhodně se jim však podařilo ovlivnit myšlení oněch inteligentnějších příslušníků obyvatelstva USA, kteří poté prostředky vládní propagandy šířili tato vykonstruovaná fakta tak úspěšně, že pacifistické obyvatelstvo celé země podlehlo vlně válečné hysterie. Fungovalo to. Fungovalo to výborně. Výsledkem kromě jiného byla cenná lekce: příslušníky inteligence podporovaná státní propaganda, zbavená v maximální míře všech možných nežádoucích vlivů, může být velmi účinná. Této lekci se později vyučil Hitler a mnozí další, ovoce této setby sklízíme do dnešních dnů. Demokracie pro diváky Další skupinou, na kterou tyto úspěchy zapůsobily, byli teoretici liberální demokracie a přední osobnosti masových sdělovacích prostředků, jako např. přední americký novinář, přední komentátor zahraničního i domácího politického dění a současně přední teoretik liberálně demokratického směru Walter Lippmann. Pokud nahlédnete do jeho sebraných statí, zjistíte, že jejich podtitul zní přibližně 'Moderní teorie liberálně demokratického myšlení'. Lippmann působil v uvedených výborech pro šíření a kontrolu informací a byl si dobře vědom dosažených úspěchů. Zastával názor, že to, co nazýval 'revolucí v umění demokracie', může být použito k 'vytváření souhlasu'. Jinými slovy šlo o zmanipulování veřejného mínění, tedy o to, jak některé skupiny obyvatelstva pomocí nových propagandistických metod přimět k souhlasu s něčím, proti čemu se původně stavěly. Realizace této myšlenky mohla být podle jeho názoru velmi přínosná a ve skutečnosti nezbytná. Nezbytná z toho důvodu, protože podle jeho vlastních slov 'veřejnost není naprosto schopna vyhodnotit, co je v jejím vlastním zájmu to nejlepší'. Této problematice se v celé šíři může věnovat pouze 'specializovaná třída odpovědných odborníků', kteří jsou natolik inteligentní, aby dokázali zájmy veřejnosti správně formulovat. Podle této teorie a lidí z okruhu Johna Deweye se obecnými zájmy celé společnosti může zabývat pouze nepočetná intelektuální elita, a to s 'vyloučením širší veřejnosti'. Nic nového pod sluncem, v dějinách se s podobnými názory setkáváme již celá staletí. Současně má tato teze mnoho společného s leninskou koncepcí státní moci, která je soustředěná do rukou předvoje revolučních intelektuálů. Ti se moci chopí prostřednictvím lidových revolucí a poté povedou nevzdělaný národ k budoucnosti, kterou si tyto pologramotné a nekompetentní masy nejsou schopné přestavit. Liberálně demokratické teorie a marxismus-leninismus vycházejí obecně z velmi blízkých ideologických předpokladů. To je podle mého názoru také příčinou toho, že i po letech se lidé dokáží nechat vláčet od jednoho tohoto krajního postoje k druhému, aniž by si byli vědomi nějaké výraznější změny. Je to pouze věc správného vyhodnocení míst skutečného soustředění moci. K lidové revoluci možná dojde a státní moc se tak dostane do našich rukou, anebo nedojde – v takovém případě pouze budeme pracovat pro lidi se skutečnou mocí, tzn. pro příslušníky obchodní komunity. V obou případech však budeme postupovat stejně: povedeme nevzdělané masy k budoucnosti, kterou nejsou ve své hlouposti schopné pochopit. Lippmann podpořil tento názor důmyslně propracovanou teorií moderní demokracie. Tvrdil, že v odpovídajícím způsobem fungující demokratické společnosti je obyvatelstvo rozděleno do tříd. V prvé řadě je zde specifická třída občanů, kteří se aktivně věnují řízení obecných záležitostí. To je tzv. třída odborníků. Tito lidé vyhodnocují nashromážděná fakta a na základě získaných výsledků volí optimální postupy a řídí správný chod politického, ekonomického a ideologického systému. Tato třída představuje pouhý zlomek z celkového počtu obyvatel. Každý, kdo vystoupí s něčím novým v rámci těchto idejí, je zcela přirozeně částí této malé skupiny, jejíž příslušníci řeší záležitosti těch ostatních. Ty ostatní, v jejichž čele naše malá skupina odborníků stojí, Lippmann označoval souhrnným pojmem 'splašené stádo', před jehož nekontrolovatelnými projevy je nutné se chránit. Obě tyto skupiny mají své specifické funkce. Třída odborníků vykonává exekutivní funkci, což znamená, že rozumí zájmům celé společnosti a v souladu s těmito zájmy vyvíjí intelektuální činnost, plánuje, řídí atd. Dále je zde ono splašené stádo, jehož role je podle Lippmannových vlastních slov omezena na téměř pouhé 'diváky', nikoli na přímé účastníky této demokracie. Říkám téměř, protože se přece jenom jedná o demokracii. Čas od času je publiku povoleno vybrat si některého z příslušníků třídy odborníků a složit své starosti na jeho bedra. Jinými slovy je jim dovoleno prohlásit: Tohoto člověka chceme mít ve svém čele' anebo 'Tohoto člověka chceme mít ve svém čele'. Jedná se přece o demokracii a ne o totalitní stát. Tento postup se nazývá volby. Jakmile ale veřejnost poskytla svou důvěru jednomu anebo druhému příslušníkovi třídy odborníků, je od ní očekáváno, že opět zaujme roli pouhého publika, nikoli však roli skutečných účastníků dění. Takto tomu tedy má být ve správně fungující demokratické společnosti. Celá věc má nejenom svou logiku, ale obsahuje dokonce i přesvědčivý morální princip: široké masy veřejnosti jsou zkrátka tak hloupé, že nedokáží porozumět svým vlastním záležitostem. Pokud se nějak pokusí zúčastnit se spravování svých vlastních záležitostí, způsobí jenom nesnáze a všechno zkomplikují. Bylo by tedy nežádoucí a vůbec nemravné jim tuto spoluúčast umožnit. Splašené stádo je nutné uklidnit a zabránit mu, aby vše rozdupalo a zničilo. Podle téže logiky nedovolíme tříletému děcku rozběhnout se na druhou stranu ulice. Takovou míru svobody tříletému děcku neposkytneme, protože tříleté děcko neumí s touto svobodou správně naložit. Stejným způsobem nelze z uvedených důvodů povolit splašenému stádu účast na správě vlastních záležitostí. Potřebujeme tedy něco, čím splašené stádo přivést k rozumu. A právě k tomu nám může posloužit 'nová revoluce v umění demokracie', kterou lze souhrnně označit jako 'vytváření souhlasu'. Je nutné rozdělit sdělovací prostředky, školy i celou oblast populární kultury. Politická elita a tvůrci rozhodnutí musí zbytku společnosti poskytnout jakýsi snesitelný pocit reality a současně mu vštípit odpovídající názory. Je však třeba míti na paměti jeden nevyřčený a zastíraný předpoklad, a ten se vztahuje k otázce jak se dostat do postavení, které příslušníky elity zplnomocňuje k vytváření rozhodnutí. Způsob, jak toho dosáhnout, samozřejmě spočívá v tom, sloužit lidem se skutečnou mocí, kteří vlastní celou společnost a představují velmi uzavřenou skupinu. Pokud se představitelé třídy odborníků dokáží dostat do blízkosti této skupiny a přesvědčit ji, že budou sloužit jejím zájmům, stanou se součástí výkonné skupiny. O těchto skutečnostech je nutné dále mlčet a nechat si je pro sebe. To znamená přistoupit na teze a doktríny, sloužící zájmům soukromé moci. Dokud adepti nezvládnou toto umění, nestanou se součástí třídy odborníků. Máme zde tedy jeden typ vzdělávacího systému, zaměřený na přípravu třídy odpovědných odborníků. Musí jim být hluboce vštípeny hodnoty a zájmy soukromé moci a vztahy mezi státem a korporacemi, které jsou výrazem této soukromé moci. Pokud se to podaří, stanou se příslušníky třídy odborníků. Pozornost zbytku splašeného stáda je v podstatě nutné již jen zaměstnat odpovídajícím způsobem. Obraťte jeho pozornost k něčemu jinému. Zajistěte, aby veřejnosti zůstala přisouzena role diváků dění - s tím, že si bude moci čas od času zvolit z řad třídy odborníků některého skutečného vůdce do svého čela. Tato teze byla vyvíjena celou řadou lidí a lze ji považovat za již téměř konvenční. Například komentátor zahraničně politického dění Reinhold Niebuhr, občas nazývaný 'teolog establishmentu', učitel George Kennana a celého intelektuálního trustu kolem prezidenta Kennedyho, prohlašoval, že racionalita je velmi vzácná dovednost, kterou si osvojil pouze nevelký počet lidí. Většina lidí se nechává vést pouhými emocemi a impulsy. Ti racionální mezi námi musí vytvořit 'nezbytné iluze' a emociálně silná 'zjednodušení', pomocí nichž lze udržet naivní prosťáčky více méně ve správné linii. Tato teze se stala významnou součástí současné politické vědy. Zakladatel moderního pojetí komunikací a jeden z předních amerických odborníků politických věd Harold Lasswell vysvětloval ve 20. a počátkem 30. let uplynulého století, že bychom neměli podléhat 'demokratickému dogmatizmu o tom, že lidé rozumí sami nejlépe svým zájmům'. Je tomu přesně naopak – veřejným zájmům rozumíme nejlépe my. Je tedy pouze logické, že veřejnosti neumožníme jednat na základě jejích mylných myšlenkových postupů. V tzv. totalitním státě anebo ve státě, vedeném armádou, je naplňování této teze jednoduché. Nad hlavami zástupů stačí pouze držet hůl a toho, kdo se z řady příliš vychýlí, touto holí praštit. Této možnosti však ubývá úměrně s prosazováním občanských svobod a s postupnou demokratizací společnosti. Je tedy nutné uchýlit se k prostředkům propagandy. Logický závěr je zřejmý: propaganda má v demokratické společnosti stejnou roli jako zmiňovaná hůl v totalitním státu. To je dobré i moudré, protože, jak už bylo řečeno, splašené stádo není schopné obecné zájmy správně rozpoznat a tudíž mu jejich význam uniká. Oddělení pro styk s veřejností a sdělovací prostředky Spojené státy americké byly průkopníky průmyslu vytváření veřejného mínění. Podle jeho vůdců bylo cílem celého tohoto průmyslového odvětví 'ovlivňování, manipulace a řízení myšlení veřejnosti'. Mnohé se naučili z úspěchů Creelova úřadu, z úspěchů při vyvolávání 'rudé paniky' a z jejich důsledků. Průmysl vytváření veřejného mínění prodělal v té době mohutný vzestup. V průběhu 20. let bylo jeho úspěchem po nějakou dobu vytvoření téměř naprosté podřízenosti veřejnosti pravidlům byznysu. Tato podřízenost byla natolik extrémní, že s nástupem 30. let začaly její příčiny vyšetřovat zvláštní kongresové výbory. Právě z výsledků jejich činnosti čerpáme významné množství zde uváděných informací. Vytváření veřejného mínění představuje celý mohutný průmysl. Jeho činnost stojí v současné době řádově biliony dolarů a jeho cílem je od samých začátků řízení myšlení veřejnosti. Ve 30. letech a stejně tak za 1. světové války se začaly objevovat velké problémy. Byly to roky hluboké hospodářské krize a doba masivního organizování dělnictva. V roce 1935 dosáhlo dělnictvo prvního velkého legislativního vítězství, a to práva organizovat se (Wagnerův výnos). Tím vyvstaly dva vážné problémy. Za prvé: demokracie přestala plnit svou funkci. Splašené stádo dosáhlo skutečného legislativního vítězství a od demokracie nebylo něco podobného očekáváno. Za druhé: lid začal mít možnost organizovat se. Lidé musí být vzájemně rozděleni a izolováni. Není předpokládáno, že se budou organizovat, protože v takovém případě přestávají být pouhými diváky dění. Pokud se mnoho lidí s omezenými možnostmi dá dohromady a vstoupí do politického života, stanou se z nich skuteční účastníci dění. A to již představuje vážnou hrozbu. Tyto tendence vyvolaly v obchodním světě silnou odezvu, která měla dosáhnout toho, aby právo organizovat se bylo posledním legislativním vítězstvím dělnictva a počátkem konce této demokratické deviace. Stalo se. Bylo to skutečně poslední legislativní vítězství pracujících. Od tohoto bodu (ačkoli došlo k dočasnému zvýšení počtu odborářů za 2. světové války, po níž se stavy odborů opět snížily) začala schopnost dělnické třídy jednat prostřednictvím odborů soustavně upadat. Nebylo to náhodou. Mluvíme nyní o obchodní komunitě, která věnuje spousty finančních prostředků, pozornosti a intelektuálního úsilí tomu, jak s podobnými problémy nakládat prostřednictvím průmyslu vytváření veřejného mínění a dalších organizací, jako jsou Národní asociace výrobců, Obchodní komora a další. Okamžitě byla zahájena činnost s cílem nalézt způsob, jak těmto demokratickým deviacím čelit. K první zkoušce došlo o rok později v roce 1937, kdy byla zorganizována velká stávka ocelářských dělníků v Johnstownu v západní Pennsylvánii. Obchodní komunita vyzkoušela nový postup rozbíjení dělnického hnutí, který se velmi dobře osvědčil. Nebylo zapotřebí najímat provokatéry ani se dopouštět fyzického násilí, což v této době již nebylo dost dobře možné. Cíle bylo dosaženo mnohem jemnějšími a účinnějšími prostředky propagandy. Úspěch spočíval v myšlence obrátit sympatie veřejnosti proti stávkujícím a vytvořit obraz stávkujících jako rozvratného a škodlivého elementu, který jedná proti obecně prospěšným zájmům a proti veřejnosti. Obecně prospěšné zájmy se týkají 'nás všech', tzn. obchodníků, dělníků i žen v domácnosti. Tito všichni lidé jsme 'my'. Máme společné cíle a těmi jsou harmonie, americký způsob života a společná práce. Tam venku jsou ti špatní stávkující, kteří představují rozklad, vyvolávají potíže, narušují harmonii a znesvěcují americký způsob života. Musíme je zastavit, tak abychom mohli i nadále společně žít a pracovat. Vysoký představitel korporací i chlapík, který umývá podlahy, mají tytéž společné zájmy. Všichni můžeme přece společně pracovat a v harmonii a ve vzájemné úctě a lásce můžeme usilovat o americký způsob života. Toto byla v podstatě hlavní myšlenka celé informační kampaně. Její prezentaci bylo věnováno nesmírné úsilí. Jedná se však konec konců o obchodní komunitu, která ovládá média a disponuje obrovskými prostředky. Opět to fungovalo, a to velmi účinně. Celý postup, později shrnutý pod název 'Mohawk Valley Formula', byl opět a opět používán k rozbíjení stávek. Jednalo se o tzv. 'vědecké metody rozbíjení stávek', kterými se dařilo velmi účinně mobilizovat sympatie veřejnosti ve prospěch neživých a bezobsažných koncepcí, jakou byl např. americký způsob života. Kdo může s něčím takovým nesouhlasit? Sloganem, provázejícím válku v Perském zálivu, bylo 'Podporujte naše oddíly'. Kdo může mít výhrady proti něčemu tak ušlechtilému? A tak dále a tak podobně. Co znamená ve skutečnosti to, když se vás někdo zeptá, zda podporujete obyvatelstvo státu Iowa? Lze odpovědět: 'Ano, podporuji', anebo: 'Ne, nepodporuji?' To není dokonce ani otázka. Je to bezobsažné. A zde jsme u jádra věci. Smyslem sloganů průmyslu pro vytváření veřejného mínění, např. onoho 'Podporujte naše oddíly', je to, že neznamenají nic. Znamenají přesně tolik jako dotaz, zda podporujete obyvatele státu Iowa. Tato otázka ve skutečnosti zní 'Podporujete naši politiku?' Třída odborníků však nestojí o to, aby se lidé skutečností zabývali. Zde je skrytá veškerá pointa kvalitně prováděné propagandy. Je zapotřebí vytvořit slogan, s nímž se všichni ztotožní a proti kterému se nikdo nepostaví. Nikdo neví, co znamená, protože neznamená vůbec nic. Jeho pravá hodnota tkví v tom, že odvrátí pozornost dotázaného od otázek, které skutečně něco znamenají. Podporujete naši politiku? Toto je otázka, o které vám nebude umožněno diskutovat. Bude snad někdo diskutovat o tom, zda je dobré podporovat naše oddíly? 'Samozřejmě, že je podporuji'. A je vyhráno. Podobně je to i s americkým způsobem života a s veškerou tou harmonií. Všichni máme společný cíl a dostatečné množství prázdných hesel k dispozici a tak se dejte na naši stranu a společně se zbavme těch špatných lidí kolem, kteří ruší naši harmonii svými řečmi o třídním boji, o lidských právech a všemi těmi podobnými nesmysly. Je to velmi účinné, funguje to do dnešních dnů a je to také samozřejmě pečlivě promyšlené. Zaměstnanci průmyslu pro vytváření veřejného mínění zde nejsou pro legraci. Dělají nesmírně důležitou práci. Cílem jejich úsilí je vštěpování správných hodnot do vědomí společnosti. Jejich koncepcí demokracie je systém, v němž je třída odborníků připravována k práci ve službě skutečných vlastníků společnosti. Zbytku populace by mělo být zabráněno v jakékoli možnosti organizovat se, protože to je příčinou všech nesnází. Jednotlivci, z nichž se skládá zbytek populace, by měli sedět izolováni před svými televizemi a nechat si vtloukat do hlavy poselství, které zní: jedinou hodnotou v životě je mít více výrobků, žít životním stylem rodin majetné střední třídy, který je tak dojemně líčen na obrazovkách, a vyznávat pozitivní hodnoty, jako jsou harmonie a americký způsob života. O ničem jiném život není. Možná by vás mohlo napadnout, že život je možná přece jenom ještě něco víc, před svými televizemi ale dojdete zákonitě k závěru, že chyba asi bude na vaší straně a že vám kape na karbid, protože ten skutečný život se odehrává zde a před vašima očima. A protože je zabráněno jakékoli možnosti organizovat se – a to je zde absolutně rozhodující – nenajdete žádný způsob, jak se přesvědčit, že vám nehrabe. Za těchto podmínek je zcela přirozené dojít k závěru, že problém je pouze někde ve vás. Vylíčená situace je tedy ideálem, k jehož dosažení je vyvíjeno obrovské úsilí. Toto úsilí se přirozeně opírá o koncepci demokracie, kterou jsem právě vylíčil. Problémem je vždy splašené stádo, které je nutné za všech okolností udržet v klidu. Jeho pozornost je nutné rozptylovat. Může sledovat mistrovství ve fotbale, nějaký sitkom anebo akční filmy. Stádu čas od času prospěje provolávání nějakých bezobsažných hesel typu 'Podporujte naše oddíly'. Stádo je zapotřebí udržovat ve strachu a úzkosti, protože bez strachu ze všech možných ďáblů, které ho ohrožují zvenčí, zevnitř anebo odkudkoli, by mohlo začít uvažovat. A to je velmi nebezpečné, protože k myšlenkové činnosti není stádo kompetentní. Proto je nutné jeho pozornost zaměstnat a rozptýlit. Toto je jedno pojetí demokracie. Vrátíme-li se nazpět k obchodní komunitě, byl Wagnerův výnos v roce 1935 skutečně posledním legislativním vítězstvím dělnictva. Po začátku války došlo k úpadku odborů a podobně i k úpadku velmi živé kultury pracující třídy, která byla spojena s odbory. To vše bylo zničeno. Posunuli jsme se ke společnosti, která je v pozoruhodné míře vedena obchodními zájmy. Toto je jediná státně-kapitalistická průmyslová společnost, která nedisponuje dokonce ani normální společenskou smlouvou, běžnou ve společnostech srovnatelných. Domnívám se, že s výjimkou Jihoafrické republiky je to jediná společnost, která nemá národní systém zdravotní péče. Není zde žádná všeobecná zodpovědnost za přinejmenším minimální životní úroveň těch částí populace, které se nemohou řídit pravidly většiny a nedokáží se zaopatřit individuálně. Odbory prakticky neexistují a podobně neexistují také žádné jiné podoby autonomních společenských struktur. Nejsou zde žádné politické strany ani organizace. Cesta k dosažení ideálního stavu je, přinejmenším ze strukturálního hlediska, velmi dlouhá. Sdělovací prostředky mají podobu korporačního monopolu. Vycházejí ze stejných stanovisek. Obě současné politické strany jsou dvěma frakcemi téhož obchodního uskupení. Většina obyvatelstva se ani nenamáhá jít volit, protože to zjevně postrádá jakýkoli smysl. Lidé jsou vzájemně rozptýlení a nepodstatní. A přinejmenším právě toto je cílem. Vůdčí osobností průmyslu pro styk s veřejností je Edward Bernays, který ve skutečnosti vyšel z Creelova úřadu. Spolupůsobil v něm, zvládl příslušné lekce a dále je rozvíjel. Vyvinul teze a metody tzv. 'vytváření souhlasu', který podle jeho vlastních slov tvoří 'podstatu demokracie'. Lidé, schopní vytvářet souhlas, jsou ti, kteří k tomu mají k dispozici prostředky a moc. Jsou to představitelé obchodních vrstev a jsou to ti, pro které pracujete i vy. Vytváření veřejného mínění V celém tomto kontextu je nezbytné vyburcovat veřejnost k podpoře zahraničních válečných dobrodružství. V obyvatelstvu obvykle převažují pacifistické tendence, tak jako tomu bylo i za 1. světové války. Veřejnost nevidí žádný důvod k účasti v zahraničních válečných dobrodružstvích, v zabíjení a v násilí. Proto je nutné ji vyburcovat. A aby bylo možné veřejnost vyburcovat, je nutné ji postrašit. Sám Edward Bernays dosáhl na tomto poli významného úspěchu. Tento člověk vedl informačně propagandistickou kampaň v zájmu společnosti United Fruit Company v roce 1954. Oddíly USA tehdy zasáhly v Guatemale, podporovaly svržení tamější demokraticko-kapitalistické vlády a založily zde společnost vražedných komand a popravčích oddílů. Ta zde v nezměněné podobě zůstala do dnešních dnů, udržovaná neustálými finančními injekcemi ze strany USA, které brání prosazování všeho nového s výjimkou nepatrných demokratických deviací. Je neustále nezbytné uskutečňovat domácí politiku, se kterou veřejnost nesouhlasí. Také toto vyžaduje masivní propagandu. Mnohé z toho jsme viděli v posledních deseti letech. Programy Reaganovy administrativy byly v převážné míře neoblíbené. Voliči v roce 1984 (v poměru zhruba 3:2) doufali, že Reaganovy programy nebudou uskutečněny. Při bližším pohledu zjistíme, že téměř žádný z jeho konkrétních programů, ať už šlo o výdaje na zbrojení anebo snižování federálních výdajů ve sféře sociální péče, se netěšil podpoře převážné většiny obyvatelstva. Dokud jsou ale lidé izolováni, rozptýleni, dokud nemají žádnou možnost organizovat se, vyslovit své názory anebo dokonce ani neví, že s nimi podobné názory sdílí i jiní, potom ti z nich, kteří dali přednost zvyšování výdajů v sociální sféře před zvyšováním výdajů za zbrojení a kteří se takto vyjádřili v průzkumech veřejného mínění, jak tomu také v převažující míře bylo, automaticky předpokládali, že jsou jedinými, komu se mohl podobný šílený názor vylíhnout v hlavě. Nikdy o něčem podobném od někoho jiného neslyšeli a nepředpokládali, že by podobným způsobem mohl uvažovat také někdo jiný. Pokud jste si tedy něco podobného mysleli a vyjádřili se v tom smyslu v některém z průzkumů veřejného mínění, pouze jste předpokládali, že se jedná o váš privátní problém. Protože nemáte možnost dát se dohromady s dalšími lidmi, kteří tento názor sdílí anebo ho dále rozvíjejí a pomáhají vám ho formulovat, připadáte sami sobě jako podivíni. Stojíte tedy stranou všeho a snažíte nevnímat, co se děje. Sledujete raději něco jiného, například mistrovství ve fotbale. Do určité míry bylo tedy požadovaného ideálu dosaženo, nikdy ne však zcela a beze zbytku. Jsou zde instituce, které se stále ještě nepodařilo zničit. Stále existují například kostely. Značná část disidentské činnosti v USA má svůj původ v kostelech, a to jednoduše z toho důvodu, že kostely zde prostě stojí. Pokud chcete pronést politický projev v některé evropské zemi, stane se tak velmi pravděpodobně v nějakém sjezdovém sále odborového svazu. V USA tomu tak být nemůže, protože odbory zde stěží existují a pokud existují, nejsou politicky zaměřené. Kostely zde ale existují a proto je možné přednést svůj projev v kostele. Společensky prospěšné akce ve Střední Americe vzešly hlavně z církevního prostředí - prostě z toho důvodu, že církve zde zkrátka existují. Splašené stádo není nikdy možné zcela zkrotit a boj tedy probíhá neustále. Vlna odporu se zdvihla ve 30. letech a byla potlačena. V 60. letech došlo k další vlně nepokojů, které byly třídou odborníků pojmenovány jako 'krize demokracie'. Demokracie údajně v 60. letech začala prodělávat krizi, spočívající v tom, že početné skupiny obyvatelstva se začaly organizovat, začaly být aktivní a pokusily se vstoupit do politického života. Zde se dostáváme opět k oběma uvedeným koncepcím demokracie. Podle slovníkové definice se jedná o pokrok demokracie. Podle převažující koncepce se však jedná o problém, který musí být odstraněn. Veřejnost musí být přivedena nazpět do stavu apatie, poslušnosti a pasivity, který jí přísluší. Je tedy nutné vykonat něco, čím bude tato krize překonána. Tomuto cíli bylo věnováno nemalé úsilí, tentokrát ale neúspěšně. Probíhající krizi demokracie se naštěstí zastavit nepodařilo, nicméně v politické sféře se příliš neprojevila. Navzdory všemu, čemu lidé věří, se však daří pozvolna posouvat veřejné mínění. Překonávání tohoto neduhu bylo po 60. letech věnováno značné úsilí. Jeden z příznaků krize se ve skutečnosti v 70. letech dočkal technického pojmenování tzv. 'vietnamského syndromu'. Norman Podhoretz, jeden z intelektuálů Reaganovy administrativy, definoval jeho příznaky jako 'nezdravé zábrany vůči použití vojenské síly'. Těmto nezdravým zábranám vůči použití násilí podlehla značná část veřejnosti. Lidé prostě nechápali, proč by měli jiné lidi týrat, zabíjet a vystavovat kobercovým náletům. Už Goebbels chápal, že je velmi nebezpečné dovolit veřejnosti podlehnout těmto nezdravým zábranám, protože mohou znamenat začátek konce zahraničních vojenských dobrodružství. Důležité je, jak poněkud nabubřele uvedl deník Washington Post v týdnech hysterie kolem války v Perském zálivu, vštípit lidem úctu k 'hodnotám vojenské cti'. To je důležité. Pokud chcete vybudovat násilnou společnost, která v zemích celého světa používá prostředků násilí k potlačení elity, je nezbytné vštípit lidem patřičný respekt k armádě a jejím hodnotám a nedovolit převládnout uvedeným nezdravým zábranám vůči použití násilí. Až potud vietnamský syndrom. Je nezbytné ho vykořenit. Vytváření obrazu skutečnosti Dále je nezbytné kompletně zfalšovat dějiny. To je dalším krokem k překonání nezdravých zábran, tak aby to vypadalo, jako když případní tázající útočí na ty, kdo nás ve skutečnosti chrání před agresory a podobnými netvory. Od dob vietnamské války bylo vyvíjeno obrovské úsilí k přepracování dějin této války. Příliš mnoho lidí začalo chápat, co se ve skutečnosti dělo, včetně mnoha válečných veteránů a mladých lidí, zapojených do mírových a jiných hnutí. To bylo zlé. Bylo nezbytné vyvrátit tyto špatné myšlenky a obnovit jakýsi pocit zdravého rozumu, jmenovitě uznání toho, že cokoli děláme, je vznešené a správné. Byl-li bombardován Jižní Vietnam, bylo tomu tak proto, že jsme ho proti někomu bránili – tzn. proti jeho vlastnímu obyvatelstvu, protože nikdo jiný tam nebyl. Přesně toto bylo intelektuály prezidenta Kennedyho nazýváno v souvislosti s Jižním Vietnamem obranou proti 'vnitřní agresi'. Tuto frázi používal Adlai Stevenson a další. Na jejím základě bylo nutné vytvořit oficiální a snadno pochopitelný obraz souvislostí. Postup se osvědčil. Pokud máte beze zbytku ve svých rukou sdělovací prostředky a vzdělávací systém a pokud je vzdělání konformistické, máte úspěch zaručen. Náznak těchto tendencí byl odhalen ve studii, prováděné Univerzitou státu Massachusetts o postojích veřejnosti k probíhající krizi v Perském zálivu a vlivu televizního zpravodajství na vytváření těchto postojů. Jedna z otázek této studie zněla: 'Kolik mrtvých bylo podle vašeho odhadu v době vietnamské války na vietnamské straně?' Dotázaní Američané uváděli v průměru počet zhruba 100000 obětí. Oficiální údaje hovoří o zhruba 2 milionech obětí, jejich skutečný počet bude dosahovat nejspíše 3 až 4 milionů. Lidé, kteří na této studii pracovali, vznesli nabízející se dotaz: 'Co bychom si mysleli o německé politické kultuře, kdyby lidé, dotázaní na počet Židů, zavražděných v holocaustu, odhadli jejich počet na 300000? Co by nám tyto výsledky napověděli o německé politické kultuře?' Tuto otázku ponechali nezodpovězenou, můžete si však na ni odpovědět sami. Co nám tyto výsledky napovídají o naší vlastní kultuře? Je toho docela dost. Je nezbytné překonat nezdravé zábrany vůči použití vojenské síly a další demokratické deviace. V tomto případě se použité metody osvědčily. Totéž lze také prohlásit o ostatních aktuálních zahraničně politických tématech: Střední Východ, mezinárodní terorismus, Střední Amerika. Vyberte si cokoli a nutně dojdete k závěru, že obraz světa, tak jak je předkládán veřejnosti, nemá s realitou společného téměř nic. Pravda o každém konkrétním problému je pohřbena pod nánosy vykonstruovaných lží. Z hlediska odražení hrozby demokracie představuje tato metoda skutečně podivuhodný úspěch, což je nesmírně zajímavé, protože byla uskutečňována v podmínkách svobody. V podmínkách totalitního státu je vynucena silou, v našem prostředí se tak však děje v podmínkách svobody. Pokud chceme porozumět naší vlastní společnosti, je třeba dobře tato fakta zvážit. Jsou nesmírně závažná – obzvláště pro ty, kterým není lhostejné, v jakém typu společnosti žijí. Kultura disentu Navzdory všem uvedeným skutečnostem kultura disentu přetrvala a od 60. let značně vyspěla. V 60. letech byl vývoj disidentské kultury velmi pomalý. Protesty proti válce v Indočíně vypukly teprve roky poté, co USA začaly shazovat bomby na Jižní Vietnam. Zpočátku se jednalo o omezené hnutí převážně studentů a mladých lidí. V 70. letech se situace změnila. Objevila se masová hnutí: ochrana životního prostředí, feministky, zákaz používání výzbroje s nukleárními hlavicemi a další. V 80. letech došlo k šíření podobných hnutí – obzvláště hnutí, vyjadřujících solidaritu s jinými částmi světa - v ještě větším měřítku, což je něčím velmi novým a důležitým v dějinách přinejmenším amerického disentu, pokud ne celosvětového. Účastníci těchto hnutí vyjadřovali nejenom protest, ale aktivně se angažovali – a někdy velmi přímo a s vlastním nasazením - při pomoci trpícím lidem v jiných částech světa. Mnohé se za poslední léta naučili a představují tak značný přínos pro nejširší vrstvy americké veřejnosti. Situace ve společnosti se změnila. Této skutečnosti si musí být výrazně vědom každý, kdo byl zapojen do tohoto typu aktivit po delší řadu let. Vím sám ze své zkušenosti, že o tématech, které dnes běžně probírám při svých projevech v nejreakčnějších částech USA, jako je střední Georgia, venkovské oblasti státu Kentucky apod., nebylo možné hovořit v dobách vrcholu mírového hnutí ani před mnohými z řad aktivistů mírového hnutí. Nyní lze o těchto věcech mluvit kdekoli. Lidé mohou souhlasit anebo nesouhlasit, přinejmenším ale chápou, o čem je řeč, a je zde určitá společná základna. Navzdory všem mediálním kampaním a veškerému úsilí o řízení myšlení a vytváření veřejného mínění jsou zde patrné příznaky civilizačního dopadu těchto aktivit a lidé si osvojují schopnost a vůli věci promýšlet do hloubky. Přibylo skepticizmu v nahlížení na státní moc a změnily se postoje veřejnosti k mnoha sporným otázkám. Tyto změny probíhají pomalu, nicméně jsou patrné a významné. Jinou otázkou je, je-li možné v souvislosti s pomalým tempem jejich prosazování docílit také výraznější změny toho, co se děje ve světě. Tento proces lze ilustrovat na jednom známém příkladu a tím je slavná diskriminace podle pohlaví. V 60. letech odpovídaly postoje mužů i žen k celé této problematice přibližně poměru mezi hodnotami 'vojenské cti' a 'nezdravými zábranami' vůči používání vojenské síly. Počátkem 60. let těmito nezdravými zábranami netrpěli muži ani ženy. Tomu odpovídaly i výsledky průzkumů veřejného mínění. Každý se domníval, že použití síly k potlačení skupin obyvatelstva vně USA je zcela oprávněné. Tento náhled se s postupem let změnil. Nezdravé zábrany se všeobecně rozmohly. Problém diskriminace podle pohlaví však také postupně narůstal a nyní je již velmi výrazný. Co se stalo? Došlo k vzniku přinejmenším částečně organizovaného lidového feministického hnutí. Organizování se přináší výsledky a jedním z nich je vědomí, že nejste se svými problémy sami a že i jiní se zabývají podobnými myšlenkami. Můžete tak posílit své názory a naučit se více o tom, co si myslíte a čemu věříte. Tato hnutí nejsou zdaleka tak formální jako v případě organizací s členskou základnou, jedná se spíše o jakousi náladu, jejíž součástí je interakce mezi jednotlivými účastníky. Mají však velmi pozoruhodné výsledky, které ohrožují samou podstatu demokracie: pokud lidé přestanou být pouhými pasivními diváky televizních sitkomů a začnou se tímto způsobem organizovat, mohou se jim začít v hlavách rodit všechny ty legrační myšlenky, jako jsou např. ony nezdravé zábrany vůči používání vojenské síly. Tomu je nutné zabránit, což se ale ještě nestalo. Přehlídka nepřátel Místo toho, abych se věnoval poslední válce, dovolte mi zabývat se válkou příští, protože někdy je lepší být připraven předem a ne pouze reagovat dodatečně. Spojené státy americké prodělávají v současné době velmi charakteristický vývoj. Nejedná se o první zemi na světě, která tímto vývojem prochází. Vnitřní sociální a ekonomické problémy narůstají a možná hrozí přerůst do rozměrů katastrofy. Nikdo nemá dostatečnou moc - ale ani záměr - vůbec něco proti této situaci podnikat. Podíváte-li se na vnitřní programy vládních administrativ v uplynulých 10 letech – a sem zahrnuji i demokratickou opozici - nenajdete žádné seriózní návrhy, jak řešit vážné problémy, ať už se jedná o zdravotní péči, vzdělání, bezdomovce, nezaměstnanost, kriminalitu a její vzestup, vězeňství anebo úpadek vnitřních městských čtvrtí. Tyto okruhy problémů, kterých jsme si všichni vědomi, se neustále zhoršují. Za pouhé 2 roky vykonávání prezidentského úřadu Georgem Bushem se za hranici chudoby dostaly další 3 miliony dětí, zadluženost země prudce stoupá, úroveň vzdělanosti se zhoršuje, skutečná hodnota mzdy většiny obyvatelstva poklesla zpět na úroveň konce 50. let a nikdo proti tomu nic nepodniká. Za takových okolností je nutné nějak zaměstnat pozornost splašeného stáda - pokud si tyto věci uvědomí, nemusí se mu to líbit, protože právě toto stádo tímto stavem věcí trpí. Ponechat stádo sledovat mistrovství ve fotbale anebo televizní sitkomy již nemusí být dostatečné, je nutné v něm vyburcovat strach z nepřítele. Ve 30. letech Hitler v Německu vyburcoval ve veřejnosti strach z Židů a Cikánů. Aby bylo možné se bránit, bylo nutné je zničit. Také my máme své metody. V průběhu posledních 10 let bylo každý rok anebo dva vykonstruováno nějaké obrovské nebezpečí, kterému bylo nutné se bránit. Celé dlouhé roky představovali toto nebezpeční Rusové. Před Rusy bylo možné bránit se vždy. Rusové jako nepřátelé však přestali být atraktivní a bylo stále těžší a těžší je takto veřejnosti předkládat, bylo tedy nutné evokovat nějaká nová monstra. Veřejnost ve skutečnosti velmi nespravedlivě kritizovala George Bushe za neschopnost definovat a formulovat, čemu se vlastně bráníme. To je velmi nespravedlivé. Až do zhruba poloviny 80. let to byla do nekonečna obehrávaná písnička: Rusové přicházejí. Tento vnější nepřítel však přestal být nebezpečný a prezident tedy musí předložit veřejnosti nepřítele nového, tak jako to v 80. letech provedl mediální aparát Reaganovy administrativy. A tak zde náhle vyvstalo nebezpečí mezinárodního terorismu, ilegálního dovozu drog, fanatických Arabů a Saddáma Husajna v roli nového Hitlera, který se chystá dobít celý svět. Strašidla přicházejí jedno za druhým. Vyděsíte obyvatelstvo, vystavíte ho teroru a zastrašíte ho tak, že se začne bát cestovat a bude jenom sedět doma a krčit se strachy. Potom můžete slavit skvělé vítězství nad grenadskou, panamskou, anebo nějakou jinou bezbrannou armádou některé ze zemí třetího světa, kterou můžete rozprášit ještě dříve, než se podíváte jejím směrem - to je přesně to, k čemu došlo. To přináší úlevu. Národ byl zachráněn v poslední minutě. Toto je jeden ze způsobů, jak lze zabránit splašenému stádu, aby si skutečně začalo všímat toho, co se v jeho okolí děje, jak rozptýlit jeho pozornost a jak ho účinně ovládat. Dalším monstrem, které nás ohrozí, bude s největší pravděpodobností Kuba. To si vynutí další pokračování ilegální hospodářské války a možná zde opět vyvstane mimořádného nebezpečí mezinárodního terorismu. Do nedávné doby byla největším činem mezinárodního terorismu Operace Mongoose administrativy prezidenta Kennedyho a po ní další akce, zaměřené proti Kubě. Jinak zde není nic ani vzdáleně souměřitelného – možná s výjimkou války proti Nicarague, pokud zde lze vůbec mluvit o terorismu. Světový soudní tribunál celou tuto záležitost klasifikoval za cosi více než agresi. Vše vždy začíná ideologickou přípravou, kterou je chimérické monstrum přivedeno k životu, a po ní následuje mediální kampaň, požadující jeho zničení. Do této akce se nelze pustit, hrozí-li zde nebezpečí ozbrojené obrany. To je příliš nebezpečné. Pokud jste si však jisti vítězstvím, lze nového nepřítele rozdrtit a opět si vydechnout úlevou. Výběr podnětů k manipulování veřejného mínění Toto vše se děje již nějakou dobu. V květnu roku 1986 vyšly paměti, které napsal propuštěný kubánský vězeň Armando Valladares. Rychle se staly senzací sdělovacích prostředků. Uvedu několik citací. Sdělovací prostředky popsaly jeho odhalení jako 'vyčerpávající popis rozsáhlého systému věznění a týrání, kterým Castro trestá a likviduje politickou opozici'. Bylo to 'inspirativní a nezapomenutelné vylíčení' 'brutálního vězeňského systému', 'nelidských muk', (a) záznam státního násilí (pod vládou) dalšího z masových vrahů tohoto století, který – jak se z této knihy dovídáme 'vytvořil nový despotizmus, institucionalizoval fyzické násilí jako mechanizmus společenské kontroly' v 'pekle s názvem Kuba, v níž (Valladares) žil'. Toto bylo uvedeno v opakovaných recenzích časopisů Washington Post a New York Times. Castro zde byl líčen jako 'diktátorský zabiják'. Jeho zvěrstva zde byla popsána tak nezvratně, že 'na tyranovu obranu se může postavit pouze ten nejlehkomyslnější a nejotrlejší západní intelektuál' (Washington Post). Uvědomme si, že se jedná o popis toho, co se stalo jednomu člověku. Předpokládejme, že je to vše pravda. Nevyptávejme se na podrobnosti o tom, co se dělo s člověkem, který tvrdí, že byl mučen. Při slavnostní ceremonii v Bílém domě při oslavě Dne lidských práv ho Roanald Reagan odměnil za jeho odvahu a vytrvalost, s níž snášel hrůzy a sadismus krvavého kubánského diktátora. Valladares byl poté jmenován zástupcem USA ve Výboru pro lidská práva Organizace spojených národů, v němž se ihned postavil na podporu vlád El Salvadoru a Guatemaly, obviněných z provádění zvěrstev v ohromném masovém měřítku, které svou zrůdností předčily vše, co bylo uváděno o něm. Takto to zkrátka chodí. To se odehrálo v květnu roku 1986. Celá záležitost je velmi zajímavá a může vám napovědět leccos o metodách vytváření veřejného mínění. Ve stejném měsíci došlo k uvěznění a mučení zbývajících členů hnutí za lidská práva v El Salvadoru – vůdci hnutí byli pozabíjeni již dříve. Uvězněn a mučen byl také vůdce celé skupiny Herbert Anaya. Všichni byli eskortováni do vězení La Esperanza (naděje), kde i nadále vyvíjeli činnost pro obranu lidských práv. Byli to právníci, a tak i zde pokračovali ve shromažďování svědeckých výpovědí. Ve vězení bylo 432 vězňů. Tito právníci shromáždili podepsaná místopřísežná prohlášení, v nichž 430 vězňů pod přísahou vylíčilo způsoby mučení, které zde museli prodělat, včetně mučení elektrickým proudem a dalších zvěrstev - a také v jednom případě mučení majorem USA v uniformě, který zde byl dosti podrobně popsán. Jedná se o neobvykle jednoznačné, komplexní a pravděpodobně unikátní svědectví toho, co všechno se může v mučírně odehrávat. Tato 160 stran dlouhá zpráva, obsahující místopřísežná svědectví vězňů, byla propašována z vězení spolu s videozáznamem osob, vypovídajících ve vězení o postoupených mukách. Zpráva i s videozáznamem byla distribuovány aktivisty zdejší (Marin County) skupiny Interfaith Task Force. Národní tisk se odmítl celou záležitostí zabývat. Televizní stanice odmítly videozáznam uvést. O celé věci vyšel článek v místních novinách San Francisco Examiner a to bylo podle mého názoru vše. Nikdo jiný se tím dále nezabýval. V této době více než pouze několik 'nejlehkomyslnějších a nejotrlejších západních intelektuálů' opakovalo fráze José Napoleóna Duarteho a Ronalda Reagana. Pro Herberta Anayau zde žádné projevy uznání nebyly. Nebyl na oslavě Dne lidských práv. Do žádné funkce nebyl jmenován. Byl propuštěn v rámci výměny uvězněných a poté zavražděn – zřejmě lidmi ze státních bezpečnostních složek, podporovaných USA. Na veřejnost prosáklo jen velmi málo informací. Masmédia nikdy nepoložila otázku, zda by odhalení ukrutností – namísto jejich utajování – mohlo jeho život zachránit. Tyto skutečnosti vám mohou napovědět mnohé o tom, jak funguje dobře zavedený systém vytváření veřejného mínění. Ve srovnání s tím, co zveřejnil Herbert Anaya v El Salvadoru, nevypadají paměti kubánského vězně ani jako zrnko hrachu, položené vedle vysoké hory. Zadaný úkol je však třeba splnit. Tím se blížíme k další válce. Domnívám se, že o kubánské straně mince toho ještě před dalším ozbrojeným zásahem uslyšíme víc. Věnujme ještě konečně několik poznámek zásahu poslednímu. Dovolte mi začít onou studií Univerzity státu Massachusetts, o které jsem již mluvil. Lze z ní vyvodit několik zajímavých závěrů. V rámci této studie byli lidé dotazováni, mají-li USA zasáhnout silou z důvodu zabránění ilegální okupace cizího území anebo při vážném porušování lidských práv. Dotázaní odpovídali v poměru zhruba dva ku jedné ve prospěch podobných zásahů. V případě ilegální okupace cizího území a v případě vážného porušování lidských práv bychom vojenskou sílu použít měli. Pokud by se USA touto radou řídily, už dávno bychom měli za sebou bombardování El Salvadoru, Guatemaly, Indonésie, Damašku, Tel Avivu, Kapského města, Turecka, Washingtonu a celé řady míst dalších. Ve všech těchto případech lze hovořit o ilegální okupaci, agresi a o vážném porušování lidských práv. Pokud jste seznámeni s fakty, vztahujícími se k těmto uvedeným příkladům, víte také velmi dobře, že ukrutnosti a agrese ze strany Saddáma Husajna spadají přesně do této kategorie, v níž však nepředstavují žádný extrém. Proč nikdo nepřijde k podobnému závěru? Důvodem je to, že ve skutečnosti nikdo nic neví. V dobře fungujícím systému mediálního vytváření veřejného mínění nikdo nebude ve skutečnosti vědět, co uvedením těchto příkladů sleduji. Pokud si s tím dáte práci, zjistíte, že tyto příklady přesně odpovídají vymezeným kategoriím. Vezměme si z těchto příkladů jeden, který začal hrozivě vyvstávat před zraky světové veřejnosti v době války v Perském zálivu. V únoru, přímo uprostřed probíhajících bombardování, vláda Libanonu vyzvala Izrael, aby uposlechl Rezoluci 425 Bezpečnostního výboru OSN, která požadovala jeho okamžitý a bezpodmínečný odchod z Libanonu. Tato rezoluce spatřila světlo světa v březnu roku 1978. Od těch dob byly vydány ještě další dvě dodatečné rezoluce, požadující také okamžitý a bezpodmínečný odchod Izraele z Libanonu. Izrael tyto rezoluce ignoruje, protože okupace má podporu USA. Jižní Libanon je po celou tuto dobu vystaven agresi a teroru. Byly zde vybudovány prostorné mučírny, v nichž se odehrávají děsivé věci. Jižní Libanon má funkci základny Izraele k útokům do dalších částí země. Od roku 1978, kdy došlo k okupaci Libanonu a kdy bylo zahájeno bombardování Beirutu, zde bylo zabito zhruba 20000 lidí, z nichž 80 procent představovaly oběti z řad civilního obyvatelstva. Byla zničena řada nemocnic a vypukl teror, drancování a loupení. Vše je v pořádku, protože se tak děje za podpory USA. To je pouze jeden případ. Sdělovacích prostředky mlčí a neexistuje zde žádná diskuse o tom, zda by se Izrael anebo USA měly podřídit Rezoluci 425 Bezpečnostního výboru OSN anebo některé z dalších rezolucí. Stejně tak nikdo nevolá po bombardování Tel Avivu, ačkoli by k němu podle dvou třetin obyvatelstva USA mělo dojít. Jedná se přeci o ilegální okupaci cizího území a o vážné porušování lidských práv. A to je pouze jeden případ. Jsou zde případy mnohem horší. Indonéská invaze Východního Timoru stála život 200000 lidí. To je však druhořadé. Invaze měla silnou podporu se strany USA a těší se jí v podobě diplomatické a vojenské pomoci i nadále. Takto bychom mohli pokračovat případ od případu. Válka v Perském zálivu Tento příklad dokumentuje, jak má probíhat dobře připravená mediální kampaň. Lidé mohou věřit tomu, že použijeme-li vojenskou sílu v souvislosti s Irákem a Kuvajtem, naplňujeme vlastně princip, že ilegální okupace cizího území a porušování lidských práv by měly být řešeny nasazením vojenské síly. Lidé si vůbec neuvědomují, co by nastalo, kdyby měl být tento princip použit v případě USA. A to je právě výsledkem informačně propagandistické práce zcela zvláštního typu. Uvedu další případ. Podíváte-li se pozorněji na posrpnový (1990) vývoj válečného zpravodajství, zjistíte, že zde cosi chybí. Irák má například svou velmi aktivní a značně početnou demokratickou opozici, která samozřejmě vyvíjí svou činnost v exilu, protože na domácí půdě by nepřežila. Příslušníci této opozice jsou rozptýleni především v Evropě. Jsou to hlavně bankéři, inženýři, architekti apod. V únoru, v době, kdy Saddám Husajn byl stále ještě oblíbeným přítelem a obchodním partnerem prezidenta Bushe, se mluvčí této opozice podle jejich vlastních informačních zdrojů vydali do Washingtonu z žádostí o podporu svého úsilí o vytvoření parlamentní demokracie v Iráku. Jejich žádosti byly beze zbytku odmítnuty, protože USA neměly na podobném vývoji zájem. Událost proběhla v masových sdělovacích prostředcích zcela bez povšimnutí. Po srpnu se ignorování existence této opozice začalo stávat obtížné. V srpnu se po celých letech obliby a přízně obrátily USA proti Saddámu Husajnovi. Byla zde irácká demokratická opozice, která mohla rozhodně k celé záležitosti vyslovit své stanovisko. Ráda by viděla Saddáma Husajna svrženého a rozčtvrceného. Vraždil jejich bratry, mučil jejich sestry a je samotné vyštval ze země. Bojovali proti jeho tyranii po celou tu dobu, po kterou mu Ronald Reagan a George Bush projevovali svou náklonnost. Jak naložit s jejich hlasy? Nahlédněte do archívů národních sdělovacích prostředků a pokuste se v nich zjistit cokoli o irácké demokratické opozici v době od srpna do konce března (1991). Nenaleznete v nich jediné slovo. To neznamená, že by tato opozice byla němá. Měla svá prohlášení, návrhy, požadavky a výzvy. Při bližším pohledu zjistíte, že se neliší ničím od obdobných materiálů amerického mírového hnutí. Opozice byla proti Saddámu Husajnovi a byla proti válce v Iráku. Nepřála si zničení své země. Přála si mírové řešení a byla si velice dobře vědoma toho, že toto řešení může být dosažitelné. To byl ale nežádoucí názor a tak se vše obešlo bez její účasti. O irácké demokratické opozici neslyšel nikdo z nás jediné slovo. Pokud se o ní chcete něco dozvědět, vyhledejte si tehdejší německé anebo britské tiskoviny. Moc se toho sice nedozvíte, nicméně sdělovací prostředky těchto států jsou ovládány v menší míře a lze v nich nalézt alespoň něco. To, co jsem zde vylíčil, představuje skutečně významný úspěch informačně propagační mašinérie. Hlasy irácké demokratické opozice byly za prvé zcela vyloučeny, za druhé bylo všechno provedeno tak, aby si nikdo ničeho nevšiml. To stojí také za pozornost. Jenom skutečně dobře vychované a zpracované obyvatelstvo si dokáže nevšimnout absence irácké demokratické opozice, nehledat příčiny a tudíž nenalézt následující zjevně se nabízející odpověď: 'Je tomu tak z toho důvodu, že iráčtí demokraté uvažují svým vlastním způsobem a souhlasí s mezinárodním mírovým hnutím. Z tohoto důvodu byla jejich účast vyloučena.' Položme si otázku o důvodech války, které byly veřejnosti nabídnuty: agresory nelze odměnit a agresi je nutné zvrátit rychlým uchýlením se k násilí. V podstatě žádné jiné důvody zde nebyly. Lze takto odůvodnit válku? Prosazují samy Spojené státy pravidlo, že agresory nelze odměnit a agresi je nutné zvrátit rychlým uchýlením se k násilí? Nebudu urážet vaši inteligenci rozborem faktů, nicméně zůstává skutečností, že uvedené důvody vyvrátí každé vzdělané dospívající dítě během 2 minut. Tyto důvody však vyvráceny nebyly. Pohleďte na sdělovací prostředky, na liberální komentátory a kritiky, na lidi, kteří vypovídali v Kongresu, a uvidíte, zda-li někdo někdy zpochybnil předpoklad, že samy Spojené státy se řídí těmito principy. Postavily se USA proti své vlastní agresi v Panamě a trvaly na zahájení bombardování Washingtonu, aby tato agrese byla zastavena? Když byla okupace Namibie Jihoafrickou republikou prohlášena v roce 1969 za nezákonnou, uvalily zde USA nějaké sankce na dodávky léků a potravin? Šly do války? Bylo Kapské město bombardováno? Nikoli, následovalo 20 let 'diplomatických rozhorů'. V celé oblasti nebylo během těchto 20 let příliš příjemně. Pouze v letech Reaganovy a Bushovy administrativy bylo vojáky Jihoafrické republiky povražděno v sousedních zemích 1,5 milionu lidí. Zapomeňme na to, co se v Jihoafrické republice a v Namibii dělo. Nijak se to našich citlivých duší nedotklo. Roky 'diplomatických rozhovorů' byly zakončeny bohatým odměněním útočníka. Byl mu odevzdán významný namibijský přístav a celá řada dalších výhod s ohledem na jeho bezpečnostní zájmy. Kde zůstalo ono pravidlo, kterým se řídíme? Opět lze jenom konstatovat, že i dítě by bylo schopné dokázat, že uvedené důvody nijak neospravedlňují USA k vyhlášení války, protože je samy nedodržují. Nikdo však nic podobného nedokazoval a to je velmi důležité. A nikdo se nepokusil formulovat závěr, který z toho všeho vyplývá: pro vyhlášení války nebyl uveden žádný důvod. Nebyl uveden žádný takový důvod k vyhlášení války, který by každé sečtělejší dospívající dítě nedokázalo během 2 minut vyvrátit. Toto je opět charakteristický znak totalitní kultury. Měli bychom být zděšeni tím, že jsme tak hluboce totalitním státem, že můžeme vstoupit do války bez udání jakéhokoli důvodu a bez toho, že by si kdokoli dokázal povšimnout požadavků Libanonu. To je velice pozoruhodná skutečnost. V polovině ledna, těsně před zahájením bombardování, bylo odhaleno cosi velice zajímavého průzkumem veřejného mínění, prováděným deníkem Washington Post a společností ABC. Lidé byli dotazováni, zda by byli pro to, aby Irák souhlasil se stažením svých vojsk z Kuvajtu výměnou za vyřešení arabsko-izraelského konfliktu prostřednictvím Bezpečnostního výboru OSN. Dotázaní zhruba v poměru dva ku jedné souhlasili. A stejně tak i celý svět, včetně irácké demokratické opozice. Průzkum tedy vedl k závěru, že dvě třetiny Američanů souhlasí s podobným způsobem řešení celého problému. Vypadá to však tak, že podobným způsobem uvažovali ale zřejmě pouze ti dotazovaní. Samozřejmě se nikdo v tisku nevyjádřil v tom smyslu, že to je dobrá myšlenka. Příkazy z Washingtonu zněly: jsme proti diplomatickému řešení. Všichni tedy jako jeden muž povstali proti diplomatickému řešení. Pokusíte-li se najít v tisku nějaký komentář k celé této záležitosti, najdete jeden fejeton v novinách Los Angeles Times, ve kterém Alex Cockburn prohlašuje, že diplomatické řešení krize by bylo dobré. Lidé, kteří se k fejetonu vyjadřovali, tak činili v následujícím smyslu: 'domnívám se, že diplomatické řešení je správné, ale zřejmě jsem jediný'. Předpokládejme, že by tito lidé věděli, že nejsou jediní a že něco podobného si myslí i lidé další včetně irácké demokratické opozice. Předpokládejme, že by věděli, že vznesený návrh není pouze hypotetický, ale že byl skutečně Irákem navržen. Návrh byl zveřejněn vysokými americkými představiteli o pouhých 8 dnů dříve. 2. ledna tito představitelé zveřejnili nabídku Iráku, že stáhne veškerá svá vojska z Kuvajtu výměnou za to, že vyřešení arabsko-izraelského sporu a řešení otázky zbraní hromadného ničení budou přenechány Bezpečnostnímu výboru OSN. Před samotnou invazí do Kuvajtu odmítaly USA o této záležitosti jednat. Předpokládejme, že by lidé věděli, že návrh mírového řešení byl již ve skutečnosti učiněn, že se těší široké podpoře a že to je ve skutečnosti přesně ten typ řešení, které by napadlo každého racionálně uvažujícího člověka. Tak by tomu také mělo být ve všech ostatních případech s výjimkou těch vzácných situací, kdy chceme zvrátit nějakou agresi. Předpokládejme, že by tyto okolnosti byly známé. Úsudek si učiňte sami, já však předpokládám, že uvedené dvě třetiny obyvatelstva by se pravděpodobně rozrostly tak na 98 procent. Uvedené skutečnosti představují skutečný úspěch státní propagandy. Pravděpodobně nikdo z těch, kteří odpovídali v uvedeném průzkumu veřejného mínění, tato fakta neznal. Každý si myslel, že je sám. Proto bylo možné prosadit válečné řešení bez jakékoli opozice. Proběhla celá řada diskusí o tom, zda sankce splní svůj účel. Ředitel CIA vystoupil a diskutoval o tom, zda sankce budou plnit svůj účel. Nikdo však nediskutoval o mnohem zjevnějším problému: 'Už sankce splnily svůj účel?' Odpověď zní ano, zřejmě splnily – pravděpodobně se tak stalo do konce srpna anebo velmi pravděpodobně do konce prosince. Jinak je velmi obtížné nalézt nějaké důvody pro návrhy ze strany Iráku ke stažení amerických oddílů, které byly potvrzeny a v některých případech předány sdělovacím prostředkům vysokými vládními činiteli USA, kteří je označili za 'seriózní' a 'diskutovatelné'. Skutečná otázka tedy měla být: 'Splnily sankce již svůj úkol? Existovalo nějaké další řešení této situace? Bylo zde nějaké řešení, přijatelné pro převážnou část obyvatelstva, pro svět jako takový i pro iráckou demokratickou opozici?' O těchto otázkách se nemluvilo – a pro dobře fungující informačně propagandistickou mašinérii má rozhodující význam právě to, aby se o nich nemluvilo. Tím je umožněno předsedovi Republikánského národního výboru prohlásit, že kdyby byl v úřadě jediný demokrat, Kuvajt by dnes nebyl osvobozen. Toto může prohlásit, aniž by některý demokrat povstal a odpověděl, že kdyby byl prezidentem, byl by Kuvajt osvobozen nejenom dnes, ale již před 6 měsíci, protože se zde nabízela různá řešení, mezi kterými šlo volit, a Kuvajt tak mohl být osvobozen bez zabití desítek tisíců lidí a bez katastrofy životního prostředí. Žádný demokrat by nic takového neprohlásil, protože žádný podobné stanovisko nezaujal. Toto stanovisko zaujali Henry Gonzales a Barbara Boxerová a další, ale jejich počet byl tak malý, že byli prakticky přehlédnutelní. Vzhledem k tomu, že by téměř žádný demokratický politik nikdy nic takového neprohlásil, může Clayton Yeutter o této záležitosti tvrdit co chce. Když rakety Scud dopadly na Izrael, nikdo tomu v tisku neaplaudoval. To je opět další zajímavý fakt, poukazující na dobře fungující informačně propagační systém. Můžeme se ptát, proč byla reakce tisku právě taková, jaká byla. Konec konců měly Husajnovy argumenty stejnou váhu jako argumenty George Bushe. Vezměme si například Libanon. Saddám Husajn tvrdil, že nemůže vystát anexi cizího území. Nemůže se dívat na to, že Izrael v rozporu s jednohlasným rozhodnutím Bezpečnostního výboru anektoval Syrské Golanské výšiny a východní Jeruzalém. Nemůže vystát obsazování cizího území. Nemůže vystát agresi. Izrael okupoval jižní Libanon od roku 1978 v rozporu s rezolucí Bezpečnostního výboru, kterou odmítl uznat. Během tohoto období zaútočil na území celého Libanonu a stále podle libosti většinu jeho území bombarduje. Saddám Husajn to nemůže vystát. Možná četl zprávu organizace Amnesty International o ukrutnostech, páchaných Izraelem na Západním břehu. Jeho srdce krvácí. Nemůže to vystát. Sankce nefungují, protože USA vetují jejich uplatnění. Jednání neprobíhají, protože USA je blokují. Co zbývá jiného, než použití síly. Čekal celé roky. 13 let v případě Libanonu a 20 let v případě Západního břehu. Něco podobného byste bývali mohli slyšet už dávno. Jediný rozdíl mezi tímto argumentem a argumentem, který jste ale slyšeli, je v tom, že Husajn mohl skutečně prohlásit, že sankce ani jednání neprobíhají, protože USA je blokují. George Bush však nic takového prohlásit nemohl, protože sankce byly zřejmě očividně úspěšně uplatněny a dále zde byly všechny důvody k víře, že jednání mohou být úspěšná – až na to, že je vytrvale odmítal. Víte o někom ve sdělovacích prostředcích, kdo tuto skutečnost zdůraznil? Ne. Je to pouhá banalita. Je to opět způsob jednání, kterému by sečtělejší dospívající dítě porozumělo během pouhé minuty. Nikdo však tyto souvislosti nezdůraznil – žádný komentátor ani žádný redaktor se o ničem podobném nezmínil. To je opět příznak velmi dobře řízené totalitní kultury. Dokazuje to, že vytváření veřejného mínění funguje optimálním způsobem. Poslední poznámka k celé věci. Podobných příkladů lze uvést mnoho a čtenář si je může dále libovolně doplnit o další. Představte si Saddáma Husajna jako netvora, chystajícího se dobít celý svět. Této představě v USA věří mnoho lidí a ne zrovna neoprávněně. Kolem do kola a neustále bylo lidem podsouváno: 'Husajn se chce zmocnit všeho. Musíme ho zastavit, dokud je čas.' Kde se vzaly tyto obavy? Irák je malá země třetího světa bez průmyslové základny. 8 let trvaly boje s porevolučním Iránem. Irák byl v této válce podporován Sovětským Svazem, Spojenými státy, Evropou, velkými arabskými zeměmi a arabskými těžaři ropy, Irán však porazit nedokázal. A najednou představuje hrozbu celému světu. Poukazoval někdo někdy na toto nebezpečí? Jednalo se přece o zemi třetího světa s rolnickou armádou. Najednou je přiznáváno, že do sdělovacích prostředků byly vypuštěny spousty dezinformací o stavu opevnění, o chemických zbraních apod. Poukazoval na to někdo někdy? Nikoli. Zjistíte, že na toto potenciální nebezpeční ve skutečnosti nepoukazoval nikdo nikdy. To je typické. Všimněte si toho, že vše začalo přesně rok poté, kdy byl stejný postup použit proti Manuelu Noriegovi. Ostatně Manuel Noriega je ve srovnání s Bushovým přítelem Saddámem Husajnem, s Bushovými přáteli v Pekingu anebo s Georgem Bushem samotným pouze gangster druhořadého formátu. Je to ničema, není to však gangster světového formátu, za jakého bychom ho rádi považovali. Mávnutím proutku se z něho stal netvor v nadživotní velikosti. V čele kartelů, zabývajících se pašováním ilegálních drog, se chystal zničit USA. Museli jsme rychle zasáhnout a porazit ho, zabít několik stovek anebo možná tisíců lidí, k moci dosadit příslušníky početně nepatrné (možná 8 procent) bílé oligarchie a předat kontrolu nad všemi úrovněmi politického života důstojníkům americké armády. Museli jsme vykonat toto vše, protože konec konců šlo o naši záchranu. V opačném případě by nás tento netvor zničil. O rok později se totéž opakovalo se Saddámem Husajnem. Poukázal někdo někdy na tyto souvislosti? Ukázal někdo někdy, co se vlastně stalo anebo proč se to stalo? Odpověď si budete muset nalézt velmi pracně sami. Všimněte si toho, že použité postupy se ničím neliší od metod Creelova úřadu, kterému se podařilo pacifistické nálady obyvatelstva zvrátit do podoby válečné hysterie s cílem zničit vše německé a zachránit naši zemi před barbary, kteří trhali ruce belgickým dětem. Dnešní metody jsou možná propracovanější - hlavním masmédiem je zde celý televizní průmysl, saturovaný obrovskými finančními částkami - nicméně požívané techniky ovlivňování veřejného mínění jsou velice tradiční. Abych se vrátil ke své úvodní poznámce - podstata problému nespočívá pouze v dezinformační mediální kampani kolem krize v Perském zálivu. Problém je mnohem širší. Jde zde o to, zda chceme žít ve svobodné společnosti anebo v jakési obdobě dobrovolně přijatého totalitního státu se zmanipulovaným obyvatelstvem, které jako vyděšené splašené stádo skanduje vlastenecké slogany, bojí se o své životy a s bázní uctívá svého vůdce, jenž ho neomylně vyvádí z katastrofy. Situace je taková, že dobře vychované a propagandou zpracované masy se na povel řadí k pochodu a tak, jak je to od nich očekáváno, opakují naučená hesla. Celá společnost se mezitím propadá do stále hlubší krize. Končíme jako autoritativní násilnický donucovací stát a jako žoldnéři doufáme, že nám druzí budou platit za rozbití celého světa. Z těchto dvou uvedených možností si budete muset vybrat. Odpověď je v rukou lidí jako jste vy a jako jsem já. články autora O autorovi Vytisknout Poslat e-mailem Izraelská zeď a její cíle +++++++++++++++++++++++++++ 30.9.2004 Noam Chomsky Pokud by byla jejím cílem bezpečnost, Izrael by zeď postavil o pár kilometrů dovnitř svého území. Pak by mohla být míli vysoká, izraelská armáda by ji mohla strážit po obou stranách, zaminovaná by mohla být třeba jadernými zbraněmi, naprosto nepropustná. Zajišťovala by perfektní bezpečnost. Problémem by bylo, že by nezabrala hodnotnou palestinskou půdu a zdroje (včetně vody), nevyhnala by populaci a nepoložila by základ k další expanzi (protože Palestinci z hladomorny, která jim zůstala, utíkají, tak jako z města Qalqilya). Takže interpretace zdi jako zabrání země se zdá být namístě. Nepochybným vedlejším důsledkem zdi je zvýšení úzkého pojetí „bezpečnosti,“ ale v dlouhodobém horizontu bezpečnost vážně ohrožuje nejen svým místním dopadem, ale také tím, že dříve nebo později pravděpodobně inspiruje teroristické útoky proti Izraelcům v zahraničí. Ale terorismus a bezpečnost nejsou hlavní příčinou, stejně tak jako nestojí vysoko na žebříčku priorit v plánování „šéfa přezdívaného 'partner',“ jak ti chytřejší komentátoři nazývají Washington. Šaronovo strategické uvažování se zdá být jasné. Skvěle ho popsali Tanya Reinhart a Baruch Kimmerling ve svých nedávno vydaných knihách. A nějak moc se neliší od Rabina a Perese. Cílem je převzít ta území západního břehu, která mají nějakou cenu (Gaza je spíše břemenem) a populaci, která zůstane, nechat chátrat a hnít pod lokální správou. Základní princip vládě vysvětlil před třiceti lety Moshe Dayan, s Palestinci zřejmě nejvíce solidarizující postava v izraelského vedení: „Měli bychom Palestincům na okupovaných územích říct: Měli byste i nadále žít jako psi; kdokoliv si přeje, může odejít, a uvidíme, kam to povede.“ Věřil, že okupace má být „permanentní,“ ať už v té či oné podobě, a na námitku, že Izrael musí brát v úvahu morální postoj, odpověděl: „Ben-Gurion řekl, že kdokoliv přistupuje k sionistické otázce z morálního hlediska, není sionistou.“ Skupina politických vůdců se lišila tím, jak chtěla tyto principy uplatňovat, ale obecná shoda panovala na tom, že pokud mohou být uplatněny, pak je to dobře. Šaronovy základní koncepce byly načrtnuty už před lety a on je za diplomatické a materiální podpory šéfa systematicky prosazuje. Napříč spektrem, „ideální“ řešením by mohlo být něco jako Ben-Gurionova expanzivní vize, která jde ještě mnohem dál, než cokoliv co dnes připadá v úvahu, a to i v říši snů. z blogu Noama Chomskeho přeložil JH Mark Fisher: Kapitalistický realizmus www.rybkapub.cz +++++++++++++++++++++++++++ Paranoja, moc a cynizmus 18.8.2006 Noam Chomsky Interview s Noamom Chomskym je zostavené z prekladov rozhovoru pre americkú rozhlasovú stanicu Democracy Now a rozhovoru pre indický denník The Hindu, uverejnených v priebehu apríla (The Hindu) a augusta (Democracy Now) 2006. Noam Chomsky je známym autorom kníh kriticky analyzujúcich americkú zahraničnú politiku. V tlači sa venovala veľká pozornosť Sýrii a Iránu ako režisérom toho, čo sa odohráva v Libanone. Aký je váš názor? Faktom je, že nemáme žiadne konkrétne informácie o angažovaní sa Iránu. A pochybujem, že ich majú ľudia, ktorí o tom píšu. Dokonca pochybuje, že ich majú americké spravodajské služby. Samozrejme, niet pochýb že medzi Hizballáhom, Sýriou a Iránom sú vzťahy, možno silné vzťahy. Nemyslím si však, že máme akékoľvek poňatie o tom, nakoľko tieto vzťahy motivovali posledný vývoj. Hádať môžete čo chcete. Je tu pravdepodobnosť, že je to tak, no na druhej strane je dosť dôvodov veriť, že Hizballáh má vlastné motívy konania. Znie to presvedčivejšie. Izrael tvrdí, že má dôkazy že Hizballách chcel poslať dvoch zajatých izraelských vojakov do Iránu. Preto zaviedla izraelská armáda námornú a pozemnú blokádu hraníc, bombardovala prístavy a letiská... Tvrdia to. Opäť ale opakujem, nemáme dôkaz. Tvrdenia štátu, ktorý vedie vojnu, v skutočnosti za veľa nestoja pokiaľ ide o dôveryhodnosť. Bolo by zaujímavé vidieť údajné dôkazy. Ak by sa to však aj stalo, veľa to nedokazuje. Ak by sa Hizballáh rozhodol, že kvôli rozsahu izraelských operácií nemôže držať zajatcov v Libanone, mohol ich presunúť inde. Pochybujem ale, že by ich Sýria alebo Irán prijali. Čo si myslíte o tvrdení izraelského vyslanca v OSN, že útoky v Libanone možno ospravedlniť ako sebaobranu? Áno, mal pravdu, že boli vypálené stovky rakiet, a to musí, samozrejme, prestať. Nespomenul však, že rakety boli vypálené po tvrdých izraelských úrokoch na Libanon, ktoré zabili desiatky ľudí a zničili infraštruktúru. Ako zvyčajne, veci na seba nadväzujú a vy sa musíte rozhodnúť, ktorá bola prvá. V tomto prípade sú podľa mňa prvotnou príčinou trvalé a intenzívne represie, mnoho únosov, mnoho útokov v Gaze, trvalá okupácie Západného brehu, ktorá môže v prípade pokračovania znamenať smrť národa, koniec Palestíny, no a nakoniec únos dvoch ľudí v Gaze, po ktorom nasledovala odpoveď v podobe únosu izraelského vojaka. A medzi únosmi civilov a vojakov je rozdiel. Aj z hľadiska medzinárodného humanitárneho práva. Aký rozdiel? V prípade konfliktu, vo vojne, ak je unesený vojak, musí s nim byť zaobchádzané humánne. Nie je to však taký zločin ako únos civilistu. A okrem toho, nemusím vám pripomínať, že v Gaze prebiehajú trvalé útoky izraelských ozbrojených síl. Gaza je v skutočnosti jedným obrovským väzením pod neustálym tlakom – ekonomickým útlakom, vojenskými útokmi, atentátmi a podobne. V porovnaní s tým nie je únos vojaka, nech už si o ňom myslíme čokoľvek, tak vážnym prečinom. Aký je váš názor na politiku Spojených štátov na Blízkom východe? Ako prispievajú k riešeniu krízy? Spojené štáty prakticky sami blokujú možnosti diplomatického riešenia blízkovýchodnej krízy ako takej. Keď v roku 1982 Izrael napadol Libanon, USA vetovali niekoľko rezolúcií OSN žiadajúcich ukončenie bojov a podobne. To pokračuje počas každej administratívy. Washington považuje Izrael v podstate za militarizovanú predsunutú základňu, chráni ho pred kritikou a v skutočnosti podporuje jeho expanziu, útoky na Palestínčanov, kontrolu nad zvyškom ich územia. Predpokladám, že tým či iným spôsobom budú Spojené štáty v tejto politike pokračovať. Vzhľadom na izraelský jadrový program, nemyslíte si, že rovnaké štandardy by mali byť uplatňované na všetky krajiny Blízkeho a Stredného východu? Určite. Pripomeňme si, že rezolúcia OSN o Iraku č. 687 z apríla 1991, o ktorú sa opierajú USA a Británia, žiada „vytvorenie zóny bez jadrových zbraní a zbraní hromadného ničenia ako aj bez nosných rakiet na Blízkom a Strednom východe“. Podobné záväzky prijali niekoľkokrát Spojené štáty, ale samozrejme ich nedodržiavajú a porušili ich nedávno aj v prípade Indie. Okrem toho by sme mali mať na pamäti, že Zmluva o nešírení jadrových zbraní zaväzuje všetky nukleárne mocnosti, aby sa v „dobrej vôli“ snažili odstrániť jadrové zbrane. Bola to kľúčová časť dohody. Medzinárodný súdny dvor pred desiatimi rokmi rozhodol, že je to právny záväzok. Spojené štáty však počas Bushovej administratívy vyhlásili, že sa ním necítia byť viazané. Prečo nie je jadrové odzbrojenie aspoň na Blízkom a Strednom východe, je to možné? Pretože to USA nedovolia. Strategickí analytici vo všeobecnosti uznávajú, že bez kontroly produkcie jadrových štiepnych materiálov je budúcnosť človeka ako druhu ohrozená. Existujú návrhy ako to zariadiť. Šéf Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Mohammed El Baradej napríklad navrhuje vložiť kontrolu nad ich výrobou do rúk medzinárodnej agentúry, od ktorej by mohli štáty získavať právo na využitie materiálov pre legitímne účely. Spojené štáty tento návrh nikdy neakceptovali. Pokiaľ viem, jediný kto ich vôbec doteraz akceptoval, bol vo februári 2006 Irán. O návrhu sa nakoniec aj tak hlasovalo vo Valnom zhromaždení v novembri 2004. Prešiel pomerom hlasov 174 ku 1. Proti boli USA. Zdržal sa Izrael a Británia. Podľa britského vyslanca pri OSN hoci návrh vo všeobecnosti podporovali, v predloženom znení „rozdeľoval medzinárodné spoločenstvo“. Vo svetle formujúcej sa aliancie latinskoamerickej ľavice voči americkému unilateralizmu sa teraz Bushova administratíva snaží vytvoriť novú rovnováhu moci s pomocou Ázie – najmä strategickým partnerstvom s Indiou. Čo si o tom myslíte? Washington je bezpochyby znepokojený vývojom v Južnej Amerike. Po prvýkrát od dobytia Španielmi sa tento kontinent nielen posúva k väčšej nezávislosti, ale aj integruje. Nemyslím si však, že to je hlavný dôvod, pre ktorý sa snaží Washington o zlepšenie strategicko-ekonomickej pozície v Ázii a vytváranie protiváhy Číne. Dialo by sa to aj bez súčasného vývoja v Latinskej Amerike. Zdá sa, že pri pokračujúcom násilí, vojne proti terorizmu a z nich prameniacom krviprelievaní v Iraku a Afganistane nie sú dlhodobé ekonomické a politické vyhliadky USA práve najlepšie. Nie je svet, do ktorého smerujeme zvláštny a naháňajúci hrôzu? Celkom súhlasím. Prvok paranoidného strachu je veľmi starý. Bruce Franklin, študujúci vzťah medzi ideológiou a populárnym umením, nachádza v americkej literatúre trvalú tému – hrozí nám zničenie zlými monštrami a v poslednej chvíli sme zachránení superhrdinom a superzbraňou. Okrem toho sú vo veľkej väčšine prípadov zlými monštrami presne tí, ktorých sami utláčame – Indiáni, černosi, Číňania... Dokonca aj Jack London, progresívny autor a socialista, žiada v jednom z románov vyhubenie obyvateľov Číny biologickými zbraňami, aby sme sa uchránili pred inváziou. Táto téma je v Spojených štátoch prítomná aj dnes a komplikovaným spôsobom sa preplieta s extrémnym náboženským fundamentalizmom, ktorý je tiež americkým špecifikom spomedzi industrializovaných spoločností. Cynickí politickí vodcovia to neustále využívajú. Majstrom bola Reaganova administratíva – každý rok či dva čelili Spojené štáty nejakej veľkej hrozbe. Bez ohľadu na to, ako bláznivá bola. Líbia, Grenada, Nikaragua, arabskí teroristi, zločin (a teda nepriamo černosi), drogy (teda vlastne Hispánci)... Je to efektívny spôsob ako mobilizovať ľudí pre podporu politiky, ktorá ich v skutočnosti poškodzuje. Súčasná administratíva loví v rovnakých vodách. Zdedila techniky, reflexy a niekedy aj ľudí. Paranoja kombinovaná s obrovskou mocou a cynickým a násilným politickým vedením je nebezpečnou kombináciou. Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO +++++++++++++++++++++++++++ Ignorované rozhořčení 13.11.2006 John Berger, Noam Chomsky, Harold Pinter, Jose Saramago Poslední kapitola konfliktu mezi Izraelem a Palestinou začala, když izraelské síly odvlekly z Gazy dva civilisty, lékaře a jeho bratra. Kromě tureckého tisku byl incident sotva kde zmíněn. Následujícího dne Palestinci zajali izraelského vojáka - a navrhli dojednanou výměnu za vězně zajaté Izraelci - je jich v izraelských vězeních asi 10.000. Že tento "únos" byl považován za důvod k rozhořčení, kdežto ilegální vojenská okupace Západního břehu (West Bank) a to, že izraelské (obranné!) síly si systematicky přivlastňují jeho přírodní bohatství - nejvíce jde o vodu -, je považováno za politováníhodnou ale reálnou skutečnost života, je typické pro dvojí standard opakovaně používaný Západem - tváří v tvář tomu, co postihuje Palestince v posledních sedmdesáti letech na území přiděleném jim mezinárodními dohodami. Dnes rozhořčení následuje rozhořčení; jednodušší rakety se křižují se sofistikovanými. Ty sofistikované obyčejně nacházejí svůj cíl tam, kde žijí masy vyděděných a chudých, kteří čekají na to, co bylo kdysi nazýváno spravedlností. Oba druhy raket trhají těla na kusy děsivým způsobem - kdo kromě polních velitelů na to může třeba i jen na chvíli zapomenout? Každá provokace a proti-provokace se zpochybňuje, a znovu a znovu rozhlašuje. Ale následné argumenty, obviňování a přísahy, to všechno slouží jako záminka k odvrácení světové pozornosti od dlouhodobých vojenských, ekonomických a geografických praktik, jejichž politickým cílem není nic menšího než likvidace palestinského národa. Toto musí být vyřčeno nahlas a jasně, neboť tyto praktiky - jen zčásti zjevné a často zakrývané - v těchto dnech rychle postupují, a podle našeho názoru je nutné ustavičně a neustále rozpoznávat čím jsou a je třeba proti nim klást odpor. John Berger a Noam Chomsky jsou pravidelnými přispěvateli do časopisu The Spokesman. Harold Pinter a José Saramago získali Nobelovu cenu v roce 2005 a 1998 v uvedeném pořadí. Uveřejněno v časopisu The Spokesman č. 92 z roku 2006, vydávaném Mírovou nadací Bertranda Russella, Nottingham, Anglie. Z angličtiny přeložila Míla Hradečná články autora O autorovi články autora O autorovi články autora O autorovi články autora O autorovi Vytisknout Poslat e-mailem +++++++++++++++++++++++++++ Opět Hvězdné války 23.10.2007 Noam Chomsky Instalování raketového obranného systému ve Východní Evropě je vlastně vyhlášením války. Prostě si představte, jak by USA reagovaly, kdyby Rusko nebo Čína, nebo Írán, nebo prostě kterákoliv cizí mocnost se odvážila jenom pomyslet na umístění raketového obranného systému u hranic Spojených států nebo v jejich blízkosti, neřku-li takové plány provádět. Za takovýchto imaginativních okolností by násilná reakce USA byla nejen téměř jistá, ale také pochopitelná z důvodů, které jsou prosté a jasné. Ze všech stran je známo, že raketová obrana je zbraní prvního úderu. Uznávaný vojenský analytik USA popisuje raketovou obranu 'prostě ne jako štít, ale jako umožňovatele akce USA'. 'Přispěje k efektivnějšímu využití vojenské síly USA v zahraničí'. 'Chráněním domoviny před odvetou (raketová obrana) potvrdí schopnost a rozhodnost Spojených států 'utvářet' prostředí jinde'.'Raketová obrana není doopravdy míněna na ochranu Ameriky. Je to nástroj globální nadvlády.' 'Raketová obrana se týká zachování schopnosti Ameriky vykonávat moc v zahraničí. Netýká se obrany. Je o útoku. A to je přesně to, proč ji potřebujeme.' Všechny citáty jsou z uznávaných liberálních a hlavních/mainstream zdrojů, které podporují vývoj systému a jeho umístění na vzdálených hranicích globální nadvlády USA. Logika je jednoduchá a dobře pochopitelná. Fungující raketový obranný systém informuje potenciální cíle o tom, že 'na vás zaútočíme kdykoliv se nám zachce, a vy nebudete schopni zaútočit zpět, takže nás nemůžete odstrašit.' Pro Evropany se systém prodává jako obrana proti iránským raketám. I kdyby Irán měl nukleární zbraně a rakety dlouhého doletu, možnost, že by byly použity k útoku na Evropu, je menší než možnost, že by Evropa byla zasažena asteroidem; takže je-li důvodem obrana, pak by Česká republika měla instalovat systém k obraně země proti asteroidům. Kdyby Irán naznačil i nejmenší záměr takového pohybu, země by byla proměněna v páru. Systém je vskutku namířen na Irán, ale jako zbraň prvního úderu. Je to komponenta eskalujících hrozeb USA, že zaútočí na Irán, hrozeb, které samy o sobě jsou vážným porušováním Charty OSN, i když tato záležitost nepochybně nevzniká v 'darebáckých' státech. Když Gorbačov souhlasil s tím dovolit sjednocenému Německu, aby se připojilo k nepřátelské vojenské alianci, přijal velmi vážnou hrozbu bezpečnosti Ruska z důvodů příliš známých než aby se znovu připomínaly. Na oplátku se vláda Spojených států pevně zavázala, že nerozšíří NATO na Východ. Slavnostní slib byl porušen o několik roků později, což na Západě vzbudilo málo komentářů, ale zvýšilo to hrozbu vojenské konfrontace. Takzvaná 'raketová obrana' posunuje hrozbu války o několik příček výše. 'Obrana', kterou poskytuje, má zvýšit hrozbu agrese na Blízkém Východě s nevypočitatelnými důsledky a hrozbou konečné nukleární války. Před více než půl stoletím Bertrand Russel a Albert Einstein vydali výjimečný apel určený lidem celého světa, varující je, že stojí před volbou, která je 'absolutní, hrozná a nevyhnutelná: skoncujeme s lidskou rasou nebo se lidstvo zřekne války?'. Přijetím takzvaného 'systému raketové obrany' je učiněna volba ve prospěch konce lidského rodu, možná ne v tak vzdálené budoucnosti. V květnu zaslal profesor Chomsky dopis Janu Tamášovi z iniciativy "Ne základnám" v České republice, týkající se navrhovaného radaru antibalistických raket, který si Spojené státy přejí postavit v této zemi. Z anglického originálu v The Spokesman č. 96/2007 přeložila Míla Hradečná +++++++++++++++++++++++++++ Noam Chomsky o anarchismu, marxismu a naději pro budoucnost Noam Chomsky je obecně známý svou kritikou americké zahraniční politiky a svou prací jazykovědnou. Již méně se ví o jeho neutuchající podpoře svobodomyslných socialistických myšlenek. V exkluzivním interview pro Rudou a černou revoluci (Red and Black Revolution, dále RBR) Chomsky vyjádřil své názory na anarchismus a marxismus a na dnešní vyhlídky socialismu. Rozhovor s ním uskutečnil v květnu 1995 Kevin Doyle. RBR: Noame, začněme tím, že jste již dost dlouho veřejným zastáncem anarchistické myšlenky. Mnoho lidí zná úvod, jenž jste napsal v roce 1970 pro knihu Daniela Guerina Anarchismus (Anarchism), ale blíže k současnosti, např. ve filmu Výroba souhlasu (Manufacturing Consent) jste se chopil příležitosti opět zvýraznit potenciál anarchismu a anarchistické myšlenky. Co vás k anarchismu tak přitahuje? CHOMSKY: Anarchismus mě přitahoval už jako mladého teenagera, jakmile jsem začal přemýšlet o světě za hranicemi dosti úzkého vymezení, a zatím nevidím žádný rozumný důvod, proč tyto své rané postoje nějak revidovat. Myslím, že je jen smysluplné hledat a identifikovat struktury autority, hierarchie a dominace ve všech oblastech života, a zpochybňovat je, a není-li možné pro ně poskytnout ospravedlnění, jsou nelegitimní a měly by být odstraněny, aby se tak zvýšil prostor lidské svobody. To zahrnuje politickou moc, vlastnictví a řízení, vztahy mezi muži a ženami, rodiči a dětmi, naši kontrolu nad osudem budoucích generací (podle mého názoru základní mravní imperativ hnutí na ochranu životního prostředí), a mnoho dalšího. Přirozeně to znamená zpochybnění velkých nátlakových a vládnoucích institucí: státu, nespočetných soukromých tyranií, které ovládají většinu domácí a mezinárodní ekonomiky, a dalších. Ale nejen těchto. Právě toto jsem vždy považoval za samu podstatu anarchismu: přesvědčení, že důkazní břemeno je třeba přenést na autoritu, a že tato by měla být odstraněna, jestliže ono břemeno nedokáže unést. Někdy toto břemeno unést lze. Jestliže jsem na procházce se svými vnoučaty a ony vběhnou na silnici v rušné ulici, nepoužiji pouze autoritu, ale rovněž tělesného donucení, abych je zastavil. Tento čin by měl být zpochybněn, ale myslím, že může snadno tuto pochybnost vyvrátit. A existují další případy; život je složitá věc, rozumíme jen velmi málo lidem a společnosti, a velkolepá prohlášení jsou obecně spíše zdrojem škody než prospěchu. Ale domnívám se, že tento pohled na věc má svou platnou hodnotu a může nás dovést dosti daleko. Kromě takových obecných výroků se začínáme dívat na jednotlivé případy, a právě zde vyvstávají otázky lidského zájmu a obav. RBR: Pravdou je, že vaše myšlenky a kritika jsou dnes známější než kdy předtím. Mělo by být rovněž řečeno, že vaše názory jsou široce ctěny. Jak myslíte, že je v tomto kontextu přijímána vaše podpora anarchismu? Konkrétně mne zajímá odezva, již dostáváte od lidí, kteří se začínají zajímat o politiku poprvé, a kteří například nějak narazili na vaše názory. Jsou tito lidé překvapeni vaší podporou anarchismu? Zajímá je to? CHOMSKY: Jak asi víte, v obecném intelektuálním povědomí bývá "anarchismus" spojován s chaosem, násilím, bombovými atentáty, ničením atd. Takže lidé jsou často překvapeni, když mluvím o anarchismu pozitivně a ztotožňuji se s jeho hlavními tradicemi. Ale mám dojem, že veřejnosti se zdají základní myšlenky rozumné, když je jasná a čistá obloha bez mráčku. Samozřejmě, že když se obrátíme ke konkrétním tématům - řekněme k povaze rodiny, nebo jak by nějaká ekonomika fungovala ve společnosti , která je svobodnější a spravedlivější objeví se problémy a polemika. Ale tak by tomu mělo být vždy. Fyzici neumí ve skutečnosti vysvětlit, jak voda teče z kohoutku ve vašem umyvadle. Když se obrátíme k nesmírně složitějším otázkám majícím význam pro lidstvo, je naše rozumění velmi skrovné, a existuje tu spousta prostoru pro nesouhlas, experimentování, intelektuální i praktický životní průzkum možností, a to nám pomáhá dozvědět se více. RBR: Anarchismus možná více než kterákoliv jiná myšlenka vždy trpěl problémem nesprávného výkladu. Anarchismus může znamenat mnohé věci pro mnoho lidí. Ocitáte se často v situaci, kdy musíte vysvětlit, co míníte anarchismem vy? Zlobí vás nesprávné výklady anarchismu? CHOMSKY: Každý chybný výklad obtěžuje. Mnoho z toho lze zpětně vystopovat ke strukturám moci, které mají zájem na omezování poznání, a to z dosti zřejmých důvodů. Je dobré si vzpomenout na Principy vlády od Davida Huma. Ten vyjádřil údiv nad tím, že lidé se vůbec někdy podřídili svým vládcům. Usoudil, že protože Síla je vždy na straně ovládaných, jediné, co podporuje ty, kdo jim vládnou, je mínění. Tudíž je to pouze mínění, na čem se zakládá vláda; a tato zásada se vztahuje jak na nejdespotičtější a nejmilitantnější vlády tak na nejsvobodnější a nejvíce oblíbené. Hume byl velmi prohnaný - a mimochodem - sotva bychom jej mohli považovat za volnomyšlenkáře ("libertarian", tj. indeterminista) podle tehdejších měřítek. Jistě podceňuje účinnost síly, ale jeho pozorování se mi jeví v základu správné a důležité, obzvláště ve svobodnějších společnostech, kde umění ovládání veřejného mínění je tudíž daleko rafinovanější. Misinterpretace a další formy mystifikace jsou toho přirozeným původním jevem. Takže vy se ptáte, jestli mě misinterpretace zlobí? Jistě, ale totéž dokáže špatné počasí. Bude existovat tak dlouho, dokud koncentrace moci budou plodit jakýsi druh vládnoucí třídy komisařů, která je bude bránit. Protože obvykle nejsou příliš bystří, nebo jsou příliš chytří na to, aby nevěděli, že by se měli raději vyhnout aréně faktů a argumentů, obracejí se o pomoc k misinterpretacím, pomluvám, a dalším prostředkům, které jsou k dispozici těm, kdo vědí, že je budou chránit nejrůznější prostředky, které mají mocní k dispozici. Měli bychom pochopit, proč se tohle vše vyskytuje, a rozplést to nejlépe, jak umíme. To je část projektu osvobození nás samých a druhých, nebo přesněji řečeno , lidí pracujících dohromady na dosažení těchto cílů. Zní to prostoduše a také to takové je. Ale musel bych hodně hledat komentáře o lidském životě a společnosti, které nejsou jednoduché, když se zbavíme absurdity a vypočítavých postojů. RBR: Jak je tomu v tradičnějších levicových kruzích, kde by člověk mohl očekávat větší obeznámenost s tím, co reprezentuje anarchismus? Střetáváte se zde s nějakým údivem nad vašimi názory a podporou anarchismu? CHOMSKY: Jestliže chápu co míníte tradičními levicovými kruhy, není zde moc překvapení pokud jde o mé názory na anarchismus, protože se tam ví velmi málo o mých názorech na cokoliv. Nejsou to kruhy, s nimiž bych měl příliš co do činění. Zřídkakdy v nich najdete odkaz na něco, co jsem řekl nebo napsal. Samozřejmě to není tak docela pravda. Tak ve Spojených státech (ale méně běžně v Británii nebo jinde) by se dala najít jakási obeznámenost s tím, co dělám v jistých z více kritických a nezávislých sektorů toho, co by se dalo nazvat tradiční levicové kruhy, a tu či onde jsou rozeseti mí osobní přátelé a spolupracovníci. Ale podívejte se na knížky a odborné časopisy a pochopíte, co mám na mysli. Neočekávám, že to co napíšu a řeknu bude v těchto kruzích vítané nějak více než ve vysokoškolském učitelském klubu nebo v místnosti redakce novin - opět platí, že i zde jsou výjimky. Tuto otázku mi kladou jen okrajově, takže se na ni těžko odpovídá. RBR: Mnoho lidí si všimnulo toho, že užíváte termín "libertariánský socialista" ve stejném kontextu jako slovo "anarchismus". Chápete tyto termíny jako v podstatě podobné? Je pro vás anarchismus typem socialismu? Už se vyskytla i definice, že anarchismus je totéž co socialismus plus svoboda. Souhlasíte s tímto jednoduchým názorem? CHOMSKY: Ten úvod ke Guerinově knize, jenž jste zmínil, začíná citací jednoho sympatizanta s anarchismem z doby asi před sto lety, který říká, že anarchismus má široká záda, a vydrží cokoliv. Jedním z hlavních prvků v něm vždy bylo to, co se tradičně nazývalo "libertariánský socialismus". Pokouším se občas vysvětlit, co tím míním, a zdůrazňuji vždy, že je to stěží něco originálního; půjčuji si myšlenky od hlavních postav anarchistického hnutí, které cituji, a kteří se dosti konsistentně popisují jako socialisté, zatímco tvrdě proklínají "novou třídu" radikálních intelektuálů, kteří hledají, jak by získali během lidového boje státní moc a stali se brutální Rudou byrokracií, před níž varoval Bakunin; což je často nazýváno "socialismus". Spíše souhlasím s tím, jak to vnímá Rudolf Rocker, totiž že tyto (dosti ústřední) tendence v anarchismu čerpají z toho nejlepšího v osvícenském a klasickém liberálním myšlení, dosti vzdáleném tomu, co popsal. Ve skutečnosti, jak jsem se pokusil ukázat, ostře kontrastují s marxisticko-leninským učením a praxí a "libertariánskými" doktrínami, které jsou v módě v USA a v Británii zvláště, jakož i dalšími současnými ideologiemi, z nichž všechny, jak se mi zdá, se redukují na obhajobu té či jiné formy nelegitimní autority, dosti často přímo skutečné tyranie. Španělská revoluce RBR: Když jste v minulosti hovořil o anarchismu, často jste zdůrazňoval příklad španělské revoluce. Podle vás má tento příklad, jak se zdá, dva aspekty. Na jedné straně je zkušenost španělské revoluce, jak říkáte, dobrým příkladem 'anarchismu v akci'. Na druhé straně jste rovněž zdůraznil, že španělská revoluce je dobrý příklad toho, co pracující mohou dosáhnout svým vlastním úsilím a využitím participační demokracie. Jsou tyto dva aspekty - anarchismus v akci a participační demokracie - pro vás jedno a totéž? Je anarchismus filosofií pro moc lidu? CHOMSKY: Váhám s užitím iluzorních mnohoslabičných slov jako filosofie k odkazování na něco, co se zdá být obyčejný selský rozum. A rovněž jsou mi nepříjemné slogany. To, čeho dosáhli španělští dělníci a rolníci předtím, než byla revoluce rozdrcena, bylo v mnoha směrech působivé. Termín 'participační demokracie' je mnohem mladší a rozvinul se v odlišném prostředí, ale zcela jistě zde jsou body podobnosti. Je mi líto, jestli se tohle zdá neurčité. Jistěže to je neurčité, ale je tomu tak proto, že si myslím, že ani koncepce anarchismu ani participační demokracie nejsou dosti jasné na to, abychom mohli odpovědět na otázku, zda-li je to totéž. RBR: Jedním z hlavních úspěchů španělské revoluce byl stupeň od základů jdoucí demokracie, který se podařilo ustavit. Pokud se týče lidí, odhaduje se, že jich bylo zapojeno více než 3 miliony. Venkovská a městská výroba byla řízena samotnými pracujícími. Myslíte si, že je to jen náhoda, že anarchisté, známí svou obhajobou svobody jednotlivce, uspěli v této oblasti kolektivní vlády? CHOMSKY: To nebyla vůbec žádná náhoda. Ty tendence v anarchismu, které jsem vždy považoval za velmi přesvědčivé, chtějí vysoce organizovanou společnost, která by v sobě integrovala mnoho různých druhů struktur (pracoviště, společenství, a další rozmanité podoby dobrovolné spolupráce), ale ovládané participanty, nikoliv někým dávajícím seshora jménem svého postavení rozkazy (ovšem opět s výjimkou tehdy, když lze ospravedlnit autoritu, jak tomu bývá někdy u nahodilých případů). Demokracie RBR: Anarchisté často vynakládají velké úsilí na budování zezdola jdoucí demokracie. Vskutku jsou často obviňováni z toho, že demokracii ženou do extrémů. Přesto, navzdory tomu, by mnoho anarchistů neztotožnilo snadno demokracii jako ústřední komponentu anarchistické filosofie. Anarchisté často popisují svou politiku jako zhruba 'socialistickou' nebo 'individualistickou'- méně pravděpodobněji řeknou, že anarchismus je o demokracii. Souhlasíte s tím, že demokratické myšlenky jsou ústředním rysem anarchismu? CHOMSKY: Kritika 'demokracie' mezi anarchisty je často kritikou parlamentní demokracie, jak vyvstala uvnitř společností s hluboce represivními rysy. Vezměme si za příklad Spojené státy, které byly vždy tak svobodné jako kterékoliv jiné, od svých počátků. Americká demokracie byla založena na zásadě, zdůrazněné Jamesem Madisonem na Ústavodárném shromáždění roku 1787, že primární funkcí vlády je chránit menšinu bohatých před většinou. Takže varoval, že v Anglii, v té době jediném kvazi-demokratickém modelu, kdyby většinová populace dostala možnost mluvit do veřejných záležitostí, implementovala by zemědělskou reformu nebo jiná zvěrstva, a že americký systém musí být pečlivě sestrojen tak, aby se vyhnul takovým zločinům proti majetkovým právům, která musí být chráněna (ve skutečnosti musí převažovat). Parlamentární demokracie v tomto rámci opravdu zasluhuje ostrou kritiku ze strany ryzích libertariánů, a to jsem vynechal mnoho dalších rysů, které jsou sotva subtilní - otroctví, například, nebo námezdní otroctví, které bylo nemilosrdně odsuzováno pracujícími lidmi, kteří nikdy neslyšeli o anarchismu nebo komunismu po celé 19.století a dále. Leninismus RBR: Důležitost zezdola budované demokracie pro jakoukoliv smysluplnou změnu ve společnosti je, jak se zdá, evidentní. Přesto však postoj levice vůči tomuto byl v minulosti nejednoznačný. Mluvím obecně o sociální demokracii, ale rovněž o bolševismu - levicových tradicích, které, jak by se zdálo, mají více společného s elitářským myšlením, než s přísně demokratickou praxí. Lenin, abychom zmínili dobře známého příkladu, byl skeptický pokud jde o to, zda by dělníci dokázali rozvinout něco víc než jen odborářské vědomí - čímž, jak předpokládám, mínil to, že dělníci nedokáží vidět daleko za hranice své bezprostřední tísnivé situace. Podobně Beatrice Webbová, fabiánská socialistka, jež měla velký vliv v Labour Party v Anglii, byla toho názoru, že dělníci se pouze zajímají o dostihové kurzovní sázky! Kde má toto elitářství původ a co dělá na levici? CHOMSKY: Obávám se, že tohle je příliš těžké, abych na to dokázal odpovědět. Jestliže chápeme levici jako zahrnující 'bolševismus', pak bych se kategoricky s takovou levicí rozešel. Lenin byl podle mého názoru jeden z největších nepřátel socialismu z důvodů, které jsem už zmínil. Představa, že dělníci se zajímají pouze o dostihy, je směšná a nemůže vydržet ani povrchní pohled na historii pracujících sil nebo na živoucí a nezávislý tisk pracující třídy, který rozkvétal na mnoha místech, včetně průmyslových měst Nové Anglie ne mnoho mil od místa, kde píšu, - nemluvě o inspirativním záznamu o statečných bojích perzekuovaných a utiskovaných lidí po celé dějiny až dodnes. Vezměte si nejbídnější kout na této polokouli, Haiti, který evropští dobyvatelé považovali za ráj na Zemi a za zdroj nemalé části evropského blahobytu, nyní zdevastovaný, snad mimo veškerou možnost obnovy. V několika málo minulých letech za podmínek tak bídných, že si je jen málo lidí v bohatých zemích dokáže představit, vybudovali rolníci a obyvatelé slumů lidově-demokratické hnutí založené na zezdola jdoucích organizacích, které překonává naprosto cokoliv, co znám odjinud; pouze hluboce oddaní ministři by se asi nezhroutili nad směšností toho, že slyší slavnostní prohlášení amerických intelektuálů a politických vůdců o tom, jak Spojené státy musí Haiťany naučit demokracii. Jejich úspěch byl tak podstatný a strašidelný pro mocné, že museli být podřízeni ještě další dávce brutálního teroru za povážlivě větší americké podpory, než je veřejně přiznáváno, a přesto se dosud nevzdali. Zajímají se tito lidé pouze o dostihy? Zde by se hodilo zmínit několik řádků, které příležitostně cituji z Rousseaua:: když vidím početná množství naprosto nahých divochů, jak pohrdají evropskou nenažraností a překonávají hlad, oheň, meč a smrt, aby si zachránili svou nezávislost, cítím, že se nepatří otrokům, aby uvažovali o svobodě. RBR: Opět vzato obecně, vaše vlastní práce - Deterring Democracy, Necessary Illusions, atd. - se soustavně zabývá rolí a panujícím zvykem elitářských myšlenek ve společnostech jako je ta naše. Argumentoval jste tím, že uvnitř 'západní' (nebo-li parlamentní) demokracie existuje hluboký odpor vůči jakékoliv skutečné roli nebo vstupu masy lidí, aby snad neohrozila nerovné přerozdělování bohatství, které favorizuje bohaté. Vaše práce je v tomto případě dosti přesvědčivá, ale, když to necháme stranou, vaše výroky opravdu šokovaly některé lidi. Například, přirovnáváte politiku prezidenta Johna F. Kennedyho k Leninovi, více či méně mezi ně kladete rovnítko. Toto, mohu-li dodat, šokovalo příznivce obou táborů! Můžete trochu více rozvést platnost tohoto přirovnání? CHOMSKY: Ve skutečnosti jsem nedával rovnítko mezi učení liberálních intelektuálů Kennedyho vlády a učení leninistů, ale všimnul jsem si nápadných bodů podobnosti - spíše tak, jak je předpověděl sto let předtím Bakunin ve svém bystrém komentáři o nové třídě. Například jsem citoval pasáže z McNamary o potřebě zvýšení manažerské kontroly, jestliže máme být opravdu svobodní, a o tom, jak undermanagement čili skutečná hrozba pro demokracii je útokem proti samotnému rozumu. Změňte v těchto pasážích několik málo slov a máte tu standardní leninské učení. Argumentoval jsem, že kořeny toho jsou dosti hluboko, v obou případech. Pokud dále neobjasníte, co lidé shledávají v mých výrocích šokující, nemohu k tomu dále již nic říci. Daná přirovnání jsou specifická,a myslím, že obě jsou správná a kompetentní. Jestliže ne, pak se mýlím, a byl bych rád, aby mě někdo o mém omylu poučil. Marxismus RBR: Konkrétně leninismus znamená jistou podobu marxismu, kterou rozvinul V.I. Lenin. Činíte nějaký implicitní rozdíl mezi pracemi Marxe a konkrétní kritikou, kterou máte vůči Leninovi, když užíváte termín "leninismus"? Vidíte nějakou kontinuitu mezi Marxovými názory a tím, co později praktikoval Lenin? CHOMSKY: Bakuninovo varování před rudou byrokracií, která ustaví nejhorší ze všech despotických vlád bylo známo již dlouho před Leninem, a bylo namířeno přímo proti následovníkům pana Marxe. Ve skutečnosti mezi nimi byly značně rozdílné osobnosti; Pannekoek, Luxemburgová, Mattick a další mají k Leninovi velmi daleko, a jejich názory se často přibližují základním prvkům anarcho-syndikalismu. Například Korsch a další psali s přátelským pochopením o anarchistické revoluci ve Španělsku. Mezi Marxem a Leninem existuje kontinuita, ale je zde stejně tak kontinuita s marxisty, kteří byli nemilosrdnými kritiky Lenina a bolševismu. Relevantní je zde rovněž výzkum Teodora Šanina z minulých let o Marxových pozdních postojích vůči rolnické revoluci. Nejsem ani zdaleka vědecký odborník na marxismus, a neodvažoval bych se žádného vážně míněného soudu o tom, která z těchto kontinuit odráží 'skutečného Marxe,'jestliže na tuto otázku vůbec může existovat nějaká odpověď. RBR: Nedávno jsme obdrželi výtisk vašich vlastních Poznámek o anarchismu (Notes On Anarchism) (znovu vydaných loni v Discussion Bulletin v USA). V nich zmiňujete názory raného Marxe, obzvláště jeho rozvinutí myšlenky odcizení člověka v kapitalismu. Souhlasíte obecně s tímto rozdělením Marxova života a práce? Lze o něm říci, že v mládí byl více svobodomyslný socialista, jenž se ale v pozdějších letech stal pevným autoritářem? CHOMSKY: Raný Marx široce čerpá z milieu, v němž žil, a nacházíme mnohé podobnosti s myšlením, které oživovalo klasický liberalismus, aspekty osvícenství a francouzského a německého romantismu. Opět musím říci, že nejsem takový odborník na Marxe, abych si mohl činit nárok na autoritativní soudy. Můj dojem, pro který to považuju za cenné, je, že raný Marx byl hodně postavou pozdního osvícenství, a pozdní Marx byl vysoce autoritativním aktivistou a kritickým analytikem kapitalismu, jenž měl jen málo co říci k socialistickým alternativám. Ale to jsou jen mé dojmy. RBR: Pokud chápu, tak jádro vašeho celkového názoru je erudováno vaším konceptem lidské přirozenosti. V minulosti se myšlenka lidské přirozenosti chápala nejspíš jako něco regresivního, dokonce omezujícího. Například pohled na lidskou přirozenost jako na neměnnou věc se často používá jako argument pro zdůvodnění, proč věci nelze fundamentálně změnit ve směru k anarchismu. Máte odlišný názor? Proč? CHOMSKY: Ústřední částí jakéhokoliv hlediska je nějaký koncept lidské přirozenosti, avšak může být neuvědomělý nebo postrádat přesné vyjádření. Přinejmenším je to pravda o lidech, kteří se považují za mravní konatele, nikoliv za nějaká monstra. Když tedy necháme mravní monstra stranou, tak ať už nějaká osoba, která prosazuje reformy nebo revoluci, nebo stabilitu nebo návrat k dřívějším stádiím vývoje, nebo jednoduše kultivaci něčí vlastní zahrádky, zaujímá postoj podepřený hlavním důvodem, že to, co chce, je "dobré pro lidi". Ale tento soud je založen na nějaké koncepci lidské přirozenosti, kterou rozumná osoba bude zkoušet objasnit tak, jasně jak jen to bude možné, jen aby to šlo vyhodnotit. Takže v tomto ohledu se nijak neliším od kohokoliv jiného. Máte pravdu, že lidská přirozenost byla vždy vnímána jako něco "regresivního", ale to je nutně výsledek hlubokého zmatení pojmů. Copak se má vnučka vůbec nijak neliší od kusu skály, salamandra, kuřete nebo opice? Ten, kdo vylučuje tuto absurditu jako absurdní, uznává, že existuje distinktivní lidská přirozenost. Zbývá nám tedy jen otázka, co to je - vysoce netriviální a fascinující otázka, vědecky nesmírně zajímavá a mající zásadní význam pro lidstvo. Známe docela dost o jejích jistých aspektech - ale ne o těch, které mají hlavní význam pro lidstvo. Tam máme jen naše naděje a přání, intuitivní poznatky a spekulace. Není nic regresivního na skutečnosti, že lidské embryo je přinuceno k tomu, že mu nevyrostou křídla, nebo že jeho vizuální soustava nemůže fungovat tak, jako u hmyzu, nebo že postrádá orientační instinkt holubů. Tytéž faktory, které omezují rozvoj organismu, mu rovněž umožňují získat bohatou, složitou a vysoce zřetelnou strukturu, podobnou fundamentálním způsobem ostatním jedincům téhož druhu, s bohatými a pozoruhodnými schopnostmi. Organismus, který by postrádal takovou determinující vnitřní strukturu, což ovšem radikálně omezuje cesty jeho dalšího vývoje, by byl nějaký druh amébovitého stvoření, které by bylo k politování (dokonce i kdyby umělo nějak přežít). Možnost a limity rozvoje se k sobě logicky vzájemně vztahují. Vezměte si kupříkladu jazyk, jednu z nemnoha distinktivních lidských schopností, o níž víme hodně. Máme velmi silné důvody domnívat se, že všechny možné lidské jazyky jsou si velmi podobné; nějaký marťanský vědec pozorující lidské bytosti by mohl vyvodit, že zde existuje pouze jeden jazyk, s menšími variantami. Důvodem je to, že konkrétní aspekt lidské přirozenosti, který tvoří základ růstu jazyka dovoluje jen velmi omezené možnosti. Je to omezující? Samozřejmě. Je to osvobozující ? Rovněž samozřejmě je. Právě tyto samotná omezení umožňují bohatému a spletitému systému vyjadřování myšlení, aby se rozvíjel podobnými způsoby na základně velmi rudimentární, roztroušené a rozmanité zkušenosti. A co záležitost biologicky-determinovaných lidských rozdílů? Že existují, je zcela jistě pravda, a příčina se radovat, ne se toho bát nebo toho litovat. Život mezi klony by nestál za to žít, a duševně normální osoba musí s radostí uvítat, že ostatní mají schopnosti, které ona sama nemá. To by mělo být základní. Podle mého mínění je to, co se o těchto věcech běžně lidé domnívají, vskutku podivné. Je lidská přirozenost, ať už je to cokoliv, taková, že vede k rozvoji anarchistických způsobů života nebo spíše k jejich překážce? Tak či onak nevíme dost na to, abychom mohli na tuto otázku odpovědět. To je věcí výzkumu a objevování, nikoliv prázdných prohlášení. Budoucnost RBR: Abychom začali pomalu končit, rád bych se vás zeptal krátce na některá aktuální témata na levici. Nevím, jestli je situace v USA stejná, ale zde, s pádem Sovětského svazu, nastala v levici určitá demoralizace. Není tomu ani tak moc, že by lidé byli silní přívrženci toho, co existovalo v Sovětském svazu, ale jde spíše o obecný pocit, že se zánikem Sovětského svazu byla také zničena myšlenka socialismu. Setkal jste se s tímto druhem demoralizace? Jaká je vaše reakce na ni? CHOMSKY: Moje reakce na konec sovětské tyranie byla podobná té na porážku Hitlera a Mussoliniho. V každém případě je to vítězství pro lidského ducha. Obzvláště socialisté je měli uvítat, neboť se konečně zhroutil jeden velký nepřítel socialismu. Tak jako vy i já jsem byl zaujat tím, když jsem viděl, jak lidé - včetně lidí, kteří se předtím považovali za anti-stalinisty a anti-leninisty - byli demoralizováni zhroucením této tyranie. Co to odhaluje, je to, že byli hlouběji oddáni leninismu, než se domnívali. Existují však jiné důvody k obavám ohledně eliminace tohoto brutálního a tyranského systému, který byl asi tak socialistický, jako byl demokratický (vzpomeňme, že si nárokoval být obojí, a že onen druhý nárok byl na Západě vysmíván, zatímco prvý byl dychtivě přijímán jako zbraň proti socialismu - je to jeden z příkladů, jak západní intelektuálové sloužili moci ). Jeden z důvodů má co dělat s povahou studené války. Podle mého názoru to byl ve významné míře speciální případ konfliktu 'Sever-Jih,' abychom užili současného eufemismu pro evropské dobývání většiny světa. Východní Evropa bývala onen původní 'třetí svět,' a Studená válka z roku 1917 nemá ani nejmenší podobnost s reakcí pokusů ostatních částí třetího světa snažit se o nezávislé směřování, ačkoliv v tomto případě daly onomu konfliktu vlastní život rozdíly v měřítku. Z toho důvodu bylo jen rozumné očekávat, že se onen region vrátí docela dost ke svému dřívějšímu statusu: dalo se čekat, že části Západu, jako Česká republika nebo západní Polsko, se k němu opět připojí, zatímco ostatní se obrátí zpět k tradiční služební roli, a bývalá nomenklatura se stane standardní elitou třetího světa (se souhlasem západní státněkorporativní moci, která obecně dává přednost jim před alternativami). Nebyla to hezká vyhlídka a vedla až dosud k nezměrnému utrpení. Další důvod ke znepokojení se týká záležitosti zastrašování a nepřistoupení. Jakkoliv byla sovětská říše groteskní, samotná její existence nabízela jistý prostor pro ne-přistoupení, a z dokonale cynických důvodů, někdy poskytoval pomoc obětem západních útoků. Tyto možnosti jsou pryč a Jih trpí důsledky této ztráty. Třetí důvod má co do činění s tím, čemu ekonomický tisk říká zhýčkaní západní pracující (the pampered Western workers) a jejich luxusní životní styl (luxurious lifestyles). S tím, jak se východní Evropa vrátila do jednoho šiku se Západem mají vlastníci a manažeři mocné nové zbraně proti pracujícím třídám a chudým doma ve svých vlastních zemích. GM a VW nejenže mohou přesunout výrobu do Mexika a Brazílie (nebo tím aspoň hrozit, což má často tentýž účinek), ale rovněž do Polska a Maďarska, kde mohou najít zručné a vyškolené pracovní síly za zlomek původních nákladů. Mají z toho škodolibou radost, pochopitelně, když uvážíme, co je k tomu vede. Můžeme se dozvědět mnoho o tom, čeho se týkala studená válka (nebo jakýkoliv jiný konflikt) tím, že se podíváme na to, kdo je po jeho skončení vysmátý a kdo nešťastný. Podle tohoto kritéria zahrnují vítězové ve studené válce západní elity a bývalou (tj. východní, pozn. překl.) nomenklaturu, nyní bohatší o tolik, že je to za hranicemi jejich nejdivočejších snů, a poražení zahrnují podstatnou část obyvatelstva Východu společně s pracujícími a chudými na Západě, stejně jako lidové vrstvy na Jihu, které hledaly cestu nezávislého vývoje. Takové myšlenky mají sklon vyvolávat mezi západními intelektuály téměř hysterii, jestliže je dokonce dokáží vnímat, což je vzácný případ. Je snadné to ukázat Je to také pochopitelné. Pozorování jsou správná a podlamují moc a privilegia; proto ta hysterie. Obecně lze říci, že reakce poctivého člověka na konec studené války bude složitější, než pouhé potěšení z toho, že se zhroutila jedna brutální tyranie. Podle mého mínění jsou převažující reakce zaplaveny krajním pokrytectvím. Kapitalismus RBR: V mnoha směrech se dnes levice nachází zpátky na stejném místě, kde v minulém (tj. devatenáctém, pozn. překl.) století začala. Stejně jako tehdy nyní čelí jisté formě kapitalismu, která převládá. Zdálo by se, že tu dnes je větší 'konsensus', více než kdy jindy v dějinách, že kapitalismus je jediná oprávněná forma ekonomického uspořádání, která je možná, navzdory skutečnosti, že nůžky mezi bohatými a chudými se víc a víc rozevírají. Proti tomuto pozadí by člověk mohl argumentovat, že levice si není jistá tím, jak kupředu. Jak se díváte na současnou dobu? Je to otázka toho jít "zpátky k základům"? Mělo by se úsilí dnes napřít k tomu, aby se do socialismu přinesla nebo v něm byla vyzvednuta libertariánská tradice a aby se zdůrazňovaly více demokratické ideje? CHOMSKY: Podle mně je to hlavně propaganda. To, co se nazývá 'kapitalismus' je jednoduše jakýsi systém společenského merkantilismu, s obrovskými a většinou podivnými a nezodpovědnými soukromými tyraniemi, které uplatňují rozsáhlou kontrolu celé ekonomiky, politického systému a společenského a kulturního života, a které fungují v těsné spolupráci s mocnými státy, jež masivně intervenují v domácí ekonomice a mezinárodním společenství. Tak tomu je ve Spojených státech, navzdory mnoha iluzím, které o nich lidé mají. Bohatí a privilegovaní už nejsou dále ochotní čelit tržní disciplíně, než byli v minulosti, ačkoliv ji považují za naprosto vhodnou pro většinovou populaci. Uvedu jen několik příkladů pro ilustraci: Reaganova vláda, která si libovala v rétorice volného trhu, se rovněž vychloubala před obchodní komunitou, že je nejprotekcionističtější vládou v poválečné historii Spojených států - ve skutečnosti více než všechny ostatní dohromady. Newt Gingrich, který vede současnou křížovou výpravu, reprezentuje superbohatý volební okrsek, který přijímá více federální podpory než kterýkoliv jiný předměstský region v zemi, kromě federálního systému samotného. 'Konzervativci ' kteří volají po zrušení školních obědů pro hladové děti rovněž požadují zvýšení rozpočtu pro Pentagon, který byl založen koncem 40.let 20.století ve své současné podobě protože - jak nám obchodní tisk laskavě sdělil - high tech průmysl nemůže přežít v čisté, kompetitivní, nepodporované ekonomice ´volného podnikání´ a vláda musí být jeho spasitel. Bez tohoto spasitele by Gingrichovi voliči byli chudými pracujícími (a to ještě, kdyby měli štěstí). Neexistovaly by žádné počítače, elektronika obecně, letecký průmysl, hutnictví, automatizace, atd. atd., prostě je toho celý seznam. Anarchisté nejspíše ze všech lidí by se neměli nechat oklamat takovými tradičními podvody. Myšlenky libertariánských socialistů jsou více než kdy jindy relevantní a lidé jsou vůči nim velmi otevřeni. Navzdory obrovské mase společenské propagandy si lidé mimo vzdělané kruhy stále dost podržují své tradiční postoje. Ve Spojených státech například více než 80% obyvatel považuje tamní ekonomický systém za skrytě nespravedlivý a politický systém za podvod, který slouží něčím zvláštním zájmům, ale ne lidem. Drtivá většina se domnívá, že pracující lidé mají příliš malý hlas ve veřejných záležitostech (totéž platí pro Anglii), že vláda má odpovědnost pomáhat potřebným, že financování vzdělání a zdravotnictví by mělo mít prioritu před omezováním rozpočtu a snižováním daní , že současné republikánské návrhy, které tak snadno procházejí Kongresem, zvýhodňují bohaté a poškozují většinu obyvatelstva atd. Intelektuálové vám mohou říci odlišnou verzi, ale není tak těžké zjistit si fakta. RBR: Anarchistické myšlenky byly do jisté míry ospravedlněny zhroucením Sovětského svazu - Bakuninovy předpovědi se ukázaly být správné. Domníváte se, že by se anarchisté měli tímto obecným vývojem a bystrostí Bakuninovy analýzy cítit povzbuzeni ? Měli by se anarchisté dívat do budoucího období s větší sebedůvěrou ve své myšlenky a historii? CHOMSKY: Myslím, - přinejmenším doufám - že odpověď na to je implicitně v tom, co bylo řečeno výše. Myslím, že současná doba věstí mnohá zlá znamení, ale i znamení velké naděje. Co bude dále, závisí na tom, co uděláme s příležitostmi, které to dává. RBR: Nakonec, Noame, otázka trochu z jiného soudku. Máme tu pro vás objednanou pintu piva Guiness. Kdy přijdete a ochutnáte ji? CHOMSKY: Mějte ten Guiness připravený. Doufám, že to nebude trvat příliš dlouho. Teď vážně -jestliže budeme moci, přijedu zítra. Měli jsme se ( moje žena jela se mnou, což je u těchto mých pravidelných pracovních cest neobvyklé) báječně v Irsku, a nesmírně rádi bychom se tam vrátili. A proč to zatím není možné? Nerad bych vás nudil podrobnostmi, ale úkoly jsou mimořádné a hromadí se - to je postřeh o podmínkách, které jsem se pokoušel popsat. 2002 (c) překlad [email protected] http://odpor.wz.cz http://mujweb.cz/www/odpor +++++++++++++++++++++++++++ Noam Chomsky: Poselství pražské demonstraci 12.7.2007 Noam Chomsky otevřená odpověď na otevřený dopis Jana Tamáše z iniciativy Ne základnám u příležitosti demonstrace odpůrců 26. 5. 2007 Umístění systému protiraketové obrany ve východní Evropě znamená prakticky vyhlášení války. Představte si jen, jak by reagovaly Spojené státy, kdyby Rusko nebo Čína nebo jiná cizí mocnost jen pomyslelo na umístění protiraketového systému na hranicích USA nebo v jejich blízkosti, o budování takového systému nemluvě. Za takových nepředstavitelných okolností by byla prudká reakce USA nejen skoro jistá, ale také pochopitelná, a to z jednoduchých a jasných důvodů. Všichni dobře vědí, že protiraketová obrana je zbraní prvního úderu. Uznávaní vojenští analytikové USA ji popisují jako „nejen prostý štít, ale umožňovatel akcí USA.“ „Umožní efektivnější uplatňování vojenské moci USA v zahraničí.“ „Tím, že ochrání naši domovinu před odvetou, [protiraketová obrana] bude zárukou schopnosti a ochoty Spojených států ,utvářet’ prostřední na jiném místě.“ „Účelem protiraketové obrany ve skutečnosti není ochrana Ameriky. Je to nástroj globální nadvlády.“ „Protiraketová obrana se týká zachování schopnosti Ameriky uplatňovat moc v zahraničí. Jejím účelem není defenzíva, ale ofenzíva. A přesně proto ji potřebujeme.“ Všechno to jsou citáty z respektovaných liberálních zdrojů hlavního politického proudu – které jsou za rozvoj toho systému a jeho rozmístění na odlehlých hranicích globální nadvlády USA. Jeho logika je prostá a srozumitelná. Funkční systém protiraketové obrany je pro potenciální cíle následující zprávou: „Zaútočíme na vás podle libosti a vy nebudete schopni odvety, takže nás nemůžete odstrašit.“ Evropanům se teď systém prodává jako obrana proti íránským raketám. I kdyby měl Írán jaderné zbraně a rakety dlouhého doletu, pravděpodobnost, že by je použil k útoku na Evropu, je nižší než pravděpodobnost, že by Evropu zasáhl asteroid, takže pokud je důvodem obrana, Česká republika by měla zavádět systém na svou obranu před asteroidy. Kdyby Írán naznačil byť nejmenší záměr k takovému kroku, země by byla obrácena v prach a dým. Systém samozřejmě míří na Írán, ale jako zbraň prvního úderu. Je to součást narůstající hrozby útoku USA na Írán, jež je sama o sobě vážným porušením Charty OSN, i když lze připustit, že tato otázka nevyvstává v případě států postavených mimo zákon. Když Gorbačov souhlasil s tím, že sjednocené Německo bude členem nepřátelské vojenské aliance, akceptoval velmi vážnou hrozbu bezpečnosti Ruska, a to z tak dobře známých důvodů, že se jimi nemusíme zabývat. Oplátkou dala vláda USA závazný slib nerozšiřovat NATO směrem na východ. Tento slib byl za několik let porušen, což na Západě vyvolalo málo komentářů, ale zvýšilo hrozbu vojenské konfrontace. Takzvaná „protiraketová obrana“ zvedá hrozbu války o pár stupínků výš. „Obranou“, kterou poskytuje, je zvýšení hrozby agrese na Středním východě s nevypočitatelnými důsledky, a hrozba konečné, smrtelné jaderné války. Více než před půl stoletím, Bertrand Russell a Albert Einstein vydali velmi zajímavou výzvu lidem světa, ve které je varovali, že stojí před rozhodnutím, které je „jasné, děsivé a nevyhnutelné: Měli bychom přivést lidstvo ke konci? Nebo by měl člověk zavrhnout válku?“ Přijetím tak zvaného „systému protiraketové obrany“ je tímto rozhodnutím a to takovým, které dává přednost konci lidstva, a to v možná ne příliš vzdálené budoucnosti. Překlad Rudolf Převrátil The installation of a missile defense system in Eastern Europe is, virtually, a declaration of war. Simply imagine how the US would react if Russia or China or Iran or in fact any foreign power dared even to think about placing a missile defense system at or near the borders of the US, let alone carrying out such plans. In these unimaginable circumstances, a violent US reaction would be not only almost certain but also understandable. for reasons that are simple and clear. It is well known on all sides that missile defense is a first strike weapon. Respected US military analysts describe missile defense as "not simply a shield but an enabler of U.S. action." It "will facilitate the more effective application of U.S. military power abroad.” “By insulating the homeland from reprisal, [missile defense] will underwrite the capacity and willingness of the United States to 'shape' the environment elsewhere." "Missile defense isn't really meant to protect America. It's a tool for global dominance.” “Missile defense is about preserving America's ability to wield power abroad. It's not about defense. It's about offense. And that's exactly why we need it.” All quotes, from respected liberal and mainstream sources -- who favor developing the system and placing it at the remote limits of US global dominance. The logic is simple, and well understood. A functioning missile defense system informs potential targets that “we will attack you as we please, and you will not be able to retaliate, so you cannot deter us.” The system is being marketed to Europeans as a defense against Iranian missiles. Even if Iran had nuclear weapons and long-range missiles, the chances of its using them to attack Europe are lower than the chances of Europe being hit by an asteroid, so if defense is the reason, Czech Republic should be installing a system to defend the country from asteroids. If Iran were to indicate even the slightest attention of such a move, the country would be vaporized. The system is indeed aimed at Iran, but as a first strike weapon. It is a component of the escalating US threats to attack Iran, threats that are in themselves a serious violation of the UN Charter, though admittedly this issue does not arise in outlaw states. When Gorbachev agreed to allow a unified Germany to join a hostile military alliance, he was accepting a very severe threat to Russian security, for reasons too familiar to review. In return, the US government made a firm pledge not to expand NATO to the East. The pledge was violated a few years later, arousing little comment in the West, but raising the threat of military confrontation. So-called “missile defense” ratchets the threat of war a few notches higher. The “defense” it provides is to increase the threat of aggression in the Middle East, with incalculable consequences, and the threat of terminal nuclear war. Over half a century ago, Bertrand Russell and Alfred Einstein issued an extraordinary appeal to the people of the world, warning them that they face a choice that is “stark and dreadful and inescapable: Shall we put an end to the human race; or shall mankind renounce war?” Accepting a so-called “missile defense system” makes that choice, in favor of an end to the human race, perhaps in the not-too-distant future. články autora O autorovi Vytisknout Poslat e-mailem +++++++++++++++++++++++++++ Milí matičiari a sympatizanti, preposielam poznámku s otázkou p Šottera a dodávam, že viacerí členovia Matice mi avizovali, že prestanú SNN odoberať, pretože odkedy sa dostali do rúk čechoslovakistom bratom Brožíkovcom, sú nečitateľné a neakceptovateľné!!! Pekný deň praje M.S. From: Vladimir Sotter Pozdravujem Vás priatelia Slováci. Prezrel som si čerstvé vydanie SNN (Slovenské národné noviny). Nezvyknem používať termín "šokujúci", ale v tomto prípade to musím. Nachádza sa tam totiž spomienka na Liz Taylorovú, síce ako žena krásna, ale... Je tu to ale. Neviem, či ste čítali článok na našom webe http://voltaire.netkosice.sk Sionistka Elizabeth Taylorová, a to je článok prevzatý zo židovských stránok! Komu slúžia SNN??? S pozdravom a prianim slnečného víkendu, Dr. V. S. +++++++++++++++++++++++++++ Pitie vody v správnom čase maximalizuje funkčnosť ľudského tela. 2 poháre vody hneď po prebudení podporuje funkciu vnútorných orgánov 1 pohár vody 30 minút pred jedením prospieva tráveniu 1 pohár vody pred kúpeľom znižuje krvný tlak 1 pohár vody pred spaním predchádza krvácaniu do mozgu a počas spánku často vyskytujúcemu sa srdcovému záchvatu Poznámka: len tečúca voda je živá voda, stojacá voda je mŕtva voda, preto pite vodu radšej z vodovodu ako z plastikovej fľaše +++++++++++++++++++++++++++ Dali by ste si grilovaného mamuta? Nové stránky www.nagril.sk vám poradia, ako na to. S príchodom prvých jarných dní začína aj grilovacia sezóna. So záujmom a s chuťou sledujeme množiace sa záhradné grily, ktoré pribúdajú v malých i veľkých záhradách, terasách alebo dokonca balkónoch ako huby po daždi. Hovoríme si, aké asi bude tohtoročné grilovanie, čím prekvapíme a potešíme hostí? Ak chcete tento rok zažiariť a nepohorieť, vyskúšajte úplne nový web www.nagril.sk. Nové stránky www.nagril.sk predstavujú unikátneho sprievodcu svetom grilovania. Je rozdelený do troch tematických celkov, v ktorých návštevníci, predovšetkým z radov mužského pokolenia, nájdu chutné recepty (Recepty a rady), všetko o griloch (Grily) a inšpiráciu na večery pri ohni (Grilpárty). V sekcii Grily sa dozviete, aký gril je pre vás najvhodnejší a ako si najjednoduchšie poradiť s jeho údržbou. Záložka Pyromanov poradca vám pomôže pri rozpaľovaní grilu odborným spôsobom a tiež zálesáckou cestou a užitočné Rady a triky určite ocenia aj ostrieľaní „grilmani“. Ak chcete dať grilovaniu netradičný ráz a chýba vám inšpirácia, nechajte si poradiť. Sekcia Grilpárty ponúka rady, ako grilovať „na vysokej nohe“, nadivoko, na prašnej ceste alebo v pokoji rodinného krbu. Špecialitou online stránky www.nagril.sk je aj zábavná aplikácia, s pomocou ktorej si môžete vyrobiť pozvánky na svoju grilovaciu párty a následne ich poslať priateľom. Tí určite ocenia vtipné poznámky a aj veselé grafické spracovanie pozvánky, ktorá môže mať vôňu Ameriky, horieť španielskym temperamentom alebo byť tradične slovenská. Aký by to bol sprievodca grilovacím svetom, keby ste v ňom nenašli zaujímavé typy na prípravu špecialít z ohňa. Sekcia Recepty vám preto otvára dvere do sveta grilovaných klobások, špekáčikov, hovädzích a bravčových špecialít, ale tiež k receptom na grilovaného kapra, lososa či makrelu, prípadne tipy, ako chutne ugrilovať chlieb či toasty. Milovníci operencov zaiste ocenia množstvo morčacích a kuracích špecialít. Všetky recepty obsahujú praktický Nákupný zoznam, ktorý si môžete vytlačiť a potraviny nakúpiť podľa neho. Vaše vlastné recepty môžete ľahko zdieľať s ostatnými návštevníkmi. Nech vám ide grilovanie od ruky! Vďaka stránkam www.nagril.sk to pôjde naozaj jednoducho. Ďalšie informácie vám poskytne: Lucia Pekaríková, Seesame, mail: [email protected] +++++++++++++++++++++++++++ +++++++++++++++++++++++++++ +++++++++++++++++++++++++++ Váženi spoluobčané! V nedávne době jsem podepsal historicky významné dokumenty pro naši Československou republiku, tj. dekrety presidenta ČSR. Tyto dokumenty nám dávaji naději, že se již nebudou opakovat tragické udalosti let 1938-39. Vědom si neblahých zkušeností našeho národa, zejména z druhé světové války, zanechávam Vám odkaz, ve kterém Vás varuji před možnými pozdějšími požadávky na znovu osídlení našeho pohraničí sudetskými Němci, kterí byli po právu, na základe mých dekretů z naši republiky odsunutí. Může se stát, že mé dekrety, vydané z rozhodnutí vítězných mocností druhé světové války, budou postupem času prohlašovány za neplatné. Může se stát, tak jako v minulostí, že se najdou „tak zvaní češí vlastenci", kteři se budou sudetským Němcům za jejích odsun omlouvat a že budou naklonení otázce jejich návratů. Nenechte se oklamat a návratu nedopusťte. Hitlerové odcházejí, avšak snaha o ovládnutí' Evropy Německem zústává. Mohou se najit vlastizrádci, kteři budou opět usilovat i o odtrženi Slovenska od Češké republiky, Bylo by to pošlapáni odkazu našeho prvního presidenta ČSR T. G Masaryka a jeho spoluzakladatele M. R. Štefánika. Vedlo by to k zániku obou našich národů. Nezapomeňte, že mé dekréty se týkají i potrestaní vlastizrádců a že mají trvalou platnost a potrestejte všechny vlastizrádce, ať je to kdokoliv a v kterékoliv době. Dr. Edvard Beneš, Praha, Květen 1947 "Rozpočet by měl být vyvážený, štátni pokladna by se měla znovu naplnit, veřejný dluh by se měl snížit. arogance úřednictva by se měla zmírnit a být pod dozorem, pomoc cizím zemím by se měla omezit, pokud Řím nemá přijít na mizinu. Lidé se opět musí naučit pracovat namísto toho, aby žili z veřejné podpory." (Mareus Tullius Cicero v roce 55 před n.l.) 1) Papuan Lawmaker Wants Police Chief Fired After Two Civilians Shot Dead 2) AI . Indonesia: Authorities must investigate unnecessary and excessive use of firearms by security forces in Papua 3) MRP member Hanna Hikoyabi given 14 days to clarify her political position 4) Central Highlands parlimentary group rejact new MRP -------------------------------------- http://www.thejakartaglobe.com/home/papuan-lawmaker-wants-police-chief-fired-after-twocivilians-shot-dead/435736
Podobné dokumenty
metody výuky a testování cizích jazyků (včetně češtiny
edukační praxe obou cílových skupin studentů, mimo jiné ve snaze podpořit sociální a jazykovou imerzi
zahraničních studentů do autentického prostředí češtiny.
Připomeňme, že s ohledem na cílové zam...
Lect. dr. Lenka GARANČOVSKÁ LISTĂ DE LUCRĂRI
3. GARANČOVSKÁ, Lenka. 2013. Zamatové Slovensko. In: Naše snahy, 2013, roč. XXIV,
č. 7, s. 5.
4. GARANČOVSKÁ, Lenka. 2013. Medzinárodná konferencia na pôde bukurešťskej
univerzity pri príležitosti...
Domácí sledování cukru v krvi u psů a koček
Používání nových lancet a glukometrů
je velmi jednoduché a většina majitelů
domácích zvířat si ho osvojí bez
jakýchkoliv problémů (Van de Maele et
al., 2005). V případě neklidných zvířat je
někdy k...