Rodový aspekt v interdisciplinárnom diskurze
Transkript
Rodový aspekt v interdisciplinárnom diskurze Ivica Hajdučeková (ed.) Košice 2015 ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS ŠAFARIKIANAE 78 2015 Rodový aspekt v interdisciplinárnom diskurze Katedra slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach Zborník vedeckých štúdií vychádza v rámci realizácie grantového projektu KEGA č. 020UPJŠ-4/2013 Rodový aspekt v slovenskej literatúre na prelome 19. a 20. storočia (vedúci projektu: prof. PhDr. Ján Gbúr, CSc.) Editorka PaedDr. Ivica Hajdučeková, PhD., Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach Recenzenti prof.. PhDr. Ján Gbúr, CSc., Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach prof. PhDr. Marta Součková, PhD., Filozofická fakulta PU v Prešove Jazyková redaktorka PhDr. Iveta Bónová, PhD., Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach Preklad do anglického jazyka Mgr. Zuzana Buráková, PhD., Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach © 2015 Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Filozofická fakulta Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani jeho žiadnu časť nemožno reprodukovať, ukladať do informačných systémov alebo inak rozširovať bez súhlasu majiteľov práv. Za obsahovú stránku jednotlivých príspevkov zodpovedajú autori. ISBN 978-80-8152-376-2 (CD) ISBN 978-80-8152-377-9 (e-publikácia) Umiestnenie: http://www.upjs.sk/pracoviska/univerzitna-kniznica/e-publikacia/ Dostupná od 20. decembra 2015 OBSAH 6–8 Slovo na úvod Ivica Hajdučeková 9 – 26 Filozofické východiská rodového výskumu a možnosti ich aplikácie: rovnosť príležitostí vo svete informačných technológií ako segmentu trhu práce Mariana Szapuová 27 – 70 „Najvyšší označujúci“ z pohľadu tvorivých žien Stanislava Chrobáková Repar 71 – 82 Niektoré feministické východiská skúmania literatúry a časopis Aspekt Jana Cviková 83 – 97 Pan učitel a slečna učitelka Genderové aspekty učitelské profese v českých zemích v 19. století Marie Bahenská 98 – 114 Erotika v ženskom písaní na konci 19. storočia Marcela Mikulová 115 – 132 Obraz muža a ženy v poézii socialistického realizmu (a jeho predobrazy) Valér Mikula 133 - 152 Návrat tělesné zkušenosti aneb Když my mrtvé/mrtví procitneme Libuše Heczková 153 – 165 (Ne)tradičné rodiny vo vybraných dielach bratov Singerovcov Zuzana Buráková Slovo na úvod Zborník vedeckých príspevkov Rodový aspekt v interdisciplinárnom diskurze je výstupom z grantového projektu KEGA č. 020UPJŠ-4/2013 Rodový aspekt v slovenskej literatúre 19. a 20. storočia. V rámci literárnovedného výskumu, intenzívne prebiehajúceho počas troch rokov jeho trvania, sme čerpali podnety z viacerých študijných odborov, ktoré sa problematike rodu už dlhší čas venujú, napr. z rodových štúdií v rámci filozofie, sociológie, historiografie a pod. Potvrdilo sa nám v ňom, že interdisciplinarita je v súčasnom vedeckom výskume výzvou, ba až nevyhnutnosťou. Vedecký diskurz ako viacúrovňový a viacsmerný dialóg ponúka inovatívny pohľad na tradičné témy a motivuje prehodnocovať ustálené a vžité teorémy a názory. Literárnovedné bádanie rodového aspektu na materiáli próz na prelome 19. a 20. storočia vyústilo do presvedčenia, že sprístupniť pohľad na rodovú problematiku pedagógom a študentom na univerzitnej pôde, ale aj záujemcom na nižších stupňoch vzdelávania, prípadne širšej laickej verejnosti, je v prospech popularizácie jednej z aktuálnych tém vedeckého výskumu. Preto po organizácii troch úspešných blokov prednáškového cyklu Rodový aspekt v interdisciplinárnom diskurze – realizovanom na pôde Katedry slovakistiky a slovanských filológií a komunikácie Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach – sme sa rozhodli, že oslovíme odborníčky a odborníkov z vedeckých inštitúcií a akademického prostredia na Slovensku, ale aj v susednom Česku, ktorí sa aktívne zúčastnili na prednáškových podujatiach, aby výsledky svojho niekoľkoročného výskumu prezentovali v spoločnom, monotematicky zostavenom, zborníku. Interdisciplinárne koncipovaný zborník Rodový aspekt v interdisciplinárnom diskurze a popritom aj vysokoškolská učebnica Rodový aspekt v slovenskej literatúre na prelome 19. a 20. stročia (Interpretačné etudy), ktorá je taktiež výstupom uvedeného grantového projektu, predstavuje viacsmerné perspektívy, ktorými sa môže výskum tejto aktuálnej problematiky uberať. Veríme, že študenti ako budúci učitelia či kultúrni pracovníci, ale aj ako potenciálni mladí výskumníci v ňom nájdu príťažlivé inšpirácie a inovatívne videnie súvislostí. Veď aj skúsení vedci sa presviedčajú, že nielen jednoodborovému, ale najmä interdisciplinárnemu výskumu patrí súčasnosť. A budúcnosť už počíta s transdisciplinárnym prienikom. 6 Zborník vedeckých štúdií je koncipovaný v postupnosti tak, aby svojim čitateľom predstavil cestu, ktorou prechádzalo aj naše literárnovedné skúmanie rodového aspektu. Prvý okruh, ktorý sme do zborníka zaradili, otvára rodovo orientovaný výskum vo filozofii a venuje pozornosť základnému pojmovému aparátu. V štúdii Mariany Szapuovej sa zoznámime s metodologickými postupmi, ktoré uplatňujú rodové štúdiá, ako aj s otázkami, na ktoré autorka hľadá odpovede v sociálnej sfére. O tom, že otázky feminizmu nie sú ešte stále v povedomí verejnosti zodpovedané, ani pojmovo ujasnené, svedčí štúdia od Stanislavy Repar. Výsledky ankety, ktoré autorka predkladá, potvrdzujú a zároveň naznačujú, že rodovo orientovaný výskum so svojím pojmovým aparátom si vyžaduje aj popularizované verzie výkladu. Jana Cviková, spoluzakladateľka feministického časopisu Aspekt/Aspekt-In, predstavuje jeho históriu a ideovú koncepciu. Stopa pamäti, ktorú nám vo svojom príspevku odhaľuje, nadobúda v súčasnosti už historickú hodnotu. Do interdisciplinárneho reťazca sa pripojila aj Marie Bahenská s výskumom historického materiálu, ktorý nás vovedie do súdobej spoločenskej situácie na prelome 19. a 20. storočia v Čechách, keď sa spoločenský a profesijný status učiteľky a učiteľa podriaďoval patriarchálnej rodovej tradícii. Veď práve ženyspisovateľky pri umeleckom stvárňovaní preferovali vo svojej tvorbe toto učiteľské povolanie. Druhý interdisciplinárny okruh, ktorý sme do rodovej tematiky zborníka zaradili, je našou doménou. Je ňou literárna veda, ktorá sa už dlhší čas so zvýšenou pozornosťou venuje ženským autorkám, ale aj ženskej a feministickej literatúre. Rezonuje síce najmä v súčasnej slovenskej literatúre, no aj prelom 19. a 20. storočia prináša cez prizmu rodového aspektu zaujímavé impulzy. Presvedčí nás o tom umelecky pôsobivé kódovanie v prózach T. Vansovej v interpretácii Marcely Mikulovej. V štúdii Valéra Mikulu sa presunieme za prah nami sledovaného literárneho obdobia. Pred našimi očami ožije socialistický realizmus tak, ako sme ho v básnickej tvorbe známych autorov doteraz nevideli. Libuše Heczková v porovnávaní básní českej a slovenskej poetky predstavuje príťažlivú (seba)reprezentáciu ženskosti. Rodový kontext, podaný v jej štúdii v širších súvislostiach, nám zároveň umožní hlbšie preniknúť do nastolenej problematiky. Interdisciplinárny pohľad na umeleckú literatúru obohacuje aj štúdia Zuzany Burákovej, ktorá si z inonárodnej literatúry vybrala tituly slovenskému čitateľovi doteraz nesprístupnené. Do škály rodovosti vniesla obraz umeleckého zobrazenia qu- 7 eer alternatívy, ktorá je v konfrontácii so slovenskou literatúrou na prelome 19. a 20. storočia tematickým ozvláštnením. Zborník, ktorý predkladáme do pozornosti záujemcom o rodovú tematiku, má ambície vo vedeckom uvažovaní popularizovať uvedenú problematiku v interdisciplinárnom zábere. Sme presvedčení, že literárna veda a v jej podaní aj slovenská literatúra môžu byť ako kultúrny fenomén vo výskume rodovej problematiky nemalým prínosom. 8 Doc. PhDr. Mariana SZAPUOVÁ, PhD. Katedra filozofie a dejín filozofie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave Kontakt: [email protected] Informácie o autorke Mariana Szapuová je filozofka pôsobiaca ako vedúca Katedry filozofie a dejín filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Výskumne sa orientuje na feministickú filozofiu a epistemológiu. Ako členka Centra rodových štúdií na FF UK sa organizačne a pedagogicky podieľa na kurzoch z rodových štúdií, zároveň vedie kurzy z feministickej filozofie. Z uvedených tematických oblastí publikovala viaceré štúdie a články v domácich a v zahraničných odborných časopisoch, zborníkoch a kolektívnych monografiách. Podieľa sa na riešení viacerých medzinárodných a domácich projektov. Najvýznamnejšie publikačné výstupy Kategória rodu vo feministickom diskurze. In: ASPEKT, Bratislava 1998, č. 1. Does gender matter? : some reflections on the role of gender in science. In: Women scholars and institutions. Praha: Výzkumné centrum pro dějiny vědy, 2004. Poznávajúci subjekt, epistemické komunity a rod. In: Situovaná veda : podoby a kontexty tvorby poznania. Bratislava: Centrum rodových štúdií FF UK 2009. 9 Rod vo vede: teoretické perspektívy a ich uplatnenie vo výskume. In: Sociologický časopis. Roč. 45, č. 4 (2009). Problematika rodu vo vede: teoreticko-filozofické východiská a ich metodologické dôsledky. In: Na ceste k rodovej rovnosti: ženy a muži v akademickom prostredí. Bratislava: Iris 2009. 10 Filozofické východiská rodového výskumu a možnosti ich aplikácie: rovnosť príležitostí ako segmentu trhu práce1 vo svete informačných technológií Mariana Szapuová Anotácia: Cieľom prednášky je predstaviť feministické filozofické a metodologické východiská rodového výskumu. Pozornosť je zameraná na možnosti uplatnenia feministických epistemologických koncepcií ako metodologického východiska pri realizácii rodového výskumu. Na príklade výskumu postavenia a ne/rovnosti šancí žien pôsobiacich vo sfére informačných technológií uvádzame argumentáciu v prospech tézy o význame feministických epistemologických koncepcií pri výbere problémov, na ktoré sa výskum orientuje, pri voľbe výskumných nástrojov, ako aj pri interpretácii a analýze výskumných dát. Kľúčové slová: feministická filozofia, rod, rodový výskum, rovnosť príležitostí Úvod Feministickú filozofiu možno podľa slov rakúskej filozofky Herty Nagl-Docekal charakterizovať vo všeobecnosti ako filozofické myslenie, ktoré kriticky reaguje na problém hierarchie pohlaví; ide teda o filozofickú reflexiu problému znevýhodňovania na základe príslušnosti k pohlaviu, ktorý je identifikovateľný tak v teórii, ako aj vo všetkých oblastiach spoločenského života.2 Podobne možno feministickú epistemológiu ako súčasť feministickej filozofie charakterizovať ako filozofickú reflexiu poznania, vedy a výskumu, konfrontujúcou sa s hierarchiou medzi ženami a mužmi v oblasti tvorby poznania, vrátane poznania vedeckého. Treba pritom upozorniť, že v prípade 1 Tento príspevok vznikol v rámci grantového projektu VEGA č. 1/0410/15. Nagl-Docekal, H. (2007): Feministická filozofie /Výsledky, problémy, perspektívy. Praha: SLON, s. 15 – 17. 2 11 feministickej filozofie (ako aj feministickej epistemológie) adjektívum „feministický“ neoznačuje nejaký špecifický predmet, na ktorý je bádanie zamerané, ale skôr isté pojmové inštrumentárium, argumentačnú stratégiu a najmä istú perspektívu; je to myslenie z pozície záujmu o odstránenie rodových hierarchií v najrozličnejších oblastiach života spoločnosti i v oblasti filozofie či akejkoľvek teórie.3 Po tejto predbežnej charakteristike feministickej filozofie môžeme pristúpiť k osvetleniu základných východísk a princípov feministického epistemologického prístupu v problematike poznania, vedy a výskumu. V ďalšej časti prednášky načrtneme niektoré teoretické, filozofické a epistemologické otázky týkajúce sa rodového/feministického výskumu. Pôjde teda o otázky, ktoré majú charakter filozofických a epistemologických východísk metodológie výskumu rodu a rodových vzťahov; tieto otázky sa týkajú najmä vzájomných vzťahov medzi ideami a teoretickými konštrukciami na jednej a ľudskou skúsenosťou, ľudským prežívaním (aj rodovo štruktúrovaného) sociálneho života na druhej strane. Epistemologické východiská rodového/feministického výskumu: kategória rodu ako analytický nástroj Poznamenajme predovšetkým, že potreba uplatnenia kategórie rodu ako metodologického a analytického nástroja vyvstala v kontexte tých feministických epistemologických koncepcií, ktoré sproblematizovali tradičné chápanie vedeckého poznania (vrátane sociálnych vied) ako objektívneho a hodnotovo neutrálneho skúmania4. V tomto kontexte bola vyzdvihnutá téza, podľa ktorej veda – ako jeden zo základných subsystémov moderného spoločenského systému, ale aj ako systém teórií a aktivít zameraných na ich vytváranie – nie je z rodového hľadiska neutrálna, ale naopak, je rodom poznačená (gendered). Vo svetle tejto základnej tézy feministickej epistemoló3 Pozri Nagl-Docekalová, H. (1992): Co je feministická filozofie? In Filosofický časopis, roč. XI, č. 5, s. 742 – 756. 4 Feministickými východiskami inšpirované bádateľky od začiatku 70-tych rokov minulého storočia začali upozorňovať na to, že vo viacerých sférach západnej vedy a vo viacerých vplyvných a uznávaných vedeckých koncepciách sú prítomné mnohé predsudky, mizogýnne a androcentristické predpojatosti, ktoré ovplyvňujú vedecký výskum (napr. pri voľbe predmetu a metód skúmania alebo pri interpretácii dát) a ktoré deformujú samotné výsledky vedeckého poznania (vedecké teórie). Androcentrizmus sa pritom chápe ako taký spôsob vnímania a reprezentácie sveta, v ktorom sa uplatňuje mužský pohľad, keď mužská skúsenosť sa chápe ako všeobecná ľudská norma, ak odlišná skúsenosť žien je ignorovaná alebo chápaná ako deviantná. 12 gie vyvstala aj potreba znovupremyslenia, rekonceptualizácie takých princípov skúmania ako je objektivita, hodnotová neutralita či racionalita. Feministické teoretičky poukázali na to, že požiadavka objektivity ako nezainteresovanosti a hodnotovej neutrality v tradičnom sociálnom výskume je dôsledkom dichotomizácie objektivity a subjektivity, racionality a emocionality. Namiesto mýtu o nezainteresovanom, chladnom, necitlivom výskume ponúkajú feministické autorky pohľad, ktorý akcentuje význam emocionálnej a hodnotovej výbavy človeka v procesoch tvorby poznania, a tvrdia že emocionalita, ktorá sa tradične a stereotypne spája so ženami, by sa mala chápať ako spôsob, akým sa aktívne angažujeme vo svete, ba za spôsob, akým ho konštruujeme.5 Za východisko uvažovania o význame teórie pre rodový výskum možno prijať všeobecnejšie formulovaný názor D. Silvermana, ktorý vo svojej práci o kvalitatívnom výskume, akcentujúc význam a dôležitosť teórie, upozorňuje na to, že výskumné otázky aj stratégia výskumu nevyhnutne musia vychádzať z nejakej teórie. Podľa jeho názoru teórie potrebujeme ako vodidlo, „teórie podnecujú k premýšľaniu o tom, čo je zatiaľ neznáme, a takto predstavujú hnaciu silu výskumu“. 6 Zároveň fungujú ako kaleidoskop, ako niečo, čo nastavuje spôsob vnímania skúmaného sociálneho problému alebo fenoménu (v zátvorke dodávame, že Silverman ako príklad modelu pochopeného ako „celkový rámec nazeranie na realitu“ uvádza popri behaviorizme feminizmus).7 Ak chceme uvažovať o rodovom, resp. feministickom výskume, v prvom rade je potrebné, ako sme už vyššie naznačili, osvetliť jej teoretické a metodologické východiská. Na tomto mieste je potrebné isté konceptuálne objasnenie: Keď totiž hovoríme o rodovom výskume, je dôležité rozlíšiť dva významy, v akých sa tento termín v súčasnom odbornom diskurze používa: v prvom význame rod vystupuje ako predmet, v druhom ako optika skúmania. V prvom prípade ide o skúmanie rodu, resp. rodových vzťahov, pričom rodové vzťahy sa neraz (zjednodušene) chápu ako vzťahy medzi ženami a mužmi ako sociálnymi skupinami. Avšak, ak rodový výskum chápeme ako výskum rodu, musíme upresniť, ako chápeme samotnú kategóriu rodu. 5 Pozri napr. Jaggar, A. M.: (1996): Love and Knowledge: Emotion in Feminist Epistemology. In: Garry, A. and Pearsall, M. (eds.): Women, Knowledge, and Reality. Routledge 1996, 166 – 191. 6 Silverman, D.(2005): Ako robiť kvalitatívny výskum, Bratislava: Ikar,, s. 90. 7 Pozri tamtiež, s. 89 – 90. 13 Pojem rodu sa stal súčasťou feministického konceptuálneho inštrumentária začiatkom 70-tych rokov minulého storočia. Používal sa ako analytická kategória, pomocou ktorej sa vyznačila demarkačná línia medzi biologickými pohlavnými odlišnosťami a spôsobom, ako sa tieto pohlavné odlišnosti používajú na zdôraznenie, na rozpoznanie istých typov správania a schopností, ktoré sú potom označované ako „feminínne“ alebo „maskulínne“. Predtým prevládalo chápanie, podľa ktorého ženskosť a mužskosť sa so ženami a mužmi spájajú prirodzene, a predpokladalo sa, že biologické rozdiely medzi nimi, nazývané „pohlavné odlišnosti”, sú príčinou toho, že ženy a muži často vykazujú odlišné spôsoby správania. Feministické teoretičky zdôrazňovali, že takéto odlišnosti nie sú dôsledkom biológie, ale sú sociálnymi konvenciami. Tým, že tieto zahrnuli pod pojem „rodu”, a nie pod pojem pohlavia, sa nádejali, že ľudia pochopia príčinu odlišností, ktoré sú dané spoločnosťou, a nie prírodou. Cieľom dištinkcie medzi pohlavím a rodom bolo teda poukázať na to, že skutočné fyzické alebo mentálne účinky pohlavných odlišností boli zveličené za účelom udržiavania systému patriarchálnej moci.“8 Uvažujúc o metodologickom význame kategórie rodu, je vhodné chápanie J. W. Scott-ovej, podľa ktorej rod je konštitutívnou súčasťou sociálnych vzťahov, ktoré sa zakladajú na uvedomovaných rozdieloch medzi pohlaviami a zároveň je spôsobom označovania mocenských vzťahov.9 Rodový výskum v zmysle uvedenej definície kategórie rodu je takým výskumom, ktorý sociálne fenomény skúma z hľadiska mocenských vzťahov medzi ženami a mužmi ̶ všimnime si, že adjektívum „rodový“ tu nedenotuje primárne predmet (hoci môže), ale optiku skúmania. Rod v zmysle vyššie spomenutej definície J. W Scott zahŕňa v sebe štyri navzájom súvisiace faktory: kultúrne symboly, ktoré vedú k rozmanitým reprezentáciám, normatívne koncepty, ktoré určujú interpretáciu týchto symbolov, sociálne štruktúry a napokon je to subjektívna identita. Po tejto „konceptuálnej odbočke“ a terminologickom objasnení sa vráťme k vymedzeniu rodového výskumu: Podľa nášho názoru o rodovom výskume vo vlastnom slova zmysle môžeme hovoriť práve v tomto druhom prípade, kde „rod“ funguje ako analytický nástroj uchopovania a explanácie 8 Pozri Pilcher, J., Whelehan, I. (2004): Fifty Key Concepts in Gender Studies. SAGE Publications Ltd. s. 56., tiež Nicholson, L. (2000): Gender. In: A Companion to Feminist Philosophy. Ed. By Alison M. Jaggar and Iris Marion Young . Blackwell Publishers Ltd. s. 289 – 298. 9 Scott, J. W. (2007): Rod: užitočná kategória historickej analýzy. In: Cviková, J., Juráňová, J., Kobová, Ľ., (eds.).: Histórie žien. Aspekty písania a čítania. Bratislava: Aspekt, s. 40 –72. 14 sociálnej reality. Výskum, ktorý je „rodový“ v takomto zmysle, možno považovať za feministický, je to totiž výskum „poučený“ feministickou teóriou. Rod tu nie je primárne predmetom, ale najmä analytickým nástrojom, pomocou ktorého si všímame aspekt moci, je teda optikou skúmania. Inými slovami, je to rodovo citlivý výskum, t. j. citlivý voči nerovnováhe moci. Prednosťou takéhoto chápania je najmä to, že neobmedzuje výskum tematicky, na problematiku rodu, ale otvára širší priestor pre intersekcionalitu. Zároveň je to výskum angažovaný, jeho cieľom je eliminovať existujúce nerovnosti. V tomto chápaní to, čo robí nejaký výskum feministickým, je jeho previazanosť s takými teóriami rodu, ktoré vyzdvihujú hodnoty spravodlivosti a odsudzujú mocenskú hierarchiu medzi rodmi. Takéto výskumné projekty, v ktorých kritická reflexia toho, čo je, je zviazaná s víziou toho, čo by malo byť, majú potenciál produkovať poznanie, ktoré je užitočné pre zmenu spoločenských pomerov, pre elimináciu rodových nerovností a nespravodlivostí. Potreba uplatnenia kategórie rodu ako analytického nástroja vyplýva ďalej z toho, že práve pomocou tejto kategórie je možné skúmať a odhaľovať mocenské vzťahy a hierarchie medzi ženami a mužmi. V prospech tejto katergórie argumentuje Z. Kiczková nasledovne: Rod je historicky sformulovaná, konkrétna a pre analýzu súčasnej spoločnosti štruktúrna kategória, pomocou ktorej sa odhaľujú doposiaľ zanedbávané, potlačované a zamlčované skúsenosti a záujmy žien a môžu sa analyzovať príčiny nerovnosti, znevažovania a diskriminácie žien tak na individuálnej, ako aj na sociálnej, politickej a symbolickej rovine. Ďalej pomocou tejto kategórie je možné uskutočniť kritiku patriarchátu a tiež sa dajú skúmať rôzne dôsledky rodovej nerovnosti v diferencovaných skupinách žien a mužov. Užitočnosť tohto konceptuálneho nástroja sa ďalej prejavuje v skúmaní vzájomných vzťahov medzi myšlienkovými vzormi na jednej a sociálnymi „realitami“ na druhej strane, ako aj pri skúmaní celej palety rodových rolí a rodovej symboliky v rôznych spoločnostiach a obdobiach. Dá sa ukázať, čo znamenajú a ako sa udržujú, resp. menia spoločenský poriadok. Podľa Kiczkovej pomocou uvedenej kategórie možno identifikovať dôsledky rodových diferenciácií a polarizácií v historických, sociálnych, politických a kultúrnych kontextoch a práve táto kategória nám umožňuje zviditeľniť, že doteraz zanedbávané poznanie žien a poznanie o ženách nemožno integrovať do už jestvujúcich vedných oblastí, ale že na základe týchto nových poznatkov sa musia 15 zmeniť argumentácie a zdôvodňovania súvislostí v rámci jednotlivých disciplín.10 Metodologický význam kategórie rodu v sociálnom výskume sa ďalej viaže na princíp situovanosti, vo svetle ktorého tvorba poznania je vždy viazaná na konkrétne historické, sociálne, ale aj politické, ekonomické a kultúrne kontexty a je nimi spoluutváraná a podmieňovaná. V tomto zmysle aj sociálne vedy produkujú situované poznanie, pričom situovanosť sa akcentuje tak vo vzťahu k spôsobom poznávania, ako aj vo vzťahu k subjektom poznania. Centrálnym je teda koncept situovaného poznania ̶ tento koncept rozpracovala americká antropologička, historička vedy a feministická teoretička Donna Haraway v kontexte otázky objektivity feministického výskumu. Haraway, využívajúc metaforu zraku a videnia, ukazuje, že predstava neohraničeného, neobmedzeného videnia, ktorá sa udomácnila v modernej vede a ktorá sa stala metaforou poznania aj v klasickej filozofii, je iluzórna v zmysle, že videnie je vždy viazané na telesnosť a na perspektivitu. Práve takéto, na telesnosť a na perspektivitu viazané videnie je, podľa nej, vhodnejšou metaforou objektivity; objektivita z takéhoto uhla pohľadu sa spája s parciálnosťou a so situovaným poznaním. Feministická epistemológia práve tézu o situovanosti poznania11 stavia do centra pozornosti, či už uvažujeme o subjekte poznania, o samotnom procese poznania alebo o otázke objektivity výskumu. Ako ukazuje slovenská filozofka E. Farkašová, rôzna kultúrna situovanosť utvára odlišné podmienky pre genézu poznania, a zdôrazňuje, že takáto situovanosť podmieňuje aj „spôsob organizovania produkcie poznania“.12 Farkašová, akcentujúc najmä situovanosť poznania v kontexte otázky jeho subjektu, podčiarkuje, že poznávajúce subjekty sú vždy sociálne-historicky situované a aj podmieňované, „s čím súvisí i skutočnosť, že kognitívna história zahŕňa 10 pozri Kiczková, Z. (2011): Rod vo feministickom diskurze. In: Kiczková, Z., Szapuová, M.: (eds.): Rodové štúdiá. Súčasné diskusie, problémy a perspektívy. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, s. 32 – 52. 11 K otázke situovanosti poznania, osobitne vedeckého poznania pozri tiež Szapuová, M. (2009): Poznávajúci subjekt, epistemické komunity a rod. In: Szapuová, M. (ed.): Situovaná veda. Podoby a kontexty tvorby poznania. Bratislava: Centrum rodových štúdií FiF UK, s. 121 – 241. 12 Farkašová , E. (2006): „Dvojidentita“, „dvojperspektíva“ ako možný epistemologický potenciál. In: Andeanský, E. (ed.). Filozofia v kontexte globalizujúceho sa sveta. Zborník príspevkov z 3. slovenského filozofického kongresu konaného v kongresovom centre SAV v Smoleniciach 7. − 9. novembra 2005. Bratislava : Slovenské filozofické združenie pri SAV, Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK v Bratislave, Katedra filozofie FF UCM v Trnave, s. 415 – 419. 16 v sebe vždy aj sociálnu históriu“.13 Prostredníctvom konceptu situovaného poznania je možné odmietnuť tak relativizmus, ako aj objektivizmus spojený s uznávaním jediného pohľadu na skúmaný problém. Inými slovami, pozicionalita výskumníka a výskumníčky a situovanosť výskumu nie sú prekážkou, ale naopak, napomáhajú validite a spoľahlivosti výsledkov. V súvislosti s uplatňovaním rodu ako analytického a metodologického nástroja treba poznamenať, že hoci väčšina súčasných feministických epistemologičiek odmieta myšlienku špecifickej feministickej metódy, je možné uvažovať o troch dištinktívnych znakoch feministického výskumu, ktoré sa týkajú východiska, cieľa, ako aj predmetu bádania.14 Čo sa týka východiska vedeckého skúmania, akcent sa kladie na to, že východiskom feministického výskumu je ženská skúsenosť, presnejšie, keďže neexistuje žiadna monolitná ženská skúsenosť, treba hovoriť o skúsenostiach žien, s ktorými je spätý istý sociálny problém – z tohto hľadiska sa potom takéto skúsenosti stávajú predmetom a východiskom skúmania. Reflexia skúseností žien sa pre feministické teoretičky stala hlavným podnetom na konštituovanie feministického výskumu v najrozličnejších oblastiach vedeckého poznávania, istým generátorom vedeckých problémov, hypotéz a evidencie. Inými slovami: východiskom feministického výskumu je skúsenosť žien, s ktorou je spätý istý sociálny problém a takéto skúsenosti sa stávajú predmetom a východiskom skúmania. Za ďalší dôležitý znak feministického výskumu možno považovať skutočnosť, že jeho cieľom je a má byť formulovanie teórie, ktoré podporujú ženy, inými slovami, je to výskum pre ženy v tom zmysle, že poskytuje ženám explanácie sociálnych fenoménov, ktoré sú pre ženy žiaduce a potrebné. Nemenej dôležitou je však aj tretia črta, ktorá spočíva v odmietnutí tradičnej dichotómie subjektu a objektu skúmania a s ňou spojeného ideálu objektivity ako nezainteresovanosti; vo feministickom výskume, podľa jej názoru, výskumníčka je umiestnená do toho istého (sociálneho) priestoru, v ktorom sa nachádza aj predmet výskumu. Ide tu o akúsi hodnotovú, postojovú, resp. záujmovú „vtiahnutosť“ výskumníčky do problematiky, ktorá je predmetom bádania, o jej zainteresovanosť na riešení problému. V závere tejto časti môžeme sumarizovať základné charakteristiky feministického prístupu k poznaniu a výskumu nasledovne: Po prvé, femi13 Farkašová, E. (2002): Situovanosť vedeckého poznania verzus jeho objektivita. In Filozofia, roč. 57, č. 6, s. 387. 14 Pozri Harding, S. (1987): Feminism and Methodology. Bloomington: Indiana University Press, s. 6 – 8. 17 nistický výskum zohľadňuje špecifickosť sociálnej situovanosti žien v rodovo stratifikovanej spoločnosti a jeho východiskom by mala byť reflexia potrieb a záujmov žien; po druhé, kladie dôraz na epistemický význam (subjektívnej, prežívanej) skúsenosti (výskumný rozhovor ako nástroj); po tretie, poznanie, ktoré sa v rámci výskumu generuje, má charakter partikulárneho a situovaného poznania; po štvrté, viaže sa na situácie, keď ide o posilnenie skupiny marginalizovaných a znevýhodňovaných, ako aj o podporenie ich hlasov pri prenikaní na verejnosť.15 Uplatnenie/premietnutie/aplikácia teoretických východísk do výskumu situácie žien v oblasti IT ako segmentu trhu práce Problematiku týkajúcu sa toho, v čom môžu byť feministické epistemológie nápomocné a prínosné pri realizácii výskumu orientovaného na ženy, sa pokúsime osvetliť pomocou konkrétneho príkladu výskumu postavenia a ne/rovnosti príležitostí žien a mužov v oblasti informačných a komunikačných technológií.16 Pokúsime sa preukázať, že feministické epistemológie chápané ako stratégie zdôvodnenia sú v takýchto výskumoch nepostrádateľné a využiteľné pri výbere problémov, na ktoré sa výskum orientuje (v tom zmysle, že orientujú pozornosť na otázky, ktoré sú pre feministický výskum obzvlášť relevantné – konkrétne, napr. na problematiku rodovej rovnosti), ako aj pri analýze a interpretácii výskumných zistení. V predchádzajúcej časti prednášky sme spomenuli význam, aký sa vo feministickej epistemológii pripisuje subjektívne prežívanej skúsenosti, pričom toto zdôraznenie významu skúsenosti poskytuje výrazný metodologický impulz, keďže výskumné úsilie smeruje k metodologickým nástrojom, ktoré sú adekvátne snahe o zachytenie prežívanej skúsenosti. Jedným z metodologických nástrojov, ktorý umožňuje zachytiť subjektívnu skúsenosť, je výskumný rozhovor. Rozhovor, ktorý poskytuje možnosť uchopiť rodové diferencie aj rodové identity cez prizmu prežívanej skúsenosti, sa stáva nielen miestom tvorby poznania, ale aj miestom sebapoznania a sebareflexie. Zároveň takýto rozhovor vytvára priestor na reflexiu, resp. na konštruovanie vlastného stanoviska k prežitej skúsenosti. Ako na to, hoci v širšej súvislosti, upozorňuje Farkašová – rozhovor „je jednou z ciest po15 Tamže. Výskum sa realizoval v rámci medzinárodného projektu Učiace sa partnerstvá Gruntvig „Is Women Education a(t) Risk?“ , bližšie pozri Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J., Mitková, Ľ. (2013): Ženy v IT: nové šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. 16 18 znávania ľudskej skutočnosti“.17 Rozhovor je v jej chápaní metódou a nástrojom poznávania iných, spôsobom, akým sa môžeme priblížiť k chápaniu druhého človeka ako „konkrétneho iného“, resp. „konkrétnej inej“. Cieľom skúmania potom nie je generalizujúci opis či vysvetlenie, ale uchopenie partikulárneho či jedinečného. „Respondentka“ vo výskumnom rozhovore koncipovanom v duchu vyššie uvedeného chápania rozhovoru sa nestáva pasívnym predmetom, objektom skúmania, ale aktívnou účastníčkou, participantkou výskumu, ktorej hlas a ktorej reflexia vlastnej skúsenosti je miestom, kde sa generuje poznanie a pochopenie. „Rozhovor ako ozajstné rozprávanie a ozajstné počúvanie, do ktorého sme ponorení, v ktorom sa minimalizuje dištanc medzi účastníkmi. Ponúka príležitosť pristupovať k problému z najrôznejších strán, hľadieť naň z najodlišnejších zorných uhľov.“18 Počúvanie je vnútorným momentom takéhoto rozhovoru – usilovali sme sa o „chápajúci“ rozhovor.19 Dôvodom, prečo sme sa rozhodli pre rozhovor ako výskumný nástroj, bolo (okrem vyššie uvedeného) aj to, že v rozhovore sa cez jazyk nielen artikuluje, ale aj konštruuje reflektovaná skúsenosť, alebo inými slovami, cez rozhovor sa skúsenosť stáva reflektovanou skúsenosťou – jazyk, rozhovor nie je v tomto zmysle prostriedkom „zviditeľnenia“ vnútorného, ale miesto tvorby poznania, seba/poznania, aj seba/reflexie, vlastného Ja. Takýto rozhovor vytvára priestor pre reflexiu/konštruovanie vlastného stanoviska k prežitej skúsenosti. Poznanie, ktoré sa z rozhovorov generuje, má charakter partikulárneho a situovaného poznania, na epistemickú relevanciu akého sa kladie dôraz vo feministických epistemológiách. V priebehu výskumu sa ukázalo, že práve cez prizmu reflektovanej skúsenosti žien bolo možné odhaliť rodové „kódy“ sveta informačných technológií. Ako sme už naznačili, rodové charakteristiky alebo „rodové kódy“ sveta informačných technológií a rodovo kódovaný charakter IT ako profesie sme si všímali cez prizmu reflektovanej skúseností žien. Pre našu analýzu bol užitočný i koncept „vykonávania rodu“ (doing gender), vo svetle ktorého rod nie je (len) individuálnou charakteristikou, ale má skôr procesuálny charakter. „Vykonávanie rodu znamená vytváranie takých diferencií medzi dievčatami a chlapcami, medzi ženami a mužmi, ktoré nie sú prirodzené, pod- 17 Farkašová, E. (1998): Život ako rozhovor. In: Farkašová, E.: Etudy o bolesti a iné eseje. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s. r. o., s. 34. 18 Tamže, s. 34. 19 Pozri Kaufman, J. C. (2010): Chápající rozhovor. Praha: SLON. 19 statné ani biologické.”20 Uplatňujúc definíciu rodu podľa Scott, sa rozkryla aj rodová charakteristika sveta IT – ukázalo sa, že tento svet je poznačený vzťahmi, ktoré sa zakladajú na uvedomovaných rozdieloch medzi pohlaviami a je poznačený mocenskými vzťahmi. Ako je všeobecne známe, oblasť IT patrí nesporne medzi najdynamickejšie sa rozvíjajúce sektory národného hospodárstva s možnosťou nadpriemerných zárobkov, s čím súvisí aj vysoká spoločenská prestíž IT profesií , no zároveň je to sféra, v ktorej sú ženy výrazne podreprezentované.21 Skúsenosti žien pôsobiacich v tejto sfére nám pomohli odkryť aj menej zjavné, skrytejšie rodové kódy tohto sveta. V nasledujúcej časti prednášky priblížime niektoré z tých rodových kódov, ktoré sa odhalili prostredníctvom rozprávania a načúvania hlasom „itečkárok“, účastníčok výskumu.22 Hoci väčšina našich respondentiek nemala skúsenosť s priamym, otvoreným spochybňovaním kompetencie žien vykonávať nejakú IT profesiu, neznamená to však, že takéto, z rodových stereotypov vychádzajúce predstavy o nižšej technickej či informatickej kompetencii žien sa v tomto svete nevyskytujú. Možno sú len sofistikovanejšie, zakryté či „kódované“, ako napr. „obzeranie si baby na pohovore“ (počudovanie sa nad prítomnosťou ženskej uchádzačky o pozíciu IT špecialistu pri prijímacom pohovore), prekvapenosť mužov, ak na obchodné stretnutie v IT biznise príde žena, alebo rodová segregácia IT povolaní a pracovných pozícií. Tieto kódy, založené na rodových stereotypoch,23 predstavujú nemalé riziká pre rovnosť šancí žien a mužov v oblasti IT. Prvý kód sa odkryl v prehovore viacerých účastníčok výskumu, ktoré reflektovali „viditeľný nepomer“ medzi dievčatami a chlapcami na vysokej škole technického zamerania. Ako spomína jedna účastníčka výskumu, na fakulte informatiky ženy študentky boli zriedkavým úkazom: „Tam nás prišlo do prvého ročníka zhruba 360 ľudí, z toho väčšina bola chlapcov, asi 12 dievčat bolo v ročníku a v mojom odbore sme boli len dve alebo tri dievčatá, 20 West, C., Zimmerman, D. H. (1987): Doing gender. In: Gender and Society. Vol. 1, s. 137. 21 Pozri Kottulová, J. (2013): Informačné a komunikačné technológie ako segment trhu práce. In: Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J., Mitková, Ľ. (2013): Ženy v IT: nové šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. 22 K ďalším výsledkom výskumu realizovaného metódou rozhovorov pozri podrobnejšie Szapuová, M. (2013): Ženy v rodovo kódovanom svete IT: reflexia nových šancí a starých rizík. In: Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J., Mitková, Ľ. (2013): Ženy v IT: nové šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. 23 K štruktúre a fungovaniu rodových stereotypov pozri bližšie Kiczková, Z. (2011): Moc rodových stereotypov In: Kiczková, Z., Szapuová, M. (ed.): Rodové štúdiá. Súčasné diskusie, problémy a perspektívy. Bratislava, Univerzita Komenského, s. 122 – 145. 20 ten nepomer bol strašný“ (výskumný rozhovor). Skúsenosť s nerovnakým zaobchádzaním počas štúdia na škole technického zamerania s výraznou prevahou mužov študentov mala ďalšia účastníčka výskumu, ktorá spomína odlišné očakávania učiteľov od študentov a študentiek: „Museli sme možno viac vedieť na určitých typoch skúšok ako chalani, museli sme presvedčiť toho docenta, že to vieme, v niektorých smeroch to bolo ťažké“ (výskumný rozhovor). Stojí pritom za povšimnutie, že za jednu z rozhodujúcich príčin nízkeho podielu žien v oblasti IKT a najmä na špecializovaných IKT pozíciách je považovaný nízky podiel žien študujúcich odbory poskytujúce kvalifikáciu pre tento typ práce. Druhý kód odkrýva vnímanie sveta IT ako mužského, v ktorom žena pôsobí prekvapujúco, neočakávane ̶ ako to formulovala jedna respondentka, čo vyvoláva „obzeranie si baby na pohovore“. Vnímanie techniky ako mužského sveta a tiež IT ako mužsky kódovanej domény pretrváva a nepremieta sa len do študijných preferencií dievčat a chlapcov,24 ale aj do voľby povolania či sféry pôsobenia po ukončení formálneho vzdelávania. So skúsenosťou nerovnakého zaobchádzania boli konfrontované niektoré respondentky v procese uchádzania sa o zamestnanie, ilustratívne uvediem citát prehovoru jednej programátorky: „Keď som prišla na ten pohovor, tak to bolo tak, že prišiel tam manažér, porozprávali sme niečo a potom sa čakalo na tých dvoch technikov. Akonáhle odišiel, nechal trošku pootvorené dvere tej miestnosti, tak len povedal všetkým tým chalanom, že majú babu na pohovore, tak toľko ľudí chodilo okolo a pozeralo sa (výskumný rozhovor). Skúsenosť s tým, že ženy v IT sú vnímané ako niečo prekvapujúce, neočakávané, má aj účastníčka výskumu, ktorá pôsobí na vysokom manažérskom poste: „Muži na obchodných stretnutiach sú prekvapení, ak sa stretnú so ženou, ich postoj je zvedavosť, ale možno i nedôvera. Mnoho mužov si myslí, že na stretnutí treba ženu asi tak čeknúť, pár viet prehodiť, aby zistili, či sa môžu spoľahnúť (výskumný rozhovor). Moment prekvapenia, počudovania sa nad prítomnosťou ženy v „IT brandži“ možno považovať za indikátor rodového kódovania – zvyčajne nás prekvapujú veci, ktoré vybočujú z normálu, ktoré sú neočakávané. „Obzeranie si baby na pohovore,“ prekvapenosť mužov, ak na obchodnom stretnutí vidia ženu, dobre symbolizuje pôsobenie rodových noriem a očakávaní vo svete IT. Ďalším kódom je skúsenosť žien s dvojakým metrom pri posudzovaní pracovného výkonu, skutočnosť, že „ženu stojí oveľa viac dostať sa 24 Pozri Sedová, T., Filadelfiová, J., Porubänová, S. (2009): Rodová asymetria v študijných preferenciách dievčat a chlapcov v oblasti informatiky a technicko-inžinierskych odboroch. Bratislava: Veda. 21 vyššiu pozíciu ako muža. Naozaj oveľa viac, ja som si tiež tým prešla, že som musela aj ostatných okolo mňa presvedčiť, že naozaj na to mám. A musela som vyvinúť oveľa viac úsilia, než keby sem prišiel muž, ktorý by možno ani nemusel toľko vedieť, nemusel by sa toľko presadzovať a dokazovať ostatným, že naozaj na to má“ (výskumný rozhovor). V prehovoroch viacerých účastníčok výskumu rezonovali skúsenosti a názory, ktoré sú pomerne rozšírené aj v bežnom povedomí ľudí. Podľa nich v oblastiach, v ktorých dominujú muži, musia byť ženy prinajmenšom dvakrát také dobré, ak chcú dosiahnuť to, čo dosahujú ich mužskí kolegovia. Ak uvažujeme o potrebe dokázať, že tá žena na to naozaj má, potom v pozadí takejto potreby možno identifikovať zamlčaný predpoklad o neschopnosti žien obstáť vo sfére IKT ako profesionálky. „Fungovanie“ takéhoto, aj keď nie je explicitne vysloveného, predpokladu, je ďalším mechanizmom, v dôsledku ktorého daná sféra nadobúda mužsky kódovanú podobu. Napokon je to kód odkrývajúci rodovú deľbu práce, ktorý v tomto špecifickom svete spočíva v rozlišovaní technických a netechnických, resp. menej technických pozícií a pracovných činností. Táto kategorizácia zjavne rodovo kóduje jednotlivé typy pracovnej činnosti a pozície: tie technicky zamerané sú považované za mužské a sú aj fakticky doménou mužov, kým tzv. netechnické, t. j. všetky ostatné ̶ komunikačné, organizátorské, aplikačné ̶ sú tými oblasťami, v ktorých sa uplatňujú aj ženy. Na takúto kategorizáciu technické/netechnické sú nastavené aj samotné firmy, je to súčasť firemnej organizácie a kultúry. Slovami účastníčky výskumu: „Máme programátorov, ktorí vlastne programujú v nejakom kóde, oni sú vyslovene technicky orientovaní a potom máme aplikačne orientovaných ľudí, tí viac pracujú s klientmi“ (výskumný rozhovor), práve na takýchto pozíciách sa uplatňujú ženy. Ako to opísala ďalšia účastníčka: „Ja som ani nebola v pozícií programátora, bola som súčasťou toho tímu, ktorý mal vlastne na starosti otestovať tie požiadavky, ktoré vlastne nejakí programátori analyzovali. Dávať im nejakým spôsobom spätnú väzbu, či sú tie požiadavky v poriadku. Čiže opäť to bola vyslovene len komunikačno-koordinačná rola“ (výskumný rozhovor), pričom cez jazykové vyjadrenie presvitá aj implicitne prítomný hierarchický vzťah medzi technickými a netechnickými pozíciami: iba práca pre marketing, len komunikačno-koordinačná rola. Zaujímavý je prehovor účastníčky: „V programátorských pozíciách ženy sú zriedkavé. Keď si zoberiem našu firmu, ženy sa uplatnia v pozíciách ako keby manažérskych... Ženy, ktoré tam máme, sú na pozíciách, ktoré nie sú odborné. Je to len manažment“ (výskumný rozhovor), v ktorom dochádza k významovému prekódovaniu: hoci manažment je riadiaca pozícia, v pomyselnej hierarchii pracovných po- 22 zícií je na vyššej priečke, než, dajme tomu, radový pracovník alebo pracovníčka, pokiaľ sú však takéto pozície obsadené ženami, strácajú na prestíži, dôležitosti a význame. Je to len manažment, ako to formuluje účastníčka výskumu. Vo viacerých prehovoroch akoby rezonovali predstavy o ženskej práci ako poskytovaní starostlivosti. Je preto zaujímavé sledovať, ako viaceré respondentky opisovali svoju prácu v termínoch starostlivosti a poskytovania pomoci iným, ako o tom svedčí nasledujúci citát: „Bavia ma rôzne veci. Práca s ľuďmi, to ma baví... starať sa im aj o tie softvérové veci, aby program fungoval tak, ako má, aby bolo všetko v poriadku...toto ma strašne baví“ (výskumný rozhovor). Netreba obzvlášť zdôrazňovať, že takéto označovanie činností vykonávaných v IT svete ženami je výrazným prejavom rodového kódovania.25 Namiesto záveru: náznaky dekódovania Ako sme vyššie uviedli, profesie a pozície, ktoré sú v IT svete označované ako technické a ktoré sú „jadrom“ IT biznisu, sú považované v tejto hierarchii za vyššie postavené a prestížnejšie ako tzv. netechnické, podporné. Zároveň ale väčší význam nadobúdajú profesie a pozície, ktoré si vyžadujú aj „netechnické“, napríklad komunikačné a iné „mäkké“ zručnosti. A keďže práve tie technické sú kódované mužsky, nadobúdanie dôležitosti „netechnických“ môže v symbolickej rovine napomáhať dekódovaniu, odstraňovaniu rodovej zaťaženosti. Náznaky zmeny rodového kódovania, resp. dekódovania IT sveta vidí účastníčka výskumu mladšej vekovej kategórie, ktorá vo svojom prehovore zdôrazňuje, že „aj ženy sú šikovné tak ako chlapi, aj ženy sa začali tiež zaujímať o rôzne pozície a neberú to tak, že sú tam len muži a neberú to tak, že je to vhodné len pre mužov“ (výskumný rozhovor). Naznačuje tým pozitívnu zmenu „dekódovania“, odstraňovanie rodovej zaťaženosti. Tieto náznaky odstraňovania rodového kódovania nepochybne možno vnímať ako otvárajúce sa šance pre ženy, aby vo svete informačných technológií neboli cudzinkami. Na druhej strane ale prevládajúci rodovo kódovaný charakter pracovných pozícií a pretrvávajúce predsudky o nevhodnosti žien pre prácu v technickej oblasti predstavujú, ako sa nazdávame, situáciu rizika pre širšie a lepšie uplatnenie žien v IT profesii. Ďalším závažným „rizikovým faktorom“ 25 O naratíve ženskej starostlivosti o iných vo verejnom diskurze o ženách v IT pozri Kiczková 2003. 23 je pretrvávajúca rodová deľba práce v rodinách, prevažujúca ženská starostlivosť o rodinu a materstvo. Sú to riziká, ktoré sú prítomné vo všetkých sférach práce a zamestnania, sú spojené s rodovými normami a očakávaniami, rozšírenými v rámci celej spoločnosti. Preto k ich eliminácii, a tým aj k podpore žien v oblasti IT, je potrebné, takpovediac, prekódovať nastavenie celej spoločnosti. Použitá literatúra Farkašová, E. (1998): Život ako rozhovor. In: Farkašová, E.: Etudy o bolesti a iné eseje. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s. r. o. Farkašová, E. (2002): Situovanosť vedeckého poznania verzus jeho objektivita. In: Filozofia, roč. 57, č. 6, s. 383 – 393. Farkašová , E. (2006): „Dvojidentita“, „dvojperspektíva“ ako možný epistemologický potenciál. In: Andreanský, E. (ed.). Filozofia v kontexte globalizujúceho sa sveta. Zborník príspevkov z 3. slovenského filozofického kongresu konaného v kongresovom centre SAV v Smoleniciach 7. − 9. novembra 2005. Bratislava: Slovenské filozofické združenie pri SAV, Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK v Bratislave, Katedra filozofie FF UCM v Trnave, s. 415 – 419. Harding, S. (1987): Feminism and Methodology. Bloomongton: Indiana University Press. Jaggar, A. M. (1996): Love and Knowledge: Emotion in Feminist Epistemology. In: Garry, A., Pearsall, M. (eds.): Women, Knowledge, and Reality. London: Routledge, s.166 – 191. Kaufman, J. C. (2010): Chápající rozhovor. Praha: SLON. Nagl-Docekal, H. (2007): Feministická filozofie /Výsledky, problémy, perspektívy. Praha: SLON. Nagl-Docekalová, H. (1992): Co je feministická filozofie? In Filosofický časopis, roč. XI, č. 5, s. 742 – 756. Nicholson, L (2000): Gender. In: A Companion to Feminist Philosophy. Ed. By A. M. Jaggar and I. M. Young . Blackwell Publishers Ltd., s. 289 – 298. Kiczková, Z. (2011a): Rod vo feministickom diskurze. In: Kiczková, Z., Szapuová, M.: (eds.): Rodové štúdiá. Súčasné diskusie, problémy 24 a perspektívy. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2011. s. 32 – 52. Kiczková, Z. (2011b): Moc rodových stereotypov. In: Kiczková, Z., Szapuová, M. (ed.): Rodové štúdiá. Súčasné diskusie, problémy a perspektívy. Bratislava: Univerzita Komenského 2011, s. 122 –145. Kiczková, Z. (2003): „Itečkárky“ vo verejnom diskurze: jemné mechanizmy moci. In: Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J., Mitková, Ľ. (2013): Ženy v IT: nové šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, s. 25 – 41. Kottulová, J. (2013): Informačné a komunikačné technológie ako segment trhu práce. In: Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J., Mitková, Ľ. (2013): Ženy v IT: nové šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, s. 7 – 25. Pilcher, J., Whelehan, I (2004).: Fifty Key Concepts in Gender Studies. SAGE Publications Ltd. Scott, J. W. (2007): Rod: užitočná kategória historickej analýzy. In: Cviková, J., Juráňová, J., Kobová, Ľ., (eds.).: Histórie žien. Aspekty písania a čítania. Bratislava: Aspekt, s. 40 – 72. Sedová, T., Filadelfiová, J., Porubänová, S. (2009): Rodová asymetria v študijných preferenciách dievčat a chlapcov v oblasti informatiky a technickoinžinierskych odboroch. Bratislava: Veda. Silverman, D. (2005): Ako robiť kvalitatívny výskum, Bratislava: Ikar. Szapuová, M. (2009): Poznávajúci subjekt, epistemické komunity a rod. In: Szapuová, M. (ed.): Situovaná veda. Podoby a kontexty tvorby poznania. Bratislava: Centrum rodových štúdií. Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J., Mitková, Ľ. (2013): Ženy v IT: nové šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. Szapuová, M. (2013): Ženy v rodovo kódovanom svete IT: reflexia nových šancí a starých rizík. In: Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J., Mitková, Ľ. (2013): Ženy v IT: nové šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, s. 41 – 73. West, C., Zimmerman, D. H. (1987): Doing gender. IN: Gender and Society. Vol. 1, s. 125 – 151. 25 Summary The philosophical basis of gender research and the possibility of its practical application: equal opportunities in the world of information technology as a segment of the labour market This lecture aims to introduce the feminist philosophical and methodological basis of gender research. Attention will be focused on the possibility of applying feminist epistemological concepts as a methodological basis for the implementation of gender research. Using the example of research into the status and opportunities (or lack thereof) offered to women working in the field of information technology, the author argues for the importance of feminist epistemological concepts for the range of problems which the research addresses, for the choice tools used in the research and also for the interpretation and analysis of the data obtained through the research. Key words: feminist philosophy, gender, gender research, equal opportunities 26 PhDr. Stanislava CHROBÁKOVÁ REPAR, PhD. spisovateľka, prekladateľka a redaktorka v slobodnom povolaní Kontakt: [email protected] Informácie o autorke Stanislava Chrobáková Repar je dvojdomá slovensko-slovinská autorka poézie, prózy, esejistiky, rozhlasových aj divadelných scenárov, prekladateľka, literárna kritička a vedkyňa. Vyštudovala filozofiu a estetiku na UK v Bratislave, doktorát z literárnej vedy získala na ÚSlL SAV (1995), ako docentka literatúry sa habilitovala na Univerzite v Novej Gorici v Slovinsku (2010). Od roku 2001 výskumne spolupracovala s viacerými inštitúciami v Slovinsku, okrem iného aj s Peace Institute v Ľubľane v rámci medzinárodného výskumu "Quality in Gender + Equality Policies" (QUING), financovaného Európskou komisiou. Výskumne sa venuje interdisciplinárne dotovanej básnickej hermeneutike a teórii literatúry – tiež z pohľadu feminizmov. Píše v slovenčine aj v slovinčine, doteraz (spolu)preložila 22 knižných titulov z beletrie aj filozofie. Vo vydavateľstve KUD Apokalipsa práve vychádza jej preklad poézie Štefana Strážaya do slovinčiny (spolu s A. Pleterskim). Činná je aj edične a organizačne, žije medzi Bratislavou a Ľubľanou. Naposledy jej vyšla kniha esejí v slovinčine, Agonija smisla (2015), venovaná najmä kultúrnym politikám v čase neoliberalizmu, dvojjazyčná zbierka haiku Fabrika na porcelán (2014) a kniha rozhovorov s 29 osobnosťami (nielen) zo Slovenska Existenciály I (2014). Z vedeckých monografií spomeňme staršie tituly Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizon- 27 tu, Mila Haugová (Alfa) a Úzkosť dokorán. Nové čítanie poézie Viery Prokešovej. Najvýznamnejšie publikácie Úzkosť dokorán. Nové čítanie poézie Viery Prokešovej. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2012, 118 s. A Megaphone: Some Enacments, Some Numbers, and Some Essays about the Continued Usefulness of Crotchless-pants-and-a-machine-gun Feminism. Feministické štúdie a (celosvetová) anketa medzi spisovateľkami. Ed. Juliana Spahr, Staphanie Young a kol.; coed. Stanislava Repar. Oakland – Philadelphia, ChainLinks, 2011. Feminizem kot dohodna pot do posthumanizma. Doslov. V: Pavel Barša: Gospostvo človeka in želja ženske. Feminizem med psihoanalizo in poststrukturalizmom. Odborná poradkyňa a redaktorka vydania: Stanislava Repar. Ľubľana: KUD Apokalipsa, edícia Aut, 2009. Quality in Gender + Equality Policies. Series of LARG Country reports: Slovak Republic. Gender equality generally, Non-employment, Intimate citizenship, and Gender-based violence. Ľubľana : Peace Institute (QUING website), 2008, 560 strán. http://www.quing.eu/content/view/41/59/ Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu. Úvahy a štúdie (nielen) o jazykoch poézie. Interdisciplinárna vedecká monografia. Bratislava : Kalligram, edícia Domino, 2007, 400 s. Trikrát »kráľovská cesta«. Niekoľko poznámok k poézii slovinských poetiek Eriky Vouk, Mety Kušar a Maje Vidmar. Romboid+ (mimoriadne číslo), 2005, 89 s.. Mila Haugová (Alfa). Vedecká monografia o poézii slovenskej poetky Mily Haugovej a básnickej hermeneutike. Bratislava : Kalligram, edícia Váhy, 2002, 264 s. Definitif n´est pas que l´abandon a la poésie. Post-face / Štúdia (doslov). V: Mila Haugová: Gradiva, choix de poémes 1983 – 1999. Paris: Editions Caracteres, 2001. 28 Najvyšší označujúci“ z pohľadu tvorivých žien „ Stanislava Repar Anotácia: Autorka sa v príspevku sústreďuje na problém postavenia/roly žien v súčasných literárnych a kultúrnych praxiach na Slovensku, v Českej republike a v Slovinsku. Dotýka sa ho najmä z dejinného, jazykového a filozofického hľadiska, vystuženého genderovou optikou. V stručnosti tak vytvára teoretické predpolie pre súhrnné vyhodnotenia „terénneho“ výskumu, ktorý uskutočnila v rokoch 2003 – 2008 pomocou piatich názorových ankiet medzi 55 spisovateľkami, kritičkami a vedkyňami a ich 5 kolegami. Všíma si spoločné charakteristiky v odpovediach respondentov, najmä vo vzťahu k problematike écriture féminine, feminizmov a rodových štúdií. Upozorňuje na pozoruhodné rysy (asymetrie, paradoxy) v uvažovaní respondentiek, na niektoré symptomatické javy, ktoré v niektorých prípadoch aj komentuje. Ako obšírnu prílohu k svojmu príspevku ponúka výber z najzaujímavejších anketových odpovedí. Môžu poslúžiť pre pedagogicko-metodické účely, alebo ako podklad pre ďalšie štúdium sebareflexie spisovateliek. Kľúčové slová: Hélène Cixous, Judith Butler, écriture féminine, feminizmy, rodové štúdiá, krásna literatúra, ženy v histórii, ženy v jazyku, mužské kontra ženské písanie, spisovateľky a vedkyne, názorový prieskum (anketa), Stanislava Repar, časopis Apokalipsa, Ľubľana, Slovensko, Slovinsko, Česká republika, kvalitatívne výstupy. Príloha: Ivica Ruttkayová, Dana Podracká, Uršuľa Kovalyk, Jana Pácalová, Mária Ferenčuhová, Eva Maliti, Stanislava Chrobáková Repar, Derek Rebro, Etela Farkašová, Zdeňka Kalnická, Jana Juráňová, Jana Cviková, Libora Oates-Indruchová, Kateřina Lišková, Mirek Vodrážka, Pavla Frýdlová, Kateřina Machovcová, Božena Správcová, Jakuba Katalpa, Daniela Fischerová, Nataša Sukić, Maja Vidmar, Meta Kušar, Breda Smolnikar, Jana Kolarič, Vida Mokrin-Pauer, Barbara Korun, Iva Jevtič 29 Ženy v histórii Francúzska teoretička Hélène Cixous vo svojich textoch, napríklad v eseji Pohlavie alebo hlava, upozorňuje, aké dôležité je pre patriarchálny poriadok disciplinovať ženu a jej telo kvôli kontrole jej neodškriepiteľných neskrotných re-produkčných schopností vo všetkých oblastiach života, nielen v biologickom zmysle. Pre patriarchát je potrebné „presadiť výchovný prístup“, ktorý by žene neumožňoval, aby sa odklonila od a priori zadefinovaných rodových noriem a rolí. Cixous tematizuje problém, keď tento (náš) poriadok ženu udržiava „v ustavične sekundárnej pozícii“, len aby sa nezaplietla do dobrodružstva so symbolickým. Cieľom je zamedziť vytvorenie jej vlastnej kultúry – takej, ktorá by sa voči nej neprejavovala represívne, presnejšie, ktorá by nepotláčala oslobodenú ženskosť a nepodceňovala jej vlastný výraz. Patriarchát teda navlieka ženu do železnej košele utkanej z konvencií. Žena je nielenže stotožňovaná s „prírodou“, ktorá jej bola pridelená (a s materstvom – ako biologickou reprodukciou ľudských bytostí), ale aj s mlčaním v kultúre, vo svete symbolického a sociálneho ľudského sebaurčenia. V opačnom prípade totižto hrozí, že začne produkovať symbolické významy a súvislosti podľa jej vlastných potrieb a skúseností, resp. na „svoj obraz“, že odhalí pravdu o záväznej „pravde pre všetkých“ a otrasie platnými, vždy aj rodovo spevnenými mocenskými základmi patriarchátu. Z tohto hľadiska žena, ktorá píše, okamžite rozrušuje uvedenú schému. Siaha do pôsobnosti veľkého „transcendentného označujúceho“, t. j. falusu, ktorý je podľa kritérií patriarchálne založenej spoločnosti jediný privilegovaný, aby pomenúval, určoval, lokalizoval jednotlivé subjekty (a subjektky) v diskurze, uvádzal ich do spoločenskej pamäti – teda do jeho (univerzalizovaného) príbehu, do histórie. Ako upozorňujú postlacanovské teoretičky, pri presadzovaní zákona Otca pre ženu neplatí hrozba kastrácie, a teda sa na ňu nevzťahuje ani jej výstražný účinok. Patriarchálnej mocenskej schéme ju preto treba podriadiť iným spôsobom: ako bytosť-nebytosť, lokalizovanú za hranicami symbolického, resp. mimo sféry spoločenskej legitimity. Symbolické môže takáto osoba zrkadliť len ako jeho prevrátený obraz, vďaka svojej esenciálnej nedokonalosti a nedostatočnosti, a tá sa – podľa Sigmunda Freuda a stúpencov jeho učenia – začína už pri anatómii ženského a mužského pohlavia ... Čo muž „vlastní“ ako svoje prirodzenie, žene ako prirodzenie „chýba“: je, deficitná, vlastne kazová. Podľa patriar- 30 chálnej logiky musí takáto bytosť-nebytosť ostať „lunárna“, večne Druhá, hierarchizovaná v prospech Prvého, t. j. vo svojom sociálnom statuse ustavične závislá od mužského (svetelného) zdroja. Dokáže ho síce zachytávať a odrážať, v skutočnosti je však ponorená do svojej principiálne temnej, negatívnej seba/definície, ktorá nie je ničím iným, než patriarchálnou projekciou ženskosti ako derivácie mužského (resp. tej jeho časti, ktorá je vytesnená do podvedomia). ■ Ženy v jazyku No aj žena, ktorá píše, a teda sa (zdanlivo slobodne) pohybuje vo sfére symbolického, je rovnako vystavená nebezpečenstvu rodového zajatia. Už z toho dôvodu, že píše v jazyku, ktorý je modelovaný symbolickými aj hodnotovými obsahmi či konceptmi platnými pre androcentricky vystavané spoločenské prostredie, tak ako historicky vznikalo, t. j. v neprítomnosti žien, a ktorý súčasne toto prostredie ďalej účinne modeluje a generuje. Ani „materinský“ jazyk sa teda nevymyká patriarchálnemu „výchovnému prístupu“, práve naopak, slúži mu ako jeho najvyššia inštancia. Identifikácia s jazykom znamená (prináša) identifikáciu s poriadkom. Jazyk poriadok nielenže predstavuje, ale aj uskutočňuje a stelesňuje. Utvára ho, rozvíja, „nesie“ so sebou či v sebe, jednoducho je jeho agensom. K miestu pre autentickú artikuláciu ženskej skúsenosti a konštrukciu jej namiesto jeho (resp. jeho „jej“) významov teda máme prístup len prostredníctvom jazykovej subverzie. Čiže odhaľovaním skrytých „mocenských“ ambícií zdanlivo samozrejmých „neutrálnych“ výrokov a jazykových prejavov, resp. každého označujúceho, ktorý stojí za určitou jazykovou, výrazovou alebo obsahovou „kompetenciou“. Hovoríme teda o utváraní takej, povedzme, básnickej reči, ktorá oslobodzuje spod hlboko zakorenených jazykových stereotypov, preusporadúva a preobsadzuje obsahové a hodnotové priority kanonizovaných spôsobov písania, využíva a presadzuje inú syntax, sémantiku i pragmatiku v samotnej básnickej reči, a odmieta systémy cenzúry a autocenzúry, ako aj možnosť privlastňovať si toho druhého (tú druhú) prostredníctvom jeho/jej samozrejmého označovania v maskulinizovanom diskurzívnom úze. Jazyk, ktorý dnes máme k dispozícii, býva síce prezentovaný ako materinský/otcovský „domov pre všetkých“, no tento pohľad je súčasťou vedome i podvedome živených patriarchálnych hier. Ostražitosť žien je tu na mieste: musia si vytvoriť svoje vlastné jazykové identity, spravidla dekonštruovaním prijatého (prevzatého) a zvnútorneného jazykového pro- 31 stredia. Nie je to teda ľahká cesta; aby sa dostali k sebe, musia ísť v istom zmysle aj proti sebe samým. ■ Mužské kontra ženské písanie? Antiesencialistický postštrukturalizmus a s ním aj (post)feminizmus formulujú túto otázku inakšie, vychádzajúc z „fluidnej“ povahy našich identít. Ak by som to mala povedať čo najjednoduchšie, tak nepoviem nič iné, len starú známu pravdu: sloboda (indivídua) je nedeliteľná! – a v tomto paradoxnom imperatíve je obsiahnutá aj rodová diferencia či diferenciácia. Nikto presne nemôže normatívne vymedziť, čo je mužské a čo ženské písanie – takéto počínanie by bolo márnomyseľné a povýšenecké – napriek tomu sme časom isté druhy výkonov favorizovali, iné znehodnotili a zatlačili do nepamäti vekov. Sústredeným skúmaním feministiek vyšlo najavo, že to, čo sme potlačili, zasiahlo alebo poznačilo najmä literárnu produkciu veľkej skupiny žien v ich autentických (seba)manifestáciách (nehovoríme o poklesnutom gýči či sentimentálnych stereotypných produkciách, t. j. „objednávke“ patriarchátu). No aj niektorých mužov, ak sa nesklonili pred všemocným literárnym kánonom či imperatívom patriarchátu a jeho „dosadenými“ autoritami. V každom prípade muži (a s nimi aj mnohé ženy), ktorí na seba v dejinách prevzali nielen úlohu „univerzálnych“ rodových bytostí a strážcov tohto kánona, ale aj vládcov sveta, sú dnes podrobovaní veľkým skúškam. Ich pozícia je neudržateľná, ako nám ukazujú dejiny (vojen a násilia). Nielen tradičná koncepcia „ženského“, ale aj tradičná koncepcia „mužského“ sa dnes otriasa v základoch. Z hľadiska rozhodujúcich kompetencií, ktoré „mužské“ vztiahlo výlučne na seba, je „univerzálny“ ľudský rod dnes vystavený väčším rizikám prežitia než kedykoľvek predtým. Zraniteľnejší sú, paradoxne, aj samotní muži, predovšetkým vďaka strate kontroly nad dôsledkami svojich pozičných (štruktúrnych) hier i rozhodovania v hierarchickej schéme, ktorú udržiavajú v chode. Sami sa však ocitajú v mocensky „prehriatom“ priestore, ktorý na ich intervencie reaguje nepredvídateľne alebo neprimerane. Ako v takej situácii prevziať zodpovednosť za vlastné kroky či rozhodnutia? Ak sa od kultu smrti vrátime k vyznávaniu života, ak pochopíme, že veľké veci sa začínajú od maličkostí, že (často) intuitívne a súčasne pragmatické umenie každodennosti i jeho tematizácia – v tesnom dotyku so symbolickým univerzalizmom – patria do literatúry práve tak, ako dejinné zvraty či 32 veľké skutky vládcov, budeme na dobrej ceste. Až keď precítime a konečne si priznáme, že jazyk, vôbec reč ľudských významov je bezbrehá a nikto nemá právo si ju privlastňovať alebo ju normativizovať, a to ani v rodovom kľúči, až vtedy, paradoxne, získame potrebné nástroje na prehodnotenie vlastného smerovania. V intenciách Hélène Cixous a jej výroku, že „viditeľné rozdiel netvorí“, dostaneme šancu na zmenu. Tá sa musí odvíjať v skrytosti – v každom z nás, a neskôr možno vyústi aj do akejsi „existenciálnej revolúcie“,1 bez krvavých prevratov a šokových terapií. Tentoraz však už nemôže ísť o (ne)informované zastieranie si kolektívnych (rasových, triednych, rodových, náboženských, nepotických...) zdrojov moci, ako to bolo v čase osvietenského liberálneho humanizmu, ale o ich zviditeľňovanie a rozpúšťanie v „Permanentnom Označujúcom Bytí“ každého jednotlivého Ja, v jeho existenciálnom naplnení. Práve ono je, mimochodom, doménou umenia a literatúry, zatiaľ čo trh zábavy a showbiznisu pôsobí opačne. Jedinec je ich pôsobením ľudsky vyprázdňovaný a opakovane vystavovaný predznačeným kolektívnym identitám, napr. spotrebiteľským, falocentrickým, nacionalistickým..., až kým sa s nimi nestotožní a sám ich svojím konaním negeneruje. ■ Veda a tvorba z pohľadu rodovej problematiky Rodový aspekt by sa teda mal stať nedeliteľnou súčasťou vedeckých iniciatív (aj na literárnom poli), až kým sa šance mužov a žien, presnejšie, „mužského“ a „ženského“ (v celej ich škále) na sebavyjadrenie či spoločenské uplatnenie a ocenenie nevyrovnajú. Zatiaľ prevládajú (mužské) mocenské záujmy, energie i stratégie. Štruktúrne rodové asymetrie nám určujú, neraz aj limitujú naše možnosti. V samotnej tvorbe je rodový aspekt prítomný v rozličných rovinách, ide len o to, či (si) ho priznáme, alebo ho z pozície (falošného) liberálneho univerzalizmu potlačíme ako irelevantný. Najväčšie mozgy planéty upozorňujú: polarizujúcu patriarchálnu súťaživosť musíme nahradiť transkultúrnou (a transgenderovou) spoluprácou, mocenskú unifikáciu kultivovaním zmyslu pre rozdiely a odlišnosť, rešpektovaním a vťahovaním každej inakosti do spoločného priestoru spoločenských aktivít. V opačnom prípade nás čaká katastrofa nepredvídateľných rozmerov, kolaps západného typu civilizácie. Otázka teda znie (a je 1 Ide o termín „raného“ Václava Havla. 33 čoraz „horúcejšia“): Zmena paradigmy – príde? Kedy a ako príde? Predstavuje nádej alebo hrozbu pre celý civilizovaný svet? Ženám a ich – pre svet takej potrebnej – flexibilite či akejsi nespevňujúcej fluidnej existencii, zvnútra aj mimo systému symbolického, dáva za pravdu aj súčasná filozofia. Slovinská filozofka Alenka Zupančič to vo verejnej diskusii o pravde, lži, ideológii a morálke, ktorú viedla so svojimi kolegami Slavojom Žižkom a Mladenom Dolarom, povedala jasne: Morálne zákony nikdy nemôžu byť obsahové, pretože by sa tak nevyhnutne zanedbala komplexnosť sveta. A pretože „nikdy nemôžeme zostaviť zoznam príkazov, ktorý by svetu, v ktorom žijeme, postačoval“, musíme pôsobiť tak, aby naša vôľa platila ako maxima obecného konania. Dodajme teda: moja, tvoja, jeho alebo jej vôľa – ľudsky nasýtená, s individuálnym ručením. ■ Anketový príspevok k prieskumu v teréne V rozpätí rokov 2003 – 2008 sme v rámci medzinárodného projektu Gender zorganizovali 5 ankiet pre špeciálne rodové čísla mesačníka pre literatúru, filozofiu a humanitné vedy Apokalipsa z Ľubľany,2 ktorých sa spolu zúčastnilo šesťdesiat respondentiek a respondentov (tých bolo z celkového počtu iba päť a prispeli ako kritici a teoretici). Venovali sme ich najmä problematike écriture féminine, ale aj širšie, feminizmom a rodovej problematike z pohľadu dnešných literárnych a kultúrnych praxí, a všetky boli koncipované v kvalitatívnom móde, t. j. zamerané na osobné názory a hodnotenia opytovaných, nie na kvantitatívny zber štatistických údajov. Zúčastnili sa ich autori/autorky, kritici/kritičky a vedci/vedkyne zo Slovenska, Slovinska, ale aj z Českej republiky. Všetci spolu predstavujú reprezentatívny empirický materiál, ktorý odzrkadľuje sebavnímanie literárnych autoriek (a niekoľkých tvorcov, pohybujúcich sa v literárnej oblasti alebo v tesnom dotyku s ňou), ako aj stupeň rozvinutosti ich feministického povedomia.3 Anketa č. 3 bola zamera2 Podtitul časopisu je: Časopis pre prienik do živej kultúry. 3 Anketa 1, 2003 (5 respondentov): Zdeňka Kalnicka, Suzana Tratnik, Jana Juráňová, Libora Oates-Indruchová, Vida Mokrin-Pauer. Anketa 2, 2003 a 2004 (5 respondentov): Andrej Detela, Kateřina Machovcová, Suzana Tratnik + Dimitar Anakiev, Andrej Lutman. Anketa 3, 2004 (6 respondentov): Jana Cviková, Etela Farkašová, Biljana Kašić, Katřina Lišková, Andrej Lutman, Mirek Vodrážka. 34 ná výlučne teoreticky a odpovede respondentov sú „vo vedeckom duchu“ skôr metodicky výkladové než sebareflexívne či výkladovo-popularizačné. Dotýkala sa impulzov v súvislosti s lektúrou Judith Butler, Pierra Bordieua alebo slovinskej teoretičky Alenky Švab. Najrozsiahlejšia z ankiet z roku 2008 (28 respondentiek vrátane 1 respondenta) bola neskôr v roku 2009 publikovaná v slovenskom dvojtýždenníku Knižná revue, kde viac ako pol roka vychádzala v pravidelnej rubrike „Nemlčať: žena v literatúre“, a v roku 2011 aj ako súčasť rozsiahlej monografie A Megaphone, ktorá vyšla v USA (vyd. Chain Links) pod redakčným vedením dvojice Juliana Spahr a Stephanie Young. Táto odbornopopularizačná publikácia v anketovej časti zachytáva názory spisovateliek z celého sveta, predovšetkým na ich postavenie v literatúre a na proces, ktorými ako autorky prešli – vrátane zachytenia diskriminačných prvkov alebo vplyvov, s ktorými sa museli vyrovnávať. Dodajme len, že ich odpovede vlastne bez rozdielu potvrdzujú rodovú diskrimináciu ako jeden z hlavných problémov – ak nie hlavný, s fatálnymi dôsledkami – v ženskej spisovateľskej praxi. Nech boli prispievateľky z ktorejkoľvek časti zemegule, z vysoko rozvinutých alebo menej rozvinutých krajín, ich skúsenosť sa v tomto bode vzácne zhodovala.4 ■ Kvalitatívne výstupy z prieskumu Na základe súhrnnej analýzy nami získaných odpovedí s dôrazom najmä na predposlednú a poslednú anketu, ktoré sú z hľadiska écriture féAnketa 4, 2005 (16 respondentiek): Alenka Jensterle-Doležal, Petra Kolmančič, Suzana Tratnik, Lidija Dimkovska, Barbara Korun, Mojca Kumerdej, Vera Pejovič, Alja Adam, Vida Mokrin-Pauer, Jana Putrle Srdič, Meta Kušar, Sonja Koranter, Tatjana T. Jamnik, Vanja Strle, Taja Kramberger, Maja Novak. Anketa 5, 2008 (28 respondentov): Jana Bodnárová, Tereza Riedlbauchová, Zuzana Mojžišová, Libora Oates-Indruchová, Maja Vidmar, Anna Grusková, Daniela Fischerová, Mária Ferenčuhová, Meta Kušar, Breda Smolnikar, Jana Pácalová, Nataša Sukić, Lenka Daňhelová, Dana Podracká, Eva Maliti, Katarina Marinčič, Ivica Ruttkayová, Jana Kolarič, Jakuba Katalpa, Vida Mokrin-Pauer, Uršuľa Kovalyk, Iva Jevtič, Barbara Korun, Pavla Frýdlová, Božena Správcová, Derek Rebro, Etela Farkašová, Stanislava Repar. 4 Keby sme aj vzali do úvahy selektívny moment (ide o feministicky zameranú publikáciu), uverejnené svedectvá sú zargumentované, vychádzajú z osobných skúseností autoriek, takže ich – v takom výraznom zastúpení – nemožno brať na ľahkú váhu. 35 minine štruktúrne najkoncepčnejšie, možno uviesť niekoľko súhrnných zistení: ● Nad poučenými feministickými stanoviskami – aj keď ani tých nebolo málo – v odpovediach spisovateliek prevládal „intuitívny feminizmus“, t. j. príklon k istej rodovej solidarite a vykročeniu zo zajatia osobného príbehu smerom k uvažovaniu o systémových genderových nastaveniach literárneho i širšie – spoločenského prostredia. Táto tendencia na druhej strane narážala na okúňanie sa respondentiek hodnotiť situáciu vo všeobecnosti. Akoby ich postavenie a príbeh v literatúre neboli aj výsledkom širších súvislostí, ktoré nevyhnutne predurčujú naše životné a profesionálne dráhy (Vidmar, Mojžišová, Smolnikar, Kušar). ● Jasne pozorovateľný bol pozitívny vplyv humanitného vzdelania, resp. aktívneho účinkovania aj v oblasti reflexie umenia, literatúry a spoločnosti, na hlbšie chápanie problematiky rodovej podmienenosti tvorivých praxí (širšie odborné a profesionálne zázemie, myšlienkové pozadie vo filozofii, venovanie sa interdisciplinarite, tvorba prekračujúca žánrové a druhové hranice). ● Národná príslušnosť (tu v rámci strednej Európy) nezohrávala veľkú úlohu. Konštatovania z rôznych krajín sú si v spôsobe uvažovania podobné, či už išlo o rodovo uvedomelejšie stanoviská alebo, naopak, rodovo stereotypné pohľady na danú problematiku. Rozdiely a „deliace línie“ medzi respondentkami prechádzali inými „miestami určenia“ než národnými. Ak aj teda možno uviesť, že z hľadiska informovanosti a povedomia o rodových otázkach (v sumári) najslabšie vyzneli české respondentky, príčinu nemožno hľadať v ich národnej príslušnosti, ale len a len v politicko-historickospoločenských, inštitucionálnych a mediálnych charakteristikách ich domáceho prostredia. Iba do istej miery aj v skladbe respondentiek, najmä pokiaľ ide o ich inklinovanie k médiám a pop-kultúre, či ku (škandalózne) servilným tvrdeniam ako súčasti intelektuálneho a osobnostného imidžu. To čiastočne platí aj o niektorých slovinských respondentkách. ● Zaujímavý bol generačný obraz, ktorý sa nám pri celkovom hodnotení naskytol. S istou rezervou (vzhľadom na menšiu štatistickú vzorku) možno povedať, že generačný aspekt u respondentiek nerozhodoval. Vo všetkých generáciách bolo možné zaznamenať celú škálu postojov, a teda nejaké „zmúdrenie vekom“ alebo, naopak, možnosťami „iného, ideologicky nie kontaminovaného“ vzdelávania u mladších respondentiek sa nekonalo. Naopak, práve na týchto dvoch póloch, u autoriek tzv. tretieho veku a najmladších 36 autoriek, akoby sa kumulovala nechuť k rodovým otázkam, často až v polohe deklarovaného nezáujmu o rodové otázky – prekvapujúco možno ešte výraznejšie u mladších respondentiek. Takýto postoj môžeme vnímať ako súčasť istého „spätného chodu“ (feministická agenda dnes u mladých „vyšla z módy“), kým postoje starších autoriek možno pripísať skôr neznalosti, t. j. zmeškanej príležitosti a nedostatočnému dodatočnému sebavzdelávaniu, prípadne výraznejšiemu vplyvu tzv. abstraktného humanizmu na ich myslenie. ● Vo viacerých odpovediach sa presadzovala akási intuitívna intersekcionalita. Feministická optika, aj keď nie vždy celkom vyartikulovaná, súvisela s citlivosťou respondentiek na iné typy diskriminácie (Mojžišová, Sukić, ale aj Kovalyk, Kušar...). V súlade s očakávaniami vystupovali do popredia sociálny aspekt (triedna diskriminácia) a inakosť na základe sexuálnej orientácie. ● Mnohé odpovede na otázky o situácii žien v literatúre vychádzali zo širšieho kontextu kultúry (podľa príslušnosti – na Slovensku, v Slovinsku aj v Českej republike). Neradostné rodovo podfarbené konštatovania boli často zarámované do celkovo kritického hodnotenia zlej situácie v literatúre, umení a vôbec kultúre či humanistike; ani jedno hodnotenie tu nevyznelo pozitívne. Respondentky často videli priamu súvislosť medzi rodovými asymetriami a kultúrnopolitickými „deficitmi“ vo svojej krajine i širšie. A ďalej: jedno i druhé vnímali ako výraz (skrytých) diskriminačných praxí, charakteristických pre výlučne ekonomicky nasmerovanú neoliberálnu spoločnosť, hoci problém nepomenovávali takto priamo a zmocňovali sa ho skôr opisne či prenesene (napr. cez dôraz na rozličné životné priority). ● Viaceré respondentky v tejto súvislosti explicitne vyjadrovali solidaritu s mužmi (Smolnikar, Kušar, Marenčič, Správcová...). Najmä s tými kolegami, ktorí neprijímajú dnešné mocenské hry a v snahe uchovať si nezávislé postavenie a nepodľahnúť komercializácii kultúry ostávajú mimo rozhodujúcich pozícií. Sú teda v konečnom dôsledku vystavovaní marginalizácii podobne ako drvivá väčšina autoriek. V istom zmysle tak respondentky rodový diskurz, jeho podoby a prejavy, podriaďovali kultúrnopolitickému a politickému, resp. mocenskému diskurzu. Vnímali ho ako dôsledok, nie ako súčasť boja o moc, resp. rozhodujúce postavenie. ● Napriek doposiaľ uvedenému treba zdôrazniť, že u mnohých respondentiek bol nedostatočne zastúpený systémový aspekt pohľadu. Na štruktúrne asymetrie upozorňovali iba respondentky vzdelané vo feministickej 37 teórii alebo hlásiace sa k feminizmom a queer komunite. Na problém konštruovanosti rodov priamo upozornila jediná respondentka (Jevtič), hoci objektívne treba povedať, že otázky k tomuto pohľadu nepobádali, resp. k historicko-spoločenskému uchopeniu problematiky ani priamo nesmerovali. Predstaviteľky lesbickej spisovateľskej komunity (Jevtič, Tratnik, Sukić) vôbec preukazovali vysokú mieru poučenosti o rodových otázkach a feminizme. ● Pri reagovaní na otázky či formulovaní svojich odpovedí spisovateľky často s veľkým dôrazom nastoľovali a citlivo reagovali na problém poklesnutého písania žien, v ktorom sa živí „tradičný obraz ženy a muža“ (U. Kovalyk). Hoci sú takéto obavy, postrehy a výhrady oprávnené, možno povedať, že v niektorých prípadoch dochádzalo aj k paušalizujúcim prístupom, bez dostatočného rozlišovacieho potenciálu a s tendenciou autorského (seba)zvýlučňovania. Zároveň to bol aj jeden z rozhodujúcich činiteľov vedúcich k prejavovaniu skepsy nad skúmaním rodových otázok v literatúre. Na druhej strane sa práve u týchto respondentiek odzrkadľovala potreba vyjasniť si pojmy a zaujať diferencovanejšie stanoviská tam, kde ideológia mätie kritériá a zámerne rozostruje hranicu medzi feministickými a patriarchálnymi prístupmi k písaniu (žien). Zazneli však aj hlasy, ktoré „ženské“ a „feministické“ písanie vnímajú ako to isté (Mokrin-Pauer, Kovalyk), iné zase vidia rozdiel v intelektuálnejšom nastavení feministického písania (Maliti, Rebro) atď. ● V anketách bolo možné pozorovať, že feminizmus sa stal polarizujúcim faktorom aj zvnútra (ženskej) spisovateľskej komunity. Stanoviská boli viacmenej buď adoračné, alebo odmietavé. Iba niekoľko respondentiek/respondentov sebakriticky priznalo, že im chýba potrebný teoretický základ, resp. akékoľvek bližšie či hlbšie oboznámenie sa s feministickými myšlienkami (za všetky uveďme Mojžišová, Kušar, Katalpa). Feminizmus/feminizmy poznajú iba z druhej ruky (dodajme: a teda neraz práve v ich ideologicky prevrátenej podobe). Tento jav sa mi zdá byť u spisovateliek, ktoré by mali byť premýšľavými a zvedavými osobami, až nepochopiteľný – najmä ak prejavujú ľahostajnosť či odmietavosť voči teóriám a aktivitám obhajujúcim ich vlastné práva a záujmy. V troch prípadoch došlo ku kritike (latentne) „hegemonistického správania“ feministických štruktúr (Repar, Rebro, Vodrážka), resp. potrebe otvorenejšieho presieťovania iniciatív a širšieho interdisciplinárneho a transgenderového zarámovania genderu (Vodrážka). Ak boli vyslovené pochybnosti priamo o feminizme, často odzneli v protirečivých kontextoch a s nedostatočnou oboznámenosťou o problematike (Kušar, Smolnikar, Vidmar, Marenčič, Pácalová, Katalpa, 38 Správcová ...). V jednom prípade boli feminizmy hodnotené ako prežité, nezodpovedajúce súčasným spoločenským a politickým výzvam (Podracká) a v jednom ako príliš jednostranne sa sebapresadzujúce (Vodrážka). ● Poučenejšie respondentky často upozorňovali na súvislosť medzi jazykovou a výrazovou vynaliezavosťou, experimentálnymi a subverzívnymi metódami písania a slobodným sebavyjadrením autoriek v duchu écriture féminine či v duchu rozrušovania rodových optík a rolí v ich polarizovanom vymedzení (vplyv dekonštrukcionizmu). Aj menej poučené autorky však pomocou „negatívnej“ definície ženského písania (paušalizujúce odmietanie termínu cez neprijateľné spisovateľské prejavy) upozorňovali na stereotypy, ktorými ženské literárne praxe, podrobené patriarchálnemu prostrediu, oplývajú. Poväčšine ich vnímajú ako menej hodnotné a odvodené, no do hlbšieho skúmania ich povahy a príčin sa nepúšťajú... ● Takmer alarmujúcim sa môže zdať opakovaný (aj mimovoľný) postreh viacerých autoriek o privilegovanom postavení mladých autoriek v literatúre a v literárnom živote (aj v tom vlastnom – Katalpa, Správcová, Smolnikar...).5 Hoci vlastná dôstojnosť, ale aj snaha vyhnúť sa vnútornej konfrontácii vo vlastných radoch respondentkám nie vždy umožňujú potrebnú mieru explicitnosti, v podstate poukazovali na vek ako výrazne diskriminačný faktor pôsobiaci zvnútra spisovateľskej ženskej komunity. Poväčšine však ide o faktor prichádzajúci zvonka, pod tlakom patriarchálnych a neoliberálnych projekcií spojených do spoločného účinku, hoci si to autorky (rôzneho veku) poväčšine neuvedomujú. Fenomén vychytenej a žiadanej „mladej autorky“ teda v ďalšom poukazuje na dvojitú diskrimináciu tých, ktoré už dosiahli vyšší vek a stále tvoria. Kým u mužov vek dielu i jeho tvorcovi pridáva na aure a dôležitosti, u žien sa často stáva „priťažujúcou okolnosťou“. Tieto spisovateľky sú (ak sa samy dosť neusilujú) menej zapájané do kolobehu symbolických výmen, teda aj tzv. literárnej prevádzky, a s poľavením ich vlastnej energie sa neraz z literárnych a kultúrnych máp celkom vytrácajú! (Kým celkom zostarnú, poväčšine už symbolicky nežijú, nikto ich príspevok „nevíta“, zvedavosť – napríklad médií a kritiky! – sa spravidla sústreďuje na nové mladé pokolenie.) Tomuto procesu, koniec koncov, nasvedčuje aj nedostatočné zastúpenie žien v dejinách literatúry a v literárnom kánone. 5 Môžeme ilustrovať na citátoch: „Ako mladá som mala tú možnosť, ten luxus, že si ma všimli. Potom neskôr som v sebe musela nájsť silu vytrvať. Nielen v dobrom, aj v zlom“ (Breda Smolnikar, Slovinsko, A5), alebo: „Mladá poetka – to je do istej miery rola. Časť záujmu sa viaže na túto rolu, a nie konkrétnu osobu a jej prácu – je celkom dobré včas si to uvedomiť“ (Božena Správcová, Česká republika, A5). 39 ● Ak by sme sa mali zamyslieť nad prípadnými rozpormi vo výpovediach opytovaných, tak najvypuklejšie a opakovane vystupuje do popredia rozpor medzi skúsenostnou (nereflektovanou) a deklarovanou pozíciou autorky/respondentky. Aj deklarované nefeministky alebo dokonca antifeministky v ďalšom uvažovaní totižto často inštinktívne zaujímajú feministické pozície alebo aspoň upozorňujú na problémy, ktoré sa nachádzajú v tzv. feministickej agende. ● Z hľadiska „budúcej akcie“, teda pri hľadaní východísk z nelichotivej situácie, či už z rodového, alebo kultúrnopolitického hľadiska, bolo možné pozorovať ďalšie názorové „rozštiepenie“ vzorky opytovaných. Kým niektoré respondentky kládli dôraz na individuálne konanie, postoje i premyslenie situácie (Kušar, Pácalová, Maliti, Kollárová...), iné väčšinou zdôrazňovali nevyhnutnosť spoločného postupu, potrebu častejšieho stretávania sa medzi sebou a vzájomnej výmeny skúseností (Farkašová, Ruttkayová, Fischerová...). Z väčšieho odstupu sa však tieto dve stanoviská v podstate dopĺňajú, pretože jedno podmieňuje druhé. Jedine pripravený jednotlivec dokáže viesť zmysluplnú skupinovú diskusiu, inakšie zanikne v „kolektívnom šume“ a z produktívnej výmeny individuálnych skúseností ostane iba zbožné prianie. Na druhej strane, ako sa dovzdelávať, kultivovať a poznaním vystužovať „to individuálne“, ak neprijmeme múdrosť príslušného odboru či takej kolektívnej identity, ktorá isté otázky vytrvalo nastoľuje a hľadá na ne relevantné odpovede, pokrývajúc aj naše vlastné dilemy či systémové charakteristiky? Z nášho pohľadu medzi takéto skupinové identity celkom určite patria aj feministické teoretičky, lesbické autorky, tvorkyne so skúsenosťou akýchkoľvek migrácií, interdisciplinárne orientované vedkyne (a mužské náprotivky týchto skupín), ako aj transgenderoví autori. Pravdaže, ich vklad do diskusie vždy musí byť podrobený kritickému uvažovaniu či existenciálne ladenej kontemplácii každého jednotlivca alebo jednotlivkyne. 40 PRÍLOHA (výťah z ankiet) Ako najzaujímavejšie, najpodnetnejšie na uvažovanie alebo aj najsymptomatickejšie sme vybrali nasledujúce odpovede respondentiek a respondentov, resp. výňatky z ich odpovedí:6 SLOVENSKÁ REPUBLIKA ■ Ivica RUTTKAYOVÁ, poetka, spisovateľka a kultúrna publicistka (A5):7 → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Feminizmy sú pre mňa spôsobom života, alebo lepšie povedané, spôsobom, akým pochybujem o živote. O sebe, o spoločnosti, o kultúre a nepochybne aj o feminizmoch... Vyhľadávam zdroje tohto kritického myslenia, je to moja vnútorná potreba. V prípade, že je nás podobných viac, ako o tom svedčí aj táto anketa, dostatok prameňov bude pre každú jednu zaiste povzbudením. Aby sa niektoré debaty stali samozrejmejšími, aby sme nemali tak často pocit, že začíname opäť od nuly... Vytvárať priestor a vytvárať prepojenia. Takto nejako totiž funguje kultúra – ako organizmus.“ ■ Dana PODRACKÁ, poetka, esejistka, autorka pre deti (A5): → (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Žijeme v patriarchálnom svete, ktorý sa k ženám navonok správa ústretovo, naďalej však platia mužské hodnotové rebríčky a mužské pravidlá. Muži citujú mužov a chcú byť uznaní mužmi. Uznanie od žien považujú za úplne samozrejmé. Byť spisovateľkou pre mňa znamená byť sama sebou napriek všetkému. Zadosťučinením je mi vyznanie náhodných žien, ktorým moje písanie pomáha prežiť v ich vlastnom svete. Nie v zmysle vzoru, skôr v zmysle vnútornej väzby. Vedomie, že existujú iné mysliace a cítiace ženy, je dôležité, hoci okruh je úzky.“ → (ad: úloha inštitúcií) „Inštitúcie pre rodovú rovnosť, ktoré postupne vznikajú aj v regiónoch, sa viac zaoberajú týraním žien a diskrimináciou v oblasti zamestnanosti ako duchovnou kultiváciou. Navyše, v samotných regiónoch nie je dosť takých žien, ktoré by svoj čas pre rodinu obetovali verejným otázkam. Prijímajú patriarchálny model spolu s kultúrnou tradíciou a náboženstvom, o svojom novom postavení skôr snívajú, ako ho skutočne žijú. Uve6 Zo slovinčiny a češtiny preložila autorka príspevku. 7 Označenie A5 sa vzťahuje k piatej ankete v poradí (viď pozn. č. 3) – analogicky platí aj pre označenia A1, A2, A3 a A4. 41 rejňujú svoje názory v médiách alebo na konferenciách, ale prakticky sa prispôsobujú patriarchálne fungujúcej moci. Ak sa žena rozhodne vstúpiť do sveta mužov, často sa stáva manažérkou a tvrdou podnikateľkou, aby sa presadila najprv ekonomicky a potom aj duchovne. Je to boj. Ak prejaví navonok svoju emocionalitu, bude ponížená. Jedinou cestou je nenechať sa zraniť mužským svetom a neprestať.“ → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Feminizmus považujem dnes za prežitok. Nové tisícročie podprahovo vyžaduje nové formátovanie úlohy a postavenia ženy v spoločnosti. Vytváraním ženských spoločenstiev a časopisov iba pre ženy sa ženský svet sám vytesňuje ako v arabskom svete, kde ženy nesedia s mužmi za jedným stolom, ale sedia vo svojom svete za svojím stolom. Mužom to tak úplne vyhovuje. V mužskej odpovedi na ženskú otázku je vždy kus irónie, povedal môj priateľ. Konkrétne sa to prejavuje aj v tom, že muži začínajú písať pod ženskými pseudonymami, v ženskom rode. Ako keď v starom gréckom divadle roly žien hrali muži. Svojej pozície sa nemienia vzdať. Rovnako ako sa stáročia nevzdali nadradenej pozície v tom, že všetka etika násilia, polygamie a smilstva v konečnom dôsledku spočinula na žene.“ → (ad: budúcnosť, perspektívy) „Možnosti na zlepšenie vidím iba v osvete a v prehlbovaní kvality písania žien tak, aby bolo kryté duchovnou zmenkou, nie deklaráciami alebo teoretickými proklamáciami, ktoré myslením a cítením mužov neprenikajú. Ženy musia napísať, kto sú, a písať o tom stále a hlbšie. Keď čítam mužské autobiografie, odkazy či pamäti, vždy sú to odkazy mužov mužom; ženy vystupujú ako sprievodkyne na určitom úseku života a postupne sa strácajú, menia sa na ikony alebo pandory. Muž na duchovné partnerstvo so ženou nie je pripravený ani historicky, ani ľudsky.“ ■ Uršuľa KOVALYK, prozaička a divadelníčka (A5): → (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Myslím si, že ak žena u nás píše otvorene o veciach, ktoré sa nám stávajú, napríklad násilie, nespokojnosť s manželským životom, sexuálne obťažovanie, a ak používa drsnejšie metafory, literárny establishment je nervózny. Po prvej knihe ma prirovnávali k mužským autorom a tvrdili, že zbytočne preháňam a určite chcem len šokovať. Moje pracovné podmienky sú zložité, píšem po večeroch, keď dieťa spí alebo keď som trochu voľnejšia v práci. Keby som sa mala živiť písaním, určite umriem od hladu, alebo by som musela písať pre masy, lenže mňa telenovely nudia.“ 42 → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Niekedy mám pocit, že literárna obec spisovateľky skôr trpí, než by ich vedome podporovala. Feministická agenda to má na Slovensku dosť ťažké. Ženy sa od nej pre istotu dištancujú a v komisiách, ktoré rozdeľujú prachy, sedia väčšinou muži. Aj keby mali pod nosom texty Elfriede Jelinek, zmiatli by ich zo stola.“ → (ad: budúcnosť, perspektívy) „Situácia sa bude zlepšovať, ak budeme solidárnejšie a nebudeme sa báť, že nás označia za feministky. Ak bude na Slovensku viac ženských vydavateľstiev a na vysokých postoch a v komisiách, kde sa rozdeľujú prostriedky, bude rozhodovať viac žien, ktoré ostali ženami. Možno raz vznikne akási medzinárodná organizácia, ktorá by vyhlasovala napríklad honorované súťaže pre spisovateľky na rôzne genderové, feministické a ženské témy. A možno aj ženská obdoba Pulitzerovej a Nobelovej ceny. Podľa mňa by to pomohlo. ■ Jana PÁCALOVÁ, poetka a literárna vedkyňa (A5): → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „V prvom rade: feminizmus ani „ženské písanie“ neriešim. Akcentovanie ženstva, ako sa realizuje vo feminizme, presnejšie v podobe, v akej sa s ním stretávam, je pre mňa celkom nepochopiteľné a delenie textov na produkty „mužského“ a „ženského písania“ v literatúre (ale aj kultúre všeobecne) považujem za umelo vytvorenú kategóriu, ako interpretovať texty; pre mňa je celkom irelevantná.“ ■ Mária FERENČUHOVÁ, poetka, prekladateľka a teoretička filmu (A5): → (ad: budúcnosť, perspektívy) „Rezervy v genderovej oblasti sú všeobecne také veľké, že je čo meniť na mnohých úrovniach. Každopádne si myslím, že pomerne nesúrodej „komunite“ píšucich žien prospeje každá skupinová aktivita (vydávanie tematických zborníkov, verejné čítania, atď.), najmä ak je patrične medializovaná – hlavne tak sa totiž sprievodný genderový diskurz prestane javiť ako prejav nejakej kultúrnej minority. ■ Eva MALITI, dramatička, prozaička, literárna vedkyňa a prekladateľka (A5): → (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Naše divadlo je do značnej miery podriadené mužskému svetu i mužskému videniu. Veľmi mužské, a v tomto zmysle tradičné, sú režijné výklady hier, čo som zažila na vlastných textoch.“ → (ad: úloha inštitúcií) „Ak mám hovoriť o médiách, sú plne zamestnané prvoplánovými seriálmi (TV) a bulvárnymi informáciami (tlač), veď dokonca aj otázky umenia sa neraz filtrujú cez primitívny bulvár. (Výnimkou zatiaľ 43 ostáva rozhlas, ktorý sa snaží vzdorovať, len neviem dokedy.) Štátne inštitúcie veľmi svojsky nadviazali na maniere bývalého režimu: namiesto reprezentantov jednej strany v nich neraz vládne jedna klanovo-rodová štruktúra, čo mi pripomína niektoré polofeudálne krajiny Orientu. Niekedy má klan podobu sekty, čo býva ešte horšie.“ → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Ženské písanie má viac tvárí. Aj u nás existujú autorky ženských románov, bestsellerov, ktoré ani neskrývajú, že im ide predovšetkým o úspech na trhu. (Pre našu súčasnosť je príznačné, že tieto „pisateľky románov“ figurujú v oficiálnych slovníkoch slovenských spisovateľov, hoci v nich môžu chýbať autorky čisto umeleckých diel...) Feminizmus sa pre mňa spája s intelektuálnym ženským písaním, je to filozofia, ktorá vyjadruje postoje žien, mapuje ich svet... Mnohé z nás, hoci ani nepoznáme práce feministických filozofiek, rozvíjame vo svojej tvorbe myšlienky, o ktorých píšu. Reálne feminizmus poskytol autorkám istú záštitu a tiež zdôvodnenie zmyslu ich práce. Ako autorka sa cítim sebavedomejšie a plnšie, a to určite aj zásluhou feminizmu. Na Slovensku treba veľmi vyzdvihnúť záujmové združenie Aspekt, ktoré pre ženy aj pre ženyautorky urobilo kus práce. Dievčatá z Aspektu zasiahli naše tradičné prostredie a zľahka pootočili uhol pohľadu. To si treba ceniť.“ ■ Stanislava CHROBÁKOVÁ REPAR, poetka, prozaička a esejistka, prekladateľka, literárna kritička a vedkyňa, teoretička genderu a feminizmov (A5): → (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Ako svoje účinkovanie v literatúre vníma žena? V prvom rade je to ustavičné balansovanie na hrane. Aspoň pre mňa. Medzi potrebou zarobiť si na seba, byť samostatná, a potrebou písať a čítať, čo píšu iní. Čiže medzi istotou a neistotou, zodpovednosťou a rozkošou. Keďže som si ako svoju parketu (aj v existenčnom zmysle) vybrala vedu a angažmán v oblasti edičných aktivít, je to tiež balansovanie medzi výskumom, písaním odborných textov (esejí, kritík), redakčnou prácou, v poslednom čase tiež prekladaním, stále viac kultúrnym manažmentom – a samotnou literárnou tvorbou. Naučila som sa s tým žiť, v mnohom som sa vďaka tejto kombinácii záujmov obohatila, uvedomujem si však aj druhú stranu mince: to, že naša energia nie je nevyčerpateľná, čas nám nikto nevráti a autorské impulzy, ktoré ostali iba zámermi, prezrádzajú istú slabosť...“ → (ad: úloha inštitúcií) „Úloha inštitúcií pri presadzovaní sa ženy v kultúre, ktorá je ešte vždy mužskou doménou, je minimálna. Inštitúcie rodovú di- 44 menziu takmer nereflektujú – ani na Slovensku, ani v Slovinsku. Od spisovateľských organizácií cez ministerstvá kultúry až po akadémie vied. V starom kurze podporujú a pestujú literárny kánon ako rodovo monolitnú, t. j. takmer výlučne mužskú záležitosť. To má vplyv na udeľovanie literárnych cien, prezentácie v zahraničí, zostavovanie antológií a učebníc a pod. Cena D. Tatarku, ktorá vznikla pred 15 rokmi, nebola za literatúru udelená ani jednej žene.8 Prešernova cena a Cena Prešernovej nadácie (udeľované v Slovinsku – prvá od roku 1946, druhá 1962) tento stereotyp prelomili iba u štyroch autoriek. Systém udeľovania štipendií (napríklad v Slovinsku) je voči ženám taktiež nespravodlivý. Pod maskou formálnej rovnosti (striktný bodovací systém) porovnáva neporovnateľné – dvojitú, dokonca trojitú záťaž žien neberie do úvahy. Alibisticky sa pritom odvoláva napríklad na ocenenia štátneho významu (pozri vyššie!) alebo publikovanie textov v antológiách a cudzine (!!!). Najviac ma však – všade! – poburuje spojenectvo rigidných inštitúcií a šovinistických jednotlivcov. Navzájom si legitimizujú svoju konzervatívnosť a obmedzenosť: v redakciách, v rozličných komisiách a porotách, v orgánoch alebo vo výboroch... Ak sú podobní genderoví šovinisti aj prekladatelia, (spolu)určujú slovenskú alebo slovinskú prekladovú produkciu doma aj v zahraničí na dlhé roky. Určite nie v prospech žien a ich výkonov. Túto situáciu dokážu zmeniť iba osvietení jednotlivci a jednotlivkyne. Pár ich je, ale zatiaľ sú ešte vždy v situácii Don Quijotov a Don Quijotiek.“ → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Feminizmy považujem za nesmierne podnetné pre písanie žien, absolútne podnetné pre oslobodené „ženské písanie“, écriture féminine, ako ho v 70. rokoch vymedzili francúzske teoretičky a neskôr rozpracovali najmä americké predstaviteľky rodových, multikultúrnych alebo queer štúdií. Tí, ktorí – v dnešnej dobe – vydávajú za ženské písanie schematické sentimentálne limonády (nehľadiac na to, či ich odmietajú alebo nie), pália do vlastných radov a prezrádzajú svoju nedovzdelanosť. Autorská a rodová identita, intelekt aj senzibilita modernej ženy sa pohybujú niekde úplne inde...“ → (ad: budúcnosť, perspektívy) „Som čoraz skeptickejšia (na svojich najbližších mám možnosť sledovať tú neuveriteľnú zložitosť všetkého). Ciele si kladiem len v osobnej rovine, takto sa mi vidia dosiahnuteľnejšie. Ako dobre rozumiem mladšej kolegyni, ktorá povedala: „Ja som taká fanatická feminist- 8 V r. 2013 (20 rokov od jej založenia) bola Cena Dominika Tatarku po prvýkrát udelená žene – spisovateľke, konkrétne poetke Mile Haugovej. 45 ka, že ma uráža ešte aj feminizmus!“ Máme však nejakú inú možnosť, ako upozorňovať na rodovú nespravodlivosť? Pochybujem...“ ■ Derek REBRO, básnik, literárny kritik a vedec, teoretik genderu a feminizmov (A5): → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) Byť autorkou v našej krajine znamená, že svoju rodovosť „nemáte chuť“ reflektovať. Mnoho autoriek – dokonca aj takých, ktoré (problematizovanú) rodovosť (podvedome?) vnášajú do svojho diela – sa považuje za rodovo neutrálnych „autorov“. Svoju úlohu tu, samozrejme, zohráva nevedomosť a strach z nálepky „ženská literatúra“ – tento pojem sa u nás doteraz spája najmä so sentimentálnou produkciou autoriek typu T. Keleová-Vasilková. Účinný je aj strach z nálepky „feministka“, ktorá sa u nás takisto asociuje najmä s vulgárnou a pokrivenou podobou feminizmov. Iste, nájdu sa výnimky, tak na strane autoriek (E. Farkašová, S. Repar, J. Juráňová, I. Brežná...), ako aj na strane tých, ktorí a ktoré ich tvorbu teoreticky uchopujú (S. Repar, E. Farkašová...). Ako vidno, svojej „ženskosti“ sa neboja prevažne tie, ktoré aj teoreticky nazreli za „zatuchnutú oponu“ nášho intelektuálneho a kultúrneho prostredia a objavili tam „hlavu Medúzy“, ktorej sme sa po celé roky báli zbytočne. Zámerná reflexia rodovosti však automaticky nezaručuje kvalitu textu. Čiernobiele nazeranie na rody a obracanie polarít je rovnako nehorázne ako androcentrické zjednodušovanie javov. Je však prínosné, keď sa rodovo konštruované texty (aj keď rôznej kvality – ako pri všetkých iných kategóriách) píšu, pretože rozširujú a „korigujú“ paletu už napísaného. Napriek tomu, že gynokritika, „feministická kritika“ a rodové štúdiá sa vo svete uplatňujú už desaťročia, na Slovensku ešte stále panuje strach z prehodnocovania pevných myšlienkových rámcov. V praktickej rovine na náš knižný trh vplýva najmä prítomnosť Aspektu, ktorý už roky vydáva spoločenskovedné aj beletristické diela, rozširujúce obzory „ženskej produkcie a myslenia žien a o ženách.“ → (ad: budúcnosť, perspektívy) „Nemám chuť ani čas s kýmkoľvek a čímkoľvek bojovať. Cestu vidím skôr v individuálnej rovine, v zmysle: pokračovať vo svojej publikačnej (literárnokritickej) činnosti, v mapovaní textov autoriek, ako aj v prinášaní iného pohľadu na tvorbu týchto autoriek. [...] Rovnako mi chýba tvorivý dialóg medzi rôznymi názorovými skupinami (nestačí deklarovať: feminizmus, to sú feminizmy!, pomohlo by túto rôznorodosť aj „žiť“) a tiež sebareflexia, ktorá je vo feministických kruhoch na Západe ustavične prítomná (niekedy v dosť vyostrenej podobe).“ 46 ■ Etela FARKAŠOVÁ, poetka, prozaička a literárna kritička, esejistka, filozofka, teoretička genderu a feminizmov (A5, A3): → (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Na Slovensku neexistuje dostatočná podpora štátnych inštitúcií (limitovanosť grantov), nie je rozvinutá sponzorská tradícia, situáciu sťažuje ponímanie knihy ako tovaru, kritérium predajnosti a zisku však málokedy korešponduje s kvalitou knihy. Spoločenské podmienky poskytujú veľmi malú šancu realizovať sa ako spisovateľ/ka v slobodnom povolaní a venovať sa tvorbe profesionálne. Autorky sú znevýhodňované aj ďalšími faktormi, ako sú profesia, rodina, občianska angažovanosť. Stále prežíva malá rodová citlivosť kritiky, viac mužov je vo funkciách, komisiách, čo sa prejavuje napr. v zostavovaní antológií, pri udeľovaní cien. Jeden absurdný príklad: medzi desiatimi románmi vybranými na preklad do iných jazykov v rámci projektu Sto slovanských románov nereprezentuje slovenskú literatúru ani jedna autorka. Napriek tomu v poslednom čase zaznamenávam aj pomalé zlepšovanie situácie, tak na individuálnej úrovni – v posune k rodovo citlivejšej kritike, ako aj na inštitucionálnej úrovni. Za pozitívum pokladám napríklad založenie ceny Bibliotéky pre domácu autorku.“ → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Celkom iste si nemyslím, že písanie žien je identické s feministickým písaním. Mnohé autorky verne reprodukujú „rodovo neutrálny“ literárny kánon (aj s jeho stereotypmi), navyše, ešte stále je veľa autoriek, ktoré tematizujú ženskú skúsenosť (a dokonca sú aj dosť kritické voči rodovej nespravodlivosti), avšak označeniu „feministická autorka“ sa – v našich podmienkach – rázne bránia. Zrejme z obáv, že by sa tým diskvalifikovali v očiach literárnej obce, ktorá je o feminizme ako serióznom myšlienkovom a politickom prúde zväčša nepoučená…“ → (ad: budúcnosť, perspektívy) „[...] takže sa prihováram za prípravu spoločných, medzinárodne koordinovaných projektov zameraných na podporu a šírenie literatúry ženských autoriek, ale aj na rozvíjanie medzinárodných kontaktov medzi autorkami jednotlivých krajín. Užitočná by podľa mňa bola príprava spoločných výskumných projektov orientovaných na porovnávanie spôsobov, akými sú v tej ktorej literatúre zobrazované ženské, resp. mužské postavy, vzťahy medzi rodmi v súkromnej, ale aj vo verejnej sfére, medzigeneračné vzťahy mužov a žien a pod. Bolo by užitočné, keby sa podarilo rozbehnúť takéto projekty na univerzitách v jednotlivých krajinách a v mladej generácii tak formovať intelektuálny potenciál s vypestovanou rodovou citlivosťou.“ 47 → (ad: „jasnozrivosť utláčaných“ – P. Bordieu) Fenoménu, ktorý sa veľmi podobá „jasnozrivosti utláčaných“, sa zhodou okolnosti venujem v rámci feministickej epistemológie, ktorú prednášam v jednom z našich kurzov. Konkrétne ide o teóriu stanoviska ako historickú formu feministických epistemológií, ktorá tematizuje problém sociálne marginalizovaných skupín v súvislosti s ich poznávacími dispozíciami. Táto znevýhodnená sociálna pozícia podľa nej prepožičiava príslušníkom/čkam takýchto skupín epistemickú privilegovanosť. V mnohom dávam tejto teórii za pravdu, v niečom mám isté výhrady (aj vďaka vlastnej skúsenosti s typom spoločnosti, v ktorej som prežila väčšiu časť svojho života). V každom prípade si však myslím, že ostrozrakosť – napríklad pri nahliadaní a vnímaní sociálnych problémov – súvisí s pozíciou subjektov, s ich vzdialenosťou od „stredu“ moci. → (ad: normatívne „vzorce mužskosti a ženskosti“, identita a integrita indivídua – J. Butler) „Otázku identity pokladám za veľmi zložitú. Priznávam sa, že mne osobne je túžba po totožnosti vlastná. Hneď však dodám, že totožnosť chápem ako niečo pohyblivé, dynamické, „tekuté“, tvarovateľné (aj mnou, mojou životnou empíriou, mojimi predstavami, túžbami, projektmi). A predsa zachovávajúce istú mieru koherencie a kontinuity, ktorá je však zároveň dopĺňaná určitou mierou inkoherencie a diskontinuity. To posledné jednak vzhľadom na spoločenské normy, jednak na moje predchádzajúce identity, ako aj na predstavy o mojich identitách budúcich. Pravdupovediac, ja sama nemávam pocit, že som sa „prehrešila“ proti predpokladanej totožnosti (myslím teraz najmä, ale nielen, na rodovú totožnosť), ba ani vtedy, ak konám v nesúlade so spoločenskými očakávaniami či normami. Ak mi niekto čosi také naznačí a naznačí mi aj pokarhanie, pociťujem skôr ľútosť voči nemu, že je tak silne v zajatí predsudkov a že nemá odvahu myslieť samostatne. Skorigujem si svoju mienku o ňom (najmä, ak bola dovtedy pozitívna) – a vo väčšine prípadov mu svoj názor dám aj najavo. Pravda, pokiaľ nezvážim, že mi v konkrétnom prípade nestojí za to mrhať svojou energiou a časom. Uznávam však, že politická valencia subjektívnych prežitkov či už hanby, pobúrenia, súcitu alebo hnevu závisí aj od toho, ako dokážeme tieto prežitky intersubjektívne artikulovať, reflektovať nielen na úrovni bežného vedomia, ale aj na úrovni teórií, a vyvodiť z nich isté praktické závery.“ 48 ■ Zdeňka KALNICKÁ, filozofka, esejistka a prekladateľka, teoretička genderu a feminizmov (A1): → (ad: mytológie, miesto príbehu) Potrebu návratu k mytológii som si veľmi silne uvedomila pred niekoľkými rokmi. Cítila som vtedy únavu z akademického filozofického diskurzu a túžbu vrátiť sa k spomínaným „príbehom“, ktoré bez toho, aby stratili filozofické dimenzie, mi ponúkli cestu, ako prekonať tradičný dualizmus modernej európskej filozofie, v tomto prípade dualizmus teórie a života. No ponúkli mi oveľa viac: po prekonaní „bariéry“ gréckej kultúry (mám tým na mysli fakt, že naša európska kultúra ju považuje za svoj základ a zdroj a toto posolstvo stále odovzdáva ďalším generáciám) som v predgréckych mytológiách našla bohatý materiál o existencii ženských bohýň, ktorý svedčí o tom, že boli v mnohých kultúrach (indická, egyptská) uctievané na tých najvyšších „postoch“. Boli považované za pôvodný zdroj vzniku sveta (analógia temnej vlhkej vagíny), za ono Jedno, z ktorého sa rodí všetko ostatné, za pôvodnú jednotu protikladov života a smrti (aj mužského a ženského princípu). Takto mi príbehy o ženských bohyniach ponúkli obidvoje – už spomínanú cestu prekonania súčasného oddeľovania protikladov a zároveň tradíciu pozitívne oceňovanej ženskej skúsenosti, ktorá sa mi takto vyjavila ako blízka a možná. Pochopenie faktu, že grécka civilizácia, v ktorej zvíťazil maskulínny princíp (ďalej upevnený kresťanstvom), nie je jediným možným východiskom európskej civilizácie, ale že tu existovali, a to veľmi dlho, tendencie iné, posilnilo moje genderové „sebavedomie“. (Nekritický obdiv k významným európskym filozofom zasa nabúralo poznanie ich názorov na podstatu ženskosti, ktoré „nám“ neboli príliš naklonené.) To mi umožnilo jasnejšie re-interpretovať mnohé tradičné filozofické kategórie a problémy každodenného života, ako aj hľadať cesty pre zmenu. Potrebu vrátiť sa k minulej ženskej skúsenosti zdôvodňuje Luce Irigarayová, ktorá píše – parafrázujem –, že spolu s upadnutím ženských bohýň do zabudnutia stratili ženy svoj transcendentný rozmer, ktorý „zaručoval” nekonečnosť ich rodu a predstavoval čosi ako horizont zmien, v ktorom sa mohli nájsť a s ktorým sa mohli identifikovať. A preto (takto pochopený) ženský boh „by mal ešte len prísť”. → (ad: vlastná cesta k feminizmu) Otázky, spojené s prevládajúcimi predstavami našej spoločnosti o role muža a ženy som si v podstate ako problematické neuvedomovala ani na strednej, ani na vysokej škole: moje presvedčenie, že som rovnocenným partnerom svojim kolegom a mám rovnaké práva, nebolo vtedy spochybňované, aspoň si na to nepamätám (to isté badám u svojich študentiek, ktoré na začiatku semestra často nie sú schopné 49 identifikovať vo svojom živote žiadny genderový problém). Dokonca som ich nevidela, ani keď som sa v 2. ročníku vysokej školy vydala – bývali sme na internáte každý zvlášť a žili vlastne ďalej študentským životom. Prvé negatívne skúsenosti prišli s narodením detí – robila som vtedy ašpirantúru na fakulte a, samozrejme, nebola som schopná zvládať starostlivosť o dve malé deti a súčasne štúdium. Vtedy začalo moje „búrenie sa“: rozhovory s manželom na tému „ženských“ a „mužských“ prác so snahou spochybniť tieto kategórie (ktoré si môj muž priniesol zo silne patriarchálnej rodiny a ktoré som ja považovala za umelé a voči mne „historicky nespravodlivé“) a s tým súvisiace rozhovory na tému „poslania“ ženy a muža. Našťastie, bol môj manžel ochotný načúvať – viem, že vždy to tak nie je. Často sme si však uvedomili, ako ťažko sa menia stereotypy správania a myslenia, ktoré človek nadobudne v detstve v rodine: v krízových situáciách, ktoré sa vymknú racionálnej kontrole, sa vždy dostanú k slovu. Nerovnoprávne postavenie ženy som si uvedomila oveľa silnejšie, keď som nastúpila do práce. Dve malé, často choré deti, a teda ja často na „ošetrovačke“ – pre mňa tým menej peňazí, a tým viac roboty (práca na mňa v zamestnaní vždy počkala). Žiadne odmeny – veď som bola „stále doma“ – a zamietnutie mojej žiadosti o skrátenú pracovnú dobu. Boli to krušné roky, keď som objavila ďalší rozmer „historickej nespravodlivosti“, a to rozmer „verejný“: necitlivosť spoločnosti k problémom žien, ich spoločenské znevýhodňovanie a priam „zneužívanie“. Vtedy vo mne dozrelo feministické presvedčenie, ktoré som však v tej dobe nevedela pomenovať, lebo som nemala príslušný „slovník“. Ten som našla po revolúcii v lete 1990, keď som odišla na niekoľko mesiacov do USA. Pri návšteve kníhkupectiev a univerzít som zistila, že tu už najmenej 30 rokov existuje čosi ako feminizmus. Našla som police plné kníh a ponúkané kurzy na fakultách. Začala som samozrejme túto literatúru študovať, a tak som objavila „nástroje“ na artikuláciu toho, čo som cítila. Po prvom nadšení však prišiel smútok z toho, že nikdy nebudem môcť „dobehnúť“ zameškaný čas a osvojiť si všetko, čo bolo doteraz o genderových problémoch napísané. No postupne som dospela k presvedčeniu, že toto „dobehnutie“ nie je nevyhnutné: že predstava kontinuálneho lineárneho pohybu hromadenia poznatkov je takisto maskulínneho pôvodu, že mi „stačí“, ak sa budem spoliehať na svoju ženskú skúsenosť a budem samostatne premýšľať o existujúcich problémoch z tohto hľadiska. Skrátka: od tej doby je feministický uhol pohľadu imanentný tak v mojej profesii, ako aj v mojom živote. (Priznám sa však, že nie vždy sa mi darí dôsledne ho domyslieť a uplatňovať: napríklad, keď sme dávali inzerát na konkurz, neuvedomila som si, že ho formulujem takto: „hľadáme odborného asistenta..“, a zrejme 50 by príkladov mohlo byť viac). Nie som zapojená do žiadneho hnutia či inej verejnej kampane – za svoju verejnú aktivitu považujem odovzdávanie svojich poznatkov, skúseností a presvedčení študentkám a študentom v podobe feministického kurzu na fakulte, lebo verím, že čím viacej bude mladých ľudí „genderovo citlivejších“ a genderovo spravodlivo uvažujúcich, tým ľahšie sa bude dať pretrvávajúce problémy riešiť. Keby som mala formulovať svoju predstavu feminizmu, povedala by som: feminizmus je pre mňa otvorenie priestoru pre rešpektovanie odlišnosti – v tomto prípade genderovej (a zrušenie genderovej hierarchie) pod podmienkou rovnakých práv. Mojou víziou genderovej budúcnosti je čosi ako – z hľadiska psychickej vybavenosti – androgýnna ľudská bytosť. Ľahko povedať, ťažko uskutočniť. → (ad: feminizmy dnes, ich vnímanie spoločnosťou) ... Je pre mňa paradoxom, keď sa stretávam so ženami, ktoré odmietajú slovo feminizmus, ale ich názory sú feministické, a je pre mňa rovnakým paradoxom, že negatívne reakcie na termín ostávajú, zatiaľ čo sa mnohé v tejto oblasti mení k lepšiemu. [...] Podľa mojej mienky existujú veľké rozdiely medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva; a keby som mala z tohto hľadiska porovnať Českú a Slovenskú republiku, povedala by som – vopred upozorňujem, že ide o názor, na podporu ktorého nemôžem ponúknuť nijaké štatistické údaje – že v Českej republike je feministické povedomie „rozptýlenejšie“ než na Slovensku, čím myslím dve veci: že je rozšírené medzi väčšou skupinou obyvateľstva, ale zároveň, že je menej vyhranené. Zrejme to súvisí s historickými okolnosťami vývoja obidvoch krajín a s predchádzajúcou štruktúrou ich rodín (na Slovensku prevaha agrárnej činnosti a s tým súvisiaca tzv. veľká rodina so silne patriarchálnou štruktúrou, v českých zemiach viac rozšírená malovýroba a remeselníctvo, spojené s tzv. nukleárnou rodinou s menej patriarchálnou štruktúrou). Súvisí to zrejme aj s faktom, že na českom území bolo v druhej polovici 19. storočia a v čase tzv. prvej Československej republiky feministické hnutie veľmi silné (podporoval a dokonca reprezentoval ho aj prezident T. G. Masaryk) a dosiahlo aj reálne úspechy v prebojúvaní záujmov žien. Inak povedané: práve pre svoj deficit z minulosti musí byť dnes feminizmus na Slovensku razantnejší, hoci je koncentrovaný na menšiu skupinu (a s väčším „odstupom“ medzi touto skupinou, ktorá je dnes na špičke feministického diskurzu v tzv. post-totalitných krajinách – mám na mysli skupinu okolo časopisu ASPEKT – a ostatnou časťou obyvateľstva). V každom prípade sa však nazdávam, že to dnes máme ľahšie ako Christine de Pizan, hoci aj ja som sa začala „naplno“ venovať písaniu, až keď deti odišli z domu a s manželom sme spolu trávili iba víkendy. Na druhej strane si myslím, že bez skúsenosti manželstva a materstva by bolo moje 51 písanie iné. Pre ženy-autorky je dôležité si uvedomiť (a presadzovať), že nie je prvoradá kvantita, ale to, čo sa písaním odovzdáva (hoci maskulínny princíp kvantity doteraz ovláda náš život). → (ad: záujmy impulzy, lektúra) Ako je zrejmé z prechádzajúceho, je to oblasť filozofie, kde ma zaujímajú tie práce, ktoré prinášajú nové podnety do súčasných filozofických polemík. V poslednom čase ma oslovila R. Braidotti: Nomadic Subjects. New York, Columbia University Press, 1994 a L. Irigaray: Marine Lover of Friedrich Nietzsche, New York, Columbia University Press, 1991. Z oblasti mytológie sú to práce, ktoré objavujú dedičstvo ženských božstiev, z hľadiska spracovaného materiálu a jednoznačne feministického prístupu je výnimočná práca B. G. Walker: The Woman’s Encyclopedia of Myth and Secrets, San Francisco, Harper and Row Publishers, 1983. Veľmi ma zaujíma možnosť feministického premyslenia jungovských archetypov (sama som sa venovala archetypálnemu spojeniu ženy a vody), a tak ma potešilo, že tento problém nastolili aj autorky práce Feminist Archetypal Theory. Interdisciplinary re-Vision of Jungian Thought. Edited, with and Introduction and a Theoretical Conslusion, by Estella Lauter and Carol Schreier Ruppprecht, Knoxville, The University of Tennesse Press, 1985. Ako estetička sa snažím uplatňovať feminizmus aj pri interpretácii umeleckých diel – tu mi veľmi pomohli autorky ako W. Chadwick: Women Artists and the Surrealist Movement, London, Thames and Hudson, 1985, J. Adelman (na názov knihy si žial nespomínam), ktorá feministicky re-interpretovala všetky Shakespearove hry, a E. Bronfen: Over her Dead Body, femininity and aesthetics, New York, Routledge, 1992, ktorej prácu považujem za vynikajúci intelektuálny výkon. Z domácich (slovenských) odporúčam knihu S. Chrobákovej: Mila Haugová (Alfa), Bratislava, Kalligram 2002 a (českých) M. Vodrážku: Chaokracie. Z nového sveta A-vropy, Praha, Votobia, 1997 (pre trpezlivých – je objemná). Na posilnenie ženského „genderového sebavedomia“ je vynikajúca kniha C. P. Estés: Women Who Run With the Wolves. Myth and Stories of the Wild Woman Archetype, New York, Ballantine Books, 1997 (v minulom roku vyšla aj v českom preklade Ženy, které běhaly s vlky): autorka je kombináciou jungovsky orientovanej psychoanalytičky, ženskej terapeutky a interpretky ľudovej tradície. Skrátka: z feministického diskurzu ma oslovujú tie práce, ktoré prepájajú filozofickú, mytologickú, psychologickú a estetickú rovinu (a pokiaľ je v silách jedného človeka, aj viaceré). Interdisciplinárny prístup totiž považujem za feminizmu inherentný a inšpiratívny. 52 ■ Jana JURÁŇOVÁ, spisovateľka, prekladateľka a editorka, teoretička genderu a feminizmov (A1): → (ad: mytológie, miesto príbehu) „No áno, príbeh sa vrátil na scénu. A ktovie, či vôbec zo scény odišiel. Asi nie. Zaujímavé je však pozorovať, aký príbeh je dnes v hre. Ten, ktorý sa na nás odvšadiaľ sype, je príbehom nadmieru banalizovaným. Presnejšie, banalizuje sa jeho použitie. Niet „dobrej“ reklamy bez príbehu, hlásajú naši – prepytujem – kreatívci. A tak sa reklamy hemžia príbehmi „zo života“, ktoré nám vstupujú do života. Aj telenovely sa hemžia príbehmi, a rovnako aj bulvárne médiá. Skrátka, kam sa človek pozrie, všade príbehy. Niekedy sa mi zdá, že sedíme pred veľkou obrazovkou a dívame sa. Jedni sú aktérmi, iní divákmi. Až sa bojím, že sa mi raz prisní taký sen: Budem sa dívať na obrazovku a uvidím, ako po nejakej katastrofe odnášajú moje mŕtve telo a nebudem vedieť, či som to ja, kto sa díva, alebo som to ja, koho odnášajú... Toľko k príbehu všeobecne.“ → (ad: vlastná cesta k feminizmu) „Rozčuľuje ma predstava, že by som mala automaticky súhlasiť s autoritami. Tak som sa dostala k feminizmu ako ku kritickému pohľadu na svet, ktorý je spravovaný najmä mužskými autoritami. Práve preto, že autority na verejnosti sú takmer vždy mužské, pripúšťam, že to môže občas vyzerať tak, ako keby feministky nemali rady mužov. Ale je to naozaj len zhoda okolností, aj keď zákonitá zhoda zákonitých okolností. Myslím si tiež, že tí muži by to nemali brať tak osobne, ale to už je ich problém. Mám rada kritický pohľad na politické autority, na cirkevné autority, rada ich spochybňujem, ešte stále je to zaujímavá cesta poznania. Rozhodne sa o svete dozvedám viac, keď im neverím, než keby som s nimi súhlasila a nechala sa poučovať. A pokiaľ ide o mňa – prešla som nefeministickým štádiom nevedomosti, v ktorom mi bolo celkom dobre, ranofeministickým štádiom poznania – najprv dychtivého, potom tvrdošijného –, štádiom feministického zúfalstva nad tým, že svet sa nemení napriek tomu, že som ho už prekukla, no a momentálne sa nachádzam v štádiu ľahkej oddychovej letargie, ktorú si spestrujem smiechom rôznej intenzity. Bolo by to celkom príjemné, keby to občas nebolo také hrozivé. A tak stále váham medzi príbehom o Lótovej žene a príbehom o Medúze. Jedna skamenela, môžeme veriť tomu, že od hrôzy, a môžeme si domýšľať iné konce; druhá spôsobila skamenenie každému, kto sa jej pozrel priamo do očí. Bola ženou a skončila zle: porazil ju hrdina. Tak končí príbeh Medúzy, vyrozprávaný mužskými autoritami. No Hélène Cixous Medúzu nielen vzkriesila, ale nechala ju smiať sa. Príbeh s takýmto koncom je jeden z tých, ktoré mám rada.“ 53 → (ad: feminizmy dnes a ich vnímanie spoločnosťou) „Treba povedať, že byť feministkou je veľmi únavné. No nebyť feministkou už nie je možné, tak ako nie je možný návrat do nevedomosti. Na Slovensku sa feminizmus dostal k slovu po prevrate v roku 1989 a na rozdiel od všetkého ostatného, čo sa dostalo k slovu po tomto dátume, je feministické myslenie aj po desiatich rokoch prijímané veľmi negatívne. Všetko to, čo feminizmus v praxi a teórii znamená, sa umelo oddeľuje od samotného slova. Stále platí poznanie zo sociologického výskumu z roku 1993 (Bútorová, Zora a kol.: Ona a on na Slovensku, Bratislava 1993), že feminizmus najviac odmietajú vzdelaní muži v strednom veku. Má to svoju logiku: veľmi dobre vedia, o čo by mohli prísť. Navyše, majú v spoločnosti veľmi silné slovo. Kto sa im chce páčiť, musí s nimi súhlasiť, aspoň teda v zásadných otázkach. A kto by sa im nechcel páčiť?!“ → (ad: muži a feminizmus, kde začať?) „Takže muži. Vždy sa to zvrtne týmto smerom. Ťažko k tomu niečo dodať, hádam len toľko, že zopár jednotlivcov, ktorých možno odporúčať aj ako zaujímavú lektúru (Alberto Godenzi, Michael S. Kimmel), už začalo od seba. Boli časy, keď muži zachraňovali ženy. A nielen zachraňovali, ale aj živili, šatili, otvárali im dvere, ospevovali ich. Niektoré ženy si to vyprosili. Stali sa z nich mladé feministky bojovného ducha, prezývané aj militantné. Dnes sú z nich staré unavené feministky a neviem si predstaviť, že by na sklonku svojho historického života začali zachraňovať ešte aj mužov. Napokon, kde začať? Na futbalových štadiónoch? V pohostinstvách? Na koaličných radách? Máme na Slovensku jedného takého štátneho tajomníka, ktorý vyhlásil, že rovnosť príležitostí žien a mužov v súčasnosti nie je aktuálnou témou a ani v krátkej budúcnosti nebude. Tak ako ho mám zachrániť? A seba? Príliš veľa otázok. A mala to byť odpoveď.“ ■ Jana CVIKOVÁ, editorka, prekladateľka, literárna kritička a vedkyňa, teoretička genderu a feminizmov (A3): → (ad: feminizmy a rodové štúdiá, procesy socializácie a premeny rodového vedomia, „jasnozrivosť utláčaných“) „Feminizmy sa pre mňa stali tým priestorom, kde moje otázky majú miesto a nie sú nepatričné, kde témy, ktoré považujem za dôležité, sú témami, a nielen čímsi druhoradým, nie dosť „vysokým“. Od začiatku pre mňa nepredstavujú len slovo, ale hlavne spôsob, ako povedať sebe a svojmu okoliu, že sa učím brať samu seba a ženy vážne. Po desiatich rokoch feministického projektu Aspekt sa mi chce pri stretnutí so ženou, ktorá ustrašene a často bez vyzvania brojí proti feminizmu, použiť už len výrečnú protiotázku Margaret Atwood, ktorou zareagovala na 54 otázku novinárky, či je feministka: A vy vari nie? Po desiatich rokoch vidím, že to, že existujú ženy, ktoré na seba vtedy zobrali riziko opovrhovania a označili sa za feministky, veľmi zmenilo diskurz o „ženských“ či „rodových“ otázkach v našej spoločnosti. Predovšetkým kvantitatívne – pozrime sa na odrazu všadeprítomnú debatu o kvótach pre volebné kandidátky politických strán –, ale nepochybne aspoň sčasti aj kvalitatívne. Dúfam, že fungovanie rodového jazyka, ktoré sa stáva čoraz častejším a bežnejším, tiež vplýva na myslenie a konanie ľudí naokolo. Tá veľká zmena za posledných desať rokov, počas ktorých som väčšinu svojich síl a svojho života venovala Aspektu, mi priniesla pocit vlastnej moci, moci vplývať na uvažovanie o svete a o usporiadaní vzťahov v ňom. Tomu, pravdaže, predchádzala počiatočná frustrácia, keď som pochopila, že nestačí asymetriu moci v poznávaní, rozhodovaní atď. len pomenovať, aby sa jej zdanlivá neochvejnosť rozkolísala. No a preto je dôležité, že som feministka, a to zrejme bude tá moja „stratégia prežitia“ v práci i vo vzťahoch. I keď ma práve táto stratégia v jednom aj druhom takmer zabila, práve moja zvýšená rodová citlivosť (smiešna v očiach blízkeho i vzdialeného okolia), ktorú so mnou na Slovensku zdieľalo len zopár priateliek a ktorá ma dovádzala do zúfalstva, mi ukazovala svet, v ktorom som nechcela žiť. Ale, našťastie, starnem, moja radikálnosť sa postupne obracia skôr proti mne samej než proti svetu okolo mňa dokola, aj tých rodovo citlivejších je tu už o čosi viac, a ja sa po štyridsiatke pomaly učím žiť sama so sebou. Starnutie je dar aj čo sa týka vonkajších tlakov a požiadaviek na napĺňanie „ženskej roly“, ktoré som sa namáhavo snažila „ignorovať“ a súčasne som znova a znova zažívala, že dokazujem svoju „ženskosť“, až sa sama čudujem, kto to vo mne býva. Tak teraz môžem byť trocha viac človekom... Znova a znova zažívam najrôznejšie odôvodnenia, prečo je vraj stratégia označovať čosi ako „rodové“ (a tým vraj dať „šancu“ aj mužom, t. j. znova raz zakryť alebo subsumovať podstatnú prítomnosť žien) rozumnejšia, než ísť proti múru predsudkov a hovoriť o feminizme. Nie pre mňa a určite nie podľa mojej skúsenosti. Vzťahy medzi ženami, kontinuita histórie a tvorivosti žien ja ďalší dar, ktorý som v uplynulom desaťročí svojho života dostala. A dal mi ho feminizmus, resp. feminizmy. Ich poznávanie, odmietanie, diskutovanie, prežívanie. Ak sú – ako vraví Julia Kristeva – ženy v patriarchálnej spoločnosti akýmisi disidentkami, tak ich to možno vybavuje osobitnou citlivosťou „páriu“. Pravdepodobne je jednoduchšie uvedomovať si absenciu privilégií než ich vlastniť. Nezabúdam však ani na citát z knihy Silences Tillie Olsen, ktorá s krutou presnosťou pomenúva vlastnosti otrokov, rozumej otrokýň: predstieranie, lichotenie, manipulovanie, zmierlivá ústupčivosť. Fe- 55 minizmus mi bol dobrý tiež na to, aby som o ňom aspoň vedela, aj u seba, a aby som si nemyslela, že každá rada je nad zlato.“ ČESKÁ REPUBLIKA ■ Libora OATES-INDRUCHOVÁ, vysokoškolská pedagogička, teoretička genderu a feminizmov (A1, A5): → (ad: mytológie, miesto príbehu) „Tedy k příběhu, jeho zpochybnění i návratu: Feminismus ne vždy vítal ty postrukturalistické myšlenkové proudy, které se upíraly k fragmentárnosti a k rozbití subjektu (blíže k problému Patricia Waugh). Ovšem na druhou stranu shledal užitečným poststrukturalistický zájem o mnohotvárnost. Návrat k příběhu v literatuře totiž neznamená návrat k příběhu jednoho textu stejně tak, jako příběh jednotlivce není manifestací jedné identity, ale jejich celé sítě. Návrat k příběhu tedy pro feminismus neznamená nutně návrat k fosilizovaným strukturám, k jednotnému subjektu v humanistickém stylu, ale snahu o hledání příběhu v mnohotvárnosti a mnohočetnosti subjektů, subjektivit a identit. Mám-li hovořit o českém prostředí a vzrůstajícím zájmu o odhalování ženské zkušenosti například prostřednictvím výzkumů orální historie, pak se nám nedostává dostatečně hluboké interpretace příběhů, které nasbíráme „v terénu“, chybí nám jak intertextualita, tak interdisciplinarita. Měly bychom obzvlášť dbát na to, aby námi převyprávěný příběh reflektoval genderové, feministické i obecně teoretické diskuse na mezinárodní scéně. I ty se musí stát součástí našich příběhů. Jinak se nám totiž může stát, že výsledkem naší snahy bude mnohokrát převyprávěné klišé, které příběh neobohatí o dimenzi specifickou pro náš kulturněpolitický region. Tím se dostávám k přitažlivosti feministického diskursu. Jeho přitažlivost je pro mě spojená právě s příběhem: genderová perspektiva mi umožňuje rozeznat příběh tam, kde jiné metody selhávají, umožňuje mi uchopení příběhu v mnohoznačnosti, zámlkách, fragmentovanosti a inkongruitě. V teoretické poloze mi odhaluje dříve neviděné struktury a kauzální vztahy – ale o tom psala už Evelyn Fox Keller ve slavné eseji Feminismus a přírodní vědy (Feminism and Science) před dvaceti lety.“ → (ad: záujmy, impulzy, lektúra) „Kdybych měla konkrétně doporučovat texty k přečtení, obrátila bych se zpět na svou vlastní čtenářskou zkušenost a zkušenost svých studentek. Mé studentky shledávají užitečným klasický text Kate Millet, Sexuální politika (Sexual Politics). I když je tento text mo- 56 derními kritičkami opomíjený nebo přímo vysmívaný, člověku, který se k feministickému diskursu dostává poprvé, užitečně pojmenovává základní kategorie, se kterými pak může dál pracovat a třeba s nimi polemizovat. Jako čtenářce mi velice pomohla učebnice kolektivu autorek Feminist Readings/Feminists Reading (Sara Mills et. al.), která na textech z angloamerické literatury ilustruje různé feministické přístupy a diskutuje o jejich přednostech a slabinách. Vskutku revolučním textem ve feministickém literárním výzkumu se stala kniha Janice Radway Reading the Romance, která pro literární bádání rehabilitovala populární literaturu a zvláště její čtenářky, na něž do té doby feministické intelektuálky nahlížely s posměchem. Nakonec, mám-li doporučit realizaci feministického příběhu včetně mýtů v krásné literatuře, pak musím na prvním místě zmínit román kanadské spisovatelky Jane Urquhart Away. V příběhu po přeslici – žen tří generací – se prolínají ženské přírodní mýty s irskými mýty a s mýty amerických indiánů, aby výsledkem byl pokus o nalezení kanadské historie.“ → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Vzťah medzi feministickým myslením a ženským písaním je predmetom diskusií medzi feministami/feministkami už od roku 1980, keď Rosalind Coward uverejnila svoj článok Sú ženské romány feministické romány? Ak vychádzam z vlastnej kritickej praxe, ako relevantné pre feministický záujem považujem texty, ktoré sú vedome napísané z feministických pozícií, ďalej texty primárne určené ženám a texty, ktoré stoja na zobrazovaní ženy/žien. Na jednej strane, tak vedľajšie, ako priame emancipačné impulzy, ktoré sa v súvislosti s tým objavujú, majú praktické dôsledky, hlavne čo sa týka tematiky, resp. portrétovania ženských postáv prostredníctvom imaginatívnych narácií. Na druhej strane, feministickému mysleniu sa napriek všetkému nepodarilo osloviť českú literárnu kritiku – s výnimkou niekoľkých študentiek/absolventiek, ktoré si feministickú teóriu vybrali za svoj teoretický horizont. V tejto súvislosti je dobré pripomenúť, že aj postštrukturalistické literárne teórie vcelku nemali veľký ohlas alebo vplyv na českú literárnu kritiku, takže feministická teória pravdepodobne na tom nie je o nič horšie ako – ak by som mala porovnávať – lacanovská psychoanalýza alebo teória diskurzu, resp. dialogickosti.“ ■ Kateřina LIŠKOVÁ, vysokoškolská pedagogička, teoretička genderu a feminizmov (A3): → (ad: „jasnozrivosť utláčaných“ – P. Bordieu) „Intuice coby „vnitřní zrak“ historicky platila za nejčistší a nejspolehlivější aktivitu rozumu, za nejspolehlivější cestu k poznání. V tomto smyslu je zajímavá inverze významu slova intuice právě ve spojení „ženská intuice“. Ženská intuice platí ve srovnání s 57 (mužskou) racionalitou za něco naprosto podřadného. Ženy jsou odkázány na předtuchy, zatímco muži jsou schopni ovládat rozum. Intuice se tak stává dokladem, že ženy, které jsou „typicky“ nadány „intuicí“, vůbec neumí „myslet“. Intuice je tak dalším dokladem toho, že ženské je něco méně než lidské. Intuice konotuje radikálně subjektivní, emocionální, soukromé – a tudíž femininní. Kruh se uzavírá: žena, která „přirozeně“ inklinuje k citovosti, je předurčena k tomu zůstat v privátní sféře rodiny a pečovat o všechny a všechno okolo sebe. Jedná se tak o dvojí pohyb, o kterém Bourdieu píše v jiných souvislostech: feminizuje-li se něco (v tomto případě způsob poznávání), stává se to automaticky méně hodnotným a zároveň ty, které jsou chyceny v pasti feminizovaného, se jen těžko dostávají na společensky hodnotnější pozici (lapidárním příkladem je v tomto případě třeba – Bourdieum udávaná – feminizace školství).“ → (ad: normatívne „vzorce mužskosti a ženskosti“, identita a integrita indivídua – J. Butler) „Touha po identitě může být výrazem sociální marginalizace. Budováním, kritikou a dekonstrukcí identitní politiky si prošlo jak black civil rights movement v Americe, tak feministické hnutí. Politikou identity rozumím položení rovnítka mezi individuální identitu (definovanou např. rasově či genderově) a politické názory a strategii. Např. černé ženy se tak v otázce svého osvobození musejí spoléhat výhradně na ostatní černé ženy, nikdo jiný nebude tak odhodlaný a oddaný jejich myšlence. Výraznou linii amerického feminismu 70. let tvořila debata o lesbismu jako jediné a pravé, autentické identitě ženy („woman-identified woman“) a ženském separatismu jako jediné možné a správné odpovědi v situaci patriarchátu. Myslím, že taková etapa je v emancipačním hnutí logická a pochopitelná: když si příslušníci utlačované skupiny uvědomí svůj odvěký útlak, zdá se být definitivní odluka od utlačovatele jediným skutečným a konzistentním řešením. Nejen černé nebo lesbické ženy hlásaly svou „přirozenou“ odlišnost. Na logiku diference vsadil třeba i vlivný proud ekofeminismu, jenž ztotožňoval ženy s přírodou a zároveň s jejich „od přírody lepší“ vybaveností řešit problémy ekologické krize (skrze jejich vrozené pečovatelské schopnosti, mírumilovnost apod.). Tento proud velebil esenciálně odlišnou ženskou kulturu, ustavoval nové rituály oslavující menstruaci a plodivou ženskou sílu. Hlásání odlišné identity v sobě skrývá nástrahy esencialismu. Hovoří-li se o esencialismu v kontextu feministických teorií, rozumí se tím pojetí ženy a muže definovaných biologicky v duchu výroku „anatomie je osud“. Tak jsou všem osobám, které se narodí např. s vaginou, připsány ženské vlastnosti a 58 má se zato, že všechny ženy sdílejí „ženskost“ (jako charakteristiku i jako jednotnou zkušenost), která je stejná pro všechny a neměnná v čase. Přesně proti tomuto esenciálnímu pojetí identity se staví Judith Butler. Její analýza ukazuje, jak je kategorie identity svazující a zatížená normativními předpoklady (například identita Ženy normativním předpokladem heterosexuality). Podle queer teorie jsou identity vždy mnohočetné a existuje doslova nekonečné množství způsobů, jak lze jednotlivé složky identity kombinovat. Butler byla po publikování Gender Trouble mnohokrát napadena, že její teorie zbavuje ženy agency (tohle slovo je do češtiny nepřeložitelné; znamená nejen schopnost jednat, politicky se organizovat, ale konotuje i sociální podmínky pro akci). Seyla Benhabib oponovala, že je-li rozmetána ženskost coby identita, nelze bojovat proti útlaku založenému na pohlaví (Feminist Contentions, 1995). Proti poststrukturalismu Judith Butler staví Benhabib kritickou teorii s jejími osvícenskými koncepty autonomie, racionality, pravdy a myšlenky jednotného subjektu. Jak je vidět z náčrtu feministických analýz a sporů o identitu, je možné pocity hanby, nespravedlnosti i hněvu přičítat jak odchýlení se od tradiční normativní ženskosti, tak nejasnosti z toho, co tedy znamená být ženou a usilovat o vymanění se z útlaku. Butler navrhla v návaznosti na práci Gayatri Spivak a Julie Kristevy „pracovní esencialismus“ – používání kategorie ženy při prosazování feministického politického programu, ovšem za podmínky neustálého tázání se, co tato kategorie znamená, jak se mění v prostoru a čase, tak, aby nedocházelo k tomu, že se kategorie, která má osvobozovat z útlaku, podílí na upevňování status quo.“ ■ Mirek VODRÁŽKA, hudobník, herec, publicista, esejista a teoretik chaosu (A3): → (ad: procesy socializácie a premena rodového vedomia) „Ano – tragické antické fátum bylo nahrazeno moderní verzí v podobě sociálního osudu s jeho skrytými i otevřenými konstruktivistickými deterministickými efekty. Jako subversivní kritik systému a teoretik chaosu na druhé straně vím, že systém se nejlépe demaskuje a rozpoznává právě ve chvíli, když nějakým způsobem selhává – a jeho latentní selhání je skoro permanentní. Proto je potřeba genderový systém otevřeně „chaotizovat“ – za pomoci ruptur, trhlin, diskontinuit a nejrůznějších selhání. Je to první krok jak začít unikat z jeho pevného systémového „objetí“. Východisko nespatřuji v nějakém specifickém „poznání“, tedy v demaskování nějaké ideologie za pomocí například 59 „dekonstrukce“, ale spíše v hledání oněch ruptur a v samotném aktu „selhání“ – v jednoduché „taneční“ chaotizaci, v dis-kursu života. Problém tudíž není ani tak v tom, že jsme „rozdvojeni“, jako spíše v tom, že jsme rozdvojeni příliš málo. Kdy ona rozdělující ruptura je vlastně stále dost malá a proto se dá ještě existenciálně zakrýt, sociálně unést a ideologicky zakamuflovat. Sami sebou jsme paradoxně nejvíce právě tam, kde jsme jakoby „rozdvojeni“. Tuto strategii občas používám, když se představuji na veřejnosti v ženském rodě. Tento jazykový genderový klín neotvírá lidskou mysl k nějakému typu genderového osvícení, ale „zmezerňuje“ lidské bytí. Je třeba se takříkajíc „rozmezerovat“. Svobodný pohyb potřebuje vždy nějaký „únikový“ prostor či přesněji – je třeba se stát tímto prostorem. Nevěřím tomu, že existuje cesta ven z rozporů, spíše si myslím, že zbývá jen cesta ven samotným rozporem. Touha po bezrozpornosti je ošidná, zavádějící a je skrytou dialektickou pastí. Shrnuto – nemáme nic vlastního než právě své rozpory – často hodně propastné. Ty jsou ale nejvíce nadějné.“ → (ad: normatívne „vzorce mužskosti a ženskosti“, identita a integrita indivídua – J. Butler) „Touha po totožnosti má příliš daleko k jakékoliv formě jednoty. Je spíše permanentním oscilováním mezi identitou a non-identitou a dalšími strukturami, neboť naše identita je v zásadě fluktuační a procesuální. Paradoxně jsme ale ponejvíce sami sebou v jistém stavu „odcizení“. Levinas v textu BEZ IDENTITY rozvíjí tímto směrem například lidskou schopnost k otevřenosti, citlivosti a sebezranitelnosti „pro druhého“. Je-li možno použít v tomto kontextu nějakou metaforu, pak naše touha po identitě by se dala připodobnit spíš jednotě symfonického orchestru, který „ladí“, než hraje. Ačkoliv „prohřešit“ se proti své vlastní identitě je součástí permanentní oscilace na herním poli identit a non-identit, samotné „prohřešení“ může mít jen malou politickou valenci, protože „zradu“ není možno politizovat, socializovat či institucionalizovat, pakliže se nemá stát sama jakousi karikaturou nebo ideologickým příběhem. Je příliš niterná a je dokonce nezbytné chránit samotný prostor tohoto vnitřního „prohřešení“. Byť v jistém smyslu platí, že „osobní je politické“, na druhé straně určité „vnitřní“ prostory nemohou být politické, protože jsou a mají být i nadále nestabilní, intimní, křehké a tedy tvořivé. Mohou být „politické“ až v sekundárním smyslu, například když moc se sama rozhodne intervenovat do těchto prostor, nebo naopak, když se snažíme tyto prostory vědomě zvěcňovat a politizovat a ideologizovat. 60 Myslím, že ilustrativním, ale dosti odstrašujícím příkladem této „politické valence“ založené na „prohřešku“ proti své identitě je například Václav Havel. Svou intelektuální a mravní identitu po čas disentu vždy zakládal na kritickém odstupu od světa politiky a po několik desetiletí tvrdil, že intelektuál se nemůže realizovat v politice, aniž by se nezpronevěřil svému hlavnímu úkolu – sloužit pravdě. Jakmile se ale po roce 1989 stal profesionálním politikem, nejenže zvěcněně prohlásil, že je „nestále sám sebou“, ale navíc obvinil ty umělce a intelektuály, kteří si chtějí udržet „jeho“ dřívější kritický distanci od světa moci. Politika identity či spíše non-identity je obecně jedna z nejzavádějících a nejproblematičtějších strategií.“ ■ Pavla FRÝDLOVÁ, spisovateľka, scenáristka, autorka dokumentárnych filmov, teoretička genderu a feminizmov (A5): → (ad: úloha inštitúcií) „V Českej republike je štátna podpora kultúry minimálna, často aj amorálna: k žiadosti o podporu nejakého projektu musí záujemca oficiálne priložiť niekoľko tisíc Kč (údajne určených na spracovanie žiadosti), o ktoré príde. Médiá môžu pri propagácii určitého titulu zohrať veľmi významnú úlohu, hlavne však médiá mainstreamové a televízia, či dokonca bulvár. Kto o publicitu v nich nestojí, automaticky je na knižnom trhu zaradený do „okrajovej“ literatúry.“ ■ Kateřina MACHOVCOVÁ, vysokoškolská pedagogička, teoretička genderu a feminizmov (A2) → (ad: feminizmy a rodové štúdiá: odkiaľ kam?) Citlivé zachycení vztahů mezi muži a ženami a otázka genderové identity vůbec chybí v „mainstreamu“ snad všech sociálních věd. Proto chápu jako velmi důležité samostatné etablování interdisciplinárního oboru gender studies (i ostatních příbuzných oborů jako jsou ženská či mužská studia a v neposlední řadě i queer studies). Považuji však za nutné, aby genderové aspekty byly běžně zahrnovány i do stávajících disciplín a nedošlo k izolaci v rámci specializovaných oborů. Otázka co všechno zahrnují gender studies se snad ani nedá zodpovědět jinak než předlouhým výčtem témat. Osobně považuji za zajímavou otázku vzniku a utváření genderové identity, ale věnuji se i praktickým otázkám, jako je třeba postavení žen v zaměstnání. V Česku je společenská reflexe genderových stereotypů relativně nízká, zejména s nepřímou diskriminací se setkáváme velmi často. Navíc feminismus je pomalu považován za sprosté slovo. U kořenů tohoto pojetí údajně stojí články Josefa Škvoreckého, který těsně po revoluci, dřív než se české feministky a feministi dokázali nadechnout, už psal o různých zhoubách 61 pramenících z ženského aktivismu. Co se týká ženské identity, zdá se mi, že vládne představa o superženách, které se „svobodně“ rozhodly být krásné, milé, starat se o rodinu, udržovat domácnost a k tomu pracovat na plný úvazek, a jakákoliv podpůrná opatření či prosté pojmenování diskriminace by je pouze ponižovaly. […] S feminismem a gender studies jsem se poprvé setkala v rámci volitelných seminářů na univerzitě, postupně jsem se i dostala do kontaktu s různými sdruženími, které se této otázce věnují. Z většiny aktivit mám velmi dobrý pocit, zdá se mi, že celé hnutí je velmi rozmanité, pokrývá různé oblasti a věřím i v to, že dochází k jakémusi vnitřnímu dialogu a diskusi o sporných otázkách. Nejzaběhnutější organizace jsou samozřejmě v Praze, ale pomalu se mění i situace v regionech. Existují i snahy o spolupráci napříč republikou. Osobně však vnímám jako problematické jednak aktivity organizací, které s sebou táhnou dlouhou komunistickou historii, ještě dlouho bude trvat než se zbaví určitého typu rétoriky a nahlížení na problémy, a relativní zklamání mi přinášejí i aktivity v rámci politických stran. Například pokus o sestavení sociálně demokratické ženské stínové vlády, v situaci kdy v roce 1998 ve vládě premiéra Miloše Zemana nezasedla ani jedna žena, byl opravdu výsměchem kvalitním odbornicím, které by jistě mohly politice mnohé přinést. ■ Božena SPRÁVCOVÁ, poetka a kultúrna publicistka (A5): → (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Mladá poetka – to je do istej miery rola. Časť záujmu sa viaže na túto rolu, a nie konkrétnu osobu a jej prácu – je celkom dobré včas si to uvedomiť. Na jednej strane kritika poetkám „pustí“ vyslovene zlé texty a banality, ktoré napĺňajú gýčovité predstavy časti kritikov o „ženskom“ videní sveta, na druhej strane – ak poetky ukážu skutočne ženské videnie sveta, kritika sa ich zľakne a radšej ich ignoruje. Analogicky to zrejme platí aj o poézii mužov. Životné a pracovné podmienky autoriek v Čechách sú rovnako nemožné ako autorov: píšu po nociach a na živobytie si musia zarábať niečím iným. Neviem, či je to (pre poéziu) dobre alebo zle.“ → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „To, čo sa za feminizmus najčastejšie vydáva, mi pripadá úplne trápne – najmä svojimi sklonmi k sektárstvu, hystérii a čierno-bielemu videniu sveta – a som rada, že to nemá nijaký vplyv. Prirodzene si tiež myslím, že ženy majú byť za rovnakú prácu rovnako zaplatené ako muži a nemali by byť spoločnosťou šikanované za 62 to, že sa starajú o deti. Ale tej menej zadebnenej časti ľudstva je to vari jasné bez ohľadu na pohlavie a feminizmus.“ → (ad: budúcnosť, perspektívy) „Priala by som svetu, aby sa muži už konečne vyrovnali s tým, že sú muži, a ženy zase s tým, že sú ženy, nepoškuľujúc po výhodách opačného pohlavia. Jediné, čo by určite stálo za zlepšenie, sa týka pracovného práva. Angažovať sa politicky v mene žien sa však zatiaľ nehodlám.“ ■ Jakuba KATALPA, prozaička (A5): → (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Pohľady na moju prvú knihu nehodnotili len jej literárne kvality, ale zohľadňovali, ako sa do textu premieta „moje ženstvo“. A keďže nezodpovedalo všeobecným predstavám, text bol hodnotený negatívne, hlavná hrdinka označená za nemorálnu a objavili sa aj osobné útoky na mňa ako autorku. Na knihy autorov-mužov, ktoré vyšli v tom istom čase, sa podobné hodnotenia neobjavili (hoci vykresľovali sexualitu podobne otvorene ako ja). Túto moju skúsenosť možno do istej miery generalizovať – ešte vždy jestvujú odlišné metre na literatúru písanú ženami [...]“ → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Sama za seba sa bránim akejkoľvek kategorizácii. Nepovažujem sa za feministku, hoci – ako som si všimla – ostatní ma za ňu považujú. Pojem feminizmus má v ČR pejoratívny nádych, myslím si, že ak nejaká knižka získa prívlastok feministická, je tým pre väčšinovú spoločnosť devalvovaná, prípadne ju považujú za knihu vhodnú pre určitú menšinu. Nepatrím do nijakého feministického spoločenstva a feministické aktivity nesledujem; neviem teda posúdiť, či (a ako veľmi) vplývajú na stav vecí.“ ■ Daniela FISCHEROVÁ, dramatička, scenáristka a prozaička (A5): → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Nikdy som necítila najmenšiu potrebu polarizovať spisovateľov a spisovateľky. Spomínam si, ako nás v 90. rokoch americké feministky presviedčali, že máme mať aj český Ženský PEN klub a my sme ho dokonca načas formálne založili – len preto, aby mal kto komunikovať s košatým americkým Women PEN Clubom, ale nedávalo to nijaký zmysel. Pokiaľ ide o feminizmus, mňa osobne sa jeho témy akosi nedotýkajú. Prežívala som rozličné „ústrky“ a životné nepohodlie, ale nikdy nie preto, že som žena – a ani som z tej roly nemala nijaké výhody. V krajinách tretieho sveta prisudzujem feminizmu veľký význam, ale tu, v kotline českej, sa bez neho zaobídem.“ 63 SLOVINSKÁ REPUBLIKA ■ Nataša SUKIĆ, spisovateľka a prekladateľka, teoretička genderu a feminizmov (A5): → (ad: úloha inštitúcií) „Moje knihy vyšli v edícii Vizibilija vo vydavateľstve ŠKUC (mimovládna organizácia), ktorá vydáva knihy lesbických a feministických štúdií a krásnu literatúru s lesbickou tematikou. Ďalším charakteristickým východiskom edície je odpor voči mainstreamovskej knižnej produkcii, ktorá tlačí (pri)drahé knihy, predovšetkým také, ktoré nevenujú pozornosť okrajovým témam. [...] Jeden z najobľúbenejších argumentov homofóbnych „znalcov“ literatúry je obvykle ten, že homoerotická literatúra je príliš hermetická. Za vlasy pritiahnutý argument, s ktorým ťažko polemizovať.“ → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Pokiaľ ide o tzv. ženské písanie, súhlasím s Hélène Cixous, ktorá hovorí, že písanie je vždy telesné. Súhlasím, že my ženy musíme písať o svojej sexualite, o tom nekonečnom a pohyblivom v nás, o svojej erotizácii. Súhlasím, že práve písaním sa my ženy musíme vzoprieť rozličným formám cenzúry, musíme písať našimi telami a objavovať, vynaliezať nové a nové jazykové/výrazové odtienky. Súhlasím aj s tým, že čím viac sme ženské telo, čím viac túžime prerušiť mlčanie o svojich telách, tým viac sme písaním. Takto rozkladáme monopolný diskurz – mužský diskurz – a za sebou zanechávame verejnú stopu. V tom sa skrýva oslobodenie. Rada by som zároveň upozornila, že ženské telo nie je iba jedno jediné; nie je homogénne. Lesbické telo je iné ako telo heterosexuálnej ženy. No napriek tomu medzi nimi existujú mnohé styčné body. Tak ako existujú styčné body medzi všetkými telami – mužskými, ženskými, transsexuálnymi. Vlastne neviem, čo presne by malo znamenať ženské písanie. Viem len, že je dôležité, aby sme my ženy písali. Ako toto písanie natlačíme do nejakej obmedzujúcej definície, prenechávam druhým. Možno by som ešte dodala, že pri vytváraní podobných definícií treba byť veľmi opatrný na početné otázky, ktoré sa pri tom vynárajú. Napríklad: môžeme hovoriť o ženskom písaní aj v prípade, keď ide o literatúru ženy uväznenej v mužskom tele? Je to mužské alebo ženské písanie? Bolo by sa treba opýtať, čo vôbec je ženskosť a čo mužskosť? Ako je pohlavný/rodový subjekt reprezentovaný v súčasnej literatúre? Všetky tieto otázky považujem za vysoko relevantné. Ak sa teda vrátim k východisku svojho uvažovania – pre mňa je každé písanie telesné. 64 → (ad: budúcnosť, perspektívy) „Pri oslobodzovaní ženských tiel má práve feminizmus kľúčovú úlohu. Preto je – a ešte ako! – dôležitý pre rozvoj ženského písania. No dôležité je, aby existovala práve tak feministická teória, ako prax – spolu analyzujú a dekonštruujú samozrejmosti, ktoré vychádzajú z heteronormatívne postavených spoločenských matríc, na druhej strane posilňujú (seba)vedomie žien, a tak sprostredkovane povzbudzujú ich tvorivosť.“ ■ Maja VIDMAR, poetka (A5): → (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Predpokladám, že moja vnútorná nepohoda vychádza z relatívne neskorého spoznania, že tvorím súčasť zvláštneho a čarovného ženského vesmíru. [...] Zdalo sa mi, akoby som prišla domov a zároveň našla cestu ďalej, inú predstavu sveta pre svoje deti. Spočiatku však vďaka tejto zmene vyplával na povrch aj dotyk so ženským kolektívnym poranením. Ak sa toto poranenie stane súčasťou (seba)identifikácie, akýkoľvek ďalší ťah je odsúdený na neúspech. Len veľmi pomaly som sa oddeľovala od pocitu stáročného poranenia.“ ■ Meta KUŠAR, poetka a esejistka (A5): → (ad: budúcnosť, perspektívy) „Na túto otázku [budúcej akcie] môžem odpovedať veľmi osobne, čiže sama musím položiť zopár otázok: Zaujíma sa feminizmus aj o porušovanie intimity v nemocniciach, v domovoch pre dôchodcov, v školách? Ženy (opatrovateľky) so ženami (opatrovanými, napr. pacientkami, ale aj inými opatrovateľkami) zaobchádzajú veľmi zle. Človek totiž, podľa poznatkov psychológie, vždy projektuje svoj tieň na človeka toho istého pohlavia. Zaujímajú feminizmus prípady, keď osoby ženského pohlavia zacítia zvnútornenú ženu v mužovi a s ňou komunikujú? Je feminizmus opozícia a zápas o moc alebo je to demokratické hnutie za prehlbovanie obrazotvornosti našich duší, ktoré sú bezpohlavné. A je feminizmus ešte vždy feminizmom, ak v samom hnutí nie sú vítané všetky ženy?“ ■ Breda SMOLNIKAR, prozaička (5): → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Iste si dokážete predstaviť, že môj pracovný deň má máločo spoločne s umením a v systéme, ktorý tu máme, sa musím postarať najmä a predovšetkým o živobytie pre svoju rodinu. Iba málokedy si môžem dovoliť nejaký ten rozhovor o umení, vystúpenie na pódiu, vystavenie niektorej svojej knižky – na všetko som sama. Takže ženská literatúra a feminizmus, na ktorý sa ma pýtate, popri tom všetkom nie sú pre mňa dôležitými otázkami, umenie nerozdeľujem na mužské a ženské, umenie je iba jedno. A keď tak rozmýšľam, ozajstné umenie to 65 nikdy nemalo ustlané na ružiach. V Slovinsku existuje aj mnoho mužovtvorcov, ktorí sa iba veľmi zriedkavo objavia či už v novinách, alebo v televízii, alebo sa vôbec neobjavia, hoci by si to zaslúžili. Málokedy si na nich niekto spomenie s nejakou cenou alebo pochvalou.“ ■ Jana KOLARIČ, dramatička, poetka a prozaička, prekladateľka (A5): → (ad: úloha inštitúcií, médiá) „Médiá prehnane ospevujú ženy aktívne vo všetkých smeroch a vytvárajú tak ideál akejsi super-ženy, ktorá zvládne všetko a vo všetkých rolách je perfektná: profesionálna umelkyňa, ideálna gazdiná, matka, manželka, dcéra – opora rodičov. Jej počínanie by malo mať aj finančný efekt, celkový spôsob jej života by mal byť „na úrovni“, „štýlový“, „nadizajnovaný“, o nátlaku na vzhľad ani nehovoriac. Tiež by mala ovládať podnikanie už kvôli úspešnosti svojich kníh na trhu. Nič čudné, že potom chýba čas a energia na to základné – na tvorbu. Autorky, ktoré sa týmto tlakom nechcú podriadiť a utiahnu sa z hlavného prúdu, sú natoľko obchádzané a zamlčané, že vlastne nejestvujú.“ → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „[...] ženské písanie je už apriórne považované za niečo menejcenné. Emočné zložky sa najčastejšie interpretujú s negatívnym predznačením ako „presladenosť“, „sentimentálnosť“, „melodramatickosť“, „mäkkosť“. Niektoré autorky sa zo skúseností naučili, čo očakávajú porotcovia, aký spôsob písania platí a prispôsobili sa. Aj ja som získala úspech v súťažiach až vtedy, keď som vedome „zinscenovala“ mužský štýl písania alebo rovno prehovorila ústami mužského rozprávača. Za problematické považujem, že so štýlom súvisia aj určité „hodnoty“, konkrétne chlad, cynizmus, ľahostajnosť k iným, k blízkym, k prírode, k osudu tohto sveta. To je v móde, to je „cool“, to je „in“. Úprimná angažovanosť pre dobro všetkých a kohokoľvek, charakteristická väčšinou pre ženské písanie, je v očiach hodnotiteľov „ufňukaná“, „presladená“, jednoducho „nestráviteľná“, a teda nevhodná na nominácie a ocenenia. Možno by to mohla byť téma aj pre feministické výskumy...“ → (ad: budúcnosť, perspektívy) „Úprimne priznám, že netuším, ako by sa z toho dalo dostať. Pretože kým veci ostávajú vo verbálnej rovine zásad, zdanlivo je všetko v najlepšom poriadku: medzi mužmi a ženami niet rozdielov. Iná je však situácia v konkrétnej realite. A keď sa začneš zasadzovať za zmenu, obvinia ťa, že sa staráš len o vlastné záujmy. Sama som sa, napríklad, pokúsila čo-to zmeniť pri udeľovaní tvorivých štipendií v Spolku slovinských spisovateľov (DSP), kde som členka. Štatistika hovorí jasnou rečou: hoci je členstvo rodovo zastúpene asi tak pol na pol, medzi štipendis- 66 tami je v najlepšom prípade pätina žien, a niekedy ani to nie. Keď začneš vŕtať a pýtať sa na dôvody, odpoveď znie, že ženy nemajú až toľko čo ukázať: články, referencie, recenzie, ceny... Komisie sa takto bránia pred výčitkami [...]. A sme znova pri prapríčine (o ktorej som už niečo povedala): na vine je menejcenná pozícia ženského písania vôbec.“ ■ Vida MOKRIN-PAUER, poetka a prozaička, autorka pre deti (A5): → (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „A ak žena v poézii tematizuje aj rodinné motívy, presnejšie – svoje úzkosti v najužšom kruhu, semtam sa cíti byť určitým spôsobom ohrozená a ohrozujúca, protivná či na ťarchu tak (malo)meštiackej rodine, ako aj etablovanému literárnemu prostrediu. Toto prostredie, ktorému vládnu muži, od žien najradšej číta – a si považuje – literatúru, ktorá buď vôbec neodhaľuje rodinné vzťahy, alebo ich v poézii spracúva ako večné témy s večne smutnými, zakliatymi, nemennými vyústeniami.“ ■ Barbara KORUN, poetka a literárna kritička(A5): → (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Všetky autorky, ktoré poznám, sa pohybujú medzi týmito dvoma brehmi: buď umrú od hladu, alebo od nedostatku písania (literárnej tvorby). Písanie literatúry je tak životná potreba aj luxus zároveň. Čo sa týka žien, situácia sa zlepšuje. „Ženy vstupujú do literatúry; ďalšie znamenie, že postavenie literatúry v spoločnosti je čoraz horšie“, povedala jedna z nich. „Spoločenská situácia je však pre ženy prevažne nepriaznivá.“ → (ad: budúcnosť, perspektívy) „Riešenie je v tom, že vydržíš, vydržíme každá zvlášť a všetky spolu. Že sa nedáme, že si budeme navzájom pomáhať a povzbudzovať sa.“ ■ Iva JEVTIČ, poetka a prekladateľka, teoretička genderu a feminizmov (A5): → (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Je podstatný rozdiel medzi autorkami, ktoré sa neživia výlučne písaním (ako ja, keďže sa venujem aj akademickej práci), a autorkami – slobodnými umelkyňami. V druhom prípade majú autorky oveľa ťažší život. Z počutia viem, že freelancerky aj tak väčšinu času venujú zabezpečovaniu základných existenčných potrieb. Postavenie žien sa predsa len odlišuje od ich kolegov; poznám viacero prípadov, keď za rovnakú prácu dostali nižší honorár a pod.“ → (ad: úloha inštitúcií) „Štát a – sčasti – aj médiá síce deklaratívne podporujú umenie a vystupovanie žien, v skutočnosti sa však práca žien v kultúre 67 devalvuje, resp. toleruje sa len vtedy, ak ostáva v rovine servisných činností. Na úrovni občianskych združení a iniciatív je obraz pestrejší, niektoré združenia sa totiž kontinuálne zasadzujú za „inakšiu“, inkluzívnejšiu podobu kultúry. Všetky majú spoločné to, že vychádzajú z jasne vymedzených teoretických stanovísk a nemožno ich oddeliť od príslušných spoločenských hnutí [...]. Problémom je, že podobné združenia obvykle nemôžu rátať so štátnymi prostriedkami. Tak ich možno aj vhodne kontrolovať [...].“ → (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Najprv treba určiť, čo „ženské písanie“ je; jeho základný význam sa totiž dosť často s „písaním žien“ nezhoduje. V rámci podobných iniciatív ide v Slovinsku skôr o písanie žien, čo v podstate poukazuje na spoločenskú devalváciu feminizmu u nás. Ešte vždy sa väčšinou obmedzujeme na kultúrny feminizmus: zdôrazňovanie relatívnych rozdielov medzi mužmi a ženami, akcentovanie pozitívnych aspektov ženskosti. Ide aj o depolitizáciu feminizmu, ktorý síce existuje v Slovinsku v teoretickej rovine, v praxi však nie. V každom prípade dozrel čas, ako vidno aj z položenej otázky, aby sa u nás konečne začalo písať o feminizmoch v množnom čísle.“ → (ad: budúcnosť, perspektívy) „Už sa veľa urobilo, rezervy však vidím, aspoň v literatúre, vo formovaní novej generácie kritičiek a kritikov, ktorí by dokázali prehliadané diela, súčasnú tvorbu, ale aj diela patriace do slovinského kánonu umiestniť do nových teoretických rámcov. Naše možnosti sú však zásadne obmedzené, pokiaľ nevznikne širší spoločenský konsenzus o hodnote feminizmu a úlohe žien v Slovinsku. Vzhľadom na všeobecnú prevahu debility, ktorej sme svedkami v posledných rokoch, iba ťažko očakávať zlepšenie.“ Použitá literatúra a pramene Apokalipsa (Gender), 2003, č. 72 (anketa). Apokalipsa (Gender), 2004, č. 78 – 79 – 80 (anketa). Apokalipsa (Gender), 2005, č. 90 – 91 – 92 (anketa). Apokalipsa (Gender), 2008, č. 124 – 125 (anketa). Barša, Pavel: Panství člověka a touha ženy. Feminismus mezi psychoanalýzou a poststrukturalismem. Praha: Sociologické nakladatelství, 2002. 68 Cixous, Hélène: Spol ali glava? In: H. C.: Smeh Meduze in druga besedila. Ľubľana: KUD Apokalipsa, 2005, s. 49 – 82. Cixous, Hélène: Smeh Meduze. In: H. C.: Smeh Meduze in druga besedila. Ľubľana: KUD Apokalipsa, 2005, s. 1 – 48. Nemlčať; žena v literatúre (anketa – rozhovory). Knižná revue, 2009, od č. 2 do č. 19, vždy na s. 11. (Dostupné aj na internete.) Repar, Stanislava: O Lótovej žene v poézii Maje Vidmar. Doslov. In: Maja Vidmar: Izby a iné básne. Bratislava: Literárna nadácia Studňa, 2015, s. 152 – 166. Repar, Stanislava: Mila Haugová – Alfa. Bratislava: Kalligram, 2002. Repar, Stanislava: Úzkosť dokorán. Nové čítanie poézie Viery Prokešovej. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2012. Repar, Stanislava: Agonija smisla. Premišljevanja o civilizaciji bogatih barbarov, propadu (med)kulturnih izbir, feminističnem oplajanju – in vztrajanju. Ljubljana: KUD Apokalipsa, 2015. Russ, Joanna: Kaj naj junakinja počne? Ali zakaj ženske ne morejo pisati. Apokalipsa (Gender), 2015, č. 191, s. 19 – 33. Spahr, Juliana, Yung, Stephanie et al (ed.): A Megaphone. Some Enactments, Some Numbers, and Some Essays about the Continued Usefulness of Crotchless-pants-and-a-machine-gun Feminism. USA, ChainLinks Oakland – Philadelphia, 2011. --Crnović, Deja: Levica je samo desnica s človeškim obrazom, článok. Eportál: Siol.net, uverejnené 04.03.2015 o 08:56. Prístup na: http://www.siol.net/kultura/novice/2015/03/levica_je_samo_desnica_s_clo veskim_obrazom.aspx Summary „The highest significant“, in the view of creative women This contribution focuses on the role or position of women within the contemporary literary and cultural practices of Slovakia, the Czech Republic and Slovenia. The issue is approached from historical, linguistic and philosophical points of view which are endowed by the feministic optic, thereby creating a scientific starting point for the 69 evaluation of an “on-the-spot” investigation which was carried out between 2003 and 2008 via five opinion questionnaires disseminated among 55 female and 5 male writers, critics and scientists. The resultant analysis will address common features which have emerged from the responses of the interviewees which are linked especially to the following subjects: écriture feminine, feminisms, and gender studies. Special phenomena (asymmetries, paradoxes) and some symptomatic details in the respondents´ thinking are underlined and discussed by the author. As a wide-ranging appendix to the article, the author offers a selection of the most interesting responses from the questionnaires. The selection can either be used as a methodological and pedagogic key or as documentary evidence for the further study of the self-reflection of women writers. Key words: Hélène Cixous, Judith Butler, écriture féminine, feminisms, gender studies, literature, women in history, women within language, men´s versus women´s writing, female writers and researchers, opinions investigation, questionnaire, Stanislava Repar, magazine Apokalipsa, Ljubljana, Slovakia, Slovenia, Czech Republic, qualitative outcomes Attachment: Ivica Ruttkayová, Dana Podracká, Uršuľa Kovalyk, Jana Pácalová, Mária Ferenčuhová, Eva Maliti, Stanislava Chrobáková Repar, Derek Rebro, Etela Farkašová, Zdeňka Kalnická, Jana Juráňová, Jana Cviková, Libora OatesIndruchová, Kateřina Lišková, Mirek Vodrážka, Pavla Frýdlová, Kateřina Machovcová, Božena Správcová, Jakuba Katalpa, Daniela Fischerová, Nataša Sukić, Maja Vidmar, Meta Kušar, Breda Smolnikar, Jana Kolarič, Vida Mokrin-Pauer, Barbara Korun, Iva Jevtič 70 PhDr. Jana CVIKOVÁ, PhD. Ústav svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied v Bratislave ASPEKT feministická vzdelávacia a publikačná organizácia Kontakt: [email protected] Informácie o autorke Jana Cviková sa v rámci svojho odborného zamerania venuje interdisciplinárnemu feministickému/rodovému výskumu. Má za sebou bohatú editorskú, prekladateľskú a redakčnú prácu. V jej výskumnom zábere dominuje interdisciplinárny literárnovedný výskum (germanistika, slovakistika) so zameraním na feministické a kultúrnovedné východiská. Najvýznamnejšie publikácie CVIKOVÁ, J.: Nerodíme sa ako ženy a muži. Rod a pohlavie. In: CVIKOVÁ, J. – Juráňová, J. (eds.): Ružový a modrý svet : rodové stereotypy a ich dôsledky. 2. vyd. 2005. Bratislava – Občan a demokracia – ASPEKT, 2003. 290 s. 71 CVIKOVÁ, J. – Juráňová, J. (eds.): Hana Gregorová – Slovenka pri krbe a knihe. Bratislava: ASPEKT 2008. CVIKOVÁ, J.: Načo je dejinám literatúry kategória rodu? In: World Literature Studies : časopis pre výskum svetovej literatúry, 2010, vol. 2 [19], no. 4, s. 56 – 66. CVIKOVÁ, J. – JURÁŇOVÁ, J.: Niektoré aspekty zrodu rodového diskurzu na Slovensku. In: Feminizmy pre začiatočníčky. Aspekty zrodz rodového diskurzu na Slovensku. Bratislava: Aspekt, 2009, s. 7 – 40. CVIKOVÁ, J.: Kontexty a subtexty románu Ireny Brežnej Na slepačích krídlach o ére budovania socializmu v slovenskom malomeste. In World Literature Studies : časopis pre výskum svetovej literatúry, 2014, vol. 6 [23], no. 2, p. 91-103. (2014 – Current Contents, SCOPUS). 72 Niektoré feministické východiská skúmania literatúry a časopis Aspekt Jana Cviková Anotácia: Prvý feministický kultúrny časopis na Slovensku, časopis Aspekt, vznikol v r. 1993. Príspevok približuje okolnosti jeho vzniku, prvé podnety a etablovanie sa základných ideí, ktoré boli nosné pre teoretické uchopenie a vedecké rozvinutie rodového diskurzu po r. 1989. Uplatňovanie rodovej perspektívy postupne prenikalo aj do akademického prostredia, kde napr. v literárnovednom uvažovaní priniesla zaujímavé výskumné podnety. Kľúčové slová: rod, pohlavie, feminizmus, feministické myslenie, feministická literárna veda, Aspekt, Slovenské pohľady Popularizačná publikácia feministickej postkoloniálnej aktivistky a teoretičky bell hooks, ktorá obsahovo úzko súvisí s jednou z autorkiných najznámejších prác Feminist Theories: from Margin to Centre (Feministické teórie: od okraja k centru, 1984), vyšla v origináli ako Feminism is for Everybody (Feminizmus je pre každého, 2000) a v slovenskom preklade pod názvom Feminizmus do vrecka (2014). Pre ambivalentný verejný diskurz o feminizme je príznačné, že aj na prelome tisícročí autorka považuje za potrebné svoje čitateľky a čitateľov explicitne vyzývať: „Nebojme sa feminizmu[!]“ Keďže podľa hooks sa feminizmu boja predovšetkým ľudia, ktorí ho nepoznajú alebo o ňom majú skreslené informácie, lebo sa pod vplyvom médií stali súčasťou mainstreamu, približuje ho prostredníctvom kľúčových tém, ako sú sebauvedomovanie a solidarita žien, kritické vedomie, spravodlivosť, práca, rasa a rod, ženskosť a mužskosť, rodičovstvo, intímne partnerstvo, láska či spiritualita. 73 V úvode k slovenskému prekladu knihy bell hooks, ktorá svojimi publikáciami potvrdzuje zásadný význam prepojenia feminizmu ako sociálneho hnutia a feminizmu ako akademickej teórie, som si položila otázku Kto sa bojí feminizmu? Dalo by sa toho iste vymenovať viac, no na tomto mieste k už spomínanej autorkinej odpovedi dodávam, že niekedy sa feminizmu boja aj rodové štúdiá, ktoré sa akademicky inštitucionalizovali v 80. – 90. rokoch 20. storočia.1 Nezriedka sa totiž prezentujú ako akási vyššia, teda dokonalejšia fáza feministickej teórie, ktorá feministické myslenie prekonala tým, že sa oddelila od politických východísk hnutia, hoci v skutočnosti rodové štúdiá svoju akademickú prestíž a akceptáciu, ako aj vedeckokritickú životaschopnosť čerpajú práve z konceptuálnej a sociálnotransformatívnej práce feminizmu ako hnutia a teórie.2 Toto konštatovanie čiastočne platí aj pre používanie kategórie rodu v sociálnovednom a humanitnom výskume na Slovensku, ak sa, pravdaže, vôbec vyskytuje, keďže na tunajších akademických pracoviskách je feministická a rodová výskumná perspektíva ešte stále marginalizovanou záležitosťou. O to viac som uvítala možnosť zúčastniť sa na podujatí uvažujúcom o literatúre z rodového hľadiska, ktoré usporiadala Katedra slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach, a pripomenúť v prednáške niektoré feministické východiská skúmania literatúry po roku 1989 tak, ako sa manifestovali v publikačných a vzdelávacích aktivitách prvej feministickej organizácie na Slovensku ASPEKT. 3 V nasledujúcom texte sa krátko vraciam k vybraným bodom svojej prednášky, chápem ho predovšetkým ako upozornenie na relevantné študijné zdroje a pozvanie na ďalšie štúdium analytického využívania rodu, ako aj na uvažovanie o potrebe intersekcionálneho (priesečníkového) prepájania rodu s etnicitou, sociálnou vrstvou, triedou, rasou atď.4 Pojem rod sa vo svojich počiatkoch zakladal na rozlíšení biologického pohlavia (po angl. sex) a sociálneho, resp. kultúrneho pohlavia (po angl. gender), ktorého korene nachádzajú feministické teoretičky už v kultovom 1 V USA sa rozlišujú ženské štúdiá (women´s studies) a rodové štúdiá (gender studies), v Nemecku zasa napríklad ženský výskum (Frauenforschung) a rodový výskum (Geschlechterforschung). 2 Pozri napríklad Scott 2006; Cviková 2014. 3 Vychádzam z vlastnej skúsenosti ako zakladajúcej členky a dodnes aktívnej spolupracovníčky tejto organizácie; spolu so mnou zo zakladateliek dodnes za prácu ASPEKTU zodpovedá spisovateľka a prekladateľka Jana Juráňová. 4 Viacerým problémom, ktoré načrtávam v tomto príspevku, sa podrobnejšie venujem v publikácii Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre (2014). 74 diele druhej vlny feminizmu Druhé pohlavie z roku 1949; jeho autorkou je známa francúzska spisovateľka a existencialistická filozofka Simone de Beauvoir. Treba dodať, že rod je dynamicky sa meniaci a kriticky diskutovaný pojem, a preto dnes existuje okrem zakladajúceho významu zásadne narúšajúceho biologický determinizmus aj veľa alternatívnych výkladov. Glosár rodovej terminológie síce prináša základnú charakteristiku kategórie rodu v nevyhnutnej slovníkovej skratke, ale zmieňuje sa aj o jej premenách: „(...) Rod je sociálnou konštrukciou, ku ktorej sa viažu pripisované alebo očakávané sociálne roly, správanie, ale aj predsudky, stereotypy, hodnotenia a sebahodnotenia, predstavy o tom, čo je a čo nie je pre ženu alebo muža správne a vhodné. Kategória rodu sa definovala v opozícii k pojmu pohlavia – vzťah medzi nimi však podľa niektorých feministických filozofiek, biologičiek a historičiek vedy nie je taký jednoznačný. Tie nielen rod, ale už samotné pohlavie chápu ako sociálny, historický a kultúrny konštrukt. Netvrdí sa, že by neexistovali isté biologické skutočnosti, ale dôraz sa kladie na ich interpretáciu v autoritatívnych vedách (medicíne, genetike a ď.) a v celej kultúre. (...) V tradičnej perspektíve uvedomenie si rodu ako činiteľa v životoch jednotlivcov a spoločnosti môže ústiť do presvedčenia o dualite rodov (existujú buď ženské, alebo mužské spôsoby správania sa), ich polarite (typické mužské je protikladom typicky ženského) a hierarchii (typicky mužské je nadradené a hodnotnejšie než typicky ženské). V alternatívnom chápaní si možno rod predstaviť ako rozmanitý (spôsoby správania môžu mužskú alebo ženskú rolu presahovať), komplexný (každá sociálna pozícia má mužské a ženské prvky) a rovnocenný (to, čo sa považuje za mužské, je rovnocenné s tým, čo sa považuje za ženské).“5 Uplatňovanie rodovej perspektívy v literárnej vede sa objavuje v rámci druhej vlny feministického hnutia, ktorá sa v USA a západnej Európe datuje do obdobia 60. – 70. rokov až 90. rokov 20. storočia, keď sa v dôsledku diskusií o povahe pojmu rod začína hovoriť o konci politiky identity súvisiacej so sociálnymi hnutiami predchádzajúceho obdobia a o tretej vlne feminizmu. Táto perspektíva sa už uplatňuje v rôznych rovinách a podobách, založených na rozmanitých konceptualizáciách rodu: „od esencialistického stotožňovania rodu s pohlavím (autorky či autora, literárnej postavy, čitateľky a i.) po chápanie rodu ako performatívnej a neustále performovanej kategórie či postštrukturalistické, dekonštruujúce preznačovanie rodu ako súčasti vynú5 Glosár rodovej terminológie je dostupný na http://glosar.aspekt.sk. Je výsledkom práce autorského kolektívu, editorsky ho spracoval(a) ASPEKT a jeho prvá verzia bola uverejnená v roku 2005. Autorkami citovaného hesla sú filozofky Zuzana Kiczková a Ľubica Kobová. 75 teného a opakovane vynucovaného heteronormatívneho poriadku rod – rodová identita – túžba, ktoré prehlbujú najmä queerové štúdiá (queer studies) a ktoré má i v rámci rodového a feministického výskumu a v spojenectve s ním radikálny potenciál meniť literárnu vedu a spôsob, akým kladie literárnovedný výskum otázky sebe aj literárnym textom a ich literárnym i mimoliterárnym kontextom“.6 Za iniciačný moment tretej feministickej vlny sa zvykne považovať kniha americkej postštrukturalistickej filozofky Judith Butler Trampoty s rodom, ktorá po prvý raz vyšla v roku 1990.7 Na Slovensku sme po roku 1989 začali nepripravene, nárazovo a náhodne prijímať zmes často protirečivých prístupov a podnetov feminizmu, ktorý je kritický nielen voči spoločnosti a vede ako jej súčasti, ale aj voči sebe8. Spisovateľka a feministická filozofka Etela Farkašová vyzdvihuje v knihe Na ceste k „vlastnej izbe“. Postavy/podoby/problémy feministickej filozofie (2006) interakciu hnutia a teórie pri vzniku a vývine feministickej filozofie, pričom ju považuje za „projekt, ktorý sa nevyvíjal z čisto imanentných teoreticko-výskumných zdrojov, ale inicioval ho feminizmus ako politické hnutie“9 – toto tvrdenie v celom rozsahu platí aj o feministickej literárnej vede. Úzka spätosť feministického výskumu a hnutia ma oprávňuje k domnienke, že nedostatočne rozvinutý feministický či rodový akademický diskurz na Slovensku aj dvadsaťpäť rokov od otvorenia (hegemoniálnych ideologických) hraníc je o. i. dôsledkom neexistencie druhej vlny feministického hnutia, ktorá zohrala rozhodujúcu úlohu v akademickom obrate vo feminizme či feministickom obrate vo vede.10 Navyše, pre absenciu druhej vlny nedošlo ani k oživovaniu poznania prvej vlny, teda k cielenému pripomínaniu toho, čo bolo z odovzdávanej histórie vylúčené.11 Farkašová sa svojou knihou snaží o preklenutie týchto nedostatkov: nielenže predstavuje počiatky feministického filozofického myslenia siahajúce hlboko do minulosti, ale sústredením sa na myslenie spisovateľky a autorky spisu Obhajoba práv ženy (1792, po slov. úryvok 1997) Mary Wollstonecraft a spisovateľky a autorky eseje Vlastná izba (1929, po slov. 2000) Virginie Woolf prispieva k aktualizácii myslenia významných protagonistiek prvej vlny feminizmu pre súčasnosť. 6 Cviková 2014, 9. Orig. Gender Trouble 1990; po slov. 2003, 2. rev. vydanie 2014. 8 Aj to je dôvod, prečo dochádza k takej intenzívnej diferenciácii feministického myslenia. 9 Farkašová 2006, 13. 10 Hark 2005, 10 – 11. 11 Prvá vlna feministického hnutia sa zvykne datovať do obdobia od Francúzskej revolúcie po získanie volebného práva žien, niekedy až po vydanie Druhého pohlavia Simone de Beauvoir (1949). 7 76 Etela Farkašová používa disciplinárne označenie feministická filozofia, pričom rod chápe ako kľúčovú analytickú kategóriu svojho skúmania. Takýmto spôsobom zaobchádzajú s pomenovaním disciplín, resp. prístupov aj autorky prvého rozsiahleho kompendia o využívaní rodu ako analytickej kategórie v rôznych disciplínach a pri výskume rôznych tematických a problémových okruhov,12 čím transparentne odkazujú na neodmysliteľné spojenie feminizmu a rodových štúdií ako interdisciplinárneho a transdisciplinárneho odboru, resp. feministického a rodového výskumu. V tejto stati analogicky uprednostňujem pojem feministická literárna veda, aby som označila prístup – využívajúci rod ako analytickú kategóriu a zohľadňujúci mocenskokritickú poznávaciu intenciu feministického výskumu v oblasti produkcie a recepcie literatúry. Akcentovaním tohto pojmu zároveň v istom zmysle polemizujem s akademicky možno na prvý pohľad dôveryhodnejšími rodovými štúdiami v literárnej vede, presnejšie s ich dekontextualizovanou podobou – rôznymi spôsobmi.13 Keď sa po roku 1989 otváral laický aj odborný verejný diskurz pre dovtedy neznáme alebo len málo známe podnety zo Západu, súčasťou tohto nového prílevu sa stalo aj feministické myslenie, resp. umelecká a výskumná perspektíva zameraná na život a tvorbu žien a rodové vzťahy v spoločnosti. Prvým významným publikačným počinom v tejto oblasti bolo tzv. ženské číslo kultúrneho a literárneho časopisu Slovenské pohľady (11, 1991). Spolu so skupinou prispievateliek ho pripravili členky redakcie pod vedením zástupkyne šéfredaktora Jany Juráňovej. Kunsthistorička Zuzana Bartošová vybrala na obálku dielo výtvarníčky Jany Želibskej, ktoré sa počas nasledujúcich rokov čoraz častejšie stávalo predmetom feministických či rodových umenovedných interpretácií. Filozofka Zuzana Kiczková objasnila, z akého hľadiska feministická filozofia problematizuje pojem racionality. Boli uverejnené prozaické a básnické texty súčasných autoriek ako Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Alta Vášová, Mila Haugová, Taťjana Lehenová, Zuzana Tatárová, Zuzana Szatmáry, Jana Juráňová, Jana Bodnárová či Věra Jirousová; v prekladoch aj Elfriede Jelinek a Erica Jong. Literárna historička Marcela Mikulová písala o Ľudmile Groeblovej a Timrave, západné feministické literárnovedné myslenie približovala v preklade štúdie poľskej literárnej vedkyne Grażyny Borkowskej Miltonove dcéry: O subjekte feministickej kritiky, ako aj rozhovor s francúzskou 12 Rodové štúdiá. Súčasné diskusie, problémy a perspektívy, zost. Z. Kiczková a M. Szapuová (2011). 13 Uvedené výhrady sa, samozrejme, nevzťahujú na rodové štúdiá ako také. 77 spisovateľkou, postštrukturalistickou feministickou mysliteľkou Hélène Cixous, ktorý pripravila literárna vedkyňa Katarína Kenížová. Viaceré spolupracovníčky tohto čísla sa stali spoluzakladateľkami feministického kultúrneho časopisu Aspekt, prvého feministického časopisu v bývalom Československu. Prvé feministické iniciatívy na Slovensku spadajú do začiatku 90. rokov 20. storočia. Súčasne s časopisom Aspekt vznikol kurz Úvod do rodových štúdií na Katedre filozofie a dejín filozofie na FiF UK v Bratislave, iniciovaný Zuzanou Kiczkovou a Etela Farkašovou, neskôr sa k nim pripojila Mariana Szapuová. V roku 1994 vyšla prvá knižná publikácia Štyri pohľady do feministickej filozofie; okrem uvádzajúcich štúdií zostavovateliek (Zuzany Kiczkovej, Etely Farkašovej a Zdeňky Kalnickej) obsahuje preklady štúdií z oblasti feministickej filozofie a kritiky vedy; ich autorkami sú Herta NaglDocekal, Brigitte Weisshaupt, Evelyn Fox-Kepreller, Lorraine Code. Zostavovateľky tu po prvý raz z angličtiny pochádzajúci pojem gender preložili do slovenčiny ako rod.14 Prvé číslo feministického kultúrneho časopisu Aspekt vyšlo v októbri 1993 (na tému Mýtus krásy), posledné na prelome rokov 2003-2004 (na tému Histórie žien);15 po tlačenom časopise začal vychádzať internetový webzin ASPEKTin. Na pôvodný zámer vydávať časopis, ktorý by bol priestorom otvorený pre ženy a ich problémy, ktoré ony formulujú a považujú za relevantné, a zároveň by čelil obmedzovaniu publikačných možností zo strany nacionalistických kruhov,16 sa postupne nabaľovali ďalšie aktivity feministickej publikačnej a vzdelávacej organizácie ASPEKT.17 Úvodníky prvého čísla z pera disidentky a sociologičky Jiřiny Šiklovej a prekladateľky a literárnej vedkyne Jany Cvikovej deklarovali Aspekt ako slovensko-český časopis, a to tak pre potrebu spolupráce, ako aj preto, aby sme vyjadrili svoj odpor proti rozdeleniu Československa, svoj protinaciona- 14 K jazykovej stránke pojmu rod pozri aj Cviková 2014, 41 – 45 (Nepreložiteľný gender?). Celkom vyšlo 21 čísel antologického charakteru. 16 Ide o kauzu okolo prevzatia časopisu Slovenské pohľady staronovým vydavateľským subjektom Maticou slovenskou a o výmenu redakcie: Ak sa už pred rokom 1989 časopis usiloval o pluralitu a otvorenosť voči rôznym názorovým skupinám, od tohto prevzatia sa, naopak, orientoval na zužujúce nacionalistické ponímanie kultúry. 17 Knižná edícia ASPEKT, knižnica, vzdelávacie a kultúrne podujatia, internetové portály www.aspekt.sk a www.ruzovyamodrysvet.sk (o rodovo kompetentnej pedagogike) a pod. 15 78 listický postoj.18 Prípravu časopisu sprevádzalo hľadanie autority ženského rodu, ku ktorej by sme svoju prácu mohli vzťahovať, a voľba padla na Timravu: „Iste to bude znieť domýšľavo, ale okruh autoriek nášho časopisu sa neskromne hlási k výnimočnému prozaickému dielu Boženy Slančíkovej Timravy, našej najvýznamnejšej autorky slovenského literárneho realizmu.“ Tento citát pochádza z perexu k Timravinej poviedke Pozde publikovanej spolu so štúdiou Marcely Mikulovej Na ceste k autobiografickej hrdinke. Príspevky prvého čísla sa zároveň prelínali s citátmi výrokov viacerých kultúrnych dejateliek, ktoré obdivovali Timravu tak za jej dielo, ako aj za jej „nevzornosť“, t. j. neprispôsobivosť vo vzťahu ku konvenciám nielen v oblasti literárnej tvorby.19 Druhé číslo Aspektu (1, 1994) sa venovalo téme Materstvo, pretože sterotypné obrazy matky sa vydávajú za vyvrcholenie „skutočnej“ ženskosti, no „matky najmenej rozhodujú o jeho podobe. Spoločenská konvencia očakáva napĺňanie vykonštruovaného klišé. Bezproblémovosť obrazu materstva potláča pocit oprávnenosti jeho individuálneho prežívania. Naše číslo otvára priestor pre všetky zážitky spojené s materstvom.“20 Viaceré uverejnené texty sa prikláňali k feminizmu diferencie (tzv. kultúrnemu feminizmu), ktorý zdôrazňuje osobitný tvorivý potenciál žien či ženskosti. Textom filozofky Luisy Muraro pod názvom Láska ako politická prax z knihy Symbolická kategória matky tu bol zastúpený taliansky feminizmus sexuálnej diferencie. Autorka postulovala nutnosť milovať, aj symbolickú, matku, lebo iba tak sa podľa nej môžu ženy vzťahovať k iným ženám ako k autoritám a nebyť závislé od mužov. Rozhovor s nemecky píšucou spisovateľkou Irenou Brežnou sa dotýkal otázky špecificky ženskej podoby tvorivosti, literárnosti tém zo života žien alebo ich zobrazovania z pohľadu žien (napríklad pôrodu ako literárnej témy). Dopĺňala ho autorkina poviedka v slovenskom preklade List čiernemu synovi. Jana Juráňová skúmala v kritickej štúdii o Čapkovej Matke zobrazovanie ženských postáv z mužskej perspektívy. Ocitli sa tu teda vedľa seba príspevky, ktoré by sme na základe členenia jednej zo zakladateliek feministickej literárnej kritiky Elaine Showalter mohli nazvať feministickou kritikou, keď ženy čítajú texty písané mužmi, 18 V Aspekte skutočne po celú dobu trvania vychádzali texty po slovensky aj po česky, či už pôvodné, alebo prekladové. Neskôr sa už však neoznačoval ako slovensko-český, pretože jeho skupinový charakter nadobudol prevahu nad pôvodným kultúrno-politickým protestom. 19 Zora Jesenská: „Na toľko vecí povedala Timrava svoje posmešné: nepravda! Neporušené srdce ľudu, posvätnosť umeleckej inšpirácie, ideálnosť a čistota dievčenských duší – a rebelantka Timrava to všetko vyhlási za klam, ilúziu a mizernú pohodlnosť.“ 20 Písalo sa v úvode k číslu. 79 ako aj texty s gynokritickými východiskami, ktoré hľadajú vlastnú literárnu tradíciu, resp. spôsob písania žien. Pri spätnom pohľade je zaujímavé, že sa v počiatkoch vydávania časopisu črtá pomerne silný príklon k feminizmu sexuálnej diferencie, a to tak v intuitívnej, ako aj v kontraintuitívnej rovine. Za skôr intuitívne považujem zdôrazňovanie odlišnosti ženskej skúsenosti, ktoré pravdepodobne vyplynulo z potreby vymedziť sa voči negatívne chápanej socialistickej emancipácii a lživej ideológii rovnosti a zároveň voči „mužskej“ skúsenosti považovanej za univerzálne ľudskú. V kontraintuitívnej rovine zakladateľskú skupinu oslovovalo myslenie talianskych predstaviteliek sexuálnej diferencie a francúzskych postštrukturalistiek, ktoré poskytovalo nové explanačné nástroje schopné zohľadňovať hodnotu ženskej skúsenosti aj vlastnú pozíciu výskumníčky pri interpretácii literatúry. V Aspekte o Feminizmoch (2, 1994) sa v štúdii Luisy Muraro Matky nás všetkých (Žltý katalóg) do popredia dostala zmena v recepcii literatúry spolu s kľúčovou rolou literatúry a jej identifikačného a kritického čítania vo feministickom hnutí. No tento text navyše mení pôvodnú perspektívu sexuálnej diferencie ako rozdielu medzi ženami a mužmi, keď ako dôležitejšiu diferenciu identifikuje rozdiely medzi ženami navzájom, čiže rozmanitosť žien. V Aspekte vyšli aj viaceré ukážky zo psychoanalyticky dotovaného postštrukturalistického myslenia, napríklad Pohlavie, ktoré nie je (jedno) Luce Irigaray a Smích Medúzy Hélène Cixous. Napokon sa skutočnosť, že väčšina zakladateliek Aspektu pochádzala z oblasti literatúry a literárnej vedy prejavila vo vydaní čísla o Písaní žien (Aspekt 1, 1995),21 kde sa stretli texty prvých teoretičiek feministickej literárnej kritiky Susan Gubar, Tillie Olsen, Elaine Showalter s už klasickou esejou Virginie Woolf o potrebe vlastnej izby a nezvratnom osude Shakespearovej sestry a o kritikou obmedzenej triednej pozícii Woolf stelesnenej vo Vlastnej izbe z pera Adrienne Rich v eseji Když my mrtví procitneme. Ďalšie čísla prinášali zväčša nespojitú, no inšpiratívnu zmes dekonštruktivistických prístupov, esencialistických postojov či identifikačných návratov zameraných na nové čítanie vlastnej histórie. Hoci sa časopis venoval rôznym témam z oblasti spoločenských vied, ako aj architektúre, psychológii, sociológii, ekonómii či závažným sociálnym problémom, vždy obsahoval 21 S jeho prípravou sa spája aj konanie prvého seminára o feministickej literárnej vede na Slovensku. 80 aj literárne texty a podnety pre feministickú literárnovednú reflexiu ako disciplínu, ktorá nedisciplinovane prekračuje hranice. Použitá literatúra Aspekt, feministický kultúrny časopis 1993 – 2003-2004, 21 čísel; zodp. redaktorky: Jana Cviková a Jana Juráňová. BEAUVOIROVÁ, Simone de: Druhé pohlavie. Preklad Viera Millerová. 1. zv. Bratislava: Obzor 1967. BEAUVOIROVÁ, Simone de: Druhé pohlavie. Preklad Viera Millerová. 2. zv. Bratislava: Obzor 1968. BEAUVOIR, Simone de: Druhé pohlavie. Detstvo. Preklad Viera Millerová. In Aspekt, 1, 2000, s. 14 – 21. BUTLER, Judith: Trampoty s rodom. Preklad Jana Juráňová; doslov Ľubica Kobová. Bratislava: ASPEKT 2014, 2. revidované vyd. CVIKOVÁ, Jana: Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre. Bratislava: Ústav svetovej literatúry SAV a ASPEKT 2014. FARKAŠOVÁ, Etela – KALNICKÁ, Zdeňka – KICZKOVÁ, Zuzana (eds.): Štyri pohľady do feministickej filozofie. Bratislava: Archa 1994 FARKAŠOVÁ, Etela: Na ceste k „vlastnej izbe“. Postavy/podoby/problémy feministickej filozofie. Bratislava: Iris 2006. HOOKS, bell: Feminist Theories: from Margin to Centre. 1984. South End Press. HOOKS, bell: Feminizmus do vrecka. Preklad Jana Juráňová; predslov Jana Cviková. Bratislava: ASPEKT 2013. INDRUCHOVÁ, Libora: Elaine Showalter a gynokritika. In Aspekt 1, 1995, s. 91 – 93. KICZKOVÁ, Zuzana – SZAPUOVÁ, Mariana (eds.): Rodové štúdiá. Súčasné diskusie, problémy a perspektívy. Bratislava: Centrum rodových štúdií FiFUK 2011. SCOTT, Joan Wallach: Rod: užitočná kategória historickej analýzy. Preklad Ľubica Hábová. In CVIKOVÁ, Jana – JURÁŇOVÁ, Jana – KOBOVÁ, Ľu- 81 bica (eds.): Histórie žien. Aspekty písania a čítania. Bratislava: ASPEKT 2006, s. 40 – 71. Slovenské pohľady, 11, 1991. WOLLSTONECRAFT, Mary: Obhajoba práv ženy. Preklad Adriana Oravcová. In Aspekt, 1, 1997, s. 14 – 23. WOOLF, Virginia: Vlastná izba. Preklad Pavel Vilikovský. Bratislava: Kalligram 2000. Summary Feminist Approaches to Literary Research and Magazine Aspekt The first feminist and cultural magazine in Slovakia, Aspekt, was founded in 1993. The article explains details of its beginnings and the first basic ideas which were important for the theoretical understanding of gender after 1989. The application of gender category gradually penetrated the world academia and encouraged new exciting approaches in literary science. Key words: gender, sex, feminism, feminist way of thinking, feminist literary theory, Aspekt, Slovenské pohľady 82 PhDr. Marie BAHENSKÁ, Ph. D. Masarykův ústav a Archiv Akademie věd ČR, v. v. i., Praha; Historický ústav Filozofické fakulty Univerzity Hradec Králové Kontakt: [email protected]/[email protected] Informácie o autorke Marie Bahenská sa zaoberá českými dejinami 19. storočia, vývojom ženského hnutia v českých zemiach v stredoeurópskom kontexte. Najvýznamnejšie publikácie Marie Bahenská – Libuše Heczková – Dana Musilová: O ženské práci. Dobové (sebe)reflexe a polemiky, Praha: Masarykův ústav a Archiv AV ČR, v. v. i., 2014. Marie Bahenská – Libuše Heczková – Dana Musilová: Iluze spásy. České feministické myšlení 19. a 20. století, České Budějovice: Veduta, 2011. Marie Bahenská – Libuše Heczková – Dana Musilová: Ženy na stráž! České feministické myšlení 19. a 20. století, Praha: Masarykův ústav a Archiv AV ČR, v. v. i., 2010. Marie Bahenská: Pomalu, pozvolna, po špičkách. K chápání a reflexi pojmu emancipace v českých zemích v 19. a 20. století, in: 19. století v nás. Modely, instituce a reprezentace, které přetrvaly, Praha: Nakladatelství Historický ústav, 2008, s. 444–457. Marie Bahenská: Počátky emancipace žen v Čechách. Dívčí vzdělávání a ženské spolky v Praze v 19. století, Praha: Sociologické nakladatelství/Libri, 2005. 83 Pan učitel a slečna učitelka Genderové aspekty učitelské profese v českých zemích v 19. století Marie Bahenská Anotácia: Príspevok predstavuje vývoj učiteľského vzdelania v českých krajinách v 19. storočí. Zameriava sa na legislatívne úpravy, požadovanú kvalifikáciu, podmienky výkonu tejto profesie. Pozornosť je venovaná spoločenskému akceptovaniu a oceňovaniu učiteliek aj učiteľov. Kľúčové slová: české země, 19. století, školství, učitelky Spisovatelka Eliška Krásnohorská v roce 1873 o učitelském povolání napsala, že je to práce „nejnevděčnější a nejbídněji placená“.1 Měla přitom na mysli především ženskou část učitelstva, která se tehdy teprve formovala v relativně uzavřenou a jednotnou profesní i sociální skupinu. Nelichotivé mínění Krásnohorské o postavení českých učitelek se s postupujícími roky nijak zvlášť nezlepšilo. V roce 1882 o nich píše své přítelkyni Anně Bayerové: „... jsou dosti indolentní, a pak nemají právě za příčinou svého povolání, které by dle všech rozumových konsekvencí mělo býti považováno za vyznamenání, žádné váhy ve společnosti.“2 Samy učitelky ještě v roce 1918 přiznávaly: „Veřejnost má na školu, vyučování, a proto i na stav učitelský svůj ustálený názor, jenž, bohužel, nikterak nesrovnává se s obtíží a důležitostí učitelovy práce.“3 V průběhu vyjednávání o zlepšení hmotných poměrů učitelstva před vypuknutím první světové války dokonce samy sebe charakterizovaly slovy „špatně placení a vyprahlou pouští marných slibů drahně vodění dělníci na poli kulturní práce“.4 Ponechme stranou 1 Eliška Krásnohorská, Naše snaha. Svoboda. Politický časopis, 1873, č. 3, s. 73. Literární archiv Památníku národního písemnictví v Praze, fond Anna Bayerová, Eliška Krásnohorská Anně Bayerové 15. 4. 1882. 3 Časopis učitelek, 1. 4. 1918, s. 192. 4 Časopis učitelek, 3. 10. 1913, s. 22. 2 84 zřejmé citové zabarvení výše uvedených výroků a pokusme se popsat, s jakými obtížemi, či naopak výhodami se setkávaly průkopnice učitelské profese a v jaké míře můžeme v jejím dobovém hodnocení sledovat genderové prvky. Učitelství bylo totiž v 19. století prvním povoláním, pro které mohly ženy získat formální, státem garantované vzdělání a kvalifikaci, bylo také pracovním zařazením přijatelným pro střední společenské vrstvy. Učitelkami se často stávaly dcery úředníků, inspektorů, spisovatelů, vědců nebo lékařů. Řadily se ke státním zaměstnancům, z toho plynuly jisté výhody, mj. pravidelný kariérní a platový postup, ovšem také povinnost loajality vůči státní moci. Proč bylo vzdělání vůbec pro ženy a jejich postavení důležité? V českých zemích se v 19. století stalo jedním ze základních předpokladů jejich ekonomické soběstačnosti a je považováno za důležitou, ne-li vůbec nejdůležitější součást emancipačního procesu, velmi pozvolného, nenásilného, který se obešel bez radikalismu nebo masových manifestací.5 Emancipace českých žen probíhala v několika etapách – od zapojení do veřejné a společenské aktivity prostřednictvím salonů v době předbřeznové, přes spolkovou činnost zahájenou v 60. letech 19. století, až po boj za volební právo na přelomu 19. a 20. století. Všemi těmito obdobími se přitom jako červená nit vine snaha dosáhnout ničím a nikým neomezovaného přístupu ke vzdělání, které ženám umožní vykonávat kvalifikované a patřičně honorované povolání. Možností vzdělání a zaměstnání vhodných pro svobodnou ženu nebylo v 19. století mnoho a náhled veřejnosti na zaměstnanost žen mimo rodinu dlouho postrádal vstřícnost a pochopení. Zejména ve středostavovských rodinách nepsaná, avšak o to striktněji dodržovaná společenská pravidla ženám bránila v uplatnění jejich schopností a nadání.6 Ženy pocházející z dělnického prostředí pracovaly, aniž by se nad tímto faktem kdokoli pozastavoval. Pro dívky z nijak zvlášť zámožných měšťanských rodin úředníků nebo inteligence byla však situace složitější. Pracovat jako dělnice v továrnách nebo jako služky nechtěly ani nemohly, tomu bránila společen5 Viz např. Bahenská, Marie, Pomalu, pozvolna, po špičkách. K chápání a reflexi pojmu emancipace v českých zemích v 19. a 20. století. In 19. století v nás. Modely, instituce a reprezentace, které přetrvaly, Praha: Nakladatelství Historický ústav, 2008, s. 444 – 457. 6 Viz např. Bahenská, Marie – Heczková, Libuše – Musilová, Dana, O ženské práci. Dobové (sebe)reflexe a polemiky, Praha 2014; Bahenská, Marie, Počátky emancipace žen v Čechách. Dívčí vzdělávání a ženské spolky v Praze v 19. století, Praha 2005, s. 54 – 55. 85 ská bariéra. Věnovat se bezplatně práci v dobročinných spolcích jejich situaci neřešilo, znamenalo to jen užitečné vyplnění volného času, ale stále přetrvávající hospodářskou závislost na rodině. Dívky byly svými matkami vedeny tak, aby po svatbě dokázaly řídit chod domu a domácnosti, aby uměly vychovávat děti a reprezentovat manžela. Neočekávalo se, že manželka by měla vlastní zaměstnání (práce v domácnosti za skutečnou práci považována nebyla, protože postrádala finanční ohodnocení). Celá rodina žila z jediného platu, přitom byla nucena vést dům přiměřený svému společenskému postavení.7 Najít práci a zařídit si vlastní domácnost bylo tedy možné jen za splnění dvou předpokladů – rezignování na obecně platnou představu o tradiční ženské roli a dosažení kvalifikace. Profesí vhodných pro ženu středních vrstev se však mnoho nenabízelo. Všechny vycházely z tzv. typicky ženských vlastností, ke kterým se počítaly obětavost, laskavost, citlivost, ochota pečovat o druhé. Obvykle šlo o povolání, která bývala označována jako „duchovní mateřství“ a která měla svobodným ženám nahrazovat vlastní rodinu. Tomu ideálně odpovídaly profese ošetřovatelky a učitelky (k nim se počítaly jak pěstounky v opatrovnách, tak industriální a literní učitelky). Marie Červinková-Riegrová v roce 1886 doslova píše o právu ženy „k vychování a vyučování dítek“, které „zakládá se v jich lásce k nim; ony v povolání tom plní svůj mateřský, vychovatelský úkol, úkol, jenž přísluší ženě právem přírody“.8 Respektování učitelství jako profese vhodné pro ženu vycházelo z dobové představy o tzv. přirozených vlastnostech ženy, k nimž patří láska k dětem a schopnost vychovávat je. V dobovém tisku se v druhé polovině 19. století také často setkáváme s označením ženy jako anděla milosrdenství, strážného anděla, pečlivé a laskavé ošetřovatelky. Žena byla symbolem obětavosti, soucitu, pomoci trpícím.9 Setkat se lze ale také s opačným postojem učitelka nemá vlastní děti, jaký vztah si tedy utvoří k dětem cizím? 7 Ke změně poměrů v rodinách a novému definování mužské a ženské role viz např. Vošahlíková, Pavla, Jak se žilo za časů Františka Josefa I., Praha 1996; Vošahlíková, Pavla, Von Amts wegen. K. k. Beamte erzählen, Wien 1998. 8 O povolání ženy k učitelství. Píše Marie Červinková-Riegrová, Časopis učitelek. Měsíčník pro učitelky všech kategorií a vychovatelky vůbec, 2, 1886, č. 1 (1. 1. 1886), s. 3 – 6. 9 „Lékařové neméně toužili po obsluze ženské, připisujíce jemným jejich rukám, soucitnému pohledu, něžným slovům, opatrnému dotknutí a přísnému pořádku šťastné léčení. … Žena podobá se u lože nemocného andělu života, který zápasí s andělem smrti. Obsluha ženina jest lékem nejmocnějším a přítomnosť její i laskavá péče proměňuje jizdbu nemoce v chrámek lásky a dobroty. … bývá obsluha ženina vítána a povolána, aby mírnila bolesti a bděla nad každým hnutím nemocného.“ Lužická, Věnceslava, Dobrovolná služba v nemocech. Ženské listy, 1, 1873, č. 2, s. 9 – 10. 86 Praktické uplatnění učitelek rovněž nebylo nijak jednoduché. Veřejnost dlouho vnímala zaměstnanou ženu jako výjimku z pravidla, osobu, jíž nepříznivé okolnosti neumožnily založit rodinu a která v povolání hledá pouze náhradu za rodinný život – je to pro ni jen krajní řešení, východisko z nouze. Učitelky se setkávaly s platovou nerovností, diskriminací v přístupu k vedoucím funkcím a zejména na venkově obtížně získávaly uznání a respekt.10 Při obsazování volných míst se bral ohled na délku praxe, což čerstvé absolventky učitelských ústavů znevýhodňovalo. Opakovaně se používal argument, že učitelka živí jen sebe, zatímco na učitelově postavení a platu je závislá celá jeho rodina. S trochou nadsázky můžeme říci, že až do období první republiky přetrvával obraz učitelky jako nepůvabné, nemoderně oblečené a učesané, předčasně zestárlé a usedlé ženy. Následující text přináší dobový pohled na ženské působení ve školství a obavy z konkurenčního boje, zjevně motivovaného více ekonomicky než ideově: „Osobě ženské, jíž nebylo dopřáno zahřívati se u vlastního krbu rodinného, jíž nedostalo se muže a vlastních dítek, nejpřiměřenější jest povolání to, jež jest povolání mateřskému nejbližší, a to jest učitelství. Nicméně při provádění těchto theorií objevily se mnohé záhady a zavádění učitelek do škol vyvolalo mnoho odpůrců. Jednu povážlivou záhadu obsahuje již zákon sám, jímž sice osoby ženské k vyučování mládeže na školách obecných a občanských se připouštějí, avšak pod tom výminkou, když to jsou osoby svobodné. … Ale zkušenost ukázala, že slečnám učitelkám přednější byl ženich než škola a kdekoliv která mohla, vdala se. … Také i proti tomu přirozenému oprávnění ženských k školnímu vyučování činěny jsou vážné námitky. Ukazuje-li se na matku v rodině, tož není tolik jako nevdaná učitelka ve škole. Tato právě proto, že nedostalo se jí pravého povolání, bývá nespokojená, rozmrzelá, nedůtklivá a nevrlá na děti, kteréžto vlastnosti s přibývajícím stářím bývají prý tím nesnesitelnější. Však i co týče se domácího vychování poukazuje se k tomu, že k náležitému jeho ovládání ruka ženy jest slabá a že tu musí autorita mužova mnohé neshody vyrovnávati. K zdárnému vychování domácímu jest rovněž tak zapotřebí ráznosti otcovy jako jemnosti matčiny. Co pak týče se navozování dívek k domácímu hospodářství, proti tomu se zase namítá, že tu nemůže učitelka jako učitel nic praktického naučiti, vyjímaje tak zvané práce industrialní, protože i učitelka 10 Viz např. Lenderová, Milena et al. (eds.), Žena v českých zemích od středověku do 20. století, Praha 2009, s. 428–435; Kodajová, Daniela, Profesia učitelky a vzdelávanie dievčat na Slovensku. In Dudeková, Gabriela a kol., Na ceste k modernej žene. Kapitoly z dejín rodových vzťahov na Slovensku, Bratislava 2011, s. 541 – 563. 87 vyšinuta jsouc z praktického povolání toho nerozumí mu o mnoho více než mužský. Ostatně všeliké učení praktickému hospodářství domácímu ve škole jest přelud. Kdo chce umět plovat, musí do vody; kdo chce umět vařit, musí do kuchyně, sice by se mohlo státi, že by slečinka s eminencí z domácího hospodářství nedovedla uvařiti ani brambory. Proto v učení domácímu hospodářství matku nahraditi nemůže ani nejvýtečnější učitelka ve škole. A co týče se theorie, proč zdvihá se poklička nad parou, kde a jak dělají jehly a p., to prý dovede povědíti učitel asi zrovna tak jako učitelka. … Nicméně jedné záležitosti musíme se přece na svou zodpovědnost dotknouti, protože jsme se jí ještě nikde nedočtli. Zemský zákon připouští ustanovovati ženské síly na místa učitelská, avšak c. k. okresní školní rada jala se do škol pražských zaváděti ženské místo učitelů do škol pražských, jakoby to připouštění bylo nařízení a jakoby od zavedení učitelek do škol závisela spása našeho školství.“11 Od učitelek představitelky ženského hnutí očekávaly výraznou veřejnou angažovanost. Patřily k členkám ženských měšťanských spolků, publikovaly v časopisech, podílely se na tvorbě učebnic, přednášely, věnovaly se dobročinné práci.12 Právě učitelky založily v roce 1874 první ženskou profesní organizaci – Spolek pražských učitelek, od roku 1885 vydávaly vlastní časopis. Z řad učitelek vzešly bojovnice za volební právo žen, od počátku 20. století usilovaly o zrušení celibátu, připomeňme v této souvislosti alespoň jméno pozdější senátorky Františky Plamínkové.13 Profese učitelky byla zejména generací působící v poslední třetině 19. a na počátku 20. století chápána jako celoživotní úkol. Její povinnosti ani zdaleka nekončily výukou, od učitelky se očekávalo osvětové působení mezi širší veřejností (nejčastěji formou přednášek, předčítání, půjčování knih), aktivní práce ve spolcích, publikační činnost v ženských časopisech i podíl na zlepšování odborné učitelské práce.14 Redakce Časopisu učitelek v roce 1914 konstatuje: „Učitelka 11 O ženském povolání a o učitelkách, zvláště v Praze. (Od učitele.), Pokrok, 6, 1874, č. 329 (1. 12. 1874). 12 Podrobnosti, včetně vzpomínkových textů viz Památník českých učitelek. 1870 – 1900, Praha 1900. 13 Františka Plamínková (5. února 1875 Praha – 30. června 1942 Praha), česká politička, novinářka a organizátorka českého, československého a mezinárodního ženského hnutí. O jejím životě a činnosti např. Musilová, Dana, Z ženského pohledu. Poslankyně a senátorky Národního shromáždění Československé republiky 1918 – 1939, České Budějovice 2007; Uhrová, Eva, České ženy známé a neznámé, Praha 2008. 14 Viz např. Lenderová, Milena et al. (eds.), Žena v českých zemích od středověku do 20. století, Praha 2009, s. 430 – 432. 88 nemá se pouze věnovati sobě a škole, nýbrž náleží stejně veřejnosti, totiž práci ve veřejném životě, v níž jest povinna stejně se uplatňovati.“15 Ve stručnosti připomeňme základní mezníky ve vzdělávání pedagogů.16 Už Felbigerova reforma v roce 1774 zaváděla přípravky pro učitele triviálních a hlavních škol. Ohledně vzdělání dívek a osob, které je měly zajišťovat, se v § 11 Všeobecného školního řádu uvádělo: „... je třeba přihlížet k tomu, aby za učitelky na ... dívčích školách byly hlavně získávány mravné, obratné a se školstvím alespoň poněkud obeznámené osoby ženského pohlaví.“17 První skutečná pravidla pro vzdělávání učitelek byla stanovena teprve na počátku 19. století. Podle školního plánu sepsaného za vlády císaře Františka I. se zájemkyně o učitelskou profesi měly připravovat jako pomocnice v existujících dívčích školách. V nařízení gubernia z roku 1806 se zdůrazňovalo, že budoucí učitelky v dívčích školách mají být vycvičeny a vzdělány především v oboru ženských ručních prací. Zmiňovaný výcvik měl podobu soukromého studia, poté následovala zkouška u vrchního dozorce Týnské dívčí školy a přezkoušení z ručních prací u představené téže instituce. Situace se z hlediska kvality přípravy budoucích učitelek zlepšila v polovině 19. století. V roce 1842 vzniklo při malostranské hlavní škole v Praze tzv. preparandium pro vzdělávání učitelek. Kurz trval devět měsíců a mohly se do něj hlásit dívky starší šestnácti let. První českou učitelkou, která absolvovala předepsané hodiny výuky a úspěšně složila závěrečné zkoušky, byla Bohuslava Rajská.18 Patřila prý k nejvzdělanějším ženám své doby a její rozhled jí údajně měla závidět i její blízká přítelkyně Božena Němcová. Plody jejího úsilí mají bohužel poněkud trpkou příchuť. Prvního 15 Časopis učitelek, 1. 11. 1914, s. 53. Nejnověji k této problematice Kasper, Tomáš – Pánková, Markéta a kol., Učitel ve střední a jihovýchodní Evropě. Profesionalizace učitelského vzdělávání: historické a systematické aspekty, Praha 2015, s. 29 – 64; viz též Veselá, Zdenka, Vývoj české školy a učitelského vzdělání, Brno 1992. 17 Citováno dle Kasper, Tomáš – Kasperová, Dana, Dějiny pedagogiky, Praha 2008, s. 91. 18 O životních osudech Bohuslavy Rajské např. Bahenská, Marie, Počátky emancipace žen v Čechách. Dívčí vzdělávání a ženské spolky v Praze v 19. století, Praha 2005, s. 11 – 19; srovnej též vzpomínky a korespondence: Rajská, Bohuslava, Z let probuzení. Kniha první, Paměti a korespondence Bohuslavy Rajské z let 1839 – 1844. V Praze: J. Otto, 1872. 156 s. Ženská bibliotéka; č. 2; Čelakovský, František Ladislav a Rajská, Bohuslava, Z let probuzení. Kniha druhá, Listy Fr. Lad. Čelakovského a Bohuslavy Rajské 1844 – 1845. V Praze: J. Otto, 1872. 147 s. Ženská bibliotéka; č. 2, sv. 8, 9; Rajská, Bohuslava a Němcová, Božena. Z let probuzení. Kniha 3, Vzájemné dopisy Antonie Čelakovské (Bohuslavy Rajské) a Boženy Němcové 1844 – 1849. Praha: J. Otto, 1873. 76 s. Ženská bibliotéka; č. 2. 16 89 ledna 1844 Rajská založila soukromý dívčí ústav ve Vodičkově ulici, ale po svém zasnoubení s Františkem Ladislavem Čelakovským jej v létě téhož roku zrušila. Pro slibně se rozvíjejí školu, která dokonce dostala povolení změnit se ze soukromé na veřejnou, se jí nepodařilo najít nástupkyni. K vyučování se už nikdy nevrátila, po sňatku s Čelakovským se věnovala výhradně domácnosti a výchově vlastních i vyvdaných dětí. Bohuslava Rajská se narodila roku 1817 v Rožmitále jako nejmladší ze tří sester, její rodiče pocházeli z Porýní a do Čech přišli v průběhu napoleonských válek v roce 1813. Zásluhu na vychování dcer v českém duchu měl především otec, sama Rajská připisuje v tomto ohledu zásluhu také Josefu Fričovi, domácímu učiteli literních předmětů a češtiny, pozdějšímu známému advokátovi a manželovi své sestry Johanny. V roce 1836, po matčině smrti, se Rajská přestěhovala ke své provdané sestře Karolíně, jejímž manželem byl oblíbený pražský lékař Václav Staněk, střídavě pak žila v rodinách obou sester. V domácnostech Staňkových a Fričových vystupovala jako rovnocenný člen domácnosti, její synovec Josef Václav Frič ještě s odstupem let vzpomínal, jak okouzlovala návštěvníky salonu: „Koubek, pěje před ní hlasem svým dojemným dumky maloruské, polské krakoviaky a kozácké písně bojovné, zobrazoval v rozmluvě své duchaplné vše, co věděl a četl, výmluvností neodolatelnou, Franta Šumavský, ubohý šlechetný slovníkář, stával se v jejím poblízku poetickým a nadchnul se pro pedagogii. Amerling, vševěda, vykládal jí soustavy světův i mudrosloví a přemlouval ji, že na její iniciativě závisí spása nejbližšího pokolení. Staněk byl jí nejbližším rádcem a obětavým, starostlivým přítelem. Tyl ji přímo zbožňoval a mnoho dával na její úsudek o svých pracích...“19 Pro své početné synovce a neteře byla obětavou a milující tetičkou, „strážným andělem, nejednou prostřednicí a utěšitelkou“.20 Salony jejích dvou sester, Karolíny Staňkové a Johanny Fričové, se staly místem, kde se scházívala česká elita doby předbřeznové a slovanští návštěvníci Prahy. Do okruhu rodinných přátel patřili např. Karel Slavoj Amerling, Josef Kajetán Tyl, Josef Svatopluk Presl, Ľudovít Štúr. Pravděpodobně na počátku roku 1839 se pod Amerlingovým patronátem zrodil neformální spolek nazvaný Společnost dívek českých. Amerling se uvolil členkám spolku přednášet, přednášky se konaly nejprve v soukromých bytech Staňkových a Fričových, v dubnu 1843 se přesunuly do Budče, školy založené Amerlingem. Už v průběhu roku 1841 dokázala Rajská Amerlinga při přednáškách zastupovat a přibližně v tutéž dobu začala také přemýšlet 19 20 Frič, Josef Václav, Paměti, Praha 1957, s. 126. Tamtéž, s. 53 – 54. 90 o založení vlastního dívčího vzdělávacího ústavu. V době, kdy zahájila úsilí směřující k vlastní škole, byl při malostranské škole právě zřízen kurz pro zájemkyně o učitelství. V září 1842 Rajská úspěšně složila přijímací zkoušku a v červenci 1843 kurz zakončila, hlavní závěrečnou zkoušku složila v září 1843. O tom, s jakou zodpovědností a vážností Rajská k pedagogické práci přistupovala, svědčí její „studijní“ cesta, kterou podnikla se svým švagrem Fričem na jaře 1841. Navštívili Vídeň a Slovensko (tehdy Horní Uhry) a pobyt ve Vídni Rajská spojila s návštěvou několika dívčích ústavů. Poznala jich celkem pět, a jak popisuje ve svém deníku, nejvíce ji zaujal ústav ve Währingu, protože se v něm „ženy k praktickému životu odchovávají“,21 což považovala za ideální způsob výuky a výchovy. Na základě složené zkoušky získala Rajská povolení soukromě vyučovat. Její ústav byl otevřen 1. ledna 1844, sídlil ve třech pronajatých místnostech ve Vodičkově ulici a byly do něho přijímány dívky ve věku 5–18 let. Vyučovala se zde čeština, němčina, literatura, ruční práce a přírodověda. Současně se zahájením výuky zažádala Rajská o uznání školy jako veřejné. Je ironií osudu, že kladná odpověď od zemského gubernia došla v okamžiku, kdy Rajská z osobních důvodů práci učitelky opouští. Přesně po sedmi měsících, 1. srpna 1844, s vyučováním skončila, náhradu za sebe hledala marně, neboť žádná z absolventek preparandistického kurzu neuměla dost dobře česky a absolventkám Amerlingovy Budče zase chyběly příslušné učitelské zkoušky. Malostranské preparandium existovalo jen několik let, v roce 1849 zaniklo, ale to už bylo v době, kdy přípravu učitelského povolání měly zajišťovat roční kurzy. Ty se pak ve zmíněném roce 1849 rozšířily na dvouleté učitelské ústavy, první z nich vznikly v Praze, Litoměřicích, Českých Budějovicích a Hradci Králové. I přesto však většina žen, které se věnovaly učitelskému povolání, dlouho příslušné vzdělání postrádala. Ty majetnější zakládaly soukromé dívčí školy a ústavy, kde jim byl nedostatek formálního vzdělání tolerován. Vzhledem k náplni učiva ani nebyl podstatný, více než o ústavy vzdělávací šlo spíše o jakési penzionáty, vychovávající přiměřeně vzdělané budoucí manželky a matky. Měly umět číst, psát a počítat, společensky konverzovat, ovládat ruční práce. Zásadní změnu přinesla druhá polovina století. Od 50. let 19. století mohly dívky starší sedmnácti let navštěvovat kurzy pro učitelky ručních prací 21 Rajská, Bohuslava, Z let probuzení. Kniha první, Paměti a korespondence Bohuslavy Rajské z let 1839 –1844, Praha 1872, s. 55. 91 a od konce 60. let 19. století, po vydání tzv. Hasnerova zákona roku 1869, 22 začaly být zakládány učitelské ústavy zakončené maturitní zkouškou. V Praze vznikl nejprve v roce 1866 dvouletý ústav při škole chudých sester školských u sv. Anny, který v roce 1870 přešel do státní správy, byl rozšířen na tříletý a od školního roku 1873–1874 na čtyřletý. Tato škola, obvykle nazývaná Paedagogium, oficiálně C.k. český ústav ku vzdělání učitelek, byla oblíbeným útočištěm dcer z rodin učitelů, inspektorů nebo úředníků. Maturitní zkouška z Paedagogia opravňovala k tomu, aby absolventka mohla „býti podučitelkou aneb učitelkou na veřejných školách obecných i učitelkou ručních ženských prací na obyčejných školách obecných a měšťanských“.23 Výuka na měšťanské škole byla však podmíněna složením zvláštní zkoušky po několika letech učitelské praxe. Současně bylo stanoveno, že učitelky mohou být zaměstnány výhradně ve školách dívčích, v chlapeckých školách směly vyučovat jen ve dvou nejnižších ročnících. Hasnerův zákon řešil také otázky spojené se sociálním postavením učitelů, stanovoval například výši služného a penzi. Náplň výuky na ústavech pro vzdělání učitelek vymezoval § 30 – náboženství, vychovatelství, nauka vyučovací a historie těchto nauk, mluvnice, písemnosti a znalost literatury, geografie, historie, aritmetika, přírodoznalství, kreslení, zpěv, nauka o domácím hospodářství, cizí jazyky, ženské ruční práce, tělocvik. Šlo tedy o celou škálu předmětů vyučovaných na obecných i měšťanských školách, kde měli absolventi i absolventky učitelských ústavů působit. Přitažlivost Paedagogia byla dána poměrně vysokou úrovní výuky (jeho absolventkám bylo později dokonce umožněno zapisovat se na filozofickou fakultu) a především dobrými šancemi při hledání učitelského místa. Z pražského Paedagogia neboli státní střední pedagogické školy pro dívky vzešlo několik generací českých učitelek.24 Patří k nim mj. dcera významného jazykovědce Marie Gebauerová (1869–1928), sestra první v Čechách vystudované lékařky a teta první české inženýrky Albína Honzáková (1877–1973), sestry Anna (1850–1937) a Eliška (1846–1916) Řehákovy. Všechny výše zmíněné učitelky se zároveň věnovaly spisovatelské práci, cestovaly, překládaly, jsou autorkami knih pro mládež i dospělé, učebnic, 22 Zákon č. 62/1869 ř. z., jímžto se ustanovují pravidla vyučování ve školách obecných. Znění zákona viz http://is.muni.cz/do/1499/el/estud/praf/ps09/dlibrary/web/rs.html. 23 Literární archiv Památníku národního písemnictví v Praze, fond Marie Gebauerová, složka Školní zprávy, Vysvědčení dospělosti pro školy obecné z C. k. českého ústavu pro vzdělání učitelek v Praze, 24. 6. 1889. 24 Viz Památník českých učitelek. 1870 – 1900, Praha 1900; Slavíková, Marie (ed.), Ženské studium na českých školách středních a vysokých, Praha 1917. 92 mnoha článků v časopisech. Vzhledem k jejich spolkové a organizátorské činnosti je můžeme pokládat za dobový vzor či kýženou normu pokrokově smýšlejících vzdělaných žen. Od roku 1897 se kvalifikační předpoklady učitelek mohly prohloubit studiem na pražské filozofické fakultě.25 Její absolventky se většinou vracely jako odborné pedagogické síly na své mateřské gymnázium Minerva nebo na brněnské dívčí lyceum spolku Vesna.26 Na fakultě se nové studentky podle úrovně svého dosavadního vzdělání zapisovaly buď jako řádné, nebo mimořádné studentky. Ke statutu řádných studentek byla nutná maturita z řečtiny, ke studentkám mimořádným se obvykle počítaly absolventky lyceí nebo Paedagogia, kterým bývala řečtina prominuta. Vysokoškolská studia zakončovaly státními zkouškami bez nároku na titul PhDr., i tak ovšem získaly kvalifikaci středoškolských učitelek. První promoce žen na filozofické fakultě, Boženy Jiránkové a Jindřišky Hrabětové, se odehrála v roce 1900. O rok později přibyly dívky, které si po obhajobě disertační práce mohly před jméno připojit titul doktorek filozofie. První z nich byla Marie Zdeňka Baborová v oboru zoologie, její promoce se stala velkou společenskou událostí. Rubem učitelské profese byl celibát, který platil až do roku 1919.27 V Čechách byl celibát učitelek uzákoněn § 51 zemského zákona ze dne 27. 1. 1903, na Moravě § 14 zemského zákona ze dne 26. 12. 1904 a ve Slezsku § 21 zemského zákona ze dne 6. 11. 1901. Uzavřením manželství se učitelka dobrovolně vzdávala služby. Argumenty pro tento status učitelek hovořily o jejich plném odevzdání náročnému povolání, nemožnosti zodpovědně vykonávat práci a současně se starat o vlastní rodinu. V rámci nejvýznamnější ženské učitelské organizace byl však celibát naprosto jednotně vnímán jako omezování osobní svobody. Celibát však nebyl jediným diskri25 Přístup žen na filozofické fakulty v Předlitavsku umožňovala ministerská vyhláška ze 3. března 1897: Verordnung des Ministers für Kultus und Unterricht vom 23. März 1897, betreffend die Zulassung von Frauen als ordentliche oder ausserordentliche Höherinnen an den philosophischen Fakultäten der k. k. Universitäten. 26 Vzpomínky a zkušenosti prvních absolventek viz např. Československé studentky let 1890–1930. Almanach na oslavu 40. výročí založení ženského studia Eliškou Krásnohorskou, Praha 1930; Směřičková, Helena (ed.), První české dívčí gymnázium 1890 – 1990, Praha 1990. 27 Obsáhlý článek o problematice celibátu učitelek Pro celibát nebo proti němu? vyšel v roce 1917 v Časopise učitelek. Celibát je tu všestranně posuzován z hlediska osobního, zájmů školy a rodiny, stavovských, sociálních, etických, národohospodářských, národních a státních. Časopis učitelek, 1917 – 1918, č. 11, 15. 2., s. 152 – 154; č. 12, 1. 3., s. 163 – 167; č. 14, 1. 4., s. 191 – 193. 93 minujícím opatřením vůči ženám-učitelkám, odvíjely se od něj další záležitosti. V porovnání se svými mužskými kolegy pobíraly ženy až do roku 1890 o pětinu nižší plat. Platová nerovnost byla zdůvodněna tím, že učitel ze svého platu musí živit rodinu, kdežto učitelka díky celibátu disponuje mzdou sama. Učitelky byly oproti svým mužským kolegům znevýhodněny i při umisťování na školy, podle údajů z roku 1898 v Čechách vyučovalo na měšťanských školách 1379 mužů a 348 žen, na obecných školách byl poměr ještě nevyváženější – 13120 mužů a 1862 žen.28 Přes stejnou úroveň vzdělání hledaly pozdější vysokoškolačky místa na středních školách obtížněji než muži, obvykle se vracely zpět na své „mateřské“ ústavy – pražskou Minervu nebo brněnskou Vesnu, kde byly nadšeně vítány. Vzhledem ke společenskému postavení učitelek je třeba upozornit ještě na jeden, nikoli nepodstatný aspekt. Chování, vzhled a životní styl svobodných žen byl vždy v hledáčku zájmu veřejnosti. Od učitelky se očekávalo, že bude pro mládež pozitivním vzorem – netolerovalo se jí výstřední oblečení, návštěvy restaurací a hostinců, styky s muži. Cenou za ekonomickou nezávislost a vybudování vlastní existence tedy bývala samota, uzavřenost mezi učebnicemi a sešity v malých učitelských bytech. Především v malých městech a obcích se pak jejich zevnějšek a chování ocitaly pod nesmlouvavým kritickým zrakem veřejnosti, paradoxně spíše její ženské části.29 „Měřítko společnosti jest pro učitelku daleko přísnější než pro kolegu,“ konstatovala ještě v roce 1914 redakce Časopisu učitelek.30 „Pan učitel“ býval vždy osobou váženou a náležející ke vzdělaným a respektovaným elitám města či obce, zatímco „slečna učitelka“ vzbuzovala mezi obyvatelstvem spíše rozpaky. Jak se chovat k zaměstnané svobodné ženě? S úctou, obavami či snad přezíravě? Obavy zpočátku převažovaly (mj. i kvůli nežádoucí konkurenci na sňatkovém trhu), úctu a uznání si slečna učitelka musela postupně získávat. Díky řadě naznačených potíží a nikoli neoprávněnému pocitu diskriminace si učitelky založily první ženskou profesní organizaci, která jim dlouhá desetiletí umožňovala kolektivně hájit jejich zájmy již zmíněný Spolek učitelek v Praze, jehož zakladatelkou a dlouholetou starostkou byla Eliška Řeháková. Mnohem významnější úlohu však plnila Jednota českoslovan28 Otcovský, Ivan, Soupis učitelských spolků v Čechách do roku 1900, Praha 1977, s. 34. Viz Vidláková, Pavla – Lenderová, Milena, „Skvrny něžného pohlaví...“ aneb Soukromý život prvních učitelek v Čechách, Studie k sociálním dějinám 3, Praha-Opava-Kutná Hora 1999, s. 133 – 143. 30 My. Časopis učitelek, 1914 – 1915, č. 5, 15. 11., s. 73. 29 94 ských učitelek, založená na sjezdu učitelstva roku 1895 a existující až do roku 1940.31 Jednota měla napomáhat vzdělanosti učitelek, hájit a podporovat jejich zájmy, vydávat pedagogické spisy. Jejím tiskovým orgánem se stal Časopis učitelek, vycházející od roku 1885. Na jeho stránkách se řešily problémy spojené s osnovami, způsobem výuky, postavením žen v učitelských sborech. Přispívala do něj mj. Františka Plamínková, která řídila rubriku Feminismus, odlišnou oproti ostatním částem, ryze odborným nebo organizačním. Učitelky se tak postupem času více sblížily s programem ženského hnutí než s profesními cíli svých mužských kolegů a na postu reprezentantek a obhájkyň ženských práv vystřídaly dříve respektovanou generaci spisovatelek. Seznam použité literatury 19. století v nás. Modely, instituce a reprezentace, které přetrvaly, Praha: Nakladatelství Historický ústav, 2008. Abramsová, Lynn, Zrození moderní ženy. Evropa 1789 – 1918, Brno: CDK, 2005. Bahenská, Marie, Počátky emancipace žen v Čechách. Dívčí vzdělávání a ženské spolky v Praze v 19. století, Praha: Libri/SLON, 2005. Bahenská, Marie – Heczková, Libuše – Musilová, Dana, Iluze spásy. České feministické myšlení 19. a 20. století, České Budějovice: Veduta. 2011. Bahenská, Marie – Heczková, Libuše – Musilová, Dana, O ženské práci. Dobové (sebe)reflexe a polemiky, Praha: Masarykův ústav a Archiv AV ČR, v. v. i., 2014. Bahenská, Marie – Heczková, Libuše – Musilová, Dana. Ženy na stráž! České feministické myšlení 19. a 20. století, Praha: Masarykův ústav a Archiv AV ČR, v. v. i., 2010. 31 Původně Ústřední spolek učitelek, od 1895 Jednota českoslovanských učitelek, od 1903 Jednota učitelek. Nejdéle, jen s drobnými obměnami, byl užíván název Zemská ústřední jednota učitelek: od 1911 Zemská ústřední jednota učitelek v království českém, od 1921 Zemská ústřední jednota učitelek v Čechách, od 1936 Zemská ústřední jednota učitelek československých v ČSR a roku 1940 Zemská ústřední jednota učitelek českých. Viz Pražské spolky. Soupis pražských spolků na základě úředních evidencí z let 1895 – 1990, Praha 1998, s. 176. 95 Brehmer, Ilse (Hrsg.), Geschichte der Fraeunbildung und Mädchenerziehung in Österreich, Leykam 1997. Clark, Linda L., Women and achievement in nineteenth-century Europe, Cambridge 2008. Československé studentky let 1890 – 1930. Almanach na oslavu 40. výročí založení ženského studia Eliškou Krásnohorskou, Praha 1930. Dějiny žen aneb Evropská žena od středověku do poloviny 20. století v zajetí historiografie, Pardubice: Univerzita Pardubice, 2006. Dudeková, Gabriela a kol., Na ceste k modernej žene. Kapitoly z dejín rodových vzťahov na Slovensku, Bratislava: VEDA, 2011. Gerhard, Ute, Verhältnisse und Verhinderungen. Frauenarbeit, Familie und Rechte der Frauen im 19. Jahrhundert, Frankfurt am Main 1978. Horská, Pavla, Naše prababičky feministky, Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 1999. Kasper, Tomáš – Kasperová, Dana, Dějiny pedagogiky, Praha: Grada, 2008 Kasper, Tomáš – Pánková, Markéta a kol., Učitel ve střední a jihovýchodní Evropě. Profesionalizace učitelského vzdělávání: historické a systematické aspekty, Praha: Academia/NPMK, 2015. Krásnohorská, Eliška, Výbor z díla II. Studie, kritiky, paměti, Praha: SNKLHU, 1956. Kuhn, Bärbel, Familienstand: ledig. Ehelose Frauen und Männer im Bürgertum (1850 – 1914), Wien-Köln 2000. Lenderová, Milena et al. (eds.), Žena v českých zemích od středověku do 20. století, Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2009. Otcovský, Ivan, Soupis učitelských spolků v Čechách do roku 1900, Praha: Ústav čs. a světových dějin ČSAV, 1977. Památník českých učitelek. 1870 – 1900, Praha 1900. Slavíková, Marie (ed.), Ženské studium na českých školách středních a vysokých, Praha 1917. Směřičková, Helena (ed.), První české dívčí gymnázium 1890–1990. Sborník ke 100. výročí založení, Praha: Ústřední ústav pro vzdělání pedagogických pracovníků, 1990. 96 Veselá, Zdenka, Vývoj české školy a učitelského vzdělání, Brno: Masarykova univerzita, 1992. Vidláková, Pavla – Lenderová, Milena, „Skvrny něžného pohlaví...“ aneb Soukromý život prvních učitelek v Čechách, Studie k sociálním dějinám 3, Praha-Opava-Kutná Hora 1999, s. 133 – 143. Vojáček, Milan (ed.), Reflexe a sebereflexe ženy v české národní elitě 2. poloviny 19. století, Praha: Scriptorium, 2007. Vošahlíková, Pavla, Jak se žilo za časů Františka Josefa I., Praha: Svoboda, 1996. Vošahlíková, Pavla, Von Amts wegen. K. k. Beamte erzählen, Wien: Böhlau, 1998. Vošahlíková, Pavla – Martínek, Jiří, Cesty k samostatnosti. Portréty žen v éře modernizace, Praha: Nakladatelství Historický ústav, 2010. Summary Mister Teacher and Miss Teacher : gender aspects of the teacher´s profession th in the Czech lands in the 19 century. The article focuses on the development of the education of teachers in the Czech th lands in the 19 century. It examines the legislation, the required qualifications and other requirements which were sought in the profession. Key words: the Czech lands, the 19th century, education, female teachers Příspěvek vznikl s podporou Grantové agentury ČR v rámci projektu Ženská práce a moderní společnost v českých zemích, reg. č. 13-29729S. 97 PhDr. Marcela MIKULOVÁ, CSc. Ústav slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied v Bratislave Kontakt: [email protected] Informácie o autorke Marcela Mikulová absolvovala odbor estetika – slovenčina na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobila na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty UK v Trnave, kandidátsku dizertáciu Literárne kontexty Timravinej tvorby obhájila v Ústave slovenskej literatúry SAV (1988), kde pracuje od roku 1989. Je autorkou knižných monografií Próza Timravy medzi realizmom a modernou (1993), Tajovského obrodenecká moderna (2005), Paradoxy realizmu (2010). Spolupracovala na Slovníku slovenských spisovateľov (1999), na Slovníku diel slovenskej literatúry 20. storočia (2006), na Slovníku diel slovenskej literatúry 19. storočia (2009), na kolektívnych prácach Sondy do slovenskej literatúry 19. storočia (2011) a Sondy do slovenskej literatúry 20. storočia (2014), napísala kapitoly o druhej generácii realizmu do Dejín slovenskej literatúry 20. storočia (Moskva 2003) a do Panorámy slovenskej literatúry II (2005). Edične pripravila výbery J. G. Tajovský: Prózy (2005), B. S. Timrava: Prózy (2008), bola tiež editorkou komentovaných antológií Slovenský literárny realizmus 2, 3 (2006) a spolueditorkou výberu Janko Jesenský: Verše a próza (2011), ako aj zborníka štúdií Kapitoly zo slovenského realizmu (2010). 98 Najvýznamnejšie publikácie Groeblová, Timrava a tí ostatní... Slovenské pohľady 107, 1991, č. 11, s. 73 – 77. Próza Timravy medzi realizmom a modernou. Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 1993, 140 s. Vlastne je to všetko problém písania... Marcela Mikulová píše o tom, ako E. M. Šoltésová píše o B. S. Timrave. Aspekt 1995, č. 1, s. 30 – 33. Ženy a národ na prelome 19. a 20. storočia. In: Hlasy žien. Aspekty ženskej politiky. Aspekt, Bratislava 2002, s. 166 – 174. Žena – trápiteľka i trpiteľka. (Tajovský medzi manželkou a matkou). Aspekt, 2002, č. 1, s. 4 – 10. 99 Erotika v ženskom písaní na konci 19. storočia Marcela Mikulová Anotácia: E. M. Šoltésová vo svojich článkoch na samom konci 19. storočia požadovala, aby literatúra bola predovšetkým mravná. P. O. Hviezdoslav však už dávno predtým v Hájnikovej žene pracuje s motívom erotického napätia medzi mužom a ženou. Nekonvenčné správanie, akým vyznačil postavu Hanky, iste posmelilo Teréziu Vansovú, aby využila svoju záľubu v odvážnych, až exaltovaných príbehoch a prilákala tak ženy čítať vo svojom rodnom jazyku. Neváhala ísť až do fabulačných krajností, aby zaujala čitateľky. Túto zdanlivú prvoplánovú úžitkovosť vedela persuazívne spracovať, vedela zaujať, pobaviť a poučiť, no kto mal záujem, mohol objaviť v jej textoch i viac. Vansová vedela využiť svoju čitateľskú erudíciu a jej veľká epika je obohatená mnohými intertextuálnymi odkazmi. Vansovej názory na literatúru vykazujú oveľa menšiu mieru predsudkov než názory mužov-spisovateľov tej doby. Láska, erotika a sexuálne vzťahy sa stali v literatúre pikantnou súčasťou záveru národného obrodenia. Tento tematický okruh ľudsky a prirodzene dopĺňal mužský aspekt obrodenia – politizáciu a ideologizáciu literatúry. Kľúčové slová: Terézia Vansová, erotika, exaltované príbehy, záver 19. storočia, národné obrodenie Elena Maróthy-Šoltésová vo svojom životopise spomína na chvíľu, keď ju otec, štúrovec Daniel Maróthy, ako dievča zaviezol na martinské národné slávnosti. To, čo si aj po rokoch vybavuje o tejto vzácnej chvíli, presne vystihuje jej celoživotnú situáciu v slovenskej kultúre: „Martin ma naučil rozoznávať, že zvelebiteľmi a akoby vrchnými predstaviteľmi národa zaiste sú vyššími vlastnosťami ducha i srdca nadaní, teda ideálni jeho ľudia, ale za národ žiť a akým-takým spôsobom zaň i pracovať i obete prinášať, môžu 100 i menej ideálni jeho ľudia – a majú tak robiť vôbec všetci jeho príslušníci...“32 Tak Šoltésová, ako aj Terézia Vansová si uvedomovali, kde je ich miesto v národe a kde by chceli aj ony, ako „menej ideálne“, pomáhať a pôsobiť. Dnešný už pomerne značný časový odstup od účinkovania „veľkých“ aj „malých“ národných pracovníkov jednak preveril hodnotu a význam ich práce, jednak zreálnil proporcie veľkých ideí a drobnej práce, vyrovnal asymetriu medzi vysokými ideálmi a praxou života. Dnes už možno povedať, že bez idealistického nadšenia nezištných, „menej ideálnych“ národovcov by sa myšlienka suverénneho slovenského národa pravdepodobne nepresadila. Práve v čase maďarizácie, ktorá nepriala legálnym možnostiam verejne uplatňovať národné požiadavky, mala veľký význam práca v „závetrí“ rodín evanjelických farárov a učiteľov, kde ženy boli účinnými pomocníčkami pri šírení národnej myšlienky. „Životopisy zvláštnych, lepšie rečeno, dobrých ľudí vzdelávajú ducha a pripravujú menovite mládež ku dráhe životnej,“ píše T. Vansová roku 1900 v Dennici. Výchovné poslanie „dobrého príkladu“ sama uskutočňovala vo svojich memoároch – v Dennici zaviedla rubriku Slavín žien slovanských, kde okrem životov viacerých významných žien uverejnila i životopis svojej matky – Márie Medveckej, rodenej Lange, hrdinsky sa vyrovnávajúcej s nástrahami maďarizácie. Význam rodiny pri výchove k národnému odkazu a tragické dôsledky, aké mala v tom čase národná angažovanosť, na oveľa širšej ploche zachytila v životopise svojho manžela pod názvom Ján Vansa (1938). Na konci 19. storočia sa začali ženy verejne aktivizovať, hoci stále nemali možnosť vzdelávať sa tak ako muži. Nielenže sa prejavovali ako spisovateľky, prekladateľky, redaktorky, ale angažovali sa aj verejnospoločensky, čo ich neraz vystavilo aj policajnému stíhaniu – napríklad za to, že poslali Vajanskému do segedínskeho väzenia dar. A pritom ani sám Vajanský, hoci vo svojich prózach zobrazuje „umné ženy“, nebol naklonený ich verejným aktivitám. Slovenskí národovci tým, že ženu nechceli z domáceho kruhu pustiť do verejného účinkovania, ochudobňovali národný proces o významnú zložku. Stereotypy, najmä rodové, boli na Slovensku hlboko zakorenené – bola to stratégia selektívneho vnímania sveta, ktorá sa prejavovala v spoločnosti, v literatúre a bola udržiavaná i tlačou. Národné noviny napríklad odmietli uverejniť oznámenie o založení Dennice a T. Vansovú nepustili organizátori k slovu, keď sa chcela na martinských slávnostiach zastať rumunských žien. Dostatočne je známy aj prípad cenzurovania Tim- 32 Maróthy-Šoltésová, Elena: Sedemdesiat rokov života. Autobiografická rozprava. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská a Kníhtlačiarsky účastinársky spolok 1925, s. 62. 101 ravinej novely Skúsenosť, ktoré malo okrem iného chrániť dekórum národných kruhov. Svetozár Hurban Vajanský spolu s Jozefom Škultétym vytvárali na Slovensku svoju predstavu literárneho kánonu, usilovali sa eliminovať prípadné rušivé prvky pri určovaní, čo je hodnotné a pre Slovákov vhodné. Tento kánon mal reprezentovať identitu národa, jeho normy a stával sa tak mocenským nástrojom, vytesňujúcim ostatné texty. Vo všestrannom úsilí E. Maróthy-Šoltésovej a T. Vansovej o pozdvihnutie slovenského národa, v ich zberateľskej činnosti, publicistike, organizačnej, redaktorskej a literárnej práci svojím spôsobom vrcholí národné obrodenie. Ich aktivity sa ešte vždy niesli v rovine romantických iniciatív, ktoré sa u nás v praxi nerealizovali v „pravý“ čas – teda vektor ich pôsobenia je nasmerovaný na dobiehanie toho, čo bolo nedokončené na poli domácej literatúry a kultúry. Obe spisovateľky sa usilovali osloviť dovtedy obchádzanú čitateľskú vrstvu – príslušníčky stredného stavu. Keďže tieto potenciálne čitateľky mávali slúžky, mohli si nájsť čas na čítanie; z domácej spisby však toho veľa nebolo, preto siahali po nemeckých a maďarských sentimentálnych príbehoch. Práve tieto ženy – aj ako vychovávateľky budúcich generácií čitateľov a Slovákov – mali na mysli Šoltésová s Vansovou pri písaní svojich próz a vydávaní časopisov. Nápad písať pre ženy pútavé príbehy v slovenčine a zaujať, aby sa rozvinul zvyk čítať po slovensky, sa môže zdať ako veľmi utilitárny a málo vznešený. S takýmito zdanlivo malými ambíciami vstupovali do literárneho života obe autorky a treba konštatovať, že úspech ich aktivít bol väčší, ako sa dalo očakávať. Elena Maróthy-Šoltésová vo svojej prednáške na besede Živeny, uverejnenej pod názvom O vplyve zábavného čítania v Národných novinách (1898, č. 29 – 31), podrobne formuluje svoju predstavu o čítaní pre slovenské ženy a mužov, majúc pritom neustále na zreteli nesvojprávnu situáciu Slovákov ako ohrozovaného národa: „U nás posiaľ najsilnejší je príboj spisby nemeckej, čím ustavične vystavovaní sme germanizujúcemu jej vplyvu, aspoň vo veciach osvety, vo vzdelanostnom svojom postupe. [...] To sú zväčša vytríbené literárne produkty, takmer napospol zaoberajúce sa otázkou pohlavnej mravnosti, poťažne nemravnosti. Toto ešte nebolo by chybou, lebo tá otázka sama sebou padá do oboru zábavnej spisby, akoby pod jej pravosúdie; ale nedôveru budí to, že niektorí veľkí spisovatelia pod maskou objektívneho a až príkro realistického líčenia s neutajiteľnou záľubou predvádzajú samé poklesky nad poklesky u človeka, že sa čitateľovi tma urobí pred očami. [...] Proti takýmto cudzinským, nám i po duchu cudzím literárnym plodom, či sú rafinovano omamujúcej vône a či silno surového zápa- 102 chu, treba sa mravne obrniť. [...] Nuž a my pred všetkými cudzími milujme a vážme si svoju vlastnú, slovenskú spisbu, ktorá keď je i neveľká a keď i nepodáva nám samé výtečné diela, je pre nás predsa najzáživnejšia, pretože je naša.“ Hovorí tiež, že „kritickejšie čitateľstvo požaduje už niečo viac od zábavných diel než len púhu zaujímavosť. [...] ... jeho vkus a cit už odmieta fantastické výmysly akéhokoľvek druhu premrštenosti a nepravdivosti“ a „požaduje, aby obsah zábavných diel bol mravný.“33 V týchto intenciách aj sama napísala román Proti prúdu (1894), ktorý vlastne podľa jej predstáv reprezentoval absentujúci typ vlasteneckého románu s príkladnými a pre slovenskú vec zapálenými hlavnými hrdinami. Kritiku však Šoltésovej román nenadchol, veľa pripomienok k nemu mal aj jej priateľ Martin Kukučín, a hoci Jaroslav Vlček ju po prečítaní románu povzbudil do napísania druhého dielu, mladý ambiciózny kritik Tichomír Milkin ho odsúdil dosť nevyberavo. Prihovára sa čitateľom, ak budú mať chuť „hrdinské činy vykonávať“ a zaumienia si prečítať tento román až do konca, „nuž aby ste v dobrom predsavzatí nepadli, vezmite si román do rúk a iďte ho čítať do bitúnku, aby ste aspoň volovu krv ocítili a videli, keď v celom románe neoňucháte nikde krvi ľudskej. Veď v tomto románe sa nikto ani na ruku nepoškriabe, ba ani len mačky niet na svete, čo by to spravila. A guľa vyhne sa naschváľ ľudskému telu, aby miesto čela prevŕtala širák. Ach, tu je všetko také šťastné, celá príroda sa smeje a ľudia s ňou, ako deti v záhrade na jar pod zakvitlým stromom. Nešťastie tu nechodí po ľuďoch, ale po horách, ľuďom je tak dobre, že od samých sladkých vecí si pokazia na chvíľu žalúdok – ale to prejde a je zase dobre. Nuž ale tí dokonalí ľudia si to zaslúžia.“34 Treba pripomenúť, že prudérny názor na literatúru Šoltésová časom, a najmä pod vplyvom diela Timravy, zmenila, ako aj to, že nie všetci autori sa riadili direktívou bezpohlavného písania v mene národnej myšlienky. A nejde len o Bacháta-Dumného, G. Ferienčíka či G. M. Petrovského, ktorých prózy nemali ambíciu presiahnuť horizont zábavného alebo moralizujúceho čítania, ale napríklad aj o Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu, ktorá vyšla v roku 1886 a svojou formou i tematickým záberom znamenala pomerne radikálny posun v kontexte slovenskej literatúry osemdesiatych rokov 19. storočia. Hviezdoslav síce pokračuje v dobovo romantizujúcej koncepcii kul33 E. Maróthy-Šoltésová: O vplyve zábavného čítania. In: Pohľady na literatúru. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1958, s. 101 – 103. 34 T. Milkin: Proti prúdu. In: Slovenská literárna kritika II. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1979, s. 353. 103 tu folklóru (na tejto základni autor rozpracoval viaceré opozície: čistota postáv z ľudu vs. skazenosť pánov, chalupa vs. kaštieľ), ale fabula Hájnikovej ženy je v podstate rozvedenou súdničkou, ktorá veľmi pripomína príbehy z populárnej prózy. V štúdii Ideológia v Hájnikovej žene A. Popovič35 upozorňuje, že po zaniknutí feudálneho práva na erotiku s poddanými autor manifestuje v kontexte rozvíjajúcej sa slovenskej spoločnosti emancipáciu ženy vo vzťahu k mužovi a používa pojem „ženská intriga“ ako súbor stratégií ženy voči psychickým reakciám muža. Hanka totiž tají pred svojím mužom Miškom návštevy nezvaného zvodcu Artuša Vilányiho, aby sama niesla zodpovednosť za svoje činy. Ženskú intrigu používa aj voči Artušovi, pretože sa mu posmieva, ironizuje ho a provokuje, čím zvyšuje jeho sexuálnu agresivitu. Rovnako opis a charakteristika postáv majú zjavný persuazívny charakter so zámerom priameho pôsobenia na čitateľa. Idealizácia postáv korešponduje so žánrom idyly, na ktorú sa Hviezdoslav odvoláva. Podľa viacerých indícií možno predpokladať, že pre Teréziu Vansovú, ktorá mala prečítaných veľa zahraničných románov s „odvážnejšou“ fabulou, bola inšpirácia Hájnikovou ženou významná. Bola naklonená myšlienke využívať vo svojej próze pikantnejšie príbehy, pretože chcela vzbudiť záujem hlavne ženských čitateliek, zvyknutých najmä na knihy po nemecky píšucich autoriek. Sama takéto romány v čase, keď žila s mužom v Lomničke, kde sa hovorilo väčšinou po nemecky, čítala, vedome sa však chcela odpútať od týchto vzorov a vytvoriť príbeh zo slovenského prostredia. Pripomeňme pritom fakt, že napríklad Marlittovú, ktorú máme zafixovanú ako autorku triviálnej ženskej literatúry, hodnotila pomerne pozitívne aj Šoltésová. V liste J. Škultétymu sa Vansová ohradzuje proti Vlčkovmu obvineniu z prevzatia motívu z Marlittovej románov: „Škoda, ja som nemecké romány od rokov a rokov nečítala len preto, aby mi nebolo vyčítané, že stade čerpám svoje motívy. Aby som sa zdokonaľovala v čistom slavianskom slohu, dala som si doniesť knihy ruské a trudila sa písaním a čítaním azbuky – a hľa, výsledok zase ten istý: chudinka, nebohá Marlittka, trpí za hriechy páchané nepatrnou, nenadanou jej sestrou.“36 Vansová mala záľubu v odvážnych, na svoju dobu netradičných témach, v exaltovaných príbehoch – napríklad v roku 1884 v Národných novinách uverejnila poviedku Rozsobášení o patologickej žiarlivosti manžela, 35 A. Popovič: Ideológia v Hájnikovej žene. In: P. O. Hviezdoslav – text a kontext. Dolný Kubín – Nitra: Literárne múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne 1975, s. 42 – 70. 36 List z 19. 11. 1891. In: T. Vansová: Chovanica. Sirota Podhradských. Bratislava: Tatran 1973, s. 311. 104 ktorý svojej žene surovo ublíži, a jej otec zariadi ich rozvod. Aj ďalšie jej prózy sú o ľúbostných vzťahoch či konfliktoch. V roku 1889 jej ako prvej ženskej autorke vyšiel rozsiahly román Sirota Podhradských. Kritika prijala tento román s porozumením a priazňou. Len rok po ňom jej vyšla v Slovenských pohľadoch (1890) rozsiahla novela Obete márnomyseľnosti, v roku 1891 román Chovanica a v tomto období začala písať aj romány Sestry a Kliatba, ktoré však vyšli až v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Všetky tieto veľké epické opusy vysielajú jasný signál, že Vansová v snahe o zaujatie čitateliek nemieni ísť cestou bezpohlavnej ideologizácie, ako to predviedol napríklad Vajanský v novele Letiace tiene (1883) alebo v Suchej ratolesti (1884), ktoré vyšli ešte pred spomínanými Vansovej prácami. Vansová, kriticky zhodnotiac svoj talent, vedela, kde je jej miesto. Nemala takú výraznú autorskú intenciu ako napríklad Timrava, vždy sa viac správala ako „kultúrna pracovníčka“ s jasne určenou úlohou. Bolo to poctivé vymedzenie vlastnej pozície, pretože sama považovala svoje písanie za, takpovediac, „úžitkové“. Neváhala preto ísť až do fabulačných krajností, aby zaujala čitateľky. Túto zdanlivú prvoplánovú úžitkovosť vedela persuazívne 37 spracovať, vedela zaujať, pobaviť a poučiť, no kto mal záujem, mohol objaviť v jej textoch i viac. Vansová využila svoju čitateľskú erudíciu a jej veľká epika je obohatená mnohými intertextovými odkazmi. Najmä v Sirote Podhradských zjavne pracuje s „dvojitým kódovaním“ (U. Eco). Má svoju predstavu o čitateľke, povedané s Ecom – sémantickej, čitateľke „prvej úrovne“, ktorú zaujíma len príbeh a je zvedavá, ako „to“ dopadne. Do roviny týchto čitateliek umiestňuje autorka prvky persuázie, toho, čo chce emblematicky zdôrazniť, čo tvorí akúsi „ideológiu“ jej textu. Pochopiteľne, že chce osloviť aj „semiotického“ čitateľa, čitateľa „druhej úrovne“, ktorý sa zaujíma aj o autorkine odkazy medzi riadkami a o úroveň spracovania textu. Treba povedať, že „vylúčenie“ Vansovej zo „serióznej“ dejinotvornej literatúry spôsobilo dosť škôd – a to nielen autorke samotnej, ale aj vnímaniu nášho literárnohistorického kontextu, ktorý často pácha reštrikcie na textoch, ktoré doň organicky patria. I v rozličných Dejinách slovenskej literatúry, hoci sa tam román Sirota Podhradských spomína, je interpretovaný zhodne prvoplánovo, bez akejkoľvek snahy pozornejšie ho prečítať. Ivan Kusý mu napríklad vyčíta, že „miesto poznávania a kritiky spoločnosti upriamuje sa na jednotlivosti a ich morali- 37 Ján Števček: Sirota Podhradských. (Biele miesta v Dejinách slovenského románu). In: Literárny archív 29 – 30. Martin: Matica slovenská 1994, s. 209 – 212. 105 zátorské hodnotenie“.38 Možno pod vplyvom akéhosi tradovania, že Sirota Podhradských je len „ženské čítanie“, vylúčil Ján Števček Vansovú zo svojich Dejín slovenského románu – túto chybu si však po rokoch priznal a jej najúspešnejší román rehabilitoval aspoň dodatočne: „... román Sirota Podhradských, ktorý vypadol z môjho záujmu o slovenský román, a to až tak nezaslúžene, že jeho neprítomnosť by som označil aktuálnym pomenovaním: biele miesto.“39 Ján Števček si Vansovej román tentoraz skutočne prečítal, vyhol sa interpretačným klišé o ňom a posunul jeho vnímanie do novej polohy. Zisťuje, že „hra Vansovej v tomto románe je hra s postavou i s čitateľkou, s výraznými náznakmi, že ženská postava, zahalená v závoji citu, sa odhalí spontánnosťou zmyslov, libidom“ (tamtiež). Láska, erotika a sexuálne vzťahy sa stali v literatúre pikantnou súčasťou záveru národného obrodenia – tento tematický okruh ľudsky a prirodzene dopĺňal mužský aspekt obrodenia – politizáciu a ideologizáciu literatúry. Vansová prirodzene vycítila, že ženy by chceli čítať iný typ literatúry – preto je napríklad Sirota Podhradských jej najčítanejším dielom. Aj v nej, tak ako v ostatných dielach, však vedela dať najavo svoj politický postoj. Urobila to podobne ako Hviezdoslav – prostredníctvom jednoznačne zápornej postavy zvodcu, ktorý je u nej vždy Maďar. Vansovej názory na literatúru vykazujú oveľa menšiu mieru predsudkov než názory mužov v Martine, čo je jasné z jej korešpondencie s Vajanským a Škultétym. Okrem rešpektovania potrieb doby a čitateľov sa pokúša formovať u nás nový model literatúry, ktorý však odzrkadľuje postoj k podobnej tvorbe aj v iných literatúrach. Hoci sama autorka bola angažovanou vlastenkou a vedela, že erotika nemala pred politikou šancu (tradícia z čias štúrovského celibátu), predsa sa pokúsila prelomiť toto tabu, tematické embargo „vône ľudskej krvi“, akého sa dovolával už aj katolícky kňaz T. Milkin. Vansovej prózy majú ambíciu adaptovať citové i erotické témy do slovenského prostredia, a hoci v ňom ešte mohli pôsobiť neorganicky (napríklad aj Šoltésová uprednostňovala Vansovej dedinské poviedky pred jej románmi), sú na začiatku tradície, ktorá pokračovala prózami Hany Gregorovej až po Margitu Figuli. Výskumy, zaoberajúce sa otázkou, ako boli diela známych autoriek 19. storočia ovplyvnené mýtom výlučne mužskej kreativity, zistili, že pocity 38 O. Čepan, I. Kusý, S. Šmatlák, J. Noge: Literatúra druhej polovice devätnásteho storočia. Bratislava: VSAV 1965, s. 561. 39 J. Števček, c. d., s. 211. 106 strachu, zlosti a sebapohŕdania, ktoré tieto spoločensky prehliadané autorky pociťovali a súčasne v sebe potláčali, sa vyjadrujú v subtextoch, ktoré sa objavujú pod povrchom konvenčných patriarchálnych stereotypov.40 Pri Vansovej románoch si možno položiť otázku, či nie sú aj vzburami voči mužmi ovládanému svetu, či nie sú aj nasmerovaním na cestu porušovania slepej poslušnosti a automatického podriaďovania sa dovtedajšiemu spoločenskému diktátu. Jedno je isté – svojimi ženskými témami a postavami Vansová habilitovala nový aspekt kultúrnej identity, ktorý bol dovtedy na Slovensku úplne marginalizovaný. Pochopiteľne, že do jej stratégie kultúrnej komunikácie patrila okrem jej próz aj Dennica, v ktorej ako redaktorka mohla osloviť oveľa viac čitateliek než Národné noviny a Slovenské pohľady, čo vyvolalo na strane ich redaktorov neprajné komentáre. Preto sa v liste J. Škultétymu bráni proti označeniu Dennice „pokútny plátok“ a „nástroj zlopovestnej emancipácie“: „Keby som Dennicu chcela spraviť orgánom emancipačným, vopred vykrútila by som jej krk u nás. (A nie som tak veľmi mechom udretá, aby som to nevedela).“41 Hoci je Vansová z hľadiska vplyvov a inšpirácií podhodnocovaná práve v súvislosti so sugesciami s nemeckou ženskou literatúrou, pozornejšie čítanie jej románov nám odhalí zaujímavé literárne konexie – napríklad českú literatúru a preklady do českej literatúry, ktoré sa k nej dostávali prostredníctvom Elišky Krásnohorskej (tá si písala s jej priateľkou Milinou Laciakovou). Tak mala možnosť ešte ako mladá žena zoznámiť sa s dielom Karolíny Světlej, významnej českej prozaičky. Světlá, ktorá v mladosti písala a rozprávala v nemčine a neskôr napísala román vo francúzštine, bola orientovaná na európsku literatúru, z ktorej na ňu zapôsobila najmä George Sandová. Silné prepojenie Vansovej na Světlú cítiť aj z nekrológu, ktorý napísala do Dennice po jej smrti v roku 1899. Z neho cítiť, ako detailne poznala jej život a dielo, možno si len domyslieť, že aj meno svojej obľúbenej hrdinke Johanke (rozprávačka v Pani Georgiadesovej, ale i fiktívna autorka mnohých článkov v Dennici) dala podľa vlastného krstného mena tejto autorky.42 Intertextuálne prepojenie diela týchto spisovateliek by stálo za osobitnú štúdiu, na tomto mieste možno upozorniť len na celkom pravdepodobný ohlas Světlej salónnych noviel vo Vansovej prózach.43 Ambícia Vansovej bola rovnaká 40 Viac in: Lexikon teorie literatury a kultury. Ed. A. Nuning. Brno: Host 2006, s. 218n. Z korešpondencie Terézie Vansovej, c. d., s. 314. 42 Vlastné meno Karolíny Světlej bolo Johana Rottová. 43 D. Mocná: Salonní novely Karolíny Světlé. In: Salony v české kultuře 19. století. Praha: KLP – Koniasch Latin Press 1999, s. 148. 41 107 ako Světlej – písala novely a romány „s myšlenkou na dívky z měšťanských rodin, jimž chtěla poskytnout atraktivní četbu v jejich mateřštině, schopnou konkurovat novelám německým a francouzským“.44 Detailnejšie porovnanie textov týchto autoriek by nám prinieslo veľa paralel v oblasti romantizujúcich štylizácií, kontrastnej koncepcie výstavby postáv, ako aj v ambícii kultivácie jazyka. V liste z 28. januára 1904 píše Vajanský z vacovského väzenia Škultétymu o svojich dojmoch z čítania Čechova: „Pritiahne, zaujme, je talent, ale rezultáty sú jakési pro nihilo. Človek na konci nevie, prečo toľko adultera, toľko klamania, čo chce s tým? Karhať a či chváliť. Ani vernosť v tom nenie, lebo nedá sa myslieť, aby nebolo v knihách, ním opisovaných ani jednej ženy, čo by nebola metresou iného a iných. Pravda, teraz je ťažko byť zaujímavým bez lomenia toho šiesteho prikázania.“45 Nejednoznačnosť, ambivalentnosť aj erotická dráždivosť Čechovovho majstrovstva, ktorá tak provokovala Vajanského, bola tiež iste jedným z inšpiračných zdrojov Vansovej, ktorá ho nemohla pri učení sa ruštiny obísť. Vansovej nezameniteľný prínos spočíva v jej panteizme, vyplývajúcom z kresťanskej etiky. Prírodu poníma ako vyššiu zákonitosť, vidí v nej prirodzenosť životných manifestácií, ktoré stotožňovala s ľudskou morálkou. To súvisí aj s jej národným zanietením – napríklad maďarizácia, ako to demonštrovala vo vedeckofantastickej novele 2888, bola hriechom proti prírode, lebo ničila dielo Božej prozreteľnosti. Etika nesúvisí u Vansovej len s morálnymi konvenciami, ale aj s prírodou, preto jej neustály boj dobra i zla má široký register a pokrýva aj oblasti neprístupné úzkoprsému moralizovaniu. V tomto má prevahu Vansovej preferovanie emocionálneho aspektu vnímania sveta pred intelektuálnym. I preto sa odvažuje zájsť vo svojom autorskom zábere aj do extrémnych polôh, nezlučiteľných so spoločenskými a morálnymi konvenciami. So zobrazovaním rôznych aspektov morálky súvisí aj prostredie tzv. vyššej spoločnosti: tu nachádza priestor na rozohratie svojich zámerov, aký by jej nemohla poskytnúť dedina. S nevídanou odvahou načrtáva hriechy veľkomesta – čitateľa vovedie do „veľkého sveta“ zábavy a erotiky – do Pešti, ktorá je u nej synonymom devastujúcej deformácie slovenského ducha. V novele Obete márnomyseľnosti (Slovenské pohľady, 1890), zobrazí hrdinku, ktorá z nešťastného manželstva upadne do závislosti od heroínu, aby toto všetko predstavila ako dráždivú márnosť. Je 44 45 C. d., s. 150. Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského. Bratislava: VSAV 1967, s. 215. 108 to proti našej prirodzenosti, hovorí: šťastie je len v duši, v náručí milovaného človeka. Hrdinka, milujúca len svojho brata, jej manžel, ktorý je milencom jeho vlastnej sesternice – to je peklo skazenosti a otrasných zážitkov, z ktorého nás autorka vyvedie excelentnou homeostázou (vysvitne, že brat je nevlastný a manžel spácha pre dlhy v kasíne samovraždu). K porušovaniu literárnych konvencií treba zarátať aj implicitnú polemiku s bežnou ženskou spisbou – napríklad u Vansovej býva svadba zvyčajne na začiatku, aby mala priestor na zobrazenie životnej skúsenosti svojich hrdiniek v manželstve, čo jej poskytovalo oveľa viac dramatických zauzlení. Jej prózy sú plné manželských kríz, rozchodov, rozvodov, pričom na vine bývajú obaja aktéri, a jej autorská energia je vždy nasmerovaná k prirodzenosti v riešení konfliktu. Keby sme Vansovej dielo chceli priradiť do množiny textov so znakmi triviálnej literatúry, autorka by zrejme proti tomu nenamietala – veď napätie v konštruovaní deja, melodramatickosť, tajomstvá, vynorené z minulosti, schematické vedľajšie postavy, harmonizácia rozporov, zdôraznený morálny aspekt – to všetko sú priznané atribúty tejto žánrovej identifikácie. Model „vysokej literatúry“, aký mali iste pri písaní na mysli Vajanský a Šoltésová, je zároveň reprezentantom „vysokej idey“ – tento aspekt by však eliminoval Vansovej recepčné zámery. Jej stačilo, keď vyslala vo svojich románoch kód svojho postoja proti maďarizácii, ale ten nerušil rovnorodosť jej autorského zámeru, teda persuazívny účinok. Dnes už však tieto argumenty nemusia byť dôvodom reštrikcie autora; predstava, že to bola vždy vysoká literatúra, ktorá udávala tón, je rovnako neudržateľná ako názory, že by tzv. konzumná literatúra bola druhom poklesnutej literatúry, ktorá je degradovaným variantom legitímnych umeleckých vzorov. V roku 1887 píše Vansová Vajanskému list o svojom zámere napísať román s názvom Dcéra podpaľačova: „Chytila som sa jej [témy, M. M.] láskou mojej živej prírody a od ôsmich rokov, odvtedy, ako ma opravdová udalosť, na nejž zakladá sa oná povesť, zaujala, snívala som o mojej Viole.“46 Román, ktorý vyšiel v roku 1889 pod názvom Sirota Podhradských, Vajanský s malými výhradami privítal a hlavne autorka dosiahla to, po čom túžila – čitateľský úspech. Dej románu musel upútať svojou dramatickosťou a rôznymi peripetiami: Viola Podhradská príde pri požiari, ktorý založil otcov nepriateľ, o milovaného otca, ktorého smrteľne zraní rozdráždený dav. Keď46 Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského, c. d., s. 358. 109 že nemá ani matku, ujme sa jej otcov švagor Vilinský – jeho rodina však Violu odmieta, čomu je na príčine aj jej neprístupná povaha. Viola stále trpí stratou otca a živí v sebe samé negatívne city voči všetkým: „Nie, aspoň ona sa im nepokorí, od nej prvý krok zmierenia nepôjde...“47 Najväčšiu nenávisť pociťuje najmä voči najstaršiemu synovi Imrichovi, ktorý považuje jej otca za skutočného podpaľača: „... videl stáť vo dverách nie viac dieťa, ale urazenú, bledú devu vysoko vypätú; hnev, nenávisť, smútok šľahali jej z očí teraz tmavých, bledé, chvejúce sa pery zdali sa hovoriť slová nikým nepočuté...“ (s. 132). Viola síce trpí, čo sa aj patrí v sentimentálnom románe, no je zároveň aj tvrdá, neprístupná, zanovitá, a Imricha si zaumienila len nenávidieť. Autorka ju zobrazuje ambivalentne – je aj obetavá, dobrá (najmä k malej Eme), ale „ako opravdivá hádanka duše javila sa u Violy často istá tvrdosť v zmýšľaní, nezmierčivosť a neláska k ľuďom, jej ináč dosť blízkym. Ani za obed sa nepoďakuje domácej panej, lebo, sa jej zdalo, že by to bolo hrozné pokrytectvo od nej“ (s. 140). Vilinského žena sa pohoršuje, že jej „odporný vzdor nemožným robí priateľský pomer medzi nimi“ (s. 140). Violinou opozíciou, samozrejme, aj v pôsobení na nedostupného Imra, je Hermína, neter domácej panej, ktorej v srdci len „pýcha, sebectvo a márnomyseľnosť panuje“ (s. 224). Je pekná, ale povrchná, vypočítavá, zlomyseľná a každému hovorí všetko do očí. Bez rozpakov koketuje s mužmi a Imra sa rovno spýta, či nemá o ňu záujem. Do stereotypu rodiny zasiahne návšteva z Pešti – brat Vilinskej, skazený Aladár Lepáry, prejaví okamžite záujem o panenskú Violu, ktorá oproti ľahkým ženám, s ktorými sa stýka, je preňho úplným zjavením. Vansová svoj príbeh nebuduje lineárne, pracuje s tajomstvom, rozkošatený dej má neprediktabilný vývin a čitateľ má niekedy problém stotožniť sa s trpiteľskou hrdinkou, ktorá si svoju situáciu do istej miery zavinila sama. Problém má aj s nevýraznou postavou Imricha, ktorý sa takmer pred očami Violy nechá zviesť Hermínou, hoci o tú zjavne nemal záujem. Treba uznať, že Vansová je majsterka v dávkovaní erotického napätia, ktoré je o to dráždivejšie, o čo väčšmi pracuje s náznakmi – a vie príbeh vygradovať až po poslednú stranu, keď sa konečne končí súboj pohlaví. Vansová v postave Violy presahuje jednoduchý interpretačný kód binárnych opozícií, do ktorých sa ju snažili doterajší interpreti uzatvoriť. Nenadväzuje ani na religiózny ideál čistoty, resp. na kontinuitu virginity, aký položil na prvý plán Hviezdoslav. Apriórnu čierno-bielu interpretačnú intenciu spochybňuje nejednoznačnosť hlavných ženských postáv, ktorá posúva tento román smerom k modernej literatúre väčšmi, než by sme očakávali. V tomto prípade presiahla Vansová 47 Cit. podľa vydania T. Vansová: Chovanica. Bratislava: Tatran 1973; tu s. 134. 110 svojich kritikov, lebo sa nesnažila byť veľmi explicitná, ale chcela svoje ženské postavy modelovať ako viacrozmerné s tajomstvom a ženskou rafinovanosťou – aj keď v limitoch svojho spoločenského a morálneho statusu. Zaujímavý interpretačný kľúč k tomuto Vansovej románu priniesol Marcin Filipowicz, ktorý, inšpirovaný Brunom Bettelheimom, vidí vo Viole archetyp Popolušky a jej príbeh rekonštruuje podľa tejto známej rozprávky. Pre vzťahy medzi ženami je tu príznačné nepriateľstvo a boj o muža, reprezentanta ekonomickej moci. Získanie princa – Imricha – bude symbolickým zaistením si víťazného spoločenského postavenia, uvádza Filipowicz a konštatuje, „že se pod povrchní Popelčinou pokorou skrývá jak bezohlednost, tak i přesvědčení o vlastní povýšenosti vzhledem k sestře“ (Hermíne, pozn. M. M.).48 Filipowicz označuje Violu za „bezohľadnú Popolušku“, pretože vyzerá ako typická hrdinka z červenej knižnice, ale je to vypočítavá intrigánka. Rozvíja motív o pristrihávaní ženských krídelok pod vplyvom spoločenských konvencií a stratégií (v tomto prípade pod vplyvom tetky, ktorá chce Hermínu vydať za Imra), a je toho názoru, že Sirota Podhradských je vo vrstve skrytých obsahov rozprávaním o tragédii zbavovania ženy jej identity.49 Analýza perfídnosti rozprávky o Popoluške a jej románovej analógie s využitím freudisticko-feministických metodologických nástrojov sú dôkazmi ďalších potencií Vansovej najznámejšieho románu. V každom prípade dôležité zistenie, že pozitívny vzorec ženskej identity, ktorý autorke už tradične vyčítali, spochybnila ona sama. Dva roky po Sirote Podhradských vyšla veľká Vansovej novela s autobiografickými črtami Chovanica; tu využíva model lásky staršej ženy k mladšiemu mužovi, v ktorom si musí rozprávačka novely priznať prehru v erotickom zápase so svojou chovanicou. V tomto období však už koncipuje román Ariadne, ktorý publikovala až o tridsať rokov neskôr knižne pod názvom Sestry. Týmto románom už vysiela nový signál do modernej literatúry využitím kultúrnych kódov z gréckej kultúry, o ktorú sa zaujíma otec hlavných hrdiniek. Mená, ktoré dal svojim dcéram (Ariadne, Sappfo, Kleopatra), avizujú ambíciu autorky umiestniť román do „vyššieho“ kultúrneho kontextu, toto ozvláštňovanie sa jej však nedarí umelecky presvedčivo. I tu sa stretávame s motívom násilníckeho Maďara, slúžneho Uzényiho, ktorý si zaumieni zviesť krásnu Ariadne, a keď ho ona odmietne, tak „zatúžil ju strhnúť [...] k 48 M. Filipowicz: Roditelky národů. Hradec Králové: Gaudeamus, Univerzita Hradec Králové 2007, s. 133. 49 C. d., s. 138. 111 sebe, alebo jedným ťažkým úderom zraziť ju dolu ku svojim nohám, aby sa zvíjala v bolesti a pokorení“.50 Originálne však Vansová prepracovala vzťah Ariadne k Lacovi Vojničovi, mužovi oddanému slovenskej veci, ale ženatému otcovi troch detí. Ariadne, o ktorú sa uchádza viac mužov a ktorá odmietne aj ponuku na sobáš od sympatického Majlingera, nedokáže odolať vyznaniu Vojniča: „A Ariadne nenachodila z tejto jej veľkej, osudovej lásky. Ako sladká, opojná vôňa durmanu omamovala ju istota jeho hlbokej vášne“ (s. 25). Vansová vzácne narába s ľudskou slabosťou, vášňami, ktoré presahujú morálne zásady. Hoci obaja hrdinovia sú vykreslení zo začiatku ako sympatickí, Vansová pokračuje v obraze nejednoznačných charakterov, presahuje čierno-bielu optiku typicky ženských románov pochopením, že ľudské vzťahy sa nevyvíjajú vždy lineárne. Milovaný muž však napokon Ariadne zradí a ona sa psychicky zrúti po tom, ako ju chcel znásilniť mäsiar Toporčík. Román sa končí nádejou na hrdinkino vyliečenie cestou za sestrou do Ameriky. Opäť sa tu stretávame s motívom násilia, zvodcovstva, ktoré Vansová považuje, podobne ako Hviezdoslav, za epicky produktívne. Vansovej romány sú rezonanciou spoločenského nastavenia na konci 19. storočia – napĺňala nimi isté očakávania čitateliek a písala tak, aby realita mohla interferovať so súkromnou aj historickou skúsenosťou. Do literárneho kontextu voviedla tabuizované či obchádzané témy a nastolila ich vzťah ku kultúrnej pamäti, pretože patria do okruhu všeobecného vedomia. Nové čítanie Vansovej próz reštituuje jej potenciál ako autorky, ktorá kladie otázky, narúša spoločensky sankcionované rodové pozície a diferenciácie, spochybňuje mocenské vzorce, čím sa do istej miery – hoci nie programovo – zaslúžila o preštruktúrovanie dovtedajších patriarchálnych schém. Použitá literatúra a pramene Filipowicz, Marcin: Roditelky národů. Hradec Králové: Gaudeamus, Univerzita Hradec Králové 2007. Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského. Bratislava: VSAV 1967. Lexikon teorie literatury a kultury. Ed. A. Nuning. Brno: Host 2006. 50 T. Vansová: Sestry. Praha: L. Mazáč 1930, s. 10 112 Maróthy-Šoltésová, Elena: Sedemdesiat rokov života. Autobiografická rozprava. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská a Kníhtlačiarsky účastinársky spolok 1925. Maróthy-Šoltésová, Elena: O vplyve zábavného čítania. In: Pohľady na literatúru. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1958, s. 101 – 103. Milkin, Tichomír: Proti prúdu. In: Slovenská literárna kritika II. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1979, s. 353 – 356. Mocná, Dagmar: Salonní novely Karolíny Světlé. In: Salony v české kultuře 19. století. Praha: KLP – Koniasch Latin Press 1999, s. 147 – 154. Čepan, Oskár, Kusý, Ivan, Šmatlák, Stanislav, Noge, Július: Literatúra druhej polovice devätnásteho storočia. Bratislava: VSAV 1965. Popovič, Anton: Ideológia v Hájnikovej žene. In: P. O. Hviezdoslav – text a kontext. Dolný Kubín – Nitra: Literárne múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne 1975, s. 42 – 70. Števček, Ján: Sirota Podhradských. (Biele miesta v Dejinách slovenského románu). In: Literárny archív 29 – 30. Martin: Matica slovenská 1994, s. 209 – 212. Vansová, Terézia: Sestry. Praha: L. Mazáč 1930, s. 10 Vansová, Terézia: Chovanica. Sirota Podhradských. Bratislava: Tatran 1973. Summary Eroticism in women´s writing at the end of the 19th century In her series of articles written at the end of the 19th century, E.M. Šoltésová proclaimed that the role of literature was above all to be moral. However, long before this, P.O Hviezdoslav had employed the motif of erotic tension between men and women in Hájnikova žena. The unconventional behaviour of Hviezdoslav´s Hanka must have encouraged Terézia Vansová to use bold and even effusive stories in order to attract Slovak women to read in their native language. This apparently superficial use of extremes to attract attention allowed Vansová not only to entertain her readers but also to teach them. Vansová also knew how to appeal to the erudition of her readers and her powerful story telling is enhanced by numerous intertextual references. Her opinions on literature are also notably less prejudiced than those of 113 her male contemporaries. In her work, love, eroticism and daring depictions of sexual relationships bring a risqué aspect to the later literature of the Slovak national revival. The themes of Vansová’s work naturally complement the more masculine aspects of the revival - the politicization and ideologization of literature. Key words: Terézia Vansová, eroticism, effusive stories, the end of the 19th century, national revival 114 Prof. PhDr. Valér MIKULA, CSc. Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy, Filozofická fakulta UK v Bratislave Kontakt: [email protected] Informácie o autorovi Valér Mikula absolvoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1974), kde doteraz pôsobí ako profesor na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy. Venuje sa dejinám slovenskej literatúry (najmä 20. storočie), teórii literatúry (básnická obraznosť), literárnej kritike, editorstvu (M. Válek, J. Kostra a i.) a prekladu z francúzštiny (B. Vian a i.). Je autorom monografií Hľadanie systému obraznosti (1987), Literárne observatórium (1989), Od baroka k postmoderne (1997), Démoni súhlasu i nesúhlasu (2010), Čakanie na dejiny (2013), Postinterpretácie (2014). Bol vedúcim autorského kolektívu Slovníka slovenských spisovateľov (1999). Najvýznamnejšie publikácie Muži a ženy sú jediní spojenci na svete. Erotika v súčasnej slovenskej literatúre. Elán, 4, 1998, č. 5 (máj 1998), s. 1. Príloha časopisu Slovenské listy (Praha), 6, 1998, č. 5. La salle de bains ou L’amour hygiénique chez Tatarka. [Kúpeľňa alebo „Hygienická láska“ u Tatarku]. In: Dominik Tatarka, un écrivain en dissidence. Ed. Peter Brabenec. L’Harmattan, Paris 2007, s. 65 – 80. 115 Rebelka bez príčiny. (Inge Hrubaničová: Láska ide cez žalúďok. Aspekt, Bratislava 2007). Romboid, 43, 2008, č. 4, s. 76 – 78. Láska, smrť a dieťa. (Skica o erotike v prvých dvoch knihách Jána Kostru). RAK, 16, 2011, č. 2, s. 10 – 17. 116 Obraz muža a ženy v poézii socialistického realizmu (a jeho predobrazy) Valér Mikula Anotácia: Rodina bola jednou z preferovaných tém literatúry socialistického realizmu. V epoche tzv. budovania socializmu bola „nomenklatúrne“ začlenená do kladného hodnotového poľa, pričom jej oficiálny obraz sa skryto opieral o tradované stereotypy (predobrazy), vrátane striktnej deľby rol. Akokoľvek bola oficiálne presadzovaná mierová rétorika, hĺbkový model usporiadania spoločenských vzťahov bol osnovaný na archaickej „nájazdníckej“ schéme, ktorá bola v Česko-Slovensku reaktualizovaná „osloboditeľskou“ misiou Červenej armády v r. 1945. Táto schéma sa uplatňovala aj v zobrazení mužsko-ženských vzťahov („povaliť a oplodniť“) ako hĺbkové, skryté (no u slabých básnikov, nechtiac prezrádzané) podložie básní socialistického realizmu. Vo falocentrickej hierarchii dominujúcu pohlavnú rolu básnik dobrovoľne odovzdáva Vodcovi (Stalin, Gottwald), ktorý je až sakralizovaný. Miesto niekdajšieho Boha-otca (ako je tu u Hviezdoslava) preberá politický vodca. Kľúčové slová: socialistický realizmus, slovenská poézia, násilie, mužskoženské vzťahy Akokoľvek sú slová „revolúcia“, „revolučnosť“, „pokrok“, „pokrokovosť“ silno frekventované v básnických a prozaických textoch socialistického realizmu, táto doktrína nevznikla ako nástroj revolúcie, „revolučnej premeny spoločnosti“ ani „umeleckého pokroku“, ale ako nástroj stabilizácie, zachovania mocenského status quo. Najkrajnejší umelecký konzervativizmus a zákaz akejkoľvek inovatívnosti sú hlavnými znakmi tejto doktríny. Nie náhodou bol socialistický realizmus v Sovietskom zväze inštalovaný až po vyprchaní všetkých avantgardných -izmov a po potlačení tých neavantgard- 117 ných. Jeho program, aj keď „nie príliš jasný“ 51, bol formulovaný na 1. všezväzovom zjazde sovietskych spisovateľov v Moskve r. 1934 a vymyslel ho – ako inak – Stalin, rozpracoval A. A. Ždanov52 a prispel aj Maxim Gorkij. Sprvoti sa objavovali aj variantné názvy „proletársky realizmus“, „revolučný realizmus“, „hrdinský realizmus“ či „romantický realizmus“, no všetky tieto prívlastky sú údajne napokon syntetizované v epitete „socialistický“.53 Nemienim sa tu podrobne venovať genéze socialistického realizmu, dôležité je však uvedomiť si, že jeho nástup koinciduje s nárastom stalinistického teroru a je zároveň jeho súčasťou. V tejto historickej fáze už v Sovietskom zväze nešlo o revolučnú premenu spoločnosti (tá už bola uskutočnená), ale o jej upevnenie. Avantgardné chápanie literatúry ako permanentného atakovania noriem a rozširovania možností literárneho výrazu tu už nemalo miesta, naopak, socialistický realizmus ako norma mal byť znakom a nástrojom stabilizácie systému, budovaného tak, aby tu bol „na večnosť“. Posledné zvyšky revolučného dynamizmu boli nahradené ideovým fundamentalizmom, pričom zdanie progresu (čo je jedno z kľúčových slov komunistickej ideológie) tu mala vyvolávať eskalácia teroru. V literatúre táto eskalácia znamenala ustavičné zjednodušovanie kritérií až po tú najelementárnejšiu úroveň: áno – nie, správne – nesprávne, „náš“ – „cudzí“. Doktrína socialistického realizmu ako spolučiniteľ upevňovania politickej moci teda nemohla mať v sebe zabudovaný prvok zmeny, premenlivosti, dynamiky, naopak, aj literárny kánon, aj obraz sveta tu bol raz a navždy daný. Malo ísť, pravdaže, o „nový svet“, o svet ako projekt, ktorý je v stave zrodu – a umenie malo tomuto zrodu nielen napomáhať, urýchliť ho, ale rovno ho predbehnúť a svojimi anticipovanými obrazmi už aj fixovať. Kvôli vysokej miere normatívnosti a ambícii po nadčasovej („večnej“) platnosti by sa mohla hľadať aj istá príbuznosť socialistického realizmu s klasicizmom. Lenže na rozdiel pátosu hľadania pravdy a primeranosti výrazu voči predmetu zobrazenia v pôvodnom klasicizme socialistický realizmus postuluje zjavenú pravdu, ktorej sa musí prispôsobiť aj predmet zobrazenia (skutočnosť). Klasicistický odkaz na antické prvovzory bol zasa nahradený vágnym konglomerátom referencií na mýtické predobrazy, na ideológiu ako falošné vedomie a predovšetkým na rozličné hĺbkové stereotypy a pred51 Alessandro Catalano: Rudá záře nad literaturou. Host, Brno 2008, s. 30. Výber z jeho statí vyšiel aj v slovenskom preklade: A. A Ždanov: O umení. Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1953. 53 K tomu pozri viac v cit. práci A. Catalana, s. 30n. 52 118 sudky, ktoré napriek vonkajškovej revolučnej rétorike mali predovšetkým konzervovať forsírované vzorce správania. Ako „večité“ či „odveké“ tak vystupujú aj „neosvietené“ sociálne matrice, tradované v kultúrne nevyspelom prostredí, ktoré neprešlo svojou osvietenskou fázou. To už hovoríme o kultúrnej situácii nielen v Sovietskom zväze, ale aj na Slovensku po 2. svetovej vojne. Výsledky tejto vojny rozhodli o politickom osude Česko-Slovenska a aj keď väčšina literárnohistorických syntéz obdobie rokov 1945 – 48 vníma ako prechodné či nerozhodné, v skutočnosti rozhodnuté už bolo – a impulz orientovať sa na Sovietsky zväz dala napokon aj samotná literatúra. Množstvo básní vďaky Červenej armáde za oslobodenie patrí napr. k tým výtvorom, ktoré „v prvých troch povojnových rokoch“ kládli „základy mnohých banálnych výtvorov rokov päťdesiatych“54 – a to bez ohľadu na to, že v neskorších rokoch sa niektorí ich autori od socialistického realizmu dištancovali. To je prípad českého básnika Vladimíra Holana a jeho zbierok Dík Sovětskému svazu (1945) a Rudoarmějci (1947). Akokoľvek sú Rudoarmějci podávaní ako autobiografickodokumentárna skladba, pri pozornejšom čítaní sa ich zážitková zložka, ktorá tvorí východisko jednotlivých portrétov-príbehov, javí ako podozrivá. Ako to postrehol už V. Macura, „fakt [...] rozbíhá se k symbolu“.55 A tento symbol sa stáva konštitutívnou časťou „velice uceleně pojatého světa“, ako to pri analýze Holanovej Noci s Hamletem (1964) spozoroval B. Doležal.56 V Rudoarmějcoch tým práve sa konštituujúcim, ale aj tak už „velice uceleným“ svetom je svet socializmu. Takže „Rudoarmějci jsou stejně tak plodem soukromých básníkových sympatií, jako společenské zakázky, ducha doby, pro něhož byly napsány“.57 Holan napr. eufemizuje brutalitu vojny, ak sa má týkať Červenej armády, a sovietskych vojakov priam infantilizuje, aby tak akcentoval ich akúsi „nevinnosť“, „neškodnosť“ v situácii, keď oslobodenie Česko-Slovenska zároveň zakladalo jeho okupáciu. Kreslí napríklad dojímavý obraz „milého“ vojačika Devuškina, ktorý podáva kyticu okoloidúcej dievčine, lenže je odmietnutý, načo sa začervená, 54 A. Catalano, c. d., s. 50. Vladimír Macura: Vladimír Holan: Rudoarmějci. In: Milan Zeman a kolektiv: Rozumět literature. Interpretace základních děl české literatury. Státní pedagogické nakladatelství, Praha 1986, s. 361. 56 Bohumil Doležal: Netrpěná literatura. Torst, Praha 2007, s. 162. 57 Peter Steiner: Žánr a ideologie Rudoarmějců Vladimíra Holana. Česká literatura, 55, 2007, č. 3, s. 353. 55 119 strčí kyticu do hlavne dela a upadne do ťažkomyseľnosti. Našťastie, o chvíľu kráča okolo starenka, a tak „zhrzené jiřiny“ podá jej a ešte sa jej pravoslávne poukláňa. Babka ich prijme a tiež sa ukloní – a k tomuto obrazu sa básnik „často a rád“ v predstavách vracia, „jak s rozzářenými tvářemi a s láskyplným souhlasem mlčí“.58 Približne v tom istom čase slovenský prozaik František Švantner zachytáva v poviedke List (Slovenské pohľady, 1948) výjav, ako opitý ruský kapitán znásilňuje manželku slovenského rusofila a plodom znásilnenia bude aj dieťa. Nejde teraz o to, ktorý výjav sa skutočne odohral a ktorý je plodom imaginácie, ale o to, akú významovú matricu tieto obrazy napĺňajú, resp. vytvárajú. U Holana je to „láskyplný souhlas“, čo bude najžiaducejšie gesto vo vzťahu k Sovietskemu zväzu na ďalších štyridsať rokov, u Švantnera je to meditácia o voľbe medzi „prírodnou“, živelnou dobyvačnosťou (ruský kapitán sa pre ženskú hrdinku poviedky stáva v istom okamihu stelesnením mytologického Skýta) a nespoľahlivou kultúrnosťou (manžel Ivan). Švantnerova dilema ostáva nerozhodnutá (aspoň v tejto poviedke), kým Holanovi Rudoarmějci agitujú za voľbu, ktorá de facto už rozhodnutá bola – za Sovietsky zväz. Znásilnenie je extrémna situácia žensko-mužských vzťahov, preto nie div, že obraz muža ako dobyvateľa, Veľkého Znásilňovača, sa v slovenskej literatúre neujal, zato jeho eufemizovaná či presnejšie významovo prekvalifikovaná podoba ako rozsievača áno. Ján Kostra v poéme Na Stalina (1950) sovietskeho vojaka prostredníctvom prirovnaní otvorene mytologizuje a jeho streľbu prekódoval zo smrtonosného na záchovný poľnohospodársky úkon: Sovietsky vojak s Vaším [t. j. Stalinovým] menom kráča cez oheň ako drak. Ako vták-ohnivák nad oblakmi sa vznáša, na zemi zasa gesto rozsievača napodobňuje nevdojak, keď chrlí zrno striel a nevyplaší vtáča [...]59 58 Cit. z vydania Vladimír Holan: Dokumenty. Sebrané spisy, sv. 6. Odeon, Praha 1976, s. 211 – 212. 59 Ján Kostra: Za ten máj. Vybrané spisy, zv. 2. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1971, s. 74. 120 Možno ide aj o skrytú odozvu na biblický obraz rozsievača. V Novom zákone je však tento obraz využitý na duchovné účely (pointou paraboly je slovo, ktoré má byť vypočuté, pochopené a šírené).60 U Kostru síce tiež môže ísť metaforicky o „sejbu“ nového spoločenského poriadku, no tento obraz si zachováva aj isté stopy „archetypálnej“ ničivosti, ba i sexuálnych konotácií (motív draka). A zrejme práve na takýto predobraz muža-dobyvateľa, mužarozsievača sa „pamätajú“ aj básne vzdialenejšie od vojny – napísané v čase, keď forsírovanou témou začal byť mier. Aj v nich je totiž žene prisúdená rola role, teda úrodnej pôdy, do ktorej padne ono semä dakedajšieho draka (partizána, bojovníka), teraz už krotkého otca rodiny. Nad spiacim mestom bijú srdcia detí v zázračných lonách oťaželých žien.61 Pre duch doby je príznačný aj kolektivistický plurál, ktorý evokuje aj akýsi veľkochov „detí komunizmu“: Murári kladú tehly na lešeniach rýchlejšie ako doteraz pre deti, ktoré zrejú v zdravých ženách a dožijú raz komunizmu čas.62 Môžeme tu tiež vidieť nielen tradičnú deľbu práce (muži murujú a budujú, ženy rodia), ale aj distribúciu rodov do rozdielnych sfér bytia: kým mužom náležia vedomé civilizačné aktivity, ženám aktivity akosi samovoľne prírodné (deti v nich „zrejú“), pričom sú tu badateľné aj stopy eugeniky, akú poznáme z hitlerovského Nemecka (ženy sú „zdravé“). Aj inde básnik využíva tento eugenický koncept: „Dozrieva čas jak zdravé ženy“.63 Nevdojak tak 60 Mt 13,3nn., Mk 4,3 nn., L 8,5nn. Ctibor Štítnický: Rodina. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1952, s. 48. 62 C. d., s. 22. 63 Ctibor Štítnický: Jarná pieseň družstevníka. Pravda, Bratislava 1950, s. 21. 61 121 prezrádza, že šľachtiteľské zámery mala spoločnosť nielen s rastlinnou a živočíšnou ríšou, ale rátala aj s možnosťou „vyšľachtenia“ vzorovej socialistickej ženy (pravdaže, mladej). Len týmto sexistickým podtextom si možno vysvetliť takú širokú popularitu sovietskeho šľachtiteľa I. V. Mičurina aj v našich končinách, kde predsa poľnohospodárske šľachtiteľstvo nebolo na rozdiel od Sovietskeho zväzu ničím novým: V záhrade hneď za kinom v najmäkšom hniezde zeme jablone zaštepené radia sa s Mičurinom.64 Mičurin mal totiž okrem šľachtiteľských ešte jednu, pre socialistický realizmus hádam ešte dôležitejšiu vlastnosť: bol muž. Šľachtiteľskú činnosť vykonávanú na jabloniach (štepenie) možno totiž v systéme komunistickej mytológie (lebo o nič iné nejde) vnímať aj ako zmiernenú a zjemnenú podobu brutálneho obcovania s prírodou v čase vojny, keď niet času na piplavé „štepenie“ a semeno treba čo najskôr a najjednoduchšie dopraviť do „najmäkšieho hniezda zeme“. Na tomto východiskovom dobyvateľskom pozadí je však šľachtiteľ, biedermeierovský záhradkár zároveň aj trochu smiešny, rovnako ako každý starostlivý otec rodiny v čase mieru, pretože skutočný oplodňovateľ vyzerá inak: Keď po októbri začal súdruh Lenin uskutočňovať nový poriadok, tehotný čas a prísna vôľa dejín kalí ho v štrajkoch, ktorým smelo velí [...]65 64 65 C. Štítnický: C. d., s. 52. C. Štítnický: Rodina, c. d., s. 57. 122 Stretávame sa tu s metaforou „tehotný čas“, nie síce celkom podarenou, lebo čas je mužského rodu, no táto básnikova kostrbatosť vlastne ešte väčšmi vyzdvihuje Leninovu omnipotenciu, ktorý dokázal oplodniť celú dobu, či už bola ženského alebo mužského rodu („čas“). (Poznámka: Vybral som si – a to celkom náhodu – banálneho veršovníka C. Štítnického, no mohol to byť aj iný banálny veršovník. Socialistický realizmus má aj artistnejšie podoby, napr. u V. Mihálika, no výhodou „neumelých“ veršovníkov je, že významovú schému, na ktorej je báseň osnovaná a o ktorú tu ide, nedokážu zakamuflovať tak ako skúsenejší básnici. Pre efektivitu skúmania sú preto užitočnejší práve veršovníci typu Štítnického, ktorých je napokon v socialistickom realizme väčšina.) Vráťme sa k obrazu muža. Reálny socialistický manžel a otec je na heroickom pozadí revolučnej či osloboditeľskej minulosti len akýmsi náhradným mužom bez sexepílu, bez charakteristických čŕt, je to len akýsi ustrašený ochranca rodinného hniezda, keďže skutočným otcom je komunistický pohlavár: Lenin, Stalin, či aj tí menší: Klement Gottwald, Georgi Dimitrov, Viliam Široký... „S nami je, žije, krásny je a mladý“, píše Štítnický nadšene o 50ročnom Širokom, kým u vlastnej ženy, vtedy sotva tridsaťročnej, už registruje „na hlave [...] prvé sivé vlasy / a na čele sieť prvých jemných čiar“.66 Aj Dimitrov je krásny, a to dokonca ešte i po smrti: Do tône zástav k jeho krásnej tvári sa postavila robotnícka stráž.67 Štruktúra rodiny v socialistickorealistických básňach tak funguje podvojne: na najvyššiu a univerzálnu úroveň sú inštalovaní Veľký Otec (Stalin, Gottwald atď.) a Veľká Matka (komunistická strana, Moskva) a až o stupeň nižšie sa nachádza konkrétny (ale zameniteľný) malý otec a malá matka, takpovediac otec-milión a matka-ovečka. Tradičný model patriarchálnej rodiny je tak navýšený o jedno poschodie, odkiaľ sa autorita (aj tá pohlavná) šíri dole, do skutočnej biologickej rodiny. Tá je však kvôli svojej závislej napoje66 67 Ctibor Štítnický: Na teba myslím. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1954, s. 54. C. Štítnický: Rodina, c. d., s. 37 (báseň V srdci Sofie). 123 nosti na vertikálnu štruktúru (aj city smerujú predovšetkým zdola hore a zhora dolu) takmer celkom zbavená prirodzenej, biologicko-emocionálnej zložky a funguje na spôsob pásovej výroby, resp. stáda (opakujúci sa motív mliekonosných žien u Štítnického a iných). Mužský lyrický subjekt socialistickorealistickej poézie je tak naozaj „lyrický“: zbavený mužnosti, pokorný, poslušný, subordinovaný, neindividuálny. Dalo by sa namietať, že sa vie aj virilne nahnevať, vzplanúť hnevom, lenže ide o hnev „na povel zhora“: ten hnev je naprogramovaný, ostentatívny, hraný a vždy na Západ zameraný. Socialistickorealistický básnik by sa rád cítil ako spravodlivý Zorro-pomstiteľ, no systém ho dostal do roly nahuckaného psa... Je prirodzené, že takejto neautonómnej bytosti nesvedčí rola otca, preto bez váhania túto funkciu odovzdáva vyššej politickej autorite. Jaroslav Šrank to ukázal na básni Vojtecha Mihálika Otec, ktorej titulným hrdinom je „súdruh Gottwald“. Vo finále básne sa dokonca „presúva chápanie vodcu z roviny profánnych pozemských vzťahov do roviny vzťahu človek – nadpozemská, nadprirodzená autorita.“68 Vieme, odkiaľ čerpal Mihálik, autor „katolíckomoderného“ debutu Anjeli, predobraz „nadpozemskej, božskej, spasiteľskej štylizácie vodcu“69 – je to Kristus. Tu je hádam vhodné miesto na jednu návratovú odbočku k P. O. Hviezdoslavovi. V cykle troch básní, ktorý autor nazval V pamäť a zaradil do 2. zväzku Zobraných spisov (1895), podáva portrét otca (báseň Roľník), matky (Priadka) a manželky (Nový život). Najmä prvé dve básne nastoľujú bukolickú východiskovú situáciu, štylizujúc rodičov do vznešených archetypálnych postov, i keď neskôr – ako to už býva u Hviezdoslava – prejdú do profánnych steskov. V prvej básni poet pozoruje „z úvrati“ otca, ako orie, seje a napokon bráni, „aby zrnu sa mäkko vystlalo“. Tým sa končí celodenná roľníkova práca („S tým skončené dňa dielo, Bohu sláva!“) i celodenné básnikovo pozorovanie a syn sa konečne otcovi ukáže, pridá sa k nemu a spoločne sa uberajú domov, spoločne rozumujúc. Ich úvahám sa teraz nebudeme venovať, zameriame pozornosť na verše, ktoré vyzdvihujú pointu roľníkovej celodennej práce: 68 Jaroslav Šrank: Obraz vodcu v poézii socialistického realizmu. (Báseň Vojtecha Mihálika Otec zo zbierky Ozbrojená láska). RAK, 15, 2010, č. 8/9, príloha s. XXVI. 69 Tamtiež. 124 I ukojené spí nádejí semä, spí spánok žitia v lone matky-zeme, jak uložil ho roľník – otec verný.70 Básnikova intencia v tejto pasáži (ako napokon v celej básni) je zjavne alegorizačná: tie nádeje sú nádejami národa, „rodu“, no nie sú celkom vymazané ani primárne pohlavné (genderové) konotácie: prv ako roľník vložil do lona zeme semä, musel ju poobracať („kde dol, hneď vrch, kde vrch, spád doliny“, s. 610) a tento akt orby sa priamo usúvzťažňuje s blahom („Ó, blaha obraz!“, tamtiež). Básnik tu dokonca hovorí o „rozorvanej hrudi zeme“ (s. 613), čo je už, načo tajiť, odraz nájazdníckeho archetypu. Skrotenie tejto divej modality, jej začlenenie do civilizačných rámcov nastáva až dodatočne, po ukončení sejby, a to prostredníctvom prívlastku „otec verný“. No práve vďaka premene nájazdníka na roľníka je aj jeho otcovstvo akési sekundárne a len podmienečné. Je tu totiž ešte vyššia inštancia, skutočný otec – Boh. Len na ňom totiž záleží, či zrnko vzíde alebo nie: Jeho láske jedno: či vyviesť slnce z tmy, či zrnko biedno, a čím to zrnko potom odeje sa [...]71 Autor tu síce Bohu prisudzuje atribút lásky, no zároveň cítime aj akýsi strach z možného svojvoľného, nevyspytateľného správania sa Najvyššej bytosti. Láskavosť je tu Bohu nielen prisudzovaná, ale priam úpenlivo sugerovaná preto, aby si ten nespomenul aj na svoju „neláskavosť“. Básnik sa tu k Bohu správa tak, ako sa neskôr budú správať socialistickí realisti k „láskavému“ Stalinovi. Pravdaže, Hviezdoslav za to nemôže: to socialistickí realisti do tejto kresťanskej, kultúrne tradovanej schémy podvedome dosadzujú na miesto Boha Stalina (Gottwalda atď.) a zahŕňajú ho láskou, aby si tak vyžobrali jeho láskavosť. Lebo tentoraz ich strach a z neho plynúca absolútna podriadenosť sú oprávnené. Stalin totiž naozaj stelesňuje barbar70 71 Hviezdoslav: Dielo I. Bratislava, Slovenský Tatran 1996, s. 613. Tamtiež. 125 skú ničivosť, svojvôľu, nájazdnícke pustošenie a násilie. Práve preto sú mu v oslavných básňach túžobne a sugerujúco pripisované opačné vlastnosti. V každom prípade socialistickorealistický básnik-muž sa vzdáva dobyvačnej časti svojho pohlavného profilu, keďže túto vlastnosť prepúšťa Veľkému Otcovi. Skrotenie, domestifikácia mužskej divokosti, na čom sa toľko napracovalo kresťanstvo, sa v socialistickom realizme mení na symbolickú kastráciu: mužmi boli len držitelia zbraní (vojaci, partizáni), kým tzv. pracujúci boli len plničmi plánov, čiže plničmi cudzej vôle. Spomínal som tri Hviezdoslavove básne, k ďalším dvom už len heslovito. Báseň Priadka nastoľuje – a to priam klasicisticky, o čom svedčí aj zmienka o starom Ríme – úlohu matky ako udržiavateľky kontinuity rodu, keďže „nadpriada nite“: [...] tam sedáva, a znajúc ženy údel, že znamená ho najvlastnejšie kúdeľ, od predsvitu, až keď je noc dávna, si pradie, súče nite neúnavná, jak matróna by pilná v Ríme starom [...]72 Rým kúdeľ – údel sa básnikovi javí natoľko odhaľujúci skutočnú funkciu ženy, že ho neváha aj zopakovať: Čo, vari žene, kým priasť musí kúdeľ, je priložený aj mlčania údel? (s. 618) S tým druhým „údelom“ však už básnik nesúhlasí, takže možno nebol až taký sexista, ako ho vykresľuje naša moderná ženská próza...73 72 73 C. d., s. 617. Jana Juráňová: Žila som s Hviezdoslavom. Aspekt, Bratislava 2001. 126 Napokon tretia báseň Nový život s venovaním Svojej žene je vari najzaujímavejšia, a to ani nie tak svojou obraznosťou, ako východiskovým zážitkovým podložím, ktoré signalizuje – nakoľko sa dá vyrozumieť – istú manželskú a životnú krízu a výzvu začať odznova. To je však už problematika, ktorá presahuje rámec tohto príspevku. Našej témy sa však možno týka v tom, že vlastnosti ženy, ku ktorým autor nabáda životnú partnerku sa vrátiť, sú prívetivosť, nepodmienená ľudskosť, neha, súcit, žertva, žehnatba, milosť. Poslednými tromi atribútmi už svojej manželke stavia oltár „božiemu rovný“,74 čo sa modernému feministickému diskurzu nemôže páčiť, no prvé tri-štyri vlastnosti sa mohli páčiť vyznávačom tradičného, či až archetypálneho obrazu ženy. Rovnako aj evidentná sakralizácia manželky (a manželstva) ku koncu básne korešponduje s kresťanskými preferenciami. To posledné možno využiť na kontrastné porovnanie so situáciou v socialistickom realizme, kde nijaký básnik by si nedovolil sakralizovať svoju ženu, keďže výlučné právo byť sakralizovaný má len Vodca. Zopakujme, že absolutizácia Vodcu oberá socialistickorealistického básnika o autonómiu, vrátane tej pohlavnej, takže v takto mocensky hierarchizovanom modeli sveta (ako sa on odráža v kánone socialistického realizmu) už nemôže byť reč o vzťahu medzi pohlaviami, ale len o vzťahu medzi symbolicky vykastrovanými mužmi a poloanimálnymi „roditeľkami“ a „kojiteľkami“, čo „nalievajú mliekom dobrý prsník“.75 Toto tvrdenie by sa mohlo zdať prehnané, no na jeho podporu treba uviesť, že Štítnického zbierka Rodina sa najprv venuje družstevnými kravám (v tretej básni Štastie), až potom sa dostáva k ženám, takže nemôže byť pochýb, že vyššie citovaný básnický „obraz“ sa odvíja od predobrazu načrtnutého v básni Šťastie: Prichodia domov naše kravy. V ružových vemenách kypí im mlieko, ktoré trávy vypili v paše semenách. (s. 11) 74 75 Hviezdoslav: Dielo I, c. d., s. 627. C. Štítnický: Rodina, c. d., s. 49. 127 Napokon by som si dovolil ešte jeden historický exkurz, ktorý – verím – nám pomôže cestou porovnania presnejšie identifikovať model medzipohlavných vzťahov – a nielen ich – v socialistickom realizme. Kto by nepoznal slávnu Baladu noci májovej od Jána Smreka zo zbierky Cválajúce dni (1925)? Anča, Anča, samé mlieko, samá krv, len ťa objať, len ťa zmačknúť, ako guľu pomaranča.76 Takéto zaobchádzanie so ženou by dnes vzbudilo oprávnené rozhorčenie nielen feministiek, no treba si uvedomiť, že ide o báseň vysoko štylizovanú na spôsob romance, a predovšetkým o báseň hravú. O Smrekovej zbierke Cválajúce dni sa oprávnene hovorí ako o vitalistickej, no málo sa zdôrazňuje, že ide o vitalizmus hravý a hraný. Nejde tu o nijaké „tryskanie krvi“, „búšenie žíl“, s čím sa neskôr stretneme najmä v slovenskej vitalistickej próze, ale o situácie s vysokou mierou kurtoáznosti a mierne ironickej štylizovanosti. Nemáme tu do činenia so životne naliehavými stavmi, ale so situáciami à la, t. j. na spôsob niečoho, čo tu už bolo. Báseň sa neskrýva s alúziou na tradované atribúty slovenských dievčeniec, ktoré sú „krv a mlieko“, táto vlastnosť je však až komicky hyperbolizovaná („samé mlieko, samá krv“) a navyše folklórna Anča je tu usúvzťažnená s exotickým pomarančom. Vystískať Anču tak, aby z nej tiekol pomarančový džús, to veru pravý slovenský vitalista neočakáva! Pravý slovenský vitalista sa správa a vyjadruje takto: Bol som pyšný na svoje telo, rozpálené slncom a krvou dvadsiatich rokov. Bol som pyšný na svoj život, na svoje hriechy, na svoju matku, ktorá ma splodila ako šteňa a ponechala láskaniu života. [...] A vtedy som spoznal 76 Ján Smrek: Knihy slnečné. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1963, s. 44. 128 som v sebe syna zeme, sedliaka, toho večného pijana, ktorý sa opíja sebou...77 A pravý slovenský vitalista sa identifikuje s takýmito situáciami a krajinnými výjavmi: Ležíš na kope sena. Naproti na holi spieva deva a štrbáky hompáľajú sa na krkoch kráv a oviec. Žhavé tóny piesne pnú sa vysoko, vysoko do šera ako úžasný smelý oblúk gotickej katedrály. [...] Zbojnícke chodníčky po zamĺklych dolinách i po rozospievaných horských urviskách. Smelo klenuté nebo, bláznivo tančiace baránky a ťažká, opojná vôňa schnúceho sena. Na holiach hrabú seno Čičmianky, bielo vyobliekané ako mladuchy.78 A vyústenie situácie v podaní pravého vitalistu vyzerá takto: Čičmianka netrpezlivo na mňa volá: „Hej, poďte mi povaliť!“ Šero ju premieta lačným zmyslom, aby ich vybičovalo. Vyobliekaná ako mladucha so snedou tvárou a rozvlnenými prsami zrodila sa z ľahkého šera. Rozpálené zornice a vlhké pery zvú nedočkavo: „Hej, poďte mi povaliť!“ A mladé mocné telo, prehnuté na veľkom batohu sena v nádhernú líniu, naliehavo prosí: „Hej, poďte mi povaliť!“ Nebolo možné nejsť! Nebol to hriech! Konce prstov, oči, nozdry chceli hrešiť, ako chcela hrešiť žhavá obloha. Roztančené obrazy sužovali, spaľovali dušu i telo, ktoré bolo pyšné na svoju energiu.79 77 Dominik Tatarka: V úzkosti hľadania. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1997, s. 14. Ide o citát z juvenilnej poviedky Cesty, ktorá bola prvý raz publikovaná v časopise Svojeť r. 1933. Z nej sú aj ďalšie citáty. 78 C. d., s. 14 – 15. 79 Tamtiež. 129 Ak porovnáme modernistického Smreka s vitalistickým Tatarkom, stretáva sa tu nezáväzná erotická hra na jednej strane so zmyslovým sebazabudnutím, či presnejšie s extázou na strane druhej. Stretáva sa tu objatie, príp. zmačknutie s povalením. To druhé sa nám vzhľadom na u nás prevažujúci folklórny kód môže zdať väčšmi autentické, no v skutočnosti je iba menej civilizované. Nie div, že Smrek nikdy nepodľahol zvodom socialistického realizmu, kým Tatarka áno. Stoja tu totiž oproti sebe dve hĺbkové koncepcie sveta a správania sa v ňom: brutálny pohansko-nájazdnícky model (povaliť a oplodniť) oproti modernému, rafinovanému, civilizovanému princípu hry a zvádzania. Vieme, že socialistickorealistická doktrína verejne a vehementne odsúdila ten druhý, modernistický kód, aby sa ešte vehementnejšie (no aj skrytejšie) stotožnila s tým prvým. Ak sa v tejto súvislosti vrátime k Holanovej básni z úvodu, práve tento nájazdnícky model, stelesňovaný Červenou armádou, chcel Holan oslabiť či priam vyvrátiť obrazom hanblivého a zdvorilého Červenoarmejca. Nemohlo sa mu to však podariť, keďže socialistickorealistická poézia (a zrejme i socialistickorealistický kánon vôbec) sa riadi práve týmto nájazdnícko-násilníckym modelom, iba ho z povrchu textu zatlačila do jeho hĺbkových vrstiev. Odtiaľ však o to účinnejšie organizuje hodnotové pole. Dovolím si zmieniť sa o jednej zo svojich predchádzajúcich analýz, 80 kde som dospel k zisteniu, že koncept boja je trvalým podložím modelu sveta v socialistickom realizme, že vojna nie je iba jednou z tém socialistickorealistických básní, ale tvorí ich významové centrum, ktoré si prispôsobuje všetky ostatné významy. Nazdávam sa, že teraz možno ísť hlbšie, resp. do všeobecnejších kategórií a konštatovať, že tým centrálnym modom správania v socialistickom realizme je násilie. Platí to všeobecne na medziľudské vzťahy a tiež na ich špecifickú odnož: na vzťahy medzi ženami a mužmi. Pre tento nájazdnícko-násilnícky model by sme síce mohli nájsť isté korešpondencie v kultúrnych dejinách Slovenska, no najmä v ne- či predkultúrnych vrstvách vedomia slovenského človeka, no autoritatívne a výhradne ho nastolila až – ako sa hovorí – oslobodzujúca misia Červenej armády, ktorá k nám priniesla aj „socialistický realizmus“. Vo svetle toho, čo sme si o socialistickom realizme povedali, tento názov sa ukazuje nevýstižný, mätúci a zavádzajúci, no keďže pochádza zo Sovietskeho zväzu, nemôžeme sa tomu jeho charakteru čudovať. 80 Vojna ako paradigma v básňach socialistického realizmu. Príspevok na 5. kongrese svetovej literárnovednej bohemistiky, Praha 1. 7. 2015. 130 Použitá literatúra a pramene Catalano, Alessandro: Rudá záře nad literaturou. Host, Brno 2008. Doležal, Bohumil: Netrpěná literatura. Torst, Praha 2007. Holan, Vladimír: Dokumenty. Sebrané spisy, sv. 6. Odeon, Praha 1976. Hviezdoslav: Dielo I. Bratislava, Slovenský Tatran 1996. Juráňová, Jana: Žila som s Hviezdoslavom. Aspekt, Bratislava 2001. Kostra, Ján: Za ten máj. Vybrané spisy, zv. 2. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1971. Macura, Vladimír: Vladimír Holan: Rudoarmějci. In: Milan Zeman a kolektiv: Rozumět literature. Interpretace základních děl české literatury. Státní pedagogické nakladatelství, Praha 1986, s. 358 –366. Smrek, Ján: Knihy slnečné. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1963. Steiner, Peter: Žánr a ideologie Rudoarmějců Vladimíra Holana. Česká literatura, 55, 2007, č. 3, s. 343 – 363. Šrank, Jaroslav: Obraz vodcu v poézii socialistického realizmu. (Báseň Vojtecha Mihálika Otec zo zbierky Ozbrojená láska). RAK, 15, 2010, č. 8/9, príloha, s. XVII–XXIX. Štítnický, Ctibor: Jarná pieseň družstevníka. Pravda, Bratislava 1950. Štítnický, Ctibor: Rodina. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1952. Štítnický, Ctibor: Na teba myslím. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1954. Tatarka, Dominik: V úzkosti hľadania. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1997. Ždanov, A. A.: O umení. Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1953. Summary The image (and pre-image) of man and woman in the poetry of socialist realism In the era of the so called building of socialism in Czechoslovakia, the family was considered a positive value and formed one of the most common themes of socialist 131 realist art. However the official image of the family secretly relied on stereotypes (pre-images) which included the separation of gender roles. Furthermore, even though the official rhetoric presented images of peace, the relationship model of Czechoslovak society was based on the archaic “conqueror” scheme which had resulted from the invasion of Czechoslovakia by the Red Army in 1945. This scheme is applied discretely (and in the case of weaker poets unintentionally openly) in the representation of male-female relationships (“lay down and impregnate”) in the poetry of socialist realism. Poets willingly assigned the dominant sex role within the phallocentric hierarchy to the Great Leader (Stalin, Gottwald), granting them a degree of sanctity in the process. The political Leader thereby usurped the God-Father role which had previously been ascribed to figures such as Hviezdoslav. Key words: socialist realism, Slovak poetry, violence, male-female relations 132 Doc. Mgr. Libuše HECZKOVÁ, Ph. D. Ústav české literatury a komparatistiky, Filozofická fakulta Univerzity Karlovy v Praze Kontakt: libuse.heczková@ff.cuni.cz Informácie o autorke Libuše Heczková pôsobí v Ústave českej literatúry a komparatistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Výskumne sa venuje dejinám literatúry v období modernizmu a avantgrady a v rámci záujmu o rodovú problematiku ženám 19. a 20. storočia v širokých súvislostiach. Najvýznamnejšie publikácie Hanáková, Petra, Heczková, Libuše, Kalivodová, Eva (eds.): V bludném kruhu: Mateřství a vychovatelství jako paradoxy modernity. Praha: SLON, 2006. Hanáková, Petra, Heczková, Libuše, Kalivodová, Eva, Svatoňová, Kateřina: Volání rodu. (Film a literatura optikou genderu). Praha 2013. Heczková, Libuše: Píšící Minervy: Vybrané kapitoly z dějin české literární kritiky. Praha: FF UK, 2009. Bahenská, Marie, Heczková, Libuše, Musilová, Dana: Iluze spásy. České feministické myšlení 19. a 20. století. Veduta: České Budějovice 2012. 133 Návrat tělesné zkušenosti aneb Když my mrtvé/mrtví procitneme81 Libuše Heczková Anotácia: Prednáška predstavuje možnosti analýzy poézie písané ženami s použitím konceptov l’écriture feminine a genderovej teórie performativity Judith Butler, zároveň poukazuje na vzťah jazyka a tela. Zvolený prístup je ilustrovaný na analýze poézie Jiřiny Haukovej a Mily Haugovej. Kľúčové slová: Judith Butler, l’écriture feminine, feminismus, francouzský poststrukturalismus, gender, Mila Haugová, Jiřina Hauková, poezie Co není a co by mohla být „ženská” poezie – možnosti analýzy Ženská poezie, stejně jako ženská literatura vůbec, je poněkud problematický pojem. Lze se ptát, co vlastně máme na mysli – zda jakousi nejasnou, rozkochanou bezbřehou citovost až sentimentalitu, která dodnes, i přes až brutálně ironická a chladná, přísně logická gesta mnoha básnířek, může platit za „ženskost“. Již od dob Mariny Cvetajevové a její hypertrofované vášnivosti nabývá ovšem ženské básnické já tradičně mužské příznaky: je zde útočný nápor, vnímání poezie jako práce a řemesla, a jak poznamenal sémiotik Jurij Lotman, také „mužnost“. Mužské a ženské tedy viditelně nejsou přirozené kategorie ani v poezii. Ženskost se tak stala něčím, co je třeba vědomě „vynalézat“. Žena v poezii není samozřejmě ničím novým, ale co je zde podstatné, že obrat od ženy jako objektu k ženě – tvůrčímu subjektu. Ženské tělo „vytlačované z kulturní produkce se vynořuje nebo vrací jako symbolické tělo, jako sexualizovaný řečový a obrazový materiál v umění, v textech nebo ve výmluvné metaforice chování.“ Tato teze německé literární kritičky Sigrid Weigel, „která se pokouší vyjádřit současnou reálnou nepřítomnost a imaginární všudypřítomnost ženského v naší kultu- 81 Přednáška vychází z článků, publikovaných v několika časopisech a knihách, některé byly přetištěny v souboru textů Volání rodu, Praha 2013, viz Literatura 134 ře“.82 Hledat „vlastní“ tělo či hledat zážitek těla v psaní žen pak znamená předně vyprostit tělo z přetrvávajících představ o tom, co je „přirozené“ pro jedno nebo druhé pohlaví. Znamená to i uvědomit si tělesné rozdíly jako něco, co tu je, co bylo a bude, co není biologicky dáno, ale je historicky a kulturně vnímané, konceptualizované a používané. Diference „tělesná a rodová“ (genderová) pak určuje „rozdílná místa pro muže a ženy v kultuře, která sebou přinášejí rozdílné předpoklady pro psaní“.83 Teze Sigrid Weigel formulované 90. letech 20. století vycházely ze dvou významných zdrojů: 1. Francouzského strukturalismu a poststrukturalismu 60. a 70. let, jemuž vévodily koncepce historika Michaela Foucaulta, psychoanalytika Jacquese Lacana a filozofa Jacquese Derridy. Tyto koncepce velmi svébytně přeformulovaly psychoanalytičky a teoretičky Hélene Cixous, Julia Kristeva, Luce Irigaray, Monique Wittig a Catherine Clement. Tomuto směru, který tematizoval ženskou zkušenost jako nesamozřejmou, v zajetí a sociálních jazykových tlaků. Jazyk, který ženskou zkušenost dosud formuloval, je falologocentrický a představuje závažný problém v sebepochopení ženy. Žena je vazalem těla, které ji tak jak je popsáno, nepatří. V duálních protikladech je vlastně její vlastní zkušenost vyloučena tedy vlastně odvržena jako odpad – je „abjektována“. Uvědomění „těla“, tedy vědomí rozdílnosti a tázaní se po jeho adekvátním hlase v literatuře, přináší nečekané osvobození, pochopení sebe sama. V básních i prózách zaznívá hlas „smějící se Medúzy“84 – ženy znásilněné Poseidonem a za to potrestané bohyní moudrosti panenskou Athénou ztrátou tváře. Jaký je vlastní hlas Medúzy – pochopitelný, známý nebo nesrozumitelný? Je vůbec možné v jazyce, který používáme, zaznamenat tento hlas? Je tedy možné psát? Situaci psaní pak popisuje český filozof Miroslav Petříček jako pragmatický rozpor mezi psaním jazykem, který není ženě vlastní, neboť je falocentrický, a psaním vůbec, neboť jiný není k dispozici.85 82 Sigrid Weigel, Ženské tělo, vytláčené z kultúrnej produkcie. Aspekt 1998, č. 3, s. 191. Tamtéž. 84 Srovnej manifestační vystoupení Hélène Cixous z roku 1975 Le Rire de Medusa v časopise L’Arc 61, 1975. 85 Miroslav Petříček: Ženské psaní: pragmatický rozpor. In: Eva Kalivodová, Blanka Knotková-Čapková (eds.): Ponořena do Léthé: Sborník věnovaný cyklu přednášek Metafora ženy 2000–2001. Praha: FF UK, 2003, s. 12 –15. 83 135 2. Druhým závažným zdrojem se stala filozofie Judith Butler. Počínaje její disertací Subject of Desire: Hegelian Reflection in Twentieth-century France (1987) se orientovala se na francouzský poststrukturalismus a fenomenologii, a také na „l’écriture feminine“. V té době se také účastnila amerických feministických debat. A právě z nich se zrodila asi její nejvlivnější kniha Gender Trouble: Feminism and the Subversion of Identity (1990), dosud přeložená do 27 jazyků mezi jinými i do slovenštiny pod názvem Trampoty s rodom (Bratislava, Aspekt 2003, 2014). Směřujíc k pochopení vztahu pohlaví a genderu a způsobu konstituování ženské identity, queer identit a dalších s tím spojených otázek v této knize poprvé formuluje svoji teorii perfomativity. V roce 2005 se vrátila k tématu rodu, moci a norem navazující a precizující knihou Undoing gender. Další kniha z 90. let Bodies That Matter: On the Discursive Limits of „Sex“ (1996) se zabývala hlouběji pojetím přirozenosti a rozvinula specifický způsob argumentace, jež se snaží vyhnout formativní moci jazyka; v duchu Derridovy filozofie tady rozvinula teze o diskurzivním opakování, jež vepisuje do těla stěží nepřekonatelnou iluzi přirozenosti a zároveň povinnosti normy. V práci Excitable Speech: A Politics of the Performative (1997) sumarizuje svá jazyková pozorování. Vychází lingvistické teorie Johna Langshawa Austina o dvou typech výpovědí: konstativu a performativu. Performativ, výpověď tvořící akci, je pak pro Butler klíčovým pojmem. Austinova teorie se v jejím uvažování propojuje s Althusserovou sociálně-represivní koncepcí interpelací. Butler považuje přijetí genderu za proces peformativních jednání, aktů, které vytváří „genderové tělo“ pomocí jazyka. Také zdůrazňuje, že nejen slova samotná, ale také jejich minulá užití mohou zraňovat: slovo zraňuje tehdy, pokud v minulosti bylo použito zraňujícím způsobem a tudíž v sobě do budoucna nese obtisk bolesti. Při každém dalším použití tohoto slova dochází k připomenutí minulé bolesti i jednání, které byly s tímto aktem spojeny. Zkušenost ve slově Dávný čínský básník a teoretik Liu Xie napsal, že poezie je zkušenost existující ve slově, je citem, touhou, intencí, stavem mysli. Je to i svět zachycený hlasem, v jediné chvíli trvalého bezčasí. Filozof Hans Georg Gadamer i s ohledem na básnictví psal, že umělecké dílo je prodloužením bytí, a slovenská básnířka Mila Haugová s ozvěnou dodává: „čo nenapíšem, ne- 136 jestvuje“.86 Pobývání ve světě a nabyté zkušenosti však nevyhnutelně mají i ženskou podobu – stejně tak jako bílou, černou, hispánskou a mnoho jiných. Nejen v evropské kultuře má ženská zkušenost přece jen zvláštní povahu, danou funkcí a způsobem utváření jazyka, jenž, ač erodován, je svým dlouhým vývojem „mužský“, tedy symbolicky mužský. Když Julia Kristeva připomíná základní protiklad Platónova dialogu Timaios mezi beztvarou zárodečnou hmotou a otcovskou ideou, jež dává tomuto matečnému chaosu otcovské jméno, tedy samu existenci, má na mysli právě jazyk. Básnířky a spisovatelky se svým psaním ocitají v pasti rozporů – tím, jak ambivalentně se k jejich psaní chová jazyk, kulturní tradice, jež vytváří až nepřekonatelné stereotypy, jak vše „je“ a „má být“, a jak je to „přirozené“. Ženské psaní, to jsou metaforicky nové cesty, nová sídla a nové památníky, nové hřbitovy zapisované do map stejnými značkami jako ty, které již byly pro zápisy skutečnosti užívány muži. Skrz jazykovou mřížku „Grenzt hier ein Wort an mich, so lass ich’s grenzen“, tedy: „Slovo tu se mnou hraničí, tak jej nechám hraničit“, anebo snad: „Slovo mě limituje, nechám je“,87 napsala v básni „Čechy leží u moře“ Ingeborg Bachmannová, jejíž poezie by mohla posloužit jako určitý příklad toho, co asi je a může být nová topografie poezie psané ženou. Její básně existují v neustálém omezování a hraničení, jsou to kontinuální pokusy o zmocnění se slova, které mohou vést až k určité rezignaci. Jak se může stát slovo svědectvím o ženské zkušenosti, když je mříží, jež omezuje? Der Sprachgitter, tedy jazyková mřížka Paula Celana,88 jak si všímají němečtí vykladači jeho poezie, nezastupuje v jeho poezii pouze obyčejnou mříž řeči, plynoucí z jejího uspořádání, ale je skutečnou mřížkou mezi vnitřní klauzurou kláštera a vnějším světem. Jak se může soubor takových slov stát řečí té, která žije za ní, když jedině mřížka propouští a prostředkuje zkušenost a paměť? A ještě jednou Julia Kristeva – když před lety radikalizovala ve znamení psychoanalýzy tuto propustnou prostředkující funkci jazyka ve vztahu k ženskému tělu, podobně jako tehdy mnohé básnířky chtěla především ob86 Takto cituje Milu Haugovou Stanislava Chrobáková Repar v monografii Mila Haugová Bratislava: Kalligram, 2002, s. 224. 87 Ingeborg Bachmann: Letzte, unveröffentlichte Gedichte, Entwürfe und Fassungen. Frankfurt am Main: Hg. Von Hans Höller, 1998, s. 117. 88 Paul Celan: Sprachgitter. Franfurt am Main: S. Fischer, 1959. Srov. Jürgen Lehmann (ed.): Kommentar zu Paul Celans „Sprachgitter“. Heidelberg: C. Winter, 2005. 137 jevit mateřské tělo. Primární zkušenost ženy je podle ní tělesná a jazyk je ženě dán jen jako cosi cizího, co sice dodává formu i její zkušenosti, co je v principu jen dohodou, a nikoli přirozeností. Vidět tuto cizost, tuto odcizenou zkušenost však znamená pochopit prostředkující moc slova, z vazalství těla učinit partnerství. Znamená to také aspoň dvojí vnímání světa, stálý potenciální dialog. A tam snad začíná poezie i pro ženu. Kristeva byla ve své slavné stati „Stabat mater“ ovšem snad až příliš rezolutní, když soudila, že žena nemůže sebe samé dosíci jinak než mateřským zjevením těla v jedinečném aktu porodu.89 Návrat k rodovosti Literární historie ukazuje, jak obtížné bylo dosáhnout na vlastní tělo, převést do jazykové podoby stav mysli, zaznamenat intenci. Adrienne Rich, která se stala ještě za svého života klasičkou americké poezie, svůj přerod z básníka v básnířku, a nikoli obráceně, manifestovala již zmíněným textem When We Dead Awaken (Když my mrtvé/mrtví procitneme, 1971), jenž obsahuje aluze na dva velké feministy, Henrika Ibsena a G. B. Shawa.90 Autorka, vyrůstající na poezii anglického a amerického modernismu T. S. Eliota, W. B. Yeatse a Ezry Pounda, začínala tvořit vzdálena oblíbeným představám úhledné a neškodné prázdnoty většiny „ženských“ básnických projevů. Rozhodla se být básnířkou a psát žensky – hledala hlas, který by jí byl vlastní, byť by neustále narážel na zcizující jazyk. Text When We Dead Awaken je tak manifestem angažovaného postoje, který nemusí být každému příjemný. Návrat k ženskosti, tedy spíše rodovosti, vně skrytě nediferencovaného univerzalismu, byl konceptuálním obratem a také svým způsobem zjevením těla. Tematicky, formálně i ideově. Ženskou zkušenost totiž není možné skrýt, a je tedy nutné ji hledat. Tehdy se stává univerzální či prostě mluvící, vystupující z unikátního těla. Slova hraničí a limitují tuto zkušenost, jsou však s námi. I přes skepsi „nemocná“ a „nepravdivá“ performativní sdělení básně skutečně sdělují. 89 Julia Kristeva: Stabat mater. In: Julia Kristeva: Histoires d’amour. Paris: Denoël, 1983, s. 225 – 427. Česky: Julia Kristeva: Stabat Mater. In: Julia Kristeva: Jazyk lásky: Eseje o sémiotice, psychoanalýze a mateřství. Praha: One Woman Press, 2004, s. 200 – 234. 90 Adrienne Rich: When We Dead Awaken: Writing as Re-Vision. In: Adrienne Rich: On Lies, Secrets, and Silence: Selected Prose 1966 – 1978. New York: W. W. Norton, 1979, s. 33 – 49. 138 Jiná americká básnířka Anne Sexton napsala: Zaobírám sa slovmi. Slová sú jako nálepky; Alebo mince. Alebo eště lepšie, rojace sa včely. Proznívám sa, som len čiastočně při prameni vecí; Rátam slová jako mrtvé včely v manzardke Zbavené žltých očí a suchých krídel91 Mila Haugová, překladatelka Anne Sextonové, poznamenává: „Poézia Anne Sexton a Sylvie Plath sa stala kĺúčovou pre následujúce generácie nielen amerických spisovatelek. Nie je možné predstaviť si písanie bez znalosti ich diela.“92 Anne Sextonová, Sylvia Plathová, Adrienne Richová, Marina Cvetajevová, Ingeborg Bachmannová a mnohé další vytvářejí v poezii silnou rodovou tradici, která může ukázat, co je to „ženská“ poezie. Možná se někomu bude zdát, že tyto básnířky jsou svou gestikou jaksi mužské. Každá je svým způsobem angažovaná, báseň je prodloužením bytí. A zároveň i pro tyto básnířky platí, že báseň je práce a odcizení, abstrakce. Racionalizace však neznamená vymazání zkušenosti, emocí, vytržení, ani pouze vážnou práci. V mnohých verších se potutelně směje Medúza, žena, kterou mnozí raději nechtějí vidět. „V těsné masce ženy: umořit se, umučit se , umřít, umoudřit se? Které ženě se podaří to poslední, je částečně zachráněná…“ (Mila Haugová) Náhodná „shoda“ jmen dvou spisovatelek a překladatelek Češky Jiřiny Haukové a Slovenky Mily Haugové, které rozděluje nepříliš odlišný mateřský jazyk avšak diametrálně odlišný básnický jazyk a také různý věk, které však své vrcholné sbírky vydaly v podstatě ve stejné době na přelomu 20. a 21. století, se podbízivě, bezostyšně nabízí k srovnávání. Nechám se se tedy svést ke hře aliterací a pokusím se dvě současné výrazné postavy české 91 Anne Sexton: Povedala poetka psychoanalytikovi. In: Anne Sexton: Čierna mágia a dalšie básně, Aspekt 1998, č. 1, s. 166. 92 Mila Haugová – Elvíra Haugová: Žiť, alebo zomrieť. Aspekt 1998, č. 1, s. 167. 139 a slovenské literární scény představit společně jako básnířky těla „v těsné masce ženy“. O Ingeborg Bachmann Mila Haugová napsala: „Zraněná, zrazená zůstává i přes svůj tragický, symbolický konec (doslova shoří v plamenech, které ve svém díle často evokovala), je symbolem ženy umělkyně, která tvrdě probíjela cestu v umění pro ty, ktoré přijdou po ní. Přesto, že žila svůj osud, který k ní byl ke konci velmi tvrdý – bez lásky, věřila, že jednou bude duba, v které budou lidé „naladeni na lásku“… TERRA NOVA…ULTIMA SPERANZA“ 93 Mila Haugová je v tomto smyslu dozajista dědičkou Ingeborg Bachmann. Říká-li o Bachmann, že je „symbolom ženy umělkyně“, je jí hlavně pro samu její překladatelku a básnířku, která považuje za jedno ze základních témat Bachmann mezní situace ženy, které jsou její každenností. Již samo básnické zrání Mily Haugové by mohlo být až exeplárním případem hledání ženiny cesty v umění, jež však již není tak obnaženým bojem ale navazováním tradice94. Haugová debutovala poměrně pozdě a osamoceně. Původně byla učitelkou a první sbírka Rezavá hlína ji vyšla až roku 1980 pod pseudonymem. Od poloviny 80 let spolupracovala s nejvýzanmějším slovenským literárním časopisem Romboid, kde publikovali své texty tehdejší nejvýraznější slovenští básníci jak např. Milan Rúfus, Vojtech Mihálik, Miroslav Válek. První sbírky se nijak nelišily od mnoha dalších dobových pokusů žen psát poezii – citové – sentimentální verše o lásce, o vztazích muže a ženy, které potvrzují na jedné straně „vznešené“ představy mužů o ženě a na straně druhé potvrzují ty nejhorší obavy z toho, že se tyto představy převtělí v prázdný básnický jazyk. Haugová však prošla během svého básnického vývoje dlouhou iniciační reflexí své vlastní ženskosti a také „ženskosti“ poezie. Na této racionální a intelektuální cestě se setkla s básnířkami Else Laske-Schuler, Ingeborg Bachmann, Sylvií Plath, Anne Sexton, Friedrike Mayröcker a také s francouzskými teoretičkami, které postavily mimo jiné do centra svých úvah právě problém ženského psaní a zkušenosti. Od sbírek 90. let je její rukopis stále víc posedlý ženou jako matkou milenkou tvůrkyní, dcerou… Pokud Haugová mluví o svém básnickém rodokmenu a souvislostech své poezie ukazuje na halvně básníky a básnířky, které překládala 93 94 Mila Haugová: Štvrtá cesta k jazeru. Aspekt 2002, č. 1, s. 138. Srv.Chrobákové-Repar: Mila Haugová. cit.d.. 140 a na tušenou a nesoustavnou ženskou linii slovenské poetické tradice, jež začíná u Lydie V. Gavorníkové. „Jsem matka dcery./Jsem dcera matky./Vzpomínka na vzpomínku,/ o které nevíme.“ (Pradávná z Alfa Centauri) Poezie Mily Haugové se během let zcela proměnila. Haugová značně zpozorněla k významům slov jako žena, tělo, láska, neužívá snadných sentientálních pojemnováních, neutápí se v přírodních metaforách a do její poezie vstupuje racionalita. Hledání archetypu ženství, ke své „Alfě“ pra-ženě, pramilence, pra-matce (sbírky Alfa Centauri, Genotext) došla na práh mlčení, došla k místu, kde řeč může ustupovat tělu, ale ještě ne zcela. „Alfa chce báseň, ta stále umírá, možná také ona. Báseň vzdoruje, báseň je voda. Chce mít své kamenné tabule. Slova. Chce být přesnější než smrt.“ O svých hlavních básnických průvodkyních, které ji pomohly hladat cestu jazykem i cestu k ženské zkušenosti napsala: „Jazyk obou je přesný, přes různý přístupy k nemu. Zatímco Ingeborg Bachmnn svoje texty vytesává z kamene, kde dávno existovaly, Friedrike Mayroecker maluje všemi možnými barvami, chce zachytit všechno, uplývá každým okamžikem.“ 95 Poezie Mily Haugové chce obojí přístup syntetizovat. Jako odkaz k oběma básnířkám používá i občas „makarónskou“ němčininu/slovenštinu: Letím nad tvým domovem. Dotýkám se jedním křídlem a rozpuštěnými vlasy. Der Garten ist das Refuguim der Liebe. Begegenugsort der Geschlechter. Zahrada je refugiem lásky. Místo setkání pohlaví. Garten. Erdoberfläche. Zart und verschvommen. ERSCHEINUNG skoro jako tehdy – fast wie vorher ZJEVENÍ (báseň Zjevení Archívy těla 2004) Asi nejblíže k poezii Ingeborg Bachmann má Mila Haugová ve sbírkách Atlas písku (2001) a Archívy těla (2004), které vznikly přibližně 95 „Je tu toho tolko, co čeká na napísaní..“, rozhovor s Etelou Farkašovou. In: Otázky rodovej identity vo výtvarnom umení, architektúre, filme a literatúre, Bratislava 2000. 141 ve stejných letech jako překlady básní z knihy Ich weiss keine bessere Welt96. Haugová v těchto sbírkách mapuje pohyblivou krajinu své zkušenosti a minulosti: „Znova sa učím počúvať, znova sa v hmle októbra/ z magnetických polí vystretých do nekonečna/ vracajú hlasy vtákov, úponky detských snov,/ ich plazivé byle premenené na prales"97. Básně jsou spíše jen svědectví, náznaky, stopy. Básně se stávají krabicemi plnými archiválií, vrství se, prostupují, náhodně osvětlují intimity života, nevytvářejí celek, jen jakoby komentují hledání celku. V Archivech těla takovéto čtení ještě podtrhují vložené bezejmenné fotografie, neurčené rukopisy. Souvislosti vznikají až jinou novou čtenářovou zkušeností, poezie opravdu slouží jen jako možný plán i přesto, že je až brutálně otevřená do soukromí básnířky. NEURČITÁ REČ Ide ako Anjel s chladným hlasom. Myslí si: že niekoho chápe: že ju niekto chápe: že sa teší že k nemu ide v myšlienkach? Že nie je sama (na chvíl’u): že je viac odpovedí ako otázok: že dostane aj to čo si nepýtala: že sa chce vdýchnut’ do jeho hlasu: privinút’ ho k sebe aby si oddýchol: že jeho hlas siahne do jej spánku: alebo pohladkat’ jeho chrbticu: vidiet’ nahého: milovat’ sa (ale to už nepatrí na tento breh: neodehráva sa to tu) že prečo? lebo: je priepast’: ešte z objatia miznut’: netreba si zvykat’ na dlho: ale boli sme: lebo zabudneš na smrt’: hovorí: zabudla som ako na smrt’: Na teba Ve své poezii Haugová inscenuje, dramatizuje slova, která otřásají a poškozují snadný svět běžné zkušnosti, právě jimi chce zachytit „bezprostřední“ zkušenost těla, v lásce, v nemoci a ve vězení sexuality, ale také v rozkoši z ní: 96 Překlady několika fragmentů básní I. Bachmann vyšly v slovensko-českém časopise Aspekt č. 1 v 2002., ibid, s. 139. 97 Atlas písku, Bratislava: Drewo a srd 2001. 142 KÝM Celá reč je o mlčaní V lone zátvoriek (vo vlhkom svetle) V tkanive sliznice sa Píšeme vytvárame Tvoj jazyk opretý o Moje podnebie: Tvoje pohlavie zobúdza Nebezbečné slabiky Zatvára ma drží Podpiera: vyčnieva Ako osamotený kartáginský Stlp v hromade kameňov Nehovorím Prestávam sa pýtat’ Kto som Kto si Osobní zkušenost ženy bývá v našich kulturách účinně zastírána způsoby různorodého fixování jazykového významu slova žena. Pro spisovatelky to bývá také jedna z největších tvůrčích potíží. Ve chvíli, kdy Haugová se podvoluje svým vegetativním přírodním „ženským“ metaforám, kdy se „já“ se stává mlhou, živočichem, listím tak jak je tomu v jedné z posledních sbírek Rostlina so snom, Vertikála neuknike naší pozornosti, jak tenká je hranice mezi možností tvůrce či tvůrkyně najít originální jazyk pro zkušenost těla a pádem do jazyka již připraveného svými reprezentacemi tuto zkušenost spoutat. To platí zvláště pro „ženskou“ zkušenost těla. Pragmatický rozpor, ve kterém se odlišností svého přístupu k symbolickému 143 kulturnímu jazyku nachází ženské psaní vždy napjaté mezi mlčícím tělem a jeho možnou reprezentací, ztrácí na rozpornosti a metafory se zdají známě ženské a tak poezie poněkud svoji sílu vypovídat. Brutalita bezprostřednosti básní sbírky Archívy těla se bohužel harmonizuje a ticho těla se ztrácí ve slovech. Přesto je stále poezie Mily Haugové silná intenzitou tělesného zážitku, který nutně nemusí být erotický. Jiřina Hauková ve srovnání s Milou Haugovou nechala své tělo a bezprostřední žitou skutečnost promlouvat jiným způsobem. Také její poetická cesta k ženské zkušenosti nebyla tak kontinuální a čitelná jako u Mily Haugové. Naopak v její poezii v určitém bodě došlo k neobvyklému zlomu: vždy spíše sevřená a dostředivá poezie se radikalizovala a bezprecedentně rozevřela. Básnířka Jiřina Hauková patřila k umělecké Skupině 42 zformované za druhé světové války, jejíž členové vytvořili jednu z nejvýraznějších podob české kultury druhé poloviny 20. století. Dali jí podobu drsného městského předměstí, syrový a přitom intimní hlas outsiderů, mnohovrstevnatou podobu, kterou si také vypůjčovali ze vzdálené „plebejské“ země Ameriky znějící dynamickým periferním jazzem. Jejím mužem se roku 1945 stal teoretik této skupiny Jindřich Chalupecký a k jejím nejbližším přátelům patřil nejznámější autor Skupiny 42 básník a výtvarník Jiří Kolář. K dalším členům této skupiny patřili malíři Kamil Lhoták, František Hudeček, básníci Josef Kainar, Jan Hanč a fotograf Miroslav Hák a několik dalších umělců. Skupina 42 výrazně formovala českou kulturu, a na druhou stranu historie československého státu výrazně zasáhla do osudů malířů, fotografů a básníků skupiny. Někteří se ocitli v emigraci a cítili se deprivováni ztrátou jazyka jako básník Ivan Blatný, jehož básně z emigrace za pobytu v anglické psychiatrické léčebně se zachovaly jen dílem náhody; nebo naopak jako vystěhovalci našli novou cestu ke slovu v jeho vizualizaci tak jako se to podařilo Jiřímu Kolářovi v pařížském exilu; někteří jako malíř a ilustrátor Kamil Lhoták nebo básník Josef Kainar se smířili či shodli s novou socialistickou skutečností, když moderní syrová autentičnost byla odkázána do podzemí, a jejich tvorba byla pro širší publikum svého druhu útočištěm.Veřejné aktivity členů byly velmi omezeny, mnohé podstatné práce jako například úvahy Jindřicha Chalupeckého o moderním umění a statutu umělce se k veřejnosti 144 dostaly až po roce1989. Jiřina Hauková jako jediná žena Skupiny 42 98 zůstávala ve stínu svých „významějších“ přátel. Po vydání souboru jejího díla v roce 200099 bylo zřejmé, že v české poezii přes mnohé pochybnosti existovala a existuje žena – básnířka, jejíž osobitý „ženský“ hlas vyrostl na pozadí poetiky Skupiny 42. Jiřina Hauková se k specifice ženského psaní vyjadřila již v roce 1968 v anketě o ženském autorství časopisu Sešity pro literaturu, která mezi dotazovanými spisovatelkami a básnířkami vyvolala poměrně kontraverzní reakce. Byla tehdy jednou z mála spisovatelek, kterých se osobně nedotklo samotné pojmenování žena- autorka, ale posloužilo hlubší reflexi možné femininity tvorby. Básnířka a překladatelka Hauková plně oddaná literatuře, svoji poetikou vyznávající čistotu a úpornost básnického tvaru, uměleckou autonomnost a nezávislost imaginace, v této anketě naznačila některé otázky odedávna provázející ženy – tvůrkyně. Haukové šlo i v této anketě o tvar, experiment a osamělou individuální vůli ve světě degradujícím lidstkost na masovost, tedy o postuláty generace skupiny 42. Ale snad právě proto, že se intenzivně zabývala jako překladatelka tvorbou hlavních osobností světového modernismu na jedné starně Emily Dickinson, Anais Nin, Gertrude Stein či Sylvií Plath a na druhé straně Dylanem Thomasem, T. S. Eliotem, Hermanem Melvillem, uvědomovala si rozdíly mezi tvorbou mužskou a ženskou, nikoliv jako determinaci, ale jako problém osobních možností, jiného zkušenostního horizontu a odpovědnosti za „tvůrčí“ čin rození biologického i symbolického: „Přestože dobrá poezie je jen jedna, myslím, že až donedávna se poezie ženská lišila od mužské a možná bude lišit vždy. Především si potřebovala probojovat svou citovou nezávislost a volné vyjádření lásky.“ V roce 1998 k tomu dodala: „Dnes jsou ženy samostatné a jejich poezie je rovnocenná poezii mužské. 98 Ke skupině někdy volně přiřazuje významná modernistická prozaička Milada Součková, která po roce1948 zůstala v USA. S Jiřinou Haukovou ji spojuje svébytný typ poezie – „paměti“, která má výrazně genderové rysy. 99 První sbírka Přísluní (1943), Cizí pokoj (1946), Oheň ve sněhu (1958), Mezi lidmi a havrany (1965), Rozvodí času (1967), Země nikoho (1970), Spodní proudy (1988, 1992), Motýl a smrt (1990), Elegie za Jindřicha Chalupeckého (1994). 145 DÍVENKA, KTERÁ ČEKÁ PRVNÍ MĚSÍČKY Je sama jarem, dva rozpuky prsíček, sukýnku nad kolenem, pohýbuje se plavým krokem, za ní se táhne šlář ještě dětských stop. Sbírá jahůdky, hladí psa, miluje všechno živé. Otevírá se jí zázrak života, kdy každým měsícem Projde nenarozené dítě. Je ještě sama hra a netuší, že se objeví První krev, která posvětí její život. Vesele skotačí, plné broskví a slunce Jsou její tváře. Je sama láskou, která ještě nemiluje. Nosík zaplněný plevelí pubertálních vyrážek. Nevědomky staví základy svému životu, Je plná naděje, radostí a veselí. Nečeká, že bude seschlou stařenou. Je misou ovoce a pupenem zániku. Netuší, že už se upsala smrti. O poezii Jiřiny Haukové kdysi v první polovině 60 let jeden z mladší kritiků (pozdější významný versolog) Miroslav Červenka napsal, že její verše, které na rozdíl od generačních druhů se orientovali hlavně k intimnímu prostoru duše a domova, jsou jako háčkování. Hauková se snad proto v následujících sbírkách s intimitou rozžehnala, aby nalezla odpovídající existenciální výraz ubíhání času v politicky dramatické době. Poněkud zastřená ženská identita se navrátila až v poezii konce let 80. Sobě samé Jiřina Hauková otevřela své verše až v roce 1990 po smrti milovaného, blízkého a přitom v jistém smyslu nerozumějícího druha Jindřicha Chalupeckého. Nové verše sklady Elegie za Jindřicha Chalupeckého (1994) znějí zraněným tělem popsaným zkušeností a bolestí stáří a odchodem milovaného, který se podle autorčina osobního svědectví z roku 2000 „od druhé sbírky Cizí pokoj 146 (1946) podílel svými radami na konečné skladbě každé její básnické knihy a často ve výsledném tvaru jednotlivých textů…“100. V Litanii k Bohu a k lidem v časopise Revolver Revue roku 2000 Jiřina Hauková psala explicitně: „Já jsem teprve po smrti manželově začala uskutečňovat sebe./ Sny mi splývají s životem.“ Elegie za Jindřicha Chalupeckého není jen motlitbou za odcházejícím přítelem, partnerem, ale také nahlédnutím na vlastní poezii, nad její svázaností a nedostatečností zachytit nově zažívanou tělesnou zkušenost. Snad právě proto v devadesátých letech z básní jindy tak uměřených a formálně pevných zbyly jen, jak říkala sama Hauková, jakési záznamy. Záznamy, které archivují básnířčinu tělesnou existenci. Její básně hlavně z konce devadesátých let (sbírka Díra skrz 1999 a Večerní prška 2001) a nepotřebují mluvit o ženě, aby mluvily žensky. Individuální zkušenost se v nich stává zkušeností obecně sdělitelnou a přitom ne-neutrálně ženskou. V okamžiku, kdy básnířka převedla do slov osobní zkušenost, hluboké zranění staré ženy, vznikly texty, které nejsou již „universálními“ moderními průhledy do obecné situace člověka jako tomu bylo v poezii do smrti Jindřicha Chalupeckého. „Zatímco dříve má poezie vyrůstala jakoby z reality umělecké, nyní je již mou inspirací holá nejsyrovější skutečnost.“101 U Haukové to snad způsobila především bezohledná reflexe vlastního stárnoucího nemocného těla, tělesné křehkosti, která neoodpovídá její duševní síle. Tato zkušenost zintenzivňuje hledání podstaty, zpochybnění představ o realitě a jejím poznání, včetně jazyka. „Poezie není hra/poezie, je naše tíha,/ které se chci zbavit,/ poezie je velká víra, kterou nutno dověřit,/ poezie je velká tíha, kterou nutnou nadlehčit/poezie je síla, kterou nutno uvolnit.“102 Tyto básně se také zcela neobvykle politizují- děrují naši bezprostřední jazykově zmámenou a manipulovanou přítomnost, neiluzivními a skepticky přesnými výpady. Hauková možná našla způsob, jak promlouvat „žensky“, bez stereotypních příznaků, jaký jí dává jazyk druhého tedy muže. Nalezla to, co se Ingeborg Bachman zdálo nemožné, to se realizovalo jen jako nepřítomnost, jako touha. Ano, básně Jiřiny Haukové jsou jen záznamy, jsou tak všední, že nás vytrhují z běžného života a obracejí k základním otázkám zrození a smrti. 100 Michael Špirit: Doslov, In: Jiřina Hauková: Básně, Praha 2000. Jiřona Hauková: Básně, s.1058. 102 Jiřina Hauková: Verše, Revolver Revue 1998. 101 147 ŠPATNĚ PŘIPRAVENÁ NA ŽIVOT My básnící nemáme do čeho mluvit, Němí, němí, němí, Ale vždycky přijde náš čas, A nikdy umlčení. Slova štípíme tak, Až jde z nich starch. V mateřském lůně Jsem byla špatně připravená na život, Proto každé slovo ve mně stůně, než se nadechne života. Bleskosvod se vzpírá, aby ani jediná věta se do země nezapustila. Jako políčení na lidi, kteří se po falešné hře pídí. Vrbovka, kosatec, lotosový květ Mohou všemu přihlížet. My zabloudíme v síti vět. Slovům básní Jiřiny Haukové trvá dlouho než se nadechnou. Zasahují čtenáře však tak přímo, netušenou bezprostředností. Některá slova ale umírají, když se dostanou na svět. Hauková by asi souhlasila se svoji „blíženkyní“ Milou Haugovou, že v poezii je toho tolik, co se vyplýtvá pro několik přesných řádků. A také by společně s ní souhlasila se slovy německého básníka přítele Ingeborg Bachmann Paula Celana: „Tvůrce je bytost, která svým hlasem a němotou hledá cestu…“ 148 Závěr z „druhého” břehu Performativní pojetí nutně nemusí jen posloužit popisu, interpretaci a analýze. V české poezii se nedávno objevila pozoruhodná poezie básnířky/básníka Elsy Aids. Její/jeho verše vycházejí ze zkušenosti generace, která prošla postmoderní zkušeností, která vrostla do nestabilty, variability přirozeně a zároveň akcentovaně stylizovaně. Patří k alternativní plaformě Styk a hlavně hudebnímu souručenství KlaNGunKRaCH. V roce 2015 verše publikoval slovenský queer časopis Glosolália. Mé masíčko je růžové, můj zadek je tvá maminka a předek tvůj tatínek. Miláčku, máš na svém těle stejné maso jako já? Jaký je smysl tvého života? Co tě zraňuje? Losos se dere proti proudu, plný jiker, ale kdybych si vybíral odstín své kůže, byl by to šedivorůžový matjes. Poezie je vyhroceně osamělá a tělesná. Je zkušeností singulární, bez ohledu na možné a nepřekonatelné jazykové zápisy v těle, bez ohledu na výklady tohto jejího/jeho těla v jakémkoli pohlaví. Poezie je brutální a krutá, ostrá jako transplantující nůž a stejně zanechává jizvy. „Ve správné milostné básni tvůj vlastní (ne její, ne jeho) průsvitný stín zlehka klesá, v extázi, že ho někdo pozoruje.” Jak fiktivně a zároveň skutečně problašuje Elsa Aids v úvodní řeči Petra Borkovce k jejímu/jeho autorskému čtení.103 Esej Adriene Rich Když my mrtvé procitneme možná tak můžeme vrátit zpátky k originálu Henryka Ibsena a propojit je. Když my mrtví/mrtvé procitneme. Butler i „l‘ecriture feminine“ by nás měly hlavně znovu přivést k četní a naslouchání k slovu a jeho hranicím, kde se rodí poezie, vně našich očekávání a vně našich jistot, a to i jistot takzvaně danných přirozených. 103 Petr Borkovec: Úvodní cteni/2014/2/18/elsa-aids slovo dostupné na http://www.fra.cz/autorska- 149 Použitá literatura a pramene Bachmann, Ingeborg: Letzte, unveröffentlichte Gedichte, Entwürfe und Fassungen. Frankfurt am Main: Hg. Von Hans Höller, 1998. Borkovec, Petr: Úvodní slovo dostupné na http://www.fra.cz/autorskacteni/2014/2/18/elsa-aids Butler, Judith: Bodies That Matter: On the Discursive Limits of “Sex“. London – New York: Routledge, 1993. Butler, Judith: Gender Trouble: Feminism and the Subversion of Identity. London – New York: Routledge, 1990. Butler, Judith: Trampoty s rodom, Bratislava, Aspekt 2014. Celan, Paul: Sprachgitter. Franfurt am Main: S. Fischer, 1959. Čapková, Blanka, Kalivodová, Eva (eds.): Metafora ženy, Praha, FF UK 2003. Gadamer, Hans Georg: Člověk a řeč. Praha: OIKOYMENH, 1999. Haugová, Mila – Haugová, Elvíra: Žiť, alebo zomrieť. Aspekt 1998, č. 1, s. 167. Hanáková, Petra, Heczková, Libuše, Kalivodová, Eva, Svatoňová, Kateřina: Volání rodu. Praha 2013. Hanáková, Petra, Heczková, Libuše, Kalivodová, Eva (eds.): V bludném kruhu: Mateřství a vychovatelství jako paradoxy modernity. Praha: SLON, 2006. Haugová, Mila: Štvrtá cesta k jazeru. Aspekt 2002, č. 1, s. 138. Hauková, Jiřina: Básně. Praha: Torst, 2000. Hauková, Jiřina: Díra skrz. Praha – Příbram: Klokočí a Knihovna Jana Drdy, 1999. Hauková, Jiřina: Elegie za Jindřichem Chalupeckým. Praha: [s.n.], 1992. Hauková, Jiřina: Žena jako autorka. Sešity pro literaturu 32, 1969. Heczková, Libuše: Revolty, mateřství a sémiotika. In: Julia Kristeva: Jazyk lásky. Praha: One Woman Press, 2004. 150 Heczková, Libuše (ed.): Vztahy, jazyky, těla. texty z 1. konference českých a slovenských feministických studií, Praha: FHS 2007. Heczková, Libuše: Nutnost oplakávat nepřítele. Antigoniny nároky dle Judith Butler. A2 2013, č. 19, dostupné http://www.advojka.cz/archiv/2013/19/nutnost-oplakavat-nepritele Heczková, Libuše: “Con la stretta maschera di donna: tormentarsi, torturarsi, morire, rinsavire? La donna che ci riesce in parte si salva.” Jiřina Hauková e Mila Haugová, Semicercio. Rivista di poesia comparata, XL 2009, s. 55 – 60. Heczková, Libuše: Hledání hlasu a těla. In: Annalisa Cosentino (ed.): Cinque Letterature oggi: Russa, polacca, serba, ceca, unghrese. Udine: Forum, 2002, s. 383 – 393. Chrobáková Repar, Stanislava: Mila Haugová. Bratislava: Kalligram, 2002. Irigaray, Luce: Pohlavie, ktoré nie je (jedno). Překl. Jana Truhlářová. Aspekt 1994, č. 2, s. 14 – 16. Irigaray, Luce: Speculum of the Other Woman. New York: Cornell Univiversity Press, 1985. Eva Kalivodová, Blanka Knotková-Čapková (eds.): Ponořena do Léthé: Sborník věnovaný cyklu přednášek Metafora ženy 2000–2001. Praha: FF UK, 2003, s. 26 – 42. Kristeva, Julia: Revolution in Poetic Language. New York: Columbia University Press, 1984. Kristeva, Julia: Stabat mater. In: Julia Kristeva: Histoires d’amour. Paris: Denoël, 1983, s. 225 – 247. Kristeva, Julia: Jazyk lásky: Eseje o sémiotice, psychoanalýze a mateřství. Praha: One Woman Press, 2004, s. 200 – 234. Kristeva, Julia, Clément, Catherine: Le Féminin et le sacré. Paris: Stock, 1998. Lehmann, Jürgen (ed.): Kommentar zu Paul Celans „Sprachgitter“. Heidelberg: C. Winter, 2005. Matonoha, Jan: Psaní vně logocentrismu, Praha: Academia 2010. 151 Matonoha, Jan (ed.): Česká literatura v perspektivách gender: IV. kongres světové literárněvědné bohemistiky: Jiná česká literatura (?). Praha: Ústav pro českou literaturu AV ČR – Akropolis, 2010. Petříček, Miroslav: Ženské psaní: pragmatický rozpor. In: Eva Kalivodová, Blanka Knotková-Čapková (eds.): Ponořena do Léthé: Sborník věnovaný cyklu přednášek Metafora ženy 2000 – 2001. Praha: FF UK, 2003, s. 12 – 15. Rich, Adrienne: When We Dead Awaken: Writing as Re-Vision. In: Adrienne Rich: On Lies, Secrets, and Silence: Selected Prose 1966 – 1978. New York: W. W. Norton, 1979, s. 33 – 49. Sexton, Anne: Čierna mágia a dalšie básně. Aspekt 1998, č. 1, s. 165 – 167. Špirit, Michael: Doslov, In: Jiřina Hauková: Básně, Praha 2000. Weigel, Sigrid: Die Stimme der Medusa: Schreibweisen in der Gegenwartsliteratur von Frauen. Dülmen-Hiddingsel: Tende, 1995, s. 120 – 123. Weigel, Sigrid: Ženské tělo, vytláčené z kultúrnej produkcie. Aspekt 1998, č. 3, s. 191 – 193. Summary The Return of the Body or When we Dead Awaken This lecture demonstrates how the concepts of l’écriture feminine and the theory of performative gender of Judith Butler can be used in the analysis of poetry written by female authors. It focuses on an analysis of the relationship between language and body as it is demonstrated in the poetry of the Slovak poet Mila Haugová and the Czech poet Jiřina Hauková. Key words: Judith Butler, l’écriture feminine, feminisms, French poststructuralism, gender, Mila Haugová, Jiřina Hauková, poetry 152 Mgr. Zuzana BURÁKOVÁ, PhD. Katedra anglistiky a amerikanistiky, Filozofická fakulta Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach Kontakt: [email protected] Informácie o autorke Zuzana Buráková pôsobí ako odborná asistentka na Katedre anglistiky a amerikanistiky FF UPJŠ v Košiciach. Okrem americkej židovskej literatúry sa zaoberá aj literatúrou traumy. Zameranie na rodovú problematiku vzniklo ako prirodzený dôsledok vytvorenia študijného programu rodové štúdiá a kultúra na domovskej katedre. Najvýznamnejšie publikácie Gender diversity as a Reflection of Humanity. Gender Reading of Selected Short Stories by Isaac Bashevis Singer. In: Gender in Literature. Rod v literatúre. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2013. s. 189 – 219. (Un)usual Families in Short Stories by Isaac Bashevis. In: ESSE 2014 : Book of Abstracts : The 12th Conference of the European Society for the Study of English : 29 August – 2 September 2014, UPJŠ Košice. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2014. s. 40. 153 Stanislav KOLÁŘ, Zuzana BURÁKOVÁ. The Changing Representation of the Jewish Family in Jewish American Literature; Abstrakt bol publikovaný aj v časopise The European English Messenger, vol. 22, no. 2 (2013), s. 17. ISSN 0960-4545. In: ESSE 2014 : Book of Abstracts : The 12th Conference of the European Society for the Study of English : 29 August 2 September 2014, UPJŠ Košice. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2014. s. 17. 154 (Ne)tradičné rodiny vo vybraných dielach bratov Singerovcov Zuzana Buráková Anotácia: Rozpad tradičnej židovskej rodiny na sklonku 19. a 20. storočia je zvyčajne vnímaný ako dôsledok vonkajších historických zmien, akými boli pogromy, silnejúci antisemitizmus, modernizácia a predzvesť prvej a druhej svetovej vojny. Deštrukcia starého sveta shtetlov1 aškenázskych židov priniesla aj deštrukciu tradičnej židovskej rodiny. Rodinné ságy z tohto obdobia používajú rodinu ako prvok tematickej, ale aj umeleckej štruktúry románu. Tieto diela však zároveň naznačujú, že rodina ako štrukturálna jednota môže viesť k prekvapujúcim paradoxom. V prvej časti článku sa zameriame na kontext americkej židovskej literatúry, predstavíme jej hlavné témy a koncept rodiny v tradičnom židovstve. V druhej časti článku sa sústredíme na vybrané diela Israel Joshua Singera ako jedného z najreprezentatívnejších autorov rodinných ság nielen v kontexte americkej židovskej literatúry, ale európskej literatúry 19. storočia. Naším cieľom je ukázať, že Singer vo svojich románoch zobrazuje rozpad tradičnej židovskej rodiny nie ako dôsledok externých vplyvov, ale práve naopak, ako dôsledok silnej pripútanosti k tradíciám, čo spôsobuje práve jej deštrukciu. Rozpadu tradičnej rodiny sa venuje aj Isaac Bashevis Singer. Jeho vybrané poviedky zobrazujú rozpad rodiny cez meniace sa rodové stereotypy. Naším zámerom je na vybraných poviedkach Isaac Bashevis Singera ukázať, že súčasný hlavný argument rodových teórií, akým je performatívnosť a fluidita rodu, sa v jeho dielach nachádza dávno pred ich vznikom a je odjakživa súčasťou židovského diskurzu. Kľúčové slová: tradičná židovská rodina, rozpad, rodinné ságy, performatívnosť rodu, fluidita rodu 1 SHTETL (pl. shtetlakh; Russ. mestechko; Pol. miasteczko; Heb. ) ָהר ֲֲיצ, Yiddish zdrobnenina pre shtot, v preklade mestečko vo východnej Európy s vlastným sociálno-kultúrnym modelom (http://www.jewishvirtuallibrary.org/jsource/judaica/ejud_0002_0018_0_18416.html). 155 Jednou z hlavných tém americkej židovskej literatúry je marginálnosť, ktorá je viditeľná už v prvej generácii amerických židovských autorov zaoberajúcich sa prevažne zobrazovaním tradičného života v shtetloch, ale aj blížiaceho sa holokaustu. Po ich deštrukcii sa autori druhej generácie venujú viac téme imigrácie do Nového sveta, prevažne kultúrnemu šoku, ktorému boli vystavení po príchode do Ameriky. Konvertovanie na kresťanstvo, postupná sekularizácia, až skepticizmus a zároveň aj nostalgia za Európou sú ďalšími dominantnými témami tejto americkej etnickej literatúry. Pozoruhodným spoločným znakom týchto tém je však prevažne humorný spôsob, akým sa americkí židovskí autori vyrovnávajú s prevratnými zmenami židovstva na sklonku storočí. Všetky naznačené témy sa fakticky zaoberajú identitou alebo, lepšie povedané, identitami, keďže u týchto autorov pozorujeme záujem nielen o etnickú, kultúrnu a náboženskú identitu, ale aj o identitu rodu. Väčšina autorov od prvej až po štvrtú generáciu sa vo svojom diele zaoberá otázkou, aké miesto zastáva židovská literatúra vo vzťahu k americkej literatúre. Problémom identity, marginálnosti a inakosti sa zaoberá prvá generácia amerických židovských autorov, ktorými sú okrem bratov Singerovcov aj napríklad Anzia Yezierska, Henry Roth, či Abrahan Cahan, ale aj druhá generácia, ktorú predstavuje Bernard Malamud, Saul Below, Philp Roth, či súčasní autori Gary Shteynghart, Lara Vapnyar, či Jonathan Safran Foer2. Práve posledná generácia autorov sa venuje rodovým identitám a otázke, aké je byť marginalizovaný v už marginalizovanej spoločnosti. Takýmito autormi sú napríklad David Leavitt, Irena Klepfizz, Tony Kushner, Judith Kath, či Lev Raphael. Pohybovanie sa medzi dvoma identitami, či medzi dvoma binárnymi svetmi je teda typické pre židovských3 autorov, ktorých postavy sa musia identifikovať nielen voči vlastnej etnickej identite, ale aj voči identite väčšiny. Keďže sa utváranie identity odohráva bezprostredne v rodine, ktorá je absolútne nosnou témou židovskej literatúry, v nasledujúcej časti článku sa venujeme súvislostiam medzi rodovými identitami, židovstvom a tradičnou rodinou v americkom židovskom literárnom kontexte. 2 Generačne zaradenie amerických židovských autorov sa používa len orientačne, keďže autori druhej generácie ako napríklad Philip Roth sú zároveň aj predstaviteľmi poslednej generácie. 3 Židovskí autori predstavujú v tomto článku súhrný názov pre autorov s východoeurópskymi aškenázskymi koreňmi. 156 Koncept rodiny v židovskej literatúre vychádza z tradičného patriarchálneho modelu židovstva. V tradičnej židovskej rodine je úlohou ženy výchova detí a starostlivosť o domácnosť. Židovská rodina je ohniskom náboženskej aktivity a rodina hrá hlavnú úlohu nielen ako základná jednotka sociálneho a kultúrneho života, ale aj náboženského života. Nespokojnosť so striktne hierarchicky a rodovo usporiadaným rodinným systémom, v ktorom je židovská žena vždy na poslednom mieste, môžeme sledovať u takmer všetkých ženských autoriek, počnúc Anziou Yezierskou až po súčasné autorky, ako je Allegra Goodman, Grace Paley či Tilie Olsen. Romantický obraz patriarchálneho sveta židovskej rodiny však absentuje už aj v diele predstaviteľa prvej generácie amerických židovských autorov, Israel Joshua Singera. Medzi jeho najznámejšie romány, kde je rozpad tradičnej židovskej rodiny zobrazený na pozadí historických udalostí 19. storočia sú buildungsromány Bratři Aškenáziove (česky 2002, angl. The Brothers Askhenazi, 1936) a Rodina Karnovsky (angl. The Family Carnovsky, 1943). Aj keď sú oba romány napísané v historickom kontexte konca 19. storočia, ich hlavnými témami je práve rozpad tradičnej židovskej rodiny. Sekularizácia, presun z vidieka do mesta, imigrácia, koniec dohovorených manželstiev, ale aj zatracovanie etnických koreňov sú predmetom románu Rodina Karnovsky. Tri generácie Karnovskych sa postupne rozpadnú nie v dôsledku historických okolností, ale v dôsledku rebélie voči rodičom, ktorí sa vo svojich deťoch snažia nasilu udržať židovskú identitu. Prvú generáciu predstavuje David Karnovsky, ktorý si svojich súputníkov znepriatelí obdivom židovského osvietenca Mosesa Mendelsohna, a preto sa z ukrajinského Melnitsu presťahuje do Berlína, kde však rýchlo stráca ilúzie o živote v meste a o postoji k židovstvu. Pre rastúcu vlnu antisemitizmu sa rozhodne emigrovať do Ameriky, kde sa symbolicky vracia ku svojim koreňom ako pomocník v newyorskej synagóge. Druhú generáciu predstavuje syn Georg, ktorý otcovej snahe o nasledovanie židovskej tradície rebeluje ženbou so shiksou4. Predstaviteľom poslednej generácie je Georgov syn Jegor, ktorý sa hanbí za svoje židovské korene a navzdory svojmu otcovi sa pridá k nacistickej skupine, čo pád rodiny len urýchli. Úpadok rodiny Karnovsky je metaforicky zobrazený v momente Jegorovho pokusu o samovraždu, z ktorého sa ho otec snaží zachrániť. Otázku, či sa otcovi podarí predísť úplnému rozpadu rodiny, však I. J. Singer necháva v závere románu otvorenú. 4 SHIKSA je hanlivé označenie pre nežidovskú ženu www.jewishvirtuallibrary.org/jsource/gloss.html 157 Podobný príbeh je načrtnutý v Singerovom románe Bratři Aškenáziove. Rozsiahle dielo mapuje poľské dejiny od roku 1830 až do roku 1918. Singer veľmi autenticky vykresľuje náladu tejto doby, avšak na pozadí historických udalostí sa odohráva krutý príbeh bratov Aškenáziových, ktorým autor pripísal biblickú kain-ábelovskú symboliku. Postupný generačný rozpad rodiny sa odohráva opäť zvnútra. Prvým prvkom deštrukcie tradičnej rodiny je generačný rozdiel vo vnímaní tradícií a zvykov. Dohovorené manželstvá sú pre druhú generáciu neprijateľné, na striktné dodržiavanie často zdĺhavých náboženských rituálov nie je čas a tak sa románové postavy oddeľujú od tradície jej totálnym zatracovaním a následnou asimiláciou, eventuálne sa odklonia len určitými prejavmi, čo však aj tak vedie k rozpadu rodiny. Ďalšou hlavnou príčinou deštrukcie rodinných vzťahov je silná pripútanosť k majetku, ktorý sa však pod vplyvom manželstiev mimo židovskej komunity rýchlo míňa. Azda najoceňovanejší román súčasného amerického židovského autora Philipa Rotha Americká idyla (česky 2009, angl. American Pastoral, 1997) môžeme vnímať ako nepriame pokračovanie Singerovej rodinnej ságy, v ktorej Roth opisuje rozpad tradičnej (americkej) židovskej rodiny na udalostiach druhej polovice 20. storočia. V románoch Israel Joshua Singera teda vidíme postupný zánik pevných familiárnych väzieb, ktoré zanikajú nie pod vplyvom historických udalostí, aj keď miestami bezprostredne s nimi súvisia, ale pod vplyvom interných premien príliš ortodoxných rodinných pomerov. Ešte lepším príkladom autora, ktorý píše o témach vykorenenosti, marginálnosti, periférie a inakosti, je mladší z dvojice Singerovcov, Isaac Bashevis. Samotný autor je autentickým príkladom kultúrnej „transplantácie“ z poľského Bilgoraya (dnešný Lublin) do New Yorku 20. storočia. Isaac Bashevis Singer sa narodil v Poľsku v roku 1944 v rodine rabína a ako 33-ročný emigroval do USA, zanechávajúc za sebou rozpadávajúci sa svet východoeurópskych shtetlov, ktoré boli zničené krátko po jeho emigrácii. Singer úspešne nadväzuje na svojich predchodcov v tradičnom jidiš rozprávaní príbehov, akými bol Sholom Aleichem (1859 – 1916), či Isaac Leib Peretz (1852 –1915). Svet shtetlov predstavuje v Singerovom diele komunitu, ktorá bola veľmi úzko spätá rovnakým jazykom, tradíciami a zvyklosťami, ale ktorá bola zároveň ohrozovaná tlakom modernizmu a čoraz viac silnejúcou sekularizáciou. Písaním jidiš bol Singer nútený znovu objavovať starý svet aškenázskych židov. Autorov otec bol rabínom a v duchu ortodoxného židovstva 158 viedol aj svoje deti5. V štyroch rokoch začal navštevovať cheder6, kde sa zoznámil s hebrejštinou, náboženstvom, Talmudom a filozofiou. Tu sa zrodil jeden z hlavných fenoménov jeho tvorby, a to citovanie zo svätých kníh, hlboká nadväznosť a rešpekt k židovským tradíciám a zvykom. Singer je prekvapujúco zdatný v židovskej mystike, folklóre či dejinách. Zatiaľ čo Singer starší písal o rodine v širších historických súvislostiach, mladší Isaac sa k téme rodiny a rodu (genderu) vracia do navonok jednoduchého poviedkového sveta jidiš príbehov. Jazykovo majú všetky Singerove poviedky prvky židovského folklóru, tematicky však skrývajú nadčasovosť a univerzálnosť ľudskej skúsenosti. A práve tu nachádzame moderné vnímanie identity človeka. Témy ako rozpad tradičnej židovskej rodiny, či náboženská posadnutosť sú zobrazené v jeho buildungsrománoch, akým je napríklad Rodina Moskatova (angl. Family Moskat, 1950, česky 1997). Dominantnou tvorbou mladšieho z bratov Singerovcov je však jeho poviedková tvorba, v ktorej sa nachádzajú témy týkajúce sa práve rodovej problematiky. Súčasné rodové teórie Judith Butlerovej vo svojej podstate skúmajú vzťah identity a rodu. Typickým príbehom zaoberajúcim sa rodovou performatívnosťou a jeho fluiditou, tak ako ich definuje Butlerová, je poviedka Yentl, the Yeshiva Boy (1962), známa však viac filmovým spracovaním pod réžiou Barbary Streisand, ktorá vo filme zároveň stvárnila hlavnú úlohu. Napriek tomu, že sa táto poviedka venuje témam ako je fluidita rodu či performatívnosť rodu, jej filmová interpretácia je striktne heteronormatívna. Hlavná postava zo židovského shtetlu Yentl sa prezlečie za muža, aby mohla študovať Tóru, čo je ženám samozrejme zakázané. Aj za cenu svojej potlačenej sexuality sa rozhodne študovať rovnako ako muži, čím narúša imidž tradičnej židovskej ženy. Napriek svojej oddanosti tradičnému židovstvu, takmer ortodoxnej viere, je, žiaľ, pre nenaplnenie rodových kritérií zo svojej komunity vyhostená. Singer však túto cestu skomplikuje nezvyčajným ľúbostným trojuholníkom, v ktorom sa Yentl ocitne v úlohe ženícha, do ktorého sa zaľúbi muž aj žena. Streisandová si pre interpretáciu pôvodnej poviedky vybrala feministické videnie sveta, úlohu utláčanej židovskej ženy a jej nenaplnenú túžbu po vzdelaní. Queer interpretácia Singerovej poviedky však ponúka viac svetla do rodovej problematiky a jej heteronormatívna verzia ukazuje strach pred rodovým čítaním tohto diela. Marjorie Garber tvrdí, že Streisan5 Je málo známe, že bratia Singerovci mali aj sestru Esther Kreitmanovú, ktorá bola tiež spisovateľkou. 6 Škola pre židovské deti, v ktorých sa vyučovala hebrejčina a náboženstvo (http://oxforddictionaries.com/definition/english/cheder). 159 dovej intepretácia Singerovej poviedky nielenže príbeh „heteronormativizuje, ale je akosi predzvesťou strachu z inakosti, z alternatívnych rodových identít, ktoré predstavujú hrozbu aj pre moderných židov”7. Obava z čítania Singerovho diela cez rodové teórie je možno spojená s historickým vnímaním židov ako iných. Asociácia medzi židovstvom a queer vznikla z vnímania žida ako viac feminínneho než maskulínneho. Janet Jacobson vysvetľuje, že „spojitosť medzi týmito dlho pretrvávajúcimi asociáciami, či už implicitne, alebo explicitne, teda spájanie rodovej inakosti a židovstva v antisemitských diskurzoch nie je žiadnou novinkou”8. V štúdii z roku 1997 Daniel Boyarin identifikuje korene tzv. mäkkej maskulinity v Talmude a rabínskom Judaizme, čo dokazuje aj Singer vo svojich poviedkach u niektorých rabínov, ktorí sa radi obliekajú do ženských šiat. Singer však rod nekategorizuje, práve naopak, naznačuje podobne ako Butlerová, že je otázkou voľby. Rovnaký pohľad na fluiditu rodu vidíme aj v poviedke „Two”, ktorá bola prvýkrát publikovaná v časopise New Yorker v roku 1976. Rabín Yomtov má po desiatich rokoch manželstva konečne dieťa, ktoré, pevne verí, bude dievča. Dievča je totiž podľa Talmudu dobrým znamením pred príchodom ďalších detí. Počas tehotenstva jej rodičia vyberú dievčenské meno, pripravia mu veno a dokonca dohodnú manželský zväzok. Rodičia na základe rodového predpokladu konajú podľa spoločensky predpísaných noriem. Butlerová tvrdí, že „rod je opakovanou štylizáciou tela, skupinou opakujúcich sa znakov v rámci prísne regulačného rámca”9. Príprava mena, vena, oblečenia či vopred dohodnutého manželstva sú prejavom kultúrnych a inštitucionálnych determinantov rodu. Dôsledky nesprávne odhadnutého rodu sa prejavia hneď potom, ako sa narodí chlapec. Rodičia sú z chlapca sklamaní, matka mu dokonca odmietne strihať vlasy a oblieka ho do dievčenských šiat, ktoré počas tehotenstva pripravila. Zissel sa cíti ako outsider, keďže sa v úlohe chlapca necíti pohodlne a neustále sa pýta rodičov: „Prečo nemôžem byť dievča?”10. Nepohodlnosť s kultúrnym a inštitucionálnym determinantom rodu sa u chlapca prejaví silnou afinitou obliekať sa do ženských šiat. Ale táto performatívnosť sa objavuje aj u otca dieťaťa, rabína Yomtova, tak ako to Singer naznačuje už na začiatku poviedky. Crossdressing je podľa Garberovej príkladom „neschopnosti stanoviť pevné hranice zo zdanlivo vzdialenej kategórie do inej. Na jednej strane môže slúžiť na 7 Garber, 41 Jacobsen, 64 9 Butler, Gender Trouble, 33 10 Singer, „Two”, 37 8 160 stabilizáciu, či dokonca zakonzervovanie kultúrnych noriem, na druhej strane na jej destabilizáciu”11. Singerove postavy, ktoré sa necítia pohodlne vo svojom rodovom determinante, však zároveň nechcú opustiť svoju židovskú identitu. Zissel, ktorý v dospelom veku žije v spoločnej domácnosti s iným mužom, vykonáva všetky rodové determinanty ženy a dôkladne dodržiava náboženské sviatky: „Aj napriek tomu, že obaja porušili zákon, neopustili Tóru a Boha”12. Leonard Kriegel vysvetľuje, že Singerove postavy nebojujú s vierou, ale bojujú s tým, čo spôsobuje jej nedostatok13. Butlerovej teória performatívnosti hovorí, že „identity sa netvoria v jedinom momente v čase, ale tvoria sa opakovane. Neznamená to, že identity sa radikálne menia, len určité identity vyjdú na povrch neskôr”14. Podľa uvedeného výroku Singerova poviedka demonštruje základný argument rodových štúdií podľa Judith Butlerovej, ktorý tvrdí, že „rod je predpokladaný spoločenskými, kultúrnymi a historickými hodnotami a rodové normy fungujú na základe zosobnenia určitých ideálov ženskosti a mužskosti, tzv. idealizácii heterosexuálneho puta”15. Singerova poviedka je predzvesťou tohto základného argumentu, keďže jeho postavy fungujú mimo binárneho videnia sveta. V poviedke zobrazuje to, čo Butlerová neskôr nazýva „gender assumption” (rodový predpoklad), gender stylization (štylizácia rodu), gender constraint (rodová stiesnenosť), čo napokon vedie k fluidite rodu a jeho performatívnosti. Singer prekračuje hranice takejto kategorizácie a naznačuje, že rodové identity sú prejavom ľudskej rôznorodosti. Ďalej pripomína, že rodová inakosť by nemala byť vyradená z kontextu židovskej viery, práve naopak, jej akceptovanie by malo byť jej dôkazom. Poviedku „Androgýn” („Androgynous”) napísal Singer v roku 1975, New Yorker ju však uverejnil až v roku 2003. Hlavnou postavou je androgýn ako hybrid, cez ktorý autor dekonštruuje tradičné hranice rodu. Androgýnnosť z gréckeho andros- muž a gynos- žena siaha k Platónovmu mýtu o spojení feminínneho a maskulínneho ako stavu najvyššej božskej blaženosti. V renesancii sa androgýnnosť považovala za symbol mýtickej dokonalosti, ale aj monštróznej grotesky. V rabínskom judaizme je tento termín chápaný ako komplexná ľudská sexuálna identita. Singer sa k svojim záverom dostáva tradičnou rozprávačskou technikou, ktorú nazývame talmudská dialektika. Talmud je knihou židovskej múdrosti, ktorá hovorí o každom as11 Garber, 45 Singer, „Two”, 40 13 Kriegel, 335 14 Reddy , 116 15 Butler, Bodies That Matter, 232 12 161 pekte života – od plnenia náboženských povinností cez právo, etiku, estetiku a etiketu až po folklór a populárnu vedu. Väčšina rozpráv má formu dialógu: najprv sú položené otázky a potom sa hľadajú odpovede. Poviedka začína ako väčšina jidiš príbehov – dišputou na kontroverzné náboženské témy, ktoré sa mladí učenci snažia vyriešiť s rabínom ako s najvyššou autoritou. Základnou charakteristikou talmudskej dialektiky je evokovať čo najviac protichodných otázok, ktoré majú za úlohu zľahčovať, či spochybňovať predchádzajúce tvrdenia, redukujúc ich do absurdity, irónie či sarkazmu. Rabín Leyzer je ukážkovou postavou talmudského učenca, ktorý namiesto nespochybniteľných odpovedí vyzýva cez ďalšie otázky na hľadanie hlbšej podstaty problému. Táto rozprávačská technika tak otvára nové príbehy v rámci toho istého príbehu. Rozprava o androgýnnosti tak začína v jednom príbehu a končí otázkou, ktorú niekto položil na konci iného príbehu. Humorný podtón navonok nesúvisiacich otázok zmierňuje vážnosť otázky a z filozofickej roviny sa vždy napokon posúva do roviny pragmatickej, čo je v jidiš poviedkach aj rozhodujúcim záverom príbehu. Okrem tejto rozprávačskej techniky sú Singerovi rabíni takmer vždy rebelujúcimi postavami, často veľmi vzdialenými od zbožnej predstavy o dôstojných duchovných. Singer im pripisuje rôzne ľudské neresti, čím ich zbavuje privilegovanej autority. Rabín Leyzer rozpráva príbeh o androgýnovi menom Shevach, ktorý sám nerozumie, či je muž alebo žena. Dedinčania ho vezmú k rabínovi, aby túto záhadu rozriešil. Mužské a ženské vlastnosti v jednej osobe sú pre nich niečo nepochopiteľné. Hanita Brand vysvetľuje, že „androgýni prinášajú zásadné otázky o hraniciach, či už medzi realitou a fantáziou, spoločnosťou a jednotlivcom, alebo rodom a pohlavím. Rabín na záhadu o bytosti s mužským a ženským pohlavím odpovedá nasledovne: „Aký je v tom rozdiel, sväté knihy hovoria, že ten, kto je androgýn si môže vybrať, či je muž alebo žena. Ak chce byť žena, potom nech je v domácnosti, ak chce byť muž, potom nech ovláda všetkých 613 prikázaní. Neviem, kde som to čítal, či to bolo v Carovi, alebo v Maimonidesovi, či len v Odpovediach. Nie každý androgýn je rovnaký. U niekoho dominujú mužské kvality, u niekoho ženské. Kabala jasne hovorí, že mužské a ženské atribúty sú prítomné v každom človeku.“16 16 Singer, „Androgynous”, 99 162 V týchto troch poviedkach, ktoré sme stručne predstavili, je zrejmé, že jednotlivé postavy, ktoré sa rozhodnú opustiť tradičnú židovskú rodinu tak nerobia preto, lebo sa túžia stať súčasťou nežidovského sveta, ale práve naopak, tradičnú rodinu opúšťajú, pretože do nej nepatria podľa jej vlastných kritérií (Yentl sa rozhodne ostať v Yeshive prezlečená za muža, Zissel a Ezriel ostávajú v inkognito manželstve a androgýn Schevach sa ostane starať o rabína a o synagógu). Tieto postavy sú iné nie v dôsledku historických premien, ktoré sa okolo nich dejú, ale v dôsledku vnútorného tlaku, ktorý je súčasťou ich individuality. Potvrdzujú základný argument rodových štúdií podľa Butlerovej, že rod je konštrukt. Záver Na uvedených vybraných dielach bratov Singerovcov je možné sledovať prepojenie medzi zdanlivo ustálenými a ,nedotknuteľnými’ kategóriami, ako je koncept tradičnej židovskej rodiny, a rozmanitými rodovými identitami. Israel Joshua Singer vo svojich rozsiahlych rodinných ságach upozorňuje na skutočnosť, že k rozpadu tradičnej židovskej rodiny došlo z dôvodu vnútorných vplyvov, a to rigidného pridržiavania sa tradícií, ktoré generačne vytvorili izolovaných jedincov vyhostených zo svojej komunity, neschopných zaradiť sa ani do rozpadávajúceho sa židovského sveta, ani do sveta väčšiny. Jeho predikciu vidíme aj v súčasnej americkej židovskej literatúre, v ktorej je jednou z hlavných tém pocit vykorenenosti a inakosti. Podobne sa téme rozpadu tradičnej židovskej rodiny venuje aj Isaac Bashevis Singer, ktorého vybrané poviedky sa aj napriek zasadeniu do veľmi tradičného jidiš kontextu venujú rodovým témam aktuálnym v 21. storočí. Je pozoruhodné sledovať, že píše o queer identitách bez toho, aby použil čo len jedno označenie príznačné pre súčasný rodový diskurz. Isaac Bashevis Singer nepoužíva žiadne rodové pomenovania nie preto, že neexistovali v jidiš kontexte a nedominovali ani v období, keď tieto poviedky napísal, ale preto, že nevymedzuje žiadnu rodovú kategorizáciu. Queerness ju považuje za ďalší rozmer ľudskej rôznorodosti a pevne ju ukotvuje v tradičných židovských textoch. Paradoxne sú jeho queer postavy oddanejšie a tradičnejšie než ich heteronormatívne náprotivky. Singer ľudskú diverzitu humanizuje a to je asi najdôležitejšie posolstvo jeho poviedok. Aj keď obaja autori patria k prvej generácii amerických židovských autorov, otázky, ktoré nastoľujú, smerujú k post-postmodernej problematike konceptu identity, a preto sú stále aktuálne. 163 Použitá literatúra a pramene Buráková, Zuzana. „Gender Diversity as a Reflection of Humanity: Gender Readings of Selected Short Stories by Isaac Bashevis Singer. Gender in Literature. Ed. Nieves Pascual Soler, Ján Gbúr. Košice: Pavol Jozef Šafárik University, 2013. 189 – 217. Butler, Judith. Bodies That Matter: On the Discursive limits of Sex. New York and London: Routledge, 1993. Print. -----Gender Trouble: Feminism and the Subjversion of Identity. New York and London: Routledge, 1999, Print. Garber, Marjorie. „Category Crises: The Way of the Cross and the Jewish Star”. Queer Theory and the Jewish Question. Ed. Daniel Boyaring, Daniel Itzkovitz, Ann Pellegrini. New York, Chichester: Columbia University Press, 2003. 19 – 41. Print. Kriegel, Leonard. „This World and That Shtetl: The short fiction of I.B.Singer”. Sewanee Review Vol. 113. Issue 2. (Spring 2005): 332 – 337. Print. Reddy, Vasu. „Troubling genders, subverting identities: An interview with Judith Butler”. Agenda Vol 18, Iss. 62, 2004: 115 – 123. Print. Singer, Isaac, Bashevis. „Androgynous”. The New Yorker. 29 September 2003: 93 – 100. Web. http://archives.newyorker.com/?=2003-0929#folio=094 p. 94-100. Singer, Isaac, Bashevis. „Two”. The New Yorker. 29 december 1976: 36 – 40. Web. http://archives.newyorker.com/?i=1976-1220#folio=CV1.3.February 2013. Singer, Israel, Joshua. Bratři Aškenaziové. Volvox Globator, 2002. ------The Family Carnovsky. Shocken Classics. 1943. Summary (U)nusual Families in selected works of brothers Singers th Destruction of a traditional Jewish family at the end of the 19 and the beginning of th the 20 century is usually perceived as a consequence of external historical forces 164 such as pogroms, growing waves of antisemitism but also modernization and forshadowing of the WWI and WWII. Destruction of the old shtetl world of Askenazim Jews was accompanied by the destruction of a traditional Jewish family. Family sagas from that period use family as a thematic but also artistic unity. However, these works also suggest that traditional family can also lead to surprising paradox. In the first part of the article we focus on the context of Jewish American literature, its major themes and we will briefly discuss the concept of a traditional Jewish family. In the second part of the article we examine selected novels by Israel Joshua Singer as one of the most representative authors of family sagas not only in the context of American Jewish literature but in the context of European literature of the th 19 century as such. Our aim is to show that Singer portrays the destruction of a traditional Jewish family not as a consequence of external influences but on the contrary as a consequence of a rigid attachment to traditions which eventually cause its destruction. In selected short stories by Isaac Bashevis Singer we aim to demonstrate that contemporary argument of gender theory such as gender performativity and gender fluidity have been part of Singer´s work long before their emergence and have been a part of Jewish discourse ever since. Key words: traditional Jewish family, destruction, family sagas, gender performativty, gender fluidity 165 ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS ŠAFARIKIANAE 78 2015 Rodový aspekt v interdisciplinárnom diskurze Ivica Hajdučeková (ed.) Katedra slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie, Filozofická fakulta Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Odborné poradenstvo: Univerzitná knižnica UPJŠ v Košiciach online: http://www.upjs.sk/pracoviska/univerzitna-kniznica/ Rok vydania: 2015 Náklad: 70 ks Rozsah strán: 166 Rozsah: 9,67 AH Vydanie: prvé Výroba: EQUILIBRIA, s. r. o. ISBN 978-80-8152-376-2 (CD) ISBN 978-80-8152-377-9 (e-publikácia)
Podobné dokumenty
Namáhavost úkolu jako moderátor vztahu mezi pochvalou a
výkon a také význam ocenění výkonu pro identifikaci silných a slabých stránek zaměstnanců.
Systém ocenění tedy často sloužil více než jednomu účelu. Autoři se domnívají, že široké užití
systému oce...
katalog výstavy - Československé dokumentační středisko
ratury padesátých let, kde by bylo dost prostoru i pro politickou publicis
tiku a literaturu vědeckou. Samostatnou výstavu by si zasloužily zejména
cizojazyčné překlady české a slovenské literatur...
Nejsme_zanechani - KC Logos Holýšov
Pán Ježiš hovoril, že budeme robiť väčšie skutky ako ON - J 14,2, že mnohí poslední budú prví – teda, že mnohí
hriešnici, kriminálnici, úbožiaci sa obrátia M 19,30 20,16 21,31 L 14,23. V poslednýc...
naše město naše město
přechodů pro chodce, jejich úpravu dle standardů EU, hlavně pak na opravy pěších komunikací a chodníků. Pokud to dovolí možnosti rozpočtu, bude soustředěna hlavní pozornost na opravu ulice Benátky....
Nebezpečný vzestup genderové politiky
politizování těch hodnot, kterých se feminismus dříve zřekl: mateřství,
manželství, rodiny, církve, státu.
John Hilary - Škola alternativ
TTIP”“, dopis generální tajemnice Catherine Dayové Michaelu Eflerovi a dalším
organizátorům ECI; Brusel: Evropská komise, 10. září 2014.
Zpravodaj číslo 1
vysokoškoláčky, ktoré prešli s divadlom pol Európy, nadšene počúvali naivné divadelné historky
miestnych ochotníkov. Tí sa snažili zo všetkých
síl. Dosť dlho trvalo, kým prišli na to, že na také
re...