1. Náboženská situácia v Palestíne

Transkript

Cirkevné dejiny – zimný semester – 1. ročník - Haľko
1. Náboženská situácia v Palestíne
ŽIDOKRESŤANSTVO - Ž i d o v s t v o
v J e ž i š o v ý c h
č a s o c h
Politická situácia Židov v Palestíne. Ježiš Kristus prišiel na svet "v plnosti času" /Gal 4, 4; Mk 1, 14/.
Túžba Izraelitov po prisľúbenom Mesiášovi: živá + nové impulzy (nie náboženské, ale ťažká politická
situácia). Židia v Palestíne boli pod rímskou nadvládou už desiatky rokov + nová nenávisť voči Rimanom,
keď zverili správu Sv. Zeme zverili kráľovi Herodesovi Veľkému (podľa Flavia to znamenalo iba
„ho megas“ - starší).
Herodes – nar. 73 pnl, nie rodený Žid, syn Idumejca Antipatra (Kraj Idumeja – medzi Palestínou a Egyptom;
toto úyamie bolo porayené počas Makabejských vojen židmi v cca 100 pnl). Matka – Nabatejka.Kufra. Otec
Antipatra sa pri vybure proti ANTONIOVI pridal na stranu jeho vraha a dostal preto právomoci.
História
Po babyl. Zajatí – Perské obdobie – počína Kýrosom – tolerantný voči židom. V cca 331 pnl. Alexander
Veľký dobýva Malú Áziu - porazil aj Perského kráľa, vojská obsadili Palestínu. Územia v Egypte
(Palestína tam tiež) spravovali PTOLEMAJOVCI, v Sýrii a Babylónii SELEUKOVCI. Cca 200 Ptolemaios V. Epifanes vydobyl Palestínu pre Seleukovcov – SÝRSKA nadvláda.
R. 167 Antiochos IV. - dekrét o odstránení židovského kultu (por. 1Mach) – v každom mesta sa musel
vzývať a obetovať dar Diovi. Proti sýrskej nadvláde povstali Makabejci (Matitjáš) – Bratia Makabejský
dobili 165 pnl. Jeruzalem, chrám bol znovu posvätený (odvtedy slávnosť znovuposvätenia chrámu „enkainia“). Cieľom povstania bola náboženská sloboda.
Šimeónovou vládou začala dynastia Hasmonejovcov. Syn Jóchanan Hyrkános – pridal sa k saducejom (s
farizejmi sa rozišiel). Z tejto línie pochádza Mariammé – manželka Herodesa Veľkého. Ten domácu
dynastiu Hasmonejovcov, ktorá pred vyše sto rokmi hrdinsky bránila v krajine náboženskú slobodu,
vyhubil a dal usmrtiť aj vlastnú manželku Hasmonejku Mariamne a troch synov.
Herodes sa v roku 37 pred n..1. zmocnil Jeruzalema a nastúpil tam na kráľ. Trón (ako 36 ročný) a
kruto potlačil skutočné i zdanlivé pokusy o vzburu. Aby si získal Židov dal nádherne prebudovať
jeruzalemský chrám (postavil pevnosť Antónia, aby mohol kontrolovať dianie v chráme), založil nové
mesto s pôvabnými záhradami a vodnými nádržami, usiloval sa celú krajinu hospodársky i kultúrne
povzniesť, -0 bodov. V neustálom boji o moc, prišli 3 králi a pýtali sa Hertodesa na novonarodeného
kráľa...
Herodes mal 3 mladších synov – po jeho smrti:
•
Archelaus - Judea spolu so Samáriou a Idumeou
V Judei - vážne nepokoje - vojenská pomoc Rimanov. Archelaus neschopný zabezpečiť
trvalý pokoj v krajine zosadil hocisár Augustus roku 6 n. 1.. Správa Palestíny - rímski
prokurátori - sídlili v Cézarei. Rimania priznali ž i d o v s k e j v e ľ r a d e
(na čele - židovský veľkňaz) právomoc rozhodovať vo vnútorných náboženských veciach.
•
Herodes A n t i p a s dostal od cisára Augusta (27 pred n. 1. - 14 n. 1) Galila a Perea
( územie na východ od Jordánska a od severnej časti Mŕtveho mora). Cisár Kaligula (37 –
41) ho roku 39 n. 1. zosadil a poslal do vyhnanstva.
•
Filip sa stal štvrťvladárom v krajine Iturejskej a Trachonitskej (Lk 3, 1). - pobrežie???
1
Náboženská situácia židovstva v Palestíne.
•
m o n o t e i z m u s (hoci viac ráz upadli do modlárstva a mravne klesli)
•
idea prisľúbeného Mesiáša - (Boh s nimi uzavrel zmluvu - spása pre všetky národy vyjde z ich
národa - viera a nádej, že Boh pošle Záchrancu a Vykupiteľa (založí kráľovstvo Božie) a kráľ
vyvoleného národa. Niekedy príliš - vyvolený národ oslobodí spod nenávideného rímskeho jarma.)
•
zákon (ako sa majú správať v každodennom živote. Proti zákonu = robiť pokánie. Vernému =
odmena už v pozemskom živote (blahobyt) a potom odmena od Večného sudcu). Poznatky o
zákone z SP - rabínske školy a každú sobotu v synagógach.
Skupiny:
Politicko-náboženské strany:
•
S a d u c e j i - vyššie kňažstvo, židovská aristokracia, židovská veľrada a zastávali
veľkňazský úrad. Autorita zákona áno, ale zamietali rabínsky výklad (podanie starých - farizeji).
Mravné názory: užívanie života, prispôsobovanie sa helenistickej kultúre; neverili vo vzkriesenie
z mŕtvych, večný život, v jestvovanie anjelov a Božiu prozreteľnosť.
•
F a r i z e j i - všetky spoločenské vrstvy - vplývali na život a náboženskú orientáciu .
Nadväzovali na sektu asidejcov; výklad zákona - chceli aplikovať na všetky možné situácie
každodenného života - neblahé dôsledky v praxi. Vyhranené kazuistické stanovisko vo všetkých
otázkach mravného života nakoniec znemožňovalo slobodné rozhodnutie alebo viedlo k pretvárke. Mišna
a talmud sa odklonili od farizejského výkladu zákona a vrátili sa k výkladu starších učiteľov1.
Farizeji navonok zachovávali zákon i množstvo rozličných nariadení pridaných k nemu. Oslovovali ich "učiteľ".
Farizeji sa pokladali za dokonalých a brojili proti všetkému, čo nebolo židovské. Veľký vplyv aj vo veľrade. Židovský
ľud zaťažovali neznesiteľným bremenom rozličných nariadení. Ježiš neraz priamo varoval židovský ľud pred
farizejmi; "obielenými hrobmi" /Mt 23, 27/.
Sekty:
•
A s i d e j c i (hebr. Chasídím = nábožní) - náboženská sekta, ktorá vznikla ešte pred
vypuknutím makabejských bojov /l Mak 2, 42/. Boli to mužovia "zo srdca oddaní" zákonu a ochotní
priniesť zaň aj najväčšie obety. Stavali sa proti helenistickej kultúre a v makabejských bojoch sa pridali k
Júdovi Makabejcovi. Popredné židovské rodiny a vedenie židovského kňažstva sa dištancovali od
asidejcov.
E s é n i - židovská náboženská sekta; hlavné sídlisko - západne od Mŕtveho mora. Žili spoločným
životom, ktorý pripomína rehoľný život v katolíckej cirkvi. Začiatky tejto sekty siahajú do čias Makabejcov.
Hodnoverné správy o esénoch zachovali židovskí autori Filón Alexandrijský a Josephus Flavius i rímsky spisovateľ
Plinius St. Tieto správy overujú a dopĺňajú vlastné s p i s y e s é n o v , objavené roku 1947 a v nasledujúcich
rokoch v jaskyniach na západnom brehu Mŕtveho mora (dva rukopisy proroka Izajéša, Poriadok sekty, komentár k
Habakukovi, Hymny, ďalej zlomky všetkých kníh Starého zákona okrem knihy Ester a i.) a systematický archeologický
výskum strediska esénov v C h i r b e t K u m r á n . Vedenie esénov, ktorí mali spoločný majetok, prevzala
osobnosť, v kum-ránskych zvitkoch nazývaná "Učiteľ Spravodlivosti". Bol to nadaný muž, výborný organizátor, ktorý
•
1
90- 100 – žid. Kánon – Damnia (pobrežie stredoz. Mora); cca 200 – výklady – MIŠNA; cca 500 výklady –
TALMUD; 7-8 str. - Mayoretský text (v Tiberias).
2
podal nový výklad zákona. Eséni žili prísnym asketickým životom, nejedli mäsité pokrmy a väčšina z nich sa zriekla aj
manželstva. Nechodievali do jeruzalemského chrámu, ani sa nezúčastňovali na krvavých obetách. Nevieme, či sa
zapojili do židovskej vojny /v r. 68 - 70/. Centrum monastickej skupiny v Kumráne zničili Rimania /r. 68/. Zvyšky
hnutia zahynuli za povstania Bar Kochbu /v r. 132 - 135/.
•
Zelóti – extrémisti („za národ a za Boha“) - vyprovokovali židovskú vojnu, kedy bol zničený chrám –
zásadne proti Rimanom.
Židovská diaspóra /gr. diaspóra = rozptýlenie/. - židovstvo, ktoré žilo mimo Palestíny -v diaspóre. Od 8. storočia
pred n. 1. - odsuny Židov z materskej krajiny: deportácie /asýrske, babylonské zajatie/, ale aj dobrovoľné
vysťahovanie. Na začiatku rímskych cisárskych čias bývali Židia najmä v centrách rozsiahlej ríše a svojím celkovým
počtom prevyšovali židovské obyvateľstvo materskej krajiny. Veľké židovské kolónie boli predovšetkým v
Antiochii, v Ríme a v Alexandrii.
•
s p o l u p a t r i č n o s ť - organizované židovské spoločenstvo - centrum - s y n a g ó g a ;
predstavený /archisynagogos/ a poradný zbor /rada starších/ na čele s archónom. Židov v diaspóre držala
pospolu náboženská viera, vďaka ktorej sa ne nepomiešali s pohanským obyvateľstvom.
•
zaoberali sa obchodom a nadobudli vo významných centrách Rímskej ríše viaceré v ý s a d y :
oslobodení od účasti na pohanských bohoslužbách; od vojenskej služby; slobodne konali svoje náboženské
zhromaždenia; mohli vyberať chrámovú daň pre Jeruzalem,
osvojili si g r é č t i n u Aoiné/ - zabudli reč svojich predkov - preložili knihy SZ do gréčtiny
•
/Septuaginta/ cca 200 pnl., tvorba gréckych modlitieb /niektoré z nich prešli do starokresťanakej
Literatúry/; zrejme aj výklad SP . Tak sa dostala grécka reč do bezprostredného kontaktu so
židovskom náboženstvom.
Svedectvo: alexandrijský Žid F i 1 ó n /okolo r. 40 n. 1./ : židovskí vzdelanci sa neubránili prenikaniu
helenistických náboženských prúdov. Od stoikov prebrali Židia v diaspóre alegorický spôsob výkladu SP.
Vplyv na Filóna: P l a t ó n o v a f i l o z o f i a - náuka o stvorení má platónske podfarbenie
/medzi prostredníkmi je na prvom mieste "logos" - súhrn ideí/. Filón sa usiloval uviesť do súladu učenie SZ
s myšlienkami gréckej filozofie. Predsa však najväčšou autoritou pre neho zostal Mojžiš.
•
stály s t y k s m a t e r s k o u kraj i n o u - Pre Židov v diaspóre bol jeruzalemský
chrám symbolom ich náboženstva; nielenže posielali do Jeruzalema chrámovú daň, ale túžili
osobne aspoň na„ Veľkú noc sa zúčastniť na slávnostiach v jeruzalemskom chráme a spoločne sa
modliť s bratmi z materskej krajiny. Kontakty s Palestínou boli úžasnou vzpruhou pre Židov v
diaspóre. Uprostred pohanského sveta boli títo Židia vystavení rozličným nástrahám a útlakom a
vtedy im spomienky na Sväté mesto, na chrám, na slávnosti dodávali mimoriadnu silu na
prekonanie všetkých ťažkostí.
•
veľký počet pohanov prijalo obriezku a zachovávanie zákona; dostali grécke pomenovanie
p r o z e l y t i (proselytos = prijatý).
2. Ježiš Kristus – historická osobnosť
Předpokladem a základem každého líčení dějin = historickosť. V cirkev. Dejinách =
historická existence Kristova a historičnosti založení církve.
1. Historická existence Ježíše
3
Historické správy o živote a diele JK
Zachované správy kresťanských, rímskych a židovských autorov.
•
Správy kresťanských autorov:
Spisy NZ (Evn, Sk a niektoré listy sv. Pavla) – nie je to priamo historická biografia JK. V najstarších
Evn je iba súhrn toho, čo ohlasovali o JK apoštoli, prví, očití svedkovia jeho smrti, jeho slávneho
zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia. Správy sú sformované podľa požiadaviek apoštolskej kázne a
nemožno z nich zostaviť kompletnú biografiu pozemského života JK, predsa však možno týmito správami
dosvedčiť najdôležitejšie historické dáta jeho životnej cesty.
Cenné svedectvo o JK - rozsiahla starokresťanská literatúra (apoštolskí Otcovia - siahajú do
apoštolských čias.)
•
Správy rímskych autorov: svedectvá o JK jsou spolehlivé a historicky plně průkazné, takže je
můžeme uvádět jako bezpečná svědectví o tom, že křesťanství vyšlo od osoby Ježíše Krista.
Gaius P 1 i n i u s Caecilius Secundus, nazývaný Minor /Mladší/, spravoval v r. 110-112 alebo
111-113 ako mimoriadny cisársky legát provinciu Pontus a Bitýniu. List pre cisára Trajána /98 - 117/
o maloázijských kresťanoch, ktorí sa "schádzali v istý deň pred východom slnka a spievali Kristovi
ako Bohu chválospevy" /Epist. X. 96/.
Publius Cornelius T a c i t u s /55 - 120/ bol za cisára Trajána prokonzulom. Je 1 z najzávažnejších
starovekých historikov. Správu o Kristovi - v diele: Annales, kde píše o prenasledovaní kresťanov za
cisára Nerona /54 - 68/ po požiari mesta Ríma roku 64. Tacitus vysvetlil pôvod názvu kresťania: "Pôvodcu
tohto mena Krista dal za Tiberia popraviť správca Pontský Pilát."
Historik Gaius S u e t o n i u s Tranquillus /69 - 140/ spomína, že cisár Klaudius /41 - 54/ vyhnal
Židov z Ríma, pretože hádkami o JK rušili pokoj v meste /De vitá Caesarum, XXV.(Vita Claudii 25)/.
•
Správy židovských autorov:
Svedectvo z talmudu (zbierka ustanovizní a predpisov židovských rabínov z 2. - 6. stor. n. 1.): "V
predvečer Veľkej noci bol ukrižovaný Ježiš, galilejský čarodejník ..." /Sanhedrin fol. 43/.
Zidovský spisovateľ a historik Joseph Flavius (37 – 100) v obsiahlom diele Júdaiké archaiologiá
(Židovské starožitnosti). Najobšírnejšia z troch správ znie: "V tom čase žil Ježiš, človek múdry, ak ho
vôbec človekom možno nazvať; bol totiž divotvorcom a učiteľom ľudí, ktorí s láskou prijímajú pravdu ..."
(Júdaiké archaiologiá, XVIII, 3, 3). V 16. storočí zapochybovali niektorí historici o vierohodnosti tejto
správy a pokladali ju za neskorší dodatok /interpoláciu/, hoci je vo všetkých zachovaných opisoch
Flaviovho diela, ako aj v arabskej verzii rukopisu z 10. storočia.
Popieranie historickej existencie JK:
– v 18. a 19. století – osvietenecká liberálna veda a historická kritika (Reimarus (+
1768), Baur (+1860), Strauss (+1874), Bruno Bauer (+1882)).
– na prelome 19. a 20. stol. - srovnávací věda náboženská (Robertson, Smith, Drews)
Křesťanství jako výmysl apoštolů, postavu Kristovu jako neskutečnou, vybájenou,
mytickou personifikaci náboženských tužeb a představ, jako zbožný podvod kruhu
učedníků nebo jako převzetí a obměnu božských hrdinů předoasijských, helénistických
mystérií. Objevila v Ježíšově životě podobnosti a paralely se slunečním bohem Mithrou (H.
B. Smith, 1911), s hrdinou babylónského eposu o Gilgamešovi (Jensen, 1906), s
mystickou postavou umírajícího a zmrtvýchvstalého boha-spasitele (R. Reitzenstein a
mnozí jiní); myslilo se, že Ježíšův život a učení zachycené v evangeliích, je nutno vykládat
jako projev sociálních tužeb utiskovaných mas (Kalthoff, 1902).
4
Tieto teorie sú dnes opuštěny, z vědeckého hlediska překonané. Prežívajú len u marxistů.
Karel Marx a Bedřich Engels přijali a tradovali na svou dobu nové, radikální ideje svého
současníka Bruna Bauera a ich vlivem se tato teorie udržela až dodnes.
Výzkumy liberální teologie a její útoky na historickou pravost - ve jménu textové kritiky.
Moderní biblická exegeze neskôr pečlivou práci s biblickým textem opět upevnila základní
fakta.
Historický JK:
V Kristu víry, jak ho líčí NZ, lze zachytit historického Krista – jeho historickou existenci nelze popírat: do
dějinnej súvislosti môžeme s jistotou zařadit začátek i konec pozemského života JK:
Narodil se za Heroda Velikého asi r. 4/5 pnl (r. 748 od založenia mesta Ríma, teda v 6 roku pn1.; Mt 1, 25-2,
1) a byl ukřižován za Pontia Piláta 14. nebo 15. nisanu mezi rokem 30 až 33 po Kristu.
4 kan. Evangelia majú teologické a kérygmatické záměry, ale aj fakta, dobové souvislosti a události spásy
zakotené historicky, i když ne přesně chronologicky.
Za svojho verejného účinkovania postupne budoval náboženskú s p o l o č n o s ť , ktorú sám
nazval "svojou cirkvou" /Mt 16, 18/. Z veľkých zástupov si vybral iba menšiu skupinu učeníkov. Z tejto
skupiny si vyvolil 12 apoštolov, ktorým sa potom venoval s osobitnou starostlivosťou.
2. Historičnost založení církve
Otázka založení církve zaujímá ústřední místo i v současném ekumenickém dialogu.
Sohmovy myšlenky stále působí u Emila Brunnera, Hanse von Campenhausena a jiných.
Čo říká o založení církve Písmo a jak prvotní církev rozuměla Kristovu záměru a jak ho uskutečňovala.
Evangelia - souhrnem Kristova hlásání spásy byla radostná zvěst o Božím království, které se uskutečňuje
ve dvou stupních:
1.) stadium je jeho začátek na tomto světě; zahájil je již Ježíš svým kázáním (Lk 11,24; Mt 11,12).
2.) stadium je jeho dovršení na sklonku času.
–
–
vrcholový stredovek - pojem „duchovní církve" (ecclesia spiritualis) – vedlo to v době reformace k
tomu, že byla odmítána a ostře potírána „papežská církev"; reformátoři jí vyčítali, že porušila původní
vůli Kristovu. Ještě v novější době protestantský profesor církevního práva Rudolf Sohm
(Kirchenrecht I, 1892) hájil podle luterského pojetí církve tezi, že Kristus vůbec nechtěl založit církev, ale
hlásal jenom čistě duchovní křesťanství; proto prý prvotní křesťanství nemělo vůbec vnější řád a pevnou
organizaci, řídilo a udržovalo se výhradně duchem lásky a neznalo církev jako instituci. Teprve
poapoštolská doba špatně pochopila Kristovu vůli a jeho dílo porušila. Z tohoto chybného výkladu prý
vznikla raně katolická církev, ve které později svobodná víra prvotní doby ustrnula v dogma a
charizmatický život prvních křesťanů, plný Ducha, byl spoután umrtvujícími právními a
disciplinárními předpisy.
novovek - mnoho sporov: otázka založení církve by JK. Hlavním problémem: či Kristus hlásal jen jakési
všeobecné křesťanství, nebo zda zároveň také dal svému náboženští pevnou organizační formu v
institucionální církvi a chtěl jí svěřit úkol, aby hlásala evangelium, pokračovala v díle spásy a jen ona
je uskutečňovala.
3. Církev
D v a n á s t i a p o š t o l i /gr. apostolos = poslaný/ prevezmú všetku starosť o jeho cirkev a
budú pokračovať v poslaní, ktoré On dostal od nebeského Otca /Jn 20, 21/. Evanjeliá zdôrazňujú
postavenie 12 apoštolov a ich závažné poslanie ohlasovať Božie kráľovstvo. Apoštolom zveril JK
pastiersky, učiteľský a kňazský úrad vo svojej cirkvi.
Spomedzi 12 apoštolov poveril sv. P e t r a :
bude s k a l o u , na ktorej vybuduje svoju cirkev;
5
on bude pásť baránky a ovce; on bude posilňovať bratov vo viere.
JK založil cirkev v základných líniách; nechal, aby sa ako živý organizmus ďalej rozvíjala v priestore a
čase podľa zákonov rastu, ktoré jej dal sám zakladateľ. N a d p r i r o d z e n á b á z a
Kristovej c i r k v i spočíva na Ježišovej smrti, ktorou sa uskutočnilo dielo zmierenia a vykúpenia
ľudstva. Zmŕtvychvstaním dokončil JK dielo založenia cirkvi; jej dejiny začínajú zoslaním Ducha Sv.
3. Jeruzalemská cirkevná obec
Sk opisujú pronikání evangelia z Jeruzaléma až na sám konec země (Sk 1,8). Rozlišujeme 3 období:
1. židokřesťanské – středisko: Jeruzalem (kap. 1-9,31),
2. prechod od židokřesťanství k pohanokřesťanství – středisko: Antiochia (Sýria) (kap.
9,32-15,35),
3. misii sv. Pavla mezi pohany (kap. 13-28).
Prvotní obec v Jeruzalémě (Sk 1-9,31) - Vznik a jadro
Mateřská církev jeruzalémská - prvá kresťanská obec sa utvorila r. 30 nl. v Jeruzaleme medzi Veľkou
nocou a Turícami ("Zástup zhromaždených asi 120 osôb" /Sk 1, 15/ s 12 apoštolmi "i s Máriou, matkou
Ježišovou" /Sk 1, 14/, nad ktorými sa na T u r i c e zjavili "ohnivé jazyky" /Sk 2, 3/ a ktorých
"naplnil Duch Sv. " /Sk 2, 4/ svojou milosťou, tvorili j a d r o , z ktorého vyrástol strom cirkvi2.).
První apoštolově pod vedením Petrovým společně spravovali obec jako živí svědkové Páně + mnozí jiní
očití svědkové Ježíšova působení, smrti a zmrtvýchvstání a nadšeně hlásali radostnou zvěst o vykoupení.
Hlavným prameňom: Sk, najmä prvých sedem kapitol:
1. voľba apoštola Mateja, ktorú viedol sv. Peter,
2. príchod Ducha Sv. ,
3. prvé zázraky apoštolov,
4. ich zajatie a výsluch pred židovskou veľradou ("Viac treba poslúchať Boha ako ľudí!" /Sk 5, 30/),
5. ich prepustenie na zákrok Gamaliela,
6. ustanovenie 7 diakonov
7. účinkovanie i ukameňovanie diakona Štefana.
Od 8. kapitoly sa začína rozprava o udalostiach zo života sv. Pavla.
Materská cirkevná obec v Jeruzaleme bola preniknutá svätým, horlivým duchom kresťanstva. Vzor
svätosti – m a t k a J e ž i š o v a (cnosti v nádhernej harmónii: panenská čistota a materinská
láska, hlboká poníženosť i vysoký duchovný vzlet, obdivuhodná horlivosť o spásu veriacich a hĺbavé
rozjímanie; ona "zachovala vo svojom srdci" všetky udalosti z JK života a pre duchovný osoh kresťanov
niečo zo svojho duchovného bohatstva zverila autorovi Sk. - sv. Lukášovi). Členovia obce žili ako jedna
rodina, v bratskej zhode a láske - dobrovoľne odovzdali majetok apoštolom pre potreby všetkých /Sk 4, 32
- 37/. Starosť o početných veriacich si čoskoro vyžiadala organizačný zásah zo strany apoštolov: zriadili
nový cirkevný úrad - diakonát. 7-mi d i a k o n i mali na starosti chudobných a pomáhali
apoštolom ohlasovať evanjelium (ich grécke mená - v Jeruz. Obci značný počet h e l e n i s t o v . ).
Kresťanstvo versus židivstvo
V Jeruzalémě - vytvořena vlastní řeč křesťanské víry a uspořádána vlastní bohoslužba (zprvu se účastnili
2
Židia a obrátenci z pohanov z Judey, Perzie, Médska, Slamu, Mezopotámie, Kapadocie, Pontu, Ázie, Frýgie, Pamfýlie,
Egypta, Líbye, Cyrenaiky, Kréty, Arábie a z Ríma počuli apoštolov hovoriť rozličnými jazykmi, prijali P e t r o v u
výzvu "a dali sa pokrstiť, i pripojilo sa ich v ten deň asi 3000" /Sk 2, 41/. 0 niekoľko dní Peter pri chrámovej bráne (Krásna
br.), uzdravil chromého od narodenia. Mnohí, čo vypočuli Petrovu reč po tomto zázraku, uverili "i vzrástol počet na 5000"
/Sk 4, 4/.
6
židovské bohoslužby, žili v tradičních formách židovské zbožnosti a základní princip židovské organizace3).
Zároveň vlastní společenství; konala vlastní bohoslužbu: děkovnou vzpomínku (eucharistia) a kultické
zpřítomňování Kristovy oběti: věřící v soukromých domech lámali chléb a dělili se o jídlo s radosti a s
upřímným srdcem (Sk 2,46) a slavili tak posvátnou večeři Páně. Jeruzalémská obec vtiskla rozhodující
rysy společnému životu, ztíženi, zbožnosti i modlitebnímu řádu církve.
Vnitřní výstavbu obce zprvu společně určoval sbor 12 apoštolů, vedoucí úloha příslušela Petrovi. + Pavel
nazýva „sloupy" obce Jakuba a Jana (Gal 2,9).
Po Petrově odchodu z Jeruzaléma (asi 43/44) na jeho místo (Sk 12,17) Jakub (nejisté, zdali totožný s
apoštolem Jakubem Mladším). Podle tradice byl prvním jeruzalémským biskupem.
Apoštolský koncil v Jeruzalémě (asi r. 50) - prvé vážné rozhodnutí: že křesťané z pohanství mají být
zásadně svobodni od židovského zákona (Sk 15,6n.l9). Tu tiež se poprvé setkáváme s kňazmi (presbytery);
už předtím se mluví o sedmi diakonoch (Sk 6,ln.) v čele se Štěpánem.
Hierarchický řád nositelů úřadu úplný: biskup, presbyterové (kněží) a diákoni (jáhnové) jako autoritativní
vedoucí jeruzalémské obce.
2 Vlny – prenasledovania kresťanov
Křesťanská obec sa podílela na židovském kultu, zachovávala židovský zákon - jevila sa ako židovská sekta,
ale: křesťanský křest, modlitba - Kristus ako Pán (Kyrios = Bůh), slavení eucharistie, společenství lásky:
křesťané vzdávali soukromého vlastnictví ve prospěch bratrského společenství souvěrců (Sk 2,44n.) - to vše
vyvolávalo u židů nedůvěru, odmítání a nakonec nepřátelství. Zvláště víra v JK způsobila otevřený
konflikt: 2 nárazové pronásledováními:
•
1. vlna (32/33) – resp. Cca 4O – podľa tradičného počítania (7 r. +) - ukamenování Štěpána,
vypuzení helénistických židokřesťanů z Jeruzaléma a další pronásledování - vedl Savel. Ten cca 33/36 prožil
obrácení před Damaškem a jako Pavel se brzy stal vyvoleným nástrojem hlásání křesťanství (Sk 9,15).
Kresťanstvo sa šírilo medzi Židmi napriek zásahu židovskej veľrady proti apoštolom Petrovi a Jánovi.
Niektorí členovia veľrady tušili, že ide o dielo Božie - G a m a l i e l , syn Šimonov a vnuk Hilelov,
učiteľ sv. Pavla, príslušník farizejskej strany (vynikal rozvahou a zmyslom pre spravodlivosť. U všetkého
ľudu bol váženým učiteľom zákona). Gamaliel po výsluchu apoštolov vyhlásil vo veľrade: "Ak je tento
zámer alebo dielo od ľudí, rozpadne sa; ak je však od Boha, nebudete ich môcť rozvrátiť" /Sk 5, 39/.
Roku 36 zasiahla židovská veľrada proti diakonovi sv. Štefanovi4 (obranná reč pred židovskou
veľradou.). Sk uvádzajú, že to bol muž "plný milosti a sily, ktorý konal divy a veľké znamenia medzi
ľudom" /Sk 6, 8/. Židia ukameňovali sv. Štefana - prvomučeníka - za tzv. Štefanskou /Mariánskou/ bránou
v Jeruzaleme. Mládenec Šavol, neskorší Pavol apoštol, strážil rúcha tých, čo Štefana kameňovali.
Modlitba prvého mučeníka vyprosila obrátenie Šavla.
•
2. vlna pronásledování - král Herodes Agrippa I. (vnuk Herodesa Veľkého) /41 – 44/ - "zajal
niektorých z cirkvi, aby ich mučil. Jakuba - staršieho, Jánovho brata, usmrtil mečom" /Sk 12, 1 - 2/. (37-44) a
uväznil Petra; ten však byl z vězení zázračně zachráněn (Sk 12,ln.). Prenasledovanie sa zameriavalo
predovšetkým na helenistov. 12 -ti apoštoli zostali vo Sv. meste, ale najmä helenisti, odišli na vidiek a
ohlasovali evanjelium v Judei a v Samárii5 -pozitivní účinek. Hebrejští židokřesťané zůstávali v
Jeruzalémě. Snažili se udržet si přízeň židů tím, že se chovali velmi loajálně k židovskému kultu a k
chrámové službě. Vzájemný rozpor se ale nedal skrývat - vedl k novým výbuchům: Kolem r. 62/63 byl
3
4
členění obce, řízení prostřednictím starších a trvale zplnomocněných nositelů úřadu
sv. Štefan - pochádzal z okruhu helenisticky vzdelaných Židov z diaspóry, vynikal mimoriadnym nadaním a
vzdelaním, ale aj nadprirodzenými darmi:vynikajúci rečník a neohrozený bojovník za Krista – vid.obranná reč pred
židovskou veľradou.
5
Správa o rozšírení kresťanstva v Sa m.á r i i prišla do Jeruzalema. Apoštoli vyslali sv. Petra a sv. Jána, aby
navštívili novozískaných kresťanov a udelili im sviatosť birmovania. Sv. Peter a sv. Ján sami začas pôsobili ako misionári
a kázali na viacerých miestach v Samárii. Sv. Peter neskôr navštívil židokreeťanov v Jafe a v Lyde.
7
ukamenován jeruzalémský biskup Jakub, „bratr Páně". Podle Josepha Flavia (Antiquitates XX, 9, 1, v.
4-6) použil velekněz Ananos velikonoční slavnosti r. 62, kdy úřad prokurátora nebyl obsazen, k tomu, že
dal úspěšně působícího Jakuba a několik jiných křesťanů obžalovat z přestoupení Zákona a odsoudit je.
Křesťané na začátku židovské války (66-70) podle Kristova varování a proroctví o zkáze Jeruzaléma (Mt
24,15n.) včas opouštěli Jeruzalém, židé je označovali za odpadlíky a zrádce. Rostoucí nenávist vedla k tomu,
že kolem r. 100 synagóga (= židovské náboženské společenství) křesťany oficiálně proklela. Poslední
židovské povstání proti Římanům za Bar Kochby (132-135) způsobilo křesťanům v Palestině opět krvavé
pronásledování od židů. Tím nastal definitivní rozchod židů s křesťany a začalo neblahé nepřátelství, které
působilo nešťastně na obě strany. Při pronásledování křesťanů v římské říši mívali židé osudnou úlohu jako
podněcovatelé lidu proti křesťanům; po konstantinovském obratu, a zvláště ve středověku, trpěli zase
židé.
Pád Jeruzaléma r. 70 - zanik předného postavení jeruzalémské obce.
Sv. J a k u b Starší - syn rybára Zebedeja a Márie Salome, starší brat sv., Jána ev. - prudké povahy - Ježiš im dal meno
"Synovia hromu" /Mk 3, 17/. S Petrom zaujímali obidvaja bratia popredné miesto medzi 12 apoštolmi. Sv. Jakub Starší
zomrel prvý spomedzi apoštolov mučeníckou smrťou /v r. 42/43/. V 7. stor. preniesli ostatky sv. Jakuba do španielskej
Compostely. Astúrsky kráľ Alfonz II. /791 - 842/ tam dal postaviť kostol k jeho úcte. V 10. - 15. storočí patrilo Santiago de
Compostela medzi najvýznamnejšie pútnické miesta.
Herodes Agripa I. dal uväzniť aj sv. P e t r a , ale Boh zázračným spôsobom vyslobodil zo žalára najvyššieho
pastiera cirkvi /Sk 12, 3 - 18/. Po odchode apoštola Petra z Jeruzalema – VEDENIE apoštol sv. Jakub Mladší.
Sv. J a k u b Mladší - syn Alfejovým. Písmo sv. ho nazýva "Pánovým bratom" /Ježišov
príbuzný/. Obec v Jeruzaleme viedol takmer 20 rokov. Sv. Pavol ho nazval "stĺpom cirkvi" /spolu s
Petrom a Jánom; Gal 2, 9/. Sv. Jakub viedol prísny asketický život, verne zachovával židovské tradície, za
čo dostal prímenie "Spravodlivý". Mal na starosti židokresťanov aj mimo Svätého mesta a napísal im
okolo roku 49 okružný list. Na apoštolskom sneme /r. 50/ veľmi zavážil Jakubov názor, čim pomohol riešiť
pálčivý problém vzťahov medzi židokresťanmi a pohanokresťanmi. Zomrel na Veľkú noc roku 62/63 – ako
biskupa ho zhodili z chrámového cimburia a ukameňovali6.
4. Sv. Pavol a jeho misijné cesty
Š a v o 1 /= Vytúžený/ - helenisticky vzdelaný Žid z diaspóry v maloázijskom meste Tarze /v Cilícii/ v
prvých rokoch n. 1. Otec, pravoverný žid z kmeňa Benjamínovho, rímsky občan. Šavol - mimoriadne
nadanie; poznal aj grécku kultúru, mal remeslo (vyrábanie stanového plátna) a vyššie vzdelanie na
rabínskych školách; bol žiakom slávneho učiteľa Gamaliela v Jeruzaleme, navštevoval jeruzalemskú školu
po smrti JK. Bol prívrženec farizejskej strany, horlil za Mojžišov zákon a ochotne sa zapojil do I.
prenasledovania cirkvi.
Šavlovo obrátenie (r. 36 nl)
Mal účasť na kameňovaní diakona sv. Štefana, prenasledoval prvých kresťanov v Jeruzaleme, mal
splnomocnenie od židovskej veľrady, aby vyhľadal kresťanov v Damasku a poviazaných priviedol do
Jeruzalema /Sk 9, 2/. Pred Damaskom - zmŕtvychvstalý Ježiš: "Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?"
Šavol: "Kto si, Pane?" - "Ja som Ježiš, ktorého prenasleduješ",- "Pane, čo si žiadaš, aby som urobil?" Dal
sa podľa JK pokynu pokrstiť v Damasku od kňaza Ananiáša /Sk 9, 10-19/. Z prenasledovateľa kresťanov najhorlivejší JK apoštol.
Po obrátení (cca 33) Šavol pobudol na arabskej púšti, potom sa vrátil do Damasku - začal Židom ohlasovať
Ježiša a dokazovať, že JK je prisľúbený Mesiáš - chceli ho zabiť, ale kresťania ho v noci spustili cez hradby v
6
Židokresťanský spisovateľ 2. storočia H e g e z i p zaznačil správy o udalostiach v Palestíne po Petrovom odchode z
Jeruzalema. Opísal najmä účinkovanie jeruzalemského biskupa sv. Jakuba Mladšieho, ako aj jeho umučenie.
8
koši. Odobral sa do Jeruzalema, aby sa "spoznal s Petrom" /Gal 1, 18/ - tam dostal vyšší rozkaz k
apoštolátu medzi pohanmi7. Opustil Sv. mesto a utiahol sa do Tarzu, kde zotrval cca 4 roky. Táto
prestávka bola v živote apoštola národov neobyčajne dôležitá - v duchu apoštola národov dozreli
náboženské myšlienky, ktoré potom hlásal pohanskému svetu:
Pavlova Teológia
Základné myšlienky z listov sv. Pavla-systematicky usporiadané - t e o l ó g i a sv, Pavla : okrem
ohlasovania JK (verejného účinkovania, smrti na kríži i slávneho zmŕtvychvstania), premeditoval Ježišovo
evanjelium, vypozoroval jeho vzťahy k zákonu a vyvodil patričné uzávery: 1. sprístupňovali Kristovu
náuku, 2. eliminovali jej nesprávne vysvetľovanie.
Charakteristické myšlienky Pavlovej teológie:
1) Ev. má svoje vnútorné opodstatnenie a preto je nevyhnutné, aby sa úplne odpútalo od zákona.
2) Ev. vo (svojej podstate) je náboženstvom vykúpenia a nie náboženstvom zákona.
3) V dôsledku hriechu Adama - hlavy ľudského pokolenia - všetci ľudia zhrešili a všetci potrebujú
vykúpenie. Zákon nemohol ospravedlniť hriešnika.
4) Hriešne ľudstvo objektívne vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním JK, vtelený Syn Boží.
5) Subjektívne ospravedlnenie dosiahne jednotlivý človek svojou vierou v JK a nie skutkami zákona
3) Milosť Božia (ktorú vtelený Syn Boží získal) je základom kresťanského života obce.
4) Každý kresťan je povinný viesť svätý život, ktorý sa osvedčuje skutkami lásky k Bohu a k
blížnemu.
/Reformácia: na základe listov sv. Pavla, tvrdili, že dobré skutky nie sú potrebné k spáse človeka. Sv. Pavol
mal na mysli len skutky zákona./
Po prestávke ho pozval sv. Barnabáš do Antiochie.
Sv. Barnabáš, vlastným menom Jozef, levita zo židovskej diaspóry, z ostrova Cypru. Bol "muž dobrý a
plný Ducha Svätého a viery" /Sk 11, 24/. Ako člen obce v Jeruzaleme predal svoju roľu a peniaze
odovzdal apoštolom pre potreby všetkých /Sk 4, 36 - 37/. S apoštolom Pavlom patril medzi
najvýznamnejších misionárov, ktorí pôsobili medzi pohanmi; aj Barnabáša označujú Sk za apoštola. Podľa
tradície bol sv. Barnabáš na ostrove Cyprus ukameňovaný v Salamine. Sv. Barnabáš po príchode do
Antiochie "videl milosť Božiu, zaradoval sa a napomínal všetkých, aby podľa predsavzatia svojho srdca
zotrvali pri Pánovi" /Sk 11, 23/; potom sa vybral do Tarzu vyhľadať Šavla, niekdajšieho prenasledovateľa
kresťanov. Obidvaja celý rok neúnavne vyučovali početný zástup. V Antiochii dostali vyznavači Krista
7
Prvé styky evanjelia s pohanským svetom: Sk. Medzi prvými pohanokresťanmi boli zastúpené všetky tri zložky
obyvateľstva rozsiahlej Rímskej ríše: orientálci, Rimania a Gréci:
Orientálci: komorník etiópskej kráľovnej Kandaky - prišiel do Jeruzalema, aby sa poklonil živému Bohu.
Diakon Filip mu vysvetlil Izaiášovo proroctvo o utrpení "Služobníka Božieho" /Iz 53, 7 a n./, poučil ho o základných
pravdách kresťanskej viery a pokrstil ho (Sk 8, 26 – 39). Rimania: pohanský stotník Kornélius a jeho rodina v
Cézarei. V Sk o tom celá kapitola (Sk 10, 1 – 48) - bolo to potrebné, Židia sa nazdávali, že len oni sú povolaní k spáse. Peter
stotníka a jeho rodinu prijal do cirkvi na zjavné odporúčanie Božie. Gréci: "veľký zástup" Grékov v Antiochii. Po
ukameňovaní sv. Štefana opustili Sv. mesto mnohí židokresťania helenisti. Rodáci z Cypru a Cyrény, sa usadili v
Antiochii a "Grékom zvestovali Pána Ježiša; ... veľký počet /ľudu/ uveril i obrátil sa k Pánovi" (Sk 11, 20 a n.). Prvá,
väčšia skupina pohanov, ktorá prijala kresťanstvo v Antiochii, pochádzala z helenistického prostredia.
Zvesť o šírení kresťanstva medzi pohanmi v Antiochii prenikla do Jeruzalema. Materská jeruzalemská cirkevná
obec vyslala do Antiochie sv. Barnabáša /hebr. = Syn útechy/.
9
prvý raz pomenovanie "kresťania" /Sk 11, 26/.
Misijné cesty sv. Pavla
Apoštol národov sa vo svojej misijnej aktivite zameriaval na helenistický východ. Sk podávajú správy o 2.
obdobiach tejto činnosti, ktorú rozdelil apoštolský snem na 2 časti.
1. misijná cesta (Sk 13,4) - Pavol a Barnabáš (Z Tarzu zavolal Barnabáš Pavla do Antiochie a odtiaľ
spolu: Cyprus (po obrátení tamojšieho miestodržiteľa Sergia Pavla začal používať meno Pavol) a do
Malej Ázie (Pamfýlie, Pizídie, Lykaonie, ai; viz Sk 13-14) a naspäť cez Atáliu do Antiochie. Zakladali
cirkevné obce a všade ustanovovali "starších" /biskupa a kňazov/, prevažne pohanokresťania. Pavol
nepožadoval od pokrstených pohanov obriezku, ani zachovávanie ďalších rituálnych predpisov zákona.
Proti Pavlovej misijnej praxi ostro sa stavali tzv. ž i d o v č i a c i resp. Judaizanti (extrémna skupina
palestínskych Židokresťanov - obriezka a zachovávanie zákona = bezpodmienečná podmienku spásy).
Apoštolský snem - za pravdu sv. Pavlovi, viď. /Gal 2, 1 - 10/. Aj Sk 15, 28 podávajú správu: aby sa
pokrsteným pohanom nekládlo "nijaké ďalšie bremeno" Sv. J a k u b mladší navrhol, aby sa pohanokresťania zdržiavali vecí obetovaných modlám, krvi, zedlávených /zvierat/ a smilstva. Kompromisné
riešenie malo uľahčiť spolunažívanie židokresťanov a pohanokresťanov v jednej cirkevnej obci.
Problémy boli aj po apoštolskom sneme: Pavol a Peter v Antiochii /Gal 2, 11 - 14/. Sv. Peter sa zdržiaval v
Antiochii a spoločne jedával s pohanokresťanmi. Keď však prišli do Antiochie "niektorí /bratia/ od Jakuba",
t. j. jeruzalemskí židovčiaci, začal sa z obavy pred nimi uťahovať od pohanokresťanov; Petrovo správanie
nasledovali aj ostatní židokresťania. Pavol verejne vyčítal Petrovi jeho správanie, ktoré bolo v rozpore s
rozhodnutím apoštolského snemu a mohlo mať zlý dopad na spolunažívanie židokresťanov a pohanokresťanov v Antiochii. ????
2 misijná cesta - po kratšom pobyte v Antiochii – Pavol a Sílas /Silvanus/8 - Malá Ázia (z Troady) sa
preplavili do Európy. Sv. Pavol založil cirkevné obce v Macedónsku a v Grécku (Filipy, Solún, Korinte:
Sk 15,36-18.22); v Korinte býval takmer 2 roky (Sk 16, 11 - 20, 38 a Pavlove listy). Misijnú činnosť
začínal sv. Pavol kázňami v synagógach (židia to poväčšine odmietali), až potom sa obrátil k pohanom. V
korintskej obci - iba pohanokresťania. Práca - namáhavá + veľké ťažkosti - "falošní bratia" z Palestíny. Vo
všetkých cirkevných obciach stále pamätal na jeruzalemských chudobných konaním zbierok.
3 misijná cesta (53-58) – prehĺbenie kresťanského života u pohanokresťanov a na usporiadanie
cirkevnej organizácie v už založených cirkevných obciach. Išiel cez Galáciu a Frýgiu do Efesu (v
Efeze sa zdržal 3 roky. V té době psal nádherné listy Korinťanům, Římanům, Galaťanům aj.), odtud
do Grécka a zpátky do Triady, Milétu (v Miléte sa rozlúčil dojímavým spôsobom s predstavenými
maloázijských cirkevných obcí), Césareje a Jeruzaléma; tam skončila (59) prvním Pavlovým
uvězněním (Sk 18,23-21.27).
ZAJATIE PAVLA, VAZENIE A PREPUSTENIE
Židia - v jeruzalemskom chráme, chceli ho vyvliecť za hradby mesta a ukameňovať. Rímski vojaci mu
zachránili život. Miestodržiteľ F é 1 i x /52 - 60/ držal sv. Pavla 2 roky vo väzbe v Cézarei. Jeho
nástupca , F e s t u s /60 - 62/ ho poslal ako väzňa do Ríma; Pavol sa (ako rímsky občan) odvolal na
cisára. Loď - odvážala Pavla a dalších väzňov do Ríma - stroskotala v Stredozemnom mori pri ostrove
8rímsky občan, požíval dôveru v cirkvi a bol obdarený charizmou proroctva
10
Ialta; všetci cestujúci sa zachránili. V Ríme - Pavol dva roky v miernom väzení; mohol sa stýkať s
rímskymi kresťanmi. SK končia opisom Pavlovej cesty do Ríma.
Po prepustení na slobodu /r. 63/ navštívil Š p a n i e l sko, potom prešiel znova na Východ a
ponavštevoval tamojšie cirkevné obce. Sv. T i m o t e j a ustanovil za biskupa v Efeze, sv. T i t a na
Kréte. Keď začalo prenasledovanie rímskych kresťanov za N e r o n a /54 - 68/, vrátil sa do Ríma, kde
podstúpil mučenícku smrť. Bol sťatý mečom, pravdepodobne v roku 67.
Sv. Pavol ohlasoval Ev ústne aj písomne - l i s t a m i . V NZ 13 listov pod Pavlovým menom
/mienky o autorovi listu Židom nie sú zhodné/; pravdepodobne ich napísal viac. Niektoré z jeho listov sú
krátke, napísané príležitostne /Filemonovi/, iné však podávajú obšírnejším spôsobom učenie kresťanskej
vierouky a mravouky /Rimanom, Korinťanom/. Adresované sú poväčšine cirkevným obciam. Sv. Pavol
mal stále na zreteli duchovný život v jednotlivých cirkevných obciach, ktoré pozakladal.
Sv. Pavol dostal meno "apoštol národov", lebo pri ohlasovaní Kristovho evanjelia prekonal obrovskú cestu.
Prešiel asi 16 000 km, väčšinu loďou. Najväčšia zásluha apoštola národov spočíva v tom, že sa mu podarilo
zlomiť nacionálne putá, v ktorých tkvelo židokresťanstvo. Sv. Pavol tak uvoľnil Kristovmu evanjeliu cestu
do celého sveta a povzniesol kresťanstvo na s v e t o v é n á b o ž e n s t v o .
5. Sv. Peter a jeho pobyt v Ríme
Postavenie sv. Petra v Kristovej cirkvi.
Sv. Peter (aram. Kéfá; gréc. Petros = Skala) pochádzal z Betsaidy, syn Jána /Jonáša/; brat sv. Ondreja
apoštola. Býval v Kafarnaume; rybár. Pri prvom stretnutí mu Pán zmenil meno Š i m o n na
P e t e r , neskôr ho ustanovil za hlavu apoštolského zboru, za p r v é h o p á p e ž a v
kráľovstve Božom na zemi; za najvyššieho p a s t i e r a , učiteľa a k ň a z a .
•
Udelenie najvyššej duchovnej moci /Jn 21, 15 - 19/
•
Po zoslaní Ducha Sv. - misionár v Palestíne, potom v Samárii, prechodne v časti Malej Ázie. Podľa
neskoršej tradície /Origenes, Euzébius/ bol začas biskupom v sýrskej Antiochii.
•
Sk zakončujú správu o účinkovaní sv. Petra v obci v Jeruzaleme nejasnou poznámkou, že sa "pobral
na iné miesto" /Sk 12, 17/. Kam sa pobral sv. Peter po vyslobodení z jeruzalemského žalára, o tom už
Sk nehovoria. Označenie nového pobytu prvého pápeža azda úmyselne zamlčujú z opatrnosti
/disciplina arcani/. Kresťanská tradícia už myslí na mesto Rím, ale zdá sa, že predčasne.
Počátky římské obce
Pavel (57/58) psal v Korintu list Římanům - římská obec už bola v určitém rozkvětu (Rím1,8). Na 2.
misijní cestě Pavel v Korintě poznal vypuzených manželov Aquilu a Priscillu (Sk 18,2) a pojal plán sám
se vydat do Říma.
Nejstarší tradice římské obce vždy připisovala její založení Petrovi. Odešel Petr do Říma hned r. 42/43 nebo
brzy nato po svém útěku 2 Jeruzaléma, kdy se odebral na jiné místo (Sk 12,17)? Je to docela myslitelné, i
když např. r. 50 zase pobýval na apoštolském koncilu v Jeruzalémě. Tomu neodporuje ani fakt, že Petr
nebyl v Římě, když Pavel psal svůj dopis Římanům (57/58) nebo když byl v římské vazbě. Neboť jistě, když
založil církevní obec, brzy putoval dál, puzen misijní touhou jako všichni apoštolové. Tradícia o Petrově
251etém pobytu v Římě (Eusebios a Catalogus Liberianus), není příliš věrohodná a hlavně ji není třeba chápat
ve smyslu nepřetržitého, trvalého pobytu. Je však naprosto jisté, že Petr v Římě byl - svědčí o tom 1. list
Petrův (určitě napsán v Římě r. 63/64: lPt 5,13); jako jeho mučednická smrt za Nerona, cca v r. 64 - nedá se
pochybovat (vykopávky pod bazilikou sv. Petra). Petrovo římské mučednictví je tedy nutno pokládat za
historicky zjištěný fakt, předávaný jednoznačnou tradicí, která sahá do nejstarších dob.
Písomné správy o pobyte sv. Petra v Ríme: 1. list Klementov, Ignác z Antiochie (list Římanům), Ireněj
11
(Eirénaios) z Lyonu (zaznamenal úplnou řadu Petrových římských nástupců9), Dionýs z Korintu10; římsky
presbyter Gaia (Eusebics, Cirk. děj. II,25,7), Tertulián11 ai.
Ako apoštolský zakladatel figuruje Petr spolu s Pavlem (obaja v Římě - mučednickú smrť za Neronova
pronásledování), stoja v čele všech soupisů římských biskupů. Nosným pilierom rímskej peterskej tradície -
3 pramene (ich výpovedná hodnota = historickej istote):
I. prameň je rímskeho pôvodu: sv. K l e m e n t I. /88 – 97/, list obci v Korinte- koncom 1.
storočia . Pápež Klement varuje Korinťanov pred žiarlivosťou a závisťou - niekoľko príkladov zo SZ,
potom zo súčasnosti: "Pre žiarlivosť znášali prenasledovanie a bojovali do smrti tí, čo predstavovali mocné
a spravodlivé stĺpy; predstavme si našich dobrých apoštolov: P e t r a , ktorý pre nespravodlivú žiarlivosť
podstúpil nie jednu alebo dve, lež mnohé strasti a po vydaní svedectva odišiel na miesto slávy" /5, 2 - 4/.
Sv. Klement potom spomína obetu sv. Pavla a uvádza, že spolu s apoštolmi podstúpilo mučenícku smrť
veľká "množstvo vyvolených". Išlo o prenasledovanie kresťanov v Ríme za cisára N e r o n a /54 - 68/.
Apoštolské kniežatá sv. Peter a Pavol zomreli ako mučeníci v Ríme.
II. prameň: sv. I g n á c z Antiochie - napísal okolo roku 110 Rimanom: "Nerozkazujem vám ako
Peter a Pavol; oni boli apoštoli, ja odsúdenec; oni slobodní, ja otrok. Keďže však trpím, budem oslobodený
JK a v ňom vstanem slobodný" /Rim 4, 3/» Sv. Ignác prosil rímskych veriacich, aby sa za neho
neprihovárali na pohanských úradoch a neobrali ho o mučenícku smrť, ktorú mal podstúpiť v Ríme.
Rozkazovať im však nemohol ako apoštoli Peter a Pavol, ktorí v Ríme účinkovali dlhší čas a nie iba
prechodne ako hostia.
III. Prameň: "Ascensio Isaiae" /4, 2 a n./- vznikol cca r. 100. Hovorí sa v ňom o siatbe 12 apoštolov a
prenasledovaní Beliara, vraha vlastnej matky /ide zrejme o Neróna/.Do rúk prenasledovateľa sa dostane aj
jeden z apoštolov. Prorockú výpoved objasňuje fragment "Petrovej apokalypsy", ktorá pravdepodobne
vznikla na začiatku 2. storočia. V Petrovej apokalypse sa uvádza: "Pozri, Peter, tebe som všetko zjavil a
vysvetlil. Chod" teda do mesta nemravností a vypi kalich, ktorý som ti oznámil!" Tento kombinovaný text
svedčí o mučeníckej smrti sv. Petra v Ríme za vlády cisára Neróna a potvrdzuje hodnovernosť rímskej
peterskej tradície.
Ešte + 2 zmienky: Jn - otvorená narážka na Pt mučenícku smrť: "...kým si bol mladší, sám si sa opasoval a
išiel si, kam si chcel, ale keď zostarneš, vystrieš ruky, a iný Ta opáše a povedie, kam nechceš" /Jn 21, 18/. naznačil smrť ukrižovaním /"vystrieš ruky"/. l Pt 5, 13: miesto pobytu Petra sa spomína v závere:
"Pozdravuje vás z Babylonu /vaša/ spoluvyvolená a môj syn Marek." Pod "Babylonom" vtedajší Židia i
kresťania rozumeli mesto Rím. /Porov. Žjv 17 a 18/.
D i o n ý z z Korintu /okolo r. 170/: 0 mučeníckej smrti sv. Petra a Pavla v Itálii - list Rimanom,
z ktorého úryvok zachoval Euzébius, píše: "Obidvaja apoštoli prišli do nášho mesta a vyučili nás; potom
odcestovali do Itálie a v Ríme v tom istom čase podstúpili mučenícku smrť" /Euseb. HE 2, 25, 8/.
Rímsky kňaz G a i u s okolo roku 200 dosvedčuje, že v Ríme sú slávne hroby /tropaion/ obidvoch
apoštolov; hrob sv. Petra je vo Vatikáne; hrob sv. Pavla na Oatijskej ceste /Euseb. HE 2, 25/.
Peterskú tradíciu si nijaká cirkevná obec v priebehu storočí neprivlastňovala; ani jediný autor nepoprel ani
nespochybnil rímsku peterskú tradíciu.
Hrob sv. Petra. Sv. Peter bol ukrižovaný na Vatikánskom pahorku12 (podľa Hieronyma – na vlastnú
žiadosť dolu hlavou). Kresťania si vyprosili telo mučeníka a uložili do hrobu na povrchovom pohanskom
9 (Adversus haereses III, 1,1; 3,2)
10 (Eusebios, Cirk. dějiny II,25,8)
11 (De praeseriptione haereticorum 32; Adv. Marcionem IV, 5)
12
Na Vatikánkom pahorku bol Nerov cirkus, uprostred ktorého dominoval Nerónov obelisk. Dodnes stojí v strede
svetopeterského námestia.
12
pohrebisku (jednoduchý hrob, ktorý však čoskoro začal rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovat ďalšiu úpravu
celého priestranstva). Už o niekoľko rokov pribudli v jeho bezprotstrednej blízkosti dva hroby a potom
nasledovali ďalšie. V polovici 2. storočia zapustili do zeme medzi hroby oporný múr a v jeho východnej
stene urobili výklenok, ktorý uzavreli travertínovou doskou.
Cisár K o n š t a n t í n Veľký /306 - 337/ dal urovnať priestranstvo pôvodného povrchového
pohrebiska; hrob sv. Petra ponechali na pôvodnom mieste!!! V rokoch 321-326 sú pozostatky preložené do
blízkeho otvoru v múre G pri Gaiovej trofei (Haľko). Na upravenom mieste dal postaviť Baziliku – nebolo
to najvhodnejšie miesto (geodeticky, právne, hygienicky) – ale mal svoj veľký význam – Petrus- preto
paťlodová bazilika sv. Petra. Od Konštantínových čias nebol hrob prvého rímskeho pápeža otvorený až do
našej doby, a to ani pri náročnej výstavbe terajšieho chrámu sv. Petra v renesančnej a barokovej dobe.
Argeologický výskum Systematický archeologický výskum sa uskutočnil v rokoch 1939 - 1949 a 1953 – 1958 mali zistiť, či skutočne pod dnešným chrámom sv. Petra je hrob prvého Kristovho námestníka. R. 1950 - našli
árcheologovia "tropaion", letore spomínal okolo roku 200 rímsky kňaz Gaius. Pri ďalšom dôkladnom výskume sa
našli početné grécke nápisy, medzi nimi aj kristov monogram a nápis "Petros eni" /Peter je vnútri/ a
napokon vo výklenku sa našli kosti muža. Anatomovia a antropológovia konštatovali, že ide o telesné ostatky
muža pokročilého veku (60-70) a statnej postavy. Bádatelia vyslovili presvedčenie, že sú to ostatky sv. Petra.
Ostatky prvého pápeža pietne uložené na svoja miesto.
6. Prenasledovanie kresťanov a Milánsky edikt
Příčiny pronásledování
Římská říše - právní stát – důvody: pozeral na křesťanství ako na „nedovolené náboženství" (religio illicita).
Tertulián římskému státu vytýká: postup proti křesťanům bez právního základu a nedůsledný - především
nařízení, které dal Traján v úředním dopisu (reskriptu) Pliniovi: křesťané měli být sice trestáni jakožto
křesťané ak byli obžalováni, ale státní orgány samy po nich neměly pátrat. Ale: ak sú zločinci, proč se po
nich nepátrá? Ak nie proč jsou odsuzováni a trestáni? Tento nedůsledný postoj zastával aj Hadrián (125). Až
Decius (249-251) vydal zákony, které postup proti křesťanům stavěly na právni základ.
Prvý prenasledovateľ: Nero (54-58) Posledný: Dioklecián resp. Gálius
Křesťanské prameny o pronásledováních - 3 druhy zpráv:
I. Skutečná akta mučedníků: sú založené na úředních soudních protokolech, zčásti na
bezprostředních zprávách očitých svědků, např. mučednictví Polykarpovo, Ptolomaiovo a
Luciovo, mučedníků ze Scillia, Apolloniovo, Perpetuy a Felicity. Mají velkou průkaznou hodnotu.
Po stránce formální mnoho x přepracováné, ich obsah byl tradován správně; zachycují s přesností
výslechy a soudní rozsudky.
•
Sv. K l e m e n t Rímsky (2.stor.), možno očitý svedok - list Korinťanom o zázračnej
vytrvalosti a hrdinskosti mnohých kresťanov, ako aj, že „nešťastia postihli rímsku cirkev“.
•
Te r t u 1 i á n - „Domicián dal priviesť do Ríma posledného z apoštolov sv. Jána evanjelistu - vhodili
ho do kotla s vriacim olejom pri Latinskej bráne a ked sa mu nič nestalo, vypovedali ho na ostrov Patmos /r. 95/,
kde mal apokalyptické videnia“. Ďalej: "Krv mučeníkov sa stala semenom nových kresťanov" .
•
Sv. Justín v Apológii píše, že v Ríme podstúpili mučenícku smrť /r. 160/ Ptolemaeus a Lucius.
•
Eusébius píše o Diokleciánovom prenasledovaní: "Prenasledovanie sa rozšírilo náhle od brehov Tibera po hranice ríše. Zo
všetkých strán počuť, ako vojaci búrajú kostoly. Úradníci v chrámoch a na súdoch nútia zástupy obetovať. Ktokoľvek sa
nechce klaňať bohom, je odsúdený a odovzdaný katom. Väznice sú preplnené. Cesty pokrývajú zástupy zmrzačených
13
mužov, ktorých posielajú zomrieť do baní, alebo na verejné práce. Biče, železné háky, kríž, divé zvery vyhasínajú životy ...
Každá provincia má svoje vlastné spôsoby mučenia: Mezopotámia pomalý oheň, Pontus lámanie v kolese, Arábia sťatie
sekerou, Kapadocia roztopené olovo."
•
"Martýrium Polycarpi" - najstaršia zachované správa o umučení z čias prenasledovania prvých
kresť anov: 86-ročný biskup Polykarp bol odsúdený na smrť upálením. Plamene hranice sa však vôbec nedotkli jeho
tela. Vtedy kat prebodol dýkou staručkého biskupa* Sv. Polykarp zomrel 23. februára 156; relikvie sv. Polykarpa sú v
San Ambrogio delia Massima v Ríme.
•
"Acta ss Perpetuae et Felicitatis" - hodnoverná správa očitých svedkov alebo súčasníkov: opis umučenia dvoch
mladých, svätých matiek: P e r p e t u y , pochádzajúcej z poprednej rodiny a jej otrokyne F e l i c i t y v
Kartágu /v r. 202/3/ za vlády Septimiusa Severusa .
•
Správa o mučeníckej smrti lyonského biskupa sv. Ireneja je neskoršieho dáta.
II. „Passiones" (utrpení) neboli „Martyria" (svědectví, mučednictví): líčení, která sepsali
naprosto věrohodní současníci; vcelku obsahují údaje z druhé ruky.
III. Legendy a vyprávění z pozdější doby: historicky skoro bezcenná.
Literární svědectví křesťanského původu jsou velmi četná - všichni křesťanští spisovatelé.
Pohanské literární zprávy: su značně stručné, z hodnoverných:
•
Rímsky historik Suetonius (Vita Neronis a Vita Claudii) - cisár Klaudius vykázal Židov
z Ríma, pretože hádkami o Kristovi rušili pokoj v meste.
•
T a c i t u s (1 stor.) - rímsky historik: "Aby Nero skoncoval s týmito chýrmi /že on dal
podpáliť Rím/, nastrčil ako vinníkov a najvyberanejšími trestami stíhal tých, ktorí boli
nenávidení pre svoje hanebné skutky a ľud ich nazýval kresťanmi ... pri smrti navlečú na nich
kože divých zvierat a dajú roztrhať psom, alebo ich pribíjajú na kríž a len čo zhasol deň,
podpaľujú a nechajú horieť ako nočné fakle. Nero ponúkol na toto divadlo svoje záhrady a
usporiadal hry v cirkuse, preto títo ľudia, hoci boli zločinci a zasluhovali si najprísnejšie tresty,
vzbudzovali súcit, ved neboli obetovaní verejnému záujmu, lež vražedným chúťkam
jednotlivca." Ďalej, že: „druhý syn Vespaziánov Domicián /81 - 96/ prevýšil skazenosťou aj Neróna“
•
D i o n K a s s i u s - dielo „Rímske dejiny“: "Domicián usmrtil Flavia Klementa13, vtedajšieho
konzula, hoci bol jeho bratancom a mal za manželku Flaviu Domitillu, jeho príbuznú. Obidvaja boli
obžalovaní z bezožníctva = trestný čin - odsúdených mnoho iných občanov, ktorí prevzali židovské
zvyky: popravení, alebo im zhabali majetky."
•
Plinius Mladší v liste cisárovi Trajánovi spomína staršie procesy s kresťanmi v Bitýnii.
Důležité sú spisy napadající křesťanství: okolo r. 178 - pohan Celsus protikřesťanský pamflet, na který
polemicky odpověděl Origenes; z toho se dají nejlépe poznat důvody a motivy odpůrců:
•
Odpírání účasti na pohanském státním kultu - křesťané sa jevili jako „ateisté" (= neuznávající bohy,
nikoli bezbožní).
•
Absolutnost Kristova náboženství - jediný Pán a Bůh ( = Kyrios), bránila křesťanům uznávat kult císařů
13Titus Flavius Klemens bol odsúdený na smrť, jeho manželku Flaviu Domitillu poslali do vyhnanstva na ostrov Pandataria
/kresťanské pohrebisko Domitilline katakomby na Via Ardeatina bolo jej darom rímskej cirkevnej obci/; Flavia Klementa i jeho
manželku si cirkev ctí ako mučeníkov.
14
- proti Kyrios Kaisar křesťané záměrně stavěli Kyrios Christos. Cím důrazněji se kult císařů jako
náboženská základna stával přímo zkušebním kamenem věrnosti vůči státu, tím více se museli
křesťané jevit jako nepřátelé státu. Římský stát vcelku trpěl cizí kulty, vyžadoval samozřejmě od
jejich stoupenců, aby také prokazovali náležitou poctu císaři a uznávali státní bohy.
•
křesťanství bylo svou podstatou nadnárodní a univerzální; i když bylo až do poloviny 3. stol. v
římské říši zcela nepatrnou menšinou. (K židovství byl římský stát přes jeho monoteismus
tolerantní, protože šlo o nevelký počet stoupenců, omezený pouze na malou národnostní skupinu.)
•
žili v ústraní, což budilo podezření a vyvolávalo pomluvy: o zločinných kultovních praktikách při
tajných schůzkách křesťanů, o thyesteických hostinách, jejichž účastníci pojídali lidské maso
(tj. přijímali Kristovo tělo a krev) -jako v řecké báji Thyestés, jemuž bylo předloženo k jídlu maso
jeho vlastních zabitých dětí -, a o krvesmilných neřestech; podnětem k tomu bylo patrně to, že
křesťané si mezi sebou běžně říkali „bratře" a „sestro".
•
Zdráhání křesťanů obětovat státním bohům se připisovaly přírodní katastrofy, veřejné pohromy,
neštěstí a vojenské porážky.
Pre toto císař Neron mohl zapálení Ríma svést je na křesťany .
Křesťané uznávali stát jako pořádkovou moc, dodržovali zákony a modlili se za císaře, nikoli k císaři.
Pronásledování boli jen sporadická a jejich rozsah byl v jednotlivých provinciích různý; zejména v 2.
stol. se podobala spíše vulkanickým výbuchům nadrženého záští než systematickým a dlouho
připravovaným státním akcím. Podle jasné koncepce postupoval teprve Decius.
V prvej a v časti druhej fázy išlo o procesy s jednotlivými kresťanmi; koniec druhej a v tretej išlo o
hromadné prenasledovanie.
I. období: do r. 100 křesťanství považované za židovskou sektu. První pronásledování:
Cisár Nero (54-58) - svalil vinu za požár Říma v r. 64. Dal popravit velké množství římských
křesťanů - aj Petr /64/ a Pavel /r. 67/. Pronásledování len v hlavnom měste, nemělo právní podklad.
Kresťanstvo nebolo priamo zakázané.
Cisár Domiciánova (81-96) – tyran: r. 95 padl v Rímě za oběť konsul Flavius Clemens, císařův
synovec, a jeho manželka Flavia Domitilla. Podle nejstarší tradice byl za Domiciána poslán do
vyhnanství apoštol Jan a napsal tam své Zjevení (Irenej). Po Domiciánovej smrti sa sv. Ján vrátil do Efezu.
II. období: od roku 100 do roku 250 . Křesťanství - religio illicita, nepřátelské ke státu i k lidem.
Cisár Traján (98-117) - spočiatku dal krešťanom pokoj. Pre vyznávanie kresťanského náboženstva nepokoje podnecovali Židia i pohanské obyvateľstvo - prenasledovanie. P rameň: korespondence Plinia s
Trajánem - původně soukromá, ale - Plinius ji zveřejnil - vytvořila zvykové právo 14 .
14 Psal: Nikdy jsem se neúčastnil soudních procesů proti křesťanům, nevím proto, co a jak se má vyšetřovat a
trestat. Také si vůbec nejsem jist, zda se při vynášení rozsudku má dělat rozdíl podle stáří, zda. se totiž zcela
mladí lidé mají posuzovat stejně jako starší, zda se má udělit milost, když někdo projeví lítost, zda není polehčující
okolností to, že někdo byl křesťanem, ale už jím není; zda má být trestáno pouhé jméno, i když nerií dosvědčen
žádný zločin, nebo zda se mají stíhat pouze zločiny, které jsou s tím jménem spojené.
Plinius pokračoval: Zatím jsem s těmi, kteří mi byli udáni jako křesťané, jednal takto: Tázal jsem se jich,
zda jsou křesťané. Když to přiznali, ptal jsem se jich podruhé a potřetí, přičemž jsem jim pohrozil trestem smrti.
Když zůstali tvrdošíjní, dal jsem je popravit. Nepochyboval jsem totiž, že ať je tomu s jejich přiznáním jakkoli, musí být
potrestána jejich tvrdošíjnost a nepoddajná umíněnost. Několik římských občanů, kteří upadli do stejné zaslepenosti,
jsem připravil k převezení do hlavního města.
Anonymní denunciant poslal seznam, který obsahoval jména mnoha osob: Někteří říkali, že nejsou křesťané a
nikdy jimi nebyli - vzývali bohy podle formule, kterou jsem jim předříkával a pálením kadidla a úlitbou vína vzdali
poctu tvému obrazu, spolu s obrazy ostatních bohů; nadto ještě hanobili Krista. Jsou to vesměs věci, ke kterým by se
skuteční křesťané za žádných okolností nedali přinutit. Jiní, jež udavač uvedl jmenovitě, připustili, že jsou křesťané, ale
pak to hned popřeli: byli křesťany, ale už jimi nejsou (byli křesťany před 3, 4, i před 20 lety) – modlili se k tvému
obrazu a k obrazům ostatních bohů a rouhali se Kristu. Ujišťovali však, že celé jejich provinění nebo omyl spočíval v
tom, že se scházeli v určitý den před východem slunce, chválili Krista jako Boha střídavými zpěvy a zavazovali se
přísahou ne snad k nějakému zločinu, nýbrž právě naopak, že se nedopustí krádeže, loupeže ani cizoložství, že
neporuší dané slovo a nezapřou svěřený majetek, když bude žádáno jeho vrácení. Pak se obyčejně rozešli a později se znovu
shromažďovali, aby pojídali pokrm, ale docela obyčejný a neškodný. Ale když jsem vydal výnos, kterým jsem podle
tvého příkazu zakázal spolčování, přestali prý činit i to.
15
Plinius Mladší - správce Bithynie žádal okolo r. 112 císaře o pokyny, jak se má chovat ke křesťanům být křesťanem bylo samo o sobě trestné; obžalovaným nebylo třeba dokazovat žádné zločiny, okrem
anonymných udání. Provádění reskriptu (nebyl to státní zákon) bylo svěřeno správcům provincií. V
následující době: četné pronásledování na určitých území; podněcovatel - zfanatizované lidové masy.
Cisár H a d r i á n /117 - 138/ - zaujímal o filozofiu a umenie. Apologéti Q u a d r a t u s a A r i s t i d e s
mu predložili svoje obrany kresťanstva: mravný život prvých kresťanov oproti poverám. Neskôr - reskript15 pre správcu
Asie (r.124/125) , ako má postupovať proti kresťanom: zakázal anonymné udání proti křesťanům = ulehčení. P o
židovskom povstaní v rokoch 132-135 - prísnejšie aj proti kresťanom.
Cisár M a r k u s A u r é l i u s (161-180)16 - adoptívny syn Antónia Pia, prívrženec
stoickej filozofie. Prenasledovanie v Ríme: sv. Justín17 spolu so 6 spoločníkmi 48 z lyonskej obce
+
90-ročný lyonský biskup P o t i n ; umučenie afrických mučeníkov v Numídii.
Mučedníci z 2. století jsou : Za vlády cisára Trajána - sv. I g n á c z Antiochie18, v Ríme /v r. 110 -
Sv. K l e m e n t Rímsky zomrel
vo vyhnanstve na Chersone. Za Marca Aurélia: filozof Justin so 6 druhy (okolo 165/167) - smrť
sťatím , Polykarp ze Smyrny (cca kolem 167), mučedníci lyonští - poprava 48 kresťanov (177) a
117/. V Jeruzaleme - biskup sv. Simeona19 ako 120ročný.
prvý africkí mučedníci ze Scillia v Numidii (okolo 180).
"Martýrium Polycarpi" je najstaršia zachované správa o umučení z čias prenasledovania prvých
kresťanov.
Š t á d i u m
p r e n a s l e d o v a n i a
-
Hromadné procesy
V predchádzajúcom období - rozsudky smrti nad kresťanmi - na základe udania alebo pod tlakom
verejnej mienky – ale neboli naraz v celej rozsiahlej Rímskej ríši. V 3. storočí dávali podnet k
Chtel jsem se dovědět pravdu ode dvou otrokyň – diakonky - použitím mučidel. Zjistil jsem zmatenou,
bezmeznou pověru. Proto jsem vyšetřování odložil a obracím se k tobě o radu. . . (následuje úryvek, který jsme
uvedli výše). Císařova odpověď zněla: … postupoval jsi správně. Není možno stanovit pevné pravidlo pro všecky
případy. Není nutno po nich pátrat; budou-li však udáni a usvědčeni, musí být potrestáni. Kdo však popře, že je
křesťan, a své tvrzení prokáže tím, že se obrátí v modlitbě k našim bohům, dostane na základě této lítosti milost, i když
je pro svou minulost podezřelý. Na anonymní udání se při soudních procesech nemá dbát : byl by to špatný příklad a věc
nedůstojná naší doby.
15"...Zmätky vyvolané v súvise s kresťanmi sa nesmú opakovať. Ak ľ,ud v provincii chce podať určité žaloby proti kresťanom a
chce na nich žalovať osobne pred tvojím súdom, nech postupujú touto právnou cestou a nech sa neusilujú to dosiahnuť
nejasnými ponosami alebo hlučným pokrikovaním. Ak chce niekto usvedčiť kresťanov z nejakého priestupku proti zákonom,
preskúmaj prípad a vynes rozsudok podľa veľkosti zločinu. Ak by sa naopak niekto pokúsil podať žalobu ohováračský, potrestaj
udavača trestom, primeraným jeho zlobe."
16 Markus Aurélius - viedol vojenskú výpravu proti germánskym kmeňom /narkomanom a Kvádom/, ktoré sídlili na našom
území. Na strednom Slovensku /"épud Granuas", t. j. na brehu rieky Hrona/ vznikli sčasti jeho filozofické úvahy „Hovory k
sebe samému“. Na Slovensku sa prihodila aj udalosť z á z r a č n é h o d a ž ď a , k t o r e j venovali
pozornosť mnohí súčasní i neskorší rímski autori.
17 Sv. Justín - sa narodil okolo roku 100 v Sicheme /teraz Nablus/ v Palestíne. Pochádzal z pohanskej gréckej rodiny.
Študoval rozličné filozofické systémy, ale ani jeden ho neuspokojil. Istý starec ho upozornil na "prorokov" /SZ/ a
prostredníctvom nich na kresťanstvo. Sv. Justín obranca kresťanstva, 'ktoré nazval "jedine-spoľahlivým a potrebným
filozofickým systémom". V Ríme založil filozofickú Školu. Veľkým protivníkom sv. Justína bol cynický filozof
Krescent. Sv. Justína spolu so Šiestimi spoločníkmi odsúdil okolo roku 16? rímsky mestský prefekt Junius Rusticus.
18 Sv. Ignác - nazývaný aj "Theophorus" /Nositeľ Boha/ po sv. Petrovi bol tretím biskupom v sýrskej Antiochii, patril do okruhu
učeníkov sv. Jána apoštola a evanjelistu
19
Sv. Simeon je totožný so Šimonom, "Pánovým bratom" /Mk 6, 3/, synom Klopasa /brata sv. Jozefa/). V rokoch 62 - 63
ho zvolili za jeruzalemskéhobiskupa a nástupcu sv. Jakuba Mladšieho.
16
veľkým prenasledovaniam niektorí rímski c i s á r i . Predsudky a súkromné udania ustúpili do
úzadia. Prenasledovania kresťanov v 3- storočí boli časovo krátke, ale neobyčajne kruté.
Cisár Septimius Severus /I93 - 211/, najprv tolerantný. R. 202 - edikt proti neofytom - zakáz
prestupu na židovské alebo kresťanské náboženstvo = prenasledovanie katechumenov najmä
v severnej Afrike, Egyptě a v Orientě. V Alexandrii zomrel Origenov otec L e o n i des /202/.V
Kartágu Perpetua a Felicita 202. Po + r. 211 Severa - istý čas v pokoji. Cisári zo sýrskej dynastie
boli tolerantní: Cisár Caracalla, Elagabal (218-222) a Sever Alexander .
Cisár C a r a c a l l a /211 - 217/ - pestúnka kresťanka. Slávnym ediktom /z r. 212/
udelil rímske občianstvo všetkým slobodným obyvateľom ríše.
Šľachetného cisára Alexandra Severa zavraždil Maximín Trék - ujal sa vlády a rozpútal nové
prenasledovanie kresťanov.
Cisár Maximinus Thrax (235-238) 235 - edikt proti duchovenstvu - pápeža sv. Ponciána
a kňaza sv. Hipolyta do vyhnanstva na Sardíniu; pápež sv. Anter zomrel ako mučeník.
Prenasledovanie sa prenieslo do Kapadócie, o čom svedčí cézarejský biskup sv. Firmilián v liste sv.
Cypriánovi. Po násilnej smrti Maximína Tráka cirkev prežívala 11 rokov pokoj.
3. období: od r. 250 do r. 311.
Císař Decius (249-251) za vnitřní obrodu římského státu - náboženské základy říše
ohrožuje odmítání státního kultu. Prvé všeobecné zákony – cíl: vyhubení křesťanství a návrat
všech občanů říše k římskému státnímu náboženství. 1. vlna zatýkání: 249. V r. 250 císařský edikt: všichni obyvatelé říše musí k odvrácení moru obětovat bohům; komise
dozíraly na to - potvrzení (křesťané odmítající obětovat bohům - na smrt: vzbudili hněv
bohů a zavinili všecko neštěstí. Mnohí kresťania - mučenícku smrť; iní - zastrašení mučením
odpadli - 3 skupiny: sacrificati /priniesli bohom obetu/, thurificati /priniesli bohom a cisárovi
kadidlo/ a libellatici /za peniaze si zadovážili potvrdenie/. Přísní křesťané považovali za odpadlíky
a popěrače Krista i ty, kteří skutečně neobětovali - v obcích brzy vzplanul prudký spor o otázku
opětovného smíření těchto „padlých" (lapsi) s církví.
V Římě – Novacián, vysoce vážený jakožto učený teolog,: neúprosnou přísnost k odpadlíkům spor s papežem Korneliem (251-253), který chtěl mírnost - rozkol v římské církvi: Novacián
sa dal vysvětit na protibiskupa a založil vzdorocírkev. Jeho stoupenci – tzv. „čistí" (řecky
katharoi, z toho slovo „kacíři"). 60- biskupů na římské synodě (251) ich vyloučilo z církevního
společenství. Udrželi se však až do 4. století. Ze své „církve svatých" později vylučovali ve
svém rigorismu všecky těžké hříšníky.
Napětí také v Kartágu a v Alexandrii. Biskupové Cyprián a Dionysius - řešit celou otázku s
rozumnou tolerantností: Cyprián napsal r. 251 spis De lapsis; aj tak i v Africe utvořila
rigoristická vzdorocírkev pod vedením Novata a navázala styk s Novaciánem v Římě. Od
té doby se stal fanatický rigorismus známkou všech herezí a sekt = zužujíce tendence, pod
heslem zvláštní zbožnosti a požadavku svatosti, musela církev bránit svou „katolicitu": církev
má podle příkazu Kristova přinášet spásu všem lidem (kaťholon) a neexistuje jen pro malou
sektu (hairesis) vyvolených a svatých.
Cisár Gallus (251-253) - pokračoval v prenasledovaní kresťanov. Rímsky prefekt predvolal pred súd
pápeža sv. K o r n e l a - na smrť, ale rímska cirkevné obec - na verejné súdne pojednávanie - pripravení
zomrieť s ním. Sudca bol prekvapený - pápeža odsúdil do vyhnanstva. Kornel zomrel vo vyhnanstve a cirkev ho
hned uctievala ako mučeníka. Vyhnanství postihlo také jeho nástupce Lucia (253-254).
17
Cisár Valerián (253-260) zprvu jen mírně. V r. 257 vlivem trvale stísněné vnitřní i vnější situace říše
(pohraniční války, epidemie, drahota) znovu nenávist ke křesťanství a pronásledování podobné Déciovmu.
Cirkev bola lepšie pripravená. Valerián postupoval plánovitě: I. Edikt proti duchovným r. 257 : biskupi,
kňazi a diakoni musia priniesť bohom obetu, zákaz veriacim zúčastňovať sa na bohoslužbách v katakombách
pod trestom smrtí. V severnej Afrike a v Egyptě zatvorili sv. Cypriána z Kartága a sv. Dionýza z Alexandrie;
mnoho křesťanů bylo odsouzeno k nucené práci v dolech. II. Edikt r. 258: okamžitá poprava všech kleriků,
kteří se zdráhali obětovat; k tomu pristupovali aj konfiškácie majetkov.
Křesťanští senátoři a příslušníci rytířského stavu byli sesazeni, a když se zdráhali obětovat - zkonfiskován
majetek a byli popraveni. Křesťanští dvorští zaměstnanci a císařští sluhové, tzv. Caesarian - mučeni a
posíláni na nucené práce nebo popravováni. Křesťanské kostely a hřbitovy - zkonfiskovány a zničeny. Krev
proudem. V Kartágu - smrt Cyprián (proces - máme autentická státní akta -Rozsudek20, v Římě - smrt:
papež sv. Sixtus II. se svými kněžími a diakonmi, v Španielsku biskup sv. F r u c t u o s u s a 2
diakoni; alexandrijského biskupa sv. D i o n ý z a poslali do vyhnanstva, ale ho prežil. V Paríži –
smrt: prvý tamojší biskup sv. D i o n ý z . + značný počet nižšieho duchovenstva, velký počet mužů a žen,
kleriků i laiků - počet odpadlíků a slabých mnohem menší. Křesťanská církev poskytovala obraz jednotné
vnitřní síly, jako nikdy předtím. Cisára Valeriána zajali vo vojne s Peržanmi a v zajatí zomrel.
Cisár Dioklecián /284 – 305/ obnovitel římské říše, toleroval křesťanství (křesťanka jeho manželka
Priska a dcera Valeria). Za jeho vlády – TETRARCHÁT - spravovanie ríše sa rozdelilo na východ a
západ. Západným augustom – M a x i m i l i á n ( hl. mesto Miláno), D i o k l e c i á n –
východným augustom (v Nikomédii). Neskôr pribral ešte 2 cézarov: cézar pre západ - Konštancia
Chlora (sídlo v Trevíre) a cézar pre východ Galérius ( Sirmia). Prvých 18 rokov = pokojné časy.
Niekoľko čistiek vo vojsku: Roku 295 bol sťatý v Theveste sv. Maximilián a v Ríme sv. Šebastián (okolo roku
300). Sv. M ó r i c , veliteľ slávnej tébskej légie spolu s E x s u p e r i o m , C a n d i d o m
a dalšími príslušníkmi tejto légie podstúpil mučenícku smrť po roku 302.
Na začiatku 4. stor. - veľa kresťanov aj v sídle Diokleciána, v paláci. Naproti palácu stála kresťanská
bazilika. Situácia sa zmenila r. 303 - nejkrvavější ze všech pronásledován - p r v ý
e d i k t : nariadil zrúcať kresťanské kostoly, zbavil kresťanov všetkých úradov, vojenských a
občianskych práv a vyzval ich odovzdať knihy SP a bohoslužobné knihy na spálenie. Nato v
cisárskom paláci vypukol požiar a v provincii vznikli nepokoje. Všetko sa pripísalo na vrub kresťanov
a cisár druhým e d i k t o m
dal uväzniť biskupov, kňazov a diakonov. Popraveni byli
rovněž kněží a diakoni císařského sídelního města Nikomedie spolu s biskupem Anthimem. T r e
t í m e d i k t o m nútil kresťanov k odpadlíctvu; všetkých vyzvali k prineseniu obety bohom.
Roku 304 vydal š t v r t ý e d i k t , tzv. krvavý edikt: všetci kresťania musia obetovať
bohom pod trestom smrti. Jeho jednoznačným cílem bylo úplné vyhubení křesťanství. Původcem
tohoto ediktu byl pravděpodobně césar (císařův zástupce) Galerius. V nasledujúcom roku sa
Dioklecián vzdal vlády, prenasledovanie pokračovalo a trvalo celkove 10 rokov. Zahynulo pri ňom
veľké množstvo kresťanov.
Edikty vyhlášené v celé říši se ve 4 jejích částech prováděly různě:
–
20
Na Západě se za augusta (císaře) Maximiána a césara Konstancia Chlora nijak zvlášť nevymáhaly,
ba když r. 305 augustové Dioklecián a Maximián odstoupili, pronásledování bylo dokonce většinou
Protože jsi už dlouho vedl život velezrádce a s mnoha jinými osnoval temné spiknutí, protože jsi zjevný
nepřítel bohů a zákonů římského státu a ani zbožní a ctihodní císařové Valerián a Gallienus a nejvyšší césar Valerián
tě nemohli přimět k tomu, abys opět sloužil státním božstvům a protože jsi vlastním původcem nejodpornějších
zločinů a sváděl jsi jiné k hanebným činům, má na tobě být dán varovný příklad těm, ze kterých jsi učinil své
spoluspiklence. Cenou tvé krve má být zachována poslušnost a mravnost. Nařizujeme tedy, aby byl Thascius
Cyprianus popraven mečem (Acta proconsularia Cypriani IV, 1-2
18
vůbec zastaveno.
–
Na Východě pronásledování vyvrcholilo v letech 305-311 (teda po Diokleciánovom odchode) - augustem
se stal Galerius a jeho novým césarem Maximinus Daja. Počet mučedníků - velmi veliký a krutost
poprav zvlášť brutální a nelidská. Nakonec však musel Galerius uznat marnost svého boje. Otřesen
těžkou nemocí, pronásledování zastavil. R. 311 vydal Galerius proslulý toleranční edikt, ktorým
zastavil krvavé prenasledovanie a nariadil vrátiť skonfiškovaný majetok kresťanom. Edikt dával
křesťanství právo na existenci; vyvrcholil větou „nechť jsou od nynějška křesťany".
César Maximinus Daja na Východě ještě nějakou dobu v pronásledování pokračoval, ale následující
politické události s vítězstvím Konstantinovým přinesly také vítězství křesťantví v římské říši.
–
Na západe sa po Maximiliánovom odchode stal augustom K o n š t a n c i u s I. Chlorus /do r.
306/; funkciu cézara S e v e r u s
/305 – 306/. K o n š t a n c i u s Chlorus i jeho cézar
S e v e r u s boli voči kresťanom tolerantní. Konštancius zomrel 306 – Konštatntín Veľký sa stal
augustom na západe. Ale Maximiliánov syn Maxencius si v r. 306 uzurpoval moc na Rímom. A v roku
307 bojoval aj s Gelériusom (východným augustom) a ubránil sa. Maxencius prenasledoval kresťanov a
nakoniec sa medzi Konštantínom a Maxenciom strhol otvorený boj – výťazstvo Konštantína = víťazstvo
kresťanstva.
K o n i e c
prenasledovnia.
M i l á n s k y
e d i k t
r. 313
Po smrti Konštancia I. Chlora /r. 306/ sa stal augustom na Západe jeho syn K o n š t a n t í n I. Veľký /306 337/. Konštantín strávil mladosť na dvore východného cisára Diokleciána v Nikomédii - bol svedkom obdivuhodnej
stálosti kresťanských mučeníkov. Na ceste Galie videl neutešené dôsledky všeobecného prenasledovania kresťanov. Ako
cisár zaujal tolerantné stanovisko voči kresťanom.
Roku 306 uzurpoval moc nad Rímom syn bývalého cisára Maximiána - M a x e n c i u s /306 – 31/.
Maxenciovi sa podarilo v nasledujúcom roku odraziť útok východného augusta Galéria. V …..... PanovNoriku sa stal
vladárom L i c í n i u s /308 – 324/.
Vzťahy medzi Konštantínom Veľkým a Maxenciom, ktorý prenasledoval kresť sa veľmi vyostrili a nakoniec vyústili do
otvoreného boja. Konštantín predišiel Maxencia a tiahol s vojskom do Itálie. V Konštantínovom vojsku bolo veľa kresťanov.
Maxencius sa opieral o pohanských vojakov.
Rozhodujúca bitka medzi Konštantínom a Maxenciom sa odohrala 28. 10. 312 na Milvijskom moste pri Ríme.
Zvíťazilo Konštantínovo vojsko, hoci počtom bolo menšie. Maxencius zahynul v boji. Nato Konštantín dal postaviť v
Ríme víťazný oblúk a triumfálne vtiahol do Večného mesta. Bol si dobre vedomý toho, že na jeho víťazstve
mali podiel kresťanskí vojaci.
Vo februári 313 sa Konštantín zišiel so spolucisárom L i c í n i o m v Miláne, kde sa slávila svadba
Licínia s K o n š t a n c i o u , Konštantínovou sestrou. V otázkach náboženstva sa dosiahla
dohoda: rozšírenie Galériovho tolerančného ediktu z roku 311. M i l á n s k y m
e d i k t o m
dali cisári Konštantín a Licínius úplnú slobodu kresťanom.
Roku 313 zvíťazil Licínius nad M a x i m í n o m Dajom a v Nikomédii publikoval edikt
/Laktantius ho zachoval v latinskom znení/. Kresťanské náboženstvo sa stalo rovnoprávne s pohanským. V
závere ediktu sa uvádzajú dôvody cisárskeho rozhodnutia: pokoj v impériu a "úcta voči božstvu".
Licínius si však znepriatelil Konštantína; obnovil prenasledovanie kresťaťov na Východe a čoraz väčšmi sa
prikláňal k pohanstvu. Konštantín začal bojovať proti Licíniovi a roku 324 nad ním zvíťazil; tak sa stal
19
j e d i n ý m vladárom rozsiahlej Rímskej ríše. Veľké prenasledovanie kresťanov sa skončilo v celom
impériu. Cirkev nadobudla úplnú slobodu.
K o n š t a n t í n Ve ľ k ý
Pramene: "Životopis cisára Konštantína" a "Chváloreč" od E u s é b i a Cézarejského,
L a k t a n t i o v spis "0 smrtiach prenasledovateľov", Euzébiove "Cirkevné dejiny" /knihy 8. - 10./.
Kresťanskí spisovatelia Konštantína priamo zahrnujú chválou.
Konštantín pokračoval v Diokleciánových reformách rímskeho impéria, znova stmelil ríšu a nijako
nezakrýval skutočnosť, že ide o m o n a r c h i u . Nové hlavné mesto rozsiahlej Rímskej ríše
bolo mimoriadnou udalosťou.
Náboženská politika Konštantína Veľkého
–
zrovnoprávnil kresťanstvo s pohanstvom, a všestranne podporoval kresťanstvo.
–
Konštantínovým Poradcom bol biskup H o' s i u s z Cordoby.
–
Ponechal si pohanský titul Pontifex Maximus, ale obmedzoval p o h a n s k ý
–
s n a h a p o v z n i e s ť v á ž n o s ť k r e s ť a n s k ý c h biskupov a kňazov výsady aké mali pohanskí kňazi.(oslobodené od verejných tiarch a úradov spojených s hmotnou
zodpovednosťou); na druhej strane ich cisár finančne podporoval. Biskupom dal súdnu
právomoc, právo prepúšťať otrokov a právo prijímať testamentárne odkazy v prospech cirkvi
/Patrimonium Sancti Petri/.
–
V ý s t a v b a
k r e s ť a n s k ý c h
k o s t o lov. Podporoval výstavbu náročnej
päťlodovej baziliky nad hrobom sv. Petra vo Vatikáne, hrobových bazilík sv. Petra a Mareelína, sv.
Pavla na Via Ostia, Svätých apoštolov na Via Appia /dnes sv. Šebastiána/. Za jeho podpory
postavili baziliku v Betleheme, v Nazarete, chrám Božieho hrobu a Vzkriesenia v Jeruzaleme,
baziliku na Olivovej hore, kostol Svätých apoštolov a chrám Múdrosti v Carihrade, kostoly v
Capue, Neapole, Antiochii, Nikomédii a inde. Kresťanské kostoly mali právo azylu.
–
zreformoval p r á v n y p o r i a d o k a vydal viacero zákonov a nariadení v prospech
cirkvi. Nedeľa - uznaná ako deň pracovného pokoja. Cisár zrušil trest smrti ukrižovaním. Zrušil
Augustové zákony proti bezženstvu. Publikoval zákony na ochranu manželstva. Uľahčil
prepúšťanie otrokov.
kult
2 1
.
Osobný vzťah Konštantína Veľkého ku kresťanstvu - náklonnosť, ba vnútorný a trvalý vzťah.
Konštantínovu matku Helenu si ctí ako svätú východná i západná cirkev.
Sv. H e l e n a , rímska cisárovná, nar. okolo r. 255; zákonitá manželkou cisára
K o n š t a n c i a I. Chlora a roku 274 mu porodila syna K o n š t a n t í n a .
Po Konštantínovom víťazstve nad Maxenciom sa stala kresťankou a postupne nadobudla pravé
kresťanské zmýšľanie - dobročinnosť voči núdznym; podpora výstavby kresťanských kostolov. Roku
324 navštívila Sv. Zem, Až neskoršie životopisy uvádzajú, že našla sv. Kríž. Helena zomrela roku 330.
Západná cirkev nezapísala Konštantínovo meno do katalógu svätých /východná cirkev si ho ctila aj
ako svätého/. V ariánskom spore nezaujal Konštantín dôsledné stanovisko. Sviatosť krstu prijal z rúk
21
nezúčastňoval sa na pohanských bohoslužbách. Po víťazstve nad Licíniom pripravil pohanstvo o privilegované
postavenie vo verejnom i súkromnom živote. Vysokým štátnym úradníkom nedovolil chodiť na verejné pohanské bohoslužby.
Zakázal nemravný kult bohyne Venuše, obmedzil činnosť haruspikov a pod
20
biskupa Euzébia až na konci života. Preto mu západná cirkev odoprela poctu oltára.
Pred rozhodujúcou bitkou prosil kresťanského Boha o pomoc. Po skvelom víťazstve mal nezvratný
dôkaz o prevahe kresťanského Boha nad pohanskými bohmi. Preto hneď po obsadení Večného mesta
sa priklonil ku kresťanstvu.
Euzébius na základe rozprávania samého cisára vložil do svojho diela "Vitá Constantini" udalosť o
z j a v e n í sv. K r í ž a cisárovi Konštantínovi pred rozhodujúcou bitkou. Konštantín pod
vplyvom videnia dal vyhotoviť zástavy so znakom kríža /labarum/. Laktanius už v rokoch 314 - 315
spomína, že Konštantín dostal napomenutie, aby dal na štíty vojakov upevniť "nebeské znamenie Božie";
igi0 zrejme o kríž. Nemožno pochybovať o tom, že sa Konštantín pred bitkou na Milvijskom moste modlil.
Euzébius uvádza aj ďalší dôkaz o náboženskom presvedčení Konštantína Veľkého. V reči na Veľký piatok sa
cisár verejne hlásil k jedinému pravému Bohu a k jeho Synovi JK, ktorý sa stal človekom, aby smrťou na
kríži spasil ľudí. Vyznal ďalej, že kresťanstvo je Bohom zjavené a pravé náboženstvo a on sám je povolaný
na to, aby ho chránil a pomohol mu zvíťaziť.
Konštantínovi synovia. Po smrti cisára Konštantína I. Veľkého vládli v Rímskej ríši, rozdelenej na tri časti
Konštantínovi synovia: K o n š t a n t í n II. /337 - 340/ K o n š t a n s
/337 - 350/ a
K o n š t a n c i u s
II. /337 - 361/.
Konštancius II., bol spočiatku cisárom vo východnej časti ríše. Na Západe vládol do roku 350 Konštans.
M a g n é n c i u s ho však pripravil o život a zmocnil sa vlády nad západnou časťou impéria. R. 353
Konštancius II. zvíťazil nad uzurpátorom Magnenciom a stal sa jediným vladárom Rímskej ríše.
Cisár K o n š t a n c i u s II. bol fanatickým z á s t a n c o m a r i a n i z m u .
Ostro vystupoval proti pohanom - dal zatvoriť pohanské chrámy, zakázal pohanské obety pod trestom smrti,
dal skonfiškovať majetok pohanských chrámov. R. 355 sa stal Konštanciovým Cé z a r o m a roku 361
nástupcom Júlián A p o s t a t á . Konštancius sa dal pokrstiť až pred smrťou – ako vedel kedy zomrie?
8. Vieroučné bludy a cirkevné koncily
Příčina: - vysoká duchovnost a myšlenkové bohatství křesťanského zjevení,
- vázanost církve na dějiny - vrastanie do prostředia + lidský charakter jejího vnějšího i vnitřního
vývoje a rozvoje.
= vzácný poklad čisté božské pravdy musí nést a uchovávat v křehké pozemské nádobě
Na hereze (bludy, tj. nesprávne nauky o víře) církev reagovala mimořádně alergicky zejména v dobách
synkretických tendencí: v otázkách víry zastávají nebezpečný relativismus - v raném křesťanství .
(Eusebios konstatoval, že v 2. stol. vnitřní ohrožení křesťanství herezemi a rozkoly bylo mnohem větší než
jeho vnější ohrožení pronásledováním). Hojná antiheretická literatura prvotní církve, spisy apologetů a
církevních otců dokazují, jak pozorně a starostlivě se tento vývoj sledoval.
1. Zidokřesťanské hereze
Židokřesťania – stále silno spätí se židovským kultem – zvláštní judaistické skupiny.
Vznik po smrti sv. Jakuba (62/63) v Jeruzalémě a v Palestině - vyústily do herezí
ebionitů, nazarejců a elkesaitů: uznávali Ježíšovo mesiášství, ale popírali jeho
božství . Kerinthos (na konci 1. stol.) j i ž spojoval strohý judaismus s gnostickými
spekulacemi. Byl to současník apoštola Jana (Irenej uvádí, že Jan sepsal své
evangelium proti Kerinthovi).
21
2. G n o s t i c i z m u s
Vznik : 2. stor. - z mýtických predstáv i náboženských doktrín Orientu a gréckej filozofie helenistickej doby, zmiešal
kresťanské pravdy s ideami grécko-rímskeho náboženského synkretizmu - gnosticizmus n e b o l
j e d n o l i a t y nábožensko-filozofický systém. - produkty synkretismu, kořene v
předkřesťanské době. Po objevení velké gnostické knihovny r. 1946 v Nag Hammadi
(Egypt) můžeme dnes porozumět spletitým myšlenkám a podstatě gnosticismu o něco
více. Gnostikové svým stoupencům slibovali tajemné poučení o velkých základních
otázkách lidstva, o tom, odkud pochází a kam směřuje lidský život, o vzniku vesmíru i o
smyslu zla a neštěstí na tomto světě. „Pravé poznání" (= gnósis) - sa nezakládalo na
rozumovém poznání a věcném poučení, ale získávalo se mystickým ponořením a určitou
náboženskou praxí. Tvrdili, že mají v držení tajná zjevení, která obsahují skryté vědění,
přístupné jen zasvěcencům.
Gnostikové se velmi záhy začali zajímat o křesťanství – protože se zakládá na zjevení.
Slyšíme o nich již v spisech NZ, proti nim zvláště Pavel (1 Tim 1,4; 4,7; 6,4; 6,20; Kol
2,8n.; Zj 2,6; 2,15). Přesto se nedalo zabránit, aby si gnostikové časem nepřisvojili
nauku křesťanského zjevení a nevykládali ji ve svém smyslu.
Gnostické systémy - rozličné náboženské názory a predstavy:
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
d u a l i z m u s , hlásajúci absolútny rozpor medzi svetlom a tmou, dobrom a zlom.
fantastický alegorický výklad Písma sv. (spojenie platónskej a pythagorejskej
spekulace s vykupitelskými myšlenkami pohanských mystérií a s mythologickými
kosmogoniemi (vznik světa) a s astrologií starého Orientu.
Křesťanská nauka o vykoupení vtělením Božího Syna se u nich spojila s učením o
emanaci (výron stvorení z božství) a aiónech (aión = věk) a smísila se s
dualistickými představami, podle kterých existují dva základní principy, dobro a zlo,
jež spolu zápasí.
Všechny světy vznikly emanací z nejvyššího skrytého boha, přebývajícího v nedostupném světle - z
neho vycházeli du chove (aiónové, až 365) a vzdalovali sa od božského zdroje.
Na posledním, nejnižším stupni se mísí s hmotou, která patří k říši tmy a zla. V této nejnižší vrstvě - naše
země - dílem nejmenšího ze všech aiónů, demiurga. Tento démiúrgos neboli „tvůrce světa" je
ztotožňován s Jahvem, Bohem SZ
„Vykoupení" záleží v osvobození jisker božského světa z temné hmoty a v jejich uvedení do plnosti
světla (pléróma) nejvyššího Boha. Tady začíná míšení s křesťanstvím. Kristus tu vystupuje jako jedna z
oněch duchových bytostí (aión); jeho úkolem bylo zvěstovat lidem dosud neznámého nejvyššího Boha a
poučit je, jak se mohou odloučit od hmoty, překonat temnotu a vrátit se do světa Božího světla.
V Ježíši Nazaretském přijal Kristus zdánlivé tělo. Působil a trpěl jenom zdánlivě (dokétismus); ve
skutečnosti nemohl vůbec trpět a zemřít na kříži;
mnozí gnostikové učili, že Kristus-Logos (Slovo), sestoupil na člověka Ježíše teprve při křtu v
Jordáně, a tím z něho učinil Mesiáše. Před utrpením jej opět opustil, takže na kříži zemřel jenom
Ježíš Nazaretský jako pouhý člověk.
Smrt na kříži v každém případě nemá vykupitelský význam; důležitá je pouze učitelská činnost;
opravdu „spaseni" budou jenom ti, kteří chápou a následují tajnou nauku Krista-Logu.
Obsahem této nauky je překonání hmoty. To mohou pochopit jen opravdoví gnostikové neboli
„pneumatikové".
Lidská masa, pohané, zahynou jakožto „lidé hmoty" (hylikové) spolu s hmotou ve věčné temnotě.
Průměrným křesťanům jakožto „psychikům", kteří nejsou schopni vyššího poznání, se přiznávalo jakési
nižší vykoupení a omezená blaženost. Kristus prý zanechal dvojí zjevení: nižší, které zvěstoval ve
svatých písmech široké církvi, a vyšší, skryté, které tajně svěřil jen několika vyvoleným osobám a jež je
nyní v držení gnostiků.
Hlavní predstavitelia a smery kresťanského gnosticizmu.
22
Hlavními představiteli tzv. „křesťanské gnóze" byli Satornil v Antiochii (počátkem 2. stol.), Basilides v
Alexandrii (kolem 120-145) a Valentin v Římě (asi 136-asi 160).
Sionistický gnosticizmus
•
Boha vyronili duchovia - eóni. Svet stvoril jeden z nich - demiurgos; súhrn eónov sa volá pleroma.
Sýrsky gnosticizmus
•
M e n a n d e r pochádzal zo Samárie a vyhlasoval sa za vykupiteľa.
S a t o r n i l / S a t u r n i n / - hlásal, že neznámy najvyšší otec údajne stvoril anjelov, mocnosti a eónov
vyššieho sveta; nižší svet je dielom siedmich nižších duchov. Spomedzi gnostikov prvý sa o Ježišovi zmieňuje Satornil.
Satornila pokladali za žiaka Šimona Mága a za vlastného zakladateľa gnosticizmu.
M a r k i o n nebol gnostikom v plnom zmysle slova, ale osvojil si učenie gnostikov. Bol synom biskupa zo Sinope /v
Ponte/; otec ho vylúčil z cirkevného spoločenstva. Najprv sa zdržiaval v Ázii, no Papias i sv. Polykarp ho zamietli.
0kolo roku 140 prešiel do Ríma, kde utvoril vlastný náboženský systém. Z SP /uznával len evanjelium sv. Lukáša a
desať listov sv. Pavla/ odstránil všetky judaistické prvky a napísal k nemu komentár "Antitheseis". Gnostický charakter
mala i Markionova doketistická kristológia. Markion po vylúčení z cirkevného spoločentva založil vlastnú
cirkev; ponechal však katolícku liturgiu i organizáciu.
Alexandrijký gnosticizmus
•
B a s i 1 i d e s /v r. 120 - 145/ učiteľ pôvodom zo Sýrie - literárne plodný: komentáre k Ev., skladal
hymny a modlitby. Tvrdil, že sa oboznámil so skrytým učním, ktoré Ježiš dal apoštolovi Matejovi.
Basilides poznal perzský dualizmus (manicheizmus) a rozvinul emanačnú náuku. 0 Kristovi učil, že
mal iba zdanlivé telo /doketizmus/ a namiesto neho na kríži zomrel Šimon Cyrénsky.
V a l e n t í n - talentovaným predstaviteľom gnosticizmu - dal heretickému učeniu
vynikajúcu náboženskú a básnickú formu. Okolo roku 135 pôsobil v Alexandrii, potom prešiel do
Ríma. Gnosticizmus propagoval listami, hymnami, kázňami i obšírnejšími spismi. Valentinovo
"Evanjelium pravdy", ktorí spomína sv. Irenej, sa našlo v Nag Hammadi v rokoch 1945 - 1946
/v Egypte/ - väčšia Gnostická bibliotéka; štúdium spisov - o gnostických predstavách obraz:
•
pôvodcom sveta bol neviditeľný otec, z ktorého sa vyronilo 30 hlavných eónov, pohlavne rozdielnych /15
manželských dvojíc/. Všetci eoni spolu tvoria plerómu, vyšší duchovný svet; z neho potom vychádza pozemské
dianie.
•
Stvoriteľom človeka bol demiurgos, ktorý doň vdýchol psychický prvok a pripútal človeka k
hmote. Bez vedomia demiurga však prijal človek aj pneumatický prvok a môže sa zachániť
pravým "poznáním", ktoré priniesol na svet vykupiteľ.
Vyššie" poznanie spočíva v: poznanie seba a konštatovanie, že človek ie odlúčený od Boha. Vyššie poznanie
umožní človeku návrat do vyššieho sveta. Gnostické predstavy zrejme spočívali na čisto naturalistickej báze:
•
podceňovali rozumové poznanie a prisľubovali hlbšie "poznanie" /gnosis/ božských
tajomstiev; vynášali sa ním nad kresťanstvo.
•
mystické poznanie malo vyriešiť záhady sveta a zla i ľudského bytia. Gnostici rozvinuli obsiahlu literárnu
činnosť; ich spisy dosiahli pozoruhodnú formálnu úroveň. Prívržencov získavali vo vtedajších vzdelaných
kruhoch.
Gnostické spisy: Gnostické evanjeliá sa sčasti opierajú o kanonické evanjeliá, sčasti však predstavujú
samostatné skladby. V apoštolských skutkoch - o apoštolských cestách sv. Petra, Jána, Ondreja, Tomáša a sv.
Mateja; paralelne k listom apoštolov sú 2 gnostické listy sv. Pavla: Laodicejčanom a Alexandrijčanom.
23
Druhú skupinu tvoria gnostické apokalypsy. V tretej skupine sú gnostické teologické diela: exegetické,
dogmatické, etické a nábožensko-praktické spisy. Štvrtú skupinu potom tvoria básne; majú formu ód, hymien a
žalmov.
Boj proti gnosticizmu - viedli predstavení cirkevných obcí - biskupi. Prívržencov gnosticizmu nebolo
možné znova získať, preto ich biskupi vylučovali z cirkevného spoločenstva. Niekedy aj sami gnostici
sa rozišli s cirkvou a predišli rezolútny zákrok zo strany predstavených cirkvi.
Gnosticizmus podrýval pravoverné učenie o stvorení sveta a o vykúpení Človeka, vychádzajúc z mylnej
predstavy, že hmota je zlá – z toho: Ježiš nemohol vziať na seba hmotné telo a teda: Ježiš mal iba
zdanlivé prípadne astrálne telo /doketizmus/.
Doketizmus odsúdil už sv. Ján apoštol /l Jn 4, 2-3/, sv. Ignác z Antiochie, sv. Polykarp a další.
Apologéti museli brániť proti gnostikom knihy Písma sv. /najmä NZ / i základné vieroučné pravdy,
poukázali na to, že gnosticizmus má pseudokresťanský charakter. Proti gnostikom: sv. I r e n e j
/hlavné dielo: „Odhalenie a vyvrátenie falošného poznania" -grécka pôvodina sa stratila, už iba
latinský preklad/.
Sv. H i p o 1 y t Rímsky /"Refutatio omnium haeresium"/ a T e r t u l i á n /"Adversus
Marcionem", "Adversus Hermagenem" - Markionov žiak, "Adversus Valentinianos" a "Scorpiace" - Liek
proti uštipnutiu škorpionom; autor mal na mysli gnosticizmus/.
Gnóze - ve své podstatě - absolutně nekřesťanská - popírá podstatu křesťanství: víru ve skutečné božství
Kristovo. Je pokusem strhnout křesťanství do nebezpečného proudu synkretismu.
V rámci manicheismu se udržela až do středověku a žila dále v sektách pauliciánů, bogomilů a katharů;
pokračovala ještě v novověku (spiritismus, teosofie, antroposofie atd.). Nikdy vlastně nebyla docela
překonána, a to podporuje domněnku, že nějak odpovídá jisté hlubší lidské touze.
Gnosticizmus zanikol na Západe v pol. 3. storočia, na Východe splynul vo 4. storočí s manicheizmom.
3. Manicheismus- perský gnosticizmus
Pôvodcom perského gnostického systému: Mani /v gréckych prameňoch Manicháios/. Verejne
vystúpil na začiatku vlády perzského kráľa Š a p u r a III. /241 - 273/; Rozličné videnia - on =
posledný Boží vyslanec po Budhovi, Zarathustrovi a Ježišovi; = P a r a k l é t a
a Tešitel,
ktorý má uzavrieť Božie zjavenie. Publikoval: "Veľké evanjelium od alfa až po tau", "Poklad života",
"Kniha mystérií". Spočiatku - priazeň vládnucich kruhov; založil početné náboženské obce. R. 277
upadol do nemilosti; ukrižovali ho a jeho spisy spálili.
S křesťanstvím má jeho nauka sotva něco společného. Prísny d u a l i z m u s (neprestajný boj
svetla a tmy, dobra a zla, Boha (ducha) a hmoty). Základ bytia - dva princípy: boh dobra /Ormudz/ a
boh zla /Ahrioan/- z nich pochádzajú dobrí a zlí eoni (anjeli a démoni).
Duše = čiastočky svetla sa dostali do zajatia zlej hmoty. Ježiš, nižší nebeský eón, zjavil sa v zdanlivom
tele aby poučil ľudí o ich pôvode a cieli, ludia však nepochopili jeho učenie a tak Prišiel na svet Mani
ako Paraklét, ktorého prisľúbil Ježiš. Člověk má v sobě přemáhat zlo a rozmnožovat světlo tím,
že se vzdaluje veškeré zlé hmoty, zdržuje se požívání masa a vína i pohlavní
rozkoše = tri pečate na vyslobodenie čiastočiek svetla zo zajatia hmoty: (signaculum oris)=
zapečatenie úst - pred nečistými slovami, mäsom a vínom, (signaculum manuum)= zapečatenie rúk
pred znesvacovaním svetelného sveta hrubou prácou, (signaculum sinus)= zapečatenie lona čiže
zákaz manželstva.
Koncom 3. storočia prevzal manicheizmus mnohé kresťanské prvky a veľmi sa Šíril. Začas patril k
manichejcom aj Augustín; po konverzii napísal viaceré spisy proti manicheizmu. Manicheismus
pronikl do římské říše teprve v posledních desítiletích 3. století, rychle se však šířil ve 4. stol. a
stal se velkým nebezpečím pro křesťanství, protože přejal mnoho křesťanských prvků.
4. Marcionismus
24
V 2. stol. byl pro křesťanskou církev nejnebezpečnějším konkurentem marcionismus. Marción, syn biskupa v
Sinope u Černého moře, se narodil asi r. 85, kolem r. 139 přišel do Říma a propagoval své ideje v římské
obci. Když byl odmítnut a exkomunikován, založil vlastní církev, která se dík jeho pevnému vedení a
přísné organizaci rychle rozšířila. Marción zavrhoval SZ a hlásal strohý dualismus. Jahve SZ = hněvivý bůh
zla, kdežto v Kristu NZ se zjevil nejvyšší dobrý Bůh; Židé, stoupenci Jahvovi, pronásledovali Krista, Boha
NZ; Kristus přijal zdánlivé tělo, proto usmrtený jen zdánlivě. Marcionismus se vyznačoval přísným etickým
rigorismem, založeným na dualistickém nepřátelství k tělu; to mu získalo mnoho fanatických přívrženců.
5. Enkratité
Enkratity („zdrženlivé") - stoupence přísného, tělu nepřátelského asketického směru, který se velmi rozšířil
kolem r. 70 a nabyl hrozivých rozměrů (svečí: Irenej a Klement Alexandrijský) Patřil k nim Tatianos,
kterého jsme již poznali jako apologetu. Dogmaticky byli korektní, ale v asketických požadavcích zacházeli
(zřejmě vlivem Marcionovým) daleko: od každého křesťana vyžadovali úplnou zdrženlivost od
masa a vína, a manželství – čo bylo právem zamítnuto jako heretické. Enkratické tendence se
však porůznu udržely ve zmírněné podobě a měly určitou úlohu v raných dějinách mnišství.
6. Montanismus
Frýgia. Bývalý pohanský kňaz M o n t a n a , stal sa kresťanom a verejne vystúpil v 70-tych rokoch 2. stor. Mal
zjevení a vydával se za proroka sv. Ducha, ve kterém se po Kristu dovršilo Boží
zjevení. Podporovaly ho Priscilla a Maximilla, tvrdily, že dostali tiež prorockých vidění
a zjevení. Stoupenci Montanovi - v Perpuze ve Frygii - očekávali Kristův příchod k
poslednímu soudu. Charakteristika - e s c h a t o l o g i c k á črtou (zriecť sa sveta,
manželstva a prísnymi postami sa pripravovať). Enkratické rysy (prvokřesťanský entusiasmus) vytýkal obecné církvi přílišné zesvětštění. Išlo tu o mravný rigorizmus bez vieroučných bludov.
Od r. 156/157 (resp r. 172) hlásal přísnou mravní reformu a askezi, zamítal útěk před
mučednictvím a vyžadoval, aby se křesťan dobrovolně hlásil k mučednictví, ba přímo si je
vynucoval. Spočiatku len ústne hlásanie proroctiev; neskôr ich "oracula" aj písomne zaznačili.
Predstavitelia montanizmu sa nestavali proti vieroučným pravdám, ale odmietali cirkevnú autoritu a
chceli, ju nahradiť individuálnym proroctvom.
Později se rozšířila do severní Afriky, r. 207 sa přidal aj Tertulián. Ako montanista
napísal viaceré spisy, ktoré sa zachovali. Z Frýgie prenikol montanizmus do Sýrie a Malej Ázie
a zapustil korene aj na Západe.
Spočiatku pápeži neodsúdili montanizmus, v 2. stor. boli charizmatické dary vo veľkej vážnosti.
Euzébius spomína, že biskup A p o l l o n i u s z Hierapolisu odsúdil montanizmus. Viacerí
cirkevní spisovatelia zostavili protimontanistické spisy. Prívrženci montanizmu napokon utvorili
schizmatické spoločenstvá, ktoré sa miestami udržali do začiatku 5. storočia.
Ale Augustin zároveň nazývá hereze špatnými a srovnává je s mohutnými, ale tím nebezpečnějšími úskalími;
varuje před nimi. Augustin nazývá hereze a jejich původce „výkaly církve". Církev se musila bránit nejen
proti synkretickému porušování víry zvnějšku, ale rovněž proti úzkoprsému zužování víry, které požadovali
rigorističtí enkratičtí sektáři jako Montanus a ke konci života Tertulián.
Činila tak tím, že od 2. stol. podrobně popsala zásadu apoštolské tradice, stanovila kánon (oficiální
seznam) knih Písma sv. a svolávala společné porady biskupů.
Proti montanistickému hnutí se poprvé shromáždili na synodě biskupové z Frygie. Z těchto místních synod
se asi v polovici 3. stol. vyvinuly provinciální synody, na kterých se scházeli biskupové z celé provincie se
svými metropolity: v Kartágu afričtí biskupové, v Alexandrii egyptští, v Antiochii a Cesareji asijští a v
Římě italští. Když se po konstantinovském obratu mohli poprvé shromáždit biskupové z celé římské říše,
„ekumeny", aby se radili o všeobecných církevních problémech, sešel se pod Konstantinovým vedením
první „ekumenický koncil" v Niceji (325), aby rozhodl o bludném učení ariánském a o schizmatu
Melitiově (v Egyptě) a Donatově (v severní Africe).
DOGMATICKÉ ZÁPASY A VŠEOBECNÉ KONCILY NA VÝCHODE
Keď se Konstantin rozhodl učinit univerzální křesťanskou církev základnou své univerzální říše, církev
bola nejednotná: vnitřní boje - křesťanstvo rozštěpoval donatismus v severní Africe, Melitiovo schizma v
25
Egyptě a konečně hereze ariánská.
Vyvstávaly další nevyřešené otázky a témy: nauka o Trojici, christologie a učení o ospravedlnění - to
zajímalo hlavně Západ.
1. Nauka o Trojici
–
–
vnitřní vztah Otce a Syna. SP: nereflektované.
Dogmatický problém si prví křesťané neuvědomovali:
vyznávali monoteismus a Boží jedinost (= monarchia) a uctívali Krista jako Boha vedle Otce.
= Christologická otázka - předmětem apologetů a raně křesťanských otců.
T r o j i č n é s p o r y - Apologéti v 2 stor. Vo vyjadrovaní o Bohu zdôrazňovali prísny
monot e i z m u s , či už kvôli pohanom alebo aj prívržencom gnosticizmu (nauka o aiónech a
demiurgovi). Problém: ako formulovať vzťahy medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým.
T e o f i l - prvý starokresťanský spisovateľ používa výraz "Trojica" /trias/; jednotlivé božské osoby
označuje slovami: Boh, Logos a Múdrosť.
Monarchianizmus - najprv teologicky vyjadriť vzťah medzi Otcom a Synom. Koncom 2. stor sa
vyvinuli 2 „monarchianistické" směry (církev obě zamítla):
•
Adopciáni
= podstatné božstvo bolo iba u Otca; Kristus bol len človek; pri krste v Jordáne dostal Božiu silu
/dynamis/ = dynamický monarchiani zmus. Jedinosť Božia nebola narušená, ale obetovali Božiu prirodzenosť
Ježiša Krista; JK bol Bohem „adoptován". Tento r a c i o n a l i s t i c k y charakter prenikal do
kruhov intelektuálov: T e o d o t z Byzancie, ktorého pápež sv. V i k t o r I. /189 - 199/ vylúčil z
cirkvi.
•
Modalisté22
Kristus = pouze jevová forma (= modus) jednoho jediného Boha, který se zjevuje a působí
jednou jako Otec, jindy jako Syn a jindy jako Duch svatý = modalistický monarchianizmus.
N o e t u s zo Smyrny - učil, že Kristus sa stotožňuje s Otcom; Otec sa stal človekom a trpel na
kríži. (Tertulián ich posměšně nazval „patripasiány"). Noeta pre bludné učenie vylúčili z cirkvi.
P r a x e a s - za pontifikátu sv. V i k t o r a I.. T e rt u l i á n napísal proti Praexovi osobitný
spis, v ktorom prvý raz použil latinské pomenovanie troch božských osôb "Trinitas".
S a b e l l i u s - jeden Boh sa iba navonok prejavuje ako Otec vo stvorení, ako Syn vo vykúpení a
ako Duch Svätý v posvätení. Proti Sabelliovi - učený rímsky kňaz sv. H i p o l y t .
Bludné učenie o podriadenosti JK Otcovi = subordinacionizmus
Niektorí cirkevní spisovatelia a teológovia usudzovali, že Syn - Logos - bol P o d r i a d e n ý Otcovi.
Mylne sa domnievali, že bez tohto podriadenia by vysvetľovanie vzťahu medzi Otcom a Synom
viedlo k diteizmu.. V 2. storočí boli zástancami: apologéti sv. Justín, Atenagoras, Teofii, v 3. storočí
teologovia Tertulián, Hipolyt, Novacián, Origenes a Dionýz Alexandrijský.
O r i g e n e s však urobil značný pokrok v teologickom vyjadrení; učil jasne, že Logos je-večný
a presadzoval výraz "homoúsios" - jednej podstaty s Otcom.
Od 2. stor. se prosazovala christologie Logu od Origena23 (alexandrijská škola) – tiež měla potíže při
stanovení poměru osob uvnitř Trojice a na tento problém upozornila.
Podle SP - božská podstata Slova-Krista, ale podřizovala jej Otci (subordinatio) - Origenes vysvětloval v
tomto smyslu vztah tří osob v Bohu jednoznačně subordinaciánsky. Zdůrazňoval, že Syn je jedné podstaty
s Otcem ( = homoúsios) a existuje od věčnosti, ale dodával, že jen Otec je Bůh sám sebou (autotheos),
22
Modalistickou herezi zavrhl teolog Novatianus v díle De trinitate (před r. 250). Po r. 251 Novacián sám založil
rigoristickou sektu.
23 (185-255) – veľký grécky cirkevný učiteľ, predchodca vedeckej exegézy a textovej kritiky, hlavný predstaviteľ
Alexandrijskej exegetickej školy. Zostavil monumentálne dielo „Hexapla“ (= „Šesťstĺpcová“ /Biblia/), „Scholia“ (=
„ Glosy“ k ťažkým statiam Biblie), „Commentaria“ (= „Komentáre“ k bibl. spisom) a „Homiliae“ (= „Homílie“)
s bibl. námetmi.
26
kdežto Logos je jen druhotný Bůh (deúteros Theós) a obraz jeho dobroty (eikón agathotétos), Duch svatý že pak
je ještě menší než Syn.
Věčný Logos přijal skutečné tělo, stal se opravdu Bohočlověkem (theanthrópos; výraz od Origena); proto
Maria Boborodičku (theotokos - výraz tiež od Origena, resp. z alexandrijské školy).
–
z toho plynulo, že Synu a Duchu sv. sice náleží táž božská přirozenost, ale jen odvozeně a nižším
způsobem; vznikl pluralismus, který ve skutečnosti neexistuje.
Pápež sv. D i o n ý z /259 - 268/: Otec, Syn a Duch Svätý tvoria jednotu /monádu/ a nemožno
ich ich rozdeliť na tri božstvá + Logos je j e d n e j
p o d s t a t y
/homoúsios/ s Otcom.
Antiochijská synoda /r. 268/.
V dalším průběhu se Origenes stal východiskem dvou zcela rozdílných teologických směrů:
I. Alexandrijský (západný) : zdůrazňoval rovnost Syna s Otcem co do podstaty a jednotu božské
a lidské přirozenosti v Kristu;
II. Antiochijský (východný) : zdůrazňoval rozdíly, Logos je jen druhotný Bůh (subordinatio), a
odděloval, co je v Kristu božské a co je stvořené;
Antiochijská teologická škola – vznik: 60-te. r. 3. stol. - presbyter Lukianus (+; r.312 jako mučedník).
–
Postupoval střízlivě a rozumově, vyklad SP: gramaticko-historicky;
–
V christologii uvažoval přísně subordinacianisticky.
–
Z okruhu jeho žáků, „syllukianistů", vyšel Arius a většina vůdčích osobností arianismu.
–
Stáli ve vyhraněném protikladu k alexandrijské teologii (alegorický a mystický výklad
alexandrijských teologů).
Konflikt v Alexandrii - duchovní správce kostela v Alexandrii Arius (cca 260-336) s alexandrijským
biskupem Alexandrem.
Arius hájil subordinaciánskou christologii - proti alexandrijské škole - vyčítal im sabelliánský
modalismus a zcela odděloval Logos od Boha. Logos není podle jeho názoru pravý Bůh; je svou
podstatou od něho rozdílný: není věčný ani všemohoucí, ale stvořený v čase, nedokonalý a schopný
utrpení. Je sice první ze všech tvorů a předčí člověka = poloboh (demiurgem).
Popřením božství Kristova se Arius postavil mimo křesťanstvo - Alexandrijská synoda zamítla jeho
učení jako herezi (318/19 nebo 323) a vyloučila ho z církevního společenství. Přátelé z Antiochie
prosadili Ariův návrat do Alexandrie.
Konstantin zvolal všeobecnú (ekumenickú) synodu do Niceje r. 325 v Niceji 24. Většina z východní
poloviny říše. Ze Západu jen 5 biskupů. Papež Silvestr nepřišel, zastupovali ho dva presbyteři. Arius hájil
své učení - na jeho straně: 17 biskupů (napr. biskup Eusebios z Nikomedie). V doprovodu svého biskupa
byl přítomen také mladý diákon Athanasios = Atanás.
Arius a stoupenci = vyloučeni z křesťanské církve a vypovězeni; nařídil spálit jejich spisy.
Pravá nauka byla definována v tzv. nicejském vyznání víry: Kristus se zrodil z Otce přede všemi veky,
Bůh z Boha, Světlo ze Světla, pravý Bůh z pravého Boha, zrozený, ne stvořený, jedné podstaty (homoúsios) s
Otcem.
S výsledkem bylo možno být spokojen, kdyby bylo při tom zůstalo. Konstantin však změnil své mínění – r.
328: povolal Eusebia aj Ariusa z vyhnanství, když formálně vyslovil souhlas s nicejským vyznáním víry.
Když se Athanasios, který se mezitím r. 328 stal biskupem v Alexandrii, zdráhal přijmout znovu Aria mezi
24
Na koncilu se jednalo ještě o jiných otázkách a rozhodnutí byla sepsána v dvaceti stručných nařízeních
(kanones, od kánon = směrnice pro život). Hovořilo se také o bezženství biskupů, kněží a jáhnů; v mnoha
krajinách byl rozšířen celibát. Biskup mučedník Pafnucius důrazně zrazoval od toho, ukládat kléru tak těžké jho
jako povinnost; a tak synoda nevydala zákon o celibátu; dovolila žít dále v platném manželství, odsoudila
však konkubinát. Ďalej sa určil fixný termín veľkej Noci.
27
svůj klérus, stihl ho r. 335 císařův hněv. Athanasios, smělý bojovník za nicejské vyznání víry, putoval do
vyhnanství a pak eště 4x musel do vyhnanství.
Boj o nicejské homoúsios pokračoval.
Od přísných ariánů se oddělili mírnější semiariáni: pojem stejné podstaty vykladali ako podobný
(homoios) a Syn je Otci ve všem podobný; slovo homoúsios chtěli za každou cenu obejít.
K definitivnímu uklidnění ariánských zmatků svolal Theodosius (379-395) císař Východu, r. 381 druhý
všeobecný koncil do Konstantinopole.
Zatím teologové jasněji vypracovali pojmy božská osoba a přirozenost (sv. Athanas, Basili (kolem 330-379),
Gregor Naziánsky (329/30- okolo 390) a Gregor Nyssky (okolo 334-394) - rozdíl tří božských osob viděli
jen a jedině ve vztazích (relationes) uvnitř Boha. Jedna bytost, ale tři její nositelé: jeden Bůh ve třech
osobách. Ukázali také božství Ducha svatého, jež ariáni popírali. K nicejskčmu vyznání víry z r. 325 byl
připojen dodatek: A (věřím) v Ducha svatého, Pána a dárce života, který vychází z Otce a s Otcem i Synem
je zároveň uctíván a oslavován a mluvil ústy proroků... = nicejsko-konstantinopolské vyznání víry.
Najprv len pri křste, v 6. stol. do eucharistické liturgie. Přitom vznikla rozdílnost názorů:
•
na Východě rozuměli vycházení Ducha sv. tak, že vychází „z Otce skrze Syna".
•
Na Západě naopak tak, že vychází „z Otce a Syna".
Když bylo na Západě připojeno slůvko filioque („a Syna"), nechápali to jako rozšíření, nýbrž pouze jako
interpretaci. Na Východě to nazvali porušením vyznání víry a obviňovali Západ z hereze; tak se stalo
filioque, vycházející z nejasnosti 1.konstantinopolského koncilu (381), podnětem k rozkolu r. 1054 a zůstalo
jedním ze sporných bodů až dodnes.
Když r. 381 dospěla nauka o Trojici do jisté míry k závěru, bylo možno se obrátit k christologickým
otázkám.
2.
•
•
Christologie
vztah božské a lidské přirozenosti v osobě Kristově. SP: nereflektované, o Kristu mluví jako o Bohu i
jako o člověku.
Ve výkladu těchto míst se obě proslulé teologické školy, alexandrijská a antiochijská, rozcházely.
Alexandrijští teologové (západ) - důraz na božskou přirozenost
Origenes pre Ježíše Krista slovo Bohočlověk.
Alegorický výklad Písma a teologická spekulace ovlivněná platónskými myšlenkovými postupy ho přivedly k
mystice Logu (Slova) – vrcholiac myšlenkou, že v Kristu došlo nejvyššího naplnění setkání božství a lidství
a že křesťané mají následovat jeho příklad (na toto s oblibou navazovali mniši). Tuto myšlenku rozvíjeli
Athanasios a mniši Basil, Řehoř Naziánský a Řehoř Nysský - patřili k alexandrijské škole.
Řehoř Nysský však přitom již jasně upozornil na to, že jednotu je nutno hledat pouze v božské osobě, nikoli
ve zcela nemožném splynutí božské a lidské přirozenosti. Učil, že v Kristu jedna božská osoba (Logos) spojila
dvě přirozenosti, božskou a lidskou; obě přirozenosti existují každá pro sebe a nesmíšeny vedle sebe; přesto
však nejsou navzájem odděleny, ale k sobě přiřazeny, takže se jejich atributy mohou navzájem zaměňovat
(komunikace idiomů); proto lze právem říkat, že se Boží Syn narodil; neplatí to ovšem o jeho božské
přirozenosti (která je věčná), ale o lidské.
Patriarcha Cyril Alexandrijský, od r. 412 biskup tohoto města, se snažil ukázat spojení obou přirozeností
jako co možná nejtěsnější a nejreálnější. Mluvili o fyzickém sjednocení a o jedné přirozenosti Logu (Slova),
které se stalo tělem. Po sjednocení obou přirozeností v Kristu se podle něho může de facto hovořit jen o
jedné přirozenosti, a to boho-Iidské. Odmítal sice přímé smíšení ve smyslu bludaře Apollinaria z Laodiceje (f
po 385); užíval však obrazu: jako ve žhavém uhlí oheň a uhlí tvoří jedno, tak je tomu i s božskou a
lidskou přirozeností v Kristu. Na to mohl později navázat Eutychés a vytěžit z toho svou heretickou monofyzitskou nauku.
Antiochijští důraz na lidskou přirozenost.
Diodor z Tarsu (+ před 394) ve shodě se střízlivou, kriticko-exegetickou metodou antiochijské školy,
velmi silně zdůrazňoval plné lidství Kristovo - lidskou a božskou přirozenost videl tak samostatně, že mezi
nimi zbývalo jen zcela vnější spojení: Božské Slovo se ubytovalo v člověku Ježíši jako v jakémsi chrámě.
Konstantinopolský patriarcha Nestorius (od 428) - antiochijská škola - Maria se nemá nazývat Bohorodičkou
28
(Theotokos), nýbrž Kristorodičkou (Christotokos) - porodila pouze člověka Ježíše. Ostře s alexandrijcami.
Spor se soustřeďoval na titul Theotokos, ale v pozadí byl problém christologický. K názorovému protikladu
škol + rivalita obou patriarchů, alexandrijského a konstantinopolského.
Cyril napadl ostře Nestorá v listě egyptským biskupům o velikonocích 429, ujistil se podporou papeže
Celestina I. (422-432) a sestavil 12 anathematismů (zavržených názorů), které poslal jménem papeže
Nestoriovi se striktní výzvou, aby je odvolal.
Nestorius však sepsal 12 protianathematismů a získal na svou stranu byzantského císaře Theodosia II.
(408-450); pak císaře přiměl k tomu, aby spolu se, západořímským císařem Valentinianem II. (425-455) svolal
koncil.
III. ekumenický koncil v Efezu r. 431 - Nestorius a jeho přívrženci nebyli přítomni. Cyril přečítal
dogmatický list, který sepsal o hypostatické jednoté obou přirozeností v Kristu. 198 biskupů jej schválilo a
podepsalo odsouzení Nestoria. Tím byl přijat titul Theotokos. Po několika dnech však přišlo 43
antiochijských biskupů pod vedením patriarchy Jana. Přidali se na stranu Nestoriovu a ustavili protikoncil.
Musel zakročit císař. Oba vůdci, Nestorius a Cyril, byli zatčeni. Nakonec se Cyril směl vrátit do Alexandrie a
Nestorius do vyhnanství (v Horním Egyptě), kde kolem r. 451 zemřel. Dodnes je nejasné, jak dalece skutečně
učil bludům nebo zda padl za oběť nesprávným výkladům a neporozuměním.
Jeho stoupenci uprchli do Persie a založili tam nestoriánskou církev, která se brzy bohatě rozvinula: živé
mnišství, významná teologie (školy v Seleukii a Nisibis) a imponující misijní činnost. Její misionáři pronikli
až na Malabarské pobřeží do Indie („Tomášovi křesťané"); za nestoriánského katholika Timothea I. dospělo
křesťanství v letech 780-823 přes čínský Turkestán až do Tibetu a do střední Číny. Na začátku 14. stol.
měla nestoriánská církev jen ve střední Asii 10 metropolitních sídel a četné domorodé kněžstvo; tato
misie byla bohužel zničena za krvavého pronásledování Tamerlánova (1380). V 16. stol. se velké části
nestorianismu sjednotily s Římem (chaldejští a malabarští křesťané); dnes má nestoriánská církev v
Iráku, Íránu a Sýrii asi 80 000 stoupenců, 5 000 v Indii a 25 000 v Americe.
V autobiografii „Kniha Heraklidova“ (vydána 1910), uvádí Nestorius důvody teologického zápasu s
Cyrilem: v nauce o jedné přirozenosti vtěleného Slova videl nebezpečí dokétismu a manicheismu (jako by se
lidská přirozenost Kristova „vypařila"), a v apollinaristickém splynutí obou přirozeností viděl velké ohrožení
pravé evangelijní víry. Chcel zdůraznit, že se Kristus narodil z Marie jako pravý člověk s tělem a duší. Maria
neporadila božství, nýbrž člověka spojeného s božstvím ale nepoznal jejich neoddělitelné spojení v jádru
osoby (= hypostasi; odtud pojem „hypostatické spojení").
Eutychés, mocný odpůrce nestoriánství, rozvinul Cyrilovu nauku o jedné přirozenosti v Kristu (moné fysis
= monofyzitismus) a spojoval obě přirozenosti navzájem tak těsně, že lidská přirozenost byla božskou úplně
pohlcena, tak jako se rozplyne kapka medu v moři. Byla tím tedy zrušena integrita lidské přirozenosti v
Kristu; fakticky už neexistovala, neboť Kristovo lidství mělo jinou podstatu (substanci) než naše.
Konstantinopolský patriarcha Flavián předvolal Eutycha před synodu a odsoudil ho jako heretika, protože
nechtěl odvolat. Ale Eutychés našel podporu u alexandrijského patriarchy Dioskura, který jako nástupce
Cyrilův zastával stejný názor. Na Dioskurův podnět svolal císař Theodosius II. znovu „říšský koncil".
Zasedal pod Dioskurovým vedením v Efezu (449) a rehabilitoval Eutycha, ostatní církev jej však neuznala.
Papež Lev I. (440-461) jej označil za lupičskou synodu a autoritativně vyslovil učení o spojení 2 přirozeností
v jedné osobě JK (hypostatická unie); dopis = prvni neomylné papežské rozhodnutí ex cathedra. Požádal
císaře o svolání nového koncilu. Theodosiův nástupce císař Marcián (450-457) svolal 4. všeobecný
koncil do Chalkedonu (451).
Největší starověký ekumenický koncil – cca 350 biskupů. Dioskuros - obžalován (451) a sesazen. Ve shodě s
dogmatickým listem papežovým (Epištola ad Flavianum) koncil odmítl monofyzitskou nauku o jednotě
přirozenosti v Kristu a v 6. zasédaní definoval dogma:
V Kristu jsou dvě přirozenosti, nesmíšeny a neoddělený, spojeny v jedné osobě (neboli hypostasi). Tak
vyhlásil Lev I. na základě západního teologického objasnění, pocházejícího již od Tertuliána, jednotu osoby
hypostatickou unii) Božská a lidská přirozenost zůstávají vedle sebe nesmíšené. Na tomto spojení se zakládá
celé výkupné dílo Kristovo. Výroky o osobě Kristově (christologie) jsou zároveň základem nauky o
vykoupení (soteriologie), a mají proto ústřední důležitost pro křesťanskou víru.
Toto výrazové a pojmové objasnění dalo pevnou základnu dalšímu rozvoji západní teologie. Nikoli
však teologii východní - na koncilu došlo k vážnému napětí mezi západní a východní teologií, z čehož
vznikla těžká krize. Zostřila se církevním protikladem mezi Římem a východními patriarcháty, zvláště
29
rivalitou, jež už dlouho vládla mezi byzantskými patriarchy a papežem.
Východní myšlení, zaměřené vždy silně na jednotu , mělo i po Chalkedonu tendenci k monofyzitským
představám; neomezovaly se pouze na oblast christologické teologie, nýbrž rozšiřovaly se i na politickou
sféru (srov. typicky byzantskou říšskou teologii), ba dokonce na osobní křesťanský život věřících.
Božská skutečnost jněla takovou přednost, že do jisté míry pohlcovala lidský prostor. Náboženství a
politika se překrývaly, "církev a stát splývaly; tato teologicko-náboženská atmosféra docela pronikala i
soukromý občanský živiot.
Ačkoliv byl monofyzitismus v Chalkedonu odsouzen, udržoval se v Palestině, v Egyptě a v Sýrii.
Monofyzitsky zaměřený uzurpátor císařství Basiliskos zaručil r. 475 monofyzitům takzvaným
enkyklionem (= ediktem) oficiální toleranci. Císař Zenón vyhlásil r. 476 zprostředkující formulaci,
později (482) nazvanou henotikon. Konstantinopolský patriarcha Akacius s ní vyslovil souhlas, a proto ho
papež Felix III. (483-492) dal do klatby??? a přerušil církevní společenství s Východem.
Toto tzv. akacián ské schizma mezi Východem a Západem trvalo 35 let (484-519). Kolem r. 490 byly
stolce všech tří patriarchátů: alexandrijský, jeruzalémský a antiochijský, obsazeny monofyzity.
Za císaře Justiniána I. (527-565) se monofyzité mohli dále šířit. Vyvíjeli misijní činnost v Núbii,
Etiopii a Arménii a zřídili si vlastní hierarchii pod biskupy Jakobem Baradaiem a Theodorem
Arabským (jakobité: koptové) .
Císař Justinián odsoudil v letech 543/44 tři předáky antiochijské školy (ze které vyšel Nestorius), aby tím
vyšel vstříc monofyzitům a obnovil ohroženou jednotu říše. Byli to: 1. Theodor z Mopsnestie (+
428), 2. Theodoret z Cyru (+ okolo 458) a 3. Ibas z Edcssy (+ 420).
Tak vznikl tzv. spor o tři kapitoly a vlekl se dlouhou řadu let. Šlo v něm o odmítnutí nebo přijetí
císařova zásahu. Pro odsouzení oněch tří mužů se podařilo získat i papeže Vigilia, ovšem při zachování
chalkedonského vyznání víry; brzy však musel Vigilius svůj souhlas odvolat, protože jeho ustupnost
vyvolala na Západě bouřlivý protest.
Když císař r. 551 znovu zakročil proti třem kapitolám a Vigilius se odhodlančji zdráhal souhlasit, císařští
vojáci ho v jednom kostele ztýrali. Nato Vigilius odmítl účastnit se koncilu, který císař svolal.
Tento 5. všeobecný koncil v Konstantinopoli r. 553 sloužil císaři k tomu, aby prosadil plánované odsouzení tří
kapitol. Papež nebyl přítomen, ani se nedal zastupovat. Odmítl císařův postup jako neoprávněný zásah do
nejvyšší církevní učitelské autority.
Nato ho dal Justinián koncilem exkomunikovat. Hrozbou vyhnanství a odvlečení se mu podařilo v únoru 514 na
starém a slabém papeži vybojovat dodatečně souhlas s usneseními koncilu. Nešlo vůbec o dogmatická
rozhodnutí.
Církevně politické následky byly hrozné: jednota církve těžce utrpěla, rozpory na Východě i na Západě se
prohloubily, vážnost papežství nesmírně klesla - a to vše vinou teologicky povrchního císaře, naplněného
přepjatým sebevědomím, a kolísavého papeže, který nestačil na svůj úkol (Baus). Koncil nakonec došel
všeobecného uznání i na Západě. Považuje se za ekumenický.
Ale christologická otázka se ještě neuklidnila Aby usmířil monofyzity s říšskou církví, pokusil se
konstantinopolský patriarcha Sergius (610-638) nově vysvětlit vzájemný vztah (obou přirozeností v Kristu).
Místo jednoty přirozenosti (jak ji přijímali monofyzité) hlásal jednotu vůle; božská a lidská přirozenost jsou podle
jeho mínění vnitřně tak úzce navzájem spojeny a v takové vzájemné shodě, že v Kristu ve skutečnosti působila
jen jediná přirozená božskolidská energie a pouze jediná vůle (= monotheletismus). Tím, že princip jednoty kladl
do přirozeností, nikoli do osoby, jeho systém měl chařakter monojfyzitský. Ale nebylo to hned patrné. Sergiovi se
podařilo svou tezi podat tak, že ji papež Honorius I. (625-638), málo zběhlý v řecké teologii, pokládal ve zcela
obecně formulované soukromé písemné odpovědi za přijatelnou. Honorius měl zřejmě na mysli morální shodu
božské a lidské vůle v Kristu, nikoli jednotu přirozeností. V soukromých názorech se ovšem může mýlit i papež.
Honoriův list naprosto nebyl autoritativním dogmatickým listem ex cathedra. V následujících stoletích se často
uváděl jako důkaz proti papežské neomylnosti, např. v době reformace a na I. vatikánském koncilu, ale
neprávem.
R. 638 byl monotheletismus všeobecně zaveden říšským zákonem. Když se papež Martin I. (649-655) proti
němu postavil na lateránské synodě a odmítl jej jako heretický omyl, byl různě trýzněn a poslán do vyhnanství
na Krym, kde na následky špatného zacházení zemřel.
Kurs změnil teprve císař Konstantin IV. (668-685) a svolal všeobecný koncil, třetí konstantinopolský, který
zasedal od 7. listopadu 680 do 16. září 681 v kopulovém sále (= trllusl císařského paláce, a proto dostal název
30
trullský. Za císařova předsednictví odsoudil monotheletismus i s jeho původci a podporovateli, mezi nimi také
papeže Honoria, protože byl Sergiovi ve všem po vůli a potvrdil jeho bezbožná dogmata.
Papež Lev II. (682/683) schválil usnesení koncilu a souhlasil i s odsouzením Honoriovým, který apoštolskou
církev (Řím) neosvítil apoštolskou učitelskou tradicí, nýbrž v hanebné z*&dě dovolil, aby byla její čistá víra
poskvrněna. Brzy potom vzal svého předchůdce tak dalece v ochranu, že ho neobviňoval z přímé účasti na
herezi, nýbrž mu pouze vytýkal, že plamen heretické nauky neudusil hned v zárodku, jak příslušelo jeho
apoštolské autoritě, ale že jej svou nedbalostí podporoval. Tím vystihl skutečný stav mnohem správněji.
Jinak trullský koncil potvrdil to, co učil koncil chalkedonský. Jak to odpovidá dvěma přirozenostem, které jsou
nesmíšeně a nerozděleně spojeny v jediné božskolidské osobě Krista, existují takj_dxě_jnUe_AJÍmjMerîe
božská a lidsky které nesmíšeny a nerozděleny spolu působí k spáse TíčísTcěho pokolení.
Během 1. tisíciletí se na Východě konaly ještě dva další koncily, které byly všeobecně uznány za „ekumenické":
•
všeobecný koncil, druhý nicejský r. 787 - zabýval se uctíváním obrazů a ukázal, že je dovolené,
tím, že je jasně odlišil od adorace (klanění), které náleží jedině Bohu •
všeobecný koncil, čtvrtý konstantinopolský r. 869/70, kterým bylo ukončeno schizma Fotiovo a
byl rehabilitován konstantinopolský patriarcha Ignatios.
Těžištěm spekulativní teologie byl po celé první tisíciletí Východ. Vysvitá to už z toho, že se všech osm koncilů
konalo na Východě.
ZAPADNI TEOLOGIE. NAUKU O OSPRAVEDLNĚNI A MILOSTI
Na Východě - boje o trinitární a christologické problémy, Západ - otázky soteriologické. Nešlo o metafyzické
spekulace, blízké Řekům, ale o praktické, docela osobní problémy spásy, které se přímo a naléhavě dotýkaly
křesťanského života: svoboda lidské vůle a hřích, prvotní stav milosti a dědičná vina, nutnost a působení
milosti v procesu ospravedlnění každého jednotlivce.
S tíhnutím k morálně asketické oblasti se setkáváme již záhy v severní Africe - tam rozšířený montanismus a
Tertulián jej ještě zostřil (spisy s nábožensko-mravními tématy). Jeho rigorismus působil ještě v pol. 3. stol. v
Kartágu při sporu o znovupřijetí „padlých" do církve. Tvrdou linii zastával aj Cyprián - spor o křest kacířů.
4. stol. - donatismus v severní Africe stejné rigoristicko-entuziastické tendence. Gregorov spis Moralia in Job
(595), morálně-teologický a prakticky zaměřený komentář ke knize Jób, se stal ve středověku základní
příručkou morální teologie a asketiky. Ve 4 knihách Dialogů - obraz „západního otce mnišstva" Benedikta z
Nursie. V oblasti liturgie zreformoval Řehoř mešní obřad a dal kánonu mše nynější podobu
{Sacramentarium Gregorianum). Pravděpodobně reformoval též církevní zpěv. Zůstává otázkou, zda a jak
dalece ho lze považovat za tvůrce tzv. gregoriánského chorálu.
Řehoř Veliký se stal vedle Augustina duchovním otcem a učitelem středověku. Nedosahuje sice velikosti
Augustinovy, ale jeho působení jako průkopníka nové budoucnosti bylo přesto nesmírně veliké.
8. Najstaršie formy rehoľného života
Podnet k vzniku kresťanského mnížstva dali evanjeliá. Už v materskej cirkevnej obci v Jeruzaleme sú
zjavné "monastické" prvky: chudoba, spoločenstvo, oslava Boha (Sk 2, 42 - 47; 4, 32). Aj o začiatkoch
panenstva nám podávajú správu Skutky apoštolské (Sk 21, 9).
1. stupeň vo vývine katolíckeho rehoľného života predstavuje ustanovizeň a s k é t o v .
P r a m e n e : Apologéti /sv. Justín, Minucius Félix i ďalší/: o mužoch a ženách, ktorí sa z lásky k
Bohu zriekali manželského života, požívania mäsa a vína, ale ináč zostávali vo svojom občianskom
zamestnaní. Kartáginský biskup sv. Cyprián venoval pannám osobitný spis "De habitu virginum“; píše
v ňom, že Bohu zasvätené panny sú ozdobou kartáginskej cirkevnej obce. Askéti a panny - osobitný stav
medzi klérom a veriacim ľudom. Nežili spoločným životom ako rehoľníci v kláštoroch. S majetkom mohli
nakladať podľa vlastnej vôle. Zdá sa, že tieto panny nezložili večný sľub čistoty. Kartáginský biskup totiž
výslovne hovorí, že tie, čo nemôžu vytrvať v zdržanlivosti, radšej nech sa vydajú a nech neprepadnú
hriešnemu životu. Bohu zasvätené panny žili aj v Španielsku, Malej Ázii a v Sýrii.
2 stupeň – v pol. 3- stor. - došlo k proměně raných skupin charizmatiků, kteří žili ve spojení s obcí, v
31
osamělé anachoréty (poustevníky), kteří se uchylovali do odlehlých končin nebo na poušť a podriadili
jednému duchovnému otcovi. Nejdříve u egyptských asketů (horný Egypt, Thebaida), koptské obyvateľstvo
nebolo natoľko zasiahnuté helenistickou kultúrou, nosili mníšske rúcho. Najstarší predstavitelia - Kopti: sv.
Pavol Thebský a sv. Anton Veľký.
P r a m e n e : "Apophtegmata" /Výroky pustovníkov/ v gréc., koptskom, arménskom a sýrskom podaní.
Sv. Hieronym - životopis sv. Pavla pustovníka a Athanasius Veliký (Vita s. Antonii) – život Sv. Antona.
Pavol Thebský – nar. Cca r. 228 v Thebách. V mladosti odišiel do hôr a 90 rokov žil v jaskyni pustovnícky
život; vo východoegyptskej púšti - nad Červeným morom vznikol kláštor sv. Pavla. Zomrel 113 ročný.
Anton Veľký – nar. r. 251/252 v Kóme v strednom Egypte; syn zámožných kresťanov. Po ich smrti ako
20-ročný - starosť o mladšiu sestru; asketický život - najprv neďaleko svojho rodiska, potom blízko
Červeného mora, kde podstúpil boje s démonmi (obľúbená téma kresťanských umelcov - o živote sv.
Antona). Pridružili sa k nemu u č e n í c i , priťahoval ľudí rôzneho druhu, ovplyvňoval vtedajší
verejný život (nikoli jako politik, ale jako charizmatik a hlasatel vyšší vůle, Boží prorok) korešpondencia s Konštantínom Veľkým /306 – 337/. Na žiadosť sv. A t a n á z a verejne vystúpil v
Alexandrii proti ariánom.V živote anachorétov nový prvok: a n a c h o r . s p o l o č e n s t v o .
R. 356 zemřel ve věku 105 let - stal se zakladatelem poustevnictví - „eremitství“ (erémos = poušť).
????Tertulián - vášnivosť s rímskou praktickosťou; nemal dosť trpezlivosti na písanie biblickoexegetickýeh alebo systematicko-dogmatických prác. Silno ovplyvnil další vývin starokresťanskej
latinčiny; v učení o najsv. Trojici i v kristológii uplatňoval výstižné výrazy. Pre západnú teológiu mal
Tertulián taký význam ako Origenes pre východnú. Ako montanista sa odklonil od pravoverného učenia v
otázkach o cirkvi a o dedičnom hriechu.
???Sv. Cyprián - z pohanskej rodiny. Roku 246 sa stal kresťanom; učiteľ rétoriky, neskôr biskup v
Kartágu. Bol mierny, láskavý, mal zmysel pre cirkevné spoločenstvo; prvým a jediným spisovateľom
prvého obdobia kresťanského staroveku, ktorého literárna pozostalosť sa úplne zachovala. Dielo: "Ad
Donatum", ktoré napísal po prijatí sviatosti krstu, pripomína Augustínove "Confessiones". Najvýznamnejšie
spisy sv. Cypriána sú: "De ecclesiae unitate" a "De lapsis". Prvé dielo napísal proti achizmatikom
Felicissimovi a Novaciánovi. Druhý spis vznikol za Déciovho prenasledovania kresťanov. Dôležité sú listy
- napísal 765/ a adresoval sebe- vydávajú krásne svedectvo o Cypriánovej ušľachtilosti.
Z Afriky pochádzali aj dvaja laickí teológovia Arnóbius Starší a Lactantius. Znalosťami kresťanského
učenia však daleko zaostávali za Tertuliánom a sv. Cypriánom.
Pachomius (287-347) postoupil o krok dál. Začal ako poustevník (kolem 308), potom asi r. 320 založil
první klášter: sjednotil poblíž ležící cely a jejich obyvatele spojil k společnému životu (= koinos bios,
coenobium, cenobitství). První klášter vznikl v Tabennisi na Nilu. Pachomius založil ještě dalších 9
mužských klášterů a 2 ženské a nakonec sdružil v klášterním svazku na 9 000 mnichů. Pevná pravidla pro
modlitbu a denní práci a dbal obratnou organizací též o společnou obživu. Název mnich (monachus
= žijící sám) se vlastně pro tento způsob života už nehodil; ale přešel i na ně, neboť každý měl ve své cele
vést osamělý život v mlčení a tichém rozjímání. Pachomius se stal otcem cenobitství. Oba druhy mnišství
se z Egypta rychle rozšířily po celém Orientě.
Východ
Basilios (+379) Veliký dal cenobitskému mnišství řeholi (regula = pravidlo). Na Východě se udrželo i
eremitství a v podivně extrémních formách žilo dále (stylité = stojící na sloupech, inclusi =zazdění aj.).
Západ
Athanasia - mnišství Západu; byl (335) poslán do vyhnanství v Trevíru, doprovázeli ho dva mniši.
Řeholní život horlivě podporoval milánský biskup Ambrož, Hieronym, Augustin a Martin Tourský. První
západní mnišskou řeholi (388/89 a 391/93) napsal Augustin pro své společenství kleriků v Tagaste, popř.
v Hippo. Dočasně ji zatlačila benediktinská řehole, ve vrcholném středověku opět nabyla důležitosti a
dodnes žije v řeholi augustiánské. Později sepsal mnich Jan Cassianus (navštívil Egypt a kolem r. 415
32
založil klášter sv. Viktora) dvě hodnotné knihy rozjímání, jež mohly sloužit jako pravidla řeholního života.
Ale skutečnou formu dal západnímu mnišství teprve Benedikt z Nursie.
Benedikt (480-547?) přerušil studia v Římě a odešel do samoty. Nejprve byl členem družiny asketů v Affile
(Enfide) u Říma, pak se zdržoval jako poustevník po tři roky v jeskyni v údolí řeky Ania u Subiaca a
nakonec byl představeným společenství eremitů, ale učinil s tím špatné zkušenosti. Shromáždil tedy
mnichy v klášteře, aby je mohl pevněji řídit. R. 529 přesídlil na Montecassino a tam sepsal svou klášterní
řeholi, svědčící jak o jeho moudrosti a umírněnosti, tak o opravdivosti a hloubce. Brzy dosáhla velkého
významu.
Vznik mnížstva – teórie
Reformace v 16. stol. otřásla mnišstvím v jeho existenci a vážnosti (Luther, sám bývalý mnich vypověděl
mnišství vášnivý boj) - chápalo se ako naprosté popírání světa a útěk před životem a hledaly se jeho počátky
u „rekluzů" pohanského Serapidova chrámu v egyptské Memfidě. Rozvíjející se srovnávací dějiny náboženství jevy podobné mnišství v jiných náboženstvích – odvozeno z pohanství, v křesťanství cizorodým tělesem
(buddhistické mnišstvi; židovské pravzory: esejci, kumránské bratrstvo nebo Filónovi „terapeuti").
Konstantinovský obrat uvolnil nesmírné síly; přeměnily se z velké části v mohutné misijní úsilí o
podrobení světa a jeho proniknutí křesťanským duchem. Aktivisté se možná domnívali, že toho dosáhnou
povrchními, politickými prostředky. Tu se z nitra církve vyvinulo mnišství jako Boží odpověď na potřebu doby.
V 4. a 5. stol. se rozrostlo v hnutí, které zachvátilo všecky vrstvy křesťanského lidu - silně asketický ráz;
pocházel ještě z doby posledních pronásledování. V prvních asketech a mniších ožilo opět cosi z
prvokřesťanského charizmatu, z nadšení a eschatologicky zaměřené zbožnosti rané doby. Duch mučednictví
se přeměnil v ducha naprosté, úplné oddanosti Bohu a asketického následování Krista. Lidé vyhledávali
poušť, aby tam vydávali svědectví Kristu a zcela se oddali Bohu. Mnozí mužové a ženy nesouhlasili se
zmasověním a rozředěním křesťanství. Protestovali proti tomu a vědomě prý se odvrátili od úřední
hierarchické kněžské církve, protože podlehla pokušení stát se říšskou církví. Vzdali se dokonce
bohoslužby a liturgie, ba i eucharistické oběti a uchylovali se na poušť, aby tam byli sami jen s Bohem.
Tyto představy znějí přijatelně; ale prameny hovoří zcela jinak. Bádání ukázalo jasněji nejen jeho počátky,
ale i jeho křesťanskou podstatu. Ukázalo se, že již ve velmi rané době vytryskly četné drobné praménky a
spojily se v mohutný proud hnutí. Není důležité, že stejné nebo podobné asketické ideály byly zjištěny také
mimo křesťanství. Důležitější je vidět, co se v křesťanství z toho „lidského" stalo působením zjevení a
milosti.
Křesťanské mnišství je možno pochopit jen z podstaty křesťanství a církve. Za svůj původ vděčí
evangeliu. Chce být naprostým oddáním Bohu v následování Krista a to chce přeměňovat ve skutek
věrným zachováváním evangelijních rad. Kdo chce jít za mnou, zapři sám sebe, vezmi svůj kříž a
následuj mne. Neboť kdo by chtěl zachránit svůj život, ten o něj přijde, kdo však ztratí svůj Život pro
mne, nalezne jej. Jaký prospěch bude mít člověk, získá-li celý svět, ale svůj život ztratí? (Mt 16,24n.).
...nie je to strach o svoj život, ak sa člověk zavrie před všetkým možným pokušením do samoty a nerobí nič
pre tento svet – hoci aj omyly???!!!
Cíl tohoto následování Krista je existovat jedině pro Boha a žít z jeho svatého charizmatu (= daru milosti).
Aby toho dosáhli – chudoba, celibát, bezženství pro Boží království, poslušnost, podřízenost jiným absolutní míra není v evangeliu stanovena. Naprostá oddanost je doporučena jako rada, nikoli jako
povinnost jen tomu, kdo může pochopit (Mt 19,12).
Pavel (1 Kor 7) – enkrateia = zdrženlivost pro království nebeské - zvláštní dar milosti, který nabývá na
důležitosti vzhledem k blízkímu konci světa. Hereze začínala tam, kde se z evangelijní rady činil zákon
závazný pro všecky; kdo nechce nebo nemůže, nepatří do církve: Marcion, Tacián, Montanus, Tertulián a
Donatus,...
Svůj život v tomto světě musí řídit podle formulace chalcedonského koncilu neodděleně a nesmišeně jako
pokračování Kristova vtělení a takto plnit svou úlohu. Úkolem mnišství je představovat a životem
ukazovat odstup od světa, nutný pro všecko křesťanské.
9. Sťahovanie národov – nová úloha cirkvi (EURÓPA SA STÁVA KRESŤANSKOU)
V 4. storočí - v Európe - začali Húni tzv. pohyb (sťahovanie) národov: z pôvodnej vlasti (stredná Ázia)
33
vtrhli na územie Ruska a nárazom na Germánov (hlavne Gótov) - do pohybu mnohé kmene a národy.
GERMÁNI KRESŤANMI
Germánske kmene - cez severnú hranicu impéria - hrozilo kresťanstvu nebezpečenstvo – Germáni ale prijali
kresťanstvo = nábožensko-kultúrna jednota Európy. Pápež Lev Veľký (440 - 461): „...neopísateľná milosť
(Božia), vytvorila Božia prozreteľnosť Rímsku ríšu. … Boží plán, aby boli s impériom spojené mnohé ríše a
aby zvestovanie viery malo ľahký prístup k národom zjednoteným pod jednou vládou. ".
Boh však použil na šírenie svojho evanjelia aj nové etnikum, ktoré sa objavuje na scéne Európy. ??
Germánske kmene (Ostrogóti, Vizigóti; Kvádi, Sarmati a Markomani, Vandali; Alemani, Frankovia; Durínci a
Longobardi; Burgundi a Svébovia (Švábi). Počtom boli tieto národy malé.) - ich premiestňovanie a zakladanie
svojich kráľovstiev, sa nedá s presnosťou určiť25.
Góti - Preberajú vedúcu úlohu politicky i nábožensky.
Západný Góti - VIZIGÓTI
–
vynútili prijatie do teritória ríše (375) – ešte pred stiahnútim sa pred Húnmi.
–
Biskup z „Gótie" - pravdepodobne Krym, sa v r. 325 zúčastnil na koncile v Niceí.
–
Wulfil (+383) - apoštol Gótov - gótskeho pôvodu, v r. 341 vysvätený v Carihrade za „biskupa kresťanov
v Gótskej krajine" – spolu s ostatnými misionármi pokresťančoval gótov na území Trácie, ktoré
dostali na osýdlenie (Pred približujúcimi sa Hunmi získal Fritigern prijatie u Rimanov ako spojenec a
prisúdili mu k osídleniu Tráciu). Preložil SP do gótštiny - Vizigóti ju používali po dlhé storočia.
–
nespokojní s postavením v ríši - nespravodlivé zaobchádzanie zo strany cisárskych úradníkov - znovu na
cestu pod vedením kráľa Alaricha: cez Grécko, pozdĺž Balkánskeho polostrova sa dostali v r. 410 do
Ríma – 3-6 dni plienili mesto26.
–
Vizigóti - novú vlasť v Španielsku - kráľ Rekkared v r. 589 sa obrátil na katolícku vieru. V r. 711
priniesol vpád Arabov koniec Vizogótskej ríše.
Východný Góti - OSTROGÓTI
– Od západných Gótov- kresťanská viera aj medzi východogótske kmene – (v r. 454 dostanú právo ako
spojenci cisára Marciána usídliť sa v Panónii (asi v dnešnej časti Maďarska v oblasti ležiacej
juhozápadne od Dunaja).
– Ako Vizigóti aj oni prebrali kresťanstvo v ariánskej forme (Wulfil - vysvätený za biskupa v Carihrade,
kde vládol ariánsky smer podporovaný cisárom Konštanciom II. a neskôr Valensom). Tento variant
kresťanskej viery - príčina napätí a nepriateľstva voči „Rimanom", predstaviteľom „nízkeho
katolíckeho" vyznania, ako aj voči katolíckym Frankom.
– Napätie s byzantskou vládou - vyhnutie konfliktu: cisár Zeno ich poslal na územie Itálie - aby tam
zlomili moc Odoakera (vodca žoldnierov vstúpil do rímskych služieb a v r. 476 zosadil z trónu
západorímskeho cisára Romula Augustula) – tu mali vláduť východní Góti z poverenia Východorímskej
ríše. Teoderich Veľký zvíťazil r. 493 nad Odoakerom a vytvoril v Itálii Ostrogótsku ríšu (trvala do
roku 526).
– Spor s Byzanciou - dlhoročné „gótske vojny" (očitý svedok Prokop - podrobná správa) – Ostrogóti boli
25
Na začiatku 4. stor. osídľujú severný breh Čierneho mora Ostrogóti, na nich nadväzujú pri dolnom toku Dunaja v oblasti
dnešného Rumunska Vizigóti; v okolí Dunajského oblúka (dnes časti Slovenska a Maďarska) Kvádi, Sarmati a Markomani,
(Markomani tiež severne od nemeckého Dunaja), severne od Dunajského oblúka Vandali; pri prameni Dunaja Alemani, ktorých
západné hranice už tvorí Rýn; pri dolnom toku Rýna severne od Kolína Frankovia; medzi riekami Labe a Weser Durínci a
Longobardi; medzi Labe a Odrou Burgundi a Svébovia (Švábi). Počtom boli tieto národy malé - Vandalov cca 80 000, Ostrogótov
100 000, Longo-barovasi 130 000.
26
Táto katastrofa dala podnet k Augustínovmu dielu O Božom štáte V ňom poukázal aj na to, že niekdajší kult
bohov nezabezpečil Rímskej ríši blaho; tým chcel vyvrátiť argument pohanov, podľa ktorého je vraj kresťanská
viera príčinou nešťastia, ktoré dnes postihlo impérium,
34
rozprášení Justiniánovými veliteľmi Belisarom a Narsesom r. 553.
Rameno „Východného Ríma"' bolo ovšem príliš bezmocné na to, aby zadržalo postupujúcich Longobardov,
pochádzajúcich zo Škandinávie, ktorí tu vytvorili svoje panstvo trvajúce v rokoch 568 - 774.
Postavenie Ríma a Cirkvi na území Itálie bolo - na vtedajšiu situáciu, veľmi ťažké, bez akéhokoľvek
kontaktu a pomoci z Carihradu (v južnej Galii a Hispánii boli do r. 507 Vizigóti, v Afrike Vandali v r. 429 534, na Rhône zas ríša Burgundov).
Góti vystupovali na východe Európy v úlohe predvoja germánskych kmeňov. Ich príklad a vplyv - prijatie
kresťanstva v ostatných germánskych kmeňoch - aj Langobardi, Burgundi, Svébovia, Vandali, prakticky
všetky germánske kmene, ktoré vnikli do Rímskej ríše, prevzali kresťanskú vieru - svedčí - mimo všetkých
konkrétnych faktorov, ako je napr. pôsobenie misionárov, či politické dôvody - o všeobecnej „dispozícii". V
Rímskej ríši sa očividne stretli s nábožensko-kultúrnym svetom, ktorý im bol nadradený, no zároveň ich
oslovil.
Kresťanstvo: s výnimkou Frankov - v ariánskej forme. Je to pochopiteľné, ak myslíme na význam Gótov
a na misijné úsilia vychádzajúce z Carihradu. Proariánsky založenému východorímskemu cisárovi slúžilo ich
vyznanie aj ako prostriedok ohraničenia sa voči Rímu a jeho nárokom, pre germánske kmene bolo toto
vyznanie najprv výrazom politického zväzku s Byzanciou.
FRANKOVIA – PRIEKOPNÍCI KATOLÍCKEJ EURÓPY
Už súčasníci tušili o význame, ktorý pri spätnom pohľade pripisujeme Chlodvigovmu krstu.
Biskup Gregor z Tours, ktorý vykresľuje udalosti o 80 rokov neskôr (dielo História Francorum
dokončené r. 591), vidí v pokrstenom „nového Konštantína" a biskup Avitus z Vienne nadšene píše
kráľovi: „vaša viera je naším víťazstvom“.
Štedrému dňu 496 (alebo 498), keď bol Chlodvig pokrstený biskupom Remigiom v Remeši, opäť
predchádzalo víťazstvo v Kristovom mene. Keď jeho armáda zakolísala pred Alemanmi, naplnili sa
Chlodvigove oči slzami a povedal27.. - toto vykreslenie odzrkadľuje názory svojej doby, i spôsob, ako bol
Kristus predstavený pohanom - ako prepožičiavateľ víťazstva. Pramene poukazujú aj na iné vplyvy
Chlodvigovho krstu: jeho katolícka manželka už pred Chĺodvigovýrn obrátením presadila pokrstenie ich
oboch synov Chlodomera a Ingomera: súhlas ľudu, ktorý si Chlodvig zabezpečil pred týmto krokom;
nakoniec ťažké rozhodnutie nepokračovať v spojenectve s Gótmi.
U Frankov sa radosť z novej situácie prejavila naivnou hrdosťou. Cítili sa ako zvláštni chránenci Krista.
Svedčí o tom aj vydanie zákona Lex salica okolo r. 510 (staré právo Frankov), ktorý začína slovami: „Nech
žije Kristus, ktorý miluje Frankov! Nech chráni ich ríšu, napĺňa svetlom svojej milosti ich vodcov, chráni
ich vojsko, je oporou viery, prepožičiava pokoj, radosť a šťastie - on Pán všetkých vladárov, Ježiš Kristus. "
S krstom kráľa Frankov sa vrazil prvý klin do ariánskeho bloku Germánov.
KRESŤANSTVO V ÍRSKU A ANGLICKU
Pokrstenie germánskeho kráľa neznamenalo bezpodmienečne jednotný prechod celého jeho národa.
27
„Ježiš Kristus, Klotilde (manželke) si zjavil, že si Synom živého Boha. Pomoc, hovoria, vraj dávaš tým, čo sú v
tiesni, viiazstvo tým, čo v teba dúfajú -pokorne ťa prosím o tvoju pomoc: Ak mi umožníš teraz víťazstvo nad
týmto národom a ja sa tak dozviem o onej moci, ktorú ten národ, čo sa zasvätil tvojmu menu, sa chváli, že už
vyskúšal, tak chcem v teba veriť a dať sa pokrstiť pre tvoje meno. Lebo som už vzýval svojich bohov, ale ako
zisťujem, sú ďaleko od toho, aby mi pomohli. Preto si myslím, že sú bezmocní, lebo nepomáhajú tým, ktorí im
slúžia. Teba teraz vzývam a chcem v leba veriť; len ma vytrhni z rúk mojich protivníkov. "
35
Tradičné náboženské praktiky pokračovali - viera sa postupne rozšírila = dielo misionárov (v nemeckých
krajinách írokoškótski mnísi, ktorí svojimi kázňami a asketickým životom presviedčali ľudí a zakladali
kláštory). Samotné Anglicko a Írsko sa dostali k viere prostredníctvom misionárov. Keď sa pápež Gregor
(+604) spýtal otrokov v rímskej tržnici, ktorí mu boli nápadní svojou svetlou pokožkou a udávali za svoju
vlasť Britániu, či sú oni obyvatelia ostrova kresťanmi, dostal odpoveď, že sú to pohania.
R. 429 vyšle pápež Celestín I. (422 - 432) diakona Palladia . (Írsko sa označuje do 10. stor. ako „Scotia
maior"; Škótsko ako „Scotia minor".) o dva roky neskôr je vysvätený za biskupa. Známejšie a snáď i
úspešnejšie bolo účinkovanie sv. Patrika: okolo r. 385 sa narodil v Británii. Asi roku 401 ho Íri odvliekli
do írska a predali za otroka. Šesť rokov slúžil ako pastier; naučil sa reč a oboznámil sa s miestnymi
zvyklosťami. Po dlhšom pobyte v Galii považoval misiu u Írov za svoje poslanie. V r. 432 prišiel ako
biskup do írska a pôsobil tam 28 rokov (t okolo 460). Ako misijný biskup založil roku 444 metropolitné
sídlo Armagh (juhozápadne od Belfastu). Dostal čestný titui apoštol írska.
V írsku vznikli početné kláštory - významnými centrami náboženského i kultúrneho života. Cirkev - pečať
kláštorného života. Mnísi boli duchovnými vodcami veriaceho ľudu, ktorí nielen slovom, ale aj životom
šírili Božie kráľovstvo. Ich asketickým ideálom bolo posvätné putovanie peregrinari pro Christo.
Vynikali prísnym asketickým životom a vrúcnou nábožnosťou.
V kláštoroch sa praktizovala častá spoveď jednotlivcov (ušná), ktorú používali ako účinný prostriedok pri
duchovnom vedení veriacich. Nikdy ich neopúšťala túžba po sebaposväcovaní. I na cestách sa modlili a
študovali, pričom využívali každú príležitosť, aby získavali duše pre Krista. Cirkevná jurisdikcia bola v
rukách opátov (opát alebo niektorý mních mal zároveň hodnosť biskupa).
Ovocie kresťanstva možno vidieť aj zo skutočnosti, že ostrov bol čoskoro označovaný ako insula sanctorum
a insula doctorum.
V 4. storočí účinkoval medzi škótskymi Piktami Brit Ninian. Za apoštola Piktov a Škótov však
považujú írskeho opáta Kolumba Staršieho (Ť597). Jeho 44-ročná misijná činnosť bola veľmi
úspešná.
Misia u Anglosasov sa pripisuje iniciatíve pápeža Gregora Veľkého. V r. 596 poslal opáta Augustína so
skupinou 40 mníchov do Kentu. Kráľ Ethelbert, ktorý mal za manželku franskú šľachticmi, mu bol
naklonený a nielenže mu povolil kázať, ale sa dal pokrstiť na Vianoce r. 597 spolu s asi 10 000 poddanými.
(Panovníci aj v neskoršom období sympatizovali s kresťanstvom, o čom svedčí skutočnosť, že 33
anglosaských korunovaných hláv dožilo svoj život v kláštoroch; 23 kráľov a 60 kráľovien sú uctievaní ako
svätci.)
Osobitný význam má Gregorovo nariadenie, ktoré napísal opátovi Mellitovi, ktorý prišiel s Augustínom do
Anglicka, ako postupovať s pohanskými kultovými miestami28:...
Kláštory v írsku a v Anglicku boli pre rehoľníkov nie miestom pokoja, ale východiskovým bodom pre
ďalšie misie. Ich vzorom bol putujúci Kristus. Mnísi z írska kázali v Anglicku a z oboch ostrovov,
28
„ Teraz, keď vás Všemohúci Boh priviedol k tomuto ctihodnému mužovi, nášmu bratovi biskupovi Augustínovi, tak
mu oznámte, k čomu som sa rozhodol po dlhom uvažovaní v tejto veci. Pohanské svätyne Anglov sa nemajú
búrať, iba obrazy bohov, ktoré sú v nich; potom sa majú tieto svätyne pokropiť svätenou vodou, postaviť v nich
oltáre a uložiť tam relikvie; lebo ak sú tieto chrámy dobré, tak sa môžu premeniť z miesta démonov na príbytky
pravého Boha, takže keď samotný ľud neuvidí búrať svoje chrámy, vypustí zo svojho srdca omyl a bude uznávať a
ctiť pravého Boha a dostaví sa na svoje obvyklé miesto podľa starých zvyklostí. A pretože sú zvyknutí zabiť veľa
volov na počesť démonov, má sa toto tiež premeniť na určitý' druh slávnosti: v deň posviacky alebo v deň narodenín
svätých mučeníkov, ktorých kosti tam odpočívajú, sa majú okolo kostolov, ktoré vznikli z oných svätýň, postaviť
stánky a usporiadať cirkevnú slávnosť. Potom už nebudú obetovať volov démonovi, budú zabíjať zvieratá na svojich
hodoch usporiadaných na počesť Boha. Lebo ak sa im navonok povolia niektoré radosti, tak si ľahšie zvyknú na
radosti vnútorné. Je totiž nemožné zaraziť tvrdým srdciam všetko naraz, lebo aj ten, kto chce vystúpiť na najvyšší
končiar, ak sa k tomu dopracúva postupne, krok za krokom... "
36
predovšetkým však z írska, sa misionári orientovali na pevninu. Okolo 590 vyrazil mních z Bangorského
kláštora Kolurnbán (sev. Írsko) s 12 spoločníkmi na misijnú cestu do ríše Merovingov. Kláštor, ktorý založil
v Luxeuil, sa stal materským kláštorom pre asi ďalších 100 v Burgundskú a v dnešnom východnom
Francúzsku. Z Luxeuil putova! Ír Kilian k Frankom do Wiirzburgu a Eustasius k Bavorom - z jeho usadlosti
pri Regensburgu vzniklo opátstvo Weitenburg. Medzi Zurišskýrn a Bodarnským jazerom kázal mních
Kolumbán. Jeho spoločník Gailus tam zostal ako pustovník (t okolo 641): na mieste jeho „cely" vznikol v
r. 720 kláštor St. Gallen, ktorý svojou činnosťou zasahoval do juhonemeckého teritória (zač. 13. stor. mal
jeho opát funkciu ríšskeho kniežaťa).
Z významných misionárov 6. - 8. storočia - medzi nimi je veľa svätých: Willibrord, Pirmin,
Korbinian, Fridolin, Vendelín, Rupert (Salzburg), Emerám (Regensburg) - treba vyzdvihnúť
predovšetkým Wynfritha-Bonifáca, Narodil sa okolo r. 675 v Anglicku - po 13 rokoch života v kláštore
Exeter a Nursling (pH Southamptone) sa vydal vr. 716 na misijnú cestu k Frízom. Pri návšteve Ríma (719)
ho Gregor II. (715 - 731) poveril kázaním evanjelia „všetkým národom Nemecka". V r. 722 ho vysvätil za
biskupa. Pri tejto príležitosti urobil tzv. suhurbikálnu biskupskú prísahu. (Do rúk pápeža ju obyčajne skladali
držitelia siedmich biskupských sídiej-v bezprostrednej blízkosti Ríma.) Táto prísaha ich zaväzovala zvlášť
k pevnej jednote a oddanosti k Rímu.
Pápež Gregor III, (731 - 741) menoval Bonifáca arcibiskupom a r. 738 apoštolským legátom pre Bavorsko.
Okrem pôsobenia medzi Frízmi, Essénmi, Duríncami, spojenom so založením početných kláštorov, spočíva
Bonifácov význam v založení početných biskupstiev aj v pevnom napojení nemeckej Cirkvi na Rím.
V r. 754 na svätodušné sviatky ho s 52 členmi jeho sprievodu zabili Frízi na voľnom poli pri
Dokkume. Počas rekatolizácie (v 16. stor.) ho poctili titulom apoštol Nemecka, kým Peter Canízius (ti
597) dostáva označenie druhý apoštol Nemecka.
V nasledujúcich troch storočiach nasledovalo rozšírenie kresťanstva smerom na sever a východ.
Pre škandinávske krajiny bolo dôležitým východiskovým bodom opátstvo Corvey na rieke Weser ( r. 822).
Mních Ansagar (sv. Oskár, nar. 801 v Pikardii) je najprv poverený cisárom Ľudovítom Pobožným, aby sa
vydá! na misijnú cestu z Corvey do Dánska a Švédska. V r. 832 ho pápež Gregor IV. menuje za legáta
severských národov a povýši ho na biskupa mesta Hamburg a Bremen. Zomrei v r. 865 v Bremen.
Okolo r. 1060 je Dánsko kresťanské. Misie vo Švédsku a v Nórsku sa tak isto ukončia v 11. storočí.
10.Začiatky kresťanstva na našom území
V dobe od 8. do 11. storočia - východoeurópske národy - ku kresťanstvu. Súhra faktorov:
•
vlastné náboženstvo (povýšenie prírodných živlov na bohov; ochrana pred démonmi) stálo
pod obrazom kresťanského Boha. Na túto pôdu padlo posolstvo misionárov, ich rozhodnosť a
obetavosť.
•
politické zámery - pre Rím, Frankov aj Carihrad to znamenalo rozšírenie moci a vplyvu.
•
konkurencia medzi Východom a Západom, medzi gréckou a latinskou Cirkou sa zamiešala do
misijnej horlivosti. Zo slovanského pohľadu mohlo byť prijatie kresťanstva stanovené ako
súčasť zjednocujúcej politiky orientovanej na Franskú ríšu alebo na Byzanciu. S touto vierou
patrili spomínané národy k najsilnejším a kultúrne vedúcim národom.
Zo Slovanov - vieru najskôr južní Slovania:
•
Chorváti v 7. storočí prostredníctvom misionárov vyslaných Rímom,
•
Srbi potom, čo si ich podmanil cisár Heraklios; Slovinci (Korutánsko) v druhej polovici 8. stor.
prostredníctvom misionárov z biskupstiev Salzburg a Passau;
•
Bulhari v 9. storočí. V r. 864 sa v Carihrade dal s veľkou pompou a slávou pokrstiť kráľ Boris (v
37
•
snahe o zabezpečenie samostatnej bulharskej cirkevnej organizácie sa obracal raz na Rím, potom na
Byzanciu, až kým sa nepri-kíonili na stranu Východu).
•
Čechy - z Bavorska v prvej pol. 9, stor.. Podľa Fuldských análov Ľudovít Nemec prijal roku 845
14 českých veľmožov (duces Boemanorum), túžiacich po kresťanstve, aj „s ich ľudom" (družinou)
a dal ich - pravdepodobne v Regensburgu pokrstiť (asi nikto z nich z rodu českých Pŕemyslovcov).
•
Poľské územie - v čase cyrilo-metodskej misie. Vlastné prijatie kresťanstva Poliakmi - až po roku
965, keď pričinením Dúbravky, dcéry českého kniežaťa Boleslava L, prijal jej manžel Mieško (+992) spolu
s niektorými veľmožmi krst.
•
Rusko a Ukrajina kvôli nedostatku solídnych prameňov zostáva plný početných neistôt.
Markantným dátumom je tu krst kyjevského kniežaťa sv. Vladimíra (t 1015). V rokoch 987 - 989 prešiel
so svojím ľudom na kresťanskú vieru - a čoskoro nato získal ruku byzantskej princeznej Anny, sestry
vládnuceho cisára Bazileja II. Vplyv kresťanstva je však dokázateľný už predtým.
Vznik Kyjevskej ríše pripravovali obyvatelia pobrežia Baltického mora Varjagovia. V roku 862
zjednotili viaceré slovanské kmene a v roku 882 prebral novogorouský knieža Kyjev pod svoju vládu. Nedá
sa usúdiť, či boli Varjagovia už kresťanmi, i keď mali o tom informácie vďaka Ansagrovej misii v
Škandinávii. O 60 rokov neskôr sa potom dozvedáme zo zmluvy (944) uzavretej medzi Byzantíncami a
Ruskou ríšou, že kresťania potvrdili dohodu prísahou V kostole sv. Elija (v Kyjeve), pohania na kopci
zasvätenom bohu Perúnovi.
Polabskí Slovania (Vinidi, Lužickí Srbi, Obodriti, Lutici) poznali kresťanstvo od nemeckých susedov.
Misijná činnosť medzi polabskými Slovanmi sa úzko spájala s politickým zámerom zmocniť sa ich územia,
čomu sa tamojší obyvatelia bránili vyše 200 rokov, až do 12. storočia.
O rozšírenie kresťanstva medzi lužickými Srbmi sa zaslúžil mišenský biskup sv. Benno, ktorý dokonale ovládal
slovanský jazyk a svojou neúnavnou činnosťou si vyslúžil titul apoštol Vinidov.
•
Maďarské kmene, nazývané v stredovekých prameňoch i Turkami alebo Hunmi, pozostávali
pôvodne zo siedmich ugrofínskych kmeňov. V 2. polovici 9. storočia sa k nim pripojili ešte tri kabarské
kmene. Počet bojaschopných Uhrov bol okolo 20 000 jazdcov.
Starí Uhri žili na rozsiahlych stepiach medzi Dneprom a Dnestrom. Miesto svojho pobytu natrvalo
opustili pod tlakom Pečenehov. Kmeňový zväz pod vedením Arpáda po dlhom pochode prešiel do dunajskej
kotliny a postupne ju obsadzoval.
Spočiatku žili polonomádskym a pastierskym životom a ich vojenské skupiny podnikali lúpežné výpravy
do západnej Európy a do Itálie. Situácia sa zmenila po prehratej bitke pri rieke Lechu roku 955. Víťaz cisár
Oto I. takto vlastne rozhodol o budúcom osude starých Uhrov. Keďže obsadené územie v dunajskej kotline im
neposkytovalo veľké možnosti na kočovný spôsob život, boli prinútení prijať usadlý spôsob života podľa
vzoru pôvodného slovanského obyvateľstva.
Prvé styky starých Uhrov s kresťanstvom siahajú do čias, keď sa ešte zdržiavali v pôvodnej vlasti.
Život Konštantína zachoval pozoruhodnú správu o stretnutí Konštantína so starými Maďarmi na
diplomatickej ceste k Chazarom v rokoch 860 — 861. V Živote Metodovom zas nachádzame stretnutie
arcibiskupa s maďarským náčelníkom už v novej vlasti.
Sv. Štefan (997 - 1038) sa zaslúžil o dokončenie christianizácie vo svojej ríši. Na realizácii tejto úlohy sa
podieľali tri významné osobnosti: pápež Silvester II. (999 - 1003), cisár Oto III. (983 - 1002) a kráľ
Štefan. Svoju ríšu dal pod ochranu Apoštolskej stolice.
Roku 1000 alebo 1001 dostal Štefan od pápeža Silvestra II a cisára Ota III. kráľovskú hodnosť Štefan užíval
titul apoštolský 'Kráľ. (Tzv. Silvestrovská bula je faizum z 18. stor.)
Štefan bol hlboko presvedčeným kresťanom a všestranne podporoval christianizáciu krajiny. Jeho
zásluhou bola v kráľovskom sídle v Ostrihome zriadená metropola a postupne ďalšie sufragánne biskupstvá
38
(asi 10). Dal postaviť viacero kresťanských kostolov (pre každých 10 osád jeden kostol); dbai o
zachovávanie nedele, sviatkov a pôstov, zakladal kláštory (najvýznamnejší v Pannonhalme, ktorého vznik sa
kladie do roku 996), školy, vydal zákonník preniknutý kresťanským duchom. Výchovu svojho syna sv.
Imricha (t 1031) zveril benediktínskemu mníchovi sv. Gerhardovi, ktorý prišiel do Uhorska okolo roku
1015 a okolo roku 1030 sa stal prvým čanadským biskupom (t 1046 spolu s nitrianskym biskupom sv.
Bystríkom). V Naučeniach sv. Štefana synovi Imrichovi sa odráža hlboký kresťanský duch29: ….
Po smrti sv. Štefana boli u Maďarov pokusy o obnovenie pohanstva. Uhorský panovník Ondrej I. (1046 1061), ktorý musel ujsť do Kyjeva, sta! sa zaťom Jaroslava Múdreho, získa! uhorskú korunu a pokračoval v
diele sv. Štefana. Pohanstvo bolo zakázané pod trestom smrti. Pohanstvo sa dostávalo na povrch ešte za Belu
I. (1061 - 1063). Sv. Ladislav (1077 - 1095) definitívne odstránil zvyšky starých kultov.
ŠÍRENIE KRESŤANSTVA NA NAŠOM ÚZEMÍ
Obyvatelia dnešného Slovenska (časť Panónie???) - styk s kresťanstvom - obchod a vojenské kontakty:
–
kresťanská obec v Aquilei - biskupstvo od ranokresťanských čias.
–
prístav rímskeho podunajského loďstva v Sirmiu - starobylé biskupstvo.
druhá pol. 2. stor. - priame styky s kresťanstvom:
Rímsky cisár Marcus Aurélius (161 - 180) - vojenská výprava proti Markomanom a Kvádom na našom
územia. Podivuhodná udalosť30 - nadprirodzený dážď na základe modlitby. Dokladom tejto udalosti - víťazný
stĺp Marka Aurélia v Ríme, ktorý dal postaviť jeho syn cisár Commodus (180 - 192), so 116 výjavmi z vojen s
germánskymi kmeňmi. Prítomnosť rímskeho vojska u nás - dôkaz z rokov 179 - 180- Trenčín.
Nemožno povedať, že v 2. stor. Kresťanstvo u nás zapustilo korene.
3. stor.
Za pápeža Kornélia (251-253) sa konala v Ríme synoda, zúčastnili sa jej aj biskupi z Panónie.
4. stor.
29 „Predovšetkým ti, syn môj milovaný, prikazujem, radím a odporúčam, ak chceš získať česť kráľovskej korune,
zachovávaj tak svedomito a bedlivo katolícku a apoštolskú vieru, aby si bol príkladom pre všetkých, ktorých ti Boh
podriadi, a aby ťa všetci cirkevní muzovia zaslúžene nazývali pravým mužom kresťanského vyznania, bez ktorého,
buď si istý, nebudeš kresťanom ani synom Cirkvi. Po viere druhé miesto v kráľovskom paláci zaujíma Cirkev, ktorú
najprv naša Hlava, čiže Kristus, zasadila a potom jeho údy, predovšetkým apoštoli a svätí otcovia, presádzali a
pevne budovali, a tak sa rozšírila po celom svete. A hoci plodí vždy nové potomstvo, na istých miestach j e už
starobylá.
V našom kráľovstve, milovaný synu, sa ohlasuje ešte ako mladá a nová, a preto potrebuje zvlášť
obozretných a priamych ochrancov. Dobro, ktoré nám bez našich zásluh darovala Božia milostivosť,nesmie byť pre
tvoju záhaľku, lenivosť a nedbalosť rozvrátené a zničené.
Syn môj milovaný, slasť môjho srdca, nádej budúceho pokolenia, prosím a nariaďujem, aby si sa pri všetkom a
vo všetkom opieral o nábožnosť, aby si bol naklonený nielen k rodine a príbuzným, ku kniežatám, vodcom, boháčom,
susedom a domácim obyvateľom, ale aj k cudzincom a všetkým, čo k tebe prídu. Lebo skutky lásky ťa privedú k
najvyššej blaženosti. Buď milosrdný ku všetkým utláčaným a ustavične maj v srdci Pánov príklad: 'Milosrdenstvo
chcem, a nie obetu.' Buď trpezlivý so všetkými, nie iba s mocnými, ale aj s tými, čo nemajú moc. " (Cap. 1. 2. 10: PL
151)
30 Pozornosť jej venovali viacerí rímski spisovatelia (Dio Cassius), ale aj kresťanskí antickí autori: Tertulián, Gregor Nysenský,
Euzébius Cézarejský a Pavol Orózius. Ide o udalosť, ktorú Euzébius - súčasník cisára Konštantína 1. Veľkého (306 - 337) - opísal
nasledovne: „Keď cisár Marcus Aurélius viedol výpravu proti Germánom a Sarmatom a jeho vojsko sužoval smäd, cisár vraj
nevedel, čo si počať. Vtedy vojaci Militénskej légie, ktorá sa vyznačovala a aj teraz sa vyznačuje svojou vernosťou, keď sa už šíky
zoraďovali proti nepriateľom, pokľakli si na zem podľa nášho (t.j. kresťanského) zvyku a predniesli Bohu svoje modlitby. Nepriatelia
pri pohľade na taký nevídaný čin zostali celkom zarazerií. Naraz sa začalo blýskať a hrmieť, takže strach zahnal a rozprášil množstvo
nepriateľov. Hneď potom prišiel prehojný dážď a (zásluhou) tých, čo sa pomodlili k Bohu, nečakane zostavil vojsko, už- už hynúce
od smädu. " {Ecclesiasticae Historiae V, 5 Pg XX, col. 442).
39
Kresťanstvo preniklo do vnútrozemia našej vlasti - svedčí správa: že v 4. storočí kráľovná Markomanov
Frigitil prosila od milánskeho biskupa sv, Ambróza kresťanských misionárov (Vitá Sancti Ambrosii, PL, XIV,
col. 42).
Archeologické výskumy potvrdili jestvovanie rímskych pevností i na našom území: Milanovce, Cífer-Pác
(Kristov monogram vložený do kolesa), Leanyavár (Iža pri Komárne) - pravdepodobne najstaršie kresťanské
mesto (mince kresťanských cisárov v 4. storočí - s Kristovým monogramom + tri náhrobné kamene so
starokresťanskými nápismi). Rímske lokality na južnom Slovensku: prítomnosť kresťanov v 4. storočí v
Bratislave-Rusovciach, v antickej Gerulate, na Devíne - odkryté základy štyroch stavieb z rímskych čias.
Na čelnej stene jedného z objektov sa našiel poškodený kovový krížik.
5- 6 stor. - Obdobie sťahovania národov
Vážne politické zmeny v celej strednej Európe. Usadenie Avarov v Panónii - úpadok kresťanskej kultúry v
tejto oblasti. Po roku 582 sa už nespomína sirmijské biskupstvo; mesto a pevnosť boli Avarmi spustošené.
Koncom 6. storočia zanikla cirkevná organizácia v Panónii.
Obyvateľstvo oboznámené s kresťanstvom - odumieralo, ale prvky kresťanskej kultúry sa udržali aj počas
avarskej okupácie, najmä v Päťkostolí (Pécs), na okolí Blatenského jazera i v okolí Viedenského lesa.
Sťahovanie slovanských kmeňov zo zakarpatskej oblasti do karpatskej kotliny - v niekoľkých etapách,
pravdepodobne v 2 hlavných prúdoch. V druhej polovici 5, a v 6. storočí bolo už dokončené osídlenie
východných, západných a južných Slovanov – prítomnosť Slovanov na dunajskej hranici ešte pred
príchodom avarských družín. Svedectvo: byzantský historik 6. storočia Prokopios31 a gótsky Jordanes ,
sv. Martin, arcibiskupa z Brakary (v Portugalsku) - pochádzal z Panónie (nar. okolo r. 515), zložil nápis na
náhrobok tourského biskupa sv. Martina (+397), rodáka z panónskej Sabarie. Arcibiskup z Bracary na
základe tradície pripísal tourskému Martinovi zásluhu o christianizáciu krajín strednej Európy, kde
medziiným spomína i Slovanov, ale Avarov nie.
Slovanské kmene v Panónii (ešte pred príchodom Avarov) – prenikali k nim kresťanské poznatky
panónskeho obyvateľstva: panónski Slovania už v predavarskej dobe prestali spaľovať mŕtvych.
7 stor. - Samova ríša
Fredegarova kronika: franský kupec Samo so svojou družinou v boji proti Avarom - mimoriadna odvaha i
vojenské skúsenosti. Víťazní Slovania ho r. 623 zvolili za svojho kráľa - vládol do roku 658. Samo - ako
diplomat - nadviazal priateľské styky so svojou domovinou. Z Franskej ríše prichádzali k západným
Slovanom karavány kupcov.
Otázne či Samo bol kresťan - nevylučuje sa, ale v novom prostredí sa iste úplne prispôsobil slovanským
predkresťanským zvyklostiam. Podľa iných Samo bol židovský kupec – nasvedčuje jeho meno.
V čase jestvovania Samovej ríše prichádza k Slovanom za Dunajom misionár mních Amandus neskorší
biskup v Maastrichte. Jeho činnosť však nenadobudla výraznejšie výsledky.
V životopise sv. Kolumbána ml. (+615) sa uvádza, že svätec uvažoval o misijnom účinkovaní medzi
Slovanmi (Venetmi), odišiel však do hornej Itálie.
8 stor.
Po zániku Avarskej ríše (avarsko-franské vojny vypukli v r. 791) - v Panónii podmienky pre misijnú prácu
- územie začlenené do Franskej ríše ako marka.
V r. 796 veľmi horlivú aktivitu rozvinul teológ a pedagóg „minister kuitu" Karola Veľkého - Alkuin z
31
Prokopios : „Uznávajú, že je jediný Boh, tvorca blesku a pán všetkého: obetujú mu hovädzí dobytok a všelijaké
obetné zvieratá. O osude nič nevedia a vôbec neuznávajú, že by mal nad človekom nejakú moc. Ctia rieky a nymfy a
niektoré iné náboženstvá všetkým obetujú a pri obetiach konajú veštby" (Historiae III).
40
Yorku - napísal list Soľnohradskému biskupovi Arnovi, ktorý sprevádzal franské vojská, aby v dobytej
krajine bol skôr kazateľ nábožnosti, než výberca desiatkov.
V lete roku 796 zvolal Karol syn Pipina vo vojenskom tábore na brehoch Dunaja synodu, o problémoch
pokresťančenia slovanského i avarského obývateľstva v Panónii. Prizvaný bol aj aquilejský patriarcha
Pavlín. Rozsiahlu misijnú prácu mali rozvinúť aquilejskí kňazi spolu s franskými misionármi.
Franské misie u podunajských Slovanov.
Misijné pole činnosti medzi podunajskými Slovanmi a Avermi bolo veľké - samotní franskí misionári
ho nemohli zvládnuť. V zachovaných uzneseniach synody sa uvádza, že sa pri pokresťančení
panónskeho obyvateľstva nemá používať ani hrozba ani fyzické násilie. Zo záznamu o synode je tiež
zrejmé, že v Panónii už účinkovali tzv misionári medzi Avarmi a Slovanmi.
Predpoklad - aj jednotliví íroškótski mnísi pôsobili na našom území – dôkaz:Cuthbertov evanjeliár,
pochádzajúci z obdobia okolo r. 800. Námety pre ozdobné iniciálky a celostránkové iluminácie bral autor z
územia, na ktorom žili Slovania s Avarmi. Mohlo to byť v okolí Devína.
V Živote Metodovom o misijnom účinkovaní sa hovorí: „Prišli k nám kresťanskí učitelia, mnohí z Vlách i z
Grécka a Nemiec učiac nás rozlične " (ŽM V).
Panónia po víťazstve Frankov nad Avarmi nebola jednotným územno-právnym celkom a to aj v cirkevnom
ohľade: rozdelená na bavorské biskupstvá. Z iniciatívy Karola Veľkého vznikla r. 798 bavorská cirkevná
provincia so strediskom v Soľnohrade (Salzburg) – arcibiskup Arno.
Z iniciatívy Karola Veľkého vznikla /r. 798) bavorská cirkevná provincia s metropolou v Salzburgu.
Možno predpokladať, že už na synode v roku 796 bola reč aj o vyčlenení bavorských biskupstiev z
jurisdikcie akvilejského patriarchu.
Uzemie Panónie bolo jurisd ikčne rozdelené ta kt o :
•
južná časť až po Drávu nadalej patrila akrvilejskému patriarchátu,
•
územie medzi Rábou, Blatenským jazerom (lacus Pelissa) a Dravou patrilo Salzburgu
•
územie od Ráby na severozápad Pasovú.
Až neskôr (r. 829) sa určili nové hranice medzi Salzburgom a Pasovom.
9 stor.
Začiatkom 9. stor. sa slovanské kmene pri strednom Dunaji politicky zjednocujú. Ich etnický názov bol
Sloveni (Slávi alebo Sclavi) a bližšie topografické označenie Sloveni moravskí. Prvá písomná správa o nich
je z roku 822, keď sa aj zástupcovia Moravanov zúčastnili na ríšskom sneme vo Frankfurte nad Mohanom na to sa vytvorili 2 nadkmeňové útvary: moravské a nitrianske kniežatstvá. Delili ich Malé a Biele Karpaty.
Z tohto obdobia poznáme aj prvých vladárov:
•
Mojmír vládol v moravskom
•
Pribina v nitrianskom kniežatstve.
V roku 836 – zápas - víťaz Mojmír (836 - 846) - nitrianske kniežatstvo pripojil k svojmu panstvu. Vyhnaný
Pribina dostal v roku 840 od východofranského kráľa Ľudovíta Nemca lénne územie v dolnej Panónii okolo
Blatenského jazera, kde si vybudoval svoje sídlo - Blatnohrad (Mosaburg, dnes Zalavár). V roku 847 – kráľ
mu toto územie daroval do dedičného vlastníctva.
Počas Pribinovho vladárenia okolo roku 830 bol v Nitre posvätený prvý kostol na našom území
soľnohradským arcibiskupom Adalrámom – kresťanstvo na území našej vlasti zapustilo korene. Knieža Pribina
bol pokrstený soľnohradským arcibiskupom, pravdepodobne v roku 833. So svojím synom Koceľom (narodil
sa v Nitre okolo roku 825) v blatnohradskom kniežatstve vybudoval 32 kostolov. O Pribinovi a jeho
synovi - spis (Obrátenie Bavorov a Korutáncov; spis vznikol ako reakcia na Metodovo účinkovanie z
pápežovho poverenia v r. 871).
41
Pribina zahynul v boji s Moravanmi pravdepodobne v roku 861. Jeho syn Koceľ pochopil ďalekosiahly význam
byzantskej misie a napomohol jej rozšírenie nielen vo svojom kniežatstve, ale aj na území Moravskej ríše.
Predcyrilometodovské misie na Veľkej Morave.
Od konca 8. storočia začali prenikať franské misie nielen k panónskym Slovanom a Avarom, ale aj k
slovanským kmeňom na území Moravy a Slovenska.
Pramene:
•
Starosloviensky Život Metoda zachoval správu, že na území Veľkej Moravy, ktorá vznikla
spojením moravského a nitrianskeho kniežatstva, účinkovali mjsionári. "z Vlách i Grécka a z
Nemiec" (ŽK V).
•
Bavorský anonym zaznačil správu o nitrianskom kniežati P r i b i n o v i : "Jemu vysvätil
niekdajší arcibiskup Adalram kostol za Dunajom na jeho vlastnom majetku zvanom Nitrava."
Salzburský arcibiskup Adalram konsekroval nitriansky kostol okolo roku 828, V tom Čase bol Pribina
ešte pohanom. Pribina po vyhnaní z Nitry sa dal aj so synom Koceľom a celou družinou pokrstiť v
kostole sv. Martina v Treisme (Treismauer pri Dunaji, západne od Viedne).
Veľkomoravské knieža M o j m í r (833 - 846) bol kresťanom a podporoval činnosť misionárov z
Pasova. 0 pokresťančenie moravského kniežatstva sa veľmi zaslúžil pasovský biskup R e gijWLfi-L
(+ r. 838).
V auguste 846 Ludovit Nemec dosadil na veľkomoravský kniežací prestol R a s t i s lava (846 - 870),
Mojmírovho synovca. Rastislav udelil nitrianske kniežatstvo svojmu mladému, ctižiadostivému
synovcovi Svä t o p l u k o v i . Knieža Rastislav spočiatku udržiaval dobré vzťahy s
Východofranským kráľovstvom. Zvýšenú pozornosť však venoval upevňovaniu veľkomoravského
štátu a zjednocovaniu slovanských kmeňov. Po roku 850 sa otvorene postavil proti franskej expanzii
a kategoricky prerušil misijnú činnosť franského kléru na Veľkej Morave.
Rozhodol sa vybudovať samostatnú cirkevnú správu vo svojom kniežatstve, nezávislú od
bavorského episkopátu. Roku 861 vyslal v tejto veci posolstvo k pápežovi sv. Mikulášovi I. Pápež bol
v tom čase zaujatý otázkou Bulharov, preto ponechal otázku Veľkej Moravy otvorenú. Knieža
Rastislav sa obrátil na byzantského cisára Michala. III. , ktorý spolu s carihradským patriarchom
Fociom vyslal na Veľkú Moravu misiu vedenú učeným Konštantínom – Filozofom.
11. Apoštoli Slovanov – Ciril, Metod, Gorazd a spoločníci
Spojením moravského a nitrianskeho kniežatstva vznikol väčší a silnejší útvar - Veľká Morava
(Moravská ríša alebo Rastislavova ríša).
Knieža Rastislav (846 - 870) - múdry a prezieravý štátnik orientoval svoju politiku na upevnenie
nezávislosti krajiny.
Požiadal pápeža Mikuláša I. (858 - 867) s o osamostatnenie ríše po stránke cirkevnej a o zriadenie vlastného
biskupstva. Pápež žiadosť nezamietol, ale oddialil. Keďže vec súrila, v polovici roku 862 sa Rastislav vyslal
misiu na byzantský dvor k cisárovi Michalovi III. (842 - 867) so žiadosťou formulovanou v Živote Konštantína
takto: „Keďže náš ľudpohanstvo odvrhol a drží sa kresťanského zákona, a nemáme učiteľa, ktorý by nám v
našom jazyku vysvetlil kresťanskú vieru, aby aj iné krajiny, vidiac to. nás napodobnili, pošli nám teda, vladár,
takého biskupa a učiteľa. Lebo od vás na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza" .
42
Byzantský cisár Michal III. v tom iste videl aj vhodnú politickú príležitosť: mať spojenca v srdci Európy, a
tak rozšíriť svoj politický vplyv smerom na Západ a vybral dvoch solúnskych bratov Konštantína a
Metoda. Obracia sa na Konštantína: „ Viem, Filozof, že si ustatý, ale treba ti ta ísť, lebo tieto veci nemôže
nikto iný vykonať, iba ty. " Filozof odpovedal: „I ustatý som, i chorý telom, ale s radosťou ta pôjdem, ak
majú písmená pre svoj jazyk" (ŽK XIV).
Veľkomoravskí učitelia sv. Konštantin-Cyril a sv. Metod.
Solún bol v tom čase druhým najväčším mestom Byzancie. Otec solúnskych bratov Lev zastával
funkciu vysokého vojenského úradníka solúnskej provincie.
Mladší K o n š t a n t í n (nar. r. 827) ako najmladší zo siedmich detí. Vynikal pozoruhodným
nadaním - vplyv štúdia spisov "ekumenického učiteľa" východnej cirkvi sv. Gregora Naziénskeho.
Po otcovej smrti sa ujal mladíka minister cisárovnej Teodory T e o k t i s t, ktorý mu umožnil
štúdium na carihradskej vyššej škole. Bol obľúbeným žiakom a priateľom neskoršieho carihradského
patriarchu Focia, muža priam encyklopedických vedomastí. Teoktist ponúkol Konštantínovi po
absolvovaní štúdií výhodné manželstvo, svetskú hodnosť a bohatstvo. Konštantín sa dobrovoľne
zriekol počestného manželského zväzku, opustil Carihrad a utiahol sa do jedného z prímorských
káštorov. Stal sa bibliotekárom.
Cisárovná Teodora vymenovala Konštantína za profesora filozofie na carihradskej vyššej škole.
Verejne dišputoval s bývalým patriarchom Jánom Gramatikom a skvele bránil úctu obrazov účinkovaním na vyššej škole si čoskoro získal čestný titul "Filozof". Ovládal niekoľko jazykov:
grécky, latinský, hebrejský, arabský, staroslovanský.
Okolo roku 851 sa zúčastnil na diplomatickej misii k Arabom a na dvore arabského kalifa
Mutavakilla bránil kresťanské učenie o najsv. Trojici. Po návrate do Carihradu žil začas v ústraní,
potom sa dobral do kláštora na úpätí Olympu (v maloázijskej Bythynii), kde sa zišiel s bratom
Metodom tajomníkom carihradského patriarchu.
M e t o d, najstarší zo siedmich detí, sa narodil okolo roku 815. študoval v Carihrade a čoskoro
dosiahol úrad miestodržiteľa v jednej z byzantských provincií (pri rieke Styrmon (Struma)), obývanej
Slovanmi. Bol právnik
Po niekoľkoročnom úspešnom účinkovaní sa zriekol úradu, podľa svedectva "kénona", liturgického
spevu k jeho úcte, opustil aj rodinu - pravdepodobne spolu s manželkou sa zriekol spoločného
života - a utiahol sa do kláštora na úpätí Olympu a prijal rehoľné meno Metod.
Niektorí autori usudzujú, že na jeho rozhodnutie vplýval politický prevrat v Byzancii, ktorému padol
za obeť aj Teoktistskej hodnosti i bohatstva a zvolil si duchovný stav. Po kňazskej vysviacke sa stal
bibliotekárom a súčasne svet (okolo r. 850) .
Solúnski bratia nezostali dlho v kláštore. Roku 860 ich cisár Michal III vyzval - na diplomatickú
misiu do krajiny C h a z a r o v. Išlo o turecké kmene - kočovný národ - ktoré sídlili v oblasti severne
od Kaukazu medzi Čiernym a Kaspickým morom.
V 8. storočí prijala časť Chazarov izraelitské náboženstvo. Konštantín dlho dišputoval so Židmi v
prítomnosti chazarského kagana a oslnil ho svojou duchaplnosťou a hĺbkou výkladov. Ponúkané dary
Konštantín neprijal, ale vyžiadal si prepustenie gréckych vojnových zajatcov.
Cesta k Chazarom mala pre Konštantína veľký význam – mal mimoriadne filogické nadanie a svoje
43
pozoruhodné jazykové vedomosti mohol obohatiť štúdiom hebrejského, samaritánskeho a
chazarského jazyka. Okrem toho spolu s Metodom za pobytu v Chersone našiel ostatky sv. K 1 i m e n
t a, tretieho nástupcu sv. Petra. Po úspešnom dokončení diplomatickej misie ponúkol patriarcha Focius
sv.Metodovi arcibiskupstvo.
Metod však, aj to len na nátlak cisárskeho dvora, prijal opátstvo v kláštore Polychron (na
maloázijskom pobreží). Konštantín sa utiahol do súkromia pri chráme svätých apoštolov v Carihrade.
V tom Čase (r. 862) prišlo do Carihradu posolstvo veľkomoravských kniežat Rastislava a Svätopluka.
Po návrate od Chazarov sa Konštantín opäť venoval vedeckej a pedagogickej práci na vysokej
škole.
ovládali miestne macedónske nárečie, blízke reči ľudu na novom misijnom území.
Príchod na Veľkú Moravu
Týchto dvoch učených bratov určil Cisár Michal III. za vedúcich byzantskej misie na Moravu. Solúnski
bratia dokonale ovládali slovanský jazyk. Pretože Sloveni nemali svoje písmo32, Konštantín s Metodom
zostavil pre slovanský jazyk osobité písmo – hlaholiku. Sv. Konštantín si však uvedomil, že
predpokladom úspešného účinkovania medzi Slovanmi je vyriešenie závažnej otázky slovanského
písma. Bol to skutočne geniálny čin. Hlaholika totiž zachytávala aj najjemnejšie zvukové odtiene
slovanského jazyka.
Ešte v Carihrade preložil Konštantín do Staroslovienčiny evanjeliár a v polovici roku 863 sa spolu s
bratom Metodom a dalšími sprievodcami, z ktorých menovite poznáme K l i m e n t a , N a u m a,
S á v u a A n g e l á r a , vydal na cestu na Veľkú Moravu.
Konštantín prišiel na Veľkú Moravu ako kňaz, Metod ako diakon. Pre Rastislava, ktorý žiadal biskupa, to bolo
zaiste sklamaním. Sv. Konštantín si však čoskoro získal veľkomoravské knieža - nepotreboval tlmočníka. S
Rastislavom prediskutoval všetky problémy a načrtol mu aj skvelé možnosti dalšieho cirkevného vývinu v jeho
kniežatstve. Okolnosť, že solúnski bratia prišli na Veľkú Moravu ako jednoduchí misionári, mala svoj význam.
Byzantská misia spočiatku nevzbudzovala zvláštnu pozornosť latinského kléru a bavorských biskupov.
Bolo treba predovšetkým odstrániť nedostatky v právnom poriadku, preto sv. Konštantín zostavil pre
Veľkú Moravu civilný zákonník (nešlo o systematický ani o kompletný zákonník, ale skôr o pomocný kódex
na doplnenie už existujúceho právneho poriadku). Zákon súdnyj ljudem okrem trestov za ťažké zločiny
obsahuje články, týkajúce sa svedkov pri súde, rozdeľovania vojenskej koristi, práva azylu v kostoloch i
nerozľučiteľnosti kresťanských manželstiev - mali predovšetkým praktický význam a ovplyvňovali verejný i
súkromný život veľkomoravského obyvateľstva.
Mimoriadny význam pre slovanské národy - preklad P í s m a sv. do staroslovienčiny, ktorý
vyhotovil Konštantín s bratom Metodom. Starosloviensky preklad vyniká po stránke teologickej, textovej,
kritickej, jazykovej i štylistickej. Staroslovienčina sa zaradila medzi kultúrne európske jazyky hneď po
latinčine a gréčtine.
Dalšie preklady: súdny civilný zákonník a pravdepodobne aj niektoré bohoslužobné texty podľa
byzantského rítu. O ich úspešnom účinkovaní svedčí Život Konštantína: „Keď prišiel na Moravu,
Rastislav ho prijal s veľkou úctou, zhromaždil učeníkov a oddal mu ich na učenie. Čoskoro preložil celý
32
Treba zdôrazniť, že Konštantín a Metod prišli k obyvateľstvu, ktoré malo pomerne vysokú materiálnu
kultúru a s kresťanstvom prichádzalo do kontaktu už celé desaťročia.
44
cirkevný poriadok, naučil ich rannému oficiu, hodinkám, večierni (t.j. večernému oficiu), povečernici (t.j.
kompletóriu) a tajnej službe (t.j. omši). I otvorili sa, podľa prorokových slov, uši hluchých a počuli slová
Písma a jazyk jachtavých sa stal zreteľný (Iz 35, 5; 32, 4). Boh sa tomu zaradoval a diabol zostal
zahanbený" (ŽKXV).
Solúnski bratia zaviedli slovanský jazyk aj do l i t u r g i e , podľa možnosti prekladali Písmo sv. i
grécku liturgiu do národných jazykov. Na Západe sa uplatňovala latinčina, a to nielen u románskych, ale
aj u barbarských národov obrátených na kresťanskú vieru.
Sv. Konštantín si už pred odchodom na Veľkú Moravu uvedomil, že presadzovanie slovanskej liturgie v západnej sfére
môže naraziť na vážny odpor, preto si vyžiadal na carihradskej synode súhlas, aby mohol slovenskú reč povýšiť na
liturgickú. Obyvaťeľstvo na Veľkej Morave bolo zvyknuté na rímsky obrad, preto solúnski bratia preložili aj latinské
bohoslužobné knihy (liturgia sv. Petra). Slovanskou liturgiou sa potom dostali k srdciam veľkomoravských veľmožov a
ľudu.
Po 40 mesiacoch namáhavej práce roku 867 solúnski bratia putujú do Ríma, kde mali podať správu o misijnej
činnosti. Zároveň chceli dať vysvätiť niektorých zo svojich žiakov. V Blatnohrade ich prijal knieža Koceľ a ako
Rastislav aj on im zveril päťdesiat mladíkov na výchovu.
Spolupracovníci
Rozsiahle misijné dielo medzi Slovanmi si nevyhnutne vyžadovalo ďalších spolupracovníkov a žiakov. Už
bavorské misie založili na Veľkej Morave cirkevné školy. Chceli síce vychovať kňazský dorast, ale bez
zmeny cirkevnej organizácie. Konštantín založil na Veľkej Morave prvú s 1 o v a n s k ú v y š š i u
š k o l u . Išlo mu o výchovu dorastu, ktorému by raz byzantská misia odovzdala vedenie
veľkomoravskej provincie.
Politická situácia sa čoskoro začala vyvíjať v neprospech byzantskej misie.
Na jeseň 864 vtrhol L u d o v í t N e m e c na Veľkú Moravu a prinútil R a s t i s l a v a k
poslušnosti. Z novej situácie zrejme ťažili bavorskí misionári - prišli na veľkomoravské územie a
sťažovali prácu solúnskych bratov - predovšetkým sa stavali proti slovanskej liturgii. Obávali sa aj o
hmotné zisky, ktoré plynuli bavorským biskupom a opátom z Veľkej Moravy.
S inštitúciou vlastníckych kostolov sa sv. Konštantín a sv. Metod prvý raz stretli až na Veľkej Morave.
Cyril a Metod v Ríme
Prácu byzantských misionárov sledoval aj rímsky pápež sv. M i k u l á š I., ktorý solúnskych bratov
pozval do Ríma - vzali so sebou viacerých žiakov a cestou v Blatnohrade u kniežaťa K o c e ľ a - získali
dalších stúpencov pre slovanskú bohoslužbu.
V Benátkach mal sv. Konštantín dišputu s "trojjazyČníkmi", v ktorej prejavil vynikajúcu pohotovosť.
Obranu slovanskej liturgie podložil celým radom citátov z Písma sv. a dokázal, že každý národ má právo
na oslavovanie Boha vo svojom materinskom jazyku.
Filozof im však odpovedal: „ Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Á či slnko nesvieti takisto na
všetkých? Či rovnako nedýchame na vzduchu všetci? To sa vy nehanbíte uznávať iba tri jazyky a
prikazovať, aby všetky ostatné kmene boli slepé a hluché? Povedzte mi, či robíte Boha bezmocným, že to
nemôže dať, alebo závistlivým, že to nechce? " (ŽK XVI).
Medzitým pápež sv. Mikuláš_I. zomrel, ale jeho nástupca H a d r i á n II. prijal solúnskych bratov
veľmi láskavo - vychádza ich privítať až k bránam Ríma. Ostatky sv. Klimenta Rímskeho, ktoré
prinášali so sebou, im získali všeobecnú náklonnosť. Sv. Konštantínovi sa podarilo aj v fiíme
45
prekonať námietky proti slovanskej bohoslužbe.
Pápež povolil používať slovanský jazyk ako liturgický, osobne vysvätil sv. Metoda za kňaza a
solúnski bratia so svojimi žiakmi spievali slovanskú liturgiu v štyroch hlavných rímskych kostoloch.
Biskupi Gauderich a Formóz vysvätili niektorých žiakov za kňazov a lektorov.
Konštantín v Ríme ochorel. V predtuche, že sa blíži koniec jeho pozemského života, vstúpil do
gréckeho kláštora a prijal meno C y r i l a p o k r á t k o m č a s e 1 4 . f e b r u á r a 8 6 9
zomrel. Pred smrťou sa prihováral svojmu bratovi: „Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jedinú
brázdu, a ja, skončiac svoj deň, padám na oranisku. Ale ry ľúbiš veľmi Horu, no neopúšťaj pre Horu svoje
učenie. Lebo čím môžeš byť skorej spasený? " (ZM VII). Sv. Konštantín - Cyril mal iba 42 rokov. Jeho
telo uložili v bazilike sv. Klimenta po pravej strane oltára a uctievaný bol od začiatku ako svätec..
Metod a niektorí žiaci moravskej školy teda boli v Ríme vysvätení za kňazov. (Je možné, že Konštantín bol
biskupom, ako to vyjadrujú niektoré zobrazenia nachádzajúce sa v Ríme).
Iste to bola veľká obeta od Metoda, ktorý vždy túžil po kláštornom živote, a teraz celá starostlivosť o misiu
doľahla na jeho plecia. Modlitba zomierajúceho Cyrila je duchovným testamentom aj pre náš národ.
Metod sa spolu s vysvätenými kňazmi vracia na Moravu. Cestou sa zastavil na Blatnohrade u Koceľa.
R. 869 posiela Koceľ Metoda s dvadsiatimi učeníkmi opäť do Ríma so žiadosťou - vysvätil Metoda za
biskupa. Pápež Hadrián II vyhovel Koceľovej žiadosti - obnovil dávno zaniknuté panónske arcibiskupstvo
(Sirmiurn), pripojil k nemu územie Moravy a vymenoval Metoda za panónskeho a moravského
arcibiskupa a pápežského legáta.
Situácia na Veľkej Moravskej – Svätopluk
Rastislavov synovec Svätopluk sa vzoprel proti svojmu strýkovi, podvodom ho zajal a vydal Nemcom.
Rastislava v Regensburgu odsúdili na smrť, ale dostal milosť. Oslepili ho a uväznili v kláštore. Svätopluk,
napriek tomu, že uznal franskú nadvládu, upadol do podozrenia a dostal sa do väzenia.
Pápež Hadrián II adresuje Svätoplukovi (871 – 894) - Bulu Glória in altissimis Deo - potvrdil používanie
slovanskej liturgie, Metoda ustanovil za arcibiskupa a posiela ho ako učiteľa a svojho legáta. Obnovenie
sirmijskej metropoly, kde bol prvým biskupom sv. Andronik (podľa tradície jeden zo 72 učeníkov
Ježišových), vyvolal veľké rozhorčenie bavorského episkopátu. Biskupi protestovali u Ľudovíta Nemca
(850 - 875) a spisom De conversione Bagoariorum et Carantanorum dokazovali svoje nároky na Panóniu.
Metoda, vracajúceho sa z Ríma, zajali vojenské družiny franského kléru. V Regensburgu bol súdený za
porušovanie ich jurisdikcie a v Švábsku uvrhnutý do väzenia do kláštora v Ellwangene alebo v Reichenau.
Až v roku 873 na príkaz pápeža Jána VIII. bol arcibiskup Metod z väzenia prepustený a v sprievode
biskupa z Ancony prichádza na Moravu.
Jeho spory s franským duchovenstvom však neutíchajú. R. 879 obžalovali Metoda u pápeža, že „ ľud
privádza do bludu" a že „ omše spieva v barbarskom čiže v slovanskom jazyku", čo mu bol Ján VIII. (872 882) po oslobodení z väzenia zakázal, a preto Metod opäť odchádza do Ríma a vysvetľuje všetky falošné
obvinenia.
Z Ríma sa Metod vracia s bulou Industrige tuae - pápež Svätoplukovi oznamuje, že Metod je vo všetkom
pravoverný a potvrdzuje ho v hodnosti arcibiskupa. Schvaľuje aj slovanské písmo a liturgiu a berie
Svätopluka pod ochranu „svätého Petra".
Na Svätoplukovu žiadosť vysvätil pápež Vichinga za nitrianskeho biskupa - „vo všetkom podriadeného
arcibiskupovi Metodovi". Viehing nerešpektoval Metodovu nadriadenosť a robil intrigy proti nemu. .
46
Arcibiskup Metod napriek tomu pokračoval v literárnej, organizačnej, ale predovšetkým pastoračnej
činnosti. V jeho životopise sa píše: „...zveril mu (Svätopluk) všetky kostoly i duchovných vo všetkých
mestách. Od toho dňa veľmi začalo rásť Božie učenie, vo všetkých mestách sa zväčšoval počet duchovných
a pohania - odvracajúc sa od svojich bludov - uverili v pravého Boha" (ŽM X).
Metod, vyčerpaný neúnavnou prácou, poznačený utrpením, pred smrťou určuje svojho nástupcu
vynikajúcich kvalít - Gorazda, pochádzajúceho z tohto územia. On ako autor Života Metodovho zachytil aj
posledné okamihy svojho vzácneho učiteľa.
V osobe sv. Metoda a jeho brata sv. Konštantína-Cyrila dostali slovanské národy aj náš - slovenský bohatstvo nevyčísliteľných hodnôt. Pripomína to aj apoštolský list Egregiae virtutis - Vynikajúcej
statočnosti, ktorým boli 31. decembra 1980 vyhlásení za spolupatrónov Európy.
Ich veľký význam pre evanjeiizáciu slovanských národov ešte výraznejšie vyjadruje éncyklika
Slavorum Apostoli z roku 1985.
Rozbroje medzi franským a slovanským kňažstvom vyústili po Metodovej smrti do zákazu slovanskej liturgie
a vyhnania jeho žiakov.
Metod ostal v Ríme a čakal na rozhodnutie pápeža v otázke zriadenia slovanskej provincie.
Atmosféru neistoty odstránila iniciatíva panonskeho kniežaťa Koceľa, ktorý sa zaujímal o učiteľa sv.
Metoda. Vtedy sa Hadrién II. definitívne rozhodol zriadiť novú samostatnú misijnú cirkevnú
p r o v i n c i u
m o r a v s k o - p a n ó n s k u , podriadenú priamo Rímu. Sv.
Metoda konsekroval za biskupa a vymenoval za panónskeho a moravského arcibiskupa, za nástupcu
sv. A n d r o n i k a
n a sirmijskcm stolci a za pápežského legáta medzi veľkomoravskými a
panónskymi Slovanmi.
Nato poslal sv. Metoda s bulou Gloria in altissimus Deo k Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi - potvrdil
používanie slovanskej liturgie, sv. Metoda ustanovil za arcibiskupa a posiela ho ako učiteľa a svojho legáta.
Obnovenie s i r m i j s k e j m e t r o p o 1 y vyvolalo veľké rozhorčenie bavorského episkopátu.
Medzitým sa aj na Veľkej Morave zmenila politické situácia. Rastislavov synovec
S v ä t o p l u k sa vzbúril proti svojmu strýkovi, lsťou ho zajal a vydal Nemcom. Bavorským
biskupom sa podarilo zajať aj arcibiskupa a pápežského legáta sv. Metoda. Postavili ho pred súd,
obvinili, že si uzurpoval práva na ich území, odsúdili a uväznili. Zdá sa, že ho chceli pripraviť o život;
previezli ho do Švábska, kde bol sv. Metod dva a pol roka internovaný v kláštore v Ellwangene.
Veci sv. Metoda sa však ujal pápež Já n VIII. Rázne zakročil proti bavorským biskupom a vyslal
svojho legáta Pavla, aby uviedol sv. Metoda do úradu arcibiskupa.
Svätopluk, ktorý sa tiež dostal na slobodu a ujal sa vlády na Veľkej Morave (871 - 894), "so
všetkými Moravanmi prijal (Metoda) a odovzdal mu všetky chrámy a duchovných na všetkých
hradoch" (ŽM X). Arcibiskup Metod rozvinul horlivú apoštolskú a učiteľskú prácu. Zvýšenú
pozornosť venoval manželskému a rodinnému právu (anonymná homília v tzv. Clozovoín kódexe).
Kazanedbéval ani výchovu kňazského dorastu, takže slovanských duchovných začalo pribúdať.
Roku 878 vyslal Svätopluk svojho poradcu, latinského kňaza J _á. n_.a._z Benátok do Ríma, aby informoval pápeža
Jána VIII. o sporoch medzi slovanskými a latinskými kňazmi na Veľkej Morave a predniesol obžalobu proti sv.
Metodovi. Pápež vypočul- obžalobu, ale predvolal si aj druhú stránku a cesta sv. Metoda do Ríma priniesla
veľkomoravskému arcibiskupovi úplnú rehabilitáciu. Ján VIII.. sa presvedčil o dokonalej Metodovej pravovernosti a
jeho oddanosti cirkvi. Bulou |Îndustriae tuae"/(z r. 880). potvrdil s v. Met oda v hojinosti arcibiskupa. Aby však uspokojil
latinský klérus, vysvätil kňaza W i c h i n g a za biskupa pre nitriansku cigkav. Druhý Metodov sufragán mal
47
spravovať ďalšie biskupstvo vo Veľkomoravskej ríši. V kostoloch so slovanskou liturgiou sa evanjelium
malo spievať najprv po latinsky a potom po starosloviensky. Pápež vzal Veľkú Moravu pod ochranu
apoštolskej Stolice.
Bisk up Wiching po návrate z Ríma neváhal použiť proti arcibiskupovi Metodovi nečestné prostriedky.
Pokúšal sa zámerným sfalšovaním pápežskej buly dokazovať, že nemá byť podriadený arcibiskupovi
Metodovi. Veľkomoravský metropolita napísal pápežovi Jánovi VIII. list, v ktorom sa sťažoval na
protivenstva a pýtal sa, či biskup Wiching dostal dôverné inštrukcie. Pápež ubezpečil sv. Metoda, že
okrem buly "Industriae tuae" nedával nikomu nijaké úpravy. Zároveň mu prisľúbil, že vec vyšetrí.
Roku 882 navštívil sv. Metod C a r i h r a d . Byzantský cisár Bazil i patriarcha Focius sa živo
zaujímali o to, ako sa osvedčilo slovanské písmo a slovanská liturgia na Veľkej Morave. Preklady
solúnskych bratov schválili a rozhodli "ich používať všade tam, kde v Byzantskej ríši bývali Slovania. Sy.
Metod ponechal v Carihrade jedného kňaza a jedného diakona so slovanskými knihami. Zásluhou sv._
Metoda vzniklo v hlavnom meste Byzantskej ríše významné stredisko slovanskej liturgie a písomníctva.
Po návrate z Carihradu preložil veľkomoravský arcibiskup z gréčtiny do staroslovienčiny
N o m o k á n o n , doprekladal Písmo sv. S Z a preložil, aj k n i h y O t c o v . Pred smrťou (6.
apríla 885) odporúčal za svojho nástupcu rodáka z Veľkej Moravy (pravdepodobne z okolia Nitry) sv. G o
r a z d a, ktorý svojím vzdelaním prevyšoval franských kňazov. Dokonale ovládal grécky, latinský a
starosloviensky jazyk, preto sa najlepšie hodil za hlavu veľkomoravskej metropoly.
Sv. Gorazd a spoločníci
V neúnavnej práci pri šírení evanjelia na našom území majú svoj významný podiel aj spolupracovníci
solúnskych bratov. Oni boli ich priamymi pokračovateľmi.
Z pomerne veľkého počtu spolupracovníkov vyniká sv. Gorazd. Arcibiskup Metod, ktorý svojho žiaka
Gorazda počas vyše 30-ročnej spolupráce veľmi dobre poznal, ho charakterizuje: „ Tento je vašej krajiny
slobodný muž, učený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako aj
moja" (Život Metoda Xvíí). Slová arcibiskupa Metoda sú duchovným závetom.
V staroslovanskom Živote Konštantína čítame: „Keď prišiel (Konštantín) na Moravu, s veľkou úctou ho
prijal Rastislav a keď zhromaždil učeníkov, oddal mu ich na učenie " (XV). Gorazd patril ku skupine klerikov
z vyšších spoločenských vrstiev, ako bol napríklad Siavomir, príbuzný kniežaťa, predurčených za prvých
domorodých hierarchov. Roku 885 vzrástol počet Metodových žiakov na dvesto. Gorazd v tom čase už určite
pomáhal pri vedení vysokej školy.
(Pri Gorazdovej voľbe vychádzal Metod z pomerov 9. storočia, ktoré delili ľudí na slobodných a poddaných.
V myšlienkovom svete takéhoto prostredia nebolo možné, aby nástupcom v arcibiskupskom úrade bol
niekto iný ako syn niektorého vplyvného moravského veľmoža, ktorý mal vážnosť v očiach kniežat, aj
ich podporu. Kandidát na biskupský stolec mal mať i primerané vzdelanie, ktoré mohol nadobudnúť v
západnom štýle v benediktínskom kláštore sv. Hypoíita v Nitre alebo v niektorej zo škô! Franskej ríše.
Gorazd všetky tieto podmienky spĺňal.)
Samotné meno Gorazd dáva možnosť predpokladať jeho slovenský pôvod i charakter. Juhozápadne od Nitry
rod Gorazdovcov vlastnil svoje majetky, na ktorých s najväčšou pravdepodobnosťou postavil kostol. Z
majetkov rodu ostal dodnes názov majera nitrianskeho biskupa Garázda - Garážd (pôvod názvu ukazuje
na jeho vznik v 9. stor., písomne sa prvý raz spomína v listine z 15. júla 1251 v tvare Graz). Po kostole
ostal názov mučeník - svätý Kliment, pápež mučeník, ktorého ostatky z Cher-sonu priniesli svätí bratia na
Moravu a ich väčšiu časť aj do Ríma (v Močenku, kde územie Gorazdova patrí, je doteraz zasvätený farský
kostol sv. Klimentovi, v lokalite Gorazdova stojí kaplnka sv. Gorazda posvätená nitrianskym diecéznym
biskupom kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom 31. júla 1994). Gorazd sprevádzal svojich učiteľov
48
roku 867 do Ríma, kde bol vysvätený za kňaza. Obdivuhodné je, že ostal s Metodom aj vtedy, keď
neprajnosť franského kléru dosiahla svoj vrchol a arcibiskupa zajali.
Možno predpokladať, že arcibiskup Metod po takmer trojročnom väznení na nemeckom území, v
ktorom boli spoločne, viedol Gorazda k pastoračným povinnostiam a k vedeniu cirkevného úradu, ktorým
ho chcel poveriť - iste nie - unáhlene. Bola to totiž najdôležitejšia úloha, aj keď nemožno poprieť literárnu
prácu, ktorej sa Gorazd venoval. Pre budúcnosť bolo treba získať mladých mužov, najmä z veľmožských
rodín, ktorí by maii blízko k slovanskej bohoslužbe i ku kultúre, ktorej základy položila byzantská misia.
Gorazd mal byť aj sprostredkovateľom medzi dvoma liturgiami alebo kultúrnymi prúdmi, iatin-ským
a slovanským, ktoré sa prejavovali v Moravskej ríši. A to tým viac, keď sa Svätopluk priklonil na stranu
franských kňazov.
Cyril a Metod s ďalšími spolupracovníkmi založili v Moravskej ríši okrem Vysokej školy podľa vzoru
byzantskej dvornej školy v Carihrade aj literárnu školu. Medzi najvýznamnejších literárnych
spolupracovníkov patril práve Gorazd. V synodiku cára Borisa z roku 1211 sa zachovala Oslava Cyrila a
Metoda a ich žiakov, v ktorej sa uvádza, že Kliment, Sáva, Gorazd a Naum venovali mnoho práce
slovanským knihám.
Cirkevnoslovanská pamiatka bulharského pôvodu z konca stredoveku Skazanie o prevedenii pi-sanija
pokladá popredných učeníkov, vrátane Gorazda., za spolupracovníkov slovanského prekladu SP. Gorazd
bol totiž výborným znalcom domáceho jazyka i náboženskej terminológie, zaužívanej na našom území už
pred byzantskou misiou.
•
•
•
Pre Gorazdovu bezprostrednú blízkosť k Metodovi – predpoklad - je autorom jeho životopisu
„Život Metoda“. Autor totiž dáva veľký priestor účinkovaniu sv. Metoda v Moravskej ríši, jeho
neúprosnému boju s bavorským klérom. Iste to bol znalec domáceho prostredia, pretože verne
vykresľuje politické pomery a spoločenské ovzdušie na tomto území.
Tiež v liturgickom diele Kyjevské listy sa objavuje veľa panonizmov-moravizmov, čo vedie k záveru,
že autorom mohol byť Gorazd.
Gorazdovi sa pripisuje aj preklad staroemerámskej spovednej modlitby zo starej hornonemčiny
do staroslovienčiny.
Po smrti Metodovej v roku 885 sú životné cesty Gorazda a jeho spoločníkov nejasné a názory autorov sa v
tejto otázke značne rozchádzajú. Grécky Život sv. Klimenta, známy aj ako „Bulharská legenda“ - správa o
prenasledovaní Metodových učeníkov.
Nemeckí žoldnieri dostali rozkaz vyhnať žiakov arcibiskupa Metoda za hranice Moravskej ríše. Avšak
medzi učeníkmi, ktorí museli opustiť Svätoplukovu dŕžavu, sa Gorazd vôbec nespomína.
Po prepustení z väzenia sa Gorazd pravdepodobne utiahol na dvorec niektorého veľmoža, nakloneného
slovanskej liturgii. Viching nemohol Gorazda vyhnať z Moravy, lebo pochádzal z domáceho vznešeného
rodu.
Po zmene situácie, keď v roku 900, alebo krátko pred ním prišli do Moravskej ríše legáti pápeža Jána IX.
(898 - 900) arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, aby reorganizovali Moravskú provinciu a vysvätili
jedného arcibiskupa a 3 biskupov, je veľmi pravdepodobné, že arcibiskupom sa stal Gorazd.
Knieža Mojmír II. (894 - 906) iste informoval pápežských legátov o nečestnosti Vichinga, ktorý opustil
biskupstvo v Nitre a ešte predtým krivo obžaloval Gorazda v Ríme. Knieža určite pripomenul aj poslednú
vôľu arcibiskupa Metoda, ktorý označil Gorazda za svojho jedinečného nástupcu.
Gorazdove životné cesty po rozpade Moravskej ríše, a teda aj cirkevnej provincie, sú zahalené tajomstvom.
Hovorí sa o jeho pobyte v Čechách, Poľsku aj Bulharsku, kde je jeho úcta zvlášť živá a je zaradený do
zoznamu svätých Sedempočetníkov (Cyril a Metod, Klirnent, Naurn, Gorazd, Sáva a Angelár). Na Východe
bola táto úcta veľmi rozšírená a v samotnom Bulharsku k ich úcte vznikli viaceré kláštory a kostoly.
49
V Berate, na území dnešného Albánska, ktoré v 9. - 10, storočí patrilo k Bulharsku, sa nachádzal kláštor,
založený vraj svätým Gorazdorn. Podľa mapy ruského vedca B. Grigoroviča Očerkputešestvija po
Evropejskoj Turcii, vydanej v Moskve 1877, sa tento kláštor nachádzal juhozápadne od Ochridské-ho
jazera. Je možné, že sa nachádzal v blízkosti starého pravoslávneho kostola Uspenie Bogorodičnu zo
začiatku 13. storočia. Tu sa uchováva aj malá schránka s relikviami sv. Gorazda. Na schránke sú mená
slovanských svätcov: Gorazdon, Angelari, Kenos, Teodoro, Savas, Kirilos, Metodi. Sú na nej tiež reliéfy
slovanských apoštolov. Celá schránka bola vyrobená roku 1885. (V nej boli uložené aj kovové symbolické
topánky, ktoré vraj patrili sv. Gorazdovi.)
Kult sv. Gorazda na tomto území dokazuje aj ikonopisná tradícia od 13. storočia.
Prof. Michal Lacko, opierajúc sa o názory profesorky Karolíny Lanckoronskej, poukazuje na skutočnosť, že
v 10. storočí v Krakove bolo arcibiskupstvo so staroslovanským bohoslužobným jazykom. Prvým
arcibiskupom tu mal byť Gorazd. Prof. Laekoronska zastáva tiež stanovisko, že biskupstvo do Krakova bolo
prenesené z Nitry po vpáde Uhrov do strednej Európy.
Kalendár zo 14. storočia, pochádzajúci z Vislice, mal 17. júla zaznamenaný sviatok sv. Gorazda. Nemožno
obísť spojitosť, že na ten istý deň pripadá sviatok cyrilo-metodských učeníkov v bulharskom cirkevnom
kalendári. Niektorí však vidia zámenu mena Gorazd s pustovníkom Svoradorn, ktorého sviatok sa v tento deň
slávi.
Celé stáročia sa na Slovensku o sv. Gorazdovi pre mnohé príčiny mlčalo. Až obnovená liturgia zaviedla na
Slovensku liturgickú spomienku sv. Gorazda a jeho spoločníkov, ktorá sa každoročne slávi 27. júla ako
ľubovoľná spomienka a od roku 1993 ako povinná spomienka.
Svätý Gorazd právom patrí medzi významné osobnosti na Slovensku. Je prvý po mene známy slovenský
svätec, kňaz, pedagóg, literát, vzdelanec európskeho formátu, diplomat, aj mučeník. Bol nielen verným
spolupracovníkom solúnskych bratov, najmä sv. Metoda, ale pravdepodobne aj jeho nástupcom na
arcibiskupskom stolci.
Ďalšie osudy slovanskej liturgie .
Wiching si robil nároky na prevzatie veľkomoravskej cirkevnej správy; ponáhľal sa do Ríma, aby
falošne informoval pápeža Š t e f a n a V.
Pápež pod vplyvom Wichingových informácií poslal Svätoplukovi dlhý list, v ktorom zakázal slovanskú
liturgiu, obšírne vysvetlil náuku o vychádzaní Ducha Svätého, odporučil Wichinga panovníkovi a
Gorazda predvolal do Ríma. Wicjíiríg nestrácal čas, využil neprítomnosť Svätopluka a začal
prenasledovať Metodových žiakov.
Niektorých predali do otroctva, niektorí odišli do Bulharska alebo do iných susedných krajín. Wiching
dokončil na Veľkej Morave skazonosné dielo a roku 893 zradne prešiel od Svätopluka k Arnulfovi.
V nasledujúcom roku zomrel veľkomoravský panovník Svätopluk- nástupca Mojmír II. (894 - 906)
sa pokúsil roku 899 obnoviť na Velkej Morave samostatnú cirkevnú správu. Obrátil sa v tejto veci na
pápeža J á n a IX., ktorý vyslal na Veľkú Moravu troch legátov, arcibiskupa Jána a biskupov
Benedikta a Daniela. Pápežskí legáti vysvätili potom na Veľkej Morave arcibiskupa a troch biskupov
sufragánov. Zdá sa, že aj obnovené cirkevná správa bola slovanské. Velkomoravská ríša sa však dlho
neudržala. Po Svätoplukovej smrti stratila Veľká Morava Panóniu,nato sa odtrhli české kmene, neskôr
odpadli Srbi a pravdepodobne aj Vislansko. V samotnom centre zúrili dynastické spory a zvonku naň
doliehali neprestajné útoky starých Madarov. Veľká Morava zanikla len formálne.
Nástupnícke štáty, Český a Uherský, sa vykryštalizovali v priebehu 10. storočia.
50
Pozoruhodné dielo veľkomoravských učiteľov sv. Konštantína-Cyrila, sv. Metoda a ich ďalších
spolupracovníkov a žiakov nezaniklo. Časť Metodových žiakov sa po vyhnaní zo Svätoplukovej
ríše dostala do B u l h a r s k a . Medzi nimi bol aj sv. Kliment, sv. Naum a sv. Angelár.
Knieža B o r i s ich ochotne prijal a dovolil, aby v jeho ríši uviedli slovanskú liturgiu.
Slovanská liturgia sa nadalej udržala a nakoniec pápež Inocent IV. (1243 - 1254) ju povolil s
pozoruhodným odôvodnením "quod sermo rei, non res est sermoni subiecta".
12. Veľká východná schizma
R. 1054
Príčiny vážnych nedorozumení boli viaceré: dobyvačný postup Byzancie na Balkáne, nezhody
medzi byzantskými cisármi a Otovcami, správa byzantských území na Sicílii a v južnej Itálii. Napětí
zvýšilo západní císařství za Karla Velikého a Oty Velikého, spor o úctu obrazů, územní nároky Byzantinců
v Itálii (Ravenna, dolní Itálie) a rozšíření íránského panství v Itálii a konečně i západní církevní
uvědomění, probuzené reformou.
Kontakty rímskych pápežov a carihradských patriarchov boli čoraz zriedkavejšie. Na začiatku 11.
storočia vyčiarkol carihradský patriarcha Sergius II. meno pápeža z diptychov.
Hlavné postavy:
Západný cisár:
Pápež:
LEV IX
(1049-1054) - německého původu
Východný (byzantský) cisár: KONŠTANTÍN IX
Partiarcha:
(1042 - 1055)
Michael Kerularios (1043-1058)
Normani začali odnímat Byzantincům jižní Itáliu - papež Lev IX. politicky zasáhl. Byzantský
císař Konstantin IX. a jeho jihoitalský náměstek Argyros byli nakloněni uzavřít s papežem i so západným
cisárom spojenectví a společně bojovat proti Normanům. L e v IX presadzoval spoločnú akciu proti
Normanom v južnej Itálii a chcel nadviazať kontakty s konstantinopolským partiarchom Michalom
Ceruláriom. Ten se ale obával zasahování papeže do své jurisdikční oblasti a snažil sa to překazit tím,
že silně vyhrocoval církevní protiklady - zameral sa na liturgické pole
Situácia -
Napätie medzi Carihradom a Rímom vyvrcholilo v polovici 11. storočia, keď Carihradský patriarcha
Michal C e r u 1 á r i u s preniesol politické odcudzenie medzi Východom a Západom na bázu
"obradu". V Carihrade - Novom Ríme - názor, že len Byzancia zachovala náboženský život a
náboženskú vieru. Drastickým spôsobom dal Cerulárius r. 1053 pozatvárať v Carihrade kostoly s
latinským obradom – dôvod: používanie nekvaseného chleba v latinskom obrade; vo východnom
obrade totiž používali kvasený chlieb (došlo k zneucteniu konsekrovanych hostií); uzavíral latinské
kláštery v Konstantinopoli, zavrhoval celibát (kněžské bezženství), vytýkal, že latiníci přidali do vyznání
víry filioque (a Syna) a mnoho jiného.
Patriarcha dal tiež príkaz arcibiskupovi Levovi z Ochridu, aby poslal list Jánovi z Trani, biskupovi
latinského obradu. List mal v skutočnosti patriť pápežovi. Otvorene sa domáhal odlúčenia od
západnej cirkvi a odôvodňoval ho najmä používaním nekvaseného chleba na Západe a rozdielni v
pôstnej disciplíne. Problém "Filioque" sa tu vôbec nespomínal.
Ján z Trani postúpil list do Ríma a kardinál K u m b e r t zo Silva Candida bol poverený
vypracovať odpoved – bol nadaný a učený, ale aj energický: v spise "Dialogus" vyvrátil námietky
Grékov veľmi duchaplne, no prešiel do protiútoku a nevyberal výrazy.
51
Pápež sv. Lev IX. sa dostal do zajatia Normanov, proti ktorým sám zorganizoval vojenskú výpravu,
kedže márne čakal pomoc od byzantského cisára.
Odlúčenie gréckej cirkvi.
Cisár Konštantín IX. napísal do Ríma list.
Lev IX. vyslal do Konstantinopole jako své legáty kardinála Humberta de Silva Candida, svého kancléře
Fridricha Lotrinského (neskorší pápež Štefan IX.) a arcibiskupa Petra z Amalfi. Zvláště první dva, původem
lotrinští šlechtici, byli horliví stoupenci reformy. Úkolem poselstva bylo vést jednání o spojenectví a
zastaví patriarchových útokov.
Byzantský cisár prijal rímske posolstvo veľmi srdečne. Rozhovory sa však nezačali hneď, a tak
Humbert dal preložiť svoj spis "Dialogus" do gréčtiny a doručiť ho cisárovi. Nato sa uskutočnila dňa
24. júna 1054 dišputa s mníchom Niketasom, ktorého spis proti západnej cirkvi dal cisár spáliť.
Patriarcha Michal Cerulárius, podráždený povýšeným správaním rímskych legátov (opírali se o
konstantinovskou donaci - ta byla ostatně tehdy i v Konstantinopoli uznávána za pravou a nikoli za
padělek - a o absolutní papežšký primát, odvozovaný z následnictví Petrova, a žádali uznání římského
jurisdikčního primátu a západnických obyčejů, které označovali za jedině správné a odpovídající tradici),
vymenil si s nimi názory a nedovolil im slúžiť sv. omšu.
Pápežskí legáii siahli ku krajným opatreniam: Kardinál Humbert zostavil exkomunikačnú bulu proti
carihradskému patriarchovi a jeho prívržencom, v ktorej použil celý rad urážlivých výrazov
(simonisti, ariáni, nikolaiti atd.). Dňa 16. júla 1054 položili legáti exkomunikačnú bulu na hlavný oltár
v chráme Hagia Sofia před zraky lidu a kněžstva, připraveného k slavnostní bohoslužbě. Přitom hlasitě
zvolal: Videat Deus et judicet! (Ať to Bůh vidí a rozsoudí!).
Pápež sv. Lev IX. medzitým zomrel. Rímski vyslanci sa rozlúčili s byzantským cisárom a
odcestovali.
Papež Lev zemřel již 19. dubna 1054 a jeho nástupce Viktor II. (1055 až 1057) byl zvolen teprve 13. dubna
1055, takže papežský stolec byl neobsazený (vakantní).
Carihradský patriarcha zvolal synodu a dňa 24. júla 1O?4 exkomunikoval rímskych legátov a ich
prívržencov (neexkomunikoval ani papeže, ani římskou církev, ale jen vyslance).
Nicméně roztržka nebyla urovnána. Humbertem sepsaná exkomunikační bula zřetelně ukazuje, jak dalece
se západní církev vyvinula v novém, vlastním směru a jak málo porozumění měli stoupenci reformy pro
mentalitu východní církve. Dodnes je sporné, zda kardinál Humbert byl zplnomocněn k tak dalekosáhlým
krokům - pápežskí legáti neexkomunikovali ani byzantského cisára ani grécku cirkev.
Carihradský patriarcha tak isto neexkomunikoval ani pápeža ani rímsku cirkev. Išlo tu o
exkomunikáciu jednotlivých osôb, a predsa medzi západnou a východnou cirkvou vznikla schizma,
ktorá sa rozšírila na ostatné východné patriarcháty a na slovanské národy, stojace v úzkom vzťahu k
Carihradu. Šlo z velké části o tragická nedorozumění, o lidské selhání a o disciplinární otázky; spor o
filioque nebyl ústřední.
Na 2. vatikánskom koncile západná cirkev stiahla (r. 1965) exkomunikáciu vynesenú proti východnej
cirkvi. Tento krok k zblíženiu nasledovala aj druhá strana.
13.Karol Veľký a obnova západného cisárstva
Karel Velký (768-814), nejmocnější panovník středověku, dovršil spojení franské říše s Římem, dílo, jež
započal Bonifác a ve kterém pokračoval Pipin. Na tomto základě vytvořil západní univerzální říši.
52
1. Karlův život a dílo
Karel - ako 12-ročný bol na setkání svého otce franského krále Pipina s papežem Štěpánem II. r. 754
v Ponthionu, spolupodepsal darovacie smlouvy a přijal církevní pomazání za krále.
Od r. 768 – podílel se o vládu s bratrem Karlmannem (ten ale skoro zomrel) – r. 771 – Karol
jediný vládca. Válečnými výpravami rozšířil svou říši na celou Evropu a upevnil ji uvnitř i
navenek.
Na naléhání matky Berthrady (usmiřovací politika) sa oženil s Desiderií, dcerou langobardského
krále Desideria, ale aj tak staré napětí mezi Franky a Langobardy znovu ožilo. Karel Desiderii zapudil a
poslal ji k otci - válka nevyhnutelná. Desiderius hledal proti Karlovi spojence a snažil se pro to získat
papeže Hadriána (772-795). Papež sa zdráhal – Desiderius vytáhl s vojskom na Řím. Hadrián však
požádal o pomoc Karla - se silným vojskem v Itálii Langobardy porazil (773/774).
Ešte před tým však navštívil na Veľkú Noc r. 774 Řím a u hrobu sv. Petra si s papežem navzájem
přísahali věčnou věrnost. Karel převzal vojenskou ochranu Říma33 - a odvtedy defensio ecclesiae
Romanae (ochrana římské církve) = nejpřednějším úkol franské říše34. Zároveň obnovil darovací sliby
svého otce Pipina.
Po vítězství nad Desideriem - Karel - král Lombardie - sledoval v Itálii vlastní zájmy a zdráhal se dané sliby
plnit. Vyjednávání se vlekla až do r. 781 – keď přiznal papeži oblast ducatus římský a exarchát ravennský,
dále Pentapolis a Sabinsko, jižní Etrurii a několik jiných menších území. Tím vstoupil definitivně v život
církevní stát, který existoval až do r. 1870. Do Franskej ríše začlenil Karol Veľký bavorské vojvodstvo s
Korutánskom (Bavorský Tasilo stratil samostatnosť v roku 781).
K církevnímu státu nebyla připojena Istrie, Benátsko a lombadrské vévodství Benevent a Spoleto.
Tato území podržel Karel pro sebe, když je r. 787 dobyl – na zajišťovanie panství nad Itálií.
R. 778 bojoval Karel proti Arabům ve Španělsku; na ochranu znovudobytého území v severním Španělsku
založil r. 795 španělskou marku. R. 789 podnikl tažení proti Slovanům (pobaltským), 791, 795 a 797 proti
Avarům, 805/806 proti Čechům, 808-811 proti Dánům. Nejdelší a nejneúprosnější byly války se Sasy
(772-804).
Pokoření Sasů
- životně důležité pro vytvoření jednotného íránského státu - pokřesťanštění bylo velmi úzce spjato s
politikou - nútil tamojšie pohanské obyvateľstvo k hromadnému prijatiu sv. krstu (pohanskí Sasi mali v úcte najmä
tri božstvá Wodans, Donera a Saxnota a vyskytovali sa u nich rozličné povery (bosorky), ba oddávali sa aj
kultovému kenibelizfiru).
Boje trvali od r. 772 až do r. 804 - každoročně nové franské výpravy do Saska. R. 777 - na saském území
říšský sněm: nařídil všem Sasům, aby přijali křesťanství a rozdělil zemi na misijní obvody. Došlo k
reakci: za Karlova pobytu ve Španělsku vypuklo velké povstání (782-785) pod vedením Widukindovým.
Povstalci přepadli oddíl íránského vojska u hory Sůntclu a zničili jej. Karel ihned provedl krvavou pomstu.
Rebely porazil a u Verdenu nad Allerou (4500 ľudí - hromadné popravy r. 782). Widukind uprchl do Dánska.
Odboj se r. 785 zhroutil a sám Widukind přijal křest. Vydal osobitný saský zákonník, ktorý obsahuje veľmi
prísne nariadenia i trestné donucovacie opatrenia ("morte Eoriatur").
Povstání vzplanula v Sasku ještě několikrát. Nové povstanie (v r. 792). K pacifikaci země došlo teprve
počátkem 9. stol. násilným přestěhováním tisíců Sasů na franské kmenové území a usazováním franských
kolonistů v Sasku. Byla založena nová biskupství a vznikly kláštery. Biskupství byla podřízena porýnským
biskupstvím v Kolíně a Mohuči; ta se tím znovu stala arcibiskupstvími. (K Mohuči se pridalo kromě Špýru,
Wormsu, Štrasburku, Augsburgu, Kostnice, …) Touto organizací biskupství bylo Sasko úzce spojeno s
Franskem - velmi prospěšné. Po skončení válek se křesťanství v Sasku ujalo rychle: vzkvétaly kláštery; v pol.
9. stol. neznámý básník složil nádhernou Píseň o Heliandovi35; v 10. stol. vzešli z téhož saského lidu
vynikající vládci císařské dynastie Otonů - hluboce křesťanského smýšlení. Bez začlenění Sasů do franské
33 „patricius Romanorum“
34 Odtud tato ochranná povinnost brzy přešla na západní císařství jako takové.
35 líčila dějiny spásy tak, jako by se odehrály v saské zemi a jako by Kristus byl saský vévoda, jemuž saský lid
přísahal věrnost a poslušnost
53
říše by bylo stěží došlo k vytvoření křesťanské západní univerzální říše.
2. Karlova idea říše
Ako ideál - uskutečnění Augustinova „Božího státu"; z této knihy si dával předčítat u stolu. Věnoval
nábožensko-církevnímu a kulturnímu povznesení svých národů - chtěl je spojit v jednotu a vytvořit z nich
silný, stmelený křesťanský říšský národ, musel je nejdříve vychovávat a vzdělávat.
Těžiště říše se přesunulo od Seiny na Rýn. R. 789 zahájil Karel stavbu falce (hradu) v Cáchách. Na jeho dvoře
se shromažďovalo mnoho lidí; Karel k sobě přitahoval lidi vysoké duchovní úrovně. Dvorní akademie v
Cáchách - duchovní středisko celé franské říše. Velký počet dvorského a říšského úřednictva bylo
duchovních. Od r. 789 se tam často konaly církevní synody.
Vzkvétaly vědy a umění v královské dvorské škole, v proslulých klášterech a v četných školách katedrálních z velké části rozvíjela dědictví antické vzdělanosti - Karel vědomě navazoval na křesťanskoantickou
tradici. Mladý franský národ měl duševně vyrůstat podle vzoru antiky, aby později dospěl k vlastním
tvůrčím formám myšlení a umění. Tomu vděčíme za zachování většiny klasických textů, které dnes máme –
pečovali, shromažďovali a odstraňovali v nich chyby. Při opisování těchto prací - nová, krásnější forma
písma, tzv. karolinské minuskule - základní forma středověkého písma. Školy v Cáchách, v Trevíru, v
Toursu - rozvoj knižního umění s podivuhodnými miniaturami, s nádhernými vazbami, deskami s řezbami
ze slonoviny a s mimořádně krásným písmem.
Zvláštní péče byla ovšem věnována SP a liturgickým knihám. Karel získal učeného Anglosasa Alkuina (+804)
a Vizigóta Theodulfa z Orleansu (+ 821); ti usilovali o korekturu textu bible.
Povznesenie bohoslužieb - K obnově liturgie ve franské říši si dal Karel poslat z Říma od pápeža
Hadriéna I exemplář knihy "Gregoriánsky sakramentár" (Řehořova liturgie svátostí). V liturgii sa
uplatňoval gregoriánsky spev . Veľký dôraz - na potrebu nedeľných a sviatočných kázní. Z týchto
čias - celé zbierky kázní (homiliáre). Mezi římskou a franskou církví probíhala plodná liturgická
výměna.
Upevnenie hierarchického zriadenia cirkvi: po preštudovaní zbierky cirkevných zákonov Dionýza
Exigua, ktorú dostal do daru od pápeža Hadriána I (byla v platnosti v Římě) – učinil ju základem práva
ve franské církvi - metropolitné zriadenie plne zodpovedalo starým cirkevným predpisom. Preto
nebránil, ako jeho otec, aby sa vrátili práva starým metropolám v Galii a aby sa zriadili nové
arcibiskupstva.
Reforma kláštorov
Karel důrazně pokračoval v církevní reformě zahájené Bonifácem. Navyše vydával říšské zákony k obnově
církevního života, pořádal říšské synody a jeho královští poslové dozírali nejen na státní, ale i na církevní
život. Karla je možno plným právem označit za dovršitele bonifácovské reformy, ale není možno
přehlédnout, že této obnovné činnosti dal brzy vlastní tvářnost, která měla rysy jeho osobního vladařského
ideálu a nikterak neodpovídala Bonifácovým představám.
3. Karlovo řízení církve
Teokratické rysy - vliv starozákonní představy (dával se oslovovat jako David). Svůj úřad vedl jako od
Boha poslaný a povolaný správce a ochránce křesťanstva, nového Božího lidu.
Frankfurtská synoda r. 794 - dal se nazvat rex et sacerdos (král a kněz).
Rozdíl mezi oblastí světskou a duchovní se v Karlově představě stíral stále více, zvláště od té doby, co se
seznámil s byzantskou ideou císařství. Basileus v Konstantinopoli se považoval za strážce ortodoxie
(pravověří), a proto si činil nárok na to, aby svolával koncily a zasahoval do církevní kázně a nauky. Totéž
činil Karel. Pokládal se za nejvyššího pána franské církve, disponoval církevními statky jako světskými
statky královskými a obsazoval biskupství a kláštery lidmi, které si vybral. Povznášel biskupy a opaty a činil z
nich duchovní „velmože", a zároveň je pověřoval státními úkoly. Brzy už nebyli pokládáni v první řádě za
pastýře duší, ale za duchovní úředníky státu; zvykli si přijímat státní pokyny a při plnění svých
náboženských úkolů se rádi spoléhali na podporu státu (brachium saeculare - světské rameno). Znovu bylo
možno setkat se s biskupy a opaty v čele ozbrojených oddílů císařského vojska. Brzy se stalo zvykem to, co
kdysi tak horlivě potíral Bonifác.
Zapojenie duchovenstva do verejného života: mnoho duchovných, najmä biskupov - v cisárskej
rade, alebo sa spoluzúčastňovali na správe miest (civitas). Jednotlivé kraje rozsiahlej ríše spravovali
"missi dominici"; aj medzi nimi bolo veľa duchovných. Duchovenstvo sa pravidelne zúčastňovalo
54
na ríšskych snemoch, ktoré boli súčasne aj cirkevnými synodami. Medzi vynesenými nariadeniami
boli nielen svetské, ale aj cirkevné zákony. Karol Veľký zasahoval do cirkevnej správy a prisvojil si v
cirkvi veľké práva - napr. menovať nových biskupov vo svojej ríši. Novozriadené biskupstvá priamo
obsadzoval.
Hmotné zabezpečenie cirkvi: postavil veľa nových kostolov; cirkevné majetky vzrastali a boli pod
dozorom štátu, vymáhal sa cirkevný desiatok, hlavne pre potreby vidieckeho duchovenstva. Imunita
duchovných, ako aj cirkevných majetkov sa rešpektovala: boli oslobodení od platenia daní a konania
vojenskej služby; boli vyňatí spod právomoci svetského súdnictva. Kostoly mali právo azylu.
4. Karlova idea císařství
Z Byzance převzal Karel také podnět k rozvinutí své vlasní ideje císařství a říše. Cca do r. 800 vytvořil
jako „vládce Evropy" politickou jednotu Západu (jako arabská veleříše nebo byzantské císařství) - byla
třetí velmocí ve Středomoří. Na prelome 8. a 9. storočia boli na rozsiahlom eurázijskom území tri
veľmoci Byzantské ríša, islamský kalifát a Franská ríša. Karel udržoval styky s bagdádským chalífou
Harúnem al Rašídem (rokoval o ochrane Sv. Země) a měřil své síly s východním Římem.
Karlův postoj ke Konstantinopoli byl jednak politicko-vojenský, jednak ideový. Svými italskými
výboji: v Ravenně, potom však hlavně v Istrii a jižní Itálii, se dostal do válečného konfliktu s Byzancí
a tím spíše ho přivedlo do ideového konfliktu s nábožensky podloženým nárokem byzantského císařství na
světovládu (východní Rím odvozoval svůj bezpodmínečný a výhradní nárok na vedení křesťanských národů od
Konstantina Velikého, od toho, že po něm zdědil křesťanské impérium Romanům). Římská říše byla zcela
ztotožňována s křesťanstvem, pokřesťanštění některého národa znamenalo pro východní Řím zároveň jeho
podrobení nebo aspoň ideální uznání byzantské nadvlády.
S tím se Karel nechtěl smířit - politická ctižádost, moc i velikost franské říše, která se mohla měřit s
kteroukoli mocností na zemi, se s takovou podřízeností nesnášela.
V těch letech se stala pro Karla hlavním problémem otázka byzantská a problém císařství. Zápas o
římské císařství a císařský titul byl označen za středověkou formu problému světové prestiže. Pro Karla
bylo usilování o císařskou hodnost vrcholně politickou záležitostí. Při tom mu nešlo v první řadě o to,
aby východnímu Římu vzal císařský titul, přál si pouze, aby byl uznán za rovnocenného.
Tomuto cíli sloužila sňatková politika (na popud císařovny matky Ireny - vládla v Konstantinopoli
za nedospělého syna Konstantina VI. (780-797). V r. 781 požádala pro svého syna o ruku Karlovy
dcery Rotrudy - súhlas. Karol v tom videl uznání rovnoprávnosti franské říše s východořímským
císařstvím, zatímco Irena si slibovala pouze vrácení Istrie a jižní Itálie a ochranu před další franskou
dobyvačností. Sňatkový projekt ztroskotal, když byl Karel ve svém očekávání zklamán a zjistil, že
ho ve východním Římě - tentokrát v docela jiné oblasti než politické - nepovažují za zcela
rovnocenného.
Podnětem byla dogmatická otázka: boj o obrazy. Pro jeho velký církevní a politický význam se j í m
musíme blíže zabývat.
SZ: Neuděláte si tesanou sochu (Ex 20,4; Lv 26,1; Dt 4,16) - mělo izraelský lid chránit před pádem do
modloslužby a jasně ukázat duchovou podstatu Boha. Když se však Bůh sám stal člověkem a přijal v JK
viditelnou podobu, nemohl mít v NZ zákaz zobrazování stejnou důležitost jako v SZ. Prvotní církev přesto
projevovala po dlouhou dobu velkou zdrženlivost - raději užívala znamení a symbolů. Nejstarší zpodobení
Ukřižovaného (krucifix) se zachovalo ze 4. stol. (Sv. Sabina v Římě).
O smyslu a významu zobrazování Krista se názory lišily - christologické spory - je možno a dovoleno
znázorňovat lidskou přirozenost Krista? Přísní dokéti a monofyzité zpodobování Krista zamítali - nevěřili v
plnou a pravou lidskou přirozenost Kristovu. I umírnění považovali zobrazení jeho lidské přirozenosti
přinejmenším za neúčelné, protože jí nepřikládali žádný význam v ekonomii spásy. Když někdo chce zpodobit
Bohočlověka, musí podle jejich názoru přihlížet k jeho dvojí přirozenosti. Ježto však božství nelze výtvarně
zachytit, každé pouze lidské zpodobení napomáhá nebezpečné nestoriánské herezi, nepopírá-li vůbec božství
Kristovo, jak to činí ariáni. Proto zpodobení Krista - podezřelé z hereze a nebezpečné. K tomu ještě lid prý
má sklon uctívat všecky obrazy pověrečně, též obrazy svatých, zvláště P. Marie. Je proto lepší obrazy a
uctívání obrazů úplně potlačit.
55
Obrazoborectví dosáhlo vrcholu za císaře Konstantina V. (741-775). Koncil v Hierei nařídil r. 754 zničení
všech obrazů náboženského obsahu. Východořímskou říší otřásaly vzpoury, pronásledování a popravy,
zvláště mnichů, kteří byli v mnoha krajinách skoro vyhubeni: Konečně císařovna Irena boj zastavila a svolala
r. 787 7. ekumenický koncil nicejský (II. nicejský) a na něm uctívání obrazů obnovila. Byli tam přítomni
dva papežští legáti a papež uznal usnesení koncilu - byl to poslední všeobecný koncil, na kterém se sešla
východní a západní církev. Koncil vyjasnil spor tím, že rozlišil uctívání a klanění. Klanění (= latreia)
přísluší jedině Bohu, kdežto úcta ( = proskynésis) se může vzdávat i tvorům. Koncil, opíraje se o Jana
Damašského (+ okolo 754) a Basila Velikého (+ 379), prohlásil, že uctívání obrazu vychází Z úcty k originálu.
Hodnota posvátného obrazu (ikony, řecky: eikón) není v něm samém, nýbrž v tom, že odkazuje na světce,
popř. na Krista, kterého představuje: Kdo uctívá obraz, ctí tím zobrazeného.
Všecko bylo tedy v pořádku, avšak v Byzanci úplně pominuli Karla Velikého. Karel spatřoval v
samovládném počínání císařovny, která svolala všeobecný koncil a rozhodla věroučný problém, aniž si
vyžádala jeho mínění, tak těžké porušení rovnoprávnosti Franské říše s Východem, že na to ihned velmi
prudce reagoval a bez okolků odvolal projekt sňatku. Pak dal podnět k sepsání velkého státního spisu, tzv.
Libri Carolini (790), který se vyslovoval proti II. nicejskému koncilu a proti úctě obrazů. Jeho autoři, Alkuin
nebo spíše Theodulf Orleánský, při tom podlehli neblahému omylu. Protože neznali řecky a latinský překlad
měl pro řecké proskynésis a latreia jen jedno slovo adoratio, nepochopili rozdíl mezi uctíváním a
klaněním a neprávem polemizovali proti domnělému klanění se obrazům na Východě. Celý spis vyplynul
ze zjeveného protibyzantského afektu. Nutně byl chápán jako protest [franské říše proti nároku východního
Říma na vedení v dogmatické, církevní a politické oblasti.
5. Císařská korunovace a její problémy
Karel usiloval o císařskou autoritu ne proto, aby odstranil císařství byzantské, ale aby dosáhl
rovnoprávnosti s ním. Jako existovalo ve 4. a 5. století dvojí císařství, jedno na Západě, druhé na
Východě, tak mělo nyní opět povstat západní císařství, zaniklé r. 476, a Frankové měli být novým
říšským národem na Západě. Od r. 795 Karel vědomě vystupoval jako císař.
Tu jeho plány zkřížila jednak Byzanc, jednak Řím. V Konstantinopoli vznikly různice mezi císařovnou a jejím
nyní už dospělým synem. Když Konstantin znovu navázal spojení s Karlem, Irena se ho z obavy o svou vládu
zmocnila, uvěznila ho a r. 797 ho dala dokonce oslepit, aby ho nadobro z boje vyřadila. Pak vládla sama
jako císařovna a činila si pro sebe nárok na císařský titul a císařskou moc ve východořímské říši. Karel se ji
snažil upokojit vysláním poselstva.
žena jako držitelka římského stolce byla neslýchaná novota - právně pochybná, ale historicky povážlivá.
V západním Římě z toho ihned vyvodili důsledky a pokládali byzantské císařství za zaniklé. Pápež hned" po
svojom zvolení poslal Karolovi Veľkému kľúče od hrobu sv. Petra a zástavu Večného mesta. Papež
Lev III. (795-816) vyškrtl jméno byzantského císaře z liturgických modliteb a nahradil je jménem
Karlovým. Byla nasnadě myšlenka přenést císařství z Byzance zpět do západního Říma a převést je na
Karla Velikého. Zdálo se, že si toto translatio imperii přímo vyžaduje. Postavenie nového pápeža bolo
veľmi neisté. Príbuzní jeho predchodcu mu robili ťažkosti a spáchali naňho atentát. Lev III. hľadal
pomoc u Karola Veľkého v Paderborne - R. 799 se papež Lev osobně uchýlil ke Karlovi do Paderbornu;
z Říma ho vypudilo povstání. Karel mu přislíbil pomoc a vrátil sa do Ríma pod ochranou franského
vojska.
Karel přišel do Říma, aby prošetřil spor s jeho odpůrci. Pápež zvolal synodu do chrámu sv. Petra a
dňa 23. decembra prísahou dosvedčil svoju nevinu proti ťažkým obvineniam (cudzoložstvo a krivá
prísahe). Lev byl zproštěn obvinění proti němu vznesených, byl 2 dny před vánocemi r. 800 opět dosazen v
plná papežská práva. Karol Veľký odsúdil na smrť protivníkov Leva III., ale na príhovor pápeža ich
poslali do vyhnanstva. O vánocích měl Lev na Karlovo přání u sv. Petra pomazat na krále jeho syna.
Tu překvapil papež krále Karla při půlnoční mši na vánoce r. 800 tím, že mu sám vložil na hlavu
korunu a za nadšeného souhlasu Římanů ho provolal císařem.
Můžeme-li věřit Karlovu životopisci Einhardovi, nebyl Karel tímto překvapením nadšen. Potom pápež
podľa byzantského ceremoniálu na kolenách vzdal novému cisárovi poklonu = zrod S v ä t é h o
r í m s k e h o i m p é r i a . V skutočnosti išlo o obnovenie západného rímskeho impéria,
ktoré zaniklo v roku 476, pravda, v novom kresťanskom zmysle, a súčasne aj o dokončenie
politického procesu uvoľnenia Itálie a pápežstva spod vplyvu Byzancie. Cisárskou korunou franský
panovník nenadobudol dajakú vyššiu moc, ale v očiach národov vyššiu morálnu i politickú autoritu a
osobitnú nábožensko-sakrálnu hodnosť, na ktorej spočívala nadradenosť cisára nad ostatnými
kniežatami Západu. Rímsky cisár mal ďalej právo a povinnosť chrániť proti vnútorným a vonkajším
56
nepriateľom pápežstvo i cirkev.
Karlovi trvalo půldruhého roku, než se s římským císařským titulem vyrovnal. Oficiálně ho užíval teprve
od léta 801. Není jasné, zda to způsobila právě tehdy obnovená sňatková jednání s Irenou. Ve
východním Římě se po pádu Ireny (802) teprve r. 812 podvolili tomu, že Karlovo císařství uznali
alespoň v té formě, že mu přiznali vedlejší císařství na Západě.
Tím však opět vstoupilo v život západní císařství. Říšská idea přežila obrovské zhroucení, které přivedlo
politicky a kulturně úplně vniveč karlovskou říši za Karlových nástupců, a určovala obsah a směr dějin
zapadni Evropy v příštích staletích.
Karel Veliký zemřel 814 v Cáchách a byl pohřben v antické rakvi v kapli své falce. Potomstvo mu
právem dalo jméno „Veliký". Za „svatého" ho prohlásil teprve r. 1165 protipapež Paschalis III. na žádost
Fridricha Barbarossy. Řím sice tuto kanonizaci nepřevzal, ale uctívání Karla dovoloval.
Celkový hospodársky, náboženský i kultúrny rozvoj = Karolovská renesancia - Karol Veľký porozumenie pre všetko krásne a vznešené. Sám sa snažil nadobudnúť čím vyššie vzdelanie, a
usiloval o povznesenie vzdelanosti duchovenstva i pospolitého ľudu. Sústredil okolo seba
popredných vzdelancov z celého sveta - najvýznamnejší z nich však bol Alcuin z Yorku. Na svojom
dvore založil vyššiu školu (schola palatina), ktorú navštevovali synovia zo vznešených rodín i nadaní
mladíci z ľudu, a akadémiu pre literátov (academia paletina). Klerici - katedrálne školy. Pri mnohých
kláštoroch okrem kláštornej školy pre rehoľníkov, ej externé škola (schola publica) pre svetských
klerikov a laikov. Na vidieku boli farské (elementárne) školy pre chlapcov. Pri významných školách,
najmä pri "schola palatina", boli zriedené knižnice.
Karol Veľký - položil základy jednoty národov na európskom Západe (civitas christiana) - ovplyvňovala
spoločenský i náboženský život v stredoveku.
Formálne obnovenie západného cisárstva. Od roku 754 bola medzi Byzanciou a Frankami roztržka.
Byzantský cisár Konštantín V. (+ r. 775) bol ikonoklastom a zamietavé, aj keď miernejšie, stanovisko
k uctievaniu obrazov zaujímal i jeho nástupca Lev IV. (775 - 780). Namiesto maloletého Konštantína
VI. sa ujala vlády jeho matka I r e n a , ktorá nadviazala kontakty s Karolom Veľkým a začala v
roku 786 vyjednávať o sobáši... 787- Druhý nicejský koncil (siedmy všeobecný snem), na ktorom
bol ikonoklazmus odsúdený a obnovilo sa spojenie s Rímom. Zlepšili sa i vzťahy medzi Byzanciou a
Frankami. Roku 78S sa však vyjednávanie o sobáši prerušilo, pretože Konštantín si vzal za ženu
Arménku.
14.Slovenskí pustovníci – Sv. Andrej – Svorad a Beňadik
Maurova legenda o Andrejovi - Svoradovi a Beňadikovi z roku 1064 - 1070.
Pravdepodobne Svorad pochádzal z územia Poľska - tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom
neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už v 13.
storočí tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko.
Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého Hypolita na Zobore, ho prijal opát Filip, od
ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej.
Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život.
Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni
na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a
učeníka, mnícha Beňadika.
Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Tri dni v týždni nejedol celkom nič.
Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si
57
vyžiadal od opáta "40 orechov, a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého
Vzkriesenia".
Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným prikázal, aby sa
nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo
zobliekli a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Polovicu tejto reťaze
Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné
uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil.
Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v nitrianskej katedrále sv. Emeráma.
Najväčšia časť relikvií je v Pálfryovom relikviári z roku 1674.
Sv. Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Pochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z
územia Slovenska. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa jeho
príkladu na Skalke pri Trenčíne tri roky viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali
a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol po celý
rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku
neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v katedrálnom chráme
v Nitre.
Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od autora Legendy biskupa Maura, pochádzajúceho z
okolia Nitry, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Pécsi (11. stor.).
V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VIL, z podnetu kráľa sv. Ladislava, boli kanonizovaní medzi
prvými piatimi uhorskými svätcami: kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom
Gerhardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi nitrianskej diecézy a sv.
Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry.
Ich úcta sa veľmi rýchlo rozšírila, o čom svedčí skutočnosť, že biskupský kostol už začiatkom 12.
storočia nesie ich titul: "Sancíorum Emmerami, Andreae et Benedicti". Podobne tiež kanonická
kapitula: "ccmonici Sancíorum Emmerami, Andreae et Benedicti"
S činnosťou zoborských benediktínov sa spája vznik Zoborských listín z roku 1111 a 1113, ako aj
ďalších najstarších písomností, vzniknutých v Uhorsku.
15.Cirkevné pomery na Slovensku po páde Veľkej Moravy
Počas vlády panovníka Svätopluka bola jeho ríša silným mocenským činiteľom v strednej Európe.
Po jeho smrti (r. 894) sa jeho nástupcom stal syn Mojmír II., ktorý sa však svojimi schopnosťami
nevyrovnal otcovi. V roku 895 sa Čechy dali pod ochranu Regensburga a aj iné kmene sa odtrhli od
Moravskej ríše. Cca 899 Mojmír II. požiadal pápeža o znovuzriadenie cirkevnej hierarchie.
Proti tomu protestovali nemeckí biskupi v r. 900 u samého pápeža. V tom čase zo severovýchodu
vtrhli do dunajskej kotliny kočovní Maďari. Moravania v roku 902 odrazili ich útok – ale v roku
907 v bitke pri Bratislave, Maďari zvíťazili a tak napomohli rozvrátiť Moravskú ríšu.
Jej zánikom mizne postupne na našom území aj staroslovanská vzdelanosť, vyznačujúca sa
rozvojom písomníctva veľkej ideovej a umeleckej hodnoty.
České krajiny - v 10. storočí - vznikajú staroslovanské pamiatky (strediskom kláštor na Sázave).
Slovensko – z 10. stor. - chýbajú doklady o staroslovanskom písomníctve, aj o pamiatkach
58
latinskej literatúty, hoci bez pochýb jestvovali. Časť pamiatok slovanskej písomnosti z tohto
obdobia sa zachovala v rukopisoch z 11. - 16. storočia a uchovávajú ju predovšetkým zbierky v
Bulharsku, Rusku, bývalej Juhoslávii a Rumunsku.
Našim najstarším latinským rozprávacím prameňom, zaoberajúcim sa slovenským prostredím,
je Maurova legenda o Andrejovi - Svoradovi a Beňadikovi z roku 1064 - 1070. Pravdepodobne
Svorad pochádzal z územia Poľska. Dokazuje to aj neskoršia tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom
neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už v 13.
storočí tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko.
Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od autora Legendy biskupa Maura, pochádzajúceho z
okolia Nitry, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Pécsi (11. stor.).
V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VIL, z podnetu kráľa sv. Ladislava, boli kanonizovaní medzi
prvými piatimi uhorskými svätcami: kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom
Gerhardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi nitrianskej diecézy a sv.
Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry.
Ich úcta sa veľmi rýchlo rozšírila, o čom svedčí skutočnosť, že biskupský kostol už začiatkom 12.
storočia nesie ich titul: "Sancíorum Emmerami, Andreae et Benedicti". Podobne tiež kanonická
kapitula: "ccmonici Sancíorum Emmerami, Andreae et Benedicti"
Odôvodnene predpokladaná kontinuita dvoch významných cirkevných inštitúcií -zoborského kláštora
a nitrianskej kapituly - utvárala podmienky pre rozvoj písomnej kultúry v období vznikajúceho
uhorského štátu. V tomto období sa predovšetkým členovia benediktínskej rehole stali voľnými
pokračovateľmi cyrilo-metodskej myšlienky i nositeľmi slovesnej kultúry. S činnosťou zoborských
benediktínov sa spája vznik Zoborských listín z roku 1111 a 1113, ako aj ďalších najstarších
písomností, vzniknutých v Uhorsku.
Aj keď bitkou pri Lechu v roku 955 sa situácia zmenila v neprospech Slovenska, ani po strate
politickej samostatnosti nestratilo svoj význam. V 10. a 11. storočí tvorilo aj v novom štátnom útvare
samostatné kniežatstvo. Historickým jadrom slovenskej krajiny zostala časť územia, kde
rozprestieralo v 9. storočí Pribinovo kniežatstvo.
Slovensko, po strate novej štátnej samostatnosti susediace s mocnejšími národmi, sa nestalo veľkým,
ale aj ako malý národ sa nestratil v búrlivých prúdoch dejín, ktoré sa cez dlhé stáročia prehnali cez
našu krajinu.
Do nového Uhorska, ktoré sa takmer na celé tisícročie stalo domovom nášho národa, priniesli si
Slováci všetko, čo zdedili z čias svojej štátnej samostatnosti. Predovšetkým svojou kresťanskou
kultúrou prevyšovali všetky ostatné národy, ktoré obývali územie vznikajúceho Uhorska. Ako už
neraz v dejinách, i v tomto prípade sa ukázalo, že kultúra národa je viac ako jeho početná sila a
vojenská moc.
Územie Slovenska, tvoriace most medzi Východom a Západom, ale i medzi severnou a južnou
59
časťou Európy, bolo strategicky veľmi dôležité v stredoeurópskych záležitostiach.
Na prelome 10. a 11. storočia dostal sa kráľ Štefan (997 - 1038) do sporu s mocným
poľským panovníkom Boleslavom Chrabrým (992 - 1025), ktorý obsadil územie Slovenska po
Dunaj okolo roku 999. Držal ho po nadvládou 2-3 roky, severnejšiu časť od hornej Nitry asi do
roku 1017.
Medzi uhorskými kráľmi a ostatnými členmi arpádovského rodu vznikali často zápasy o trón, a
pretože do týchto vnútorných bojov zasiahli aj nemeckí cisári, územie Slovenska bolo v 11. a 12.
storočí javiskom krvavých bojov. Inak v politickom vývine Uhorska nemalo Slovensko v 12. storočí
dôležitejší význam, pretože ťažisko politického života sa presunulo na juh.
O náboženskom a kultúrnom raste Slovenska svedčia početné kláštory, ktoré boli centrami nielen
náboženského, ale aj kultúrneho a hospodárskeho života. Ony umožňovali kontakt aj mimo
Uhorska.
Medzi najstaršie kláštory patrí benediktínske opátstvo sv. Hypolita pri Nitre. Jeho počiatky siahajú
pravdepodobne až do obdobia Veľkej Moravy. Sv. Štefan, kráľ, ho obdaril rozsiahlymi majetkami.
Benediktíni žili v kláštore na Zobore do roku 1468. Kláštor pustol až do roku 1691, keď nitriansky
biskup Blažej Jáklin (+ 1695) uviedol do neho mníchov sv. Romualda - kamaldulov. Boli tam až
do zrušenia panovníkom Jozefom II. roku 1782.
V roku 1075 vzniklo na Slovensku ďalšie centrum náboženského, hospodárskeho a
kultúrneho života: opátstvo sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku. S jeho činnosťou je spojený aj
vznik Nitrianskeho kódexu (Evanjeliára) - najstaršej rukopisnej knihy nielen na Slovensku, ale s
najväčšou pravdepodobnosťou v rámci bývalého Uhorska. Kniha z 11. stor. je písaná po latinsky na
kvalitne zviazaných pergamenových listoch, prekrásne iluminovaná.
Medzi ďalšie benediktínske kláštory patrí tiež opátstvo Panny Márie v Pohraničiach pri
Nitre, opátstvo sv. Beňadika na Skalke pri Trenčíne (zal. 1224), Panny Márie v Klíži pri
Topoľčanoch, opátstvo sv. Kozmu a Damiána v Ludaniciach, na Spiši, v Krásnej nad Hornádom a
ďalšie.
Pôsobenie benediktínov, ale aj iných reholí, je dôkazom zbožnosti a tiež kultúrnej vyspelosti
slovenského ľudu v dávnej minulosti.
Prvý premonštrátsky kláštor založil na Slovensku veľmož Lampert roku 1135 vBzovíku pri Krupine
okolo roku 1220 v Jasove. Cisterciáti sa usadili v roku 1141 v Lipníku pri Rožňave a neskôr v
Bardejove a Štiavniku. Po páde Svätej Zeme do rúk Turkom usadili sa na Slovensku aj templári v
Klíži-Hradišti, Ilave, Oravskom Podzámku a Ružomberku.
Z reholí pôsobiacich v Palestíne to boli tiež karmelitáni (Prešov, Bratislava), križiaci-ochrancovia
hrobu sv. Hieronyma (Chmeľov, Lendak, Huncovce). Roku 1229 na žiadosť niekoľkých spišských
farárov prichádzajú na Skalu útočišťa kartuziáni. Čoskoro založili aj druhý kláštor v Červenom
Kláštore.
V 13. storočí prichádzajú na Slovensko františkáni a dominikáni. Prvé kláštory si
zakladajú františkáni v Bratislave, Trnave a Nitre. Tiež na našom území pôsobila rehoľa
paulínov, augustiniánov.
Zo ženských reholí mali na Slovensku kláštory okrem cisterciátiek aj klarisky (Trnava, Bratislava,
60
Kežmarok).
Najstaršie politické rozdelenie Slovenska bolo župné. Strediskom stolice boli hrady, na ktorých
boli aj hradné fary. Od 14. storočia vznikajú fary nielen v mestách, ale i vo viac obývaných
slovenských krajoch.
Čo sa týka cirkevnej organizácie Slovenska z 10.-11. storočia sú ešte mnohé nejasnosti najmä
ohľadom nitrianskeho biskupstva.
Nitra bola v i l . storočí sídlom kniežat i locus credebilis, a predsa nepočuť (a či práve preto?) o
biskupstve v Nitre. Ani v Prahe a Ostrihome niet zmienky o tomto biskupstve. Nemožno obísť ani
záznamy neskorších kronikárov, ktorí spomínajú, že nitriansky biskup sv. Bystrík položil život 24.
septembra 1046 alebo 1047 za vzbury pohanského Vathu.
Biskupom Gervázom, ktorého pravdepodobne kapitula zvolila okolo roku 1115, pokračuje známa
história nitrianskeho biskupstva. Nie je však zatiaľ známa zmienka o fakte obnovenia tohto
biskupstva začiatkom 12. storočia. Isté je, že nitrianska kapitula tu mala stále sídlo a volila si
prepošta. Dosvedčuje to aj záznam o návšteve kráľa Štefana v Nitre roku 1006, ktorý v Nitre našiel
v kostole sv. Emeráma 9 kanonikov. Pobudol s nimi tri dni. Biskup sa tu nespomína, hoci je
možné, že kráľ Štefan, ktorý zakladal nové biskupstvá, obnovil ho aj v Nitre.
Od začiatku 12. storočia Slovensko bolo cirkevnoprávne rozdelené na veľké oblasti.
Najväčšiu oblasť tvorilo ostrihomské arcibiskupstvo, menšiu cirkevnú jednotku tvorilo nitrianske
biskupstvo a na východnom Slovensku to bolo jágerské biskupstvo.
Nitrianski a jágerskí biskupi boli sufragánmi ostrihomského arcibiskupa, a tak prakticky celé
Slovensko bolo súčasťou ostrihomského arcibiskupstva a cirkevnej právomoci jeho metropolitov.
Za vlády kráľa Kolomana (1095-1114) a jeho nástupcov prešiel do cirkevného života systém
archidiakonátov. Zväčša sa kryli svojimi hranicami s územím žúp. Okrem archidiakonátov vytvorili
sa mimo biskupských sídel kolegiálne kapituly (Bratislava, Spiš) a ich prepošti vykonávali na
spôsob archidiakonov skoro celú biskupskú jurisdikciu. Okrem spišského prepošstva časť
slovenského územia patrilo prepozitúre sv. Juraja pri Ostrihome.
Tento stav cirkevnej jurisdikcie na slovenskom území trval bez väčšej zmeny do druhej pol. 18. stor.
V období 12. - 14. storočia, podobne ako aj v iných krajinách, aj na našom území sa zakladali
školy - kapitulské, kláštorné a farské. Správa o kapitulskej škole v Nitre z roku 1111 spomína učiteľa
Willermusa a menovite štyroch nitrianskych kanonikov.
Organizácia kapitulných škôl u nás sa veľmi nelíši od štruktúry v iných európskych krajinách.
Vzdelávali sa tu budúci kňazi, ale aj chlapci, ktorí sa chceli venovať svetským povolaniam. V
zápise z roku 1338 kapitulnej školy v Bratislave sa uvádza, že tam študovali aj synovia mešťanostov
a chudobných rodičov. Najstaršia správa o farskej škole - z roku 1378 v Nitrianskom Hrádku.
Pokojný a prosperujúci vývin na území Slovenska narušil vpád Tatárov v rokoch 1241 a 1285. Jeden
oddiel tatárskeho vojska prenikol hlboko do slovenského územia a spustošil Zemplín a Šariš. (Pri
invázii Tatárov r. 1241 padol aj nitriansky biskup Adam.)
Kráľ Bela IV. (1235-1270) povoláva nemeckých kolonistov, ktorí zakladajú banícke osady, čo
napomáha v 13.-14. storočí vzniku miest.
61
Koncom 13. storočia - Uhorsko na niekoľko častí, v ktorých vládli bohatí veľmoži. Matúš Čák
Trenčiansky - pán Váhu a Tatier (+ 1321) - sa zmocnil väčšej čiastky slovenského územia
(patrilo mu 26 stolíc ä 92 hradov s panstvami) a vládol ako nezávislý panovník.
Po vymretí Arpádovského rodu (1301) sa dostal v Uhorsku k vláde rod Anjuovcov (13061382), ktorý bol požehnaním i pre územie Slovenska. Príslušníci tohto rodu zakladali mestá,
podporovali rozvoj obchodu a priemyslu, najmä baníctva.
Po smrti kráľa Ľudovíta Veľkého (+ 1382) nastali znova spory o uhorský trón. Kráľom sa stal
Žigmund Luxemburský (1387-1437). Za tohto panovníka bolo Slovensko v rokoch 1421-1434
viackrát spustošené husitskými vojskami. Hrozné spustošenie vyvolalo medzi slovenským
ľudom skôr odpor a nenávisť, než sympatie k husitizmu.
Jasným obdobím v uhorských dejinách bola vláda Huňadyovcov, najmä krála Mateja Korvína
(1457-1490). Za jeho vlády sa šírili na územie Uhorska myšlienky humanizmu a renesancie.
Kráľovské sídlo Budín sa stalo strediskom talianskych učencov a umelcov. Prejavil sa záujem o
štúdium.V 14. storočí študovalo z Uhorska v Bologni asi 36 študentov, v Padove 40. Zo Slovenska z
nich bolo asi 20%. Vo Viedni do r. 1450 študovalo z celého Uhorska 2929 študentov, z toho zo
Slovenska bolo 595 študentov.
Kráľ Matej v roku 1465 založil v Bratislave univerzitu - Akadémia Isíropoliiana, ktorá však po
smrti svojho zakladateľa zanikla. Hoci jej existencia bola pomerne krátka získala zvučné meno v
Európe. V počiatkoch sa kládol dôraz najmä na štúdium filozofie a teológie, univerzita však
umožňovala aj štúdium astronómie. Svedčí o tom aj dosiaľ zachovaný glóbus s mapami hviezdnej
oblohy v Krakove, s ktorým na Istopolitane pracoval jej profesor Martin Bylica z Olkusze. (Ide
o najstarší zachovaný umelecko-historický prístroj svojho druhu v Európe.)
16. Križiacke výpravy a rytierske rehole
účasníci: ľud, rytieri – vojaci, vládna zložka
–
Motív – pozadie:
Ľud: hospodárske ťažkosti 1095 – 1.križ. Výprava. Typické rozbroje medzi knežatami
(podpaľovači, lúpeže), preľudnenie – migračné tendencie
Rytieri: korysť (= prejav božieho požehnania), mladsší synovia ritier. Otcov, ktorí nedeili,
nezamestnaní ritieri – 2 typy ritierov: chceli odsť, zbohatnúť a vrátiť sa a chceli ostať aj s celopu
rodinou – asimilovali sa
Veľmoži, kniežatá: sláva za veľké činy, moc, nemožnosť sa uplôatniť vo vedení doma, napr.
Raimond z Tulusu, snaha o únik zo zložitej situácie vo vlastnej krajine (dlžníci, vinníci..)
- 4 hodnotenia krit.:
•
oslobdiť sv. Miesta
•
oslobodiť okupované územia od útlaku neveriacich
•
pomôcť byancii
•
odpustenie – aby sa zbožní bojovníci očistili od hriechov
Naplnil sa zčasti en 1. - veľa krvi. GIHÁD má vraj korene v tomto období. (am. Vojak = am.
Križiak). 2. sa vôbec nenaplnil. 3. - privlastnili si územia byz. Cirkvi – vrchol = pustošenie
Konštantínopolu.
–
62
2 mýty:
–
križiacke výpravy – rozvoj obchodu
–
detská križiacka výprava – nebola organizovaná cirk. Autoritou, ale fanatici z Fr. A porínia –
kult nevinných detí (čo sa nepodarí hriešnikom, tro sa podatrí nevinným deťom) Štefan mal
zjavenia.(Križ. Detskú zavrhol kráľ (z Paríža)
Z Kolína – tínedžeri prešli až k stredozemnému moru (nie je o tom veľa materoiálu – ako staré
det, atd.) Boli 2 prúdy: jedni išli na Janov – zúbožení sa vrátili. Druhí išli na Marsey –
podnikavci im ponúkli loď – 2 lode stroskotali a 5 lodí plných mladých predali do otroctva v
severnej Afrike.
Vznik križiactva.
Od čias Konštantína Veľkého sa stala Sv. Zem cieľom mnohých pútnikov. Púte neprestali ani vtedy,
ked Arabi obsadili Palestínu (r. 637 dobyl Omar Jeruzalem). Arabi36 spočiatku voči kresťanským
pútnikom tolerantne; Jeruzalem aj mohamedáni uznávali za sväté mesto. Situácia sa zhoršila za
káhirskej dynastie Fatimidov (od r. 971): kalif Kakim začal roku 1009 prenasledovať kresťanov. V
Jeruzaleme zrúcali mohamedáni starobylý chrám Božieho hrobu. Za byzantského protektorátu37
prenasledovania utíchli a v rokoch 1027 - 1048 bol chrám Božieho hrobu znova vybudovaný. Nové
prenasledovanie vypuklo za tureckej dynastie Seldžukovcov, ktorí prišli z Kapodócie, obsadili v roku
1071 Arménsko, porazili byzantského cisára fiomanusa Diogenesa a roku 1076 zaujali Jeruzalem. Je
možné, že nepriateľský postoj voči kresťanom bol pomstou za vytláčanie mohanedánov zo Sicílie a
zo Španielska.
Správy o prenasledovaní kresťanov na Blízkom východe prenikli do Ríma a pápeži začali uvažovať
o ochrane pútnikov do Sv. Zeme. Už sv. G r e g o r VII, sa vážne zapodieval plénom, že podporí
byzantského cisára v boji proti Turkom a bude chrániť jeruzalemských pútnikov. Zámer
neuskutočnil, bol zaujatý bojom o investitúru. Byzantský cisár A l e x i o s I. Komnenos žiadal
pomoc proti Turkom. Když se navíc mimoto nepřátelský tlak na Konstantinopol stal hrozivým a císař
Alexius I. (1081-1118) poslal do Říma naléhavou žádost, aby mu západní křesťanstvo pomohlo, zazněla
výzva papeže Urbana II. (1088-1099). Pustovník P e t e r A m i e n s k ý opísal utrpenie
pútnikov v Palestíne. V západnom kresťanskom svete vzniklo veľké rozhorčenie; na snem v
C l e r m o n t e (r. 1096) sa po reči pápeža Urbana II. spontánne rozhodli ("Boh to chce!")
usporiadať vojenskú výpravu s cieľom znovudobyť sväté miesta: znak - na pravé rameno červený
kríž (odtiaľ pomenovanie "križiaci"). Účastníkom križiackej výpravy pápež udelil odpustky, t.j.
odpustil im pokánie či pokuty za vyspovedané hriechy.
1. Křížové výpravy
Všecky národy křesťanského "Západu spojila přes všechny národní přehrady velká křesťanská idea: jít na
pomoc východním křesťanům a vyrvat mohamedánům zemi, kde žil Kristus a přinesl nám spásu. V té době
byli císař Jindřich IV. i francouzský král Filip I. stiženi klatbou, a tedy mimo křesťanské společenství. Tak
připadlo vůdcovství v tomto celozápadním hnutí papežům, sotva 50 roků po tom, co císař Jindřich III. na
synodě v Sutri (1046) pozvedl totéž papežství z úpadku a znovu je vrátil jeho univerzálnímu významu.
Papežská výzva měla netušený ohlas. Rozpoutala masové náboženské hnutí, které přes mnohé zvraty
zůstalo živé po celá staletí a ztratilo svou zažehující sílu teprve při rozpadu západoevropské jednoty
koncem vrcholného středověku.
36
37
Nielen dynastia Uaméjovcov z Damasku (661 - 744), ale aj dynastia Abbásovcov z Bagdadu (750 -258) dovolila
pútnikom navštevovať sväté miesta. Hárún al Rašíd dokonca poslal Karolovi Veľkému kľúče od Božieho hrobu.
za vlády cisárov Nikefora Pokasa, Zemiscesa a Konštantína Konomacha
63
1. křížová výprava: 1096—99.
Myšlienka križiackej výpravy zjednotila kresťanský svet okolo pápeža. Rytieri zo všetkých krajín sa
mali zísť v Carihrade. Než sa poschádzali, nastúpili na cestu do Sv. Zeme selské zástupy
sedliackeho ľudu pod vedením eremitu Petra Amienského. Boli to neusporiadané davy bez
disciplíny a náležitého zásobovania. Tiahli starou Podunajskou cestou a Když procházely Porýním,
rozpoutaly ve svém vzrušení krvavé pogromy - rabovali a prenasledovali Židov.
Uhorský panovník Koloman rozprášil niektoré húfy na západnom Slovensku. Také na další cestě
Balkánem se nespořádané houfy dopoušcčly četných násilností na domácím obyvatelstvu, takže se byzantský
císař zdrshal vpustit je do města. Většinou zahynuli cestou. Část z nich pod vedením hlasatele křížové
výpravy poustevníka Petra Amicnského dosáhla Malé Asie. Při prvním útoku Seldžuků byli zcela potřeni
a zničeni.
Neskôr - v ý p r a v a r y t i e r o v zo západných krajín - skoro výhradně z románských
zemí, náčelníky byli knížata Raimund z Toulouse, Gottfried z Bouillonu s bratry Balduinem a
Eustachem a Norman Bohemund z Tarentu. Panovníci sa však na nej nezúčastnili pre boje o
investitúru. Účastníci prvej výpravy, ktorí sa uberali do Carihradu cestami pri Dunaji i lodami po
mori, boli zapálení neobyčajným nadšením, preniknutí zvláštnym odhodlaním položiť i vlastné
životy, no vyskytli sa u nich aj sklony k ukrutnosti.
V máji roku 1097 boli už štyri armády križiakov v Carihrade. Tam však povstali prvé ťažkosti a
nedorozumenia s cisárom Alexejom Komnenom. Križiaci boli nemilo prekvapení, keď od nich žiadal
lénnu prísahu. Cisár zasa nerád videl, že niektorí účastníci, najmä Normani pod vedením
Bohemunda, majú v úmysle ponechať si dobyté územia.
Križiacke vojská po veľkých útrapách a značných stratách dosiahli určité úspechy. Dobyli Anatóliu a
Sýriu a prenikli k Antiochii. Roku 1099 padol do ich rúk Jeruzalem.
Ale jejich hrdinské úsilí těžce zatížil krvavý masakr, který tam rozpoutali (nešetřilo ani žen, ani dětí, ani
starců): Nesmírná námaha při tažení vyprahlými kamenitými pouštěmi a neustálé zákeřné přepady způsobily
rytířům neobyčejně veliké ztráty a vyžádaly si obrovskou daň krve; nastřádané rozhořčení a předrážděnost
propukly při útoku na Svaté město v naprosto nekřesťanském masakru „nevěřících".
Výsledkem první křížové výpravy bylo založení křesťanského království jeruzalémského (podle
francouzského vzoru jako lenní stát s menšími křižáckými státy: knížectvím antiochijským a hrabstvími
edesským a tripolským)38. V Jeruzaleme mal byť prvým panovníkom lotrinský knieža Gottfried
B o u i l l o n s k ý - odmietol kráľovský titul (nechcel nosiť zlatú korunu tam, kde Spasiteľ
nosil tŕňovú). Používal len čestný titul "Strážca Božieho hrobu". R. 1099 porazil egyptského sultána u
Askalonu. Po niekoľkých mesiacoch zomrel a prvým jeruzalemským kráľom sa stal jeho brat
Balduin I. (1100-1118), který přijal titul jeruzalémského krále. Největšího rozsahu nabylo království, když
vládl Fulcoz Anjou (1131-1143).
Rozdrobenie dobytého územia na léna podľa západného vzoru naznačovalo, že si vodcovia križiakov
neuvedomili naliehavú potrebu skoncentrovania všetkých síl - vládnúcej i vojenskej - v jednej pevnej
ruke. Len jednotný a dobre organizovaný štát mohol čeliť stálemu náporu vonkajších nepriateľov.
Križiaci si takto sami zavinili, že sa latinské štáty na Blízkom východe dlho neudržali. A nebolo "to
iba vonkajšie nebezpečenstvo, ktoré ohrozovalo ich existenciu. Pristupovali k tomu i zárodky
vnútorného rozkladu: nedostatok schopnosti prispôsobiť sa novým klimatickým pomerom; pestré
zmes rozličných národností, ktoré v Palestíne našli svoj nový domov a niekedy ťažko hľadali
38
V Antiochii založili kniežatstvo pod vládou Normana B o h e m u n d a , syna Róberta Guiscarda. V
edesskom kniežatstve sa ujal vlády B a l d u i n B o u i l l o n s k ý , brat Gottfriedov. Križiaci
zorganizovali zorganizovali latinskú hierarchiu s patriarchátmi v Jeruzaleme a v Antiochii, hoci sa v Sýrii a v Palestíne
udržali zvyšky ortodoxných kresťanov i východná hierarchia.
64
spôsoby vzájomného spolužitia a konečne vznik tzv. P a u l l á n o v , miešaného obyvateľstva,
ktoré bolo celkom zmäkčila až zbabelé.
Islamskí historici pozerajú na križiacke výpravy ako na dobyvačné vojny (mohamedáni boli
presvedčení pri svojej expanzii a dobývaní okolitých krajín, že vedú "svätú" vojnu a boj proti
neveriacim pokladali za vec samozrejmú a oprávnenú, ani kresťanskí rytieri nepochybovali o
spravodlivosti križiackych výprav, ktorých cieľom bolo znovuzískanie Sv. Zeme pre kresťanstvo).
K r i ž i a c k e v ý p r a v y v 12. a 13. s t o r o č í
Druhá križiacka výprava (1147 - 1149).
Po dobytí Jeruzalema prichádzali do Sv. Zeme stále nové posily zo západu. Roku 1101 bol zriadený
štvrtý latinský štát, a to kniežatstvo v Tripolise (v Sýrii). Križiaci, ktorí sa usadili na Blízkom
východe, tam šírili latinskú kultúru a stavali pevnosti podľa západného vzoru (dosiaľ sa zachovali na
viacerých miestach mohutné ruiny). Pád Edessy (r. 1144) však ukázal, že drobné kresťanské štáty
nemôžu klásť vážny odpor mohamedánskemu tlaku.
Správa o páde Edessy sa dostala na Západ a francúzske i nemecké krajiny zachvátila druhá silné vlna
náboženského nadšenia. O její uskutečnění se zasazoval zvláště Bernard z Clairvaux a získal pro ni dva
krále: francouzského kráľa Ľudovíta VII a německého (Konráda III.). Pápež Eugen III., žiak sv.
Bernarda z Clairvaux. Sv. B e r n a r d nadšenými kázňami získaval bojovníkov pre výpravu
nielen vo Francúzsku, ale aj v Nemecku. Na 2. križiackej výprave sa okrem neho zúčastnil
francúzsky panovník L u d o v í t VII., český panovník V l a d i s l á v a početné kniežatá. Prúd
bojovníkov sa dostal do Malej Ázie, ale pri Doryleume utrpeli križiaci citeľnú porážku. Český
panovník Vladisláv sa vrátil do Carihradu bez toho, aby uzrel Boží hrob, a pokračoval domov.
Križiaci zo severnej Európy, plaviaci sa po mori, pomohli portugalskému kráľovi Alfonzovi I.
oslobodiť Lisabon od nadvlády Maurov (r. 1147), ale to bol jediný úspech 2. križiackej výpravy. Vo
Sv. Zemi sa spojili vojská Konráda III, Ludovíta VII. a jeruzalemského kráľa B á 1 d u i n a III. a
pokúsili sa dobyť Damask. To sa skončilo nezdarom: húževnatá obrana, nesvornosť križiakov a
zbabelosť Paullánov. Sv. Bernard musel vypočuť mnoho trpkých výčitiek pre nezdar križiackej
výpravy, ktorú propagoval. Výprava skončila hroznou katastrofou německo- francouzského vojska, jež
Turci potřeli v několika bitvách. - R. 1187 byl Jeruzalém zase ztracen.
Tretia križiacka výprava (1189 - 1192).
Neúspech druhej križiackej výpravy znechutil kresťanský Západ. Latinské štáty vo Sv. Zemi sa začas
udržali, no ich existencia bola vážne ohrozená, keď sa stal egyptským vladárom sultán S a 1 1 a d í n
(od r. 1171) – v r. 1174 sa zmocnil Damasku a roku 1183 rozšíril svoje panstvo aj na Mezopotámiu - bol
vynikajúcim bojovníkom; štedrý a rytiersky vladár, veľkomyseľný voči porazeným, no aj ľstivý a ukrutný. V
bitke pri Hettine (neďaleko Genezaretského jazera) pripravil Salladín kresťanským vojskám zdrvujúcu
porážku. Jeruzalemský kráľ G u i d o padol do zajatia. Sultán Salladín vtiahol roku 1187 do dobytého
Jeruzalema a čoskoro zaujal celú Sv. Zem. Kresťanom zostali len pevnosti Tyrus, Tripolis a Antiochia.
Jeruzalemský kráľ Guido, ktorého Salladín prepustil na slobodu, obliehal prístav Akkon
(kresťania ho stratili po bitke pri Kattine). Po dvojročnom obliehaní spojené križiacke vojská
dobyli prístavné mesto.
Správa o porážke kresťanských vojsk a páde Jeruzalema znova otriasla svedomím Západu. Na
výzvy pápežov Gregora VIII. a jeho nástupcu Klementa III. sa vzchopilo západné kresťanstvo
k tretej križiackej výprave. Mocné, dobře organizované a vyzbrojené nemecké křižácké vojsko
vyrazilo na Východ pod vedením císaře Fridricha Barbarossy. U Ikonia dosáhlo skvělého vítězství nad
65
Turky. V r. 1190 starý císař utonul v řece Salef - vojsko bez vůdce - sa vrátilo domov. Po mori - Anglický
král Lví srdce a francouzský král Filip II. nedokázali znovu dobýt Jeruzaléma39 (R. Levie srdce cestou dobyl
Cyprus); uzavřeli však 1192 se sultánem Saladinem příměří, které křesťanským poutníkům zaručovalo
nerušenou návštěvu Jeruzaléma. Kresťanom zostal na základe tohto prímeria úzky pruh na pobreží
od Jaffy k Tyru s hlavným prístavom v Akkone. Odtiaľto mohli kresťania putovať do Jeruzalema,
ale bez zbraní. Na tretej križiackej výprave sa zúčastnili aj českí rytieri.
Úspešne sa skončila expedícia, ktorú podnikol H e n r i c h VI. roku 11 9 7 z Apúlie na východ. K výprave sa pripojili
cyperský a arménsky kráľ a spojené vojská dobyli Sidon a Bejrút, čím sa získalo spojenie palestínskeho pobrežia s
Antiochiou.
Štvrtá križiacka výprava (1202 - 1204).
Podnet: pápež Inocent III. Benátska republika prejavila ochotu poskytnúť lodstvo na prepravu
križiakov, ktorí sa onedlho zhromaždili v Benátkach (poväčšine francúzski rytieri). Do Benátok
prišiel roku 1201 mladý byzantský cisár A l e x i o s a prosil križiakov o pomoc - nastal v
križiackom hnutí i celej východnej politike nečakaný obrat. Působením sobeckých obchodních
zájmů Benátčanů výprava zamířila proti vůli papeže do Konstantinopole a zasáhla do
vnitropolitických zmatků v Byzanci.
Od 1 1 . storočia - spory medzi Benátčanmi, Byzantíncami a Normanmi o Jadran. Benátčania sa
obávali, že stratia priechod z Jadranu do Stredozemného mora. Spočiatku držali s Byzantíncami
proti Normanom. Byzantínci obsadili Korfu (r. 1149) a Anconu (r. 11 5 1) - Benátky sa spojili s
Normanmi - odpor Grékov proti benátskej republike. Cisár Manuel I. dal roku 1 1 7 1 uväzniť
Benátčanov, ktorí sa zdržiavali v Carihrade. Po jeho smrti (r. 1180) - namiesto neplnoletého Alexia II.
vdova Mária Antiochijská - politiku priaznivejšiu pre Benátky. Potom násilnosti,... r. 1195 Alexios III.
- zvrhol z trónu, oslepil a uväznil. Mladému Alexiovi IV. sa podarilo uniknúť z väzenia a utiecť do
Benátok, kde boli križiacke vojská. Prefíkaný benátsky dóža E n r i c o D a n d o l o využil
jedinečnú príležitosť. Mal križiakov vo svojej moci. Zaviezol ich do Carihradu – r.1203 sa križiacke
vojská zmocnili Carihradu, kde dosadili na trón cisára Alexia IV. Nato sa Gréci vzbúrili a mladého
cisára zavraždili, Križiaci znovu získali Carihrad a bezohľadne ho spustošili. Potom
zriadili na východe latinské cisárstvo, do čela - B a l d u i n F 1 a nd e r s k ý.
Benátčania si tiež ponechali niektoré územia. Súčasne bola ustanovená latinská hierarchia
na čele s patriarchom v Carihrade, pod ktorého právomoc patrilo 22 arcibiskupstiev a 58
biskupstiev. Inocent III. nebol spokojný s tým, že Benátčania zneužili križiacke vojská. V liste
kardinálovi Petrovi vyčítal križiakom násilnosti, ktorých sa dopustili pri pustošení Carihradu. Pápež
bol postavený pred hotovú vec a nakoniec potvrdil aj nový cirkevný poriadok. Bezohľadné
spustošenie Carihradu, založenie latinského cisárstva a zriadenie latinskej hierarchie značne prehĺbilo
roztržku medzi západnou a východnou cirkvou a skrížilo unionistické plány pápeža. Grékom sa
potom podarilo utvoriť v Malej Ázii (v Nicei) novú vládu a zvoliť nového patriarchu.
Neúspěšnost a nesmyslnost tohoto podnikání vzbudily na Západě pochybnost, zda se má pokračovat v
ozbrojených křižáckých taženích bojovníků. Šířila se myšlenka, že Bůh použije spíše bezbranných panen a
dětí než krvelačných válečníků.
Tak došlo r. 1212 ke Ikrížové výpravě dětí.
39 Tretia križiacka výprava bola rozsahom najväčšia zo všetkých. Nedosiahla však pozoruhodnejšie výsledky pre
ustavičné spory rytierov a kniežat. Anglický kráľ Richard Levie Srdce vynikal síce v bojoch, ale svojou netaktnosťou
si znepriatelil francúzskeho panovníka Filipa II. i rakúskeho vojvodu L e o p o l da VI. Ten sa mu neskôr
pomstil tak, že ho prepadol na spiatočnej ceste a vydal Henrichovi VI., ktorý ho držal v zajatí, dokiaľ Angličania
nezaplatili výkupné.
66
Detská križiacka výprava. (r. 1212)
Neúspech 4 križiackej výpravy vyvolal nový extrém - križiacku výpravu detí – podujatie nemalo
úradné cirkevné schválenie. Dva mohutné prúdy chlapcov vo veku 10 až 16 rokov z Francúzska a z
Nemecka tiahli na juh, aby bez zbrane a bez peňazí dobyli späť Boží hrob. Zvyšky nemeckej detskej
výpravy pod vedením chlapca M i k u l á š a z Kolína po útrapách na ceste dospeli do Ríma
a pápež Inocent III. ich vrátil domov. Francúzske deti pod vedením chlapca Š t e f a n a z
Cloyes sa dostali do Marseille, kde sa ich ujali nesvedomití námorní obchodníci - zločinní loďaři.
Časť lodí so "živým nákladom" stroskotala za búrky na mori, časť chlapcov predali do otroctva v
Alexandrii .
Zdravé jádro křižácké myšlenky ukázal později sv. František v Assisi, totiž nahradit násilné dobývání a
podrobení pokojnou misijní činností. Vyhledal osobně u Damietty sultána, aby mu přinesl poselství evangelia.
Jeho kázání sice nemělo úspěch a nepřátelská vojska se nadále krvavě potírala - při dobytí Damietty 1219
křesťané provedli ve městě strašlivé vraždění, když však později upadli do zajetí, sultán s nimi jednal
velkomyslně a ušetřil je -tehdy však začalo pokojné misijní působení františkánů ve Svaté zemi.
Piata križiacka výprava. 1228/29.
Pápež Inocent III. ani po neúspechu 4 križiackej výpravy neprestal oduševňovať kresťanský svet za
nové podujatie. 4. lateránsky koncil (r. 1215) sa zameral na prípravu novej výpravy, ktorú stanovil na
rok 1217. V tomto roku pritiahli k Akkonu s vojskami uhorský kráľ 0 n d r e j II. ( aj bojovníci z
horného Uhorska) a rakúsky vojvoda L e o p o l d VI. Ondrej II. sa po 3-mesačnom pobyte v
Palestíne vrátil domov. Nemeckí rytieri spolu s titulárnym "jeruzalemským kráľom J á n o m z
Brienne a pápežským legátom P e l a g i o m bojovali v Egypte a prechodne dobyli dôležitú
pevnosť Damiettu. Sultán bol ochotný vymeniť Jeruzalem za Damiettu, križiaci sa však nádejali, že
čoskoro získajú celý Egypt. Nato dal sultán popretrhať nilské hrádze a vody zaplavili kraj okolo
Damietty. Výprava križiakov sa skončila bezúspešne.
Cisár F r i d r i c h II., Barbarossov vnuk, sľuboval pápežom, že uskutoční križiacku výpravu
- pápež Gregor IX. Ho exkomunikoval za váhavosť – preto sa s malým sprievodom vybral do
Palestíny a uzavrel so sultánom zmluvu: kresťania sa vzdali zvyšku Sýrie, ale dostali Jeruzalem,
Betlehem, Nazaret a pruh pri mori, ktorý spájal posvätné miesta s prístavom v Akkone.
Exkomunikovaný cisár sa v bazilike Božieho hrobu korunoval za jeruzalemského kráľa a vrátil
sa do Apúlie. Výhody, ktoré Fridrich vyjednal, kresťania dlho nemohli využívať. Mohamedáni im už
v roku 1244 odňali Jeruzalem a ponechali im len Jaffu, Akkon a na severe Antiochiu.
Šiesta križiacka výprava. 1248—1254.
Vyhlásil ju Prvý lyonský koncil (r. 1245). Podnikol cestu na východ jediný panovník – Francouzský král
sv. L u d o v í t IX. Roku 1249 dobyl pevnosť Damiettu, upadol však do zajatia, musel sa vykúpiť'a
zrieknuť získaného územia. Až do roku 1254 zostal ako pútnik vo Sv. Zemi, vykúpil mnohých
kresťanských otrokov a potom sa vrátil späť do Francúzska.
(Siedma križiacka výprava.)
Roku 1261 zaniklo latinské cisárstvo v Carihrade. O 4 roky nato stratili kresťania Jaffu a Antiochiu .
Jediná kresťanská pevnosť na Blízkom východe: Akkon. R. 1270 Ludvík znovu podnikl křížovou
výpravu, ale i ta ztroskotala - dostal sa len do Kartága. Tam zomrel na mor 25. augusta 1270. Pápež sv.
Gregor X. na Druhom lyonskom koncile (r. 1274) sa márne namáhal vzbudiť záujem účastníkov
koncilu o dalšiu výpravu, a tak roku 1291 padla aj posledná kresťanské pevnosť Akkon do rúk
Turkov. Velká doba minula.
67
Rytířské řády - r e h o l e
Cirkev prenikla počas stredoveku celý súkromný i verejný život. Sila stredovekého spiritualizmu
ovplyvnila aj vtedajšie rytierstvo. Križiacke výpravy dali bezprostredný impulz pre zrod rytierskych
reholí. Z hluboké náboženské dynamiky, která vedla ke vzniku křižáckého hnutí, se zrodil jeden z
nejpodivnějších středověkých jevů, rytířské řády. Tři velké rytířské řády vznikly z bezprostředních zážitků
křižáckých výprav ve Svaté zemi. Kromě obvyklých řeholních slibů chudoby, čistoty a poslušnosti přijali
závazek sloužit vyčerpaným a nemocným poutníkům a chránit posvátná místa proti nevěřícím.
Johaniti (Ordo Sancti Joannis Hierosolimitni). byl založen 1099 jako bratrstvo u špitálu sv. Jana v
Jeruzalémě a r. 1120 se přeměnil v řád. (Šat: černý plášť s bílým 'křížem.) ; název „maltézský řád".
Okolo roku 1070, teda ešte pred prvou križiackou výpravou, zriadili tento špitál obchodníci z Amalfi.
Zasvätili ho sv. J á n o v i A l m u ž n í k o v i (jeho ostatky sú uložené v bočnej kaplnke
dómu sv. Martina v BA). Neskôr nové zasvätenie - sv. J á n o v i K r s t i t e ľ o v i . Po
prvej križiackej výprave nadobudol dobročinný ústav mimoriadny význam a pod správu ho prevzala
spoločnosť johanitov. Jej prvým majstrom bol G e r h a r d (+ okolo r. 1120). Jeho nástupca
R a y m u n d de P u y (1120 - 1160) dal spoločenstvu regulu – dôraz: starosť o chorých. V tom
čase nemalo bratstvo rytierov, len kňazov a bratov. Zamerali sa na jeruzalemských pútnikov, ale
zakladali dalšie špitály vo Francúzsku a v italských prístavných mestách. Od pápežov dostali
privilégiá exempcie a starostlivosťou o chorých - všeobecnú vážnosť. Roku 1137 pristúpila k
starostlivosti o chorých aj povinnosť brániť so zbraňou v ruke hranice, a tak sa spoločnosť pretvorila
na rytiersku rehoľu, ktoré mala tak ako templári tri tiedy: rytierov, kaplánov a jednoduchých bratov.
Starosť o chorých pripadla slúžiacim bratom. Stanovy, ktoré sa opierajú o regulu sv. Augustína,
dostala rehoľa okolo roku 1155.
Veľmajster johanitov sídlil spočiatku v Jeruzaleme, od roku 1291 na Cypre, od roku 1310 na Rodose a
od roku 1530 na ostrove Malte. Johaniti sa odvtedy nazývali aj maltézski rytieri (Ordo Melitensium).
Doma nosili johaniti čierny plášť s bielym krížom, v poli červený kabát s bielym krížom. Johaniti sa
usadili v Čechách už v rokoch 1156 - 1159, a to pri kostole Matky Božej na Kalej . Strane v Prahe
(pod reťazou), značne sa rozšírili a mali celý rad komend, konventov a duchovných správ. Rehoľné
domy johanitov boli ej v bývalom Uhorsku.
Templéri. - Roku 1 1 1 9 francúzsky rytier H u g o de Payens (+ r. 1136) zložil spolu s osmi francouz.
rytířmi. R. 1291 byl řád rovněž přeložen na Kypr, 1311/12 padl za oběť intrikám francouzského krále Filipa
Sličného a byl na koncilu ve Vienne zrušen.
Okrem zachovávania sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti - chrániť pútnikov na ceste z Jaffy do
Jeruzalema. Tretí jeruzalemský kráľ B a 1 d u i n II, ich umiestnil vo svojom paláci, v tzv.
Šalamúnovom temple, a tak sa im dostalo pomenovania "templéri". Spočiatku žili ako rehoľní
kanonici. Roku 1128 sa zakladateľ a majster bratstva zúčastnil na sneme v Troyes, kde spoločenstvo
templérov schválili. Snem poveril sv. B e r n a r d a z Clairvaux, aby preň vypracoval stanovy.
Svätec zostavil stanovy rytierskej rehole a v ich úvode povzbudzoval rytierov svojich čias, aby do nej
vstúpili. Okrem toho pre veľmajstra Huga napísal knižočku, ktorá mu veľmi prospela na propagačnej
ceste po západe. Templéri nosili biely plášť s červeným osemhrotým krížom na ľavej strané (na
prsiach). Definitívny štatút dostali (r. 1139) od pápeža Inocenta II. Rehoľa sa delila na tri triedy:
rytierov, ktorí zachovávali celibát, ale nemali kňazské svätenie (spomedzi nich bol volený
veľmajster), kaplánov a jednoduchých bratov, ktorí slúžili v zbrani alebo sa starali o chorých. Pápež
Inocent II. svojou bulou "Omne dátum optimum" prijal templársku rehoľu do osobitnej ochrany Sv.
Stolice. Sídlo veľmajstra templérov bolo spočiatku v Jeruzaleme, od roku 1291 na Cypre a napokon v
68
Paríži.
Rehoľa templárov sa šírila neobyčajne rýchlo a dosiahla najväčší rozkvet v 13. storočí. Okolo roku
1230 prišli templári aj do českých krajín, kde založili česko-moravsko-rakúsku provinciu. Krajinský
komtur tejto provincie sídlil od roku 1240 v komende u sv. Vavrinca v Prahe. Templári krvácali aj v
bitke pri Lechnici roku 1241, v ktorej zvíťazilo omnoho početnejšie vojsko Tatárov.
Rehoľu templórov zrušil avignonský pápež K l e m e n t V. na všeobecnom sneme vo Vienne
pri Lyone (1311 - 1312) na nátlak francúzskeho kráľa Filipa Krásneho. Vedúcich predstaviteľov
rehole, veľmajstra J a k u b a M o l a y a a veľkopreceptora Normandie Q u i d a, upálili v
Paríži (12. marca 1314). Časť rehoľného majetku prešla do vlastníctva johanitov. Zvyšky templárov sa
u-držali v Portugalsku, kde sa nazývali Kristova rehoľa. V priebehu stáročí sa vynárali okolo
zaniknutej rehole rozličné dohady, ústne tradície a miestne povesti; mnohé miesta aj na
S l o v e n s k u sa pokladajú za starobylé templár-ske šidla (Oravský Podzámok, Ilave,
Ružomberok, Piešťany a iné).
Nemeckí rytieri. (Ordo equitum Teutonicorum).Rehoľa nemeckých rytierov vzišla z rehole
johanitov tým spôsobom, že sa od jeruzalemského špitála odlúčilo nemecké špitálske bratstvo. Po
strate Jeruzalema (r. 1187) vzniklo podobné bratstvo v Akkone, kde malo na starosti chorých v
tamojšom pútnickom špitále. Roku 1190 boli nemeckí rytieri prijatí do ochrany vojvodu
F r i d r i c h a Š v áb-s k e h o, v nasledujúcom roku so súhlasom pápeža Klementa III. sa stali
špi-tálskou rehoľou a v roku 1198 rytierskou rehoľou s regulou sv. Augustína. Nemeckí rytieri sa mali
starať o chorých a šíriť kresťanstvo medzi pohanmi.Stanovy o ošetrovaní chorých prevzali od
johanitov, vo vojenských veciach sa riadili podľa štatútu templérov. Príslušníci rehole nemeckých
rytierov nosili biely plášť s čiernym krížom.
Krátko pred rokom 1200 prišli členovia rehole nemeckých rytierov do Čiech, na Moravu a do Sliezska
a o čosi neskôr sa usadili aj v Rakúsku a Pruskú (r. 1226). Po páde Akkona preniesli sídlo veľmajstra
do Benátok a roku 1309 do Marienburgu. Veľmajster A l b r e c h t , braniborský markgróf,
prešiel roku 1525 k protestantizmu.
Johaniti a nemeckí rytieri mali aj ženskú vetvu, ktorá sa venovala výlučne službe chorým. Na Západe
sa natoľko nehovorilo o zásluhách,- ktoré si rytierske rehole získali starostlivosťou o chorých, ale skôr
o ich hrdinských činoch na bitevnom poli. Medzi rehoľami však neustávala ani žiarlivosť a vzájomná
nevraživosť.
P o d s t a t a k r i ž i a c k e h o h n u t i a a jeho z h o d n o t e n i e
Príčiny neúspechu križiackych výprav treba hľadať i v neprepracovanosti stredovekej vojenskej
stratégie. Kresťanskí rytieri boli zapálení myšlienkou oslobodenia Sv. Zeme, ale neraz postrádali
jednotné velenie a pravidelné zásobovanie. Okrem toho nepoznali svojich protivníkov a ich vojenskú
taktiku. Celkový počet križiakov nebol veľmi veľký. Starší autori v tomto smere nadsadili počet.
Čím viac sa dostávali do popredia politické zámery, tým viac ubúdalo náboženského zanietenia, až
nakoniec sa záujem o nové výpravy u širokých vrstiev úplne stratil.
Kladné výsledky križiackych výprav. Staršia, najmä profánna historiografia zdôrazňovala kladné
výsledky križiackych výprav v oblasti kultúrnej (oboznámenie sa s islamskou kultúrou) a
poľnohospodárskej (nové plodiny). Zdá sa však, že kultúrne vplyvy islamu (na poli filozofie,
astronómie, matematiky, medicíny) prenikali do západnej Európy skôr cez Španielsko než
prostredníctvom križiakov. Kladné výsledky - križiacke hnutie dalo podnet k vzniku západoeurópskej
69
rodiny národov v čase, ked zanikala zjednocujúca idea "svätého rímskeho impéria". Z myšlienky
križiackych výprav sa vyvinulo misijné hnutie, do ktorého sa zapojili aj rytierske rehole (nemeckí
rytieri, "conquista" v Španielsku). Žobravé renole, najmä zásluhou sv. Františka z Assisi, ešte v
priebehu križiackych výprav upozornili kresťanov ns to, že sa Kristovo kráľovstvo nemá šíriť
mečom. Sv. Dominik zasa neúnavnou kazateľskou činnosťou ukázal spôsob boja proti masovým
heretickým hnutiam. Križiacke výpravy nesporne obohatili aj stredovekú ľudovú nábožnosť. Do
popredia sa opäť dostal obraz chudobného Spasiteľa, ktorý káže evanjelium vo Sv. Zemi, a obraz
trpiaceho Spasiteľa, ktorý prináša obetu na Golgote za spás.u ľudského pokolenia. V období
križiackych výprav vznikli pozoruhodné cykly obrazov zo života a umučenia Ježiša Krista. Čestného
mieste sa tu dostalo aj Kristovej .Vatke – Panne
17.Gregoriánska reforma a spor o investitúru
Clunyjská reforma se usilovala o svobodu a samostatnost
Gregoriánská reforma už z toho vyvodila rovnoprávnost obou mocí.
církve
ve
státě.
Obě reformy vyšly z pojmu libertas ecdesiae (svoboda církve). Cluny: být prost vnějšího tlaku a zasahování
knížat a biskupů do jeho vnitřního života; pojem libertas ecdesiae se však brzy rozšířil: mluvilo se o
„svobodách" (libertates) jako o souhrnu práv a povinností, na které si jednotlivec směl činit nárok na základě
právního řádu nebo zvláštních privilegií. Když je někdo porušoval, bojovalo se o jejich obnovu.
Obsahem libertas ecdesiae - cíl gregoriánské reformy, bylo nejprve osvobození církve od zásahů světské
moci - bojovalo proti způsobu, jak králové, knížata a šlechtici zakládali biskupství a opatství (laická
investitura) a jak je často nestoudně finančně vykořisťovali (simonie). Požadovalo svobodné církevní volby, aby
zajistilo náboženskocírkevní samostatnost. Přitom zároveň vyžadovalo, aby církvi byla přiznána jí příslušející
pozitivní práva k provádění jejího úkolu.
Neexistovaly obecně platné právní normy - úkol hnutí: normy zformulovat a prosadit = spor s politickou mocí.
Řehořové argumentovali: jako duše stojí nad tělem, tak stojí církev nad státem - tak vyrostla reforma
církevně politická.
Pro reformu byl zaujat hlavně Lev IX. (1049-1054). Navrátil papežství jeho univerzální platnost a důrazně
hájil práva papežského primátu.
Dekrét o pápežskej volbe
Mikuláš II. v r. 1059 - dekret o papežské volbě40 - zbavil vlivu laiků a přenesl jej v podstatě na kardinály
biskupy41. Mikuláš II. (1058-1061) v neurčité klauzuli přiznával německému králi Jindřichovi IV. (10561106) při papežské volbě jisté čestné právo, ale nebylo to přesněji stanoveno. Už kolem r. 1100 se volby
účastnili všichni kardinálové; 3. lateránský koncil r. 1179 stanovil, že je k platné volbě nutná dvoutřetinová
většina. Papež Řehoř X. zavedl v r. 1274 konklávu (kardinálové - voliči až do vykonání volby odloučeni od
vnějšího světa). Dekret byl kodifikován r. 1918 v Kodexu kanonického práva (Codex juris canonici) a
několik doplňků připojil Pius XII. r. 1945.
Po Mikulášovi II – Alexander II a protipápež Konorius II. Po predčasnej smrti Mikuláša II. bol
podľa nového volebného dekrétu zvolený za pápeža biskup Anzelm z Luccy a prijal meno
A l e x a n d e r II. (1061 - 1073). Nemecká regentská vláda však voľbu neuznala a ako
protipépeža vymenovala biskupa Cadala z Parmy, ktorý prijal meno Konorius II. Protipápežovi sa
podarilo s pomocou nemeckého vojska dobyť Rím. Itália zásluhou sv. Petra Damiénskeho nadalej
40
V Ríme predvídali, že dekrét o pápežskej voľbe sa skôr či neskôr stretne na cisárskom dvore s nevôľou, ba môže
naraziť na veľké prekážky. Preto sa pápež Mikuláš II. začal pripravovať na obranu a hľadal politických spojencov.
Neúnavný Hildebrand odcestoval s týmto poslaním do južnej Itálie. Na synode v Melfi (r. 1059) bol Róbert Guiscard
uznaný za knieža Apúlie a Kalábrie a Richard z Áversy za princa z Capuy. Pápež vyslal legáta Štefana do Francúzska,
aby korunoval Filipa I., syna Henricha I.
41 Bylo to namířeno přímo proti stranickým machinacím římské šlechty, postihovalo však také německého
krále a císaře, jehož zásah r. 1046 v Sutri ještě nadšeně pozdravovali opat Odilo z Čluny a Petr Damiani,
nejhorlivější bojovník za reformy. Nyní se však jevil z hlediska očištěného pojetí církve jako nepřípustný.
70
podporovala Alexandra II. a vplyvnému kolínskemu arcibiskupovi Annonovi sa podarilo presadiť na
synode v Augsburgu. a potom na synode v Kantove, na ktorej sa zúčastnili aj nemeckí biskupi,
Alexandrovo všeobecné uznanie. Radcami pápeža Alexandra II. boli sv. Peter Damiánsky a Hildebrand. Pápež v duchu reformného hnutia vydával dekréty proti simónii a porušovaniu celibátu.
2. Boj o investituru (uvedenie do vysokého cirkevného úradu)
Boj propukl – v čase kráľa Jindřicha IV. (1056-1106) a pápeža Řehoř VII. (1073-1085) - protichůdné
názory. Mladý král žil v představě otonsko-sálské říšské teologie o sakrálním (kněžském) království,
které mělo své místo v čele cirkve. Cítil se jako rex et sacerdos (král a kněz).
Řehoř VII. jako mladý diakon doprovázel r. 1046 sesazeného Řehoře VI. do vyhnanství v Kolíně a po jeho
smrti se stal mnichem v Čluny. Lev IX. jej r. 1050 povolal nazpět do Říma; od té doby pracoval pro
reformu a po smrti kardinála Humberta (f 1061) - v papežské kurii - hlavný bod jeho programu byl boj
proti kněžskému manželství a simonii jako aj proti laickej investituře (král byl pro něho laikem jako
ktokoli jiný). To směřovalo k desakralizaci království.
Řehoř – papežem - zformuloval své zásady v Dictatus papae42 (1075): Papež je nejvyšší hlava křesťanstva.
Může nejen zasahovat do práv biskupů, je postaven i nad krále a císaře, může je dokonce sesazovat, jeví-li se to
nutným. Tyto zásady byly zprvu míněny patrně církevně nábožensky, jejich politický dosah byl jasný.
Do konfliktu s panovníkom Henrichom IV. sa dostal pápež v r. 1070: Henrich na arcibiskupský stolec
v Miláne dosadil svojho kandidáta - uplatnil proti papežskému zákazu královské dispoziční právo při
biskupské volbě . Alexander II. neuznal arcibiskupa, ktorého investoval nemecký panovník a roku
1072 na synode, kde predsedal pápežský legát, zvolili nového arcibiskupa. Napriek tomu Henrich IV.
tvrdošijne presadzoval svojho kandidáta. Alexander zomrel. Hned po pohrebe – 1073 – riadne
zvolený Gregor VII43 (meno na pamiatku po Gregorovi VI).
Rímska synoda 1075 - Gregoř zostřil zákaz laické investitury: pod hrozbou klatby králi upírá jakékoli právo
při obsazování biskupství.
To = zvrat otovského systému říšské církve, na kterém spočíval řád říše. Henřich na papežský výnos nedbal.
Na synodě (říšském sněmu) ve Wormsu v 1076 - Jindřich podnítil proti papeži říšské biskupy, popuzené
převratnými papežovými požadavky. Gregoř VII. - prohlášen za sesazeného.
Gregor VII. na pôstnej synode v Ríme exkomunikoval Henricha IV. Henřichovi stoupenci se rychle
sjednotili - v 1076 v Triburu dali králi ultimatum: do roka si musí od papeže vyprosit zproštění z klatby,
jinak bude zbaven trůnu a bude zvolen nový král.
Canossa. Jindřich v zimě 1076/77 – na kajícnické ceste do Canossy + žena a děti a pouze malá družina - putoval
přes Alpy. Papež pobýval právě na pevném hradě Canossa na severním svahu Apenin, který patřil grófke
Matyldě, když se Jindřich objevil v šatu kajícníka a tři dny čekal před hradbami, až bude vpuštěn (26.-28.
ledna 1077). Na přímluvu svého kmotra clunyjského opata Huga a grófky dosáhl od Řehoře absoluci s
podmínkou, že se ve sporu s německými knížaty podrobí papežovu rozhodčímu výroku.
Pro tu chvíli Jindřich zvítězil; vcelku však Canossa znamenala pro německé království těžkou ránu, ze které se
už nikdy nevzpamatovalo. Vedení Západu přešlo z císaře na papeže.
Protikráľ Rudolf a protipápež Klement III
Přes papežovo odpuštění zvolila německá knížata r. 1077 protikrále Rudolfa Švábského (t 1080). Z
42
V proslulém Dictatus papae (1075) stanovil v 27 článcích církevně politický program papežů pro
budoucnost. Opíraje se o konstantinovskou donaci (kterou považoval za pravou), odůvodňoval nárok
papežství na světové panství. Spory mezi státem a církví od nynějška stále více ovládala myšlenka moci.
U Řehore VII. to bylo ještě bez nízkého egoismu, naopak podloženo hluboce nábožensky; též Inocenc III.
(1198-1216) podřazoval uskutečňování papežského světového panství ještě zcela náboženskému cíli, ale
přece bylo nasnadě zneužít moci. Církev tomuto nebezpečí ne vždycky unikla.
Hlavné zásady gregorovskej reformy sú zhrnuté v registri pápežských listov. Tieto "dictatus papae" sa dlhý čas
pokladali za interpolácie pisára, ale zdá sa, Že skutočne ide o bezprostredné poznámky sv. Gregora VII. Pojem
pápežskej zvrchovanosti (primátu) nebol niečím úplne novým, ale bol teraz jasnejší a pevnejší a z neho vyplývali práva a
povinnosti - práva rímskeho pápeža sú neobyčajne rozsiahle: vo vnútri cirkvi má právo zosadiť alebo absolvovať
biskupov, vynášať zákony platné pre celú cirkev, spravovať všetky cirkevné majetky. Vo vzťahu k
panovníkom má právo zosadiť ich (aj cisára) a rozviazať poddaných od prísahy vernosti voči nim.
43
Pápež sv. G r e g o r VIl (1073 - 1085) si získal zásluhy v tom, že sa cirkevná reforma dostala do rozhodujúceho
štádia. Hildebrand pochádzal z chudobnej toskánskej rodiny a vychovaný bol v rímskom kláštore. Patril k žiakom
Gregora VI. V Kolíne sa oboznámil s reformným hnutím, ktoré sa širilo v lotrinských kruhoch, začas pobudol v
samotnom centre reformy v Cluny a potom účinkoval až do roku 1073 v Ríme.
71
nemeckých kniežat, ktoré sa predtým ochotne pridali na stranu pápeža, sa stali odporcovia. Pápež
predbežne zachoval neutrálne stanovisko a len potom, ked Henrich nedodržal dané sľuby, priklonil sa
na stranu Rudolfa a Henricha znova exkomunikoval. No Henrich porazil v boji Rudolfa, (r. 1080) a
čoskoro si získal aj verejnú mienku. Na synode v Brixene, na ktorej sa zúčastnili nemeckí a
lombardskí biskupi, Henrich dosiahol Gregorovo zosadenie a podnikol vojenskú výpravu do Itálie,
aby vyhnal z Ríma sv. Gregora VII. a ustanovil protipápeža - ravenského arcibiskupa Wiberta ako
Klementa III. Na jar 1083 zastal pred bránami Večného mesta, v marci 1084 sa zmocnil sv. Petra a
dobyl pevnosť "civitas Leonina". Gregor VII. sa uzavrel v Anjelskom hrade. Dňa 24. marca 1084 bol
protipápež Klement III (1084-1100) intronizovaný v chráme sv. Petra a 31. marca prijal Henrich z jeho
rúk cisárslcu korunu. 0 niekoľko týždňov po korunovácii (21. mája) Henrich opustil Rím, lebo sa
dopočul, že sa blíži Robert Guiscard so silným vojskom. Normani síce vyslobodili pápeža Gregora, ale
neľútostne spustošili Večné mesto. Rimania obrátili svoj hnev proti sv. Gregorovi, takže musel odísť s
Normanmi a 25. mája 1086 zomrel v Salerne.
3. Pokusy o řešení. Wormský konkordát
Starobylý zvyk: voľba nového pápeža sa koná tam, kde posledný pápež zomrel, kardináli sa zišli v
benediktínskom kláštore v Cluny. Zvolili viennenského arcibiskupa, talentovaného diplomata, ktorý
pochádzal z popredného rodu; prijal meno K a 1 i x t II. ( 1 1 1 9 - 1124). Nový pápež vykonal okružnú
cestu po Francúzsku, potom zvolal koncil do Remeša a pozval aj Henrícha V. Nakoľko cisár požadoval
predbežnú schôdzu s pápežom, dohodli za miesto stretnutia Iňouzon. Ked pápež videl, že cisár prichádza s
veľkým vojskom, odišiel ešte pred rozhovorom s ním. Remešský koncil exkomunikoval Henricha V. i
protipápeža Gregora VIII. Kalixt II. prešiel do Itálie a odstránil protipépeža (r. 1121). V Nemecku medzitým
vypukla občianska vojna. Pápež vyslal dvoch kardinálov do Nemecka. Vo Wormse sa stretli s cisárom a
uzavrejLi s ním dohodu, ktorá sa v cirkevných dejinách uvádza ako worniský konkordát (r. 1122).
Konkodát má tieto dve závažné zložky:
•
cisár sa zrieka investitúry biskupskou palicou a prsteňom, uznáva slobodu biskupských volieb a
vysviacok a vráti cirkvi všetky zábrane majetky;
•
"Privilégium Calixti" priznáva cisárovi právo dozerať na voľbu cirkevných hodnostárov, schvaľuje jeho
prítomnosť a prípadné rozhodovanie v sporoch pri voľbách; investitúru môže udeľovať žezlom, a to v Nemecku
pred biskupskou vysviackou, inde až po vysviacke.
Wormským konkordátom sa skončil päťdesiatročný neúprosný boj o laickú investitúru. Cirkev tu mala na
zreteli svoje závažné poslanie: starosť o ľudské duše. Aby toto poslanie mohla plniť, nevyhnutne
potrebovala biskupov - duchovných pastierov, nie ríšskych vazelov.
Byla to otázka dotýkající se hluboce celé struktury říše a společnosti. Vznikla rozsáhlá literatura o
tom, co by se mělo postavit na místo dosavadní nábožensko-politické jednoty státu a církve, jejímž vrcholem
bylo sakrální (posvátné) království. Odluka církve a státu byla nemožná. To se ukázalo, když se Paschalis
II. (1099-1118) a Jindřich V. (1106-1125) v konkordátu v Sutri (únor 1111) dohodli, aby byla zrušena
feudalizace církve a tím i její vnitřní spojení s říší. Německá říšská církev měla vrátit králi všechen
majetek a všechna práva; pak se král chtěl ze své strany vzdát jakékoli investitury, která pak ovšem byla
zbytečná. Jednotný bouřlivý odpor německých knížat a biskupů proti tomuto pokusu o řešení považovanému za úplně nereálný a neproveditelný - ukázal, jak je nemožné obnovit poměry z dob
prvotního křesťanství. Běh dějin se nedá obrátit zpět. Tak byl návrh zamítnut.
Zbývala jenom možnost kompromisu - Wormský konkordát – stanovila se dvojí investitura: Králi zůstala
světská investitura s předáním světských statků a práv (regalia popř. temporalia) - jejím symbolem bylo
podání žezla - a král se ze své strany vzdal duchovní investitury; tu přenechal církvi; respektoval kanonické
volební právo, které zůstávalo vyhrazeno kléru a šlechtě biskupského kostela; od 13. stol. patřilo výhradně
dómským kapitulám. Teprve po předchozí kanonické volbě a duchovní investituře (prstenem a berlou) uděloval
král světskou investituru, a to v Německu ještě před svěcením na biskupa, v Itálii a Burgundsku až po
něm.
72
Prvý l a t e r á n s k y k o n c i l
Po zakončení zdĺhavého boja o laickú investituru zvolal pápež Kalixt II. do Ríma koncil. V cirkevných
dejinách je známy ako Frvý lateránsky koncil (r. 1123) a deviaty všeobecný snem; išlo tu o prvý
koncil, konaný na Západe a prvý všeobecný snem zvolaný pápežom (všetky predchádzajúce koncily zvolali
cisári). Lateránsky koncil slávnostne potvrdil wormský konkordát a vydal viaceré nariadenia o reforme
cirkví, obnovenie nariadenia proti simonii a porušovaniu celibátu (manželstvo klerikov, ktorí mali vyššie
svätenia, vyhlásil za neplatné). Koncil upevnil moc biskupov, podriadil ich právomoci archidiakonov a
archipresbyterov a zrušil exempcie kláštorov, V záujme verejnej mravnosti zakázal manželstvá medzi
príbuznými. Niektoré nariadenia Prvého lateránskeho koncilu sa týkali verejného blaha (napr.
exkomunikácia falšovateľov peňazi). Všeobecný snem vydal dalej presné úpravy pre "Boží mier" (Treuga
Dei); ustálil povinné prímerie, v ktorom boli zakázané všetky bojové akcie, počas celého adventu a
Veľkého pôstu, ako aj každý týždeň od stredy do pondelka. Z rozhodnutia snemu bojujúce strany
museli rešpektovať neutralitu posvätných miest a osôb. Koncil venovál pozornosť aj križiackej výprave.
Zdôraznil pritom, že križiacky sľub treba splniť čím skôr. účastníkom križiackej výpravy sa priznali
rozličn é p ri vil ég iá,
na pr.
d uchovn é v ýho dy
(úp lné
o dp ust ky,
kto ré v
t om čase
b ol i j e d i n é s vo j h o d r u h u )
a časné výhody
(mejetok križiaka
bol
pod
o c h ra n o u c i r k v i a m a j e t k o v é s p o r y k r i ž i a k o v r i e š i l c i r k e v n ý
súd).
Myšlení oné doby - jediným pánem křesťanstva byl Kristus. Z Lk (22,38) se
vyvozovalo, že ke správě světa ustanovil dvě moci, symbolizované dvěma meči (teorie
dvou mečů): světský spočívá v ruce císaře a duchovní v ruce papeže.
Teologové gregoriánské doby to aplikovali pouze na papeže: oběma meči disponuje
jedině a pouze cíkrev; duchovní meč třímá sama, světský propůjčuje císaři, aby jím vládl
za ni a v jejím jménu. Za duchovní meč se pokládala církevní klatba.
Výsledky gregoriánské reformy
Velké posílení primátu papeže v církvi - od Lva IX. brali papežové stále pevněji do rukou otěže
řízení církve. Svůj vliv a vůli prosazovali reformními synodami v Římě i mimo něj. Vybudovali
soustavu vyslanců (legátú) a ti pečovali všude o provádění reforem a zároveň všude reprezentovali
papežskou autoritu. Kdykoli se volitelé nedovedli shodnout, papež si prostě činil nárok na
obsazovací právo podle zásady devoluce (právo vyššího místa zasáhnout v případě nutnosti). Kurie
trestala a sesazovala nehodné biskupy. Metropolité si od 11. stol. museli pro pallium osobně
docházet do Říma, od 12. stol. skládat zvláštní přísahu poslušnosti a periodicky (každé 4 roky)
přicházet do Říma k visitatio liminum apostolorum (k návštěvě apoštolských prahů).
Desakralizace politické oblasti měla za následek, že se ostřeji rýsoval rozdíl mezi kněžími a laiky.
Klérus, který unikl bezprostřední moci králů a knížat, se spojil v jakousi mezinárodní korporaci,
podléhající přímo univerzální církvi. V 13. stol. se staly důležitou oporou papežské moci všude
rozšířené žebravé řády. Ale i ostatní duchovenstvo přerůstalo národní hranice. Univerzální církev dala
křesťanskému Západu nové vědomí pospolitosti.
I n v e s t i t ú r a
–
p o j e m
a
s i t u á c i a
v
o k o l i t ý c h
k r a j i n .
Investitúrou sa označovalo zemepánovo odovzdanie léna vazalovi. Kedže pri biskupstvách akoby sa spájala
duchovná správa so svetským lénom a panovník "investoval" (uviedol do držby) nového biskupa podaním
odznakov biskupskej moci, t.j. biskupskej palice a prsteňa, zdalo sa, ako by panovník udeľoval aj
duchovnú moc. Proti tomuto nesprávnemu chápaniu sa otvorene postavil pápež sv. Gregor VII.
Investitúra umožňovala ľahký prístup k cirkevným úradom aj nehodným osobám, preto pápež zakázal pod
trestom exkomunikácie prijať od laika cirkevný úrad alebo laikom takýto úrad udeľovať. Gregorovi išlo o to,
aby sa na biskupské stolce a do cirkevných funkcií dostali vhodné osoby.
73
Investitúra v euró'pskych krajinách44.
Vo F r a n c ú z s k u - spočiatku napätie medzi pápežom a kráľom - F i l i p o m I. Pápežskí legáti zosadili
niekoľko francúzskych prelátov a podarilo sa im zlomiť odpor remešského arcibiskupa. Voči kráľovi však boli zdržanliví
a nevyhlásili hne<5 cirkevné tresty, takže nenastala otvorená roztržka.
Osobitný postoj zaujal Gregor VII. voči A n g l i c k u a jeho panovníkovi V i l i a m o v i
D o b y v a t e ľ o v i (1066 - 1087). Vladár totiž plne podporoval reformu duchovenstva, ale nechcel
sa vzdať investitúry. Pápežskí legáti nepoužili trest exkomunikácie, pretože oceňovali panovníkov podiel na
reforme duchovenstva.
V U h o r s k u - kráľ sv. L a d i s l a v
(1077 – 1095) - s pápežom mal priateľské vzťahy. Pre
uskutočniť za čias sv. Ladislava. V
11 . storočí boli v Uhorsku ženatí kňazi, ba vyskytovali sa i prípady ženatých biskupov. Je možné, že
tu nešlo len o mravný úpadok západnej cirkvi, ale aj o bezprostredný vplyv východnej cirkvi. Prví
uhorskí králi boli totiž v úzkych kontaktoch s Byzanciou. V Uhorsku sa udržali dlhý čas grécke
kláštory. Pri uskutočňovaní cirkevnej reformy spočiatku uhorskí biskupi naliehali, aby kňazi žili v
zákonnom manželstve. Až ostrihomská synoda z roku 1 11 2 si osvojila nariadenia sv. Gregora VII.
proti kňazskej ženbe a kráľ K o 1 o m a n (1095-1114) včlenil ustanovenia synody do štátnych
zákonov.
občianske vojny sa však reforma uhorského duchovenstva nemohla
18.Mystika a scholastika
Stredoveká mystika
V období stredoveku: rozvoj scholastickej filozofie a teológie a kresťanskej mystiky.
Špekulatívna mystika skúma a opisuje tajuplné zážitky omilostených duší a ich intuitívne poznanie
božských vecí. Stredovekú mystiku ovplyvňovali staroveké kresťanské mystické hnutia (siahajú až k
sv. Jánovi ev. a sv. Pavlovi; potom k sv. Augustínovi, Pseudodionýzovi a sv. iáaxisovi Vyznavačovi).
Pseudodionýz v úvahe "De mystica theologia" píše o mystickom spojení duše s Bohom
trojnásobným poriadkom: mystickou cestou očisťovania, osvietenia a zjednotenia. Stredoveké mystika
nebola v rozpore so scholastikou; i najvýznamnejší scholastickí filozofi a teológovia boli zároveň
zanietenými mystikmi.
Benediktínska mystika. Stredoveké mystika sa začala najprv rozvíjať v benediktínskej reholi - v listoch,
meditáciách, modlitbách sv. A n z e l m a z Canterbury, v spisoch clunyjského mnícha J á n a z
Fecamp (+ 1098), v komentári k Veľpiesni i vo viacerých dielach V i l i a m a zo St. Thierry
(+ 1148) je veľa hlbokých myšlienok a podnetov; obsiahle biblicko-teologické práce H u p e r t a
z Deutzu (1 r. 1130) vykazujú alegcricko-mystické chápanie SP.
44
C h o r v á t s k o a D a l m á c i a sa osamostatnili, odlúčili sa od Byzancie a boli v
spojení s pápežom Gregorom VII. V R u s k u v l á d o l k y j e v s k ý k n i e ž a
D i m i t r i j
I z j a s l a v a u d r ž i a v a l k o n t a k t y s R í m o m . Do
D á n s k a , ktoré sa po prijatí kresťanstva už za Alexandra II. nachádzalo v spojení s Rímom, posielal
Gregor VII. listy kráľovi S v e n o v i E s t r i t h s o n o v i , ktorý chcel v krajine zriadiť
arcibiskupstvo. S Č e c h a m i udržiaval sv. Gregor VII. kontakt hlavne vo veci sporov medzi pražským a
olomouckým biskupom. Vzťahy medzi pápežom a V r a t i s l a v .o m II. boli spočiatku veľmi dobré, no
zhoršili sa po zosadení Henricha IV. ktorého Vratislav II. Podporoval. V P, o ľ s k u pápež exkomunikoval roku
1079 kráľa B o l e s l a v a S m e 1 é h o pre zavraždenie krakovského biskupa sv. Stanislava.
Sv. Gregor VII. bol v diplomatických stykoch aj s byzantským cisárom
M i c h a l o m VII. napriek tomu, že cirkevný rozkol medzi Východom a Západom trval nadalej.
74
V ženských benediktínskych kláštoroch: mystická spisovateľka sv. H i l d e g a r d a z Eingenu
(+1179). Pochádzala zo vznešeného rodu, bola žiačkou bi." Jutty (Ivety). Založila ženské kláštory v
Rupertsbergu pri Bingene (západne od Mohuča) a v Eibingene pri Hudesheime. Bohatá
korešpondencia svätice dosvedčuje, že ju prosili o pomoc biskupi, kniežatá, rehoľníci. Napísala
pozoruhodné špekulatívne a prorocké diela, ktoré sú prvými plodmi nemeckej mystiky. Bola
talentovanou poetkou, prvou nemeckou bádateľkou v prírodných vedách a tiež lekárkou. Súčasníčkou
a priateľkou sv. Hildegardy bola benediktínka sv. A 1 ž b e t a zo Schonau (+ r. 1164). Jej videnia a
zjavenia zaznačil do troch kníh jej brat, opát A l b e r t.
Sv. Bernard a cistercitská mystika. Zakladateľ stredovekej vedeckej a cirkevnej ortodoxnej mystiky
možno pokladať sv. B e r n a r d a z Clair-Taux (+ 1153), učiteľa cirkvi, vynikajúceho
kazateľa; "doctor mellifluus". Mystika sv. Bernarda nie je teoreticko-špekulatívna, ale skôr praktická.
Teória a špekulácia boli pre neho iba prostriedkami k bohumilému životu - najväčší dôraz na cnosť
p o k o r y . Základom hlbokých mystických zážitkov je 12 stupňov pokory. Z nej potom vyrastá
pravá láska i pravé poznanie (spis "De grádibus humilitatis et superbiae"). Svätec rozoznáva 3 stupne
extatických stavov, pričom všetky smerujú k spojeniu duše s Bohom; čistá duša vchádza v Boha a
Boh v dušu (excessus purae mentis in Deum, Dei pius descensus in snímam). Pozornosť venoval
rozjímaniu o trpiacom Spasiteľovi. Z početných spisov sv. Bernarda spomenieme aspoň tieto: "De
consideratione libri V.", traktát "De diligendo Deo" a "Serores in Cantica canticorua", Zo školy sv.
Bernarda vyšiel rad zanietených stredovekých my s ti kov.
Svatoviktorskí mystici. Významným centrom - augustiniánske opátstvo sv. Viktora v Paríži - zvýšené
pozornosť teoretick.ej mystike. Hugo zo sv. Viktora (+ 1141), popredný filozof a teológ 12. storočia viacero cystických spisov s teologickou hĺbkou i mystickou zanietenosťou. Dával do súladu
filozofické poznanie s mystickými skúsenosťami. Diela: komentár k Pseudodionýzovmu spisu; "De
srca Noe mystica", "De vanitete raundi", "De arrha animae", "De amore sponsi ad sponsam", "De
contemplstione". Hugo píše vo svojich mystických úvahách o stupňoch, ktorými sa človek povznáša
k Bohu, až napokon spočinie v kontemplácii. Jeho ziak a nástupca R i c h a r d zo sv. Viktora
(+ 1173) napísal diela "De trinitate", "De arca Dei mystica", "Benjamín minor seu de praeparatione
animae ad contemplationem" a "Benjamín maicr seu de gratia contempiatioris". V
kont e m p l á c i i 6 stupňov v extenzite a 3 stupne v intenzite. Keď duša rozumovou činnosťou
našla Boha v prírode, povznáša sa k nadprirodzenej extáze a ponára sa do svetla najsv. Trojice. Duša
je Božím obrazom, je najlepším zrkadlom nazerania Boha, ale toto zrkadlo musí byť úplne čisté.
Františkánska mystika. V 13. storočí vynikli v mystike najmä italskí františkáni. Zakladateľ sv.
Frant i š e k z Assisi - vychádzal z SP. a jeho mystika = mystika života a lásky - stredobodom je
JK v tajomstvách pozemského života; osobitnú pozornosť venoval sv. František Ježišovmu detstvu,
utrpeniu a smrti. Zakladateľom vedeckej františkánskej mystiky bol sv. B o n a v e n t ur a, "knieža
mystikov" - spis "Itinerarium mentis ad Deum" je dodnes v živej pozornosti (o mystickom spojení
duše s Bohom podľa stupňov narastajúcej dokonalosti v poznaní a v láske). Hlboké úvahy o príprave,
podstate a cestách kontemplácie aj v jeho ďalších spisoch: "Legenda sv. Františka", "Soliloqum",
"Incendium amoris", "Vitis mystica". Mystika sv. Bonaventuru - vplyv sv. Augustína, sv. Bernarda i
svätoviktorských mystikov. Svojimi mystickými dielami vplýval na ďalších františkánskych
mystikov (mystický obsah majú napr. aj básnické skladby Jacoponeho da Todi), na neskoršiu
nizozemskú mystiku i na španielsku mystiku v 16. storočí.
Dominikánska mystika. - v reholi sv. Dominika - predovšetkým špekulatívny charakter. Neobyčajne
hodnotné mystické myšlienky – v spisoch sv. A l b e r t a V e ľ k é h o , najmä v komentári
75
k dielu Pseudodionýza a v eucharistických monografiách.
Sv. Tomáš A k v i n s k ý - spis "De vitá spiritali" i v druhej časti svojho hlavného diela
"Summa theologica" podáva teóriu kresťanskej dokonalosti, v ktorej sa činný život (vitá activa) snúbi
s kontemplatívnym (vitá contemplativa). Mocne vplýval na rozvoj španielskej mystiky 16.storočia .
Stredoveká mystika predstavuje pozoruhodný vzlet ľudského ducha, ktory sa neuspokojil suchým
rozumovým poznávaním pravdy, ale povzniesol sa k vyššej zižrosti a k večnej pravde. Stredoveky
špiritualizmus bol spojený s vrodenou túžbou ľudskej vôle, ktorú nemôže trvale a dokonale uspokojiť
nijaké ohraničené dobro, ale vie ju nasýtiť len dobro nekonečné.
Rozvoj t e o l o g i c k e j v e d y
a
u n i v e r z í t
Raný středověk: rozvíjel teologii SP v duchu starokřesťanské patristiky. Do 12. storočia sa kresťanskí
učenci neodvažovali samostatne hĺbať o závažných filozofických, dogmatických a morálnych otázkach preberali mienky starokresťanských cirkevných spisovateľov a Otcov a výpisky z patristického materiálu
zhromažďovali v kompilačných prácach (napr. "Glossa ordinaria" od A'alfrida Strabona). Pokusy o samostatné
uvažovanie boli síce ojedinelé, ale dalo podnet k dalšiemu rozvoju teologickej vedy. Zintenzívnění církevního
života v 11. stol. vedlo k větší diferenciaci teologického myšlení v 12. a 13. stol - křesťanský Západ pod
papežským vedením srůstal v jednotu - živější byl duchovní styk mezi národy. Výměna myšlenek mnohostrannější promyšlení tradičních poznatků, nové aspekty s křížovými výpravami. Vědecké práce z
klášterů na nově vznikající univerzity.
Začiatky scholastiky. V období vrcholného stredoveku spolu so všeobecným náboženským a
kultúrnym rozmachom vyrastal v podstate nový, originálny a jednotný systém špekulatívnej
filozofie a teológie - s c h o l a s t i k a , t. j. školská veda. Podnet ku vzniku novej cirkevnej
vedy dalo filozoficko-teologické vyučovanie na stredovekých univerzitách. Scholastika nedväzovala
na vedeckú činnosť dialektikov a antidialektikov 11. storočia: B e r e n g é r a , opáta v Tourse (+
1088); sv. P e t r a D a m i á n s k e h o , učiteľa cirkvi (+ 1072); bi. L a n f r a n c a
(+ 1089), učiteľa v Becu (Normandia) a neskoršieho arcibiskupa v Canterbury a dalších).
Scholastika sa usilovala vybudovať všestranne uspokojivú filozoficko-teologickú sústavu, ucelený
obraz sveta, v ktorom sa snúbi viera a veda, rozumové poznanie a zjavená náuka - fideš a ratio
konštruktívnymi zložkami a hlavnými hybnými silami. Uplatňovali ako základné formy "lectio" a
"disputatia" Usilovali sa logicky rozčleniť a čo najviac objasniť základné vieroučné články, zaujať
stanovisko ku všetkým námietkam a dokázať, že vieroučné články neodporujú ľudskému ratio.
Scholastika nechávala veľký priestor pre filozofiu a nazývala ju "ancilla theologiae" v duchu
stredovekého náhľadu na štruktúru rodiny, do ktorej patrilo i služobníctvo (podľa charakteristického
výroku "Deo servire - regnare est!"). Stredoveká scholastika mala aj svoje nedostatky (zanedbávala
historickú kritiku a empirické prírodovedecké poznanie), ale dospela k pozoruhodným výsledkom,
ktoré určili smer duchovných dejín na celé stáročia a zachovali si podnes svoju hodnotu.
76
Ranná scholastika sa začala rozvíjať na území Francúzska.. Nemecké školy sa spočiatku zdráhali45.
Filozofická základňa ranej scholastiky mala prevažne platónsko-augustínsky ráz. Otázka všeobecných
pojmov (univerzáliá)-bola neobyčajne dôležité pre logiku a metafyziku - 3 základné stanoviská:
•
N o m i n a 1 i s t i - univerzáliá síce existujú, ale len v singulárnych bytiach alebo len v
ratio (universalia post rem).
•
K o n c e p t u a 1 i s t i (umiernení nominalisti) - univerzáliá existujú len v mysli.
•
R e a l i s t i - univerzáliá jestvujú nezávisle od činnosti ľudského rozumu.
E x t r é m n i realisti vychádzali z Platónovej dualistickej koncepcie univerza
(universalia ante rem), u m i e r n e n í realisti použili za základ Aristotelovu
monistickú koncepciu sveta (universalia in re).
Hlavní predstavitelia ranej scholastiky. „Otec scholastiky“ - sv. A n z e 1 m46 (+ 1109); nástupca
na arcibiskupskom stolci v Canterbury, učiteľ cirkvi; usiloval sa presadzovať v Anglicku reformné
myšlienky sv. Gregora VII. Bol umierneným realistom a výborným syntetikom. Použitím tradičních
myšlenek nově proniknout rozumem celý obsah víry a nově jej vypracovat. Víra se múze podepřít
rozumem, ba přímo to vyžaduje: fides quaerens intellectum (víra hledající rozum). Např. existence Boží
se neprokazuje jen za zjevení SP, ale - poznat i rozumem ze stvoření; zavedl tzv. ontologický důkaz
existence Boží - problém víra a rozum, zjevení a přirozené poznání. Výrok: „Ani sa neusilujem najskôr
vedieť, aby som potom veril, ale verím od začiatku, aby som sa potom usiloval pochopiť to, v čo
verím“. 3 spisy: "Monologium" (aposteriórne dôkazy existencie Boha), "Proslogium" (apriórny,
ontologický dôkaz existencie Boha) a "CurjDeus homo" (o inkarnácii). Anzelmove spisy o milosti,
slobode a napokon dielo "De concordantia … „ boli priekopníckymi prácami formou i obsahom.
V christologii a nauce o vykoupení šel vlastní cestou (nauka o satisfakci = zadostičinění).
Extrémny nominalizmus: J o a n n e s R o s c e l 1 i n u s (+ 1120), kanonik z Compiégne.
Svoje filozofické názory preniesol aj do teológie: učil tzv. triteizmus čiže náuku o troch božích
substanciach v najsv. Trojici. Sv. Anzelm napadol Roscellinovu náuku o najsv. Trojici a synoda v
Soissons (r. 1092) odsúdila heretické učenie Roscellina, ktorý ho potom odvolal. Roscellinovým žiakom
bol V i 1 i a m zo Champeaux (+ 1120), extrémny realista, učiteľ v katedrálnej škole pri Notre
Dáme v Paríži a zakladateľ "školy sv. Viktora".
Konceptualizmus: Nejvýznamnějším teologem rané scholastiky P e t e r A b é l a r d 4 7
(1079-1142), žiak Jána Roscellina a Viliama zo Champeaux, nazývaný "rytierom dialektiky"; muž
veľkého nadania, básnik, vplyvný a originálny mysliteľ. Hľadal strednú cestu medzi extrémnym
realizmom a nominalizmom. Svou dialekticko-krítickou metodou Sic et non (Ano a ne) se snažil
proniknout do všech hlubin; při tom místy stíral hranice mezi vírou a věděním (proti němu vystupoval
Bernard z Clairvaux; na synodě v Sens (1141) byly některé Abelardovy články zamítnuty). Názor: k viere
človeka nevedie božie zjavenie, lež rozum. Tajomstvo najsv. Trojice chápal modalisticky; jeho teologický
spis "De unitate et trinitate divina" odsúdila synoda v Soissons (r. 1121) Spis "Theologia Christiana"
45
Benediktin Ruprecht z Deutzu (+ 1135) eště v staré tradici, ale Berengar z Toursu (+1088) už nastoupil
vlastní cestu: v nauce o Poslední večeři popíral reálnou přítomnost těla Kristova. Chléb a víno = jen symboly,
konsekrací se nemění, nabývají pouze nadpřirozené síly. Nauka byla r. 1079 v Římě odmítnuta- podrobil se. 4.
lateránský koncil 1215 rozhodl, že konsekrace ve mši sv. působí skutečnou změnu podstaty, a razil pro to výraz
transsubstanáace (pře-podstatnění).
46 Sv. Anzelm - Narodil sa okolo roku 1033 v Aoste (Piemont). Vstúpil do bened. rehole, roku 1078 sa stal opátom v Becu a
roku 1093 arcibiskupom v Canterbury.
47 Peter Abelárd - Narodil sa roku 1079 v Palete, veľmi mladý sa stal učiteľom filozofie v Paríži.
77
zavrhla synoda v Sens (r. 1141) - Abélard sa podrobil a zomrel zmierený s cirkvou.
Vynikajúcim dialektikom bol G i l b e r t de la P o r r é e , učiteľ v Paríži a neskôr biskup
v Poitier . Vo svojom komentári k Boethiovým teologickým spisom nachádzal reálny rozdiel medzi
Bohom a božstvom, božou podstatou a božími osobami. Synoda v Remeši (r. 1148) odsúdila jeho
náhľady. V dišpute so sv. Bernardom sa však veľmi pohotovo bránil.
V pol. 12. storočia - zhrnúť myšlienkové bohatstvo ranej scholastiky a podať súhrn ("sumu" alebo
"knihu sentencií") celej teologickej náuky - 3 výborní teológovia: Róbert Pullus (+ cca 1146),
kardinál Roland Bandinelli (neskorší pápež Alexander III.) a Petrus Lombardus (parížsky biskup).
Mnich Gracián (+ 1158)se nazývá otec kanonistiky. - cca r. 1140 se pokusil boloňský mistr, shromáždit
rozptýlené církevní právní normy (= canones). Decretum Gratiani, se stala základem díla Corpus juris
canonici (Soubor kanonického práva), které zůstalo až do r. 1918 směrodatným zákoníkem církve. Během
středověku byly k němu připojeny některé další sbírky Gregora IX. (1234), Bonifáce VIII. (1298), a tzv.
Extravagantes, tj. výnosy papežů z pozdější doby. Soubornou dogmatickou učebnici napsal pařížský
mistr a pozdější biskup Petr Lombardus (f 1160): „Sentence „ se používaly po celý středověk.
Dielo P e t r a L o m b a r d a - najrozšírenejšou teologickou príručkou, ktorú používali na
univerzitách celé tri storočia - systematicky spracoval pozoruhodné množstvo myšlienok. "Kniha
sentencií" vyniká stručnosťou, prehľadnosťou a vernosťou cirkevnej náuke. Univerzitní profesori
písali k Lombaŕdovým sentenciám obsiahle komentáre a v 14. storočí bolo dielo Petra Lombarda
preložené aj do gréčtiny. Čestný titul "Magister sententiarum".
Vrcholné obdobie scholastiky Teologický rozvoj dosáhl absolutní výše teprve v 13. stol. v tzv.
vrcholné scholastice. Oklikou přes arabské a židovské myslitele (Avicenna, f 1037 v Orientě; Averroes, +
1198 ve Španělsku, žid Maimo-mdes, f 1204) se Západ blíže seznámil s řeckým filozofem Aristotelem
(t 322 př. Kr.). Když byl Aristoteles zbaven pohanského obsahu a po kresťansku „pokřtěn", byl jeho způsob,
jak pohlížet na svět a na problémy ducha, přijat za vzor teologického zpracování světa křesťanské víry. Za
svoj rozvoj môže scholastika ďakovať priaznivým okolnostiam: stredoveké univerzity (v Paríži,
Bologni, Oxforde a v Cambridge) - významné ohniská vzdelanosti a centrá vynikajúcich učiteľov.
Vznikli nové rehoľné spoločnosti - dominikáni a františkáni – ich členovia prenikli na katedry
popredných univerzít. Dominikáni mali v niektorých svojich kláštoroch "štúdium generale".
Podnetný príklad - aj vzmáhajúce sa arabské a židovské filozofické hnutia.
Dobudovala sa jednotná filozoficko-teologická sústava; resp moderní filozoficko-teologická metoda .
Nejvýznamnějšími představiteli vrcholné scholastiky byli u dominikánů Albertus Magnus (Albert Veliký,
+1280), Tomáš Akvinský (+ 1274) a Mistr Eckhard (+1328), u františkánů Alexandr Halský (+
1245), Bonaventura (+ 1274) a Duns Scotus (+ 1308). Toto obdobie môžeme rozdeliť na 3 etapy:
Prvá generácia (pred sv. Tomášom Akv.) sa postupne odklonila od učenia sv. Augustína a do
kresťanskej filozofie a teológie začal prenikať aristotelizmus.
•
•
Druhá generácia (doba sv. Tomáša Akv.) očistila aristotelizmus od arabských dodatkov;
diela Aristotela poznala nielen z arabských prekladov v Tolede, ale aj z gréckej originálnej
verzie.
•
Tretia generácia (po sv. Tomášovi Akv.) pod mocným vplyvom "anjelského učiteľa",
vynikajúceho syntetika, ale začali sa tu prejavovať aj odchýlky od náuky sv. Tomáša
(menovite u Jána Dunsa Scota).
78
Hlavní predstavitelia vrcholnej scholastiky.
Zakladateľom filozoficko-teologickej františkánskej školy (centrum v Paríži) - A l e x a n d e r z
H a l e s u 4 8 (+ 1245). Obsiahle teologické dielo "Summa Theologiae", ktoré mu získalo čestný
titul "doctor irrefragabilis" a "theologorum monarcha". Dielo - skladba a bohatstvo vznešených
myšlienok. V náuke o Bohu a v metafyzických pojmoch - vplyv augustiniánskych koncepcií, v noetike
sa prikláňa aj k aristotelizmu.
Najslávnejším františkánskym učiteľom na parížskej univerzite bol sv. Bonaventura49 (1217/18 1274), učiteľ cirkvi. Ako generál rehole sv. Františka (v 1257 - 1273) zredigoval Rehoľné konštitúcie.
Vynikol pozoruhodnými organizačnými schopnosťami, veľkou múdrosťou. Pápež sv. Gregor X. ho vymenoval
(r. 1273) za kardinéla - biskupa v Albane a poveri1 prípravou 2. lyonského koncilu. Sv. Bonaventura umrel
krátko pred skončením všeobecného snemu. Popri sv. Tomášovi Akv. bol sv. Bonaventura
najvýznamnejším scholastickým teológom a "kniežaťom mystiky". Čestný titul "doctor seraphicus",
jeho teologie orientovaná na Augustina a Platóna, zvláště jeho krátký přehled dogmatiky a hojně čítané
mysticko-vzdělávací Itinerarium mentis ad Deum (Putování duše k Bohu, 1259). Sv. Bonaventura v
podstate stál na augustiniánskom stanovisku; zatímco Tomáš pracoval více s rozumem, Bonaventura se
silně zaměřoval na vůli; pro Tomáše bylo cílem poznání Boha, pro Bonaventuru láska k Bohu. Tento
duchovní rys vtiskl teologii svého řádu. Aby překonal v řádu napětí mezi konventuály a spirituály, sepsal
životopis sv. Františka. Plodný spisovateľ, najvýznamnejšie práce: obsiahly komentár k
Lombardovým Sentenciám a "Breviloquium", vynikajúce kompendium dogmatiky.
P
riekopníkom aristotelovského smeru v scholastickej filozofii a teológii bol dominikán sv.
A l b e r t V e ľ k ý 5 0 (+ 1280), učiteľ cirkvi. Študoval Aristotelove spisy, prednášal na
univerzite v Paríži, v Kolíne; bol biskupom v Regensburgu a posledné roky svojho života venoval
vyučovaniu na rozličných dominikánskych školách. Jeho žiak sv. Tomáš Akvinský.
Sv. Albert Veľký mal enecyklopedické vedomosti rozličných vedných odborov - čestný titul
"doctor universalis". Plodný spisovateľ - jeho dielo tvorí 38 obsiahlych zväzkov: komentáre k
Aristotelovým spisom, Lombardovým Sentenciám, k spisom Pseudodionýzovým a niektorým
knihám SP, napísal viaceré filozofické diela, spis "Summa de creaturis' a "Summa Theologiae"
(nedokončená). Sv. Albert mal na svoju dobu vynikajúce prírodovedecké vedomosti. Neuspokojil sa
len s poznatkami, ktoré nadobudol štúdiom starších autorov, ale vo zvýšenej miere uplatnil aj
výsledky vlastného bádania. Naporúdzi mal veľmi skromné pomôcky, preto zistenia, ku ktorým
dospel, si právom zasluhujú obdiv. Správne vysvetlil Mliečnu cestu, bol presvedčený, že naša zem
je guľatá, zapodieval sa otázkami vzniku hôr, robil chemické pokusy, zvýšenú pozornosť venoval
botanike a bol autorom prvého popisu európskej flóry. Albert patrně první systematicky užíval
48
A l e x a n d e r z H a l e s u (+ 1245). Narodil sa okolo roku 1170 v Halese (Anglicko). Výchova - vo
františkánskom kláštore, ale do rehole sv. Františka z Assisi vstúpil až ako vynikajúci profesor na parížskej univerzite.
49 Sv. Bonaventura (+ 1274), učiteľ cirkvi, pôvodným menom Giovanni Fidanza. Narodil sa roku 1221 v
Bagnoreggie pri Viterbe. Do rehole sv. Františka vstúpil ako mladík, pre mimoriadne nadanie ho poslali na štúdiá do
Paríža. Bol žiakom Alexandra Kaleského a jDrijateľom sv. Tomáša Akvinského. V rokoch 1248 - 1255 prednášal teológiu na
parížskej univerzite.
50 Narodil sa okolo roku 1'93 v Lauingene na Dunaji (východne od Ulmu). V 30-tych rokoch 13. storočia vstúpil v
Padove do rehole sv. Dominika a účinkoval na viacerých nemeckých dominikánskych školách. Študoval Aristotelove
spisy. Od roku 1245 prednášal na univerzite v Paríži, ale už v nasledujúcom roku prešiel do Kolína aj so svojím žiakom
sv. Tomášom Akvinským. Začas zastával v Anagni funkciu magistra s. palatii. V rokoch 1258 - 1260 znova pôsobil v
Kolíne, potom do roku 1262 bol biskupom v Regensburgu a posledné roky svojho života venoval vyučovaniu na
rozličných dominikánskych školách.
79
aristotelské metody v křesťanské teologii.
V tom jej daleko předčil jeho velký žák sv. T o m á š Ak v i n s k ý51 (1225- 1274), učiteľ cirkvi.
R 1244 vstúpil do rehole sv. Dominika; štúdiá v Paríži a Kolíne - titul magistra teológie. Vyučoval na
parížskej univerzite a na univerzite v Neapole. Bol "praedicator generalis" rehole sv. Dominika a
"lector curiae" na dvore pápeža Urbana IV. a Klementa IV.. Dostal čestný titul "doctor communis"
alebo "doctor angelicus" a tiež "knieža scholastiky". Systematicky prebádal filozofické a teologické,
prirodzené a nadprirodzené pravdy. Urobil pozoruhodnú syntézu myšlienkových podnetov Aristotela
a sv. Augustína. Z diela sv. Tomáša je najvýznamnejšia "Sumna theologica" (súhrn teológie); bola
najzávažnejšou prácou vrcholnej scholastiky. V diele "Summa contra gentiles" (určená pre
misionárov) sa vyrovnal s arabskou filozofiou najmä s Averroesom. "Quaestiones disputatee"
predstavujú bohatú zbierku dôkladných monografií o najdôležitejších otázkach všetkých teologických
odvetví. Sv. Tomáš bol autorom mnohých filozofických traktátov a komentárov k SP, k spisom
Aristotelovým i Pseudcdionýzovým. Vynikol nielen ako hĺbavý mysliteľ, ale aj talentovaný básnik a
zanietený mystik; zostavil ofícium na slávnosť Božieho Tela. Pozornosť venoval aj otázke vzťahov
medzi štátom a cirkvou a poukazoval, že obidve ustanovizne majú zodpovedné poslanie vo svete.
Viaceré diela popredných scholastikov, najmä sv. Tomáša Akvinského sa zachovali v stredovekých
odpisoch aj na území Slovenska. Slovenské bibliotéky a archívy vlastnili v minulosti vyše 400
vzácnych stredovekých kódexov; jedna tretina z nich vznikla priamo na našom území.
Empirické bádanie v anglických františkánskych kláštoroch. V období vrcholnej scholastiky
dosiahla na európskej pevnine vysokú -úroveň filozofia a teológia, zaostávala však filológia, prírodné
vedy a história. Naproti tomu o x f o r d s k á u n i v e r z i t a od svojho založenia si
budovala svojráznu tradíciu; zameriavala sa na praktické stránky života, zvýšenú pozornosť
venovala orientalistike i dôkladnejšiemu empirickému prírodovedeckému poznaniu. Na univerzite v
Oxforde mali silné pozície f r a n t i š k á n i - ľudový charakter, slobodná kritika autorít a
neobyčajná láska k prírode, ktorá ich pobádala na prírodovedné štúdiá.
Veľkým priaznivcom františkánov bol R ó b e r t G r o s s e r e s t e , profesor na oxfordskej
univerzite, významná osobnosť Anglicka v 13. storočí - mal rozsiahle jazykové vedomosti, dobre ovládal i
hebrejčinu a gréčtinu a povzbudzoval františkánov, aby sa venovali štúdiu klasických a východných jazykov.
Vynikal aj v prírodných vedách a v matematike, ale pokladal ich za pomocné disciplíny teológie. Nestrácal zo
zreteľa ani duš-pastiersku prácu a uvedomoval si, že františkáni príkladom chudoby a horlivou činnosťou
môžu veľa dosiahnuť medzi pospolitým ľudom. Roku 1235 - biskupom v Lincoln® a zároveň biskupom pre
oxfordskú univerzitu.
Žiakom Rooerta Grosseresta bol františkán R o g e r B a c o n (+ r. :2'34/, talentovaný filozof a
prírodovedec. Narodil sa okolo roku 1214 v Anglicku nedaleko Ilchestru (Somerset). Študoval na
univerzitách v Oxforde a v Paríži a neskôr striedavo prednášal na obidvoch vysokých školách ako
vážený profesor teológie (doctor mirabilis). Bol neúnavným hľadačom pravdy a ostrým kritikom
51
sv. T o m á š Ak v i n s k ý (+ 1274), učiteľ cirkvi. Narodil sa okolo roku 1225 v Roecasecca nedaleko Neapola.
Pochádzal z lombardského šľachtického rodu. Mladosť - v benediktínskom kláštore v Monte Cassino. Študoval na
univerzite v Neapole, .r 1244 vstúpil do rehole sv. Dominika - poslali ho na dalšie štúdiá do Paríža a do Kolína, kde
dosiahol titul magistra teológie. Vyučoval na parížskej univerzite (v r. 1252 - 1259 a 1269 - 1272) a na univerzite v
Neapole (v r. 1272 - 1274). Bol "praedicator generalis" rehole sv. Dominika a "lector curiae" na dvore pápeža Urbana
IV. v Orviete a Klementa IV. vo Viterbe. Od roku 1265 pôsobil ako "regens studii generalis" v fílme. Zomrel vo
Fossanuove (v tom Čase tam bolo cistercitské opátstvo) na ceste do Lyonu všeobecný snem. Dalšie diela:
Quaesúones quodlibetáles, Quaesťwnes disputatae, komentáře k Písmu sv., k Aristotelovi aj.
80
nedostatkov aj vysoko postavených osôb. V Paríži sa zoznámi s Petrom 1 e r e g r i n o m,
francúzskym alchymistom, začal robiť pokusy. Rozpory s generálom rehole - internovaný v kláštore,
ale mohol pokračovať v bádateľskej práci. Bol priekopníkom vznikajúcej experimentálnej prírodoj££4x.
Matematiku - základ vedeckého poznania. Vo svojom spise "Opus .T.ajus" (7 dielov) pojednáva o
príčinách ľudskej nevedomosti, o vzťahoch medzi filozofiou a teológiou, o dôležitosti filológie, o
význame matematiky, o význame optiky, o význame experimentálnych vied a o význame etiky.
Matematické, astronomické a fyzické diela sú plodmi dôkladného autorovho experimentálneho
bádania - experiment je najdôležitejšie kritérium poznania. Bol tvorcom odvážnych technických
utópií, viaceré prírodovedné objavy, zhotovil niektoré optické prístroje. Presadzoval štúdiuorientálnych jazykov na univerzitách a konštatoval, že text Vulgáty treba upraviť. Kritické stanovisko
zaujímal aj k exegéze Otcov. Kritikou vyvolal odpor, ale Baconov žiak pápež K 1 e m en t IV. sa zastal
svojho učiteľa a vyžiadal si jeho diela. Po pápežovej smrti však Bacona znova internovali. Bacon
svojou bádateľskou prácou pripravil pôdu pre novoveký senzualizmus a empirizmus.
Zakladateľom mladšej františkánskej filozofickej školy bol Ján Duns S c o t u s52 (+ 1308), hĺbavý
mysliteľ, pohotový dialektik. Pokračoval v Bonaventurově teologické linii. Dal silné podněty teologii
svou bystrou, kritickou metodou a christocentrickou a mariánskou spekulací (vyložil neposkvrněné početí
Mariino jako anticipované vykoupení skrze Krista). Zdůrazňoval prvenství vůle, svobody a lásky. Označuje se
za poslední velkou postavu vrcholné scholastiky. Hlavným dielom: obsiahly komentár k Lorbaräovým
Sentenciám "Opus Oxoniense". Čestný titul "doctor subtilis" - pozoruhodnú schopnosť prenikať do
najzložitejších „problémov. Štúdium jeho spisov vyžaduje dôkladnú znalosť stredovekých filozofických
názorov. Teológiu pokladal za praktickú vedu - najvyšším cieľom je caritas. Vedecká argumentácia
musí byť exaktná. Na rozdiel od sv. Tomáša Akvinského, ktorý na prvé miesto kládol intelekt, vyznával
primát vôle (voluntarizmus). Primát vôle má psychologický aj etický význam a prejavuje sa
predovšetkým v slobode, tj. nepodlieha determinácii. Nepopieral úlohu prirodzených sklonov a vplyv
pohnútok. Všestranne odôvodnil a obhájil náuku na poškvrnenom počatí Panny Márie.
ŠKOLY A UNIVERZITY STREDOVEKU
Cirkevné školy. Základné vzdelanie počas vrcholného stredoveku - chlapci vo f a r s k ý c h š k o l á
c h aj na vidieku. Učili sa v materinskom jazyku katechizmus, čítať a písať. Spočiatku učiteľom farár,
neskôr „scolaris“ a sám iba dozor nad vyučovaním.
S t r e d n é š k o 1 y - v kláštoroch a pri katedrálach. 3 lateránsky koncil (r. 1179): pri každej
katedrále má byť učiteľ s dostatočným benefíciom (bezplatne vyučovať klerikov i chudobných
žiakov). Počet žiakov bol skromný a o ich výživu sa starali domske kapituly. Katedrálne školy viedol
"magister scholarum“ čiže "scholastieus", ktorý spolu s biskupom dozeral na všetky školy v diecéze.
Na Slovensku boli v období vrcholného stredoveku kapitulské školy v Bratislave, v Nitre a na Spiši. V
Argenteuili (pri Paríži) existovala stredná škola aj pre dievčatá.
Vo vrcholnom stredoveku vznikli v mestách m e s t s k é š k o l y pre deti remeselníkov a
obchodníkov. Vyučovacím jazykom na stredných i na mestských školách: latinčina. Na území
Slovenska sa v dokumentoch zo 14. storočia spomínajú aj mestské školy.
52
Narodil se kolem 1265 ve Skotsku, v roku 1281 vstúpil do františkánskej rehole.; študoval na univerzitách v
Cambridge, v Oxforde a v Paríži. Vyučoval v Oxforde (v r. 1297 - 1302 a v r. 1306 - 1307), v Paríži (v r. 1302 - 1305)
a krátko pred smrťou v Kolíne nad Rýnom (1307/08). Dalšie diela: kratší komentár parížsky "Reportata
Parisiensia", "De Primo Principio", "Quaestiones subtilissi-:.3e in metaphysicam Aristotelis" a "Quaestiones
super universalia Porphyrii".
81
Stredoveké univerzity. Spočiatku boli vyššie školy len v Carihrade a U Arabov v Tolede. Na prelome 12.
a 13. storočia vznikli prvé stredoveké univerzity v Bologni, v Paríži a v Oxforde. Nepoužíval sa názov
"univerzita", ale „studium generale" - nevyučovali sa všetky vedné disciplíny, ale škola pre
všetkých ("gemeine schuol") - mali veľké výsady: právo súdiť svojich členov a privilégium
udeľovať akademické hodnosti. Preto sa nazývali aj privilegiátnymi školami, na rozdiel od
partikulárnych, ktoré nemali osobitné výsady. Najstaršie univerzity pripomínali cechové
organizácie; išlo o spoločenstvá magistrov a scholérov. Vyvinuli sa z katedrálnych škôl . Na čele
univerzity bol kancelár (v Bologni to bol dekretista, v Paríži a Oxforde teológ). Vyučovací jazyk:
latinčina - mali medzinárodný charakter. Spoločenstvá univerzít sa však delili na "nationes" podľa
národností či podľa pôvodu študentov z rozličných krajín.
B o l o n s k á un i v e r z i t a - najmä odbor práva , vznikla z mestskej právnickej školy. Od
roku 1224 stála pod kontrolou Sv. Stolice. Charakter: spoločenstvo študentov a nie magistrov.
Poslucháči - dva národy: citramontani (z domáceho prostredia) a ultramontani (cudzinci), ktorí
potom volili rektora univerzity. V P a r i ži sa učitelia a študenti rozličných škôl, ktoré vznikli pri
katedrále Notre Dáme, združili do samostatnej korporácie na protest proti mešťanom i miestnemu
biskupovi. Od kráľa Filipa II. dostali prvé privilégiá (r. 1200), takže boli vyňatí spod mestskej súdnej
právomoci a neskôr (v r. 1212 - 1222) aj spod biskupskej jurisdikcie. Univerzita bola pod ochranou
Sv. Stolice, ktorá jej dala roku 1215 osobitný štatút ("universis magistris et scolaribus Parisiensibus").
Parížska univerzita mala 4 fakulty: teológiu, medicínu, artes liberales a kanonistiku – vyučovali tu aj
dominikáni a františkáni. O x f o r d s k á u n i v e r z i t a – vznikla z väčšieho počtu
kláštorných a mestských škôl. Roku 1214 vznikol spor medzi mestom a školami, ktoré sa potom dostali
pod ochranu Sv. Stolice. Na oxfordskej univerzite mali silné pozície františkáni. Vo vrcholnom
stredoveku Sv. stolica používala prebendy na hmotné zabezpečenie najstarších univerzít.
Čoskoro pribudli dalšie - významnejšie: v N e a p o1 e (zal. 1224), v S a l a m a n k e (zal.
1243) a pri r í m s k e j kúrii (zal. Inocentom IV. v r. 1244 - 1245).
Učitelia a poslucháči stredovekých univerzít bývali a stravovali sa v spoločných k o 1 é g i á c h,
internátoch, hmotne zabezpečených šľachetnými darcami. R. 1257 zriadil pri parížskej univerzite
kolégium dvorný kaplán sv. Ľudovíta IX. Róbert de Sorbonne a po ňom dostala celá univerzita
pomenovanie S o r b o n n a . V kolégiách sa tiež prednášalo. Členovia kolégií tvorili navzájom
späté životné spoločenstvá.
Stredoveké univerzity mali 4 f a k u l t y : artistickú, teologickú, právnickú a lekársku.
Absolvovanie artistickej fakulty = všeobecné vzdelanie. Štúdium malo 2 kurzy: I. logika a fyzika, II.
matafyzika, etika a politika. Absolventi 1. stupňa po zložení skúšky - bakalári, absolventi 2. stupňa majstri slobodných umení (magistri artium). Majstri slobodných umení, ked chceli pokračovať v štúdiách,
museli vyučovať dva roky na artistickej fakulte ("biennium complere").- to umožňovalo štúdium na
niektorej z dalších troch. Štúdium na teologickej fakulte: najskôr titul bakalár biblických vied, potom
prednášal biblikum. Ked dosiahol titul 2. stupňa a pokračoval v štúdiách, mohol napokon absolvovať
slávnostnú dišputéciu a po nej bol menovaný majstrom teológie.
V y u č o v a n i e na stredovekých univerzitách malo dve formy: lectio, t.j. vysvetľovanie
predpísaných textov (napr. Sentencií Petra Losbsrdskéfco), a guaestio, t.j. ::.eVoáické prebieranie zložitých
otázok, ktoré vyplývali z prvej formy (lectio), prípadne si ich vyžadovala doba; druhá forma mala
charakter dišputécie. Profesori na univerzitách boli súčasne akademickými kazateľmi. Z 13. storočia
sa zachovala v rukopisoch neobyčajne bohatá homiletická literatúra.
Univerzitní profesori napísali celé folianty; veľmi obľúbené boli tzv. "suiLmy", ktoré zhromaždováli
"univerzálne vedomosti. Zozbieraný materiál rozdelili na "quaestiones", otázky, a tie zasa na artikuly. Pri
82
riešení otázok najprv uviedli dôvody pre záporné riešenie (videtur quod non), potom pre kladné (sed
contra); autori pri zostavovaní dôvodov používali ako pradene diela starších filozofov, SP a spisy
Otcov. Po uvedení všetkých dôvodov vyslovil autor svoju mienku (respondeo dicendum) a usiloval
sa ju podložiť. Vo vrcholnom stredoveku teda uplatňovali univerzitní profesori Abélardovu
dialektickú metódu; na jednej strane sa prejavoval kritický duch, na druhej strane sa uplatňovala
snsha o systematická podanie.
19.Inkvizícia (12 – 13. stor.)
Z poznámok:
1. Inkvizícia stredoveká: proti heréze – 13-14 str.
2. Španielska: proti židom 15 str.
3. rímska: proti protestantom
Na prelome 12. a 13. stor. - masové heretické hnutie - nároky albigéncov a valdjáncov boli čoraz
väčšie, odkláňali sa viac od pravoverného učenia, otvorene vystupovali proti cirkvi a vážne ohrozovali
nielen cirkevný, ale aj spoločenský poriadok západu. Nové žobravé rehole, ktoré mu mohli čeliť, boli
iba v začiatkoch. Hľadali sa účinné nástroje proti heretikom - vznikla inkvizícia.
Vývin inkvizičného zriadenia.
V kresťanskom staroveku sa používali len duchovné tresty (exkomunikácia, ar.atéma). Situácia sa
zmenila v 4. stor – kresťanstvo - štátnym náboženstvom - rímski cisári uplatňovali tresty aj vyhnanstvo,
konfiškáciu majetku, stratu občianskych práv. Cirkevní otcovia (napr. sv. Augustín) boli p r o t i
t r e s t u s m r ti .
V rannom stredoveku pápež sv. Mikuláš I. (658 - 667) v "Odpovediach na otázky Bulharov" odmietol
mučenie (tento spôsob trestania je previnenia proti Božskému a ľudskému zákonu).
Vo vrcholnom stredoveku - otázka ako postupovať proti novému heretickému hnutiu, ktoré sa šírilo
neobyčajne rýchlo. Biskupi spočiatku – názor: jediným správnym spôsobom boja proti nim je
presvedčovanie. Sv. B e r n a r d proti heretikom pripustil iba exkomunikáciu a trest uväznenia.
Cirkevné vrchnosti sprvu zachovávali istú zdržanlivosť. Svetská vrchnosť zakročovala hned od
začiatku veľmi prísne: Fran. kráľ R ó b e r t II. - upáliť v Crlear.se 13 heretikov, klerikov a laikov.
Mierny postup biskupov proti katarom nestačil - hlasy, že nepriateľov cirkvi treba prísnejšie trestať.
Pápež A 1 e x a n d. e r III. poukazoval, že biskupi a kňazi sú povinní (ex officio) sledovať činnosť
heretikov a zasahovať proti nim kanonickými trestmi.
3. loteránsky? koncil (r. 1 T79") - vyzval kresťanských panovníkov, aby dôsledne zachovávali cirkevné
nariadenia a presadzoval križiacku výpravu v krajinách, v ktorých sa veľmi rozšírilo heretické
hnutie. Pápež L u c i u s III. uzákonil postup proti heretikon ("Ad abolendan" zo 4. novembra
1184); biskupom nariadil použiť proti bludárom prísne tresty (nie však trest smrti!).
Za Inocence III. se inkviziční řízení změnilo v církevní procesní právo; podle něho musela vrchnost v
některých případech z moci svého úřadu zakročovat proti hříšníkům a provinilcům; nesměla tedy čekat, až
bude někdo obžalován (obžalovací proces), ale musela jej z vlastního podnětu, ex officio (oficiální princip)
vypátrat a přivést k soudu. Tento postup proti kacířům vedl r. 1231 k zřízení vlastních papežských
inkvizitorů, kteří měli sledovat podezřelé z kacířství.
4. loteránsky koncil (r. 1215) - postup proti heretikom: osoby podozrivé z herezy, ktoré sa nevedia
dostatočne obhájiť, nariadil snem potrestať exkomunikáciou a po roku pokladať za heretikov.
83
Neústupní heretici mali byť odovzdaní svetskéj moci (klerici až po degradovaní). Majetok postihnutých
prepadol konfiškácii, ked išlo o klerikov, pripadal cirkvi. Všeobecný snem zaviazal panovníkov
prísahou, že budú brániť čistotu viery vo svojich krajinách a podozrivé osoby vypovedia.
Upálenie bludárov 1x oficiálne nariadil r. 1197 kráľ P e t e r II. Aragónsky: heretici sú verejnými
nepriateľmi štátu. Nasledoval F r i t í r i c h II. - zaviedol r. 224 v Itálii trest smrti alebo
vyrezanie jazyka (podľa predpisov barbarského práva germánskeho). Mal na zreteli aj politické ciele,
najmä v lombardských mestách, ktoré chcel pokoriť. Zákony Fridricha II. sa neobjavili ani v
"Compilatio quirta" ani v zbierke dekretov pápeža Gregora IX.
Za pontifikátu Gregora IX. - zriadená p á p e ž s k é i n k v i z í c i a ( existovala inkvizícia
biskupská (od r.1184)). Inkvizičný súd mal vyhľadať heretikov (lat. inquirere = vyhľadávať), vyšetriť
ich a neústupných odovzdať svetskej moci. Gregor IX. neprenechal pátranie po heretikoch svetským
úradníkom, ale - pápežski inkvizítori - poväčšine členovia žobravých reholi.
Inkvizícia prebiehala v duchu stredovekých súdov. Inkvizítor mal povinnosť predvolať k súdu všetky
osoby podozrivé z herézy ked obžalovaný uznal vinu, súd mu uložil kajúce skutky: modlitby,
bičovanie, pôst, almužnu, púť; za vážne previnenie potrestal ho väznením. Len neústupných
heretikov odovzdal súd svetskej moci.
Vypočúvanie obžalovaného sa konalo v prítomnosti inkvizítora, dvoch vzdelaných rehoľníkov
("periti") a notára (zapisovateľa). Obžalovaný mohol podať námietky čiže excepcie proti osobe
sudcu a dostal poradcu, ktorý mu radil, aby sa priznal.
V 13. storočí niektoré italské mestá neuplatňovali prísne opatrenia proti heretikom – len ich vypovedali
zo svojho kruhu. V Nemecku platili zákony Fridricha II. Inkvizičná súdy sa konali hlavne v južnom
Francúzsku, kde potlačili masová heretické hnutie.
Kataři
Hnutí katarů však bylo od základu nekřesťanské, manichejskodualistické. V 9. stol. byli Byzancí
přesídleni na Balkán arménští paulikiáni a přinesli s sebou staré gnostické představy. Ty pak shrnul v
soustavu v 1. pol. 10. stol. venkovský kněz Bogomil v Makedonii. Podle něho byl svět stvořen od ďábla, tj.
starozákonního zlého Boha, a ten jej ovládá; při tom byly zapuzeny do zlé hmoty i čisté lidské duše.
Dobrý Bůh Nového zákona poslal jednoho ze svých andělů, Ježíše Krista, aby lidi poučil, jak se mohou
osvobodit a jako čistí (katharoi = kataři, „kacíři") dosáhnout své skutečné nebeské vlasti. K tomu je nutná
askeze a naprostá zdrženlivost od světa. Každý styk se špatnou hmotou člověka znečišťuje, celé stvoření je
samo o sobě hříšné. Dokonalí se musí naprosto zdržovat manželství, pohlavního styku a požívání masa, ale též
jakékoli ruční práce, hmotného vlastnictví a bohatství.
Prostřednictvím kočovných obchodníků a vracejících se křižáků pronikly tyto ideje v 12. stol. na Západ a
rychle se rozšířily po Německu (Kolín 1143), Anglii, Francii a Itálii. Byly spojovány s některými myš
lenkami křesťanskými. Jejich stoupenci se organizovali po způsobu katolické církve, měli svou hierarchii a
biskupství. R. 1167 se konal u Toulouse velký katarský koncil. Proti bohaté katolické církvi, obtížené
hříšným majetkem, stavěli kataři svou chudou církev, zamítající jakékoli vlastnictví. Tím se velice shodovali s
mnoha radikálními horlitcli pro reformu, kteří snili o evangelicky chudé církvi, a dařilo se jim v očích
prostého lidu představovat své nekřesťanské dualistické pohrdání světem jako ideální obraz křesťanské askeze.
Vůbec se považovali za dokonalé křesťany, kteří vedou vzorný asketický život, kdežto katolickou církev
označovali jako satanovu synagógu, kněze pranýřovali jako pokrytecké hříšníky a svátosti prohlašovali za dílo
ďáblovo.
Se stejnou rozhodností bojovali proti státu, císaře nazývali náměstkem satanovým a knížata jeho
přisluhovači. Kataři byli velmi rozšířeni v jižní Francii, zvláště v oblasti města Albi (odtud albigenští); brzy
se sblížili s barony, kteří se právě chystali k boji proti francouzskému království. Napětí propuklo v krvavou
albigenskou válku (1209-1229), která měla zpola náboženský, zpola politický ráz.
84
3. Inkvizice
Z tohoto dvojího hlediska je třeba pohlížet také na potírání kacířů a na inkvizici. Kataři napadali
politické a sociální základy křesťanské společnosti, i základy náboženské - boje proti nim společně stát i
církev. Již r. 1197 prohlásil aragonský král Petr II. katary oficiálně za nepřátele státu a nařídil je upalovat.
Francouzský král Ludvík VII. a anglický král Jindřich II. hleděli v r. 1179 přimět 3. lateránský koncil k
tvrdým usnesením proti heretikům; měli být trestáni konfiskací majetku a zbavením osobní svobody, v
případě nutnosti zkroceni silou zbraní. Lucius III. uzavřel nato s císařem Fridrichem Barbarossou r. 1183
dohodu, podle které ihned po církevní exkomunikaci heretiků měla být nad nimi vyslovena říšská klatba
(acht); úřady měly pátrat po kacířích a předávat je světskému soudu k potrestání. Je zbytečné tázat se, jak
dalece se při tom uplatňovaly náboženské nebo politické momenty; svět, který se sám považoval za
nábožensko-politickou jednotu, mohl jednat jedině společně, jakmile pozoroval, že jsou ohroženy jeho
jednotné křesťanské základy.
Když pokusy o obrácení albigenských selhaly a r. 1208 byl zavražděn papežský legát, vyzval Inocenc
III. r. 1209 ke křížové výpravě proti nim. Dvacet leť trvalo nekřesťanské vraždění, které si na obou stra
nách vyžádalo nesmírné množství prolité krve. Celá města byla vylidněna a celé kraje zpustošeny. Byla při
tom zničena provensálská kultura. Navenek se mohlo považovat bludařství za vykořeněné, ale inkvizice
měla ještě několik desetiletí plno práce, než opravdu ovládla situaci. Prospěch i toho měla francouzská
monarchie. Vyšla z boje vítězně, neboť pod záštitou náboženství se rozhodovalo většinou o politickodynastic-kých zájmech.
František z Assisi a Dominik však své době ukázali, že existuje i jiný způsob, jak překonávat nebezpečí ve víře
a jak hlásat evangelium.
20. Pápeži v Avignone
IV. epocha: 1300-1500 Církev v době rozpadu západní jednoty
AVIGNONSKÝ „EXIL" A VELKÉ ZÁPADNÍ SCHIZMA
Od této chvíle francouzský vliv na papežství vůčihledě rostl. Pod tlakem francouzské koruny bylo do
kardinálského kolegia přijímáno stále více Francouzů; v důsledku toho byli také následující papežové Fran
couzi. Klement V. (1305-1314) už nepovažoval za nutné přijít do Říma. Dal se intronizovat v Lyonu a
zůstal ve Francii. Po určitém váhání si zřídil rezidenci v Avignonu a tam zůstali i jeho nástupci.
1. Papežové v Avignonu
Opuštění Říma a přeložení papežského sídla do Avignonu byly příznačné pro všeobecný přesun těžiště. S
„Věčným městem" byla tisíciletou tradicí ve vědomí národů spojena nejen idea následnictví Petrova na
tamějším biskupském stolci a prvenství v církvi, ale také představa západního univerzalismu, založeného na
impérium Romanům. Naproti tomu Avignon byl úplně v mocenské oblasti francouzského království. I když
jej 1348 Klement VI. s celým okolím získal koupí a tím z něho učinil samostatné papežské teritorium, byl
Avignon kolem dokola obklopen územím francouzského království a tím hermeticky uzavřen vůči ostatnímu
světu. Co papežové v tuhých bojích v 12. a 13. stol. úspěšně uhájili proti sicilské politice Štaufů - volnost proti
obklíčení a politické převaze císaře - toho se nyní francouzští papežové dobrovolně vzdali ve prospěch
francouzské koruny. Vzdali se tak svobody samostatného rozhodování a pozbyli v očích národů
nadstranické, univerzální církevní autority. Často se stávali pouhými nástroji v rukou francouzských vládců
chtivých vzestupu a moci, hříčkou mezinárodní politiky. Myšlenka univerzální církevní jednoty tím upadla.
Koncem „avignonského exilu" (1309-1378) bylo velké schizma, které bylo počátkem epochy nejtěžších krizí
pro papežství i pro církev.
Již Klement V. musel vyhovět požadavku pomstychtivého krále a zahájit proces proti zemřelému papeži
Bonifácovi VIII. Ještě hanebnější bylo, že na žádost Filipa Sličného přispěl k zániku templářů. Po skončení
křížových výprav se templáři usadili ve Francii. Králi byly trnem v oku jejich bohaté statky a privilegia,
která kdysi sloužila křižáckým podnikům, ale nyní nemohla být správně uplatňována. Od r. 1307 proti nim
rozehrál celý rejstřík intrik a pomluv, obviňoval je z hereze a nemravnosti a 13. října 1307 dal asi 2 000
templářů ve Francii zatknout; jejich statky zabral. Na základě přiznání vynucených krutým mučením a
85
falešných obvinění byli řádoví rytíři obžalováni. Slabošský Klement V. neudělal nic na záchranu řádu. Po
počátečním zdráhání se ukázal zcela poddajným vůči králi, přejal podezření z bludařství a na koncilu ve
Vienne 22. března 1312 proti vůli většiny templářský řád zrušil. Pak přihlížel k tomu, jak si Filip a knížata
přisvojili řádové statky, ačkoliv byly formálně přiř-čeny johanitům. Papež strpěl, že Filip dále zuřil proti
řádovým rytířům, velmistra Jakuba de Molay dal přes jeho ujišťování o nevině 1314 v Paříži upálit jako
heretika a také četné jiné templáře vydal na smrt upálením.
Francouzský vliv na papežskou politiku se za Jana XXII. (1316-34) neblaze projevil ve vztahu k německé
říši. Pod nicotnou záminkou suspendoval papež císaře Ludvíka Bavora (1314-47) a postavil se vůči němu
nepřátelsky. V tomto posledním velkém historickém střetnutí mezi sacerdotiem a impériem už nešlo o velké
ideje, ale o holé politické cíle. Papežství se stalo přisluhovačem francouzských zájmů a právě to se v Německu
trpce pociťovalo.
Zápas však přece nabyl zásadního významu a zapůsobil netušenou měrou neblaze na samotné papežství.
Císařův protiútok se po prvé obrátil nejen proti papeži jako jednotlivci, ale proti papežství jako instituci. R.
1324 se Ludvík proti Janovi XXII. odvolal k všeobecnému koncilu. Na císařově dvoře se soustředili všichni
papežovi odpůrci. Dva pařížští doktoři uprchlí z Francie, Marsilius z Padovy a Jan z Jandunu, podali
Ludvíkovi v Řezně 1326 polemický spis nazvaný Defensor pacis (Obránce míru). Uváděli v něm v
pochybnost hierarchický řád církve a žádali demokratickou strukturu. Popírali božský původ papežského
primátu a nejvyšší moc v církvi přiznávali pouze lidu. Podle nich je církev společenství všech věřících v
Krista. Neexistuje přednost kněžstva před laiky. Ani papež, ani biskupové, ani duchovní nedostali od Krista
zvláštní samostatnou funkci, úřadují jen jako pověřenci shromáždění věřících (con-gregatio fidelhim), které
zastupuje všeobecný koncil. Nejvyšším orgánem je tedy koncil jako reprezentace lidu v církvi.
Toto radikálně revoluční pojetí činilo z papeže pouhý výkonný orgán koncilu, podřizovalo ho koncilu,
zavazovalo ho k poslušnosti vůči koncilu a dávalo koncilu právo žádat kdykoli od papeže skládání účtů a po
případě jej sesadit. Tato teorie se nazývá konciliarismus a v podstatě staví všeobecný koncil nad papeže. Měla
neblahé následky ještě v pozdější době.
Stejně tak působil finanční systém, který avignonská kurie zavedla. Zčásti to souviselo s tím, že hledala
náhradu za neustálý pokles příjmů z církevního státu, zčásti s tím, že se přizpůsobovala novým
poměrům v době přechodu od naturálního hospodářství k hospodářství peněžnímu, který probíhal zvláště ve
vzkvétajících obchodních městech. Nespokojenost a pobouření vzbuzovaly především rozsah a metody, jimiž
avignonské papežství nacházelo stále nové prostředky a cesty k vybírání peněžních dávek a daní, aby si
pomohlo z trvalé finanční krize. Existovaly poplatky za dispenze, privilegia a milosti, které velmi často
zaváněly simonií; byly dávky za propůjčení beneficia od papeže (provize), rezervace a komendy; platy, které
odváděli arcibiskupové za udělení pallia; anáty a spolia, jež se odváděly kurii z výnosu prvního roku a z
pozůstalosti po duchovních; desátky na křížová tažení, které se vyžadovaly, ačkoli se už dávno křižácké
výpravy nekonaly; manské poplatky a daně, jež se stále ještě vybíraly od zemí, které se za Inocence III.
staly papežskými lény a mnohé jiné. Všecky tyto peněžní částky se bezohledně vymáhaly cenzurami a
pohrůžkami klatbou; proto neustále vzrůstalo rozhořčení proti kurii. Nevůle se množila zvláště v
Německu, kde působilo navíc rozhořčení nad postojem papežství k Ludvíku Bavorovi, pociťovaným jako
nepřátelský vůči Němcům. Rozhořčení sílilo po celá desetiletí, až našlo v 15. stol. ohlas v Gravamina
nationis Germanicae (Stížnostech německého národa) a projevilo se v 16. stol v době reformační hromadným
odpadem. Celkem způsobil avignonský exil papežství nesmírné škody. Otřásl důvěrou, kterou mělo v době
Inocence III., a přivodil těžkou krizi, do níž vyústil. Jeho bezprostředními následky bylo západní schizma
(1378— 1417) a období konciliarismu.
2. Záhadní schizma
Schizma vzniklo po smrti Řehoře XI. (1370-78). Vážné prorocké pohrůžky sv. Kateřiny Sienské (f 1380) a
sv. Brigity Švédské (t 1373 v Římě) i chaotické poměry v církevním státě Řehoře pohnuly r. 1377 k návratu
do Říma. Zklamán chtěl Řím v r. 1378 opět opustit, ale tu v Římě zemřel. Podle právních předpisů o papežské
volbě se muselo konklavc tentokrát po více než 70 letech opět konat ve Věčném městě. Ježto z 16 kardinálů
bylo 11 Francouzů, obávali se Římané právem, že zvolí zase francouzského papeže. Aby tomu zabránili,
vyvinuli na papežské volitele ve Vatikáne nátlak. Den před volbou vnikly ozbrojené davy do konklave a
žádaly za těžkých výhrůžek, aby byl zvolen za papeže Říman. Tyto scény se opakovaly i v den volby.
Kardinálům bylo jasné, že se musí tomuto požadavku podrobit, chtějí-li vyjít z konklave živí. Tak 8. dubna
1378 nezvolili sice za papeže Římana, ale Itala, arcibiskupa z Bari, který si dal jméno Urban VI. Pak
kardinálové uprchlí z Říma, aby se dostali do bezpečí.
Na papežskou korunovaci Urbanovu se 18. dubna vrátili do Říma a složili mu holdovací přísahu. Za tři
86
měsíce však opustilo oněch 11 Francouzů a jeden (jediný) Španěl - byl to Petr de Luna, pozdější avignonský
papež Benedikt XIII. (1394-1417) - opět dvůr Urbana VI., prohlásili volbu za vynucenou a neplatnou a
zvolili 20. září 1378 ve Fondi nového papeže, Francouze, který přijal jméno Klement VII. (1378-94) a zane
dlouho se zase usídlil v Avignonu. Urbana se odřekli také tři italští kardinálové (čtvrtý mezitím zemřel) a
přestoupili ke Klementovi. Tak měla církev dva papeže.
Na dvojí volbě měly nepochybně velký podíl nacionálně francouzské a egoistické intriky. Nicméně
bouřlivý charakter volby Urbana VI. se nedal vymazat ze světa. Novější bádání (Přerovsky) zdůraznilo, že
výhrůžky Římanů byly tak silné a životu nebezpečné, že se o skutečně svobodné volbě vůbec nedalo mluvit.
Prokázalo se také, že dodatečný souhlas při slavnostní korunovaci byl rovněž vynucený, tentokrát Urbanem
VI. (K. A. Fink). O svobodném dodatečném souhlasu tedy rovněž nemůže být řeči. Jestliže tedy všichni
voliči Urbana VI. označili tuto volbu za neplatnou, protože se udala za velkého strachu a pod. nátlakem, nelze
oprávněnost toho prohlášení jen tak odmítnout. Za těchto okolností se nedá platnost volby Urbana VI.
bezpečně prokázat a naopak nelze tvrdit, že volba Klementa VII. byla neplatná. K tomu přistupuje okolnost,
že se Urban VI. po nástupu do úřadu ukázal tak pánovitým, tvrdým a fanatickým, že se nejen kardinálové,
ale i jeho dvorní úředníci a stoupenci domnívali, že mu náhlé povýšení stouplo do hlavy a duševně ho narušilo.
Skutečně se dopustil věcí, že i podle názoru dnešních badatelů není podezření z duševní poruchy nikterak
vyloučeno. "Kanovnické právo však prohlašovalo zvolení duševně chorého papežem za neplatné.
Zmatek s dvojí volbou byl tak velký a všeobecný, že již současníci před ní stáli bezradní. Urban VI.
vůbec nebyl tak jednoznačně duševně chorý, že by to bylo navenek viditelné, a stupeň nátlaku, který byl
při jeho volbě vykonáván na kardinály, teprve nemohli lidé stojící mimo správně posoudit. Protože touha po
moci byla u kardinálů obecně známá, bylo nasnadě podezření, že se chtěli dodatečně zbavit nepohodlného
papeže. Otázka legitimity je dodnes nejasná a tak zůstane navždy. Světci byli na obou stranách. Sv. Kateřina
Sienská rozhodně vystupovala pro jedinou právoplatnost Urbana VI. a stejně důrazně obhajoval výhradní
platnost Klementa VII. neúplatný hlasatel pokání sv. Vincenc Ferrerský. Oba papežové byli nadto tak
hluboce přesvědčeni o své vlastní legitimitě a o neprávoplatnosti druhého, že považovali za vážný
závazek svědomí bránit všemi způsoby své papežství a potírat protivníka. Na požadavek, který jim byl
později často kladen, aby se dobrovolně vzdali papežské hodnosti a tím uvolnili cestu k jednotě církve,
odpovídali non possumus; zřejmě jim to připadalo ve svědomí jako zrada na pravé a platné apoštolské
posloupnosti; udržet ji v neporušené čistotě pokládali před Bohem za svou povinnost.
Tak se vysvětluje dlouhé trvání a urputnost schizmatu - udržel se 40 let a zdál se skoro
nepřekonatelný. Jak Urban VI., tak Klement VII. si zřídili své kurie a po smrti měli své nástupce. Římskou
řadu tvoří papežové: Urban VI. (1378-1389), Bonifác IX. (1389-1404), Inocenc VII. (1404-1406) a Řehoř
XII. (1406-1415); avignonští papežové jsou Klement VII. (1378-1394) a Benedikt XIII. (1394-1417).
Následky rozkolu byly hrozné. Celé křesťanstvo se rozštěpilo na dvě potírající se poslušnosti (obedience);
protože každý papež dával protivníkovy stoupence do klatby a nikdo nemohl zůstat nezúčastněný, octlo se
fakticky v klatbě celé křesťanstvo. Roztržka procházela všemi zeměmi, diecézemi a farnostmi, budila boje a
různice; oba papežové totiž dosazovali své kandidáty, a tak byly hodnosti a beneficia obsazeny dvojmo.
Církev se octla v nejtěžší krizi, jakou kdy zažila.
Pařížská univerzita nakonec r. 1394 navrhla tři cesty k překonání rozkolu: 1) via cessionis (dobrovolné
odstoupení), 2) via compromissi (podřízení papežů rozhodčímu výroku) a 3) via concilii (rozhodnutí všeobec
ného koncilu).
Pr e n e s e n i e
p á p e ž s k e j
A v i g n o n u . V i e n n e n s k ý k o n c i l
r e z i d e n c i e
do
Klement V. (1305 - 1314). Nástupca Bonifáca VIII., pápež bi. B e n e -d i k t XI. (1303 13O4J, riadil cirkev iba pol roka. Na rozdiel od Bonifáca bol v rokovaniach s Francúzskom
ústupčivý a zmierlivý. Oslobodil od cirkevných trestov Colonnovcov, francúzskeho panovníka Filipa
Krásneho i áalších Francúzov (s výnimkou Nogareta). Obratne vedel čeliť nástojčivej požiadavke
Filipa Krásneho, aby koncil odsúdil Bonifáca VIII. Pápež Benedikt XI. zomrel v Perugií, a tak sa
kardináli zhromaždili podľa starého zvyku v tomto meste, aby zvolili nového pápeža. Voľba bola
ťažká a trvala 11 mesiacov. Kardináli boli rozdelení na dve strany: na italskú, ktorá bránila
stanovisko nebohého Bonifáca VIII., a francúzsku, ktorá chcele vyhovieť urazenému Filipovi Krás
nemu_a_rodine Colonnovcov. Nakoniec sa kardináli dohodli na neutrálnej osobe. Zvolili arcibiskupa z
87
Bordeaux, kardinála Bertranda de Got, s ktorým súhlasil' aj francúzsky panovník.
Kardinál Bertrand bol človekom nestálej povahy; značne ovplyvniteľný a veľmi nerozhodný. Je
možné, že v tom hrala svoju úlohu aj choroba, pre ktorú sa často uzatváral pred spoločnosťou. Voľbu
za pápeža prijal a zvolil si meno Klement V. V konkláve nebol prítomný, do Itálie však neprišiel ani
po zvolení a kardinálov pozval na korunováciu do Lyonu. Pri slávnosti (14. novembra 1305; sa v
Lyone pod divákmi zrútil múr, pričom zahynuli viaceré významné osobnosti; mnohí v tom videli zlé
znamenie.
Klement V. spočiatku nechcel preniesť pápežské sídlo do Francúzska.Najprv chcel
sprostredovať ukončenie vojny medzi Francúzskom a Anglickom. Uvažoval o zorganizovaní
križiackej výpravy a nádejal sa, že sa mu to podarí vo Francúzsku. Konečne sa chcel osobne
stretnúť s francúzskym panovníkom, ktorý naliehal, aby všeobecný snes odsúdil Bonifáca VTII.
Pápež sa všemožne usiloval zabrániť procesu nad svojím predchodcom. Nakoniec obetoval rehoľu
templárov, pretože Filip Krásny bažil za jej majetkami.
Zrušenie rehole templárov. Templéri sa viackrát Dreslévili pri obrane Sv. Zeme. Hrdinsky
bránili poslednú kresťanskú pevnosť na Blízkom východe - Akkcn. Veľmajster templárov po páde
Akkonu (r. 1291) prechodne sídlil na Cypre a potom sa usadil v Paríži. Rytierska rehoľa templárov
sa rýchlo rozšírila po Európe, najmä vo Francúzsku. Kláštory templárov boli výbornými vojenskými
pevnosťami, a preto aj bezpečnými trezormi pre úschovu peňazí. Templéri sa čoskcro stali
poprednými bankármi Európy a spravovali financie pápežov, kráľov a veľmožov. Okrem toho rehoľa
vlastnila rozsiahle majetky. Disciplína,kláštorov sa začala uvoľňovať a verejná mienka život
templárov neposudzovala priaznivo. Podiel na znevažovaní templérov mali židovskí a lombardskí
bankári, ktorí žiarlili na ich finančné úspechy, a svetské duchovenstvo, ktoré im závidelo výsady
(exemp-ciu). Templárov napokon nepriatelia priamo osočovali.
Francúzsky kancelár Viliam z_NogBrei,.u vybadal, ?e templári disponujú značnými finančnými
prostriedkami, majú rozsiahle majetky a verejná mienka o nich nie je najlepšia. Poradil Filipovi
Krásnemu, aby zakročil proti nim. Francúzsky panovník už pri prvom stretnutí s pápežom v Lyone
nadhodil otázku zrušenie rehole tenplárov, ale pápež sa vyhol jej riešeniu. Vtedy Nogeret zečel
zbierať "obvinenia" proti reholi: templári úôejne už pri vstupe do rehole z&rierajú Krista a pľujú na
kríž, odovzdávajú sa sodomskému hriechu a klaňajú sa srodle (akémusi Bafometovi). Filip Krásny pri
druhom stretnutí s pápežom v Pcitiers (r. 1307) predložil obželobný spis proti teir.plérom. Klement V.
však nepodnikol nič napriek ustavičným urgenciám francúzskeho kráľa. Napokon sa del pápež ob
mäkčiť a rozhodol, aby cirkevný súd vyšetril obžalobu proti templérc-. Dúfal, že sa poderí očistiť
rytiersku rehoľu cd neuveriteľných obvinení.
Dna 13. októbra. 1307 (v noci; zaistili na príkaz kráľa_všetkých templjárov žijúcich vc francúzsku.
Pápež proti tomu márne prctestqvsl. Členov rytierskej rehole začali vyšetrovať útrpným právom (36
ich zomrelo pri tortúre) a vynútili od nich priznania. Klement V. požiadal aj iných panovníkov, aby
zaviedli vyšetrovanie proti templárom. Filip Krásny odovzdal väznených templárov cirkevnému
súdu. Tu však prevažná väčšine odvolala priznania. Pápež zastavil áalšie vyšetrovanie.
Medzi cirkevnými sudcami boli aj prívrženci Filipa Krásneho. Pri vypočúvaniach sa znova viacerí
templári priznali k obvineniam. Roku 1310 (11. mája) ne provinciálnej synode v Paríži bol vynesený
rozsudok nad jednotlivcami: 54 templárov a potom ešte áalších 9 bolo upálených napriek tomu, že
všetci do posledného dychu vyhlasovali svoju nevinu.
Vienr.enský koncil (pätnásty všeobecný snem, 1311 - 1312/. Pápež Klement V. od roku 1309
sídlil v A v i g n o n e . Všeobecný cirkevný snem, na ktorom mal byť vyhlásený rozsudok nad
88
rytierskou rehoľou templárov, sa zišiel vo Vienne. Pozvaní boli len vybraní cirkevní hodnostári, takže
na koncil prišlo celkove asi 120 patriarchov, arcibiskupov, biskupov a opátov. Z európskych panov
níkov bol prítomný len francúzsky kráľ Filip Krásny- Hlavnou úlohou koncilu bolo riešenie otázky
templárov. Vystúpenie niektorých členov rytierskej rehole vyústilo do rozhodnej obrany templárov.
Pápež vybadal, že sa koncilní otcovia prikláňajú k myšlienke obrany rehole templárov, preto sústredil
záujem všeobecného snemu na plány novej križiackej výpravy. Filip Krásny sa všek rozhodol
pokračovať v útokoch na pápeže Klementa V. Naliehal, aby koncil odsúdil Bonifáca VIII. Prejavil
však ochotu ustúpiť od procesu v prípade, že Klement V. zruší reholu templárov. Pápež vedel, že
všeobecný snem nevynesie rozsudok nad rytierskou rehoľou, preto využil svoju právomoc e
apoštolským nariadením ju zrušil. Zrušenie rytierskej rehole templárov vyhlásil dňa 3. apríla 1312 na
druhom verejnom zasadaní koncilu. Majetky templárov pridelil johanitom a iným rytierskym
reholiam, no Filip Krásny sa už postaral, aby sa najväčšia časť dostala do jeho rúk.
Viennenský koncil vyniesol niekoľko reformných s disciplinárnych uznesení, ktcréôbsahuje
"Liber Clementinarum". Snem odsúdil dogmatické články P e t r a J á n a 0 1 i T i h o , inak
nadšeného oslavovateľa chudclby, hoci jeho meno výslovne nespomenul. Apoštolská konštitúcia
"Exivi de paradiso" volila pri riešení zdĺhavého sporu v reholi sv. Františka z Assisi strednú cestu medzi extrémnymi vetvami (kcnventuéli a spirituéli.. Všeobecný snem však nezaujal stanovisko k
dogmatickej stránke otázky úplnej chudoby. Riešenie apoštolskej konštitúcie neuspokojilo ani jednu
stranu.
Klement V. zomrel 20. apríla 1314. Pápež zanechal opustený Rím, cirkevné vedenie v nedôstojnej
závislosti od Francúzska. V samotnom zbore kardinálov bola väčšina Francúzov....
Av i g n o n s k í p á p e ž i v b o j i
s Ľ u d o v í t o m B a v o r s k ý m
Po smrti Klementa V. zostal Petrov stolec neobsadený vyše dvoch rokov. Konečne roku 1316
zvolili v Lyone za pápeža kardinála Jakuba Duése, ktorý si dal meno Ján XXII.
Pápež Ján XXII. (1316 - 1334) mal energickú povahu, miloval poriadok, bol priateľom
františkánov (viacerých vymenoval za biskupov), znamenitý právnik, ale v teologických ojtájzkach sa
tvrdošijne pridŕžal svojich, osobných názorov. V cirkevnej politike: dôraznejší, no opatrnejší ako
Bonifác VIII. Bol na j významnejším pápežom 14. stor..
Do Itálie nemohol hneá odísť, pretože tam zúrili boje medzi welfmi a gi-belinmi. Pápež mal
veľkorysý" plán na usporiadanie pomerov v hornej Itálii, Chcel pomeriť welfov a gibelincv a potom
utvoriťlcmbardský štát. Proti tomu sa však postavil W\i~t t e o V i s c o n t i v Miláne (r.
1317), za čo bol exkomunikovaný a nad mestom bol vyhlásený interdikt. Pápežský legát kardinál
B e r t r a n d z Pougetu mal v Itálii urobiť poriadok (r. 1320). Bertrend však nedisponoval
dostatočnou vojenskou silou, a tak viedol vojnu so striedavým šťastím. Roku 1330 sa vybral do
Itálie s vojskom český kráľ Jan Lux e m b u r s k ý , aby pomohol usporiadať tamojšie pomery.
Avšak obidve strany sa postavili proti nemu, takže nemohol získať rozhodné víťazstvo a znechutený
sa vrátil do Čiech. Po jeho odchode v hornej Itálii znova prepukli nepokoje.
Ján XXII. sa dostal do .konfliktu s C u d o v í t o m B a v o r s k ý m . V nemeckej
ríši po smrti H e n r i c h a VII. Luxemburského došlo k rozdvojenej voľbe. Obidvaja
uchádzači, vojvoda tudovít Bavorský i vojvoda Fridrich Rakúsky, požiadali pápeža o rozhodnutie. Ján
89
XXII. prijal apeléciu, ale nerozhodol v prospech žiadneho z kandidátov, a to ani vtedy, ked" iudovít
Bavorský zvíťazil (r. 1322) nad Fridrichom v boji pri f/uhldorfe a dosiahol uznanie v celom Nemecku.
Pápež stále odkladal korunováciu cisára, ba vymenoval pre hornú Itáliu neapolského kráľa
R ó b e r t a za vikára. Nato aj ŕudovít Bavorský ustanovil svojho vikára a do Itálie poslal vojsko
na pomoc Milenu proti pápežskému legátovi kardinálovi Bertrandovi z Pougetu. Ľudovít Bavorský
okrem toho chránil františkánskych spirituálov pred pápežskými zákrokmi.
Ján XXII. predvolal Ľudovíta pred svoj súd do Avignonu a hrozil mu exkomunikáciou.
Nemecký panovník sa odv_olaI na_knneil. Pápež exkomunikoval Žudoví-ta v roku 1324. tudovít v
tom istom roku odpovedal manifestom v Sacheenheuse-ne, zostavenom v duchu metód Filipa
Krásneho, ktorým chcel Jána XXII. Vyhlásiť za heretika a vyvolať proti nemu verejnú mienku. V
manifeste nazval pápeža "nepriateľom Krista" a "utláčateľom chudoby". Neuznal pápežovo právo pri
rozdvojenej voľbe rozhodnúť sa pre jedného z uchádzačov o cisársku korunu.
Na dvore Ľudovíta Bavorského sa zhromaždili odporcovia Jána XXII.: parížski profesori
Marsilius z Padovy a Ján z Jandunu, äalej Michal Cesena, bývalý generálny minister františkánov,
ktorý sa pre otázku chudoby roziíiel s reho-ľou, a konečne Angličan Viliam Occam, taktiež františkán.
V Sachser.hausene protestovali aj ríäske kniežaťa proti exkomunikácii íudovíta Bavorského a vyhlásili Jána XXII. za heretika. Pápež zasa^vyhlásil nad_celým Nemeckom interdikt^ Cudovít
Bavorský podnikol vojenskú výpravu.do_ Itálie. V ííiláne sa dal korunovať železnou korunou, vo
Vatikáne mu položil Sciara Colonna na hlavu cisársku korunu. V Ríme ustanovil Ľudovít protipápeža
Mikuláša V., ktorý však po odchode nemeckého vojska z Itálie vyhľadal v Avignone pápeža Jána
XXII. a prosil ho o odpustenie. Ľudovít Bavorský by sa bol tiež rád pokonal s pápežom, ale Ján XXII.
zostal neoblomný a zomrel roku 1334 pred usporiadaním sporu.
Benedikt XII. (1334 - 1342;. Nástupcom pápeža Jána XXII. sa stal Benedikt XII., cistercitský mních
nábožného života a čistých mravov, u ktorého as neprejavoval nepotizmus. Pápež Benedikt_XII.
uvažoval o návrat_e_do Ríms, Vyslancom rímskeho ľudu dal dokonce prísľub skorého príchodu do
Večného mesta. Starší cirkevní historici usudzovali, že pre nepokoje v Itálii ho nemohol splniť. íažko
však jednoznačne povedať, či mal vážny úmysel preložiť pápežskú kuriu de Ríma, pretože už v
prvých mesiacoch svojho pontifikátu začal v Avignone budovať rozľahlý pápežský palác. Neskôr sem
dal preniesť z Večného mesta aj pápežský archív.
Benediktovi XII. sa nepodarilo urovnať spor s Cudovítom Bavorakým napriek tomu, že
Ľudovítovi vyslanci boli ústupčiví. Pápež bol veľmi vo vleku francúzskeho kráľa F i l i p a VI. a
zmierenie pápeža s nemeckou ríšou nevyhovovalo francúzskej politickej línii. Preto íudovítovi vyslanci pri rokovaniach v Avignone nedosiahli
úspech. Nato sa v Nemecku ríšske kniežatá, šľachta a najmä mestá odvrátili od pápežskej kurie. V
máji 1338 na prvou: ríšskor. dni vo Frankfurte v slávnostnom manifeste "Fidem catholicam" vyhlásili
účastníci, že cisárska r.oc' je bezprostredne od Boha a nie od pápeža. V tom istor roku ríšske kniežetá v
Rense pri Koblenci proklenoveli, že cisár, zvolený väčšinou hlasov, nepotrebuje nijaká potvrdenie,
pretože má moc priamo od Boha. Stredoveké oápež-stvo átratilo tak jednu zo svojic'. najzávažnejších
politických prerogatív.
Klement VI. (1342 - 1352/. Patril k neobyčajne vzdelaným r.ucon svojej doby; nejmä na štúdiách
v Paríži získal široký rozhľad.' Vynikol ej ako plodný
spisovateľ a výborný rečník. Vyznačoval sa_však_sj_lným francúzskym cítením. Za jeho pontifikátu
90
návrat do Ríma vôbec neprichádzal do úvahy. Pápež Klement VT. kúpil pre cirkevný štát Avignon s
územím k nemu priliehajúcim.
Starší autori sa domnievali, že Klement VI. v spore s Ludovíto? Bavorským vystupoval
neob.ygs.jne ..energicky. Pápežova reč na Zelený štvrtok roku 1343 však tomu nenasvedčuje. Isté je, že
bol za "Ľudovítovo zosadenie a zvolenie nového nemeckého panovníka. Roku_l_346 zvolili ríšske
kniežatá mladého telentovaného č e s k é h o k r á ľ a K a r o l a (ako cisár Karol IV.;,
ktorému sa dostalo v nasledujúcom roku všeobecného uznania; v tom roku totiž zomrel íudovít Bavorský.
Dvadsaťročný spor medzi avignonskými pápežmi a Ľudovítom Bavorským a dlhoročný interdikt nad
Nemeckom nesporne poškodil obidve strený.
Inocent VI. (1352 - 1362). Klementovho nástupcu zvolili v konkláve, na ktorom sa zúčastnilo
25 kardinálov, už na druhý deň. Pozoruhodné však bola v o l e b n á k a p i t u l á c i a ,
ktorú tu kardináli použili, lebo si tak chceli zabezpečiť vplyv kardinálskeho kolégia na riadenie cirkvi.
Uŕ pred zvolením nového pápeža urobili prísažnú zmluvu, že ten, čo sa spomedzi nich stane pápežom,
obmedzí svoju duchovnú moc. Pri biskupských voľbách sa vyskytovali prípady volebnej kapitulácie,
no pápež mé v duchovných veciach plnú moc a nemôže ju obmedzovať.
Za pontifikátu Klementa VI. a Inocenta VI. dcstala sa co popredia myšlien-ka Petrovho nástupcu de
ŕ.íir.e. V roku I35C se slávil jubilejný rek a pri tejto príležitosti zástupy pútnikov z rozličných
európskych krajín navštívili Večné ir.esto. V období pontifikátu spomenutých pápežov sa stal Rím
dejiskom pozoruhodných udalostí. Roku 1347 sa bez krviprelietia zmocnil rímsky notár C o -la d i
R i e n_z_q_vlády nad Rímom. Ako "tribún ľudu" vydal rad dekrétov, organizoval súdy, vojsko,
financie. Plánoval zjednotenie Itálie a obnovenie rímskeho cisárstva. Po siedmich mesiacoch ho však
zosadili a za pontifikátu Inocenta VI. odišiel Cola do Prahy k cisárovi Karolovi IV. Cisár ho poslal k
pápežovi do Avigncnu. Roku 1353 sa zmocnil Večného mesta "tribún" B a r ó n - c e 1 1 i . Nato
Inocent VI. vypravil Colu di Rienzs do Ríma, aby bojoval proti Barcncellimu. Rienzo se znova ujal
vlády vo Večnom meste, ale pri povstaní ľudu zahynul.
V Itálii urobil poriadok pápežský legát - španielsky kardinál E g i -d i o A l b o r n o z ,
najväčší štátnik 14. storočia, ktorého r>rávcm možno 'pokladať_za druhého zakladateľa Pápežského štátu.
Albornoz_ne_z_ne,užil skvelé vojenské víťazstvá; bel veľkorysý voči porazeným. Zaviedol rozumné
reformy v správe jednotlivých krejev, primerané ich charakteru, takže zostali v platnosti až do 19.
storočia. Váeka kardinálovi Albornczovi mohli pápeži reálne uvažovať o návrate do Ríme. Inocent
VI. túžil aspoň navštíviť Večné mesto, no pre chorobu už nemohol uskutočniť svoj plén. Dňa 12.
septembra 1362 zomrel v Avignone.
BI. Urban V. (1362 - 1370). Po smrti Inocenta VI. zvolili kardináli_benediktíj2skej2o__apáta_ z_
JâríBeJJLle, nekardinála, za pápe_ž_aj_ prijal meno Urben V. Nový pápež si_ naáalej udržal mníšsky spôsob
života, čc malo svoj odraz i na pápežskom dvore. Urben V. sa konečne odhodlal odísť'z
Avignonu_a_usadiť se vo Večnom meste. Uvedccil si, že len v Ríme môže pomýšľať na
zorganizovanie križiackej výpravy e obnovenie jednoty s Grékmi. Pápeža v rozhodnutí vrátiť sa do
Ríme podporoval cisár K a r o l IV., básnik P e t r a r c e a sv. B r i g i t a . Naproti
tomu francúzsky kráľ K a r o l V. a kardináli nesúhlasili s jeho odchodom. Jednako Urben V.
opustil Avignon 30. apríla 1365 a 16. októbra v tom istom roku vtiahol pod ochranou vojska Karola
IV. do Ríma. Pápež korunoval Kerola IV. za cisára.
Hned od začiatku sa stretal Urban v Itálii s rozličnými ťažkosťami. Navyše pápežovi
chýbeljLjaiplomaJicjíé skúsenosti a kardinál Albornoz bol už mŕt-£L*~ Roku 1368 vymenoval pápež
91
nových kardinálov: päť Francúzov, jedného Angličana a jedného Itala. Čoskoro nato vypukli v Ríme a
vo Viterbe nepokoje. Perugia tiež zaujala voči Urbanovi V. nepriateľský postoj. Pápež sa necítil bez
pečný s hoci ho sv. Katarína Sienská, sv. Erigita a Pedro z Aragónska nahovárali, eby zostal vo
Večnom meste, rozhodol sa vrátiť do Avignonu. Dna 27.septembra 1370 prijali Urbana V. v Avignone
s veľkým nadšením, ale už 19.decembra v tom i store roku nebel medzi živými. Ďalší pobyt pápežov v
Avignone bol neudržateľný.
Zhodnotenie pobytu pápežov v Avignone. Starší cirkevní historici prirovnávali pobyt pápežov v
Avignone k "babylonskému zsjatiu". Pápeži sídlili v Avignone takmer 70 rokov. Kov*ie bádanie
priviedlo historikov k novým pohľadom e záverom o tomto období. Predovšetkým nemožno
akceptovať výrazy "vyhnanstvo" či "exil" avignon-ských pápežov. Avignon mal v stredoveku veľir.i
výhodnú polohu a poskytoval pápežom bezpečnejšie a dôstojnejšie iniesto k pobytu ako Rím, v ktoror
ej v prvej polovici 14. storočia vznikali nepokoje a prebiehali zdĺhavé spory medzi dvoma s_t_ranajni.
Od roku 1348 bol Avignon s okolie súčasťou Pápežského štátu. Rozľahlý pápežský palác začali budovať
za Eenedikta XII. podľa návrhu francúzskych architektov. Vnútorné výzdoba paláca bola poväčšine
dielom talianskych rr.ajstrov. Účtovné knihy pápežskej komory dovoľujú nahliadnuť do života ns pá
pežskom dvore, ktorý nijako nezaostával za dvormi európskych panovníkov.
Avignon napriek výhodnej polohe, jedinečnému okoliu, zdravšiemu podnebiu a pod. sa nemohol
dlho udržať ako sídlo pápežov. Avignon nestal hroby apoštolský_ch__kr.iežat sv._ Petra a Pavla a áalšie
hroby kresťanských mučení kov ani ti-sícročr.ú _.tr_adic_iu_». Pápež je nástupcom sv.Petra, ~prvého rímskeho
biskupa. Pápež je rímskym biskupom, s preto aj hlavou rírosko-katolícke.i cirkvi,
Avignonskí pápeži boli Francúzi. V tom tiež nemožno vidieť enoráliuihla-vou Kristovej cirkvi
môže byť člen ktoréhokoľvek národa. Vážne nebezpečenstvo však hrozilo pápežstvu z iného
hľadiska. Niektorí z avignonských pápežov boli priveľmi závislí od francúzskych kráľov. K tomu
pristupovali aj aal~ie okolnosti. Väčšina kardinálov bola francúzskeho pôvodu, Avignon bol
obklopený francúzskym územím, a tak sa mohla pápežské kúria za pobytu v Avigncne javiť iným
národom ako národné inštitúcia.
Kedzi avignonskými pápežmi boli významné osobnosti, ktoré dobre viedli cirkev sv., a kecí sa pápežská
kúria vrátila do Ríma, boli tu predpoklady áal-šiehe sľubného rozvoja. Očakávaný rozkvet však nenastal,
pretože v západnej cirkvi vznikla veľká pápežské schizma.
21. Kostnický koncil. J. Wiklif a J. Hus
1. Co předcházelo
Po 30 letech marných pokusů obnovit jednotu odstoupením nebo kompromisem mezi oběma papeži - sporné
otázky může rozřešit jen generální koncil - církevní právo tento způsob: v případě nutnosti.
Na jedné straně - od raného středověku - zásada, že papež nemůže být od nikoho souzen {prima Sedes a
nemine judicetur) a je odpovědný jedině Bohu; - proti sesazování papežů císaři a proti libovůli římských
šlechtických rodů v „temném století"; průběhem rozvoje primátu od Řehoře VII. a Inocence III. až k Bonifáci
VIII. bylo papežské postavení stále nedotknutelnější.
Na druhé straně - i papež jako soukromá osoba může propadnout bludu, duševní chorobě atd.; proto
byla k právní zásadě připojena tzv. klauzule o herezi: upadne-li papež do hereze - grémium (sbor), které
konstatuje tuto skutečnost a vyvodí z ní důsledky; heretik nemůže být pravým papežem; musí být
odstraněn z papežského trůnu. Toto konstatování musí provést všeobecný koncil - kardinálové nebo císař
(jako ochránce římské církve) sú povinni koncil svolat a řídit.
S touto zásadou souhlasili i přísně papežsky zaměření kanonisté (pa-palisté) na dvoře Bonifáce VIII - byla
obecně uznávána. V praxi: nebylo možno - všeobecný koncil bez papeže - na rozdil od 8 všeobecných
koncilů v 1. tisíciletí, které všecky na Východě svolali byzantští císařové, vytvořil se ve středověku nový
92
západní typ koncilů. Řehoř VII. v Dictatus papae - právo svolávat ekumenické koncily jedině papeži.
Lateránske koncily
Kalixtus II. svolal r. 1123 1. lateránský koncil; jako „ekumenický" sloužil k tomu, aby wormskému konkordátu
zjednal platnost pro celé křesťanstvo;
2. lateránský koncil posloužil Inocenci II. r. 1139 k tomu, aby ukončil Anaklétovo schizma;
3. lateránský koncil svolal v r. 1179 Alexandr III.;
4. lateránský koncil svolaný Inocencem III. r. 1215 měl dalekosáhlý význam pro reformu celé církve.
Lyonské koncily
Další všeobecný koncil konal Inocenc IV. r. 1245 v Lyonu; ten sesadil císaře Fridricha II.
Na 2. lyonském koncilu se r. 1274 pod vedením Řehoře X. jednalo o křížové výpravě a o unii s
východní církví; kromě toho byl vydán proslulý řád konklave; ten stanovil, že se kardinálové mají 10 dní
po smrti papežově sejít v místě, kde papež zemřel, v přísné odloučenosti (konklave) k volbě jeho nástupce;
k urychlení volby mají být nuceni zmenšováním přídělů jídla.
Následující všeobecný koncil se už konal r. 1311 pod nátlakem francouzského krále ve Vienne; jevily se
na něm již slabiny avignonského papežství (templářský proces), ale přece pořadatelem byl papež. Koncil
bez papeže se jevil nemyslitelný.
Je pochopitelné, že se dlouho váhalo zakročit proti oběma papežům cestou koncilu. Když se konečně 12
kardinálů obou obediencí proti vůli svých pánům dohodlo svolat na 25. března 1409 všobecný koncil do Pisy,
bylo riziko veliké. Přesto se sešlo skoro 100 biskupů, víc než 100 dalších poslalo své plnomocné zástupce,
dále přišli plnomocníci více než 200 opatů, dómských kapitul a univerzit. Tak se shromáždění odhodlalo oba
papeže soudit, prohlásit je jakožto nepřátele církevní jednoty za heretiky a sesadit je. Pak zvolilo nového
papeže, který přijal jméno Alexandr V. Zemřel již příští rok a jeho nástupcem se stal pověstný kardinál
Cossa pod jménem Jan XXIII.
Nedá se popřít, že podle právního pojetí té doby byl pisánský koncil a jeho postup zákonný. Alexandr a
jeho nástupce byli proto stejně právoplatní jako oba druzí papežové. Rímský papež Řehor XII., ani jeho
avignonský protějšek Benedikt XIII. nenechali sesadit, byli nyní naneštěstí 3 papežové a každého z nich
bylo možno v stejné míře považovat za legitimního nebo illegitimního. Řehoř a Benedikt byli ovšem
sesazeni podle předpisů kanonického práva, proto měl papež pisánského koncilu Alexandr nejlepší vyhlídky, že
se prosadí. Zatímco obedience obou druhých se silně zmenšovaly, měl v křesťanstvu nejvíce přívrženců.
2. Průběh a snahy o jednotu
Proto se pisánského papeže Jana XXIII. přidržoval i král Zikmund (1410-1437), když se rozhodl pomoci
křesťanstvu, rozdělenému na tři části, prostřednictvím nového koncilu. Vymohl na Janovi souhlas k svolání
všeobecného koncilu do Kostnice u Bodamského jezera na listopad 1414. Zikmund byl a zůstal duší
koncilu.
Jan XXIII. dorazil do Kostnice s četnými italskými preláty a zahájil koncil 5. listopadu. Doufal, že ho
koncil potvrdí jako jediného legitimního papeže. Dopadlo to jinak. Pod vlivem vedoucích kardinálů
ďAillyho (f 1420), Filastra a Zabarelly i pařížského kancléře Gersona (f 1429) dospěl koncil k
přesvědčení, že jednota se dá obnovit, jen když budou donuceni odstoupit všichni tři papežové. Aby
zlomili italskou většinu, prosadili Francouzi, Němci a Angličané, že se nebude hlasovat podle hlav, ale
podle „národů"; každý ze čtyř národů má mít při všeobecném hlasování jen jeden hlas; jako pátý přistupoval k
nim hlas kardinálského kolegia. Tím se uvolnila cesta k zlomení převahy papeže Jana a Italů.
Když Jan zpozoroval, že jeho šance mizí a že bude souzen pro své dřívější poklesky, uprchl tajně v
noci z 20. na 21. březen 1415 z Kostnice. Ze Schaffhausenu torpédoval koncil výtkami a hrozbami.
Doufalr že svým odchodem přiměje koncil k rozpuštění. Tu udržel Zikmund koncil pevnou rukou pohromadě
a prohlásil, že koncil bude pracovat dále i bez papeže. 23. března pronesl Jan Gerson v Kostnici
proslulou řeč, ve které podrobně odůvodňoval, proč papež nemá právo koncil rozpustit a proč se musí
podřídit usnesením koncilu. 26. března se konalo první zasedání bez papeže. Kardinál Zabarella navrhl, aby
se shromáždění usneslo, že je právoplatně svoláno a že se nerozejde dřív, dokud nesplní své úkoly: odstranit
schizma, vyjasnit věroučné otázky, které podnítil Jan Hus, a provést reformu církve v hlavě i v
údech.
Jan XXIII. Chcel koncil zrušiť - vydal koncil 6. dubna 1415 dekret Haec sancta: považuje za
právoplatný všeobecný koncil, shromážděný v Duchu svatém; že reprezentuje celou bojující církev, má svou
moc bezprostředně od Krista; že každý křesťan, i papež, jej musí poslouchat v tom, co rozhodne ve věcech
víry, překonám schizmatu a všeobecné reformy církve v hlavě i v údech.
Mnoho se diskutovalo o tom, zda tento dekret hlásá zásadní podřízenost papeže koncilu ve smyslu
Marsilia z Padovy, a je tedy heretický, nebo ne. Opravdu je možno do něho vkládat radikální smysl; lze
93
jej však také bez obtíží chápat jako pouhé nouzové opatření ve smyslu tradiční kanonistiky (klauzule o
herezi). Dekret je ambivalentní a tato ambivalence byla příčinou, že se o jeho výklad vedly spory již na
koncilu. Tři papežové podrobovali trpělivost svých současníků příliš dlouhé zkoušce, nyní zvláště Jan XXIII.
svými manévry rušícími koncil. Není divu, že mezi účastníky byli stoupenci radikálních idejí. Dá se však
prokázat, že jich bylo velmi málo. Velká většina chápala dekret v konzervativním smyslu a v přijatých
opatřeních neviděla věroučné rozhodnutí, ale jen nutné zajištění církve před opakováním podobných případů
rozkolu. Nepomýšlela na zásadní definici superiority koncilu nad papežem ve smyslu Marsilia z Padovy.
Dekret není věroučná definice a je třeba ho vykládat umírněně konciliárně, nikoli radikálně
konciliaristicky. Po papežově útěku nastaly týdny obrovského vzrušení a vášnivých debat. Jak se má dále
postupovat proti Janu XXIII.? Ten právě hodlal uniknout přes Rýn na burgundské území a odtud
pokračovat v útocích na koncil. Tu ho dal Zikmund prostě zatknout. Byl proti němu zahájen soudní proces.
29. května 1415 byl sesazen. Římský papež Řehoř XII. ■ohlásil 4. července 1415, že dobrovolně odstupuje.
Devadesátiletý stařec neochvějně trval na tom, že je jediný legitimní papež, a vyhradil si předem
podmínku, že koncil svolá svým jménem dodatečně ještě jednou. Povolili mu to, ačkoli nebo právě proto,
že nikdo tomuto aktu nepřikládal význam. Nejobtížnější bylo poradit si s tvrdohlavým Benediktem XIII.
Zikmund s ním vyjednával v Perpignanu, ale nedosáhl ničeho. Měl úspěch aspoň v tom, že se ho odřekli
dosavadní stoupenci, většinou Španělé; ted poslali také své zástupce na koncil a utvořili pátý, „španělský
národ". Proti Benediktovi byl zahájen proces, který skončil ,26. července 1417 jeho sesazením.
3. Jan Hus a jeho kostnický proces
Právě v prvních týdnech po útěku Jana XXIII. v dubnu, květnu a červnu 1415, se v Kostnici
projednával Husův problém - nešťastný průběh a zatížil koncil až do nynějška těžkou hypotékou.
Jan Hus, narozený kolem 1370 v Husinci (v jižních Cechách), studoval v Praze a byl tam r. 1400
vysvěcen na kněze. Tehdy poznal myšlenky Angličana Jana Viklefa (asi 1320-1384), který od r. 1374
ostře napadal finanční metody avignonského papežství, bohatství církve prelátů a hierarchii; proti nim
stavěl církev predestinovaných, která se musí vzdát všeho majetku a žít v apoštolské chudobě; podle
Viklefa mají v pravé církvi Kristově místo jen ti, kteří jakožto vyvolení žijí ve stavu milosti; žádný
těžký hříšník nemůže zaujímat vedoucí místo v křesťanské společnosti, ať už v církvi nebo ve státě. Papež,
biskup nebo duchovní, který žije ve smrtelném hříchu, už nemá žádnou moc; stejně tak
ztrácejí
vladařskou moc v křesťanském státě všichni panující, jsou-li ve stavu těžkého hříchu. Viklef popíral církev
jako svátostné (sakramen-tální) společenství spásy v Kristu.
Hus jako kazatel v Betlémské kapli v Praze od r. 1402 hlásal Viklefovy myšlenky a nacházel u svých
českých posluchačů velký ohlas. S kritikou prelátů vládnoucích v Čechách, kteří byli hlavně Němci, se
spojovaly nacionální afekty. Protiněmecká nálada zachvátila celé Čechy a splynula tak silně s církevně
náboženskými tendencemi, které probudil svými ideami Viklef, že se viklefismus jevil přímo jako
nacionálně česká záležitost. Když pražský arcibiskup, Němec, zakročil na příkaz papeže Alexandra V. proti
šíření Viklefových bludů ve své diecézi, pokládalo se to skoro za politickou záležitost. Hus se prudce obrátil
proti biskupskému nařízení a pokoušel se hájit Viklefovu pravověrnost. Když mu bylo zakázáno kázat,
odvolal se k papeži Janovi XXIII.; ale na papeže se obrátil také arcibiskup. Hus - povolán do Říma,
nedostavil se a byl papežem exkomunikován, ale český král Václav ho chránil. Napětí zvýšilo ostudné
prodávání odpustků Jana XXIII., který potřeboval peníze na válku proti Ladislavovi Neapolskému, a
proto v květnu 1412 dal v Čechách hlásat odpustky na křížovou výpravu.
Pro uklidnění Husovy záležitosti naléhal král Zikmund na to, aby se projednala na kostnickém
koncilu, a nabídl Husovi svobodný glejt. Hus souhlasil a přišel 3. listopadu 1414 do Kostnice. Papež ho
zbavil klatby a Hus se mohl volně pohybovat. 28. listopadu se konal první výslech. Na nátlak kardinálů a
přes císařův příslib byl pak Hus zatčen a 6. prosince dopraven do klášterního vězení u dominikánů. Ačkoli
Zikmund důrazně protestoval, zůstal Hus ve vězení. Projednávání jeho pře se v prvních měsících roku
1415 dostalo jaksi do pozadí před nejdůležitější otázkou církevní jednoty, pak však nastal nečekaný obrat. Ve
víru událostí po útěku Jana XXIII. z Kostnice a na novém základě, který vytvořil dekret Haec sancta, se
koncil energeticky ujal Husova problému; naskýtala se tu totiž příležitost dokázat, že koncil je příslušný ve
věcech víry.
Dnes se dá těžko porozumět procesu, který následoval. Vedení zcela přešlo na kardinály ďAilly, Filastra,
Zabarellu a kancléře pařížské univerzity Gersona; patřili k nejpřednějším osobnostem koncilu a o jejich
duševních a morálních kvalitách není pochyb; nebyli to Němci, nýbrž Francouzi, takže nemohlo jít o
nacionální afekty; naprosto nebyli papalisté, ale spíš umírnění konciliaristé, nadto rozhodní odpůrci
Jana XXIII. a ostatních rozkolných papežů. Přesto jim musí objektivní bádání vytknout stranickou
zaujatost a kárat vedení procesu (P. de Vooght). Hus se energicky hájil proti výtce, že je kacíř. Vytkli mu 30
94
heretických vět z jeho spisů, Hus nepopíral, že je napsal, ale popíral jejich hcrctický smysl a snažil se je
vykládat pravověrně; zdráhal se proto je odvolat. Žádali ho, aby odvolal aspoň nesprávný smysl. Namítal,
že nemůže odvolat, čemu nikdy neučil a co ani neměl na mysli. Došlo k nekonečným diskusím, jež
zůstávaly bez výsledku a podrobovaly trpělivost soudců těžké zkoušce. Pomyslíme-li na vášnivé rozčilení
oněch dnů a na nanejvýš vzrušenou celkovou náladu, pak přiznáme postupu soudců polehčující okolnosti stejně,
jako jsme ochotni projevit porozumění pro obžalovaného. Nechybělo pokusů vyjít mu co nejvíce vstříc a
umožnit mu odvolání. Hus všecky takové požadavky neústupně odmítal.
Kardinálové ďAilly a Zabarella ho na výslovné přání Zikmundovo ještě 5. července navštívili ve
vězení a marně ho přemlouvali k odvolání; pak došlo 6. července 1415 před koncilem shromážděným v
kostnickém dómu k závěrečnému rozsudku; zněl na smrt, protože Hus ve svých spisech Viklefovy bludy
dogmatizovál, bájil a kázal. Týž den byl na popravišti vydán na smrt upálením. Když již stál na hranici,
vzkázal mu Zikmund znovu nabídku milosti, odvolá-li. Hus odmítl a zemřel; před smrtí odpustil svým
nepřátelům, vzýval Ježíše Krista a modlil se Vyznání víry.
V Husově osudu se proplétají vina a tragika, vlastní i cizí selhání. Koncil Husův problém lehce přešel.
Pro většinu účastníků to byla jen okrajová záležitost. Všimli si jí jenom nepatrně. Historie však Husa
strašlivě pomstila. Kruté husitské války (1420-1431) ještě dlouho uváděly Čechy a Německo ve strach a
hrůzu.
4. Otázka reformy na koncilu
Než - volba nového papeže - projednat otázku reformy: v hlavě i v údech. Mají se však porady o ní
konat před volbou nové hlavy církve nebo až po ní? V dekretu Haec sancta si koncil výslovně vyhradil
provádění reforem. Byl tento dekret myšlen jen pro výjimečný případ, nebo měl papeže zásadně podřídit
koncilu? Přísní „konciliaristé" považovali otázku reformy za zkušební případ. Chtěli papeže natrvalo
připoutat ke koncilu tím, že ho podřídí reformám, jež koncil schválí. Napříště se měly v pravidelných
obdobích konat všeobecné koncily, které měly vydávat z vlastní autority reformní ustanovení, závazná i pro
papeže. Žádali to především Němci a Angličané; u nich se mezitím nejvíce ujaly konciliaristické ideje.
Jinak se chovaly ostatní národy. Jakmile jasněji vystoupil zásadní charakter debaty, velmi silně se vzepřely.
Jako kompromis bylo 9. října 1417 vyhlášeno pět už projednaných reformních dekretů, mezi nimi také
dekret Frequens, podle něhož se měly koncily konat pravidelně vždy po 10 letech. Jinak se však důrazně
trvalo na tom, aby se reforma ponechala papeži jako normální úkol řízení církve. Nejdřív proto musí být
zvolen papež, než se na tomto koncilu bude dále projednávat reforma. Když Angličané vyslovili s tímto
zásadním postupem souhlas, museli se Němci podřídit; mohlo se tedy přikročit k volbě.
5. Volba papeže
Zvláštním způsobem se měl vyhledat muž, který by byl přijatelný všem zúčastněným, a mohl tedy
počítat s všeobecným uznáním. Proto bylo do konklave pojato kromě 26 kardinálů ještě po 6 zástupcích
každého z pěti národů, celkem tedy bylo 56 voličů. Konklave se sešlo 8. listopadu 1417 v kostnické tržnici,
která byla k tomu účelu zvlášť upravena. Volební postup byl velmi komplikovaný. Přesto však již po třech
dnech, když se venku konalo procesí, bylo v konklave dosaženo jednoty ve vrcholném nábožném nadšení
(Fink); už současníkům se to jevilo jako div Ducha svatého. 11. listopadu 1417 byl zvolen kardinál Odo
Colon-na; přijal jméno Martin V. podle světce, jehož památka se ten den slavila.
Na koncilu i na celém Západě zavládla nepopsatelná radost: čtyřicetiletý rozkol byl překonán, jednota
těla Kristova byla obnovena. Církev měla opět nejvyšší hlavu, ode všech uznanou a právoplatně
zvolenou. My lidé 20. století tuto radost patrně pociťujeme lépe než dřívější doby, neboť i my toužíme po
této jednotě. Víme, že rozkol křesťanstva je to nejhorší, co je může potkat.
K o s t n i c k ý k o n c i l
Snem v Pise napriek veľkej snahe nedosiahol svoj cieľ. V zložitej situácii jediná nádej na odstránenie
veľkej pápežskej schizmy sa vkladala do nového koncilu. Značný podiel na zvolaní a úspešnom
priebehu všeobecného snemu mal uherský panovník Ž i g m u n d (1387'- 1437), ktorého v júni
1411 zvolili za nemeckého kráľa e cisára; hlásil sa k pisanskému pápežovi Jánovi XXIII.
_Ján XXIII. podľa smerníc snemu v Pise zvolal koncil do Ríma. Po otvorení snemu (14. apríla
95
1412) nasledovalo niekoľko menších zasadnutí a jedno slávnostné, na ktorom odsúdili Wyclifove
tézy. V júni musel pisanský pápež opustiť Rím a utiahol sa do Florencie. Hľadal pomoc e ochranu u
nemeckého kráľa a cisára Žigmunda. Pri rokovaniach medzi kúriou Jána XXIII. a cisárom ustálili
miesto a čas nového koncilu.. Žigmund navrhol, aby sa všeobecný snem konal v Kostnici a bol
otvorený 30. októbra alebo 1. novembra 1414. Pápež Ján XXIII. po stretnutí s.cisárom vydal
zvolávaciu bulu na koncil do Kostnice.Väaka Žig-mundovej diplomacii bola zabezpečené účasť
zástupcov veľkých európskych štátov. Kardináli zasa dosiahli, že Ján XXIII. slávnostne otvoril koncil
dňa 5.novembra 1414.
K o s t n i c k ý k o n c i l (16. všeobecný snemy bol najveľkolepejším
zhromaždením Západu v neskorom stredoveku. Zúčastnilo sa na ňom 29 kardinálov, 3 patriarchovia,
33 arcibiskupov, vyše 300 biskupov a opátov, generálni predstavení reholí, veľmajstri rytierskych
reholí, vysokí cirkevní hodnostári, profesori teológie a cirkevného práva, vyslanci kráľov,
kniežat,mestských štátov i popredných miest, početne bol zastúpený laický element.
Koncil si vytýčil 3 základné úlohy: 1) odstrániť pápežské schizmu, 2) r< 'Isčiť wyclifovskd
herézu (ceusa fidei) a 3) uskutočniť reformu v hlave a údoch (Causa reformationis) . Zároveň si určil
pracovnú metódu a rokovací poriadok: nehlasovať podľa hláv, ale podľa národov, ako na stredov.
univerzitách. Utvorených bolo 5 národov: italský, francúzsky, anglický, nemecký a kardinálske
kolégium.V jednotlivých národoch mali miesto i hlas okrem biskupov aj teolc'govia, karieristi a
vyslanci svetských vlád.
O d s t r á n e n i e pá p .e ž s k-e j s c h i z m y (causa unionis) bolo prvým a
najzávažnejším bodom koncilového progreiru. Italsky návrh, aby koncil uznal za pravého pápeža Jána
XXIII., sa nestretol so všeobecným súhlasom; kardinál P i e r r e d ' A i 1 1 y bol proti nemu.
Otcovia koncilu potom rozhodli, že. majú odstúpiť všetci traja pápeži. Cisár Žigmund podporoval
tento návrh. J á n XXIII nJajprv__slévnostne sľúbil, že sa zriekne pápežského stolca, keď abdikujúcej
ďalší dvaja pápeži. Potom^yjšek v noci z 20. na 21. marca 1415 tajne opustil Kostnicu j2_£c d ochranou
rakúskeho vojvodu sa utiahol do Scheffheusenu, odkiaľ prešiel do Freiburgu. DoKostnice poslal
list,že koncil neuznáva. L:nohí účastníci koncilu sa domnievali, že rokovanie stroskotá. Avšak cisár
Žigmund vynaložil veľké úsilie, aby sa konciloví otcovia r.eŕóziš-li. Na 5. zasadnutí (6. apríla 1415)
vyhlásilo zhromaždenie otcov, že všeobecný snem má najvyššiu ECC V cirkvi. Po tomto konštatovaní sa
hj.ao.ina upokojila a koncil začal proces proti Jánovi XXiH. , ktorého na úteku zajali a priviedli naspäť
aq Kostnice. Až co roku 1419 bol internovaný; nevy pápež ho craíloe-til a ponechal v hodnosti
kardinála.
Pápež G r e g o r XII., deväťdesiatročný starec, upovedomil koncil, že je ochotný
odstúpiť, ak sa ním koncil nechá z formálnych dôvodov zvolať. Konciloví otcovia súhlasili s
Gregorovou podmienkou.Na 14. slávnostnom zasadnutí (4. júla 1415) Gregorov kardinál Ján
Dominici zvolal koncil a nato kardinál Carlo Malatesta oznámil abdikáciu pápeža. Gregor XII. po
odstúpení dostal titul kardinála-biskupe z Porta a zomrel roku 1417, mesiac pred zvolením pápeža
Martina V. Knohí v tom videli znamenie, že bol právoplatným pápežom.
Avignonský pápež B e n e d i k t XIII. nebol ochotný odstúpiť. Cisár Žigmund na čele
koncilovej delegácie odišiel do Francúzska, ale sni zdĺhavé rokovania v Perpignane nepohli Benedikta k
abdikácii. V tom čase uznávali avignenského pápeža len Španieli – po 2. rokoch aj Španieli od neho
odstúpili (na koncile potom tvorili šiesty národ) a tak na 37. zasadnutí (26. júla 1417) Kostnický
koncil Benedikta XIII. zosadil. Staručký pápež však zostal v rodinnej pevnosti Peniscola pri Tortose až
do svojej smrti (r.1423) a bol presvedčený, že je jediným skutočným nástupcom sv. Petra.
96
Po odstúpení, resp. zosadení všetkých troch pápežov prikročil koncil k v o ľ b e nového
pápeža. Voličmi boli nielen kardináli, ale aj zástupcovia šiestich národov. Na 40. zasadnutí
všeobecného snemu (30. októbra 1417) bol schválený spôsob pápežskej voľby. K platnosti voľby sa
vyžadovala dvojtretinová väčšina hlasov kolégia kardinálov i zástupcov národov. Z konkláve vyšiel
ako pápež kardinál Oddo Colonna, ktorý prijal meno V. a r t i a V. Napriek zložitému spôsobu voľby
prebiehalo všetko rýchlo s hladko na všeobecnú radosť v koncilovom-meste. Dna 21. novembra 1417
bola slávnostná korunovácia pápeža Marina V. v kostnickom dóme. Ka koncile sa posudzovalo v rámci
"causa f idei " jj_če_r.ie '.y.yclifa_jä_Kuse , ako ej otázky prijímania pod obidvoma spôsobmi a usmrtenie
tyrana. Všeobecný snem zakázal laický kalich na 13. zasadnutí (15. júna 1415).
Do Kostnice prišiel už 3» novembra_I4I4 majster J a n K u s . Pápež Ján XXIII. ho
oslobodil od cenzúr a dovolil mu slúžiť sv. omšu. Koncom novembra však Husa zaistili napriek
odvolávaniu sa na cisársky ochranný list. Až do úteku pisanského pápeža bol internovaný v
dominikánskom kláštore,potom ho kostr.ický biskup poslal na svoj hrad Gottlieben. Na Žigmandovu
žiadosť Jana Husa tri razy verejne vypočúvali v r^fektóriu františkánskeho kláštora v prítomnosti
početných cirkevných hodnostárov a teológov. Majster Jen Kus sa bránil a poukazoval, že mu
pripisujú niektoré bludné články, najmä o eucharistii; napriek tomu ho účastníci výsluchu pokladali za
stúpenca '.Vyclifovho učenia. Stalo sa tak po odsúdení 45 článkov V.ycliŕovej náuky. Jan Hus odmietol
podriadiť sa rozhodnutiu Kostnického koncilu. Nepomohlo ani prihováranie sa cisára Žigmunda,
ktorý vedel, že majster Jan Hus požíva v Čechách veľké sympatie. Viacerí konciloví otcovia
prehovárali Jana Husa, aby zmenil svoje stanovisko. Majster Jan Hus - istotne z ohľadu na svoje
dielo v Čechách - nechcel prijať ani miernu, sprostredkujúcu formulu odprisahania, ktorú zostavil
kardinál Za-barella. Tým bol jeho osud spečatený. Na 15. zasadnutí Kostnického koncilu (6. júla
1415) padlo posledné rozhodnutie. Ešte v ten istý der. majstra Husa degradovali, odovzdali svetskému
ramenu a upálili na hranici v koncilovom meste. Rok po Kusovej smrti musel vystúpiť na hranicu v
Kostnici aj Husov priateľ K i e r o n y m P r a ž s k ý , ktorý priniesol Wyclifove diela z
Oxfor-du do Čiech a do Poľska.
Kostr.ický koncil venoval pozornosť aj otázke u s m r t e n i e t y r a-n a . Išlo o
problém politického dosahu. Podnet k jeho riešeniu dalo zavraždenie L u d o v í t a
O r l e á n s k e h o , brata francúzskeho kráľa Karola VI. Ludovíta dal v jeseni 1407
odstrániť vojvoda J á n B u r g u n s k ý . Parížsky majster J á n P a r v u s (Jean Petit)
sa zastal Jána Burgundského v slávnom spise "Justificatio ducis Burgundiae". Spis bol odsúdený na
parížskej synode. Burgundský vojvoda sa odvolal k pápežovi Jánovi XXIII., ktorý dal spis Jána
Parvusa preskúmať trom kardinálom a nakoniec sa dostala otázka až na Kostnický koncil, kde bola
predmetom dlhých diskusií a tyrrani-cidium bolo odsúdené.
Na programe Kostnického koncilu bola napokon otázka r e f o r m y c í r k v i . V
neskorom stredoveku - jednotu cirkvi_ môže zabezpečiť jej reforma. V 14. a 15. storočí sa pojem
všeobecného snemu priamo snúbil s pojmom reformy. Uskutočnenie reformy tvorilo predpoklad aj' pre
znovuzjednotenie s gréckou cirkvou. Pod pojmom reformy sa rozumelo obnovenie starého
poriadku. Reforma bola potrebná predovšetkým "in capite". Pápež nebol už "servus servorum Dei",
ale "dominus dominorum". Podobné situácia bola aj v kardinálskom kolégiu. Na Kostnickom koncile
sa až tri komisie vážne zapodievali otázkou reformy cirkvi. Dve z nich pracovali už pred zvolením
Martina V., tretiu ustanovili po jeho zvolení. Cisár Žigmund nástojil, aby sa naliehavá otázke reformy
riešila čo najskôr. Na 39. zasadnutí (9. októbra 1417) prijal koncil päť reformných dekrétov. Podľa
nariadenia dejcrétu "Frequens" sa mal äalší koncil zísť o päť rokov, potom o 7 rokov a dalej každých
97
10 rokov.Druhý dekrét mal vyliečiť. Tretí dekrét zaväzoval Petrovho nástupcu, 8by po zvolení zložil
vyznanie viery. Posledné dva dekréty zakázali pápežovi prekladať prelátov a zrušili niektoré pápežské
taxy (prckurácie,spc-lié); nariadili aj skrátiť vekencie.
Význam Kostnického koncilu býval posudzovaný rozlične. Sv. R ó b e r t B e l l a r m i n ,
učiteľ cirkvi, ho vôbec nezaradil medzi všeobecné snemy. K odmietavému stanovisku, pravda,
neviedli sv. Róberta vedecké poznatky, ale čisto apologetické snehy, preto jeho mienku nemožno
prijať. V oficiálnom rímskom vydaní "Editio Romana" (z r. 1612) bola vo štvrtom zväzku
publikované aj časť dekrétov Kostnického koncilu. Z hľadiska politickej situácie a duchovnej
atmosféry neskorého stredoveku treba celý priebeh koncilu v Kostnici pokladať za ekumenický.
Jeho dekréty, schválené pápežom Martinom V,, majú všeobecnú záväznosť.
Majster Jan Hus. Jan Kus sa narodil okolo roku 1370 jv__Husinci. Roku 1396 dosiahol Hus titul
magistra slobodných jjmení_. Čoskoro nato bol vysvätený za kňaza (r. 1400) e roku 1402 sa stal
kazateľom v Betleraskej kaplnke, ktorá bola vyhradená českým návštevníkom. Hus účinkoval v
duchu domáceho reformného úsilia, ale inšpiroval sa aj Wyclifovým učením o cirkvi e štáte. Väčšina
profesorov pražskej univerzity neskôr zavrhla Wyclifove články, no Hus ej po dosiahnutí titulu
bakalára teológie stále viac podliehal jeho dialektike a v prednáškach na pražskej univerzite uviedol
niektoré náhľady anglického magistra. Jan Hus sa spočiatku usiloval dať tieto náhľady do súladu s
pravoverným učením.
Pražský arcibiskup Z b y n e k Z a j í c z Hasenburgu bol úprimne naklonený reformám.
Pozýval Husa za synodálneho kazateľa a súhlasil s jeho vystupovaním proti simo'nii,
mnohoobročníctvu a neviazanému životu duchovenstva. Vaj-ster Jan Hus_ zachovával celibát a žil
mravne bezúhonným Životom. Medzitým však vlna odporu proti Wyclifovmu učeniu značne vzrástla
a pražský arcibiskup bol nútený zakročiť proti äalšiemu šíreniu wyclifizmu v Čechách. Arcibiskup
násto-jil, aby pražská univerzita zavrhla Wyclifovo učenie. Český univerzitný národ sa zišiel 20.
mája 1408 a vydal vyhlásenie, že zavrhuje Wyclifove tézy, ak sú "heretické., mylné a pohoršujúce".
Jan Hus a jeho mladí priatelia využili priaznivé politické okolnosti na posilnenie pozície
českého univerzitného národa na pražskom učilišti. Roku 14C8 sa dohodli kardináli rímskej a
avigr.cnskej obedier.eie, že odstránia pápežskú schizmu voľbou nového pápeža na sneme v ?ise.
V á c l a v IV. privítal toto rozhodnutie, pretože rímska kúria uznala nemeckého protikráľa R u
-p r e č h ta F a""l c k é h c a tým sa postavila proti Václavovým záujmom. Václav sa nádejal, že
spojením s koncilom získa výhodu v zápase proti nemeckému protivníkovi. Potreboval však, aby sa
celá česká ríša podriadila r.cvéľr.u pápežovi. Pražský arcibiskup s viacerí profesori na univerzite s&
postavili proti jeho požiadavkám. Český univerzitný národ zasa súhlasil s kráľom. Cdpor nemeckých
profesorov zlomil K u t n o h o r s k ý d e k r é t (r. 1409), ale po jeho vyhlásení nemeckí
profesori a študenti opustili Prahu.
Arcibiskup Zbyr.ek sa nakoniec prihlásil k pápežovi Alexanďrovi V., ale naďalej vystupoval proti
Šíreniu V.'ycľ i f ovho učenia v Čechžch. Česká reformná strana, zoskupená okolo majstra Kusa, stále
útočila proti neviazanému Životu vysokého kléru, ľľe druhej strane sa však pridŕžala kráľa s
podporovala svetskú moc aj napriek torru, že na kráľovskom dvere vládli skazené mravy.Pražský
arcibiskup pc menších zrážkach s univerzitou ráznejšie vystúpil proti reformnej strane. Del verejne
spáliť '.Vyclifove spisy, zakázal kázne v Eetlerskej kaplnke a exkomunikoval Kusa a jeho priateľov.
Jan Hus sa odvolal k pápežovi Jánovi XXIII., nástupcovi Alexer.d-ra V. Vec pridelili kardinálovi
Colcnnovi, ktorý podcenil opatrenia pražského arcibiskupa e nepredvolal Kusa do pápežskej kurie.
98
Medzitým arcibiskup Zbyr.ek zomrel a jeho nástupca Albík sa ocitol vo vleku českého kráľovského
dvere. Zdalo sa, že rozvírená hladina v Čechách sa úplne upokojí.
Roku 1412 priniesli pápežskí legáti do Čiech bulu Jána XXIII., chlesujú-cu križiacku výpravu
proti Ladislavovi Neapolskému a úplné odpustky pre jej účastníkov a podporovateľov. Vo
Wyclifovských kruhoch silnel už dávnejšie odpor proti, .odpustkom. Pápežskí legáti vyhlásili bulu
pisenského pápeža a začali udeľovať odpustky. Hus SB otvorene postavil proti nariadeniam pápeža
Jána a písal i kázal proti odpustkom. Vtedy nadišiel rozhodujúci obrat v Husovcm osude. Veľké česť
duchovenstva, viacerí profesori na univerzite, ktorí odsúdili Wyclifove tézy, a nakoniec aj Václav IV.,
prestali Husa podporovať. Kardinál Brancaccio Kusa exkomunikoval a pohrozil jeho prívržencom
exkomunikáciou s interdiktom. Hus sr.usel opustiť Prahu a utiahol sa na vidiek.
Majster Jan Hus iíiel na Kostnický koncil, kde bol tri razy verejne vypočúvený v refektóriu
františkánskeho kláštora. Z Husových výpovedí vyplynulo, že si osvojil Vi'yclifovo učenie o cirkvi, o
jej zriedení a o pápežskom primáte. Aj Hus učil, že cirkev je spoločenstvom Bohom vyvolených
ľudí a hlavou cirkvi je sám Kristus. Pápežský primát majster Hus rozhodne popieral. Bol však
presvedčený, že jeho náuka je katolícka a bol ochotný ustúpiť len vtedy, keď ho usvedčia z
omylov. Neprijal ani sprostredkujúcu formulu kardinála Zafcarellu.
6. júla 1415 bol Jan Hus odsúdený a v ten istý deň popravený. Na hranici sa nahlas
modlil: "Ježišu Kriste, Synu Boha Sivého, zmiluj sa nado mnou." Koncilové dekréty zo dňa 6. júla
1415 e 22. februára 1418 definovali s konečnou platnosťou stanovisko cirkvi k súhrnu Husových
vieroučných odchýlok, ktorý dostal pomenovanie "hus i t i zmus“
Články, pre ktoré bol Hus odsúdený v Kostnici, nepodávajú ucelený obraz jeho učenia. Kusová
náuka o Bohu, o Kristovi, jeho vtelení (aj o Panne Márii) a diele vykúpenía, o ospravedlnení človeka
Božou milosťou, o sv. omši e tie? o eschatologii je pravoverné. 0 sviatosti pokánia usudzoval Hus
nesprávne, že kňaz len oznamuje penitentovi odpustenie hriechov; c__dc_tj2ýLcis kat- „ko_ch. tvrdil s
Wyclifom, že vykonané v stave smrteľného hriechu sú hriešne, ľ.'ej-väg.Sie odehýlky_oď pravoverného učenia
však boli v náuke o cirkvi.
Popieranie pápežského primátu a odmietanie učiteľskej autority cirkvi -najdôležitejší ideový
podklad husitizmu. Za hlavný prameň viery pokladali husiti Písmo sv. Tradíciu, najmä učenie veľkých
učiteľov cirkvi a prvých všeobecných snemov Kus sni husiti nezavrhli úplne. Mocným impulzom husitského
hnutia sa stala aj požiadavka dĽcJciiifi_ kalicha. V jeho zákaze videl i h u s i t i n e o p r á v n e n é
u p r e d n o s t ň o v a n i e d u c h o v e n s t v a , n a d r u h e j s t r a n e
z e s e u - znévar.ie laického kalicha viedlo k rozchodu s oficiálnou cirkvou. Kalich sa stal
symbolom husitských nárokov: zrovnoprávnenia laikov s klerikmi z uznávania autority biblie.
99

1. Náboženská situácia v Palestíne

Transkript

Podobné dokumenty

I. období KŘESŤANSKY STAROVĚK

033 - Zomrel a vstal

Pentagram 2012/2 - Lectorium Rosicrucianum

listopad a prosinec 2009 - Česká evangelická luteránská církev

inkvizícia

kapitola xi.

celý text