k udržateľnejšej budúcnosti
Transkript
Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Dobříš+20 vo svetle geografických a environmentálnych výskumov Editori: M. Huba, V. Ira, P. Šuška Geografický ústav SAV a STUŽ/SR Bratislava 2011 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti (Dobříš vo svetle geografických a environmentálnych výskumov) Bratislava 2011 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti (Dobříš vo svetle geografických a environmentálnych výskumov) Zborník z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou Zostavovatelia: Mikuláš Huba, Vladimír Ira, Pavel Šuška Autor úvodného textu: Mikuláš Huba Autori príspevkov: Jana Dlouhá, Jiří Dlouhý, Mikuláš Huba, Vladimír Ira, Ivan Klinec, Mária Kozová, Juraj Mesík, Václav Mezřický, László Miklós, Bedřich Moldan, Pavel Nováček, Ján Oťaheľ, Robert Pazúr, Lukáš Pokorný, Miroslav Rusko, Peter Sabo, Pavel Šremer, Peter Urban, Ingrid Turisová, Kamil Vilinovič Recenzenti: Ján Hanušin, Ján Szőllős Vydali: Geografický ústav SAV v spolupráci so Slovenskou geografickou spoločnosťou pri SAV a STUŽ/SR, Bratislava, 2011. Vydanie tohto zborníka podporila Slovenská akadémia vied na základe Zmluvy o spolupráci na projekte spoločných akcií v roku 2011 zo dňa 18. 4. 2011 medzi Geografickým ústavom SAV a Slovenskou geografickou spoločnosťou pri SAV. ISBN: 978-80-89580-01-9 EAN: 9788089580019 Bratislava 2011 OBSAH O cestách k udržateľnejšej budúcnosti... 4 Kamil Vilinovič Konferencia Rio+20 a Slovensko v procese životné prostredie pre Európu 7 Mikuláš Huba Životné prostredie pre Európu, Európske EcoForum a Slovensko 11 Lukáš Pokorný 20 let procesu Evropské hospodářské komise OSN „Životní prostředí pro Evropu“ ve světle dosažených výsledků 17 Pavel Šremer Peripetie procesu „ Životní prostředí pro Evropu“ v České republice 22 Bedřich Moldan, Jana Dlouhá Konference Spojených národů o udržitelném rozvoji (Rio+20) 31 László Miklós Environmentálna politika SR 20 rokov po Rio Summite: čo pre nás znamená Rio+20? 35 Pavel Nováček Dlouhodobě udržitelný rozvoj, udržitelný ústup, nebo rozvrat? 44 Juraj Mesík Limity rastu: energia, fosílne palivá a ropný zlom 50 Ivan Klinec Správy Rímskemu klubu a riešenie globálnych problémov 61 Vladimír Ira Udržateľnosť a kvalita života v geografických výskumoch 70 Robert Pazúr, Ján Oťaheľ Projekt CORINE Land Cover a jeho rozvoj po Dobríšskej konferencii 78 Mária Kozová Akčný plán pre európsku krajinu – výzva k posilneniu vzťahu medzi krajinnou ekológiou a politikou 88 Jana Dlouhá, Jiří Dlouhý Regionální centrum expertízy (RCE) 96 Václav Mezřický Výročí Meadowsových Mezí růstu 101 Peter Sabo, Peter Urban, Ingrid Turisová Stav, procesy a hybné sily úbytku biodiverzity 20 rokov po konferencii UNCED 103 Miroslav Rusko Environmentálne manažérstvo a udržateľný rozvoj 117 Závery a odporúčania z konferenice Cesty k udržateľnejšej budúcnosti 125 Conclusions and Recommendations of the Conference Roads to a More Sustainable Future 129 3 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti O CESTÁCH K UDRŽATEĽNEJ BUDÚCNOSTI... Vedeckú konferenciu s medzinárodnou účasťou v Primaciálnom paláci v Bratislave pod úplným názvom Cesty k udržateľnejšej budúcnosti (Dobříš+20 vo svetle geografických a environmentálnych výskumov) zorganizovali Geografický ústav SAV, Slovenská geografická spoločnosť pri SAV, Slovenská a Česká asociácia Rímskeho klubu a Spoločnosť pre trvalo udržateľný život v SR a ČR. Konferencia pozostávala týchto hlavných tematických okruhov: • Dobříšska konferencia + 20: Dvadsať rokov procesu Životné prostredie pre Európu (EfE) vo svetle 7. Pan-európskej konferencie ministrov životného prostredia v Astane. • Prípravný proces Rio+20 (pripravovaná Konferencia OSN 20 rokov po Summite Zeme v Rio de Janeiro). • • Štyri desaťročia od vydania 1. správy Rímskemu klubu: Hranice rastu. Geografické, environmentálne a ďalšie výskumy v kontexte koncepcie udržateľnosti. Na konferencii so svojimi prezentáciami a diskusnými príspevkami vystúpili poprední predstavitelia geografického a environmentálneho výskumu, zástupcovia ministerstiev životného prostredia ČR a SR, odborníci z radov Rímskeho klubu, mimovládnych organizácií a ďalší kompetentní zo Slovenska, Českej republiky a Rakúska: Jana Dlouhá, Mikuláš Huba, Vladimír Ira, Ivan Klinec, Mária Kozová, Karel Nemoga, Pavel Nováček, Václav Mezřický, László Miklós, Lukáš Pokorný, Thomas Schauer, Pavel Šremer, Kamil Vilinovič a iní. Svoj príspevok poslal viceprezident prípravného výboru summitu OSN Rio+20 prof. Moldan, pozdravný list účastníkom konferencie adresoval Komisár EÚ pre životné prostredie Janez Potočnik a písomne ich pozdravil aj výkonný tajomník Európskej hospodárskej komisie OSN a zástupca generálneho tajomníka OSN Jan Kubiš. Janez Potočnik v liste vyslovil svoje poľutovanie, že pre pracovné zaneprázdnenie sa nemôže na konferencii zúčastniť osobne a pripomenul: „Napriek istým úspechom od summitu v Rio de Janeiro roku 1992 ešte vždy stojíme pred veľkými environmentálnymi, hospodárskymi a sociálnymi výzvami na globálnej úrovni. Nazdávam sa, že odpoveď na tieto výzvy je v presadzovaní správneho spôsobu rastu. Rastu, ktorý vytvára pracovné miesta a eliminuje chudobu prostred4 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti níctvom investícií do zachovania prírodného kapitálu, na ktorom závisí dlhodobé prežitie našej planéty. Konferencia Rio+20 môže znamenať prechod na zelené hospodárenie a môže zabezpečiť obnovenie politických záväzkov, týkajúcich sa udržateľného rozvoja, ktoré prinesú jasné odpovede na spomínané výzvy. Naším cieľom by mala byť istota, že Rio+20 poskytne nový politický impulz (trvalo)udržateľnému rozvoju prostredníctvom ambicióznej vízie, cieľov a reálnych skutkov na medzinárodnej i národnej úrovni. Konferencia Rio+20 je jedinečnou príležitosťou presadiť agendu globálnej zelenej ekonomiky a ak chceme dosiahnuť reálne a trvalé výsledky, musíme sa v tomto úsilí zjednotiť.“ Súčasťou podujatia bola projekcia archívneho dokumentárneho filmu z konferencie v Dobříši a prezentácia aktuálnych publikácií, ktoré sa týkajú problematiky diskutovanej počas konferencie. Na záver konferencie jej účastníci prijali vyhlásenie adresované vláde, parlamentu, mestám a obciam, podnikateľským subjektom, výchovno-vzdelávacím a vedecko-výskumným inštitúciám, cirkviam, odborom a tretiemu sektoru. Celý text tohto dokumentu nájdete v prílohe tohto zborníka. Konferenciu podporili: Slovenská akadémia vied, SPECTRA – Centrum excelentnosti (No. 26240120002) a Rímsky klub – Európske podporné centrum so sídlom vo Viedni. Môžete sa oprávnene pýtať, prečo takú pozornosť venujeme dávnominulým konferenciám, či dokonca 40 rokov starým správam. Veď čas a energiu by bolo treba venovať takým aktuálnym a akútnym problémom, ako sú príčiny a environmentálne súvislosti stále zjavnejšej globálnej krízy, reforma Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ, príprava návrhu Zákona o ochrane prírody a krajiny... Ale aj takým výzvam, ako je súčasná bezprecedentná devastácia Tatier, trasovanie diaľnic cez chránené územia, či Damoklov meč, visiaci nad prírodnými a kultúrnymi hodnotami Bratislavy a iných slovenských miest. Môžete sa tiež pýtať, ktorá konferencia čo vyriešila a či je dôvod venovať jej takú pozornosť. Tak teda, pokúsim sa o pár odpovedí na vaše nahlas nevyslovené, ale možné a legitímne otázky: Píše sa tu o Riu. Iste, ani Summit Zeme, akokoľvek bol pamätný a jeho výsledky dôležité (spomeňme aspoň Rámcový dohovor o zmene klímy, Dohovor o biodiverzite, Agendu 21 či princíp predbežnej opatrnosti), nezmenil chod sveta. Na rozdiel napríklad od Jaltskej konferencie nevytvoril (našťastie) nič na spôsob nepreniknuteľnej železnej opony, ale ani (žiaľ) nespochybniteľný, všeobecne rešpektovaný a se5 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti bazáchovný morálny imperatív úcty k prírode. Keby sa tak bolo stalo, súčasná kríza a obavy z budúcnosti by nemali také hrozivé kontúry. Ak bude reč o Riu, nebude to len preto, lebo bez neho by – logicky – nebolo ani Ria+20, ktoré je možno poslednou šancou na to, aby sa svet spamätal a zmenil svoje neudržateľné smerovanie, ale nebolo by ani viacerých dlhodobých procesov – od snahy o redukciu skleníkových plynov až po miestne Agendy 21, nebolo by celosvetového ohlasu koncepcie udržateľnosti a jej vedeckých implikácií, nebolo by mnohých aktivít, programov a inštitúcií a zrejme by nebolo ani globálneho environmentálneho étosu a pocitu spoluzodpovednosti, ktorý, napriek všetkým pokusom o jeho marginalizáciu, z roka na rok silnie. A prečo je v podtitule spomínaná Dobříšska konferencia? Tam je ten dôvod ešte bezprostrednejší a osobnejší ako v prípade Ria. Veď toto, minimálne pre Európu a jej životné prostredie kľúčové podujatie, sa uskutočnilo v bývalom Československu z iniciatívy nášho blízkeho spolupracovníka a priateľa Josefa Vavrouška a vďaka obetavosti a organizačnému nasadeniu Pavla Šremera, Jany a Jiřího Dlouhých, ale najmä Jana Káru. Ak si pripomíname Dobříš, robíme tak nielen z vecných či racionálnych dôvodov, ale aj z dôvodov takpovediac emocionálnych, v snahe vzdať hold tým pár ľuďom, ktorí v časovej i finančnej tiesni dokázali v našich skromných československých ponovembrových podmienkach pripraviť obdivuhodné podujatie, ktoré sa zapísalo do histórie a o ktorom sa na Slovensku, ale i v Českej republike celkom nepochopiteľne mlčí. Mlčí dokonca viac, ako za našimi hranicami. Ešte dvakrát dávnejšie ako konferencie v Riu či Dobříši vznikla na MIT prvá správa Rímskemu klubu Limity rastu. Vzápätí sa stala bestsellerom, ktorý ovplyvnil globálne myslenie viac než ktorákoľvek iná porovnateľná štúdia. Ani to, čo sa z tejto prognózy nenaplnilo, nehovorí 40 rokov po jej vzniku v jej neprospech – veď varovné prognózy sa robia so zámerom, aby sa predišlo ich tragickému naplneniu. Dnes sa veľa hovorí o tom, že Európe i svetu chýba spoločný, príťažlivý príbeh. Myslím si, že aj pre tých, ktorí sa osobne nezúčastnili tohto 40-ročného uvažovania a diskutovania o limitoch rastu či 20-ročného konferenčného maratónu s etapovými zastávkami v Luzerne, Sofii, Aarhuse, Johannesburgu, Kyjeve, Belehrade a Astane môže byť príbeh, ktorý sa začal písať v Massachusets, Dobříši či Riu zaujímavým a inšpiratívnym zážitkom. Mikuláš Huba za editorov zborníka 6 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti KONFERENCIA RIO+20 A SLOVENSKO V PROCESE ŽIVOTNÉ PROSTREDIE PRE EURÓPU RNDr. Kamil Vilinovič Ministerstvo životného prostredia SR, [email protected] Je pre mňa veľkou cťou mať možnosť vystúpiť v rámci tejto významnej konferencie. V prvom momente som uvažoval, na ktoré aspekty trvalo udržateľného rozvoja sa mám vo svojom vystúpení zamerať. Aj keď trvalo udržateľný rozvoj v súčasnosti u nás prierezovo gestoruje a koordinuje Úrad vlády SR, ešte stále pretrváva u mnohých predstaviteľov štátnej správy a samospráv názor, že ide výlučne o záležitosť rezortu životného prostredia. Často nevnímajú nerozlučiteľnú prepojenosť medzi všetkými tromi piliermi trvalo udržateľného rozvoja – ekonomickým, sociálnym a environmentálnym, ani jeho kultúrny rozmer, tak ako to zakotvila už Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja, schválená v rokoch 2001 – 2002 vládou SR a Národnou radou SR. Preto chcem hneď na úvod zdôrazniť, že pod trvalo udržateľným rozvojom dnes musíme chápať aj riešenie dosahov globálnej finančnej a hospodárskej krízy, zabezpečovanie hospodárskeho rastu a stabilného ekonomického prostredia, odstraňovanie nezamestnanosti a racionálne využívanie verejných financií a všetkých zdrojov. Dodržiavanie prijatých zásad a plnenie opatrení na zabezpečenie trvalo udržateľného rozvoja predstavuje teda nielen riešenie parciálnych environmentálnych problémov, ale tvorí základný predpoklad aj pre ďalšie úspešné napredovanie slovenskej, európskej a svetovej ekonomiky a udržateľný rast životnej úrovne obyvateľov Slovenska i celej planéty. Dosiahnutie uvedených cieľov je možné uskutočniť koordinovaným úsilím všetkých relevantných partnerov, čomu by sa mala v prvom rade venovať v budúcom roku aj konferencia v Rio de Janeiro, označená ako „Rio+20“. Očakávame, že tento Summit Zeme II zhodnotí doterajší pokrok, zameria sa na nedostatky a rysujúce sa výzvy do budúcna. Urobí tak z pohľadu dvoch vzájomne sa prelínajúcich tém: „zelenej ekonomiky v kontexte udržateľného rozvoja a odstraňovania chudoby“. Okrem toho si situácia vyžaduje riešiť aj inštitucionálny rámec udržateľného rozvoja. Ako som pred chvíľou uviedol, jednou z tém na konferencii Rio+20 určite bude „zelená ekonomika“, ktorá by sa mala týkať nielen vlád, ale najmä samotných spotrebiteľov, ktorí sú nútení šetriť druhotnými surovinami, energiami, stavať environ7 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti mentálne, bezpečné a vhodné stavby, využívať alternatívne zdroje energie a pod. Očakávané výsledky nebudú dosiahnuté len lepším zadefinovaním konceptu zelenej ekonomiky (i keď terminologické vyjasnenie napomôže vymedzeniu kompetencií jednotlivých rezortov), ale skôr jeho akceptáciou a aplikáciou na všetkých odvetvových a regionálnych úrovniach. Keďže problematika zeleného rastu má jasne medzirezortný charakter, je aj na Slovensku potrebná úzka prepojenosť jednotlivých rezortov pri jej riešení, pričom každý zo zainteresovaných rezortov (napríklad MF SR, MH SR, MPSVR SR, MPRV SR, MDVRR SR, MŠVVŠ SR), by mal v intenciách svojich vecných kompetencií prispieť k jej zavedeniu do praxe. Možno konštatovať, že bez dobre fungujúcich medziodvetvových vzťahov sa nám síce podarí riešiť jednotlivé čiastkové problémy, ale nepodarí sa nám túto problematiku zabezpečiť komplexne a vytratí sa i dôležitý synergický efekt. Na Slovensku v súčasnosti Úrad vlády SR spoločne so zainteresovanými ministerstvami, pripravuje vyhodnotenie Akčného plánu trvalo udržateľného rozvoja Slovenskej republiky (2005 – 2010) ako priebežného rozpracovania Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja Slovenskej republiky (donedávna tento materiál posudzovala zrušená Rada vlády Slovenskej republiky pre trvalo udržateľný rozvoj, ktorej kompetencie prešli v marci 2011 na novovytvorenú Ministerskú radu). Preto aj prípravu pozície SR na Rio+20 bude pripravovať Úrad vlády SR v spolupráci s pracovnou skupinou pre trvalo udržateľný rozvoj, v ktorej sú zastúpené všetky zainteresované ústredné orgány ústrednej štátnej správy. V rámci nej sa Ministerstvo životného prostredia SR zameriava na tú časť environmentálneho piliera v trvalo udržateľnom rozvoji, ktorá mu prináleží podľa zákonov v jeho gescii a podľa uznesenia vlády SR č. 655/1997. Pozíciu SR v procese Životné prostredie pre Európu (Environment for Europe, EfE) možno jednoznačne hodnotiť ako pozitívnu. Slovenská republika je do tohto procesu aktívne zapojená a na ministerských konferenciách mala vždy zastúpenie na úrovni ministra životného prostredia. SR podporila aj proces reformy, ktorý začal po konferencii v Belehrade v roku 2007 a skončil sa schválením reformy na 63. zasadnutí EHK OSN dňa 1. apríla 2009. Na základe tzv. Belehradskej deklarácie ministri deklarovali potrebu reformovať proces tak, aby bol plne v súlade so zmenenými geopolitickými a ekonomickými podmienkami v regióne EHK OSN a zohľadňoval nové environmentálne potreby regiónu s prihliadnutím na ázijské štáty. Schválená reforma sa týka všeobecných princípov procesu, definuje ciele a priority, rieši výstupy konferencie, vrátane ich implementácie, ktorá sa bude medzi konferenciami pravidelne hodnotiť. Podporuje väčšiu účasť súkromného sektoru i prepojenie s ďalšími regionálnymi a subregionálnymi iniciatívami a procesmi, pričom zachováva 8 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti implementáciu tzv. „prehľadov environmentálnej výkonnosti“ (EPR) jednotlivých krajín, zosúladenie právne záväzných i nezáväzných nástrojov a zintenzívňuje monitoring zložiek životného prostredia. Proces EfE definoval nevyhnutnosť pravidelne monitorovať stav životného prostredia v Európe i na úrovni jednotlivých krajín. Na európskej úrovni sa gestorom stala Európska environmentálna agentúra (European Environment Agency, EEA), ktorá doteraz vypracovala štyri hodnotenia pod názvom Europe΄s Environment. Oproti predchádzajúcim hodnoteniam bolo tento rok v Astane prezentované tzv. Hodnotenie hodnotení, ktoré predstavuje súhrn a kritickú analýzu približne 1 000 rôznych, doteraz existujúcich hodnotení v regióne EHK OSN zameraných na hlavné témy astanskej konferencie: vodu a zelenú ekonomiku. Slovenská republika sa zapojila poskytnutím podkladov na jeho vypracovanie. Na tomto základe súhlasili ministri v prijatej deklarácii so založením pravidelného hodnotiaceho procesu a s rozšírením Spoločného environmentálneho informačného systému v celom regióne EHK OSN. V Astane bolo prezentované aj Druhé hodnotenie cezhraničných riek, jazier a podzemných vôd, na ktorého príprave sa zúčastnila SR prostredníctvom IWAC (Medzinárodného centra na hodnotenie vôd so sídlom v Bratislave na SHMÚ). Cieľom daného hodnotenia je harmonizovaným spôsobom hodnotiť stav cezhraničných vôd a tak dokumentovať pokrok, ktorý sa v cezhraničnej spolupráci dosiahol od prvého hodnotenia v r. 2007. IWAC bol zapojený do prípravy všetkých materiálov a tým aj do hodnotenia všetkých povodí vo všetkých regiónoch EHK OSN. Prácu organizovalo Fínsko spolu so Slovenskom a v spolupráci so sekretariátom Dohovoru o vodách EHK OSN. Na tému Druhého hodnotenia cezhraničných riek, jazier a podzemných vôd sa v Astane konalo sprievodné podujatie, kde vystúpil s príspevkom minister životného prostredia SR József Nagy, ktorý bol zároveň vedúcim slovenskej delegácie. Minister Nagy sa zapojil aj do tlačovej konferencie, predchádzajúcej samotnému sprievodnému podujatiu a vystúpil v diskusii pri okrúhlom stole na tému Udržateľný manažment vôd a na vodu viazaných ekosystémov. Na záver konferencie v Astane bola prijatá Deklarácia ministrov, v ktorej ministri potvrdili svoj záväzok zlepšiť ochranu životného prostredia a podporovať trvalo udržateľný rozvoj v regióne EHK OSN a zdôraznili význam procesu Životné prostredie pre Európu pri riešení environmentálnych výziev a rozvoja širokej spolupráce v tejto oblasti medzi krajinami Európy, Severnej Ameriky, Kaukazu a strednej Ázie. Okrem Deklarácie a Druhého hodnotenia cezhraničných riek, jazier a podzemných vôd k ďalším výstupom konferencie patrilo prijatie dobrovoľných záväzkov na zlepšenie stavu vôd a príbuzných ekosystémov, predovšetkým v cezhraničných oblastiach regiónu EHK OSN v rámci tzv. Astana Water Action. 9 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Je zrejmé, že aj po 20 rokoch, ktoré uplynuli od vzniku procesu Životné prostredie pre Európu, je tento proces životaschopný a postupne, krok za krokom, pomáha zosúladiť environmentálnu politiku v regióne EHK OSN a zvyšovať kvalitu životného prostredia. Miesto a čas konania budúcej konferencie ministrov životného prostredia nie sú ešte známe, upresnia sa v roku 2013, keď Výbor pre environmentálnu politiku EHK OSN uskutoční tzv. strednodobé hodnotenie implementácie výstupov konferencie. Na záver mi dovoľte jednu myšlienku, či skôr želanie: Tak ako procesu Životné prostredie pre Európu, aj Konferencii Rio+20 a jej výsledkom sa pripisuje mimoriadny význam, preto osobne pevne verím, že Rio+20 bude rozhodujúcim momentom a výrazným miľníkom pre pokrok k dosiahnutiu udržateľného rozvoja nielen na svete a v rámci Európskej únie, ale osobitne na Slovensku. V samom závere už len dodám, že MŽP SR sa v rámci EÚ aktívne angažuje a participuje na prípravách konferencie Rio+20, ktorú vníma ako kľúčovú príležitosť pre dosiahnutie pokroku nielen v zlepšovaní životného prostredia, ale celkovo v zabezpečovaní trvalo udržateľného rozvoja a tvorbe novej kultúry „zelenšej spoločnosti“ . 10 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti ŽIVOTNÉ PROSTREDIE PRE EURÓPU, EURÓPSKE ECOFORUM A SLOVENSKO Mikuláš Huba Geografický ústav SAV, [email protected] Úvod Na jar 1990 – niekoľko mesiacov po páde Berlínskeho múru a po konci komunizmu v strednej Európe – začínajú na stretnutiach ministrov životného prostredia v Dubline a Bergene vznikať základy systematickej celoeurópskej spolupráce v oblasti ochrany životného prostredia, a to na oficiálnej (vládnej i medzivládnej), ako aj na mimovládnej úrovni. O rok neskôr, 21. – 23. júna 1991, dostáva táto ambícia konkrétnu podobu: koná sa prvá paneurópska konferencia ministrov životného prostredia na zámku Dobříš neďaleko Prahy. Paralelne sa uskutočňuje aj konferencia zástupcov mimovládnych organizácií. Vzniká proces Životné prostredie pre Európu, ktorý pod egidou Európskej hospodárskej komisie OSN (EHK) pokračuje dodnes (viac pozri napr. Hlaváček, Kalousová, Renéová-Mohn, Pokorný, eds., 2009). Iniciátorom celého tohoto podujatia historického významu bol vtedajší československý minister životného prostredia Josef Vavroušek a záštitu nad konferenciou prevzal prezident Václav Havel, ktorý bol aj aktívnym účastníkom celého stretnutia (viac pozri napr. Huba, Nováček, Růžička, Rynda, Šimice, eds., 2005). Dobříš a následný proces Životné prostredie pre Európu O tom, že začiatky tohto procesu boli sľubné, svedčia aj závery dobříšskej konferencie. Ministri sa okrem iného zaviazali: a/ zlepšiť európsky informačný a monitorovací systém životného prostredia (ŽP) a urýchlene ustanoviť Európsku agentúru pre životné prostredie (EEA) ako inštitúciu Európskeho spoločenstva, ktorá by bola otvorená aj pre nečlenov ES (neskoršia EÚ – pozn. aut.); b/ koordinovať európsku legislatívu, programy a politiku v oblasti životného prostredia, vrátane regionálnych programov, programov pre veľké povodia a také dopravné systémy, ktoré rešpektujú ŽP; c/ pokračovať v diskusii o zásadných zmenách v hierarchii ľudských hodnôt a spôsoboch správania sa; d/ zlepšiť fungovanie jestvujúcich medzinárodných organizácií, zameraných na životné prostredie a dôslednejšie integrovať environmentálnu dimenziu do systému OSN; 11 11 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti e/ zintenzívniť ochranu prírody v Európe; f/ do konca r. 1993 publikovať správu Stav životného prostredia v Európe a v pravidelných intervaloch ju aktualizovať; g/ zorganizovať podobnú paneurópsku konferenciu ministrov životného prostredia vo Švajčiarskej konfederácii. V poradí druhá konferencia sa skutočne uskutočnila v apríli 1993 vo švajčiarskom Luzerne, pričom v septembri 2011 sa konalo už siedme podobné podujatie v kazašskej Astane. Aj viaceré ďalšie ciele a záväzky sa viac či menej darí plniť, hoci európska príroda naďalej trpí, fungovanie OSN sa príliš nezlepšilo a náš hodnotový systém je stále viac neudržateľný ako udržateľný. Dobríšska konferencia bola spolu so Summitom Zeme o rok neskôr aj impulzom pre tvorbu vedeckých základov koncepcie (trvalo) udržateľného rozvoja, resp. spôsobu života (vo svete i u nás), o čom sa píše vo viacerých príspevkoch v tomto zborníku. Životné prostredie pre Európu a Európske EcoForum Z pohľadu zástupcu slovenských mimovládnych organizácií (MVO), ktorý sa zúčastnil všetkých doterajších ministerských konferencií a najmä paralelných konferencií Európskeho EcoFora, si dovolím povedať pár slov o každej z nich, s dôrazom na to, čo považujem v súvislosti s jednotlivými konferenciami za dôležité. 2. ministerská konferencia, Luzern, Švajčiarsko, 1993: Faktický vznik Európskeho EcoFora a jeho Deklarácia s významný prispením J. Vavrouška, hlavného autora časti venovanej hodnotám zlučiteľným s predstavou udržateľného spôsobu života (pozri napr.: Nováček, Huba, 1994). Začiatok prípravy Environmentálneho akčného plánu (EAP) pre strednú a východnú Európu (EAP CEE). 3. ministerská konferencia, Sofia, Bulharsko, 1995: Zhodnotenie a prijatie EAP CEE a prezentácia Prvej hodnotiacej správy Životné prostredie Európy – Dobříšske hodnotenie (Stanners, Bordeau, eds., 1995) z dielne EEA, v úvode ktorej sa konštatuje, že Josef Vavroušek bol duchovným otcom procesu EfE. 4. ministerská konferencia, Aarhus, Dánsko, 1998: Diskutovaný a prijatý Aarhusský dohovor o slobodnom prístupe k informáciám o životnom prostredí..., „zrovnoprávnenie“ MVO s ministrami (príprava dohovoru zverená do rúk expertov z mimovládnej sféry, spoločný okrúhly stôl...). Na základe česko-slovenskej iniciatívy odsúhlasenie vzniku tematickej skupiny Európskeho EcoFora Hodnoty pre udržateľnú budúcnosť na čele s „triumvirátom“ Jiří Dlouhý, Mikuláš Huba, Vladimír Lay. 5. ministerská konferencia, Kyjev, Ukrajina, 2003: Prijatie niekoľkých vykonávacích protokolov k Espoo dohovoru, Aarhusskému dohovoru a Karpatského doho12 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti voru + okrúhly stôl ministrov a MVO o integrovaných prístupoch k ŽP (Hontelez, ed., 2003) – moderoval Bedřich Moldan. Ďalšia kľúčová téma: Vzdelávanie pre udržateľný rozvoj. Východiskovým dokumentom Európskeho EkoFora v Kyjeve bola Bratislavská deklarácia kladúca veľký dôraz o. i. aj na problematiku hodnôt zlučiteľných s udržateľným spôsobom života, ako produkt predkonferencie, ktorú sme v decembri 2002 organizovali v Bratislave. 6. ministerská konferencia, Belehrad, Srbsko, 2007: Prehodnotenie doterajšej histórie a riziko zániku procesu EfE – jeho kritika najmä zo strany USA: návrh na reformu, ktorá sa následne dohodla v r. 2009. Prezentácia nových správ: O stave ŽP – Štvrté hodnotenie, ale napr. aj Carpathian Environment Outlook s významnou účasťou slovenských autorov (UNEP, 2007). Výstava aktivít environmentálnych MVO v regióne EHK, početné aktivity CEE WEB. Rezignácia dlhoročnej koordinátorky Európskeho EcoFora Viktórie Elias z tejto funkcie. 7. ministerská konferencia, Astana, Kazachstan, 2011: Prvý raz mimo Európu a prvý raz po reforme EfE. Ústredné témy: zelená ekonomika a voda. Astanská deklarácia Európskeho EcoFora. Ambiciózna, aktívna a rovnoprávna účasť zástupcov MVO na plenárnych zasadanutiach i na všetkých okrúhlych stoloch. Organizovanie vlastných sprievodných podujatí. Rokovanie s ministrom ŽP Poľska, ako predsedajúcej krajiny, a so zástupcami EÚ/EK. Cena Josefa Vavrouška udelená EHK OSN na čele s jej výkonným tajomníkom Jánom Kubišom. Samostatné sprievodné podujatie: Spomienka na Dobříš (spolu sa v Astane konalo 43 oficiálnych a niekoľko neoficiálnych sprievodných podujatí – pozn. aut.). Realita 20 rokov po... Ideály z Dobříša sa po skončení ministerskej misie Josefa Vavrouška preniesli najmä na mimovládnu pôdu. Koncom leta 1992 sa na báze organizátorov a účastníkov dobříšskej konferencie – Josefa a Evy Vavrouškovcov, Pavla Šremera, Jana Káru, Erazima Koháka, Jiřího a Jany Dlouhých, Ivana Dejmala, Bedřicha Moldana, Mikuláša Hubu, Ivana Ryndu, Juraja Mesíka a ďalších – začína v Československu rodiť Spoločnosť pre trvalo udržateľný život a na európskej úrovni štafetu Dobříša čím ďalej, tým viac preberá Európske EcoForum. Ako sa plnia odporúčania? Z odporúčaní z Dobříša sa väčšina, či už úplne alebo aspoň čiastočne splnila, prípadne sa plní. 1. Zlepšil sa európsky informačný a monitorovací systém ŽP, ustanovila sa a funguje EEA, ktorá sa neobmedzuje len na členské štáty EÚ, ale zahŕňa celý región. 13 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti 2. 3. 4. 5. Najmä v procese rozširovania EÚ sa zdokonalila koordinácia európskej environmentálnej legislatívy, ako aj programov a politík v oblasti ŽP. Okrem iného aj prostredníctvom siete chránených území, resp. biotopov a vtáčích území európskeho významu sa do istej miery zlepšila celoeuróp- ska starostlivosť o prírodu a jej ochrana, hoci sú rezervy a deficity v tejto oblasti stále veľké. Viac-menej pravidelne sa publikujú Správy o Stave ŽP v Európe, ktoré predstavujú veľmi podrobný prehľad informácií o jednotlivých environmentálnych problémoch, ale aj východisko pre prognózovanie ďalšieho vývoja v tejto oblasti. V Astane sa dokonca prezentovala aj určitá sebare- flexia týchto hodnotiacich správ pod názvom Hodnotenie hodnotení. Konajú sa konferencie ministrov ŽP a proces ŽP pre Európu už viac ako 20 rokov, napriek všetkým prekážkam a „slepým uličkám“, napreduje. S čím nemožno vysloviť spokojnosť, to je tretie z významných odporúčaní Dobříšskej konferencie, ktorým mala byť systematická diskusia o potrebe zásadných zmien v hierarchii ľudských potrieb a modelov správania sa. Toto je zrejme úloha, na ktorú európski ministri životného prostredia ani vlády zatiaľ nedorástli a v čom Josef Vavroušek nie o roky, ale o celé desaťročia predbehol dobu. Takisto sa dosiaľ neuskutočnila ním propagovaná reforma OSN tak, aby táto globálna inštitúcia venovala ŽP podobnú pozornosť, ako venuje ekonomickým, sociálnym, politickým a vojensko-bezpečnostným otázkam. A do tretice nemôžme byť spokojní ani so stavom ochrany európskej prírody a krajiny. Tu sú európske inštitúcie stále málo dôsledné v monitorovaní a postihovaní devastácie území európskeho významu. Hodnotenie slovenskej reality s odstupom dvadsiatich rokov, ktoré uplynuli do Dobříšskej konferencie, je nejednoznačné. Mnohé sa objektívne zlepšilo: najmä náš priemysel chŕli do ovzdušia o do vôd menej emisií ako pred r. 1989, automobily sú vybavené katalyzátormi výfukových plynov a povinne jazdia na bezolovnatý benzín, v poľnohospodárstve sa používa menej agrochemikálií, pribudli národné parky a iné chránené územia, environmentálne zamerané pracovisko má vari každá slovenská univerzita a takto by sme mohli vo výpočte pozitívnych zmien pokračovať. Na druhej strane pretrváva naša energetická i celková surovinová závislosť a neefektívnosť i devastačné a koristnícke prístupy k prírode, krajine a historickému dedičstvu. Mocných tieto problémy už tradične nezaujímajú a nerozumejú im. A symbolmi doby sa stali veľké automobily, prímestské milionárske štvrte, chaoticky rozosiate mrakodrapy bánk a administratívnych budov, diaľnice, produktovody, bilbordy, logistické, priemyselné a obchodné centrá znehodnocujúce krajinu, výstavba na najúrodnejších pôdach, všadeprítomné plasty, ale aj zahraničné dovolenky a lacné letenky, skrátka, zvykli sme si na neoprávnené plytvanie zdrojmi a celkovo oveľa vyšší životný 14 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti štandard, spojený najmä s rastúcou materiálnou spotrebou, v mnohých smeroch neudržateľnou. Chceme a môžeme – aspoň väčšina z nás – oveľa viac cestovať a konzumovať, a to všetko predstavuje novú a novú záťaž aj pre životné prostredie. Stále viac sa zadlžujeme. Navyše, posilnili sa v nás sklony k individualizmu a bezohľadnosti, čo si odnášajú nielen naši blížni, ale aj okolitá príroda. A napokon, naši politici a ekonómovia zväčša zlyhávajú pri praktickej realizácii vízií udržateľného spôsobu života, čo sa prejavuje o.i. stále rastúcim dlhom vo sfére ekonomickej, sociálnej, kultúrnej, environmentálnej i morálnej. Vo svetle povedaného predstavuje dvadsať rokov od Dobříša viacnásobnú výzvu. V prvom rade nás toto výročie pobáda k bilancovaniu plusov a mínusov uplynulých dvoch desaťročí. A tiež k tomu, aby sme sa zamysleli nad tým, či sa v súčasnej Českej republike a na Slovensku, ale i v širšom stredoeurópskom priestore nachádzajú osobnosti, ktoré by mali chuť, odvahu a schopnosti s podobnou revolučnou iniciatívou – akou bola Dobříšska konferencia – prísť, vdýchnuť jej život a úspešne ju realizovať. A napokon nás, bohatších o dvadsať rokov skúseností, úspechov i sklamaných a chudobnejších o stratený čas, nenahraditeľné hodnoty a premárnené príležitosti, výročie Dobříša stavia pred otázku, ako ďalej s procesom Životné prostredie pre Európu, ale najmä, čo konkrétne urobiť, aby sa situácia začala meniť k lepšiemu. Niektoré východiská Aby sme nezostali len pri spomenutých dilemách, prinášame aspoň niekoľko odporúčaných možných východísk (bez nároku na úplnosť či komplexnosť): Udržateľná ekonomika, vrátane energetiky, založenej na energetických úsporách, energetickej efektívnosti a postupnom prechode na obnoviteľné zdroje energie. Podpora regionálnej a miestnej ekonomiky, spojenej s využitím miestneho potenciálu, tvorbou pracovných príležitostí a redukciou prepravných nákladov. Preferencia udržateľnejších foriem verejnej dopravy pred individuálnou automobilovou dopravou. Skutočne chránená príroda a krajina ako predpoklad prosperity i atraktivity Slovenska do budúcnosti. Sociálna sféra: tvorba tzv. udržateľných pracovných príležitostí, ochrana zdravia a sociálnej inklúzie, eliminácia prejavov tzv. sociálnej patológie a celkového zvyšovania kvality života. Úlohou pre politikov je dosiahnuť spoločenskú akceptáciu a priechodnosť navrhovaných opatrení nevyhnutných k prechodu k udržateľnejšej budúcnosti.Alfa a omega je však vzájomne skĺbiť požiadavky, ciele a vízie vo všetkých spomenutých parciálnych oblastiach a dosiahnuť vytúžený efekt tzv. dvojitých či viacnásobných víťazstiev. Ľudovo povedané – dokázať jednou ranou zabiť dve a viac múch. 15 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Záver Možno by 20. výročie Dobříšskej konferencie mohlo byť aj ďalším impulzom na to, aby konečne v našom prostredí vznikla stredoeurópska správa Rímskemu klubu. Pred jedenástimi rokmi prišiel podnet na niečo také v podobe súboru esejí českých a slovenských autorov pod názvom Svet vnímaný srdcom Európy (Huba, Nováček, eds., 2000), ale adekvátnej reakcie na túto iniciatívu sme sa nedočkali, hoci krízami zmietaný svet by ju dnes potreboval určite aspoň tak, ako v čase Dobříša, či desať rokov po ňom. Týka sa to nielen vzájomne previazaných parciálnych problémov, akými je celoeurópska stratégia ochrany biodiverzity a starostlivosti o krajinu, integrovaná ochrana veľkých povodí (od zabezpečenia dostatku zdravotne nezávadnej pitnej vody až po prevenciu ničivých povodní), zlepšenia kvality ovzdušia s dôrazom na obmedzenie vypúšťania skleníkových plynov, veľké technologické, ekonomické a sociálne výzvy v podobe spoločnej poľnohospodárskej, energetickej či dopravnej politiky s obrovským dosahom na životné prostredia, ale i spoločnej európskej environmentálnej politiky a napĺňania Stratégie trvalo udržateľného rozvoja EÚ. Za všetkými spomenutými a mnohými ďalšími výzvami je pritom jedno nenaplnené a prepočuté posolstvo z Dobříša: o budúcnosti nás a nášho životného prostredia rozhodujú hodnoty, ktoré vyznávame a ktorými sa riadime v každodennom živote. Pokiaľ tieto nebudú v súlade s predstavou ekologicky citlivého a environmentálne efektívneho spôsobu existencie, dovtedy bude naša nádej na udržateľnú budúcnosť len ilúziou. Literatúra HLAVÁČEK, KALOUSOVÁ, RENÉOVÁ-MOHN, POKORNÝ, eds., (2009): Proces Životní prostředí pro Europu“: úspěchy a výzvy. Praha (MŽP ČR). HONTELEZ, J., ed. (2003): Environmental Policy Integration (EPI): Theory and Practice in the UNECE Region. Brussels (EEB). HUBA, M., NOVÁČEK, P., eds. (2000): The World Perceived by the Heart of Europe – An Inspiration for a Central European Report to the Club of Rome and the Millennium Project. Bratislava, Olomouc (STUŽ a Univerzita Palackého v Olomouci). HUBA, M., NOVÁČEK, P., RŮŽIČKA, T., RYNDA, I., ŠIMICE, R., eds. (2005): Josef Vavroušek: Na cestě k trvalé udržitelnosti. Brno (Nadace Partnerství.). NOVÁČEK, P. HUBA, M. (1994): Ohrožená planeta. Olomouc, Bratislava (Prif UP Olomouc, STUŽ). STANNERS, D., BOURDEAU, P., eds. (1995) Europe´s Environment - The Dobříš Assessment. Copenhagen (EEA). 16 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti DVADSET LET PROCESU EVROPSKÉ HOSPODÁŘSKÉ KOMISE OSN „ŽIVOTNÍ PROSTŘEDÍ PRO EVROPU“ VE SVĚTLE DOSAŽENÝCH VÝSLEDKŮ Lukáš Pokorný Ministerstvo životního prostředí, [email protected] Dvacetiletá historie procesu Životní prostředí pro Evropu do jisté míry odráží dynamický a mnohdy složitý vývoj panevropského regionu po pádu Berlínské zdi a následných bouřlivých změnách v Evropě. První ministerská konference procesu, která se konala na zámku v Dobříši v tehdejší České a Slovenské Federativní Republice, byla s ohledem na změny probíhající tehdy v regionu EHK OSN důležitým milníkem pro další vývoj bývalých komunistických států. Hlavními předěly dvacetiletého vývoje procesu jsou právě ministerské konference, které se po Dobříši konaly v intervalu přibližně 3 – 4 let. Konference v Lucernu (1993) a Sofii (1995) byly jakýmsi bezprostředním „follow-up“ Dobříšské konference, jejíž závěry rozpracovávaly. Lucernská konference potvrdila vznik procesu pod kuratelou EHK OSN a přijala hlavní věcně orientovaný strategický dokument „Akční program pro životní prostředí střední a východní Evropy“ (EAP), který vytvořil základ pro další spolupráci partnerů ve státech střední a východní Evropy. Jeho fungování a institucionální zajištění byly hlavní náplní Sofijské konference, která přivítala prohlubující se spolupráci a pokrok v koncepční práci, představovaný tzv. národními akčními programy životního prostředí (NEAPs). Těžištěm procesu v 90. letech byla tedy environmentální spolupráce států střední a východní Evropy, které byly postiženy dlouhodobou devastací životního prostředí způsobenou energeticky náročnou a těžkou průmyslovou výrobou. Jedním z dalších cílů procesu bylo pomoci těmto státům přejít z centrálně orientované ekonomiky na tržní a zároveň se vyhnout doprovodným negativním efektům. (Hlaváček et al. 2009) Souběžně s touto intenzivní spoluprací pokračovala evropská integrace, která byla v 90. letech prohloubena přístupem Finska, Švédska a Rakouska a zahájením přístupových rozhovorů s deseti kandidátskými státy v r. 1997. Rozdíl mezi vývojem ve státech volně sdružených v procesu Životní prostředí pro Evropu a ve státech, ve kterých probíhal intenzivní aproximační vývoj v rámci přípravy na členství v EU, se poprvé projevil na konferenci v Aarhusu v r. 1998. V Aarhusu bylo pod vlivem znepokojivých zpráv o narůstajících rozdílech mezi vývojem obou skupin států roz17 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti hodnuto ještě více zaměřit pozornost na země východní Evropy, Kavkazu a střední Asie (VEKSA). Za tímto účelem byla vytvořena tzv. regionální environmentální centra (RECs) a přijato rozhodnutí, které předpokládalo vyjednání konkrétní strategie pro státy VEKSA. To se ovšem, i přes všechny úspěchy, na 5. ministerské konferenci v Kyjevě (2003) nepodařilo. S ohledem na další vývoj procesu je zásadní, že v období po Kyjevské konferenci, která znamenala do jisté míry neúspěch procesu v oblasti zvyšování efektivity spolupráce se státy VEKSA, došlo k přijetí základních strategických dokumentů EU pro tuto oblast. V červnu 2007 byla přijata Strategie EU pro střední Asii (The EU and Central Asia: Strategy for a New Partnership) a v roce 2009 bylo na summitu v Praze přijato Východní partnerství, které zahrnuje Arménii, Ázerbajdžán, Bělorusko, Gruzii, Moldávii a Ukrajinu. V rámci reflexe přijetí těchto zásadních strategických dokumentů je tudíž pochopitelný též částečný odpor zástupců Evropské komise proti pokračování procesu ŽP pro Evropu v době, kdy se v souladu se závěry 6. ministerské konference v Bělehradě (2007) vyjednávala jeho reforma. Hlavní reformní jednání probíhala v roce 2009 a Česká republika, jako stát, který v první půlce r. 2009 předsedal Radě EU, měla na těchto jednáních zásadní podíl. V průběhu jednání o reformě vykrystalizovala dlouholetá, mnohdy nedostatečně formulovaná stanoviska hlavních hráčů. Státy, stojící dlouhodobě mimo proces (Rusko), resp. státy dlouhodobě kritické k činnosti EHK OSN (USA), i nadále zaujímaly negativní postoj. V případě USA došlo ke změně postoje až ve chvíli, kdy byl do prezidentské funkce inaugurován B. Obama, v případě Ruska až po intenzivních bilaterálních kontaktech, které přispěly k aktivním zapojení Ruska do diskuzí a podpoře budoucnosti procesu. Státy subregionu VEKSA byly v počáteční fázi reformy pasivní – opětovně se ukázalo, že jen proaktivním přístupem je možno dosáhnout změny v jejich postoji a přimět je k aktivní obraně procesu. Norsko a Švýcarsko, příznivci procesu a do jisté míry také arbitři v diskuzích, nemalou měrou přispěli k vyjednání kompromisu s USA (Hlaváček et al. 2009). Reforma, kterou se nakonec podařilo vyjednat doslova „za pět dvanáct“ (ještě pět minut před koncem jednání nebyl jasný postoj USA), byla do praxe uvedena na 7. ministerské konferenci (21. – 23. 9. 2011 Astana, Kazachstán). Výstupy, které ministři na konferenci přijali, v mnohém ukazují posun, jaký proces během 20 let své historie prodělal. Jedná se o Astanskou deklaraci, tzv. analýzu hodnocení životního prostředí a rozšíření Systému sdílení informací o životním prostředí (SEIS) na subregion střední Asie. Ministerské deklarace Astanská ministerská deklarace byla v souladu s reformou omezena pouze na dvě stránky. Pokrývá dvě témata, která byla pro konferenci vybrána (udržitelná 18 18 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti správa vod a vodních ekosystémů a ozeleňování ekonomiky), ale je důležitá také pro další rozvoj procesu a to tím, že stvrzuje jeho úlohu jako jedinečného nástroje pro prohlubování environmentální spolupráce v regionu EHK OSN. Zdůrazňuje roli, jakou v historii procesu hrály regionální environmentální centra. Deklarace také potvrdila pokračování procesu Hodnocení politiky a stavu životního prostředí (EPR), osvědčeného a cenného informačního a analytického nástroje také v třetím kole a dále jeho rozšíření na Maroko. Právě tendence k „vývozu“ nástrojů osvědčených v oblasti environmentální spolupráce EHK OSN do jiných regionů, se ukazuje jako jedna z možných priorit EHK OSN v budoucnosti. Poměrně hladké vyjednávání a následné přijetí Astanské deklarace ostře kontrastuje s průběhem vyjednávání deklarace v Bělehradě v roce 2007, kde gradovaly výhrady k vývoji procesu. V jeho počátcích bylo ještě akceptovatelné přijímat deklarace o několika desítkách stran – odrážely nadšení, s jakým se postkomunistické státy pouštěly do nápravy věcí minulých a představovaly naději na co nejrychlejší zlepšení situace. Navíc, před rokem 2004 nebyla většina postkomunistických států vázána povinností svá stanoviska koordinovat s ostatními členskými státy. To se vstupem do EU změnilo a zkomplikovalo tak proces vyjednávání ministerských deklarací (Pallemaerts 2011). Toto pak v konečném důsledku vedlo k přijetí reformy procesu – ta opět zdůraznila nutnost nahlížet na ministerské deklarace jako na nástroj a nepovažovat je jako cíl sám o sobě. Zprávy o životním prostředí EHK OSN Bělehradská ministerská konference byla v mnohém zlomová. Nejen, že se na ní ukázala neudržitelnost složitě vyjednávaných deklarací, ale na příkladu finančně a časově náročné 5. zprávy o životním prostředí EHK OSN byla demonstrována nutnost přejít na efektivnější způsob hodnocení životního prostředí v panevropském regionu. Evropská agentura životního prostředí (EEA), která byla od počátku procesu pověřena zpracováním zpráv, navrhla nový a efektivnější způsob jejich přípravy. V Astaně byla tedy přijata zpráva, která se od předchozích v mnohém liší: hlavním rozdílem je způsob jejího zpracování. Tzv. analýza hodnocení vznikla na základě použití moderního systému wiki, který umožňuje uživatelům přidávat a upravovat obsah, a jako metodologickou předlohu použila hodnocení OSN o mořích (UN Marine Assessment of Assessment). Základem analýzy panevropského regionu bylo více než 1000 národních hodnotících zpráv týkajících se dvou vybraných témat Astanské konference, z nichž více než polovina byla detailně analyzována. Na rozdíl od předchozích zpráv, analýza nepřináší vhled jen do věcné problematiky vod a „zelené ekonomiky“, ale poskytuje též tzv. metainformace o vlastním stavu informovanosti a prová19 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti zanosti informací s konkrétními opatřeními. Jedním z nejdůležitějších zjištění je skutečnost, že praktické využití často zbytečně popisných zpráv, jejich vlivu na tvůrce politik a následně konkrétních aktivit vedoucích k nápravě nejpalčivějších problémů, je v mnoha případech nedostačující. Systém sdílení informací o životním prostředí (SEIS) Dostupnost spolehlivých dat o kvalitě životního prostředí v pan-evropském regionu je dlouhodobá priorita jak EU, tak také EHK OSN. Rozšíření SEIS na státy nespadající do programu Východního partnerství EU na konferenci v Astaně představuje proto důležitý krok směrem k pokrytí celého regionu, včetně států s tradičně nízkou mírou dostupnosti environmentálních informací (střední Asie). Jedná se o důležitý výstup také z toho důvodu, že se tím částečně stírá rozdíl mezi členskými státy EU a EHK OSN a státy, které jsou v EHK OSN, ale nepatří již k EU. Z hlediska EU jde sice o horizontální projekt Východního partnerství (DG EU Aid, DG ENVI, EEA), ale jeho přenesením na půdu EHK OSN, která disponuje rozsáhlými zkušenostmi vyplývajícími z dvacetileté spolupráce s asijskými a kavkazskými státy EHK OSN, se budují tolik potřebné synergie a posilují kapacity. Oslabováním rivality a nekoordinovanosti aktivit EU a EHK OSN v oblastech VEKSA se lze vyhnout duplicitám, které ze souběžných a nekoordinovaných činností obou institucí v dané oblasti zákonitě vyplývají. Že je taková spolupráce možná a přínosná, dokazuje součinnost EHK OSN a Organizace pro hospodářskou spolupráci a rozvoj (OECD) při implementaci Akčního programu pro životní prostředí střední a východní Evropy (EAP), kdy OECD zajišťuje sekretariát programu (OECD 2011). Rozšíření SEIS znamená také významné posílení implementace prvního pilíře Úmluvy o přístupu k informacím, účasti veřejnosti na rozhodování a přístupu k právní ochraně v záležitostech životního prostředí, tzv. Aarhuské úmluvy ve státech, které mají chronické problémy s jejím dodržováním. Rozšíření SEIS tedy představuje zásadní předěl v historii spolupráce EU a EHK OSN – ne nadarmo byl zástupcem USA na Astanské konferenci označen jako její hlavní výstup. A jak vyplývá z posledních konzultací na úrovni Řídícího výboru EEA, bude SEIS také hlavním příspěvkem EEA pro Konferenci OSN o udržitelném rozvoji (20. – 22. 6. 2012 Rio de Janeiro, Brazílie). Většina popsaných změn, směřujících k větší efektivnosti procesu, je výsledkem reformy procesu přijaté na 63. zasedání EHK OSN v roce 2009. Ta se ukázala být zásadní pro obhájení smysluplnosti procesu a na jejím základě proběhne v roce 2013 též první revize dosažených výsledků. ČR bude v této diskuzi i nadále hrát důležitou roli a prosazovat ještě efektivnější fungování procesu, prohloubeného spoluprací mezi EU a EHK OSN. 20 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Literatúra DAMAHORSKÝ, M. a kol. ( 2010). Právo životního prostředí. Praha (C. H. Bec), s. 430 HLAVÁČEK, KALOUSOVÁ, RENÉOVÁ-MOHN, POKORNÝ, eds., (2009): Proces Životní prostředí pro Europu“: úspěchy a výzvy. Praha (MŽP ČR). JEHLIČKA, P. (1999). The Development of Czech Environmental Policy 1990-1995. A Sociological Account. Czech Sociological Review, 7/1, pp. 37-50. JEHLIČKA, P., SARRE, P., PODOBA, J.(2002). Czech Environmental Discourse after a Decade of Western Influence: Transformation beyond Recognition or Continuity of the Pre-1989 Perspectives. Robert Schuman Centre for Advanced Studies, EUI Working Papers RSC No. 2002/24, European University Institute, Florence 2002, pp. 29. PALLE,AERTS, M., ed. (2011). The Aarhus Convention at Ten. Interactions and Tensions between Conventional International Law and EU Environmental Law. Groningen (Europa Law Publishing). VANĚK, M. (1996). Nedalo se tady dýchat. Praha, Maxdorf, 1996. 170 s. OECD (2011).Ten Years of Water Sector Reform In Eastern Europe, Caucasus and Central Asia. Paris. OECD 21 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti PERIPETIE PROCESU „ ŽIVOTNÍ PROSTŘEDÍ PRO EVROPU“ V ČESKÉ REPUBLICE Pavel Šremer Společnost pro trvalo udržatelný život v ČR, [email protected] Vzhledem k tomu, že celý proces „Životní prostředí pro Evropu“ začal na dobříšském zámku v tehdejším Československu (proto je někdy nazýván postdobříšským procesem), je po dvaceti letech zajímavé, jak ho naplňovala samotná Česká republika (ČR). Takové hodnocení je ztíženo velkou šíří toho, co se vše z procesu vyvinulo, a samozřejmě i rozsahem tohoto příspěvku. Proto se soustředíme jen na několik směrů. Za základ srovnání vezmeme původní Vavrouškův návrh spolupráce v Evropě (Varoušek in Hlaváček et al., eds., 2009), závěry Dobříšské konference (tamtéž) a výsledky poslední Astanské konference ministrů zemí EHK OSN ze září letošního roku (Declaration: Save water, grow green !, Astana, 2011), včetně tam publikované Analýzy hodnocení stavu životního prostředí, vypracované EEA (EEA 2011) . Evropská a mezinárodní spolupráce doznala od Dobříšské konference velkých změn, samozřejmě na kvalitativně daleko vyšší úrovni je nyní spolupráce členských států Evropské unie. Spolupráce zemí celého prostoru Evropské hospodářské komise (EHK) OSN (t.zn. nejen Evropy, ale i bývalých zemí Sovětského svazu, USA a Kanady) je ve většině případů též lepší, celkově však bude záviset, zda se podaří reforma celého procesu Životní prostředí pro Evropu po konferenci v Astaně. V České republice měla tato spolupráce výkyvy: po Dobříši Federální výbor pro životní prostředí (FVŽP) pokračoval v začaté spolupráci, podílel se např. na přípravě Akčního plánu pro země střední a východní Evropy, na celém programu Životní prostředí pro Evropu (EfE), zorganizoval ještě v r. 1992 konferenci postkomunistických zemí střední a východní Evropy v Tatranských Matliaroch v r. 1992. Po vzniku ČR pokračovala spíše klasická spolupráce bilaterální, postupně vzhledem k přípravě na vstup do EU i s EU. K větší orientaci na evropskou spolupráci i v rámci procesu Životní prostředí pro Evropu došlo až za první úřednické vlády za ministra Bursíka. Poté spolupráce narůstá díky přípravě ČR na vstup do EU, vrcholem pak byla velmi intenzivní činnost během předsednictví ČR v Radě EU v první polovině r. 2009. Tehdy se ČR podstatnou měrou podílela na dokončení reformy procesu EfE. Dlouhodbě ČR též podporuje snahy o posílení environmentálního pilíře OSN, důležitého pro globální úroveň správy životního prostředí. Nyní nastává problém při klimatických vyjednáváních dík ideologické orientaci ministra životního prostředí a zaměření energetické 22 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti strategie ČR na uhelnou energetiku. Spolupráce v EU bude určitě pokračovat: dík našemu členství to ani není možné jinak, není však jasné, jaká bude spolupráce na procesu Životní prostředí pro Evropu v rámci zemí EHK OSN, zajisté to bude záležet na výsledcích hodnocení reformy procesu a na prioritách nového vedení MŽP, které mezinárodní agendu zatím spíše redukuje. V oblasti institucionálních nástrojů došlo sice na jedné straně k pokroku, např. na úrovni EU (zde můžeme zmínit vznik Evropské agentury životního prostředí a Evropské chemické agentury), nedaří se zatím dosáhnout vzniku silné instituce v rámci OSN. ČR prakticky po celou dobu patřila k těm zemím, které pokrok v OSN podporovaly. I na úrovni evropské podporovala ČR většinou institucionální pokrok v rámci EU, záviselo však hodně na politické orientaci ministrů životního prostředí a v zásadních věcech i celých vlád. Je otázkou, zda nové vedení bude pokračovat v takových aktivitách – zatím redukční zásahy spíše svědčí o opačné tendenci. Samotný institucionální rozvoj v České republice však zůstal napůl cesty: došlo ke kvantitativnímu rozvoji, jen zčásti i kvalitativnímu – např. vznikem České informační agentury životního prostředí (CENIA), nebo Agentury ochrany přírody a krajiny. To však je jen částečný úspěch, protože se nepodařilo prosadit vznik Agentury životního prostředí a nového uspořádání výzkumných institucí resortu. Zásadním problémem je též, že instituce resortu, včetně samotného MŽP a ČIŽP, nebyly přebudovány na principu integrovaného přístupu k ochraně životního prostředí, což byl jeden ze základních atributů celého procesu (souvisí to s nepříliš hlubokou, značně formální implementací směrnice EU o integrované prevenci a omezování znečištění – IPPC). V oblasti tvorby legislativy, jejího posílení a prosazování práva životního prostředí došlo k velkému pokroku především na evropské úrovni. Jejího sjednocení a posílení, vytýčeného již na dobříšské konferenci, bylo zčásti dosaženo v rámci EU a v mezinárodních úmluvách (převážně z úrovně EHK OSN, často jako výsledek procesu ŽP pro Evropu). Úplného sjednocení však nebylo dosaženo – domnívám se, že je to hlavně žárlivým střežením pravomocí národních vlád, které vedlo mimo jiné k tomu, že Evropská environmentální agentura nemá výkonné a inspekční pravomoce, jaké má např. unijní nebo americká EPA. Problémem české environmentální legislativy je její roztříštěnost a složkový přístup. Nepodařilo se dovést k zdárnému konci projekt vzniku integrovaného zákoníku životního prostředí. Účinnější právní normy nejsou dosahovány, neboť jim brání odpor některých ministerstev – např. MPO či MMR a mocné průmyslové lobby i některých politických stran, hájících zájmy jistých podnikatelů apod. Při prosazování práva existuje spolupráce s EU, její sítí IMPEL, ale zkušenosti této sítě nejsou dostatečně aplikovány, zvláště v oblasti integrovaného prosazování práva a používání měkkých nástrojů prosazování práva. Účinnější práci inspekčních orgánů brání i závislost na MŽP ( ředitel ČIŽP je přímo 23 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti jmenován a odvoláván ministrem), časté změny vedení a nedostatečné strategické plánování jak na úrovni MŽP, tak i ČIŽP. V programové oblasti, tj. strategických nástrojů, došlo k velkému pokroku jak dík procesu ŽP pro Evropu, tak i našemu vstupu do EU, s jejími akčními programy životního prostředí, Obnovenou strategií udržitelného rozvoje EU a jednotlivými dílčími programy (avšak i v EU panují nyní nejasnosti, zda bude vytvořen další akční program ŽP). V ČR postupně od r. 1990 vznikly např. státní politiky životního prostředí (SPŽP) (Usnesení vlády ČR č. 472/1995), které však byly plněny jen zčásti, neboť jejich plnění záviselo i na spolupráci dalších resortů. Znepokojující je nynější vývoj, kdy poslední SPŽP 2004 – 2010 (Usnesení vlády č. ČR č. 37 z 11.1.2010) skončila, aniž by byla včas připravena další. Ta se sice připravuje, avšak bez zapojení širší základny odborníků, partnerů (stakeholders), natož veřejnosti. Implementace Strategického rámce udržitelného rozvoje ČR (Usnesení vlády ČR č. 37/2010) se dočkala jen vzetí na vědomí vládou a tím skončila, bez úkolů pro jednotlivé resorty. Velmi důležitý bude vývoj v oblasti strategie adaptace na klimaticou změnu a jejímu předcházení. Obdobně je nejasné, jak bude plněna strategie ochrany biodiverzity při redukčních tendencích na MŽP i v celém resortu a hlavně při odlišném náhledu nového vedení na ochranu přírody a krajiny (viz situace s NP Šumava). Systém účinných ekonomických nástrojů zabudovaný do evropského ekonomického systému se zatím nepodařilo zavést, byť jsou patrné pokroky v zavádění některých jednotlivých nástrojů ( např. obchodování s emisními povolenkami ) a obdobně je tomu i v ČR. Zde je však nutno dodat, že obchodování s emisními povolenkami bylo systémově narušeno odpustky, tj. povolenkami zdarma těm největším znečišťovatelům. Poplatky za odnětí zemědělské půdy byly sice zvýšeny, ale stále je to nedostatečné (přesto jsou snahy vlivné lobby dosáhnout výjimek pro budování průmyslových a jiných zařízení). Ekologická daňová reforma, počítající s menším zdaněním lidské práce a zvýšením daní a poplatků za životní prostředí, energie a suroviny nebyla realizována. Zásadní otázkou do budoucna je, jaký bude vývoj v EU, pokud se např. prosadí větší kontrola národních ekonomik a s tím související jednotnější systém ekonomických nástrojů, které by měly být lépe nastaveny na strategii Evropa 2020 – dle podtitulku evropskou strategii pro inteligentní udržitelný růst, podporující začlenění. Samozřejmě nesmyslnost termínu udržitelný růst už mezitím dokázala ekonomická krize, ale nové iniciativy v EU pro její překonání zelenou ekonomikou by nebyly možné bez nového nastavení ekonomických nástrojů. A tomu by se pak nevyhnula ani ČR. Jedním ze současných stěžejních směrů je zelená ekonomika (diskutovaná jak na úrovni EU, tak i v Astaně a při přípravě na konferenci OSN Rio+20), je vyvrcholením snah o začlenění ochrany životního prostředí do všech sektorů. Pokud Analýza hod24 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti nocení od EEA (EEA 2011) uvádí, že v Evropě neexistují ucelená hodnocení a rámce pro začleňování životního prostředí do ekonomického rozvoje, že panuje institucionální roztříštěnost a nedostatek financování i omezené užití ekonomických nástrojů, můžeme to podepsat i z hlediska hodnocení situace v ČR. Přitom např. některé strategie jako Strategický rámec udržitelného rozvoje ČR (Usnesení vlády ČR č. 37/2010) připraveny byly, avšak odpočívají ve stolech úředníků. Další konstatování o chybějící politické podpoře je na naše poměry až příliš diplomatické, protože rozhodování současné vlády jdou přímo opačným směrem, k podpoře neobnovitelných zdrojů energie a zastaralého průmyslu (přitom zde bylo mezidobí kdy koalice ODS, ČSL a Zelených nastavila určitou podporu ozelenění našeho hospodářství, jako příklad můžeme uvést program Zelená úsporám nebo Zelené nakupování, které se podařilo dostat do kritérií státních zakázek). Další úděl zelené ekonomiky proto bude záviset na kombinaci domácího, evropského a mezinárodního vývoje. Zdokonalování úrovně výchovy a vzdělávání na evropské úrovni byl závažný bod v agendě ministra Vavrouška na Dobříšské konferenci. V České republice byla již v r. 1992 přijata vládou Strategie státní podpory ekologické výchovy na 90. léta. Pak jako součást našich příprav na vstup do EU byl v r. 2000 přijat Státní program environmentálního vzdělávání, výchovy a osvěty (EVVO), který implementují tříleté akční plány (nyní na r. 2010 – 2012). Dík velkému nasazení mnoha environmentálních pedagogů, nevládních organizací i MŽP došlo vskutku k velkému rozšíření EVVO v ČR, problémem byl někdy nepříliš aktivní až neaktivní přístup ministerstva školství. Další vývoj vedl k Strategii výchovy pro udržitelný rozvoj EHK OSN z r. 2005 (tzv. Vilniuská strategie). Odpovědí ČR byl vznik Národní strategie vzdělávání k udržitelnému rozvoji pro r. 2008 – 2015 a akční plán: Opatření pro r. 2011 – 2012 ke strategii VUR ČR (2008 – 2015). V akčním plánu jsou uvedena konkrétní opatření, otázkou však zůstává, jak dalece je bude prosazovat ministerstvo školství, mládeže a tělovýchovy (Dlouhá et al. 2011). Podle zkušeností z minulosti a priorit ministra Dobeše je možné odhadnout, že tato strategie příliš implementována nebude. Zvláště, když i na MŽP byl příslušný odbor značně redukován. Oproti tomu vývoj dopředu nelze zastavit díky nezměrnému úsilí environmentálních pedagogů. Jen je možné ho zpomalit. Zdokonalení úrovně systému výzkumu bylo dosaženo na celoevropské úrovni, byť jen částečně. Daleko více je tomu na úrovni samotné EU. Velkou pomocí, na kterou však dosáhnou jen některé výzkumné instituce, je 7. rámcový program EU pro výzkum, technologický rozvoj a demonstrace (nyní je připravován již další rámcový program, pod názvem Horizon 2020). Významné je Společné výzkumné středisko (JRC), působící jako samostatné ředitelství EK se sedmi ústavy, např. i Ústavem pro ŽP a udržitelnost (IES). Na úrovni ČR došlo též k celkové reformě pod mottem: Věda dělá z peněz znalosti, inovace dělají ze znalostí peníze, která však ve svém 25 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti výsledku znamenala oslabení možností podpory výzkumu v oblasti životního prostředí. Následně vznikla Národní politika výzkumu, vývoje a inovací (VVI) ČR. Základní výzkum na ústavech Akademie věd ČR je poznamenán redukcí podpory pro Akademii věd. Aplikovaný výzkum lze spíše financovat z Operačního programu Výzkum a vývoj pro inovace, v kterém jsou celkově přes 2 mld €. V rámci podpory vznikají evropská a regionální centra excelence. MŽP reformou výzkumu ztratilo možnost financování výzkumu ze samostatné kapitoly. Taktéž podpora projektů z MŠMT v rámci programu výzkumu II končí. Podpora z nově vzniklé Technologické agentury (TA) je zaměřena jen na určité směry, více zaměřené na technické aspekty. Současná situace je však nejasná, protože došlo k odvolání Rady pro vědu, výzkum a inovace a taktéž i ředitele TA. Na druhé straně jsou významné některé nově vzniklé výzkumné organizace ať již univerzitní (např. Centrum pro otázky životního prostředí UK v Praze), či vzniklé jako nevládní organizace. Citelně však chybí ústav životního prostředí a ekologický ústav, neuváženě v minulosti zrušené, a taktéž ústav, věnující se komplexně problematice krajiny (taktéž v minulosti zrušený). Z širšího hlediska chybí i institut, který by systematicky dělal či alespoň koordinoval výzkum v široké oblasti udržitelného rozvoje. V oblasti monitorovacího a informačního systému a reportingu došlo k velkému pokroku jak v Evropě ( Sdílený informační systém EU-SEIS, hodnotící zprávy o ŽP Evropy EEA – nyní dokonce i Analýza hodnocení (EEA, 2011), doslova vyhodnocení hodnocení – Assessment of Assessments), tak i u nás (např. každoroční zprávy o životním prostředí ČR, statistické ročenky ŽP, Zpráva o stavu přírody a krajiny 2009). Svoji úlohu v tom má i vznik České informační agentury ŽP (CENIA), úzce spolupracující s EEA. Velmi důležitý pokrok byl učiněn v sledování indikátorů – jak stavu životního prostředí, tak např. indikátorů udržitelného rozvoje. Nyní dokonce indikátorů na regionální a místní úrovni. Problémem je využití celé té obrovské práce, protože tyto indicie decisní sféra využívá minimálně. Někdy dokonce jsou výsledky zlehčovány. Příznačná byla situace v Ostravě, kde místní lékařka MUDr. Schallerová upozorňovala na velký výskyt onemocnění dýchacích cest u dětí, bylo to však místními úřady zpochybňováno. Když tam začal výzkum vlivu znečištěného ovzduší na zdraví dětí dokonce na molekulární úrovni, dotyčný výzkumník (MUDr. Šram) byl obviňován z šíření poplašných zpráv a radnice v Ostravě neumožnila účast pracovníků policie na výzkumu… Smog, který se nyní projevuje na celých velkých částech území ČR, vypovídá bohužel smutnou pravdu o tom, že decisní sféra usnula na vavřínech snížení koncentrace SO2 a mezitím se objevily nové či staronové problémy s jemnými částicemi (PM 10, PM 2,5) a organickými látkami, zvláště benzoapyrenem. Spolupráce mezi státními organizacemi a nevládním neziskovým sektorem, tak slibně probíhající na začátku procesu během Dobříšské konference (kdy probíha26 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti la paralelní konference NNO v Přestavlkách), měla své vrcholy a pády jak na evropské, tak české úrovni. Od druhé poloviny r. 1992 po příchodu ministra Bendy došlo k zhoršení situace, spolupráce se zlepšila za ministra Skalického, aby v r. 1998 byly už za první úřednické vlády ve zprávě Bezpečnostní informační služby hodnoceny některé nevládní organizace jako ekoteroristické… (Přestože s tím tehdejší ministr Bursík nesouhlasil a s nevládními organizacemi spolupracoval). Pak následovalo poměrně dlouhé období tu větší, tu menší spolupráce, až do současné situace, kdy jsou opět některé nevládní organizace hodnoceny jako ekoteroristické (už za souhlasu současného ministra, který nemá problém se zásahem policie proti blokádníkům na Šumavě.) Proti nenásilné blokádě po sporném rozhodnutí Správy NP Šumava o kácení hodnotných horských podmáčených smrčin dokázala tam tato vláda dokonce poslat zásahovou jednotku (jak následně posoudil Krajský soud v Plzni, zásah byl protiprávní). Nové nástroje účasti veřejnosti, jako důležité předpoklady jak environmentální demokracie, tak i ochrany životního prostředí byly od počátku procesu ve velké pozornosti. I u nás se je podařilo zavést, implementace některých však stále trpí značnými nedostatky. Prakticky rok po Dobříšské konferenci byly u nás zavedeny postupy hodnocení vlivu činností na životní prostředí (EIA) a posléze i hodnocení vlivu záměrů na životní prostředí (SEA). Velkým krokem kupředu byla implementace Aarhusské úmluvy, která je výsledkem procesu ŽP pro Evropu a spolupráce mezi nevládním sektorem a ministerstvy životního prostředí států EHK OSN. Její první pilíř, právo na informace o životním prostředí, zajištěn v ČR zákonem od r. 1998, nebyl dosud zásadním způsobem porušován. Navazující registr úniků znečišťujících látek (PRTR) byl aplikován v ČR poměrně rozsáhle, avšak nyní jsou snahy ze strany průmyslu omezit počet sledovaných látek – tím by ovšem došlo k omezení práva veřejnosti na informace. Druhý pilíř, právo na účast veřejnosti při rozhodování ve věcech životního prostředí je rozpracován v hodnocení vlivů záměrů na životní prostředí (EIA/SEA), často je však při provádění procedur EIA/SEA plněn jen formálně, bez skutečného většího zapojení veřejnosti a navíce obvykle až na konci procesu, nikoliv od samého počátku. Někdy je to z nedostatku zkušeností a znalostí metod zapojení veřejnosti, někdy z pohodlnosti nekomplikovat si práci. Třetí pilíř – nárok dotčené veřejnosti na soudní ochranu je nejproblematičtější částí implementace úmluvy v ČR. Teprve nyní byla, až na základě infringementu z Evropské komise, doplněna do zákona o hodnocení vlivů možnost odvolání se k soudu v případě špatného rozhodnutí úředního orgánu. Stále jsou činěny snahy od různých lobby co nejvíce tyto procedury omezit (pod záminkou, že jsou neúměrnou brzdou při výstavbě) a zvláště pak je na nich nechtěná účast veřejnosti. Spolupráce nevládního sektoru probíhá na evropské úrovni – ať už jako Ekofórum, nebo Evropská environmentální kancelář (EEB) či jiná sdružení a sítě, čas27 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti to organizované k určitým problematikám. České nevládní organizace se těchto aktivit účastní. Rozhodně tím došlo k přenosu know how z vyspělejšího nevládního sektoru zemí na západ od nás. Obdobně je tomu se spoluprací v rámci ČR, ať už se jedná o zastřešení v rámci Zeleného kruhu či Platformy ekologických organizací, či platforem a asociací k některým závažným problematikám. Spolupráce má své limity, dané nedostatečnými kapacitami – jak lidskými, tak finančními. Velkým problémem je nedostatečná koordinace při přípravě akcí. V mnoha případech se nedaří komunikace jednotlivých organizací navzájem a hlavně s veřejností. V ochraně přírody a krajiny došlo na evropské úrovni k pokroku ( např. přijetím Celoevropské strategie biologické a krajinné rozmanitosti Radou Evropy v r. 1994 a následně i sofijskou konferencí procesu Životní prostředí pro Evropu v r. 1995, dále dík Strategii ochrany biologické rozmanitosti EU v r. 1998 a akčním plánům v r. 2001 (nyní v r. 2011 aktualizované jako Strategie EU pro biodiverzitu do r. 2020). Zásadního cíle – zastavení úbytku biodiverzity a ekosystémových služeb do r. 2010 však nebylo dosaženo (nyní je termín posunut do r. 2020). I v této oblasti pomohl vstup ČR do EU ke vzniku naší národní Strategie ochrany biologické rozmanitosti s navazujícími akčními plány ( vládou byla tato strategie přijata v r. 2005). Avšak ani u nás se nepodařilo úbytku biodiverzity zamezit a výhledy do budoucna nejsou růžové, zvláště např. ve světle dalšího rozšiřování sídelní kaše (urban sprawl), ale i redukce orgánů ochrany přírody. Hledání hodnot a etiky pro udržitelný rozvoj, pro dosažení harmonie mezi člověkem a přírodou – jedno ze zásadních témat Dobříšské konference – nebylo v průběhu celého procesu dále sledováno přímo ( s výjimkou nevládních organizací). Určitým pokrokem bylo přijetí Evropské strategie vzdělávání pro udržitelný rozvoj. Obdobná situace je i v ČR, ve státních strukturách se taková témata neobjevují (s výjimkou programů Environmentálního vzdělávání, výchovy a osvěty a nedávno odsouhlasených opatření pro r. 2011– 2012 ke Strategii vzdělávání pro udržitelný rozvoj ČR (2008 – 2015), u kterých je ale otázkou, jak aktivně budou realizována a Strategického rámce udržitelného rozvoje ČR, který však zůstává neimplementován). Nepřímo jsou tato témata logickou součástí programů udržitelné spotřeby a výroby, zeleného nakupování (nyní velmi obtížně inkorporovaného do zákona o veřejných zakázkách) a dalších dobrovolných nástrojů, nad jejichž používáním však v současné době po zdecimování příslušného odboru MŽP visí otazník. Směřování k udržitelnému rozvoji zaznamenalo v průběhu let též zvraty, jak na evropské, tak naší úrovni. V EU jsou spory o osud Obnovené strategie udržitelného rozvoje z r. 2006, zda je nahrazena střednědobou strategií Evropa 2020. U nás bezprostředně po Dobříši byla snaha ministra Vavrouška zavést co nejvíce prvků udrži28 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti telnosti (z té doby máme např. federální zákon č. 17/1992 Sb. O životním prostředí, s definicí udržitelného rozvoje). Po nástupu Klausovy vlády v druhé půli r. 1992 došlo k zásadnímu obratu, udržitelný rozvoj byl v lepším případě vydáván za ideologii (proto v Státní politice životního prostředí z r. 1995 (Usnesení vlády ČR č. 472, 1995), tři roky po světovém summitu v Rio de Janeiro, tento termín pro dlouhodobé zacílení politiky marně hledáme – tvůrci politiky ho museli nepřímo opisovat jako zacílení ve prospěch budoucích generací apod.). Koncem devadesátých let a začátkem nového tisíciletí nastalo příznivější klima, byl učiněn první velký pokus o vytvoření strategie udržitelného rozvoje, to se podařilo až na třetí pokus koncem r. 2004 (Usnesení vlády ČR č. 1242), jako rozpracování evropské Gothenburgské strategie udržitelného rozvoje z r. 2001. Zároveň byla ustavena Rada vlády pro udržitelný rozvoj. Protože strategie byla do značné míry ignorována resorty, změnila se situace a bylo třeba vyrovnat se s Obnovenou strategií rozšířené EU pro udržitelný rozvoj z r. 2006, vznikl začátkem roku 2010 Strategický rámec udržitelného rozvoje ČR SRUR (Usnesení vlády ČR č. 37, 2010). Implementační materiál „Zavedení SRUR ČR do praxe“ však další vláda vzala – naprosto nelogicky – jen na vědomí. Zatím je proto směřování ČR k udržitelnému rozvoji odloženo ad acta, kroky současné vlády k udržitelnosti ani v jednom z tří základních pilířů (environmentálním, ekonomickém a sociálním) nepovedou. Celkové zhodnocení vývoje zapojení ČR do procesu Životní prostředí pro Evropu lze nastínit takto: Po slibném začátku, plném nasazení sil k úspěchu 1. Konference ministrů životního prostředí zemí EHK OSN a k rozpracování jejích závěrů nastal od druhé poloviny r. 1992 útlum daný jednak jinými prioritami tehdejší Klausovy vlády a dále pak přerušenou kontinuitou (MŽP většinou nepřevzalo pracovníky ze zrušeného FVŽP) – nedostatkem zkušených lidí v mezinárodní spolupráci. Spolupráce tehdy probíhala spíše na poli nevládních organizací. V roce 1998 došlo ke zlomu, naše delegace se např. velmi aktivně podílela na přípravě Aarhuské úmluvy. Od té doby pokračoval konstruktivní přístup, ČR byla jednou ze zemí, které podporovaly pokračování procesu i v době, kdy nad ním pro přílišné zformalizování lámala hůl Bushova administrativa i Evropská komise. ČR se velmi aktivně podílela na přípravě reformy procesu, zvláště pak při předsednictví ČR v Radě EU. Druhým vrcholem aktivit ČR po Dobříšské konferenci byl proto rok 2009, kdy se ČR podílela i na dalších důležitých mezinárodních jednáních jako předsednická země Evropské rady. Co se týče plnění jednotlivých úmluv, kvalita plnění byla různá u různých úmluv, jak již bylo zmíněno výše. Nyní, na konci r. 2011 však nevíme, zda aktivní role ČR zůstane zachována, protože dochází k redukci agend a změně priorit na MŽP. Budoucnost procesu a angažmá ČR v něm bude záviset na výsledcích hodnocení výsledků procesu ŽP pro Evropu, které má být provedeno do r. 2013. 29 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Literatura Declaration:“Save water, grow green!“by Ministers of the Region of the United Nations Economic Commission for Europe, Seventh Ministerial Conference Astana 21.– 23. September 2011. Dostupné na: http://www.unece.org/fileadmin/DAM/env/ documents/2011/ece/ece.astana.conf.2011.2.add.1.e.pdf (cit: 2011-10-28). DLOUHÁ, J., ŠREMER, P., DLOUHÝ, J. (2011). Proces Životní prostředí pro Evropu – 20 let po Dobříši. Envigogika 2011/VI/2. Dostupné na: http://envigogika.cuni. cz/index.php/cz/component/content/article/185-inspirace/envigogika-2011vi2/572 (cit. 2011-10-20). EUROPE´S ENVIRONMENT-AN ASSESSMENT OF ASSESSMENTS, EEA, 21.9.2011, Copenhagen. Dostupné na: http://www.eea.europa.eu/publications/europes-environment.aoa (cit. 2011-10-05). USNESENÍ VLÁDY ČR č. 472 ze dne 23.srpna 1995 o Státní politice životního prostředí USNESENÍ VLÁDY ČR č. 235 ze dne 17. března 2004 o Státní politice životního prostředí USNESENÍ VLÁDY ČR č. 37 ze dne 11.ledna 2010 ke Strategickému rámci udržitelného rozvoje České republiky. In: Strategický rámec udržitelného rozvoje České republiky. Praha (RVUR, MŽP), 2010. USNESENÍ VLÁDY ČR č. 1242 ze dne 8.prosince 2004 k návrhu Strategie udržitelného rozvoje České republiky VAVROUŠEK, J. (2009). Ochrana životního prostředí a evropská integrace, úvodní vystoupení na Dobříšské konferenci. In Hlaváček, J., Kalousová, M., Renéová-Mohn, M. a Pokorný, L., eds. Proces „Životní prostředí pro Evropu. Úspěchy a výzvy“. Praha (MŽP), pp. 14-21. Závěry první ministerské konference „Životní prostředí pro Evropu“, zámek Dobříš, ČSFR 21. – 23.června 1991, příloha str. 124-132, in: Proces „Životní prostředí pro Evropu: úspěchy a výzvy“, ed. J.Hlaváček, M.Kalousová, M. Renéová-Mohn a L.Pokorný, vyd. MŽP Praha 2009 30 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti KONFERENCE SPOJENÝCH NÁRODŮ O UDRŽITELNÉM ROZVOJI (RIO+20) Bedřich Moldan, Jana Dlouhá Centrum pro otázky životního prostředí UK, [email protected], Centrum pro otázky životního prostředí UK, [email protected], V roce 1972 se konala ve Stockholmu Konference Spojených národů o lidském životním prostředí. Následoval Summit Země, Konference OSN o životním prostředí a rozvoji v roce 1992. Třetím summitem byl johannesburský Světový summit o udržitelném rozvoji v roce 2002. Postupně došlo ke shodě o třech pilířích udržitelného rozvoje, bylo přijato mnoho různých návodů, jak se vypořádat s převážně neudržitelným společenským rozvojem v globálním měřítku. Navzdory všem těmto – a mnohým jiným úsilím – neustále pokračuje devastace přírody a přírodních zdrojů v globálním měřítku. Jak konstatuje poslední zpráva UNEP, klíčové indikátory jako je redukce biodiverzity, exploatace přírodních zdrojů či emise skleníkových plynů postupuje dokonce rychleji než by odpovídalo růstu světové populace. Tento nepříznivý vývoj byl podkladem pro přijetí rezoluce Valného shromáždění OSN v prosinci 2009, kterou se rozhodlo o konání dalšího světového summitu: Konference OSN o udržitelném rozvoji, Rio+20. Zároveň bylo rozhodnuto, že summit bude mít dvě důležitá témata: zelená ekonomika v kontextu udržitelného rozvoje a odstranění chudoby; institucionální rámec pro udržitelný rozvoj. Přijetí rezoluce zahájilo rozsáhlý proces přípravy summitu, který se má konat v červnu 2012 v Rio de Janeiro. Účastní se ho všechny světové regiony definované OSN, příprava probíhá pod vedením příslušných ekonomických a sociálních komisí OSN jako je například Ekonomická komise pro Evropu. Důležitou roli hrají prakticky všechny organizace a programy OSN, ale také všechny tzv. velké sociální skupiny, mezi něž patří vědecká a technická komunita, farmáři, mládež, představitelé místních samospráv, nevládní organizace a další. Zároveň probíhají přípravy na národní úrovni ve všech státech. Důležitým termínem přípravy bylo 1.11.2011, do kdy bylo třeba zaslat sekretariátu OSN příspěvky za jednotlivé státy nebo organizace. K datu 6.11. se sešlo celkem 623 příspěvků, nejvíc bylo z velkých společenských skupin (491). Druhé přípravné zasedání, které by mělo rozhodnout o přesném programu konference a o podobě výsledného dokumentu, jenž by měl summit schválit, se koná v New Yorku 15. – 16.12.2011. Evropská unie se plně zapojila do přípravy Ria+20. Evropská komise vydala několik důležitých dokumentů, Evropská rada je schválila a zdůraznila plnou podporu přípravě i předpokládaným výsledkům summitu. V rozsáhlém příspěvku 31 – odevzdaném v uvedeném termínu – se EU soustředila na obě témata summitu. V souvislosti s potřebnou transformací současného ekonomického modelu na „zelenou ekonomiku“ předložila cestovní mapu s jasně definovanými doporučeními pro konkrétní výstupy. Hned na začátku se zdůrazňuje, že především je nutno sestavit soubor indikátorů, který ukáže, zda se vývoj ubírá žádoucím směrem. Z průřezových otázek se Evropská unie zaměřuje mimo jiné na vzorce spotřeby a výroby, finanční otázky, dotace, ale i na spolupráci ve výzkumu včetně například rozvíjení systému GEOSS (http://www.epa.gov/geoss/). Specifickými oblastmi, kterými se cestovní mapa zabývá, jsou: voda, potraviny a zemědělství, energie, půda a udržitelné využívání území, oceány, rybolov, biodiverzita, chemikálie, materiály a odpady, rozvoj měst. V otázce institucionálního rámce pro udržitelný rozvoj se navrhuje posílení Ekonomické a sociální rady OSN a případně vytvoření zvláštního výboru OSN pro udržitelný rozvoj. Dále se navrhuje posílení UNEP a jeho povýšení na specializovanou agenturu pro životní prostředí po vzoru Světové obchodní nebo zdravotnické organizace. Zatím nejsou známy všechny další návrhy, které by se týkaly předpokládaných výsledků Ria +20. Vyplynou až po zpracování všech došlých příspěvků od jednotlivých států a institucí. Některé konkrétní věci se však už začaly diskutovat. Mezi ně patří návrh přijmout – v analogii se známými rozvojovými cíli tisíciletí – soubor „cílů udržitelného rozvoje“ (Sustainable Development Goals), které by zřetelným způsobem kvantifikovaly cíle celosvětové transformace k udržitelnému rozvoji. Zatím se nedá předpokládat, zda k takovémuto nebo jinému skutečně přínosnému výsledku Rio+20 dospěje. O čem bude konference Rio+20 a jak se do její přípravy zapojit? Z globálního pohledu má lidstvo v současné době společný strategický a bezpečnostní problém: na přelidněné planetě začíná být nedostatek prostoru a zdrojů, svět je ohrožen přírodními katastrofami, konflikty, nedostatkem – pomalu se roztáčí spirála zkázy ovládaná pozitivní zpětnou vazbou. Procesy nepříznivě ovlivňující životní prostředí (klimatická změna, úbytek biodiverzity atd.) mají globální rozsah, jejich dopady jsou dlouhodobé, a řešení si vyžádá náklady, s nimiž dosud nikdo tak docela nepočítá. Pokud by měly být tyto samovolně se rozvíjející trendy zastaveny, musí se tak stát v součinnosti všech zemí a vedoucí úlohu by měly hrát státy rozvinuté, které technologický rozvoj a tedy i destrukci životodárných systémů nastartovaly. Východiska z této situace se tak hledají v rámci možností této západní civilizace, vycházejí z jejího know-how a jsou poplatná způsobu, jakým se v této části světa prosazují nové myšlenky do praxe. Tomu odpovídají témata konference Rio+20: snahou je zachovat prosperitu, přitom však ekonomiku reorientovat tak, aby působila co nejmenší škody; změny hodnot začlenit do společenského systému 32 a tedy je institucionalizovat. Konference chce vydat signál: lidstvo v době ohrožení se nemá vzdát svých zásadních humanitárních východisek a individualisticky usilovat o krátkodobé vlastní přežití na úkor slabších (společenství nebo přírody), žádoucí je naopak mobilizovat veškerý dostupný potenciál – prostředky techniky, zdroje znalostí a lidské energie. Konkrétní řešení se hledá především v ozelenění ekonomiky, tedy systémovém omezování jejich negativních dopadů, což sice zvýší pracnost každého výrobku, současně tím ovšem bude významně podpořena zaměstnanost, a vytvořena nabídka pracovních míst se smysluplnou náplní. Zelená ekonomika tak má být příležitostí pro ty, kteří dokáží předjímat budoucí vývoj, přestože do něj musí též investovat. Současně ale se spektrum projednávaných témat od minulého Světového summitu o udržitelném rozvoji v Johannesburgu podstatně zúžilo: před 10 lety byla na pořadu problematika globalizace včetně harmonizace rozvoje a životního prostředí, omezení chudoby, změna vzorců spotřeby a výroby, ochrana přírodních zdrojů, zdraví, a dále například regionální problémy (malé ostrovní státy, Afrika atd.) a možné nástroje řešení. Tato témata se stala součástí Implementačního plánu čítajícího celkem 170 bodů rozdělených do 11 oddílů, viz (Klinkerová 2008). Také ve srovnání se závěry konference, jež se konala v Riu před 20 lety a přijala ambiciózní program pro 21. století – Agendu 21 – se může zdát, že nyní jde o pouhou snahu zachovat tématu udržitelného rozvoje ještě nějakou dobu pozornost světových politiků, a to případně jeho propojením se současnými ekonomickými diskusemi. Jako podklady pro jednání v Riu postupně vznikají následující studie: Human Development Report 2011 (http://hdr.undp.org/en/) – zpráva, která hodnotí nepříznivé environmentální změny probíhající ve světovém měřítku optikou jejich dopadu na nejchudší vrstvy obyvatelstva, pro něž znamená omezení možností jejich rozvoje. Shledává, že klimatická změna může snížit zemědělskou produkci o cca 8 % (resp. 12 % v subsaharské Africe a jižní Asii); na boj s touto změnou a také s chudobou by mohly být použity prostředky ve výši až 40 mld. USD, pokud by byla zavedena 0,005 % daň ze zahraničního obchodu. UNEP Green Economy Report (http://www.unep.org/greeneconomy/GreenEconomyReport/tabid/29846/Default.aspx) ukazuje, že zelená ekonomika může být, oproti v současnosti převládajícímu přístupu „business as usual“, hybnou silou růstu. Konstatuje, že investování 2 % globálního HDP do nejdůležitějších sektorů hospodářství může nastartovat proces transformace k tomuto modernímu typu ekonomiky s nízkými nároky na zdroje včetně energetických – výhledově by se tak mohla v r. 2050 snížit spotřeba energie o 40 % oproti scénáři „business as usual“ a emise CO2 omezit na 60 % současného stavu. 33 Global Sustainability Report připravuje High-Level Panel on Global Sustainability (http://www.un.org/wcm/content/site/climatechange/pages/gsp) v rámci OSN, má vyjít 12. ledna 2012. Významným tématem konference a zároveň i metodou přípravy podkladů (ovšem i následného prosazování závěrů) je zapojení důležitých společenských skupin a veřejnosti. V září (3.– 5.9.2011) se konala konference nevládních organizací v Bonnu (UN DPI/NGO Conference „Sustainable Societies, Responsive Citizens“), kde byly vzneseny požadavky v oblasti zelené ekonomiky, rozvoje institucionálního systému, ale i zapojení veřejnosti a vzdělávání. Byly zde formulovány Sustainable Development Goals mezi něž patří konkrétní cíle a výzvy v oblasti udržitelné spotřeby a výroby; zlepšování životních podmínek, s důrazem na mládež a vzdělání; klimatické udržitelnosti; čisté energie z obnovitelných zdrojů; biodiverzity; vody a vodního hospodářství; moří a oceánů (modré ekonomiky); zemědělství a lesnictví; urbanizace; ale i právního, informačního a ekonomického prostředí (dotace, investice, indikátory, přístup k informacím, nápravným prostředkům atd.). Opět se tak potvrdilo, že nevládní organizace dokáží v předstihu před oficiálním jednáním vytvořit velmi solidní podklady, které sice nejsou vždy plně přijatelné ve formě závazků či závěrů, jejichž nároky však nelze zcela pominout. Po této konferenci následovalo období, kdy kterákoli organizace mohla zaslat sekretariátu OSN svůj návrh – skončilo 1.11.2011, nyní se získané podněty vyhodnocují. Jednotlivci se mohou zapojit do globální veřejné debaty od 22.11.2011, a to v rámci iniciativy The Future We Want (FWW - http://www.futurewewant.org), kde každý občan kterékoli země může zaslat svůj příspěvek na téma „Jak má vypadat život a lidská společnost v roce 2030?“ Všechny příspěvky budou v únoru 2012 roztříděny a v březnu vznikne interaktivní výstava nejlepších nápadů zpracovaných jako videa či animace, jež bude prezentována na konferenci v Riu. Třetím, nevyřčeným tématem tohoto globálního summitu je tak zapojení veřejnosti, na němž do značné míry závisí implementace výsledků oficiálního jednání, ať již budou jakékoli. Zdroje KLINKEROVÁ, J. (2008). Výkladový slovník: životní prostředí udržitelný rozvoj. Praha (Ústav pro ekopolitiku). Dostupné z www http://slovnik.ekopolitika.cz/ (cit.: 2011-10-22). Další zdroje dostupné z http://www.un.org/, http://www.unep.org/ aj. 34 ENVIRONMENTÁLNA POLITIKA SR 20 ROKOV PO SUMMITE ZEME V RIU: ČO PRE NÁS ZNAMENÁ RIO+20? Prof. RNDr. László Miklós, DrSc. Katedra UNESCO pre ekologické vedomie a trvalo udržateľný rozvoj, Technická univerzita vo Zvolene, [email protected] Hodnotenie okrúhleho dvadsaťročia akéhokoľvek javu je lákavou témou. Samozrejme, ako bývalý námestník ministra, neskôr minister a poslanec sa nevyhnem subjektívnym pohľadom, ale každý autor, ktorý chce prezentovať vlastný, a nie cudzí názor, sa s tým musí zmieriť. Tieto pohľady považujem za účelné členiť na štyri časti. 1. Východisko: rok 1990 a Summit Zeme v Riu 1992 To, čo sa udialo za posledných dvadsať rokov v SR, má celkom iste základy v roku 1990. Dovolím si tvrdiť, že v tomto a v nasledujúcich dvoch rokoch aj v oblasti ochrany životného prostredia nastali výrazne revolučnejšie zmeny než kedykoľvek neskôr. V tomto porevolučnom environmentálnom zápale malo životné prostredie otvorené vráta ako už nikdy potom. Vytvoril sa úplne nový vrcholný environmentálny orgán – Slovenská komisia pre životné prostredie (SKŽP) – podčiarkujem, že nie ministerstvo – ktorý bol ideovo konštituovaný ako nadrezortný, prinajmenšom prierezový orgán, zasahujúci svojou činnosťou do všetkých ostatných ministerstiev, ako aj samostatná štátna správa životného prostredia. V prvom období bola nadrezortnosť potvrdená aj personálne: minister – predseda SKŽP bol zároveň podpredsedom vlády. Neskôr sa to zmenilo, predsedom bol už len „radový“ minister, ba po voľbách v 1992 prvá Mečiarova vláda zmenila SKŽP na radové Ministerstvo životného prostredia, ktoré nielen de facto, ale aj de iure stratilo svoje nadrezortné postavenie. Prvé dva roky po nežnej revolúcii však boli rozhodujúce aj v inom zmysle: ideová línia prvej environmentálnej politiky Slovenska sa formulovala presne v čase príprav Konferencie OSN o životnom prostredí a rozvoji (UNCED), ktorý vyvrcholil na slávnom Rio Summite v júni 1992, mimochodom práve v čase druhých volieb v Československu. Vtedy som bol námestníkom ministra – podpredsedom SKŽP – a mal som v referáte aj politiku životného prostredia. Zároveň som sa zúčastnil 35 aj všetkých prípravných konferencií (Nairobi 1990, Ženeva 1991, New York 1992), ešte ako reprezentant Československa, preto som mal možnosť zblízka sledovať celosvetové trendy a priamo ich pretavovať do národnej politiky. Prvú oficiálnu environmentálnu politiku SR v roku 1990 sme označili ako „Ekologizácia spoločenského rozvoja“, pričom slovo ekologizácia v tom čase vyvolala určitý rozruch doma aj v zahraničí. V súčasnosti by sme túto politiku označili asi ako „trvalo udržateľný rozvoj“. Nezabúdajme však, že vtedy sme boli ešte pred Rio Summitom, anglický výraz „sustainable development“ ešte ani nemal ustálený slovenský preklad, obsahovo však určite napĺňala jeho črty. Táto politika – so všetkými nedostatkami vyplývajúcimi z politickej neskúsenosti – totiž preniesla dôraz na ideovú líniu, na zmenu postoja v jednotlivých sférach spoločnosti k životnému prostrediu, na ich zmenu s dôrazom na to, že ochrana životného prostredia je nevyhnutným predpokladom rozvoja každého odvetvia, podieľa sa na nej každá sféra spoločenského života, preto sa nemá riešiť oddelene, ako nejaké osobitné nevyhnutné zlo, ale ako súčasť hospodárskeho a spoločenského rozvoja. Dnes sú už tieto tézy samozrejmosťou, vtedy to však tak nebolo, vyvolávali otázniky aj u postupne sa grupujúcich úradníkov SKŽP, nehovoriac o ostatných rezortoch. Zásady ekologickej politiky SR boli sformulované do štyroch hlavných smerov. Myslím si, že dodnes nestratili aktuálnosť. Prvé dve kapitoly mali nadstavbový charakter. Na prvé miesto sme zaradili kapitolu „Ekologizácia spoločenského vedomia“ práve preto, že za najdôležitejší moment ďalšieho smerovania ochrany životného prostredia sme považovali práve prerod myslenia. Zaradenie tejto témy na prvé miesto v tom čase vyvolalo počudovanie a otázky, prečo nezdôrazňujeme napríklad ochranu vtedy ešte dramaticky znečisteného ovzdušia a vôd. No bolo to práve pre opísané zmeny postoja, ktoré nakoniec postupne viedli aj ku všeobecnému akceptovaniu dnes už samozrejmých ideí trvalo udržateľného rozvoja. Za hlavné nástroje sme už aj vtedy označili ekologickú výchovu a vzdelávanie, ktoré v súčasnosti už nechýbajú ani v škôlkach. Osobitným programom bolo tzv. „ekologické minimum“, akýsi rýchlokurz ekologickej politiky, najprv pre úradníkov v štátnej správe, potom aj pre ostatné sféry. Jeho osnova sa pomaly rozrastala, dopĺňala a zosilňovala, postupne prenikala aj na univerzity, dnes už neexistuje vysoká škola, kde by chýbala v nejakej forme environmentálna výuka. V tom čase vzniklo Krajinno-ekologické centrum v Banskej Štiavnici s osvetovou a informačnou funkciou, predchodca Slovenskej agentúry pre životné prostredie, vypracovala sa aj základňa pre vytvorenie jedinej špecializovanej fakulty na Slovensku, Fakulty ekológie a evnironmentalistiky na Technickej univerzite vo Zvolene. Druhá kapitola niesla názov „Ekologizácia právnych a ekonomických nástrojov“. Išlo tu nielen o vytvorenie nových zákonov, ale aj o prienik ekologických ideí do zákonov 36 existujúcich. Za osobitne významný počin treba považovať vytvorenie nezávislej štátnej správy životného prostredia, ktorá s určitými prestávkami funguje dodnes. V tom čase sa začali rozvíjať špecifické prierezové právne normy, najmä posudzovanie vplyvov na životné prostredie EIA (Environmental Impact Assesment), ktoré bolo skutočne prepojením ostatných sektorov so životným prostredím. Významnú pomoc počiatočnému rozvoju životného prostredia poskytlo vytvorenie Štátneho fondu životného prostredia. Tretia kapitola, „Ekologizácia technologických procesov“ bola najklasickejšou kapitolou. Táto časť sa zameriavala na sprísnenie a zdokonaľovanie veľmi širokej škály technologickej ochrany zložiek životného prostredia pred poškodením a znečistením. Samozrejme, tento smer pretrváva dodnes, znečisťujúce technológie sú už však nahradené novými, stále sa rozvíja vlastne nové priemyselné odvetvie – environmentálne technológie, podporujú sa tzv. „čisté“ a bezodpadové technológie, vznikol recyklačný priemysel. Postupne sa tieto technológie stávajú úplne samozrejmou súčasťou výrobných procesov, už ich nikto nepovažuje za niečo výnimočné. Táto oblasť ochrany životného prostredia sa stáva normálnou súčasťou hospodárstva a obchodu, ba dokonca sa úplne odtrháva od environmentálnej podstaty a stáva sa „biznisom ako obyčajne“ (BAU – business as usual). Štvrtá kapitola, „Ekologizácia priestorovej organizácie krajiny“, bola takisto pre mnohých veľkou neznámou. V súčasnosti by sme ju asi nazvali ako integrovaný manažment krajiny. Tento smer ochrany životného prostredia vychádzal z presvedčenia, že mnohé problémy nie je potrebné – ba často ani nie je možné – chrániť drahými technológiami, ale myslením, plánovaním, vhodným rozmiestnením činností v krajine. Tu sme sa zamerali predovšetkým na ekologizáciu územného plánovania a pozemkových úprav, ktoré dodnes považujem za veľmi významné nástroje ochrany životného prostredia. Implementovala sa koncepcia územných systémov ekologickej stability (ÚSES), rozpracoval sa generel ÚSES, ako aj regionálne ÚSES-y všetkých okresov. Naše myšlienky nakoniec prenikli aj do dokumentov Rio Summitu, do Agendy 21, ktorá metodiku krajinno-ekologického plánovania LANDEP priamo odporučila vládam použiť ako integrujúci nástroj. Summit v Riu postavil trvalo udržateľný rozvoj ako paradigmu rozvoja spoločnosti, definoval ho ako neustále zvyšovanie kvality ľudí, nielen hospodársky rast. V tom čase však výsledky vyvolávali určité rozpaky, či Summit bol alebo nebol úspechom. Odborníci, environmentalisti asi očakávali viac, ale s odstupom času možno nielen jednoznačne povedať, že to bol obrovský celosvetový úspech, ale azda vysloviť i pochybnosti, či by sa rovnaký počin svetu podaril v súčasnosti. 2. Pokračovanie: roky 1993 – 2003 a boj o Európsku úniu Po búrlivých a intenzívnych rokoch 1990 – 1992 došlo trochu k pribrzdeniu tem37 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti pa. Zo SKŽP sa stalo Ministerstvo životného prostredia (MŽP), nezávislá štátna správa životného prostredia sa stala tŕňom v oku jednak mnohým riadiacim osobám všeobecnej štátnej správy, ako aj výrobným rezortom. Nezabúdajme, že to bolo obdobie búrlivej privatizácie, a to aj tých podnikov, ktoré zanechali za sebou výrazné environmentálne stopy a dlhy, pretrvávajúce dodnes. Bez hlbšieho analyzovania rokov 1993 – 1998, ktoré muselo prekonať aj MŽP, však môžem povedať, že pri preberaní žezla ministra na jeseň 1998 som mohol vyhlásiť, že MŽP, aj keď ho problémy neobišli úplne, bolo hádam najmenej spolitizovaným rezortom, len Štátny fond životného prostredia bol na poldruha roka dopredu vyprázdnený. S trochou zlomyseľnosti sa to dá povedať aj tak, že môj predchodca financoval svoju (svojej strany) predvolebnú kampaň na úkor životného prostredia a svojho nástupcu. Nasledujúce roky novej vlády boli poznačené snahou dobehnúť ostatné východo- a stredoeurópske krajiny v súťaži o Európsku úniu. Na MŽP sme túto súťaž až tak intenzívne a dramaticky nepociťovali ako na ostatných rezortoch. Aj teraz si myslím, že Slovensko v tom čase malo už dostatočne rozvinutú environmentálnu legislatívu, preto požadované záväzky smerom na EÚ sa nás dotkli skôr evolučne, nie revolučne. Ťažkosti sme nemali s podstatou požiadaviek EÚ, ale s administratívnymi zvyklosťami bruselských úradníkov. Najjednoduchšie by sme toto obdobie mohli charakterizovať jako obdobie boja o Európsku úniu, vrátane predvstupových aj povstupových aktivít. Čo vyzdvihnúť? Vo všeobecnosti možno povedať, že vysoká dôležitosť životného prostredia v EÚ výrazne pomohla aj posilneniu postavenia environmentálnych rezortov i v kandidátskych štátoch. Aj MŽP SR bolo v roku 2002 zaradené medzi hospodárske rezorty, minister životného prostredia sa stal členom hospodárskej rady vlády a podpredsedom rady vlády pre trvalo udržateľný rozvoj. Na druhej strane všetky aktivity v politickej aj praktickej rovine sa takmer výlučne sústredili na požiadavky EÚ. Aj na MŽP chodili radcovia z EÚ, niektorí z nich vyvolávali v nás rozpaky, rovnako ako aj prvé skúsenosti na rokovaniach v Bruseli, a to práve preto, lebo v tom čase sme už v oblasti ochrany životného prostredia neboli začiatočníci. Výrazný zásah aj do životného prostredia znamenali predvstupové fondy. Bola to finančná pomoc úplne inej dimenzie, než na akú sme boli v životnom prostredí zvyknutí. Okrem výraznej pomoci a významných úspechov sa implementácia fondov neobišla ani bez nových, nie vždy pozitívnych javov. Vytvorila sa osobitná profesia pisateľov a hodnotiteľov projektov – nie nevyhnutne odborníkov v životnom prostredí, zato administratívne dobre pripravených. V štátnej správe sa vytvorili celé sekcie a odbory projektov, projekt sa stal modlou, cieľom, zlatým teľaťom. Treba zároveň povedať, že to neznamenalo automaticky zvýšenie kvality projektov a už vôbec nie revolučný skok v kvalite životného prostredia. Napriek masívnemu 38 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti prílivu zdrojov zlepšenie fyzického stavu životného prostredia nebolo na rovnakej vlnovej dĺžke. Na druhej strane nastúpili dovtedy menej známe negatívne javy, ktoré pretrvávajú dodnes a neobišli ani MŽP: vysoké nároky na prípravu projektov, administratívna náročnosť projektov a tým aj ich predraženie, dovtedy nepoznané problémy s verejným obstarávaním, ktoré sa stalo z pohľadu EÚ rozhodujúcim prvkom a fetišom realizácie projektov, hodnotenie projektov podľa formálnych kritérií a nie podľa ich potreby v danom regióne. Heslo EÚ prebíjalo všetky ostatné argumenty. V predvstupovej ére to však boli peniaze daňových poplatníkov starých členských štátov, museli sme rešpektovať ich pravidlá. Problémom je, že spomenuté negatívne javy, ktoré detailne nechcem rozoberať, sa zachovali aj po vstupe do EÚ. Bez osobitného spolitizovania témy som presvedčený, že za masívne prostriedky z európskych fondov sa dalo pre fyzické zlepšenie stavu životného prostredia, najmä za uplynulý čas tzv. druhého plánovacieho obdobia (2007 – 2012), urobiť výrazne viac. Medzitým, s ďaleko menšou slávou ako pred desiatimi rokmi, v relatívnej tichosti, sa po rôznych predchádzajúcich konferenciách v roku 2002 zišiel Svetový summit o trvalo udržateľnom rozvoji (World Summit on Sustainable Development) v Johannesburgu. Treba povedať, že nechýbala určitá skepsa, dokonca sa otriasal aj samotný princíp trvalo udržateľného rozvoja. Nakoniec trvalo udržateľný rozvoj zostal a konferencia sformulovala niekoľko významných profesionálnych téz o partnerstve, o regionálnej spolupráci a potvrdila potrebu integrovaného prístupu k využívaniu prírodných zdrojov. Viac-menej sa od tohto obdobia sformulovali celosvetové trendy ochrany životného prostredia do troch, relatívne zreteľných, aj keď nie ostro ohraničených prúdov. Išlo o technologický smer, vrátane zapojenia ekonomických nástrojov a obchodu do tohto procesu, ktorý sa zameral na klasické zložky životného prostredia – vodu, vzduch a odpady – s novým šlágrom – klimatickými zmenami; ekologický smer, ktorého vedúca idea bola a je ochrana biodiverzity, ochrana prírody, integrovaný manažment; ďalej veľmi široký prúd nie presne ohraničených tzv. horizontálnych (prierezových) politík, ako boli prístup k informáciám, environmentálne právo, environmentálny manažment a audit, environmentálne vedomie, atď. 3. Životné prostredie SR v Európskej únii od r. 2004 do súčasnosti Napriek všetkým problémom sme predvstupový proces zvládli dobre aj v životnom prostredí a po vstupe do EÚ v máji 2004 sme sa pokúsili plniť teraz už naše spoločné záujmy aj v oblasti životného prostredia. Bolo toho dosť, preto by som vyzdvihol len niektoré oblasti, na kompletné hodnotenie by bol potrebný oveľa väčší priestor. Veľmi výrazné dotvorenie našich predpisov vyžadovala EÚ v oblasti tzv. horizontálnej (prierezovej) legislatívy. Bolo treba upraviť zákony o slobodnom prístupe k informáciám, definovať účasť verejnosti v konaniach štátnej správy, upraviť postu39 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti py hodnotenia vplyvov na životné prostredie, vytvoriť nový zákon o integrovanej prevencii a kontrole znečistenia, prepojenie s priemyslom (aj so zahraničím) v oblasti priemyselných havárií, zaviesť environmentálne manažérske a auditorské systémy, hodnotenie environmentálnej kvality výrobkov a ďalšie… Zákony o ochrane ovzdušia, ozónovej vrstvy a o zmene klímy sa postupne novelizovali viac-menej bez problémov. Otázkou stále zostávalo financovanie záväzkov. Osobitný problém znamenalo riešenie záväzkov podľa Kjótskeho protokolu: kontrola a úprava obchodovania s emisiami. Obchodovanie s emisiami ku koncu desaťročia úplne prerástlo rámec ochrany životného prostredia, stalo sa obchodným procesom, biznisom – pejoratívne označovaným ako obchodovanie s teplým vzduchom – žiaľ, s menším dosahom na zlepšenie emisnej situácie, ako by sa dalo dosiahnuť, ale s veľmi negatívnym dosahom na environmentálne vedomie spoločnosti. Problémy a kauzy obchodovania s emisiami úplne prekryli prípadné pozitívne počiny ministerstva v oblasti ochrany ovzdušia. Pozitívne treba hodnotiť spojenie celého vodného hospodárstva pod rezort MŽP v roku 2003, čím sa ochrana kvality a množstva vôd stala rozhodujúcim sektorom v MŽP. Postupne sme prebrali aj Rámcovú smernicu Európskej komisie o vode do nového zákona o vodách. Stálym a doteraz neriešeným problémom však ostalo financovanie vodného hospodárstva, jednak v oblasti protipovodňovej ochrany, ako aj v oblasti kanalizácie a čistenia odpadových vôd, kde máme plniť veľmi prísne záväzky smerom k EÚ. Sektor doteraz výrazne zaostáva v plnení úloh v oboch uvedených oblastiach. Riadenie odpadového hospodárstva zažilo v poslednom desaťročí prerod. V tomto sektore sa najvýraznejšie prejavuje princíp „znečisťovateľ platí“. Najvýraznejšou akciou v tejto oblasti bolo vytvorenie Recyklačného fondu (RF), s veľmi významnými zásadami: Fond má zabezpečiť prostriedky na recykláciu celého objemu vzniknutých odpadov, nielen na percentuálny podiel, ktorý predpisuje EÚ. Tok príjmov a výdavkov fondu v správnej rade kontrolujú zástupcovia tých firiem, ktoré do fondu prispievajú. RF výrazne pomohol rozvoju recyklačného priemyslu a v rozhodujúcej miere pomohol obciam a mikroregiónom k zabezpečeniu separovaného zberu. Iným významným novátorským prístupom malo byť zálohovanie PET fliaš. Nakoniec sa to nepodarilo pre veľký odpor obchodnej sféry, ako aj hospodárskych rezortov. Nečakane silno medializovaným sektorom sa stala ochrana prírody. Najvýznamnejšou udalosťou tohto desaťročia bolo zavedenie systému NATURA 2000, čo vyžadovalo ohromný objem prác – od mapovania v teréne až po novelizáciu zákona o ochrane prírody a krajiny. Začlenenie nových území pod ochranu prírody privítali pochopiteľne najmä ochranári, ale nie vlastníci a užívatelia lesov a poľnohospodárskej pôdy, ktorí požadujú kompenzáciu majetkovej ujmy (skutočnej, ale aj domnelej či vy40 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti konštruovanej). Mnohé problémy vznikli v dôsledku nedostatočnej komunikácie medzi rôznymi skupinami. Samozrejme, za trvalé riešenie považujem odkúpenie všetkých plôch v prírodných rezerváciách a ich zverenie do správy štátnej ochrany prírody. Spory medzi ochranou prírody a ekonomickými záujmovými skupinami nadobudli novú dimenziu po veternej kalamite vo Vysokých Tatrách v novembri 2004. Jednoducho by som to charakterizoval tak, že kým pred touto udalosťou by sa vyrúbanie 12,5 tisíca hektárov lesa v TANAP-e považovalo za akúsi svätokrádež, po kalamite sa „mravy“ úplne uvoľnili, majitelia lesov a neskôr aj developeri vystúpili s požiadavkami, ktoré sú nezlučiteľné s ochranou prírody v prírodných rezerváciách, v národných parkoch. Nemení na tom nič ani výrazné rozšírenie podkôrneho hmyzu. V Tatrách došlo k boju nie o tatranské lesy, ale o drevo, ktorý je obchodným artiklom. Samozrejme, nejde o zatracovanie lesného hospodárstva, ktorého konečným cieľom je produkcia dreva, ale o to, aby sa tento boj odohrával mimo národných parkov, lebo národné parky sú taktiež významným celospoločenským (nie skupinovým, sektorvým, podnikovým) obchodným artiklom. Tvrdím to aj preto, že v chránených územiach leží len minimálne množstvo (2 – 3 %) kalamitného dreva, všetko ostatné leží mimo nich, kde ochrana prírody nemá žiadne námietky, aby sa spracovali. Treba ešte spomenúť silnú medializáciu až „fetišizovanie“ plánovanej zonácie TANAP-u v poslednom období, od ktorej sa očakávalo spasenie. Je to mylná predstava, veci sa môžu riadiť aj bez zonácie, len k tomu treba konsenzus všetkých strán. Významným momentom tohto obdobia bola aj implementácia zákonov o kontrole obchodovania s ohrozenými druhmi živočíchov a rastlín, ako aj zákonov o kontrole geneticky modifikovaných organizmov. Tieto boli taktiež pôvodcom sporov medzi ekonomickými záujmami a záujmami ochrany prírody. Tak isto nečakane sa za posledné tri roky niekoľkokrát do popredia dostal sektor geológie po nástupoch záujemcov o ťažbu zlata v Kremnici a ťažbu uránu. Parlament zákony novelizoval kompromisne (až alibisticky), návrh na komplexné riešenie problémov s harmonizáciou geologického, banského, stavebného zákona a zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredia parlament odmietol. Spomenul by som ešte pokračovanie ideí optimálnej prierezovej organizácie krajiny, ktorú sme začali pretvárať podľa ideí Agendy 21 a trvalo udržateľného rozvoja ako integrovaný manažment krajiny. Desaťročie sa začalo sľubne, výrazne sa „ozelenil“ zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Dostala sa do nej geosystémová definícia krajiny, vlastnosti prvkov krajiny sa definovali ako regulatívy priestorovej organizácie. Územný systém ekologickej stability sa stal povinnou súčasťou územného plánovania, pozemkových úprav, vodohospodárskych plánov. Začali sme rozpracovávať jednotný informačný systém – Krajinno-ekologickú základňu integrovaného manažmentu krajiny. Vydali sme veľmi významné dielo 41 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti – Atlas krajiny Slovenskej republiky, ako aj Atlas reprezentatívnych geoekosystémov Slovenska. Žiaľ, po voľbách v roku 2002 sa napriek mojim protestom územné plánovanie dostalo na Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja, potom na Ministerstvo vnútra a nakoniec na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja. Kým na MŽP to bol významný sektor, na tejto tŕnistej ceste zakrpatel na úroveň oddelenia, metodický rozvoj sa zastavil. Zákon o krajinnom plánovaní, ktorý by kompenzoval túto oblasť, sa odvtedy nepodarilo presadiť. Túto stratu priestorového nástroja ochrany životného prostredia sa podarilo čiastočne nahradiť v novom zákone o ochrane pred povodňami. Tento zákon okrem iného definuje jednoznačnú koordináciu plánov povodňového rizika s vodnými plánmi, územným plánovaním, projektmi pozemkových úprav. Zákon taktiež definuje, že všetky tieto nástroje vytvárajú spolu integrovaný manažment povodí. Sumarizujúc toto obdobie akokoľvek opatrne a bez politického nádychu, možno prehlásiť, že vývoj v oblasti ochrany životného prostredia, jej pozícia, ako aj pozícia MŽP boli do roku 2006 primerane silné, bez výrazných problémov, bez medializovaných káuz. Roky 2006 – 2010 však boli celkom iste úplne v rozpore s ideami Summitu Zeme v Riu. Sila a renomé Ministerstva životného prostredia sa rozplynula. Ako ináč, než negatívne možno hodnotiť vývoj, ktorý viedol až k tomu, že takmer presne po dvadsiatich rokoch sa jeden z výdobytkov nežnej revolúcie, symbolov demokracie i priblíženia sa k Európe a strážca trvalo udržateľného rozvoja zanikol rozhodnutím parlamentu, ktoré prebehlo za pár minút, bez analýzy činnosti, bez riadneho pripomienkového konania, bez spoločenskej rozpravy. Počas týchto štyroch rokoch sa MŽP postupne vzdalo spolupráce so spojencami, jednostranne vypovedalo zmluvu s Ekofórom, bolo v spore s mimovládnym sektorom, často aj so samosprávami. MŽP sa stalo trvalo terčom médií pre kauzy, tu sa odohrala jedna z najväčších káuz Ficovej vlády – predaj emisných kvót pod cenu garážovej firme, ako aj ďalšie väčšie či menšie medializované kauzy, ktoré oslabovali dôveryhodnosť ministerstva a viedli k výmene ministrov a pracovníkov. Za štyri roky sa tu vystriedalo 7 ministrov, viac-menej bez odbornej aj politickej prípravy, nastala masívna výmena riadiacich, ale aj radových pracovníkov, na niektorých významných postoch sa vystriedalo niekoľko osôb v rýchlom slede. Toto samo o sebe vylučuje normálny rozvoj takého rezortu, na ktorý celý svet, ako aj EÚ, kladie stále väčšie a väčšie nároky, kde sa vyžaduje vysoká odbornosť, kontinuita, inštitucionálna pamäť. Tieto udalosti výrazne prebili všetky ostatné činy ministerstva a jeho poctivých pracovníkov, ktorých činnosť si ja naďalej veľmi vážim a ľutujem, že ich výsledky takmer zanikli v záplave veľkých problémov ministerstva. Vrcholom skazy bolo zrušenia ministerstva životného prostredia a pričlenenie k rezortu pôdohospodárstva – chvalabohu len na krátke obdobie. S trochou nadnesenosti by sme mohli povedať, že nedošlo k “ekologizácii“ hospodárskych 42 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti rezortov, ale k „ekonomizácii“ životného prostredia. Ani nová vláda nestačila výrazne zmeniť tento trend, keďže trvala celkom krátko. 4. Čo na Rio+20? Predsa to, čo sa za 20 rokov nesplnilo Samozrejme, je toho viac, treba si vybrať. Všetky moje návrhy sa týkajú v podstate toho, čím som začal: zvýšenia ekologického vedomia. Uvedieme štyri oblasti: a) Medzinárodné environmentálne dohovory Proces je v súčasnosti taký, že počiatočný varovný signál o ohrození sveta, ktorý prichádza z vedeckej sféry, každý akceptuje a víta potrebu medzinárodnej spolupráce a dohody. Od tohto momentu je celý proces procesom konfrontácie a kompromisov o om, ako by sa dala splniť litera dohovorov tak, aby sa štáty nemuseli vzdať žiadneho rozvoja, žiadneho obchodu, vlastne ako literu dohovorov bezbolestne obísť. Typickým prípadom je Kjótsky protokol a tzv. flexibilné mechanizmy na jeho plnenie. Tento prístup by mal Rio+20 prehodnotiť. b) Integrovaný manažment krajiny a prírodných zdrojov Agenda 21 sformulovala pred 20 rokmi myšlienku, ktorá pre odbornú sféru už ani vtedy nebola objavná, ale po dvadsiatich rokoch vidíme, že pre svet bola až príliš ambiciózna. V celosvetovom meradle sa však za ten čas žiaden výrazný nástroj nesformuloval, integrovaný manažment závisí od úrovne myslenia a vedomia v jednotlivých štátoch. Trend integrovaného prístupu v zmysle 10. kapitoly Agenda 21 treba znovu potvrdiť, vyzdvihnúť a realizovať. c) Environmentálne vzdelávanie a výchova Environmentálneho vdelávania a výchovy nikdy nie je dosť. Treba však povedať, že veda, vzdelávanie a výchova sa musia podriadiť obsahovým/kvalitatívnym kritériám, ktoré budú odrážať súčasné trendy rozvoja, riadenia ŽP, poznatky vedy a techniky, ako aj kapacitným/kvantitatívnym kritériám, ktoré budú odrážať súčasný stav a potrebu odborníkov pre jednotlivé profesie v praxi. K tomu sa musia prispôsobiť aj školy. Armáda nezamestnaných ekológov a environmentalistov určite nepomôže zvýšiť vážnosť a postavenie sektoru. d) Ekologizácia hospodárskeho a spoločenského rozvoja Dvadsať rokov svet tento pojem ignoroval. Trochu viac sa rozvíjala v Európe, a to najmä na úrovni ministrov životného prostredia európskych krajín. Posledné ich stretnutie v novembri 2011 v Astane znovu začalo pojem „ekologizácia“ objavovať, Rio + 20 by mal znovuobjavený trend mal potvrdiť. Ekologizácia je stále imperatív doby, rezortné prístupy k využitiu krajiny a prírodných zdrojov nepomôžu trvalo udržateľnému rozvoju ! 43 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti DLOUHODOBĚ UDRŽITELNÝ ROZVOJ, UDRŽITELNÝ ÚSTUP, NEBO ROZVRAT? Pavel Nováček Přírodovědecká fakulta UP v Olomouci, [email protected] Předslov Po celou svou historii se člověk učil z minulých zkušeností svých, nebo svých bližních. Nyní máme díky vědeckému poznání a technologickému rozvoji takové možnosti, že případné omyly mohou mít drastické důsledky. Měli bychom proto připustit a promyslet alternativu, že úsilí o dlouhodobě udržitelný rozvoj se nepodaří a lidské společenství projde velkým civilizačním otřesem. Přes všechny naše snahy o udržitelný rozvoj může být jedinou reálnou možností „udržitelný ústup“, který může dokonce přejít v globální úpadek do chaotického světa na zdevastované Zemi. Jednou z možností, jak zmírnit následky případného období chaosu a rozvratu, je uchovat a předat klíčové vědomosti, které pomohou našim potomkům vybudovat znovu civilizaci, aniž by opakovali naše chyby. Úvod V současnosti stojíme před mnoha výzvami globálního rozsahu. Jsme konfrontováni s velikou bídou ve světě. Životní prostředí je v mnoha regionech poškozeno, či přímo devastováno. Nenávratně nám vlivem člověka mizí živočišné a rostlinné druhy. Počet obyvatel na zemi pořád ještě roste a zvyšuje se tak antropogenní tlak na ekosystémy a na čerpání přírodních zdrojů. Potřebujeme vizi, jak dál, ale možná více než jen to. Potřebujeme hledat a nacházet, slovy V. Frankla (2006) „vůli ke smyslu“: „Společnost blahobytu, popřípadě stát blahobytu, jsou schopny uspokojit prakticky všechny potřeby člověka, přičemž jednotlivé potřeby konzumní společnost teprve vytváří. Pouze jedna potřeba vychází naprázdno, a to je „vůle ke smyslu“, to znamená potřebu najít ve svém životě – nebo snad lépe řečeno v každé jednotlivé životní situaci – smysl a oddat se mu, naplnit jej!“ Téměř čtvrt století se rozvíjí koncepce tzv. udržitelného rozvoje, jde o pokus reagovat pozitivním a demokratickým způsobem na vyhrocující se globální a environmentální problémy. Nakolik je však tato cesta perspektivní v dnešním multipolárním světě, kdy příliš mnoho aktérů (států, nadnárodních korporací,…) prosazuje 44 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti své individuální zájmy, je otázkou. Domnívám se, že odpověď, alespoň v hlavních rysech, se dozvíme v průběhu první poloviny 21. století. Udržitelný rozvoj Udržitelný rozvoj je podle Komise OSN pro životní prostředí a rozvoj ( The World Commision on Environment and Development 1987) „takový rozvoj, který uspokojuje potřeby současnosti bez ohrožení potřeb budoucích generací uspokojovat jejich vlastní potřeby. V nejširším smyslu je strategie udržitelného rozvoje zaměřená na prosazování harmonie mezi lidskými bytostmi a mezi lidstvem a přírodou“. Tato definice je natolik vágní a „všeobjímající“, že s ní prakticky nejde nesouhlasit. Jejím největším nedostatkem je však to, že se ani nepokouší definovat lidské potřeby. Hlavní slabiny konceptu udržitelného rozvoje výstižně charakterizoval Ján Topercer ml. (Mederly, Topercer, Nováček 2004): „Udržitelný rozvoj předpokládá druh rozvoje, který neohrozí možnosti budoucích generací uspokojovat jejich vlastní potřeby, viděné ovšem z pohledu generace současné. Takto vnímaný rozvoj je vyhlašován za žádoucí, čímž se orientuje spíše na předepisování, než na předvídání. Jenže pro předepisování tento koncept příliš spolehlivý základ nemá, neboť: - idea o univerzální hierarchii potřeb není dostatečně empiricky podložena (Smelser, 1994), což platí nejen v prostoru (geograficky), ale možná ještě více i v čase; - také naše normy a standardy toho, co je optimální či žádoucí, se vyvíjejí v čase; - je těžké operacionalizovat současné potřeby, možnosti a jejich uspokojo- vání, natož ty budoucí, zejména díky enormní neurčitosti některých před- pokladů a faktů; - je extrémně těžké až sporné operacionalizovat a kvantifikovat celou řadu okrajových podmínek, proměnných a jejich prahových hodnot, v nichž se udržitelný vývoj ekosystému může změnit na neudržitelný; - je těžké udržitelný rozvoj konceptualizovat (proto také existuje takové množství různých přístupů a chápání), natož ještě navrhovat testovatelné hypotézy a na jejich základě budovat teorii udržitelného rozvoje, která v tomto smyslu vlastně stále neexistuje.“ Koncept udržitelného rozvoje rozhodně není dokonalý a není vědeckou teorií, nicméně nemáme (alespoň zatím) nic lepšího, jak se pokusit na dnešní vyhrocující se problémy globálního rozsahu reagovat. 45 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Udržitelný rozvoj bude (snad) dosažitelný, když: - změníme postupně naše hodnotové orientace tak, aby byly slučitelné s principy udržitelného rozvoje (princip předběžné opatrnosti aj.); - dokážeme vytvořit a prosadit ekonomické nástroje napomáhající život- nímu prostředí a udržitelnému rozvoji (nebo obecněji, když doká- žeme prosadit nový, environmentálně orientovaný směr ekonomie a ekonomiky, který bude respektovat únosnou kapacitu využívání ekosystémů); - dokážeme vytvořit nové technologie, které budou úsporné, více efektiv- ní a/nebo využívající nové možnosti využití hmoty (např. zvládnutí termo jaderné fúze); - dokážeme vybudovat funkční a efektivní stát i samosprávné jednotky na úrovni obcí a regionů a dokážeme se domluvit i na alespoň základních principech nadnárodního, resp. globálního řízení. Co když to nedopadne dobře? Měli bychom připustit a promyslet alternativu, že úsilí o dlouhodobě udržitelný rozvoj se nepodaří (pro nedostatek odhodlání, času, nebo obojího) a lidské společenství projde velkým civilizačním otřesem. Byl bych rád, kdyby se jednou ukázalo, že následující úvahy měly povahu sebedestruktivního proroctví, tedy že aspoň trochu přispěly k tomu, aby špatný konec nenastal. Ze všech globálních problémů, které jsou v odborné literatuře zmiňovány, lze vybrat tři „megaproblémy“, které jsou obzvláště nebezpečné a navíc se navzájem ve svém působení posilují. Jsou to populační růst, chudoba a ohrožení životního prostředí. Čím větší populační růst, tím více chudoby (bídy) a větší tlak na životní prostředí. Čím větší chudoba, tím zdevastovanější prostředí a vyšší nárůst obyvatel. A čím zdevastovanější prostředí, tím větší chudoba a vyšší populační přírůstky. Na počátku 21. století se objevily tři méně obecné, o to však aktuálnější problémy, které mohou podlomit obranyschopnost a životaschopnost naší civilizace. Jsou to klimatické změny, terorismus a ropný zlom. Výše zmíněné tři obecné „megaproblémy“ a tři nejaktuálnější současné problémy mohou být tím, co vyspělé civilizaci „zlomí vaz“. I kdybychom měli odhodlání a sílu vypořádat se s jedním problémem, nestačíme reagovat na další, které navíc působí synergicky, tedy vzájemně se podporují a posilují ve svém účinku. I kdyby některá společnost našla v sobě sílu a odhodlání k odříkání a obětem a k přijetí „krve, potu a slz“ (jako to udělali Britové ve 2. světové válce na Chur46 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti chillovu výzvu), nebude to stačit, protože na globální problémy by muselo účinně reagovat celé lidské společenství. A není vidět ani náznakem, že bychom toho byli schopni. Dobrou zprávou je, že život téměř určitě na Zemi nevyhyne. Během posledních 500 miliónů let prošel život na planetě nejméně pěti globálními „katastrofami“, při kterých vždy zmizelo 70 – 95 % všech rostlinných a živočišných druhů. Přesto evoluce pokračovala k dokonalejším formám života. Život , který vznikl před 3,85 miliardami let, už nebyl ani jednou z povrchu Země vymazán. Co je v sázce a co může být narušeno až zničeno poměrně snadno, je naše euroamerická civilizace a ve druhém sledu také lidská civilizace obecně. Euro-americká civilizace je na vrcholu pyramidy, co se týče spotřeby energie, zdrojů a životní úrovně (pokud ji vyjadřujeme materiální spotřebou). Proto je nejohroženější. Otakar A. Funda (2000) tvrdí, že civilizace zaniká, když: - ztratila vizi; - ztratila jistý nepsaný konsenzus o tom, co je správné a co ne; - náklady potřebné na její udržení v chodu překročí objem zisku její produkce; - - mechanismy sloužící k udržení jejího fungování v chodu dostoupily takové komplikovanosti, že nejsou opravitelné za provozu; se unavila, když vyčerpala svůj rozlet a elán, když se v ní rozhostila rozkladná nálada. Fundova knížka se jmenuje příznačně „Znavená Evropa umírá“. Nemusí to tak nezbytně být, pokud, slovy Viktora Frankla, dokážeme najít znovu „vůli ke smyslu“(Frankl 2006). V době velkých krizí se bezpochyby objeví a vyrostou velké osobnosti. Jestli to s naší civilizací dopadne dobře, nebo ne, se pravděpodobně ukáže během první poloviny 21. století, kdy zmíněné problémy vykrystalizují do reálné podoby a ukáží svoji skutečnou sílu. Rozhodující v takové situaci bude nepropadat panice, zoufalství a strachu, který by paralyzoval naše odhodlání problémům čelit, jakkoliv děsivé mohou být. Horší, než všechny výše zmíněné problémy a jejich důsledky, dokonce horší, než strach, je ignorování problémů. Udržitelný ústup nebo klimatický rozvrat? Zaměříme se nyní na jedinou, ale dost možná nejvážnější hrozbu – klimatické změny. Britský fyzik a autor hypotézy Gaia, James Lovelock, ve svých 86 letech publikoval knihu (Lovelock 2006), ve které shrnuje poznání, ke kterému došel. Sám 47 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti název je dostatečně výmluvný: „Odplata Gaii“ (Revenge of Gaia, česky vyšlo pod názvem „Gaia vrací úder“). Chce nás vyburcovat, abychom se postavili čelem smrtelnému nebezpečí, které představují klimatické změny. Je snad prvním známým autorem, který „překročil Rubikon“1 a tvrdí: „Už je pozdě na trvale udržitelný rozvoj, my potřebujeme trvale udržitelný ústup. ... Vyznavači udržitelného rozvoje i volného trhu se dopouští velkého omylu, když sdílejí víru, že další rozvoj je možný a že Země se udrží ještě nejméně polovinu tohoto století víceméně ve stejném stavu jako dosud. ... Očekávat, že udržitelný rozvoj nebo konvenční postup jsou životaschopné metody přístupu, je jako myslet si, že rakovina plic se dá vyléčit tím, že přestaneme kouřit. Popíráme fakt, že Země je nemocná, že má horečku, kterou způsobil lidský mor. ... Pokud se nedokážeme o Zemi postarat, postará se o sebe sama tak, že nás prostě vyhostí.“ Lovelock uvádí příměr, který by zvláště nám, žijícím na území bývalého Československa, ale i všem Evropanům, měl být silným varováním: „Jsem dost starý na to, abych zaznamenal výraznou podobnost mezi přístupem k hrozbě války před více než šedesáti lety a hrozbě globálního oteplování dnes. Většina z nás si myslí, že by se asi brzy mohlo stát něco nepříjemného, ale stejně jako v roce 1938 nemáme jasno v tom, v jaké podobě to přijde a co s tím máme dělat. ... Je zvláštní, jak moc se Kjótský protokol podobá Mnichovské dohodě, politici se snaží projevit činnost, ale ve skutečnosti jen hrají o čas.“ Nejvíce podle Lovelocka nyní potřebujeme změnit naši povahu a způsob myšlení, stejně jako to dělají kmenové národy, když cítí skutečné smrtelné nebezpečí. Jen tehdy budeme schopni přijmout strádání. Naším úkolem pak bude obrana civilizace, odvrácení chaosu, který by se nás jinak mohl zmocnit. Jednou z možností, jak zmírnit následky katastrofy, je uchovat a předat klíčové vědomosti, které pomohou našim potomkům vybudovat znovu civilizaci, aniž by opakovali naše chyby. Protože, slovy Lovelocka „povyšovat se nad vlastní smrt je lehkomyslnost, ale přistupovat stejně i ke konci civilizace je bezohlednost“. Už jenom z respektu k tak významné osobnosti, jakou James Lovelock2 je, musíme vzít tuto možnost v potaz a vzít ji dokonce smrtelně vážně. Myslím, že ještě máme nějaký čas svými činy přispět k tomu, aby jeho vize nenastala. Naše schopnosti jsou však omezené a prosazení udržitelného rozvoje může být nad naše síly. ____________________ 1 Před Lovelockem všichni ostatní autoři, zabývající se globálními problémy, Donellou a Denisem Meadowsovými počínaje (Meadows, Meadows, Randers 1972), tvrdili: pokud nezměníme své jednání, do třiceti (dvaceti, deseti) let přijde katastrofa. Lovelock první rezignuje na možnost zachování „světlých zítřků“, tuto příležitost jsme dle něj již propásli. Lovelock říká: „Myšlenka, že lidé už jsou dost inteligentní na to, aby Zemi spravovali, patří mezi ty nejarogantnější.“ 2 48 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti I kdyby však přišel malér a pokus o udržitelný ústup se změnil v anarchii a chaos, stále mají ti slušní, co přežijí, velké poslání: přenést obdobím temna ovoce víry a vědy (poznání) do doby v budoucnosti, jakkoliv vzdálené, která umožní znovu vybudovat civilizaci. Pro mne existuje jen jediný způsob, jak žít. Nabrat výšku, vystoupit tak vysoko, až se přes porodní chaos jednotlivostí, byť sebebolestivějších, otevře pohled na významnou pravidelnost určitého velkého údělu lidstva. Pierre Teilhard de Chardin Literatura FRANKL, V. (2006): Vůle ke smyslu. Vybrané přednášky o logoterapii. Praha (Cesta). FUNDA, O., A. (2000): Znavená Evropa umírá. Praha (Karolinum). LOVELOCK, J. (2006): The Revenge of Gaia. New Yor (Basic Books). MEADOWS, D., H., MEADOWS, D., L., RANDERS, J. (1972): The Limits to Growth. Universe Books. New York (A Potomac Associates Book). MEDERLY, P., TOPERCER, J., NOVÁČEK, P. (2004): Indikátory kvality života a udržitelného rozvoje. Kvantitativní, vícerozměrný a variantní přístup. Praha (UK FSV CESES). THE WORLD COMMISSION ON ENVIRONMENT AND DEVELOPMENT (1987): Our Common Future. Oxford (Oxford University Press). 49 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti LIMITY RASTU: ENERGIA, FOSÍLNE PALIVÁ A ROPNÝ ZLOM Juraj Mesík Katedre rozvojových štúdií Palackého Univerzity v Olomouci, [email protected] Dva zdroje zohrali kľúčovú úlohu v dejinách pri bezprecedentnom raste bohatstva v 19. a 20. storočí: energia z fosílnych palív a v posledných dvoch dekádach financovanie rastu prostredníctvom dlhov. Fosílne palivá – ropa, plyn a uhlie – sú koncentrované, pohodlné, skladovateľné a donedávna aj nesmierne lacné a zdanlivo nevyčerpateľné. Deficitné financovanie ekonomického rastu – naša dnešná spotreba na účet detí a vnukov – a dlhy v podobe dlhov vlád, bánk, penzijných systémov, hypoték, kreditných kariet, dlhov za štúdium a dlhodobého podfinancovania údržby nosných infraštruktúr spoločností, napríklad školstva a zdravotníctva – na nás tvrdo doľahnú už v časovom horizonte týždňov či mesiacov. Život na fosílny dlh najviac v horizonte rokov. Samozrejme, že fenomenálny rast početnosti nášho druhu a veľkosti jeho spotreby v posledných dekádach stál aj na obrovskom čerpaní mnohých iných zdrojov – vody, biodiverzity a ekosystémov, zdrojov oceánov, pôd, minerálov – a áno, prispela k nemu aj ľudská vynachádzavosť a genialita v podobe množstva objavov, technológií, vakcín, antikoncepčných metód, emancipácie žien a ďalších zmien v poznaní prírody a v spôsobe organizovania spoločnosti. V tomto príspevku sa koncentrujeme na oblasť energií preto, lebo energie nie sú len bežnou komoditou. Moderná spoločnosť stojí a padá na využívaní veľkých objemov energií. Bez energie komplexné systémy spomaľujú, zastavujú a rozpadajú sa. S nedostatkom energie sa aj zložité systémy západnej spoločnosti – napríklad globálne trhy alebo komplexné sociálne systémy – môžu len postupne alebo v skokoch zjednodušovať v procese, ktorého synonymom je sociálny kolaps. Viac ako 80 % primárnych zdrojov energie ľudstva predstavujú tri základné fosílne palivá: zhruba tretinu ropa, okolo 30 % uhlie a asi 20 % zemný plyn. Podiel obnoviteľných zdrojov predstavuje len asi 13 % – z nich veľká väčšina pripadá na energiu tradičnej biomasy spaľovanej roľníkmi v rozvojových krajinách a využitie vodných elektrární. Moderné obnoviteľné zdroje – vietor, slnko a iné – sú stále len zlomkom 50 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti percenta z globálnej energetickej bilancie. Jadrová energetika po viac ako polstoročí svojho rozvoja poskytuje len asi 6,5 % energetickej spotreby ľudstva a jej podiel v poslednom desaťročí stagnoval, respektíve mierne klesal. Napriek všetkým rečiam o jadrovej renesancii, dosiahol počet reaktorov vo svete svoje maximum okolo roku 2005 a ešte pred Fukušimou začal klesať v dôsledku dožívania starých elektrární a pomalej a drahej výstavby nových. Z hľadiska globálnej civilizácie, tak ako ju poznáme na prahu 21. storočia, zohráva zásadnú úlohu ropa. Pokrýva zhruba tretinu energetickej spotreby ľudstva, ale napríklad v doprave – kľúčovom prvku, bez ktorého je moderná globálna spoločnosť nepredstaviteľná – prekračuje podiel ropy 90 % a v jednom zo symbolov globalizácie – leteckej doprave – dosahuje rovných 100 %. Pre anticipáciu ďalšieho vývoja západnej civilizácie sú preto perspektívy produkcie ropy úplne zásadnou otázkou. Aké teda sú? V roku 1956 uverejnil americký geofyzik Marion King Hubbert svoju analýzu vývoja ťažby ropy v Spojených štátoch amerických a z nej vyplývajúcu prognózu, podľa ktorej dosiahne produkcia ropy v USA svoj vrchol na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia (Hubbert 1956). V čase amerického ropného boomu boli Hubbertova analýza a jeho zvonovitá krivka, dnes známa ako Hubbertova krivka, brané s veľkou mierou skepsy a dešpektom. Vývoj však ukázal, že Hubbertova prognóza bola presná: produkcia ropy v USA dosiahla svoje maximum v roku 1973, v roku 1975 americká National Academy of Sciences potvrdila správnosť Hubbertovej predpovede. V roku 1974 Hubbert uverejnil ďalšiu analýzu, v ktorej predpovedal, že ak zostane zachovaný vtedajší trend rastu spotreby ropy, globálny zlom v produkcii ropy bude dosiahnutý v roku 1995. Arabská ropná kríza v roku 1973 a iránska v roku 1981 do istej miery spomalili rast spotreby ropy, a tak sa globálny ropný zlom o niekoľko rokov oneskoril. Dáta však naznačujú, že naša civilizácia ním práve prechádza. Graf č. 1 ukazuje vývoj svetovej produkcie, spotreby a ceny ropy v dekáde od roku 2000 do leta 2010. Z grafu je zrejmé, že produkcia dosiahla svoj vrhol v roku 2005 a odvtedy stagnuje na vrcholovom plató vo viac-menej rovnakej výške kolísajúcej len v rozsahu cca 4 % okolo 85 miliónov barelov denne. Pozoruhodné je, že táto produkcia nezareagovala ani na bezmála 5-násobný vzostup ceny ropy počas 5 rokov od leta 2003, keď sa jej cena pohybovala na úrovni 30 dolárov za barel po úroveň 145 dolárov za barel, ktorú dosiahla 3. júla 20081. V podmienkach štandardnej trhovej ekonomiky, ktorej možnosti nie sú obmedzené zásobami materiálov a ener____________________ 1 Spotová cena americkej ropy WTI bola v čase písania tohto príspevku na úrovni 101 dolárov, ropy Brent na úrovni 110. Dostupné na: http://www.eia.gov/dnav/pet/pet_pri_spt_s1_d.htm (cit: 2011-11-08). 51 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti gií, by na výrazný vzostup ceny tovaru mali jeho producenti zareagovať využitím príležitosti na zvýšenie ziskov zvýšením jej produkcie. Je ťažké spochybniť, že niekoľkonásobné zvýšenie ceny produktu je mimoriadne silným motívom na zvýšenie výroby: pri rope sa tak nestalo. Dôvodom nebol nedostatok vôle producentov, ale chýbajúca schopnosť zvýšiť ťažbu. Tá sa po doznení vrcholového plató zrejme neodvratne premení na neschopnosť udržať aj existujúcu produkciu. Nezodpovedaná otázka je, kedy k tomu dôjde. Graf. č.1. Globálna produkcia, spotreba a cena ropy podľa zdrojov Energy Information Administration (EIA). Dostupné na: http://www.eia.gov/ (cit:2011-11-09) Pre porozumenie dôvodov, prečo neboli ropní producenti schopní ani nepatrne zvýšiť ťažbu ropy napriek masívnemu cenovému impulzu, je potrebné pozrieť sa na graf č. 2. Zachytáva dynamiku objavovania gigantických ropných polí na svete od začiatku éry ťažby ropy po súčasnosť. Z logiky vecí je zrejmé, že ťažiť možno len ložiská, ktoré geológovia objavili a ktoré sú pre ťažbu prístupné. Z ekonomického hľadiska sú zďaleka najatraktívnejšie takzvané obrovské a predovšetkým superobrovské ropné polia (giant and supergiant oil fields). Na svete je vyše 40 000 ropných polí, 94 % známych zásob ropy je však koncentrovaných len v 1 500 ložiskách. Podľa rozličných definícií je na svete asi 500 giant fields, ktoré v roku 2005 produkovali viac ako 60 % svetovej spotreby ropy – 20 supergigantov jej produkovalo 25 % (Höök et 52 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti al. 2009). Graf ilustruje, že objavovanie veľkých ropných ložísk dosiahlo svoj vrchol začiatkom 60. rokov 20. storočia a odvtedy napriek pokroku v metódach geologického prieskumu počet novoobjavených veľkých ložísk prudko klesá. Ložiská sú stále objavované, ale príliš pomaly, navyše v geologicky resp. technologicky (hlbokomorské ložiská) alebo v politicky (napríklad Irán) náročnom prostredí, kde je ťažba extrémne drahá alebo problematicky realizovateľná. Graf č. 2. Dynamika objavov obrovských ropných polí od roku 1850 po rok 2006 Zdroj: Updated World Oil Forecasts, including Saudi Arabia, The Oil Drum, 5.8.2007. Dostupné na: http://www.theoildrum.com/node/2716 (cit: 2011-11-08) Popri geologických, technologických a politických limitoch na zvyšovanie ťažby ropy, narážajú energetické perspektívy Západu na ďalší, prakticky veľmi významný trend, a to je rýchlo rastúca domáca spotreba krajín produkujúcich a exportujúcich ropu. Mnohé ropné krajiny prechádzajú prudkým rastom obyvateľstva a ešte rýchlejším trendom rastu domácej spotreby ropy. Rastúca domáca spotreba súvisí v mnohých krajinách s tým, že prostredníctvom nízkych cien palív si ich vládcovia udržiavajú politickú podporu alebo aspoň pasivitu obyvateľstva. Výsledkom je obrovské plytvanie zdanlivo bezcennou surovinou: 25-miliónová Saudská Arábia, neexportujúca na svetové trhy prakticky nič okrem ropy a plynu, spotrebuje ročne rovnaké množstvo ropy ako 80-miliónový exportný gigant Nemecko. Konkrétny typický príklad dynamiky rýchlo rastúcej domácej spotreby ropy spojenej s poklesom vlastnej produkcie ilustruje graf č. 3. 53 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Graf č. 3: Produkcia, export a domáca spotreba ropy v Egypte, 1960 – 2010 Dostupné na: http://mazamascience. com/OilExport/ (cit: 2011-11-09) Graf č. 4. Produkcia, export a domáca spotreba ropy vo Veľkej Británii, 1960 – 2010. Dostupné na: http://mazamascience. com/OilExport/ (cit: 2011-11-09) 54 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Podobnú dynamiku premeny krajiny – z dlhodobého exportéra ropy na jej importéra –zachytáva ďalší podobný graf ilustrujúci vývoj vo Veľkej Británii, kde síce domáca spotreba ropy nerástla, ale v roku 2005 aj tak neodvratne došlo k premene krajiny z exportéra ropy na jej importéra. Konečne je potrebné zohľadniť tretí zásadný fakt – rastúcu spotrebu energie, ktorú potrebujeme na ťažbu samotnej energie – takzvaný energetický návrat investovanej energie (Energy Return on Energy Invested – EROI) alebo aj „čistý energetický zisk“ („net energy“). Graf č. 5. Hrubá a čistá Hubbertova krivka. Dostupné na: http://netenergy.theoildrum.com/node/5500 (cit: 2011-11-09) Keď v roku 1859 začala ťažba ropy v Pennsylvánii, alebo neskôr v Texase, stačilo obrazne povedané zaraziť do ropného poľa rúru a striekala z nej ropa. Energetický vklad do ťažby bola energia obsiahnutá v rúre a v sudoch, do ktorých sa ropa zbierala – odhaduje sa, že energia jedného barelu ropy stačila na vyťaženie 100 nových barelov. Dnes spotrebujeme energiu jedného barelu v priemere na vyťaženie menej ako 10 barelov ropy. Samozrejme, že sú stále aj ložiská, odkiaľ tečie ropa s menšími energetickými vkladmi – ale rýchlo rastie naša závislosť na ložiskách, ktorých energetická návratnosť je nižšia. Hlbokomorská ropná plošina vznášajúca sa tri kilometre nad morským dnom a čerpajúca ropu z ďalších 5 kilometrov hlbokého vrtu je technologicky a finančne porovnateľná s (neexistujúcou) vesmírnou stanicou na mesiaci. 55 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Energia vložená do jej vybudovania a prevádzky, ako aj do stavby a prevádzky tankerov a ďalších potrebných infraštruktúr, je obrovská. Podobná je situácia v „žmýkaní“ či presnejšie „vypekaní“ ropy z ropných pieskov a bridlíc: napríklad v Kanade sa na produkciu takejto ropy spaľujú kvantá kvalitného zemného plynu, čo niektorí kritici označili ako antitézu sna starých alchymistov: zo zlata (kvalitného zemného plynu) sa tu vyrába olovo (ropa), pričom sa celková energetická bilancia procesu spojeného s nepredstaviteľnou devastáciou krajiny, riek a jazier limitne blíži k EROI na úrovni 1:1. Realita ropného zlomu pochopiteľne neznamená, že v blízkej budúcnosti ropa ako taká nebude. Znamená ale, že jej bude čoraz menej a že jej ceny, odrážajúce rýchlo stúpajúce náklady na ťažbu, budú rýchlo, aj keď nelineárne, narastať. Rastúce ceny ropy budú jedným z kľúčových faktorov spúšťajúcich hospodárske recesie: kauzalitu medzi výkyvmi svetových cien ropy a obdobiami recesií za ostatných 40 rokov popísalo už mnoho autorov (CBS News 2011). Zlomová dynamika sa netýka len ropy, ale ktoréhokoľvek iného v mierke ľudského času neobnoviteľného prírodného zdroja. V rámci diskusie o kľúčových energetických zdrojoch súčasnej civilizácie sa pristavme ešte pri druhom najvýznamnejšom energetickom zdroji – uhlí. Ako sme už uviedli, podiel uhlia na primárnych zdrojoch ľudstva je na konci roku 2011 skoro 30 % a tento podiel za posledné roky rýchlo stúpal najmä v dôsledku rastúcej spotreby a ťažby uhlia v Číne. Graf č. 6 ilustruje vývoj ťažby uhlia počas dvoch storočí v troch dlhodobo najvýznamnejších ekonomikách sveta – vo Veľkej Británii, Nemecku a Japonsku. Z geopolitického pohľadu je zaujímavé všimnúť si, že produkcia uhlia vo Veľkej Británii dosiahla svoj vrchol krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny, ktorá je považovaná za definitívny koniec postavenia Veľkej Británie ako svetovej superveľmoci. Podobne dosiahla ťažba uhlia svoj vrchol v Nemecku tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny a túto úroveň už nedosiahla ani v čase povojnového boomu. Z globálneho pohľadu ťažba uhlia stále stúpa (graf č. 7) , ale dynamika vývoja v niekdajších uhoľných veľmociach, akými boli Veľká Británia, Nemecko či Japonsko, presvedčivo dokumentuje, že globálny uhoľný zlom je len otázkou času. Niektorí analytici predvídajú čas uhoľného zlomu do obdobia okolo roku 2025, teda len 15 rokov po ropnom zlome (Energy Watch Group 2007). 56 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Graf č. 6: Krajiny po uhoľnom zlome, Höök et al., 2008. Dostupné na: http://www.smithschool.ox.ac.uk/wp-content/uploads/2011/09/Jim-Murray-Presentation-Slides.pdf .cit: 2011-11-09) Graf č. 7. Globálna ťažba, spotreba a export uhlia 1960 – 2010. Dostupné na: http://mazamascience.com/OilExport/ (cit: 2011-11-09) 57 Pri analýzach energetiky uhlia je užitočné pamätať na niekoľko dôležitých skutočností. V prvom rade nie je tona uhlia ako tona uhlia: energetický obsah tony kvalitného antracitu môže byť až 6-násobne vyšší ako energetický obsah nekvalitného lignitu. Energetický obsah antracitu je 25 – 30 MJ/kg, čierneho uhlia 19 – 29 MJ/kg, hnedého uhlia 8 – 25 MJ/kg a lignitu len 5 – 14 MJ/kg. Pre porovnanie, hustota energie surovej ropy je 46 MJ/kg – teda o 50 % vyššia ako u najkvalitnejšieho antracitu a až 9-násobná v porovnaní s nekvalitným lignitom. Keď sa s týmto vedomím pozrieme pozornejšie napríklad na produkciu uhlia v USA, teda v krajine s najväčšími geologickými zásobami uhlia na svete, predstavujúcimi 27 % globálnych zásob, zistíme, že zlom v ťažbe antracitu v USA nastal už v roku 1950, zlom v ťažbe čierneho uhlia v roku 1990 a zlom v energetickom obsahu vyťaženého uhlia pred 13 rokmi, v roku 1998. Tú istú dynamiku je potrebné očakávať aj v globálnom kontexte. Hoci tonáž vyťaženého uhlia môže ešte nejaký čas stúpať – samozrejme len za čisto teoretického predpokladu, že hlboká ekonomická kríza nezasiahne v blízkom čase aj Čínu – jeho energetický obsah bude klesať a skôr či neskôr nedokáže kompenzovať pokles ťažby energeticky omnoho bohatšej ropy. Na ťažbu uhlia sa tak isto bude vzťahovať aj dynamika EROI: ťažba hrubých povrchových slojov antracitu má rádovo vyššiu energetickú návratnosť ako hlbinná ťažba drobných ložísk málo kvalitného uhlia. Dynamika zlomov v produkcii fosílnych palív vedie k ťažko otrasiteľnej logike nízkoenergetickej budúcnosti ľudstva. Teoretickej šanci prejsť v globálnom meradle a masovo na využitie obnoviteľných zdrojov budú brániť predovšetkým ekonomické limity – zdá sa, že ľudstvo ako celok nedokázalo využiť zlatý vek fosílnych palív na prechod k obnoviteľným zdrojom, v čase hlbokej a dlhej ekonomickej krízy bude prestavba obrovskej energetickej infraštruktúry bohatých spoločností veľmi problematická, ak vôbec reálna. Odhliadnuc od energetiky ako takej, pravdepodobne omnoho vážnejšie a možno katastrofálne dôsledky bude mať prechodný vzostup emisií CO2 v dôsledku stúpajúceho podielu uhlia na primárnom energetickom mixe ľudstva. Klimatické zmeny nie sú predmetom tohto príspevku, ale so spaľovaním fosílnych palív samozrejme „intímne“ súvisia. Snaha o parciálnu a dočasnú náhradu ropy spaľovaním väčšieho množstva uhlia zrýchli dynamiku rastu koncentrácie CO2 v atmosfére a urýchli a zvýši tak jej otepľovanie. Podľa novších štúdii budu v dosledku klimatických zmien vystavené výraznemu vysušovaniu (kvantifikovanému cez Palmerov index závažnosti sucha) vystavené rozsiahle územia USA, Kanady, Európy a iných oblastí mierneho klimatického pásma, ktore sú dnes „bilnicou sveta“. Mapové priemety suchom výrazne zasiahnutých území v nasledujúcich obdobiach možno nájsť napríklad v práci Aiguo Dai z Národného centra pre výskum atmosféry (NCAR) uvedenej v zozname literatúry. 58 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Pokiaľ sa prognózy vysúšania pôd potvrdia, bude to znamenať v podstate zánik najvýznamnejších oblastí dažďového poľnohospodárstva na svete, ktoré sú dnes v miernom klimatickom pásme centrálnych prérií USA a južnej Kanady a v Európe. V dôsledku dlhotrvajúcich súch dôjde prinajmenšom k výraznému poklesu poľnohospodárskej produktivity týchto obilníc sveta, v horšom k ich úplnej premene na aridné až polopúšťne oblasti podobné územiu tzv. Dust Bowl v USA počas sucha 30. rokoch 20. storočia. Jeden z mnohých zásadných rozdielov oproti 30. rokom je, že v spomínanom čase živilo svetové poľnohospodárstvo približne dve miliardy ľudí, dnes je nás 7 miliárd. Obrovské populácie celých geografických regiónov sú pritom úplne závislé na importe potravín z krajín mierneho klimatického pásma: celý arabský svet od Maroka na západe po Omán na východe napríklad importuje viac ako 50 % potravinovej spotreby svojej explozívne rastúcej populácie. Na úplnú sociálnu destabilizáciu týchto regiónov pritom nemusí byť potrebná výraznejšia „dust bowlifikácia“, ale stačí sezónne sucho alebo tepelná vlna v jednej z kľúčových obilníc sveta. Názorne to ilustuje vývoj po tepelnej vlne v južnom Rusku, ktorá tam v lete 2010 znížila o približne 40 % úrodu obilnín (pokles z 97 miliónov ton v roku 2009 na 60 miliónov ton v roku 2010). Na neúrodu v Rusku, ktoré bolo v roku 2009 druhým najväčším exportérom obilia na svete po USA, zareagovali svetové trhy prudkým rastom cien všetkých potravín na rekordné úrovne. Začiatkom roku 2011 potom nasledovala destabilizácia a pád arabských režimov v Egypte, Tunisku, Jemene, Sýrii a v ďalších arabských krajinách. Ruské leto tak spustilo „Arabskú jar“ (Mesík 2011). Aké globálne procesy môže spustiť trvalejšie americké alebo európske sucho sa zrejme vymyká predstavivosti človeka na prahu 21. storočia. Graf č. 8. Index cien potravín Svetovej organizácie pre potraviny (FAO), 1990 – 2011 Dostupné na: http://www.fao.org/worldfoodsituation/wfs-home/foodpricesindex/en/ (cit:2011-11-12) 59 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Literatúra CBS News (2011). Oil Prices and Recessions, 40 Years Worth, John Keefe, CBS News, 27.2.2011. Dostupné na: http://www.cbsnews.com/8301-505123_162-36743203/oilprices-and-recessions-40-years-worth/?tag=mwuser (cit: 2011-11-16). DAI, A. (2011). Drought Under Global Warming: a Review, február 2011. Dostupné na: http://www.cgd.ucar.edu/cas/adai/papers/Dai-drought_WIRES2010.pdf (cit:2011-11-22). Energy Watch Group (2007). Coal: Resources and Future production, , March 2007. Dostupné na: http://www.energywatchgroup.org/fileadmin/global/pdf/EWG_Report_Coal_10-07-2007ms.pdf (cit:2011-11-18). HÖÖK, M., HIRSCH, R., ALEKLETT, K. (2009). Giant oil field decline rates and their influence on world oil production, Energy Policy, June 2009. Dostupné na: http://www.tsl.uu.se/uhdsg/Publications/GOF_decline_Article.pdf (cit: 2011-11-15). HUBBERT, M. K.(1956). Nuclear Energy and the Fossil Fuels. Huston (Shell Development Company). Dostupné na: http://www.hubbertpeak.com/hubbert/1956/1956. pdf (cit: 2011-11-08). MESÍK, J. (2011). When the Dust Settles on Arabia. Juraj Mesik, Heinrich Boell Stiftung, marec 2011. Dostupné na: http://www.boell.cz/downloads/Once_the_Dust_ Settles_in_Arab_Lands_kor_2.pdf (cit: 2011-11-15). 60 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti SPRÁVY RÍMSKEMU KLUBU A RIEŠENIE GLOBÁLNYCH PROBLÉMOV Ivan Klinec Ekonomický ústav SAV, e-mail: [email protected] V roku 2012 uplynie 40 rokov od vydania prvej správy Rímskemu klubu s názvom Limity rastu (Meadows, Meadows, Randers, Behrens III. 1972). V rokoch 1972 až 2010 bolo publikovaných dovedna 40 správ Rímskemu klubu a niekoľko desiatok ďalších knižných publikácií. Spolu vyšlo počas štyridsiatich rokov vyše sto prevažne knižných publikácií autorov, členov Rímskeho klubu. Rímsky klub – Club of Rome sa premenil na významný a vplyvný globálny think tank, ktorý je zameraný na hľadanie ciest k udržateľnej budúcnosti a jeho členovia predkladajú riešenia globálnych problémov. Rímsky klub tiež významne prispel k rozvoju futurologického myslenia a stal sa priekopníkom využitia globálneho modelovania, systémovej dynamiky, scenárového myslenia a ďalších metód a nástrojov výskumu budúcnosti. Autormi prvej správy Rímskemu klubu bol riešiteľský tím pod vedením Dennisa Meadowsa, Donelly Meadowsovej, Jorgena Randersa a Williama Behrensa III. Správa Limity rastu (Meadows, Meadows, Randers, Behrens III. 1972) vyvolala okamžite búrlivé reakcie a jej autori boli obviňovaní zo všetkého možného i nemožného. Nepochybne, upozornenie na potrebu zmeny fungovania základného modelu ekonomiky vyvolalo nevôľu najmä u tých, ktorí z tohto v súčasnosti stále menej funkčného modelu profitovali a profitujú. Dnes môžeme povedať, že správa Limity rastu predbehla dobu, predložila komplexnejší pohľad na fungovanie ekonomických systémov a jej závery sa začali napĺňať v roku 2008, keď svetová ekonomika narazila na limity, jej rast sa spomalil a ekonomiky v celom svete začali upadať do recesie. Medzi oneskorené ocenenia jej záverov a autorov patrí nepochybne aj udelenie Japonskej ceny Dennisovi Meadowsovi v roku 2009. Táto cena je udeľovaná ľuďom, ktorých originálne a vynikajúce úspechy v oblasti vedy a technológie sú uznávané pre posunutie hraníc ľudských znalostí a slúžia mieru a prosperite ľudstva. Vznik a organizácia Rímskeho klubu Rímsky klub vznikol ako mimovládne združenie priemyselníkov, politikov, vedcov a ľudí rôznych profesií v roku 1968 z iniciatívy talianskeho priemyselníka, 61 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti podnikateľa a ekonóma Aurelia Pecceia. Rímsky klub vznikol ako organizácia s limitovaným počtom členov, ktorý nemôže byť väčší ako 100. Členovia Rímskeho klubu sa v súčasnosti volia na obdobie troch rokov. Sekretariát Rímskeho klubu sídli vo Winterthure vo Švajčiarsku. Pridruženými organizáciami Rímskeho klubu sú národné asociácie pre Rímsky klub. V súčasnosti funguje 33 národných asociácii pre Rímsky klub vrátane Slovenskej asociácie pre Rímsky klub, ktorá vznikla po rozdelení Československa z pôvodnej Československej asociácie pre Rímsky klub. Súčasťou organizačnej štruktúry Rímskeho klubu je aj Európske podporné centrum – Club of Rome – European Support Center, ktoré ma sídlo vo Viedni. Rímsky klub organizuje každý rok výročné zhromaždenie spolu s konferenciami prebiehajúcimi súčasne s týmto výročným zhromaždením. Konferencie organizujú aj národné asociácie. Zakladateľ Rímskeho klubu Aurelio Peccei Zakladateľ Rímskeho klubu Aurelio Peccei (1908 – 1984) bol predovšetkým veľký vizionár, ktorý videl ďaleko dopredu a bol si vedomý toho, že industriálny model ekonomiky, ktorý bol dominantným dlhší čas, sa jedného dňa bude musieť zmeniť. Videl aj negatíva tohto industriálneho modelu a jeho globálne negatívne dosahy, ktoré budú postupne akcelerovať. Aurelio Peccei vo svojich knihách predložil analýzu tohto modelu a načrtol možné riešenia do budúcnosti. Už v roku 1969 v knihe Priepasť pred nami (Peccei 1969), hľadal riešenia globálnych problémov, ktoré dnes visia nad ľudstvom ako Damoklov meč. Aurelio Peccei vo svojich knihách vytvoril ucelenú filozofiu prístupu ku globálnym problémom, ktorá sa stala základom neskoršie vydávaných správ Rímskemu klubu. Urobil tak vo svojich knihách a publikáciách Priepasť pred nami (Peccei 1969), Ľudské kvality (Peccei 1977), Ľudstvo na rázcestí (Peccei 1978), 100 strán pre budúcnosť (Peccei 1984) a Agenda pre koniec storočia (Peccei 2005). Jay Forrester a systémová dynamika Metodologickým východiskom prvej Správy Rímskemu klubu Limity rastu sa stalo globálne modelovanie a systémová dynamika. Autorom globálneho modelu, ktorý bol použitý pre vytvorenie upraveného modelu pre Limity rastu, bol americký kybernetik a systémový teoretik Jay W. Forrester. Jay Forrester vytvoril počítačový model Svet 1, ktorý jeho žiak Dennis Meadows upravil na počítačový model Svet 2 a neskoršie model Svet 3. Ten sa potom stal základom správy Limity rastu. Jay Forrester je považovaný za zakladateľa systémovej dynamiky, ktorej základy prezentoval v knihách Priemyselná dymamika, Urbánna dynamika, Princípy systémov a Svetová dynamika (Forrester 1980). 62 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Správy Rímskemu klubu a hľadanie globálnych riešení Správy Rímskemu klubu sa vyznačujú nasledovnými charakteristikami: • • • • • • majú globálnu perspektívu, dlhodobý prístup indikujúci budúce trendy, interdisciplinárny prístup zahrnujúci interakcie politických, sociálnych, kultúrnych, ekologických, vedeckých a technologických problémov, zreteľný globálny prístup, ktorý by nemal limitovať možnosť zamerania na špecifický sektor, zdôraznenie významu a mimoriadneho potenciálu cieľových skupín, koncentrácia na praktické návrhy spôsobov riešenia problémov. V roku 1972 bola publikovaná prvá správa Rímskemu klubu nazvaná Limity rastu, ktorej autormi boli Donella Meadowsová, Dennis Meadows, Jorgen Randers a William Behrens III. Správa bola vypracovaná na požiadanie Rímskeho klubu. Vedúcim autorského kolektívu bol Dennis Meadows z MIT. Daľšími spoluautormi boli jeho vtedajšia manželka Donella Meadowsova, Jorgen Randers a William Behrens III. Táto správa poukazovala na skutočnosť, že industriálny model, ktorý vtedy predstavoval základ ekonomického systému, má svoje limity, na ktoré v budúcnosti musí naraziť, a preto je potrebné tento systém transformovať. Týmito limitmi sú limity zdrojov a limity produkcie odpadov. Správa Limity rastu sa stala terčom kritiky a hoci sa zaoberá ekonomickým systémom a jeho budúcnosťou, nie je dodnes ekonomickou vedou akceptovaná. Ako základ pre namodelovanie alternatív budúceho vývoja bol použitý model Svet 3, ktorý umožňoval komplexnejší pohľad na ekonomický a sociálny systém ako menej komplexný dominantný ekonomický systém, ktorý je postavený na sledovaní troch premenných miery rastu, miery nezamestnanosti a miery inflácie. Model Svet 3 sledoval interakcie medzi viacerými systémami – systémom potravy, kde je zahrnuté poľnohospodárstvo a produkcia potravy, priemyselným systémom, populačným systémom, systémom neobnoviteľných zdrojov a systémom znečisťovania. Správa Limity rastu dospela k nasledovným varovným záverom (Meadows, Meadows, Randers, Behrens III. 1972): • Ak budú pokračovať súčasné rastové trendy vo svetovej populácií, indu- strializácii, znečisťovaní, potravinovej produkcii a vyčerpávaní zdrojov, hranice rastu tejto planéty sa dosiahnu počas budúcich sto rokov. Najpravdepodobnejším výsledkom bude závratný a nekontrolovateľný úpadok populácie a tiež industriálnej kapacity. 63 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti • • Tieto rastové trendy možno zmeniť a vytvoriť podmienky ekologickej a ekonomickej stability, ktorá je udržateľná veľmi dlho do budúcnosti. Mohol by sa vytvoriť stav globálnej rovnováhy, pritom by sa uspokojili základné materiálne potreby každej osoby na Zemi a všetci by mali rovna- kú šancu realizovať svoj individuálny ľudský potenciál. Ak sa obyvateľstvo sveta rozhodne usilovať o dosiahnutie druhej mož- nosti, čím skôr začne na nej pracovať, tým väčšie budú jeho šance na úspech. Správa Limity rastu bola dva razy aktualizovaná, a to v roku 1992 pod názvom Prekročenie limitov (Meadows, Meadows, Randers 1992) a v roku 2004 pod názvom 30 ročná aktualizácia Limitov rastu (Meadows, Randers, Meadows 2004). Obidve publikácie načrtli možné riešenia v podobe prechodu k modelu udržateľného rozvoja. Správa Limity rastu bola doplnená dvomi sprievodnými technickými zväzkami, v ktorých bol popísaný použitý počítačový model spolu s potrebnými informáciami o postupe vypracovania správy Limity rastu. Po uverejnení správy Limity rastu boli publikované viaceré správy, ktoré sa stali celosvetovo známymi, ako napr. Ciele pre ľudstvo vypracované kolektívom pod vedením maďarského futurológa a vizionára Ervina Laszloa (Laszlo et al. 1977), Ľudstvo na bode obratu autorov Mihajlo Mesarovica a Eduarda Pestela (Mesarovic, Pestel 1974) alebo správa o potrebe pretvorenia medzinárodného poriadku autorského kolektívu pod vedením Jana Tirbergena (Tirbergen 1977). V rokoch 1985 až 1993 vydával Rímsky klub zvláštnu sériu správ pre Rímsky klub pod názvom Informačná séria Rímskeho klubu. V publikovaných správach Rímskemu klubu sa autori zaoberali budúcnosťou ekonomických, spoločenských a politických systémov, problémami chudoby, problémami málo rozvinutých krajín, vplyvom moderných technológií, budúcnosťou oceánov, problémami zamestnanosti, organizácie, kultúry a pod. V deväťdesiatych rokoch sa Rímsky klub zameral na hľadanie praktických riešení a politík zameraných na podporu prechodu k modelu udržateľného rozvoja. Veľmi významné boli autorské publikácie nemeckého ekológa Ernesta Ulricha von Weiszäckera, ktorý so spoluautormi publikoval dve správy zamerané na zvýšenie efektívnosti a produktivity využívania zdrojov pod názvami Faktor 4 (Weizsäcker, Lovins, Lovins 1997) a Faktor 5 (Weizsäcker, Hargroves, Smith, Desha, Stasinopoulos 2009) a jednu správu pod názvom Limity privatizácie (Weizsäcker, Young, Finger, Beisheim 2005), v ktorej autori upozorňovali na limity celosvetovo prebiehajúcich procesov privatizácie a analyzovali úspešnosť týchto procesov v jednotlivých krajinách a v jednotlivých odvetviach ekonomiky. 64 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Modrá ekonomika – správa pre Rímsky klub a podnikateľský model pre 21. storočie Poslednou publikovanou správou Rímskemu klubu je kniha belgického podnikateľa a ekonóma Guntera Pauliho, ktorej jadrom je podnikateľský model nazvaný Modrá ekonomika. Pauli koncept Modrej ekonomiky prezentoval v rovnomennej knihe Modrá ekonomika. Kniha má podtitul 10 rokov, 100 inovácií, 100 miliónov pracovných miest (Pauli 2010). Modrá ekonomika predstavuje nový podnikateľský model, ktorý umožňuje v priebehu 10 rokov s využitím 100 inovácií vytvoriť 100 miliónov pracovných miest. Je zameraná na podporu lokálnych ekonomík a s úspechom realizovaná vo viacerých menej vyspelých krajinách sveta. Realizuje sa však aj vo viacerých vyspelých krajinách. Gunter Pauli nazval tento podnikateľský model Modrá ekonomika preto, aby ho odlíšil od v súčasnosti prevažujúcich podnikateľských modelov, ktoré nazval Červená ekonomika a Zelená ekonomika. Červená ekonomika je súčasný dominujúci podnikateľský model založený na požičiavaní, raste dlhov, neobmedzenom čerpaní zdrojov a odsúvaní problémov do budúcnosti. Zelená ekonomika je založená na vybavení ekonomiky ekologickými technológiami, ktoré sú finančne náročné a v súčasnej dobe je tento model finančne nerealizovateľný. Modrá ekonomika je podnikateľský model založený na napodobovaní prírody, vytváraní lokálnej ekonomiky, podpore sociálneho kapitálu, kaskádovaní materiálov, živín a energie, nulovej produkcii odpadov a vytváraní pracovných miest na lokálnej úrovni. Modrá ekonomika využíva 100 inovácií, ktoré sú inšpirované prírodou a sú základom podnikateľských aktivít Modrej ekonomiky. Tieto inovácie boli vyvinuté vedeckými, výskumnými a vývojovými inštitúciami v rôznych krajinách sveta ako USA, Japonsko, Veľká Británia, Brazília, Švédsko, Nemecko, Srbsko, Kanada, Južná Kórea, Hongkong, Dánsko, Taliansko a ďalšie. Projekty Modrej ekonomiky, ktoré tieto inovácie využívajú, sa realizujú v krajinách ako Kolumbia, Benin, Japonsko, India, Zimbabwe, Kanada, USA, Taliansko, Srbsko, Nemecko, Japonsko a ďalších. Modrá ekonomika prepája výskumné a vývojové kapacity s podnikateľskými aktivitami a umožňuje tieto realizovať v štruktúre lokálnej ekonomiky. Sto inovácií, ktoré predstavujú základ Modrej ekonomiky umožňuje vytvorenie 100 miliónov pracovných miest po celom svete počas 10 rokov. Podrobná kalkulácia možností vytvárania pracovných miest k realizovaným inováciám je obsiahnutá v knihe Modrá ekonomika. Podnikateľský model Modrá ekonomika využíva ZERI metodológiu umožňujúcu zníženie produkcie odpadov na nulu. ZERI je organizácia Zero Emission and Research Initiatives, založená Gunterom Paulim, ktorá je zameraná na výskum a realizáciu 65 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti možností zníženia odpadov na nulu. Jednotlivé projekty Modrej ekonomiky sú zamerané na potravinovú bezpečnosť, zdravotnú bezpečnosť, regeneráciu lesov, produkciu potravín, produkciu energie, bývanie, recykláciu, čistenie vody, čistenie vzduchu, poľnohospodárstvo, plasty, ťažbu, materiálovú efektívnosť a ďalšie aktivity. Kniha Modrá ekonomika bola vydaná v anglickom jazyku v roku 2010 a jej preklady v maďarčine, v rumunčine, v taliančine, v japončine a v ďalších jazykoch boli publikované v tom istom roku, čo ukazuje záujem o tento nový podnikateľský model. Agenda Rímskeho klubu pre 21. storočie V rokoch 2010 a 2011 bola rozpracovaná a prijatá nová agenda Rímskeho klubu zameraná na politiky riešenia globálnych problémov a podpory prechodu k udržateľnému modelu rozvoja. Na výročnej konferencii v roku 2011, ktorá sa konala v Dillí v Indii, bola prijatá Dillijská deklarácia Rímskeho klubu, posledný dokument Rímskeho klubu, ktorý bude usmerňovať prácu Rímskeho klubu a jeho národných asociácií v najbližšom období. Aktvity Rímskeho klubu od jeho vzniku a správy pre Rímsky klub, publikované už 40 rokov, výrazne prispeli k hľadaniu ciest ľudstva k budúcemu modelu rozvoja, ktorého hlavnou filozofiou je udržateľný rozvoj spoločnosti a civilizácie. Literatúra FORRESTER, J. W. (1980). World Dynamics. Cambridge (Wright-Allen Press). LASZLO, E. et al. (1977): Goals for Mankind. A Report to the Club of Rome On the New Horizons of Global Community. New York (New American Library). MEADOWS, D. H., MEADOWS, D. L., RANDERS, J., BEHRENS III., W. W. (1972). The Limits to Growth. A Report for the Club of Rome´s Project on the Predicament of Mankind. Washington D.C., New York (Potomac Associates Books, New American Library, Universe Books). MEADOWS, D. H., MEADOWS, D. L., RANDERS, J. (1992). Beyond The Limits. Envisioning a Sustainable Future Confronting Global Collapse. Post Mills (Chelsea Green Publishing Company). MEADOWS, D. H., RANDERS, J., MEADOWS, D. L (2004). Limits to Growth. The 30-Year Update. White River Junction (Chelsea Green Publishing Company). MESAROVIC, M. D., PESTEL, E. (1974): Mankind at the Turning Point. The Second Report to the Club of Rome. New York (E. P. Dutton and Co., Inc., Reader´s Digest Press). PAULI, G. (2010). The Blue Economy. 10 Years 100 Innovations 100 Million Jobs. Report to the Club of Rome. Taos ( Paradigm Publications). PECCEI, A. (1969). The Chasm Ahead. New York, London (The Macmillan Company, Collier Macmillan Ltd). PECCEI, A. (1977): The Human Quality. Oxford, New York (Pergamon Press). 66 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti PECCEI, A. (1978): Mankind at the Crossroads. The Futurist. 12, 374-378. PECCEI, A. (1984): One Hundred Pages for the Future. Reflections of the President of the Club of Rome. Oxford, New York (Pergamon Press). PECCEI, A. (2005): The Club of Rome: Agenda for the End of the Century. In Malaska P., Vapaavuori, M., eds. Club of Rome. Dossiers 1965-1984. Vienna (Finnish Association for the Club of Rome (FICOR), European Support Centre of the Club of Rome), pp. 39-46. TIRBENGEN, J., coordinator (1977). RIO Report. Reshaping the International Order. A Report to the Club of Rome. New York ( E. P. Dutton). WEIZSÄCKER, E. U., von LOVINS, A. B., LOVINS, L. H. (1997): Factor Four. Doubling Wealth, Halving Resource Use. The New Report to the Club of Rome. London (Earthscan Publications Ltd.). WEIZSÄCKER, E. U., von, YOUNG, O., FINGER, M., BEISHEIM, M., eds. (2005). Limits to Privatization. How to Avoid Too Much of a Good Thing. A Report to the Club of Rome. London (Earthscan Publications Ltd.). WEIZSÄCKER, E. U., von, HARGROVES, K. Ch., SMITH, M. H., DESHA, Ch., STASINOPOULOS, P. (2009). Factor Five. Transforming the Global Economy through 80 % Improvements in Resource Productivity. London (Earthscan Publications Ltd.) Správy Rímskemu klubu 1972 - 2010 1972 - Meadows, Donella H., Meadows, Dennis L., Randers, Jorgen, Behrens III., William W.: The Limits to Growth. A Report for the Club of Rome´s Project on the Predicament of Mankind 1974 – Mesarovic, Mihajlo D., Pestel, Eduard: Mankind at the Turning Point. The Second Report to the Club of Rome 1976 - Tirbengen, Jan (coordinator): RIO Report. Reshaping the International Order. A Report to the Club of Rome 1977 - Laszlo, Ervin et al.: Goals for Mankind. A Report to the Club of Rome On the New Horizons of Global Community 1978 - Gabor, Dennis, Colombo, Umberto, with King, Alexander and Galli, Ricardo: Beyond the Age of Waste. A Report to the Club of Rome 1978 - Montbrial, Thierry De: Energy. The Countdown. A Report to the Club of Rome 1978 – Botkin, James W.; Elmandjra, Mahdi; Malitza, Mircea: No Limits to Learning. Bridging the Human Gap. A Report to the Club of Rome 1980 - Guernier, Maurice: Tiers-Monde: Trois Quarts du Monde. Rapport au Club de Rome 67 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti 1980 - Giarini, Orio: Dialogue on Wealth and Welfare. An Alternative View of World Capital Formation. A Report to the Club of Rome 1980 - Hawrylyshyn, Bohdan: Road Maps to the Future. Towards More Effective Societies. A Report to the Club of Rome 1981 - Saint-Geours, Jean: L‘impératif de coopération Nord-Sud. La synergie des mondes 1982 - Friedrichs, Gunther, Schaff, Adam (editors): Microelectronics and Society: For Better or for Worse. A Report to the Club of Rome 1984 - Lenoir, René: Le Tiers Monde Peut se Nourrir. Rapport au Club de Rome 1985 - Borgese, Elisabeth Mann: The Future of Oceans. A Report to the Club of Rome 1985 - Schneider, Bertrand: La révolution aux pieds nus: Rapport au Club de Rome 1985 - Schaff, Adam: Wohin fuhrt der Weg ? Die gesselschaftlichen Folgen der zweitenindustriellen Revolution. The Club of Rome Information Series. Contribution to Understanding of the World Problematique. Volume 1. 1986 - Colombo, Umberto, Turani, Giuseppe: Der Zweite Planet. The Club of Rome Information Series. Contribution to Understanding of the World Problematique. Volume 2. 1987 - Laszlo, Erwin: Evolution - Die neue Synthese. Wege in die Zukunft. The Club of Rome Information Series. Contribution to Understanding of the World Problematique. Volume 3. 1988 - Schneider, Bertrand (editor) (1988): Africa Facing its Priorities. A Volume of the Information Series of the Club of Rome 1989 - Pestel, Eduard: Beyond the Limits to Growth. A Report to the Club of Rome 1989 - Giarini, Orio, Stahel, Walter R.: Limits to Certainty. Facing Risks in the New Service Economy 1989 - Lemma, Akilu, Malaska, Penti (editors): Africa Beyond Famine. A Report to Club of Rome 1991 - King, Alexander, Schneider, Bertrand: The First Global Revolution. A Report by the Council of the Club of Rome 1993 - Giarini, Orio, Stahel, Walter R. with contribution from Genevieve Reday-Mulvey: Limits to Certainty. Facing Risks in the New Service Economy. 2nd Revised Edition. A Volume of the Information Series of the Club of Rome 1995 - Dror, Yehezkel: Ist die Erde noch regierbar. Ein Bericht and en Club of Rome 1995 - Schneider, Bertrand: The Scandal and the Shame. Poverty and Underdevelopment. A Report to the Club of Rome 1995 - Dieren, Wouter van (editor): Taking Nature into Account. A Report to the Club of Rome 1997 - Weizsäcker, Ernst Ulrich von, Lovins, Amory B., Lovins, L. Hunter: Factor Four. Doubling Wealth, Halving Resource Use. The New Report to the Club of Rome 1998 - Berger, Peter L. (editor): The Limits of Social Cohesion. Conflict and Mediation in Pluralist Societies. A Report of the Bertelsmann Foundation to the Club of Rome 68 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti 1998 - Borgese, Elisabeth Mann: The Oceanic Circle. Governing the Seas as a Global Resource. A Report to the Club of Rome 1999 - Vester, Frederic: Die Kunst vernetzt zu denken. Ideen und Verkzeuge fur einen neuen Umgang mit Komplaxität. Ein Bericht an den Club of Rome 1999 - Cebrian, Juan Luis: Im Netz. Die hypnotisierte Gesellschaft. Der neue Bericht an den Club of Rome 2000 - Mohn, Reinhard: Menschlichkeit gewinnt. Eine Strategie für Fortschritt und Führungsfähigkeit. Ein Bericht an den Club of Rome 2002 – Lorenzo Garcia, Rafael de: The Future of People with Disability in the World. Human Development and Disability. Report to the Club of Rome 2003 – Giarini, Orio, Malitza, Mircea: The Double Helix of Learning and Work. A Report to the Club of Rome 2004 - Meadows, Donella H., Randers, Jorgen, Meadows, Dennis: Limits to Growth. The 30-Year Update 2005 – Weizsäcker, Ernst Ulrich von, Young, Oran, Finger, Matthias with Beisheim, Marianne (editors): Limits to Privatization. How to Avoid Too Much of a Good Thing. A Report to the Club of Rome 2006 - Kapitza, Sergey: Global Population Blow-Up and After. The Democratic Revolution and Information Society. Report to the Club of Rome. Report to the Global Marshall Plan Initiative 2009 – Weizsäcker, Ernst Ulrich von, Hargroves, Karlson „Charlie“, Smith, Michael H., Desha, Cheryl, Stasinopoulos, Peter: Factor Five. Transforming the Global Economy through 80% Improvements in Resource Productivity 2010 – Pauli, Gunter: The Blue Economy. 10 Years 100 Innovations 100 Million Jobs. Report to the Club of Rome 69 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti UDRŽATEĽNOSŤ A KVALITA ŽIVOTA V GEOGRAFICKÝCH VÝSKUMOCH Vladimír Ira, Geografický ústav SAV, [email protected] Úvod Dvadsať rokov od Dobříšskej konferencie predstavuje určitú výzvu na hodnotenie (aj) geografických výskumov, ktoré sa uskutočnili v oblasti udržateľnosti a kvality života. Závery Dobříšskej konferencie (Huba 2011) čiastočne inšpirovali aj geografický výskum na Slovensku počas uplynulých dvoch dekád. Išlo predovšetkým o závery týkajúce sa: - zlepšenia informačných a monitorovacích systémov životného prostredia (ŽP), udržateľnosti a kvality života; - podpory legislatívy, programov a politík v oblasti ŽP, udržateľnosti a kva- lity života; - príspevkov k diskusii o zásadných zmenách v hierarchii ľudských hodnôt a spôsoboch správania sa; - zintenzívnenia a komplexnejšieho pohľadu na ochranu krajiny (vzťah člo- vek – príroda); - priestorového (regionálneho) hodnotenie stavu ŽP, udržateľnosti a kvality života. Cieľom príspevku je z hľadiska záverov Dobříšskej konferencie stručne charakterizovať relevantné geografické výskumy udržateľného rozvoja (udržateľnosti) a kvality života a ich výsledky, naznačiť silné a slabé stránky uvedených geografických výskumov a pokúsiť sa načrtnúť možné smerovania v najbližšej budúcnosti. Príspevok vychádza aj z niekoľkých komplexnejších hodnotení geografických výskumov zameraných na uvedenú problematiku (napr. Drdoš 1994, Huba 2006, Ira et al. 2006, Huba 2009, Ira et al. 2009). Udržateľnosť v geografických výskumoch Koncepcia udržatelného rozvoja krajiny a spoločnosti, resp. udržateľného spôsobu života/existencie, oslovuje okrem iných sfér spoločenských aktivít aj vedu a výskum. Predstavuje dôležitú výzvu najmä pre vedecké disciplíny, ktoré zdôrazňujú celostné, integrované alebo holistické prístupy k životnému prostrediu a celkovo ku všetkým relevantným systémom predstavujúcim predmet geografického výskumu (Huba 2006). 70 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Vzniklo široké spektrum štúdií zaoberajúcich sa udržateľnosťou v teoretických (geografických) konceptoch, venovala sa pozornosť terminologickým otázkam (Hanušin et al. 2000) a podrobne sa identifikovali princípy, kritériá a indikátory udržateľného rozvoja. Okrem hodnotenia viacerých aspektov udržateľného rozvoja miest a regiónov, veľkopološných chránených území či biosférických rezervácií sa venovala pozornosť hodnoteniu vývoja Slovenska a definovali sa hodnoty jeho „environmentálneho priestoru“ (Environmental Space). Sledovali sa aj medzinárodné kontexty a uskutočnili sa tiež viaceré medzinárodné porovnania. Ako príklad môžu slúžiť výsledky medzinárodného projektu Cesta k trvalej udržateľnosti – ekonomická, sociálna a environmentálna dimenzia trvalej udržateľnosti vo visegrádskych krajinách (Třebický et al. 2003). Vybrané aspekty udržateľnosti zohľadňovali hodnotenia strategických dokumentov a hodnotenia vplyvov na ŽP (napr. Ira et al. 1992, Oťaheľ et al. 1997, Trizna et al. 1997). Skúmali sa hodnotové orientácie a ich priestorové prejavy (napr. Huba 2007). Behaviorálne orientované výskumy sa sústredili nielen na percepciu geografického/krajinného prostredia, percepciu udržateľného rozvoja, ale aj na správanie sa v priestore a jeho kompatibilitu s princípmi udržateľného života. Problematika udržateľnosti sa objavila vo výskumoch zameraných na geografiu energetiky (Szőllős 1998, Hofierka a Cebecauer 2008). Príspevkom k riešeniu geografickej problematiky kvality životného prostredia a udržateľného rozvoja sú aj práce venované krajinnej pokrývke. Poskytujú prehľad prístupov získavania informácií o krajinnej pokrývke a využívaní krajiny Slovenska, charakterizujú fyzický stav a priestorovú organizáciu využívania krajiny a zároveň predstavujú možnosti sledovania jej zmien prostredníctvom nových geoinformačných technológií, medzi ktorými má výrazné postavenie diaľkový prieskum Zeme (Feranec a Oťaheľ 2001, Faľťan a Saksa 2007). Výsledky geografických výskumov sa premietli do regionálnych stratégií (napr. Huba a Ira 2000) a do Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja. V publikácii Trvalo udržateľný rozvoj – výzva pre Slovensko bola načrtnutá vízia „udržateľného rozvoja“ Slovenska (Mederly, ed. et al. 2001). Vznikla ako jeden z výstupov projektu „Podpora trvalo udržateľného rozvoja v Slovenskej republike“. Projekt sa realizoval približne dva roky za finančnej podpory Rozvojového programu OSN (UNDP) a garancie MŽP SR. Kvalita života v geografických výskumoch Záujem o kvalitu života (KŽ) v súvislosti s otázkami zameranými na udržatenosť a kvalitu životného prostredia je možné považovať za charakteristický pre ostatné dve desaťročia. Najmä od prelomu tisícročí viacerí odborníci poukazujú na tesné spojenie 71 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti s konceptom udržateľného rozvoja. Napr. v britskej Národnej stratégii udržateľného rozvoja (DETR 1999) – A better quality of life – strategy for sustainable development for the United Kingdom bol udržateľný rozvoj redefinovaný ako holistický koncept o KŽ. Podobne ako v zahraničí (napr. Pacione 2003 a van Kamp et al. 2003) sa publikovali teoreticko-metodologické štúdie a terminologicky zamerané práce na problematiku KŽ (napr. Bacsó 2007, Ira a Andráško 2007). Niektoré z nich sa explicitne zamerali na indikátory (Godor a Horňák 2010), oblasti (domény) a dve základné dimenzie (subjektívnu a objektívnu) KŽ. Teoreticko-metodologickým prínosom bola aj štúdia orientovaná na rozdiely medzi koncepciami udržateľnosti a kvality života aplikovanými v geografických prístupoch (Huba 2005). Sledovala sa vzájomná väzba medzi KŽ a transformačnými procesmi (Ira a Murgaš 2008) a uskutočnili sa medzinárodné porovnania vybraných aspektov KŽ. Viaceré štúdie sa sústredili na KŽ v urbánnom, suburbánnom i rurálnom prostredí (napr. Spišiak a Danihelová 1998, Andráško 2005, Ira 2005, Ira a Andráško 2008) a na KŽ v chránených územiach a biosferických rezerváciách (Ira 1999). Geograficky vysokú relevanciu mali práce venované regionálnej diferenciácii a disparitám v KŽ (napr. Ira et al. 2005 a 2008, Murgaš 2009) a významu KŽ v regionálnom rozvoji, resp. rozvoji regiónov. Vo viacerých štúdiách sa sledovali behaviorálno-geografické aspekty KŽ. Kvalita života sa analyzovala v rôznych kontextoch. Išlo napr. o vybavenosť infraštruktúrou a KŽ (Szőllős 2008), priame dopravné prepojenia ako indikátor KŽ (Székely 2008), rovnováhu práce a bývania v kontexte KŽ (Michniak 2008), alebo o regionálne mzdové nerovnosti v kontexte KŽ (Michálek 2008). Problematika kvality života v geografickej interpretácii sa objavila i v Atlase obyvateľstva Slovenska (Mládek et al., eds. 2006a) a monografii Demogeographical analysis of Slovakia (Mládek et al., eds. 2006b). Šiesta kapitola Atlasu obsahuje kartografické vyjadrenie viacerých syntetických ukazovateľov KŽ (ľudský rozvoj, životné podmienky obyvateľstva, kvalita života, kvalita bývania a i.), ako aj sociálno-patologických javov (napr. kriminality a drogovej závislosti). Geografický pohľad na problematiku KŽ založený predovšetkým na skúmaní interakcie človek – prostredie sa objavil v monotematickom čísle 25 periodika Geographia Slovaca s názvom Ľudia, geografické prostredie a kvalita života (Ira, ed. 2008). Viacerí autori publikovali výsledky projektov, ktoré sa riešili v Geografickom ústave SAV s podporou agentúry VEGA: Priestorové a časové aspekty kvality a udržateľnosti života (2003 – 2005) a Regióny a ich zmeny z hľadiska kvality a udržateľnosti života (2006 – 2008). Problémy / slabé stránky Pociťuje sa nedostatok nových teoretických koncepcií adekvátnych problémom súčasného sveta. Nie vždy je jasne určený predmet geografického výskumu, preva72 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti žuje isté váhanie v súvislosti s tým, či je potrebné analyzovať detaily alebo je potrebné sústrediť sa na syntézy. Pokračuje ďalšie štiepenie geografie, čím sa oslabujú integrované prístupy k štúdiu vzťahu človek – prostredie. Nedoceňuje sa poslanie geografie ako vedy (komplexne) interpretujúcej významné aspekty životného prostredia obyvateľov Slovenska. Niektoré okruhy záujmov geografie zostávajú nepokryté, alebo sú pokryté len čiastočne. Niektoré nové témy (ako napr. nová priestorová organizácia spoločnosti z hľadiska udržateľnosti, priestorové aspekty fungovania niektorých sektorov vo vzťahu k udržateľnému rozvoju, difúzia informácie a inovácie a jej dosahy na udržateľnosť a kvalitu života, európska integrácia, vplyvy nadnárodných organizácií, sociálno-priestorové a environmentálne dôsledky globalizácie, integrovaný manažment špecifických regiónov – napr. povodí, území s výskytom významných prírodných hazardov, súčasné globálne klimatické zmeny a ich odozvy) zostávajú do značnej miery zatiaľ na okraji záujmu geografie (Ira et al. 2006). Počas ostatných dvoch dekád sa neobjavil spoločný motív alebo počin, ktorý by v geografi spojil výskumné úsilie väčšieho počtu vedeckých pracovníkov v rámci problematiky prostredia. Je to aj dôsledok slabej previazanosti výskumných programov jednotlivých pracovísk a prevládajúceho individualizmu a izolacionizmu. Zapojenie sa do interdisciplinárnych výskumov je silnou stránkou len malého množstva geograficky orientovaných bádateľov. Napriek niektorým iniciatívam sa zatiaľ podarilo geografickým pracoviskám na Slovensku zapojiť len do menšieho počtu rozsiahlejších medzinárodných projektov v oblasti životného prostredia, udržateľnosti a kvality života a získať tak užší pracovný kontakt s medzinárodne renomovanými geografickými pracoviskami. Úspechy / silné stránky Za úspešné snaženie možno považovať to, že do výskumov sa podarilo zahrnúť nové témy orientované na priestorové aspekty kvality životného prostredia, udržateľného miestneho a regionálneho rozvoja a kvality života, ktoré sa stali stredobodom spoločenského záujmu. Čiastočne sa podarilo preniknúť do verejnej politiky, v širšom slova zmysle vstúpiť do oblasti verejného života (boli spracované niektoré celospoločensky vyžiadané témy zamerané na riešenie environmentálnych problémov a problémov spojených s udržateľným rozvojom spoločnosti). Aplikačné smerovanie výskumu (napr. v oblasti hodnotenia vplyvov na životné prostredie, prognózovania a plánovania miestneho a regionálneho rozvoja) zaznamenalo určitý pokrok. Došlo k pomerne výraznému posunu v osvojovaní si nových nástrojov (najmä GIS a DPZ). Pri riešení problematiky kvality životného prostredia, udržateľného rozvoja a kvality života sa zintenzívnila spolupráca humánnej a regionálnej geografie s niektorými 73 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti spoločenskovednými i environmentálne orientovanými disciplínami a zlepšila sa aj spolupráca fyzickej geografie s niektorými environmentálne orientovanými prírodovednými odbormi (Ira et al. 2006). Niektoré práce v humánnej i fyzickej geografii prispeli k významnejšiemu obohateniu teoreticko-metodologických poznatkov. Závery: Aká je budúcnosť? Geografický výskum na Slovensku sa za ostatných dvadsať rokov od uskutočnenia Dobříšskej konferencie venoval pomerne širokému spektru prác v oblasti udržateľnosti a kvality života. Bádateľské úsilie sa v budúcom období bude pravdepodobne uberať cestou zvyšovania dôrazov na výskum in situ, ktorý je dôležitý z hľadiska pochopenia environmentálnych kontextov. Zvýšený dôraz sa bude klásť na štúdium procesov, ktoré generujú (formujú) zmeny geografických (krajinných, environmentálnych) štruktúr (Thrift a Walling 2000). Možno očakávať efektívnejšie spájanie osvedčených kvantitatívnych prístupov (systematických empirických analýz a terénnych meraní) s vhodnými kvalitatívnymi prístupmi (podrobnými štúdiami založenými na riadených rozhovoroch, dotazníkoch, analýzach textov a máp, expertných metódach a pod.). Predpokladané témy intenzívneho záujmu geografie v budúcom období možno očakávať v oblasti zmien prostredia (vrátane globálnych), (ne)udržateľného rozvoja a územných disparít, transformácie urbánneho a suburbánneho prostredia, zraniteľnosti prírodných systémov v dôsledku činnosti človeka a spoločnosti. Záujem sa dá očakávať v oblasti výskumu obnoviteľných zdrojov (napr. solárnej energie, manažmentu vodných zdrojov) a v oblasti impaktov komplexu procesov globalizácie na zdravia človeka a kvalitu jeho života. Výrazné zmeny odohrávajúce sa v globálnom ekonomickom prostredí budú evokovať ďalšie výskumy priestorových aspektov zmien hodnotových orientácií a správania sa obyvateľov spolu so vzorcami výroby a spotreby. V našich stredoeurópskych pomeroch bude pravdepodobne stále aktuálny výskum doznievajúcej (sociálno-ekonomickej) transformácie a jej vplyvov na priestorovú organizáciu spoločnosti, ako aj výskum jej činností v kontexte udržateľnosti a kvality života. Existuje predpoklad, že aj problém európskej integrácie/dezintegrácie(?) a jej dôsledkov sa prejaví vo výskumných témach geografov zameraných na otázky životného prostredia, udržateľnosti a kvality života. Literatúra ANDRÁŠKO, I. (2005). Dve dimenzie kvality života v kontexte percepcií obyvateľov miest a vidieckych obcí. In Vaishar, A., Ira, V., eds. Geografická organizace Česka a Slovenska v současném období. Brno (Ústav geoniky AV ČR), pp. 6-13. 74 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti BACSÓ, P. (2007). K teoreticko – metodologickým aspektom kvality života. Geografické informácie 11 - Problémy geografického výskumu Česka a Slovenska. Nitra (FPV UKF), pp. 20-26. DETR – Department of the Environment, Transport and Regions (1999). A better quality of life: a strategy for sustainable development in the United Kingdom. London (TSO). DRDOŠ, J. (1994). Environmental research in Slovakia: foundations, current state, perspectives. Geografický časopis, 46, 117-129. FERANEC, J., OŤAHEĽ, J. (2001). Land cover of Slovakia. Bratislava (Veda). FALŤAN, V., SAKSA, M. (2007). Zmeny krajinnej pokrývky okolia Štrbského plesa po veternej kalamite v novembri 2004. Geografický časopis, 59, 359-372. GODOR, M., HORŇÁK, M. (2010). Možnosti využitia indikátorov vo výskume kvality života na Slovensku. Geografické informácie,14, 42-48. HANUŠIN, J., HUBA, M., IRA, V., KLINEC, I., PODOBA, J., SZŐLLŐS, J. (2000). Výkladový slovník termínov z trvalej udržateľnosti. Bratislava (STUŽ/SR). HOFIERKA, J., CEBECAUER, T. (2008). Spatially distributed assessment of solar resources for energy applications in Slovakia. Folia geographica. Prírodné vedy : special issue for the 31th Congress, Tunis 2008, 12, 97-114. HUBA, M. (2005). Quality and sustainability of life with a special emphasis on regional environmental aspects. Europa XX1, 12, 97-102. HUBA, M. (2006). Trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti ako predmet výskumu na Geografickom ústave SAV. Geografický časopis, 58, 329-351. HUBA, M.. (2007). Ľudské hodnoty, etika, udržateľnosť a kvalita života: teória a prax. Filozofia, 62, 675-685. HUBA, M. (2009). An insight into environmental geography in Slovakia. Geographia Slovaca, 26, , 143-168. HUBA, M. (2011). Dobříšská konferencia – genéza a následný proces. ENVIGOGIKA VI/2. Dostupné na http://envigogika.cuni.cz/index.php/cz/inspirace/185-envigogika2011vi2/576-dobrisska-konferencia-geneza-a-nasledny-proces (cit.: 2011-10-30). HUBA, M., IRA, V. (2000). Stratégia trvalo udržatelného rozvoja pre vybrané regióny. Bratislava (STUŽ/SR). IRA, V. (2005). Quality of life and urban space (case studies from city of Bratislava, Slovakia). Europa XXI, 12, 83-96. IRA, V., ANDRÁŠKO, I. (2007). Kvalita života z pohľadu humánnej geografie. Geografický časopis, 59, 159-179. IRA, V., ANDRÁŠKO, I. (2008). Quality of life in the urban environment of Bratislava: two time-spatial perspectives. Geografický časopis, 60, 149-178. IRA, V., ANDRÁŠKO, I., MICHÁLEK, A., PODOLÁK, P. (2009).Quality of life: geographical research in Slovakia. Geographia Slovaca, 26, 101-119. 75 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti IRA, V., HUBA, M., LEHOTSKÝ, M. (2006). Príspevok do diskusie o súcasnosti a budúcnosti geografického výskumu na Slovensku v medzinárodnom kontexte. Acta Facultatis Studiorum Humanitatis et Naturae Universitatis Prešoviensis, Folia Geographica, 9, 56-60. IRA, V., LEHOTSKÝ, M., OŤAHEĽ, J. (1992). Aspects de diagnostic et de prognostic de la recherche des territoires cencernés par le project de construction d´une autoroute. In Rey V., ed. Gestions territoriales, evolutions regionales, environment. Paris (CNRS, Université Paris), p. 273-287. IRA, V., MICHÁLEK, A., PODOLÁK, P. (2005). Kvalita života a jej regionálna diferenciácia v Slovenskej republike. Životné prostredie, 39, 290-294. IRA, V., MICHÁLEK, A., PODOLÁK, P. (2008). Evaluation of the territorial dispatities in selected aspects of life quality in Slovakia. In Gajdoš, P., ed. Regional disparities in Central Europe. Bratislava (Slovenská komisia pre UNESCO, NK-MOST Bratislava, Sociologický ústav SAV), pp. 157-179. IRA, V., MURGAŠ, F. (2008). Geografický pohľad na kvalitu života a zmeny v spoločnosti na Slovensku. Geographia Slovaca, 25, 7-24. IRA, V. (1999). Životné prostredie, kvalita života a trvalo udržateľný rozvoj vo vnímaní a predstavách obyvateľov (v regiónoch Dolné Pomoravie, Tatry a Východné Karpaty). Acta Facultatis Studorium Humanitatis et Naturae Universitatis Prešoviensis, Folia geographica, 3, 338-347. IRA, V., ed. (2008). Ľudia, geografické prostredie a kvalita života. Geographia Slovaca, 25. Bratislava (Geografický ústav SAV). MEDERLY, P., ed., HUBA, M., HUDEK, V., CHRENKO, M., IRA, V., KOVÁČ, M., KOZOVÁ, M., ŠVIHLOVÁ, D., TOMA, P., VILINOVIČ, K. (2001). Trvalo udržatelný rozvoj – výzva pre Slovensko. Bratislava (Regionálne environmentálne centrum Slovensko). MICHÁLEK, A. (2008). Regionálne mzdové nerovnosti v kontexte kvality života na Slovensku. Geographia Slovaca, 25, 25-45. MICHNIAK, D. (2008). Rovnováha práce a bývania v jednotlivých okresoch na Slovensku v kontexte kvality života. Geographia Slovaca, 25, 47-61. MLÁDEK, J., KUSENDOVÁ, D., MARENČÁKOVÁ, J., PODOLÁK, P, VAŇO. B., eds. (2006a). Atlas obyvateľstva Slovenska. Bratislava (Prírodovedecká fakulta UK). MLÁDEK, J., KUSENDOVÁ, D., MARENČÁKOVÁ, J., PODOLÁK, P., VAŇO, B. eds. (2006b). Demogeographical analysis of Slovakia. Bratislava (Comenius University). MURGAŠ, F. (2009). Kvalita života a jej priestorová diferenciácia v okresoch Slovenska. Geografický časopis, 61, 121-138. OŤAHEĽ, J., LEHOTSKÝ, M., IRA, V. (1997). Environmental planning: proposal of procedures (case studies). Ekológia (Bratislava), 16, 403-420. 76 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti PACIONE, M. (2003). Urban environmental quality and human well-being – a social geographical perspective. Landscape and Urban Planning, 65, 19-30. SPIŠIAK, P., DANIHELOVÁ, D. (1998). Niektoré otázky kvality života v suburbánnom priestore Bratislavy. Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae, Geographica, 41, 155-163. SZÉKELY, V. (2008). Priame dopravné prepojenia ako indikátor kvality života: príklad bývalých okresných miest Slovenska. Geographia Slovaca, 25, 63-83. SZŐLLŐS, J. (2008). Základná infraštruktúra bytov v okresoch SR v roku 2001 ako ukazovateľ kvality života. Geografický časopis, 60, 395-411. SZŐLLŐS, J.(1998). Geografická analýza energie a energetiky: teoretická báza a aplikácia na energetický systém Slovenska. Geographia Slovaca, 14. Bratislava (Geografický ústav SAV). THRIFT, N., WALLING, D. (2000). Geography in the United Kingdom 1996-2000. The Geographical Journal, 166, 96-124. TRIZNA, M. et al. (1997). Diaľnica D61 Bratislava: Mierová ulica – Senecká cesta. Zámer. Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae, Geographica, Supplementum 1. Bratislava (Univerzita Komenského). TŘEBICKÝ, V., NOVÁK, J., IRA, V., HUBA, M., STODULSKI, W., ERI, V. (2003). Road to sustainability – economic, social and environmental dimension of sustainability in Visegrad countries. Praha (Institut for Environmental Policy). VAN KAMP, I., LEIDELMEIJER, K., MARSMAN, G., DE HOLLANDER, A. (2003). Urban environmental quality and human well-being: Towards a conceptual framework and demarcation of concepts; a literature study. Landscape and Urban Planning, 65, 5- 8. 77 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti PROJEKT CORINE LAND COVER A JEHO ROZVOJ PO DOBŘÍŠSKEJ KONFERENCII Róbert Pazúr, Ján Oťaheľ Geografický ústav SAV, [email protected], [email protected] Výskum a mapovanie využitia krajiny má v geografickom poznávaní tradičnú pozíciu. Historicky súvisí predovšetkým s evidenciou a registráciou využitia pôdy – jedného zo základných zdrojov zabezpečujúcich výživu ľudskej spoločnosti. V tomto zmysle sa tento výskumný smer prirodzene najviac rozvíjal v rámci geografie poľnohospodárstva a bol založený hlavne na aplikácii štatistických údajov o výmere poľnohospodárskych plodín, prípadne produkcií za administratívne jednotky. Dôraz na mapovanie využitia poľnohospodárskej pôdy súvisel aj s politickými a ekonomickými podmienkami v minulom storočí, keď malo zabezpečenie výživy spoločnosti strategický význam v politike väčšiny európskych krajín. Svedčia o tom aj začiatky mapovania využitia krajiny (land use, ďalej LU) vo Veľkej Británii, ktoré sa datujú do 30. rokov minulého storočia (Stamp 1931). Britské výsledky dali podnet k rozvoju mapovania LU v celosvetovom meradle. Na 26. medzinárodnom geografickom kongrese v Lisabone roku 1949 bola etablovaná Commision on Inventory of World Land Use. Jej hlavnou úlohou bolo organizovanie svetového mapovania LU krajiny v mierke 1 : 1 000 000 s vypracovaním klasifikačného a značkového kľúča pre 9 hlavných tried LU. Tradičné školy mapovania LU s detailnou klasifikáciou a kartografickým vyjadrením mapovaných jednotiek (pozri Kostrowicki 1965) neskôr výrazne ovplyvnili najmä možnosti aplikácie údajov DPZ. Pravidelné letecké a satelitné snímkovanie poskytlo vhodný nástroj predovšetkým na analýzu zmien krajinnej pokrývky (land cover, ďalej LC) a LU. Mnohé príklady využívania satelitných snímok svedčia o efektivite údajov pri mapovaní LC/LU z rôznych regiónov sveta (Feranec a Oťaheľ 2001, 2009). Hoci dostupnosť satelitných snímok (LANDSAT) a tvorba prvej komplexnej klasifikácie LC siaha do 70. rokov 20. storočia (Anderson et al. 1976) za prelomové z hľadiska výskumu LU a monitorovania LC možno považovať obdobie od začiatku 90. rokov 20. storočia. Vo výraznej miere k tomu prispel technologický pokrok v 90. rokoch súvisiaci so zlepšením dostupnosti geografických dát a rozvojom nástrojov GIS. Vývoj nastal aj v spôsobe skúmania. Do priestorovej, viac menej popisnej formy výskumu preniká vďaka priestorovo explicitne vymedzeným dátovým vrstvám čoraz viac aj časový rozmer. Spolu s časovou mierkou sa vďaka vzniknutým dátovým 78 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti vrstvám uvažuje aj o mapovej mierke, o spôsobe agregácie dát (problematika MAUP rozobraná v 80. rokoch, pozri napríklad Openshaw 1984), ako aj o vplyve odlišných vlastností geografického prostredia. Potreba poznania vyúsťuje do početných projektov výskumu a tvorby dátových vrstiev krajinnej pokrývky a využitia krajiny. Rôznymi technologickými postupmi bolo vytvorených mnoho dátových vrstiev a klasifikačných schém závislých od špecifického výskumného zámeru s často narušenou komplexnosťou a hierarchickou konzistentnosťou. V európskom kontexte možno v tomto období pri snahe o tvorbu nadnárodných dátových vrstiev za problematické označiť okrem nejednotnej klasifikácie aj nekoordinovanosť ich tvorby, či ich fragmentáciu v dôsledku nezapojenia sa niektorých krajín. Dôležitým krokom k unifikácii metodológie bolo uvedenie projektu CORINE Land Cover (ďalej CLC) v rámci programu CORINE (Coordination of Information on the Environment) v roku 1985. Európska rada zamerala na návrh Európskej komisie program CORINE na zhromaždenie, koordináciu a zaistenie konzistentných informácií o stave životného prostredia a prírodných zdrojov v (12) členských štátoch Európskeho spoločenstva (Úradný vestník EÚ L 176 in EC, 1994). V snahe získať detailné informácie o stave a zmenách v životnom prostredí bolo súčasťou tohto programu aj zhromaždenie všetkých dovtedy vytvorených projektov na rôznych priestorových úrovniach (regionálnej, národnej, medzinárodnej, Európskeho spoločenstva). Vznikol priestor pre porovnanie, štandardizovanie a výmenu informácií, ako aj vytvorenie geografického informačného systému (GIS). Predbežné výsledky projektu CLC ukázali, že priestorové informácie o stave a zmenách v LC, v spojení s doplňujúcimi informáciami (napríklad digitálny model terénu, prírodné a administratívne hranice) patria pri zaistení komplexného manažmentu a zhodnotenia prírodných zdrojov medzi najpotrebnejšie (Heymann et al. 1994). Súčasťou projektu sa už v jeho počiatkoch stal projekt identifikujúci LC pomocou jednotných, vopred prijatých technologických, nomenklatúrnych a priestorových znakov. Na pochopenie rozsahu prírodných hrozieb a monitoring informácií o životnom prostredí (často ignorujúcom administratívne hranice) v európskom kontexte bolo však obmedzenie ich identifikácie na členské štáty vtedajšieho Európskeho spoločenstva nepostačujúce. Ako nepostačujúce boli zhodnotené aj informácie z iných vtedajších projektov organizácii OECD a OSN so širším priestorovým rámcom a podobnými cieľmi. Významným momentom v tomto smere bola konferencia ministrov životného prostredia v roku 1991 (na zámku Dobřiš vo vtedajšom Česko-Slovensku), z ktorej záverov okrem iného vyplýva potreba zlepšiť európsky informačný a monitorovací systém životného prostredia v Európe. Z metodického hľadiska išlo o harmonizáciu dát a rozšírenie pôsobnosti projektu CLC na ostatné európske štáty. Výsledkom tohto procesu bola aj správa o stave životného prostredia v Európe tvoriaca základ pre efektívnu implementáciu environmentálnych stratégií, ktorej cieľom bolo pou79 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti kazovať na environmentálne problémy a informovať o nich verejnosť. Jej hlavným koordinátorom sa stala novovzniknutá Európska agentúra pre životné prostredie (EEA) – inštitúcia Európskeho spoločenstva s celoeurópskou pôsobnosťou. Súčasťou tejto správy je aj typológia 30 hlavných európskych krajinných typov a foriem (Meuss 1995, Meuss et al. 1990) poskytujúca na kontinentálnej úrovni prehľad o prírodnom a kultúrnom dedičstve s cieľom poukázať na environmentálne problémy a navrhnúť udržateľné (ekologicky a ekonomicky) využitie prírodných zdrojov. Prostredníctvom projektu CLC je s účinnosťou od roku 1990 pomocou interpretácie leteckých snímok a doplnkových dát (topografických máp, leteckých snímok atď.) mapovaná LC takmer vo všetkých európskych krajinách. Vzniknutá dátová vrstva pozostáva zo 44 tried LC (3. hierarchická úroveň), klasifikovaných v rámci piatich základných tried LC (umelé povrchy, poľnohospodárske areály, lesné a poloprírodné areály, zamokrené areály a vody). Aktualizáciou a modifikáciou dátovej vrstvy z roku 1990 boli neskôr vytvorené dátové vrstvy CLC 2000 a CLC 2006 v rámci pokračujúcich projektov Image and CORINE Land Cover 2000 (I&CLC2000) a CORINE Land Cover 2006 (CLC2006), čo umožnilo okrem iného identifikovať frekvenciu, veľkosť a priestorovú distribúciu zmien za sledované obdobie. Z charakteristických vlastností CLC je vhodné spomenúť, že mapované jednotky predstavujú areály s minimálnou rozlohou 25 ha a minimálnou integrovanou zmenou (oproti predchádzajúcemu obdobiu) o rozlohe 5 ha. Dátová vrstva CLC 1990 bola vytvorená na základe mozaiky satelitných snímok LANDSAT a SPOT zachytávajúcich obdobie od roku 1986 do 1995. Koncom 20. storočia sa jej využitie viazalo na identifikáciu priestorovej distribúcie jednotlivých typov LC, alebo syntetické získavanie tematických informácií. Príkladom je identifikácia krajinárskych hodnôt (Gullinck et al. 2001), náchylnosti na eróziu (Gostelow a Gibson 1996, Giordano 1991), alebo odhad množstva kyslíka v jednotlivých vegetačných typoch (Cruickshank et al. 2000). Feranec et al. (2000) vytvorením dátovej vrstvy CLC 1970 (pre druhú klasifikačnú úroveň) v rámci projektu mapovania zmien krajinnej pokrývky v štyroch PHARE krajinách v rokoch 1970 – 1990 identifikujú 7 hlavných typov zmien: intenzifikáciu poľnohospodárstva extenzifikáciu poľnohospodárstva, urbanizáciu (industrializáciu), zväčšenie ťažby nerastných surovín, zalesnenie, odlesnenie a iné zmeny (napr. rekultivácie, skládky odpadov a pod.). Širšie uplatnenie projektu CLC po vytvorení dátových vrstiev z rokov 2000 a 2006 súvisí s dostupnosťou dát pre takmer celú Európu (na webovej stránke European Environmental Agency) a s možnosťou komparácie a skúmania zmien krajiny na regionálnej a národnej úrovni. Z ekologického hľadiska nadobúda význam skúmanie konverzie, tj. kompletného nahradenia určitej CLC triedy inou triedou, alebo jej modifikácie zachovávajúcej charakter LC v nezmenenej (alebo mierne zmenenej) forme (Coppin et. al. 2004). 80 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Na celoeurópskej úrovni sa výskumom založeným na CLC zaoberali napríklad Feranec et al. (2010a), identifikujúci dôležité procesy – „toky“ zmien CLC v jednotlivých európskych štátoch v období 1990 – 2000. CLC nachádza využitie pri mapovaní lesných a nelesných plôch (Pekkarinen et al. 2009), potenciálu pre produkciu biopalív (Fisher et al. 2010), lokalizácií korýt a zamokrených areálov pre odhad produkcie metánu (Saarnio et al. 2009), modelovaní priestorovej distribúcii 27 najvýznamnejších biotopov NATURA 2000 (Mücher et al., 2009), alebo identifikácií jedinečných (na základe produkčnosti) poľnohospodárskych areálov (Centofanti et al. 2008), či identifikácií trendov v konektivite krajinných elementov (Saura et al. 2011). Zmenami vplyvu lokalizačných faktorov úrodných plôch sa zaoberali Bakker a Hatna (2011), ich expanzii, resp. pustnutiu zasa Hatna a Bakker (2011). Z regionálneho (nadnárodného) pohľadu sú známe výskumy CLC, alebo niektorej z hlavných tried, napríklad z oblasti strednej Európy (Feranec et al. 2000, 2009, Kozak et al., 2008) či Stredomoria (Weissteiner et. al. 2010, 2011). Komparáciou údajov CLC90 a CLC2000 na Slovensku a v Holandsku sa zaoberali Feranec et al. (2007a). Na úrovni Slovenska hodnotia zmeny krajinnej pokrývky napríklad štúdie Feranca et al. (2005) a Oťaheľa et al. (2002). Iné analyzujú transformáciu poľnohospodárstva (Spišiak et al. 2008), zmeny poľnohospodárskeho využitia (Pazúr a Oťaheľ 2009), narastanie zástavby (Feranec et al. 2010b), alebo frekvenciu povodňových rizík (Solín et al. 2011). Hlavne na národnej úrovni spolupracoval Geografický ústav pri tvorbe doposiaľ všetkých CLC dátových vrstiev (CLC 1970, CLC 1990, CLC 2000, CLC 2006). V mape prírodnej krajiny a krajinnej pokrývky Slovenska v mierke 1:500 000 Oťaheľ et al. (2000) predstavujú integrujúci pohľad na stav využívania krajiny podľa LC v roku 1990 (CLC90) a prírodných typov krajiny. Cebecauer a Hofierka (2008) identifikujú vplyv zmien CLC na nárast/pokles náchylnosti na eróziu pôdy. V spojení so štatistickými a geoštatistickými metódami je časté využívanie CLC pri tvorbe priestorových modelov. Janssen et al. (2008) použili CLC na dezagragáciu odhadov znečistenia ovzdušia dusičnanmi v dôsledku poľnohospodárskych aktivít na úrovni 15 štátov. Sacré (2007) pomocou CLC modeluje extrémne prúdenie vetra vo Francúzsku. Dasymetrickým mapovaním rozmiestnenia obyvateľstva pomocou CLC sa zaoberali Briggs (2007) a Gallego (2010). Významné miesto v súčasnom environmentálnom výskume nadobúda mapovanie ekosystémových služieb (ecosystem services) – benefitov ktoré spoločnosť získava zo zdrojov a procesov vytváraných prírodnými ekosystémami. CLC je v tomto smere využívané napríklad v súvislosti s reguláciou povodňového rizika (Nedkov a Burkhard et al. 2011), identifikáciou regionálneho dopytu a zásob vyplývajúcich z ekosystémových služieb (Burkhard et al. 2011), alebo mapovaním zmien potenciálu ekosystémov pre ekosystémové služby (Haines-Young et al. 2011). Vplyv možných socioekonomických trendov, klimatických a LC zmien na funkcie a služby ekosystémov pomocou 81 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti scenárov na celoeurópskej úrovni analyzujú Metzger et al. (2008). Tvorbe scenárov predikujúcich vplyv zmien CLC na určité tematické celky je venovaná podstatná časť výskumu založenom na CLC. Často sa v tomto prístupe spája využitie priestorových dát CLC s nepriestorovými kvantitatívnymi dátami. Napríklad Britz et al. (2011) využívajú dezagregáciu CLC na modelovanie vplyvu ekonomických opatrení na životné prostredie. Scenárom vplyvu CLC na kvalitu biotopov sa venujú napríklad Rickebusch et al. (2011). S cieľom zachytiť dynamiku európskej krajiny a vytvoriť scenáre zmien využitia krajiny používajú CLC Verburg et al. (2006). Ako najvýraznejšie procesy pritom označujú pustnutie poľnohospodárskej pôdy a urbanizáciu. Významnosť procesu urbanizácie najmä v období 1990 – 2000 dokazujú viaceré štúdie. Dôležitosť skúmania tohto procesu umocňuje fakt, že až štyria z piatich európskych obyvateľov bývajú v urbanizovanej oblasti. Charakteristickými črtami urbanizácie v európskej mierke je jej intenzita a nekontrolovaný vývoj. Až 48 % novovzniknutých urbanizovaných areálov v tomto období pochádza z areálov ornej pôdy. Práve urbanizácia je však proces poukazujúci na limity dátovej vrstvy CLC súvisiace s už spomínanými vlastnosťami jej rozlíšenia (minimálna rozloha areálov 25 ha a minimálna veľkosť zmeneného areálu s rozlohou 5 ha). Napriek deklarovanej presnosti dátových vrstiev CORINE na úrovni 87 % (validovaných bolo 22 z celkového počtu 44 tried) sú na exaktnú identifikáciu takýchto často rôznorodých a nekompaktných procesov potrebné priestorové dáta s vyššou presnosťou a rozlíšením. Je totiž dokázané, že CLC často ignoruje minoritné využitie krajiny. Môže pritom ísť o dôležité štruktúrne krajinné elementy. Nadhodnotenie alebo podhodnotenie zmien CLC identifikujú Feranec et al. (2007b). Na regionálnej úrovni je takéto nadhodnotenie dokumentované v prípade ornej pôdy v Belgicku (Schmit et al. 2006). Podhodnotenie areálov trávnych porastov v Slovinsku zasa dokumentujú Willems et al. (2001). Dôsledkom harmonizácie CLC na celoeurópskej úrovni sú aj nepresnosti v identifikácií niektorých tried (napríklad odlíšenie triedy prirodzených lúk od triedy pasienkov). Aj pre spomínané vlastnosti CLC sa na európskej úrovni rozbehli viaceré tematicky užšie, avšak navzájom kompatibilné projekty. Príkladom je projekt LUCAS identifikujúci využitie krajiny na 250 000 lokalitách (bodoch) v rámci Európy. Na tom istom informačnom podklade ako CLC (IMAGE2006) je od roku 2006 dostupná dátová vrstva s vysokým rozlíšením, identifikujúca stupeň zastavanosti areálov jednotlivých krajín v rámci Európy. Identifikácii urbánnych areálov sa venuje projekt Urban Atlas poskytujúci dáta o využití krajiny pre tzv. veľké urbánne zóny (mestá alebo kompaktné lokality s viac ako 100 000 obyvateľmi) v mierke 1: 10 000 s minimálnou veľkosťou areálu 0,25 ha. Satelitné snímky s vysokým rozlíšením ako Image2009, SPOT a IRS LISS-III sú od roku 2009 okrem identifikácie stupňa zastavanosti základom aj pre mapovanie lesných, trávnatých, zamokrených a vodných areálov. 82 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Záver Dynamiku vo využívaní krajiny možno považovať za celoplošný proces. Cieľom prezentovaného príspevku bolo poskytnúť aktuálny prehľad využívaných dátových vrstiev CLC a načrtnúť budúcnosť tohto alebo podobne zameraných projektov. Bezplatne poskytovaná dátová vrstva CLC charakterizuje LC z takmer celoeurópskeho priestoru pre (do dnešného dňa) tri mapovacie obdobia. Výskum ukázal, že samostatne alebo v spojení s inými dátami môže využite údajov CLC poskytnúť významné vedecké výsledky. Za veľkými vecami stoja veľkí ľudia a veľké udalosti. Takouto udalosťou bola aj Dobříšska konferencia, ktorá tento projekt rozvinula do dnešných rozmerov a ktorej je venovaný aj tento zborník. Príspevok je jedným z výstupov dosiahnutých riešením vedeckého projektu č. 2/0018/10 „Časovo-priestorová analýza využívania krajiny: hodnotenie dynamiky zmien, fragmentácie a stability aplikáciou dátových vrstiev CORINE land cover“ v Geografickom ústave SAV za podpory grantovej agentúry VEGA. Literatúra ANDERSON, B. J. R., HARDY, E. E., ET. AL. (1976). A Land Use And Land Cover Classification System For Use With Remote Sensor Data. USGS Professional Paper 964, U.S. Geological Survey, p. 28. BAKKER, M. M., E. HATNA, ET AL. (2011). Changing environmental characteristics of European cropland. Agricultural Systems 104, 522-532. BRIGGS, D. J., GULLIVER, J. ET AL. (2007). Dasymetric modelling of small-area population distribution using land cover and light emissions data. Remote Sensing of Environment 108, 451-466. BRITZ, W., VERBURG, P. H. ET AL. (2011). Modelling of land cover and agricultural change in Europe: Combining the CLUE and CAPRI-Spat approaches. Agriculture, Ecosystems and Environment 142, 40-50. BURKHARD, B., KROLL, F. ET AL. Mapping ecosystem service supply, demand and budgets. Ecological Indicators, 0. Dostupné na : http://www.sciencedirect.com/ science/article/pii/S1470160X11001907 (cit: 2011-010-22). CEBECAUER, T., HOFIERKA, J. (2008). The consequences of land-cover changes on soil erosion distribution in Slovakia. Geomorphology 98, 187-198. CENTOFANTI, T., HOLLIS, J. M. ET AL. (2008). Development of agro-environmental scenarios to support pesticide risk assessment in Europe. Science of The Total Environment 407, 574-588. 83 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti COPPIN, P., JONCKHEERE I., ET. AL. (2004). Review ArticleDigital change detection methods in ecosystem monitoring: a review. International Journal of Remote Sensing 25, 1565-1596. CRUICKSHANK, M. M., TOMLINSON, R. W. ET AL. (2000). Application of CORINE land-cover mapping to estimate carbon stored in the vegetation of Ireland. Journal of Environmental Management, 58, 269-287. EUREPEAN COMMISSION (1994) CORINE land Cover Technical Guide. Luxembourg, (Office for Official Publications of European Communities). FERANEC, J., OŤAHEĽ, J. (2001). Krajinná pokrývka Slovenska. Bratislava (Veda). FERANEC, J., OŤAHEĽ, J. (2009). Land cover/land use change research and mapping in Slovakia. In Slovak Geography at the Beginning of the 21st Century, Geographia Slovaca 26, 169-190. FERANEC, J., ŠÚRI, M. ET. AL. (2000). Inventory of major landscape changes in the Czech Republic, Hungary, Romania and Slovak Republic 1970s – 1990s. International Journal of Applied Earth Observation and Geoinformation, 2, 129-139. FERANEC, J., OŤAHEĽ, J. ET. AL. (2005). Land cover changes in administrative regions of Slovakia in 1990-2000. In Himiyama, Y., ed. Land use/cover changes in selected regions in the world, 4. Asahikawa (IGU-LUCC), pp. 25-31. FERANEC, J., HAZEU, G. ET AL. (2007 a). Corine land cover change detection in Europe (case studies of the Netherlands and Slovakia). Land Use Policy, 24, 234247. FERANEC, J., HAZEU, G. ET. AL. (2007b). Cartographic aspects of land cover change detection (over- and underestimation in the CORINE Land Cover 2000 Project). Cartographic Journal 44, 44–54. FERANEC, J. KOPECKÁ, M. ET AL. (2009). Landscape change analysis and assessment (case studies in Slovakia and Bulgaria). In Central European Journal of Geosciences, 1, 106-119. FERANEC, J., JAFFRAIN, G. ET AL. (2010a). Determining changes and flows in European landscapes 1990-2000 using CORINE land cover data. Applied Geography 30, 19–35. FERANEC, J. KOPECKÁ, M. ET AL. (2010b). Assessment of artificial areas spreading in Slovakia 2000-2006 using the CORINE land cover data and national statistics. In Land use and land cover changes in a globalised world abstract book. Prague (Charles University), p 9. FISCHER, G., PRIELER, S. ET AL. (2010). Biofuel production potentials in Europe: Sustainable use of cultivated land and pastures. Part I: Land productivity potentials. Biomass and Bioenergy, 34, 159-172. GALLEGO, F. (2010). A population density grid of the European Union. Population & Environment, 31, 460-473. 84 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti GIORDANO, A., BONFILS, P. ET AL. (1991). The methodological approach to soil erosion and important land resources evaluation of the European community. Soil Technology, 4, 65-77. GOSTELOW, T. P., GIBSON J. R. (1996). CORINE land cover data: its application to regional landslide susceptibility mapping in Basilicata Italy, using GIS. International Journal of Rock Mechanics and Mining Sciences, Geomechanics, Abstracts 33(4), 149. GULINCK, H., MÚGICA, M. ET AL. (2001). A framework for comparative landscape analysis and evaluation based on land cover data, with an application in the Madrid region (Spain). Landscape and Urban Planning, 55, 257-270. HAINES-YOUNG, R., POTSCHIN, M. ET AL. (2011). ) Indicators of ecosystem service potential at European scales: Mapping marginal changes and trade-offs. Ecological Indicators, 0. Dostupné na : http://www.sciencedirect.com/science/article/pii/ S1470160X11002767 (cit:2011-10-15). HATNA, E. , BAKKER, M. (2011). Abandonment and Expansion of Arable Land in Europe. Ecosystems 14, 720-731. HEYMANN, Y., STEENMANS, ET. AL. (1994). CORINE land cover. Technical guide. Luxembourg (Office for Official Publications of the European Communities). JANSSEN, S., DUMONT, G. ET AL. (2008). Spatial interpolation of air pollution measurements using CORINE land cover data. Atmospheric Environment 42, 20, 4884-4903. KOSTROWICKI, J. ED. (1965). Land utilization in East-Central Europe. Case studies. Geographia Polonica, 5. Warszawa (Wydawnictwa Geologiczne). KOZAK, J., ESTREGUIL, C. ET AL. (2008). European forest cover mapping with high resolution satellite data: The Carpathians case study. International Journal of Applied Earth Observation and Geoinformation, 10, 44-55. METZGER, M., SCHRÖTER, D. ET AL. (2008). A spatially explicit and quantitative vulnerability assessment of ecosystem service change in Europe. Regional Environmental Change 8, 91-107. MEEUS , J. WIJERMANS, M. ET AL. (1990) Agricultural landscapes in Europe and their transformation. Landscape Urban Planning, 18, 289–352. MEEUS, J. (1995). Pan-European landscapes. Landscape and Urban Planning 3, 57-79. MÜCHER, C. A., HENNEKENS, S. M. ET AL. (2009). Modelling the spatial distribution of Natura 2000 habitats across Europe. Landscape and Urban Planning, 92, 148-159. NEDKOV, S., BURKHARD, B. (2011). Flood regulating ecosystem services—Mapping supply and demand, in the Etropole municipality, Bulgaria. Ecological Indicators, 0. Dostupné na : http://linkinghub.elsevier.com/retrieve/pii/S1470160X11001932 (cit:2011-10-20). 85 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti OPENSHAW, S. (1984). The modifiable areal unit problem (Concepts and Techniques n Modern Geography, 38, Norwich, England. Dostupné na: http://www.qmrg.org. uk/?page_id=141 (cit:2011-10-22). OŤAHEĽ, J., FERANEC, J. ET AL. (2000). Prírodná (rekonštruovaná) a súčasná krajinná štruktúra Slovenska hodnotená využitím bázy údajov CORINE land cover. Geographia Slovaca, 16, Bratislava (Geografický ústav SAV). OŤAHEĽ, J., FERANEC, J. ET AL. (2002). Changes of natural (reconstructed) landscape of Slovakia. In Himiyama, Y., Mather, A., Bičík, I., Milanova, E. V., eds. Land use/cover changes in selected regions in the world, 2. Asahikawa (International Geographical Union Study Group on Land Use/Cover Change and Hokkaido University of Education), pp. 1-9. PAZÚR, R., OŤAHEĽ, J. (2009) ) Landscape potential and its real agriculture land use according to the CORINE Land Cover data in 1990 and 2000. In Global Changes vulnerability, mitigation and adaptation : fifth international conference, Sofia (University of Sofia. „St. Kliment Ohridski”), pp. 17-21. PEKKARINEN, A., REITHMAIER, L. ET AL. (2009). Pan-European forest/non-forest mapping with Landsat ETM+ and CORINE Land Cover 2000 data. ISPRS Journal of Photogrammetry and Remote Sensing 64, 171-183. RICKEBUSCH, S., METZGER, M. J. ET AL. (2011). A qualitative method for the spatial and thematic downscaling of land-use change scenarios. Environmental Science and Policy 14, 268-278. SAARNIO, S., WINIWARTER, W. ET AL. (2009). Methane release from wetlands and watercourses in Europe. Atmospheric Environment 43, 1421-1429. SACRÉ, C., MOISSELIN, J. M. ET AL. (2007). A new statistical approach to extreme wind speeds in France. Journal of Wind Engineering and Industrial Aerodynamics 95, 1415-1423. SAURA, S., ESTREGUIL, C. ET. AL. (2011). Network analysis to assess landscape connectivity trends: Application to European forests (1990–2000). Ecological Indicators, 11, 407-416. SCHMIT, C., ROUNSEVELL, M. D. A. ET AL. (2006). The limitations of spatial land use data in environmental analysis. Environmental Science and Policy, 9, 174-188. SOLÍN, Ľ., FERANEC, J., ET. AL. (2011). Land cover changes in small catchments in Slovakia during 1990-2006 and their effects on frequency of flood events. Natural Hazards, 56, 195-214. SPIŠIAK, P., FERANEC, J., ET. AL. (2008). Transition in the agricultural and rural systems in Slovakia after 1989. In: Banski, J., Bednarek M. (eds.) Contemporary changes of agriculture in East-Central Europe, Rural Studies,15, Warsaw (PAN, IGiPZ), pp. 121-146. 86 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti STAMP, D. (1931). The land utilization survey of Britain. The Geographical Journal, 78, 40-47. VERBURG, P. H., ROUNSEVELL, M. D. A. ET AL. (2006). Scenario-based studies of future land use in Europe. Agriculture, Ecosystems and Environment, 114, 1-6. WEISSTEINER, C. J., BOSCHETTI, M. ET AL. (2010). Spatial explicit assessment of rural land abandonment in the Mediterranean area. Global and Planetary Change 79, 20-36. WEISSTEINER, C. J., STROBL, P. ET AL. (2011). Assessment of status and trends of olive farming intensity in EU-Mediterranean countries using remote sensing time series and land cover data. Ecological Indicators 11, 601-610. WILLEMS, E., DELINCE, J. ET. AL. (2001). Comparison of CORINE land cover data with IACS data in Belgium and Italy and with land use in Slovenia. In: Towards agri-environmental indicators. Copenhagen, European Environment Agency Topic Report 6/2001. Copenhagen (European Environment Agency), pp. 39-55. 87 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti AKČNÝ PLÁN PRE EURÓPSKU KRAJINU – – VÝZVA NA POSILNENIE VZŤAHU MEDZI KRAJINNOU EKOLÓGIOU A POLITIKOU Mária Kozová Katedra krajinnej ekológie, Prírodovedecká fakulta UK Bratislava, [email protected] Úvod V rámci Rady Európy, Európskej únie a tiež procesu „Životné prostredie pre Európu“ bolo v posledných 20 rokoch prijatých niekoľko zásadných dohovorov a strategických dokumentov, ktoré svojím zameraním a implementáciou významne ovplyvňujú európsku krajinu. To, čo v dnešnej situácii veľmi chýba, je účinný mechanizmus na koordináciu vzájomnej spolupráce medzi vedcami – plánovačmi – riadiacimi pracovníkmi – politikmi. Hľadajú sa cesty, ako prispieť k lepšiemu využitiu doteraz nazhromaždených skúseností a najnovších vedeckých poznatkov z výskumu krajiny pri tvorbe nových a efektívnej implementácii už existujúcich politík zameraných na európsku krajinu. Tento stav bol dôvodom, prečo sa komunita odborníkov z krajinnej ekológie začala zaoberať návrhmi na vytvorenie „Európskeho fóra o krajine“ a na vypracovanie „Akčného plánu pre európsku krajinu“. Krajina v európskych dohovoroch, rozvojových politikách a smerniciach Rada Európy vypracovala početné nástroje a usmernenia na ochranu a riadenie prírodného prostredia v Európe, zachovanie a zlepšenie životného prostredia ľudí a prírodných stanovíšť, na rozvoj územného plánovania a podporu integrovaného prístupu k vyváženému udržateľnému rozvoju. Osobitne významným dokumentom Rady Európy je „Európsky dohovor o krajine“, ktorý bol zverejnený v talianskej Florencii v roku 2000. Ide o dohovor, ktorého cieľom je zabezpečiť ochranu, manažment a plánovanie krajín a posilniť medzinárodnú spoluprácu v tejto oblasti. Dohovor už ratifikovalo 35 štátov a ďalšie štyri krajiny dohovor podpísali, ale zatiaľ neratifikovali (stav k 14. 12. 2011). Rada Európy sa snaží zvyšovať povedomie o dôležitosti ochrany prírodného a kultúrneho prostredia prostredníctvom siete partnerov v v približne 40 národných agentúrach. Časopis „Naturopa“, ktorý vychádza od roku 1968 a bol pôvodne zameraný na podporu ochrany prírody a udržateľné riadenie prírodných zdrojov, rozšíril v roku 2001 svoju pôsobnosť aj na kultúrne dedičstvo, ochranu krajiny a udržateľný rozvoj. Významné sú tiež aktivity Európskej 88 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti konferencia ministrov zodpovedných za územné a regionálne plánovanie (CEMAT). Počas rokov bolo prijatých niekoľko textov upravujúcich zásady územného plánovania, medzi ktoré patrí „Európska regionálna plánovacia stratégia“ a „Európska charta územného plánovania“ (Rada Európy, 2006). Postupne boli v Rade Európy prijaté ďalšie dôležité dokumenty, a to „Odporúčanie Výboru ministrov členským štátom týkajúce sa smerných princípov pre udržateľný priestorový rozvoj európskeho kontinentu“, prijaté v roku 2002, a „Odporúčanie Výboru ministrov členským štátom týkajúce sa usmernení pre implementáciu Európskeho dohovoru o krajine“, prijaté v roku 2008. V posledných 20 rokoch sa aj vďaka konferenciám Životné prostredie pre Európu zvyšuje význam krajiny ako dôležitej témy v rozvojových politikách na európskej úrovni. Proces pravidelných konferencií Životné prostredie pre Európu, ktorý sa začal v roku 1991 v Dobříši, má voľnú štruktúru, ktorá podlieha kontrole Európskej hospodárskej komisie Organizácie Spojených národov (EHK OSN). Poskytuje rámec na hľadanie možností zlepšenia politík a podmienok v oblasti životného prostredia. V roku 1995 bola na 3. konferencii v Sofii prijatá „Paneurópska stratégia o biologickej a krajinnej diverzite“, ktorá predstavuje významnú medzinárodnú iniciatívu podporujúcu implementáciu Dohovoru OSN o biologickej diverzite (Rio de Janeiro 1992). Na 5. konferencii, ktorá sa uskutočnila v Kyjeve na Ukrajine v roku 2003, bol prijatý „Protokol o strategickom environmentálnom hodnotení“ k Dohovoru EHK OSN z Espoo z roku 1991 o hodnotení vplyvov na životné prostredie presahujúcich hranice. Na tejto konferencii vlády 7 krajín v karpatskom regióne prijalo „Rámcový dohovor o ochrane a udržateľnom rozvoji Karpát“. Dôležitou bola tiež 6. konferencia v Belehrade v roku 2007, ktorá znamenala začiatok zintenzívnenia vzájomnej spolupráce s Európskou komisiou (ECE, CEP, 2009). Existuje tiež celý rad politík, stratégií a smerníc Európskej únie, ktoré významne ovplyvňujú krajinu a jej využívanie. V aktuálnom znení Zmluvy o Európskej únii (konsolidované znenie platné k 1. decembru 2009, Ú.v. C 115, 9.5.2008, s. 1 – 388) je problematika životného prostredia zakotvená v čl. 3 ods. 3, v ktorom Únia potvrdzuje svoje zameranie na dosiahnutie vysokej úrovne ochrany životného prostredia a zlepšenie jeho kvality. Problematika životného prostredia je oblasťou spoločných právomocí Únie a členských štátov. Podľa Zmluvy o fungovaní Európskej únie (konsolidované znenie platné k 1. decembru 2009, Ú.v. C 115, 9.5.2008, s. 47 – 200) požiadavky ochrany životného prostredia musia byť začlenené do vymedzenia a uskutočňovania politík Únie a činností, predovšetkým s ohľadom na podporu udržateľného rozvoja. Základnými dokumentmi zaoberajúcim sa environmentálnou politikou a jej celkovým smerovaním sú environmentálne akčné programy. EÚ vypracovala celý rad politík a stratégií, ktoré sa dotýkajú krajiny. Sú to napr.: Spoločná poľnohospodárska politika, usmernenia pre rozvoj vidieka a regionálnu 89 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti politiku, Tematická stratégia pre životné prostredie v mestách, Teritoriálna agenda EÚ, stratégia Európa 2020, strategické dokumenty na riešenie dosahov klimatickej zmeny, stratégie na zmiernenie straty biodiverzity, prierezové stratégie zamerané na posilnenie udržateľného rozvoja, smernica pre obnoviteľné zdroje energie, smernica o ochrane prirodzených biotopoch a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, rámcová smernica o vode a ďalšie. Osobitne významné pre ochranu, plánovanie a manažment krajiny sú aktivity EÚ týkajúce sa podpory výskumu a inovácií (napr. vytvorenie Európskeho výskumného priestoru, podpora výskumu krajiny prostredníctvom projektov rámcového programu EÚ a budovanie spoločných výskumných centier). Zo správy Európskej environmentálnej agentúry (EEA, 2010) však vyplýva, že aj napriek vybudovanej sieti chránených oblastí v rámci EÚ a programov, ktoré EÚ realizuje, sa nedarí zastaviť úbytok biodiverzity. Rozsiahle zmeny krajiny, degradácia ekosystémov a strata prírodného kapitálu spôsobili, že EÚ nesplnila svoj cieľ, ktorým bolo zastavenie straty biodiverzity do roku 2010. Správa zároveň potvrdila, že spôsob, akým je využívaná krajina, patrí medzi hlavné hnacie sily zmeny životného prostredia. Vplyv využívania krajiny je hlavným faktorom distribúcie a fungovania ekosystémov, a tak aj poskytovania služieb ekosystémov. Odborníci už dlhodobo upozorňujú, že v rámci environmentálnej politiky EÚ nemá krajina adekvátne postavenie. Ochrana, plánovanie a manažment krajiny by si žiadali komplexnú úpravu formou smernice alebo iného záväzného dokumentu. Hľadanie mechanizmov ako zefektívniť prenos vedeckých poznatkov z výskumu krajiny do praxe a európskych politík Naliehavou úlohou, ktorá stojí pred vedcami, plánovačmi a politikmi, je nájsť účinné mechanizmy ako zefektívniť prenos vedeckých poznatkov z výskumu krajiny do praxe a do európskych politík. Touto témou sa v posledných rokoch zaoberali viaceré medzinárodné kongresy, konferencie, sympóziá a semináre organizované významnými vedeckými organizáciami a profesionálnymi združeniami, ktoré sa venujú krajine. Kľúčovú úlohu už takmer 30 rokov zohráva Medzinárodná asociácia pre krajinnú ekológiu (IALE), založená v roku 1982, a jej regionálne organizácie. IALE je voľným združením jednotlivcov a regionálnych záujmových a odborných organizácií, ktoré tvoria komunikačnú platformu pre vedcov, manažérov, plánovačov a organizácie tematicky orientované na problematiku krajinnej ekológie a príbuzné disciplíny. Cieľom IALE je posilniť postavenie krajinnej ekológie ako vedeckej bázy pre analýzu, plánovanie a manažment krajiny v celosvetovom meradle. IALE posilňuje medzinárodnú spoluprácu a medzinárodné vzťahy v rámci krajinnej ekológie, a to formou vedeckých, pedagogických a komunikačných aktivít. V ostatných desiatich rokoch boli v rámci Európy založené aj ďalšie významné vedecké iniciatívy. Ako príklad možno uviesť iniciatívu Landscape Europe (zalo90 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti ženú v roku 2001), ktorá predstavuje vedúcu medzinárodnú sieť pre hodnotenie, plánovanie a manažment udržateľných, multifunkčných krajín vo svetle globálnej zmeny, ochrany biodiverzity a socio-ekonomickej integrácie. Na podporu implementácie Európskeho dohovoru o krajine (EDoK) vznikli postupne od roku 2006 tri medzinárodné siete, ktorými sú: Medzinárodná sieť univerzít (UNISCAPE), Medzinárodná sieť mimovládnych organizácií (CIVILSCAPE) a Medzinárodná sieť lokálnych autorít (RECEP-ENELC). V júli 2009 bola po niekoľkoročných prípravách počas Európskej IALE konferencie (Salzburg, Rakúsko) založená Európska asociácia pre krajinnú ekológiu. Jej cieľom je koordinovať spoločné záujmy krajinných ekológov na európskej úrovni. V Európe v súčasnosti pôsobia desiatky ďalších organizácií, združení a iniciatív, ktoré sú svojou orientáciou zamerané aj na krajinu. Ako príklady možno uviesť Európsku asociáciu archeológov (EAA), Európsku radu škôl krajinnej architektúry (ECLAS), Európsku federáciu pre krajinnú architektúru (EFLA) a Sieť európskeho dedičstva (HEREIN). Každá táto organizácia, asociácia alebo iniciatíva má vo svojom programe aj prenos poznatkov do plánovacej praxe a niektoré z nich majú ambíciu prispieť svojou činnosťou k urýchleniu prenosu poznatkov do procesu tvorby európskych politík. To, čo v súčasnosti chýba, je vzájomná koordinácia ich úsilia na európskej úrovni, napr. formou vytvorenia siete existujúcich organizácií s cieľom efektívnejšie prepojiť poznatky z výskumu krajiny a v takejto syntetickej forme ich poskytnúť tvorcom európskych politík. Vedecký výskum európskej krajiny podporujúci jej udržateľný rozvoj Významný príspevok k tejto otvorenej téme prenosu poznatkov vedy do praxe priniesla medzinárodná konferencia „Žijúca krajina“ (Living Landscape, 18.-19. októbra 2010, Florencia, Taliansko), ktorá sa uskutočnila pri príležitosti 10. výročia podpísania EDoK. Na konferencii, ktorej hlavným organizátorom bol profesor Bas Pedroli z Holandska, sa prezentovali a diskutovali otázky, akým spôsobom prispieva veda k implementácii EDoK a na ktoré témy je potrebné zamerať ďalší výskum európskej krajiny. Dôležitou časťou prvého dňa konferencie bol vedecký brífing zorganizovaný v spolupráci s organizáciou Európska spolupráca v oblasti vedecko-technického výskumu (COST) a Európskou nadáciou pre vedu (ESF). COST je medzivládny európsky rámec pre medzinárodnú spoluprácu na výskumných činnostiach, ktoré sú financované na národnej úrovni. Keďže bola organizácia založená v roku 1971, ide o najstarší európsky systém na vytváranie sietí v oblasti výskumu. V súčasnosti ho tvorí 35 členských krajín a jeden spolupracujúci štát. ESF je asociácia 77 členských organizácií zaoberajúcich sa výskumom a vývojom z 30 európskych krajín. Bola založená v roku 1974, má teda tiež dlhoročnú tradíciu a skúsenosť v koordinácii celoeurópskych vedeckých a výskumných iniciatív a aktivít. Hlavným poslaním ESF je podpora vysokokvalitného základného vedeckého výskumu na európskej úrovni, a to koordináciou spolupráce riešiteľov podporovaných jednotlivými 91 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti členskými organizáciami ESF. Pri príležitosti vedeckého brífingu vydali COST a ESF dokument „Krajina v meniacom sa svete – premostenia rozdielov, integrácia disciplín, služby pre spoločnosť“, v ktorom bola spracovaná stručná analýza dnešného výskumu krajiny a bolo načrtnuté jeho ďalšie smerovanie (ESF-COST, 2010). Brífing otvoril a moderoval Tom Bloemers z Univerzity v Amsterdame, jeden z hlavných autorov tohto dokumentu. Na brífingu sa zdôrazňovali štyri kľúčové témy dôležité vo vzťahu k riešeniu súčasných sociálno-ekonomických a environmentálnych problémov, ako aj z hľadiska koordinácie integrovaného výskumu krajiny: Téma 1 – Krajina ako náš spoločný záujem: zabezpečenie krajiny ako spoločné- ho statku; Téma 2 – Korene a cesty: mobilita a premeny životných štýlov; Téma 3 – Reakcie a odolnosť: dlhodobá transformácia krajiny; Téma 4 – Smerovanie: krajina ako východisko a kontext budúcej zmeny. Podľa dokumentu ESF a COST (2010) by tieto témy mali tvoriť základ pre budúce programy výskumu krajiny na európskej úrovni. Záverečné odporúčania z brífingu sa zamerali na formulovanie vízie a stratégie pre výskum európskej krajiny, Európske fórum o krajine a Európsky program o integrovanom výskume krajiny. Koncept Akčného plánu pre európsku krajinu V nadväznosti na záverečné odporúčania uvedeného vedeckého brífingu sa dňa 14. októbra 2011 konal na úrade COST v Bruseli seminár “Krajina v meniacom sa svete”. Na seminári sa zúčastnilo viac ako 40 tvorcov európskych politík, výskumných pracovníkov a ďalších odborníkov, ktorí sa venujú výskumu krajiny. Seminár bol organizovaný s podporou ESF a COST a v spolupráci so sieťou univerzít UNISCAPE a interdisciplinárnou sieťou vedeckých národných pracovísk Landscape Europe. Hlavným cieľom seminára bolo prediskutovať a definovať konkrétne kroky, ktoré by prispeli k efektívnejšiemu presadzovaniu a implementovaniu výsledkov výskumu krajiny do európskych politík a do života spoločnosti. Návrh postupu krokov iniciatívne sformulovali Bas Pedroli a Graham Fairclough a tento materiál tvoril podklad pre diskusiu na seminári. Materiál obsahuje logické usporiadanie a charakteristiku siedmich krokov, ktoré tvoria základ pre Akčný plán pre európsku krajinu. Charakteristika krokov na ceste k efektívnemu využitiu výsledkov výskumu krajiny v európskych politikách (spracované podľa práce Pedroli a Fairclough, 2011) Postup akčného plánu Zameranie a ciele jednotlivých krokov akčného plánu 1. krok Posúdiť politické požiadavky a nájsť možnosti ako efektívne využiť vý- sledky výskumu krajiny v rámci európskych politík v oblasti poľnohospo- dárstva, životného prostredia, regionálneho rozvoja, klimatickej zmeny, 92 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti ako aj v ďalších oblastiach, napr. výskum a inovácie, energia, doprava, vzdelávanie a kultúra. 2. krok Identifikovať konkrétne problémy, ktoré treba v krajine riešiť a podporiť integráciu a syntézu existujúcich dostupných údajov v rámci inštitúcií, or- ganizácií a asociácií zaoberajúcich sa výskumom krajiny; dôležité je zame- rať sa na prierezové témy, akými sú napr. adaptácia na klimatickú zmenu, rozvoj turizmu, dôsledky využívania biopaliva, vzájomné väzby medzi urbánnou a vidieckou krajinou a pod. 3. krok Predefinovať tieto problémy až na lokálnu úroveň praktických problémov a ich riešení; v tomto kroku je veľmi dôležité prihliadať na rozmanitosť krajiny v rámci Európy a zároveň odlíšiť kompetencie týkajúce sa krajiny, ktoré sú v pôsobnosti národných alebo regionálnych orgánov; rozhodujú cu úlohu tu hrá prepojenie medzi sektorovými politikami EÚ, ktoré sa dotýkajú krajiny a plánovacími postupmi na lokálnej úrovni. 4. krok Vyhľadať existujúce údaje, prebiehajúce projekty a dostupné znalosti; v tomto kroku pôjde o identifikáciu nadnárodných vedeckých programov zameraných na krajinu, hľadanie spôsobov ich vzájomného prepojenia a rozšírenia. 5. krok Pri výbere naliehavých lokálnych problémov sa odporúča vychádzať zo štyroch základných tém definovaných na vedeckom brífingu vo Florencii (2010), a to: (1) krajina ako náš spoločný záujem: zabezpečenie krajiny ako spoločného statku; (2) korene a cesty: mobilita a premeny životných štý- lov; (3) reakcie a odolnosť: dlhodobá transformácia krajiny; a (4) smerova- nie: krajina ako východisko a kontext budúcej zmeny. 6. krok Využiť integrované a inovatívne prístupy pri výskume krajiny a posilniť vzájomnú interdisciplinárnu diskusiu o ďalšom rozvoji krajiny so zapoje- ním verejnosti. 7. krok Preformulovať problémy a odozvy a vytvoriť cyklus: výskum – politika – akcia, čím sa zabezpečí dôležité spätná väzba a úprava (prepracovanie) európskych politík s využitím výsledkov výskumu krajiny. Na seminári sa v rámci interaktívnej diskusie pripomienkoval koncept Akčného plánu a prediskutovali sa možnosti, ako posilniť pozíciu vedy a výskumu pri tvorbe európskych politík. Akčný plán by podľa účastníkov seminára mohol reálne prispieť k efektívnejšiemu prepojenie medzi výskumom a politikami dotýkajúcimi sa európskej krajiny. Veľká pozornosť sa v diskusii venovala Európskemu fóru o krajine (jeho zloženiu a spôsobu fungovania), ktoré by malo byť založené na prierezovom, interdisciplinárnom a medzisektorovom základe. 93 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Závery a odporúčania Návrhy zamerané na vypracovanie Akčného plánu európskej krajiny a vytvorenie Európskeho fóra o krajine vychádzajú z požiadavky využiť poznatky z výskumu krajiny na lepšie pochopenie vzájomných interakcií hybných síl, ktoré spôsobujú sociálne, demografické, ekonomické a environmentálne zmeny významné pre krajinnú diverzitu a identitu. Integrovaný a inovatívny výskum krajiny môže prispieť k preklenutiu rozdielov, k integrácii poznatkov rôznych disciplín a tiež môže slúžiť spoločnosti pri riešení zásadných problémov – v sociálnej, ekonomickej a environmentálnej oblasti. Účastníci seminára odporúčali, aby sa Akčný plán pre európsku krajinu realizoval v rámci existujúcich alebo účelovo vytvorených programov a iniciatív, ktoré by podporili praktické riešenia, ako zahrnúť požiadavky krajiny do európskych rozvojových politík. Účastníci zdôrazňovali, že už dnes aktívne pôsobí veľký počet rôznych profesionálnych spoločností, sietí a iniciatív, ktoré by mohli vytvoriť základ pre Európske fórum o krajine. Fórum by teda malo pomôcť efektívnejšie prepojiť a skoordinovať činnosti a veľký odborný potenciál už existujúcich sietí, organizácií, združení a iniciatív. Aby sa však tieto ciele podarilo naplniť, je potrebné presadiť nové formy spravovania (governance), ktoré by prepojili sektorové zámery a posilnili spoločné záujmy zainteresovaných subjektov o bezpečnosť, kultúrne dedičstvo, zníženie fragmentácie a posilnenie biodiverzity európskej krajiny. Európske fórum o krajine by malo mať formu „koalície“ alebo „siete“ existujúcich organizácií a sietí, ktoré sa venujú problematike ochrany, plánovania a manažmentu krajiny. Pre zabezpečenie jeho činnosti by sa mali vytvoriť pracovné skupiny, do ktorých sa odporúča zapojiť, okrem predstaviteľov uvedených organizácií a sietí, aj sociológov, ekonómov, environmentálnych psychológov a ďalších špecialistov. Takto zostavené Fórum by mohlo účinne prispieť k realizácii Akčného plánu pre európsku krajinu. Fórum by malo slúžiť ako platforma pre spoločnú diskusiu k zásadným európskym dokumentov, ktoré môžu ovplyvniť využívanie európskej krajiny. Jeho ambíciou je pôsobiť ako nezávislý orgán pre Európsku komisiu, generálne riaditeľstvá a účinne prenášať do praxe a politiky najnovšie dostupné vedecké poznatky a praktické skúsenosti dotýkajúce sa ochrany, plánovania a manažmentu krajiny. Poďakovanie: Tento príspevok vznikol vďaka podpore v rámci OP Výskum a vývoj pre projekt ITMS 26240120002 „Centrum pre rozvoj sídelnej infraštruktúry znalostnej ekonomiky“, ktorý je spolufinancovaný z Európskeho fondu regionálneho rozvoja a projektu VEGA č. 2/0016/11 Socio-ekologické faktory strategického plánovania a manažmentu krajiny v podmienkach demokracie a trhovej ekonomiky. 94 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Literatúra ESF-COST (2010) Landscape in a Changing World: Bridging Divides, Integrating Disciplines, Serving Society”. Dostupné na stránke: http://www.esf.org/publications/science-policy-briefings.html (citované 14.12.2011). PEDROLI B., FAIRCLOUGH G. (2011) Draft Action Plan for the Europen Landscape, Landscape in a Changing World, An Invitational seminar following the ESF-COST Science Policy Briefing Nr 41, 14 October 2011, Brussels. EEA (2010) Životné prostredie Európy – Stav a perspektíva 2010: Zhrnutie. EEA, Kodaň. 222 s. Dostupné na stránke: http://www.eea.europa.eu/soer/synthesis/translations/zivotne-prostredie-europy-2013-stav (citované 14.12.2011). ECE, CEP (2009) Report of the Committee on Environmental Policy on its Special Session. UNECE. ECE/CEP/S/152. Special session Geneva, 27–29 January 2009. 22 s. Dostupné na stránke: http://www.unece.org/commission/2009/ECE_CEP_S_152.pdf (citované 14.12.2011). Rada Európy – 800 miliónov Európanov (2006) preklad z ang. originálu The Council of Europe – 800 million Europeans Council of Europe, Apríl, 2006, 104 s. Dostupné na stránke http:// www.radaeuropy.sk/swift_data/source/dokumenty/ikre/publikacie/dokumenty/800%20milionov%20Europanov.pdf ( citované 14.12.2011). Zmluva o fungovaní Európskej únie (konsolidované znenie platné k 1. decembru 2009, Ú.v. C 115, 9.5.2008. Dostupné na: http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:C:2008:115:0001:01:SK:HTML (cit: 2011-10-23). 95 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti REGIONÁLNÍ CENTRUM EXPERTÍZY (RCE) Jana Dlouhá, Jiří Dlouhý Centrum pro otázky životního prostředí UK, [email protected], [email protected] Historie vzniku RCE Na Světovém summitu v Johannesburgu v roce 2002 bylo vzdělávání označeno za hlavní sílu procesu směřujícího k udržitelnému rozvoji; v rámci Implementačního plánu přijatého na této konferenci pak bylo přijato rozhodnutí o zahájení Dekády vzdělávání k udržitelnému rozvoji k 1. lednu 2005. Hlavní strategií dekády se měla stát podpora, propagace a prosazování vzdělávání pro udržitelný rozvoj a jeho začlenění do vzdělávacích koncepcí a akčních plánů ve všech úrovních a sektorech vzdělávání. K tomu mělo přispět také vytváření partnerských sítí zahrnujících vládní i nevládní organizace, vzdělávací a výzkumné instituce, občanskou společnost, media a v neposlední řadě také zástupce průmyslu a obchodu i vytváření demonstračních projektů, tzv. „Best Practice“ (příkladů dobré praxe) – spolupráce v oblasti vzdělávání pro udržitelný rozvoj. Myšlenka, že do společenských procesů vedoucích k udržitelnosti mají být pokud možno zapojeni všichni důležití hráči, pak byla rozpracována na půdě Univerzity OSN (United Nations University) pro oblast vzdělávání – vznikl koncept regionálních center expertizy, který byl oficiálně přijat Komisí pro udržitelný rozvoj OSN v r. 2004. Od tohoto roku počet regionálních center expertizy neustále vzrůstá – k dnešnímu dni na celém světě dosáhl téměř 100, v Evropě přibližně 30, a z toho v zemích střední a východní Evropy pouze dvě (viz Fadeeva 2011). Aktivity RCE jsou podporovány a monitorovány právě UNU – IAS (United Nations University – Institute of Advanced Studies), která zajišťuje sekretariát, organizuje světové konference, podporuje výzkum a vytváření nových projektů; její mandát ovšem skončí r. 2015. Formální a neformální vzdělávání v rámci RCE Regionální centrum expertízy (RCE) je podle definice sítí partnerů – existujících formálních i neformálních vzdělávacích organizací sdružených za účelem zapojení lokálních a regionálních komunit do procesů učení, jež by měly vést k udržitelnosti. RCE tak usilují o prosazování cílů Dekády vzdělávání pro udržitelný rozvoj (2005 – 2014), a to naplňováním globálních cílů, které jsou součástí implementačního plánu, v souladu s potřebami a zájmy těchto konkrétních místních komunit. 96 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti RCE představují nový typ sdružení, která integrují vědecké poznání i praktickou zkušenost, přičemž usilují o praktické výsledky v oblasti udržitelnosti a určitou formu sociální proměny, transformace. Cílem těchto volných sdružení je propojit formální a neformální vzdělávání a/nebo podpořit procesy učení, které mohou probíhat při praktické činnosti, práci na projektech atd., na nichž se podílí zapojení, často poměrně různorodí partneři. Mezi tyto partnery tak patří především instituce, které mají určitý vztah ke vzdělávání na regionální úrovni – počínaje vysokými školami (ty jsou většinou hlavními koordinátory RCE) a školami nižších stupňů; RCE však vytvářejí vazby i mezi dalšími subjekty: patří do nich například místní samosprávy, muzea, botanické a zoologické zahrady, ale i podnikatelské subjekty atd. Forma sdružení partnerů je také v praxi velmi různorodá: počínaje velmi dobře institucionalizovanou a organizačně propracovanou zastřešující institucí se stálými zaměstnanci, které se pro svůj projekt i provoz podařilo získat finanční prostředky (např. RCE Rheine-Meuse) až po neformální asociaci zapojených partnerů, kteří se dohodli o užívání společného názvu RCE na základě určité sdílené vize, přičemž každý člen vyvíjí vlastní aktivity, jež financuje z vlastních zdrojů. Důležité je, že organizace sdružené v RCE tvoří síť, která je propojena se sítí mezinárodní: její členové se pravidelně scházejí a domlouvají na koncepci a strategii spolupráce, nebo za tímto účelem vytvářejí jiné komunikační strategie, například s využitím webových aplikací. Na schůzkách se nejen řeší aktuální problémy, především se zde rodí nové myšlenky a nápady; vytváří se tak a rozšiřuje určitá komunita, která tyto nové podněty uvádí do praxe. Takto se zrodila například myšlenka využití Open Educational Resources, vysoce kvalitních informačních zdrojů volně dostupných pro vzdělávací účely a využitelných pro potřeby rozvoje regionu (prosazuje ji Open University Netherlands, která zároveň získala titul UNESCO Chair in Open Edu). Koncept RCE funguje v globálním měřítku, a tak je velmi zajímavé sledovat rozdílné kontexty, v nichž jeho principy jsou uváděny do praxe. Podstatné principy RCE Spolupráce rozdílných subjektů v rámci RCE má některé společné rysy: především decentralizovanou formu řízení (governance), která sice zahrnuje vedoucí úlohu některé z institucí, současně jde ale spíše o prosazení vnitřních změn souvisejících se zvyšováním akceschopnosti a motivace. Spolupráce zahrnuje všechny zapojené „hráče“ a jde napříč institucemi (např. též vzdělávacími stupni). V činnosti RCE by měl hrát roli výzkum, protože podporuje inovace v oblasti akčních strategií i praktické činnosti. Systémové změny ve vzdělávání se odehrávají v souvislosti s procesy učení, které v RCE probíhají na všech úrovních a v rámci všech aktivit. 97 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Obr. 1. Regionální centra expertizy existující v srpnu 2011. Zdroj: United Nations University. Dostupné na: www.ias.unu.edu/efsd (cit:2011-08-10) Příklady aktivit a funkcí RCE Následující přehled ukazuje hlavní přínosy RCE. Regionální centra expertizy pomáhají: • vzdělávat k udržitelnému rozvoji v každém věku na všech úrovních vzdě- lávacího procesu; • integrovat adekvátně vědu, technologii a další součásti udržitelného roz- voje, např. tradiční vědomosti, etiku a hodnoty do vzdělávacích osnov; • posilovat komunikaci, spolupráci a koordinaci mezi různými zaintereso- vanými subjekty (stakeholdery), kteří dosud provozovali aktivity vzdělá- vání pro udržitelný rozvoj separátně bez dobré komunikace s ostatními institucemi; • zmírňovat rozdíly v dostupnosti nejnovějších informací a znalostí v růz- ných částech světa. Vznik RCE vytváří základní podmínky pro další rozvoj této institucionální formy: 1. 2. 3. 98 dodává impuls těm aktérům, kteří již vyvíjejí aktivity typu RCE; poskytuje model spolupráce těm, kteří chtějí takové aktivity vyvíjet; vytváří nové inovativní a kreativní postupy v oblasti vzdělávání pro udr- žitelný rozvoj. Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Aktivity a funkce RCE vycházejí z regionálních (resp. lokálních) podmínek a potřeb. Obecně by aktivity RCE měly sloužit k: • podpoře vývoje a výměny informací a zkušeností a také spolupráce mezi organizacemi zajišťujícími vzdělávání na různých úrovních a dalších orga- nizací podporujících vzdělávání pro udržitelný rozvoj, s výhledem na vý- voj podnětných, inovativních programů opírajících se o současné znalosti z oblasti vzdělávání pro udržitelný rozvoj. Hlavní předností vybudované sítě je možnost zdokonalování aktivit a jejich lepší koordinace prostřednic- tvím sdílení informací, znalostí a zkušeností mezi jednotlivými aktéry; • vývoji osnov (učebních plánů) pro vzdělávání pro udržitelný rozvoj a je jich implementace. RCE může vytvořit ideální podmínky pro využití nejnovějších poznatků z oblasti udržitelného rozvoje v rámci učebních osnov a vzdělávacích programů a podpořit tvůrčí přístup k vytváření os- nov pro vzdělávání pro udržitelný rozvoj. Tento fakt hraje velmi význam nou roli zejména v oblasti terciárního vzdělávání; o • podpoře možného a účinného užívání omezených finančních a materiál ních zdrojů; o • Ve více než 75 % existujících RCE hraje roli klíčové instituce uni- verzita, z univerzitního prostředí vycházejí nejčastěji impulsy k zakládání RCE. Přínosem je aktivní spolupráce mezi instituce- mi terciárního vzdělávání a dalšími stupni formálního i nefor- málního vzdělávání, nevládními organizacemi a dalšími zaintere- sovanými subjekty (stakeholdery); Založením RCE lze ovlivnit a koordinovat čerpání zdrojů různý- mi organizacemi v oblasti vzdělávání pro udržitelný rozvoj. Efektivní a účelné využití dostupných zdrojů může zajistit širší pole aktivit a dlouhodobější trvání projektů v oblasti vzdělávání pro udržitelný rozvoj; zvyšování povědomí o významu vzdělávání pro udržitelný rozvoj v širo- kém měřítku mezi osobami činnými v oblasti vzdělávání, u orgánů státní správy i širokou veřejností; o V souladu s principem vzdělání jako klíčovým faktorem pro bu- doucnost by vzdělávání pro udržitelný rozvoj mělo být vyvíjeno, aplikováno, monitorováno a posuzováno na mezinárodní, národ- ní, regionální i lokální úrovni, vždy s ohledem na okolnosti spo- jené s danou úrovní. Tyto okolnosti kladou zvláštní nárok zejmé na na osobnosti ve vzdělávání jako na tvůrce a navrhovatele bu- doucích reforem v oblasti vzdělávání pro udržitelný rozvoj. 99 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Země VEKSA Jak již bylo zmíněno, v zemích bývalého socialistického bloku označované jako VEKSA (východní Evropa, Kavkaz a Střední Asie) je pouze zanedbatelný podíl RCE (Fadeeva 2011). Země VEKSA mají vlastní, společnou historii, rozdíly se sice do jisté míry uměle setřely v procesu přijímání do EU, nicméně pod povrchem zůstává stará skepse, závislost a neschopnost samostatně se rozhodovat a jednat. V současné době tento přístup vede k odmítání dlouhodobých vizí přesahující bezprostřední zájmy a často má za následek i neochotu k širší spolupráci – důsledkem je pasivita. Nově ožívá společné dědictví bezmoci a nedůvěry, přitom fyzické následky období socialismu ještě ani nebyly plně odstraněny (viz likvidace ekologických škod v ČR). Tuto situaci by bylo potřeba reflektovat, začít skutečně přemýšlet o nové formě spolupráce například ve výzkumu, která by pomohla určit (společné) problémy a limitující faktory a ukázat možnosti budoucího vývoje. V tomto smyslu funguje Lüneburská iniciativa pro země střední a východní Evropy, která byla zahájena v září 2011 na letní škole„Implementation of Sustainability into Research and Teaching of Higher Education Institutions in Central and Eastern Europe“ – jejím cílem je zmapovat současnou situaci a vypracovat strategii k nápravě, která by byla předložena na konferenci Rio+20 v červnu roku 2012. Literatúra FADEEVA, Z. (2011) List of RCE, e-mail correspondence. October 2011. Ze stránek UNU RCE na stránkách United Nations University: dostupné na http://www.ias.unu.edu/ sub_page.aspx?catID=108&ddlID=183 Více o RCE: dostupné na http://www.ias.unu.edu/resource_centre/ESD_factsheet_ eng%202010%20version.pdf Jak se stát RCE: dostupné na http://www.ias.unu.edu/resource_centre/RCE_world_ map_poster%20eng%20Nov%202011.pdf Síť akademických institucí k RCE v regionu Asie a Pacifiku (lze být spolupracujícím členem): dostupné na http://www.ias.unu.edu/resource_centre/ProSPER_web.pdf 100 VÝROČÍ MEADOWSOVÝCH MEZÍ RŮSTU Václav Mezřický [email protected] Připomenout klasickou knihu manželů Meadowsových Meze růstu je na místě ze dvou důvodů: předně napřesrok to bude již 40 let, co byla Zpráva zveřejněna. A za druhé je toto výročí i příležitostí k zhodnocení toho, co se od té doby odehrálo, přesněji nakolik Meadowsových výzva spolu s celou řadou dalších událostí, akcí vedla ke změně lidského chování a nastolování vztahů a hodnot udržitelného rozvoje. Předně není dobře se utěšovat poukazem na množství organizací , mezinárodních úmluv a konferencí (jako je Summit Země nebo setkání stran Úmluvy o ochraně klimatu a pod.), což by mohlo vyvolávat dojem, že v souladu s výzvami Mezí růstu dochází ke změnám chování a postojů veřejnosti k planetárnímu přírodnímu systému. Navzdory tomu, že Meadowsovi pojali chování člověka na planetě systémově, podstatné aspekty tohoto systému vynechali: především hledisko fungování ekonomického subsystému a s tím spojenou prioritu, kterou průměrný člověk ekonomickým otázkám nutně přikládá (Meadows 1972). Současná ekonomická krize – a zdá se, že trvalá co do svých následků a důsledků – ponechává jen málo prostoru pro řešení environmentálních problémů, pro klimatické změny na prvém místě. Je zcela příznačné, že ve Spojených státech naprosto všichni kandidáti republikánů odmítají, že oteplování planety je způsobeno také lidskou činností. Třebaže Čína hodlá zavést stejný či podobný systém obchodovatelných povolení znečišťování jaké má EU, je otázka, zda při nutnosti řešit sociální napětí mezi podnikatelskými vrstvami a ostatním obyvatelstvem bude moci pro ochranu životního prostředí uvolnit odpovídající prostředky. Dnes jsou přitom Indie, Čína a a Spojené státy hlavními emitenty skleníkových plynů na světě – Evropská unie je až na čtvrtém místě. Sociální napětí není ovšem typické jen pro Čínu. Na světě došlo v posledních dnech, nejvýše týdnech či měsících v 80 zemích a v 900 městech k vlně nejrůzněji motivovaných protestů, které nebyly vždy neseny konkrétními požadavky. Většinou se protestující masy dožadovaly účasti na rozhodování, byly projevem nedůvěry k elitám a odporu k svému nespravedlivému podílu na selháních a výhodách kapitalismu. Technicky lze tento pohyb vysvětlit masovým uplatněním komunikačních technologií. To ovšem sám společenský pohyb nevysvětluje: co se za ním v úplnosti skrývá ještě nevíme. V žádném případě nejde jen a především o klimatickou změnu, 101 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti o obavy z nedostatku potravin, o důsledky ohrožení nedostatkem vody. Spíš nezaměstnanost, ale také možná instinktivně pociťovaná úzkost z hrozeb budoucnosti, na které elity – ekonomické stejně jako politické a akademické – nedokázaly zatím nalézt odpovídající odpověď. Svědčí o tom například setkání občanů v Bruselu 17.11.2011. Diskuse tam se týkala hlavně otázek sociálních, imigrace a nespravedlivého rozdělení bohatství ve světě. Bude pokračovat snahou najít možná řešení těchto problémů. Jisté je, že dnešní masová hnutí se vymykají starým charakteristikám, jak je podal především José Ortega y Gasset ve své Vzpouře davů (Ortega y Gasset 1930). Nejsou to jen rozmazlené davy Evropy a Ameriky zasažené finanční krizí, ale také do „arabského jara“ probuzené masy Blízkého a Středního východu, abychom konkrétně jmenovali hnutí nejtypičtější. Že ovšem hodiny tikají stále neúprosněji, to vědí dobře někteří přírodovědci, ne však politici a vůbec ne finanční elity, třebaže si současný svět téměř podmanily. Přitom spory o zdroje jsou už v pohybu: ropa, půda jsou zřejmě na předním místě. Přírodovědci tiše upozorňují na možnost depopulace… Lze za této situace očekávat nějaký obrat? Obrat k udržitelné existenci ? Český filosof Václav Bělohradský ve své knize „Společnost nevolnosti“ uvádí lorenzovský příklad změny chování, který dává jistou naději, že také člověk uposlechne své potlačené instinkty a zadaptuje se na změněné podmínky využívání přírody (Bělohradský 2007). V krátkosti: opice druhu Macaca fuscata na japonském ostrově Košima dostávaly od badatelů, kteří je zkoumali, sladké brambory. Ty jim ale nechutnaly, protože byly špinavé. Jedna opice se je však naučila mýt, od ní se to naučily jiné opice. Trvalo 6 let než se jednoho dne brambory naučila mýt i stá opice. Příští den si počaly brambory mít opice všechny. Zda to může být pravda i o změně chování pod negativním tlakem, nevíme. Že ovšem stojíme před velkou reformací, je jisté. A je rovněž jisté, že nepůjde jen o reformu institucí a trhů, ale o hlubší změnu v pojetí vztahu člověka k přirozeným podmínkám jeho existence, o změnu vztahu člověka k bytí v heideggerovském smyslu slova (Küng 2001). Literatura KÜNG, H. (2001) Existiert Gott?, Ja zur Wirklichkeit – Alternative zum Nihilismus. München (Piper). MEADOWS, D.L. (1972). The Limits to Growth. New York (Universe Books). ORTEGA Y GASSET, J. (1930). ,La rebelion de las massas, Revista de Occidente 1930, česky (1993) Vzpoura davů. Praha (Naše vojsko). VÁCLAV BĚLOHRADSKÝ, V. (2007). Společnost nevolnosti. Praha (Slon, sociologické nakladatelství). 102 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti STAV, PROCESY A HYBNÉ SILY ÚBYTKU BIODIVERZITY 20 ROKOV PO KONFERENCII UNCED 1 Peter Sabo, 2Peter Urban, 3Ingrid Turisová Centrum vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela, [email protected], Katedra biológie e ekológie, Fakulta prírodných vied, Univerzita Mateja Bela, [email protected] 3 Katedra životného prostredia, Fakulta prírodných vied, Univerzita Mateja Bela, [email protected] 1 2 ÚVOD Za 20 rokov od konferencie UNCED dosiahla veľkosť ľudskej populácie 7 miliárd. Nápor na prírodné zdroje nezvyšuje iba rastúci počet obyvateľov, ale aj neustály rast produkcie tovarov a služieb, ako aj ich spotreby. Antropogénny tlak na prírodu a krajinu od polovice 20. storočia dosiahol takú mieru, že niektorí vedci navrhujú vyčleniť nové geologické obdobie Zeme – antropocén (Zalasiewicz et al. 2010). Zdá sa, že má zmysel pristaviť sa pri týchto procesoch širšie aj hlbšie. 1.1 Stručný výber zo štatistík dramatického úbytku a ohrozenia biodiverzity Podľa odhadov žije dnes na Zemi 5 až 30 miliónov druhov, z čoho veda opísala približne 1,7 až 1,8 milióna (GEO-4 2007, IUCN 2010). Napriek tomu, že ročne sú objavené a opísané desiatky až stovky nových druhov, veľké množstvo druhov strácame bez toho, aby sme ich vôbec poznali (Primack et al. 2001). Je to najmä v dôsledku pokračujúceho ničenia biotopov v trópoch, v ktorých Olson et al. (2001) vyčlenili až 463 z 867 ekoregiónov Zeme (53,4 %). Do roku 2008 bolo tiež identifikovaných 34 najohrozenejších centier biodiverzity na Zemi (tzv. biodiversity hotspots) na základe kritéria výskytu aspoň 1 500 endemických druhov cievnatých rastlín a súčasne antropogénneho tlaku, ktorý už viedol k deštrukcii aspoň 70 % rozlohy pôvodných biotopov (Mittermeier et al. 2008). Tieto územia pôvodne pokrývali 16 % súše, rastie v nich viac ako polovica svetovej flóry a žije vyše troch štvrtín všetkých stavovcov. Problémom nie je samotný proces vymierania druhov, ale jeho extrémne tempo, ktoré dnes 1 000-násobne prevyšuje prirodzenú rýchlosť vymierania a ktoré sa v najbližších desaťročiach môže až 10-násobne zvýšiť (Reid et al. 2005). V tejto súvislosti 103 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti viacerí autori tvrdia, že žijeme v období šiesteho masového vymierania druhov na Zemi (napr. Wilson 1995, Miller 2005 a iní). Rôznu mieru ohrozenia druhov prezentujú globálne červené zoznamy vydávané Medzinárodným zväzom ochrany prírody (IUCN – International Union for Conservation of Nature). V roku 2010 bolo z hodnotených 55 925 taxónov zaradených medzi ohrozené spolu 18 351 (32,81 %). Zoznamy sú preukazné najmä pre taxonomické skupiny hodnotené vo veľkom rozsahu (napr. stavovce, najmä cicavce a vtáky). Cicavcov je ohrozených 1 131 (20,6 %), vtákov 1 240 (12,4 %) – ohrozuje ich ničenie a fragmentácia biotopov, nadmerný lov, rybolov a prenasledovanie, znečisťovanie prostredia, urbanizácia, tlak inváznych druhov a klimatická zmena (IUCN 2010). Z 2 806 hodnotených taxónov plazov je ohrozených 594 (21,2 %) a z 8 848 hodnotených taxónov rýb je ohrozených 1 851 (20,9 %). Dramatický je nárast ohrozenia obojživelníkov: z hodnotených 6 296 taxónov bolo v r. 2010 ohrozených 1 898 (30,1 % , IUCN 2010). Rastie aj ohrozenie biodiverzity Európy – z ca 12 tis. opísaných taxónov cievnatých rastlín je tretina zapísaná v regionálnych a národných červených zoznamoch. Z 228 hodnotených druhov cicavcov je ohrozených 15,2 % (najmä morské), z hodnotených plazov a obojživelníkov pätina, z rýb viac ako tretina druhov (Temple a Terry 2007, EEA 2010a,b, IUCN 2010). Podľa BIRDLIFE IINTERNATIONAL (2008) z 524 hodnotených druhov vtákov Európy má nepriaznivý status ochrany až 226 (43 %). 2. PROCESY VEDÚCE K ÚBYTKU BIODIVERZITY Vitousek et al. (1997) rozlišujú tri skupiny antropogénnych vplyvov: 1) transformáciu krajiny: zmenu krajinnej pokrývky a intenzifikáciu využívania zeme a oceánov; 2) zmenu biogeochemických cyklov a emitovanie syntetických chemikálií do prostredia; 3) biotické zmeny, spôsobené najmä inváznymi druhmi, poľovníctvom a rybárstvom. Úplnejší zoznam procesov získame reflexiou tých činiteľov, ktoré sa podieľajú na formovaní ekosystémov a štruktúry krajín, ktoré človek stále viac mení: abiotické podmienky, biotické interakcie, spôsoby a formy využitia krajiny a tiež, ak k nim pridáme aj globálnu klimatickú zmenu. Aj Dohovor o biologickej diverzite rozlišuje päť skupín priamych ohrození biodiverzity: stratu a degradáciu biotopov, invázne druhy, znečistenie a prísun živín, nadmerné, neudržateľné využívanie druhov a ekosystémov a klimatickú zmenu (CBD 2010). 2.1. Deštrukcia a fragmentácia biotopov Likvidácia biotopov sa podieľala na kolapse viacerých civilizácií staroveku aj stredoveku. Od nástupu priemyselnej revolúcie to boli najmä výruby prirodzených lesov, ktorých rozloha sa od roku 1700 znížila o polovicu, pod silným tlakom sú tropické pralesy, ktorých odlesňovanie predstavovalo aj v období 2000 – 2005 ca 13 mil. ha ročne (FAO-SWF 2007, GEO-4 2007). V Európe síce v období 1990 – 2005 pribudlo 104 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti ca 12 mil. ha lesa, avšak až 73 % lesov nášho kontinentu predstavujú hospodárske produkčné lesy (FA0-SWF 2007). Podobne rozsiahla je premena travinných porastov na polia a intenzívne využívané pasienky, ktorú sprevádzalo rozsiahle vysušovanie mokradí a likvidácia nelesnej drevinovej vegetácie. Mokrade boli globálne zlikvidované alebo zmenené na polovici ich niekdajšej rozlohy (Mooney et al. 2009). Zo známych živých plotov Anglicka, v ktorých rástli desiatky miliónov stromov, zaniklo vyše 200 tisíc km (našťastie 42 % ostávajúcich je dnes už chránených – CPRE 2010). Rozsiahla zmena krajinnej pokrývky, vrátane dezertifikácie, vedie navyše k zníženej ekologickej integrite ekosystémov, od ekosystémových služieb ktorých závisí aj naša civilizácia. Podľa Hannah et al. (in Harris 2004) ostalo iba 27 % z ľuďmi obývateľnej rozlohy súše relatívne nenarušených, kým 36,3 % je dnes silne zmenených (premenou na polia, zábermi pôdy urbanizáciou a pod.). Súbežným problémom je fragmentácia biotopov, rozpad pôvodného biotopu na menšie časti, izolované bariérami, pri súčasnom znížení zastúpenia daného typu v krajine (Bennett 2003). Vedie ku fragmentácii miestnych populácií, čím zvyšuje riziko miestnych vyhynutí. Prispieva k nej napr. výstavba diaľnic, vodných nádrží, regulácie vodných tokov, výruby lesov a porastov v nelesnej krajine, rozorávanie cenných trávnych porastov a pod. Fragmentácia biotopov vytvára prekážky aj pre migráciu sťahovavých druhov a ich adapatáciu na klimatickú zmenu (CBD 2010). 2.2 Narušenie biogeochemických cyklov a intoxikácia potravných reťazcov K narušeniu abiotických podmienok a biogeochemických cyklov prispievajú najmä rôzne formy znečisťovania životného prostredia, ktoré znamenajú stres pre ekosystémy a najmä pre stenotopné druhy. Od 70. rokov je známy problém acidifikácie, ktorá v dôsledku spádu kyslých atmosférických depozícií poškodzuje lesy, mokrade a jazerá severnej pologule. (Silne nepriaznivý vplyv na lesy sa prejavuje už pri hodnotách pH nižších ako 4, výrazný úbytok fytoplanktónu v jazerách nastáva pri hodnotách pH nižších ako 5.) Oslabené ihličnany horských lesov sú menej odolné voči abiotickým aj biotickým činiteľom, vrátane podkôrneho a drevokazného hmyzu, húb, baktérií, vírusov, atď. (GEO-4 2007). Podľa Európskej environmentálnej agentúry (EEA 2003) sa po roku 1990 emisie prekurzorov kyslých depozícií výrazne znížili, ale oslabené lesy sa zatiaľ nestihli zotaviť, v Európe sú dva z troch stromov poškodené. V prípade Škadinávskych jazier bolo zotavovanie pozorované podstatne rýchlejšie, už v 90. rokoch (Skjevale et al. 2001). Podobne známa je kultúrna eutrofizácia, antropogénne zvyšovanie prísunu živín do ekosystému. Od r. 1950 sa objem toku biologicky voľného dusíka v terestrických ekosystémoch zdvojnásobil a objem fosforu až strojnásobil (Reid et al. 2005, CBD 2010). Dôsledkom je znehodnocovanie pitnej aj závlahovej vody a negatívne vplyvy 105 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti na biodiverzitu, najmä stojatých a pomaly tečúcich vôd. K silne postihnutým oblastiam patrilo aj povodie Dunaja, za posledných 20 rokov sa prísun živín do európskych riek znížil (CDB 2010). Eutrofizácia vytvára mŕtve zóny aj v pobrežných morských vodách (Aertebjerg et al. 2001), napr. pri pobreží Číny v r. 2003 na rozlohe 13 000 km2 (GEO-4 2007). K vysoko nebezpečným procesom patrí intoxikácia potravných reťazcov ťažkými kovmi a najmä perzistentnými organickými polutantami – k plošne rozšíreným patria pesticídy. Pritom cieľové organizmy zasahuje iba malé percento používaných látok, zvyšok končí v pôde, vode, ovzduší, zasahuje užitočných predátorov, ich potravnú základňu a intoxikuje potravné reťazce. Cez známy mechanizmus biomagnifikácie vedie k ohrozeniu vrcholových predátorov a pesticídy sú toxické aj pre rôzne skupiny opeľovačov – včely, osy, čmeliaky, motýle a ďalší hmyz (Isenring 2010). Najskôr i s nimi súvisí úbytok biodiverzity v obhospodarovanej krajine. Napr. pokles početnosti monitorovaných populácií 36 bežných druhov vtákov poľnohospodárskej krajiny dosiahol v 80. rokoch 20. storočia 40 % (Voříšek et al. 2007). Monitoring populácií 17 vybraných druhov motýľov viazaných na travinné spoločenstvá indikuje ich pokles v priemere o 70 % (Van Swaay et al. 2010). 2.3 Nadmerné využívanie ekosystémov Všetky načrtnuté procesy súčasne znamenajú narušenie biotických interakcií v ekosystéme. Významne sa na ňom podieľa aj nadmerné využívanie ekosystémov. Patrí sem nielen známe intenzívne spásanie pasienkov vedúce k erózii alebo k prehnojeniu pôdy exkrementmi. Osobitnou ukážkou je nadmerný rybolov v svetových oceánoch – viac ako 70 % rybích zásob v moriach je lovených nad mieru prirodzenej obnovy ich populácií, pričom ca 30 % z tohto objemu rybích populácií už zaznamenalo kolaps (GEO-4 2007). V niektorých morských ekosystémoch sa v priebehu priemyselnej revolúcie znížila biomasa rýb o 90 až 99 % (Reid et al. 2005). Iným problémom je výnosný a často ilegálny obchod s ohrozenými druhmi, napr. ročne sa predá do 30 tis. živých primátov, 2 – 5 mil. vtákov, 9 – 10 mil. orchideí, 7 – 8 mil. kaktusov a 500 – 600 mil. okrasných rýb (Primack et al. 2001). Motiváciou pytliakov sú extrémne ceny na čiernom trhu. Kým k rastu pytliactva v štátoch Ázie a tropickej Afriky prispieva extrémna chudoba, aj na malom Slovensku v období 1965 – 2004 vykrádači hniezd pernatých dravcov ukradli z voľnej prírody 296 mláďat orla skalného a stovky mláďat ďalších ohrozených druhov – cena orla skalného na nelegálnom trhu sa pohybuje medzi 8 – 13 tis. eur (Kopcová a Tuhárska 2006). 2.4 Nástup a vplyvy inváznych druhov Invázie nepôvodných druhov predstavujú ďalšie vysoké a rýchlo rastúce ohrozenie biodiverzity (Pyšek 2001). Odhady ich počtu sa pohybujú v tisícoch, potenciálne inváznych druhov je násobne viac. Invázne druhy rastlín ľahšie obsadzujú najmä 106 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti biotopy zasiahnuté vplyvom človeka, kde vznikajú primárne ohniská ich výskytu, z ktorých sa šíria aj do prírodných biotopov. Napr. zo stromov je v globálnej databáze zapísaných až 10 druhov akácií (Acacia sp.), ale aj u nás pôvodný javor mliečny (Acer platanoides), ktorý v Severnej Amerike invaduje do lesných biotopov. Na území SR patrí k nebezpečným inváznym druhom 29 druhov rastlín (Gojdičová et al. 2002) a podľa vyhlášky č. 24/2003 Z. z. je každý vlastník resp. užívateľ pôdy, na ktorej sa vyskytuje jeden zo siedmich vybraných taxónov: boľševník obrovský (Heracleum mantegazzianum), pohánkovec japonský (Fallopia japonica), p. český (F. bohemica), p. sachalínsky (F. sachalinensis), netýkavka žliazkatá (Impatiens glandulifera), zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis), z. obrovská (Solidago gigantea) povinný zabezpečiť primeraným spôsobom ich odstránenie. Podobne sú známe hromadné invázie živočíchov, na Slovensku najmä viacerých druhov vtákov, niektorých ešte v 19. storočí, napr. v rokoch 1835 – 1860 kanárika poľného (Serinus serinus) do urbánneho a suburbánneho prostredia (Krištín 1997). Významné sú invázie vodných druhov s negatívnym vplyvom na pôvodnú ichtyofaunu a iné vodné organizmy. Z Afriky je známy príklad ostrieža nílskeho (Lates niloticus), v 50. rokoch zámerne zavlečeného do jazera Viktória, kde zdecimoval populácie cichlíd, ktorých tu žilo viac ako 500 druhov, niektoré sa po regulácii populácie ostrieža začali zotavovať (Witte et al. 2000). V Európe je registrovaných 28 sladkovodných inváznych druhov rýb (Darwall et al. 2009). Na Slovensku sa od polovice 90. rokov šíria najmä zástupcovia čeľade býčkovitých (Gobiidae) z dolnej časti Dunaja (Copp et al. 2005, Holčík et al. 2003). Najexpanzívnejšie sa z nich správa býčko čiernoústy (Neogobius melanostomus), prvýkrát ulovený iba v roku 2003 v ústí Hrona do Dunaja, ktorý dnes na niektorých typoch litorálu patrí k eudominantným druhom (Stráňai, Bitter 2003). 2.5 Vplyvy klimatickej zmeny na biodiverzitu Podľa Štvrtej správy o klimatickej zmene z dielne Medzivládneho panelu pre zmenu klímy sa priemerná globálna teplota ovzdušia pri zemskom povrchu v období 1906 – 2005 zvýšila o 0,74 C, v Európe o 0,95 C, na Slovensku o 1,1 C a podľa prognóz sa jej rast v 21. storočí výrazne zrýchli. Najhorší scenár hovorí dokonca o hrozivom globálnom zvýšení o 6,4 C (IPCC 2007). Zmena klímy negatívne ovplyvní areály mnohých druhov, životaschopnosť ich populácií a zloženie biocenóz, vplyvy sa zvyšujú smerom k pólom. Zvýšenie hladiny oceánov môže zatopiť nízko položené pobrežia a delty veľkých riek, čo môže zlikvidovať až 20 % svetových mokradí (Gitay et al. 2002). Počítačové modely prognózujú posun vegetačných pásiem smerom k vyšším zemepisným šírkam o 200 až 1 200 km, pričom najväčšie zmeny biotopov sa očakávajú v tundre a tajge. Lesy budú viac ohrozované požiarmi a populačnými gradáciami druhov podkôrneho, drevokazné107 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti ho i listožravého hmyzu (Minďáš a Škvarenina 2003). Napr. lykožrút Dendroctonus ponderosae zdevastoval viac ako 11 mil. ha borovicových lesov v Kanade a USA (CBD 2010). V horách sa očakáva posun vegetačných stupňov o niekoľko sto metrov vyššie. V Alpách zvýšenie priemernej teploty o 1 C môže viesť k vyhynutiu 40 % endemických druhov cievnatých rastlín (EEA 2005). Na báze analýzy stoviek dlhodobých štúdií Gitaya et al. (2002) odhadli, že zmeny ekologických podmienok v dôsledku klimatickej zmeny sa môžu týkať až 80 % druhov. Thomas et al. (2004) hodnotili zmeny distribúcie druhov v dôsledku otepľovania za posledných 30 rokov. Výsledky modelov ich viedli k tvrdeniu, že do r. 2050 hrozí vyhynutie 15 až 37 % druhov zo skúmanej vzorky. Druhy majú samozrejme rôznu mobilitu, správanie a genetickú výbavu, preto ich schopnosti adaptácie na klimatickú zmenu budú rôzne. Teplomilné druhy môžu napr. rozširovať alebo posúvať svoje areály severne aj smerom k horským hrebeňom (napr. Smetana 2004). Problémom sú aj zmeny fenologických fáz rastlín a živočíchov, ktoré môžu spôsobiť ich desynchronizáciu v rámci trofických reťazcov, čo môže napr. ochudobniť potravné zdroje pre vtáctvo v čase hniezdenia (Crick 2004). Negatívne môžu byť ovplyvnené aj koevolučné vzťahy rastlín s ich opeľovačmi. Väčšina načrtnutých procesov nepôsobí izolovane ale v synergii, napr. zmeny klímy môžu zvyšovať ohrozenie inváznymi druhmi (Plesník & Roth 2004), likvidácia a fragmentácia biotopov môže viesť k nižším prahom, keď bude využívanie ich zdrojov neúnosné a pod. 3. NIEKTORÉ Z HYBNÝCH SÍL ÚBYTKU BIODIVERZITY Načrtnuté procesy úbytku biodiverzity sa nazývajú aj priamymi hybnými silami. Nepriamymi hybnými silami sa nazývajú hlbšie príčiny, ktoré sú generátormi týchto procesov. Hybné sily environmentálnej deštrukcie sa skúmajú už od 70. rokov minulého storočia (Meadows et al. 1992). 3.1 Prekračovanie limitov rastu Kým v roku 1800 mala svetová populácia jednu miliardu ľudí, do roku 2011 vzrástla na 7 miliárd, oproti roku konania konferencie UNCED o vyše pol druha miliardy. Demografické scenáre OSN prognózujú ďalší nárast na 8,1 miliárd do polovice roku 2025 resp. na 9,5 miliardy do polovice roku 2050, predovšetkým v rozvojových štátoch (PRB 2010), kde už dnes žije 82 % populácie. Rast náporu na prírodné zdroje je zrejmý, ešte rýchlejšie však rastie globálna ekonomika a spotreba. Rastúca spotreba sa premieta aj do rastu ekologickej stopy. V roku 2005 bola globálna ekologická stopa 17,5 miliárd globálnych ha (gha), v priemere 2,7 gha / osobu, ale k dispozícii je len 13,6 miliárd gha biologickej regeneračnej kapacity Zeme, t.j. 2,1 gha /osobu (WWF a Hails et al. 2008). Táto biokapacita bola prekroče108 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti ná o viac ako 28 %, čo vytvára tzv. ekologický dlh. Vysokú ekologickú stopu majú priemyselne vyspelé štáty, napr. USA (9,4 gha/ osobu), Austrália (7,8 gha), Kanada (7,1 gha), Nórsko (6,9 gha) aj štáty EÚ, nízku stopu majú rozvojové štáty, napr. Filipíny, Indonézia, India (0,9 gha), Pakistan (0,8 gha), Bangladéš (0,6 gha). Dôsledky sú významné: ak by úroveň životného štandardu USA malo dosiahnuť všetkých 7 miliárd ľudí, potrebovali by sme na to päť planét. To znamená, že náš ekonomický a sociálny model nie je zdieľateľný všetkými, nehovoriac o dôsledkoch jeho nasledovania v ľudnatých štátoch s rýchlo rastúcimi ekonomikami (napr. Čína, India, Indonézia). Aj v Európe dlhodobo rastie rozdiel medzi spotrebou a biokapacitou: v roku 2005 bola priemerná ekologická stopa obyvateľa EÚ až 4,7 globálneho hektára (gha) na osobu. Pri dostupnej biokapacite 2,3 gha / osobu to znamená, že prírodné limity prekračujeme o viac ako o 100 % a regionálny ekologický dlh je enormný. Pre úplnosť uvádzame, že priemerná ekologická stopa obyvateľa SR bola v roku 2005 3,3 gha, pri dostupnej biokapacite 2,8 gha. Náš ekologický dlh je teda nižší ako má priemer Európy. 3.2 Nespravodlivosť, neadekvátne inštitúcie a technológie Nedudržateľné je aj nespravodlivé rozdeľovanie bohatstva Zeme. Na prelome milénia rozvojové štáty s vyše 4/5 svetovej populácie vlastnili iba 1/6 svetového bohatstva a využívali 1/8 prírodných zdrojov. Obyvateľ USA v priemere konzumuje 35-krát viac zdrojov a energie ako obyvateľ Indie. Kým najchudobnejšia 1/5 obyvateľstva disponuje s 1,5 % svetových príjmov a musí vyžiť z 1 – 2 USD denne, 10 % najbohatšej časti svetovej populácie si privlastňuje 54 % z nich (Rees 2008). Aj globalizácia prehlbuje sociálnu polarizáciu. Podľa McNeelyho (1997) už v polovici 90. rokov minulého storočia malo 10 najväčších korporácií obrat rovný sume ročných HDP 100 rozvojových štátov, čo ilustruje ich ekonomickú moc a politický vplyv. Navyše, rozdiely rastú aj vo vnútri štátov. Napr. v USA rozdiel medzi príjmami 20 % najbohatšej časti populácie a 20 % najchudobnejšej bol v roku 1960 30-násobný, dnes je 75-násobný (Rees 2008). Krízu sociálneho štátu analyzuje český sociológ Keller (2005), ktorý k nej zaraďuje úbytok ochrany sociálnych práv zamestnancov aj v rozvinutých štátoch, vynútený snahou ekonomicky obstáť v konkurencii aj voči štátom s nízkou úrovňou takýchto práv. K degradácii prírodného prostredia prispievajú aj neefektívne technológie. Napr. v komunistických štátoch sa začiatkom 80. rokov 20. storočia na jednotku hrubého domáceho produktu spotrebovalo až o 50 % viac energie a materiálov ako vo vyspelých štátoch západnej Európy. Avšak technológie majú vo vzťahu k životnému prostrediu dve tváre. Ich vyššia efektívnosť, účinná likvidácia znečistenia a využívanie alternatívnych zdrojov môžu hodne znížiť degradáciu prostredia na jednotku 109 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti čerpaných zdrojov. Vysoká výkonnosť technológií však uľahčuje aj čerpanie zdrojov a premenu krajiny. Ani svetové inštitúcie nie sú už adekvátne výzvam doby. Napr. Svetová obchodná organizácia (WTO) presadzuje liberalizáciu medzinárodného obchodu, hoci globálny trh ignoruje miestne ekologické limity. Svetová banka podmieňuje pôžičky zavádzaním štrukturálnych opatrení s cieľom rozvíjať ekonomiku, ale neraz posilňujú koncentráciu bohatstva v rukách korporácií a znižujú úlohu štátu v ekonomike (Goldsmith 1997). Udržateľné nie sú ani nedemokratické pomery a korupcia elít. K problémom patrí aj nízka environmentálna gramotnosť a chýbajúce trhové ocenenie ekosystémových služieb. 3.3 Otázka reflexie vysokej komplexity ekosystémov a model sociálno-ekologického systému Ďalšie hybné sily súvisia s nedostatočným vnímaním vysokej komplexity ekologických systémov. Komplexita organizmov a ekosystémov sa prejavuje v ich štrukturálnej a funkčnej (behaviorálnej) zložitosti, ktorú podmieňuje vysoká variabilita entít systému a ich interakcií. Lévéque a Mounolou (2003) používajú pojem biokomplexita, Proulx (2007) ekologická komplexita. Z tohto pohľadu je aj biodiverzita produktom bezpočtu interakcií v rámci rôznych úrovní organizácie ekosystémov. Druhové bohatstvo, pestrosť biotopov ani široké spektrum služieb ekosystémov by neboli možné bez tejto komplexity: na báze vzájomných interakcií druhov vznikajú nové, emergentné vlastnosti ekosystémov. K rastu komplexity prispieva aj súčinnosť (synergia) pôsobenia rôznych procesov. Ilustráciou komplexnosti vzťahov je úbytok biodiverzity vo vzťahu ku klimatickej zmene a dezertifikácii (podľa Mouat et al. 2006, upravené): premena lesov, trávnych porastov a mokradí na ornú pôdu alebo ich zábery zástavbou, dopravou, ťažbou surovín a pod. znižujú kapacitu vegetácie na absorbciu CO2 a tiež prispievajú k zohrievaniu zemského povrchu, keďže evapotranspirácia prebiehajúca vo vegetácii má ochladzujúci účinok. Analogicky aj klimatická zmena pôsobí negatívne vo vzťahu k biodiverzite (nové ohrozenia druhov a zmena zloženia biocenóz) a znižuje aj kapacitu ekosystémových služieb, vrátane ochrany pôdy. Úbytok vegetácie na povrchu pôdy zvyšuje riziko dezertifikácie, ktorá znižuje primárnu produkciu a sequestráciu uhlíka a zvyšuje zohrievanie zemského povrchu. Zmeny spôsobené človekom ovplyvňujú nelineárne ekologické procesy v ekosystémoch, preto nemajú lineárne odozvy. Zložito poprepájané okruhy spätných väzieb môžu vplyvy človeka v určitom rozmedzí zmierňovať, v inom zosilňovať. Ekokomplexita sťažuje analýzu kauzálnych vzťahov medzi procesmi, ktoré spôsobujú úbytok biodiverzity, a ich hybnými silami, navyše sa tu prelínajú ekologické, ekonomické, sociálne aj kultúrne vplyvy. Vnímanie problému iba v jednom rozmere 110 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti preto spravidla neprinesie riešenie. Súvisí s tým aj nedostatočná integrácia ochrany biodiverzity do hospodárskych odvetví, prevláda snaha riešiť najhoršie devastačné procesy, ale nie ich hybné sily (CBD 2010). To nás vedie k novej interpretácii koncepcie udržateľnosti na báze modelu sociálno-ekologického systému (Kay 2000), ktorú sme prezentovali v iných štúdiách (Sabo et al. 2010). Súčasťou komplexity je totiž usporiadanie, ktoré vzniká vnáraním sa nižších systémov do hierarchicky vyšších celkov (Capra 1997). Udržanie integrity tohto vyššieho systému znamená, že jeho celok vytvára prostredníctvom stabilizačných záporných väzieb limity pre fungovanie jeho podsystémov, aby sa zachovala jeho funkčnosť (Goldsmith 1996). Z tohto modelu vychádza, že udržateľná spoločnosť musí rešpektovať limity, ktoré jej aktivitám kladie vyšší sociálno-ekologický systém, ak sa má udržať jeho funkčnosť ako celku. Udržateľnosť teda znamená zachovať ekologickú a sociálnu integritu tohto vyššieho systému, čo predstavuje život v limitoch ekologickej únosnosti krajiny a biosféry a v limitoch sociálnej únosnosti spoločnosti. 4. ZÁVER V príspevku približujeme súčasný stav úbytku biodiverzity (z globálneho a európskeho pohľadu), a jednotlivé deštrukčné procesy a ich prejavy a načrtávame analýzu hybných síl. Vychádzame z rozsiahlej množiny dostupných správ a analýz, aby sme zdôraznili význam úbytku biodiverzity ako kritického globálneho problému. Podrobnejšie sa témou zaoberáme v publikácii venovanej ohrozeniu a ochrane biodiverzity (Sabo et al. 2011). Ďalšiu významnú skupinu hybných síl predstavujú napr. ekoetické postoje človeka, čo je však už mimo rámca tohto príspevku. Poďakovanie Príspevok vznikol v rámci grantu VEGA č. 01/0762/09 na projekt „Ekologická integrita krajiny a hodnotenie jej zmien v kultúrnej krajine vo vzťahu k ochrane biodiverzity a k udržateľnému rozvoju v období globálnej klimatickej zmeny“. Literatúra AERTEBJERG, G., CARSTENSEN, J., DAHL, K., HANSEN, J., NYGAARD, K., RYGG, B., SØRENSEN, K., SEVERINSEN, G., CASARTELLI, S., SCHRIMPF, W., SCHILLER, CH., DRUON, J.D. (2001). Eutrophication in Europe’s coastal Waters. Topic Report 7/2001. Copenhagen (European Environment Agency). Dostupne na: http:// www.eutro.org/documents/EEA%20Topic_Report_7_2001.pdf. (cit. 2007-05-20). BENNETT, A.F. (2003). Linkages in the Landscape, The Role of Corridors and Connectivity in Wildlife Conservation. Gland (IUCN, The World Conservation Union). 111 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti BIRDLIFE INTERNATIONAL (2008). Nearly half of Europe’s birds have an unfavourable conservation status. Presented as part of the BirdLife State of the world‘s birds website. Dostupné na: http://www.biodiversityinfo.org/casestudy.php?r=state&id=96 (cit. 2011-01-10). CAPRA, F. (1997). The Web of Life: A new synthesis of Mind and Matter. London (Flamingo). CBD (2010). Global Biodiversity Outlook 3. Dostupné na: http://gbo3.cbd.int/ (cit. 2010-12-20). COPP, G.H., BIANCO, P.G., BOGUTSKAY, N.G., ERÖS,T., FALKA, I., FERREIRA, M.T., FOX, M.G., FREYHOF, J., GOZLAN, R.E., GRABOWSKA, J., KOVÁC, V., MORENO-AMICH, R., NASEKA, A.M., PEŇÁZ, M., POVŽ, M., PRZYBYLSKI, M., ROBILLIARO, M., RUSSELL, I.C., STAKENAS, S., ŠUMER, S., VILA-GISPERT, A., WIESNER, C. (2005). To be, or not to be, a non-native freshwater fish? Journal of Applied Ichthyology 21/4, 242–262. CPRE, 2010: England´s hedgerows: don´t cut them out! Campaign to Protect Rural England. Dostupné na: http://www.cpre.org.uk/news/view/698 (cit: 2010-10-15). CRICK, H.Q.P., 2004: The impact of climate change on birds. Ibis 146, 48–56. DARWALL, W.R.T., SMITH, K.G., ALLEN, D., SEDDON, M.B., REID, G. MCG., CLAUSNITZER, V., KALKMAN, V.J., (2009). Freshwater biodiversity: a hidden resource under threat. In: VIÉ J.CH., HILTON-TAYLOR C., STUART S.N., eds. Wildlife in a Changing World: An Analysis of the 2008 IUCN Red List of Threatened Species. IUCN, Gland (IUCN, The World Conservation Union), pp. 43–53. EEA (2003): Europe´s environment: the third assesment. European Environment Agency. Dostupné na: http://reports-eea-eu.int/environmental_assesment_report_2003 (cit. 2004-11-15). EEA (2005). The European environment – State and outlook 2005. European Environment Agency. Dostupné na: http://www.eea.europa.eu/publications/state_of_environment_report_2005_1 (cit: 2011-12-12). EEA (2010a). Asessing biodiversity in Europe – the 2010 report. Dostupné na: http:// www.eea.europa.eu/publications/assessing-biodiversity-in-europe-84 (cit. 2010-1212). EEA (2010b). EU 2010 biodiversity baseline. Dostupné na: http://www.eea.europa. eu/publications/eu-2010-biodiversity-baseline. (cit: 2010-12-12). FAO – SWF (2007). State of the world forests 2007. Rome (Food and Agriculture Organization of the United Nations). Dostupné na:: http://www.fao.org.docrep/009/ a0773e/a0773e00.htm. (cit. 2008-09-15). GEO-4 (2007). Global Environment Outlook 4. United Nations Environment Programme, Nairobi, Kenya. Dostupné na: http://www.unep.org/geo/geo4/report/ GEO-4_Report_Full_en.pdf. (cit. 2008-06-10). 112 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti GITAY H., SUÁREZ A., WATSON R.T. & DOKKEN D.J., eds. (2002). Biodiversity and Climate Change. IPCC Technical Paper V, Intergovernmental Panel on Climate Change, United Nations Environment Programme, World Meteorological Organization. Dostupné na: http://www.unep-wcmc.org/climate/impacts.htm. (cit. 2004-0410). GOJDIČOVÁ, E., CVACHOVÁ, A., KARASOVÁ, E. (2002). Zoznam nepôvodných, inváznych a expanzívnych cievnatých rastlín Slovenska 2. Ochrana prírody 21/59–79. GOLDSMITH, E. (1996). The Way: An Ecological World – View. Dartington (Themis Books). GOLDSMITH, E. (1997). Development as colonialism. The Ecologist, 27/2. Dostupné na: http://www.edwardgoldsmith.org/page49.html (cit: 2009-02-20). HARRIS, J. (2004). Global environmental issues. Chichester (John Wiley&Sons). HOLČÍK, J., STRÁŇAI I., ANDREJI J. (2003). The further advance of Neogobius fluviatilis (Pallas, 1814) (Pisces, Gobiidae) upstream of the Danube. Biológia 58/5, 967–973. IPCC (2007). Climate Change 2007: Synthesis Report. Contribution of Working Groups I, II and III to the Fourth Assessment Report of the Intergovernmental Panel on Climate Change (Core Writing Team, Pachauri, R.K. & Reisinge, A.(eds)]. Geneva (IPCC). ISENRING , R. (2010). Pesticides and the loss of biodiversity. Pesticide Action Network Europe. London.. Dostupné na: http://www.pan-europe.info/Resources/Briefings/Pesticides_and_the_loss_of_biodiversity.pdf. (cit: 2010-10-10). IUCN (2010). IUCN RedList of Threatened Species. Version 2010.4. Status category summary by major taxonomic group (plants). International Union for Conservation of Nature. Dostupné na: http://www.iucnredlist.org/documents/summary statistics/2010_4RL_Stats_Table_3b.pdf (cit: 2011-25-10). KAY, J.J. (2000). Ecosystems As Self-Organizing Holarchic Open Systems: Narratives and the Second Law of Thermodynamics. In: JORGENSEN S.E., MÜLLER F., eds. Handbook of Ecosystem Theories and Management. Boca Raton (CRC Press – Lewis Publishers), pp. 135–160. KELLER, J. (2005). Soumrak sociálního státu. Praha (Sociologické nakladatelství). KOPCOVÁ, O. , TUHÁRSKA, K. (2006). Ochrana prírody a krajiny. Nitra (Fakulta prírodných vied UKF v Nitre). KRIŠTÍN, A. (1997). Invázie živočíchov na Slovensku a v Európe: námert do diskusie. In ELIÁŠ P., ed. Invázie a invázne organizmy. Príspevky z vedeckej konferencie. Bratislava (SEKOS, Bratislava), pp. 29–40. LÉVÉQUE , CH., MOUNOLOU, J. C. (2003). Biodiversity. Chichester (John Wiley&Sons). 113 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti MCNEELY, J. (1997). Conservation and the Future: Trends and Options Toward The Year 2025. Gland (IUCN, The World Conservation Union). MEADOWS, D.H., MEADOWS, D. L., RANDERS, J. (1992). Beyond the Limits: Confronting Global Collapse. Envisioning a Sustainable Future. London (Earthscan Publication Ltd.). MILLER, G.T. (2005). Living in the Environment. London(Thomson Learning). MINĎÁŠ, J., ŠKVARENINA, J., eds. (2003). Lesy Slovenska a globálne klimatické zmeny. Zvolen (EFRA, NLC – LVÚ) . MITTERMEIER, R.A., GIL, P.R., HOFFMANN, M., PILGRIM, J., BROOKS, T., MITTERMEIER, C.G., LAMOUREX, J., FONSECA, G.A.B. (2008). Hotspots Revisited: Earth‘s Biologically Richest and Most Endangered Terrestrial Ecoregions. Conservation International. Dostupné na: http://multimedia.conservation.org/cabs/ online_pubs/hotspots2/introduction.html (cit: 2009-01-20). MOONEY, H., LARIGAUDERIE, A., CESARIO, M., ELMQUIST, T., HOEGH-GULDBERG, O., LAVOREL, S., MACE, G.T., PALMER, M.., SCHOLES, R., YAHARA, T. (2009). Biodiversity, climate change and ecosystem services. Current Opinion in Environmental Sustainability 1, 46–54. OLSON, D.M., DINERSTEIN E., WIKRAMANAYAKE, E.D., BURGESS, N.D., POWELL, G.V.N., UNDERWOOD, E.C., D´AMICO, J.A., ITOUA, I., STRAND, H.E., MORRISON, J.C., LOUCKS, C.J., ALLNUTT, T.F., RICKETTS, T.H., KURA, Y., LAMOREUX, J.F., WETTENGEL, W.W., HEDAO, P., KASSEM, K.R. (2001). Terrestrial Ecoregions of the World: A New Map of Lief on Earth. Bioscience 51/11, 933–938. PLESNÍK, J., ROTH, P. (2004). Biologicka rozmanitost na Zemi: stav a perspektivy. Praha (Scientia). PRB (2010). 2010 World Population Data Sheet. Population Reference Bureau. Dostupné na: http://www.prb.org/pdf10/10wpds_eng.pdf. (cit: 2009-11-20). PRIMACK, R.B., KINDLMANN, P., JERSÁKOVÁ, J. (2001). Biologické principy ochrany přírody. Praha (Portál). PROULX, R. (2007). Ecological complexity for unifying ecological theory across scales: A field ecologist’s Perspective. Ecological Complexity 4/3, 85–92. PYŠEK, P. (2001). Zavlečené a invazní druhy jako indikátory změn biodiverzity. In VAČKAŘ, D.,ed.. Ukazatele změn biodiverzity. Praha (Academia), pp. 129–146. REES, W.E. (2008). Towards Sustainability with Justice: Are Human Nature and History on Side? In SOSKOLNE, C.L., WESTRA, L., KOTZÉ, L.J., MACKEY, B., REES, W.E., WESTRA, R., eds. Sustaining Life on Earth. Lanham (Lexington Books), pp. 95–108. REID, W.V., MOONEY, H.A., CROPPER, A., CAPISTRANO, D., CARPENTER, S.R., CHOPRA, K., DASGUPTA, P., DIETZ, T., DURAIAPPAH, A. K., HASSAN, R., KASPERSON, R., LEEMANS, R., MAY, R. M., MCMICHAEL, T., PINGALI, P., 114 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti SAMPER, C., SCHOLES, R., WATSON, R. T., ZAKRI, A.H., SHIDONG, Z., ASH, N.J., BENNETT, E., KUMAR, P., LEE, M.J., RAUDSEPP-HEARNE, C., SIMONS, H., THONELL, J., ZUREK, M.B. (2005). Millenium Ecosystem Assesment – Ekosystémy a lidský blahobyt. Syntéza. Praha (World Resource Institute, Centrum pro otázky životního prostředí, Univerzita Karlova v Praze). SABO, P., COCHOVÁ, S., JAKUBEC, B. (2010). Hľadanie novej systémovej interpretácie konceptu udržateľnosti a návrh indikátora šťastnej krajiny. Zborník z konference „Udržitelný rozvoj – stav a perspektivy v roce 2010, 7.-8. září, Olomouc. Olomouc (Univerzita Palackého v Olomouci, Přírodověděcká fakulta, Katedra rozvojových studií), pp. 116 – 144. SABO, P., URBAN, P., TURISOVÁ, I., POVAŽAN, R., HERIAN, K. (2011). Ohrozenie a ochrana biodiverzity. Vybrané kapitoly z globálnych environmentálnych problémov. Banská Bystrica (Inštitút výskumu krajiny a regiónov, Centrum vedy a výskumu, Univerzita Mateja Bela). SKJEVALE, B.L., MANNIO, J., WILANDER, A., ANDERSEN, T. (2001). Recovery from acidification of lake in Finland, Norway and Sweden 1990 – 1999. Hydrology and Earth Sciences 5/3, 327–337. SMETANA, V. (2004). Osy (Hymenoptera: Vespidae) v Národnom parku Muránska planina. Reussia 1/Suppl. 1, 25–232. STRÁŇAI, I. , BITTER, P. (2003). Býčko čiernoústy (v poradí štvrtý z rodu Neogobius) v našich vodách. Poľovníctvo a rybárstvo 55/10, 52. TEMPLE, H.J., TERRY, A., eds. (2007). The Status and Distribution of European Mammals. IUCN, The World Conservation Union, Species Survival Commission, European Union. Luxembourg (Office for Official Publications of the European Communities). THOMAS, CH.D., CAMERON, A., GREEN, R.E., BAKKENES, M., BEAUMONT, L.J., COLLINGHAM, Y.C., ERASMUS DE SIQUEIRA, M.F., GRAINGER, A., HANNAH, L., HUGHES, L., HUNTLEY, B., VAN JAARSVELD, A., MIDGLEY G.F., MILES, L.F., ORTEGA-HUERTA, M.A., PETERSON, A.T., PHILLIPS, O., WILLIAMS, S.E. (2004). Extinction risk from climate change. Nature 427, 145–148. VAN SWAAY, C.A.M., VAN STRIEN, A.J., HARPKE, A., FONTAINE ,B., STEFANESCU, C., ROY, D., MAES, D., KÜHN, E., ÕUNAP, E., REGAN, E., ŠVITRA, G., HELIÖLÄ, J., SETTELE, J., WARREN, M.S., PLATTNER, M., KUUSSAARI, M., CORNISH, N., GARCIA PEREIRA, P., LEOPOLD, P., FELDMANN, R., JULLARD R., VEROVNIK, R., POPOV, S., BRERETON, T., GMELIG MEYLING, A., COLLINS S. (2010). The European Butterfly Indicator for Grassland species 1990 – 2009. Report VS2010.010. Wageningen (De Vlinderstichting). Dostupné na: http:// www. bc-europe.org/upload/VS2010-010%20European%20Butterfly%20Indicator%2019902009.pdf. (cit: 2010-12-15). 115 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti VITOUSEK,P.M., MOONEY, H.A., LUBCHENCO, J., MELILLO, J.M. (1997). Human Domination of Earth´s Ecosystems. Science 277, 494–499. VOŘÍŠEK, P., KLVAŇOVÁ, A., GREGORY, R., AUNINŠ, A., CHYLARECKI, P., CROWE, O., DE CARLI, E., DEL MORAL, J.C., ESCANDELL, V., FOPPEN, R.P.B., FORNASARI, L., HELDBJERG, H., HILTON, G., HUSBY, M., JAWINSKA, D., JIGUET, F., JOYS, A., KURESOO, A., LINDSTRÖM, A., MARTINS, R., NOBLE, D.G., REIF, J., SCHMID, H., SCHWARZ, J., SZÉP, T., TEUFELBAUER, N., VÄISÄNEN, R. A., VANSTEENWEGEN, CH., WEISERBS A., PECBMS (2007). The State of Europe’s Common Birds, 2007.Prague (EBCC, RSPB, BirdLife International, Statistics Netherlands, ČSO). Dostupné na: http://www.ebcc.info/wpimages/video/StateEuropeCommonBirds2007. pdf. (cit: 2009-08-15). Vyhláška MŽP SR č. 24/2003 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny. WWF, HAILS, CH. , HUMPHREY, S., LOH, J., GOLDFINGER, S., eds. (2008). Living Planet Report 2008. Gland (WWF International, Institute of Zoology, Global Footprint Network). Dostupné na: http://www.panda.org/news_facts/publications/ living_planet_report/lpr_2008/ (cit: 2009-01-10). WILSON, E.O., 1995: Rozmanitost života. Praha (Lidové noviny). WITTE, F., MSUKU, B.S., WANINK, J.H., SEEHAUSEN, O., KATUNZI, E.F.B., GOUDSWAARD, P.C., GOLDSCHMIDT, T. (2000). Recovery of cichlid species in Lake Victoria: an examination of factors eading to differential extinction. Reviews in Fish Biology and Fisheries, 10, 233–241. ZALASIEWICZ, J., WILLIAMS, M., STEFFEN, W., CRUTZEN, P. (2010). The new world of Anthropocene. Environmental Scence and. Technology, 44/7, 2 228–2 231. 116 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti ENVIRONMENTÁLNE MANAŽÉRSTVO A UDRŽATEĽNÝ ROZVOJ Miroslav Rusko Ústav bezpečnostného a environmentálneho inžinierstva Materiálovotechnologickej fakulty STU v Trnave, [email protected] Negatívne, nežiaduce a nečakané javy sa vyskytujú vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti. Nekoncentrujú sa výhradne len na jednu skupinu objektov. Sú súčasťou života spoločnosti. Ľudia sa od nepamäti snažia inštinktívne vyhýbať nebezpečenstvám a chrániť sa pred ohrozením. Skúsenosti ich vedú k tomu, že podvedome –- niekedy aj bez poznania procesu vzniku negatívneho javu – sa snažia znížiť riziká. Rozvoj civilizácie vytvára čoraz zložitejšie podmienky na vykonávanie práce. Otázky environmentálnej bezpečnosti je preto nutné skúmať systematicky v širších súvislostiach. Technický pokrok priniesol do pracovného procesu množstvo zložitých strojov a zariadení, ktoré sú potenciálnym zdrojom závažných nehôd, úrazov, porúch a havárií. V začiatkoch priemyselnej revolúcie boli technické zariadenia po bezpečnostnej stránke na veľmi nízkej úrovni. Cieľom súčasných aktivít je snaha, aby výrobok neohrozil užívateľov, aby zamestnávateľ zodpovedal za všetky negatívne javy, ktoré môžu počas pracovných činností vzniknúť a aby sa ochrana životného prostredia, bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci stala neodlučiteľnou súčasťou každodenných aktivít v rámci riadiacich činností na všetkých stupňoch riadenia. V súčasnosti je jednou zo základných podmienok v etape projektovania a konštruovania, ako aj v etape prevádzky, opráv, údržby a recyklingu, zohľadnenie požiadaviek bezpečnosti a environmentálnej vhodnosti. Prispieva k tomu aj sústava právnych a technických predpisov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, bezpečnosti technických zariadení a ochrany životného prostredia. Vzhľadom na široké uplatnenie informačných technológií vo všetkých oblastiach spoločnosti sú včasné, spoľahlivé a relevantné informácie z oblasti environmentu nevyhnutné pre inštitúcie s rozhodovacou právomocou. Kvalita a rýchlosť získania, spracovania a distribúcia relevantných informácií je nutná pri profesionálnom posúdení príslušnej situácie a prijatí vhodných opatrení, čo predstavuje adekvátnu reakciu na daný problém. Nielen inštitúcie, ale aj občania majú právo na dostupné a zrozumiteľne podané informácie. Z tohto dôvodu je potrebné venovať pozornosť 117 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti spôsobu zberu, analýzy a oznamovania príslušných informácií z oblasti environmentu. Dôležitým prvkom je tiež vytvorenie bezpečného informačného systému. Udržateľný rozvoj a ochrana životného prostredia Ochrana životného prostredia a smerovanie k takému rozvoju spoločnosti, ktorý umožní ekonomické napredovanie, zvyšovanie životnej úrovne a zároveň zachová prírodu a zdroje pre ďalšie generácie, si vyžaduje poznanie súčasného stavu. Environmentalistika sa vyznačuje multidisciplinárnym charakterom. Objektom vedeckého bádania sú fyzikálne, chemické a biotické činitele, sociálne faktory, environmentálne ohrozenia a riziká. Poznanie príčin, ktoré spôsobujú environmentálne problémy, a možností, ako tomu zabrániť, respektívne ako sanovať environmentálne záťaže, môže prispieť k zmene prístupu nielen v oblasti výroby, ale aj spotreby. Výsledkom takéhoto poznania by mal byť kvalitatívne environmentálne prijateľnejší prístup k čerpaniu zdrojov, výrobe a spotrebe, ktorý by ale nevznikol na základe príkazov či zákazov, ale na základe prirodzeného ľudského poznania. Význam environmentálnych problémov v súčasnosti neustále narastá. Okrem vplyvu činnosti človeka na prírodu a hospodárstvo si čoraz viac všímame vplyvy na kvalitu života a sociálne prostredie. Zložitý problém ako zlúčiť rast hmotného blahobytu ľudí s ochranou prírody má niekoľko základných momentov: • nepretržite sa zosilňujúce pôsobenie ekonomických činností na životné prostredie; • čoraz viac si uvedomujeme obmedzenosť prírodných zdrojov; • obmedzenosť zdrojov stavia pred hospodársku činnosť pomyselnú hrani- cu prípustných záťaží, prekročenie ktorých môže vyvolať nežiaduce nená- vratné zmeny v rovnováhe a fungovaní prírody; • zvyšuje sa úloha ochrany životného prostredia v ekonomickom živote; • zosilňuje sa vzájomné prenikanie a splývanie manažérskych prístupov a metód uplatňovaných v ekonomike a pri ochrane životného prostredia. Vývoj prístupu organizácií k ochrane životného prostredia Medzi významné prvky politiky ochrany životného prostredia a udržateľného rozvoja, uplatňované na konci minulého storočia a v súčasnosti, patria tendencie presadzovať stratégie proaktívnych a proudržateľných prístupov. V súlade s týmto prístupom sa postupne uplatňujú snahy o prechod od riešenia environmentálnych problémov následne po ich vzniku (budovanie koncových technológií zameraných 118 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti na redukciu kontaminácie) k riešeniam technicky preventívnym a udržateľným v celom životnom cykle technológie a výrobku. Prístup organizácií k ochrane životného prostredia je dôležitý, pretože určuje stratégiu ochrany životného prostredia, ktorú bude organizácia v praxi uskutočňovať. Podniky v minulosti rôzne reagovali na environmentálne výzvy. Najskôr nereagovali vôbec, potom reagovali, až keď vznikla krízová situácia a nakoniec sa začína s integráciou riadenia ochrany životného prostredia do celkového riadenia podniku formou definovaného systému environmentálneho manažérstva s cieľom zabezpečiť udržateľný rozvoj spoločnosti. Žiadúci je postupný prechod od egocentrického prístupu, počítajúceho s tým, že príroda sa vysporiada s akoukoľvek aktivitou, k ekocentrickému, ktorý zohľadňuje environmentálne požiadavky pri ekonomických aktivitách spoločnosti. Vývoj prístupu organizácií k ochrane životného prostredia prešiel niekoľkými etapami od prístupu pasívneho, ktorý sa spoliehal na silu prírody zneškodňovať odpady jej vlastnou asimilačnou resp. absorbčnou schopnosťou, cez tzv. prístup reaktívny, založený na stratégii kontroly a riadenia hlavne v nadväznosti na legislatívne opatrenia, až po princíp preventívny, uplatňovaný od 90. rokov 20. storočia vo vyspelých krajinách. Je založený na tom, že predchádzať vzniku znečisťovania životného prostredia je lacnejšie a účinnejšie, ako ho dodatočne odstraňovať, prípadne znášať jeho dôsledky. Namiesto sústreďovania sa na kontrolu a riadenie (najmä koncové či separačné technológie), je lepšie sa sústrediť na hľadanie ciest, ako predchádzať vzniku negatívnych javov (bezodpadové technológie, čistejšia produkcia, BAT atď.). Základné prístupy organizácií k ochrane životného prostredia • pasívny prístup – organizácia sa prakticky o problematiku ochrany život- ného prostredia nezaujíma (poznámka: pri štátnych organizáciách môžu byť proenvironmentálne orientované aktivity obmedzované napr. dostup- nosťou finančných prostriedkov z centrálnych zdrojov, resp. nezáujmom kompetentných); • reaktívny prístup – organizácia reaguje na rozvoj environmentálnej legis- latívy, resp. organizácia rieši problémy ochrany životného prostredia len z dôvodu, aby sa dostala do súladu s regulačnými opatreniami (legislatív- no-sankčné) a sama aktívne nehľadá spôsoby ako minimalizovať svoje ne- gatívne pôsobenie na životné prostredie; • preventívny prístup – založený na princípoch prevencie (predchádzania vzniku znečisťovania životného prostredia [je to lacnejšie a účinnejšie, ako dodatočne ho odstraňovať, resp. znášať jeho následky]), opatrnosti (predchádzania vzniku nevyužiteľných sekundárnych produktov, t.j. 119 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti nielen nebezpečných a toxických) a integrácie (komplexného posudzo- vania procesu, t.j. príslušný proces sa posudzuje integrálne vo všetkých štádiách a vplyvy všetkých dosahov na životné prostredie sa posudzujú neoddelene), • dobrovoľný proaktívny prístup – organizácia sama aktívne hľadá spôso- by, ktorými by dosah svojich činností na životné prostredie znižovala, napríklad jednostranné environmentálne orientované záväzky znečisťova- teľov, verejné dobrovoľné programy (dobrovoľné environmentálne rieše- nia iniciované verejnými inštitúciami), vyjednané dohody (dobrovoľné environmentálne dohody), organizácia buduje environmentálne orientovaný manažérsky prístup (EMS/EMAS, resp. integrovaný systém riadenia) na všetkých úrovniach riadenia, ktorý je založený na princípoch sústavného zlepšovania v zmysle svojej aktívnej environmentálnej politi- ky, s možnou aplikáciou ďalšieho/ďalších environmentálnych orientova- ných nástrojov. Cieľom je neprestajné zlepšovanie environmentálnej účin- nosti a zlepšený environmentálny profil organizácie; • dobrovoľný proaktívny a udržateľný manažérsky prístup – organizácia sama aktívne hľadá spôsoby na zosúladenie svojich aktivít s udržateľným rozvojom. Organizácia buduje environmentálne orientovaný manažérsky prístup na všetkých úrovniach riadenia, ktorý je založený na princípoch sústavného zlepšovania, v zmysle vlastnej aktívnej environmentálnej poli- tiky. Využitím EST (Environmentally Sound Technology) je zlepšenie en- vironmentálnej účinnosti a environmentálneho profilu organizácie v súla- de s paradigmou udržateľnosti. Moderné systémy environmentálneho manažérstva od pôvodnej britskej normy BS 7750, neskôr ISO 14001, EMAS zdôrazňujú princíp trvalého zlepšovania. Tento moderný princíp manažérstva vychádza z Demingovho cyklu. Cieľom environmentálne orientovaného riadenia je minimalizovať negatívne vplyvy na životné prostredie, optimalizovať využívanie surovinových a energetických zdrojov, minimalizovať tvorbu odpadov a vytvoriť predpoklady pre trvalo udržateľný rozvoj. Environmentálne manažérstvo ako nástroj na uplatňovanie environmentálnej politiky Cieľom environmentálne orientovaného manažérstva je minimalizovať negatívne vplyvy na životné prostredie, optimalizovať využívanie surovinových a energetických zdrojov, minimalizovať tvorbu odpadov a vytvoriť predpoklady pre udržateľný rozvoj. 120 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti V rámci uplatňovania Agendy 21 v SR k významným aktivitám z hľadiska udržateľného rozvoja patrí zavádzanie noriem radu ISO 14000 v podnikoch. V súčasnosti sa uplatňujú v rámci systémového prístupu v environmentálnom manažérstve najmä • EMS (Environmental Management Systems) podľa normy ISO 14001: 2004, • EMAS (Eco-Management and Audit Scheme). EMAS vychádza zo systému environmentálneho manažérstva podľa normy ISO 14001. Na druhej strane sa však environmentálne manažérstvo posúva na vyššiu úroveň, keďže podnik, ktorý sa chce v schéme registrovať, musí sa otvorene, jasne a pravdivo informovať o svojom environmentálnom správaní. Dobrovoľné zapojenie organizácií do systému EMAS je postupne upravované v právnom systéme EÚ, t.j. • Nariadenie ES 1836/1993 (EMAS I) o dobrovoľnej účasti priemyselných podnikov na programe Spoločenstva o environmentálnom riadení a hod- notení schválenom 29.6.1993 Radou ministrov ES vstúpilo do platnosti 13.7.1993 s účinnosťou pre jednotlivé členské štáty EÚ od 13.4.1995. • Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) 761/2001 z 19.3.2001 o dobrovoľnej účasti organizácií v schéme environmentálneho manažérstva a auditu (EMAS II) novelizovalo Nariadenie ES 1836/1993 (EMAS I). • Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1221/2009 z 25. novem- bra 2009, o dobrovoľnej účasti organizácií v schéme Spoločenstva pre environmentálne manažérstvo a audit (EMAS) novelizovalo Nariadenie 761/2001. Zavádzanie EMS/EMAS znamená implementáciu prvkov ochrany a starostlivosti o životné prostredie do rozhodovacích procesov riadenia organizácie. Environmentálne manažérstvo má svoje špecifiká. Pri manažérstve napríklad v oblasti kvality alebo finančnom manažérstve je možné vidieť výsledný efekt na viacerých úrovniach riadenia a výstupom tejto snahy je konkrétne zlepšenie niektorého z parametrov, kvality výrobku alebo odraz vo finančnej prosperite organizácie. Pri environmentálne orientovanom manažérstve je výsledný efekt v oblasti životného prostredia niekedy zo strany zamestnanca ťažko „viditeľný“. Vzduch sa ešte stále dá dýchať, voda tečie, na pôde „niečo“ rastie, kopce dookola sú zelené, aj vo vzduchu ešte „niečo“ lieta. Pokiaľ nejde o haváriu, často len profesionál v oblasti ochrany prírody a životného prostredia postrehne kvalitatívne zmeny v životnom prostredí. Preto je dôležité spracovanie dát a poskytnutie primeraných informácií 121 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti s cieľom zvýšiť ich poznanie. Iba na základe takéhoto postupu je možná zmena postoja, pričom zamestnanec na rôznom stupni riadenia, možno niekedy aj proti svojej vôli, sa bude musieť správať tak, aby nedošlo k ohrozeniu životného prostredia, a to bez ohľadu na materiálnu alebo finančnú náročnosť. Opatrenia, ktoré podnik realizuje v rámci environmentálneho manažérstva, môžu mať rozmanitý charakter – od drobných organizačných opatrení, až po technické a technologické zmeny, ktoré si vyžadujú značné investície. Vo svojom konečnom dôsledku vedú k efektívnejšiemu využívaniu zdrojov, environmentálne ohľaduplnejším postupom, nižšej produkcii emisií a dopadov atď. Manažovanie procesov v oblasti ochrany životného prostredia predstavuje ucelený komplex činností (plánovania, organizácie, realizácie a kontroly procesov) za účelom dosiahnuť požadované výstupy (produkty). Prebieha vo všetkých skupinách procesov spoločnosti, t. j. • spoločnosť zavedením procesného riadenia nepretržite plánuje a riadi pro- cesy a ich väzby potrebné na realizáciu produktu; • pre produkt ako výstup z procesu vlastník procesu definuje parametre produktu; • realizácia procesov je riadená vlastníkom procesov s cieľom zabezpečiť dosiahnutie zhody s definovanými požiadavkami na produkt; • riadenie návrhu a vývoja produktov v spoločnosti je založené na princípe projektového riadenia (spočíva v plánovaní, organizovaní, realizovaní a monitorovaní priebehu projektu a vyhodnocovaní jeho úspešnosti); • obstarávanie produktu (tovarov a služieb) je zabezpečované skupinou procesov obstaranie a logistika; • vlastník procesu v rámci zodpovednosti za efektívny priebeh pridelených procesov v primeraných etapách procesu zabezpečuje monitorovanie, me- ranie a analýzu procesov a ich produktov, s cieľom zaistiť zhodu s požia- davkami na produkt, identifikovať kritické miesta procesov a navrhnúť opatrenia pre zlepšenie. V rámci všetkých uvedených skupín procesov sú možnosti uplatnenia dobrovoľných proenvironmentálne orientovaných nástrojov. Organizácia si musí uvedomiť, že environmentálnu zodpovednosť nesie sama za seba. Nestačí sa spoliehať len na plnenie noriem stanovených legislatívno-sankčnými nástrojmi štátnej politiky a takto zodpovednosť za stav životného prostredia prenášať na štát. Uplatňovaním proenvironmentálnych dobrovoľných nástrojov organizácia preberá svoju environmentálnu zodpovednosť nad rámec noriem stanovených legisla122 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti tívno-sankčnými nástrojmi štátnej politiky. Perspektívou takéhoto prístupu by mal byť udržateľný rozvoj spoločnosti. Typy správania sa subjektu (organizácie) v rámci svojej environmentálnej zodpovednosti v závislosti od intenzity angažovanosti organizácie, • sociálna a environmentálna povinnosť - dôraz kladie na ekonomickú a en- vironmentálnu legislatívnu zodpovednosť organizácie, • sociálny a environmentálny ohlas - dôraz kladie na ekonomickú a envi- ronmentálnu legislatívnu a sociálnu zodpovednosť organizácie, • sociálna a environmentálna citlivosť - dôraz kladie na ekonomickú a envi- ronmentálnu legislatívnu, sociálnu a občiansku zodpovednosť organizá- cie. Nástroje environmentálne orientovanej výrobkovej politiky Dôležitú úlohu zohral a naďalej zohráva posun prahu citlivosti u laickej aj odbornej verejnosti na problematiku znečisťovania životného prostredia. Na základe tlaku spotrebiteľov došlo k posunu k proenvironmentálnym aktivitám v oblasti výskumu, výroby a manažérstva organizácií, s následným informovaním spotrebnej sféry, napríklad o environmentálne vhodných výrobkoch. Nasledovala spätná väzba, t. j. spotrebitelia sa stali hybnou silou, tými ktorí rozhodujú na trhu : • primárne, ktorý výrobok je pre nich akceptovateľný z pohľadu ochrany životného prostredia, • sekundárne, zakúpením environmentálne vhodného výrobku (alebo zohľadňovaním pri kúpe produktu, či má organizácia zavedený EMS/EMAS), rozhodujú o tom, ktorá organizácia je úspešnejšia na trhu. Takúto dôležitú úlohu môžu úspešne dokázať spotrebitelia, ktorí sú proenvironmentálne orientovaní a ochrana životného prostredia patrí u nich hodnotove medzi priority. Z pohľadu uplatňovania environmentálnej politiky v praxi nie je ale prioritou presviedčať už raz presvedčených, ale poskytnúť vhodnou formou informácie (napríklad v oblasti environmentálneho označovania typ I) s cieľom presvedčiť nerozhodných, resp. konzumne orientovaných spotrebiteľov, aby sa stali takouto proenvironmentálne orientovanou hybnou silou na trhu. Pretože organizácie so zavedeným EMS vyžadujú, aby si aj subdodávatelia postupne zaviedli EMS, tak sa postupne rozširovalo uplatňovanie tohto dobrovoľného nástroja environmentálnej politiky. Je síce dobrovoľný, ale organizácia so zavedeným EMS uprednostňuje subdodávateľov a partnerské organizácie so zavedeným 123 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti EMS. Vytvára sa tlak na podnikovú sféru, že ak chce organizácia uspieť na trhu, musí si „dobrovoľne“ zaviesť EMS. Nenúti ju k tomu tlak legislatívno-sankčných nástrojov environmentálnej politiky, ale sama sa dobrovoľne vydáva na proenvironmentálne orientovanú cestu, kde často jej výsledky idú nad rámec opatrení legislatívno-sankčných nástrojov štátu. Podobná orientácia a prístup je napríklad aj pri environmentálnom označovaní výrobkov typ I. Takýmto spôsobom dochádza k riešeniu vážnych environmentálnych problémov a ich odstraňovaniu. Uplatňuje sa pritom okrem posunu prahu environmentálnej citlivosti aj moment súťaže a výberu. Súťaž medzi organizáciami na úspešnejšie, ktoré aj vďaka svojej proenvironmentálnej orientácií v rámci svojej hospodárskej politiky sa presadia na trhu. Takto orientované organizácie pri výbere svojich partnerov v rámci svojich hospodárskych aktivít uprednostňujú organizácie, ktoré sú podobne proenvironmentálne orientované, resp. do určitej doby tolerujú (dávajú impulz), kým partnerská organizácia (subdodávateľ) nezačne v rámci svojej hospodárskej činnosti uplatňovať dobrovoľné proenvironmentálne nástroje. Týmto spôsobom sa stále viacej organizácií zapája do dobrovoľných proenvironmentálne orientovaných aktivít. Výsledkom by malo byť, aby organizácie tým, že proaktívne pristupujú k riešeniu potenciálnych, resp. existujúcich environmentálnych problémov, redukovali negatívny vplyv svojich hospodárskych aktivít na životné prostredie. Okrem environmentálneho označovania produktov typu I, II a III sa postupne uplatňujú aj ďalšie nástroje environmentálne orientovanej výrobkovej politiky, napríklad ekodizajn, posudzovanie životného cyklu (LCA) - normy radu ISO 14040, environmentálny reporting, integrovanie environmentálnych aspektov do návrhu a vývoja výrobku (ISO 14062). Závery V posledných desaťročiach došlo k významnému rozšíreniu spektra dobrovoľných prístupov v politike životného prostredia na národnej, ale aj medzinárodnej úrovni a k ich štandardizácii. Uplatňovanie environmentálnych manažérskych nástrojov vytvára pozitívny prístup k ochrane životného prostredia vo všetkých aspektoch podnikania. Prejavujú sa tendencie rozširovania nepriamych environmentálnych nástrojov, založených v nemalej miere na dobrovoľných aktivitách výrobcov a rastúcom environmentálnom uvedomení občanov. Uplatňovanie takýchto nástrojov vyplýva nielen z úsilia a požiadaviek štátnych orgánov životného prostredia, ale aj zo záujmov výrobcov a spotrebiteľskej verejnosti. 124 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti PRÍLOHA Závery a odporúčania z konferencie Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Preambula Žijeme v čase prehlbujúcej sa krízy, ktorú nemecká kancelárka Angela Merkelová označila za najväčšiu od čias II. svetovej vojny. Nielen jednotlivci, ale aj celé štáty dlhodobo žili a žijú na dlh, ktorý zrazu nemá kto splácať. Aj keď sa zväčša hovorí len o finančnom či ekonomickom rozmere tohto dlhu, rovnako alarmujúci a dlhodobo narastajúci je aj dlh vo sfére ekologickej, environmentálnej, sociálnej, kultúrnej a etickej. Táto situácia dozrievala dlho, avšak tí, ktorí mali v rukách moc, si pred ňou zatvárali oči a odmietali reagovať na varovné signály a prognózy. Najznámejšia z týchto prognóz – Limity rastu – vznikla na objednávku Rímskeho klubu pred 40 rokmi. Na konkrétnych vývojových trendoch a prostredníctvom matematicko-štatistických modelov poukázala na nebezpečenstvo ilúzie neobmedzeného rastu v obmedzenom priestore biosféry našej Zeme. O 20 rokov neskôr sa v bývalom Československu po prvýkrát stretli ministri životného prostredia Európy, aby prijali ambiciózne ciele starostlivosti o životné prostredie starého kontinentu a upozornili na skutočnosť, že za problémami s naším životným prostredím sú neudržateľné vzorce správania. Odvtedy sa traduje proces Životné prostredie pre Európu, ktorého ostatným vrcholom bola 7. ministerská konferencia v Astane v septembri 2011. Dosiaľ najvýznamnejším míľnikom v starostlivosti o životné prostredie v jeho dialektickej jednote s udržateľným ekonomickým a sociálnym rozvojom bol Summit Zeme v júni 1992 v Rio de Janeiro. Na jeho 20. výročie pripravuje OSN podobne veľkú konferenciu s názvom Rio+20 s cieľom pomenovať problémy a pokúsiť sa eliminovať neudržateľné trendy vývoja sveta, zlepšiť fungovanie globálnych inštitúcií a ozeleniť ekonomiku. Jedno z rozhodujúcich slov vo všetkých týchto procesoch by mala mať vedecká komunita s dôrazom na tie disciplíny, ktoré sa zaberajú životným prostredím, udržateľnosťou a kvalitou života. Oficiálne kruhy v našom štáte ani jednej z uvedených skutočností nevenujú náležitú pozornosť a aj preto sa 29. novembra 2011 stretli zástupcovia vedeckej komunity, experti z mimovládnych organizácií a ďalší kompetentní zo Slovenska, Českej republiky a Rakúska, aby sa vzájomne informovali o svojom videní problémov a východísk (príloha). Na záver prijali odporúčania zainteresovaným subjektom na globálnej, národnej i miestnej úrovni. 125 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Účastníci konferencie odporúčajú: Globálnym inštitúciám Všetkým medzinárodným inštitúciám, zaangažovaným do prípravy konferencie OSN Rio+20, ktorá sa bude konať v júni 2012 v Rio de Janeiro, aby využili tento summit na prehodnotenie neudržateľných trendov v smerovaní ľudstva a zmobilizovali všetky disponibilné intelektuálne, legislatívne, ekonomické, organizačné a iné zdroje, schopnosti, prostriedky, nástroje a kapacity, ako aj pozitívne vízie, pohnútky a emócie na zvrátenie týchto trendov. Kríza globálnych rozmerov, ktorej čelíme, je zároveň jedinečnou výzvou: buď na ňu budeme aktívne a s plnou vážnosťou reagovať, alebo samých seba odsúdime na bezmocné prizeranie sa blížiacemu sa kolapsu. Čas, ktorý máme k dispozícii, sa dramaticky kráti a 20 rokov, ktoré uplynuli od Summitu Zeme v Riu, sme viac premárnili, ako využili. Nech je nám to mementom a nech sa summit Rio+20 stane ešte významnejším historickým medzníkom či bodom obratu, ako bol samotný Summit Zeme pred 20 rokmi! EHK OSN a európskym inštitúciám Európskej hospodárskej komisii OSN a všetkým relevantným európskym inštitúciám od Európskej komisie, cez Európsky parlament až po Radu Európy, aby v spolupráci s vládami a mimovládnymi organizáciami európskeho regiónu uznali svoju rozhodujúcu zodpovednosť za budúcnosť sveta a využili proces Životné prostredie pre Európu a ďalšie adekvátne procesy a nástroje na koordinovaný prístup k zlepšeniu stavu životného prostredia nielen v našom regióne, ale aj v iných oblastiach sužovaných hladom, smädom, chorobami, vojnami, nespravodlivosťou a devastovaným životným prostredím. Vláde Slovenskej republiky (súčasnej i budúcej) Komplexnejšie chápať a zodpovednejšie reagovať na prejavy prehlbujúcej sa krízy a dlhov v celej ich vzájomnej kauzálnej previazanosti, teda vrátane ich environmentálnych, sociálnych a etických aspektov a premietnuť takúto filozofiu do zásadných strategických dokumentov. Zvýšiť účinnosť a vymáhateľnosť právnych nástrojov v environmentálnej oblasti. Podporiť ekologizáciu spoločenského vedomia a rozvoja, ako aj integráciu environmentálnych aspektov do jednotlivých rozvojových programov v intenciách platného i pripravovaného environmentálneho akčného programu EÚ. Prerokovať správu o výsledkoch Siedmej konferencie ministrov životného prostredia v Astane, prijať uznesenie k týmto výsledkom, ako aj následné kroky na plne126 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti nie záväzkov a odporúčaní z tejto konferencie. Kontinuálne a proaktívne sa zúčastňovať na procese Životné prostredie pre Európu. Uchádzať sa o možnosť usporiadať nasledujúcu ministerskú konferenciu (či už samostatne, alebo v spolupráci s Českou republikou) a tým pripomenúť skutočnosť, že prvá ministerská konferencia tohto druhu sa konala v bývalom Československu, ako aj fakt, že Slovensko by malo byť v tom čase predsedajúcou krajinou EÚ. Odborne a organizačne zabezpečiť serióznu prípravu Slovenska na vrcholnú konferenciu OSN Rio + 20, ktorá sa bude konať v júni 2012 v Rio de Janeiro. Návrh mandátu a stanovísk, s ktorými pôjde slovenská delegácia na tento summit, podrobiť v dostatočnom časovom predstihu odbornej i verejnej diskusii. V priebehu jarných mesiacov 2012 zorganizovať – v spolupráci s akademickou sférou, tretím sektorom a ďalšími zainteresovanými skupinami – národnú, prípadne i medzinárodnú konferenciu a v spolupráci s tretím sektorom i verejné fórum na túto tému. Opätovne osamostatniť Radu vlády pre trvalo udržateľný rozvoj a vrátiť jej prierezové zloženie, poradno-iniciačnú podobu a ambicióznu náplň minimálne v takej podobe, akú mala v rokoch 1999 – 2000 a nepripustiť hroziace opätovné zrušenie Ministerstva životného prostredia SR vzhľadom na rozsiahlu agendu tohto rezortu, ale najmä, vzhľadom na potrebu jeho čo najväčšej rozhodovacej nezávislosti od hospodárskych rezortov. Zvýšiť celkové výdavky určené na podporu vedy a výskumu zo súčasného škandalózneho 0,47 % HDP minimálne na 1 % HDP a postupne aspoň na priemer EÚ, ktorý predstavuje 1,81 % HDP. Pripomíname, že podpora vedy a výskumu patrí medzi dôležité ukazovatele udržateľnosti, resp. neudržateľnosti smerovania spoločnosti. Národnej rade Slovenskej republiky Obnoviť činnosť samostatného Výboru pre životné prostredie, ochranu prírody a krajiny a jej poradného orgánu. Politickým stranám kandidujúcim v nadchádzajúcich parlamentných voľbách Zamerať sa pri tvorbe – a najmä pri realizácii – volebných programov na konkrétne ciele komplexnej starostlivosti o životné prostredie, prírodu a krajinu, ako aj na efektívnejšie, racionálnejšie, šetrnejšie, a teda udržateľnejšie využívanie prírodných zdrojov a na dôsledné plnenie medzinárodných záväzkov v tejto oblasti. Snažiť sa pritiahnuť do politiky čo najviac ľudí, schopných takéto programové ciele realizovať. Mestám a obciam Rozvíjať programy zdravých a udržateľných miest, miestnej Agendy 21, cieľave127 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti dome vytvárať motivujúce prostredie pre miestne komunity v záujme vyššieho zapájania verejnosti do spravovania miest a obcí a aktívnejšie vstupovať do partnerskej spolupráce s tými mestami a obcami v zahraničí, ktoré sú v tomto smere úspešné, napríklad v rámci Dohovoru primátorov a starostov a jeho Národnej platformy. Podnikateľským subjektom Po vzore Nemecka, Dánska a ďalších krajín orientovať sa na zelenú ekonomiku a energetiku ako na mimoriadne perspektívne sféry hospodárskeho rozvoja s obrovskými výhodami pre tých, ktorí to pochopia a zúročia ako prví. Výchovno-vzdelávacím inštitúciám Účinnejšie a komplexnejšie zdokonaľovať vnímanie, povedomie, poznanie a zručnosti žiakov a študentov vo sfére ochrany prírody, krajiny, životného prostredia a výchovou podporovať udržateľný spôsob života, a to na všetkých stupňoch a typoch škôl, ako aj prostredníctvom ďalších výchovno-vzdelávacích a osvetových zariadení. Vedecko-výskumným inštitúciám Venovať zvýšenú pozornosť integrovanému výskumu environmentálnych problémov v kontexte zvyšovania udržateľnosti a kvality života . Cirkviam a náboženským komunitám Vo svojom učení viac zdôrazňovať pozitívny vzťah k stvorenstvu. Hľadať „najnižšieho spoločného menovateľa“ hodnôt a cností vyznávaných jednotlivými náboženstvami v kontexte nášho vzťahu k prírode a k udržateľným modelom správania a žitia. Masmédiám, umelcom a ďalším mienkotvorným osobnostiam Venovať v médiách podstatne väčšiu pozornosť environmentálnym a súvisiacim problémom. Vrátiť do verejnoprávnych médií pravidelné relácie venované týmto témam (na spôsob niekdajšieho populárneho Eko ďalej?). Pristupovať k týmto témam viac problémovo a investigatívne. Aktívnejšie propagovať kultúrne vzory žiaduceho vzťahu k prírode a krajine, ako aj udržateľné životné štýly. Odborom Oveľa viac pozornosti venovať právu zamestnancov na zdravé a harmonické životné prostredie. Podporovať takú daňovú reformu, ktorá menej ako dosiať zaťaží prácu a viac čerpanie surovín a devastáciu životného prostredia, a tým prispieť k znižovaniu nezamestnanosti a zároveň k šetrnejšiemu zaobchádzaniu s prírodou a jej zdrojmi. . 128 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Tretiemu sektoru Viac sa medzinárodne angažovať, vrátane takých procesov, ako je Životné prostredie pre Európu a Rio+20. Väčšiu pozornosť venovať implementácii medzinárodných dohovorov a reforme politík a programov EÚ (napr. Environmentálny akčný program, Stratégia trvalo udržateľného rozvoja či Spoločná poľnohospodárska politika EÚ). Účastníci vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou Cesty k udržateľnejšej budúcnosti (Dobříš+20 vo svetle geografických a environmentálnych výskumov). Bratislava 29. 11. 2011 SUPPLEMENT Conclusions and Recommendations of the Conference Roads to a More Sustainable Future Preamble We are living in a time of deepening crisis referred to by the German Chancellor Angela Merkel as the worst since the end of the WW2. Not only individuals but also whole countries live indebted since many years and it seems that there is nobody capable of paying the debts out. Although only the financial or economic dimensions of the debt are mentioned an equally alarming and steadily increasing is the debt in the ecological, environmental, social, cultural and ethic spheres. The situation has is the result of a long maturing because those that possessed power refused to respond to the warning signs and prognoses. The best known of such prognoses, the Limits of Growth, was prepared to the order of the Club of Rome forty years ago. Based on a particular developmental trends and mathematical/statistical models it pointed to the dangerous illusion of an unlimited growth in the limited space of our Earth’s biosphere Twenty years later, the European Ministers of the environment met for the first time in the former Czechoslovakia to adopt ambitious objectives of the care for the environment in the Old Continent and adverted to the fact that behind the environmental problems are unsustainable behaviour patters. 129 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti The process of the Environment for Europe runs since then and eventually culminated in the 7th Ministerial Conference in Astana, September 2011. So far the most important milestone in the care for the environment in its dialectic unity with the sustainable economic and social development was the Earth Summit in June 1992 in Rio de Janeiro. For its twentieth anniversary, the UN prepares a similar great conference, the Rio+20 with the aim to pinpoint the problems and to seek the elimination of unsustainable developmental trends, to improve functioning of the global institutions and to green up the economy. One of the decisive say in all these processes should be that of the scientific community with the stress on the disciplines involved with the environment, sustainability and quality of life. As the official circles in our country do not consider the issues sufficiently important, scientists, NGO experts and other involved stakeholders from the Czech Republic, Austria and Slovakia met 29 November 2011 to inform each other about their views and possible solutions. Recommendations on the global, national and local levels were adopted at the conclusion of the meeting. Participants to the Conference recommend to: Global institutions and international institutions To be more engaged in preparation of the UN Rio+20 Conference to be held in June 2012 in Rio de Janeiro to employ this summit for the revision of unsustainable trends in mankind’s way of life and to mobilise all available intellectual, economic, organizational and other sources, capabilities, means and capacities along with positive visions, incentives and emotion to reverse such trends. The crisis of global dimensions we are facing is also a unique challenge requiring an active and serious response or we are doomed to helpless observation of the approaching collapse. The available time runs out and twenty years after the Earth Summit in Rio were rather wasted than well used. Let it be the memento and let the Rio+20 summit become a more important historic milestone or turn point than the 1992 Summit! UNECE and the European institutions Starting by the European Commission over the European Parliament and ending by the Council of Europe, to assume the great deal of responsibility for the future of the world and use the Environment for Europe process as well as all relevant processes and tools in cooperation with the governments and non-governmental organizations of the European region for the consistent and coordinated attitude to the improvement of the environment not only in our region but also in all other areas suffering from hunger and/or thirst, diseases, wars, injustice and degraded environment. 130 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Government of the Slovak Republic (present and future) A more comprehensive and responsible approach to the deepening crises and debts in all their aspects and causes including the environmental, social and ethical ones so as to project this philosophy into the principal strategic documents. Increased efficiency and enforcement of legal tools in the sphere of environment. Support to ecologisation of public awareness and development as well as integration of environmental aspects into the individual development schemes pursuing the existing and prepared environmental action programme of the EU. To discuss the report on the results of the 7th Conference of Ministers of the Environment in Astana and to adopt the resolution concerning these results and future steps to the fulfilment of commitments and recommendations of this Conference. Continuous and proactive participation in the process of the Environment for Europe. To seek the opportunity to organized the following Ministerial Conference (individually or in cooperation with the Czech Republic) as a reminder that the first such conference was held in the former Czechoslovakia and also because Slovakia is to preside the EU in that time. To ensure organization and preparation of Slovakia to the top UN Rio +20 Conference to be held in June 2012 in Rio de Janeiro. To submit the mandate and stances of the Slovak delegation for this Summit to an expert as well as public discussion well in advance the term. To co-organise the national (or even international) conference on the theme along with the academic sphere, the third sector and other involved groups as well as the public in the spring months of 2012. To obtain again independence for the Governmental Board for Sustainable Development and to return to its cross-section composition, and the counselling and initiating roles including the ambitious scope as it had in 1999 – 2000 and to prevent the imminent disestablishment of the Ministry of Environment of the SR regarding the voluminous agenda of the resort but especially regarding the need of its decision-making independence on economic resorts. To increase the overall expenditure planned for the support to research and science from the present scandalous 0.47% GDP to at least 1% GDP and gradually at least to the European average representing 1.81% GDP. It should be also born in mind that support to research and science is one of the important indicators of the (un)sustainability of the society. National Council of the Slovak Republic To revive the independent Council for Environment, Nature and Landscape Protection and the counselling body. 131 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti Political parties before the 2012 general elections To focus on particular aims of a comprehensive care for the environment, nature and landscape, more efficient and considerate - that is sustainable - use of natural resources and consequent fulfilment of international commitments in creation and especially implementation of electoral programmes. To attract to the politics the competent people able to realize the programme aims. Towns and villages To develop programmes of healthy and sustainable communes, the local Agenda 21, systematic creation of a motivating environment for the communities in order to involve public in administration of towns and villages. co-operation with towns and villages abroad successful in similar activities, for instance, under the Covenant of Mayors and its national platform. Businesses Following the examples of Germany, Denmark and other countries, to concentrate on green economy and energy and the promising spheres of the economic development with great benefits for those who will the first to comprehend and apply them. Institutions active in education and edification To improve perception, awareness, knowledge and skills of pupils and students in the sphere of nature, landscape, environment sphere and to promote sustainable way of life by education at all levels and types of schools and other educational institutions. Research/scientific institutions To dedicate increased attention to integrated research of environmental problems in the context of the sustainability and quality of life improvement. Church and religious communities In teaching, to emphasise the positive relationship to the creation in general. To seek the “lowest common denominator” of values and virtues worshiped by individual religions in the context of our relationship to nature and sustainable models of life and behaviour. Mass media, artists and other opinion-making personalities To give more space and attention to the environmental issues. Regular programmes dedica132 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti ted to the theme should return to public media (a good example in Slovak conditions is the disappeared programme Eko ďalej?). Investigative approach and active promotion of cultural patterns of sustainable living styles are desirable. Trade unions To pay more attention to the right of employees to a health and harmonious environment. Promotion of such “neutral” fiscal reform that encumbers more the drawing on raw materials and devastation of the natural environment lightening the work on the other thus contributing to the reduction of the unemployment rate as well as to a considerate treatment of nature and resources. Third sector Increased engagement in processes like Environment for Europe and Rio+20. Dedicate more attention to implementation of international conventions and reforms of the EU policies and programmes (such as Environmental Action Programme, Strategy of Sustainable Development or the Common Agricultural Policy). Participants of the scientific conference Roads to Sustainable Future (Dobříš+20 in the light of geographical and environmental research). Bratislava, November 29, 2011 133 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti O autoroch RNDr. Jana Dlouhá, PhD. (1959), vystudovala Přírodovědeckou fakultu UK, obor ochrana prostředí; v rámci doktorského studia se věnovala holistickým přístupům ve filosofii a výchově. Od r. 1992 pracuje v Centru pro otázky životního prostředí UK, zabývá se problematikou udržitelného rozvoje ve vysokoškolském vzdělávání, a to jak po stránce teoretické, tak i vytvářením inovativních vzdělávacích metod, pomůcek a prostředí pro výuku. Byla členem mezinárodních pracovních skupin UNESCO a EHK OSN pro vzdělávání a indikátory ve VUR. Ing. Jiří Dlouhý (1957), v r. 1991 se zapojil do přípravy konference ministrů ŽP v Dobříši a od r. 1992 pracuje v Centru pro otázky životního prostředí UK. Zabývá se problematikou environmentální informatiky, databází počítačových sítí a je vedoucím oddělení environmetálního vzdělávání. Je též členem výkonné rady European Environmental Bureau, předsedou STUŽ (v ČR) a zakládajícím členem International Society of Information Specialists (v r. 1995 byl její prezidentem). Člen Rady Zeleného kruhu. Prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc. (1954), absolvent Prírodovedeckej fakulty UK, zástupca riaditeľa Geografického ústavu SAV v Bratislave. Predseda Spoločnosti pre trvalo udržateľný život v SR. Environmentálny aktivista. Prednáša na viacerých univerzitách, najmä na Univerzite Palackého v Olomouci. Pôsobil v rámci Programu globálnej bezpečnosti University of Cambridge. Bol poslancom SNR a predsedom jej výboru pre životné prostredie a ochranu prírody. Autor desiatok monografií a stoviek štúdií. Prof. RNDr. Vladimír Ira, CSc. (1952), študoval geografiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Geografického ústavu SAV a prednáša na UK v Bratislave a UP v Olomouci. Pôsobil na Univerzite v Cambridge (1994 – 95) a na Univerzite v Göteborgu (2001). Je autorom a spoluatorom 11 monografií a viac ako 150 pôvodných vedeckých prác venovaných urbánnej a behaviorálnej geografii, ako aj geografickým aspektom životného prostredia, udržateľnosti a kvality života. Ivan Klinec (1961), v rokoch 1989 až 2009 pracoval v Prognostickom ústave SAV, od roku 2009 pracuje v Ekonomickom ústave SAV. Vykonáva alebo vykonával funkcie tajomníka a predsedu Futurologickej spoločnosti na Slovensku. Je členom World Future Society a World Transhumanist Association – Humanity+. Od roku 1997 sa zúčastňuje na najväčšom futurologickom projekte sveta The Millennium Project, kde pôsobí ako jeden z vedúcich stredoeurópskeho uzlu projektu. Prof. RNDr. Mária Kozová, CSc. (1948), absolventka odboru geografia Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (PriF UK), od r. 1992 pracuje na Katedre krajinnej ekológie PriF UK (v r. 1992 až 2003 vedúca katedry). V r. 1972 až 134 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti 1991 pracovala v Ústave krajinnej ekológie SAV. Od r. 2003 doteraz spolupracuje pri implementácii Európskeho dohovoru o krajine v SR. V r. 2005 až 2009 bola viceprezidentkou Medzinárodnej asociácie pre krajinnú ekológiu. Prof. RNDr. László Miklós, DrSc., Dr.h.c. (1949), absolvent Prírodovedeckej fakulty UK. Súčasné pôsobisko: Technická univerzita vo Zvolene, FEE, vedúci Katedry UNESCO. 2006 – 2010 poslanec NR SR, 1998 –2006 minister ŽP, 1990 – 1992 námestník ministra, 1994 –2000 hosťujúci profesor na Un. Roskilde, TU Wien a Universität f. Bodenkultur Wien. Diela: Atlas krajiny SR, Krajina ako geosystém. Ceny: Tribute of appretiation UNEP, Nummum Academiae Memorialem Tribuit (SAV), Zlatý Biatec, Dr.h.c. St. Stephen Un., Gödöllő. MUDr. Juraj Mesík (1962), absolvent Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine. V súčasnosti pôsobí na Katedre rozvojových štúdií UP v Olomouci, v minulosti pôsobil ako poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, riaditeľ odboru sociálnych súvislostí Federálneho výboru pre ŽP, riaditeľ Nadácie Ekopolis a starší špecialista pre sociálny rozvoj v Svetovej banke vo Washingtone, D.C. Ako konzultant a špecialista sa podieľal na rozvojových projektoch v Tanzánii, Keni, Nigérii, Južnej Afrike, Botswane, Namíbii, Moldavsku, Kosove, Thajsku a inde. Doc. JUDr. Václav Mezřický (1934), absolvent Právnické fakulty UK, důchodce. Přednáší na Fakultě sociálních věcí MU Brno. Působil jako vedoucí Katedry životního prostředí PřF UK, náměstek ministra životního prostředí ČR, poradce Světové banky, poradce Evropské banky pro rekonstrukci a rozvoj. Díla: Životní prostředí. Věc veřejná i soukromá (1986), Globalizace (2003), Environmentální politika (2003), Persektivy globalizace (2011). Prof. RNDr. Bedřich Moldan, CSc. Dr.h.c. (1935). původním povoláním analytický chemik, nyní působí jako vysokoškolský profesor a současně odborná kapacita v rámci mezinárodních jednání o životním prostředí a udržitelném rozvoji na různých úrovních – mj. byl místopředsedou Hlavního výboru Konference Spojených národů o životním prostředí a rozvoji v r. 1991– 1992; v současnosti je místopředsedou Byra přípravného procesu konference Rio+20. Je také autorem, editorem a překladatelem několika set vědeckých článků, monografií aj. publikací. Doc. RNDr. Pavel Nováček, CSc. (1961), absolvent Přírodovědecké fakulty Univerzity Palackého (UP) v Olomouci, vedoucí Katedry rozvojových studií Přírodovědecké fakulty UP v Olomouci, předseda České asociace Římského klubu, člen plánovacího výboru projektu Millennium (Millennium Project Planning Committee). Autor monografie Udržitelný rozvoj, Olomouc, 2011 (430 str.). Oceněn Pamětní medailí k 50. výročí znovuzaložení UP. Prof. RNDr. Ján Oťaheľ, CSc. (1949), absolvoval Prírodovedeckú fakultu UK,v súčasnosti je vedúcim oddelenia v Geografickom ústave SAV. Predtým pôsobil v Ústave experimentálnej biológie a ekológie SAV. Publikoval o.i.: Krajinná pokrývka Slovenska (v spoluautorstve s J. Ferancom). Získal dve prémie Slovenského literárneho 135 Cesty k udržateľnejšej budúcnosti fondu za vedeckú a odbornú literatúru (1988, 2001), dve Ceny SAV za vedecko-výskumnú činnost (1992, 2005) a Čestnú plaketu Dionýza Štúra za zásluhy v prírodných vedách (2009). Mgr. Róbert Pazúr (1981), absolvent Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, vedecký pracovník Geografického ústavu SAV. Získal Cenu Slovenskej akadémie vied za vedecko-popularizačnú a vzdelávaciu činnosť (2010). Mgr. Lukáš Pokorný (1980). absolvoval Filozoficko-přírodovědeckou fakultu Slezské univerzity. Působí na Ministerstvu životního prostředí ČR na odboru zahraničních vztahů. V roce 2009 se účastnil vyjednávání reformy procesu EHK OSN „Životní prostředí pro Evropu“. Na 4. zasedání smluvních stran Aarhuské úmluvy v červnu 2011 byl zvolen za ČR do byra této úmluvy. Absolvoval Česko-německý program pro mladé profesionály. RNDr. Miroslav Rusko, PhD. (1953), absolvent Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Pôsobí v Ústave bezpečnostného a environmentálneho inžinierstva Materiálovotechnologickej fakulty STU v Trnave ako vysokoškolský pedagóg. Po roku 1990 zastával popredné funkcie v Okresnom úrade ŽP v Trnave, SAŽP v Trnave, Centre environmentálneho manažérstva, sekcii horizontálnej pomoci Úradu pre štátnu pomoc a i. Publikoval viaceré monografie z oblasti environmentálneho manažérstva. Ing. Peter Sabo, CSc. (1954), absolvoval odbor počítače na Elektrotechnickej fakulte SVŠT, kde obhájil aj dizertačnú prácu z kybernetiky (1986). Dlhodobo sa venuje ochrane prírody a krajiny, globálnym problémom a udržateľnému rozvoju. V rokoch 1993 – 1999 koordinoval niektoré projekty Medzinárodného zväzu ochrany prírody IUCN v SR. Od roku 2001 pôsobí na Fakulte prírodných vied UMB Banská Bystrica, kde sa venuje najmä výskumu komplexity a integrity ekologických systémov. K jeho osobným záľubám od detstva patrí floristika. Pavel Šremer, promovaný biolog (1946), absolvent Přírodovědecké fakulty UK, obor biologie, místopředseda STUŽ, v minulosti: náměstek federálního ministra životního prostředí (ŽP), ředitel odboru politiky ŽP MŽP ČR, zástupce ředitele České inspekce ŽP, poradce prezidenta V. Havla, poslanec Federálního shromáždění (1990); přednášky na Univerzitě J.E.Purkyně v Ústí n.L, spoluautorstvo: Bratislava/nahlas, Strategický rámec udržitelného rozvoje ČR ai.; ocenění: Křesadlo, Cena ministra ŽP. RNDr. Kamil Vilinovič (1962), vyštudoval odbor geografia na PriF UK v Bratislave, absolvoval postgraduálne štúdiá v Holandsku a Veľkej Británii. Pracoval v Slovenskej kartografii, Štátnej ochrane prírody, Regionálnom environmentálnom centre, organizácii Daphne a na MŽP SR. V rokoch 1999 – 2000 bol manažérom projektu prípravy Národnej stratégie trvalo udžateľného rozvoja v SR. V súčasnosti je generálnym riaditeľom sekcie environmentálnej politiky, záležitosti EÚ legislatívy MŽP SR. 136
Podobné dokumenty
Anal\375za vybran\375ch n\341stroj\371 USV
To, co tvoří CSR v jednotlivé společnosti, závisí na jejích individuálních podmínkách a
specifických okolnostech, v nichž podniká, ať už je to v Evropě nebo kdekoliv jinde.
2.2 Vznik nástroje
1/12 - Společnost pro trvale udržitelný život
je pro prolomení těžebních limitů v severních Čechách. Opět to komentoval Martin Říha – nakonec se dočkáme
ještě návratu k „velké variantě“ těžby s odstraněním části svahů Krušných hor, jak plánova...
Ekologická konference 2008
prostředí na místní i globální úrovni. Myšlenku Globe vyhlásil více prezident Al Gore v roce
1994 (tedy v roce, ve kterém se skoro všichni studenti Sekundy narodili) a o rok později byl
při příleži...
Sborník z kolokvia 2003 - Občanská futurologická společnost
Miroslava Szarková
Geopolitické vízie Zbigniewa Brzezinského
ke stažení zde v PDF
pravidelně, protože cítím, že bez Pánovy pomoci
není možné pro Něho pracovat a sloužit Božímu
lidu. Sám cítím svá mnohá omezení, vím, že
jsem hříšník. (…) Je to prostě už můj zvyk,
který vychází z ...
Kam se ubírá česká krajina?
vzrostl počet domácích i zahraničních publikací, které se tímto aktuálním tématem zabývají (viz Aspinall, 2006). Mezi mnoha konferencemi, workshopy a semináři je třeba zmínit seminář „Landscape
cha...
česky - EnviWeb
Operační program Ţivotní prostředí se zaměřuje na zlepšení kvality ţivotního prostředí a zdraví
obyvatel, coţ je základní předpoklad udrţitelného rozvoje a atraktivního a konkurenceschopného
státu ...