Fenomen_moci_a_socialne_nerovnosti_2014

Transkript

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
Ústav sociálnych štúdií a liečebnej pedagogiky, Pedagogická fakulta
Ústav európskych štúdií a medzinárodných vzťahov, Fakulta sociálnych a ekonomických vied
Katedra psychológie, Filozofická fakulta
ŢILINSKÁ UNIVERZITA V ŢILINE
Katedra pedagogických štúdií, Fakulta humanitných vied
SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED
Ústav výskumu sociálnej komunikácie
OBČIANSKE ZDRUŢENIE VAGUS
Zborník príspevkov z prvého ročníka konferencie pre doktorandov, doktorandky
a mladú vedeckú obec:
FENOMÉN MOCI A SOCIÁLNE NEROVNOSTI 2014
v Bratislave 13. – 14. Novembra 2014
Editori:
BOMBA, Lukáš – SMREK, Martin – SOKOLA, Ivan (eds.)
Bratislava 2015
Recenzenti:
doc. PhDr. Oľga Gyarfášová, PhD.
Mgr. Juraj Halas, PhD.
Za jazykovú úpravu zodpovedajú autori príspevkov
Obálka: Martin Smrek
ISBN: 978-80-223-3774-8
::: FENOMÉN MOCI A SOCIÁLNE NEROVNOSTI
::: zborník príspevkov z konferencie pre doktorandov, doktorandky a mladú vedeckú obec
OBSAH
EDITORIAL: MOC, POLITIKA A SOCIÁLNE NEROVNOSTI .................................................................. 3
Lukáš Bomba
KAPITOLA 1 ................................................................................................................................ 11
LITERÁRNÍ REPREZENTACE MOCI A LATINSKOAMERICKÝ ROMÁN O DIKTÁTOROVI ........................ 12
Michal Špína
STRACH MÁ MOC VYTVÁRAŤ HRANICE. PRIESTOR VEREJNÉHO A OBLASŤ SÚKROMNÉHO ............. 22
Romana Javorčeková
MIKROPOLITIKA MOCI: DELEUZE A TARDE........................................................................................ 35
Martin Charvát
SLOBODA V RUKÁCH... (?) ................................................................................................................. 50
Michal Reiser
FENOMÉN MOCI PODĽA H. ARENDTOVEJ ......................................................................................... 58
Matej Smorada
DISKRÉTNA MOC PANOPTIKA A SYNOPTIKA V MASMÉDIÁCH .......................................................... 68
Anna Sámelová
HRANICE PRÍPUSTNEJ MEDIÁLNEJ KRITIKY OSÔB VEREJNE ZNÁMYCH A OSÔB SÚKROMNÝCH A ICH
TRESTNOPRÁVNA OCHRANA ............................................................................................................. 84
Jana Klesniaková
KOMIKS A MOC................................................................................................................................ 103
Tereza Bartoňová
KAPITOLA 2 ...............................................................................................................................117
CENTRALIZACE A ZMĚNY VZDĚLÁVACÍHO SYSTÉMU V REGIONECH RUSKA S PŮVODNÍMI ETNICKÝMI
SKUPINAMI ...................................................................................................................................... 118
Darima Batorova
MOCENSKÉ STRATEGIE NA BUPRENORFINOVÉM TRHU ................................................................. 131
Tereza Mazáková
RODINA A TOTALITNÍ REŽIM. SOCIÁLNÍ VYLOUČENÍ PO ROCE 1948 NA PŘÍKLADU RODINY
BARTUŠKOVY ................................................................................................................................... 147
Petr Bartušek
PARTICIPÁCIA ŽIEN NA VOĽBÁCH NA PRIMÁTORA MESTA V ROKOCH 2006, 2010 A 2014 ........... 158
Matúš Sloboda
1
ŽENA A POLITIKA V SOCIÁLNĚ DEMOKRATICKÉM A NÁRODNĚ DEMOKRATICKÉM ŽENSKÉM TISKU
PŘED OBECNÍMI VOLBAMI ROKU 1919 .......................................................................................... 185
Marie Fousková
DÁMY A PROLETÁŘKY - VOLEBNÍ PRÁVO DO ČESKÉHO ZEMSKÉHO SNĚMU V ARGUMENTACI
ČESKÝCH DĚLNICKÝCH A MĚŠŤANSKÝCH AKTIVISTEK NA POČÁTKU 20. STOLETÍ ........................... 198
Jitka Gelnarová
FENOMÉN MOCI V KOMUNIKÁCII PREMIÉRA SR ............................................................................ 205
Stanislav Černega
KAPITOLA 3 ...............................................................................................................................227
PRÁVNÍ POSTAVENÍ OSOB S TĚŽŠÍM ZDRAVOTNÍM POSTIŽENÍM V ČESKÉ REPUBLICE .................. 228
Veronika Vítková
NEROVNOSTI A DOBROVOLNICKÁ ČINNOSTI OSOB S POSTIŽENÍM ................................................ 237
Aneta Marková
CESTA ZO ŠKOLY DO KOMUNITY ..................................................................................................... 250
Estera Kövérová
TERÉNNA SOCIÁLNA PRÁCA AKO NÁSTROJ ZAMERANÝ NA RIEŠENIE PROBLÉMOV
MARGINALIZOVANÝCH SKUPÍN: PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA OBCE STARÁ KREMNIČKA ........................... 270
Jana Kubíková
STRIEDAVÁ OSOBNÁ STAROSTLIVOSŤ- CESTA K ROVNOPRÁVNEMU RODIČOVSTVU? .................. 294
Daniela Rajniaková
2
EDITORIAL: MOC, POLITIKA A SOCIÁLNE NEROVNOSTI
Lukáš Bomba
Témy, ktoré sa riešia príspevky v tomto zborníku sa orientujú na tri hlavné témy. Je to
moc, sú to sociálne nerovnosti v spoločnosti, a je to spôsob uplatňovania moci. Keď o týchto
témach rozmýšľame, máme tendenciu ich oddeľovať. Sociálne nerovnosti v spoločnostiach
a mocenské praktiky však spolu úzko súvisia v sociálnej realite. Touto spojnicou medzi
mocou a sociálnymi nerovnosťami je bezpochyby politika. Z. Bauman (2013) pomenoval
veľmi jednoducho prepojenie medzi politikou a mocou. Moc je schopnosť (či spôsobilosť)
mať veci urobené. Politika je zase schopnosť (alebo spôsobilosť) rozhodnúť, ktoré veci je
potrebné urobiť.
Keď sa vrátime o viac ako pol storočie ku CH. W. Millsovi a jeho Mocenskej elite
(1966) autor tieţ veľmi prosto hovorí o moci, keď píše, ţe mocní ľudia sú tí, ktorí sú schopní
presadiť svoju vôľu aj vtedy, ak sa im iný ľudia postavia na odpor. To, kde je potrebné hľadať
moc dostatočne jasne vyjadril M. Foucault (1999, s. 109): „moc je všade... odvšade vychádza.
...moc nie je inštitúcia, nie je to štruktúra, nie je to nejaká sila, ktorou by boli niektorí
vybavení; je to meno, ktoré prisudzujeme komplexnej strategickej situácii v danej
spoločnosti―.
Moc a jej výkon, ktorý nazývame politika sú prepojené na úrovni záujmu niektorých,
ale s dôsledkami mnohokrát pre všetkých. Tieto dôsledky majú rôznu povahu a tou
najvypuklejšou v sociálnej realite sú nerovnosti v spoločnosti. Nehovoríme o nerovnostiach,
ktoré vyplývajú z toho, ţe my ľudia sme rozdielny, ale z toho, ţe vôľa k moci, vôľa
k vlastneniu a vôľa k stávaniu sa a bytiu (niekým), ale aj presvedčenie o vlastnej kultúrnej
dominancii nad inými sa poľahky môţu stať ideológiami a modusom vivendii niektorých.
Na úkor, v neprospech a cez iných sú časté spojenia slov pri kritike pomerov
v spoločnosti, ktoré vytvárajú, reprodukujú či udrţiavajú, prípadne aj ignorujú stav vecí, ktoré
mnohým škodia. Moc je moţnosť, ktorú nezaujíma mnoţstvo a veľkosť tých, ktorí sú viac či
menej zodpovední za vytváranie či konzervovanie nerovnosti, ktoré je moţné zmierňovať
a tlmiť. Rovnako tak ju však nezaujíma ani mnoţstvo a veľkosť tých, ktorým je stav vecí na
ujmu. Moc bez politiky v uplatňovaní ktorej sa k môţu vyjadriť k tomu čo sa ich týka všetci
dotknutí a ich názor bude vypočutý, bude mať vţdy tendenciu zvrhávať sa na krutovládu.
3
S uvedomením si týchto obmedzení sa začala budovať dnešná politika v demokratických
štátoch. Z politiky sa postupne stala štruktúra a inštitúcia stretu jedných a druhých, ktorá dáva
jedným moc a druhým kontrolu. Ţiaľbohu však stále a mnohokrát s ohľadom na ich veľkosť
a nie na závaţnosť problémov či rozumnosť argumentov.
Je luxusom oproti mnohým obdobiam minulosti, ţe v dnešnom demokratickom štáte si
môţu jedny a druhí sadnúť za jeden stôl a prieť sa o svoje záujmy a práva, napriek tomu ako
ťaţké je stále za takýto stôl sa vôbec pre niektorých dostať. Je však potrebné aby sa na túto
vymoţenosť súčasnosti v porovnaní s minulosťou nehľadelo ako na vydobyté maximum, ale
ako na základný predpoklad slušného ţivota v demokratickej spoločnosti. O otázkach
fungovania moci, robenia politiky a riešenia nerovností v spoločnostiach po celom svete dnes
uţ mnohé vieme, ale rovnako tak mnohé nevieme.
Stredná Európa si zaţila dva totalitné reţimy za sebou v ktorých slovo moc bolo
symbolom boja proti vyfabulovanej krivde. Na slovo ideológia sa nepozeralo z nadhľadu a
kriticky, ale ako na nástroj boja proti svetovému imperializmu. Nerovnosti v spoločnosti boli
chápané, len ako nenásytnosť vţdy malej skupinky (ţidov, burţoázie, kapitalistov a ich
prisluhovačov atď.), voči ktorej je potrebné bojovať a slovo politika nebolo spájané s
priestorom pre stred, diskusiu, kompromisy a dohody jedných a druhých, ale s nástrojom
presadzovania záujmov pravoverných, národovcov a straníkov v mene a s cieľom dosiahnutia
zlatého veku ľudstva.
Práve na tomto širokom poli od moci, cez politiku aţ po jej dôsledky v podobe
nerovností v spoločnosti, existuje platforma konferencie pre doktorandov, doktorandky
a mladú vedeckú obec s názvom Fenomén moci a sociálne nerovnosti. Druhýkrát sme sa
snaţili dostať na jedno miesto v roku tých, ktorých dané oblasti zaujímajú, profesijne sa
rozhodli im venovať, majú vášeň pre dôleţité otázky našich spoločností a zároveň chcú s
druhými spoločne zdieľať pohľady na tieto problematiky, vymeniť si skúsenosti a inšpirovať
sa pre ďalšiu prácu.
Zborník príspevkov z konferencie je rozdelený do troch kapitol. Prvá kapitola sa
venuje moci ako sociálnemu fenoménu. Druhá kapitola je venovaná politike a tretia
sociálnym nerovnostiam. Prvým príspevkom v kapitole venovanej moci je príspevok od
Michala Špínu, ktorý píše o literárnych reprezentáciách moci v latinskoamerickom románe
o diktátorovi, pričom pouţitý singulár (román o diktátorovi) odkazuje ku analýze z hľadiska
4
literárneho ţánru. Štúdia je kritickým prehľadom autorov, ich biografií a ich kniţných diel,
ktoré sa venujú téme moci a politiky v kontexte krajín Juţnej Ameriky. Michal Špína
neanalyzuje politiku a vykonávanie moci v Juhoamerických krajinách. Snaţí sa, ale cez
literatúru priblíţiť históriu samotného literárneho ţánru s niekoľkými kritickými poznámkami
ku uchopovaniu moci, postavenia moci a politickému pôsobeniu postáv románoch. Štúdia je
veľmi dobrým a uţitočným sprievodcom po literatúre o moci z Juţnej Ameriky.
Romana Javorčeková sa vo svojom príspevku s názvom Strach má moc vytvárať
hranice venuje Hannah Arendtovej. Príspevok je kontempláciou nad dielom svetoznámej
filozofky 20. storočia zo sociálno-filozofického hľadiska, ktorý prechádza neskôr ku kritike
súčasnej spoločnosti. V tejto kritike autorka hľadá súvislosti medzi strachom, úzkosťou,
únikom a láskou. Hlavným a najdôleţitejším, v čom vidí autorka problém v súčasnosti je,
podľa autorky, závislosť od rôznych vecí v dnešnom svete, nejasnosť a neusporiadanosť
dnešného sveta. Človek sa v ňom podľa nej cíti stratený. Strach je potom prejavom závislosti
na veciach a objavuje sa ako dôsledok preţívania zmätenosti. Autorka uvaţuje nad dnešným
svetom v kontexte týchto pojmov a snaţí sa nájsť kľúč k výkladu nášho sveta s ich pomocou.
Martin Charvát sa vo svojom príspevku venuje mikropolitike moci u Deleuzeho
a Tarda. Príspevok je kritickým čítaním diel najprv G. Tarda a neskôr G. Deleuze (s F.
Guattarim). Príspevok analyzuje diela od G. Deleuzeho a hľadá v nich stopy G. Tarda, pričom
sa zameriava nešpecificky na moc a jej výkon. Hovorí, ţe ku polozabudnutému dielu G. Tarda
sa Deleuze a Guattrati vrátili a výrazne s ním pracujú vo svojich dôleţitých dielach (AntiOidipus a Tisíc plošín) a zároveň odmietajú pozerať na analýzu uplatňovania moci cez
makropohľad na moc. Martin Charvát, tak ako Deleuze s Guattarim, robí malé odbočky do
prác dôleţitých mysliteľov 20. storočia ako napríklad M. Foucault či S. Freud. Príspevok je
veľmi dobrou preliminárnou štúdiou hľadania G. Tarda u G. Deleuzeho a F. Guattariho, ktorá
identifikuje „miesta― kde sa dá podniknúť hlbšia analýza diel spomenutých autorov.
Michal Reiser je autorom článku Sloboda v rukách... (?) Autor sa pokúša o úvahu nad
otázkou slobodné konania človeka v dnešnej dobe a spoločnosti. Úvaha je charakteristická
makropohľadom na dnešný svet, v ktorom jednotlivca jeho okolie prekračuje a on sa tak môţe
cítiť stratený. Kladie si otázku o medziach racionalizmu v ţivote človeka, a to v súvislosti
s vlastnom smrťou jednotlivca. Autor konštatuje, ţe dobrovoľná smrť kaţdého človeka by
mala byť posudzovaná ako nanajvýš slobodné rozhodnutie a môţe sa javiť ako nanajvýš
slobodné rozhodnutie. Ţivot jednotlivca v spoločnosti je však podľa autora podriadený
5
spoločenským pravidlá a etickým princípom. Z nanajvýš slobodného rozhodnutia o ukončení
vlastného ţivota sa tak paradoxne kvôli nástrojom moci, ktoré v spoločnosti existujú, môţe
stať jeden zo samotných nástrojov moci.
Matej Smorada sa v príspevku s názvom Fenomén moci podľa H. Arendtovej venuje
centrálnej problematike konferencie. Autor vo svojom príspevku robí prehľad názoru H.
Arendtovej na problémy moci, politiky a vládnutia a to v základných konceptoch a pojmoch
jej diela. Nezmeriava sa pri tom na ţiadny konkrétnejší problém, venuje sa výhradne
sumarizácii myšlienok tejto filozofky. Príspevok je určite zaujímavým a podnetným textom
pre tých, ktorý sa chcú dozvedieť niečo o názoroch H. Arendtovej na vládnutie, moc
a politiku.
Diskrétna moc panoptika a synoptika v masmédiách je názov príspevku od Anny
Sámelovej. Autorka sa v štúdii zaoberá najprv teoretickým vymedzím moci a vymedzuje
chápanie panoptika a synoptika. Panoptikum je pojem, ako je dobre známe, najčastejšie
pouţívaný s menom Jeremyho Benthama, ktorý bol oţivený Michel Foucaultom. Synoptiku
nadväzuje na tento pojem, a prichádza s ním Thomas Mathiesen. Autorka po charakterizovaní
týchto dvoch pojmov prichádza k ich aplikácii na problém masmédií a kaţdodenného
fungovania média vo vnútri ako týchto inštitúcií. Štúdia je výborným pohľadom na
fungovanie moci ako inštitúcie v súčasnom, masovými médiami prestúpenom svete.
Jana Klesniaková sa v príspevku nazvanom Hranice prípustnej mediálnej kritiky osôb
verejne známych a osôb súkromných a ich trestnoprávna ochrana venuje problematike médií
a ich pracovníkov z právneho hľadiska. Autorka ukazuje, ţe postavenie osôb verejne známych
a osôb súkromných je vo vzťahu ku právu na súkromie v obsahoch mediálnych správ, podľa
rozhodnutí súdov rozdielne. Ďalej autorka argumentuje, ţe samotní novinári a médiá
prispôsobujú a zvaţujú informovanie lavírujúc medzi právom na súkromie osôb verejne
známych a všeobecným verejným záujmom. Ten musí byť niekedy uprednostnený pred
individuálnym právom na súkromie. Autorka príspevok uzatvára upozornením na fakt, ţe
v súčasnosti je trendom u osôb verejne známych (na Slovensku či v Českej republike)
podávanie trestných oznámení na novinárov, pričom sa dá takéto počínanie chápať ako akt
pomsty.
Tereza Bartoňová v tomto zborníku prác uverejňuje štúdiu s názvom Komiks a moc.
Autorka na konkrétnych komiksoch dokumentuje propagandu, ktorou komiks môţe pôsobiť.
6
Ukazuje, ţe moc pouţíva aj komiks pre nastoľovanie tém či na propagáciu ţiadaných ideí.
Tak ako americký komiks v konkrétnych podobách je moţné chápať ako nástroj politickej
propagandy, rovnako aj Československý komiks za obdobia komunizmu predstavoval jednu
z moţností, ako komunikovať postoje a hodnoty komunizmu. Autorkina štúdia je výborným
príkladom hľadania moci tam kde ju väčšina nehľadá.
Druhú časť tohto zborník, venovanej politike a politikám otvára príspevok Darimy
Bátorovej s názvom Centralizácia a zmeny vzdelávacieho systému v regiónoch Ruska
s pôvodnými etnickými skupinami. Príspevok je jedným z tých, ktoré sa zaoberajú konkrétnym
výkonom moci v sociálnej realite. Autorka sa venuje najmä riadeniu vzdelávacích politík
v regiónoch Ruska a špecificky sa zameriava na politiky, ktoré sú uplatňované na vzdelávací
systém v regiónoch s Burjatským etnikom. Ukazuje, ţe ruská vládna moc sa pri uplatňovaní
politík snaţí centralizovať svoju moc. Princíp rovnosti princípu k etnickým menšinám a
ich vzdelávaniu, v rôznych regiónoch Ruska neexistuje a uplatňuje sa klientelizmus
a preferovanie podpory vzdelávania v závislosti od pôvodu drţiteľov moci. Napriek
politickým rečovým gestám o silnej podpore rôznosti regiónov sa uplatňuje politika, ktorá
regionálne a menšinové vzdelávanie nepodporuje a nesnaţí sa o jeho zachovanie. Príspevok je
mimoriadny svojim ojedinelým pohľadom na málo poznané regióny Ruska a dianie v nich v
súčasnosti.
Tereza
Mazáková
pripravila
príspevok
s názvom
Mocenské
stratégie
na
buprenofrínovom trhu. Autorka sa zoberá skúmaním trhu s substitučnými látkami pre
narkomanov v Českej republike. Ukazuje, ţe substitučné látky sú relatívne ľahko dostupné
pre ľudí, ktorí sú závislí na heroíne, ale aj pre tých, ktorí si vytvorili závislosť na substitútoch.
Legálne získané substitúty sa stávajú u narkomanov obchodovateľnými a obchodovanými
látkami na čiernom trhu. Autorka popisuje stav trhu so substitučnými látkami z perspektívy
biomoci a teórie sieť-aktér (ANT) a snaţí sa ukázať, ţe celý súčasný stav je moţné vidieť
a chápať ako zloţitú sieť aktérov, z ktorých kaţdý má vlastný záujem na udrţaní takéhoto trhu
s drogami a hlavne ich substitútmi.
Vzťahom rodiny a totalitného reţimu so zameraním na sociálne vylúčenie v kontexte
komunistického Československa sa zaoberá Petr Bartušek. Autor čerpá predovšetkým
z kroniky predmetnej rodiny a opisuje ich ţivotné osudy a perzekúcie totalitného,
komunistického reţimu. Ako dôvod týchto represií, vedených systematicky voči rodine, je
moţné identifikovať ich sociálny pôvod a fakt, ţe vlastnili a úspešne prevádzkovali miestny
7
hotel počas období pred rokom 1948. Príspevok Petra Bartuška je ukáţkou vsadenia
kaţdodennosti ţivotom ľudí v nedávnej minulosti do kontextu výkonu moci.
Matúš Sloboda dostal v tomto zborníku priestor s príspevkom, ktorý sa zaoberá
participáciou ţien na voľbách primátora mesta v rokoch 2006, 2010 a 2014. Autor sa vo
svojej štúdii veľmi podrobne venuje štatistickému porovnávaniu muţov a ţien pri participácii
na voľbách do samospráv miest a obcí. V teoretickej časti štúdie pokladá solídny teoretický
základ a argumentuje, ţe politika je stále chápaná viac ako „muţská záleţitosť―. V empirickej
časti analyzuje a porovnáva úspešnosť kandidátov a kandidátok pri kandidovaní na post
primátora na základe politickej príslušnosti a nezávislosti kandidáta, veľkosti mesta a kraja,
vzdelania kandidátov a kandidátok, veku a povolania. Štúdia je veľmi dobrou analýzou, ktorá
osvetlí mnohé zo sociálnej reality volieb do miestnych samospráv.
Marie Fousková sa v príspevku venuje analýze tlače pred voľbami v roku 1919
a obrazu ţeny, reprezentáciám o ţene a stratégiám tlače pri oslovovaní ţien. Autorka ukazuje,
ţe analyzované časopisy pracovali s obrazom ţeny a femininitou stereotypne, ale zároveň
práve cez stereotypný obraz o ţene sa snaţil o propagáciu nových hodnôt v politike (cit,
kultivovanie prostredia, blaho celku). Štúdia je výbornou analýzou politických stratégií na
začiatku minulého storočia pri konštituovaní Československé štátu, ktorý ako vlastne jeden
z prvých na svete priznal volebné právo ţenám. Autorka pri tom ukazuje, ţe na
legitimizovanie takéhoto kroku bol pouţitý argument o zaslúţenom práve ţien vďaka ich
vkladu do Veľkej (prvej svetovej) vojny.
Argumentáciou českých robotníckych a meštianskych aktivistiek za volebné právo
ţien sa zaoberá Jitka Gelnarová. Autorka sa postupne zaoberá dobovým stavom fungovania
politiky a analýzou volebných práv v období Rakúsko-Uhorska (v druhej polovici 19. storočia
a na začiatku 20. storočia). Autorke táto krátka analýza vytvorí pole, na ktorom môţe
podrobiť kritike argumentačné stratégie a analyzovať ich obsah, ktorý sa viazal na podporu
volenia ţien. Štúdia je veľmi dobrou krátkou analýzou jedného z aspektov boja za
rovnoprávnosť ţien a bojom za volebné práva ţien.
Fenomén moci v komunikácii premiéra SR je názov štúdie od Stanislava Černegu.
Autora sa v štúdii venuje komunikácii premiéra R. Fica, spôsobom informovania, konštrukcie
reality a nastoľovanie tém a diskurzu. Ako centrálna postava vlády má, podľa autora,
predseda vlády výrazné a mimoriadne moţnosti prezentovať svoje názory, ale aj výsledky
8
rokovaní a nastoľovať spôsob informovania verejnosti. Autor štúdie ukazuje, ţe vo vzťahu ku
Európskej únii má R. Fico tendenciu hovoriť ako o „bojovom poli― kde je potrebné vydobyť
si svoje, a o pozícii Slovenska (s inými štátmi) hovorí v kontextoch centra a periférie. Táto
štúdia je príkladnou analýzou schopností a moţností moci nastoľovať témy a informovať
o nich v diskurze, ktorý moc vytvorí.
Problematiku sociálnych nerovností a zároveň tretiu časť zborníka začína príspevok
Veroniky Vítkovej, ktorá v ňom analyzuje právne postavenie osôb s ťaţkým zdravotným
postihnutím. V prvom rade porovnáva výšku sociálnej podpory u občanov s ťaţkým
zdravotným postihnutím a to ţijúcich samostatne v domácnosti a v domovoch sociálnych
sluţieb. Občania so zdravotným postihnutím, ktorí si zabezpečujú osobnú asistenciu
samostatne vo vlastnej domácnosti a občania, ktorým je táto asistencia poskytovaná v domove
sociálnych sluţieb majú rôzne nároky na finančnú pomoc zo strany štátu a rovnako tak im aj
je poskytovaná rozdielna finančná pomoc. Takýto prístup autorka povaţuje za nerovný, keď
ho porovnáva zo stavom v Slovenskej republike, ktorý povaţuje za individuálnejšie
zameraný. Štúdia je veľmi dobrou analýzou jedného dôleţitého aspektu sociálnych nerovností
a to nerovností, ktoré sú vytvárane systémom správy spoločnosti (štátnej správy).
Aneta Marková je autorkou príspevku o dobrovoľníckej činnosti u osôb s postihnutím.
Príspevok je jedným v tomto zborníku štúdií, ktoré prezentujú empirické dáta. Autorka na
základe empirického zisťovania analyzuje a kriticky zhodnocuje situáciu postihnutých osôb
v Českej republike a ich postoj ku dobrovoľníckej práci. Ukazuje, ţe rovnako tak ako všetci
ľudia, tak aj občania s určitým druhom postihnutia pociťujú snahu byť potrební a majú vôľu
vytvárať či robiť niečo uţitočné. Odmieta prístup podľa, ktorého je potrebné sa o týchto ľudí
starať a práve naopak zdôrazňuje nevyhnutnosť ich zapojenia do práce.
Estera Kövérová je autorkou empirickej štúdie Cesta zo školy do komunity. Štúdia je
časťou väčšieho výskumného zámeru, v ktorom je cieľom autorky zodpovedať otázku
o vzťahu školskej úspešnosti detí, disciplinizáciou školy ako systémom a pôsobení bariér
v školskom vzdelávaní pre rómske etnikum na Slovensku. Autorka veľmi podrobne vysvetlí
svoj postup a definuje dve základné hypotézy o fungovaní pozitívnej deviácie – cesta zo školy
do komunity a cesta z komunity do školy. Autorka sa v štúdii zaoberá len cestou zo školy do
komunity a detailne popisuje fungovanie školského systému a prístup učiteľov ku rómskym
ţiakom. Dochádza k záveru, ţe škola nie je miestom pozitívnej deviácie, a nie je to teda
činiteľ, ktorý vytvára predpoklady pre objavenie sa tzv. pozitívneho devianta.
9
Fungovanie terénnej sociálnej práce, na príklade obce Stará Kremnička je predmetom
analýzy autorky Jany Kubíkovej. Autorka sa v tejto teoreticko-empirickom príspevku
zamerala na mapovanie fungovania terénnej sociálnej práce v dotknutej obci a situáciu
analyzuje
na
základe
rozhovorov
s klientmi,
terénnym
sociálnym
pracovníkom
a zamestnancami obecného úradu. Autorka sa nezameriava na etnografickú analýzu daného
sociálneho prostredia s moţnosťami zovšeobecnenia, ale za cieľ si dala deskripciu súčasného
stavu v konkrétnej obci. Príspevok dobre popisuje sociálnu realitu vzťahov obce, sociálnych
pracovníkov a klientov v jednej obci.
Otázku či je striedavá osobná starostlivosť cestou k rovnoprávnemu rodičovstvu, si
kladie Daniela Rajniaková. Autorkina štúdia je mimoriadnou výskumnou aktivitou zameranou
na etnografické mapovanie fungovania rodičovstva a výchovy a detí po rozvode rodičov.
Autorka jasne argumentuje, ţe sociálna rola rodiča je sociálne a historicky premenlivá
a podmienená. Toto je dovolí predstaviť vlastné empirické dáta rozhovorov s rodičmi detí,
ktorí ich majú v striedavej starostlivosti. Ukazuje, ţe striedavá starostlivosť o deti je výrazne
odlišným modelom od toho, v ktorom matka vychováva deti a otec zabezpečuje preţitie
rodiny. Významným v tomto kontexte sú práve výpovede matiek, ktoré samotné pociťujú
prekvapenie z toho, ţe keď nie sú deti práve v ich starostlivosti, stávajú sa ţenami
a prestávajú byť na tú dobu matkami.
Pouţitá literatúra:
Bauman, Z. (2013). Europe Is Trapped Between Power and Politics. Dostupné na:
http://www.socialeurope.eu/2013/05/europe-is-trapped-between-power-and-politics/
Foucault, M. (1999). Dějiny sexuality I. Vůle k vědění. Praha: Herrmann & synové.
Mills, Ch. W. (1966). Mocenská elita. Praha: Orbis.
10
KAPITOLA 1
11
LITERÁRNÍ REPREZENTACE MOCI A LATINSKOAMERICKÝ
ROMÁN O DIKTÁTOROVI
Michal Špína
Abstrakt: Fikční narativní literární díla sice nemohou reprezentovat „reálný svět mimo text―,
nabízejí však svébytný způsob rozumění světu lidské zkušenosti. Plodná
latinskoamerická tradice „románu o diktátorovi― (novela del dictador) můţe být
chápána jako zkoumání fenoménu moci a její patologie. Tato tradice zahrnuje díla
proslulých spisovatelů, jako jsou Miguel Ángel Asturias, Gabriel García Márquez
nebo Mario Vargas Llosa; v českém a slovenském literárním bádání se však
nedočkala odpovídajícího zájmu. Příspěvek se v první části krátce věnuje
esejistické biografii Facundo argentinského autora D. F. Sarmienta, který je
povaţován za zakládající text ţánru. Následně se zaměřuje na některé diktátorské
romány 20. století, především na Nápravu o metodě Aleja Carpentiera (1975),
která důmyslným způsobem zpracovává vztah mezi rétorikou, mytologií a mocí.
V závěru se soustředí na reprezentaci moci v Chilském nokturnu (2000), krátkém
románu Roberta Bolaña; tato próza je monologem umírajícího chilského kněze,
který postupně podléhá silám Pinochetova vojenského reţimu. Příspěvek
nastiňuje interpretaci Chilského nokturna v konfrontaci se Sarmientovou vlivnou
opozicí civilizace a barbarství.
Abstract: Although narrative literary works of fiction cannot represent the ―real world
outside the text―, they provide a peculiar means of understanding the world and
human experience. The prolific Latin American tradition of ―Dictator
novel― (novela del dictador) could be regarded as an inquiry in the topic of power
and its pathology. It includes works of famous novelists such as Miguel Ángel
Asturias, Gabriel García Márquez, and Mario Vargas Llosa; nevertheless, only
very little attention has been paid to this tradition in Czech and Slovak literary
scholarship. Initially, this paper presents some remarks on the essayistic biography
Facundo by Argentine author D. F. Sarmiento which is regarded as the
foundational text of the genre. Subsequently, it focuses on some essential 20th
century dictator novels, particularly on Reasons of State by Alejo Carpentier
(1975) which shows a refined comprehension of the relation between the
rhetorics, mythology and power. Finally, it concentrates on the representation of
power in By Night in Chile (2000), a brief novel by Roberto Bolaño which is a
soliloquy of a dying Chilean priest who, step by step, surrenders himself to the
force of military Augusto Pinochet's military regime. The paper proposes an
interpretation which regards Sarmiento's influential opposition between
civilisation and barbarism.
Úvod
Zabývat se reflexí moci ve fikční literatuře znamená pouštět se na půdu moţná ještě
nejistější, neţ jakou je filosofické tázání po moci. Literární věda si často kladla a klade
12
otázku, zda fikční díla – tedy taková, jejichţ „označujícímu― ve světě mimo text nic reálného
neodpovídá – vůbec mohou být relevantní pro zkušenost se světem mimo text. Někteří autoři,
například pozdní Roland Barthes, na tuto otázku odpovídali záporně a soustředili svůj zájem
na vnitřní uspořádání textů, případně na čtenářskou rozkoš z textu, který je světem sám pro
sebe. Aniţ bychom chtěli podceňovat případnou rozkoš z textu, můţeme na tuto otázku
odpovědět kladně, byť s určitou opatrností, a uznat, ţe i fikční narativní literární díla mohou
otevírat určitá pole zkušenosti, orientovat ve světě, o něčem vypovídat — přestoţe status
tohoto „o čem díla vypovídají― je ze své podstaty problematický. Navzdory tomu však fikční
díla prostřednictvím vyprávění dokáţou představovat „směr myšlení zpřístupněný
textem― (Ricoeur, 1997, s. 123) a nabídnout určitý syntetizující pohled na některé problémy, a
to pohled svébytný, odlišný od diskursů vědy a filosofie. Tento příspěvek by chtěl na základě
několika příkladů z latinskoamerické literatury ukázat, ţe pro reflexi fenoménu moci je
takový pohled obohacující.
Latinská Amerika je regionem tradičně asociovaným se sociálními nerovnostmi a
násilnými politickými převraty. Tak jako se v debatách o latinskoamerické literatuře téměř
pokaţdé vynoří termín magický realismus – ať uţ oprávněně, nebo jako pouhý stereotyp
(Volpi, 2010, s. 45nn), v souvislosti s politikou jako by Latinská Amerika představovala
především jakési groteskní jeviště, na kterém se střídají nebo donedávna střídaly puče,
ozbrojená uchvácení moci, vojenské a polovojenské diktatury a junty, případně opoziční
gerily. Přinejmenším zčásti se tento pohled zakládá na skutečnosti: prakticky kaţdá země od
Argentiny a Chile po Mexiko a Kubu má zkušenost s tou či onou formou vojenské diktatury a
caudillismu, politického vůdcovství koncentrovaného v jedné osobě. Sociální politika těchto
diktatur byla pochopitelně různorodá, avšak převáţná část z nich znamenala zachování
nerovností a privilegií i za cenu násilného a krvavého potlačování opozice a sociálních hnutí.
Pro tento příspěvek je nosné právě spojení literatury a politiky. Z hlediska tematizace
moci je v tomto ohledu obzvlášť pozoruhodná latinskoamerická (přesněji ovšem
hispanoamerická) tradice ţánru „románu o diktátorovi― (novela del dictador), která se v české
a slovenské kritice nedočkala odpovídajícího zájmu, přestoţe většina relevantních titulů byla
přeloţena do češtiny a některé i do slovenštiny.
13
Civilizace a barbarství v latinskoamerickém myšlení
Mezi autory, jejichţ prózy náleţí k této ţánrové tradici, patří i světově známí autoři
včetně několika nositelů Nobelovy ceny za literaturu – jmenovitě je to Miguel Ángel Asturias,
Gabriel García Márquez a Mario Vargas Llosa. Její kořeny však sahají mnohem hlouběji. Na
tomto místě není prostor k tomu, abychom se pokoušeli byť jen o povrchní historický přehled;
zakládající text této tradice je ovšem pozoruhodný hned z několika důvodů. Jde o ţánrově
stěţí zařaditelnou, biograficko-esejistickou knihu Facundo argentinského liberála Dominga
Faustina Sarmienta, vydanou roku 1845 v chilském exilu. Plný titul zní: Facundo, aneb
civilizace a barbarství v argentinských pampách. Sarmiento v ní kritizuje autoritářské
gauchovské vůdce z pampy, kteří ve své době odporovali centrální vládě v Buenos Aires a
stávali se faktickými vládci rozsáhlých vnitrozemských území. Formou biografie jiţ
zemřelého autokratického vůdce Facunda Qiurogy obţalovává tehdy probíhající diktaturu
Juana Manuela Rosase, kterého povaţuje za Facundova ideového spřízněnce: v úvodu knihy
chce „vyvolat Facundův stín― (Sarmiento, 1993, s. 7) který dosud suţuje argentinský národ.
Zatímco Facundo a jemu podobní caudillos z dobytkářské pampy zde představují barbarství,
Sarmiento vzývá urbánní civilizaci spojovanou u něj výhradně s Evropou, konkrétně s Anglií
a Francií (Fornet-Betancourt, 1992, s. 17).
U Sarmientova textu Facundo je třeba zdůraznit dvě skutečnosti. Tou první je, ţe jeho
protiklad civilizace a barbarství se stal jedním ze zásadních a neustále se vracejících témat
latinskoamerického myšlení, které ho uţ 170 let nahlíţí z různých úhlů, reformuluje a
problematizuje. A za druhé: Sarmiento je angaţovaný publicista, který chápe své pero jako
zbraň, tak jako biče a dýky jsou zbraněmi caudillos. Později se Sarmiento stal prezidentem
Argentiny a někdejší radikální publicista tedy získal skutečnou výkonnou moc, a tím i
příleţitost přinejmenším částečně realizovat svou civilizační vizi uskutečňovanou shora, která
na jedné straně kladla důraz na vzdělání a zřizovala školy, ale neponechávala ţádný prostor
například zbytkům původního indiánského obyvatelstva. Europocentrický progresismus D. F.
Sarmienta, který tolik kritizoval represivní, „barbarskou― vládu Facundovu, tak sám do určité
míry slouţil slouţil represím. Tyto motivy se zřetelně vynořují i současném kontextu, jak
uvidíme na příkladu Roberta Bolaña; jsou však přítomné také v níţe probírané trojici velkých
„diktátorských románů― 70. let 20. století, a to nikoli jen na tematické rovině: podle
Gonzáleze Echevarríi se tyto romány snaţí demytologizovat diktátorskou moc, avšak právě
14
tímto totalizujícím záměrem zároveň samy přivolávají nebezpečí mytologizace vlastního aktu
psaní (González Echevarría, 1987, s. 71).
Podoby románových diktátorŧ
Na počátku dvacátého století obnovil literární zájem o fenomén diktatury Španěl
Ramón del Valle-Inclán se svým románem Tyran Banderas (1926) situovaným do „teplých
krajů― fiktivní hispanoamerické země. Tento text ovšem ještě není tak důsledně koncentrován
na fenomén diktátorské moci (Bellini, 2000, s. 22nn). Po něm však následuje mnoţství
románů, kde je diktatura a moc ústředním tématem. Kaţdý z těchto románů přitom
představuje jiný aspekt kumulace moci a jejího zneuţívání: zatímco některé texty se výrazněji
zaměřují na latinskoamerické reálie nebo na zobrazení konkrétních diktátorů, jiné umisťují
svůj děj do fiktivních míst a předávají moc do rukou fiktivních diktátorů, aby právě tímto
způsobem zdůraznily univerzálnost problematiky.
Důleţitým mezníkem bylo vydání románu Pan president, jehoţ autor, guatemalský
spisovatel Miguel Ángel Asturias, se stal v roce 1967 dosud jediným středoamerickým
laureátem Nobelovy ceny za literaturu. I tento román se odehrává ve fiktivní latinskoamerické
zemi – nejspíše ve Střední Americe – a bezejmennou osobu diktátora zobrazuje jako nízkého,
nevzdělaného a podlého oportunistu, jehoţ jediným zájmem je samotná osobní moc, případně
alkohol a nevěstinec. Pozdější romány nám jiţ představují poněkud členitější postavy
diktátorů; Asturiasovo obohacení tradice spočívá jednak ve velmi vynalézavém uţití jazyka
ovlivněného surrealismem, jednak ve zobrazení toho, jak excesivní kumulace moci v rukou
diktátora prorůstá celou společností, má dopad na všechny její vrstvy a na nejrůznější aspekty
ţivota. Toho dosahuje Asturiasův román především propojením příběhu konspirace a represe
s milostnou zápletkou: někdejší diktátorův oblíbenec se skrze lásku k dceři nepohodlného, a
tedy odstraněného generála stává sám nepohodlným a celá záleţitost skončí v tragické
bezvýchodnosti. Zatímco první dvě části románu se odehrávají během několika málo dní, třetí
a závěrečná kapitola je nadepsána „Týdny, měsíce, léta...― (Asturias, 1971, s. 207). Diktatura
se odehrává v bezčasí, její konec je v nedohlednu a je-li diktátor naţivu, nemá smysl o konci
ani uvaţovat.
Ještě výraznější je tento motiv v románu Podzim patriarchy kolumbijského prozaika
Gabriela Garcíi Márqueze, zřejmě nejčtenějšího hispanoamerického autora vůbec. Román
15
vyšel v roce 1975, tedy v době, kdy se etablovala Pinochetova diktatura v Chile a kdy se
schylovalo k puči v Argentině; odehrává se však v blíţe neurčeném čase, o němţ se čtenář
doví jen to, ţe je extrémně dlouhý. Je to ostatně motiv známý i z Márquezova přelomového
románu Sto roků samoty. V jednom místě textu se dovídáme, ţe tyran je „blíţe neurčeného
věku, mezi 107 a 232 lety― (García Márquez, 2005, s. 66), avšak některá místa v textu jako by
naznačovala, ţe vládne odjakţiva (tyranie jako by tedy byla vepsána do samých základů
společnosti). Nabízí se zde jedna analogie s výtvarným uměním: tak jako romanopiscův
krajan, kolumbijský malíř a sochař Fernando Botero dává svým figurám nadměrné,
hyperbolické tělesné rozměry, coţ například na jeho malbách s tematikou mučení vězňů z
Abú Ghrajbu zdůrazňuje rozsah utrpení, také v Podzimu patriarchy groteskně přehnaný věk
diktátora a jeho vlády podtrhuje rozsah páchaného politického násilí.
Alejo Carpentier: moc a mytologie
Polovina 70. let byla pro romány o diktátorovi zřejmě nejplodnější. Vedle Podzimu
patriarchy totiţ vyšel také román paraguayského autora Augusta Roy Bastose Já, Nejvyšší
(1974) a román Náprava dle metody (1975) Kubánce Aleja Carpentiera.1 Také posledně
jmenovaná próza je zasazena do fiktivní latinskoamerické země a její protagonista je syntézou
skutečně ţijících diktátorů (v čele s kubánským diktátorem Gerardem Machadem – Benedetti,
1976, s. 55). Na tomto románu je pozoruhodné zejména nakládání moci s jazykem a
mytologií, její závislost na jazyce a mýtu, zastarávání tváří v tvář jiným jazykům a mýtům.
Carpentierův diktátor, nazývaný důsledně „Nejvyšší hodnostář―, uţ není oním typem
zhýralého primitiva jako Asturiasův prezident. Je to kulturně vzdělaný člověk s frankofilním
vkusem, který tráví značnou část svých dní v Paříţi a do své fiktivní země za Atlantikem se
vrací, jen aby potlačoval povstání vzbouřených generálů. Román rafinovanou formou ukazuje
proměnu opozice vůči reţimu: zatímco zpočátku je ohroţován zejména ambiciózními
důstojníky, postupně se formuje skutečná politická opozice včetně socialistického hnutí, v
jehoţ čele stojí tajemná postava asketického a skrývajícího se Studenta. Zastarávající jazyk
diktátora se tak musí vyrovnávat s novým jazykem opozice, pokud chce udrţet lid na své
1Tato okolnost zavdala podnět hned k několika srovnávacím studiím, mezi nimi i k textu „Náprava dle
nejvyššího patriarchy―, kterou zveřejnil uruguayský spisovatel Mario Benedetti v roce 1976. Nechyběly však ani
hlasy poţadující „více realismu―, podle nichţ jsou protagonisté těchto románů pouze průměrnými postavami:
např. podle C. Zuluagy (1977, s. 121) se nevyrovnají Banderasovi z románu Valle-Inclána, který přitom coby
Španěl nemohl mít tak intimní znalost latinskoamerických reálií.
16
straně. Musí aktualizovat slovník a mytologii moci, protoţe si uvědomuje nebezpečí
tajuplného Studenta právě jakoţto mýtu:
„Nechci ţádné mýty,― říkal nejvyšší hodnostář před vzrůstající realitou
Studenta. „Nechci ţádné mýty. Na tomhle kontinentu se nic tak nerozšíří jako
právě mýtus.― — „To je pravda, velká pravda,― soudil gymnaziální profesor, který
se často vynořoval v [hlavním poradci] Peraltovi. „Moctezumovu zkázu způsobil
mesiášsko-aztécký mýtus o Muţi se světlou pletí, který přijde z východu. Andy
znaly mýtus o Inkovi ztělesněném v Túpac Amarovi, který rozpoutal proti
Španělům pořádnou válku. Měli jsme mýtus o vzkříšení starých bohů … Mýtus
Augusta Comta po brazilsku s mystickým sňatkem [samby] s Pozitivismem. Mýtus
gaučů nezranitelných kulkami. Mýtus o tom Haiťanovi – Mackandal, myslím ţe se
jmenoval –, schopném proměňovat se v motýla, leguána nebo holubici. Mýtus o
Emilianu Zapatovi, jak po smrti na černém koni s ohnivým dechem vystupuje do
nebe.― — „A v Mexiku,― poznamenal nejvyšší hodnostář, „taky svrhli našeho
přítele Porfiria Díaze za pomoci mýtu o ,účinném hlasování, ţádném
znovuzvolení‘. A teď nám tady vytvářejí mýtus o Studentovi ... A ten musí
splasknout― (Carpentier, 1977, s. 201).
Carpentierův diktátor si dobře uvědomuje moc, jaký dopad mohou mít změny jazyka a
mytologií. Jde totiţ o týţ nástroj, který jej udrţuje u moci: právě v tomto je diktátor
„metodický― (Bellini, 2000, s. 84). Samotný název Náprava dle metody ironicky odkazuje na
Descartesův spis Rozprava o metodě. Román rafinovaně pracuje s intertextualitou, přičemţ
zdaleka nejde jen o slovní hříčku rozprava–náprava (discurso–recurso); kaţdá z kapitol je
uvedena citátem z Descartesovy Rozpravy o metodě, zatímco samotný obsah těchto kapitol
ukazuje cynické vyuţití metodičnosti pro zachování represivní moci, která je takříkajíc
mytizována právě coby racionální konání.
Metamorfóza ţánru v Bolañově Chilském nokturnu
Plodný a v posledních letech proslulý autor Roberto Bolaño nebývá s ţánrem románů
o diktátorovi přímo spojován. Na rozdíl od dříve jmenovaných romanopisců starších generací
nesplňuje typizovanou představu angaţovaného latinskoamerického spisovatele, z nichţ
mnozí, jako Asturias, Carpentier nebo Pablo Neruda byli navíc aktivními komunisty. Motivy
17
politického násilí a vztahu literatury a moci však prorůstají velkou částí jeho objemného díla.
Jak poznamenává chilský literární vědec Ignacio López-Vicuña, u Bolaña „vše začíná
literárními a básnickými dýchánky a končí vraţdami, mučením a násilím, ať uţ v pouštích
severního Mexika nebo v lesích jiţního Chile― (López-Vicuña, 2010, s. 200).
Právě s chilskou Pinochetovou diktaturou, která jako první zaváděla neoliberální
ekonomické reformy, ve společensko-kulturní oblasti byla ultrakonzervativní a represivní a
své odpůrce neváhala mučit a fyzicky likvidovat, měl Bolaño osobní zkušenost, byť krátkou.
Narodil se roku 1953 v Chile, většinu doby dospívání však proţil v Mexiku a zbytek ţivota
převáţně v Katalánsku. V roce 1973 se coby dvacetiletý vydal na dlouhou cestu z Mexika do
Chile, aby podpořil socialistický projekt Allendeho vlády; 11. září však přišel Pinochetův puč,
Allendova smrt a pronásledování opozice; Bolaño byl nedlouho nato zatčen a několik dní
vězněn. Po propuštění odjel z Chile, kam se nakrátko vrátil aţ po pětadvaceti letech, kdy se
jeho sláva začínala šířit a současně mu zbývalo jen několik let ţivota. Bylo to v době, kdy
vycházel jeho zřejmě nejzásadnější román Divocí detektivové.
Brzy nato, v roce 2000, vyšla v Barceloně próza Chilské nokturno. Není to první text,
kde se Bolaño vrací k chilským událostem roku 1973 a následující diktatuře (roku 1996 vyšla
kniha La estrella distante), avšak podle některých kritiků je Chilské nokturno z těchto textů
nejhodnotnější (srov. Zúñiga Pavlov, 2010, s. 7). Jde o poměrně útlý román, v němţ chilský
kněz, intelektuál a literární kritik Sebastián Urrutia Lacroix rekapituluje svůj ţivot. Tento
monolog není členěn na odstavce – jeho struktura, jak tvrdí sám Bolaño, je spíše hudební – a
nejdůleţitější momenty Urrutiova ţivota zde vyvstávají v několika klíčových obrazech,
zpravidla značně groteskních. Patří mezi ně setkání s Pablem Nerudou, ale také vyprávění o
německém ultranacionalistovi Ernstu Jüngerovi nebo cesta po Evropě, kde má Urrutia, člen
Opus Dei, získávat informace o sokolnictví, jeţ provozují kostelníci za účelem hubení holubů,
kteří jim znečišťovali věţe a střechy kostelů. Tuto na první pohled neústrojnou či bizarní
pasáţ můţeme číst jako odkaz na biologizující společenské teorie fašismu: pokud je proti
holubům poštván dravý sokol, vypadá to přece jako přirozené vítězství silnějšího. Jen jeden
umírající kostelník si přitom uvědomuje, ţe holubice je zároveň symbolem Ducha svatého.
Kdyţ se protagonista vrátí do Chile, je Allendova vláda v krizi a blíţí se puč; Urrutia
však povaţuje literaturu za vyšší poslání, za znak civilizovanosti, a sám sebe za jakýsi její
maják. Bolañův text nechává na několika místech nenápadně prosvítat Urrutiův nezájem o
společnost. Na statku jednoho renomovaného kritika, kde je hostem Pablo Neruda, potká
18
Urrutia několik chudých venkovanů. Ani jeho kněţství mu však neumoţňuje, aby v nich viděl
rovnocenné lidské bytosti, coţ hrdina sám přiznává:
„Ve skutečnosti byli oškliví všichni [vesničané]. Vesničanky byly ošklivé a
jejich řeč nesmyslná … Nechť bůh odpustí mně a odpustí jim. Duše ztracené v
pustině. Otočil jsem se k nim zády a odešel jsem … Jedna z ţen mě chtěla
doprovodit. Odmítl jsem. Ţena naléhala, já pudu s váma, velebníčku, a sloveso
pudu vyřčené jejími ústy vyvolalo vlnu smíchu, která mi projela celým tělem. Ty se
mnou pudeš, dcero? zeptal jsem se jí … v kaţdém případě jsem se otřásl smíchy,
aţ mi naskočila husí kůţe― (Bolaño, 2005, s. 27–28).
Po návratu z Evropy, kde epizoda se sokoly a holuby předznamenává Pinochetův puč,
je Urrutia bez zájmu o vnější dění pohrouţen do četby starořeckých autorů. Neangaţuje se na
straně pučistů, a proti si můţe připadat čistý; román však ukazuje postupné podléhání moci v
dalších epizodách, kdy kněz přijme diskrétní nabídku: má tajně vyučovat generála Pinocheta a
další členy vojenské junty marxismus. Generál Pinochet se tak stává literární postavou, byť
nikoli ústřední, a Bolaño tak do svého univerza absorbuje i letitou tradici románů o
diktátorovi.
Urrutia bere lekce marxismu pro chilskou juntu váţně, neboť vzdělávání je pro
protagonistu emblémem civilizace, a tedy vţdy kladnou hodnotou; záměrem těchto lekcí však
pochopitelně je, aby vláda lépe znala své protivníky (které nechávala fyzicky odstraňovat
nebo mučit). Zdánlivá civilizační činnost zde tedy slouţí barbarským účelům lepší organizace
politického násilí proti opozici. V závěrečném obrazu pak Urrutia navštěvuje literární
dýchánky u jedné začínající spisovatelky v domě na předměstí Santiaga de Chile, v jehoţ
sklepení – jak se později ukáţe – se současně prováděly výslechy tajné policie včetně mučení
a poprav. Civilizace a barbarství se zde dostává do těsného sousedství; příběh chilského
kritika ukazuje, jak nereflektovaná důvěra v civilizaci současně můţe pomáhat na svět
barbarství a nechat ho bujet, a demaskuje představu literatury a umění jako a priori
civilizovaného a mravného počínání (srov. López-Vicuña, 2010, s. 213). Současně je zde
rozehráváno téma mocenské kolonizace literatury a kultury, jak je vidět v groteskní pasáţi,
kdy Urrutia po jedné z lekcí hovoří s generálem Pinochetem:
19
„A tehdy mi generál poloţil otázku, zda vím, co četl Allende, zda si myslím,
ţe Allende byl intelektuál. A já jsem nevěděl, co odpovědět, zaskočil mě … A
generál mi řekl: Celý svět ho teď prezentuje jako mučedníka a jako intelektuála,
protoţe obyčejní mučedníci uţ nikoho moc nezajímají, ţe je to tak? A já přikývl a
přihlouple se usmál. Ale on intelektuál nebyl … Intelektuál musí číst a studovat,
jinak to není intelektuál, to ví kaţdý blbec. A co myslíte, ţe Allende četl? Mírně
jsem zakroutil hlavou a usmál se. Časopisy. Četl jenom časopisy. Obsahy kníţek.
Články, které mu vystřihovali jeho nohsledi. vím to od spolehlivého zdroje … A
tehdy mi generál řekl: kolik knih myslíte, ţe jsem napsal já? Jako by do mě hrom
uhodil … já jsem to nevěděl. A musel jsem to připustit. Tři, řekl generál ... No,
jsou to vojenské knihy, z vojenských dějin, o geopolitice, o záleţitostech, které
ţádného laika nezajímají. To je fantastické, tři knihy, špitl jsem. A bezpočet
článků, které jsem publikoval dokonce i v amerických časopisech, pochopitelně v
anglickém překladu. Velmi rád bych si přečetl nějakou vaši knihu, pane generále,
zašeptal jsem― (Bolaño, 2005, s. 93–95).
Chilské nokturno pochopitelně nabízí celou škálu interpretací, záleţí na tom, na které
motivy zaostříme. V této souvislosti si na závěr dovolíme stručnou poznámku k osudu této
knihy v českém prostředí. Šlo totiţ o vůbec první Bolañovu knihu, která vyšla v českém
překladu, a to v roce 2005, tedy ještě před tzv. bolañovským boomem šířícím se z USA po
vydání anglického překladu rozsáhlé prózy 2666. Chilské nokturno se věnuje tématům, která
jsou v českém, potaţmo i ve slovenském veřejném diskursu poměrně frekventovaná —
vyrovnávání se s minulostí, vztah kultury a represe, úloha intelektuála tváří v tvář moci,
utrpení disidentů — a mohlo by tedy mít potenciál vyvolat určitý společenský ohlas. Ten se
však omezil na několik recenzí a většina nákladu nakonec skončila v prodejnách řetězce
Levné knihy, zatímco v sousedním Německu zaznamenala tatáţ kniha o poznání větší ohlas
(Charvátová, 2010, s. 1). Ani pozdější zvýšení zájmu o Bolaña, české překlady jeho zásadních
děl a cena Magnesia Litera pro román 2666 neobnovily zájem o Chilské nokturno. Snad se
tedy alespoň v tomto krátkém příspěvku podařilo ukázat, ţe četba tohoto románu, stejně jako
dalších Bolañových knih a jmenovaných „diktátorských románů―, nabízí vedle rozkoše z
textu také svébytný a cenný pohled na fenomén moci – přinejmenším kaţdému, kdo je
připraven pozorně číst.
20
Pouţitá literatura:
Asturias, M. A. (1971). Pan prezident. Praha: Odeon.
Bellini, G. (2000). El tema de la dictadura en la narrativa del mundo hispánico. Roma:
Bulzoni.
Bolaño, R. (2005). Chilské nokturno. Praha: Garamond.
Bolaño, R. (1996). La estrella distante. Barcelona: Anagrama.
Benedetti, M. (1976). El recurso del supremo patriarca. Revista crítica literaria
latinoamericana 3 (2), s. 55–67.
Carpentier, A. (1977). Náprava dle metody.Praha: Odeon.
Fornet-Betancourt, R. (1992). Estudios en la filosofía latinoamericana. México, D. F.:
UNAM.
García Márquez, G. (2005). Podzim patriarchy. Praha: Euromedia – Odeon.
González Echevarría, R. (1987). The Voice of the Masters: Writing and Authority in Modern
Latin American Literature. Austin: University of Texas.
Charvátová, A. (2010). Literatura se nedá omezovat na vyvolené. Tvar 2 (21), 1–5.
López-Vicuña, I. (2009). Malestar en la literatura: Escritura y barbarie en Estrella Distante y
Nocturno de Chile de Roberto Bolaño. Revista chilena de literatura 72 (40), 199–215.
Ricoeur, P. (1997). Teória interpretácie : Diskurz a prebytok významu. Bratislava: Archa.
Sarmiento, D. F. (1993). Facundo o civilización y barbarie. Caracas: Anauco.
Volpi, J. (2010). El insomnio de Bolívar. México, D. F.: Random House Mondadori.
Zuluaga, C. (1977). Novelas del dictador, dictadores de novela. Bogotá: Carlos Valencia
Editores.
Zúñiga Pavlov, J. (2010). Traduzione, tradimento. Tvar 2 (21), 6–7.
21
STRACH MÁ MOC VYTVÁRAŤ HRANICE. PRIESTOR VEREJNÉHO
A OBLASŤ SÚKROMNÉHO
Romana Javorčeková
Abstrakt: Človek má svoju personálnu jedinečnosť, ktorá je vplyvom iných ľudí a celej
spoločnosti neustále podrobovaná skúške zachovania si tejto jedinečnosti. Medzi
jedincom a spoločnosťou dochádza k vzájomnej interakcii, a teda aj k vytváraniu
hodnôt, k ich osvojeniu a stretom. V našom príspevku sa pokúsime predstaviť
problémy, ktoré vznikajú s umelým nastoľovaním a potláčaním hraníc medzi
verejnou a súkromnou sférou, pričom sa budeme odvolávať najmä na rozlíšenie
verejného priestoru a súkromnej oblasti opísaných v diele Hannah Arendtovej.
Rovnako sa zameriame aj na problémy vznikajúce s násilnými praktikami
spoločnosti v snahe zbaviť jedinca svojho súkromia, ako aj na jeho prostriedky
vyuţívané na obranu proti tejto deštrukcii.
Abstract: Every person has his own personal uniqueness which is due to other people and
the whole society constantly subjected to the test of preserving this uniqueness.
Between the individual and society there is interaction, formation of values, their
adoption and also conflicts. In our contribution we try to introduce the problems
that come with setting and covering boundaries artificially between the public and
the private sphere. We will refer to the distinction of the public and the private
space described in the work of Hannah Arendt. Similarly, we will focus on the
problems arising from the violent activities of society trying to deprive an
individual of his privacy, as well as his resources to defend himself against this
destruction.
Úvod
Vypustenie prvej druţice do vesmíru v roku 1957 bola udalosť, ktorá výrazne
ovplyvnila všetky sféry ľudského ţivota. Tradičný pohľad človeka západnej civilizácie na
nebo ako na neznámy a ťaţko dostupný priestor, v ktorom prebýva Boh, a ktorý vzbudzuje
vieru a nádej, ţe existuje niečo dokonalejšie ako ľudský ţivot na Zemi spútaný telesnosťou, a
teda aj hriechom a márnivosťou, sa zmenil na pohľad človeka z „neba― na Zem. Bol to človek
hľadiaci prostredníctvom svojho „dokonalého― prístroja na malý bod vo vesmíre, ktorý môţe
zničiť nielen náraz meteoritu, ale aj jedna atómová bomba, a táto predstava mala obrovský
dopad na moderný svet. Vo vedecko – technologickom svete totiţ ľudstvo podľahlo dvom
ideám, a to prvej, ţe človek ako mysliaca bytosť má byť pánom celého sveta a druhej, ţe tento
človek môţe, a aj má meniť svet k lepšiemu. (Mokrejš, 2007, s. 10-13, 57) Arendtová veľmi
dobre postrehla, ţe udalosti vypustenia prvej druţice do vesmíru nebola venovaná
22
prináleţiaca pozornosť, a ľudia k nej pristúpili ľahostajne, (2009, s. 7-8) a to aj napriek tomu,
ţe spôsobila radikálnu zmenu v náboţenskej, filozofickej, umeleckej, sociálnej, politickej
sfére atď. Takáto či podobná odcudzenosť a celková apatia človeka druhej polovice
dvadsiateho storočia k významným udalostiam je príznačnou aj pre bezprostrednú súčasnosť.
Na základe reinterpretovaného pojmu vita activa Arendtová zastáva názor nutnej participácie
filozofie na politickej oblasti, a to hlavne z toho dôvodu, aby ľudia opäť pristúpili k svojmu
ţivotu aktívne, zodpovedne, nenechali sa ovládať vlastnými výdobytkami, a ani strachom.
Ako jednu z hlavných príčin týchto prejavov ľahostajnosti, únavy či rezignovanosti totiţ
moţno vidieť v strachu, ktorý súčasný človek pociťuje najmä z vlastných sebadeštrukčných
síl, čo Arendtová veľmi stručne načrtáva v úvode svojej knihy. (2009, s. 7-13) Strach ako
primárna emócia je prejavom subjektívnych pohnutí v jednotlivcovi, no zároveň môţe
nadobudnúť objektívny charakter a prejavovať sa zmenami v správaní a konaní určitého
spoločenstva ľudí. Premena charakteristického strachu jednotlivých období od antiky po
súčasnosť súvisí aj s premenami verejnej a súkromnej sféry.
Strach zo smrteľnosti a strach z Boha
Kaţdý človek ţije zároveň v skrytosti, vo svojom svete najtajnejších predstáv, túţob
a prianí, v úzkom kruhu svojich najbliţších, ktorým vytvára moţnosti uspokojenia potrieb
a zároveň sa otvára voči svetu, ostatným ľuďom, zastáva spoločenskú funkciu a môţe tak
prispievať k verejnému dobru. Jeho správanie a konanie je pre ostatných rovnako
transparentným ako aj zahaleným rúškom tajomstva. Človek je podmienená bytosť, pretoţe
všetko s čím prichádza na tento svet vrátane schopnosti komunikovať a dohodnúť sa, všetko,
čo na tomto svete vykonáva, s kým sa stretáva a s akými objektami prichádza do styku, sú
podmienky jeho existencie, inak by bol svet len „kopou nesúvisiacich predmetov―.
(Arendtová, 2009, s. 18) To, ţe môţe ţiť v rôznych oblastiach svojho pôsobenia znamená, ţe
tieto oblasti sa v jeho ţivote prekrývajú, môţu mať rovnocenné postavenie, ale môţu byť aj
potlačované jedna druhou, napríklad ak súčasný človek obetuje svoj ţivot súkromným cieľom
nehľadiac na ostatných alebo naopak, ak verejné ciele postaví do centra svojho ţivota, pričom
svoje osobné záujmy a rovnako záujmy svojich najbliţších zatlačí do úzadia.
Často sa stáva, ţe ten, kto sa pohybuje výrazne len v jednej z týchto sfér povaţuje tú
druhú za cudziu, vzdialenú, jemu nedostupnú, dokonca sa vysmieva tým, ktorí sa v nej
realizujú. Za všetkým však môţe byť strach, a tým je najmä strach zo zmeny. Pri analýze
23
historickej premeny pojmu vita activa a v snahe o nové chápanie politiky, ktorá má byť podľa
Arendtovej v jej súčasnosti kľúčovou, sa táto autorka snaţí dostať k pôvodnému ponímaniu
súkromia a verejnosti. Z dnešného pohľadu sa zdá, ţe delenie týchto dvoch oblastí bolo
v antike veľmi jednoznačné, k čomu prispieva prehľadné a konkrétne delenie ľudských
činností na tie základné, a to prácu, zhotovovanie a konanie. (2009, s. 15)
Myslenie –
v zmysle vedenia táto autorka pokladá za problematický prínos novoveku, za hranice ktorého
sa zámerne nedostáva. Podľa nej bola práca s účelom v zaistení obţivy a zhotovovanie
vytvárajúce umelý svet vecí v antike doménou násilia a moci vyplývajúcich z hierarchie
patriarchátu, zatiaľ čo verejná sféra bola od toho oslobodená, a predstavovala miesto pokoja
a rovnosti, no nie v zmysle dnešnej egalizácie. Vymaniť sa z nutnosti ţivota nebolo ľahké,
pretoţe to znamenalo zrieknuť sa bezpečia, stability a ochrany, opustiť rodinný kruh,
pretrhnúť všetky rodinné väzby a vzdať sa mágie kultu mŕtvych a ţivých, ktorá sa v úzkej
zasvätenosti podieľala na zaistení zachovania rodu. Ak bol niekto tak odváţny, ţe sa mu to
predsa len podarilo, vydal sa síce na cestu neistoty a nebezpečenstva, ale aj k vytýčenému
cieľu nesmrteľnosti. (2009, s. 40-51)
Obrovskú priepasť, ktorá oddeľovala dva rozdielne spôsoby ţivota, často jeden
druhým zavrhované a zosmiešňované, ale aj vzájomne sa potvrdzujúce chválením hraníc,
ktoré ich zabezpečovali, dokázala preklenúť len hlavná cnosť – odvaha. Arendtová tak
nepriamo dospela k tomu, ţe delenie súkromnej a verejnej sféry nebolo ani v antike vţdy
jednoznačné a hranice sa medzi nimi nevytvárali len z toho dôvodu, aby sa vyzdvihovali, ale
aj aby sa prestupovali. Ak totiţ niekto zasvätil svoj ţivot ceste k nesmrteľnosti, nikdy sa
nemohol úplne vymaniť z nutnosti a násilia, ktoré sú spojené s jeho telesnými predispozíciami
a bál sa úplne stratiť „pevnú pôdu pod nohami―. Vo verejnej sfére, teda v politike, bolo pritom
miesto len pre malú časť obyvateľstva, ktorá takto postupovala k správnemu a dobrému
ţivotu, ako ho nazval Aristoteles, no ten „nebol ani tak lepší, menej bezstarostný
a ušľachtilejší ako beţný ţivot, ako bol skôr ţivotom iného rádu a kvality― (2009, s. 50).
„Ušľachtilý cieľ― politického ţivota v dosiahnutí nesmrteľnosti, ktorého znamením bola
ľudská odvaha vedieť potlačiť najnevyhnutejšie podmienky ľudskej existencie, bol často
„zakalený― práve starosťou o materiálne istoty, a teda strachom z chudoby, no najmä zo straty
privátneho priestoru. Politická činnosť, ktorá mala pôvodne zmysel v kontemplácii, sa často
menila na márnivú snahu poraziť smrť ľudskými prostriedkami, pričom sa do popredia
dostávali aj primárne túţby po pôţitkoch. Aj preto sa vplyvom Sokrata začal klásť veľký
dôraz na rozdiel medzi vita activa a vita contemplativa, čo pretrvalo počas celého
24
kresťanského stredoveku. Tento spor medzi filozofom a polis zapríčinil, ţe sa uţ nehľadelo na
politickú sféru ako na „priestor pre rozvinutie všetkých vyšších moţností človeka―
a kontemplácia bola z politickej sféry vytrhnutá. (2009, s. 28) Sokrates, „bosý― filozof, bol
pravdepodobne aj prvým, ktorý upriamil pozornosť na večnosť ako na „vlastné centrum
metafyzického myslenia― (2009, s. 30).
Pri opise dvoch oblastí ľudského ţivota, ktorých existencia bola v antike navzájom
potvrdzujúca sa, teda súkromnej sféry - rodiny, kde sa pracovalo a zhotovovalo, a verejnej
sféry, kde ľudia konali (zaobchádzali, rokovali), sa Arendtová nezmieňuje o miestach
„verejných― stretov väčšiny obyvateľstva. Jej cieľ bol totiţ iný, snaţila sa vysvetliť pôvodný
význam politiky ako miesta rovnosti a pokoja v protiklade k nutnosti, moci a násiliu, ktoré sa
v súčasnom svete stali pre politickú oblasť charakteristickými. Podľa nej tento posun nastal uţ
pri nepresnom preklade gréckeho slova „politický― do latinského „sociálny― (2009, s. 34, 39)
a negatívnemu významu, ktorý mu udelil kresťanský stredovek vylučujúc politiku
z náboţenského ţivota. (2009, s. 78) Práve aténska agora, ktorú Arendtová v súvislosti
s rozlíšením verejného (politického) a súkromného nereflektuje, bola tým miestom
v antickom svete, ktoré bolo ich priesečníkom, „trţnicou vecí, hodnôt, postojov a názorov,
námestím, miestom rozprestretým pre všetkých občanov― (Pauer, 2012, s. 162).
V kresťanskom stredoveku náboţenská oblasť nahradila verejnú (politickú) oblasť
a medzi ňou a súkromnou oblasťou sa vytvoril odstup. (Arendtová, 2009, s. 47) Avšak táto
téza je pravdivá len vtedy, ak sa pod pojmom náboţenstvo prezentuje cirkev a jej hierarchické
usporiadanie jednotlivých funkcií. Veľká priepasť sa podľa Gureviča vytvorila medzi
„vysokou― a vulgarizovanou teológiou, teda kvôli negramotnosti väčšiny obyvateľstva. (1996,
s. 19-80) Ak sa za náboţenstvo pokladá viera v kresťanského Boha, táto bola prítomná tak v
ţivote vysokých cirkevných hodnostárov ako bolo jej ţivnou pôdou obydlie rodín
a kaţdodenný pracovný či sviatočný ţivot väčšiny obyvateľstva aj v ich najskrytejšom
súkromí, ktoré bezprostredne ovplyvňovala. A nielen viera v kresťanského Boha bola
prvoradou, cirkev priamo zasahovala do ţivota jednotlivcov, ktorým podľa svojich vlastných
zámerov určovala správanie a konanie v beţnom ţivote, či uţ sa jednalo o vládnuci rod alebo
jeho poddaných. A tak neustále dochádzalo nielen k vyzdvihovaniu, ale aj k prestupovaniu
hraníc medzi náboţenskou (cirkevnou) oblasťou a svetskou sférou, (Gurevič, 1996, s. 457)
pričom jedným z faktorov tohto javu bol aj strach. Stredoveký človek sa bál vševidiaceho
a všemohúceho Boha, ktorému z pozornosti neunikol ani najmenší hriech, čo mohlo výrazne
poznačiť jeho ţivot na zemi, ale aj po smrti. Cirkevní predstavitelia sa do takejto úlohy
25
boţieho oka často situovali, pričom túto skutočnosť neustále pripomínali, a tým vyvolávali
celospoločenský strach. (Gurevič, 1996, s. 343) Svoju pozíciu si budovali a upevňovali aj
prostredníctvom násilných praktík, či materiálnych istôt, a to nielen popri nimi iniciovanom
budovaní stavieb veľkolepých chrámov, ale aj popri kupčení s pozemkami či odpustkami.
Súkromné obohacovanie bolo zase v rozpore s Jeţišovým ţivotom v chudobe, ktorý
nasledovali významní jednotlivci, neskôr často vyhlásení za svätých a riadili sa ním mnohé
náboţenské rády. Ich členovia mohli prestupovať z miesta skrytosti pred svetom, čo bolo
v kláštore, smerom k verejnosti alebo všetka práca a ţivot zasvätený osobnému duchovnému
rozvoju zostal ukrytý pred verejnosťou za jeho múrmi.
Mestské trhovisko ako miesto stretávania všetkých ľudí malo aj v tomto období
dôleţitú funkciu, bolo to nielen miesto obchodu, ale aj stretu názorov, šírenia informácií,
spoznávania ľudských záujmov, prezentácie a zavŕšenia pracovných aktivít, ale bol to aj
priestor pre paródiu cirkevných hodnostárov či zla prostredníctvom divadla a karnevalového
princípu, ktorý rozpracoval Bachtin. (1975) To bol jeden zo spôsobov, vďaka ktorému sa
veriaci vyrovnávali so strachom z hriechu a vlastnej obmedzenosti zakliesnenej v telesnej
nutnosti. Ich náboţenský ţivot to však nijako nedeštruovalo, práve naopak, aj týmto
spôsobom vyzdvihovali princípy ţivota zasväteného Bohu.
Jacob Burckhardt stavia proti téze „primus in orbe deos fecit timor― - prvý na svete
vytvoril bohov strach (1996, s. 36) „dlhú, podvedomú metafyzickú potrebu človeka―, (1996,
s.37) ktorá si činí nárok byť univerzálnou. Človek má podľa neho politickú ako aj náboţenskú
potrebu, pričom „nie je moţné porovnať, ktorý proces bol väčší: či vznik štátu alebo vznik
náboţenstva― (1996, s. 36). Aj keď si Arendtová všíma sféry ľudského pôsobenia z hľadiska
politickej filozofie, náboţenstvo sa tam predsa len objavuje, pretoţe tieto dve oblasti
ľudského záujmu nemoţno úplne oddeliť ani v ţivote jednotlivca ani v spoločnosti, a to
nielen v období antiky či stredoveku. Je to podobné javu prelínania sa súkromného s verejným
v ľudskom vedomí. To, čo je však v tejto súvislosti zaujímavé a na čo Arendtová upozorňuje
je, ţe v novoveku vymizla akákoľvek starosť o nesmrteľnosť a dokonca sa vytratila aj
metafyzická starosť o večnosť. (2009, s. 73) Ide pritom hlavne o verejnú sféru a politiku,
ktorá je v centre jej záujmu. Aj keď sa súčasný človek stále vyrovnáva so smrťou Boha
hlásanej človekom od konca 19. storočia, bojuje s dopadmi politických reţimov nastolených
v 20. storočí či hľadá svoj postoj k vede, strach pred smrťou, resp. pred tým, čo po nej
nasleduje, je neustále prítomný aj v súčasnosti a je rozpoznateľný v konaní a správaní
jednotlivcov, národov či celej západnej spoločnosti. Dnešná verejná sféra, teda to, čo je
26
spoločné, všeobecné, zrejmé je síce charakterizovaná fenoménmi privatizácie a akumulácie,
čo sa odzrkadľuje aj vo sfére rodiny, ktorá sa v novoveku spolu s telesnosťou a prácou dostala
na oči verejnosti (Arendtová, 2009, s. 65, 94), ale skutočný záujem o nesmrteľnosť a večnosť
sa nevytráca, len sa často presúva napríklad do sféry intimity, ktorá sa začala naplno rozvíjať
od obdobia romantizmu.
Strach ako prejav závislosti
Protiklady ako nutnosť – sloboda, prchavosť – trvanie, hanba - česť; niečo, čo je na
povrchu a niečo, čo je skryté atď.; ktoré pouţíva Arendtová na rozlíšenie súkromnej oblasti
a verejného priestoru, sú zároveň prostriedky k vytvoreniu harmónie a potvrdzujú význam
obidvoch pre ľudskú existenciu. Sú situácie, kedy sa človek dostáva výrazne mimo tieto
oblasti, aby dokázal nielen svoje oslobodenie od nevyhnutných podmienok ţivota, ale zároveň
svoju participáciu na nich. Sokratovo pôsobenie sa vymanilo z politickej sféry, ktorá
nedokázala naplniť vtedajšiu potrebu vo verejnom blahu a prevýšilo ju, a ako človek
vyzdvihujúci skutočný ţivot pred záhubou v politickej samoľúbosti napokon dosiahol
nesmrteľnosť. Ešte extrémnejší je príklad Jeţišovej činnej dobroty, pretoţe ten, ktorý by mal
konať podľa jeho kázania a nasledovať jeho skutky, si vykonané dobro nesmie uvedomiť.
Akonáhle sa vráti k učinenému, jeho podstata sa z neho vytráca. Tento človek koná pre iných,
no zároveň je osamelý, vedie intenzívny vzťah len s Bohom. Vyskytuje sa mimo všetkého,
nepatrí ani do súkromnej oblasti ani do verejného priestoru. „Dobré skutky v skutočnosti nie
sú z tohto sveta― (Arendtová, 2009, s. 100), nie sú ničím podmienené - sú pre iných, ale
zároveň nevstupujú na pole verejnosti a nestávajú sa okázalými, pretoţe by mali zhubný
vplyv.
Zbaviť sa pút neslobody súvisí s prekonaním svojho strachu a potvrdením ľudského
potenciálu, nie s osvedčením v mechanickosti a strnulosti, čo je charakteristické pre stroje, no
nie pre ţivé bytosti. Práve táto mechanickosť býva často zdrojom smiechu (Bergson, 1966)
a spútava človeka s jednotlivými sférami jeho pôsobenia, čím ho zbavuje moţnosti slobodne
sa realizovať v ďalších ţivotných oblastiach. A tak sú zanedbávané niektoré podmienky jeho
existencie, takisto ako je potlačená jeho sloboda v rozhodovaní sa, ktorá oblasť sa pre neho
stane v určitom období prioritnou alebo len potvrdzujúcou jeho podmienenosť, pričom sa od
nich môţe aj kedykoľvek oslobodiť. Len veľmi silné osobnosti dokáţu prejaviť maximálnu
spätosť s vlastným ţivotom za určitých jedinečných podmienok, a napokon sa z pút svojho
27
ţivota vedia absolútne vymaniť, aby zvíťazili nad svojimi závislosťami a strachom
z neznámeho, a tak sa dostali na slobodnú cestu k večnosti a nesmrteľnosti.
Závislosť je pritom v podmienke existencie uţ sama o sebe prítomná, no v našom
ponímaní je to jednostranný alebo „nadštandardný― vzťah v sieti poţiadaviek ľudskej
existencie. Vzniká vtedy, ak je niečo uprednostňované najmä z dôvodu časovej a priestorovej
obmedzenosti, ktorú si človek vytvára svojim ţivotom, a to aj vďaka svojej pohodlnosti,
uzavretosti, citovej chladnosti, nezodpovednosti, pýche, ale aj prílišnej samoľúbosti, či
„opičej― láske atď.
V zodpovedne vedenom ţivote je prítomná sloboda vyplývajúca z reťazenia
vedomých rozhodnutí, pričom tak človek pristupuje k riešeniu otázky čo je dobré a čo je zlé a
pociťuje dôveru vo vlastnú zmysluplnosť. (Mokrejš, 2007, s. 47-49 ) Určujúcu úlohu tu hrajú
najmä dve okolnosti, a to, ţe človek si musí byť v prvom rade vedomý toho, ţe tu nie je sám
a sú tu prítomné aj iné hodnoty, názory a ţe druhý človek je jeho odrazom, s ktorým ho spája
túţba po zblíţení a vzájomnej komunikácii. (Mokrejš, 2007, s. 48) Ak to tak je, človek sa
snaţí byť prospešným nielen pre seba, ale aj pre druhých, zabúda na všetky nutnosti a jemu
prináleţiaci pôţitok, oslobodzuje sa od prvotných potrieb a pudov, v čom sa zaiste prejavuje
aj jeho metafyzická potreba. Stanovenie ľudského cieľu v „dobre― sa môţe naplno prejaviť aj
v súčasnom svete a najmä v politickej oblasti. Problém je však v tom, ţe záujem o dobro bol
spolu so smrťou Boha zavrhnutý ako kresťanský konštrukt, preto sa kresťanská morálka
vytratila z verejnej sféry, kde náboţenstvo uţ nemá svoje miesto. No ako hovorí Burckhardt:
„napríklad u Grékov bola mravnosť v podstate na náboţenstve nezávislá a súvisela rozhodne
tesnejšie s ideálnym poňatím štátu―. Arendtová to vníma podobne, tento mravný potenciál
politiky vidí v pôvodnom význame tohto slova, v ktorom nebolo miesto pre prejavovanie a
upevňovanie moci a nátlak, ale naopak, pojem politika v sebe obsahoval starosť o „vyššie―
ľudské ciele.
Ak by tomu tak opäť bolo aj v súčasnosti a všetko, čo súvisí s násilím a nutnosťou by
sa vylúčilo z politickej oblasti, ktorá má ako prvá moc disponovať s najnovšími vedeckými
výdobytkami a manipuluje finančným potenciálom určeným na tieto účely, nehrozilo by, ţe
sa vedecké výdobytky pouţijú pri záhube ľudstva, a jeho vyvraţďovaní „vedou―. Navrhnúť
bezprostrednú spoluprácu filozofie a politiky, znamená pre filozofiu neustále vytváranie
a kladenie nevyhnutných otázok pre ţivot jednotlivca aj spoločnosti, a opätovne pristupovanie
k riešeniu kľúčových problémov pravdy, identity, zodpovednosti a záväznosti. (Mokrejš, s. 12-
28
13) Ak by sa vo vzťahu k politickým záleţitostiam obnovila stratená dôvera, ľudstvo by sa
nemuselo báť nevyspytateľného správania svetových mocností a zároveň svojej závislosti od
nich, pretoţe na prvom mieste by bola dohoda a komunikácia, ktoré novovek vylúčil
z verejnej sféry v prospech správania a zhotovovania.
Ako sa však vysporiadať s nutnosťou a násilím prítomných v dnešnej verejnej aj
súkromnej sfére? Násilie sa totiţ v súčasnej spoločnosti vyskytuje vo veľkej miere v obidvoch
týchto oblastiach a dávno nie je len doménou súkromnej sféry vyplývajúcej z hierarchie
patriarchátu ako to bolo v antike. Uţ primárne človek vykonáva násilie sám na sebe a musí sa
naučiť prijať ho, a to nielen popri poznávaní moţností vyplývajúcich zo svojej telesnosti, ale
aj vtedy, keď sa necháva ovplyvňovať predsudkami alebo si ich sám vytvára, a nevie
rozpoznať svoje vlastné túţby, čím prichádza o svoju osobnú identitu. (Mokrejš, 2007, s. 51 )
Týka sa to situácií, ktoré na neho vyvíjajú nátlak nielen z hľadiska splnenia základných
telesných nutností, ale aj prostredníctvom manipulácie zmyslovou skutočnosťou vedeckotechnologickými výdobytkami. No k násiliu by sa malo opätovne pristupovať, a to hlavne
v súvislosti s výchovou, spoločnosť by ho mala neustále legitimizovať a zbytočne ho
nepreceňovať. (Mokrejš, 2007, s. 137) Aj konzumná spoločnosť je násilná, neustále vytvára
nové a nové potreby, ktorých chcenie a vlastnenie uţ nie sú nevyhnutné podmienky ľudského
ţivota a napĺňanie takýchto túţob vytvára len ilúziu plnosti. Napriek tomu človek tejto ilúzii
podlieha, čím sa vzďaľuje od skutočného ţivota a nebráni sa ani vyuţívaniu násilia, aby
dosiahol to, čo mu spoločnosť prezentuje ako niečo, bez čoho nie je moţný jeho ţivot. Takáto
spoločnosť, a aj človek, ktorý je jej súčasťou, je zavádzaný umelo vytváranými prioritami
a všetkým čo „musí―, čo musí mať a vlastniť a uţ dávno nemoţno hovoriť o posvätnosti
súkromného vlastníctva a jeho bezprostrednom vzťahu k verejnosti. (Arendtová, 2009, s. 80)
Spoločnosť pritom vyţaduje od človeka veľmi veľa, určuje mu aj participáciu
na objektívnom svete, aby netrpel absenciou vzťahov s ostatnými ľuďmi, aby sa neustále
vzdelával a dosiahol významný spoločenský status, a zároveň aby ţil aj v skrytosti, a
nezanedbával sám seba a svojich najbliţších, v čom sa môţe zdať spoločenské prostredie
rozporným. Spoločnosť takto nie vţdy podporuje indivíduum k vlastnému osobnostnému
rozvoju, ale to skôr takto stráca osobnú identitu. (Mokrejš, 2007, s. 70) Kde sú však moţnosti
pre nachádzanie miest skutočných verejných stretnutí a kde miest súkromia? Masová
spoločnosť totiţ „ničí nielen verejný priestor, ale takisto aj privátnu oblasť tak, ţe teda nielen
zbavuje ľudí ich miesta vo svete, ale berie im tieţ istotu ich vlastných štyroch stien, v ktorých
sa kedysi práve cítili ukrytí pred svetom aj takí, ktorých verejnosť vylúčila, a medzi ktorými
29
mohli nájsť aj oni náhradu za skutočnosť sveta aspoň v teple vlastného krbu a v obmedzenej
skutočnosti rodinného ţivota―. (Arendtová, 2009, s. 77)
Deštrukcia toho, čo strach vyvoláva alebo únik
Dnešná spoločnosť, ktorá je aj spoločnosťou médií, ničí súkromie človeka aj
prostredníctvom mediálnych zotročovateľov, ktoré do neho vtrhávajú, pozorujú ho
a informácie vynášajú na svetlo verejnosti. Ľudia, ktorí sa stali na týchto technologických
výdobytkoch závislí, pretoţe ich túţia vlastniť za kaţdú cenu, im však svoj „domov― sami
ponúkajú a sami sa podieľajú na tejto deštrukcii. Súkromné informácie sú vyuţívané aj pri
ďalšej manipulácii a vytváraní nových túţob premenených do fyzickej podoby. Dosiahnutie
vlastnenia niektorých vecí, respektíve ich vyuţitie, zneuţitie a vyhodenie, má síce jednu túţbu
umlčať, no zároveň ju musí nahradiť ďalšia túţba. Spoločnosť akumulácie, privatizácie a
konzumu je spoločnosťou závislou na hmote, pričom je všade prítomná neistota, a aj
potlačovaný strach zo straty súkromia, prejavujúci sa rôznymi, často absurdnými fóbiami,
ktorých objektami sa často stávajú základné podmienky ľudskej existencie.
Ak sa prikloníme k veľmi prehľadnému, no predsa príliš zjednodušenému deleniu
súkromnej a verejnej sféry v antike, ktoré rozpracovala Arendtová, umoţní nám to ponímať
aj strach týchto ľudí z ich prienikov o čosi jednoduchšie. Tí sa báli buď toho, ţe sa nezachová
ich rod, ak ich doménou bola súkromná sféra alebo toho, ţe sa ich osobitá pečať nevryje do
večného kolobehu diania, ak sa stali závislým na verejnom (politickom) ţivote. Zápasili teda
so závislosťou od primárnych potrieb a pudov, alebo s pýchou a márnomyseľnosťou, no za
všetkým moţno pozorovať primárny strach zo smrti a z ľudskej neschopnosti poznať či ţivot
po smrti bude súvisieť so ţivotom na zemi alebo či vôbec nejaký „ţivot― bude po ňom
nasledovať. V dnešnom svete, z ktorého vplyvu sa súčasný človek nevie tak jednoducho
oslobodiť a mať nad ním taký nadhľad, aby bol schopný určiť a udrţiavať hranice medzi
súkromím a verejnosťou, ak si vôbec dokáţe obhájiť význam obidvoch pre svoj ţivot
a neexistuje tu len priestor sociálny, sa strach triešti do rozmanitých podôb, a tak ovplyvňuje
ľudské správanie a konanie. Ak v spoločnosti ešte k tomu prevláda pocit „nejasnosti,
neusporiadanosti, zmätku a deformácie sociálnych sfér― (Pauer, 2012, s. 160), a takáto
spoločnosť je bezprostredne fascinovaná účinnosťou a ovplyvňovaná fenoménom úspechu
(Mokrejš, 2007, s. 57-70), či tým, čo sa zdá trvalejšie ako sláva – teda peniazmi, čo je aj
jediná „objektivita― (Arendtová, 2009, s. 75), pričom človek prichádza o schopnosť rozpoznať
30
domov v rodinnom kruhu, a aj o schopnosť zasvätiť svoj ţivot verejnému dobru, stáva sa
opusteným a stráca dôveru v skutočnosť (Arendtová, 2009, s.66). Strach zo smrti často strieda
najmä strach zo ţivota.
Čo sa však deje s človekom ak sa niečoho bojí? Fritz Riemann vo svojom
psychologickom diele rozpracoval štyri základné formy strachu, kde pomocou príkladov
veľmi dobre ilustruje zmenu správania a konania takto postihnutých jedincov. Človek
ovládaný strachom sa snaţí to, čo v ňom strach vyvoláva zničiť alebo pred tým uniknúť.
Strach je pritom podľa Riemanna jedna zo základných emócií, ktorá nemusí mať len
negatívne dôsledky, ale môţe byť aj veľmi produktívnym. Ak sa to však týka patologického
stavu, na ktorom je umoţnené najlepšie postihnúť všeobecné vlastnosti, tu uţ sa stáva jeho
obeťou nielen jeden človek, ale aj jeho okolie a strach sa premieňa z veľmi subjektívneho
vnútorného pohnutia na všeobecný fenomén ohrozujúci ľudský ţivot.
Hysterik sa podľa Riemanna bojí obmedzenosti a nutnosti, a tak sa utieka
k dobrodruţstvu, k riziku a pociťuje neustálu túţbu po novom. Bojí sa definitívnosti
a uvedomuje si to, ţe realita nie je tým, čo ho dokáţe naozaj uspokojiť, preto sa snaţí ukrývať
vo svete svojich predstáv a prianí. Napriek tomu, ţe neznáša čakanie, sám veľa vecí odsúva
v domnienke, ţe mu to poskytne čas. A ak nebude stačiť ani to, utieka sa k chorobe,
(Riemann, 1999, s. 151-153) práve preto, ţe bolesť „nás zbavuje citu pre realitu v takej miere,
ţe neexistuje nič iné, na čo by sme dokázali zabudnúť rýchlejšie a ľahšie, ako práve na kratšie
či dlhšie obdobie nášho ţivota, ktoré bolesť so svojou nedostihnuteľnou intenzitou v úplne
doslovnom zmysle vyplňovala― (Arendtová, 2009, s. 67). Ak prevládne hysterický strach
v súčasnej spoločnosti, ktorá neustále vytvára nové a nové túţby, hysterikom dokáţe
ponúknuť neuveriteľne veľa moţností od cestovania, cez striedanie miest pôsobenia
a striedanie partnerov, kopu zbytočných vecí k zaplneniu priestoru na bývanie, aţ po bohatý
farmaceutický trh. Hysterik sa však takto nezbaví strachu z konečnosti, ale naopak, tento
strach v ňom neustále narastá, a keď sa dostáva do konfliktu s realitou, ktorá ho nevie
uspokojiť, často to vrcholí v agresii a násilí.
Nutkavý neurotik je opačný prípad, bojí sa kaţdej zmeny a túţi po večnom trvaní, čo
mu pripomínajú zvyky, tradície, pravidlá, zásady a nemenné postoje. K akejkoľvek novinke,
k neznámemu človeku a k novej situácii, ktoré tu sú (no opäť nebudú) pristupuje
s predsudkami. Ak dochádza v jeho ţivote k zmene, cíti sa neistý a znepokojený, pretoţe za
všetkým pominuteľným vidí smrť, (Riemann, 2009, s. 101-103) podobne ako ju hysterikovi
31
pripomína definitívnosť a nutnosť. Unikať pred ňou je však nevyrovnaný boj, v ktorom sa
hysterik utieka aţ k násiliu, a pritom dúfa v zázrak a nutkavý neurotik blúdi v dogmatizme
a konzervativizme pre svoju utkvelú predstavu, ţe vo vlastnej schopnosti sebaovládania,
a pritom v skrytej nenávisti voči ľudstvu, mu predsa poskytne to najlepšie.
Ani závislosť nutkavého neurotika však nie je taká silná ako u depresívneho človeka,
no ten sa napriek tomu vyznačuje nesmiernou schopnosťou milovať. (Riemann, 1999, s. 5960) Strach stať sa svojbytným „ja― je „hlboko preţívaný ako vytrhnutie z bezpečia―
(Riemann, 1999, s. 59). Tento človek sa bojí odtrhnutia od svojho partnera, bojí sa jeho straty,
svojej izolovanosti a samostatnosti, ako aj nezávislosti toho druhého, čo by znamenalo
vytvorenie väčšej priepasti medzi nimi. No čím väčšia je jeho snaha, tým sa mu partner viac
vzďaľuje, dokonca v ňom môţu vďaka takémuto konaniu a správaniu pretrvávať potlačené
emócie, násilie, a aj predstava partnerovej smrti. Avšak depresívny človek sám je pasívny,
nevie vyjadriť svoje priania a ani ich v skutočnosti nemá, a jeho sklony k afektom sú hlboko
potlačené. Nebezpečenstvo do takéhoto vzťahu prichádza najmä vtedy, keď dochádza
k vydieraniu z jeho strany, k pokusom zotročiť si druhého. Strach zo straty lásky môţe byť
taký veľký, ţe ten, kto ho pociťuje, napokon poruší všetky jej princípy a zničí jej podstatu
v naliehavosti a nevyhnutnosti. Doménou depresívneho človeka je teda jeho súkromie,
verejná oblasť sa pre neho stáva cudzou a neprístupnou.
Strata dôvery v skutočnosť v 20. storočí bola podnetom k narastaniu túţby stať
sa nezávislým a sebestačným, a vyvrcholili v dištancii a v citovom chlade. Schizoidi,
u ktorých dochádza k výnimočnému rozvoju racionálnych schopností na úkor emocionálnych,
majú potlačenú schopnosť milovať a snaţia sa unikať pred láskou. (Riemann, 1999, s. 23-32)
Je moţné uvidieť v nich obraz „vedecky exaktne uvaţujúcich poradcov vo vládnych radách―
(Arendt, 2011, s. 9), ktorí sa kvôli prestíţi podieľali na vzniku atómovej bomby. Takéto
správanie však podľa Arendtovej nesúvisí ani tak s rozmachom myslenia a poznania na úkor
potlačenia emócií, teda s tým, ţe by vedci „boli natoľko chladnokrvní, aby „premýšľali
nemysliteľné―, ale skôr v tom, ţe nepremýšľajú― (2011, s. 9). V tomto prípade totiţ zanevreli
na svoju primárnu schopnosť reči – komunikovať, dohadovať sa a počúvať druhých, a nechali
sa uniesť svojimi chvíľkovými záujmami, pýchou a cynizmom. Zavrhli svoju súkromnú
oblasť, aby neboli prospešným pre verejnosť vďaka svojim nadštandardným schopnostiam,
ale najmä sami pre seba. Aj tu sa ukazuje, ţe verejná sféra bez princípov empatie, ktoré si
človek osvojuje vo svojom súkromí, vo svojej rodine, resp. výchovou, na ktorú sa kladie
32
veľký dôraz (Mokrejš, 2007, s. ) sa zniţuje na niţšiu úroveň bytia, pretoţe bez pocitu
vyvolaným prítomnosťou miesta bezpečia sa stáva sebadeštrukčnou.
Štyri základné formy strachu rozpracované Riemannom a načrtnuté súvislosti
ich prejavovania sa v tomto svete poukazujú aj na to, ţe smrť a viera v to čo bude po nej, je
naozaj z konzumného sveta vytláčaná, ale aj tak ovplyvňuje správanie a konanie jednotlivcov
či celej spoločnosti, lebo natalita a mortalita sú nevyhnutné podmienky ľudskej existencie.
(Arendtová, 2009, s. 15-20) Avšak v súčasnom vedeckom svete je otázka ţivota a smrti stále
prítomná, napríklad v polemikách o eutanázii a interrupcii. Tam však priamo podlieha
predstavám moderného sveta, v ktorých sa človek stáva vládcom sveta, a to s tým, ţe má
právo naloţiť so svojím ţivotom podľa seba v domnienke, ţe ho mení k lepšiemu. (Mokrejš,
2007, s. 57) Popritom je konfrontovaný s vyhlasovaním konca dejín, konca sveta, konca
človeka atď. a začína sa báť sám seba. To, čo vytvoril v prospech uľahčenia ţivota, sa totiţ
stáva prostriedkom záhuby. Jeho výdobytky na podporu komunikácie, ničia pravú
komunikáciu. Jedlo produkované ako nevyhnutnosť k preţitiu, zabíja ţivý organizmus.
Dnešný človek sa rodí do tohto sveta, aby zhotovoval, pracoval, komunikoval, pohyboval sa
aj vo svete konzumu a globalizácie, aj vo vedecko – technologickom svete, bol súčasťou
mediálneho sveta, a takisto bol občanom určitého štátneho zriadenia, a prináleţiaci k určitému
národu, mal svoju rodinu atď. A to zo základného dôvodu, aby v tomto svete preţil, uchránil
si lásku, ktorá sama preţije len v skrytosti (Arendtová, 2009, s. 96), a aby napokon zomrel.
A na to potrebuje nesmiernu odvahu.
Záver
V úniku do univerza, ktorý Arendtová pokladá za dôsledok odcudzenia svetu, môţe
byť rovnako prítomná túţba človeka priblíţiť sa k transcendentnu, pretoţe napriek všetkým
ničivým udalostiam v dvadsiatom storočí, „v nás hviezdami posiate nebo neprestáva
vyvolávať údiv― (Pauer, 2012, s. 157). Svet je väzením, miestom krviprelievania a slzavým
údolím, ale len potiaľ, pokiaľ sa ľudstvo nezbaví svojho strachu zo smrti, z lásky a z jej straty.
Ak sa spoločnosť prestane správať ako jedno telo neustále sa domáhajúce nezmyselných
poţiadaviek a za kaţdú cenu uspokojujúce svoje chvíľkové potreby, a človek sa vráti k svojej
schopnosti
komunikácie,
ktorú
začne
kultivovať,
„matematickú
manipuláciu
so
skutočnosťou― v podobe štatistiky (Arendtová, 2009, s. 58) nahradí skutočný ţivot. Mnoţstvo
ľudí trpiacich depresiou, čo je aj jedna zo základných foriem strachu (Riemann, 1996), je
33
príznakom toho, ţe náš súčasný svet aj napriek automatizácii neobývajú chladné stroje ale
bytosti túţiace po láske a preţívajúce strach z jej straty. Ak sa ľudia budú môcť identifikovať
s nejakým miestom ich pôsobenia, ktoré bude mať pevné a jasné kontúry, a budú môcť aj
aktívne participovať na verejnom ţivote, nebudú citovými bezdomovcami, ale udalosti sa
stanú významnými, príbytky sa rozrastú o ďalší rozmer, ktorý im prináleţí, a láska uţ nebude
viac podmienkou. Na rozdiel od strachu, ktorý síce môţe povzbudzovať k aktivite, no vytvára
aj hranice a zatemňuje myseľ, je pravá láska ničím a nikým nepodmienená, a vyrovnáva
všetky priepasti.
Arendtová, H. (2009). Vita activa neboli o činném ţivotě. Praha: OIKOYMENH.
Arendtová, H. (2011). O násilí. Praha: OIKOYMENH.
Bachtin, M. M. (1975). François Rabelais a lidová kultura stredověku a renesance,
Praha: Odeon.
Bergson, H. (1966). Smiech: esej o význame komična. Bratislava: Tatran.
Burckhardt, J. (1996). Úvahy o světových dejinách. Olomouc: Votobia.
Coulanges, F. de (1998). Antická obec. Praha: SOFIS: Pastelka.
Gurevič, A. (1996). Nebe, peklo, svět. Jinočany: H&H.
Le Goff, J. (2003). Středověký člověk a jaho svět. Praha: Vyšehrad.
Mokrejš, A. (2007). Duchovní ráz naší doby. Praha: TRITON.
Pauer, J. (2012). Veľký vek ničenia, Bratislava: Filozofický ústav SAV.
Riemann, F. (1999). Základní formy strachu. Praha: Portál.
34
MIKROPOLITIKA MOCI: DELEUZE A TARDE
Martin Charvát
Abstrakt: Cílem předloţeného příspěvku je představit koncepci moci, jak je vypracováa v
díle G. Deleuze. Deleuze je totiţ přesvědčen, ţe pod úrovní makropolitickou,
která je definována koncepty jako je rasa či gender, tj. jako úroveń statické
reprezentace a totalizace, leţí úroveň mnohem subtilnější, mnohem méně
přehlednější, ale o to důleţitější: úroveň mikropolitická. Mikropolitika narušuje
sebe-identitu makropolitických struktur, odehrává se v jednotlivcích samotných,
na úrovni gest, přesvědčení a percepcí. V tomto okamţiku Deleuze explicitně
navazuje na teze francouzského sociologa Gabriela Tardeho, přičemţ kritizuje
pojetí společenského uspořádání, jak jej představuje Émile Durkheim. Tarde se tak
stává důleţitým referenčním bodem Deleuzovy analýzy mikropolitiky moci a
cílem příspěvku je objasnit vztah mezi oběma autory.
Abstrakt: The aim of the present paper is to analyse the micropolitics of power as it is
articulated on many pages in Gilles Deleuze‘s writtings. The level of
macropolitics operates through concepts such as gender or race; it is the level of
representation and totality. Deleuze proposes that under the level of macropolitics
lies the level of micropolitics. Micropolitics is taking place in the individuals, is
based on the perception,gesture and belief. It has power and potential to disrupt
the sphere of representation and micropolitics is not static but currently in motion.
In this moment Deleuze cites the French sociologist Gabriel Tarde. In my paper I
would like to show and interpret the relationship between Gilles Deleuze and
Gabriel Tarde.
Úvod
Jakkoliv je filosofie Gillese Deleuze rozkročená mezi mnoho témat, problematika
moci je v jeho díle konstantním tématem. Nutno podotknout, ţe rozličné analýzy mocenských
uspořádání a působení moci jsou na konci 60. let 20. století ve Francii velmi častým jevem.
Jedním z hlavních proponentů tohoto způsobu bádání byl bezpochyby Michel Foucault. Jiţ ve
Foucaultově raném díle (Dějiny šílenství v době osvícenství /Folie et Déraison. Histoire de la
folie à l'âge Classique či Zrození kliniky/Naissance de la clinique) je vidět zřetelný zájem o
motiv sociální exkluze a uspořádání společenských institucí. Zejména ale v knize Dohlíţet a
trestat (Surveiller et punir) z roku 1975 jsme vystaveni soustavné analýze moci v rámci
proměny způsobu trestání na přelomu 18. a 19. století. Zde Foucault tvrdí, ţe se jedná o
deskripci mikrofyziky moci, protoţe moc není něco, co by mohlo být primárně vlastněno, ale
co je spíše praktikováno (Foucault 2000: 61). Neboli moc je účinkem souboru strategických
35
pozic, jeţ manifestuje pozici těch, co vládnou. Zdůrazněme ale fakt, ţe myšlenka moci není
spjata pouze s reţimem represe, ale Foucault také poukazuje na pozitivní aspekt moci; bez ní
bychom nebyli subjekty. Ostatně jakkoliv Foucault sám je zaměřen na myšlenku „rozpouštění
člověka― (Foucault 1987), tak jeho pozdní dílo se kontinuálně točí kolem problematiky
produkce subjektu (Foucault 2003). Gilles Deleuze z Foucaultových analýz vychází, dokonce
o Foucaultovi publikoval samostatnou knihu (Deleuze 2003). Deleuze se ve svých textech
také zabývá mikro-fyzikou, nebo mikropolitikou moci, ostatně s Foucaultem byli dobří
přátelé. Sám Foucault v knize Dohlíţet a trestat tvrdí, ţe Deleuzovi vděčí za mnohé. A byl to
ostatně také Michel Foucault, kdo v anglickém vydání knihy Anti-Oidipus. Kapitalismus a
schizofrenie (L'Anti-Œdipe – Capitalisme et schizophrénie) upozornil čtenáře na fakt, ţe se
jedná o příspěvěk k problematice moci; v Anti-Oidipovi se Deleuze spolu se svým
spolupracovníkem Félixem Guattarim snaţí nalézt alternativu k všeprostopujícímu fašismu.
Cílem předloţeného textu však není interpretace vlivu Deleuze na Foucaulta (a naopak), ale
jedná se mi o interpretaci problematiky moci, jak je traktována v Deleuzových textech. V
tomto ohledu je symptomatické, ţe Deleuze při analýzách mikro-politických přejímá
myšlenky francouzského sociologa G. Tardeho, který dal podnět ke vzniku tzv. „mikrosociologie―. A právě tento vztah, tj. vztah mezi Tardeho pojetím sociálního uspořádání a
Deleuzovou analýzou mikropolitiky moci, je předmětem mojí studie.
Tardovo pojetí společnosti a jednotlivce
Na Gabriela Tarda bylo po mnoho let nahlíţeno jako na toho, kdo byl ve veřejné
debatě o povaze sociologie „rozdrcen― Émilem Durkheimem. Tento názor je však v současné
době pomalu revidován, zejména díky tomu, ţe pod vedením francouzského filosofa Érica
Allieze vznikl editorský tým vydávající Tardeho sebrané spisy, a ţe francouzský sociolog a
teoretik vědy Bruno Latour podnítil aplikaci Tardových myšlenek do současného
společenskovědního výzkumu a dokonce jej povaţuje za jednu z proto-postav anticipující tzv.
„actor-network theory―. Vztah mezi Tardovou sociologií a Deleuzovou filosofií lze načrtnout
ihned z několika stran. Jednou z nich je samozřejmě Deleuzovo přímé odkazování na Tarda,
které se odehrává zejména v knihách Diference a opakování (Différence et la Répetition) a ve
druhém dílu Kapitalismu a schizofrenie nazvaném Tisíc plošin (Mille Plateaux). Tyto
reference jsou hlavním předmětem anylýzy předloţeného textu. Na druhé straně jsou k
dispozici i odkazy nepřímé. Zejména je jimi společné zaujetí pro jistý typ myšlení. Gabriel
Tarde totiţ ve své sociologii silně vychází z Leibnize a o Leibnizovi napsal Deleuze
36
samostatnou knihu (Záhyb. Leibniz a baroko/ Le Pli. Leibniz et le baroque), kromě toho se
jeho jméno v Deleuzových textech objevuje konstantně. Deleuze, stejně jako Tarde, stojí v
opozici k Durkheimovi a je velkým obdivovatelem Bergsonovy filosofie; ostatně Bergson o
Tardovi po jeho smrti prohlásil, ţe se jednalo o vynikajícího filosofa (Millet 1970: 9). V
jistém ohledu lze také číst Bergsonovy Dva zdroje morálky a náboţenství jako kritiku
převládajícího „durkheimovského― pohledu na povahu sociální reality. A pokud Latour se
navrací k Tardovi, nemůţeme nezmínit, ţe Latour je povaţován za myslitele, který velmi
proponuje tzv. sociální konstruktivismus, k němuţ se Deleuze na mnoha různých místech ve
svých textech přihlásil (Deleuz, Guattari 2010: 11-36). Toto je tedy základní pole, ve kterém
se hodlám na následujících řádcích pohybovat.
Za prvé povaţuji za nutné se s názory Gabriela Tarda alespoň stručně seznámit. V
práci z roku 1890 nazvané Zákony imitace (Les Lois de l'imitation) Tarde tvrdí, ţe toto dílo je
pokusem o vystávbu čisté sociologie, neboli obecné sociologie, přičemţ zákony této vědy by
měly být v principu aplikovatelné na jakoukoliv společnost. Pro Tarda základním sociálním
faktem je fenomén imitace. Imitace působí jako základní faktor kaţdé lidské společnosti,
dokonce působí jako faktor, který umoţňuje vysvětlit podobnost milionů lidí a vznik
elementárních způsobů sociální organizace. K tomu připojme, ţe zákony imitace jsou
universálními zákony, které nemusíme aplikovat pouze v oblastí společensko-vědní, ale také v
přírodních vědách (coţ je zcela jistě fakt, který předpokládá obecné přijetí myšlenky imitace a
specifického pojetí vývoje poznání). Abychom mohli pojem imitace důkladně vysvětlit,
přejděme nejdříve k Tardovu výkladu vztahu mezi jednotlivcem a společností. Společnosti je
sloţena z jednotlivců, kteří jsou si navzájem podobní, protoţe se imitují. Tarde pro
jednotlivce pojem Leibnizův pojem monády, jak alespoň píše v knize Monadologie a
sociologie (Monadologie et sociologie) z roku 1893 (Tarde 2012). Podle Leibnize je monáda
jednoduchou substancí uzavřená sama v sobě, která podléhá kontinuální změně. Základní
charakteristickou monády je, jak Leibniz dodává: „Okamţitý stav, který zahrnuje a
představuje mnohost v jednotě nebo v jednoduché substanci, není ničím jiným neţ tím, co se
nazývá percepcí. Ta musí být […] odlišována od apercepce nebo sebevědomí […] Činnost
vnitřního principu, který působí změnu či přechod od jedné percepce k druhé, lze označit jako
ţádostivost― (Leibniz 1982: 158). Podle Tarda je základní charakteristikou monády právě fakt
toho, ţe je vybavena určitou vírou (apercepcí, pokud pouţijeme Leibnizovu terminologii) a
touhou (ţádostivostí). V ten samý moment však dodejme, ţe pro Tarda individuum je pojem
striktně funkcionálním, protoţe kaţdá monáda je odlišná od jiné monády, neboli kaţdá
37
monáda produkuje kontinuální diferenciaci skrze inovaci a imitaci. Veškeré sociální struktury
samy v sobě ukrývají toky touhy a víry, a proto je podle Tarda ze své podstaty kaţdá
společnost nestálá; vţdyť heterogenita se ukrývá v nitru věcí. Individuum je spíše pasáţí a
místem sedimentace kolektivní touhy a víry, které sami sebe opakují ve formě individuální
paměti, vůle, hodnot a zvyků.
Zákony imitace
Vraťme se však k Zákonům imitace. Zde Tarde podotýká, ţe opakování a podobnost
jsou universálními fenomény, ale jejich vztah není komplementární, a to z jednoduchého
důvodu: veškerá podobnost je výsledkem opakování (Tarde 1903: 14). Tarde rozlišuje tři
formy universálního opakování, kdy na úrovni sociální se jedná o námi jiţ zmíněnou imitaci,
na úrovni ţivotní je to dědičnost a na úrovni fyzické vibrace. Na úrovni společenské jsou
podobnosti vysvětlitelné jako přímé nebo nepřímé důsledky různých forem imitace, které
mohou být determinovány módou, zvykem či sympatií. Opakování je zároveń faktorem, který
dokáţe vysvětlit vznik společností: umění výroby luku, nebo jiné zbraně, domestikace zvířat a
jiné schopnosti se rozšířily jako nákaza díky imitaci. Tyto poznámky zároveň Tardovi
dovolují jednoduchou definici společnosti: společnost je imitace (Tarde 1903: 74). Jakmile se
ptáme na otázku, co je to imitace, tak se podle Tarda dostáváme na úroveň psychologickou.
Zde je však nutné zdůraznit několik věcí. Jakkoliv Tarde, v jistém ohledu značně nešťastně,
pouţívá pojem duše, má tím na mysli zejména duši po vzori Leibnizova vzoru monády, coţ je
viditelné na krátké citaci, kdy Tarde definuje tzv. „pre-sociální― imitaci na úrovni vnímání,
přičemţ pouţívá leibnizovsky chápaný pojem percepce: „Kaţdý akt percepce, nakolik v sobě
zahrnuje akt vzpomínání, coţ je pokaţdé, implikuje formu habitu, neboli nevědomou imitaci
sebe sama― (Tarde 1903: 75). Tento popis připomíná úvod knihy Hmota a paměť z roku 1896,
kde Bergson představuje koncepci zaloţenou na multiplicitě obrazů. Podle něj tvoří naši
realitu trvání a náš ţivot, tedy jisté směřování od minulého přes přítomné k budoucímu pojímá
jako tvořivý vývoj. Důleţité je ovšem dodat, ţe minulost se uchovává sama v sobě. Coţ je
velice důleţitý poznatek, kdyţ dále mluví o vnímání: „Ve skutečnosti neexistuje vnímání, jeţ
by nebylo prostoupeno vzpomínkami. S bezprostředními a přítomnými danostmi našich
smyslů se mísí tisíce detailů z naší minulé zkušenosti. Tyto vzpomínky většinou mění podobu
našich reálných vjemů, z nichţ pak zaznamenáváme jen několik poukazů, pouhých „znaků―
slouţících k vybavení si minulých obrazů. Taková je daň za nenáročnost a rychlost vnímání
(…) Vnímání, jakkoli je krátké, vţdy určitou dobu trvá, a vyţaduje proto úsilí paměti, která
38
vnáší do plurality okamţiků návaznost jednoho na druhý― (Bergson 2003: 24 – 25). Deleuze
je velkým znalcem Bergsona a takto pojaté vnímání přejímá.
Habitus je prvotní formou imitace, kdy imituji sebe sama na základě vlastní
vzpomínky – moje minulost mi určuje způsob pohybu v přítomnosti. Na úrovni sociální má
podle Tarda imitace jasný smysl. Jedná se o působení na dálku, kdy jedna mysl (esprit, tj.
duch) ovlivňuje druhou, díky čemuţ první modifikuje druhou z ohledu mentálního. Tato
definice zároveň předpokládá, ţe základním sociálním faktem mezi lidmi je komunikace,
neboli proměna stavu vědomí skrze působení jednoho člověka na druhého. To, co se přenáší
je právě víra a touha a jakmile vznikne nějaká touha či myšlenka, má tendenci se rozšiřovat
geometrickou řadou (Tarde 1903: 115). Tato obecná tendence k imitaci je základní
charakteristikou lidstva a pokud v dějinách převládá jedna myšlenka nad druhou, je to otázka
její síly a schopnosti ovlivnit lidskou mysl.
Veškerý pokrok, lépe řečeno změna obecně, vyplývá z invence, coţ je další pojem
naprosto zásadní pro Tardeho sociologii. Z invence totiţ pochází vše nové, neboli invence je v
základu sociálního vývoje; lze ji definovat jako objev nebo inovaci. Jedná se o nový způsob
jednání, mluvení, zapojení nové ideje. Invence je nepředpokládaná ko-adaptace, která
započíná cestu pro novou formu pociťování, chování a myšlení, máte tedy co k dočinění s
novou diferencí šířící se skrze imitaci. Takto se produkují diferenciace a variaci a právě z
tohoto důvodu je Tardeho sociologie nazývána mikrosociologií. Mikrosociologie se zabývá
právě podpovrchovým děním, způsoby přenosu jednotlivých forem způsobů jednání, které se
proudí společností jako toky touhy a víry. Jak říká Tarde, touha a víry jsou síly či substance,
psychologické kvantity nalezitelné pod veškerými smyslovými kvalitami, s nimiţ se
kombinují. Zároveň veškeré inovace a imitaci s nimi pracují, pouţívají je, organizují je do
větších bloků― (Tarde 1903: 145-146). Mikrosociologie se musí stát archeologií
kaţdodennosti, musí se snaţit mapovat jednotlivé toky a jejich formování v rámci sociálních
struktur, které se ukazují na povrchu jako kolektivní uspořádání, jenţ má kolektivní hodnoty a
cíle. Nesmíme však zapomínat, ţe pod touto vrstvou reprezentace se odehrává imperceptibilní
a infinitezimální pohyb imitace a diference (Tonkonoff 2014: 60-74).
39
Debata: Tarde vs. Durkheim
Tardovy mikrosociologické zásady se zřetelně ukazují v jeho diskuzi s Émilem
Durkheimem. Durkheim je muţem velkých sociálních organizací a struktur, přičemţ jeho
myšlení o povaze společnosti je fundováno pojmem solidarity. Ve Společenské dělbě práce
Durkheim rozlišuje mezi mechanickou a organickou solidaritou. Základním Durkheimovým
předpokladem je tvrzení, ţe ve společenské dělbě práce je zdroj společenské solidarity, a ţe je
základní podmínkou ţivota společnosti. Pokud je společenská dělba práce taková, musí mít
mravní charakter, jak alespoň tvrdí Durkheim. Uvádí se hypotéza zda společenská solidarita
vychází z dělby práce ve společnosti Durkheimovy doby, v jaké míře přispívá dělba práce k
integraci společnosti. Je tedy nutné začít s utříděním jednotlivých druhů společenské
solidarity nebo ještě lépe utřídit druhy podle toho, co společenskou solidaritu symbolizuje a
tím je právo. Právo totiţ upevňuje sociální vztahy a v tomto utřiďování společenské solidarity
je pravděpodobně moţné nalézt tu solidaritu, která symbolizuje společenskou dělbu práce. V
primitivních společnostech je veškeré právo trestní a podílí se na něm celá společnost.
Kolektivní city, které zločin urazí musí mít určitou intenzitu, tyto city jsou velmi silně vryty
do vědomí všech a s tím souvisí pomalý vývoj trestního práva. Právě tento pomalý vývoj
vypovídá o síle těchto citů a ty musí být zároveň i přesné. Durkheim zavádí pojem kolektivní
(společné) vědomí. Jde o soubor toho, co pociťuje a čemu věří průměr členů jedné společnosti
(Durkheim 2004: 75). To je mechanická solidarita. Ovšem v moderních společnostech
převaţuje solidarita organická, která udrţuje společnost díky faktu specializace.
Z tohoto stručného shrnutí je zřetelné, ţe Durkheim pracuje s velkými sociálními
formacemi. Ostatně pro Durkheima jsou základními sociálními fakty, které mají fundovat
veděckost sociologie, jazyk či peníze, neboli způsoby myšlení, které existují před narozením i
po smrti jednotlivce. Na tyto momenty Durkheimovy sociologie Gabriel Tarde silně útočí v
oné známé veřejné debatě. Tarde tvrdí, ţe Durkheim v pojmu solidarity předpokládá to, co je
nutné vysvětlit, tj. podobnost milionů lidí. Tarde tento problém řeší skrze imitaci a opakování,
kdeţto Durkheim předpokládá, ţe lidé se sdruţují na základě sounáleţitosti, která
transcenduje v náboţenství. To je podle Tarda naprosto nevědecké vysvětlení, neboli
Durkheim neopouští sféru primární reprezentace a nezajímají jej toky touhy a víy. Druhá
Tardova námitka spočívá v tom, ţe pokud Durkheim definuje sociální fakta jako způsoby
jednání, které nemůţe jedinec proměnit, respektive jsou na jednotlivci nezávislé, tak Tarde
tvrdí: „Znovu jsme svědky této halucinace: společenské jako odlišné a oddělené od
40
jednotlivce― (Tarde in Latour et al. 2008: 769). Pokud totiţ Tarde charakterizuje společenské
jako imitativní a dodává, ţe základním sociálním faktem je komunikace mezi lidmi, nikdy
nemůţe dojít k redukci, ke které se uchyluje Durkheim. Je s podivem, ţe Durkheim vlastně
nemá, jak se bránit. Jediné, čím je Durkheim schopen oponovat je, ţe podotýká, ţe Tardovo
sociologie se stává psychologií, protoţe pracuje s pojmy víry a touhy. Jakkoliv Tarde
oponuje, ţe právě tato sféra je pro sociologii nejdůleţitější a umoţňuje nejlepší pochopení
sociálního dění (přičemţ klade důraz na statistickou metodu), obecně se má za to, ţe Tarde
byl Durkheimem v debatě poraţen. Gilles Deleuze je ovšem jedním z autorů, kteří, jak
uvidíme dále připisují Tardově mikro-sociologii eminentní úlohu. Uţ jenom fakt toho, ţe
Tarde mluví o nestálosti společnosti a proponuje toky touhy a víty, ba dokonce tvrdí, ţe tyto
toky se formují v různých asambláţích, tak zde máme základní předpoklady pro analýzy moci
v rámci společenských segmentů, analýzu, která je zaloţena na detailní dekonstrukci různých
způsobů jednání a vypovídání.
Gilles Deleuze: Diference a opakování
V knize Diference a opakování z roku 1968 lze nalézt základní předpoklady
Deleuzovy filosofie. Hlavním motivem je převrácení tradičně pojímaného vztahu mezi
identitou a diferencí, kdy je diference povaţována za derivát identity, protoţe jedna věc je
odlišná od druhé na základě jejich přirozenosti. Neboli kaţdá věc má nějakou povahu, pevně
danou a určenou formu, která je nepřekročitelná. Deleuze však s touto ontologií radikálně
nesouhlasí, nýbrţ místo této identity bytí proponuje procesuálnost stávání se. Jak Deleuze
píše v Logice smyslu (Logique du sens): „Kdyţ říkám „Alenka roste―, znamená to, ţe se stává
větší, neţ byla. Ale díky tomu se stává i stále menší, neţ je teď. Sice není větší a menší
současně, avšak ve stejném čase se stává. Teď je větší, předtím byla menší. Člověk se stává
větším, neţ byl, a stává se menším, neţ bude. Toto je tedy simultaneita stávání, dění, jemuţ je
vlastní, ţe uniká z přítomnosti. A protoţe dění uniká z přítomnosti, nedovoluje oddělování či
rozlišování „předtím― a „potom―, minulosti a budoucnosti. Patří k podstatě dění, ţe postupuje
a míří oběma směry současně: Alenka neroste, aniţ by se scvrkávala, a naopak― (Deleuze
2013: 9). Podle zdravého rozumu je nemoţné, aby Alenka rostla a přitom ve stejném čase se
stávala menší, neţ bude. Zdravý rozum totiţ klade diferenci na počátek kaţdého rozdělování,
nikoliv do dění samotného, a směr, který byl na počátku vybrán, je pojat jako pohyb o
diferencovaného k méně diferencovanému. Oproti tomu stávání se je čistou událostí, kterou
nelze podřídit schématu operujícím na principu spočinutí v přítomnosti. Neboli pomocí pojmu
41
stávání se Deleuze zásadně překračuje obraz myšlení typický pro západní metafyziku. Kritiku
tohoto obrazu myšlení nacházíme také v Diferenci a opakování, ke které se nyní ještě na
okamţik vraťme. Ihned v úvodu knihy Deleuze tvrdí, ţe repetice (opakování) nemůţe být
ztotoţňováno s obecností a to z toho důvodu, ţe obecnost má vţdy jiţ nějakým způsobem
blízko k zákonu; například přírodní vědy a jejich vztah k experimentu je zaloţen na takto
chybně chápané repetici. Pokud totiţ je experiment v přírodních vědách zaloţen na jeho
opakovatelnosti a tím je tak zajištěn status přírodní vědy jakoţto vědy pracující s „tvrdými―
fakty, tak si musíme uvědomit, ţe experiment je vţdy konstrukcí v rámci daného prostředí, ba
dokonce se jedná i o konstrukci tohoto prostředí. Repetice v pravém slova smyslu se takto
vůbec nedotýkáme, protoţe ta je zaloţena na transgresi a singularitách. Singularity lze
definovat jako hlavní činitele v procesu diferenciace (v procesu stávání se jiným), nejsou to
ovšem samotné kvality nýbrţ momenty, skrze které bude daná věc generovat kvality, pokud
vstoupí do příslušného uspořádání sil. V tomto ohledu Deleuze zmiňuje tři myslitele, kteří se
vymanili z náhledu na opakování jako spojeného s obecností: Nietzsche, Kierkegaard, Péguy.
Pro naše účely je nejzajímavější Nietzsche, protoţe v jeho filosofii Deleuze spatřuje
specifickou ontologii sil: podle Nietzscheho, jak jej alespoň Deleuze vykládá, nikdy
nepoznáme smysl nějaké věci, lidského, ale i obecně biologického, ba dokonce také
fyzikálního jevu, pokud neznáme sílu, která si „tuto věc přivlastnila, která ji vyuţila, která ji
ovládla nebo se skrze ni vyjádřila― (Deleuze 2004: 10-11). Síla se vţdy vztahuje k jiné síle a
takto probíhá afirmace diference sil a zároveň vůle k moci je diferenciálním prvkem síly,
protoţe působí vţdy na jinou vůli (Deleuze 2004: 17). Afirmace diference sil se aktualizuje i
na rovině tělesnosti. Naše tělo je korelací mezi aktivními a reaktivními silami, neboli je
postupně konstituované v rámci toho kterého specifického prostoru. Ještě jiná Nietzscheho
myšlenka je představena v rámci Diference a opakování a tou je tzv. „věčný návrat―. Věčný
návrat totiţ není myšlením identičnosti, nýbrţ je to myšlenka absolutně diferentního; neboli
jedná se o princip opakování diference.
Z opakování tedy vţdy vzniká v rámci diferenciace (na způsob funkce dx, jako
diferenciálního počtu; zde Deleuze odkazuje na Leibnize) „něco nového―; neboli jedná se o
proces stávání se. Diference sama o sobě se tak stává transcendentálním pojmem, který určuje
genezi reálné zkušenosti. Otázka vztahu diference a opakování je poté nastolena takto:
opakování je návratem podmínek reálné zkušenosti v rámci diferenciace jednotlivé věci.
Opakování je diferencí „bez pojmu―, neboli opakování a diference se navzájem předpokládají
místo toho, aby proti sobě stáli v opozici. Zde musíme rozlišit ale dva různé významy, se
42
kterými Deleuze pracuje. Différencier znamená stát se jiným, na druhé straně différentier je
striktně pouţíváno pro matematickou operaci. Deleuze tímto rozlišením naznačuje, ţe pojem
différentier uţívá pouze s ohledem na virtuální oblast, která určuje moţná spojení mezi
jednotlivými intenzitami a toky, zatímco pojem différencier označuje, ţe jsou diferenciovány
rozličné toky virtuálního différentier. Jedná se o aktuální diference diferenciace; neboli jedná
o proces neustálé variace. Deleuze přejimá pojem virtuálna od Bergsona a míní jím část
reality, která je ideální, ale ale stejně tak má svou vlastní realitu. Deleuzovo čtení Bergsona (z
roku 1966) je nám v tomto okamţiku hlavním vodítkem. Bergson totiţ tvrdí, ţe pojem
moţného nelze zaměňovat s virtuálním. Moţné je spojeno s naší představou toho, ţe místo
toho, abychom uchopili věc v její novosti, „vztáhneme celek existence k určitému předem
utvořenému ţivlu, o němţ bychom se domnívali, ţe by z něj všechno mělo vzcházet prostým
„uskutečněním― (Deleuze 2006: 16). Moţné je tedy opakem uskutečněného, ale tato dualita
vzniká nesprávnou analýzou realitou, neboli hledáme rozdíly ve stupni tam, kde se jedná o
rozdíly v kvalitě. Bergson byl totiţ přesvědčen, ţe kaţdé zkoumání, a potaţmo i kaţdá chyba,
která je výsledkem tohoto zkoumání, se má zaměřit na pečlivou analýzu pojmů, a to z toho
důvodu, ţe „věci se ve skutečnosti fakticky mísí; sama zkušenost nám dává jen směsi―
(Deleuze 2006: 19). Tuto směs je nutno podrobit metodě intuice, která je v podstatě metodou
rozdělování. Vraťme se však ke dvojici reálné – virtuální. Virtuálno se aktualizuje, je dokonce
neoddělitelné od momentu aktualizace. Virtuálno je podmínkou reálné zkušenosti, je čistou
diferencí, nemá identitu, působí je prvek geneze pro aktuální. Protoţe to, co je aktuální je
stálostí, identitou, podmínky této stálosti nemůţeme odvozovat z ní samé a proto je nutné, aby
se geneze odehrála v poli, které je pre-personální a transcendentální, ve kterém se odehrává
proces diferenciace.
Výše zmíněné řádky neměly smysl v pouhém referování Deleuzova myšlení. Právě
totiţ s ohledem na problematiku diferenciace Deleuze odkáţe na Gabriela Tarda. Podle
Deleuze Tarde chápal proces opakování jako pasáţ procházející od obecných diferencí k
singulární diferenci; od externích diferencí k interním diferencím. V jednoduchosti ukázal
opakování jako diferenciaci diference (Deleuze 1994: 76). Deleuze dodává, ţe Tarde zaloţil
veškerou svou filosofii na dvou kategoriích, které nás nepřekvapí; na diferenci a opakování,
kdy diference je zároveň zdrojem a cílem opakování a snaţí se takto pojaté diferenciální a
diferencující opakování postavit proti pojmu opozice. Zároveň však jiţ v Diferenci a
opakování Deleuze píše, ţe Tarde se svojí mikro-sociologií dokázal, protoţe pracoval s pojmy
diference a opakování, proniknout mnohem hlouběji neţ jeho soupeř Émile Durkheim,
43
protoţe ukazuje jak princip opakování je přítomen v i té nejmenší a téměř nepostřehnutelné
individuální variaci. Je však nutné dodat několik poznámek. Deleuze odkazuje na Tarda v
momentech, kdy mluví obecně o problému diferenciace a je třeba říct, ţe Tarda nijak do
detailu nevykládá. Pouze z něj přejímá obecné kategorie a ukazuje tak na jistý způsob
uvaţování, který je Deleuzovi blízký. V Diferenci a opakování se však Tardovi nijak velkého
prostoru nedostává, funguje spíše jako emblematická postava, na které můţe Deleuze, v rámci
svého vlastního výkladu „dějin filosofie―, ukázat, ţe i tento autor (kromě jiţ zmíněného
Nietzscheho, Kierkegaarda čí Péguye) objevil primát diference nad identitou. Tarde zůstává
jaksi stále pozapomenutou postavou a v Diferenci a opakování není jeho potenciál plně
vyuţit. Diference a opakování však obsahuje motivy, které budou Deleuzovou filosofií jiţ
konstantně probíhat. Je to zejména otázka produkce subjektu jakoţto výslednice různých sil,
které tak afirmují svojí vlastní diferenci, dále je to problematika stávání se a v neposlední řadě
Deleuze bude po celou svou filosofickou kariéru zastávat primát diference nad identitou. Je
tomu zejména proto, ţe pro Deleuze je princip identity, neboli to, co později s Félixem
Guattarim nazve „tvářností―, problematikou reprezentace. Stejně jako Tarde i Deleuze
zdůraňuje fakt, ţe podobnost je zajišťována repeticí (imitací) a diferencí.
Zároveň je však celá kniha pokusem o ukázání, ţe vrstva reprezentace není poslední
rovinou, ke které se můţeme vztahovat, ale ţe právě pod tímto „stratem― leţí pohyb
neviditelně malých částí, pohyb plný afektů a stávání, který můţe být nepostřehnutelný, ale o
to více důleţitý. A právě při analýze tohoto téměř nepostřehnutelného pohybu oproti
/fašistickému/ nároku tvářnosti (neboli velkých sociálních segmentů, jak by řekl Durkheim)
Deleuze vyuţije dílo Gabriela Tarda.
Anti-Oidipus a dva zpŧsoby sociální uspořádání
Kdyţ na základě květnových událostí roku 1968 ve Francii vychází o čtyři roky
později společné dílo Deleuze a Guattariho
Anti-Oidipus s podtitulem Kapitalismus a
schizofrenie, tak jiţ názvu bylo patrné, kdo se stal pro oba autory „nepřítelem―. Deleuze a
Guattari vedou ostrý útok na základní bašty psychoanalýzy, na tzv. „Oidipovský komplex― a
Freudovo pojetí nevědomí. V psychoanalýze je z nevědomí učiněn nepřítel, vţdyť právě ono
obsahuje všechna vytěsněná traumata a situace, které jsme nebyli schopni adekvátně
odreagovat. Deleuze a Guattari však tvrdí, ţe nevědomí není něčím negativním, ale bytostně
pozitivním, protoţe je produktivní a vytváří jak sociální tak psychickou realitu. Tento
44
produktivní potenciál nevědomí je ale psychoanalýzou podroben represi, protoţe nevědomí je
personifikováno do struktury (Ego, SuperEgo, Id) a reprezentováno jako divadelní
představení. Tím se celý způsob produkce narušuje a odcizuje do rodinné sféry, kde je
podroben Oidipovskému komplexu, který se zdá být nadčasovou a nutnou strukturou řídící
genezi individua. Deleuze a Guattari podotýkají, ţe Oidipův komplex je ale imanentně
obsaţen pouze jednom způsobu sociálního uspořádání a tím je kapitalismus. V rámci
kapitalismu, který autoři definují jako imanentní produkci, jejímţ jediným cílem je produkce
pro produkci a tudíţ překračování vlastních hranic, se konstituuje také Oidipovský komplex.
V kapitalismu totiţ procházejí společenské vztahy odcizením a vzniká tzv. „fetišismus věcí―,
který je spojen s neustálou produkcí zboţí. Tento pohyb, který v sobě subsumuje jednotlivé
toky (toky dělníků, kteří jdou do práce, tok zboţí, tok peněz, atd..), vytváří nutnost znovu
nalézt nějakou jistotu, nějaký pevný bod, neboli vytváří nutnost reteritorializace; tj.
znovuvytvoření si teritoria (jakoţto prostoru, kde jsem „doma―, kde je pro mne všechno
známé). V tomto ohledu Deleuze a Guattari pracují s triádou teritorializace, deteritorializace,
reteritorializace, kdy po deteritorializaci, neboli naprostém úniku z prostředí, překračováním
hranic prostředí (a takto autoři definují kapitalismus), musí přijít fáze reteritorializace. V
oblasti psychické reteritorializaci zajišťuje psychoanalýza se svým represívním nárokem
Oidipovského komplexu. V oblasti společenské je to fašistický způsob obsazení sociálního
uspořádání. Fašismus podle Deleuze a Guattariho se objevuje všude tam, kde lze vidět stabilní
struktury, hierarchii a neměnnost. Fašismus je bytostně mocenským uspořádáním zaloţeným
na reprezentaci, unifikaci a totalitě. S fašismem je také spojeno rozlišení dvou typů sociálních
skupin. První skupiny se nazývají „podmaněnými skupinami―, které čerpají svoji sílu z
totalizace, jedná se o velké sociální segmenty, kde vládne minimální pohyblivost, a
„skupinami subjekty―, které mají sílu postavit se všeobecné hrozbě fašismu. Právě tyto
skupiny mají ve svém potenciálu proměnu daného sociálního uspořádání. Nikoliv však v prvé
řadě násilnou, ale mnohem spíše na úrovni Tardovské invence. Zároveň „skupiny subjekty―
jsou skupiny, kde probíhají toky touhy a nikoliv reprezentaci, nýbrţ síly a afekty (Deleuze,
Guattari 1983). I z tohoto důvodu Michel Foucault nazval Anti-Oidipa příspěvkem v boji proti
rozrůstajícímu se fašismu. Ovšem v rámci této analýzy způsobů mocenského obsazení
sociálního prostředí zůstává Gabriel Tarde pouze tichým divákem. Na svou šanci zatím čeká.
A dočká se. Ve druhém díle Kapitalismu a schizofrenie nazvaném Tisíc plošin Deleuze a
Guattari v mnoha ohledech na Tardovu mikro-sociologii vyuţívají a hovoří o něm s uznáním.
45
Mikropolitika moci v díle Tisíc plošin
Kapitola nazvaná Mikropolitika a segmentarita v Tisíci plošinách obsahuje pasáţ, ve
které Deleuze a Guattari odkazují na Tarda. Pro větší ilustrativnost ji zde předkládám: „Pocta
Gabrielu Tardemu (1843-1904): jeho dlouho zapomenuté dílo nabylo znovu na aktuálnosti po
vlivem americké sociologie, a zvláště pak mikr-sociologie. Byl rozdrcen Durkheimem a jeho
školou […] Durkheim preferoval velké kolektivní reprezentace, které jsou většinou binární,
rezonující, překódované… Tarde namítá, ţe kolektivní reprezentace předpokládají to, co je
třeba vysvětlit, a sice „podobnost milionů lidí―. Proto se Tarde zajímá spíše o svět detailu či
svět infinitezimálního: malé imitace, protiklady a invence, které utvářejí veškerou subreprezentativní látku […]Durkheimián odpověděli, ţe se jedná o psychologii či interpsychologii, a nikoli o sociologii. To je pravda jen zdánlivě, na první pohled se zdá, ţe mikroimitace vede od jednoho individua k druhému. Ale zároveň má na hlubší rovině vztah nikoli k
individuu, ale k toku či vlně. Imitace je šířením toku; protiklad je binarizací, převedením toku
na binaritu; invence je spojením či spojitostí různých toků. A co je podle Tardeho tok? Je to
víra nebo touha (dva aspekty kaţdého uspořádání), tok je vţdy proudem víry a touhy
(Deleuze, Guattari 2010: 246). Abychom plně pochopili vyuţití Tardovy sociologie v díle
Tisíc plošin, je nutné seznámit se s kontextem této situace. Oproti Anti-Oidipovi, kde byly v
rámci kapitalismu načrtnuty dva způsoby sociálního uspořádání (tj. fašistický a revoluční), tak
v Tisíci plošinách je tato problematika poněkud sloţitější.
Fašismus totiţ autoři, a zde je nutné odlišovat historický fašismus a jejich pojetí
fašismu jako specifického způsobu sociálního obsazení, bytosně spojují s mikro-fašismem, je
tomu dokonce tak, ţe fašismus je bez mikro-fašismu nemyslitelný. Mikro-fašismus je spjat s
úrovní sub-reprezentaci, s infinitezimálním, protoţe operuje na úrovni páru a gesta: „Rurální
fašismus a fašismus města anebo čtvrti, mladý fašismus a starý, bojující fašismus, fašismus
levicový a pravicový, fašismus páru, rodiny školy či kanceláře― (Deleuze, Guattari 2010:
241). Tok touhy je vţdy neoddělitelný od různých sociálních uspořádání, konstituuje je, ale
touha jako taková prochází mikro-formace, které formují „situace, postoje, vjemy, anticipace―
(Deleuze, Guattari 2010: 242). Neboli mikro-fašismus je nebezpečný, pracuje jako rakovina,
je neustálým šířením různých ohnisek, které vedou ke smrtelné destrukci, k válce, k ohni, ke
konfliktu. Tento tok touhy, velmi specifické touhy napojené na formování toky víry (postoje,
vjemy, anticipace), je moţný vyloţit skrze Tardův pojem imitace, kdy se myšlenky, přání a
vjemy předávají z jednoho bodu do druhého. Individua, jednotlivci jsou pouze pasáţemi
46
umoţňujícími převedení toků touhy a víry. Velmi hezky toto rakovinové bujení ilustruje
Klaus Theweleit v knize Muţské fantazie (Männerphantasien) z roku 1977, kdy na příkladech
vojáků z Freikorps ukazuje, jak fašistický mikro-tok probíhající jednotlivou čtvrtí vedl k
masakr obyvatel a těch, co byli označeni za „bolševiky―. Vojáci se nevyhnuli ani zabíjení
„bolševických ţen―, protoţe jejich víra byla taková, ţe „bolševické ţeny― mají zcela jistě v
záhybech šatů ukrytou zbraň a tudíţ je nutné je zlikvidovat (Theweleit 1987). V tomto ohledu
je důleţité, ţe tato subreprezentativní úroveň, je mnohem hůře viditelná: „Je velmi
jednoduché být antifašistou na molární úrovni a nevidět přitom fašistu, jehoţ podporujeme,
ţivíme a milujeme sami v sobě prostřednictvím osobních a kolektivních molekul― (Deleuze,
Guattari 2010b: 242). Pokud bychom se na problém mikro-fašismu dívali z hlediska makropolitiky, nikdy bychom nebyli schopni určit, jakým způsobem je daná organizace mocensky
utvářena, protoţe moc je vţdy neoddělitelná od toků touhy a víry a jejich stratifikace. Stejným
příkladem by mohl být květen roku 1968 ve Francii, kdy byl narušen reprezentativní
mocenský společenský řád mnoha divokými výbuchy. Z hlediska makro-politiky je celý tento
proces vlastně nepochopitelný, zpočátku nešlo o velkou kolektivní reprezentaci, ale o několik
ohnisek, z nichţ se pomocí imitace šířila touha jako nákaza; specifický příklad inovace: „Jak
řekl Gabriel Tarde, bylo třeba vědět, kteří rolníci a ve kterých regionech jiţní Francie přestali
zdravit místní statkáře […] Stejně tak to bylo s Májem 68: všichni, kdo tuto událost hodnotili
z pohledu makro-politiky, z ní nic nepochopili, protoţe jim cosi neurčitého unikalo― (Deleuze,
Guattari 2010: 244). Tím něčím neurčitým je právě tok, který je prost kaţdé binarizace, jehoţ
jediným cílem je šíření.
Stratifikace touhy a víry se odehrává v tzv. „kolektivních uspořádáních vypovídání―,
které bychom mohli přirovnat v Tardovým kolektivním představám. Jednotlivci jsou zde
znovu pojímání jako pasáţi, kdy tok touhy a víry, který je stratifikován mocenskou mikroúrovní, určuje jejich gesta, postoje a vjemy. Kolektivní uspořádání vypovídání je uspořádání
touhy, statifikované, které má specifický výraz. Literatura vojáků Freikorps je znovu ideálním
příkladem: pracuje se v ni s jistými kolektivními představami, které určují náhled na sociální
realitu. V nitru věcí panuje heterogenita, ale tato heterogenita je na úrovni reprezentativní
mocensky uspořádána. Musíme si ale uvědomit, ţe i úroveň sub-reprezentace je specifickým
způsobem určována, moc zde znovu protéká, ba je napojena na toky touhy a víry. Aby se
mohlo dosáhnout analýzy toho kterého uspořádání, je nutné provést analýzu výpovědí.
Výpověď je určena mocenskými praktikami, kaţdý způsob vypovídání odpovídá určité
mocenské praxi. V tomto bodě Deleuze a Guattari zapojují do hry pragmatiku, která za mnohé
47
vděčí Tardově mikro-sociologii. Tisíc plošin se snaţí odhalit, ţe i v sub-reprezentativní rovině
existují různorodé mocenské praktiky, které určují různé způsoby vypovídání. Samozřejmě,
odlišné praxe se od sebe liší mírou segmentarity, totalizace, ale jsou všudypřítomné. Jejich
všudypřítomnost odhaluje právě pragmatika. Podle Deleuze a Guattariho je nutno se obrátit k
pragmatice, která ovšem není pojata ve smyslu Charlese Morrise, nebo /striktně/ Ch. S.
Peirce, ale má dvě sloţky: generativní (ukazuje, jak různé abstraktní reţimy tvoří konkrétní
smíšené sémiotiky) a transformační (jak se jednotlivé reţimy znaků překládají jedny do
druhých). Příkladem toho, jak by měla pragmatika pracovat je, ţe pokud uvaţujeme (pro
zjednodušení) o nějakém verbálním celku, tj. větě, je nutné začít otázkou, jakého reţimu
znaků je tato věta součástí a dále: „Jakmile bychom určili výpověď, jíţ věta u dané skupiny,
individua a v daném okamţiku odpovídá, hledali bychom moţnost nejen směsi, ale překladu
či transformace do jiného reţimu nebo výpovědí patřících k jiným reţimům, dívali se, co
prochází a co neprochází touto proměnou, co zůstává neredukovatelné a co plyne v takové
transformaci. A konečně bychom se mohli snaţit vytvořit nové výpovědi pro tuto větu zatím
neznámé, byť by to byla nářečí slasti, kousků fyzikálních a sémiotických systémů,
nesubjektivních afektů, znaků bez označování, kde by se zhroutila syntax, sémantika i logika―
(Deleuze, Guattari 2010: 169). Nikoli tedy čistě lingvistická úroveň, ale afekty, sledování tras
a linií, analýza směsi, ale bez toho, abychom jednotlivým prvkům směsi odebrali jejich
originalitu a snaţili se je pouze převést bez toho, abychom sledovali tento pohyb
převádění/překládání.
Závěr
Dílo Gabriela Tarda hraje důleţitou roli při Deleuzových analýzách mikropolitiky
moci. Na obecné rovině je Deleuze zaujat Tardovou myšlenkou universálního opakování
jakoţto příčiny podobnosti a diference. Ve specifických ohledech Deleuze přejímá zejména
Tardovu myšlenku toků či sil, které procházejí jakékoliv společenské uspořádání. Ostatně
analýza těchto toků umoţňuje, v Deleuzově specifické dikci je tato analýza označena jako
pragmatika čerpající zásady z Tardova díla, rozpoznat a analyzovat různé způsoby
vypovídání, tj. určit jak byly toky víry a touhy mocensky stratifikováno, čímţ došlo k
produkci k té které různě formované výpovědi. Zároveň v Deleuzových textech anticipaci
znovuoţivení současného zájmu o Tardovo dílo.
48
Bergson, H. (2003). Hmota a paměť. Praha: Oikoymenh.
Deleuze, G. (1994). Difference and Repetition. New York: Columbia University Press.
Deleuze, G. (2003). Foucault. Praha : Herrmann & synové. Transl.
Deleuze, G. (2004). Nietzsche a filosofie. Praha: Herrmann & synové.
Deleuze, G. (2006). Bergsonismus. Praha: Garamond. Transl. Fulka, J.
Deleuze, G. (2013). Logika smyslu. Praha: Nakladatelství Karolinum. Transl. Petříček, M.
Deleuze, G., Guattari, F. (1983). Anti-Oedipus. Capitalism and Schizophrenia. Minneapolis:
University of Minnesota Press.
Deleuze, G., Guattari, F. (2010). Tisíc plošin. Praha: Herrmann & synové.
Durkheim, É. (2004). Společenská dělba práce. Brno: CKD.
Foucault, M. (1987). Slová a věci. Bratislava: Právda.
Foucault, M. (2000). Dohlíţet a trestat. Praha: Dauphin.
Foucault, M. (2003). Uţívání slastí. Praha : Herrmann & synové.
Latour, B., et. al. (2008). The debate between Tarde and Durkheim. Environment and
Planning D: Society and Space. 26, 761-777.
Leibniz, G. W. (1982). Monadologie a jiné práce. Praha: Svoboda.
Millet, J. (1970). Gabriel Tarde et la philosophie de l’Histoire. Paris: Vrin.
Tarde, G. (1903). The Laws of Imitation. New York: H. Holt and Company.
Tarde, G. (2012). Monadology and Sociology. Melbourne: re.pres.
Theweleit, K. (1987). Male Fantasies. Minneapolis: University of Minnesota Press.
Tonkonoff, S. (2014). Crime as social excess: Reconstructing Gabriel Tarde‘s criminal
sociology. History of the Human Sciences. 27(2), 60-74
49
SLOBODA V RUKÁCH... (?)
Michal Reiser
Abstrakt: Je suicidér či suicidant plnohodnotným členom spoločnosti, v ktorej ţije, alebo sa
svojim činom (na ktorý sa pripravuje, alebo ho „úspešne― či
„neúspešne― vykonal), stáva/má stať objektom zbaveným základných práv
a slobôd? Autor sa rozhodol v predkladanom príspevku predstaviť svoj výskum, v
ktorom sa zaoberá mierou slobody, a taktieţ fungovaním moci v
súčasnej západnej spoločnosti. Na dosiahnutie stanoveného cieľa sa rozhodol
vybrať si za základ svojho výskumu samovraţdu (resp. dobrovoľnú smrť – pojem,
ktorý presnejšie odráţa podstatu a povahu tohto činu). Pokúša sa zistiť, kto drţí
v rukách právo na uskutočnenie tejto „sociálnej dezercie― a kto toto právo
skutočne má. Jeho zámerom však nie je priame zodpovedanie problematiky, ale
skôr nastolenie správne smerovaných otázok, na ktoré by si mal kaţdý
zodpovedať podľa svojho uváţenia – snaţí sa teda vytvoriť „ţivnú pôdu― pre
dialóg (intro- i extrospektívny). Autor vychádza z idey Michela Foucaulta, ktorý
navrhuje moc neanalyzovať ako celok, ale po jednotlivých oblastiach, za pomoci
protikladných stratégií. Teda, ak chceme spoznať čo pre našu spoločnosť znamená
sloboda, musíme zistiť, čo uţ stojí mimo nej. Na to, aby sme to zistili, sa v rámci
moţností rozsahu tohto textu, rozhodol autor pouţiť, čo najširšie spektrum
príkladov či uţ zo spoločenskovedných odborov alebo priamo z praxe, ktoré sa
týkajú jedného z najextrémnejších prejavov slobodnej vôle – dobrovoľnej smrti.
Abstract: Is a suicider or a suicidant a full-valued member of the society he lives in or
should he be stripped of his basic human rights and freedoms because of the deed
he has (successfully or unsuccessfully) committed? The author of this text has
decided to present his research, in which he deals with the degree of freedom and
with the workings of power in the contemporary western culture. To complete the
set goal, he has chosen suicide (or voluntary death – a term which better
represents this concept) as the basis for his study. He is trying to find out, who
holds the power to carry out this form of ―social desertion‖ and who actually
possesses this power. His intention is not to directly answer this problematic
question, but rather to present the right questions, which everybody should answer
to the best of their abilities – he is therefore trying to open up a dialogue (whether
it be an intro- or an extrospective dialogue). The author's research is based on the
idea of Michel Foucault, in which he suggests not to analyze power as one unit,
but rather to analyze its separate units via opposing strategies. If we want to find
out, what does the concept of freedom mean for our current culture, we have to
find out what stands outside of this concept. To research this question, the author
has decided to use a wide spectrum of examples, whether it is from the humanities
or from everyday life, which refer to one of the most extreme examples of free
will - voluntary death.
50
Sloboda v rukách... (?)
Od začiatku nášho letopočtu bola v západnom svete takmer 1800 rokov morálka
hlavne záleţitosťou kresťanstva, z ktorého vyplýval základný etický kódex. Koncom 18. stor.
sme však vyradili Boha z hry. Sartre píše, ţe sa pre nás stal zbytočnou a nákladnou
hypotézou, ktorú je nutné udrţiavať. Kresťanská morálka však nebola systémom potlačená či
zakázaná. Nikomu by to neprospelo a Európa by sa zmietala v anarchii. Došlo k jednoduchej
zákulisnej hre, kedy spoločnosť podporená rastúcou sekularizáciou zvrhla oslabeného Boha,
postavila sa na jeho miesto, otočila sa k ľuďom a povedala: Teraz som najvyšším vládcom ja.
No ocitla sa v neznámych vodách, a tak zobrala „mapy―, ktoré našla zanechané popri „tróne―
a pokračovala v kurze, aký bol daný predchádzajúcim „vládcom―. Stačilo zmeniť mená
a dôvody, ponechať formu a z kresťanskej morálky sa stala morálka moderná, „očistená― od
Boha. (Lipovetsky, 2011) Podobne sa vyjadruje i Michel Foucault (1991), ktorý spomína
v daných súvislostiach novú politickú formu moci, moderný západný štát, ktorý prebral starú
mocenskú techniku pastorálnej moci z kresťanských inštitúcií.
Jedna zo základných funkcií/charakteristík pastorálnej moci je to, ţe štát sa o nás od
narodenia po smrť stará. Vychováva nás, socializuje, edukuje, zamestnáva či poskytuje
podmienky pre prácu, takisto zabezpečuje moţnosti kultúrneho vyţitia, chráni nás a dohliada
na spravodlivosť. Môţeme sa potom my zachovať tak egoisticky, vztiahnuť na seba ruku a
nevďačne štát zbaviť produktu, do ktorého uţ toľko investoval, o ktorý sa v takej miere
„staral―? Uţ Aristoteles (Brouk, 2009) či Tomáš Akvinský (Landsberg, 1990) vyčítavo
pripomínajú suicidérovi či suicidantovi, ţe je vo vlastníctve spoločnosti, ktorá ho vychovala.
J. J. Rousseau dokonca dobrovoľnú smrť odsudzuje ako „kradmou a hanebnou smrt,
...oloupení lidského rodu. (...) Comte jí pokládá za nemravný skutek, protoţe člověk, který se
zabije, se zbavuje svých povinností vůči společnosti―.(Lipovetsky, 2011, s. 115)
Huntingtonova choroba je druh dedičného ochorenia, pri ktorom je 50% šanca, ţe
bude diagnostikovaná tieţ u dieťaťa. Ako spomína Kraft (2006), prejavuje sa sprvu
nenápadnými tikmi v oblasti kĺbov. Neskôr prechádzajú tieto zášklby na celú končatinu, čo
nakoniec spôsobuje aţ nekontrolovateľné pohyby celého tela1. Po duševnej stránke dochádza
postupne k demencii. Reč sa stáva nezrozumiteľnou a prehĺtanie či prijímanie stravy sú pre
neschopnosť ovládať jazyk čím ďalej zloţitejšie. V posledných štádiách ochorenia je pre
takýchto ľudí úplná lekárska starostlivosť jedinou moţnosťou na preţitie, pričom ide o
1
Z tohto dôvodu bola Huntingtonova choroba v minulosti nazývaná tancom sv. Víta.
51
nezvratný a neliečiteľný proces. Deti, ktoré vidia takto kruto umierať svojich rodičov,
registrujúc u seba príznaky rovnakého ochorenia a uvedomujúc si nezvratnosť postupujúcej
choroby, prepadajú strachu. Ten spôsobuje, ţe v rámci spoločnosti ide o skupinu ľudí
s vysokým percentom moţnosti predčasného úmrtia spôsobeného vlastnoručným siahnutím si
na ţivot.
Kristus umieral na kríţi s vedomím, ţe vstane z mŕtvych. Čo však preţíva človek,
ktorému je diagnostikovaná Huntingtonova choroba? Pozná svoj osud, svoju kríţovú cestu,
kaţdé jedno zastavenie. Sám si je prorokom a vie, ţe ţiadne zmŕtvychvstanie sa neuskutoční.
Stojí na rázcestí, no nemá kam utiecť. Smrť nie je len abstraktným amorfným „predmetom―
kdesi v neurčitých diaľkach. Smrť má „tvár―. Ohyzdnú a desiacu. Vytrhneme mu zbraň
z ruky? Ani jedna z moţností, ktoré má, nie je ruţová. No vezmeme mu ešte i tú moţnosť,
mať na výber?
Nehľaďme teraz na morálku či právo. Nazrime čisto skrz rozum a zamyslime sa, kto je
pre spoločnosť, pre štát uţitočnejší? Človek, ktorý dobrovoľne, bez alebo s minimálnymi
výdavkami opustí tento svet a nezaťaţí tým na celé roky zdravotnícky a sociálny systém, či
pacient vyţadujúci neustálu starostlivosť, ktorá nás finančne, časovo i personálne vyčerpáva?
Vráťme sa do 18. storočia: osvietenstvo a racionalizmus sú na vrchole, a v Anglicku
David Hume predkladá otázku, či nie je väčším zločinom oproti dobrovoľnej smrti sa silou
mocou drţať pri ţivote, i keď uţ nie sme schopní práce či inej sluţby v prospech štátu. Ten
zbytočne stráca čas súdov, riešiacich prípady tých, ktorí na seba vztiahli ruku. Nesmieme
zabudnúť ani na Bohuslava Brouka. Ten pár rokov pred začiatkom druhej svetovej vojny
v diele O pošetilosti ţivota a smrti zdôrazňujúc, ţe ide výlučne len o hypotézu v medziach
čisto racionálneho uvaţovania, taktieţ otvára podobnú problematiku. Popri riešení otázky
dobrovoľnej smrti, poukazuje na to, ţe štát a spoločnosť mrhá príliš veľa času, prostriedkov a
pod. so suicidérmi a suicidantmi, pretoţe:
„skonají-li úmyslně lidé chudí, těţce nemocní, práce neschopní nebo
zločinci obávající se dopadení či trestu (v inej časti textu spomína i ľudí
v postproduktívnom veku, invalidov či duševne chorých. pozn. aut.), ušetří tím
společnosti mnoho zbytečných výloh, které by musely být vynaloţeny na jejich
bezúčelné vyţivování. (...) ani sebemenší epidemie úmyslné smrti, ani úmyslná
smrt nezvýznamnějších a nejnezbytnějších osobností není nikdy tak citelná, aby
52
stát a jeho ideologická aparatura (...) byly nuceni brojiti proti úmyslné smrti
a stíhati ji tresty dříve, neţ by na záchranu státu byl vynesen zákon o popravě
všech lidí, kteří jsou státu jen na obtíţ. Dokud se stát necítí ohroţen vyţivováním
starců, je malicherné a nerozumné, obává-li se nesnází, v něţ by jej snad mohli
přivésti úmyslné skony. (...) neboť usmrcovati lidi je plně v moci státu, kdeţto čeliti
úmyslné smrti můţe stát jen nepřímo a velmi obtíţně―. (Brouk, 2009, s. 65-66)
Tieto hypotézy vychádzajúce z čistého racionalizmu, ţiaľ však, neostali len na
teoretickej úrovni.
„Jeden duševně nemocný stojí denně 4 RM (RM = Reichsmark, Ríšska
marka, pozn. aut.), mrzák 5,5 RM, zločinec 3,5 RM. V mnoha případech má
úředník jen asi 4 RM denně, zřízenec sotva 3,5 RM a nevyučený dělník méně neţ 2
RM na jednoho člena rodiny. A) Zobrazte tato čísla graficky. – Podle ztřízlivých
odhadů je v Německu na 300 000 duševně nemocných, epileptiků atd. v ústavní
péči. B) Na kolik peněz tito lidé celkem ročně přjdou, vycházíme-li z denní sazby 4
RM? – C) Kolik manţelských půjček v hodnotě 1000 RM by se – bez závazku
pozdějšího splácení – dalo z těchto peněz vydat?― (Kraft, 2006, s. 128)
úryvok
z
Mathematik
Anwendungsbeispielen
aus
im
Dienste
Volkswirtschaft,
der
nationalpolitischen
Geländekunde
und
Erziehung
mit
Naturwissenschaft.2
(Frankfurt, 1936)
„Předpokládáme-li průměrnou denní sazbu ve výši 3,5 RM, činí to ve
výsledku:
denní úsporu 245 955 RM;
roční úsporu 88 543 980 RM;
při odhadované střední délce ţivota deset let úsporu 885 439 800 RM (...)
tzn. při dosud provedené dezinfekci 70 273 osob bude tato suma ušetřena jiţ v září
1951―. (Kraft, 2006, s. 128)
2
V preklade: Matematika v sluţbách národnopolitickej výchovy s praktickými príkladmi z národohospodárstva,
topografie a prírodných vied (1936), autorom ktorej je Adolf Dörner.
53
štatistika týkajúca sa duševne chorých osôb objavená na zámku Hartheim3
I takto môţe vyzerať cesta od čisto teoretickej úvahy rozumu, pokúšajúca sa dokázať
nezmyselnosť odsudzovania dobrovoľnej smrti za pomoci príkladu dovedeného ad absurdum
k zverstvám vykonávaných ľuďmi na ľuďoch v praxi. M. Foucault (1991) zdôrazňuje, ţe
napriek svojej historickej jedinečnosti fašizmus nie je aţ natoľko originálny. Vyuţíva
mechanizmy známe väčšine spoločností a „(...) napriek svojej vnútornej pomätenosti vo
veľkom vyuţíva myšlienky a vynálezy našej politickej racionality―. (Foucault, 1991, s. 44) Len
na rozdiel od väčšiny spoločností sa pri fašizme „racionalizácia spája s excesmi politickej
moci―. (Foucault, 1991, s. 44) Zavádza taktieţ byrokraciu morálne obludných tvarov, ktorá
dehumanizuje človeka a napr. jeho násilnú smrť nazýva „dezinfekciou―.
Vynechajúc totálnu morálnu neprípustnosť, vyuţívajúc jedine racio, vráťme sa
k prvotnej hypotéze: prečo spoločnosť v minulosti a ešte i dnes do takej miery rieši
problematiku dobrovoľnej smrti, ktorá by mala byť kaţdého osobnou záleţitosťou? A prečo
„teprve tehdy, kdyţ (človek. pozn. aut.) touţí se poddat sklonu k smrti, kdyţ uţ není ochoten
zápolit s nevolností z bytí, kdyţ mu důstojnost a humanita přikazují onu věc řádně vyřídit
a uskutočnit to, co se stejně jednoho dne musí stát, tj. zmizet – tedy v tomto okamţiku se
společnost tváří, jako by byl jejím nejvzácnějším kouskem?― (Améry, 2010, s. 114) Je to
v poriadku? Na jednej strane k nám odvšadiaľ prichádzajú oznamy a správy o tom, akí sme
všetci výnimoční, hovorí sa, ţe si musíme váţiť seba samého, kultivovať sa, ţe sa nesmieme
brať ako obyčajný nástroj, nemôţeme zniţovať človeka pod jeho úroveň. Reči sú to krásne.
No realita vyzerá skôr ako veľké kyvadlové hodiny. Ich chod sa zabezpečí tým, ţe sa kaţdý
deň natiahnu, no tu náš záujem končí. Spozornieme aţ vo chvíli, keď začnú škrípať, alebo
zastanú. Vtedy zistíme, ţe jedno ozubené koliesko nie je funkčné a pustíme sa do jeho
nápravy, aby sme ho potom mohli vrátiť späť. Hodiny beţia, tikajú. Všetko je v poriadku. Uţ
sa nimi znova nemusíme zapodievať. Moţno však človeka vnímať ako koliesko v hodinách?
Ako súčiastku, ktorú v prípade poruchy jednoducho opravíme?
Kto má teda právo vlastniť náš ţivot a rozhodovať o momente, kedy máme právo ho
ukončiť? V čom sa líši rozhodnutie ukončiť vlastnú existenciu od ostatných rozhodnutí?
Vráťme sa k J. P. Sartrovi: „človek je odsúdený na slobodu. Odsúdený, lebo sa nestvoril sám,
a jednako je slobodný, lebo keď je uţ raz vrhnutý na svet, je zodpovedný za všetko, čo robí ―.
3
V nacistickom Nemecku bolo na zámku Hartheim, predtým slúţiacemu ako liečebňa pre duševne chorých,
popravených okolo 30 000 duševne chorých. (Kraft, 2006)
54
(Sartre, 1997, s. 28) Keď sa mi podarí kariérny postup, je to môj úspech, som zaň zodpovedný
ja. Keď sa rozhodnem prácu zanechať, bez istoty náhrady, je to moje rozhodnutie a som zaň
zodpovedný znova len a len ja. Keď sa rozhodnem vypiť fľašu vodky, všetky následky za
svoje správanie znova nesiem sám. Ale vo chvíli, keď na seba vztiahnem ruku, zrazu je to
záleţitosť všetkých. Nie je to rovnako slobodné rozhodnutie ako ktorékoľvek iné? Či sa na ten
čin pripravujem mesiace, alebo roky, či ide o spontánnu súhru okolností, vţdy to bude len
a len moje rozhodnutie a jediný, kto zaň bude niesť zodpovednosť budem ja sám. Problémom
by mohlo byť, ţe spoločnosť sa bojí. O vlastnú moc a dôleţitosť. Ak sa totiţ zamyslíme,
človek na seba vzťahujúci ruku prekračuje isté hranice dané našou spoločnosťou. Narušuje
akési tabu a vo väčšine spoločností platí, ţe za prekročenie tabu je jedinec potrestaný
vylúčením, resp. exkomunikovaním z kolektívu. Teda osoba dopúšťajúca sa tohto činu
zbavuje spoločnosť moci nad sebou (nad jej ţivotom a smrťou) i jej významu, lebo jedným
skutkom narušuje tabu i dobrovoľne vykonáva trest. Tým berie túto moţnosť spoločnosti,
ktorá sa len bezmocne prizerá a uţ viac nemôţe zasahovať do jej osudu. Jej členovia potom
môţu začať pochybovať o nutnosti dodrţiavania noriem a zákonov, o nutnosti poslúchať ju,
podriaďovať sa jej a môţu ju začať povaţovať za zbytočnú alebo ju dokonca opúšťať. Ak by
sme chceli myšlienku doviezť do úplnej absurdnosti, tak môţeme tvrdiť, ţe osoba, ktorá
skoná dobrovoľným úmrtím je pre spoločnosť prakticky nebezpečným anarchistom dávajúcim
ľuďom do rúk istý druh slobody. Ktorá spoločnosť po niečom takom túţi?
Moc nad ţivotom a smrťou. Čo v dnešnom svete stojí za touto vyblednutou, toľko ráz
vypočutou frázou? V minulosti bol suicidér obvinený za spáchanie zločinu a suicidantovi bola
odobratá moţnosť kresťanského pohrebu.4 Bol verejne poníţený ako zbabelec, čo malo byť
výstrahou pre ostatných. Ora et labora. Nič viac k ţivotu človek predsa nepotrebuje. Dnes je
systém oveľa sofistikovanejší. Spoločnosť často presúva suicidéra z verejných pranierov do
izieb nemocníc a liečebných ústavov. Uţ nie je sudcom, ale nasadzuje si masku starostlivého
„rodiča―, ktorý má záujem o naše blaho. Represívne a justičné zloţky sú uţ odbremenené od
vynášania rozhodnutí nad týmito „nešťastníkmi― a spoločnosť ich ukrýva do svojich hlbín
4
Posledným dokumentom, ktorý katolícka cirkev vydala a zaoberá sa problematikou pochovávania je Codex
Iuris Canonici, teda Kódex kanonického práva z roku 1983. V kánone č. 1184, § I. sa píše: „Církevně nemohou
být pohřbeni, pokud před smrtí neprojevili nějaké známky kajícnosti: 1. veřejně prokazatení odpadlíci, bludáři
a rozkolníci; 2. kdo zvolili vlastní pohřeb ţehem z důvodu, které jsou v rozporu s křesťanskou vírou; 3. jiní
veřejní hříšníci jimţ nelze dovolit církevní pohřeb, aniţ by vzniklo veřejné pohoršení véřících.― (Brouk, 2011,
str. 30) Pri odmietnutí cirkevného pohrebu je odmietnutá aj pohrebná omša. Pri ľuďoch skonajúcich
dobrovoľnou smrťou nie sú uţ ani v praxi proti ich cirkevnému pohrebu vznášané námietky, lebo z pastoračnepsychologického hľadiska, ktoré ovplyvnilo i cirkevnoprávny postoj je dobrovoľná smrť videná v podstate ako
prejav choroby a nie ako hriech. (Brouk, 2009)
55
a zadných traktov, kde ju preberajú vedy ako psychológia, sociológia, suicidológia či
medicína. (Améry, 2010) Práve ony sú jednými z drţiteľov tejto moci. Moci nad našim
osudom, ktorý nám bez mihnutia oka vytŕhajú priamo spred nášho zraku. Podobnú skúsenosť
preţíva i Simone de Beauvoirová, cítiac absolútnu bezvládnosť vo chvíli, keď sa jej matka
dostáva do nemocnice: „Človek sa dostane do súkolia a je bezmocný pred argumentmi
špecialistov, ich predpoveďami, rozhodnutiami. Pacient sa stal ich majetkom: pokúste sa im
ho vytrhnúť z pazúrov!― (Beauvoirová, 2000, s. 38) Básnik Ivan Laučík taktieţ dvíha varovný
prst a myšlienkami zachádza ešte ďalej: „Spomínam si, ţe som bol v nemocnici ešte v tom
období pred osemdesiatym deviatym a váţne som uvaţoval o sile, ktorú majú nado mnou
lekári. Čo o sile. O moci. To som intenzívne cítil, ţe v podstate to môţe byť zároveň aj moc
politická. A môţe sa spoliehať na Hippokratove prísahy, ktoré sa tieţ dajú vysvetliť ešte
inakšie. Toto je to hrozné. Ten význam tých slov, a to bytie je posunuté―.5 Ako uţ naznačuje I.
Laučík, sú to naozaj lekári, kto je drţiteľom moci? Nie sú len jedným z „chápadiel
chobotnice―, zloţitého aparátu, ktorý sa v praxi prejavuje vo forme spoločnosti, resp. ešte
konkrétnejšie vo forme štátu? Práve cez tieto „chápadlá― je štát schopný drţať nad nami
„ochrannú ruku― pred ostatnými, rovnako ako chrániť ostatných pred nami, ale
najmä ochraňovať seba. On ako taký je nedotknuteľný a takmer nezraniteľný, lebo tieto
„chápadlá― pôsobia cez všetky sféry, aby „telo― – jeho najvyšší predstavitelia - zostalo
nepoškodené a neviditeľné a odporcovia jeho moci sa zamerali len na jeho končatiny. „Sú to
„bezprostredné― boje (...) Ľudia kritizujú inštancie, ktoré sú najbliţšie a ktoré priamo
pôsobia na jednotlivcov.― (Foucault, 1991, s. 46) Teda kým sú jeho „končatiny― funkčné, štát
ostáva drţiteľom moci nad ţivotom a smrťou jednotlivca, a tým tieţ do veľkej miery
nepriamym vlastníkom našej slobody alebo snáď presnejšie „hýbateľom nášho osudu―.
Psychológia, medicína a liečebné kliniky, byrokracia, samotný jazyk, Boh... Takto by
sme mohli pokračovať vo vyratúvaní ďalej a ďalej. Z jednotlivých fragmentov by sme
nakoniec vyskladali postupne obraz obrovského „organizmu―, ktorý nazývame spoločnosť.
Kaţdý jeden z týchto fragmentov – „chápadiel― plní svoju funkciu a ak sú funkčné, funguje
i spoločnosť – „chobotnica―. Kaţdý z nás je jej tvorcom i súčasťou. Teda aj od nás závisí,
akým smerom sa budú jej jednotlivé „chápadlá― hýbať a do akej miery. Práve tieto
„chápadlá―, jednotlivé fragmenty, vytvárajú v kaţdej spoločnosti hranice, kam aţ siaha naša
sloboda. Na toto vymedzenie sme pouţili akt dobrovoľnej smrti, keďţe jeho extrémnosť sama
o sebe núti hľadať hranice, kam aţ moţno zájsť, kam aţ nás tieto „chápadlá― pustia.
5
Ivan Laučík v dokumente Deţa Ursínyho Času je málo a voda stúpa (1997)
56
Améry, J. (2010). Vztáhnout na sebe ruku. Rozprava o dobrovolné smrti. Praha: Prostor.
Beauvoirová, de., S. (2000). Veľmi ľahká smrť. Bratislava : Q 111.
Brouk, B. (2009). O pošetilosti ţivota a smrti. Praha: Volvox Globator.
Foucault, M. (1991). Prečo študovať moc: Otázka subjektu. In Gál E., Marcelli M. (eds.) Za
zrkadlom moderny: filozofia posledného dvadsaťročia. (s. 42-52) Bratislava: Archa.
Kraft, H. (2006). Tabu. Magie a sociální skutečnost. Praha : Mladá Fronta.
Landsberg, P. L. (1990). Zkušenost smrti. Praha: Prostor.
Laučík, I. (1997). Času je málo a voda stúpa. (reţ. URSÍNY, D.) 94 min.
Lipovetsky, G. (2011). Soumrak povinností. Bezbolestná etika nových demokratických časů.
Praha: Prostor.
Sartre, J.-P. (1997). Existecializmus je humanizmus. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
57
FENOMÉN MOCI PODĽA H. ARENDTOVEJ
Matej Smorada
Abstrakt: Filozofická reflexia moci je jedným z nosných prvkov politickej filozofie Hannah
Arendtovej. Vychádzajúc z hrôz druhej svetovej vojny poníma túto problematiku
veľmi zodpovedne. V kaţdej spoločnosti, v ktorej dochádza k interakcii medzi
jedincami, teda vo verejnom priestore sa vyskytuje tzv. potenciál moci. Nakoľko
sa spoločnosť ako taká neustále formuje, vyvíja sa, tak aj potenciál moci je
premenlivý. Autorka ho odlišuje od sily jednotlivca, či skupiny, s ktorou sa
indentifikujeme a tá sa odvíja od našej prirodzenosti. Dnes ţijeme v spoločnosti,
ktorá je politickým telesom, teda telesom, ktoré je moţné a v dnešnom svete
hlavne potrebné riadiť a formovať. Spoločnosť ako organizovaný politický celok,
ktorý sa neustále vyvíja, aj v súčasnosti. Moc človeka nad človekom v absolútnej
rovine je niečim, čo vo väčšine z nás vyvoláva pocit neistoty, ohrozenia. Násilie je
len najnevyhnutnejšou formou presadenia rovnosti v spoločnosti. Človek, ktorý
sústredí moc vo svojich rukách priamo alebo nepriamo narába aj s našou
slobodou, či uţ si to uvedomujeme alebo nie.
Abstract: The philosophical reflection of power is a one of the main aspects of the political
philosophy Hannah Arendt's. Based on horrors of World War II considers Arendt
this issue very seriously. In every society in which there are interactions between
individuals in public realm is present the so called power potential. The author
distinguish the power potential from strength of individuals or a Group with
which we identify ourselves and it relates with our naturalness. Today, we live in a
society, in a political body, so in a body which is possible and in today's world
necessary govern and shape. Society is an organized political body which is
always evolving. The power of man over man in the absolute level is something
that gives the most of us a feeling of insecurity and threat. Violence is only the
most inevitable form to promote quality in society. A man who concentrates power
in his hands, directly or indirectly handles with our freedom, it does not matter, if
we realize it or not.
Moc H. Arendtová definuje ako potenciál človeka ovládať a pohybovať sa vo verejnej
sfére. Túto sféru nazýva sférou ukazovania. Konanie je ľudskou činnosťou, ktorú realizuje
človek vo sfére ukazovania. Konanie súvisí predovšetkým s komunikačnou schopnosťou
jednotlivca a s tým ako sa dokáţe v spoločnosti presadiť. Teda ten, kto dokáţe najviac
ovplyvňovať ostatných a dianie vo sfére ukazovania presadzovaním svojich názorov vyuţíva
potenciál moci viac ako iný. ,,Hannah Arendtovej politická teória je teóriou moci‖
(Brunkhorst, 2011, 294). Tento potenciál nutne vzniká vo sfére ukazovania a v ľudskej
spoločnosti. Je prítomný všade a vyuţíva ho kaţdý aj ten, kto sa zdráha. To však neznamená,
ţe niekto má moc, ale kaţdé konanie je vyuţívanie potenciálu, ktorý je príznačný pre kaţdú
ľudskú spoločnosť. Nedá sa teda vlastniť, alebo drţať v rukách. Dá sa vyuţívať potenciál
58
moci prostredníctvom konania. ,,Moc ale vlastne nemá nikto, moc vzniká medzi ľuďmi, keď
spoločne konajú a mizne, keď sa títo ľudia rozptýlia‖ (Arendtová, 2007, 261). Moc teda
existuje výlučne v spoločnosti, vo verejnosti a výlučne vo sfére ukazovania, kde dochádza k
vzájomným interakciám medzi ľuďmi so snahou jednotlivca ovplyvňovať usporiadanie a
dianie v spoločnosti. ,,Moc nie je organizovaná, ale vytvára sa spontánne v rozpornosti
názorov‖ (Brunkhorst, 2011, 294). Tieto názorové rozdielnosti stanovujú pluralitu v
spoločnosti a sú podstatou a pohnútkou pre rozdielne vystupovanie ľudí vo sfére ukazovania,
teda tvoria jeden z nosných predpokladov konania. D. R. Villa (2011) stanovuje predpoklady
konania - (1) rovnosť občanov bez prítomnosti násilia, pretoţe to podstatne ovplyvňuje
konanie človeka a jeho vystupovanie; (2) pluralita občanov v artikulovaných názorových
rozdieloch; (3) podstatou politického konania je presviedčanie; (4) konanie nemá vopred
stanovený cieľ aj keď sa oň jednotlivci alebo skupiny usilujú a môţe sa teda zdanlivo skončiť
úplne inak, ako sme plánovali, avšak konanie sa nikdy neskončí, pretoţe spoločnosť sa
neustále vyvíja a aj samotná demokracia nie je stavom, ale nekonečným procesom; (5)
uskutočňuje sa v priestore ukazovania pretavením slobody jednotlivca do skutočnosti. Takţe
reálna môţe byť v rozpore so zákonom. Reálna moc sa odvíja výlučne od konania človeka a
predovšetkým od jeho schopnosti presadiť sa v danej spoločnosti. Tým však netvrdím, ţe H.
Arendtová nepovaţuje zákonnú legitimitu moci za dôleţitú. Naopak, práve formulka
odvádzajúca moc z ľudu a určujúca ho za jediného nositeľa je práve tá, ktorá Arendtovej
uvaţovanie vystihuje a navyše práva jednotlivca, ktoré by sa mali končiť tam, kde hraničia s
právami iných sú tým, čo je určujúce. Samozrejme je však otázne, či zákonné stanovenie moci
de iure, určuje nositeľa moci aj de facto.
Na tomto mieste uvádzam, ţe podľa H. Arendtovej teda všetky tri ľudské činnosti,
teda práca, zhotovovanie a konanie1 vychádzajú z filozofickej analýzy a reflexie histórie a
1
Počas diskusie k prezentácii príspevkov na I. ročníku konferencie ,,Fenomén moci a sociálne nerovnosti," ktorá
sa konala 13.-14. novembra 2014 v Bratislave, sa ukázali problémy s prekladom tretej ľudskej činnosti H.
Arendtovej do slovenčiny. Povaţujem za dôleţité, aby v rámci diskusii vedených v odbornej verejnosti bola táto
téma prediskutovaná a pojmy zjednotené. Ja sa nazdávam, ţe sú, ale nie všetkým prítomným to bolo zrejmé. Na
tomto mieste uvádzam moju poznámku. Konanie je v diele Vita activa treťou ľudskou činnosťou. ,,Konanie‖
prekladám do slovenčiny z českého ,,jednání,‖ z aglického ,,action,‖ a nemeckého ,,das Handeln.‖ Pod pojmom
konanie však v intenciách myšlienok H. Arendtovej budem rozumieť činnosť človeka viaţúcu sa predovšetkým
na schopnosť komunikácie s ostatnými členmi spoločnosti. Myslím si, ţe by preklad do slovenčiny ako
,,jednanie‖ bol vo svojom zmysle správnejší, ale ide o nespisovné a hovorové slovo. V Pravidlách slovenského
pravopisu nájdeme výlučne sloveso ,,jednať sa‖ (dohadovať sa o cene). Vychádzajme z nemeckého slova ,,das
Handeln‖, čo v priamom preklade znamená konať, rovnako ako anglické ,,action‖, ale je mimoriadne blízke
nemeckým ,,das Verhandeln‖, čo znamená vyjednávať. Tri činnosti z diela Vita activa sú v anglickom originále
označené ako: labor, work, action; preloţila samotná H. Arendtová a ich význam našla v slovách: die Arbeit, das
Herstellen, das Handeln. Pre názornosť uvádzam citáciu anglického originálu. ,,Action would be an unnecessary
luxury, a capricious interference with general laws of behavior, if men were endlessly reproducible repetitions of
59
opierajú sa o konkrétny príklad. ,,Väčšina pojmov v historických a politických vedách sú
takýmto obmedzeným druhom; svoj pôvod majú v jednom pozoruhodnom prípade, a my ho
preskúmame a urobíme ho potom exemplárnym, aby sme v tom pozoruhodnom videli to, čo
je platné pre viacero ako jeden prípad‖ (Arendtová, 2012, 128). Či uţ ide o analýzu
totalitarizmu, revolúcie a podobne.
H. Arendtová hovorí o potenciály moci, pretoţe človek nemusí tento potenciál vyuţiť
alebo nemusí sa mu podariť presadiť sa vo sfére ukazovania. Ten do značnej miery súvisí s
kreativitou jednotlivca. ,,Na väčšinu z doteraz poloţených otázok a pojmových alternatív
reagovala Arendtová pri svojom tematizovaní konania priamo, či nepriamo začiatkom
niečoho nového. Arendtová reflektuje problematiku kreatívnosti v konaní v troch rovinách: po
prvé vo formálnej rovine teoretického a antropologického uvaţovania; po druhé v rovine
štruktúrnych podmienok a reštrikcií kreatívneho konania a po tretie v rovine politickej
kultúry. Tieto roviny pri nej nie sú ostro rozlíšené a tieţ ich systematický súvis je len slabo
rozvinutý‖ (Bluhm, 2012, 92). Citovaný autor našiel podmienky, ktoré sú pre Arendtovú
implicitne podstatné v snahe človeka byť kreatívny. Tieto podmienky sú určujúce aj pre
moţnosť jednotlivca a skupiny presadiť sa konaním a konať v sfére ukazovania. Nakoľko sa
spoločnosť ako taká neustále formuje, vyvíja sa, tak aj potenciál presadiť sa, teda potenciál
moci je premenlivý. Za popredné a určujúce povaţujem v moţnosti presadiť sa rovinu
štruktúrnych podmienok danej spoločnosti, politickú kultúru, ale aj sociálne zázemie,
finančné moţnosti jednotlivca jeho zdravotné, časové moţnosti i schopnosti a zručnosti.
Vyuţívanie moci odlišuje od sily jednotlivca, či skupiny, ktorá nám je vlastná a odvíja sa od
našej prirodzenosti. Sila je fyzická a jej úţitok nachádzame v práci a zhotovovaní.
,,Moc je vţdy potenciálom moci a nie niečim nemenným, merateľným, spoľahlivým
ako sila‖ (Arendtová, 2007, 261). Tento potenciál je v podstate neobmedzený. ,,Moc je totiţ
vo svojej podstate rovnako bezmedzná ako konanie‖ (Arendtová, 2007, 262). Táto
bezmedznosť sa ani tak nevzťahuje na moţnosť jednotlivca realizovať absolútnu svojvôľu,
skôr má H. Arendtová na mysli fakt neustálej moţnosti vyuţívania samotného potenciálu,
ktorý sa všade vyskytuje. Napríklad štátna moc nikdy nebude môcť na seba prebrať všetku
the same model, whose nature or essence was the same for all and as predictable as the nature or essence of any
other thing. Plurality is the condition of human action because we are all the same, that is, human, in such a way
that nobody is ever the same as anyone else who ever lived, lives, or will live‖ (Arendtová, 1998, 8). Za preklad
nemeckého ,,das Handeln" do slovenčiny ako ,,konanie" by aj hovoril aj preklad práce J. Habermasa Theorie des
kommunikativen Handelns, ktorú do slovenčiny prekladáme ako Teória komunikatívneho konania.
60
moc v spoločnosti, pretoţe ľudia budú vţdy konať.2 S výnimkou stavu absolútneho násilia.
Treba však zdôrazniť, ţe potenciál moci sa spolčeným a dobre organizovaným skupinám darí
vyuţívať podstatne lepšie ako samotným jednotlivcom. Je jedno, či sa pozrieme na najvyššie
úrovne štátu alebo na zoskupenie občanov so snahou o novú materskú školu. Po dosiahnutí
cieľa, zdá sa, sa skupina často rozpadá a formujú sa nové, ktoré majú iné ciele. 3 Navyše sa do
procesu vyuţívania mocenského potenciálu zapájajú aj tí, ktorí stoja zdanlivo mimo neho. ,,V
Arendtovej rétoricko-dramaturgickom modely konania sa ukáţu aktéri vo svojom čine, ale je
potrebné rozlišovať medzi tým, čo bolo myslené a navrhnuté (teda tým, čo chceli dosiahnuť) a
tým, čo sa dostáva do popredia. To, čo sa konaním dáva do popredia, aký to má význam a v
akej miere je to nové sa aktérom tohto modelu potom stráca. Bude to inými aktérmi, skôr
nezapojenými divákmi, jednou pozoruhodnou časťou skupiny publika, ktorá je schopná
nestranného rozsudku, ten je naznačeným a komunikovaným skôr akoby bol naratívom‖
(Bluhm, 2012, 94-95). K tomuto citátu sa ešte vrátim.
Ţijeme v spoločnosti, ktorá je politickým telesom, teda telesom, ktoré je moţné a v
dnešnom svete hlavne potrebné riadiť, formovať. ,,Tým, čo drţí pohromade politické teleso,
je jeho príslušný potenciál moci…‖ (Arendtová, 2007, 260). Ako som uţ uviedol, vyuţitie
potenciálu moci, ktorý sa nachádza v jednotlivých spoločnostiach je vlastne pretavenie
moţnosti konania človeka do konkrétneho konania. Z toho vyplýva, ţe mocenský potenciál
jednotlivca, či skupiny, ktorý existuje v rámci spoločnosti je obmedzený len mocenským
potenciálom iných jednotlivcov a skupín, ktoré sa majú snahu v spoločnosti presadiť a získať
moţnosť formovať ju. H. Arendtová však odmieta uchopenie moci do rúk jednotlivca.
,,Hranica moci nespočíva v nej samotnej, ale v súčasnej existencii iných mocenských skupín,
teda v tom, ţe sa vyskytujú druhí, ktorí stoja mimo oblasť našej vlastnej moci a ktorí sami
moc rozvíjajú. Táto obmedzenosť moci pluralitou nie je náhodná, pretoţe práve táto pluralita
je predsa od počiatku jej základným predpokladom‖ (Arendtová, 2007, 262). É. Tassin (2011)
stanovuje aspekty plurality v Arendtovej diele nasledovne: (1) pluralita ako skutočnosť - je
ontologicky podmienená; (2) pluralita ako zákon - prirodzenosť Zeme; (3) pluralita ako
podmienka konania - (a) len s inými môţeme konať, (b) konanie vo sfére ukazovanie je
2
,,Nur eine andere Macht ist imstande, Macht zu begrenzen und in ihrer Mächtigkeit zu erhalten, und dies
besagt, dass das Prinzip der Gewaltenteilung, das eigentlich Machtteilung heißen sollten, nicht nur verhindert,
dass in Teil des Staatsapparats etwa die Legislative oder die Exekutive, alle Macht an sich monopolisiert,
sondern dass ein Gleichgewicht hergestellt ist, das es ermöglicht, überall neue Macht zu erzeugen, aber eben
nicht auf Kosten anderer Machtquellen und Machtzentren‖ (Arendt, 2014, 197).
3
Povedzme odpor proti socializmu v Československu nezoskupoval iba kresťanov, ale aj fašistov, národniarov a
demokraticky zmýšľajúcich občanov, či ľudí s inou antikomunistickou pohnútkou. Po zvrhnutí totality sa táto
skupina začala trieštiť.
61
vlastne našou politickou existenciou, (c) pluralita je tým, čo konanie podmieňuje. Absolútnu
pluralitu a účasť na konaní má kaţdý jednotlivec, čo veľmi presne o H. Arendovej vystihuje
A. Javorská: ,,podľa Arendtovej je ľudské konanie intersubjektívne, a preto je nevyhnutné
pozerať aj na zdanlivo pasívnu poslušnosť ako na schaľovanie či podporu tých činov, ktoré
iniciujú vodcovia. Odmieta predstavu, ţe by sa na poslušnosť, či konformitu malo pozerať
ako na ne-konanie, za ktoré nikto nemôţe niesť zodpovednosť‖ (Javorská, 2012, 54). V
spoločnosti teda konajú všetci. Neexistujú ľudia, ktorí nekonajú. Toto je nosný aspekt
Arendtovej politickej filozofie a celého jej konceptu. V momente, v ktorom by sme odmietli
tézu, ţe kaţdý participuje na správe spoločnosti ba dokonca aj ten, kto sa toho stráni a doslova
povie: ,,konaním sa necítim slobodný! Preto nekonám‖, stráca celý predkladaný koncept
ucelený charakter a zmysel. H. Arendtová sa opiera o akýsi ideálny model fungujúcej
občianskej participácie pri správe veci verejných. Tu, zdá sa je potrebný aj názor tých, ktorí
nie sú nijakým spôsobom zapojení do riešenia nami predkladanej snahy o zmenu v sfére
ukazovanie, ako som uviedol v citáte Bluhma vyššie.
H. Arendtová si je však vedomá moţnosti a snahy, no v prvom rade nebezpečenstva
povýšiť zhotovovanie alebo prácu nad konanie. Dokonca ani ja, hoc nie som presvedčený, ţe
človek je slobodný, výlučne v prípade, keď koná vo sfére ukazovania, som si vedomý
nedozerných následkov takéhoto uvaţovania. Samozrejme, nedá sa konať inde ako vo sfére
ukazovania. Otázkou však je, či sa kaţdý z nás dokáţe stotoţniť s myšlienkou definície
slobody ako moţnosti, ba dokonca povinnosti vystupovať a konať v sfére ukazovania.
Odpoveď je jasné nie. Síce je to pre naše zriadenie nemysliteľné, pretoţe celé je postavené
práve na slobode a rovnosti človeka v politickej sfére (aspoň de iure), a v ţiadnej inej.
Aj v súčasných demokraciách existuje práve vďaka rozdeleniu štátnej moci4 medzi
pluralitné zloţky alebo piliere záruka lepšej kontroly moci a plurality v návrhoch riešení pre
jednotlivé spoločenské problémy, aspoň formálne. Zároveň existencia politických súperov
poukazuje na názorovú pluralitu spoločnosti. ,,Delenie moci robí spoločenské (politické)
teleso mocnejšie ako jej centralizovanie, uţ aj preto je toto tak často prehliadané, pretoţe sme
zvyknutí o týchto veciach diskutovať len v medziach rozdelenia štátnej moci: legislatívna,
exekutívna a jurisdikčná, tieto nesmú byť sústredené v jednej ruke‖ (Arendt, 2014, 198). Túto
citáciu moţno interpretovať v intenciách Arendtovej myslenia nasledovne - čím viac ľudí
4
Tu nemám na zreteli iba učebnicové rozdelenie štátnej moci, t.j. horizontálne a vertikálne. Na mysli mám aj
prenesenie rôznych kompetencií štátu na medzinárodné zoskupenia, predovšetkým politické, ktorých je daný štát
členom.
62
koná, tým je spoločnosť stabilnejšia. Pod stabilitou tu nie je myslený fakt akejsi kontinuity, či
zotrvačnosti určitých zabehnutých spoločenských noriem, či spoločnosť bez zmien, ale skôr
presvedčenie o prevaţujúcom názore konajúcich o správnosti systému, v ktorom majú
moţnosť vyuţiť slobodu, lebo v tyranii slobody niet. ,,Tyrania vedie do záhuby, pretoţe
vytvára bezvedomie namiesto moci‖ (Arendt, 2014, 196). To bezvedomie súvisí
predovšetkým s pouţitím násilia proti konajúcim, teda so skutočnosťou obmedzovania
slobody v spoločnosti.
Zaloţenie štátu súvisí s mocou. Veď štát aj je politicko-mocenskou organizáciou, čo
H. Arendtová definuje nasledovne: ,,moc zakladá a udrţuje verejný priestor ukazovania a ako
taká je doslova tým, čo ako predmetný výtvor ľudskej ruky doslova drţí pri ţivote, pretoţe je
tým, čo mu ešte len vdychuje ţivot‖ (Arendtová, 2007, 265). Zdá sa, ţe sme sa dostali do
začarovaného kruhu. Na jednej strane je pluralita konajúcich slobodných ľudí v priestore
ukazovania a na druhej strane moc, ktorá zakladá a udrţuje priestor ukazovania. Riešenie toho
konfliktu spočíva práve v súčasnom vzniku obidvoch týchto zdanlivo rozdelených častí.
Potom by sa mechanizmom rozdelenia štátnej moci malo zabrániť zneuţitiu štátnej moci, teda
ovládnutiu štátu úzkou skupinou ľudí. 5
Práve tým, ţe konanie a politika sú ľudským fenoménom, práve to umoţňuje plné
rozvinutie indivídua alebo skupiny, resp. záujmovej skupiny v mocenskej sfére. ,,Vôľa k moci
je najnebezpečnejšia z týchto nerestí, ktorá ešte len činí všetky ostatné neresti politicky
virulentnými‖ (Arendtová, 2007, 264-265). K tomu však treba dodať, ţe vôľa k moci je v
predošlej citácií chápaná ako snaha zdolávať prekáţky na ceste k dosiahnutiu moci za kaţdú
cenu, iba vtedy je politicky virulentná. Dokonca korumpuje, ak sa ľudia nedokáţu presadiť
a naďalej po nej túţia. Sú teda slabí. ,,Moc v skutku korumpuje, ale len vtedy ak sa spoja
slabí, aby zničili silných, a nie skôr‖ (Arendtová, 2007, 264).
Nasledujúcu citáciu uvádzam na tomto mieste, aby som vyzdvihol uvedomenie si H.
Arendtovej, ţe človek je indivíduum a hoc rozmýšľa a koná, tak nikdy si neuvedomí následky
svojho činu do detailov, uţ aj z dôvodu nemoţnosti poznať sféru ukazovania objektívne a
absolútne. ,,Hranice a zákony, bez ktorých by ţiadny politický útvar nevznikol, navyše aby
pretrval, síce nikdy nemôţem s bezpodmienečnou spoľahlivosťou vylúčiť bezmedznosť z
5
I politici aj na Slovensku dúfajme ovládajú vertikálne a horizontálne rozdelenie moci aspoň teoreticky. Napriek
tomu poznáme niekoľko prípadov, kedy je človek poslancom NR SR, VÚC, či primátorom súčasne. Rozdelenie
moci, tak funguje iba na papieri a systém, ktorí zaviedli politici nefunguje. Príkladom je napríklad poslanec NR
SR M. Bagačka k 12. 11. 2014.
63
oblasti ľudských záleţitosti, ale napriek tomu ju môţem ďalekosiahle vylúčiť. Sotva však
niečo zmôţem s inou špecifickou vlastnosťou konania, ktorá je jej blízkou príbuznou, totiţ so
skutočnosťou, ţe nikto nemôţe úplne dohliadnuť následky vlastného činu‖ (Arendtová, 2007,
248). Potenciál moci je tak niečím negatívnym.
H. Arendtová sa snaţí filozofickou úvahou vymedziť medzník kedy sa človek začal
zaujímať o spoločnosť ako takú a o veci verejné. Poukazuje na dôleţitosť politickej
angaţovanosti jednotlivca a nepriamu formuláciu definície občianskej spoločnosti. ,,Priestor
spoločenského ţivota vznikol, keď vnútorná sféra domácnosti aj s jej vlastnými činnosťami,
starosťami a organizačnými formami vystúpila z temnoty domu do plného svetla verejného
politického ţivota. Tým došlo nielen k tomu, ţe bola zotretá stará deliaca čiara medzi
súkromnými a verejnými záleţitosťami, ale taktieţ sa k nepoznaniu zmenil zmysel týchto
pojmov a význam, ktorý mala kaţdá z obidvoch sfér pre ţivot jednotlivca ako súkromnej
osoby a občana obce― (Arendtová, 2007, 51-52). Nepochybne vzniká politicky organizovaný
celok na rôznych územiach v rôznom čase vo svete.6 H. Arendtová bola presvedčená, ţe
venovanie sa veciam verejným umoţňoval realizáciu nesmrteľnosti indivídua, teda
zanechanie svojej stopy v spoločnosti pre ďalšie generácie. ,,Polis bola totiţ pre Grékov –
rovnako ako res publica pre Rimanov – primárne garanciou proti márnosti a pominuteľnosti
ţivota jednotlivca, totiţ priestorom, ktorý bol chránený proti všetkému iba pominuteľnému a
vyhradený relatívne trvalému, bol teda priamo určený na to, aby poskytoval smrteľným
ľuďom nesmrteľnosť― (Arendtová, 2007, 74). Aj v súčasnosti je podľa H. Arendtovej
potrebné uvaţovať o našich činoch aj v spojení so spoločnosťou, pretoţe svet, v ktorom
existujeme, nás, jednotlivcov, časovo presahuje v kaţdom smere. ,,Bez presahovania do
moţnej pozemskej nesmrteľnosti nemôţe váţne existovať politika, ani spoločný svet, ani
verejnosť. Lebo svet nie je spoločný v rovnakom zmysle ako kresťanské všeobecné dobro,
6
Slovo politika je odvodené z gréckeho polis, hoc štáty ako inštitúcie fungovali uţ niekoľko tisícročí. ,,Pojem
politika vznikol z gréckeho pomenovanie obce, resp. mestského štátu – polis. Vyjadruje historický vývoj
v riešení problémov, ktoré človeka vyvíjajúceho sa v spoločensko-politických procesoch formovali...―
(Mlyneková, 2007, 7) Arendtová sa však vo svojich prácach opiera o koncepciu gréckej polis a záväzkov, ktoré
si občania voči polis sami časom vydefinovali a snaţili sa ich vyuţiť aj pre jeho zveľadenie (nepopieram snahy
niektorých jednotlivcov, ktorým nešlo primárne o zveľadenie štátu). Ide o prenos kompetencií z rodín na
politické inštitúcie. Je to zároveň prenos zodpovednosti, ktorú si jednotlivé inštitúcie často neuvedomujú alebo
sa s ňou nechcú vysporiadať. Tento prenos kompetencií sa v starovekom Grécku vzťahuje na homérske obdobie
(asi 1100 – asi 800 rokov pred našim letopočtom). I. Zubacká opisuje spoločenské a hospodárske pomery počas
homérskeho obdobia a postupný vznik polis. ,,Homérski Gréci sídlili v poľnohospodárskych osadách (obciach),
ktoré si zakladali na dobre chránených miestach. Mocenským a majetkovým centrom obce bola domácnosť
(oikos)... Oddelenie remesiel od poľnohospodárstva a rozvoj obchodu spôsobili zmenu charakteru miest.
Mocenskými, obchodnými a kultúrnymi centrami sa stali mestá, ktoré leţali pri mori, splavných riekach, alebo
na miestach vhodných pre výmenný obchod. Nové ţivotné podmienky, majetková a sociálna diferenciácia
vyvolali aj politické zmeny. Dominantné mestá sa postupne menili na politické centrá oblasti a tak vznikol
koncom ,,temného― obdobia mestský štát – polis.― (Zubacká, 2006, 29)
64
všetkým kresťanom spoločná starosť o spásu duše. Spoločný svet je niečím, čo leţí mimo nás,
vstupujeme doň, keď sa rodíme a opúšťame ho, keď umierame. Tento svet presahuje úsek
nášho ţivota ako do minulosti, tak aj do budúcnosti― (Arendtová, 2007, 72). O aktuálnosti
týchto myšlienok nás utvrdzuje aj V. Havel. ,,Skutočná politika, politika vskutku
opodstatnená svojím menom, a vôbec jediná politika, ktorej som ochotný sa venovať, je
jednoducho sluţbou blíţnemu. Sluţbou obci. Sluţbou aj tým, ktorí prídu po nás. Jej prapôvod
je mravný, pretoţe je to len uskutočňovaná zodpovednosť za celok― (Havel, 1991, 98). K. Fry
(2009) konštatuje, ţe Arendtová sa vracia do čias starovekého Grécka, pretoţe sa snaţí
poukázať nie na aktuálnosť komplexného ponímania ţivota starých Grékov a Rimanov pre
súčasnosť, ale pre aktuálnosť chápania jednotlivých politických kategórií.
Po skončení druhej svetovej vojny sa medzinárodné vzťahy začali výrazne
polarizovať. Bipolarita medzinárodných vzťahov a mocenské, či vojenské súperenie a
zbrojenie dvoch superveľmocí prepukli do studenej vojny.7 Nové nebezpečenstvo vznikajúce
na medzinárodnej pôde priviedli H. Arendtovú zamýšľať sa a filozoficky reflektovať násilie.
,,Pretoţe násilie - na rozdiel od moci alebo sily – vţdy potrebuje nástroje (tak ako uţ
dávno ukázal Engels), bola technologická revolúcia vo výrobe nástrojov, obzvlášť výrazná vo
vojenstve. Skutočná povaha násilného činu je podriadená kategórii prostriedkov a účelov,
ktorých hlavným rysom, ak sa aplikujú na ľudské záleţitosti, je vţdy to, ţe účelom hrozí
ovládnutie tými prostriedkami, ktoré ospravedlňuje a ktoré sú potrebné na ich dosiahnutie.
Ako účel ľudského konania, na rozdiel od konečných produktov spracovania, sa nedajú nikdy
spoľahlivo predvídať, prostriedky k dosiahnutiu politických cieľov sú vo vzťahu k budúcemu
svetu väčšinou dôleţitejšie neţ myslené ciele‖ (Arendtová, 1995, 7-8). Výroba nástrojov ako
takých človeka spája predsa predovšetkým s prácou a zhotovovaním. ,,Fenomenologicky je
blízke individuálnej sile, pretoţe prostriedky násilia, rovnako ako všetky ostatné nástroje sú
určené a pouţívané na účel znásobenia prirodzenej individuálnej sily, aţ ju nakoniec v
poslednej fáze svojho vývoja môţu nahradiť‖ (Arendtová, 1995, 35). Na základe týchto
nástrojov, teda prostriedkov na realizáciu výroby a zhotovovania moţno konštatovať, ţe
7
,,Studená vojna – nevojenský konflikt medzi východným blokom, sústredeným okolo Sovietkého zväzu, a
západným blokom na čele so Spojenými štátmi. Termín studená vojna prvýkrát v spojitosti s napätím medzi
USA a ZSSR pouţil americký finančník a filantrop Bernard Baruch, do všeobecného povedomia sa však dostal
aţ po publikovaní práce publicistu Waltera Lippmana The Cold War: A Study in U. S. Forgein Policy (pozn.
slov. Studená vojna: Štúdia o zahraničenej politike Spojených štátov) v roku 1947... Systém studenej vojny bol
prvým svetovým bipolárnym systémom, spočívajúcom na dvoch superveľmociach ako kvantitatívne aj
kvalitatívne odlišných štátoch od ostatných členov systému tým, ţe mohli sami o sebe rozhodnúť o podobe
medzinárodného politického svojimi jednostrannými krokmi alebo ho dokonca zničiť svojim jadrovým
arzenálom.‖ (Pečenka, 1999, 495)
65
pouţitie násilia nezodpovedá ľudskému konaniu, resp. nespája sa s touto najvyššou a
politickou činnosťou človeka, ktorou si vytvára otvorenú verejnú sféru, a ktorou by mal
ovplyvňovať chod spoločnosti. ,,Rovnako ostré boli jej komentáre k politickým aktivitám
študentov: ,,konanie nie je to isté ako čítanie knihy; to môţeme robiť aj sami, ale keď
konáme, konáme spolu s inými, a to znamená, ţe človek musí zo všetkých vedľajších
teoretických stránok upustiť a mať otvorené oči‖ (Young-Bruehl, 1991, 581). Arendtová však
vo vyššie uvedenej citácii priznáva, ţe pre dosiahnutie určitých politických cieľov sme shopní
pouţiť akékoľvek prostriedky, ale jednoznačne upozorňuje na preukázateľnú skutočnosť, ţe
aj po dosiahnutí mienených cieľov sa bude naďalej v budúcnosti veľmi výrazne poukazovať
na pouţitie násilných prostriedkov. To, čo by sa malo v budúcnosti interpretovať ako dobrá
snaha ľudského konania pre zmenu stavu k lepšiemu, čo je podporené súčasnými
skúsenosťami z mnohých vojenských konfliktov, bude do veľkej miery interpretované ako
snaha o fyzickú likvidáciu osôb, skupín či národa (etnického alebo politického). ,,Arendtovej
uvaţovanie o politickom pouţití násilia a jeho negatívna úloha v politike - vyuţitie na
potláčanie slobody je v kontraste k násiliu, ktoré je nevyhnutné k revolúciám s cieľom
slobody. Vo všeobecnosti je pre Arendtovú násilie opakom slobody, avšak aţ od momentu,
kedy je násilie beţne pouţívané tými, ktorí riadia štát a nútia a donucujú s výsledkom
potláčania slobody ľudí. Na rozdiel od politického konania je násilie tiché, utišuje výmenu
názorov a je pouţívané ako prostriedok na dosiahnutie niektorých koncov úsilia‖ (Fry, 2009,
84). Studená vojna spôsobila okrem iného aj napredovanie štátov predovšetkým veľkými
investíciami do zbrojárskeho priemyslu, v rámci ktorého vznikal v superveľmociach aj
vesmírny program.
,,Musíme však pripustiť, ţe je obzvlášť lákavé uvaţovať o moci ako o príkaze a
poslušnosti a stotoţňovať tak moc s násilím, tak v skutočnosti hovoríme len o jednom zo
zvláštnych prípadov moci – totiţ moci vlády‖ (Arendtová, 1995, 36). Aj počas rozhovorov v
beţnom ţivote často spájame moc, vládu a násilie, je v tom však značný rozdiel. K. Fry
(2009) zdôrazňuje, ţe ak prostredníctvom násilia mienime získať moc, tak tá politicky nikdy
nebude taká efektívna ako reálna moc, ktorá pochádza zo slobody.
Arendt, H. (1998). The human condition. Chicago: University of Chicago Press.
Arendt, H. (2012). Das Urteilen. München: Piper Verlag.
66
Arendt, H. (2013). Vita activa oder Vom tätigen Leben. München: Piper Verlag.
Arendt, H. (2014). Über die Revolution. München: Piper Verlag.
Arendt, H. (1995). O násilí. Praha: OIKOYMENH.
Arendt, H. (2007). Vita activa neboli o činném ţivotě. Praha: OIKOYMENH.
Bluhm, H. (2012). Hannah Arendt und das Problem der Kreativität politischen Handlens. In
Weißeno, G. - Buchstein, H. (eds.) Politisch Handeln. Modelle, Möglichkeiten, Kompetenzen.
(s. 90-104.) Bonn: Bundeszentrale für politische Bildung.
Brunkhorst, H. (2011). Macht/Gewalt/Herrschaft. In Heuer, W. - Heiter, B. - Rosenmüller, S.
(eds.) Arendt Handbuch. Leben - Werk - Wirkung. (s. 294-296.) Stuttgart/Weimar: J. B.
Metzler.
Fry, K. (2009) Arendt. A guide for the perplexed. Bodmin: MPG Books.
Havel, V. (1991). Letní přemítání. Praha: Odeon.
Javorská, A. (2012). Sloboda a fenomén moci v myslení Hannah Arendtovej a Jana Patočku.
In Javorská, A. - Sťahel R. (eds.) Philosophica 10. Pohľady do súčasnej filozofie. (s. 49-64.)
Bratislava: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.
Mlyneková, M. (2007). Politológia ako veda. In kol. Politológia. (s. 7-24.) Nitra: Enigma.
Ondrejkovič, S. a kol. (2000). Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava : VEDA.
Pečenka, M. - Luňák, P. (1999). Encyklopedie moderní historie. Praha: Libris.
Tassin, É. Pluralität/Spontaneität. (2011). In Heuer, W. - Heiter, B. - Rosenmüller, S. (Eds.)
Arendt Handbuch. Leben - Werk - Wirkung. (s. 306-307.) Stuttgart/Weimar: J. B. Metzler.
Villa, D. R. Martin Heidegger. In Heuer, W. - Heiter, B. - Rosenmüller, S. (Eds.) Arendt
Handbuch. Leben - Werk - Wirkung. (s. 248-253.) Stuttgart/Weimar: J. B. Metzler.
Young-Bruel, E. (1991). Hannah Arendt. Leben, Werk und Zeit. Frankfurt am Main:
Zubacká, I. (2006). Kapitoly z dejín antického Grécka. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa
v Nitre.
67
DISKRÉTNA MOC PANOPTIKA A SYNOPTIKA V MASMÉDIÁCH1
Anna Sámelová
Abstrakt: Článok sa zaoberá paradoxom súbehu otvorenosti a uzavretosti súčasných
masových médií. Denná remeselná rutina mediálnych profesionálov pláva
v dualite panoptického a synoptického dohľadu. Ich mechanizmy, oba fungujúce
na princípe vidieť/byť videný, pôsobia v symbióze a práve v tejto symbióze
kreujú ucelenosť Ducha redakcie. Výsledkom je nenásilný, diskrétny, jemný,
predsa však mocenský dosah na slobodných a nezávislých masmediálnych
tvorcov. Analýzou panopticko-synoptických mocenských techník autorka
objasňuje ako jemná a diskrétna „ţelezná päsť― Ducha redakcie zviera zdanlivo
slobodnú mediálnu produkciu a určuje jej charakter.
Kľúčové slová: Duch redakcie, panoptický dohľad, synoptický dohľad, Michel
Foucault, Thomas Mathiesen.
Abstract: The paper deals with a paradox of concurrence of the openness and the enclosure
of contemporary mass media. The mass media professionals' "craft" based on the
daily routine floats in duality of panoptic and of synoptic surveillance. Both
mechanisms, functioning on the seeing/being seen principle, operate
symbiotically, and precisely in this symbiosis they shape the Editor's Spirit
entirety. The result is a non-violent, discreet, subtle, yet power effect upon the free
and independent journalists. Using the analysis of the panoptic-synoptic
mechanisms of power, the author clarifies the way in which the subtle and discreet
"iron fist" of the Editor's Spirit enclasps seemingly free and independent mass
media production, and determines its character.
Keywords: Editor's Spirit, panoptic surveillance, synoptic surveillance, Michel
Foucault, Thomas Mathiesen.
Úvod
Masové médiá súčasnosti nesú paradox súbehu otvorenosti a uzavretosti. Masmédium
sa ako inštitúcia správa navonok otvorene: umoţňuje voľný prístup k výsledkom tvorivej
činnosti svojich pracovníkov a spolupracovníkov, k samotnému procesu tejto tvorby a čoraz
častejšie otvára svoje online brány nielen v deň otvorených dverí. Pohľady na otvorené
pracoviská mediálnych tvorcov, známe ako newsroomy, uţ divákom zovšedneli, na rad
prichádza odkrývanie a zverejňovanie všetkého, čo je technicky moţné. Ústretovosť voči
vonkajšiemu svetu sa zdá byť bezhraničná. No v ochote odhaľovať doteraz skryté, zostáva
1
S podporou grantu VEGA: 1/0778/13: Vôľa k poriadku: Normy a sociálna koordinácia konania.
68
otvorene ukryté to, čo robí dané médium jedinečným – jeho Duch redakcie. Duch redakcie je
určovateľom i kontrolórom postojov a tvorby kaţdého mediálneho domu. Je kaţdému na
očiach a predsa je chránenou zónou uzavretosti. Kaţdý o ňom vie, kaţdý o ňom počul, ale
nedá sa vidieť a počuť inak, ako v procese a výsledku práce tvorcov daného média. Denná
remeselná rutina masmediálnych tvorcov pláva v dualite panoptického a synoptického
dohľadu. Ich mechanizmy, oba fungujúce na princípe vidieť/byť videný, pôsobia v symbióze
a práve v tejto symbióze zabezpečujú nenásilné, diskrétne, jemné, predsa však mocenské
pôsobenie na slobodných a nezávislých masmediálnych tvorcov. Na nasledujúcich stranách si
priblíţime podstatu oboch. Filozofickú bázu úvah tvoria koncepty Panoptika (Michel
Foucault) a Synoptika (Thomas Mathiesen) v „tekutej― súčasnosti (Zygmunt Bauman).
Foucaultove panoptické mechanizmy charakterizuje princíp dohľadu, keď hŕstka,
sama nepozorovaná a nepozorovateľná, pozoruje hŕbu. Rodili ruka v ruke so zmenou
penálneho systému na prelome 18. a 19. storočia so zámerom trestať „ľudskejšie―, teda
navonok menej, ale zato účinnejšie: z verejného veľkolepého divadla hrôzy mučenia tela (keď
hŕba verejnosti sledovala hŕstku aktérov popravy či krutosť telesného trestu odsúdeného) na
diskrétne mučenie duše (keď hŕstka dozorcov sleduje hŕbu zverencov v procese ich
disciplinovania a normalizácie). Tento typ dohľadu – panoptický – stelesňuje v masmédiách
Duch redakcie.
Thomas Mathiesen však uprostred 70. rokov minulého storočia poukázal na
systémovú prítomnosť dozorného náprotivku v spoločenských procesoch – dohľadu hŕby,
nevidenej a neviditeľnej, pozorujúcej hŕstku. Nazval ho synoptickým 2, a ako príklad pouţil
práve masové médiá a ich tvorbu sledovanú miliónmi divákov. Aj tento typ dohľadu
stelesňuje v masmédiách Duch redakcie.
Mathiesen nie je kritikom Foucaultovej panoptickej povahy modernej spoločnosti. Tú
nespochybňuje. Prekáţalo mu však, ţe Foucault vo svojich štúdiách akcentoval iba jeden
dozorný rozmer spoločenského vývinu (OD stavu, keď mnohí pozorovali nemnohých,
K stavu, keď nemnohí pozorujú mnohých) a ţe ignoroval opačný rozmer dohľadu.
2
Pojem „Synopticon― pouţil po prvý raz dánsky sociológ Frank Henriksen v roku 1985 v recenzii
Mathiesenovej knihy Tittarsamhället. Om medier och kontrol i det moderna samhället (Spoločnosť sledovateľov.
O médiách a kontrole v modernej spoločnosti), Gӧteborg : Korpen Publishers, 1985. Pojem vychádza
z gréckych slov syn, čo znamená „zároveň― alebo „v rovnakom čase―, a opticon, čiţe „vizuálny―. „Synoptikon―
predstavuje situáciu, keď sa mnohí spoločne sústreďujú na niečo jednotlivé. Skrátka je to protiklad stavu, keď
hŕstka pozoruje hŕbu. Viac pozri: Henriksen, F. (1985) Ammeldelse av T. Mathiesen: Seer-samfundet (Recenzia
Spoločnosti sledovateľov od T. Mathiesena), Sociolog-nyt 96, 35-36.
69
„Skutočne ţijeme v spoločnosti, kde hŕstka pozoruje hŕbu. No chýba tu čosi podstatné.
[...] Nápadnú podobnosť s panoptickým procesom, detailne zhodnú v dejinnom vývine, vidno v
rozvoji jedinečného a mimoriadne rozsiahleho systému, ktorý umoţňuje hŕbe vidieť
a pozorovať hŕstku. Takţe smer vývoja k hŕstke, čo vidí a kontroluje hŕbu, naberá širší kontext
prostredníctvom mimoriadne významného náprotivku. Na mysli mám, samozrejme, vývoj
totálneho systému moderných masových médií. Je, mierne povedané, záhadou, ţe sa v tom
mnoţstve prác, ktorými Michel Foucault explicitne či implicitne zvyšoval našu citlivosť
napríklad na dohľad v modernej spoločnosti, ani slovíčkom nezmienil o televízii alebo iných
médiách. Je to viac neţ len opomenutie; zahrnutie médií do analýzy by v otázke dohľadu
nevyhnutne a zásadne zmenilo jeho celkový obraz spoločnosti. [...] Stále viac mohla hŕstka
pozorovať hŕbu, ale aj hŕba mohla stále viac pozorovať hŕstku – pozorovať VIP-persóny,
novinárov, celebrity, bezmála novú triedu verejnej sféry. Zdôrazňujem a podčiarkujem: moţno
povedať, ţe nielen panoptizmus, ale aj synoptizmus charakterizuje našu spoločnosť
a charakterizoval aj jej prechod k modernosti― (Mathiesen, 1997, s. 218-219).
Niet pochýb, ţe oba mocenské mechanizmy striktne spoločne kreujú ucelenosť Ducha
redakcie v jeho otvorenej uzavretosti a zároveň v uzavretej otvorenosti. Aby sme tomuto
zdanlivo otvorenému systému porozumeli, potrebujeme preniknúť do jeho klauzúry.
Základným predpokladom je pripustiť tézu, ţe supermoderná online súčasnosť sa v celej
svojej baumanovskej „tekutosti― čoraz viac uchyľuje k foucaultovským panoptickým
mocenským technikám.3 A mathiesenovské synoptické mechanizmy moci tento jav nielenţe
rovnocenne sprevádzajú, ale v „tekutej― online skutočnosti ho dokonca umocňujú.
Princíp vidieť/byť videný
Vidieť/byť
videný. Všedný a predsa jedinečný princíp, ktorý zdisciplinuje
a znormalizuje ľudí bez pouţitia fyzického násilia. Dokáţe usmerňovať, dokonca riadiť ich
myslenie a konanie ţiaducim smerom. Techniky, ktoré na tento cieľ vyuţíva sa volajú
sebakontrola a sebadisciplína. Ich úspešnému uplatňovaniu však predchádza patričný výcvik.
„Predpokladom uplatňovania disciplíny je dispozitív, ktorý donucuje pohľadom: aparát, kde
techniky videnia navodzujú mocenské pôsobenie a kde naopak donucovacie prostriedky robia
3
Viac o posilňovaní panoptických mocenských techník v „tekutej― online súčasnosti masových médií pozri v:
SÁMELOVÁ, Anna. (2014). Post-panoptic panopticism in docile mass media (Post-panoptický panoptizmus
v poslušných masmédiách). In Human Affairs, roč. 24, č. 4, s. 470-480. DOI: 10.2478/s13374-014-0242-9. ISSN
1210-3055, Online ISSN 1337-401X. Dostupné: ˂http://link.springer.com/article/10.2478/s13374-014-02429?sa_campaign=email/event/articleAuthor/onlineFirst˃.
70
zreteľne viditeľných tých, na ktorých sú namierené― (Foucault, 2004, s. 173). Pracoviská
mediálnych tvorcov taký dispozitív ponúkajú. Časy tradičných newsroomov so ţalúziami
chránenou presklenou miestnosťou šéfa, aby on videl, ale sám nebol videný, sa skončili
nástupom softvérovej revolúcie. Mediálni pracovníci „sú izolovaní a prinútení k viditeľnosti,
aby sa dali identifikovať a porovnávať s inými― (Simon, 2005, p. 11). Kaţdý počítač má
svojho pouţívateľa, a kaţdý pouţívateľ má svoj počítač. Spoločne tvoria informačnú
a komunikačnú sieť, ktorá je „dvomi v jednom―: cestou k osobnej kariére v očiach
nadriadených a cestou k osobnej kariére v očiach verejnosti. Prvá vypovedá o dozore
hierarchickom, keď o osobnom (ne)úspechu mnoţstva jednotlivcov rozhoduje elitná hŕstka.
Tento typ dozoru je panoptický. Nezáleţí na tom, či v aktuálnom čase, alebo vôbec niekedy
dôjde k aktu kontroly pohľadom, jedincovi stačí vedomie, ţe ak chce dosiahnuť úspech, musí
konať týmto konkrétnym spôsobom. Druhá cesta vypovedá o dozore plošnom, keď
o osobnom (ne)úspechu jedinca rozhoduje neštruktúrovaný dav. Tento typ dozoru je
synoptický. A rovnako ani tu nie je podstatné, či v aktuálnom čase, alebo vôbec niekedy akt
kontroly pohľadom nastane. Na sebakontrolu a následnú sebadisciplínu jedinca stačí vedomie,
ţe takáto kontrola nastať môţe.
Tradičný newsroom, kde šéf disciplinuje podriadených pohľadom, zostarol. Na jeho
miesto nastúpili supermoderné zberače, triediče, distribútori a uchovávatelia individuálnych
dát, ktoré posudzujú aj šéfovia, aj verejnosť. Vznikli nové „identity― masmediálnych tvorcov.
Nie je podstatné, či o nich uvaţujeme ako o „zastaraných― panoptických Foucaultových
„ţivých tabuľkách― (Foucault, 2004, s. 150),
alebo ako o súčasných post-panoptických
„databázovaných ja― Barta Simona (Simon, 2005, s. 16), či „divíduách― Gillesa Deleuza
(Deleuze, 1998, 199) – fakt, ktorý sa často prehliada je synoptický aspekt newsroomov. Aj ten
sa k vyššej účinnosti dopracúva s postupným technologickým rozvojom. Keď kedysi šéf
v newsroome pohľadom kontroloval podriadených, mohli rovnako aj oni kontrolovať jeho.
Kto k nemu vstupuje, ako dlho sa tam zdrţí, či má otvorené alebo zatvorené dvere prípadne
vytiahnuté alebo stiahnuté ţalúzie. Dozerať na priestupky šéfa, t.j. na jeho odchýlky od
normy, bolo moţné aj v redakcii „pevných― čias. No dozerať cez počítač je nielen
jednoduchšie, ale aj lákavejšie; mocenské techniky sú v „tekutých― časoch oveľa účinnejšie.
Dá sa dokonca povedať, ţe Synoptikon spolu s Panoptikom vynikli vo svojej účinnosti aţ
v online časoch.
Spolu so zostarnutím newsroomu zostarli aj samotné masové médiá ako spoľahlivé
inštitucionálne klauzúry normalizácie v modernej spoločnosti. Online ţurnalistika sa správa
71
inak. Predovšetkým do nej vstúpila nevídaná deţurnalizácia remesla. Ťaţko určiť deliacu
čiaru medzi profesionálom a amatérom, ťaţko posúdiť redakčnú príslušnosť alebo
nepríslušnosť blogera, netizena či „iba― presvedčivého prispievateľa. Online médium
súčasnosti nemá inštitucionálne hranice, nemá určené a zaţité „normy―, internetová masa sa
nedá zdisciplinovať pohľadom hŕstky ani hŕby. Moţno len súhlasiť s Gillesom Deleuzom:
„Nachádzame sa vo všeobecnej kríze všetkých prostredí zatvárania [...] Kaţdý však vie, ţe
tieto inštitúcie iba odďaľujú svoj zánik. Ide len o usmerňovanie ich agónie a zamestnávanie
ľudí, aţ do uvedenia nových síl, ktoré uţ klopú na dvere.― (Deleuze, 1998, 196-197). Prienik
disciplinárnych mechanizmov za inštitucionálne múry však Foucault predvídal: „mechanizmy
[disciplinárnych zariadení] majú istú tendenciu »odinštitucionalizovať sa«, opustiť svoje
uzavreté pevnosti, kde fungujú, a »voľne« obiehať;
masívne a kompaktné disciplíny sa
rozkladajú na poddajné kontrolné procesy, ktoré sa dajú prenášať a prispôsobovať―
(Foucault, 2004, s. 211).
Iste, masmediálny dom súčasnosti, napriek svojmu menu tradovanému z „pevných―
čias, uţ nie je „domom―. Stále je však pevne zviazaný aj s „pevnou― súčasnosťou – popri eproduktoch tlačíme knihy, noviny a časopisy, popri online chronológiách udalostí vysielame
spravodajské rozhlasové a televízne súhrny, skladáme vysielacie prúdy i bloky programov
konkrétneho charakteru. A neexistujúce inštitucionálne „online hranice― zabezpečuje práve
Duch redakcie. V ňom je rozlíšenie medzi profesionálom a amatérom, medzi inštitucionálnym
blogom a amatérskym blogom. Inštitúcia je potiaľ, pokiaľ siaha jej Duch redakcie. Pretoţe
Duch redakcie nie je osoba ani substancia, je to komplex transverzálne pôsobiacich vzťahov.
Ako taký sa nedá vidieť, počuť ani polapiť, ale výsledky a dôsledky jeho panoptickosynoptickej moci nad autormi vidieť aj počuť zreteľne. Aj na internete. Pozrime sa na ne
zbliţša.
Od redakčného tvorivého ducha k Duchu redakcie
Začneme pri všeobecne známom fakte, ţe kaţdé médium má svoje vlastné písané
i nepísané pravidlá hry. Jednotlivé noviny, časopisy, rozhlasy, rádiá, televízie, internetové
médiá, blogy, portály charakterizujú jedinečné, nezameniteľné rysy. Im vlastné zameranie na
istý okruh tém; vlastné východisko prístupu ku konkrétnej téme; vlastné nazeranie na
uţitočnosť a vhodnosť publikovania témy; vlastné postupy pri získavaní, overovaní
a spracovaní informácií; vlastné presvedčenie pri ich zverejňovaní; vlastný štýl „rukopisu―
72
(t.j. škála slovných, zvukových a obrazových výrazových prostriedkov); vlastný zorný uhol
argumentácie za alebo proti určitej téme, udalosti či informácii; vlastné zmýšľanie
o prípadných súdnych dohrách; vlastný pohľad na svoje publikum, ktoré sa označuje pojmom
„cieľová skupina―. Skrátka, v kaţdej redakcii panuje istý typ tvorivej atmosféry, istý duch. Je
to duch vnútorného mechanizmu tvorby bez zásahu vonkajších faktorov. Lebo čím viac
zasahuje vonkajšie prostredie do vnútorného mechanizmu tvorby, tým je tvorivá atmosféra
oklieštenejšia, upätejšia, menej slobodná a menej nezávislá. Keď k danému typu tvorivej
atmosféry pridáme platné zákony, najrôznejšie profesijné normy a štandardy, pravidlá
novinárskej profesionality, etické kódexy, atď., tvorivý duch začne naráţať na mantinely
autorskej slobody a nezávislosti. A je to práve Duch redakcie, kto napokon rozhodne o
veľkosti hraníc týchto mantinelov. Je to Duch redakcie, kto autorovi „prikáţe― rešpektovať
alebo porušiť morálne hodnoty, etické normy4, právne normy, profesijné princípy, hodnotové
štruktúry, atď. Lebo Duch redakcie je všetko toto v jednom. Je skúmajúcim a hodnotiacim
hierarchickým5 pohľadom Foucaultovho dozorcu v redakčnom Panoptiku, je skúmajúcim
a hodnotiacim plošným pohľadom Mathiesenovho davu v redakčnom Synoptiku.
V ani jednom prípade však, a to je dôleţité, pohľad nemusí byť skutočný. Panoptikon
a spolu s ním aj Synoptikon „netreba chápať ako snovú budovu: je to diagram mocenského
mechanizmu, zredukovaného na svoju ideálnu formu; jeho fungovanie [...] si môţeme síce
predstaviť ako architektonický a optický systém:
[ale]
je to naozaj útvar politickej
technológie, ktorý moţno a treba oddeliť od akéhokoľvek špecifického pouţívania. [...]
4
Napriek skutočnosti, ţe v súvislosti s masovými médiami sa pojem „etický― zvykne pouţívať aj ako
synonymum pojmu „morálny― a „neetický― ako „nemorálny―, autorka tejto štúdie rozlišuje medzi mediálnou
morálkou a etikou, teda aj medzi morálnymi a etickými hodnotami a princípmi novinárskej tvorby. Morálne
spája s „pravdivosťou― tvorby, ktorá sa zakladá v hodnotovej oblasti konať „dobre― (a preto správne). Naproti
tomu etické sa zakladá v hodnotovej oblasti konať „správne― (a teda vhodne) a spája sa s „pravdou― novinárskej
tvorby. „Byť etický― nie je synonymom výrazu „byť morálny―. „Byť etický― je vecou konformity s etickým
kódexom, ktorý v súlade s platnými zákonmi určuje zásady profesionality. Teda nie zásady profesijnej morálky,
ale zásady profesijnej etiky. Novinárska etika nerieši, čo a ako má novinár správne vykonať, aby výsledkom jeho
tvorby bolo to, čo je ľudsky „dobré―, novinárska etika rieši, čo a ako má novinár vhodne vykonať, aby výsledok
jeho tvorby bol „správny―. Rozdiel medzi morálkou a etikou novinára je rozdielom medzi hodnotami „dobra― a
„správna― a ich vzájomného oddelenia v liberálnych spoločnostiach západného typu. Preto môţe byť nemorálne
konanie etické, a neetické konanie vysoko morálne. Autorka tvrdí, ţe skutočný morálny obrat v ţurnalistike
nastane aţ vtedy, keď sa novinári odklonia od súčasného trendu etického zverejňovania „pravdy― a vrátia sa
k pôvodným hodnotám morálky novinárskej „pravdivosti―. Viac o rozdiele medzi novinárskou morálkou
a etikou a medzi novinárskou „pravdivosťou― a „pravdou― pozri v Sámelová, A. (2014). Etické kódexy
verejnoprávnych médií v kontexte spoločenského vývoja Slovenska [rigorózna práca]. Bratislava : Univerzita
Komenského, Filozofická fakulta, Katedra filozofie a dejín filozofie, 2014, 107 s.
5
V súlade s Foucaultom „hierarchický pohľad― nemusí nutne znamenať hodnotiaci pohľad nadriadeného na
podriadeného, dôleţitejšieho na menej dôleţitého a pod. Foucaultovský panoptizmus nie je to isté, čo
Benthamovo Panopticon. Panoptické mechanizmy moci len vyuţívajú techniku oddelenia dvojice vidieť/byť
videný.
73
Panoptická [ako aj synoptická – pozn. aut.] schéma sa dá pouţiť zakaţdým, keď máme pred
sebou multiplicitu indivíduí, ktorým treba vnútiť nejakú úlohu alebo nejaké správanie―
(Foucault, 2004, s. 206). Na sebakontrolu a z nej vyplývajúcu sebadisciplínu (alebo aj sebanormalizáciu) stačí vedomosť, ţe „ma môţu vidieť―. Jednotlivec či celé davy.
Duch redakcie je tým, kto v rámci redakčného drilu (pod rúškom záujmu o osobný
úspech) vycvičí slobodných a nezávislých tvorcov v schopnosti obojakej sebakontroly:
sebakontroly vo vzťahu k redakčnej hierarchii („zdisciplinujem sa, lebo ma kedykoľvek môţe
pozorovať niekto – nielen nadriadený, kto ovplyvní hodnotenie mojich osobných kvalít a
hodnotenie mojich kvalít v porovnaní s inými tvorcami―) a sebakontroly vo vzťahu
k redakčnému publiku („zdisciplinujem sa, lebo som stále na očiach cieľovej skupiny
čitateľov, poslucháčov alebo divákov, ktorých názor na mňa a moju prácu ovplyvní
hodnotenie mojich osobných kvalít a
hodnotenie mojich kvalít v porovnaní s inými
tvorcami―). Panoptická redakčná hierarchia, ruka v ruke so synoptickým redakčným
publikom, napokon rozhodnú o kariérnom (ne)úspechu autora. V prvom prípade na základe
argumentu – „toto od teba očakáva tvoja redakcia, nesklam ju!― V druhom prípade na základe
argumentu – „toto od teba očakáva táto masa ľudí – tvoje publikum – nesklam ho!―
Mathiesen sa nemýli, keď tvrdí, ţe „panoptické a synoptické štruktúry [...] spoločne, práve
spoločne, plnia rozhodujúce kontrolné funkcie v modernej spoločnosti― (Mathiesen 1997,
219). V masmédiách celkom určite.
Základom kariérneho úspechu z pohľadu panoptického oka Ducha redakcie, je
nevnímať redakčné pokyny, príkazy, normy, štandardy, kódexy, atď. ako vonkajšie nariadenia
„zhora―, ale vstrebať ich natoľko, aby neboli ničím iným, neţ vnútorným presvedčením, ţe
práve toto obmedzenie mojej autorskej slobody a nezávislosti je mojou slobodnou voľbou. Ţe
som to ja, kto určuje, o čom informujem, ako informujem, aké výrazové prostriedky na to
pouţívam, atď. Ţe nie som tým a takým, akého ma chce mať moja redakcia, ale ţe ma moja
redakcia berie takého, aký naozaj som. Ţe moja jedinečnosť formuje tvár mojej redakcie.
A keď ju raz opustím, bude to pre ňu veľká strata. Nezabúdajme na „kapilárnu― podstatu
panoptickej moci. Práve ona umoţňuje infinitezimálny rozptyl Ducha redakcie do
najokrajovejších zón autorovho „ja―. Redakční profesionáli majú Ducha svojej redakcie
takpovediac „v krvi―. Presne vedia: u nás je to takto a takto: tomuto sa my nevenujeme,
o tomto my nepíšeme, týmto „ideme po krku―, týchto ignorujeme, k týmto sme neutrálni, toto
budeme „točiť― dookola, toto zľahka obídeme, atď. Výsledkom panoptického drilu je
74
poslušný, sám seba kontrolujúci a sám seba disciplinujúci tvorca s pocitom slobody,
nezávislosti a osobnej nenahraditeľnosti v redakcii.
Základom kariérneho úspechu z pohľadu synoptického oka Ducha redakcie, je
nevnímať podnety, nálady, výkyvy, normy, štandardy, excesy, nároky, atď. svojho publika
ako vplyvy „zvonka―, ale vstrebať ich natoľko, aby neboli ničím iným, neţ vnútorným
presvedčením, ţe práve toto obmedzenie mojej autorskej slobody a nezávislosti je mojou
slobodnou voľbou. Ţe som to ja, kto určuje, o čom informujem, ako informujem, aké
výrazové prostriedky na to pouţívam, atď. Ţe nie som tým a takým, akého ma chce mať moje
publikum, ale ţe ma moje publikum berie takého, aký naozaj som. Ţe je to moja jedinečnosť,
pre ktorú publikum zotrváva pri mojej redakcii. A keď raz médium opustím, bude to pre
publikum veľká strata. Výsledkom synoptického drilu je poslušný, sám seba kontrolujúci
a sám seba disciplinujúci tvorca s pocitom slobodnej a nezávislej, pre publikum
nenahraditeľnej VIP-persóny. Pripomeňme si, ţe v súvislosti so synoptickou praxou hŕby
pozorujúcej hŕstku, hovorí Mathiesen o novinároch ako o „bezmála novej triede verejnej
sféry― (Mathiesen, 1997, s. 219).
Zhoda „synoptického― odseku s predchádzajúcim „panoptickým― je taká zrejmá, ţe sa
priam ţiada doplniť: synoptická moc má tieţ „kapilárnu― podstatu, ktorá jej umoţňuje dostať
sa tvorcom „do krvi― a tým aj do tých najokrajovejších zón ich „ja―. Lebo len vtedy presne
vedia: náš čitateľ, poslucháč, divák je taký a taký, očakáva také a také témy, takýto slovník,
takéto zvuky, takéto obrázky; naše publikum chce, aby sme týmto „išli po krku―, týchto
ignorovali a k týmto boli neutrálni; aby sme toto „točili― dookola a toto zľahka obišli, atď.
Synoptický „systém moderných masmédií prešiel najvýznamnejším a stále sa zrýchľujúcim
vývojom zhodne s panoptizmom, naplnený istými základnými podobnosťami v štruktúre,
zahalený istými vzájomne sa dopĺňajúcimi funkciami a v ostatných rokoch s panoptizmom
zlúčený prostredníctvom spoločných technológií. [...] Panoptické a synoptické štruktúry
vykazujú viacero nápadných vývojových podobností, a spoločne, práve spoločne, plnia
rozhodujúce kontrolné funkcie v modernej spoločnosti― (Mathiesen, 1997, s. 219).
Moci synoptického plošného dohľadu hŕby na hŕstku sa Foucault nevenoval, jeho
charakteristiky techník a účinkov panoptických mocenských mechanizmov však zodpovedajú
aj moci synoptických praxí: „táto schéma umoţňuje zasiahnuť v kaţdom okamihu [...] stály
tlak v nej pôsobí skôr, neţ sa niekto dopustí chyby, omylu [...] uplatňuje sa spontánne
a nehlučne [...] vytvára mechanizmus, ktorého účinky sa navzájom zreťazujú. Tým priamo
75
pôsobí na indivíduá, [...] »dáva duchu moc nad duchom«. Panoptická [rovnako aj synoptická
– pozn. aut.] schéma je intenzifikátorom pre akýkoľvek mocenský aparát: zabezpečuje mu
úspornosť (pri výdavkoch na materiál, osoby a čas); svojím preventívnym pôsobením, svojím
nepretrţitým fungovaním a svojimi automatickými mechanizmami mu zabezpečuje účinnosť―
(Foucault, 2004, s. 206-207).
Umiestnime tieto slová do redakčnej praxe, aby sme si ozrejmili, ako asi vyzerá
diskrétna účinnosť nepretrţitého preventívneho panopticko-synoptického nevtieravého tlaku
Ducha redakcie. Otázka úspornosti je zrejmá: autor, ktorý nepozná redakčné pravidlá hry, je
neefektívny. Prináša témy, o ktoré nie je záujem; alebo témy, o ktoré záujem je, spracuje
neţiaducim spôsobom; alebo ţiaducu tému spracuje ţiaducim spôsobom, ale strávi pri tom
viac času neţ predpisuje redakčná „norma― daného ţánru; alebo téma, jej spracovanie i dĺţka
času sú primerané „norme―, ale po zverejnení hrozí redakcii trestné oznámenie či súd, a pod.
No existuje aj iná moţnosť, rovnako reálna ako beţná: téma, spracovanie, čas aj ţáner sú
v „norme―, čiţe v poriadku, nehrozí ani ţiadna právna dohra, ale cieľová skupina by takejto
verzii neuverila, neprijala by ju, v jej očiach by redakcia zlyhala. Publikum očakáva súlad
imidţu redakcie s „pravdami―, ktoré šíri. Tu sa dostávame z poľa úspornosti do poľa účinnosti
moci Ducha redakcie.
Zdanlivo to vyzerá, ţe si plošná hŕba publika vytrucuje od VIP-hŕstky tvorcov to, po
čom prahne, pretoţe redakčná hierarchická hŕstka (napr. majiteľov či vydavateľov) dozrie na
redakčnú hŕbu autorov, aby rešpektovali názory, potreby a ţelania plošnej hŕby publika.
A masmédiá sa rady zaštiťujú alibizmom očakávaní publika: „keby toto ľudia nečítali,
nepočúvali, nepozerali, tak by sme tlačili a vysielali niečo iné―. Bulvarizácia ale nenapreduje
preto, ţe si ju publikum údajne ţiada. Bulvarizácia je priamym dôsledkom akcelerujúceho
panopticko-synoptického tlaku modernej spoločnosti na neutralitu „pravdy―. Teda nie tlaku
majiteľov či vydavateľov masmédií na zatajovanie alebo vylepšovanie „pravdy―, ako sa
zvykne zjednodušovať. Tlak liberálnej spoločnosti na neutralitu „pravdy― má dlhšie dejiny
a hlbšie korene neţ sú dejiny a korene mediálnych domov a oligarchov, ktorí sa usilujú o ich
ovládnutie. Je nad rámec témy aj rozsahu tohto článku zodpovedať otázku novinárskej
„pravdy― a „lţi―, častý výrok „médiá klamú― však nezodpovedá realite. Prinajmenšom
zavádza. Ţiadne inštitucionalizované masmédium (ani najniţšia úroveň šestákovej tlače)
nemôţe tárať a ani netára. „Pravda― je síce vecou spoločenskej konštrukcie a ako taká má
toľko verzií, koľko interpretov vstúpi do jej prezentácie. Plus variácie a kombinácie týchto
verzií. Preto je „pravda― predmetom mocenských čiţe aj masmediálnych zápasov. Na
76
zdôraznenie závislosti „pravdy― od moci pouţíva Foucault pojem „reţim pravdy―. „Pravda je
vecou tohto sveta; vytvára sa iba prostredníctvom početných foriem prinútenia. A vyvoláva
ozajstné mocenské účinky. Kaţdá spoločnosť má svoj reţim pravdy, svoju »všeobecnú
politiku« pravdy, t.j. typ diskurzu, ktorý je prijímaný a funguje ako pravdivý; mechanizmus
a inštancie, ktoré umoţňujú rozlišovať pravdivé výroky od nepravdivých, prostriedky na
potvrdzovanie kaţdého z nich; [...] status tých, ktorí sú poverení povedať, čo platí za
pravdivé.― (Foucault, 2006, 119). No aj v rámci takto chápanej „pravdy― pre ţurnalistiku
existujú a platia princípy pravdy korešpondenčnej, o ktorú sa treba usilovať. Vráťme sa teraz
k predmetu našej práce, a tým je panopticko-synoptická moc Ducha redakcie nad slobodnými
a nezávislými tvorcami.
Denník SME verzus Penta / Petit Press verzus SITA6
Učebnicový príklad účinkov panopticko-synoptických mocenských techník, ktoré
uplatňuje Duch redakcie na svojich tvorcoch, sme získali túto jeseň (rok 2014) v mediálnej
odysei známej ako „denník SME verzus Penta―.
Odhliadnuc od faktov, ţe v obchode nešlo o kúpu denníka SME, ale o kúpu
päťdesiatich percent akcií celého portfólia vydavateľstva Petit Press; čiţe nešlo o budúcnosť
niečo vyše šesťdesiatich pracovníkov denníka, ale o budúcnosť vyše šiestich stoviek
pracovníkov celej spoločnosti; a kupujúcim nebola Penta, ale NAMAV – dcérska spoločnosť
Tlačovej agentúry SITA; navyše akcie boli na trhu vyše roka, a uchádzali sa o ne aj iní
záujemcovia, vrátane samotného druhého spoluvlastníka Petit Pressu – Prvej slovenskej
investičnej spoločnosti, takţe ţiadna narýchlo ušitá obchodná transakcia, ktorá by Petit Press
mohla zaskočiť. Odhliadnuc od týchto faktov, prostredníctvom hystérie resp. psychózy, ktorá
zavládla v redakcii denníka SME uţ pri predstave, ţe by „ich― Penta mohla „vlastniť― a
„ovládnuť―, a prejavila sa, prirodzene, aj navonok mnoţstvom článkov v štýle „Nedáme sa
opentať―7, sme získali cenný študijný materiál na analýzy typu:
6
Autorka tejto štúdie je manţelkou generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry SITA a zároveň konateľa dcérskej
spoločnosti NAMAV, ktorá si na kúpu akcionárskeho podielu vydavateľstva Petit Press poţičala peniaze od
holandskej investičnej spoločnosti V3 Media Holdings s priznaným, hoci bliţšie nešpecifikovaným vzťahom k
Pente.
7
Článok Redaktori SME: Nedáme sa opentať bol publikovaný 10.10.2014 a je dostupný online na:
˂http://ekonomika.sme.sk/c/7431543/redaktori-sme-nedame-sa-opentat.html˃. [cit. 2014-11-10].
77

Čo za fenomén má takú moc, ţe dokáţe, aby sa vyše mesiaca za „pravdu―
vydávali a za „pravdu― aj povaţovali polopravdy či otvorené nepravdy8?

Čo má takú moc, ţe prebiehajúca obchodná transakcia, sa vydáva a aj prijíma
ako nepochybné ovládnutie redakcie?

Čo má takú moc, ţe presadí ako „silnejší― rovnocenný 50%-tný podiel nového
akcionára oproti rovnako veľkému 50%-tnému podielu druhého akcionára?

Čo má takú moc, ţe dokáţe, aby skúsení novinári vyše mesiaca opakovane
porušovali celú paletu princípov profesionálnej tvorby, vrátane vlastného
etického kódexu?

Čo má nad novinármi takú moc, ţe ich prinúti verejne zneváţiť prácu kolegov
v ostatných médiách opakovanými vyhláseniami, ţe oni a iba oni produkujú
kvalitnú ţurnalistiku a navyše vyhláseniami, ţe sú posledným ostrovom
nezávislej a slobodnej ţurnalistiky v krajine?

Čo má takú moc, ţe všetci verejne zneváţení no neoslovení, všetci nepravdivo
osočení
či
inak
potupení
(predávajúci,
kupujúci,
financujúci,
sprostredkovatelia, dotknutí novinári, konkurenční novinári) mlčali a nebránili
sa; práve naopak, spoločným mlčaním vytvárali novú „pravdu― o „pravde―,
ktorú za pravdu nik nepovaţoval a nechcel jej veriť?

A napokon aj, čo má takú moc, ţe vyše mesiaca sa v spoločnosti prijíma
a napokon aj príjme ako „pravda― faktická nepravda, ţe Penta kúpila SME?
Odpovede na tieto otázky si vyţadujú hĺbkovú analýzu, diskrétna „ţelezná päsť―
Ducha redakcie však mnohé naznačuje. Lebo keď hŕba pozoruje hŕstku, hŕstka celkom
„spontánne― vedome podriadi (alebo aj celkom vedome „spontánne― podriadi) svoje
správanie princípu „čo si o mne pomyslia!― A keď hŕstka cíti ohrozenie svojej slobody a
nezávislosti, pocit nenahraditeľnej VIP-persóny jej dodáva aj pocit istého oprávnenia
dovolávať sa protektorátu moci hŕby publika. Napríklad medializovanou hystériou.
Zdôrazňujeme, ţe medializovaná hystéria nie je to isté, čo hysterická medializácia. Účinky
moci Ducha redakcie vyvolávajú v autorovi pocit dvojakej nenahraditeľnosti: „keď dám
8
Polopravdou a nepravdou tu rozumieme čiastočný alebo celkový rozpor medzi tvrdeniami redaktorov denníka
s faktami obchodnej transakcie v zmysle korešpondenčnej pravdy.
78
výpoveď, bude to veľká strata pre redakciu, ale zároveň aj veľká strata pre publikum; ak ma
necháte odísť, uţ nikdy nebudete mať to, čo vás doteraz obohacovalo, moju jedinečnosť; ani
vy tu v redakcii, a ani vy tam vonku―. Dvojitá „rana― – jednak pre redakciu, jednak pre
publikum. Medializovaná hystéria ako regulárna technika masmediálnej komunikácie
modernej spoločnosti však dokáţe vyvolať dočasnú „slepotu― a „hluchotu― zúčastnených na
oboch stranách – tak mediálnych tvorcov, ako aj ich publika. V tomto prípade sa prejavila
tým, ţe poznáme Odyseu denník SME verzus Penta, ale nepoznáme ţiadnu Odyseu
vydavateľstvo Petit Press verzus Tlačová agentúra SITA. Tá totiţ, napriek všetkým faktom,
nevznikla. Panoptický dril Ducha redakcie vţdy zabezpečí, aby sa nezverejnilo niečo, čo nie
je v súlade s jeho aktuálnymi zámermi. Synoptický dril Ducha redakcie zasa zabezpečí, aby sa
to, čo sa zverejní, zverejnilo práve v aktuálnom Duchu redakcie. Aj keď to v danom okamihu
znamená, ţe sa sloboda a nezávislosť zamení s beztrestnosťou.
Od začiatku do konca charakterizovala bludnú púť zápasu denníka SME o prijatie jeho
interpretácie „pravdy― o obchode zameranom na oligarchické ovládnutie redakcie,
prezumpcia viny nepriateľa a glorifikácia vlastnej bezúhonnosti a nenahraditeľnosti. Za cenu
opakovaného porušovania toho, čo by novinárom malo byť posvätným – nevydávať vlastné
dojmy, pocity a myšlienkové konštrukcie za fakty. Slová odchádzajúceho šéfredaktora
denníka SME vypovedajú o panopticko-synoptickej „kapilarite― moci Ducha redakcie viac
neţ akýkoľvek Foucaultov či Mathiesenov výrok: „V SME bola vţdy okrem túţby robiť dobré
noviny aj výborná nálada a aţ rodinná atmosféra. Moje očarenie nevyprchalo dodnes. Stále
som hrdý na to, ţe som sa mohol stať súčasťou tohto príbehu. Stále cítim, akú radosť mám
spolu s kolegami zo slobody, nezávislosti, z možnosti písať pravdu. Dnes sa však pre mňa
príbeh v SME končí. S Pentou vo vydavateľstve si uţ neviem predstaviť, ako by som robil
slobodné a sebavedomé noviny. Ako by som sa mohol tváriť pred Vami, čitateľmi, ţe to nie je
problém― (Kostolný, 2014, s. 1).9
Komunikačná technika medializovanej hystérie (či uţ ide o šíriacu sa ebolu, pokazené
jogurty v hladovej doline, alebo zmenu vlastníckych vzťahov) je v masmédiách čoraz
zreteľnejšia, častejšia a ukazuje sa ako vysoko účinná na rýchly rozptyl ţiaducich myšlienok a
trendov. Vysoko efektívna z hľadiska dočasnej „slepoty― a „hluchoty― k faktom sa ukázala aj
medializovaná psychóza redakcie denníka SME, najmä jej vedenia: slovenská verejnosť dnes
9
Zvýraznené časti textu sú vecou autorky, v pôvodnom texte zvýraznené nie sú. Poukazujú na charakteristické
rysy účinkov panoptických a synoptických mechanizmov moci Ducha redakcie nad slobodnými a nezávislými
autormi. Viditeľnosť týchto účinkov znásobí prihliadnutie na fakty, od ktorých sme na začiatku kapitoly
odhliadli.
79
uţ všeobecne „vie―, ţe Penta kúpila SME. Toto tvrdenie sa prijalo ako „pravda― bez ohľadu
na fakty kúpno-predajnej zmluvy. Dá sa preto len špekulovať o moţnej podobe a povahe
zverejnenia fakticky presnej informácie, ţe dcérska spoločnosť Tlačovej agentúry SITA
kupuje
za peniaze poţičané od holandskej investičnej spoločnosti V3 Media Holdings
s priznaným, no bliţšie nešpecifikovaným vzťahom k Pente, podiel nemeckého spoluvlastníka
vydavateľstva Petit Press, ktorý predstavuje rovnakých 50 percent akcií, akými disponuje aj
druhý spoluvlastník vydavateľstva, slovenská finančná skupina PSIS (Prvá slovenská
investičná spoločnosť). Znamená to, ţe ţiadne medializované „vytláčanie Penty do minority―
nie je pre Petit Press potrebné inak, ako „imidţovo―, pretoţe 50% rovná sa 50% a táto rovnica
neumoţňuje bez súhlasu druhého spoluvlastníka robiť akékoľvek zmeny existujúceho stavu.
A uţ vôbec neumoţňuje „ovládnutie redakcie―. Ani de iure, ani de facto. Takáto informácia
vypovedá inú „pravdu― o obchodnej transakcii, ktorá dostala prívlastok „mediálny obchod
roka―.
Klamali teda redaktori denníka SME? Neklamali. Len v súlade s Duchom redakcie
bránili svojho redakčného ducha. Aj keď tou obranou porušovali princípy ţurnalistickej
profesionality a novinárskej etiky.10 Na základe vlastnej myšlienkovej konštrukcie, zaloţenej
na prezumpcii viny „nepriateľa―, nedali priestor na vyjadrenie tým či iným, niečo zľahka
obišli, niekde napísali polopravdy. Nie však preto, ţe by chceli klamať či pravdu zatajovať,
ale práve preto, ţe, porušovali mnoţstvo pravidiel profesionálnej tvorby (napríklad
nerozširovali ani neoverovali zdroje), sa sami vzďaľovali od prísunu korektných, fakticky
presných informácií. Tie by však vytvorili inú „pravdu―. „Pravdu―, ktorá nebola v súlade
s Duchom redakcie (uţ vtedajšieho) denníka SME. Ešte raz, medializovaná hystéria nie je to
isté, čo hysterická medializácia. Jednotlivé komunikačné kroky, ku ktorým denník SME
v danom čase pristúpil, boli vedomé a premyslené. Boli v Duchu redakcie. „Ako vraví staré
príslovie, médiá vám nutne nepovedia, čo si máte myslieť, ale povedia vám, na čo máte
myslieť a ako na to máte myslieť. A ak sa chce človek dozvedieť prečo sa o niečom píše
a prečo sa o tom píše daným spôsobom, pohľad na zdroje mu [...] poskytne sakramentsky
10
Napríklad princípy nestrannosti, vyváţenosti, objektívnosti, pravdivosti a dôsledného overovania faktov,
rozširovania informačných zdrojov, poskytovania priestoru na vyjadrenie dotknutým stranám, prezumpcie
neviny, nezavádzajúcich titulkov, oddelenia komentárov a názorov od spravodajstva a faktov, nevydávania
vlastných názorov a myšlienkových konštrukcií za fakty, princíp neuvádzania názorov, ktoré protirečia faktom,
princíp nepoškodzovania dobrého mena, cti a dôstojnosti osôb, ktoré nevykonávajú protizákonnú činnosť alebo
verejné pohoršenie, atď. Pozri Etický kódex novinára z 26.11.2011 ˂http://www.ssn.sk/eticky-kodex-novinara/>,
ku ktorému pristúpil aj Denník SME ˂http://www.ssn.sk/wp-content/uploads/2012/01/Zoznam-pristupujucichorganizacii-k-EKN1.pdf>.
80
dobrú odpoveď. Nejde iba o to, či sa bude o veci vôbec písať, ide skôr o to, koľko pozornosti
sa jej dostane a aký bude tón článku― (McChesney, 2009, s. 16).
Duch redakcie denníka Sme, o ktorom sme doteraz písali, je nenávratne preč. Nie však
preto, ţe by do vydavateľstva Petit Press vstúpila Penta a „ovládla ho―. Ale práve preto, ţe
časť redakcie, čo chcela medializovaním hystérie zachrániť svojho vtedajšieho redakčného
ducha, odišla. No Duch redakcie je ţivý organizmus. Aktualizuje sa zmenou kaţdého prvku
svojho zloţitého systému. Nielen zmenou zákona, etického kódexu či vlastníka, ale aj (a
najmä) zmenou personálneho obsadenia tvorcov. Vynútenou či dobrovoľnou. Premyslenou či
neuváţenou. Spontánnou či vedomou. Pripomeňme si, ţe bytie Ducha redakcie je čisto
relačné. Starého Ducha redakcie, ktorý hodlal zabrániť zmene vlastníckej štruktúry
vydavateľstva Petit Press, tak vystriedal nový Duch redakcie, ktorý mieni dokázať, ţe sa „nič
nezmenilo―. Dá sa predpokladať, ţe naďalej slobodne „pôjde po krku― Pente. Pri posudzovaní
nového Ducha redakcie denníka SME však treba zohľadniť aj skutočnosť, ţe ten starý, čo za
sprievodu fanfár medializovanej hystérie práve odišiel do minulosti, nedovolil Tomovi
Nicholsonovi zverejniť kauzu Gorila11. Ten súčasný prijal Toma Nicholsona za
spolupracovníka v oblasti investigatívnej ţurnalistiky. Duch redakcie denníka SME našiel
súradnice nastavenia nového statusu quo svojej hierarchie i svojho publika a aktualizoval sa.
Nový Duch redakcie vie, ţe je hŕstkou, ktorú teraz bude hŕba pozorovať oveľa
dôslednejšie ako zvyčajne, aby sa presvedčila, ţe sa nič nezmenilo. Rovnako dobre však vie,
ţe na zmenu zmýšľania hŕby o čomkoľvek, stačí málo. Napríklad jedna dobre premyslená
medializovaná hystéria.
Záver
Súbeh otvorenosti a uzavretosti súčasných masových médií je naozaj paradoxný.
Masmédium sa ako inštitúcia správa navonok otvorene, no Duch redakcie, ktorý je
určovateľom i kontrolórom postojov a tvorby kaţdého mediálneho domu, je chránenou zónou
uzavretosti v dualite panoptického a synoptického dohľadu. Ich mechanizmy, oba fungujúce
na princípe vidieť/byť videný, pôsobia v symbióze a práve v tejto symbióze zabezpečujú
nenásilné, diskrétne, jemné, predsa však mocenské pôsobenie na slobodných a nezávislých
11
Pozri početné vyjadrenia Toma Nicholsona. Napr. v online vydaní denníka SME z 1.1.2012: Nicholson:
Núkali mi milióny, ak na Gorilu zabudnem. Dostupné na: ˂http://www.sme.sk/c/6200787/nicholson-nukali-mimiliony-ak-na-gorilu-zabudnem.html#ixzz3M5na0xIu˃.
81
masmediálnych profesionálov. Jeho základný účinok spočíva v tom, ţe „vštepí uväznenému
[slobodnému a nezávislému tvorcovi – pozn. aut.] vedomie, ţe je stále viditeľný, čím sa
zabezpečuje automatické fungovanie moci― (Foucault, 2004, s. 202).
Post-panoptickú éru online „tekutosti― tak v realite masových médií charakterizujú
typicky panoptické ako aj typicky synoptické praktiky Ducha redakcie. Sú jemnou
a diskrétnou „ţeleznou päsťou― nad produkciou slobodných a nezávislých tvorcov. Novinári
nedisciplinujú sami seba len pre panoptický pohľad hierarchie. Svoj karcer si nosia v hlave
a disciplinujú sa rovnako pre synoptický pohľad svojho publika. Veď – „čo si to len o mne
pomyslia!―
Bauman, Z. & Lyon, D. (2013). Tekutý dohled. Olomouc : Broken Books.
Deleuze, G. (1998). Postskriptum o kontrolných spoločnostiach. In
Deleuze, G. (1998).
Rokovania 1972 – 1990. Bratislava : Archa.
Foucault, M. (2004). Dozerať a trestať: Zrod väzenia. Bratislava : Kalligram.
Foucault, M. (2006). Truth and Power. Michel Foucault alebo Stať sa iným. Bratislava :
Kalligram.
Kostolný, M. (2014). Ţivot v SME. Denník SME, 15.10.2014, 22(237), 1.
Mathiesen, T. (1997). The Viewer Society: Michel Foucault´s ´Panopticon´ Revisited.
Theoretical Criminology: an international journal 1(2), 215-234.
McChesney, R. W. (2009). Problém médií : Jak uvaţovat o dnešních médiích.Všeň :
Grimmus.
Sámelová, A. (2014). Etické kódexy verejnoprávnych médií v kontexte spoločenského vývoja
Slovenska [Rigorózna práca]. Bratislava : Univerzita Komenského, Filozofická fakulta,
Katedra filozofie a dejín filozofie.
Sámelová, A. (2014). Post-panoptic panopticism in docile mass media (Post-panoptický
panoptizmus v poslušných masmédiách). In Human Affairs, roč. 24, č. 4, s. 470-480.
82
Simon, B. (2005). The Return of Panopticism: Supervision, Subjection and the New
Surveillance. Surveillance & Society 3(1), 1-20. Dostupné na: http://www.surveillance-andsociety.org/Articles3(1)/return.pdf
83
HRANICE PRÍPUSTNEJ MEDIÁLNEJ KRITIKY OSÔB VEREJNE
ZNÁMYCH A OSÔB SÚKROMNÝCH A ICH TRESTNOPRÁVNA
OCHRANA
Jana Klesniaková
Abstrakt: Médiá výrazným spôsobom ovplyvňujú verejnú mienku. Cieľom je poskytovať
verejnosti informácie o dianí v spoločnosti, kontrolovať riadenie štátu osobami
verejne činnými a odhaľovať ich protiprávne aktivity, podvody a nehospodárne
nakladanie s verejnými prostriedkami. Štát preto musí chrániť slobodu prejavu
pracovníkov masmédií. Obmedziť obsah alebo formu slobody prejavu moţno iba
v ústavou a zákonom vymedzených prípadoch. Jednou z okolností je aj ochrana
súkromia fyzických osôb. Hranica prípustnej kritiky a rozsah informácií
poskytovaných médiami sú odlišné v prípade osôb verejne známych a osôb
súkromných. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj právny
poriadok Slovenskej republiky stanovuje odlišnú mieru slobody prejavu pri
informovaní o skutočnostiach týkajúcich sa verejne známych osôb a súkromných
osôb. Pod vplyvom rôznych mocenských štruktúr či vlastníkov médií pracovníci
médií uvedenú hranicu prípustnej kritiky často prekračujú. Dochádza
k porušovaniu právnych predpisov. Preto musí byť ochrana súkromia verejne
známych osôb ako aj osôb súkromných chránená právnymi prostriedkami,
v prípadoch ultima ratio aj prostriedkami trestnými.
Abstract: The media significantly influence public opinion. Aim of the media is to provide
public with information about what is happening in society, control people
publicly active and detect their illegal activities, fraud and wasteful public
spending. State must therefore protect the freedom of speech of the working staff
of media. Limitation of the content or form of the freedom of speech can only be
realised in the Constitution and the Act defined cases. One of the factors is the
privacy protection of personal entity. The limits of acceptable criticism and the
range of information provided by media are different in the case of public figures
and private figures. The case law of the European Court of Human Rights as well
as the legislation of the Slovak Republic states a different level of freedom of
speech when informing about matters concerning the public figures and private
figures. Under the influence of various power structures and media owners, the
working staff of media often get over the acceptable limits of criticism. Which
causes failure of the legal regulations. Therefore the privacy protection of public
figures as well as private figures must be defended by legal means, in case of the
„ultima ratio― also by the criminal means.
Úvod
Spoločenské poslanie pracovníkov médií spočíva v objektívnom a pravdivom
sprostredkovaní informácií príjemcom o záleţitostiach verejného záujmu. Hromadné
84
informačné prostriedky plnia funkciu „stráţneho psa― najmä pri odhaľovaní protiprávnych
praktík a nedostatkov riadenia štátu zvolenými zástupcami občanov.
Na druhej strane však poskytujú médiá svojim pracovníkom moc. Moc verejne
ovplyvňovať vnímanie spoločenskej reality prostredníctvom výberu dôleţitých udalostí
a spôsobu ich spracovania do mediálnych obsahov prezentovaných verejnosti. Častokrát
v snahe naplniť ciele, ktoré preferujú médiá, novinári publikujú správy, ktoré svojim obsahom
či formou obmedzujú či zasahujú do práv chránených nielen na medzinárodnej úrovni
prostredníctvom Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj na vnútroštátnej úrovni Slovenskej
republiky. Neoprávnená mediálna kritika môţe ovplyvniť fungovanie a správanie
zasiahnutých osôb v spoločnosti, ako aj vnímanie týchto osôb svojím okolím či celkovo celou
verejnosťou. Týka sa to hlavne verejne známych osôb a súkromných osôb – teda osôb, ktoré
moţno označiť aj ako obete medializácie, teda pôsobenia médií. Na ochranu svojich
oprávnených záujmov (ochrana osobnosti, hlavne súkromia, cti a dôstojnosti, ochrana
zdravého vývinu mládeţe) majú dotknuté osoby ako obete k dispozícii opravné prostriedky
trestnoprávnej, občianskoprávnej, ale aj správnoprávnej povahy.
Cieľom príspevku je tak poskytnúť stručný rozbor faktorov pôsobiacich na
mediálnych pracovníkov a ovplyvňujúcich ich tvorbu mediálnych obsahov v záujme pôsobiť
na masy príjemcov, teda na verejnú mienku vo svoj prospech. Pod vplyvom rôznych
mocenských, marketingových a lobistických štruktúr mediálne obsahy a informácie balansujú
na hranici prípustnej mediálnej kritiky konkrétnej fyzickej osoby. Delenie osôb na verejne
známe a súkromné má pre slobodu prejavu pracovníkov masmédií a hranice prípustnej
mediálnej kritiky uvedených osôb podstatný význam. S uvedeným delením súvisí aj odlišný
rozsah právnych prostriedkov garantujúcich právnu ochranu pred neprípustnou mierou kritiky
v mediálnych správach.
Vybrané faktory ovplyvňujúce mediálny obsah
Kaţdý pracovník médií by mal, v rámci objektívneho a profesionálneho výkonu
svojho povolania, disponovať určitou mierou individuálnej slobody prejavu a voľnosti pri
rozhodovaní o vlastnej mediálnej práci popri nevyhnutnom rešpektovaní svojich pracovných
povinností ovplyvnených názorovým smerovaním konkrétneho
redakčného
rozhodovania
garantuje
príjemcom
85
mediálnych
média. Nezávislosť
obsahov
prístup
k rôznorodým, vyváţeným a nepredpojatým správam a názorom, čo v konečnom dôsledku
zvyšuje informačnú kvalitu a dôveryhodnosť samotného média u publika. Avšak práve pre
moc masmediálnych pracovníkov ovplyvňovať a manipulovať verejnú mienku podľa
poţadovanej ľubovôle rôznych silných nátlakových kruhov „sa masmédiá často stávajú
účinným prostriedkom na získanie a udrţanie ich sociálnej, politickej a ekonomickej
nadvlády― (DeFleur, M. L., & Ballová-Rokeachová S. J., 1996, s. 311).
Kaţdý hromadný informačný prostriedok charakterizuje hierarchia pracovných
pozícií, ktorá je postavená na vzťahoch nadriadenosti a podriadenosti. Z toho dôvodu „je na
Slovensku podriadený novinár jednak, pod tlakom zo strany média (vlastníka či
zamestnávateľa – vydavateľa, vysielateľa), na ktorého je zase vyvíjaný tlak politický alebo
ekonomický a jednak, pod priamym tlakom (priamou či nepriamou korupciou) zo strany
lobistických, ekonomických alebo politických záujmových skupín a inzerentov― (Mistríková,
Z., & Ţitný, M., 2001, s. 13). Tento nátlak vlastníkov masmédií, politických a mocenských
štruktúr na konkrétnych pracovníkov
médií sa prejavuje v postupe pracovníkov médií,
predovšetkým pri výbere udalostí, ich spracúvaní do mediálnych obsahov, zhromaţďovaní
faktov podporujúcich vierohodnosť a pravdivosť týchto mediálnych obsahov a konštruovaní
finálnej podoby zverejnenej informácie. „Spôsoby ovplyvňovania mediálnej práce nie sú vţdy
korektné a často vedú cestou korupcie – podplácania konkrétnych mediálnych pracovníkov,
najmä ak rozhodovanie o svojom článku a jeho obsahu, ponecháva novinár vonkajšej strane―
(Posio, M., 2004, s. 88-89). Vplyvní jednotlivci ako aj privilegované organizácie tak účinne
formujú konečné znenie informácie, a to skrytým presadzovaním vlastných hodnôt,
myšlienok, záujmov a ideológie, ktoré sa vďaka verejne prezentovanému mediálnemu obsahu
ďalej rozširujú medzi príjemcami, a tým upevňujú ich postoje a názory podľa ţelania
vládnucej a dominantnej elity, hoci publikovaná informácia nielenţe nespĺňa morálne a etické
poţiadavky pravdivosti a objektívnosti, ale hlavne porušuje zákonné podmienky zakotvené v
mediálnej legislatíve, či dokonca ohrozuje a poškodzuje záujmy chránené zákonom č.
300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „TZ―). Pracovníci médií
sa tak dopúšťajú protiprávneho konania zámerným a cieľavedomým konštruovaním
mediálnych obsahov či uţ pod nátlakom dobrovoľným (protisluţba novinára za úplatok alebo
za poskytnutie iných nemateriálnych výhod – cennej informácie) alebo nedobrovoľným
(donútenie novinára konať z dôvodu podriadenosti pod hrozbou straty zamestnania, zníţenia
platu, degradácie na niţšiu pracovnú pozíciu, obmedzenie slobody vyjadrovania pri výkone
svojho povolania).
86
Vplyv politických štruktúr
Skutočnosť, ţe „média sú často jediným dostupným praktickým prostriedkom pre
rýchly a efektívny prenos informácie k veľkému mnoţstvu ľudí a pre zaistenie „propagandy―,
zneuţívali uţ v minulosti autoritatívne reţimy, napríklad v období dvoch svetových vojen
v Nemecku, Japonsku a Sovietskom zväze, na účely politického ovládania a kontroly―
(McQuail, D., 1999, s. 150, 413). Rozsah manipulácie politických strán a jednotlivých
predstaviteľov, prostredníctvom masmédií neustal ani v súčasnosti. Dokonca moţno
konštatovať, ţe sa ešte znásobil a obohatil o rôzne nekalé praktiky politického boja o moc
a vplyv v spoločnosti plnej potenciálnych voličov. Politická názorová orientácia masmédia sa
prejavuje v spôsobe, akým pracovníci média referujú o rôznych spoločenských udalostiach,
o akých témach podporujú a iniciujú verejnú diskusiu alebo ju potláčajú, aké fakty zámerne
zamlčujú alebo umelo vytvárajú a predkladajú verejnosti, či v akom rozsahu ponúkajú
vyváţenú kritiku politikov pri nakladaní s verejnými prostriedkami vo verejnom
(všeobecnom) záujme alebo akými slovnými prostriedkami (nadávky, prezývky, invektívy)
opisujú vývoj politického diania v krajine a konanie zodpovedných osôb s cieľom prehlbovať
emócie príjemcov poţadovaným smerom.
Vplyv vlastníckych štruktúr
Okrem manipulácie zo strany politických strán a ich členov obmedzujú a regulujú
slobodu vyjadrovania novinárov aj vlastníci konkrétneho masmédia na základe svojho
nadriadeného postavenia, s ktorým súvisí aj právomoc vlastníka určovať pravidlá internej
redakčnej politiky daného masmédia. Vlastník rozhoduje o straníckej príslušnosti média ako
aj o mediálnej podpore ekonomických a ideologických záujmov konkrétnych vplyvných
a finančne dobre zabezpečených organizácií, firiem a jednotlivcov. Tomuto vnútornému
riadeniu masmédia, podľa príkazov jeho vlastníka, sa prispôsobujú aj postupy podriadených
novinárov pri spracovaní mediálnych obsahov, aby vyhovovali zadaným názorovým
poţiadavkám vlastníka média ako aj členom privilegovanej elity.
Vplyv mocenských štruktúr
Cielené pôsobenie masmédií na publikum a formovanie ich vnímania reality
sprostredkovanými mediálnymi správami
je predmetom záujmu aj mocenských skupín.
87
Hlavným úmyslom tejto „previazanosti masovokomunikačného prostriedku s konkrétnymi
mocenskými štruktúrami je snaha vytvárať v spoločnosti súhlas s interpretáciou spoločnosti
výhodnej pre dominantné vrstvy, minimalizovať pravdepodobnosť myšlienok na sociálnu
zmenu oslabujúcu mocenské a vedúce postavenie týchto skupín a zabezpečovať stabilitu
a reprodukciu existujúceho sociálneho a právneho poriadku, ktorý upevňuje a prispieva
k narastajúcemu mocenskému vplyvu silnej podnikateľskej menšiny na úkor slabej
spoločenskej väčšiny (beţných ľudí)― (Reifová, I. a kol., 2004, s. 75). Názornú ukáţku
neetického spôsobu získavania pracovníkov médií pre účely budúcej mediálnej propagácie
vlastných obchodných záujmov predstavuje „PR výlet konkrétnych masmediálnych
pracovníkov, od riaditeľov súkromnej televízie po radových novinárov, v Dubaji
organizovaný firmou Orange. Ani jeden z nich v uvedenom konaní spoločnosti Orange
nevidel ţiaden morálny problém ani konflikt záujmov, a predovšetkým nie moţnú snahu
spomínanej spoločnosti vyuţiť moc médií na spoluvytváraní postojov a názorov príjemcov,
a tým si posilniť svoje obchodné postavenie na trhu a nadobudnúť tak mediálnu výhodu oproti
konkurencii― (Šipoš, G., 2004, s. 73-74). Okrem toho, ţe ide o jasný príklad protiprávneho
konania (v podobe spáchania trestného činu prijímania úplatkov podľa § 328 TZ) pracovníkov
médií za poskytnutie protisluţby v rámci objednanej priaznivej mediálnej prezentácie
mobilného operátora, dochádza aj k porušeniu mravných hodnotových zásad v oblasti zákazu
prijímania akýchkoľvek úplatkov (darov, uhrádzania nákladov za sluţobné cesty)
obsiahnutých v čl. III. bodoch 10. a 11. Etického kódexu novinára, a tým k nedodrţaniu
etických povinností pri výkone povolania novinára.
Vplyv inzerentov
Masmédiá sa orientujú na zisk. Tomuto cieľu – generovať zisky – prispôsobujú aj
charakter svojich mediálnych aktivít. Najväčšie zisky médiám plynú, prirodzene, z reklamy –
z predaja vysielacieho času v rozhlase a v televízii a z predaja novinovej plochy ekonomicky
silným inzerentom. Hlavným cieľom komerčných médií je zarobiť čo najviac peňazí. Z toho
vyplýva, ţe počet reklám sa neustále zvyšuje v snahe získať si priazeň príjemcov ako
potenciálnych zákazníkov inzerovaných produktov na základe prezentovanej reklamy. Z toho
dôvodu patria aj inzerenti do skupiny tých, ktorí výraznou mierou ovplyvňujú a určujú znenie
verejne šírených mediálnych obsahov v rámci účinného dosahovania vlastných obchodných
zámerov. Komerčné médiá pre svoje „preţitie― na mediálnom trhu potrebujú silných
inzerentov a taký počet príjemcov (cieľovú skupinu), aby týchto inzerentov pritiahol. Takáto
88
taktika komerčných médií si vyţaduje poznať príjemcov svojich mediálnych obsahov, aby
dokázali zabezpečiť prezentovanej reklame adekvátnu pozornosť zo strany publika. Časový
rozsah vysielanej reklamy, spôsob a formu jej uvádzania, ako aj prípustnosť jej obsahu
definuje na úrovni zákonnej regulácie v §§ 31a – 37a zákon č. 308/2000 Z.z. o vysielaní
a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon
o vysielaní a retransmisii―) a na úrovni etickej samoregulácie reklamy Etický kódex, ktorý
uplatňuje Rada pre reklamu a Arbitráţna komisia Rady. Pod tlakom inzerentov a finančných
výnosov z reklamy však masmediálni pracovníci môţu zverejňovaným reklamným obsahom
porušiť etické zásady a zákonné ustanovenia mediálnej legislatívy či dokonca naplniť znaky
skutkovej podstaty niektorého z trestných činov upravených v ustanoveniach TZ.
Konkurenčný boj na mediálnom trhu
Masmédiá vyvíjajú svoje mediálne aktivity v určitom ohraničenom priestore, ktorý
moţno označiť ako geograficky definovaný mediálny trh. Kaţdý mediálny trh vytvárajú na
jednej strane masmédiá so svojou informačnou ponukou a na strane druhej publikum
preferujúce tie mediálne obsahy, ktoré vo väčšej hĺbke vystihujú ich záujmy a hodnoty.
Masmédiá sa v prostredí mediálneho trhu ocitajú vo vzájomnom konkurenčnom boji.
„Celkovo existujú v mediálnej sfére tri hlavné oblasti súťaţe: súťaţ medzi rôznymi typmi
médií (medzimediálna súťaţ – printové a elektronické médiá sú vzájomnými konkurentmi),
ďalej súťaţ v rámci jedného mediálneho typu (vnútromediálna súťaţ – média toho istého
mediálneho sektoru, printové média medzi sebou súperia a elektronické média medzi sebou)
a súťaţ medzi jednotlivými firmami (medzifiremná súťaţ)― (McQuail, D., 1999, s. 191). Vo
všetkých troch sférach konkurencie je však získanie publika pre médiá predovšetkým
elementárnym predpokladom finančného úspechu a výsledkom prepracovanej marketingovej
stratégie, ktorá spočíva v poznaní svojich príjemcov (cieľových skupín) cez ponúkané
mediálne obsahy. To znamená, ţe „pre masmédiá, a predovšetkým pre tie komerčné, je
účinkovanie na mediálnom trhu rovnakou ekonomickou činnosťou ako účinkovanie kaţdého
iného obchodného a výrobného subjektu na trhu― (Mistrík, M., 2000, s. 53). Moţno teda
konštatovať, ţe základným úsilím médií vo všetkých typoch trhového prostredia je „sledovať
naplňovanie spoločenského záujmu publika a maximalizovanie zisku― (Reifová, I. a kol.,
2004, s. 174). Tomuto takzvanému binárnemu cieľu, masmédiá prispôsobujú celú svoju
obchodnú taktiku. Jej súčasťou je snaha pracovníkov médií v prospech svojho zamestnávateľa
(šéfredaktora v tlači, vedúceho vydania v televízii a rozhlase) „odstaviť― konkurenciu na
89
mediálnom trhu. K tomu samozrejme vyuţívajú rôzne plytké a dokonca aj protizákonné
praktiky,
najmä
pri
selekcii
udalostí,
zhromaţďovaní
a spracúvaní
informácií
a
následnom formovaní konečného znenia mediálneho obsahu prezentovaného publiku. ―V
zápase medzi médiami totiţ víťazí rýchlejšia, negatívnejšia, jednoznačnejšia, pasívnejšia
a prekvapivejšie prijímaná správa― (Krno, S., 2008, s 49). A keďţe sú masmediálni pracovníci
pri informovaní verejnosti pod tlakom svojich nadriadených, sami uprednostňujú atraktívne,
príťaţlivé, čiastočne zábavné a bulvárne informácie bez hlbšej výpovednej hodnoty vo forme
neoverenej alebo nedostatočne overenej správy či informácie skresľujúce pravdivý sled
udalosti alebo publiku vsugerujúci význam udalosti podľa ţelania média. Horlivá snaha
masmédií informovať o verejných skutočnostiach ako prvý a tak predbehnúť svojich
konkurentov, znamená síce priniesť jedinečnú správu, avšak na úkor kvalitného
a zodpovedného prístupu pracovníka médií pri jej spracovaní do konečnej podoby navyše
v časovej tiesni. Následkom novinárskych aktivít v silnom konkurenčnom prostredí je
enormné mnoţstvo faktických nepresností, neoprávnených zásahov do práv a zákonom
chránených záujmov dotknutých osôb, neprofesionálny prístup novinárov pri výbere
medializovaných udalostí a pri spôsobe ich spracovania, nedostatočná práca so zdrojmi
informácií a štatistickými údajmi, nevyváţenosť správ podloţených odbornými vyjadreniami
tých istých expertov, neznalosť odbornej terminológie pri správach z oblasti práva či
ekonómie. V záujme prilákať čo najviac príjemcov, masmédiá venujú viac úsilia a pozornosti
grafickej úprave sprievodných atribútov mediálnej činnosti (webová stránka média, krátke
upútavky na propagáciu vlastného mediálneho obsahu) ako kvalite poskytovaných informácií.
Vymedzenie osôb verejne známych
Rôzne nátlakové faktory pôsobiace na prácu pracovníkov médií pri tvorbe mediálnych
obsahov sa prejavujú aj v rozsahu kritiky konkrétnych osôb, ktorá môţe prekračovať hranice
prípustnosti a porušovať právne predpisy, predovšetkým zasahovať do práv chránených
trestným právom. Delenie osôb, ktorých sa mediálne správy týkajú, je dôleţité z pohľadu
zásahu do súkromia konkrétnej osoby a z pohľadu dôleţitosti zverejňovanej informácie pre
verejnosť.
Do šesťdesiatych rokov minulého storočia súdy nerozlišovali hranice prípustnej kritiky
médií voči súkromným osobám a osobám, ktoré napríklad zastávali verejné funkcie v štáte,
alebo boli známe z dôvodu svojho pôvodu, či iných aktivít, umeleckých, športových,
90
vedeckých, a teda boli aj väčším predmetom záujmu pracovníkov médií pri informovaní
verejnosti. Zmena nastala v USA, keď v roku 1964 Najvyšší súd štátu Alabama v prípade
ohovárania vo svojom rozhodnutí rozlíšil podľa miery tolerancie voči zverejnenej kritike zo
strany médií dve skupiny osôb - verejné osoby „Public Figures― a súkromné osoby „Private
Figures―. Súd stanovil, ţe „verejná osoba (pri ohováraní) v médiách musí preukázať, ţe boli
o nej uverejnené nepravdivé tvrdenia a šíriteľ konal so skutočne zlým úmyslom, ktorý
spočíval buď v úmysle alebo v hrubej profesionálnej nedbanlivosti― (Prípad New York Times
v. Sullivan, 376 U.S. 254, 1964). Túto koncepciu rozdielneho súdneho prístupu pri limitovaní
zásahov médií do ţivota súkromných a verejných osôb, presnejšie zakotvil Najvyšší sud na
Floride vo svojom rozhodnutí z marca 1976, keď „v rámci termínu „Public Figures― rozlíšil
„Total Public Figure― osobu verejne známu a „Vortex Public Figure― osobu známu iba
čiastočne― (Prípad Time, Inc. v. Firestone, 424 U.S. 448, 1976). Účelom tohto delenia bolo
konkrétne určiť okruh prípustných informácií, ktoré médiá môţu publikovať o verejne
známych osobách, a ktoré tieto osoby musia strpieť vzhľadom na svoje postavenie
v spoločnosti. Z rozhodovacej činnosti súdov teda vyplýva, ţe „postavenie „Public Figure―
nadobúda osoba, ktorá sa z rôznych dôvodov (najčastejšie ide o výkon verejných a volených
funkcií v štátnom aparáte) stáva predmetom verejného záujmu― (Drgonec, J., 2008, s. 270), čo
znamená, ţe musí tolerovať zvýšenú pozornosť médií ohľadom svojej osoby, aktivít
a výrokov.
Verejne známe osoby v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva
Podľa amerického vzoru prevzal Európsky súd pre ľudské práva, v rámci svojej
rozhodovacej právomoci na úrovni Rady Európy, reguláciu právneho postavenia Public
Figures. Tým sa zásadne pozmenil rozsah uplatňovania slobody prejavu pracovníkmi médií
podľa čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„EDĽP―).
Pri vymedzení
hranice
medzi
slobodou
prejavu
masovokomunikačných
prostriedkov a ochranou súkromia Public Figures sa Európsky súd pre ľudské práva priklonil
na stranu médií, keď konštatoval, „hoci tlač nesmie prekročiť pevne stanovené hranice,
predovšetkým ochranu povesti iných, predsa musí poskytovať informácie a myšlienky
o otázkach diskutovaných na politickej scéne, rovnako aj o tých, ktoré sa týkajú iných oblastí
verejného záujmu. Sloboda tlače poskytuje verejnej mienke jeden z najlepších prostriedkov
ako poznať a hodnotiť myšlienky a postoje vedúcich osobností― (Prípad Lingens proti
Rakúsku, rozhodnutie z 8. júla 1986, Annuaire, č. 103, prípad Sürek proti Turecku (č. 1),
91
rozhodnutie z 8. júla 1999, sťaţnosť č. 26682/95). Svojou judikatúrou Európsky súd pre
ľudské práva garantuje ochranu médiám v súlade s čl. 10 EDĽP. Zvýrazňuje sa tak hlavná
úloha hromadných informačných prostriedkov sledovať a konfrontovať výkon verejných
funkcií a výroky Public Figures a „upozorniť tak verejnosť na akékoľvek protiprávne konanie
(spreneveru, korupciu, podvody) vo verejnej správe a pri konaní zvolených zástupcov
občanov― (Prípad Cumpana a Mazare proti Rumunsku, rozhodnutie zo 17. decembra 2004,
sťaţnosť č. 33348/96), o ktorých sa verejnosť nemala dozvedieť. Médiá tak majú moţnosť
nastoliť a podnietiť verejnú diskusiu o otázkach dôleţitého verejného záujmu. Z toho dôvodu
musia Public Figures akceptovať aj negatívne medializované názory a „verejnú kritiku voči
ich osobe na rozdiel od súkromných osôb, ktoré sa neangaţujú aktívne v oblastiach verejného
záujmu― (Prípad Marônek proti Slovenskej republike, rozhodnutie z 19. apríla 2001, sťaţnosť
č. 32686/96).
Pre činnosť médií je dôleţité poznať okruh osôb, ktoré Európsky súd pre ľudské práva
označuje ako Public Figures. Hranice prijateľnej kritiky sú teda širšie pokiaľ ide o verejne
činné osoby. Štrasburské orgány ochrany práva sem zaraďujú štátnych zamestnancov pri
výkone ich právomoci (Prípad Steur proti Holandsku, rozhodnutie z 28. októbra 2003,
sťaţnosť č. 39657/98), politikov (Prípad Marônek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
z 19. apríla 2001, sťaţnosť č. 32686/96, prípad Lingens proti Rakúsku, rozhodnutie z 8. júla
1986, Annuaire, č. 103, prípad Chemodurov proti Rusku, rozhodnutie z 31. októbra 2007,
sťaţnosť č. 72683/01, prípad Flux proti Moldavsku, rozhodnutie z 20. novembra 2007,
sťaţnosť č. 31001/03), vedúceho predstaviteľa regionálnej výkonnej moci – guvernéra
(Prípad Chemodurov proti Rusku, rozhodnutie z 31. októbra 2007, sťaţnosť č. 72683/01),
ministra ako individuálneho člena vlády (Prípad A/S Diena and Ozolins proti Lotyšsku,
rozhodnutie z 12. júla 2007, sťaţnosť č. 16657/03), vládu (Prípad Sürek proti Turecku (č. 3),
rozhodnutie z 8. júla 1999, sťaţnosť č. 24735/94) - limity povolenej kritiky vlády sú širšie ako
pri politikoch, a taktieţ sú za Public Figures označovaní cirkevní hodnostári a pápeţ (Prípad
Giniewski proti Francúzku, rozhodnutie z 31. marca 2006, sťaţnosť č. 64016/00) - kritika
encykliky pápeţa Jána Pavla II..
Osobitný prístup v rámci prípustnosti verejnej kritiky médií, sa uplatňuje pri výkone
povolania sudcu a prokurátora. Obe funkcie zosobňujú a zodpovedajú za riadny a spravodlivý
chod trestnej justície. Z toho vyplýva nevyhnutnosť ich právnej ochrany pred nepodloţenými
mediálnymi útokmi, ktoré by mohli negatívne ovplyvniť dôveru verejnosti v nestranný a
92
zákonný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov počas vyšetrovania
alebo súdneho konania.
V jednom z právnych dokumentov RE, v rezolúcii Parlamentného zhromaţdenia RE
o práve na súkromie (Resolution No 1165 (1998) of the Parliamentary Assembly of the
Council of Europe on the right to privacy) sú osoby verejného záujmu taxatívne vymedzené
ako osoby, ktoré hrajú úlohu vo verejnom ţivote či uţ v politike, ekonomike, umení, sociálnej
oblasti alebo v športe. Rezolúcia upravuje aj moţnosť, keď skutočnosti zo súkromného ţivota,
najmä politikov, môţu byť súčasťou verejného záujmu, hlavne v prípade, ak sa týkajú
spôsobu, akým vykonávajú svoju funkciu, a preto je legálne informovať o týchto
skutočnostiach verejnosť, ktorá pozostáva z voličov politikov. Tento rozšírený priestor
povolenej kritiky verejne činných osôb, však médiá môţu ľahko zneuţiť. Ide o prípady, keď
„jediným účelom zverejnenia informácií o súkromnom ţivote verejne činnej osoby je
uspokojiť zvedavosť verejnosti a vytvoriť lukratívny obchod pre médiá― (Prípad Société
Prisma Presse proti Francúzku, rozhodnutie z 1. júla 2003 o neprijateľnosti sťaţnosti č.
66910/01). Typickým príkladom sú bulvárne médiá. Bulvár sa zameriava „na plytké,
drastické, zábavné, vzrušujúce a lacné informovanie verejnosti o prípadoch brutálnych
zločinov a o následnom priebehu súdneho konania, ako aj o amorálnych pokleskoch
a nešťastiach, o spoločenských kuriozitách a klebetách zo sveta známych ľudí a médiami
umelo vytvorených a propagovaných celebrít, ale aj o politických a ekonomických
udalostiach sprostredkovaných publiku veľmi povrchne, zjednodušene a neúplne― (DeFleur,
M., & Ballová-Rokeachová, S. J., 1996, s. 66). Ústredným motívom existencie bulváru je
zvyšujúci sa finančný úspech, rastúci náklad, rozširujúca sa čitateľská základňa priaznivcov
takejto formy tlače a tomu zodpovedajúca dravosť po jedinečných, šokujúcich, škandalóznych
správach a fotografiách za kaţdú cenu bez akejkoľvek snahy o overenie pravdivosti faktov
alebo snahy o dodrţanie morálnych zásad a právnych predpisov pri práci novinára. V takom
prípade by mali „záujmy verejnosti a médií ustúpiť právu na ochranu súkromného ţivota
verejne činnej osoby. Keďţe kaţdý, vrátane osôb známych verejnosti, má legitímne
očakávanie, ţe jeho súkromný ţivot je chránený a rešpektovaný― (Prípad von Hannover proti
Nemecku, rozhodnutie z 24. júna 2004, sťaţnosť č. 59320/00). V súvislosti s touto
poţiadavkou, Deklarácia o slobode politickej diskusie v médiách (Deklarácia o slobode
politickej diskusie v médiách prijatá Výborom ministrov RE 12. februára 2004) zakotvuje
potrebu ochrany súkromného a rodinného ţivota politikov a verejných činiteľov pred
spravodajstvom v médiách v súlade s čl. 8 EDĽP. Zároveň apeluje na vnútroštátnu úpravu
93
zmluvných strán EDĽP, aby právne zabezpečili osobám verejne činným prístup k rovnakým
opravným prostriedkom proti médiám, ktoré majú k dispozícii ostatné súkromné osoby
v prípade porušenia ich práv médiami. Na druhej strane však ohováranie a uráţky zo strany
masmédií by nemali viesť k trestu odňatia slobody, iba ak závaţnosť poškodenia práv alebo
povesti vyţaduje prísne a primerané potrestanie, napríklad pri mediálnych prejavoch
nenávisti.
Trestnoprávna ochrana verejne známych osôb v podmienkach Slovenskej
republiky
Na území Slovenskej republiky určuje proporcionalitu medzi slobodou prejavu médií
a právom na súkromie osôb verejného záujmu predovšetkým judikatúra Ústavného súdu
a všeobecných súdov, ako aj znenie osobitných právnych predpisov.
Najvyšší stupeň ochrany nerušeného a riadneho výkonu funkcie osoby verejného
záujmu pred neoprávnenými a osočujúcimi útokmi médií zabezpečuje dikcia TZ. V § 128 (1)
TZ je vymedzený taxatívny výpočet verejných funkcií, ktoré zahŕňa termín „verejný činiteľ,―
ktorý z pohľadu ustálenej judikatúry Ústavného súdu (Nález ÚS SR z 5. januára 2001, II. ÚS
44/00-133) moţno subsumovať pod pojem „osoba verejného záujmu―. Verejným činiteľom je
prezident Slovenskej republiky, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, člen vlády,
sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky, sudca, prokurátor, príslušník ozbrojených síl,
osoba v sluţobnom pomere alebo iná osoba zastávajúca funkciu v orgáne verejnej moci, v
orgáne územnej samosprávy, orgáne štátnej správy či v rámci právnickej osoby, ktorá je
oprávnená rozhodovať v oblasti verejnej správy, člen stráţe na úseku ochrany prírody, notár a
súdny exekútor. Pracovník médií bude trestne zodpovedný podľa § 128 (1) TZ v prípade, ak
výkonom svojho povolania spácha trestný čin namierený proti verejnému činiteľovi
v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. Navyše verejnému činiteľovi bolo
priznané postavenie chránenej osoby podľa § 139 (1) písm. h TZ, čo pre pracovníka médií
ako páchateľa znamená moţnosť uloţenia vyššej trestnej sadzby na základe naplnenia znakov
kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu. Neoprávneným zásahom do riadneho
výkonu funkcie verejného činiteľa a orgánu verejnej moci, napríklad verejnou uráţajúcou
alebo osočujúcou kritikou, sa môţe protiprávne konanie pracovníka médií kvalifikovať ako
trestný čin útoku na orgán verejnej moci podľa § 321 (2) TZ, ako aj útoku na verejného
činiteľa podľa § 323 (2) písm. c, d TZ.
94
Rovnako ako na úrovni RE, aj slovenský právny poriadok poskytuje pred zásahmi
médií popri ochrane pôsobnosti prokurátora a policajta, aj špeciálnu ochranu nezávislého
a ničím nerušeného výkonu sudcovskej funkcie, keď v § 323 (2) písm. d TZ trestá útoky na
konkrétneho verejného činiteľa, ktorým je orgán činný v trestnom konaní alebo sudca. Ak
pracovník médií vyuţívajúc svoje povolanie, verejne útočí na osobu sudcu a na spôsob
realizácie jeho funkcie v úmysle verejným nátlakom pôsobiť na rozhodovanie sudcu
v konkrétnej veci, môţe byť stíhaný za trestný čin zasahovania do nezávislosti súdu podľa §
342 (2) písm. c TZ. Okrem trestnoprávnej ochrany nezávislosti a nestrannosti sudcu pred
neadekvátnou a kritizujúcou pozornosťou médií, reguluje rovnaký druh ochrany aj zákon č.
385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o sudcoch―), účinný od 1. januára 2001. V § 30 (2) písm. b, c predmetný zákon ukladá
sudcovi povinnosť jednak, odmietnuť nátlak, ktorý by ohrozil nezávislosť súdnictva a jednak,
nenechať sa ovplyvniť médiami a verejnou mienkou. V záujme účinnej ochrany totoţnosti
sudcu a jeho rodinných príslušníkov, médiá sú povinné pri medializovaní prípadu podľa § 34
(7) zákona o sudcoch nezverejňovať bez súhlasu sudcu jeho tvár a bydlisko ako aj jeho
rodinných príslušníkov, nakoľko sudca má právo na primerané utajenie údajov o svojej osobe.
Predmetné ustanovenia zabezpečujúce dôveru verejnosti k súdnemu systému ako najvyššiemu
garantovi spravodlivosti, sa okrem sudcu všeobecného súdu, podľa § 34 (8) zákona
o sudcoch, vzťahujú aj na sudcu Špecializovaného trestného súdu.
V súvislosti s výkonom verejnej moci sa zaručuje aj trestnoprávna ochrana osobnosti
verejného činiteľa, a to pri neoprávnenom zhromaţďovaní a následnom zverejňovaní ich
osobných údajov. Takýmto protiprávnym konaním môţu byť pracovníci médií potrestaní za
trestný čin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 (2) písm. b TZ. Navyše
pracovníkov médií moţno postihovať vyššou trestnou sadzbou, keďţe sa uvedeného
nelegálneho
konania
zasahujúceho
do
súkromia
verejných
činiteľov
dopúšťajú
prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov. Ochranu osobných údajov
verejných činiteľov okrem znenia § 374 TZ koncipuje aj čl. 19 (3) a čl. 22 (1) Ústavy SR a
zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Na druhej strane z výkonu funkcie verejného činiteľa nevyplývajú len práva garantujúce
nerušenú realizáciu svojho spoločenského postavenia v záujme verejnosti a ochranu súkromia
pred kritickými zásahmi médií, ale aj povinnosti. Podstatou funkcie verejného činiteľa je totiţ
„výkon ústavou alebo zákonom upravenej sluţobnej právomoci na verejnosti podliehajúcej
rôznym sluţobným príkazom, usmerneniam ako aj zákonnému reţimu kontroly buď odbornej
95
alebo laickej verejnosti. Otázkou verejného záujmu je preto slobodné získavanie informácií
o spôsoboch, akým verejní činitelia vykonávajú na verejnosti svoje ústavné a zákonné
právomoci. Preto si verejní činitelia musia byť vedomí toho, ţe budú vystavení pozornosti
verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti
minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na
verejnosti, respektíve v styku s verejnosťou― (Nález ÚS SR z 5. januára 2001, II. ÚS 44/00133). Z toho vyplýva, ţe „osoby verejne činné, teda politici, verejní činitelia, ale aj mediálne
hviezdy musia strpieť väčšiu mieru verejnej kritiky neţ iní občania. Podporuje sa tak verejná
diskusia o verejných veciach a slobodné utváranie názorov― (Nález ÚS ČR z 15. marca 2005,
I. ÚS 367/03). Príkladom uvedenej verejnej kontroly prostredníctvom médií sú aj ustanovenia
zákona č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„zákon o rokovacom poriadku), ktorý
bez obmedzení umoţňuje médiám a verejnosti
kontrolovať vystúpenia poslancov Národnej rady SR, či uţ na verejnej schôdzi Národnej rady
SR v § 19 zákona o rokovacom poriadku alebo na verejnej schôdzi výborov Národnej rady SR
v § 51 zákona o rokovacom poriadku. Podľa § 21 (2) zákona o rokovacom poriadku moţno
zasiahnuť do práva médií na informácie o konaní poslancov a ich ďalšie verejné šírenie len
v prípade, ak sa zástupcovia médií na schôdzi Národnej rady nevhodne správajú alebo
porušujú poriadok, v dôsledku čoho je predsedajúci oprávnený rušiteľa vykázať alebo nechať
vyviesť z budovy.
Vymedzenie súkromných osôb a právna ochrana ich súkromia pred médiami
Signifikantnou súčasťou osobnosti kaţdého jednotlivca je jeho súkromie, česť, povesť,
dôstojnosť. Právo na zákonnú ochranu osobnosti pred neoprávnenými a svojvoľnými zásahmi
a útokmi (napríklad aj zo strany pracovníkov médií) garantujú súkromnej osobe početné
právne dokumenty prijaté na medzinárodnej úrovni {čl. 12 Všeobecnej deklarácie ľudských
práv, čl. 17 a čl. 19 (3) písm. a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach}
ako aj na európskej úrovni {čl. 8 a čl. 10 (2) EDĽP} a v slovenských podmienkach taktieţ na
ústavnej úrovni {čl. 16 (1), čl. 19, čl. 22 a čl. 26 (4) Ústavy SR a čl. 7 (1), čl. 10, čl. 13 a čl.
17 (4) Listiny}.
V praxi sa však ochrana osobnosti a predovšetkým ochrana súkromia fyzickej osoby
dostáva
do
stretu
masovokomunikačných
s právom
na
prostriedkov.
slobodu
Realizácia
96
prejavu
jedného
a právom
práva
na
informácie
predstavuje
určité
obmedzenie uplatnenia práva druhého. V takom prípade by sa mala posúdiť dôleţitosť
informácie, ktorá sa má zverejniť ako aj rozsah následkov mediálneho zásahu do osobnosti
súkromnej osoby. Európsky súd pre ľudské práva zaujal v rámci určenia hranice vyváţenosti
oboch práv jednoznačné stanovisko. Pokiaľ ide o medializáciu aktivít verejne činných osôb,
médiám sa poskytuje širší priestor pri informovaní verejnosti, keďţe „masmédiá predstavujú
účinný prostriedok kontroly a konfrontácie verejných vyjadrení a súkromných činov všetkých
verejne známych osôb― (Prípad Lingens proti Rakúsku, rozhodnutie z 8. júla 1986, Annuaire,
č. 103). Naopak „pri súkromných osobách sa prednostne zabezpečuje ochrana osobnosti pred
právom masmédií na získavanie a zverejňovanie informácií― (Prípad S. Panev proti
Bulharsku, rozhodnutie z 3. decembra 1997, sťaţnosť č. 35125/97).
Trestnoprávna ochrana súkromných osôb pred neoprávnenou kritikou zo strany
médií
Tomuto európskemu smerovaniu zodpovedá aj právna regulácia ochrany osobnosti
súkromných osôb na území Slovenskej republiky. Normy trestného práva, občianskeho práva
aj správneho práva upravujú účinnú ochranu cti, dôstojnosti a súkromia osôb, vrátane otázok
týkajúcich sa ich intímnej sféry (napríklad zabezpečenie dôvernosti písomností osobnej
povahy, obrazových záberov, obrazových a zvukových záznamov týkajúcich sa fyzickej
osoby alebo iných jej prejavov osobnej povahy), ako aj garancie pred neoprávneným
nakladaním, spracovaním a verejným sprístupňovaním osobných údajov súkromnej osoby bez
jej súhlasu{§ 11 (1, 2) a § 12 zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov} a celý rad efektívnych opravných prostriedkov na nápravu
negatívnych následkov rušivých a neoprávnených zásahov masmédií do súkromného
a rodinného ţivota fyzických osôb.
V porovnaní s prostriedkami právnej nápravy občianskeho a správneho práva,
osobitosť trestného práva spočíva v moţnosti súdu postihovať pracovníkov médií ako
páchateľov veľmi prísnymi sankciami. Je to dôsledok aj toho, ţe ich protiprávne konanie,
ktorého negatívne účinky sú znásobené jeho medializáciou, napĺňajú znaky kvalifikovanej
skutkovej podstaty trestného činu. Médiá sú tak schopné bez právneho dôvodu obmedzovať
pokojné občianske spoluţitie. A preto objektom trestnoprávnej ochrany osobnosti je hlavne
ochrana nerušeného súkromia a spoločenskej váţnosti jednotlivcov a nemajetkových práv
právnických
osôb
a kolektívov.
Trestnosť
97
konania
médií
spočíva
jednak,
v úmysle zverejňovať informácie zaloţené na nepravdivých a vymyslených skutkových
tvrdeniach o súkromnej osobe a o právnickej osobe {napríklad, trestný čin ohovárania podľa §
373 (2) písm. c TZ, trestný čin krivého obvinenia podľa § 345 (2) písm. b TZ, trestný čin
šírenia poplašnej správy v § 361 (1) TZ, trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa § 375
(1) TZ}, jednak, v úmysle neoprávnene rozširovať obsah prejavu osobnej povahy súkromnej
osoby {napríklad, trestný čin porušovania tajomstva prepravovaných správ podľa § 197 (1)
TZ a trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa § 376 TZ} či obsah počítačového systému
alebo nosiča informácií súkromnej osoby {trestný čin poškodenia a zneuţitia záznamu na
nosiči informácií podľa § 247 (1) písm. a TZ} alebo osobných údajov súkromnej osoby
{trestný čin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 (1) písm. b TZ
konaním podľa § 374 (2) písm. a ,b TZ} a jednak, v úmysle verejne podporovať a propagovať
násilie a nenávisť voči jednotlivcom alebo skupine osôb pre ich príslušnosť k niektorému
národu, národnosti, rase a etnickej skupine alebo pre ich jazyk, farbu pleti, pôvod rodu alebo
náboţenské vyznanie, a to vyjadrovaním názorov vlastných či cudzích alebo rozširovaním
extremistických materiálov {napríklad, trestný čin podpory a propagácie skupín smerujúcich
k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 421 (2) písm. a TZ, trestný čin rozširovania
extremistických materiálov podľa § 422b (2) písm. b TZ, trestný čin hanobenia národa, rasy
a presvedčenia podľa § 423 (1) TZ, trestný čin podnecovania k národnostnej, rasovej
a etnickej nenávisti podľa § 424 (3) písm. b TZ, trestný čin podnecovania, hanobenia
a vyhráţania osobám pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti,
etnickej skupine alebo pre ich pôvod rodu podľa § 424a (1) TZ}. Zásah do osobnosti
súkromnej osoby niektorým z uvedených protiprávnych konaní pracovníkov médií nastáva, aj
keď súčasťou zverejnenej informácie nie je označenie konkrétnej osoby, napríklad
prostredníctvom mena fyzickej osoby či názvu právnickej osoby. Stačí, aby zo znakov
publikovaných v informácii bolo moţné presne určiť o akú osobu sa jedná.
Mimotrestná ochrana súkromných osôb pred neoprávnenou kritikou zo strany
médií
Aj keď trestné právo poskytuje relevantné a účinné prostriedky na ochranu osobnosti
súkromných osôb, úprava obsiahnutá v zákone č. 40/1964 Zb., občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OZ―) reflektuje v prvom rade nápravu negatívnych
následkov, ktoré osoba (fyzická aj právnická) utrpela neoprávneným zásahom médií do
svojich osobnostných práv. V § 11 OZ sa vymedzuje rozsah ochrany osobnosti, ktorá sa
98
poskytuje fyzickej osobe občianskoprávnymi prostriedkami. Podľa tohto ustanovenia má
fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti
a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. V záujme
ochrany týchto osobnostných práv fyzickej osoby „sa podľa OZ neobmedzuje sloboda prejavu
masmédií na základe kritéria pravdivosti či nepravdivosti danej informácie, ale na základe
intenzity zásahu danej informácie do osobnostných práv, preto moţno slobodu prejavu
pracovníkov médií obmedziť aj ohľadne niektorých pravdivých informácií― (Vojčík, P., 2004,
s. 17). K tomuto cieľu má súkromná osoba k dispozícii účinné opravné prostriedky zakotvené
v ustanoveniach §§ 13 – 16 OZ. Ich vyuţitím sa môţe súkromná osoba domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti (zdrţovacia ţaloba),
aby sa odstránili následky týchto zásahov (vrátenie alebo zničenie veci osobnej povahy), aby
jej bolo dané primerané zadosťučinenie (právo na opravu, právo na odpoveď, právo na
dodatočné oznámenie v masovokomunikačných prostriedkoch) a v prípade, ak bola v značnej
miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti, má fyzická osoba
tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd
s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Rovnaké občianskoprávne prostriedky na nápravu neoprávneného pouţívania názvu
a neoprávneného zásahu do dobrej povesti má aj právnická osoba podľa § 19b (2, 3) OZ.
Občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby deklaruje svojou koncepciou aj
zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o slobode informácií). V § 9 (1) predmetného zákona sa v zhode s úpravou §
12 OZ zakotvuje ochrana osobnosti a súkromia fyzickej osoby a všetkých jej osobnostných
práv prostredníctvom písomného súhlasu fyzickej osoby, ktorý potrebujú médiá, respektíve
orgány povinné sprístupňovať informácie na základe zákona o slobode informácií, na
vyhotovenie, pouţitie alebo sprístupnenie prejavov osobnej povahy fyzickej osoby verejnosti.
Osobitné právne prostriedky nápravy neoprávneného zásahu médií do osobnosti
súkromnej osoby konštruuje aj správne právo. Na základe Rezolúcie (74) 26 o práve na
opravu, prijatej 2. júla 1974 Výborom ministrov RE, ktorá odporúča vládam členských štátov
RE legislatívne upraviť minimálny súbor zásad týkajúcich sa práva na opravu nesprávnych
faktov ako aj práva na odpoveď v tlači, rozhlase a televízii a iných periodických médiách,
a po implementovaní smernice 89/552/EHS upravujúcej právo na opravu v VI. kapitole, aj
slovenské právne normy upravujúce mediálne právo – zákon č. 167/2008 Z.z. o periodickej
tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
99
„tlačový zákon―) a zákon o vysielaní a retransmisii, regulujú v zmysle ochrany osobnosti
právo osoby na opravu. Podľa § 7 tlačového zákona a § 21 zákona o vysielaní a retransmisii
právo na opravu osobe vzniká bezplatne na základe písomnej ţiadosti, ak sa v periodickej
tlači alebo vo vysielaní zverejní nepravdivé alebo pravdu skresľujúce tvrdenie o dotknutej
osobe. V § 8 tlačový zákon na základe písomnej ţiadosti priznáva osobám na ochranu ich
osobnosti aj právo na uverejnenie odpovede v prípade, ak periodická tlač obsahuje
nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti,
dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby alebo názvu či dobrej povesti právnickej osoby, na
základe ktorého moţno osobu presne určiť. Posledným opravným prostriedkom, ktorý môţe
osoba vyuţiť na odstránenie negatívnych následkov medializácie svojej osoby konkrétne
v konaní pred orgánom verejnej moci, upravuje § 9 tlačového zákona, ktorý garantuje osobe
právo na uverejnenie dodatočného oznámenia o konečnom výsledku tohto konania.
Inštitút ochrany osobnosti súkromnej osoby moţno teda zabezpečiť prostredníctvom
širokej škály opravných prostriedkov, ktoré by mali médiá odradiť od neoprávnenej
medializácie súkromného, rodinného a pracovného ţivota osôb, ktoré nie sú predmetom
verejného záujmu. Výška zisku médií by nemala preváţiť závaţnosť spôsobenej ujmy, ktorú
môţe súkromná osoba v dôsledku takéhoto mediálneho zásahu utrpieť.
Záver
Hoci na základe médiami rozširovaných informácií si verejnosť formuje vlastné
názory na stav a vývoj spoločnosti a konanie jej vedúcich predstaviteľov, k príjemcom sa
nedostávajú vţdy korektné a nestranné správy. Je to dôsledok nátlaku na novinárov zo strany
vlastníkov, mocenských skupín, inzerentov a konkurencie na mediálnom trhu. Protiprávne
konanie pracovníkov médií však podmieňuje okrem faktorov okolia, v ktorom realizujú svoju
novinársku činnosť, aj osobnostná charakteristika novinára formovaná stupňom vzdelania,
praktickými skúsenosťami či hodnotami.
Preto trestný zákon zakotvuje hranice prípustnosti obmedzenia slobody vyjadrovania
pracovníkov médií v záujme chránených objektov. Najširší rozsah trestnoprávnej ochrany
zabezpečuje
zákonodarca
pred
neoprávnenými
mediálnymi
zásahmi
do
súkromia
a nemajetkových práv verejných i súkromných osôb realizovaných médiami na základe
nepravdivých informácií. V prípade garancie nedotknuteľnosti súkromia, sa vyskytuje
100
v právnom systéme duplicita zákonnej ochrany prostriedkami trestného práva a občianskeho
práva. Obe úpravy sa líšia rozsahom právnej ochrany osobnosti ako aj moţnosťami nápravy
narušeného práva dotknutej osoby. Prednosťou trestnoprávnych opatrení je však reštriktívny
postih neoprávneného zásahu novinára.
Trendom súčasnej spoločnosti, predovšetkým dotknutých verejne známych osôb, ktoré
sa stali predmetom kritiky či ústrednou postavou medializovanej správy, je podávanie
trestných oznámení na konkrétnych novinárov, autorov tejto medializovanej správy. Za
posledné štyri roky boli podané zo strany verejne známych osôb trestné oznámenia na
viacerých novinárov, napríklad na reţisérku Zuzanu Piussi, na novinárku Zuzanu Petkovú
alebo na novinára Dušana Károlyiho. Všetky trestné stíhania uvedených novinárov boli
nakoniec zastavené.
Uvedená snaha dotknutých verejne známych osôb pričiniť sa o potrestanie
pracovníkov médií prostriedkami trestného práva, však nemá svoje opodstatnenie a nie je ani
znakom primeranosti, skôr je prejavom pomsty verejne známych osôb. Trestnoprávny postih
novinárov by mal byť realizovaný v minimálnej miere a viac by sa mali vyuţívať
občianskoprávne prostriedky na ochranu súkromia verejne známych ako aj súkromných osôb.
DeFleur, M. L., & Ballová-Rokeachová S. J. (1996). Teorie masové kominikace. Praha:
Karolinium.
Drgonec, J. (2008). Základy masmediálneho práva. Bratislava: Eurokódex.
Krno, S. (2008). Aktívne médiá v pasívnej spoločnosti. In Veda, médiá a politika. Zborník
príspevkov z konferencie Globalizácia, veda, vzdelávanie, médiá, politika. 1. vyd. Bratislava:
VEDA vydavateľstvo SAV.
McQuail, D. (1999). Úvod do teorie masové komunikace. 1. vyd. Praha: Portál.
Mistrík, M. (2000). Štruktúra televízneho vysielania na Slovensku. In Komunikácia 2000.
Zborník masmediálnej komunikácie, Trnava: UCM v Trnave.
Mistríková, Z., & Ţitný, M. (2001). Úloha médií v boji proti korupcii, etika v médiách,
korupcia v médiách. Bratislava: vydavateľstvo Róberta Vica.
101
Posio, M. (2004). Korupcia a profesionálna organizácia. Skúsenosť fínskeho novinára. In
Investigatívna ţurnalistika (rady právnikov, postrehy, úvahy, komentáre). Bratislava: Odbor
boja proti korupcii Úradu vlády Slovenskej republiky.
Reifová, I. a kol. (2004). Slovník mediální komunikace. 1. vyd. Praha: Portál.
Svák, J. (2006). Ochrana ľudských práv: z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských
orgánov ochrany práv. 2. vyd. Bratislava: EUROKÓDEX.
Svák, J. et al. (2006). Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Bratislava:
EUROKÓDEX.
Šipoš, G. (2004). Etika v investigatívnej ţurnalistike, príklady zo slovenskej praxe. In
Investigatívna ţurnalistika (rady právnikov, postrehy, úvahy, komentáre). Bratislava: Odbor
boja proti korupcii Úradu vlády Slovenskej republiky.
Vojčík, P. (2004). Ochrana osobnosti a médiá. Bulletin slovenskej advokácie. (1), 7- 27.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.
Judikatúra Ústavného súdu SR a ČR.
Právne predpisy Slovenskej republiky a pramene Rady Európy.
102
KOMIKS A MOC
Tereza Bartoňová
Abstrakt: Příspěvek představí komiks jako médium, které dokáţe s recipientem silně
manipulovat. Jeho moc stojí na zvláštním způsobu komunikace - na spojením
obrazu a textu. Text plni funkci popisnou a dialogickou, práce s obrazy vede
(často podvědomě) interpretaci. Komiks vyuţívá kulturních archetypů a symbolů,
aby vyvolal správné souvislosti, text poté informace zakotví, čímţ je dosáhnuto
poţadovaného dojmu. Komiks funguje jako prezentování (ne)vhodných postojů i
pokřivené reality. Příspěvek se zabývá především dvěmi ,,klubáckými" komiksy:
Rychlé šípy a Stráţci. Jazyk a obraz se stávají nástrojem, který vytváří obraz
správného a špatného jednání, nabízí malou úroveň představivosti, naopak obecně
přijímané vzorce chování recipientovi neustále opakuje. V příspěvku se budu
snaţit zprostředkovat skrytá sdělení ukrytá v příbězích. Ačkoli je tento ţánr často
spíše podhodnocován, nese v sobě velký potenciál společenské angaţovanosti tento fakt bude stát v centru příspěvku.
Abstract:
This paper introduces comics as a medium that can strongly manipulate the
recipient. His force stands on a special method of communication - conjuction of
image and text. Text performs the functions of a dialogic narrative, working with
images leads (often unconsciously) interpretation. Comics uses cultural archetypes
and symbols to evoke the right context, then the information anchor text, which is
attained the adequate impression. Comic works as presenting (in)appropriate
views and deformed reality. The paper deals mainly with two czech ,,club
comics": Rychlé šípy and Stráţci. Text and image are becoming a tool that creates
an image of right and wrong behavior, level offers little imagination, by contrast,
generally accepted behavioral patterns recipient repeats itself. In this paper I will
try convey hidden messages in the stories. Although this genre more often
undervalued, it hold great potential for social engagement - this fact will stand in
the center of the paper.
Úvod
Tento příspěvek se zabývá moţností případného vyuţití komiksového média k
manipulaci s recipientem, tvarování pohledu na svět, otázkou společenské angaţovanosti a
moci, kterou v sobě komiks nese.
Materiál, který jsem analyzovala, pochází především z 2. poloviny 20. století. V
případě válek a změny společenského pořádku se totiţ vyuţívají všechny komunikační
kanály, aby k adresátovi doputovalo to "správné" sdělení. Původně skrytá sdělení jsou pak
čitelnější, v některých případech aţ do očí bijící. V těchto případech je tak nutné při analýze
zohlednit historický kontext. Bez jeho znalosti a vytrţení díla nemusí sdělení 100% fungovat.
103
Proto jsem vznik komiksových děl a tehdejší kulturní kontext při zkoumání zohlednila a budu
jej popisovat i v této studii.
Komiks a moţnosti manipulace
Nejprve je třeba poloţit si otázku, zda je komiks vůbec schopen s recipientem
manipulovat. Dokáţe čtení komiksů vštípit určité modely chování? A pokud komiks má tuto
Obr.1 Obálky komiksů ze 40. let
moc, jakých mechanismů k ovlivňování vyuţívá? V čem spočívá tato síla?
Na ukázkách vidíme obálky dvou komiksů ze 40. let 20. století s oblíbenými
americkými superhrdiny: Batmanem (spolu s ním je přítomen samozřejmě i Robin),
Supermanem a Daredevilem. Díky jejich oblíbenosti a vlivu na recipienty je vyuţívala
americká vláda během 2. světové války k propagaci národních zájmů. Především
superhrdinské komiksy totiţ vyuţívají vizuální (ná)znaky, které v podstatě mění superhrdinu
na kulturní ideál. Například Superman je chápán jako dokonalá reprezentace vlastenectví,
Batman zobrazuje snahu o harmonickou společnost či dosaţení ideálního společenského řádu,
Wonder Woman bojuje za rovnoprávnost ţen. Superhrdinové tedy zastupují vzory chování
vhodného (a chtěného) v určitých společenstvích. Je logické, ţe byli proto vybráni, aby
zastupovali i politické zájmy: i mladší recipient tedy vidí, jak Daredevil bojuje s Hitlerem, ţe
104
Superman s Batmanem a Robinem vyzývají k odboji proti Japoncům. Stáváme se zde svědky
výchovy, která má z cíl přijetí vstupu USA do války v celé společnosti - i u dětí.
Co se ukázalo funkční během války bylo i nadále vyuţíváno později. Například
komiks Korea, my home byl vytvořen Američany pro korejské děti, aby srozumitelně
vysvětloval důvody války ve Vietnamu a obhájil americké stanovisko. Stejným příkladem
můţe být i komiks Grenada z roku 1984.
Obr. 2 Komiks Grenada, 1984
Tento komiks měl ospravedlnit americkou invazi na Grenadu v roce 1983. Vyuţíval k
tomu vysoce negativního popisu komunismu a jeho vzestupu v této zemi s nutným závěrem,
ţe přítomnost komunistů v čele země vyţadovala vojenský zásah. Důvody invaze byly dle
prezidenta Regana útlak, mučení obyvatel, špatné zacházení s americkými studenty medicíny
na území Grenady a potencionální šíření komunismu v oblasti Karibiku. V komiksu jsou
obyvatelé Grenady ukázáni jako oběti, které komunistické vedení země odmítá americké
vojsko s nadšením vítá.
105
Obr.3 Komiks Hansi, the girl who loved swastika, 1973
Další ukázka z roku 1973 Hansi, the girl who loved swastika, dokazuje, ţe komiks
nemusí nutně přenášet pouze politické obsahy. Hansi vypráví skutečný (pro tyto konkrétní
účely však drobně stylizovaný) příběh sudetské dívky, která odvrhne Boha a ve válečných a
poválečných událostech k němu těţce vrací. Ač přeţije válku, zajatecký tábor a nakonec si
vezme svou lásku z dětství, stále jí v ţivotě něco chybí - jak se ukáţe, je to právě víra v Boha,
které se ta politická svou intenzitou nikdy nevyrovná. Hansi nakonec v jménu Jeţíše přednáší
mladým lidem o víře a dokonce napomáhá problémové mládeţi k napravení. Její ţivot je
kompletní. Tento komiks vydala americká křesťanská organizace Spire Christian Comics v
obrovském nákladu a distribuovala ho do všech škol, které řídila.
Je jasně vidět, ţe komiks má potenciál propagovat konkrétní názory a postoje určitých
skupin. Správná prezentace hrdinů a jejich zájmů vede k přijetí těchto cílů i recipientem.
Zajištění moci totiţ spočívá v ovládnutí všech dostupných médií, zvláště těch, které silně
působí na určitou skupinu - coţ v USA v 2. polovině 20. století komiksy splňovaly. Zájem se
tedy posouvá na komunikační strategie komiksu: co mu poskytuje tuto moc? Jaké jsou
způsoby,kterými komiks promlouvá k recipientovi?
Komiks byl (především u nás) dlouho prezentován jako škvár a brak. Představa
komiksu jako nízké zábavy a podţánru dětské literatury přinášela i názor, ţe v sobě není
schopen nést jakékoliv hodnotné obsahy, tudíţ by nikoho ani nenapadlo, ţe by mohl s
recipientem manipulovat. Propaganda schovaná za zábavou je však jev častější, neţ bychom
106
si mysleli. Jsme ,,ostraţití" před televizí či rádiem, před jejich mocí, ale komiks chápeme
především jako odreagování, nízký druh zábavy. To mu propůjčuje velkou moc, protoţe můţe
obsahy přenášet zcela nepozorovaně.
Velmi důleţitějším rysem komiksu je prolnutí vizuální a verbální roviny. Koexistence
textu a obrazu v podstatě nenabízí ţádný prostor pro subjektivní imaginaci recipienta: vše je
řečeno i ukázáno. Pro své okamţité vizuální působení je vhodným médiem k přenášení
konkrétních obsahů. Narozdíl od filmu či literatury komiks příliš nevyuţívá metaforu. Jeho
sdělení je jednouché, důrazné a srozumitelné.Vizualita vysílá určitý signál, ţe příběh bude
jednoduchý a pro čtenáře nenáročný.
Vizuální působení a úderný jazyk má komiks společný s plakátem. Zásadní rozdíl je
ale v rozsahu. Komiks má seriálovou strukturu, tudíţ nabízí širší pole pro popis události či
problému. Můţe se jim podrobně věnovat, vracet se k ukázce ideálních vlastností, modelů
chování, apod.
Obr. 4 S. SAKHAROV a K. KUZGINOV, 1950 - 1953
Dalším důleţitým rozdílem mezi plakátem a komiksem je odlišná komunikace a
způsob prezentace témat. Plakát má daný narativ, nenabízí prostor pro imaginaci a s
postavami je problematické se ztotoţnit především proto, ţe jsou pro recipienta neznámou
figurou. Komiks nabízí díky svému podrobnějšímu popisu moţnost postavy poznat, oblíbit si
je nebo naopak zatratit. Negativní či pozitivní portrét můţe být u hrdinů budován nejen tím,
co říkají, ale i tím, jak vypadají. Komiks nemusí být pouze odvyprávěným příběhem, můţe do
vysoké míry určovat povahu vyprávění.
107
Ukázka komiksu Cavegirl vydaná Catechetical Guild Education Society roku 1947
například recipienta ujišťuje, ţe bílý kolonizátor se nemá v dţungli čeho bát, jelikoţ je
bezvýhradný vládce přírody. Ne domorodci, ale on (v tomto případě dokonce ona) rozkazuje
zvířatům, je schopný fungovat v souladu s přírodou a chce jí pomoci v přeţití. Domorodci
jsou vykresleni jako agresivní sobci, které musí ,,cizinka" Cave girl naučit, jak se v jejich
Obr. 5 Komiks Cave girl, 1947
vlastním prostředí chovat.
Komiks Is this tommorow? z roku 1954 má za cíl působit jako ,,strašák" - konkrétně
před komunismem. Vykládá moţnou podobu USA pod nadvládou této diktatury a popisuje
,,hrozivé" situace, ke kterým by mohlo dojít. Poslání tohoto komiksu je aktivizovat čtenáře,
jak dokládá seznam pouček, které nejlépe před komunismem ochrání, například ,,být
především Američanem".
108
Obr. 6 Komiks Is this tommorow?, 1954
Ve stavbě komiksu tedy můţeme nalézt několik dominantních manipulačních strategií:
• odráţení reality pokřiveným způsobem, resp. takovým, který hájí postoje a zájmy určité
skupiny
• moc autora je téměř neomezená, ukáţe a popíše fakta, které nejlépe slouţí jeho účelům
• negace, tj. vymezování vlastní pozice prostřednictvím opozice my X oni
• zobrazení a detailní popis určité situace v potřebném světle
• vyuţití hrdiny a antihrdiny, nabídka ztotoţnění
• předloţení chtěné interpretace světa
Klubácké komiksy jako nástroj výchovy
Výše zmíněné motivy najdeme i v českém prostředí, pro ukázku mi budou slouţit dva
známé klubácké komiksy, Rychlé šípy a Stráţci.
Klubácké komiksy zřetelně vytyčují hranice správného a nevhodného chování - právě
tento silný motiv je nejzřetelněji pojí i se superhrdinskými komiksy. Existuje ještě několik
podobností, které jsou zároveň distinktivními rysy klubáckého komiksu. Prvním z nich je
seriálovost: stejné hrdiny najdeme v kaţdém díle, většinou je to skupina dospívajících
chlapců. Vyznačující se rozmanitostí jak vzhledovou, tak povahovou. Příběh se odehrává
téměř vţdy na jedné straně a je ucelený, minisérie pak tvoří většinou 2 - 4 příhody. Silný je
109
především didaktický vliv příběhů - slouţí čtenářům za mravní příklad, bojují proti
chuligánství a zahálce, napravují své okolí. Mezi tyto příběhy je čas od času vloţena komická
epizoda, kterou má na svědomí často jedna a ta samá postava. Co klubácké komiksy od
superhrdinských odlišuje, je jejich přímá souvislost s určitým časopisem, popřípadě s
organizací. Chlapci k ní patří a jejich činnost je zároveň také inspirací k činnosti reálných
klubů (například budování klubovny, prázdninové a víkendové výlety, dobrovolná pomoc
okolí).
Komiksem, který nastolil toto schéma, byly Rychlé šípy. Jejich výchovný vliv se zdá
při zpětném pohledu aţ směšný: na svůj věk jsou neuvěřitelně zodpovědní, jejich chlapecké
potřeby naplňují zcela nepřirozené skutky: pouze pomoc potřebným, úklid či dobrovolná
práce a brigády. Ihned po začátku vydávání si je však čtenáři Mladého hlasatele velmi oblíbili
a ač Foglar takto dlouhou sérii neplánoval, musel se přáním čtenářů podřídit. To také
Obr. 7 Dvě varianty prvního dílu Rychlých šípů
dokazuje, jak silný měl tento komiks vliv.
Na prvním obrázku vidíme první díl Rychlých šípů vůbec ,,Černí jezdci řádí". Tento
příběh byl později dvakrát překreslen, zmizely šátky a Jindra unikne pověšení - příběh v této
formě prý příliš připomínal americkou gangsterku. Byl také přejmenován na ,,Mirek
zachraňuje Jarku", coţ má do budoucna evokovat roli Mirka Dušína jako neotřesitelného
110
mravního hrdinu. Druhá ukázka je typická epizoda Rychlých šípů: ukazuje jednu z jejich
aktivit, modrý ţivot. Za kaţdý předem určený skutek si chlapci můţou vybarvit políčko v
denním plánu, čím víc políček, tím lépe. Příběh je doplněn o Rychlonoţkovu komickou
vloţku.
Komiks Stráţci vznikly v roce 1967 a na první pohled se drţí modelu, který o
necelých třicet let dříve zavedly Rychlé šípy. Shody najdeme vizuální i obsahové (například
seznámení hochů). Jak je parné z následujících obrázků, kopírování námětů bylo mnohdy
Obr. 8 Kopírování námětů v komiksech
téměř doslovné.
Co je však ve Stráţcích novinkou je obohacení čistě chlapeckého světa Rychlých šípů
o dívky. Zatímco v prvním případě jde pouze o příbuzné nebo ,,domovnice", občas děvčata ze
spřáteleného klubu, kterým chlapci pomůţou s klubovnou, u Stráţců se setkáme s zcela jiným
zobrazením. Dívky jsou součástí dobrodruţství, i předmětem touhy. Jak níţe vidíme, autoři se
je (nezřídka kdy) nebojí zobrazit ve vyzývavých modelech.
111
Obr. 9 Zpracování ţenských postav ve Stráţcích
Co se však diametrálně liší je politické smýšlení chlapců. V Rychlých šípech se sice
mění roční období, jinak ale panuje bezčasí (aţ na pár dobových reálií, které zmíním později).
Policisté či armáda v příbězích nefiguruje, maximálně jako autorita trestající uličníky poté, co
na ně Rychlé šípy upozorní či je přímo zneškodní (coţ bývá častější). Ve Stráţcích si ale
zřetelně všimneme motivů, které komiks propojují s dominantní dobovou ideologií, v té době
komunismem. Jejich autor Vlastislav Toman však odmítá, ţe by měli čemukoli slouţit. Říká k
tomu například: „Cenzoři naštěstí nečetli ábíčko1 zevrubně, šli po slovech: SSSR, budování. A
hledali vnější známky angaţovanosti. Tak co? Rozmístil jsem je. ABC ale bylo ke čtení.― 2 V
příbězích chlapci cvičí s armádou, lidovými milicemi, stýkají se s partyzány nebo poslouchají
pamětníky Vítězného února.
1
Stráţci vycházeli v časopise ABC
FENCL, Ivo. HISTORIE ABC A VLASTISLAV TOMAN ČÁST.2. [online]. [cit. 2014-12-10]. Dostupné z:
http://www.citarny.cz/index.php/knihy-lide/autori-a-knihy/spisovatele-a-knihy/388-historie-abc-a-vlastislavtoman-ast2
2
112
Obr. 10 Příklady z politického zaujetí chlapců
Zásadní otázkou je, proč i přes opakované kopírování motivů, vizuálních rysů a
nepopiratelnou podobnost těchto dvou komiksů stále nahlíţí na jeden jako ,,nevinný
obrázkový seriál" a na druhý jako ,,nástroj komunistické propagandy"?
Rychlé šípy se k politické situaci vyjadřují jen v několika případech. V díle ,,Rychlé
šípy mají dobrá srdce" chlapci výdělek z brigády nedají na zvelebování klubovny, ale
uprchlíkům ze Sudet. Roku 1948 Jaroslav Foglar napsal dva příběhy s názvy ,,Rychlé šípy na
stavbě mládeţe" a ,,Rychlé šípy zlepšují odvoz hlíny". I přes snahu chlapců budovat se
Svazáky socialistický stát byl časopis Vpřed, kde Rychlé šípy v té době vycházely, téhoţ roku
zrušen. Foglar dokonce odebral bubliny a text je umístěn pod obrázky, aby český komiks
příliš nepřipomínal ten západní imperialistický, který byl odmítán jako burţoazní výmysl.
113
Obr. 11 Rychlé šípy a politická propaganda
Rychlé šípy nelze tedy nazvat jako čistě apolitický komiks. Přesto je míra politizace
114
nesrovnatelně menší, neţ u Stráţců. Ráda bych však tuto opozici - nevinný komiks X
propaganda - zproblematizovala. Tvrzení, ţe Rychlé šípy nejsou určitou propagandou by byl
totiţ nesmysl. Zásadní rozdíl mezi těmito příběhy je v povaze sdělení. Rychlé šípy s
recipientem manipulují podobě, jako Stráţci - jejich ideální modely chování se netýkají
podpory určité politické ideologie, ale kulturní představě o vzorech.
Obr. 12 Modely chování v Rychlých šípech
Jak je vidět na ukázce, i Šípy se snaţí své okolí přetvářet k lepšímu. Nesnesou, aby
někdo lelkoval, zahálel. Snaţí se své ideály a postoje předat dál, manipulovat s těmi, kdo
jejich přesvědčení nesdílí. Na další ukázce vidíme, ţe to není ojedinělý případ, k výchově
stejně starých hochů dochází vcelku pravidelně. Šípy tím dokazují, ţe je třeba působit na své
okolí, měnit ho tak, aby kaţdý jedinec pracoval pro dobovou ideologii, ačkoli nejde o
politiku, ale společenskou roli.
Rychlé šípy se snaţí vzdělávat, vychovávat, ozvlášnovat vtipnými vloţkami.
Vyústěným příběhu je vţdy rada nebo poučení, chlapci nabádají k řádnému chování,
pomáhání slabým, vystupování proti nespravedlnosti, zdůrazňují zdravý ţivotní styl,
vychovávají k respektu k zákonům a autoritám a varují své okolí před nebezpečným
chováním. Stráţci v podstatě dělají to samé. Kopírují Šípy téměř do puntíku, pouze jsou více
politicky zabarveni. Je to přímá ukázka toho, jak i český komiks slouţil a podporoval určité
postoje a politický reţim.
115
Závěr
Lze tedy shrnout, ţe moc komiksu spočívá především v následujících bodech:
• přenášení obsahů nenáročnou formou
• vyuţití hrdinů jako vzoru chování
• podrobný popis situací, charakterů i doby
• prostor pro zobrazení zájmů nejrůznějších skupin
• vytváření opozic
• vliv na recipienta prostřednictvím několika rovin
Je třeba si uvědomit, ţe i ,,niţší forma umění", za jakou se dodnes občas komiks
pokládá, v sobě má moc přenášet určitá sdělení. Nevnímat tuto moc a nepřistupovat ke čtení s
jistým odstupem znamená neporozumět příběhu a ochudit se o jednu úroveň čtení. Stejně jako
tzv. vysoká literatura odráţí komiks svou dobu, dominantní skupiny a je schopen
problematizovat určité společenské problémy.
Diesing, H. (2011). Český komiks 1. poloviny 20. století. 1. vyd. Verzone.
Čintál, K. Major Zeman a Stráţci, komiks a ideologie. In: Host do školy, 3/2008.
Foglar, J. Rychlé šípy. Čísla vydaná v letech 1938 – 1951.
Toman, V. Stráţci. Čísla vydaná v letech 1967 – 1984.
Kořínek, P. (2012). Signály z neznáma: český komiks 1922-2012. 1. vyd. Arbor Vitae:V
Řevnicích.
116
KAPITOLA 2
117
CENTRALIZACE A ZMĚNY VZDĚLÁVACÍHO SYSTÉMU V
REGIONECH RUSKA S PŦVODNÍMI ETNICKÝMI SKUPINAMI
Darima Batorova
Abstrakt: Práce pojednává o politickém kontextu ve vzdělávání v ruské mnohonárodnostní
společnosti, konkrétně o moţnostech regionů určovat vlastní vzdělávací politiku.
Autorka se zabývá moderováním systému vzdělávání, především na středních
školách se zaměřením na vzdělávání ve vlastním jazyce a financování
národnostního vzdělávání. Pod národnostním vzděláváním autor rozumí
především výuku samotného lokálního jazyka, ale taky i regionální předměty jako
jsou dějepis, literatura, uměni a národní sporty apod. Politikou centralizace v této
práci je označen proces posílení federální vlády na úkor regionů skrz
administrativní reformu, která nastartovala po roce 2000. V Rusku se tomu také
přezdívá „budování vertikály vlády―. Jako výzkumné teritorium slouţí Republika
Burjatsko a bývalý Ust-Ordynský Burjatský autonomní okruh, dnes Irkutskaja
oblast (mapa 1.). Daná území byla vybrána kvůli tomu, ţe Burjati jsou největší
původní národnost na Sibiři a zároveň obývají regiony s odlišným
administrativním statusem. Výzkum byl podpořen Grantovou agenturou
Univerzity Karlovy v Praze (projekt č. 559612).
Abstract: This work focuses on understanding how the contemporary processes of political
centralization in Russia moderate the educational system in the regions that have a
large native population of an ethnic minority. The areas of the research are grade
schools in the regions with the Buryat minority: the Buryat Republic and the
former Ust-Ordynski Buryatskyi Autonomous District. Those regions were
choosen because of their different administrative status and due to the large
representation of Buryat people living there. The political centralization that has
started in the year 2000 was expressed in the strengthening of the federal
government at the expense of the regions. The author will study to what extent
the regions can determine their own educational policies and discuss the
inequalities among the regions. The research work was supported by funding from
the Charles University Grant Agency (grant number 559612).
Úvod
Problematika národnostního vzdělávání je těsně spojená s vnitřním politickým
systémem dané země. Na systém vzdělávání je proto nutné pohlíţet jako na součást vize
budoucnosti dané země a jejího politického směřování. Proklamovanou hodnotou moderního
vzdělávání je předpoklad sociální konsolidace a to zejména v případě polykulturního a
mnohonárodnostního státu. Jedním z výsledků by měla být větší tolerance a hlubší důvěra
mezi představiteli různých sociálních skupin a etnik.
118
Na první pohled je národnostní politika v současném Rusku pasivní, bezforemní a
nekoncepční. Ruské národnostní politice není věnován ţádný oficiální dokument federálního
rozsahu, od roku 2004 nemá národnostní agenda vlastní státní organ a spadá pod správu
Ministerstva regionálního rozvoje, které se věnuje této problematice okrajově. Ministerstvo
Federace, národnostní a migrační politiky RF (rus. Министерство по делам федерации,
национальностей и миграционной политики) bylo zrušeno v roce 2001. Větší část agendy
byla předaná Ministerstvu vnitra. V roce 2004 bylo vytvořeno Ministerstvo regionálního
rozvoje, které se ujalo národnostní problematiky Ruska. Avšak národnostní politika není
prioritním směrem práce ministerstva, které je především změřené na celkový sociální a
ekonomický vývoj regionů, administrativní organizaci, výstavbu a systém komunálních
sluţeb. Dokonce v ruském právním systému není definován pojem „národnostní menšina―, a
přitom se tento termín vyskytuje v Ústavě Ruské Federace (Ústava RF, č. 71, 72). Zároveň je
potřeba si uvědomit, ţe v Rusku u sedmi etnik počet jejích příslušníků převyšuje milion a u
dalších šestnácti etnik počet 400 tis. lidí, včetně Burjatů. V České republice byl pojem
„národnostní menšina― ukotven v Zákonu o právech příslušníků národnostních menšin z roku
2001 (Zákon č. 273/2001 Sb. z roku 2001). Na základě tohoto zákona v Česku vznikla Rada
národnostních menšin. Ideje tohoto směru mají v Rusku spíše deklarativní charakter, jsou
často přijaty kvůli mezinárodním smlouvám a nedochází k jejich naplnění v praxi.
Regionální politika Ruska není propracovaným tématem. V Rusku je hlavním
výzkumným centrem zabývajícím se touto otázkou Institut etnologie a antropologie Ruské
akademie věd. Vedoucí tohoto Institutu, Valerij Tiškov, se dlouhodobě věnuje problematice
polyetnických regionů Ruska a národnostní politice. Pokud mluvíme o sféře vzdělávaní, je
potřeba uvést několik vedeckých institutů. V rámce Ministerstva školství existuje Federální
institut vývoje vzdělávání pod vedením Alexandra Asmolova. Profesor Asmolov je autorem
řady článků o sociokulturní modernizaci vzdělávaní, která je důleţitým konceptem pro tuto
práci. Další organizace, Institut vývoje vzdělávání Vyšší školy ekonomiky (Moskva), se
hodně věnuje měření kvality výuky, standardizace výuky a inovačním řešením ve studijním
procesu. Nelze přehlédnout Moskevskou pedagogickou univerzitu, např. její publikaci
Alexandra Dţurinského Vzdělávaní v mnohonárodním světě (2010). Po rozpadu SSSR velkou
pozornost ze strany badatelů mělo téma dvojjazyčnosti ve školách (M. Djačkov, V. Alpatov,
L. Charaeva, U. Karaulov, M. Bogomolova). Lze to vysvětlit špatnou situací s vymizením
119
lokálních jazyků nejen ze škol, ale i vůbec ze sociálního prostředí. Většina těchto práci se
zaměřuje na otázku výuky mateřského jazyka, ale jiţ nikoliv na vzdělávání v širším pojetí,
které zahrnuje výuku dějin regionu, znalostní soutěţe, vyuţití místní vizuální kultury, školní
kulturní akce, média apod. O procesu politické centralizace regionů a národnostní politice
Ruska je několik větších studií, a to především knihy Vladimira Malachova Nacionalismus
jako politická ideologie (2010); kniha Vitalija Ivanova Putin a regiony: centralizace Ruska
(2006); sborník článků Fenomén Vladimira Putina a ruské regiony, ed. Macuzato Kimitaka
(2006); Centrum a regionální identita, ed. Vladimir Gelman, 2003. Rovněţ pro zahraniční
odborníky není současný sociální a demografický vývoj ruských regionů propracovaným
tématem. V tomto akademickém prostoru působí několik výzkumných institutů, jako např.
Polar Scott Institute na Cambridge či Siberian Studies Centre in Halle (Max Planck Institute).
Vzhledem k tomu, ţe jde o téma současné, v českém odborném prostředí nebylo ještě na
akademické úrovni výrazně reflektováno. Etnické regiony Ruska, zvlášť Burjatsko, jsou
zkoumány zejména badateli z oborů religionistiky a etnologie. Tady je potřeba uvést jméno
Luboše Bělky z Masarykovy Univerzity. Úroveň vědeckého výzkumu v samotném Burjatsku
je omezena jak počtem odborníků, tak i nepříznivým financováním. Poslední obsáhlá
monografie o dějinách Burjatska sice vyšla v roce 2011, ale předtím byla vydána v roce 1959.
Dnes je v Burjatsku vydávána také literatura na sociolingvistická a politologická témata.
Tématem se tu zabývají zejména Širab Čimitdorzijev, Vladimir Chamutaev, Boris Bazarov,
Galina Dyrheeva, Tatjana Baţeeva, Urij Randalov, Tatjana Bilčikova.
Proces centralizace v současném Rusku
V roce 2012 V. Putin publikoval článek „Národnostní otázka― (Nezavisimaja gazeta;
23.01.2012), kde podotknul, ţe ani asimilace, ani multikulturalizmus nejsou strategií ruské
národnostní politiky. Podle něj má Rusko svou vlastní cestu vývoje, kterou je unikátní
polyetnická civilizace na základě ruského jádra. Toto poukazuje na fakt, ţe stát není neutrální
strukturou v etnokulturním kontextu. Je to představitel dominantní etnické skupiny. Z toho
vychází celkový problém protekce práv národnostních menšin, ţe stát se snaţí sjednotit
společnost (např. na základě jednoho jazyka), ale zároveň musí zajistit bariéru pro asimilace.
Takţe pro současnou federální vládu v Rusku je to vlastně konflikt zájmů. A právě na
příkladu procesu politické centralizace a jeho vlivu na vzdělávání lze toto sledovat.
120
S příchodem V. Putina v roce 2000 se odstartovala administrativní reforma, která
významné posílala federální vládu. Federální vláda dostala pravomoc rozpustit regionální
sněmovny, vměšovat se do regionální ekonomiky, a zrušila regionální volby. Tak do roku
2012 hlavy regionů nebyly volené, ale jmenované prezidentem. Burmistrov P. (2012) uvádí,
ţe do roku 2012, kdy tato iniciativa byla zrušena, Kremlem bylo jmenováno 129 gubernátorů
a prezidentů, od kterých byla očekávaná především loajalita a začlenění politiky centralizace
výměnou za neomezený počet funkčních období. Z těchto 129 jmenovaných nikdy neţilo a
nepracovalo v těch regionech 35 z nich. Část z nich se usadila do křesel v etnických regionech
Ruska, například v Baškortastanu či v Burjatsku. Nový „regionální management― nemluvil
místním jazykem; s lokální kulturou a dějinami byl seznámen povrchně, coţ mělo určitý
dopad na proces rozhodování ohledně národnostních otázek, včetně politiky vzdělávání.
Mapa 1. Republika Burjatsko a Burjatské národní okruhy (1937-2008)
Zdroj: http://planetolog.ru/map-rus-oblast-zoom.php?oblast=BUR&type=1
Jedním z teritorií obydlených Burjaty je bývalý Ust-Ordynský Burjatský autonomní
okruh (UOBAO, mapa 1.), který dnes je součásti Irkutské oblasti. Od roku 2006 do roku 2012
se v Irkutské oblasti vystřídali tři dosazení gubernátoři. Situace s financováním a podporou
121
burjatského jazyka se začala měnit k lepšímu aţ s příchodem čtvrtého dosazeného
gubernátora Sergeja Jeroščenko v roce 2012, který ale na rozdíl od svých předchůdců vyrůstal
nedaleko Irkutsku. S příchodem krajana se za dva roky podařilo prosadit tři velké regionální
programy: Vývoj národních sportu v UOBO 2014-2016; Vývoj a zachování národní kultury
UOBO 2014-2016; Podpora a vývoj burjatského jazyka v UOBO 2013-2016. Co se tyče
samotného Burjatska, tak je jiţ sedm let řízeno Vjačeslavem Nagovicynim, kterého navrhnul
V. Putin, a je původem z evropské časti Ruska.
Dalším impulsem pro centralizaci byla tragédie v Beslanu v roce 2004. Poté začal
proces sjednocení federálních národnostních okruhů s původními etniky se sousedními
ruskými oblastmi. Tak během posledních deseti let z mapy Ruska zmizelo šest okruhů, které
pomoci referenda byly připojené k sousedním ruským regionům (tab. 1). Dokonce i na první
pohled je účast 99,5 % obyvatel v UOBAO nepředstavitelná. UOBAO, stejně jako i Aginský
AO, do roku 1937 patřily k Republice Burjatsko. Avšak návrh od burjatské společnosti o
připojení okruhu zpátky k Burjatsku byl nepřijatelný pro federální vládu. Dokonce agitace
proti referendu byla svěřena protiteroristickému oddělení a aktivistka byla zadrţena, kdyţ na
jednom mítinku vytáhla oficiální vlajku Burjatska. Celá situace byla natolik vyhrocena, ţe
Moskevská helsinská skupina věnovala výsledkům tohoto referenda dokument On violations
committed in the course of organizing and carrying out referendum on merging Irkutsk region
and Ust-Ordynski Buryatskyi Autonomous District (2007).
Tab. 1. Výsledky referend
Datum
Federální subjekt
referenda
Účast
% pro sjednocení
Permský kraj vznikl 1. 12. 2005
Permská oblast
7. 12. 03
65,6 %
84 %
Komi-Permyackij autonomní okruh
7. 12. 03
62,4 %
89,3 %
Krasnoyarský kraj
17. 4. 05
50,3 %
92,4 %
Tajmyrský autonomní okruh
17. 4. 05
54,4 %
67 %
Evenkijský autonomní okruh
17. 4. 05
70 %
79 %
Krasnoyarský kraj vznikl 1. 1. 2007
122
Kamčatský kraj vznikl 1. 7. 2007
Kamčatská oblast
23. 11. 05
55,5 %
85 %
Koryakský autonomní okruh
23. 11. 05
76 %
89 %
Irkutská oblast
16. 4. 06
68,9 %
89,8 %
Ust Ordynský Burjatský autonomní okruh
16. 4. 06
99,5 %
97,8 %
Čitinská oblast
11. 3. 07
79 %
90,35 %
Aginský Burjatský autonomní okruh
11. 3. 07
87,02 %
94 %
Irkutská oblast vznikla 1. 1. 2008
Zabajkalský kraj vznikl 1. 3. 2008
Yanbaeva U. a Minčenko E. (2006) uvadejí, ţe tato iniciativa byla vysvětlena
především ekonomickou neziskovostí národnostních okruhů. Výměnou za ztrátu suverenity a
široké autonomie lidem bylo slíbeno zlevnění elektřiny, moţnost práce v celém kraji a další
ekonomické benefity. Avšak lze velice špatně měřit ekonomické výsledky reformy, protoţe
od momentu sjednocení se v okruzích neprovádí hlubší statistika, protoţe to uţ není subjekt
federace, ale periferie oblasti. Podle sčítání 2010, Burjati, kteří představovali 40 % obyvatel
UOBAO se najednou stali marginální 3,2% etnickou menšinou ve zvětšené Irkutské oblasti.
Okruh ztratil svoji zákonodárnou sílu včetně ústavy a senátorů v Radě federace, a burjatštinu
jako státní jazyk. Stejný osud měl i Aginský Burjatský autonomní okruh, který byl připojen k
Čitinské oblasti o rok později. Takţe bez oficiálního statusu, pro burjatskou kulturu a jazyk
vzdělávání je jedinou státní sférou, která v praxi můţe hájit a pozastavit proces asimilace.
Národnostní vzdělávání v podmínkách politické centralizace
Systém vzdělávání v Rusku je rozdělen do dvou úrovní: federální a regionální. Při
pohledu na federální vzdělávací programy je vidět, ţe vláda přistupuje ke sféře vzdělávání
jako k sociálně-ekonomickému odvětví státu. Asmolov A. (2008) označuje tento přístup za
administrativní modernizaci. Regiony mají zajistit financování mezd personálu, vybavení a
provoz škol. Federální dotace mají za cíl nahradit financování tam, kde nestáčí prostředky
regionů na výplaty a technické vybavení, zavést jednotné vzdělávací standarty (např. jednotná
státní maturita z roku 2009), zlepšit přístup ke vzdělávání (např. rozšíření distančních forem
123
výuky). V souvislosti se značně odlišnou ekonomickou situací dochází k obrovské
nerovnoměrnosti mezi regiony. Tak podle Ruského statistického úřadu, v roce 2014
v republice Dagestán činil průměrný plat učitele 17 tis. rublů v porovnání s 83 tisíci v JamaloNěněckem autonomním okruhu. Tipenko N. (2009) uvádí, ţe během období let 2004-2008
vzrostly regionální výdaje na vzdělávání v Moskvě o 99 % a v Čukotském autonomním
okruhu jen o 5 %. V praxi se vzdělávací politika v regionech značně liší, například tím, ţe
v městě Jakutsk, dvakrát menším neţ Ulan Ude, je šest škol, kde jazykem výuky je jakutština,
ale v celém Burjatsku neexistuje ani jedna podobná škola. Program pro podporu burjatštiny
(2011-2014) činí 39 mil. rublů, ale pro podporu jakutštiny 100 mil. (2012-2016). Skutečnost,
ţe federální vláda přenechala agendu a náklady spojené se zachováním lokální kultury a
jazyků na regionech a s tím související problémy, nelze povaţovat za nedopatření, ale za
součást dnešní politiky vůči národnostním menšinám.
Proces korenizace v Burjatsku byl produktivní. Ve 20 letech minulého století ve 30 %
škol se základní předměty vyučovaly burjatsky; v roce 1931 bylo vydáno 16 učebnic pro
základní předměty v burjatštině (Dějiny Burjatska, 2011., str. 133). Ţambalova S. (2011)
uvádí, ţe v roce 1926 98,1 % Burjatů ovládalo svoji mateřštinu, a ve své většině Rusové byli
bilingvní. Následovaly osudové roky 1937-1938, kdy byla popravena prakticky cela burjatská
inteligence a velká část duchovní obce. Celkové bez soudů bylo pomocí dekretů odsouzeno
4491 lidí (Dějiny Burjatska, 2011., str. 127).. K začátku druhé světové války bylo zničeno 44
budhistických klášterů, 211 pravoslavných kostelů, 7 synagog (tamteţ). Samotná republika se
zmenšila na 30 %, kdy právě od Burjatska byly odtrţené budoucí autonomní okruhy.
Chamutaev V. (2005) píše, ţe v nich, za hranicemi republiky, zůstalo 40 % Burjatů a v
samotné republice v roce 1939 Burjati se stali menšinou v zastoupení 21 %. V roce 1956 se
oficiální název národnosti změnil z
Burjat-mongolské na Burjatskou. Kdyţ byla
v devadesátých letech 20. století Kongresem burjatského národa vznesena otázka o statusu
burjatského národa jako oběti sovětských represí, který získali Kalmyci a Čečenci, Federální
vláda to odmítla. Zřejmě z důvodu, ţe by museli vrátit republice území patřící jí do represe
podle zákonu RF přijáty 01.07.93 N5303-1 O rehabilitace utiskovaných národů. Přičemţ
oficiálně fakt represe byl příznan státem v Koncepci státní národnostní politiky Republiky
Burjatsko dně 29.09.1997 №336.
Během Sovětské doby Burjati ztratili moţnost cestování do Mongolska. Vlastně to
znamenalo odříznutí od mongolského světa a jazykového prostředí, kam historicky a kulturně
124
patřili. Teprve v roce 2014, prakticky po století, pro ruské občany zmizela vízová povinnost
s Mongolskem pro pobyt do 30 dnů.
Burjatština zmizela ze školství v 70. letech minulého století. Biltrikova A. (2001) píše,
ţe v roce 1979 jenom 30 tis. Burjatů povaţovalo burjatštinu za svoji mateřštinu, přičemţ 71,9
% Burjatů jí mluvilo plynule. Vlastně to poukazuje na nízký společenský status jazyka.
V roce 2010 UNESCO přidalo burjatštinu na seznam mizejících jazyků. Podle sčítání roku
2010 burjatsky mluví 47,7 % (218 557) Burjatů. Je potřeba velice opatrně nakládat s oficiální
statistikou ohledně znalosti jazyka, protoţe ve sčítání roku 2010 byla pouţita otázka „Jaký
jazyk povaţujete za svoji mateřštinu?―, coţ nenaznačuje, jestli člověk tento jazyk pouţívá
v kaţdodenním ţivotě či jestli vůbec tento jazyk ovládá (Tiškov V., 2011).
Burjatština se vrátila do školství v roce 1992, kdy na vlně demokratických změn tento
jazyk dostal status státního jazyka v republice (Zákon RF O Vzdělávání, 10.07.1992 N32661). Na federální úrovní bylo rozhodnuto, ţe kolem 10 % výukového času se můţe pouţívat na
regionální komponent. Avšak i těchto 10 % můţe být sníţeno aţ zcela odstraněno na základě
rozhodnutí místní veřejné správy. Dnes v celém Burjatsku neexistuje ani jedna škola, ve které
by se vyučovalo burjatsky. Ve většině skol, kde se vyučuje burjatština, má výuka rozsah dvou
hodin týdne. Rodiče si stěţují, ţe výuka tohoto jazyka „krade― čas jejich dětem na úkor
přípravy k jednotné státní maturitě (od roku 2009), která nebere ohled, jestli ţáci jsou
z bilingvních regionů. V roce 2009 burjatský jazyk jako předmět byl v 52,7 % škol, v roce
2011 jiţ v 84,2 % (Randalov U., Dašibalova I., Budaeva T., 2012). Takový nárůst lze
vysvětlit tím, ţe Ministerstvem vzdělávání Republiky Burjatska byl připraven regionální
standart výuky burjatskému jazyku a základní plán výuky.
Jak vlastně dnešní politická centralizace ovlivňuje školství v regionech, kdyţ
regionální komponent je zodpovědností místní vlády? Významným nástrojem toho vlivu je
Ruská pravoslavná církev. Výsledkem jejího propojení s Kremlem je zavedení povinného
kurzu Základ pravoslavné kultury od roku 2012 v rozsahu 34 hodin ve všech regionech
Ruska. V regionech s výraznou etnickou menšinou mimo Základu pravoslavní kultury rodiče
pro své dětí mohou vybrat Základ islámské kultury, Základ buddhistické kultury, Základ
ţidovské kultury a „ateistickou― alternativu Základ světových náboţenstvi a společenské etiky.
Kurz je povinný pro školy Ruska od 1. záři 2012 podle Usnesení vlády od 11. srpna 2009 ВПП44-4632. V roce 2010 podepsalo 1700 vědců petici proti danému kurzu, s tím ţe učebnice
nese misionářský charakter a porušuje Ústavu Ruska jako sekulárního státu. Tady je potřeba
125
uvest, ţe v době přijetí zákona ani jedna pedagogická fakulta v zemi nepřipravovalo učitele
pro týto předměty. Federální vláda se rovněţ snaţí podpořit občanský patriotizmus. Jednou
z forem podpory bylo vynaloţení 777 mil. rublů na program patriotické výchovy v letech
2011-2014, na jehoţ přípravě se podílí kromě Ministerstva školství také Federální
bezpečnostní sluţba, Ministerstvo obrany, RosVojenCentr a další instituce (Usnesení vlády od
5. řijna 2010 №795 Patriotická výchova občan Ruské Federace, 2011-2014). Jedním
z očekávaných výsledků je školní kurz o patriotizmu. Ve světle posledních změn s Krymem je
dobře vidět zásah Federální vlády do systému vzdělávání. Dnes se připravuje jednotná
historicko-kulturní koncepce výuky dějepisu pro celé Rusko, která bude mít kapitolu o
významu Krymu a Sevastopolu v dějinách Ruska. Učebnice o dějinách Krymských Tatarů se
připravuje v Kazani a bude klast důraz na společné kořeny Tatarů. Je jiţ obyčejným jevem,
kdy současná politická situace přímo zasahuje do školství a mění program.
Na regionální úrovni lze konstatovat velký rozklad. Celou agendu rozvoje burjatského
jazyka ve školství zastupuje jeden člověk. V osobním rozhovoru ministr kultury Burjatska
Timur Tcybikov (Ulan Ude, 2013) řekl, ţe Ministerstvo vzdělávání a Ministerstvo kultury
mezi sebou nekomunikují a nemají společné projekty. Kromě učebnic burjatštiny
v posledních dvou letech vyšlo v tomto jazyce jenom šest knih (rozhovor s Timurem
Tcybikovem,
Arig
Us,
Ulan
Ude,
2014).
Vůbec
nelze
mluvit
o
tom,
ţe
Republika Burjatsko nějak podporuje burjatské menšiny za svými hranicemi.
Závěr
V Rusku je ukotvena idea, ţe jenom stát má právo na nacionalismus. Má právo
pouţívat území původních etnických menšin pro účely těţby surovin a průmyslu bez
kompenzace, má právo měnit hranice regionu, dělit blízké národy administrativní čarou, má
právo se vměšovat do vzdělávání pomocí kurzu o náboţenství a jednotnou koncepcí vykladu
dějin. Avšak jednání o spravedlnosti ze strany představitelů těchto etnik je vnímáno jako
separatismus anebo se přímo ignoruje. Vzdělávání je předpokladem pro sociální konsolidace
v státu a je jedným z malá nástrojů státu pro zabřţdění asimilace.
Neschopnost regionální
vlády by neměla být vysvětlením pro mizerný stav národnostního vzdělávání v regionu
s nejpočetnějším původním etnikem na Sibiři. Právě tady chybí podpora a hlavně kontrola
federální vlády pro sociokulturní modernizaci regionálního vzdělávaní, tedy zvýšení samotné
hodnoty vzdělání o svém regionu, zlepšení podmínek pro kulturní identifikaci s místním
126
regionem apod., coţ lze v praxi pojmout financovaním a vyřčenou podporou předních
funkcionářů .
Артоболевский, С., Гонтмахер, Е. (Ред.) (2010). Объединение субъектов Российской
Федерации: за и против. Москва: Институт современного развития. Dostupné z
http://www.insor-russia.ru/files/Regions_for_and_againts.pdf
Асмолов, А. Г. (2008) Стратегия социокультурной модернизации образования: на пути
к преодолению кризиса идентичности и построению гражданского общества. Вопросы
образования, 1, 2008.
Базаров, Б. (Ред.). (2011) История Бурятии: В 3 т. Т.3 – XX–XXI вв. Улан-Удэ: Изд-во
БнЦ СО РАн.
Бажеева, Т. П. (2002). Социальный и языковой аспекты формирования раннего
(детского) бурятско-русского и русско-бурятского двуязычия. Улан-Удэ: Изд-во БНЦ
СО РАН.
Бильтрикова, А. В (2001).
Бурятская национальная интеллигенция на современном
этапе. Улан-Удэ: Изд-во БНЦ СО РАН.
Бурмистров, П., (26.01.-2.2. 2012). Президент-губернаторы. Русский репортер, №3
(232).
Dostupné
z
http://expert.ru/russian_reporter/2012/03/prezident-
gubernatoryi/media/123262/
Mitskevich, N.
(First published
Nationalism.
Stanford
Nov 29, 2001; substantive revision Dec 15, 2014).
Encyclopedia
of
Phylosophy.
Dostupné
z
http://plato.stanford.edu/entries/nationalism/
Пашкалова, Н. (2002, Март 29). Укрупнение субъектов федерации: кто следующий в
Сибири? strana.ru, http://old.strana.ru/stories/02/05/31/3057/125129.html
Рандалов, Ю. Б., Дашибалова И. Н., Будаева Т. Ч. (2012). Шаги возрождения.
Национальный язык в общеобразова- тельной школе и детских дошкольных
учреждениях Республики Бурятии (социологический аспект). – Улан-Удэ: Изд-во БНЦ
СО РАН.
127
Рандалов, Ю. Б., Дашибалова И. Н. (2009). Детские дошкольные образовательные
учреждения и про- блемы возрождения национального языка в Республике Бурятия
(опыт социологического анализа). Улан-Удэ: Изд-во БНЦ СО РАН.
Степанова, В. (Ред.). (2011). О Всероссийской перепеси населения. Этнологический
мониторинг переписи населения. Москва: ИЭА РАН.
Таганкина, Н. (Ред.) (2006). Независимое расследование массовых нарушений прав
человека в России: О нарушениях, допущенных в ходе подготовки и проведения
референдума по объединению Иркутской области и Усть-Ордынского Бурятского
автономного округа.
МоскваЖ Московская Хельсинкская Группа . Dostupné z
http://www.mhg.ru/publications/A1AD754
Типенко, Н. (2009). Региональная образовательная политика и модернизация
образования.
Москва:
Центр
универсальных
программ.
Dostupné
z
www.cmprog.org/docfiles/Tipenko_13.10.09.ppt
Хамутаев, В.А. (2008). Национальный вопрос в Бурятии. 1980–2000-е гг. – Улан- Удэ:
Изд-во БНЦ СО РАН.
Хрох, М. (2002). От национальных движений к полностью сформировавшейся нации:
процесс строительства наций в Европе. Москва : Праксис.
Цыбикдоржиев, Д. (2006, Октябрь 14). Молодежное национально-демократическое
движение Бурятского народа: становление и опыт политической деятельности 20042006 гг.. Угайм Зам №17. Dostupné z http://erkhe.narod.ru/public_00049_ru.html
Чимитдоржиев, Ш. (Февраль 2006). Открытое письмо:
репрессированного
бурят-монгольского
К вопросу о реабилитации
народа.
Dostupné
z
http://babr.ru/?pt=news&event=v1&IDE=27715
Янбаева, Ю., Минченко, Е.
(2006). Укрупнение регионов России: экономическая и
политическая целесообразность. Москва: Международный институт политической
экспертизы.
Административная реформа в Российской Федерации: основные этапы реализации.
Аналитический вестник № 22. М : Совет Федерации Федерального собрания РФ, 2006г.
Dostupné z http://council.gov.ru/inf_sl/bulletin/item/270/index.html
128
Буряад Арадай Туг (2005). Почему мы против укрупнения?. Улан-Удэ.
Независимый институт социальной политики (2005). Социальный атлас российских
регионов. Москва. Dostupné z http://atlas.socpol.ru/portraits/
Обращение 1700 ученых к президенту РФ. (2008). По поводу введения православия в
школах
и
теологии
в
вузах.
Dostupné
z
http://www.portal-
credo.ru/site/?act=news&id=62834&topic=361
Открытое письмо бурятской молодежи президенту РФ В.В. Путину. (14.05.2005).
Сайт
бурятского
народа.
Dostupné
z
http://www.buryatia.org/modules.php?name=Forums&file=viewtopic&t=1495
Oficiálne dokumenty:
Правительство РФ. (1993). Закон
N 5303-1: О реабилитации репрессированных
народов. Москва.
Правительство РФ. (2001). Федеральный конституционный закон N6-ФКЗ: О порядке
принятия в Российскую Федерацию и образования в ее составе новых субъектов РФ.
Москва.
Правительство Республики Бурятия. (1997). Концепция государственной национальной
политики Республики Бурятия (№336 от 29.09.1997). Улан-Удэ.
Министерство образования Республики Саха. (2011). N442: Сохранение, изучениe и
развитие государственных и официальных языков в Республике Саха (Якутия).
Dostupné z http://www.sakha.gov.ru/node/18743
Правительство Республики Бурятия. (2010). N312: Сохранение и развитие бурятского
языка
на
2011
-
2014
годы.
Dostupné
z
http://base.consultant.ru/regbase/cgi/online.cgi?req=doc;base=RLAW355;n=20743
Правительство Республики Бурятия. (1997). №336:
национальной
политики
РБ.
от
Концепция государственной
29.09.1997
№336.
http://www.indem.ru/ceprs/Minorities/Bur/1336KoNP.htm [цит. 2010-10-06]
129
Dostupné
z
Федеральная служба государственно
статистики (2011). Výsledky sčítání 2010.
Dostupné z http://www.gks.ru/free_doc/new_site/perepis2010/croc/perepis_itogi1612.htm
Федеральная служба государственной статистики (2014). Итоги федерального
статистического наблюдения в сфере оплаты труда отдельных категорий
работников
за
1
квартал
2014.
http://www.gks.ru/free_doc/new_site/PublishOTKR_5/index.html
130
Dostupné
z
MOCENSKÉ STRATEGIE NA BUPRENORFINOVÉM TRHU
Tereza Mazáková
Abstrankt: V příspěvku prezentuji dílčí výstupy probíhajícího etnografického výzkumu
věnujícímu se buprenorfinovým preparátům (Subutex, Suboxone aj.),
buprenorfinovému trhu a substituční léčbě jako takové. Nastíním mocenské sítě
některých významných hráčů na poli substitučního trhu - tedy uţivatelů, institucí,
buprenorfinu samotného a dalších aktérů. Mnohovrstevnatost dané problematiky
se pokusím zachytit na konkrétním příkladu tzv. „subutexové krize―.
Abstrakt: In this article I present the partial results of an ongoing ethnographic research
addresses to buprenorfine medicaments (Subutex, Suboxone etc.), buprenorfine
market and substitution treatment as such. I do outline the power networks of
some major players in the substitution market – drug users, institutions,
buprenorphine itself and other actors. I try to capture multiplicity of the issue by
the specific example of so-called "Subutex crisis".
Úvod
Neúspěšné pokusy o vyhrání války s nelegálními drogami motivují oficiální struktury
ke snaze o zkrocení tohoto ilegálního spektra jinými způsoby. Na substituční snahy při léčbě
opiátové závislosti z řad oficiálních státních politik tak nahlíţím jako na nástroj bio-moci ve
vztahu k drogově závislým a k nelegálním substancím jako takovým. Sleduji disciplinační
techniky a praktiky oficiálních hráčů, stejně jako to, jak jsou vyuţívány a subvertovány ze
strany těch, na které cílí. „Kde je moc, je odpor… body odporu jsou v síti moci přítomny
všude. Ve vztahu k moci často neexistuje jediné místo velkého Odporu… namísto toho
existují jen mnohé odpory… z definice nemohou existovat jinde, neţ uvnitř strategického pole
mocenských vztahů.― (Foucault, 1999, s. 112)
Teoreticky vycházím z konceptu bio-moci a disciplinačních technik M. Foucaulta.
Bio-mocí se rozumí ustavování, neustálá reprodukce a organizace společenského systému,
jehoţ jsme součástí. Cílem je co největší efektivita kaţdého jednotlivce v rámci systému.
Disciplinace ve Foucaultově pojetí je tím, co nás učí se v rámci společnosti, po liniích moci,
pohybovat. (Foucault, 2000)
131
Dalším významným teoretickým zdrojem výzkumu je teorie síť-aktér (ANT)1, která
zohledňuje nejenom lidské, ale také neţivé aktéry. Z teorie si vypůjčuji koncept hybridizace a
purifikace (Latour, 2003). Proces hybridizace neboli míšení je vytvářen světem kolem nás,
míšením různých skutečností. Purifikací Latour označuje proces rozdělování světa při jeho
popisování a poznávání na společnost a přírodu. Purifikací dochází k redukci, která
znemoţňuje pochopení komplexní reality. Ve světě existují pouze hybridy. „V tom spočívá
celý moderní paradox: pokud zkoumáme hybridy, setkáváme se pouze se směsicemi přírody a
kultury, pokud zkoumáme praxí očišťování, máme před sebou úplné oddělení přírody a
kultury. A mně jde o pochopení vztahu mezi těmito dvěma úlohami.― (s. 48, Latour, 2003)
Substituční preparáty obsahují prvky materiální i nemateriální povahy, které nelze
redukovat pouze na chemické nebo sociální. Buprenorfinové preparáty studuji jako substance,
které vytváří specifické vztahy a interagují s dalšími aktéry. Chceme-li je zkoumat, nebylo by
dobré snaţit se o purifikaci, tedy o oklešťení komplexnosti na pouze jednu z jejich vrstev.
Podle ANT není moc plně v rukou lidí, ale je rozprostřena v síti, kterou je třeba
podrobně analyzovat spíše na základě popisu menších celků neţ na pozadí velkých konceptů:
moc neproudí z určitého centra, naopak je obsaţena ve všech sociálních vztazích. (Foucault
1979, in Law 1992) ANT je tak v tomto ohledu blízká pojetí moci Foucaulta: „...moc nelze
v ţádném případě povaţovat ani za princip sebe sama, ani za explikativní hodnotu, vstupující
od začátku do hry. Sám termín moci jen naznačuje oblast vztahů, jeţ je třeba v úplnosti
analyzovat, a to, co jsem navrhl... je pouze návrh analytické mříţky pro zkoumání
mocenských vztahů.― (Foucault, 2009, s. 166) Moc je v obou případech nahlíţena jako
vztahová záleţitost.
Za pomoci etnografických metod (zúčastněné pozorování, narativní rozhovory)
reflektuji disciplinační techniky vyskytující se v samém základu substituční terapie, stejně
jako to, jak jsou uţívány a subvertovány ze strany institucí, uţivatelů, doktorů a dalších hráčů
na tomto trhu. Metoda výzkumu je blízká Marcusově (1995) multi-sited etnografii, který
navrhuje rozšířit terénní práci do vícečetných sítí, rozšířit výzkumné místo do prostoru a
studovat lokality spjaté se světem mimo ně komplexním způsobem - spojit místa tím, ţe
sledujeme lidi, objekty, metafory, příběhy, zápletky, konflikty, ţivotopisy apod. Zkoumání
neprobíhá na jednom místě, ale sleduji aktéry napříč časoprostorem. Stejně tak moje pozice se
1
ANT: zkratka pro teorii síť- aktér, actor-network theory.
132
v rámci terénu proměňuje s ohledem na tom, s jakým z aktérů a v jaké situaci přicházím do
kontaktu.
Substituční léčba dle oficiálního diskurzu
Substituční terapií se v medicínském diskurzu rozumí: „...léčba standardním léčebným
postupem. Jedná se o časově neomezenou udrţovací terapii, která odkládá splnění konečného
cíle, tj. trvalé a důsledné abstinence, na dobu, kdy bude pacient objektivně i subjektivně
schopen abstinenčně orientovanou léčbu podstoupit. Do té doby chce udrţet a zlepšit
pacientův somatický a psychický stav. Substituční léčba je metodou první volby pro pacienty,
kteří nejsou schopni přijmout terapeutické metody, jejichţ primárním cílem je abstinence od
návykových látek. Nástrojem této léčby je podávání substituční látky jiným neţ nitroţilním
způsobem, a to v mnoţstvích, která efektivně potlačují pacientovy odvykací příznaky a
umoţňují všestranně zlepšit kvalitu jeho ţivota.― (Drogy-info, 2014) Cíle substituce jsou
nahlíţeny takto: „Ačkoliv dlouhodobým cílem léčby můţe být pomoci lidem abstinovat
úplně, krátkodobé cíle substituční léčby vycházejí z koncepcí veřejného zdraví a harm
reduction, aby zlepšily tělesné, sociální a duševní zdraví pacienta.― Přestoţe cílem substituce
je případná stabilizace v oblasti uţívání návykových látek, případně sníţení dávkování či
abstinence, je patrné, ţe záměry některých aktérů na tomto poli mohou být jiné (např.
ekonomické hledisko farmaceutických společností, které preparáty vyrábějí a distribuují).
Buprenorfin
V posledních několika letech jsou v Česku nejčastějším substitučním preparátem při
léčbě opiátové závislosti přípravky s účinnou látkou buprenorfinem. Buprenorfin je návyková
substance opiátového typu s podobným efektem jako má například heroin, čili způsobuje
útlum CNS, potlačuje bolest, celkově tlumí. Buprenorfin na rozdíl od heroinu předepisují
lékaři v rámci tzv. substituční léčby. Na rozdíl od heroinu je buprenorfin v několika aspektech
méně rizikový - menší riziko předávkování, větší čistota látky, slabší útlum akutně
neohroţující ţivot člověka aj. (NMS2, 2007) Buprenorfinové preparáty mají delší dobu
účinnosti, čili případné abstinenční příznaky přichází aţ po delší době, coţ dává závislému
poněkud „volnější― ruce. Buprenorfin také vyvolává jistý druh euforie, kterou však většina
2
Národní monitorovací středisko.
133
uţivatelů vnímá jako mnohem slabší v porovnání s heroinem. Z dalších účinků je důleţitý
např. vliv na sexuální ţivot a na pohlavní orgány, u ţen však často při zachování
reprodukčního cyklu – tento fakt způsobuje mnohem více těhotných uţivatelek buprenorfinu,
neţ uţivatelek heroinu. Opioidy však celkově sniţují zájem o sexuální aktivity. (Minařík,
2009)
Buprenorfin byl objeven v roce 1960 a v roce 1978 se začal pouţívat jako lék proti
bolesti. Následuje uţívání buprenorfinu při substituční léčbě a k detoxifikaci při léčbě
závislosti na opioidech.
Do ordinací českých lékařů se dostává v roce 2001, a to v léčivu s názvem Subutex.
Na počátku subutexové éry bylo do léčiva z různých stran vkládáno mnoho nadějí.
Buprenorfin byl uţivateli zpočátku vnímán jako cesta k relativně rychlé a nenákladné
abstinenci. „Subutex rozpoutal mezi těmi, kdo jste v té době uţívali heroin, obrovskou vlnu
naděje. Uţivatelé drog říkali: teď to přece bude úplně jednoduchý. Seţenu subutex a
jednoduše odabstinuji. Zařídím si doklady, nebudu muset krást na kaţdou další dávku, seţenu
si práci, bydlení a konečně vyskočím z drogového kolotoče.― (Herzog, 2013). Z počátku ve
zdravotnických zařízeních na Subutex přecházeli zejména dlouhodobí uţivatelé heroinu, čili
ti, pro které bylo léčivo primárně určeno.
V několika málo následujících měsících se však situace stává mnohem pestřejší.
Buprenorfin se osvobozuje ze zajetí zdravotnického diskurzu a začíná ţít bohatým vlastním
ţivotem také v jiných kontextech, kde se všemoţně proměňuje a vytváří předem neočekávané
situace.
Buprenorfin proniká na černý trh - podvojná povaha
První zmínky o výskytu Subutexu na černém trhu hlásili pracovníci terénních
programů v Praze v létě roku 2002. V průběhu let 2002 a 2003 se Subutex dostává za hranice
ordinací lékařů a stává se jednou z nejpopulárnějších drog opiátového typu na českém
nelegálním drogovém trhu a do značné míry vytlačuje, nahrazuje heroin (Minařík, 2009).
Tímto rozšířením záběru buprenorfinových léčiv také o tzv. černý drogový trh, nabývá
preparát jakési „podvojné povahy―, kterou spatřuji v jeho ţivotaschopnosti napříč legálním a
ilegálním spektrem. Injekční aplikace je rizikovější neţ aplikaci heroinu, a to kvůli
134
přítomnosti pevných pojiv v tabletách, riziko zvyšuje špatná filtrace látky. To, ţe Subutex
umoţňuje injekční aplikaci, znehodnocuje významný prvek harm reduction. Začínají se také
objevovat uţivatelé, jejichţ prvním uţitým opioidem je právě Subutex, nikoliv heroin.
Někteří uţivatelé buprenorfinové preparáty uţívají jako léčebný preparát (pravidelně
dle stanoveného dávkování lékařem, dávky postupně sniţují, nedistribuují léky dále na černý
trh apod.). Jiní jako jakoukoliv jinou nelegální drogu (přebytky prodávají na drogové scéně,
aplikují si intravenózně, nedodrţují pravidelnost dávkování, uţívají také další návykové látky
apod.). Na substitučním trhu poletují také další klienti, kteří se pohybují napříč, na pomezích
legálního/ilegálního nebo v obou částech spektra.
Substituce buprenorfinem neprobíhá pouze v rámci oficiálních léčebných praktik, ale
k substituci dochází také na tzv. černém drogovém trhu. Substituce „na divoko― probíhá
v různých lokalitách města a lze ji provozovat bez zdravotnického oprávnění. Tato léčba však
není dotována zdravotními pojišťovnami a oficiálně ani farmaceutickými firmami, přestoţe ty
pronikají také do tohoto kontextu. Buprenorfin začíná aktivně měnit podobu drogové scény.
Opatření proti snaze buprenorfinu ţít vlastním ţivotem
Na situaci ohledně masivního průniku buprenorfinových preparátů na černý trh
reaguje Ministerstvo zdravotnictví změnou legislativy. Předepisování léku je na základě této
legislativní úpravy moţné pouze na tzv. opiátové recepty, které podléhají přísnější kontrole
(NMS, 2004). Stále však můţe preparáty předepisovat jakýkoliv lékař ve zcela běţné
ordinaci.
Je také zaveden registr uţivatelů. Ten však lékaři není důsledně vyuţíván, čímţ ztrácí
na významu (někteří uţivatelé tak mohou docházet do několika substitucí najednou a dále
takto získané přebytky distribuovat).
Na situaci ohledně průniku buprenorfinových preparátů na černý trh také reagují
některé specializované substituční programy, které se snaţí upravovat pravidla výdeje
buprenorfinových preparátů a příjmu nových klientů.
Další vlnu nadějí a debat vyvolává příchod preparátu Suboxone na český trh v roce
2007. Suboxone v sobě kromě buprenorfinu obsahuje naloxone, a to v poměru 4:1. Účelem
přidání této sloţky je snaha odradit uţivatele od nitroţilního uţívání. Naloxone (antagonista
135
opioidních receptorů) se vyuţívá jako pohotovostní léčba při předávkování opioidy a působí
pouze při nitroţilní aplikaci. U závislého tak při injekční aplikaci navozuje nepříjemný stav,
protoţe ruší účinky buprenorfinu. Účinky buprenorfinu neruší při aplikaci pod jazyk, čili při
dodrţení postupu v příbalovém letáku. Mnohé substituční programy tak začínají předepisovat
buprenorfin s naloxonem, medikament Suboxone. Od 1. 10. 2010 je tento lék částečně hrazen
z pojištění, čímţ klesá výrazně jeho cena.
Ještě v roce 2010 byl podle terénních programů, čili programů působících přímo uvnitř
nelegální drogové scény, Suboxone přípravkem, který nemá tendenci být zneuţíván injekčně
a jeho hodnota na černém trhu je podstatně niţší neţ hodnota Subutexu.3 (Herzog, 2010)
Jeden z lékařů popisuje změny v chování klientů v programu po přechodu na předepisování
preparátu Suboxone: „Tablety Suboxone mají mnohem menší tendenci být ztraceny, spáleny,
vyprány maminkou či seţrány velbloudem nebo ukradeny machometány.― (Minařík, 2013)
V roce 2014 však pracovníci terénních programů začínají hovořit jinak: „Nyní
můţeme konstatovat, ţe…Suboxon se stal standardní součástí drogového trhu a je výrazně
injekčně zneuţíván.― (Herzog, 2014) Suboxone stále pro většinu uţivatelů není volbou číslo
jedna, avšak jeho předepisování neodstranilo problém injekčního uţívání.
Aktuálně je v Čechách přibliţně 10600 injekčních uţivatelů opiátů, z nichţ 6300
uţívá, převáţně také injekčně, buprenorfinové preparáty. (NMS, 2013) Buprenorfinové
preparáty jsou tak v současnosti nejzneuţívanějším opiátovou drogou v Čechách.
Buprenorfin mnoha tváří
Na snahu o spoutání ilegálního opiátového trhu oficiálním diskursem a přesun
uţivatelů z černého trhu do ordinací lékařů a pod křídla farmaceutických firem reagují
uţivatelé i substance rozličnými strategiemi. Na trhu se tedy vyskytl preparát, který se umí
pohybovat mezi odlišnými světy (legálním, nelegálním), a to tak dobře, ţe se mu do jisté míry
stále daří nahrazovat a vytěsňovat ze scény dlouhodobě populární heroin.
Tento trend byl a je zajisté podmíněn nejenom specifickým kontextem, do kterého
buprenorfin vstoupil (výpadky v dostupnosti heroinu a jeho stále klesající kvalita), a jeho
3
Uţivatelé Suboxonu však na černý trh často dochází pro pervitin, který si pak injekčně aplikují. (Herzog, 2010)
136
cenou (která je v porovnání s heroinem mnohem niţší4), ale také celkovým nastavením jeho
distribuce a relativní dostupností, samotnými vlastnostmi preparátu (které k tomu mohou
vybízet, např. forma podávání formou tablet, ne denní výdej tekutiny jako je tomu např. u
substituce metadonem) a také zajisté cíli těch, kteří substitut v různých kontextech uţívají,
případně distribuují (lékaři a další dealeři) či s ním jinak přichází do styku.
Tato „šikovnost― buprenorfinu spočívající v umění hrát to na více stran je vidět na
mnoha aspektech buprenorfinového trhu: od podoby jeho uţivatelů (někteří v saku, jiní bez
domova), přes moţné způsoby aplikace (rozpuštění pod jazykem nebo injekční aplikace), či
jeho nákupu (lékárny, černý trh), aţ po to, jak je vnímám lidmi, institucemi nebo zákony
v jeho okruhu (zneuţívaná droga, léčebný preparát) atd.
Důleţitá je také proměna aktérů v rámci různých kontextů, sledujeme-li aktéry napříč
časoprostorem. Subutex vypadá a působí jinak na nádraţí, v neziskové organizaci, na
lékařském předpise, v rukou dítěte, v injekční stříkačce, v rukou těhotné, podnikatele,
bezdomovce, zdravotníků atd. Také klienti programů se pohybují jinak v substitučním
zařízení a jinak na nelegální scéně.
Cesta jednoho receptu je často spletitá. Při substituci „nadivoko― putuje z rukou lékaře
do rukou uţivatele, případně uţivatelů, kteří se finančně skládají na jeho vybrání. Následně je
recept směněn za krabičku tablet v lékárně. Dále probíhá dělení obsahu balení preparátu mezi
ty, kteří se na jejím vybrání podíleli. Tablety jsou často také ještě dále děleny na menší
jednotky a následně procházejí procesem přípravy k injekční aplikaci, často za ne příliš
dobrých hygienických podmínek. Do ţíly uţivatele se pak dostávají různé bakterie, které látka
nasbírala během své cesty. Někdy naopak preparát takto dlouhou a komplikovanou trasu
podstupovat nemusí. Lék je vybrán pouze jedním člověkem, kterému recept náleţí, a následně
aplikován pomocí rozpuštění pod jazykem, dle návodu v příbalovém letáku. Preparát se tak
můţe vydat mnohými směry, coţ umoţňuje nejenom jeho sociální, ale také chemická
podstata. Jedná se však v těchto různých kontextech stále ještě o jeden a tentýţ preparát?
4
Cena se liší dle dávky, kterou uživatel potřebuje. V průměru lze hovořit o investici okolo několika set korun za
den (u některých uživatelů stačí 200 korun na den), což je v porovnání s heroinem cena několikanásobně nižší.
V případě buprenorfinového preparátu s naloxonem, který je částečně dotován pojišťovnou, může být cena
snížena ještě výrazněji.
137
Aktuální situace, hlavní změny na trhu
Buprenorfinové preparáty jsou nadále jednou z nejvíce obchodovaných látek na
českém tzv. nelegálním drogovém trhu. Praxe některých lékařů stále dokáţe pokrýt značnou
část nelegální drogové scény (jedná se spíše o jednotlivce, kteří však pokrývají významné
procento drogového trhu). Subutex5 proměnil drogovou scénu, kdy některá místa v blízkosti
lékáren vydávajících Subutex a ordinací psychiatrů se stala ohnisky drogové scény. (Herzog,
2012)
Substituční praxe zafungovala jako "crime reduction", tedy omezila trestnou činnost za
účelem výdělku na drogy. Tuto změnu umoţnila niţší cena preparátu a způsob jeho
distribuce. Tak některým uţivatelům stačí být pacientem v substituci, nechat si předepsat
recept a najít někoho, kdo má peníze na jeho výběr.
Subutex si získal oblibu pro dobrý poměr mezi cenou a délkou účinku, s garancí
kvality. Uţivatel si můţe být jist tím, jak kvalitní drogu si kupuje, oproti "řezanému" často
nekvalitnímu pouličnímu heroinu nebo pervitinu.
Vzhledem k ústupu heroinu došlo na drogové scéně k výraznému poklesu
předávkování včetně předávkování s následkem smrti. Objevují se však spekulace o častějším
výskytu jiných závaţných onemocnění pramenící z injekční aplikace buprenorfinových
preparátů. Dle několika výzkumů (Herzog, 2012) je intravenózní aplikace výrazně převaţující
formou aplikace. Subutex a jeho chemické vlastnosti také změnily praxi nízkoprahových
sluţeb, kdy donutil pracovníky se důrazně zabývat edukací uţivatelů drog v oblasti filtrace
tablet za účelem zmírňování jejich negativních dopadů na zdraví.
V terénu čím dál častěji naráţím na nespokojenost s preparáty ze stran uţivatelů, a to
zejména kvůli náročnosti vyabstinování. Stíţnosti se zvyšují s délkou uţívání. Někteří
uţivatelé jsou na buprenorfinu uţ oněch dvanáct let, tedy od jeho příchodu do Čech. Podle
některých uţivatelů jsou odvykací potíţe ne tak intenzivní jako u heroinu, ale bohuţel velmi
vleklé a obtěţující, trvající i několik týdnů. Uţivatelé vymýšlí způsoby, jak ze substituce ven.
Často jsou to nápady nesystematické a některé i značně rizikové.
Slýchávám také úvahy o tom, zda by nebylo ze substituce dobré vyabstinovat díky
krátkému přechodu na heroin – situace se tedy v myslích některých uţivatelů převrací: zvaţují
5
Aktuálně jsou již na trhu další generika produktu jako Ravata aj.
138
substituci legálního preparátu přechodem na nelegální heroin, aby se mohli substitutu zbavit.
Tato úvaha není zcela neopodstatněná, ovšem v českém legislativním kontextu aktuálně
nemoţná. Otázkou je, zda je podkladem opravdu snaha o abstinenci, či pouze chuť na
intenzivněji působící heroin, na záţitek, který buprenorfin kvůli svému chemickému působení
jednoduše poskytnout nemůţe. Klienti často chybějící „rauš― hledají v aplikaci jiných
návykových látek. Obecně si stěţují na nesmyslnost uţívání buprenorfinu, který „pouze
vytváří závislost, ale vlastně vůbec nic nepřináší―. V některých ohledech tak buprenorfin
jakoţto substituční preparát s cílem detoxifikace, harm reduction či příslušné stabilizace v
oblasti návykového chování, selhává.
Subutexová krize – buprenorfin v síti vztahŧ
V Praze aktuálně provozuje specializovanou substituční léčbu šest specializovaných
center s kapacitou 450 - 500 osob. Samotný buprenorfin však v Praze předepisuje přibliţně
dalších 10 lékařů pro 800 osob. Celkem bylo v Praze legálně substituováno 1641 klientů.
(NMS, 2012) V Praze je přibliţně dalších 2000 osob, které nejsou přímo v kontaktu se
zdravotnickým zařízením, ale substitut pravidelně uţívají. (Dlouhý, 2013)
Příčinou vypuknutí buprenorfinové krize bylo ukončení nájmu psychiatrické ordinace
věnující se substituci buprenorfinem. K ukončení nájmu vedly dlouhotrvající stíţnosti z řad
veřejnosti na koncentraci „narkomanů― v dané lokalitě, na velký výskyt injekčního náčiní
v okolí, na injekční aplikaci na veřejnosti, na zvýšenou kriminalitu apod. Slyšitelná část
veřejnosti hovořila v tomto duchu: „Do roku 2006 bylo okolí Skalky na Smíchově běţnou
rezidenční čtvrtí. Předepisování drog adiktologickou ambulancí lákalo v ordinační dny
praţské narkomany, ale bylo zde moţné bezpečně ţít alespoň ve dnech, kdy drogy
předepisovány nebyly… Vzhledem k tomu, ţe je Subutex v okolí adiktologické ambulance
hromadně zneuţíván, jednalo se o poloilegální předepisování drog lékaři… Adiktologové
masivně předepisují opiáty, se kterými je následně na ulici nelegálně obchodováno…― (Ne
drogám na Skalce, 2012)
Ordinace byla následně přemístěna, ale na určitou dobu došlo k pozastavení činnosti,
čímţ vypukla tzv. subutexová krize v průběhu května a dubna roku 2012. Vzhledem k tomu,
ţe výpadek v oblasti distribuce jedné ordinace rozpoutal zmatek, paniku a změny jednání u
všech aktérů na scéně, ukázalo se, kolik lidí dokázala buprenorfinem saturovat tato jedna
139
ordinace. Tato ordinace je dle většiny uţivatelů tou, kde jsou předepisovány velké dávky
preparátu a na dlouho dopředu, coţ usnadňuje jejich další obchodování.
Tento fakt odráţí absenci limitů na předepisování preparátu. Zároveň také odkazuje na
různé praktiky v oblasti předepisování. Specializované substituční programy často výdej
preparátu podmiňují přísnými pravidly, docházkou na terapeutická sezení a práci na dalších
cílech v oblasti uţivatelova ţivota. V péči tak mohou mít spíše „pár― klientů, kterým je
věnováno
relativně
mnoho
času.
Naopak
někteří
lékaři
přistupují
k záleţitosti
„nízkoprahově―, čili poskytují vyšší dávky preparátu desítkám různě motivovaných klientů,
na základě krátké konzultace spojené s předepsáním léčiva. Oba dva přístupy mají svá
pozitiva i svá úskalí.
Dŧsledky krize – dočasné zavření dané ordinace
Bylo odhadováno, ţe v přímé péči tohoto lékaře bylo několik stovek klientů. Pokryta
recepty, potaţmo preparáty z této ordinace byla, dle mínění značné části odborné veřejnosti a
samotných uţivatelů, také podstatná část nelegální scény. Mnoţství buprenorfinu „v oběhu―
se tak podstatně sníţilo. Za hlavní důsledky krize lze povaţovat:

Pokles buprenorfinu na trhu vyvolal zvýšení jeho ceny. Hodnota jedné čtvrtiny
tablety (2mg) na základě výpadku vstoupla v té době ze 100 na 300 korun. Na
stejnou dávku bylo nutné sehnat třikrát více peněz.

Došlo ke zvýšení poptávky po preparátech, které mohou do jisté míry „vykrýt―
na trhu chybějící buprenorfin (heroin, benzodiazepiny aj.). Velké výkyvy na
drogové scéně lze z hlediska dopadů na uţivatele označit za potencionálně
katastrofální. V situaci nedostatku látky se uţivatelé, puzeni nepříjemným
abstinenčním stavem, uchylují k odstranění nepohody různými cestami.
Dochází tak k aplikacím neznámých látek a k nebezpečným kombinacím léčiv,
můţe dojít k předávkování, zvýšeně hrozí sdílení injekčního materiálu atd.
(Herzog, 2012)

Změna na trhu rozpohybovala kontrolní a dohlíţející instituce (policie,
hygienická stanice aj.) s cílem navrácení situace do stavu před pozastavením
činnosti ordinace. „Dopady na klienty a zprostředkovaně tak na všechny
140
obyvatele HMP6 jsou v takovém případě velmi váţné. Klienti navázáni na
psychiatrickou ambulanci hledají jiné cesty ke své droze. Zvyšuje se tlak na
ostatní zařízení poskytující substituci, na klienty v těchto programech a zvyšuje
se poptávka po opiátech na černém trhu. Zdravotní, sociální a bezpečnostní
důsledky jsou jasné. Situací se intenzivně zabývala PK RHMP 7 a vyvolal
jednání ve spolupráci se sloţkami policie – Policie ČR, Národní protidrogová
centrála, MP HMP8. (Janyšková, 2013, s. 14)

Komise magistrátu hlavního města Prahy vytvořila informační leták pro
uţivatele, který vydala v počtu 2000 výtisků. Leták informuje o moţnosti
řešení
situace
a
také
označuje
hlavní
rizikové
momenty,
s cílem
zamezit poškození uţivatelů a ochrany veřejného zdraví. (Subutexová krize,
20129)

Subutexová krize ovlivnila chod dalších zařízení předepisujících dané látky,
která čelila většímu náporu ţadatelů o sluţbu.

Ohroţeni byli také klienti jiných zařízení, kteří museli čelit tlaku na odprodej
preparátu (uţivatelé např. čekali před lékárnami nebo jinými zařízeními a
doráţeli na vycházející klienty).

Vlivem nervozity způsobené nedostatkem léčiva byly zaznamenávány častější
střety klientů na drogové scéně.

Krize mohla také změnit přístup některých uţivatelů k návykové látce,
motivovat k abstinenci. Strach z moţného nedostatku je jednou z největších
obav uţivatelů. Také uţivatelé, kteří nedostatkem netrpěli, verbalizovali obavy,
reflektovali situaci na trhu a napětí. Tato zkušenost tak mohla vést ke změně
vztahu k této látce. Mnozí uţivatelé rozhodně v těchto měsících zaţili
nepříjemné situace.
Dopady změny na trh byly vidět všude tam, kde byl buprenorfin nějakým způsobem
přítomen, případně tam, kde aktuálně dostupný nebyl. Z mnoţství rozpohybovaných aktérů je
6
HMP: hlavní město Praha
PK RHMP: Protidrogová komise Rady hlavního města Prahy
8
MP HMP: Městská policie Hlavního města Prahy
9
Leták ke staţení zde: http:/www.edekontaminace.cz/clanek/1/214/subutexova-krize!!!.html?warning=kill
7
141
patrné, ţe buprenorfin nelze vidět jako pouze farmaceutický produkt, ale je nutné nahlíţet
jeho všechny roviny.
Vyústění krize
Situace se poměrně záhy „vyřešila―, coţ dokládá zpráva ze zasedání RV KPP10 z 29.
5. 2012, kdy jeden z lékařů přítomný na jednání konstatuje: „Ministerstvo zdravotnictví je o
problému informováno, došlo k výpadku, dotyčný lékař jiţ znovu ordinuje, Ministerstvo
zdravotnictví pracuje na řešení a připravuje materiál, aby nadále nedocházelo k neţádoucímu
stavu.― (RV KPP, 2012)
Veřejnost situaci komentuje takto: „Dle informací MČ P5 je současný provoz [nové
působiště ordinace11] ohleduplný k okolí, o řádné chování narkomanů se stará bezpečnostní
sluţba najatá adiktologickou ambulancí a klientům zneuţívajícím Subutex k fetování není
další droga předepsána. Ambulance svůj provoz koordinuje se PČR, Městskou policií a MČ
P5…― (Ne drogám na Skalce, 2012)
Situace se tedy uklidnila přemístěním ordinace a nové sídlo organizace s početnou
substituční klientelou je hlídáno bezpečnostní agenturou a posílením hlídek Městské policie.
Politika dané organizace působí podobně jako v předchozím působišti.
Závěr
Perspektiva biomoci umoţňuje popsat mocenské pole tak, aniţ by z jeho dění kohokoli
vyčlenila. Moc je nahlíţena jako síť vztahů, kterou nikdo nevlastní, nikomu není upírána, je
neustále v pohybu a nelze stát mimo ni. Koncept biomoci umoţňuje vysvětlit snahy
vládnoucích reţimů o normalizaci, disciplinaci neposlušných těl, skrze prizma ekonomické
produktivity. (Foucault, 2009)
Tato perspektiva umoţňuje nahlíţet substituční terapii jako snahu o pronikání reţimů
moci, potaţmo také oficiálních farmaceutických distributorů, do státem nedisciplinovaného
prostoru nelegálního opiátového trhu. Pronikání se děje na základě nabízení konkurenčního
(substitučního) legálního opiátového preparátu. Tato náhraţka je sice méně „zábavná―, ale je
10
11
RV KPP: Rada vlády pro koordinaci protidrogové politiky.
Poznámka autorky textu.
142
garantována kvalita a dostupnost ve zdravotnických zařízeních. Také je levnější a nabízí
moţnost, někdy pouhý pocit, léčby.
Moc však tímto není přemístěna do ordinací doktorů a z tohoto centra dále
hierarchicky distribuována na ty, kdo musí její nabídce vyhovět. Opiátový trh a hráči na něm
nejsou pasivní, zdravotnickým diskurzem ovládané spektrum.
Určitá část uţivatelů se přesouvá do legálního světa a podstupuje buprenorfinvou
terapii. Jiná část uţivatelů a distributorů tyto disciplinační snahy legální praxe záhy subvertuje
do svých reţimů moci a vzniká tak hustě propletená síť vzdoru. Uţivatelé vyuţívají takto
nastaveného reţimu k vlastním cílům, které nemusí být ve shodě s cíli zdravotnických
zařízení. Snaţí se buprenorfin spoutat vlastními pravidly, coţ se demonstruje zejména
přechodem buprenorfinu na černý trh a také změnou způsobu jeho aplikace (injekční).
Buprenorfin však vrací úder v podobě zdravotních komplikací, které dále rozpohybovávají
další aktéry, jakými jsou pracovníci nízkoprahových zařízení, kteří začínají klienty učit
pečlivě filtrovat. Tohoto procesu dále vyuţívají farmaceutické firmy, které prodávají
preparáty na filtraci drog.
Perspektiva ANT také nahlíţí moc jako vztahovou záleţitost. Její analýza však
zohledňuje nejenom lidské aktéry, ale také neţivé entity, které, přestoţe nejednají cílevědomě,
mají moc aktivně vstupovat do dění a přetvářet ho. Aktérství se demonstruje na povaze
vlastností sítě materiální a nemateriální povahy. (Latour, 2002) Věci jsou dle ANT schopny
aktivně měnit povahu sociálních interakcí, coţ buprenorfinovém preparáty přesvědčivě
dokazují.
Stejně jako uţivatelé, tak buprenorfin není pouze ovládanou entitou. Subutex se vzpírá
kategorii, do které byl v rámci biomedicíny začleněn – tedy kategorii léčebného preparátu, a
ukazuje svůj další rozměr, čili potenciál návykové drogy úspěšně se etablující na černém trhu.
Buprenorfinové preparáty tedy povaţuji za ţivotaschopné a úspěšné hybridy, které
jsou sloţeny z různých sfér a faktorů. Aktérství není dáno intencionalitou neţivých předmětů,
přesto buprenorfin jakoţto návyková substance má schopnost svým návykovým efektem
disciplinovat své uţivatele. Na základě takto disciplinovaných těl má dále schopnost
rozpohybovat svou nepřítomností všechny hráče legální i nelegální drogové sítě, coţ jsem se
pokusila demonstrovat na příkladu subutexové krize.
143
Interakce klientů, pracovníků, pravidel, velkých institucí, policie, lékařů a dalších
aktérů včetně samotného buprenorfinového preparátu v této spletité síti produkují často velmi
emočně nabité vztahové situace.
Jelikoţ byla subutexová krize tématem celého spektra aktérů, rozpoutala tato kauza
četné etické diskuse. Jedna z linií tázání byla zaloţena na konceptu závislosti jako nemoci a
nároků nemocných na přístup k léčebným preparátům.12 Mnozí klienti, případně ţadatelé o
sluţby, verbalizují to, ţe jsou nemocní a cesta k lékům je pro ně mnohem náročnější neţ cesta
k lékům jiných psychiatrických klientů. Antidepresiva jsou k dostání téměř u jakéhokoliv
lékaře a s jejich předepsáním nemívají velké problémy, na rozdíl od substitučního preparátu,
který je vydáván pouze někým a za různých okolností a pravidel. Také finanční zátěţ je pro
závislého vyšší, nehledě na stigmatizační moc látek, které mají potenciál být označeny jako
„drogy―. Jak bychom se dívali na to, kdyby depresivní pacient nemohl dostat své léky na
základě nedobře podchyceného přesunu ordinace?
Někteří uţivatelé zase naopak upozorňují na to, ţe buprenorfinové preparáty by
neměly být poskytnuty zcela všem, „kdo si zvládnou zajít do lékárny a vybrat recept―, a
poukazují na ty, kteří dle jejich měřítek nesplňují kritéria „člověka v léčbě―.
Perspektiv nahlíţení buprenorfinového trhu je bezpochyby nesčetné mnoţství.
Problematika má dimenzi – sociální, tělesnou, psychickou, chemickou i legislativní.
Bezesporu důleţitá je v tomto ohledu také sloţka trţně-ekonomická, která scénu výrazně
formuje. V neposlední řadě se v dané problematice nachází nespočet etických témat.
Buprenorfin v sobě také obsahuje významný politický potenciál, kdy se v rukou
radních stává nástrojem k získávání voličských hlasů, případně aktérem jejich ztráty.
Dlouhý, M et el. (2014). Protidrogová politika hlavního města Prahy na období 2014 – 2020.
Dostupné
na:
http://www.praha.eu/public/2d/46/78/1813594_456870_Protidrogova_politika.pdf
12
Závislost je v českém kontextu dle oficiálního zdravotnického diskurzu nahlíţena jako onemocnění. (MKN 10,
1996) Duševní poruchy a poruchy chování, Mezinárodní klasifikace nemocí - 10. revize. Praha: Psychiatrické
centrum Praha, 1996.
144
Drogy-info
(2014).
Heslo
―Substituce‖.
Dostupné
na:
http://www.drogy-
info.cz/index.php/drogova_situace/ilegalni_drogy/opiaty/opiaty_a_substitucni_lecba
Duševní poruchy a poruchy chování, Mezinárodní klasifikace nemocí - 10. revize. Praha:
Psychiatrické centrum Praha, 1996.
Foucault, M. (1999). Dějiny sexuality I: Vůle k vědění. Praha: Herrmann & synové.
Foucault, M. (2000). Dohlíţet a trestat: Kniha o zrodu vězení. Praha: Dauphin.
Foucault, M. (2009). Zrození Biopolitiky. Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno.
Herzog, A. (2010). Buprenorfinová sága pohledem terénních pracovníků. Terénní programy
SANANIM. Dostupné na: http://www.edekontaminace.cz/clanek/1/329/buprenorfinova-sagav-Cr.html?warning=kill
Herzog A. (2012). Drogy a kriminalita pohledem terénních programů. Dostupné na:
http://www.edekontaminace.cz/clanek/1/225/kriminalita-a-drogy.html
Herzog, A. (2014). Trendy v oblasti Harm Reduction. TP Sananim. Prezentaze z Purkyňky.
http://www.edekontaminace.cz/pages/serve.php?file=1402044447_0_herzog-purkynka2014.pdf
Janyšková, N. (2013). Výroční zpráva o realizaci protidrogové politiky hlavního města Prahy
za rok 2012. Kraj Praha.
Law, J. (1992). Notes on the Theory of the Actor Network: Ordering, Strategy and
Heterogenity. Centre for Science Studies: Lancaster University.
Latour, B. (2002). Kdyţ věci vrací úder: Co mohou sociálním vědám přinést „vědní studia―.
Biograf (29), 3 -20.
Latour, B. (2003). Nikdy sme neboli moderní. Esej o symetrickej antropológii. Kalligram,
Bratislava.
Marcus, G. E. (1995). Etnography in/of the world of system: The Emergence of Multi-Sited
Etnography. Annu. Rev. Anthropolo: 24:95 – 117.
Minařík, J. (2013). CADAS-SANANIM – 10 let zkušeností s ambulantní detoxifikací a
substitucí.
145
Minařík,
J.
(2009).
Suboxone
(bupenorfin).
Dostupné
na:
http://www.drogovaporadna.cz/opiaty/subutex-reg;-(buprenorfin).html
Národní monitorovací středisko. (2007). Buprenorfin rozbor kritických otázek. Úřad vlády
ČR.
Národní monitorovací středisko. (2004). Výroční zpráva za rok 2004. Úřad vlády ČR.
Ne drogám na skalce. (2012). Dostupné na: http://ne-drogam-na-skalce.webnode.cz/drogyna-skalce/,
Rada vlády pro koordinaci protidrogové politiky. (2012). Záznam z jednání dne 29. Května
2012.
Dostupné
na:
http://www.vlada.cz/assets/ppov/protidrogova-
politika/jednanirady/zaznam_z_jednani_29052012_web.pdf
Subutexová
krize,
leták
(2012).
http://www.edekontaminace.cz/clanek/1/214/subutexova-krize!!!.html
146
Dostupné
na:
RODINA A TOTALITNÍ REŢIM. SOCIÁLNÍ VYLOUČENÍ PO ROCE
1948 NA PŘÍKLADU RODINY BARTUŠKOVY
Petr Bartušek
Abstrakt: Tento příspěvek je textem především historicky zaměřeným. Mým záměrem bylo
přispět k problematice moci a sociální nerovnosti textem vztahujícím se ke vztahu
totalitarismu a rodiny se zaměřením na období stalinismu v Československu po
roce 1948. Jako příklad jsem se rozhodl pouţít případ rodiny Bartuškovy. Jedná se
o rodinu, jeţ byla typickým příkladem ―reakce― a ―burţoazie―, jelikoţ nejstarší
bratr jménem Karel provozoval před únorem 1948 úspěšnou stavitelskou firmu,
zatímco prostřední bratr Oldřich převzal spolu se svou ţenou po otci a matce
provoz soukromého hospodářství a rodinného hotelu. Zmíněná rodina prošla po
25. únoru 1948 značným mnoţstvím konfrontací s novou vládnoucí elitou a lze na
jejím příkladu vhodně demonstrovat, kterak se mohla společensky poměrně dobře
situovaná rodina během krátké doby propadnout aţ na samé dno společenské
hierarchie a kterak se totalitární vládnoucí reţim nezaměřoval pouze na fyzické
vyloučení ze společnosti, ale i jak se pokoušel o zničení rodinných vazeb, coţ
přímo souvisí s obavami totalitních, totalitárních či silně autoritativních reţimů
z těchto vazeb. Rovněţ si na tomto případu lze povšimnout řady
charakteristických strategií a postupů ze strany dominující (vládnoucí)
společnosti.
Abstrakt: This contribution is mainly a historically oriented text. My intention was to
contribute to the problematic of power and the social inequality through the text
concerning the relationship between the totalitarianism and family focusing on the
era of stalinism in Czechoslovakia after 1948. As an example, I decided to use the
case of the Bartušek family. This family was a typical example of ´´reaction´´ and
´´bourgeoisie´´ as the oldest brother named Karel had was running a successful
architectual business while the middle brother Oldřich took charge of a private
business and a family hotel after his parents together with his wife. Above
mentioned family went through a number of confrontations with the new
governing elite after 25th February 1948 and so it is possible to properly
demonstate how a rather well-situated family during a short period of time fell on
the very bottom of a social hierarchy and how the totalitarian governing regime
was not only aiming at the physical elimination from society but also how it tried
to destroy family bonds which is directly connected to the fear of the totalitarian
or strongly autoritative regimes from those bounds. It is also possible to notice on
this example many of the characteristic strategies and methods from the side of
the dominant ( governing) society.
147
Úvod
Sociální vyloučení můţe mít mnoho podob napříč časem, prostorem i společností.
V tomto příspěvku bych se rád vrátil do minulosti a na jednom konkrétním příkladu
demonstroval, ţe sociální vyloučení je jedním z průvodních jevů totalitarismu. V tomto
ohledu zaujímá specifické postavení vyloučení, které vzešlo ze socialismu po pomyslné
vývojové ose socialismus → komunismus → stalinismus. Však není pouhou lingvistickou
náhodou, ţe mají socialismus (v tomto konkrétním případě jde o extrémní odnoţ v podobě
komunismu/stalinismu) a sociální vyloučení stejný základ slova. Kaţdý radikálně smýšlející
politický směr zaměřený na společnost s sebou zákonitě přináší sociální vyloučení určitých
nepohodlných skupin obyvatel. Rozhodl jsem se tedy na příkladu komunismu/stalinismu 50.
let v Československu demonstrovat, sociální vyloučení skrze strategie zaujaté určitou
totalizující mocí vůči nepohodlným skupinám. Ač se v tomto textu budu zaobírat událostmi
přibliţně 60 let starými, jde o strategie zaujaté určitou mocí vůči nepohodlným skupinám,
tedy o postupy, které je třeba stále interpretovat a analyzovat kvůli hrozbě jejich aktualizace
v současnosti či kvůli dalším případným latentním podobám těchto strategií v současném
světě.
Dobová situace v Československu
Jiţ roky 1945-1948 byly obdobím, ve kterém se (zatím z velké části latentně) chystaly
velké politicko-společenské události, které měly změnit směřování Československa (a to ve
všech myslitelných sférách) na více neţ 40 let. Kvůli sociální i politické situaci a nacházení se
ve sféře vlivu SSSR (to vše pod velkým vlivem komunistické strany) uskutečňovaly
systémové změny. Komunistická strana chápala poválečný program jen jako první etapu
širších společenských změn (Kalinová, 2007, s. 27). Krátce po ukončení druhé světové války
ve střední Evropě začaly být napravovány válečné deformace sociální struktury, během čehoţ
vtiskly probíhající revoluční přeměny třídnímu a sociálnímu uspořádání společnosti novou
tvář (Průcha, 2009, s. 217-218). Občané si mimo jiné přáli, aby došlo ke sníţení majetkové
polarizace a naopak k rozšíření jejich sociálních práv. Důleţitými faktory byly znárodnění,
pozemková reforma, migrace obyvatelstva, přesuny v zaměstnanosti i změny příjmových
relací (Průcha, 2009, s. 217-218). Největší očekávání od poválečných poměrů mělo
průmyslové dělnictvo (Kalinová, 2007, s. 73). Zkušenost z druhé světové války přinesla
proměnu myšlení části společnosti (Fasora, Hanuš, Malíř, Nečasová, in Fasora, Hanuš, Malíř,
148
Nečasová, 2011, s. 5). Po druhé světové válce měly všude v Evropě konjunkturu státně
centralistické a k pluralismu kritické myšlenky. Na mnoha místech tak rezonovala
s poţadavkem skoncovat s jejich dřívějším znevýhodněním lidových mas obava z těchto mas a
nedůvěra k nim a k jejich náchylnosti k sociálním svodům diktatur 30. a 40. let 20. století
(Brenner, 2006, s. 475). Čím dál častěji vystupovala na povrch kritika liberalismu,
uvědomování si slabin předválečné demokracie, obdiv socialismu (bez ohledu na to, jak jej
kdo vnímal) i inklinování k SSSR (Fasora, Hanuš, Malíř, Nečasová, in Fasora, Hanuš, Malíř,
Nečasová, 2011, s. 5). Po válce zesílil také vliv odborových organizací. Silnou zbraní KSČ
bylo, ţe povzbuzovala ve spolupráci s odbory organizované hnutí dělnictva za urychlení
společenských změn ve prospěch získání monopolní moci (Fasora, Hanuš, Malíř, Nečasová, in
Fasora, Hanuš, Malíř, Nečasová, 2011, s. 27).
Revoluce roku 1948 s sebou pak definitivně přinesla přechod od polopluralitní lidové
demokracie poválečných let k etapě známé jako stalinismus (Brenner, 2006, s. 475), tedy k
nejtvrdšímu neválečnému období českých dějin. Tato perioda jako etapa ve výstavbě státního
socialismu sovětské provenience na území ČSR spadá zhruba do let 1948-1954, ač někdy
bývá jako horní hranice uváděn rok 1953 (Průcha, 2009, s. 328). Stalinismus
v Československu byl hlavní etapou politické, ekonomické a sociální transformace (Kalinová,
2007, s. 114).
Po únoru 1948 se uplatňovaly diferenciované nástroje vládnutí vůči obyvatelstvu.
Nastaly represe vůči zbytkům majetných tříd a středním vrstvám, jakoţ i ideologická a
sociální manipulace s obyvatelstvem ostatním (Kalinová, 2007, s. 114). Rok 1948 se stal
stěţejním mezníkem pro vývoj československé společnosti. Dovršily se tehdy přeměny, které
však většinou započaly jiţ po válce. Došlo k přechodu od ekonomiky smíšené k ekonomice
jednosektorové, coţ způsobilo likvidaci soukromokapitalistického sektoru i obrat v postoji
vůči malovýrobcům. Začal rovněţ odklon od některých demokratických prvků sociálního
systému (Průcha, 2009, s. 225). Jeden ze stěţejních úkolů tohoto přechodného období byl
zlikvidovat soukromé vlastnictví výrobních prostředků, jelikoţ mělo být příčinou takzvaného
vykořisťování námezdních pracovníků. Po únoru 1948 mělo nastat přechodné období od
kapitalismu k socialismu, v němţ se prolínaly rysy obou ekonomických soustav. Kapitalistický
sektor byl stále více omezován, coţ vedlo aţ k jeho likvidaci. Menší soukromá hospodářství
v zemědělství i jiných odvětvích se zase sdruţovala do vyšších socialistických forem
hospodaření (Průcha, 2009, s. 249-250). Započala kolektivizace venkova (Randák, in Fasora,
Hanuš, Malíř, Nečasová, 2011, s. 154). Nový postoj byl pochopitelně zaujat také k inteligenci
149
(humanitní i technické). Nové stanovisko znělo, ţe pro budování socialismu si musí pracující
lid vytvořit a vychovat novou inteligenci, pocházející z jeho středu a tedy s ním třídně i
ideologicky spjatou (Průcha, 2009, s. 330).
Došlo k postupnému vymizení některých vrstev společnosti, které přišly o svůj
majetek, zatímco na druhé straně došlo k posílení hmotného postavení nejniţších vrstev
společnosti. Někdejší společenské elity byly oficiálně povaţovány za burţoazní ţivly a
nepřátele socialistického zřízení a dělnická vrstva se dočkala oslavování a vzestupu.
Prosazovaly se nové elity etablující se především na základě úzkého sepětí s dominující
komunistickou stranou, které se vymezovaly vůči předchozím etapám dějin, zejména pak
meziválečnmu období a tradici před rokem 1918 (Fasora, Hanuš, Malíř, Nečasová, in Fasora,
Hanuš, Malíř, Nečasová, 2011, s. 5-6). Právnické i fyzické osoby byly vystřídány osobami a
strukturami novými, z čehoţ zde generovalo nejen nové hospodářsko-politické uspořádání,
ale i nová kaţdodennost. Stejně jako jinde v Československu i ve zbytku východního bloku
došlo k jakési rotaci mezi třídami a k převrácení jejich hierarchie ve společnosti.
Příklad rodiny Bartuškovy
Přistoupil bych dále ke konkrétnímu případu, jehoţ prostřednictvím lze reflektovat
celou řadu praktik a strategií charakteristických pro sociální vyloučení v daném období.
Sociolog Pierre Bourdieu ve svém textu Teorie jednání popisuje, ţe ovládání není přímý a
prostý účinek aktivity určité skupiny aktérů („vládnoucí třídy―) obdařených mocí, ale nepřímý
účinek celého komplexu aktivit vznikajících v předivu kříţících se tlaků, jimiţ je kaţdý
z ovládajících - ovládán tak strukturou pole, skrze něţ se ovládání uplatňuje - vystaven ze
strany všech ostatních (Bourdieu, 1998, s. 40) a rovněţ, ţe rodina existuje jako oddělený
sociální svět, který si hledí stále udrţovat své hranice a to, co je uvnitř (na rozdíl od vně) má
sklon idealizovat jako posvátné, sanctum (Bourdieu, 1998, s. 95). Není divu, ţe právě jednotu
v rámci rodiny se komunistický reţim snaţil během budování nového řádu odstraňovat.
Význam symboliky domova je pro smýšlení jakékoliv společnosti či společenské třídy značný
a pochopitelně si tento fakt uvědomuje kaţdá totalita či totalizující skupina. Ne jinak tomu
samozřejmě bylo i v případě komunistů v Československu po roce 1948, kteří se snaţili se
tuto soukromou sféru co nejvíce eliminovat a naopak nastolit proces otevírání domovů
veřejnému ţivotu (Macura 2008, s. 81).
150
Jako příklad poslouţí případ rodiny Bartuškovy pocházející z obce Studená v České
Republice (rozhraní Čech a Moravy). Všichni tři bratři Karel, Oldřich a Čestmír Bartuškovi se
dostávali po 25. únoru 1948 do rozporů s reţimem. Pro tento příspěvek budou stěţejní osudy
prostředního z bratrů Oldřicha Bartuška (*1905, †1976) a jeho ţeny Zdeňky Bartuškové
rozené Fryčové (*1921, †2000).
Otec bratrů Bartuškových Josef vystavěl na sklonku 19. století rodinný podnik
Hostinec u Josefa Bartuška, který byl v období mezi světovými válkami znám jako Hotel
Bartušek. Vedoucím restauračního zařízení se později stal právě jeho prostřední syn Oldřich.
Rodina Bartuškova na tom údajně nebyla finančně tak dobře, jak by se mohlo zdát (ač
majetek nepochybně díky hospodě a polnostem měli). Přesto pověst podniku a majitelů byla
velmi dobrá, ač moţná mírně kontroverzní (Javořická, 2000, s. 62). V meziválečném období
bylo v hotelu moţné lacino a dobře se najíst, ale na druhou stranu podnik navštěvovala i lepší
klientela z větších měst. Jednalo se například o inţenýry, profesory, lékaře či primáře
(Kronika Kristiny Bartuškové, s. 157-159). S rodinou udrţoval kontakty například divadelní a
filmový herec i hudebník František Paul, jenţ do Studené pravidelně dojíţděl (Pohlednice a
fotografie s věnováním). Dle pramenů byl Hotel Bartušek největším a nejvýznamnějším
restauračním zařízením/hospodou ve Studené. Toto lze usoudit právě podle klientely a
velikosti restauračního zařízení. Hotel Bartušek byl ze Studené také největším odběratelem
piva z místního pivovaru, a to přinejmenším v období třetí republiky (Pivovar Studená, Právní
záleţitosti a majitelé).
Během druhé světové války se jiţ Oldřich Bartušek i jeho ţena Zdeňka začali
angaţovat v provozu rodinného hotelu, nejprve s rodiči Oldřicha Bartuška Kristinou a
Josefem Bartuškovými, a po válce jiţ osamoceně. Coby spoluvlastníci a provozovatelé hotelu
a hospodářství měli manţelé Bartuškovi svůj osud po únoru 1948 předem nasměrovaný,
jelikoţ na přelomu let 1948 a 1949 byl jiţ povaţován za kapitalistu kaţdý soukromý
podnikatel s více neţ jednou námezdní silou (Průcha, 2009, s. 329), ale do jejich ţivotů
vstoupily i další okolnosti, které dění kolem jejich rodiny značně ovlivnily. Mimo jiné se
nejstarší ţijící bratr Oldřicha Bartuška, stavitel Karel Bartušek uchýlil krátce po 25. únoru
1948 k emigraci.
151
Věznění otce
Nedlouho po únoru 1948 dopadly na rodinu první sankce. Oldřich Bartušek byl
opakovaně zatýkán, vyšetřován a zase propouštěn (Vlasta Javořická, Obecní kronika). Tehdy
byla příčinou těchto kroků vůči jeho osobě zmíněná emigrace jeho bratra. Kvůli tomu byl
opakovaně vyslýchán nejen Oldřich Bartušek, ale i nejmladší z bratrů Čestmír Bartušek a řada
dalších příbuzných (Kronika Kristiny Bartuškové, s. 170). Z finančního ředitelství přišla
rodině navíc pohrůţka vysokou pokutou za zatajování zmíněné emigrace (Kronika Kristiny
Bartuškové, s. 172).
24. května 1949 byli bratři Bartuškovi opět zadrţeni a odvezeni k výslechu. Tentokrát
byl Oldřich ve vazbě ponechán delší dobu a byl propuštěn aţ na začátku ţní 5. srpna 1949
(Kronika Kristiny Bartuškové, s. 174). Na základě tohoto vyšetřování však byl jiţ odsouzen a
vlastní výkon trestu nastoupil 20. června 1950 (Soudní a rehabilitační korespondence a
dokumenty).
Vězení na Oldřicha Bartuška však jiţ nebylo uvaleno kvůli bratrově emigraci, ale
kvůli jisté Blance Houdkové, která nedlouho po „Vítězném únoru― odešla i s malým dítětem
za manţelem za hranice a s níţ se nedlouho před tím Bartušek několikrát setkal (Soudní a
rehabilitační korespondence a dokumenty). Oldřich Bartušek byl odsouzen za zločin
spoluviny na zločinu neoprávněného opuštění území republiky k trestu těţkého ţaláře v trvání
8 měsíců, zostřeného jedním tvrdým loţem měsíčně a k peněţitému trestu v částce 20 000
korun, přičemţ původní trest byl v trvání 3 měsíců, ale posléze došlo k jeho prodlouţení
(Soudní a rehabilitační korespondence a dokumenty). Jeho uvěznění způsobilo pochopitelně
starosti v hotelu a v hospodářství. Zásobování nebylo po válce stále ještě dostatečně plynulé a
navíc hospodář nebyl přítomen (Rodinná kronika Oldřicha a Zdenky Bartuškových, s. 40-41).
Starý hospodář Josef Bartušek byl jiţ po smrti, jelikoţ zemřel 19. prosince 1947 (MNV
Studená, Obecní kronika, 1938-1950). Zdeňka Bartušková měla tehdy celý hotel sama na
starost (Rodinná kronika Oldřicha a Zdenky Bartuškových, s. 40-41) a k tomu měla čtyři děti
a čekala páté (Soudní a rehabilitační korespondence a dokumenty). Přímé starosti ohledně
provozu hotelu však na ni nedoléhaly příliš dlouho. Na přelomu let 1948/1949 jiţ opustilo
vedení KSČ předúnorovou i bezprostředně poúnorovou představu o koexistenci státního a
druţstevního sektoru se soukromou malovýrobou a ostatním drobným podnikáním a vyhlásilo
politiku rychlé socializace v oblasti zemědělství, řemesel, maloobchodu, sluţeb a svobodných
152
povolání (Průcha, 2009, s. 263), coţ se týkalo i Hotelu Bartušek, na který byla dosazena
zanedlouho národní správa (Rodinná kronika Oldřicha a Zdenky Bartuškových, s. 46).
Dne 12. července 1950 zemřela Bartuškova matka (Kronika Kristiny Bartuškové, s.
175). Oldřich Bartušek byl kvůli konání pohřbu na dobu čtyř dnů propuštěn. Zaţádal tehdy
také o povolení k návratu do věznice aţ v zimě, z důvodu, ţe jeho ţena čeká jiţ páté dítě a
navíc nedávno prodělala trombózu v noze. Za těchto okolností pochopitelně nemohla sama
zastat hospodářské práce - především pak činnost na poli. Lékař stanovil dokonce v jejím
případě moţnost ohroţení ţivota (trombóza, těhotenství, těţká práce a další vedlejší účinky
výše popsaných důvodů). O podmínečné propuštění manţela navíc ţádala sama jeho ţena jiţ
dříve, ale ţádost byla zamítnuta jako neopodstatněná (Soudní a rehabilitační korespondence a
dokumenty).
Oldřich Bartušek trest vykonával v ţelezárnách v Třinci, kde si zhruba po půl roce
zlomil ruku a na zbytek trestu byl propuštěn do domácího ošetřování. Jeho manţelka a ještě
další příbuzná musely však kvůli tomuto absolvovat řadu intervencí na národních výborech
v Dačicích a ve Studené (Kronika Kristiny Bartuškové, s. 175).
Ve sféře pohostinství byla socializace sloţitější, neţ tomu bylo například v případě
socializace obchodů, jelikoţ vyvstával problém hrozícího vakua v oblasti sluţeb. Destrukce
starých podniků byla snazší neţ budování nových ve vypjaté situaci prostoupené násilím,
neodborností i pozdější nechutí (Marek, in Fasora, Hanuš, Malíř, Nečasová, 2011, s. 70). Ani
socializace Hotelu Bartušek neprobíhala rychle a jednoduše. V roce 1951 (po vystřídání
několika správ) dostal hotel do správy Komunální podnik. Někdejší provozovatel Oldřich
Bartušek zde byl zaměstnán jako vedoucí a jeho ţena jako kuchařka. K dětem si vzali
opatrovnici, které však Zdeňka Bartušková platila dvě třetiny svého platu, tudíţ se zanedlouho
rozhodla starat se o ně raději sama (Rodinná kronika Oldřicha a Zdenky Bartuškových, s. 4647). Rodinné hospodářství převzaly jiţ na sklonku srpna 1950 státní statky ve Studené
(Soudní a rehabilitační korespondence a dokumenty).
Věznění matky
K dalšímu kroku v rámci sociálního vyloučení rodiny Bartuškovy došlo v létě roku
1952. Bartuškovi tehdy obdrţeli výnos o nařízení k vystěhování z hotelu i z obce. Toto navíc
přišlo v době, kdy neměli téměř ţádný kapitál v rezervě. Nakonec Zdeňka Bartušková úřady
153
přesvědčila, aby bylo vystěhování omezeno pouze na vystěhování z domova, tedy z hotelu,
nikoliv z obce, načeţ se přestěhovali i s pěti dětmi na studenskou chmelnici, kde obývali
celkem dvě místnosti. Oldřich Bartušek byl tehdy zaměstnán v pivovaru ve Studené, kde
stáčel pivo (Rodinná kronika Oldřicha a Zdenky Bartuškových, s. 46-47).
Nové a daleko váţnější komplikace nastaly pro rodinu v březnu roku 1953, kdy byl
zatčen bratr Zdeňky Bartuškové Jaroslav Fryč a 18. dubna téhoţ roku i Zdeňka Bartušková
(Rodinná kronika Oldřicha a Zdenky Bartuškových, s. 48). K zatčení došlo z důvodu, ţe
neoznámila bratra, který asistoval několika osobám při překročení hranic, a posléze byla
odsouzena celkem na 5 let (Soudní a rehabilitační korespondence a dokumenty). Jaroslav Fryč
napomáhal místnímu rolníkovi Karlu Dvořákovi, který dle zápisu do kroniky MNV
přechovával ve své stodole ţivly státu nepřátelské a napomáhal, aby v blízkém pohraničí
mohli přecházeti do ciziny (MNV Studená, Pamětní kniha, 1959-1960). Zdeňka Bartušková
byla nakonec vězněna tři a půl roku a děti musely z praktických důvodů opustit otce a rozejít
se k příbuzným na různá místa v ČSR. Těmi místy byly konkrétně Studená, Jihlava, Třebíč,
Jindřichův Hradec a Praha (Rodinná kronika Oldřicha a Zdenky Bartuškových, s. 48). Matka
pěti dětí byla ve vězení mezi léty 1953 a 1956, a to v nápravných zařízeních Pankrác a Jihlava
a v ústavu pro choromyslné v Bohnicích. V Bohnicích byla hospitalizována z důvodu, ţe
kvůli odloučení od svých pěti dětí vězení psychicky nezvládala (Soudní a rehabilitační
korespondence a dokumenty).
V době pobytu Zdeňky Bartuškové ve vězení její manţel a matka téměř neustále
ţádali o podmínečné propuštění, o milost a později rovněţ o propuštění do domácího
ošetřování z důvodů zdravotních, ale veškeré ţádosti byly opakovaně zamítány. Matka
Antonie Fryčová napsala mimo jiné osobní dopis Marii Zápotocké. Na tomto místě lze uvést
například zamítnutí ţádosti o prezidentskou milost z roku 1955. Důvody zamítnutí byly
následující: Jak je zřejmé ze zprávy o její minulosti, byla ona i její manţel zvyklí ţít lehce do
doby, kdy se projevili jako nepřátelé tohoto zřízení a kdy byli po zásluze potrestáni. Dnes je
na otci, aby se o děti postaral tak, jak mu zákon ukládá... (Soudní a rehabilitační
korespondence a dokumenty).
Tyto řádky přesně odráţejí postoj zaujatý totalizující komunistickou stranou vůči
„reakčním ţivlům― a zároveň jsou dokladem toho, do jak bezvýchodné situace se tehdy
rodinu Bartuškovu povedlo dostat. Zatímco vězněním otce rodina sice značně trpěla, ale
zůstala pohromadě, tak věznění matky jiţ Bartuškovi neustáli a rodina byla na nějaký čas
154
totálně rozdělena, a to včetně dětí. Matka byla vězněna, děti rozmístěny po různých místech a
jejich otec byl tou dobou ještě dvakrát na vojenském cvičení v Bruntále (Rodinná kronika
Oldřicha a Zdenky Bartuškových, s. 51-52). Tehdy se skutečně, ač ne natrvalo, povedlo nové
vládnoucí společnosti rodinu naprosto rozdělit a sociálně vyloučit.
Zdeňka Bartušková se z vězení vrátila 28. srpna 1956 a děti se vrátily zpět k rodičům.
Oldřich Bartušek poté opustil zaměstnání v pivovaru a byl rok zaměstnán v perleťovém
druţstvu. Jeho ţena měla podlomené zdraví a Oldřich Bartušek byl tudíţ jediný, kdy mohl
rodinu jakkoliv ţivit, coţ ale v komplikovaných podmínkách nebylo příliš moţné.
Z ekonomických důvodů se tedy celá rodina na čas přestěhovala do obce Krásonice (přes
třicet kilometrů vzdálených od Studené), kde Bartušek pracoval jako vedoucí v místním
hostinci. Finančně však rodina nemohla vystačit ani tam, a proto se opět po krátké době
vrátila do Studené, kde se usídlila na bývalém výměnku rodičů Bartuškových. Do konce
padesátých let se manţelům narodilo šesté dítě a Oldřich Bartušek byl ještě dvakrát krátce
vězněn. Finanční situace rodiny byla tou dobou asi vůbec nejtěţší. Z ekonomického hlediska
se v rámci velice skromných moţností zlepšila rodinná situace aţ v letech šedesátých
(Rodinná kronika Oldřicha a Zdenky Bartuškových, s. 51-52).
Závěr
Osud rodiny Bartuškovy můţe pak poslouţit jako moţná ilustrace toho, jak se vyvíjely
ţivoty a sociální postavení někdejších elit či finančně nebo společensky lépe situovaných
osob po únoru 1948. Lze zde zaznamenat hned řadu charakteristických jevů, jakými nejsou
pouze věznění, vystěhování či pozbytí movitých i nemovitých statků, ale rovněţ cílené
rozdělení rodiny. Jak uţ bylo zmíněno, totalitární reţim si vţdy uvědomuje, ţe rodina existuje
jako oddělený sociální svět, který si hledí stále udrţovat své hranice a ţe domov (tedy dům)
pro její členy působí jako setrvale stabilní místo (Bourdieu, 1998, 95), coţ je pochopitelně pro
totalizující vládnoucí elitu jev neţádoucí a logickou reakcí je snaha tento sociální svět narušit
aţ eliminovat.
Únorové události vedly optikou komunistické strany pochopitelně ke zvýšení ţivotní
úrovně obyvatelstva. Československá společnost, to uţ nebylo pár bohatých lidí, ţijících
v blahobytu na úkor chudé většiny, ale v novém sociálním řádu se všichni měli lépe. V reálu
155
však většina lidí, kteří měli určité společenské postavení, utrpěla v tomto ohledu újmu a byla
vystavena změně sociálního postavení, aţ sociálnímu vyloučení.
Lze předpokládat, ţe primárním cílem bylo připravit Bartuškovy o majetek a vyuţít
jejich (v rámci tehdejších zákonů protizákonné) činnosti, za kterou bylo moţné postupně oba
manţele odsoudit a zároveň tím demonstrovat jejich „zkaţenost―, kterou si přenesli
z dřívějších poměrů, jakoţto jejich typičtí reprezentanti. Rozbití rodiny či narušení její
integrity a pospolitosti bylo spíše průvodním jevem těchto perzekucí. Přesto se vládnoucímu
reţimu, stejně jako ve spoustě obdobných případů v tehdejším Československu i jinde ve
východním bloku, tento průvodní jev nesmírně hodil a měl pro totalizující plány KSČ nemalý
význam.
Bourdieu, P. (1998). Teorie jednání. Praha: Karolinum.
Brenner, Ch. (2006). „Zwichen Ost und West―, Tschechische politische Diskurse 1945-1948.
München: Oldenbourg.
Fasora, L., et al. (2011). Předmluva. In L. Fasora, J. Hanuš, J. Malíř, & J. Nečasová (ed.)
Člověk na Moravě ve druhé polovině 20. století. Brno: Centrum pro studium demokracie a
kultury.
Javořická, V. (2000). Můj ţivot 5. Brno: Tempo.
Macura, V. (2008). Šťastný věk (a jiné studie o socialistické kultuře). Praha: Academia.
Marek, P. (2011). Ţivnostník, Příklad Josefa Nováka. In L. Fasora, J. Hanuš, J. Malíř, & J.
Nečasová (Ed.) Člověk na Moravě ve druhé polovině 20. století. Brno: Centrum pro studium
demokracie a kultury.
Kalinová, L. (2007). Společenské proměny v čase socialistického experimentu. K sociálním
dějinám v letech 1945-1969. Praha: Academia.
Průcha, V. (2009). Hospodářské a sociální dějiny Československa 1918-1992, 2. díl, Období
1945-1992. Brno: Doplněk.
156
Randák, J. (2011). Zbrojovák, úderník a hrdina práce, Příklad Františka Hamra. In L. Fasora,
J. Hanuš, J. Malíř, & J. Nečasová (edd.) Člověk na Moravě ve druhé polovině 20. století.
Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury.
Pouţité pramene:
Soukromý archiv rodiny Bartuškovy Studená, Kronika Kristiny Bartuškové.
Soukromý archiv rodiny Bartuškovy Studená, Rodinná kronika Oldřicha a Zdenky
Bartuškových.
Soukromý archiv rodiny Bartuškovy Studená, Soudní a rehabilitační korespondence a
dokumenty.
Soukromý archiv rodiny Bartuškovy Studená, Vlasta Javořická, Obecní kronika
(nestránkováno).
Státní okresní archiv České Budějovice, Pivovar Studená, Právní záleţitosti a majitelé.
Státní okresní archiv Jindřichův Hradec, MNV Studená, Obecní kronika, 1938-1950
(nestránkováno).
Státní okresní archiv Jindřichův Hradec, MNV Studená, Pamětní kniha, 1959-1960
(nestránkováno).
157
PARTICIPÁCIA ŢIEN NA VOĽBÁCH NA PRIMÁTORA MESTA V
ROKOCH 2006, 2010 A 2014
Matúš Sloboda
Abstrakt: Na sto muţov pripadá presne 105 ţien (Štatistický úrad SR, 2011). Napriek
tomuto faktu, voľby pravidelne ukazujú, ako sa môţe v zastupiteľských funkciách
z majority v populácii stať výrazná minorita. Funkciu primátora mesta,
manaţérsky a politicky veľmi silnú a atraktívnu funkciu, zastáva len 11 percent
ţien. Hoci sila primátora vţdy závisí aj od zloţenia mestského zastupiteľstva,
primátor alebo primátorka je nielen najvyšším politickým reprezentantom, ale aj
manaţérom mesta. Článok sa bude primárne zaoberať komunálnymi voľbami a
špecificky voľbami na primátora mesta v rokoch 2006, 2010 a 2014. To, kde je
problém slabého zastúpenia ţien, však nezistíme len z rýchleho pohľadu na
výsledky volieb. Na to aby sme dostali celý obraz o voľbách, je nevyhnutné
analyzovať aj vstupné údaje volieb, teda ponuku kandidátov a kandidátok.
Prepojenie volebnej databázy Štatistického úradu SR a údajov zo zozbieraných
kandidačných listín, nám umoţní odpovedať nielen na otázky o miere
kandidovania ţien na funkciu primátora mesta, ale aj o ich úspešnosti v prípade ak
sa o post primátora mesta uchádzajú.
Abstract: According to last census, the sex ratio of population in Slovakia is 100 males to
105 females (Statistics Office, 2011). Despite this fact, the results of local,
regional, or national elections show regularly how female majority in population
may turn into overwhelming minority in representative office holders. A mayor is
the highest political representative of a city and also a manager of limited
resources in a city. The article focuses on mayoral 2006 and 2010 elections in
Slovakia. A simple look at the results of elections is not sufficient. If we want to
get the whole picture, we need to look at the input and output at the same time.
The Database which consist of electoral Statistics Office‘s electoral database and
collected ballots, allow us to answer the questions about candidacy rate and the
success rate of women in 2010 and 2010 mayoral elections in.
Úvod
Tento článok vychádza z diplomovej práce autora, ktorá analyzovala voľby na
primátora mesta v rokoch 2006 a 2010. V tejto práci sa zameriame špecificky len na rodový
aspekt volieb, pričom čiastočne zohľadníme aj dostupné dáta za rok 2014.
Na Slovensku je 2 927 obcí, pričom 138 z nich má status mesta. Podľa zákona o
obecnom zriadení status mesta majú územné jednotky, ktoré musia byť hospodárskym,
administratívnym a kultúrnym centrom alebo s významom pre cestovný ruch, dopravného
158
spojenia s okolitými obcami a zabezpečovať sluţby aj pre obyvateľov okolitých obcí (Zákon
č. 369/1990 Zb.). Špecifický status a dôleţitosť miest, je dôvodom na detailnejšiu analýzu
týchto volieb. Zároveň počet miest na Slovensku je vhodný ako štatistická vzorka na
podrobnú analýzu a následne vyslovenie predpokladov na ďalšie štúdium v tejto oblasti.
Primátor alebo primátorka mesta je jeho najvyšším politickým predstaviteľom a
zároveň manaţérom obmedzeného mnoţstva finančných a ľudských zdrojov. Aj pre túto
dôleţitosť funkcie pre chod mesta, jej atraktívnosť a silu sa zameriame na voľby na primátora
mesta.
Slabá reprezentácia ţien v zastupiteľských orgánoch nie je len problémom Slovenska,
ale aj mnohých krajín v európskom a svetovom priestore. Analýza zastúpenie ţien vo
volených pozíciách však často primárne pozostáva len z analýzy výsledkov volieb a oveľa
menšia pozornosť sa venuje vstupným údajom volieb. Na to aby sme získali komplexný obraz
o voľbách je nevyhnutné analyzovať nielen výstupné údaje, ale aj vstupy volieb, teda ponuku
kandidátok a kandidátov. Práca s oboma súbormi dát súčasne umoţní popísať a porovnať
mieru úspešnosti kandidátov a kandidátok na primátora mesta.
Cieľom tohto článku je teda nielen analyzovať kto sú úspešní kandidáti a kandidátky,
ale aj to, kto do súboja o post primátora mesta išiel. Práca preto identifikuje a charakterizuje
kandidátky a kandidátov, ktoré sa volieb zúčastnili a následne identifikuje kto boli víťazní
kandidáti a kandidátky. Detailne popísaná miera kandidovania a úspešnosti umoţní vysloviť
predpoklad, či je problém nízkeho zastúpenia ţien na pozícii primátora v ponuke kandidátok,
alebo skôr dopyte po kandidátkach na primátora.
V prvej časti stručne popíšeme prekáţky ţien na vstup do politiky. V nasledujúcej
časti sa sústredíme na problematiku reprezentácie ţien na lokálnej úrovni. V metodologickej
časti popíšeme postup práce a dáta, ktoré boli v práci analyzované. Následne vo výsledkovej
časti popíšeme mieru kandidovania a mieru úspešnosti kandidátov a kandidátok. Syntéza
teórie a výsledkov je záverečnou časťou článku.
Politika naklonená muţom
Ako uvádza Národná stratégia rodovej rovnosti na roky 2009 – 2013, na Slovensku
stále pretrvávajú nedostatky pri aplikácii a vymoţiteľnosti aktívneho volebného práva ţien.
159
Inými slovami, práva ţien byť zvolené a tak sa podieľať na tvorbe a realizácii politiky.
Stratégia ďalej uvádza, ţe naďalej môţeme hovoriť o politickej marginalizácii ţien (Vláda
SR, 2009:217). To, koľko ţien sa dostane do zastupiteľských a rozhodovacích orgánov, do
značnej miery závisí uţ od samotného výberu kandidátov politickými stranami.
Matland hovorí, ţe výber kandidátov do politických strán je naklonený muţom.
Uvádza, ţe hlavným dôvodom je, ţe výber kandidátov je často na základe lojality tých, čo sú
pri moci (Matland, 2005). Výskumy týkajúce sa ţien ako kandidátok ukázali, ţe ţeny sú
podobne súťaţivé ako muţi v dosahovaní volených funkcií, no ich moţnosti sú značne
ovplyvnené politickými štruktúrami a štruktúrou tých, čo sú pri moci (Carroll, 1994; Darcy,
1994 in Marshall, 2002:710-711). Ak uváţime, ţe muţi mali v minulosti značne uľahčenú
pozíciu na vstup do verejnej sféry a naopak, ţeny boli z tejto sféry vylúčené ešte v 19. storočí
(Fraser, 1990), výber kandidátov na základe lojality tých čo sú pri moci, reprodukuje
maskulínne zloţenie politických strán. Filadelfiová a Bútorová hovoria o netransparentnom
spôsobe výberu do straníckeho funkcií i na kandidačnú listinu, ktorá vyplýva z prevahy
muţov v rozhodovacích orgánoch politických strán na Slovensku (Bútorová, Filadelfiová,
2011:183). Pretrvávajúcu maskulinizáciu politiky potvrdzujú dáta z Európskej komisie
(2013), kde Slovensko v štatistikách o zastúpení ţien na pozícií predsedu strany alebo
podpredsedu strany, vysoko zaostáva za priemerom EÚ 28.
Niven analyzoval rodové stereotypy pri výbere kandidátov. Zistil, ţe krajskí šéfovia
politických strán uprednostňujú kandidátov, ktorí spĺňajú typické muţské vlastnosti ako
agresívnosť, súťaţivosť alebo individualizmus (Niven, 1998, in Fox a Oxley, 2003). Netreba
zabúdať, ţe vylúčenie ţien z prestíţnych, popredných líderských pozícií začína uţ v
súkromnej sfére. Podľa údajov za rok 2012, bola miera participácie ţien na riadení v
najväčších firmách len 13 percent (Rada vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a
rodovú rovnosť, 2013:9).
Národná stratégia rodovej rovnosti na roky 2009 – 2013 uvádza, ţe okrem
socioekonomických prekáţok, ktoré opisujeme niţšie, sú prekáţkou k politickej aktivite ţien
aj nejednotné výberové mechanizmy v rámci politických strán a dominujúce muţské siete
(Vláda SR, 2009). Ak sa pozrieme na kandidačné listiny politických strán do NR SR, ktoré
môţu byť akýmsi obrazom toho, ako výber ţien do politických strán na Slovensku vyzerá, tak
zistíme, ţe len minimum ţien sa nachádza na prvých desiatich pozíciách. Podľa Holubovej,
parlamentné politické strany mali vo voľbách do NR SR spravidla len jednu aţ dve ţeny v
160
prvej desiatke (Holubová, 2010). Podobne to bolo aj v posledných parlamentných voľbách v
roku 2012. Ak by sme sa pozreli na podiel ţien na zvoliteľných pozíciách , tak tento podiel sa
pohybuje na úrovni 14 aţ 18 percent v prípade politických strán, ktoré sa v roku 2012 dostali
do NR SR (Sloboda, 2014). Holubová uvádza, ţe vývoj participácie ţien na politike v
posledných volebných obdobiach len potvrdzuje pretrvávajúcu patriarchálnu štruktúru na
všetkých úrovniach
politiky (Holubová, 2010). Výnimkou je iba úroveň participácie v
Európskom parlamente, ktorá je nadpriemerná aj v európskom porovnaní.
Prekáţky pre ţeny na vstup do politiky
Okrem naklonenosti politiky muţom, slabej podpory politických strán, či efektu
volebných systémov, uvádza Nadezhda Shvedova ďalšie dôleţité faktory, ktoré ovplyvňujú
účasť ţien na politike. Podľa Shvedovej, ide najmä o socioekonomické prekáţky ako slabšia
ekonomická sila ţien v porovnaní s muţmi; efekt dvojitého zaťaţenia; tradičný pohľad, ţe
politika je predovšetkým pre muţov, a z toho vyplývajúci nedostatok sebavedomia ţien o
uchádzanie sa o volenú funkciu; úloha masmédií pri prezentovaní ţeny – ako političky a
taktieţ na Slovensku často skloňovaný pohľad, ţe politika je príliš zákerná, súťaţivá a
špinavá hra pre ţeny (Shvedova, 2012). Podobne ako Shevedova interpretujú príčiny
problematického vstupu ţien do rozhodovacích pozícií v kontexte Slovenska aj Národná
stratégia rodovej rovnosti na roky 2009 – 2013 a v štúdii IVO aj Bútorová a Filadelfiová.
Uvádzajú, ţe problematickým sú stereotypy a predsudky týkajúce sa roly ţeny a muţa v
rodine a vo verejnom ţivote, dvojité zaťaţenie ţien a z neho plynúci nedostatok času a stres,
zlý obraz z politiky v krajine, s ktorými súvisí aj nedostatok dôvery a podpory v politickú
aktivitu (Vláda SR, 2009:222; Bútorová, Filadelfiová, 2011:183). Podľa prieskumu IVO z
roku 2002, aţ 70 percent muţov a dokonca aţ takmer 80 percent ţien si myslí, ţe ţenám pri
vstupe do politiky bránia rodinné povinnosti (Vláda SR, 2009:222).
Netreba zabudnúť, ţe ţeny prekonávajú prekáţky nielen pred rozhodnutím uchádzať
sa o volenú funkciu, ale aj počas kampane či výkone funkcie. Opäť môţeme hovoriť o úlohe
stereotypov. Napríklad média zobrazujú muţa ako hlavu rodiny, ţiviteľa rodiny. Naopak,
ţena je v médiách často prezentovaná ako ţena v domácnosti. Podľa výskumu Craiga
citovaného Wolskou, muţi sú v reklamách zobrazovaní ako úspešní, profesionálni
a vyšportovaní. Naopak, ţeny sú prezentované ako jemné, citlivé a posadnuté krásou a váhou
(Wolska, 2011). Sharma zdôrazňuje, ţe média posilňujú stereotypné rodové roly a funkcie
161
ţeny ako ţeny v domácnosti, ktorá je závislá na ochrane muţa (Sharma, 2012). Tieto dennodenne prezentované stereotypy majú nepochybne taktieţ svoj vplyv na percepciu ţeny ako
političky, a tak ţeny v politike alebo biznise musia vynaloţiť väčšie úsilie aby boli vnímané
ako rovnocenný partner.
Koncept „gender― (rod) hovorí, ţe rozdiely medzi ţenami a muţmi nie sú biologicky
zakorenené, ale sú sociálnym konštruktom (EIGE, 2013a). Inými slovami, závisia od
prostredia a kultúry a sú výsledkom prílišného zovšeobecnenia a odmietania prirodzených
rozdielností nielen medzi muţmi a ţenami, ale aj medzi ţenami v rámci ţenského rodu.
Vyššie uvedené bariéry vstupu ţien do politiky sú štrukturálneho a kultúrneho charakteru a
ich charakter a veľkosť vplyvu sa môţe líšiť v závislosti od sledovanej krajiny.
Prirodzeným predpokladom na uchádzanie sa o politický mandát je uspokojenie
sociálnych a ekonomických potrieb. Slabšia ekonomická sila sa vplyvom ekonomickej krízy
ešte prehĺbila. Ako sa uvádza v Súhrnnej správe o stave rodovej rovnosti 2012, ekonomická
kríza viedla k dopadom, ktoré sú špecifické pre ţeny ako napríklad zhoršenie ochrany počas
tehotenstva, prepúšťanie počas skúšobnej lehoty a celkovo zhoršenie situácie ţien s malými
deťmi. Zníţenie disponibilného príjmu rodiny v období krízy viedlo k zvýšeniu dvojitého
zaťaţenia ţien neplatenou prácou. V správe sa ďalej uvádza, ţe ţeny, boli aj kvôli sťaţeným
podmienkam, viac ako muţi náchylné na rezignáciu na trh práce a prechod do ekonomickej
neaktivity (Rada vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, 2013:34). Ekonomická sila alebo disponibilný príjem je dôleţitým faktorom, ktorý môţe výrazne
ovplyvniť schopnosť a ambíciu kandidovať vo voľbách. Medzera v príjmoch medzi muţmi a
ţenami teda zohráva úlohu. Tento rodový príjmový rozdiel je na úrovni 21,4 percent, pričom
od roku 2010, kedy bola príjmová medzera na najniţšej úrovni, sa zvýšila o takmer dva
percentuálne body. EÚ 28 je príjmový rozdiel v priemere o päť percentuálnych bodov niţší,
na úrovni 16,4 percent (Eurostat, 2012). Inými slovami, ţeny na Slovensku zarábajú v
priemere o viac ako jednu pätinu menej ako muţi na porovnateľných pracovných pozíciách.
Európsky inštitút pre rodovú rovnosť má tzv. Index rodovej rovnosti, ktorý meria čas,
prácu, zdravie, moc, vedomosti a zárobky ţien. Slovensko je podľa správy publikovanej v
roku 2013 vo všetkých oblastiach za EÚ 28. Správa konštatuje, ţe pretrvávajú problémy s
rozdelením pracovného a súkromného ţivota, v dôsledku ktorých dochádza k efektu dvojitého
zaťaţenia, keďţe ţena má aj naďalej primárnu zodpovednosť za starostlivosť o rodinu. Táto
162
zodpovednosť a druhá alebo dokonca tretia neplatená práca v domácnosti môţe zaváţiť pri
rozhodovaní o vstupe do politiky (EIGE, 2013b).
Ako uvádzame vyššie, stereotypmi pri vstupe do politiky sú predovšetkým rola ţeny v
rodine, percepcia politiky ako príliš drsnej a špinavej pre ţeny, politiky ako domény muţov.
Štúdia Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť v analýze rodovej rovnosti v EÚ 27 zaloţenej
na konkrétnych príbehoch uvádza, ţe v oblasti politiky naďalej prevláda stereotypné vnímanie
zručností líderstva a umenia politiky ako špecificky muţských. Respondentky uviedli, ţe ich
zručnosti sú aj napriek najlepšiemu moţnému vzdelaniu spochybňované a podceňované.
Respondentka priamo zo Slovenska uviedla, ţe ako absolventka sa pri uchádzaní o pozíciu v
miestnej správe napriek vzdelaniu v odbore, stretla so spochybňovaním jej odbornosti a
názorov. Podobné príklady podceňovania uvádzali respondentky aj v iných sférach ţivota
(EIGE, 2013a:75-76). Okrem socioekonomických prekáţok, vnímaní politiky určenej pre
muţov a príliš špinavej alebo zákernej pre ţeny, je prekáţkou percepcia ţien ako menej
zdatných v stereotypne muţských povolaniach, či dokonca spochybňovanie a podceňovanie
ţien.
Ţeny v lokálnej politike
Kvalita politík mesta alebo obce priamo ovplyvňuje kvalitu ţivota občanov na dennej
báze. Evertzen (2010) hovorí, ţe všetky funkcie samospráv, ktoré majú vplyv na miestnu
populáciu, by mali byť posudzované z rodovej perspektívy. Mnohé sluţby, ktoré majú v
kompetencii samosprávy vyuţívajú ţeny častejšie ako muţi. Ide o verejnú dopravu, kvalitu
ciest, cyklochodníkov či chodníkov pre chodcov, kvalita a dostupnosť zdravotníckych
zariadení alebo škôl a škôlok. Ţeny čelia špecifickým problémom a potrebám a preto by ich
hlas mal byť braný do úvahy v procese tvorby politiky. Prítomnosť ţien v silných a dôleţitých
funkciách primátora alebo člena mieseného zastupiteľstva by tak nemala mať len symbolickú
funkciu, ale aj praktickú hodnotu.
Evertzen (2001) uvádza, ţe hlavnými argumentmi za participáciu ţien na lokálnej
úrovni, ale aj politike vo všeobecnosti, je vyššia efektívnosť spravovania vďaka odlišným
pohľadom na politiku a skúsenosti, ktoré ţeny prinesú a taktieţ zvýšenie legitimity vládnutia
cez rovné zastúpenie. Rovnejšie zastúpenie ţien môţe byť nástrojom na zmenu stereotypného
vnímania politiky ako muţskej záleţitosti. Evertzen (2001) ďalej zdôrazňuje, ţe vyššia
163
participácia ţien na lokálnej úrovni je kľúčová, keďţe je pôdou na získavanie skúseností a
zručností, ktoré sú neskôr nevyhnutné na prechod do vyššej politiky.
Ako sme uţ uviedli vyššie, ţeny tvoria na Slovensku majoritu v populácii. Na sto
muţov pripadá presne 105 ţien (Štatistický úrad SR, 2011). Podobný stav je aj v iných
európskych krajinách a krajinách na celom svete. Napriek vyššie uvedenému platí, ţe
zastúpenie ţien na riadení a rozhodovaní o obmedzených zdrojoch mesta či obce nie je
rovnomerne rozdelené medzi muţov a ţeny. Steyvers and Reynaert (2006) analyzovali aj
porovnávali charakteristiky primátorov v 17 európskych krajinách. Zistili, ţe primátori a
starostovia sú pomerne homogénnou a elitnou skupinou. Ide o skupinu vysoko vzdelaných a
muţov s strednom veku. Podľa tejto štúdie 17 európskych krajín, nikde nie je viac ako v
priemere v jednej pätine prípadov primátorom alebo starostom ţena. Podľa Holubovej (2010),
počet ţien na poste primátorky alebo starostky bol v roku 2010 na úrovni 22 percent, čo je aj
podľa údajov Európskej komisie nadpriemerné zastúpenie ţien v rámci EÚ 28. Ide o údaje za
všetkých 2 927 obcí. Ak by sme sa pozreli len za zastúpenie ţien na poste primátora mesta,
zistíme, ţe len osem percent miest malo primátorku v roku 2006 (Štatistický úrad SR, 2006).
Vo volebnom období 2010 – 2014 bolo 11 percent primátorov ţenského pohlavia (Štatistický
úrad SR, 2010).
Rozhodnutie ţien ísť do súboja
Všetky spomenuté prekáţky ovplyvňujú motiváciu ţien kandidovať vo voľbách. Fox a
Oxley vo svojom výskume v podmienkach USA testovali motiváciu kandidovania ţien na
výkonné funkcie. Zistili, ţe ţeny menej často kandidujú na funkcie, ktoré Fox a Oxley
charakterizovali ako maskulínne (guvernér, audítor, generálny prokurátor alebo komisár v
technickej oblasti) a naopak, ţeny boli viac ochotné uchádzať sa o funkcie stereotypne ţenské
ako napríklad v oblasti školstva (Fox, Oxley, 2003:838 a 846). Inými slovami, aj samotné
ţeny sa správajú rodovo stereotypne a vnímanie nejakej pozície ako tradične muţskej, môţe
ich ambíciu uchádzať sa o tento post výrazne ovplyvniť. Zaujímavejšie je, či ţeny sú úspešné
v prípade, ak sa uchádzajú o verejnú funkciu stereotypne spájanú s muţmi. Fox a Oxley
zistili, ţe ak sa ţeny o takúto verejnú pozíciu uchádzajú, nie sú menej úspešné ako muţi (Fox,
Oxley, 2003:846-847).
164
Ak teda hovoríme o nízkom zastúpení ţien na volených a exekutívnych funkciách,
časť problému nízkeho zastúpenia ţien môţe mať dôsledok v slabej ponuke. Inak povedané,
ak ţeny nie sú v zásade menej úspešné ako muţi v uchádzaní sa o exekutívne a volené
funkcie, vyššia miera kandidovania ţien by mohla zvýšiť percentuálne zastúpenie ţien vo
výkonných a volených funkciách. Ak aplikujeme tento pohľad na tému tejto práce, je zrejmé,
ţe nie je dôleţité sa pozerať len na podiel ţien na primátorskej pozícii, ale mieru úspešnosti
ţien, teda podiel počtu úspešných ţien (výstup volieb) a počtu kandidujúcich ţien (vstup
volieb) vo voľbách na primátora mesta. Dôleţitou informáciou je, či sa úspešnosť muţov a
ţien zásadne líši, alebo naopak nie.
Metodológia a dáta
V tejto analýze rozlišujeme medzi vstupnými údajmi volieb – kandidáti a kandidátky
na primátora mesta a výstupnými údajmi volieb – zvolenými kandidátkami a kandidátmi vo
voľbách. Vstupné a výstupné údaje volieb následne analyzujeme súčasne, čoho výsledkom je
miera úspešnosti ţien a muţov. Na analýzu vyššie spomenutých údajov vyuţívame základné
štatistické a matematické postupy deskriptívnej štatistiky. Pôjde predovšetkým o priemer,
podiel a medián. Vzhľadom na to, ţe článok skúma moţné rozdiely medzi kandidátmi a
kandidátkami na primátora mesta, pôjde aj o komparatívnu analýzu miery kandidovania a
miery úspešnosti u muţov a u ţien.
Vyuţívame dva zdroje údajov. Jedným zdrojom sú údaje zo Štatistického úradu SR,
ktoré nám poskytnú výstupné údaje volieb o víťazoch, víťazkách a porazených vo voľbách.
Databáza Štatistického úradu SR poskytne aj údaje o pohlaví, počte získaných hlasov, údaj o
politickej podpore kandidátov, kraj a veľkosť mesta. Pre voľby v rokoch 2006 a 2010 nám
táto databáza poskytne všetky spomenuté údaje, pre rok 2014 pracujeme len so zoznamom
kandidátov a kandidátok.
Druhým zdrojom dát sú údaje zo zozbieraných kandidačných listín pre roky 2006 a
2010. Pre rok 2014 nepracujeme1 s týmito údajmi. Kandidačné listiny poskytli údaje o veku,
povolaní a vzdelaní kandidátov a kandidátok na primátora mesta. Listiny pre voľby 2006 a
2010 boli dohľadné na internetových stránkach miest. V prípade, ţe neboli verejne dostupné
1
Dôvodom je časová náročnosť zberu a analýzy kandidačných listín.
165
na internetových stránkach miest, bolo o nich poţiadané cez infoţiadosť. Pre voľby v roku
2010 je úplnosť dát na 99 percent, pre voľby 2006 na úrovni 91 percent.
V analytickej časti práce budeme vyuţívať dve miery – miera kandidovania a miera
úspešnosti. Vzhľadom na to, ţe tieto miery budeme vyuţívať, je nevyhnutné ich definovať.
Miera kandidovania ţien je podiel kandidátok na celkovom počte kandidátov a kandidátok
spolu. Výsledné číslo v percentách teda uvádza, koľko kandidátok v priemere súťaţilo o
primátorskú funkciu zo 100 kandidátov a kandidátok. Miera kandidovania ţien teda nie je
nominálne vyjadrenie počtu kandidujúcich ţien, ale podiel ţien ku všetkým kandidátom (muţi
a ţeny spolu). Samotnú mieru kandidovania ţien teda výrazne ovplyvňuje počet
kandidujúcich muţov. Inými slovami, miera kandidovania ţien môţe byť teoreticky v čase
niţšia nie preto, ţe kandidovalo menej ţien, ale jednoducho preto, lebo kandidovalo viac
muţov. Platí to aj opačne.
Miera úspešnosti ţien je podiel počtu zvolených (úspešných) kandidátok a počtu
všetkých kandidátok uchádzajúcich sa o pozíciu primátoriek. Ide teda o podiel výstupu volieb
(víťazky) a vstupu volieb (kandidátky). Táto miera úspešnosti hovorí, koľko percent
kandidátok v priemere uspeje v súťaţi o primátorskú stoličku. V tejto práci interpretujeme
túto mieru ako priemernú šancu úspechu vo voľbách. Inými slovami, koľko kandidátok zo sto
kandidujúcich ţien bolo v priemere úspešných. Miera úspešnosti muţov sa vypočíta obdobný
spôsobom.
Tento text sa snaţí nájsť odpoveď na jednu výskumnú otázku: Aká je miera
kandidovania a miera úspešnosti muţov a ţien v rokoch 2006, 2010, a 2014?
Na základe teoretickej literatúry uvedenej v kapitolách 1. aţ 4. očakávame, ţe počet
kandidátov (muţov) bude výrazne presahovať počet kandidátok (ţien). Inými slovami
očakávame výraznú dominanciu muţov na vstupe volieb. Avšak ako hovorí výskum Fox
a Oxley, v prípade, ţe ţeny prekonajú bariéry a uchádzajú sa o hoci aj stereotypne muţskú
funkciu, sú v priemere porovnateľne úspešné ako muţi (Fox a Oxley, 2003). To vytvára
predpoklad, ţe podobne aj v prípade volieb na primátora mesta, by v úspešnosti muţov a ţien
nemal byť priepastný rozdiel.
Viacerí autori (Matland, Niven, Carrol) hovoria o stereotypnom výbere kandidátov do
politických strán. Autori uvádzajú, ţe môţeme hovoriť o reprodukcii maskulínneho zloţenia
strán. Preto by sme mohli predpokladať, ţe ţeny budú relatívne častejšie kandidovať ako
166
nezávislé a naopak, muţi by mali relatívne častejšie kandidovať ako nominanti politickej
strany alebo koalície.
Obmedzenia výskumu
Ešte pred prezentáciou samotných výsledkov je nevyhnutné uviesť viaceré
obmedzenia výskumu. Tento článok neposkytuje definitívnu a jednoznačnú odpoveď na
výskumnú otázku, identifikuje však predpoklady na ďalší výskum v tento oblasti. Detailné
spracovanie dát za rok 2014 by malo zvýšiť spoľahlivosť analýzy volieb na primátora mesta
a jej výsledkov.
Výskum neskúma príčiny úspechu alebo neúspechu kandidátov a kandidátok. Jedným
z kľúčových faktorov môţe byť samotná kvalita kandidátok a kandidátov. Zároveň analýza
nezohľadňuje rozličnú váhu jednotlivých premenných ako vek, povolanie, pohlavie, vzdelanie
a pod. Ďalším krokom v analýze volieb na primátora mesta z rodového hľadiska by mala byť
analýza, ktorá by vyuţila sofistikovanejšie štatistické postupy a prístupy. Vzhľadom na to, ţe
viacero sledovaných premenných je moţné nakódovať binárne (1, 0), ponúka sa moţnosť
vyuţitia logistického modelu, ktorý je vhodný na zisťovanie pravdepodobnosti nastania javu.
Príkladom môţe byť zisťovanie pravdepodobnosti (závisle premennej) víťazstva vo voľbách
na základe známych skutočnosti (nezávisle premenných), ktoré môţu ovplyvniť výskyt javu
napr. pohlavie, povolanie primátor mesta a počet období vo funkcii, NEKA vs kandidát s
podporou a iné.
Ďalším veľmi dôleţitým faktorom, ktorý ovplyvňuje úspešnosť kandidátov
a kandidátok je samotná kvalita kandidátov a kandidátok. Medzi kvalitatívne ukazovatele
môţeme zaradiť pracovnú kvalifikáciu, vzdelanie, ale aj známosť mena, predchádzajúce
aktivity v meste alebo schopnosť vyuţívať komunikačné a negociačné kanály. Aspoň
čiastočné zohľadnenie kvalitatívneho ukazovateľa je výzvou do budúcnosti.
Výsledky
V nasledovnej časti uvádzame výsledky analýzy dát a odpovedáme na výskumnú
otázku a hypotézu. Výsledky sú prezentované samostatne pre jednotlivé nezávisle premenné
a mieru kandidovania a úspešnosti.
167
Miera kandidovania vs miera úspešnosti
Ak sa pozrieme len na vstupné údaje volieb na primátora mesta zistíme, ţe muţi
dominujú. Počet kandidátov prevyšuje počet kandidátok aţ osemkrát v roku 2006, sedemkrát
v roku 2010 a uţ len niečo viac ako päťkrát v roku 2014 (Tabuľka č. 1). Vidíme tak rastúci
záujem ţien vstúpiť do súboja o post primátora mesta.
Miera kandidovania ţien bola v roku 2006 na úrovni 11,4 percent, keď sa o post
primátora mesta uchádzalo 83 kandidátok. Tým, ţe v 19 mestách kandidovali dve a viac ţien,
voliči a voličky si len v 64 mestách mohli vybrať aspoň z jednej kandidátky na primátorku.
Vo viac ako polovici všetkých miest, nebola ponuka ţenskej kandidátky na primátorku mesta.
V roku 2010 pozorujeme mierny nárast miery kandidovania ţien. Tento nárast je o takmer
jeden percentuálny bod, čo v absolútnom počte predstavovalo nárast oproti roku 2006 o štyri
kandidátky na funkciu primátora mesta. V 71 mestách si mohli voliči vybrať aspoň z jednej
kandidátky na funkciu primátora mesta. Je potrebné dodať, ţe nárast miery kandidovania ţien
bol spôsobený aj poklesom absolútneho počtu kandidátov muţov. Podobným prípadom je rok
2014, keď na jednej strane počet muţov klesol, no počet ţien narástol o takmer 30 percent na
112. Naďalej však len v 74 mestách mali voličky a voliči moţnosť voliť za primátora ţenu.
Ostávajú tak mestá, kde je naďalej kandidátka na primátora mesta neznámou.
Pozrime sa teraz na výstup volieb, teda počet primátorských postov, ktoré získali muţi
respektíve ţeny. Podiel zvolených ţien na celkovom počte zvolených primátorov (138 miest)
je v roku 2006 na úrovni osem percent, v roku 2010 na úrovni 11 percent a v roku 2014
narástol na 13 percent (tabuľka č. 1). Tieto čísla hovoria o silnej dominancii muţov vo
výsledkoch volieb na primátora mesta. Ide dokonca o mierne väčšiu dominanciu ako
v prípade vstupu volieb, teda miery kandidovania.
Na to aby sme získali celkový obraz o voľbách, je však nevyhnutné zohľadniť vstupné
a výstupné údaje súčasne. Výsledkom je miera úspešnosti, ktorá hovorí o tom, koľko ţien
v priemere uspelo z počtu zúčastnených ţien vo voľbách.
Miera úspešnosti ţien vo voľbách v roku 2006 bola na úrovni 13,3 percent, kým u
muţov bola miera úspešnosti na úrovni 19,6 percent, teda o viac ako šesť percentuálnych
bodov. Inými slovami, kým v roku 2006 bolo v priemere zo 100 kandidátok zvolených 13
kandidátok, z rovnakého počtu kandidátov bolo v priemere zvolených aţ takmer dvadsať
kandidátov. Vo voľbách v roku 2010 bola uţ miera úspešnosti ţien na úrovni 17,2 percent.
168
Miera úspešnosti muţov bola na takmer rovnakej úrovni ako v roku 2006, na úrovni takmer
19,7 percent, teda v priemere bol zvolený kaţdý piaty muţ, ktorý vo voľbách na primátora
mesta kandidoval. Rovnako aj v roku 2014 bol v priemere zvolený kaţdý piaty muţ, ktorý sa
uchádzal o post primátora. Miera úspešnosti ţien v porovnaní s voľbami v roku 2010 mierne
klesla, keď uspela vo voľbách v priemere takmer kaţdá šiesta ţena.
Tabuľka č. 1: Miera kandidovania vs úspešnosť
Voľby/miera kandidovania a úspešnosť
Počet kandidujúcich
Miera kandidovania
Voľby na primátora mesta
Počet zvolených na funkciu primátora
2006
Podiel obsadených mandátov
Miera úspešnosti
Miera kandidovania
2010
Miera úspešnosti
Miera kandidovania
2014
Miera úspešnosti
Ţeny
Muţi
83
647
11,4 %
88,6 %
11
127
8,0 %
92,0 %
13,25 %
19,6 %
87
626
12,2 %
87,8 %
15
123
10,9 %
89,1 %
17,2 %
19,7 %
112
591
15,9 %
84,1 %
18
120
13 %
87 %
16,1 %
20,3 %
Zdroj: na základe údajov ŠÚ SR spracované autorom.
Z uvedeného vyplýva, ţe muţi sú štatisticky mierne úspešnejší vo voľbách primátora
mesta. Najniţšiu úspešnosť dosiahli ţeny v roku 2006. Vo voľbách v roku 2010 a 2014 však
uţ ţeny boli vyrovnanejšími súpermi muţov. Ako sme ukázali vyššie, ak sa pozrieme len na
údaje o počte kandidátov a kandidátok, alebo na počet zvolených kandidátok a kandidátov,
môţeme jednoznačne hovoriť o dominancii muţov. Čísla miery úspešnosti však ukazujú, ţe
minimálne vo voľbách v rokoch 2010 a 2014, nie sú v miere úspešnosti muţov a ţien
priepastné rozdiely. Táto porovnateľná miera úspešnosti ţien a muţov vo voľbách na
primátora mesta hovorí, ţe teoreticky, v prípade ak by kandidovalo rovnako veľa ţien ako
muţov, rozdelenie mandátov by sa mohlo blíţiť skôr k rozdeleniu 45 ku 55.
169
Graf č. 1: Miera úspešnosti ţien vs muţov
25,00%
20,00%
15,00%
19,60 %
20,30 %
19,70 %
17,20 %
16,10 %
13,25 %
10,00%
5,00%
0,00%
2006
2010
Miera úspešnosti mužov
2014
Miera úspešnosti žien
Politická podpora vs nezávislosť
Maskulinizácia politiky a výber kandidátov do politických strán na základe rodových
stereotypov vytvára predpoklad, ţe ţeny sa budú o post primátora mesta častejšie uchádzať
ako nezávislé, teda bez podpory politickej strany, strán alebo hnutia. U muţov je
predpokladaný opak. Uvaţujeme o podiele ţien resp. muţov ako NEKA na celkovom počte
kandidátok resp. kandidátov. Inými slovami, podiel ţien bez straníckej príslušnosti počítame
ako podiel počtu ţien bez straníckej podpory a počtu všetkých ţien, ktoré kandidovali.
Obdobný výpočet sme pouţili u muţov. Nasledujúci graf č. 2 uvádza podiely ţien a muţov
kandidujúcich ako nezávislých, teda bez oficiálnej podpory politických strán.
170
Graf č. 2: Podiel kandidátov a kandidátok NEKA
70,0%
64,3 %
60,7 %
60,0%
60,2 %
58,6 %
51,3 %
49,3 %
50,0%
40,0%
30,0%
20,0%
10,0%
0,0%
2014
2010
muži kandidujúci ako NEKA
2006
Ženy kandidujúce ako NEKA
Kým vo voľbách v rokoch 2006 a 2010 sme ešte sledovali, ţe relatívne viac ţien ako
muţov kandidovalo ako nezávislých. Vo voľbách v roku 2014 uţ hovoríme o opaku, keď
relatívne viac muţov kandidovalo ako nezávislých. Na grafe č. 2 vidíme výrazný nárast
nezávislých kandidátov tak na strane ţien, ako aj na strane muţov. Môţeme hovoriť
o fenoméne nezávislého kandidáta, keď kandidujúci majú preferenciu nekandidovať pod
hlavičkou politickej strany alebo strán, ale skôr ako osobnosť. Hypotéza, ţe ţeny sa budú o
post primátora mesta v častejšie uchádzať ako nezávislé, sa teda nepotvrdila.
Poďme sa však pozrieť na to, či sú kandidáti a kandidátky úspešnejší ako nezávislí
alebo naopak, ako kandidáti politických strán. V tomto prípade uvádzame2 len čísla za voľby
v roku 2006 a 2010. V roku 2006 bola miera úspešnosti NEKA na úrovni 15,3 percent, v roku
2010 uţ na úrovni takmer 16,7 percent. Na druhej strane, uchádzači o post primátora mesta s
podporou politickej strany, strán alebo hnutia boli podstatne úspešnejší ako NEKA. Ich
úspešnosť bola v roku 2006 na úrovni 23 percent a v roku 2010 o 0,7 percentuálneho bodu
menej. Zdá sa tak, ţe byť kandidátom politickej strany alebo strán môţe byť komparatívnou
výhodou oproti kandidátom, ktorí sú nezávislí. Avšak výrazný nárast kandidátov, ktorí išli do
súboja ako nezávislí v roku 2014 mohlo spôsobiť zmenu v sile tejto výhody.
Veľkosť mesta a kraj
Volebné dáta ukazujú, ţe veľkost mesta môţe mať vplyv na mieru kandidovania ţien.
Miera kandidovania ţien v malých mestách je vyššia ako v stredne veľkých a veľkých
2
Čísla za všetky mestá z novembrových volieb 2014 v čase písania článku autor kompletne nespracoval
171
mestách. Opačný fenomén moţno sledovať u muţov, keď miera kandidovania muţov bola
najvyššia vo veľkých mestách. Zaujímavý je výrazný nárast v miere kandidovania ţien
v malých mestách v roku 2014, keď oproti predchádzajúcim voľbám v rokoch 2006 a 2010
vzrástla miera kandidovania ţien v priemere o pribliţne jednu tretinu. Ďalším zaujímavým
zistením je, ţe podiel ţien kandidujúcich vo veľkých mestách je síce najniţší naprieč
veľkostným katagóriam miest, no dáta ukazujú v tejto veľkostnej kategórii trend rastúcej
miery kandidovania ţien (graf č. 3).
Graf č. 3: Miera kandidovania ţien podľa veľkosti miest
25,0%
19,6 %
20,0%
15,0%
10,0%
14,5 %
12,5 % 12,3 %
9,9 %
12,9 %12,2 %
10,1 %
4,5 %
5,0%
0,0%
2006
2010
2014
Malé mestá do 10-tisíc obyvateľov
Stredne veľné mestá od 10 do 50-tisíc obyvateľov
Veľké mestá nad 50-tisíc obyvateľov
Naša databáza údajov umoţňuje porovnanie miery kandidovania ţien a muţov na
západnom, strednom a východnom Slovensku. Porovnávanie miery kandidovania ţien medzi
západom a východom je zaujímavé testovanie moţnej percepcie západu krajiny ako
progresívnejšieho, liberálnejšieho a naopak, východu krajiny ako konzervatívnejšieho.
172
Graf č. 4. Miera kandidovania ţien podľa krajov
20,0%
15,0%
12,0 %
10,8 %11,4 %
13,8 %
12,7 %
17,2 %
16,3 %
14,5 %
10,1 %
10,0%
5,0%
0,0%
2006
2010
2014
Západné Slovensko (BSK, TNSK, TTSK, NRSK)
Stredné Slovensko (ZASK, BBSK)
Východné Slovensko (KSK, PSK)
Údaje o kandidátoch a kandidátkach však ukazujú, ţe medzi západom, východom a
stredom Slovenska zásadné rozdiely v miere kandidovania nie sú. Ak by sme uţ mali hovoriť
o rozdieloch, tak práve na východnom Slovensku je miera kandidovania ţien mierne vyššia
ako na západnom Slovensku a v priemere za tri roky miera kandidovania je najniţšia na
strednom Slovensku.
Pozrime sa aj na úspešnosť kandidátov a kandidátok v jednotlivých veľkostných
kategóriach miest. V tomto prípade analyzujeme voľby v rokoch 2006 a 2010 spolu3. Aj ţeny,
aj muţi sú najúspešnejší v malých mestách. Ţeny sú však v malých mestách úspešnejšie
oproti muţom o takmer dva percentuálne body. Údaje teda naznačujú, ţe ţeny sú v malých
mestách porovnateľne úspešné, či dokonca mierne úspešnejšie ako muţi. Opak platí v stredne
veľkých mestách a vo veľkých mestách. Vo veľkých mestách ţeny v rokoch 2006 a 2010
nezískali ani jednu stoličku primátora mesta, ich úspešnosť je teda nulová. V stredne veľkých
mestách dosahovali ţeny len polovičnú mieru úspešnosti ako muţi (Graf č. 5).
3
173
Graf č. 5: Miera úspešnosti ţien podľa veľkosti miest
25,0%
22,6 %
20,9 %
20,0%
19,6 %
15,9 %
15,0%
9,3 %
10,0%
5,0%
0,0%
ženy
muži
Malé mestá do 10-tisíc obyvateľov
Stredne veľné mestá od 10 do 50-tisíc obyvateľov
Veľké mestá nad 50-tisíc obyvateľov
V časti miera kandidovania, sme ukázali, ţe nie je zásadný rozdiel v miere
kandidovania ţien na západe a východe krajiny. Skôr môţeme hovoriť o vyššej miere
kandidovania na východe krajiny. Mohlo by nás však zaujímať, či majú ţeny väčšiu šancu
uspieť na východnom, západnom alebo strednom Slovensku.
Tabuľka č. 2: Úspešnosť muţov a ţien podľa krajov
Západ
Východ
Počet
víťazov
Miera
úspešnosti
Počet
kandidátov
Miera
úspešnosti
Počet
kandidátov
Počet
víťazov
Miera
úspešnosti
31
4
12,9 %
24
3 12,5 %
27
4
14,8 %
muţi
255
52
20,4 %
182
39 21,4 %
202
36
17,8 %
ţeny
37
4
10,8 %
22
5 22,7 %
28
6
21,4 %
muţi
175
34
19,4 %
196
37 18,9 %
175
34
19,4 %
Počet
víťazov
Počet
kandidátov
2006
ţeny
2010
Stred
Zdroj: na základe údajov ŠÚ SR prepočet autora.
V roku 2006 vyhrali na západnom Slovensku štyri ţeny, rovnako ako na východnom
Slovensku. Miera úspešnosti ţien však bola najvyššia na východe Slovenska a to na úrovni
14,8 percent. Západné a stredné Slovensko v úspešnosti ţien v roku 2006 mierne zaostávalo.
Vo voľbách v roku 2010 na východnom a strednom Slovensku v priemere vyhrávala kaţdá
piata ţena, čo prevýšilo aj úspešnosť muţov v týchto dvoch častiach Slovenska. Úspešnosť
ţien bola na západnom Slovensku len 11 percent. U muţov v roku 2010 sú čísla úspešnosti
veľmi vyrovnané vo všetkých troch častiach Slovenska, atakujú 20 percent. Naše údaje tak
174
ukazujú, ţe západné Slovensko zaostáva nielen v miere kandidovania ţien, ale aj v miere
úspešnosti ţien v porovnaní s inými krajmi na Slovensku.
Vzdelanie
Pozrime sa teraz na štruktúru kandidátov a kandidátok na primátora podľa
dosiahnutého vzdelania4, ktorú vieme za základe zozbieraných údajov z kandidačných listín.
Nepodarilo sa nám získať údaje o vzdelaní len u päť percent zo všetkých kandidátov v rokoch
2006 a 2010. Do analýzy nezahŕňame kandidátov a kandidátky, u ktorých sme údaje
o vzdelaní nezistili.
Uvádzame grafické znázornenie rozloţenia muţov a ţien podľa dosiahnutého stupňa
vzdelania spolu za roky 2006 a 2010. Dôvodom, prečo uvádzame oba roky je fakt, ţe v roku
2006 a 2010 ide o pribliţne podobné čísla tak pre muţov, ako aj ţeny. Údaje ukazujú, ţe
nemôţeme hovoriť o zásadnom rozdiele vo vzdelanostnej štruktúre medzi muţmi a ţenami.
Drvivá väčšina kandidátov a kandidátok má dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie. Len tri
percentá muţov resp. dve percentá kandidátok dosiahlo najvyššie vzdelanie. V priemere aţ
jedna štvrtina kandidátov a kandidátok nemala na kandidačnej listine uvedené vzdelanie. To
však nevyhnutne neznamená, ţe vysokoškolské vzdelanie nemajú, keďţe uvedenie titulu nie
je zo zákona povinný údaj.
Graf č. 6: Vzdelanie kandidátov vs kandidátok vo voľbách v rokoch 2006 s 2010
100,0%
3,3 %
1,9 %
90,0%
80,0%
3. stupeň VŠ vzdelania
70,0%
60,0%
66,3 %
71,8 %
50,0%
40,0%
30,0%
2,9 %
20,0%
10,0%
3,2 %
27,5 %
23,1 %
muži
ženy
neuvedené vzdelanie na
kandidačnej listine
0,0%
Zdroj: na základe údajov z kandidačných listín, spracované autorom
4
175
Je otázne, či stupeň vzdelania alebo dokonca konkrétny titul, môţe zvyšovať šancu na
úspech vo voľbách na primátora mesta. Na základe údajov získaných z kandidačných listín
sme zistili, ţe najvyššiu úspešnosť majú kandidáti s titulom MUDr., keď v roku 2006 a 2010
aţ 29 percent z nich bolo úspešných. Doktori medicíny majú teda výhodu oproti kandidátom
s iným titulom. V roku 2006 sa k nim priblíţili len kandidáti s titulom Mgr., keď aţ štvrtina
z nich bola v tomto roku úspešná. V oboch rokoch boli inţinieri a magistri viac úspešní ako
doktori práv. Zaujímavým je nárast úspešnosti kandidátov s 3. stupňom vysokoškolského
vzdelania vo voľbách v roku 2010, ktorá dosiahla úspešnosť doktorov medicíny. V oboch
voľbách na primátora mesta boli suverénne najmenej úspešní kandidáti, ktorí na kandidačnej
listine uviedli len vzdelanie 1. stupňa vysokoškolského vzdelania. Takíto kandidáti boli
dokonca menej úspešní ako kandidáti bez uvedeného vzdelania.
Ak by sme sa na mieru úspešnosti kandidátov podľa vzdelania pozreli zohľadnením
pohlavia uchádzačov o post primátora mesta, zistíme, ţe pre muţov naďalej platí, ţe
úspešnosť sa zvyšuje s titulom MUDr. To isté však neplatí pre ţeny. Ani jedna ţena s titulom
MUDr. nevyhrala voľby. Všetky úspešné ţeny vo voľbe primátora mesta mali vysokoškolské
vzdelanie 2. stupňa, pričom ţiadny titul výrazne nedominuje nad iným.
Na veku záleţí
Vek5 kandidátov a kandidátok je taktieţ kategória, ktorú môţeme vďaka zozbieraným
údajom z kandidačných listín analyzovať. Priemerný vek ţien kandidujúcich na primátora v
roku 2006 bol 47,8, pričom tú istú hodnotu dosiahol aj priemerný vek muţov. V roku 2010
priemerný vek ţien poskočil na úroveň 50,5 roka, kým priemerný vek muţov bol niţší a to na
úrovni 48,4. Inými slovami, kandidátky na primátora mesta v roku 2010 v porovnaní s rokom
2006 „zostarli― o takmer tri roky, kým muţi „zostarli― len o necelý rok.
Ţeny relatívne viac ako muţi kandidujú vo vekovej skupine od 35 do 55 rokov. Kým v
roku 2006 bol tento rozdiel takmer 12 percentuálnych bodov, v roku 2010 však uţ len tri
percentuálne body. Zároveň platí, ţe muţi relatívne viac kandidujú v najmladšej vekovej
skupine do 34 rokov. Tento rozdiel bol predovšetkým v roku 2010. Zaujímavým je tieţ nárast
podielu ţien kandidujúcich v najstaršej vekovej skupine od 55 rokov v roku 2010, ktorý
predstavoval 17 percentuálnych bodov. Vo všeobecnosti však platí, ţe väčšina kandidátov a
5
176
kandidátok na primátora mesta má od 35 do 54 rokov. A taktieţ platí, ţe v priemere za obe
voľby spolu sú kandidátky ţeny staršie ako kandidáti muţi. Kompletnú vekovú štruktúru
uvádzame v nasledujúcom grafe.
Graf č. 7: Veková štruktúra kandidátov a kandidátok v rokoch 2006 a 2010
100%
90%
25,3 %
14,1 %
27,5 %
80%
31,0 %
70%
60%
50%
40%
68,5 %
80,3 %
63,6 %
66,7%
30%
20%
10%
0%
6,1 %
5,6 %
8,9 %
Muži 2006
Ženy 2006
Muži 2010
do 34 rokov
od 34 do 54 rokov
2,4 %
Ženy 2010
od 55 rokov vyššie
Zdroj: na základe údajov z kandidačných listín, spracované autorom.
Drvivá väčšina kandidátok a kandidátov sa teda nachádzala vo vekovej skupine od 35
do 54 rokov. Dá sa preto očakávať, ţe väčšina z úspešných kandidátov bude z tejto vekovej
skupiny. Otázkou však je, či kandidáti alebo kandidátky z iných vekových skupín do 35 rokov
alebo nad 55 rokov, sa dokázali presadiť relatívne častejšie oproti vekovej skupine od 35 do
54 rokov.
Ako sa dalo predpokladať, najviac víťaziek a víťazov je z vekovej skupiny od 35 do
54 rokov, keď v priemere kaţdý siedmy úspešný kandidát, bez ohľadu na pohlavie, bol z tejto
vekovej skupiny. Muţom sme na základe našich dát namerali v oboch rokoch vyššiu
úspešnosť ako ţenám o tri percentuálne body. Ţeny v podstate takmer vôbec nekandidovali
vo vekovej skupine do 34 rokov, preto nie je prekvapujúce, ţe ţiadna ţena mladšia ako 35
rokov nevyhrala. Na druhej strane, je potrebné zdôrazniť, ţe síce počet muţov kandidujúcich
v tejto najmladšej vekovej skupine je neporovnateľne vyšší, v pomere k celkovému počtu
kandidujúcich muţov sa blíţi k podobnej proporcii ako u ţien. Ţeny vo voľbách v roku 2006
a 2010 zaznamenali najvyššiu úspešnosť v najstaršej vekovej skupine viac ako 55 rokov.
Naopak, muţi mali v oboch voľbách najvyššiu úspešnosť v strednej vekovej skupine od 35 do
177
54 rokov. Môţeme tak sledovať zaujímavý fenomén odsúvania úspechu ţien vo voľbách na
neskorší vek.
Tabuľka č. 3: Úspešnosť kandidujúcich podľa vekovej skupiny
10
84
10
82
15,8 %
21,1 %
17,9 %
20,9 %
10
149
26
170
Miera
počet
kandidátov
57
403
56
393
víťazov
miera
0 0,0 %
8 22,2 %
0 0,0 %
4 7,3 %
víťazov
víťazov
2
36
4
55
nad 55
počet
kandidátov
Ţeny
Muţi
ţeny
Muţi
od 35 do 54
miera
2010 2006
počet
kandidátov
do 34
2 20,0 %
22 14,8 %
5 19,2 %
35 20,6 %
Zdroj: na základe údajov z kandidačných listín, prepočet autora.
Priemerný vek zvoleného muţa bol vo voľbách v roku 2010 na úrovni takmer 49,6,
kým vo voľbách primátora mesta v roku 2006 boli úspešní muţi o vyše rok mladší, keď ich
priemerný vek dosiahol 48,4. Priemerný vek zvolených ţien vo voľbách v roku 2010 bol na
úrovni 50,7 a v roku 2006 na úrovni 51,2 rokov. V porovnaní s muţmi boli zvolené
primátorky staršie. Kým v roku 2010 to bol rozdiel len niečo viac ako jeden rok, v roku 2006
to bol rozdiel o takmer tri roky. V oboch voľbách boli úspešné kandidátky a kandidáti na
primátora starší ako bol priemerný vek kandidátok a kandidátov.
Povolanie
Ďalším údajom, ktorý sme získali z kandidačných listín, je povolanie kandidátov a
kandidátok. Tieto údaje nám hovoria, z akej pozície sa kandidáti a kandidátky na primátora
uchádzajú o túto funkciu. Vychádzame z predpokladu, ţe kandidáti a kandidátky uvádzali v
čase kandidovania aktuálnu pracovnú pozíciu.
Podobne ako v prípade vzdelania, aj teraz uvádzame grafické znázornenie rozloţenia
muţov a ţien podľa povolania spolu za roky 2006 a 2010. Dôvodom prečo uvádzame oba
roky je opäť fakt, ţe v roku 2006 a 2010 ide o pribliţne podobné čísla tak pre muţov, ako aj
ţeny. Môţeme však sledovať podstatné rozdiely v štruktúre povolania medzi muţmi
a ţenami. Len v priemere jedna z desiatich kandidátok bola v rokoch 2006 a 2010 političkou,
čo je v porovnaní s muţmi len polovica. Tento údaj nie je aţ tak prekvapivý, keď zoberieme
do úvahy sťaţenú pozíciu ţien pri vstupe do politických strán a do politiky vôbec. Aţ 46
percent ţien na pozíciu primátora mesta kandidovalo z úradníckej pozície alebo z pozície
178
v oblasti školstva, zdravotníctva, sociálnych vecí a kultúry, čo je oproti muţom takmer
dvojnásobok. Naopak, aţ 42 percent muţov bolo zo súkromnej sféry, kým podiel ţien zo
súkromnej sféry bol o 15 percentuálnych bodov niţší.
Graf č. 8: Povolanie kandidátov vs kandidátok
100%
90%
80%
70%
10 %
17 %
Nezaradené
27 %
Pozície v školstve,
zdravotníctve, sociálnych
veciach a kultúre
19 %
Úradnícka pozícia vo verejnej
sfére (politická a apolitická)
27 %
Súkromná sféra a think tanky
10 %
Politik
13 %
13 %
60%
50%
40%
42 %
30%
20%
10%
21 %
0%
muži
ženy
Zdroj: na základe údajov z kandidačných listín, spracované autorom.
Povolanie „primátor― jednoznačne najviac ovplyvňuje šancu kandidáta alebo
kandidátky vyhrať voľby. Ţiadne iné povolanie alebo oblasť tomuto povolaniu nedokáţe
konkurovať. Vo voľbách v roku 2006 uspeli opätovne kandidujúci primátori a primátorky zo
119 súbojov v 73 súbojoch. V percentuálnom vyjadrení ide o 61,3 percent. Inými slovami, aţ
šesť z desiatich opätovne kandidujúcich primátorov, bez zohľadnenia pohlavia, bolo
úspešných. Pre porovnanie, priemerná úspešnosť kandidátov iných povolaní spolu, bola na
úrovni 11 percent. V roku 2006 opätovne kandidovali tri ţeny, pričom dve pozíciu obhájili.
Muţov kandidovalo 116, z čoho 70 z nich voľby opätovne vyhralo. Úspešnosť ţien bola teda
na úrovni 66,7 percent, úspešnosť muţov 61,2 percent.
Vo voľbách primátora mesta v roku 2010 uspelo zo 116 opätovne kandidujúcich
primátorov celkovo 84 z nich. V percentuálnom vyjadrení ide o úspešnosť na úrovni 72,4
percent. Priemerná úspešnosť kandidátov iných povolaní spolu, bola len na úrovni 9 percent.
V roku 2010 opätovne kandidovalo deväť ţien, z čoho šesť z nich pozíciu obhájilo.
Úspešnosť ţien tak bola na úrovni 66,7 percent. Úspešnosť muţov bola na úrovni 72,9
percent, keď zo 107 muţov bolo úspešných 84. Podobne ako v roku 2006, údaje naznačujú
vysokú úspešnosť opätovne kandidujúcich primátorov v porovnaní s kandidátmi, ktorí v čase
179
volieb nesedeli na stoličke primátora mesta. Údaje taktieţ naznačujú, ţe môţeme hovoriť o
pribliţne rovnakej úspešnosti opätovne kandidujúcich ţien a muţov.
Záver
Analýza volieb na primátora mesta ukázala, ţe muţi absolútne dominujú na vstupe,
teda počtom kandidujúcich. Počet ţien prevyšovali osemkrát v roku 2006, sedemkrát 2010
a viac ako päťkrát v roku 2014. Výsledkom je slabá ponuka ţenských kandidátok, hoci je
potrebné dodať, ţe môţeme sledovať trend narastajúcej ponuky ţien. V roku 2006 len v 64
mestách, v roku 2010 len v 71 mestách a v roku 2014 v 74 mestách si voličky a voliči mohli
vybrať vo voľbách na primátora z kandidátky - ţeny. Mnoţstvo autoriek a autorov hovorí o
štrukturálnych, socioekonomických a kultúrnych prekáţkach a bariérach, ktoré môţu byť
príčinou slabej ponuky kandidátok. To, čo boli dôvody a prekáţky nízkej účasti ţien ako
kandidátok, tento článok neodpovedá, no výsledky volieb primátora mesta z rodovej
perspektívy povzbudzujú k ďalšiemu výskumu v tejto oblasti.
Údaje o kandidátoch a kandidátkach však ukazujú, ţe medzi západom, východom a
stredom Slovenska zásadné rozdiely v miere kandidovania nie sú. Môţeme skôr hovoriť
o vyššej miere kandidovania na východnom Slovensku. Analýzou údajov z kandidačných
listín a údajov ŠÚ SR z rokoch 2006 a 2010 vieme charakterizovať typického kandidáta a
kandidátku. Typickým ţenským kandidátom na primátorku mesta je ţena od 35 do 54 rokov,
kandidujúca ako nezávislá, povolaním úradníčka alebo zamestnanec v oblasti školstva,
zdravotníctva, sociálnych vecí alebo kultúry, s 2. stupňom vysokoškolského vzdelania,
relatívne častejšie kandidujúca v malých mestách. Typickým muţským kandidátom na
primátora mesta je muţ od 35 do 54 rokov, povolaním v súkromnej sfére, s 2. stupňom
vzdelania, relatívne častejšie kandidujúci vo väčších mestách.
Ukázali sme, ţe muţi sa uchádzajú o mandát primátora mesta podstatne viac ako ţeny.
Zaujímalo nás však, aký je rozdiel v úspešnosti medzi muţmi a ţenami. Analýzou údajov zo
ŠÚ SR a údajov z kandidačných listín sme zistili, ţe v úspešnosti ţien a muţov nie priepastný
rozdiel. Miera úspešnosti ţien v roku 2010 bola na úrovni 17,2 percent. Miera úspešnosti
muţov v tých istých voľbách bola na úrovni 19,7 percent. V posledných voľbách v roku 2014
bola miera úspešnosti ţien mierne niţšia a to na úrovni 16,1 percent. Muţi si úspešnosť
mierne vylepšili na úroveň 20,3 percent. Čísla ukazujú, ţe muţi sú v priemere úspešnejší ako
180
ţeny, no rozdiel nie je priepastný, zvlášť v porovnaní s dominanciou muţov na vstupe
a výstupe volieb. Prísľubom je tieţ stúpajúca úspešnosť ţien. Tieto čísla naznačujú, ţe ak by
teoreticky kandidovalo rovnako veľa muţov a ţien vo voľbách na primátora mesta, rozdelenie
mandátov primátora mesta by sa mohlo skôr ako k súčasnému pomeru 1 ku 7, blíţiť k
rozdeleniu 45 ku 55. Tieto čísla len potvrdzujú výskum Fox a Oxley v podmienkach USA.
Autori zistili, ţe ak sa ţeny o verejnú pozíciu uchádzajú, nie sú menej úspešné ako muţi (Fox,
Oxley, 2003:846-847). Na základe našej analýzy vyplýva, ţe problém nízkeho zastúpenia ţien
na poste primátorky mesta nie je spôsobený voličskou preferenciou muţov, ale jedným z
dôvodov s najväčšou pravdepodobnosťou bude nízka miera kandidovania ţien. Zistenia
naznačujú, ţe problémom nie je slabý dopyt po ţenských kandidátkach na primátorku mesta,
ale skôr nedostatočná ponuka ţenských kandidátok. Tento výsledok potvrdzuje vysoká
úspešnosť ţien v malých mestách (2006 a 2010) do 10-tisíc obyvateľov, kde sú ţeny dokonca
mierne úspešnejšie ako muţi. Na druhej strane, ţeny v stredne veľkých a veľkých mestách
zaostávajú v úspešnosti za muţmi.
Na základe analýzy úspešnosti kandidátok a kandidátov v jednotlivých oblastí, vieme
spraviť pribliţný profil úspešného kandidáta a kandidátky na primátora mesta. Je potrebné
však upozorniť, ţe ide len o vyskladanie oblastí, v ktorých mali kandidátky a kandidáti
najvyššiu úspešnosť, bez vzájomnej analýzy prepojenosti týchto kategórii. Takýmto
prototypom úspešného kandidáta je kandidát na primátora kandidujúci skôr v malom alebo
stredne veľkom meste, doktor medicíny, vo vekovej skupine od 35 do 54 rokov, kandidujúci s
podporou politickej strany, strán alebo hnutia. Podobným uvaţovaním by sme vedeli zostaviť
prototyp úspešnej kandidátky na primátorku mesta. Takýmto prototypom úspešnej kandidátky
je kandidátka na primátorku, kandidujúca v malom meste do 10-tisíc obyvateľov, s 2.
stupňom vysokoškolského vzdelania, staršia ako 55 rokov, a ktorá v roku 2010 kandidovala
na strednom alebo východnom Slovensku a kandidovala s podporou politickej strany, strán
alebo hnutia. Keďţe špecifické dáta za rok 2014 neboli spracované, prototyp úspešnej
kandidátky alebo kandidáta nevieme za základe dát ešte uviesť.
Bútorová, Z., Filadelfiová J. (2011). Parlamentné voľby 2010 v rodovej perspektíve. In
Bútorová Z., Gyárfášová O., Meseţnikov, G. et al. Slovenské voľby ’10, Bratislava: IVO.
181
EIGE. (2013a). Study of collected narratives on gender perceptions in the 27 EU Member
States.
[online].
[citované
4.
12.
2014].
Dostupné
na
internete:
http://eige.europa.eu/content/document/study-of-collected-narratives-on-gender-perceptionsin-the-27-eu-member-states
EIGE. (2013b). Gender Equality Index – Report. Slovakia. [online]. [citované 4. 12. 2014].
Dostupné na internete: http://eige.europa.eu/content/document/gender-equality-index-countryprofiles
Evertzen, A. (2010). VNG International committed to strengthening democratic local
government worldwide. Hague: VNG International.
Evertzen, A. (2001). Gender at local governance. Hague: SNV - Netherlands Development
Organisation
Fox, L. R., Oxley M. Z. (2003). Gender Stereotyping in State Executive Elections: Candidate
Selection and Success. The Journal of Politics, 65 (3), 833–850.
Európsky komisia. Gender Equality Database. [online]. [citované 4. 12. 2014]. Dostupné na
internete:http://ec.europa.eu/justice/gender-equality/gender-decisionmaking/database/politics/index_en.htm
Fox, L. R., Oxley M. Z. (2003). Gender Stereotyping in State Executive Elections: Candidate
Selection and Success. The Journal of Politics, Vol. 65, No. 3, August 2003, Pp. 833–850.
Fraser, N. (1990). Rethinking the Public Sphere: A Contribution to the Critique of Actually
Existin Democracy. In Social Text. Vol. 26. No 25, pp. 56 – 80.
Holubová, B. (2010). Účasť ţien v politike – postoje, stac a perspektíva. Bratislava: Inštitút
pre
výskum
práce
a
rodiny.
Dostupné
na
internete:
http://www.institutrr.sk/download/b_holubova_5.pdf
Johansson, V. (2006). Gendered roads to Mayorship in Different Welfare States. In Back, H.,
Heinelt, H., Magnier, A. The European Mayor. Political Leaders in the Changing Context of
Local Democracy (99-123). Wiesbaden: VS Verlag für Sozialwissenschaften
Marshall, A. (2002). Organizing Across the Divide: Local Feminist Activism, Everyday Life,
and the Election of Women to Public Office. Social science quarterly, Volume 83, Number 3.
182
Matland, R. E. (2005). Enhancing Women‘s Political Participation. In Ballington J., Karam,
A. Women in Parliament: Beyond Numbers (93-111). Stockholm: IDEA. Dostupné na:
http://www.idea.int/publications/wip2/upload/3._Enhancing_Women%27s_Political_Participa
tion.pdf.
Rada vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. (2013). Súhrnná
správa o stave rodovej rovnosti na Slovensku za rok 2012. Dostupné na internete:
https://www.google.sk/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=2&ved=0CDUQFjAB
&url=http%3A%2F%2Fwww.rokovania.sk%2FFile.aspx%2FIndex%2FMater-Dokum154241&ei=tM4hU8qeGYey7AbzxIHoBg&usg=AFQjCNEL3A4NXqP2_FUSHYp4gvJxm33DQ&sig2=0pT7k7EIfmPXnanitt7QuQ
Sharma, A. (2012). Portrayal of Women in Mass Media. Media Watch an International
Research
Journal
in
Communication
and
Dostupné
Media.
na:
http://www.mediawatchglobal.com/wp-content/uploads/2012/04/Portrayal-of-Women-inMass-Media.pdf
Shvedova, N. (2005). Obstacles to Women‘s Participation in Parliament. In Ballington J.,
Karam, A. Women in Parliament: Beyond Numbers (33-53).
IDEA. Dostupné na:
http://www.idea.int/publications/wip2/upload/2.%20Obstacles_to_Women's_participation_in
_Parliament.pdf
Sloboda, M. (2014). Analýza kandidačných listín – parlamentné voľby 2012 z rodového
hľadiska. Nepublikovaná seminárna práca. Bratislava: Ústav verejnej politiky. Dostupné na:
https://docs.google.com/file/d/0B4YMkseJim8hTHRQdm93el94OVE/edit
Steyvers, K., Reynaert, H. (2006). ‗From the Few are Chosen the Few …‘ On the Social
Background of European Mayors In Back, H., Heinelt, H., Magnier, A. The European Mayor.
Political Leaders in the Changing Context of Local Democracy (43-75). Wiesbaden: VS
Verlag für Sozialwissenschaften
Štatistický úrad SR. (2011). Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2011. [online]. Dostupné z:
http://census2011.statistics.sk/
Zákon
č.
369/1990
Zb.
o obecnom
http://www.zakonypreludi.sk/zz/1990-369
183
zriadení.
[online].
Dostupné
z:
Vláda SR. (2009). Národná stratégia rodovej rovnosti na roky 2009 – 2013. [online].
[citované
6.
12.
2014].
Dostupné
z:
http://www.nocka.sk/vzdelavanie/mp-
cinnost/2010/narodne-programy/rodova-rovnost/strategia
Wolska, M. (2011, 9. január). Gender stereotypes in mass media. Case study: Analysis of the
gender stereotyping phenomenon in TV commercials. [online]. [citované 6. 12. 2014].
Dostupné z: http://krytyka.org/gender-stereotypes-in-mass-media-case-study-analysis-of-thegender-stereotyping-phenomenon-in-tv-commercials
184
ŢENA A POLITIKA V SOCIÁLNĚ DEMOKRATICKÉM A NÁRODNĚ
DEMOKRATICKÉM ŢENSKÉM TISKU PŘED OBECNÍMI
VOLBAMI ROKU 1919 1
Marie Fousková
Abstrakt: Tématem tohoto příspěvku jsou strategie, pomocí nichţ ţenský tisk Čsl. sociálně
demokratické strany dělnické a Čsl. národní demokracie oslovoval voličky před
obecními volbami na jaře 1919, a obrazy ţeny-občanky, které přitom tento tisk
svým čtenářkám předkládal. Dochází k závěru, ţe obě strany pracovaly s
obdobným normativním obrazem ţeny-občanky, jehoţ obecné imperativy však
překládaly do velmi odlišných agitačních strategií a apelů. Tento obraz úzce
navazuje na dosavadní normativní konstrukt feminity, který oba politické týdeníky
na jedné straně rozrušovaly tím, ţe vyuţívaly jeho marginálních interpretačních
moţností k argumentaci za ţenskou politickou aktivitu, ale na straně druhé jej
zároveň reprodukovaly a posilovaly.
Abstract: The paper analyses women‘s political newspapers of the Czechoslovak Social
Democratic Party and the Czechoslovak National Democratic Party before the
municipal elections of spring 1919. It focuses on argumentation strategies
employed to politically engage readers, and on representations of female
citizenship presented to readers. Both parties used a similar normative
representation of the female citizen, which was closely linked to the existing
construct of normative femininity. However, both newspapers translated its
general imperatives into widely disparaging campaign strategies and appeals. On
the one hand, political press eroded existing norms of femininity by using their
marginal interpretative possibilities to argue for women‘s political participation.
On he other hand though, it simultaneously reproduced and strengthened these
norms.
Úvod
Obecní volby proběhnuvší 15. června 1919 představují v politických dějinách
meziválečné ČSR zajímavý moment hned z několika důvodů. Šlo o vůbec první volby na
území nově vzniklé republiky (byť se konaly pouze v českých zemích) a jejich výsledky
vedly k sestavení nové vlády, která stála v čele státu aţ do prvních voleb parlamentních. V
neposlední řadě se jednalo o první příleţitost, kdy mohly ţeny v českých zemích poprvé
přistoupit k volbám v masovém měřítku a za stejných podmínek jako muţi, v rámci skutečně
všeobecného, rovného a tajného volebního práva. Tato situace byla pro politické strany zcela
1
Studie byla zpracována s podporou Grantové agentury Univerzity Karlovy (projekt č. 1484214). Marie
Fousková v současnoti studuje v doktorském programu na Ústavu politologie FF UK.
185
nová. Stály před úkolem, jak tyto nové voličky oslovit, a čelily nejistotě ohledně toho, jaké
chování od nich očekávat a jak vůbec ţeny jako voličskou skupinu koncipovat. Od ledna 1919
se postupně rozvíjí ţenský stranický tisk, který z velké části vypracovávaly stranicky
angaţované ţeny, byť do něj v různé míře přispívali i muţští autoři.
Právě stranickému tisku určenému ţenám před volbami 1919 se v tomto příspěvku
budeme věnovat, a to prostřednictvím sondy do dvou nově vzniklých stranických ţenských
týdeníků: sociálně demokratického týdeníku Ţenské noviny (v období mezi vyhlášením voleb
do voleb samotných, tj. duben aţ červen 1919) a národně demokratického týdeníku Nová síla
(od počátku jeho vydávání v květnu 1919 rovněţ do termínu voleb). Soustředíme se na
argumentační strategie, pomocí nichţ tyto týdeníky své čtenářky oslovovaly, a na obrazy
ţenské politické aktivity a občanství, které přitom svým čtenářkám předkládaly.
Autorky a autoři tohoto tisku museli splnit několik klíčových úkolů: v prvé řadě
museli agitovat pro svou stranu, k čemuţ potřebovali formulovat určitý obraz své cílové
čtenářky a jejích „ţenský
ch zájmů―. Zároveň přitom vyjednávali novou pozici ţen jakoţto politických aktérek,
protoţe politická aktivita ţen představovala stále ještě novum a jistou extravaganci.
Společnost si s sebou stále nesla koncept oddělených sfér a normativní konstrukt feminity
„dlouhého― 19. století, který ve svých pracích výstiţně charakterizuje například Milena
Lenderová (Lenderová a kol, 2009, 36-50, také viz Bahenská a kol., 2011, 33-49). Ţena byla
v této společenské optice chápána primárně jako bytost určená svou reprodukční funkcí:
citově zaloţená a předurčená k roli pečovatelky a vychovatelky. Byla ztotoţňována nejen se
soukromou sférou rodiny, ale i s citem a přírodou (v protikladu k muţské racionalitě a
kultuře), a proto byla současně konstruována jako fyzicky i duševně křehká a nedostatečně
racionální, z čehoţ měla vyplývat i její údajná nezpůsobilost k participaci na věcech
veřejných.
Tento konstrukt, respektive negativní charakteristiky, které se s ním pojily, se stal jiţ
dávno před válkou terčem emancipačních ţenských hnutí. Ačkoli jej zapojení ţen do
válečného hospodářství dále narušilo, bylo při obhajobě politické aktivity ţen a vytváření
obrazu ţeny jako občanky stále nutné se s dosavadním konstruktem feminity nějakým
způsobem vyrovnávat. Toto napětí mezi přetrvávajícím společenským chápáním ţenství a
novou politickou pozicí ţen je centrálním tématem mého příspěvku.
186
Výběr politických stran přitom umoţňuje sledovat fungování genderu v protnutí s
kategorií třídy. Obecní volby na jaře 1919 probíhaly za poměrně vyhrocené sociální situace.
Na části slovenského území stále probíhaly boje s vojsky Maďarské republiky rad (proto se
volby konaly pouze v českých zemích) a přetrvávající nedostatek potravin a spotřebního zboţí
vedl během první poloviny roku k řadě hladových bouří a protestů, přičemţ poslední vlna
těchto nepokojů proběhla českými městy zhruba čtrnáct dní před volbami. Na sklonku války
došlo k výrazné veřejné i politické aktivizaci širokých vrstev ţen, způsobené válečným
nedostatkem, a byly to právě ţeny, kdo často vedl rabující davy během protidrahotních bouří.
(Kučera, 2013, 93-123; Kárník, 2005, 53, 56, 62). Téma hladu a nouze je výrazným motivem
nejen na stránkách sociálně demokratického tisku, ale reflektuje je i tisk národně
demokratický.
Sociální demokracie: Ženské noviny
Ţenské noviny, které začaly vycházet v lednu 1919 v redakci Marie Majerové, se
zaměřovaly na dělnické ţeny, zejména z městského prostředí. Politickou aktivitu a
angaţovanost ţen od počátku vítaly a výrazně ji propagovaly. Sebevědomý tón většiny článků
odráţí fakt, ţe dělnickým ţenám, které zaţívaly dvojí marginalizaci, poskytla revoluční
atmosféra roku 1919 nejen formálně-politické zrovnoprávnění jakoţto ţenám, ale i příslib
zlepšení sociální situace či přímo změny společenského řádu.
Při obhajobě a propagaci ţenské politické participace pouţívali autorky a autoři
Ţenských novin několik různých argumentačních strategií, které částečně navazovaly na
předválečný diskurz a částečně vycházely z proţitku války. „Změna v postavení české ţeny
nedatuje se od 28. října 1918. Byla to jiţ světová válka, která ţeleznou pěstí sáhla co
nejpronikavěji do ţivota všech našich ţen. Nebylo dosti na to, ţe strhala brutálně svazky
rodinné a citové, ona donutila tisíce ţen k válečným úkonům, nechť to jiţ bylo v příšerných
továrnách muničních, zásobárnách nebo v etapách, tisíce jiných postavila do továren,
podniků i úřadů i na takových místech, kde dříve ţeny nebývaly. (...) Nuţe, z této doby a z
těchto důvodů vyplývala přímo nutnost poskytnouti české ţeně po převratu plná občanská
práva. Česká ţena si této míry práv krvavě zaslouţila.― píše Eduard Stojánek v květnu 1919
(Stojánek, 1919, viz téţ Feldeková, 1919 či Vašková, 1919). Ţeny v této argumentaci tedy za
volební právo nevděčily pouze spravedlnosti či benevolenci nového státu, ale dostaly jej jako
„nutnou― a zaslouţenou odměnu za práci, kterou odvedly za války, a za utrpení, které během
187
války zakoušely. Udělení volebního práva v této optice bylo pouze nevyhnutelným uznáním
společenské změny, která jiţ fakticky proběhla. Argumenty pracující s válečnou zkušeností
často zdůrazňovaly válečné utrpení ţen jako matek, které na frontě ztrácely své syny a v
zázemí byly samy nuceny bojovat s válečným nedostatkem ve snaze nasytit své děti.
Válka, respektive to, ţe ţeny byly během války schopné zastat typicky muţské role,
byla prezentována jako důvod politického zrovnoprávnění ţen a zároveň i jako důkaz jejich
politické způsobilosti. Navzdory tomu však řada článků reflektuje přetrvávající obavu, ţe
ţeny nejsou ještě dostatečně „politicky zralé―. Tyto články většinou připouští, ţe ţeny se v
důsledku svého dosavadního vyloučení potřebují intenzivně politicky vzdělávat, ale vyjadřují
optimismus a brání se pochybám o „politické zralosti― ţen. (Stojánek, 1919, Vašková, 1919,
aj.).
Další výrazná argumentační linie spočívala ve specifickém ţenském přínosu, který
ţeny do politiky měly vnést. Od ţeny se očekávalo, ţe jako volička i jako aktivní politička
vnese do politiky jiné kvality a hodnoty, neţ její muţští kolegové. Těmito hodnotami měla být
zejména citovost, jemnost a mravnost, kterými měla ţena politický ţivot kultivovat. Rovněţ
se očekávalo, ţe se ţeny v politice budou věnovat dosud zanedbávaným sociálním otázkám a
sociální péči, pro které měly mít výjimečné pochopení a zaujetí vyplývající z jejich role matek
(např. Jarolímek, 1919, Langer, 1919, Lišková, 1919, aj.).
Na stránkách Ţenských novin se také nezřídka setkáme s přesvědčením, ţe ţena,
vedena svojí mateřskou přirozeností, nebude v politice sledovat své partikulární zájmy nebo
osobní moc, ale bude v ní nesobecky pracovat pro obecné blaho. Tento pozitivní vliv ţen a
záruka, ţe v politice nebudou fungovat jako destabilizační prvek, byla v rámci této
argumentační linie garantována právě jejich ţenskou, respektive mateřskou přirozeností (např.
Vašková, 1919).
Sociálně demokratický ţenský tisk se na své čtenářky ostatně málokdy obracel jinak
neţ jako na matky či budoucí matky. Tyto odkazy na mateřskou úlohu ţen plnily, kromě
vytváření neohroţujícího obrazu ţeny, ještě další funkce. Figura matky zejména umoţňovala
hovořit o materiálních zájmech a sociálních právech chudých ţen, aniţ by se při tom autorky
a autoři vzpírali představě, ţe ţena bude v politice jednat nesobecky. Ţeny, které těchto práv a
zájmů domáhaly z pozice matek, to totiţ nečinily pro sebe, ale pro své děti, budoucnost
národa (Vdoví pláč, 1919, Lišková, 1919, aj.).
188
Fakt, ţe se jednalo o volby obecní, přinášel řadu příleţitostí k tomu, jak politickou
participaci vztáhnout ke kaţdodenní mateřské a rodinné práci ţen, k otázkám zásobování,
školství, zdravotnictví, atp. Sociální demokracie je přitom na stránkách Ţenských novin
konzistentně prezentována jako obránce zájmů chudých matek a především dětí, a proto jako
jediná logická volba dělnické ţeny-matky. Figura matky tedy zároveň slouţila jako agitační
prostředek, s jehoţ pomocí se týdeník pokoušel zaujmout a oslovit široké vrstvy dělnických
ţen a ukázat jim, ţe volby a politika jsou pro ně relevantní. „Hlasovací lístek ve vašich
rukách znamená budoucnost vašich dětí,― přesvědčuje čtenářky úvodník Ţenských novin
čtrnáct dní před volbami (Voličky!, 1919). „Z toho, co učiníme při volbách, budeme jednou
zodpovídati našim dětem,― upozorňuje téţe číslo na jiném místě a doplňuje varování, ţe by
čtenářky jednou jejich děti mohly odsoudit jako „netečné matky―, pokud nebudou volit
sociální demokracii (Lišková, 1919). Ţenské noviny v těchto a podobných pasáţích nejenţe
odmítají obavu, ţe by snad zájem o politiku byl protikladem angaţovanosti rodinné, ale přímo
prezentují politickou angaţovanost jako jednu z mateřských povinností.
Matka, o které Ţenské noviny hovoří a kterou oslovují, byla vţdy explicitně matkou
chudou, dělnickou. Její právo brát se za svá sociální práva bylo tedy vznášeno nejen z pozice
ţeny a matky, ale vţdy i z pozice zástupkyně své třídy. Rámec spravedlivého třídního boje
umoţňoval Ţenským novinám otevřeně pracovat s negativními emocemi a poměrně ostrou
rétorikou a zároveň zpochybnoval jakoukoli představu univerzální ţenské solidarity, která by
překračovala třídní hranice. Ţenské noviny se aktivně snaţily vymezovat identitu dělnických
ţen oproti ţenám z jiných vrstev, zejména proti ţenám středostavovským, coţ činily například
prostřednictvím obrazu středostavovské ţeny jako zhýčkané „paničky― (Karpíšková, 1919,
Němec, 1919). Představa sdílené ţenské-mateřské přirozenosti slouţila pouze k utvrzení
ţenské solidarity uvnitř dělnické třídy.
Národní demokracie: Nová síla
Národní demokracie začala vydávat svůj ţenský týdeník Nová síla od 19. května 1919,
tedy pouhý necelý měsíc před volbami. Vzhledem k tomu, ţe stranický archiv Národní
demokracie se bohuţel nedochoval, můţeme o důvodech tohoto relativního zpoţdění pouze
spekulovat. Vzhledem k vypjaté sociální situaci se na jaře 1919 národní demokracie ocitá v
jisté defenzivě a i ze stránek Nové síly vidíme, ţe především reaguje na sociálnědemokratickou agitaci. Tón týdeníku je zpočátku poměrně uměřený a neemotivní, coţ se však
189
v závěru kampaně poněkud mění. Redaktorkou týdeníku je Anna Vetterová-Bečvářová,
pozdější národně demokratická poslankyně, a týdeník je zaměřen zejména na středostavovské
ţeny.
V obraně proti sociálně demokratickému obrazu poţivačné a vykořisťovatelské
burţoazie předkládá Nová síla obraz českého středního stavu jako pracovitých „drobných
lidí―. Socialistický portrét středního stavu vykresluje jako ideový import z Německa, a tedy
cizorodý element, který je do národa údajně uměle zavlékán, aby zveličoval sociální rozdíly
(Váţnost ţenského programu, 1919, Vetterová-Bečvářová, 1919). Podobně proti obrazu
poţivačné burţoazní ţeny staví Nová síla střídmý ideál ţeny pracovité, skromné a soucitné,
která pohrdá přepychem a pracuje pro to, aby umenšila bídu druhých (Věra, 1919).
V porovnání s Ţenskými novinami Nová síla politickou aktivitu ţen nevítá s tak
velkými očekáváními a nadšením, ani se jí nechápe s takovou samozřejmostí. Úvodník
prvního čísla, jehoţ autorkou není nikdo jiný neţ Boţena Viková-Kunětická, se k novým
politickým právům ţen staví s jistou opatrností. Kunětická volební právo označuje jako
„neočekávaný dar―, který republika věnovala svým ţenám, plod „revoluční dychtivosti―,
která předběhla přirozený vývoj a dala ţenám právo, na které ještě nejsou dostatečně politicky
a sociálně připraveny. Na stranu druhou chápe udělení volebního práva ţenám jako svého
druhu dějinnou nevyhnutelnost: české ţeny podle ní mají na volební právo nárok na základě
svého válečného utrpení, „bez jakéhokoli feministického hesla―, a na základě toho, ţe ve
chvíli, kdy dochází k osvobození národa, jiţ samy prostě nesnesou stát stranou národního
dění. Je to tedy primárně národní angaţovanost a vlastenectví českých ţen, co zakládá jejich
volební právo. Volební právo ţen je přitom zároveň „darem― českého národa jeho věrným
ţenám i dokladem jeho demokratické povahy (Kunětická, 1919). Podobný portrét revoluce
28. října jako díla muţů, kteří „súčtovali s Rakouskem― a pak spravedlivě odměnili ţeny za
válečné utrpení, nalezneme i v úvodníku prvního červnového čísla, podle nějţ ţenám ve
volbách připadá komplementární a neméně čestný úkol „súčtovati s Římem― (Dušek, 1919).
Podobně jako v Ţenských novinách se i v Nové síle opakovaně setkáváme s obrazem
voleb jako „zkoušky zralosti― a se zdůrazňováním nutnosti politického vzdělávání ţen.
Většina článků však i zde zdůrazňuje, ţe politická aktivita ţen je nutná a prospěšná.
Zdůrazňován je ţenský přínos ve formě citovosti, humanity, mravnosti a pochopení pro
sociální otázky. Ve výčtech praktických příkladů blahodárné ţenské politické práce jsou
zmiňovány zejména oblasti školství, zdravotnictví, veřejné hygieny a péče o dítě (např.
190
Husák, 1919, Vítková, 1919). Specifickým úkolem ţen bylo v optice Nové síly také
zjemňování a zmravňování politického ţivota. Boţena Viková-Kunětická v jiţ zmiňovaném
úvodníku varuje čtenářky před morálně ambivalentním charakterem politického ţivota:
„politika nemá vyhrazené meze, ani mravu, ani cti, ani konečné svědomí. Politika je cosi
mimozákonného, co ale vţdycky těsně souvisí s karakterem národa. A tento poţadavek
karakteru československého národa v politice, který určuje i moudrost i čest i svědomí, ať
stane se hlavním účelem politického listu ţenského, abychom se naučily nejen politicky
myslet, ale také čestně politicky ţít.―(Kunětická, 1919). Věnovat se politice je tedy právem i
povinností, kterou česká ţena dluţí svému národu, ale Kunětická zároveň čtenářky varuje, ţe
se k politice musí stavět obezřetně, neboť v ní nejsou ţádné morální hranice. Úkolem ţeny je
opět politiku kultivovat, tentokrát ve jménu národa a jeho charakteru.
Pouhých deset dní před volbami Nová síla otiskuje hned dva články vyjadřující
znechucení nad mravní úrovní volební kampaně a frustraci z toho, ţe ji ţeny nejsou schopny
pozvednout. Zatímco článek první spatřuje důvod této neschopnosti v tom, ţe ţeny dosud
nemají dostatečně vlivnou pozici mezi novináři a v politických stranách (Hásková, 1919),
článek druhý spatřuje problém v samotné povaze politického ţivota, který podněcuje lidi k
stranickosti a agresivitě a jehoţ vlivu nejsou schopny odolat ani ţeny samotné: „Jest to
podivné: sejdou se ţeny prarůzných stran politických a dovedou spolu pohovořiti srdečně,
sestersky. (...) Ale vizte tytéţ ţeny na schůzích politických. Nejsou to jiţ holubice. Vstávají,
vykřikují hrubosti, rozvášněné, nemyslící ţenou se za pochodní nenávisti, zapálenou řečníkem
neb řečnicí, hotové vyškrábati oči ţenám jiných stran. Politické schůze stávají se nanejvýše
nechutnými.― (Pádovská, 1919). Autorka tohoto článku se od politického boje odvrací jako od
záleţitosti nepříjemné aţ vulgární, ve které ţeny ztrácí svou „holubičí povahu―, útočí na
ostatní ţeny a hrubnou. Místo aby ţeny kultivovaly politiku, jak se to od nich očekává,
degraduje v této pasáţi politika ţeny.
2
Frustrace autorek výše zmíněných článků neplynula
pouze z údajně morálně pokleslého charakteru kampaně, ale i z toho, co vnímaly jako národní
nesvornost, a z neschopnosti ţen tuto nesvornost vymýtit. V optice Nové síly to totiţ byly
právě ţeny, kdo měl zvláštní povinnost pracovat pro sjednocování národa, a to na základě své
mateřské povahy.
Mateřství je v Nové síle, podobně jako v Ţenských novinách, klíčovým aspektem
ţenské identity a povahy. Uveřejňované přehledy činnosti lokálních ţenských organizací Čs.
2
Následující, těsně předvolební číslo otiskuje krátkou noticku, která pravděpodobně v reakci na tento článek
„útěk od politiky― odmítá. Je však umístěna aţ na předposlední straně (B. S., 1919).
191
N. D. ukazují, ţe se tyto organizace ve své praktické činnosti soustředily především právě na
otázky spojené s mateřskou úlohou ţen: na charitativní péči o matky a děti, vzdělávací
programy v hospodyňství a v péči o dítě, veřejné zdraví atp. Ačkoli mateřská rétorika na
stránkách Nové síly není tak propracovaná jako u sociální demokracie, je mateřství opakovaně
označováno za nejdůleţitější národní úkol ţeny. V politice měla navíc podle Nové síly ţena
jako „matka národa― speciální povinnost nepracovat pro své partikulární zájmy, ale
sjednocovat národ a scelovat jeho rány. „Jsme zajisté celou svou minulostí, svou prací a těmi
zápasy v miulosti i přítomnosti pro blaho rodinné podnikanými, rovněţ i svým ţivotním
úkolem, šťastným učiniti tam sebe a své nejdraţší, předurčeny býti jednou ve veřejném ţivotě
ţivlem státotvorným. Ţivlem, jemuţ tane před očima vţdycky celek a který tudíţ (...)
umenšovati bude rozdíly a vyrovnávati propasti strany a třídy oddělující. Budeme ţivlem
národní svornosti,― ujišťuje čtenářky jeden z úvodníků a přímo přirovnává ţenskou
politickou činnost k úloze ţeny v rodině: tak, jako ţena pečuje o blaho, smír a harmonii v
rodině, musí pracovat i pro smír a harmonii v národě (Vítková, 1919).
Tato koncepce „národního mateřství― byla v souladu s celostranickou strategií národní
demokracie, která se před těmito volbami stále ještě pokoušela voliče oslovit prostřednictvím
celonárodního apelu. Navzdory tomu, ţe zastupovala zejména zájmy středního stavu,
pokoušela se představovat nikoli jako strana profesně nebo třídně zaměřená, ale jako strana
zastupující a sdruţující celý národ (Sládek, 2005, 594-595), a v rámci této strategie se tedy
snaţila bagatelizovat či přímo popírat třídní rozdíly a konflikty. To vidíme velice zřetelně i v
Nové síle, kde tato strategie často má právě onu specificky ţenskou podobu apelu na ţenskou
solidaritu, která má vyplývat ze sdíleného národního mateřství. Pokud podle této argumentace
ţeny správně chápou svou mateřskou úlohu, budou podporovat národní demokracii, která
údajně nejlépe zastupuje a sjednocuje národ.
Strategii apelu na ţenskou solidaritu se národní demokratky pokoušely pouţít i v
přímých předvolebních střetech se socialistkami, které se týkaly zejména otázky postavení
domácích sluţebných. Pro dnešního čtenáře to můţe znít jako neobvyklé předvolební téma,
ale středostavovským ţenám zde šlo o materiální a mocenské zájmy v jejich vlastní
domácnosti. Sociální demokracie totiţ mezi skuţebnými prováděla předvolební agitaci a
přesvědčovala je k tomu, aby se odborově organizovaly, poţadovaly zrušení čeledního řádu a
aby na svých zaměstnavatelkách vyţadovaly respektování dvanáctihodinové pracovní doby,
kterou pro domácí sluţebnictvo nově zavedl zákon o osmihodinové době pracovní (zákon č.
19/1918 Sb. z. a n.). Středostavovské ţeny tuto agitaci mezi sluţebnými, která přiváděla
192
politický a třídní konflikt do samotného srdce středostavovské domácnosti, vnímaly velmi
citlivě. Otázka sluţebných, kterou redakce pravděpodobně povaţovala za klíčový zájem
svých čtenářek, se stala výrazným tématem posledního předvolebního čísla Nové síly.
Středostavovské ţeny zde obhajovaly starý model sluţby, v němţ paní představuje učitelskou,
aţ kvazirodičovskou autoritu, a sluţebná je podřízeným členem domácnosti. V zájmu udrţení
své mocenské pozice domácích paní se pokoušely sluţebné oslovovat pomocí apelu na
ţenskou solidaritu, která měla vyplývat ze společné práce v domácnosti, na integritu
(středostavovského) domova a opět na nutnost spolupráce a národní svornosti (VetterováBečvářová, 1919, Plzeňské hospodyně, 1919).
Závěr. Obraz ţenského občanství a ţenské politické činnosti
Pokud na závěr oba politické týdeníky srovnáme, zjistíme, ţe ačkoli argumentují za
velmi odlišné zájmy pomocí odlišných argumentačních postupů, pracují oba s obrazem ţenyobčanky, který je si ve svých hlavních charakteristikách velmi podobný. Tisk obou stran od
vzorné ţeny-občanky očekával, ţe přinese do politiky svůj „ţenský příspěvek― ve formě citu a
mateřskosti, ţe bude politické prostředí kultivovat, ţe v politice nebude sledovat své vlastní
zájmy, ale bude přirozeně pracovat pro blaho celku (národa, dělnické třídy) tak, jako pracuje
pro blaho svých dětí a rodiny. Stejně tak u obou stran nacházíme očekávání, ţe ţena se v
politice zaměří především na „ţenské― oblasti spojené se sociální prací.
Tento obraz úzce navazuje na kladné charakteristiky spojené s dosavadním
normativním konstruktem feminity i na na předválečný diskurz.
3
Je moţné, ţe tato stabilita
obrazu ţeny, zejména prezentace ţeny jako obětující se matky, reagovala na úzkost
způsobenou válečnými změnami v dosavadním genderovém řádu a byla pokusem vyhnout se
dojmu, ţe by snad ţeny z války profitovaly. Jak jsme viděli, tisk obou stran dovedl s tímto
obrazem velice obratně manipulovat a nacházet v jeho rámci způsoby, jak hovořit o
rozdílných materiálních a mocenských zájmech svých voličských skupin: Ţenské noviny
prostřednictvím obrazu občanky-matky hovořily o sociálních zájmech a právech chudých ţen,
Nová síla prostřednictvím apelu na ţenskou solidaritu argumentovala za udrţení starého
modelu domácí sluţby.
3
Předválečný diskurz aktivistek za volební právo ţen viz Gelnarová, 2011, 34 - 58 a Musilová, 2007, 26-31 .
193
Zároveň byl tento obraz pouţíván velice subtilně jako agitační nástroj, přičemţ však
různé strany překládaly jeho obecné imperativy do velmi odlišných agitačních apelů. Poukaz
na mateřskou povahu ţeny tak mohla k agitaci vyuţít národní demokracie s argumentem, ţe
ţena jako matka národa bude pečovat o jeho celkové blaho v národní demokracii, ale stejně
tak jej mohla vyuţít i sociální demokracie s tvrzením, ţe ţena jako matka bude volit sociální
demokracii, ochránkyni matek a dětí. Obraz ideální občanky se navíc dal obrátit proti ţenám z
konkurenční politické strany a kritizovat je za to, ţe jeho vypjatým nárokům nedostály.
Dobrým příkladem je například představa, ţe zvláštním úkolem ţeny je politiku kultivovat.
Obě strany tuto představu občasně vyuţívaly k tomu, aby svým protivnicím vyčítaly
samotnou předvolební agitaci. 4
Při hodnocení tohoto obrazu ţenského občanství je třeba vzít v úvahu fakt, ţe poukazy
na nutnost oběti a společné práce pro blaho národa byly v této „budovatelské éře republiky―
velmi běţné, a to zdaleka nejen v ţenském tisku. V ţenském tisku však na sebe braly podobu
specifického genderového apelu, který byl spjat s genderovou identitou a koncepcí ţenské
přirozenosti. Síla tohoto apelu (a případné kritiky z něj vyplývající) spočívala v tom, ţe
vlastnosti ideální občanky byly zaloţeny v jejím ţenství a garantovány její ţenskou
přirozeností. Ţeny, které je údajně nesdílely, bylo tedy eo ipso moţno chápat nejen jako
pomýlené občanky či špatné vlastenky, ale jako „vadné exempláře― ţenství, či přinejmenším
jako ţeny nesprávně chápající svůj specifický ţenský a mateřský úkol.
Stejně tak zájem o sociální otázky jistě v mnoha případech nebyl jenom mechanickým
přejímáním stereotypu, ale reagoval na aktuální palčivé problémy a souzněl i se společensky
široce pociťovanou potřebou sociálních reforem. Volební kampaň roku 1919 však zároveň
jasně ukazuje to, jak i v podmínkách formální politické rovnosti přetrvávající normy feminity
omezovaly prostor ţenského politického jednání. Autorky a autoři politického tisku obou
stran nalezli způsob, jak pomocí obrazu občanky-matky legitimizovat politickou aktivitu ţen
a zároveň v jeho mantinelech splnit hlavní úkoly politické kampaně: agitovat pro svou stranu,
hovořit o zájmech svých voliček a kritizovat politické protivníky. Tento obraz však zároveň
do budoucna limitoval jejich politické moţnosti. Ačkoli stranicky angaţované ţeny nacházely
velice dovedné rétorické a argumentační strategie, jak se s tímto omezením vypořádat, měly
4
V Nové síle např. Pádovská, 1919. V Ţenských novinách např. otištěná reakce plzeňských sociálně
demokratických sluţebných na národně demokratický předvolební leták: „V našich poctivých, dělnických duších
hromadí se stud a hnus nad tím, ţe v Plzni nalezly se české ţeny, které první republikánské volby, v nichţ česká
ţena poprvé vystupuje na volební dějiště, potupily a zhanobily nízkostmi a štvaním ţeny nedůstojným...―
(Čepek, 1919).
194
tyto strategie své limity. Přijetím obrazu občanky-matky si totiţ ţeny ztíţily otevřený zápas o
politickou moc, respektive zavázaly se při jejím vykonávání imperativem sebeobětování či
alespoň nezájmu o sebezájem, který garantovaly svým ţenstvím. Ţenská stranická
propaganda na stránkách Ţenských novin a Nové síly tak sice rozrušovala dosavadní
normativní konstrukt feminity tím, ţe vyuţívala jeho marginálních interpretačních moţností k
argumentaci za ţenskou politickou aktivitu, ale zároveň jej současně reprodukovala a
posilovala.
Bahenská, Marie, Heczková, Libuše a Musilová, Dana (2011) Iluze spásy. České feministické
myšlení 19. a 20. století. České Budějovice a Hradec Králové: Univerzita Hradec Králové.
Gelnarová, Jitka (2011) „Matka Praha― a „dcery její―. Diskuse o ţenském volebním právu do
obce praţské v občanském a dělnickém ţenském hnutí mezi lety 1906 a 1909. Střed 2/2011, s.
34 - 58.
Kučera, Rudolf (2013) Ţivot na příděl. Praha: Lidové noviny.
Lenderová, Milena a kol. edd. (2009) Ţena v českých zemích od středověku do 20. století.
Praha: Lidové noviny.
Musilová, Dana (2007) Z ţenského pohledu. Poslankyně a senátorky Národního shromáţdění
Československé republiky 1918-1938. České Budějovice: Bohumír Němec - Veduta.
Nagl-Docekal, Herta (1995) Filozofie rodiny u Rousseaua, Kanta a Hegela - klíč k pochopení
dnešních ţivotních forem. In Havelková, H. (ed.) Existuje středoevropský model manţelství a
rodiny? Sborník z mezinárodního sympozia Praha 24.-25. listopadu 1994. (s. 9-17.) Praha:
Divadelní ústav.
Kárník, Zdeněk (2005) České země v éře první republiky. Díl první. Praha: Libri.
Kubíček, Jaromír (2004) Česká retrospektivní bibliografie. Řada 1. Noviny. Díl 2. Noviny
České republiky 1919-1945. Část 1, Bibliografie. Brno: Sdruţení knihoven ČR : Moravská
zemská knihovna.
195
Sládek, Zdeněk (2005) Československá národní demokracie. In Malíř, J. a kol (eds) Politické
strany. Vývoj politických stran a hnutí v českých zemích a Československu 1961 - 2004. I. díl.
Brno: Doplněk, s. 593 - 616.
Pouţité pramene:
Ţenské noviny, duben - červen 1919
Vdoví pláč. (1919). Ţenské noviny 20/1919, 15. 5. 1919, s. 2-4.
Voličky! Ţeny a dívky! (1919) Ţenské noviny 23/1919, 5. 6. 1919, s. 1.
Čepek, F. (1919) Sluţebné dívky v Plzni, Ţenské noviny 22/1919, 29. 5. 1919, s. 6.
Feldeková, F. (1919) Vzpomínka, Ţenské noviny 23/1919, 5. 6. 1919, s. 5
Grimmichová, M. (1919) Povinnost z práva, Ţenské noviny 24/1919, 12. 6. 1919, s. 2-3.
Jarolímek, A. (1919) Ţenina jemnost, Ţenské noviny 17/1919, 24. 4. 1919, s. 5.
Karpíšková, B. (1919) Předvolební slovíčko, Ţenské noviny 24/1919, 12. 6. 1919, s. 1.
Krňanský, V. (1919) V předvečer první zkoušky politické zralosti dělnické ţeny, Ţenské
noviny 23/1919, 5. 6. 1919, s. 3.
Langer, L. (1919) Ţena v obci, Ţenské noviny 23/1919, 5. 6. 1919, s. 1-2.
Lišková, B. (1919) Hospodyně a matka v republice, Ţenské noviny 23/1919, 5. 6. 1919, s. 6.
Němec, A. (1919) Zrovnoprávnění ţeny, Ţenské noviny 18/1919, 1. 5. 1919, s. 3.
Stojánek, E. (1919) Volby. K novým metám!, Ţenské noviny 21/1919, 22. 5. 1919, s. 7.
Vašková, E. (1919) Dárkyně ţivota - dárkyně zákonů!, Ţenské noviny 17/1919, 24. 4. 1919,
s. 2.
Nová síla, květen - červen 1919
Plzeňské hospodyně a sluţebná děvčata (1919). Nová síla 5/1919, 12. 6. 1919, s. 2-3.
Váţnost ţenského programu státopráv.-demokratického (1919). Nová síla 5. 6. 1919, roč. 1, č.
4, s. 3.
196
B. S. (1919). Z voleb. Utečme od politiky! To by bylo smutné, Nová síla 5/1919, 12. 6. 1919,
s. 7.
Dušek, A. (1919). Českým ţenám, Nová síla 4/1919, 5. 6. 1919, s. 1.
Hásková, Z. (1919). Naše první volební kampaň, Nová síla 4/1919, 5. 6. 1919, s. 1-2.
Husák, J. (1919). Osm ţen v Národním shromáţdění československém, Nová síla 1/1919,
16. 5. 1919, s. 1.
Pádovská, V. (1919) Před volbami, Nová síla 4/1919, 5. 6. 1919, s. 2.
Věra, K. (1919). Znovuzrozeny k svobodě a práci, Nová síla 3/1919, 28. 5. 1919, s. 1.
Vetterová-Bečvářová, A. (1919). Boj či společná práce? Nová síla 5/1919, 12. 6. 1919, s. 2.
Vetterová-Bečvářová, A. (1919). Česká burţoasie, Nová síla 4/1919, 5. 6. 1919, s. 4.
Viková-Kunětická, B. (1919). Na prahu nového ţivota, Nová síla 1/1919, 16. 5. 1919, s. 1.
Vítková, M. (1919). Organisujme se a pracujme!, Nová síla 2/1919, 22. 5. 1919, s. 1-2
197
DÁMY A PROLETÁŘKY - VOLEBNÍ PRÁVO DO ČESKÉHO
ZEMSKÉHO SNĚMU V ARGUMENTACI ČESKÝCH DĚLNICKÝCH
A MĚŠŤANSKÝCH AKTIVISTEK NA POČÁTKU 20. STOLETÍ
Jitka Gelnarová1
Abstrakt: Text se soustředí na to, jak situovanost v systému hierarchií propojujících gender a
třídu ovlivňovaly argumentaci českých aktivistek za volební právo ţen na počátku
20. století. Sleduje, jaký vliv měla hierarchická pozice aktivistek na jejich způsob
prezentace volebních pravidel do českého zemského sněmu. Zatímco dělnické
aktivistky za volební právo ţen tematizovaly především třídní nerovnost
volebního práva do sněmu, měšťanské aktivistky zdůrazňovaly zejména jeho
genderovou rovnost. Jestliţe dělnické aktivistky označovaly třídně omezené
volební právo ţen do sněmu jako „dámské volební právo―, v diskursu
měšťanských sufraţistek se toto nerovné a nevšeobecné volební právo stávalo
„dávným právem českých ţen―.
Abstract: The text deals with the impact the position in a hierarchical system linking gender
and class had on the argumentation of Czech women's suffrage activists in the
early 20th century. It focuses on the way the hierarchical position influenced their
presentation of the electoral rules for the Bohemian Provincial Diet. While the
working class activists for women‘s suffrage thematised especially the class
inequality of voting rights for the provincial parliament, middle class suffragists
emphasized their gender equality. While the working class activists called the
existing voting rights for the Diet as "ladies suffrage" in the discourse of middle
class activists it became "the ancient right of Czech women".
Úvod
V prostředí mnohonárodnostní rakousko-uherské monarchie se kategorie genderu,
třídy a národa vzájemně protínaly a vytvářely různorodé konstelace situovanosti jedinců
v hierarchickém mocenském systému. Třída, národ a gender hrály důleţitou roli také
v diferenciaci českého aktivismu za volební právo ţen na počátku 20. století. Příspěvek se
zabývá tím, jak se v argumentaci českých (zde ve smyslu česky hovořících) aktivistek za
volební právo ţen projevovala jejich třídní příslušnost. Soustřeďuje se konkrétně na to, jaký
vliv měla třídní příslušnost na způsoby, jakými aktivistky prezentovaly stávající volební právo
do českého zemského sněmu.
1
Jitka Gelnarová je kurátorkou Oddělení novodobých českých dějin Národního muzea v Praze a odbornou
asistentkou Institutu politologických studií Fakulty sociálních věd Univerzity Karlovy v Praze. Text vychází
z disertační práce autorky.
198
Pravidla
Český zemský sněm byl jednou ze tří úrovní zákonodárných a samosprávných orgánů
v českých zemích, k nimţ se argumentace aktivistek za volební právo ţen vztahovala: České
aktivistky usilovaly o volební právo na obecní úrovni, regionální úrovni (zemské sněmy), a
říšské úrovni (poslanecká sněmovna rakouské říšské rady). Volební pravidla do českého
zemského sněmu se řídila volebním řádem z roku 1861.2 Obsahovala různé formy vyloučení a
nerovností – volební právo nebylo všeobecné – nevztahovalo se na všechny muţe a ţeny – ani
rovné – hlasy neměly stejnou váhu. Pro nás jsou důleţité dvě charakteristiky volebních
pravidel do českého zemského sněmu: jejich genderová rovnost na straně jedné a třídní
nerovnost na straně druhé. Formulace volebních pravidel byly genderově neutrální, nebylo v
nich explicitně uvedeno, ţe by volební právo mělo být podmíněno muţským pohlavím.
Volební pravidla ţeny explicitně nevylučovala ani z pasivního volebního práva. Genderová
rovnost volebních pravidel do českého zemského sněmu, která je nesporně zajímavá
z komparativního hlediska, nejspíše nebyla záměrem, historici a historičky (Velek, 2007, 264265; Malínská 2009, 44) upozorňují na fakt, ţe v době vzniku volebního řádu v roce 1861
pravděpodobně nikdo nepředpokládal, ţe by do sněmu vedle muţů volily také ţeny, resp. ţe
by ţeny mohly do sněmu kandidovat.
Volební právo do sněmu bylo podmíněno aktivním volebním právem do obcí – ten,
kdo mohl volit do obce, mohl volit také do českého zemského sněmu. Stejně jako v případě
českého zemského sněmu, ani v případě obcí nebylo volební právo omezeno pouze na muţe.
Volební právo na obecní úrovni se ve většině případů řídilo volebním řádem z roku 1864.
Podle něho ţeny mohly volit, jestliţe byly tzv. „soběprávné―, odváděly stanovenou daň nebo
patřily k tzv. honoracím. (Malínská 2009, 52) Na rozdíl od muţů ţeny nevolily do obce přímo,
ale prostřednictvím plnomocníka (výjimku představovaly učitelky – ty měly na základě
rozhodnutí správního soudu z roku 1904 volební právo přímé). Ţeny zároveň nemohly být
voleny, volitelnost byla podmíněna muţským pohlavím. (O. S. A., 1907, 241 srovnej Slavík,
1906, 202) Ve volebním právu do obcí tedy panovala genderová nerovnost nikoli ve smyslu
nerovnosti hlasů, ale ve smyslu nerovnosti podmínek ţen a muţů, ta však neměla vliv na
volební právo do sněmu, pro to byla podstatná skutečnost, ţe ţeny měly v obci aktivní volební
právo. Výjimku, pokud jde o genderovou rovnost volebního práva do českého zemského
sněmu, představovala dvě města – Praha a Liberec. Volebními předpisy z roku 1851, tedy
2 Volební řád do českého zemského sněmu tvořil součást únorové ústavy z roku 1861. Za dobu své existence byl
několikrát novelizován – v letech 1870, 1873, 1884/1886 a 1901 (Malínská, 2009, 42-43).
199
z doby nastupujícího absolutismu, bylo tamější volební právo na obecní úrovni výslovně
omezeno na muţe.3 Praţské a liberecké ţeny tak nemohly volit ani do sněmu.
Český zemský sněm byl po celé období svého fungování kuriový. Určující tedy byla
třídní příslušnost. Volební právo nebylo všeobecné a zároveň nebylo rovné – hlasy neměly
stejnou váhu. Volební právo se odvíjelo od velikosti majetku, vykonávané funkce či
dosaţeného vzdělání. Volilo se ve třech kuriích: V první měli volební právo drţitelé
velkostatků a nejvyšší daňoví poplatníci, následovala kurie měst, průmyslových míst a
obchodních a ţivnostenských komor, třetí pak byla kurie venkovských obcí. (Malínská, 2009,
42-43)
Volební pravidla v českých zemích, a to na úrovni říšské rady, zemských sněmů i
obcí, byla předmětem řady diskusí a procházela proměnami. Zajímavé jsou pro nás genderové
konotace těchto proměn, ať uţ těch uskutečněných, nebo těch plánovaných. Luboš Velek
(2007, 264-269) poukazuje v souvislosti s vývojem volebních pravidel v rakouské části
monarchie na to, ţe zde docházelo ke dvěma procesům najednou: Na jedné straně se od
osmdesátých let devatenáctého století rozšiřoval počet voličů rozšiřováním jejich sociální
základny, na druhé straně byl prostor pro ţeny-voličky cíleně likvidován. Zatímco kuriový
volební systém (do poslanecké sněmovny rakouské říšské rady i do jednokomorového
českého zemského sněmu) některým ţenám volební právo přiznával, uskutečněné (a stejně
tak i pouze plánované) volební reformy ve smyslu všeobecného a rovného volebního práva
ţeny z okruhu voličstva vylučovaly.4 Na úrovni českého zemského sněmu vidíme na počátku
20. století snahy o „precizaci― genderově neutrálních volebních pravidel pocházejících z roku
1861, snahy o explicitní omezení pasivního volebního práva pouze na muţe a zároveň o
zřízení „všeobecné― volební kurie, ve které by měli volební právo pouze muţi. Tyto snahy
realizovány nakonec nebyly.
3
Předpisy byly oktrojovány Vídní a původně měly mít pouze provizorní charakter, nakonec platily aţ do
rozpadu monarchie (Malínská, 2009, 53). Kombinovaly v sobě třídní a genderovou nerovnost volebních
pravidel: Muţské voličstvo bylo rozděleno do tří sborů podle výše odváděných přímých daní (Návrh volební
reformy do obce praţské a ţeny, 1909, 3). Zároveň byly z volebního práva vyloučeny všechny ţeny na základě
genderové příslušnosti (srovnej Gelnarová, 2011, 36-38). K volebním pravidlům na úrovni rakouské říšské rady,
českého zemského sněmu a obcí podrobně také Plamínková, F. Voleb. právo v obcích, zem. sněmu, říš. radě in
PNP LA, fond Výbor pro volební právo ţen, protokoly o schůzích z let 1905–1914, inv. č. 1786, přír. č. 22/76,
III. debatní večer 29. 4. ?, rukopis, s. 1-8.
4
Volební reforma do poslanecké sněmovny rakouské říšské rady, uzákoněná na počátku roku 1907, nejenţe
ţeny jako polovinu populace do konceptu všeobecnosti nezahrnula, ale zároveň tím, ţe omezila volební právo
pouze na muţe, vyloučila také malou část ţen, která do té doby aktivní volební právo na úrovni říšské rady měla
– do přijetí volební reformy mohly volit, i kdyţ pouze prostřednictvím plnomocníka, ţeny v první, tj.
velkostatkářské kurii (srovnej Velek, 2007, 266).
200
Argumentace
Z výše uvedeného vyplývá, ţe aktivistky za volební právo ţen nereprezentovaly ve
vztahu k volebním pravidlům do českého zemského sněmu jednolitou skupinu, různé ţeny se
nacházely v různé pozici, některé volit mohly, jiné ne. Situovanost v systému hierarchií měla
zásadní vliv na způsob prezentace stávajícího stavu. Dělnické i měšťanské aktivistky za
volební právo ţen měly z dlouhodobého hlediska stejný cíl – všeobecné a rovné volební
právo, stávající situaci volebního práva však vykreslovaly odlišně.
Měšťanské aktivistky tematizovaly primárně genderovou rovnost volebních pravidel
do českého zemského sněmu – to, ţe volební právo do sněmu mají v zásadě za stejných
podmínek muţi i ţeny. Třídní nerovnost v pravidlech obsaţenou – tedy skutečnost, ţe jde
pouze o některé muţe a ţeny – v zásadě netematizovaly. Formulace, které pouţívaly pro
charakteristiku volebních pravidel, evokují představu univerzality volebního práva.
Skutečnost, ţe volební právo měli někteří muţi a některé ţeny, byla měšťanskými
sufraţistkami například prezentována jako „rovnoprávnost dcer této vlasti se syny jejími―.5
„Ţeny české mají dle dosavadního volebního řádu úplnou6 rovnoprávnost s muţi: právo
voliti i volenu býti za poslance7 do sněmu král. Českého,― dočteme se například v broţuře
vydané Výborem pro volební právo ţen v roce 1910 a nazvané příznačně Zachovejme
politickou rovnoprávnost ţen s muţi v království Českém!, v níţ aktivistky protestovaly proti
výše zmíněným snahám o omezování stávajícího volebního práva ţen do sněmu (Zachovejme
politickou rovnoprávnost ţen s muţi v království Českém!: Před zasedáním sněmovním 1910.
1910, 5). Skutečnost, ţe vedle rovnoprávnosti některých českých ţen a muţů zde existovala
také bezprávnost jiných českých ţen a muţů na základě třídy, v jejich diskursu zůstávala v
pozadí.
Omezené a nerovné volební právo do sněmu se v diskursu měšťanských aktivistek
stávalo „dávným právem českých ţen―. „V této době, kdy Evropa pohlíţí s úctou k Finsku,
v jehoţ sněmu [...] zasedá 19 ţen; v této době by bylo přímo hanbou českých ţen, kdybychom
nedbaly dávných svých práv8,― pronesla například kandidátka do českého zemského sněmu
5
Provolání, které 14. března 1912 vydal Výbor pro volební právo ţen, ţenská organizace národní strany
svobodomyslné, Ústřední výkonný výbor ţen národně sociálních, ţeny českoslovanské sociální demokracie, za
českou stranu pokrokovou T.G. Masaryk, za státoprávně pokrokové ţeny Vilma Seidlová Sokolová (citováno dle
Stanovisko vládní k otázce volebního práva ţen do zemského sněmu...,1912, 91).
6
Zvýrazněno v originále.
7
Zvýrazněno v originále.
8
Zvýrazněno v textu článku.
201
Marie Tůmová na jedné z voličských schůzí v roce 1908 (Z městské skupiny Hlinsko-SkučVysoké Mýto, 1908, 63). Volební právo ţen do sněmu bylo vyobrazováno jako ukázka
kulturní výše spravedlivého českého národa. „Nám bylo jasno, ţe jest věcí národní cti,
abychom, jakmile jsme si uvědomily svá práva v plném rozsahu, před celým světem
dokumentovaly kulturní výši národa spravedlivého, který téměř o půl století dříve neţ Finsko
a Norsko nám, ţenám svým, dal volební právo rovné s muţi – právo aktivní i passivní,― znělo
stanovisko Výboru pro volební právo ţen v souvislosti s prvními kandidaturami ţen do sněmu
v roce 1908 (Po prvých zemských volbách 1908, 1908, 80).
Tento metaforami oplývající způsob prezentace volebních pravidel do českého
zemského sněmu měl nesporně svůj strategický rozměr. Jestliţe z dlouhodobého hlediska
bylo cílem měšťanských aktivistek všeobecné a rovné volební právo, z krátkodobého hlediska
usilovaly o zachování jeho genderové rovnosti. Sama vágnost volebních pravidel se pro ně
stala účinnou zbraní v tomto boji – proti pokusům o reformu, které omezovaly volební právo
ţen do sněmu, protestovaly aktivistky tím, ţe stavěly do voleb ţenské kandidátky, konkrétně
v letech 1908, 1909 a 1912. Prezentací omezeného volebního práva do sněmu jako „dávného
práva českých ţen―, resp. něčeho, co dokumentuje kulturní výši českého národa, cílily
aktivistky na české politiky, kteří spolurozhodovali o reformě volebních pravidel, a na české
voličky a voliče, kteří mohli zvolení ţeny do sněmu podpořit. V tom druhém bodě bylo jejich
úsilí v roce 1912 korunováno úspěchem a ţena byla do českého zemského sněmu skutečně
zvolena.
Dělnické aktivistky za volební právo ţen vykreslovaly pravidla platící pro volby do
českého zemského sněmu zásadně odlišně od aktivistek měšťanských. V jejich způsobu
prezentace nenajdeme termíny jako „rovnoprávnost českých ţen a muţů― nebo „dávná práva
českých ţen―. Dělnické aktivistky volební pravidla do sněmu kritizovaly, a to z pozice těch,
kteří z nich byli vyloučeni na základě třídy. Stejně jako muţi-nepoplatníci, ani ţeny, které
neplatily přímé daně nebo nepatřily k tzv. honoracím, volební právo do českého zemského
sněmu neměly.
Dělnické aktivistky poukazovaly na partikularitu volebních pravidel, tedy na to, ţe
volební právo do sněmu není ani rovné, ani všeobecné. Označovaly ho jako „dámské volební
právo―. Hovořily na rozdíl od měšťanských aktivistek nikoli z pozice „my, ţeny české―, ale
z pozice „my, dělnictvo―, resp. „my, dělnické ţeny―. Měšťanské ţeny stály v diskursu
dělnických aktivistek spolu s měšťanskými muţi na pozici „oni―, byly součástí třídy, vůči
202
které je potřeba se vymezit. Primát třídní identity nad identitou genderovou přitom dělnické
aktivistky předpokládaly také u ţen měšťanských. „Nezdá se nic tak zpozdilým, jako tvrzení,
ţe všechny ţeny sledují stejné sociální zájmy a ţe by bohaté dámy, jako ţeny, svého hlasu
odevzdaly v zájmu pracujících ţen. Proletářské ţeny nesmí se takovými řečmi a sliby dát
klamat. Bohaté, majetné ţeny svých práv právě tak, jako muţi své třídy, v zájmu vlastním
vyuţijí,― dočteme se například v roce 1913, v době diskusí o volební reformě do sněmu,
v sociálně demokratickém Ţenském listě (Ţenské či dámské volební právo?, 1913, 1-2
srovnej Za občanské zrovnoprávnění ţeny, 1912, 1).
Závěr
České dělnické a měšťanské aktivistky za volební právo ţen na počátku 20. století
sledovaly dlouhodobý společný cíl: všeobecné a rovné volební právo do všech zákonodárných
a samosprávných orgánů – volební právo, které by se za stejných podmínek vztahovalo na
všechny muţe i ţeny.
Jiná situovanost dělnických a měšťanských aktivistek v systému
hierarchií propojujících gender a třídu však měla za následek jiný způsob prezentace
stávajících volebních pravidel. V diskursu měšťanských aktivistek bylo omezené kuriální
volební právo do sněmu prezentováno jako „rovnoprávnost českých ţen a muţů―, resp.
„dávné právo českých ţen―, a sufraţistky tak v podstatě evokovaly představu, ţe jde o něco,
co se týká všech ţen bez rozdílu. Naopak dělnické aktivistky, jeţ reprezentovaly ţeny, které
do sněmu volit nemohly, označením stávajícího volebního práva za „dámské volební právo―
explicitně poukazovaly na to, ţe ony samy do tohoto pojetí „rovnoprávnosti― zahrnuty nejsou.
Gelnarová, J. (2011). „Matka Praha― a „dcery její―. Diskuse o ţenském volebním právu
do obce praţské v občanském a dělnickém ţenském hnutí mezi lety 1906 a 1909.
Střed. Časopis pro mezioborová studia Střední Evropy 19. a 20. století, 3(2), 34-58.
Malínská, J. (2009). Volební právo ţen do říšské rady, českého zemského sněmu a obcí v
letech 1848–1914. Střed. Časopis pro mezioborová studia Střední Evropy 19. a 20. století,
1(1), 24–57.
Návrh volební reformy do obce praţské a ţeny. (1909). Ţenský list, 18(1), 3-4.
203
O. S. A. (1907). Ústřední spolek českých ţen. Ţenský svět, 11(20), 241.
Plamínková, F. Voleb. právo v obcích, zem. sněmu, říš. radě. In Literární archiv Památníku
národního písemnictví, fond Výbor pro volební právo ţen, protokoly o schůzích z let 1905–
1914, inv. č. 1786, přír. č. 22/76, III. debatní večer 29. 4. , rukopis, s. 1-8.
Po prvých zemských volbách 1908. (1908). Ţenský svět, 12(5), 80.
Slavík V. (1906). Volební právo ţen u nás. Ţenský svět, 10(15), 202-203.
Stanovisko vládní k otázce volebního práva ţen do zemského sněmu... (1912). Ţenský obzor,
1912, 11(3), 91.
Zachovejme politickou rovnoprávnost ţen s muţi v království Českém!: Před zasedáním
sněmovním 1910. (1910). Praha: Výbor pro volební právo ţen.
Z městské skupiny Hlinsko-Skuč-Vysoké Mýto. (1908). Ţenský svět, 12(4), 63.
Ţenské či dámské volební právo? (1913). Ţenský list, 22(27), 1-2.
Velek, L. (2007). První v Rakousku! Zvolení prvního poslance-ţeny Boţeny VikovéKunětické v roce 1912. Příspěvek k vývoji volebního práva a volebního chování v českých
zemích v 19. a 20. století. In Vojáček, M. (ed.). Reflexe a sebereflexe ţeny v české národní
elitě 2. poloviny 19. století. (s. 259–319) Praha: Národní archiv.
204
FENOMÉN MOCI V KOMUNIKÁCII PREMIÉRA SR
Stanislav Černega
Abstrakt: Predseda vlády má oproti ostatným politickým aktérom v štáte nadštandardný
prístup ku komunikačným prostriedkom. To znamená, ţe premiér môţe svoje
právomoci a aktivity v oblasti politickej komunikácie premeniť v reálnu politickú
moc a ovplyvniť to, ako v danej krajine mediálna scéna vyzerá. Zároveň môţe
pomocou rôznych komunikačných stratégií, ale niekedy aj bez jasného zámeru,
ovplyvniť verejnú mienku, názory a postoje verejnosti, a tak kreovať obrazy
a percepcie reality, ktoré si ponesú prijímatelia informácií, ktorí stoja na opačnom
konci tohto komunikačno-mocenského vzťahu. Tento príspevok, ktorý je zaloţený
na výsledkoch diplomovej práce autora1, tak nazerá na fenomén moci v
komunikácii premiéra Roberta Fica z dvoch strán. Na jednej strane uvádza, ako
môţe premiér SR v komunikačnej praxi uplatniť svoje mocenské postavenie
a ovplyvniť verejnú mienku a mediálnu scénu v krajine. Na druhej strane
príspevok následne sleduje, aký obraz o fenoméne moci v Európskej únii vytvára
premiér vo svojej komunikácii.
Abstract: In comparison to other political actors in the state, the Prime Minister enjoys
exceptional access to means of communication. Therefore, the Prime Minister
might transform his powers and activities in the area of political communication
into real political power and affect the media environment in the state. By
employing various communication strategies, or sometimes even without
intending to do so, he is able to influence public opinion, views and attitudes and
thus create the images and perceptions of reality shared by the information
receivers, who find themselves on the other side of this nexus of power and
communication. This article, which is based on the master‘s thesis of the author,
focuses on the power phenomenon in Robert Fico‘s political communication from
two perspectives. On one hand, it analyzes possibilities of the Slovak Prime
Minister to exert his power status to influence public opinion and media
environment in the state. On the other hand, the article analyzes the images of the
European Union created by the Prime Minister‘s communication interconnected
with the power phenomenon.
Úvod
Komunikáciu politických aktérov nemoţno skúmať bez zakomponovania fenoménu
moci do tejto problematiky. Medzi politikmi a publikom/elektorátom, ktorí prijímajú
informácie, vzniká mocensko-komunikačný vzťah. Politické elity však majú v tomto vzťahu
1
Tento článok je skrátenou a prepracovanou verziou diplomovej práce autora: ČERNEGA, Stanislav: Obraz
Európskej únie v komunikácii premiéra SR. [Diplomová práca] Univerzita Komenského v Bratislave. Fakulta
sociálnych a ekonomických vied. Školiteľka: doc. PhDr. Oľga Gyárfášová, PhD. 2014.
205
nadštandardné postavenie, pretoţe majú omnoho viac prostriedkov, ako môţu svoje
myšlienky, názory a definície reality šíriť v spoločnosti a ovplyvniť tak verejný a mediálny
diskurz v krajine. Právomoci v oblasti komunikácie, ktoré premiérovi z jeho postu
prislúchajú, môţe tak vyuţiť vo svoj prospech. Jeho komunikácia sa totiţ nestráca v
informačnom vákuu, ale na druhej strane komunikačného vzťahu stoja prijímatelia
informácie, čo v tomto prípade predstavujú obyvatelia Slovenska a najmä voliči. Premiér
môţe pomocou rôznych komunikačných stratégií, ale niekedy aj bez jasného zámeru,
ovplyvniť verejnú mienku, názory a postoje verejnosti.
Tento článok pracuje s fenoménom moci v komunikácii súčasného premiéra Roberta
Fica v dvoch rozmeroch. Na jednej strane sa venuje všeobecne problematike moci
v komunikácii
premiéra a analyzuje, ako môţe premiér svoje právomoci vyuţiť
v komunikačnej praxi a prečo je jeho definovanie reality a vytváranie obrazov skutočnosti
dôleţité. Z pohľadu politickej komunikácie sa premiér na politickom poli pohybuje
v rozmedzí svojich formálnych i neformálnych právomocí a v rôznych aktivitách spojených
s politickou komunikáciou. Tieto mu dávajú nadštandardný prístup ku komunikačným
prostriedkom, čo znamená, ţe premiér môţe svoje právomoci a aktivity premeniť v reálnu
politickú moc a ovplyvniť nielen to, ako vyzerá mediálna scéna v krajine, ale aj samotnú
verejnú
mienku.
Na
základe
teórií
sociálneho
konštruktivizmu
a symbolického
interakcionizmu totiţ nie sú definície reality a situácií pevne dané a zaloţené na empirickom
poznávaní jednotlivca, ale sú vytvárané a formované spoločnosťou ako celkom a vzájomnou
interakciou jednotlivcov, ktorí potom tieto definície zdieľajú. Naše poznávanie a chápanie
sveta okolo nás je zaloţené na sociálnych konštruktoch. Politické elity majú v tomto smere
výsostné postavenie, lebo ako aktéri, ktorí majú prístup k informačným kanálom a tvoria
dôleţitú súčasť mediálnych správ, môţu ovplyvňovať verejnú mienku a obrazy alebo
definície reality, ktoré sú prítomné v spoločnosti. Situácie a svoje rozhodnutia môţu
definovať alebo rámcovať rôzne, z iných uhlov pohľadu a prezentovať svoje definície a opisy
ako reálne a tie, ktoré najviac zodpovedajú realite.
Na druhej strane sa článok venuje fenoménu moci na konkrétnom prípade politickej
komunikácie Roberta Fica o Európskej únii. Podľa výsledkov kvalitatívnej analýzy rámcov
premiér vytvára viacero obrazov/rámcov EÚ a tie z nich, ktoré v sebe obsahujú prvok
mocenskej nerovnosti, sú v tomto článku rozanalyzované.
206
Definovanie reality a vytváranie sociálnych konštruktov
Základná premisa tohto článku je zaloţená na teórii sociálneho konštruktivizmu, ktorá
tvrdí, ţe definície vecí a javov a ich chápanie sú vytvárané – konštruované v rámci sociálnej
skupiny, v ktorej ţijeme a v ktorej zdieľame rovnakú vedomosť, a tak vytvárame spoločnú
kultúru. Definície a naše predstavy reality nie sú jednoducho zaloţené na empirickom
pozorovaní jednotlivca, ale vo veľkej miere záleţia na tom, ako sú definované spoločnosťou
a hlavne elitami, ktoré disponujú mocou a môţu tak vnútiť svoju predstavu reality tým, ktorí
stoja na opačnom konci tohto komunikačno-mocenského vzťahu. Kaţdý premiér tak môţe,
napríklad, definovať rovnakú situáciu inak a vyslať úplne rozličnú informáciu smerom k
verejnosti, ktorej vnímanie danej situácie sa podľa toho môţe meniť.
Naše vnímanie sveta je teda úzko prepojené so spoločnosťou, v ktorej ţijeme a
ostatnými ľudskými bytosťami, s ktorými na seba vzájomne pôsobíme. Ľudia tak nevnímajú
realitu takú, aká je, ale spoločne vytvárajú konštrukcie reality, ktoré potom navzájom
zdieľajú. Uţ začiatkom 20. storočia Lippmann (1921) tvrdil, ţe ľudia nekonajú na základe
objektívnej reality, ale spoliehajú sa na akési „obrazy vo svojej hlave― (s. 21), podľa ktorých
potom konajú spoločne v skupinách alebo ako jednotlivci v mene celej skupiny. Tieto obrazy
v hlavách sú nielen obrazmi ich samých, ale aj obrazmi „iných, ich potrieb, cieľov a vzťahov―
(Lippmann, 1921; s. 21). Zároveň však nemoţno opomenúť, ţe takéto obrazy v ľudských
hlavách vytvárajú vlastnú percepciu reality a nemusia korešpondovať s ozajstným svetom.
Práve to tvorí základ teórie sociálneho konštruktivizmu. Významným míľnikom
v štúdiu tejto teórie poznania bola práca Sociálna konštrukcia reality (1966), pod ktorú sa
podpísali sociológovia Peter L. Berger a Thomas Luckmann, v tom čase pôsobiaci v USA.
Tvrdia, ţe naše chápanie sveta, definícií, či významov nevzniká oddelene u kaţdého
jednotlivca, ale takéto chápanie si vytvárame spoločne v rámci sociálnej skupiny
v koordinácii s ostatnými ľudskými bytosťami. Vytvárajú sa tak akési sociálne konštrukty
reality, ktoré potom ovplyvňujú aj naše konanie. Obrazy v našich hlavách o okolitom svete
tak nevznikajú izolovane, ale sú úzko prepojené s obrazmi v hlavách ľudí, s ktorými sa
priamo alebo nepriamo ovplyvňujeme. Sociálni konštruktivisti sa snaţia zistiť, akými
rôznymi procesmi takéto sociálne konštruované chápania a významy vznikajú.
Ak sa cez prizmu sociálneho konštruktivizmu pozrieme na oblasť (nielen politickej)
komunikácie, dostaneme sa k myšlienkam spojeným so symbolickým interakcionizmom.
207
Tento termín prvýkrát pouţil Herbert Blumer vo svojom diele Symbolický interakcionizmus
(1969), kde uvádza tri základné premisy, na ktorých je symbolický interakcionizmus
zaloţený:
„Prvá premisa je, ţe ľudské bytosti sa ohľadom vecí chovajú a konajú na
základe významov, ktoré pre nich dané veci predstavujú ... Druhou premisou
je fakt, ţe význam takýchto vecí je odvodený, alebo vyplýva zo vzájomnej
sociálnej interakcie, ktoré má jedinec s ostatnými členmi spoločnosti. Treťou
premisou je, ţe takéto významy sú vedené a modifikované cez proces
interpretácie, ktoré osoba pouţíva pri riešení vecí, s ktorými sa stretáva― (s.
2; preklad autora).
Uţ z názvu tejto teórie vyplýva, ţe ľudia pri svojom konaní zväčša narábajú so
symbolmi. Na veci dejúce sa okolo nás teda reagujeme a chápeme ich cez symboly
(Lippmannove obrazy v našej hlave), ktoré o daných veciach máme a ktoré nemusia nutne
korešpondovať s reálnym svetom. Dôleţité ale je, ţe tieto predstavy o fungovaní sveta a vecí
okolo nás získavame na základe vzájomného ovplyvňovania sa s ostatnými a na základe
takýchto predstáv potom aj svet okolo nás interpretujeme.
Keďţe naše konštrukcie a definície reality pramenia zo vzájomnej interakcie, veľmi
dôleţitú úlohu v sociálnom konštruktivizme a symbolickom interakcionizme zohráva jazyk
(Leeds-Hurwitz, 2009). Práve komunikácia predstavuje základný prvok interakcie medzi
ľudskými bytosťami, a preto to, čo hovoríme, píšeme, počúvame a čítame, tvorí gro procesu,
ktorým vytvárame sociálne konštrukcie reality. To, ako jednotlivé situácie a veci chápeme
a definujeme, tak záleţí od toho, aké slová pri komunikácii a vzájomnom ovplyvňovaní sa s
ostatnými pouţívame.
Aj v oblasti politickej komunikácie preto jazyk zastáva veľmi dôleţitú úlohu. Zarefsky
(2004) tvrdí, ţe rétorika alebo politická komunikácia vytvára politickú realitu. Schiappa
(2003) dodáva, ţe opisy a charakterizácie politickej reality nie sú dané, ale sú sociálne
konštruované. Ľudia sa podľa neho podieľajú na formovaní a vytváraní významov a definícií,
ktoré dávajú svojmu okoliu.
Zarefsky (2004) a Schiappa (2003) sa zhodujú, ţe definovanie reality nie je nikdy
presné a objektívne. Pri opisoch kaţdej veci alebo javu sa núka viacero moţností ako danú
entitu definovať, pretoţe rovnaká situácia môţe úplne odlišne rezonovať u rozdielnych
208
ľudských bytostí. Kaţdá odlišná definícia tak v sebe nesie odlišnú škálu odpovedí, postojov a
názorov k situácii, na ktorú sa upiera. To, ako situáciu definujeme, môţe ovplyvniť adekvátnu
odpoveď, ktorá sa od nás očakáva.
Ak teda naše vnímanie reality funguje na vzájomnom vytváraní konštruktov a
ovplyvňovaní sa, vzájomnej interakcii a jazyku, tak potom majú politické elity nadštandardné
postavenie v procese vytvárania obrazov v našich hlavách (Carragee a Roefs, 2004; Hallahan,
1999 a 2011, Zarefsky, 2004). Pri svojej komunikácii totiţ premiér, ako aj ostatí politickí
aktéri, narába s viacerými definíciami. Či uţ cielene alebo necielene, vyberá si s viacerých
moţností ako o jednotlivých situáciách komunikovať a ktoré definície pouţiť. Schiappa
(2003) aj Zarefsky (2004) podotýkajú, ţe premiér si nielenţe vyberá z viacerých moţných
definícií, ale svoje definície prezentuje ako prirodzené a opisujúce skutočnú realitu. Teda
v prípade, ţe premiér prezentuje ako najdôleţitejšiu úlohu Európskej únie jej ekonomický
charakter a výhody, ktoré z členstva v Únii vyplývajú, definuje túto hlavnú úlohu ako realitu.
Neoboznamuje publikum s faktom, ţe mohol rovnako vyzdvihnúť problematiku riešenia
ľudských práv v EÚ alebo zabezpečenie mieru medzi krajinami. Definícia, ktorú si pri svojej
komunikácii vybral, je prezentovaná ako fakt a skutočný popis reality. Takýmto neustálym
opakovaním svojej vybranej definície situácie tak môţe premiér ovplyvniť verejnú mienku,
názory a postoje verejnosti a spôsobiť, ţe mnoho ľudí, ktorí v tomto procese politickej
komunikácie pôsobia ako prijímatelia správy, prispôsobí „obrazy vo svojej hlave― tým, ktoré
o EÚ vytvára premiér.
To, o čom sme doteraz hovorili ako o definovaní situácie, záleţitosti alebo otázky sa
pribliţuje k tomu, čo moţno v akademickej sfére skúmania politickej komunikácie označiť aj
ako rámcovanie (framing) alebo vytváranie rámcov. Silné a dobré zvolené rámcovanie môţe
byť veľmi efektívne vo formovaní názorov a postojov ľudí najmä cez heuristiku 2 a nie cez
samotnú obsahovú náplň informácie (Chong a Druckman, 2007). Mnohokrát sa ľudia nechajú
ovplyvniť nie argumentmi, ale obrazmi, symbolmi a rámcami, ktoré sú v komunikácii
pouţité. Rámcovanie politickej komunikácie je preto veľmi dôleţité pre politických aktérov
na čele s premiérom republiky. To, ako sa k niektorým politickým otázkam postaví
2
Heuristika alebo heuristiky predstavujú kognitívne nástroje, pomocou ktorých spracovávame informácie
o vonkajšom svete. Pomocou nich si vytvárame akési mentálne mapy, ktoré nám slúţia na to, aby sme vedeli
informácie kategorizovať a v rámci moţnosti pochopiť na základe situácií, ktoré sme uţ zaţili, alebo o ktorých
máme vedomosť. Sú to takzvané skratky v uvaţovaní ako stereotypy, analógie alebo rámce. (viac pozri Kinder,
1998).
209
spoločnosť, často záleţí práve na tom, ako je daná problematika politikmi rámcovaná
(Druckman, 2001).
Druckman (2001) ponúka aj zaujímavú demonštráciu toho, ako funguje politické
rámcovanie,
na príklade opozície voči
dočasným
vyrovnávacím
opatreniam pre
afroamerických obyvateľov USA. Spočiatku opozícia vyuţívala rámec nezaslúţenej výhody
(Čím si zaslúţili viac práv ako my?), aţ postupne zmenila svoju komunikáciu pouţitím rámca
obrátenej diskriminácie (Prečo by sme sa mali my, bieli, vzdávať svojich práv v prospech
afroameričanov?). Rovnaká situácia je tak politicky rámcovaná dvojakým spôsobom, pretoţe
politici sa snaţia nájsť taký rámec, ktorý vyvolá pre nich najlepší ohlas v spoločnosti.
Medzi akademikmi a výskumníkmi, ktorí sa zaoberajú efektmi rámcovania v politickej
komunikácii, prevláda konsenzus, ţe názory jednotlivých obyvateľov sú veľmi nestabilné
a rámcovaním ľahko ovplyvniteľné (Hallahan, 2011). Viacero akademických štúdií dokázalo,
ţe rovnaké situácie prezentované pomocou rozdielnych rámcov ovplyvnili fakt, ako na ne
ľudia reagujú. Rámcovanie má najsilnejší vplyv hlavne na jednotlivcov, ktorí majú
o problematike len málo informácií a vo svojom úsudku sa často spoliehajú práve na politické
elity (Chong a Druckman, 2007). Medzi politickými elitami a väčšinou spoločnosti (ako
prijímateľmi informácií) sa tak vytvára mocensko-komunikačný vzťah, ktorý umoţňuje
elitám ovplyvniť verejnú mienku, názore a postoje verejnosti a formovať obrazy a konštrukcie
reality prítomné v spoločnosti. Nasledujúca časť tohto článku sa zameria na právomoci,
ktorými disponuje slovenský premiér a ktoré mu v komunikačnej praxi umoţňujú vyuţiť
svoje mocenské postavenie na ovplyvňovanie verejnej mienky.
Právomoci premiéra SR v komunikačnej praxi
Premiér môţe mať rôzne právomoci, môţe sa tieţ angaţovať v rôznych aktivitách
spojených s politickou komunikáciou, no nemusí ich vyuţiť, teda premeniť ich v politickú
moc. Politická komunikácia môţe totiţ plniť úlohu zdroja moci (Seymour-Ure, 2003). Bývalý
politický reportér pre Sunday Times James Margach tvrdí, ţe
„všetci premiéri sa snaţia ovládnuť tlač, rádio a televíziu ako nevyhnutnú
podmienku k ovládaniu parlamentu, politických strán a verejnej mienky.
Túţia
po
kontrole
a zneuţívaniu
médií
ako
predĺţenej
ruky
vlády― (Cockerell et al., 1984 citovaný v McNair, 2003, s. 159; preklad
210
autora).
Slová Margacha sa môţu na prvý pohľad zdať príliš tvrdé, no celá podstata politickej
komunikácie je cielene presvedčiť prijímateľov informácie o svojej predstave a premiéri sa
preto usilujú vyuţiť politickú komunikáciu vo svoj prospech a ovplyvniť médiá rôznymi
spôsobmi.
Seymour-Ure (2003) vo svojej štúdii politickej komunikácie britského premiéra
uvádza štyri dôleţité aktivity a právomoci premiéra, ktoré sú prepojené s oblasťou politickej
komunikácie. Táto časť sa preto zameriava na právomoci a komunikačné aktivity premiéra,
tak ako ich uvádza Seymour-Ure, a aplikuje ich na slovenskú realitu.
V prvom rade je premiér dôleţitým zdrojom nových informácií a správ, ktoré sa
dostanú k občanom a voličom (Seymour-Ure, 2003). V Spojených štátoch amerických je to
práve prezident ako hlava exekutívy, ktorého kaţdý krok je pod drobnohľadom médií.
Takmer kaţdá informácia, ktorá sa zaoberá prezidentom, je pre médiá zaujímavá a podobne to
platí aj pre premiéra v parlamentnom systéme (Weaver, McCombs a Shaw, 2004). Aj
následkom technologického rozmachu informačných médií sa dlhá neprítomnosť premiéra
alebo absencia správ o ňom nedá len tak jednoducho prehliadnuť tak, ako tomu bolo pred
tým, neţ bola politika permanentne v našich obývačkách. Premiér má silný vplyv pri procese
nastoľovania agendy médiami, ktoré často odzrkadľujú práve to, na čo sa pri svojej
komunikácii premiér zameriava (Weaver et al., 2004).
Aj premiér SR je dôleţitým zdrojom informácii a správ pre slovenské médiá. Na
základe kvantitatívnej analýzy relevantných slovenských spravodajských médií určuje
spoločnosť NEWTON media kaţdý rok tzv. spravodajské slovo roka, ktoré najviac rezonuje
medzi slovenskými médiami. Výraz „Robert Fico― bol najviac frekventovaným slovom
v rokoch 2009, 2010 a 2012 a v roku 2013 bol na druhej priečke (Gonda, 2014a). V roku 2011
bolo spravodajským slovom roka „Iveta Radičová―, ktorá bola v tom čase aj premiérkou SR.
V oboch prípadoch tak premiér resp. premiérka potvrdili dôleţitosť funkcie premiéra a hlavne
jeho zaujímavosť pre masmédiá v krajine, keď sa ich mená vyskytovali v médiách viac ako
slová „deficit―, „diaľnice―, „eurofondy―, či „korupcia― a viac ako mená ostatných politických
aktérov v krajine (Gonda, 2014a).
Podľa podobných analýz spoločnosti NEWTON media (Gonda, 2014b) premiér
Robert Fico je aj veľmi častým hosťom v spravodajských reláciách a diskusiách. V období od
211
apríla 2012 (začiatok jeho vlády) do konca roku 2013 bol Robert Fico najčastejším hosťom
v politických diskusiách, keď sa v nich celkovo vyskytol aţ 43-krát. Zaujímavé je, ţe
osobnosť Roberta Fica je pre médiá tak zaujímavá, ţe bol najčastejším hosťom politických
diskusií aj v období od júla 2010 do apríla 2012 (57-krát), kedy predbehol aj vtedajšiu
premiérku SR Ivetu Radičovú (Gonda, 2014b).
Tab. 1: Počet týţdňov, v ktorých daný politický aktér získal najdlhší čas rečnenia v politických diskusiách
2013
2014
Fico
Kaliňák
Kaţimír
Richter
Paška
Procházka
Frešo
Malatinský
Jahnátek
12
9
5
3
4
3
4
2
2
2
0
2
0
2
2
1
2
1
Zdroj: autor na základe týţdenných analýz spoločnosti NEWTON media uverejňovaných na webovom portáli
http://www.medan.sk/category/kto-recnil/ (výsledky za celý rok 2013 a rok 2014 bez mesiaca december; v grafe
sú zaznamenaní len politickí aktéri, ktorí získali v jednom roku aspoň dva tituly „rečník týţdňa―)
Premiér SR Robert Fico získal v rokoch 2013 a 2014 aj najviac času na rečnenie počas
politických diskusií podľa Tabuľky č.1. Robert Fico tak bol nielen najčastejším hosťom
politických diskusií, ale v takýchto diskusiách sa mu dostalo aj najviac času na prezentáciu
svojich názorov s veľkým náskokom pred ďalšími hosťami v týchto reláciách.
Je teda zjavné, ţe premiér SR (a hlavne Robert Fico v tejto funkcii) je veľmi dôleţitým
aktérom na politickej, ale aj mediálnej scéne na Slovensku. Osoba premiéra je pre médiá
zdrojom nových informácií a v médiách sa mu dostáva dostatok priestoru na prezentovanie
svojich ideí a myšlienok. Oproti ostatným politickým aktérom (elitám) tak má
neporovnateľnú výhodu v ovplyvňovaní verejnej mienky a obrazov reality prítomných
v spoločnosti. Fakt, ţe je premiér dôleţitým zdrojom informácií pre médiá, mu poskytuje aj
rolu akéhosi komunikačného manaţéra (Seymour-Ure, 2003). To v praxi znamená, ţe premiér
môţe svoju pozíciu zaujímavej entity pre médiá vyuţiť vo svoj prospech. Napriek tomu, ţe by
sa mal správať voči médiám objektívne, môţe odmietnuť poskytovať rozhovory istým
novinárom a prípadne preferovať niektorých ţurnalistov, ktorí sú mu blízki nielen názorovo,
ale niekedy aj stranícky. Toho, ako môţe premiér manaţovať svoju komunikáciu, sme mohli
byť svedkami počas prezidentskej kampane súčasného slovenského premiéra Roberta Fica,
ktorý odmietol poskytovať rozhovory a informácie denníku SME. To donútilo menovaný
denník, ktorý postupne uverejňoval rozhovory so všetkými prezidentskými kandidátmi, aby
publikoval fiktívny rozhovor s premiérom zaloţený na jeho výrokoch pre ostatné médiá a jeho
minulých rozhovoroch s denníkom SME (Fila, 2014). O otázke, či je takýto krok zo strany
212
premiéra správny alebo aké ohlasy medzi voličmi môţe vyvolať, moţno polemizovať.
Kaţdopádne má však premiér vo svojich rukách symbolickú právomoc vyberať si s kým a cez
ktoré komunikačné kanály bude komunikovať.
Okrem moţnosti vyberať si informačné kanály komunikácie, dáva premiérovi jeho
rola komunikačného manaţéra aj moţnosť vybrať si o čom bude komunikovať. Tzv.
nastoľovanie agendy (agenda setting) sa väčšinou spája s úlohou médií a ich nastoľovaním
agendy na dvoch úrovniach (McCombs a Shaw, 1972; Weaver et al., 2004); na prvej úrovni
médiá dokáţu ovplyvniť názory ľudí ohľadom toho, ktoré otázky v spoločnosti sú
momentálne dôleţité a mali by sa riešiť na politickej úrovni tým, ţe sa na tieto problémy
pravidelne zameriavajú. Na druhej úrovni nastoľovania agendy médiá nielen vytvárajú pocit
dôleţitosti niektorých otázok, ale spolu s informovaním o istých záleţitostiach do nich
premietajú aj postoje k tejto téme. No médiá sú pri nastoľovaní agendy taktieţ ovplyvňované
ďalšími aktérmi a podľa Weavera et al. (2004) je jedným z týchto aktérov práve prezident ako
hlava exekutívy v USA; v parlamentných demokraciách túto úlohu preberá predseda vlády.
Premiér teda môţe tieţ čiastočne ovplyvniť to, o čom budú médiá informovať, keďţe médiá
zväčša neignorujú jeho vyhlásenia a snaţia sa ich či uţ potvrdiť, vyvrátiť alebo len hlbšie
rozanalyzovať.
V neposlednom rade má premiér zo svojej roly komunikačného manaţéra moţnosť
ovplyvniť fakt, ako o určitých otázkach komunikuje. Ako tvrdí Seymour-Ure (2003), „fakty
sú vykonštruované a nikdy nehovoria samy za seba― (s. 14; preklad autora). Premiér má
moţnosť vybrať si vlastnú definíciu a popis rôznych situácií, problémov či otázok
a prispôsobiť si ich v rámci svojich názorov a politických postojov (Zarefsky, 2004). Premiér
tak pri komunikácii vedome alebo nevedome ovplyvňuje prijímateľa informácie tým, ţe spolu
s informáciou podáva ďalej aj svoj pohľad a svoje vnímanie situácie. Nemenej dôleţitý je aj
spôsob, akým o problémoch komunikuje. Štýl komunikácie sa tak neraz dostáva pred samotný
obsah správy s cieľom zaujať alebo ovplyvniť prijímateľa informácie, teda väčšinou voliča.
Takýto image management v sebe zahŕňa mnoţstvo prvkov, ako gestikulácia, mimika,
oblečenie, prejav a pod. (McNair, 2003). Pomocou týchto nástrojov sa premiér chce dostať
bliţšie k občanom resp. voličom a zaujať ich práve celkovým dojmom – imidţom a nie
samotnou politickou informáciou.
Treťou dôleţitou aktivitou premiéra, ktorá je spojená s politickou komunikáciou je
jeho pozícia verejného predstaviteľa / verejného účinkujúceho (Seymour-Ure, 2003). Premiér
213
je často pod drobnohľadom verejnosti a záujmom médií. Pôsobí ako hosť v rôznych
politických a zábavných programoch, stretáva sa s ostatnými členmi vlády alebo opozičnými
politikmi v televíznych diskusiách a taktieţ môţe s publikom komunikovať cez rôzne verejné
stretnutia alebo zhromaţdenia.
Jednou z najdôleţitejších aktivít premiéra spojených s jeho komunikáciou je
nepochybne jeho rola ako toho, kto má dosah na tvorbu mediálnej politiky (Seymour-Ure,
2003). V praxi to znamená, ţe premiér ako člen vlády môţe priamo vytvárať mediálnu
politiku na základe prijatých zákonov, nariadení či ustanovení. Ak má premiér to šťastie, ţe je
predsedom väčšinovej vlády, ba priam vlády tvorenej jednou politickou stranou, ako je tomu
teraz na Slovensku, môţe vytvárať konkrétne podoby mediálnej politiky, ktoré odzrkadľujú
jeho typ komunikácie.
Jednou z moţností ako môţe premiér ovplyvniť mediálnu politiku je samotná
legislatíva súvisiaca s fungovaním médií a tlače. Médiá, napriek tomu, ţe sú väčšinou
nestranné a viac menej slobodné3, vţdy podliehajú zákonom krajiny, v ktorej pôsobia, na čele
s mediálnymi a tlačovými zákonmi. Tieto zákony upravujú povinnosti a moţnosti ţurnalistov,
prípadne riešia rôzne problémy, ktoré môţu vzniknúť pri nedodrţaní povinností alebo
porušení nariadení, ktoré novinárom z takýchto zákonov vyplývajú.
Aktivity premiéra ako toho, kto má dosah na tvorbu mediálnej politiky a môţe
ovplyvniť situáciu na mediálnom trhu, je moţné badať aj na slovenskej politickej a mediálnej
scéne. Najzaujímavejšia kauza sa vyskytla počas pôsobenia Roberta Fica ako premiéra v
funkčnom období 2006-2010.
V funkčnom období prvej Ficovej vlády, bol vzťah medzi premiérom Ficom
a médiami často veľmi vyhrotený. Premiér Fico sa viackrát nechal počuť, ţe médiá klamú,
prinášajú nepravé informácie, správajú sa neobjektívne voči jeho vláde spolu so stranami SNS
a HZDS a dokonca označil denníky SME a Pravda a spravodajskú televíziu TA3 za
„prostitútky― (ČTK a SITA, 2007; SITA a Mediálne.sk, 2008; SME.sk, 2008). „Veď aj tak
nás nemáte radi, píšte v tomto duchu, ale problém je, ţe klamete. Hovorím to vo všeobecnosti.
Píšete lţi, polopravdy...― vyjadril sa Robert Fico smerom k novinárom (Pasiar a Adamec,
2008). Dokonca sa na tlačovej besede, zvolanej po tom, čo bulvárne médiá uverejnili článok
3
podľa Indexu slobody tlače vo svete 2014 (World Press Freedom Index 2014) organizácie Reportéri bez hraníc
(Reporters without borders) je sloboda médií vo väčšine európskych krajín, ako aj v USA a Kanade, v dobrej
alebo uspokojivej situácii. Zdroj: https://rsf.org/index2014/en-index2014.php
214
o poplatkoch za štúdium jeho syna, vyjadril, ţe tlačový zákon, ktorý bol práve vtedy
v prípravnej fáze a uţ podliehal mnoţstvu kritiky, ešte sprísni a presadí tvrdšie opatrenia
(Tódová, 2009).
Spomínaný tlačový zákon, ktorý bol nakoniec prijatý v roku 2008, nahradil dovtedy
pouţívaný tlačový zákon zo 60. rokov minulého storočia. Jeho obsah a formulácie, ktoré
obsahoval, však spôsobili, ţe kríza komunikácie medzi premiérom Robertom Ficom
a médiami na Slovensku nabrala na obrátkach. Najkritickejším bodom v diskusii o novom
tlačovom zákone, bolo tzv. právo na odpoveď:
„Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé,
neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti,
dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti
právnickej osoby, na základe ktorého moţno osobu presne určiť, má táto
osoba právo ţiadať uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače a
tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť bezodplatne; uverejnením
odpovede zaniká vo vzťahu k tomu istému skutkovému tvrdeniu právo na
opravu.― (Zákon 167/2008 Z.z., §8, ods.1).
V pôvodnom znení zákona, teda pred novelizáciou v roku 2011, sa pri práve na
odpoveď nenachádzali slová „nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové―. To
teda znamenalo, ţe právo na odpoveď vznikalo aj v prípade, ţe publikované informácie boli
pravdivé.
Druhým kritickým bodom pripraveného tlačového zákona, ktorý sa nakoniec do
konečného znenia zákona nedostal, bola právomoc ministerstva kultúry „interpretovať či
médiá zľahčujú nebezpečenstvo uţívania drog alebo propagujú rôzne druhy nenávisti,
napríklad zaloţenej na politickom alebo inom zmýšľaní― (Nicholson, 2008, ods. 5). Takéto
ustanovenie je však dosť vágne a dalo by ministerstvu do rúk neprimerané kompetencie.
Návrh tlačového zákona spôsobil odmietavé stanoviská a kritiku nielen doma, ale aj
vo svete. Tlačový zákon kritizovali predstavitelia rôznych medzinárodných novinárskych
organizácií, profesori ţurnalistiky, ale hlavne Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu
v Európe, ktorá sa k zákonu postavila výrazne kriticky (Nicholson, 2008; Pravda, 2008).
Richard Wald, Profesor ţurnalistiky z Columbia University, sa vyjadril, ţe „dať vláde právo
215
rozhodovať, čo je správne a tým udeľovať pokuty alebo iné sankcie nie je schodná cesta―
(Nicholson, 2008, ods. 20).
Príklad prijatia kontroverzného tlačového zákona a ostatné príklady zo slovenského
politického a mediálneho prostredia tak priamo demonštrujú niektoré zo spôsobov, ako môţe
svoje úlohy a právomoci premiér, ako predseda vlády, vyuţiť v politickej komunikácii
a premeniť ich na politickú moc na Slovensku. Samozrejme, nemoţno tvrdiť, ţe tento
mocensko-komunikačný vzťah je len jednosmerný a ţe publikum a elektorát vôbec
neovplyvňuje komunikáciu premiéra Jeho rozhodnutia však majú často priamy dosah na
mediálnu situáciu v krajine a priamo či nepriamo ovplyvňujú informácie, ktoré sa k občanom
a voličom dostanú. Premiér má preto voči ostatným politickým aktérom (a hlavne voči
publiku) nadštandardné postavenie v komunikačnom vzťahu a môţe zo svojho postavenia
ovplyvniť verejnú mienku, ako aj obrazy a definície reality prítomné v slovenskej spoločnosti.
Obrazy mocenskej nerovnosti členských krajín EÚ v komunikácii premiéra SR
Táto časť článku sa venuje analýze konkrétnych obrazov, ktoré o EÚ vytvára premiér
vo svojej komunikácii. Výsledky analýzy vychádzajú z diplomovej práce autora, no pre účely
tejto štúdie sa zameriavajú len na obrazy, v ktorých moţno badať vyjadrenie mocenskej
nerovnosti medzi členskými štátmi EÚ. Ako uţ bolo spomenuté, rámcovanie komunikácie
politických aktérov má najväčší vplyv práve na ľudí, ktorí majú o danej problematike len
málo informácii a spoliehajú sa na získavanie takýchto informácií od politických elít (Chong
a Druckman, 2007; Druckman 2001). Problematika Európskej únie je práve jednou z takýchto
tém, o ktorých občania nemajú dostatok informácií alebo sa jej dostatočne nevenujú a preto sa
pri vytváraní názorov môţu spoliehať práve na politické elity.
Metodológia
Na analýzu skúmaných článkov, ako jednotiek komunikácie premiéra Roberta Fica,
bola vyuţitá rámcová analýza / analýza rámcov (framing analysis), ktorá sa snaţí
identifikovať a interpretovať rámce pouţité v politickej komunikácii. Rámcová analýza
a identifikovanie rámcov môţe byť zaloţené na kvantitatívnom alebo kvalitatívnom prístupe
(König, 2005; Reese, 2007).
216
V tejto analýze bol vyuţitý kvalitatívny prístup k analýze rámcov, ktorí ponúka hlbší
pohľad na skúmaný problém nad rámec kvantitatívnych vzťahov. Keďţe k problematike
politickej komunikácie o EÚ na Slovensku neexistujú rozsiahle štúdie, analýza vyuţíva
induktívny proces. To znamená, ţe z analýzy rámcov a obrazov v skúmaných jednotkách sa
po viacerých čítaniach identifikovali nové rámce v komunikácii premiéra a interpretovali sa.
Na rozdiel od kvantitatívnej analýzy rámcov nemá kvalitatívna rámcová analýza jednoznačné
metódy skúmania a často „v praxi väčšina štúdií vyuţíva techniky poţičané z diskurzívnej
analýzy a sociolingvistiky na identifikáciu rámcov― (König, 2005, ods. 3).
Pri tejto analýze boli vyuţité najmä štúdie o analýze rámcov (Chong a Druckman,
2007; Druckman, 2001; Hallahan, 1999 a 2011) a štúdie o diskurzívnej analýze (Fairclough
a Fairclough, 2012; Jorgensen a Phillips, 2002; Wodak, 2009) a postupovalo sa na základe
štyroch aplikácií rámcovania v politickej komunikácii zaloţených prevaţne na prácach
Hallahana (1999, 2011).
Analýza sa zameriava hlavne na vyjadrenia premiéra, ktoré smeruje priamo občanom.
Aby sa predišlo skresleniu komunikácie a premiérom pouţitých obrazov, symbolov a rámcov
rámcovaním, ktoré vzniká sprostredkovaním informácií cez mediálne komunikačné kanály,
analýza sa sústreďuje na komunikáciu, ktorá prebieha medzi premiérom a občanmi takmer
priamo. Na webovej stránke Úradu vlády SR sa v sekcii predsedu vlády nachádzajú
príhovory, vyjadrenia, komentáre a správy, ktoré súvisia s premiérom SR. Tieto jednotky
premiérovej komunikácie tak nie sú ovplyvnené médiami, ktoré môţu rámcovať komunikáciu
premiéra zo svojho pohľadu, a preto moţno povedať, ţe ide o akési „informácie z prvej ruky―
smerované od premiéra k občanom bez prechodu cez mediálne komunikačné kanály.
Pri analýze rámcov v komunikácii premiéra o EÚ sa preto táto štúdia zamerala na tieto
komunikačné jednotky. Skúmanú vzorku tak tvorilo 10 správ zo súčasného funkčného
obdobia premiéra Fica, v ktorých sa premiér vyjadruje k problematike Európskej únie. 5
článkov bolo náhodne vybratých zo sekcie Predseda vlády SR - Aktuálne, kde sa nachádzajú
informácie o aktuálnych aktivitách slovenského premiéra. Druhú polovicu skúmaných textov
tvorili články, ktoré sa nachádzajú v sekcii Predseda vlády SR – Blog. Ide o komentáre
premiéra k súčasnému dianiu na Slovensku, v Európe i vo svete a ktoré sú priamo smerované
občanom a voličom, čomu je prispôsobený aj menej formálny štýl týchto komentárov. Tieto
komentáre boli zároveň publikované aj v Hospodárskych novinách alebo na blogu
blog.sme.sk, a tak sa mohli dostať aj k širšiemu publiku.
217
Obraz EÚ ako bojového poľa
Tento obraz alebo reprezentáciu Európskej únie v komunikácii premiéra moţno
nazvať spojením „bojové pole―. Na bojovom poli sa zväčša stretávajú dvaja alebo viacerí
protihráči, ktorých cieľom je obstáť v bitke čo najlepšie. Súperiace strany môţu mať rôzne
pohnútky pre účasť v súboji, no väčšinou im ide o presadenie svojich vlastných cieľov. Ak sú
ale súperi viazaní viacerými spoločnými dohodami alebo zákonmi, ktoré im zakazujú alebo
obmedzujú priamy stret na bojisku, vyuţívajú potom iné spôsoby. Súperi medzi sebou začnú
vytvárať spojenectvá, rokujú o ďalšom postupe, slabší hráči sa snaţia dostať medzi elitné
zoskupenia silnejších hráčov, vyuţívajú kuloárne rokovania a zákulisné ťahy a keďţe kaţdý
sleduje najmä vlastné pohnútky a záujmy, nájsť spoločný konsenzus, ktorý by uspokojil
všetkých hráčov, je mimoriadne náročné. V konflikte tak väčšinou uspejú hráči, ktorí sú
skúsení, šikovní, vytvárajú dôleţité spojenectvá, sú spoľahlivými partnermi a zároveň sú
pozitívne vnímaní hlavnými hráčmi a vedia presadiť svoje vlastné záujmy v čo najväčšej
miere.
Práve takýmto spôsobom premiér Robert Fico častokrát komunikuje o rokovaniach na
pôde Európskej únie. Členské štáty podľa jeho komunikácie v Únii sledujú najmä svoje
vlastné národné záujmy, a preto sú rokovania zdĺhavé a komplikované a mnohokrát
prebiehajú predovšetkým v zákulisí a kuloároch; napr. „prijímanie dohôd v Európske únii ...
je niekedy nad ľudské sily―, „nerád chodím na tieto stretnutia v Bruseli―, „po polnoci začínajú
intenzívne rokovania v zákulisí―. Podobné vyjadrenia dodávajú na sile obrazu EÚ ako akéhosi
komplikovaného
spoločenstva,
kde
prebieha
neskutočné
mnoţstvo
rokovaní
a nezrozumiteľných procesov vyţadujúcich nesmierne mnoţstvo energie; napr. „prezident
Európskej rady ... vynakladá famóznu energiu― alebo „veľa kávy, veľa nervozity―.
Opis Európskej únie ako „spoločného klubu―, kde je potrebné, aby sme „vedeli
získavať spojencov a podporu pre naše záujmy―, evokuje pocit, ţe medzi členskými štátmi
v rámci únie je nerovnaké postavenie a ţe dobré postavenie je potrebné si vybudovať a získať.
Spojenie „získavať spojencov― evokuje myšlienku, ţe EÚ nie je miestom, kde sa hrá fér a kde
má kaţdý štát rovnakú moţnosť ovplyvniť európske politiky, ba práve naopak. Ak je na
podporu svojich záujmov potrebné získavať spojencov, tak ide pravdepodobne o situáciu,
ktorá je komplikovaná, nejasná a kde existujú akési kuloárne procesy a zákulisné ťahy. Štáty
proti sebe bojujú a súperia o čo najlepšie presadenie svojich vlastných záujmov, a preto medzi
sebou vytvárajú „skupinky―, kde prebiehajú vzájomné výmeny typu „ja podporím váš návrh,
218
vy podporíte môj―. Pretoţe ak by to tak nebolo a vláda by „zneisťovala partnerov―, a teda by
nemala s kým vytvárať aktívne spojenectvá, „nikdy by sa nám nepodaril taký úspech―. To si
vyţaduje, aby menšie štáty podporovali kroky navrhnuté silnými krajinami, čo sa im vráti
späť v podobe väčších ekonomických benefitov, pretoţe „atmosféra, únava a najmä
spokojnosť veľkých hráčov (Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia) nakoniec všetko
prevalcujú a dohoda je na svete―.
Na to, aby štáty svoje záujmy presadili, musia aktívne vyhľadávať spojenectvá
a menšie štáty musia o sebe vytvárať obraz dôveryhodnej krajiny, ktorej môţu „kľúčoví hráči
Európskej únie― veriť - „teda keby sme boli nečitateľným a nespoľahlivým partnerom, nikdy
by sa nám nepodaril taký úspech, aký sme dosiahli―. Ako takúto malú krajinu rámcuje
premiér aj Slovensko, pre ktoré je členstvo v Únii jedinou alternatívou a musí sa prezentovať
ako krajina dôveryhodná, zodpovedná, proeurópska a musí aktívne vyhľadávať spojenectvá –
„jasná proeurópska konštruktívna politika, spojená s aktívnym hľadaním spojenectiev, je tou
najlepšou cestou― a je dôleţité, aby sme „vedeli získavať spojencov a podporu pre naše
záujmy―. Fakt, ţe Slovensko „musí― byť dôveryhodnou krajinou pre Úniu, naznačuje, ţe
Slovensko pravdepodobne nemá iné moţnosti ako členstvo v EÚ a ţe je preňho Únia ţivotne
dôleţitá. Zároveň však vytvára pocit, ţe Európska únia je entita, ktorá stojí nad členskými
krajinami, alebo ktorú riadia len niektoré významné štáty a ostatné krajiny sa musia správať
tak, aby sa Únii zapáčili, a tak mohli získať finančné benefity, napr. v podobe eurofondov.
Význam obrazu EÚ ako „bojového poľa― v komunikácii premiéra moţno vidieť
v dvoch rovinách. V prvom rade, ak premiér vidí Úniu ako bojové pole, kde Slovensko
zohráva úlohu slabšieho hráča, ktoré je závislé na silnejších štátoch a na vytváraní
spojenectiev, nachádza tak cestu ako obhájiť rozhodnutia prijaté na pôde EÚ, za ktoré sa
môţe zodpovedať aj on. Slovensko ako malý štát, ktorého ekonomika je úzko previazaná
s ekonomikami najsilnejších krajín Únie, tak musí robiť všetko pre to, aby ostalo v elitnom
klube. Premiér sa takýmto spôsobom môţe zbavovať zodpovednosti za kroky prijaté na
európskej úrovni, ktoré môţu spôsobiť negatívne ohlasy verejnosti na Slovensku. Druhý
význam tohto obrazu pre premiéra môţe predstavovať upevnenie svojho postavenia na
domácej politike ako skúseného, šikovného a zodpovedného vodcu krajiny. Obraz takého
premiéra, ktorý je pre Slovensko schopný na „bojovom poli― získať čo najlepšie podmienky a
ktorý má vţdy na zreteli záujmy krajiny, môţe Robertovi Ficovi výrazne pomôcť pri
upevnení jeho postavenia na slovenskej politickej scéne.
219
Obraz EÚ ako jadra a periférie
Členské štáty Európskej únie moţno rozdeliť na rôzne skupiny podľa viacerých
aspektov, napríklad, podľa ekonomickej výkonnosti, veľkosti, geografického umiestnenia,
pozícii vlády na ľavo-pravom spektre a pod. Členské štáty však vţdy povaţovali za dôleţitú
horizontálnu rovnosť moci v rámci Únie, tzn. ţe všetky štáty sú mocensky na jednej úrovni
a ţiadna členská krajina nemá de jure viac právomocí ako iná a nestojí nad inou krajinou.
Premiér však vo svojej komunikácii vytvára obraz rozdelenia Únie na akési jadro a perifériu
Únie. Toto rozdelenie je ale vágne a imaginárne a nie je zaloţené na ekonomických
ukazovateľoch alebo iných faktoch. Obraz rozdelenia únie na jadro a perifériu je zaloţený
skôr na pocitoch a strachu. Premiér nedefinuje, čo presne znamená drţať sa centra diania
alebo neodštiepiť sa od jadra, pracuje skôr z pocitom strachu, ţe Slovensko, ktoré sa podľa
neho teraz nachádza v jadre, by sa mohlo dostať na perifériu, a tak prísť o benefity, ktoré mu
z pozície v centre Únie plynú. V centre Únie sa Slovensko nachádza spolu s krajinami, ktoré
sú zodpovedné, ekonomicky stabilné a dôveryhodné a oproti nim stoja štáty, ktoré opisujú
opačné atribúty. Umiestnenie Slovenska v jadre však podľa premiérovej komunikácie nie je
náhodné, ale je výsledkom proeurópskej politiky a neustálej aktivity vlády v tejto sfére.
Premiér napríklad pozitívne prezentuje rozhodnutie o posilnení bankového dohľadu,
keď hovorí „nezachraňujeme teda španielske banky ani gréckych dôchodcov, ale našu menu,
prosperitu a rozvoj―. V tejto citácii sa snaţí priblíţiť EÚ a európske záleţitosti bliţšie
k ľuďom, keď pripomína, ţe sme priamou súčasťou eurozóny a euro je aj našou menou, ktorá
nás ovplyvňuje. Zároveň však pri takomto rámcovaní vytvára akúsi deliacu priečku medzi
jednotlivými členmi eurozóny a EÚ, keď nás stavia oproti iným členským krajinám ako
Španielsko, či Grécko.
V spojeniach „kto bude patriť k zdravému perspektívnemu jadru a kto nie―,
„príslušnosť k tejto časti Európy― alebo „s týmito kľúčovými hráčmi Európskej únie― sa črtá
obraz Európskej únie, ktorá nie je jednotná a v ktorej nie sú všetky štáty rovnocenné. Výrazy
„tejto― a „týmito― odkazujú na tie členské krajiny únie, ktoré dosahujú lepšie ekonomické
výsledky a ktoré by sme mohli podľa predchádzajúcich komentárov opísať ako zodpovedné.
Premiér s takýmto neoficiálnym rozdelením narába a tým zároveň rámcuje prijímanie
rozhodnutí v negatívnom slova zmysle – ak nepodporíme hlbšie integračné procesy v EÚ,
dostaneme sa na perifériu a nebudeme patriť „k zdravému perspektívnemu jadru― a to by
znamenalo koniec hlavne ekonomickým profitom plynúcim z členstva v „jadre― Únie.
220
Premiér taktieţ zdôrazňuje, ţe budúcnosť ekonomickej stability bude záleţať „od členských
krajín― a „postoj krajín k otázke hlbšej integrácie ... bude rozhodovať o tom, kto bude patriť
k zdravému perspektívnemu jadru―. Vytvára sa tak obraz, ţe politika EÚ je výsledkom súboja
medzi jednotlivými členskými krajinami, ktoré sa snaţia zaujať pozíciu v jeho „jadre―
a zároveň si udrţať svoje národnopolitické záujmy.
Krajiny premiér rozdeľuje aj na tie, ktoré „obhajujú národný rozmer― a tie, ktoré
„prichádzajú s extrémnymi pohľadmi na integráciu smerujúcimi k vytvoreniu superštátu―,
hlavne v súvislosti s rozdielnymi fiškálnymi a hospodárskymi politikami. Slovensko, a teda
slovenskú vládu, zaraďuje do skupiny, ktorá je „zástancom hlbšej integrácie európskych
štruktúr―. Takýto proeurópsky postoj je však zaloţený hlavne na pragmatickom prístupe –
„vidíme v tom podstatne viac výhod ako nevýhod― – a nie na akýchsi ideáloch alebo túţbe po
zjednotení Európy a vytvorení silnejšieho európskeho spoločenstva.
Zaujímavé je aj rozdelenie krajín, ktoré nepriamo vyplýva z premiérových slov:
„krajiny, ktoré svojou nezodpovednosťou takmer poloţili eurozónu na kolená― alebo
„záchranné mechanizmy pre iné, nezodpovedné krajiny―. Hovorí teda o krajinách, ktoré sa
správajú nezodpovedne predovšetkým v ekonomickej oblasti a ktoré musia ostatné,
zodpovedné krajiny zachraňovať. Slovensko premiér zaraďuje medzi krajiny, ktoré sa v
otázkach financií správajú zodpovedne a ktoré sú dôveryhodnými partnermi – „pri riešení
týchto okamihov sa musí Slovensko správať tak obozretne, aby naďalej zostalo dôveryhodnou
krajinou―. Slovo „naďalej― z predchádzajúceho výroku dáva tušiť, ţe Slovensko premiér
v súčasnosti povaţuje za krajinu, ktorá je medzi členskými štátmi vnímaná ako zodpovedná.
Rovnako vytvára premiér pocit strachu, keď hovorí, ţe Slovensko „sa musí ... správať tak
obozretne ... aby .. zostalo krajinou, ktorá prejavuje záujem zostať v centre diania EÚ―.
Existuje tak moţnosť, ţe Slovensko by mohlo stratiť svoju pozíciu medzi zodpovednými
krajinami a dostať sa z centra diania do periférie, a tak by mohlo prísť o mnohé ekonomické
výhody a oslabiť svoju pozíciu vo vyjednávaniach. Opätovne sa dostávame do problému
obrazu centra a periférie. Premiér miestami aj explicitne vyjadruje moţnosť rozdelenie Únie:
„ak náhodou dôjde k vytvoreniu akejsi dvojkoľajnosti Európskej únie, Slovensko musí
nevyhnutne patriť do jej jadra ... musíme sa správať ako zodpovedný a spoľahlivý partner,
ktorý si plní svoje záväzky―.
Význam tohto obrazu pre premiéra moţno znova chápať z dvoch uhlov pohľadu. Po
prvé, obraz únie ako jadra a periférie vytvára strach, ţe Slovensko by mohlo stratiť svoju
221
imaginárnu pozíciu v jadre a prísť o finančné prostriedky z európskeho rozpočtu. Takéto
rámcovanie môţe pomôcť premiérovi zabezpečiť podporu verejnosti pre prijaté opatrenia na
európskej pôde, čo nadväzuje aj na predchádzajúci obraz. Druhý pohľad je zaloţený na
pozitívnom vnímaní takejto situácie, kedy môţe premiér pragmaticky definovať pozíciu
Slovenska v jadre Únie ako výsledok svojich politík a upevniť svoje postavenie na domácej
politickej scéne.
Záver
Premiér SR má viaceré moţnosti ako premeniť svoje formálne i neformálne
právomoci a aktivity v oblasti politickej komunikácie na reálnu politickú moc. Najvýraznejšie
sa takáto situácia prejavila pri prijímaní tlačového zákona, ktorý spôsobil mnoho
kontroverzných situácií a ukázal, ako môţe premiér SR spolu s vládou, ktorej predsedá,
ovplyvniť situáciu na mediálnej scéne v krajine. Premiér tak má výsostné postavenie
v komunikačnom vzťahu s občanmi Slovenska a môţe ovplyvniť verejnú mienku, názory
a postoje v spoločnosti.
Navyše, premiérova pozícia mu zaručuje aj dôleţitú pozíciu pri vytáraní obrazov a
definícií
reality
v spoločnosti.
Nadväzujúc
na
teórie
sociálneho
konštruktivizmu
a symbolického interakcionizmu moţno tvrdiť, ţe definície a naše predstavy reality nie sú
zaloţené na empirickom pozorovaní jednotlivca, ale vo veľkej miere záleţia na tom, ako sú
definované spoločnosťou a hlavne elitami, ktoré disponujú mocou a môţu tak vnútiť svoju
predstavu reality tým, ktorí stoja na opačnom konci mocenského vzťahu.
Okrem tejto problematiky sa článok zameral aj na analýzu komunikácie premiéra SR
Roberta Fica o EÚ. Na základe analýzy boli predstavené dva obrazy, o ktorých moţno
povedať, ţe v nich premiér vytvára rámec mocenskej nerovnosti medzi štátmi, keď ich delí na
akúsi jadro a perifériu, či mocenských súperov na bojovom poli.
Výsledky analýzy dávajú priestor na ďalší výskum v tejto problematike. Ponúkané
obrazy by bolo moţné v budúcnosti analyzovať aj v rámci problematiky vplyvu premiérovej
rétoriky na postoje verejnosti a zistiť, v akej miere obrazy o EÚ vytvárané premiérom
korešpondujú s obrazmi prítomnými v slovenskej spoločnosti.
222
Berger, P. & Luckmann, T. (1966). The Social Construction of Reality. London : Penguin
Books.
Bluhmer, H. (1969). Symbolic Interactionism : Perspective and Method. Englewood Cliffs :
Prentice Hall.
Carrage, K. M. a Roefs, W. (2004). The Neglect of Power in Recent Framing Research.
Journal of Communication, 54. s. 214-233.
ČTK a SITA. (2007). Fico útočí na médiá, tie údajne klamú. Pravda.sk, 25. apríla 2007.
[Online] Dostupné na internete: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/153574-fico-utoci-namedia-tie-udajne-klamu/.
Druckman, J. N. (2001). The Implications of Framing Effects for Citizen Competence.
Political
Behavior,
Vol.
23,
No.
3.
Dostupné
na
:
http://www.uky.edu/AS/PoliSci/Peffley/pdf/Druckman%202001%20PB%20IMPLICATIONS
%20OF%20FRAMING%20EFFECTS%20FOR%20CITIZEN%20COMPETENCE.pdf
Fairclough, I. a Fairclough, N. (2012). Political Discourse Analysis : A Method for Advanced
Students. London; New York : Routledge..
Fila, L. (2014). Čo by Fico povedal, keby dal SME rozhovor : Politika bol omyl, no zostávam.
SME.sk, 12. 3. 2014. Dostupné na : http://www.sme.sk/c/7133448/co-by-fico-povedal-kebydal-sme-rozhovor-politika-bol-omyl-no-zostavam.html.
Gonda, M. (2014a). Nezamestnanosť je spravodajským slovom roka 2013. medan.sk, 3.
januára 2014.
Dostupné na : http://www.medan.sk/nezamestnanost-je-spravodajskym-
slovom-roka-2013/.
Gonda, M. (2014b). Najčastejšie v politických diskusiách reční Fico. medan.sk, 6. februára
2014. Dostupné na: http://www.medan.sk/najcastejsie-v-politickych-diskusiach-recni-fico/.
Hallahan, K. (1999). Seven Models of Framing : Implications for Public Relations. Journal of
Public
Relations
Research,
11(3).
s.
http://www4.ncsu.edu/~amgutsch/Hallahan.pdf.
223
205–242.
Dostupné
na
:
Hallahan, K. (2011). Political Public Relations and Strategic Framing. In Strömbäck, J.
a Kiousis, S. (Eds.). Political Public Relations : Principles and Applications. New York :
Routledge, 2011. s. 177-213.
Chong, D. a Druckmann, J. N. (2007). Framing Theory. Annual Review of Political Science
Vol.
10.
s.
Dostupné
103-126.
na
:
http://www.annualreviews.org/doi/abs/10.1146/annurev.polisci.10.072805.103054
Jorgenssen, M. a Philips, L. (2002). Discourse Analysis as Theory and Method. London: Sage
publications.
Kinder, D. R. (1998). Communication and Opinion. Annual Review of Political Science Vol.
1.
s.
Dostupné
167-197.
na
:
http://www.annualreviews.org/doi/abs/10.1146/annurev.polisci.1.1.167.
König, T. (2005). Identification and Measurement of Frames.
Dostupné na :
http://www.ccsr.ac.uk/methods/publications/frameanalysis/measurement.html.
Leeds-Hurwitz, W. (2009). Social construction of reality. In Littlejohn, S. a Foss, K. (Eds.).
Encyclopedia of communication theory. Thousand Oaks: SAGE Publications, 2009. s. 892895.
Lippman,
W.
(1921).
Public
Opinion.
Dostupné
na
:
http://wps.pearsoncustom.com/wps/media/objects/2429/2487430/pdfs/lippmann.pdf.
McCombs, M. E. a Shaw, D. L. (1972). The Agenda-Setting Function of Mass Media. The
Public
Opinion
Quarterly,
Vol.
36,
No.
2.
s.
176-187.
Dostupné
na
:
http://www.unc.edu/~fbaum/teaching/PLSC541_Fall06/McCombs%20and%20Shaw%20PO
Q%201972.pdf.
McNair, B. (2003). An Introduction To Political Communication, 3. ed. London; New York :
Routledge.
Nicholson, T. (2008). Svet vidí tlačový zákon ako nedemokratický. Sme.sk, 4. februára 2008.
Dostupné
na
:
http://www.sme.sk/c/3711005/svet-vidi-tlacovy-zakon-ako-
nedemokraticky.html.
224
Pasiar, J., & Adamec, R. (2008). Dokument R. Adamca : Zákon proti novinárom?. Televízna
stanica
Markíza.
(prepis
videa).
Dostupné
na
:
www.nrsr.sk/web/dynamic/Download.aspx?DocID=270192
PRAVDA. (2008). Tlačový zákon opäť napadla OBSE. Pravda. sk, 11. apríla 2008. [Online]
Dostupné na internete: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/157444-tlacovy-zakon-opaetnapadla-obse/
Reese, S. D. (2007). The Framing Project : A Bridging Model for Media Research Revisited.
Journal of Communication 57. S. 148-154.
Seymur-Ure, C. (2003). Prime Ministers and the Media : Issues of Power and Control.
Oxford : Blackwell Publishing.
Schiappa, E. (2003). Defining reality : definitions and the politics of meaning. Carbondale;
Edwardsville : Southern Illinois University Press.
SITA a Mediálne.sk. (2008). Nenecháme sa opľúvať médiami, sloboda tlače nie je ohrozená,
povedal Fico. mediálne.trend.sk, 28. februára 2008. [Online] Dostupné na internete:
http://medialne.etrend.sk/televizia/nenechame-sa-opluvat-mediami-sloboda-tlace-nie-jeohrozena-povedal-fico.html.
SME.sk. (2008). Fico : Prostitútky, za peniaze napíšete všetko. SME.sk, 28. februára 2008.
[Online] Dostupné na internete: http://www.sme.sk/c/3751947/fico-prostitutky-za-peniazenapisete-vsetko.html.
Tódová, M. (2009). Fico chce pre bulvár zmeniť tlačový zákon. Sme.sk, 17. septembra 2009.
[Online] Dostupné na internete: http://www.sme.sk/c/5022377/fico-chce-pre-bulvar-zmenittlacovy-zakon.html.
Weawer, D., McCombs, M. a Shaw, D.(2004). Agenda-Setting Research: Issues, Attributes,
and Influences. In KAID, L. L. (Ed.). Handbook Of Political Communication Research.
Mahwah : Lawrence Erlbaum Associates, 2004. s. 257-282.
Wodak, R. (2009). The Discourse of Politics in Action : Politics as Usual. Houndmills;
Basingstoke; Hampshire : Palgrave Macmillan.
Zákon
č.
167/2008
Z.
z.
[Online]
http://www.vyvlastnenie.sk/predpisy/tlacovy-zakon/
225
Dostupné
na
internete:
Zarefsky, D. (2004). Presidential Rhetoric and the Power of Definition. Presidential Studies
Quarterly;
Sep
2004;
34,
3.
s.
607-619.
[Online]
Dostupné
na
http://blogs.harrisonhigh.org/stephanie_tatum/Zarefsky_Presidential_Rhetoric.pdf.
226
internete:
KAPITOLA 3
227
PRÁVNÍ POSTAVENÍ OSOB S TĚŢŠÍM ZDRAVOTNÍM POSTIŢENÍM
V ČESKÉ REPUBLICE
Veronika Vítková
Abstrakt: Tento text analyzuje právní postavení osob s těţším zdravotním postiţením
v České republice, zejména s ohledem na právní úpravu příspěvku na péči
dle zákona o sociálních sluţbách. Pozornost je zaměřena na problémy, které
aplikace této právní úpravy v praxi způsobuje, kdy odstranění takových
nedostatků by kladně ovlivnilo postavení osob s těţším zdravotním postiţením
ve společnosti. Mohla by být taktéţ částečně eliminována sociální nerovnost této
skupiny.
Abstract: This text analyzes legal position of grievously handicapped people in the Czech
Republic, especially in respect of legislation of care allowance pursuant to Social
Services Act. Attention focuses on problems caused by application of such
legislation in practice when elimination of such inadequacies would positively
affect position of grievously handicapped people in society. Social inequality
of this group of people would be partially eliminated as well.
Úvod
Právo je tvořeno souborem právních norem upravujících chování ve společnosti. Právo
ovlivňuje společenské vztahy a také postavení určitých společenských skupin. Z toho
vyplývá, ţe právo jako normativní systém můţe regulovat společenské nerovnosti. Právě
proto je důleţité analyzovat právní úpravu týkající se osob s těţším zdravotním postiţením,
neboť tato skupina osob můţe čelit určitým společenským znevýhodněním.
Tento text se zabývá především právní úpravou příspěvku na péči dle zákona
č. 108/2006 Sb., o sociálních sluţbách (dále jen jako ,,SocSl―), protoţe ta dle mého názoru
nejmarkantněji ovlivňuje postavení osob s těţším zdravotním postiţením v České republice.
Analýza právních předpisů týkajících se příspěvku na péči a stavu jejich aplikace v praxi
můţe přinést závěry o sociální (ne)rovnosti této skupiny osob ve společnosti.
Kdo je osoba s těţším zdravotním postiţením
Pro uvedení do dané problematiky je podstatné si nejdříve vymezit, kdo vůbec je
osoba s těţším zdravotním postiţením. Právní definici nalezneme v zákoně č. 435/2004 Sb.,
o zaměstnanosti. Ten v ust. § 67 odst. 2 stanoví, ţe ,,osoby s těţším zdravotním postiţením
228
jsou takové fyzické osoby, které jsou orgánem sociálního zabezpečení uznány invalidními
ve třetím stupni―. Invalidita třetího stupně je potom upravena v ust. § 39 odst. 2 zákona
č. 155/1995 Sb., o důchodovém pojištění (dále jen jako ,,PojDůch―). Zde je určeno, ţe jestliţe
pracovní schopnost1 pojištěnce poklesla nejméně o 70 %, jedná se o osobu invalidní ve třetím
stupni.
Z lékařského pohledu je moţné uvést jiné příklady osob s těţším zdravotním
postiţením. Jedná se o osoby trpící svalovými atrofiemi nebo dystrofiemi, coţ jsou genetická
onemocnění způsobující postupné ochabování svalstva (Muntau Ania, 2014, s. 471). U těţších
forem těchto diagnóz mají lidé velmi omezenou hybnost dolních i horních končetin. Mohou
mít problémy s dýcháním či polykáním.
O těţší zdravotní postiţení půjde také v případě dětské mozkové obrny, kdy dochází
k poruchám vývoje motorickýcch oblastí mozku nebo jejich jinému poškození v raném stádiu
vývoje, jejichţ důsledkem jsou zejména poruchy hybnosti (Muntau Ania, 2014, s. 521).
U kvadruparetické formy dětské mozkové obrny jsou postiţeny všechny čtyři končetiny.
Kvadruplegie je poranění míchy při úrazu, například autonehodě, pádu z výšky
nebo skokem do mělké vody. V nejtěţších případech poranění mají kvadruplegici ochrnuté
téměř celé tělo (Pfeiffer, 2006, s. 178).
Tento výčet onemocnění bylo vhodné uvést, neboť ilustruje, ţe váţné zdravotní
postiţení se dotýká osob s různými diagnózami a nemusí se tedy jednat pouze o ojedinělý jev.
Příspěvek na péči
Těţce hendikepovaní často potřebují pomoci s většinou kaţdodenních úkonů,
a to zejména s oblekáním, přenášením, toaletou, hygienou, stravou, doprovodem, v noci
s polohováním na lůţku To znamená, ţe v těchto případech existuje nutnost mít zajištěnou
1
Co je pracovní schopností a jak je definován její pokles nalezneme v ust. 39 odst. 3 PojDůch: ,,Pracovní
schopností se rozumí schopnost pojištěnce vykonávat výdělečnou činnost odpovídající jeho tělesným,
smyslovým a duševním schopnostem, s přihlédnutím k dosaţenému vzdělání, zkušenostem a znalostem
a předchozím výdělečným činnostem. Poklesem pracovní schopnosti se rozumí pokles schopnosti vykonávat
výdělečnou činnost v důsledku omezení tělesných, smyslových a duševních schopností ve srovnání se stavem,
který byl u pojištěnce před vznikem dlouhodobě nepříznivého zdravotního stavu.―
229
péči jiné osoby, tzv. osobní asistenci2 po 24 hodin denně. K zabezpečení takové péče má
právě slouţit příspěvek na péči.
Pro účely hlubšího porozumění problematiky příspěvku na péči je ţádoucí zaměřit
se nyní na několik aspektů právní úpravy tohto institutu. Právní úpravu příspěvku na péči
obsahuje ust. § 7 aţ § 30 SocSl. Příspěvek na péči je sociální dávkou vyplácenou měsíčně
osobám, které z důvodu dlouhodobě nepříznivého zdravotního stavu3 potřebují pomoc jiné
fyzické osoby při zvládání základních ţivotních potřeb.
Příspěvek na péči je poskytován ve výši, která se odvíjí od stupně závislosti, přičemţ
ust. § 8 odst. 2 SocSl rozlišuje u osob starších 18 let stupně závislosti ve čtyřech skupinách.
Ke stupni I. (tzv. lehké závislosti) je osoba řazena, jestliţe z důvodu dlouhodobě
nepříznivého zdravotního stavu není schopna zvládat tři nebo čtyři základní ţivotní potřeby.
Do stupni II. (tzv. středně těţká závislost) spadá osoba, jestliţe z důvodu dlouhodobě
nepříznivého zdravotního stavu není schopna zvládat pět nebo šest základních ţivotních
potřeb. Stupeň III. (tzv. těţká závislost) se týká osoby, která z důvodu dlouhodobě
nepříznivého zdravotního stavu není schopna zvládat sedm nebo osm základních ţivotních
potřeb. Poslední IV. stupeň (tzv. úplná závislost) znamená, ţe osoba z důvodu dlouhodobě
nepříznivého zdravotního stavu není schopna zvládat devět nebo deset základních ţivotních
potřeb a vyţaduje kaţdodenní pomoc, dohled nebo péči jiné fyzické osoby.
Z výše zmíněného je zřejmé, ţe tato diferenciace se odvíjí od schopnosti samostatně
zvládat základní ţivotní potřeby, coţ SocSl reflektuje v ust. § 9 odst. 1, kde je jsou dané
základní ţivotní potřeby taxativně vymezeny. Takový uzavřený výčet zahrnuje mobilitu,
orientaci, komunikaci, stravování, oblékání a obouvání, tělesnou hygienu, výkon fyziologické
potřeby, péči o zdraví, osobní aktivity, péči o domácnost.
Jak jiţ bylo v textu dříve uvedeno, osoby s těţším zdravotním postiţením většinu
základních ţivotních potřeb nebudou schopny samy zvládat a budou tudíţ dle zákonného
2
Termín osobní asistence je vymezen v ust. § 39 odst. 1 SocSl následujícím způsobem: ,,Osobní asistence je
terénní sluţba poskytovaná osobám, které mají sníţenou soběstačnost z důvodu věku, chronického onemocnění
nebo zdravotního postiţení, jejichţ situace vyţaduje pomoc jiné fyzické osoby. Sluţba se poskytuje bez
časového omezení, v přirozeném sociálním prostředí osob a při činnostech, které osoba potřebuje.―
3
Co je dlouhodobě nepříznivý zdravotní stav je definováno ust. § 3 písm. c) SocSl jako: ,,zdravotní stav, který
podle poznatků lékařské vědy trvá nebo má trvat déle neţ 1 rok, a který omezuje funkční schopnosti nutné pro
zvládání základních ţivotních potřeb.―
230
rozdělení spadat do III. či IV. stupně závislosti. Jedná-li se o IV. stupeň závislosti, výše
příspěvku bude měsíčně činit 12 000 Kč.
Tolik k zákonné úpravě příspěvku na péči. Výzkumnou otázkou však zůstává, jaké
důsledky má aplikace této právní úpravy v praxi.
Aplikace právní úpravy příspěvku na péči v praxi
Pro začátek je podstatné analyzovat moţnosti, jaké má osoba s těţším zdravotním
postiţením k tomu, aby si za 12 000 Kč měsíčně kompletně zajistila péči o svou osobu4.
V úvahu přichází obrátit se na některého poskytovatele sociálních sluţeb, který nabízí sluţby
osobní asistence v přirozeném sociálním prostředí.
Pro účely tohoto textu a získání relevantních dat o cenách na trhu osobní asistence
postačí vybrat několik obecně prospěšných společností, které se na poskytování této sluţby
zaměřují. Z hlediska místního je vhodné se zaměřit na poskytovatele z Čech i Moravy a tím
docílit informací o cenách z různých míst České republiky.
V Olomouci působí Spolek trend vozíčkářů, který si účtuje 90 Kč za hodinu osobní
asistence. V Praze je situace podobná, kdy Asistenci o.s. Praha poţaduje za hodinu osobní
asistence také 90 Kč. Navíc je zde však ještě přičítána částka 45 Kč za cestu osobního
asistenta ke klientovi, v případě, ţe tato cesta trvala 30 minut a více. V Brně prostřednictvím
Ligy vozíčkářů Brno nalezneme ze zde popsaných variant osobní asistenci nejlevnější,
a to 70 Kč za hodinu, přičemţ to platí pro prvních 100 hodin v kalendářním měsíci.
Od 101. hodiny v kalendářním měsíci se hradí asistence 60,- Kč za hodinu (Asistence o.p.s.,
2014; Liga vozíčkářů, 2014; Spolek Trend vozíčkářů Olomouc, 2014).
Z toho vyplývá, ţe částka pro klienta, který potřebuje péči 24 hod. denně, při ceně
70 Kč za hodinu, je 50 400 Kč měsíčně. Při interpretaci těchto konkrétních dat dojdeme
k jednoznačnému výsledku, který odhaluje velmi problematický jev. Takovou péči si osoba
4
Dle ust. § 7 odst. 2 SocSl má osobám pobírajícím příspěvek na péči pomoc poskytovat především osoba blízká
nebo poskytovatelé sociálních sluţeb, kteří jsou zapsáni v registru poskytovatelů sociálních sluţeb podle ust.
§ 85 odst. 1 SocSl, nebo asistent sociální péče uvedený v ust. § 83 SocSl. Poskytovatelé sociálních sluţeb jsou
územní samosprávné celky a jimi zřizované právnické osoby, další právnické osoby, fyzické osoby a
ministerstvo a jím zřízené organizační sloţky státu nebo státní příspěvkové organizace, které jsou právnickými
osobami (ust. § 6 SocSl). Asistent sociální péče je dle zákona fyzická osoba starší 18 let, která je zdravotně
způsobilá a nevykonává pomoc jako podnikatel.
231
s těţším zdravotním postiţením pobírající maximální výši příspěvku, tedy oněch 12 000 Kč,
totiţ nikdy nemůţe dovolit.
Je tudíţ potřebné analyzovat další varianty. Pečovat o osobu s těţším zdravotním
postiţením můţe také soukromá osoba, např. soused nebo kamarád. V případě, kdy je nutné
se o postiţeného starat prakticky neustále, bude dle mého názoru dobrovolnická výpomoc
přicházet v úvahu jen jako doplňková alternativa. Jestliţe tedy budeme vycházet
z předpokladu, ţe péče soukromé osoby bude placenou sluţbou, je otázkou, jaká bude její
cena. Při zváţení všech hledisek lze stanovit cenu minimální, neboť tu je moţné odvodit
z minimální hodinové mzdy, která je v současné době v České republice 50,60 Kč za hodinu.5
Cena péče za měsíc bude pak činit 36 432 Kč. To je opět částka, která je s příspěvkem na péči
ve výši 12 000 Kč naprosto nedostupná.
Jiţ nyní lze učinit dílčí závěr. Výše příspěvku není dle zákonných norem pro osoby
s těţším hendikepem nastavena v potřebné výši. V praxi jsou potom běţné případy,
kdy pomoc s kaţdodenními úkony poskytuje tzv. osoba blízká6. To vede k situacím, kdy
osoba blízká, např. matka, musí přestat pracovat z důvodu, aby se mohla starat o svého
hendikepovaného potomka. Příjem z pracovního poměru je nahrazen příspěvkem na péči,
z kterého jsou hrazeny náklady na běţné výdaje jako je bydlení či jídlo. Za takových
okolností vzniká velká závislost mezi osobou blízkou a hendikepovaným, neboť jiţ neexistují
jiné finanční zdroje na zaplacení osobní asistence poskytovanou jinou osobou. Osoba blízká
nemá ţádnou příleţitost k odpočinku. Postiţený zase nemá prostor k trávení svého času mimo
rodinu, coţ je potřeba běţná pro kaţdého člověka. To je dalším neţádoucím jevem
vyskytujícím se v praxi.
Domovy pro osoby se zdravotním postiţením
K úplné analýze postavení osob s těţším zdravotním v České republice je
nevyhnutelné nastolení otázky, jak bude péče zabezpečena, kdyţ výše příspěvku nepostačuje
a osoba blízká není z nejrůznějších důvodů schopná péči poskytnout. Zde z finančního
5
Ust. § 2 vyhlášky č. 567/2006 Sb., o minimální mzdě a o nejniţších úrovních zaručené mzdy
Pojem osoby blízké je definován v ust. § 22 zákona č. 89/2012 Sb., občanského zákoníku: ,,Osoba blízká je
příbuzný v řadě přímé, sourozenec a manţel nebo partner podle jiného zákona upravujícího registrované
partnerství (dále jen „partner―); jiné osoby v poměru rodinném nebo obdobném se pokládají za osoby sobě
navzájem blízké, pokud by újmu, kterou utrpěla jedna z nich, druhá důvodně pociťovala jako újmu vlastní. Má
se za to, ţe osobami blízkými jsou i osoby sešvagřené nebo osoby, které spolu trvale ţijí.―
6
232
hlediska přichází v úvahu pouze celoroční pobyt v domovech pro osoby se zdravotním
postiţením. Za určitých ţivotních okolností je tedy těţce hendikepovaný k pobytu v domově
vlastně donucen, neboť fakticky není ţádná jiná moţnost výběru, coţ povaţuji za obrovský
problém.
Při dalším zkoumání problematiky pobytu v domovech pro osoby se zdravotním
postiţením je nutné rozebrat relevantní poznatky z praxe, které jsou dobře zjistitelné, pokud je
pozornost cílena na určitý domov, v našem případě Domov pro osoby se zdravotním
postiţením Hrabyně v Ostravském kraji. Jako poskytovatel sociálních sluţeb tento domov
nabízí celoroční pobyty pro těţce tělesně postiţené osoby.
Takové sluţby jsou placené klientem, kdy výše platby za měsíc činí 4 867 Kč
za ubytování na dvojlůţkovém pokoji, 4 371 Kč za stravování. Je také poţadováno hradit
péči. Úhrada za péči při poskytování pobytových sluţeb se dle ust. § 73 odst. 4 SocSl stanoví
ve výši přiznaného příspěvku. Jinými slovy, příspěvek na péči klienta náleţí ze zákona v plné
výši domovu.
Při celkové kalkulaci úhrady klienta za pobyt v domově dojdeme k částce 9 238 Kč
za ubytování a stravu a 12 000 Kč za péči, tedy 21 238 Kč. Skutečné měsíční náklady
na pobyt klienta jsou však 32 624 Kč. Tento rozdíl je pokryt tzv. neinvestičním příspěvkem
Ministerstva práce a sociálních věcí (Centrum sociálních sluţeb Hrabyně, 2014).
Z těchto faktů dle mého názoru vyplývá jednoznačný závěr. Stát finančně preferuje
pobyt osob s těţším zdravotním postiţením v domovech. To rozhodně nelze povaţovat
za ideální stav. Je sice pravdou, ţe pokud bude těţce postiţený ţít v domově, budou mu
zde poskytnuty kompletní sluţby. To se můţe jevit pro stát ekonomicky výhodnější, neboť
v domovech je péče vykonána za finančně niţší částku (stát poskytne neinvestiční příspěvek),
neţ by byla částka nutná k pokrytí osobní asistence v domácím prostředí (oněch výše
zmiňovaných 50 400 Kč).
V ţádném případě se ale nesmí opomenout skutečnost, ţe osoby ţijící ve svém
přirozeném prostředí jsou o onu finanční podporu spočívající ve vyplácení neinvestičního
příspěvku vlastně ochuzeny. Navýšení příspěvku na péči o částku ve výši neinvestičního
příspěvku by sice kompletně nezabezpečilo osobní asistenci v domácím prostředí,
ale moţnosti jejího zajištění by se citelně rozšířily.
233
Kaţdý má právo ţít takovým způsobem, který si zvolí. Pokud by byl neinvestiční
příspěvek státu vynaloţen na zvýšení příspěvku na péči pro osoby ţijící ve svém přirozeném
prostředí, znamenalo by to větší svobodu a moţnost volby pro tyto osoby. Vedlo by to téţ k
úlevě pro osoby blízké, kdy by bylo finančně moţné si zajistit pomoc dalšího osobního
asistenta bez ohroţení ţivotního standardu rodiny. Vţdy se bude péče lépe obstarávat
s částkou nad 12 000 Kč neţ s pouhými 12 000 Kč.
Zároveň je nutné upozornit na psychologické a sociální aspekty pobytu v domovech.
Na takových místech můţe být zřídka uplatňován individuální přístup. Počet klientů vţdy
převyšuje počet zaměstnanců, a to někdy dost výrazně. To vede k potřebě zavést určitý reţim
péče. Pravidelnost v koupání klientů, jejich stravování, ukládání ke spánku. Někomu můţe
takové nastavení vyhovovat. Můţe dokonce přinášet pocit bezpečí. Pro jiné to naopak můţe
znamenat nesvobodný způsob ţivota, kdy klient, přestoţe je plně svéprávný, není fakticky
oprávněn rozhodovat o naplňování svých kaţdodenních potřeb.
Dále je dle mého názoru podstatné zopakovat, co jiţ bylo uvedeno v textu výše, a to
ţe příspěvek na péči náleţí ze zákona v plné výši domovu. Klient pobývající celoročně
v domově tedy nemá ţádné další finanční prostředky, aby si obstaral osobní asistenci mimo
domov. Dle ust. § 73 odst. 3 SocSl je stanoveno, ţe v případech pobytových sluţeb
v domovech pro osoby se zdravotním postiţením musí klientovi zůstat alespoň 15 % jeho
příjmu. To však k zaplacení osobního asistenta zcela jistě postačovat nebude.
Dochází tak k situacím, kdy osoba s těţším zdravotním postiţením ţije pouze za zdmi
domova, neboť není v moţnostech personálu klienty doprovázet individuálně za jimi
zvolenými volnočasovými aktivitami nebo na jejich pracoviště. To vidím jako další
z problémů, který je zapříčiněn nevhodnou právní úpravou příspěvku na péči.
Závěr
Výše byla analyzována právní úprava příspěvku na péči dle SocSl. Z této úpravy
vyvěrá celá řada dílčích problémů, na které bylo v textu upozorněno. Dle mého názoru se
jedná o právní úpravu nedostatečnou, neboť při její aplikaci do praxe dochází k nerovnému
postavení osob s těţším zdravotním postiţením ve společnosti.
234
Obecným problémem je, ţe příspěvek na péči ve výši 12 000 Kč je naprosto
nepostačující. Osobám s těţším hendikepem při takové finanční podpoře ze strany státu není
umoţněno zajistit si péči o svou osobu v potřebném rozsahu. To má mnoho důsledků.
Tyto osoby si nemohou svobodně zvolit místo, kde by chtěli ţít, protoţe jsou odkázáni
na pomoc rodiny nebo na pobyty v domovech pro osoby se zdravotním postiţením. S tím jsou
spojené velmi ztíţené podmínky pro studium a pracovní uplatnění. Moţnost studovat zvyšuje
pracovní uplatnění. Pracovat zase znamená nejen příleţitost se realizovat, ale i zvýšit si své
příjmy a celkovou finanční situaci, coţ je pro osoby s postiţením velmi důleţité.
Z psychologického hlediska nelze přehlíţet ani přirozené potřeby jako je navazovat
nové mezilidské vztahy. Mít přátelé, partnera a děti. Svobodně rozhodovat o svém ţivotě.
Ani to však za současného právní stavu často není naplněno.
Ke zlepšení dané situace lze vyuţít zahraničních právních úprav jako inspiračních
zdrojů. Velmi propracovaný systém osobní asistence má Švédsko. Finance na osobní asistenci
zde spravuje Sociální pojišťovna, která posuzuje potřeby uţivatele a rozhoduje o počtu hodin
potřebných na zajištění péče. Osobní asistence se týká výhradně osob s těţkým postiţením,
které jsou odkázány na pomoc při nevyhnutelných ţivotních úkonech. Rozsah hodin je
definovaný potřebami člověka s postiţením a musí pokrýt veškeré potřeby, ne pouze jejich
část (Zpravodaj, 2007, s. 15).
Ve Slovenské republice je systém posuzování závislosti na péči odlišný od České
republiky. Taktéţ osoby, které mají nárok na příspěvek na péči (na tzv. príspevok
na kompenzáciu) jsou dle slovenské právní úpravy vymezeny jinak. Za pouţití komparační
metody však můţeme jako inspirační pramen uvést ust. § 15 zákona č. 447/2008 Z. z.,
o peňaţných príspevkoch na kompenzáciu ťaţkého zdravotného postihnutia, který říká:
Ak fyzická osoba s ťaţkým zdravotným postihnutím je odkázaná na pomoc
inej fyzickej osoby osobnou asistenciou, v komplexnom posudku sa uvedie aj ročný
rozsah osobnej asistencie v hodinách podľa jednotlivých činností uvedených v
prílohe č. 4, na ktoré je fyzická osoba s ťaţkým zdravotným postihnutím odkázaná.
To znamená, ţe finanční podpora ze strany státu je zde poskytovaná podle potřeby
počtu hodin osobní asistence za rok, coţ umoţňuje větší prostor pro individuální přístup
neţ v České republice.
235
De lege ferenda lze tedy doporučit právní úpravu, která by právě zohledňovala
skutečné individuální potřeby osob s těţším zdravotním postiţením. Při rozdělení osob
s postiţením do pouhých čtyř skupin dle stupně závislosti, nemůţe být nikdy poţadavek
individuálního přístupu naplněn.
Pro potřebnou změnu je také ţádoucí, aby na danou problematiku dotýkající se osob
s těţším zdravotním postiţením bylo neustále upozorňováno, a to i na odborné úrovni.
A k tomu můţe přispět tento text.
Muntau Ania, C. (2014) Pediatrie. Praha: Grada.
Pfeiffer, J. (2006) Neurologie v rehabilitaci. Praha: Grada.
(2007). Osobní asistence ve Švédsku. Zpravodaj, 07(3), 15. Dostupné na: http://www.amdmda.cz/zpravodaje/200703_zpravodaj.pdf
(2012)
Ceník
sluţby
OA.
Spolek
Trend
vozíčkářů
Olomouc.
Dostupné
na:
http://www.trendvozickaru.cz/osobni-asistence/cenik-sluzby-oa,
(2012). Ceník a úkony. Asistence o.p.s. Dostupné na: http://www.asistence.org/cenik-a-ukony
(2012).
Osobní
asistence.
Liga
vozíčkářů.
Dostupné
na:
http://www.ligavozic.cz/klienti/osobni-asistence,
(2014). Výroční zpráva 2013. Centrum sociálních sluţeb Hrabyně. Dostupné na:
http://www.usphrabyne.cz/a-vyrocni-zprava
(2014). Výše úhrady za sluţby sociální péče v Centru sociálních sluţeb Hrabyně. Centrum
sociálních sluţeb Hrabyně. Dostupné na: http://www.usphrabyne.cz/UserFiles/files/ceniksluzeb/373342723cenik-ubytovani-leden-2014.pdf
236
NEROVNOSTI A DOBROVOLNICKÁ ČINNOSTI OSOB
S POSTIŢENÍM
Aneta Marková
Abstrakt: Osoby s postiţením nejsou obecně vnímány jako skupina osob, která se zapojuje
do dobrovolnické činnosti. Toto podhodnocení lidského potenciálu neguje
schopnosti lidí, kteří patří do této specifické skupiny. Lidé s postiţením mají
potenciál pro podporu druhých. Tento příspěvek přináší informace o
dobrovolnících, kteří i přes své vlastní postiţení, vykonávají dobrovolnickou
činnost. V souvislosti se zaměřením je příspěvek orientován na problematické
oblasti, které u dobrovolníků s postiţením vyvstávají, a to jak z pohledu institucí a
společenského nastavení, tak z pohledu dobrovolníků samotných. Příspěvek se
opírá o výpovědi respondentů, kteří se účastnili výzkumu „Dobrovolnictví a
dobrovolnická činnost osob s postiţením―, který vychází z pozitivní zkušenosti,
kdy jsou osoby s postiţením zapojeny v dobrovolnické činnosti.
Abstract:
People with a disability are not generally perceived as a group of people which
gets involved in voluntary activity. This underestimation of human potential
negates the ability of the people who belong to this specific group. People with a
disability have a greater potential to support others than it may seem at first
glance. This contribution provides information about volunteers who perform
voluntary activity despite their own disability. In relation to the focus of the
publication, the contribution is oriented towards problematic areas which arise
among volunteers with a disability, this being both from the point of view of
institutions and social settings and also from the point of view of the volunteers
themselves. The contribution is supported by the statements of respondents who
participated in the survey ―Volunteering and the voluntary activity of people with
a disability‖, which is based on positive experience when people with a disability
are involved in voluntary activity.
Úvod
Dobrovolnictví v širším slova smyslu provází lidskou společnost od nepaměti.
Historicky měla dobrovolnická činnost v kaţdé době své místo. Lišila se však svou intenzitou,
zacílením, uzpůsobením a apelem, ze strany vládnoucí skupiny. Současná doba, která je
charakteristická přechodem vyspělých společností z industriální do postindustriální fáze,
ukazuje, ţe význam dobrovolnictví je na vzestupu. „Je více neţ zřejmé, ţe je-li dobrovolnictví
součástí aktuální fáze modernizace vyspělých demokratických společností, samo musí
procházet modernizací.― (Frič - Pospíšilová 2010)
237
V této souvislosti je nezbytné hledat a nalézat nové cesty v přístupu k dobrovolnické
činnosti a zejména nalézat, jakým způsobem dobrovolnickou činnost otevírat pro zájemce ze
všech skupin obyvatelstva.
V minulosti byly osoby s postiţením vnímány v mnoha rovinách – od nepohodlných a
problematických, které sniţovaly výkonnost společnosti, které je vhodnější izolovat od
většinové společnosti, aţ po osoby, o které je nutné se postarat a usnadnit jim jejich trápení.
V současné době se moderní společnost snaţí o inkluzi na všech úrovních. Velká energie se
vkládá do vzdělávání a zaměstnávání, avšak v obou těchto případech jsme stále daleko od
vytyčených cílů inkluze osob s postiţením. Problémy a bariéry, se kterými se osoby
s postiţením setkávají, vyplývají v prvé řadě z konkrétního typu postiţením a doby, kdy
k postiţení došlo. Existují však i problémy, které primárně neplynou ze samotného postiţení,
nýbrţ z toho, jak je na osoby s postiţením nahlíţeno, resp. jak je konkrétní postiţení vnímáno
většinovou společností. Mluvíme zde o sekundárním handicapu, který v praxi mnohokrát
přináší významnější omezení, bariéry a limity neţ samotné postiţení. Nejcitlivěji jsou tak
osobami s postiţením popisovány bariéry, které nestojí na podkladě postiţení, ale na způsobu
natavení společnosti, resp. na tom, jak je osoba s postiţením vnímána společností.
Tento sekundární handicap se promítá do běţného ţivota osob s postiţením a je
přítomný také v době, kdy se osoby s postiţením chtějí zapojit do dobrovolnické aktivity.
„Sama jsem zaţila, ţe ke mně na pohovor na dobrovolnickou pozici přišel
uchazeč, který měl sluchové postiţení. Byl velmi milý a na danou pozici místy
překvalifikovaný, ale nevěděla jsem, jak s ním komunikovat a bála jsem se, co by
na to řekli ostatní, a tak jsem ho musela odmítnout. Prý byl uţ ve třech
neziskovkách a nikde ho nechtějí.― PNO11
Předkládaný příspěvek se snaţí poukázat na situaci osob s postiţením, které mají zájem o
participaci na dobrovolnické činnosti. Zaměřuje se přitom na bariéry a nerovnosti, se kterými
se osoby s postiţením při hledání dobrovolnické činnosti a v průběhu dobrovolnické činnosti
setkaly. Vychází se z poznatků, které byly načerpány v průběhu realizace výzkumného šetření
„Dobrovolnictví a dobrovolnická činnost osob s postiţením.―
1
PNO1 = Pracovník v neziskové organizace + číslo rozhovoru
238
O výzkumu
Výzkum „Dobrovolnictví a dobrovolnická činnost osob― si klade za cíl doplnit
chybějící kapitolu v oblasti zkoumání dobrovolnické činnosti. Představuje skupinu, na kterou
veřejnost obvykle nepohlíţí, jako na skupinu, která poskytuje podporu a péči druhým, a přesto
se do dobrovolnické činnosti aktivně zapojuje. Cílem výzkumu tedy je přispět k fenoménu
poznání dobrovolnictví skrze skupinu osob, které i přes své vlastní znevýhodnění vykonávají
dobrovolnickou činnost. Předně je však důleţité upozornit, ţe v době přípravy tohoto
příspěvku není uváděný výzkum dosud u konce. Příspěvek tedy představuje prozatímní
výsledky, které z rozhovorů s dobrovolníky vyplynuly.
Pro získání komplexních informací o cílové skupině a jejich dobrovolnické činnosti,
byl jako způsob získávání informací zvolen polostrukturovaný rozhovor. Tyto rozhovory byly
(a v době psaní příspěvku stále jsou) doslovně přepsány a analyzovány metodou Zakotvené
teorie verzí Strausse a Corbinové.2
Avšak pro přesnější pochopení výstupů z rozhovorů je nejprve nezbytné jasně vymezit
terminologii, resp. pojmy, se kterými se bude v příspěvku pracovat, a tím jednoznačně
vymezit zkoumané pole. Terminologie, resp. chápání pojmů dobrovolnictví a osoba
s postiţením se v závislosti na autorech i na samotné oblasti, v jejímţ kontextu jsou
zmiňovány, značně liší. Z tohoto důvodu jsou níţe vloţeny stručné podkapitoly věnující se
vymezení pojmu dobrovolnictví a pojmu člověk s postiţením.
Definice skupiny dobrovolníkŧ
Dobrovolnictví je sloţitý jev, který není jasně vymezen a často zahrnuje širokou škálu
typů aktivit, organizací a odvětví. Dle Cnaana a jeho kolegů neexistuje jednoznačná definice,
která by zahrnovala všechny aspekty dobrovolnictví. (Cnaan – Handy – Bruney - Ascoli
2000). Studie dobrovolnictví se obvykle zaměřují na dílčí a samostatné podskupiny
dobrovolníků, které se nacházejí v určitém kontextu (například na základě typu vykonávané
činnosti) (Cnaan in Taylor 2010). Samotné dobrovolnictví je tak vnímáno jako sociální
konstrukt, který zahrnuje celou řadu definic a subjektivních názorů. Širší veřejností je pak
vnímáno nejednoznačně (Handy 2000).
2
Zakotvená teorie je kvalitativní metoda, která odvozuje svůj název z praxe tvorby teorie z výzkumu, která je
„zakotvená― v datech.
239
Problematice dobrovolnictví a vyjasnění otázky kdo je dobrovolník se věnovali autoři
Cnaan, Handy a Wadsworth (1996), kteří zachytili 4 oblasti, jak různí autoři ve svých
výzkumech k této otázce přistupují. Jednotlivé oblasti jsou stanoveny dle toho, jak se
v definicích objevovaly nejčastěji.
Tyto 4 oblasti jsou:
1) svobodný výběr účasti;
2) rozsah odměny (např. cestovní výdaje, odměny, dary);
3) struktura opatření (formální - neformální dobrovolnictví);
4) vztah dobrovolníka a příjemce podpory (rodina, sousedi, známí atd.).
Dle výše uvedeného je patrné, ţe hranice mezi tím, co je povaţováno za
dobrovolnictví a co uţ ne, jsou velmi nejasné (Taylor 2010).
Pro účely výzkumného šetření byl pojem dobrovolnictví vymezen s ohledem na výše
uvedené 4 dimenze pojetí dobrovolnictví. V dimenzi „Svobodný výběr účasti― byla jako
podmínka zvolena plně dobrovolná účast. Důvodem je skutečnost, ţe v této dimenzi se
k dobrovolné, resp. plně svobodné účasti přiklání většina stávajících definic. V dimenzi
„Rozsah odměny― byla připuštěna úhrada nákladů spojených s činností dobrovolníka.
Důvodem je snaha striktně oddělit činnost ve prospěch druhých od finanční či materiální
podpory. V dimenzi „Struktura opatření― byla zvolena organizovaná dobrovolnická činnost.
Důvodem je skutečnost, ţe obdobný přístup je volen ve výrazné většině dosud autorkou
prostudovaných výzkumů, resp. výzkumných zpráv. Kompatibilita v této dimenzi je navíc
předpokladem plánovaných komparací výsledků. V dimenzi „Vztah dobrovolníka a příjemce
podpory― byly v současné fázi rozpracovanosti tématu zatím vyloučeni rodinní příslušníci.
Případné vyloučení dalších skupin osob, resp. jasné vymezení takových skupin vyţaduje další
analýzy. V souvislosti s touto dimenzí se lze navíc domnívat, ţe v jejím rámci stanovené
podmínky nebudou mít výrazný efekt, neboť v rámci organizace, ve které dobrovolník
pracuje, není volba jeho klientů vţdy zcela na něm.
V rámci výzkumu tak byla stanovena tato definice dobrovolnictví: Dobrovolnictví je
svobodně podstupovaná a neplacená činnost mimo rodinu, vykonávaná prostřednictvím
organizace.
240
Definování skupiny osob s postiţením
V roce 1983 definoval specialista na práci s lidmi s postiţením Miloš Sovák pojem
defekt, jako „chybění, ztrátu, vadu, nedostatek v anatomické stavbě organismu a poruchy v
jeho funkcích―(Renotierová - Ludíková 2006). Ačkoliv se v posledních letech spíše uţívají
jiné termíny zdravotní postiţení, zdravotní znevýhodnění, postiţení či poškození, obsah
pojmu se nezměnil. Jedná se o poškození v oblasti integrity organismu v důsledku poruchy či
narušení v oblasti somatické, psychické, sociální nebo senzorické. V České republice je
uţívána řada termínů pro označení člověka s nějakým zdravotním nebo mentálním postiţením
např.: člověk se speciálními potřebami, člověk s postiţením, člověk se znevýhodněním či
osoba se specifickými potřebami (Renotierová - Ludíková 2006). Všechny tyto termíny však
vycházejí z konkrétního vymezení pojmu v souvislosti se záměrem, který je naplňován. Je
však důleţité při pojmu člověk s postiţením mít na paměti, ţe se jedná o širokou a různorodou
skupinu osob. Dle projevu můţeme členit postiţení na: zrakové, pohybové, řečové, sluchové,
mentální, psychické a kombinované.
Sociální nerovnosti osob s postiţením
Dle statistik WHO z roku 2011 je v celkové populaci zastoupeno 15% osob s určitým
typem postiţení, z nichţ 2-4% osob mají výrazné obtíţe při soběstačnosti. Na základě statistik
Evropské unie se odhaduje, ţe v členských státech EU ţije zhruba 80milionů osob se
zdravotním postiţením. V České republice nejsou v tomto směru dostupné celkové údaje.
Existuje řada dílčích statistik, avšak ty se týkají jen některých typů postiţení. Situaci lze tak
spíše jen odhadovat. V tomto směru se můţeme opřít alespoň o minimální čísla, které
představuje mnoţství lidí pobírajících tzv. invalidní důchod. Těch je dle údajů z roku 2012
v České republice 460 tisíc. Souhrnně to tedy znamená, ţe zhruba kaţdý šestý člověk spadá
do skupiny osob s postiţením. Jedná se tedy o početnou skupinu osob (MPSV 2012).
Kaţdý stát přistupuje k osobám s postiţením dle nastavení svého sociálního systému.
Nastavení sociálního systému výrazně ovlivňuje ţivoty osob s postiţením, a to zejména
v oblasti sociální rovnosti / nerovnosti. Jak bylo psáno výše, realita inkluze osob s postiţením
je daleko vzdálená od vytyčených cílů, a tak se osoby s postiţením stále shledávají
s výraznými sociálními nerovnostmi. „Z výzkumu veřejného mínění z roku 2003 vyplývá, ţe
241
ţeny, lidé s nízkým vzděláním a lidé se zdravotním postiţením patří mezi nejvíce
znevýhodněné procento české populace―(Strnadová 2009).
Tyto sociální nerovnosti se nejvíce objevují v produktivním věku osob s postiţením.
Mluvíme zde o znevýhodnění na trhu práce, které je v České republice v oblasti zaměstnávání
osob s postiţením stále silné. Tato skutečnost se odráţí v míře účasti osob s postiţením na
dobrovolnické činnosti. Osoby s postiţením, které se nacházejí v produktivním věku a jsou
z nějakého důvodu limitováni na trhu práce, vykazují vyšší tendence k dobrovolnické
činnosti. Dá se tedy říct, ţe dobrovolnická činnost osob s postiţením v mnoha ohledech
nahrazuje klasické zaměstnání.
„Lidi se dívají divně, kdyţ přijdu a řeknu, ţe jsem dobrovolník. Na mě je to
postiţeni vidět. No, to víte, ţe bych jim raději řekla, ţe pracuji, ale to nejde,
všichni vidí mé postiţení a raději mě nevezmou. Nejsem asi reprezentativní. Tak co
mám dělat, litovat se?―DZ053
„Teď jsem druhý rok bez práce. Ne, ţe bych nechtěla, ale potřebovala bych
upravenou pracovní dobu, rychle se unavím…. No a na to tady nejsme připraveni.
Volná pracovní doba se, alespoň tady, nepěstuje… Dobrovolnictví mi tak dává
pocit, ţe alespoň k něčemu jsem, kdyţ uţ nepracuji v běţném zaměstnání.―DZ06
„Já jsem teď byla hodně doma a tak, abych úplně nevypadla z těch
pracovních návyků, tak jsem začala pomáhat jako dobrovolník.―DZ15
„Já jsem relativně zdravej a myslím si, ţe ten systém by měl fungovat tak,
aby mi pomohl najít uplatnění. Ale i kdyţ jsem hledal a ptal se všude moţně, tak
mne všude odmítají. Před úrazem jsem dělal doktorát a měl práci, ale potom uţ
jsem ani jedno dělat nemohl. Uţ mi to nefunguje a vyjít někam před studenty uţ
nejde. Ale chci něco dělat. Sám hledám, ale zatím mne všude odmítají, protoţe si
myslí, ţe mám dost peněz ze státu. Já bych si ale radši ty peníze vydělal…
Dobrovolnictví mi tak trochu nahrazuje tu práci.―DM14
3
DZ+číslo = dobrovolník, ţena, číslo rozhovoru; DM+číslo = dobrovolník, muţ, číslo rozhovoru
242
„Mě nebaví bejt jenom doma. Chtěla jsem něco dělat. Jít mezi lidi. A
vzhledem k mému postiţení jsem neměla jinou moţnost neţ pracovat jako
dobrovolník.―DZ13
„Oni neřeknout slečno, jste handicapovaná, tak vás nevezmeme. Vymyslí si
hrozně moc výmluv, které na základě postiţení jsou zřejmé, ţe nebudu moc dělat, i
kdyţ povaha práce to nevyţaduje. S takovým přístupem jsem se u dobrovolnické
činnosti nesetkala.―DZ05
Na základě těchto rozhovorů lze v této fázi výzkumu shrnout, ţe dobrovolnictví do
značné míry nahrazuje osobám s postiţením plnohodnotné zaměstnání. Na základě výpovědí
dobrovolníků z řad osob s postiţením, kteří nemají zaměstnání nebo se na něj soustavně
nepřipravují, se ukazuje, ţe by se raději neţ dobrovolnické činnosti věnovali standardně
finančně ohodnocenému zaměstnání. Dobrovolnictví je v těchto případech jakousi náhraţkou.
Nicméně, nelze z výše uvedeného vyvodit, ţe u těchto dobrovolníků z řad osob z postiţením
je dobrovolnictví jakousi z nouze ctností, jde o způsob řešení jejich nelehké situace, kdy přes
své postiţení chtějí ţít plnohodnotný ţivot, jaký je umoţněn osobám bez postiţení. Tito
dobrovolníci se často střetávají s předsudky a obavami ze strany přijímacích institucí a to
zejména v případech, kdy ţádají o práci, která je vykonávána za finanční ohodnocení, coţ
můţe prohlubovat jejich frustraci i odklon od snahy získat klasické zaměstnání a posílení
dobrovolnických aktivit.
Většina dotazovaných osob s postiţením rovněţ uvádí, ţe jim nestačí „sedět doma―.
Toto lze povaţovat za „normální― a zdravou lidskou potřebu se socializovat a být společnosti
prospěšný. V osobách s postiţením tedy leţí obrovský potenciál. Nevyuţití potenciálu těchto
osob je ke škodě společnosti jako takové.
„Podívejte, já se mohu celý den válet, brečet a litovat se. K čemu mi to ale
bude? Chci něco dělat, chci být někomu prospěšný.―DM02
Výše zmíněné úvahy se rovněţ objevují ve vztahu k ţivotním drahám a jednotlivým
etapám, které vybízejí pro dobrovolnickou činnost. V rámci studia ţivotních drah (jako je
školní docházka, zaměstnání, sňatek, děti, důchod apod.) potvrzují autoři souvislosti mezi
dobrovolnictvím a jednotlivými ţivotními etapami (Rotolo 2000; Mutchler – Burr – Caro
2003; Oesterle – Johnson – Mortimer 2004). Ve shodě s těmito autory je předpokládáno, ţe
243
kaţdá ţivotní etapa staví člověka do určitých rolí a ţe s nimi souvisí určité typy činností,
očekávání a povinností, které potom ovlivňují moţnost věnovat se dobrovolné práci. Výzkum
„Dobrovolnictví a dobrovolnická činnost osob s postiţením― si neklade za cíl připojit se ke
zkoumání ţivotních drah, ale dle předběţných výsledků se ukazuje, ţe dobrovolnictví u osob s
postiţením značně koreluje s obdobím produktivního věku, kdy hlavní náplň v ţivotě člověka
představuje práce. Zároveň se objevuje, ţe v průběhu produktivního věku, není tak zásadní
vstup jednotlivých ţivotních etap do dobrovolnické činnosti. Důvodů pro tento jev můţe být
hned několik (volná pracovní doba, otevřené prostředí pro děti, moţnost angaţovat do
dobrovolnické činnosti ţivotního partnera, a tím společně trávit volný čas atd.).
„Dobrovolnickou činnost jsem nepřerušila ani v době mateřské. Chodila
jsem na akce i s malou a byla to celkem i zábava. Lidi ji měli rádi a kolikrát to
prolomovalo ledy.― DZ11
„No, já na mateřský prakticky nebyla. Teda oficiálně ano, ale dobrovolnictví
jsem rozhodně nepřerušila. Vţdy jsem si našla chvilku, kdy jsem mohla něco dělat.
Navíc mám výborného manţela, který mi malou pohlídal, kdyţ jsem
potřebovala.―DZ03
„Výhoda dobrovolnické činnosti je, ţe ji můţete dělat kdykoliv. Takţe kdyţ
moje děti spaly, mohla jsem dělat něco pro organizaci.― DZ07
Na následujícím obrázku jsou stručně představeny dvě ţivotní dráhy dobrovolníků.
V prvém případě se jedná o ţivotní dráhu, do které vstupují jednotlivé ţivotní etapy. Na druhé
lince je představen vstup jednotlivých ţivotních etap do dobrovolnické činnosti dobrovolníků
z řad osob s postiţením.
Tento jev je velmi zajímavý, protoţe ukazuje dobrovolnickou činnost v kontinuálním,
resp. nepřetrţitém procesu. Dobrovolnictví tak v ţivotě dobrovolníků z řad osob s postiţením
představuje významný prvek v jejich ţivotě. Z tohoto důvodu je více neţ důleţité vnímat
dobrovolnictví a dobrovolnickou činnost osob s postiţením, jako kapitolu ve studiu
dobrovolnictví, které je důleţité se věnovat.
Obrázek č. 1: Vstup dobrovolnické činnosti do ţivotních drah dobrovolníků
244
Nerovnosti na poli dobrovolnictví
Jak bylo uvedeno výše, osoby s postiţením jsou velmi často znevýhodňovány v oblasti
finančně ohodnocené práce. Zároveň bylo poukázáno na aspekt, ţe dobrovolnictví v ţivotě
osoby s postiţením hraje velmi důleţitou úlohu. Následující kapitola se snaţí popsat
nerovnosti, které vyvstávají u dobrovolníků z řad osob s postiţením. Zaměřuje se na popsání
úskalí, se kterými se dobrovolníci v minulosti setkali. Nerovnosti jsou shrnuty do třech oblastí
– nerovnosti, které se objevili v době přijímání osoby s postiţením do dobrovolnické činnosti,
nerovnosti, které jsou přítomny v průběhu zaškolování osob s postiţením do dobrovolnické
činnosti a v neposlední řadě nerovnosti, které se objevují při výkonu dobrovolnické činnosti.
Nerovnosti v době přijetí osoby s postiţením do dobrovolnické činnosti
Nejvýraznější nerovnost pociťují zájemci o dobrovolnickou činnost v situaci, kdy
přijímací pracovník nerozumí nebo nezná konkrétní typ postiţení, se kterým zájemce o
dobrovolnickou činnost přichází. Velmi často jsou popisovány předsudky o daném typu
postiţení ze strany přijímacího pracovníka.
„Lidé si myslí, ţe kdyţ mám problém se zrakem, tak jsem nesamostatná.
Zaţila jsem to i u pohovoru na dobrovolníka – a slečno, vy zvládnete dojet na
místo setkání sama?. Přijde mi to aţ komické. Vţdyť i na ten pohovor jsem přišla
sama.―DZ11
245
„Lidé mají pocit, ţe kdyţ jsem na vozíku a mám divně zkroucené ruce, tak
jsem automaticky blbá, kdyţ to tak řeknu. Zaţila jsem to paradoxně i tady, při
přijímacím pohovoru.―DZ06
Další významnou nerovností, se kterou se zájemci o dobrovolnickou činnost setkávají,
jsou obavy organizace z toho, jak bude organizace vnímána poté, co přijmou do svých řad
dobrovolníka s postiţením.
„V té organizaci byli všichni takoví nastrojení. Neříkám, ţe to je špatně, ale
moţná to byl obrázek toho, na čem si zakládají. Na vnějším zjevu. No, a teď jsem
tam přišla já, na který je postiţení vidět a chtěla jsem s nimi spolupracovat. No,
nedohodli jsme se.―DZ04
„Kdyţ to řeknu upřímně, tak jsem se bála toho, co na dobrovolníka
s postiţením řeknou ostatní dobrovolníci a hlavně, co na to řeknou klienti.―PNO2
Jako další problém, který se objevuje v přijímání dobrovolníka z řad osob
s postiţením, se objevuje ve výběru dobrovolnické aktivity. Tento prvek, který je popisován,
jak respondenty, tak pracovníky v neziskových organizacích, se zdá být dán ve většině
případů oboustranným nepochopením a nevede k nerovnostem, které by osoby s postiţením
pociťovaly negativně ve vztahu k jejich postiţení.
„No, byla jsem na pohovoru v jedné organizaci. Šla jsem tam, protoţe se mi
myšlenka té organizace líbila. Kdyţ jsem tam ale přišla, tak bylo jasné, ţe tu práci
nebudu moct dělat. Bylo by to nad moje síly a moţnosti… přiznám se, ţe jsem
v emailu nenapsala, ţe mám nějaké limity, takţe se nemám čemu divit…
S koordinátorkou jsem ale i teď v kontaktu, kdyby se něco objevilo… něco co bych
dělat mohla.―DZ05
Nerovnosti v prŧběhu školení dobrovolníkŧ
Zajímavé informace vyvstali také v oblasti školení dobrovolníků. Z realizovaných
rozhovorů absolvoval školení pro dobrovolnickou činnost pouze jeden dobrovolník z dvaceti.
246
Tento jev můţe ukazovat na řadu příčin, a to od niţšího důrazu na školení dobrovolníků
v organizaci obecně, aţ po vyloučení dobrovolníka s postiţením ze školení.
„No, já vím, ţe nějaké školení dobrovolníci měli, ale já jsem na ţádném
nebyla a ani mě na to nezvali. Popravdě mi to ani nechybí.― DZ17
„Školení? To tady asi není. Nebo nevím o tom.― DZ03
„Víte co, já zaškolení nepotřebovala. Pracuji s lidmi, kteří mají stejné
postiţení, jako já. Tak co bych se o sobě učila… ostatní dobrovolníci asi něco
měli, nějaké základy nebo co. Moc o tom nevím.― DZ09
Vzhledem k nízké účasti dobrovolníků na školení, je nutné tento aspekt podrobit
dalšímu zkoumání a definovat, zda se jedná o nerovnost u osob s postiţením nebo není
školení dobrovolníků v neziskových organizacích v České republice vnímáno, jako důleţité
pro vykonávání dobrovolnické činnosti.
Nerovnosti v prŧběhu vykonávání dobrovolnické činnosti
Dobrovolníci z řad osob s postiţením zaznamenávají nerovnosti i v průběhu
vykonávání dobrovolnické činnosti. Tyto nerovnosti se objevují zejména na základě
primárního postiţení, tedy na základě povahy postiţení.
„Limitem je moje únava. Pouze má únava.―DZ11
„Já moc problémů nevidím. I kdyţ… kdyţ to vezmu komplexně, tak já
poměrně dobře odezírám a rozumím, ale kdyţ začnou mluvit rychle a ještě k tomu
víc lidí najednou, tak se ztrácím.― DM20
Rozdíly se také ukazují v případě, kdy dobrovolník vykonává dobrovolnickou činnost
ve prospěch jiné cílové skupiny, neţ je jeho vlastní postiţení. Avšak po všech výše uvedených
nerovnostech se ukazuje, ţe v době, kdy je člověk s postiţením zapojen do dobrovolnické
činnosti, většina nerovností odpadá a zůstává člověk, který v rámci svých moţností přispívá
společnosti.
247
„No, ty babičky si na mě museli zvyknout. To je fakt. Chvilku jim to trvalo,
bály se, ţe mi třeba můţou ublíţit a tak, ale po čase si na mě zvykly a teď uţ mě
berou, jako ostatní dobrovolníky.― DZ01
Závěr
Člověk s postiţením je v současné společnosti i přes četné snahy ze strany
mezinárodních, vládních a neziskových organizací stále v mnoha ohledech znevýhodňován.
Člověk s postiţením je stále společností vnímán, jako předmět podpory, nikoliv, jako osoba,
která můţe poskytnout čas a energii ve prospěch společnosti. Toto podhodnocení lidského
kapitálu neguje schopnosti lidí, kteří spadají do této specifické skupiny osob. Předloţený
příspěvek v tomto ohledu informuje o skutečnosti, ţe osoby s postiţením se zapojují do
dobrovolnické činnosti. Zároveň v souvislosti se zaměřením publikace poukazuje na
souvislosti, které se váţí k problematice znevýhodnění osob s postiţením ve společnosti, a
které silně ovlivňují dobrovolnickou činnost. Jako jeden z hlavních hybatelů dobrovolnické
činnosti osob s postiţením se na základě realizovaných rozhovorů objevuje sociální
znevýhodnění na trhu práce, resp. přítomnost nebo nepřítomnost zaměstnání u samotných
dobrovolníků. Na základě prozatímních výsledků výzkumu se objevily dva zásadní rozdíly
v dobrovolnické činnosti (a to jak v přístupu dobrovolníků k dobrovolnické činnosti, tak v
zaměření a intenzitě vykonávání dobrovolnické činnosti) u dobrovolníků z řad osob
s postiţením. Jedná se právě o přítomnost a nepřítomnost zaměstnání v době vykonávání
dobrovolnické činnosti. Osoby, které vykonávají dobrovolnickou činnost i přes své postiţení,
a zároveň mají stálé zaměstnání, nevykazují výrazné odlišnosti vůči ostatním dobrovolníkům
v organizacích. Tito dobrovolníci pohlíţejí na svou dobrovolnickou činnost, jako na vlastní
příspěvek do společnosti, resp. shodně podporují myšlenku, ţe kaţdý člověk by měl nějakým
způsobem přispívat společnosti. Oproti tomu osoby s postiţením, které nemají zaměstnání a
vykonávají dobrovolnickou činnost, vnímají dobrovolnictví jako náhraţku „běţného―
zaměstnání a v rozhovorech se opakovaně vrací k problematice hledání zaměstnání. V obou
případech se však ukazuje, ţe osoby s postiţením jsou schopny a ochotny angaţovat se ve
prospěch společnosti. Je jen otázkou, zda ona prospěšnost společnosti je nebo není finančně
ohodnocena. Primární ovšem je, aby všem osobám byla otevřena moţnost být prospěšný.
Osoby, které mají zdravotní znevýhodnění je v České republice více neţ 460. tisíc a bylo by
proto nevhodné pro samotnou českou společnost nevyuţít potenciál, který se v této skupině
248
skrývá. Nejen z tohoto důvodu, ale i z důvodu prosté humanity, je důleţité hledat cesty, jak
osobám i přes jejich znevýhodnění, umoţnit aktivní účast na společenském dění.
Anheier,H., K. (2005). Nonprofit Organizations. Theory, Management, Policy. London, New
York: Routledge.
Ccaan, R. A., Handy F., Brudney, J. L., Ascoli, U. (2000). Public Perception of "Who is a
Volunteer": An Examination of the Net-cost Approach from a Cross-Cultural Perspective,
Voluntas 11(1) University of Pennsylvania.
Cnaan, R. A., Handy F., Wadsworth, M. (1996). Defining Who Is Volunteer, Nonprofit and
Voluntary Sector Quartely 25.
Frič, P. Pospíšilová, T. (2010). Vzorce a hodnoty dobrovolnictví v české společnosti na
počátku 21. Století; Praha.
Haski-Leventhal, D. (2009). Altruism and Volunteerism: The perceptions of altruism in four
disciplines and their impacton the study of volunteerism; Journal for the Theory of Social
Behaviour, 39:30021-8308 .
Pospíšilová, T. (2010). Dobrovolnictví v kontextu ţivotní dráhy dobrovolníků, Lidé města,
10, Praha, FHS UK.
Powell, W. (1987). The Nonprofit Sector: A Research Handbook. New Haven, Conn.: Yale
University Press.
Renotierová, M, Ludíková, L. (2006). Speciální pedagogika; Univerzita Palackého
v Olomouci, Olomouc.
Taylor, R. (2010). Third Sector Research. New York and Dordrecht: Springer.
Tošner, J., Sozanská, O. (2002.) Dobrovolnictví a metodika práce s nimi v organizacích,
Hestia, Portál, Praha.
Wilson, J. (2000). Volunteering, Annual Review of Sociology, číslo 26
249
CESTA ZO ŠKOLY DO KOMUNITY1
Estera Kövérová
Abstrakt:
Vo svojom článku sa zameriavam na mladých ľudí pochádzajúcich
z marginalizovaných rómskych komunít, ktorí boli úspešní v stredoškolskom
vzdelávaní. Väčšina mladých ľudí z vylúčeného rómskeho prostredia nie je
úspešná v systéme školského vzdelávania, stretáva sa tu s mnoţstvom problémov.
Vo výskume zisťujem v akom smere sú schopní pozitívny devianti prekonať
problémy školovania, zatiaľ čo iný, z tej istej komunity, toho schopní nie sú,
pričom zvaţujem fakt či všetci majú rovnaký prístup ku zdrojom. Snaţím sa tieţ
analyzovať fungovanie školy ako pozitívne deviantného systému a zistiť ako
môţe škola napomôcť mladým ľuďom z marginalizovaných rómskych komunít
prekonať problémy spojené s formálnym vzdelávaním.
Abstract: My research is focused on the school success of young people from marginalized
Roma communities. The majority of young people from marginalized Roma
communities do not succeed in high school. They have to struggle with a lot of
problems related to formal education. Nevertheless some of them are able to do
so. Therefore the main aim of my research is to identify the context of successful
students from marginalized Roma communities. I would like to discover, in what
way positive deviants, are able to overcome the problems of schooling, while
other from the community are not, considering the fact, that all of them have
access to the same resources. Then I try to analyse school as a positive deviant
system and try to find out, how school can help young people from marginalized
Roma communities to overcome problems connected with formal education.
Úvod
Ţiaci a ţiačky pochádzajúci z marginalizovaných rómskych komunít čelia v systéme
formálneho vzdelávania
mnoţstvu problémov.
Sú nimi napríklad jazyková, kultúrna a
sociálna bariéra, predsudky a diskriminácia zo strany učiteľov/čiek, spoluţiakov/čiek a ich
rodičov, autoritársky a discpilinačný prístup učiteľov/iek,
nedostatočná predškolská
zaškolenosť tohto typu ţiakov/čok, segregácia do „rómskych― škôl a tried, ktoré sú častokrát
niţšej kvality, nedostatočná komunikácia rodiny a školy, skoré rodičovstvá, absencia slabých
sociálnych väzieb, nedostatok priestoru na bezpečné a rozvíjajúce trávenie voľného času
a robenie si domácich úloh. Neschopnosť riešiť tieto problémy má za následok predčasné
vypadávanie zo systému vzdelávania.
1
Tento výskum bol realizovaný vďaka podpore VEGA. Registračné čílso projektu: 2/0015/12
250
Vo svojom výskume sa snaţím nájsť úspešných Rómov a úspešné Rómky
z marginalizovaných rómskych komunít. Pokúšam sa odpovedať na otázku: Ako dokázali
prekonať tieto problémy spojené so vzdelávaním? Pomáha im v tom stredná škola, ktorú
navštevujú?
Konceptuálne východiská
Teraz by som rada v krátkosti povedala niečo o teoretických východiskách mojej
práce. Na problematiku školy a školského systému vo vzťahu k marginalizovaným skupinám
sa pozerám cez prizmu Foucaultovej (2004) koncepcie disciplinácie a kontroly. Škola je pre
mňa disciplinujúca aţ asimilačná inštitúcia neschopná pracovať s inakosťou.
Škola má skryte za úlohu produkovať všeobecného, uniformného, „väčšinového―
ţiaka, tak aby sa čo najlepšie zaradil do majoritnej spoločnosti a pracovného procesu
(Krieglerová, Gaţovičová 2012).
Foucault (tamtieţ)
píše, ţe disciplinačná moc preniká celou spoločnosťou.
V porovnaní s majestátnou mocou suveréna tak okázalo, viditeľne demonštrovanou a krutou,
táto moc preniká nenápadne celým spoločenským telesom a je preto oveľa efektívnejšia. Je
potrebné vynaloţenie menšieho mnoţstva námahy, pričom je dosahovaný väčší efekt. V škole
sa učitelia snaţia disciplinovať svojich ţiakov/čky, vyţadujú od nich uniformné správanie
zodpovedajúce predpisom, snaţia sa z nich spraviť poslušné indivíduá nijak nevybočujúce
z ustáleného poriadku. Argumentom je, ako som uţ vyššie spomínala, efektívne začlenenie
sa do spoločnosti. Toto je cieľom výchovno-vzdelávacieho systému „výchovne pôsobiť―.
Takto sa disciplinačná moc spoločnosti pokúša cez svoju predĺţenú ruku, ktorou je škola,
nenápadne kontrolovať negatívne spoločenské fenomény. Pričom negatívne je čokoľvek čo
vybočuje z vopred definovaného rámca. Nie je tu priestor pre inakosť, ak sa aj nejaká inakosť
objaví škola vyuţije svoj disciplinačný mechanizmus, aby si s touto inakosťou „poradila―.
Tvrdím, ţe etnicita nie je len vlastnosťou indivíduí, ale je najmä vlastnosťou štruktúr,
štruktúr ako napríklad školský systém (niečo podobné tvrdí Michalitsch (2010) o rode
a ekonomických štruktúrach). „Naša― škola je „bielou― školou. Jej prostredie je prostredím
majoritnej spoločnosti – funguje na základe noriem a hodnôt väčšiny, reprodukuje normy
a hodnoty vládnucej sociálnej skupiny. Ako náhle do tohto vopred zadefinovaného rámca
prichádza dieťa, ktoré dostatočne dobre nechápe spoločenský kontext majority, pretoţe
251
vyrástlo v úplne inom kultúrnom kontexte je ostrakizované a vylučované. Škola sa ho snaţí
prostredníctvom svojich disciplinačných mechanizmov naprávať, tak aby zodpovedalo obrazu
„všeobecného― alebo „väčšinového― ţiaka.
Toto je obraz školy ako ju poznáme ešte zo ţiackych lavíc. Je škola kde sú úspešní
mladí ľudia z marginalizovaných rómskych komunít
iná?
Narúšajú školy kde študujú
Rómovia a Rómky z ťaţkých podmienok tento obraz? Súvisí narušenie tejto predstavy školy
s vytvorením školského prostredia, ktoré umoţňuje úspešne fungovať chlapcom a dievčatám
z marginalizovaných rómskych komunít?
Metodologické východiská
Vo svojom výskume pouţívam ako metodologické východisko prístup pozitívnej
deviácie (Singhal, Dura, 2009, Pascale, Sternin, Sternin, 2010, Singhal, Bruscell, Lindberg,
2010) . Je to na kladoch zaloţený prístup k sociálnej zmene. Tento koncept umoţňuje
komunitám, aby objavili múdrosť, ktorá sa v nich nachádza – bez pouţitia externých zdrojov.
Na základe poznatkov, ktoré uţ majú, riešia problémy, ktoré ich trápia. Koncepcia pozitívnej
deviácie a ľudia, ktorí ju pouţívajú sú presvedčení, ţe v kaţdej komunite existujú indivíduá,
ktoré pouţívajú také stratégie konania, ţe dokáţu za prístupu k tým istým zdrojom riešiť
problémy, ktoré ostatní riešiť nedokáţu. Cieľom tohto prístupu je takýchto jedincov nájsť,
zistiť aké stratégie konania vedú k riešeniu problému a následne toto konanie rozšíriť na
všetkých členov spoločenstva. V našom prípade chápem ako „pozitívnych deviantov/tky―
mladých ľudí z marginalizovaných rómskych komunít ţijúcich v podmienkach segregácie
a chudoby, ktorí sú schopní študovať na strednej škole, alebo boli schopní toto štúdium
ukončiť.
Zároveň sa v mojom výskume snaţím rozšíriť koncept pozitívnej deviácie na
fungovanie systémov. Pre mňa je pozitívne deviantný systém, taký systém (obec, škola,
komunita), ktorý vo svojom vnútri dokáţe riešiť problémy, ktoré ostatné systémy podobného
typu riešiť nedokáţu. Vo svojom výskume chápem ako pozitívne deviantné systémy úspešnú
školu a úspešnú komunitu. Pozitívne deviantná škola je taká, ktorú sú schopní študovať
a ukončiť ţiaci a ţiačky z marginalizovaných rómskych komunít. Úspešnou komunitou mám
na mysli takú komunitu, kde väčšia časť mladých ľudí študuje alebo absolvovala
stredoškolské štúdium končiace minimálne výučným listom.
252
Dve výskumné cesty
Vo svojom výskume som zvolila dve cesty výberu participantov/iek. Prvou cestou je
cesta, o ktorej tu píšem a to je cesta zo školy do komunity. Na základe dotazníkov, ktoré som
v januári 2014 posielala na stredné školy na celom Slovensku, som vybrala dve školy, ktoré
navštevoval najväčší počet mladých ľudí z marginalizovaných rómskych komunít. Dotazníky
boli adresované riaditeľom škôl. V dotazníkoch mali určiť celkový počet študentov
a študentiek, ktorí danú školu navštevovali v uplynulých piatich školských rokoch, zároveň
mali určiť, počet rómskych študentov a študentiek, počet rómskych študentov a študentiek z
marginalizovaných rómskych komunít (MRK) a počet študentov/iek zo sociálne
znevýhodneného prostredia (SZP). Tie dve školy, ktoré zo všetkých oslovených škôl mali
najväčší podiel študentov a študentiek z marginalizovaných rómskych komunít som zaradila
do svojho výskumu – tam som sa potom snaţila týchto ţiakov a ţiačky identifikovať. Prvá
výskumná cesta teda začala na strednej škole a zaviedla ma aţ do komunity odkiaľ participant
pochádzal. Robila som rozhovory s jeho rodičmi, ale aj s riaditeľkou a triednou učiteľkou na
základnej škole. Túto cestu som nazvala „cestou zo školy do komunity―, pričom dôraz bol
kladený na analýzu školského prostredia.
Druhá výskumná cesta smeruje „z komunity do školy―. Participantov a participantky
nachádzam priamo v marginalizovaných rómskych komunitách. Po ich nájdení moje kroky
smerujú na stredné a základné školy, ktoré navštevovali alebo navštevujú.
Výskumná vzorka
V prvom rade by som rada objasnila, kto je cieľovou skupinou môjho výskumu.
V akademických a odborných debatách sa často pouţívajú pojmy ako exklúzia, segregácia,
separácia a marginalizácia bez jasného zadefinovania týchto pojmov. Výskumníci/čy
a odborníci/čky veľakrát hovoria o Rómoch/kach, či rómskych študentoch/kách, ale nie je
jasné o akých Rómov/ky ide. Preto ma počas celého zberu empirických údajov trápila otázka,
kto spadá a kto uţ nie, do cieľovej skupiny môjho výskumu.
Je preto veľmi dôleţité zadefinovať si jednotlivé pojmy. Segregáciou mám na mysli
priestorovú segregáciu, kedy je komunita, z ktorej pochádzajú participanti určitým spôsobom
priestorovo oddelená od majority, je umiestnená v presne vymedzenej časti dediny, alebo
mesta, alebo dokonca za dedinou alebo za mestom. Pričom segregáciu v meste niektorí
253
autori/ky nazývajú aj separáciou – ide o mestské getá alebo slamy. Podľa definície (Popper,
Bianch, Lukšík, Shegy 2006) segregácia je nútené zostávanie vo vlastnej kultúre alebo
izolácia zapríčinená
vládnucou spoločnosťou. Separácia je zachovávanie vlastných
kultúrnych špecifík, ale odmietanie kultúrnych prvkov vládnucej spoločnosti.
Pri
marginalizácii sociálna skupina odmieta prvky vládnucej spoločnosti, ale ani si nezachováva
vlastné kultúrne špecifiká. Exklúzia je stav kedy vládnuca spoločnosť odmieta kultúrne prvky
subkultúry a zároveň odmieta, aby si subkultúra zachovala svoje vlastné špecifiká.
Toto vyjasňovanie pojmov a konštrukcia teoretického rámca je pre mňa v konfrontácii
s empirickými dátami tým čo nazývam „konštruovaním výskumnej vzorky―. Počas svojho
výskumu som sa stretla s štyrmi typmi participantov a participantiek. V prvom rade to boli
mladí ľudia rómskeho pôvodu, ktorých moţno nazvať, ţe sú integrovaní do majoritnej
spoločnosti. Neţili v segregovaných častiach dedín alebo miest, ich susedia boli príslušníci
majoritnej populácie. Títo mladí ľudia mohli byť chudobní, alebo bohatí. Ďalšou skupinou
boli mladí ľudia zo sociálne znevýhodneného prostredia z nerómskej populácie. Treťou
skupinou boli Rómovia a Rómky, ktorí ţili segregovane v určitej dedine, kde bola prevaţná
väčšina rómskej populácie. Takéto dediny, kde rómska populácia prevaţovala nad populáciou
neRómov sa nazývali „rómskymi dedinami―. Títo mladí ľudia ţili síce oddelene od majoritnej
populácie, ale vyrastali v podmienkach materiálneho zabezpečenia, boli z bohatších rodín, ich
ţivotný štýl bol podobný ţivotnému štýlu majoritnej populácie. A nakoniec to boli mladí
ľudia rómskeho pôvodu zo segregovaného prostredia, ktorí ţijú oddelene od majoritnej
populácie v podmienkach chudoby. Ţijú v separovaných častiach miest, alebo v oddelených
častiach dedín, či v osadách. Táto skupina mladých ľudí ma zaujímala najviac. Na začiatku
môjho výskumu som musela spraviť rozhodnutie, a určiť ktorá z týchto štyroch skupín bude
mojou cieľovou skupinou. Pre uskutočnenie tohto rozhodnutia som si musela poloţiť
niekoľko otázok. Kto je pre mňa „pozitívnym deviantom―? Chcem sa zaoberať vzdelávaním
v súvislosti so segregáciou, rómskosťou alebo chudobou?
Odpoveďami na tieto otázky som dospela k rozhodnutiu. „Pozitívny deviant― je pre
mňa mladý človek, ktorý aj napriek ťaţkým podmienkam, v ktorých vyrastá bol schopný
študovať alebo ukončiť strednú školu. Bol v systéme vzdelávania úspešný. Zo štyroch vyššie
spomínaných
skupín to mali
najťaţšie Rómovia a Rómky ţijúci/e segregovane
v podmienkach chudoby. Mladý človek z tejto skupiny čelí vo svojom ţivote viacnásobnému
vylúčeniu – po prvé preto, ţe je Rómom/kou, po druhé preto, ţe ţije v chudobe, čiţe nemá
dostatočné finančné prostriedky na štúdium a zároveň je aj priestorovo vylúčený. Vo svojom
254
výskume sa chcem zaoberať všetkými troma vyššie uvedenými faktormi (rómskosť, chudoba,
priestorové vylúčenie), ako intervenujú do vzdelávacej kariéry mladých ľudí. Kritériami pre
výber participantov/iek do výskumnej vzorky je teda prítomnosť priestorovej segregácie,
rómskosť a podmienky chudoby. Ako podmienky chudoby som si zadefinovala, ţe aspoň
jeden z rodičov je nezamestnaný alebo na materskej dovolenke, iba jeden z rodičov má
ukončené stredoškolské vzdelanie bez maturity, druhý rodič má ukončenú základnú školu
a participant alebo participantka je viac ako zo štyroch detí. Takto chcem do hĺbky preskúmať
mechanizmus a procesy segregácie.
Pri prvej výskumnej ceste som svoj výskum začala na dvoch stredných školách na
východe Slovenska, kde som sa prostredníctvom rozhovorov s učiteľmi/kami snaţila
analyzovať diskurz o ţiakoch a ţiačkach z marginalizovaných rómskych komunít. Výskumnú
vzorku tvorilo dvanásť učiteľov/iek, jeden riaditeľ a jedna riaditeľka. Deväť rozhovorov som
realizovala na strednej zdravotníckej škole a päť na strednej odbornej škole obchodu a sluţieb
– študenti tu mohli študovať odbory ako obchodná akadémia, manaţment regionálneho
cestovného ruchu, podnikanie v remeslách a sluţbách, spoločné stravovanie, kuchár,
autoopravár – mechanik, technické sluţby v autoservise. Na zdravotníckej škole, bolo menšie
percento rómskych ţiakov a ţiačiek ako na strednej odbornej škole, čo bolo zrejme spôsobené
najmä polohou – stredná odborná škola bola viac na východe Slovenska. Taktieţ tu bol menší
podiel študentov a študentiek zo sociálne znevýhodneného prostredia.
Školy som do
výskumu zaradila a povaţovala som ich za pozitívne deviantné systémy.
Pri dôkladnom preskúmaní oboch škôl som objavila iba jedného mladého človeka,
ktorý spĺňal všetky moje kritéria – ţil v podmienkach segregácie a chudoby. Obaja rodičia
boli nezamestnaní, iba jeden rodič mal ukončené stredoškolské vzdelanie (výučný list).
Chlapec bol zo siedmych detí2. Výskumnú vzorku tvorili teda aj rozhovory s chlapom, jeho
rodičmi, s jeho učiteľkou a riaditeľkou na základnej škole.
Tento fakt poukazuje na to, ţe stredné školy sú vzdialené od komunity a od ţivota
jednotlivých ţiakov a ţiačok, ide o spádové školy, kam dochádzajú ţiaci a ţiačky z okolitých
obcí. Školy teda dostatočne nepoznajú ţivotné podmienky jednotlivých študentov/iek. Išlo o
študenta strednej zdravotníckej školy. Na strednej odbornej škole obchodu a sluţieb som
nachádzala ţiakov a ţiačky, ktorí spĺňali moje kritérium segregácie, ale nespĺňali moje
2
Aby participant/ka spĺňal/a moje kritériá chudoby musel byť minimálne jeden z rodičov nezamestnaný, iba
jeden z rodičov mohol mať strednú školu a participant/ka musel/a byť minimálne zo štyroch detí.
255
kritérium chudoby. Boli teda zo segregovaného prostredia, ţili oddelení od majoritnej časti
populácie, ale po materiálnej stránke sa nedá povedať, ţe ţili v podmienkach chudoby aj keď
obaja rodičia boli nezamestnaní – ich spôsob ţivota bol podľa rozprávania podobní spôsobu
ţivota majoritnej časti populácie – mali svoje domčeky, obrábali svoje pozemky... Po
materiálnej stránke sa vybavenie domácností podobalo tomu majoritnému (televízor, DVD
prehrávač, auto).
Boli to mladí ľudia z tzv. „rómskych dedín―, väčšina z nich ţila
v pestúnskej starostlivosti v rómskych rodinách. Tieto komunity sa spôsobom ţivota svojich
obyvateľov javia ako pozitívne deviantné systémy, bolo by preto zaujímavé pozrieť sa bliţšie
a analyzovať fungovanie samotných týchto komunít a mladých ľudí, ktorí z nich pochádzajú.
Cieľom mojej analýzy v tejto časti článku je preskúmať fungovanie dvoch stredných
škôl, ktoré umoţnili mladým
ľuďom z marginalizovaných rómskych komunít, aby boli
úspešní.
Výskumný problém a výskumné otázky.
Pri analýze fungovania stredných škôl ako pozitívne deviantných systémov ma
zaujímali najmä odpovede na dve otázky. Prvá otázka je – „Čím sú tieto školy iné?― –
inakosťou myslím inakosť v obsahu, formách a metódach vzdelávania, či v prístupe a spôsobe
hovorenia o ţiakoch a ţiačkach z marginalizovaných rómskych komunít. Zároveň som sa
snaţila v konfrontácii s dátami odpovedať na otázku – „Ako pomáhajú úspešné školy, alebo
školy ako pozitívne deviantné systémy, študentom a študentkám z marginalizovaných
rómskych komunít prekonať problémy spojené so školským vzdelávaním?―
Z analýzy rozhovorov s participantkami a participantmi mi vyplynuli ešte
tieto
otázky, na ktoré som sa snaţila odpovedať na základe získaných údajov. Boli to otázky ako:

Sú tieto školy disciplinačnými, či dokonca asimilačnými systémami?

Aký je postoj učiteľov/iek k ţiakom a ţiačkam z marginalizovaných rómskych
komunít?

Berú
učitelia/ky
do
úvahy
ťaţké
z marginalizovaných rómskych komunít?
256
ţivotné
podmienky
ţiakov
a ţiačok

Uvedomujú
si
učitelia
a učiteľky
neľahké
postavenie
mladých
ľudí
z marginalizovaných rómskych komunít na trhu práce?

Ako tieto školy motivujú mladých ľudí z marginalizovaných rómskych komunít
pokračovať na strednej škole, alebo dokončiť strednú školu?

Ako školy motivujú rodičov k spolupráci?

Ako školy umoţňujú študentom a študentkám z marginalizovaných rómskych komunít
prekonať problém nedostatočnej domácej prípravy?

Dokáţu sa úspešné školy vyhýbať interetnickým konfliktom?

Ako školy riešia problém skorých rodičovstiev ţiakov a ţiačok z marginalizovaných
rómskych komunít?

Ako školy umoţňujú ţiakom a ţiačkam z marginalizovaných rómskych komunít
prekonať problém absencie slabých sociálnych väzieb?

Ako školy umoţňujú študentom a študentkám z marginalizovaných rómskych komunít
prekonať problém s nemoţnosťou tráviť voľný čas tak, aby rozvíjali zručnosti
potrebné v škole alebo v práci?
Výskumné zistenia
Získané dáta som sa rozhodla analyzovať cez šesť kategórií. Po prvé je to kategória
disciplinovania ţiakov a ţiačok. Po druhé je to spôsob akým o ţiakoch a ţiačkach rómskeho
pôvodu učitelia a učiteľky hovoria, po tretie je to, otázka či prihliadajú na ťaţké ţivotné
podmienky ţiakov a ţiačok z marginalizovaných rómskych komunít, po štvrté je to, či si
uvedomujú ich neľahké postavenie na trhu práce. Piata kategória sa týka toho ako škola
pomáha ţiakom a ţiačkam z marginalizovaných rómskych komunít prekonať problémy
spojené s formálnym vzdelávaním. Problémy ako demotivácia k štúdiu, nedostatočná
spolupráca rodiny a školy, nedostatočná domáca príprava, interetnické konflikty, skoré
rodičovstvá, absencia slabých sociálnych väzieb s majoritou, nemoţnosť tráviť voľný čas, tak
aby rozvíjali schopnosti potrebné v škole alebo v práci. Šiesta kategória sa zameriava na to
aké individuálne stratégie a praktiky napomohli konkrétnemu ţiakovi byť úspešný.
K úspešnosti vedie prekonanie problémov ako nedostatočná predškolská zaškolenosť,
257
materinským jazykom nie je slovenčina, nedostatočná domáca príprava,
nedostatočná
komunikácia rodiny a školy, absencia slabých sociálnych väzieb, príliš benevolentný alebo
príliš autoritatívny výchovný štýl, nevedenie detí k samostatnosti.
Škola ako disciplinačný alebo asimilačný systém (Foucault, 2004).
Zistila som, ţe v oboch školách sa učitelia snaţia disciplinovať svojich ţiakov/čky.
Chápu ţiakov/čky ako bytosti, ktoré je potrebné neustále kontrolovať - kontrolujú to ako sa
učia a to ako sa správajú. Pričom je od nich vyţadované uniformné správanie a výkony na
hodinách, ktoré sa podriaďujú presne určeným pravidlám. Špecifickosť a inakosť jednotlivých
ţiakov a ţiačok sa chápe ako niečo rušivé, stanovovanie odlišných podmienok, či kritérií ako
niečo neprípustné. Málo z nich povaţuje študentov a študentky za aktívnych a zodpovedných
samých za seba. Určitá časť školskej hodiny je venovaná disciplinovaniu.
Napríklad
jedna
učiteľka
hovorí
„...tým
výchovným
pôsobením
a vyţadovaním disciplíny na hodinách si postupne zvyknú, ţe takýmto správaním
tu nič nedosiahnu, takţe v priebehu nejakých prvých mesiacov, sa to pekne ustáli
a oni prestanú vyuţívať takéto nejaké tvorenie sily...―(RU7F)
Jeden učiteľ porovnáva správanie ţiakov/čok v minulosti a v prítomnosti:
„Ţiaci nie sú schopní, nie sú ochotní rešpektovať autoritu, to je vplyv demokracie,
dneska autorita je nulová...― (SU1M) .
Učiteľ popisuje učenie ako vojnu – ako hru kto z koho: „Treba si u nich
udrţať rešpekt, lebo oni vycítia občasný strach.― (SU4M).
V prehovore ďalšieho učiteľa jasne vidieť vzťah medzi disciplinačnou
funkciou školy a spoločnosti, hovorí o tom ako motivuje ţiakov/čky k učeniu:
„Keď sa budú zle správať a naučia
sa zle správať, tak budú odsúvaní
všade.― (RU8M) Kde sa vlastne pod hrozbou ostrakizmu, či marginalizácie, snaţí
reprodukovať správanie podľa pravidiel majoritnej spoločnosti.
Ďalším dôkazom školy ako disciplinačného systému, je fakt, ţe učitelia a učiteľky
oceňujú niţšie sebavedomie rómskych ţiakov a ţiačok, berú ho ako výhodu, tvrdia, ţe sa im
258
s takým typom ţiakov/čok lepšie pracuje – aj keď táto práca má zas iné obmedzenia (o tom
porozprávam niţšie v časti postoje učiteľov/iek k rómskym ţiakom/čkám).
Jeden učiteľ hovorí, ţe „sa mu dobre spolupracovalo s Rómkami― a ako
jedno z vysvetlení uvádza, ţe „boli úctivejšie, lebo boli utláčané, predpokladali
reakciu od pacientov, báli sa ţe ich odmietnu, neboli sebavedomé― (RU9M).
Vzhľadom na to, ţe fungovanie školy je obrazom fungovania majoritnej spoločnosti
a stredná škola je tzv. „bielou― školou, reprodukujú sa v nej hodnoty a kultúra majoritnej
spoločnosti. Pokiaľ teda tvrdím, ţe škola a aj tá škola, v ktorej majú moţnosť byť úspešní
Rómovi a Rómky z tých najťaţších podmienok, je disciplinačným systémom, tak tvrdím, ţe
sa snaţí prostredníctvom disciplinácie a kontroly a prostriedkami vytvárania „všeobecného
a univerzálneho ţiaka― násilne vtláčať kaţdému jednotlivcovi, ktorý ju navštevuje hodnoty a
normy majoritnej
kultúry. Je tak zároveň
aj prostriedkom asimilácie a má okrem
disciplinačnej funkcie aj funkciu asimilačnú. Je dôleţité, aby z nej vyšli ţiaci/čky „dobre
integrovaní―, inak povedané aby nevyčnievali z radu, aby boli bez kultúrnych špecifík, ktoré
si z domu priniesli – a teraz nemám na mysli rómsku kultúru, ale jednoducho ţivotné
prostredie odlišné od toho majoritného.
Učitelia pripisujú ţiakom a ţiačkami určité charakteristiky len preto, ţe sú
Rómovia/ky.
Pri mojom výskume ma zaujímalo, aký majú učitelia/ľky postoj k tomuto typu
ţiakov/čok. Na jednej strane učitelia na otázky odlišnosti, veľmi jednoznačne a spoločensky
prijateľne odpovedajú, ţe oni neodlišujú rómskych a majoritných študentov a študentky. Na
druhej strane je však v prehovoroch počuteľné, ţe učitelia a učiteľky prisudzujú rómskym
ţiakom a ţiačkam vlastnosti – či uţ pozitívne alebo negatívne, ktoré majú preto, ţe sú
Rómovia/ky.
Často hovoria o tom, ţe mladí ľudia rómskeho pôvodu sú ovládaní inštinktmi,
otvorení, hluční, impulzívni, emocionálni, majú slabšiu hygienu, ťaţšie sa sústredia,
nerozumejú niektorým slovám. Na strednej zdravotníckej škole s niţším percentom Rómov
prisudzovali ţiakom a ţiačkam z rómskeho prostredia niţšie sebavedomie, čo chápali ako
výhodu. Naopak na strednej odbornej škole s vyšším percentom rómskych ţiakov a ţiačok
259
o nich hovorili ako o tých, ktorí nepoznajú svoje povinnosti ale iba práva sú drzí a majú
prehnané sebavedomie. Ďalej sú podľa učiteľov a učiteliek Rómovia a Rómky empatickejší,
radi sa zdruţujú, neodmietajú zdravotnícke výkony, ktoré sa majoritným ţiakom/čkam môţu
hnusiť a majú v úcte starších. Na základe týchto vlastností sú podľa učiteľov/iek Rómovia
a Rómky predurčené na prácu v zdravotníctve alebo v domovoch dôchodcov. Zároveň
učitelia/ky hovorili v súvislosti s rómskymi ţiakmi a ţiačkami o prítomnosti väčšieho
mnoţstva negatívnych školských javov ako napríklad záškoláctvo a zlý prospech. Aj keď
druhá časť učiteľov/iek tvrdila, ţe v tom medzi minoritnými a majoritnými študentmi
a študentkami nie je rozdiel. Veľakrát sa stávalo, ţe na priamu otázku o rozdiele medzi
majoritnými a minoritnými ţiakmi a ţiačkami odpovedali, „ţe nerozlišujú―, či „nerozdeľujú―,
alebo „ţiaden rozdiel nevidia―. Potom však v rozhovore vyplynulo, ţe sú určité vlastnosti,
ktoré im pripisujú na rozdiel od nerómov/iek. Len máloktorí boli konzistentne
nediskriminační. Pričom vlastnosti boli pozitívne aj negatívne.
Tu uvádzam niekoľko
príkladov pozitívnych aj negatívnych stereotypov.
„Taký citlivejší voči tej chorobe. Tá mentalita to robí – nie sú uzavretí, ale
sú otvorenejší, pre to ochorenie, niektorí lepšie vedia súcitiť aj v nemocnici aj
tuto.― (RU8M)
„Je
na
nich
potrebná
obrovská
trpezlivosť,
sú
veľmi
temperamentní...― (RU1F)
„....ďalšia vec vyplýva z ich intelektu, alebo sociálneho zázemia, s nimi sa
dá iba podobrotky neovládajú povinnosti...―(SU2F)
„Tak napríklad, ten postoj k tej dochádzke do školy. Skrátka oni nemajú
pocit, ţe je to nejaký problém, keď aj trikrát za sebou chýbajú bez nejakého
objektívneho dôvodu.―(RU5F)
„Toto je dôleţité, ţe nevedia sa sústrediť....― (RU4F)
„Moţno je to troška zloţitejšie s tým, ţe čo sa týka disciplíny, niekedy treba
ich umravniť, niekedy treba dať do poriadku disciplínu na hodine a potom
učiť.― (RU9F).
260
„Sú menej prispôsobivejší, niekedy zapoja rómsky jazyk a to je
problematické. My nie sme škola kde by na to boli podmienky.―(SU4M).
Niektorí učitelia nie len, ţe prisudzovali určité charakteristiky Rómom/kam,
pretoţe sú Rómovia a Rómky, ale zároveň naznačovali biologickú determináciu:
„Tá mentalita to robí....― (RU8M) alebo „Ale gény nezabijete...―.
Hygiena bola spomínaná a vo veľkej miere tematizovaná najmä na zdravotníckej
škole, kde je pozitívne oceňovaná hygiena aţ sterilnosť. V tejto súvislosti je zaujímavé, ţe
učitelia/ky dávali často do vizuálneho kontrastu, Rómov/ky a čisté biele oblečenie.
Argumentovali, ţe keď sú takto
čisto v bielom oblečení/é, či uţ v nemocnici alebo na
gastronomických akciách nemá nikto dôvod ich diskriminovať.
Príklad z prehovoru jednej učiteľky: „Toto ani nie, toto ani nie (odpovedá na otázku
diskriminácie spoluţiakmi/čkami na praktickom výcviku), lebo oni musia prejsť tým, ţe si
najskôr ruky umyjú, musia byť v bielom oblečení...―.
Učitelia nebrali pri hodnotení do úvahy ťaţké ţivotné podmienky ţiakov a ţiačok
Škola ako taká – nastavenie systému nebolo ohľaduplné k ťaţším ţivotným
podmienkam ţiakov a ţiačok zo segregovaného prostredia. Pokiaľ tieto ţivotné okolnosti boli
zohľadňované išlo o individuálne snahy konkrétnych učiteľov a učiteliek (4 učiteľky/ia), nie o
nastavenie systému. Tí, ktorí na tieto podmienky neprihliadali argumentovali, ţe tak robia
v mene objektivity. Učiteľ/ka nemôţe byť subjektívny/a a zvýhodňovať určitú skupinu detí
pred ostatnými. Takto chápanú objektivitu stotoţňovali so spravodlivosťou. Pokiaľ berieme
všetkých ţiakov/čky ako rovnakých „nerozlišujeme―, „nerobíme rozdiely― a kladieme na nich
rovnaké evaluačné kritériá, tak sme spravodliví/é.
Táto argumentačná línia ide v intenciách konštruovania všeobecného alebo
univerzálneho ţiaka. Vychádzajúc z odlišných štartovacích pozícií nemôţeme byť rovnakí.
Predstava o rovnakých hodnotiacich kritériách a rovnakých
výkonových a obsahových
štandardoch, ktoré musia spĺňať všetci ţiaci a ţiačky v určitom veku na určitom stupni
vzdelania, potláča inakosť. Znemoţňuje nám vidieť iné ţivotné podmienky kaţdého človeka
vstupujúceho do vzdelávacieho systému.
261
Snaha bola pre učiteľov jediným kritériom úspechu.
Ďalším princípom v rétorike učiteľov a učiteliek bol princíp, ktorí súvisí s tým
predchádzajúcim – princíp meritokracie . Išlo o predstavu, ţe keď sa bude rómsky ţiak alebo
ţiačka zo segregovaného prostredia
snaţiť a preukáţe ţe má poţadované schopnosti a
zručnosti, tak dosiahne svoje ciele a uplatní sa na trhu práce. Učitelia a učiteľky v našom
výskume popierali existenciu akýchkoľvek bariér alebo prekáţok na trhu práce. Len traja
učitelia/ky priznávali, ţe v regióne je vysoká nezamestnanosť a ťaţko si tu nájde prácu
neRóm nie to ešte Róm.
„...závisí to na ambíciách kaţdého študenta―(RU7F).
„...nie nemám s tým skúsenosti (s bariérami a prekáţkami pre Rómov/ky na
trhu práce)... Myslím si, ţe ich zamestnajú― (RU4F).
Pozitívne deviantné stratégie a praktiky
A ako školy ako pozitívne deviantné systémy pomáhajú ţiakom a ţiačkam zo
segregovaného prostredia prekonať problémy spojené so vzdelávaním a umoţnia im tak,
ukončiť strednú školu?

Učitelia pouţívajú individuálny prístup (v zmysle komunikácie tvárou v tvár) a snaţia
sa oceniť kaţdú snahu, aj malý úspech.
„Snaţím sa s nimi rozprávať.― (RU5F)
„...porozprávam sa s nimi, či chcú navštevovať túto školu...― (odpoveď na
otázku: Ako motivujete ţiakov k učeniu?) (RU6F)
„....volím individuálny prístup, ako triedna učiteľka pracujem individuálne
s kaţdým
ţiakom,
rozprávam
s nimi
prečo
dostali
dobrú
alebo
zlú
známku...―(RU7F)

Učitelia nemajú ţiadne špecifické spôsoby ako motivovať rómskych rodičov
k spolupráci, snaţia sa ich iba určitým spôsobom presvedčiť.
262
„....ťaţko povedať (ako motivovať rodičov k učeniu), pokiaľ má rodič
záujem o svoje dieťa, tak nepotrebuje vonkajšiu motiváciu― (RU7F)

Zdravotnícka škola poskytuje doučovacie aktivity počas doobedňajších krúţkov, ale
študenti a študentky ich vo väčšine prípadov nevyuţívajú. Učitelia a učiteľky strednej
odbornej školy riešia problém s nedostatočnou domácou prípravou snahou naučiť
ţiakov a ţiačky všetko potrebné na hodinách
„memorovať s nimi― aby kládli
minimálnu záťaţ na ich domácu prípravu.
Učiteľka zo strednej zdravotníckej školy hovorí„....áno majú (doučovanie),
teraz máme projekt zameraný na doučovanie rómskych detí, potom poobedné
aktivity...―(RU6F)

Majoritní/é a minoritní/é študenti/ky sú vzdelávaní spolu. Učitelia/ky dávajú pozor na
interetnické konflikty a snaţia sa im predchádzať prostredníctvom disciplinácie. Prvá
polovica prvého ročníka je kritická, potom si na seba ţiaci a ţiačky zvyknú a snaţia sa
rešpektovať jeden druhého. Dokonca sa medzi nimi vytvárajú vo výnimočných
prípadoch interetnické priateľstvá – napr. chodia spolu po škole na kofolu. Väčšinou
sa bavia po skupinkách Rómovia/ky a nerómovia/ky. Pokiaľ je v triede Róm/ka
zo segregovaného prostredia sám, tak sa môţe cítiť osamotený a je pre neho zloţité
zapojiť sa medzi rovesníkov.
Učiteľka hovorí:„...majoritná časť triedy ich akceptuje...― (RU2F)
Učiteľ povedal:„...toho jedného, čo je tam sám odsúvajú na okraj, nebavia
sa s ním...―(RU8M)

Ani jedna zo škôl nie je schopná vyriešiť problém skorých rodičovstiev rómskych
študentov a študentiek. Ide najmä o predčasné materstvá. Najmä na zdravotníckej
škole sa stáva, ţe dievčatá po otehotnení a pôrode neodídu zo školy, ale štúdium len
prerušia, potom sa ale uţ do školy nevrátia. Na strednej odbornej škole dôvodom
častokrát nie je to, ţe sa mladý človek stane otcom alebo matkou, ale iba samotný fakt,
ţe sa vydá, alebo oţení. Nazýva sa to „bere chlopa―, „bere ţenu―. Rómovia/ky sa
v tomto regióne oficiálne nevydávajú a neţenia. Mladí ľudia tak vďaka povinnostiam
263
muţa a ţeny, ktoré sú odlišné od povinností slobodného mladého človeka vypadávajú
predčasne zo systému vzdelávania.
Učiteľka hovorí: „....máme veľa prípadov študentiek, ktoré ukončia štúdium,
preto ţe sa stanú matkami...― (RU7F)
Učiteľ hovorí:„...jeden zo študentov uţ nechodí do školy, lebo bere
ţenu...― (SU1M)

Školy vďaka koedukácii prispievajú k interetnickým vzťahom – čiţe k vytváraniu
slabých sociálnych väzieb.
Učiteľka
povedala
o vzťahoch
v triede:„...chodia
spolu
po
škole
von...― (RU2F)

Obe školy ponúkajú širokú paletu voľnočasových popoludňajších aktivít. Tie však
väčšina detí nenavštevuje, vzhľadom na to, ţe sú z ďaleka a do školy musia
dochádzať.
Učiteľka hovorí, ţe „máme mnoţstvo voľnočasových aktivít a školský
parlament organizuje nejaké aktivity tieţ, myslím divadlo― (RU5F).
Učiteľ
hovorí,
ţe
„voľnočasové
aktivity
sú
na
našej
škole
zadarmo....― (RU9F)
Ako sa ukázalo táto cesta hľadania ľudí rómskeho pôvodu z marginalizovaných
rómskych komunít, ktorí sú úspešní v stredoškolskom vzdelávaní nebola aţ taká vydarená.
Zdá sa, ţe tieto dve školy nie sú pozitívne deviantnými systémami, pretoţe ich nenavštevuje
aţ také veľké percento pozitívnych deviantov/iek, tak
ako som si ich zadefinovala na
začiatku výskumu. Na strednej zdravotnej škole som našla dvoch študentov, ktorí čiastočne
zodpovedali mojim kritériám segregácie a chudoby3. Jednou z podmienok bolo aj to, ţe mladý
človek pochádza z mnohodetnej rodiny, čiţe má štyroch a viac súrodencov, pokiaľ by som
dodrţala toto kritérium, tak by som v spomínanej škole našla len jedného „pozitívneho
3
Aspoň jeden z rodičov je nezamestnaný, aspoň jeden z rodičov má najvyššie ukončené základné vzdelanie,
participant/ka je minimálne zo štyroch súrodencov.
264
devianta―, pretoţe druhý z chlapcov pochádzal, len z dvoch súrodencov. Toto kritérium som
aj vo svetle nasledovného výskumu
prehodnotila a rozhodla som sa, nezahrnúť ho ako
kritérium pre výber participantov/iek. Pretoţe pri mojej druhej výskumnej ceste „ceste z
komunity do školy―, sa faktor dvojdetnosti ukazuje ako významný faktor úspešnosti vo
vzdelávacom systéme. Na strednej odbornej škole som našla štyroch mladých ľudí, ktorí
čiastočne zodpovedali mojim kritériám. Jedným z nich bol chlapec ţijúci v marginalizovanej
časti mesta pochádzajúci tieţ z dvoch súrodencov. Potom do boli tri dievčatá pochádzajúce
z tzv. „rómskych dedín―, ktoré síce spĺňali podmienku
segregácie, mnohodetnosti,
nezamestnanosti rodičov, ale nespĺňajú podmienku vzdelania rodičov (aspoň jeden z rodičov
má najvyššie ukončené vzdelanie základnú školu). Do svojho výskumu som teda na teraz
zahrnula a poriadne preskúmala len ţivotné okolnosti jedného ţiaka zo strednej zdravotníckej
školy, ktorý úplne spĺňal vopred stanovené kritériá pre výber participantov/iek.
Moja prvá výskumná cesta ma zaviedla zo strednej zdravotníckej školy do konkrétnej
komunity v malej obci na východe Slovenska, kde býval chlapec so svojou rodinou.
Komunita je mladou komunitou, segregovaným spôsobom ţivota tu ţije len druhá generácia
ľudí – chlapcovi starí rodičia, rodičia a ich súrodenci s rodinami – nie je tu preto prítomná
dlhá história segregácia a vylúčenia. Spravila som tu rozhovor s chlapcovými rodičmi, jeho
učiteľkou a riaditeľkou na základnej škole.
A aké úspešné stratégie správania jeho alebo jeho rodičov som pri tejto analýze
odhalila? Ako tento chlapec z marginalizovanej rómskej komunity úspešný v stredoškolskom
štúdiu dokázal
Hodnotové nastavenie
Prvé čo mi udrelo pri rozhovoroch do uší bol svetonázor, alebo hodnotové nastavenie
skúmanej rodiny aj samotného chlapca. Z rozhovorov bolo zrejmé, ţe hodnotové nastavenie
študenta a rodičov bolo iné, ako je obvykle Rómom/kam prisudzované. Dalo by sa povedať ţe
výkonnosť a vzdelanie je pre túto rodinu hodnotou.
265
Orientácia na výkon.
V prehovoroch členov a členiek skúmanej rodiny častokrát zaznievala túţba dokázať
niečo viac, niečo dosiahnuť, neţiť ako rodičia, to uvádzal aj ako dôvod navštevovania
strednej školy.
„Chcel som akoţe ísť ďalej, niečo viac dokázať.― (ŢR1PDCH)
Učiteľka na ZŠ: „....bola to jeho vytrvalosť, strašne chcel, aj keď pochádzal
z najchudobnejšej rodiny v XY.― (UŢR1PDCH)
Vzdelanie je pre nich hodnotou.
V rodine skúmaného ţiaka sa ukazuje, na rozdiel od presvedčenia, ţe rómska kultúra
nemá vo svojom hodnotovom systéme hodnotu vzdelania, ţe rodičia a ţiak samotný
povaţovali vzdelanie za veľmi dôleţité.
„Ja im furt rozprávam, aby sa snaţili―....„Takto vám poviem, tá známka
robí veľa, keď chce prejsť musia byť dobré známky― (RZPDR).
Úspešné stratégie správania
Navštevoval materskú školu.
Participant aj všetci jeho súrodenci – okrem najmladších navštevovali materskú školu,
ktorá sa v minulosti nachádzala aj priamo v obci kde rodina bývala.
„No chodili do škôlky, do XY. Traja chodili, aj tu chodili, aj tu bola
škôlka.― (MŢR1PDCH).
Jeho rodičia ho učili od detstva po slovensky.
Jeho rodičia vedia po rómsky, aj sa tak medzi sebou niekedy rozprávajú, ale všetky
svoje deti učili od malička cielene po slovensky, aby sa v prvom ročníku nestretli s jazykovou
266
bariérou, ktorá by ich mohla na začiatku vzdelávania znevýhodňovať. Zároveň škola nemá
nultý ročník, takţe ho deti nenavštevovali.
Matka ţiaka hovorí: „Lebo chodia do školy a aby nerozprávali, ţe nevedia
slovensky, ţe len cigánsky vedia a slovensky nevedia.― (MŢR1PDCH)
Priestor na robenie domácich úloh a učenie.
Chlapec a aj jeho školopovinní súrodenci mali doma priestor na domácu prípravu.
V strede domácnosti je stôl. Pokiaľ malé deti plakali, alebo inak vyrušovali učiacich sa, tak
ich matka zobrala preč, alebo sa ich snaţila utíšiť. Zároveň otec hovorí, ţe svojim deťom
pomáhal s domácimi úlohami.
Otec hovorí: „Keď nevie, tak mu pomôţeme. Keď má domácu tak si
urobí.― (OŢR1PDCH) Matka hovorí: „Tu, deti sú ticho keď si robí, alebo ich
zoberiem het....―. (MŢR1PDCH)
Bol dokonca od malička zvyknutý kresliť si za stolom, čiţe pracovať týmto spôsobom.
Jeho matka hovorí: „Áno, on vie kresliť. Za stolom, aj keď bol
malý.― (MŢR1PDCH)
Komunikácia so školou
Otec mal veľmi dobrý vzťah s učiteľmi a učiteľkami svojho syna na základnej škole,
často tam chodil a mali ho tam radi. Na prvom stupni odprevádzal svoje deti kaţdý deň do
školy. Teraz, keď je uţ na strednej škole nechodia, tak pravidelne do školy, pretoţe je to
ďaleko a nemajú peniaze na cestu.
Matka hovorí: „Častejšie (hovorí o základnej škole), on bol im ako miláčik
učiteľom. Mali ho veľmi radi (hovorí o muţovi).― (MŢR1PDCH)
Riaditeľka
hovorí:
„Jeho
otec
poznali....―(RŢR1PDCH)
267
tu
bol
často,
všetci
sme
ho
Existencia slabých sociálnych väzieb
Chlapec a aj jeho rodičia, najmä otec, majú vybudované vzťahy s členmi majoritnej
populácie z dediny. Dôvodom môţe byť to, ţe táto marginalizovaná komunita je veľmi
mladou komunitou a nemá dlhú históriu segregácie, čiţe tu ešte exitujú vzťahy navonok –
k majorite.
Otec hovorí: „Z dediny ich (nerómov/ky) poznám, z mesta― (OŢR1PDCH)
Liberálny výchovný štýl kladenie zodpovednosti na deti.
Identifikovala som tu liberálny výchovný štýl – existovali tu pravidlá, ktoré boli
dôsledne aj keď nie striktne alebo autoritatívne dodrţiavané a deti ani nemali potrebu tieto
pravidlá vo veľkej miere porušovať. Takţe im bola zverená do rúk zodpovednosť. Chlapec si
napríklad mohol slobodne vybrať typ strednej školy.
Otec hovorí pri odpovedi na otázku o porušovaní pravidiel: „Neporušia,
musia aj na silu. Oni boli vţdy takí ţe poslúchali, my sme im
verili....― (OŢR1PDCH)
Komunita ako pozitívne deviantný systém
Komunitu do, ktorej ma „cesta zo školy do komunity― zaviedla pokladám za pozitívne
deviantný systém, pretoţe všetci mladí ľudia (bratia a sesternice participanta) v nej chodili na
strednú školu.
Otec hovorí: „Nie, tu chodia na strednú školu.....Hej, aj chlapec tento chodí
na
strednú
školu.
Uţ
skončil
tento
mesiac....
Chodia,
bratranec
jeho.― (OŢR1PDCH)
Záver
Školy v mojom výskume boli len zdanlivo pozitívne deviantnými systémami, pretoţe
ich nenavštevovalo také veľké percento ţiakov a ţiačok z marginalizovaných komunít ako
som na začiatku predpokladala. Systém fungovania škôl nebol nastavený tak, ţe by
268
zohľadňoval ťaţké ţivotné podmienky ţiakov a ţiačok. Učitelia a učiteľky mladých ľudí
disciplinovali, hovorili o nich stereotypne, väčšina z nich si neuvedomovala ich ťaţkú ţivotnú
situáciu a postavenie na trhu práce. Na druhej strane sa na školách dajú identifikovať určité
prvky, ktoré môţu napomôcť v riešení problémov marginalizovaných Rómov a Rómok
s formálnym vzdelávaním. Napríklad ponuka aktivít po vyučovaní, ponuka doučovania,
individuálny prístup a motivácia, vytváranie slabých sociálnych väzieb – keďţe majoritní/é
a minoritní/é ţiaci/čky sú vzdelávaní spolu, nedávanie úloh na doma. Išlo však veľakrát len
o individuálne praktiky jednotlivých učiteľov/iek. Zároveň som pri návšteve komunity
identifikovala viaceré úspešné stratégie alebo praktiky, ktoré viedli k úspechu mladého
človeka. „Cesta zo školy do komunity― sa ukázala ako málo efektívna, je preto nevyhnutné
vydať sa inou cestou. „Cestou z komunity do školy―.
Foucault, M. (2004). Dozerať a trestať. Bratislava : Kalligram.
Krieglerová, G. E., Gaţovičová, T. (2012). Škola pre všetkých? Inkluzívnosť opatrení vo
vzťahu k rómskym deťom. Bratislava : Centrum pre výskum etnicity a kultúry.
Michalitch, G. (2010). Trh a moc. Ekonomické (re)produkovanie rodovej nerovnosti. In
Cviková, J. Rodová perspektíva v ekonómii. Bratislava : ASPEKT
Pascal, R., Sternin, J., Sternin M. (2010). The power of positive deviance. How unlikely
innovators solve the world’s toughest problems. Massachusetts : Harvard Buiness Press.
Popper, M., Bianchi, G., Lukšík, I., Szeghy, P. (2006). Potreby migrantov na Slovensku.
Bratislava : VEDA.
Popper, M., Szeghy, P., Poduška, O., Kollárik, R. (2011). Iná realita: chudoba, sociálna
deprivácia a uţívanie inhalantov v rómskych osídleniach na východnom Slovensku.
Bratislava : Nadácia otvorenej spoločnosti.
Singhal, A., Bruscell P., Lindberg, C. (2010). Inviting Everyone: Healing Healthcare through
Positive Deviance. Bordentown : Plexus Press.
Singhal, A., Dura, L.(2009). Protecting Children from Exploitation and Trafficking. Using the
Positive Deviance Approach in Uganda and Indonesia. Lexington : Save the Children.
269
TERÉNNA SOCIÁLNA PRÁCA AKO NÁSTROJ ZAMERANÝ NA
RIEŠENIE PROBLÉMOV MARGINALIZOVANÝCH SKUPÍN:
PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA OBCE STARÁ KREMNIČKA
Jana Kubíková
Abstrakt: Príspevok sa zaoberá analýzou fungovania terénnej sociálnej práce. Cieľom
analýzy je zhodnotiť fungovanie nástroja terénnej sociálnej práce z hľadiska jeho
definovaných cieľov v obci Stará Kremnička. Konkrétne sa zameria na
hodnotenie účinnosti terénnej sociálnej práce v oblasti zamestnanosti
marginalizovanej rómskej komunity a spolupráce obce a tejto komunity.
Hodnotenie nástroja terénnej sociálnej práce je zaloţené na analýze kvalitatívnych
údajov, ktoré boli získané z pološtrukturovaných rozhovorov. Výsledky
hodnotenia ukázali, ţe terénna sociálna práca pozitívne vplýva na zamestnanosť
marginalizovanej rómskej komunity v obci. Takisto sa vďaka terénnej sociálnej
práci zlepšila aj komunikácia medzi obcou a touto komunitou. Význam tejto
analýzy tkvie najmä v identifikácií slabých a silných stránok tohto nástroja.
Príspevok vychádza z diplomovej práce autorky.
Abstract: This paper deals with analysis of functioning of outreach work. The purpose of
this work is to evaluate the functioning of outreach work in term of set goals of
the tool in Stará Kremnička. Specifically, the work concerns with the evaluation
of outreach work effectiveness in field of employment of marginalised Roma
communities and cooperation of municipality and this community. The evaluation
of outreach work is on the analysis of qualitative data obtained from semistructured interviews. The evaluation results show that outreach work has a
positive impact on the employment of marginalized Roma community in the
municipality. The outreach work also improves the cooperation between
municipality and Roma community. The significance of this analysis is in
identifying of weaknesses and benefits of analysed tool. This paper is based on
diploma thesis of author.
Úvod
Dlhodobým problémom našej spoločnosti je existencia mnohých sociálne vylúčených
komunít. S fenoménom takýchto vylúčených komunít sa stretávame najmä pri rómskom
etniku. Vďaka sociálnemu vylúčeniu musia Rómovia čeliť mnohým bariéram, ktoré im
zamedzujú prístup k zamestnaniu, vzdelaniu a taktieţ k zdravotnej a sociálnej starostlivosti.
Tieto bariéry majú za následok kumuláciu sociálnych problémov a sociálnu izoláciu, z ktorej
sa rómske etnikum nevie svojpomocne dostať.
270
Pri prekonávaní tejto situácie sa vyuţíva niekoľko nástrojov verejnej politiky. Jedným
takýmto nástrojom je aj terénna sociálna práca, ktorá rieši problémy sociálne znevýhodnených
komunít v ich prirodzenom prostredí. Cieľom terénnej sociálnej práce je podpora sociálnej
inklúzie sociálne vylúčených komunít so zameraním na zvyšovanie ich zamestnateľnosti.
Taktieţ si kladie za cieľ poskytovať týmto komunitám odbornú pomoc a zlepšovať vzťahy
medzi sociálne vylúčenými komunitami a majoritným obyvateľstvom. V súčasnosti sa terénna
sociálna práca realizuje prostredníctvom národného projektu, na ktorý sa na obdobie rokov
2012 aţ 2013 vyčlenilo 30 miliónov eur. Je preto na mieste hodnotiť, či je terénna sociálna
práca pri dosahovaní svojich cieľov účinná.
Hodnoteniu terénnej sociálnej práce sa v kontexte posudzovania a hľadania účinných
nástrojov na jej skvalitnenie doteraz nevenovalo veľa výskumov, a preto neexistuje ucelený
obraz o tom, ako terénna sociálna práca napĺňa svoje ciele. Hodnotenie a analýzu terénnej
sociálnej práce má na starosti Fond sociálneho rozvoja1 ako jej riadiaci orgán. Fond
sociálneho rozvoja sa však pri hodnotení terénnej sociálnej práce zameriava len na jej výstupy
a nie na jej výsledky a dopady. To znamená, ţe sa orientuje na aktivity, ktoré terénni sociálni
pracovníci vykonávajú, ale nezaoberá sa uţ tým, či tieto aktivity dosahujú stanovené ciele. Na
základe tejto skutočnosti sme sa rozhodli, ţe cieľom tejto analýzy bude zhodnotiť fungovanie
terénnej sociálnej práce a posúdiť, ako boli naplnené jej ciele, a to vo forme prípadovej štúdie
v obci Stará Kremnička. Konkrétne sa zameriame na hodnotenie dvoch oblastí, a to
na hodnotenie vplyvu terénnej sociálne práce na zamestnanosť sociálne znevýhodnenej
rómskej komunity v obci a hodnotenie rozvoja spolupráce medzi obcou a touto komunitou.
Terénna sociálna práca ako druh sociálnej práce
Vo svojej knihe Oláh a Schavel (2006) uvádzajú, ţe sociálna práca sa začala formovať
so zámerom pomoci sociálne slabým ľudom. Z vyššie uvedeného vychádza aj odlišnosť
sociálnej práce od ostatných vedných odborov a povolaní – určujú ju sociálne problémy, v
riešení ktorých spočívajú jej hlavné úlohy. Preto súhlasíme so Strieţencom (1999), ţe
funkčnosť sociálnej práce moţno charakterizovať jej schopnosťou pomáhať ľuďom vyrovnať
sa s vlastnými sociálnymi kolíziami a problémami.
1
V súčasnosti je táto inštitúcia premenovaná na Implementačnú agentúru pre Operačný program Zamestnanosť
a sociálna inklúzia, nakoľko výskum bol realizovaný v čase, keď išlo o Fond sociálneho rozvoja, túto
terminológiu budeme pouţívať v celom príspevku.
271
Existuje niekoľko definícií sociálnej práce a kaţdý autor si ním utvorenú definíciu
prispôsobuje podľa jeho predstáv, ktoré sú ovplyvňované najmä jeho profesijným zameraním
a skúsenosťami. Podľa Levickej (2002) je sociálna práca označovaná ako činnosť, ktorá
smeruje k odstráneniu nedostatkov (represia), a taktieţ k predchádzaniu vzniku nedostatkov
(prevencia). Oláh a Schavel (2006) zas vo svojej knihe prinášajú definíciu, ktorá vznikla na
medzinárodnom pracovnom seminári v rámci projektu Phare č. 9518.03 a na ktorej sa zhodli
vzdelávatelia v sociálnej práci zo Slovenska:
„Sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu
vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho
prostredia, v ktorom ţijú a k rozvíjaniu sebaúcty, a vlastnej zodpovednosti
jednotlivcov s vyuţitím zdrojov schopností osôb, medziľudských vzťahov a zdrojov
poskytovaných spoločnosťou. Je činnosťou v prospech klienta (jednotlivca, rodiny,
skupiny, komunity), ktorú je moţné charakterizovať pojmami pomoc, podpora,
sprevádzanie.―
V tomto príspevku sa však zameriame na jeden druh sociálnej práce, konkrétne na
terénnu sociálnu prácu (ďalej „TSP―). V ďalšom texte sa pokúsime tento pojem čitateľovi
vysvetliť. Podľa Ambrózovej, Vitálošovej a Labátha (2006) tvorí TSP samostatnú oblasť
sociálnej práce a ide o prácu v prostredí, v ktorom ţijú klienti2. TSP podľa týchto autorov
zachytáva a rieši problémy tam, kde vznikli a ponúka pomoc v prirodzenom prostredí.
Príručka Úvod do štandardov terénnej sociálnej práce v obci s osobitným zreteľom na prácu
s vylúčenými komunitami (2009) zas TSP definuje ako prácu, ktorá je zameraná na sociálne
vylúčených klientov a nadväzuje na primárne prostredie týchto klientov ako je rodina.
V zahraničnej literatúre je definícia TSP veľmi podobná. Mikkonen, Kauppinen, Huovinen
a Aalto (2007) hovoria o TSP ako o súbore sluţieb, ktoré sú poskytované cieľovým skupinám
v ich prirodzenom prostredí. A taktieţ ju označujú za spôsob, akým moţno kontaktovať
a pracovať so sociálne vylúčenými skupinami. Z uvedeného vyplýva, ţe TSP sa vykonáva
priamo v prirodzenom prostredí klienta, teda v podmienkach mimo inštitúcie. Taktieţ je
zrejmé, ţe TSP je jedným z nástrojov vyuţívaných na predchádzanie a riešenie problémov
sociálne vylúčených klientov.
2
Klientom sa rozumie osoba, ktorá je v starostlivosti terénneho sociálneho pracovníka a vyuţíva sluţby, ktoré
poskytuje TSP.
272
Dôvody vzniku terénnej sociálnej práce
Terénna sociálna práca ako forma nástroja verejnej politiky má na Slovensku pomerne
krátku históriu. Najskôr sa s ňou stretávame v podobe streetworku3, ktorý vznikol na prelome
devätnásteho a dvadsiateho storočia v USA a bol zameraný na pouličné gangy a drogovo
závislých. Streetwork vznikol v dôsledku zlyhávania tradičných metód sociálnej práce.
Sociálni pracovníci boli tak nútení odísť z inštitúcií a vydať sa za svojimi klientmi do ich
prirodzeného prostredia. Do západnej Európy sa streetwork rozšíril v šesťdesiatych
a sedemdesiatych rokoch 20. storočia. V strednej a východnej Európy sa začala takáto metóda
sociálnej práce objavovať aţ po páde totalitných reţimov. Na Slovensku sa streetwork začal
vykonávať po roku 1989. Podľa Gejdošovej a kol. (2009) začali v tomto období narastať
sociálne problémy, kriminalita a v spoločnosti sa tieţ rozšírili ďalšie znepokojujúce javy.
Z týchto dôvodov sa začali koncipovať nové metódy sociálnej práce vychádzajúce zo
skutočnosti, ţe lepšie je neţiaducim javom predchádzať ako následne riešiť ich škody.
Ďalšie dôvody pre zavedenie nástroja TSP prináša aj Mikkonen a kol. (2007). Prvým
dôvodom podľa nich je, ţe existujúce nástroje nemali efektívny dosah na cieľovú skupinu. Za
druhý dôvod zavedenia nástroja TSP povaţujú fakt, ţe tieto existujúce nástroje neboli
zaloţené na potrebách cieľových skupín. Keďţe TSP sa ukázala ako efektívny spôsob
vyriešenia týchto nedostatkov, začala sa postupne vyvíjať ako nástroj verejnej politiky na
riešenie sociálnych problémov.
Terénna sociálna práca sa prvýkrát v oficiálnych slovenských dokumentoch spomína
v uznesení vlády č. 977 z roku 1995, ktoré vyčleňuje terénnych sociálnych pracovníkov na
riešenie problémov občanov, ktorí potrebujú špecifickú pomoc. V roku 1999 sa vďaka
uzneseniu vlády č. 821 zameranie pracovnej činnosti týchto terénnych sociálnych pracovníkov
upravilo na riešenie problémov rómskej minority. V súčasnosti je definovaná v zákone č.
448/2008 Z. z. o sociálnych sluţbách, ktorý ju zaraďuje k formám sociálnej práce.
3
Slovo streetwork je prevzaté z angličtiny a v presnom preklade znamená prácu na ulici. Ulica v tomto prípade
symbolizuje hocijaké neinštitucionalizované prostredie ako napríklad ihrisko, park, garáţ, bar, stanica, opustený
dom a pod. Ide o jednu z foriem terénnej sociálnej práce, ktorá prebieha na verejných miestach a jej klientmi sú
občania, u ktorých sa vyskytujú sociálno-patologické javy a občania, ktorí ţijú rizikovým spôsobom ţivota.
273
Cieľ terénnej sociálnej práce
Z prechádzajúceho textu je zrejmé, ţe TSP je zameraná na sociálne vylúčené
komunity, a teda jej hlavným cieľom je pomáhať týmto skupinám, a tak ich integrovať do
spoločnosti. Gejdošová a kol. (2009) uvádzajú, ţe cieľom TSP je osloviť také skupiny
obyvateľstva, ktoré potrebujú pomoc, ale sami ju nevyhľadávajú alebo ju odmietajú
a poskytnúť im podporu na zvládnutie krízového obdobia v ich ţivote. Čo nakoniec vedie
k tomu, ţe sa tieto skupiny začnú správať spôsobom, ktorý je akceptovateľný majoritnou
spoločnosťou. Podľa Mikkonena a kol. (2007) je cieľom TSP priniesť ľudom, ktorí sú v núdzi
prístupnejšie sociálne a zdravotné sluţby. Títo autori k cieľom TSP tieţ zaraďujú aj
preventívny prístup, ktorého úlohou je včasnou intervenciou predchádzať problémom.
Hlavný cieľ TSP na Slovensku definoval Fond sociálneho rozvoja (ďalej „FSR―), ako
riadiaci orgán tohto nástroja, a to v príručke Úvod do štandardov terénnej sociálnej práce
v obci s osobitným zreteľom na prácu s vylúčenými komunitami (2009), podľa ktorej je
„cieľom terénnej sociálnej práce v obci poskytnúť odbornú pomoc všetkým obyvateľom, ktorí
sa ocitnú v nepriaznivej situácii a nie sú schopní sami ani s pomocou rodiny a blízkych osôb
nájsť primerané riešenie svojho sociálneho problému. Terénna sociálna práca si kladie za
cieľ preventívne pôsobiť na rizikové faktory a ohrozené skupiny obyvateľov, a tým
predchádzať vzniku akútnych krízových situácií―. V tejto príručke je tieţ zadefinovaný aj
špecifický cieľ TSP, ktorý sa zameriava na riešenie nepriaznivej sociálnej situácie vylúčenej
komunity, ktorá je spojená s diskrimináciou tejto komunity v prístupe k zamestnaniu
a verejným sluţbám nielen na lokálnej, ale aj na národnej úrovni. Inak povedané cieľom TSP
na Slovensku je podpora sociálnej inklúzie sociálne vylúčených osôb so zameraním na
zvyšovanie ich zamestnateľnosti a pri našej analýze budeme vychádzať práve z tohto
špecifického cieľu.
Cieľové skupiny terénnej sociálnej práce
Cieľovými skupinami terénnej sociálnej práce môţu byť jednotlivci, rodiny alebo
skupiny osôb. V odbornej literatúre sa stretávame s rozličnými charakteristikami týchto
cieľových skupín, napríklad podľa Csikósa (2008) k najčastejším cieľovým skupinám terénnej
sociálnej práce patrí týchto päť skupín:
274
1. osoby, ktoré sú postihnuté sociálnym vylúčením, a u ktorých dochádza ku
kumulácii viacerých problémových situácií ako napríklad odkázanosť na
sociálnu pomoc, dlhodobá nezamestnanosť, úţera, kriminalita a nízky stupeň
vzdelania;
2. deti a mládeţ, ktoré sú ohrozené spoločensky neţiaducimi javmi;
3. osoby ohrozené výskytom závislostí;
4. osoby poskytujúce platené sexuálne sluţby a
5. bezdomovci.
Taktieţ sa v literatúre môţeme stretnúť s tým, ţe cieľovými skupinami terénnej
sociálnej práce sú osoby, ktoré sa dostali do nepriaznivej ţivotnej situácie a nedokáţu ich
prekonať vlastnými silami, načo často reagujú protispoločenským konaním. S týmto
konceptom súhlasia aj Schavel a Oláh (2010) a takéto osoby nazývajú aj sociálne
neprispôsobiví občania. Zároveň však títo autori upozorňujú na fakt, ţe v súčasnej dobe sa
ustupuje od pouţívania tohto pojmu a na základe Zákona o sociálnych sluţbách sa hovorí
o občanoch, príslušníkoch marginálnych skupín. Teda cieľovými skupinami pre terénnu
sociálnu prácu sú príslušníci marginálnych skupín a podľa spomínaných autorov ide o rómsku
minoritu a ľudí prepustených z väzby. Taktieţ k cieľovým skupinám podobne ako Csikós
zaraďujú aj bezdomovcov, osoby ohrozené výskytom závislostí a dlhodobo nezamestnaných
ľudí. Je tieţ potrebné spomenúť, ţe Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (1994)
k cieľovým skupinám TSP zaraďuje aj utečencov, migrantov, ľudí zo zdravotným
postihnutím a starých ľudí.
Terénna sociálna práca sa na Slovensku realizuje formou národného projektu –
Terénna sociálna práca v obciach, ktorý má na starosti FSR. Cieľovými skupinami tohto
projektu sú podľa Fondu sociálneho rozvoja (2011) skupiny sociálne vylúčené alebo ohrozené
sociálnym vylúčením s osobitým zreteľom na marginalizované rómske komunity. Do skupiny
sociálne vylúčených osôb FSR zaraďuje okrem marginalizovaných rómskych komunít aj
všetky ostatné cieľové skupiny, ktoré sme spomínali v tejto podkapitole.
275
Fungovanie terénnej sociálnej práce na Slovensku
Ako sme spomenuli vyššie, v súčasnosti je terénna sociálna práca na Slovensku
realizovaná formou národného projektu, ktorý má na starosti Fond sociálneho rozvoja a je
podporovaná v rámci operačného projektu Zamestnanosť a sociálna inklúzia. O realizácii
takéhoto komplexného projektu rozhodlo MPSVaR a pre tento projekt vyčlenilo 30 miliónov
eur. Národný projekt TSP sa okrem územia Bratislavského kraja realizuje na celom území
Slovenskej republiky.
Náplň práce sociálnych terénnych pracovníkov vyplýva priamo z cieľu TSP a je
špecifikovaná v príručke Úvod do štandardov terénnej sociálnej práce v obci s osobitným
zreteľom na prácu s vylúčenými komunitami. Táto príručka (2009) k náplni práce terénnych
sociálnych pracovníkov zaraďuje viacero aktivít, ktoré zahŕňajú nielen prácu so samotným
klientom, ale takisto aj administratívne práce. Pre účely tejto analýzy sa pozrieme len na
aktivity, ktoré zahŕňajú prácu s klientom. Tieto aktivity sú spojené so samostatným
vyhľadávaním, diagnostikovaním a nachádzaním riešenia pre osoby, ktoré patria do cieľovej
skupiny TSP:

Poskytovanie sociálneho poradenstva v krízových situáciách a zabezpečovanie
sociálnych sluţieb. Terénny sociálny pracovník po dohode s klientom navrhuje
vhodnú intervenciu na riešenie daného sociálneho problému.

Poskytovanie konzultácií a informovanie o platnej legislatíve v oblasti
uplatňovania si oprávnených nárokov klienta, ale aj plnenia jeho zákonných
povinností. Terénny sociálny pracovník neposkytuje klientovi detailné
informácie, ale len základný prehľad tak, aby sa vedel v danej veci obrátiť na
adekvátnu osobu alebo inštitúciu.

Distribúcia klientov k príslušným inštitúciám a sprostredkovávanie informácii
medzi klientmi a týmito inštitúciami. V prípade potreby terénny sociálny
pracovník sprevádza klientov do týchto inštitúcií. Ide o inštitúcie štátnej
správy, samosprávy a mimovládne organizácie ako napríklad škola, obecný
úrad, súd, mestská polícia, ÚPSVaR a podobne.

Zastupovanie klienta v niektorých záleţitostiach. Ide o prípady, kedy sa klient
z nejakých dôvodov (napr. ochorenie) nemôţe zúčastniť daného konania, a tak
276
dá terénnemu sociálnemu pracovníkovi mandát na jeho zastupovanie
v príslušnej záleţitosti.

Prevencia
násilia
a
zmierňovanie
konfliktov
v sociálne
vylúčených
komunitách.
V slovenskom kontexte fungovania TSP rozoznávame niekoľko hlavných aktérov.
Prvým hlavným aktérom je FSR ako riadiaci orgán TSP. FSR je štátnou rozpočtovou
organizáciou, ktorá má na starosti koordináciu a metodické riadenie výkonu TSP. Inak
povedané FSR vykonáva administratívne úkony spojené so ţiadosťami o platbu a monitoruje
projekt. Poskytuje obciam nielen koordinačnú a supervíznu podporu, ale aj finančné
prostriedky na realizáciu TSP. Taktieţ má na starosti zverejňovanie výziev, prostredníctvom
ktorých sa obce môţu do národného projektu TSP zapojiť. Spolupráca prebieha na základe
uzatvorenej zmluvy o spolupráci medzi FSR a obcou, pričom obec vykonáva TSP v súlade
s dokumentmi, ktoré vypracoval FSR. Ide o Príručku pre obce zapojené do NP TSP a Úvod
do štandardov pre výkon terénnej sociálnej práce. Je tieţ dôleţité poznamenať, ţe FSR je
prijímateľom NFP z Operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia. Čo znamená, ţe
má na starosti všetky úkony spojené so získaním tohto príspevku.
K druhej skupine hlavných aktérov patria regionálni koordinátori TSP, ktorí sú
zamestnanci FSR a koordinujú výkon TSP v jednotlivých regiónoch. K ich funkciám taktieţ
patrí aj poskytovanie odborného poradenstva a podpory terénnym sociálnym pracovníkom pri
riešení náročných prípadov klientov, organizácia pracovných stretnutí, monitorovanie
dodrţiavania pracovnej náplne terénnych sociálnych pracovníkov a hodnotenie ich činnosti,
ale aj mediácia medzi rôznymi inštitúciami.
Ďalšími hlavnými aktérmi sú obce, v ktorých sa vykonáva TSP. Ako sme uţ
spomínali, obce sa do projektu TSP môţu zapojiť prostredníctvom výziev, ktoré zverejňuje
FSR. Keď obec podpíše s FSR zmluvu o spolupráci, tak sa zároveň zaväzuje, ţe bude pre
terénnych sociálnych pracovníkov zabezpečovať primerané podmienky. Ide najmä
o poskytnutie
samostatnej
miestnosti,
mobilného
telefónu,
kancelárskych
pomôcok
a počítačovej zostavy s pripojením na internet. Taktieţ musí terénnym sociálnym
pracovníkom umoţniť účasť
na pracovných poradách s regionálnym koordinátorom
a školeniach organizovaných FSR.
277
Poslednou dôleţitou skupinou aktérov sú terénni sociálni pracovníci a ich asistenti,
ktorých náplň práce sme si uţ špecifikovali vyššie. Pri tejto skupine aktérov je však dôleţité
poznamenať, ţe sú zamestnancami obcí, ale pri výkone svojej práce sa riadia pokynmi FSR.
FSR zároveň poskytuje obci finančné prostriedky, z ktorých sú hradené mzdy týchto
úradníkov.
Môţeme teda konštatovať, ţe medzi hlavných aktérov TSP patrí FSR, regionálni
koordinátori, obce, terénni sociálni pracovníci a ich asistenti. Pri nastavovaní hodnotiaceho
rámca budú pre nás práve títo aktéri kľúčovým zdrojom informácií. Aby vzťahy medzi týmito
aktérmi boli pre čitateľa predstaviteľnejšie, načrtli sme ich ešte aj v Obrázku č. 1, ktorý
ponúkame na záver tejto časti.
Obrázok č. 1: Interakcie medzi aktérmi TSP
Fond sociálneho rozvoja
(riadiaci orgán TSP)
Zmluva o
spolupráci
Obec
- Na základe zmluvy
dostáva finančné
prostriedky na
výkon TSP
Regionálni
koordinátori
- zamestnanci FSR
Terénni sociálni pracovníci a ich asistenti
- zamestnanci obci
- riadia sa pokynmi regionálnych
koordinátorov a pokynmi FSR
Zdroj: Autorka
Analytický rámec prípadovej štúdie
Cieľom našej prípadovej štúdie bolo analyzovať fungovanie nástroja terénnej sociálnej
práce z hľadiska jeho definovaných cieľov v obci Stará Kremnička. Konkrétne sme sa
278
zamerali na hodnotenie účinnosti terénnej sociálnej práce v oblasti zamestnanosti MRK a
spolupráce obce a tejto komunity. Vplyv TSP na zamestnanosť MRK sme skúmali na základe
kvalitatívnych údajov. Tieto údaje sme získali z pološtrukturovaných rozhovorov s terénnymi
sociálnymi pracovníkmi, starostom obce, zamestnancami obecného úradu, obyvateľmi obce,
ale aj samotnými prijímateľmi sluţieb TSP. Myslíme si, ţe je nutné skúmať vplyv TSP na
zamestnanosť na základe kvalitatívnych údajov, čiţe na základe rozhovorov s našimi
respondentmi. TSP totiţ ovplyvňuje zamestnanosť MRK v obci aj napriek tomu, ţe sa tento
vplyv nemusí prejavovať na kvantitatívnych údajoch, teda na percente zamestnanosti MRK.
Pri TSP ide totiţ o dlhodobý proces a myslíme si, ţe výsledky jej pôsobenia na MRK sa
viditeľne začnú prejavovať po dlhšom časovom horizonte. Predpokladáme, ţe terénni sociálni
pracovníci ovplyvňujú najmä snahu MRK hľadať si zamestnanie, ale aj samotný procese
hľadania zamestnania. Taktieţ je dôleţité poznamenať, ţe nemôţeme predpokladať, ţe
percento zamestnanosti MRK bude mať pod vplyvom TSP stúpajúcu tendenciu, keďţe od
roku 2008 klesá percento zamestnanosti v celej krajine.
Istým limitom výskumu pri prvej oblasti bola aj skutočnosť, ţe na zamestnanosť MRK
môţe mať vplyv aj mnoho iných faktorov, ako je napríklad ekonomická situácia v regióne
a diskriminácia Rómov pri hľadaní zamestnania. Tieto faktory môţu skresliť naše výsledky
pri skúmaní vplyvu TSP na zamestnanosť MRK. Z týchto dôvodov je dôleţité poznať aj
kontext situácie, v ktorej pôsobia terénni sociálni pracovníci.
Druhou skúmanou oblasťou bola spolupráca obce a MRK. Túto spoluprácu sme
skúmali tieţ na základe kvalitatívnych údajov, a to z rozhovorov s našimi respondentmi.
Účinnosť TSP v oblasti spolupráce obce a MRK sme hodnotili podľa toho, ako respondenti
vnímali zlepšenie pri riešení nedorozumení a konfliktov v oblasti komunikácie medzi obcou
a MRK. Inak povedané, či došlo vďaka TSP vôbec k uľahčeniu tejto komunikácie a ak áno,
tak akým spôsobom. Takisto nás zaujímalo ako respondenti vnímali zapájanie tejto sociálne
znevýhodnenej komunity do akcií a podujatí, ktoré sú organizované obcou. To znamená, ţe
sme skúmali, či sa vďaka TSP zvýšila účasť na aktivitách a podujatiach, ktoré organizuje
obec. Rozhovory teda obsahovali otázky, ktoré sa týkali nasledujúcich aspektov.
Obec Starú Kremničku, v ktorej sme realizovali našu prípadová štúdia, sme zvolili na
základe dvoch kritérií. Prvým kritériom bola dlhoročná realizácia TSP v obci a druhým
kritériom bola podmienka pôsobenie terénnych sociálnych pracovníkov na ich pracovných
pozíciách od začiatku realizácie TSP v obci. Druhé kritérium sme zvolili z dôvodu, aby
279
terénni sociálni pracovníci vedeli zhodnotiť, ako sa vyvíjala situácia v MRK počas celého
pôsobenia TSP v obci a aké zmeny v tejto komunite nastali.
Kontext realizácie terénnej sociálnej práce v obci Stará Kremnička
Obec Stará Kremnička sa nachádza v okrese Ţiar nad Hronom a jej počet obyvateľov
predstavuje 1095. V obci ţije pribliţne 200 obyvateľov, ktorí sú povaţovaní za sociálne
znevýhodnených a pribliţne 80% z nich je rómskeho pôvodu. Asi pol kilometra za obcou sa
nachádza segregovaná rómska osada, do ktorej nevedie príjazdová cesta a nie je tam zavedená
voda a elektrina. Osada pozostáva zo šiestich príbytkov, kde ţije 25 ľudí. Zvyšok sociálne
znevýhodnených občanov býva priamo v obci, pričom väčšina z nich ţije v hmotnej núdzi. Je
tieţ dôleţité poznamenať, ţe značná časť rómskej komunity sa sústreďuje na začiatku obce,
kde na jednom súpisnom čísle domu býva viacero rodín. Tieto rodiny bývajú v budovách,
ktoré sa podľa stavebného povolenia môţu vyuţívať len na hospodárske účely.
Takisto je potrebné v tomto kontexte popísať aj realizáciu TSP. V tejto obci TSP
vykonáva od 1.júla 2005. Obec zamestnáva jedného terénneho sociálneho pracovníka
a jedného asistenta terénneho sociálneho pracovníka, ktorí sú na svojej pozícii od začiatku
realizácie TSP v obci. Teda dobre poznajú situáciu sociálne znevýhodnenej komunity v obci
a sú schopní identifikovať zmeny, ktoré v tejto komunite nastali počas realizácie
TSP. V rámci výkonu TSP aktívne pracujú so 190 obyvateľmi, respektíve klientmi. Títo
klienti sú väčšinou rómskeho pôvodu, ale terénni sociálni pracovníci spolupracujú aj so
starobnými dôchodcami a inými sociálne znevýhodnenými občanmi.
Aktivity a činnosti TSP v obci Stará Kremnička sú rôznorodé a ich cieľom je riešiť
problémovú sociálnu situáciu MRK. K týmto činnostiam patrí poskytovanie sociálneho
poradenstva, sprevádzanie klientov na rôzne úrady, pomoc pri formulovaní a písaní ţiadostí,
či vyplňovaní tlačív. Takisto pri problémoch s nebankovými subjektmi pomáhajú vybavovať
splátkové kalendáre. Na poţiadanie okresného súdu alebo polície vypracovávajú správy
o povestiach. Terénny sociálny pracovník a jeho asistent sú tieţ akýmsi sprostredkovateľským
orgánom medzi MRK a ÚPSVaR, školami, zdravotnými zariadeniami a inými úradmi štátnej
a verejnej správy. V rámci náplne práce navštevujú terénny sociálny pracovník a jeho asistent
svojich klientov aj priamo doma a zisťujú, aké potreby títo klienti majú a v akej situácii sa
momentálne nachádzajú.
280
Pozornosť venujú aj deťom a mládeţi pričom sa sústredia na školskú dochádzku,
zlepšovanie školských výsledkov a mimoškolské aktivity. Konkrétne ide o doučovanie detí,
v rámci ktorého sa robia domáce úlohy. Deti majú počas doučovania aj prístup k počítaču
a internetu, a tak majú moţnosť vypracovávať projekty do školy. Realizované prevenčné
aktivity sú zamerané na zdravie a hygienu, obchodovanie s ľuďmi, nástrahy internetu
a sexuálnu výchovu. V rámci mimoškolských aktivít nacvičujú s deťmi tanečné a divadelné
predstavenia, ktoré sú následne prezentované pre širokú verejnosť. Činnosť terénneho
sociálneho pracovníka v oblastí detí a mládeţe je tieţ spojená s problematikou záškoláctva.
Podľa asistenta terénneho sociálneho pracovníka (asistent terénneho sociálneho pracovníka,
nahrávaný rozhovor, 21. 06. 2013) keď má dieťa viac ako 15 neospravedlnených hodín, tak sú
rodičom odobraté rodinné prídavky a obec sa vtedy stáva Inštitútom osobitého príjemcu.
V tomto prípade terénny sociálny pracovník a jeho asistent chodí s klientom na nákupy a za
rodinné prídavky sa nakupujú potraviny, školské potreby, oblečenie, lieky alebo sa platia
poplatky v škole. Ak má dieťa viac ako 60 neospravedlnených hodín, tak sa na obecnom
úrade realizujú pohovory, na ktorých sa záškoláctvo prejednáva a ktorých sa zúčastňuje
starosta, terénni sociálni pracovníci a kurátori z úradu práce. V neposlednom rade pomáhajú
tieţ udrţiavať kontakt rodinám s deťmi, ktoré sú umiestnené v detských domovoch.
Taktieţ vykonávajú aj aktivity, ktoré sa týkajú oblastí nášho skúmania. V oblasti
zamestnanosti podľa asistenta terénneho sociálneho pracovníka (asistent terénneho sociálneho
pracovníka, nahrávaný rozhovor 21. 6. 2013) sťahujú voľné pracovné miesta z internetových
stránok a poskytujú klientom informácie o voľných pracovných miestach. Pomáhajú klientom
pri telefonickom kontakte s potenciálnym zamestnávateľom a dohadujú s nimi osobné
pohovory. Takisto im
pomáhajú s písaním
ţiadostí do zamestnania, ţivotopisov
a motivačných listov. V oblasti komunikácie medzi obcou a MRK sprostredkovávajú
informácie medzi klientom a inštitúciami v obci – obecný úrad, predškolské zariadenie, škola
a obecný športový klub. Podieľajú sa tieţ na riešení nedorozumení a konfliktov medzi týmito
inštitúciami a MRK. Terénny sociálny pracovník (terénny sociálny pracovník, nahrávaný
rozhovor, 21. 6. 2013) ešte dodáva, ţe zapájajú MRK do aktivít a podujatí obce, čím chcú
posilniť ich aktívnu účasť, a tak ich zbliţovať s majoritnou skupinou. Z uvedeného vyplýva,
ţe aktivity a činnosti terénneho sociálneho pracovníka a jeho asistenta v obci Stará Kremnička
majú široký záber a priamo s dotýkajú aj našich oblastí skúmania.
281
Vplyv terénnej sociálnej práce na zamestnanosť marginalizovanej rómskej komunity
v obci
Respondenti vo svojich výpovediach identifikovali značný vplyv TSP na
zamestnanosť MRK v obci. Pre ilustráciu v ďalšom texte uvádzame tie, ktoré povaţujeme za
kľúčové v tejto skúmanej oblasti. Napríklad klient 1 uviedol: „Akurát, ţe teraz mu prišla
ponuka na tú firmu na koniec dediny. Oni mu poradili. Povedali mi, ţe ak nevieš ako máš
pokračovať, tak zavoláme tam, nech tam ide a nech sa opýta. Niektorý človek skrátka nevie.
Som nevedela, ţe sa tam takéto niečo deje, ţe sa tam kosí, ţe sa tam sadí. Nevedela som. Oni
mi poradili a ja som mu to povedala. Našťastie kvôli nim bude mať teraz peknú výplatu―
(klient 1, nahrávaný rozhovor, 24. 6. 2013). Ďalší klient 2 vo svojej výpovedi uvádza: „Keď
má niekto záujem a ide s tým sem. Príklad jeden od nás nie je tu na Kremničke prihlásený
a pán starosta by ho nemal zobrať robiť, ale oni to tak vybavili, ţe mu dali akoţe bezdomovec,
aby mohol robiť a aby si mohol zarobiť aspoň tých 62 eur. [...]Pravdaţe pomáhali viacerým,
čo sa týka roboty― (klient 2, nahrávaný rozhovor, 24. 6. 2013). Značný vplyv TSP na
zamestnanosť MRK je viditeľný aj vo výpovedi klienta 3: „Však aj to Grotto. To mi oni
pomohli. To by som ja nezvládla. Zavolali tam telefonicky. Dali taký papier od čoho som
vyučená. Ja som tam potom išla. Oni mi to ešte vybavovali. Ja som to potom osobne išla a uţ
vedeli kto je to a čo a zobrali ma― (klient 3, nahrávaný rozhovor, 24. 6. 2013). Z vybraných
výpovedí je zrejmé, ţe terénny sociálny pracovník a jeho asistent pomáhajú MRK v obci pri
hľadaní zamestnania, a tak ovplyvňujú zamestnanosť tejto komunity. Tieţ je zjavné, ţe
niektorí klienti by bez ich pomoci nevedeli, aké sú postupy pri hľadaní práce a na koho sa pri
hľadaní práce majú obrátiť.
Z rozhovorov
vyplýva,
ţe
TSP
ovplyvňuje
zamestnanosť
MRK
najmä
prostredníctvom informovania MRK o voľných pracovných miestach z internetových stránok,
písaním ţiadostí do zamestnania, ţivotopisov a motivačných listov. Asistent terénneho
sociálneho pracovníka ešte dodáva: „Keď príde klient s inzerátom, ţe hľadajú niekde
pracovníkov, tak sa telefonicky zavolá. Niekedy voláme my. Niekedy si volá sám, keď sa bojí
a má zlé skúsenosti, tak vybavíme stretnutie. Keď nemá rozvinuté také komunikačné
zručnosti― (asistent terénneho sociálneho pracovníka, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013).
Asistent terénneho sociálneho pracovníka práve toto povaţuje za prínosy TSP v oblasti
vplyvu na zamestnanosť, pretoţe ich klienti jednak nevedia formulovať a nevedia ako má
vyzerať ţiadosť o zamestnanie a ţivotopis. A práve vďaka TSP má MRK moţnosť dostať sa
k týmto dokumentom. Terénny sociálny pracovník zas vidí prínos TSP v oblasti
282
zamestnanosti MRK aj to, ţe v niektorých prípadoch odporúčajú starostovi klientov, ktorí by
mali záujem ísť na aktivačné práce a starosta ich potom na základe odporúčania zoberie
(terénny sociálny pracovník, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013).
Počas analýzy rozhovorov sme identifikovali aj ďalší vplyv TSP na zamestnanosť
MRK, ktorý sa prejavuje v snahe tejto komunity hľadať si zamestnanie. Zamestnanec
obecného úradu uvádza: „Viac sa snaţia hľadať tú robotu. Viac sú takí, ţe sa vedia
porozprávať. Tú školskú dochádzku by som povedala, ţe tie deti sú takých 80% lepšie―
(zamestnanec obecného úradu 3, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Terénny sociálny
pracovník však poznamenáva, ţe táto zmena je individuálna, ale: „Uţ prídu aj sami, ţe
poprosím vás ţiadosť napísať, ţivotopis. Niektorí dokonca išli pracovať aj do zahraničia
a tam sú a sa tam uchytili. Celá rodina je v Anglicku a tam pracujú. Uţ aj to je rozdiel, keď
idú na obecné sluţby. Aj keď to nie je zamestnanie, ale aspoň sa zlepší príjem a nejaké
pracovné návyky sa získajú― (terénny sociálny pracovník, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013).
Čiţe môţeme konštatovať, ţe TSP v nami skúmanej obci ovplyvňuje aj snahu MRK hľadať si
zamestnanie.
Z rozhovorov tieţ vyplynulo, ţe tieto zmeny v snahe MRK hľadať si zamestnanie sa
začali prejavovať aţ po niekoľkých rokoch. Terénny sociálny pracovník uvádza: „. Lenţe táto
práca nie je o viditeľných zmenách, ale... Ja som mala pocit, ţe tie zmeny ani neprichádzajú,
ţe stále sa točíme na jednom mieste a nikde sa neposúvame, ale nejaké 4 roky, kým sa začali―
(terénny sociálny pracovník, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Asistent terénneho sociálneho
pracovníka ho doplňuje: „Ale ja si myslím, ţe aj drobné krôčiky niektorých klientov sa dajú
povaţovať za úspech. Len verejnosť to nevidí. Oni chcú len tie veľké zmeny. chcú vidieť veľké
štatistické čísla. Nevidia príbeh toho konkrétneho človeka, ale vidia len proste číslo― (asistent
terénneho sociálneho pracovníka, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Je teda zrejmé, ţe vďaka
TSP dochádza k zmenám v MRK v obci. Tieto zmeny sa začali prejavovať aţ po niekoľkých
rokoch realizácie TSP a predpokladá sa, ţe postupne budú pokračovať.
Pri našom výskume nám tieţ zaujímalo, či respondenti vnímali aj zmeny
v zamestnanosti MRK a v snahe tejto komunity hľadať si zamestnanie pred začatím realizácie
TSP a po ôsmich rokoch jej fungovania. Podľa terénneho sociálneho pracovníka zmeny
nastali najmä v počte zamestnaných na dohodu a v počte pracujúcich na ţivnosť. V počte
zamestnaných na pracovnú zmluvu zmenu nevníma (terénny sociálny pracovník, nahrávaný
rozhovor, 21. 6. 2013). Starosta tieţ zmenu v zamestnanosti tejto komunity veľmi nevníma,
283
ale predpokladá, ţe TSP bude ovplyvňovať zamestnanosť ďalších generácií: „Neviem či má
na zamestnanosť nejaký vplyv. Jedine na týchto mladých, ak ich dovedú k tomu, ţe ich
vyučujú. Ţe u nich vzbudia ten záujem o to vzdelanie a tak ďalej. Lebo dnes len vzdelanie―
(starosta, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Môţeme teda konštatovať, ţe agregovanú
zamestnanosť MRK v obci TSP výrazne neovplyvnila, ale jej výsledky sa prejavujú najmä
v individuálnom meradle klientov TSP. Taktieţ je dôleţité poznamenať, ţe túto zamestnanosť
ovplyvňujú aj iné faktory, ktoré si predstavíme v nasledujúcom texte. Existuje tieţ
predpoklad, ţe vplyv TSP na percento zamestnanosti MRK v obci sa prejaví aţ v horizonte
niekoľkých rokov, respektíve na budúcej generácii, s ktorou terénni sociálni pracovníci
pracujú uţ od predškolského a školského veku.
Na základe rozhovorov sa nám podarilo zistiť, ţe zamestnanosť v tejto komunite
ovplyvňuje aj mnoho iných faktorov ako napríklad predsudky zamestnávateľov voči rómskej
komunite. Terénny sociálny pracovník vo svojej výpovedi uvádza: „Cez telefón je všetko
voľné. Áno vybavíme, nie je problém. Nech príde osobne. Keď príde osobne uţ sám, uţ zrazu
je obsadená pozícia alebo ozveme sa vám neskôr alebo nemáte vzdelanie alebo ste príliš
starý. Alebo stačí aj priezvisko do telefónu―(terénny sociálny pracovník, nahrávaný rozhovor,
21. 6. 2013). Predsudky zamestnávateľov potvrdzuje aj výpoveď obyvateľa obce: Robili tieto
rómske ţeny aj hore v Grotte. Ale ak začne firma trochu krachovať, tak prvý letí kto?―
(obyvateľ 1, nahrávaný rozhovor, 22. 6. 2013). Takisto k faktorom, ktoré ovplyvňujú
zamestnanosť MRK patrí nízky stupeň vzdelania tejto komunity. Starosta obce na margo ich
vzdelanostnej úrovne tvrdí: „Sú aj zamestnaní Rómovia u nás. A bez zamestnania čo sú, tak to
sú tí, čo nemajú ani základné školy dokončené. [...]Len to je tak, ţe oni mali dokončenú len
učňovku. Murárske a takéto veci. Dnes tie profesie... Je ich málo. A niektorí, čo 20 rokov
nerobia, tak im sa uţ ani veľmi nechce. Sú zvyknutí na tento ţivotný štýl― (starosta, nahrávaný
rozhovor, 21. 6. 2013). Obidva faktory, ktoré ovplyvňujú zamestnanosť MRK v obci sú
viditeľné aj v nasledujúcej výpovedi terénneho sociálneho pracovníka: „Máme takého klienta,
čo má 40 rokov a má len základné vzdelanie a strašne chce pracovať a vie pracovať.
A povedali mu, ţe uţ je aj tak starý a ţe nemá vzdelanie― (terénny sociálny pracovník,
nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Čiţe pri hodnotení zamestnanosti MRK je potrebné brať do
úvahy aj vyššie spomenuté faktory, a to predsudky zamestnávateľov voči rómskej komunite
a nízku vzdelanostnú úroveň tejto komunity.
Z vyššie uvedených informácií teda vyplýva, ţe TSP v obci Stará Kremnička má vplyv
na zamestnanosť jej klientov, teda na zamestnanosť MRK. Tento vplyv je skôr viditeľný
284
v individuálnych prípadoch ako na agregovanej zamestnanosti MRK v obci. TSP vplýva na
zamestnanosť MRK rôznymi spôsobmi. Konkrétne ide o hľadanie vhodných voľných
pracovných miest, písanie ţivotopisov, motivačných listov a ţiadostí o zamestnanie, ale aj
telefonický kontakt s potenciálnym zamestnávateľom a dohodnutie osobného stretnutia.
Účinnosť nástroja TSP v oblasti vplyvu na zamestnanosť zniţujú, ale ďalšie faktory ako sú
predsudky zamestnávateľov voči rómskej komunite a nízka vzdelanostná úroveň tejto
komunity.
Rozvoj spolupráce obce a marginalizovanej rómskej komunity
Zamestnanci obecného úradu a starosta sa zhodli na tom, ţe počas ich pôsobenia na
obecnom úrade nedošlo k váţnejším konfliktom s rómskou komunitou. Skôr dochádza
k problémom pri komunikácii s touto komunitou, ktorá si vyţaduje špeciálny prístup. Ako
uvádza zamestnanec obecného úradu: „Stáva sa beţne, ţe niečo inak pochopia― (zamestnanec
obecného úradu 3, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Ako problém, ten istý zamestnanec
uvádza aj komunikáciu v prípade stavu opitosti niektorých členov MRK: „Niektorí, ţe prídu
pod vplyvom alkoholu. Tak to je veľký problém. Potom sa s nimi nedá komunikovať. To uţ
potom len taktne ich vyhodiť a povedať, ţe keď budú triezvi, aby prišli potom rokovať. Aj
tereňáci im povedia, ţe keď budeš triezvy, tak príď― (zamestnanec obecného úradu 3,
nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Všetci zamestnanci obecného úradu sa zhodli tieţ na tom,
ţe medzi nimi a touto komunitou dochádza pri riešení problémových situácii ku častým
nedorozumeniam a členovia rómskej komunity často nechápu, čo sa od nich vyţaduje.
Z výpovedí zamestnancov vyplýva, ţe komunikácia medzi nimi a MRK sa výrazne
zlepšila po zavedení TSP v obci a vzniknuté nedorozumenia sa riešia prostredníctvom
terénnych sociálnych pracovníkov. Zamestnanec obecného úradu uvádza: „Keď napríklad
prídu za nami, ţe daň z nehnuteľnosti alebo platiť nejaké poplatky. Keď to nevie od nás
pochopiť, tak ich pošleme za terénnymi pracovníčkami, aby im to ony vysvetlili, ţe čo to
vlastne je. Poprípade im povypisovať nejaké doklady alebo čo. Keď tu neboli, to bolo ťaţké.
Tí druhí ľudia keď prišli, museli stáť. Ale to sa nedalo. Teraz je to uţ úplne iné. To sa nedá
porovnať, ţe čo bolo vtedy a čo je teraz― (zamestnanec obecného úradu 1, nahrávaný
rozhovor, 21. 6. 2013). Druhý zamestnanec ešte dodáva: „Keď prídu niečo k nám vyplniť, tak
kolegyňa ich pošle k babám. Ony to vypíšu. Cigáni niektorí si nevedia ani vypísať. No a my to
potom potvrdíme― (zamestnanec obecného úradu 2, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013).
285
Z uvedeného je zrejmé, ţe vďaka TSP v obci je komunikácia medzi obecným úradom a MRK
jednoduchšia.
Ďalším identifikovaným prínosom realizácie TSP v oblasti komunikácie s MRK je pre
obec moţnosť riešenia vzniknutých problémových situácií do hĺbky a nie len povrchne.
Potvrdzuje to aj výpoveď zamestnanca obecného úradu: „Keby to ony nerobili, tak to musíme
robiť my, to je jedna vec. A druhá vec, ţe ony majú viac času sa im venovať. Do hĺbky toho
problému. Kdeţto my by sme to mohli povrchne vyriešiť. Oni idú do hĺbky. Komunikujú
s nimi. Vybavia im splátkový kalendár. My by sme nato nemali čas. My máme zase inú robotu.
V tomto je to pre dedinu veľký prínos― (zamestnanec obecného úradu 3, nahrávaný rozhovor,
21. 6. 2013). Takisto môţeme konštatovať, ţe prínosom TSP je aj flexibilita pri riešení
problémových situácií. Podľa zamestnanca obecného úradu, ak sa vyskytne problém
s niektorým členom rómskej komunity, tak terénni sociálni pracovníci idú za ním priamo
domov a zavolajú ho na úrad (zamestnanec obecného úradu 2, nahrávaný rozhovor, 21. 6.
2013). Opäť sa všetci zamestnanci obecného úradu zhodli na tom, ţe pred zavedením TSP
bolo komunikácia medzi nimi a MRK ťaţká a mnohokrát neúčinná.
Rozdiel v komunikácii s obcou po zavedení TSP vnímajú aj samotní členovia MRK.
Napríklad klient 6 v rozhovore uviedol: „Poviem, ţe klobúk dole. So všetkým čím sa dá, tak
pomôţu. Keby tu neboli, tak my sme ani neprídeme. Lebo ja som predtým sem na obec
nechodila vôbec.― (klient 6, nahrávaný rozhovor, 24. 6. 2013). Podobnú výpoveď podal aj
klient 4: „Kým neboli ony, tak na obec nejde ani jeden Róm. To ozaj by sme potrebovali dačo
veľké.― (klient 4, nahrávaný rozhovor, 24. 6. 2013). Po zavedení TSP sa tieţ zvýšila aj
informovanosť rómskych občanov ţijúcich v segregovanej osade, čo potvrdzuje aj výpoveď
klienta 4: „Napríklad do toho rozhlasu keď niečo, tak u nás to nepočuť, lebo tam je hora. Tak
ony na svoju vlastnú päsť sa zoberú a idú k nám do osady alebo nám zavolajú. Ako aj minule
bolo na deň detí, tak zavolala. Inak by sme nevedeli nič aj keď sa niečo deje, tak nikto nás
neinformuje, len ony dve― (klient 6, nahrávaný rozhovor, 24. 6. 2013). Toto tvrdenie tieţ
potvrdzuje aj výpoveď klienta 5: „Pravda, ony nám dávajú letáky. Alebo keď má byť
vystúpenie alebo zhromaţdenie, tak nám dávajú letáky. Uţ vieme tým pádom, ţe čo sa robí―
(klient 5, nahrávaný rozhovor, 24. 6. 2013). Čiţe na základe výpovedí môţeme konštatovať,
ţe vďaka TSP sa zvýšila informovanosť MRK a členovia tejto komunity sú ochotnejší
navštevovať obecný úrad.
286
To, ţe po zavedení TSP sa zmenila komunikácia medzi obcou, inštitúciami v obci
a MRK potvrdzujú aj výpovede starostu a terénnych sociálnych pracovníkov. Terénny
sociálny pracovník uvádza: „Keď starosta potrebuje s nimi komunikovať, tak cez nás to ide.
Napríklad keď sú nejaké dlhy na obci za smeti, za káblovku, dane. Tak im poviem, ţe toľko
a toľko má zaplatiť. Alebo dohadujeme napríklad splátky― (terénny sociálny pracovník,
nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Asistent terénneho sociálneho pracovníka dodáva: „Alebo
keď boli nejaké konflikty buď medzi samotnými Rómami, alebo Rómami a nie Rómami. Tak sa
robieval pohovor u starostu. Nie je to ako priestupkové konanie, ale taký pohovor. Tak si
predvoláme rodiny, dohodneme stretnutie, ţe kedy teda môţe starosta aj rodina a rieši sa to.―
(asistent terénneho sociálneho pracovníka, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Opäť toto
tvrdenie potvrdzuje aj starosta: „Tak sme mali za spoluúčasti nich tie pohovory. Po týchto
výtrţnostiach. Krádeţe čo boli, takisto záškoláctvo. Niekde sa to trochu zlepšilo― (starosta,
nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Zmenila sa tieţ aj komunikácia medzi inštitúciami v obci
a MRK. Konkrétne ide o školu v obci, ktorá pri komunikácii s MRK vyuţíva terénnych
sociálnych pracovníkov ako sprostredkovateľský orgán. Podľa výpovede terénneho
sociálneho pracovníka komunikujú zo školou hlavne v otázkach dochádzky do školy: „Lebo
keď dieťa nepríde do školy, tak nám škola zavolá, ţe čo je s tým dieťaťom. Zase na druhej
strane uţ aj oni sami prídu povedať, ţe to dieťa je choré― (terénny sociálny pracovník,
nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Na základe uvedeného môţeme konštatovať, ţe terénni
sociálni pracovníci sú akýsi sprostredkovací orgán medzi obcou, inštitúciami v obci a MRK
a zlepšujú medzi nimi komunikáciu.
Existuje predpoklad, ţe vďaka tomu, ţe terénni sociálni pracovníci poznajú situáciu
rómskej komunity do hĺbky, predchádzajú vzniku nedorozumení medzi obcou a touto
komunitou. Je to viditeľné na výpovedi terénneho sociálneho pracovníka: „Čo sa týka
starostu, tak pre neho je napríklad postihnutie iba keď je viditeľné. Napríklad, ţe je slepý,
alebo hluchý alebo na vozíku. Ale mentálne niekedy nevidno alebo tú nízku mentálnu úroveň.
Jemu to vysvetliť, ţe proste, ţe čo sa on na mňa usmieva. Hej a vysvetliť mu, ţe on sa
neusmieva, on je proste taký. Tak sa mu to snaţíme vysvetliť, ţe aby tomu rozumel. Potom to
tak uţ inak vníma. Starosta si myslí, ţe sa mu vyškŕňa― (terénny sociálny pracovník,
nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Takisto je to zrejmé aj z tejto výpovede toho istého
respondenta: „Zlepšila sa komunikácia medzi obcou. Keď sa jedná o Róma, tak je to všetko
u nás. Predtým sa to buď neriešilo alebo... Asi sa veľmi nezaoberali tým. Či má zaplatené
alebo nemá, dáme to na exekúciu. Alebo pracovníčka je schopná im stiahnuť ich celý mesačný
287
príjem, lebo nevie aký je ich mesačný príjem. On je schopná mu stiahnuť ten dlh celý
a zostane mu na ţivobytie nejakých pár eur. Tak sa snaţíme vysvetliť, ţe nemôţe mu stiahnuť
celú tu sumu, ţe nemá z čoho ţiť. A ona to nevie proste pochopiť, ţe nevie aký majú ten
mesačný rozpočet. Keď sa jej to uţ potom vysvetlí, tak zistí, ţe aha to fakt má toľko málo tá
rodina― (terénny sociálny pracovník, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Čiţe z týchto
výpovedí je zjavné, ţe terénni sociálni pracovníci dobre poznajú situáciu ich klientov a tým,
ţe ju vysvetľujú aj starostovi a zamestnancom obecného úradu zlepšujú spoluprácu
a komunikáciu medzi obcou a MRK.
Z rozhovorov tieţ vyplynulo, ţe terénni sociálni pracovníci sú dôleţití aj pri riešeniach
konfliktov medzi majoritným obyvateľstvom obce a rómskou komunitou. Podľa asistenta
terénneho sociálneho pracovníka sa prostredníctvom nich riešia aj konflikty súvisiace
s drobnými krádeţami v obci: „Alebo sa na nás obracajú aj nerómski občania, a to pri
drobných krádeţiach ako je fúrik, ţe ako by sme im my mohli pomôcť. Tak potom my
zoţenieme fúrik, ktorý zabudli v zberných surovinách. Alebo ovocie zo záhrady zmizlo alebo
rádio. Tak potom prídu za nami. Väčšinou sú aj odškodnení naspäť, ale nie vţdy sa dá. Mali
by to riešiť s políciou, ale keď sú to také drobnejšie veci...― (asistent terénneho sociálneho
pracovníka, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Môţeme teda konštatovať, ţe vďaka TSP sa
v obci zmenila aj komunikácia medzi majoritným obyvateľstvom a rómskou komunitou.
Pri hodnotení rozvoja komunikácie medzi obcou a MRK sme identifikovali aj problém
pri implementácii nástroja. Tento problém vzniká, keď sa terénny sociálny pracovník dostáva
do situácie, kedy by na jednej strane mal hájiť záujmy klienta a na strane druhej, by ako
zamestnanec obce mal hájiť záujmy obce. Problém nastáva keď sú tieto záujmy v protiklade.
Asistent terénneho sociálneho pracovníka uvádza: „Sme ako medzi mlynskými kameňmi.
Niečo je v záujme klienta, ale je to vlastne protiklad obce. A teraz my ako zamestnanci obci
nemôţeme ísť proti obci, ale musíme isť v prospech klienta. Stáva sa. Tu treba veľmi opatrne
komunikovať a riešiť tie situácie. Mali by sme byť asi zamestnanci niekoho iného― (asistent
terénneho sociálneho pracovníka, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Z výpovede je zjavné, ţe
ide o závaţný problém v implementácii nástroja a tieţ môţe zniţovať účinnosť nástroja.
Z vyššie uvedených informácií vyplýva, ţe po zavedení TSP sa v obci zlepšila
komunikácia nielen medzi obecným úradom, inštitúciami v obci a MRK, ale aj medzi
majoritným obyvateľstvom a MRK. Starostovi a zamestnancom obecného úradu sa
zjednodušila komunikácia s MRK, vďaka TSP sa tieţ predchádza vzniku nedorozumení
288
medzi obcou a MRK, ale takisto TSP slúţia ako sprostredkovateľský orgán pri riešení
konfliktov tejto komunity s obcou alebo s majoritným obyvateľstvom. Môţeme tieţ
konštatovať, ţe TSP zvyšuje informovanosť rómskej komunity v obci, a to najmä komunity
ţijúcej v segregovanej osade. V oblasti cieľa TSP zlepšiť komunikáciu medzi obcou a MRK
môţeme teda povaţovať nástroj za účinný.
Zapájanie marginalizovanej rómskej komunity do aktivít a podujatí obce
Spoluprácu obce a MRK môţeme hodnotiť aj v kontexte zapájania rómskej komunity
do aktivít a podujatí, ktoré sú organizované obcou. Ide predovšetkým o aktivity a podujatia
spojené s kultúrnymi podujatiami obce. Zmena, ktorá nastala po zavedení TSP v zapájaní
MRK, hlavne rómskej mládeţe, do týchto podujatí je viditeľná vo výroku obyvateľa obce,
ktorý pôsobí v kultúrnej komisii: „Ony samé nacvičujú s nimi. Nielenţe v škole učiteľky so
ţiakmi. Alebo v materskej škôlke, keď tam deti nosia. Ale vďaka nim potom sme ich aj my
brali, čo sme nacvičovali ako kultúrna komisia predstavenia.― (obyvateľ obce 7, nahrávaný
rozhovor, 22. 6. 2013). Skutočnosť, ţe predtým sa deti z rómskej komunity samostatne
nezapájali do týchto podujatí potvrdzuje aj výrok zamestnanca obecného úradu: „Robievajú
s nimi aj dáke vystúpenie tu v obci. Teraz neviem konkrétne na aké, ale nacvičovali s nimi
programy. Predtým to nikto nerobil― (zamestnanec obecného úradu 2, nahrávaný rozhovor,
21. 6. 2013). Z týchto informácií môţeme vyvodiť záver, ţe pred zavedením TSP sa rómska
mládeţ veľmi nezapájala do podujatí obce, iba ak prostredníctvom vystúpení organizovaných
školou. Po zavedení TSP sa do podujatí obce začala zapájať aj rómska mládeţ, a to cez
kultúrne programy, ktoré s nimi začali nacvičovať terénni sociálni pracovníci.
Pri organizovaní týchto podujatí sa terénni sociálni pracovníci snaţia zapájať aj
dospelých členov rómskej komunity. Terénny sociálny pracovník uvádza: „Áno určite. Deti
vystupovali aj keď bol deň matiek alebo deň detí. Romáci zas pomáhajú aj dobrovoľne, aj cez
aktivačné. Napríklad pri zorganizovaní tých podujatí. Stavanie mája napríklad alebo kosenie
pozemkov, kde sa podujatia odohrávali.― (terénny sociálny pracovník, nahrávaný rozhovor,
21. 6. 2013). Takisto sa týchto podujatí zúčastňujú aj dospelí členovia rómskej komunity, a to
vďaka tomu, ţe v predstavení účinkuje ich dieťa. Potvrdzuje to aj výrok zamestnanca
obecného úradu: „Práveţe teraz chodia, ţe nacvičujú tie programy a chcú ukázať aj rodičom,
ţe aj oni niečo dokáţu. Keď máme aj nejaké akcie, či uţ športové alebo kultúrne je ich tu
hromadu.― (zamestnanec obecného úradu 3, nahrávaný rozhovor, 21. 6. 2013). Týmito
289
aktivitami a podujatiami sa snaţia terénni sociálni pracovníci vzbudiť záujem aj dospelých
členov rómskej komunity.
Niektoré podujatia a aktivity obce organizujú aj samotní terénni sociálni pracovníci.
Napríklad podľa zamestnanca obecného úradu zorganizovali podujatie, ktoré bolo určené pre
celú obec a nielen pre MRK: „Trebárs prišli aj Sendrejovci. To spravili pre celú obec, ţe
nebolo to len pre tú komunitu― (zamestnanec obecného úradu 3, nahrávaný rozhovor, 21. 6.
2013). Prostredníctvom týchto aktivít a podujatí sa terénni sociálni pracovníci snaţia tieţ
nielen zbliţovať majoritných obyvateľov obce a rómsku komunitu, ale aj odbúravať
predsudky. Dosvedčuje to aj výpoveď asistenta terénneho sociálneho pracovníka: „Najmä cez
tie deti, ţe hrajú sa rómske deti a nerómske. Napríklad keď išli v škole, tak sa nechytali za
ruky. Alebo sa stalo, ţe aj Róm z dediny nechytil Róma z osady za ruku. To mali príkaz od
rodiča. [...] Ale je to také lepšie. Alebo deti si medzi sebou robili srandu, ţe ty nemáš také
topánky ako ja. A ty také topánky nemôţeš mať. Tak sme sa im to snaţili vysvetliť. Osvedčilo
sa nám keď dieťa malo narodeniny alebo meniny, tak sa nám osvedčilo, ţe sme aj ostatné deti
poposúvali, aby zablahoţelali tomu oslávencovi. Najskôr nechceli, ale teraz to uţ berú za
beţné. Kaţdý si uţ podá ruku.― (asistent terénneho sociálneho pracovníka, nahrávaný
rozhovor, 21. 6. 2013). O lepších vzťahoch medzi majoritnými obyvateľmi a obyvateľmi
z rómskej komunity svedčí aj nasledujúci výrok klienta 4: „Vţdy robia tak, aby aj bieli aj
Rómovia. Príklad sú nejaké aktivity a bolia aj bieli tu. Normálne sme vychádzali všetko.
Máme určite lepšie vzťahy. Lebo vravím predtým sme ani nechodili. Nemali sme sa ako
spoznať aj so starostom. Ako sme tu chodili, tak ony nás sprevádzali, ţe toto je tá a tá z osady.
A uţ to bolo také, ţe sme sa spoznávali, lebo my sme o sebe ako keby ani nevedeli― (klient 4,
nahrávaný rozhovor, 24. 6. 2013). Z uvedených výpovední je zrejmé, ţe terénnym sociálnym
pracovníkom sa postupne darí odbúravať predsudky, ktoré figurujú najmä u majoritného
obyvateľstva a cez rôzne aktivity organizované týmito pracovníkmi sa zlepšuje vzťah medzi
majoritnými obyvateľmi obce a rómskou komunitou. Je dôleţité ešte poznamenať, ţe táto
zmena prebieha najmä u mládeţe a školopovinných detí.
Z vyššie uvedených informácií môţeme usudzovať, ţe po zavedení TSP sa do podujatí
obce začala zapájať aj rómska komunita, a to hlavne mládeţ. Terénnymi sociálnym
pracovníkom sa však postupne podarilo zapájať aj starších členov rómskej komunity. Taktieţ
sa vďaka aktivitám terénnych sociálnych pracovníkov nielen podarilo zbliţovať majoritných
obyvateľov obce a rómsku komunitu, ale aj odstraňovať niektoré predsudky voči MRK.
Môţeme teda konštatovať, ţe TSP naplnila svoje ciele aj v tejto oblasti.
290
Záver
Terénna sociálna práca je jedným z nástrojov, ktoré verejná politika vyuţíva pri
riešení
problémov
marginalizovaných
rómskych
komunít.
V našich
spoločenských
podmienkach je terénna sociálna práca zameraná na sociálnu inklúziu týchto komunít so
zameraním na zvyšovanie ich zamestnateľnosti. Terénna sociálna práca je predovšetkým
vykonávaná pre klientov, pre ktorých sú štandardné programy málo účinné a dostupné, a to
vzhľadom na ich špecifické potreby a vysokú mieru sociálneho vylúčenia. V súčasnosti je
realizovaná formou národného projektu, ktorý má na starosti Fond sociálneho rozvoja a je
podporený v rámci Operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia.
Predmetom prípadovej štúdie bola práva analýza fungovania terénnej sociálnej práce
ako nástroja verejnej politiky. Cieľom analýzy bolo zhodnotiť fungovanie nástroja terénnej
sociálnej práce v nami vybranej obci, a to vzhľadom na jeho definované ciele. Konkrétne sme
sa pri našom výskume zamerali na dve oblasti, a to na vplyv terénnej sociálnej práce na
zamestnanosť rómskej komunity v obci a rozvoj spolupráce medzi obcou a touto komunitou.
Prostredníctvom výskumu sme zistili, ţe nástroj bol v prvej oblasti nášho skúmania
účinný. Z rozhovorov vyplynulo, ţe realizácia terénnej sociálnej práce v nami skúmanej obci
má vplyv na zamestnanosť marginalizovanej rómskej komunity. Tento vplyv je však skôr
viditeľný v individuálnych prípadoch ako na agregovanej zamestnanosti MRK v obci, pretoţe
tá je ovplyvňovaná aj mnoţstvom iných faktorov, ako napríklad nízkou vzdelanostnou
úrovňou a predsudkami zamestnávateľov voči rómskej komunite. Okrem spomínaných
prípadov,
kedy sa
vďaka
terénnej
sociálnej
práci
podarilo
zamestnať
niekoho
z marginalizovanej rómskej komunity, a teda sa priamo prejavil vplyv terénnej sociálnej práce
na zamestnanosť, respondenti vnímali aj posun tejto komunity v snahe hľadať si zamestnanie.
Pri druhej
skúmanej
oblasti, teda pri
skúmaní
rozvoja spolupráce obce
marginalizovanej rómskej komunity sme dospeli k takémuto záveru: Terénna sociálna práca
v obci Stará Kremnička prispela k zlepšeniu komunikácie medzi marginalizovanou rómskou
komunitou a obcou. Takisto sa vďaka terénnej sociálnej práci nielen zlepšili v obci vzťahy
medzi majoritným obyvateľstvom a rómskou komunitou, ale táto komunita sa tieţ začala viac
zapájať do aktivít a podujatí organizovaných obcou.
Počas výskumu sa nám podarilo identifikovať aj slabé stránky fungovania nástroja
a problémy v jeho implementácii. Medzi kľúčové problémy v implementácii nástroja patrí
291
postavenie terénnych sociálnych pracovníkov voči klientom a obci. Keďţe terénny sociálny
pracovník by na jednej strane mal hájiť záujmy svojich klientov, ale na strane druhej ako
zamestnanec obce musí hájiť záujmy obce, môţe v praxi dochádzať k problémovým
situáciám. A to vtedy, keď sú tieto záujmy protikladné a terénny sociálny pracovník nevie,
ako má reagovať. Myslíme si, ţe táto skutočnosť môţe zniţovať účinnosť nástroja.
Druhým kľúčovým problémom pri implementácii nástroja je vysoký počet rómskych
klientov na jedného terénneho pracovníka. Počas ôsmich rokov pôsobenia terénnej sociálnej
práce sa totiţ výrazne zvýšil počet klientov, s ktorými terénni sociálni pracovníci pracujú.
Existuje teda predpoklad, ţe sa nemôţu naplo venovať všetkým klientom, čo môţe tieţ
zniţovať účinnosť nástroja.
Ambrózová, A., Vitálošová, I. & Labáth, V. (2006). Proces terénnej sociálnej práce
v sociálne vylúčenej komunite. Bratislava: Partners for Democratic Change Slovakia.
Csikós, R. (2008). Terénna sociálna práca ako nástroj predchádzania príčin a odstraňovania
následkov sociálneho vylúčenia: Európsky sociálny fond: projekt „Riešenie sociálnej deviácie
– predchádzanie a zmierňovanie chudoby.― Bratislava: Občianske zdruţenie DIANOVUM.
Fond sociálneho rozvoja (2009). Úvod do štandardov terénnej sociálnej práce v obci
s osobitným zreteľom na prácu s vylúčenými komunitami. Bratislava: Partners for Demecratic
Change Slovakia.
Fond sociálneho rozvoja (2011a). Ţiadosť o nenávratný finančný príspevok. Príloha 1 – Opis
projektu.
[online]
[cit.
1.
februára
2013].
Dostupné
na
internete:
http://www.fsr.gov.sk/data/files/np_tsp/zo_NFP.zip
Gejdošová, Z., Okálová, O., Šolcová, J., Korbová, M., Rusnáková, M. & Almašiová, A.
(2009). Terénna sociálna práca. Ruţomberok: Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity
v Ruţomberku.
International Federation of Social Workers (1994). Human Rights and Social Work: A Manual
for Schools of Social Work and the Social Work Profession. [online] [cit. 1. februára 2013].
Dostupné na internete: http://cdn.ifsw.org/assets/ifsw_24626-7.pdf.
292
Levická, J. (2002). Teoretické aspekty sociálnej práce. Trnava: Trnavská univerzita.
Mikkonen, M., Kauppinen, J., Huovinen, M. & Aalto, E. (2007). Outreach work among
marginalised populations in Europe: guidelines on providing integrated outreach services.
[online]
[cit.
4.
februára
2013].
Dostupné
na
internete:
http://www.correlation-
net.org/doccenter/pdf_document_centre/book_outreach_fin.pdf.
Oláh, M. & Schavel, M. (2006). Úvod do štúdia a dejín sociálnej práce. Bratislava: Vysoká
škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alţbety, n.o.
Schavel, M. & Oláh, M. (2010). Sociálne poradenstvo v sociálnej práci (učebné texty pre
účastníkov vzdelávania v sociálnom poradenstve). Bratislava: VŠZaSP sv. Alţbety.
Strieţenec, Š. (1999). Úvod do sociálnej práce. Trnava: AD.
293
STRIEDAVÁ OSOBNÁ STAROSTLIVOSŤ- CESTA K
ROVNOPRÁVNEMU RODIČOVSTVU?
Daniela Rajniaková
Abstrakt:
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia boli ľudia vtedajšej spoločnosti svedkami
emancipácie a boja ţien za ich zrovnoprávnenie voči muţom. V súčasnosti sú to
práve muţi- otcovia, ktorí sa doţadujú väčších moţností pri výchove svojich detí
a volajú po povinnostiach, ktoré boli takmer výhradne pripisované ţenámmatkám. Doţadujú sa rodovej rovnosti, teda aby sa presadila individuálna voľba
jednotlivca, bez ohľadu na pohlavie alebo rod. Ich prioritou je mať slobodnú
moţnosť v rozhodovaní a nezaoberať sa tým, čo je v spoločnosti označované ako
„ţenské― alebo ako „muţské―. Tento súčasný trend rovnosti pohlaví budem v
príspevku sledovať na príklade rozvedených manţelských párov. Jednou z
moţností porozvodového usporiadania je striedavá osobná starostlivosť, ktorej
hlavným cieľom je umoţniť muţom- otcom podieľať sa na výchove rovnakou
mierou ako matkám. S uvedenou problematikou úzko súvisí aj obraz muţskosti,
ktorej rekonceptualizácia je tieţ súčasťou príspevku.
Abstract:
In the late 19th and early 20th century, people were witnessing the emancipation
of women for their equality with men. Men- fathers are now clamoring for greater
opportunities in the education of their children and want more responsibilities
have been attributed almost exclusively to women - mothers. They want more
gender equality, that is to enforce the individual human choice, regardless of sex
or gender. Their priority is to have the freedom to make the decision and not to
deal with what is referred to as a "female" or "male". In this article I will follow
this trend on the example of divorced couples. One option post-divorce
arrangement is alternating personal care, whose main objective is to allow men fathers to participate in education equally as mothers. With the described
problems related to the image of masculinity. Reconceptualization of masculinity
is also part of the contribution.
Úvod
Modely rodiny sa rýchlo menia, čo sa dáva do súvisu s neustále sa meniacou
spoločnosťou a jej nárokmi na ţivotný štýl. Tieto zmeny nevyhnutne vyvolávajú posun v
sociálnych rolách ţien ale takisto aj rolách muţov, či uţ k sebe navzájom, no aj vo vzťahu k
deťom. V príspevku sa venujem analýze modelov rodín, ku ktorým došlo na základe rozvodu
partnerov, pričom pozornosť upriamujem primárne na muţov- otcov.
Na pôde slovenskej etnológie sa výskumy rodiny realizujú dlhodobo. Doposiaľ to však
neboli výskumy, ktoré by sa týkali rozpadu rodiny a následne výchovy detí z takýchto
294
partnerstiev, nieto ešte osobe otca, ktorá zohráva podstatnú úlohu pri výchove svojho
potomstva. V súčasnosti sa aktívne vedú diskusie na tému spravodlivého prerozdelenia
rodičovských práv a povinností, ktorého riešením by mohla byť práve striedavá rodičovská
starostlivosť. Jednou z príčin nerovnocenného vzťahu medzi ţenami a muţmi sú
pretrvávajúce rodové stereotypy v myšlienkových názoroch našej spoločnosti. Ide o
nerealistické obrazy „muţskosti― a „ţenskosti―, vzorce správania, ktoré sú pre muţov a ţeny
vo veľkej miere zväzujúce. Rodové stereotypy sa prejavujú v našej spoločnosti výrazne v
situáciách kedy dochádza k rozhodnutiam o starostlivosti deti, konkrétne o osobe, ktorej budú
deti/ dieťa zverené do starostlivosti. Richard A. Warshak (1996) sa v publikácii „Revoluce v
porozvodové péči‖ zaoberá formami porozvodovej starostlivosti. Hovorí o „kulte materstva―,
ktorý vychádza z predpokladov, ţe ţeny sú od prírody lepšími rodičmi ako muţi a tieţ, ţe
matky sú pre deti dôleţitejšie ako otcovia. „Predstava, ţe deti z rozvedených manţelstiev
patria ich matkám a nie ich otcom nás sprevádza uţ tak dlhú dobu, ţe mnoho ľudí, vrátane
sudcov, to pokladá za samozrejmé. Je to prijímané nekriticky, akoby to bolo posvätené
prírodou.― (Warshak, 1996, s. 23) Teda keď hovoríme o zverovaní detí do starostlivosti
matky, ide len o spoločenský zvyk, ktorý nemá ţiadny biologický základ. V priebehu 20.
storočia kult materstva podporili aj psychoanalytické teórie Sigmunda Freuda, ktoré
pripomínali značný prínos matky k psychickej podpore dieťaťa. Podľa Warshaka spoločnosť
povaţuje rozvedených otcov za druhoradých rodičov a „prevláda prax obmedzujúca kontakt
rozvedeného otca s jeho deťmi na kaţdý druhý víkend. Táto prax vykorení vzťah otec- dieťa z
úrodnej pôdy prirodzenej dennej interakcie a presadí ho na umelý trávnik víkendov
naplnených zábavou a darčekmi.‖ (Warshak, 1996, s. 17)
Český sociológ Ivo Moţný (1990) uţ na začiatku 90. rokov v súvislosti s budúcnosťou
rodiny predpovedá, ţe budú pribúdať neúplné rodiny, na čele ktorých budú otcovia. Súdna
prax v rozhodovaní o deti totiţ nemôţe neustále prehliadať kultúrne zmeny odohrávajúce sa v
súvislosti s otcovstvom.
Z doposiaľ pozorovanej praxe a známych štatistických údajov vyplýva, ţe napriek
prevládajúcim patriarchálnym tendenciám spoločnosti (napr. rod dieťaťa sa odvodzuje od
otca, viď priezvisko, otec je stále vnímaný ako hlava rodiny a pod.), sú súdy pri stanovovaní
rodičovskej starostlivosti o maloleté deti po rozvode viac naklonené v prospech matiek, ktoré
sú často povaţované za bezvýhradné opatrovateľky. O muţoch- otcoch schopných starať sa o
zverené dieťa sa doposiaľ hovorilo len v extrémnych prípadoch, napr. keď matka z určitých
príčin nebola schopná, poprípade ochotná starať sa o dieťa.
295
Postupnú zmenu v myslení a nazeraní na rovnocennosť rodičov teda vidíme aţ v
posledných štyroch rokoch, kedy bol v slovenskej legislatíve do právneho poriadku
Slovenskej republiky novelou zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine po prvýkrát zavedený inštitút
striedavej osobnej starostlivosti o dieťa. Nový inštitút umoţnil súdu zveriť dieťa do
starostlivosti striedavo jednému a druhému rodičovi na presne stanovené časové obdobie.
Predmetná novela zákona o rodine nadobudla účinnosť dňa 1. júla 2010.
Otcovstvo vo výskume
Kaţdá analýza otcovstva si vyţaduje určité povedomie o špecifických kultúrnych,
ekonomických a sociálnych podmienkach, ktoré vedú k zauţívaným normám o správnom
správaní sa otcov. Otcovstvo nie je nejaká pevná rola, ktorá navţdy existuje. Kaţdá generácia
a kaţdá kultúra interpretuje a definuje otcovskú rolu inak. Je to spôsobené tým, ţe otec je
úzko spojený s individuálnou predstavou muţskosti, a preto diskusia o otcovstve má svoju
minulosť a má aj budúcnosť. To potvrdzuje aj nasledujúca
úvaha Františka Chorváta:
„Sociálna stránka otcovstva- podobne ako všetky špecificky sociálne javy ľudskej
spoločnosti- sa vyznačuje tým, ţe je zakotvená v psychike človeka. Príslušné otcovské
vlastnosti získava muţ vplyvom pôsobenia určitých spoločenských výchovných činiteľov na
jeho osobnosť. Preto poznáme toľko rozmanitých variantov otcovského vzťahu v priebehu
vývoja ľudskej spoločnosti, preto sa aj v súčasnosti rozličné spoločnosti vyznačujú takými
odlišnými poţiadavkami na otcov a preto sa vyskytujú také rozdielne prístupy k otcovstvu aj
v rámci kaţdej jednotlivej spoločnosti...― (Chorvát 1986, 16) Zapojenie otcov do výchovy a
starostlivosti o deti nebolo v minulosti ničím výnimočným. Z výskumov vieme, ţe v
slovenskej roľníckej rodine bol výchovou chlapcov poverený práve otec. Zmenu vo
výchovných tendenciách moţno pozorovať počas 19. a 20. storočia, kedy nastalo oslabenie
otcovského vplyvu v rodine, pričom sa ich rola vychovávateľa zmenila na rolu ţiviteľa a ich
prvoradým cieľom bolo napĺňať ekonomickú stránku, a teda finančne zabezpečiť rodinu. Bolo
to spôsobené hlavne procesmi, ktoré zo sebou priniesla industriálna doba. Muţ- otec obmedzil
svoje kontakty s deťmi, keďţe došlo aj k oddeleniu práce a domova. Vytvorili sa teda dve
dovtedy neexistujúce sféry, a teda sféra súkromná (rodina) a sféra verejná (práca).
O dejinách otcovstva a postavení otcov v spoločnosti píše detailne Luigi Zoja a hovorí,
ţe „história otcovstva v západných krajinách je jedna dlhá línia úpadku, prerušovaná
príleţitostnými fázami vzostupu. Snahy o návrat otca sú buď sebaklamom, alebo prinášajú iba
296
chvíľkovú konsolidáciu. Patriarchát sa nevráti a metafora otca uţ nebude stáť na vrchole
spoločenskej hierarchie.― (Zoja 2005, 253) Tento ústup otcovstva je podľa Zoju spôsobený
zánikom mýtov a rituálov a nemá nič spoločné s patriarchátom, alebo matriarchátom. Je to
dôsledok modernizácie spoločnosti a fyzická neprítomnosť otca je do veľkej miery spôsobená
rozpadom manţelského zväzku, teda dalo by sa povedať, ţe aj slobodou, ktorú prináša
moderná spoločnosť.
Výskumy rodičovstva v 60-70. rokoch 20. storočia sa primárne zameriavali na ţenu,
ako osobu, ktorá hrá nezastupiteľnú rolu pri výchove a socializácii dieťaťa. Išlo však o
výskumy, ktoré vychádzali zo sprostredkovaných informácií, teda od ţien- matiek.
Pozorovateľný zvrat nastal aţ v druhej polovici 70. rokov, kedy sa začali skúmať muţské
rodičovské skúsenosti, vykonávanie domáci prác, starostlivosť o deti, no tieţ aj skúsenosti
vyplývajúce s priebehom rozvodu a rolou nevlastného otca. Výskumy otcovstva zo začiatku
80. rokov poukázali na fakt, ţe poslaním otca uţ nie je prioritne sa angaţovať v práci a mať
rolu ţiviteľa. Došlo k situácii, ţe muţ- otec sa stal angaţovaným, aktívnym otcom. Zo
zahraničnej odbornej literatúry spomeniem prácu Josepha Plecka (1987) , ktorý sa venoval
výskumu otcovstva a snaţil sa definovať aké roly a pozície v rodine zastáva tento „nový
otec―. Pre tento jav sa poţíva aj termín „new fatherhood―, ktorý vo svojich prácach pouţívajú
anglickí autori. Muţa povaţujú za rovnako vhodnú osobu pre výchovu potomstva ako ţenumatku. Môţem teda konštatovať, ţe ide o novú generáciu otcov, ktorá v sebe nesie iné
charakteristické znaky ako predchádzajúca generácia. To isté tvrdia aj MacDonald a Almeida
(2004), pretoţe byť otcom je najlepšie chápať ako proces, prostredníctvom ktorého ľudia
preukazujú starostlivosť a podporu pre svoje deti na dennodennej báze po celý čas. Táto
definícia teda predstavuje posun primárne z pohľadu otca ako ţiviteľa rodiny a uznáva ho
ako aktívneho rodiča, ktorý podporuje aktivity kaţdodenného rodinného ţivota a tieţ
poskytuje svojim deťom emocionálne podporu.
Hana Maříková (1999) konštatuje, ţe pohľad na otca a matku sa mení. Dochádza totiţ
k tomu, ţe uţ nie sú vnímaní protikladne.
297
Otcovstvo a maskulinita
Na otcovstvo a maskulinitu je moţné nazerať viacerými teoretickými prístupmi.
Autori konceptov najčastejšie polemizujú nad tým, či otcovstvo treba vnímať ako nejaký
sociálny fenomén, teda či muţi disponujú nejakými jedinečnými charakteristikami, alebo
vlastnosťami, ktoré priamo vplývajú na ich rodičovský štýl výchovy. V tejto súvislosti
spomeniem dva najčastejšie vyuţívajúce sa prístupy. Je to esencialistický prístup, ktorý
primárne zdôrazňuje biologické rozdiely medzi matkou a otcom a teda definuje esenciálne
rozdiely v rodičovskom správaní u muţov a ţien. Taktieţ je dôleţité poznamenať, ţe v tejto
teórii muţi a ţeny zastávajú odlišné a nezameniteľné rodičovské role. Naopak druhýkonštruktivistický prístup, ktorý nepopisuje otcovské a materské role ako striktne fixné a
statické, ale otcovstvo a materstvo sa prispôsobuje kultúrnym potrebám spoločnosti a je
konštruované individuálne samotnými osobami v priebehu kaţdodenného ţivota, v ktorom
dochádza aj k zmene rodových vzťahov. Pokiaľ konštruktivistický prístup nepovaţuje rodové
rozdiely za biologicky dané, ale za sociálne konštruované, tak to implikuje moţnosť zmeny,
ich zoslabovanie aţ úplnú elimináciu. (Deutsch, 2007 in Maříková, 2009)
„Ja keď som bol malý chlapec, tak som otca videl moţno štyri hodiny zo dňa. Bol
robotníkom vo fabrike a tak pracoval na zmeny a keď bol doma, tak robil v záhrade. Bol
hlavou rodiny a aj primárnym ţiviteľom. Mama tieţ chodila do práce, ale primárne sa starala
o nás ako deti. Nemôţem povedať, ţe by sa nám otec nevenoval, no mal na nás málo času.
Keď som sa ja stal otcom, tak som si povedal, ţe nech sa deje čo sa deje, ja sa budem môjmu
dieťaťu venovať viac a tak aj ešte keď sme so ţenou boli spolu, tak hneď keď som prišiel z
práce tak som zobral dcéru s kočíkom do parku. Veď som chcel aby si aj ţena oddýchla, alebo
mala čas pre seba. Alebo v nedeľu doobeda sme do parku chodievali, keď bola dcéra väčšia
tak na preliezky a manţelka vtedy v kľude mohla napríklad obed navariť. To bol moţno aţ
taký môj rituál.― (Michal T., 39 rokov) Aj podľa J. Yablonskeho by sa otcovia pri vykonávaní
svojej otcovskej roly mali zbaviť príliš realistického správania. Mali by sa stať „otcamidvojníkmi, schopnými vcítiť sa a nebáť sa dať otvorene svoje city najavo. To súčasná situácia
priamo vyţaduje, alebo je potrebné kompenzovať stratené vzťahy z minulosti.‖ (Yablonsky
1990, 22)
Na základe získaných informácií od informátorov povaţujem esencialistický prístup
za prekonaný a prikláňam sa k tvrdeniam konštruktivistov a teda o maskulinite budem hovoriť
ako o neustále sa meniacej sume významov, vlastností, ktoré si muţi- otcovia vytvárajú a
298
prispôsobujú. Nazeranie na ten najvhodnejší typ maskulinity má nepostrádateľný vplyv na
konštruovanie roly otca v spoločnosti a rodine. Kultúrny rámec vymedzuje muţom- otcom
ako by sa mali správať, teda im predkladá určitý koncept tzv. hegemonickej maskulinity.
Keďţe sa nedá hovoriť o univerzálnej definícii a type maskulinity
vyuţijem teóriu R.
Connella (1995), ktorého koncept rozlišuje štyri modely maskulinity .
Ako som uţ skôr v práci uviedla v našom kultúrnom priestore bol otec chápaný ako
výhradný ţiviteľ rodiny, pričom starostlivosť o domácnosť a deti bola v rukách manţelkymatky. Tomuto usporiadaniu tradičnej rodiny sa prispôsobil aj model hegemonickej
maskulity, ktorý sa uchováva v povedomí ľudí do súčasnosti. Je však potrebné si poloţiť
otázku, či podľa pravidiel tejto maskulinity sa riadi stále majoritná časť muţov. Otcov, ktorí
sa aktívnejšie podieľajú a participujú na výchove svojich detí pribúda. Je to spôsobené tým, ţe
tradičné muţské a ţenské, otcovské a materské role prešli v minulých desaťročiach značnými
zmenami. U ţien sa viac prejavila túţba realizovať sa mimo domácnosti a potreba vstúpiť do
sveta takého spoločenského uplatnenia, ktoré patrilo muţom. Podľa Yablonského (1990) sa
mnohí otcovia týmto zbavili „nálepky‖ vzdialeného otca ako tradičnej muţskej pozície. Teraz
môţu otvorene dávať najavo svoju lásku k deťom a vychovávať ich spôsobom, ktorý bol
príznačný iba pre matky, čo ideál hegemonickej maskulinity doposiaľ nepodporoval. Práve
preto si dovolím tvrdiť, ţe otcovia vykazujúci materské správanie patrili v posledných
desaťročiach k skupine muţov, ktorým bola pripisovaná „podriadená maskulinita‖, teda
nesprávali sa tak, ako im to ich gender kázal. V súčasnosti po prehodnotení javov, ktoré v
našej spoločnosti nastali vidím posun a zmenu v definovaní ideálu hegemonickej maskulinity.
Je to preto, ţe spoločnosť sa stotoţnila so správaním súčasných muţov- otcov a tak bola
nútená redefinovať vlastnosti prislúchajúce hegemonickej maskulinite. Podporuje to aj
tvrdenie Badinter (1999), ktorá uznáva, ţe dnešná muţskosť sa uţ výrazne líši od tej
včerajšej, pretoţe je mnohorozmerná, diferencovaná a neoddeliteľne spätá so ţenskosťou. Ani
muţskosť zajtrajška podľa autorky nebude výsledkom výraznej odluky so ţenským svetom,
vyvolanej cudzími ľuďmi ale skôr dôsledkom otcovho (dovtedy neobvyklého) pôsobenia uţ
od narodenia na dieťa. Tak sa nová muţskosť bude len málo podobať na tú starú, ale aj tak si
zachová svoju krehkú silu.
„Nový otec pod tlakom ţien opatruje dieťa rovnako ako matka a na jej spôsob.
Vstupuje ako druhá matka medzi matku a dieťa, ktoré preţíva s otcom takmer rovnako
dôverný vzťah ako s matkou.― (Badinter 1998, 272) Za priamy príklad tejto skutočnosti
povaţujem napríklad fotografie, na ktorých sú otcovia do pol pása nahí a pózujú so svojím
299
novonarodeným dieťaťom. Fotografie s takýmito a podobnými pózami potom zverejňujú na
sociálnych sieťach, kde prezentujú svoju otcovskú identitu. Badinter (1998) za týmto
posunom vidí práve vplyv ţien, ktoré sa čoraz viac doţadovali deľby práce a všetkých
povinností, a to vrátane lásky k deťom.
Otcom aj po rozvode
Rozvodom sa muţi- otcovia dostávajú častejšie ako matky do pozície sekundárneho
rodiča. Stávajú sa istým spôsobom neprítomnými pri výchove svojich detí. Neprítomnosť otca
v rodine je moţné charakterizovať dvomi spôsobmi. Hana Maříková (2004) uvádza, ţe „muţ
je v priebehu 20. storočia odsúvaný v rodine do pozadia nielen v ideologickej rovine, ale i v
kaţdodennej realite. Jeho rola sa v beţnom ţivote stáva stále viac nejasnou, takţe sa dokonca
hovorí o „zlabilnení― roly muţa. Jedni z rodín miznú v dôsledku rozvodu (zmiznutí otcovia),
druhí sú v rodinách často fakticky neprítomní v dôsledku svojho vysokého pracovného
vyťaţenia (neprítomní otcovia), i keď formálne v rodine figurujú. V týchto súvislostiach sa
hovorí o dezercii otcov, o kríze otcovskej autority a pod.― (Maříková 2004, 45) V zahraničnej
literatúre sa pre označenie chýbajúcich otcov pouţíva termín „absent fathers―. Ide o
nejednoznačné označenie, pod ktorým sa definuje fyzická aj emocionálna neprítomnosť.
Na druhej strane Adrienne Burgess (2004) tvrdí, ţe neprítomnosť otcov v rodinách
spôsobená rozvodom bola vyvolávaná ideologicky. Podľa autorky ešte pred dvadsiatimi
rokmi sa otcom doporučovalo aby sa stiahli do úzadia, a to hlavne vtedy keď sa objavil nový
nevlastný otec. V súčasnosti je však toto tvrdenie vyvrátené a uprednostňuje sa zapojenie otca
po finančnej (platenie výţivného) ale aj psychickej a emocionálnej stránke do výchovy.
Bradshaw (1999) popisuje aj neprítomných otcov, ktorých nazýva „deadbeat dad―. Sú to
otcovia, ktorí sú v rodinnách neprítomní na všetkých úrovniach- fyzickej, ekonomickej,
sociálnej i psychologickej. Z výskumov Bradshawa vyplýva, ţe ochota participovať na
výchove a platiť výţivné je spojené z otcovej strany schopnosťou komunikácie s expartnerkou.
Otec v rodine ako člen malej sociálnej skupiny zastáva určitú sociálnu rolu.
Vychádzam z definície sociálnej roly, ktorá hovorí, ţe sociálna rola je určitým očakávaným
spôsobom správania a zároveň je viazaná na určitý sociálny status. Dudová (2008) pod
otcovskou rolou rozumie súhrn všetkého, čo sa očakáva od osoby, ktorá zastáva status otca. Je
300
to teda suma noriem, ktoré sú spojené so sociálnou pozíciou otca. Autorka tieţ pripomína, ţe
samotná rola otca, tak ako väčšina sociálnych rol, sa rozdeľuje do viacerých dimenzií. Ide
napríklad o rolu ţiviteľa, partnera k hre, vychovávateľa, prípadne osobu, ktorá udeľuje tresty.
„Rola muţa v súčasnosti môţe vyvolávať rozpaky. Nedôvera voči vlastnej muţnosti,
voči autorite, strach z neúspechu, túţba po prestíţi, spoločenskom postavení, neomylnosť,
suverénne a naoko drsné chlapské správanie- to všetko sú symptómy dnešných muţov.
Prirodzená úloha muţa je chrániť a brániť svoju rodinu a zároveň ju materiálne a duchovne
zabezpečovať.― (Sedláček 2010, 120)
Ako som uţ vyššie uviedla, muţ- otec sa rozvodom vytráca z beţného ţivota rodiny a
stáva sa neprítomným hlavne po fyzickej stránke. Svoje záväzky voči rodine si plní hlavne vo
forme platenia výţivného a dobrovoľnom príspevku, ktorým je otec ochotný dieťaťu prispieť.
V takomto prípade hovoríme o otcovi- ţiviteľovi, čo je rola, ktorá je v povedomí muţov
zakorenená najdlhšie, pretoţe vychádza z tradičného modelu otca, ktorý mal svoju rodinu
ekonomicky zabezpečiť.
Striedavá osobná starostlivosť ako moţnosť rodovej rovnosti
Na základe výskumov z 80. rokov Badinter (1998) konštatuje, ţe tí otcovia ktorí chceli
výraznejšou mierou participovať na starostlivosti o deti sa nie vţdy stretli s pochopením zo
strany svojich manţeliek. Hovorí preto, ţe proces premeny otcovstva na „nové otcovstvo―
môţe negatívne ovplyvniť nevôľa alebo neochota matiek podeliť sa o svoje materstvo.
Badinter predpokladá, ţe za touto neochotou stojí práve strach, ţe by stratili svoju materskú
nadradenosť a moc, o ktorú sa nechcú deliť.
Keď dochádza k rozpadu manţelstva a teda aj rodiny, tak ako jedna z prvých je
namieste otázka, ţe ako bude prebiehať výchova o deti. Jednou z moţností, ktoré sú na
Slovensku uzákonené je striedavá osobná starostlivosť. Aj keď je táto forma výchovy na
Slovensku uzákonená len od 1.7.2010, dalo by sa povedať, ţe nejde o ţiadnu „novinku―
keďţe aj výchova v nukleárnej rodine tieţ funguje na princípe striedavej starostlivosti, len s
tým rozdielom, ţe manţelia ţijú v jednej domácnosti. Pre mnohých by to teda mal byť
prirodzený spôsob ako sa vysporiadať s výchovou po rozvode. V rámci svojho výskumu k
tejto téme som sa zamerala na dôvody, ktoré viedli k tejto forme starostlivosti o deti a situácií
z nej plynúcich. Myslím tým motivácie k voľbe striedavej osobnej starostlivosti, striedanie
301
časových období, ktoré dieťa strávi s otcom a matkou, trávenie voľného času, sviatkov
(Vianoce, Veľká noc, Nový rok...), oslavu narodenín, trávenie letných prázdnin a i..
Pri výbere informátorov som brala ohľad na to, aby informácie neboli orientované len
jednostranne. Preto skúsenosti so striedavou osobnou starostlivosťou, ktoré prezentujem v
príspevku pochádzajú ako od muţov- otcov, tak aj od ţien- matiek.
Je prirodzené, ţe keď sa rozvádzajú dvaja ľudia, tak ich prioritou je aby ich spoločné
dieťa bolo rozvodom čo najmenej postihnuté. Preto väčšina informátorov a informátoriek ako
hlavnú motiváciu k voľbe striedavej osobnej starostlivosti uvádzali, ţe v tom videli ten
najlepší spôsob ako umoţniť deťom pravidelný kontakt s oboma rodičmi.
Warshak (1996) poukazuje na to, ţe táto forma starostlivosti umoţňuje muţom , aby
sa vyvarovali povrchným vzťahom, ktoré sú typické pre „návštevy― medzi dieťaťom a
druhým rodičom. „Hodnota dvoch týţdňov ţivota sa nedá vtesnať do dvoch dní. Pozoruhodné
rozhovory, ktoré otca s dieťaťom zbliţujú sa dostavujú spontánne. Takéto chvíle nejde
načasovať ako jednotlivé vystúpenia na programu konferencie.― (Warshak, 1996, s. 150)
Objavujú sa však tvrdenia aj zo strany matiek, ktoré tvrdia, ţe striedavá starostlivosť
im prináša plno výhod a viac voľného času.
Lujza (29 rokov), ktorá striedavú osobnú starostlivosť praktizuje uţ dva roky (od
dcériných dvoch rokov) hovorí, ţe začiatky boli katastrofálne, ale po čase si uvedomila, ţe ten
čas čo dcéra strávi s otcom „nie je na škodu―, a tak si v tom čase buď odpracuje v práci
nadčas, aby mala lepšiu výplatu, prípadne ide bicyklovať alebo do „fitka―. Elisabeth Badinter
(1998) uvádza, ţe je to práve ţena- matka, na ktorú je kladená dvojitá záťaţ v porovnaní s
muţom. Byť zamestnaná, súčasne zvládať chod domácnosti a starostlivosť o deti spôsobuje u
ţien podľa Badinter určitú nespokojnosť. Všetky tieto aktivity vykonávajú na úkor svojho
voľného času. Striedavá osobná starostlivosť teda ţenám- matkám umoţňuje na určitý čas od
uvedených aktivít sa čiastočne odpútať. „Keď sme sa rozviedli a dohodli na striedavke, tak
minimálne prvé štyri mesiace som bola ako stratená keď boli deti u svojho ocina. Písala som
si aj s inými mamičkami cez internet, ktoré boli na tom podobne ako ja a potom som zistila,
ţe nie je na škodu ísť s kamarátkami na kávu, alebo spraviť si len tak čas pre seba, no nedá sa
to robiť kaţdý deň. Priznám sa, ţe ani po dva a pol roku som si celkom nezvykla, hoci ten
týţdeň mi celkom rýchlo ubehne. Je mi za deťmi jednoducho smutno. Egoisticky priznávam,
ţe mne by stačili iba dva voľné víkendy v mesiaci, ale tu nejde o mňa. Deti potrebujú otca a
302
ako sa ukázalo, ten môj exmanţel patrí k svetlým. Chce byť s nimi čo najčastejšie, tak to
deťom doprajem. Zasa jedna moja kamarátka povedala, ţe keby vedela, ţe to bude tak dobre
fungovať a bude mať čas pre seba tak sa rozvedie uţ skôr (smiech)― (Monika, 31 rokov)
Na druhej strane sa ozývajú hlasy matiek, ktoré tvrdia, ţe muţi- otcovia ţiadajú o
„striedavku― len preto, aby nemuseli platiť výţivné, prípadne aby nahnevali svoju bývalú
manţelku. Ako sa mi však z rozhovorov ukázalo, tak veľkú úlohu tu zohráva aj schopnosť
komunikácie medzi bývalými partnermi, ktorí musia udrţiavať pravidelný kontakt. „My
máme deti v striedavke uţ takmer tri roky. Predtým ako sme si to dali súdne upraviť, všetko
záviselo len od našej dohody. Takto sme fungovali asi rok. Zo začiatku, keď som bývalej
volal, ţe či si môţem zobrať deti, tak mala s tým problémy. Dakedy mi ani telefón
nezodvihla. Keď však videla, ţe deti chodia ku mne radi, prestalo jej to robiť problém a sama
prišla s návrhom, aby sme si dali schváliť striedavku. Voláme si aj trikrát za týţdeň. Môţem
povedať, ţe je s ňou ozaj dobrá komunikácia. Myslím, ţe bez toho by sme takto fungovať
nemohli a bola by to len nejaká súťaţ nás dospelých.― (Peter, 36 rokov)
Ako najsignifikantnejší problém vyplývajúci zo striedavej osobnej starostlivosti sa mi
doposiaľ ukazuje nájdenie toho správneho riešenia na rozvrhnutie časových období, teda
koľko dní strávi dieťa s matkou a koľko s otcom. Psychológovia sa však zhodujú v
tvrdeniach, ţe všetko závisí od veku dieťaťa a tieţ kaţdý prípad má svoje špecifiká. Z
uskutočnených rozhovorov, kde funguje tento typ výchovy, tak v siedmich z ôsmich prípadov
funguje striedanie v intervale po jednom týţdni (týţdeň strávi dieťa u matky a týţdeň u otca).
V jednom prípade, kedy išlo o výchovu štvorročnej dcéry, boli tieto intervaly rozdelené na 89 dní u matky a 5-6 dní strávilo dieťa u otca. Tieto intervaly sú taktieţ podmienené aj
vzdialenosťou, ktorá je medzi bydliskami bývalých partnerov. „My bývame od seba pribliţne
dvadsať kilometrov, takţe sa to dá. Keď sme sa rozvádzali tak bývalá išla bývať do
Liptovského Mikuláša a ja k rodičom do Kráľovej Lehoty. Deti tak chodia do školy v
Mikuláši. Striedame si ich vţdy po týţdni. V pondelok ich jeden zavezie do školy a druhý
vyzdvihne. Pondelky sú preto dobré, lebo deťom nerozbíjame víkend a tieţ sa nemôţe stať, ţe
by sme sa s nimi cez víkend nepoučili úlohy do školy,― (Tomáš, 28 rokov)
Keď sa povie striedavá osobná starostlivosť, tak mnoho ľudí si predstaví model
„dvoch domovov s dvomi normami pravidiel―. Ide tu hlavne o rozdielnosť výchovy.
Výchovné tendencie ktoré preferuje matka a iné zasa otec.
303
Informácie z rozhovorov, ktoré som uskutočnila s matkami aj otcami, ktorí majú svoje
deti v striedavej výchove, by som rozdelila na dva typy skúseností. Prvou skupinou sú
„bezproblémové rodiny―, kde sa matka aj otec vedia štandardne dohodnúť na podmienkach
výchovy. Burgess (1997) pripomína, ţe hoci ţivot na dvoch miestach prináša isté obtiaţe a
mnohé prehnané historky hovoria o dvojročných deťoch, ktoré si rodičia kaţdý deň predávajú
a ktoré nemajú skutočný domov, tak deti v striedavej výchove nemajú o nič horšie výsledky v
porovnaní s deťmi, ktoré bývajú iba s jedným rodičom. Aj keď sa rozdiely niekde objavia,
napríklad v sebaúcte, dosahujú lepšie výsledky práve deti s dvomi domovmi. Podľa Burgess
je to spôsobené tým, ţe nemajú pocit, ţe jeden z rodičov ich opustil.
Petra (33) a Milan (34) hovorili o sebe, ţe sú prísni ale spravodliví rodičia, ktorí síce
svojmu osemročnému synovi doprajú dve plne zariadené detské izby, hračky a oblečenie u
kaţdého rodiča zvlášť, no čo sa týka zásadných vecí súvisiacich s výchovou majú pevne
stanovený denný reţim. Ich časový interval striedania začína štvrtkom, kedy jeden z rodičov
dieťa privezie a druhý vyzdvihne. Budíček a večierka sú v kaţdom z domovov jasne
stanovené na rovnakú hodinu, aby sa synovi nenarušil denný reţim. Keďţe sú rodičia
pracovne vyťaţení, tak syn navštevuje druţinu, alebo voľno časové krúţky.
Druhou skupinou sú páry, kde síce prebehla určitá dohoda ohľadne pravidiel výchovy,
ale jedna strana ich nerešpektuje. Respektíve druhej osobe sa to tak javí. Sú to práve matky,
ktoré sa sťaţujú na výchovné tendencie bývalých manţelov. Oni totiţ zastávajú názory, ţe
muţi majú na deti menej času počas toho obdobia, ktoré ich majú na starosti a preto sú vo
výchove benevolentnejší. „Moja ex tvrdí, ţe naše dcéry rozmaznávam, ţe keď sa rozplačú tak
im hneď ustúpim. Ale viete chlapi sú uţ raz takí a ja navyše mám doma dve baby. Aj si to
sem tam uvedomujem, ţe ma zneuţívajú, napríklad keď nechcú jesť čo im dám. Odídu od
stola a jedia sladkosti. Ale to je preto, ţe nechcem aby mali za zlého otca, ktorý im zakazuje
veci. Odišiel som z domu a po čase som sa zoznámil s novou partnerkou a tak nechcem aby si
mysleli, ţe ich uţ nemám rád. Ex vadí hlavne to, ţe ona je tá prísnejšia a ja im dovolím vec,
na ktorej sme sa dohodli, ţe robiť nebudú.― (Matej, 29 rokov)
Na to aby striedavá osobná starostlivosť mohla byť vôbec schválená, musí byť splnený
jeden hlavný predpoklad. Rodičia nesmú bývať od seba vo veľkej vzdialenosti, respektíve
takej vzdialenosti, ktorá by dieťaťu/ deťom neumoţňovala navštevovať jednu škôlku alebo
školu.
304
Ku konfliktnejším situáciám vyplývajúcich z praktizovania striedavej osobnej
starostlivosti, dochádza hlavne vtedy keď obaja rodičia chcú tráviť čas so svojim dieťaťom/
deťmi. Ide hlavne o obdobie vianočných, veľkonočných sviatkov, oslavu narodenín. Aby sa
predišlo nedorozumeniam na strane rodičov, tak súdne opatrenie obsahuje úpravu, ktorá
hovorí o tom s kým bude maloleté dieťa tráviť sviatky. Podľa informátorov je
najrozumnejším riešením keď sa domácnosti kaţdý rok striedajú. Respektíve Vianoce dieťa
strávi jeden rok u jedného z rodičov, Silvestra a Nový rok u druhého rodiča. Nasledujúci rok
sa to zasa vymení. V súvislosti so spomínanými sviatkami rodičia musia dospieť aj k dohode,
ţe ako vyriešia kupovanie vianočných darčekov. Zuzana (36) a Tibor (38) potvrdili, ţe
darčeky kupuje vţdy ten z rodičov u ktorého deti trávia Vianoce. Prípadne im ten druhý rodič
daruje len nejakú drobnosť, nakoľko uţ vedia, ţe darčeky nenosí Jeţiško.
Sú však prípady, kedy je značne viditeľná kooperácia bývalých partnerov, ktorá
vyplýva aj z ich schopnosti komunikácie. Títo sa na nakupovaní darčekov podieľajú rovnakou
mierou a výdavky spojené s darmi delia napoly. Platí to aj v iných situáciách, keď deťom
treba kúpiť nejaké pomôcky do školy, veci na oblečenie a pod.
„Ja sa vţdy strašne teším keď je rok, ţe syna mám na Vianoce ja. Keďţe moji rodičia
bývajú na východe Slovenska, tak na sviatky cestujeme tam. Keď sme boli ešte spolu,
chodievali sme tam častejšie. Darčeky si tieţ tam nájde pod stromčekom. Bývalá mi ho vtedy
dá aj pár dní skôr aby si uţil Vianoce so starými rodičmi. Darčeky si tieţ tam nájde pod
stromčekom.― (Stano, 32 rokov) Citovaný informátor sa tieţ zmienil, ţe Veľkonočný
pondelok je v jeho réţii výlučne kaţdý rok. Podporuje to aj jeho bývalá manţelka, ktorá
schvaľuje to, ţe otec sa synovi venuje a chodí „šibať―, pretoţe je to podľa nej muţská
záleţitosť a práve to je moţnosť, kedy si ich syn môţe s otcom upevniť vzťah.
Záver
Striedavú osobnú starostlivosť je potrebné analyzovať
jednak z pozície muţov-
otcov, ale aj z pozície ţien- matiek. Jedným problémom, ktorý sa mi potvrdil aj na základe
výpovedí informátoriek, je problém výhradnej starostlivosti, ktorý by mala odstrániť práve
striedavá osobná starostlivosť. Ten vyplýva z toho, ţe v podstate jeden rodič vykonáva prácu
za dvoch. Podľa Warshaka (1996) je to ťaţko zvládnuteľné hlavne pre matky samoţiviteľky,
ktoré sú uvrhnuté v pracovnom kolotoči, ktorý sa zastaví dvakrát v mesiaci a to len na krátku
305
dobu. Nie je to však len práca, ktorá je pre matku samoţiviteľku veľkou záťaţou, ale aj to, ţe
je nútená zvládať finančné starosti a zníţenú ţivotnú úroveň. Ďalšou záťaţou pre matku, ktorá
má dieťa vo svojej starostlivosti je bremeno vlastnej zodpovednosti za všetky rozhodnutia,
ktoré vo výchove vykoná. Ako som uţ vyššie zmienila, v prípade výhradnej starostlivosti je
matka po rozvode náhle obsadená do ţivotnej dvojrole- matky i otca. Dochádza pri tom do
určitej mieri aj k poklesu kontaktov s inými dospelými ľuďmi, pričom vzniká u ţien pocit, ţe
sú uzamknuté v detskom svete. Práve túto frustráciu Yablonski (1990) povaţuje za dôvod
prečo si ţeny- matky vybavujú účty so svojimi bývalými manţelmi prostredníctvom svojich
detí a obmedzujú kontakty s otcom. Občasné
návštevy, kedy sa otec snaţí čo najviac
maximalizovať pekné záţitky s dieťaťom a na krátku dobu presne naplánuje aktivity, ktoré
budú spolu absolvovať nie sú plnohodnotnou náhradou času, ktorý spolu netrávia. Otec sa
teda stáva akýmsi animátorom voľného času, pričom pozornosť uţ nevenuje na beţné aktivity
spojené s chodom domácnosti, napr. nákup v supermarkete a podobné kaţdodenné aktivity.
Tým, ţe sa rozvedení otcovia vytesňujú do okrajovej role návštevníka, podkopáva sa aj ich
status otcovstva. Niektorí muţi preto nie sú ani schopní sami seba oceniť a postupne sa zo
ţivota svojich detí vytrácajú. Warshak (1996) takúto neprítomnosť otcov prirovnáva k osobe
pojazdného zmrzlinára, ktorý rozdáva rôzne druhy dobrôt, ale hneď potom stratí za ďalším
rohom ulice. Na základe uvedených skutočností vnímam teda striedavú osobnú starostlivosť
ako moţnosť, ktorá by mala dopomôcť k rovnoprávnemu rodičovstvu.
Badinter, E. (1998). Materská láska. Bratislava: Aspekt.
Badinter, E. (1999). XY Identita muţa. Bratislava: Aspekt.
Bakalář, E. (2002). Prúvodce otcovstvím aneb bez otcese nedá (dobře) ţít. Praha: Vyšehrad.
Bauman, Z. (2002). Tekutá modernita. Praha : MLADÁ FRONTA.
Bauman, Z. (2004). Individualizovaná společnost. Praha : MLADÁ FRONTA.
Beck, U. (2004). Riziková společnost. Na cestě k jiné moderně. Praha : SLON.
Bradshaw, J., et al. (1999). Absentfathers? London: Routledge.
Burgessová, A. (2004). Návrat otcovství. Brno: JOTA.
306
Bútorová, Z. a kol. (2008). Ona a on na Slovensku. Zaostrené na rod a vek. Bratislava:
Inštitút pre verejné otázky.
Connell, R. (1995). Masculinities. Cambridge: Polity Press.
Chorvát, I. (1999). Muţ – otec v súčasnej rodine. Banská Bystrica: Ekonomická fakulta
UMB.
Chorvát, F. (1986). Byť dobrým otcom- povinnosť, či túţba. Martin: Osveta.
Dudová, R. (2008). Otcovství po rozchodu manţelského páru. Praha: Sociologický ústav AV
ČR.
Dudová, R. (2007). Otcové, matky a porozvodová péče o děti. Praha : Sociologický ústav AV
ČR.
Giddens, A. (1998). Důsledky modernity. Praha : SLON.
Giddens, A. (2000). Uníkající svět. Praha : SLON.
Keller, J. (2005). Soumrak sociálního státu. Praha : SLON.
McDonald, D., Almeida, D. (2004). „The interweave of fathers' daily work experiences and
fathering behaviors.― In Fathering: A Journal of Theory, Research, & Practice about Men as
Fathers, 3 (2004): 235-251.
Maříková, H. (1999) Muţ v rodině: demokratizace sféry soukromé. Praha: Sociologický ústav
AV ČR.
Maříková, H. (2004). „Rodina: proměny mateřství, otcovství a rodičovství.― In Abc
feminismu, ed. Lenka Formánková a Kristýna Rytířová, 41-50. Brno: Nesehnutí.
PLECK, J. (1987). „American fatherhood in historical perspective.― In Changing Men: New
Directions in Research on men and Masculinity. Ed. Michael Kimmel, (s.351- 362.) Beverly
Hills: Sage
Sedláček, J. (2010). Otcovstvo: problém alebo výzva? Bratislava : DON BOSCO.
Singly, de, F. (1999). Sociologie současné rodiny. Praha : PORTÁL.
Sullerotová, E. (1998). Krize rodiny. Praha: KAROLINUM.
307
Warshak, R. (1996). Revoluce v porozvodové péči o deti. Praha: Portál.
Yablonsky, L. (1990). Otcové a synové. Praha: Portál.
Zoja, L. (2005). Soumrak otců. Archetyp otce a dějiny otcovství. Praha: PROSTOR.
308
Ústav sociálnych štúdií a liečebnej pedagogiky, Pedagogická fakulta, Račianska 59,
Bratislava, 813 34
Ústav európskych štúdií a medzinárodných vzťahov, Fakulta sociálnych a ekonomických
vied, Mlynské luhy č. 4, Bratislava, 85105
Katedra psychológie, Filozofická fakulta, Gondova 2, Bratislava, 814 99
ŢILINSKÁ UNIVERZITA V ŢILINE
Katedra pedagogických štúdií, Fakulta humanitných vied, Univerzitná 8215/1, Ţilina, 010 26
SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED
Ústav výskumu sociálnej komunikácie, Dúbravská 9, Bratislava 4, 841 04
OBČIANSKE ZDRUŢENIE VAGUS
Čelakovského 2, Bratislava, 811 03
309

Fenomen_moci_a_socialne_nerovnosti_2014

Transkript

Podobné dokumenty

Sborník odborné konference Praha 12.–13. dubna 2012

Bulletin 65 - federace dětských domovů čr

Lumber Catalog - CIMTEC Automation

Časopis - Beckman Coulter

2008-02 Vánoce

Európska dimenzia podnikovej sociálnej zodpovednosti a jej vplyv

Bulletin 10 - Česká společnost pro religionistiku

Výroční zpráva 2011