ETIKA V OŠETROVATEĽSTVE
Transkript
ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS PREŠOVIENSIS Vysokoškolská učebnica 29 (AFPh UP 219/301) 2008 ETIKA V OŠETROVATEĽSTVE M. Nemčeková a kol. Kniha je výsledkom riešenia projektu Skvalitnenie odborného vzdelávania v rámci študijných programov etika na Filozofickej fakulte PU v Prešove podporeného Európskym sociálnym fondom (č. SOP ĽZ 2004/4-098, kód projektu: 11230100034). Autori: Mária Nemčeková Jan Payne Beáta Balogová Adela Blahová Lešková Mária Tabaková Vedecký redaktor: Prof. PhDr. Mária Nemčeková, CSc. Výkonný redaktor: PhDr. Štefan Kostelník Redakčná rada: Prof. PhDr. Vasil Gluchman, CSc. Prof. PhDr. Oľga Sisáková, CSc. Prof. PhDr. Jana Sošková, CSc. Prof. PhDr. Peter Švorc, CSc. Prof. PhDr. Marcela Gbúrová, CSc. Recenzenti: Doc. PhDr. Viera Bilasová, CSc. Prof. PhDr. Cyril Diatka, CSc. Jazykový redaktor: autori sú zodpovední za jazykovú úpravu svojich textov © M. Nemčeková a kol. 2008 Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2008 Prešov 2008 ISBN 978-80-8068-812-7 OBSAH Úvod (Mária Nemčeková) 1. TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ OŠETROVATEĽSKEJ ETIKY 1.1 Místo etiky ve filosofii a v životě (Jan Payne) 1.1.1 Vztah etiky ke zdravotnictví 1.1.2 Dvojí metoda v etickém bádání 1.1.3 Struktura lidské svobodné vůle 1.1.4 Různá pojetí etiky v dějinách 1.2 Koncepcia človeka v paradigmatickom systéme ošetrovateľskej vedy (Mária Nemčeková) 1.2.1 Filozoficko – historické východiská vzniku profesionálneho ošetrovateľstva 1.2.2 Témotvorné prvky disciplinárnej paradigmy ošetrovateľskej vedy 1.2.3 Morálka sestry ako súčasť profesionality 1.3 Morálne rozhodovanie v ošetrovateľskej praxi (Adela Blahová Lešková) 7 11 11 14 16 18 19 40 40 42 45 49 2. ETICKÉ PROBLÉMY V OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI 67 2.1 Ľudské práva a hodnoty v zdravotnej starostlivosti 67 2.1.1 Uplatňovanie ľudských práv a hodnôt v zdravotnej starostlivosti (Mária Nemčeková) 67 2.1.2 Etické aspekty komunikácie ošetrujúceho tímu (Beáta Balogová) 72 2.1.3 Poskytovanie informácií, poučenie a informovaný súhlas (Mária Nemčeková) 86 2.1.4 Ošetrovanie s úctou k dôstojnosti pacienta (Beáta Balogová) 92 2.1.5 Utrpenie a proces zmierňovania utrpenia (Beáta Balogová) 97 2.2 Etické aspekty poskytovania domácej ošetrovateľskej starostlivosti (Mária Nemčeková, Mária Tabaková) 2.2.1 Domáca ošetrovateľská starostlivosť 2.2.2 Problémy rodiny (opatrovateľa) v kontexte domáceho ošetrovania 2.2.3 Etická reflexia problémov domácej ošetrovateľskej starostlivosti Literatúra 112 112 116 119 129 ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS PREŠOVIENSIS Vysokoškolská učebnica 29 (AFPh UP 219/301) 2008 Úvod V Slovenskej republike sa uskutočňuje množstvo zmien v systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti. Východiskom reformy zdravotníctva sú zmenené sociálno-politické podmienky a spoločenské potreby. Mení sa celkový spôsob života prevažnej väčšiny populácie, s čím súvisí aj prevládajúci charakter ochorení. V súčasnosti sú najviac rozšírené tzv. civilizačné ochorenia, ktoré spravidla dlhodobo, chronicky pretrvávajú. Sú spojené najmä s nezdravým spôsobom života, v ktorom prevláda nadmerný príjem potravy, nedostatok fyzickej aktivity, permanentný stres a nedostatočná alebo nevhodná relaxácia. Nepriaznivá je aj bilancia fajčenia, konzumácia alkoholu a iných návykových látok, ktorá sa presúva do mladších vekových skupín. Zdraviu sa v hodnotovom systéme ľudí prisudzuje dôležité miesto, tejto hierarchii však v plnej miere nezodpovedá preberanie individuálnej zodpovednosti za konanie súvisiace so zdravím. Ďalším faktorom ovplyvňujúcim zdravotný stav sú rozdiely medzi skupinami obyvateľstva, ako aj medzi jednotlivými regiónmi Slovenskej republiky. Znevýhodnené komunity sú skupiny obyvateľov, ktoré z rôznych objektívnych a subjektívnych príčin nemajú rovnaký prístup k vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti, zamestnanosti a k ďalším oblastiam spoločenského života. Medzi znevýhodnené skupiny obyvateľov patria napríklad zdravotne postihnutí, nezamestnaní, deti a mládež, seniori, utečenci, bezdomovci a rómske komunity žijúce v separovaných a segregovaných osadách a lokalitách. Nutnosť zmeniť tento nepriaznivý trend v záujme zlepšovania zdravotného stavu obyvateľstva, okrem legislatívnych a organizačných opatrení vyžaduje aj posilňovať informovanosť, edukáciu a efektívnu výchovu k zdraviu v rámci prevencie, keďže životný štýl ovplyvňuje zdravotný stav až na 50 – 60%. K tomu môže významnou mierou prispieť práve ošetrovateľstvo, ktoré ako povolanie prešlo po roku 1989 najradikálnejšími zmenami. Zvýšila sa veková hranica výberu povolania na 17 rokov a pre prácu sestry bola uzákonená požiadavka získať minimálne 1. stupeň univerzitného vzdelania. Sestry majú tiež možnosť vzdelávať sa na všetkých troch stupňoch vysokoškolského štúdia a následne získať vedecké a vedecko-pedagogické hodnosti v odbore. V súvislosti s rozvojom vzdelávania sa mení charakter práce sestier, od dominancie činností závislých od lekára k prevahe výkonov samostatných a nezávislých, za ktoré nesú plnú zodpovednosť. Rozširuje sa aj sféra ich pôsobnosti. Okrem nemocníc a ambulancií vykonávajú prácu aj v agentúrach do- 7 mácej ošetrovateľskej starostlivosti, v zariadeniach pre letálne chorých a umierajúcich (hospice), v liečebňach pre dlhodobo chorých, v denných stacionároch a iných inštitúciách. Význam činnosti a potrebu vytvárania vhodných podmienok pre prácu viac ako 6 miliónov sestier a pôrodných asistentiek v Európe (v SR je v súčasnosti registrovaných viac ako 40 000) zdôraznila aj konferencia ministrov zdravotníctva konaná pod záštitou Svetovej zdravotníckej organizácie v júni 2000. Jej závery sú publikované v Mníchovskej deklarácii. Veľká časť odbornej zdravotníckej verejnosti i laici ani nepoznajú možnosti a úlohy ošetrovateľstva. Sestra je v spoločnosti stále považovaná za len za pomocníčku, ktorej úlohou je plniť pokyny lekára. Ani v informačnej spoločnosti 21. storočia média tejto problematike nevenujú žiadnu pozornosť, ak nepočítame klipy a reklamy, kde sestry nemajú dôstojné postavenie, aké im právom prináleží. Ďalšou nepriaznivou skutočnosťou, ktorá negatívne ovplyvňuje výkon povolania a jeho spoločenský status sú prejavy násilia voči zdravotníckym pracovníkom, najmä voči sestrám. Tomuto problému sa venuje v zahraničí veľká pozornosť a Rada Európy vyhlásila rok 2007 za Rok boja proti násiliu na ženách. Ošetrovateľstvo má štyri základné funkcie (riadenie a poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti; edukáciu jednotlivcov, rodín, komunít; manažérsku funkciu a výskumnú funkciu). Realizácia všetkých funkcií má okrem vedeckých aj určité morálne aspekty. Význam etickej reflexie práce sestier zvyšuje špecifický charakter tohto povolania. Tým je mocenská nerovnováha medzi poskytovateľmi a príjemcami zdravotnej starostlivosti, ktorá aj v demokratických podmienkach optimálne legislatívou upravených spoločenských vzťahov sa môže plne kompenzovať len na úrovni morálnej. Táto asymetria vzťahu je daná gnozeologickou prevahou (sestry disponujú poznatkami, zručnosťami a skúsenosťou, ktorú iní nemajú), od ktorej sa odvíja aj výkonná moc (schopnosť ošetrovať, informovať, edukovať). V špecifických podmienkach ľudskej núdze a úzkosti, bolesti, utrpenia a odkázanosti na pomoc sa zvýrazňuje osobnostno-ľudský činiteľ, čo zvyšuje nároky na morálnu reguláciu týchto vzťahov. Právna a etická reflexia vojnových zločinov po II. svetovej vojne poukázala na možnosti zneužitie moci aj v tejto citlivej sfére medziľudských vzťahov, preto súčasťou organizačných zmien v zdravotnej starostlivosti sa stala aj zvýšená spoločenská kontrola a silnejúce tendencie uplatňovať etické princípy a normy v jej poskytovaní. V Slovenskej republike sa v poslednom období venuje pozornosť najmä poskytovaniu zdravotnej a v jej rámci ošetrovateľskej starostlivosti v nemocničných 8 zariadeniach. Mimo etickej analýzy zostáva poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v domácom prostredí, ktoré prináša množstvo etických problémov a dilem. Publikácia Etika v ošetrovateľstve vzniká ako súčasť realizácie projektu ESF Skvalitnenie odborného vzdelávania v rámci študijných programov etika na Filozofickej fakulte PU v Prešove (č. SOP ĽZ 2004/1-098, kód projektu: 11230100034). Prináša novšie poznatky o človeku ako predmete ošetrovateľskej starostlivosti z hľadiska epistemologického, etického i morálno-praktického, doplnené aktuálnou literatúrou a dokumentami. V práci sú zahrnuté niektoré výsledky riešenia projektu VEGA č. 1/3608/06. Prvá časť práce je teoretická. Sú v nej naznačené teoretické východiská ošetrovateľskej etiky, koncepcia človeka v paradigmatickom systéme ošetrovateľskej vedy a problematika morálneho rozhodovania v práci sestier. Ďalšie časti sú orientované viac prakticky. Autori sa venujú etickým problémom v ošetrovateľstve na základe uplatnenia ľudských práv a hodnôt v poskytovaní klinickej i domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Ošetrovateľskej starostlivosti v domácich podmienkach a jej etickej reflexii venujeme osobitnú pozornosť, nakoľko spracovanie tejto tematiky v podmienkach Slovenska absentuje. Naopak, etické aspekty výskumu v ošetrovateľstve vynechávame a odkazujeme na odporúčanú literatúru. Publikácia je určená študentom vo všetkých stupňoch študijných programov etika, aplikovaná etika ako aj študentom ošetrovateľstva. Môže sa využívať aj ako študijný materiál v ďalšom vzdelávaní zdravotníkov i pre informáciu laickej verejnosti. Mária Nemčeková 9 1. TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ OŠETROVATEĽSKEJ ETIKY 1.1 Místo etiky ve filosofii a v životě (Jan Payne) Několik slov úvodem Co s etikou a kam etiku zařadit? Setkat se lze s tím, že mnozí ji pokládají za cosi zbytečného čili něco, co není třeba brát příliš vážně a čím dokonce ani není třeba se vůbec zabývat, přičemž důvody jsou různé. Jedněm se totiž zdá, že etiku mají již v krvi, poněvadž rodiče je báječně vychovali, zatímco jiní mají za to, že etika je jen pokrytectvím slabých, další pokládají to, co etika sleduje, za pouhou fikci a naopak někteří si zase troufají být arbitrem toho, co je třeba dělat, poněvadž jim to nějakým způsobem prozradil jim nakloněný bůh. Leckdo ztotožňuje etiku s tím, co je zapsáno v mezinárodních či národních kodexech a co stačí prostě plnit, kdežto někteří si dokonce myslí, že i tyto kodexy jsou zbytečnost. Ovšem všechny tyto i podobné výklady jsou zavádějící. Zabránit dalším zmatkům se dá jen tak, že se její místo v životě pokud možno přesně vymezí. Pojem etiky spadá do praktické filosofie čili filosofie skutků a jde při tom o skutky zcela zvláštní povahy1: předmětem zkoumání tohoto oboru jsou totiž nikoliv skutky vykonané tím kterým člověkem, nýbrž ty, které je teprve vykonat třeba. Tato okolnost ovšem vnáší do etiky zvláštní potíž spočívající v tom, že bádá nad něčím, co vlastně není. Avšak z toho, že je třeba soustředit se zde na ‚nejsoucí‘ místo ‚jsoucího‘ vyplývá požadavek na poměrně dost abstraktní uvažování: představit si vůbec něco v této oblasti lze totiž dost těžko a i věda nás nechává na holičkách, když věda se přece věnuje tomu, co je a co se tudíž dá zachytit přímo. Může tudíž etika vůbec něco zkoumat? Východiskem nechť je slovo samotné. Je třeba připomenout si, že v řečtině je výraz ‚ethika‘ množným číslem k číslu jednotnému v podobě ‚ethikos‘ a že ‚ethikos‘ je přídavné jméno vytvořené z ‚ethos‘; ‚ethos‘ pak znamenalo původně zvyk a příbuzné ‚éthos‘ znamenalo charakter či povahu. Vyjádřeno jinak, lze mít za to, že jde o obor zabývající jednak lidským charakterem a jednak zvyky dané společnosti. Avšak k vývoji směrem k filosofickému oboru došlo až na konci klasického období, přičemž vlastním zakladatelem tohoto oboru je až 1 Výrazy ‚pragma‘ znamená ‚skutek‘, ‚činnost‘ je ‚praxis‘ a ‚prattein‘ je konat. 11 Aristotelés. Aristotelés se držel původního významu a svou zevrubnou analýzu provedenou poprvé v dějinách systematicky soustředil na onen charakter či přesněji, na fenomén lidské svobodné vůle v jejích rozmanitých výkonech2, přičemž dlouhá řada jeho postřehů je ve filosofii platná celkem beze změny až po současnou dobu3. Lze mít tudíž za to, že filosofie svobodné vůle je to, čím se etika zabývá a co ji též vymezuje. Ovšem je třeba zdůraznit již zde, že v případě etiky jde o objev a nikoliv vynález; vyjádřeno jinak: úkolem etiky je zkoumat a postihnout jisté zákonitosti platné jednak pro svobodnou vůli samotnou (internalismus) a jednak pro její komplement v podobě hodnot (externalismus) s tím, že mezi touto objektivní i onou subjektivní rovinou je spousta spletitých vazeb. Lze při tom vycházet z toho, že člověk má bytostnou dispozici pro vzepětí k hodnotám a potažmo k dobru vůbec4, přičemž tato schopnost se vyskytuje ve všech civilizacích a nabývala v původním, přirozeném čili mýtickém způsobu života podoby zvyků vtělených jednak do rozmanitých mýtických příběhů5 a jednak do příkazů či zákazů vesměs náboženské povahy. Následně se pak probouzející se lidský rozum začal k oněm zvykům vztahovat ve dvou různých přístupech. Zatímco snazší a také dějinně dřívější bylo ony zvyky zachytit v zákonech s tím, že tyto zákony vznikaly prostě jen zaznamená ním zvyků a vyjadřovaly to, co měli lidé ve zvyku dělat (Klíma, 1979, s. 314-321; Klíma, 1985, s. 85), se zrodem filosofie došlo k proměně spočívající v tom, že filosofie se, věrna svému úkolu radikálně pochybovat o čemkoliv čili důsledně se tázat (Payne, 2008 s. 17-21), tázala též po tom, zda ten který zvyk je vůbec dobrý či nikoliv (Platón, 2003a, s. 801c-802e). Bez rozpaků lze tvrdit, že tento přístup je základem etiky až dosud. Úvahu lze shrnout tak, že zatímco úkolem etiky je zvyky zkoumat, provádí právo to, že zvyky zaznamenává v podobě zákonů platných pro všechny. Mezi právní či legální rovinou a rovinou morální je tudíž sice mnoho Je třeba podotknout zde, že klasicky řecký slovník pojem svobodné vůle ještě nemá, avšak s Aristotelem toto období končí a další, hlavně stoická filosofie v řeckém i latinském provedení pojem svobodné vůle vytvořila. (Rist, 1998, s. 229-242) 3 Aristotelés pojal svůj obor velmi důkladně a napsal o ní hned tři knihy, totiž Etiku Nikomachovu, Etiku Eudémovu a s jistými pochybnostmi i Velkou etiku (ř. Ethika Megala, lat. Moralia Magna). 4 Totéž lze vyjádřit i tak, že člověk má dispozici k tomu, aby se vyhýbal negativním hodnotám a potažmo ke zlu vůbec. 5 Mýty vlastně rekapitulují lidské zvyky. (Eliade, 1993) 2 12 společného, avšak je mezi nimi i propastný rozdíl, přičemž jedním z jeho klíčových rysů je to, že zatímco morální přístup tkví v obratu k budoucnosti, minulost je určující pro právní řád. Když je daná společnost dost konzervativní a rigidní čili když se toho moc nemění, ona pravidla daná zachycením zvyků bohatě stačí. Každý se musí podvolit tomu, co platí pro všechny stejně: každá vlastní iniciativa pokoušející se stanovit zákony je tudíž nutně na škodu. Jedním z důsledků takového důrazu na právní řádu je pak to, že zákony každému člověku nařizují jiní (jiný je ‚heteros‘ a ‚nomos‘ je zákon či pravidlo) čili že jde o heteronomní pravidla. Když je ovšem vývoj společnosti rychlý a když se okolnosti překotně mění, díky čemuž se jedinečnost vyskytuje často, veškeré zákony selhávají: pokoušet se psát zákony dopředu a ještě k tomu pro jedinečné případy totiž nelze. V takových případech vzniká požadavek na to, aby byl každý sám dostatečně mravně vyspělý a aby se zákonodárcem stal on sám (sám je ‚autos‘ a ‚nomos‘ je opět zákon či pravidlo) čili aby byl autonomní osobou. Ovšem předpokladem je, že takto autonomní jedinec je schopen sám najít správné řešení v konkrétních případech, přičemž v pozadí tkví to, že jde o schopnost rozvrhovat budoucnost - budoucnost je tak těžištěm etického uvažování. Dokonce lze pokládat etické zkoumání za ‚sci-fi‘ s tím, že jeho hlavním nástrojem je místo automatického zaznamenávání oněch zvyků jejich autonomní a kritické hodnocení. Ačkoliv se tudíž předpisování a zapisování pravidel čili rovina právní a mravní liší, přece mají cosi společného, totiž lidskou schopnost vztahovat se k tomu, co má být: k hodnotám a potažmo dobru samotnému. Jestliže platí, že dobro je vposledu hlavním předmětem etického zkoumání, přičemž etické bádání se soustřeďuje na jeho jednak objektivní a jednak subjektivní ráz, pak v pozadí stále hrozí to, že ho nechá splynout s tím, co někde již je: totiž buď v naší vlastní svobodné vůli samotné, anebo v bytí jsoucna či jsoucnu samotném. Avšak toto je vždycky hrubou chybou vhánějící člověka do pasti. Jde o to, že z toho, co je kolem nás či v nás samotných, nelze žádným způsobem odvodit to, co teprve má být. Na toto poukázal poprvé velmi přesně významný skotský filosof David Hume [1711/1776] (Hume, 1978 p. 455-470, kap. iii/i/i) a po něm též Immanuel Kant [1724/1804] (Kant, 1974, p. 117-124) i mnoho dalších. Tato chyba nese v moderní době jméno „naturalistic fallacy“ („přirozený klam“) (Moore, 2004) a je i nadále pokušením. Nabízí se tudíž stále otázka po tom, zda je dobro vůbec objektivní daností: nejde spíš o ryze subjektivní přání každého z nás? Zdání obec- 13 nosti by pak vznikalo tím, že členové daného společenství se na něčem v souladu se svými jednotlivými přáními prostě dohodnou a přijmou to. Pak by ovšem byla dohoda zdrojem každé hodnoty a potažmo morálky samotné. Veškeré morální principy by díky tomu byly jen výsledkem nepsaných či psaných dohod platných na určitém místě a v určité době s tím, že závazného by vposledu nebylo vůbec nic. A důsledkem by nutně bylo to, že etika by byla zcela zbytečná. Ovšem etika má stále na paměti něco přece jen obecnějšího než dohodu samotnou. Vtip tkví v tom, že k uzavření každé dohody je třeba splnit některé předpoklady, přičemž klíčovým mezi nimi je to, že obě či všechny strany musí napřed mít důvěru mezi sebou. Bez důvěry se žádná dohoda uzavřít nedá. Avšak na tom, že si důvěřovat budou, se dohodnout nemohou, poněvadž k takovému dohadování by před tím již jistou vzájemnou důvěru potřebovali již mít. Jde tudíž o to, že důvěra je absolutním základem, přičemž i absolutní relativista toto musí připustit. Rozvíjet důvěru se pak dá tak, že člověk deklaruje principy jím samotným přijaté, přičemž větší skupina (například zdravotníci coby stav, daná nemocnice či určité oddělení v ní) je může potud, pokud se na nich shodla, sepsat v podobě kodexu a tento kodex vystavit veřejně. Totéž platí pro jednotlivce vstupujícího například do manželství. Když pak ten, kdo se takto spontánně k něčemu zaváže a posléze své sliby i plní, krok za krokem si buduje důvěru ostatních. Udělal bych zde snad ještě jednu naprosto klíčovou poznámku: vztah mezi důvěrou a jejím opakem vůbec není symetrický či přesněji, je naprosto opačný. Zatímco ztratit důvěru se dá lehce jediným selháním, vybudovat ji trvá leckdy velmi dlouho. Toto pravidlo zná každá kvalitní firma či banka a lze si jen přát, aby to pochopil i každý zdravotník - zdravotník se totiž ještě spíš než kdo jiný bez důvěry svých pacientů sotva obejde. 1.1.1 Vztah etiky ke zdravotnictví Poslední poznámka je vhodným podnětem k tomu, abychom si ukázali souvislosti mezi zdravotnictvím a etikou: etika je totiž pro zdravotnictví naprosto klíčová a důvodů pro to je celá řada. Předně platí to, co bylo již zmíněno: pozadím i rámcem úspěšného léčení je důvěra pacienta k veškerému personálu zdravotnictví a zdravotníci na ní musí usilovně pracovat. Kromě toho je pak třeba počítat i s tím, že vztah zdravotníků k pacientům je velmi důvěrný a že v důsledku toho nelze všechno ochránit pomocí právních jistot: vždycky v tomto 14 vztahu zbude něco, na co jsou zákony krátké. Též je třeba vzít v potaz to, že moderní medicína prodělává překotný vývoj a že díky tomu jsou před každým zdravotníkem namnoze rozcestí taková, kterými nikdo před ním neprošel. Zároveň s touto jedinečností jde též o jedinečnost každého jednotlivého pacienta: pacient coby osoba se svým osobním životním osudem je totiž unikátním případem a nelze s nikým zaměnit. Uvést lze ovšem ještě jeden důvod toho, že vztah mezi medicínou a etikou je velmi těsný. Platí totiž, že etika se zabývá smyslem života (eudaimonia) a že smysl života (eudaimonia) má ke zdraví velmi blízko. (Nussbuam, 2003) Avšak navzdory tomu, že zdraví je též hodnotou a potažmo tím, co není a co má být (kdyby zdraví bylo to, co je, pak by medicína byla zcela zbytečným oborem či případně oborem věnujícím se čistě antropologickému bádání) přece ztotožnit jej s mravním dobrem zcela určitě nelze. Jde tudíž o různá dobra a v důsledku toho o dvě různé sféry toho, co má být. Mezi těmito sférami jsou ovšem těsné vazby dané prostě tím, že zatímco mravní rovina je rovinou posledních cílů v podobě hodnot a že hodnoty jsou nutně zcela osobní věcí každého z nás (tudíž autonomní a nikoliv heteronomní povahy), dotýká se zdraví veškerých prostředků včetně prostředků rázu tělesných schopností a zase i schopností duševních až například po jemné nuance vztahu k penězům. Kdykoliv se tudíž některý rys zdraví může stát hodnotou mravní a naopak, původně mravní hodnoty se přetavují do podoby rad k dosažení dobrého lidského života. Takových případů se dá najít mnoho a za všechny lze uvést příklad pokory, odvahy či lásky k bližnímu. Avšak navzdory takové příbuznosti nelze jedno na druhé převést, přičemž důsledkem je další samostatný obor zabývající se tím, co má být, totiž filosofie lékařství. Když tudíž vyčleníme filosofii praktickou a sledujeme to, co do ní spadá, najdeme celkem pět oborů: 1/ etika 2/ politická filosofie či filosofie práva a státu 3/ filosofie lékařství 4/ estetika 5/ logika U posledních třech oborů je třeba se ještě chvilku zdržet. 15 Předně o filosofii lékařství platí, že je poněkud širší než úvahy o zdraví čili o tom, co má být6. Jistě je třeba o zdraví uvažovat z důvodu splnění úkolu neškodit (non-maleficence) či přímo prospívat (beneficence) s tím, že uvedené principy neporuší ten, kdo o zdraví nemá žádnou představu či má představu jen mlhavou, leda náhodou. Ovšem onen princip vyžaduje od zdravotníka též to, aby znal co nejpřesněji důsledky jednak vlastních zákroků a jednak i toho, k čemu dojde tehdy, když se od zákroků upustí; nástrojem pro to je vědecké zkoumání a pouze vědecké poznatky (EBM = evidence based medicine) získané na tomto základě poskytují jistou záruku toho, že vývoj zdravotního stavu se dá přejímat. Dále o estetice platí, že je samostatným oborem a že by s etikou neměla mít nic společného, poněvadž jí jde nikoliv o skutek (pragma) samotný, nýbrž o dílo (ergon) na jeho konci. Avšak navzdory tomu mívá k etice blízko a dokonce ji leckdy i nahrazuje. Zejména jde o případy různých kodexů shrnujících určitá (mravní i právní) pravidla; pravidla totiž slouží coby prostředky k dosažení určitého cíle a tento cíl bývá tím, co se nám vposledu líbí. Konečně o logice platí, že má dvě stránky: stránku správného myšlení předpokládanou zde, jež spadá jednak do praktické filosofie čili mezi to, co má být (být má správné myšlení s tím, že myšlení se těchto pravidel drží spíše vzácně), avšak i do epistemologie čili filosofie teoretické zabývající se poznáním věcí. Z předcházejících úvah vyplývá tudíž to, že etika je pro medicínu naprosto ústředním oborem a že ani zdravotnictví se bez ní sotva obejde. 1.1.2 Dvojí metoda v etickém bádání Následující úvahy by měly ukázat rozmanitost přístupů k etice v dějinách. Avšak ještě před tím je vhodné načrtnout několik souvislostí týkajících se metody zkoumání. Ukazuje se totiž, že na metodě závisí výsledek rozvržení etiky samotné. Na základě některých náběhů ze scholastiky se během vývoje filosofie v moderní době vyvinuly její dva hlavní proudy, totiž převážně kontinentální směr fenomenologický a analytická filosofie pěstovaná zejména na britských ostrovech čili insulární směr rozšířený posléze převážně v anglické jazykové oblasti. Zatímco filosofie analytická se zaměřuje na analytický popis jazyka a v daném případě jazyka toho, kdo se vyjadřuje o etických námětech (Moore, 2004), zabývá se směr druhý etikou přímo. Zdraví se pak dá pokládat v některých vymezeních za součást a v jiných vymezeních dokonce za totožné s tím, oč člověk vposledu usiluje (Payne, 2005b). 6 16 Zde se pak nabízejí dva důrazy: důraz jednak na samotné hodnoty s tím, že tyto hodnoty nejsou dílem člověka a že člověk se k nim jen vztahuje a nechává se jimi ve svém chování řídit7, avšak vedle toho též důraz na způsob onoho vztahování se k nim. Podobnou dualitu lze ovšem najít i v analytické etice čili i v této etice jde jednak o vzepětí k hodnotám (internalismus) a jednak o hodnoty (externalismus) samotné. Leč navzdory podobnosti obou škol je mezi nimi přece hluboký rozdíl: rozdíl tkví v tom, že zatímco analytická filosofie odvozuje veškeré myšlení z jazyka a pokládá tak jazyk za prvotní, hraje bezprostřední prožitek včetně prožitku myšlení čili fenomén pro fenomenologii roli naprosto ústřední, přičemž jazykové útvary se formují teprve na jeho základě. Ukazuje se, že některé otázky lze snáze řešit nástroji analytické filosofie s tím, že tato filosofie má též obranné prostředky před náporem pokušení konstruovat různé ontologické výklady na základě velmi osobních pocitů (úzkost, nuda a podobně)8. Avšak v oblasti etiky bývá tento přístup poněkud rozpačitý a dospívá k tomu, že k obsahu etiky se buď zcela odmítá vyjadřovat s tím, že se soustřeďuje jen na její jazyk (metaetika), anebo ji převádí na velmi hrubé emoce (emotivismus) či intuici (intuitivismus) bez toho, že by dospěla k něčemu obecnějšímu. (McIntyre, 1984, s. 6-35) Proti tomu fenomenologie vycházející z prožitku čili fenoménu se zaměřuje na dvě jeho stránky, totiž jednak na vlastní předmět a jednak na vztah k němu, když tímto vztahem je svobodná vůle lidské bytosti a předmětem jsou hodnoty zabudované do pohnutek každého z nás. (Hartmann, 1962, zejm. 2. díl) Jistě lze zkoumat hodnoty samotné a vztahy mezi nimi, avšak vposledu lze mít za to, že kterákoliv hodnota je pro člověka dobrem a že o toto dobro svobodné vůli jde. (Hartmann, 1962, s. 621-647) Zdá se tudíž vhodnější zkoumat především svobodnou vůli v jejích strukturách i funkcích s tím, že dobro ve své obecnosti jí dodává sílu: když se dobro například v důsledku duševní choroby z duše vytratí, dochází k celkovém ochromení chuti o něco se vůbec snažit a dotyčný leckdy skončí i sebevraždou. Pokus o rozbor svobodné vůle provedli již zakladatelé tohoto směru, zejména Franz Brentano [1838/1917] a Edmund Husserl [1859/1938] s tím, že v tomto duchu pokračovali někteří Paul Ricoeur [1913/2005] dál. Není možné v tomto omezeném prostoru probrat všechny zvláštnosti, 7 Hodnoty sledoval ve svých pracích jeden ze zakladatelů fenomenologie Franz Brentano a po něm pak zejména Max Scheler či Nicolai Hartmann. 8 Takové konstrukce jsou časté zejména u významného filosofa Martina Heideggera. 17 ovšem některých stránek stojí za to si všimnout. Zejména jde o to, že vůle je stálým rozvrhováním (project) sebe sama do budoucnosti (Ricoeur, 2001, s. 52-66); budoucnost je tak jejím hlavním ‚bydlištěm‘ a lze dokonce mít za to, že v tomto ‚bydlišti‘ dlí téměř celá, totiž kromě jedné drobné fasety týkající se toho, co je nyní, což slouží k jejím převedení na skutky se zásahem do dění kolem. Tato okolnost vyklonění do něčeho příštího je mimo jiné i důvodem toho, že v mozku zkoumaném výhradně přítomné chvíle žádnou vůli najít nelze; nelze totiž dokázat to, že bude budoucnost - budoucnost vlastně není, ačkoliv s ní přece každý počítá. 1.1.3 Struktura lidské svobodné vůle Vzepětí k budoucnosti má u člověka určitou strukturu a k jejímu postižení je vhodné převzít z fenomenologické filosofie některé základní pojmy s tím, že díky těmto pojmům lze alespoň zhruba funkci lidské svobodné vůle popsat. Zejména je třeba vyjít od pojmu intence či intencionalita vyjadřující to, že lidské vědomí je vědomí vždycky něčeho a že k tomu se tudíž vztahuje; překladatelé do anglického jazyka vystihli tento základní rys poměrně přesně na základě spojky ‚o‘ čili ‚about‘ nově vytvořeným slovem ‚aboutness‘ a výraz ‚meinung‘ čili ‚mínění‘ je zase běžným vyjádřením téhož v německé jazykové oblasti. Pochopit tento přístup lze tudíž tak, že v něm jde o zkoumání vlastního ‚mínění‘ s tím, že toto ‚mínění‘ je předmětem ‚mínění‘ dalšího čili že další ‚mínění‘ se k původnímu v reflexi vztahuje. Vskutku lze mít za to, že reflexe je hlavním nástrojem fenomenologické filosofie vůbec a etiky povýtce. Zkoumání etiky je tudíž třeba začít tím, že se provede jistá inventarizace intencionálního aparátu lidské bytosti. Předně je třeba rozdělit veškerá mínění člověka do dvou principiálně různých skupin podle toho, k čemu se zaměřují. Zatímco mínění noetická vykonávají poznání něčeho s tím, že předmětem může být cokoliv, avšak vesměs jde o pasivní vnímání, dokáže člověk též aktivně zasahovat do skutečnosti kolem sebe čili záměrně jednat i chovat se a toto vykonává praktické9 mínění čili mínění spouštějící jistý čin. Mezi oběma míněním je pak velmi těsná provázanost spočívající v tom, že každé mínění praktické lze pochopit leda díky souběžnému noetickému mínění a že každé mínění noetické je zároveň praktickým míněním motivováno určitým směrem. Navzdory uvedené provázanosti obou mínění je ovšem žádoucí rozdíl mezi nimi držet. Hlavní důvod této ostražitosti tkví v tom, Paul Ricoeur klade na ‚praktické‘ mínění důraz, přičemž jeho mínění ‚teoretické‘ a ‚noetické mínění v této práci jsou totožné. (Ricoeur, 2001, s. 220-227) 9 18 že k poslední pohnutce čili ke smyslu našeho života se dokážeme vztahovat, přičemž o smysl života každému z nás jistě jde10, pouze míněním praktický a že noetické mínění mu slouží leda coby nástroj11, Ukazuje se, že mínění noetické vykonává to, co se tradičně a standardně zahrnuje do oblasti rozumu; rozum totiž kromě prosté formální kalkulace dokáže též porovnávat a zvažovat dvě alternativy mezi sebou a podle určitého kritéria vybrat tu, která je za daných okolností výhodnější. Ovšem kromě toho je schopností rozumu za předpokladu představivosti též sestavování řetězců jednotlivých kroků směřujících k vykonání určitého záměru na konci: každý z těchto dílčích kroků v jednom řetězci je totiž podmínkou jiného a toto pochopit dokáže opět jen rozum samotný. Avšak rozumu se příčí pochopení vlastního cíle a zejména pak cíle posledního čili smyslu života lidské bytosti. Onen smysl života totiž nemá předmětný ráz a nelze ho tudíž ani nakreslit a ani vymezit pomocí obecných slov. Bylo by ovšem chybou mít za to, že člověka takto ovládá pouze jeho nevědomí čili vášně a pudy; onen smysl života přece není tělesným nutkáním a dokonce naopak: obvykle se mu přímo protiví. Lze mít tudíž za to, že smysl života je svého druhu schránou lidského vědomí a že vědomí je tak v jeho bezprostřední blízkosti. Avšak platí, že mít vědomí o vědomí vlastně nelze, což je důvodem toho, že vědomí samotné se zdá být pro vědomí takto propastné. (Frankl, 1985) Každopádně se nabízí přistupovat k poslednímu zaměření lidské bytost ze dvou stránek, totiž tak, že jde o něco, co vyvěrá z nevědomí a má spíše tělesný ráz, a též tak, že jde o něco naveskrz vědomého a tudíž i rozumu pochopitelného. 1.1.4 Různá pojetí etiky v dějinách Díky tomuto rozboru svobodné vůle lze vyčlenit tři základní kategorie každého pojetí etiky s tím, že různá etická učení obvykle kladla důraz na některou z nich. První a bezprostředně danou je jistě pojem prostředku čili toho, díky čemu je daný úkol vůbec dosažitelný, přičemž prostředky se dají skládat do řetězců a tyto řetězce lze pak porovnávat mezi sebou. O smyslu života či bytí bylo napsáno mnoho zejména existenciálními filosofy a v českém prostředí je třeba zmínit hlavně některé práce Jana Patočky. (Patočka, 1990, s. 65-87 a 127-143) 11 Postřeh o tom, že rozum samotný není s to pohnout člověka k vykonání čehokoliv a že toto dokáže jen určitý pocit či nálada, udělal poprvé David Hume. (Hume, 1978, p. 413-424, kap. ii/iii/iii) 10 19 Další a již poněkud skrytou je pojem cíle s tím, že pochopení cíle je díky tomu poněkud rozeklané: nabízí se totiž pokládat ho buď za zcela bezděčný a potažmo tudíž i vyvěrající z tělesných nutkání, anebo naopak za záměrný čili vytvořený rozumem samotným. Na tomto základě lze pak rozdělit filosofické školy zabývající se etikou do třech skupin. 1/ Telelogická etika Skupina první klade důraz na prostředek s tím, že cíl je dán či že je dokonce stejný pro všechny lidské bytosti12. Tímto cílem může být leccos, avšak vposledu lze takové předem dané cíle rozdělit do třech okruhů: a/ cíl v podobě štěstí (felicitas) Předně jde o štěstí coby nejzazší hodnotu v podobě blaha či blaženosti i slasti (hédoné) a má se podle uvedeného výkladu za to, že každý člověk usiluje vposledu pouze o to. V poněkud propracovanější podobě se vychází z toho, že člověk je obdařen různými potřebami a že mu jde výhradně jen o to uspokojit je. Zde pak lze ještě najít stoupence štěstí osobního, přičemž tento směr se obvykle jmenuje hédonismus a jeho protagonisty nacházíme již v antickém prostředí: zařadit sem lze Démokrita [-460/-370] a pak zejména Epikura [-341/-271] coby jeho následovníka, přičemž tato etická škola řešila pouze to, která cesta vede ke kýžené hodnotě nejsnáze. Připustit je zde třeba to, že v žádném případě nešlo o poživačnost za každou cenu. Spíše naopak: ukazuje se totiž, že člověk zakouší příjemné stavy hlavně tehdy, když si před tím něco upře či když mu to upřou jiní. Přesně díky takovým rafinovaným postupům dosahoval ryzího štěstí i zakladatel uvedeného směru. Ovšem vedle onoho ‚egoistického‘ výkladu se s obrovským zpožděním začal rodit též výklad ‚altruistický‘ spočívající v tom, že u něj jde o štěstí všech členů daného společenství či lidstva vcelku. Navzdory tomu, že náběhy k němu se vyskytují již ve scholastických úvahách, rozvinul se teprve v moderní době. Zde je třeba jmenovat hlavně dva anglické myslitele, totiž Jeremy Benthama [1748/1832] a Johna Stewarta Milla [1806/1873] s tím, že jejich společnou základní hodnotou je důraz (principle of utility) na to, aby se blaho či blaženost (happiness, welfare, wellbeing) dostalo v maximální míře maximálnímu počtu osob13. Tento směr bývá někdy pojmenován také ‚konsekvetualismus‘. Rozdíl mezi nimi tkví v tom, že zatímco čisté kvantitativní měřítko hladiny štěstí sledoval ještě Jeremy Bentham, John Stewart Mill provedl posun směrem 12 13 20 Využití tohoto přístupu k etice je hlavně ve sféře politické a sociální čili tam, kde jde o to spravedlivě rozdělit (distributive justice) určité prostředky mezi členy dané společnosti. Klíčovým pojmem v této souvislosti byla nestrannost (impartiality) převzatá od některých ranějších myslitelů, mezi nimiž je třeba vyzdvihnout hlavně Francise Hutchesona [1694/1746] i Adama Smithe [1723/1790] a některé jejich následovníky. Ovšem tento přístup má jednu vážnou trhlinu spočívající v tom, že menšina by mohla být obětována ve prospěch většiny v kaifášovském duchu, totiž na základě toho, že „je lépe, aby jeden člověk zemřel za lid“14; něčemu takovému se posléze snaží zabránit Vilfredo Pareto [1848-1923] svým principem spočívající v tom, že dosahovat štěstí většiny na úkor menšiny či i jen kteréhokoliv jednotlivce za žádných okolností nelze. Poněkud primitivní řešení v poměru k předchozímu nabízí představa rovnosti s tím, že společné prostředky se rozdělují stejným dílem všem: takto pochopená rovnost osob je poměrně běžnou představou spravedlnosti a v duchu takto pojaté spravedlnosti coby rovnosti se například odedávna dělila kořist mezi členy kmene15. Avšak uvedené podoba rovnosti nebere v úvahu stav před rozdělením a leckdo ji může pokládat za křivdu; taková námitka pak nutně vede ke snaze zahrnout do rozdělení též výchozí stav a podle hesla ‚bohatým brát a chudým dávat‘ spět k nivelizaci všech ve všem. Tato mimořádně vulgární představa stejného přídělu štěstí každému našla své vyjádření v doktríně socialismu napříč různými filosofickými východisky a ve vyhrocené podobě vedla až ke komunismu, nacismus či některým náboženským sektám současnosti16. Takové pojetí musí nutně selhat prostě díky tomu, že kromě majetku jsou určující též dovednosti či nadání a že v tomto směru se nikde nelze dobrat konce toho, co všechno se do úvah o rozdělování zahrne: například se dělo i to, že inteligentní lidé byli upozaděni a upřednostněni byli naopak hlupáci17. Ačkoliv je posledně uvedené pochopení morálního rozměru dáváno ke kvalitativním rozdílům mezi vyššími a nižšími podobami štěstí. 14 Jan 18:14. 15 V angličtině dokonce výraz ‚equity‘ odvozený z latinského slova ‚equitas‘ pro rovnost znamená nikoliv rovnost přímo, nýbrž spravedlnost. 16 Jistě není náhodou to, že různé formy socialismu postrádají zevrubně prozkoumané filosofické východisko; pokládat Marxe, Lenina či Hitlera za filosofy lze vskutku jen ‚se zrnkem soli‘. 17 Tato poměrně náhodná dimenze lidského života mívá v etice jméno ‚natural lottery‘ a Martin Heidegger pro ni vytvořil pojem ‚Geworfenheit‘ čili ‚vrženost‘. 21 leckdy do protikladu k utilitarismu, utilitarismu se v tom hlavním podobá: jde mu též o rozhojnění štěstí s tím, že štěstí je oběma směry pokládána za nejzazší pohnutku lidského snažení; liší se pak jen v tom, že socialismus mívá záměr převzít vládu ve společnosti a ve jménu solidarity uspíšit dosažení egalitářské společnosti radikálními transfery majetku. Tato koncepce uspořádání společnosti je ovšem díky revolučním sklonům vždycky poněkud hrubá. Daleko reflektovanější podobu uvažování o prostředcích k dosažení cíle rázu štěstí nabízí již zmíněný utilitarismus; utilitarismus si při tom klade některé otázky hlubší. Předně si zde zaslouží zmínku Richard Brandt [1910/1997] a jeho rozpracování racionality lidského konání. Jedním z jeho hlavních příspěvků je dělení uvedeného směru podle toho, zda rozhodování ve prospěch celku provede každý jednotlivec samotný (act-utilitarism) či zda je třeba stanovit obecnější pravidlo a toto pravidlo (rule-utilitarism) napřed nechat schválit ostatními; důvodem schválení pravidla platného pro všechny je to, že jinak by někdo, kdo je mravně vyspělejší než druzí, veškerý svůj majetek rozdal a o všechno přišel, přičemž prospěch chudých by byl zcela zanedbatelný. Když se totéž dělení vztáhne na politickou rovinu, jde o rozdíl mezi exekutivním a legislativním řešením. Kromě toho lze pak vést dělící čáru mezi tím, zda se výsledku vskutku (objektivně) dosáhne či zda je onen výsledek jen (subjektivním) záměrem, přičemž ovšem tímto krokem dochází k posunu do oblasti etiky pohnutek a vůle samotné18. Jiný zajímavý problém se týká toho, zda je vhodnější podporovat to, aby ve společnosti byl větší počet lidí s menším štěstím či naopak19. Navzdory tomu, že by takový závěr doporučující explozi populace z uvedené základní věty (principle of utility) přímo vyplýval, probouzí se k němu v člověku bezděčný odpor (repugnant conclusion) a většina myslitelů ho odmítá. (Parfit, 1984, p. 381-390) Potíž přináší pak i to, za blaho a blaženosti či naopak bolest lze vůbec měřit a srovnávat u různých osob či u téže osoby v různých dobách. Z těchto důvodů někdy zejména politici a ekonomové pracují s pojmem preference: preference je totiž něco, co lze poměrně přesně vyjádřit v pojmech a o čem lze kromě toho uvažovat vedle subjektivní též v objektivní rovině. Podrobně níže kapitola o deontologii. Tento problém řeší některé přelidněné státy tak, že je lepší méně lidí bohatých než více lidí chudých, avšak řeší ho i každá rodina, když se rozhoduje o tom, kolik dětí bude mít. 18 19 22 Jisté zpřesnění úvah v rámci utilitarismu o posledních pohnutkách člověka pak přinesl jednak Henry Sidgwick [1839/1900] s důrazem na to, že nejzazší obecné štěstí se od štěstí každého jednotlivce liší a že mezi obojím může být i napětí vedoucí až k oběti člověka ve prospěch druhých; tímto ovšem již ryzí utilitarismus poněkud překročil směrem k jiným hodnotám. b/ cíl v podobě života (vitalitas) Bezesporu jsou lidé snažící se za každou cenu rozhojnit štěstí své či obecné a vyhnout se utrpení či bolesti za každou cenu. V rámci zdravotnictví lze jistě potkat pacienty nacházející se již za prahem snesitelnosti bolesti a žádající ukončení života či páchající přímo sebevraždu vlastní rukou. Avšak toto pro každého neplatí: jsou totiž i lidé ochotní snášet bolest přes všechny meze. Pro takové lidi je ještě horší než utrpení či bolest smrt a opět lze uvažovat o smrti vlastní či o zkáze všech. Jistou oslavu života lze najít již u Artura Schopenhauera [1788/1860] a pak i Friedriche Nietscheho [1844/1900] v podobě vůle pronikající veškeré bytí, avšak hlavním reprezentantem úcty k životu je určitě Alberta Schweitzera [1875/1965] s tím, že tento teolog a lékař úctě k životu podřídil i veškerou svou práci; svou etiku ovšem pojal poměrně hrubým způsobem bez toho, že by ji rozpracoval do jemnějších důsledků. Například mu lze vytýkat to, že životem pro něj je veškerý život a že v rámci takového širokého pojetí nutně dochází ke konfliktům mezi jeho různými podobami, jejichž řešení ovšem chybí. Jinou podobou etiky úcty k životu je etika zastávaná některými křesťanskými církvemi a hlavně církví katolickou; katolicismus moderní doby pokládá lidský život za vrcholnou hodnotu a všemi prostředky se snaží ho hájit. To se projevuje například v odporu k potratům i antikoncepci a též v odmítání manipulací s lidskými kmenovými buňkami, avšak též v zavrhování sebevraždy a potažmo každé podoby euthanasie s výjimkou ukončení léčby v některých případech. Původ této doktríny tkví zčásti v religiozitě vůbec a ovšem hlavně v hebrejském odkazu působícím na křesťanství dosud. Důsledky tohoto převážně křesťanského přístupu se týkají hlavně zdravotnictví na různých úrovních a zde se vyjadřují příklonem k posvátnosti (sanctity) oproti jakosti (quality) života; tento moment je ovšem předmětem námitek s tím, že některé podoby lidského života, života například zbaveného veškeré mentální činnosti, nemá již cenu udržovat dál. Též hodnota života hraje určitou roli v demokratické politice tak, že na ni kladou důraz převážně konservativní strany, avšak konservativis- 23 mu je blízké také hnutí zelených namnoze pronikající do parlamentů v revolučním hávu. Tento revoluční náboj se ovšem postupně vytrácí a ekologicky zaměřené organizace se přiklánějí ke konservativním východiskům, přičemž konservativní strany na druhé straně přebírají důraz na životní prostředí. Zbývá uvést v této souvislosti ještě jednu poměrně sofistikovanou podobu etiky z pera Hanse Jonase [1903/1993] uvažující o životě v globálním měřítku. Hlavním principem tohoto učení je princip odpovědnosti vyjádřený takto: „Jednej vždy tak, aby důsledky tvých činů byly s trváním ryzího lidského života slučitelné!“ Jde v něm o to, že člověk musí podřídit své chování budoucnosti lidstva i přírody vcelku, přičemž tímto posunem k eschatologickému horizontu získává tento směr pádný argument v různých střetech. Náhodné v této souvislosti jistě není, že tento autor se stal jedním z hlavních protagonistů ekologických směrů a že sám má židovské kořeny. Avšak vychází při tom z filosofického základu: původně byl žákem Martina Heideggera [1889/1976] a v lecčem rozvíjí též myšlenky Alfreda Northe Whiteheada [1861/1947] i některých dalších. c/ cíl v podobě svobody (libertas) Ačkoliv se zdá, že jiná hodnota než život možná není, přece se vyskytují lidé, kteří jsou ochotni svůj život obětovat něčemu jinému; při tom ovšem o uhýbání před utrpením či bolestí nejde: jde v těchto případech o hrdinský čin a v poměru k němu se ti, kteří na životě lpí za každou cenu, řadí mezi slabochy. Mezi jinými hodnotami lze ovšem najít leccos, avšak jednat hodnota má zcela zvláštní povahu: záměrem totiž může být svoboda samotná. V minulosti se svobodou zaštiťoval leckdo, avšak šlo vesměs o instrumentální hodnotu čili hodnotu služebnou ve prospěch něčeho jiného, což se týkalo hlavně politického uspořádání: východiskem demokracie je na základě toho svoboda každého občana s tím, že každý občan si v jejím rámci dělá, co se mu líbí. Toto se ovšem pokládá za svobodu vnější podobnou té, kterou mají zvířata, když uniknou z klece. Kromě ní lze ovšem u člověka počítat též s vnitřní svobodou a ta je daleko spletitější; probrat ji by vyžadovalo zevrubnější úvahu přesahující záměr této knihy20. V této souvislosti je třeba připomenout jednu vynikající osobnost na počátku moderní doby rozvíjející pojetí svobody tak, že svoboda je kromě prostředku též samotným cílem lidského snažení: jde o Jana Amose 20 Podrobný rozbor lze najít jinde. (Payne, 2005) 24 Komenského21. Komenský [1592/1670] zasáhl svými rozmanitými kontakty do vývoje liberalismu v Evropě a zejména v Anglii či Holandsku s tím, že lze předpokládat jeho vliv i na zakladatele liberalismu Johna Locka; Locke [1632/1704] kladl svobodu na první místo mezi všemi hodnotami a v tomto duchu vytvořil též první pojetí přirozených lidských práv sloužících k ochraně svobody u slabých. (Locke, 1999; Locke, 1992, s. 30-38, 42, 45, 78-79, 85, 87, 102, 191) Jde o: (1) právo na život Toto právo se ovšem týká lidského života a nikoliv života vůbec; rozdíl mezi člověkem a zvířetem pak tkví v oné svobodě samotné, takže lze mít za to, že jde o ochranu svobody vlastního rozhodování čili vnitřní. (2) právo na svobodu Toto právo se týká rozmanitých svobod ve společnosti od svobody shromažďování přes svobodu uzavírat dohody, vzdělávat se či vyjadřovat se, tudíž vesměs svobod vnějších. (3) právo na soukromé vlastnictví Podle autora je právo na soukromé vlastnictví základem práv dalších; každé porušování tohoto práva vede k porušování práv dalších. Tato tři práva pak sehrála pak klíčovou roli v dalším politickém vývoji: zejména měla dopad na vznik USA v tom, že první federální ústava z roku 1971 je převzala do listiny práv a posléze tato listina práv inspirovala státy další. Po filosofické stránce na tento odkaz navázali v Anglii zejména David Hume [1711/1776] i jeho pokračovatel Adam Smith; Smith [1723/1790] v tomto liberální duchu rozvíjel své etické učení a rozvrhl též politickou ekonomii s tím, že se stal dokonce jejím zakladatelem. (Smith, 1984; Smith, 1904) Posléze měli oba vliv na zakladatele utilitaristické tradice i na Immanuela Kanta [1724/1804] a skrze něj též na řadu dalších osobností evropské pevniny. Po období jistého útlumu důrazu na svobodu coby nejzazší hodnotu a předmět usilování lidské bytosti, který byl nahrazen socialismem v Význam svobody pro Komenského lze číst například v tom, že podle něj „tvorové svobodné vůle stvoření k podobenství tvůrcovu jsou ponechaní v moci vlastního rozhodování do té míry, že je jim radostí řídit se vlastní vůlí; a raději chtějí zahynout vlastním neobratným řízením a vlastními úchylkami od cesty spásy, než se dát proti své vůli přinutit k lepšímu“. (Komenský, 1966, s. 395, V/18) 21 25 různých podobách a který trval desítky až stovky roků, se tento zájem obrodil, přičemž v této souvislosti je třeba jmenovat hlavně Friedricha von Hayeka [1899/1992] coby zakladatele rakouské školy politického bádání. (Hayek F von, 1973; Hayek F von, 1991) Na něj navázal jeho přítel a další rakouský filosof Karl Popper [1902/1994] svým konceptem otevřené společnosti coby opaku společnosti uzavřené restrikcemi všeho druhu. (Popper, 1994) Oba strávili velkou část svého života na univerzitách v Londýně a díky tomu měli vliv zejména v anglické jazykové oblasti, ovšem i jinde. V USA rozpracoval pojem svobody rovněž v politickém a právním duchu Ronald Dworkin [1907/1992] a Alan Gewirth [1912/2004] tím, že tento filosof svobodu pokládal vedle prostředku též za cíl lidského snažení. Mezi téměř současnými filosofy sledujícími svobody coby nejzazší hodnotu je třeba ještě jmenovat Johna Rawlse [1921/2002] a Roberta Nozicka [1938/2002] vracejícího se k lockovským začátkům s tím, že jejich zásluhou je rozpoutání poměrně intenzivní diskuse o povaze svobody samotné. V této souvislosti si zaslouží zmínku ještě proslulý britský filosof Isaiah Berlin [1909/1997] a zejména jeho esej Dva pojmy svobody (1958) s rozlišením svobody na pozitivní a negativní; negativní svoboda znamená svobodu od něčeho spočívající v tom, že není nic, co by dotyčnému bránilo chovat se podle vlastního přání, kdežto svoboda pozitivní se týká záměru vlastního. Tato svoboda je ohrožena pokušením vnucovat určitou hodnotu všem a jedinou výjimkou je hodnota svobody samotné: jde o prostor zvláštního rozhodnutí, rozhodnutí bytostného. Exkurs: existenciální filosofie Avšak v tomto bodě, bodě důrazu na bytostné rozhodnutí každého jednotlivce se etika uvažování o prostředcích přesouvá k uvažování o cíli samotném. V této souvislosti je třeba alespoň zmínit široký proud moderního myšlení pojmenovaný existenciální filosofie bez toho, že by bylo možno zde rozebrat každou z těchto filosofií zvlášť a provést pak jejich shrnutí. Za zakladatele tohoto hnutí se obvykle pokládají Søren Kierkegaard [1813/1855] dánského původu a Fjodor Michailovič Dostojevskij [1821/1881] ruského původu. Pokračovatele pak našli v mnoha zemích a mezi těmi nejpřednějšími je třeba jmenovat hlavně Karla Jasperse [1883/1969] či Martina Heideggera [1889/1976] v německém jazykové oblasti a Alberta Camuse [1913/1960] či Jeana Paula Sartra [1905/1980] ve francouzské jazykové oblasti22. 22 V Německu a posléze též v Izraeli to byl ještě například Martin Buber 26 Navzdory tomu, že se jednotliví reprezentanti tohoto směrů liší, přece mají některé rysy společné; jedním z hlavních je důraz na ‚JÁ‘ a ‚TY‘ místo ‚ON‘, ‚ONA‘, ‚ONO‘ s tím, že ‚ON‘, ‚ONA‘, ‚ONO‘ čili třetí osoba se týká vědeckého bádání a že toto bádání je v osobě první dokonce vyloučeno, zatímco lidský život vybavený svobodou s jeho hlavním rozměrem svobody se odehrává převážně v první osobě. (Buber, 1969) Bezprostředním důsledkem takové změny předpokladů a soustředění se na svobodu je důraz na utváření vlastního života a s tím související odpovědnost: odpovědnost za vlastní život a případně i za okolí či druhé lidi. Avšak ještě něco mají všichni představitelé tohoto směru společného: velmi důsledně se totiž zabývají, přičemž toto je jedním z jejich hlavních přínosů, základním smyslem života vlastního i života či bytí vůbec. Uvažování o smyslu života je cosi pro člověka tak klíčového, že při jeho ztrátě člověk život odmítá a namnoze spáchá sebevraždu23. Zkoumat tudíž povahu toho, oč v životě jde, je bezesporu ústředním předmětem etiky a etika se cílem veškerého snažení člověka v podobě lidskosti také odedávna zabývala. Rozptylovat se pak tváří v tvář těmto posledním pohnutkám pouhými prostředky k jejich dosažení lze pochopitelně pokládat za zbytečné. Následující dva směry lze takto vymezit, přičemž rozdíl mezi nimi tkví v důrazu na rozumové pochopení: zatímco jeden klade důraz na to, že onen cíl lze pochopit racionálně a že dokonce potud, pokud se racionality vyřadí, dojde k úpadku lidského bytí, ten druhý má naopak za to, že poslední zaměření člověka se lidskému rozumu nutně vymyká a že určující jsou bezděčné předpoklady. Ovšem ona bezděčnost v pochopení nejzazšího důvodu veškerého lidského konání je poměrně spletitá a lze ji zkoumat teprve po tom, co se probere přístup počítající s tím, že rozumem se lze dobrat toho, oč člověku jde. 2/ Deontologická etika Skupina druhá tudíž ponechává prostředky stranou a jde jí o cíl sa[1878/1965], ve Francii to byli dále Gabriel Marcel [1889/1973], Maurice Merlau-Ponty [1908/1961] či Simone de Beauvoir [1908/1986], ve Španělsku to byli Miguel de Unamuno [1864/1936] a José Ortega y Gasset [1883/1955], v Rusku to byli Lev Šestov [1866/1938] a Nikolaj Berďajev [1874/1948], v USA zase například Abraham Heschel [1908/1972] a v Čechách sem lze zařadit Františka Xavera Šaldu [1867/1937] či Ladislava Klímu [1878/1927]. 23 Na tuto dimenzi lidského života moderní medicína bohužel často zapomíná, ovšem každý pacient si otázku po myslu života klade a tato otázka často nabývá podoby: proč zrovna já? 27 motný, avšak zároveň má za to, že k tomuto cíli lze proniknout díky rozumu; rozum je ovšem poměrně vágním pojmem a odedávna se dělil na různé dovednosti: zejména jde o to, že vedle obyčejného nástroje uvažování (dianoia) je člověk vybaven též schopností pochopit (nous) naráz a přímo nejzazší skutečnost samotnou24. Důraz na to, že prostředek je podružný a že určující je cíl lidského snažení, lze opět najít již v antice u řady osob, přičemž hlavní autoritou je v tomto směru Platón; Platón [-427/-347] je jedním ze zakladatelů etiky navzdory tomu, že etiku coby akademický obor vytvořil až jeho žák: šlo mu totiž od mládí zejména o problém lidského života naplněného smyslem (eudaimonia) a dospěl postupně k různým řešením se společným jmenovatelem racionálního přístupu. Důraz na racionalitu měl u něj trojí podobu: V prvním (1) období postupoval Platón podle příkladu svého učitele Sókrata tak, že se snažil vymezit (definovat) jednotlivé ctnosti s tím, že ctnosti k životu naplněnému smyslem již přímo vedou25. Avšak jeho rozbor jednotlivých ctností působí nakonec poměrně roztříštěným dojmem způsobeným mimo jiné asi tím, že záměr svého učitele Sókrata po filosofické stránce ne zcela pochopil. Dokladem tohoto filosofického míjení u Platóna je například Platónovo obrovské rozčarování nad Sókratovou popravou navzdory zásluhám a zejména nad tím, že Sókratés svou smrt tak klidně přijal. (Platón, 2003b, s. 31-61) Ve druhém (2) období dospěl Platón hlavně pod vlivem pythagorejců k metafyzickému řešení, jež spočívalo v konstrukci modelu smyslové skutečnosti v podobě skutečnosti původnější, nabývající povahy forem: formy čili ideje jsou uspořádány hierarchicky a na vrcholu této pyramidy je dobro samotné. Ono dobro je bohem a díky němu vlastně vůbec něco je. Jinak vyjádřeno, vezdejší skutečnost je odleskem či stínem onoho dobra potud, pokud v sobě určité dobro má; když se dobro vytratí, nastává zlo a zlo má povahu nicoty. Avšak s tímto abstraktně odtažitým řešením se Platón nechtěl a nemohl spokojit; zajímal se totiž o lidský život a jeho smysl čili o to, co má člověk dělat zde a nyní. Při tom vycházel z obecně řeckého pojetí člověka spočívající v tom, že člověk je nutně začleněn do své obce (polis) V latině je ekvivalentem této distinkce intellectus coby ‚vyšší‘ a ratio coby ‚nižší‘ rozum s tím, že některé evropské jazyky tato slova přímo přebírají a že v němčině se po Immanuelu Kantovi ustálila pro pojmy intellectus / ratio dvojice výrazů Vernunft / Verstand. 25 Jde hlavně o dialogy Charmidés (sófrosyné), Lachés (andreia), Euthyphrón (eusébia) a Trasymachos (dikaiosyné) coby první kniha Ústavy. 24 28 a bez obce (polis) není ničím. Šlo mu tudíž o uspořádání společnosti a každé takové uspořádání vychází z určitého pojetí spravedlnosti: spravedlnost byla tudíž v tomto období jeho ústředním námětem. (Platón, 2003c, s. 15-376, 367e-369b) Své pojetí řádu vybudoval v analogii k lidské psychice s tím, že psychika člověka má tři části. Tato trojice se pak objevuje v jeho pojetí trojice tříd s tím, že každá z těchto tříd má svůj úkol vyjádřený určitými povinnostmi; povinnosti jsou pro toto pojetí etiky naprosto ústřední26, přičemž jde o etiky budovanou na rozum díky tomu, že jinak než rozumem ony úkoly pochopit nelze. Vládnoucí třídou jsou filosofové vztahující se k moudrosti (sofia) díky tomu, že u nich převažuje rozum (nous) coby vrcholná součást duše; další dvě třídy tvoří ti, kteří jsou obdařeni jednak hlavně odvahou ducha (thymos) s tím, že jejich úkolem je bojovat, jednak hlavně touhou ducha (epithymia) s tím, že jejich úkolem je pracovat v zemědělství a dodávat potravu zbývajícím vrstvám. (Platón, 2003c, s. 15-376, 427d-434c) Jde ovšem o poměrně totalitní přístup, přičemž platí, že k takto totalitnímu uvažování má sklon každý, kdo začne lpět na povinnost uchopených čistě racionálním způsobem. Překvapením tudíž vůbec není, že Platón samotný se svou snahou tento model uplatnit v Syrakusách opakovaně ztroskotal, přičemž nadále se snažil najít ještě řešení jiné. Ve třetím (3) období rozvrhl Platón ještě jiné pojetí etiky spočívající nyní v tom, že úkolem člověka je jeho zdokonalení; zdokonalení pak člověk dosahuje tak, že se začne podobat bohu samotnému. Avšak být bohem vyžaduje být harmonickou osobností čili osobností ladící s harmonickým uspořádáním vesmíru (kosmos27) s tím, že cestou k takovému uspořádání vlastní duše jsou krásné předměty připomínající krásu o sobě. (Platón, 2003d, s. 159-217, 201d-212c) Při tom platí, že každý, kdo jednou to, co je krásné a potažmo i dobré (kalokagateia) pochopil, vzápětí se podle toho i chová; když dělá někdo něco špatného, pak jen díky tomu, že dobrý a krásný základ všeho (kalokagateia) mu prostě unikl. Vliv na další vývoj filosofie lze v případě Platóna asi sotva přecenit navzdory tomu, že Platónova původnost je u řady myšlenek poměrně Slovo ‚povinnost‘ je řecky ‚tó deón‘ a odtud i pojem ‚deontologie‘. Výraz ‚kosmos‘ v řečtině znamenal původně ‚šperk‘ a potažmo něco, čeho hlavním rysem je krása: krása je tudíž, alespoň co se etymologie týče, jednou ze základních vlastností vesmíru. Onen původní význam slov ‚kosmos‘ se objevuje dosud například ve slově kosmetika. 26 27 29 sporná28. Zatímco jím vybudovaná Akadémia se poměrně záhy přerodila v důsledně skeptickou školu s mizivým rozvíjením myšlenek zakladatele Platóna samotného, jiní se Platónem nechali inspirovat a v jeho odkazu pokračovali. Zejména je třeba uvést v souvislosti etiky jinou školu: školu stoickou. Stoická škola vytvořená Zenónem z Kitie [-334/-362] a spadající již do helénismu kladla totiž na etiku obrovský důraz, přičemž se též přidrželi rozumu coby nástroje pochopení dobra; dobrem pro ně pak byl opět řád vesmíru (kosmos) s tím, že s ním je třeba být v souladu. Důraz na místní obec (polis) se díky první dějinné ‚globalizaci‘ v rámci Říma vytratil či přesněji, přenesl se na lidstvo vcelku. Důsledkem byl mimo jiné kosmopolitismus vedoucí k představě rovnosti všech. Jistě se lze ptát, na základě čeho lze onen dokonalý řád pochopit. Závěrem sdíleným všemi členy tohoto hnutí bylo, že jde o přitakání (katalepsis) rozumu (logos) pronikajícímu až do posledního koutu vesmíru a ovšem i do duše každého člověka (logos spermatikos) s tím, že jiné kritérium již najít nelze. Za takto poněkud vratké kritérium byli stoikové opakovaně napadáni či káráni, avšak je třeba připustit zde, že ti, kteří kladou důraz na racionalitu v ryzí podobě, žádné vhodnější měřítko až po nynější dobu nemají29. Jedním z důsledků takové úcty k racionalitě pak u stoiků bylo, že je třeba ovládat vášně (pathos) či jiné hnutí mysli tak, aby jimi rozum nebyl ani trochu zakalen, přičemž stav neochvějnosti duše (ataraxia) čili duše zbavené vášní (apatheia) byl pokládán za život naplněný smyslem (eudaimonia, makaria) a potažmo za něco, oč v životě vposledu jde. Toto pojetí etiky proniklo až do současnosti s tím, že obecné ponětí týkající se etiky se bez toho, že by se někdo stoicismem zabýval přímo, se stoicismem do značné míry shoduje. Na Platóna se pak o několik set roků později snažil navázat Plotínos [205/270] hlavně tím, že převzal jeho slovník a některé obecné představy, ovšem jinak je jím vytvořená škola spíše eklektickým shrnutím čerpajícím z dalších vlivů, přičemž toto pojetí etiky by spadalo spíš do etiky pěstování dokonalého charakteru než plnění povinností čerpaných z rozumových zdrojů. Avšak Platón sehrál klíčovou roli buď přímo, anebo oklikou během Platón zčásti přebíral, přičemž toto mu vyčítali již jeho vrstevníci a posléze i jeho následovníci, zprvu Sókratovy a posléze též Pythagorovy podněty, přičemž u něj najdeme stopy mnoha škol dalších. 29 Obvykle se nyní totéž vyjadřuje výrazem ‚evidence‘ odvozeným ze slova ‚evidentia‘ latinského původu. 28 30 vývoje křesťanství a pak i v rané scholastice s tím, že tento vliv se přenesl i do doby, kdy se v pozdní scholastice stal hlavní autoritou Aristotelés; Aristotelova původní koncepce se totiž od pozdějšího výkladu liší tím, že podle něj život naplněný smyslem (eudaimonia) není s to samotná racionalita poskytnout, zatímco v pozdějším vývoji je racionalita klíčová. Takovým přetavením systému poměrně otevřeného v uzavřený je dílo Tomáše Akvinského [1224/1274] i jeho následovníků. Ovšem k obohacení etiky samotné přispěl tento vývoj jen skrovně. Jeden jeho objev z oblasti etiky si ovšem zmínku zaslouží a týká se svědomí30: svědomí je totiž kritérium toho, zda jsme něco dělali a případně i dělat budeme správně či špatně. Avšak ze zkušenosti jsou známy případy svědomí zvrhlého s tím, že mezi tímto zvrhlým svědomím a svědomím zdravým není pro dotyčného žádný rozdíl. Ovšem za těchto okolností si nemůže být nikdo jist tím, že ho jeho svědomí zrovna neklame či neklame vždycky, což vede k tomu, že svědomí se nedá důvěřovat vůbec. Zbývá ptát se, čemu se vlastně nakonec důvěřovat ještě dá. Má snad být oním kritériem jistá autorita, tradice, mentalita dané společnosti či cokoliv jiného? Takové měřítko je ale třeba si vybrat a vybírá ho opět jen a jen svědomí každého z nás. Zde Tomáš Akvinský navrhuje řešení v podobě svědomí dvojího rázu: to první (conscientia, syneidesis) je vystaveno různým společenským tlakům a k jeho zvrácení může dojít či dochází kdykoliv, kdežto kromě toho je každý člověk vybaven svědomím čistým (synteresis, synderesis) daným tím, že každý má ‚jiskru boží‘ ve svém srdci a že tato ‚jiskra‘ (scintilla) od samotného boha mu radí vždycky moudře. (Akvinský, 1937-1940, s. Ia, 79.12-13, I-II, 94.4-6) Takové řešení je snad přijatelné pro teologa či zbožnou osobu vůbec, ovšem filosoficky nemá žádný podklad. Navzdory filosofickému odmítnutí uvedeného východiska je třeba vzít onu otázku velmi vážně: lze vůbec najít v relativitou protkaném prostředí pevný bod? Jde o to, že potud, pokud žádné jisté kritérium není, pak se samotná etika hroutí. Tato poněkud rouhavá námitka byla postrachem každé etiky a řada etiků se pokoušela vyrovnat se s ní. Jedním z těch, který navrhl důvtipné řešení, byl Immanuel Kant. Kant [1724/1804] se důsledně ptal na to, zde je některé dobro dobrem absolutním čili takovým, které se nedá zneužít k čemukoliv špatnému za žádných okolností. Ukazuje se, že zneužít se dá vposledu všechno kromě jedné jediné věci, již Kant objevil a jíž se důsledně věnoval: tímto jasem v temnotách je dobrá vůle čili vůle směřující k dobru. Dobrá vůle se sice může v konkrétních případech mýlit, avšak 30 Pojem svědomí má svůj původ u stoických filosofů. 31 i když k tomu dojde, vyčítat to dotyčnému nelze, když přece udělal vše, co bylo v jeho silách. Avšak taková řešení je chatrné potud, pokud není doprovázeno pochopením povahy dobré vůle či přesněji tím, že se stanoví podmínky jejího dosažení. Přirozeným východiskem by bylo požadovat dodržování určitých pravidel s tím, že tato pravidla jsou například určitým kodexem předem dána. Avšak žádný takový kodex s univerzální platností prostě není31. Kdyby se pak snad někomu přece jen podařilo několik pravidel dát dohromady, pochopí s Aristotelem velmi záhy, že každé takové pravidlo bude třeba doplnit spoustou výjimek (epieikia) a že tudíž k ničemu pevnému nedojde. (Aristotelés, 1996, s. 1137b12, 1137b26, 1143a20, 1143a31) Důvtipné Kantovo řešení spočívá v tom, že místo pokusu o kodifikované stanovení povinností navrhl stanovit povinnost pro každý jednotlivý případ na procedurálním základě. Vyjádřeno jinak, jde o to najít pravidlo pro pravidla tak, aby bylo s to generovat je podle daných okolností. Příkladem tohoto přístupu je řešení z dávných dob v podobě pravidla zlatého; zlaté pravidlo radí: co (ne)chceš, aby jiní činili tobě, ty (ne)čiň jim!32 Ačkoliv šlo o klíčovou inspiraci pro Kanta a Kant to i připouští, pokouší se postihnout tento ‚meta‘ přístup jinak; jeho řešení má podobu imperativu s tím, že na rozdíl od imperativu účelového čili hypotetického jde o kategorickou podobu: jeho plnění není prostředkem k dosažení čehokoliv jiného, nýbrž je cílem samo o sobě. Celkem lze najít u Kanta řadu vyjádření kategorického imperativu a je vhodné uvést zde dvě hlavní: 1. „Jednej vždy tak, aby se maxima tvé vůle mohla stát principem všeobecného zákonodárství“. (Kant, 1961a; Kant, 1944, s. 43, § 7) První zde uvedená vyjádření obsahují výraz ‚maxima‘ a tuto ‚maximu‘ je třeba upřesnit. Základem etiky je u Kanta něco, co Kant převzal již od stoiků a co zcela zapadá do zde sledovaného racionalistického přístupu: důstojnost lidské bytosti je dána tím, čím se člověk od zvířat liší, totiž svou racionalistickou výbavou. Odmítnout toto měřítko rozumu by bylo totožné s upadnutím do zvířecí podoby. Jednat pak rozumně spočívá v jednání podle pravidel s tím, že vedle pravidel například matematických je třeba počítat ještě s praktickými pravidly: pravidla tato pak mají povahu imperativů čili příkazů a zákazů. Zákazy a příkazy jsou oněmi 31 Desatero tak sice vypadá, ovšem je spousta lidí, kteří nejsou židy či křesťany a pro které závazné není. 32 Tuto radu lze najít kromě jiných dávných textů například v evangeliích - Mat 7:12. 32 maximami a jde o to stanovit, které ze všech možných maximy jsou morální a které nikoliv. Přesně k tomu kategorický imperativ slouží. 2. „Jednej vždy tak, aby lidství v osobě tvé či tvého bližního bylo pro tebe vždycky také cílem a nikoliv pouze prostředkem“. (Kant, 1961b; Kant, 1974, s. 75, kap. II) Druhé zde uvedené vyjádření obsahuje výraz ‚lidství‘; ‚lidství‘ je pak podle Kanta dáno tím, co bylo uvedeno již dříve, totiž racionalismem s tím, že racionalismus znamená řídit se pravidly jisté obecnosti. Avšak když pravidla nabývají povahy příkazu či zákazu přicházejícího od někoho jiného, pak jde o určitou podobu urážky lidské důstojnosti (Würde) až po zotročení bližního. Něco takového ovšem není přípustné prostě díky tomu, že ten, kdo by se takto choval k jiným, si zotročení sebe sama nepřeje. Jediným východiskem tudíž je nechat na každém, aby si vybral pravidla pro sebe sama: přesně toto je také významem řeckého výrazu ‚autonomie‘ původně ze stoické dílny (‚sám‘ = ‚autos‘, ‚nomos‘ = ‚zákon‘) a tuto ‚autonomii‘ čili základ lidství je třeba vždycky ctít. Na Kanta pak navázali mnozí: jeho vliv byl rozsáhlý a zasáhl dokonce několik generací vlastně až do nástupu nacismu; nacismus ovšem jednotlivé školy rozprášil a pak již nebyly nikdy vzkříšeny v původní podobě. Při tom navzdory takové úctě k vlastnímu zakladateli původní německé filosofie bylo toto navazování poměrně jednostranné: mezi pokračovateli se totiž například etika těšila jen skrovnému zájmu, ačkoliv právě etika byla ústředním bodem filosofie pro Kanta samotného33. Mezi těmi, kdo vzali Kanta i v tomto směru vážně, byl hlavně Friedrich Daniel Ernst Schleiermacher; Schleiermacher [1768/1834] byl původním vzděláním klasický filolog a teolog se hlubokým pochopením filosofických a zejména etických otázek, přičemž ovšem uvedené etické podněty racionalistické povahy zabudoval do rámce křesťanského společenství. Vlastní příspěvek Schleiermacherův v etice byl ovšem spíše skrovný. Ještě je snad v této souvislosti třeba zmínit Karla Jasperse: Jaspers [1883/1969] byl zejména ve svém raném období Kantem ovlivněn. (Jaspers, 1962, p. 380-381) Obrození zájmu o Kanta pak přineslo ještě vydání knihy Johna Rawlse [1921/2002] Teorie spravedlnosti (Rawls, 1999; Rawls, 1995) díky tomu, že v uvedené knize autor výslovně na Kanta navazuje: přebírá Kantovo kritérium univerzalizace pro každé přijatelné pravidlo v podobě ‚závoje neznalosti‘ (‚veil of ignorance‘) čili představy fiktivního počátku, přičemž v tomto testu jde o to, že je třeba stanovit Již v první generaci je třeba jmenovat hlavně Fichteho, Schellinga a Hegela a v další generaci pak jednak marburskou a jednak freiburskou školu. 33 33 takový řád, který by byl přijatelný pro každého člena společnosti (sebe sama si člověk představí na kterémkoliv místě). 3/ Aretologická etika Skupina třetí rovněž ponechává prostředky stranou a jde jí o cíl samotný s tím, že tento cíl má povahu silného citu; cit je ovšem jiné povahy než rozum a rozum samotný (nous) tudíž není s to ustavit ho. Avšak není tomu tak, že by cíl byl předem daný a že by tudíž člověk byl jen jeho otrokem: na změně cíle pracovat lze, avšak vyžaduje to jiné nástroje, přičemž tím hlavním je chytrost. Chytrost (fronésis) je schopností vzít vážně konkrétnost a jedinečnost. Důraz na to, že prostředek je podružný a že určující je cíl lidského snažení, lze opět najít již v antice u řady osob, přičemž hlavní autoritou je v tomto směru Aristotelés34. Aristotelés [-384/-322] by na prostou otázkou kladenou každým z nás, totiž otázkou po tom, co je dobro a co tudíž máme dělat, asi odvětil prostě: staň se dobrým člověkem a vycházej z toho, že člověk vskutku dobrý koná pouze dobro a nic jiného! Jde tudíž o to dosáhnout dokonalosti čili akribeia lidského charakteru a jemu pak všechno podřídit; ovšem poněvadž je charakter dán posledním cílem lidského snažení, je třeba se zabývat tímto cílem spíše než čímkoliv jiným: jde totiž o dobro samotné. Takto pochopené dobro je dokonce tím, k čemu kromě člověka směřuje úplně všechno. (Aristotelés, 1996, s. 1094a3-4, 1113a32-33) Avšak je třeba se ptát, co si pod tím představit, přičemž na takové úvaze závisí podle Aristotela všechno. Zde Aristotelés zcela přejímá konsensus panující v řeckém prostředí o tom, že eudaimonia je dobrem pro každého jednotlivého člověka i dobrem pro všechny čili tím, oč životě vposledu jde. Každá jiná hodnota totiž slouží hodnotám jiný, kdežto eudaimonia již žádný další účel nemá a lidé o ni usilují jen pro ni samotnou. (Aristotelés, 1996, s. 1097a34, 1097b20) Od pradávna je otázkou překlad tohoto výrazu: obvykle se sice překládá coby ‚štěstí‘, ‚blaho‘ či ‚blaženost‘, avšak takový převod je scestný hlavně díky tomu, že u všech uvedených slov je dominující spokojenost v přítomné chvíli, kdežto pro Řeky obecně platilo, že člověk je eudaimón pouze až po tom, co zemře a co již nemůže nic změnit. Ukazuje se tudíž vhodnější překládat eudaimón tak, že jde o život naplněný smyslem: smysl života je totiž něco, co nabude plnosti teprve tehdy, když je život dovršen. Zbývá ještě ptát se, které cesty ke smyslu života vedou, čili, co je Aristotelés je fakticky zakladatelem systematické filosofické etiky a jeho hlavním dílem je Etika Nikomachova. 34 34 třeba dělat pro to, aby se smyslu života (eudaimonia) dosáhlo. Odkaz Sókratův nabízí v této souvislosti prosté řešení: vlastním předpokladem smyslu života (eudaimonia) jsou pro něj ctnosti. Ctnosti ovšem v řeckém prostředí nejsou nikdy principy či pravidla, nýbrž dispozice (excellences) čili dovednosti a schopnosti k něčemu: kdo je těmito dispozicemi (excellences) vybaven, dosahuje smyslu života (eudaimonia) již přímo. Mezi smyslem života (eudaimonia) a ctnostmi (arétai) tudíž již žádný prostor není, díky čemuž jsou ctnosti (arétai) vlastním cílem lidského snažení. Avšak o které ctnosti (arétai) se jedná? Opět bylo v řeckém prostředí běžné pokládat za základní ctnosti (arétai) tyto: (1) spravedlnost (dikaiosyné) (2) uměřenost (sófrosyné) (3) odvaha (andreia) (4) zbožnost (eusébia) Posledně jmenovaná ctnost (4) znamenala schopnost mít úctu k něčemu vznešenému, původně božstvu a posléze ve slovníku řady filosofů (filo-sofia) ji nahradila moudrost (sofia) čili úcta před pravdou, krásou, dobrem či spravedlností a podobně. Jedním z nich byl i Sókratés a Sókratés provedl obrat též v tom, že všechny ctnosti shrnul v té první (1) čili ve spravedlnosti: spravedlnost je souhrnem toho cenného v lidském bytí. Trochu jinak to pochopil Aristotelés: Aristotelés se ztotožnil s tím, že bezprostředním krokem předcházejícím dosažení smyslu života (eudaimonia) jsou ctnosti (arétai) čili vynikající schopnosti něco dělat, avšak měl za to, že ctnosti (arétai) jsou středem (mesotés) mezi dvěma krajnostmi: takovým středem (mesotés) například mezi marnivostí a lakomstvím je štědrost, mezi drzostí a slabošstvím je statečnost, mezi hádavostí a lichocením je družnost a podobně. (Aristotelés, 1996, s. 1115a4-1128b35) Hned je třeba se ptát, co onen střed (mesotés) mezi dvěma úchylkami určuje; zde nabízí Aristotelés řešení: je to zvláštní schopnost pojmenovaná ‚fronésis‘ a překládaná opět různě, přičemž výraz ‚chytrost‘ se zdá nejvýstižnější35. Pokud je někdo chytrostí (fronésis) vybaven, najde vždycky to, co je přiměřené okolnostem; ovšem chytrost (fronésis) samotná ctností není a otázkou je, co k ní vede. Tento problém řeší filosofie již tisíce roků, avšak podrobný rozbor takového tématu přesahuje rámec této knihy. Samotný Aristotelés pak má za to, že ten, kdo onu schopnost 35 V němčině se výraz ‚fronésis‘ běžně překládá slovem ‚Klugheit ‚. 35 vykonává, rozvíjí své ctnosti a směřuje k tomu, že jeho život smysl nakonec má. (Aristotelés, 1996, s. 1144a7-9) Na Aristotelovu etiku navázala celá řada filosofů již v helénistické době. Jeho vliv lze vystopovat kromě peripatetické školy zejména v neoplatonismu a zčásti též ve stoickém hnutí, avšak k jejímu vzkříšení došlo hlavně ve středověku díky Tomáši Aquinovi. Aquinas [1224/1274] Aristotelovu etiku víceméně beze zbytku převzal, ovšem doplnil ji o křesťanské ctnosti naděje, víry a lásky. Avšak hlubší pochopení chytrosti (fronésis) a toho, že skrze ni lze smysl života (eudaimonia) získat, u něj chybí. Na počátku moderní doby byl Aristotelés oblíben zejména v anglické jazykové oblasti a měl vliv na plejádu různých filosofů hlavně tím, že navzdory svému důrazu na rozum a na rozdíl od jiných autorů z antické doby pokládal též emoce, afekty či vášeň (pathos) za integrální a pozitivní součást lidské duše. Mezi průkopníky tohoto důrazu na silný cit (pathos) coby zdroj etického chování je třeba jmenovat hlavně skotské filosofy Francise Hutchesona [1649/1747] a Anthony Shaftsburyho [1671/1713] s tím, že oba předpokládají přirozený sklon člověka daný jeho mravním citem (moral sense) chovat se vstřícně ke druhým lidem. Tímto směrem se ve své etice posléze ubíral též David Hume [1711/1776] a poukázal mimo jiné na to, že lidské city (sentiments) a nikoliv rozum spouštějí naše jednání čili že rozum citům (sentiments) jen slouží coby jejich nástroj, přičemž se pokusil je též roztřídit (Hume, 1978, p. 275-324, kap. ii/i/i-xi, 329-396, kap. ii/ii/i-xi). Následoval ho pak důsledně jeho přítel a žák Adam Smith [1723/1790] v tom, že tyto city (sentiments) postavil do samotného středu. Jde o to, že člověk je vybaven od narození kladnými city (sentiments) a díky nim má schopnost mít vcítění (sympathy) do toho, co prožívají lidé kolem něj: v tomto vcítění (sympathy) tkví jádro jeho etiky, etiky kladoucí důraz na cíl bez toho, že by onen cíl byl vždycky přímo reflektován či výkonem rozumu samotného. (Smith, 1984; Smith, 2005, s. 5-22) Avšak důraz na zčásti bezděčné ustavení poslední pohnutky člověka díky jeho citům se posléze objevuje též v trochu resignované podobě u emotivistů: emotivisty reprezentují hlavně filosofové zabývající se analýzou jazyka Charles Leslie Stevenson [1908/1989] a Alfred Ayer [1910/1989] s tím, že genezi různých emocí nechávají již víceméně stranou a soustřeďují se jen na jejich vyjadřování, přičemž ovšem emoce pokládají v motivaci člověka za klíčové. S jistými výhradami lze ovšem zařadit k tomuto přístupu celou plejádu etiků dalších: toto ukazuje například Alasdair MacIntyre [1929/----] 36 a sebe sama pokládá za Aristotelova následovníka s křesťanskými rysy. (MacIntyre, 1984, s. 6-35) Blízko k tomuto přístupu má též etika Charlese Taylora [1931/----] spočívající na pojmu autenticity: autenticita vyžaduje vedení způsobu života v souladu s vlastním bytostným sklonem. Nakonec je třeba v této souvislosti zmínit ještě jednoho proslulého filosofa zabývajícího se etikou a tím je William David Ross; Ross [1877/1971] byl žákem jednoho ze zakladatelů analytické filosofie Georgea Edwarda Moorea [1873/1958] a s ním i sdílel intiuitivismus vycházející opět z osobních citů a spočívající v tom, že dobro lze pochopit pouze v bezprostředním tušení bez možnosti vymezit jej převodem na něco jiného. Avšak od Moorea se lišil v tom, že ostře vystoupil proti jeho utilitarismu a vytvořil vlastní prima facie řešení. Na základě prima facie přístupu čili bez odvozování z čehokoliv jiného připadl na sedm základních mravních povinností bez toho, že vylučoval povinnosti další. (Ross, 1988, s. 16-47, 61-64) Jde o toto: 1. dohoda - člověk by měl dodržovat sliby a být věrný 2. náprava - člověk by měl odčinit to, co činil špatně 3. vděčnost - člověk by měl oplatit vstřícnost druhých 4. non-maleficence - člověk by neměl škodit a i bránit, když někdo škodí jiným 5. beneficence - člověk by měl prospívat druhým 6. spravedlnost - člověk by měl přiměřeně rozdělovat společné prostředky 7. zdokonalování sebe sama - člověk by měl pracovat na vlastním růstu Tomuto seznamu lze vytknout hlavně to, že v něm chybí úcta k autonomii druhých lidí; když se pak autonomie doplní, přiblíží toto pojetí základní ‚mantře‘ veškeré zdravotnické etiky zahrnující ještě povinnosti 4-636. Vývoj směřující k prima facie pochopení povinností v rámci analytické etiky vykazuje ovšem podobnost s etikou fenomenologickou zaměřenou na hodnoty: hodnoty jsou v tomto pojetí objektivního rázu; nejsou tudíž výsledkem subjektivního hodnocení každého jednotlivého člověka s tím, že každý člověk se liší od ostatních svým vlastním přístupem k nim. Za průkopníka tohoto směru se pokládá Max Scheler; Scheler [1874/1928] vystoupil hlavně proti formalismu v etice důrazem na emoJde o čtyři principy v anglické verzi: autonomy, non-maleficence, beneficence, justice. (Beauchamp a Childress, 1994) 36 37 cionální rovinu prožívání a poukázal na to, že pouze díky emocionalitě (emocionální a priori) se hodnoty stávají přítomné a jsou přítomné bezprostředně; zprostředkované poznání na základě racionálního přístupu a skrze symboly je zavádějící. Zároveň platí, že hodnoty jsou uspořádány hierarchicky a že na jejich vrcholu je sympatie či láska k bližnímu. V této souvislosti je třeba připomenout ještě dalšího myslitele Nicolaie Hartmanna; Hartmann [1882/1950] vycházel z podobných předpokladů, ovšem provedl svou koncepci daleko systematičtějším způsobem, přičemž se v některých bodech přibližuje racionalistickému pojetí etiky. (Hartmann, 1962) Několik slov závěrem Předcházející výklad alespoň zčásti načrtnul rozmanitost a obtížnost předmětu etiky s tím, že z něj některé věci přímo vyplývají. Především je třeba počítat s tím, že etika je a vždycky bude abstraktní povahy; důvodem této bytostné abstraktnosti je to, že nic z toho, co má být a co díky tomu není, nelze přetavit do předmětné podoby: nakreslit či i jen vymezit dobro a zlo je prostě vyloučeno. Ovšem zároveň platí, že etika je povýtce konkrétní díky tomu, že se týká konkrétních lidských osudů, osudů jedinečných čili vymykajících se opakování. Uvedený rys je naprosto klíčový a lze mít za to, že v něm vlastně etika spočívá: téměř by se dalo tvrdit, že jedinou mravní povinností člověka je překonat přirozený sklon k zobecňování (zobecňování vlastně provádíme na každém kroku) a stát se konkrétní lidskou bytostí zde a nyní. Tento požadavek na konkrétnost vystihl již kdysi dávno básník Pindaros [-522/-443] proslulou větou: Buď sám sebou! Avšak vyhovět této radě není vůbec snadné: jsme totiž stále pokoušení upadnout do pohodlných obecností rázu: ‚vždyť přece …‘. Učíme se to hlavně díky tomu, že pěstujeme přátelství a milujeme své blízké v jejich příbězích, případně ctíme každou lidskou bytost, kterou potkáme. Vyžaduje to od nás stále ochotu ke vcítění a rozumění tomu, kdo stojí před námi. Přesně v tomto by pak měl být napřed každý zdravotník i navzdory opačnému tlaku, který na něj vyvíjí technická společnosti. Vlastním provedením onoho sepjetí konkrétního a abstraktního se již řada filosofů hodně natrápila. Potíž tkví v tom, že pro tuto aplikaci pravidel obecné povahy nelze žádné obecné pravidlo najít, přičemž i kdyby snad měl někdo za to, že ho již má, opět by potřeboval pravidlo další k tomu, aby toto pravidlo vůbec mohl aplikovat na aplikaci původní. Potíže s aplikací zevrubně rozebral Immanuel Kant [1724/1804] (Kant, 1975) 38 a shrnul je v pojmu soudnosti (Urteilskraft) příbuzném pojmu chytrosti (fronésis) zmíněném již v předchozím výkladu. Bezesporu by bylo skvělé všechny rozmanité školy etiky sjednotit do jediného a konsistentního oboru, ovšem zdá se, že taková syntéza je vposledu vyloučena. Důvody tohoto ‚selhání‘ mají hluboké filosofické kořeny a jejich rozbor již přesahuje rámec této knihy. 39 1. 2. Koncepcia človeka v paradigmatickom systéme ošetrovateľskej vedy (Mária Nemčeková) 1.2.1 Filozoficko – historické východiská vzniku profesionálneho ošetrovateľstva Koncepcia človeka patrí k základným epistemologickým východiskám a predpokladom ošetrovateľských konceptuálnych modelov a teórií, nakoľko človek v zdraví a chorobe v interakcii s prostredím (prírodným, kultúrnym, sociálnym) je predmetom ošetrovateľskej vedy, východiskom rozvoja jej teórie i praxe. V protiklade k bezprostredným názorom, skúsenostným zisteniam a nesystematickým poznatkom, vedecké vysvetlenie vyžaduje prepracované a zovšeobecnené rozumové poznanie, vychádzajúce z pozorovania, rozvažovania a empirických metód. Človekom a definovaním jeho základných charakteristík sa zaoberajú viaceré vedecké disciplíny, ktoré ho však poznávajú vždy len parciálne, t. j. využívajú tematickú redukciu a jej zodpovedajúce metódy. V ošetrovateľstve je základnou ideou metodického prístupu k predmetu celostnosť (komplexnosť), čo ho zbližuje s filozofiou. Predmetom môže byť jednotlivec, rodina, komunita. Komplexný prístup nevylučuje, naopak, predpokladá aj poznávanie jedinečnosti a špecifickosti tohto predmetu a ich využitie v praktickej starostlivosti. Ošetrovateľstvo sa vo svojom vývoji zaoberá nielen problémami poznávania človeka a identifikáciou jeho potrieb súvisiacich s ochorením (predmet starostlivosti), ale aj otázkami ľudskej aktivity (správanie vo vzťahu k zdraviu/chorobe, vyrovnávanie sa s ochorením), ako aj možnosťami zmien jeho konania (cieľ edukácie). Zmeny v ošetrovateľskom poznaní sú spravidla epistemologicky a metodologicky iniciované filozofickým myslením a poznatkami vied o človeku a spoločnosti. V období utvárania vedeckých základov ošetrovateľstva sa zakladateľka profesionálneho ošetrovateľstva F. Nightingale (1820-1910) opierala o bohatú filozofickú tradíciu, ktorá umožnila formulovať nové otázky a hľadať ich originálne riešenia. Na rozdiel od jej súčasníkov, v otázkach ontologických nevychádzala zo všeobecne rozšírenej karteziánskej duality ale z kresťanského učenia.1 1 Kresťanské učenie o stvorení prekonáva dualizmus tela a duše. T. Akvinský v duchu aristotelizmu považoval telo a dušu za dva vnútorne spojené konštitutívne princípy, ktoré tvoria jednotu a celého človeka. Duša, obraz Boha, je chápaná nielen ako rozum, intelekt, ale aj ako slobodná vôľa, schopnosť slobo- 40 Vo svojich prácach anticipovala disciplinárnu paradigmu ošetrovateľstva (metaparadigmu) s využitím všetkých štyroch pojmov, ktoré ošetrovateľská veda v súčasnosti považuje za základné - osoba, prostredie, zdravie, ošetrovateľská starostlivosť. Metodologický význam uplatnenia poznávacej funkcie disciplinárnej paradigmy spočíval predovšetkým v tom, že sa odlíšil predmet ošetrovateľstva (záujem zameraný na chorého, na jeho potreby) od vedeckého záujmu medicíny, ktorým je choroba, patológia (etiopatogenéza chorôb, možnosti terapie i prevencie) a vytvoril sa priestor pre autonómiu a rozvoj ošetrovateľského povolania na vedeckej báze. Epistemickú odlišnosť ošetrovateľstva zvýraznila F. Nightingale metodologicky aj tým, že využila sociologický prístup k predmetu v protiklade k biologickému.2 Odlíšila symptómy ochorenia, ktoré sú predmetom štúdia medicíny od podmienok, ktoré môžu spody a lásky. Kresťanské učenie zdôrazňuje individuálnu jedinečnosť jednotlivca, jeho hodnotu a dôstojnosť, slobodné rozhodnutie sa pre večnú spásu. Používa pojem osoby, aj keď v čisto teologickom význame. T. Akvinský ako osobu určuje Boha, anjela i človeka. Pojem človeka sa u neho nezhoduje s pojmom osoby, u človeka označuje pojem osoba premennú určitého druhu, ktorú môže splniť každé indivíduum. Ide najmä o dve základné vlastnosti racionálnej činnosti, a to poznanie a chcenie, čo umožňuje ich slobodu, ktorá sa vyznačuje vládou nad skutkami. (Volek, 2003, s. 336) K podstate osoby ako potencia, možnosť patrí schopnosť duchovného sebavedomia a vlastné slobodné rozhodovanie, čo F. Nightingale, využila v širšom význame v súvislosti s chápaním človeka a definovaním zdravia. Pre rozvoj vedeckého ošetrovateľstva a jeho odlíšenie od medicíny mohlo mať význam aj novokantovstvo, najmä bádenská škola, práce W. Diltheya so silnými psychologizujúcimi prvkami a tendenciami, zdôrazňujúcimi jedinečnosť. Vplyv na jej názory a konanie mohol mať aj iracionalizmus a posun k psychológii indivídua, filozofia života a učenie S. Kierkegaarda. Nesporne ju ovplyvnila sociálna filozofia (problém spravodlivosti), utilitarizmus J.S. Milla (nezištná pomoc človeku). Metodologicky bezprostredne vychádzala z pozitivizmu. Pravdu hľadala na základe empirickej skúsenosti, poznávala funkčné súvislosti vzťahov človeka a jeho prostredia, vyhodnocovala frekvencie výskytu javov a spracovávala ich vedeckými (matematicko-štatistickými) metódami. V jej práci sa prejavovali aj ďalšie formy a prvky vedeckosti, akými sú systematickosť, typologizácia, triedenie a špecializácia, vedecky a odborne fundovaná príprava na povolanie sestry a iné. 2 Sociologické prístupy pri poznávaní a vysvetľovaní javov sa začali uplatňovať v narastajúcej opozícii voči prírodovede a naturalistickému chápaniu človeka. V náuke o chorobách sa to prejavilo opozíciou medzi zdôrazňovaním prirodzenosti (dedičnosti) a významom prostredia a starostlivosti (environment, nurture). Tento prístup využívala aj F. Nightingale. (Peet 1995, s. 68) 41 lupôsobiť tak pri vzniku ochorení, ako aj pri ich prevencii. Následne zdôraznila aj nutnosť rozdielu medzi lekárskymi a ošetrovateľskými vedomosťami. Opísala dva druhy ošetrovateľstva – vlastné ošetrovateľstvo (sick nursing), zaoberajúce sa problémami chorého človeka a tomu zodpovedajúcou starostlivosťou a ošetrovateľstvo zamerané na prevenciu a zlepšovanie zdravia (health nursing). (Nightingale, 1969, s. 8-12) Ontologická diferencia, uplatnenie celostnosti proti karteziánskemu dualizmu sa prejavila vo všetkých štyroch metaparadigmatických prvkoch. 1.2.2 Témotvorné prvky disciplinárnej paradigmy ošetrovateľskej vedy Osoba V chápaní človeka zohľadňovala, aj keď explicitne nedefinovala somatické, emocionálne, sociálne a spirituálne aspekty ľudského života. Zvláštnosťou človeka, jeho prirodzenosťou je schopnosť poznávať a slobodne voliť svoje konanie (v súlade s božími zákonmi). Chápala ho ako osobu, ktorá má potenciál a schopnosť k zmene. Širšie možnosti vyžadujú širšie poznatky v súlade so zásadami zdravia. Tento prístup v jednote s osvietenskými ideami mohol byť zdrojom jej snáh o pozdvihnutie človeka s cieľom zlepšiť zdravotný stav jednotlivcov i populácie. Kládla dôraz na reformy ošetrovateľského vzdelávania, jeho obsahu a foriem, vyzdvihla potrebu zlepšenia vedomostí o podmienkach zdravia u širšej populácie žien. Toto hľadisko bolo evidentné aj v jej úsilí o zmeny prostredia, ktoré zlepšia kondíciu indivídua aj komunity. Z kresťanských pozícií hodnotila aj trpnosť, psychologický význam utrpenia a uprednostňovala ho pred konformným prispôsobením sa situácii. Podľa nej trpiaci majú živšie predstavy ako tí, čo im je dobre (proti hedonizmu). Zdôrazňovanie jedinečnosti osoby sa prejavilo aj v jej ošetrovateľskej a vedeckej činnosti. Proti abstraktnej generalizácii poznatkov vyzdvihovala nutnosť uplatnenia diferencovaného prístupu z hľadiska veku, pohlavia, charakteru ochorenia a aktuálneho stavu tak v komunikácii s chorými, ako vo vedeckej práci pri porovnávaní štatistických výsledkov a vyvodzovaní záverov z nich. (Nightingale, 1969, s. 97-98) Prostredie Vzhľadom na využitie sociologickej metodológie bol v jej teórii najviac zdôraznený a prepracovaný systémový prvok – prostredie. Z jej prác 42 sa dá usudzovať, že ho chápala ako pôsobenie fyzikálnych, chemických a biologických vplyvov v jednote s interakciou sociálneho prostredia, vrátane vplyvov psychologických, ktoré podmieňujú zdravie i proces uzdravovania. Na základe skúsenosti, pozorovania a intuície popísala vzťah medzi niektorými chorobami (resp. smrťou) a hygienickými defektmi v pacientovom prostredí.3 Poukázala na pozitívne psychologické vplyvy úpravy prostredia (svetlo, farby, kvetinová výzdoba, hudba a i.). Veľkú pozornosť venovala sociálnemu prostrediu. Zdôrazňovala jednak význam makrosociálnych štruktúr (vplyv a podiel štátu na reformách zdravotníctva, sociálna podpora chudobných chorých a ranených vojakov), ako aj mikrosociálnych vzťahov (podpora rodiny, prítomnosť blízkych, ale aj aktivity sestier). Rozpracovala pozitíva a negatíva komunikácie s chorými. Zdravie/choroba Choroba je kompenzačný (reparative) proces, pokus tela korigovať niektoré problémy. (Nightingale, 1969, s. 7) Tento názor pochádza už od Hippokrata, ktorý učil, že choroba nie je len utrpenie (pathos), ale aj určitý druh námahy, zápasu (pónos), boj o návrat k normálnemu stavu. (Selye, 1966, s. 28) Zdravie chápala nielen v protiklade s chorobou, ale Vymedzila 5 základných komponentov, ktoré udržiavajú zdravie (čistý vzduch, čistá voda, účinná kanalizácia, hygiena a svetlo) a detailne ich zapracovala do ošetrovateľských intervencií. Sto rokov pred deklarovaním práv pacientov v Európe poukázala na závažný problém pravdivého informovania a na škodlivosť klamstva a falošných, „jalových“ nádejí („cattering hopes“). Komunikácia s pacientom má vychádzať z poznania jeho zdravotného stavu a nie zo všeobecných fráz. Vhodné je zaujať pacienta, zamestnať ho a odpútavať od problémov a nie dávať mu falošné nádeje, zľahčovať nebezpečenstvo a zveličovať šance na uzdravenie. Nightingaleová (1969, s. 98) už v roku 1859 zdôrazňovala potrebu profesionálov – sestier pripravených komunikovať, aby mali pacienti s kým hovoriť. Podľa nej iba hypochondri a nie skutočne chorí chcú hovoriť o sebe a svojej chorobe medzi priateľmi. Ak človek nemá s kým hovoriť, ak tam nie je osoba s ktorou by hovoril otvorene a jednoducho o svojich problémoch, komu by vyjadril priania bez toho, aby počúval absurdnú útechu, zostáva osamelý aj uprostred priateľov. Túto skutočnosť zdôrazňujú v súčasnosti aj klinickí psychológovia. Kritizovala aj všeobecne rozšírenú indiferentnosť vo vzťahu k umierajúcim, „ ktorým nik nezmierňuje utrpenie, ak sa netýka telesného utrpenia.“. (Nightingale, 1969, s. 96-101) Rolu sestier zdôraznila aj profesionalitou ich postoja ...“nechcú nás vidieť uplakaných, vzdychajúcich, ale sviežich, aktívnych, zaujímavých, unavuje ich poúčanie.“ (Nightingale, 1969, s. 103) 3 43 ako prirodzený proces utvárajúci sa v kombinácii s environmentálnymi vplyvmi, ako schopnosť dobre využiť všetky sily, ktoré sme povinní využiť. Môže sa upevňovať zlepšovaním hygienických a iných podmienok prostredia, vrátane zlepšenia poznatkov o zásadách zdravia. Z jej náboženského presvedčenia vyplynulo, že ľudia majú prirodzenú (vrodenú) schopnosť zdokonaľovať sa v duchu božích prikázaní, čo chápala širšie ako v morálnom význame. Pomoc ľuďom zlepšiť zdravie považovala za rovnocenné ako ich priblížiť k Bohu. Chudoba, bieda, nedostatok nebol podľa nej morálnym deficitom, ako bolo všeobecne mienené, ale podmienkou, ktorú možno ovplyvňovať, zlepšovať rôznymi organizačnými opatreniami. Bázou pre health nursing bolo dodržiavanie pravidiel (laws) života a zdravia. Poukázala aj na potrebu diferenciácie medzi špecifickými vedomosťami profesionálnych ošetrovateliek a všeobecnými vedomosťami žien o sociálnych podmienkach upevňujúcich zdravie. Konštatovala, že voľba životného štýlu môže mať škodlivý vplyv na zdravie. Okrem hygieny zdôraznila aj také zdravotné riziká ako je inaktivita (poškodenia z nedostatku zamestnania a cvičenia v Britskej armáde). Vplyv kresťanských ideí sa prejavil aj v chápaní ochorenia ako príležitosti získať duchovnú perspektívu (kresťanský význam utrpenia). Cieľom tohto procesu je nielen uzdravenie, choroba a utrpenie sú súčasťou spasenia, šťastia, osobnostného rozvoja. Človek je schopný nachádzať vlastné šťastie, spokojnosť, blaženosť a postupovať, blížiť sa k dokonalosti. Verila, že to je cesta, na ktorej Boh počíta so sebapoznávaním charakteru človeka. Religiu (náboženstvo) chápala ako niečo základné, podporné, nie ako vedomosti o Bohu. Nábožnosť vyžaduje morálne záväzky, povinnosti – objavovať božie zákony a na základe slobodnej vôle aj žiť podľa nich. (Peet, 1995, s. 72) Ošetrovateľstvo a ošetrovateľské aktivity Odlišnosť, nový obsah a cieľ ošetrovateľskej činnosti vyjadrila hneď v úvode svojej knihy: „Používam slovo ošetrovateľstvo pre nedostatok lepšieho, vhodnejšieho....“, pretože jeho význam sa chápe viac menej ako vykonávanie medicínskych úkonov a aplikácia obkladov. (Nightingale, 1969, s. 8) V duchu svojho kresťanského presvedčenia považovala prácu sestry za službu Bohu pomocou človeku. Odmietala konzervatívnu tradíciu, že žena má niečo robiť, starať sa o niekoho, len preto, že je to „ženská práca“, či práca „primeraná pre ženy“.4 Starostlivosť o iných Dnes sa na Slovensku zdôrazňuje potreba „odpojenia sa od esencializmu“, ktorý chápe starostlivosť o človeka ako prirodzenú ženskú vlastnosť. (Kiczková, Szapuová, 2005, s. 43) Ošetrovateľstvo, kde viac ako 90% personálu tvoria 4 44 (chorých i zdravých) považovala za umenie, ktoré sa má vykonávať úprimne, láskavo a s čistotou srdca (Nightingale, 1969, s. 135-136), čo možno interpretovať ako zdôraznenie významu a hodnoty vzťahovej stránky tohto povolania a jednu z odlišností od vtedajšieho chápania poslania a cieľa medicíny. Zároveň však považovala za nevyhnutnosť dobrý a efektívny manažment starostlivosti o chorých, či už v nemocnici alebo v domácnosti, pretože jediná chyba môže úplne znehodnotiť výsledky práce. Sestra alebo žena, ktorá sa stará o chorého v domácnosti mu má porozumieť a asistovať, pomáhať pri jeho uzdravovaní. (Nightingale, 1969, s. 35) 1.2.3 Morálka sestry ako súčasť profesionality Vedecká stránka ošetrovateľstva, podľa Nightingaleovej spočívala vo využití vedeckých metód (štatistika, pozorovanie), cielených intervenciách (hygiena, logistika, komunikácia), v administratíve a riadení a vplyženy patrí k profesiám, ktorým sa z hľadiska tradícií i na základe súčasných politicko-organizačných podmienok nevytvárajú dostatočné možnosti pre odstraňovanie nerovnosti a diskriminácie sestier. Toto povolanie napriek prudkému rozvoju jeho teoretickej a vzdelanostnej bázy u nás po roku 1989, je poznačené handicapmi, akými sú dlhodobá podriadenosť medicíne a skutočnosť, že v ňom prevládajú ženy. Je preto príznačné, že sa nevymyká z kultúrneho rámca, v ktorom má práca žien nižší spoločenský status so všetkými dôsledkami. Aj pre ošetrovateľstvo platí nízky podiel na rozhodovaní, nedostatočný počet sestier, ich preťaženosť a časová tieseň, nízke ohodnotenie (normatívy počtov pracovných miest nevyjadrujú potreby a neberú do úvahy zmeny v náročnosti ošetrovateľskej starostlivosti ani vysokoškolskú kvalifikáciu sestier; sestry často vykonávajú prácu za chýbajúci pomocný personál), zlá ekonomická situácia, nedostatok materiálu a jednorazových pomôcok môžu viesť porušovaniu morálnych zásad a k vnútorným konfliktom, nedostatok pomôcok na uľahčenie práce (polohovacie postele, monitory a i.) zvyšuje fyzickú náročnosť. Dominancia medicíny sa prejavuje nielen v organizácii a riadení, ale aj v oblasti vedy a výskumu, kde sa podceňuje iná ako prírodovedná metodológia a z nej vyplývajúce metodiky, čo nepriaznivo ovplyvňuje aj prideľovanie a hodnotenie grantových projektov a rozvoj vedeckej bázy ošetrovateľstva. Do roku 2004 táto významná súčasť starostlivosti zostala v legislatívnych dokumentoch takmer nepovšimnutá. Aj v súčasnosti stále platný dokument Charta práv pacienta, ktorú prijala vláda Slovenskej republiky 11. 4. 2001 vôbec ošetrovateľstvo a sestry nespomína, hovorí sa v ňom len o lekároch, vyšetrovaní a liečbe, hoci európske dokumenty (Declaration ..., 1994) uvádzajú vo všetkých položkách liečenie a ošetrovanie. Určitú zmenu v legislatíve priniesol až Zákon č. 576/2004 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť od 1. 1. 2005. 45 ve na verejné zdravie (podľa pravidiel zdravia a na základe pozorovaní ochorení). Nový, vedecký status povolania sa mal prejaviť aj tým, že sestry mali niesť samostatnú zodpovednosť za výkon svojho povolania. Ako súčasť profesionality zdôrazňovala aj morálne aspekty, ktoré v r. 1882 formulovala v požiadavkách, kladených na sestry. Dobrá sestra musí mať charakter najvyššej úrovne. Vyžaduje sa od nej: - jednoduchosť; - vecnosť a triezvosť; - čestnosť, poctivosť (nemá akceptovať a prijímať úplatky od pacientov alebo ich priateľov); - pravdovravnosť – schopnosť povedať pravdu, ale aj pravdivo a seriózne pozorovať, pamätať si, hovoriť o pozorovanom bez skresľovania; - dôveryhodnosť - má vykonávať svoju činnosť rozumne a perfektne; - presnosť, sústavnosť, metodickosť; - pokojnosť ale rýchlosť bez unáhlenosti, jemnosť bez pomalosti, diskrétnosť bez zdôrazňovania vlastnej dôležitosti, nemá ohovárať; - má byť optimistická, plná nádeje, nemá pacientovi brať odvahu pri nepriaznivých symptómoch a prognóze; - má objasňovať pacientove záujmy a byť schopná a pripravená mu pomôcť pri ich obhajovaní; - má premýšľať nad pacientom, nad jeho možnosťami alebo požiadavkami, nie nad sebou; - správať sa príjemne a vľúdne, trpezlivo, dômyselne a úprimne. Tieto zásady sa stali východiskom formulovania morálnych požiadaviek a noriem, ktoré sú rozpracovávané v medzinárodných a národných dokumentoch súvisiacich s rozvojom ošetrovatestva. Dôležitým krokom v profesionalizácii ošetrovateľstva bolo ustanovenie Medzinárodnej rady sestier ICN [International Council of Nurses] v roku 1899 v Londýne. Je federáciou národných sesterských organizácií. Jej cieľom a poslaním je zlepšovať zdravotnú starostlivosť, kvalitu ošetrovateľských služieb a sociálno – pracovné podmienky sestier. ICN si aj v súčasnosti udržiava a systematicky buduje svoju aktívnu vedúcu úlohu v ošetrovateľstve. (WHO... , 1996, s. 5–10) Táto organizácia vypracovala v roku 1953 Medzinárodný etický kódex sestier [The ICN Code of Ethics for Nurses], ktorý bol naposledy revidovaný a inovovaný v r. 2006. Ošetrovateľstvo sa od svojho vedeckého konštituovania v 19. storočí na základe vymedzenia svojho predmetu radí medzi vedy humanitné, z hľadiska cieľa praktické. V jeho ďalšom rozvoji bola koncepcia 46 človeka naďalej inšpirovaná a rozvíjaná na základe poznatkov filozofie (fenomenológia, existencializmus), psychológie (najmä humanistickej), kultúrnej antropológie, sociológie či iných disciplín. Ošetrovateľské konceptuálne modely zjednocuje to, že spravidla využívajú štyri základné metaparadigmatické pojmy v rôznych vzťahoch a súvislostiach. Naopak, diferenciácia týchto modelov sa zakladá na určitom chápaní človeka z hľadiska jeho špecifickosti. Napríklad, v humanistických modeloch sa zdôrazňuje existencia a zmysel, sloboda, autonómia, dôstojnosť, úcta k človeku a životu a podobne, teda najmä aplikácia ľudských práv v poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti; v interakčných modeloch je zdôrazňovaný človek v sociálnych vzťahoch a kultúrnej podmienenosti, jeho konanie, komunikácia, plnenie sociálnych rolí; systémové modely chápu človeka ako otvorený systém, zvýrazňujú ľudské adaptačné schopnosti a možnosti vyrovnávania sa s nepriaznivými životnými situáciami, vplyvmi prostredia; vývojové modely akcentujú zmeny a dymaniku, rast, vývin (alebo involúciu) a s nimi spojené problémy. (Bližšie k modelom pozri Palenčár, 2003; Žiaková et al. 2007) Pri všetkej rozmanitosti využívania podnetov filozofie a špeciálnych vied a uplatňovania diferencovaných prístupov koncipovania modelov možno ako zjednocujúce kritériá chápania človeka v ošetrovateľstve vidieť: - komplexnosť - chápanie osoby ako bio-psycho-sociálnej a duchovnej jednoty, charakterizovanej dynamicky sa meniacou hierarchiou potrieb, záujmov, osobných priorít a cieľov; - špecifickosť – človek ako neopakovateľná individualita vo svojej kultúrnej, rodovej, vekovej, zdravotnej, situačnej a inej osobitosti; - dôraz na aktivitu človeka (homo agens, bytosť činná, interaktívna, nie pasívny objekt starostlivosti); - chápanie človeka ako existencie v čase, ktorá prekračuje adaptáciu biologického významu, využíva schopnosti sebarozvoja, má možnosť sebazdokonaľovania a duchovného rastu v kontexte celku života a jeho zmyslu. Nielen osobu, ale všetky základné témotvorné prvky metaparadigmatického systému a ich vzájomné interakcie možno eticky reflektovať a v rôznych súvislostiach poznávať etické problémy a morálne dilemy spojené s ošetrovateľskou starostlivosťou. Otázky a problémy, ktoré sú predmetom ošetrovateľskej etiky, vyplývajú z dvoch stránok práce sestier. Ich práca je určitým procesom (posudzovanie, diagnostika, plánovanie, realizácia, vyhodnotenie) a zá- 47 roveň je medziľudským vzťahom (sociálne role, kvalita vzťahov medzi sestrou a pacientom, sestrou a príbuznými pacienta, medzi profesionálmi navzájom). Všeobecne, v najširších morálnych súvislostiach sa poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti riadi Etickým kódexom sestier, ktorý vyjadruje základné ciele a hodnoty ošetrovateľského povolania. Informuje sestry aj spoločnosť o profesionálnych očakávaniach a požiadavkách, ktoré zodpovedajú etickým normám ošetrovateľského povolania. Štyri základné zodpovednosti, ktoré vymedzuje Etický kódex sú chápané v širšom kontexte výkonu povolania a presahujú hranice etiky: - podporovať zdravie, - predchádzať chorobám, - obnovovať a udržiavať zdravie, - zmierňovať utrpenie. Pri svojom rozhodovaní o poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti metódou ošetrovateľského procesu zvažujú sestry dôsledky pre pacienta, rodinu a komunitu a etické princípy ošetrovateľstva: - úcta k človeku a rešpekt k ľudskému životu, - autonómia – sebaurčenie jednotlivca, - konanie dobra, - vyhýbanie sa spôsobeniu škody, - zachovávanie mlčanlivosti, - pravdovravnosť, spoľahlivosť a spravodlivosť v konaní voči ľuďom. (The ICN code..., 2006) Praktická realizácia týchto princípov nie je jednoduchá. Problematizuje sa v súvislosti s vývojom poznania a pribúdajúcimi znalosťami (v biomedicínskych vedách, v ošetrovateľstve aj v humanitných disciplínach) a z nich vyplývajúcich priorít poskytovania starostlivosti. Napríklad, medicína (s výnimkou psychiatrie) sa na rozdiel od ošetrovateľstva nezaoberá takými dôvodmi utrpenia spojeného s chorobou a umieraním, akými sú narušený sebaobraz, pocit nedôstojnosti, osamelosť a iné negatívne reakcie na ochorenie. Ďalším problémom realizácie etických princípov môže byť to, že sa dostávajú do vzájomného protirečenia (objektívne potreby pacienta a princíp beneficiencie proti autonómii a právu na informované odmietnutie určitých výkonov či odporúčaní a iné). Morálne konflikty môžu byť vyvolané aj kompetenčnými spormi v praxi, aj keď v Slovenskej republike upravuje rozsah starostlivosti, ktorú poskytuje sestra a ktorú poskytuje pôrodná asistenka Vyhláška Mi- 48 nisterstva zdravotníctva SR č. 364/2005. 1.3 Morálne rozhodovanie v ošetrovateľskej profesii (Adela Blahová Lešková) Nasledujúcu kapitolu by sme chceli venovať problematike morálneho rozhodovania v ošetrovateľskej praxi, nakoľko sa mnohé publikácie orientujú skôr na rozhodovanie sestier v klinickej sfére (t.j. voľba správneho ošetrovateľského postupu). Profesia ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka sa však neredukuje len na voľbu správneho odborného postupu. Čoraz viac sa uvažuje aj o morálnom rozmere a vysokom „etickom zaťažení“ tejto profesie s prihliadnutím na jeho správne, morálne, eticky povinné, prípustné či neprípustné alebo nemorálne konanie. Tento etický obraz predstavuje integrálnu súčasť celostného pohľadu na profesiu sestier a pôrodných asistentiek. Pre hlbšie pochopenie tejto problematiky bude nevyhnutné, vymedziť najprv samotné pojmy, akými sú napr. mravný a morálny konflikt, morálna dilema, motivácia a determinanty konania ošetrujúcich zdravotníckych pracovníkov, ktoré sprevádzajú samotný proces rozhodovania sestier v rámci posudzovania, plánovania, realizácie a kontroly účinnosti poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti. Čo je teda morálny konflikt? Podľa Vajdu (1995, s. 22) „ ... keď konajúc podľa jednej normy sa dostávame do rozporu s inou toho istého či iného morálneho systému, resp. inej hierarchie“. Ak by sme sa to pokúsili aplikovať na oblasť ošetrovateľskej praxe za morálne konfliktnú situáciu by sme mohli považovať akýkoľvek stret záujmov viacerých zainteresovaných (pacienta, sestry, pacientovej rodiny/blízkych, iných ošetrujúcich zdravotníckych pracovníkov a pod.). Do konfliktu sa tu dostávajú často protichodné záujmy týchto skupín alebo ciele, o ktoré sa usilujú. Výsledkom je zdanlivo morálne neriešiteľná situácia, ktorú by mala sestra alebo iný ošetrujúci zdravotnícky pracovník zvládnuť nielen po odbornej stránke (napr. vybrať ošetrovateľsky správny postup), ale mal by dokázať zhodnotiť a pochopiť mravnú podstatu problému – aké morálne následky voľba takéhoto postupu prinesie pre pacienta, jeho príbuzných, pre sestru, lekára, iných kolegov, spoločnosť a v neposlednom rade pre neho samotného. Úlohou sestry je pokúsiť sa nájsť morálne akceptovateľný postup riešenia takto vzniknutej konfliktnej situácie. Mali by sme pritom rozlišovať medzi pojmami morálne akceptovateľný 49 (správny), morálny a nemorálny.5 Takéto rozlišovanie je charakteristické pre konzekvencialistické etické teórie, kým deontologické koncepcie rozlišujú medzi dobrým (správnym) a zlým (nesprávnym, neprípustným) konaním človeka. Zatiaľ čo morálny konflikt sa odohráva na spoločenskej úrovni, mravný konflikt prebieha v individuálnej rovine. Chápeme ho ako rozpor medzi tým, ako myslíme a ako konáme, resp. ako rozpor medzi hodnotami a morálnymi normami, ktoré vyznávame na jednej strane a tým, ako ich dokážeme pretaviť do praktického života na druhej strane. O morálnej dileme hovoríme vtedy, ak dochádza k vzájomnému konfliktu viacerých obsahovo blízkych morálnych kategórií, napr. dvoch kladných morálnych hodnôt alebo princípov, pričom nevieme, ktorý z nich máme uprednostniť. Ponúka sa nám teda niekoľko alternatívnych spôsobov konania, pričom uprednostnenie jedného z nich bude znamenať popretie iných, nemenej významných hodnôt alebo morálnych princípov. V praxi to znamená, že sa sestra môže ocitnúť v situácii neistoty, kedy sa jej ponúka niekoľko ošetrovateľsky rovnocenných možností riešenia problému. Fišerová (2002, s. 22) sa domnieva, že vtedy je najdôležitejšie ešte raz zhodnotiť danú situáciu, zodpovedne sa rozhodnúť a „hoci voliť menšie zlo“. V závislosti od úlohy sestry (komplexná ošetrovateľská starostlivosť o pacienta, pomoc pri diagnostike a liečbe) vymedzuje Píchová (2000, s. 4) etické problémy v ošetrovateľstve do týchto okruhov: 1. konflikty medzi profesnou úlohou a osobnými hodnotami, 2. problémy sestra – pacient – rodina pacienta, 3. problémy medzi sestrou a zdravotníckymi pracovníkmi ostatných kategórií, 4. sestra – zamestnávateľ, 5. rozpory v zodpovednosti, 6. požiadavky na výkon povolania z etického pohľadu. Ak by sme chceli túto klasifikáciu zjednodušiť, mohli by sme hovoriť o kategórii mravných problémov v ošetrovateľstve, kategórii interpersoS danou klasifikáciou hodnotenia konania a dôsledkov konania človeka sa stretávame u Vasila Gluchmana, ktorý v súvislosti so svojou koncepciou uvádza diferenciáciu medzi hodnotením konania na morálne (t.j. spravodlivé) a správne v závislosti od toho, do akej miery prináša pozitívne sociálne dôsledky. Ak naše konanie prináša výlučne pozitívne sociálne dôsledky môžeme hovoriť o morálnom (spravodlivom) konaní, ak iba prevahu pozitívnych dôsledkov nad negatívnymi – morálne akceptovateľnom (správnom) konaní. V prípade, ak prevažujú negatívne sociálne dôsledky, autor toto konanie klasifikuje ako nemorálne a nespravodlivé. (Gluchman, 1996, s. 41) 5 50 nálnych problémov (ošetrujúca sestra – pacient, rodina pacienta a vzťahy na pracovisku) a o kategórii morálnych problémov, ktoré sa viažu na porušovanie niektorých významných morálnych princípov a hodnôt vo sfére ošetrovateľstva. Je potrebné podotknúť, že identifikácia etického problému v ošetrovateľskej praxi je neraz komplikovanejšia ako hľadanie samotného riešenia problému. Ch. MacDonald (2002) v tejto súvislosti ponúka praktický prístup riešenia etických problémov v nasledujúcich bodoch: 1. Rozpoznanie morálneho rozmeru problému. Tento krok podľa autora spočíva v odhalení, o aký konflikt dvoch alebo viacerých morálnych hodnôt, princípov ide a či ho vôbec môžeme označiť za morálny konflikt. Práve to je následne určujúcim vodidlom ďalšieho postupu v morálnom rozhodovaní. 2. Kto sú zainteresované skupiny a aké sú ich vzťahy? Tu má autor na mysli starostlivé určenie, kto všetko sa podieľa na morálnom rozhodovaní, keďže naše práva a povinnosti sú určované práve vzťahmi s inými ľuďmi a inštitúciami. 3. Ktoré konkrétne morálne hodnoty sa dostávajú do vzájomného konfliktu? Tento bod by sme mohli označiť za kľúčový, keďže najprv si musíme položiť otázku, aké hodnoty sú porušované, aby sme mohli nájsť riešenie, ako ich ochrániť a rešpektovať. 4. Zváženie prínosov a nedostatkov. Za prínosy (ktoré sú často široko definované) autor považuje to, čo sa spája s dobrom (hmotným, emocionálnym, finančným, sociálnym atď.). Znamenajú uspokojenie našich potrieb a sú v súlade s inými hodnotami. K nedostatkom radí to, čo zapríčiňuje telesnú či emocionálnu bolesť. 5. Nájdenie precedensu (modelového spôsobu riešenia). Jednou z možností riešenia morálneho problému je podľa autora nájdenie iného podobného konfliktu a konfrontácia spôsobu jeho riešenia s našim. Podľa MacDonalda by sme však nemali zabúdať aj na dôležitosť teoretického východiska, o ktoré sa opierame. Tu by sme si však dovolili upozorniť na moment, že v morálnych konfliktoch a dilemách z hľadiska aplikovaných etík (a v bioetike predovšetkým) je potrebné vo väčšej miere prihliadať na situačný kontext a okolnosti prípadu. Riešenie morálnych otázok vo sfére ošetrovateľskej praxe spôsobom hľadania analogického riešenia môže naraziť na problém nehomogénnosti súčasnej spoločnosti (multikulturalizmus, pluralizmus). 6. Diskusia so zainteresovanými. Riešenie morálneho problému by sa nemal neredukovať len na dialóg medzi zainteresovanými, ale 51 istý priestor by sa mal ponechať aj deontológii. Etické a spoločenské zásady a normy by tu mali i naďalej zostať ako istý regulátor správania a konania, avšak s prihliadnutím na konkrétnu situáciu a jej okolnosti (kultúrny a historický kontext). 7. Konfrontácia nášho rozhodnutia s legislatívou. 8. Zodpovedanie otázky o našej spokojnosti s rozhodnutím. Ak svoje rozhodnutie uskutočním, dokážem sa s ním stotožniť a žiť? Ako autor ďalej uvádza tento „návod“ je len orientačný a nie je vzorcom, ktorý garantuje dobré morálne rozhodnutie. Nasledujúci diagram nám pomôže lepšie pochopiť, ako postupovať pri riešení morálnych problémov v ošetrovateľskej praxi: Diagram 1 Prístup k praktickému riešeniu etických problémov v ošetrovateľskej praxi Identifikácia a rozbor etického Riešenie morálneho rozhodovania sestry sa v zaV spojitosti s problematikou problému: konfliktu Štruktúra etického senzitivita. problému: hraničnej literatúre často stretneme s pojmom morálna Tejto • morálny/i činiteľ/lia • okolnosti (faktory) vplývajúce na danú situáciu • voľba, rozhodnutie a konanie • dôsledky konania Zhromažďovanie informácií o konkrétnom prípade • Vymedzenie situácie z ošetrovateľského hľadiska • Získanie názorov pacienta, jeho príbuzných a zdravotníckeho tímu (mentálna kompetencia pacienta, možnosti vzniku konsenzu názorov resp. interpersonálneho konfliktu) • Iné okolnosti (časový a emocionálny tlak, nedostatočná komunikácia, postup zdravotnej poisťovne a pod.) 52 problematike sa venujú mnohé výskumné štúdie (najmä severských krajín), preto považujeme za potrebné predstaviť aj ich závery. Ako uvádza Lützénová (2006), pocit morálneho vnímania vychádza z ľudskej prirodzenosti a z našej schopnosti pociťovať k ostatným živým bytostiam láskavý (dobrotivý) cit. Ten cit, ktorý nás motivuje byť lepšími a konať dobro. Podľa autorky sa v tejto súvislosti často za synonymum morálnej senzitivity uvádza práve pojem svedomie. Lützénová potom konštatuje, že morálne vnímanie sa nezakladá len na racionalizme a a priori hodnotách. Významnou mierou sa na ňom zúčastňuje i naša morálna skúsenosť, morálne vedomie a emocionálne schopnosti. Za morálnu senzitivitu by sme potom podľa autorky mohli označiť schopnosť byť „pozorný“ voči morálnym hodnotám v prípade, ak sa dostaneme do morálneho konfliktu, ako aj našu schopnosť uvedomenia si vlastnej zodpovednosti a zainteresovanosti v tejto situácii. Schopnosť vnímať morálny problém sa nezakladá len na našich pocitoch, ale výraznou mierou sa na ňom podieľa aj naša osobná skúsenosť „vnímať“ morálny rozmer situácie. Táto schopnosť je akoby predstupňom v ďalšom procese morálneho uvažovania, kedy sa musíme naučiť definovať daný problém ako morálny problém. Na druhej strane by sa toto „definovanie“ nemalo zakladať len na našich teoretických poznatkoch, ale mali by sme rozlišovať medzi našimi pocitmi, poznatkami a hodnotami. V tomto procese by mal ako hlavný motivačný činiteľ vystupovať pocit „byť lepším a konať dobro“. Ak by sme to aplikovali na sféru ošetrovateľskej praxe, touto motiváciou by potom mohla byť samotná činnosť ošetrovať a starať sa o niekoho. Ako autorka uvádza, v literatúre sa objavujú pojmy etická a morálna vnímavosť (senzitivita), ktoré sa však často nesprávne zamieňajú. Kým etická vnímavosť sa spája s našim poznaním etickej teórie a princípov, morálna senzitivita vychádza z našej osobnej aktivity v rámci medziľudských vzťahov. (Lützén, 2006, s. 189) V tejto súvislosti si prezentujeme štúdiu švédskych autorov, ktorá sa zameriavala na výskum morálnej senzitivity u švédskych sestier. V rámci tejto kategórie autori skúmali jej tri dimenzie: morálnu zaťaženosť (moral burden), morálnu silu a vytrvalosť (moral strength) a morálnu zodpovednosť (moral responsibility).6 Jej výsledkom bolo poznanie, že zdravotnícki pracovníci často vnímajú morálnu senzitivitu len v jednom rozmere, teda nie ako uvedomenie si morálnej závažnosti (morálneho 6 Pod morálnou zaťaženosťou autori mysleli najmä vysoké stresové zaťaženie ošetrovateľskej profesie, kedy síce vieme, aké konanie by bolo z hľadiska morálky správne, ale nedostatok prostriedkov a autority nám bráni v tomto adekvátnom konaní. (Lützén, 2006, s. 193) 53 rozmeru) konania niekoho, spojenej s pocitom zodpovednosti, morálnej pružnosti a vytrvalosti (Lützén, 2006, s. 188, 192-193). Autorka v štúdii ďalej objasňuje význam a potrebu jednotlivých komponentov morálnej senzitivity. Hoci by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že morálne zaťaženie nie je rozmerom morálnej senzitivity, sama Lützénová to označuje za nesprávny prístup. Sestry, ktoré si uvedomujú konkurenciu a protirečivosť morálnych imperatívov, ale nie sú schopné sa medzi nimi rozhodnúť, to pociťujú ako bremeno a problém svedomia. Tie, ktoré nie sú pripravené čeliť týmto problémom a vedieť sa v danej chvíli správne rozhodnúť, môžu pociťovať akýsi pocit mravnej úzkosti, ktorý im môže zabrániť konať v najlepšom záujme pacienta. Čo sa týka pocitu morálnej sily a vytrvalosti, ten v sebe zahŕňa najmä odvahu konať a argumentovať v snahe ospravedlniť toto konanie ako prospešné pre niekoho (pacienta). Ako autorka dodáva, tento rozmer morálnej senzitivity sa často spája s charakterovými vlastnosťami konkrétneho človeka. (Lützén, 2006, s. 194) Iná štúdia švédskych autorov, porovnávajúca úroveň morálnej senzitivity oboch pohlaví pracovníkov v oblasti zdravotníctva, poukázala zasa na fakt rozdielneho morálneho vnímania z pohľadu rodových skúseností týchto pohlaví. Kým muži v súlade s teóriou L. Kohlberga boli vedení skôr princípom spravodlivosti a celkovo sa viac orientovali na abstraktné princípy a pravidlá, ženy preukázali orientáciu na starostlivosť a súcit a vo väčšine prípadov sa rozhodovali skôr kontextovo – senzitívne. (Lützén, 1997)7 L. Kohlberg vytvoril systém šiestich stupňov vývoja morálneho vedomia. Vypracoval ho na základe dlhodobých empirických výskumov, pričom sa opieral o poznatky kognitívneho vývinu podľa švajčiarskeho psychológa Jeana Piageta. Kohlbergova koncepcia pozostáva z troch štádií so šiestimi stupňami. Prvé štádium nazýva predkonvenčné. Na tejto úrovni reaguje dieťa na kultúrne meradlá pojmov „dobrý“ a „zlý“. Jeho konanie určuje orientácia na trest a poslušnosť, pričom fyzické dôsledky konania určujú jeho „správnosť“ alebo „nesprávnosť“. Vyšším stupňom tohto štádia je schopnosť konať podľa spravodlivej výmeny (orientácia v súlade s očakávanou odmenou). V druhom - konvenčnom štádiu sa konanie orientuje na získanie si uznania a elimináciu kritiky zo strany skupiny. Mravný subjekt sa zvyčajne riadi „zlatým pravidlom morálky“ a rešpektuje autority. Na vyššom stupni sa orientuje na zákon a poriadok, na dodržiavanie pravidiel spoločnosti, a tým aj udržiavanie sociálneho poriadku. Tretie štádium vymedzuje Kohlberg ako postkonvenčné. Na tejto úrovni už morálny subjekt dokáže určiť morálne hodnoty a princípy, ktoré platia nazávisle od autorít. Konanie je na tejto úrovni vedené legalisticky, orientuje sa na spoločenskú zmluvu a blaho spoločnosti. Na najvyššom, šiestom stupni – na univerzálne etické princípy, ako napr.: spravodlivosť atď. 7 54 Lützénová pod morálnou senzitivitou chápe „schopnosť identifikovať etický problém a porozumieť etickým dôsledkom rozhodnutí, vykonaných v prospech pacienta“. (Lützén, 1997, s. 473) Rovnako dôležitým je nielen nasledovanie praktických (odborných) zručností, ale aj schopnosť cítiť s pacientovou zložitou situáciou. K základným rozmerom morálnej senzitivity podľa nej patria (Lützén, 1997, s. 474): ● Interpersonálna orientácia, ktorá zahŕňa najmä budovanie dôvery vo vzťahu pacient – sestra. ● Pochopenie morálneho významu (závažnosti) problému. Táto dimenzia v sebe zahŕňa proces morálneho uvažovania pre urobené rozhodnutia a vykonané činy a ich dôsledky. ● Vyjadrenie láskavosti (filantropie). Autorka má na mysli morálnu U Kohlberga ide o tzv. morálne psychologický paralelizmus, teda tvrdenie, že morálny vývoj závisí predovšetkým od psychologického vývoja, ktorý je determinovaný biologicky, no nachádzame tam aj kultúrny a sociálny vplyv. (Sisáková, 1998, s. 177 – 178; Gluchman, 2005a, s. 92 - 98). Sisáková (1998, s. 178) uvádza, že pri hodnotení tejto hierarchie je potrebné zohľadniť kultúrnohistorický vývoj morálky, ako aj individuálny morálny vývin ako celoživotný proces. Kohlberg totižto tvrdí, že najvyšší stupeň dosahuje len málo mužov a ženy spravidla dosiahnu nižšiu úroveň konvenčnej morálky. V tejto súvislosti by sme si mohli položiť otázku, či konajú vôbec ženy morálne. Ženy potom podľa Kohlberga spravidla nekonajú morálne na základe abstraktných morálnych princípov, ale konajú iba na základe rolových očakávaní. No výsledkom Kohlbergovej koncepcie nebol záver, že ženy sú amorálne. Tvrdil však, že majú menšiu šancu dosiahnuť najvyššie úrovne morálneho usudzovania podľa kritérií, ktoré stanovil pre testovanie riešenia morálnych dilem. Kohlbergova koncepcia totiž stotožňovala uplatňovanie princípov spravodlivosti s morálnou zrelosťou. Takéto chápanie morálneho vývinu odsúdila Gilliganová (2001, s. 96 – 97, 121), ktorá Kohlbergovi vytýkala, že skúmal morálny vývin jednostranne, z pohľadu muža a pri svojom výskume použil mužských respondentov, pričom tieto závery zovšeobecnil na človeka ako takého. Gilliganová (2001, s. 57, 64 - 71) v opozícii k jeho teórii tvrdí, že ženy chápu svet inak ako muži. Ony ho vidia ako vzájomnú prepojenosť medzi ľuďmi. Prioritné sú pre ne vzťahy, a nie systém princípov a pravidiel. Práve na základe tohto kontrastu medzi pohlaviami v definovaní mužského ja cez separáciu a ženského cez spojitosť, vzťahovosť, starostlivosť, autorka hovorí o dvoch odlišných morálkach. O mužskej, vedenej princípom spravodlivosti a o ženskej s perspektívou starostlivosti. Násilie a agresivita vyplývajú podľa žien z nebezpečenstva izolácie a narúšania spojitosti medzi ľuďmi. Starostlivosť je to, „čo robí sociálny svet bezpečným, pretože bráni izolácii a predchádza agresívnym činom, miesto toho, aby sa snažila nájsť pravidlá, ktoré by obmedzili ich výskyt“. (Gilliganová, 2001, s. 69) 55 motiváciu konať dobro alebo konať v najlepšom záujme pacienta. ● Ohraničenie autonómie pacienta. Táto stratégia nastáva napr. v prípade sebapoškodzovania pacienta alebo za predpokladu, ak pacient predstavuje hrozbu pre svoje okolie. ● Predošlá skúsenosť s morálnym konfliktom. ● Dôvera v liečebné poznatky a postupy. V rámci štúdie, ktorú autorka vykonala, ženské respondentky udeľovali väčší dôraz práve prvým trom rozmerom morálnej senzitivity. Pre ne boli teda najdôležitejšími prvkami ich praxe vzťah k pacientovi a ohľad na jeho potreby. Tento výskum len potvrdzuje výsledky Gilliganovej teórie o tom, že ženy sa vo svojich rozhodnutiach orientujú skôr kontextovo-senzitívne a do konfliktov sú menej zainteresované ako ich mužskí kolegovia. To by mohlo pre sestry - ženy znamenať, že práve interpersonálna orientácia by im mala pomôcť riešiť problémy ešte pred tým, ako prerastú do konfliktov. Mužskí respondenti štúdie kládli väčší dôraz ohraničeniu autonómie pacienta a regulatívom, ktoré by mali ovplyvňovať morálnu voľbu vo väčšej miere ako subjektívne pocity. Vo všeobecnosti však táto štúdia potvrdila, že morálna senzitivita sa spája s predošlou skúsenosťou, pričom nemusí byť konštantná (mení sa s vekom, pohlavím, dĺžkou a typom praxe) a je závislá od (sociálneho a kultúrneho) kontextu. (Lützén, 1997, s. 479 - 480) Pri vymedzení konkrétnych morálnych problémov v ošetrovateľskej praxi na Slovensku sa budeme opierať o výskumnú štúdiu slovenských autorov M. Nemčekovej, L. Balážovej a J. Čápa z Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine. Keďže ide o kvalitatívnu štúdiu s nízkym počtom respondentov (n = 20), jej výsledky nebudeme generalizovať. Napriek tomu, si dovolíme uviesť jej niektoré závery. Získané údaje poskytli autorom odpovede na otázky ohľadom senzitívnosti slovenských sestier v súvislosti s identifikáciou morálnych problémov vo svojej praxi, ich interpretáciou a hierarchizáciou v závislosti od morálnej závažnosti problému. Zaujímavým poznatkom bolo zistenie, že sestry nevnímali morálny problém komplexne, ale prevažne v rozmere správania – interakcii, menej v rozmere rozhodovania či riešenia. Za samotný morálny problém sestry najčastejšie označovali takú udalosť, „v ktorej je nevyhnutné sa rozhodnúť“ - najčastejšie v súlade so svojím svedomím, menej už v súlade s profesijnou etikou a dodržiavaním pravidiel. (Nemčeková et al., 2006).8 Prekvapivým bolo i zistenie, že k najčastejšie uvádzaným moK podobným záverom dospela aj spomínaná nórska štúdia K. Lützénovej, ktorá preukázala, že lekári a sestry sa v eticky zložitých situáciách ich praxe často odvolávajú len na svoje svedomie (konanie v súlade/rozpore so svedomím). 8 56 rálnym problémom patrili narušenie interakcie medzi sestrou a lekárom. Až na druhom mieste sa ocitol vzťah sestra - pacient a to v súvislosti s akceptáciou/ resp. neakceptáciou jeho práv, potrieb a povinností. Ako ďalšiu kategóriu morálnych problémov vo svojej praxi sestry uvádzali narušenie interakcie sestra – sestra, ďalej sestra - rodina pacienta (blízki a príbuzní) a nakoniec sestra – iný zdravotnícky pracovník. (Nemčeková et al., 2006). Čo sa týka konkretizácie problémov v rámci jednotlivých sfér interakcií, najčastejšie podľa autorov dominovali tieto: ● „spolupráca sestra — lekár, obmedzená neochotou lekárov komunikovať, prípadne konzultovať sporné otázky ako rovnocenní členovia tímu; ● nerešpektovanie osobnosti sestry ako človeka – mobing, napr. presadzovanie osoby na úkor inej/napr. pred pacientom; ● nedostatočný dôraz kladený na zabezpečenie intímneho prostredia a komfortu pacienta; ● prekračovanie rámca sesterských kompetencií; ● ignorácia ošetrovateľských záznamov (či už lekárom, alebo iným členom tímu); ● vytváranie atmosféry nedôvery v rámci členov tímu ohováraním; ● zvýhodňovanie lekárom „protežovaného“ pacienta pred ostatnými; ● presviedčanie pacienta verzus vlastný názor pacienta; ● nerešpektovanie výhrad svedomia sestry“ (Nemčeková et al., 2006). Nižšia senzitivita sestier sa preukázala pri týchto konkrétnych problémoch: ● možnosť zvýšenia kvality ošetrovateľskej starostlivosti verzus neochota sestier k zmene (nevyužitie potenciálu v tíme); ● technické zabezpečenie (nedostupnosť pomôcok, nefunkčnosť, zlyhanie technického zabezpečenia v urgentných situáciách); ● organizácia oddelenia (napr. striktne určený denný režim); ● nedostatočná ochrana osobných údajov pacienta a nedodržanie mlčanlivosti v komunikácii s rodinou bez vedomia pacienta. (Nemčeková at al., 2006) Vo všetkých sférach poskytovania zdravotnej starostlivosti platí, že rozhodnutie o liečebnom, prípadne ošetrovateľskom postupe sa zakladá skôr na osobnej a individuálnej predstave o „dobrom“ živote a na tom, U sestier sa taktiež objavuje pocit viny a neschopnosti v súvislosti s tým, čo si myslia a ako by mali konať. Pocit „neurobiť dosť pre danú vec“, znamená uvedomenie si morálneho rozmeru danej situácie. (Lützén, 2006, p. 188) 57 ktoré ošetrovateľské postupy sú v súlade s touto predstavou, podporujú ju a chránia. Často však v profesionálnej praxi dochádza k situácii, keď sa vlastný morálny úsudok nezhoduje s profesionálnymi pravidlami a princípmi. Pocit „uspokojenia“ s vlastným konaním a vnímanie svojej identity ako profesionála, ktorý vykonáva svoju prácu a súčasne ako charakternej osoby, ktorá sa snaží žiť morálny život chápe C. Laabsová ako tzv. morálnu integritu. Profesia sestry sa podľa jej zistení ukázala ako plná faktorov, ktoré môžu do značnej miery narušiť morálnu integritu pracovníka. Tá sa najčastejšie prejavuje ako nezlučiteľnosť morálneho vedenia a konania v profesionálnej a súkromnej sfére, resp. nenaplnenie (prípadne konflikt) individuálnych hodnôt, potrieb, túžob a očakávaní (Laabs, 2007, s. 799). C. Laabsová v rámci svojej teórie o stabilite morálnej integrity sestier v spojitosti s prežívaním morálnych konfliktov v ošetrovateľskej praxi vydeľuje niekoľko fáz (Laabs, 2007. s 799, 801 - 803): 1. Stretnutie s morálne konfliktnou situáciou (jej uvedomenie si sestrou). 2. Vymedzenie hranice, ktorú by ošetrujúci zdravotnícky pracovník bol/nebol ochotný pri konaní v tejto situácii prekročiť (jej jasné zadefinovanie s prihliadnutím na motív konania a okolnosti situácie). 3. Hľadanie cesty, ako uspokojiť potreby a dobro pacienta, neprekročiť túto hranicu a nekompromitovať svoju morálnu integritu (najmä cez budovanie vzťahov a komunikáciu). 4. Ohodnotenie činov, do akej miery bola/nebola narušená morálna integrita sestry. Výsledkom tejto štúdie bolo zistenie, že medzi narušením morálnej integrity ošetrovateľských zdravotníckych pracovníkov a takými emocionálnymi prejavmi, akými sú napr.: pocity úzkosti a strachu, ľútosti, vlastnej neistoty, hnevu či frustrácie existuje istá spojitosť. Všetky spomínané determinanty sa posudzovali v súvislosti s pracovným prostredím, úlohou pacienta a jeho vzťahom k sestre, vedomosťami a skúsenosťou sestier a perspektívou hodnôt v ošetrovateľskej praxi. (Laabs, 2007, s. 799) Ako potom konať a čo považovať za morálne správne? Čo vlastne znamená morálne sa rozhodovať a konať? Jednoducho povedané, mať možnosť slobodného a dobrovoľného morálneho výberu (voľby), ktorý v sebe nesie i kategóriu morálnej zodpovednosti za tento výber (tak prostriedkov ako aj cieľa nášho konania). Len slobodné rozhodovanie a konanie (bez priameho nátlaku niekoho iného) môžeme hodnotiť v etických kategóriách, t.j. morálne/nemorálne, morálne prípustné, správne/ 58 nesprávne, dobré/zlé a podobne. Primárne pritom hodnotíme konanie a jeho dôsledky, sekundárne samotného konateľa deja. Niektoré etické teórie sa pri hodnotení konania redukujú len na hodnotenie konečného cieľa, t.j. dôsledkov konania, ktoré z neho môžu vyplynúť. Pre celkový obraz morálneho hodnotenia ľudského konania je potrebné brať do úvahy aj dôsledky motívu a samotnú motiváciu konania. Tá totiž bezprostredne súvisí s chápaním samotného jadra morálky etickej teórie, o ktorú sa pri našom rozhodovaní opierame. Ak by sme to mohli zhrnúť, v zásade sa môžeme pri riešení morálneho problému rozhodnúť dvojako. Buď sa prikloníme k deontologickému východisku (deontologická etika, etika princípov, teologická etika, etika ľudských práv), ktoré kladie dôraz na kategóriu morálnej povinnosti konať dobro a na základne nej formuluje morálne normy a princípy (napr.: Medzinárodný etický kódex sestier, Charta práv pacientov a pod.) alebo budeme nasledovať teleologické východisko zdôrazňujúce kategóriu morálneho dobra s prihliadnutím na konkrétnu situáciu a dôsledky nášho konania (konzekvencionalistická etika, prípadová etika, etika starostlivosti). Mali by sme si však položiť otázku, či je vôbec možné opierať sa o univerzálny systém princípov a pravidiel aj v prípade, ak je každá situácia (a konajúci) iná. Ak by sme aj sústavu princípov prijali, jej aplikácia by mohla viaznuť. Existencia morálnych imperatívov totiž nezaručuje aj ich aplikáciu. Je totiž markantný rozdiel v tom, ako si tieto imperatívy vysvetľujeme. Jednoducho povedané to, že „vieme“, čo je dobré a správne nám ešte nezaručuje aj to, či a ako to „vykonáme“. Dobre to vyjadruje Maieseová (2003), ktorá tvrdí, že v zásade sa rozhodujeme buď na základe hodnôt alebo práv. Kým rozhodovanie na základe hodnôt je charakteristické pre tradičnú spoločnosť, rozhodovanie sa na základe práv môžeme nájsť v moderných a rozvinutejších spoločnostiach. Z toho, čo tvrdí táto autorka by sa mohlo zdať, že rozhodovanie sa na základe práv je hodnotnejším už aj preto, že je charakteristické pre vyspelú spoločnosť. My sa však prikláňame k prvej možnosti – rozhodovaniu sa na základe hodnôt. Ich význam pri morálnom rozhodovaní považujeme za podstatnejší, nakoľko sú (mali by byť) práve ony základom morálnych noriem, princípov a teda i práv. Primárna úloha týchto normatívnych morálnych kategórií by sa mala zakladať na ochrane a rešpektovaní vybraných hodnôt. Čo vplýva na naše konanie a na základe čoho sa rozhodujeme ako konať? Aké determinanty rozhodovania a konania sestry by sme mohli vymedziť? Podľa Fišerovej (2002, s. 11) zohráva dôležitú úlohu v motivácii a determinácii nášho konania „postoj k filozofii, respektíve k náboženstvu“. Autorka sa domnieva, že filozofické, ideové či náboženské 59 postoje a názory sú pre každého z nás základným východiskom, z ktorého odvodzujeme svoj postoj k univerzu i k sebe samému (napr. sebaúcta, sebahodnotenie a pod.). „Svetonázorová orientácia, ktorú máme, je vodidlom nielen myslenia, ale i činov, nielen hodnotenia, ale i správania sa“. (Fišerová, 2002, s. 13) Medzi ďalšie determinanty konania sestry by sme podľa autorky mohli zaradiť i samotnú teóriu ošetrovateľstva a ošetrovateľskú etiku, keďže dávno vieme, že proces ošetrovateľstva už nie je len o ošetrovateľskej technike, ale aj o psychosociálnom pôsobení sestry, t.j. významný podiel na tom ako a na základe čoho sestra koná majú i morálne kategórie. K nim by sme podľa Vajdu (1995, s. 21 - 24) mohli zaradiť nasledujúce elementy morálneho vedomia človeka: 1. mravné city 2. mravné normy, ktoré prerastajú do pravidiel a princípov 3. hodnotovú orientáciu 4. motív a motiváciu konania, ako istý spôsob ospravedlnenia konkrétneho konania pred niekým, resp. pred sebou samým, nakoľko motív „... je vedomá pohnútka konania a motivácia je uceleným komplexom vzájomne spätých motívov“. 5. svedomie a vedomie povinnosti. Morálne normy a princípy ohraničujú konanie sestry v pozitívnom morálnom zmysle a opierajú sa o základné morálne hodnoty, ktorými sú napr. život, dobro, prospech, úžitok, svojbytnosť a rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, spravodlivosť a podobne. Tieto normy nadobúdajú svoj význam až vtedy, ak sa s nimi sestra dokáže stotožniť (prijať ich za svoje osobné povinnosti) a na základe nich i konať. Dôležitý je teda nielen teoretický, ale predovšetkým praktický aspekt fungovania týchto noriem. V takom prípade sa sestra už nefixuje len na vonkajšiu morálnu autoritu (heteronómna morálka) akou je spoločnosť a verejná mienka, ale primárnou autoritou sa stáva jej vnútorný hlas – svedomie (autonómna morálka). Kategória svedomia je v rámci morálneho vedomia človeka veľmi podstatná, nakoľko spája racionálnu a emocionálnu zložku myslenia človeka a umožňuje mu morálne hodnotiť vlastné konanie, je vnútorným motivačným faktorom konania človeka. Práve autonómna morálka je kvalitatívne vyššou už aj preto, že sestra je schopná rozhodovať sa a konať, ako aj niesť zodpovednosť a svoje konanie na základe svojho vlastného presvedčenia – je sama sebe morálnou autoritou, t.j. je „morálne aktívnejšia“ v porovnaní so sestrou, ktorá len pasívne počúva heteronómnu morálnu autoritu (napr.: univerzálne morálne normy, verejnú mienku a stereotypy), respektíve je pod jej tlakom. 60 Všetky vyššie uvedené morálne kategórie sa vo väčšej či menšej miere podieľajú na našom rozhodovaní ako a na základe čoho konať. Platí to i v rámci profesie sestry. To, do akej miery sú do procesu rozhodovania a konania človeka zapojené jednotlivé prvky, je podmienené stupňom vývoja morálneho (mravného) vedomia konkrétneho človeka, resp. stupňom mravnej vyspelosti jednotlivca. V tejto súvislosti je vhodné uviesť klasifikáciu jednotlivých stupňov (fáz) mravného uvažovania človeka, tak ako ich charakterizuje Gluchman (2005a, s. 59). K tým najelementárnejším by sme mohli zaradiť práve mravné cítenie človeka. Ide o „emócie, ktoré vznikajú u mravného subjektu v súvislosti s určitými vlastnými alebo cudzími konaniami, ako napríklad radosť, príjemné, šťastie, bolesť, hanba, nenávisť atď.9 Tieto emócie sú vyjadrením morálnej senzitívnosti mravných subjektov na otázky dobra a zla, správneho a nesprávneho, avšak sú ovplyvnené aj určitým emocionálnym prahom citlivosti, ktorý je subjektívne odlišný u každého mravného subjektu“. Za kvalitatívne vyšší stupeň morálneho uvažovania človeka považuje spomínaný autor mravné poznanie, ako schopnosť mravného subjektu „analyzovať fakty a okolnosti určitého konania“ a to buď na základe našej intuície (ktorá sa zakladá na predchádzajúcej skúsenosti) alebo vlastného kritickej reflexie. A kvalitatívne najvyššou úrovňou morálneho uvažovania predstavuje morálne myslenie, t.j. schopnosť samostatnej rozumovej voľby z viacerých alternatív konania, ktorá zvažuje očakávané i neočakávané dôsledky nášho konania. S podobnou hierarchiou rozhodovania sa sestry sa stretávame aj u Ph. O‘Reillyovej (1993). Nezastupiteľné miesto v tejto téme má i kategória morálnej zodpovednosti sestry. Interiorizácia a pochopenie obsahu a miery tejto etickej kategórie sa podieľa na „správnom“ fungovaní svedomia ako základného regulátora nášho konania. Byť zodpovedným znamená konať v súlade s morálnymi hodnotami a princípmi. V rámci nej je však potrebné uvažovať nielen o rozmere zodpovednosť „za čo“, ale aj „pred kým a pred čím“. Ak by sme to aplikovali na oblasť ošetrovateľskej praxe, sestra nesie zodpovednosť nielen za svoje konanie (dôsledky a motiváciu) nielen pred sebou, ale mala by sa za ne zodpovedať pred pacientom, jeho rodinou, nadriadenými, spoločnosťou atď. Miera zodpovednosti pritom závisí od viacerých faktorov, najmä však od miery zainteresovanosti v morálnom probléme. Pod mravným subjektom rozumie Gluchman človeka ako rozumnú bytosť, ktorá si uvedomuje svoje morálne práva a povinnosti a na základe toho je schopná i rozhodovať sa a konať. V neposlednom rade má i cit pre morálnu zodpovednosť. (Gluchman,1996 , s. 45; Gluchman, 2005b, s. 82) 9 61 Tretím faktorom, ktorý vplýva na konanie sestry je rešpekt voči právnemu systému, resp. zákonným normám ošetrovateľskej praxe. (Fišerová, 2002, s. 11) Hoci je zrejmé, že legislatívny rámec ešte nezaručuje i plný morálny rámec, rešpekt voči legislatívnemu ukotveniu konania sestry (t.j. obava pred možnou sankciou pri nedodržaní zákona) má v danom prípade nezastupiteľné miesto. Legislatíva venovaná problematike zdravotníctva by sa totiž mala primárne opierať o také univerzálne morálne hodnoty, akými sú napr.: rešpektovanie ľudského života, rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a autonómie, ľudských práv a podobne. Problém však vidíme v pluralitnom charaktere súčasnej postmodernej spoločnosti, ktorý častokrát mení obsah jednotlivých morálnych kategórií, najmä hodnôt, na ktorých sa zakladajú morálne normy a princípy. V rámci každej kultúry totiž existujú vlastné predstavy o tom, čo je alebo nie je morálne (reprezentované vlastnými hodnotami a normami). Prijatie etických noriem s globálnou platnosťou, ktoré by sa stali základom univerzálnych legislatívnych noriem považujeme preto za nereálne. To však neznamená, že by sme mali zostať v tejto otázke pasívni, resp. rezignovať na prijatie všeobecne akceptovateľných morálnych princípov (hlavne čo sa týka vyššie uvedených základných morálnych hodnôt). Práve otvorená diskusia o daných otázkach na medzinárodných fórach môže vytvoriť nepriamy tlak na jednotlivé štáty a ich vládnych predstaviteľov zmeniť legislatívu, ktorá je v rozpore napr. s ošetrovateľskou etikou. Štvrtým determinantom konania sestry je vedecko-technická úroveň a materiálna i personálna vybavenosť pracoviska. (Fišerová, 2002, s. 15) Tie do značnej miery rozhodujú o postupoch konania, najmä v súvislosti s kvalitou ošetrovateľskej starostlivosti. K posledným faktorom podľa autorky patria status sestier v spoločnosti, ktorý im vymedzuje určité povinnosti, práva a zodpovednosť za svoje rozhodnutia a konanie, ako aj osobné vlastnosti sestry a úroveň medziľudských vzťahov na pracovisku. (Fišerová, 2002, s. 16 - 18) Medziľudské vzťahy na pracovisku sú vlastne mravnými vzťahmi, ktoré odrážajú hodnoty, normy, princípy tak jednotlivcov ako aj spoločnosti ako celku. V tejto súvislosti považujeme za potrebné venovať istý priestor osobným vlastnostiam OZP. Mnohé publikácie ošetrovateľskej etiky sa totiž zmieňujú o pozitívnych vlastnostiach charakteru sestry, akými sú napr.: trpezlivosť, svedomitosť, empatia, filantropia, sociabilita, altruizmus, zmysel pre spoluprácu, rozhodnosť, spravodlivosť, solidarita, kolegialita a pod. Ako uvádza i Fišerová (2002, s. 16), morálne konanie ovplyvňujú tak vrodené (biologické danosti: temperament, charakter, vôľové a rozumové schopnosti) ako i získané vlastnosti (vďaka 62 psychosociálnemu pôsobeniu a výchove) človeka. Mnohé charakteristiky toho, akými cnosťami by mala sestry oplývať sa podľa nášho názoru zakladajú na prílišnej perfekcionizácii tohto povolania a neprihliadajú na realitu. Tá, v čoraz väčšej miere kladie na ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka často nesplniteľné očakávania (najmä v súvislosti s charakterovými vlastnosťami a cnosťami), pričom on nemá vždy vytvorené podmienky aby ich dokázal splniť. Zdravotníctvo a poskytovanie zdravotnej starostlivosti nie sú izolované od ostatných spoločenských procesov. Negatívne morálne javy sú však v tejto oblasti citlivejšie vnímané. Svojím konaním môžu zdravotnícki pracovníci čiastočne aj sami prispievať k strate svojej spoločenskej prestíže a to aj napriek tomu, že profesijné etiky zdravotníckych pracovníkov deklaruje rešpektovanie významných morálnych hodnôt, akými sú napr.: hodnota života, zdravia, úcta k dôstojnosti a pod. Tieto vysoké nároky spoločnosti sa stávajú súčasťou verejnej mienky bez toho, aby sa súčasne utváralo i uznanie pre ich prácu, ktorá by sa odrazila najmä v pozitívne pripisovanom spoločenskom i etickom statuse týchto profesií. K zvýšeniu príťažlivosti povolania sestry by podľa samotných zdravotníckych pracovníkov malo dopomôcť najmä zvýšenie finančného ohodnotenia ich práce a skvalitnenie technickej vybavenosti jednotlivých pracovísk, ktoré má priamy vplyv aj na samotnú kvalitu zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti. Tkvie nízka vážnosť práce sestier skutočne „len“ v peniazoch? Platové ohodnotenie má nespochybniteľne veľký vplyv na utváranie predstavy o dôležitosti a vážnosti danej profesie, nemali by sme však v ňom hľadať jednoznačné východisko. Niekedy sa sestry aj samy pričňujú k tomuto stavu nedostatkom sebaúcty, sebavedomia a hrdosti na svoju prácu. Vyjadrením mravného statusu sestry je aj to, akú autoritu predstavuje pre spoločnosť. Pod ňou myslíme nielen sociálnu pozíciu tejto profesie v rámci sociálnej hierarchie, ale aj uznanie mravných a profesionálnych (ošetrovateľských) kvalít. Ako poukazuje nórsky prieskum spokojnosti sestier s ich pracovným prostredím a v nadväznosti na to aj na jej vplyv na ďalšiu ošetrovateľskú prax a zdravie sestier, povolanie sestry je vysoko stresujúce a často nedocenené. Nedostatok sestier, ich vysoké pracovné vyťaženie, syndróm citového vyhorenia a nedostatočné ocenenie práce sestier má veľký vplyv na kvalitu ich práce – najmä na fakt, že sestry sa mnohokrát dištancujú od pacienta a svojej práce, objavujú sa u nich pocity hnevu, bezmocnosti a frustrácie, dokonca snaha zmeniť zamestnanie. (Bégat, 2005, s. 222; Laabs 2007, s. 795) Neprekvapuje preto, že kvalita pracovného prostre- 63 dia, najmä vzťahy na pracovisku a spolupráca s ostatnými kolegami, tvoria dôležitú súčasť profesionálneho rastu každého zdravotníckeho pracovníka a majú vplyv na celkovú kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Schopnosť riešiť morálne a mravné konflikty prispieva nielen k zvýšeniu profesionality, ale významnou mierou môže ovplyvniť aj osobnú pohodu a zdravie sestier. Vzdelávanie sestier najmä v severských krajinách sa preto čoraz častejšie orientuje nielen na nadobudnutie ich odborných vedomostí a zručností, ale i morálnych a etických kompetencií (Clinical nursing supervision). Tie spočívajú v snahe naučiť sestry ako správne určiť, analyzovať a riešiť problémy, plánovať svoje konanie a nadobudnuté skúsenosti využiť v budúcnosti. Takýto prístup je vítanou podporou skvalitnenia ošetrovateľskej práce - redukcia stresu a pocitu emocionálneho vyhorenia a celkové zlepšenie zdravotného stavu sestier. (Bégat, 2005, s.223) Toto vzdelávanie sa výraznou mierou podieľa aj na zvyšovaní sebadôvery sestier pri ich rozhodovaní, zvyšovaní schopnosti byť oporou pre pacienta, všímať si jeho potreby, ako aj chápať význam dobrého vzťahu sestra – pacient. Toto vzdelávanie je v konečnom dôsledku zamerané aj na rast pocitu zodpovednosti za svoje rozhodnutia a činy v súvislosti s ošetrovateľskou činnosťou. (Berggeren, Severinsson, 2000, s. 127 – 131) Spomínaná štúdia hodnotila spokojnosť sestier s ich pracovným prostredím v týchto oblastiach (Bégat, 2005, s.224): ● pracovný stres a pocity úzkosti ● vzťahy na pracovisku ● spolupráca a dobrá komunikácia ● pracovná motivácia ● pracovné nároky ● profesionálny rast Schopnosť morálnej senzitivity sestier sa hodnotila na základe týchto faktorov: ● preferencia princípov, skúseností, emócií pri rozhodovaní a konaní sestier ● schopnosť zvládať etické konflikty ● hodnoty platiace v rámci profesie ● suverenita pri rozhodovaní ● orientácia na pacienta ● túžba vykonávať vysoko kvalitnú prácu Výsledné zistenia poukázali na fakt, že faktor „pracovného stresu a pocitov úzkosti“ je v korelácii so „schopnosťou zvládať etické konflikty“. Autori ďalej zistili, že v zložitých morálnych situáciách sa sestry najčas- 64 tejšie opierajú o svoje vedomosti, princípy, vedomosti svojich kolegov, svoje pocity a intuíciu. Konanie, ktoré sa zakladá na pocitoch a intuícii je zložité logicky zdôvodniť, preto sa najčastejšie stáva dôvodom konfliktov v komunikácii a kooperácii s inými profesionálmi. Za ďalší významný poznatok autori radia vzájomný vzťah medzi „suverenitou pri rozhodovaní“ a „vzťahmi na pracovisku“, ako aj faktormi „spolupráce a dobrej komunikácie“ a „pracovnými nárokmi“. Respondenti sa totiž vyjadrili, že často pociťujú rozpor medzi vlastným hodnotovým systémom a systémom hodnôt organizácie, pre ktorú pracujú. Ten sa najčastejšie zhmotňuje v rámci politiky danej organizácie, resp. v jej stanovách a nariadeniach pre zamestnancov. Výsledkom tohto rozporu bolo konštatovanie, že sestry často vnímajú zasahovanie do svojej morálnej integrity zo strany inštitúcie, pre ktorú pracujú. V morálne citlivých situáciách sa sestry najčastejšie opierajú o hodnoty čestnosti, rešpektovanie pacientovej autonómie a pocit zodpovednosti. (Bégat, 2005, s.227) Iný porovnávací výskum poukázal na sociokultúrne rozdiely v rámci vzájomných vzťahov medzi pracovným prostredím a morálnou senzitivitou sestier, najmä v oblastiach etického myslenia a argumentácie, procesu rozhodovania, vzťahu sestra – pacient a pravidla pravdivo informovať pacienta. Napriek tomu, že dotazník zahŕňal tie isté hodnoty ošetrovateľskej profesie, ich interpretácia a popis pri praktických činnostiach bol rozdielny, nakoľko sa autori snažili rešpektovať kultúrny rámec oboch skupín (japonský a nórsky). Aj napriek tomu však vyvstali problémy v hodnotení kategórií, ktoré sa nezlučovali so sociokultúrnymi hodnotami respondentov jednotlivých krajín. (Bégat, 2004, s.198) Išlo najmä o rozdiely vzťahujúce sa na pracovné prostredie. Japonské sestry poukázali na problémy s plánovaním ich každodennej práce ako aj jej časovú náročnosť a rutinný charakter. Vo svojej profesii a starostlivosti o pacienta sa vo väčšej miere orientovali na jeho potreby. V ich odpovediach pritom dominoval práve princíp starostlivosti, ktorý v prípade vzťahu sestra - pacient často prerastá až do familiárneho rozmeru, na rozdiel od nórskych sestier, ktoré si zachovávajú profesionálny odstup. Na rozdiel od nórskych sestier japonské sestry nepoznajú štatút autonómie pacienta a jeho právo na pravdivé informácie zo strany zdravotníckych pracovníkov, nakoľko je pre japonskú kultúru dominantná pacientova rodina. Často sa stáva, že pacient odmieta urobiť vlastné rozhodnutie so slovami: „dôverujem ti, rozhodni za mňa“. V tejto štúdii vyšli japonské sestry ako viac tímovo orientované, zamerané na pacienta, jeho potreby a podporu. Pre západné krajiny (Nórsko) je charakteristická väčšia individualizácia profesie sestry (suverenita pri rozhodovaní) a nižšia emoci- 65 onálna zainteresovanosť. (Bégat, 2004, s.197 - 199) Otvorená diskusia o etických otázkach a ich mieste v ošetrovateľskej praxi by mala napomôcť aj samotným ošetrujúcim zdravotníckym pracovníkom lepšie pochopiť obsah a význam niektorých morálnych kategórií a v konečnom dôsledku prispieť i k zlepšeniu ošetrovateľskej starostlivosti. Tento diskurz by však nemal zostať len v odbornej rovine (sestry, lekári, etici). Do diskusie by sa mala zapojiť i širšia verejnosť, nakoľko sa jej problematika kvalitnej (nielen po technickej a odbornej stránke) zdravotnej starostlivosti bytostne dotýka. 66 2. ETICKÉ PROBLÉMY V OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI 2.1 Ľudské práva a hodnoty v zdravotnej starostlivosti 2.1.1 Uplatňovanie ľudských práv a hodnôt v zdravotnej starostlivosti (Mária Nemčeková) Procesy humanizácie zdravotnej starostlivosti zintenzívnili záujem o realizáciu základných etických princípov v medicíne a ošetrovateľstve. Paternalistický model vzťahu, v ktorom zdravotnícky pracovník rozhoduje o potrebách, prioritách pacienta, aj keď v jeho záujme, sa v rozvinutých demokraciach postupne prekonáva ako nevyhovujúci, nakoľko: - nie je v súlade s uplatňovaním ľudských práv, najmä s princípom autonómie pacienta, - neaktivizuje pacienta a nevedie ho k preberaniu zodpovenosti za seba v takej miere, ktorá je podmienená spôsobom správania sa a životným štýlom. Ľudské práva a hodnoty sú založené na idee ľudskej dôstojnosti, ktorá bola po memente druhej svetovej vojny zakotvená vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, prijatej Valným zhromaždením OSN 10. 12. 1948. Ľud Spojených národov zdôraznil v Charte „ znovu svoju vieru v základné ľudské práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti, v rovnaké práva mužov a žien a rozhodol sa podporovať sociálny pokrok a vytvoriť lepšie podmienky vo väčšej slobode.“ (Mezinárodní ...,1989, s. 7) Tieto myšlienky sa následne prevzali do všetkých základných medzinárodných listín o ľudských právach vo svojej prakticky zafixovanej jednote s rovnosťou, ako rovnosť dôstojnosti, o ktorej hovorí jej Článok 1: „Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Sú obdarení rozumom a svedomím a mali by sa k sebe správať v duchu bratstva.“ (Mezinárodní..., 1989, s. 8) Práve tento prvý článok Všeobecnej deklarácie ľudských práv sa považuje za základ celého dokumentu a v tomto zmysle aj celej modernej koncepcie ľudských práv aj vo sfére poskytovania zdravotnej starostlivosti.1 Prvú chartu práv pacientov sformuloval lekárnik David Anderson v USA r. 1971. Americká asociácia nemocníc prijala chartu práv pacientov v roku 1973. V európskom regióne sa touto problematikou zaoberajú odborníci približne od konca 80-tych rokov 20. storočia. Významným medzníkom v ochrane práv pacientov bol január 1984, keď Deklaráciu o právach pacientov prijal Parlament Rady Európy a rok 1994, kedy bola prijatá Deklarácia o rozvoji práv pacientov 1 67 Hovoriť o ľudských právach znamená teda uvažovať aj o dôstojnosti človeka. Presadzovanie a ochrana ľudských práv utvárajú podmienky pre rešpektovanie dôstojnosti človeka, ich porušovanie môže viesť k deštrukcii vedomia osobnej hodnoty a dôstojnosti. Uplatňovanie etického princípu úcty k ľudskej dôstojnosti pri ošetrovaní pacienta vyžaduje vymedziť spoločenské makro i mikrosociálne podmienky jeho realizácie, špecifikovať konkrétny obsah pojmu dôstojnosť a určiť kritériá, ktoré sú zárukou uplatnenia tohto princípu v praxi. Toto určenie môže byť pozitívne – ako konať s úctou k človeku a jeho ľudskej dôstojnosti alebo negatívne – čoho sa vyvarovať vo vzťahu k pacientovi, aké správanie alebo konanie je morálne nežiaduce alebo neprípustné. Dôležitým predpokladom riešenia akéhokoľvek problému je konceptualizácia a konkretizácia základného pojmu – dôstojnosť. Ontologické východiská riešenia môžu byť rôzne, ale vždy je prítomné uznanie kritéria rovnosti ľudí, od ktorého sa odvíja aj vzťah spravodlivosti. Teoretickým východiskom pôvodu dôstojnosti môže byť myšlienka o prirodzenej rovnosti ľudí, ktorú formulovali vo svojom učení starí stoici (Zlomky..., 1984, s. ) alebo rovnosť, ktorá „má pôvod v stvorení človeka na Boží obraz a podobu“, pretože tento obraz „je prítomný v každom človekovi“. (Katechizmus, 1999, s. 437) Pojem dôstojnosti je spätý nielen s pôvodom človeka na princípe rovnosti, ale aj s jeho druhovou špecifickosťou, teda so subjektivitou, na ktorej je založená sloboda, schopnosť voliť konanie a niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť. Uznanie rovnosti a slobody ako kritérií dôstojnosti má praktickú funkčnosť len za predpokladu, že v Európe. Na Slovensku od roku 1992 bola pri Asociácii nemocníc Slovenska vytvorená Pracovná skupina pre práva pacientov, ktorá publikovala v r. 1995 Chartu práv pacientov v slovenskom jazyku, rozpracovanú na podmienky v Slovenskej republike. Na vládnej úrovni bola Charta práv pacienta v Slovenskej republike prijatá vládou Slovenskej republiky 11. apríla 2001. Charta práv pacienta v SR sa skladá z preambuly a 10 článkov. Jednotlivé články špecifikujú ľudské práva a slobody pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, všeobecné práva pacientov, právo na informácie, súhlas pacienta, súhlas v prípade pacientov, ktorí nie sú spôsobilí o sebe rozhodovať, dôvernosť, liečbu a starostlivosť, starostlivosť o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich, podávanie sťažností a náhradu škody. Jednotlivé práva pacientov v zdravotnej starostlivosti sa zakladajú na práve človeka na ľudskú dôstojnosť, na sebaurčenie a na autonómiu. Každý ma mať právo na prístup k takému štandardu zdravotnej starostlivosti, ktorý je v súlade s právnymi predpismi platnými v Slovenskej republike a so súčasným stavom lekárskej vedy. Pri uplatňovaní práv možno pacientov podrobiť iba takým obmedzeniam, ktoré sú v súlade s Deklaráciou ľudských práv. 68 spoločnosť vytvorí také spoločensko-politické podmienky, v ktorých má subjekt možnosť využiť túto svoju potenciu a voliť, uplatňovať autonómiu, svojbytnosť v konkrétnych životných situáciach. Z naznačených súvislostí vyplýva, že o podmienkach uplatňovania ľudských práv so zreteľom na princíp úcty k dôstojnosti môžeme viesť úvahy v troch, navzájom sa podmieňujúcich úrovniach, kde sa vonkajší spoločenský prejav a uznanie inými ľuďmi a spoločenstvom ako celkom prelína s vnútorným, osobným prežívaním dôstojnosti. 1. Makrosociálna rovina - ide o vzťah spoločnosti a jednotlivca. V demokratických krajinách najvšeobecnejší rámec poskytuje ústava a z nej vyplývajúce zákony, ako legislatívna podmienka uplatňovania ľudských práv, vrátane práv pacientov. V niektorých krajinách je ustanovený post obhajcov ľudských práv (ombutsman) alebo špeciálne obhajcov práv pacientov (napr. Maďarsko, mesto Viedeň a iné). Podľa Charty práv pacienta, ktorá bola prijatá v roku 2001 a zákona Národnej rady SR č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti (§11): „Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti má každý právo za podmienok ustanovených týmto zákonom na ochranu dôstojnosti, rešpektovanie svojej telesnej integrity a psychickej integrity (ods. a), na humánny, etický a dôstojný prístup zdravotníckych pracovníkov (ods. i)“. Etický kódex zdravotníckeho pracovníka, ktorý je prílohou č. 4 k zákonu č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti hovorí, že „Stavovskou povinnosťou zdravotníckeho pracovníka je profesionálna starostlivosť o zdravie jednotlivca a spoločnosti v súlade so zásadami ľudskosti, v duchu úcty k ľudskému životu od jeho počiatku až do konca s rešpektovaním dôstojnosti ľudského jedinca.“ 2. Mikrosociána a interpersonálna rovina konkrétnej ošetrovateľskej starostlivosti je bázou pre vzájomnú úctu a dodržiavanie práv a povinností v medziľudských vzťahoch sestra – pacient (sestra- iný ošetrujúci zdravotnícky pracovník, sestra – príbuzní). Pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti sa môžu uplatňovať minimálne dva spôsoby prejavu úcty k právam pacienta a k jeho ľudskej dôstojnosti. Priamo, vo vzťahu k pacientovi a sprostredkovane, keď sestra vystupuje ako aktívny obhajca pacientovych práv. V tejto sfére sa uplatňuje najmä princíp spravodlivosti (sociálnej, individuálnej) a rovnoprávnosti ako opaku diskriminácie. Ide o chápanie ľudí ako rovnocenných v možnostiach, bez znevýhodňovania alebo protežovania určitého pacienta. Dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania ukladá aj Zákon 365/2004 Z.z (antidiskriminačný). Z morálneho hľadiska je v práci s pacientom dôležité vyvarovať sa 69 akýchkoľvek foriem diskriminácie na základe: ● veku (osobitne zraniteľnou sociálnou skupinou sú starí ľudia), ● pohlavia, ● charakteru ochorenia (napr. HIV pozitivita, AIDS, závislí od alkoholu, toxických látok a iní), ● žiadaného alebo uskutočneného výkonu (interrupcia, sterilizácia a iné), ● odmietnutia informovaného súhlasu odporúčaných výkonov, ● sociálneho statusu (ľudia v sociálnej núdzi, bezdomovci, neprispôsobiví jednotlivci bez štandartných hygienických návykov a iní), ● národnosti, príslušnosti k etnickej skupine, rase (právo na akceptovanie ich kultúrnych odlišností; pacienti neovládajúci jazyk majú právo na zabezpečenie tlmočníka a iné), ● náboženstva (tým, ktorí odmietajú určité výkony je potrebné poskytnúť poučenie o dôsledkoch odmietania diagnostiky, terapie a ošetrovania, prípadne ponúknuť alternatívy, ak sú možné), ● alebo z akýchkoľvek iných dôvodov. Zákaz diskriminácie neznamená, že všetkým pacientom sa poskytuje rovnaká starostlivosť. Ošetrovateľská starostlivosť je individualizovaná podľa potrieb pacienta. V podmienkach zvyšujúcej sa migrácie obyvateľstva sa zvýrazňuje nutnosť rešpektovať pri jej poskytovaní aj kultúrne osobitosti (spôsoby úľavy od bolesti, stravovacie zvyklosti, komunikácia vrátane práva na tlmočníka, náboženské praktiky, rôzne rituály, odlišnosti vo funkciách rodiny a v hierarchii jej členov, ale aj rozdielne chápanie významu ochorenia, utrpenia a iné). Týmto problémom sa venuje transkultúrne ošetrovateľstvo. 3. Intrapersonálna úroveň je vzťahom človeka k sebe samému. Ide o vedomie vlastnej hodnoty a dôstojnosti, založenej na úcte k sebe. (Nemčeková et al., 2004, s. 43) Pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti je nemenej dôležité sledovať a akceptovať vedomie osobnej dôstojnosti pacienta, ktoré je založené na sebaúcte. Práve sebaúcta môže byť narušená ochorením, jeho prejavmi, podmienkami liečenia a ošetrovania, narušenými sociálnymi vzťahmi a podobne. Narušená sebaúcta patrí podľa medzinárodnej klasifikácie medzi ošetrovateľské diagnózy, ktoré sestry stanovujú a riešia v procese ošetrovateľskej starostlivosti. (Bližie pozri Tomagová, Bóriková et. al. 2008) V dejinách ľudskej skúsenosti nachádzame reflexiu významu pozitív- 70 neho vzťahu človeka k sebe a jeho súvislosť s postojmi k iným ľuďom. Spomenieme Sokratovo východisko Gnoti seutom! (Poznaj seba!) ako dôležitý životný princíp, ktorý má morálny obsah. Sebapoznávanie je predovšetkým rozpoznávanie dobra a zla, čo vedie k rozumnosti. Zároveň rozumný je ten, kto koná dobré veci. (Platon, 1990, s. 76-77) Biblické nové prikázanie lásky k blížnemu ešte explicitnejšie vyjadruje tento vzťah. Rousseau (1989, s. 165-166) naopak zdôraznil význam spoločenských vzťahov pre sebauvedomenie a sebahodnotenie indivídua. Pohŕdanie vlastnou osobou považuje za často neznesiteľnejšie ako samotné zlo spôsobebné napríklad urážkou. (Rousseau, 1989, s. 121) Sestra uplatňujúca ľudské práva a hodnoty v poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti pozná faktory zvyšujúce alebo znižujúce sebaúctu pacienta a vie ich aktívne využívať v prospech pacienta alebo jeho rodiny a blízkych. Nevyliečiteľné ochorenie, často s infaustnou prognózou, môže v sebe zahŕňať všetky situácie opísané filozofmi existencie ako hraničné - náhodu, vinu, utrpenie, boj i smrť, ale aj pocity prázdna, hrôzy, hnusu, úzkosti a osamelosti, nedôstojnosti a beznádeje, absurdity a nezmyselnosti. Závažné ochorenia bývajú spojené so strachom, úzkosťou, bolesťou, prežívaním bezmocnosti, bezcennosti, beznádeje, pocitmi poníženia. Môžu vyvolávať depresívne nálady, smútok, zúfalstvo, depresiu, apatiu a práznotu. Poznávanie ich prejavov, významu a možností ovplyvňovania je osobitne dôležité pre zmierňovanie utrpenia, aby mohlo byť kompenzované poskytovaním nádeje, prejavmi porozumenia a lásky, či upevňovaním viery. Tieto otázky sú podrobnejšie rozpracované v publikácii Nemčekovej et al. 2004. Pacient alebo jeho rodina a blízki, ktorí majú podozrenie z porušovania ich práv pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti majú možnosť podávať sťažnosti na inštitúcie, ktoré vymedzuje zákon (vedúci pracovníci zariadení, etické komisie, Ústav pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou), prípadne sa môžu obrátiť na súd. Uplatňovanie práv a hodnôt pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti sa týka aj jej poskytovateľov, ktorí v zákonom vymedzených podmienkach môžu túto starostlivosť odmietnuť v prípadoch: - ak by poskytovateľ uzavretím dohody o zdravotnej starostlivosti neúmerne prekročil svoje únosné pracovné zaťaženie; - ak osobný vzťah zdravotníckeho pracovníka k pacientovi nezaručuje objektívne hodnotenie jeho zdravotného stavu; - ak poskytovaniu zdravotnej starostlivosti bráni osobné presvedčenie zdravotníckeho pracovníka. Tieto dôvody (tzv. výhrada svedomia) sa vzťahujú len na umelé prerušenie tehotenstva, sterilizáciu a asistovanú reprodukciu. 71 Odmietnutím dohody o zdravotnej starostlivosti nie je dotknuté právo na poskytnutie neodkladnej starostlivosti (bezprostredné ohrozenie života, vážne ohrozené zdravie, neznesiteľná bolesť, pôrod, náhle zmeny správania alebo konania, pod vplyvom ktorých osoba bezprostredne ohrozuje seba alebo svoje okolie a i.). (Zákon 576/2004, § 2, § 12) 2.1.2 Etické aspekty komunikácie zdravotníckeho tímu (Beáta Balogová) Ak vychádzame zo skutočnosti, že etika skúma charakter človeka a zvyky danej spoločnosti, potom môžeme povedať, že práve ošetrovateľská etika zahŕňajúca etickú komunikáciu a je miestom, kde sa stretáva právna rovina (zahŕňa zvyky do platných zákonov) a morálna rovina (etika zvyky skúma) a kde ošetrovateľský tím aplikuje obe formy do ošetrovateľskej praxe. Rešpektujúc právnu normu, ktorým je Zákon č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, môžeme povedať, že realizátorom je ošetrujúci zdravotnícky pracovník (§ 2 ods. 4) určený poskytovateľom zdravotnej starostlivosti na poskytovanie zdravotnej starostlivosti osobe; ktorým je ošetrujúci lekár alebo ošetrujúci zubný lekár, ošetrujúca sestra alebo ošetrujúca pôrodná asistentka alebo iný ošetrujúci zdravotný pracovník. Všetci spoločne vytvárajú zdravotnícky tím, ktorý je realizátorom zdravotnej starostlivosti. Zdravotnú starostlivosť v zmysle tohto zákon chápeme širšie, ako (§ 2) súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotných pomôcok a dietetických potravín s cieľom predlženia života fyzickej osoby, zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácii: zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu. Z tohto vyplýva, že ošetrovateľská starostlivosť je len jedným aspektom zdravotnej starostlivosti, ktorú poskytuje sestra s odbornou spôsobilosťou (podľa osobitného predpisu) metódou ošetrovateľského procesu v rámci ošetrovateľskej praxe (§ 2, ods. 13). V tomto kontexte ošetrovateľskú prax (§ 2, ods. 14) chápeme ako praktické uskutočňovanie činnosti sestry a pôrodnej asistentky pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti a pôrodnej asistencie; riadení a poskytovaní ambulantnej a ústavnej zdravotnej starostlivosti metódou ošetrovateľského procesu. Realizovaná ošetrovateľská prax v sebe zahŕňa najmä (§ 2, ods. 15): 72 a) vyhodnocovanie ošetrovateľských potrieb a zdrojov ich zabezpečovania, b) vedenie ošetrovateľskej dokumentácie a vyhodnocovanie výsledkov ošetrovateľskej starostlivosti, c) výchovu pacienta k podpore, udržiavaniu a obnove zdravia a poskytovanie informácii o potrebnej ošetrovateľskej starostlivosti, d) výchovu zdravotníckych pracovníkov v ošetrovateľstve a profesionálnej etike, e) spoluprácu s ostatnými zdravotníckymi pracovníkmi v zdravotníctve príslušného zdravotníckeho zariadenia a spoluprácu s inými fyzickými a právnickými osobami pri plánovaní, poskytovaní, koordinácií a vyšetrovaní ošetrovateľskej starostlivosti. Ošetrovateľský proces je potom systematická, racionálna a individualizovaná metóda plánovania, poskytovania a dokumentovania ošetrovateľskej starostlivosti a pôrodnej asistencie. Jeho cieľom je určovať skutočné alebo predpokladané problémy osoby v súvislosti so starostlivosťou o zdravie, naplánovať uspokojenie zistených potrieb, vykonať, dokumentovať a vyhodnotiť špecifické ošetrovateľské zásahy na ich uspokojenie. Súčasťou ošetrovateľského procesu je určenie sesterskej diagnózy (§ 2, ods. 18). V ošetrovateľskom procese ide najviac o rozhodnutie, „čo je pre pacienta prospešnejšie, ako konať, aby bola zachovaná dôstojnosť pacienta, jeho autonómia, aby pacient nestrácal nádej“. (Kutnohorská, 2007, s. 12) Toto rozhodnutie spadá jednoznačne do oblasti ošetrovateľskej etiky, ktorá je súčasťou všeobecnej etiky a ktorá je taktiež súčasťou kultúry danej spoločnosti. A práve kultúra to sú podľa menovanej autorky naučené, zdieľané a odovzdávané hodnoty, presvedčenia, normy a zvyklosti určitej skupiny ľudí. A tak, v tomto kontexte môžeme vyjadriť tvrdenie, že neoddeliteľnou súčasťou ošetrovateľského procesu sú morálne aspekty. Do tohto procesu si každý subjekt prináša svoju individuálnu morálku, ktorá zahŕňa tak žiaduce, ako aj nežiaduce správanie a konanie, výsledkom ktorého je riešenie etického problému alebo etickej dilemy. Účastníkmi ošetrovateľského procesu sú subjekty, ktorým je zdravotnícky tím, zariadenie v ktorom je zdravotná starostlivosť realizovaná a ďalšie zdravotné zariadenia, do ktorých sa pacient odosiela v rámci realizácie ďalších zdravotných úkonov. Objektom ošetrovateľskej starostlivosti je ošetrovaný pacient a jeho rodina. Z hľadiska štádia ochorenia môžeme pacientov klasifikovať na vyžadujúcich krátkodobú ošetrovateľskú starostlivosť, dlhodobú ošetrovateľskú starostlivosť, respektíve môžeme hovoriť o terminálnej najčastejšie hospicovej starostlivosti. Od 73 tejto klasifikácie sa bude odvíjať aj zloženie zdravotníckeho tímu. Zvyčajné zloženie tímu odborníkov zúčastňujúcich sa na zdravotnej starostlivosti je nasledovné. Kmeňoví pracovníci, medzi ktorých patrí vedúci ošetrujúci lekár, (ktorému podliehajú sekundárni ošetrujúci lekári, potrební konziliári, algeziológ a ď.), staničná ošetrujúca sestra (podliehajú jej ošetrujúce sestry, diétna sestra, rehabilitačný pracovník, ošetrovateľský pracovník), ďalej to môže byť v špecializovaných zdravotníckych zariadeniach aj sociálny pracovník, psychológ, teológ, organizátor dobrovoľných laických pracovníkov, právnik, pracovník pre styk so štátnymi a súkromnými lekármi a iní. Okrem kmeňových pracovníkov napríklad v hospicovej starostlivosti2 duch hospicov dotvárajú fakultatívni pracovníci ako kaderník, holič, pedikér, manikér, remeselník, opravár, ortoprotetik, kultúrny pracovník a iní. Na rozdiel od bežnej zdravotnej starostlivosti, ktorá je už tradične skôr hierarchická (možno okrem konzílií), napríklad v hospicovej starostlivosti by bol hierarchický model komunikácie insuficientívny, preto, že zdravotné, iné telesné, duševné, duchovné, sociálne, kultúrne a ďalšie potreby pacienta sú koncepčne ponímané ako rovnocenné. Preto je potrebná aj iná štruktúra komunikácie odborníkov. Taká, ktorá by vyjadrovala nielen rovnocennosť odborníkov, ale aj pohyblivú akcentáciu ich úlohy v závislosti od aktuálnej potreby pacienta a jeho rodiny. Namiesto vertikálne orientovanej štruktúry odborníkov s konkrétnymi právomocami a zodpovednosťami sa interakcia orientuje horizontálne, demokraticky, pričom úloha vedúceho tímu sa rotačne akcentuje podľa potrieb jednotlivých pacientov, ale aj podľa aktuálnej potreby pacienta. Pre interdisciplinárnu prácu je veľmi dôležitá komunikácia rešpektujúca etické princípy. Komunikácia odborníkov v zdravotnej starostlivosti nemá za cieľ len odovzdanie informácií. Počas pracovných sedení ide o sústavný tréning komunikačných zručností, schopností, profesionálneho a osobnostného rozvoja. Každý zúčastnený sa opakovane učí rozoznať a pomenovať problém (ktorý obsahuje aj morálny problém a morálnu dilemu), dať ho do kontextu potrieb svojich, pacientových i ostatných zúčastnených. Napriek tomu, že každý spomínaný odborník pracuje Aj Koncepcia paliatívnej starostlivosti Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky odporúča personálne obsadenie pracovníkov hospicu s optimálnym počtom 15-25 lôžok nasledovne: lekár: 2,5 LM, sestry: 25 miest, fyzioterpeut: 1,0 – 2,0 miesta, klinický psychológ: 0,5 – 2,0 miesta, liečebný pedagóg: 0,5 – 2,0 miesta, sociálny pracovník: 0,5 – 2,0 miesta, duchovný: 0,2 miesta, dobrovoľníci: podľa potreby. 2 74 s ľuďmi, čo napokon vyplýva z jeho profesie (lekár, sestra, psychológ, kňaz), nie vždy je schopný reflexie. Nie je samozrejmosťou primerane sa presadzovať alebo ustupovať, nie podľa osobného sebarealizačného tlaku, ale podľa miery celého komplexu potrieb pacienta a náhľadu ďalších odborníkov (napríklad lekár nie je bežne zvyknutý rešpektovať aj sociálne potreby pacienta a pod.). Hlavný dôraz etickej komunikácie spočíva v tom, aby sa na sémantickej úrovni učili úcte k pohľadu toho druhého. Ďalej je to: ● schopnosť odovzdávať a prijímať informácie, ● rozoznávať a triediť informácie, ● rozoznávať a skúmať ich zmysel, ● otvorenosť a nepredpojatosť k zatiaľ nepochopenému, ● ochota hovoriť, pýtať sa, počúvať a učiť sa – teda ochota komunikovať. Interdisciplinárna komunikácia rozličných odborníkov zameraných na jeden cieľ má mnohé podporné a rozvíjajúce aspekty, ale aj určité riziká. Z obidvoch poukážeme na niektoré: praktická empatia – pre potreby a možnosti pacienta, (nie sebapopretie, ale o rešpektovanie iného), dvojitá väzba – rozpor medzi obsahom a paralingvistickým vyjadrením (tón hlasu, pantomimika a pod.), predsudky - „betónová“ skúsenosť, pripisovanie autority - len jednému členovi tímu (riziko tzv. prirodzenej autority), usporiadanie sedení – iné ako „za okrúhlym stolom“ hierarchizuje, obrany v nás – problém nadnesený členom tímu sa nemusí týkať len pacienta, ale aj zisteného nepriaznivého vplyvu intervencie iného člena tímu na pacienta. (Nikto nemá rád kritiku, kritika na ľudí často vplýva ako paralyzátor celej ich osobnostnej potencie. Umenie kritizovať jednotlivú akciu, výrok, prístup sa možno naučiť s cieľom, aby tím nestratil niektorého svojho dôležitého člena v dôsledku jeho obrany). Z uvedeného je zrejmé, že jednotliví odborníci by mali byť ochotní efektívne komunikovať, rešpektujúc požiadavku aj etickej komunikácie a to spôsobom hovoriť, vysvetliť (názory, postoje, zameranie) a to prijateľným jazykom a skupina naopak by mala mať ochotu počúvať a byť pripravená akceptovať. Tieto schopnosti sa trvaním skupinových stretnutí len posilňujú. Ako každý fungujúci systém si vyžaduje svoju spätnú väzbu, pre interdisciplinárne stretnutia pomáhajúcich odborníkov sa javí najvhodnejší typ Bálintovských skupín. Interdisciplinárna komunikácia, jej podmienky, tendencia, ochota dorozumieť sa aj terminologickou dešifráciou bude určite závisieť aj od vopred stanovenej štruktúry komunikácie, často skupinovej. Aby sa štruktúra nezrútila, je potrebné ju zabezpečiť pevnými podmienkami 75 (hard disc) a flexibilitou (know how), podobne ako pavúčiu sieť. V interdisciplinárnej komunikácii postavenej horizontálne nijaká zúčastnená disciplína nestráca nič zo svojho pôvodného rozmeru (ako to môže byť v hierarchickej), navyše sa však obohacuje dávaním a prijímaním. Zdravotná starostlivosť avšak hospicová starostlivosť zvlášť, útočí ani nie tak na odbornosť zúčastnených, ako na zrelosť ich osobnosti, životnú filozofiu, hodnotovú orientáciu, empatiu a celý ľudský rozmer v nás. Jedným z kľúčových aspektov komunikácie medzi zdravotným tímom a pacientom je dôvera. Bez dôvery sa žiadna dohoda uzavrieť nedá, v tomto prípade kontrakt medzi zdravotným tímom a pacientom. Princípy, ktoré sú súčasťou dohody zameranej na budovanie dôvery by mohli vyústiť v tvorbu etického kódexu jednak profesie, ale aj daného zariadenia. Následný dialóg medzi obidvoma stranami by mal mať charakter dôverného a pravdivého rozhovoru, viesť k vzájomnému chápaniu a spolupráci. Z týchto všeobecných princípov je potrebné vychádzať pri formulovaní konkrétnych úkonov, ktoré ošetrujúci pracovník má, alebo nemá konať. Zdravotný tím by sa mala pri svojej práci vždy riadiť ustanoveniami platnej legislatívy týkajúcej sa ochrany osoby a osobných údajov a mal by si byť vedomý svojho postavenia posudzovaného z hľadiska práva. Pri akomkoľvek analytickom pohľade na zdravotného tímu a aj pri maximálnom detailnom výpočte jeho povinností a kritérií pre posudzovanie ich účinnosti nemožno nezdôrazniť, že všetky tieto analytické prvky sú podriadené dominantným kritériám, ktorými sú občianske práva. V tomto všeobecnom rámci princípov je rozhodujúca osobná morálka každého jednotlivca. Jednou z ciest, ako riešiť najrôznejšie súčasné etické problémy je pestovať a prehlbovať náš záujem o človeka, o hodnotu a dôstojnosť ľudského života vo všetkých jeho formách a podobách a tomuto podriaďovať naše správanie, vzdelávanie a profesionalitu. Spoločenský styk prebieha vtedy, ak ľudia na seba pôsobia a vymieňajú si medzi sebou hodnoty, ktorým prikladajú obe strany nejaký význam. Je dôležitou súčasťou spoločenského života. Nedostatok trvalých osobných stykov a prevaha vecného styku vedie k vyčleňovaniu človeka zo spoločnosti. Opakovaný spoločenský styk nazývame sociálnou interakciou. Ide o systematické a trvalejšie pôsobenie partnerov na seba navzájom. Cieľom je vyvolať u druhého partnera určitú reakciu, ktorá môže mať silnejúci alebo oslabujúci priebeh. Pre sociálnu interakciu je dôležitá úroveň komunikácie. Dochádza tu aj k ovplyvňovaniu svojou činnosťou. Za spoločenskú činnosť je považovaná len taká aktivita, ktorá smeruje k vyvolaniu zmien v postojoch a v správaní jednotlivcov 76 i skupín. Komunikácia je vzájomná výmena, odovzdávanie a prijímanie informácií pri priamom i nepriamom sociálnom styku pomocou nejakého znakového systému. Ľudia komunikujú spolu s určitým zámerom. Prostredníctvom komunikácie sa snažia dosiahnuť určité ciele, nejako ovplyvniť iného človeka. Termín komunikácia má rôzne významy v závislosti od kontextu, v ktorom sa používa. Najčastejšie sa komunikáciou rozumie „výmena informácií medzi dvoma alebo viacerými ľuďmi“. (Kozierová, 1995, s. 247) Vzniká potreba informácie rovnako interpretovať. Hlavným zmyslom komunikácie je, aby sa ľudia vymenili si navzájom informácie a dorozumeli sa. Schopnosť efektívne komunikovať sa dá naučiť a učením zlepšovať. Komunikátor by mal preto vedieť, že obsah komunikácie je tvorený verbálne a neverbálne, kontextom situácie ale aj emóciami, ktoré sú súčasťou komunikácie. V takomto význame je komunikácia často synonymom vytvárania vzťahov. Pre potreby tohto textu budeme za komunikáciu pokladať každý spôsob výmeny informácií alebo pocitov medzi dvoma či viacerými ľuďmi. Komunikácia je procesom, dejom. Zahrňuje všetky spôsoby, pri ktorých jedna osoba pôsobí, ovplyvňuje a hodnotí druhú. Komunikácia chápaná v kontexte zdravotnej starostlivosti môže byť teda pre zúčastnených užitočná alebo neužitočná. Prvá podporuje výmenu informácií, myšlienok a pocitov, ktoré sú súčasťou ošetrovateľského procesu, naproti tomu druhá, ktorá brzdí, prípadne celkom znemožňuje realizáciu tohto procesu. Pretože neužitočnou komunikáciou môžeme spôsobiť pacientovi väčšiu traumu ako choroba sama3. 3 Môžeme sami seba „otestovať“ aj týmito slovami. Počúvaš ma, keď: ▪ prichádzaš do môjho súkromného života a necháš ma, aby som zostal sám sebou, ▪ sa snažíš skutočne mi porozumieť aj cez to, že to čo hovorím možno nedáva zmysel, ▪ vidíš o čo mi ide, aj keď je to proti tvojmu presvedčeniu, ▪ rozpoznáš, že hodina, ktorú si mi dal, ťa zanechá unaveného, ▪ mi necháš vlastnú dôstojnosť, aby som robil svoje vlastné rozhodnutia, aj keď si myslíš, že sú zlé, ▪ potlačíš túžbu dávať mi rady, ▪ nenútiš mi náboženskú útechu, keď cítiš, že na ňu nie som pripravený, ▪ mi nechávaš dostatok priestoru, aby som sám prišiel na to, čo sa so mnou naozaj deje, ▪ prijímaš moju vďačnosť tým, že povieš, ako si rád, že si mi mohol pomôcť. Nepočúvaš ma, keď: ▪ som ti ľahostajný, 77 Komunikácia je dôležitým aspektom v starostlivosti o pacienta a jeho rodinu. Účinná komunikácia je základom vzniku vzťahu medzi zdravotným tímom a pacientom. Kozierová (1995) člení v praxi komunikáciu na tri druhy: sociálna, štruktúrovaná a terapeutická. Sociálna komunikácia je neplánovaná, často sa odohráva pri neformálnych stretnutiach a spravidla prebieha v ležérnom tempe. Zvyčajne uspokojuje obe zúčastnené strany. Štruktúrovaná komunikácia má určitú naplánovanú náplň. Príkladom štruktúrovanej komunikácie môže byť poúčanie pacienta o podávaní injekcií alebo rozhovor o starostlivosti o pacienta. Terapeutickú (liečebnú) komunikáciu môžeme vymedziť ako proces, ktorý pomáha prekonávať prechodný stres, dobre vychádzať s ľuďmi, prispôsobiť sa nezmeniteľným skutočnostiam a zároveň prekonávať psychologické prekážky, ktoré stoja v ceste sebarealizácii. Ľudia komunikujú spravidla dvoma spôsobmi – verbálne a neverbálne. Pri verbálnej komunikácii používame písané alebo hovorené slová. Verbálnu komunikáciu si ľudia zväčša uvedomujú, pretože vyberajú slová, ktoré používajú. Pri výbere slov, ktoré člen zdravotného tímu vypovie alebo napíše je potrebné zvážiť kritériá účinnej komunikácie. Patrí k ním: jednoduchosť, zreteľnosť, načasovanosť a závažnosť, prispôsobivosť a dôveryhodnosť. V komunikácii člena zdravotného tímu s pacientom ide o aktívnu komunikáciu prejavujúcu sa prelínaním role komunikátora a recipienta v jednej osobe. Obe strany sú tak v úlohe aj komunikátora, teda hovoriaceho, ale aj recipienta, teda počúvajúceho. Inými slovami môžeme povedať, že ide o vzájomné odovzdávanie a prijímanie významov medzi klientom a tímom. Čechová (2003) zdôrazňuje, že ak je člen tímu v úlohe komunikátora, mal by sa dokázať primeranie duševne naladiť, zabezpečiť vhodnosť situácie a prostredia, zabezpečiť, aby priestor a miesto boli bez rušivých momentov, vymedziť si dostatok času, vedieť posúdiť, či je pacient (počúvajúci) pripravený na obsah, ktorý mu chce odovzdať, zosúladiť výraz tváre, gestikuláciu, tón reči s obsahom hovoreného, akceptovať svoje práva aj práva pacienta, teda byť asertívny a byť empatický. Naopak v úlohe recipienta by mal pohotovo prejavovať ▪ ▪ ▪ ▪ ▪ ▪ 78 hovoríš, že mi rozumieš skôr, ako si ma naozaj spoznal, máš odpoveď na môj problém skôr, ako som ti povedal o čo mi vlastne ide, ma prerušuješ a dokončuješ vety za mňa, si kritický k môjmu vyjadrovaniu, mi rozprávaš iba svoje vlastné skúsenosti a tie moje tak robíš bezvýznamné, rozprávaš v miestnosti s niekým iným, a odmietaš moje „ďakujem“ s tým, že si pre mňa skutočne nič neurobil... aktívny postoj, uvedomiť si vzdialenosť, zóny, ponúknuť rovnocennú úroveň postoja, vedieť ponúknuť zrakový kontakt a dynamický výraz tváre, zdržiavať sa nedočkavých pohybov a verbálne aj neverbálne prejaviť aktívne počúvanie. Nedirektívne prístupný vo vzťahu ku pacientovi zdôrazňujú zúčastnenosť pri rozhovore a zúčastnené riadenie rozhovoru. Člen zdravotného tímu nie je mimo, ale je ten, kto sa pokúša porozumieť významovému systému pacienta a v ňom pracovať. Jeho úlohou aj umením je vyťažiť čo najviac z oznamovaných informácií, vytvárať priestor pre vzájomné vnímanie a kreativitu a správne dešifrovať, dekódovať význam. Podľa Rogersa (1995) je už samotný proces objasňovania významu toho, čo jedinec hovorí facilitujúce. Jedinec alebo aj celá skupina môže takto lepšie porozumieť, o čo vlastne ide. Z tohto aspektu je dôležité vedieť aktívne počúvať – načúvať pacientovi, vedieť pracovať s otázkami pri riadení rozhovoru, doceniť prvý kontakt s pacientom, doceniť ukončenie rozhovoru, doceniť význam a pôsobenie prostredia a poznať podmienky, za ktorých dochádza k zlyhaniu komunikácie. 1. Vedieť aktívne počúvať pacienta znamená neprejavovať zlozvyky, ktoré sa vyskytujú pri počúvaní. A to, keď prejavujeme netrpezlivosť; keď naše myšlienky predbiehajú hovoriaceho; keď si myslíme, že vieme, čo nám chce povedať a preto počúvame len čiastočne; keď sa často rozptyľujeme, nie sme sústredení na obsah; keď sa naše myšlienky túlajú; keď sa niekedy bránime pochopiť zmysel, lebo slová hovoriaceho nás ohrozujú; keď sme „hluchí“ vďaka emóciám a citom; keď nás rozprávajúci začína rozčuľovať alebo privádzať do nadšenia; komponujeme protiútok alebo pochvalu; keď radšej hovoríme sami. Pri rozhovore s pacientom je efektívnejšie menej hovoriť4. Dávajme najavo pacientovi, že ho chceme počúvať, že nás zaujíma, že máme na neho čas. V komunikácii nie je šanca na efektívnu komunikáciu, „komunikačný akt“ sa neuskutoční, keď druhá strana nepotvrdí informáciu a nenapojí sa. Nemusíme súhlasiť s pacientom, ale aj tak si ho vypočujme. Vytvorme prostredie istoty pre obe strany („Hovorte, ja vás počúvam“, keď táto veta zaznie súčasne pri otváraní a zatváraní zásuviek a prehrabávaní sa v spisoch – je to prejav neúcty a zaručený spôsob, ako pokaziť rozhovor). Aktívne počúvanie, niekedy nazývané aj empatické počúvanie, je z hľadiska zdravotného tímu nesmierne dôležité. Rogers (1995) používa 4 Keď hovoríme, nepočúvame, keď nepočúvame nedozvieme sa, keď nie sme informovaní, nevieme o čo ide, keď nevieme o čo ide, nemôžeme ani kvalifikované pomáhať. 79 pojem počúvanie s porozumením a na základe experimentov považuje tento spôsob komunikácie za skutočnú komunikáciu a zároveň za jednu z najťažších vecí. Křivohlavý (2001, s. 30) používa pojem aktívne počúvanie, proces ktorého rozdeľuje do troch fáz: reflexia, počúvanie, čo partner hovorí, zvažovanie a spracovávanie hovoreného a vlastná reflexia odovzdaná partnerovi; empatia, počúvanie aj videnie toho, čo partner prežíva, pokus o súzvuk, rezonanciu s partnerom a slovné pomenovanie, ako partnerovi asi je; rozhodnutie, načúvanie zámerom partnera, jeho snahám a smerovaniu. Empatické, aktívne počúvanie, načúvanie v sebe zahŕňa empatické poznámky typu: „chápem, to máte radosť“. Ak počúvame s porozumením, prestávame vyjadrovať hodnotiace súdy („...no to je úplne zle, to musíte...“, často sa vyskytujú poznámky vyjadrujúce pohoršenie – „ako ste to mohli...“, takéto súdy spôsobujú zátarasy v komunikácii a jej zlyhanie). Ak počúvame s porozumením, pacient nadobudne istotu, že bude vypočutý skôr, ako ho začneme odmietať alebo mu oponovať, čo je pre ďalšiu spoluprácu veľmi dôležité. Počúvanie s porozumením je najúčinnejší prostriedok, ktorý doteraz máme na dosiahnutie zmeny, zlepšenie vzťahov jednotlivca s ostatnými ľuďmi, čo je v súlade s cieľmi zdravotnej starostlivosti. Ak bude každý člen zdravotného tímu vnútorne konzistentný, ozajstný, kongruentný, ak bude empatický a akceptujúci, za takýchto podmienok pomôže pacientovi reálnejšie vnímať samého seba, viac si veriť, pozitívnejšie hodnotiť seba a iných a participovať na riešení problémov. 2. Vedieť pracovať s otázkami pri riadení rozhovoru. Otázky je potrebné formulovať jasne a pre pacienta zrozumiteľne (... „že problém determinuje mnoho činiteľov a pri ich nedostatočnej eliminácii bude eskalovať ...“, takéto vyjadrenie si nechajme pri debatách s kolegami alebo pri supervízii). Je dôležité vyhnúť sa manipulatívnym otázkam a otázkam, ktoré nedávajú priestor na odpoveď. Aj pri odpovedi „neviem“ sa môžeme spýtať: „...a čo si o tom myslíte?“ Neskúseným pracovníkom sa niekedy stáva, že sa naraz zamotajú do spletí problémov. Znovu zdôrazňujeme kongruenciu, môžeme si dovoliť nový štart: „Ja som sa v tom nejako stratila, o čom sme teraz hovorili?“ To nie je vrátenie sa na začiatok, aj pacient nám pomáha rozlíšiť, kto je na čo kompetentný; 3. Doceniť prvý kontakt s pacientom. Každý člen zdravotného tímu má profesionálny záujem motivovať pacienta, zaangažovať ho. Je užitočné, keď ošetrujúci zdravotnícky pracovník počíta s tým, že komunikácia s pacientom je zložitý proces reakcií pacienta, od odporu, cez obranu a postupné prijímanie a interiorizáciu nových podnetov, až k ich integrácii 80 do vlastného správania. Je dôležité pacienta oslovovať menom, uvoľniť atmosféru a začať rozhovor témou, ktorú pacient sám chce a je pre neho príťažlivá. Je dôležité, aby bol pacient informovaný o tom, čo môže od danej inštitúcie očakávať. 4. Doceniť ukončenie rozhovoru. Ukončenie rozhovoru je rovnako dôležité, ako prvý kontakt. Je vhodné oceniť a podporiť pacienta. „Cením si zodpovednosť, s akou pristupujete ...“ Pri závere rozhovoru zrekapitulujeme náš rozhovor, komentujeme riešenia a nápady. Na záver dostane od nás pacient podporu a dôveru v jeho vlastné sily. 5. Doceniť význam a pôsobenie prostredia. Na pacientov pôsobí prostredie, v ktorom riadime rozhovor. Každé prostredie so sebou „nesie“ aj sociálno-psychologickú atmosféru. Je nutné akceptovať súkromie a množstvo času, ktorý je nám pacient ochotný venovať (nezdržujme sa zbytočne po skončení rozhovoru). Aj v kanceláriách, na ošetrovniach je tiež potrebné ponúknuť možnosť nerušeného prostredia. Nepodceňujeme ani miesto, kde pacient čaká. Preplnená chodba, kde sa nedá ani sadnúť, nevytvára predpoklady k následnej efektívnej komunikácii. 6. Poznať podmienky, za ktorých dochádza k zlyhaniu komunikácie. K chybám komunikácie dochádza pri nedodržaní pravidiel. Komunikátor vysiela správu, informáciu smerom k recipientom prostredníctvom komunikačného kanálu, recipient nesprávne dešifroval informáciu alebo neposkytol spätnú väzbu. V ošetrovateľskej praxi dochádza k chybám aj preto, že slová nemajú vždy jednoznačný význam. Podľa Rogersa (1995), keď zlyháva komunikácia v človeku samotnom, zlyháva aj komunikácia s ostatnými ľuďmi. Chyba, ktorej by sa mal ošetrujúci zdravotnícky pracovník vyhnúť, je tendencia hodnotiť, moralizovať, súhlasiť alebo nesúhlasiť s výrokmi pacienta, používať direktívny spôsob komunikácie. Keď chceme dosiahnuť trvalé zmeny, je nedirektívny spôsob účinnejší. Výnimku tvoria pacienti, ktorých popísal Kopřiva (2000, s. 18), keď hrozí nebezpečenstvo predlžovania problému, keď je pacient v akútnej kríze a zmätený, keď pacient chce to, čo považuje za správne ešte počuť od autority, keď má pacient takú nízku inteligenciu, že nedirektívny prístup nemá zmysel. M. M. Gordon (in: Tokárová, 2003) vymedzil dvanásť bariér (zátarasov) komunikácie: 1. prikazovanie; 2. varovanie, strašenie; 3. moralizovanie, hodnotenie, kázanie; 4. dávanie rád; 5. poúčanie; 81 6. kritika, obviňovanie; 7. falošné pochlebovanie; 8. posmech; 9. znižovanie klientovej sebaúcty; 10. súcit; 11. výsluch; 12. nezáujem. Komunikáciu brzdí strach z nepochopenia, neistota, necitlivosť a nezáujem o pacienta, ak ošetrujúci zdravotný pracovník len sám rozpráva a používa slová „musíte“, „nesmiete“. Je užitočné, keď ošetrujúci zdravotnícky pracovník chápe prekážky v komunikácii, ktoré sú na strane pacienta. Pacient môže byť duchom neprítomný, počuje len fakty a nechápe súvislosti, je v časovej tiesni, nechce počuť, nie je pripravený vypočuť si skutočnosti, s ktorým nesúhlasí. Neverbálna komunikácia je z historického hľadiska starším typom komunikácie. Používa prostriedky neslovné. Pri neverbálnej komunikácii si navzájom odovzdávame svoje emócie, nálady, postoje a afekty. Pomocou neverbálnej komunikácie vytvárame u druhého obraz, dojem o tom, „kto som“. Väčšina autorov (Gabura, 2005; Výrost, Slaměník, 2001) odlišuje tieto hlavné neverbálne prostriedky: ● mimika – vyraz tváre, ● gestika – pohyby rúk, ● posturika – pozície tela, poloha tela, ● haptika – dotyky medzi komunikujúcimi, ● proxemika – vzdialenosť medzi komunikujúcimi, ● paralingvistika – neverbálne aspekty jazyka. Mimika – je výrazom tváre a komunikáciou prostredníctvom tváre. Najvýznamnejšiu úlohu zohrávajú oči, ústa (úsmev). Pre ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka je dôležité zachovávať zrakový kontakt a pri empatickom vcítení do emocionálneho stavu pacienta signalizovať, že sme prijali informáciu a že jej rozumieme. Zrakový kontakt môže mať priateľský i nepriateľský význam. Mimika zdôrazňuje a podfarbuje reč alebo ju môže aj celkom nahradiť. Zrakový kontakt vyjadruje záujem o partnera v komunikácii. Vyhýbanie sa zrakovému kontaktu alebo jeho prerušenie je obyčajne výrazom toho, že človek nemá záujem rozvíjať komunikáciu s druhým človekom. B. Buda (1988, in: Tokárová, 2003) upozorňuje, že vyhýbanie sa zrakovému kontaktu môže signalizovať úzkosť a strach, ktorý pramení aj zo zlej skúsenosti z komunikácie. Gestika – pohyby rúk, nôh, pohyby celého tela. Z pohybov sa dá mnoho usudzovať. Rôzne popularizujúce publikácie zaplnili obchody 82 zaručenými a presnými výkladmi jednotlivých pohybov, postojov tela. Serióznejší autori sa vyjadrujú k „reči tela“ zdržanlivejšie. Pre sociálneho pracovníka je dôležité vedieť, že význam gest závisí od kontextu, od konkrétnej situácie, v ktorej sa človek nachádza, od kultúry, ktorá ho ovplyvňovala. Gestami pacient komunikuje svoje prežívanie, neistotu, radosť, sklamanie, uzavretosť, smútok apatiu atď. Sociálny pracovník môže komunikovať podporu a povzbudenie. Pantomimika, ktorá sa člení na kineziku (pohyb tela) a posturika (postoj tela). Určuje celkový obraz fyzického postoja, držanie tela aj jeho pohyb. Prostredníctvom posturiky a kineziky sa sleduje ako sa ľudia cítia. Posturika, môže byť ležérna, otvorená alebo uzavretá. Úzkosť a neistota pacienta sa prejaví aj v tom, ako a kde si sadne. Haptika – dotyky, v našej kultúre je to napr., komunikácia formou podávania rúk (kúzlo podanej ruky). Platí, že ošetrujúci zdravotnícky pracovník nemusí každému pacientovi podať ruku, ale nemal by podávanú ruku odmietnuť. Význam dotykovej komunikácie spočíva v spojitosti s ďalšími neverbálnymi prejavmi. Niektorí odborníci delia dotyky na: funkčné, sociálno-zdôrilostné, priateľské, dôverné. Proxemika – umiestnenie účastníkov komunikácie v priestore. Jej predmetom je pohľad na štyri zóny vzdialenosti, do ktorých si jedinec „pustí“ určitých ľudí. Avšak je dôležité zdôrazniť, že tieto vzdialenosti sa menia v závislosti od kultúry. Všeobecne môžeme v našich podmienkach je to zóna: intímna: do vzdialenosti 20 - 40 cm, osobná: 60 – 2 m, sociálna: 2 – 3 m, verejná nad 3 m. Paralingvistika – modulácia hlasu, tón, zafarbenie hlasu, tempo reči, pauzy, preťahovanie, skracovanie slov. Ich význam je predovšetkým emocionálny. Môže vyjadrovať obdiv, potešenie, prekvapenie, ale aj pozitívne emócie. (Tokárová, 2003) S istou dávkou tolerancie môžeme dokonca vidieť analógiu medzi zručnosťami používanými pri somatickom vyšetrení chorých a niektorými komunikačnými zručnosťami. Pre ilustráciu Moroviscová (2003, s. 14) uvádza nasledujúce porovnanie: ● inšpekcia v personálnom kontakte znamená získavanie informácií o chorom pozorovaním; ● palpácia má v kontakte s chorým dvojaký význam: predstavuje získavanie informácií o prežívaní chorého v rámci fyzického dotyku, napr. podanie ruky môže byť pre nás signálom o prežívaní úzkosti, zlosti, dôvery chorého, zároveň však predstavuje palpáciu „vlastných pocitov“ ako kľúča k rozpoznaniu citového prežívania a správania pacienta; 83 ● auskultácia je analógiou „načúvania“. V schopnosti načúvania má svoj význam aj mlčanie. Môže signalizovať odpor, nechuť pacienta participovať na rozhovore, vnútorný nepokoj, depresie, úzkosť či obavy, alebo môže byť priestorom pre sumarizovanie vlastných myšlienok; ● perkúzia v oblasti využívania komunikačných zručností znamená kladenie cielených otázok chorému z jednotlivých oblastí jeho života či psychických funkcií. ňZhrňujúc môžeme povedať, že medzi ďalšie základné podmienky k dosiahnutiu efektívnej komunikácie u profesionálov ošetrujúceho zdravotníckeho tímu patrí vzťah. Úroveň a kvalita vzťahov medzi nimi je výrazne závislá na komunikácii. Preto neprekvapuje vzrast záujmu o komunikáciu a to i z pohľadu medicínskej a ošetrovateľskej etiky. Je potrebné vedieť efektívne a citlivo komunikovať s pacientmi, ich príbuznými, ale tiež s ostatnými odborníkmi v ošetrovateľskej praxi. Celková úspešnosť ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka sa tak získava nielen cestou jeho odborných vedomostí, praktických skúseností, ale aj efektívnosťou jeho komunikácie. L. Šoltés (1996) hovorí, že komunikácia je len jednou, i keď veľmi dôležitou dimenziou interpersonálnych vzťahov. Patrí sem okrem komunikácie interakcia a percepcia. Všetky zložky interpersonálnych vzťahov komunikácie, interakcie a percepcie sú späté, nemožno medzi nimi stanoviť presné hranice. Vzájomne sa ovplyvňujú a interferujú. Efektívnu komunikáciu ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka s pacientom môžu narušiť: paternalistický prístup ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka k pacientovi, osobnostné črty ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka alebo pacienta, nevhodné prostredie, nedostatok času, emočné reakcie pacienta, plač, hnev, ako i neschopnosť prekonať úzkosť a strach. Preto treba, aby sa ošetrujúci zdravotnícky pracovník učil komunikácii, pričom by mal rešpektovať vekové, vzdelanostné, kultúrne a povahové osobitosti pacienta a uplatňovať i neverbálne spôsoby na posilňovanie účinnosti komunikácie, ako je napríklad mimika (úsmev, výraz tváre, pohľad), gestá, pokojná atmosféra, prostredie i usadenie pacienta, celkové správanie sa k pacientovi, rešpektujúc jeho ľudské práva ako aj práva pacienta. Práve správanie sa ošetrujúceho zdravotného pracovníka počas komunikácie a jeho následné konanie v záujme pacienta budú spolu s jeho odbornými vedomosťami spolurozhodovať o tom, ako bude ošetrujúci zdravotnícky pracovník hodnotený pacientom, pretože platí zásada, že pre pacienta je dôležitejšie to, ako sa ošetrujúci zdravotnícky pracovník k nemu správa a ako koná, než to, čo mu hovorí. 84 Súhrne môžeme konštatovať, že medzi najzákladnejšie zručnosti členov ošetrujúceho zdravotníckeho tímu patrí: načúvanie, rešpekt, empatia, prejav porozumenia, výklad alebo objasňovanie, prejav záujmu, podpora a mlčanie. Komunikačné schopnosti predstavujú jednotlivé kroky spadajúceho do ošetrovateľského procesu, ktorými sa dostaneme postupne k cieľu, ktorý bez zvládnutia jednotlivých medzistupienkov nedosiahneme. Nadväznosť a prelínanie je nesporné. Predpokladom pozitívneho a hodnotného vzťahu s chorým býva na prvom mieste pozorné načúvanie s rešpektovaním pacienta. Na základe rešpektu sme schopní empatie a porozumenia. Potom dokážeme chorému interpretovať príčinné vzťahy, viesť ho k sebapoznávaniu a prejaviť náš záujem a podporu. Až pochopenie tohto zložitého vzťahu komunikačných zručností nám umožní ich aktívne využívanie v ošetrovateľskej praxi. Edukácia osôb, rodiny, komunity v etickej komunikácii Realizovaná ošetrovateľská prax vyžaduje edukáciu pacienta k podpore, udržiavaniu a obnove zdravia a poskytovanie informácii o potrebnej ošetrovateľskej starostlivosti, je potrebné dodať, že ak hovoríme o výchove pacienta, tak spoločne s ním je potrebné edukovať jeho rodinu, respektíve komunitu v ktorej žije. Edukácia zúčastnených v etickej komunikácii vychádza z koncepcie Centrálnej etickej komisie (CEK), ktorá vznikla pri Ministerstve zdravotníctva v roku 1990 a od roku 2005 funguje pod názvom Etická komisia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (EtK MZ SR). Edukácia rieši otázky poškodzovania pacienta, jednak zo strany ošetrujúceho lekára, ošetrujúcej sestry, poškodenie liečiteľom, poškodenie príbuzným, ale aj poškodenie pacientom samým. Poškodenie pacienta môže byť úmyselné, alebo neúmyselné. Z hľadiska typu poškodenia môže ísť o poškodenie telesné, psychické, respektíve kombinované. Ďalej môže ísť o členenie poškodenie podľa miery závažnosti, zodpovednosti, aktérov a podobne. Poškodzovanie pacienta (Kutnohorská, 2007) sa dotýka všetkých pacientov bez ohľadu na diagnózu, fázu ochorenia, vek, pohlavie, etnickú príslušnosť, sociálny status a pod. Najviac poškodzované sú osoby, ktoré sú zraniteľné a odkázané. Edukačný proces by mal byť zameraný jednak na prevenciu rôznych foriem poškodenia, ale aj na rozpoznanie hlavne latentných foriem psychického poškodzovania, respektíve samopoškodzovania. Pretože poškodzovanie pacienta je veľmi úzko spojené s nerešpektovaním jeho dôstojnosti. Dodržanie tejto požiadavky vyžaduje od osobnosti vysoký morálny kredit, a to v prípade poškodzovateľov, nie je možné očakávať. Preto je tu edukácia, ktorá ponúka možnosť tak výchovy, vzdelávania, 85 ale aj socializácie, respektíve aj resocializácie. Ďalšou oblasťou edukácie je poskytovanie informácii, ktoré sú riešené v kontexte legislatívnom v Zákone ochrane osobných údajov č. 428/2002. Napriek týmto opatreniam vzniká množstvo etických dilem a etických problémov, pred ktoré je postavená ošetrujúca sestra. Významné miesto v edukácii personálu zohrávajú dlhodobé a krátkodobé úlohy realizované EtK MZ SR, ktoré pripravia kvalifikovaný vyškolený personál pre prácu s rodinou, ale aj pre edukáciu rodiny a komunity. 2.1.3 Poskytovanie informácií, poučenie a informovaný súhlas (Mária Nemčeková) Požiadavka získať informovaný súhlas s poskytovaním zdravotnej starostlivosti ako uplatnenie autonómie pacienta je súčasťou viacerých dokumentov. V Slovenskej republike ju vymedzuje Zákon 576/2004 Z.z., § 6. Informovaný súhlas je preukázateľný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo poučenie podľa uvedného zákona. Dôvodom získavania informovaného súhlasu by nemala byť len právna ochrana zdravotníka, napríklad pri vykonávaní invazívnych zákrokov, ale predovšetkých zabezpečenie autonómie pacienta a zlepšenie jeho schopnosti rozhodovať sa. Z hľadiska práva, akýkoľvek dotyk bez predchádzajúceho súhlasu sa môže považovať za použitie násilia. (Aveyard, 2002, s. 243) Neposkytnutie informácií, poučenia a nevyžiadanie informovaného súhlasu môže byť prejavom neúcty k sebaurčeniu pacienta, čo môže byť prejavom nedôstojného prístupu k nemu. Najčastejšie je dôsledkom paternalistického postoja, ktorý rozhodovanie zdravotníkov o pacientovi zdôvodňuje ich vedomosťami a skúsenosťami na základe etického princípu beneficiencie. Od 80-tych 20. storočia sa čoraz väčší dôraz kladie na uplatnenie princípu autonómie aj v tejto tak citlivej oblasti rozhodovania. Ošetrujúci zdravotnícky pracovník je povinný informovať o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia zdravotnej starostlivosti: a) osobu, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť, alebo aj inú osobu, ktorú si táto osoba určila; b) zákonného zástupcu, opatrovníka alebo osobu, ktorá má maloleté dieťa v pestúnskej starostlivosti, ak osoba ktorej sa má poskytnúť starostlivosť nie je spôsobilá na právne úkony a vhodným spôsobom aj osobu nespôsobilú dať informovaný súhlas. Takáto osoba sa podieľa na rozhodovaní v najväčšej miere, ktorú dovoľujú jej schopnosti. (Zá- 86 kon 576/2004 Z.z., § 6, ods. 1) Cieľom poučenia je získať informovaný súhlas, ktorý nemá byť len formálnym súhlasom potvrdeným podpisom, aby chránil poskytovateľov zdravotnej starostlivosti z právneho hľadiska. Dôvodom získania informovaného súhlasu je akceptovanie slobody človeka rozhodovať o sebe, úcta k jeho autonómii a dôstojnosti. Aktivizácia pacienta zároveň umožňuje zvyšovať mieru jeho zodpovednosti za seba, svoje konanie a svoj život. Zákon umožňuje aj odmietnuť poučenie každému, kto má právo na poučenie. (Zákon 576/2004 Z.z., § 6, ods. 3) Poučenie by malo obsahovať informácie: - o možnostiach stanovenia diagnózy, o diagnostických metódach, o ich výhodách, nevýhodách, rizikách; - o podstate ochorenia a jeho zásahu do života človeka nielen z hľadiska somatickej funkčnosti či dysfunkcie, ale komplexne s objasnením možných dôsledkov vo všetkých oblastiach života; - o navrhovaných diagnostických, liečebných, ošetrovateľských a iných postupoch (aj o možnostiach a alternatívach dostupných v iných zariadeniach) nielen z hľadiska ich priebehu, ale aj významu pre pacienta; - o symptómoch sprevádzajúcich ochorenie, prípadne súvisiacich s metódami poskytovanej starostlivosti (možná bolesť, iný dyskomfort); - o podávaných liekoch, liekových interakciách, nežiadúcich vedľajších účinkoch, o najoptimálnejšom ale aj nevhodnom užívaní liekov (doba, dávka, spôsob užívania, nevhodné interakcie s inými látkami, význam dodržania ordinácie z hľadiska množstva, času, frekvencie); - o rizikách súvisiacich s odmietnutím navrhovaných postupov diagnostiky, liečby, ošetrovania, rehabilitácie, či iných postupov; - o potrebných zmenách v spôsobe života (stravovanie, pitný režim, vyváženosť pohybovej aktivity a oddychu, obmedzenie alebo úplné vylúčenie alkoholu, fajčenia, iných látok); - o prognóze vývoja ochorenia, o ohrození života a možných zmenách v jeho kvalite - aj v súvislosti s navrhovanými postupmi a odporúčaniami; - o poplatkoch vyplývajúcich zo zákona, z liečebného poriadku a kategorizácie liekov, o cenách za výkony v ambulanciách; - o právach a povinnostiach pacienta, o liečebnom poriadku, kontinuite liečby a ošetrovania. Všetky informácie by mali byť podané v príčinných súvislostiach s možnými zmenami zdravotného stavu a z hľadiska významu pre pacienta a nie ako oznamy, príkazy alebo zákazy. Ošetrujúci zdravotnícky pracovník je povinný poskytnúť poučenie: 87 a) Zrozumiteľne, čo znamená, že komunikácia je vedená v jazyku a terminológii, ktorej pacient rozumie na základe svojich skúseností, schopností a aktuálneho fyzického a psychického stavu. Ten, kto podáva informácie by mal byť odborne spôsobilý nielen v oblasti zdravotníckych vied. Mal by mať určité poznatky aj zo základov medziľudskej komunikácie, najmä jej sémantickej a pragmatickej stránky. Porozumenie sa môže zhoršovať aj emocionálnym stavom pacienta, najmä strachom a vysokou hladinou úzkosti, ktoré blokujú pamäť a narušujú logické myslenie. Pape (1997) zdôrazňuje, že pri plánovaných výkonoch, najmä chirurgických by pacient mal dostať kópiu informovaného súhlasu, ktorý podpísal, aby si ju mohol znovu preštudovať v pohodlí domova a tak sa rozhodnúť. Formy poučenia majú byť rôzne so zreteľom na to, že niektorí ľudia prijímajú nové informácie skôr vizuálne, iní auditívne a podobne. Informácie sa majú podávať v rodnom jazyku, kedykoľvek je to možné, prípadne má byť k dispozícii tlmočník. (Declaration..., 1994, s. 10; Pape, 1997) Zodpovednosť za podanie informácií adekvátnych pre rozhodovanie nesú ošetrujúci zdravotnícki pracovníci. O tom, či pacient porozumel a správne interpretoval význam podaných informácií, na základe ktorých sa bude rozhodovať sa má ošetrujúci zdravotnícky pracovník presvedčiť spätnou väzbou. b) Ohľaduplne, bez nátlaku a s dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť pre informovaný súhlas. V rovine morálnej ide o úctu k človeku, k slobode jeho osobnosti a rešpektovanie individuality. Veľmi dôležitý je aj aspekt psychologický, nakoľko poučenie sa robí a informovaný súhlas sa často získava v situácii, ktorá je pre pacienta emocionálne zaťažujúca. Je sprevádzaná prevažne negatívnymi emóciami strachom, najmä z bolesti, z odkázanosti na iných a straty sebestačnosti a nezávislosti, úzkosťou z neistoty v neznámych situáciach, obavami o budúcnosť, vrátane existenciálnych problémov uvedomenia si ohrozenia života a faktu smrteľnosti. Ošetrujúci zdravotnícky pracovník, ktorý podáva informácie by mal poznať fázy prežívania a vyrovnávania sa so situáciou závažného ochorenia, ktoré zovšeobecnili skúsení klinici, napr. Kübler – Ross (1995, s. 15-48), Haškovcová (1994, s. 141- 163). Najmä v prvej fáze, ktorá sa vyznačuje šokom a popieraním reality, pacienti môžu odmietať informácie, pretože neprijatie nepriaznivých informácií o sebe, ktoré vyvolávajú úzkosť, strach alebo pocity viny pôsobí ako psychologický obranný mechanizmus. Môžu pochybovať o výsledkoch rôznych vyšetrení a testov, dúfať, že boli zamenené a podobne. Druhou fázou prežívania a vyrovnávania sa s nepriaznivou situáciou ochorenie býva spravidla hnev (na seba, na iných, dokonca na Boha). Môže dôjsť 88 k disharmónii v systéme spirituality, ktorá prestáva plniť svoju podpornú funkciu v krízovej situácii (nesprávna interpretácia ochorenia, znížená sebaúcta, pocity viny, pocity opustenosti, strata životného zmyslu, narušená religiozita, bezvýchodiskovosť a strata nádeje a podobne). Reakcie pacienta v týchto prvých fázach vyžadujú od sestier a ostatných ošetrujúcich zdravotníckych pracovníkov veľkú mieru trpezlivosti a porozumenia. Ošetrujúca sestra by mala dôvody hnevu alebo zmeneného správania pacienta vysvetliť aj príbuzným a blízkym. Po štádiach iniciačného šoku z ochorenia, jeho popierania, hnevu, spravidla nastane obdobie vyjednávania a prijatia pravdy, kedy chorí hľadajú viac informácií o podstate ochorenia i o možnostiach liečby či úľavy od bolesti či iných prejavov dyskomfortu. Neskôr môžu mať depresívne nálady či trpieť reaktívnou depresiou. Posledným štádiom podľa Kübler – Ross je prijatie, vyrovnanie sa s nepriaznivou realitou. Poznatky o psychickom vyrovnávaní sa s nepriaznivou realitou možno aplikovať nielen u umierajúcich, ale všeobecne u pacientov trpiacich závažnými ochoreniami, u ľudí po ťažkých úrazoch alebo mutilujúcich zákrokoch (amputácie a iné). Informovaný súhlas teda nemá byť jednorázová záležitosť s cieľom získať podpis pacienta, ale interaktívny proces medzi ošetrujúcimi a pacientom. c) Primerane rozumovej a vôľovej vyspelosti a zdravotnému stavu osoby, ktorú má poučiť. Aj pacienti, ktorí ešte nenadobudli spôsobilosť na právne úkony alebo vzhľadom na ich stav boli tejto spôsobilosti zbavení rozhodnutím súdu majú právo podieľať sa na rozhodovaní v najväčšej miere, ktorú dovoľujú ich schopnosti. (Zákon 576/2004 Z.z., § 6, ods. 5, b) Ak zákonný zástupca odmietne dať informovaný súhlas, poskytovateľ starostlivosti sa môže v záujme pacienta nespôsobilého dať súhlas obrátiť na súd, ktorého rozhodnutie nahrádza informovaný súhlas zákonného zástupcu. Každý, kto má právo na poučenie, má právo poučenie aj odmietnuť. Každý, kto má právo dať informovaný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, má právo ho aj kedykoľvek slobodne odvolať. Spôsob a obsah poučenia, odmietnutie poučenia, odmietnutie alebo odvolanie informovaného súhlasu sú súčasťou zápisu do zdravotnej dokumentácie. Informovaný súhlas sa nevyžaduje v prípade: - neodkladnej starostlivosti, ak nemožno informovaný súhlas včas získať, ale možno ho predpokladať; - ochranného liečenia uloženého súdom; - ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá šíri prenosnú chorobu, ktorá závažným spôsobom ohrozuje jej okolie, alebo v dôsledku duševnej 89 choroby, alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu. V tomto prípade je poskytovateľ povinný oznámiť do 24 hodín súdu prevzatie pacienta do ústavnej starostlivosti. Súd rozhodne o zákonnosti dôvodov prevzatia do starostlivosti. Do rozhodnutia súdu možno robiť len také zdravotné výkony, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života a zdravia osoby alebo na zabezpečenie jej okolia. (Zákon 576/2004, § 6, § 9) Pri získavaní informovaného súhlasu, ktorý je dôležitou súčasťou procesu rozhodovania majú dôležitú úlohu sestry. Úlohu sestier chápu rôzni autori odlišne. Jej význam sa zdôrazňuje najmä v krajinách s rozvinutým ošetrovateľstvom. Hamagushi (1998) chápe úlohy sestier nasledovne: a) Majú byť oporou pacientovi pri rozhodovaní. b) Pomôcť pacientovi porozumieť situácií, v ktorej sa ocitol, aktívne ho počúvať, odhaľovať informácie, psychicky ho podporovať. c) Byť pacientovým advokátom, obhájcom jeho záujmov. d) Pomáhať pacientovi porozumieť informáciam, ktoré dostal od lekára. e) Podporovať vytváranie dobrých vzťahov medzi pacietom a ošetrujúcimi. f) Koordinácia medzi pacientom, rodinou a ošetrujúcimi. g) Riešenie etických problémov. h) Edukácia pacienta s cieľom zlepšovať jeho zdravotný stav. Autor upozorňuje, že akokoľvek je to dôležité, stále pretrvávajú určité problémy a sestry pociťujú, že zohrávajú malú úlohu v získavaní informovaného súhlasu, ktorý je hlavne problémom lekárov. Ďalej autor kriticky pripomína, že sestry by mali zlepšovať svoje profesionálne vedomosti a komunikačné zručnosti. Musia postupovať viac aktívne a nezávisle. Všeobecné zásady podávania informácií pacientom Podávanie informácií patrí často k najzložitejším činnostiach zdravotníckych pracovníkov. Malo by byť individualizované, prispôsobené osobnosti pacienta, jeho aktuálnemu fyzickému a psychickému stavu a prognóze vývoja ochorenia z hľadiska dlhodobejšej perspektívy. Oznamovanie, najmä nepriaznivých skutočností je zaťažujúce tak pre pacienta, ako aj pre ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka. Od čias Hippokrata platí morálna zásada, že najdôležitejší je vždy záujem pacienta. K všeobecným zásadám podávania informácií platí pravdivosť, 90 dôvernosť, postupnosť krokov a jednotnosť postupu všetkých ošetrujúcich. Z ohľadu na aktuálny stav pacienta sa niekedy dočasne môžu zamlčať niektoré nepriaznivé údaje, dôležité je vyhýbať sa otvorenému klamstvu, nakoľko takýto postup by mohol vytvárať obojstranne psychologicky zaťažujúcu situáciu. Klamstvo v styku s pacientom vyžaduje neustálu synchronizáciu verbálnych a neverbálnych prejavov. Niektoré neverbálne prejavy nepodliehajú vôli a pacient môže začať pochybovať o pravdivosti obsahu informácií. Následne hrozí narušenie vzťahov, prehĺbenie obáv pacienta, strata dôvery a prirodzenej autority zdravotníka, v prípadoch, keď sa pacienti dopracujú k pravdivému poznaniu. Nikdy by nemali byť ani dočasne zamlčané údaje, ktoré môžu významnou mierou ovplyvňovať rozhodovanie pacienta. Aj strohé oznámenie nepriaznivej skutočnosti môže byť pre nepripraveného človeka alebo toho, kto zostane s problémami sám a bezradný, zbytočne traumatizujúce. Rozhovory by mali byť vedené tak, aby pacient nielen rozumel informáciam, ale súčasne aj pociťoval istotu, podporu a pomoc poskytovanú ošetrujúcimi zdravotníckymi pracovníkmi. Dôležité je vytvoriť atmosféru dôvery, nechávať možnosť a priestor pre pacientove otázky. Všetky úkony, vrátane rozhovorov s pacientom majú byť dôverné, bez prítomnosti nezainteresovaných osôb a v prostredí poskytujúcom pacientovi intimitu. Informácie o pacientovi v akejkoľvek podobe (písomné, uložené na elektronických médiách, ale aj biologický materiál a iné) sa musia chrániť pred zneužitím. Len pacient alebo zákonný zástupca majú právo nahliadnúť do zdravotnej dokumentácie, robiť si z nej výpisky alebo kópie. Pacient určuje, komu sa môžu podať informácie o jeho zdravotnom stave. Výnimku tvoria ustanovenia vyplývajúce zo Zákona 576/2004, § 22 - § 25. 91 2.1.4 Ošetrovanie s úctou k dôstojnosti pacienta (Beáta Balogová) Neprofesionálna starostlivosť je historicky najdlhším obdobím. Človek je obdarovaný slobodnou vôľou, ktorá ho odnepamäti podnecovala, aby pomáhal sebe i ostatným. Už v najstarších dobách mal človek vnútornú potrebu starať sa o seba, o svoje zdravie a zdravie svojich blízkych. Túžba udržať si zdravie súvisela s prežitím jedinca, rodiny i sociálnej skupiny. Dominujúce postavenie v ošetrovateľskej starostlivosti zaujímali ženy. Ošetrovateľskú starostlivosť dnes vykonáva sestra s odbornou spôsobilosťou, kedy sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie prvého, respektíve druhého stupňa. Tieto nároky na kvalifikáciu sa odvíjajú od požiadaviek na kvalitu ošetrovateľského procesu a ošetrovateľskej praxe, ktorá v sebe zahŕňa aj rešpektovanie dôstojnosti pacienta. Ľudskú dôstojnosť, resp. posvätnosť života, vyjadruje V. Gluchman (2008, s. 89) vychádzajúc z G. Collsta (2002), že „každá ľudská bytosť je hodnotná jedinečným spôsobom a teda rešpekt k nej nezávisí na žiadnych osobných vlastnostiach, ani kvalitách a táto hodnota je rovnaká pre všetky ľudské bytosti“. Podľa neho princíp ľudskej dôstojnosti môže fungovať jednak ako ideál, ale tiež ako určitá forma nátlaku na realizáciu istých konaní, ktoré je potrebné uskutočniť. V. Gluchman (2008) predpokladá, že definovať ľudskú dôstojnosť dokážeme len vtedy, ak budeme jasnejšie chápať pojem dôstojnosť. Autor chápe dôstojnosť ako súbor určitých cenných vlastností a hodnôt. Akceptovanie dôstojnosti podľa neho znamená akceptovanie hodnôt alebo vlastností, ktoré považujeme za cenné, resp. hodné úcty a rešpektu. Na druhej strane považuje dôstojnosť za výsledok týchto hodnôt a vlastností prejavujúcich sa konaním a správaním, teda spôsobom, ktorý potvrdzuje tieto hodnoty a vlastnosti, ktoré pripisujem dôstojnosti. Základnými znakmi podľa G. Collsta (2002, in: Gluchman, 2008) sú rovnosť, rešpekt, resp. úcta. Veľmi významným aspektom rešpektu a úcty je to, že nám môžu byť pripísané len z vonku, nemáme ich svoje vlastné, vrodené, resp. povedané V. Gluchmanom (2008) objektívne dané. Ak prenesieme túto požiadavku ľudskej dôstojnosti do ošetrovateľskej praxe, potom hodnoty a vlastnosti sa budú dotýkať tak pacienta, ako aj ošetrujúceho zdravotného tímu, zvlášť ošetrujúcej sestry, ktorej správanie môžeme vidieť ako už spomenutý ideál. 92 Kvalita ošetrovateľskej starostlivosti Ak hovoríme o kvalite ošetrovateľskej starostlivosti je dôležité vrátiť sa k základnému definovaniu zdravotnej starostlivosti v zmysle Zákona o zdravotnej starostlivosti 576/2004 § 2, ktorá je súborom pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci. Z tohto následne vyplýva, že ošetrovateľská starostlivosť je len jedným aspektom zdravotnej starostlivosti, ktorú poskytuje sestra s odbornou spôsobilosťou... V tomto kontexte je dôležitá ošetrovateľská prax, ktorá v sebe zahŕňa hlavne vyhodnocovanie ošetrovateľských potrieb a výchovu pacienta k podpore, udržiavaniu a obnove zdravia. Zjednodušene možno parafrázovať definičné vymedzenie, že ak chceme zabezpečiť kvalitu ošetrovateľskej starostlivosti je potrebné rešpektovať potreby pacienta. Základnou podmienkou ošetrovateľskej starostlivosti je rešpektovanie individuality, osobnej autonómie a intimity. Ošetrujúca sestra by si mala zvlášť uvedomiť potrebu kontinuálnej starostlivosti o pacienta jednak v podmienkach bežnej starostlivosti, ale aj vo finálnom štádiu ochorenia až po totálnu starostlivosť. Ťažisko ošetrovateľskej starostlivosti spočíva: ● v poskytovaní kvalifikovanej ošetrovateľskej starostlivosti, ● v zmierňovaní dôsledkov choroby a zmierňovaní utrpenia, ● v poskytovaní psychickej, sociálnej a duchovnej podpory pacientovi, jeho rodine, priateľom a blízkym, ● v dodržiavaní etických zásad a práv zomierajúceho. Jedným zo závažných a dominujúci symptóm starostlivosti všetkých zúčastnených, ktorým je únava. Preto sa odporúča robiť ošetrovateľské výkony predstavujúce pre chorého námahu vtedy, keď sa cíti dosť silný na ich zvládnutie (záleží však od nutnosti úkonu). Napríklad u terminálne chorého aj rešpektovanie takejto potreby sebarozhodovania, ktoré sa v dôsledku postupujúcej choroby stále zužuje, rozhodovanie aspoň o maličkostiach mu pomôže zachovať si sebaúctu. Týka sa to najmä úkonov pri zabezpečovaní osobnej hygieny pacienta, ktoré musíme pre zvýšenú potivosť a neraz šíriaci sa zápach robiť viackrát denne. Komunikácia ošetrujúcej sestry by mala rešpektovať určité verbálne a neverbálne aspekty, ako napríklad rešpektovanie pohľadu do očí (neuhýbanie pohľadom, pretože to vyvoláva nedôveru a podozrenie z neúprimnosti). Tón hlasu by mal byť primeraný, plynulý a mala by byť zachovávaná štylistická úroveň reči. Pri hygiene je potrebné zabezpečiť súkromie a intimitu (zatiahnutie závesu, vykázanie nepovolaných osôb či návštev z izby a pod.). Ošetrujúca sestra by mal zvlášť ovládať svoju mimiku, aby pacient nevycítil, že má voči nemu odpor, obavy, strach a neistotu. Zbytoč- 93 ne ho nevyčerpávať a nezaťažovať náročnými činnosťami, nenútiť ho, ak sám nechce rozprávať, radšej sa pokúsiť identifikovať jeho potreby a uspokojovať ich v čo najširšej miere. Často ho chváliť a posilňovať za jeho statočnosť a primerane aplikovať aj haptiku, či už pohladenie, úsmev a tak vytvárať pozitívne naladenie nielen pacienta samotného, ale aj všetkých zúčastnených. Základnou úlohou ošetrujúcej sestry je uspokojovanie potrieb chorého a jeho rodiny. Všeobecne potreby chorého ale aj potreby ťažko chorého rozdeľujeme do štyroch skupín. Sú to potreby: biologické; psychické; sociálne a duchovné. Ďalší autori členia potreby na primárne a sekundárne. Primárne potreby sú tie, ktoré majú vzťah k existencii organizmu a preto sa nazývajú aj organické či fyziologické. K sekundárnym potrebám patria potreby psychosociálne a spirituálne. Štefanovič, Greisinger (1987) dopĺňajú tieto potreby a hovoria, že primárne potreby sú potreby biologické, prvotné a vrodené. Utvárajú sa predovšetkým vo vzťahu jednotlivec - príroda a patrí sem potreba potravy, dýchania (vzduchu), vyprázdňovania, spánku, bdenia, činnosti, tepla, polohy, bezpečnosti, informácie, zachovania rodu. Sekundárnymi potrebami sa označujú tie, ktoré vznikajú na základe primárnych v interakcii s prostredím. U človeka vzniká v procese socializácie počas jeho individuálneho vývoja. Rozdeľujú sa na psychické, kultúrne, sociálne a spirituálne potreby. U ťažko chorého pacienta Svatošová (2001, s. 21) člení potreby do štyroch okruhov na „biologické, psychické, sociálne a spirituálne“. Rešpektovanie a poznanie potrieb je dôležité z hľadiska zabezpečenia kvality ošetrovateľskej starostlivosti, ale aj z hľadiska vymedzenia jednotlivých kompetencii ošetrujúceho tímu. To znamená, čo všetko pre chorého môže a čo nemôže urobiť lekár, čo môžeme urobiť ošetrujúca sestra a konečne aj to, čo pre seba, možno aj s podporou a pomocou môže urobiť sám pacient. Na neho by sme nemali zabúdať, pretože i on sám svojim vlastným pričinením (predovšetkým svojím postojom) môže si svoj údel uľahčiť, alebo naopak sťažiť. Avšak je potrebné pamätať na to, že priorita potrieb sa v priebehu choroby mení. Uspokojovanie biologických potrieb je v ošetrovateľskej starostlivosti zabezpečované primárne. Biologické (somatické) potreby pacienta (zvlášť napríklad zomierajúceho) sú ovplyvnené spomaľujúcimi sa telesnými procesmi a narušenou homeostázou. V rámci uspokojovania týchto potrieb patrí sem všetko to, čo choré telo potrebuje. Predovšetkým je potrebné zamerať sa na dodržiavanie osobnej hygieny, kontrolu bolesti, zmiernenie dýchacích ťažkostí, pomoc pri pohybovaní, primeranú vý- 94 živu, dostatočný prívod tekutín, vylučovanie a sledovanie senzorických zmien. Na udržanie životných aktivít vrátane jedenia, pohybu a spánku je nevyhnutné zmierňovať bolesť1. Uspokojovanie psychických potrieb. Patrí tu predovšetkým rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a to nezávisle na stave telesnej schránky. Dôstojnosťou v tomto kontexte chápeme schopnosť fungovať ako významná a integrovaná osoba. K uspokojovaniu psychických potrieb je ako sme už vyššie zdôrazňovali potrebná komunikácia. Chorý potrebuje so svojím okolím komunikovať, komunikovať nielen o svojich potrebách, ale aj o strachu, obavách, zmysle života. Nenahraditeľnú zložku predstavuje láska, nádej, úsmev, zmysel pre humor, pretože on je známym zdrojom síl. Uspokojovanie sociálnych potrieb. Človek je tvor spoločenský, potrebuje ľudský kontakt. Pacient potrebuje sociálnu oporu jednak od ošetrujúceho tímu, ale hlavne od rodinných príslušníkov, priateľov, kolegov. Potrebuje návštevy, avšak nie vždy a nie všetky. Preto pacient má právo rozhodovať, kedy a kto ho navštívi. Uspokojovanie spirituálnych potrieb. Spiritualita môže byť považovaná za hnaciu silu v živote jednotlivca, ktorá dáva všetkým aspektom života zmysel a v ich strede je vždy nádej. V kontexte starostlivosti o pacienta v terminálnom štádiu choroby zvlášť. Conrad (1985, in: Kozierová, 1995) vymedzil tieto duchovné potreby: hľadanie zmyslu, pocit odpustenia, potreba lásky a potreba nádeje. Úlohou ošetrujúceho tímu je rozpoznať duchovný rozmer pacienta. Uspokojovanie duchovných potrieb (rešpektovanie náboženskej slobody, a to poskytnutím možnosti zúčastňovať sa náboženských úkonov, prijímanie sviatostí, umožňovať pacientovi vyjadriť sa o náboženskej potrebe, náboženskej meditácii). Potreba duchovnosti sa môže zvýšiť práve vtedy, keď človek zápasí s chorobou, starobou alebo so smrťou. Táto jedinečná ľudská skutočnosť v Maslowovej hierarchii potrieb je transcendentum. Nenaplnenosť tejto potreby zmysluplnosti sa rovná skutočnému stavu duchovnej núdze. Človek trpí a do popredia sa dostáva zúfalstvo. Je preto potrebné mu ukázať, že v každej situácii sa dá žiť zmysluplne. Vykonávateľom ošetrovateľskej praxe je ošetrujúca sestra. Avšak starostlivosť je považovaná aj za morálnu koncepciu (Kutnohorská, 2007), ktorá je centrom vzťahu sestry a pacienta. Prvou a nevyhnutnou požia1 Niekedy je potrebné rýchle sa zbaviť celého chorého orgánu a pre istotu sa poistiť ešte ďalšími prostriedkami, ako je ožarovanie, chemoterapia, hormonálna liečba atď. 95 davkou pre výber povolania ošetrujúcej sestry je spĺňať predpoklady práce s pacientom. Pri ich realizácii je potrebné: ● mať hodnotný ľudský vzťah k tejto skupine pacientov, ● vedieť nadväzovať dôverný vzťah ku pacientom, ● vedieť komunikovať, ● vedieť zachovávať ľudskú dôstojnosť2, ● vedieť sa orientovať v administratívnych záležitostiach, zákonoch a vyhláškach, ● vedieť bojovať za ľudské práva svojich pacientov, ● vedieť pracovať s rodinou a blízkymi priateľmi pacienta, ● vedieť spolupracovať v tíme a pod. Jedným zo základných nárokov na ošetrujúcu sestru je koncepcia starostlivosti z pohľadu napojenia na pacienta. J. Kutnohorská (2007) zdôrazňuje, že z pohľadu napojenia na pacienta má sestra by tu pre pacienta, rešpektovať pacienta, cítiť s pacientom a neposlednom rade aj byť blízko pacienta. Napriek tomu, že každý typ starostlivosti vyjadruje odlišný aspekt, ale všetky sú dôležité pre napojenie sa na druhého. Okrem týchto koncepcií ošetrovateľskej starostlivosti významné pre ošetrovateľskú prax sú faktory, ktoré výrazne ovplyvňujú ošetrovateľský proces ako sú: individuálna hodnotová orientácia, vzdelanie, vzťah k ošetrovateľskej práci a vlastná skúsenosť ošetrujúcej sestry v starostlivosti o ostatných. Poslaním ošetrujúcej sestry je vykonávať svoje povolanie svedomito s hlbokým záujmom o chorého človeka. Keďže ošetrovateľské povolanie je veľmi náročné, preto vyžaduje aj určité osobnostné predpoklady. V tomto kontexte J. Kutnohorská (2007) poukazuje na rodový aspekt ošetrovateľstva a to ten, že vykonávateľkami ošetrovateľskej starostlivosti sú ženy, ktoré do tejto práce prinášajú viac citu. Ošetrujúca sestra ako žena – prirodzene inklinuje k jednote a harmónii; ako matka – prejavuje súcit, pochopenie, spoluúčasť, je oporou a je ošetrovateľkou; ako spolupracovníčka – prejavuje prirodzený cit pre životne dôležité hodnoty, pre poradie úloh; odborníčka – využíva svoje vedomosti, skúsenosti a zručnosti. V ošetrovateľskej praxi sa ošetrujúca sestra dostáva do náročných situácií, ktoré vyžujú odborné riešenie, preto vznikli tzv. stavovské sesterPrávo človeka na dôstojné umieranie a dôstojnú smrť je základným etickým princípom, ktorý rešpektuje každá humánna a demokratická spoločnosť, rešpektujúca medzinárodne deklarované ľudské práva. V januári 1975 boli so súhlasom American Journal of Nursing Company uverejnené práva umierajúcich. 2 96 ské cnosti. Patrí medzi ne: cieľavedomosť, diskrétnosť, dôveryhodnosť, kolegialita, láska k nemocnému, nezištnosť, obetavosť, zodpovednosť, ohľaduplnosť, ochota, optimizmus, otužilosť, poctivosť, radosť, sebaovládanie, sociálne cítenie, spoľahlivosť, taktnosť, trpezlivosť, tvorivosť, vľúdnosť a veľkorysosť. Rešpektovanie týchto cností sa odráža v kvalite poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti. Kvalita ošetrovateľskej starostlivosti je pravidelne hodnotená nástrojmi a aj vďaka ním dochádza k sebazdokonaľovaciemu úsiliu práce ošetrujúcej sestry. Cestou zvyšovania kvality je proces celoživotného vzdelávania, ale hlavne vysoký morálny kredit ošetrujúcej sestry. Proces zdokonaľovania by mal rozvíjať univerzálne morálne hodnoty a profesijné morálne hodnoty. Aby výsledkom tohto procesu bola kongruencia ako základný predpoklad kvalitnej ošetrovateľskej starostlivosti. 2.1.5 Utrpenie a proces zmierňovania utrpenia (Beáta Balogová) Každý človek sa rodí v bolesti a v bolesti odchádza z tohto sveta. Niet takého človeka, ktorého by nesprevádzalo utrpenie počas života. Stretávame sa s ním každodenne. Máloktoré slová sú tak často tematikou ľudských rozhovorov, obáv i nádejí ako zdravie, choroba a utrpenie. Zároveň málo čo dokáže vzbudiť taký záujem v masmédiách, ako senzačné správy o uzdraveniach, liekoch, neobvyklých chorobách alebo náhlych úmrtiach. Nech by človek akokoľvek inteligentne a komplexne zhrnul históriu utrpenia a postojov k nemu, stále nanovo a aktuálne sa vynára otázka: „Prečo? Prečo to postihuje mňa a práve teraz?“ (Fabuš, 1997, s. 11). Je to otázka, ktorá volá po príčine, zmysle a cieli utrpenia. To všetko nás prinútilo pozrieť sa na problém zmyslu ľudského utrpenia. V hraničnej situácii človek nadobúda pozoruhodnú skúsenosť, kedy hľadá zmysel bolesti a utrpenia. Nejde o hľadanie odpovede na otázku: „Prečo sa to stalo mne?“. Adresátom otázky nie je Boh, Osud, Príroda, ale JA SÁM, ktorý prežívam utrpenie na vlastnom tele. Odo mňa závisí, ako to zvládnem, čo budem robiť a čo nie. Utrpenie človeka nielen prekvapí, ale aj zastaví, čo je príležitosťou na zamyslenie, uvažovanie a meditáciu. M. Nemčeková (2004, s. 86) parafrázujúc V. E. Frankla poukazuje na to, že len človek má možnosť premeniť aj utrpenie na výkon, vymaniť sa z každodennosti, zvoliť si poslednú sociálnu rolu, uskutočniť najvyššiu hodnotu a naplniť najhlbší zmysel. Ďalej táto autorka (2004, s. 61) hovorí, že „pretrpená skúsenosť nás môže urobiť citlivejšími k problémom iných, môže byť zdrojom porozumenia, nástrojom empatie, možno 97 aj prameňom síl proti citovému vyhasínaniu v styku s trpiacim. Utrpenie samo osebe nerobí človeka lepším, mravným, ale je možnosťou, ktorá väčšmi než iné prispieva k osobnostným premenám. Je príležitosťou zamyslieť sa nad tým, čo je v živote dôležité, získať nadhľad.“ Prežitie závažnej životnej udalosti, akým choroba a utrpenie bezpochyby je, má dopad na psychiku človeka. O negatívnom vplyve traumatických udalostí a vplyve stresu na človeka je verejnosť informovaná. Avšak v poslednom období sa odborníci začínajú zaoberať aj pozitívnymi dopadmi traumatických zážitkov na psychiku ľudí, kedy sa traumatická udalosť môže stať odrazovým mostíkom pre osobný rozvoj človeka. Fenomén pozitívnej zmeny bol v anglickej terminológii nazvaný ako postraumatic growth - posttraumatický rozvoj. Je charakterizovaný ako pozitívna psychologická zmena prežívania ako výsledok stretávania sa, vyrovnávania sa s veľmi náročnými životnými okolnosťami (Hodačová, in: Mareš, 2007). Pozitívne zmeny nasledujúce po traume sa prejavujú v troch oblastiach: vnímanie seba; postoj k medziľudským vzťahom a filozofia života. Ľudia si ľahšie pripúšťajú svoju zraniteľnosť, ale aj silu. Celkovo dochádza k zlepšeniu medziľudských vzťahov cez väčšie ocenenie iných, cez väčšiu otvorenosť, súcit. Zmeny v životnej filozofii môžu nastať cez duchovnú oblasť, kedy človek ďakuje za každý nový deň, prehodnocuje svoje hodnoty, priority. Avšak je potrebné povedať, že koncept posttraumatického človeka nie je nový, je iný. Vráťme sa k uvažovaniu o bolesti, utrpení a smrti. Toto uvažovanie môže byť pre nás veľmi potrebné psychologické a filozofické postrehy rakúskeho psychológa a neurológa Viktora E. Frankla, ktorý prežil pobyt v štyroch koncentračných táboroch. Je známy ako zakladateľ tzv. tretej viedenskej školy psychoterapie, po Freudovi a Adlerovi. Do hĺbky vypracoval vlastnú psychoterapeutickú koncepciu založenú na kľúčovej myšlienke, kde V. E. Frankl (1998) uvádza, že človek je bytosť hľadajúca zmysel (logos) a poskytnúť človeku pomoc v jeho hľadaní je jedna z úloh psychoterapie (logoterapia). Život je potencionálne zmysluplný za akýchkoľvek podmienok. V. E. Frankl bol presvedčený, že základnou zložkou človeka je vôľa naplniť zmysel. Zmysel životnej situácie nemôžeme človeku predpísať, musí si ho nájsť sám. A ako poukazuje Matoušek (2001) zmysel každej životnej situácie má subjektívnu a objektívnu zložku. Subjektívna zložka znamená, že neexistuje jediný zmysel pre všetkých. Pre každého človeka existuje iný zmysel, naviac premenlivý, podľa situácie. Úlohou človeka v situáciách je zachytiť a pochopiť ich zmysel. A tak nie nadarmo je vo svete druhou najprekladanejšou knihou dielo Viktora Emanuela Frankla „Človek hľadá zmysel“. 98 V individuálnej psychológii uvažuje nad zmyslom života Adler (1998) a hovorí, že každý človek musí v rámci svojho životného štýlu riešiť tri otázky: postoj k spoločenstvu (blížnym), povolanie a lásku. Všetky tri vzájomne previazané prvou z nich, nie sú náhodnými otázkami, ale nevyhnutnými. Vyrastajú z viazanosti človeka na ľudskú spoločnosť. Od ich riešenia je závislý osud a blaho ľudstva. Človek je časťou celku a jeho hodnota závisí od individuálneho riešenia týchto otázok. Uvažujúc nad životným štýlom sa domnievame, že štvrtou oblasťou, nad ktorou sa jednotlivec ako jedinečná bytosť zamýšľa je otázka sebaobrazu, vychádzajúc z názoru Taylora (1989) – človek ako sebainterpretujúca bytosť. Chápanie sebainterpretácie ako kľúčovej charakteristiky subjektivity. Zmysel našich sebainterpretácií spočíva podľa Taylora v tom, že nám pomáhajú utvárať náš život. Nie sú to idey len o nás, ale sú neodmysliteľnou súčasťou toho, čím sme. Sebainterperetácia je to, ako ľudia vidia či interpretujú sami seba, nie je všetkým, čo poznajú o sebe, ale je to životne dôležitý komponent ich identity, niečo, čo nemôže byť prehliadnuté. Pretože nie je možné opisovať správanie, konanie a subjektivitu bez odkazu na subjektovo závislé vlastnosti, ako sú sebachápanie a sebainterpretácia, ktoré do určitej miery vytvárajú identitu. Potom pochopiť človeka, podľa Taylora (1989), vyžaduje nielen empirické informácie o jeho rase, triede, povolaní, veku, pôvode a podobne, ale tiež nejakú predstavu o tom, ako vidí sám seba. Pýtať sa, čo je človek a abstrahovať pritom od jeho sebainterpretácie je podľa neho fundamentálne zavádzajúca otázka, na ktorú z princípu nie je možná odpoveď. Línia argumentácie Taylora na podporu idey, že človeka máme chápať ako sebainterpretujúcu sa bytosť, je asi takáto: „ľudia nevnímajú udalosti ako indiferentné, ale vždy z hľadiska ich významu či zmyslu, ktorý získavajú tým, že sa vzťahujú na ich túžby, ciele, ašpirácie či pocity a preto sa zdajú zmysluplné a dôležité“ (1989). Inými slovami, význam nie je niečo, čo existuje nezávisle od vnímania človeka, je to niečo, čo ľudia požadujú od svojich činov, zámerov, všeobecnejšie, od svojich životov ako celku. Človek chce dať svojmu životu zmysel či význam, hľadá ho inštinktívne v rozlišovaní medzi žiaducim a nežiaducim, zmysluplným životom a životom bez zmyslu. Adler (1998) tento názor dopĺňa a poukazuje, že mienka jednotlivca o zmysle života nie je zanedbateľná záležitosť. Je určujúcou líniou jeho myslenia, cítenia a konania. Taylor (1989) je presvedčený, že prostredníctvom emócií človek poznáva to, čo je v živote človeka dôležité. Zároveň majú city motivačnú silu (napr. pre ambície). Nemali by sme zabúdať, že je potrebné v každej situácii rešpektovať potreby a motívy, s ktorými človek do situácií vstupuje, a tie 99 by sa mali účinne i efektívne korelovať. Ak vychádzame z delenia potrieb podľa Maslowa na primárne, sekundárne, cieľové a inštrumentálne, potom možno uvažovať o napojení ich jednotlivých úrovni na formy motivácie, ktoré zodpovedajú fyzickým potrebám, kvalite a bezpečnosti prostredia, sociálnym a sebarealizačným motívom. Ego väčšiny ľudí sa vyznačuje tým, čo nazývame sebaúcta, resp. pozitívne oceňovanie (Nakonečný, 1998). Miera sebaúcty ako spokojnosti so sebou samým je vyjadrená pomerom reálneho a ideálneho ega, t. j. tým, za koho sa jednotlivec považuje, a tým, kým by chcel byť. Určitá miera nespokojnosti so sebou samým je v osobnosti vždy prítomná a je motivujúca pre prekonávanie osobných nedostatkov. Všetky spomenuté aspekty sýtiace životný štýl jednotlivca prejavujúce sa v hľadaní zmyslu života sú dôležité aj v kontexte zvládania bolesti, utrpenia a možno aj prijatia smrti – konečnosti človeka. Aj v tomto štádiu choroby môže človek nachádzať zmysel života pohyblivou orientáciou na tri skupiny hodnôt: ● tvorivé hodnoty – zameranie sa na prácu, na nejaké dielo, službu Bohu, ● zážitkové hodnoty – ponorenie sa do krásy prírody alebo umenia, oddanie sa v láske inému človeku, ● postojové hodnoty – aj keď tvorivý alebo príjemný život už nie je možný, zmysel možno vydolovať aj v utrpení. Utrpenie môžeme definovať ako bolesť, či tieseň súvisiacu s udalosťami, ktoré ohrozujú neporušenosť alebo celistvosť jednotlivca. Utrpenie musí byť odlišované od bolesti a ostatných symptómov, s ktorými býva spojené, a to z niekoľkých dôvodov: ● utrpenie je skúsenosť alebo zážitok jednotlivca, celého jednotlivca, nie iba tela alebo ducha (mysle), ● utrpenie môže byť výsledkom prerušenia, ovplyvnenia, či zásahu rôznych aspektov jednotlivca (fyzických, psychických, sociálnych, kultúrnych, či duchovných) a nie iba výsledkom bolesti, či ostatných symptómov, ● sú individuálne variácie vnímania utrpenia, zvlášť v prípade bolesti alebo akejkoľvek hrozby, ● je známe, že bolesť môže spôsobovať len malé, alebo žiadne utrpenie, či tieseň pri akútnych ochoreniach, kedy má krátke trvanie a je pre chorého ľahšie pochopiteľná. Etiológia utrpenia zahŕňa celý komplex problémov. Na odstránenie alebo zmiernenie utrpenia chorých v bežnej praxi je nutné prevádzať jednoduchú klasifikáciu, príčin utrpenia, ktoré najčastejšie spôsobujú: bolesť, 100 ďalšie fyzické symptómy, psychické problémy, sociálne problémy, kultúrne faktory a spirituálne (duchovné) starosti. (Vorlíček, 2001, s. 20) Veľmi závažná problematika utrpenia je u pacientov s onkologickým ochorením v pokročilom štádiu. Závažnosť spočíva v tom, že utrpenie je výsledkom pôsobenia všetkých vyvolávajúcich príčin. V tomto prípade dochádza k celkovému utrpeniu a jediným východiskom je vykonávanie celkovej paliatívnej liečby a starostlivosti. V dôsledku neakceptovania tejto starostlivosti a liečby by sa neriešené a neliečené problémy, vzťahujúce sa ku ktorejkoľvek príčine utrpenia, stali príčinou vzniku ďalšieho aspektu utrpenia. Prenesenie do praxe znamená, že riešenie akejkoľvek príčiny utrpenia má pozitívny vplyv na zabránenie vzniku alebo zmiernenie ďalšieho aspektu utrpenia. Napríklad neliečená alebo nedostatočne liečená bolesť má za následok zhoršenie ďalších príčin utrpenia, vrátane fyzických symptómov, úzkosti, depresie, sociálnych, kultúrnych a duchovných problémov. Komponenty utrpenia nemôžu byť úspešne odstránené ani zmiernené pokiaľ nie je bolesť odstránená alebo aspoň zmiernená. Na druhej strane však bolesť môže byť zhoršená ostatnými príčinami utrpenia. Aspekty utrpenia a ich liečba predstavujú vzájomné vzťahy a vyžadujú interdisciplinárny prístup pri rozhodovaní o liečbe zobrazené v nasledujúcej tabuľke. Celkové utrpenie Komplexná liečba Bolesť Liečba bolesti Ďalšie fyzické symptómy Liečba ďalších symptómov Psychické problémy Odstránenie psychických problémov Sociálne problémy Zmiernenie sociálnych ťažkostí a Kultúrne faktory odlišné problémov plynúcich z kultúrnych u rôznych národností zvyklostí rôznych etník Duchovné starosti Zmiernenie duchovných starostí = Celkové utrpenie = Celková starostlivosť Zvládanie závažného ochorenia a zmierňovanie bolesti Každá choroba sa dotýka celého človeka, to znamená, že dôležitú úlohu (okrem genetickej dispozície) hrá psychický a sociálny stav dané- 101 ho jedinca, ktorý ovplyvňuje jeho imunitné deje. Fabian (1999) hovorí, že chápanie utrpenia, choroby i zdravia súvisí s celkovým myslením a nazeraním v danej spoločnosti. Na rozdiel od racionalistického a osvieteneckého ponímania, kedy bola choroba chápaná ako vec sama o sebe prepadajúca človeka (dostal som angínu, mám tuberkulózu, chytil ma žlčník), je dnes choroba chápaná skôr ako proces. To znamená, ako sled na seba nadväzujúcich epizód, kedy predchádzajúca modifikuje svojim výsledkom priebeh tej ďalšej, a kedy možno tento proces ovplyvňovať aj kladne aj záporne, vonkajšími i vnútornými zásahmi a vplyvmi: lieky, životospráva, duševná pohoda – ale i duchovné faktory, ako napr. vedomie viny a nevyriešené konflikty. Ide vlastne o zložitý dej, o interakciu pôvodcu choroby s postihnutým konkrétnym jedincom, pričom hrajú podstatnú úlohu i jeho vzťahy k okoliu, vrátane vzťahov transcendentných, čiže jeho viera a nádej. Ďalej tento autor hovorí (Fabian, 1999, s. 50), že: pozoruhodný je aj prínos diela Zigmunda Freuda, ktorý možno zhrnúť do piatich bodov: 1. objav potreby dialógu s pacientom – jednak pre stanovenie diagnózy, ako aj pre liečenie choroby; 2. diagnostické a terapeutické ohodnotenie inštinktívnej zložky ľudského života; 3. objav existencie a význam rôznych spôsobov psychologického vedomia; 4. zásadný prínos k správnemu poznaniu vplyvu, ktorý má duševný život na telesné prejavy a naopak; 5. snaha zrozumiteľne zaradiť fakt choroby do životopisu pacienta. Neskôr, zásluhou Adlera, Junga a ďalších dochádza k zlučovaniu poznatkov z psychoanalýzy s vedomosťami z prírodovedeckého štúdia choroby a vytvára sa antropologická medicína a psychosomatická patológia, t. j. snaha o vedecké poznanie ľudskej choroby z hľadiska ľudskej, čiže personálnej situácie pacienta. Odborník v dejinách medicíny Pedro Laín Entralgo (in: Fabián, 1999) píše: „Ide o štúdium dvojakých prejavov – somatických a psychických – na základe jednoty, ktorú ľudskej prirodzenosti vtláča vnútorná, rozumom obdarená, slobodná a zodpovedná osobnosť. Zásluhou tejto osobnosti sa stáva prirodzenosť individuálnou a ľudskou“. Z uvedených skutočností vyplýva, že iba komplexné psychosomatické nazeranie na život človeka môže pomôcť v zmysle lekárskom na zmierňovanie utrpenia a z hľadiska filozoficko-náboženského na odhalenie zmyslu a významu utrpenia. Čoraz viac si uvedomujeme, že telesné, psychologické a duchovné aspekty sú vzájomne prepojené. Človek tvorí psychosomatickú jednotu, kde nepochybne platí, že všetko so všetkým súvisí. V záujme pacienta je bezpodmienečne nevyhnutný holistický prístup v starostlivosti. V tomto kontexte našu pozornosť zameriame na terminálne chorých, 102 kedy v posledných rokoch aj u nás terminálne stavy pacientov neostali bez povšimnutia širokej verejnosti. Obzvlášť onkologický pacient, podobne ako každý ťažko chorý človek (a predsa trochu inak), prechádza od okamžiku konštatovania malígneho ochorenia psychologicky dosť špecifickým obdobím. Je to obdobie, ktoré môže viac, či menej ovplyvňovať priebeh ochorenia, a ktoré sa môže spolupodieľať na procese uzdravovania, ale aj fatálneho zvratu. Psychické prežívanie a citový život pacienta je charakterizovaný súborom prevažne negatívnych zážitkov, akými sú napríklad: bolesť, obavy, neistota, úzkosť, strach ..., viac alebo menej je ovplyvňovaná aktivita, vzniká faktická či psychická závislosť, zmena životného rytmu, sociálna izolácia a zužuje sa okruh záujmovej činnosti. Títo ľudia sú ľahšie zraniteľnejší a citlivejší na podnety z okolia. Ľahko podliehajú dojmom, sú senzitívnejší, krízové stavy prežívajú skôr chaoticky ako panicky. Často sú pasívni, so sklonom k introverzii. K aktivite sú vedení, prejavuje sa u nich väčší sklon k depresiám, pocitom beznádeje, neschopnosťou vyjadriť svoje postoje navonok. Preto sú títo ľudia pre ošetrujúci personál väčšou záťažou. Je priam iróniou, že v situáciách najväčšej emocionálnej potreby a sociálnej podpory sa jej chorým dostáva najmenej. Hlavnou príčinou je najčastejšie osobná nepripravenosť, ktorá by zabránila nežiaducim prenosom osobných problémov na pacienta. Vychádzajúc z Bendovej (1997) je užitočné zoznámiť sa s hrubými obrysmi jednotlivých štádií, ktorými ťažko chorý človek prechádza a s tým, čo je v jednotlivých štádiách choroby pre zmysluplnú a optimálnu ošetrovateľskú starostlivosť je vhodné. V tejto súvislosti autorka uvádza: I. štádium akútne - nastáva hneď po zistení ochorenia a je charakterizované hlavne strachom a obavami z bolesti a zo smrti. Diagnóza je pacientovi oznamovaná skôr postupne, nechcené informácie by sa mu nemali vnucovať. Je potrebné získať prehľad, čo vlastne vie o tomto ochorení a vyjadriť sa skôr o možnostiach, pravdepodobnostiach, nikdy nie istotách. Rozhovorom môžeme prispieť k zmierňovaniu strachu a obáv. Odmietať s pacientom diskusiu v akútnom štádiu je nemorálne, nehumánne a neprijateľné; II. štádium subakútne - je charakterizované strachom z recidívy, fyzickým poškodením, spoločenskou izoláciou, depresiou a pocitom odsúdenia. Je dôležité neustále pomáhať pacientovi prekonávať tieto ťažkosti a posilňovať jeho sebadôveru, avšak nie utešovaním, ale reálnou a faktickou pomocou, s dokonalou informovanosťou; III. štádium chronické. Pacient cíti úľavu po liečbe, ale zároveň strach, že efekt nebude trvalý. Onkologický pacient, ktorý je vyliečený sa ťažko zbaví strachu z recidívy. V tomto štádiu je dôležitá dlhodobá 103 psychologická a fyzikálna rehabilitácia, pravidelné kontroly u lekára a iné aktivity; IV. štádium zomierania - popri všetkej snahe ošetrujúceho personálu o zmiernenie utrpenia a oddialenie smrti, predsa často tieto snaženia i cez veľký pokrok medicíny zlyhávajú a pacienti prechádzajú do posledného štádia, štádia zomierania. E. Kübler-Ross (1995) popísala päť fáz procesu vyrovnávania sa s vlastnou smrťou. Pacient však nimi môže, ale nemusí prejsť. Pri starostlivosťou o chorých, ale aj u nevyliečiteľne chorých a umierajúcich sa snažíme dosiahnuť, aby pacient strávil každý deň svojho života na vrchole svojich možností, pokiaľ možno bez subjektívnych ťažkostí so zachovaním aktivity a pozitívnych sociálnych vzťahov. Každý deň bez bolesti a utrpenia, optimizmus, sociálna integrácia, udržanie si dôstojnosti a sebestačnosti vytvára podmienky pre udržanie vysokej kvality života napriek objektívnym nepriaznivým obmedzeniam choroby. Prispôsobenie sa objektívnym obmedzeniam života v dôsledku choroby vedie k vytýčeniu si nových cieľov a iných priorít určujúcich plnohodnotný život. Podľa stupňa ich naplnenia hodnotí pacient kvalitu svojho života. Osamelosť pacienta a jej zmierňovanie V dnešnej dobe môže byť človek sám, napriek tomu, že to sám nechce. A to aj na miestach, kde sa stretáva množstvo ľudí. Je pravdepodobné, že každý z nás takúto situáciu zažil. Ako poukazuje Dessaintová (1999) sme častokrát sami v tých najdôležitejších okamžikoch svojho života, nech už sme kdekoľvek. Častokrát sa stáva, že sme sami pri umieraní, sami čelíme svojim myšlienkam, svojmu svedomiu, strachu a úzkosti. Sami stojíme pred bolesťou, utrpením, zármutkom, osobnými ťažkosťami, starnutím, odmietnutím a pod... Termín osamelosť sa začína v rámci pomáhajúcich profesií častejšie skloňovať v sedemdesiatych rokov 20. storočia. Výsledky realizovaných výskumov naznačujú, že osamelosť zďaleka nie je zriedkavo vyskytujúcim sa javom. (Výrost, Slaměník, 2001) Naopak, jej prežívanie uvádzajú mnohí ľudia. Dokonca jej existenciu mnohí autori nachádzajú aj v Biblii, kedy Ježiš odchádza na štyridsať dní do púšte, aby tam prežil skúsenosť samoty, ako možnosť vlastného sebapoznania a sebapotvrdenia. Existuje niekoľko pohľadov na osamelosť. Niektoré definície popisujú osamelosť ako pozitívny prvok v živote jednotlivca, iné vnímajú osamelosť ako negatívnu skúsenosť. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na odlišnosti vo vnímaní pojmu osamelosť a samota. Príkladom vnímania osamelosti ako pozitívneho javu je pohľad 104 Moustakasa (in: Kinauer, 2003), ktorý tvrdí, že osamelosť so sebou prináša senzitivitu a kde je senzitivita, tam je uvedomenie, poznanie, nádej a radí všetkým, aby sa stali osamelými. Väčšina autorov zaoberajúcich sa problematikou osamelosti (Bruno, 1997; Nesnídalová, 1994; Tournier 1998; Výrost, Slaměník, 2001) nám však predkladá opačný pohľad na osamelosť. Podľa Bruna (2002, s. 8) je „osamelosť negatívny mentálny a emocionálny stav, pre ktorý sú typické pocity izolácie a nedostatok významnejších vzťahov s inými ľuďmi.“ Pri charakterizovaní osamelosti Peplau a Perlman (in: Výrost, Slaměník, 2001) je potrebné zdôrazniť tri znaky: subjektívnosť zážitku a prežívania osamelosti, osamelosť je výsledkom percipovania istej nedostatočnosti v interpersonálnych vzťahoch a je nepríjemná. Weiss v tejto súvislosti (in: Výrost, Slaměník, 2001) rozlišuje osamelosť na sociálnu a emocionálnu. Sociálnu osamelosť chápe ako stav, keď má človek pretrhnuté takmer všetky sociálne kontakty s ostatnými ľuďmi, je izolovaný od okolitého sveta, resp. častosť sociálnych kontaktov nie je uspokojujúca. Emocionálna osamelosť je, keď človeku chýba dôverný vzťah k inému človeku, ktorý by mu prinášal emocionálne uspokojenie, hoci je obklopený mnohými známymi ľuďmi. Napriek týmto pozitívnym a negatívnym pohľadom na osamelosť, v svojom výskume a práci vnímame pojem osamelosť ako negatívny prvok osobnostného prežívania a samotu ako pozitívny prvok, ktorý si človek vyberá dobrovoľne. Dôležité je tiež rozlišovať osamelosť ako črtu a osamelosť ako stav. (Výrost, Slaměník, 2001) Črta osamelosti predstavuje relatívne stabilný vzorec prežívania osamelosti, ktorý sa s ohľadom na situáciu mení iba v malej miere. Stav osamelosti je časovo ohraničený zážitok, je spätý s dramatickými a výraznými zmenami v živote. Takouto zmenou v živote môže byť aj choroba, ktorá súvisí s nutnosťou formovania nových sociálnych sietí. V tejto súvislosti sa na osamelosť pozeráme ako na fenomén, ktorý sa v živote človeka vyskytuje (respektívne nemusí sa vyskytovať) predovšetkým v určitom životnom období. Eis (1994) označuje pocit osamelosti za zhubný a ako príklad prejavu osamelosti uvádza najzáťažovejšie vývojové štádia každého jednotlivca: pubertu a starobu, ale aj chorobu. Za možné príčiny osamelosti výskumníci označili niektoré charakteristiky osamelých ľudí, ktoré poukazujú na možné dôvody. Bolo zistené, že osamelosť sa spája so zvýšenou úrovňou sociálnej anxiety a hanblivosti a zároveň s nižším stupňom sebaúcty a asertivity. (Solano, Koester, 1989, in: Výrost, Slaměník, 2001) Osamelí ľudia sú zvyčajne introvertovaní, anxiózni a precitlivelí na odmietanie a s väčšou pravdepodobnosťou trpia depresiou. (Gerson, Perlman, 1979, in: Výrost, Slaměník, 105 2001) Majú ťažkosti s formovaním priateľských vzťahov a so svojim zapájaním do spoločenských a skupinových aktivít. Ako zistili Buunk a Schaufeli (1999, in: Výrost, Slaměník, 2001) činiteľom ovplyvňujúcim prežívanie osamelosti je nedostatok reciprocity v interpersonálnych vzťahoch. Príčinou problémov osamelých v interpersonálnej sfére je negatívne, príliš kritické posudzovanie seba a iných ľudí. Tieto negatívne očakávania vedú osamelých ľudí k ponímaniu akýchkoľvek nepatrných podnetov ako prejavov odmietania. Niektoré empirické štúdie poukazujú na to, že činiteľom, ktorý môže sčasti spôsobovať osamelosť je nedostatok sociálnych zručností. Človek potrebuje druhého človeka nielen preto, že je závislý na pomoci iných, ale preto, že potrebuje ľudský vzťah, ktorý sprostredkúva kontakt so svetom, poskytuje citové uspokojenie a udržuje v človeku pocit vlastnej sociálnej ceny a pocit náležitosti k druhým. Ďalšou príčinou osamelosti je u niektorých osôb zúženie sociálnych vzťahov v rôznych obdobiach a z rôznych príčin. Napríklad u chorých a starších ľudí to býva podmienené zníženou pohyblivosťou, zmenami osobnosti v zmysle egocentrizmu, egoizmu, podozrievavosti, možno aj hnevu (prečo práve ja som chorý). Výrazným dôsledkom je následná sociálna izolácia, opustenosť a vedomie osamelosti. Osamelosť sa stáva pre chorého človeka veľmi bolestnou. Trýznivé a úzkostné vedomie že sú sami, môže byť pre neho veľmi nebezpečné. Dôsledkom je, že osamelí ľudia sú teda v akomsi bludnom kruhu svojich problémov, čo aj vysvetľuje, v čom sú dôvody stálosti pocitov osamelosti. Nedarí sa im utvárať priateľstvá, pretože do interpersonálnych vzťahov vstupujú s negatívnymi očakávaniami a s málo rozvinutými sociálnymi zručnosťami (bariérou je aj choroba samotná, ale môžu to byť aj osobnostné charakteristiky). Za týchto okolností interakcia s inými ľuďmi nie je pre nich zdrojom potešenia a príjemných zážitkov, ale naopak príčinou rôznych nepríjemností. Výsledkom toho je problematické utváranie optimálnych sociálnych vzťahov a zotrvávanie v osamelosti. (Wolf, 1982) Ďalším činiteľom prežívania osamelosti je subjektívne prisudzovanie si slabých zručností, ako aj vyššia miera anxiety vzťahujúca sa k týmto zručnostiam. Čiže, človek v skutočnosti disponuje potrebnými kvalitami, ale nedokáže ich uplatniť, keďže sa podceňuje alebo sa obáva, že si so situáciami, v ktorých je, neporadí. Všeobecnejšie faktory, ktoré môžu podmieňovať tieto príčiny osamelosti sú nízka sebaúcta a neochota využívať sociálnu oporu, ktorá je pri chorobe nevyhnutnosťou. Stres, ako psychická záťaž je ďalším prejavom osamelosti. V Holmesovej tabuľke miery psychickej záťaže (Výrost, Slaměník, 2001) je uvádzaný rozvod, úmrtie manžela/ky a vstup do dôchodku, 106 choroba. Stres je u osamelých dvojsečnou zbraňou. Osamelosť vyvoláva stres a stres spôsobuje osamelosť. Rozhodujúcim činiteľom pri reakcii na stres je sociálna opora stresovaného osamelého jedinca. Do stavu sociálnej izolácie, ako prejavu osamelosti, sa podľa Výrosta a Slaměníka (2001), môže človek dostať buď vedome, vyhýbaním sa sociálnym kontaktom, ktoré by mohli odhaliť nepríjemné rysy jeho správania a osobnosti alebo vplyvom vonkajších okolností, napr. choroba a s ňou spojená imobilita, presťahovanie do neznámeho prostredia, kde sa cíti osamelo a nedarí sa mu nadviazať nové sociálne kontakty. Ak pociťujeme osamelosť emocionálne ako veľmi intenzívnu, môže dôjsť k zmenám osobnosti, od stavov prechodných (po zlepšení situácie nastáva opäť normálny život) až ku ťažkým poruchám zmeny osobnosti (neuróza, psychopatia, schizofrénia). Osamelosť negatívne vplýva na kvalitu života. Sama o sebe nie je chorobou, ale často je príčinou mnohých somatických i duševných chorôb a porúch. Tu môžeme vidieť rovnicu choroby a osamelosti. Osamelosť môže vyvolať chorobu, ale aj choroba môže spôsobiť osamelosť. Následnou reakciou na osamelosť je, že niektorí sa stávajú pasívnymi a prepadajú smútku. Typickými reakciami sú plač, spánok, bezcieľne pozeranie televízie, prípadne aj prejedanie sa, pitie alkoholu alebo užívanie drog. Na druhej strane sú však aj aktívne formy odpovedí, ktoré sú vo všeobecnosti vhodnejšie. V snahe prekonať osamelosť sa niektorí ľudia venujú svojim koníčkom, študujú, cvičia, zájdu si do kina, prípadne sa usilujú nadviazať sociálny kontakt (Rubenstein, Shaver, 1982, in: Výrost, Slaměník, 2001). Zvládanie, prekonávanie osamelosti je v podstatnej miere závislé na tom, v čom daný jednotlivec vidí dôvody svojich problémov, ktorým činiteľom prisudzuje svoju osamelosť. Tí, ktorí sa obviňujú, že príčina leží v nich samých, t. j. v ich psychike, v ich osobnostných deficitoch, sa len veľmi ťažko zbavujú ťažkostí. Na druhej strane, tí ľudia, ktorí osamelosť percipujú len ako prechodný stav (tak ako aj prítomnosť choroby), sú zvyčajne otvorenejší ku korigovaniu svojich nedostatkov. Jedným z najvhodnejších spôsobov ako predchádzať vzniku osamelosti, resp. ako ju prekonávať je formovanie zmysluplných a plnohodnotných kontaktov. Ďalším činiteľom, ktorý môže ovplyvňovať proces zvládania osamelosti je preferovaná stratégia vyrovnávania sa so sociálnou anxietou. Ako menej efektívne stratégie sú hodnotné tie, ktoré sa označujú ako ,,na iných ľudí zamerané stratégie“ (other-directed strategies). Patrí medzi ne usudzovanie podľa štandardov iných, snaha vykonávať činnosti podobne ako to robia iní, prijímanie podobných spôsobov rozhodovania a podobne. (Langston, Cantor, 1989, in: Výrost, 107 Slaměník, 2001) Efektívnejší postup je založený na vytváraní vlastných štandardov a formulovaní svojich vlastných úloh, teda ide tu o ,,na seba orientované“, asertívne stratégie. Keďže osamelosť má multikauzálnu povahu aj riešenie vyžaduje interdisciplinárny prístup. Lekári už zaznamenali negatívny vplyv osamelosti na jednotlivca, na rodinu, ale aj na spoločnosť. Skúmanie osamelosti bolo preto zahrnuté do Komplexného geriatrického hodnotenia – Comprehensive geriatric assessment CG. Ide o multidimenzionálny interdisciplinárny diagnostický proces zameraný na stanovenie zdravotných, funkčných a psychosociálnych schopností a problémov krehkých chorých a seniorov s cieľom vypracovať celkový plán pre liečenie a dlhodobé sledovanie. (Kalvach, 2004) CGA je schopné identifikovať zabudnuté príčiny ťažkostí či disability, čo môže zásadne prispieť k zachovaniu či obnove sebestačnosti a žiaducej kvality života a tým k zlepšeniu prognózy. Základnou zložkou tohto klinického vyšetrenia je anamnestický rozhovor, ktorého súčasťou je rozšírená sociálna anamnéza a hodnotenie sociálneho fungovania. Rozšírená sociálna anamnéza - perignóza, ktorej náplňou je zisťovanie sociálnych vzťahov s dôrazom na mieru osamelosti a na ujasnenie, kto je pre pacienta hlavnou sociálnou oporou. Dôležité je aj prenesenie centra záujmu z rodiny (zvlášť ak je disfunkčná) na sociálnu sieť tvorenú priateľmi, susedmi, združeniami, spolkami, vzťahmi v rámci rôznych spoločenských a záujmových aktivít. V tomto prípade by už ďalšie kroky v tomto terapeutickom procese pacienta mohla prevziať zdravotná starostlivosť, ale aj kvalitná sociálna sieť. Pretože práve sociálna sieť, jej rozsah, respektíve hustota i úroveň, kvalita jej fungovania majú kľúčový význam pre prekonanie osamelosti. Poskytuje podporu informačnú, afektívne emočnú a intervenčnú. Sociálna sieť je závažný koncept, ktorý by mal byť nadriadený rodine (ktorá môže byť disfunkčná, vzťahy v nej deformované, súžitie partnerov disharmonické...). O tejto nadradenosti nás presviedčajú mnohé výskumy na Harvardskej univerzite (Kalvach, 2004), kedy kvalitná sociálna sieť a sociálne aktivity sú spojené s nižšou mierou osamelosti a rizikom smrti chorého a trpiaceho. Výsledky našich, ale aj iných výskumov naznačujú, že osamelosť zďaleka nie je zriedkavo vyskytujúcim sa javom. Naopak, jej prežívanie uvádzajú mnohí ľudia. Ako sa z tejto osamelosti dostať, ako ju vnímať a odhaliť vo svojom okolí. Predstavitelia evolúcie (Capponi, Novák, 1996) veria, že človek nie je pre budúcnosť stratený, že jeho mozog je len „nedopracovaný“ a je potrebné počkať, až evolúcia vykoná svoju úlohu. Chce to len trpezlivosť, pretože pre evolúciu je milión rokov krát- 108 kou chvíľou. Ale niečo predsa len môžeme urobiť každý sám so sebou a to hlavne vtedy, ak sa za svoje chyby trestáme izoláciou, osamelosťou. Pretože chyby patria k životu tak, ako úspech. A je potrebné vlastné slabosti spôsobené evolučným procesom choroby, starnutia vedieť uniesť a prijať. Ľudstvo prežilo a dosiahlo daný stupeň vývoja len vďaka tomu, že jednotlivci nežili izolovane, ale spolupracovali. Vo vzťahoch dochádza k dávaniu a prijímaniu, v kontexte ošetrovateľskej starostlivosti dávame úctu a rešpekt s dôrazom na potreby pacienta a ten aj napriek chorobe, bolesti, utrpeniu sa nemusí cítiť osamelým a môžme tak zabrániť negatívnym dôsledkom osamelosti, zvlášť suicidite (hlavne u onkologicky a terminálne chorých). Dôstojnosť, rešpekt a úcta ktoré môžu sa stať základom pokroku ľudstva. Práca s rodinou a blízkymi pri zmierňovaní utrpenia Ošetrujúca sestra pomáha všetkým zúčastneným v ošetrovateľskom procese prekonávať komunikačnú bariéru, vyrovnávať sa s neustále meniacou sa situáciou, riešiť problémy prípadne konflikty (možno aj využiť ešte čas, ktorý ešte ostáva). Zabezpečuje uspokojovanie komplexných potrieb pacienta a jeho rodiny, prípadne rozvoj aktivity podľa pacientových záujmov (ktoré mu spríjemnia možno aj posledné chvíle jeho života). Na základe výberu vhodných aktivít vytvorí plán ošetrovateľskej starostlivosti, ktorý plnia a podporujú všetci členovia tímu. Pre osamelých pacientov zabezpečuje a organizuje návštevy dobrovoľníkov, podporných a svojpomocných skupín. Cieľom práce ošetrujúcej sestry je poskytnutie komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti tak chorému, ako aj jeho rodine, blízkym, ktorí sa nachádzajú často v neriešiteľnej krízovej situácii. Jej úlohou je obhajovať záujem pacienta, chrániť ho pred poškodením z okolia Zámerom však nie je podporovať pacientovu pasivitu, ale naopak, motivovať ho k vlastnému rozhodovaniu a zodpovednosti za seba samého v prípade zlepšenia jeho nepriaznivej zdravotnej situácie. Dôležité je stanoviť hranicu možností, do ktorých možno zapojiť pacienta pri riešení jeho vlastného prípadu. Pacient ako odberateľ zdravotníckych služieb sa v dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu môže ocitnúť v stave hmotnej alebo sociálnej núdze. Celkovo môžeme hovoriť o celom rade dôsledkov nepriaznivého zdravotného stavu pacienta ako sú: ● ekonomické dôsledky – strata príjmu v dôsledku práceneschopnosti, pokles príjmu v prípade straty alebo zmeny zamestnania, 109 ● psychické dôsledky – napríklad depresia, úzkosť, ● sociálne dôsledky – zmeny v rodinnom a pracovnom živote a v sociálnych kontaktoch chorého. Stav hmotnej alebo sociálnej núdze možno riešiť v systéme sociálnej pomoci rôznymi formami. Pacientovi, ktorý sa nachádza v stave núdze možno poskytnúť sociálne poradenstvo, služby sociálnej pomoci alebo príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Forma poskytnutej pomoci závisí od situácie, v ktorej sa pacient nachádza. Ďalšie kompetencie, ktoré ošetrujúca sestra preberá (zvlášť sociálna sestra na geriatrickom oddelení) sú kompetencie orientované na administratívne záležitosti. Často vystupuje v konaní s úradmi pôsobí pre pacienta ako konzultant alebo v niektorých prípadoch i ako zástupca. V zdravotno-právnických záležitostiach poskytuje kvalifikovanú radu a v zložitejších prípadoch zabezpečí konzultáciu s právnikom, alebo iným odborníkom. Nezastupiteľné miesto v systéme zdravotnej starostlivosti má sociálna opora ako forma pomoci chorému. Sociálna opora je súbor rozličných prirodzených pomáhajúcich foriem správania, ktoré jednotlivci dostávajú v interakcii s inými ľuďmi. Máva rôznu formu, od psychologickej resp. emocionálnej a kognitívnej, cez inštrumentálnu a materiálnu. Poskytovateľmi sociálnej opory je buď najbližšia rodina alebo priatelia a spolupracovníci. Ak títo členovia absentujú potom túto úlohu zohráva kvalitná podporná sociálna sieť svojpomocných alebo podporných skupín. Sociálni epidémiológovia už dlhšiu dobu poukazujú na dôležitosť sociálnej opory v procese pozitívneho prispôsobenia, pri zmierňovaní dôsledkov stresových situácií a ako faktorov ovplyvňujúcich incidenciu chorôb. Sociálna opora je nimi všeobecne definovaná s ohľadom na existenciu osôb, ktorým jedinec verí, na ktorých sa môže spoľahnúť a ktorí v ňom vyvolávajú pocit, že o neho stoja a vážia si ho. Líši sa od príbuzného konceptu sociálnej siete, ktorý zahŕňa roly a väzby, ktoré sú formálne definované, napr. príbuzenské vzťahy. Sociálna sieť môže byť chápaná ako štruktúra, prostredníctvom ktorej je sociálna opora poskytovaná, zatiaľ čo sociálna opora má funkčný charakter. Najvýhodnejšie pre samotného chorého je, ak sa dokáže začleniť do rôznych svojpomocných hnutí, v ktorých dochádza k vzájomnej pomoci. Domnievame sa, že svojpomocné hnutia dlhodobo zohrávajú svoju pozitívnu úlohu a činnosť svojpomocných hnutí má svoje nezastupiteľné miesto. Vo svete existujú tieto hnutia ako občianske združenia, náboženské a humanitné spolky a podobne. Aj na Slovensku vznikli v posledných rokoch niektoré svojpomocné skupiny. V roku 1992 vzniklo na pôde Červeného kríža 110 v Bratislave Informačné centrum pre svojpomocné skupiny. Poslaním informačného centra je: ● evidencia všetkých SPS a svojpomocných hnutí, ● zabezpečenie komunikácie a jej sprostredkovanie vo vnútri systému, ale aj navonok, ● poskytovanie informácií, usmernení a neodkladnej pomoci. Centrum dnes spolupracuje s Diabetickými klubmi, Kardioklubmi, Stomikmi, A-klubmi a ďalšími svojpomocnými hnutiami, v ktorých aktívne pôsobia aj sestry. 111 2.2 Etické aspekty poskytovania domácej ošetrovateľskej starostlivosti (Mária Nemčeková, Mária Tabaková) 2.2.1 Domáca ošetrovateľská starostlivosť Jedným z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich sektorov zdravotníctva je domáca ošetrovateľská starostlivosť. Ide o návrat ku tradičnému spôsobu poskytovania starostlivosti chorým, postihnutým alebo inak nesebestačným ľuďom v domácom, prirodzenom prostredí. Táto forma starostlivosti existovala od najstarších dôb, ale v súčasnosti sa poskytuje na kvalitatívne vyššej, profesionálnej úrovni. Umožňuje to vedecko- technický a vzdelanostný rozvoj v oblasti zdravotníckych vied a podmienky starostlivosti o občanov v demokratickej spoločnosti. Základným zámerom súčasnej koncepcie komplexnej domácej starostlivosti je umožniť pacientom zotrvávať čo najdlhšie v domácom prostredí, ktoré prispieva k ich psychickej pohode a zohráva významnú úlohu v procese uzdravovania alebo vyrovnávania sa so závažným ochorením. Vychádza zo skutočnosti, že pacient ľahšie znáša problémy spojené so svojím ochorením v dôverne známom prostredí, ktorému sa nemusí prispôsobovať a kde spravidla pociťuje aj emocionálnu a sociálnu podporu svojich blízkych. Faktory ovplyvňujúce rozvoj domácej starostlivosti ● Vzrastajúci ekonomický tlak, ktorý sa prejavuje deficitom rozpočtu v mnohých zdravotníckych zariadeniach. Skracovanie dĺžky hospitalizácie a následná domáca starostlivosť vedú k znižovaniu nákladov alebo je táto starostlivosť priamo alternatívou ústavného pobytu. ● Starnutie populácie, ako ukazujú súčasné demografické trendy najviac prispieva k jej rozvoju. Starnutie obyvateľstva sa z hľadiska významu ukazuje ako najzávažnejší dôsledok súčasného populačného vývoja. Je spôsobené poklesom počtu narodených detí a predlžovaním ľudského života. Kým v súčasnosti pripadajú na 1 obyvateľa vo veku nad 65 rokov dvaja obyvatelia vo veku do 17 rokov, podľa stredného variantu prognózy sa predpokladá, že tento pomer bude v roku 2050 opačný. (Lednár, 2003) V rozvinutých krajinách z celkového počtu ľudí, ktorí najčastejšie využívajú služby domácej starostlivosti tvoria väčšinu 65-roční a starší. (Jennifer, 2003, s. 14, Rodriguez, 2006, s. 3). Domáca ošetrovateľská starostlivosť sa zameriava najmä na riešenie špecifických geriatrických syndrómov, ako sú imobilita, inkontinencia, demencia, poruchy 112 ● ● ● ● ● rovnováhy, úrazy, cukrovka a iné. Podľa Jarošovej (2002, s. 20) je cieľom všetkých zdravotných (i sociálnych) služieb pre seniorov čo najdlhšie zachovávanie zdravia a sebestačnosti, integrácia v spoločnosti i pri zhoršenom zdravotnom stave a čo najdlhšie zotrvanie v rodinnom a domácom prostredí. Zmena štruktúry rolí v rodine. V západnej kultúre došlo k rozpadu viacgeneračných rodín, menia sa sociálne role a povinnosti z nich vyplývajúce. Vzrastá počet rodín s jedným členom, rodín bezdetných a objavujú sa aj zvláštne typy rodín ako sú homosexuálne rodiny, pre ktoré môže mať rozvoj domácej starostlivosti osobitný význam (napr. v súvislosti s vyšším rizikom HIV infekcie). Vzrastajúci dopyt po poskytovaní služieb v domácnosti zo strany verejnosti. K hlavným dôvodom, prečo pacienti preferujú tento typ starostlivosti patrí väčšia miera slobody, zachovanie relatívne zaužívaného životného štýlu v domácom prostredí, v kruhu rodiny a priateľov, organizovanie svojho denného programu podľa vlastných predstáv, zachovanie návykov a stereotypov, možnosť tráviť voľný čas vo svojom domácom prirodzenom prostredí a podobne. (Jennifer, 2003, s. 11) Rozvoj modernej technológie. V ekonomicky vyspelých krajinách ide najmä o technológie a prístroje vhodné pre použitie v domácom prostredí, napríklad, dýchacie prístroje, nebulizéry, súpravy určené na meranie látok v krvi ako cholesterolu, glukózy a iné. (Evans, 2007) Ťažisko starostlivosti o chorých sa presúva z akútnych ochorení na chronické, pribúda pacientov, ktorí trpia civilizačnými ochoreniami, a to bez obmedzenia veku. Rozširovanie spektra starostlivosti a dostupnosti pre všetkých chorých. Odporúča sa nepretržitá dostupnosť domácej ošetrovateľskej starostlivosti (24 hodín denne, 7 dní v týždni). (Jarošová, 2007, s. 66, Hanzlíková, 2004, s. 248) Ide o vytváranie podmienok, ktoré poskytujú pocit bezpečia, istoty a spolupatričnosti. Pacient sa môže dovolať pomoci vždy, keď ju potrebuje. V súvislosti so zvyšujúcim sa počtom pacientov ošetrovaných v domácom prostredí sa vo vyspelých krajinách experimentuje s programami telehomecare a telemonitoring. Telehomecare je spôsob poskytovania starostlivosti, v rámci ktorého sestry zostávajú v stálom kontakte s ich pacientmi prostredníctvom telefónu alebo internetu. Eliminuje sa tým časté cestovanie sestry za pacientom. V rámci telemonitoringu sa zaznamenávajú vitálne funkcie, prípadne iné parametre (ako saturácia kyslíka, hladina glukózy v krvi, váha pacienta) pomocou diaľkovo riadeného systému. Využíva 113 sa prevažne u chronicky chorých. Umožňuje včas zaregistrovať zmeny zdravotného stavu a zabrániť vzniku vážnejších komplikácií. Zároveň pacienti môžu pravidelne participovať na tejto kontrole, sledovať parametre signalizujúce zmeny ich zdravotného stavu a zodpovedne regulovať svoje konanie. (Rodriguez, 2006, s. 4; Comfort..., 2007) ● Možnosť trvalej podpory v rodine. Pre človeka ako sociálnu bytosť je subjektívne najvýznamnejšou súčasťou života najmenšia sociálna jednotka – rodina. Rodina umožňuje chorému sociálnu integráciu (opakom je vysoko nežiaduca sociálna izolácia vedúca k osamelosti). Dokáže pacientovi poskytnúť najprirodzenejšiu podporu, ktorej cieľom je utvárať určitý stav a životné obdobie subjektívne znesiteľným, i keď objektívne nie je možné očakávať zlepšenie. (Vymětal, 1999, s. 74) Najširšia všeobecne akceptovaná definícia komplexnej domácej starostlivosti ju charakterizuje ako súčasť „ kontinuálnej zdravotnej starostlivosti, pomocou ktorej sú poskytované zdravotné, sociálne a podporné služby jednotlivcom a rodinám v ich mieste bydliska a komunite s cieľom podpory, udržiavania alebo prinavrátenia zdravia, alebo aspoň dosiahnutia maximálnej možnej úrovne nezávislosti, pri súčasnom minimalizovaní dôsledkov neschopnosti a choroby vrátane terminálnych stavov”. Starostlivosť poskytuje multidisciplinárny tím, ktorého členmi môžu byť rodina (opatrovateľ), sestra, lekár, sociálny pracovník, fyzioterapeut, ergoterapeut, psychológ a iní profesionáli alebo laici. Základom domácej starostlivosti je princíp subsidiarity, čiže napomáhanie svojpomoci podporou, rozvojom a adaptáciou všetkých zostávajúcich potenciálov pacienta v oblasti sebaopatery a vzájomná pomoc a starostlivosť v rámci rodiny. Pacient by mal byť aktívny participant s maximálne možnou účasťou na sebaoatere a vzájomnej pomoci. Ak ide o starostlivosť poskytovanú sestrou alebo pôrodnou asistentkou metódou ošetrovateľského procesu, hovoríme o domácej ošetrovateľskej starostlivosti. (Zákon č. 576/2004 Z.z., § 8; Odborné usmernenie, 2007, čl. II) Poskytuje sa pacientom všetkých vekových skupín so stabilizovaným stavom v ich prirodzenom sociálnom prostredí, najčastejšie v mieste trvalého pobytu pacienta. Môže byť poskytovaná v rodine, v dome dôchodcov, v penzióne, výnimočne aj na inom mieste – napríklad u príbuzných, v sociálnom útulku a podobne. Kritériá poskytovania domácej ošetrovateľskej starostlivosti sú rozpracované vo Vestníku MZ SR, ktorý vstúpil do platnosti 15. marca 2007. V normatívnej časti Odborné usmernenie MZ SR o poskytovaní domá- 114 cej ošetrovateľskej starostlivosti sa uvádza, že „domáca ošetrovateľská starostlivosť je poskytovaná osobám, ktoré spĺňajú nasledovné kritéria: - vyžadujú ošetrovateľskú starostlivosť; - sú imobilné, čiastočne imobilné a nie sú schopné samostatne prísť do ambulantného zdravotníckeho zariadenia; - nevyžadujú ústavnú zdravotnú starostlivosť alebo ústavnú zdravotnú starostlivosť odmietajú“. Jednou z dôležitých funkcií ošetrovateľstva, ktorá sa uplatňuje aj v domácej starostlivosti je edukácia jednotlivcov, rodín a komunít, ktorá je súčasťou prevencie ochorení alebo zhoršenia zdravotného stavu. V súlade s cieľmi programu Svetovej zdravotníckej organizácie by sa mali sestry zameriavať na primárnu, sekundárnu aj terciárnu prevenciu. (Dvojročná dohoda..., 2006) V rámci primárnej prevencie je potrebné v rodine podporovať, upevňovať a posilňovať zdravie, zamerať sa na prevenciu chorôb a spoluúčasť jednotlivcov, rodín a komunít na rozvíjaní zdravia spoločnosti. Zároveň sa má sestra spolupodieľať na aktivitách smerujúcich k prinavráteniu zdravia, pomáhať jednotlivcom zlepšovať zdravie po prekonaní zdravotných problémov, čo je súčasťou sekundárnej prevencie a tiež predchádzať komplikáciám chronických ochorení a starostlivosti o terminálne chorých v rámci terciárnej prevencie. (Jarošová, 2007, s. 68) V podmienkach Slovenska sa táto činnosť zameriava prevažne na terciárnu prevenciu, hlavne na ošetrovanie pacientov s chronickým ochorením, ktorých zdravotný a duševný stav vyžaduje dlhodobú a pravidelnú ošetrovateľskú starostlivosť. Stále sa nedoceňuje význam a potreba činnosti špecializovaných sestier (komunitných, vrátane školských a domácich sestier), ktoré majú vo vyspelých krajinách nezastupiteľnú úlohu najmä v preventívnej a výchovnovzdelávacej starostlivosti o populáciu. Hlavnou úlohou komunitnej sestry je vystupovať ako sprostredkovateľ ošetrovateľskej starostlivosti pre členov komunity, predovšetkým pre vulnerabilné skupiny a ich rodiny (zástupcovia rôznych etník, seniori, osoby so zdravotným postihnutím, žiaci s problémovým správaním, ohrozujúcim zdravie a iní). K faktorom brzdiacim rozvoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti patrí nedostatok financií, ktoré sa na ňu vynakladajú, nedostatočné technické a materiálne vybavenie, sťažená doprava k pacientovi, ale aj nedostatočné ohodnotenie práce sestier, čo môže negatívne ovplyvňovať starostlivosť o pacientov, ich spokojnosť s poskytovanou starostlivosťou, ako aj spokojnosť sestier s prácou. 115 2.2.2 Problémy rodiny (opatrovateľa) v kontexte domáceho ošetrovania Dobre fungujúca rodina by mala predstavovať zázemie, poskytovať istotu a byť zárukou materiálnej, fyzickej i psychickej pomoci aj v prípade nesebestačnosti človeka. (Vohralíková, Rabušic, 2004, s. 57) Pre rodinu však môže dlhodobá starostlivosť o nevyliečiteľne chorého člena predstavovať aj značnú záťaž. Rodina sa môže dostať do krízy, ktorá naruší obvyklé spôsoby interakcie a vyžaduje zmenu v rodinnom systéme. (Špatenková, 2004, s. 73) Roly a povinnosti, ktoré predtým vykonával chorý člen sa presúvajú na ostatných členov alebo zostávajú po celý čas nezastúpené. Môže sa narušiť rodinná pohoda a členovia rodiny prevažne sústreďujú svoje sily na obnovenie vyváženosti v rodine. Priebeh adaptácie na ochorenie a novú situáciu závisí predovšetkým od toho, aký postoj k zmenenému stavu zaujme pacient. Rozhodujúce je, nakoľko je schopný kompenzovať svoj deficit a sám riadiť vlastný život. Najčastejšími ťažkosťami, ktoré rodine komplikujú jej snahu angažovať sa pre zlepšenie pacientovho stavu sú pasívny postoj chorého k ochoreniu, trvale depresívna nálada a odmietanie pomoci. Adaptácia na ochorenie je určovaná i rodinným štýlom reagovania na stres, teda i tým, ako rodina zvykne riešiť konflikty, ako zaobchádza s emóciami, ako je schopná vyjadrovať svoje postoje. (Matoušek, 2003, s. 92) Celkový dopad choroby na rodinu závisí od charakteru ochorenia (od ľahkej choroby až po život ohrozujúci stav), od trvania choroby (krátkodobé, dlhodobé ochorenia), od roly chorého člena v rodine (matka, otec, dieťa), od následkov choroby (od nijakého až po trvalé postihnutie) a od sociálnych, finančných a ďalších obmedzení. (Berman, 2008, s. 437) Každá dlhodobá a nevyliečiteľná choroba modifikuje interpersonálne vzťahy. Niekedy dochádza k ich zlepšeniu, inokedy, naopak, k ich devalvácii. Rodiny s dobrou vzájomnou komunikáciou ľahšie diskutujú o svojich pocitoch a obavách súvisiacich s ochorením i o jeho dosahu na fungovanie rodiny. Postoje členov rodiny pacienta vyplývajú aj z ich schopností a z ich ochoty poskytovať starostlivosť v čase neprítomnosti sestry. Ak nie sú ochotní, ale sú prinútení starať sa o chorého, môžu zaujať negativistický postoj a nevykonávajú činnosti tak, ako je potrebné. Na druhej strane si rodina môže priať starostlivosť o svojho člena v domácom prostredí, je schopná ju vykonávať, ale pacient si nepraje byť na príťažou rodiny alebo sa môže cítiť úzkostne a zahanbene, ak mu osobnú, často intímnu starostlivosť poskytujú jeho blízki. 116 Príbuzní môžu prežívať aj bezmocnosť, ak sú nespôsobilí poskytovať náležitú podporu pacientovi v domácom prostredí. Problémom môžu byť aj nevyhovujúce bytové priestory (neumožňujúce súkromie osôb alebo bývanie viacerých generácií), odborná nepripravenosť na niektoré výkony (ošetrovanie dekubitov, špeciálna hygienická starostlivosť, podávanie rôznych foriem liekov a iné), nevhodné podmienky a nedostupnosť zapožičania špeciálnych pomôcok (napr. mobilných lôžok), ale aj dlhodobé neplatené voľno, strata zamestnania alebo obavy z nej a podobne. (Žiaková, 2004, s. 144) Rodiny starajúce sa o svojich príbuzných v domácom prostredí sú vystavené veľkej záťaži a stresu. K najčastejším problémom patria citové vyčerpanie, narušenie denného programu a pocit fyzického opotrebovania. (Jarošová, 2000, s. 168) V mnohých rodinách starostlivosť o chorého člena vykonáva jedna osoba, ktorú označujeme ako opatrovateľ. V súvislosti s dlhotrvajúcou starostlivosťou môžeme hovoriť o záťaži opatrovateľa. Ogden (2006, s. 1549) označuje záťaž opatrovateľa ako skutočnosť, keď ochorenie jedného z partnerov zvyšuje riziko ochorenia alebo zhoršenia zdravotného stavu aj u druhého partnera, pričom je známe, že duševné ochorenie alebo kognitívne postihnutie má výraznejší negatívny vplyv ako somatické ochorenie. Ackley (2006, s. 279) chápe záťaž opatrovateľa ako problémy vo vykonávaní role opatrovateľa v domácom prostredí, ktoré súvisia s aktivitou, fyzickým, psychickým a socioekonomickým stavom. Záťaž závisí od rozsahu postihnutia závislej osoby (čím viacej výkonov je potrebné za osobu vykonať, tým je väčšia záťaž), od jej mentálneho stavu (čím je horšia komunikácia, tým je väčšia záťaž), od rozsahu poskytovanej starostlivosti (s väčším počtom hodín rastie záťaž), od bývania v spoločnej domácnosti (pri oddelených domácnostiach je záťaž nižšia). (Tošnerová, 2001, s. 18) Jeřábek (2005, s. 11-12) rozlišuje tri druhy starostlivosti, ktorú môžu opatrovatelia poskytovať nesebestačnému, napríklad seniorovi. V rámci podpornej starostlivosti ide o finančnú podporu, zaistenie opráv v domácnosti, dopravu k lekárovi, vybavovanie na úradoch a podobne. Je potrebné ju zaisťovať len občas, nepravidelne a podľa potreby. Je časovo, fyzicky a psychicky menej náročná a nevyžaduje spoločné bývanie seniora a opatrovateľa. K neosobnej starostlivosti zaraďuje činnosti súvisiace so starostlivosťou o domácnosť (napríklad, varenie, upratovanie, pranie). Je časovo náročnejšia a často pravidelná. Osobná starostlivosť zahŕňa napríklad osobnú hygienu, kŕmenie, podávanie liekov, polohovanie. Opatrovaný je na túto starostlivosť odkázaný. Musí sa mu poskytovať opakovane. Je časovo, fyzicky a psychicky najnáročnejšia. 117 Starostlivosť je založená na morálnom záväzku a zodpovednosti vyplývajúcej z rodinných vzťahov. Najčastejšími opatrovateľmi sú blízki príbuzní – deti, manžel alebo manželka. Dôležitá je ich motivácia a vzájomný vzťah s opatrovaným. Sieť opatrovateľov môžu ďalej tvoriť priatelia, susedia a širšia komunita. Tošnerová (2001, s. 11) upozorňuje na nepriaznivú skutočnosť zaťaženú predsudkami, že starostlivosť je vnímaná podobne ako práca v domácnosti. Ide teda o prácu určenú predovšetkým žene, ku ktorej nie je potrebná žiadna kvalifikácia či vedomosti a zručnosti. Podľa Rubášovej (2005, s. 46) však ženy rolu opatrovateľky zvyčajne prijímajú. Cítia sa zodpovedné nielen za podpornú, neosobnú a osobnú starostlivosť, ale aj za emocionálnu pohodu celej rodiny. Vzhľadom na to, že pre poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v domácom prostredí je v mnohých prípadoch nevyhnutná spolupráca s rodinou, mala by sa sestra zamerať aj na členov rodiny a ošetrovateľskými intervenciami zmierňovať negatívne následky vyplývajúce z dlhodobej starostlivosti. Dôležitým faktom je aj starostlivosť o zdravie opatrovateľov. Opatrovateľská služba je ďalšou formou pomoci opatrovateľom v domácom prostredí. podľa Zákona č. 88/2001 z.z. opatrovateľskú službu možno poskytovať občanovi, ktorý pre svoj nepriaznivý zdravotný stav potrebuje pomoc inej osoby pri zabezpečovaní: - nevyhnutných životných úkonov (bežné úkony osobnej hygieny, kúpanie, donáška obeda, pomoc pri podávaní jedla, starostlivosť a výchova nahrádzajúca prirodzené rodinné prostredie, dohľad); - nevyhnutných prác v domácnosti (kúrenie vo vykurovacích telesách a ich čistenie, nákup, práce spojené s udržiavaním domácnosti, príprava a varenie jedla, pranie a žehlenie osobnej a ostatnej bielizne); - kontaktu so spoločenským prostredím (zabezpečuje sa napríklad sprievod na lekárske vyšetrenie, na vybavenie úradných záležitostí; tlmočenie v posunkovej reči pre nepočujúce osoby a predčítanie pre nevidiacich a iné). Ďalšiu formu pomoci opatrovateľom predstavuje finančná podpora. Môže ísť o peňažný príspevok za opatrovanie a o peňažný príspevok na kompenzáciu, ktorý je určený na prekonanie alebo zmiernenie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia u opatrovaného. (Zákon č. 88/2001 Z.z). Významnú oblasť zohráva poradenstvo, ktoré by malo byť zamerané napríklad na zvládanie praktických výkonov spojených so starostlivosťou a na zvládanie záťaže. Poradenský tím by mal byť k dispozícií nielen 118 pre osobné stretnutia ale aj telefonicky. 2.2.3 Etická reflexia problémov domácej ošetrovateľskej starostlivosti Domáca ošetrovateľská starostlivosť sa poskytuje prostredníctvom agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS), ktoré sú súčasťou primárnej zdravotnej starostlivosti a patria do siete zdravotníckych zariadení. Na Slovensku majú postavenie samostatného právneho subjektu a môže ich prevádzkovať fyzická alebo právnická osoba. Právnická osoba musí mať odborného zástupcu – sestru, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky na vykonávanie tejto činnosti. V organizácii a fungovaní agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti prebieha mnoho zmien. Prioritou by mal byť spoločný postup pri riešení problémov v rôznych oblastiach: odbornej (vrátane etických problémov), organizačnej, ekonomickej, legislatívnej a sociálnej. ADOS poskytuje komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť o pacienta v koordinácii s ambulantnou alebo ústavnou starostlivosťou a s opatrovateľskou starostlivosťou, ktorú zabezpečujú orgány sociálneho zabezpečenia. Pri zabezpečovaní domácej ošetrovateľskej starostlivosti sa sestry často stretávajú aj s problémami, ktoré sa v lôžkových zariadeniach nevyskytujú alebo len v minimálnej miere. Pri práci je sestra obvykle s chorým alebo s členom jeho rodiny sama. Mala by vedieť reálne posúdiť situáciu a správne sa rozhodovať. Vyžaduje sa od nej dostatočná flexibilita a schopnosť aktuálne riešiť problémy. Sociálne zázemie pacientov v rodinách je rôzne, krajnosťami sú prehnane protektorský vzťah alebo naopak, nezáujem o chorého a o jeho problémy, či sociálnopatologické vzťahy ako týranie, zanedbávanie, zneužívanie a iné. Rodiny dosahujú rôznu spoločenskú úroveň, majú odlišné zdravotné uvedomenie, zvláštne tradície, zvyky, rituály, ktoré nemusia zodpovedať vedeckým poznatkom a odporúčaniam. Rôzne, niekedy nevyhovujúce sú aj bytové priestory (úzke dvere, preplnené izby, chýbajúci sprchovací kút a iné hygienické zariadenia), nedostupné určité pomôcky (polohovacie lôžko, prídavné zariadenia postele) a iné problémy. To všetko musí sestra rešpektovať, a v každej situácii konať profesionálne. Zdroje najčastejších etických problémov poskytovania domácej ošetrovateľskej starostlivosti Poskytovanie starostlivosti v domácom prostredí sa považuje za najoptimálnejšie a má pre prijímateľa množstvo výhod. Zároveň sa málo reflektuje skutočnosť, že táto starostlivosť môže byť domácimi podmien- 119 kami aj komplikovaná a mala by podliehať väčšej spoločenskej kontrole nielen jej inštrumentálna (technicko-procesuálna) stránka, ale aj vzťahy, do ktorých sa sestra vo výkone práce dostáva. Aplikácia základných etických princípov klinickej medicíny a ošetrovateľstva a realizácia práv pacientov sa v domácom prostredí rozširuje v súvislosti: - s ekonomickými a organizačnými podmienkami poskytovania ambulantnej a domácej ošetrovateľskej starostlivosti, kde etické problémy vyplývajú najmä z protirečení medzi ekonomickými záujmami (lekárov, poisťovní) a potrebami pacienta, ktorých uspokojovanie pomáha riešiť ošetrovateľstvo; - s ochranou súkromia v rodinnom prostredí a rizikom zneužitia. A. Organizačno - ekonomické podmienky Pretrvávajúca nerovnosť medicíny a ošetrovateľstva sa vo väčšej miere uplatňuje v poskytovaní domácej ošetrovateľskej starostlivosti ako na lôžkových oddeleniach. V podmienkach Slovenskej republiky činnosť ADOS závisí predovšetkým od spolupráce s lekárom všeobecnej zdravotnej starostlivosti, s ktorým má osoba uzavretú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti.1 Indikovanie domácej ošetrovateľskej starostlivosti lekárom sa dostáva do rozporu s inými legislatívnymi normami, s právami pacienta a etickým kódexom sestry. Napriek platnej legislatíve, ktorá definuje ošetrovateľskú starostlivosť ako „zdravotnú starostlivosť poskytovanú sestrou s odbornou spôsobilosťou metódou ošetrovateľského procesu“ (Zákon 576/2004, § 2, ods. 13, 14,15, 18) a vymedzuje rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom (Vyhláška 364/2005, § 2), o odborných a organizačných otázkach domácej ošetrovateľskej starostlivosti rozhodujú predovšetkým iní profesionáli – lekári a pracovníci poisťovní. Starostlivosť vychádza z lekárskej diagnózy a je založená na biomedicínskom modeli, ktorý somatizuje človeka. Dôsledkom je nedocenenie iných ako fyziologických potrieb súvisiacich s chorobou. Táto redukcia problémov človeka zužuje možnosti posky1 Lekár všeobecnej zdravotnej starostlivosti indikuje domácu ošetrovateľskú starostlivosť na základe zdravotného stavu pacienta alebo na návrh lekára špecializovanej ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ošetrujúceho lekára ústavnej zdravotnej starostlivosti, ošetrujúcej sestry ústavnej zdravotnej starostlivosti a ošetrujúcej pôrodnej asistentky ústavnej zdravotnej starostlivosti. O poskytnutie domácej ošetrovateľskej starostlivosti môže lekára požiadať aj rodinný príslušník alebo zákonný zástupca. (Odborné usmernenie, 2007, čl. IV) 120 tovania ošetrovateľskej starostlivosti a znevýhodňuje pacientov alebo rodinu. Realizovať starostlivosť metódou ošetrovateľského procesu, ktorá ako povinnosť vyplýva sestrám zo zákona, sťažujú aj ekonomické záujmy poisťovní. Financovanie ADOS závisí od príslušnej regionálnej zdravotnej poisťovne, ktorá prepláca výkony na základe bodového ohodnotenia.2 Problémy financovania ADOS súvisia najmä s tým, že sa im nepreplácajú všetky výkony uvedené vo vyhláške. Ktoré z naplánovaných výkonov poisťovňa preplatí neschvaľuje profesionál z ošetrovateľstva – sestra, ale revízny lekár príslušnej regionálnej poisťovne. Často je rozdiel medzi vykázanými a uhradenými výkonmi v neprospech pracovníčok agentúr. Výkony nevyhnutné pre prácu metódou ošetrovateľského procesu (príjem pacienta do ADOS a odobratie sesterskej anamnézy; edukácia príbuzných alebo členov komunity; vypracovanie plánu komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti; odborný nácvik potrebných výkonov pri ošetrovaní chorého v domácnosti a iné) sú bez bodového zvýhodnenia. Napríklad, bez identifikácie problémov sestra ťažko môže stanoviť sesterské diagnózy, ktoré sú „slovným vyjadrením pacientových potrieb a ošetrovateľských problémov“... a „sú využiteľné vo všetkých typoch zdravotníckych zariadení i v domácom prostredí pacienta“. (Vyhláška Ministra zdravotníctva SR č. 306/2005, ktorou sa ustanovuje zoznam sesterských diagnóz). Takáto prax nielen že diskriminuje pacientov a rodiny, ale môže vyvolávať morálne dilemy a vnútorné konflikty, pretože neumožňuje sestrám v plnom rozsahu poskytovať starostlivosť na princípe beneficiencie a princípe spravodlivosti, teda v rozsahu, ktorý sa pacientom garantuje zákonmi, vyhláškami aj chartami práv. Potreba počtu sestier taktiež nie je určovaná odborníkmi z ošetrovateľstva v súlade s potrebami pacientov a možnosťami ošetrovateľstva, ale je limitovaná na základe ordinácie všeobecného lekára, potvrdenia revízneho lekára a poisťovňami. Dostupnosť tejto starostlivosti je teda vymedzená predovšetkým ekonomickými ukazovateľmi, čo môže byť a často aj je v rozpore s etickými princípmi. Právo na zdravotnú starostlivosť sa definuje ako právo na využívanie výhod zdravotníckeho systému a zdravotníckych služieb, ktoré sú v Spektrum výkonov s bodovým ohodnotením, ktoré sa môžu uskutočňovať sestrami a pôrodnými asistentkami v domácom prostredí pacienta je stanovené Nariadením vlády SR č. 223/2005 Z.z. Pri výkonoch sa môže vykazovať bodové zvýhodnenie u imobilných pacientov, u pacientov s obmedzenou hybnosťou, u pacientov s psychiatrickou diagnózou a u detí do veku 7 rokov. 2 121 štáte dostupné. „Zdravotnícke služby musia byť dostupné a poskytovať sa na princípe rovnosti, bez diskriminácie a podľa finančných, ľudských a materiálnych zdrojov v spoločnosti.“ (Charta práv..., 2001, čl. 7) Podľa Zákona č. 578/2004, (§5): „verejná minimálna sieť poskytovateľov je usporiadanie najmenšieho možného počtu verejne dostupných poskytovateľov na území príslušného samosprávneho kraja v takom počte a zložení, aby sa zabezpečila efektívne dostupná, plynulá, sústavná a odborná zdravotná starostlivosť s prihliadnutím na - počet obyvateľov príslušného územia vrátane možnej odchýlky vo vzťahu ku geografickým a demografickým podmienkam príslušného územia, - na chorobnosť a úmrtnosť obyvateľov príslušného územia. V regiónoch Slovenska nie sú rovnaké demografické podmienky (väčšia hustota jednotlivcov v staršom veku, starobe či v období dlhovekosti), odlišná je aj chorobnosť. Sestry ADOS v niektorých oblastiach bojujú o každého pacienta a v iných je počet pacientov ošetrovaných sestrou veľmi vysoký, čo môže nepriaznivo ovplyvňovať slobodný výber agentúry, uspokojovanie potrieb pacienta ako aj prácu a pracovné podmienky sestry. Možnosť slobodného výberu zariadenia v súčasnosti pacienti veľmi nevyužívajú. Zrejme to súvisí aj s nedostatočne rozvinutým právnym vedomím našich občanov vo vzťahu k poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Uplatnenie slobody výberu by však pre sestry ADOS znamenalo, že budú starostlivosť poskytovať na väčšom území, čím sa sloboda pacientovho výberu dostane do konfliktu s ekonomikou ADOS, nakoľko poisťovne v SR (na rozdiel od Českej republiky) neuhrádzajú cenu za dopravu. Agentúry poskytujúce starostlivosť na väčšom území by boli ešte viac znevýhodnené. Etický kódex zdravotníckeho pracovníka (2004) hovorí: „Zdravotnícki pracovníci, ktorí súčasne alebo následne vyšetrujú, liečia alebo ošetrujú toho istého pacienta, vzájomne spolupracujú.“ V poskytovaní starostlivosti o pacienta v domácom prostredí sa však rozvíjajú najmä nezdravé konkurenčné vzťahy charakterizované súťažou o pacienta. Ekonomické záujmy a možnosť rozhodovať vedú všeobecných lekárov k tomu, že sa snažia so sestrami pracujúcimi v ambulancii vykonať komplexnú starostlivosť o svojho pacienta, v prípade potreby aj v teréne. Rozsah a kvalita starostlivosti zodpovedá prevažne požiadavkám vyplývajúcim z lekárskej diagnózy, nie zo zoznamu sesterských diagnóz a možností ošetrovateľstva. Stáva sa, že nekontaktujú ADOS, aby nestratili body získané starostlivosťou o pacienta. „Spolupráca“ je vlastne subordináciou, podriadením sa metodologicky biomedicíne a osobne leká- 122 rovi, ktorý rozhoduje. Ďalší nežiaduci konkurenčný vzťah môže vznikať medzi jednotlivými ADOS ako súťaž o získanie „dôvery“ ošetrujúceho lekára. Aj keď je potrebné rešpektovať názor, že sú oblasti, v ktorých je nutné spolupracovať v záujme pacienta a rozvoja domácej ošetrovateľskej starostlivosti, dôležité je formovať vzťahy v konkurenčnom prostredí na základe vzájomného rešpektu a kultivovanej konkurencie. (Slaný, 1996, s. 37) Konkurenčné prostredie by malo vytvárať podmienky pre pacienta, pre jeho slobodnú možnosť zvoliť si najvhodnejší spôsob starostlivosti. Ďalším etickým kritériom by mala byť skutočnosť, že žiadny človek, ktorý starostlivosť potrebuje by nemal zostať „mimo siete“, aby týranie, zanedbávanie, zneužívanie detí, chorých alebo hendikepovaných nezostalo nepovšimnuté.3 Ďalším dôsledkom necitlivej politiky vo vzťahu k domácej ošetrovateľskej starostlivosti je nízke finančné ohodnotenie tejto náročnej práce, ktoré často demotivuje rozhodnutie sestier vykonávať starostlivosť v domácom prostredí. Demotivujúcimi faktormi môžu byť aj fyzická náročnosť v dôsledku nedostatku pomôcok na uľahčenie práce, tlak času, prekonávanie vzdialeností bez možnosti použitia služobného motorového vozidla, nemožnosť pracovať v súlade s etickými a odbornými kritériami profesie a dosiahnutou kvalifikáciou. B. Špecifiká domáceho prostredia Popri nesporných výhodách, ktoré pre poskytovanie starostlivosti vytvára domáce prostredie, sú tu v porovnaní s ústavnou starostlivosťou iné riziká, vyplývajúce z nedostatočnej spoločenskej kontroly a väčšej odkázanosti ošetrovaných. Kým v nemocničnom prostredí je značným problémom narušovanie intimity, intimita, ktorú zaručuje domáce prostredie a ochrana súkromia rodiny môže v niektorých prípadoch znevýhodňovať prijímateľa, robiť ho zraniteľnejším vzhľadom na menšiu spoločenskú kontrolu konania sestry, rodinných príslušníkov alebo všetkých súčasne. Ide napríklad o morálny problém dôvernosti. „Zdravotnícky pracovník nijakým spôsobom nesmie zneužívať dôveru a závislosť pacienta. Všetky informácie 3 Ako varovný príklad uvádzame úmrtie invalida z Lukovíšť, o čom informovali masovokomunikačné prostriedky (Lacková, 2006, s. 130), kde bola jeho družka odsúdená za „týranie blízkej osoby, ktorej spôsobila násilnou izoláciou a nedostatočnou starostlivosťou psychické a fyzické utrpenie končiace sa až smrťou“. Keďže nemal kto dať podnet na prešetrenie, ostáva neobjasnené, prečo sa o tohto pacienta nezaujímal napríklad jeho lekár prvého kontaktu. 123 získané pri výkone povolania sú dôverné počas života pacienta, ako aj po jeho smrti.“ (Etický kódex..., 2004) Podobné vyjadrenia sú aj v ďalších dokumentoch (Charta ..., 2001, čl. 6). V súlade s ustanoveniami Zákona č. 576/2004, §11 má každý právo na zachovanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jeho zdravotného stavu. Povinnosti mlčanlivosti môže zdravotníckeho pracovníka zbaviť osoba alebo orgán na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov (Zákon... č. 576/2004, §80). Povinná mlčanlivosť, ku ktorej zaväzujú zdravotníckych pracovníkov zákon a etické kódexy, sa v lôžkových zariadeniach často porušuje tým, že informácie sa podávajú príbuzným, často bez vedomia a súhlasu pacienta. Pritom informácie možno dávať len osobe, ktorej sa má poskytnúť zdravotná starostlivosť alebo inej osobe, ktorú táto určila, ak nejde o maloleté dieťa, či inak nekompetentnú osobu. (Zákon... č. 576/2004, §6, ods. a) Sestra pracujúca v domácej starostlivosti je tiež viazaná mlčanlivosťou vo vzťahu ku všetkým informáciám týkajúcich sa zdravotného či sociálneho stavu prijímateľa. Výnimkou sú informácie, ktoré sa poskytujú ošetrujúcemu lekárovi a pracovníkom, ktorí sa zúčastňujú na starostlivosti o chorého (napríklad sociálny pracovník, fyzioterapeut). V domácej starostlivosti však môže byť sestra vystavená väčšiemu tlaku príbuzných, navyše pacient, ak nie je dostatočne sebestačný, je izolovaný od kontaktov, nemôže sa brániť, či sťažovať nielen na porušenie dôvernosti ale ani na iné praktiky nátlaku, nedôstojného zaobchádzania či zneužívania. Podobné situácie môžu nastať v súvislosti s povinnosťou získať informovaný súhlas pacienta. Podávanie informácií pacientovi je vymedzené Zákonom č. 576/2004 (§ 6) a Chartou práv pacienta v Slovenskej republike, 2001 (Čl. 3). „Ošetrujúci zdravotnícky pracovník je povinný poskytnúť poučenie zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť pre informovaný súhlas alebo informované odmietnutie. Spôsob poučenia, informovaný súhlas, odmietnutie informovaného súhlasu a odvolanie informovaného súhlasu sú súčasťou zápisu do zdravotnej dokumentácie.“ (Zákon 576/2004, § 6, ods. 1, § 21) Aj sestra v domácej starostlivosti je povinná zodpovedne a v rámci svojej kompetencie informovať pacienta alebo jeho zákonného zástupcu o plánovanom rozsahu, rizikách, prognóze, obsahu a frekvencii výkonov realizovaných v rámci domácej starostlivosti. Etické problémy môžu vyplývať najmä zo zanedbania alebo formálneho vykonania tejto povinnosti z nedostatku času či trpezlivosti, z nátlaku na pacienta, ktorému nie sú vysvetlené všetky alternatívy, prípadne riziká, z ekonomických dôvodov, keď nie je informovaný o drahších výkonoch, ktoré by 124 poisťovňa nepreplatila, alebo keď sestra musí odolávať tlaku príbuzných a nerešpektuje sa vôľa prijímateľa starostlivosti. Každý kompetentný prijímateľ starostlivosti má plnú zodpovednosť za svoj život a mal by mať dostatok informácií a časového priestoru, aby mohol o sebe rozhodovať či spolurozhodovať a spolupracovať, napríklad pri vypracovaní a realizácii plánu ošetrovateľskej starostlivosti. Jeho príprava si vyžaduje nielen spoluprácu, ale aj určitý čas. Ako sme už uviedli, práve toto je jeden z výkonov, ktorý poisťovne neuhrádzajú. Ochorenie nepostihuje len osobu samu, ale má vplyv aj na rodinných príslušníkov a blízkych. Sestra môže ovplyvňovať prežívanie a konanie chorých a príbuzných a očakáva sa od nej, že zvládne fyzické aj psychické nároky svojho povolania a dokáže sa vyrovnať s problémami spojenými s jeho výkonom. To vyžaduje nielen osobné kvality a dobrú profesijnú pripravenosť, ale aj podmienky (časové, organizačné, ekonomické) pre výber vhodných metód práce s pacientom i jeho rodinou. Tlak času a iné, nami už uvádzané problémy môžu sestru dostať aj do situácie, keď sa pri rozhodovaní o ďalšom ošetrovateľskom postupe ocitne v neistote, ak jestvuje viacej možností. Riešenie otázok spojených s rozhodovaním, konaním a osobnou morálnou zodpovednosťou sestry sa môže komplikovať tým, že pracuje sama a nie vždy má možnosť svoje rozhodnutie konzultovať tak ako v nemocnici. Ako sme už uviedli, domáce prostredie môže byť nielen výhodou pre svoju intimitu, ale aj rizikom izolácie a väčšej bezmocnosti pacienta. Z dôvodov špecifickosti domácich podmienok, sú v niektorých krajinách vypracované etické kódexy reflektujúce túto problematiku. V Slovenskej republike nie je vypracovaný kódex, ktorý by bol priamo zameraný na sestry pracujúce v ADOS. V rámci Zákona č. 578/2004 (príloha č. 4) je uvedený Etický kódex zdravotníckeho pracovníka, ktorý opisuje všeobecné povinnosti zdravotníckeho pracovníka, výkon jeho povolania, zaoberá sa vzťahmi medzi zdravotníckym pracovníkom a pacientom, vzťahmi medzi zdravotníckymi pracovníkmi navzájom a ostatnými pracovníkmi v zdravotníctve. Podľa tohto kódexu by mali pracovať aj sestry ADOS. Asociácia domácej starostlivosti v Českej republike vypracovala vlastný etický kódex určený pre každého člena odborného tímu agentúry domácej starostlivosti, ktorý je registrovaný ako riadny alebo pridružený člen Asociácie domácej starostlivosti Českej republiky. (Domácí a primární péče..., 1998, s. 7) Kódex je zameraný na pacienta ošetrovaného vo vlastnom sociálnom prostredí, v niektorých bodoch uvádza aj vzťah k blízkym, zameriava sa na vzťahy medzi poskytovateľmi domácej starostlivosti. Pri riešení problémov spojených so závažným porušením kódexu 125 sa odvoláva na činnosť Etickej a odbornej komisie Asociácie domácej starostlivosti Českej republiky. Príkladom môže byť aj Kódex etiky pre poskytovanie domácej starostlivosti, ktorý prijala Asociácia domácej starostlivosti na Floride. Je sumarizáciou etických princípov a noriem, má usmerňovať konanie poskytovateľov domácej starostlivosti s cieľom zvýšiť jej kvalitu. (The Code of Ethics, 2005) Oveľa väčšou inšpiráciou z hľadiska ochrany prijímateľa starostlivosti v špecifických domácich podmienkach môže byť kódex etiky, vypracovaný v agentúre „Ease Home Care“. Tu sú explicitne vyjadrené zakázané aktivity poskytovateľa starostlivosti, aby sa predchádzalo zneužitiu prijímateľa v jeho situácii odkázanosti. V tejto agentúre sa snažia o partnerstvo medzi prijímateľom a poskytovateľmi domácej starostlivosti a vypracovali aj práva a povinnosti svojich klientov. (Ethics..., 2003) Medzi zakázané aktivity poskytovateľa starostlivosti patrí: Používať auto klienta. Konzumovať klientovo jedlo a pitie (s výnimkou vody). Používať telefón klienta pre osobné hovory. Rozprávať so spolupracovníkmi alebo inými osobami o problémoch, náboženstve alebo politickom presvedčení klienta. Akceptovať vecné alebo finančné dary. Priviesť iné osoby do domácnosti klienta. Konzumovať alkoholické nápoje, užívať lieky alebo drogy v domácnosti klienta alebo pred poskytovaním služieb. Fajčiť v domácnosti klienta. Žiadať alebo akceptovať od klienta peniaze alebo tovar pre osobný zisk. Porušiť klientovo súkromie a dôvernosť informácií a záznamov. Zobrať čokoľvek z klientovej domácnosti. Dopustiť sa akéhokoľvek činu zneužitia, zanedbávania alebo využívania klienta. (Ethics..., 2003) Práva klienta v agentúre „Ease Home Care“: Byť agentúrou plne informovaný o svojich právach a povinnostiach. Primeraná a profesionálna starostlivosť vychádzajúca z požiadaviek klienta. Výber poskytovateľa starostlivosti. Adekvátna komunikácia so zamestnancami spoločnosti, zahŕňajúca tlmočníka alebo pomôcku potrebnú na uľahčenie komunikácie. 126 Participácia na tvorbe plánu ošetrovateľskej starostlivosti a právo byť vopred informovaný o frekvencii návštev a o starostlivosti poskytnutej profesionálmi z iných disciplín. Právo odmietnuť služby a byť informovaný o následkoch odmietnutia. Právo prehliadať záznamy o starostlivosti, pokiaľ to nie je kontra indikované lekárom. Mlčanlivosť a dôvernosť všetkých informácií týkajúcich sa starostlivosti. Včasná odpoveď od spoločnosti na jej/jeho žiadosť o služby. Primeraná kontinuita starostlivosti. Vyjadrenie nespokojnosti so službami bez obáv z odvety alebo diskriminácie. Včas byť informovaný o ukončení služieb alebo o presune do inej agentúry. Byť plne informovaný o zmenách v agentúre týkajúcich sa klienta, a to pred ich vykonaním. Byť informovaný o zmenách platieb. Dostávať služby bez ohľadu na rasu, presvedčenie, farbu, národnosť, handicap, vek alebo pohlavie. Byť ošetrovaný zamestnancami agentúry s dôstojnosťou a úctou, vrátane úcty k osobnému vlastníctvu. Právo odporučiť inú agentúru ak sú z nejakých dôvodov služby zamietnuté. Povinnosti klienta v „Ease Home Care“: Poskytnúť informácie týkajúce sa anamnézy a aktuálneho stavu dôkladne a kompletne, ako je len možné. Pomáhať v rozvíjaní a udržiavaní bezpečného a zdravého životného prostredia. Participovať na tvorbe a aktualizovaní plánu starostlivosti. Dodržiavať plán starostlivosti. Vyžiadať si objasnenie všetkého, čomu klient nerozumel. Informovať agentúru, ak klient chce zrušiť nejaké služby. Vyslovovať nespokojnosť zamestnancom agentúry. Chrániť zamestnancov agentúry pred nebezpečnými situáciami. Správať sa k zamestnancom agentúry s dôstojnosťou a úctou. Každý príjemca domácej ošetrovateľskej starostlivosti by mal mať dostatok informácií, aby mohol o sebe rozhodovať či spolurozhodovať a spolupracovať pri vykonávaní starostlivosti. Práva pacientov reprezentujú najčastejšie a opodstatnené priania a želania chorých. Majú byť for- 127 mulované tak, že dopĺňajú etický kódex sestier a nie sú v rozpore s platnou legislatívou. Sú záväzné morálne, nie právne. (Haškovcová, 2002, s. 96) Práva a povinnosti pacientov domácej ošetrovateľskej starostlivosti by mali zaujať dôležité miesto v každej agentúre. Mali by ich poznať nielen pacienti, ale aj ich príbuzní a samozrejme sestry ADOS. Okrem práv nezanedbateľnú úlohu zohrávajú aj povinnosti prijímateľov domácej ošetrovateľskej starostlivosti a etický kódex sestier, ktoré participujú na zvyšovaní kvality poskytovanej starostlivosti. 128 Literatúra: ACKLEY, B.J. - LADWIG, G.B. (2006): Nursing Diagnosis Handbook. A Guide to Planning Care. 7th Edition. St. Louis : Mosby, 2006. 1353 p. ISBN 0-323-03664-3. ADAMICOVÁ, K. (2004): Hospicová starostlivosť je posun paradigmy zdravotníckej starostlivosti. In Odborná príloha ZdN Lekárske listy 9. 9. 2004, č. 32, s. 26-27, ISSN 1335-9444. ADLER, A. (1998): O zmysle života. Bratislava : Iris. AKVINSKÝ, T. (1937-1940): Theologická summa (přel.: P.E. Soukup PE et al.). Olomouc : Krystal. Almanach VI. Mezinárodního kongresu komplexní domácí péče. (1996): Praha : Asociace domácí péče – Národní centrum domácí péče České republiky. 61 s. ARISTOTELÉS (1996): Etika Nikomachova (přel.: A. Kříž). Praha : Rezek. AVEYARD, H. (2002): The requirement for informed consent prior to nursing care procedures. In Journal of Advanced Nursing [online]. February 2002, Vol. 37, No. 3, p. 243-249. [cit. 2008-05- 09] . Dostupné na internete: http://www.ingentaconnect.com/content/bsc/ jan/2002/00000037/00000003/art00005;jsessionid=1cotlqa8hkr0u. alice?format=print BALOGOVÁ, B. (2005): Vybrané kapitoly zo sociológie pre sociálnych a charitatívnych pracovníkov. Prešov : PBF PU. BALOGOVÁ, B. (2005): Seniori. Prešov : Akcent Print. BALOGOVÁ, B. (2008): Prežívanie osamelosti. In E. Žiaková (Ed). Osamelosť ako sociálny a psychologický jav. Prešov : FF PU. ISBN 97880-8068-731-1, s. 156 -173. BENDOVÁ, M. (1997): Komunikace s onkologicky nemocným v jednotlivých fázich nemoci. In Onkologická péče. roč. I., č. 3. BEAUCHAMP, T.L. - CHILDRESS J.F. (1994): Principles of Biomedical Ethics. New York, Oxford : Oxford University. BÉGAT, I. - ELLEFSEN, B. – SEVERINSSON, E. (2005): Nurses΄ satisfaction with their work environmental ant the outcome of clinical nursing supervision on nurses΄ experiences of well-being – a Norwegian study. In: Journal of Nursing Management, 13, p. 221 – 230. BÉGAT, I. - IKEDA, N. – AMENIYA, T. – EMIKO, K. – IWASAKI, A. – SEVERINSSON, E. (2004): Comparative study of perceptions of work environment and moral sensitivity among Japanese and Norwegian nurses. In: Nursing and Health Sciences, 6, p. 193 – 200. 129 BERGGEREN, I. – SEVERINSSON, E. (2000): The influence of clinical supervision on nurses΄ moral decision making. In: Nursing Ethics, 2000, 7 (2), p. 124 – 133. BERMAN, A. et al. (2008): Fundamentals of Nursing: Concepts, Process, and Practice. 8th Edition. New Jersey : Printed in the United States of America, 2008. 1631 p. ISBN-13: 978-0-13-206674-7. ISBN-10: 0-13-206674-2. BRUNO, F.J. (2002): Nebuďte sami aneb Jak získat přítele. Praha : Lidové noviny. BUBER, M. (1969): Já a ty (přel: J. Navrátil). Praha : MF. CAPPONI, V. - NOVÁK, T. (1996): Sám proti agresi. Praha : Grada, 128. s. Comfort, Care and Support : When Home is Where You Want to Be. Home Telemonitoring. (2007): In Home Healthcare Hospice and Community Services [online]. [cit. 2008-04-29] Dostupné na internete: http:// www.hcsservices.org/services/vna/home_telemonitoring.php ČECHOVÁ, J. (2003): Práca s jednotlivcom. In A. Tokárová (Ed). Sociálna práca. Prešov : Akcent print. 573 s. ISBN 80-968367-5-7. Declaration on the Promotion of Patients´Rights in Europe [online]. (1994): Copenhagen : WHO Regional Office for Europe. [cit. 2008-0528]. Dostupné na internete: http://www.who.int/genomics/public/eu_declaration1994.pdf DESSAINTOVÁ, M.P. (1999): Nezačínejte stárnout. Praha : PORTÁL. 232 s. ISBN 80-7178-255-6. Dvojročná dohoda o spolupráci medzi MZ SR a Regionálnym úradom SZO pre Európu [online]. (2006): [cit. 2007-10-25]. Dostupné na internete: http://www.who.sk/pdf/dohoda/bca_final_sk.pdf. EIS, Z. (1994): Krize všedního dne. Praha : Grada Publishing. ELIADE, M. (1993): Mýtus o věčném návratu (přel.: E. Strebinger). Praha : Oikoumené. EVANS, J. (2007): Understanding Home Health Care [online]. In AmerisourceBergen. [cit. 2008-04-04]. Dostupné na internete: http://www. amerisourcebergen.com/cp/1/help/faqs_home_health.jsp. Ethics, Rights and Responsibilities. (2003): In Ease Home Care, Inc. [online]. [cit. 2005-07-09]. Dostupné na internete: http://www.at-easehomecare.com/Rights.html. Etický kódex zdravotníckeho pracovníka, príloha č. 4. In Zákon č. 578/2004 Z.z. Národnej rady Slovenskej republiky o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských or- 130 ganizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. FABIÁN, A. (1999): Utrpenie má aj iný rozmer. Prešov : Vydavateľstvo M. Vaška. ISBN 80-7165-215-6. FABUŠ, S. (1997): Paliatívna a hospicová starostlivosť. In Príloha ZdN, Lekárske listy 23. 10. 1997, č. 37, s. 4-9. FEDÁKOVÁ, Ľ. (2004): Zmysel bolesti a utrpenia. In Sestra, ISSN 1335-9444, roč. III, č. 9, s. 25. FIŠEROVÁ J. (2002): Etika v ošetrovatelství : pomocný učební text. Brno, Institut pro další vzdělávání pracovníků ve zdravotnictví. FRANKL, V.E. (1985): Der unbewußte Gott. München : Kösel. FRANKL, V.E. (1998): Lékařská péče o duši. Brno : Cesta, s. 200 – 240. GABURA, J. (2005): Sociálne poradenstvo. Bratislava : ASSP. 221 s. GILLIGANOVÁ, C. (2001): Jiným hlasem : o rozdílné psychologii žen a mužů. Praha : Portál. GLUCHMAN, V. (1996): Etika sociálnych dôsledkov a jej kontexty. Prešov : PVT. GLUCHMAN, V. (2005a): Človek a morálka. Prešov : L.I.M. GLUCHMAN, V. (2005b): Hodnota ľudskej dôstojnosti a jej miesto v etike sociálnych dôsledkov. In: O. Sisáková (Eds.): Filozofia – Veda – Hodnoty II., Prešov : FFPU, s. 79 – 96. GLUCHMAN, V. (2008): Etika a reflexie morálky. Prešov : FF PU. 281 s. ISBN 978-80-8068-714-4. HAMAGUCHI, K. (1998): Role of Nursing Informed Consent. In The Hokkaido Igaku Zasshi [online], 1998 Jan;73(1):21-5. [cit. 2008-05-06]. Dostupné na internete: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/95446141. HANZLÍKOVÁ, A. et al. (2004): Komunitné ošetrovateľstvo. Martin : Vydavateľstvo Osveta. 279 s. ISBN 80-8063-155-7. HARTMANN, N. (1962): Ethik. Berlin : Walter de Gruyter. HAŠKOVCOVÁ, H. (1994): Lékařská etika 1. vyd. Praha : Galén. 230 s. ISBN 80-85824-03-5. HAŠKOVCOVÁ, H. (2000): Thanatologie. Praha : Galen. 191 s. ISBN 80-7262-034-7. HAŠKOVCOVÁ, H. (2002): Lékařska etika. 3. vyd. Praha : Galén. 272 s. ISBN 80-7262-132-7. HAYEK, F. von (1973): Law, Legislation and Liberty. London : Rautledge Kegan Paul. HAYEK, F. von (1991): Právo, zákonodárství, svoboda (přel.: T. Ježek). Praha, : Academia. HELD, V. (2006): The Ethics of Care: Personal, Political, Global. Ox- 131 ford-New York, Oxford University Press. Home Health Nurses Assotiation [online].(2004): Dostupné na internete: http://www.hhna.org/ [cit. 2008-05-02]. HODAČOVÁ, L. (2007): Posttraumatický rozvoj a změna v prožívání spirituality. In MAREŠ, J. (Ed). Kvalita života u dětí a dospívajících II. Brno : MSD. ISBN 978-80-7392-008-1, s. 35-47. HUME, D. (1978): A Treatise of Human Nature (eds: P.H. Nidditch, L.A. Selby-Bigge). Oxford : Clarendon. Charta práv pacienta v Slovenskej republike [on-line]. (2001): Dostupné na internete: http://www.zdravie.sk/sz/content/72-98/Ministerstvo-zdravotnictvacharta-prav-pacienta-v-sr.html [cit. 2008-05-02]. CHOMOVÁ, Z. (2004): Patologické prejavy osamelosti. Prešov : FF PU. ILIEVOVÁ, Ľ. (2004a): Prístupy k zomieraniu a smrti. In Sestra, ISSN 1335-9444, roč. III, č. 3, s. 16-17. ILIEVOVÁ, Ľ. (2004b): Podmienky k dosiahnutiu efektívnej komunikácie v paliatívnej starostlivosti. In Revue medicíny v praxi, ISSN 1336202X, roč. 2, č. 4. Information Clearinghous [online]. August (2006): [cit. 2008-04-09]. Dostupné na internete: http://www.cs.indiana.edu/surg/aging/Home%20 healthcare%20Industry%20Report.pdf. Informed Consent : Encyclopedia of Nursing & Allied Health [online]. [cit. 2008-05-06]. Dostupné na internete: http://www.enotes.com/nursing-encyclopedia/informed-consent. Informed Consent prior to nursing care [online]. [cit. 2008-05-06]. Dostupné na internete: http://online.sagepub.com/cgi/searchresults?journal_set=spnej&andorexactfulltext=and&src=selected&fulltext=Informed+Consent+prior+to+nursing+care. JAROŠOVÁ, D. (2000): Starý člověk: v rodine nebo v instituci? In Ošetrovateľstvo v gerontológii. Eds. M. Bubeníková et al. 1. vyd. Martin : Jesseniova lekárska fakulta Univerzity Komenského v Martine. ISBN 80-88866-12-X, s. 167-168. JAROŠOVÁ, D. (2001): Florence Nightigale a některé její role v ošetřovatelství. In I. Ostravské symposium ošetřovatelství s mezinárodní účastí. Sborník. Ostrava : Ostravská universita. ISBN 80-7042-324-2, s. 48-50. JAROŠOVÁ, D. (2002): Integrovaný systém komunitní péče o seniory. In Info sestra, roč. V, č. 1, s. 20-21. 132 JAROŠOVÁ, D. (2007): Úvod do komunitního ošetřovatelství. 1. vyd. Praha : Grada Publishing. 99 s. ISBN 978-80-247-2150-7. JASPERS, K. (1962): The Great Philosophers I (transl.: R. Manheim). New York : Harcourt Brace. JENNIFER, A. - PARKS. (2003): No place Like Home? Feminist Ethics and Home Health Care. Bloomington : Indiana Univerzity Press. 159 s. ISBN 0-253-34192-2. JEŘÁBEK, H. (2005): Péče o staré lidi v rodině (východiská, klasifikace, kritické momenty). In Rodinná péče o staré lidi. Ed. H. Jeřábek. Praha: CESES FSV UK, s. 9-19. KALVACH, Z. et al. (2005): Geriatrie a gerontologie. Praha : Grada. KANT, I. (1944): Kritika praktického rozumu (přel.: A. Papírník). Praha: Jan Richter. KANT, I. (1974): Základy metafyziky mravů (přel.: L. Menzel). Praha: Svoboda. KANT, I. (1975): Kritika soudnosti (přel.: V. Špalek, W. Hansel). Praha: Odeon. KANT, I. (1961a): Kritik der praktischen Vernunft. Stuttgart : Philip Reclam. KANT, I. (1961b): Grundlegung zur Metaphysik der Sitten. Stuttgart: Philip Reklam. Katechizmus katolíckej cirkvi. (1999): 2. vyd. Trnava : Spolok sv. Vojtecha. 918 s. ISBN 80-7162-259-1. KICZKOVÁ, Z. - SZAPUOVÁ, M. (2005): Koncepcia rovnosti príležitostí z pohľadu etiky starostlivosti. In Kvalita života a rovnosť príležitostí : z aspektu vzdelávania dospelých a sociálnej práce. Eds. A. Tokárová et al. Prešov : Filozofická fakulta Prešovkej univerzity, s. 38-53. KINAUER, P.F. (2003): Už nechcete žít sami? Praha : Portál. KLÍMA, J. (1979): Nejstarší zákony lidstva. Praha : Academia. KLÍMA, J. (1985): Zákony Asýrie a Chaldeje. Praha : Academia. KOMENSKÝ, J.A. (1966): Panorthosie (přel.: J. Hendrich). In: O. Chlup, J. Váňa (eds) Vybrané spisy JAK. Praha : SPN. KOPŘIVA, K. (2000): Lidský vztah jako součást profese. Praha : Portál. Koncepce domácí péče. 2004. In Věstník MZ ČR, částka 12, prosinec 2004, metodická opatření č. 13, s. 15. Koncepcia zdravotnej starostlivosti o geriatrických pacientov a pacientov dlhodobo chorých. MZ SR [online]. Dostupné na internete: http:// www.health.gov.sk/redsys/rsi.nsf/0/619BB40A9AF97FB7C1256E1C0039AACE?OpenDocument [cit. 2005-02-01]. KOZIEROVÁ, B. (1995): Ošetrovateľstvo 1,2. Martin : Osveta. 1474 s., 133 ISBN 80-217-0528-0, ISBN 0-201-09202-6. KŘIVOHLAVÝ, J. (2001): Psychologie zdraví. Praha : Portál. 279 s. ISBN 80-7179-551-2. KŘIVOHLAVÝ, J. (2002): Psychologie nemoci. Praha : Grada. KUTNOHORSKÁ, J. (2007): Etika v ošetrovatelství. Praha : Grada. 163 s. ISBN 978-80-247-2069-2. KÜBLER–ROSS, E. (1995): Odpovědi na otázky o smrti a umíraní. Praha : TVORBA PRE EM REFLEX, 197s. LAABS, C.A. (2007): Primary care nurse practitioners΄ integrity when faced with moral conflict. In: Nursing Ethics, 2007, 14 (6), p. 795 – 809. LACKOVÁ, Ľ. (2006): Keď umiera „degeš“. In Plus 7 dní, 2006, č. 20, s. 128 – 130. LEDNÁR, M. (2003): Prognóza vývoja obyvateľstva Slovenskej republiky do roku 2050 [online]. Dostupné na internete: http://www.slovenskarepublika.com/data/oldsites/prognoza.htm [cit. 2008-04-29]. LEPIEŠOVÁ, M. - NEMČEKOVÁ, M. (2007): Sestra ako objekt násilia v zdravotníckych zariadeniach. In J. Čáp – K. Žiaková (Eds.): Ošetrovateľstvo, teória, výskum a vzdelávanie [CD-ROM] . Martin : Univerzita Komenského Bratislava, Jesseniova lekárska fakulta Martin, s. 263277. LEWIS, M. J. (2008): Medicine and Care of the Dying: A Modern History. Oxford-New York, Oxford University Press. LOCKE, J. (1992): Druhé pojednání o vládě (přel.: J. Král). Praha : Svoboda. LOCKE, J. (1999): Two Treatises of Government. New York Cambridge : Cambridge University. LÜTZÉN, K.– EVERTZON, M. – NORDIN, C. (1997): Moral sensitivity in psychiatric practice. In: Nursing Ethics, 1997, 4 (6), p. 472 - 482. LÜTZÉN, K.– DAHLQVIST, V. – ERIKSSON, S. – NORBERG, A. (2006): Developing the concept of moral sensitivity in health care practice. In: Nursing Ethics, 2006, 13 (2), p. 188 – 196. MacDONALD, Ch. (2002): A Guide to Moral Decision Making [online]. March 2002. Dostupné na internete: http://www.ethicsweb.ca/guide/ [cit. 2008-05-02]. McINTYRE, A. (1984): After Virtue. Notre Dame Ind. : University of Notre Dame. MAIESE, M. (2003): Moral or Value Conflicts. Beyond Intractability. Burgess, Guy -Burgess, Heidi (Eds.). Conflict Research Consortium [online]. University of Colorado, Boulder, J. Dostupné na internete: 134 http://www.beyondintractability.org/essay/intolerable_moral_differences/ [cit.2008-03-22] MASLOW, A.H. (1981): Motivation und Persónlichkeit. Hamburg : Rowohlt. MATOUŠEK, O. (2001): Základy sociální práce. Praha : Portál. ISBN 80-7178-473-7. MATOUŠEK, O. et al. (2003): Metódy a řízení sociálni práce. Praha : PORTÁL. 380 s. ISBN 80-7178-548-2. MATOUŠEK, O. (2003): Rodina jako instituce a vztahová síť. 3. vyd. Praha : Sociologické nakladatelství. 161 s. ISBN 80-86429-19-9. Mezinárodní dokumenty o lidských právech a humanitárních otázkách. (1989): 1. vyd. Praha : Melantrich. 93 s. Mníchovská deklarácia : Sestry a pôrodné asistentky sila pre zdravie. (2000): Druhá ministerská konferencia Svetovej zdravotníckej organizácie o ošetrovateľstve a pôrodnej asistencii v Európe. Mníchov 17. jún 2000. [cit. 2008-04-21] Dostupné na internete: http://www.who.sk/pdf/ mnichovska_deklaracia.pdf. MOORE, G.E. (2004): Principia Ethica, §§ 24-35, Ch. II: Naturalistic Ethics. New York : Dover. MOROVICSOVÁ, E. (2003): Načúvať aj srdcom. In Sestra, roč. II, č. 7, ISSN 1335-9444. NAKONEČNÝ, M. (1998): Psychológie osobnosti. Praha : Academia. Nariadenie vlády SR č. 751/2004 Z.z. o verejnej minimálnej sieti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Nariadenie vlády SR č. 223/2005 Z.z zo 4. mája 2005, ktorým sa mení nariadenie vlády SR č. 776/2004 Z.z., ktorým sa vydáva Katalóg zdravotných výkonov. NEMČEKOVÁ, M. - ŽIAKOVÁ, K. - MIŠTUNA, D. (2004): Práva pacientov : Medicínske, ošetrovateľské a filozoficko-etické súvislosti. Martin : Vydavateľstvo Osveta. ISBN 80-8063-162-X. NEMČEKOVÁ, M. – BALÁŽOVÁ, L. – ČÁP, J. (2006): Niektoré morálne problémy ošetrovateľskej praxe z hľadiska rodovej skúsenosti. In: Sociokulturní kontexty v ošetřovatelství a porodní asistenci, příspěvek k podpoře péče o člověka. Olomouc : Univerzita Palackého, s. 163-174 NESNÍDALOVÁ, R. (1994): Extrémní osamělost. Praha : Portál. NIGHTINGALE, F. (1969): Notes of Nursing : What is it, and what is not. 1. Dover ed. New York : Dover Publications. 140 s. ISBN 0-48622340-X. NUSSBUAM, M. (2003): Křehkost dobra (přel.: D. Korte, M. Ritter). Praha : Oikoumené. 135 Odborné usmernenie MZ SR o vedení ošetrovateľskej dokumentácie, normatívna časť č. 68, in Vestník MZ SR, čiastka 35, dňa 30. júna 2005, roč. 53. Odborné usmernenie MZ SR o poskytovaní domácej ošetrovateľskej starostlivosti, normatívna časť č. 19, in Vestník MZ SR, 2007, čiastka 8–10, dňa 22. marca 2007, roč. 55. OGDEN, CL. et al. (2006): Súčasné trendy ve výskytu nadváhy a obezity v USA. In JAMA [online]. 293 (13): 1549-1555 [cit. 2008-4-29]. Dostupné na internete: http://www.tigis.cz/PSYCHIAT/Psychiatrie04_06/ PDF/14_zpravy_precetli_web.pdf. O‘REILLY, P. (1993): Barriers to effective clinical decision making in nursing. [online]. Dostupné na internete: http://www.ciap.health.nsw. gov.au/hospolic/stvincents/1993/a04.html [cit. 2008-03-22]. Ošetrovateľská starostlivosť v komunite. Špecializačný odbor špecializačného študijného programu. (2005): In Vestník MZ SR, 2005, roč. 53, Vzorové špecializačné študijné programy a vzorové certifikačné študijné programy zdravotníckych pracovníkov, príloha D 004, s. 13-15. Pacient v strede záujmu – starostlivosť o pacienta v domácom prostredí. (2005): Medzinárodná konferencia: Sanatórium Dr. Guhru. Tatranská Polianka. 26. – 28. 10. 2005. Diskusia. PAPE, T. (1997): Legal and ethical considerations of informed consent. In AORN J. [online].1997, Jun;65(6): 1122-7. [cit.2008-05-29]. Dostupné na internete: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/9187459?ordinalpos=1&itool=E ntrezSystem2.PEntrez.Pubmed.Pubmed_ResultsPanel.Pubmed_DiscoveryPanel.Pubmed_Discovery_RA&linkpos=5&log$=relatedarticles&lo gdbfrom=pubmed. PALENČÁR, M. (2003): Ošetrovateľstvo ako veda. In ŽIAKOVÁ, K. et al. OŠETROVATEĽSTVO : teória a vedecký výskum. Martin : Vydavateľstvo Osveta. ISBN 80-8063-131-X, s. 13-86. PARFIT, D. (1984): Reasons and Persons. Oxford : Clarendon. PATOČKA, J. (1990): Kacířské eseje k filosofie dějin. Praha : Academia PAYNE, J. (2005a): Odkud zlo? Praha :Triton. PAYNE, J. (ed, 2005b): Kvalita života a zdraví. Praha : Triton. PAYNE, J. (2008): Smrt - jediná jistota. Praha : Oikoumené. PEET, R. van der. (1995): The Nightigale Model of Nursing. Edinburgh : Campion Press. 160 s. ISBN 1 873732 11 2. PÍCHOVÁ, Ľ. (2000): Etika v ošetrovateľstve. In: Slovenský zdravotník, r. X, 5/2000, s. 4 – 5. PILOTTO, F. - BADON, P. (2003): Informed Consent : Between Ethics 136 and Law. In Catholic Medical Quarterly [online]. May 2003. [cit. 200805-06]. Dostupné na internete: http://www.catholicdoctors.org.uk/ CMQ/20033/May/informed_consent.htm. PLATON. (1990): Dialógy/ II. 1.vyd. Bratislava : Tatran. 698 s. PLATÓN. (2003b): Obrana Sókratova, Platónovy spisy I. (přel.: F. Novotný). Praha : Oikoumené. PLATÓN. (2003a): Zákony, Platónovy spisy V. (přel.: F. Novotný). Praha : Oikoumené. PLATÓN. (2003c): Ústava, Platónovy spisy IV. (přel.: F. Novotný). Praha : Oikoumené. PLATÓN. (2003d): Symposion, Platónovy spisy II. (přel.: F. Novotný). Praha : Oikoumené. POPPER, K.R. (1994): Otevřená společnost a její nepřátelé I-III. (přel.: M. Calda). Praha : Oikoumené. Program podpory zdravia znevýhodnených komunít na Slovensku 20072012 [online]. [cit.2008-05-07] Dostupné na internete: http://www.health.gov.sk/redsys/rsi.nsf/0/f9bc90970b5ab468c1257274003a5a27/$FILE/vlastnymat.rtf. RANDALL, F. - DOWNIE, R. S. (2008): The Philosophy of Palliative Care: Critique and Reconstruction. Oxford-New York, Clarendon Press – Oxford. RAWLS, J. (1995): Teorie spravedlnosti (přel.: K. Berka). Praha : Victoria. RAWLS, J. (1999): A Theory of Justice. Cambridge Mass : Harvard University. RICOEUR, P. (2001): Filosofie vůle I: Fenomenologie svobody (přel.: J. Čapek). Praha : Oikoumené. RIST, J.M. (1998): Stoická filosofie (přel.: K. Thein). Praha : Oikoumené. RODRGUEZ, V.G. (2006): Home Health Care. In Small Business Development Center National Information Clearinghous [online]. August 2006 [cit. 2008-04-09]. Dostupné na internete: http://www.cs.indiana. edu/surg/aging/Home%20healthcare%20Industry%20Report.pdf ROGERS, C.R. (1995): Ako byť sám sebou. Bratislava : Iris. ROSS, W.D. (1988): The Right and The Good. Indianopolis : Hacker. ROUSSEAU, J.J. (1989): Rozpravy. 2. rozšírené vyd. Praha : Svoboda. 295 s. ISBN 80-205-0064-2. RUBÁŠOVÁ, M. (2005): Solidarita v rodině: genderové role v péči o závislé osoby. In Rodinná péče o staré lidi. Ed. H. Jeřábek. Praha : CESES FSV UK, s. 42-48. 137 SELYE, H. (1966): Život a stres. 1. vyd. Bratislava : Obzor. 460 s. SCHEIDOVÁ, L. (2006): Vývoj zdravotníckych zariadení z historického pohľadu. [cit. 2006-05-20]. http://hospice.cz/historia/html. SLABÁ, Š. (2001): O vztahu zdravotníka a pacienta, o syndromu BURN-OUT a pár rad pro dobrou komunikaci. In Onkologická péče, roč. V, č. 2, s. 15. SLANÝ, P. (1996): Regionální vztahy a spolupráce – důvody vzniku Regionálních výborů ADP ČR. In Almanach VI. Mezinárodního kongresu komplexní domácí péče 1996. Praha : Asociace domácí péče České republiky, s. 37-38. Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek. Štatút zo dňa 4.6.2005 v znení Dodatku č. 3 zo dňa 28. apríl 2007 [online] Dostupné na internete: http://www.sksapa.sk/data/sections/secdata/statut.doc [cit. 2007-1031]. SMALL, N. - FROGGATT, K. - DOWNS, M. (2007): Living and Dying with Dementia: Dialogues About Palliative Care. Oxford-New York, Oxford University Press. SMITH, A. (1904): Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations (ed: E. Cannan). London, : Methuen. SMITH, A. (1984): The Theory of Moral Sentiments (eds: D.D. Raphael, A.L. Macfie). Indianopolis : Liberty Fund. SMITH, A. (2005): Teorie mravních citů (přel.: H.V. Rogalewicz). Praha : Liberální institut. SISÁKOVÁ, O. (1998): Feministická etika. In: Súčasné etické teórie. Prešov, PVT, s.169-182. SVATOŠOVÁ, M. (2001): Hospic umenie sprevádzať. Bratislava : Lúč, 155 s. ISBN 80-7114-335-9. ŠOLTÉS, L. (1996): Vybrané kapitoly z medicínskej etiky. Trnava : FZaSP, 101 s. ISBN 80-85665-74-3. ŠPATENKOVÁ, N. (2004): Krize – psychologický a sociologický fenomén. Havlíčkov Brod : Grada Publishing. 129 s. ISBN 80-247-0888-4. ŠTEFANIVIČ, J. - GEISINGER, J. (1987): Psychologie. Praha : AVICENUM, s. 251. TAYLOR. C. (1989): Sources of the Self. The Making of the Modern Identity. Cambridge, Massachusetts : Harvard University Press. The Code of Ethics. (2005): In Associated Home Health Industries Of Florida, Inc. [on-line]. Dostupné na internete: http://www.ahhif.org/displaycommon.cfm?an=1§suarticlenbr=12 [cit. 2005-03-01]. The ICN Code of Ethics for Nurses [online]. (2006): Geneva : International Council of Nurses. [cit. 2008-04-10]. ISBN 92-95040-41-4. Dostup- 138 né na internete: http://www.icn.ch/icncode.pdf. THOMPSON D. F. (2005): Restoring Responsibility: Ethics in Government, Business, and Healthcare. Cambridge-New York, Cambridge University Press. TOKÁROVÁ, A. et al. Sociálna práca. Prešov : Akcent print. 573 s. ISBN 80-968367-5-7. TOMAGOVÁ, M. - BÓRIKOVÁ, I. et al. (2008): Potreby v ošetrovateľstve. Martin : Vydavateľstvo Osveta. 198 s. ISBN 80-8063-270-0. TOŠNEROVÁ, T. (2001): Pocity a potřeby pečujících o starší rodinné příslušníky. Průvodce pro zdravotníky a profesionální pečovatele [online]. Praha: Ambulance pro poruchy paměti.[cit. 2007-12-05] Dostupné na internete: http://www.pecujici.cz/download/pocityapotreby.pdf. TOURNIER, P. (1998): Osamělost mezi lidmi. Praha : Návrat domú. TRACHTOVÁ, D. (2003): Svojpomocné skupiny onkologických pacientiek ako jedna z foriem sociálnej opory. Prešov : FF PU. VAJDA, J. (1995): Etika. Nitra : Enigma. Vestník MZ SR, 1995, oznamovacia časť: Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, roč. 43, čiastka 12–13, s. 85-87. Vestník MZ SR, 2007, normatívna časť: Odborné usmernenie MZ SR o poskytovaní domácej ošetrovateľskej starostlivosti, roč. 55, čiastka 8–10, s. 1–8. VOHRALÍKOVÁ, L. - RABUŠIC, L. (2004): Čeští senioři včera, dnes a zítra. Brno : VÚPSV Výzkumné centrum [online]. 90 s. [cit. 2007-1201]. Dostupné na internete: http://www.vupsv.cz/Vohralikova-Rabusic-cesti_seniori.pdf. VOLEK, P. (2003): Filozofia človeka podľa Tomáša Akvinského : Vo svetle súčasných komentárov. 1. vyd. Ružomberok : Katolícka univerzita. 459 s . ISBN 80-89039-23-5. VORLÍČEK, J. - SLÁMA, O. (2001): Paliatívni medicína a dobrá smrt. In Odborná príloha ZdN, č. 26, z 29. 5. 2001. Vyhláška MZ SR č. 770/2004 Z.z., ktorou sa ustanovujú určujúce znaky jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení. Vyhláška MZ SR č. 306/2005 Z.z., ktorou sa ustanovuje zoznam sesterských diagnóz. Vyhláška MZ SR č. 428/2006 Z.z., o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno – technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení. Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 364/2005 z 2. júna 2005, ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe poskytova- 139 nej sestrou samostatnea v spolupráci s lekárom a rozsah praxe pôrodnej asistentky poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom [online]. Dostupné na internete: http://www.reformazdravotnictva.sk/pril/364_2005_kompetencie_sestier.pdf. VYMĚTAL, J. (1999): Lékařská psychologie. 1. vyd. Praha : Psychoanalytické nakladatelství. 278 s. ISBN 80-86123-08-1. VÝROST, J. - SLAMĚNÍK, I. (2001): Aplikovaná sociální psychologie. Praha : GRADA. 260 s. ISBN 80-247-0042-5. WASSERMAN, D. - BICKENBACH, J. – WACHBROIT, R. (2005): Quality of Life and Human Difference: Genetic Testing, Health Care, and Disability (Cambridge Studies in Philosophy and Public Policy). Cambridge-New York, Cambridge University Press. WHO: Learning Material On Nursing. (1996): Brno : ČAS. 158 s. ISBN 80-7013-244. WOLF, J. (1982): Umení žít a starnout. Praha : Osveta. Zákon č. 88/2001 Z .z. Národnej rady Slovenskej republiky o sociálnej pomoci. Zákon č. 416/2001 Z .z. Národnej rady Slovenskej republiky o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky. Zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov. Zákon č. 578/2004 Z .z. Národnej rady Slovenskej republiky o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon č. 581/2004 Z.z. Národnej rady Slovenskej republiky o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon č. 576/2004 Z.z. Národnej rady Slovenskej republiky o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov [online]. Dostupné na internete: http://jaspi.justice.gov.sk/jaspiw1/jaspiw_maxi_fr0.htm. Zlomky starých stoikov. (1984): 1. vyd. Bratislava : Pravda. 464 s. ŽIAKOVÁ, K. (2001): Niekoľko poznámok k histórii ošetrovateľstva a vzdelávaniu sestier. In Moderný medicínský manažment, roč. VII, č. 2, s. 23-26. ŽIAKOVÁ, K. (2004): Starostlivosť o nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich v zdravotníckej praxi. In NEMČEKOVÁ, M. et. al. Práva pa- 140 cientov : medicínske, ošetrovateľské a filozoficko – etické súvislosti. Martin : Vydavateľstvo Osveta, s. 139-189. ŽIAKOVÁ, K. - ŠTÍPALOVÁ, O. (1999): Syndróm vyhorenia. In INFO-sestra, 2, č. 4, s. 12-14. Literatúra odporúčaná pre rozšírenie poznatkov o ošetrovateľstve FARSKÝ, I. - ONDREJKA, I. - ŽIAKOVÁ, K. (2007): Problematika kvality života v séniu. 1. vyd. Martin : Profa. 70 s. ISBN 978-80-9697220-3. Vestník MZ SR, oznamovacia časť: Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, roč. 43, 1995, čiastka 12 – 13, s. 85 -87. ŽIAKOVÁ, K. et al. (2003): OŠETROVATEĽSTVO : teória a vedecký výskum. Martin : Vydavateľstvo Osveta. ISBN 80-8063-131-X. ŽIAKOVÁ, K. et al. (2007): Ošetrovateľské konceptuálne modely. 1. slovenské vyd. Martin : Vydavateľstvo Osveta. ISBN 80-8063-247-2. 141 ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS PREŠOVIENSIS VYSOKOŠKOLSKÁ UČEBNICA ETIKA V OŠETROVATEĽSTVE M. Nemčeková a kol. Vydavateľ: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity Rok vydania: 2008 Miesto vydania: Prešov 2008 Vydanie: Prvé Počet strán: 142 Náklad: 300 ks ISBN 978-80-8068-812-7 EAN 9788080688127
Podobné dokumenty
Předmětnost poznání
obětovat život kvůli životním cílům, k nimž právě náleží genus, rod, možná původněji
než jednotlivec, dokládají příklady ze života animálního jen až příliš houfně.
Náboženství však ovšem není nic b...
Nevyužité úspory energie stále jsou v průmyslu i v
poskytovat energetické služby v širokém
slova smyslu.
Takže by firmy mohly například poskytovat
poradenství?
Začátkem může být poradenství, a pak je
možno navázat s investiční činností. To, co záka...
Stáhnout číslo v PDF
Babišovy účasti bude sužována spory. Majitel Agrofertu je zvyklý rozhodovat a tvrdě vyjednávat, přičemž
není zvyklý prohrávat. Stačí si vzpomenout, jak postupoval při svých různých akvizicích. Když...
Zborník na stiahnutie. - Diagnostické Centrum Záhorská Bystrica
jej povrchnosti a formalizmu sa vytvárajú podmienky aj pre protispoločenskú činnosť a iné negatívne javy. Reálny život nám v mnohých prípadoch potvrdzuje, že
výchova musí byť cieľavedomá a sústavná...
Katalog posuzování míry speciálních vzdělávacích potřeb
tento nestačí, a proto se školy snaží získat prostředky na potřebnou podporu žáků, dle svých možností i jinde
(spoluprací s pracovním úřadem – osobní asistence financovaná pře pracovní úřad, využív...
Cez Máriu, Matku všetkých národov, nám Boh
Tým plníme výslovné prianie Panny Márie spred päťdesiatich štyroch
rokov: „Starajte sa o to, aby sa každý rok okolo tohto trónu, pri tomto
obraze zhromažďovali národy. To je veľká milosť, ktorú sve...