Filozofický ústav Slovenskej akedémie vied v

Filozofický ústav Slovenskej akedémie vied v Bratislave
Povaha súčasnej filozofie a jej metódy
Zoznam abstraktov
Medzinárodná konferencia doktorandov
v rámci deviateho ročníka cyklu Mladá Filozofia
Jaroslav Růžička:
Incomplete Models Based Theory of Sciences
Mnoho filozofických směrů se snažilo odpovědět na otázku „Co je věda jako taková?“
či „Co je vlastně věda?“. Nalezení podobné „vědy o sobě“ se však nikdy nepodařilo. Proto
nastává čas skromnější otázky po „vědě pro nás“. Můžeme ji nějak pojmout? Co tím získáme?
Při popisu „vědy pro nás“ se pokusíme použít nástroje neúplného modelu, který chápeme jako
účelovou entitu, jejímž jediným cílem je uspořádat vložené informace do struktury tak,
abychom respektováním této struktury mohli získat informace nové. Pokud by se vskutku
povedlo vědu pojmout tímto nástrojem, zvýšili bychom naše šance vyřešit problém srovnání
vědeckých teorií a další tradiční otázky metodologie vědy.
Juraj Halas:
Ryle and Marx on Absurdities
Vo svojich Kategóriách a v neskoršom Pojme mysle definuje Ryle „kategoriálnu
chybu“ ako porušenie pravidiel, ktorými sa riadi správne používanie kategórií. Tento
priestupok sa prejavuje v podobe absurdnej vety. Vo svojom príspevku poukazujem na
paralelu medzi Rylom a Marxom. Podľa môjho názoru sa Marx zaoberal analýzou
špecifického druhu kategoriálnych chýb, ktoré sa vyskytujú v ekonomických teóriách, a ktoré
vedú k antinómiám či paradoxom. Marx ich často označuje ako „iracionálne“ či „absurdné“.
V príspevku osvetľujem Marxov pojem kategórie, ako aj kritériá, pomocou ktorých Marx
odhaľoval kategoriálne chyby. Výsledky skúmania rámcujem všeobecnejšou diskusiou o
úlohe kritiky v spoločenských vedách.
Veronika Ježková:
Foucault: Psychiatry as an Assistant Institution of a Repressive Power
Ve svém příspěvku bych se chtěla zaměřit na několik případových studií, které
Foucault uvádí v Les Anormaux a ukazuje na nich vývoj psychiatrie jakožto nástroje
společenské kontroly. V průběhu dějin se její kompetence měnily; ze specializovaného
odvětví veřejné hygieny se stala součástí medicíny a medicínsko-právního diskurzu (přičemž
začala používat lékařské postupy v přístupu k nemoci: patologizaci symptomů, jejich analýzu,
zařazení do systému nemocí, stanovení prognózy, léčení, atd.). V druhé části referátu se
zaměřím na metody lékařské diagnostiky („zjištění nemoci“) ze Zrození kliniky a položím si
otázku, nakolik je legitimní dnešní zařazení psychiatrie do medicíny, jak vzniklo a jaká úskalí
může přinášet.
Svatopluk Nevrkla:
Argument and Inference
Aristotelova teorie deduktivního usuzování měla sloužit dvěma účelům. Dedukce
(syllogismos) je demonstrativní, pokud jsou všechny její premisy naší znalostí - jsou nutně
pravidvé , a víme o nich, že jsou pravdivé (episteme). Demonstrativní dedukce hrají klíčovou
roli v klasickém modelu vědy, jehož základy Aristoteles položil.
V případě, že jsou premisy dedukce nanejvýš věrohodné (endoxa), ale nemají charakter
episteme, jedná se o dedukci dialektickou. Jejím účelem je dojít z předpokládaných závěrů ke
sporu za účelem jejich vyvrácení. Každý rozumný argument pak má jistou formu , které lze
podle jejího charakteru doplnit na dialektickou dedukci přidáním dalších
(věrohodných)premis.
Ve svém příspěvku se chci věnovat srovnání Aristotelovy a moderní teorie věrohodných
tvrzení a s ním spojených dialektických úsudků.
Ivan Ondrášik:
Láska vo filozofii Maxa Schellera
Cieľom nášho príspevku je analýza fenoménu lásky v kontexte filozofickej koncepcie
Maxa Schelera. V prvej časti priblížime vzťah medzi láskou a fenoménom poznania v
historickom kontexte (indická filozofia, grécka filozofia, kresťanstvo), ako ho predstavuje M.
Scheler. V druhej časti priblížime Schelerovo chápanie poriadku lásky (ordo amoris), teda
vzťahu medzi láskou a nenávisťou. V tretej časti explikujeme vzťah medzi horizontálnym a
vertikálnym rozmerom lásky vo vzťahu k problému zmyslu života.
Marta Dercová:
Fenomenológia telesnosti Hermanna Schmitza
Príspevok sa zaoberá fenomenológiou telesnosti nemeckého filozofa Hermanna
Schmitza, predstaviteľa tzv. novej fenomenológie. Cieľom príspevku je predstavenie
Schmitzovej analýzu fenoménov vlastného telesného pociťovania rozprestierajúcich sa na
škále medzi epikritickou a protopatickou tendenciou. Do centra pozornosti je postavená sféru
telesného definovaná v kategóriách absolútneho miesta, primitívnej prítomnosti a tzv.
ostrovčekov živého tela.
Peter Kyslan:
Kant a kultúrny človek
Príspevok sa venuje kantovskej téme, ktorá vystupovala najmä v novokantovskom
prostredí, no v určitej miere komunikuje s dneškom. Úlohou uvažovania je predstaviť
Immanuela Kanta ako kritika kultúry, ako mysliteľa, ktorý odhaľuje a predkladá základy a
východiská kultúrnosti človeka a spoločnosti. Kantov pojem kultúry obsahuje plody jeho
noetického a sociálno-politického uvažovania. Je to antropológia, ktorá sa zaoberá subjektobjektovým konfliktom v kultúre.
Jan Votava:
Rozhodování bez svobodné vůle?
Přestože většina lidí považuje existenci svobodné vůle za samozřejmou, lze předložit
dobré důvody i ve prospěch opačného názoru. Cílem tohoto referátu je prozkoumat, zda a
jakým způsobem lze konzistentně nahlížet na proces našeho rozhodování, pokud svobodnou
vůli popřeme. Závěrem je, že hledaný způsob uvažování existuje, přestože pro nás není
přirozený.
Veronika Adamová:
Hobbesov človek – egoista?
Hobbesova sociálna filozofia je zaujímavá z viacerých hľadísk. Na jednej strane ju
možno čiastočne vnímať ako jeho reakciu na politické udalosti odohrávajúce sa v Anglicku
počas jeho života, čo vyúsťuje do realistického zobrazenia skutočnosti a tým viac človeka. Na
strane druhej, ide o filozofiu, ktorá sa svojou podstatou odlišuje a kriticky stavia nie len k
filozofii antických mysliteľov, ale aj k scholastickej filozofii spojenej s kresťanskými
tradíciami. Hobbes sa pri výklade myšlienok o človeku neodvoláva na žiadne etické
koncepcie, či náboženské dogmy. Predstavuje nám človeka značne realisticky, nedôveruje
mu, zobrazuje ho so všetkými jeho neduhmi a vykresľuje ho viac v negatívnom ako
pozitívnom svetle. Hoci je u neho evidentná snaha o prepojenie prírody, človeka a
spoločnosti, oveľa intenzívnejšie nám vystupuje do popredia otázka emancipácie a
socializácie človeka. Podľa Hobbesa sa totiž človek nerodí ako spoločenská bytosť, ale sa ňou
postupne v procese výchovy stáva. Hobbesov človek je napriek všetkým negatívnym
definíciám, silné indivíduum. Je aktívnou a dynamickou bytosťou, čo ho predurčuje k tomu,
aby sa sám stal kritériom svojho myslenia, rozhodovania a konania. Z tejto pozície rovnako
nazerá Hobbes aj na otázku morálneho konania. Morálne konanie nie je podľa neho
prirodzenou vlastnosťou človeka, ale práve naopak, je jeho výtvorom, produktom. Dokonca
by sme mohli povedať, že ho Hobbes definuje ako protiklad k ľudskej prirodzenosti, ktorý
vzniká z nutnosti, z okolností, do ktorých sa človek počas svojej existencie dostáva, a s
ktorými sa musí počas života vyrovnávať.
Eva Žáčková:
Člověk 2.0
Příspěvek se zaměřuje na představení „teorie kyborga“ Donny Haraway z 80. let 20.
století a konfrontuje ji se současným stavem diskuze o konceptu člověka ve vztahu k
technologiím v rámci dnešního transhumanistického diskurzu, jak je prezentován např. v
nedávno vydané publikaci Steva Fullera Humanity 2.0 (2011) a dalšími představiteli zejména
akademického transhumanismu (Nick Bostrom, Anders Sandberg, Julian Savulescu ad.).
Zuzana Ticháčková:
Evaismus Anny Pammrové
Jedním ze tří pilířů filosofie české filosofky Anny Pammrové je otázka postavení ženy
ve společnosti. Pro instruktivnější deskripci této problematiky používá autorka dvou modelů evaismu a eaismu. Zatímco prvý zmíněný odvozuje svůj původ od pramatky Evy, druhý
odkazuje ke starobabylonské hrdince jménem Ea. Rozdíl mezi oběma ženami (a tedy i
modely) je ve své podstatě rozdílem mezi plozením a rozením. Tento biologismus
determinuje celou lidskou kulturu. Východisko z tohoto historicky podmíněného dualismu
spatřuje autorka ve zrodu „nového Člověka“, jenž již nebude loutkou jednající naučeným
způsobem, nýbrž autenticky existující rozumnou bytostí.
Ján Haluška:
Narativizmus v MacIntyrovom diele After Virtue
Cieľom príspevku je preskúmať filozofickú pozíciu A. MacIntyra v jeho diele After
Virtue v súvislosti s narativizmom. Podľa MacIntyra je narácia integrálnou súčasťou na
identifikovanie a pochopenie rôznych fenoménov súvisiacich s morálkou. V rámci nej je
podľa neho možné vysvetliť konanie človeka a jednotu ľudského života. Akú špecifickú
pozíciu však MacIntyre v súvislosti s naráciou zastáva? MacIntyrova pozícia sa neodvratne
spája s naratívnym realizmom. V príspevku si kladiem za úlohu ozrejmiť dôvody, ktoré vedú
MacIntyra k naratívnemu realizmu a zároveň predložiť kritické námietky voči MacIntyrovej
pozícii, spojenými s opozitným prúdom uvažovania – naratívnym konštruktivizmom.
Matúš Lakoštík:
Peter Singer a eutanázia
Vo svojom príspevku predstavím jedno z delení eutanázie od Petra Singera. Konkrétne
pôjde o delenie na Voluntary, Involunatary a Non-voluntary Euthanasia. Následne
prezentujem niektoré námietky k jednotlivým druhom. V závere predložím alternatívne
riešenie voči eutanázii.
Miroslav Přikryl:
Rachelsova teória „difference thesis“
Podľa konvenčnej doktríny, ktorú zastáva AMA, je medzi aktívnou a pasívnou
eutanáziou významný morálne relevantný rozdiel. Tento rozdiel zabezpečuje, že zatiaľ čo
aktívna eutanázia je vždy neprijateľná, pasívna eutanázia je niekedy prípustná. Rachels
podrobuje konvenčnú doktrínu kritike pretože je založená na nesprávnom predpoklade, že
medzi zabitím a ponechaním umrieť je morálne relevantný rozdiel. Ponúka dvojicu príkladov,
ktoré majú ukázať, že medzi zabitím a ponechaním umrieť nie je žiadny inherentný morálny
rozdiel a teda samotná konvenčná doktrína je nesprávna. V našom príspevku sa pokúsime
načrtnúť hlavné aspekty Rachelsovej kritiky a predstavíme kritiku, ktorá sa na Rachelsa
vzniesla.
Katarína Vydrová:
Koncept mentálnej poruchy v súčasnej psychiatrii
Cieľom tohto príspevku bude problematizácia konceptu duševných porúch v modernej
psychiatrii. Ako základ nám bude slúžiť Diagnostický a štatistický manuál, ktorý zohráva
dôležitú kultúrnu úlohu v tom, čo sa bude posudzovať mentálna porucha. Kľúčovým pre nás
bude diagnostické kritérium klinickej signifikancie tak, ako je formulované v úvode manuálu.
Mentálna porucha je charakterizovaná ako syndróm, ktorý je spojený s klinicky
signifikantným nešťastím alebo neschopnosťou fungovania, či so zvýšeným rizikom úmrtia a
stratou slobody. Budeme sa pýtať, či je možné zostrojiť jednotný, vedecky akceptovateľný
koncept mentálnych porúch a aké možné dôsledky by to malo na postavenie psychiatrie v
systéme vied.
Miroslava Antolová:
Reprodukčné verzus terapeutické klonovanie – podobnosti a rozdiely
Cieľom príspevku je prezentácia a komparácia dvoch typov klonovaniareprodukčného a terapeutického. Reprodukčné klonovanie je zásadne odmietané pričom
terapeutické je bezdôvodne označované ako „liečebná“ metóda, aj keď technika je úplne
identická, a preto je irelevantné posudzovať dva skutky odlišne. Príspevok sa snaží potvrdiť
tézu, že je preto neopodstatnené rozlišovať medzi týmito klonovaniami z dôvodu, že technika,
ktorá sa využíva pri terapeutickom je identická ako aj v prípade reprodukčného. V príspevku
predstavíme fundamentálne zložky terapeutického a reprodukčného klonovania- ich zámery a
aspekty. Následne spomenieme riziká a problémy, ktoré môžu vzniknúť pri povolení
klonovania ľudských embryí.
Barbora Baďurová:
Problém vzťahu hodnoty života a úcty k životu v environmentálnej filozofii
Príspevok sa zaoberá problémom vzťahu hodnoty života a úcty k životu v
environmentálnej filozofii. Hodnota života a úcta k životu sú frekventovanými pojmami v
súčasnej environmentálnej filozofii. Vo svojom príspevku sa chcem zaoberať najmä
problémom ich vzájomného vzťahu, ako aj otázkami, ktoré s nim súvisia. Môj príspevok sa
nebude obmedzovať len na myšlienkového otca úcty k životu - A. Schweitzera, ale bude sa
orientovať predovšetkým na environmentálnu filozofiu 20. storočia a súčasnosti.
Miroslava Mináriková
Morálny záväzok a „ľudskosť“ uzatvorených spoločností u H. Bergsona
V príspevku najskôr mapujeme Bergsonov spôsob odvodenia biologickej podstaty
morálneho záväzku, ktorý napokon nazýva "virtuálnym inštinktom" alebo čistým záväzkom.
Je to práve tento záväzok, ktorý funguje v rámci morálky uzatvorených spoločností. Ďalej
rozoberáme Bergsonovu analýzu morálky, politiky a náboženstva vtedajších moderných
spoločností, na základe ktorej mohol Bergson tieto spoločnosti označiť za „ľudské“ a zaradiť
ich medzi uzatvorené spoločnosti.
Lucia Galovičová:
Je možné myslenie bez jazyka?
Cieľom príspevku je objasniť Davidsonov prístup k otázke vzťahu jazyka a myslenia.
Podľa Davidsona, myslenie bez jazyka nie je možné. Davidson zastáva tézu, podľa ktorej
jedine tie indivíduá, ktoré sú schopné komunikácie s inými prostredníctvom jazyka, môžu
mať myšlienky. V príspevku sa zameriame na východiská Davidsonovej argumentácie, ako aj
na jednotlivé premisy hlavného argumentu v prospech tézy, že jazyk a komunikácia sú pre
myslenie nevyhnutné.
Matej Drobňák:
Význam v pojmových schémach vedeckých a filozofických teórií jazyka
Príspevok sa venuje možnosti uplatnenia pojmovej schémy výraz - význam v rámci
vedeckých a filozofických koncepcií jazyka. Autor vychádza z pragmatickej koncepcie jazyka
u W. Quina. Quine obhajuje redukciu pojmovej schémy výraz - význam na pojmovú schému
používania výrazov v rámci vedeckej a filozofickej explikácie jazyka. Tento krok je
odôvodnený argumentom nadbytočnosti pojmovej schémy výraz - význam. Cieľom príspevku
je kriticky prehodnotiť pragmatický redukcionizmus a snaha ukázať výhodnosť schémy výraz
- význam v neurologickom aj sociologickom pohľade na jazyk.
Vincent Kekeli:
Cavellova komparácia existencializmu a analytickej filozofie
Ako vníma jazyk a pojem významu Soren Kierkegaard a Ludwig Wittgenstein v
Cavellovom ponímaní filozofie prirodzeného jazyka? Na príklade Cavellovej interpretácie a
komparácie Kierkegaardovho a Wittgensteinovho používania jazyka, sa zameriame na ich
možné ponímanie významu. V tomto príspevku si tak priblížime samotné Cavellove chápanie
prirodzeného jazyka vo filozofii.
Zuzana Molnárová:
Wittgenstein a problém vylúčenia farby
Príspevok si kladie za cieľ preskúmať problém vylúčenia farby prvýkrát naznačený v
práci Tractatus logico-philosophicus. Podstatou tohto problému je, že sa nemôžu nachádzať
dve farby súčasne na jednom mieste zorného poľa. Pre Wittgensteina je už v tejto fáze zrejmé,
že pôjde o logický problém, ktorý by mala vedieť vyriešiť každá ďalšia analýza. Tento
problém preto v Traktáte považuje len za zdanlivý. Neskôr sa však k jeho riešeniu vracia v
eseji Niekoľko poznámok o logickej forme a pokračuje v jeho skúmaní aj v práci Filozofické
poznámky. Záver príspevku doplní interpretácia problému matematikom F. Ramseym, ktorý
svojimi úvahami podnietil Wittgensteina k ďalším skúmaniam.
Martina Juříková:
Měli bychom zapomenout na korespondenční teorii pravdy?
Název příspěvku odkazuje k textu „Forget about Corresnpondence Theory of Truth“
Davida Lewise, nicméně není jeho parafrází. V rámci příspěvku bude představen argument
Davida Lewise pro odmítnutí korespondenční teorie pravdy jako jedné z hlavních teorií
pravdy. Cílem je vyvrátit Lewisovo tvrzení, že korespondenční teorie pravdy není neslučitelná
a ani nepřekonává jinou z hlavních teorií. Při argumentaci bude také využito stanovisek
Mariana Davida. V závěru bude prokázáno, že korespondenční teorie pravdy je skutečnou
konkurenční teorií pravdy.
Tomáš Károly:
Kauzálny realizmus v regularitných teóriách
Humovu teóriu príčinnosti je možné interpretovať viacerými spôsobmi. Huma
môžeme považovať buď za regularitného realistu alebo za kauzálneho realistu. Regularitní
realisti popierajú existenciu nutného spojenia v objektoch, preto udalosti sú len pravidelne
združené. Budem podporovať tvrdenie, že Hume bol kauzálny realista, lebo napriek tomu, že
nemôžeme poznať povahu síl, neznamená to, že vo svete tieto sily nemôžu existovať. Z tohto
dôvodu pravidelné združenie supervenuje na nutnom spojení. Ale aj keby sily existovali vo
svete, nepomôže nám to vyriešiť problematiku falošných príčin (epifenoménov) v
regularitných koncepciách kauzality. Z tohto dôvodu môžeme považovať humovskú
príčinnosť za nepostačujúcu.
Katarína Hrnčiarová:
Teórie vrodenosti a ich vzťah k vede
Cieľom môjho príspevku bude načrtnúť ako sa súčasná filozofia mysle a filozofia
jazyka v otázke vrodenosti obracia na poznatky modernej vedy. Napriek tomu, že je s vedou v
úzkom spojení, stále môžeme hovoriť o týchto koncepciách ako o filozofických a nie
vedeckých. Vzťah filozofie a vedy sa v týchto otázkach nevyvinul až v súčasnej filozofii, ale
už v novoveku, kedy sa teórie vrodenosti ideí ako aj ich kritika spájali s poznaním vtedajšej
fyziky a optiky. V súčasnosti sa tento vzťah prenáša na iné vedy – napríklad na neurobiológiu.
Súčasná filozofia je teda pri skúmaní teórií vrodenosti nepredstaviteľná bez spolupráce s
inými oblasťami ľudského poznania.
Jaroslav Faltin:
Tri nativistické argumenty v prospech modulárneho usporiadania mysle vo vzťahu k morálke.
Argument nedostatočného stimulu, univerzálne morálne normy a výsledky experimentálneho
výskumu mozgu v neurobiológii.
Naturalistické filozofické prístupy (rovnako ako nativistický prúd filozofie mysle) v
otázke problematiky morálky vo vzťahu k ľudskej prirodzenosti v súčasnosti väčšinou
vychádzajú zo špecificky modulovanej teórie mysle. Cieľom príspevku je prehodnotiť
základnú argumentáciu týchto smerov, na základe ktorej stavajú svoju hypotézu o existencii
mentálneho orgánu, špeciálne určeného na osvojovanie si morálky. Tie predstavujú
predovšetkým argument nedostatočného stimulu, univerzálne morálne normy a výsledky
experimentálneho výskumu mozgu v neurobiológii, ktoré sú predmetom prehodnotenia v
predloženom príspevku.
Zdeněk Terzijski:
EU v politické filozofii
EU je aktuální téma, ale je to rovněž téma pro filozofii? Lze pojmout EU jako předmět
politické filozofie? Je možné užít klasické přístupy politické filozofie bez problémů? Filozofie
selhává v praktické úloze učinit svůj předmět pochopitelným, pokud se snaží pouze odpovědět
na otázky po spravedlnosti nynějšího uspořádání nebo správnosti pokračujícího procesu
integrace, neboť je svým normativním přístupem na míle vzdálená skutečnosti EU, kde ideje
filozofů a priori ustupují před realitou konkrétních politických vyjednávání. Zůstává filozofii
pouze role pozorovatele a ideového producenta, který doufá, že je integrace vedena správným
motivem? Nebo je důležité pochopit fungování unie z její vlastní setrvačnosti a předložit
smysluplný obraz instituce, která se přes vnitřní odpor rozvíjí a prohlubuje?
Igor Paulíček:
Stasis a fenomén totalitarizmu
Obsahom príspevku bude skúmanie totalitarizmu z perspektívy vybraných
konzervatívnych politických filozofov. Pôjde napr. o Erica Voegelina, či Rogera Scrutona a
ďalších. Pri skúmaní fenoménu totalitarizmu budeme vychádzať z analýzy Aristotelovho
pojmu stasis a Voegelinovho pojmu metastasis. Rozbor týchto pojmov nám umožní
identifikovať príčinu a nebezpečenstvo totalitarizmu ako politického náboženstva, ktorého
vierou je viera v metastasis - „metastatická viera“ (Voegelin). Takisto v texte použijeme
Scrutonom rozpracované rozlíšenie medzi pesimistom a bezohľadným optimistom, ktorý v
sebe pestuje ilúziu, že je možné pretvoriť svet.
Ondrej Čechvala:
O dvojakej podobe zla v diele Hannah Arendt
Práca sa zaoberá dvoma podobami zla prítomnými v totalitných režimoch. Arendtovej
koncepcia zla sa v mnohom odlišuje od filozofickej tradície, pretože skúsenosť vzostupu
totalitných režimov 20. storočia vyžaduje úplne nové premyslenie tejto problematiky. V diele
Pôvod totalitarizmu Arendtová v náväznosti na Kanta rozvíja pojem radikálneho zla a dáva
mu nový obsah. Nebezpečenstvo radikálneho zla sa vynára v systéme, kde sa človek javí
nadbytočný. Vznikom vyhladzovacích táborov završujúcich tento proces sa nakoniec aj
samotný ľudský život stáva ľahostajným. Po procese s Eichmannom, ktorého sa Arendtová
zúčastnila, prichádza s novou definíciou zla ako banálneho zla. V postave Eichmanna
nachádza autorka znepokojivo normálneho úradníka, bezmyšlienkovito plniaceho príkazy. V
práci sa pokúsime odlíšiť obe podoby zla, uviesť ich do vzájomných súvislostí a analyzovať
ich v kontexte Arendtovej myšlienkového naladenia.
Martin Kubálek:
Hayekova kritika distributívnej spravodlivosti
Ponúkaný príspevok má byť venovaný kritike distributívnej spravodlivosti vo
vybraných dielach F. A. von Hayeka. Hayek ako významný predstaviteľ liberalizmu,
analyzuje problémy slobodnej spoločnosti v mnohých rovinách - ekonomickej, právnej,
etickej, historickej. Zamýšla sa nad reálnymi možnosťami sociálnej spravodlivosti a s ňou
spojeného problému najlepšej distribúcie statkov. Príspevok má poukázať na Hayekovu
argumentáciu pri jeho dokazovaní neopodstatnenosti distributívnej spravoslivosti v modernej
slobodnej spoločnosti.
Kristína Uvírová:
Trojdimenzionální teorie spravedlnosti Nancy Fraser
Příspěvek se zaměřuje na analýzu hlavních filozofických názorů významné americké
myslitelky Nancy Fraser, především na její myšlenkový posun od dvojdimenzionální teorie
spravedlnosti k teorii trojdimenzionální, která je jejím novým pokusem o reformulování
spravedlnosti v globalizovaném světě.
První část se věnuje problematice a kritice rámce. Nancy Fraser promýšlí spravedlnost v
globalizovaném světě z nového úhlu, ve kterém byl zpochybněn keynesiánsko-vestfálský
rámec.
Druhá část příspěvku je věnována rozboru trojdimenzionální teorie, kterou Fraser aplikuje na
transnacionální demokratické rozhodování o otázkách spravedlnosti. Přerozdělování a uznání
rozšiřuje o politickou dimenzi reprezentace. Chce touto třetí dimenzí konceptualizovat
specifický význam politického jako konstitutivního prvku vyjednávání sporů v oblastech
přerozdělování a uznání.
Peter Michalík:
Inštitúcia v macIntyrovskom zmysle, byrokracia a byrokratický režim
Cieľom príspevku je preskúmať problematiku inštitúcie u MacIntyra, s ohľadom na
negatívne aspekty, ktoré so sebou inštitúcia prináša. Analýza inštitúcie bude vychádzať z
filozofického projektu A. MacIntyra, v ktorom bude predstavený dialektický vzťah sociálnej
praxe a sociálnej inštitúcie. Pri ozrejmení vplyvu inštitúcií na spoločnosť, poukážem na to, že
„racionalita“ inštitúcie sa premietla do racionality byrokracie. Byrokraciu zadefinujem v
duchu M. Webbera.
Ako negatívny dôsledok tejto racionality bude predstavená postava morálneho reprezentanta
modernej kultúry – byrokratického manažéra. Od neho sa posuniem k byrokratickému
individualizmu, ktorý má výrazne emotivistický charakter. V závere by som poukázal na
možné východiská z tejto situácie, v podobe etiky cnosti a jej morálneho aktéra.
Erik Leško:
Ontologická prvotnosť politična a nemožnosť spoločnosti: E. Laclau a onticko-ontologická
diferencia v postmarxizme
Príspevok pojednáva o postmarxistickej filozofii Ernesta Laclaua (vrátane jeho
spoluautorky Chantal Mouffeovej), pričom rozoberá ich teóriu politična so zreteľom na
onticko-ontologickú diferenciu. Primárne sa zameriava na ich metodologický prístup
zdôrazňujúci ontologickú prvotnosť politična vis-à-vis spoločnosti. Skúmajúc vzťah medzi
politikou, političnom a spoločnosťou, príspevok poukazuje na to, že ontická rovina sa týka
početných praktík konvenčnej „politiky“, pokiaľ ontologická rovina sa týka ustanovovania
spoločnosti – „politična“. Zároveň poukazuje na to ako táto otázka súvisí s ich tézou o
nemožnosti spoločnosti.
Matej Cíbik:
Potrebuje liberalizmus metafyziku?
Liberalizmus je chrbtovou kosťou myšlienkovej mapy západnej civilizácie, preto
potrebuje dostatočne silné filozofické zdôvodnenie. Vo svojom príspevku analyzujem dva
základné prístupy k jeho obhajobe, pragmatický a metafyzický. Pragmaticky je liberalizmus
obhájený vtedy, keď sa ukáže, že kvôli určitým empiricky potenciálne dokázateľným javom v
spoločnosti je jediným prijateľným systémom. Metafyzicky je obhájený vtedy, keď sa
poukáže na základné liberálne hodnoty (z definície neempirické), ktoré normatívne
predurčujú podmienky legitimity každého štátu. Okrem zdôvodnenia tohto rozdelenia budem
snažiť dokázať, že pragmatické obhajoba je nutne nedostatočná, čím je liberalizmus nutne
odkázaný na jeho hodnotovú, metafyzickú obhajobu.
Alexandra Kirňáková:
Rola náhody v etike
V príspevku skúmam problém náhody v etike, ktorý bol diskutovaný v náväznosti na
články B. Williamsa a T. Nagela, uverejnené v rokoch 1979 a 1981. Tento problém nie je na
poli etiky novinkou, spomínané články však povzbudili špecificky modernú debatu, ktorú sa
pokúsime aspoň v skratke načrtnúť. Na úvod ozrejmíme definíciu termínu moral luck, na
ktorý v texte referujeme ako na rolu náhody v etike. Následne ukážeme z čoho vlastne
vyvstáva problém roly náhody v etike, poukážeme na Kantovské ponímanie morálky imúnnej
voči náhode, ktoré je zhodné i s našim intuitívnym chápaním morálneho hodnotenia. V tejto
časti upozorníme však i na inú nám vlastnú, no opozitnú intuíciu. Túto podporíme Nagelovou
a Williamsovou kritikou Kantovho pohľadu. Ďalšia časť prezentácie poukazuje na možnosť
odmietnutia a prijatia tézy závislosti nášho morálneho hodnotenia na náhode a ich implikácie.
Záver prezentácie ponúka autorkin prístup k nazeraniu na tento problém a okruhy otázok
spojených s touto témou.
Hana Drobková:
Kudy k praktické filosofii?
Ve svém příspěvku se zamýšlím nad smyslem a praktickou využitelností filosofie
jakožto oboru, který jsem začala studovat proto, že mě to bavilo, a pokračuji v tom proto, že
věřím, že to má smysl. Ale za jakých podmínek? Jak by se filosofie měla „dělat“, aby byl její
význam zřejmý, a to nejen na akademické půdě? Opírám se o myšlenky Johna Stuarta Milla,
který ve svém spise O svobodě popisuje, za jakých podmínek dochází ve společnosti k
poznání a k vývoji. Jelikož filosofii vnímám právě jako touhu po poznání, domnívám se, že
myšlenky J. S. Milla mohou být pro praktické využití filosofie velmi inspirativní. Na
teoretické rovině jistě nejde o nic neznámého, naopak jde o všeobecně známé zásady, které
bychom mohli shrnout pojmy jako respekt k jinému názoru, svobodná diskuse apod.
Podstatné však podle mě není o těchto pojmech vědět a dodržovat je jako nějaká pravidla. Pro
praxi je dle mého stěžejní mít tyto principy v sobě jako jakýsi vnitřní pilíř.
Otakar Horák:
Morálne jednanie filozofov a etikov z pohľadu experimentálnej filozofie
Robí filozofická reflexia etických problémov z filozofov a etikov lepších ľudí? Možno
študovať etiku nielen preto, aby sme vedeli, čo je dobro, ale aby sme sa dobrými stali?
Aplikujú profesionálni etici morálne zásady, ktoré vyučujú, aj do svojho každodenného
života? Na tieto a podobné otázky odpovedá experimentálny filozof Eric Schwitzgebel a jeho
kolegovia radou empirických výskumov, v ktorých dlho tradovanú predstavu o filozofickej
reflexii etiky ako zdroji mravnejšieho jednania spochybňujú. V závere príspevku podám
možné vysvetlenia tohto javu prostredníctvom poznatkov morálnej psychológie.
Katarína Šlosiariková:
Rozklad morálky ako predpoklad Európskeho nihilizmu
Ak by sme sa symbolicky pokúšali ozrejmiť si všeobecný priebeh, ktorý vyústil do
súčasnej už ,,globálnej krízy" hlavne v oblastiach nazerania na dichotómiu života a smrti,
najvýstižnejším vyjadrením by pre nás mohol byť Nietzscheho metaforický výrok: ,,Boh je
mŕtvy". Nietzschemu právom patrí filozofické prvenstvo v odhalení Európskeho nihilizmu, s
ktorým súvisí pád všeobecno - platných zaužívaných hodnôt a rozklad morálky. Pre naše
potreby je výhodné a účelové vychádzať práve z Nietzscheho filozofie, pretože jeho dielo ešte
stále nestráca na aktuálnosti.
Eva Bednáriková:
Príroda ako hodnota v ideových koncepciách slovenského environmentálneho hnutia
Vývoj environmentálneho hnutia reflektuje vývoj vzťahu človeka k prírode a silnejúce
tendencie po zmene chápania prírody ako bezhodnotovej. Popri tradičnom, antropocentrickom
koncepte ochrany prírody (kvôli potrebám človeka a kvôli prežitiu ľudského druhu) silnie
postupne aj biocentrický koncept (ochrana prírody kvôli nej samej). Obe tieto tendencie sú
základným pilierom fungovania ochranárskych organizácií a majú vplyv na ich ideové
zameranie a praktickú činnosť. Avšak popri pokračujúcom vývoji environmentálnej etiky,
vyvíja sa neustále aj ochranárske hnutie. Ich cesty a závery sú často odlišné, čo otvára viacero
morálnych dilem, vrátane samotného nazeranie na hodnotu prírody.
Jana Koišová:
Zmysel profesijnej etiky v medicíne
Medicínske (biomedicínske) vedy patria podľa súčasnej klasifikácie do skupiny
prírodných vied. Medicínska etika vyrastá z idey, že prírodné vedy nedokážu uchopiť človeka
ako celok. Z tohto dôvodu by nemala byť medicína izolovaná od etických (filozofických)
teórií, pretože sa vždy zakladá na určitom obraze človeka. Lekári a zdravotníci sú
konfrontovaní s etickými otázkami podobne ako s otázkami odbornými či technickými.
Denne sa dostávajú do kontaktu s mnohými morálnymi pojmami a princípmi, ako sú morálna
povinnosť, autonómia, rešpekt k ľudskej dôstojnosti, spravodlivosť, pomoc a podobne.
Zámerom príspevku je preto poukázať na význam a úlohu profesijnej etiky v medicíne
a zdravotnej starostlivosti.
Filip Svoboda:
Aristoteles jako filosof vědy: etika a dobro ve vědě
Příspěvek se bude zabývat problematikou ustanovení vědy, její axiomatiky, předmětu,
metody a cílů. Bude zde pojednáno o otázkách vazby vědy na etiku a dobro včetně tázání se
po míře závaznosti jejich norem pro procesy vědy. V příspěvku rovněž zazní úvahy nad
vzájemnými vazbami mezi vědou, filosofií, metafyzikou a teologií. Otázky zde kladené budou
směřovat k otázkám po jejich kompetencích, vzájemné hierarchii nebo návaznosti. Vzhledem
k obsáhlosti Aristotelova díla se naše pozornost zaměří především na konvolut Metafyzika a
to na jeho první knihy,s jež se stanou základem pro doplnění myšlenek z jiných
Aristotelových textů, ať již z Metafyziky či dalších děl, a z jiné odpovídající literatury.
Marie Benediktová-Větrovcová:
Epistemologie matematiky 1.pol. 19.století pod vlivem Kantovy transcendentální estetiky
Kantova transcendentální estetika koncipuje také filosofii matematiky, přičemž
kategorie prostoru a času zakládá v geometrickém, resp. aritmetickém názoru (Kritik der
reinen Vernunft; Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik).
Příspěvek se pokusí ukázat na matematickou konceptualizaci v 1. pol. 19. stol. pod vlivem
historického Kanta a pod současnou revizí Kantovy filosofie geometrie v diskursu 20. století.
Ilustrativními příklady budou německá a francouzská škola matematiky 1. pol. 19. stol.
Ján Nikel:
Rozklad paradigmy kruhu v Keplerovej Novej astronómii
Cieľom článku je priblížiť Keplerov objav elipsovitého tvaru orbity Marsu.
Rekonštrukcia Keplerovho myšlienkového postupu ukazuje, že finálne riešenie je
prispôsobením modelu, ktorý najlepšie vyhovoval ideovému pozadiu a špecifickej
interpretácii astronomických javov. Model založený na elipse bol odvodený za pomoci
všeobecných metodologických princípov, geometrických techník, vnútorne súdržného obrazu
sveta a racionálneho zdôvodnenia.
Robert Burgan:
Je biologická evolúcia slabo, stredne alebo silne usmerneným procesom?
Jedna otázka v rámci evolučnej biológie zostáva stále nezodpovedaná - je biologická
evolúcia riadeným alebo usmerňovaným procesom alebo nie? Štandardná odpoveď alebo
stanovisko znie, že nie je, ale my sme presvedčení, že je, a v našej prednáške predkladáme
niekoľko argumentov z evolučnej biológie ako takej a z našej globálnej evolučnej teórie, z
ktorých vyplýva, že biologická evolúcia môže byť mierne riadená alebo usmerňovaná
dokonca aj v prípade, že nemá žiadny všeobecný cieľ alebo finálny stav.
Anna Lukešová:
Evoluční epistemologie Stephena Toulmina
Stephen Toulmin ve snaze odpovědět na otázku, jak skutečně funguje věda, přišel s
vlastním pojetím evoluční epistemologie. Evoluční epistemologií je přitom míněn
naturalistický přístup k teorii poznání, který využívá modelů a analogií odvozených z
biologické evoluční teorie pro vysvětlení vývoje vědeckých idejí. Toulmin shrnuje, že v každé
době existuje určitý „fond“ alternativních koncepcí a v každé generaci probíhá výběr mezi
těmito alternativami. Skrze výběr jsou některé součásti tohoto fondu přijaty, začleněny do
rámce daného oboru a následující generaci předány jako integrální součást tradice. Klíčovými
procesy zde tedy jsou inovace a selekce. Příspěvek ukáže, co v rámci tohoto přístupu znamená
intelektuální evoluce a jakým způsobem dochází ve vědě ke změnám a výběru.
Jiří Podhajský:
Kant, Kuhn, Friedman a a priori
Představitelé první etapy filosofie (Russell, Carnap, Popper) se především věnovali
vlastní reflexi vědy. S další generací (Kuhn, Feyerabend, Lakatoš) se do záběru dostává
postupně i samotná historie vědy a její reflexe. Předmětem diskuse se stávají starší koncepty
vědy a filosofie. Jedním z témat těchto diskusí je problematika Kantova pojmu a priori.
Významný je zde Kuhnův příspěvek ohledně relativního a priori a jeho pozdější recepce v
díle M. Friedmana. Příspěvek se zaměřuje na stručný popis změn v chápání a priori od
samotného Kanta, přes novokantovství, Kuhna až po Friedmana. Závěrem bude poukázáno na
jeden z možných příspěvků Kantovy filosofie dnešnímu bádání v pojmu „ideje“.
Ivana Klimová:
Používanie termínu paradigma v prácach Thomasa Kuhna
Cieľom tejto práce bude popísanie rôznych spôsobov použitia termínu paradigmy a
disciplinárnej matice v prácach T. Kuhna. Pokúsime sa poukázať na problematické
vymedzenie a používanie termínu paradigma v práci Štruktúra vedeckých revolúcií. Budeme
reflektovať pokus o poopravenie a presnejšie vymedzenie tohto termínu v Dodatku k
Štruktúre. Venovať sa budeme aj zavedeniu „náhradného“ termínu za termín paradigma, a
síce termínu disciplinárnej matice. Podobne ako v prípade termínu paradigmy, aj pri tomto
termíne sa pokúsime o načrtnutie „vývojových štádií“ jeho definovania. Pri reflektovaní
termínu disciplinárnej matice budeme vychádzať z prác The Essential Tension a The Road
since Structure.
Petr Pavlas:
Filosofie vědy Teilharda de Chardin
Francouzský jezuita Pierre Teilhard de Chardin (1881-1955) je kontinentální filosof
20. století a bývá nejčastěji řazen mezi fenomenology – přestože není fenomenologem typicky
„husserlovským“. Jak známo, významnou část jeho díla tvoří Teilhardovy úvahy o vědě, a
proto není od věci mluvit vedle Teilhardovy kosmologie, Teilhardovy antropologie,
Teilhardovy teologie či Teilhardovy filosofie dějin také o jeho filosofii vědy. Právě
důslednému zmapování a přiblížení jeho filosofie vědy bude věnován tento příspěvek. Jeho
cílem není učinit z Teilharda filosofa vědy, nýbrž dokázat, že tento myslitel filosofem vědy
zčásti skutečně je.
Jozef Adámať:
Poiesis ako výzva pre modernú filozofiu
Vychádzam z presvedčenia, podľa ktorého onú štrukturálnu jednotu gréckeho života
možno nahmatať práve v pojme poiesis. Poiesis – ako sa pokúsim svojou prezentáciou ukázať
– sa nezužovala iba na oblasť techne, umelecko-remeselníckej činnosti, ale zahŕňala práve tak
oblasť konania (praxis) ako aj poznania (theoria). Cieľom mojej prezentácie je ukázať
potenciál ukrývajúci sa v pojme poiesis, jeho relevantnosť v hľadaní i nachádzaní takej
integrity, akou sa vyznačovalo grécke myslenie, samozrejme, v podmienkach nášho
moderného sveta.
Lucie Petrišáková:
Pravda jako interpretační jev fikce
Předkládaný příspěvek podá kritickou reflexi kategorie pojmu pravdy především z
hlediska jejího interpretačního statusu v rámci fikčního diskurzu. Fikční diskurz, jako
interdisciplinární problém, který v sobě skrývá jak motivace literárně vědné, tak filosofické či
případně logické, bude pojat právě skrze pojem pravdy. Reflexe bude směřovat k odpovědi na
otázku, kde se nalézá hranice fikčního a non-fikčního narativu, tedy kde je onen předěl mezi
oblastí fikce a oblastí historie, přičemž obrátí pozornost k tomu, zda odlišné pojetí pojmu
pravdy může stát v základu vedení této hranice.
Zuzana Hamzová:
Asubjektívna fenomenológia a realizmus vo fenomenologickej filozofii J. Patočku
K trvale prítomnému problému vo filozofii J. Patočku patrí problematika
„prirodzeného sveta“, ktorou Patočka nadviazal na Husserlov pojem „Lebenswelt“ (svet
nášho života). Je evidentné, že kým Husserlov pojem „Lebenswelt“ akcentuje najmä vnútorný
a tým viac- menej subjektívny aspekt vzťahu človek – svet, tak u Patočku hneď od počiatku
nachádzame (už v jeho pojmosloví), že chce rešpektovať aj realistický (t. j. asubjektívny)
rozmer tohto vzťahu. Toto smerovanie Patočkovej fenomenológie prirodzeného sveta bolo
umocnené už v závere práce Aristoteles, jeho predchodcovia a dediči, najmä však v prácach z
konca 60. a zo 70. rokov 20.storočia. Mimoriadny význam, popri dvoch štúdiách o
asubjektívnej fenomenológii, tu má cyklus bytových seminárov Platón a Európa.
Ján Ukropec:
Výpoveď a vypovedateľné u Michela Foucaulta
Archeológia sa nezaoberá iba minulosťou, ale existuje aj v prítomnosti. U
M.Foucaulta znamená odhalenie podmienok spojených s existenciou výpovedí, ktoré sa
skúmajú ako monumenty. Vypovedateľné daného obdobia prechádza jazykovými variáciami
spojenými s vypovedacou schopnosťou diskurzu. Štúdium archívu ukazuje historickú
formáciu ako monument, ktorá sa odlišuje od gramatických a logických pravidiel. Regularita
výpovedí je určená diskurzívnou formáciou a diskurz je definovaný ako súbor výpovedí, ktoré
patria do diskurzívnej formácie.
Ivana Gregorová:
Typológia metafor urbánneho priestoru
Cieľom príspevku bude predstaviť vývinovú typológiu metafor urbánneho priestoru
ako obrazu filozofického uvažovania o mestskom priestore v čase od obdobia neskorého
stredoveku po súčasnosť. Zameriame sa na predstavenie základnej kategorizácie vizuálnych
metafor reprezentovaných napríklad prácami R. Descartesa, J. J. Rousseaua, Le Corbusiera,
G. Deleuza a iných. V ich myšlienkových intenciách predstavíme vývinovú typológiu
metafor: mesto-organizmus, mesto-geometrie (priamok), mesto-stroj, mesto-sieť, mestorizom. Zároveň sa zameriame na transformáciu týchto metaforických typov do reálnych
urbánnych štruktúr, ale aj na ich uplatnenie v niektorých literárnych dielach.
Andrej Gogora:
Latour, Sartre a Café de Flore
Tento príspevok chce zobraziť dva odlišné filozofické pohľady na jednu a tú istú
činnosť. Tou činnosťou je pracovný výkon čašníka, jeho povinnosti a služby. Aby sme boli
konkrétny, je ním čašník zo slávnej parížskej kaviarne Café de Flore. Tým prvým pohľadom
sú Sartrove poznámky o postavení čašníka v diele Bytie a ničota [1943] - je pravdepodobné,
že ich zaznamenal práve v tejto kaviarni. Druhý pohľad nájdeme v knihe Bruna Latoura Paríž:
Neviditeľné mesto [1998] - skúma v nej procesy, ktoré sú potrebné na to, aby sme si vypili
kávu na tom istom mieste, v Café de Flore. Tieto dva prístupy nám prezradia niečo o svojej
dobe.
Jarmila Trizuliaková:
John Locke – Filozofický rozmer náboženskej tolerancie včera a dnes
Predmetom môjho uvažovania je preskúmať filozofický status náboženstva v
novovekej politickej spoločnosti vzhľadom na osobnú slobodu a voľbu človeka u Johna
Locka a súčasné chápanie postavenia náboženstva v multikultúrnej a tolerantnej spoločnosti.
Najskôr by som predstavila Lockeovu politickú filozofiu, v ktorej oslobodil človeka z
nadvlády monarchie a predstavil ho ako samostatnú bytosť disponujúcu základnými právami
a slobodami, ako je právo na život, slobodu, majetok ako i právo vyznanie náboženstva, ktoré
majú bez ohľadu na politický typ spoločnosti. Locke na jednej strane vníma ľudí od prírody
slobodných a rovných a na druhej strane je tu politické usporiadanie spoločnosti ako výsledok
spoločenskej zmluvy. Je zástancom zmluvnej teórie ako výsledok racionálneho uvažovania,
pretože považuje akt odovzdávania niektorých právomocí do rúk vlády za prostriedok, ktorý
umožňuje bezpečnejší a stabilnejší život. Ďalej by som porovnala Lockovu pozíciu
náboženskej tolerancie s chápaním náboženskej tolerancie v súčasnom filozofickom myslení.
Filozofický status náboženstva v novovekej spoločnosti vychádza z rozdielu medzi
prirodzenými zákonmi, ktoré platia pre všetkých ľudí bez ohľadu na krajinu, v ktorej žijú
alebo zmluvnej dohody, považovanými za morálne pravidlá, vychádzajúce z kresťanskej
tradície a pozitívnym právom, ktoré je vytvorené vládou danej krajiny.
Eva Makúchová:
Neutralita a jej obsah
S pojmom "neutralita" sa nestretávame výhradne len v politickom liberalizme ale v
liberalizme vôbec. Cieľom plánovaného príspevku je predstaviť to, čomu sa v liberalizme
hovorí "princíp neutrality". Zároveň predstavíme problém, vo filozofickej obci nazývaný
"problém koncepcie ľudského dobra", ktorý poukazuje, ako sme presvedčení, na jeden z
kritických momentov liberálnej tradície. Naša argumentačná línia bude sčasti popísaná
slovami komunitaristov, ktorí sú zástancami myšlienky spoločnej koncepcie dobra, a sčasti
bude predstavením vlastnej kritiky autora príspevku, ktorý zastáva názor, že princíp neutrality
v politickom liberalizme v sebe nutne zahŕňa myšlienku spoločného dobra. Totiž, ak liberálna
predstava o princípe neutrality predpokladá zachovanie nestrannosti v otázkach o ľudskom
dobre, potom sa zo strany zástancov určitej koncepcie ľudského dobra
očakáva, že budú tento princíp uskutočňovať. A práve v tomto momente je princípu
neutrality, v politickom liberalizme, priznaná hodnota akejsi zvláštnej koncepcie dobrého
života, ktorá je podporovaná práve obhajcami liberálnej neutrality.
Jana Kováčová:
Rekonštruktivistický a konštruktivistický pohľad na naratívnu filozofiu dejín
Cieľom príspevku je pokus o analýzu funkcie a povahy „spájacích“ pojmov v
súvislosti s problematikou historickej narácie. V tejto problematike existujú dva názorové
prúdy na tvorbu historickej narácie, a to rekonštruktivisti a konštruktivisti. Rekonštruktivisti
sú presvedčení, že historik môže vo svojej narácii predstaviť minulosť tak, ako sa skutočne
stala. Vo svojich tvrdeniach vychádzajú z diela W.H. Walsha. Naproti tomu konštruktivisti
predpokladajú, že minulosť je konštruktom historika. Takýto postoj k problematike spájacích
pojmov predstavíme v dielach H. Whitea a F. Ankersmita. V závere sa pokúsime podať
argumenty, prečo je pohľad na minulosť ako na konštrukt podľa nás prijateľnejší.
Michal Slamena:
Problém slobody v novovekej spoločenskej zmluve
Tento článok sa pokúša vysvetliť, že hlavnými hnacími silami úspechu
novovekej spoločenskej zmluvy bolo nové prírodovedné videnie sveta,
zmena vnímania povahy človeka a zníženie autority náboženstva. Na pozadí týchto tém
sa rozvinula myšlienka slobody jednotlivca v spoločnosti. S tým je však spojených
viacero problémov, ktorým spoločenská zmluva musí čeliť - napr. pomer moci suveréna voči
slobode jednotlivca, medzi jednotlivcami a ich vťah k ospravedlneniu legitimity systému.
Vo svojom príspevku úkážem, že uvedené zmluvné konštrukcie ponúkajú riešenia daných
problémov slobody.
Petra Klímová:
Idea „encyklopedie“ v osvícenství (Ephraim Chambers a Denis Diderot)
Od počátku raného novověku se v organizaci encyklopedií začaly projevovat čím dál
výraznější změny v uspořádání poznatků a obsahu. V 18. století vzniklo mnoho
encyklopedistických prací, jejichž formát se postupně měnil. Příspěvek je stručným pohledem
na problematiku vzniku, funkce encyklopeditických prací tak, jak se jimi zabývali Ephraim
Chambers v Cyclopaedia a Denis Diderot v Encyclopedie. Na jejich názorech na uspořádání
poznatků je sledována změna, která se odráží v rozdílnosti jejich chápání uspořádání vědění, v
jejich motivaci a dalších faktorech.
Ondrej Marchevský:
O filozofii M. A. Bakunina
Cieľom príspevku je predstaviť známeho ruského revolucionára a anarchistu
Michaila Alexandroviča Bakunina (1814-1876) ako mysliteľa a filozofa.
Predložený text je formovaný na pozadí širšieho spoločensko- kultúrneho a historického
rámca, v ktorom sa kryštalizovali myšlienkové a tematické hodnoty tvorby mysliteľa a jeho
dedičstva. Pramení to z presvedčenia, že ide o osobitý ideovo-filozofický výkon v špecifickej
spoločensko-historickej situácii. Uvedená snaha predstavuje základňu pre širšie pochopenie
Bakunina v dejinách (nielen) ruského myslenia.
Spomedzi viacerých filozofických prác Bakunina je pozornosť venovaná predovšetkým spisu
O filozofii, ktorý formuluje tri zásadné otázky: Čo je vlastne filozofia? Je filozofia užitočnou?
Je vôbec filozofia možná? V snahe formulovať stanoviská k vytýčeným otázkam sa objavuje
osobitý prístup Bakunina k filozofickým otázkam vôbec. Spomínaná osobitosť je spojená
jednak s revolučnou povahou autorových nálad no zároveň so špecifickým obdobím
Bakuninovho života. Jedná sa o obdobie po roku 1835 - Bakunin príchádza do Moskvy, ktorá
nepredstavuje len nové miesto pôsobenia, ale novú živnú pôdu pre uvažovanie a tvorbu
mladého mysliteľa. Dostáva sa do kruhov inteligencie. Stáva sa členom známeho krúžku
Stankeviča. Prichádza do kontaktu jednak so samotným N. V. Stankevičom, ale aj s
významným publicistom, literárnym kritikom a mysliteľom V. G. Belinským. Prvý z
menovaných má na Bakunina veľký vplyv. Získava ho pre štúdium prác nemeckých
mysliteľov. Významnú úlohu spomedzi nich zohráva I. Kant. Vzťahu Bakunina ku filozofii
Kanta, predovšetkým k jeho Kritike čistého rozumu je v príspevku rovnako venovaná
pozornosť.
Martin Nosál:
Filozofický rámec vybraných manifestov konceptuálneho umenia
Príspevok sa venuje rôznym manifestom zo 60. rokov 20. storočia s osobitným
dôrazom na text Josepha Kosutha Art after Philosophy. Úlohou príspevku je jasné
pomenovanie ich filozofického pozadia a zaradenie do širšieho filozofického rámca. V
prípade Kosuthovho textu je to poukaz na zreteľné prepojenie s filozofiou logického
empirizmu A.J.Ayera. Príspevok ukazuje explicitné Kosuthove odkazy na Ayera, zároveň
však odhaľuje celkový, nepomenovaný filozofický rámec Kosuthovho textu, ktorý sleduje
mnohé myšlienkové body Ayerovho diela Language, Truth and Logic. Príspevok sa osobitne
zaoberá Kosuthovou snahou definovať umenie ako nového nástupcu „tradičnej filozofie“, ako
sám nazýva metafyziku, fenomenológiu a existencializmus.
Andrea Mlčúchová:
Akvinského teória intencionality v kontexte epistemologických diskusií
Predmetom príspevku je Akvinského teória intencionálnych foriem, tzv. species, a to v
kontexte problematiky objektivity poznania. Úvodná komparácia Akvinského teórie species s
novovekou teóriou ideí, všeobecne považovanou za zdroj radikálneho skepticizmu, slúži
explikácii kritérií a záruk objektivity, ktoré sa v porovnávaných koncepciách ukazujú ako
značne odlišné. Základom danej odlišnosti je rozdielne chápanie ľudskej prirodzenosti a
celková rôznosť ontologických východísk. Toto zistenie poukazuje na limity
akceptovateľnosti Akvinského teórie intencionality v dnešnej dobe, no zároveň nevyvracia, že
v mnohých ohľadoch môže do súčasných filozofických diskusií relevantne prispieť.