číslo 1/2007 - Paneurópska vysoká škola

Transkript

Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae
1 /2007
kola práva
š
á
k
o
s
y
v
á
Bratislavsk
ensi Iuri
v
a
l
s
i
t
a
r
B
ademia
c
A
x
e
e
atislav
a
i
r
t
i
B
t
o
a
i
N
m
e
e
d
a
i
a
t
c
spruden
ae ex A
i
i
r
t
i
u
t
I
o
ia B
i
s
m
N
e
n
e
d
e
a
a
i
v
c
t
a
l
n
A
s
e
i
d
t
x
e
a
u
mia Br
otitiae
Iurispr
e
i
d
N
s
a
e
n
c
e
a
i
A
v
t
a
n
x
l
Ac
e
e
s
i
d
x
t
e
u
e
a
a
r
i
r
e
t
p
i
B
s
a
t
i
i
t
o
r
a
i
i
u
t
N
I
o
m
i
e
e
s
N
d
ex Aca
islaven
rudentia
dentiae
t
e
p
u
a
s
a
r
r
i
i
p
r
t
B
i
s
u
i
t
a
I
r
o
i
i
u
tiae
s
m
I
N
i
e
n
t
i
e
d
e
s
o
a
a
i
n
v
c
N
t
e
a
l
n
A
e
v
s
e
i
a
a
i
d
t
l
x
t
s
e
a
u
i
n
r
r
t
e
e
p
demia B
Notitia
risprud
si Iuris
mia Bra
a
e
u
e
n
c
I
d
e
a
i
a
i
A
v
t
s
c
a
n
n
x
l
A
e
e
e
s
i
d
v
x
t
e
entia
u
e
a
a
a
d
r
l
i
r
e
s
t
p
u
i
B
s
a
r
t
i
i
p
t
oti
r
a
a
i
s
i
r
i
u
t
I
r
o
B
m
i
e
u
a
s
N
I
d
i
n
i
a
a
e
s
e
n mi
tislav
Academ
e ex Ac
sclaavdee
udentia
a
i
a
r
r
t
x
i
p
e
t
a
B
i
s
r
i
t
e
a
r
B
o
i
a
A
i
u
t
a
m
I
N
i
i
e
t
i
e
urisp
x
d
s
o
m
I
a
a
e
i
e
n
i
c
N
d
e
s
a
nt
A
e
v
e
n
c
a
a
e
i
a
l
x
A
t
v
s
i
e
i
n
a
t
t
x
e
l
e
i
e
a
s
a
d
i
i
r
t
e
t
u
ia Bra t i a e ensi I
e Notit
NotitiaNo
Iurispr
demia B
a
m
i
a
i
e
e
t
s
c
d
a
n
i
n
A
a
t
e
e
c
d
n
v
x
e
A
u
e
a
d
r
l
e
x
s
p
u
i
e
s
a
r
t
i
i
n
ra
isp
ur
tit
e
iae
islav
r
o
B
t
t
d
i
u
t
a
a
N
I
i
o
r
u
i
e
B
s
m
r
N
a
e
i
n
a
p
t
d
e
i
e
a
a
n
s
v
i
m
c
e
i
t
a
e
d
l
A
r
n
d
pru
ex
ex Aca
isprude islaveenNsiotiItu
a Bratis
i
r
e
u
m
a
I
i
ratisl
e
i
d
B
s
a
n
a
c
i
avensi Iuris risprudentiae Notitiae
e
A
v
m
e
a
x
l
d
a
e
s
t
i
a
i
t
e
t
c
a
n
a
a
i
A
e
r
r
B
e Notit
emia B
risprud
tiae ex1 / 2 0 0 7 Academi
si Iu
i
d
a
u
i
t
n
a
I
t
e
o
c
i
n
v
s
e
N
A
a
n
d
l
e
e
x
s
u
a
i
e
r
i
v
t
t
p
a
e
a
l
s
n
r
a
i
s
B
Notiti
isprude
a Brati
tiae ex
e
r
i
ensi Iur
i
t
a
u
v
i
m
o
I
t
a
e
i
l
n
d
N
s
s
e
i
a
e
n
t
d
c
e
a
a
u
i
A
r
v
r
t
B
a
p
n
x
l
s
e
Bratis
titiae e
isprud
iae ex
t
o
r
a
i
i
ensi Iuri
u
t
Academia
N
I
o
v
m
i
e
a
e
l
s
N
d
a
s
i
n
a
i
e
t
e
t
c
a
n
i
a
v
A
e
t
r
a
d
n
l
B
x
demia
isprude
titiae e
a Bratis
Iurispru
r
o
i
i
u
s
m
I
N
e
n
i
e
d
e
s
a
a
i
n
v
c
t
e
a
l
n
A
e Notit
v
s
e
i
a
a
tiae ex Aca
i
d
t
l
x
t
s
e
a
u
i
n
r
r
t
e
e
p
B
a
a
d
s
i
r
i
a
u
t
r
B
i
i
r
t
u
p
a
m
o
I
i
s
e
i
i
Acad
Academ
entiae N
ensi Iur
slavens
i
d
v
x
t
u
e
a
a
den
r
l
r
e
s
p
u
i
B
s
a
r
t
i
i
p
t
r
a
a
i
s
i
r
i
u
t
Notitiae ex
I
r
o
B
m
i
e
u
a
s
N
I
d
i
n
i
a
e
s
e
c
m
a
e
i
n
v
rudent
ratisla
tislave
x Acad
p
e
tiae ex A
a
B
i
s
r
i
t
e
a
r
B
o
i
a
i
u
t
a
m
I
N
i
i
e
t
i
e
d
s
o
m
a
a
e
i
n
c
N
d
t
e
a
n
A
e
de
tislav
x Ac
e ex
entia
e Notitiae e
tiae Notitia
si Iurisprud
cademia Bra
obalka_vedecky-casopis-PF-UPR.indd 1
14. 12. 2007 16:22:46
Obsah
Obsah
Editorial
prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
3
Vedecké štúdie
prof. JUDr. PhDr. Miloš Večeřa, CSc.
Rovnost jako politická a právní kategorie. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
4
doc. Ing. Roman Rak, PhD., prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc.
Nástin teoretických základů kriminalistické identifikace osob
podle pohybového projevu lokomoce člověka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
14
doc. JUDr. Ladislav Vojáček, CSc.
Příprava reformy právnického studia v ČSR
a učitelé brněnské právnické fakulty . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
28
doc. JUDr. Jozef Záhora, CSc.
Zákaz mučenia v medzinárodnej dimenzii . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
50
JCDr. PaedDr. Róbert Brtko, CSc.
Charakteristika niektorých kontroverzií medzi prokuliánmi
a sabiniánmi v rímskom práve . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
64
Odborné články
prof. JUDr. Ján Svák, CSc.
K uplatňovaniu výkonu práva na zhromažďovanie. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
77
doc. JUDr. Ladislav Balko, PhD.
Finančné právo ako samostatné právne odvetvie. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
85
doc. Dr. Mgr. Jana Viktoryová, JUDr. Ján Palarec
Niekoľko poznámok k vyšetrovaniu sprenevier . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
95
doc. JUDr. Jiří Bílý, Eq.m.
Kapitoly z velkomoravského práva – Královský titul moravských králů. . . . . . . . . . . . . . . 102
JUDr. Branislav Jablonka, PhD.
Emisia zmenky v súvislosti so spotrebiteľským úverom. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 109
JUDr. Marek Števček
Limitácia náhrady škody – pohľad (rýdzo) civilistický . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 119
JUDr. Alexandra Kotrecová
K otázkam možnosti vznesenia námietky premlčania v odvolacom konaní . . . . . . . . . . 130
1
JUDr. Michaela Štefunková
Možnosti skúmania latentnej kriminality . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 139
Mgr. Anton Martvoň
Aktuálny stav správneho súdnictva v štáte Vatikán
v rámci európskeho vnútroštátneho správneho súdnictva
v organizačnom a vo funkčnom poňatí. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 146
Mgr. Martin Oravec
Zmocňovacie zákonodarstvo v Československu v rokoch 1920-1938 . . . . . . . . . . . . . . . 149
Mgr. Saskia Poláčková
Uniform Commercial Code – Default (nesplnenie povinnosti na strane dlžníka) . . . . . 155
Informácie
Mgr. Daniela Košecká
Medzinárodná konferencia
„Domácie násilie – nová prax a nová legislatívna v Európe“ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 161
Medzinárodný seminár „Prognóza vývoja kriminality
a jej kontroly v krajinách strednej a východnej Európy“ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 163
2
Zborník
Vážení čitatelia,
do rúk sa Vám dostáva prvé číslo nového časopisu Fakulty práva Bratislavskej
vysokej školy práva, ktorého ambíciou je rozširovať možnosti verejne prezentovať
výsledky vlastnej vedeckej (osobitne výskumnej) práce, sprostredkovávať čitateľom
štúdie a články medzinárodne uznávaných právnických autorít, poskytovať fórum
na vedenie vysoko kvalifikovaných diskusií o odborne náročných problémoch právnej teórie a praxe, prinášať aktuálne informácie o najnovších publikáciách právnych
vedných odborov a o akademickom živote fakulty.
Obsah časopisu bude korešpondovať s profilom fakulty, s jej dlhodobým zameraním v oblasti vedeckej práce, ako aj v oblasti vzdelávania v právnych študijných
odboroch, osobitne v odboroch doktorandských (konkrétne medzinárodného práva, teórie a dejín štátu a práva, trestného práva a v blízkej perspektíve ďalších právnych odborov).
Počiatočná polročná periodicita vydávania časopisu sa už v blízkej budúcnosti
skráti na kvartálny interval, čo rozšíri priestor pre publikačné aktivity aj začínajúcich
autorov z radov mladých učiteľov, vedeckých pracovníkov a talentovaných študentov, vrátane vedeckých a odborných prác vypracovaných v rámci študentskej vedeckej a odbornej činnosti.
Vedecký status časopisu bude garantovaný výrazným zastúpením plnohodnotných vedeckých štúdií a ich náročným recenzovaním špičkovými odborníkmi.
Obsah jednotlivých čísel sa bude členiť na nasledujúce tematické časti:
l
l
l
l
l
vedecké štúdie prezentujúce výsledky výskumnej práce,
odborné články (v príspevkoch tejto rubriky sa budú populárnym a všeobecne prístupným spôsobom objasňovať odborne náročné problémy právnej teórie a praxe),
diskusie – polemiky (v tejto rubrike budú uverejňované ohlasy na príspevky
publikované v časopise),
recenzie (kníh, ktoré môžu byť zaujímavé pre čitateľov časopisu),
informácie (o najvýznamnejších vedeckých aktivitách a významných udalostiach).
Na záver vyslovujem presvedčenie, že časopis zaujme dôstojné miesto medzi porovnateľnými periodikami, uchová si priazeň renomovaných autorov a bude si získavať čoraz širší okruh stálych čitateľov.
prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc.
dekan Fakulty práva
Bratislavskej vysokej školy práva
3
Rovnost jako politická
a právní kategorie
Miloš Večeřa
1. Pojem a hodnota rovnosti
Pojem rovnosti (latinsky aequitas, aequalitas, francouzsky égalité, německy
gleichheit a anglicky equality) sám o sobě vyjadřuje existenci souladu nebo shody
mezi objekty, osobami, procesy, situacemi apod. alespoň v jednom směru, v jedné
vlastnosti, charakteristice. Rovností tak charakterizujeme vztah mezi jevy, přičemž
jde především o otázku kritérií, k nimž otázku rovnosti posuzovaných objektů
vztáhneme. Je určitě snazší definovat rovnost v přírodních vědách, jako jsou matematika nebo fyzika, oproti vědám společenským, které rovnost vztahují k základním
principům uspořádání společnosti, zejména pokud jde o postavení jednotlivých sociálních subjektů a rovnost podmínek v určitém sledovaném ohledu.
Rovnost vždy představovala základní kategorii politických, filozofických, sociologických a právních úvah vztažených k postavení člověka ve společenských
a právních vztazích a společnosti jako takové. Sociálně reflektovaná hodnota rovnosti ve společnosti se pak stává nejen obecným politickým a právním ideálem a objektem ideologického a politického boje, ale rovněž základem moderních demokratických právních systémů s jejich ústavně právním zakotvením.
Hodnota rovnosti patří mezi ústřední hodnoty, které nesly ve svém štítu demokratické revoluce, a jež prosazovaly velké politické programy a moderní sociální
teorie společnosti. Tyto základní hodnoty představují nejen určitou sociální orientaci, ale plní i významné sociální funkce zajišťující hodnotovou kontinuitu sociálního
vývoje a představují tak nosnou konstrukci společnosti. K těmto nosným duchovním hodnotám se přihlásilo nejen osvícenství a velká francouzská revoluce politickým heslem: „volnost (svoboda), rovnost, bratrství“ (liberté, égalité, fraternité),
ale i mezinárodní úmluvy o lidských právech a Charta základních práv EU přijatá v závěru roku 2000 v Nice formou politické deklarace. V preambuli této Charty se výstižně praví: Unie, vědoma si svého duchovního a morálního dědictví, se zakládá na
4
Rovnost jako politická a právní kategorie
nedělitelných a všeobecných hodnotách lidské důstojnosti, svobody, rovnosti a solidarity; spočívá na zásadách demokracie a právního státu“.1 Hodnotová kontinuita tak
staví hodnotu rovnosti a s ní spojovanou hodnotu svobody do popředí duchovních hodnot.
2. Rovnost a svoboda
Rovnost se vždy projevovala a projevuje v těsné symbióze s hodnotou svobody
v představě rovné svobody nebo svobody v rovnosti. K ideji rovnosti a svobody se
váží mnohé právně filosofické, právně teoretické, politologické, sociologické, ekonomické a jiné koncepce, které usilují hodnoty svobody a rovnosti identifikovat, vymezit a charakterizovat jejich vzájemný vztah, resp. nalézt jmenovatele společného
pro jejich uchopení rozdílnými vědními disciplínami. Tyto snahy komplikuje fakt, že
hodnoty svobody a rovnosti jsou odlišně distribuovány v rozdílných politických systémech, byť demokratického charakteru, od liberálních politických systémů zdůrazňujících hodnotu svobody, k systémům sociálně demokratickým a systémům založeným na ideji demokratického socialismu, jež dávají přednost ideálu rovnosti sociální před svobodou.2
Vztah hodnot svobody a rovnosti není jednoznačný a má i svůj historický rozměr, což se nutně odráží i v právních a politických teoriích. Kontradiktorně vyznívají
názory, že svoboda bez rovnosti je iluzorní, tedy bez ekonomické a politické rovnosti
lidí není jejich svobody a práv, a na druhé straně zdůrazňovaný fakt, že snahy o sociální vyrovnání, tedy o zmírnění sociální nerovnosti, vedou ve svém důsledku k omezení svobody jednotlivce ve smyslu sociologickém a právním (omezení alternativ
jednání a svobody k něčemu, např. při volbě vzdělání či smluvní svobody).3 Ve druhém případě je tak svoboda jednotlivce obětována ideálu vyšší sociální rovnosti.4
Konsekventně si můžeme položit otázku, zda svoboda a rovnost jsou spíše komplementární nebo naopak vzájemně si konkurují hodnotové kategorie. Výstižnější
je zřejmě první pohled, zdůrazňující jejich komplementaritu a vzájemnou podmíněnost a relaci.
Interpretace vztahu svobody a rovnosti má nutně právně teoretické a právně
politické vyznění, zejména v těch případech, kdy je nezbytné omezit práva a svobody v důsledku vyznačení hranice, kde končí svoboda jednoho a začíná svoboda druhého jedince nebo z důvodu veřejného zájmu. V moderní demokratické společnosti
musí takové omezení svobody vycházet z principu právní rovnosti jako
1)
2)
3)
4)
Syllová, J., Pítrová, L., Svobodová, M. et al. Ústava pro Evropu (Komentář). Praha: C.H.BECK, 2005, s.126.
Srov. Večeřa, M. Sociální stát: Východiska a přístupy. 2. uprav. vydání. Praha: Sociologické nakladatelství, 1996, s. 15 an.
K tomu Weinberger, O. Filozofie, právo, morálka. Brno: MU, 1993, s. 21.
Viz k tomu Koskenniemi, M. The Effect of Rights on Political Culture. In Alston, P. (ed.) The EU and Human Rights. Oxford: University Press, 1999, s. 107 an.
5
kategorického požadavku respektovat rovnost v omezení svobody, tedy požadavku
rovnosti ve svobodě, kdy svoboda a rovnost představují základní souřadnice určující
právní postavení člověka.
3. Rovnost jako stále aktuální hodnota
Otázka rovnosti (resp. nerovnosti jako její antiteze) neztrácí nic ze své stálé aktuálnosti. Britský esejista George Orwell ve své známém příběhu Farma zvířat z roku
1945 ukazuje na alegorii chování zvířat mechanismy fungování interpersonálních
vztahů v sociálním společenství a dospívá k poznání, že „All animals are equal. But
some are more equal than others“ (Všechna zvířata jsou si rovna. Ale některá jsou si
rovnější.). Evokuje tak myšlenku existence sociální nerovnosti jako určité přirozené
formy sociálního rozvrstvení společnosti. Postmoderní etapa vývoje demokratické
společnosti otázky sociální nerovnosti sice transponuje do jiné polohy, jejich závažnost však spíše prohlubuje. Relativně bohaté západní společnosti se v postmoderní
situaci s postupující politickou a ekonomickou integrací, podmíněnou zejména procesy evropeizace a globalizace, stávají stále méně homogenními a uniformními, což
se projevuje jednak v rostoucí rozmanitosti životních forem, způsobů světonázoru,
hodnotových orientací, normativních řádů, koncepcí vědění apod., ale i ve vyšší diferencovanosti struktury společnosti podle kulturních, národnostních, etnických,
politických a řady dalších sociálních charakteristik.5 Důsledkem je prohlubující se
sociální nerovnost generující sociální konflikty6 a narůstání okrajových sociálních
subkultur.7 Ulrich Beck v této souvislosti navíc připomíná nezbytnost legitimizovat
nejen národní sociální nerovnosti, ale i nerovnosti globální.8
Uvedené procesy navozují nutnost vedení širokého diskursu o povaze rovnosti, svobody, demokracie a lidských práv v dnešním globalizujícím se postmoderním světě. S procesem globalizace jsou spojovány jednak velké naděje, jak je vyjádřil např. bývalý generální tajemník Spojených národů Kofi Annan přesvědčením,
že globalizace svými rychlými změnami přináší celosvětově výzvu pro oblast základních lidských práv a svobod.9 Významný sociolog Ralf Dahrendorf však v této souvislosti upozorňuje, že globalizace vždy současně znamená mizení demokracie.10
Tomuto jeho názoru přisvědčuje hypotéza, že demokracie si vyžaduje značnou národnostní, etnickou, kulturní, náboženskou a sociální homogenitu společnosti.
5)
6)
7)
8)
9)
Srov. k tomu Welsch, W. Postmoderna. Pluralita jako etická a politická hodnota. Praha: KLP, 1993, s. 8.
Viz Dahrendorf, R. Moderný sociálny konflikt. Bratislava: Archa, 1991, s. 232 an.
Večeřa, M., Urbanová, M. Sociologie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2006, s. 104 an.
Beck, U. Moc a protiváha moci v globálním věku. Praha: Slon, 2007, s. 56 an.
Steiner, H.J., Alston, P. International Human Rights in Context Law, Politics, Morals. Oxford, New York: Oxford University Press,
2000, s. 1306.
10)Srov. Dahrendorf, R. Hledání nového řádu. Přednášky o politice svobody v 21. století. Praha: Paseka, 2007.
6
4. Rovnost nebo nerovnost lidí?
Otázky hodnoty a účelnosti rovnosti či nerovnosti lidí jsou předmětem úvah od
vzniku sociálního rozvrstvení lidských společností. V základu těchto úvah stojí otázka: Jsou si lidé od přírody nerovni?11
Nutně si ji položil již velký řecký filosof Aristoteles12 ve velmi přesvědčivé abstrakci, hledající odpověď na otázku: Jsou si lidé ve své přirozenosti zcela nerovni,
zcela rovni nebo jen částečně rovni? Dospívá zde k závěru, že pokud by si byli v tomto směru lidé zcela nerovni, potom by lidská přirozenost byla v singuláru nesmyslnou fikcí, neboť by existovalo tolik přirozeností jako je individuí a lidská společenství
by nemohla za podmínek totální nerovnosti svých členů existovat. Úplná rovnost
lidské přirozenosti by naproti tomu znamenala, že každý člověk má od přirozenosti
stejné vlastnosti, schopnosti a potřeby, stejná přání a cíle, stejné způsoby chování,
takže rozdíly projevující se mezi lidmi a v jejich aktivitách by byly pouze nahodilým
dílem souvislosti a historie. V tomto smyslu by tedy stav univerzální přirozené rovnosti lidí zrušil nejen napětí mezi svobodou a rovností, ale i jedinečnost dějinného
vývoje.13 Lidé tedy musí mít něco ve své přirozenosti společného, aby nalezli určitého společného jmenovatele, musí si být ve své přirozenosti alespoň částečně rovni.
Rovnost odvozovaná od lidské přirozenosti ale nemá vyjadřovat to, že jsou
všichni lidé univerzálně stejní ve všech základních biologických a psychických charakteristikách, ale je třeba ji chápat ve smyslu moderní antropologie, teologie, filosofie dějin, sociologie a dalších společenských věd. Lidé jsou si v tomto smyslu od přirozenosti rovni ve své možnosti přístupu ke svobodě, k Bohu, k trhu, k právu, ve
své lidské důstojnosti apod. Nakonec i Aristoteles dospívá v tomto směru k poznání, že rovnost je v zásadě společenská, resp. politická kategorie,14 jejíž význam vyplývá z toho, že společenské řády, které nedostatečně uznávají hledisko rovnosti, jsou
ohroženy nestabilitou. Paradigma rovnosti tak vystupuje ve své plné podobě až ve
světě člověka na rozdíl od hierarchie uspořádání živočišných struktur.15
Zmíněné úvahy o rovnosti lidské přirozenosti nejsou úvahami prázdnými. Poukazují na fakt, že lidé si sice nejsou rovni v ohledu fyzické, duševní a morální způsobilosti, o čemž nás přesvědčuje každodenní empirie, to však nezakládá důvod pro etnocentrickou argumentaci rasistických, nacionalistických a jim podobných teorií
zpochybňujících rovnost etnik, ras, národů, pohlaví apod. Představa základní
11)Viktor Knapp na tuto otázku odpovídá kladně a konstatuje, že se lidé nerovní rodí. Knapp, V. Teorie práva, Praha: C.H.Beck,
1995, s. 21.
12)Viz Aristotelovy úvahy v jeho práci Politika. Praha, 1939.
13)Vladimír Čermák se domnívá, že takový stav univerzální přirozené rovnosti lidí by znamenal zrušení i lidské svobody a veškeré
historie. Viz jeho Otázka demokracie. Díl 4) Hodnoty, normy a instituce. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 1998, s. 121 an.
14)Srov. Aristoteles, Politika. Praha, 1939, 1282 b an.
15)Viz k tomu Holländer, P. Filosofie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2006, s. 261.
7
rovnosti, charakterizující jedince jako sobě rovné,16 vychází z obecného předpokladu, že lidé jsou si v daném ohledu rovni jako lidské bytosti, což je i důvodem nezpochybnitelného uplatnění zásady rovnosti v lidských právech a základních svobodách všech lidských bytostí, jakož i obecné právní zásady rovnosti před zákonem
a před soudem, stejně jako pro již dříve formulované myšlenky rovnosti před trhem,
přírodou či Bohem. Nejde zde tedy o jakousi univerzální abstraktní rovnost všech lidí
(lidí se do společnosti nerodí svobodní a rovní), ale o axiomatický předpoklad základní rovnosti lidí jako lidských bytostí.
Často se v tomto smyslu mluví o morální rovnosti, která je spojována zejména
s rovností v důstojnosti a právech a má přirozenoprávní aspekt. Z morální rovnosti
vyplývá zejména, že:17
l
každý má mít stejnou možnost rozvinout své, jedinečně mu dané dispozice,
l
každý má mít stejný přístup k veřejným službám,
l
zakazuje se diskriminace založená na jakémkoliv důvodu.18
5. Rovnost jako rovnost sociální a právní
Kategorie rovnosti vyznačující postavení člověka ve společnosti není specificky kategorií právní. Je především kategorií filozofickou, sociologickou a politologickou a to v poloze rovnosti sociální. Právního charakteru rovnost nabývá až jejím
právním zakotvením.
Předpoklad základní rovnosti všech lidí jako konstanty lidské existence
umožňuje se zabývat problémem rovnosti, která je pak chápána jako rovnost či nerovnost sociální. Sociální nerovnost vzniká jako produkt dělby práce a z ní vyplývající nutnosti distribuce, resp. redistribuce vytvořených hodnot. Kategorie sociální
rovnosti vždy byla a je historicky a sociálně podmíněna, přičemž, jak konstatuje Antony Giddens,19 nerovnost se vyskytuje ve všech typech společností a je spojena se
nerovností statusovou. Všeobecná sociální rovnost každého s každým je tak, jak výstižně zdůrazňuje Friedrich v. Hayek,20 nemyslitelná a nežádoucí. Opakované pokusy sociální nerovnosti odstranit přitom nakonec vždy ústí jen do ustavení jiných forem nerovností.21 Navíc některé sociální nerovnosti jsou skryté a na tyto je obtížné
reagovat, přičemž tyto skryté nerovnosti mohou být generovány zjevnými nerovnostmi, jak na to v souvislosti se svou teorií kulturního a sociálního kapitálu (
16)Srov. k tomu např. heslo „rovnost“ v Blackwellově encyklopedii politického myšlení (ed. David Miller). Brno: CDK, PROGLAS,
JOTA, 1995, s. 433 an.
17)Viz Čipkár, J., Červená, K. K problematike definovania pojmu a podstaty rovnosti. In (Ne)rovnosť a rovnoprávnosť. Bratislava:
SAV, 2005, s. 299.
18)Viz čl 14 Evropské úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod, čl. 3 odst. 1 Listiny základních práv a svobod, čl. 1 odst.
2 Ústavy SR.
19)Giddens, A. Sociologie. Praha: Argo, 1999, s. 254.
8
zvýhodnění díky kulturně zděděným způsobům chování nebo sociálním kontaktům) poukázal francouzský sociolog Pierre Bourdieu.22
Problém rovnosti, a tím spíše rovnosti sociální, spočívá vždy v otázce volby
kritérií, podle kterých rovnost, resp. nerovnost posuzujeme a zvolená kritéria pak
určují i nastavenou podobu a způsob sociálních redistribucí. Heslo sociální rovnosti
se stalo motem mnoha sociálních hnutí a idea sociální spravedlnosti je tradičním tématem politického boje. Úroveň sociálních redistribucí, ke kterým postupně nutně
přistoupily ve větší nebo menší míře všechny moderní státy, je spojována jednak
s egalitářskými (rovnostářskými) představami a snahami o zásadní odstranění
všech ekonomických a dalších sociálních rozdílů mezi lidmi, jak o to příznačně usiloval i socialismus.23 Demokratické politické systémy vycházejí na druhé straně při přerozdělování společenských hodnot z redistributivní (resp. distributivní) teorie, která na rozdíl od egalitářských teorií vychází z myšlenky, že vytvářené společenské bohatství je třeba zčásti přerozdělovat nejen podle kritéria rovnosti výsledku
(substantive equality), sledujícího dosažení plošné sociální rovnosti, ale provazují
ho i s kritériem výkonnosti a zásluhovosti. Tedy, aby se každý člen společnosti mohl
podílet na užití společenského bohatství, ale na druhé straně nebyl vyloučen vztah
trh – výkon při současném zachování individuální motivační struktury.24 Jde tak o
snahu dosáhnout sociálně spravedlivého rozdělování sociálních statků a břemen,
které, jak ve své obsáhlé práci dovodil John Rawls, nemá vést k narušení souladu
mezi ekonomickou efektivností, svobodou jedince a sociální spravedlností. Rawls za
tímto účelem vyslovil dva základní principy spravedlnosti, které stanovují meze
ještě ospravedlnitelné sociální nerovnosti. Při zaručení práva na co nejširší svobodu
Rawls připouští sociální a ekonomické nerovnosti jen pokud tyto jsou tyto ku
prospěchu všech členů společnosti (princip rozdílnosti), kteří zároveň mají stejný
přístup ke všem pozicím a úřadům (princip rovnosti šancí).25 Zvolená koncepce
sociální rovnosti se základním způsobem podílí na podobě jejího právního zakotvení.
6. Požadavky distributivní rovnosti
Společností akceptovaný normativ míry sociálních nerovností si vyžaduje realizovat nezbytnou míru sociálních redistribucí. Tyto sociální redistribuce, bez
20)Hayek, F.A. v. Právo, zákonodárství a svoboda. 2) Fata morgana sociální spravedlnosti. Praha: Academia, 1991, s. 70 an.
21)Srov. k tomu Keller, J. Úvod do sociologie.Praha: Slon, 1997, s. 31.
22)Bourdieu, P. Teorie jednání. Praha: Karolinum, 1998, s. 27 an.
23)Viz k tomu Večeřa, M. Spravedlnost v právu. Brno: MU, 1997, s. 77 an.
24)Srov. Fischer, P. O spravedlnosti. In Velek, J. (ed.). Spor o spravedlnost. Praha: Filosofia. 1997, s. 77.
25)Rawls, J. Teorie spravedlnosti. Praha: Victoria Publishing, 1995, s. 48.
9
kterých se moderní demokratické společnosti neobejdou, vychází z jimi politicky akceptované distributivní teorie rovnosti.
Za nejdůležitější distribuované sociální statky je třeba považovat:
1.
Základní lidská práva a svobody, která náleží každému nezávisle na osobních okolnostech jeho života.
2.
Materiální perspektivy jedince týkající se jeho podílu na materiálním bohatství a kulturních hodnotách společnosti.
3.
Sociální status, který jedinci poskytuje možnosti vlivu na sociální dění a sociální vážnost.26
Ospravedlnění sociální nerovnosti, vyjadřující rozdílnou míru osvojení si ceněných sociálních statků, tj. majetku, prestiže, moci, vzdělání apod., je třeba vztáhnout
k dosažení nezbytné úrovně sociální spravedlnosti, která v demokratické společnosti zahrnuje pět požadavků distributivní rovnosti:27
1.
Právní rovnost – rovnost základního právního postavení, kdy všichni členové společnosti mají stejná práva a povinnosti a jsou si před zákonem rovni.
2.
Rovnost šancí – vytváření stejných příležitostí pro každého v přístupu k vyšším společenským pozicím v povolání, politice apod., vztažených zejména
k výchozí situaci na startovní čáře.
3.
Ekonomická rovnost v rozdělování – každý má možnost se v rovně určené
míře podílet na vytvářeném bohatství společnosti.28
4.
Občanská rovnost – veřejná moc, sociální instituce a společenské prostředí
přistupuje ke všem občanům stejně, bez diskriminací a privilegií.
5.
Politická rovnost – každému je dána možnost se plnoprávně účastnit na kolektivním rozhodování o veřejných záležitostech.
Výše formulované požadavky distributivní rovnosti vycházejí z konceptu otevřené liberálně demokratické společnosti, ve které je rovnost jedním ze základních
principů uspořádání společnosti, aniž by tím však byla dávána přednost ideálu rovnosti sociální před svobodou jedince. Obě hodnoty - svoboda i rovnost představují
základní sociální ideály, kdy každé omezení individuální svobody musí vycházet z respektování principu právní rovnosti.
26)Peter Koller ve spravedlivé distribuci sociálních statků spatřuje nejen požadavek právní rovnosti a sociální rovnosti šancí, ale i
morální nárok každého občana vůči společnosti. Viz Koller, P. Pojetí společnosti a sociální spravedlnost. In Velek, J. (ed.). Spor o
spravedlnost. Praha: Filosofia. 1997, s. 95.
27)Srov. tamtéž, s. 84 an.
28)Nejde tedy o rovnost majetku, ale o rovnost přístupu ke zdrojům. Viz k tomu práce Chovancová, J. Liberalizmus versus komunitarizmus. Bratislava: UKo, 2003, s. 114 an.
10
7. Právní a politické nástroje distributivní rovnosti
Možnosti práva při překonávání sociálních nerovností jsou vzhledem k povaze
práva (udržuje status quo) omezené a z hlediska legislativních opatření jsou vázány
na politická rozhodnutí. Příspěvek práva k řešení problematiky sociální nerovnosti
se zaměřuje třemi směry:
1.
K uplatnění zásady právní rovnosti, tedy rovnosti všech „před právem“, vyjadřující požadavek, že ve stejných případech je třeba za stejných právně relevantních podmínek nakládat s každým stejně.29
2.
Ke stanovení právního rámce garantujícího nediskriminační prostředí.
3.
K působení práva jako nástroje sociálního inženýrství realizujícího programy
tzv. pozitivního postupu (pozitivní diskriminace).
Princip právní rovnosti (rovnoprávnosti), jenž je jedním za základních axiomatických principů práva, je základem spravedlnosti poskytované právem. Je vyjádřením snahy o snížení napětí mezi faktickou nerovností lidí ve schopnostech a jejich sociálním postavení a mezi politickým ideálem společenské rovnosti (ideou sociálního vyrovnání). Princip formálně právní rovnosti všech právních subjektů je sice
obsahově vyprázdněný a hodnotově neutrální, ale vztažený ke konkrétnímu právnímu řádu nutí k explicitnímu vyjádření relevantních (obsahových) momentů právní
diferenciace, na něž jsou pak navázány požadavky právní rovnosti.
Právní rovnost v sobě zahrnuje jednak složku rovnosti před zákonem (equality before the law), která vyjadřuje rovnost (stejnost) při aplikaci práva, tedy že platné
právní normy budou aplikovány stejným způsobem a irelevantní prvky ve vztahu k
obsahu právní normy nebudou brány v úvahu.30 Rovnost před zákonem lze v této
souvislosti charakterizovat jako zásadu, že za stejných relevantních podmínek nastanou ve všech posuzovaných případech stejné právní následky, přičemž příslušný
právní řád stanoví, které podmínky jsou těmi relevantními a které právní následky
mají za těchto podmínek nastat. Stejné (rovné) zacházení se stejnými (rovnými) osobami není ale vlastně nic jiného než správná aplikace obecného pravidla, což je naplněním požadavku formální spravedlnosti, tedy poskytnutí stejné ochrany právům
všech právních subjektů. Další složkou je rovnost v právech, která vystihuje naopak
to, že ustanovení právní normy prosazují princip rovnosti obsahově, tedy právní
normy nesmějí obsahovat žádné diskriminující nebo privilegující ustanovení, tj.
29)Známá je zejména formule vyslovená britským právním teoretikem H.L.A. Hartem: „Treat like cases alike and different cases
differently, tedy „se stejnými případy je třeba nakládat stejně a s rozdílnými rozdílně“. Hart, H.L.A. The Concept of Law. Oxford:
Clarendon Press, 1961, s. 155.
30)Viz k tomu Weinberger, O. Norma a instituce. Úvod do teorie práva. Brno: MU, 1995, s. 200 an.
11
stanoví určitá konkrétní práva a povinnosti stejná a stejně pro všechny příslušné
právní subjekty. Zásada rovnosti v právech se vztahuje i ke stanovení hranic, ve kterých právní norma působí, tedy, aby byly stanoveny v právní normě relevantní podmínky týkající se zejména osobního rozsahu právní normy, nezakládající neodůvodněné rozdíly mezi jednotlivými právními subjekty.
Právní nástroje sehrávají významné místo také při formování nediskriminačního právního prostředí a podmínek bez nesnášenlivosti a diskriminace a při postihování jednání, které představuje narušení subjektivního práva nebýt diskriminován, resp. mít rovné (rovnoprávné) postavení bez jakýchkoliv projevů diskriminace.
Diskriminace jako sociální jev představuje zvláštní případ sociálního rozlišování
(sociální diferenciace), kdy jsou popírány zásady stejného zacházení se všemi členy
sociálního útvaru. Jde tak o faktický stav nebo způsob omezování nebo odmítání
práv a nároků určité kategorii osob, zvláště pro jejich pohlaví, rasovou příslušnost,
národní nebo sociální původ, náboženství, věk, ale i další znaky jako je politické
smýšlení, členství v určitém sociálním hnutí či jiné sociální postavení. Vedle dílčích
právních ustanovení v jednotlivých právních předpisech jsou k prosazení nediskriminačního prostředí vydávány i obecněji formulované „antidiskriminační zákony“. Takovým zákonem je např. na Slovensku vydaný tzv. antidiskriminačný zákon
č. 365/2004 Z. z., o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Obdobný antidiskriminační zákon je v České republice teprve připravován.
Uplatňování programů pozitivního postupu je především věcí politického
rozhodnutí veřejné moci a jejího legislativního zakotvení. Právo zde pak hraje roli
nástroje sociálního inženýrství k realizaci těchto programů, přitom však nástroje základního, neboť veřejná moc se může realizovat pouze secundum et intra legem,
tedy prostřednictvím zákonných prostředků. Uvedené programy sledují dosažení
vyšší míry sociální rovnosti jako vyjádření politického ideálu sociálního vyrovnání.
Právem realizované programy pozitivního postupu, označované často jako afirmativní nebo vyrovnávací akce, pozitivní diskriminace apod. (affirmative action,
positive action, positive discrimination), mají právními prostředky kompenzovat sociální, kulturní, informační, motivační, jazykové a další bariéry a vytvořit tak pro znevýhodněné podmínky k faktickému prosazení rovnosti šancí (rovnosti příležitosti)
bez nastolení demotivující a z hlediska dlouhodobého kontraproduktivní rovnosti
výsledku při redistribuci společenských hodnot.
12
Resumé
Rovnost představuje základní kategorii politických, filozofických, sociologických a právních úvah. Hodnotová kontinuita ji spojuje s hodnotou svobody. Symbiotický vztah hodnot rovnosti a svobody vede k představě rovné svobody nebo svobody v rovnosti, kdy rovnost a svoboda představují základní souřadnice určující
právní postavení člověka. Faktická sociální nerovnost ve společnosti aktualizuje požadavky distributivní rovnosti vycházející z morální rovnosti. Ospravedlnění sociální
nerovnosti se promítá do nezbytné úrovně sociální spravedlnosti, která v demokratické společnosti zahrnuje pět požadavků distributivní rovnosti – požadavek právní
rovnosti, rovnosti šancí, ekonomické rovnosti v rozdělování, občanské rovnosti
a politické rovnosti. Možnosti práva při překonávání sociálních nerovností jsou
vzhledem k povaze práva udržujícího status quo omezené a jsou orientovány třemi
směry - k uplatnění zásady právní rovnosti jako rovnosti před zákonem a rovnosti
v právech, ke stanovení právního rámce garantujícího nediskriminační prostředí
a k realizaci programů tzv. pozitivního postupu (pozitivní diskriminace) vázaných na
politické rozhodnutí.
prof. JUDr. PhDr. Miloš Večeřa, CSc.
([email protected])
13
Nástin teoretických základů
kriminalistické identifikace osob
podle pohybového projevu lokomoce
člověka
Viktor Porada
Roman Rak
Klíčová slova
lokomoce člověka, analýza pohybu a stop, funkční a dynamické znaky,
dynamický stereotyp, metodologie, metodika, principy 3D, identifikace, antropomotorické body těla
1. Historie, geneze a teoretické základy kriminalistických
stop a identifikace podle funkčních
a pohybových vlastností
Konkrétní aplikační možnosti biomechaniky v kriminalisticko bezpečnostní
teorii a praxi uvádí již Porada v roce (1977). Jednou z těchto možností představuje
biomechanická analýza bipedální lokomoce člověka.
Úvahy Porady a Karase (1977) dále rozvíjí, precizuje a zaměřuje zejména na problémy klasifikace stop, důležité geometrické, kinematické a dynamické markanty
a zejména biomechanický obsah stop při bipedální lokomoci Karas (1978).
Tato skupina kriminalistických stop vzniká při pohybové činnosti člověka,
stopy této kategorie odrážejí (zobrazují nebo jinak zachycují) projev funkčních
a dynamických vlastností člověka. Vznikají při jeho pohybu nebo jiném funkčním
projevu, např. při lokomoci. Vlastnosti pohybu nebo jiného funkčního projevu lze
14
Nástin teoretických základů kriminalistické identifikace osob...
zkoumat z různých aspektů a všechny tyto aspekty v souhrnu zkoumají z různých
pohledů pohybový návyk v rámci dynamického stereotypu. Rozhodující jsou:
1.
Fyziologické hledisko na pohybový návyk (Seliger, Vinařický, Trefný 1980, s. 51,
166, Vaněk, Hošek, Rychtecký, Slepička 1980, s. 106-107)
2.
Psychologické hledisko na pohybový návyk (Vaněk, Hošek, Rychtecký, Slepička
1980, s. 97-99).
Svéráznost lokomoce je podmíněná celou řadou anatomických a psychofyziologických vlastností člověka, jeho tělesnou výškou, hmotností, zdravotním stavem,
anatomickými odchylkami od normy (zakřivení páteře, ploché nohy, různá délka
končetin, stupeň volnosti v kyčelním kloubu apod.), některými profesionálními
zvláštnosti a sportovními návyky.
Kriminalistické stopy s funkčními a dynamickými vlastnostmi a návyky jsou
založeny na rozsáhlých automatizmech, a proto jsou dynamicky pevné, svojí podstatu mají v osvojených dynamických stereotypech. Avšak stereotypnost není absolutní, předpokládá určité hranice variantnosti, nezbytné pro přizpůsobení běžným,
nepodstatně se měnícím podmínkám. Jestliže se podmínky mění ostře a nabývají
charakteru dominujících faktorů, vzniká narušení realizace návykových činností.
Proměnlivost v realizaci návyku probíhá pod vlivem různých skupin dominujících
faktorů, má výběrový charakter, tj. změny jsou jednoznačně determinovány nebo
statisticky závisí na působících příčinách. Proto výběrová proměnlivost tohoto druhu obsahuje informaci o podmínkách ve kterých proběhla realizace návyku.
Funkční a dynamické návyky lokomoce jsou poměrně stereotypní, ale na druhou stranu jsou variabilní v rámci určitých druhů přemístění, např. rychlá nebo
pomalá chůze, běh, apod. Chůze jdoucího člověka může procházet prudkými změnami pod vlivem vnějších faktorů – nesení těžkého břemene, nerovné cesty (strmé
klesání nebo stoupání) a vnitřních příčin (bolest, únava, stres atd.). Kriminalistické
stopy odrážející funkční a dynamické vlastnosti a pohybové návyky jsou popsány
(Straus 2001, Porada 2001, Straus, Porada 2006). Podstata těchto stop spočívá
v materiálním odrazu dynamického stereotypu. Lze je vymezit vlastnostmi pohybového projevu podle nově navržené klasifikace jako (1131 – lokomoce až 1135 – jiný
projev ) a schematicky znázornit na obr. [1].
15
Obr. 1 Schématické znázornění funkčních vlastností a pohybových návyků člověka ( 9 )
1.1 Biomechanická analýza lokomoce člověka
Zkušenost a logické důvody dovolují tvrzení, že subjekt vytvářející stopu způsobí na objektu stopu přijímajícím takové materiální změny, které jsou jistým odrazem některých somatických vlastností a rovněž pohybového chování subjektu,
který stopu vytvořil. Lze říci, že stopa vytvořená člověkem má svůj více či méně
rozsáhlý biomechanický obsah (Karas, Porada 1977). Pro vlastní přístup při analýze
stopy je pak nevyhnutné, aby byl sledován souhrn všech znaků a jejich konkrétní
souvislosti. Z toho důvodu je rovněž nutné provést obecnou úvahu o souboru stop
lokomoce a vytvořit obecný systém a matici znaků tohoto souboru. Obecně lze vymezit tyto znaky: geometrické, kinematické a dynamické. Pro oblast kriminalistické
identifikace osob podle znaků jejích pohybového chování jsou rozhodující znaky
geometrické, ale zejména nově definovány znaky kinematické – znaky projevu dynamického stereotypu lokomoce (nutno provést).
Rozsáhlost biomechanického obsahu stopy je daná množstvím znaků (markantů), jež lze ve stopě najít a které mohou poskytnout informaci o individuálních
vlastnostech pohybu a chování neznámého subjektu. A dále, že tyto, zejména specifické znaky nebo jejich celky, trajektorie, jež jsou předpokladem pro individuální
identifikaci, se musí vhodným způsobem fixovat a dokumentovat. Pro vlastní postup je pak nevyhnutné, aby byl sledován souhrn všech nezbytných znaků a byly
zkoumány jejich konkrétní souvislosti (Porada 1981).
16
1.2 Úkoly a možnosti analýzy stop
lokomoce z hlediska geometrie a kinematiky
Stopy lokomoce člověka jsou zkoumány různým způsobem a s různým cílem.
Většina prací, v nichž byla prováděná analýza stop lokomoce člověka z geometrického a kinematického hlediska, se vyznačuje deskriptivním přístupem, obvykle úzkým
zaměřením na některou ze speciálních otázek, a neuvádí různé další a potřebné souvislosti. Chybějí vhodné technické prostředky a průkazná statistická zpracování
naměřených nebo detekovaných údajů, což znemožňuje provádět validní závěry
pro potřeby identifikace. K dispozici jsou pouze některé poznatky, umožňující
v našich poměrech analyzovat, byť dílčím způsobem, tyto aspekty:
1.
stanovení rychlosti lokomoce
2.
grafické vyjádření rychlosti lokomoce (stochastický charakter rychlosti lokomoce, poznatky k frekvenci chůze, dále délka kroku a časové uspořádání kroku, bipedální lokomoce člověka: pohybový projev, opěrná a lokomoční funkce nohou – Porada 1981, Porada 1987). Těmto dílčím přístupům byla průběžně
věnována pozornost, byly postupně aktualizovány a rozvinuty v práci (Valenta,
Porada, Straus 2002, 2003, 2004).
3.
Sledování lokomočních pohybů (kombinovaná kinematicko-dynamografická
analýza Porada 1981, Porada 1987).
Novák (1970) uvádí metody biomechanického výzkumu, mj. i kinematické vyšetřování zejména sportovních pohybů (kinematografická metoda rovinná a prostorová) se všemi potřebnými údaji k její aplikaci. Ze stejným zaměřením na biomechaniku tělesných cvičení uvádí s odstupem 20 let Karas, Otáhal, Sušanka (1990) metody a základní prostředky experimentální biomechaniky pro vyšetřování pohybu
z hlediska kinematické geometrie a kinematiky a metody a prostředky kinematografie, zejména vysoce rychlostní kinematografie, vyhodnocovací techniky a praktické
využití.
17
Obr. 1 Nomogram ilustrující závislost délky kroku na frekvenci chůze
a rychlosti chůze(upraveno podle Molen 1973 [15].
Základ kriminalistické identifikace tvoří teoretický rozbor a z něho vyplývající
principy o totožnosti, individuálnosti a relativní stálosti objektů identifikace. Teorie
kriminalistické identifikace pojímá totožnost, jako vztah mezi dvěma či více projevy
(stavy) jednoho a téhož objektu vystupujícího v různých formách, přičemž tyto projevy (stavy, transformace) mohou být pokládány za výraz vztahu totožnosti jen
v rámci určitého uceleného systému. Zavádění jakékoliv nové identifikační metody
v kriminalistice musí respektovat tyto základní principy a beze zbytku splňovat
základní podmínky i pro hledání možnosti individuální identifikace osoby nebo
určení skupinové příslušnosti podle pohybového projevu bipedální lokomoce.
Z vyhodnocení teoretických úvah o shodných rysech dynamického stereotypu
lokomoce člověka a dynamického stereotypu procesu psaní, na základě dlouhodobých výsledků zkoumání těchto dynamických stereotypů, z vyhodnocení rozsáhlých experimentů a výzkumů, zejména u zkoumání ručního písma se podloženě
domníváme, že je možné aplikovat principy upravené Queteletové teorie o neměnnosti a relativní stálosti rozměrů lidských kostí po dosažení určitého věku, na základě
teoretických úvah a jejích posloupností, odvozeně i na dynamicky stereotyp lokomoce člověka. Právě v tom spočívá objektivní podstata individuální identifikace
osob podle funkčních a dynamických znaků z hlediska klasifikace znaků podle
příznačnosti (znaky shodné, rozdílné a rozporné):
18
Obr. 2 Blokové schéma pro kombinovanou kinematickodynamografickou analýzu a videodynamografickou analýzu,[16].
Legenda:
1-odrazová
deska,
2-elektrická
část
desky,
3-impedanční člen, 4-zapisovač ve spojení s filmovou kamerou,
5-osciloskop, 6-magnetofon, 7-automatická spínací jednotka,
8-digitální
fotobuněk,
měřič
času,
11-monitor
s osciloskopem,
9-fotobuňka,
(2x),
13-televizní
10-světelná
12-monitor
kamera
(2x),
ve
zdroj
spojení
14-společný
zapisovačve spojení s TV kamerami, 15-převodný člen (2x),
16-videomagnetofon, 17-filmová kamera, 18-bleskové světlo.
1.
2.
Rozsah rozdílů uvnitř lokomoce každé osoby je menší než mezi tímto projevem
lokomoce a kterýmkoliv jiným projevem lokomoce.
Rozsah shod uvnitř lokomoce každé osoby je větší než mezi tímto projevem
a kterýmkoliv jiným projevem lokomoce.
Při cíleném výzkumu těchto principů (jejich potvrzení či falzifikaci) je třeba rovněž věnovat pozornost těmto důležitým aspektům:
a) zvláštností zkoumání projevu dynamických stereotypů se nikdy neposuzují jen
z jednoho hlediska,
b) vzájemná souvislost zvláštností projevu dynamických stereotypů lokomoce
a jejich rozsahu, pracovním charakterem nebo motivací je základní podmínkou
správně formulovaných požadavků na srovnávací materiál,
19
c)
správně vyhodnocené zvláštnosti zkoumání vytvářejí ve svém důsledku předpoklad pro správnou interpretaci průvodních znaků pro technické i taktické
využití v rámci kriminalistické identifikace.
Tyto principy musí platit objektivně a v plné míře, avšak jejich výraznost a účinnost je závislá do značné míry na metodě zkoumání a na zkušenostech experta. Pro
expertizní (znaleckou) praxi je nezbytné, aby při stanovení identifikačních znaků
(markantů) projevu dynamického stereotypu lokomoce člověka byla uplatněná
všechna hlediska, ze kterých je nutno vycházet při klasifikaci znaků, a aby tyto znaky
podávaly celkový obraz zkoumaného projevu lokomoce, který je způsobily řešit
otázku totožnosti osoby podle dynamického stereotypu (upraveno podle Blažek,
Valeška, Porada 1984).
2. Projekt výzkumu a dosažené úrovně poznání
V současné době novým a aktuálním problémem v naši i zahraniční kriminalistické praxi je identifikace osob podle vnějších znaků, na základě geometrických
a s těmito znaky souvisejících kinematických znaků biomechanického obsahu lidské
lokomoce. Identifikace osob podle funkčních a dynamických znaků není dosud spolehlivě řešena v naší kriminalistické, soudně inženýrské a biomechanické, ani ve světové literatuře. Zastáváme stanovisko, že podstatou kriminalistických stop, které
odrážejí funkční a pohybové vlastnosti a návyky, tvoří fyziologický základ spočívající
v dynamickém stereotypu. Dynamický stereotyp představuje dočasně neměnnou
soustavu podmíněných a nepodmíněných reflexů, jež vzniká na základě stereotypně se opakujících podnětů, resp. pohybových situací. Dynamický stereotyp je nervová struktura získaná vnějším stereotypem, tj., opakovaným působením podnětů
v určitém sledu. Tento vnější podmíněný stereotyp vede ke vzniku vnitřního stereotypu v mozkové kůře. Vnitřní i vnější prostředí se neustále mění, čemuž se musí organismus neustále přizpůsobovat, to se označuje jako přizpůsobování, adaptace, plastičnost mozkové kůry. Tato plastičnost umožňuje tvorbu a fixaci stále nových pohybových variant, aniž ovšem dříve vytvořené varianty vymizejí. Na tomto základě lze
formulovat řadu pracovních hypotéz:
Dynamický stereotyp lokomoce člověka je individuální a relativně stálý po celý
život člověka. Platí v době po osvojení si dynamického stereotypu. Na tomto základě
bude postupně, cíleně a systematicky prováděn výzkum zaměřený na problém, zda
lze vyjádřit individualitu lokomoce člověka (např. chůzi) nějakou křivkou (trajektorii), která by byla pro každého člověka v určitém časovém pásmu individuální a
20
relativně stálá a byla s to poskytnout řešení základní otázky o totožnosti člověka
podle jeho pohybového projevu lokomoce. S tím souvisí řada problémových okruhů k řešení: např. pořízení vhodných grafických záznamů lokomoce, stanovení charakteristik využívaných k analýze lokomoce, jejích prvků a znaků, sledování (v průběhu několika let v stanovených časových intervalech) změn v dynamice lokomoce,
vnějších podmínek, stanovení vhodné metodologie a postupů měření, vytvoření
odpovídajících databází a optimálního přístrojového vybavení pro fixaci, dokumentaci a vyhodnocení projevů lidské lokomoce při experimentech a pro konkrétní terénní praxi apod.
Právě tyto otázky bude nutno precizovat dalším specifickým výzkumem, který
bude primárně zaměřen na ověření výše položených a jiných otázek, pracovních hypotéz, zejména pak v konečném efektu na využití identifikačních metod při
odhalování závažné, v současnosti velmi aktuální oblasti kriminalistiky – zejména při
loupežných přepadení v peněžních ústavech, kdy nelze pachatele zpravidla identifikovat jinak. Podstata identifikace bude spočívat ve stanovení identifikačních znaků
a jejich precizaci a kvantifikaci v průběhu cyklu lokomoce (zejména chůze).
Lze důvodně předpokládat, že výsledky zkoumání budou 1) reflektovat
možnosti progresivních metod kriminalistické identifikace osob a věcí v extrémních
podmínkách (např. identifikace osob při teroristickém útoku, identifikace osoby
podle zachycení pohybu osoby na videokameře) v praxi, 2) reprezentovat přínos
české kriminalistické školy v oblasti identifikace osob podle vnějších znaků na
evropské a světové úrovní.
2.1 Metodologie a metodika, principy 3D
Současná experimentální analýza pohybu má velké možnosti ve využití
určování kinematických parametrů. To je ve většině případů založeno na jednoduchém principu záznamu filmovacími prostředky. Využíváno je segmentového členění lidského těla. Detekce jednotlivých segmentů je skrze vyznačené anatomicky
význačné body minimálně dvěmi vzájemně kalibrovanými kamerami najednou.
Počet kamer a jejich záznamová frekvence je závislá na rychlosti a složitosti
vyšetřovaného (zkoumaného, identifikovaného) pohybu. Užitím metod inverzní dynamiky a případně simulace (poznávací aspekty cíleného výzkumu) lze stanovit
počáteční a koncové silové a kinematické podmínky. Takto získané informace mohou být nápomocné při řešení individuální identifikace nebo alespoň při řešení
otázek skupinové příslušnosti zájmových nebo přímo identifikovaných osob v rámci
dokazování v trestním řízení při rozhodování o vině či nevině podezřelé osoby. (Vilímek, Valenta 2003).
21
Experimentální analýza pohybu využívá kinematických parametrů pohybu,
zejména v případech pohybů, jejichž parametry, resp. jejich časové závislosti nelze
pomocí analytických metod matematicky vyjádřit, nebo je to značně obtížné kvůli
jejich nepředvídatelnosti nebo z důvodu jedinečnosti zkoumání biomechanického
obsahu stop lokomoce člověka pro identifikační účely.
Experimentální zkoumání pohybu je ve většině případů založeno na poměrně
jednoduchém principu záznamu filmovacími prostředky, tj. záznamu jednotlivých
okamžitých poloh pohybujícího se objektu ve známých časových intervalech.
Téměř každý pohyb člověka, např. jeho lokomoce, přemísťování v prostoru, resp.
pohyb jeho segmentů, je prostorový. Tyto segmenty lze v biomechanicko analýze
pohybu chápat jako tuhá tělesa, která vzájemným spojením klouby vytváří
pohyblivý mechanismus představující model těla osoby. Aby bylo možno zjistit
prostorový pohyb jednotlivých lidských segmentů, je nutné detekovat na každém
segmentu polohu minimálně 3 bodů, které nejsou umístěny v jedné přímce. Každý
z těchto bodů musí být v každém časovém okamžiku viděn minimálně dvěma kamerami, tj. ze dvou míst, aby mohla být vypočtena jeho prostorová poloha. Jsou
samozřejmě možné i další, případně zjednodušené varianty tohoto řešení, které budou rovněž předmětem zkoumání s cílem vytvoření optimální metodiky a algoritmů
zkoumání.
Pro detekci rychlých a zejména složitých prostorových (3D) pohybů jsou
v současnosti nejvíce používány soustavy několika vzájemně kalibrovaných videokamer. Počet videokamer závisí zejména na složitosti pohybu (jejich počet může být
3, 6, 9 i více).
Pro experimentální určování prostorových souřadnic je nutné experimentální
prostor kalibrovat, tj. dát na vědomí všem kamerám, resp. obslužnému softwaru,
v jaké se nacházejí vzájemné prostorové pozici. Díky této informaci mohou být
následně vypočítávány prostorové souřadnice sledovaných bodů. Toto se nejčastěji
děje na základě algoritmu tzv. přímé lineární transformace (DLT metoda), která
umožňuje matematicky vyjádřit vztah mezi polohou objektu v několika
dvourozměrných obrazech a jeho polohu v prostoru (Vilímek, Valenta 2003). Další
metody a metodologie bude uvedena v souvislosti s řešením otázek biometrických
přístupů v procesu kriminalistické identifikace.
22
Obr. 1 Sledování pohybu horního bodu hlavy [20].
Tak např. Janura a kol. (2003) při kinematické analýze chůze u vybraných pacientů uvádí, že typickým a současně unikátním pohybovým projevem každého jedince je chůze. Její analýza přináší základní poznatky nejen o stavu pohybového
aparátu, ale také o možných poruchách v dalších subsytémech lidského těla. V této
souvislosti naznačují možností využití 3D kinematografické (videografické) vyšetřovací metody. Na základě publikovaných údajů (Wall, Croskič 1995, Winter 1991) se
zaměřili na tyto oblasti: základní časoprostorové parametry, pohyb těžiště ve vertikálním a horizontálním směru, analýzu pohybu v kolenním, hlezenním a kyčelním
kloubu, rotaci pánve a ramen v rovině transversální, souhyby horních a dolních končetin. Záznam pohybu byl digitalizován a vybrané body byly vyhodnoceny v polohách, které odpovídají úseku jednoho dvoukroku lokomoce člověka. Použití 3D videografické vyšetřovací metody bylo doplněno o analýzu základních časoprostrorových charakteristik chůze, pomocí měření oporové a bez oporové fáze na pravé
a levé končetině.
Straus s Jonákem (2006) provedli pilotní výzkum, zaměřený na měření
bipedální lokomoce u jedné vybrané osoby podle převzaté metodologie, pomocí
vlastního měřicího, dokumentačního a hodnotícího zařízení. Měření a analýza byla
provedena 2x (2004, 2005). Pro hodnocení a záznam identifikačních křivek zvolili
pohyb těžiště těla a středu hlavy v souřadném systému (x,y). Získané kinogramy
bipedální lokomoce zkoumané osoby byly pak podkladem pro hodnocení výsledků
a formulace závěrů, které orientačně potvrzují možnost identifikace osob podle pohybového projevu.
23
Straus, Porada (2007) prezentují výsledky experimentálního výzkumu: kinogramy bipedální lokomoce (rozfázované časová analýza po 0,04 s, průběhy pohybu
těžiště a středu hlavy (zevního zvukovodu) v závislosti na čase, komparaci průběhu
pohybů (trajektorie) těžiště a středu hlavy u stejné osoby za rok 2004 a 2005
(matematická aproximace pro identické časové periody) a srovnávací úhlové charakteristiky lokomoce (chůze) pro další antropomotorické body těla (tibie, femur)
a jejich změny v závislosti na čase.
2.2 Problémové okruhy zkoumání
Analýza vybraných pohybových znaků s cílem identifikace osoby podle jejího
pohybového chování, případně zjištění skupinových charakteristik směřujících k typování osoby pachatele v těchto směrech, s předpokládaným teoretickým a praktickým efektem:

prohloubení teorie kriminalistických stop nesoucích informací o funkčních a dynamických vlastnostech a vytvoření koherentní teorie kriminalistické identifikace podle stop uvedeného druhu;
vyhledávání, zajišťování a dokumentace pohybového projevu k následné analýze a kriminalistickému identifikačnímu zkoumání;
analýza pohybu osoby podle videozáznamu, stanovení optimálních časových
kroků pro kinematiku pohybu;
prokázání relativní stálosti a jedinečnosti pohybového projevu při lokomočních
pohybech;
individuální identifikace osoby podle funkčních a dynamických znaků při vybraných lokomočních pohybech;
stanovení skupinových charakteristik pohybového aparátu směrem k určení
skupinové příslušnosti osoby;
realizace komplexní pohybové a biomechanické analýzy bipedální lokomoce na
dostatečném vzorku zkoumaných osob kontinuálně v průběhu několika let,
experimentální prověření identifikace osoby podle funkčních a dynamických
znaků osoby a vytvoření algoritmu použitelného pro znalecké hodnocení identifikace osob,
návrh nových kriminalistických metod a prostředků ve specifických oblastech
identifikace osob cestou identifikace systémů podle vybraných znaků osoby,
teoretický rozbor možností, případně návrh způsobů biometrické kriminalistické identifikace osob podle analýzy způsobů lokomoce (zejména chůze).
24
Nezbytným předpokladem pro zavedení způsobu identifikace osob podle
funkčních a pohybových znaků je výrazný a přesně definovaný teoretický a praktický podíl verifikovaných postupů a objektivizace kriminalistických metod identifikace osob podle dynamického stereotypu lokomoce člověka v souvislosti s dokazováním v trestní řízení a vědecké zdůvodnění teorie a metodologie identifikace osob
podle funkčního stereotypu vnějšího projevu lokomoce. Na tomto základě pak pro
praktickou kriminalistickou aplikaci:

Vytvoření metod identifikace osoby podle dynamického stereotypu lokomoce
v kriminalistické praxi;

Vytvoření nových, původních znaleckých algoritmů identifikace osob podle lokomoce v různých podmínkách teorie i znalecké praxe;

Zavedení příslušných metod a verifikovaných metodik do konkrétní znalecké
praxe.
Výše uvedené úlohy a jejich řešení zásadním způsobem rozšíří znaleckou kriminalistickou praxi o nové metody a způsoby identifikace člověka, zvýší objasněnost zejména specifických trestních činů nebo zásadním způsobem napomohou
operativním úkonům orgánům činným v trestním řízení (Porada 2007).
Resumé
Příspěvek, který je výstupem z řešení grantového vědeckovýzkumného úkolu,
nastiňuje teoretické základy kriminalistické identifikace osob podle pohybového
projevu lokomoce člověka. Obsahuje teoretická východiska zkoumání kriminalistických stop a identifikace podle funkčních a pohybových vlastností, možností biomechanické analýzy lokomoce člověka, úkoly této analýzy z hlediska geometrie a kinematiky, charakterizuje dosažené úrovně poznání, použitou metodologii a metodiku,
principy dokumentace a vyhodnocení zobrazování ve formátu 3D a v závěru stručně
naznačuje perspektivní témata výzkumu.
25
Literatúra
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
[ 1 ] Porada, V. : Aplikační možnosti biomechaniky v kriminalisticko-bezpečnostní
teorii a praxi. Sborník 1. teoretické konference VŠ SNB. Praha 1977
[ 2 ] Porada,V., Karas, V. : Možností biomechanické analýzy trasologických stop nohou způsobených člověkem. In: Sborník VŠ SNB, Praha 1977
[ 3 ] Karas, V., Porada, V. : Biomechanický obsah při studiu trasologických stop nohou způsobených člověkem. In: Sborník VŠ SNB, Praha 1977
[ 4 ] Karas, V. : Biomechanika pohybového systému člověka . Kriminalistický aspekt
při analýze bipedální lokomoce. Praha : UK, 1978
[ 5 ] Seliger, V., Vinařický, R., Trefný, O. : Fyziologie tělesných cvičení. Praha : Avicenum, 1980
[ 6 ] Vaněk, M., Hošek, Z., Rychtecký, A., Slepička, P. : Psychologie sportu. Praha : SPN,
1980
[ 7 ] Straus, J. : Kriminalistické stopy s biomechanickým obsahem. Praha : PA ČR,
2001
[ 8 ] Porada, V. a kol. : Kriminalistika. Brno : CERM, 2001
[ 9 ] Straus, J., Porada, V. : Systém kriminalistických stop. Praha : PA ČR, 2006, s. 78-90
[ 10 ] Porada, V. : Měření v kriminalistice. Kriminalistická knihovna č. 11. Praha :
FMV, 1981
[ 11 ] Porada, V. : Teorie kriminalistických stop a identifikace. Praha : Academia,
1987, 328 s.
[ 12 ] Valenta, J., Porada, V., Straus, J. : Biomechanics.Aspects of General and Forensic Biomechanics. Criminalistics and Forensics Application. Praha : Police History,
2002, 2003, 2004
[ 13 ] Novák, A. : Biomechanika tělesných cvičení. Základy obecné biomechaniky.
Praha : SPN, 1970
[ 14 ] Karas, V., Otáhal, S., Sušanka, P. : Biomechanika tělesných cvičení. Praha : 1990
[ 15 ] Molen, N.H. : Problems on the Evaluation of Gait. The Institute of Biomechanics
and Experimental Rehabilitation. Free University, Amsterodam 1973
[ 16 ] Porada, V., Karas, V., Suchánek, J. : Současný stav a perspektivy rozvoje vědeckotechnických základů kriminalistické trasologie člověka. Československá kriminalistika č. 1/1979
[ 17 ] Blažek, P., Valeška, J., ( Porada, V. ) : Expertiza ručního písma. Praha : KÚ VB,
1984
[ 18 ] Porada, V. : Projekt : Identifikace osob podle funkčních a dynamických znaků.
Praha : MV ČR, 2007
[ 19 ] Vilímek, M., Valenta, F. : Současný trend v analýze a simulaci pohybu a jeho
možnosti využití v kriminalistice. Sborník PA ČR, Praha 2003
[ 20 ] Bramble, S., Compton, D., Klasén, L. : Forensic Science Symposium. Lyon, France, 2001, 16 – 19th October
26
¾
¾
¾
¾
¾
¾
[ 21 ] Janura, M. a kol. : Application of 3D videography in the analysis of gait-basic
information. Acta Universitatis Palackanae Gymnica, 28 , 2003
[ 22 ] Janura , M. a kol. : Kinematická analýza chůze u vybraných skupin pacientů.
Laboratoř lidské motoriky, FTK UK Olomouc, 2003
[ 23 ] Wall, J.C., Croskič, J. : measurement of the temporal parameters of gait from
slow motion video. Gait and Posture, 3, 174, 1995
[ 24 ] Winter, D.A. : The biomechanics and motor control of human gait. Normal, Elderly and pathological ( 2 nd ed. ), University of Waterloo Press, 1991
[ 25 ] Straus, J., Jonák, J. : Je možné identifikovat osobu podle pohybového projevu
lokomoce ? Praha : PA ČR, 2006, 2. díl., s. 301-314
[ 26 ] Straus, J., Porada, V. : Forensic biomechanical application in criminalistic. Forensic Science International, volume 169, Supplement 1, 2007, S 40
prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc.,
Bratislavská vysoká škola práva
doc. Ing. Roman Rak, Ph.d.
Telefonica 02
[email protected]
27
Příprava reformy právnického studia
v meziválečné ČSR a učitelé brněnské
právnické fakulty
Preparatory works on reform of law studies in Czechoslovakia in the interwar period and lecturers of Faculty of Law in Brno
Ladislav Vojáček
Klíčová slova
ČSR 1918 – 1939; právnické fakulty; Brno; reforma; učitelé; studium; zkoušky;
doktorát
Key words
Czechoslovakia 1918 – 1939; faculty of Law, Brno, reform, positions of lecturers,
studies, state exams, doctorate
Právní úprava právnického studia, jak ji recipovala první Československá republika, vznikla v posledních desetiletích 19. století. Studium na právnických
fakultách západní části habsburské monarchie upravovaly v prvé řadě zákon
č. 68/1893 ř. z. o právovědeckých a státovědeckých studiích a státních zkouškách
a na něj navazující nařízení č. 204/1893 ř. z., jímž se upravují právnická a státovědecká studia a teoretické státní zkoušky. Doplňoval je rigorózní řád – zákon č. 57/1872
ř. z., kterým se vydávají nová ustanovení o tom, jak lze nabýti doktorátu na světských
fakultách. Oproti dřívější době tyto předpisy přinesly zkrácení doby věnované
historickoprávním disciplínám a posílení výuky veřejnoprávních disciplín zavedením dvou nových přednáškových a zkušebních předmětů: státního práva a též
správní nauky a správního práva. Studium i nadále trvalo nejméně osm semestrů
a rozdělovalo se na dva oddíly. Po absolvování třísemestrálního prvního oddílu se
skládala historickoprávní zkouška, po absolvování druhého dvě státní zkoušky – judiciální a státovědecká. K získání doktorátu bylo třeba absolvovat tři přísné zkoušky
28
Příprava reformy právnického studia v meziválečné ČSR a učitelé brněnské právnické fakulty
(rigorosa) – historickoprávní, judiciální a státovědecké. Recipované rakouské předpisy se aplikovaly i na právnické fakultě nově vytvořené Komenského univerzitě.
O potřebě reformy právnického studia byla zainteresovaná veřejnost přesvědčena už před první světovou válkou. Například v polovině devadesátých let T. G. Masaryk
kritizoval novou úpravu zavedenou uvedenými předpisy z roku 1893, která podle něj
„je nedostatečná a nestojí vlastně za nic“.1 Kritikům se studium vesměs jevilo jako zastaralé, protože v duchu ustupující historickoprávní školy příliš akcentovalo výuku historickoprávních disciplín, vzhledem k převažujícím metodám výuky a celé organizaci
studia také jako nedostatečně motivující a celkově neefektivní. Reformátoři chtěli
zohlednit také změnu hospodářské politiky státu, který s ohledem na sociální aspekty
stále více zasahoval do záležitostí dříve spadajících do soukromé sféry. V důsledku
toho narůstala agenda státních úřadů, zvyšovaly se počty státních úředníků i nároky
na jejich odborné vědomosti a rostl význam veřejnoprávních, případně „kombinovaných“ disciplín. Nepřehlédnutelným faktem byla také skutečnost, že právní úprava
studia a reálný život na fakultách se v mnoha směrech výrazně rozcházely.
Krátce před vypuknutím války vznikl na podkladě ministerské ankety v Komisi
pro reformu veřejné správy, pracující v letech 1911 až 1914, podrobný návrh reformy právnického studia, který však zůstal jen na papíře. Ve Zprávách Právnické Jednoty Moravské, které byly předchůdcem Časopisu pro právní a státní vědu, se
k chystaným změnám vyjádřil F. Weyr. V duchu normativní teorie, zpochybňující dělení práva na soukromé a veřejné, zejména zdůvodňoval své odmítavé stanovisko
k zamýšlenému rozdělení druhého oddílu studia na dva samostatné – judiciální
a státovědecký. Kritizoval také nespravedlivé a protismyslné ustanovení, že se na
české právnické fakultě musí v rámci judiciální a státovědecké státní zkoušky konat
přezkoušení z jednoho předmětu německy, a vyslovil vážnou obavu, že zamýšlené
změny ve způsobu zkoušení budou pro profesory fyzicky nezvládnutelné. Naopak
přivítal, že komise hájila názor, že „fakulty nemají býti ústavy pro praktický výcvik budoucích úředníků, nýbrž mají pěstovati theorii vědeckým způsobem“.2
1. První fáze poválečného reformního úsilí
Předválečné diskuse a na jejich základě vzniklé koncepty nevyústily do
žádných praktických opatření, proto se v novém československém státě brzy znovu
oživily. Rakouské přepisy sice doznaly dílčích změn, konkrétně zákon č. 68/1893
ř. z. o právovědeckých a státovědeckých studiích a státních zkouškách hned v roce
1919 československý parlament novelizoval zákonem č. 290 Sb. z. a n. o prozatímní
1) Naše nynější krize. In: Česká otázka. Naše nynější krize. Praha: Nakladatelství Svoboda 1990, str. 341.
2) Weyr, F.: Reforma studií právo- a státovědeckých. In: Zprávy Právnické Jednoty Moravské, roč. XXII/1913, s. 268.
29
úpravě studia a státních zkoušek na fakultách věd právních a státních,3 avšak novelizace na dřívější reformní snahy přímo nenavazovala. Vznikla jen z naléhavé potřeby
uzpůsobit některé organizační formy studia podmínkám v novém státě, zatímco
zásadní reforma se měla teprve důkladně připravit, protože, „nic není tak nebezpečné, jako experimentovati v těchto věcech“.4
Obnovené reformní úvahy z dvacátých let minulého století se koncentrovaly
především na otázku efektivnějších metod výuky, optimální podoby studijního
plánu, počtu zkoušek a pojetí doktorátu. V prvním směru se hledaly cesty k tomu, jak
zabránit neutěšenému stavu, kdy nezanedbatelná část posluchačů studovala, jak se
tehdy s oblibou vznešeně říkalo, „in absentia“, a navíc se nepřipravovala z oficiálních
učebnic, ale z pokoutně sestavených pomůcek, často přímo účelově koncipovaných
s ohledem na zkušební zvyklosti jednotlivých examinátorů. Při úvahách o studijním
plánu se objevovaly návrhy na zavedení některých nových povinných předmětů, ale
zejména se diskutovalo o rozsahu výuky historickoprávních disciplín. V souvislosti
se zkouškami se probíraly především problémy zavedení povinných ročníkových
zkoušek. Úvahy o doktorátu vycházely zejména ze skutečnosti, že se jeho úloha
a pojetí v průběhu doby via facti poměrně radikálně změnily, zejména že se jeho
získání stalo podmínkou pro přijetí k výkonu některých exkluzivních právnických
profesí.
První zprávy o připravovaných změnách, konkrétně o nové podobě doktorátu,
se na veřejnost dostaly v roce 1923.5 Podle neoficiálních informací mělo ke
stávajícím třem rigorosům (historickoprávnímu, judiciálnímu a státovědeckému)
přibýt čtvrté, poněkud nesourodě tvořené národním hospodářstvím, finanční vědou a právní filosofií. Zároveň se měly snížit zkušební taxy (poplatky placené studenty) za jednotlivá rigorosa, ovšem jen tak, že by v souhrnu student za čtyři nová rigorosa zaplatil více, než platil podle platných předpisů za rigorosa tři. Z toho je zřejmé,
že ani v tomto stádiu ještě o skutečnou reformu nešlo, neboť se jen dílčím způsobem
měly doplnit poválečné změny. V roce 1924 na ministerstvu vznikl nový návrh, který
měl udělování doktorátu značně ztížit. Nepočítal sice se zvláštní disertační prací, což
se v různých návrzích také objevovalo, ale doktorátu by mohl dosáhnout jen ten,
kdo by doložil zpracování seminární práce. Jako nový zkušební předmět měla být
zavedena právní filozofie. Oponenti tomuto návrhu vytýkali, že nereflektuje skutečnost, že via facti se k výkonu některých klasických právnických povolání jeho
3) O organizaci studia více Vojáček, L.: Právnické fakulty v právní úpravě meziválečného Československa (se zvláštním zřetelem
na poměry v Brně). In: Časopis pro právní vědu a praxi, roč. 15, č. 2/2007, s. 147 – 158.
4) Důvodová zpráva k vládnímu návrhu zákona o prozatímní úpravě studia a státních zkoušek na fakultách věd právních a státních. Zasedání Národního shromáždění československého roku 1919. Tisk 902 (www.psp.cz).
5) Noticka Reforma právnického studia“ (zkratka je.) in Všehrd, roč. V (1923 – 1924), s. 105.
30
dosažení vyžadovalo jako podmínka a že byly snahy okruh těchto povolání ještě
rozšířit.6
Naléhavost reformy právnického studia, o jejíž potřebě byli přesvědčeni téměř
všichni, se odrazila ve frekvenci článků a drobných glos, jimiž ji připomínaly jednotlivé právnické časopisy – Právník, Časopis pro právní a státní vědu, Sborník věd
právních a státních, Všehrd či Právny obzor, ale také časopisy specializovanější
a denní tisk. Redakční kruh časopisu Všehrd, vydávaného společně studentskými
právnickými spolky Všehrd v Praze, Právník v Brně a Právnik v Bratislavě, přivedla
k vypsání dotazníkové akce („ankety“). Členové redakčního kruhu zformulovali osm
otázek, které považovali za stěžejní, a vyzvali své čtenáře, aby na ně odpovídali. Celkové výsledky sice nemáme k dispozici, ale leccos naznačují diskuse nad dílčími podklady v pražské redakční radě, o nichž Všehrd průběžně informoval, a návrh, který
v roce 1926 zformulovala ve Všehrdu speciálně ustavená Komise pro reformu
právnického studia.7
Redakční rada Všehrdu se především ptala na samu potřebu změny studijního
řádu a v případě kladné odpovědi na její podobu (novelizace stávající úpravy nebo
zcela nový studijní řád). V následných diskusích se s využitím prvních došlých odpovědí shodla na tom, že je třeba zásadní a definitivní reformy, zaváděné postupně
podle ročníků po dobu čtyř let.8
Respondenti s ohledem na domácí tradici téměř unisono zavrhovali úvahy
o možném rozdělení právnických fakult, konkrétně o vyčlenění státovědeckého studia. Dále se vyslovili k problému jednotnosti studijního řádu na všech
československých fakultách a došli k závěru, že studijní řád by měl být na všech
fakultách v podstatných věcech jednotný, aby bylo možné bez problémů
přestupovat z jedné fakulty na druhou. Umožnění přestupů zdůvodňovali
prospěšností toho, že se studenti mohou seznámit i se studiem na jiné fakultě a získat tak větší rozhled, a také ekonomickými ohledy.9 Je smutné konstatovat, že
v současné době se tento moment studia podcenil. Zavedení kreditového systému
studia, zdůvodňovaného především potřebou studentské mobility, možná usnadnilo uznávání studia v zahraničí, ale mobilitu v rámci České i Slovenské republiky
výrazně ztížilo. V debatách o délce studia, jeho rozčlenění do oddílů a v návaznosti
na to i o termínech konání státních zkoušek se diskutující shodli na zachování
stávající délky studia s tím, že někteří navrhovali rozdělení druhého oddílu studia
(t.j. čtvrtého až osmého semestru) na dvě části.10
6) Právnický doktorát (značka V–.). In Všehrd, roč. VI (1924 – 1925), s. 145.
7) 58. výroční zpráva Spolku československých právníků „Všehrd“ za r. 1926, s. 19 – 21.
8) Anketa o reformě studia právnického“ (zkratka Ča.). In Všehrd, roč. V (1923 – 1924), s. 216.
9) Anketa o reformě studia“ (zkratka Ča.). In Všehrd, roč. V (1923 – 1924), s. 240.
10)Anketa o reformě studia právnického“ (zkratka Ča.). In Všehrd, roč. V (1923 – 1924), s. 216.
31
Anketní diskuse se točily také kolem návrhů na zavedení povinných praktických cvičení. Tato myšlenka měla řadu přívrženců, ale i odpůrců, kteří vesměs
nezpochybňovali potřebu přiblížení výuky praktickému životu, ale poukazovali na
to, že s existujícími pedagogickými kapacitami nelze cvičení odpovídajícím způsobem – aby se nestala jen obdobou monologických přednášek – zvládnout. Diskutovalo se také o způsobu stanovení, popřípadě odstranění tax a kolejného11. Otázka
zkušebních tax, které se vyplácely učitelům za zkoušení, byla zcela specifickým problémem, který se Františku Weyrovi jevil „základním zlem universitního právnického
studia“ a profesor – zřejmě oprávněně – v taxách viděl „nejvážnější překážku, která se
stavěla v cestu každému vážnému úsilí o reformu právnického studia u nás“.12 Pro studenty to byl zase především problém ekonomický.
Velmi rozmanité názory se objevovaly v diskusích o doktorátu: od jeho spojení
se státními zkouškami a udělování podobně jako u mediků už při absolutoriu přes
požadavky na jeho specializaci nebo na doplnění písemnou disertací až po jeho
přiznávání pouze habilitovaným docentům.
Oficiální příprava reformy dostala novou dimenzi v roce 1925, kdy ministerstvo
ustavilo komisi složenou ze zástupců jednotlivých právnických fakult. Předsedal jí
profesor Augustin Miřička a pražskou fakultu UK v ní dále zastupovali profesoři Kapras a Svoboda, pražskou německou fakultu profesoři Rauchberg, Mayr-Harting
a Peterka, brněnskou profesoři Weyr, Baxa, Sedláček a bratislavskou profesoři Tomsa, Laštovka a Vážný.13 Její členové se konzervativně (a zřejmě rozumně) shodli na
tom, že není možné vybudovat zcela nový systém vycházející z cizích vzorů, ale je
nutné soustředit se na hlavní nedostatky fungujícího systému.14 Komise ovšem nasadila – mírně a sportovní terminologií řečeno – rozvážné maratónské tempo,
scházela se víceméně sporadicky, a tak na sebe nechaly konkrétní ministerské
návrhy ještě několik let čekat.
K chystané reformě se již v této době vyjadřovala řada profesorů, a to nejen
těch, které přímo oslovilo ministerstvo. V prosinci 1924 se o ní v Národních listech15
rozepsal předseda ministerské komise A. Miřička. Z jeho textu zaznívají podobně
opatrné tóny jako ze stanoviska jím řízené komise. Podle jeho názoru měla reforma
eliminovat studium in absentia a pozvednout průměrnou úroveň připravenosti
11)Kolejné nebylo jako dnes poplatkem za poskytnuté ubytování, ale platbou za hodiny odpřednášených kolegií. Studenti od
něj mohli být zcela nebo z poloviny osvobozeni, pokud prokázali nemajetnost, řádně se chovali a dosahovali výtečného prospěchu. Dříve se platilo přímo učitelům, později je přímo pobírali pouze neplacení učitelé, jinak se výtěžek z něj rozděloval
mezi členy profesorského sboru podle předem stanovených pravidel. K tomu Slovník veřejného práva. II. (heslo: Kolejné; autor Otakar Sommer). Brno: Nakladatelství Polygrafia – Rudolf M. Rohrer 1932, s. 219 an.
12)Weyr, F.: Paměti 2. Za republiky (1918 – 1938). Brno: Atlantis 2001, s. 113.
13)Reforma právnického studia (značka –n–). In Všehrd, roč. VII (1925 – 1926), s. 111.
14)Reforma právnického studia (značka –e–). In Všehrd, roč. VII (1925 – 1926), s. 89.
15)Národní listy ze 7. a 14. prosince 1924.
32
absolventů. Prvního cíle se mělo docílit především zavedením praktických cvičení
na úkor přednášek. V přednáškách, jichž by bylo méně, by profesoři nememorovali
celý rozsah látky a mohli by se soustředit jen na hlavní a obtížné pasáže látky.
Dosažení druhého cíle spojoval s úpravami organizace studia a zkoušení. Při tom nechal otevřenu otázku zařazení historickoprávních disciplín a případného zavedení
zkráceného studia pro nižší konceptní úředníky. Jednoznačně se zato zasazoval za
ponechání jednotného doktorátu a za zvýšení jeho úrovně. Pro pražského internacionalistu profesora Antonína Hobzu16 byl hlavní překážkou efektivního studia velký
rozsah historickoprávního oddílu studia a systému přednášek, který nenutí studenty
k větší aktivitě. K státním a rigorosním zkouškám chtěl přidat ještě závěrečné roční
(„výroční“) zkoušky, jejichž složení by bylo podmínkou postupu do vyššího ročníku.
Celá výuka by navíc byla přeorganizována tak, že by se historickoprávní předměty
vyučovaly současně s platným právem. Všechny dosavadní zkoušky by se v důsledku toho přenesly až na konec studia. Novou formou přípravy by se stala praktická
cvičení a každý posluchač by byl povinen absolvovat minimálně po jednom historickoprávním, judiciálním a státovědeckém. Pro udělení doktorátu by se vyžadovalo vedle složení rigoros také předložení písemná práce a absolvování alespoň tří
seminárních cvičení.
Nejsoustavněji se reformě věnoval bratislavský a později pražský profesor
římského práva Otakar Sommer, při sestavování ministerské komise v roce 1925
opomenutý. Na rozdíl od jiných své reformní představy opřel nejen o osobní
zkušenosti, ale i o důkladnou analýzu. Byl přesvědčen, že jen tak lze dospět
žádoucímu výsledku. Členy pražské komise kritizoval, že se koncentrují jen na odstranění vad současného systému a nechtějí si přiznat, o jak naléhavý problém jde,
a poukazoval na nepromyšlenost navrhovaných řešení a na rozpory nich. Podle něj
by však především nemělo jít o reformu „učebné osnovy, nýbrž hlavně o reformu studenta a profesora“.17 Hlavní závady existujícího systému viděl ve studiu in absentia,
nedostatečné praktické přípravě právníků a nevyhovující úpravě zkoušek. Těžiště
výuky se proto podle něj mělo přenést do povinných repetitorií a praktických cvičení a měla se odstranit praktická nivelizace státních a rigorózních zkoušek. V té souvislosti poukázal na neochotu ministerstva povolovat právnickým fakultám asistentské
síly a zdůrazňoval, že výuka má studenty naučit vlastnímu úsudku a že „z fakulty nemají vycházeti lidé napěchovaní jen vědomostmi“, protože při rychlém zastarávání
konkrétních právnických informací „právníci musí se umět vypořádat s každým novým
16)O reformě studia práv (značka J. B.). In Všehrd, roč. VIII (1926 – 1927), s. 274 – 275.
17)Z referátu o jeho vystoupení v bratislavském spolku Právnik /Prof. Dr. Sommer o reformě právnického studia (značka –lK.).
In Všehrd, roč. IX (1927 – 1928), s. 177/.
33
zákonem“18. Své pojetí propagoval nejen při přednáškách, ale soustavně je vylíčil
i tištěnou formou.19 Ve své publikaci z roku 1925, původně připravované jako
příspěvek ke druhému právnickému sjezdu v Brně, se komplexně zabýval historií reformních snah a velmi podrobně rozebral snad všechny aspekty reformního snažení
i všechny reálně se nabízející alternativy.
Z mladších právníků, kteří na profesorský titul dosáhli až později, stojí z této
fáze přípravy reformy za připomenutí názory pražského studenta Václava Vaněčka.
Pozdější akademik, uznávaná i zatracovaná, rozhodně však nepřehlédnutelná persóna československého právnictví minulého století, se v roce 1927 přes své mládí
(*1905) postavil k problému s obdivuhodným nadhledem. V reformním úsilí vytkl tři
klíčové problémy, kolem nichž se koncentruje vše ostatní a jejichž řešení by měli studenti sledovat a případně se snažit ovlivňovat: doktorát, výuku právní historie
a praktická cvičení (čtvrtý problém, přesahující rámec reformy, viděl v úrovni středoškolské přípravy). Nám jeho představy poslouží jako svého druhu sumarizování
první fáze reformních snah.
Problém doktorátu podle Vaněčkova názoru spočíval v poměru státních
zkoušek a rigoros. Navrhoval státní zkoušky ponechat nezměněny a zpřísnit
požadavky na doktorát. V souvislosti s tím ještě připomeňme, že zavedení
ročníkových zkoušek, jejichž složení by podmiňovalo postup do vyššího ročníku,
odmítal, protože by tím vysoká škola ztratila statut svobodné školy. Možná
překvapivý je názor budoucího právního historika na výuku historickoprávních disciplín, protože na rozdíl od O. Sommera, jehož publikaci o reformě studia hodnotil
velmi pozitivně, podpořil návrh ministerské komise zrušit historickoprávní blok a vyučovat vlastní právní historii paralelně s platným právem. Své stanovisko
zdůvodňoval tím, že mezi jednotlivými historickoprávními disciplínami, na jedné
straně římským právem (a většinou pasáží kanonického práva) a na straně druhé
právní historií v užším slova smyslu, je nutné diferencovat, protože propedeutickou
funkci mohou plnohodnotně plnit jen první (proto jim má zůstat vymezeno místo
na začátku studia), zatímco výklady o pramenech a institutech staršího, zejména
středověkého práva mohou přinést náležitý efekt jen ve spojení se zvládnutím obsahu jednotlivých pojmů v současném právu. (Že neznalost obsahu elementárních
právnických pojmů a „moderního“ pojetí základních právních institutů komplikuje
– a nezanedbatelně – výuku právní historie i dnes, kdy jsme oproti prvorepublikovým poměrům zvýhodněni souběžnou výukou teorie práva a státovědy, jistě
18)Tamtéž, s. 178.
19)Sommer, O.: Reforma právnických studií. Bratislava: PF UK 1925. Reformě studia se nepřestal věnovat ani později, často o ní
přednášel a psal a v roce 1935 na toto téma vydal další studii (Sommer, O.: Úprava právnických studií. Praha: vlastním nákladem 1935).
34
potvrdí každý z kolegů, kteří se na ní podílejí. Ale na druhé straně: nějak se začít
musí.) Nejlehčí cesta podle něj vedla k řešení třetího problému – zavedení
povinných praktických cvičení, protože o něm vládla téměř úplná shoda a předpokládalo „jen“ rozšíření počtu asistentských míst.
Jak se v ohlasu v dobovém odborném tisku a z archívního materiálu zdá, nebyla
účast brněnských učitelů v první fázi přípravy reformy příliš výrazná. K reformě, respektive k jednotlivým otázkám, které podle jeho názoru vyžadovaly zásahu, se s jistou zdrženlivostí vyjadřoval F. Weyr, který byl také spolu s kolegy B. Baxou
a J. Sedláčkem povolán do ministerského poradního sboru. V tomto období mu
ležela na mysli především otázka doktorátu a obsahu zkoušení pozitivněprávních
disciplín.20 K doktorátu se stavěl velmi radikálně, neboť nejenže odmítal praxi, kdy se
k výkonu advokacie a některých dalších právnických profesí vyžadoval vědecký titul
doktora práv, ale dokonce navrhoval, aby se uděloval až spolu se získáním soukromé
docentury (podobně se vyslovil i později v úvodníku Prager Presse ze 7. května
1927). Dále upozornil, že při zkoušení státních zkoušek a rigoros – k neprospěchu
věci – vládla naprostá anarchie v tom, co jednotliví examinátoři vyžadovali jako
nezbytné penzum k zvládnutí zkoušky. Požadoval proto, aby buď státní vyučovací
správa jednotně vymezila, co a do jako míry má být předmětem jednotlivých
zkoušek, nebo aby se zavedly oficiální učební pomůcky, z nichž by ono penzum
vyplývalo. Jako redaktor časopisu Všehrd se k reformním návrhům často vyjadřoval
František Čáda, který ovšem až do roku 1926 působil v Praze: Už jako novopečený
brněnský profesor v roce 1927 upozorňoval, že základní problém vysokoškolského
studia spočívá nikoliv v tom, co se studuje, ale jak se studuje. Kladl tedy do popředí
otázku změny celkové metody studia, „jež je snad vhodná pro vyšší střední školu, nikoliv však pro školu vysokou“.21
2. Diskuse o ministerských návrzích z roku 1935
Na konci dvacátých a na počátku třicátých let, kdy se vysoké školství muselo
podobně jako jiné obory více něž jindy potýkat s finančním zabezpečením
základního chodu jednotlivých institucí, ustoupil problém reformy studia poněkud
do pozadí. Konkrétní obrys ovšem reforma dostala, když ministerstvo školství a národní osvěty v roce 1935 poskytlo právnickým fakultám osnovu „zákona, obsahujícího základní ustanovení o studiu a zkouškách právnických“ a na něj navazujícího
vládního nařízení o podmínkách nabytí doktorátu práv.22 Nesla se v duchu hesel,
20)Reforma právnického studia. (Weyr). .). In Časopis pro právní a státní vědu, roč. VI (1923), s. 93 – 98.
21)Reforma právnického studia (značka Ča.). In Všehrd, roč. VIII (1926 – 1927), s. 275.
22)Jistě není bez významu, že MŠANO v té době vedl právník a vysokoškolský učitel, skvělý civilista pražský profesor Jan Krčmář
(ministr v letech 1934 – 1936 a už předtím v roce 1926 v úřednické vládě Jana Černého).
35
z nichž mnohá zaznívají z úst zastánců přebudování právnického studia i dnes. Její
propagátoři především chtěli studium více přiblížit potřebám praxe. Nejzřetelnější
změnou v tomto směru mělo být zkrácení prvního historickoprávního oddílu studia
na dva semestry a jeho přeorganizování, po němž by mu spíše slušelo označení
propedeutický. Apelovalo se na to, aby se výuka odpoutala od pouhého
memorování jednotlivostí a koncentrovala se na obecnější a univerzálněji použitelné vědomosti a schopnosti. Novým obligatorním předmětem se měly stát
přednášky z právní a hospodářské metodiky. Měly se také zpřísnit podmínky pro
udělování doktorátu: vedle absolvování nově koncipované rigorosní zkoušky se
mělo vyžadovat i předložení písemné disertace a samotná zkouška se měla konat
jen z oboru, z nějž rigorosant psal disertaci, a z právní filosofie (pokud by byla hlavním předmětem, další předmět by si student volil). Návrh opustil dosavadní oficiální
označení fakulty věd právních a státních a začal používat označení právnické fakulty.
V této fázi přípravy reformy byl hlas učitelů brněnské právnické fakulty slyšet
daleko více, než v předchozí etapě. Zatímco profesorské sbory pražské a bratislavské
fakulty zformulovaly poměrně obsáhlá oficiální stanoviska k reformním návrhům,23
brněnská fakulta tématu reformy studia věnovala celé jedno číslo Vědecké ročenky,
které ovšem z velké části vzniklo ještě před zveřejněním reformních návrhů.24 Místo
společného stanoviska brněnský profesorský sbor odkázal na Vědeckou ročenku
a na doplnění jen stručně konstatoval, „že reforma dosavadní úpravy právnického
doktorátu je nutná a že vhodným podkladem k ní mohly by býti zásady návrhu vládního
nařízení o podmínkách nabytí doktorátu práv, jež podalo ministerstvo školství“.25
Jednotlivé příspěvky v brněnské Vědecké ročence jen potvrdily konstatování
z úvodu příspěvku právního historika prof. Františka Čády, že „reforma právnického
studia se dotýká tolika sporných otázek, že se ztěží najde souhlasné řešení kromě toho
právě, že reformy potřebujeme“.26 Byly v podstatě dvojího druhu. Některé se snažily
najít a zdůvodnit místo určitého předmětu v novém systému výuky a upozornit na
jeho význam, jiné se věnovaly buď výlučně, nebo alespoň především koncepci reformy jako celku. Z tohoto rámce vybočoval závěrečný příspěvek doc. Rudolfa Wierera,27 plédující za zavedení přijímací zkoušky na fakultu (k tomu jen podotýkáme, že
23)Profesorský sbor právnickej fakulty bratislavskej k reforme doktorátu (Dr. Luby.). In Všehrd, roč. XVII (1935 – 1936), s. 201 – 203;
Právnická fakulta Karlovy k reformě (J. M–r.). In Všehrd, roč. XVII (1935 – 1936), s. 247 – 250; Profesorský sbor bratislavskej fakulty k úprave právnického doktorátu (Luby). In Všehrd, roč. XVII (1935 – 1936), s. 250 – 253. Stanovisko pražské fakulty vyjádřil i
prof. A. Wenig v článku K reformě právnických studií (Právník LXXV/1936, s. 1 – 15).
24)Vědecká ročenka Právnické fakulty MU XIII (1934 – 1935). Brno: PF MU 1935. Reformní návrhy ministerstvo zveřejnilo až po
uzávěrce čísla XIII Vědecké ročenky. Někteří autoři pak své příspěvky narychlo přepracovali, jiní doplnili a zbylí ponechali
v původní podobě.
25)Profesorský sbor právnické fakulty Masarykovy university v Brně o reformě doktorátu. In Všehrd, roč. XVII (1935 – 1936), s. 256.
26)Čáda, F.: Právnické studium. Několik poznámek o jeho reformě. In: Vědecká ročenka Právnické fakulty MU XIII (1934 – 1935).
Brno: PF MU 1935, s. 53
27)Wierer, R.: Otázka přijímací zkoušky na právnickou fakultu. . In: Vědecká ročenka Právnické fakulty MU XIII (1934 – 1935). Brno:
PF MU 1935, s. 118 – 121.
36
ve studijním roce 1933 – 1934 kulminoval zájem o studium na brněnské fakultě28
a že mezi profesory dlouhodobě vládla nespokojenost s připraveností gymnazistů
ke studiu práv).
Zajisté nepřekvapí, že se zejména učitelé dominujících disciplín zkracovaného
a nově pojatého historickoprávního oddílu studia – římského práva a právní historie
(Jan Vážný29 a František Čáda)30 – snažili obhajovat potřebu výuky svých oborů.
Význam těchto disciplín sice nezpochybňoval nikdo, avšak většina zúčastněných
diskutérů souhlasila s jistým omezením rozsahu jejich výuky a docent Vladimír
Kubeš dokonce revolučně doporučoval, aby se historickoprávními předměty výuka
nezačínala a přesunuly se až do druhé fáze studia. Na zjevnou vadu ministerské osnovy, kterou bylo zrušení výuky československých právních dějin jako samostatné
disciplíny a jejich začlenění do neurčitého „vývoje práva ve středověku a novověku“,
upozornil F. Čáda. Ten, jak víme, reformní snahy pečlivě sledoval již za svého
pražského působení, takže nezůstal jen u plédování za svou disciplínu, respektive
u otázek spojených s organizací prvního (historickoprávního či propedeutického)
oddílu studia. Upozornil také na formální nedostatek ministerského návrhu, který
spočíval (a nejen podle něj) v tom, že podmínky doktorátu neupravoval zákon (zatímco například proměnlivou a z pohledu efektivity studia v podstatě okrajovou
otázku zkušebních a jiných tax31 ano). Navrhoval také prodloužení studia na devět
semestrů.
Zcela na svůj předmět – statistiku – se koncentroval také profesor Dobroslav
Krejčí32 a stěžoval si na jeho nedocenění, protože se s ním ani nadále nepočítalo jako
se zkouškovým předmětem při státní zkoušce a při rigorosu a neměla se z něj ani konat praktická cvičení. Také procesualista docent Karel Gerlich33 se soustředil
především na problém výuky procesního práva, ale pojednal o něm v obecnějších
souvislostech. Ocenil starší koncepty svých učitelů F. Weyra a K. Engliše. Jako normativista konstatoval, že dosavadní systematika právního řádu nevyhovuje. Vžité dělení právních norem podle obsahu považoval za podružné a prosazoval budování
širších oborů. Věřil ve vybudování jednotného pojmu právního řízení, jemuž by pak
byla uzpůsobena i výuka procesního práva. V duchu této představy prozatím
28)Dějiny univerzity v Brně. Brno: UJEP 1969. s. 397.
29)Vážný, J.: Reforma právnického studia. In: Vědecká ročenka Právnické fakulty MU XIII (1934 – 1935). Brno: PF MU 1935, s.42 –
49.
30)Čáda, F.: Právnické studium. Několik poznámek o jeho reformě. In: Vědecká ročenka Právnické fakulty MU XIII (1934 – 1935).
Brno: PF MU 1935, s. 53 – 67.
31) Taxy byly poplatky vybírané od studentů a vyplácené učitelům za některé úkony spojené se studiem, zejména za zkoušení a
promoce.
32)Krejčí, D.: Potřeba nové úpravy studia statistiky u nás. In: Vědecká ročenka Právnické fakulty MU XIII (1934 – 1935). Brno: PF MU
1935, s. 34 – 41.
33)Gerlich, K.: Studium disciplin procesních. In: Vědecká ročenka Právnické fakulty MU XIII (1934 – 1935). Brno: PF MU 1935,
s. 97 – 104.
37
doporučoval alespoň mezi nepovinné předměty zařadit obecný předmět základy
právního řízení (s eventuelním názvem základy práva procesního). Zdůrazňoval také
význam obecné právní noetiky a kritizoval konzervativnost tvůrců návrhu, kteří ani
v rámci nepovinných předmětů nereflektovali konstituování některých nových disciplín, jejichž materie se dosud tradovala v rámci několika tradičních oborů,
například pojišťovacího práva.
Nikoho zajisté nepřekvapí, že spoluzakladatel fakulty K. Engliš upozornil na
potřebu poskytnout studentům hlubší noetické základy. Dále vyslovil nespokojenost s tím, jak reformní návrh reaguje – respektive nereaguje – na fakt, že se v oboru
státních věd, podle platného studijního řádu nedoceněných, dále rozšířila a zkomplikovala vyučovaná materie, a podrobně se zabýval organizací státovědeckého studia. Zasazoval se za jeho oddělení od judiciálního studia a vytvoření dvou
samostatných studijních oddílů – judiciálního a státovědeckého. V souvislosti s tím
v historickoprávním oddílu navrhoval samostatně vyučovat dějiny veřejného práva
(včetně dějin hospodářských) a dějiny soukromého práva. Chtěl také zavést výuku
státovědy („vědy o státu“, „filosofie státu“) a podpořil myšlenku povinných
praktických cvičení. Celé studium mělo podle jeho názoru trvat deset semestrů.
Jeho pozornosti neušly ani některé formulační nedostatky osnovy s možnými negativními praktickými důsledky.
Přes velmi stručný příspěvek profesora Františka Roučka se dostaneme k těm,
které se především koncentrovaly na reformu jako celek a které přednesli profesoři
Adolf Procházka a Zdeněk Neubauer a docent Vladimír Kubeš. Profesor Rouček,34
který ani v drobném textu nezapřel svou zálibu v nezvyklé terminologii, upozornil
na dva podle něj základní nedostatky stávající výuky. První viděl v převážně používané metodě výuky spočívající v monologických výkladech učitelů. Takováto výuka
podle něj poskytuje – navíc v nesprávném podání – jen kvantitu („quantum“), ale
žádnou kvalitu („quale“). V důsledku toho se „k tělesné absenci studentů
nepřítomných se družila duševní absence přítomných“.35 Nápravu viděl v zavedení
výuky noetiky a v nahrazení části přednášek aktivními formami výuky („konversatorii
a examinatorii“). Druhý zásadní nedostatek podle něj spočíval v nedostatku konkurence při obsazování uvolněných profesorských míst.
Profesor Adolf Procházka36 zdůraznil metodickou stánku právnické a národohospodářské vědy. Požadoval vyjasnit jejich vztah k historii a důsledně ve výuce
rozlišovat úvahy de lege lata a de lege ferenda. To vše se mělo promítnout do úpravy
34)Rouček, F.: Povšechné adnotace. In: Vědecká ročenka Právnické fakulty MU XIII (1934 – 1935). Brno: PF MU 1935, s. 50 – 52.
35)Tamtéž, s. 50.
36)Procházka, A.: O novou úpravu právnických studií. In: Vědecká ročenka Právnické fakulty MU XIII (1934 – 1935). Brno: PF MU
1935, s. 68 – 78.
38
přednášek a dalších forem studia. Procházka ve svém hledání nové podoby studia
vyšel z otázky, čemu mají právnické fakulty sloužit. Ráz právnickému studiu by podle
jeho názoru měl vtisknout fakt, že především vychovává dorost pro hlavní právnická
povolání soudce, advokáta, notáře a správního úředníka. Adepti těchto povolání by
si měli osvojit „znalost abstraktních právních norem“ a „právnickou úsudečnost“. V duchu svého právněfilosofického přesvědčení Procházka konstatoval, že dosavadní
právní věda se utápí v rozdílech, zatímco správné a prospěšné je hledat
v jednotlivých právních institutech shody. Na začátek výuky proto doporučoval
zařadit právní filosofii a také hospodářské studium (historii a výklad pojmů).
Právnické fakulty by ale neměly přehlížet ani teleologickou souvislost obsahů
právních předpisů (jak a proč jednotlivé instituty vznikly, jaké společenské cíle sledují apod.). Procházka dále brojil proti systému, který by již na fakultě umožňoval
specializaci, a proti zbytečnému memorování právních předpisů. Pak se zabýval
předměty prvního (přípravného) oddílu studia a konstatoval, že by měl zůstat
třísemestrový a že by měl být vybudován na úzké součinnosti posluchače a fakulty,
která by spočívala v zavedení povinných praktických cvičení, kolokvií, konverzatorií
a repetitorií. Zasazoval se za zařazení státovědy („politiky ve smyslu formálním“) do
druhého oddílu studia. Souhlasil s odstraněním současných rigoros a zavedením
nové podoby doktorátu.
Také profesor Zdeněk Neubauer, který přispěl nejrozsáhlejší, obecnou, komplexní a promyšlenou studií,37 byl přesvědčen, že stávající právnické studium není
dosti vědecké. Polemizoval s zastánci tradičního názoru o rozporu mezi teorií a praxí. Jako cíl výuky zdůrazňoval především osvojení si správné metody („právnicky
myslit“) a poznání systému právního řádu a jednotlivých právních odvětví, přičemž
kritizoval lpění na podrobné znalosti obsahu právních norem. Nebyl spokojen také
s tím, že i podle návrhu je výuka orientována především na judiciální disciplíny,
přestože stále více absolventů nachází uplatnění v úřednických profesích, kde
využijí spíše vědomosti ze správního práva, jemu příbuzných oborů a národohospodářství. V druhé části pak konstatoval, že v souvislosti se studiem existují otázky, které lze právně reglementovat, ale také důležité problémy, které právní předpisy postihnout nemohou. Samotný ministerský návrh přivítal jako „konečně vážný krok
dopředu“38 Jako nezpochybnitelné plusy hodnotil povinná praktická cvičení a zavedení právní a hospodářské metodiky alespoň jako povinného předmětu (vadilo mu,
že není i předmětem zkušebním) a mezinárodního práva jako povinného a zkušebního předmětu. Souhlasil s relativním omezením výuky historickoprávních disciplín,
37)Neubauer, Z.: Vědecká ročenka Právnické fakulty MU XIII (1934 – 1935). Brno: PF MU 1935, s. 80 – 96.
38)Tamtéž, s. 89.
39
ale jako chybu viděl fakt, že návrh neřeší vnitřní uspořádání druhého studijního oddílu, tedy poměr mezi judiciálními a státovědeckými předměty. V souvislosti s tím
ponechával otevřenu otázku, zda by byl vhodnější systém volného nebo vázaného
studia, protože u obou viděl výhody i nedostatky. Vázané studium představovala
praxe rozdělení studia na oddíly s povinností po skončení každého oddílu složit
zkoušku, podmiňující postoupení do dalšího oddílu. Jeho nevýhodou byl – viděno
z dobového pohledu – středoškolský ráz studia odporující tradiční svobodě
vysokoškolského studia. Zkoušky v průběhu studia navíc studenty odváděly v semestrech, které jim předcházely, od účasti na výuce, jak o tom svědčily dlouholeté
zkušenosti profesorů. Volné studium se aplikovalo na německých fakultách a dávalo
studentu volnost v jakém pořadí bude jednotlivé disciplíny studovat. Jeho
nevýhodou bylo, že se veškerá pozornost studentů a posuzování úrovně studia
soustřeďovaly ke zkouškám. Ministerský návrh byl v tomto směru kompromisem,
protože v zásadě vycházel z volného studia, ale předepisoval na konci prvního oddílu složení obligatorní předběžné zkoušky z římského práva, případně celé
historickoprávní státní zkoušky. Podobně jako František Čáda (a František Weyr) by
i Zdeněk Neubauer přivítal úpravu doktorátu zákonem, nikoliv jen vládním
nařízením. Upozornil také na to, že požadavek způsobilosti nalézat nové vědecké
poznatky, spojený v návrhu s udělováním doktorátu, odpovídá nárokům na docentskou habilitaci. Požadoval proto zmírnění této formulace, neboť jinak hrozilo
nebezpečí, že se rychle začne rozcházet právní úprava a skutečná praxe. V závěru se
ještě krátce a i pro dnešek inspirativně zmínil o tom, co reforma předepsat nemůže,
ale pro zkvalitnění studia je nezbytné. Vrátil se tu k požadavku zvědečtění výuky, a to
výslovně přednášek, učebnic, seminárních cvičení i zkoušek. Na rozdíl od jiných učitelů nezavrhoval různé pokoutně připravované pomůcky, z nichž se studenti
připravovali na zkoušky (ovšem za předpokladu, že byly skutečně kvalitní). Domníval se, že studentům usnadní zvládnutí toho, co je třeba se mechanicky naučit.
Zároveň ale apeloval, aby se zkoušení nekoncentrovalo na tyto mechanické znalosti,
ale akcentovalo otázky na systematiku a pojmosloví, správnou interpretaci
zákonného textu a praktickou aplikaci právní normy, při jejichž zodpovídání posluchači uplatní nejen znalost jednotlivostí, ale také svůj intelekt. Pokud šlo o seminární
cvičení, vycházel z jejich tehdejšího tradičního pojetí jako školy vědecké práce, ale
nabádal, aby se při každé příležitosti upozorňovalo na souvislost mezi „správnou teorií a dobrou praxí“.39
39)Tamtéž, s. 96.
40
Mladý docent Vladimír Kubeš40 (narozen 1908) se také prezentoval obecnější
studií, v níž načrtl vlastní a velmi originální koncept právnického studia. Začal
výčtem hlavních nedostatků existujícího stavu. Jeden z klíčových problémů právnického studia viděl v nedostatečné motivaci posluchačů. Z toho pramenil již
zmíněný návrh posunout výuku právní historie do vyšších semestrů. Kritizoval také
praxi udělování právnického doktorátu, který podle něj „ztratil hodně na ceně“,41
a jako demotivující viděl dlouhé intervaly mezi zkouškami, jimž se posluchači musí
podrobit. Nápravu, načrtnutou v druhé části jeho příspěvku, hledal v přiblížení studia potřebám právnické praxe. Konkrétně si představoval, že prvé dva semestry by
studenti trávili dopoledne pod dohledem asistentů u soudů a odpoledne poslouchali přednášky z právní noetiky a metodologie a přednášky o základech
jednotlivých právních odvětví. Po vykonání přípravné právní zkoušky „by se začínalo
vlastní právnické studium“42 a studenti by se v následujících osmi semestrech,
rozdělených na tři oddíly (dvousemestrový historickoprávní a třísemestrové
judiciální a politický), věnovali jednotlivým právním odvětvím do potřebné hloubky.
Každý oddíl by končil složením státní zkoušky. K získání doktorátu. který by nebyl
podmínkou výkonu žádného praktického právnického povolání, by vedle
absolvování všech čtyř státních zkoušek bylo třeba podat písemnou vědeckou práci
a absolvovat rigorosní zkoušku sestávající z právní filosofie a dějin právní filosofie
a dalšího předmětu zvoleného uchazečem. Ve třetí části se V. Kubeš vyjádřil k ministerské osnově a jeho hodnotící závěry nijak nepřekvapí, neboť logicky plynou z jeho
předchozích návrhů. Ocenil samotný fakt, že návrh vznikl, navrhované pojetí
doktorátu, v zásadě i praktická cvičení a pochopitelně i zařazení přednášky (my bychom řekli předmětu nebo cyklu přednášek) s ne právě nejšťastněji zvoleným
názvem „Úvod do věd právních jako metodika právní a hospodářská“. Naopak litoval, že tento předmět nemá být zkušebním předmětem, a nezamlouvalo se mu ani
pojetí celého prvního oddílu, celkové ulehčování studia (na rozdíl od obtížnějšího
doktorátu) a poněkud překvapivě – byl v zásadě normativista – také ponechání
judiciálních a státovědeckých předmětů v jednom společném oddílu. Osnově
vytýkal, že si neklade za cíl vzbudit zájem posluchačů o studium.
Pokusme se shrnout obsah jednotlivých příspěvků v Ročence, zejména těch,
které pojednávaly o reformě komplexněji. Jejich autoři zpravidla upozorňovali na
obecné i konkrétní nedostatky existujícího systému, které podle nich vedly k soustavnému snižování úrovně absolventů, odcházejících ze školy, aniž by byli dobře
40)Kubeš, V: Reforma právnického studia. In: Vědecká ročenka Právnické fakulty MU XIII (1934 – 1935). Brno: PF MU 1935, s. 105 –
117.
41)Tamtéž, s. 107.
42)Tamtéž, s. 111.
41
vybaveni prakticky, natož pak i teoreticky. Několikrát přímo či nepřímo zaznělo, že se
výuka zbytečně zaměřuje na memorování jednotlivých fakt, zatímco podstatnější
momenty, zejména schopnost orientovat se v právním řádu a tvořivě pracovat
s právními normami, se nedoceňují. Učitelé poukazovali také na zmíněnou skutečnost, že gymnázia náležitě nepřipravují studenty pro budoucí pokračování na
právnické fakultě a že mnozí posluchači se na fakultu zapisují bez toho, že by měli
právě o studium práva hlubší zájem. K samotným osnovám měli řadu konkrétních
připomínek, nicméně vesměs oceňovali jejich zveřejnění jako významný krok
k tomu, aby se studium skutečně reformovalo. Na druhé straně poukazovali
například na skutečnost, že návrh reformy neřešil rozvržení předmětů ve druhém
oddílu studia – judiciálním a státovědeckém. Živé byly i myšlenky rozdělení tohoto
oddílu a prodloužení doby právnického studia. Brněnští profesoři také nejednou
konstatovali, že reforma je sice potřebná, ale že více než na jejích detailech záleží na
osobách, které ji budou provádět.
Zajímavé je, že mezi autory ročenky se poprvé od jejího založení neobjevil
prof. František Weyr. Možný důvod nám odhalí pohled do jeho vzpomínek: po
zkušenostech z předchozích let byl skeptický k různým anketám, schůzím a debatám o připravované reformě a autoritativně tvrdil, že vzhledem k snaze každého
hájit svůj úzký zájem je ji možné prosadit jen z moci úřední a přes odpor těch,
kterých se má dotknout.43 Mezi autory třinácté ročenky chyběl také Jaromír
Sedláček, který však na konci roku 1936 vypracoval velmi podrobný a novátorský
návrh organizace studia a zkoušení, zjevně reflektující některé nápady z předcházející diskuse.44 Zcela v něm rozboural zavedenou strukturu studia a zkoušení tím, že
ve výuce chtěl postupovat od látky, která je studentům přístupnější, k obtížnějším
problémům. V první semestru se studenti proto měli seznámit především s ústavním
právem a dále s vývojem římského státního uspořádání, státní filosofií, národním
hospodářstvím a římským trestním právem. Pak měla přijít na řadu obtížnější materie, ve druhém semestru především římské právo soukromé. Ve druhém ročníku se
studenti měli věnovat hlavně výkladu hmotného („materiálního“) práva ve „třech
základních větvích soukromého, trestního a správního“, ve třetím ještě náročnějšímu
procesnímu („formálnímu“) právu a některým speciálním disciplínám a ve čtvrtém
mezinárodnímu právu a právní historii (konkrétně „obecnému právu“ tvořícímu
most mezi římským právem a současností, a ústavnímu vývoji). Studenti by byli povinni zapisovat si více hodin kolegií, což by umožnilo vyučovat více nepovinných
předmětů. Struktuře studia by byly podřízeny také zkoušky, konané na konci
43)Weyr, F.: Paměti 2. Za republiky (1918 – 1938). Brno: Atlantis 2001, s. 108 an.
44)Archív Masarykovy univerzity (A MU), B 28 Bohumil Kučera, kart. 17, i. č. 119.
42
každého ročníku a nahrazující státní zkoušky a do jisté míry i rigorosa. Každý ročník
by tak byl ucelenou částí studia, což by přinášelo řadu výhod. Nebylo by nezbytně
nutné absolvovat celé studium, pro funkce nižších konceptních úředníků (aktuárů)
by například stačily dva ročníky. Po třetím ročníku by navíc bylo možné odejít do
praxe. Nabízela se také možnost včlenit mezi třetí a čtvrtý ročník povinnou praxi na
soudech, u advokátů apod. S možností předčasného ukončení studia se spojovalo
také postupné udělování akademických hodností (baccalaureat, pak licentiat a po
absolutoriu magister). O doktorátu jeho elaborát blíže nepojednával, jen odkázal na
to, že jej považuje za vědeckou hodnost spojenou s vědeckou činností. Bylo by jej
proto možné získat až dalším studiem, konkrétně ročním až dvouletým
navštěvováním seminárních cvičení a vypracováním disertace v rozsahu tehdejšího
habilitačního spisu, přičemž profesor Sedláček jako variantu připouštěl i zaměření
doktorátu na konkrétní disciplínu.
Na reformu (především státovědeckého) studia se v zajímavém článku publikovaném ve Všehrdu45 zaměřil také budoucí brněnský docent (1937) a profesor
(1938) Vladimír Vybral, v té době pracující na ministerstvu financí. Radikální ani ne
pětatřicátník (narozen 1902) byl s navrhovaným řešením v podstatě velmi nespokojen a chybu viděl v tom, co mnozí jiní oceňovali, totiž že její tvůrci konzervativně
vycházeli z platné úpravy, kterou pouze dílčím způsobem modifikovali. Za krok
vpřed považoval jen navrhované pojetí doktorátu, „který se tu vědecky zhodnocuje“.
Neopomenul při tom podotknout, že navrhovaná změna doktorátu byla už dlouho
považována za samozřejmost, která by podle něj mohla narazit na odpor jen u „osob
řídících se výlučně zájmy taxovními“.46 Condicio sine qua non úspěšné reformy viděl
v rozdělení druhého oddílu studia na judiciální a státovědecký. Zároveň se poměrně
podrobně věnoval prvnímu oddílu studia. Zdůrazňoval při tom, že pozitivněprávní
disciplíny by měly mít spíše zájem na jeho obsahovém přebudování, než na jeho
pouhém časovém zkrácení. Při výuce právních dějin se zasazoval za zdůraznění
výkladu moderní právní historie, která může plnit propedeutickou funkci daleko
lépe než „právní historie libující si v medievalistice a v raném novověku, nebo omezující
se často jen na tendenční výklady naší veřejnoprávní historie s hlediska předválečného
úsilí státoprávního“.47 V seznamu vyučovaných předmětů mu chyběla výuka
hospodářských dějin a ve státovědeckém oddílu také výuka obecné státovědy.
V návaznosti na ponechání třísemestrového prvního oddílu studia navrhoval prodloužit minimální dobu studia na devět semestrů.
45)Vybral, V.: Reforma státovědeckého studia. In: Všehrd, roč. XVI (1934 – 1935), s. 97 – 104.
46)Tamtéž, s. 99.
47)Tamtéž, s. 101.
43
Reforma právnického studia byla pochopitelně také tématem studentů, i když
její podobu na rozdíl od dnešní doby prakticky ovlivnit nemohli. Jejich zájem se
odrazil například v průběhu debatního večera, uspořádaného v březnu 1936
právnickou sekcí Kulturního klubu studentstva v Brně.48 Studenti se ze sociálních
důvodů stavěli proti prodloužení studia, ale zároveň vyslovovali pochybnost, zda je
vzhledem o obsahu prvního oddílu studia adekvátní jeho navrhované zkrácení.
Požadovali rozdělení druhého oddílu obligatorní judiciální státní zkouškou. Mimo
rámec úvah o vlastní organizaci studia žádali odstupňování kolejného a zkušebních
tax podle majetkových poměrů. Stanoviska profesorského sboru v debatě
vyjadřovali profesor Zdeněk Neubauer, který hovořil o reformě obecně a o postavení státovědeckých disciplín, docent Karel Gerlich, jenž pojednal o postavení
judiciálních předmětů a poukázal na vznik nových právních disciplín, u nichž se
rozdíl mezi soukromým a veřejným právem stírá (pracovní a pojišťovací právo), a docent Rudolf Wierer, hájící třísemestrový první oddíl studia.
Na své zkušenosti se studentskými požadavky zajímavě reagoval v rozhlase
profesor F. Čáda.49 Podle jeho názoru by se studenti neměli zaměřovat na čistě odborné otázky, jako je třeba výčet obligatorních předmětů. Ve vlastním zájmu, jak jej
vnímal profesor Čáda, se však měli soustředit na problém délky studijní doby, rozdělení studia na tři oddíly a zachování třísemestrového prvního oddílu (protože jeho
zkrácení by jim mohlo zkomplikovat situaci s jeho včasným uzavřením, a mnohým
by tak fakticky prodlužovalo studium). Měli se také zasazovat o zavedení nových disciplín, které uplatní v praxi, například účetnictví, stenografie, psaní na stroji nebo jazyků. Doporučoval jim také prosazovat, aby hned po absolutoriu (bez dotčení praxe
udělování doktorátu) získávali nějaký titul. S odkazem na polskou úpravu navrhoval
náš dnešní titul „magister iuris“. Na studenty apeloval, aby efektivně využívali dobu
studia, protože špatní a liknaví studenti „způsobují škody sobě, své rodině i státu“.50
Stranou nezůstali ani absolventi právnického studia v Brně. Některé z nich sdružovalo Kolegium doktorů práv Masarykovy univerzity, které pro své členy v roce 1936
zorganizovalo úspěšnou přednášku docenta V. Kubeše, po níž se rozvinula zajímavá
debata, do níž se zapojili i profesoři Čáda a Neubauer.51
48)Studenti k reformě právnického studia (šifra J. S.). In: Všehrd, roč. XVII (1935 – 1936), s. 97 – 104.
49)Studenti a reforma právnického studia. Výňatek z rozhlasové přednášky ze dne 27. února 1936. In: Všehrd, roč. XVII (1935
– 1936), s. 392 – 393.
50)Tamtéž, s. 392.
51)O reformě … (Dr. Uhde). In: Všehrd, roč. XVII (1935 – 1936), s. 354 – 355.
44
3. Pomnichovská „malá“ reforma
Až do konce první republiky se z uvedených záměrů nerealizovalo nic. Autoritativní režim druhé republiky se však už „nezdržoval“ složitými procedurami demokratického vládnutí a rychle přikročil k dílčí realizaci některých z dlouho
připravovaných a diskutovaných reformních návrhů (a zasáhl také do personálních
poměrů na vysokých školách). Reálnou podobu jim dala vláda, když dostala ústavním zmocňovacím zákonem č. 300/1938 Sb. právo vydávat nařízení s mocí zákona.
Nařízením č. 16/1939 Sb. II. o prozatímní úpravě studia a státních zkoušek na
fakultách věd právních a státních platným jen v českých zemích novelizovala zákon
č. 68/1893 ř. z. o právnických a státovědeckých studiích a zkouškách státních ve znění zákona č. 290/1919 Sb.
Vláda jím prodloužila studijní dobu na nejméně devět semestrů a nerozdělovala ji na dva, ale na tři studijní oddíly: historickoprávní, judiciální a státovědecký.
Každý oddíl měl mít nejméně tři semestry a měl končit vykonáním státní zkoušky.
Studující mohl postoupit do dalšího studijního oddílu teprve po úspěšném
vykonání státní zkoušky ukončující předchozí oddíl. V návaznosti na oddělení
judiciálního a státovědeckého oddílu byly rozděleny předměty, jejichž odposlouchání bylo potřebné pro připuštění ke druhé a třetí státní zkoušce. Vládní nařízení
č. 31/1939 Sb. II., vydané k provedení uvedeného nařízení s mocí zákona, pak zejména stanovilo počty hodin obligátních přednášek v jednotlivých oddílech studia, doporučilo k navštěvování další předměty a stanovilo povinnost absolvovat nejméně
jeden semestr v každém studijním oddíle na tuzemské univerzitě. Na vládní nařízení
s mocí zákona č. 16/1939 Sb. II. navázala změna rigorózního řádu na fakultách věd
právních a státních, obsažená ve vládním nařízení č. 66/1939 Sb. I. Vládní nařízení do
úpravy rigorosního řízení v podstatě jen zapracovávalo konsekvence rozdělení studia na tři oddíly.
Uvedené změny se však bezprostřední realizace na českých vysokých školách
z velké části nedočkaly. Nařízení o prozatímní úpravě studia a státních zkoušek nabylo účinnosti od začátku letního semestru studijního roku 1938/1939, přičemž studující, kteří už vstoupili do druhého studijního oddílu, se mohli rozhodnout a ve studiu pokračovat i podle starého modelu. Především však v této době českým
právnickým fakultám zbývalo jen několik měsíců nejistého přežívání, protože nacisté využili první příležitosti a po známých událostech z října a listopadu 1939 české
vysoké školy zavřeli.
V duchu koncepce kontinuity s předmnichovskou republikou, prosazené
odbojovými složkami kolem dr. Edvarda Beneše, se předpisy přijaté za druhé republiky nestaly součástí československého právního řádu. Právní úprava z roku 1939 se
45
proto po osvobození vůbec nezačala praktikovat, přestože by se na ni pro její apolitickou povahu a snad i potřebnost změn, které zaváděla, mohla bez problémů
vztáhnout výminka o použivatelnosti některých předpisů z doby nesvobody (zákon
č. 195/1946 Sb.).***
Dnes už otázku obsahu studia na právnických fakultách specifický zákon či
jemu na roveň postavený právní předpis neupravuje, protože schvalování studijního programu a dalších studijních předpisů náleží akademickým orgánům a případně podléhá schválení akreditační komisí. Provést – třeba i zásadní – úpravu je proto
formálně jednodušší. Lze i s vědomím této odlišnosti z maratónu marných
prvorepublikových reformních snah vyvodit něco pro současnost?
Jednotlivé konkrétní návrhy pochopitelně jako ve starém evergreenu „vodnééés čas“, avšak přístupy prvorepublikových diskutérů mohou být poučné a inspirující i dnes.
a) Je třeba zaznamenat a ocenit, že návrhy mnoha účastníků prvorepublikových diskusí nebyly jen momentálními nápady či akademickým uvažováním
„ve vzduchoprázdnu“, ale opíraly se o zhodnocené zkušenosti z každodenní
praxe a o analýzu úrovně přijímaných posluchačů a následného uplatnění
absolventů.
b) Že se zpravidla zdůrazňovala potřeba přiblížit studium co nejvíce potřebám
praxe, je samozřejmostí, kterou samu o sobě ani není třeba připomínat. Důležitý je jiný moment: naprostá většina diskutujících si uvědomovala, že se
tento postulát nenaplní tím, že výuka obsáhne do nejvíce konkrétních
„praktických“ informací z jednotlivých právních odvětví, které škrtem pera
zákonodárce mohou přestat platit, ale že fakulta musí posluchače naučit –
ještě jednou budu citovat slova Zdeňka Neubauera – „právnicky myslit“, tedy
musí je naučit uvažovat tak, aby byli schopni správně „právnicky“ vyhodnotit určitou vzniklou situaci a adekvátním způsobem na ni aplikovat příslušný
právní předpis. V tomto pojetí přiblížení praxi předpokládá v pozitivním
právu kladení důrazu na osvojení si obecných pojmů a systémových informací a také odpovídající rozsah výuky teoreticky či historicky zaměřených
disciplín.
c) Velmi aktuální je dnes, kdy zkoušíme převážně písemnou formou, podstata
návrhů týkajících se zkoušení, jak ji výstižně vyjádřil opět profesor Neubauer:
mechanicky naučené vědomosti brát jako východisko a soustředit se na
prověřování schopnosti začlenit je do určitého systému a aplikovat na praktické situace.
d) Pokud se reforma připravuje s aktivní účastí většiny zainteresovaných subjektů jako ta prvorepubliková, nutně při ní musí dojít k názorovým střetům,
46
vyvolaným odlišnými pohledy danými (v lepším případě) profesním zaměřením nebo (v horším případě) osobními averzemi a jinými iracionálními
momenty. Tu je pro úspěch velmi důležité eliminovat nejen ono iracionálno,
ale pokud možno také případné snahy z pozice momentálně výhodné konstelace deklasovat druhou stranu a její argumenty a názory zcela ignorovat.
Za první republiky ani jedno z uvedených nebezpečí nehrozilo tolik jako
dnes – pokud se ovšem dnes na širší diskusi vůbec dostane. Ne že by se prvorepublikovým fakultám vyhýbaly různé animozity a chybělo pokušení na
hlavu porazit nositele jiných názorů, ale formulace konečného řešení nebyla
v rukou akademických orgánů, ale v podstatě nezainteresovaných osob na
ministerstvu a v parlamentu. Váha stanovisek jednotlivých profesorů a dalších osob zapojených do diskusí proto byla dána více než formální autoritou
jejich racionalitou a přesvědčivostí podání (ale také vazbami na politiky
a ministerské úředníky).
e) Domnívám se, že ze současného pohledu je důležité i to, že se mezi jednotlivými názory objevily a prakticky zapadly revoluční návrhy, jako například
návrh doc. Vladimíra Kubeše. I když řada jeho postřehů rozhodně nebyla
bez zajímavosti, povaze většiny vesměs konzervativně laděných vážených
pánů profesorů i ministerských úředníků bylo bližší uvažování o dílčích modifikacích stávajícího systému – a jsem přesvědčen, že to nebylo úplně špatně. Ostatně, i když k žádné reformě právní úpravy nakonec nedošlo, neznamená to, že by se na právnických fakultách nic neměnilo. I za platnosti
starých předpisů – a možná také pod vlivem debat o reformě – bylo možné
inovovat metody výuky52 a alespoň jako nepovinné zavádět nové předměty. Pokud dílčím změnám něco překáželo, nebyly to v prvé řadě předpisy, ale
spíše neutěšené personální poměry na fakultách.
f)
Na rozdíl od první republiky v uplynulých necelých dvou desetiletích došlo
v organizaci právnického a obecně vysokoškolského studia poměrně snadno k zásadním změnám. Měly různou povahu a prosazovaly se různě. První
ze začátku devadesátých let pramenily z obecně vnímané potřeby změny
a uskutečnily se vesměs na základě obecného konsenzu. Později však byly
– podle mého názoru pro právnické fakulty nevhodný – kreditový systém
studia a na Slovensku i třístupňové studium právnickým fakultám autoritativně vnuceny.53 Na řádné zhodnocení reálného dopadu těchto změn je
zřejmě ještě brzy, ale prozatím se zdá, že převažují negativa.
52)Například někteří profesoři se inspirovali metodami výuky z anglosaské právní oblasti, jiní zpestřovali cvičení názornými pomůckami. K tomu „Case method“ ve vyučování právnickém (šifra M. B.) a Novú metodu právnických praktických cvičení … (šifra JK). In: Všehrd, roč. XVIII (1936 – 1937), s. 125 – 126 a 308.
53)Podle platné právní úpravy je třístupňový systém vysokoškolského studia (bakalářské, magisterské a doktorandské) dán přímo zákonem č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách ve znění pozdějších předpisů.
47
Zavedení třístupňového studia, které představuje ještě zásadnější změnu než
– v podmínkách brněnské fakulty velmi umírněně a rozumně realizovaný – kreditový systém a změnu podobně revoluční jako Kubešův návrh, se zřejmě v brzké době
nevyhnou ani české právnické fakulty. Nejtvrdšími oříšky, které při tom bude třeba
rozlousknout, bude nalezení takového rozložení předmětů, aby se bakalářské studium stalo skutečně uceleným studiem, zabránění zbytečným duplicitám ve výuce
pozitivněprávních disciplín v prvních dvou stupních výuky a vypořádání se s časovou ztrátou spojenou s ukončováním bakalářského studia. A otevřeným problémem stále zůstává i otázka uplatnění absolventů nespecializovaného bakalářského
stupně studia.
Rozhodnutí, která při hledání nové podoby studia padnou, zřejmě ovlivní studium na právnických fakultách na dlouhou dobu. Takže je na místě s autorem důvodové zprávy z roku 1919 znovu konstatovat, že „nic není tak nebezpečné, jako experimentovati v těchto věcech“,54 a dodat, že každá navržená změna by měla být řádně
promyšlena, předjednána a zdůvodněna. Jedním z dobrých vodítek by při tom mohly být – pozitivní i negativní – slovenské zkušenosti.
Prvorepublikové reformní úsilí nebylo korunováno úspěchem. I to je – negativním – poučením pro dnešek. „Každá navržená změna by ... měla být řádně promyšlena, předjednána a zdůvodněna“, jak jsem citoval na konci předchozího odstavce,
přesto však v jistém, pokud možno ne příliš odkládaném okamžiku je třeba říci dost.
Prvorepublikoví úředníci MŠANO (ministerstva školství a národní osvěty) v tomto
směru podle mého názoru zaváhali hned dvakrát: nejdříve v tom, že se svými návrhy
přišli až v polovině třicátých let, tedy po téměř dvou desítkách let (a to nebereme ohled na předválečné diskuse a návrhy), a pak i po předložení samotných návrhů. Reakce právnických fakult a dalších institucí a jednotlivců na ně totiž byla téměř
okamžitá, takže nová verze návrhu mohla zajisté vzniknout dříve než za druhé republiky (na druhé straně je v tomto případě na jejich obranu třeba říci, že reakce na
předložené návrhy byly velmi rozmanité a často protichůdné a že konec třicátých let
nebyl právě klidnou dobou, příhodnou pro tvorbu koncepčních změn).
54)Důvodová zpráva k vládnímu návrhu zákona o prozatímní úpravě studia a státních zkoušek na fakultách věd právních a státních. Zasedání Národního shromáždění československého roku 1919. Tisk 902 (www.psp.cz).
48
Resumé
Práca sleduje úsilie o reformu štúdia v medzivojnovom Československu. Pripomína predvojnové reformné snaženie a ministerské návrhy z prvej Československej
republiky, predovšetkým osnovy zákona o právnickom štúdiu a skúškach a naň nadväzujúceho vládneho nariadenia o podmienkach nadobudnutia právnického
doktorátu. Najmä sa však sústreďuje na reakcie a návrhy zainteresovanej právnickej
verejnosti, predovšetkým brnenských učiteľov. V závere svojej štúdie sa autor stručne vyslovil aj k čiastkovej reforme vysokoškolského štúdia z roku 1939 a k súčasným
problémom organizácie štúdia.
doc. JUDr. Ladislav Vojáček, CSc.
Fakulta práva BVŠP
Ústav teórie a dejín štátu a práva
[email protected]
49
Zákaz mučenia v medzinárodnej
dimenzii
Prohibition of Torture in International Dimension
Jozef Záhora
Kľúčové slová
mučenie, zákaz mučenia, prezumpcia viny, ľudské práva, definícia mučenia,
Výbor proti mučeniu, zaobchádzanie s väzňami.
Key words
torture, prohibition of torture, guilty presumption, human rights, definition of
torture, Committee against Torture, treatment of prisoners.
Úvod
Ľudské práva sú základom každej demokratickej spoločnosti a spoločnosť
musí zabezpečovať ich ochranu. Na jednej strane štát má povinnosť chrániť ľudské
práva, na druhej strane štát niektoré práva porušuje.
Medzi základné ľudské práva, ktoré štát porušuje, patrí aj zákaz mučenia. Zákaz
mučenia spolu s právom na život patria medzi prirodzené práva. Oslobodenie od
mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu sú preto
právami mimoriadne závažnej povahy1. Mučenie je tiež zločinom podľa
medzinárodného práva.2 Na základe tohto je v Trestnom zákone č. 300/2005 Z. z.
v znení neskorších predpisov zaradený trestný čin mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania (§ 420).3
1) pozri Gomien, D. Krátky sprievodca Európskym dohovorom o ľudských právach. Informačné a dokumentačné stredisko o Rade Európy, 1999, s. 14
2) čl. 2 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu
(oznámenie č. 143/1988 Zb.) Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru, prijme účinné zákonodarné, správne,
súdne alebo iné opatrenia na zabránenie mučenia na celom území, ktoré je pod jeho jurisdikciou.
3) Kto v súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci inému týraním, mučením alebo iným neľudským alebo krutým
zaobchádzaním spôsobí telesné alebo duševné utrpenie, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až šesť rokov.
50
Zákaz mučenia v medzinárodnej dimenzii
Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania je zakotvený vo všetkých významnejších medzinárodných dokumentoch, ktoré
sa zaoberajú základnými ľudskými právami a slobodami, najmä:4
čl. 5 Všeobecnej deklarácie ľudských práv 1948;
l
čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na
l
tento Dohovor nadväzujúcich (ďalej len Európsky dohovor);5
čl. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinál
rodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach;6
Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu
l
zaobchádzaniu alebo trestaniu;7
Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobl
chádzania alebo trestania v znení neskorších protokolov;8
čl. 37 Dohovoru o právach dieťaťa.9
l
O závažnosti zákazu mučenia svedčí aj fakt, že v decembri 2005 na pôde OSN
33 nezávislých expertov vydalo vyhlásenie, v ktorom nanovo potvrdili, že zákaz
mučenia je absolútny.10
Všetky ľudské práva sú nescudziteľné práva každého jedinca. Tieto nemôžu byť
l
odoprené, keď nevyhovujú vláde,
l
mučenie a iné kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie
je zakázané za všetkých okolností vrátane stavu ohrozenia.
Na pôde Európskeho parlamentu 4. mája 2006 experti varovali pred „eróziou“
absolútneho zákazu mučenia. Poskytli informácie o stave opatrení proti mučeniu vo
svete. „Mučenie je stále rozšírené,“ uviedol Eric Prokosch, poradca Amnesty International, „počet prípadov mučenia nemá klesajúcu tendenciu“.11
Vzhľadom na význam zákazu mučenia sa v nasledujúcich častiach zameriavam
na definíciu pojmu mučenie, poukazujem na aktuálne trendy v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva k článku 3 Európskeho dohovoru, analyzujem
4) pozri INTERPRETATION OF THE DEFINITION OF TORTURE OR CRUEL, INHUMAN OR DEGRADING TREATMENT OR PUNISHMENT
IN THE LIGHT OF EUROPEAN AND INTERNATIONAL CASE LAW [online] [cited 20 January 2007] Available from WWW:
<http://www.omct.org/pdf/OMCT_Europe/2004/OMCTreport_Definition_EU_301004.pdf >
5) Oznámenie č. 209/1992 Zb.
8) Oznámenie č. 26/1995 Z. z., pozri aj oznámenia 478/2004 Z.z. a 480/2004 Z.z.
10) HUMAN RIGHTS DAY: INDEPENDENT EXPERTS REAFFIRM PROHIBITION OF TORTURE IS ABSOLUTE [online] [cited 20 January 2007]
Available from WWW: <http://www.unhchr.ch/huricane/huricane.nsf/0/0A31ECB4E4AAE87FC12570D20035B4B0?opendocument>
11)pozri Johan van Hecke. Subcommittee on Human Rights European parliament (ALDE, BE) 04/05/2006 [online] [cited 20 January 2007] Available from WWW: <http://www.europarl.europa.eu/news/expert/infopress_page/015-7801-124-05-18-90220060502IPR07758-04-05-2006-2006-false/default_sk.htm>
51
medzinárodné systémy na predchádzanie mučenia a v poslednej časti uvádzam
zoznam ďalších medzinárodných nástrojov súvisiacich so zákazom mučenia.
Definícia mučenia
Vzhľadom na skutočnosť, že Európsky dohovor neobsahuje definíciu mučenia,
v nasledujúcej časti poukážem na niektoré dostupné definície mučenia.
Ustanovene čl. 3 Európskeho dohovoru je veľmi stručné: „Nikoho nemožno
mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestu.” Tento zákaz vychádza z nevyhnutnosti zachovania fyzickej a psychickej integrity človeka, ktorá je predpokladom jeho humánneho zakotvenia v spoločnosti.12
Takto je zákaz mučenia vyjadrený aj v Charte základných práv únie: „Nikoho
nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.” 13
Podobne ako aj ostatné články Európskeho dohovoru, kľúčové pojmy ako
mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest sú vyjadrené veľmi
všeobecne, čo si vyžaduje interpretáciu Európskym súdom pre ľudské práva. Súd
permanentne zdôrazňuje, že Európsky dohovor sa musí vykladať:14
vo svetle súčasných podmienok života spoločnosti,15
l
l
v evolučnom vývoji vedy a spoločnosti.16
Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestaniu v čl. 1 uvádza nasledovnú definíciu mučenia: „Na
účely tohto Dohovoru výraz “mučenie” znamená akékoľvek konanie, ktorým je človekovi úmyselne pôsobená silná bolesť alebo telesné alebo duševné utrpenie s cieľom získať
od neho alebo od tretej osoby informácie alebo priznanie, potrestať ho za konanie, ktorého sa dopustil on alebo tretia osoba alebo z ktorého sú podozriví alebo s cieľom
zastrašiť alebo prinútiť jeho alebo tretiu osobu alebo z akéhokoľvek iného dôvodu
založeného na diskriminácii akéhokoľvek druhu, keď takú bolesť alebo utrpenie pôsobí
verejný činiteľ alebo iná osoba konajúca z úradného poverenia alebo z ich podnetu alebo s ich výslovným alebo tichým súhlasom. Toto vymedzenie nezahŕňa bolesť alebo utrpenie, ktoré vznikajú iba v dôsledku zákonných sankcií, sú od týchto sankcií
neoddeliteľné alebo sú s nimi náhodou vyvolané.“
12)pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv). Žilina: Poradca
podnikateľa, 2003. 934 s. ISBN 80-88931-19-3 str. 163
13)čl. II-64, The Treaty establishing a Constitution for Europe, Official Journal of the European Union, C 310 Volume 47, 16 December 2004
14)bližšie Svák, J., Šikuta J. Aktuálne trendy v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva k článku 3 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. In. Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania
alebo trestania. Bratislava 2006, str. 21
15)pozri CASE OF AIREY v. IRELAND (Application no. 6289/73) § 26
16)pozri CASE OF TYRER v. THE UNITED KINGDOM (Application no. 5856/72) § 26, CASE OF B. v. FRANCE (Application no.
13343/87)
52
V súlade s uvedenou definíciou medzinárodné chápanie mučenia obsahuje
päť prvkov:17
a)
silná bolesť alebo telesné alebo duševné utrpenie,
b)
úmyselné konanie,
c)
cieľ získať od osoby informácie alebo priznanie, potrestať ho za konanie, alebo
s cieľom zastrašiť alebo prinútiť osobu, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu
založeného na diskriminácii akéhokoľvek druhu,
d)
takú bolesť alebo utrpenie pôsobí verejný činiteľ alebo iná osoba konajúca
z úradného poverenia alebo z ich podnetu alebo s ich výslovným alebo tichým
súhlasom,
e)
s výnimkou bolesti alebo utrpenia, ktoré vznikajú iba v dôsledku zákonných
sankcií.
Podľa čl. 7 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu18 sa mučením
rozumie „úmyselné spôsobenie veľkej telesnej alebo duševnej bolesti alebo utrpenia
väznenej osobe alebo osobe, nad ktorou mal kontrolu obžalovaný. Pod mučenie
nespadá bolesť alebo utrpenie vyplývajúce iba z podstaty zákonných sankcií alebo ako
ich sprievodný jav“.
Európsky súd pre ľudské práva mučenie definoval v dvoch medzinárodných prípadoch. Vo veci Dánsko, Francúzsko, Nórsko, Švédsko a Holandsko v. Grécko [1969],
l
Mučenie: neľudské zaobchádzanie, ktorého cieľom je získanie informácie alebo priznania, alebo potrestanie.
l
Neľudské zaobchádzanie alebo trest: také zaobchádzanie, ktoré úmyselne
spôsobuje závažné duševné alebo fyzické utrpenie a ktoré je v danom prípade
neospravedlniteľné.
l
Ponižujúce zaobchádzanie alebo trest: zaobchádzanie, ktoré hrubým spôsobom ponižuje jednotlivca pred inými alebo ktoré ho núti konať proti svojej
vôli alebo svojmu svedomiu.
Vo veci Írsko v. Spojené kráľovstvo (1978)19 Súd kritériá mierne pozmenil:
l
Mučenie: úmyselné neľudské zaobchádzanie spôsobujúce veľmi závažné
a kruté utrpenie.
l
Neľudské zaobchádzanie alebo trest: spôsobenie intenzívneho duševného a fyzického utrpenia.
17)podľa McCOURT, K., LAMBERT, M. Interpretation of the definition of torture or cruel, inhuman or degrading treatment or punishment in the light of European and international case law. The need to preserve legal and jurisprudential evolutions and
acquis. [online] [prebrané 18. 6. 2007] dostupné na World Wide Web: <http://www.omct.org/pdf/OMCT_Europe/2004/OMCTreport_Definition_EU_301004.pdf>, s. 7
18)Oznámenie č. 333/2002 Z.z.
19)CASE OF IRELAND v. THE UNITED KINGDOM (Application no. 5310/71), (§ 167)
53
l
Ponižujúce zaobchádzanie: zlé zaobchádzanie, ktoré má vzbudiť u obetí pocity
strachu, úzkosti a podradenosti a ktoré je spôsobilé potupiť a ponížiť ich a prípadne zlomiť ich fyzický alebo morálny odpor.20
Európsky dohovor
V ďalšej časti poukážem na aktuálne trendy v judikatúre Európskeho súdu pre
ľudské práva k článku 3 Európskeho dohovoru. Najvýznamnejšie aspekty judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 3 Európskeho dohovoru sú:21
a)
zvýraznenie absolútnosti zákazu mučenia,
b)
prehĺbenie kolektívnej garancie dodržiavania zákazu mučenia,
c)
pozitívna povinnosť štátu pri zákaze mučenia,
d)
procesný rozmer zákazu mučenia,
e)
prezumpcia viny pri porušení zákazu mučenia.
Ad a) Absolútnosť zákazu mučenia
Zákaz mučenia má medzi ostatnými právami garantovanými Európskym dohovorom. Porušenie tohto práva je prakticky neospravedlniteľné. V porovnaní
s inými právami, do zákazu mučenia nie je prípustný žiadny legitímny zásah, ako
napr. v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky alebo ochrany práv a slobôd iných, ktorého dosiahnutím by sa štát mohol
exkulpovať z jeho porušenia.
Ďalšou zvláštnosťou čl. 3 Európskeho dohovoru je, že nemôže byť derogovaný.
K veľkej väčšine práv, ktoré garantuje Európsky dohovor, je v zmysle čl. 15 prípustné
v prípade vojny alebo akéhokoľvek iného verejného ohrozenia štátnej existencie
prijať opatrenia na odstúpenie od záväzkov ustanovených v Dohovore v rozsahu
prísne vyžadovanom naliehavosťou situácie, pokiaľ tieto opatrenia nebudú
nezlučiteľné s ostatnými záväzkami podľa medzinárodného práva. Článok 3 patrí
medzi štyri články Európskeho dohovoru, od ktorých nemožno odstúpiť ani
za najnaliehavejších okolností, ako je boj proti terorizmu alebo organizovanej kriminalite. Európsky dohovor mučenie zakazuje v absolútnom slova zmysle. Článok
nemôže byť derogovaný ani v prípade mimoriadneho ohrozenia národnej bezpečnosti.22
20)podľa GOMIEN, D. Krátky sprievodca Európskym dohovorom o ľudských právach. Informačné a dokumentačné stredisko
o Rade Európy, 1999, s. 14
21)pozri SVÁK, J., ŠIKUTA J. Aktuálne trendy v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva k článku 3 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. In.Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania
22)CASE Selmouni v. France, (no. 25803/94), § 95, and the Case Assenov and Others v. Bulgaria (no. 90/1997/874/1086), § 93
54
Európsky súd pre ľudské práva potvrdil tento názor v prípade Uçar v. Turkey 23
(11. júla 2006) „Súd znova opakuje, že čl. 3 Európskeho dohovoru je považovaný za
jedno z najzákladnejších práv Európskeho dohovoru, ku ktorému nie je prípustná žiadna derogácia“ s odkazom na predchádzajúce rozhodnutie Avşar v. Turkey.24 V tomto prípade Súd poznamenal pri mnohých príležitostiach, že chráni jednu zo základných hodnôt demokratickej spoločnosti. Dokonca aj pri najzávažnejších okolnostiach, akými sú boj proti organizovanému terorizmu a zločinu, Dohovor absolútne
zakazuje mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Na
rozdiel od väčšiny hmotných ustanovení Dohovoru a Protokolu č. 1 a č. 4 článok 3
nemá ustanovenie o výnimkách a nie je možné od neho odstúpiť podľa článku 15
ani v prípadoch verejného ohrozenia štátnej existencie.
Ad b) Kolektívna garancia zákazu mučenia
Kolektívna garancia zákazu mučenia má dve dimenzie:25
viaceré sťažnosti na porušenie zákazu mučenia boli podané štátom,
l
ochrany pred mučením sa môžu domáhať nielen občania členských štátov
l
Rady Európy, ale aj cudzinci, pričom porušenie zákazu mučenia im nehrozí na
území členského štátu, ale na území štátu, ktorý nie je členským štátom Rady
Európy.
Niektoré sťažnosti na porušenie čl. 3 Európskeho dohovoru boli podané iným
členským štátom Rady Európy. Jeden z „kľúčových prípadov“ v tomto smere bol prípad Ireland v. the United Kingdom26 (8. január 1978). V prípade Cyprus v. Turkey27 (10. máj 2001) Cyprus namietal, že v severnej časti Cypru, ktorá je okupovaná
Tureckom, dochádza k porušeniu práv garantovaných Európskym dohovorom. Tieto porušenia podľa sťažovateľa spočívali v porušovaní práv cyperských Grékov, a to
konkrétne zmiznutia týchto ľudí a ich príbuzných, porušovanie práva na súkromie
a vlastníctvo a tiež aj porušovanie práv cyperských Turkov a komunity cigánov na
severnom Cypre.
Počas konania pred komisiou žalovaná vláda tvrdila, že sťažovateľova vláda nie
je zákonná vláda Cyperskej republiky. Európsky súd, podobne ako aj Komisia
uvádza, že argument žalovanej vlády je neopodstatnený. Európsky súd usúdil, že
vláda podávajúca sťažnosť je oprávnený subjekt (locus standi) podať sťažnosť podľa
predchádzajúceho čl. 24 (súčasný čl. 33) Európskeho dohovoru proti žalovanému
štátu. Vo svojom rozsudku Európsky súd vyslovil celkovo 14 porušení Európskeho
23)pozri CASE OF UÇAR v. TURKEY (Application no. 52392/99), § 102
24)pozri caSE Avşar v. Turkey (Application no. 25657/94), § 62
25)pozri Svák, J., Šikuta J. Aktuálne trendy v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva k článku 3 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. In. Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania
26)CASE OF IRELAND v. THE UNITED KINGDOM (Application no. 5310/71)
27)CASE OF CYPRUS V. TURKEY (Application no. 25781/94)
55
dohovoru. Európsky súd usúdil, že v tomto prípade bol porušený čl. 3 Európskeho
dohovoru, pretože cyperskí Gréci, ktorí žili v Karpaskej oblasti v severnom Cypre,
boli podrobení diskriminácii rovnajúcej sa ponižujúcemu zaobchádzaniu (§ 311).
V poslednej dobe sa v judikatúre Európskeho súdu objavujú prípady súvisiace
s deportáciami cudzincov. Jedným z najvýznamnejších rozhodnutí v tomto smere
bolo rozhodnutie Soering v. United Kingdom28 (7. júla 1989). Sťažovateľ, Jens Soering, bol občanom Nemeckej spolkovej republiky. Bol uväznený v Anglicku a bolo
začaté extradičné konanie na jeho vydanie do Spojených štátov amerických.
Sťažovateľ uviedol, že keby bol vydaný do USA, hrozil by mu trest smrti a neľudské
a kruté zaobchádzanie. Európsky súd došiel k jednoznačnému názoru, že ak by bol
pán Soering vydaný do USA, bolo by to porušenie čl. 3 Európskeho dohovoru.
V prípade Hilal v. The United Kingdom29 (6. júla 2001) sťažovateľ uvádzal, že
by bol vystavený nebezpečenstvu mučenia a neľudského alebo krutého
zaobchádzania v protiklade s čl. 3 Európskeho dohovoru, ak by bol vydaný z Veľkej
Británie do Tanzánie. Európsky súd v tomto prípade skonštatoval, že sťažovateľova
deportácia do Tanzánie by bola porušením čl. 3 Európskeho dohovoru, pretože
v Tanzánii by čelil vážnemu nebezpečenstvu mučenia a iného neľudského
zaobchádzania. Podobný je aj prípad N. v. Finland30 (30. novembra 2005), v ktorom
proti sťažovateľovi bolo začaté konanie o vyhostení do Konžskej republiky. Podobne ako v predchádzajúcom prípade, Európsky súd v pomere šesť ku jednej rozhodol,
že vydanie sťažovateľa do Konžskej republiky by bolo porušením čl. 3 Európskeho
dohovoru. Analogické je aj ďalšie rozhodnutie vo veci Salah Sheekh v. The Nederland31 (11. január 2007), v ktorom sťažovateľ somálskej národnosti, žijúci v Amsterdame, žiadal v Holandsku azyl. Európsky súd jednoznačne uviedol, že vydanie
sťažovateľa do Somálska by bolo porušením čl. 3 Európskeho dohovoru.
Ad c) Pozitívna povinnosť štátu
Zákaz mučenia sa tradične vzťahoval na povinnosť štátu zdržať sa konania, ktoré má za následok mučenie. Pozitívnu povinnosť štátu vo vzťahu k zákazu mučenia
Európsky súd zvýraznil v rozhodnutí A. v. The United Kingdom32 (23. septembra
1998) „Štáty musia prijať opatrenia, ktoré zabezpečia jednotlivcovi, že iné súkromné
osoby s ním nebudú zle zaobchádzať spôsobom, ktorý porušuje čl. 3 Európskeho
dohovoru – deti majú právo na ochranu prostredníctvom účinného zastrašenia proti takémuto zaobchádzaniu.
28)CASE OF SOERING v. THE UNITED KINGDOM (Application no. 14038/88)
29)CASE OF HILAL v. THE UNITED KINGDOM (Application no. 45276/99)
30)CASE OF N. v. FINLAND (Application no. 38885/02)
31)CASE OF SALAH SHEEKH v. THE NETHERLANDS (Application no. 1948/04)
32)CASE A. v. THE UNITED KINGDOM (100/1997/884/1096)
56
Zaujímavé rozhodnutie prijal Súd v prípade Jalloh v. Germany,33 (11. júla
2006). Sťažovateľ namietal, že násilné podanie látky vyvolávajúcej zvracanie za účelom získania dôkazu o drogovom trestnom čine zakladá neľudské a ponižujúce
zaobchádzanie alebo trestanie podľa čl. 3 Európskeho dohovoru.
Pretože sťažovateľ odmietol požiť lieky na vyvolanie zvracania, na základe § 81a nemeckého Trestného poriadku mu boli násilne aplikované cez hadičku, ktorá mu bola
do žalúdka zavedená cez nos. Na základe podanej látky sťažovateľ vyvrátil balíček
obsahujúci 0.2182 gramov kokaínu. Európsky súd v pomere hlasov desať ku sedem
rozhodol, že bol porušený čl. 3 Európskeho dohovoru. Európsky súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ bol podrobený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, keď mu boli násilne podané látky na vyvolanie zvracania drogy, ktorú
predtým prehltol. Takto získaný dôkaz v trestnom konaní proti sťažovateľovi bol
získaný ako priamy následok porušenia jedného zo základných práv garantovaných
Európskym dohovorom. Za týchto okolností Európsky súd vyslovil záver, že použitie
dôkazu o drogách získaného násilným podaním látky na vyvolanie zvracania sťažovateľa robí celé konanie proti nemu nespravodlivým.
Ad d) Procesný rozmer zákazu mučenia
Porušenie zákazu mučenia môže byť spôsobené nielen konaním, ktoré
porušuje zákaz mučenia, ale aj neefektívnym vyšetrovaním tohto porušenia.
Znamená to, že príslušné orgány musia vždy urobiť vážne kroky za účelom zistenia,
čo sa stalo, a nespoliehať sa len na rýchlom alebo nepodloženom závere skončiť
vyšetrovanie. Kľúčové rozhodnutie v tomto smere je v prípade Assenov and others
v. Bulgaria34 (28. októbra 1998). Európsky súd konštatuje, že štát má všeobecnú povinnosť podľa čl. 1 Európskeho dohovoru „zabezpečiť každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Dohovore“. Na základe tejto povinnosti by štát mal
zabezpečiť efektívne, úradné vyšetrovanie. Toto vyšetrovanie by malo byť schopné
dospieť k zisteniu a potrestaniu zodpovedných. V tomto prípade Európsky súd
uzatvára svoju úvahu, že v danom prípade bol porušený čl. 3 Európskeho dohovoru,
na základe toho, že zlyhalo oficiálne úradné vyšetrovanie daného prípadu.
V prípade Mikheyev v. Russia35 (26. apríla 2006) Európsky súd nanovo zdôraznil, že vyšetrovanie údajného zlého zaobchádzania vykonávané štátnym orgánom
musí byť efektívne a malo by byť aj nezávislé. Z toho dôvodu
nemožno vyšetrovanie považovať za nezávislé, ak príslušníci toho istého oddelenia
alebo jednotky vyšetrujú prípad, do ktorého je zapletený príslušník tejto jednotky. Nezávislosť vyšetrovania neznamená iba absenciu hierarchického alebo
33)CASE OF JALLOH v. GERMANY (Application no. 54810/00)
34)CASE OF ASSENOV AND OTHERS v. BULGARIA (90/1997/874/1086)
35)CASE OF MIKHEYEV v. RUSSIA (Application no. 77617/01) § 110
57
inštitucionálneho prepojenia, ale tiež nezávislosť v praktickom význame. Podobné
stanovisko Európsky súd zaujal aj v prípade Ognyanova and Choban v. Bulgaria36
(23. mája 2006) a zdôrazňuje „Vyšetrovanie musí byť úplné, nestranné a dôkladné. Nie
je to povinnosť vo vzťahu k výsledku, ale k použitým prostriedkom“.
Ad e) Prezumpcia viny. V poslednom období sa v rozhodnutiach Súdu výrazne prejavuje prezumpcia viny. V prípade Ribitsch v. Austria37 (21. novembra 1995)
sťažovateľ namietal, že zranenia, ktoré mal v čase prepustenia z policajnej cely, konkrétne modriny na vnútornej a vonkajšej strane jeho pravej ruky, mu boli spôsobené
počas jeho zatknutia. Vláda popierala toto tvrdenie a namietala, že pre vyslovenie
porušenia zlého zaobchádzania toto musí byť zistené bez dôvodných pochybností.
V danom prípade sa Súd vyslovil, že v tomto prípade má štát povinnosť vierohodne preukázať, ako vznikli sťažovateľove zranenia. Tento trend v rozhodovaní
Súdu bol potvrdený aj v prípade Bekos and Koutropoulos v. Greece38 (13. marca
2006). Podľa Súdu, keď je jednotlivec umiestnený do policajnej cely zdravý, avšak pri
prepúšťaní sa zistia zranenia, je povinnosťou štátu poskytnúť vierohodné vysvetlenie, ako vznikli zranenia, ktoré sa týkajú čl. 3 Európskeho dohovoru.
Prezumpcia viny bola potvrdená aj v rozhodnutí Pruneanu v. Moldova.39
V tomto rozhodnutí Súd dospel k záveru, že ak je osoba zranená počas zadržania alebo iného obmedzenia osobnej slobody, takéto zranenie zvyšuje predpoklad, že
s touto osobou bolo neľudsky zaobchádzané. Je povinnosťou štátu poskytnúť dostatočné vysvetlenie, ako ku zraneniam došlo, v opačnom prípade ide o porušenie
článku 3 Dohovoru.
Európsky dohovor na zabránenie mučenia
a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania
alebo trestania40
Rada Európy sa vo svojej činnosti zaoberá nielen prípadmi, keď už došlo
k porušeniu zákazu mučenia, ale zvýšený dôraz kladie na prevenciu pred mučením.
Za týmto účelom bol spracovaný návrh Európskeho dohovoru na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, ktorého cieľom
36)CASE OF OGNYANOVA AND CHOBAN v. BULGARIA (Application no. 46317/99)
37)Case of Ribitsch v. Austria (no. 42/1994/489/571)
38)CASE OF BEKOS AND KOUTROPOULOS v. GREECE (Application no. 15250/02)
39)CASE OF PRUNEANU v. MOLDOVA (Application no. 6888/03) § 44
40)Oznámenie č. 26/1995 Z. z., pozri aj oznámenia 478/2004 Z.z. a 480/2004 Z.z.
58
bolo zabrániť mučeniu alebo neľudskému zaobchádzaniu na osobách, ktorým bola
obmedzená osobná sloboda.41 Medzi najvýznamnejšie prvky tohto dohovoru patrí:
Zriadil sa Európsky výbor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúcel
ho zaobchádzania alebo trestania (ďalej len “Výbor”).
Každá zmluvná strana má povinnosť povoliť návštevy ktoréhokoľvek miesta
l
podliehajúceho jej jurisdikcii, kde sa nachádzajú osoby zbavené slobody na základe rozhodnutia štátneho orgánu.
Výbor organizuje návštevy týchto miest, a to formou pravidelných návštev alel
bo aj ad hoc návštev, ktoré si podľa jeho názoru vyžadujú dané okolnosti.
Členovia zastávajú túto funkciu osobne, sú nezávislí a nestranní a majú možl
nosť svoju funkciu vo Výbore skutočne vykonávať.
Členovia výboru majú neobmedzený prístup na ktorékoľvek miesto, kde sa nal
chádzajú osoby zbavené slobody, vrátane práva neobmedzeného pohybu
v týchto miestach.
Informácie, získané Výborom v súvislosti s jeho návštevou, jeho správa a konl
zultácie so zúčastnenou stranou sú dôverné.
Po každej návšteve Výbor vypracuje správu o skutočnostiach zistených v jej
l
priebehu, pričom vezme do úvahy prípadné pripomienky, ktoré uviedla
zúčastnená strana.
K tomuto dohovoru boli prijaté dva protokoly. Protokol č. 1 k Európskemu dohovoru na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo
trestania42 umožnil, aby mali aj nečlenské štáty Rady Európy možnosť pristúpenia
k tomuto dohovoru a tiež možnosť účasti na práci Európskeho výboru na zabránenie
mučenia. Prizvať nečlenský štát Rady Európy, aby pristúpil k Európskemu dohovoru,
môže pritom len Výbor ministrov Rady Európy.
Protokol č. 2 k Európskemu dohovoru na zabránenie mučenia a neľudského či
ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania43 pripustil a upravil možnosť a zásady
opakovanej voľby členov Európskeho výboru na zabránenie mučenia.
Dohovor proti mučeniu a inému krutému,
neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu
alebo trestaniu
V roku 1975 na základe aktivít mimovládnych organizácií Valné zhromaždenie
OSN prijalo Deklaráciu OSN na ochranu všetkých osôb proti mučeniu a inému
41) European Committee for the Prevention of Torture and Inhuman or Degrading Treatment or Punishment (CPT). Edition 2002
(CD ROM), Strasbourg Cedex, France 2002
42)Oznámenie 478/2004 Z.z., platnosť od: 26.8.2004, účinnosť od: 1.3.2002, dátum uzatvorenia zmluvy: 4.11.1993, dátum ratifikácie zmluvy: 27.4.1994.
43)Oznámenie 480/2004 Z.z., platnosť od: 26.8.2004, účinnosť od: 1.3.2002, dátum uzatvorenia zmluvy: 4.11.1993, dátum ratifikácie zmluvy: 27.4.1994.
59
krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Krátko
nato začali prípravné práce na Dohovore proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Valné zhromaždenie prijalo
10. decembra 1984 Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.44 Dohovor podľa čl. 27 ods. 1 nadobudol
platnosť45 dňa 26. júna 1987. V mene Československej socialistickej republiky bol Dohovor podpísaný v New Yorku 8. septembra 1986. S Dohovorom vyslovilo súhlas Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky a prezident Československej socialistickej republiky ho ratifikoval s výhradami. Pre Československú socialistickú republiku nadobudol platnosť v súlade so svojím článkom 27 ods. 2 dňom
6. augusta 1988. Slovenská republika ako nástupca Československej republiky je signatárom od 28. mája 1993. Výhrady k čl. 14, 20, 21 a 22 boli neskôr odvolané a boli deponované v sekretariáte OSN 17. marca 1995.
Dohovor pozostáva z troch častí. V prvej časti definuje pojem mučenie, zaväzuje jednotlivé štáty, ktoré Dohovor ratifikovali, prijať také zákonodarné, správne, súdne alebo iné opatrenia na zabránenie mučenia na celom území, ktoré je pod ich jurisdikciou, a zabezpečiť, aby všetky akty mučenia boli trestnými činmi podľa ich
trestného zákona.46 V druhej časti sú stanovené podmienky na vznik a fungovanie
výboru proti mučeniu, voľbu členov výboru a vyšetrovanie jednotlivých prípadov
výborom. V tretej časti upravuje podmienky na podpisovanie a pristúpenie k dohovoru, riešenie sporov a možnosť vypovedania dohovoru.
Dodatok k Dohovoru bol schválený na návrh rakúskej vlády 8. septembra
1992 v New Yorku. Dosiaľ však nenadobudol platnosť.47
Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov 18. decembra 2002 na
svojom 57. zasadaní schválilo Opčný protokol k Dohovoru proti mučeniu a inému
krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej
len Protokol) ako rezolúciu číslo A/RES/57/199. Protokol bol otvorený na podpis
a ratifikáciu 4. februára 2003. Protokol vstúpi do platnosti po tom, čo ho ratifikuje
dvadsať štátov. Slovenská republika Protokol zatiaľ nepodpísala.48
44)Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu bol ratifikovaný
a uverejnený v Zbierke zákonov 18. augusta 1988 ako Vyhláška ministra zahraničných vecí
č. 143/1988 Zb.
45)Dohovor nadobudol platnosť tridsiatym dňom po uložení dvadsiatej ratifikačnej listiny alebo listiny o prístupe u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov.
46)Na základe dohovoru bol do Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zaradený trestný čin podľa § 259a Mučenie a iné neľudské
a kruté zaobchádzanie a trestanie. V podobnej podobe bol uvedený trestný čin zaradený aj do § 420 Trestného zákona
č. 300/2005 Z. z.
47)Záhora, J.: Opčný protokol k Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu
alebo trestaniu. In: Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania :
zborník z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 26. apríla 2006 na Akadémii Policajného zboru
v Bratislave. Bratislava : Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 2006. s. 95-102.
48)Do 8. októbra 2007 Protokol podpísalo 60 štátov a ratifikovalo iba 34 štátov.
60
Protokol je zameraný na ochranu jednej z najzraniteľnejších skupín osôb
– osôb, ktorým je obmedzená osobná sloboda, ktoré sú obmedzené v práve opustiť
vymedzený priestor a sú zároveň existenčne závislé od autorite, ktorá nad nimi
vykonáva dozor.
Cieľom tohto Protokolu je vytvoriť systém pravidelnej kontroly na miestach,
kde sa obmedzuje osobná sloboda osôb, ktorý bude garantovaný nezávislými
medzinárodnými a vnútroštátnymi orgánmi. Účelom vytvorenia systému kontroly
je zabrániť mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestaniu.49 Pre účely Protokolu sa miestom, kde je obmedzovaná osobná sloboda, rozumie každá forma uväznenia alebo umiestnenia
osoby do verejnej alebo súkromnej väznice na základe príkazu súdu, správneho
orgánu alebo inej autority, a tejto osobe nie je dovolené toto miesto opustiť.
Protokol vytvára systém kontroly dodržiavania ľudských práv pri uväznení
založený na dvoch pilieroch. Prvým pilierom je vytvorenie medzinárodného kontrolného mechanizmu – Podvýboru pre prevenciu mučenia a iného krutého,
neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (ďalej len
Podvýbor), ktorý bude vytvorený v rámci Výboru proti mučeniu.50 Činnosť
Podvýboru bude vykonávaná na základe princípov dôvernosti, nestrannosti, neselektívnosti, univerzality a objektívnosti. Podvýbor bude pozostávať z 10 nezávislých
multidisciplinárnych odborníkov,51 ktorí budú viesť návštevy na miestach, kde sa
obmedzuje osobná sloboda v zmluvných štátoch, ktoré Protokol ratifikovali. Títo
odborníci budú vybraní z občanov zmluvných štátov, ktorí majú skúsenosti zo
správy v oblasti spravodlivosti konkrétne v trestnom práve, v službe v polícii, alebo
v rôznych oblastiach, ktoré sú relevantné so zaobchádzaním s osobami, ktorým je
obmedzená ich osobná sloboda. Z jedného zmluvného štátu môže byť v Podvýbore
zastúpený najviac jeden občan. Členovia Podvýboru sú volení na obdobie štyroch
rokov. Môžu byť zvolení ešte na jedno volebné obdobie, ak sú znova navrhnutí.
Druhý pilier pozostáva zo systému pravidelných návštev garantovaných
nezávislými vnútroštátnymi orgánmi. Protokol v článku 3 ukladá povinnosť
zmluvným štátom najneskôr do jedného roka od účinnosti Protokolu alebo
ratifikácie alebo pristúpenia k nemu vytvoriť alebo určiť jeden alebo viacero
kontrolných orgánov na vykonávanie návštev v miestach, kde sa obmedzuje osobná
sloboda, alebo ak sú vytvorené, pokračovať v ich činnosti v zmysle Protokolu.
49)článok 1 Opčného protokolu k Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu
50)k postaveniu Výboru pozri Článok 17 a nasl. Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu
51)podľa čl. 5 ods. 1 Protokolu sa počet členov Podvýboru po 50. ratifikácii zvýši na 25
61
Protokol tieto orgány označuje ako „národný preventívny mechanizmus“. Zmluvné
štáty garantujú funkčnú nezávislosť národných preventívnych mechanizmov, ako aj
nezávislosť ich členov. V rámci zastúpenia členov v národných orgánoch by sa mali
zmluvné štáty usilovať o pomerné zastúpenie obidvoch pohlaví a adekvátne zastúpenie reprezentantov etnických skupín a menšín v danej krajine. Zmluvné štáty
budú garantovať nevyhnutné finančné prostriedky na fungovanie národného
preventívneho mechanizmu.
Článok 30 nepripúšťa možnosť robiť k textu Protokolu žiadne výhrady.
Po možnej ratifikácii Protokolu Slovenskou republikou budeme stáť pred úlohou
vytvoriť nezávislý národný preventívny mechanizmus. Pri jeho tvorbe by sme sa
mohli nechať inšpirovať skúsenosťami s niektorých štátov v ktorých už takéto
orgány fungujú. Jedným z nich je aj Rakúsko. 52
Ďalšie významné medzinárodné dokumenty
Okrem spomínaných dohovorov sa problematike zabránenia mučenia venujú aj
ďalšie medzinárodné dokumenty:53
l
Štandardné minimálne pravidlá OSN pre zaobchádzanie s väzňami (1955)
(Standard Minimum Rules for the Treatment of Prisoners).
l
Deklarácia o ochrane všetkých osôb pred mučením a iným krutým, neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestaním (Declaration on
the Protection of All Persons from Being Subjected to Torture and Other Cruel, Inhuman or Degrading Treatment or Punishment) prijatá Valným zhromaždením
OSN 9. decembra 1975 ako rezolúcia č. 3452 (XXX)
l
Kódex správania OSN pre úradníkov činných v trestnom konaní (Code of
Conduct for Law Enforcement Officials) prijatý Valným zhromaždením OSN ako
rezolúcia č. 34/169 zo 17. decembra 1979.
l
Zásady lekárskej etiky OSN relevantné pre úlohu zdravotníckeho personálu, najmä lekárov, pri ochrane väzňov a zadržaných proti mučeniu
a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (Principles of Medical Ethics relevant to the Role of Health Personnel,
particularly Physicians, in the Protection of Prisoners and Detainees against Torture and Other Cruel, Inhuman or Degrading Treatment or Punishment) prijaté Valným zhromaždením OSN ako rezolúcia č. 37/194 z 18. decembra 1982.
l
Základné zásady OSN na ochranu všetkých osôb vystavených akejkoľvek
forme zaistenia alebo uväznenia (Body of Principles for the Protection of All
52)pozri Záhora, J. Rada pre ľudské práva v Rakúsku. In: Justičná revue : Časopis pre právnu prax. - ISSN 1335-6461 Roč. 55,
č. 8-9/2003), s. 844-848.
53)pozri Combating Torture. The Human Rights Fact Sheet No. 4 Office of the United Nations High Commissioner for Human
Rights United Nations Office at Geneva. ISSN 1014-5567, str. 4
62
Persons under Any Form of Detention or Imprisonment) prijaté ako rezolúcia Valného zhromaždenia OSN č. 43/173 z 9. decembra 1988.
l
l
Základné zásady OSN pre použitie sily a strelných zbraní zo strany úradníkov činných v trestnom konaní (Basic Principles on the Use of Force and Firearms by Law Enforcement Officials) prijaté 8. kongresom OSN o prevencii kriminality a zaobchádzaní s páchateľmi v Havane 7. septembra 1990.
Základné zásady OSN pre zaobchádzanie s väzňami (Basic Principles for the
Treatment of Prisoners) prijaté ako rezolúcia Valného zhromaždenia OSN
č. 45/111 zo 14. decembra 1990.
l
Zásady účinného vyšetrovania a dokumentácie mučenia alebo iného krutého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania (Istanbulský protokol)
(Manual on the Effective Investigation and Documentation Torture and Other Cruel, Inhuman or Degrading Treatment or Punishmentl) pripojené k rezolúcii
Komisie OSN pre ľudské práva 2000/43.
l
Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy:
č. R (87) 3 Európske pravidlá väznenia,
č. R (98) 7 o etických a organizačných aspektoch zdravotnej starostlivosti vo
väzniciach,
č. R (99) o harmonizácii súdnolekárskych pravidiel pitvy,
č. R (99) 22 o preplnení väzníc a stúpajúcom počte väzňov.
Summary
The study deals with the development in the prohibition of torture in the international dimension. The first part focuses on some definitions of torture. The dynamic aspect in the interpretation of the content of the article 3 of European Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms is emphasized
in the next part of the article. The author highlighted five main features, represented
current trends: absolute right for prohibition of torture, deepening of the collective
guarantee for prohibition of torture, positive obligation of the state as regard prohibition of torture, procedural aspects for the prohibition of torture, guilty presumption of a state in case of violation prohibition torture.
The Council of Europe’s efforts to guarantee human rights have laid increasing
emphasis on preventing violations. The author tries to describe the prohibition of
torture by the European Convention for the Prevention of Torture and Inhuman or
Degrading Treatment or Punishment and outline the prohibition of the torture by
the UN Convention against Torture and Other Cruel, Inhuman or Degrading Treatment or Punishment. In conclusion he mentions others relevant international instruments for prohibition of torture.
doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD.
Ústav verejného práva
[email protected]
63
Charakteristika niektorých
kontroverzií medzi prokuliánmi
a sabiniánmi v rímskom práve
Róbert Brtko
Kľúčové slová
prokuliáni, sabiniáni, principát, dospelosť – pubertas, otrok
K rozvoju právnej vedy prispeli za principátu dve významné skutočnosti. Prvá
bola tá, že cisári začali udeľovať významným právnikom tzv. právo verejne dávať dobrozdania v mene cisára (ius publice respondendi ex auctoritate principis).1 Druhým
dôležitým faktorom bol vznik dvoch protichodných smerov, teoretických škôl –
prokuliánov a sabiniánov, ktoré sa rozchádzali v riešení mnohých právnických
otázok.2 Dôvody, ktoré podnecovali spory medzi zástancami dvoch právnických
škôl, t.j. prokuliáni verzus sabiniáni, zostávajú aj v dnešnej dobe zahalené istým
rúškom tajomstva. Tento výrazný antagonizmus mal hlavný pôvod v disharmónii
nielen filozofických, politických, ale možno aj metodologických princípov
aplikovaných predstaviteľmi týchto dvoch právnických škôl.
Veľká časť sporov medzi prokuliánmi a sabiniánmi sa spomína v Gaiových
inštitúciách. Napriek tomu (ešte pred objavením veronského palimpsestu) romanisti častokrát, keď analyzovali spory medzi horeuvedenými školami, vychádzali zo
známeho pomponiánskeho fragmentu:
D. 1, 2, 2, 47 a nasl. – Pomp. l. s. enchiridii:
§ 47. „Post hunc (Tuberonem) maximae auctoritatis fuerunt Ateius Capito, qui
Ofilium secutus est, et Antistius Labeo, qui omnes hos audivit, institutus est autem
1) Cisár Hadrián (117 - 138) tiež pokračoval v tomto trende a ustanovil, že zhodné dobrozdania autorizovaných právnikov (responsa) majú silu zákona.
2) Pôvodca prokuliánov – Marcus Antistius Labeo – republikán, žil na prelome starej a našej éry. V politických názoroch bol
konzervatívny. Nebolo mu priznané právo dávať dobrozdania (ius respondendi). Vo vedeckej práci bol naopak pokrokový. Zanechal po sebe bohatú spisbu, okolo 400 kníh, z ktorých sa zachovali zlomky. Massurius Sabinus žil v prvej polovici n.l. a bol
žiakom tvorivého Capitona (stúpenca cisárstva), od ktorého sa rátajú počiatky školy sabiniánov. Pochádzal zo skromných pomerov a ako prvému jazdcovi mu cisár Tibérius udelil ius respondendi. Jeho hlavné dielo o občianskom práve (ius civile) pokračovalo v systéme Mucia Scaevolu; porov. K. REBRO, P. BLAHO, Rímske právo, Bratislava 1991, str. 70 – 71.
64
Charakteristika niektorých kontroverzií medzi prokuliánmi a sabiniánmi v rímskom práve
a Trebiano. Ex his Ateius consul fuit: Labeo noluit cum offerretur ei ab Augusto consulatus, quo suffectus fierent, honorem suscipere, sed plurimum studiis operam dedit; et totum annun ita diviserat, ut Romae sex mensibus secederet et conscribendis
libris operam daret.
Itaque reliquit quadringenta volumina, ex quibus plurima inter manus versantur. Hi duo primum veluti diversas sectas fecerunt: nam Ateius Capito in his, quae ei
tradita fuerant, perseverabat, Labeo ingenii qualitate et fiducia doctrinae, qui et ceteris operis sapientiae operam dederat, plurima innovare instituit“.
§ 48. „Et ita Ateio Capitoni Massurius Sabinus successit, Labeoni Nerva, qui adhuc eas dissensiones auxerunt“.
§ 51. „Huic successit Gaius Cassius Longinus [...]“.
§ 52. „Nervae successit Proculus [...]. Sed Proculi auctoritas maior fuit, nam etiam plurimum potuit; appellatique sunt partim Cassiani partim Proculiani, quae origo a Capitone et Labeono coeperat“.
§ 53. „Cassio Caelius Sabinus successit [...] Proculo Pegasus [...] Caelio Sabino
Priscus Javolenus; Pegaso Celsus: parti Celso Celsus filius et Priscus Neratius [...] Javoleno Prisco Aburnius Valens et Tuscianus, item Salvius Julianus“.
Z fragmentu možno získať nasledovné poznatky: 1) medzi Labeonom a Capitonom bol antagonizmus v tom, že prvý sa podujal obnovovať tradičné inštitúty, zatiaľ
čo ten druhý im zostával verný; 2) počiatočné protiklady medzi dvoma právnikmi sa
časom ešte viac prehĺbili najmä zásluhou ich nástupcov, a to hlavne zásluhou Masuria Sabina a Nervu; 3) po nich veľká časť významných rímskych právnikov sa
prikláňala buď k jednej, alebo k druhej škole.3
Prvotný postoj romanistov voči správam nachádzajúcim sa v horeuvedenom
fragmente bol plný dôvery. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že pred objavením
veronského palimpsestu a pred vydaním spisu Henricha Dirksena4 romanisti svoje
hypotézy týkajúce sa sporov medzi sabiniánmi a prokuliánmi zakladali na odlišnosti
ich filozofického zmýšľania. Ani spomínaný Dirksen vôbec nespochybňoval to, čo sa
tvrdí vo fragmente, ale potom ako rozlíšil spory a „Privatmeinungen“ [osobné
názory], videl základ kontroverzií aj v odlišnosti použitých metód pri štúdiu práva,
3) Autori nie sú jednotní v tom, či zástancov právnickej školy pomenovanej po Proculovi je vhodnejšie nazývať termínom „Proculiani“ alebo „Proculeiani“. Väčšina predošlých, ale aj súčasných romanistov uprednostňuje výraz „Proculiani“; porov. G. BAVIERA, Le due scuole dei giureconsulti romani, Firenze 1898, str. 28; V. ARANGIO-RUIZ, Storia del diritto romano, Napoli 1957, str. 281;
J. ROBY, Roman Private Law in the T imes of Cicero and the Antonines, Darmstadt 1975, str. 15; W. KUNKEL, Römische Rechtsgeschichte, Köln – Graz 1967, 5. vyd., str. 112; W. BUCKLAND, A Manual of Roman Private Law, Cambridge 1928, str. 16.
Guarino ohľadne horeuvedeného problému hovorí, že pokiaľ ide o pomenovania týchto dvoch oproti sebe stojacich smerov
(Cassiani alebo Sabiniani a Proculiani), je potrebné si uvedomiť skutočnosť, že pomenovanie týchto smerov nepochádza ani
od Capitona ani od Labeona. Vykryštalizovanie názvov - Sabiniani a Proculiani - vzniklo až neskôr vďaka právnej aktivite ich nástupcov; porov. A. GUARINO, Diritto privato romano, Napoli 1969, 4.vyd., str. 114. Falchi na túto tému ešte dodáva, že len Sabinus sa môže považovať za pôvodcu systému ius civile nazývaného aj sabiniánsky, porov. G. FALCHI, Le controvesie tra sabiniani
e proculiani, Milano 1981, str. 7.
4) H.E. DIRKSEN, Beiträge zur Kunde des römischen Rechts I., Abhandlung: Über die Schulen der römischen Juristen, Leipzig 1825.
65
a to v posúdení skúmanej skutkovej podstaty.5 Následne nato iní autori, ako napríklad Bremer alebo Pernice, videli príčinu odlišnosti týchto právnických škôl ani nie
tak v obrane svojich rozdielnych metodologických prístupov použitých pri tvorbe
práva, ale hlavne v rozdielnosti ich základných postojov: prokuliáni boli raz konzervatívni, inokedy boli zase progresívni, a sabiniáni naopak. Inými slovami povedané,
podľa týchto autorov príčiny sporov mali hlavne osobné a príležitostné podfarbenie. Tento názor romanistov vznikol pravdepodobne preto, lebo pozornosť týchto
autorov sa upriamovala len na § 47, kde sa pojednáva o Labeonovi a Capitonovi,
teda o dvoch protikladných postojoch, ktoré mohli byť motivované politickým pozadím.6 Väčšina súčasných romanistov sa prikláňa k tomuto poslednému skeptickému postoju, ktorý takto dominuje v rímskom práve.
Pod vplyvom mnohých romanistických štúdií možno systematicky analyzovať
spory medzi horeuvedenými školami na základe rôznych kritérií. Ak by sme pripustili, že kritériom odlišnosti je rôzna filozofická orientácia, tak podľa niektorých autorov
boli prokuliáni stoici a sabiniáni zase epikurejci. Podľa iných romanistov boli zasa
prokuliáni považovaní za akademikov a sabiniáni za stoikov. Nechýbajú ani názory,
že príslušníci obidvoch škôl sa pohybovali v okruhu stoickej filozofie, ale prokuliáni
lepšie využívali dialektiku.7
Starý výklad pomponiánskeho fragmentu (D. 1, 2, 2, 47 – 53) hovorí, že Labeon
vďaka svojmu nadaniu a nezávislosti sa pokladal za novátora, zatiaľ čo Capiton zostal verný starej právnickej tradícii. Na základe tohto výkladu boli sabiniáni pri tvorbe
práva charakterizovaní ako konzervatívci, zatiaľ čo prokuliáni ako novátori či modernisti. Takýto postoj zastávajú klasickí autori ako Merillio a Hugo a vo všeobecnosti
všetci tí, ktorí uznávajú hodnovernosť pomponiánskeho fragmentu.8
Podľa inej teórie taktiež sa zakladajúcej na striktnej interpretácii
pomponiánskeho fragmentu sabiniáni manifestovali svoj rešpekt voči právnickej
tradícii tým, že na vyriešenie rôznych sporov aplikovali kritériá tzv. stricto iure, naproti tomu prokuliáni boli viac otvorení novým technicko-právnym možnostiam a pri
aplikácii práva používali princípy založené na aequitas. Preto sabiniánov možno
považovať za prívržencov prísneho práva a prokuliánov za prívržencov „aequitas“.9
Teória, ktorú zastávali napríklad Heineccius10 a Mascow,11 hovorí o tom, že
prokuliáni boli nezávislí od cisárskej moci a sabiniáni boli jej podporovateľmi. Toto
5) Porov. ibidem. str. 46 a 126.
6) Porov. F.P. BREMER, Die Rechtslehrer und Rechtsschulen im römischen Kaiserreich, Berlin 1868, str. 69.
7) Porov. M.Ch. GIRAUD, Histoire du droit romain, Paris 1847, str. 180; G.V. GRAVINA, De ortu et progressu juris civilis, str. 38 - 39; P. SOKOLOWSKI, Die Lehre von der Spezifikation, in Z.S.S., rom. Abt., 17 (1896) str. 252 – 254.
8) Porov. G. FALCHI, Le controvesie tra sabiniani e proculiani, Milano 1981, str. 11 - 17.
9) Porov. C.F. HOMMEL, De principali causa dissensionum inter Labeonem et Capitonem horumque sectatores, Lipsiae 1750, § 2 a 7.
10)J.G. HEINECCIUS, Historia iuris civilis Romani ac Germanici, Halle 1773, I. § 195.
11)MASCOVIUS, De sectis Sabinianorum et Proculianorum in iure civili Diatriba, Lipsiae 1750, I. § 2.
66
tvrdenie sa zakladá nielen na pomponiánskom fragmente, ktorý sa obmedzuje na
spor medzi Labeonom a Capitonom, ale tiež na poznatkoch pochádzajúcich z nie
právnických zdrojov opisujúcich život dvoch zakladateľov týchto škôl. Baviera však
kriticky pripomína skutočnosť, že aj keď je isté, že Labeon bol neoblomným oponentom cisárskej moci a Capiton zasa jej zástancom, nie je celkom isté to, či takéto postoje zastávali aj ich nasledovníci.12
Podľa inej tézy podporovanej napríklad Kuntzom,13 sabiniánov možno zaradiť
medzi naturalistov a prokuliánov medzi idealistov. V podstate išlo o protiklad medzi
utilitas a gravitas, ktoré boli na strane sabiniánov a subtilitas a venustas, ktoré boli na
strane prokuliánov.
Schanz14 a Betti zastávali názor, podľa ktorého prokuliáni vypracovali poriadok
ius civile spôsobom, že analogicky rozširovali rozsah starých právnych inštitútov na
nové skutkové podstaty. Naproti tomu sabiniáni sa snažili prehlbovať rôzne dôvody
skúmaných skutkových podstát. Z tohto uhla pohľadu možno nazvať prokuliánov
„analogistami“ a sabiniánov „anomalistami“.
Zaujímavú teóriu predstavil Puchta,15 podľa ktorého tieto dve školy vznikli na
základe oddanosti, vernosti (pietas) voči ich majstrom, teda aj na základe istého citového pozadia, čo sa následne premietlo aj do protirečení v oblasti práva medzi žiakmi a nasledovníkmi týchto predstaviteľov.
Arnó predstavil hypotézu, podľa ktorej sabiniáni boli pokračovateľmi interpretatívneho smeru, ktorý založil Servius Sulpicius Rufus spolu so svojimi poslucháčmi,
kým prokuliáni zotrvávali na tradičnom usporiadaní, ktoré dal Q. Mucius v ius civile.
Preto sabiniánov možno v tomto zmysle pomenovať, že sú „serviáni“ a prokuliánov –
„muciáni“.16
Na základe analýz jednotlivých sporov pochádzajúcich od nemeckého romanistu Karlowu17 by sa prokuliáni mohli charakterizovať ako prívrženci „ius civile“
a sabiniáni ako stúpenci „ius gentium“. Karlowa nastolil celkom opačnú orientáciu
ako klasickí romanisti, v ktorej prokuliánov klasifikoval ako konzervatívcov
a sabiniánov ako novátorov.
Prokuliáni „kazuisti“ a sabiniáni „systematici“ – túto hypotézu podporoval Brasiello18 preto, lebo aj v histórii rímskeho práva existovali tieto dva smery, ktoré charakterizujú každú živú právnu náuku. Z pohľadu interpretácie práva zasa Pacchioni
12)G. BAVIERA, Le due scuole dei giureconsulti romani, Firenze 1898, str. 15.
13)J.E. KUNTZE, Institutionen und Geschichte des römischen Rechts, B. II. Excursus, Leipzig 1879, str. 267 – 281.
14)M. SCHANZ, Die Analogisten und Anomalisten im römischen Recht, in Philologus 42, str. 309 a nasl.
15)Porov. G.F. PUCHTA, Cursus der Instututionen, Leipzig 1893, § 98.
16)Porov. C. ARNŇ, Le due grandi correnti della giurisprudenza romana, Modena 1922.
17)Porov. O. KARLOWA, Römische Rechtsgeschichte I., Leipzig 1885, str. 663; BONFANTE, Storia del diritto romano, vol. I., Milano
1959, str. 262 a 377.
18)Porov. U. BRASIELLO, Lineamenti di storia del diritto romano, Roma 1972, str. 118.
67
hovorí, že prokuliáni sa môžu považovať za progresívnych vykladačov, zatiaľ čo
sabiniáni za prísnych a formálnych interpretov.19
Na záver môžeme hypotézy klasických i súčasných romanistov v krátkosti rozdeliť
do troch základných skupín:
I. PROKULIÁNI KONZERVATÍVCI:
SABINIÁNI PROGRESIVISTI:
– podporovatelia ius civile
– podporovatelia ius gentium
– podporovatelia tzv. striktného práva
– podporovatelia aequitas
– progresívna interpretačná metóda
– prísna interpretačná metóda
II. PROKULIÁNI PROGRESIVISTI:
SABINIÁNI KONZERVATÍVCI:
Muciáni
Serviáni
– interpretácia progresívna
– interpretácia prísna a formálna
– stúpenci aequitas
– stúpenci striktného práva
– idealisti
– naturalisti
III. Do tejto skupiny patria také tézy, ktoré sa nespájajú s konzervatívnymi alebo
progresívnymi tendenciami. Ide o hypotézy: a) prokuliáni kazuisti - sabiniáni systematici; b) rozdelenie na základe oddanosti, vernosti (pietas) voči majstrom.20
Synoptický prehľad sporných prípadov
A) nadobudnutie vindikačného odkazu
(lat. legatum per vindicationem)
Rímske právo podľa formy rozoznávalo štyri typy odkazov: a) per vindicationem, b) per damnationem, c) sinendi modo, d) per praeceptionem. Odkazom závetca
na ťarchu dediča poskytoval tretej osobe – odkazovníkovi z pozostalosti jednotlivo
určenú vec, resp. právo. Pre odkazovníka vznikal z odkazu (legatum per damnationem, legatum sinendi modo, legatum per praeceptionem) spravidla len obligačný nárok. Výnimočne mal odkaz (legatum per vindicationem) vecné účinky. Vindikačný odkaz bol najstarší a ako všetky civilné odkazy mal ustálenú formu. Tento odkaz sa nazýval vindikačným preto, lebo odkazovník získaval k poskytnutým veciam kviritské
vlastníctvo. Vlastníctvo získaval vo chvíli, keď dedič nadobudol dedičstvo.
19)Porov. G. PACCHIONI, Corso di diritto romano, vol. I., Innsbruck 1905, str. 123 a nasl.
20)Porov. G. FALCHI, Le controvesie tra sabiniani e proculiani, Milano 1981, str. 25 - 38.
68
Prokuliáni vindikačný odkaz chápali v zmysle jeho pôvodnej štruktúry nadobudnutia (per vindicationem) nejakej dedičnej veci, ktorá bola považovaná za res nullius (za nikomu nepatriacu vec). Inými slovami povedané, odkazovník jednostranne
nadobudol „res nullius“. Naproti tomu sabiniáni kládli predovšetkým dôraz na vôľu
(voluntas) závetcu. Nadobudnutie odkazu vysvetľovali jedine z pohľadu presunu
vlastníckeho práva k veci t.j. od závetcu k odkazovníkovi, čo sa realizovalo silou prejavenej vôle predchádzajúceho vlastníka veci – závetcu.
B) nadobudnutie precepčného odkazu (lat. legatum per praeceptionem)
Názov tohto odkazu je taktiež odvodený od formuly, ktorá sa používala pri jeho zriadení a v ktorej sa použil výraz „praecipito“. Právna povaha tohto odkazu bola rôzne
posudzovaná. Prokuliáni v ňom videli len obdobu – analógiu - vindikačného odkazu.
Sabiniáni nepovažovali precepčný odkaz za obdobu vindikačného rozkazu, ale
v ňom videli celkom novú právnu figúru, ktorá jednému zo spoludedičov poskytovala zvláštny majetkový prospech (praecipuum) nad dedičný limit. Podľa sabiniánov
tento typ odkazu lepšie chránil vôľu závetcu.
C) opustenie veci (derelictio) a strata vlastníctva
V Ríme sa rozlišovali dva druhy zániku držby corpore et animo: opustenie veci
(derelictio) a odovzdanie veci (traditio). Opustenie veci sa stalo spôsobom, ktorým
držiteľ dal najavo, že v budúcnosti vec nechce držať. Tento úmysel dal najavo tým, že
vec napríklad odhodil, nestaral sa o jej osud, nechcel o nej vedieť, zriekol sa jej a pod.
Opustenie veci je vlastne zrieknutie sa vlastníckeho práva dobrovoľným a definitívnym zbavením sa držby veci na základe zreteľného úmyslu prestať byť jej vlastníkom
(animus derelinquendi). V klasickom práve sa okupáciou opustenej veci nepatriacej
nikomu nadobúdalo najprv len bonitárne a až vydržaním kviritské vlastníctvo. V prípade derelikcie nemancipačnej veci21 podľa prokuliánov zaniklo vlastnícke právo
k derelikvovanej veci (res nec mancipi) až v prípade, keď sa jej niekto iný zmocnil (porov. Paul. D. 41, 7, 2).22 Podľa sabiniánov zaniklo vlastnícke právo k takejto veci už jej
opustením, a preto sa okupant zmocňoval veci nikoho.23 Inými slovami povedané,
u prokuliánov nezohrávala dôležitú úlohu vôľa derelikventa, ale samotný akt
21)Staré a klasické rímske právo rozlišovalo medzi mancipačnými (res mancipi) a nemancipačnými (res nec mancipi) vecami. Osobitné postavenie mancipačných vecí vyplývalo z toho, že podľa ius civile ich nebolo možné previesť (scudziť) s plnou účinnosťou na iného inak než slávnostnými formálnymi právnymi úkonmi. Do kategórie takýchto vecí patrili italské pozemky
s budovami, niektoré štvornohé ťažné zvieratá, otroci a poľné pozemkové služobnosti. Mancipačné veci boli v tej dobe najdôležitejšími poľnohospodárskymi prostriedkami rímskeho občana. Všetky ostatné veci bez ohľadu na ich hodnotu boli nemancipačnými vecami.
22)„Pro derelicto rem a domino habitam si sciamus, possumus adquirere. Sed Proculus non desinere eam rem domini esse, nisi ab alio
possessa fuerit: Iulianus desinere quidem omittentis esse, non fieri autem alterius nisi possessa fuerit et recte“.
23)K. REBRO, P. BLAHO, Rímske právo, Bratislava – Trnava 2003, str. 263.
69
zmocnenia sa veci. Sabiniáni kládli do popredia vôľu derelikventa, bez ktorej by si
okupant nemohol takúto vec privlastniť. Cisár Justinián sa vo svojej kodifikácii priklonil k postoju sabiniánov.
D) zmocnenie sa nájdeného pokladu (thesaurus), ktorý je skrytý v inej veci,
a vlastníka pokladu už nemožno zistiť
Rímske právo pod pojmom poklad24 rozumelo akúkoľvek cennú a hnuteľnú
vec, skrytú odnepamäti, ktorej vlastníka nemožno vypátrať, je neznámy a vôbec
neexistuje: vetus depositio pecuniae, cuius non extat memoria, ut iam dominum non
habeat (L. 31 § 1 D.).
Spor o nadobudnutie (inventione) nájdeného pokladu spomína Paulus (D. 41,
2, 3, 3.), ktorý sa postavil na stranu sabiniánov.25 Starší právnici (tzv. veteres) ako Bruto a Manilio boli toho názoru, že poklad patrí vlastníkovi pozemku, na ktorom sa poklad našiel, a to na základe spojenia - akcesie.26 Túto pozíciu zastávali aj prokuliáni.
Sabiniáni vychádzali z nasledovných predpokladov. Vlastník pozemku, na ktorom
bol nájdený poklad, dobre vedel, že nájdený poklad nie je jeho, a preto takémuto
vlastníkovi chýbal dobrý úmysel (bona fides), ktorý je potrebný pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním. Preto podľa novších zákonov bol nájdený poklad
považovaný za vec nepatriacu nikomu (res nullius) a okupáciou sa stával vlastníctvom nálezcu.
E) stanovenie dospelosti (pubertas)27
V rímskom práve jednou zo základných podmienok vstupu do manželstva
bolo dosiahnutie dospelosti (pubertas), teda dosiahnutie veku sexuálnej zrelosti a aj
dostatočnej rozumovej zrelosti. Podľa prokuliánov dospelí (puberes) boli štrnásťroční chlapci a dvanásťročné dievčatá.
Gaius vo svojej Učebnici práva pripomína: „Muži sa však od poručníctva oslobodzujú dosiahnutím dospelosti. Za dospelého považujú potom Sabinus a Cassius
a ostatní učitelia našej školy toho, kto preukazuje dospelosť telesným ustrojením,
24)Latinské slovo mobilia vyjadrovalo v rímskom práve dva prípady pokladu: a) pecunia (peniaze), b) monilia (skvosty); porov.
L. 2 C. Th. 10, 18.
25)„Neratius et Proculus et solo animo non posse nos acquirere possessionem si non antecedat naturalis possessio. Ideoque si thesau-
rum in fundo meo positum sciam, continuo me possidere, simul atque possidendi affectum habuero; quia quod desiit naturali possessioni, id animus implet. Certum quod Brutus et Manilius putant eum, qui fundum longa possesione cepit, etiam thesaurum cepisse, quamvis nesciat in fundo esse, non est verum; is enim qui nescit non possidet thesaurum, quamvis fundum possideat. Sed et si
sciat, non capiet longa possessione, quia scit alienum esse. Quidam putant Sabini sententiam veriorem esse, nec alias eum qui scit
possidere, nisi si locus motus sit, quia non sit sub custodia nostra: quibus consentio“.
26)Spojenie (accessio) bolo pôvodným spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva spočívajúce v pripojení veci k inej veci.
Charakteristickou črtou spojenia bola skutočnosť, že spojením obe veci tvorili jeden celok, ktorý právne vystupoval ako jeden útvar dovtedy, kým spojenie trvalo.
27)Pramene týkajúce sa určenia veku dospelosti: Gai. I, 196; Ulp. XI, 28; P.S. III, 4, 1-2; Inst. 1, 22; Theoph. Paraphr. 1, 22, C.5, 60, 3; Lex
Coloniae Genetivae c. 98.
70
teda toho, kto môže plodiť deti. U tých však, ktorí nemôžu dospieť, ako je to v prípade kastrátov, považujú za nutné prihliadať k tomu veku, v ktorom (obvykle) nastáva
dospelosť. Stúpenci druhej školy sa naproti tomu domnievajú, že dospelosť sa musí
posudzovať podľa rokov, teda za dospelého považujú toho, kto dovŕšil štrnásty rok
veku“ (Gai. 1, 196).28
Gaius teda tvrdí, že prokuliáni dosiahnutie dospelosti stanovili dovŕšením istého veku - 14. rok v prípade muža, 12. rok v prípade ženy (porov. tiež Ulp. 11, 28).
Sabiniáni však pre mužov požadovali, aby sa dospelosť dokazovala fyzickou
inšpekciou (inspectio in corpore). Takéto stanovisko sabiniánov bolo však korigované istým zmiernením, a to v prípade kastrátov (spadones) alebo podobne u tých, ktorí nemohli v tomto ohľade dospieť - vtedy sa „puberta“ považovala za dosiahnutú
dovŕšením štrnásteho roku života.
V prvom rade sabiniáni, ktorí obraňovali tradíciu, tvrdili nasledovné: všetci
muži sa stanú dospelými (puberes) dovŕšením 14. roku života. Ale naviac podľa
sabiniánov sa dospelosť mohla dosiahnuť aj v predstihu, ak telo prejavovalo
príslušnú zrelosť. Z prameňov (Gai. 1, 196; Ulp. 11, 28; Inst. 1, 22; Cod. 5, 60, 3; 6, 57, 7;
6, 29, 3; Lex Genetivae Iulia C. 98; Theoph. Par. 1, 22) možno ľahko postrehnúť, že
otázka dospelosti bola spojená s časom, v ktorom sa nedospelí (impuberes) mali
oslobodiť od poručníctva.
Baviera29 pripomína, že v najstarších dobách pater familias počas
slávnostného obradu rozhodoval o dospelosti svojich detí na základe „habitus corporis“. Počas sviatkov „liberaria“ boha Bakchusa 17. marca deti boli privedené k otcovi alebo poručníkovi a potom následne zapísané do zoznamu občanov. Chlapci, potom ako boli uznaní za „puberes“, mohli nosiť mužskú tógu.30 Pôvodne pater familias
vykonával inspectio corporis rovnako chlapcom, ako aj dievčatám, ale pravdepodobne z dôvodu zdržanlivosti (cudnosti) bol pre dievčatá stanovený predpoklad (iuris et
de iure), na základe ktorého sa dievčatá považovali za dospelé dovŕšením
dvanásteho roku života. Na začiatku principátu hlavne z praktických dôvodov sa
právny predpoklad dosiahnutia dospelosti rozšíril aj na chlapcov. Preto sabiniáni
bránili starý systém, zatiaľ čo prokuliáni boli v tomto zmysle novátormi.
Inými slovami môžeme povedať, že prokuliáni boli oddaní princípu efektivity,
keď vyžadovali, aby na dosiahnutie dospelosti každý chlapec dovŕšil štrnásty rok
života, t.j. dosiahnutie tohto veku bolo nevyhnuté k získaniu novej právnej kvality.
28)„Masculi autem cum puberes esse coeperint, tutela liberantur. Puberem autem Sabinus quidem et Cassius ceterique nostri
praeceptores eum esse putant, qui habitu corporis pubertatem ostendit, id est eum qui generare potest; sed in his qui pubescere non possunt, quales sunt spadones, eam aetatem esse spectandam cuius aetatis puberes fiunt; sed diversae scholae
auctores annis putant pubertatem aestimandam, id est eum puberem esse existimant qui XIIII annos explevit“.
29)G. BAVIERA, Le due scuole dei giureconsulti romani, Firenze 1898, str. 47.
30)G. LONGO, Diritto romano. Diritto di famiglia, vol. III., Roma 1940, str. 109.
71
Prokuliánom išlo o vypracovanie všeobecnej a abstraktnej kategórie dospelosti,
ktorá nevyžadovala habitus corporis, ale stanovenie právneho predpokladu, že
všetci štrnásťroční chlapci - vrátane kastrátov (spadones) - sú efektívne a konkrétne
dospelí. Takto prokuliáni vytvorili kategóriu dospelosti, použijúc analógiu
tradičných pojmov ius civile a príslušných konštitutívnych charakterov. Na záver
tejto časti možno ešte spomenúť zaujímavú mienku Gian Luigi Falchiho, ktorý sa
prikláňa k názoru, že pozícia prokuliánov bola pravdepodobne ovplyvnená princípmi stoickej filozofie, na základe ktorej všetky indivíduá mali každých sedem rokov
radikálne meniť svoj stav.31
Na druhej strane sa sabiniáni riadili princípom potencionality, na základe ktorého sa chlapec mohol stať dospelým i pred dovŕšením tohto veku. Sabiniáni sa
pokúšali vytvoriť vlastnú všeobecnú kategóriu dospelosti založenú na moderných
predstavách a tiež na predstavách filozofického rázu. Do tejto ich všeobecnej a abstraktnej kategórie zahŕňali všetky subjekty, ktoré aspoň v potencii obsahovali typické vlastnosti, aby tam boli zaradené. Obhliadka „habitus corporis“ mala pre
sabiniánov rozširujúcu povahu zameranú na udelenie právneho uznania takej
potencionálnej situácii, ktorá by sa mohla zmeniť alebo sa už zmenila na skutok.32
F) nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním (specificatio)
V rímskom práve špecifikácia (specificatio) znamenala upravenie veci (suroviny) prácou. Pramene vyjadrujú špecifikáciu výrazmi ako „speciem facere“, „speciem
mutare“. Spracovávaná vec sa nazývala látka alebo látka a podstata (materia et substantia) a spracovaním získaná vec zasa výrobok (species). Rímske právo nechápalo
látku v abstraktom zmysle pojmu podstaty, ale v konkrétnom a hospodárskom
zmysle, teda ako výrobný materiál. Vyrábať drevené uhlie pálením dreva je
špecifikácia, nie však páliť nábytok alebo drevené domy, lebo ani nábytok, ani domy
nie sú považované za výrobnú surovinu. Priemyselná a hospodárska výroba boli motívom a doménou tohto právneho inštitútu, napríklad výroba dreveného uhlia
pálením dreva, výroba vína z hrozna, šitie odevov, zhotovenie sochy z mramoru
a pod.
Ak vlastník spracoval svoju vec alebo ak ju v jeho mene spracoval niekto iný,
bolo logické, že za vlastníka výrobku sa pokladal vlastník látky (Call. D. 41, 1 , 25).
Sporné však bolo, či spracovaním cudzej látky vznikla nová vec (nova species), ku
ktorej spracovateľ nadobudol vlastnícke právo. V diskusii k tejto otázke sa
31)Porov. G. FALCHI, Le controvesie tra sabiniani e proculiani, Milano 1981, str. 120.
32)Porov. G. FALCHI, Le controvesie tra sabiniani e proculiani, Milano 1981, str. 118; J. KODREBSKI, Sabinianie i prokulianie szkoly prawa w Rzymie wczesnego cesarstwa, Lódź 1974, str. 173 – 192.
72
prejavovali vplyvy helenistickej filozofie o podstate veci. Sabiniáni verní svojim
interpretačným kritériám a v súlade so stoickou predstavou o látke ako podstatnom
elemente individuality veci zdôrazňovali, že vlastníkom produktu je vlastník spracovanej látky, lebo vec aj napriek spracovaniu zostala v podstate tá istá. Teda sabiniáni
kládli podstatu výrobku do matérie, látky, a preto logicky dôvodili, že vlastník
výrobnej suroviny si naďalej zachováva aj vlastníctvo výrobku. Naproti tomu
prokuliáni ako predstavitelia aristotelovsko-peripatetickej filozofie za rozhodujúcu
považovali formu, a preto tvrdili, že spracovaním látky vznikla nová vec, ktorú
spracovateľ môže dovolene okupovať.
Na konci klasickej doby sa vplyvom sabiniánskych pojmov vytvorila eklektická
teória (akési stredné riešenie – media sententia), ktoré reprezentovali právnici Gaius,
Pomponius (D. 4, 1, 7, 7) a Paulus (D. 4, 1, 24 a 26; D. 32, 78, 4; D. 41, 2, 30, 4) a ktorú do
svojej legislácie prevzal aj cisár Justinián. Podľa tejto mienky sa vlastnícke právo
nemá meniť vtedy, ak spracovanú vec možno uviesť do pôvodného stavu. To je
možné pri spracovaní kovov, keď kovové výrobky bolo možné roztavením uviesť do
pôvodného stavu. Ale v prípade iných surovín, ako napríklad spracovanie dreva, textílií, výroba piva a liekov a pod., reštitúcia nebola možná, a vtedy platila mienka
prokuliánov. Jednoducho povedané nakoniec platila zásada: ak produkt nemožno
uviesť do pôvodného stavu, vlastníkom má byť spracovateľ, ak je to možné, vlastníkom má byť vlastník látky. 33
G) faktická procesná spôsobilosť otroka
Rímske právo považovalo otroka za vec, za predmet práv a povinností, ale nie
za ich nositeľa. Otrok bol predmetom práva na základe dvoch hľadísk: a) z prirodzeného hľadiska ako človek – osoba (persona), t.j. ako uvedomelý a účinný nástroj
svojho pána a ako jeho jednateľ; b) z vecnoprávneho hľadiska ako vec (res) a v tomto
smere sa otrok nelíšil od iných vecí. Otrok nemohol nič vlastniť, vo svoj prospech
uzavierať zmluvu a mať nárok na rodinný život. Napriek všetkému otrokár si v otrokovi uvedomoval jeho ľudské a intelektuálne kvality, ktoré chcel využiť vo svoj prospech v rôznych formách pracovného zadelenia. Preto sa uznávalo, že otrok mohol
právne nadobúdať pre svojho pána prostredníctvom uzatvárania zmlúv alebo dedením. Taktiež otrok mohol so súhlasom svojho pána relatívne samostatne viesť
jeho hospodárstvo alebo podnik (tzv. peculium).
V rímskom práve sa nerozvinul inštitút priameho zastúpenia, tak ako je to
v súčasnosti. Tento nedostatok v obchodnom živote bol sčasti nahradený formou
33)Porov. P. BONFANTE, Instituce římskeho práva, Brno 1932, str. 286 – 288; K. REBRO, P. BLAHO, Rímske právo, 3. vyd., Bratislava – Trnava, str. 267.
73
nepriameho zastúpenia, najmä prostredníctvom osôb podriadených moci zastúpeného. Takéto osoby mohli v zásade pre nositeľa moci len nadobúdať, ale nemohli ho
zaväzovať. Záväzok zostával na nich, ale len ako prirodzený záväzok (obligatio naturalis). Veriteľ však nemohol postupovať proti nositeľovi moci (pater familias) priamo,
ale vždy len proti nepriamemu zástupcovi. Hospodárske potreby viedli prétora
k tomu, že veriteľovi priznal žalobu priamo proti zastúpenému nositeľovi moci (pater familias) z právnych úkonov nepriameho zástupcu (podriadenej osoby). Takýmto
spôsobom prétor v určitých prípadoch zabezpečil veriteľovi žalobu aj proti zastúpenému aj proti nepriamemu zástupcovi (podriadenej osobe). Rímske právo hovorí
o tzv. adjektickej zodpovednosti a o adjektických žalobách.34
Biscardi35 si všimol v prameňoch zaujímavý spor týkajúci sa faktickej procesnej
spôsobilosti otroka. Podľa neho sabiniáni dávali do popredia causa negotii, čo si vôbec nevšímali prokuliáni, pre ktorých pán (dominus) bol zodpovedný za pekúlium aj
za všetky obchodné záležitosti, ktoré realizoval otrok. Sabiniáni fakticky postavili
otroka na rovnakú úroveň, akú má syn pod otcovskou mocou (filius familias) v účinkoch zvláštnej zodpovednosti. Prokuliáni pripisovali maximálny význam
obchodným záležitostiam realizovaným vo svojej objektivite. Sabiniáni zasa na prvé
miesto postavili cieľ, ku ktorému smeruje ľudská činnosť.
Téza prokuliánov je jednoduchá: ak má „dospelý“ a mentálne zdravý otrok
plnú schopnosť konať, aj keď nie je subjektom práva, tak každý jeho právny úkon,
ktorý vykonáva, je fakticky účinný. Z čoho vyplýva skutočnosť, že adjektická zodpovednosť pána existuje vždy, keď existuje akékoľvek spojenie (iussus, praepositio, in
rem versio, peculii administratio) medzi majetkom pána a úkonom otroka.
Sabiniáni uvažovali celkom iným spôsobom. Na to, aby proti pánovi otroka
bola zabezpečená adjektická žaloba za právne úkony, ktoré vykonal jeho
podriadený otrok, ešte nestačila len samotná schopnosť otroka k právnym úkonom.
Bolo to preto, lebo faktická účinnosť právneho konania otroka bola naviac
podriadená existencii jeho faktickej majetkovej schopnosti, ktorej objem sa menil
na základe jeho konkrétnych predpokladov. Takže nositeľ moci bol zaviazaný
z právnych úkonov, ktoré vykonal jeho podriadený otrok buď: a) na celý záväzok, ak
sa otrok zaviazal na jeho rozkaz (žaloba z príkazu, actio quod iussu); b) do hodnoty
pekúlia, ak dal pekúlium otrokovi do správy (žaloba z pekúlia, actio de peculio); c) do
výšky obohatenia nositeľa moci v prípade, že otrok to, čo zmluvne získal s tretími,
dal do majetku nositeľa moci, a nie do užívania pekúlia (žaloba z prospechu, actio de
in rem verso).
34)Porov. K. REBRO, P. BLAHO, Rímske právo, 3. vyd., Bratislava – Trnava, str. 332 - 333.
35)BISCARDI, La capacitá processuale dello schiavo, in: Labeo 21 (1975) 2, 164; D. 15, 1, 3, 9.
74
H) zánik záväzkov na základe datio in solutum
Štandardný spôsob zániku záväzku je jeho splnenie (solutio), t.j. skutočné vykonanie toho, k čomu sa dlžník zaviazal, teda keď veriteľ dostal to, čo sa mu dlhovalo.
V historickom vývoji sa vykryštalizovalo viacero dôvodov zániku obligácie, ktoré
možno rozdeliť do dvoch základných skupín, a to dôvody podľa civilného práva (ius
civile) a prétorského práva (ius honorarium). Rozdiel medzi civilným a prétorským bol
dôležitý najmä preto, lebo dôvody podľa civilného práva pôsobili ipso iure (samým
právom), kým podľa prétorského práva účinkovali len ope exceptionis, t.j. obligácia
trvala naďalej, bola však oslabená tým, že prétor priznal dlžníkovi námietku. Solutio,
t.j. splnenie záväzku sa zaraďovalo do oblasti civilného práva.
V praxi sa mohli vyskytnúť skutočnosti, keď veriteľ súhlasil s obsahovo iným
plnením zo strany dlžníka. Veriteľ mal dve možnosti: a) prijatie na plnenie, to
znamená, že veriteľ prijal niečo iné na účet dlhovaného plnenia a prijatý predmet
mal speňažiť s cieľom zaplatiť dlh; b) plnenie namiesto dlhovaného (datio in solutum) – veriteľ prijal ako splnenie iné dlhované plnenie. Datio in solutum zrušovalo
obligačný vzťah, ale podľa prokuliánov iba ope exceptionis (doli),36 kým podľa mienky sabiniánov ipso iure. K mienke sabiniánov sa priklonil Ulpián37a následne aj cisár
Justinián (porov. Inst. 3, 29; D. 46, 3, 54; C. 8, 43, 17).
Obidve školy kládli dôraz na inštancie, ktoré sa zakladajú na spravodlivosti: sabiniáni po vzájomnej dohode veriteľa a dlžníka považovali obligáciu za splnenú,
prokuliáni pripúšťali procesnú námietku – exceptio doli mali.38 Napriek tomu, že obidva smery sledovali ten istý cieľ, prichádzali k nemu celkom odlišnými cestami. Prvá
cesta – „sabiniánska“ - bola riadená úmyslom dvoch strán (veriteľ, dlžník), ktoré
chceli ukončiť záväzok. Druhá – „prokuliánska cesta“ – sa zakladala na objektívnej
báze právneho inštitútu splnenia záväzku, ktorého právnu ochranu videli prokuliáni
jedine v procesnom mechanizme námietky – exceptio doli mali. Obidva smery evidentne ochraňovali spravodlivosť, prvý však novým spôsobom prostredníctvom
zhodnej vôle veriteľa a dlžníka, druhý tradičným a procesným spôsobom
36)Gai. 3. 168: „Tollitur autem obligatio praecipue solutione eius quod debetur. Unde quaeritur, si quis consentiente creditore aliud pro
alio solverit, utrum ipso iure liberatur, quod nostris praeceptoribus placuit, an ipso iure maneat obligatus, sed adversus petentem
exceptione doli mali defendi debeat, quod diversae scholae auctoribus visum est“.
37)D. 13, 5, 1, 5 Ulpianus l. XXVII ad edictum: „An potest aliud constitui quam quod debetur, quaesitum est. Sed cum iam placet rem pro
re solvi posse, nihil prohibet et aliud pro debito constitui: denique si quis centum debens frumentum eiusdem pretii constituat, puto
valere constitutum“.
38)V rímskom procesnom práve žalovaný mohol svoje práva uplatniť prostredníctvom námietky – exceptio. Námietka bola teda
procesným prostriedkom, ktorý pomohol urobiť rozhodovanie pružnejším a spravodlivejším. Námietka nepopierala žalobcovo právo, ale poukazovala na to, že je neopodstatnené, alebo že ho iné okolnosti paralyzovali či už dočasne, alebo trvale.
Námietka zlomyseľnosti – exceptio doli – bola procesným prostriedkom žalovaného najmä v prípadoch, keď žalobca podľa civilného práva oprávnene žaloval, ale prétor takéto jeho konanie podľa všeobecných predstáv o medziľudských vzťahoch považoval za príkre a nespravodlivé. Na odstránenie príkrosti vyplývajúcich z prísneho plnenia civilného práva prétor udeľoval
žalovanému na jeho žiadosť obranu v podobe námietky – exceptio doli; porov. AA.VV., Instituzioni di diritto romano, Napoli
2003, 4. vyd., str. 133.
75
prostredníctvom námietky, čo bolo v podstate vyjadrením absolútnej vernosti voči
náuke starých rímskych právnikov – veteres.
Záver
Obidve právnické školy výnimočným a jedinečným spôsobom prispeli k rozvoju právnej vedy za principátu. V úvode práce sme predstavili mienky a teórie
viacerých romanistov, ktoré sa pokúšali nájsť podstatné príčiny odlišnosti medzi
nimi. Podľa nášho názoru hlavný protiklad medzi prokuliánmi a sabiniánmi spočíval
predovšetkým v ich rozdielnom spôsobe nazerania na civilné právo starých
právnikov – veteres. To znamená, že prokuliáni sa usilovali o jeho záchranu tým, že
ho upravovali. Naproti tomu sabiniáni sa snažili o jeho prekonanie tým spôsobom,
že sa zameriavali na nové právne nápady.
Resumé
Práca charakterizuje právne uvažovanie dvoch protichodných starovekých
právnických škôl – tzv. sabiniánov a prokuliánov, ktorých právna aktivita
významným spôsobom prispela k rozvoju právnej vedy za principátu. Prvá časť
publikácie má ambíciu stručne predstaviť názory dôležitých súčasných a starších
právnych romanistov. Druhá časť už analyzuje konkrétne protichodné názory týchto
škôl týkajúce sa otázok nadobudnutia dospelosti, procesnej spôsobilosti otrokov,
nadobudnutia vlastníckeho práva a zániku záväzkov. Dôvody, ktoré podnecovali
spory medzi zástancami týchto dvoch protichodných smerov, ostávajú aj dnes do istej miery tajomstvom, ktoré sa pokúšajú vysvetliť a ozrejmiť aj súčasní právni romanisti.
JCDr. PaedDr. Róbert Brtko, CSc.
Fakulta práva
Bratislavská vysoká škola,
Tomášikova 20, Bratislava
E.-mail. adresa: [email protected]
76
K uplatňovaniu výkonu práva na zhromažďovanie
K uplatňovaniu výkonu práva
na zhromažďovanie
Ján Svák
Kľúčové slová
zhromažďovacie právo, oznamovanie zhromaždení, verejný priestor, pokojný
priebeh, antidemonštrácia
Zhromažďovacie právo „je základným právom v demokratickej spoločnosti
a rovnako ako právo na slobodu prejavu je jedným zo základov takejto spoločnosti“.1 V nedemokratickej spoločnosti je naopak zhromažďovacie právo buď úplne zakázané, alebo je prostriedkom na organizovanie manifestácie podpory vládnej
moci. V totalitných štátoch to bola kombinácia obidvoch spôsobov. Zhromažďovacie právo síce nebolo výslovne zakázané, ale naopak bolo ústavne zakotvené, avšak
jeho praktická realizácia bola podmienená povoľovacím konaním, ktoré menilo ústavné právo na praktickú chyméru.2 Inak tomu bolo v prípade organizovaných
manifestácií, kde sa právo na zhormažďovanie menilo na povinnú účasť na zhromaždeniach organizovaných vládnucou komunistickou stranou. Zhromažďovacie
právo tak slúžilo ako formálna legitimita pre uplatňovanie nedemokratického totalitného štátu. Praktické uplatňovanie zhromažďovacieho práva bolo v totalitnom
štáte utópiou a ešte aj v čase tzv. gorbačovskej perestrojky bolo potlačované prijatím tzv. obuškového zákona, ktorý umožňoval tvrdé zásahy represívnych zložiek
štátu aj proti pokojným zhromaždeniam. Je symbolické, že práve aplikáciou tohto
zákona sa 17. novembra 1989 začala zamatová revolúcia, ktorá priniesla zmenu
štátneho režimu a zásadnú zmenu aj v možnostiach uplatňovania zhromažďovacieho práva.
1) Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Ezelin c. Francúzsko (z 26. apríla 1991, Annuaire, č. 202).
2) Povoľovacie konanie bolo aplikované na základe zákona, ktorého „gumené“ ustanovenie fakticky znemožňovalo organizovanie zhromaždení mimo akcií organizovaných komunistickou stranou. § 6 zákona č. 68/1951 Zb. o dobrovoľných organizáciách a zhromaždeniach znel: „V zhode so záujmami pracujúceho ľudu je občanom zaručený výkon zhromažďovacieho práva, ak sa ním neohrozuje ľudovodemokratické zriadenie alebo verejný pokoj a poriadok“. Pozri GERLOCH, A., HŘEBEJK,
J. ZOUBEK, V.: Ústavní systém České republiky. 3. aktualizované vydání. Prospektum, Praha, 1999.
77
Právo na zhromažďovanie je na ústavnoprávnej úrovni zaručené jednak
článkom 28 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a jednak článkom 11 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Európsky dohovor“),
pričom garantom dodržiavania týchto ustanovení v praxi je Ústavný súd Slovenskej
republiky (ďalej „ústavný súd“) a Európsky súd pre ľudské práva (ďalej „Súd“).
Vzájomnou komparáciou článku 28 ústavy a článku 11 Európskeho dohovoru
je hneď na prvý pohľad zrejmé, že ústava zaručuje praktické uplatňovanie zhromažďovacieho práva v širšom rozsahu ako Európsky dohovor. Kým Európsky dohovor nevylučuje zavedenie povoľovacieho konania, tak ústava výslovne zakazuje
podmieňovanie výkonu zhromažďovacieho práva povolením orgánu verejnej
správy. Ešte Európska komisia pre ľudské práva konštatovala, že predbežné
schvaľovanie konania zhromaždenia nepredstavuje zásah do podstaty tohto práva.
Môže ísť tak o generálne zákazy konania zhromaždení na určitom mieste,3 alebo
určitým subjektom napríklad pri plnení medzinárodného záväzku.4 Osobitne
chúlostivá je otázka nepovolenia zhromaždení v prípade uplatňovania
národnostných práv, kde podľa súdu len to, že ak skupina osôb vyzýva k autonómii
alebo dokonca požaduje odtrhnutie častí štátneho územia, nemôže sa tým automaticky ospravedlniť zákaz ich zhromažďovania. Súd k tomu doslova uviedol, že „Sloboda zhromažďovania a právo prostredníctvom nej vyjadriť názory patrí k prvoradým
hodnotám demokratickej spoločnosti. Esenciou demokracie je jej schopnosť riešiť problémy prostredníctvom otvorenej diskusie. Radikálne opatrenia preventívneho charakteru, ktorými je potlačená sloboda zhromažďovania a prejavu v iných prípadoch ako pri
podnecovaní násilia alebo odmietaní demokratických princípov, sú zlou službou demokracii a často ju dokonca ohrozujú. V demokratickej spoločnosti, založenej na vláde
práva, musí byť politickým myšlienkam, ktoré spochybňujú existujúci poriadok
a ktorých uskutočnenie je garantované pokojnými prostriedkami, poskytnutá
adekvátna príležitosť na vyjadrenie prostredníctvom výkonu práva na zhromažďovanie, ako aj inými zákonnými prostriedkami.“5
Ústava, ako už bolo uvedené, však výslovne zakazuje výkon práva na zhromažďovanie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy. Pri uplatňovaní práva
na zhromažďovanie v praxi sa však orgán verejnej správy k takémuto systému
3) V rozhodnutí Rasseblement jurassien c. Švajčiarsko (z 10. októbra 1971, Décisions et rapports, č. 17) uviedla, že vládou vydaný
dočasný zákaz všetkých verejných demonštrácií v určitom meste môže byť prijateľný z pohľadu článku 11 ods. 2 Európskeho
dohovoru.
4) V rozhodnutí týkajúcom sa sťažnosti č. 9905/82 (Décisions et rapports, č. 199) išlo o realizáciu medzinárodného záväzku, na
základe ktorého bolo Rakúsko povinné zabrániť aktivitám smerujúcim k podpore vojnovej propagandy a rasovej neznášanlivosti na jeho území.
5) Rozhodnutie Súdu vo veci Stankov a zjednotená macedónska organizácia Ilinden c. Bulharsko (z 2 októbra 2001 týkajúce sa
sťažnosti č. 29221/95 a 29225/95).
78
prikláňal.6 Išlo o aplikáciu inštitútu povoľovania zvláštneho užívania miestnej
komunikácie v režime § 8 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách
v znení neskorších predpisov. Stretol sa s tým aj ústavný súd pri rozhodovaní prípadu č. II. ÚS 77/06. Sťažovateľ v tomto prípade oznámil príslušnému miestnemu úradu, že dňa 9. 4. 2003 od 17.00 hod. do 19.00 hod. zvolá zhromaždenie, ktorého účelom mala byť výmena informácií o názoroch o vojne v Iraku. Pracovník preberajúci
oznámenie o konaní zhromaždenia však sťažovateľa upozornil, že je povinný si vybaviť povolenie na zvláštne užívanie miestnej komunikácie, „pretože inak sa môže
stať, že Magistrát poskytne priestor niekomu inému“. V deň konania zhromaždenia bol
však sťažovateľ požiadaný, aby presunul zhromaždenie na iné miesto, pretože pôvodné miesto bolo poskytnuté fanúšikom hokejového klubu S.B na oslavu
majstrovského titulu. Zároveň bol ubezpečený, že „nebude pokutovaný za to, že
nemá vybavené povolenie na zvláštne užívanie mestskej komunikácie“. Z tohto prípadu vyvstali hneď dve závažné otázky, a to
aké pravidlá platia pri poskytovaní miesta na zhromaždenie v prípade uskutočl
nenia dvoch rôznych zhromaždení (platí pravidlo „kto skôr príde“ alebo význam účelu zhromaždenia, význam alebo postavenie oznamujúceho subjektu,
či iné?),
či povolenie na zvláštne užívanie mestskej komunikácie nie je vlastne povolel
ním v zmysle čl. 28 ústavy, ktoré je výslovne ústavou zakázané.
Zodpovedaniu na tieto otázky sa ústavný súd v predmetnom rozhodnutí vyhol, pretože ústavnú sťažnosť zamietol z procesných dôvodov (neprípustnosť
spochybňovania právneho názoru všeobecného súdu v prípade, keď rozhoduje
hmotnoprávnu otázku, pretože „ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomocí všeobecných súdov“).
Odpoveď na druhú otázku však poskytlo iné rozhodnutie ústavného súdu, a to
rozhodnutie č. I. ÚS 193/03. V tomto prípade bol sťažovateľ pokutovaný za to, že „bez
povolenia príslušného cestného správneho orgánu“ užíval „iným než zvyčajným spôsobom“ (napríklad tým, že účastníci zhromaždenia zablokovali križovatku na
Šafárikovom námestí päťminútovým sadnutím si na vozovku, aby si symbolicky uctili minútou ticha všetky obete automobilizmu na Slovensku) verejnú komunikáciu.
Krajský súd, ktorý potvrdil pokutu vo výške 30 000 Sk, okrem iného uviedol, že ňou
nebolo dotknuté zhromažďovacie právo, pretože rozhodnutie o pokute „nebolo vydané z dôvodu nepovolenia zhromaždenia“. Ústavný súd sa s takouto argumentáciou
nestotožnil a komparoval aplikáciu cestného zákona so zákonom o zhromažďovacom práve, pričom uviedol, že zákon o zhromažďovacom práve treba „vo vzťahu
6) Pozri aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IV. ÚS 65/02, kde išlo o požadovanie doplnenia oznámenia o konaní zhromaždenia a súhlas vlastníka pozemku s jeho využitím na konanie zhromaždenia.
79
k cestnému zákonu považovať za lex specialis a pokračoval „Ak by tomu bolo totiž
inak, teda tak, ako to tvrdil krajský súd, cestný zákon by bol zrejme v rozpore s čl. 28 ústavy z dôvodu, že na všetky „pouličné sprievody a manifestácie“, ktoré inak zákon
o zhromažďovacom práve považuje za „chránené“ zhromaždenia, by bolo potrebné
uplatniť ustanovenie o predchádzajúcom „povolení cestného správneho orgánu“, resp.
„obce“ (§ 8 cestného zákona), pretože užívanie miestnych komunikácií, ku ktorému pri
takýchto zhromaždeniach nevyhnutne dochádza, je nepochybne ich užívaním „iným
spôsobom než zvyčajným alebo na iné účely, než na ktoré sú určené“, čo je užívanie,
ktoré cestný zákon podmieňuje pod hrozbou uloženia sankcie uvedeným udelením
povolenia.
Vzhľadom na tieto dôvody nemohli byť označené porušenia povinností
sťažovateľa ako zvolávateľa zhromaždenia postihnuté podľa cestného zákona, ale
podľa zákona o zhromažďovacom práve.“
Druhou výraznou odlišnosťou medzi článkom 28 ústavy a článkom 11 Európskeho dohovoru je, že podmienky, resp. obmedzenia výkonu práva na zhromaždenie sa v ústave výslovne spájajú s prípadmi zhromažďovania na verejných miestach,
kým Európsky dohovor nekonkretizuje miesto, na akom sa výkon práva na zhromažďovanie realizuje. Z takéhoto vymedzenia opäť vzniká otázka, či je pod ústavnou ochranou aj zhromaždenie v súkromnom prostredí. J. Drgonec pri komentovaní ústavy uvádza, že „uplatnenie práva na verejnosti predstavuje pojmový znak
základného práva pokojne sa zhromažďovať. Ak sa viac osôb naraz zíde v súkromí, na
mieste, ktoré nie je prístupné verejnosti, nejde o zhromaždenie. Dokonca ani vtedy nie,
keď témou, ktorou sa prítomní zaoberajú, je vec verejného záujmu“.7 Európska komisia
pre ľudské práva uviedla, že zhromažďovacie právo chránené článkom 11 Európskeho dohovoru zahŕňa aj súkromné zhromaždenia.8 Bez záujmu vniesť polemiku do
týchto stanovísk sa však vynára iná (súvisiaca) otázka, a to, či verejným miestom je aj
priestor na súkromnom majetku, a teda či možno výkon zhromažďovacieho práva
uplatňovať aj na verejne prístupnom súkromnom majetku. Po vzore USA, či Kanady
a s určitým časovým posunom sa aj u nás začína presúvať „mestský“ život z hlavných
(spravidla otvorených) námestí na pôdu multifunkčných, ale v zásade nákupných
centier (spravidla krytých) patriacich súkromnej osobe. Výkon niektorých
politických práv založených na participácii verejnosti (sloboda prejavu, petičné
právo a pod.) sa v súčasnosti (osobitne v chladnejších mesiacoch) stáva na
mestských námestiach iluzórnym a naopak v mestských nákupných centrách
7) DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie. HEURÉKA, Šamorín, 2007, s. 332
8) Rozhodnutie vo veci Rassemblement jurassien c. Švajčiarsko (z 10. októbra 1979, Décisions et rapports, č. 17).
80
reálnym. „Verejný život“ sa tak presunul z klasických „verejných priestorov“ do
nových priestorov, ktoré však nie sú majetkom verejnoprávnej osoby, ale
súkromnoprávnej osoby. Aký charakter majú potom tieto centrá z pohľadu
uplatňovania politických práv?
V USA a v Kanade nie je na túto otázku jednoznačná odpoveď ani v rozhodnutiach príslušných súdov. Napríklad vo veci Marsh c. Alabama Najvyšší súd USA konštatoval, že privátne vlastnené „korporačné“ mestá majú všetky znaky ostatných
územných celkov. Naopak súdy niektorých štátov (napríklad Arizona, Michigan,
Minnesota, Severná Karolína, Ohio, Washington) rozhodli, že ustanovenia o slobode
prejavu sa nevzťahujú na súkromné nákupné centrá. V Kanade zasa pred vstupom
do platnosti Listiny práv a slobôd zastával Najvyšší súd Kanady názor, že vlastník nákupného centra mohol demonštrantov z neho vyhodiť, ale po nadobudnutí jej platnosti súd nižšej inštancie rozhodol, že právo na slobodu prejavu sa aplikuje aj na
súkromné nákupné centrá.
Súd sa k tejto otázke mal možnosť vyjadriť vo veci Appleby a ostatní c. Spojené
kráľovstvo.9 Napadnutá vláda odmietla pripustiť všeobecnú diskusiu o tzv. kvázi
verejnom majetku, ktorá by bola odvodená od prípadov z USA a Kanady, pretože
tieto sa týkajú iných právnych predpisov a rozdielnych skutkových okolností
a v žiadnom prípade nepreukazujú trend pre udeľovanie osobitných režimov tzv.
kvazi verejným pozemkom.
Súd vzal na vedomie argumenty sťažovateľov a odkazy na judikatúru súdov
USA, ktoré upozorňujú na to, že obchodné centrá, hoci ich primárnym cieľom sú súkromné obchodné záujmy, slúžia aj ako zberné miesta a centrá rôznych udalostí
s viacerými aktivitami, ktoré sa tam realizujú. Súd síce uznal, že takéto obchodné
centrá preberajú funkcie tradičného mestského centra, ale nebol presvedčený, že to
automaticky vyžaduje vytvorenie práva na vstup na súkromný majetok. Tento názor
však nebol prijatý jednomyseľne a separátne vóta ukazujú, že k tejto otázke môže
byť v budúcnosti zaujaté aj iné stanovisko. Sudca Maruste vo svojom čiastočne nesúhlasnom stanovisku poukazuje na to, že plnenie mnohých tradičných štátnych
funkcií sa v modernom liberálnom štáte privatizuje. Nepochybuje o tom, že moderné nákupné centrá sú vo svojej podstate „forum publicum“ a ďalej uvádza: „Sťažovatelia sa usilovali o prístup k verejnosti, aby prediskutovali s nimi problém verejnej, nie súkromnej povahy, a prispeli k diskusii o výkone právomocí samosprávy; inými slovami na
výsostne zákonný účel. Konali ako konali ostatní, bez narúšania verejného pokoja alebo
zasahovania do obchodnej činnosti inými neprijateľnými alebo rušivými metódami. Za
týchto okolností je ťažké súhlasiť so závermi Súdu, že vláda nemá žiadnu zodpovednosť
9) Rozhodnutie zo 6. mája 2003 týkajúce sa sťažnosti č. 44306/98.
81
za obmedzenia uplatňované voči sťažovateľom. V striktnom a formálnom zmysle je to
pravda. To ale neznamená, že by nemala žiadnu nepriamu zodpovednosť. Nie je možné,
aby sa štátne orgány prostredníctvom privatizácie mohli zbaviť zodpovednosti chrániť
práva a slobody iných ako vlastníkom ich vlastnícke práva. Stále sú zodpovedné za
rozhodovanie o tom, ako sa nimi vytvorené fórum využíva, a za zabezpečenie verejného
záujmu povoliť rozumný výkon individuálnych práv a slobôd, vrátane slobody slova
a slobody zhromažďovania na majetku obchodného centra vo vlastníctve súkromnej
osoby, a nie robiť verejné služby a inštitúcie neprístupné verejnosti a účastníkom
demonštrácií. Povedať, že nie je možné uložiť žiadne obmedzenia výkonu práv a slobôd
na súkromnom pozemku alebo v súkromných priestoroch, by samozrejme malo ďalekosiahle dôsledky. Tieto práva by sa mali vykonávať spôsobom, ktorý je aj v súlade
s rešpektovaním vlastníckych práv. A to je presne to, čo Súd v prejednávanom prípade
nevzal do úvahy. Štátne orgány sa nepostarali o rovnovážny výkon práva a neregulovali to, ako by malo byť vo verejnom záujme využívané forum publicum patriace súkromnej osobe. Staré tradičné pravidlo, že súkromný vlastník má neobmedzené právo
vyhostiť ľudí zo svojho pozemku a priestorov bez akéhokoľvek ospravedlnenia a bez
aplikácie akéhokoľvek preskúmania dôvodnosti rozhodnutia, by nemalo byť
automaticky aplikované na súčasné podmienky a spoločnosť.“
Článok 28 ústavy a článok 11 Európskeho dohovoru majú však aj spoločné
prvky, a to
l
prepojenie tohto práva s právom na slobodu prejavu,
l
pokojný charakter zhromažďovania.
Spojenie práva na zhromažďovanie s právom na slobodu prejavu má základný
a zásadný interpretačný význam pri posudzovaní opatrení štátu pri uplatňovaní
práva na zhromažďovanie. Tak ako v prípade zásahov štátu do práva na slobodu
prejavu, tak aj v prípade výkonu práva na zhromažďovanie sa tieto opatrenia štátu
musia vykladať veľmi reštriktívne. To znamená, že ich možno uplatniť len
l
na základe zákona a v jeho medziach,
l
v záujme zabezpečenia legitímneho cieľa (legitímny cieľ je expressis verbis vymedzený v článku 28 ods. 2 ústavy a v článku 11 odsek 2 Európskeho
dohovoru),
l
ak je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.
82
Cez výkladovú prizmu práva na slobodu prejavu je preto potrebné sa pozerať
aj na pojem pokojné zhromaždenie. Súd v rozhodnutí vo veci Incal c. Turecko (1998)
uviedol, že ak posolstvo prečítané na spomienkovom zhromaždení skupine ľudí obsahovalo slová ako „odpor“ alebo „oslobodenie“, neznamená to hneď podnecovanie k násiliu, ozbrojenému odporu alebo povstaniu. Naopak právo na pokojné zhromažďovanie neznamená len reštriktívnu povinnosť zasiahnuť do výkonu zhromažďovacieho práva, ak podľa názoru orgánu verejnej moci dochádza pri jeho
výkone k nepokojom medzi účastníkmi zhromaždenia, ale aj pozitívny záväzok
štátu, aby takéto zhromaždenie mohlo pokojne prebehnúť. Podľa konštantnej judikatúry Súdu totiž právo na zhromažďovanie implikuje aj právo na antidemonštráciu.
A práve pri strete demonštrantov a antidemonštrantov môže sa pokojný priebeh
zhromaždenia zmeniť na nepokoje a násilie, pričom orgán verejnej moci je povinný
zasiahnuť, aby sa naplnila skutočná a účinná sloboda pokojného zhromaždenia.
Podľa Súdu „Manifestácia môže znepokojiť alebo pohoršiť osoby zastávajúce opačné
názory alebo požiadavky, ako tie, ktoré sa snaží podporiť. Napriek tomu musí byť jej
účastníkom umožnené uskutočniť ju bez obáv z toho, že budú vystavení fyzickému
násiliu oponentov; takéto obavy by mohli mať za následok odradenie organizácií a skupín obhajujúcich spoločné názory a záujmy od otvoreného vyjadrovania sa k silne
kontroverzným témam spoločenského života. V demokratickej spoločnosti sa nesmie
právo na protidemonštráciu rozšíriť až k znemožneniu výkonu práva manifestovať.“10
Na druhej strane v prípade, že zhromaždenie sa zmení na násilie namierené
proti konkrétnemu subjektu, musí orgán verejnej moci prijať účinné prostriedky na
ochranu tohto subjektu.11 Práve snaha orgánov verejnej moci efektívne zabrániť
násilnostiam pri výkone práva na zhromažďovanie môže viesť k snahe po prijímaní
zákonných opatrení v prospech orgánov verejnej moci. Príkladom môže byť ostatná
novela zákona č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve v znení neskorších predpisov, ktorá okrem iného zakázala demonštrantom používať prostriedky na zahalenie
tváre, ale rovnaká povinnosť sa príslušníkom polície nestanovila a tak zostávajú
naďalej „kukláčmi“.
Napokon treba pripomenúť, že právo na zhromažďovanie je univerzálnym
právom, ktoré patrí nielen občanom štátu, ale všetkým osobám nachádzajúcim sa
na území štátu, a to bez ohľadu na to, či ich pobyt na tomto území je legálny alebo
bez povolenia príslušných štátnych orgánov.12
10)Rozhodnutie vo veci Plattform „Ärzte fűr das Leben“ c. Rakúsko (z 21. júna 1988, Annuaire, č. 139). Pozri aj rozhodnutie vo veci
Ilinden a Ivanov c. Bulharsko (z 20. októbra 2005 týkajúce sa sťažnosti č. 44079/98).
11)Pozri rozhodnutie vo veci Ouranio Toxo c. Grécko (z 20. októbra 2005 týkajúce sa sťažnosti č. 74989/01).
12)Porovnaj rozhodnutie vo veci Cisse c. Francúzsko (z 9. apríla 2002 týkajúce sa sťažnosti č. 51346/99).
83
Resumé
Výkon práva na zhromažďovanie nie je po roku 1989 podmienený
povoľovaním zo strany orgánov verejnej správy. Napriek tomu v praxi dochádza
k vyžadovaniu faktických povolení na základe osobitných zákonov, akým je napríklad cestný zákon, k čomu sa vyjadroval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý
vymedzil zákon o zhromažďovacom práve ako lex specialis (vo vzťahu k cestnému
zákonu). Rozvoj veľkých nákupných centier využívaných aj na iné ako obchodné
účely priniesol otázku, či sú forum publicum vo vzťahu k uplatňovaniu občianskych
a politických práv napriek tomu, že sú v súkromnom vlastníctve.
prof. JUDr. Ján SVÁK, CSc.
vedúci Ústavu verejného práva
Bratislavskej vysokej školy práva
mail: [email protected]
84
Finančné právo ako samostatné právne odvetvie
Finančné právo
ako samostatné právne odvetvie
Financial law as an independent branch of law
Ladislav Balko
Vedúci oddelenia finančného práva Ústavu verejného práva Bratislavskej
vysokej školy práva
Kľúčové slová
finančné právo, finančná činnosť , financie, veda finančného práva, finančnoprávne katagórie, finančnoprávne princípy, rozpočtové právo, štátne príjmy, štátne
výdavky, ekonómia a právo
Key words
financial law, financial activity, finance, financial law science, financial law categoryies, finacial law principles, budget law, public revenues, expenses of the state,
economy and law
Finančné právo ako samostatný vedný odbor zaujal vo vedeckej a pedagogickej činnosti finančného práva a finančnej vedy už v medzivojnovom československu. Jeho základy položili profesori Právnickej fakulty Karlovej univerzity Alois
Bráf, Josef Drachovský, Václav Funk, s ktorými tvorí štvoricu akýchsi českých finančnovedných a finančnoprávnych „mušketierov“ tiež veľký Karel Engliš. Tieto
právnické osobnosti tvoria prvotnú ucelenú finančnoprávnu osobnostnú podstatu, vzájomne podmienenú, vzájomne sa dopĺňajúcu, a predsa samojedinú. Hoci
každý z nich bol a tvoril samostatne, predsa ich myšlienky pôsobia vo vzácnej jednote ovplyvňujúcej finančné právo a finančnú vedu do dnešných čias a chcem veriť, že z ich myšlienkového fundamentu a bohatstva budeme vychádzať aj v ďalšom rozvoji tohto odboru.
Prvý z nich - profesor Bráf, formuloval svoje myšlienky na prelome ešte predchádzajúcich dvoch storočí, keď mu v roku 1902 vo Všehrde vyšla séria prednášok
85
Notitiae exAcademia Bratislavensi Iurisprudentiae
nazvaná Finančná veda. Výsledkom uvažovania profesora Bráfa bola charakteristika
finančnej vedy: „Finanční vědou vyrozumívá se praktická věda o hospodářstvích finančních, t. j. věda o hospodářstvích jež provozují stát a samosprávní tělesa v něm, opatřujíce si hmotné statky ku provádění úkolú svých. Látku potřebnou dodávají vědě finanční kromě specifických bádání finančních, věda právní v celém svém rozsahu“.1
Profesor Engliš sa v súvislosti s finančnou vedou zamýšľal nasledovne: „Konstrukce
veřejného hospodářství je solidaristická, anebo, chceme – li kolektivistická. Mluvíme – li
o hranici zbytných a nezbytných potřeb, pak to nejsou potřeby subjektivní, nýbrž objektivní vzhledem k objektivnímu účelu života, zdraví, kultury atakdále. Avšak tento kruh
(rodinný) jako celek jest ještě ve větší míře egoistický na venek, vúči jiným osobám a rodinám. Mezi egoisty nemúže vzniknouti kolektivistická soustava hospodářská dobrovolne. Je – li třeba a trvá-li, pak jen z donucení. Egoisté musí býti k solidarite donuceni právní normou. Hospodářství veřejné je tedy hospodářství nucené. Hospodářstvím veřejných svazkú se zabývá věda finanční. Normy upravujicí finanční hospodářství, jsou
předmětem právní vědy“.2 No a napokon profesor Drachovský prednaznačil existenciu samostatného finančného práva odvolávajúc sa na Cahovo dielo Finanční věda
a finanční právo publikované v Brne v roku 1921. Podľa Drachovského „dúležito jest
vymeziti si poměr vědy finanční ke vědám právním, zejména k právu finančnímu. Norma jako zjev sociální musí býti posuzována s trojího hlediska: kausálního, účelového
a formy příkazu nebo zákazu, všecka tato hlediska vedou k tomu, že norma nám ukazuje, co zpravidla tu skutečne jest, a není-li, má býti, kterýžto příkaz bude také zpravidla vynucen. Ukazuje nám stav, se kterým lidská společnost na určitém území počítá. Jest jasno, že nikdo, kdo zabývá se skutečnými poměry, nemúže nechati normovaný stav bez
povšimnutí, ba, že jest nucen vzíti jej za základ svého pozorování, a kritika, která ukazuje
na odchylky od skutečného stavu, vhodnost cíle a účinnost příkazu, podává pouze korektury věcného podkladu, který jest dán obsahem normy. Proto finančnovědecké výklady , které nepracují se základem fakt normovaných, nemají základu ve skutečných
zjevech a jejich dedukce nebývají pravdivé“.3
Uskutočňovanie finančnej činnosti štátu a samosprávnych orgánov si vyžaduje právnu reguláciu vzťahov, ktoré pri tom vznikajú, pevné a jasné zakotvenie práv
a povinností, zodpovednosť všetkých účastníkov týchto vzťahov. V tom spočíva aj
predurčenie finančného práva. Prostredníctvom jeho noriem štát a samosprávne
orgány používajú štruktúru financií na plnenie svojich hlavných úloh.
1) Bráf,A.: finanční věda, vydání Všehrdu, Zimní běh 1902, s. 27
2) Engliš, K.: Finanční věda, nakladatelství Fr.Borový, Praha, 1929, s. 392 an.
3) Drachovský, J.: Finanční věda, nákladem vlastním v komisi spolku československých právnikú „Všehrd“ Praha 1934, s.7-8.
86
Financie a ich rôzne podoby však regulujú normy aj iných právnych odvetví.
Napriek tomu ale finančné právo ako jediné komplexne upravuje tieto vzťahy a potreby. Finančné právo totiž reguluje tie vzťahy, ktoré vznikajú v súvislosti s fungovaním štátnych a samosprávnych financií. Normy finančného práva upravujú predovšetkým proces zhromažďovania prostriedkov do peňažných fondov štátu a samospráv, ale aj ich využívanie týmito subjektmi. V súvislosti s finančnou činnosťou
štátu a samospráv vznikajú okrem finančných vzťahov aj ďalšie spoločenské vzťahy,
ktoré nie sú objektom finančného práva. Ide napríklad o vzťahy pracovné, občianske a pod., ktoré sú regulované príslušnými odvetviami práva. Finančné právo sa
teda vzťahuje výlučne na finančné vzťahy. Na základe toho je finančné právo súborom právnych noriem upravujúcich spoločensko-ekonomické vzťahy, ktoré vznikajú v procese tvorby, rozdeľovania a využívania centralizovaných a decentralizovaných peňažných fondov (finančných zdrojov) v podmienkach štátu a samosprávnych celkov, v záujme finančného zabezpečenia (krytia) plnenia ich
úloh.4
Finančné právo potom takto právne fixuje štruktúru finančnej sústavy, deľbu
kompetencií medzi štátom a jeho orgánmi, medzi samosprávnymi celkami a ich orgánmi, pričom príslušnými právnymi normami sa riadia vzťahy vznikajúce v procese finančnej činnosti štátu a samospráv a ich kompetentných orgánov. Takže predmetom finančného práva sú spoločensko-ekonomické vzťahy, ktoré vznikajú
v procese cieľavedomej činnosti štátu a samosprávnych celkov pri tvorbe, rozdeľovaní a využívaní peňažných fondov (finančných zdrojov) na realizáciu cieľov
ich úloh.
Z hľadiska obsahu ide o rôzne vzťahy, čo je podmienené rozmanitosťou finančnej sústavy, jej väzbami na všetky štruktúry výrobného a rozdeľovacieho procesu, na všetky skupiny a druhy života spoločnosti a štátu. Rozmanitá je aj škála
účastníkov finančných vzťahov. Štát v súvislosti so svojimi kompetenciami v oblasti
financií vstupuje do kontaktov so svojimi subjektmi, má väzby na samosprávne orgány, sú tu väzby orgánov štátnej moci na samosprávne zastupiteľské orgány, styky
so súkromnými právnickými a fyzickými osobami. V právnej teórii sa v minulosti vyskytovali názory, že finančné právo je záležitosťou výlučne štátnych financií a finančnej činnosti štátu, pričom nezohľadňovali financie samospráv ako takých, ktoré akoby boli len odvodené od štátnych financií. 5 Podobne, avšak už nie tak jednoznačne,
sa vyjadruje aj česká finančnoprávna škola prof. Milana Bakeša, ktorá za predmet
finačnoprávnej úpravy označuje „tie vzťahy, ktoré vznikajú v priebehu finančnej
4) Pozri Bakeš, M. a kol.: Finanční právo. Praha : C. H. Beck, 2003, s. 12 a n.
5) Pozri napr. Karaseva, M. V.: Finansovoje pravo. Moskva, 1999, s. 33-35.
87
činnosti, najmä, avšak nielen, finančnej činnosti štátu.6 Súčasne ale priznáva, že tieto vzťahy vznikajú v rôznych oblastiach. Môžu to byť vzťahy medzi štátnymi orgánmi
navzájom, medzi orgánmi štátu a územnými samosprávami. Na základe skúmania
danej problematiky a reálneho fungovania financií v našich podmienkach sme presvedčení, že pri vymedzení predmetu a celkovej charakteristiky finančného práva
ide o väzby nielen na štátne financie, ale aj o väzby na financie samospráv, ktoré aj
po reforme územných samospráv v našich podmienkach disponujú svojimi vlastnými finančnými zdrojmi, čo je v podmienkach Slovenskej republiky garantované aj jej
ústavou. V nej sa v čl. 65 označuje obec a vyšší územný celok za právnické osoby,
ktoré samostatne hospodária s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami a financujú svoje potreby predovšetkým z vlastných príjmov. Podobne sa
o samosprávach zmieňuje aj Ústava Českej republiky v článku 101.
Existencia a rozvoj finančného práva ako právneho odvetvia podmienilo vznik
a rozvoj rovnomennej právnej vedy. Veda finančného práva je súhrnom vedeckých
poznatkov o finančnom práve, ktorým sa zaoberajú finančnoprávni vedci. Určujúci
prínos do tejto vedy vniesli predstavitelia ústavného, správneho a ďalších právnych
odvetví. Veda finančného práva, podobne ako všetky právne vedy, je spoločenskovednou disciplínou a ako taká skúma spoločenské procesy spojené s formovaním,
rozdeľovaním, využívaním a kontrolou peňažných prostriedkov štátom a samosprávami. Veda finančného práva sa zaoberá predovšetkým skúmaním a hodnotením
finančnoprávnych noriem v rôznych finančnoprávnych normatívnych právnych
aktoch z hľadiska ich reálnosti, efektívnosti ich úpravy, zrozumiteľnosti výkladu
noriem finančného práva, ich súladu s ústavou a pod. Vo vzťahu k finančnoprávnym normám veda finančného práva plní tri funkcie:
a)
analytická, ktorá spočíva v komentovaní a triedení finančnoprávnych noriem
a v zoradení všetkých týchto noriem do usporiadaného a zrozumiteľného systému,
b)
kritická funkcia spočíva v odhaľovaní chýb a nedostatkov v existujúcom finančnom zákonodarstve, na zistenie nesúladu právnej normy s potrebami
praxe,
c)
konštruktívna spočíva v podnecovaní tvorby nových finančnoprávnych noriem a inštitútov.
V súlade s finančnoprávnymi normami veda finančného práva skúma podstatu
a obsah rôznych finančnoprávnych inštitútov, vzťahy medzi nimi, ako aj tendencie
a smery ich ďalšieho rozvoja. Do predmetu vedy finančného práva môžeme zahrnúť aj analýzu reálnych spoločenských vzťahov, ktoré sú regulované normami
6) Bakeš, M. a kol..: Finanční právo. Praha : C. H. Beck, 2003, s. 12.
88
finančného práva, t. j. finančnoprávnych vzťahov. Konkrétne to znamená skúmanie
subjektov a objektov finančnoprávnych vzťahov, ich práv a povinností, právneho
mechanizmu realizácie práv a povinností subjektmi a pod. V posledných rokoch
v súvislosti s dynamickým rozvojom finančného práva vo vede finančného práva
nadobudla na význame potreba venovať prvoradú pozornosť finančnému zákonodarstvu, jeho kodifikácii najmä rozpočtovej a daňovej legislatíve, ako aj normotvorbe v oblasti finančného trhu, ktorý absentoval v našich podmienkach v období centrálne riadenej ekonomiky.
Veda finančného práva sa sústreďuje aj na ďalší rozvoj finančnoprávnej úpravy
a v neposlednom rade aj na budovanie finančného práva ako právneho odvetvia.
Vychádza pri tom, pochopiteľne, nielen z poznatkov z hospodárskeho rozvoja Slovenska, ale predovšetkým krajín s rozvinutou trhovou ekonomikou.
Na základe uvedených myšlienok teda predmet finančného práva tvorí súhrn
týchto základných prvkov:
a) normy a inštitúty finančného práva Slovenskej republiky,
b) finančnoprávne vzťahy,
c) finančné zákonodarstvo,
d) smery a tendencie rozvoja finančnoprávnej úpravy a finančného práva ako
právneho odvetvia.
V súvislosti s predmetom skúmania je veda finančného práva verejnoprávnou
vedou. Tento jej verejnoprávny charakter spočíva v tom, že skúma javy a procesy,
ktoré sa týkajú nie individuálnych, ale kolektívnych záujmov, záujmov celospoločenského významu. Verejnoprávnosť finančného práva vystupuje do popredia aj
v súvislosti so skutočnosťou, že v tomto právnom odvetví ide prevažne o dominanciu verejnej moci a jej donucovacieho charakteru. Ďalšou relevantnou skutočnosťou
je to, že vždy jedným zo subjektov finančnoprávneho vzťahu je štát reprezentovaný
najčastejšie svojím finančným orgánom. Výsledkom skúmania vedcov finančného
práva je sformovanie sústavy poznatkov a zovšeobecnení, ktoré tvoria finančnoprávnu vedu. Táto sústava poznatkov zahŕňa:
1.
Finančnoprávne koncepcie, finančnoprávne kategórie, finančnoprávne princípy. Finančnoprávne koncepcie sú abstraktné zovšeobecnenia problémov finančného práva vypracované vedou finančného práva. Ide o koncepciu jednoty rozpočtovej a daňovej sústavy, koncepciu daňovej záväznosti, koncepciu
finančnoprávnej zodpovednosti a pod. Finančnoprávne katagórie sú pojmy
vypracované vedou finančného práva, ktoré najviac vyjadrujú podstatu normatívnej činnosti v oblasti štátnych financií. Patria medzi ne: finančná činnosť
štátu a samospráv, finančnoprávne vzťahy, metóda finančnoprávnej regulácie
rozpočtový proces a pod. Finančnoprávne princípy sú základy vypracované
89
vedou finančného práva za pomoci ekonomických vied, na ktorých musí stáť
normatívna činnosť vo sfére štátnych a samosprávnych financií. Ide tu napríklad o princípy daňovej spravodlivosti a antidiskriminačného charakteru daní
a poplatkov, ich ekonomickú opodstatnenosť a pod.
2.
Pravidlá právnej techniky, ktoré treba uplatňovať v procese normatívnej činnosti vo sfére štátnych financií. Príkladom v tejto oblasti sú požiadavky na konštrukciu právnych noriem pri právnej úprave daní a poplatkov. Daň alebo poplatok majú zákonnú podobu vtedy, ak sú dané tieto základné prvky: objekt
zdanenia, subjekt, základ a sadzba.
3.
Vedecké prognózy a návrhy v záujme uskutočňovania normatívnej činnosti
v oblasti štátnych a samosprávnych financií.
Na základe uvedených myšlienok teda možno konštatovať, že veda finančného práva je spoločenská, verejnoprávna veda, ktorej predmetom je skúmanie finančného práva ako odvetvia práva a je v nej stelesnená sústava poznatkov
v podobe finančnoprávnych koncepcií, kategórií, princípov, ako aj pravidiel
právnej techniky potrebnej pri uplatňovaní normatívnej činnosti a pri vytyčovaní vedeckých prognóz a návrhov – v záujme uskutočňovania normatívnej činnosti štátu a samospráv vo sfére financií.
Poznatky, ktoré tvoria vedu finančného práva, sú vyjadrené aj v štruktúre systému tejto vedy. Takže systém vedy finančného práva tvorí skúmanie týchto okruhov
rovnorodých teoretických problémov:
1.
Všeobecné teoretické problémy vedy finančného práva. Patrí sem skúmanie
takých teoretických otázok, ako je predmet odvetvia finančného práva, podstata a zvláštnosti finančnoprávnych noriem, finančnoprávne vzťahy, predmet
vedy finančného práva, špecifiká štátnej finančnej kontroly, finančnoprávna
zodpovednosť.
2.
Problémy rozpočtového práva a práva štátnych a samosprávnych mimorozpočtových fondov. V tomto okruhu vedy sa skúmajú právne problémy rozpočtového usporiadania Slovenskej republiky v podobe rozpočtovej sústavy, rozpočtový proces, mimorozpočtové vzťahy, účelové rozpočtové fondy a pod.
3.
Právne problémy štátnych príjmov. Veda finančného práva v tomto úseku
skúma komplex vedeckých tém spojených s rozpracúvaním teórie daňového
práva, so skúmaním samotných daní, ale aj nedaňových príjmov štátu a samospráv.
4.
Právne problémy financií štátnych a samosprávnych podnikateľských subjektov. V rámci tejto skupiny ide o vedecké analyzovanie komplexu otázok
90
spojených s decentralizovanými štátnymi a samosprávnymi financiami, ktoré
štát alebo samosprávy zverili týmto subjektom, pričom sa skúmajú právne požiadavky na tvorbu a využívanie financií štátnych a samosprávnych podnikateľských subjektov.
5.
Právne problémy štátneho a samosprávnych úverov. Ide o oblasť, ktorá sa
orientuje na skúmanie problémov spojených so štátnym, resp. samosprávnym
dlhom, s emisiou štátnych či komunálnych cenných papierov a pod.
6.
Právne problémy štátnych výdavkov. Finančnoprávna veda, samozrejme, neponecháva nepovšimnuté skúmanie problémov samotného rozdeľovania finančných prostriedkov a ich čerpania a používania najmä v rozpočtových, ako
aj v príspevkových organizáciách štátu.
7.
Právne problémy peňažného obehu v podobe skúmania meny, devíz, platobného styku a finančného trhu.
Tento úsek vedy finančného práva je pomerne zložitý, pretože jeho predmetom sú okrem tradičných finančnoprávnych vzťahov vznikajúcich v oblasti meny,
devíz aj vzťahy zmiešaného charakteru, najmä v oblasti finančného trhu, ku ktorému
musí veda finančného práva pristupovať ako k novému fenoménu. Rozmach finančného práva nastal a pokračuje v súbehu s voľno trhovými transformačnými premenami na Slovensku. Každý, kto prichádza do styku s finančným právom, sa za predchádzajúce obdobie musel fakticky neustále „rekvalifikovať“ a oboznámiť sa s množstvom nových finančnoprávnych noriem, a to vo všetkých pododvetviach
finančného práva. Proces premien vo sfére finančného práva však nie je skončený
v žiadnom z jeho pododvetví. Každé z nich smeruje k právnemu reflektovaniu spoločensko-ekonomických premien Slovenska.
Ešte jednu dôležitú skutočnosť si je potrebné ujasniť a to totiž, že pri chápaní,
rozvoji a aplikácii odvetvia práva nazvaného ako finančné právo ide o najvýraznejší
prienik dvoch významných odborov spoločenských vied a spoločenskej praxe. Ekonómie a práva. Dnes už právnik sa nezaobíde bez poznania ekonomického podhubia práva. Súčasne tiež ekonóm pochopil, že ekonomické zákonitosti môžu účinne
v spoločenskom živote a praxi fungovať len vtedy ak budú mať náležitú právnu reflexiu. Jedným z prvých pozitívnych počinov slovenského vysokého školstva je v tejto
oblasti aj možnosť, ktorú dalo v roku 2006 svojim rozhodnutím kolégium rektora
Bratislavskej vysokej školy práva, o otvorení kombinovaného štúdia právo – ekonómia v prvom (bakalárskom) stupni vysokoškolského vzdelávania akademickým
rokom 2006/2007.
91
V našom zemepisnom priestore máme aj v histórii nemálo príkladov efektívneho a úspešného personálneho prepojenia práva a ekonómie. Veď stačí zalistovať dejinami ani nie tak dávnymi a nájdeme tam mená právnikov Albína Rašína a Karla Engliša, ktorí hoci právne vzdelaní dokázali vyorať hlboké brázdy na poli ekonomickom a národohospodárskom. Podobne možno hovoriť o slovenskom Imrichovi
Karvašovi, ktorý ako profesor práva a neskôr aj dekan právnickej fakulty Univerzity
Komenského bol prvým guvernérom Slovenskej národnej banky. Podobne dr. Pružinský - minister financií slovenského štátu.
V dnešnom svete sa už toto prepojenie začína dostávať aj do vysokoškolských
študijných programov. Na mnohých zahraničných univerzitách sa zavádzajú kombinované štúdiá právo-ekonómia. Treba si v tejto súvislosti uvedomiť aj tú skutočnosť,
že výchova „sterilného“ právnika len v oblasti znalostí tradičných právnych disciplín
nie je postačujúca. V našich podmienkach, teda v podmienkach neveľkého Slovenska je to osobitne aktuálne aj v dôsledku toho, že trh typických právnických profesií
je veľmi úzky a už aj obsadený. Veď záujem o prácu advokátov, sudcov, notárov, exekútorov a ich počet rátajúci možno 7 – 8 tisíc sú už nasýtené. Ale právnik s náležitými
ekonomickými poznatkami a vedomosťami sa široko uplatní aj na ekonomických
pozíciách. Pravda, musia si to uvedomiť adepti práva a právnických fakúlt, ktorých
má malé Slovensko dnes už šesť, a teda chrli právnikov požehnane. Nároky na skĺbenie vedomostí z ekonómie a práva vyplývajú podľa môjho názoru aj z inej skutočnosti. Fenomén globalizácie. Podľa renomovaného slovenského ekonóma Petra
Staněka7 ide o „kľúčový faktor ďalšieho vývoja svetovej ekonomiky. Zároveň vyvoláva značné diskusie (obhajcovia – odporcovia) tak v teoretickej, ako i praktickej podobe. Šírka názorov je značná: od tvrdení, že nejde o žiadny nový jav (iba modifikáciu
už známych procesov), až po tvrdenia, že ide o kvalitatívne nový jav zásadného
významu. Rôznosť názorov pretrváva i v súvislosti s pôsobiacimi faktormi v procese
globalizácie, multiplikačnými efektami, ale i vývojovými procesmi do budúcnosti.
Ďalším uhlom pohľadu sú praktické javové podoby globalizácie: priame zahraničné
investície (PZI), offshoring, outsourcing, ako aj diferencovaný vývoj v jednotlivých
odvetviach. Úloha transnacionálnych korporácií ako nositeľov tohto procesu je nespochybniteľná. Vývojom sa však mení nielen ich stratégia, ciele, nástroje, ale aj
praktická aplikácia v jednotlivých odvetviach. Sociálne a zamestnanecké dôsledky
globalizácie sú obrovské a prejavujú sa nielen v podobe samotného globálneho
trhu práce, ale aj v transformácii celého sociálneho modelu. Výsledkom tohto procesu je celý komplex zmien v sociálnej a pracovnej oblasti. V dôsledku globalizačných
procesov sa mení i výskumno-vývojová a inovačná politika, vzniká spoločne
7) Podrobne pozri P. Staněk.: Fakty a mýty globalizácie (vybrané aspekty), Ekonóm 2005, 25
92
realizovaný výskum a vývoj, menia sa spôsoby financovania i využívania výsledkov
v praxi. Inovačná politika sa stáva kľúčovým faktorom konkurencieschopnosti na
globálnom trhu“. K slovám Petra Staněka sa mi žiada dodať, že je to výzva aj pre právo, právnu vedu, osobitne vedu finančného práva, ktorá mnohé inštitúty globalizácie rozpracúva a zakotvuje a musí ich robiť tak, aby to napomáhalo rozumným
dopadom fenomému globalizácie na spoločenskú prax.
Ak chce Európska únia obstáť v konkurencii a reagovať na globalizačné výzvy,
musí uskutočniť rad reforiem v oblasti daní, trhu práce, energetiky, infraštruktúry.
Tieto reformy sú odrazom nutných zmien fungovania rozšírenej Európskej únie, ako
aj odrazom výziev, ktoré pred Európsku úniu stavia globalizácia svetovej ekonomiky. Lisabonská stratégia konkurencieschopnosti, rozvoj znalostnej ekonomiky, reformy trhu práce a vzdelávania, ale aj reforma výskumno-vývojového smerovania
predstavujú výzvy tak pre jednotlivé členské štáty, ako i pre Európsku úniu ako celok.
Zmeny vonkajších faktorov, ktoré budú ovplyvňovať ekonomiky krajín v budúcnosti, budú predstavovať nielen vlastné zmeny v rámci Európskej únie, ale aj zmeny
v globálnej svetovej ekonomike. Tieto môžeme podľa Petra Staněka rozdeliť na dve
oblasti:
zmenu globálneho charakteru svetovej ekonomiky ako svetového prostredia,
l
l
zmenu globálnej stratégie hlavných nadnárodných korporácií.
A pritom všetkom má svoje nezastupiteľné miesto právo a osobitne právo finančné.
Summary
Author in his article describes the financial law as an independent branch of
law. He brings ideas of the famous profesors of the finacial law from the first czechoslovak republic. He define financial law as a segment of public law. The secoind part
of this article relate to explanation financial law science. Author have writen explain
in more detail about financial law categoryies, finacial law principles, budget law,
public revenues, expenses of the state, economy and law. Final part is about relalions of economy and law in the praxis and in study. He illustrate example of combine
study economy and law at private Law school in Bratislava
93
Použitá literatúra
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
Bráf, A.:
Finanční věda, vydání Všehrdu, Zimní běh 1902,
Engliš, K.:
Finanční věda, nakladatelství Fr. Borový, Praha, 1929,
Drachovský, J.: Finanční věda, nákladem vlastním v komisi spolku
československých právnikú „Všehrd“ Praha 1934,
Bakeš, M. a kol.: Finanční právo. Praha : C. H. Beck, 2003,
Karaseva, M. V.: Finansovoje pravo. Moskva, 1999,
Bakeš, M. a kol.: Finanční právo. Praha : C. H. Beck, 2003,
Staněk, Peter: Fakty a mýty globalizácie (vybrané aspekty), Ekonóm 2005,
Kontaktné údaje na autora
doc. JUDr. Ladislav Balko, Phd, vedúci oddelenia finančného práva Ústavu verejného práva Bratislavskej vysokej školy práva, Tomášikova 20, 821 02 Bratislava,
e-mail: [email protected]
94
Niekoľko poznámok k vyšetrovaniu sprenevier
Niekoľko poznámok k vyšetrovaniu
sprenevier
Jana Viktoryová, Ján Palarec
Kľúčové slová
sprenevera, vyšetrovanie, predmet a rozsah dokazovania, vyšetrovacie verzie,
plánovanie
Vyšetrovanie sprenevier predstavuje veľmi náročnú činnosť, ktorá musí
vychádzať zo zovšeobecnenia poznatkov z vyšetrovateľskej a trestno-procesnej praxe, z výsledkov výskumov jednotlivých trestných činností, zo štúdia odbornej literatúry a praktických a odborných skúseností autorov a konzultantov z praxe. Účasť odborníkov z praxe pri vytváraní metodiky vyšetrovania je nevyhnutná z toho dôvodu,
aby tieto neboli príliš abstraktné a všeobecné, alebo príliš teoretické či akademické
a teda pre praktickú prípravu na zastávanie funkcie vyšetrovateľa nevyhovujúce.
Aktuálny stav vyšetrovania tejto trestnej činnosti v danom štádiu vedeckého poznania
umožňuje na univerzálnej úrovni spracovať rozbor rámcových komponentov vyšetrovania sprenevier, s upozornením, že stav vyšetrovania je potrebné neustále sledovať
kompetentnými orgánmi polície a pokračovať v zovšeobecňovaní najnovších praktických skúseností. Predpokladom zákonného a profesionálneho vyšetrovania najmä
v počiatočnej etape vyšetrovania je poznanie okolností tvoriacich predmet a rozsah dokazovania trestných činov a k tomu adekvátne vymedzenie verzií a plánovanie ďalšieho
postupu vyšetrovania vo forme konkrétnych procesných úkonov a opatrení.
Predmet a rozsah dokazovania a vyšetrovania
sprenevier
V trestnom konaní sú predmetom dokazovania všetky skutočnosti dôležité pre
rozhodnutie vo veci samej, t. j. všetky skutočnosti dôležité z hľadiska trestného
práva hmotného.
95
Predovšetkým treba dokazovať, či skutok bol spáchaný, či má znaky trestného
činu, kto ho spáchal a prečo. Predmetom dokazovania sú aj všetky skutočnosti,
z ktorých možno zistiť, za akých okolností a z akých príčin bol trestný čin spáchaný,
príčinná súvislosť i následky činu, všetky okolnosti, ktoré charakterizujú osobu
páchateľa, ako aj okolnosti, ktoré viedli k trestnej činnosti a umožnili jej spáchanie.
Následky trestného činu a rozsah spôsobenej škody sa zisťujú jednak preto, lebo sú
priamo súčasťou znakov trestného činu, a jednak preto, aby sa už v trestnom konaní
mohlo rozhodnúť o nárokoch poškodeného. V rámci dokazovania teda treba nájsť
odpoveď na otázky, čo sa stalo (bol spáchaný trestný čin?), kde, kedy a ako, s kým a
prečo ho páchateľ spáchal.
S predmetom dokazovania úzko súvisí rozsah dokazovania, t. j. určenie hraníc
dokazovania, ktoré sa prejavujú v množstve dôkazov, ktoré majú byť získané
z dôkazných prostriedkov, aby bol zistený predmet dokazovania. Pôjde najmä o dôkazné prostriedky, ako sú podania v podobe oznámení o skutočnostiach, že bol
spáchaný trestný čin (trestné oznámenie), výsluch obvineného, svedkov, znalcov,
znalecké posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, obhliadka,
konfrontácia, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, informácie získané použitím
informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.
V procese vyšetrovania treba zisťovať rad faktov, ktoré s vyšetrovaným
trestným činom súvisia iba nepriamo, ale bez získania takýchto informácií sa
nemôže vyšetrovanie akéhokoľvek prípadu zaobísť, ak chceme zistiť predmet dokazovania a tým objasnenie veci tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú
dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie.
Vo vyšetrovaní je potrebné dokazovanie zamerať na nasledovné skutočnosti.
K objektívnym skutočnostiam spáchania sprenevery:
l
čo bolo predmetom sprenevery, t. j. aká vec, v akej hodnote, aké sú poznávacie
znaky tejto veci (najmä ak ide o tovar);
l
akým spôsobom bola zrealizovaná vec (tovar), ktorá bola páchateľovi zverená
a ktorú si prisvojil;
l
aká činnosť predchádzala spáchaniu sprenevery a akým spôsobom, kedy a kde
bola sprenevera spáchaná;
l
následok, resp. spôsobená škoda.
K subjektívnym skutočnostiam spáchania sprenevery:
l
skutočnosti vzťahujúce sa k subjektívnej stránke skutkovej podstaty trestného
činu sprenevery;
l
kto spáchal spreneveru, údaje ktoré charakterizujú osobu páchateľa;
96
či spreneveru spáchal páchateľ sám, so spolupáchateľmi alebo ako člen nebezpečného zoskupenia (ak bola spáchaná viacerými páchateľmi, aké boli úlohy
každého z nich);
motív a cieľ spáchanej sprenevery.1
l
K príčinám, ktoré viedli páchateľa k spáchaniu sprenevery a podmienkam, ktoré mu umožnili ju spáchať. Či si ich vytvoril sám, alebo využil už existujúce.
K spôsobu utajenia trestnej činnosti. V niektorých prípadoch až objasnenie
spôsobu utajenia umožní zistiť vlastný spôsob sprenevery a celý jej rozsah. Sú prípady, keď utajovanie je odhalené najskôr (zistí sa napr. falšovanie účtovných dokladov,
ústrižkov poštových poukážok) a až jeho preverením sa dospeje k odhaleniu a zisteniu trestnej činnosti.
Ďalej je potrebné dokazovať:
ako bolo naložené s vecou (tovarom), ktorý bol na základe zmluvy prevzatý a za
l
ktorý prestal uhrádzať splátky;
koľko splátok na základe splátkového kalendára uhradil;
l
v prípade, že bola zrušená zmluva v dôsledku neuhrádzania splátok a zaslaná
l
výzva na vrátenie veci (tovaru), či mu bola táto doručená, ak áno kedy a ako na
ňu reagoval;
či mal finančné prostriedky potrebné na splácanie splátok za prevzatú vec (tol
varu) na základe leasingovej zmluvy, resp. zmluvy o prenájme, s následným odkúpením;
l
akú cudziu vec, ktorá páchateľovi bola zverená, si prisvojil;
l
v koho faktickom vlastníctve je vec, ktorá bola páchateľovi zverená;
l
čo páchateľ pri prisvojení si cudzej veci, ktorá mu bola zverená, porušil (právny
predpis, zmluvu, dohodu, doklad o prevzatí a pod.);
l
príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie alebo
použitie.
V prípade, že páchateľom je osoba, ktorá má osobitne uloženú povinnosť hájiť
záujmy poškodeného, treba dokazovať, z akého právneho predpisu (napr. zákonný
zástupca maloletej osoby, opatrovník) alebo zmluvy (plnomocenstva) takáto povinnosť vyplýva. Sama dohoda o hmotnej zodpovednosti, ani postavenie vedúceho
pracovníka nezakladá takú povinnosť. V konkrétnom prípade treba vždy zisťovať
rozsah zodpovednosti takej osoby, resp. jej obmedzenia.2
l
1) VIKTORYOVÁ, J. – BANGO, D. a kol.: Vyšetrovanie vybraných druhov trestných činov. Bratislava: Akadémia PZ, 2007, s. 203
– 204.
2) VIKTORYOVÁ, J.: Teória dokazovania. Bratislava: Akadémia PZ, 2006, 35 – 43.
97
Tvorba a previerka vyšetrovacích verzií a plánovanie
vyšetrovania sprenevier
Vytyčovanie vyšetrovacích verzií napomáha rýchlemu zisteniu skutkových
okolností vyšetrovaného činu len v tých prípadoch, keď sa pri ich vytyčovaní prihliada k spôsobu spáchania. Nutnou požiadavkou pre vytýčenie vyšetrovacích verzií
musí byť existencia objektívnych dôvodov pre vytýčenie danej verzie. Objektívne
dôvody sú fakty, ktoré vo svojom súhrne umožňujú vysvetliť určitú udalosť, okolnosť alebo jav. Takéto vysvetlenie musí byť prakticky možné a pravdepodobné.3
Pri vytyčovaní vyšetrovacích verzií platí, že v počiatočnej etape vyšetrovania je
závislé na skutočnostiach – informáciách, ktoré sú k dispozícii a ktoré sú
východiskom pre vyšetrovanie. Ich obsah záleží na skutočnostiach zistených aj
v priebehu vyšetrovania.
Verzie sa môžu vytvárať k vyšetrovanej udalosti ako celku, ako aj k jednotlivým
znakom skutkovej podstaty trestného činu, t. j. k objektu a objektívnej stránke trestného činu, k subjektu a subjektívnej stránke trestného činu.
Vyšetrovacie verzie k trestnému činu ako celku a k jednotlivým znakom skutkovej podstaty sa vytyčujú podľa toho, aký je charakter faktov obsiahnutých v poznatkoch získaných v počiatočnej etape vyšetrovania.
Pri vyšetrovaní sprenevier vo vzťahu k znakom skutkovej podstaty možno vytvoriť vyšetrovacie verzie k objektu a subjektívnej stránke.
Vyšetrovacie verzie k objektu sprenevery sa vytyčujú len sporadicky, pretože
otázka proti čomu smeroval útok, vyplýva z obsahu podnetu alebo vykonaných
neodkladných úkonov, neopakovateľných úkonov, zaisťovacích úkonov a opatrení.
Ak je potrebné takúto verziu vytýčiť, robí sa to obvykle nie vo forme samotnej verzie,
ale v súvislosti s verziami, ktoré majú význam pri zisťovaní subjektívnej stránky (zavinenia) alebo motívu.
Vytyčovanie vyšetrovacích verzií k subjektívnej stránke sprenevery nebýva často. V niektorých prípadoch sa môže ukázať nutným vytýčiť verzie k objasneniu motívu sprenevery. Zistenie motívu sprenevery prispieva k odhaleniu a usvedčeniu
páchateľov.
Zo spôsobov páchania sprenevier vyplýva, že pri vyšetrovaní možno vytyčovať
následovné verzie:
l
verzie objasňujúce, čo sa fakticky stalo (spôsob spáchania sprenevery);
l
verzie o páchateľovi sprenevery.
3) PORADA, V. a kol.: Kriminalistika. Bratislava: IURA EDITION, 2007, s. 229 – 230.
98
l
Verzie objasňujúce, čo sa fakticky stalo, sa vytyčujú ako prvé na základe poznatkov, ktoré možno získať už z podnetov na vyšetrovanie. Postupne získavaním
ďalších poznatkov sa tieto verzie dopĺňajú, spresňujú, alebo vylučujú. U sprenevier možno uvažovať s dvoma variantmi objasnenia, čo sa stalo. Ide o spreneveru, alebo nejde o spreneveru.
Pokiaľ ide o variant vychádzajúci z predpokladu, že o spreneveru nejde, je táto
možná v prípade, keď sa oznamovateľ v dobrej viere zmýlil alebo zverená vec bola
tomu, kto ju mal zverenú, odcudzená.
Verzie k páchateľovi sprenevier možno považovať pri vyšetrovaní sprenevier za
najvýznamnejšie. Predpokladom pre vytyčovanie verzií o páchateľovi je
predovšetkým spôsob spáchania sprenevery.
Na základe poznatkov o spôsobe páchania, resp. i ďalších poznatkov je možné
vytyčovať verzie o osobe páchateľa, ktoré je možno rozdeliť do dvoch skupín.
Do prvej skupiny patria verzie, ktoré vyplývajú zo vzťahu k okolnostiam
o situácii, za ktorej bola sprenevera spáchaná.
Do druhej skupiny patria verzie, ktoré vyplávajú zo vzťahu k znakom, ktoré charakterizujú osobu páchateľa.
Okrem toho možno vytyčovať vyšetrovacie verzie na:
l
l
l
l
l
l
l
zistenie následku – škody, ktorá bola spreneverou spôsobená;
zistenie osoby, ktorá kúpila od páchateľa vec, ktorú mal zverenú na základe
zmluvy;
zistenie miesta, kde sa nachádza vec, ktorú mal páchateľ na základe zmluvy
zverenú v prípade, že túto on sám premiestnil na neznáme miesto za účelom
jej privlastnenia;
zistenie, načo boli použité, resp. kde boli umiestnené finančné prostriedky získané spreneverou;
zistenie, či páchateľ mal, resp. nemal finančné prostriedky na úhradu splátok za
prenajatú vec s následným odkúpením;
zistenie, či bola, resp. nebola vykonaná práca na základe zmluvy, ktorá bola fakturovaná;
preverenie výpovede obvineného ak tvrdí, že vec, ktorá mu bola na základe
zmluvy zverená mu bola odcudzená.
Do plánu vyšetrovania je nutné zahrnúť nielen všetky reálne, do úvahy
prichádzajúce, vyšetrovacie verzie, ale aj spôsob ich preverenia, okolnosti a otázky,
na ktoré treba nájsť odpovede. Okrem verzií do plánu vyšetrovania zapracujeme
organizáciu previerky verzií a organizáciu vykonávania úkonov a opatrení, ktorých
vykonanie je vo veci potrebné za účelom objasnenia otázok uvedených v pláne.
99
Taktiež je v ňom potrebné stanoviť zodpovednosť za ich vykonanie, ako i dobu, dokedy budú vykonané.4
V priebehu preverovania vyšetrovacích verzií je potrebné uplatňovať aj taktické hľadiska, napr. vykonať prednostne úkony k dokázaniu okolností, pri nebezpečí
zničenia alebo znehodnotenia dôkazov, alebo zmarenia či sťaženia vyšetrovania.
Predovšetkým sa do plánu vyšetrovania zakomponuje vykonanie takých úkonov trestného konania a opatrení, ktorých úlohou je zaistiť dôkazy, ktoré podliehajú
zničeniu.
Do plánu vyšetrovania môžeme zapracovať aj taktické postupy pri vykonávaní
jednotlivých úkonov, ako sú výsluchy, konfrontácia a pod., alebo sa spracujú samostatné plány vykonávania jednotlivých úkonov. V pláne výsluchu je potrebné
stanoviť predmet výsluchu v rámci monológu a otázky, ktoré položíme na doplnenie výsluchu v rámci dialógu. V pláne vykonania niektorých úkonov (napr. konfrontácie, previerky výpovede na mieste) je potrebné stanoviť cieľ, ktorý pri tomto úkone
chceme dosiahnuť (napr. odstrániť rozpory vo výpovediach) a taktický postup, ako
ho vykonáme, komu prvému položíme konfrontačnú otázku (nie všeobecnú, či sa
poznajú).
Pri spracovaní plánu vyšetrovania je však potrebné vychádzať z konkrétneho
vyšetrovaného prípadu, jeho osobitosti, z poznatkov a informácií, ktoré máme k dispozícii. Plán vyšetrovania podľa konkrétnej vyšetrovacej situácie je potrebné
dopĺňať o nové verzie, úkony a opatrenia, resp. spresňovať ho alebo korigovať.
Len takto ponímané vyšetrovanie môže viesť k zákonnému a spravodlivému
rozhodnutiu v konkrétnej trestnej veci.
Resumé
Autori sa v príspevku venujú problematike vyšetrovania sprenevier, a to
z pohľadu trestnoprávneho vymedzenia okolností tvoriacich predmet a rozsah dokazovania. Správne a zákonné vymedzenie predmetu a rozsahu dokazovania je
dôležitým predpokladom úspešného vykonania procesných úkonov a opatrení
smerujúcich k rozhodnutiu vo veci. Vo vyšetrovateľskej praxi sa nevenuje náležitá
pozornosť tvorbe a previerke verzií smerujúcich k vyšetreniu trestných činov sprenevier, ako to autorom vyplynulo z riešenej výskumnej úlohy na Akadémii PZ v Bratislave nazvanej „Rozvoj metodík vyšetrovania jednotlivých druhov trestných činov“. Vzhľadom k záverom z výskumnej úlohy zvýšenú pozornosť vo svojom príspevku upriamili práve na vyšetrovacie verzie pri spreneverách. Záver je venovaný
plánovaniu vyšetrovania trestných činov sprenevier.
4) PORADA, V. a kol.: Kriminalistika. Bratislava: IURA EDITION, 2007, s. 235 – 236.
100
Literatúra
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
IVOR, J. a kol.: Trestné právo hmotné, osobitná časť. Bratislava: IURA EDITION,
2006.
IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava: IURA EDITION, 2006.
MINÁRIK, Š. a kol.: Trestný poriadok, stručný komentár. Bratislava: IURA EDITION,
2006.
SAMAŠ, O. – STIFFEL, H. – TOMAN, P.: Trestný zákon, stručný komentár. Bratislava:
IURA EDITION, 2006.
VIKTORYOVÁ, J.: Teória dokazovania. Bratislava: Akadémia PZ, 2006.
VIKTORYOVÁ, J. – BANGO, D. a kol.: Vyšetrovanie vybraných druhov trestných činov. Bratislava: Akadémia PZ, 2007.
PORADA, V. a kol.: Kriminalistika. Bratislava: IURA EDITION, 2007.
doc. JUDr. Mgr. Jana Viktoryová, Phd.
JUDr. Ján Palarec
Katedra vyšetrovania
Akadémia PZ v Bratislave
Sklabinská 1 835 17 Bratislava
e-mail: [email protected], [email protected]
101
Kapitoly z velkomoravského práva
– Královský titul moravských králů
Jiří L. Bílý
klíčová slova
Královský titul, králové, královská koruna, korunovace, knížata, Velká Morava,
Svatopluk, Rostislav
Sémantika královského titulu
Označení panovníka v raně středověkých pramenech titulem krále mělo dvojí
význam. Jednalo se jednak o označení funkční a jednak o mysticko-hierarchické.
Podle aspektu funkčního se jednalo o panovníka, který se svojí družinou
nevládl pouze svému lidu, ale také jiným podřízeným panovníkům (suzerénům).
V latinsky psaných pramenech se nejčastěji používal latinský výraz „rex“ a jejich
personální a územní rozsah vlády byl označováním pojmem „regnum“. V pozdně
antických a raně středověkých pramenech se označení krále používalo pro panovníky, kteří dovedli pod svojí mocí spojit více kmenů a vytvořit kmenové svazy.
Takovými panovníky byli knížata Franků, Ostrogótů a apod. Jejich území označujeme v historické literatuře jako říše.
Mezi slovanskými kmeny titulem krále (rex) jako knížete knížat (krále Vinidů
-Slovanů) označil tak řečený Fredegar ve své kronice sjednotitele Slovanů na počátku 7. století proti Avarům i proti Frankům krále Sáma. Po něm existovalo mezi Slovany na sever od středního Dunaje více králů, jejíž kmenové svazy jsou okrajově připomínány v pramenech. Arabské prameny používaly jako titul slovanských panovníků
podle jejich faktického postavení. Ibn Hurdadbih okolo roku 846 je v kapitole Označení pozemských králů1 výslovně „a král Slovanů (malik as-Saqalib) se nazývá qnaz “2.
1) PAULINY, Ján, : Arabské správy o Slovanoch (9-12. storočie), Bratislava 1999, s. 90. Překlad ze slovenštiny autor.
2) PAULINY, Ján, : op. c., s. 93, pozn. 11.
3) PAULINY, Ján, : op. c., s. 116. Správa o Slovanoch : “ Teraz majú štyroch kráľov - krála Bulharov, krála Boleslava, ktorý je kráľom Prahy, Boemie a Krakova, potom Meška, ktorý je kráľom severu a nakoniec kráľa Nakona, ktorý je kráľom v západných krajinách".
102
Kapitoly z velkomoravského práva – Královský titul moravských králů
Asi kolem roku 965 navštívil střední Evropu Ibrahim ibn Jacub a mezi slovanskými
knížaty odlišil čtyři knížata z mocí králů respektive krále.3
Takovým králi se stali i knížata původní bojovnické družiny Moravanů, kteří
ovládli Slovany v 8. století a na počátku 9. století Slovany v povodí řeky Moravy
a Dyje a na východě povodí řeky Nitry.
Mysticko-hierarchický aspekt královského titulu se formoval v oblasti
mezinárodního práva. Nároky na vládu panovníka byly opřeny o ideologické a náboženské představy o uspořádání světa a kontinuitu legitimní vlády. I po rozkladu
antického světa jejich státoprávní představy o legitimitě vladařské moci přejímají
často prostřednictvím církve vladaři kmenových svazů. Jedná se o pyramidální
uspořádání legitimní moci. Vládcem na nebesích i světa je Bůh a všichni
představitelé církevní hierarchie a legitimní vladaři jsou pouze jeho náměstci. Po
zániku západní části pozdně antického světa, v jehož čele stáli římští císařové, je jejich mysticko-hierarchický titul vládce křesťanského univerza obnoven za franského
krále Karla Velikého slavnostní císařskou korunovací papežem v roce 800 a po
rozkladu moci Karlovců na počátku 10. století na ni navázala saská dynastie Otonců
obnovením císařství (renovatio imperii). Zde byla založena státoprávní kontinuita
středověké Svaté říše římské, jejíž moc byla částečně reálná, částečně jen mysticko-hierarchická.
Titul slovanských panovníků
Slované své panovníky označovali titulem „kněz“ (kÚnę_dzÜ). Ibn Hurdadbih
uvádí, že malik tj. král Slovanů je titulován qn?z. Apelativum je převzato z jazyka Germánů a je příbuzné slovu „kunig“4 - vladaře germánských kmenů. Původním titulem
slovanského náčelníka byl snad „lech“, ale zřejmě existovalo více takových označení.
„Kněz“ reprezentuje náboženskou úlohu panovníka kmene jako nejvyššího obětníka pohanských kultů, na což ukazuje pozdější významový posun tohoto slova. Teprve explicitně tento název zahrnoval jeho vladařskou autoritu.
Praslovanské „kÚnę_dzÚ“ a doložené staroslověnské respektive staromoravské
označení kněz „kÚnę_dzÜ“ přešlo do všech slovanských jazyků. Dnešní české kníže či
slovenské knieža jako neutrinum, z hlediska sémantického významu vyjadřuje syna
knížete, nemá plnou validitu s panovnickým titulem, ale spíše označuje příslušníka
knížecího rodu. Slovanský panovnický titul „kníže“ ze slovanského jazykového
prostředí přešel do maďarského a rumunského jazyka (maď. kenez, rum. cneaz,
cnez).
4) PAULINY, Ján, : op. c., s. 93, pozn. 11.
103
Vznikem patrimoniální monarchie nedošlo terminologicky k odlišení
vládnoucího knížete od ostatních podřízených knížat. Teprve později se začalo
používat v některých slovanských zemích pro hlavu dynastie a vládnoucího knížete
označení „velký kníže“ (Polsko, Rusko).
Do slovanských jazyků ze staroslovanštiny, respektive starého spisovného moravského jazyka, přešlo další apelativum slovanského panovníka - „král“. Etymologie
tohoto termínu je v osobním jménu Karel a nepochybně lze tento titul spojit s císařem Karlem Velikým (768-814),5 jehož vláda a výboje ve střední Evropě hluboce
zapůsobila na Slovany. Středoevropští Slované jménem Karla Velikého označovali
i jeho nástupce (staroslověnsky původně korlÚ později kralÚ). Kdy byl tento titul
vztáhnutý i na slovanského panovníka nelze přibližně zjistit, neboť v latinsky psaných pramenech se stále užívalo označení latinského rex. Domníváme se, že se tak
mohlo stát již ve Velkomoravské říši za vlády Svatopluka (870-894).
V česko-moravské tradici zůstal zaznamenán titul moravských panovníků (rex).
Kristiánova legenda hovoří o Rostislavovi jako o panovníku, který je „vládce a zbožný
král, jenž se stal zakladatelem a vůdcem veškerého křesťanství a byl přesvědčením
dobrotivý“. Kosmova Kronika česká označuje Svatopluka I. Velikého jako krále.
Označení slovanského suverénního panovníka jako král přešlo téměř do všech
slovanských jazyků (čes. král či slov kráľ ).
Domácí označení moravských panovníků
Moravané, jako jiné slovanské kmeny, nazývali svého vladaře titulem,
tedy „kněz“. Když se do čela velkomoravského státu postavili vladaři s královským titulem, lze uvažovat o tom, že i moravský panovník se mohl označovat titulem
původně vyhrazeným franským panovníkům - král. Jediný explicitně doložený titul
moravského panovníka pocházející z doby Velké Moravy se nachází v Kyjevských
listech. Je doložen v motlitbě v slovním obratu „na cěsarstvě naše“. Z toho lze vyvozovat, že Rostislava Svatého a Svatopluka I. Velikého jejich lid nazýval „cěsar“.
V moderní historiografii byla velkomoravská říše zařazena do konceptu dějin českého a slovenského politického národa. Zřejmě ideologické aspekty koncepce česko-moravských dějin způsobili, že historici nebyli ochotni přiznat moravským panovníkům královský titul.6 O to více tato skutečnost překvapí i u slovenské historiografie, která stále používá pro Rostislava a Svatopluka málo výstižný titul knieža.
5) KRAJČOVIČ, Rudolf : Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest, Bratislava 2005, s. 136.
6) Česká historiografie vnáši zmatek, když často kmenovým náčelníkům přiznává titul krale Král Wessexu či Essexu) vycházející
z otrockého překladu titulu „kunig“.
104
Mezinárodněprávní označení moravského krále
Mezinárodněprávní titul moravského krále můžeme sledovat ve franských,
byzantských, papežských a orientálních pramenech.
Východofranská analistika vycházela z křesťanské univerzalistické představy.
Jedinou křesťanskou říší na západě je franská říše a samozřejmě franští panovníci
vznášeli nárok na podřízenost slovanských politických útvarů. Ve franských pramenech pro moravské panovníky používala zásadně označení podřízených knížat, respektive podřízených malých králů (dux, regulus, quondam dux). Vyjádření vévoda
a „králek“, či jakýsi vévoda mělo naznačovat nárok na jejich podřízení franskému
panovníkovi.
V papežských pramenech je titulatura moravského panovníka naznačena oslovením. Svatopluk I. Veliký je nazýván „nejdražší syn“ (879) nebo „jediný syn“ (880).
Tato označení byla v papežské titulatuře vyhrazena pouze císařům a králům.
K roku 885 máme doloženo uznání královské hodnosti papežem ve výslovně uvedeném titulu rex Sclavorum.
V byzantských pramenech pro Mojmíra II. je použit výraz „archón megas“ ve
významu spíše „hlavní, velký vládce“ než následník.
V orientálních pramenech můžeme hledat titul panovníka bez politických konotací. Jednak cestovatelé respektovali domácí titulaturu, jednak byla to i jejich
osobní reflexe, jak se jim jevil význam panovníka. Nejčastěji tyto prameny označují
moravského panovníka pojmem - „malik“ , jak to činí Ibn Hurdádbíh. Ibn Rusta použil
pro Svatopluka označení „rai´su r-ruásá“ , tedy hlava hlav či vládce vládců, což je
funkční vyjádření královského či císařského titulu. U Svatopluka se objevuje v perské
kronice titul orientálních císařů - padišách. 7
Hierarchicko-mystické přijetí královského titulu
Rostislavem a Svatoplukem v rámci křesťanského
univerza
Základem zařazení moravského panovníka je hierarchicko-mystická představa
renovatio imperii respektive translatio imperii. Dominuje jí představa, že Římská říše
je věčná a jen zbývá ji obnovit.
Symbolickým aktem obnovy západořímského císařství byla císařská korunovace v roce 800 Karla Velikého. Pro obnovení křesťanské římské říše v nových
sociálních, geografických a politických podmínkách byl nositelem Svatý stolec.
7) HAVLÍK, Lubomír E. : Slovanské státní útvary raného středověku, Praha 1987 s. 75
105
I císařové na východě, kde se kontinuálně udržela císařská moc se zabývali myšlenkou obnovením impéria na území cézarů, jejímž sídlem bylo Sirmium (Srěmské
Mitrovice) s územím Velké Ilyrie či Velké Panonie. Mělo se tak stát za nových etnických a mocenských podmínek této bývalé části římského impéria.8
Pokud přijmeme životnost idey „renovatio imperii“ i pro východní Řím, potom
se nám bude v jiném světle jevit cyrilometodějská mise. Cílem mise nebyla podle
starších představ zapojení moravského panovníka Rostislava do mocenské sféry byzantského císařství, ani soupeření mezi formou západního a východní křesťanství,
jak to později bylo často chápáno a velmi často ještě dnes, ale příprava státního
útvaru a jeho panovníka, který bude pokračovat v mysticko-hierarchickém obnovení této zcela rozvrácené části římského impéria i s nárokem rozšíření na
severovýchod. Měl se stát počátkem zapojení území ležící mimo limes Romanum
a absorbovat nové národy.
Volba padla na početné Slovany a císař Michal III. si vybral moravského panovníka Rostislava, kterého designoval jako nástupce římských cézarů Illyrie a Panonie.
Takto lze logicky vysvětlit angažovanost byzantských císařů v této geograficky
a geopoliticky vzdálené zemi.
Zůstává otevřená otázka, zda byl moravský král Rostislav korunován podle
mysticko-hierarchického způsobu. Prismatem pozdější vývoje lze těžko postihnout
tyto události, které byly převrstveny nebo zapomenuty i úmyslně zamlčeny.
Nejspíše poslal císař Michal III. královskou korunu Rostislavovi.
Svatopluk I. Veliký navázal na snahy svého předchůdce o konfirmování
královského titulu. Jeho zásadním politickým rozhodnutím někdy v nedlouhé době
před 14. červnem 879, kdy podle Svatého stolce v bule „Industriae tuae“ Svatopluk:
„Podnícen boží milostí, pohrdnuv (...) jinými vládci tohoto světa a rozhodl (...) se svými
velmoži, (...) věrnými a s veškerým lidem své země zvolit si v nejvěrnější lásce blahoslaveného Petra, knížete apoštolského řádu a jeho zástupce, za patrona a ve všem za pomocníka a ochránce jeho a jeho zástupce, setrvati pod ní s pomocí Páně nejoddanější syn až
do konce.“
Bylo to symbolické se podřízení stolci sv. Petra a odtud postavení panovníka
bylo odvozováno ihned v hierarchii za papežem.
8) MERTA,Vladimír : Sirmium. In : Moravský historický sborník. Ročenka Moravského národního kongresu 2002-2005,Brno
2002-2005, s.79-81.
106
Atributy a korunovace moravských králů
Hmatatelným symbolem královské hodnosti byla královská koruna. Gardízí
podává relaci o Svatoplukovi : „Jejich král nosí na hlavě korunu, všichni ho poslouchají
a jsou mu podřízeni. Svého vládce jmenují Svatopluk (Swit m.l.k.)9.
Ve velkomoravských pramenech nemáme zatím žádný doklad podoby této
koruny. Domníváme se, že se jednalo o paprskovou korunu, jak se především užívala
na východě. Základem pro naši úvahu byl Břetislavův denár, kde je vyobrazena čelenka s tenkými výčnělky zakončená kuličkami. Domníváme se, že se jednalo
o paprskovité výčnělky zakončené perlami. Podoba koruny vedla také k úvaze, že by
se mohlo jednat o péřovou korunu, také známou z východních ceremonielů10.
Mnich Dukljanin zachytil pozdní ohlas královské korunovace krále Svatopluka
slovy : „... Potom všichni ti, co byli latinského jazyka, ale i ilyrského podle přikázání a rozkazu Honoria, papežského vikáře i krále Svatopluka po dvanáct dní slavili sněm; z toho
osm strávili rokujíce o věcech církevních a ostatní čtyři o autoritě krále a o tom, jak
uspořádat království. Na tomto sněmu před všemi obyvateli, co tam byli (tj. části provincií a území) předčítali staré latinské a řecké výsady, poslané římským veleknězem a císařem, jak byly dávnými císaři zapsané a uspořádané.
To se líbilo králi i celému množství, takže po ukončení sněmu krále korunovali a pomazali podle zvyku Římanů. Stalo se rukou Honoriovou a ostatních jeho druhů; a z toho
velký svátek a radost celého království".
Translatio regni – Přenesení královského titulu na
piastovské, arpádovské a přemyslovské panovníky
Rozkladem Velkomoravské říše na počátku 10. století zůstalo uvolněno místo,
o něž usilovali panovníci z dynastií Arpádovců, Přemyslovců a Piastovců. Piastovec
Boleslav Chrabrý, když v roce 1000 ovládl Moravu, domníval se, že získal legitimitu,
aby mohl Svatý stolec požádat o královskou korunu. Ve stejném čase tomu bylo
v případě uherského panovníka Štěpána, jehož předci částečně vojensky zabrali část
velkomoravského území a částečně po Kopáňově povstání se k němu připojili i moravská knížata Nitranska a provincie Váh. U papeže zřejmě převážil zájem na europeizaci Maďarů a korunu poslal Štěpánovi. Posledním ohlasem byla korunovace
Přemyslovce Vratislava II. Přemyslovci nepokračovali v orientaci na Svatý stolec, ale
vzhledem ke svému geopolitickému postavení upevňovali vztahy k císařskému
9) PAULINY, Ján, : op. c., s. 132. Překlad ze slovenštiny autor.
10)RADOMĚRSKÝ, Pavel : Koruna králů moravských. In : Moravský historický
107
stolci. Od císaře Vratislav získal královskou hodnost a jeho označení v Kosmově kronice „král Čech a Polska“ nebylo nic jiného než starý titul slovanských králů.
Resumé
Smyslem tohoto článku je ukázat jak důležitý je pojmový aparát, jimž se
zmocňujeme historických témat. Neadekvátní pojmy mohou nejen zkreslit, ale často i zakrýt důležitá fakta. V tomto případě moderní historici zcela přisoudili označením „moravských knížat“ počátkům moravským dějin zcela jiný význam. Velká Morava nestála mezi východem a západem, ale moravští panovníci královským titulem
byli designováni obnovit politický útvar na historických i nově přisouzených územích sirmijského cézarství. Jejich poslání mělo dalekosáhle přesáhnout kmenové
nebo nadkmenové útvary.
Bude třeba vymést při zkoumání historie všechno to nacionalistické smetí jako
jsou např. sudetští Němci v 19. století, Češi na Moravě v 17. století, Češi a Slováci
zakládající v roce 1918 Československou republiku, nerozlišování mezi politickým
a etnickým národem, jež jsou částečně výsledkem ideologických tendencí
a částečně neznalosti.
doc. JUDr. Jiří L. Bílý, Phd., Eq.M.
108
Emisia zmenky v súvislosti so spotrebiteľským úverom
Emisia zmenky v súvislosti
so spotrebiteľským úverom
Branislav Jablonka
Kľúčové slová
zmenka, spotrebiteľský úver, emisia, zmenkové právo, úverový vzťah
Hospodárska funkcia zmenky v právnych vzťahoch
V poslednom období sa zmenka stala obľúbeným nástrojom zaistenia najmä
úverových vzťahov. Zaisťovacia (zabezpečovacia) funkcia zmenky je však len fenoménom posledných desiatich rokov, a to najmä po naštartovaní trhovej ekonomiky
po „nežnej“ revolúcii v novembri 1989. Pôvodne (v 15. st.) zmenka slúžila k výmene
cudzích mien a k zabezpečeniu bezpečného transportu do vzdialených miest. Počas
prvej ČSR sa zase zmenka používala skôr ako platobný nástroj než zaisťovací. Aký je
rozdiel medzi platobnou a zaisťovacou zmenkou. Je potrebné zdôrazniť, že zákon
zmenkový a šekový (zákon č. 191/1950 Zb.; ďalej aj „ZZŠ“) z hľadiska zmenkového
nerozlišuje zmenku na zaisťovaciu a platobnú. Rozlišovanie „platobnej zmenky“ a „zaisťovacej zmenky“ má predovšetkým svoj pôvod v hospodárskej funkcii
zmenky.
V čom spočíva platobná funkcia zmenky? Z hľadiska platobnej funkcie sa
bližšie rozlišuje platobná zmenka pro soluto (tzv. platenie zmenkou) a platobná
zmenka pro solvendo (tzv. platenie prostredníctvom zmenky).
Platenie zmenkou (zmenka pro soluto) znamená, že dlžník použije namiesto
peňazí ako všeobecného ekvivalentu, ktorý sa používa na platenie tovaru a služieb,
zmenku. Samozrejme, že veriteľ nemusí zmenku ako platidlo akceptovať, pretože
zmenka nie je všeobecne používaným ekvivalentom. Použitie zmenky ako platidla
teda závisí od dohody účastníkov právneho vzťahu. Ako názorný príklad možno
uviesť: natankujete benzín do auta, zistíte, že nemáte žiadne peniaze, tak sa budete
snažiť racionálne vyriešiť danú situáciu, pretože prečerpať natankovaný benzín
z auta späť je nákladnejšie než dohodnúť sa s predávajúcim o platení benzínu
109
zmenkou. To znamená, že kupujúci (vystaviteľ) môže vystaviť v prospech
predávajúceho (remitent) vlastnú zmenku. Situáciu možno porovnať s tým, akoby
bolo reálne zaplatené, avšak veriteľ (remitent) ešte nemá peniaze ako všeobecný
ekvivalent hodnoty tovaru (benzínu), ale čaká na zaplatenie zmenky. Zaplatenie
zmenky závisí od udania dátumu splatnosti na zmenke v súlade s § 33 ZZŠ.
Okamihom zaplatenia benzínu zmenkou má právny vzťah medzi účastníkmi
výhradne zmenkový charakter, pretože pôvodný kauzálny vzťah sa považuje
odovzdaním zmenky veriteľovi za splnený. To znamená, že pôvodný kauzálny vzťah
zaniká a vzniká nový zmenkový vzťah. Ide o akýsi typ privatívnej novácie.
Platenie prostredníctvom zmenky znamená, že účastníci sa dohodli na tom, že
splnenie dlhu bude primárne uskutočňované práve prostredníctvom zmenky. To
znamená, že dlh z mimozmenkového vzťahu (na ktorý sa viaže zmenkový dlh) sa
bude plniť až sekundárne, ak nebude možné dosiahnuť jeho splnenie prostredníctvom zmenky. Ak veriteľ z mimozmenkového vzťahu, ktorý je zároveň veriteľom zo
zmenkového vzťahu, dostane plnenie zo zmenky, je tým zároveň splnený aj dlh
mimozmenkový. V žiadnom prípade však dohoda o platení prostredníctvom
zmenky neznamená, že zmenka by mala zaisťovací charakter. Práve naopak, na
rozdiel od zaisťovacej zmenky, pri platobnej zmenke pro solvendo má byť primárne
splnený dlh zo zmenky pred dlhom z mimozmenkového vzťahu. Ide o akýsi typ
kumulatívnej novácie. Na variant zmenky pro solvendo sa vzťahuje aj § 334
Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObchZ“), ktorý okrem iného chráni dlžníka pred
tým, aby veriteľ uplatnil súčasne plnenie z obidvoch titulov. Z podstaty ustanovenia
§ 334 ObchZ teda vyplýva, že na zaisťovacie zmenky sa nevzťahuje.
Zaisťovací charakter zmenky sa v súčasnosti využíva najmä v úverových
vzťahoch, t. j. aj pri spotrebiteľských úveroch. Zmenka má zaisťovací charakter, ak
má byť podľa dohody účastníkov použitá vtedy, ak zmenkou zaistený
mimozmenkový záväzok (napríklad z úverovej zmluvy) nie je včas splnený. Z tohto
pohľadu má zaisťovacia zmenka istým spôsobom subsidiárnu funkciu vo vzťahu
k mimozmenkovému zaistenému záväzku. Samozrejme, že je potrebné dodať, že to
neznamená, že by sa týmto menil charakter zmenky z pohľadu zmenkového práva.
Bez ohľadu na zaisťovaciu funkciu zmenky práva zo zmenky je možné kvalifikovane
uplatniť už okamihom jej splatnosti bez ohľadu na to, že podľa mimozmenkovej
dohody toto možné ešte v čase jej splatnosti nie je. Otázka mimozmenkových
dojednaní bude až predmetom mimozmenkových námietok, ktoré sú limitované
čl. I § 17 ZZŠ.
110
Zmenka v spotrebiteľských vzťahoch de lege lata
Ako bolo vyššie uvedené, zmenka sa v súčasnosti používa ako zaisťovací
prostriedok najmä v úverových vzťahoch. Zákonodarca transformujúc Smernicu
rady ES č. 87/102/EHS týkajúcej sa poskytovania spotrebiteľských úverov prijal osobitnú právnu úpravu (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) za účelom
harmonizovania vnútroštátnej právnej úpravy s právom ES. V spotrebiteľských vzťahoch si právo ES vyhradzuje svoj primát za účelom ochrany spotrebiteľa v krajinách
ES. Spotrebiteľ sa v duchu úpravy ES chápe ako jedinec, ktorému je potrebné poskytnúť razantnejšiu ochranu pred „monopolom“ bankových inštitúcií ako výhradných
subjektov oprávnených poskytovať úvery na trhu.
Zákon č. 258/2001 Z. z. legálne definuje obsah základných inštitútov spotrebiteľského práva, a to najmä, čo je obsahom pojmu „spotrebiteľský úver“ a „zmluva
o spotrebiteľskom úvere“. Aj v tomto prípade sa prejavuje typický znak práva ES
prejavujúci sa v kauzistickom charaktere právnej úpravy. To znamená, že právny
predpis sa snaží legálne vymedziť obsah inštitútu čo najprecíznejšie a zároveň
podrobne upraviť práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu (aj keď sa to nie
vždy precízne podarí). Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. sa spotrebiteľským
úverom rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej
forme. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. sa zmluvou o spotrebiteľskom
úvere rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Z vyššie uvedených legálnych definícií vyplýva, že medzi typické spotrebiteľské zmluvy predovšetkým patria zmluvy, ktoré sa v bankovej praxi označujú ako
zmluva o bezúčelovom úvere, resp. zmluva účelovo sa viažuca na kúpu tovaru
(hnuteľných vecí). Naopak medzi spotrebiteľské zmluvy nepatrí zmluva
o hypotekárnom úvere, čo vyplýva z § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
Predmetom tohto článku nie je problematika spotrebiteľských úverov, a preto
v ďalšom sa budem zaoberať vzťahom medzi zmluvou o spotrebiteľskom úvere
a zmenkou.
Cieľom uvedenej smernice Rady ES je zvýšiť ochranu spotrebiteľa
v spotrebiteľských úverových vzťahoch. Tento účel by mal byť teda aj premietnutý
do vnútroštátnej zákonnej úpravy. Vzhľadom na to, že v súvislosti s úverovými
vzťahmi sa obvykle používa aj zmenka (najmä v pozícii zaisťovacieho inštitútu),
malo by byť účelom zákona zabezpečiť spotrebiteľovi komplexnú ochranu
aj v rámci právneho vzťahu viažuceho sa so spotrebiteľským úverovým vzťahom.
111
V tejto súvislosti v súčasnosti platná právna úprava (pozn. s účinnosťou od
01. 01. 2008 bola prijatá novela zákona č. 258/2001 Z. z., ktorá bola 25. 10. 2007
schválená NR SR, avšak ešte nie je podpísaná prezidentom SR) stanovuje v § 4 ods. 3
písm. a), že zmluva o spotrebiteľskom úvere má obsahovať podmienky, za ktorých
možno použiť zmenku. Otázkou je, či zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať
vždy zmienku o použití zmenky, resp. nemusí. V tejto súvislosti je potrebné
interpretovať ustanovenie s ohľadom na účel zmenky a jej vzťah k zmluvnému
(úverovému) záväzku. Je teda potrebné pri interpretácii použiť aj metódu
teleologického výkladu (účel, funkciu právnej normy). Zmenka totiž nie je akousi
obligatórnou súčasťou zmluvného vzťahu (t. j. nie je ani súčasťou zmluvy
o spotrebiteľskom úvere). Emisiou zmenky vzniká samostatný právny vzťah, pričom
jeho právnym dôvodom je len samotná emisia zmenky zo strany vystaviteľa
v prospech remitenta. Zmenkový právny vzťah je z hľadiska právneho dôvodu jeho
vzniku nezávislý od vzniku spotrebiteľského úverového vzťahu a naopak. Použitie
zmenky v spotrebiteľskom úverom vzťahu je preto potrebné chápať ako
fakultatívnu možnosť. Z toho dôvodu § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. je
potrebné interpretovať v tom zmysle, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
obsahovať podmienky týkajúce sa použitia zmenky len v prípade, že zmenka má byť
emitovaná v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, t. j. existuje „kauzálne“
prepojenie zmenky na spotrebiteľský úverový vzťah.
Otázkou je, ak by zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala žiadnu
zmienku o zmenke, či by bolo možné zmenku emitovať v súvislosti so zmluvou
o spotrebiteľskom úvere. Ak zákon č. 258/2001 Z. z. stanovuje ako obligatórnu
náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podmienky použitia zmenky (ak teda má
byť zmenka v takejto spojitosti emitovaná), potom absencia uvedenej obligatórnej
náležitosti zmluvy je porušením zákona. Ak by napriek uvedenej absencii v zmluve
o spotrebiteľskom úvere bola emitovaná zmenka, ktorá by „kauzálne“ súvisela so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nemá však táto skutočnosť sama osebe vplyv na
existenciu zmenkového záväzku, resp. na platnosť zmenky. Zmenka totiž nestráca
svoju povahu zmenky, ktorá predstavuje abstraktný a nesporový záväzok, v spotrebiteľskom úverovom vzťahu. Emitovanie zmenky v rozpore s § 4 ods. 3 písm. c)
zákona č. 258/2001 Z. z. by len zakladalo kauzálnu námietku dlžníka – spotrebiteľa
(vystaviteľa zmenky) voči veriteľovi (remitentovi zmenky) z titulu emisie zmenky
v rozpore so zákonom, ktorej prípustnosť je limitovaná čl. I § 17 ZZŠ. Pre úplnosť je
potrebné vari dodať, že aj keď v zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. sa absencia
obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedených v § 4 ods. 2 a 3
konvaliduje (zhojuje) v prípade, ak spotrebiteľ už začal čerpať úver, resp. ak
spotrebiteľovi bol na základe uvedenej zmluvy dodaný tovar, resp. poskytnutá
112
služba, neznamená to, že nedošlo k porušeniu zákonnej povinnosti. Konvalidácia sa
totiž týka len platnosti zmluvy. Z toho dôvodu konvalidácia platnosti zmluvy nemá
vplyv na opodstatnenosť uvedenej kauzálnej námietky spočívajúcej v porušení
zákona z titulu absencie obligatórnej náležitosti – spôsobu použitia zmenky
– v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Ďalej v súčasnosti platná právna úprava upravuje v § 4 ods. 7 zákona
č. 258/2001 Z. z., že ak spotrebiteľ použije na splnenie záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zmenku, musí si veriteľ počínať tak, aby boli zachované všetky práva
spotrebiteľa, ktoré vyplývajú zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru.
V zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 258/2001 Z. z. veriteľ zodpovedá za škodu vzniknutú
spotrebiteľovi porušením § 4 ods. 7 zákona č. 258/2001 Z. z. veriteľom. Letmým
pohľadom sa zdá, že právna úprava pôsobí protekčne vo vzťahu k spotrebiteľovi,
a teda zabezpečuje všeobecnú ochranu spotrebiteľa aj voči zneužitiu zmenky
emitovanej v súvislosti so spotrebiteľským úverom (bez ohľadu na funkciu zmenky
v súvislosti so spotrebiteľským úverom), no nie je to tak.
Pri dôslednej analýze ustanovenia však zistíme, že § 4 ods. 7 zákona
č. 258/2001 Z. z. pojednáva len o situácii, ak sa zmenka použije na splnenie záväzku
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. To znamená, že zákon pojednáva len o plnení
záväzku zmenkou, t. j. zrejme len o platobnej zmenke pro soluto. Podľa dikcie zákona
má byť splnenie spotrebiteľského záväzku vykonané zmenkou. Je potrebné však
poznamenať, že platobná zmenka pro soluto sa ako prostriedok vzťahujúci na
úverové vzťahy (a teda aj na spotrebiteľský úver) nepoužíva vôbec a vo svojej
podstate je aj nezlučiteľná s podstatou úverového vzťahu. Pokiaľ by totiž dlžník plnil
úver zmenkou, znamenalo by to, že úverový vzťah zaniká navždy a vzniká už len
nový zmenkový vzťah. Platobná zmenka pro soluto by sa teda emitovala niekedy
v období počas trvania úverového vzťahu, pričom jej emisia by znamenala zároveň
zánik úverového vzťahu. Spotrebiteľ by plnil veriteľovi po emitovaní zmenky
výlučne z titulu zmenky. Naznačená situácia je na bankovom trhu cudzia úverovým
vzťahom.
Zrejme zákonodarca mal zámer vyjadriť v § 4 ods. 7 zákona č. 258/2001 Z. z.
plnenie spotrebiteľského úveru prostredníctvom zmenky (t. j. platobnú zmenku pro
solvendo), čo sa mu však legislatívne vyjadriť nepodarilo. O jeho neúspešnom
pokuse svedčí totiž dikcia „splnenie záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
zmenkou“, ktorá sa v zmenkovej praxi používa na vyjadrenie plnenia platobnou
zmenkou pro soluto. Pokiaľ mal zákonodarca na mysli platobnú zmenku pro solvendo, mal to aj tak legislatívne vyjadriť, napríklad: „Ak spotrebiteľ plní záväzok zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom zmenky,...“. Z hľadiska funkčného
totiž striktne rozlišujeme plnenie zmenkou (platobná zmenka pro soluto) a plnenie
113
prostredníctvom zmenky (platobná zmenka pro solvendo). Pri vyjadrení platobnej
funkcie zmenky je totiž potrebné vyprecizovať legislatívny text, pretože inak by
nebolo možné určiť, o aký typ platobnej zmenky ide. Z tohto dôvodu zohráva v uvedenom kľúčovú úlohu metóda gramatického výkladu. Aj keď je možné pripustiť
plnenie úverového záväzku prostredníctvom zmenky, v úverových vzťahoch je aj
platobná zmenka pro solvendo zriedkavosťou a veľkou raritou.
Najčastejšie sa v súvislosti s úverovými vzťahmi používa zaisťovacia zmenka,
ktorá pôsobí vo funkcii zaisťovacieho mechanizmu v úverových vzťahoch.
O zaisťovacej zmenke však § 4 ods. 7 zákona č. 258/2001 Z. z. vôbec nepojednáva (na
rozdiel od českej právnej úpravy – § 12 zákona č. 321/2000 Sb.). Chýba totiž
legislatívny text, ktorý by sa týkal aj zmenky plniacej funkciu zaisťovacieho inštitútu,
v príkladnom možnom znení: „ak spotrebiteľský úver je zaistený zmenkou.“ Z toho
dôvodu je namieste otázka, či sa pri emisii zaisťovacej zmenky viažucej sa na
spotrebiteľský úver vzťahuje vôbec ustanovenie § 4 ods. 7 zákona č. 258/2001 Z. z.,
a teda tým aj celá ochrana spotrebiteľa vyplývajúca zo zákona č. 258/2001 Z. z.
Gramatickým (jazykovým) výkladom § 4 ods. 7 by sme dospeli k záveru, že
predmetné ustanovenie sa vzťahuje výslovne na platobnú zmenku pro soluto, t. j. ani
nie na platobnú zmenku pro solvendo, nehovoriac už o zaisťovacej zmenke.
Gramatický výklad sám osebe bez rešpektovania logických súvislostí medzi
jednotlivými ustanoveniami právneho predpisu, účelu právneho predpisu
a okolností jeho vzniku, však často vedie k záverom nadýchnutých prílišným
formalizmom, čo je neprijateľné.
V ustanovení § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. je naopak len všeobecne
uvedené, že v prípade emisie zmenky v súvislosti so spotrebiteľským úverom musí
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať podmienky, za ktorých možno zmenku
použiť. V tomto ustanovení zákonodarca hovorí všeobecne o zmenke bez toho, že
by spresňoval, o aký druh zmenky ide z hľadiska funkčného. Je nelogické, aby na
strane jednej zákon stanovoval obligatórne povinnosť upraviť podmienky použitia
akejkoľvek zmenky (bez ohľadu na jej funkciu) emitovanej v súvislosti so spotrebiteľským úverom a na strane druhej upravoval povinnosti veriteľa smerom k spotrebiteľovi len vo vzťahu k platobnej zmenke, a to nie akejkoľvek platobnej zmenke, ale len
k platobnej zmenke pro soluto. Podmienky použitia zmenky (bez ohľadu na jej
funkciu), t. j. vymedzenie práv a povinností účastníkov v zmysle § 4 ods. 3 písm. c)
zákona č. 258/2001 Z. z. sú nakoniec širším pojmom, než je len norma regulujúca
spôsob správania (§ 4 ods. 7 zákona č. 258/2001 Z. z.) v rámci už upravených práv
a povinností v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Teleologickým výkladom
uvedených zákonných ustanovení v ich celkovom kontexte je možné dospieť
k záveru, že povinnosť veriteľa správať sa smerom k spotrebiteľovi v súlade
114
s podmienkami zmluvy o spotrebiteľskom úvere pri použití akejkoľvek zmenky
z hľadiska jej funkcie (či už platobnej pro soluto, platobnej pro solvendo, alebo
zaisťovacej) vyplýva všeobecne nielen z § 4 ods. 7 zákona č. 258/2001 Z. z., ale
predovšetkým z práv a povinností týkajúcich sa spôsobu použitia zmenky v zmysle
§ 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 258/2001 Z. z.. Takýto výklad je aj eurokonformný,
pretože je s účelom európskej úpravy majúcej za cieľ ochrániť spotrebiteľa aj
v zmenkovom vzťahu viažucom sa k spotrebiteľskému úveru, a preto ho je potrebné
uprednostniť pred striktným gramatickým výkladom.
Postavenie zmenky pri spotrebiteľských úveroch
od 1. januára 2008
V predloženej novele zákona č. 258/2001 Z. z. sa pôvodne navrhoval úplný zákaz emisie zmeniek súvisiacich so spotrebiteľským úverom. Pôvodne navrhovaná
dikcia zákonného ustanovenia znela: „V súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ nesmie
prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru.“ Je potrebné aj v tejto súvislosti pripomenúť, že zákonodarca opätovne používa pojem „splniť dlh zmenkou“, čo je pojem viažuci sa v zmenkovej právnej
terminológii výlučne len k platobnej zmenke pro soluto. To znamená, že „splnenie
dlhu prostredníctvom zmenky“ opätovne absentuje, čo zrejme vyplýva z nedostatku vedomostí zmenkového práva. Na strane druhej vidiet aj pokrok v zlepšovaní vedomostí o zmenkovom práve u zákonodarcu, pretože už explicitne používa aj pojem „zmenka na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru“, t. j. ide o zaisťovaciu zmenku. Aj napriek uvedenej absencii je možné z dôvodov uvedených
v predchádzajúcej kapitole tohto článku vyvodiť, že generálny zákaz sa vzťahuje na
emisiu každej zmenky bez ohľadu na jej funkciu, pokiaľ by mala byť emitovaná v súvislosti so spotrebiteľským úverom.
Nakoniec však rozprava v parlamente priniesla zmenu oproti pôvodne
navrhovanému generálneho zákazu používania zmeniek, pričom § 4 ods. 6 zákona
č. 258/2001 Z. z. (pozn. predtým § 4 ods. 7) bol schválený v znení: „V súvislosti
s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh
zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na
zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej
výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných
pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške
maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp.
115
vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je
povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku
platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.“
Z kontextu ustanovenia vyplýva, že zákaz emisie zmeniek súvisiacich so
spotrebiteľským úverom sa vzťahuje výlučne na platobné zmenky. Zákonodarca
pripustil emisiu zaisťovacích zmeniek súvisiacich so spotrebiteľským úverom,
pričom veľmi nedôsledne a vágne vyjadril v legislatívnom texte obmedzenie
zmenkovou sumou vo vzťahu k istine zo spotrebiteľskému úveru a povinnosť
dlžníka vydať zmenku, na ktorej je uvedená zmenková suma v rozpore s uvedeným
ustanovením. Ak totiž už dlžník raz emitoval zmenku, veriteľ takúto zmenku prijal,
nie je možné „možnosť prijatia zmenky veriteľom“ viazať na správne vyplnenie
zmenkovej sumy, pretože kumulatívne splnenie týchto dvoch podmienok je
vzájomne nemožné. Z účelu ustanovenia totiž vyplýva, že veriteľ môže prijať od
dlžníka len blankozmenku slúžiacu na zaistenie spotrebiteľského úveru.
O blankozmenku ide z toho dôvodu, že zákonodarca predpokladá určite vždy
dodatočné vyplnenie zmenkovej sumy v súlade s „aktuálnym“ dlhom vyplývajúcim
zo spotrebiteľského úveru. Dodatočné vyplnenie zmenkovej sumy je možné vyvodiť
z toho, že zmenková suma v čase jej vyplnenia zodpovedá aktuálnej výške
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút
a iných nárokov veriteľa) vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského
úveru.
Ešte viac zmätočne vyznieva tretia veta § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z.,
v zmysle ktorého veriteľ nesmie prijať zmenku vyplnenú v rozpore s druhou vetou
§ 4 ods. 6. Veriteľ predsa musí najprv prijať (blanko)zmenku a až v prípade porušenia
povinnosti dlžníkom spotrebiteľského úveru ju môže následne doplniť. Ak zmenku
veriteľ raz prijme, potom už následne ju nie je možné „neprijať“, ak bola vyplnená
v rozpore so zákonom. V zmysle uvedenej tretej vety veriteľ nesmie len neprijať od
dlžníka v súvislosti so spotrebiteľským úverom inú zmenku, než je zaisťovacia zmenka z hľadiska svojej funkcie (t. j. nesmie prijať od dlžníka platobnú zmenku). Je
nelogické, prečo zákonodarca stanovil, že veriteľ má povinnosť vydať zmenku
vyplnenú veriteľom v rozpore s uvedenou druhou vetou § 4 ods. 6. Pokiaľ by totiž
veriteľ žaloval spotrebiteľa na vyššiu sumu, než je zákonom prípustná, spotrebiteľ
v pozícii dlžníka by sa ubránil v zmenkovom konaní námietkou vyplnenia zmenky
v rozpore so zákonom, a to v časti plnenia, ktoré presahuje zákonom dovolenú
mieru (§ 4 ods. 6, veta druhá). Bolo by otázne, ako by postupoval súd, ak by veriteľ
v konaní o zaplatenie zmenky vyplnil zmenkovú sumu nad rámec dovolený
zákonom, pričom by sa zároveň spotrebiteľ v inom konaní domáhal reivindikačnou
žalobou vydania zmenky z dôvodu vyplnenia zmenkovej sumy nad hranicu
116
dovolenú zákonom. Spotrebiteľ sa o rozpore vo vyplnení zmenky dozvie prvýkrát až
pri predložení zmenky veriteľom na platenie, resp. zo žalobného návrhu.
Najzarážajúcejším ustanovením je posledná veta § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001
Z. z., v zmysle ktorého sa má povinnosť vydať zmenku a iné povinnosti vyplávajúce
z § 4 ods. 6 vzťahovať aj v prípade akejkoľvek zmeny majiteľa zmenky. To znamená,
že uvedené by sa malo vzťahovať aj na indosatára, ktorý nadobudol zmenku
indosamentom. Posledná veta § 4 ods. 6 je v rozpore so všetkými princípmi
zmenkového práva, ktoré sú typické nielen pre slovenské zmenkové právo, ale pre
zmenkové právo vôbec, ktorého korene siahajú až do 15. st. a v súčasnosti pramenia
zo Ženevských dohovorov z roku 1930. Pokiaľ by sa totiž povinnosť vydať zmenku
mala vzťahovať aj na indosatára, ktorý nemá nič spoločné s kauzálnym vzťahom
medzi spotrebiteľom (vystaviteľom) a remitentom (veriteľom), potom by sme
absolútne popreli Ženevské dohovory z roku 1930. Zmenka viažuca sa na
spotrebiteľský úver je predsa zmenkou z hľadiska zmenkového práva ako zmenka
každá iná. Je to len prvotná funkcia zmenky, ktorá vyplýva len z vlastného vzťahu
medzi spotrebiteľom (vystaviteľom) a remitentom (veriteľom). Indosatár
nadobúdajúci zmenku nie je povinný skúmať príčinu, na základe čoho bolo zmenka
emitovaná. Zákon zmenkový garantuje indosatárovi nadobudnutie všetkých práv
zo zmenky (čl. I § 14 ZZŠ), t. j. indosatár nadobúda práva zo zmenky originárne a jeho
práva sa neodvodzujú od práv predchodcu (remitenta - indosanta). Domnievam sa,
že základné axiómy zmenkového práva nie je potrebné ďalej rozvádzať, rovnako tak
ako nie je potrebné vysvetľovať, prečo 2 plus 2 sa rovná 4. Uvedené faux pas sa
mohlo stať len v dôsledku neznalosti základných princípov zmenkového práva u zákonodarcu, ktorý poslednú vetu § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. schválil.
Pokiaľ je evidentný rozpor zákona č. 258/2001 Z. z. (posledná veta § 4 ods. 6)
s ustálenými princípmi zmenkového práva stanovenými zákonmi, medzinárodnými
zmluvami a jednotne vykladanými zmenkovou teóriou niekoľko desaťročí, ba až
storočí, nie je možné na rozporné ustanovenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z.
prihliadať.
117
Resumé
Článok reaguje na prijatú novelu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, a to na novelu ustanovení zákona týkajúcich sa použitia zmenky v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi. Cieľom článku je poukázať na nejednoznačné ustanovenie o zabezpečení spotrebiteľského úveru zmenkou. Autor uvádza možné rozdielne interpretácie predmetného zákonného ustanovenia a poukazuje na rozpory
tohto zákonného ustanovenia so všeobecnými princípmi zmenkového práva.
JUDr. Branislav Jablonka, Phd.
advokát, Bratislava
Ústav súkromného práva
Fakulta práva, BVŠP
mail.: [email protected]
118
Limitácia náhrady škody – pohľad (rýdzo) civilistický
Limitácia náhrady škody – pohľad
(rýdzo) civilistický
Marek Števček
Kľúčové slová
škoda, limitácia, princíp reparácie, zásady súkromného práva
Problematika náhrady škody predstavuje vo všeobecnosti komplex inštitútov,
ktorých zložitosť, teoretická hĺbka a praktickosť aplikačného dosahu sú pomerne
známe, a to ako vo sfére hmotnoprávnej úpravy, tak i v súvislostiach procesných.
Nie je naším zámerom rozoberať všeobecne (a to ani na úvod) jednotlivé tieto súvislosti, nakoľko predmetom tejto úvahy bude v civilistike v poslednej dobe jedna
z najdiskutovanejších otázok, a to otázka limitovania náhrady škody. Pokúsime sa
poskytnúť pohľad civilistický v najširšom zmysle tohto pojmu, teda komparovať civilistickú rigorozitu reprezentovanú Občianskym zákonníkom a istú komercionalistickú liberálnosť, na ktorej báze je vybudovaný Obchodný zákonník, a pokúsime sa
skúmať, či oba pohľady svojím spôsobom civilistické nemajú na danú problematiku
zhodnú bázu v podobe základných postulátov, axióm či princípov, na ktorých spočíva súkromné právo.
Limitácia v najvšeobecnejšej rovine predstavuje obmedzenie, stanovenie limitu, hranice. Limitácia náhrady škody predstavuje teda obmedzenie nároku na
náhradu škody. Otázka, ktorá rezonuje vo vede súkromného práva, teda môže byť
formulovaná tak, či je prípustné nárok na náhradu škody obmedziť. Odpoveď na
túto otázku musí však viesť cez spresnenie hypotézy, ktorej platnosť či neplatnosť
skúmame, či v intenciách popperovskej sémantiky o falzifikáciu ktorej sa usilujeme.
Nárok na náhradu škody totižto ipso facto obmedzený je, a to určitými limitmi, ktoré
v zásade spochybnené nie sú.
Prvým limitom je samotný zákonodarca. V normatívnej rovine teda určité limity existujú a v aplikačnej praxi nebudú pôsobiť problémy. Zákonnými limitmi
nároku na náhradu škody sú napríklad:
119
l
l
l
l
l
expressis verbis formulované obmedzenie výšky náhrady škody v prípade škody spôsobenej chybným výrobkom,
obmedzenie výšky nároku pri zodpovednosti za škodu pri prevádzke jadrových elektrární,
zodpovednosť za klenoty, peniaze a iné cennosti len do výšky ceny ustanovenej vykonávacím predpisom pri zodpovednosti na veciach vnesených a odložených podľa ust. § 434 Občianskeho zákonníka,
stanovenie limitu pri zodpovednosti zamestnanca za škodu len do výšky trojnásobku priemerného mesačného zárobku, ak nebola škoda spôsobená úmyselne,
limitácia výšky presahujúcej zaplatenú zmluvnú pokutu.
V tejto kategórii limitácie výšky škody môžeme samozrejme vnútorne diferencovať medzi absolútnymi limitmi a tými, ktoré sú korigovateľné dohodou
zmluvných strán. Napríklad spomínanú výšku náhrady škody prevyšujúcej zaplatenú zmluvnú pokutu, ktorá je zákonným limitom, možno vylúčiť dohodou
zmluvných strán. Určite existuje množstvo ďalších príkladov, avšak nie je možné
a ani účelné teraz ich enumerovať. Podstatná poznámka v tejto súvislosti však teraz
je tá, že napriek skutočnosti, že zákonodarca v týchto zákonných limitoch pripustil
obmedzenie výšky na nároku škody, uľahčil tým síce aplikačnej praxi, ale vede civilného práva vôbec neznemožnil viesť diskusie na tému, či je tento prístup
zákonodarcu vôbec správny. Nepochybne tento stav1 prispel k umožneniu diskusie
či úvah na tému zmluvnej limitácie náhrady škody: o tom však neskôr.
Druhým okruhom zákonnej limitácie náhrady škody v teoretickej rovine predstavuje limitácia rozsahu náhrady škody. V tomto zmysle sa musíme stručne pozastaviť nad otázkou rozsahu náhrady škody v súkromnom práve. Otázka rozsahu
náhrady škody je vlastne otázkou, čo sa ako náhrada škody hradí. Rozlišujeme pritom:
l
otázku, či sa hradí škoda priama alebo aj nepriama,
l
či sa nahrádza iba skutočná škoda, alebo aj ušlý zisk,
l
či sa skutočná škoda (prípadne ušlý zisk, v zásade však toto kritérium možno
použiť na celú šírku teoretického vymedzenia rozsahu náhrady škody) uhrádza
so zreteľom na stupeň zavinenia alebo bez zreteľa naň,
l
či sa hradí škoda majetková alebo aj nemajetková ujma,
l
či sa hradí škoda predvídateľná alebo aj nepredvídateľná a so zreteľom, na aké
okolnosti sa na toto kritérium prihliada.
1) T. j. v de lege lata právnej úprave pripustenie určitej zákonnej limitácie nároku na náhradu škody
120
Na prvý pohľad samozrejmé postuláty, na ktorých je postavené naše súčasné
súkromné právo, a to, že sa hradí tzv. priama škoda pozostávajúca zo skutočnej
škody a ušlého zisku, že sa hradí škoda na veci v zmysle majetkovej škody
a nemajetková ujma len v prípadoch, keď to zákon výslovne pripúšťa, a to v zásade
bez zreteľa na zavinenie,2 a v obchodnom práve so zreteľom na predvídateľnosť
vzniku škody, sa v historickom kontexte vôbec nerodili ľahko.3 Hoci to tak na prvý
pohľad nevyzerá, aj tieto skutočnosti predstavujú určitý zákonný limit výšky
náhrady škody, a to limit dosť podstatný.
Rovnako zákonne limity (tretí nami uvažovaný okruh) môže zákonodarca stanoviť z hľadiska spôsobu náhrady škody. V konkrétnostiach môžeme hovoriť:
l
l
o tom, či sa preferuje relutárna náhrada alebo reštitučná náhrada, teda, či sa
škoda nahrádza v peňažnom ekvivalente alebo navrátením do pôvodného stavu,
o tom, ktorý časový moment je pri relutárnej náhrade rozhodujúci. Je veľký rozdiel, či sa nahrádza škoda v čase poškodenia alebo k inému, neskoršiemu časovému momentu.
Opätovne, naše súkromné právo vychádza z koncepcie preferovanej relutárnej
náhrady podľa ceny v čase poškodenia veci,4 hoci aj tento názor sa musel
v historickoprávnom kontexte emancipovať spod doktrinálnych spútaní socialistického civilného práva, ktoré preferovalo naturálnu reštitúciu, a to v zásade aj podľa
vôle škodcu (nie poškodeného, ako je tomu v súčasnosti).
Štvrtou skupinou zákonných ustanovení limitujúcich v najširšom zmysle slova
nárok na náhradu škody, budú ustanovenia o kvalifikovanom plynutí času.
Vychádzajúc zo zásady právnej istoty v súkromnoprávnych vzťahoch je limitovaná,
akákoľvek nárokovateľnosť subjektívneho práva5 v dôsledku uplynutia kvalifikovanej doby, premlčacej či prekluzívnej (v prípade prekluzívnej doby, resp. jej márneho
uplynutia už pochopiteľne hovoríme o strate nielen nárokovateľnosti práva, ale
o strate subjektívneho práva ako takého). Aj nárok na náhradu škody je teda určitým
spôsobom obmedzený, a to konkrétne uplynutím premlčacej doby, ktorej v konkrétnostiach môže kolísať medzi jednotlivými predpismi súkromného práva,
2) S istou odchýlkou v individuálnom pracovnom práve, kde stupeň zavinenia zohráva rolu z pohľadu náhrady škody, avšak tento postulát sa vykryštalizoval v našom súkromnom práve ako výnimočný.
3) Nebudeme sa bližšie tejto otázke venovať, a to najmä preto, že tak v poslednom čase bolo dôkladne a vyčerpávajúco učinené
v brilantnej stati profesora Eliáša. Porovnaj Eliáš, K.: Obsah, zpúsob a rozsah náhrady škody v soukromém právu. In.: Slovenské
dni obchodného práva (zborník z medzinárodnej konferencie), Bratislava 2006, s. 7 a nasl.
4) V tejto súvislosti nie je bez zaujímavosti, že procesné právo civilné stojí na presne opačnej zásade, a síce že pre súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, hoci opätovne v historickoprávnych súvislostiach možno hovoriť o víťazstve tejto
koncepcie až v minulom storočí. Napríklad tzv. civilní řád soudní, zák. č. 113/1895 ř. s., stál na zásade, že pre súd je rozhodujúci
stav v čase začatia konania. De lege lata však len zákon (napríklad v spomínanom prípade) alebo povaha veci (napríklad pri
vyporiadaní BSM) môže stanoviť výnimku zo zásady, že súd vychádza zo skutkového stavu zisteného ku dňu vyhlásenia rozhodnutia.
5) pre úplnosť dodávame, že akéhokoľvek majetkového subjektívneho práva s výnimkou vlastníckeho práva.
121
prípadne v rámci jednotlivých historických období ich existencie. Filozoficky je to
podľa nášho názoru plne a bezrozporne obhájiteľné aplikovaním zásady „vigilantibus iura scripta sun“,6 ktorá chráni rovnomerne obe strany pred časovo neúmerným
uplatňovaním práva: škodcu tým, že márnym uplynutím premlčacej doby zaniká
právna nárokovateľnosť práva na náhradu škody, a poškodeného tým, že na tento
zánik súd prihliada len v dôsledku kvalifikovanej námietky škodcu.
Ďalším možným spôsobom (piatou skupinou prípadov) limitácie výšky
náhrady škody je tzv. moderačné oprávnenie súdu. Na rozdiel od predchádzajúcich
prípadov však ide nie o limit zákonný, ale o na základe zákona uplatnený prvok
voľnej sudcovskej úvahy. V teoretickej rovine je moderačné oprávnenie súdu
konštruované ako ekvitálna „brzda“ príliš pozitivistického či krajne normativistického uplatňovania subjektívneho práva, či inak povedané o uplatnenie zásady ekvity
v súkromnoprávnych vzťahoch. V hmotnoprávnej rovine nachádza tento princíp
uplatnenie ako princíp tzv. dobrých mravov v občianskom práve a ako princíp tzv.
poctivého obchodného styku v práve obchodnom, a v oboch právnych odvetviach
ako generálny princíp zákazu šikanózneho výkonu práva. V procesnej rovine ide
o decízne oprávnenie súdu primeraným spôsobom (spravidla) znížiť stricto sensu
daný a objektivizovaný (na základe výsledkov dokazovania v procese) nárok na
náhradu škody. V doktrinálnej rovine môžeme rozlišovať situácie, kedy objektívne
právo vôbec nezmieňuje otázku moderačného oprávnenia súdu, a kedy túto zásadu
výslovne zakotvuje. V prvom prípade sa prikláňame k záveru, že z mlčania zákona
(zákonodarcu) nemožno vyvodiť zákaz takéhoto moderačného zásadu súdu v zmysle limitovania normatívne nerozpornému nároku na náhradu škody v príslušnej7
výške, naopak – pôjde o pretavenie všeobecnej zásady ekvity v súkromnom práve,
o usilovanú prirodzenú slušnosť objektívneho i subjektívneho práva do roviny súdneho rozhodovania. V prípade, ak zákonodarca limity tejto zásady (moderačného
oprávnenia súdu) striktne či menej striktne stanovil, bude zrejme nevyhnutné tieto
limity rešpektovať, a so zreteľom na mieru normatívneho vyjadrenia, či na intenzitu
prípustnosti tejto zásady ju aplikovať v takej podobe, aká zodpovedá onomu normatívnemu vyjadreniu.
V rovine aplikačno-právnej táto zásada de lege lata má miesto aj v slovenskom
súkromnom práve, avšak s rozdielnym normatívnym vyjadrením pre jeho jednotlivé
subsystémy. V občianskom práve je pripustená výslovne, a to v ustanovení § 450
Občianskeho zákonníka. Nie je nezaujímavé, že intenzita tohto normatívneho
6) čo možno voľne preložiť ako „bdelým náleží právo“ teda inak povedané právo (v zmysle objektívne právo) je písané pre toho,
kto o svoje právo (v zmysle subjektívne právo) náležite dbá.
7) môžeme povedať nespravodlivej (?)
122
vyjadrenia je pomerne značná, svedčiaca v prospech limitovania výšky náhrady škody v prípadoch hodných osobitného zreteľa, a to v zásade bez možnosti voľnej
úvahy súdy, či k aplikácii tejto zásady prikročí, alebo nie. To vyplýva jednoznačne
z dikcie „súd náhradu škody primerane zníži“ – táto dikcia indikuje povinnosť pre
súd aplikovať túto zásadu vždy, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Na voľnej sudcovskej úvahe sa ponecháva identifikácia hypotézy tejto právnej normy,
teda kedy vlastne pôjde o prípady hodné osobitného zreteľa,8 ako aj v samotnej
dispozícii právnej normy, teda v samotnej otázke konkrétnej výšky zníženia náhrady škody. Súd pri aplikácii tejto zásady musí v zmysle citovaného ustanovenia
Občianskeho zákonníka vziať do úvahy:9
l
okolnosti vzniku nároku na náhradu škody, teda to, ako ku škode došlo (môže
ísť napríklad o okolnosť, ktorá čiastočne znamená vylúčenie zodpovednosti
škodcu),
l
osobné pomery fyzickej osoby – škodcu (napríklad jej zdravotný stav, rodinné,
zamestnanecké a iné spoločenské pomery),
l
majetkové pomery fyzickej osoby – škodcu (napríklad ak by plná majetková satisfakcia poškodeného viedla k likvidačným následkom škodcu, tu však treba
komplexne zvážiť aj ďalšie okolnosti, najmä zrejme tú, či by nie plná majetková
satisfakcia poškodeného vážne neohrozila, inak povedané, či poškodený nie
plnú majetkovú satisfakciu „znesie“ relatívne bez úhony a pod.),
l
celkové pomery (osobné aj majetkové fyzickej osoby – poškodeného (porovnaj skoršie výklady),
l
to, či nejde o škodu spôsobenú úmyselne, kde zníženie náhrady škody nemožno vykonať.10
Samotná výška limitácie výšky náhrady škody je už potom na sudcovskej úvahe, ale „voľnosť“ tejto úvahy je limitovaná, objektivizovaná cez prizmu uvedených
kritérií.
Pokiaľ ide o obchodnoprávnu úpravu, je istým paradoxom (pokiaľ berieme do
úvahy celkovú „liberálnosť“ koncepcie Obchodného zákonníka), že v zmysle kogentného ustanovenia § 386 ods. 2 Obchodného zákonníka výšku náhrady škody
nemôže súd znížiť. Vidíme teda, že v obchodnoprávnych vzťahoch, ktoré pokrýva
Obchodný zákonník, je moderačné oprávnenie súdu v tomto zmysle vylúčené. K
8) V konkrétnostiach môže túto otázku dokresľovať judikatúra, najmä konštantná judikatúra najvyšších súdnych autorít
9) Spomínané otázky musí súd riešiť v odôvodnení svojho rozhodnutia o limitácii náhrady škody – v opačnom prípade, resp.
v prípade nedostatočnosti vysporiadania sa s týmito otázkami to zakladá nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia o znížení
náhrady škody a možnosť jeho revízie zo strany nadriadeného súdu v konaní o opravnom prostriedku.
10)Tu treba poznamenať, že ide o jedno z mála historickoprávnych rezíduí vnášania tzv. subjektívneho prvku do náhrady škody.
Rozoberali sme už tieto súvislosti vyššie, naše súkromné právo v zásade opustilo subjektivizujúce či priamo subjektívne prvky v náhrade škody, teda zreteľ miery zavinenia na povinnosť hradiť škodu či jej pomernú časť. Tieto tendencie opúšťania
subjektivizujúcich kritérií považujeme za správne, napríklad aj so zreteľom na koncepciu prezumovaného zavinenia v občianskoprávnej koncepcii zodpovednosti za škodu. Uvedené ustanovenie preto považujeme za obsolétne.
123
tomuto postulátu sa ešte vrátime, zatiaľ len predosielame, že toto kogentné ustanovenie podľa nášho názoru vylučuje možnosť limitácie náhrady škody v obchodnom
práve vôbec.
Doposiaľ sme sa zaoberali širšími súvislosťami, limitmi výšky náhrady škody vo
faktickom zmysle, pravda, vyplývajúcom zo zákonnej úpravy. Považovali sme za potrebné tieto súvislosti uviesť, nakoľko sa na ne zabúda pri pertraktácii limitácie
náhrady škody, kde sa pod limitáciou náhrady škody chápe len zmluvné dojednanie
dané ex ante, teda akési zmluvné obmedzenie budúcej škody, resp. jej výšky. 11 Toto
vymedzenie môžeme pojmovo nazvať ako limitácia náhrady škody v užšom
zmysle. Práve táto skupina prípadov limitácie náhrady škody pôsobí aplikačné problémy, pretože absentuje právna úprava, ktorá by danú problematiku upravovala.
Treba dodať, že len zdanlivo absentuje, pretože otázka i odpoveď na ňu sú pomerne jasné.
Otázka teda znie, či možno zmluvným dojednaním daným vopred, pred tým
ako riešená situácia vôbec nastane, obmedziť (limitovať) výšku potenciálnej škody,
ktorá v budúcnosti z tohto zmluvného vzťahu môže vzniknúť. Otázka časového momentu takéhoto zmluvného dojednania je pomerne jasne vnímaná v tom zmysle, že
ex post zmluvné dojednanie o limitovaní výšky vzniknutej škody je možná
a prípustná, teda právnoaplikačne bezrozporná. Inštitúty zmluvnej pokonávky (narovnania či dohody o urovnaní), dohody o odpustení dlhu či rôznych inominátnych
zmluvných dojednaní v zásade bezproblémovo operujú s inštitútom obmedzenia
výšky škody, ktorú má škodca plniť. Otázka sa práve preto koncentruje do podoby, či
takéto zmluvné dojednania sú prípustné v zmluve zakladajúcej právny vzťah jej
účastníkov, kedy nie je jasné, či a v akej výške škoda vôbec vznikne.
Odpoveď na túto otázku môžeme rozčleniť do podoby normatívnej
a právnofilozofickej, ktoré sú v tomto prípade podľa nášho názoru vo vzácnej zhode.
Rovnako tak diferenciácia na občianskoprávne a obchodnoprávne vzťahy je v tomto
zmysle bez významu, aj keď isté divergencie sa tu nepochybne objavujú, avšak rovnako nemajú podľa nás valný význam pri hľadaní koncepčnej odpovede na uvedenú
otázku.
V spomínanej normatívnej rovine nachádza svoje vyjadrenie odpoveď na uvedenú otázku v kogentných ustanoveniach základných súkromnoprávnych kódexov.
Podľa ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka je dohoda, ktorou sa niekto vzdáva
práva, ktoré môže v budúcnosti iba vzniknúť, neplatná. Ide o neplatnosť absolútnu
vzhľadom na notoricky známu koncepciu neplatnosti ako právneho následku vadnosti právneho úkonu v občianskom práve. Žiadne právnoteoretické ekvilibristiky
11) Porovnaj Eliáš, K.: o. c. v poznámke 3, s. 27.
124
toto ustanovenie neobídu ani so zreteľom na problematickosť vnímania dichotómie
kogentných a dispozitívnych noriem v oblasti občianskeho práva. To, či určité ustanovenie v Občianskom zákonníku (a v civilnom, súkromnom práve všeobecne vôbec)
má kogentný alebo dispozitívny charakter, sa rozpoznáva pomerne ťažko.12 Všeobecné ustnovenie § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka tiež poskytuje len hmlisté a v praxi
neisté rozlíšenie noriem dispozitívnych a kogentných – kedy z povahy ustanovení vyplýva, že sa od nich účastníci občianskoprávnych vzťahov (ne)môžu odchýliť, je rovnako ťažké vyabstrahovať. Odpoveď podľa nášho názoru tkvie v samotnej podstate rozlišovania právnych noriem na dispozitívne a kogentné. Samotná podstata tkvie v intenzite právnej reglementácie súkromnoprávnych vzťahov so zreteľom na dichotómiu
záujmov súkromnoprávnych a spoločenských. Inak povedané, tam kde podľa názoru
zákonodarcu legitimizovaného teóriou spoločenskej zmluvy prevažuje širší spoločenský záujem na niečom (je irelevantná oblasť spoločenských vzťahov, ktorá je in concreto predmetom tejto reglementácie) nad individuálnym, slobodným autonómnym
záujmom jednotlivca, bude povaha právnej normy kogentná. Tam, kde sa na širšom
spoločenskom záujme netrvá tak intenzívne, resp. nedochádza k výraznejšiemu konfliktu záujmov súkromných a verejných, bude norma dispozitívna.13
Uvedené ustanovenie zákona je podľa nášho názoru len ťažko spochybniteľne
kogentné. Ani argument, že ide o ojedinelé ustanovenie zavedené do nášho civilného
práva v období socialistických, materiálnoprávnych determinantov regulácie právnych vzťahov, neobstojí. Jednak je zatracovanie všetkého, čo v práve vzniklo alebo
bolo napísané pred rokom 1989 krátkozraké a neslušné, a jednak uvedené ustanovenie je len normatívnym vyjadrením zásady ochrany slabšej zmluvnej strany, ktorá je
pre občianske právo typická.14 Zabezpečuje rovnosť možností, šancí, rovnosť zbraní
oboch (všetkých) účastníkov zmluvného vzťahu v tom zmysle, že im umožňuje (nezakazuje) dohodnúť sa so zreteľom na znalosť všetkých relevantných súvislostí, ktorú účastníci zmluvného vzťahu nepochybne získajú až vtedy, ako k relevantnej skutočnosti naozaj dôjde. Akékoľvek ex ante dojednania sú potenciálne rizikové práve so
zreteľom na neznalosť všetkých pomerov a okolností, ktoré viedli ku vzniku škody. Do
úvahy by za istých okolností pri existencii zmluvného dojednania ex ante obmedzujúceho výšku náhrady škody prichádzalo odstúpenie od zmluvy pre tieseň či nápadne
12)Ak samozrejme abstrahujeme od koncepcie Obchodného zákonníka, ktorý v zásade všetky kogentné ustanovenia taxatívne
vymenúva, čo je však zriedkavé, a vzhľadom aj na iné skutočnosti pomerne nespoľahlivé. Onými inými skutočnosťami sú napríklad slovné spojenia typu „ak sa strany nedohodnú inak“ či „inak je právny úkon neplatný“ a pod., ktorým sa nevyhol ani
Obchodný zákonník.
13)Pozri k tomu podrobnejšie brilantné právnoteoretické úvahy Knappove (Knapp, V.: Teorie práva, 1. vydání. Praha, C. H. Beck
1995, s. 53 a nasl.), ktorých hĺbku a dosah len ťažko možno spochybniť.
14)V poslednom čase sa však napríklad v tzv. spotrebiteľských zmluvách ochrana slabšej strany stáva až pozitívnou diskrimináciou, čo však podľa nášho názoru nie je správne. Ochrana slabšej zmluvnej strany má byť len korekciou nerovného postavenia účastníkov občianskoprávnych vzťahov, a teda sa v tomto zmysle javí len ako subzásada zásady rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov a akékoľvek odchýlky od tejto zásady sú v princípe nežiadúce a škodlivé.
125
nevýhodné podmienky či neplatnosť zmluvy pre podstatný omyl. To je však už zložitá otázka tzv. predzmluvnej zodpovednosti účastníkov právneho úkonu (tzv. doktrína culpa in contrahendo), ktorá sa svojou šírkou i celkovým zameraním vymyká obsahu nášho skúmania v tomto príspevku.
V obchodnoprávnej rovine je situácia normatívne riešená kogentným ustanovením § 386 ods 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého sa nároku na náhradu škody nemožno vzdať pred porušením povinnosti, z ktorého môže škoda vzniknúť. Pôjde
nepochybne o porušenie zmluvnej povinnosti, nakoľko tzv. mimozmluvnej zodpovednosti v zásade otázka limitácie náhrady škody nebude pojmovo zodpovedať vôbec. Ťažko si predstaviť, že by sa zmluvným dojednaním ex ante riešila situácia zodpovednosti za škodu vzniknutú z iného ako zmluvného vzťahu. V zásade sa zmluvný aparát vrátane klauzuly o (prípadnej) limitácii náhrady škody môže použiť len na zmluvné,
nie iné právne vzťahy.15 Keďže ide o ustanovenie kogentné, na prvý pohľad sa môže
zdať otázka limitácie náhrady škody zodpovedaná. Zástancovia koncepcie o prípustnosti limitácie náhrady škody v užšom (ex ante zmluvnom dojednaní) zmysle argumentujú dispozitívnosťou ustanovenia § 379 Obchodného zákonníka pojednávajúcom o rozsahu náhrady škody, v zmysle ktorého sa uhrádza skutočná škoda a ušlý
zisk.16 Argumentácia spočíva v tom, že ak je uvedené ustanovenie dispozitívne, je prípustná ex ante zmluvná dohoda o obmedzení výšky náhrady škody. Chyba tohto argumentu spočíva v pojmovom zmiešavaní dohody o rozsahu náhrady škody
a vzdaním sa nároku na jej náhradu. Ak obmedzím rozsah náhrady škody, nevyhnutne sa pojmovo vzdám nároku na jej budúcu náhradu. To je (aj so zreteľom na prípustnosť a dokonca vítanosť vedeckej polemiky) zrejmé na prvý pohľad – ak si stanovím, že v budúcnosti (ak vôbec škoda vznikne) nebude poškodený môcť uplatňovať
povedzme ušlý zisk, alebo skutočnú škodu od sumy x, vzdám sa (budúceho) možného
nároku na ušlý zisk či sumu prevyšujúcu x, čo je v rozpore s kogentným ustanovením
§ 386 ods. 1 Obchodného zákonníka zakotvujúcim zásadu nemožnosti vzdania sa
práva vopred (právnofilozofickú opodstatnenosť tejto zásady sme rozoberali vyššie).
Dispozitívnosť právnej úpravy má tiež svoje medze. Hranicou dispozitívnosti
ust. § 379 Obchodného zákonníka je práve kogentné ust. § 386 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Dispozitívnosť ust. § 379 Obchodného zákonníka sa môže týkať
potenciálnej dohody ohľadne predvídateľnosti škody povedzme práve s ohľadom
na predzmluvnú zodpovednosť zmluvných strán, ale nemôže sa týkať samotnej
15)Iné názory naozaj znesú prídomok excesívne, viď názor (Marek, K.: Limitace náhrady škody a smluvní pokuty. Bulletin slevenskej advokácie 9/2006, s. 32), že zmluvnou pokutou je možné sankcionovať i porušenie zákonnej povinnosti, ktorého absurdnosť je zrejmé na prvý pohľad a bez hlbšieho rozboru prostým systematickým výkladom zákona. Ak je niečo upravené ako
„zmluvná“ pokuta, ťažko ju možno použiť na mimozmluvný vzťah.
16)Rovnako toto ustanovenie operuje s predvídateľnosťou škody, tým sa však na účely tohto príspevku nebudeme zaoberať.
126
j reparačnej funkcie náhrady škody v súkromnom práve, ktoré je postavená na
koncepcii náhrady priamej škody v podobe skutočnej škody a ušlého zisku, ako už
bolo rozoberané vyššie.
Ani názory17 pripúšťajúce v obmedzenej miere limitáciu náhrady škody so
zreteľom napríklad na druh spôsobenej ujmy či stupeň zavinenia (napríklad by sa
nepripúšťala limitácia náhrady škody spôsobenej úmyselne) však celkom nereflektujú stav a funkcie náhrady škody v súkromnom práve. Už bolo spomenuté, že súčasné súkromné právo generálne nie je vybudované na koncepcii rozlišovania zavinenia či jednotlivých jeho stupňov alebo druhu spôsobeného právneho následku (či
bola spôsobená škoda na majetku či na živote, s výnimkou azda relevancie nemajetkovej ujmy priznávanej pri škode na živote a zdraví) ako skutočností relevantných
pre náhrady škody.
Rovnako podstatným argumentom proti možnosti zmluvnej limitácie náhrady
škody ex ante je práve kogentnosť ustanovenia § 386 ods. 2 Obchodného
zákonníka, teda ustanovenia, ktoré vylučuje moderačné oprávnenie súdu vo vzťahu
k výške náhrady škody. Ak nemôže súd výšku náhrady škody znížiť, znamená to, že
v zmysle ust. § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nie je viazaný návrhmi
účastníkov18. Domnievame sa, že v zmysle uvedených zásad, ak by aj strany
dojednali limitáciu náhrady škody, argumentujúc dispozitívnosťou ust. § 379
Obchodného zákonníka, a bez zreteľa na uvádzané argumenty by sme to pripustili
ako dojednanie možné, musel by súd priznať celú výšku náhrady škody bez
zreteľa na jej zmluvné obmedzenie. Iný záver by odporoval kogentnosti
ustanovenia Obchodného zákonníka o nemožnosti moderácie výšky škody súdom,
ako aj uvedenej (rovnako kogentnej, to vyplýva z postavenia Občianskeho súdneho
poriadku v systéme práva ako verejnoprávneho predpisu) zásade výnimky
z viazanosti žalobných žiadostí účastníkov. Samozrejme uvedené neplatí, ak strany
sporu súhlasia s limitovaním rozsahu škody po vzniku škody, nakoľko sme
argumentačne ustálili, že ex post dohoda o limitácii náhrady škody je v zásade
možná. Súd teda nebude viazaný len v tých prípadoch, keď takéto obmedzenie
neexistovalo, teda poškodený by trval na celej výške náhrady škody.
Ako v občianskoprávnej tak v obchodnoprávnej úprave tak podľa nášho názoru
normatívne nie je možné uzavrieť ex ante zmluvné dojednanie limitujúce náhradu
škody v budúcnosti prípadne spôsobenej. Zaujímavý pohľad však môže poskytovať
(podľa nášho názoru v literatúre zatiaľ nespomínaná) aplikácia inštitútu, ktorý by svojou povahou teoreticky limitáciu náhrady škody pripúšťal. Ide o inštitút tzv. súhlasu
17)Eliáš, K.: o. c. v poznámke 3., s. 28
18)Ide o výnimku zo zásady „ne ultra petitum“, teda že súd je viazaný návrhmi účastníkov. Výnimku predstavujú konania, ktoré
sa mohli začať aj bez návrhu a prípady, kedy z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.
127
poškodeného ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť konania, ktorá je jedným zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu vôbec. Doktrína civilného práva sa v
plnej miere odvoláva na náuku práva trestného, ktorá túto otázku podrobne rozpracovala.19 Domnievame sa však, že tento inštitút sa do civilného práva inkorporuje dosť
nekriticky, resp. bez hlbšej reflexie súvislostí pre civilné právo rozhodujúcich. Netrúfame si na tomto mieste rozoberať uvedené súvislosti, obmedzíme sa na konštatovanie,
že súhlas poškodeného ako simulácia limitácie náhrady škody pojmovo neprichádza
do úvahy. Ak by aj „poškodený“ (ktorý vlastne poškodeným nie je, nakoľko ešte ani len
nenastala škodná udalosť) súhlasil s „budúcou škodou“, ktorá vyplynie z jeho zmluvného vzťahu, pojmovo pôjde podľa nášho názoru o vzdanie sa práva vopred, nakoľko
právny úkon treba vykladať podľa obsahu a vôle subjektu, nie podľa názvu inštitútu,
ktorý mu prisúdia zmluvné strany. A navyše, šlo by o dojednanie také vágne a neurčité, že by bola namieste jeho neplatnosť práve z tohto dôvodu, prípadne pre obchádzanie zákona. Zhrnuté a podčiarknuté, ani eventuálny súhlas poškodeného simulujúci limitáciu náhrady škody nie je prípustný.
Z právnofilozofického hľadiska predstavuje uvedená otázka v podstate (zdanlivý) konflikt zásady tzv. individuálnej autonómie subjektov súkromného práva (či
skôr individuálnej autonómie vôle subjektov súkromného práva) predstavujúcej
v najširšej miere zmluvnú slobodu, teda zásadu, že možno slobodne uzavrieť (takmer)
akúkoľvek zmluvu či zmluvné dojednanie, s neprípustnou limitáciou zmluvnej slobody zo strany štátu (rozumej zákona). Ide však len o konflikt zdanlivý, nakoľko zásada individuálnej autonómie nikdy nevystupovala a ani nevystupuje ako absolútne pravidlo. Prejavuje sa (najčastejšie) ako sloboda výberu zmluvného partnera a sloboda
voľby, či do zmluvného vzťahu vstúpim. Avšak pripúšťa sa obmedzenie autonómie
voľby obsahu a formy právne relevantného správania vychádzajúce z filozofickej opodstatnenosti obmedzovania slobody jednotlivca slobodou iného jednotlivca.20 Teda zásada individuálnej autonómie subjektov súkromnoprávnych vzťahov nie je posvätná a neprekročiteľná, ale naopak, pripúšťajú sa limitácie obsahu právnych vzťahov, a práve jedným z podstatných obmedzení obsahu právne relevantného
správania je podľa nášho názoru neprípustnosť limitovania výšky náhrady škody
zmluvným dojednaním ex ante. Ako prirodzený dôsledok tohto postulátu sa javia
byť kogentné ustanovenia zákona (zákonov) takéto zmluvné dojednania zakazujúce.
Opätovne, akékoľvek právnoekvilibristické koncepcie opierajúce sa z filozofického
hľadiska o bezbrehú liberálnu autonómiu subjektov súkromnoprávnych vzťahov, či
19)Z poslednej doby odkazujeme na vynikajúce práce Eduarda Burdu, ktorý podrobne v niekoľkých statiach rozoberá tento inštitút. pozri napr. Burda, E.: Právna podstata súhlasu poškodeného ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu. In. : Naděje
právní vědy. Zborník z medzinárodnej konferencie. Plzeň. v tlači.
20)Porovnaj Hurdík, J.: Zásady soukromého práva. Brno, Masarykova univerzita 1998, s. 50.
128
z pozície normativistickej o dispozitívnosť ustanovenie § 379 Obchodného zákonníka, podľa nášho názoru neobstoja. Rovnako tak metaprávne argumenty zástancov
prípustnosti limitácie náhrady škody spočívajúce v akýchsi efemérnych celospoločenských záujmoch pri projektoch strategického právneho a spoločenského významu, napríklad typu „ak by sa zmluvne výška škody nelimitovala, strategický investor
by zmluvu vôbec neuzavrel, nezískali by sme toľko a toľko pracovných miest či (nedajbože) neposunula by sa hranica ľudského poznania a pokroku“, ako často v diskusiách slýchavame, považujeme za právne irelevantné a obsahovo prázdne. Právne
princípy majú mať povahu všeobecných a za každých okolností a v každej spoločenskej epoche nespochybniteľných axióm, nemajú podliehať módnym výstrelkom
a „spoločenským“21 tendenciám. Je to rovnaké, akoby sme sa snažili každých povedzme päťdesiat rokov spochybniť Archimedov zákon alebo infinitezimálny počet vo fyzike či Darwinovu teóriu prirodzeného výberu v biológii a podobne. Ak má právo ašpirovať na serióznu vedeckú disciplínu, nesmie spochybňovať svoje základy v podobe
zásad a princípov podľa spoločenskej objednávky. A do tejto kategórie podľa nás
zapadá i diskusia o možnosti limitácie náhrady škody ex ante zmluvným dojednaním,
ktorú považujeme za de lege lata neprípustnú a de lege ferenda za priam škodlivú.
Tým samozrejme nechceme obmedziť úvahy a diskusie právnickej verejnosti o tejto
otázke, práve naopak. Jedine tak sa východisková téza akejkoľvek diskusie buď
osvedčí, alebo falzifikuje (v spomínanom diapazóne popperovskej doktríny
vedeckého skúmania) a vyvstane potreba jej nahradenia tézou novou. To je však už
téma na samostatnú štúdiu...
Resumé
Príspevok sa zaoberá problematikou limitácie náhrady škody v súkromnom
práve. Rozoberá limitáciu náhrady škody v širšom zmysle, teda ak vyplýva zo zákona
či na základe zákona z moderačného oprávnenia súdu, ako aj v užšom zmysle, teda
limitáciu náhrady škody zmluvným dojednaním ex ante (pred tým, ako ku škode vôbec došlo). Právnou argumentáciou autor prezentuje názor, že limitácia náhrady
škody v užšom zmysle je neprípustná, ako z normatívneho hľadiska, tak z hľadiska
právnofilozofickej koncepcie súkromného práva vôbec.
JUDr. Marek Števček, Phd.
Ústav súkromného práva
Bratislavská vysoká škola práva,
Fakulta práva
21) Spravidla ide o záujmy úzkeho okruhu subjektov, a to v drvivej väčšine o záujmy materiálne.
129
K otázkam možnosti vznesenia
námietky premlčania v odvolacom
konaní
Alexandra Kotrecová
Kľúčové slová
civilný proces, zásady civilného konania, neúplná apelácia, námietka premlčania, koncentrácia konania, odvolanie
„Spravodlivosť je stála a trvalá vôľa poskytovať každému jeho právo.“1 Spravodlivosť ako taká je v spoločnosti synonymom súdnej moci. Výklad činnosti súdnej
moci pri hľadaní „právneho dobra“ musí byť vnímaný v indíciách súhrnu noriem záväzného charakteru upravujúcich postup a priebeh súdneho konania. V súvislosti so
zavádzaním moderných prvkov, ktoré boli nášmu civilnému procesu dlhý čas cudzie, najmä v dôsledku známeho historického vývoja, vzniká fundamentálny paradox pri hľadaní pomyselne skutočnej spravodlivosti, rámci základných atribútov
práva na spravodlivý proces.
V dôsledku noviel Občianskeho súdneho poriadku vykonaných zákonmi číslo
501/2001 Z. z., 424/2002 Z. z., 353/2003 Z. z. a napokon aj 341/2005 Z. z. začali sa do
nášho civilného procesu zavádzať výrazne nové elementy. Ide predovšetkým o prvky koncentrácie, kontraditktórnosti a systém neúplnej apelácie, v ktorej sa už spomínané prvky koncentrácie ako také objavili. Ich primárnou úlohou, tak ako to vyjadrili
aj dôvodové správy, je urýchliť a zefektívniť sporové civilné konanie, zabrániť účastníkom, aby relevantné dôkazy predstavovali v štádiu tesne pred vyhlásením
rozsudku. Takto prijaté zmeny sa primárne dotýkajú a platia v konaniach sporových.
Koncentračná zásada je výrazne a významne iná ako zásada jednotnosti konania, predovšetkým v tom, že v sebe sústreďuje primárny záujem na urýchlenom rozhodnutí veci. Podstata koncentračného princípu v sporovom konaní spočíva v tom,
1) Institutiones seu Elementa, Liber I., citované podľa M. Skřejpek – Texty ke studiu římskeho práva, Orac, Praha, 2001, s. 273.
130
K otázkam možnosti vznesenia námietky premlčania v odvolacom konaní
že určité procesné úkony sú koncentrované do určitej fázy konania, či lepšie povedané do určitej procesnej lehoty. Nedodržanie tejto lehoty vedie k strate úkonu, ktorý účastníkovi prináležal.2 V zmysle zásady jednotnosti konania, ktorá sa ako jedna
z primárnych ideí prejavuje všeobecne v rámci súdneho konania, totiž súd rozhoduje o priebehu konania v limitoch stanovených zákonom, má možnosť vykonať podľa
vlastného uváženia jednotlivé procesné úkony. Na rozdiel od konania riadeného
koncentračnou zásadou nie je viazaný istým ich presným poradím ustanoveným
právnou normou. Prvky koncentrácie sú jasne viditeľné v § 120 ods. 4 OSP.
Zákon na tomto mieste uvádza, že: „Súd je povinný okrem vecí podľa ods. 2
(veci nesporové, ako aj konkrétne tu vymenované konania) poučiť účastníkov, že
všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie
(§ 115a), najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy
predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy označené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.3 Z uvedeného
teda plynie, že povinnosť tvrdení a povinnosť dôkazná sa sústreďuje do určitého štádia konania, t. j. všetky rozhodujúce skutočnosti a dôkazy, ktoré majú význam pre samotný prebiehajúci spor, musia byť nevyhnutne uvedené v konaní pred súdom prvého stupňa. Možnosť ich pripustenia nastáva len v prípadoch, ak ide o jednu z výnimiek v zmysle § 205a OSP.4
Takto spomenuté prvky koncentrácie sa logicky prelínajú do systému neúplnej apelácie, ktorá sa ako nóvum zaradila do systému Občianskeho súdneho poriadku na základe novely vykonanej zákonom č. 501/2001 Z. z., pričom z hľadiska súčasných tendencií je možné neustále badať jej posilňovanie. Neúplná apelácia ako jeden z opravných systémov sa spája s riadnym opravným prostriedkom, ktorým je
odvolanie. Na výhody resp. nevýhody neúplného apelačného systému v porovnaní
2) Števček, M.: Právo na spravodlivý súdny proces verzus posledné novelizácie občianskeho súdneho poriadku (alebo Quo vadis, civilný proces?), Ochrana ľudských práv a základných slobôd, Zborník z medzinárodnej konferencie, Slovenské národné
stredisko pre ľudské práva, Bratislava, 2003, s. 79.
3) Na nezrovnalosti v tomto ustanovení už bolo v odbornej literatúre poukázané (viď Krajčo, J. a kol.: Občiansky súdny poriadok,
komentár, IV. Aktualizované vydanie, Bratislava, Eurounion spol. s.r.o., 2006). Prvá veta na ktorú sa viaže poučovacia povinnosť hovorí len o dôkazoch, kým druhá veta už hovorí o dôkazoch a skutočnostiach. Preto sa možno stotožniť s tvrdením názorom, že pokiaľ by súd skutočne poučil účastníka v tom zmysle, že nové dôkazy môže navrhovať len do rozhodujúceho okamihu, pričom o nemožnosti predkladať nové skutočnosti by ho nepoučil, bude môcť tieto skutočnosti uvádzať. Nepresnosť
legislatívnej úpravy nepochybne nemožno vykladať v neprospech účastníka.
4) V zmysle § 205a , zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok: „Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred
súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak:
a.) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, alebo vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu
b.) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej
c.) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d.) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
5) Ficová, S.: Systém opravných prostriedkov v civilnom procese, Bratislava, MANZ 1998, s. 37 – 39.
131
s apelačným systémom úplným bolo v odbornej právnej literatúre niekoľkokrát poukazované.5
Neúplná apelácia teda v ponímaní nášho právneho poriadku, v civilnom konaní, znamená, že účastníci v konaní pred súdom druhého stupňa nemajú právo uvádzať novoty a súd druhého stupňa nie je oprávnený ich ako podklad použiť pre svoje
rozhodnutie. Na účastníkov je tým vyvíjaný akýsi pomyselný tlak, zvýšené nároky,
ktoré ich tlačia k aktívnejšiemu vystupovaniu pod hrozbou straty procesu.
Z načrtnutého jasne vyplýva, že v právnej praxi môžu vznikať rozličné otázky
smerom k skúmaniu hraníc neúplnej apelácie v spojitosti so zásadou koncentrácie
konania. Nepochybne je tomu tak aj v súvislosti so vznášaním námietky premlčania
za existencie už spomenutého legálneho režimu6.
Vzťah procesných a hmotnoprávnych inštitútov v jednotlivých právnych odvetviach je jednoznačný a bezprostredný. Je to vzťah vzájomnej previazanosti, aplikácie vytvoreného základu. Ani občianske právo ako také nie je žiadnou výnimkou.
Možno povedať, že občianske právo procesné primárne napomáha realizovať nároky vyplývajúce z práva hmotného. Prostredníctvom procesného práva sa zabezpečuje ochrana výkonu subjektívnych práv, prípadne riešenie sporov, ktoré vznikli
v súvislosti s výkonom týchto práv, v občianskoprávnych vzťahoch.
Významný vplyv na uplatňovanie subjektívnych práv má osobitná skutočnosť,
ktorou je čas, resp. plynutie času ako objektívna právna skutočnosť. V súvislosti s plynutím času a realizáciou práva stretávame sa v občianskom práve s dvoma inštitútmi, ktorými je premlčanie a preklúzia.
Premlčanie má pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo v ustanovených lehotách na príslušných orgánoch a aby
tak donekonečna neodďaľoval požiadavku splnenia od povinného subjektu. Premlčaním môžeme rozumieť predovšetkým kvalifikované uplynutie času, v dôsledku
ktorého možno vynútiteľnosť práva odvrátiť uplatnením námietky premlčania.7
Právo tak samo osebe zostáva zachované, avšak oslabuje sa o zložku, ktorá predstavuje nárok, čiže jeho samotnú vymáhateľnosť. Zákon k tomu, aby nastal zánik nároku premlčaného práva, vyžaduje jednak právnu udalosť, ako aj právny úkon. Námietka premlčania predstavuje hmotnoprávny úkon, ktorý spôsobuje zmenu právneho vzťahu, konkrétne jeho obsahu. Ako právny úkon je tak kvalifikovanou
6) Prvky koncentrácie konania a neúplnej apelácie boli zavedené obdobne do Zákona č. 99/1963 Sb. Občanského soudního
řádu v Českej republiky. Je zaujímavé, že búrlivú diskusiu ohľadom otázky, ktorá je predmetom tohto príspevku vyvolal jeden
renomovaný komentár (Jehlička, O., Švestka, J., Škárová M.: Občanský zákonník, Komentář, 7. Vydání, Praha: C.H.Beck, 2002).
Diskusia prebiehala takmer tri roky. Celú túto problematiku zavŕšilo rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
R 45/2004.
7) Svoboda, J. a kol..: Občiansky zákonník, komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie, Bratislava, EUROUNION spol.s.r.o. 2005,
s. 137.
132
deklaráciou na právnu udalosť (uplynutie premlčacej doby). Vo svojej podstate je
teda tvrdením o tom, že nastala určitá právna udalosť dovolaním sa právnych následkov s tým spojených.8
Hmotnoprávne normy však samy osebe, a to aj napriek tomu, že upravujú začiatok a koniec, dĺžku premlčacej doby, jej spočívanie a prerušenie, s uplynutím premlčacej doby však tieto predpisy žiadne priame právne následky nespájajú, premlčanie je upravené iba ako predpoklad vzniku predvídateľných následkov. K predvídanému následku (nemožnosti prijať premlčané právo v súdnom konaní) príde až
v okamihu, keď sa uplynutie premlčacej doby (času) stretne s ďalšou právnou skutočnosťou, so súdnym konaním.9
Práve z vyššie uvedeného dôvodu je námietka premlčania špecificky spojená
s občianskym súdnym konaním. V prípade, že by osoba vzniesla námietku premlčania pred iným orgánom ako súdom, nevznikli by na nároku účinky spojené s premlčaním, uskutočnenie takéhoto právneho úkonu by bolo právne bezvýznamné.
Súd ex offo neskúma, či je alebo nie je právo premlčané. Rovnako účastníka
o možnosti vznesenia námietky premlčania nepoučuje, nakoľko súd v občianskom
súdnom konaní poučuje v zmysle § 5 len o procesných právach a povinnostiach
účastníkov, kým námietka premlčania vzhľadom na to, že vychádza z hmotného
práva, má povahu hmotnoprávnu. Opačné konanie súdu by malo za následok výrazné vady v konaní, neodstrániteľné pochybenie, narušenie základného princípu
rovnosti účastníkov.
Účelom konania je predovšetkým to, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá s ohľadom na dôkladné zistenie skutočného stavu veci. Neopomenuteľnú úlohu pritom zohráva aktivita účastníkov. Účastníci teda prispievajú k naplneniu účelu konania, efektívnosti, k hospodárnosti a ku garancii právnej istoty, aj tým,
že riadne a včas opíšu všetky potrebné skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Dôkazom rozumieme výsledky získané pomocou procesného dokazovania.
Skutočnosti sú tvrdenia, ktoré prispievajú k dosiahnutiu zistenia pravdivého skutkového stavu, k dosiahnutiu subjektívnej pravdy jednej zo strán sporu. Ide nepochybne o skutočnosti právne, s ktorými právne predpisy spájajú isté právne následky,
konkrétne najmä vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov.
Je nepochybné, že námietka premlčania je skutočnosťou potrebnou pre rozhodnutie veci v zmysle § 101 ods.1 OSP, ktorú sú účastníci povinní uviesť. V tomto
prípade je však potrebné toto ustanovenie interpretovať tak, že účastník nie je
8) Burešová, S. – Zoubek, H.: Uplatnění námitky promlčení v odvolacím řízení, Sodní rozhledy 5/2005, Praha, C.H.BECK 2005,
s. 169.
9) Krym, L.: Jěšte k neúplné apelaci podle občanského soudního řádu ve světle občanského práva hmotného, právní rozhledy
2/2004, s. 78.
133
povinný vznášať námietku premlčania, ale v prípade, že chce účastník docieliť zánik
nároku u určitého práva a dosiahnuť tak pre seba priaznivý výsledok konania, musí
námietku premlčania v konaní uplatniť, pretože inak na ňu súd nemôže prihliadať.10
Včasné uplatnenie námietky premlčania vyvoláva preto už načrtnuté hmotnoprávne, ako aj procesné následky. Procesným následkom riadne a dôvodne vznesenej
námietky premlčania je zánik vynútiteľnosti práva, pričom súd je povinný zamietnuť
žalobu veriteľovi, ktorý sa domáha daného práva voči dlžníkovi.11
Vzhľadom k tomu, že námietka premlčania predstavuje skutočnosť potrebnú
pre zistenie skutkového stavu, zaraďuje sa rozhodne medzi všetky také dôkazy
a skutočnosti,12 na ktoré v zmysle § 120 ods. 413 dopadá povinnosť tvrdiť, už pred
súdom prvého stupňa.
S ohľadom na neúplnú apeláciu v rámci odvolacieho konania, tak ako bola popísaná vyššie, by sme mohli vyvodiť, že pokiaľ účastník (dlžník) nevznesie v konaní
pred súdom prvého stupňa námietku premlčania, a to aj napriek tomu, že bol riadne
poučený v zmysle § 120 ods. 4 OSP, o čase, dokedy môže uvádzať nové skutočnosti
a dôkazy, potom by sa už odvolací súd nemal, pri prihliadnutí na § 205a, takouto námietkou zaoberať. Vznesenie námietky premlčania by bolo nepochybne neprípustným „nóvom“ v zmysle § 205a, nakoľko nespĺňa žiadne z kritérií taxatívne uvedených v tomto kogentnom ustanovení. Pri vyvodzovaní tohto záveru je potrebné vychádzať nielen zo samotného výkladu zákona, ale sledovať aj záujem zákonodarcu
sledovaný pri konštruovaní takéhoto právneho stavu.
Je ale takto vyvodený záver skutočne správny a nespochybniteľný? Je takáto
právna úprava v súlade s § 1 OSP, v zmysle ktorého primárnym cieľom je okrem iného zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Nedochádza v tomto prípade k takému stretu občianskeho procesného a hmotného práva, že normy procesného práva bránia v uplatňovaní právam zaručovaných
normami hmotného práva?
Pri hľadaní odpovede na takto položenú otázku mohlo by nám do istej miery
poslúžiť ako pomôcka už spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky,14 ktoré malo s konečnou platnosťou vyriešiť dlhé polemiky vedené na stránkach
10)Burešová, S. – Zoubek, H.: dielo cit. v poznámke č. 4
11)R 29/1983: Ak sa účastník občiansko súdneho konania dovolá premlčania, nemôže súd premlčane právo (nárok) priznať; návrh na začatie konania v takom prípade zamietne.
12)Pojem všetky skutočnosti a dôkazy bude potrebné vykladať tak, že ide o všetky také dôkazy a skutočnosti, ktoré sú medzi
účastníkmi sporné. V rámci úpravy de lege ferenda by však možno stála za zamyslenie úvaha, či by nebolo presnejšie a lepšie
upraviť znenie textu tak, že účastník by pol povinný uvádzať všetky rozhodujúce skutočnosti a dôkazy.
13)Z dikcie paragrafu 120 ods.4 nevyplýva, že účastníci musia do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a zo veciach v ktorých sa nenariaďuje pojednávania do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej označovať len potrebné skutočnosti.
Zákon na tomto mieste používa pojem širší, t.j. všetky skutočnosti a dôkazy, teda aj také ktoré by mohli riešiť situáciu, ktorá by
v priebehu konania eventuálne vznikla.
14)sp. zn. 29 Odo 162/2003, R 45/2005
134
odborných časopisov, ohľadne možnosti, resp. nemožnosti vznesenia námietky premlčania a ukončiť tak dlho vedené diskusie.15
Predmetom konania bola otázka platnosti, resp. neplatnosti nájomnej zmluvy,
ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a žalovanou. Žalovaná v odvolacom konaní
vzniesla námietku premlčania. Krajský súd však na predmetnú námietku neprihliadal pre nedôvodnosť. Voči rozhodnutiu krajského súdu ako súdu druhostupňového
podala žalovaná riadne a včas dovolanie. Svoje dovolanie odôvodnila tým, že riešenie otázky premlčania uplatneného nároku, (bez ohľadu na to, či by bol právne kvalifikovaný ako bezdôvodné obohatenie, či nárok zo záväzkového právneho vzťahu
založeného nájomnou zmluvou, a otázky neplatnosti nájomnej zmluvy (v tomto prípade išlo absenciu súhlasu mestského úradu v zmysle relevantných právnych noriem platných v Českej republike) má zásadný právny význam, pričom odvolací súd
ich posúdil v rozpore s hmotným právom, resp. sa nimi vôbec nezaoberal. Dovolací
súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako bol zistený súdmi nižších stupňov. Dovolací súd vyvodil záver, že: „Pokiaľ dospeje súd k záveru, že skutkové zistenia učinené
v konaní možno subsumovať pod inú hypotézu právnej normy, akú tu, ktorej naplnenia
sa dovoláva účastník konania, je povinný preveriť dôvodnosť takýmto účastníkom
vznesenej námietky premlčania aj z pohľadu týchto záverov. Inak povedané, to, či námietka premlčania bola žalovaným uplatnená dôvodne, súd skúma vo vzťahu k žalobným tvrdeniam (k žalobcom uvádzaným skutkovým okolnostiam prípadu), prípadne vo
väzbe na zistený skutkový stav veci (v rozsah, v ktorom tieto zistenia opodstatňujú
priznanie nároku – bez ohľadu na to z akého titulu). Skutočnosť, že súd z týchto tvrdení
usúdil existenciu zmluvného záväzku, zatiaľ čo žalovaná z nich vyvodzovala len nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia, preto súd nezbavuje povinnosti riešiť námietku
premlčania vo vzťahu k zmluvným nárokom, ktorého existenciu mal za preukázanú. Zostáva dodať, že premlčanie nároku je upravené hmotným právom (predovšetkým občianskym a obchodným zákonníkom), pričom účastník konania môže vzniesť námietku
premlčania kedykoľvek v priebehu konania (až do jeho právoplatného skončenia) s tým
obmedzením, že v režime tzv. neúplnej apelácie sa môže odvolací súd zaoberať
námietkou premlčania vznesenou až v odvolacom konaní, len pokiaľ nie je spojená
s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov.“
15)Napr. : Derka, L.: Námitka ppromlčení vznesená v odvolacím řízení, Soudní rozhledy, 2/2003, s. 67 – 68, Mikulcova, L.: neúplná
apelace podle občanského soudního řádu ve světle občanského práva hmotného, Právní rozhledy 5/2003, s. 241 – 245, Derka, L.: Hranice neúplné apelace, Právní rozhledy 6/2003, s. 297 – 298, Mikulcová, L.: Povinnost tvrzení a dukazní povinnost po
novele občanského soudního řádu, Právní rozhledy 9/2003, s. 467 – 472, Derka, L.: Jěšte jednou k námitce promlčení vznesené v odvolacím řízení, Soudní rozhledy 10/2003, s. 338 – 339, Krym, L.: Jěšte k neúplné apelaci podle občanského soudního
řádu vě světle občanského práva hmotného, Právní rozhledy 2/2004, s. 77 – 78, Derka, L.: Je námitka promlčení vznesená
v odvolacím řízení skutešností ve smyslu § 205a odst. 1 písm e.) OSŘ, Právní rozhledy 8/2004, s. 301 – 302, Burešová, S., Zoubek, H.: Uplatnění námitky promlčení v odvolacím řízení, Soudní rozhledy 5/2005, s. 168 – 171.
135
Bolo by možné sa s takýmto judikovaným názorom v plnom rozsahu stotožniť? V istej miere nepochybne áno. Najmä s ohľadom na to, že samotný účastník
v priebehu konania prezentuje, aj keď čo len nepriamo, určité skutočnosti, ktoré
môžu byť rozhodné pre neskôr vznesenú námietku premlčania. Pritom treba mať
neustále na pamäti, že samotný účastník nie je povinný sám hodnotiť a právne kvalifikovať tvrdené skutočnosti. Pôjde napr. vo vzťahu k dlžníkovi o okamih rozhodujúci,
kedy sa stala pohľadávka splatnou, kedy sa veriteľ začal domáhať vo vzťahu k dlžníkovi svojho práva. Rovnako môže však vzbudzovať pochybnosti, ak by sme pripustili, že účastník môže vzniesť námietku premlčania v prípade, ak všetky skutočnosti
ktoré dokazujú, že právo je skutočne premlčané, boli vyjadrené v konaní pred
súdom prvého stupňa, avšak samotnú námietku vznesie až v konaní na súde
druhého stupňa. Bude súd schopný pri akceptovaní takéhoto výkladu rozlíšiť
hranice medzi neznalosť a otvorenou ľahostajnosťou?
Domnievame sa, že pri uplatnení námietky premlčania, nakoľko pôjde
o významné skutkové tvrdenie, bude ho vždy potrebné preukázať istými relevantnými dôkazmi. Pri akceptovaní uvedeného preto možno vyvodiť postulát, že ak
účastník vznesie námietku premlčania v odvolacom konaní, bude musieť vždy
podložiť toto svoje tvrdenie dôkazmi, ktoré budú predstavovať novoty v konaní, čo
je v príkrom rozpore so zásadou neúplnej apelácie.
Takýto záver je nespochybniteľne prísny, vyzdvihuje záväzok účastníkov starať sa o svoje práva. Kladie mimoriadne nároky na právnu zrelosť či vyspelosť subjektov, ktoré sú odkázané na túto formu realizácie svojich subjektívnych práv, resp. na
účinný systém právnej pomoci.16
Civilné procesné právo má slúžiť najmä na zabezpečenie spravodlivej ochrany
práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Avšak každé takéto konanie sa
musí riadiť istými danými pravidlami, stanovenými spôsobmi, ktoré vytvárajú rámec
spravodlivého procesu. Tieto pravidlá musia platiť pre všetkých, pre všetkých rovnako. Len za takých okolností budú účinné. Rámec takto stanovených postupov je záväzný nielen pre účastníkov, ale pre každý subjekt konania a obzvlášť pre súd. Pripustiť odvolanie len z dôvodu, že účastník, pred súdom prvého stupňa, zanedbal
vzniesť námietku premlčania, by bolo nielen rozporom a úplným ignorovaním princípov, na ktorých je zásada neúplnej apelácie vybudovaná, ale nepochybne by mohlo byť posudzované ako narušenie jednej z prioritných zásad civilného konania,
zásady rovnosti účastníkov konania, ktorá je hlavným atribútom práva na spravodlivý proces.
16)Števček, M.: dielo cit. v poznámke č. 2, s. 82.
136
Resumé
Občianske súdne konanie je pre mnohých hľadaním spravodlivosti, hľadaním
pomoci, ktorú im pri zachovaní a garantovaní procesných práv a povinností má zaručovať súd. Do konania pred civilnými súdmi sú však postupne vnášané isté prvky,
ktoré majú nútiť samotných účastníkov, aby vystupovali aktívnejšie. Nútia ich, aby sa
o svoje práva starali. Obzvlášť je tomu tak v prípadoch, keď sa dosiahnutie úspechu
alebo neúspechu v spore viaže na osobitý inštitút, akým je námietka premlčania. Je
špecificky prepojená s civilným konaním. Jej uplatnenie v ktoromkoľvek štádiu konania však naráža na prvky koncentrácie konania a systém neúplnej apelácie. Na
prvý pohľad by sa mohol javiť jednoznačný záver, vzhľadom na základe axiómy obsiahnuté v týchto inštitútoch. Takýto záver je ale záverom polemickým a rozhodne
nie nespochybniteľným najmä s ohľadom na právo na spravodlivý proces. Otvára
tým priestor pre nevyhnutne potrebnú diskusiu.
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
Burešová, S. – Zoubek, H.: Uplatnění námitky promlčení v odvolacím řízení, Sodní
rozhledy 5/2005, Praha, C.H.BECK 2005.
Derka, L.: Námitka ppromlčení vznesená v odvolacím řízení, Soudní rozhledy,
2/2003.
Derka, L.: Hranice neúplné apelace, Právní rozhledy 6/2003.
Derka, L.: Jěšte jednou k námitce promlčení vznesené v odvolacím řízení, Soudní
rozhledy 10/2003.
Derka, L.: Je námitka promlčení vznesená v odvolacím řízení skutešností ve smyslu
§ 205a odst. 1 písm e.) OSŘ, Právní rozhledy 8/2004.
Institutiones seu Elementa, Liber I., citované podľa M. Skřejpek – Texty ke studiu
římskeho práva, Orac, Praha, 2001, s. 273.
Jehlička, O., Švestka, J., Škárová M.: Občanský zákonník, Komentář, 7. Vydání, Praha: C.H.Beck, 2002.
Krajčo, J. a kol.: Občiansky súdny poriadok, komentár, IV. Aktualizované vydanie,
Bratislava, Eurounion spol. s.r.o., 2006.
Krym, L.: Jěšte k neúplné apelaci podle občanského soudního řádu ve světle občanského práva hmotného, právní rozhledy 2/2004.
Mikulcova, L.: neúplná apelace podle občanského soudního řádu ve světle občanského práva hmotného, Právní rozhledy 5/2003.
Mikulcová, L.: Povinnost tvrzení a dukazní povinnost po novele občanského soudního řádu, Právní rozhledy 9/2003.
Rozhodnutí Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 29 Odo 162/2003, R 45/2005
137
¾
¾
¾
¾
Svoboda, J. a kol..: Občiansky zákonník, komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie,
Bratislava, EUROUNION spol.s.r.o. 2005.
Števček, M.: Právo na spravodlivý súdny proces verzus posledné novelizácie občianskeho súdneho poriadku (alebo Quo vadis, civilný proces?), Ochrana ľudských
práv a základných slobôd, Zborník z medzinárodnej konferencie, Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, Bratislava, 2003.
Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.
Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
JUDr. Alexandra Kotrecová
Vysoká škol v Sládkovičove,
Fakulta práva Janka Jesenského
Katedra občianskeho práva
Fučíkova 269, 925 21 Sládkovičovo
138
Možnosti skúmania latentnej kriminality
Možnosti skúmania
latentnej kriminality
Michaela Štefunková
DARK FIGURE OF CRIME RESEARCH
Kľúčové slová
latentná kriminalita, skutočná kriminalita, registrovaná kriminalita, policajné
štatistiky, „self-reporty“, výskumy obetí kriminality, limity výskumov
Key words
dark figures, real extend of crime, registered crime, police statistics, self-reports, victimization surveys, limitation of surveys
Pri popise rozsahu, štruktúry a vývoja kriminality sa vo všeobecnosti väčšinou
vychádza zo štatistických údajov, ktoré o kriminalite zhromažďujú a spracovávajú
oficiálne inštitúcie zaoberajúce sa trestnou činnosťou. Pričom u nás sa na tieto
účely využívajú najmä policajné štatistiky.1 Avšak pokiaľ tieto štatistiky použijeme
pri interpretácii vývoja kriminality, musíme mať na zreteli, že nejde o informácie
o skutočnej kriminalite, ale len o tej jej časti, o ktorej sa tieto oficiálne inštitúcie
dozvedeli, resp. bola nimi registrovaná. To znamená, že bola oznámená obeťou
alebo inou osobou či inštitúciou, prípadne bola zistená vlastnou činnosťou polície,
a zároveň došlo zo strany polície k jej zaevidovaniu.2 Rozdiel medzi skutočnou a registrovanou kriminalitou je označovaný ako latentná kriminalita (dark figures). Je
to tá časť skutočne spáchanej trestnej činnosti, ktorá z rôznych dôvodov zostane
polícii a vyšetrovacím orgánom úplne neznáma, a tým pádom nie je ani štatisticky
1) Možno totiž tvrdiť, že policajné štatistiky poskytujú najúplnejší a v rámci možností i najpresnejší obraz o kriminalite. Policajné
štatistiky sú takisto najmenej zaťažené procesom filtrácie, ku ktorému dochádza v priebehu celého trestného konania. Menej
sa teda využívajú napríklad na účely prognózovania štatistiky prokuratúry či súdov. Oficiálnym štatistikám vypovedajúcim
o rozsahu kriminality možno vytknúť okrem iného i to, že nie je používaná rovnaká metodika pre ich spracúvanie, čo do značnej miery komplikuje možnosti ich vzájomného porovnávania. Rovnako sú veľmi obmedzené i možnosti porovnávania údajov o rozsahu trestnej činnosti s údajmi referujúcimi o korešpondujúcich správnych deliktoch (najmä priestupkoch).
2) Viz. Kuchta, J., Válková, H. a kol.: Základy kriminologie a trestní politiky, Praha:C. H. Beck, 2005, str. 125
139
registrovaná.3 Jej objem ako celok či špecificky k jednotlivým druhom trestnej činnosti sa dá len odhadovať. Napriek tomu, že zisťovanie latentnej kriminality predstavuje mimoriadne ťažkú úlohu, z doposiaľ vykonaných skúmaní všeobecne vyplýva že4:
latentná kriminalita v podstate predstavuje komplement kriminality registrol
vanej k rozsahu kriminality skutočnej, a preto je v zásade pri všetkých druhoch
trestnej činnosti vyššia ako kriminalita registrovaná;
miera latentnej kriminality sa líši v závislosti od jednotlivých druhov trestnej
l
činnosti. Je odôvodnené predpokladať vyššiu mieru latencie u menej závažnej
trestnej činnosti (najmä majetkovej), ako i pri trestných činoch bez špecificky
určenej obete (hospodárska kriminalita, trestné činy proti životnému prostrediu, drogová kriminalita). Tiež možno predpokladať vyššiu mieru latencie pri
vývinových štádiách trestných činov než pri trestných činoch dokonaných;
na mieru latencie vplývajú aj geografické (vo väčších mestách sa základné chal
rakteristické črty latentnej kriminality prekrývajú črtami kriminality registrovanej) a demografické (existuje vysoká miera latentnej kriminality detí a mládeže,
ženy sú i v oblasti latentnej kriminality zriedkavejšími páchateľkami ako muži)
ukazovatele;
možno tvrdiť, že objem registrovanej kriminality a tým pádom i latentnej krimil
nality je priamoúmerný ochote najmä poškodených oznamovať trestnú činnosť policajným orgánom.5 Významný vplyv majú faktory ako veľkosť utrpenej
škody a závažnosť trestného činu( závažné incidenty sú všeobecne oveľa častejšie oznamované, najviac sú oznamované vraždy), vzťah páchateľa a poškodeného a druh trestnej činnosti (významne tento faktor vplýva napríklad na vysokú mieru latencie domáceho násilia a sexuálne motivovanej trestnej
činnosti), miera pocitu morálnej povinnosti incident oznámiť, demografické
ukazovatele (ženy a starší ľudia oznamujú trestné činy častejšie).6 Neopomenuteľný význam má dôvera občanov k práci polície a trestnej justície, poškodený
často zvažuje, či utrpená ujma je natoľko závažná, aby incident oznamoval polícii a riskoval tak zdĺhavé trestné konanie, pričom tento proces môže často
u poškodeného spôsobovať sekundárnu viktimáciu. Miera objasnenosti rovnako ovplyvňuje, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle, dôveru občanov
v efektivitu práce orgánov činných v trestnom konaní a vplýva na ochotu
3) v kriminológii sa používa i pojem „šedé číslo kriminality“ , ktorý býva interpretovaný rôzne. Pod týmto pojmom možno rozumieť napríklad prípady, keď páchateľ trestného činu bol síce trestne stíhaný, ale k jeho odsúdeniu nedošlo, podľa iných autorov vyjadruje množstvo trestnej činnosti o ktorej sa síce orgány činné v trestnom konaní dozvedeli, ale páchatelia zostali neznámi. (viz. McCintock, F.: Criminological and Penological Aspects of Dark Figure of Crime and Criminality, Strasbourg, 1968,
Novotný, O., Zapletal, J.: Kriminologie, Praha: Eurolox Bohemia. 2001. In: . Kuchta, J., Válková, H. a kol.: Základy kriminologie
a trestní politiky, Praha:C. H. Beck, 2005, str. 126)
4) Kuchta, J., Válková, H. a kol.: Základy kriminologie a trestní politiky, Praha:C. H. Beck, 2005, str. 127
5) Koubová, E.: Latentní kriminalita a její výskumy ve světe ( victim surveys), In: Československá kriminalistika, roč. XXIV,
č. 4/1991, str. 325-331
6) Válková, J,: Výzkum obětí trestného činu v České republice, Praha : Institut pro kriminologii a sociální prevenci, 1997, str. 5
140
oznamovať trestné činy, čo spôsobuje posun časti latentnej kriminality do registrovanej a naopak.7
I vzhľadom na uvedené fakty možno teda zhrnúť obmedzenia, ktorými trpia
oficiálne policajné štatistiky ako zdroje informácií o kriminalite nasledovne.
Oficiálne policajné štatistiky poskytujú v prvom rade informácie o činnosti orgánov
činných v trestnom konaní. Medzi ďalšie skutočnosti spôsobilé obmedzovať
a skresľovať výpovednú hodnotu oficiálnych štatistík patria predovšetkým: legislatívne zmeny v oblasti trestného práva, trendy uplatňované v trestnej politike, tzv.
overpolicing,8 prípady tzv. umelej latencie (nezaregistrovanie trestnej činnosti políciou, napriek tomu, že sa o nej dozvedela. Dôvody môžu spočívať napríklad
v nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne je síce skutok posúdený ako
trestný čin, ale polícia sa s ním z rôznych dôvodov ďalej nezaoberá a ani ho neeviduje), metodologické problémy a rozdiely v spôsobe štatistického vykazovania, omyly
(prípadne i zámerné uvádzanie nesprávnych údajov) pri spracúvaní štatistík. Kritiku
využívania oficiálnych štatistík podporuje i to, že sa často používajú naivne, často sa
zneužívajú a nadmerne interpretujú.9
V priebehu doby sa v podstate vyvinuli dva hlavné spôsoby odhadovania
rozsahu latentnej kriminality, ide o tzv. „selfreporty“, kde sa rozsah latentnej kriminality zisťuje prostredníctvom výpovedí páchateľov a výskumy obetí kriminality, pri
ktorých sú zdrojom poznania poškodení.
V prvom prípade ide o vlastnú výpoveď respondentov o trestnej činnosti, ktorej sa sami dopustili (self reporting). Existujú rôzne druhy výberu vzorky pre tento
druh výskumu, oslovené bývajú osoby, ktoré už boli za trestnú činnosť odsúdené,
osoby vo výkone trestu odňatia slobody ap. Často bývajú zamerané na mládež. Napriek tomu, že používané dotazníky obsahujú tzv. „lživé skóre“(sadu podobných
otázok, ktoré sú rozložené v rôznych častiach dotazníku a očakáva sa, že
pravdovravný respondent na ne odpovie zhodne), treba pri nich počítať aj s vplyvom množstva faktorov, ktoré podstatne znižujú výpovednú hodnotu získaných
informácií. Respondenti totiž často zámerne neuvádzajú trestné činy, ktorých sa dopustili, významnú rolu tu hrá práve obava z prezradenia a prípadného postihu, čo
bezprostredne súvisí aj s dôverou k tomu, kto výskum realizuje. Respondenti však
tiež naopak uvádzajú aj trestné činy, ktorých sa v skutočnosti nedopustili. U mládeže
7) pritom sa dá očakávať, že tento fakt rovnako vplýva aj na páchateľa resp. budúceho páchateľa, ktorého nízka pravdepodobnosť oznámenia trestnej činnosti a usvedčenia môže posmeľovať k páchaniu trestnej činnosti a naopak .Viz. Kuchta, J., Válková, H. a kol.: Základy kriminologie a trestní politiky, Praha:C. H. Beck, 2005 str. 130
8) ide o zameranie pozornosti polície na určité rizikové oblasti, resp. skupiny osôb čo zvyšuje pravdepodobnosť odhalenia trestnej činnosti a môže tým pádom dochádzať i k skresleniam v súvislosti s objasnenosťou takejto trestnej činnosti
9) Kaiser, G.: Kriminologie 1. vydanie, Praha, C. H. Beck, 1994, str. 151
141
to môže byť dôsledkom snahy „pochváliť sa“, prípadne môže ísť z ich strany o žart či
tendenciu preháňať, alebo to môže vyplývať z nepochopenia otázky. Ďalším problémom prichádzajúcim do úvahy je absencia osôb, ktoré sa do výskumu nepodarilo
zapojiť. Napr. v prípade výskumu v školách sa takéto osoby odmietli zúčastniť, prípadne chýbali. Tu sa totiž vynára otázka, či práve tieto osoby netvoria tú časť skúmanej vekovej kategórie, ktorá je vo zvýšenej miere zaťažená delikvenciou.10 K tomu
všetkému treba samozrejme pripočítať rovnako metodologické nedostatky
výskumu.11 Druhým spôsobom skúmania latentnej kriminality sú viktimologické
výskumy, niekedy bývajú uvedené techniky kombinované ad-hoc.12
Výskumy obetí kriminality teda predstavujú jednu z alternatív možností skúmania skutočného stavu kriminality popri oficiálnych štatistických údajoch o registrovanej kriminalite. Prínos výskumov obetí kriminality spočíva okrem iného totiž aj
v tom, že okrem možnosti skúmania latentnej kriminality poskytujú prostredníctvom štandardizovaných dotazníkov aj údaje o dôvodoch neoznamovania trestnej
činnosti, o vnímaní práce polície dotazovanými osobami, ako i údaje o strachu z kriminality potenciálnymi či skutočnými obeťami. Prostredníctvom týchto výskumov
je teda možné zistiť informácie o vnímaní kriminality obeťami, a o ich potrebách
a postojoch.13 Pričom tieto údaje môžu byť užitočné tak z hľadiska prognózovania,
ako i efektívnejšieho zamerania prevenčných opatrení a trestnej politiky. V rámci
výskumov obetí sa obvykle zhromažďujú údaje od veľkého počtu náhodne
vybraných jednotlivcov alebo domácností. Zameriavajú sa na informácie
o trestných činoch, ktorých sa oni sami, prípadne ich rodinní príslušníci stali obeťami
v priebehu určeného obdobia. Výskumy sa realizujú väčšinou telefonicky alebo metódou riadeného rozhovoru „face to face“.
Avšak aj tu je nutné počítať s obmedzeniami, ktoré znižujú validitu takýchto
viktimologických výskumov, ide predovšetkým o:
l
metodologické chyby výskumu, nedostatočné zaistenie dôvery respondentov
(nereprezentatívna vzorka, do telefonického dotazovania nie sú zahrnuté osoby, ktoré nemajú telefón, nevhodne formulované otázky, nekompetentné chovanie dotazujúcich)
l
respondenti uvádzajú viac trestných činov, ako sa v skutočnosti, stalo napr.
v dôsledku nevedomého zveličovania uvádzajú udalosti, ktoré nespĺňajú minimálne požiadavky na trestný čin definovaný zákonom, prípadne osoby vypovedajú o trestných činoch, ktoré sa nestali vo vymedzenom časovom období
10)Siegel, L.J.: Criminology. 6th ed.: Wadsworth Publishing Company, 1998, str. 50, In: Kuchta, J., Válková, H. a kol.: Základy kriminologie a trestní politiky, Praha:C. H. Beck, 2005, str. 139
11)podobné limity tiež platia pre výskumy tretích osôb o tom, či sa stali svedkami trestnej činnosti
12)Viz. Válková, J,: Výzkum obětí trestného činu v České republice, Praha : Institut pro kriminologii a sociální prevenci, 1997, str. 5
13)Válková J.: Výzkum obětí trestního činu v ČR, IKSP, Praha, 1997, str. 6
142
l
l
l
l
l
l
l
respondenti neuvedú všetky trestné činy, ktorých boli obeťami (môže sa tak
stať napríklad v dôsledku strachu z páchateľa, pocitu hanby, zabudnutia, prípadne respondent nemusí čin považovať za natoľko závažný zásah do svojej
osobnej integrity, neuvedomuje si, že zažil udalosť relevantnú pre výskum
a preto ju nespomenie), nepokrývajú všetky vekové skupiny (dotazované sú
väčšinou osoby staršie ako 15 alebo 16 rokov, takže viktimologické výskumy
nič nevypovedajú o skúsenostiach detí s kriminalitou)
zameriavajú sa na obete jednotlivcov, neposkytujú teda údaje o trestnej činnosti páchanej voči organizáciám a korporáciám, teda právnickým osobám
obmedzujú sa len na trestné činy vymenované v dotazníku
nezahŕňajú závažné trestné činy, ako je vražda, hospodárska kriminalita, organizovaný zločin, trestné činy proti životnému prostrediu ap.
nepokrývajú trestné činy, pri ktorých neexistuje jasná obeť ako napr. drogové
delikty
sú z nich obvykle vylúčené osoby, ktoré nežijú v domácnosti
problémy zo zisťovaním počtu trestných činov (napr. v prípadoch domáceho
násilia)
Napriek spomenutým limitom viktimologických výskumov možno tvrdiť, že
ich prínos prevažuje nad ich nedostatkami. Poskytujú cenné informácie
o skutočných trendoch kriminality, o trendoch oznamovania trestných činov občanmi a o ich registrovaní políciou. Oficiálne štatistiky totiž vôbec nič nevypovedajú
o tom, či zvýšenie počtu registrovaných trestných činov je dôsledkom skutočne rastúcej kriminality alebo len toho, že sa zvyšuje rozsah trestnej činnosti registrovanej
políciou a počet trestných činov oznámených občanmi.14
Treba však pamätať na fakt, že výskumy obetí pri interpretácii skutočného stavu kriminality oficiálne policajné štatistiky nenahrádzajú, pretože ako už bolo uvedené, oba spôsoby trpia určitými špecifickými nedostatkami a naopak majú svoje
výhody, a preto je najvhodnejšie využívať ich ako vzájomne sa doplňujúce zdroje
poznatkov.15
Okrem uvedených výskumov latencie ešte možno spomenúť ďalšie spôsoby
skúmania, ktoré však oproti vyššie uvedeným majú skôr menší význam, ide
predovšetkým o16: výskumy tretích osôb (najmä svedkov trestnej činnosti), expertné skúmanie (prostredníctvom ktorého sa získavajú informácie o tých druhoch
trestnej činnosti, kde ostatné spôsoby sú vzhľadom na charakter trestnej činnosti
viac menej nepoužiteľné. Napr. organizovaný zločin, či niektoré druhy hospodárskej
14)Novotný, O., Zapletal, J.: Kriminologie, Praha, 2004, str. 151
15) viz. napríklad Morris A., Railly J.: New Zealand National Survey of Crime Victims 2001, Ministry of Justice 2003, str. 67, An Overview of Differences between Police- Reported and Victim- Reported Crime, 1997, Statistics Canada No. 85-542-XPE
16)Kuchta, J., Válková, H. a kol.: Základy kriminologie a trestní politiky, Praha:C. H. Beck, 2005, str. 139
143
kriminality), experiment, zúčastnené pozorovanie, prípadne je možné skúmať latenciu pomocou matematického modelovania.17
Na záver možno uviesť, že na Slovensku sa pre potreby prognózovania,
interpretácie a popisu rozsahu, štruktúry a vývoja kriminality využívajú takmer
výhradne oficiálne štatistiky. Je to bezpochyby spôsobené i tým, že u nás bohužiaľ
neexistuje dlhodobá tradícia výskumov, ktoré by boli použiteľné ako alternatíva
skúmania latentnej kriminality. Čo sa týka výskumov obetí, Slovensko sa len dvakrát
zúčastnilo medzinárodného výskumu obetí kriminality18 a v súčasnosti prebieha
spracovávanie výsledkov prvého národného „Výskumu obetí kriminality“, ktorý prebehol v septembri 2007 a je zameraný na skúmanie skrytej kriminality na Slovensku.
Resumé
Pri popise rozsahu kriminality sa vo všeobecnosti väčšinou vychádza zo
štatistických údajov, ktoré o kriminalite zhromažďujú a spracovávajú oficiálne
inštitúcie zaoberajúce sa trestnou činnosťou. Avšak treba mať na pamäti, že tieto
štatistiky vypovedajú len o kriminalite, o ktorej sa tieto inštitúcie dozvedeli a došlo
z ich strany k jej zaevidovaniu, teda ide len o kriminalitu registrovanú. Rozdiel medzi
skutočnou a registrovanou kriminalitou je označovaný ako latentná kriminalita. Odhadovanie rozsahu latentnej kriminality predstavuje mimoriadne zložitý problém.
V priebehu doby sa v podstate popri iných vyvinuli dva hlavné spôsoby empirického
skúmania latentnej kriminality. V prvom prípade ide o tzv. „selfreporty“, druhý spôsob predstavujú „výskumy obetí kriminality“. Napriek tomu, že oba spôsoby trpia
určitými špecifickými nedostatkami, v spojení s oficiálnymi štatistikami umožňujú
získanie presnejšieho obrazu o skutočnej kriminalite.
Summary
The description of extend of crime is usually come out from crime statistics
data gathered up by official institutions dealing with crime. It has to be note, that
these official crime statistics are informing just about criminality registered by these
institutions. The gap between the real extend of crime and the level of registered crime is called ‘dark figure’ of crime. Estimating of dark figures presents a difficult issue.
In time, two main attempts to provide an insight into the amount of unreported crime were developed. These are self reports and victimization surveys. Although both
17) viz. Musil, S.: Skutečná a latentní kriminalita jako problém matematického modelování, Praha IKSP, 1995
18)ide o International Crime Victim Survey (ICVS),do ktorého sa Slovenská republika zapojila v roku 1992 ešte ako súčasť Československa, a v roku 1996, keď výskum prebehol len v Bratislave.
144
of them have several limitations in combination with official crime statistics they can
provide better picture about real extend of crime.
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
An Overview of Differences between Police- Reported and Victim- Reported Crime,
1997, Statistics Canada No. 85-542-XPE
Kaiser, G.: Kriminologie 1. vydanie, Praha, C. H. Beck, 1994
Koubová, E.: Latentní kriminalita a její výskumy ve světe ( victim surveys), In: Československá kriminalistika, roč. XXIV, č. 4/1991
Kuchta, J., Válková, H. a kol.: Základy kriminologie a trestní politiky, Praha:
C. H. Beck, 2005
Morris A., Railly J.: New Zealand National Survey of Crime Victims 2001, Ministry of
Justice 2003
Musil, S.: Skutečná a latentní kriminalita jako problém matematického modelování, Praha IKSP, 1995
Novotný, O., Zapletal, J.: Kriminologie, Praha, 2004
Válková J.: Výzkum obětí trestního činu v ČR, IKSP, Praha, 1997
JUDr. Michaela Štefunková,
interná doktorandka,
[email protected]
145
Aktuálny stav správneho súdnictva
v štáte Vatikán v rámci európskeho
vnútroštátneho správneho súdnictva
v organizačnom a vo funkčnom
poňatí
Anton Martvoň
Kľúčové slová
Vatikán, Apoštolská signatúra, právny systém štátu Vatikán, správne súdnictvo, európske správne súdnictvo.
Vatikán je jeden z najmenších, no zároveň i jeden z najznámejších štátov sveta
majúci svoje špecifiká vo svojom právnom systéme, ktoré by sme márne hľadali
niekde inde na svete.
Na čele suverénneho a medzinárodne uznaného štátu Vatikán stojí pápež ako
hlava štátu i ako zároveň Rímsky veľkňaz.
V súdnej oblasti môže Rímsky veľkňaz ako najvyšší sudca vykonávať súdnu
moc vo Vatikáne trojakým spôsobom:
1. osobne, alebo 2. prostredníctvom riadnych tribunálov Apoštolskej stolice,
alebo 3. cez sudcov, ktorých sám delegoval. Teda Rímsky veľkňaz na vykonávanie
svojho úradu najvyššieho sudcu môže mať k dispozícii tri druhy tribunálov. Predovšetkým môže ísť o osobný tribunál, v ktorom môže osobne súdiť prípady, o ktorých
hovorí kánon 1405 § 1 Kódexu kánonického práva1, a ktoré patria do jeho absolútnej
1) Znenie kánona 1405 § 1Kódexu kánonického práva: „Iba sám Rímsky veľkňaz má právo ako pápež súdiť v kauzách, o ktorých
sa hovorí v kánone 1401: 1.) tých, ktorý zastávajú najvyšší štátny úrad; 2.) otcov kardinálov; 3.) legátov Apoštolskej stolice
a v trestných kauzách biskupov, 4.) iné kauzy, ktoré sám prevzal do svojho súdneho konania“.
146
Aktuálny stav správneho súdnictva v štáte Vatikán v rámci európskeho...
kompetencie, ako i také prípady, o ktorých hovorí kánon 1417 Kódexu kánonického
práva.2 Ďalej môže ísť o delegovaný tribunál, v ktorom pápež zverí nejakú kauzu
tribunálu výslovne na to ustanovenému. Nakoniec, pápež môže vykonávať svoju
súdnu moc i cez tribunály Rímskej kúrie, teda apoštolské tribunály, ktoré sú trvalo
ustanovené a požívajú riadnu súdnu moc. Kódex kánonického práva hovorí o dvoch
apoštolských tribunáloch, a to o Rímskej rote a o Apoštolskej signatúre.3
Apoštolská signatúra (Apostolic Signature) ako najvyšší apoštolský tribunál je
tripartitný tribunál zložený z troch sekcií, ktorého kompetencia spočíva v troch
aktivitách (oblastiach): a) prísne súdna, b) sporovo-administratívna, c) prísne administratívna.4
Správne súdnictvo vo Vatikáne spadá do jurisdikcie konkrétne druhej sekcie
Apoštolskej signatúry – tzv. „Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry“ („Supremo Tribunal della Signatura Apostolica“) sídliaceho v Ríme, ktorým je aj vykonávané.
Možno ho prirovnať k najvyšším administratívnosprávnym tribunálom, súdom
a orgánom ostatných štátov Európy.
Najvyšší tribunál Apoštolskej signatúry je zložený z trinástich sudcov vrátane
prefekta, ktorý je na čele tejto inštitúcie. Títo sudcovia sú vymenúvaní priamo
pápežom.
Prefekt môže odmietnuť návrh alebo žalobu, keď je zjavne neodôvodnená
a je bez akéhokoľvek základu. Ak sa začne konanie, resp. proces, tak sa koná pred
kolégiom Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry zloženým minimálne z 5
sudcov. Rozhodnutia Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry sú publikované
v každoročnej správe s názvom „Attivita della Santa Sede“, ktorú vydáva Svätá Stolica,
a okrem toho i v rôznych recenziách a v posudkoch (tzv. reviews) kánonického
práva.5
Druhá sekcia Apoštolskej signatúry, teda Najvyšší tribunál Apoštolskej
signatúry, vykonáva administratívnu (resp. správnu) súdnu moc v celej katolíckej
cirkvi a je aj jediným administratívnym tribunálom v štáte Vatikán. Článok 123
Apoštolskej konštitúcie (v prenesenom a v širšom význame slova tzv. „Apoštolskej
ústavy“) s názvom „Pastor Bonus“6, resp. „Pastos Bonus“7, obsahuje ustanovenia
týkajúce sa jurisdikcie druhej sekcie Apoštolskej signatúry, podľa ktorých má
2) Znenie kánonu 1417 § 1Kódexu kánonického práva: „Na základe primátu Rímskeho veľkňaza má každý veriaci právo svoju
kauzu, buď sporovú, alebo trestnú, na ktoromkoľvek stupni súdneho konania a v ktoromkoľvek štádiu sporu predložiť na rozsúdenie Svätej stolici alebo ju tam uviesť“.
3) Brtko, R.: Apoštolské tribunály. Duchovný pastier, 2003, č. 1, s. 17 – 18.
4) Brtko, R.: Apoštolské tribunály. Duchovný pastier, 2003, č. 1, s. 18 – 20.
5) http://www.iasaj.org/juridic/fiches/observateur/vatican.htm.
6) Bližšie pozri: http://www.radiovaticana.org.
7) Bližšie pozri:. http://www.iasaj.org/juridic/fiches/observateur/vatican.htm.
www.kuria.gliwice.pl/czytelnia/informator
147
prerokovať v priebehu lehoty 30 dní doručené žaloby proti všetkým individuálnym
administratívnym (resp. správnym) aktom, ktoré boli vydané a schválené orgánmi
Rímskej kúrie, a voči ktorým je v žalobe namietané, že počas ich prijímania
alebo vydania bol porušený nejaký zákon, alebo že sú obsahovo nezákonné. Taktiež
má druhá sekcia Apoštolskej signatúry právomoc, okrem možnosti rozhodnutia
o nezákonnosti individuálneho správneho aktu, i rozhodnúť o náhrade škody
spôsobenej nezákonným správnym aktom, pokiaľ sa táto náhrada v žalobe žiada.
Okrem toho má kompetenciu rozhodovať o každom z ostatných administratívnych
sporov a konfliktoch predložených jej na rozhodnutie Rímskym pontifikátom alebo
orgánmi Rímskej kúrie, ako aj o všetkých kompetenčných konfliktoch medzi týmito
orgánmi.
Najvyšší tribunál Apoštolskej signatúry a jeho sudcovia má teda právomoc
rozhodnúť: a) o odmietnutí žaloby alebo návrhu, b) o anulovaní individuálneho
správneho aktu a c) o náhrade škody spôsobenej nezákonným administratívnym
(správnym) aktom.
Taktiež má kompetenciu odňať súdnu právomoc nižším tribunálom, ktoré
vykonávajú kontrolu zákonnosti (cirkevnej alebo štátnej - vatikánskej) administratívnych a správnych aktov vydávaných cirkevnými inštitúciami na nižších stupňoch.
Rozhoduje aj o odvolaniach voči vydaným rozhodnutiam nižších tribunálov, pokiaľ
je rozhodnutie o odvolaní zverené Svätej Stolici.8
Táto inštitúcia sa preto prostredníctvom správneho súdnictva stará o korektný
a zákonný výkon spravodlivosti nielen vo Vatikáne, ale i v celej katolíckej cirkvi.
Správne súdnictvo najmenšieho štátu sveta - štátu Vatikán - tvorí špecifickú,
no nezanedbateľnú súčasť v dnešnej dobe už viditeľne formujúceho sa európskeho
správneho súdnictva v širšom zmysle.
Resumé
Vatikán má zaujímavé špecifiká vo svojom právnom systéme, ktoré by sme
márne hľadali niekde inde na svete. Nachádzajú sa hlavne v jeho správnom súdnictve, ktoré tvorí špecifickú, no nezanedbateľnú súčasť v dnešnej dobe už viditeľne formujúceho sa európskeho správneho súdnictva.
Autor: Mgr. Anton Martvoň
KSaEP - Právnická fakulta UK v Bratislave
a ÚVP – Bratislavská vysoká škola práva
v Bratislave
8) http://www.iasaj.org/juridic/fiches/observateur/vatican.htm.
148
Zmocňovacie zákonodarstvo v československu v rokoch 1920 – 1938
Zmocňovacie
zákonodarstvo v československu
v rokoch 1920 – 1938
Martin Oravec
Kľúčové slová
zmocňovacie zákonodarstvo, nariaďovacia moc, mimoriadne opatrenia,
Národné zhromaždenie, vláda
Po víťazstve demokratického spôsobu vlády v európskych štátoch po prvej
svetovej vojne sa dostavili problémy týkajúce sa dostatočne výkonnej vlády, ktorá
by zvládla sociálne a hospodárske otázky súvisiace s masovým charakterom demokracie a najmä s nástupom svetovej hospodárskej krízy po roku 1929. Rozdelenie
štátnej moci na jednotlivé zložky sprevádzajúce rozvoj demokratických systémov
vlády a považované za jej záruku bolo spochybnené, keď demokratické zriadenie
muselo čeliť zložitým problémom, ktoré pred ním vyvstávali. Demagógovia i niektorí demokratickí politickí predstavitelia nastolili požiadavku zjednotenej štátnej
moci.1 Táto požiadavka však bola v rozpore s demokratickou ideológiou. V štátoch,
v ktorých bola táto ideológia opustená, došlo k nástupu autokratických režimov,
fašizmu a nacizmu. Štáty, ktoré nechceli opustiť demokratické princípy, riešili tento
problém prostredníctvom zmocňovacích zákonov.2 Medzi ne patrila aj Československá republika.
Československá ústava z roku 1920 nepoznala zmocňovacie zákonodarstvo. Nariadenie bolo možné vydávať iba na vykonanie určitého zákona a v jeho medziach.
Obmedzenie zákonodarnej činnosti parlamentu z vlastnej vôle prijatím zmocňovacieho zákona je jedným z veľmi vážnych signálov krízových stavov v štáte, vznikajúcich či už pod tlakom medzinárodnopolitickej alebo vnútropolitickej situácie. Rozsah a obsah zmocňovacieho zákonodarstva je podmienený buď závažnosťou
1) Broklová, E.: Československá demokracie. Politický systém ČSR 1918-1938. Sociologické nakladatelství, Praha 1992, s. 110
2) Tamže, s. 111
149
momentálnej situácie v štáte (napr. ohrozenie štátu z vonka, ťažká hospodárska kríza), alebo zmenou politického systému v štáte.3 Boli to predovšetkým medzinárodné okolnosti, ktoré primäli československý parlament už roku 1920 k prijatiu zmocňovacieho zákona. Závažný bol nielen tým, že sa vymykal ustanoveniu ústavy o nariaďovacej moci vlády, ale aj tým, že sa dotýkal demokratických princípov
vzťahujúcich sa na občianske práva a slobody zakotvené v ústave.
Zákon č. 300/1920 Sb. z. a n. o mimoriadnych a prechodných opatreniach stanovoval, že za vojny alebo ak by nastali vo vnútri štátu okolnosti ohrozujúce vo
zvýšenej miere celistvosť štátu, jeho republikánsku formu, ústavu alebo verejný pokoj a poriadok, mohli byť na základe tohto zákona prijaté mimoriadne opatrenia
dočasne obmedzujúce alebo rušiace slobody zaručené ústavou a ústavným
zákonom č. 293/1920 Sb. z. a n., a to osobnú slobodu, domovú slobodu, slobodu
tlače4 a v súvislosti s nimi aj iné opatrenia. Právnym základom tohto zákona bol
podľa dôvodovej správy odsek 3 § 114 Ústavnej listiny ako i § 12 Ústavného zákona
o ochrane slobody osobnej, domovej a tajomstva listového.5 Úmyslom zákonodarcu bolo dať možnosť vládnej moci v prípade vypuknutia uvedených mimoriadnych
okolností na ne efektívne, rýchlo a účinne reagovať.6 Mimoriadne opatrenia mohli
byť nariadené najdlhšie po dobu troch mesiacov a len potiaľ, pokiaľ boli nevyhnutné
na ochranu celistvosti štátu, jeho republikánskej formy, ústavy a na obnovu verejného pokoja a poriadku7.
Na mimoriadne opatrenia bolo potrebné uznesenie vlády schválené prezidentom republiky. V uznesení bolo potrebné uviesť, ktoré odchýlky od predpisov to boli
a v ktorých miestnych a časových rozmedziach sa nariaďovali. Nariadenie musel
podpísať prezident republiky a najmenej 2/3 členov vlády vrátane predsedu vlády
alebo jeho podpredsedu.8 Vo vzťahu k ústavnému zákonu o ochrane osobnej a domovej slobody a listového tajomstva boli prípustné výnimky. Lehota na väzbu bola
predĺžená zo 48 hodín na 8 dní a bolo stanovené, že za taxatívne stanovené trestné
činy nemohla byť zložená kaucia na prepustenie na slobodu.
Len čo pominula nevyhnutnosť mimoriadnych opatrení prípustných podľa
tohto zákona, vláda ich mala ihneď odvolať alebo obmedziť. Povinnosťou vlády bolo
3) Zavacká, K., 2002: K tradícii nariaďovacej právomoci na Slovensku. In: Právny obzor, 85, 2002, č. 5 – 6, s. 447
4) Ústavný zákon č. 293/1920 Sb. z. a n. zo dňa 9. 4. 1920, o ochrane slobody osobnej, domovej a tajomstva listového
5) Důvodová zpráva k vládnímu návrhu zákona o mimořádných opatřeních (Součást tisku 2694 ze zasedání Národního shromáždení československého roku 1920). Dostupné z <http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/tisky/T2694_00.htm>
6) V odôvodnení vládneho návrhu sa uvádzalo: „Poněvadž pak výminečné poměry, v nichž nejen republika naše, nýbrž takřka celý
svět žije, vyžadují kategoricky toho, aby vládě byla dána možnost v mimořádných okolnostech (za války nebo tehdy, vypuknou-li
uvnitř státu události ohrožující zvýšenou měrou republikánskou formu státní, ústavu nebo veřejný klid a pořádek) v zájmu bezpečnosti státní mimořádnými prostředky zakročiti, jest nutno vydati nový zákon o mimořádných opatřeních.“ Tamže.
7) Zákon č. 300/1920 Sb. z. a n. zo dňa 14. 4. 1920 o mimoriadnych opatreniach
8) Tamže.
150
na základe tohto zákona predložiť do parlamentu vydané nariadenia najneskôr do
14 dní, a ak tento nezasadal, tak podľa § 54 ústavy jeho stálemu výboru. Ak by hoci
iba jedna snemovňa alebo stály výbor odopreli súhlas vydanému nariadeniu, stratilo
by nariadenie platnosť. Rovnako by nariadenie stratilo platnosť vtedy, ak by
Národné zhromaždenie alebo stály výbor neprijal do mesiaca od vyhlásenia takéhoto nariadenia žiadne uznesenie. V tomto zmocňovacom zákone však už zákonodarca pamätal na širokú škálu zabezpečovacích ustanovení proti zneužitiu.
Zákon o mimoriadnych opatreniach bol najmä, čo sa týka výpočtu práv a slobôd, ktoré mohli byť obmedzené, totožný s ríšskym zákonom o výnimočných opatreniach,9 pričom tento výpočet vo svojej podstate vyhovoval ústavným predpisom
Československej republiky. Slobodu prejavu garantovanú § 117 Ústavnej listiny
však nebolo možné obmedziť priamo na základe zákona o mimoriadnych opatreniach, ale nepriamo prostredníctvom obmedzenia slobody tlače, zhromažďovacieho a spolkového práva.
Konštrukcia a obsah zákona o mimoriadnych opatreniach vychádzali z ríšskeho
zákona o výnimočných opatreniach10. Z tohto dôvodu tu existovalo viacero
spoločných znakov, ktoré sa týkali podmienok pre obmedzenie niektorých práv
a slobôd a súčasne aj spôsobu ich obmedzenia. Spôsob obmedzenia mal povahu
policajných a administratívnych opatrení (napr. predĺženie zadržania osoby, zabavovanie a otváranie súkromnej korešpondencie alebo zriaďovanie spolkov so súhlasom politického úradu), zákazov (zákaz vydávania tlače, zákaz predaja a nosenia
zbraní a streliva, zákaz zhromažďovania a iné) a príkazov (povinnosť zotrvať na určitom mieste, predĺženie lehoty, v ktorej musí vydavateľ periodickej tlače uložiť povinné exempláre na príslušnom úrade atď.).11
Vzhľadom na mimoriadne pomery vyvolané hospodárskou krízou bol prijatý
zákon č. 95/1933 Sb. z. a n. o mimoriadnej moci nariaďovacej, na základe ktorého
bola vláda zmocnená robiť v hospodárskej oblasti také opatrenia, ktoré by inak mohol uskutočňovať iba zákon. Vládne nariadenie musel podpísať prezident republiky
a vláda ho musela do 14 dní predložiť na schválenie parlamentu – obom snemovniam. Platnosť tohto zmocnenia bola bola pôvodne stanovená na jeden rok, ale zákonmi č. 206/1933 Sb. z. a n., 109/1934 Sb. z. a n., 131/1935 Sb. z. a n. a 163/1936 Sb.
z. a n. sa predlžovala až do 30. 6. 1937.
Zákonom č. 125/1933 Sb. z. a n. sa menil zákon č. 300/1920 Sb. z. a n. o mimoriadnych opatreniach. Hlavné zmeny spočívali v tom, že mimoriadne opatrenia bolo
9) Týmto zákonom bol zákon č. 66/1869 ř. z. ze dne 5. května 1869 o výjimečných opatřeních. Pozn. autora
10) Vaníček, J.: Omezování práv a svobod v Čechách, na Moravě a ve Slezsku za mimořádných situací. Historicko-právní komparace.
In: Správní Právo, 2003, č. 2 – 3, s. 97
11) Tamže. s. 98
151
možné zaviesť aj v tom prípade, ak by nastali isté udalosti, čo aj iba na hraniciach štátu. Za trestné činy uvedené v zákone sa mohla nariadiť nielen domová, ale aj osobná
prehliadka. Zakročiť sa mohlo aj proti zárobkovým a hospodárskym družstvám
a iným podobným ústavom, ktoré by ohrozovali demokraticko-republikánsku formu štátu, ústavu a verejný pokoj. Taktiež bol doplnený výpočet udalostí, pri ktorých
mohla vláda vydať výnimočné predpisy. Zákon bral do úvahy možnosť zabrániť pasívnej rezistencii a sabotáži orgánov samosprávy.
Zostrujúca medzinárodnopolitická situácia sa prejavila i v ďalšej normotvorbe
československého štátu12. Bol prijatý zákon č. 131/1936 Sb. z. a n. o obrane štátu. Zákon upravoval mimoriadne pomery spôsobené brannou pohotovosťou štátu. Vláda
mala všeobecné zmocnenie, aby na úpravu takýchto mimoriadnych pomerov vydávala nariadenia tam, kde by inak bol potrebný zákon alebo vládne nariadenia13. Na
vydanie takéhoto nariadenia bol potrebný súhlas prezidenta. Pritom platilo, že nariadenie stratilo platnosť v prípade, ak obidve snemovne Národného zhromaždenia
vyslovili nadpolovičnou väčšinou všetkých svojich členov svoj nesúhlas s takýmto
nariadením. Navyše, Poslanecká snemovňa mohla prehlasovať Senát 3/5 väčšinou
všetkých svojich členov. Z nariaďovacej moci vlády však bola vylúčená úprava ústavných pomerov.
Uplatnenie tohto zákona malo byť za okolností vyhlásenia brannej pohotovosti štátu, pod čím sa rozumelo obdobie začínajúce sa vyhlásením mobilizácie alebo
vyhlásenia vojnového stavu, ako aj vypovedaním vojny. Taktiež sa to vzťahovalo na
okolnosti, ak by vo vnútri štátu alebo na jeho hraniciach nastali udalosti, ktoré by vo
zvýšenej miere ohrozovali štátnu zvrchovanosť, samostatnosť a celistvosť republiky,
alebo ak by to vyžadovala potreba plniť medzinárodné záväzky. Brannú povinnosť
mala skončiť vláda a platnosť takto vydaných nariadení bola časovo obmedzená
a mohli sa vydať iba za predpokladu, že pre neprekonateľné prekážky nebolo možné
zvolať parlament14.
Zákon o obrane štátu z roku 1936 a zákon o mimoriadnych opatreniach patrili
medzi zákony, ktoré vláde umožňovali vydávať nariadenia s mocou zákona. Preto sa
viedli spory o tom, či je takéto oprávnenie v súlade s ústavou, keďže Ústavná listina
výslovne nestanovila možnosť vlády vydávať nariadenia s mocou zákona. Zástancovia mimoriadnej nariaďovacej moci vlády argumentovali mimoriadnymi a pre existenciu štátu osudovými pomermi a pravdepodobným znemožnením legislatívnej
činnosti Národného zhromaždenia. Odporcovia argumentovali ústavnými
12)Zavacká, K., 2002: K tradícii nariaďovacej právomoci na Slovensku. In: Právny obzor, 85, 2002, č. 5 – 6, s. 449
13)vládne nariadenia s mocou zákona. Pozn. autora
14)Zavacká, K., 2002: K tradícii nariaďovacej právomoci na Slovensku. In: Právny obzor, 85, 2002, č. 5 – 6, s. 449
152
princípmi deľby moci, čo potvrdil ako ústavnú zásadu aj Ústavný súd.15 Podľa ich názoru mal byť jednoznačne vymedzený okruh problémov, ku ktorým bola vláda
oprávnená použiť mimoriadnu nariaďovaciu moc. Opačný prístup by znamenal delegáciu celej zákonodarnej právomoci na moc výkonnú, čo bolo jednoznačne protiústavné.
Najzávažnejším prelomom do akceptovaných zásad zmocňovacieho zákonodarstva a mimoriadnej nariaďovacej moci vlády bolo prijatie ústavného zákona
č. 330/1938 Sb. z. a n. o zmocnení na zmeny ústavnej listiny a ústavných zákonov republiky Československej, ktorý bol oficiálne vydaný v slovenskom jazyku. Zmocňovací ústavný zákon v podstate znamenal, že Národné zhromaždenie (ktoré sa potom
už nezišlo) bolo celkom vyradené zo štruktúry ústavných orgánov republiky,16 alebo
inak povedané, prakticky likvidoval zákonodarnú moc parlamentu.17 Bol vysvetľovaný s poukázaním na mimoriadne pomery, keď je potrebné vo vedení štátu veľmi
pružne konať mnohé opatrenia. Prezident a vláda ním dostali značne rozsiahle zákonodarné právomoci. Na základe tohto zákona bol prezident zmocnený, aby na základe jednohlasného návrhu vlády, na zasadnutí ktorej musela byť prítomná aspoň
väčšina členov zo Slovenskej krajiny, ako aj aspoň jeden člen vlády Podkarpatskej
Rusi, vydal dekrétom s mocou ústavného zákona nový text tých ustanovení ústavy
a iných zákonov, ktorých zmeny by vyžadovali nové pomery, ako aj rovnakým spôsobom urobil tie opatrenia, pre ktoré sa vyžadoval ústavný zákon, pokiaľ boli nutné
vzhľadom na nové pomery18. Toto zmocnenie sa nevzťahovalo na zmenu ústavného
zákona č. 299/1938 Sb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny, iba ak by na to dal
súhlas jej snem. Malo trvať dva roky. Vláda sa zmocňovala, aby od počiatku účinnosti
tohto zákona robila nariadením všetky nutné opatrenia, aj keby na ne bol inak potrebný zákon, s výnimkou zmeny ústavy19. Pre nariadenia vo veciach uvedených
v ustanovení § 4 ústavného zákona č. 299/1938 Sb. z. a n. bol potrebný súhlas väčšiny členov slovenskej krajinskej vlády. Všetky tieto nariadenia si vyžadovali súhlas
prezidenta, ktorý ich kontrasignoval. Vo veciach, ktorých zákonodarná úprava patrila podľa ústavného zákona č. 299/1938 Sb. z. a n. snemu Slovenskej krajiny, bola príslušná na vydanie nariadení vláda Slovenskej krajiny. Podrobnú úpravu nariadení
vydaných podľa tohto zákona bolo možné vykonať vládnymi nariadeniami, ktoré
mohli konkrétnejšiu úpravu niektorých jednotlivých záležitostí vyhradiť príslušným
15) Ústavný súd v rozhodnutí zo 7. 11. 1922, č. j. Úst. 120/22-2/10 vyriekol, že podľa § 6 Ústavy vykonáva zákonodarnú moc Národné zhromaždenie. Pozn. autora
16) Gronský, J. - Hřebejk, J., 1997: Dokumenty k ústavnímu vývoji Československa. Praha: Karolinum, 1997, s. 134
17) Malý, K., 2003: Dějiny Českého a československého práva do roku 1945. Praha: Linde, 2003, s. 461
18) Ústavný zákon č. 330/1938 Sb. z. a n. zo dňa 15. 12. 1938, o zmocnení ku zmenám ústavnej listiny a ústavných zákonov republiky Československej
19) Tamtiež.
153
úradom. Takéto nariadenia mohli byť zrušené vládnym nariadením, a to po skončení
stanovenej dvojročnej lehoty. Vydaním zmocňovacieho ústavného zákona
č. 330/1938 Sb. z. a n. nastúpilo legálnym spôsobom totalitné zákonodarstvo.
Resumé
V priebehu vnútropolitického vývoja prvej Československej republiky dochádzalo k postupnému posilňovaniu vlády ako reprezentantky výkonnej moci prostredníctvom súboru zákonov, ktoré umožňovali rozširovanie jej právomoci na úkor
parlamentu. Vláda mala podstatný vplyv na normotvorbu prostredníctvom zákonodarnej iniciatívy, keďže väčšina návrhov zákonov schvaľovaných v parlamente mala
podobu vládnych návrhov. Tendencia posilňovania výkonnej moci na úkor zákonodarnej sa v ČSR prejavila na začiatku tridsiatych rokov dvadsiateho storočia v zmocňovacom zákonodarstve, ktoré znamenalo významný prielom do zásad deľby moci.
Zákonodarcovia, odvolávajúc sa na zlú ekonomickú situáciu a nepriaznivý zahraničnopolitický vývoj, sa rozhodli vládu „vyzbrojiť“ oprávneniami vydávať nariadenia
s mocou zákonnou, prijatím zákona č. 95/1933 Sb. z. a n. o mimoriadnej moci nariaďovacej. Druhým zákonom, ktorý značne rozšíril právomoc vlády v tejto oblasti, bol
zákon č. 131/1936 Sb. z. a n. o obrane štátu. Napriek spomenutej tendencii v ústavnom systéme prvej Československej republiky nikdy nedošlo k takej akumulácii právomocí v rukách jednej z mocí, ktorá by bola spôsobilá ohroziť jej demokratické zriadenie. K zásadnej zmene v charaktere štátu došlo až pod vplyvom udalostí, ktoré
viedli k rozpútaniu druhej svetovej vojny, a teda neboli výsledkom prirodzeného
vnútorného ústavného vývoja ČSR. Prijatím ústavného zákona č. 330/1938
Sb. z. a n. o zmocnení na zmeny ústavnej listiny a ústavných zákonov republiky Československej sa natoľko zmenil pomer medzi zákonodarnými orgánmi a orgánmi
moci vládnej a výkonnej, že de iure i de facto došlo k nastoleniu diktátorského
režimu.
Mgr. Martin Oravec
Fakulta práva
154
Uniform Commercial Code – Default (nesplnenie povinnosti na strane dlžníka)
Uniform Commercial Code – Default
(nesplnenie povinnosti na strane
dlžníka)
Saskia Poláčková
Kľúčové slová
záložný veriteľ, dlžník, záloh, Uniform Commercial Code, povinnosť
Key words
secured party, debtor, collateral, Uniform Commercial Code, default
Uniform Commercial Code
Uniform Commercial Code (ďalej len UCC) slúži k harmonizácii rozdielnych
právnych úprav v jednotlivých štátoch Únie. UCC bol vypracovaný spoločnosťou
American Law Institute a prijatý Národnou konferenciou komisárov ohľadne jednotného štátneho práva (National Conference of Commissioners on Uniform State
Law)1 v roku 1952 na základe starších Uniform Laws. UCC má svojou povahou blízko
ku kontinentálnej úprave, pretože obsahuje i niektoré všeobecné pojmy a zásady,
ktoré súdy aplikujú i na transakcie a predmet zmlúv, ktoré nie sú výslovne upravené
v UCC, a týmto spôsobom vplýva na rozvoj common law2. UCC sa skladá
z jedenástich článkov,3 ktoré sú:
1.
Všeobecné ustanovenia
2.
Kúpna zmluva
2A Nájom, leasing
3.
Cenné papiere
4.
Bankové obchody
1) Lawrence, W. a kol.: Understanding Secured Transactions, str. 6
2) Boháček, M.: Základy amercikého obchodního práva, str. 236 a nasl.
3) KNAPP, Charles L. et al: Rules of contract law, New York: ASPEN Publishers, 2005, str. 4
155
4A. Prevody
5.
Akreditív
6.
Hromadný prevod a revidovaný hromadný predaj
7.
Skladištné listy, nakladištný list a iné oprávňujúce tituly
8.
Akcie, účastnícky podiel alebo iný obchodný podiel
9.
Zabezpečené transakcie
Default – nesplnenie si povinnosti 4
Zákon nepozná definíciu nesplnenia povinnosti – nezaplatenia dlhu, preto je
potrebné si tieto situácie vopred upraviť v zmluve o záložnom práve medzi
záložným veriteľom a záložným dlžníkom. Tento pojem je hlavne predmetom
úpravy common law. Medzi situácie, ktoré budú mať za následok nesplnenie povinnosti záložného dlžníka, budú napríklad patriť:
1. nezaplatenie dlhu včas
2. porušenie povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy
3. klamlivé prezentovanie finančnej situácie dlžníka voči veriteľovi
4. porušenie ubezpečenia dlžníka, že predmet záložného práva nie je zadlžený
5. porušenie akéhokoľvek sľubu, ktorý dal dlžník veriteľovi, ako napríklad, že
dlžník bude používať záloh len určitým spôsobom, bude uschovávať záloh na
určitom mieste, alebo umožní kontrolu zálohu alebo dlžníkove záznamy
6. predaj alebo iné nakladanie so zálohom bez písomného súhlasu veriteľa (okrem
bežného obchodného styku)
7. zriadenie ďalšieho záložného práva na záloh, bez ohľadu na to, či ide o zriadenie zmluvného záložného práva alebo na základe rozhodnutia oprávneného
orgánu
8. zánik podnikateľskej činnosti, platobná neschopnosť dlžníkovho podnikania
9. nepoistenie predmetu záložného práva
10. dlžníkovo odňatie predmetu záložného práva
11. krádež, strata alebo zničenie predmetu záložného práva
12. smrť alebo platobná neschopnosť dlžníka, alebo
13. akákoľvek príčina, ktorá stavia veriteľa do situácie, v ktorej si je neistý o splnení
povinnosti dlžníkom5.
4) Default: nesplnenie záväzku, neplatenie, odopretie platenia, omeškanie, opomenutie – Oherová, J. a kol.: Anglicko-český
právnický slovník, str. 160
156
Okrem týchto príkladmo vymenovaných možností si strany môžu dohodnúť
i iné, ďalšie situácie, ktoré budú mať za následok výkon záložného práva, pretože záložný dlžník nesplnil povinnosť, ktorú sa zaviazal splniť. Ďalšou možnou situáciou,
keď si dlžník nesplní svoju povinnosť, bude patriť i povinnosť, aby sa hodnota zálohu rovnala zabezpečovanej pohľadávke6. Ak dlžník poruší túto povinnosť, nastane
výkon záložného práva. Existujú situácie, ktoré také neplnenie povinnosti navodzujú, presnejšie sú definované v tej ktorej zmluve o zriadení záložného práva. UCC
v tomto prípade ponúka možnosti veriteľovi, ako uspokojiť svoju pohľadávku, i keď
strany majú možnosť si dohodnúť odlišné možnosti výkonu záložného práva (UCC
§ 9-601).
To, že dlžník si neplnil včas a riadne, ešte nemusí automaticky znamenať, že veriteľ začne s výkonom práva. Veriteľ má možnosť využiť iný prostriedok, než je samotný výkon záložného práva. Ak napríklad poistenie zálohu nie je kontinuálne, veriteľ môže toto poistenie zabezpečiť a pripočítať predmetnú sumu k dlhu dlžníka
(§ 9-207(b)(1) UCC). Aj v situácii, keď dlžník je v omeškaní so splnením dlhu, môže sa
veriteľ a dlžník pokúsiť o riešenie situácie bez toho, aby došlo k výkonu záložného
práva, napríklad predĺžením lehoty na zaplatenie dlhu. Dôvodom je i finančná náročnosť výkonu záložného práva, ktorá často má za následok nedostatočné plnenie,
prípadne ak je výkon záložného práva vykonaný s chybami vystavuje sa veriteľ zodpovednosti za škodu7.
Existujú dva názorové smery, ktoré sa odlišujú v postoji voči veriteľovi a jeho
budúcej možnosti na vymoženie plnenia dlhu dlžníkom8. Jeden zastáva názor, že je
vhodné, aby veriteľ mal určitú zhovievavosť voči dlžníkovi. Druhý predstavuje v praxi súdu presný opak a vyjadruje názor, že veriteľ má začať s výkonom záložného práva hneď, ako si dlžník nesplní svoju povinnosť, pretože ak by v budúcnosti sa dlžník
opäť dostal do omeškania s plnením svojej povinnosti, veriteľ by mal sťažené postavenie pri výkone práva. Dlžník by mohol argumentovať s veriteľovou predchádzajúcou zhovievavosťou a veriteľ naopak by sa pri ďalšom omeškaní dlžníka snažil o riadny výkon práva s odvolaním na ustanovenia zmluvy, ktoré hovoria o tzv. „proti únikovej doložke“ (anti-waiver clause), čo znamená, že veriteľ má všetky prostriedky na
výkon práva a prípadne nevykonanie niektorého z nich nemá za následok jeho odpustenie dlhu dlžníkovi.
Dátum splatnosti je jednou z hlavných súčastí zmluvy medzi dlžníkom
a veriteľom. Nedodržanie takého dojednania má za následok nedodržanie
8) White, J. a kol.: Uniform Commercial Code: Secured Transactions, str. 886
157
povinnosti, a teda veriteľ môže začať s výkonom záložného práva. Na druhej strane
má veriteľ možnosť prijať i takto oneskorené plnenie a nezačať výkon záložného
práva. Vzhľadom na túto úpravu väčšinou zmluva bude obsahovať ustanovenia
(„anti-waiver“ clause), ktoré znamenajú, že i napriek akceptácii oneskorených platieb má veriteľ možnosť deklarovať oneskorenie a začať s výkonom záložného
práva9.
Strany, ktoré mali podobné ustanovenia vo svojich zmluvách, mali rôzny úspech v súdnom konaní. Dôvodom je i rôzny počet oneskorených plnení dlžníkom
a ich akceptácia veriteľom. Ale i v situácii, keď veriteľ prijal až jedenásť oneskorených
plnení od dlžníka súd rozhodol, že veriteľ má právo využiť „protiúnikovú doložku“
a začať s výkonom práva,10 jeho právo nie je oslabené.
Iným názorovým smerom sa uberajú niektoré súdy, ktoré vo svojich rozhodnutiach uvádzajú, že právo veriteľa má prekážku „waiver by estoppel“11, a teda existuje
prekážka pre dôsledné – striktné splnenie ustanovení zmluvy. Opätovné nastolenie
dôslednosti pri plnení ustanovení zmluvy by malo nastať až po oboznámení dlžníka
o výhradách veriteľa. Ak by tak neurobil, vystavil by sa veriteľ riziku, že súd v prípadnom spore o výkon záložného práva s využitím možnosti si ponechať záloh by
rozhodol v jeho neprospech.
Keď si dlžník neplní svoju povinnosť
Acceleration clauses sú tzv. urýchľujúce ustanovenia, ktoré si strany vo svojej
zmluve dohodli a majú za následok, že ak dlžník sa dostane do situácie, ktorá je špecifikovaná v zmluve, veriteľ má právo požadovať od neho celé plnenie, dlžník nesplní včas, nastane výkon záložného práva. Zákon počíta s takými ustanoveniami zmlúv
v § 1-208 UCC, ale základnou podmienkou pre taký postup je bona fidei12 veriteľa, že
dlžník nie je schopný splniť svoj dlh13. To má za účel zabrániť veriteľovi, aby použil
urýchľujúce ustanovenia v situáciách, ktoré neohrozujú plnenie veriteľovej pohľadávky. V konečnom dôsledku je ale dôkazné bremeno na dlžníkovi, aby dokázal, že
veriteľ konal v rozpore s bona fidei (§1-208 UCC)14.
Ďalším ochranným prostriedkom pre veriteľa sú tzv. klauzuly o neistote (insecurity clauses), jeden z typov akceleračných ustanovení. Také ustanovenia si zmluvné
strany dohodnú, aby veriteľ mal možnosť získať svoju pohľadávku od dlžníka, ak nadobudne presvedčenie, že dlžník nie je schopný plniť svoj dlh. Iným možným
9) Whaley, D.: Secured Transactions, str. 149
10)McGrady v. Nissan Motor Acceptance Corp., 40 F. Supp. 2d 1323
11)Pôvodné znenie §-208 UCC
12)“Good faith” means honesty in fact in the conduct or transaction concerned
13)Whaley, D.: Secured Transactions, str. 146
14)Brown v. Avemco Investment Corp., 603 F.2d 1367 (9th Cir. 1979)
158
ustanovením zmluvy môže byť i možnosť veriteľa žiadať splatenie celého dlhu na
požiadanie. I v tejto situácii je ale potrebné postupovať v zmysle bona fidei, čo
znamená, že veriteľ môže použiť tieto urýchľovacie ustanovenia, ak má presvedčenie, že možnosť splnenia dlhu dlžníkom je ohrozená (UCC §§1-208 a 1-203).
Význam dobrej viery je v súdnej praxi predmetom diskusii, ktoré vedú k rozdielnym záverom. Dokazovať dobrú vieru veriteľa v prípade použitia urýchľujúcich
ustanovení zmluvy je možné na základe objektívne daných podmienok UCC alebo
subjektívnym hodnotením na základe prípadu15.
Subjektívnym spôsobom, ktorý je založený na zákonnej definícii bona fidei
v §1-201 (19), je inými slovami vyjadrený ako „skutočne pravdivý“. Súdy prijali za
svoj názor, že ak sa veriteľ „cíti“ neistý ohľadne schopnosti dlžníka plniť svoj dlh,
môže použiť urýchľovacie ustanovenia zmluvy a žiadať splnenie dlhu. A to i v prípade, že iný veriteľ v tej istej situácii by nepoužil tieto ustanovenia, alebo začne tento
postup na základe chybnej informácie, ktorú sa ani nesnažil si overiť 16.
Objektívny spôsob, ktorý predstavuje praktika súdov, ktoré veria a aplikujú
common law hodnotu, ktorá vyjadruje, že „právo odmieta odňatie [práva]“, nedovoľujú použitie týchto ustanovení, jedine pod podmienkou, že veriteľ sa so všetkou
starostlivosťou a poctivosťou snažil zistiť dôvody pre použitie urýchľovacích ustanovení a iný veriteľ v tej istej situácii by použil tieto ustanovenia17.
Resumé
Samotný pojem „Default“ nie je definovaný v Uniform Commercial Code, ale to
nie je to nevýhoda v samotnej praxi, keď strany majú väčšiu možnosť si individuálne
upraviť svoje vzájomné práva a povinnosti.
Pretože tento inštitút je predmetom amerického common law, i keď upraveného v typickej kontinentálnej podobe – písané právo, dáva široké pole pôsobnosti
subjektom, aby si vymedzili situáciu, ktorá bude rozhodná pre posúdenie, či sa
dlžník dostal do omeškania, a teda nesplnil si svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala zo
zmluvy s veriteľom. Formy sú rozdielne oproti slovenskej právnej úprave, pretože
upravuje i také ustanovenia – klauzuly zmluvy, ktoré sú nám neznáme, ako sú napríklad accelarition clauses alebo insecurity clauses. Ale napriek „voľnosti“ v úprave
vzájomných práv a povinností je hlavným kritériom bona fidei veriteľa.
15)White, J. a kol.: Uniform Commercial Code: Secured Transactions, str. 888
16)Van Horn v. Van De Wol, Inc., 497 P.2d 252 (Wah. 1972) – veriteľ, ktorý nedbanlivostne veril informácii, že dlžník bola zamietnutá žiadosť o úver a na základe toho začal proces použitia urýchľovacích ustanovení zmluvy
17)Black v. Peoples Bank, 437 So. 2d 26 (Miss. 1983)
159
I napriek tomu, že sa veriteľ snaží o čo najlepšie zhodnotenie rizika pri uzatváraní zmluvy s dlžníkom o záložnom práve, existujú situácie, keď dlžník nie je schopný
svoj dlh splniť.
Summary
Default is a situation that occures when the debtor did not fullfil his duty. The
article is decribing this situation according to the Uniform Commercial Code. The
term „default“ comes to an action in various ways that can be used by creditor – secured party. The most common way is by using accelaration clauses, a set of situations that give the secured party the right to declare default.
Mgr. Saskia Poláčková,
Fakulta práva
160
Medzinárodná konferencia „Domáce násilie – nová prax a nová legislatíva v Európe“
Medzinárodná konferencia „Domáce
násilie – nová prax a nová legislatíva
v Európe“
V dňoch 14. a 15. októbra sa Fakulta práva BVŠP v spolupráci zhostila usporiadania medzinárodnej konferencie s názvom „Domáce násilie – nová prax a nová legislatíva v Európe“, nad ktorou prevzal záštitu prezident Slovenskej republiky Ivan
Gašparovič.
Konferencie sa zúčastnili delegáti zo Slovenskej republiky, Českej republiky,
Rakúska a Holandska a zastúpené boli organizácie s kľúčovým pôsobením v tejto
oblasti, z Českej republiky to bol Bílý kruh bezpečí, z Holandska InterVict Tilburg, za
Slovenskú republiku Pomoc obetiam násilia. Z Rakúskej republiky boli zastúpené
organizácie Gewaltschutzzentrum Steiermark, Institut für Konfliktforschung
a 24-Stunden Frauennotruf. K téme prispeli aj zástupcovia Prezídia Policajného zboru SR a priblížili postupy našej polície v prípadoch vyšetrovania domáceho násilia.
Tematicky sa konferencia venovala aktuálnemu stavu, príčinám a formám
domáceho násilia, typológii násilných a ohrozených osôb, modelom legislatívnych
úprav v účastníckych krajinách, praktickému využitiu metódy SARA slúžiacej na odhad rizika ďalšieho možného útoku násilnej osoby a komplexným prístupom,
školeniam a výcvikom slúžiacim k riešeniu a prevencii prípadov domáceho násilia.
Delegáti konferencie zostavili súbor návrhov a odporúčaní týkajúcich sa legislatívnej, ako aj organizačnej roviny, pričom navrhli prihliadnuť na právne úpravy
týkajúce sa domáceho násilia v Českej republike a Rakúsku, ktoré komplexnejšie
riešia ochranu ohrozených osôb. Ťažiskom by malo byť zameranie sa na všetky kategórie osôb ohrozených domácim násilím a prispôsobenie legislatívy týmto
kategóriám. Z hľadiska intervenčných opatrení treba zlepšiť prvý kontakt
s ohrozenými osobami a diferencovať pokračujúcu intervenciu podľa ich potrieb.
Rovnako je dôležité posilniť preventívne opatrenia zavedením podporných programov pre skupiny osôb, ktoré sú najviac ohrozené domácim násilím (deti a mladiství,
seniori, invalidi atď.).
161
Príspevky delegátov prednesené počas konferencie budú
publikované v zborníku, tu prinášame stručný prehľad
ich titulov
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
¾
Čírtková, Ludmila: Příčiny, formy a projevy domácího násilí
Haller, Birgit: 10 Years of Protection against Domestic Violence in Austria. Evaluations of the Austrian Law
Jauk, Barbara: The Austrian Federal Act on the protection against Domestic Violence. Facts about Law and Experiences of the Styrian Intervention Centre
Michalek, Barbara: The anti-stalking Act
Durdík, Tomáš: Nová legislativa v ČR v oblasti domácího násilí – úloha policie, justice a intervenčních center
Ševčík, Drahomír: Činnost intervenčních center v České republice
Bujňáková, Marta: Prístup Policajného zboru k riešeniu problematiky domáceho
násilia
Vajzer, Ladislav: Postupy vo vyšetrovaní eliminujúce sekundárnu viktimizáciu obete domáceho násilia
Netík, Karel: K osobnosti pachatele partnerského násilí
Netíková, Daria: Program terapie partnerských agresorů
Fenyk, Jaroslav: Některé postupy v boji proti domácímu násilí v USA
Záhora, Jozef: Vývoj právnej úpravy postihujúcej domáce násilie na Slovensku
Kotrecová, Alexandra: Ochrana obetí domáceho násilia inštitútmi občianskeho
práva
Štefunková, Michaela, Knápková Danka: Domáce násilie a výskumy obetí kriminality
Klátik, Jaroslav: Právne a kriminologické aspekty domáceho násilia
Centrum vedy
162
Medzinárodný seminár „Prognóza vývoja kriminality a jej kontroly...“
Medzinárodný seminár „Prognóza
vývoja kriminality a jej kontroly
v krajinách strednej a východnej
Európy“
V dňoch 14. – 16. novembra 2007 usporiadala Fakulta práva BVŠP a Centrum
vedy BVŠP v spolupráci s Odborom kriminológie a prevencie kriminality Ministerstva spravodlivosti SR medzinárodný seminár s názvom „Prognóza vývoja kriminality
a jej kontroly v krajinách strednej a východnej Európy“. Na podujatí sa zúčastnili
zástupcovia 9 krajín z nasledujúcich inštitúcií:
Maďarsko – Národný inštitút pre kriminológiu
Ukrajina – Štátny vedecko-výskumný inštitút SSRI
Slovinsko – Fakulta trestného práva a bezpečnosti Univerzity Maribor
Česká republika – Institut pro kriminologii a sociální prevenci
Bulharsko – Akadémia Ministerstva vnútra Bulharskej republiky
Poľsko – Vysoká škola humanitných vied v Sosnovci
Moldavská republika – Policajná akadémia Stefana Cel Mare
Rakúsko – Oddelenie trestného práva a kriminológie Univerzity Viedeň
Slovenská republika – BVŠP, Rada vlády pre prevenciu kriminality,
Odbor kriminológie a prevencie kriminality Ministerstva spravodlivosti SR
Tematicky bol seminár zameraný na trendy vývoja kriminálnej scény krajín
strednej a východnej Európy, ktorým bol venovaný prvý deň podujatia, druhý deň
bola predmetom rokovania kontrola kriminality v súvislosti so systémovým prepojením centrálnej, regionálnej a miestnej úrovne. Posledný deň seminára bol venovaný
workshopu k príprave projektu dlhodobej medzinárodnej spolupráce v oblasti prognózovania vývoja kriminality a jej prevencie a zostaveniu pracovnej skupiny zo
zástupcov účastníckych krajín za účelom prípravy návrhu projektu výskumnej úlohy
na získanie grantu zo 7. rámcového programu. Činnosť tejto pracovnej skupiny
bude koordinovať slovenská strana. V rámci posledného dňa seminára odzneli aj
163
prezentácie viktimologického výskumu v Českej republike a výskumu latentnej kriminality na Slovensku, ktorý realizuje Centrum vedy BVŠP spolu s Odborom kriminológie a prevencie kriminality Ministerstva spravodlivosti SR za podpory Ministerstva
vnútra SR. Organizáciu tohto podujatia finančne podporila Nadácia otvorenej spoločnosti, za čo jej všetci ďakujeme. Príspevky prezentované na seminári budú publikované v zborníku. Tu je stručný prehľad titulov:
– Holcr, Květoň: Prognóza vývoja kriminálnej scény SR
– Holomek, Jaroslav: Výskum latentnej kriminality na Slovensku
– Košecká, Daniela: Výskum obetí kriminality na Slovensku – pohľad na viktimologické a situačné činitele v pozadí násilnej trestnej činnosti
– Šinka, František: Systém kontroly kriminality v SR a jeho postupné zmeny signalizované jej prognózami
– Scheinost, Miroslav: Viktimologický výskum – zkušenosti a poznatky České republiky
– Cejp, Martin: Prognózy kriminality v České republice
– Windt, Szandra: Kriminalita a prevencia kriminality v Maďarsku
– Opryshko, Ihor: Prognózy kriminality na Ukrajine pre rok 2008
– Kulik, Alexander: Tendencie kriminality na Ukrajine v rokoch 1992 – 2006 a jej
kontrola
– Mitar, Miran; Meško, Gorazd: Registrovaná kriminalita, indikátory z výskumov
obetí a štúdií o strachu z kriminality (pokus o jasnejší obraz rozsahu a povahy kriminality v Slovinsku)
– Kotnik, Sonja: Problémy vyplývajúce z trestného práva vplývajúce na kriminalitu
– Nikolov, Štefan Georgiev: Boj s organizovanou kriminalitou v ekonomike
– Wieczorek, Leszek: Poľský model konania vo veciach maloletých de lege lata
a de lege ferenda
– Berliba, Viorel: Problémy boja s ilegálnou migráciou aplikovaním trestného práva Moldavskej republiky
– Kert, Robert; Christ, Tamara: Vývoj a vyšetrovanie kriminality v Rakúsku
– Bodocký, Milan: Činnosť policajného zboru v oblasti prevencie kriminality a inej
protispoločenskej činnosti
– Bubelíni, Ján: Vzťah prevencie a represie v kontrole kriminality
Centrum vedy
164
Poznámky:
165
Poznámky:
166
Poznámky:
167
Poznámky:
168
Pokyny pre autorov príspevkov
– Príspevky sa prijímajú výhradne v elektronickej podobe vo formáte doc
resp. rtf o sobne tajomníčke redakcie časopisu alebo na mailovej adrese
[email protected],
– text článku písať ako hladký text bez rozdeľovania slov a tvrdého zarovnávania,
– v texte podľa potreby zvýrazňovať jednotlivé pasáže (napr. kurzíva, tučný
text),
– vyznačiť poznámky v textoch – ich umiestnenie na príslušnej strane, pri
citovaní literatúry je potrebné rešpektovať všeobecné zásady (STN ISO 690.
Bibliografické odkazy. Obsah, forma, štruktúra),
– za originalitu, odbornú stránku a formálnu stránku zodpovedá autor príspevku,
– v časopise nie je možné publikovať príspevok, ktorý bol už uverejnený
v inej publikácii
– redakcia si vyhradzuje právo upraviť titulok príspevku a vykonať v rukopise
potrebné štylistické, jazykové a grafické úpravy, ako aj rozhodnúť o jeho
zaradení do toho-ktorého čísla a rubriky,
– redakcia si vyhradzuje právo príspevok odmietnuť
Príspevok má nasledovnú štruktúru
1. vydanie, december 2007
– meno autora (krstné meno a priezvisko) bez titulov, v prípade dvoch či viacerých autorov oddeliť mená čiarkou,
– názov príspevku, (by mal byť krátky a výstižný)
– názov príspevku v anglickom jazyku,
– kľúčové slová, ktoré majú vystihovať rozhodujúce pojmy z príspevku (5-10),
– kľúčové slová (Kex words) v anglickom jazyku (5-10),
– text príspevku,
– summary v anglickom jazyku,
– použitá literatúra,
– kontaktné údaje na autora
Redakčná rada:
predseda redakčnej rady:
prof. JUDr. Ján Svák, CSc.
členovia redakčnej rady:
prof. PhDr. Adolf Novotný, DrSc., prof. JUDr. Ing. Viktor Porada, DrSc.,
prof. PhDr. JUDr. Miloš Večeřa, DrSc., doc. PhDr. Jarmila Chovancová, CSc.,
doc. JUDr. Ladislav Vojáček, CSc., doc. JUIDr. Jozef Záhora, CSc.,
doc. JUDr. Lucia Žitňanská, PhD., JUDr. Vlasta Kunová, CSc.
tajomníčka redakčnej rady:
Otília Polakovičová
[email protected]
14. 12. 2007 16:22:47
1 /2007
kola práva
š
á
k
o
s
y
v
á
Bratislavsk
ensi Iuri
v
a
l
s
i
t
a
r
B
ademia
c
A
x
e
e
atislav
a
i
r
t
i
B
t
o
a
i
N
m
e
e
d
a
i
a
t
c
spruden
ae ex A
i
i
r
t
i
u
t
I
o
ia B
i
s
m
N
e
n
e
d
e
a
a
i
v
c
t
a
l
n
A
s
e
i
d
t
x
e
a
u
mia Br
otitiae
Iurispr
e
i
d
N
s
a
e
n
c
e
a
i
A
v
t
a
n
x
l
Ac
e
e
s
i
d
x
t
e
u
e
a
a
r
i
r
e
t
p
i
B
s
a
t
i
i
t
o
r
a
i
i
u
t
N
I
o
m
i
e
e
s
N
d
ex Aca
islaven
rudentia
dentiae
t
e
p
u
a
s
a
r
r
i
i
p
r
t
B
i
s
u
i
t
a
I
r
o
i
i
u
tiae
s
m
I
N
i
e
n
t
i
e
d
e
s
o
a
a
i
n
v
c
N
t
e
a
l
n
A
e
v
s
e
i
a
a
i
d
t
l
x
t
s
e
a
u
i
n
r
r
t
e
e
p
demia B
Notitia
risprud
si Iuris
mia Bra
a
e
u
e
n
c
I
d
e
a
i
a
i
A
v
t
s
c
a
n
n
x
l
A
e
e
e
s
i
d
v
x
t
e
entia
u
e
a
a
a
d
r
l
i
r
e
s
t
p
u
i
B
s
a
r
t
i
i
p
t
oti
r
a
a
i
s
i
r
i
u
t
I
r
o
B
m
i
e
u
a
s
N
I
d
i
n
i
a
a
e
s
e
n mi
tislav
Academ
e ex Ac
sclaavdee
udentia
a
i
a
r
r
t
x
i
p
e
t
a
B
i
s
r
i
t
e
a
r
B
o
i
a
A
i
u
t
a
m
I
N
i
i
e
t
i
e
urisp
x
d
s
o
m
I
a
a
e
i
e
n
i
c
N
d
e
s
a
nt
A
e
v
e
n
c
a
a
e
i
a
l
x
A
t
v
s
i
e
i
n
a
t
t
x
e
l
e
i
e
a
s
a
d
i
i
r
t
e
t
u
ia Bra t i a e ensi I
e Notit
NotitiaNo
Iurispr
demia B
a
m
i
a
i
e
e
t
s
c
d
a
n
i
n
A
a
t
e
e
c
d
n
v
x
e
A
u
e
a
d
r
l
e
x
s
p
u
i
e
s
a
r
t
i
i
n
ra
isp
ur
tit
e
iae
islav
r
o
B
t
t
d
i
u
t
a
a
N
I
i
o
r
u
i
e
B
s
m
r
N
a
e
i
n
a
p
t
d
e
i
e
a
a
n
s
v
i
m
c
e
i
t
a
e
d
l
A
r
n
d
pru
ex
ex Aca
isprude islaveenNsiotiItu
a Bratis
i
r
e
u
m
a
I
i
ratisl
e
i
d
B
s
a
n
a
c
i
avensi Iuris risprudentiae Notitiae
e
A
v
m
e
a
x
l
d
a
e
s
t
i
a
i
t
e
t
c
a
n
a
a
i
A
e
r
r
B
e Notit
emia B
risprud
tiae ex1 / 2 0 0 7 Academi
si Iu
i
d
a
u
i
t
n
a
I
t
e
o
c
i
n
v
s
e
N
A
a
n
d
l
e
e
x
s
u
a
i
e
r
i
v
t
t
p
a
e
a
l
s
n
r
a
i
s
B
Notiti
isprude
a Brati
tiae ex
e
r
i
ensi Iur
i
t
a
u
v
i
m
o
I
t
a
e
i
l
n
d
N
s
s
e
i
a
e
n
t
d
c
e
a
a
u
i
A
r
v
r
t
B
a
p
n
x
l
s
e
Bratis
titiae e
isprud
iae ex
t
o
r
a
i
i
ensi Iuri
u
t
Academia
N
I
o
v
m
i
e
a
e
l
s
N
d
a
s
i
n
a
i
e
t
e
t
c
a
n
i
a
v
A
e
t
r
a
d
n
l
B
x
demia
isprude
titiae e
a Bratis
Iurispru
r
o
i
i
u
s
m
I
N
e
n
i
e
d
e
s
a
a
i
n
v
c
t
e
a
l
n
A
e Notit
v
s
e
i
a
a
tiae ex Aca
i
d
t
l
x
t
s
e
a
u
i
n
r
r
t
e
e
p
B
a
a
d
s
i
r
i
a
u
t
r
B
i
i
r
t
u
p
a
m
o
I
i
s
e
i
i
Acad
Academ
entiae N
ensi Iur
slavens
i
d
v
x
t
u
e
a
a
den
r
l
r
e
s
p
u
i
B
s
a
r
t
i
i
p
t
r
a
a
i
s
i
r
i
u
t
Notitiae ex
I
r
o
B
m
i
e
u
a
s
N
I
d
i
n
i
a
e
s
e
c
m
a
e
i
n
v
rudent
ratisla
tislave
x Acad
p
e
tiae ex A
a
B
i
s
r
i
t
e
a
r
B
o
i
a
i
u
t
a
m
I
N
i
i
e
t
i
e
d
s
o
m
a
a
e
i
n
c
N
d
t
e
a
n
A
e
de
tislav
x Ac
e ex
entia
e Notitiae e
tiae Notitia
si Iurisprud
cademia Bra
14. 12. 2007 16:22:46

číslo 1/2007 - Paneurópska vysoká škola

Transkript

Podobné dokumenty

OB_Nova spolecnost sro_aktualizovane vydani2.indd - Praha