O b S ah - trizuljak
Transkript
OS 3–4/2006 deSiaty rOčník O S c I R K E v a š TáT 4 PETER L. BERGER a h Náboženský pluralizmus pre pluralitný vek b 8 (úvod) v ý c h o d a z á Pa d RÉMI BRaGUE Východ a Západ 18 (esej, preklad Ladislav Kabát) M I L o S L av S z a B Ó Predohra Kulturkampfu 28 (štúdia) M I c h a E L Wa L z E R Čo hľadajú veľkí muži 38 (esej, preklad Radek Malý) I B N Wa R R aQ Proč nejsem muslim 66 (úryvok, preklad Dan Drápal) M I c h a L PaW E L M a R Ko W S K I Škandál a viera 70 J Ó z E F Ż yc I ń S K I a a da M M I c h N I K Prekročiť formu 80 (esej, preklad Karol Chmel) UMBERTo Eco Slová sú ako skaly 88 (esej, preklad Branislav Čech) J ü R G E N h a B E R M a S v S . J o S E P h R aT z I N G E R ThoMaS aSShEUER Summit zdvorilostí 91 (rozhovor viedol Zdzisław Łapiński, preklad Karol Chmel) (komentár, preklad Margita Pokojná) JüRGEN haBERMaS Čo je dobré aj pre nábožensky nemuzikálneho občana? (diskusia, preklad Margita Pokojná) 100 J o S E P h K a R d I N á L R aT z I N G E R Medzi rozumom a vierou 108 Gy Ö R Gy G E R É By Triezvo opojná idea (diskusia, preklad Margita Pokojná) (esej, preklad Galina Sándorová) 120 Církev a stát 134 JoSÉ 146 (štúdia, preklad Margita Pokojná) GEoRGE WEIGEL a (esej, preklad Ladislav Frej) ToMáš haLÍK Strmá a úzka cesta 163 (esej) K a R o L M o R av č Í K Boh v politike 172 (esej) M I R o S L av T Í Ž I K V novom štáte 192 (štúdia) REcENzIE o R h a N Pa M U K Dobrý portrét naučí strachu aj piráta 196 (esej, preklad Juliana Szolnokiová) P E T E R M I c h a L ov I č Kto sú víťazi? 204 (Steven Spielberg: Mníchov) M I c h a L M I c h a L ov I č Človek verzus ideológia 208 (Steven Spielberg: Mníchov) R a d o S L av Pa S S I a Vzbura sa zatiaľ nekoná 210 (Bellini & Východ, preklad Marta Frišová) P É T E R N á da S Leni plače 202 c a S a N ova Katedrála a krychla 156 Číslo ilustrujú reprodukované citácie z pastelov akademickej maliarky Evy Trizuljakovej, ktorá sa 25. septembra 2006 dožíva osedmdesiatky. Pri tejto príležitosti usporiadala Považská galéria umenia v Žiline v apríli t. r. a Galéria G v Olomouci v máji 2006 spoločnú jubilejnú výstavu Trizuljakovcov. Manžel, akademický sochár Alexander Trizuljak, ktorý patrí k zakladateľskej generácii moderného sochárstva na Slovensku, by sa bol v máji t.r. dožil osedmdesiatich piatich rokov. Výtvarné a neskôr aj literárne dielo Evy Trizuljakovej je obrazom dramatických vzostupov a pádov zviechavajúcej sa slovenskej kultúry. Sledovala osobnú drámu svojho prvého dôležitého učiteľa Kolomana Sokola, ktorý nedobrovoľne opustil Slovensko, existenciálnu drámu Ľudovíta Fullu, ktorý (so slzami) zanechal profesorský post „na vlastnú žiadosť“. Komunistickou nomenklatúrou „odídený“ z pedagogického miesta bol aj posledný z radu jej učiteľov Vincent Hložník a napokon aj vlastný manžel Alexander. Zjavne aj preto po celý čas dlhého spolunažívania s umením považovala možnosť tvoriť a dielo komunikovať za výsadu, vyjadrenú základným postojom k životu: úcta, údiv, úžas pred zázrakom bytia. Aj preto sa mohla matka ôsmich detí stať autorkou 600 olejomalieb a gvašov,vyše tisíc textilných tapisérií artprotis, asi 1600 pastelov a nerátaných grafických listov, predviesť ich na desiatkach výstav doma a v zahraničí. To všetko, okrem celkom zriedkavých výnimiek, bez spoločenskej objednávky, ako voľnú tvorbu, bez úvah alebo predpokladov, či niekedy niečo predá. Jej tvorba, ktorá sústavne pribúdala, sa iba teraz začala spracúvať, čaká na teoretické zhodnotenie. V období prevládajúceho realizmu sa venovala náboženským témam v cykle artprotisov a pastelov Loretánske litánie a Apokalypsa, ktoré zavŕšila v poslednom období štrnásťdielnou Krížovou cestou. Reprodukcie výrezov z Apokalypsy, inšpirovanej novozákonným Zjavením sv. Jána, ako aj z Krížovej cesty, vychádzajú z biblickej obraznosti. Pre Evu Trizuljakovú sú nádejným príbehom, ktorý sa nekončí katastrofou, ale znamená nový začiatok života, prísľub nového neba, nového Jeruzalema. (esej, preklad Lucia Kolářová) Boj o vieru N ov É U S P o R I a da N I E haNS MaIER Miloslava Kodoňová (Peter Bilý: Vzbura anjelov) S I Lv E S T E R L av R Í K Ďakujeme Karolovi Kállayovi, ktorý láskavo poskytol fotografie do tohto čísla. Foto na 1. strane obálky: Karol Kállay Snívala sa mi biela labuť (Pavel Vilikovský: Silberputzen - Leštenie starého striebra) 212 E T E L a Fa R K a š ová Kam vysotila veci pamäť 215 OS P E T E R M I c h a L ov I č Je to, čo napíšem 218 (Gábor Németh: Si Žid?) (Endré Kukorelly: Údolie víl) JIŘÍ šPIčKa Studené plameny Umberta Eca 221 I a N M c E Wa N Paralelná tradícia (Richard Dawkins: Sobecký gen, preklad Jana Hanulová) Layout Tibor Hrapka Grafická úprava V. Trizuljak (Umberto Eco: Tajomný plameň kráľovnej Loany) Fór umobčianskejspoločnosti Editorky Andrea Puková, Marta Frišová Jazyková redaktorka Helga Elexhauserová Redakčná rada Rudolf Chmel (predseda), Martin Bútora, Adam Michnik, Péter Nádas, Petr Pithart, László Szigeti Vydavateľ László Szigeti Adresa redakcie Vydavateľstvo Kalligram, spol. s r. o., redakcia OS, Staromestská 6/D, P. O. Box 223, 810 00 Bratislava 1, tel./fax: +421 2 5441 5028, e-mail: [email protected] Vydáva: Kalligram, spol. s r. o., Bratislava Tlač: Valeur, spol. s r. o., Dunajská Streda Distribúcia: Mediaprint Kapa, Pressegrosso, a. s. P. O. Box 183, 830 00 Bratislava 3 tel.: 02 4444 2773 e-mail: predplatné@abompkapa Distribúcia do zahraničia: Slovart G.T.G., Ltd. P.O.Box 152, 852 99 Bratislava tel.: 02 6383 9485 e-mail: [email protected] Cena: 99,— Sk Vydanie podporil Medzinárodný višegrádsky fond Realizované s finančnou podporou www.visegradfund.org Ministerstva kultúry Slovenskej republiky Reg.č.:1649/97ISSN1335—2296 PETER L. BERGER NábožeNsk ý plur alizmus pre pluralitný vek V laňajšia voľba pápeža Benedikta XVI. a globálna vojna proti teroru pritiahli nebývalú pozornosť k úlohe náboženstva vo svete. Objavil sa mimoriadny záujem (najzreteľnejší s ohľadom na islám) zistiť, či sú jednotlivé náboženské tradície zlučiteľné s inštitúciami a hodnotami liberálnej demokracie. Avšak upieraním pozornosti na to, čo tvorí vieru a náboženskú prax, prehliadame zrejme oveľa dôležitejšiu otázku: ako sa vo viere a jej napĺňaní odrážajú náboženské zásady. Napriek výdatným dôkazom o opaku sa mnohí ľudia – najmä teológovia - obávajú, že žijeme v sekulárnej dobe. Náš vek, pre ktorý sekularizmus nie je ani zďaleka najcharakteristickejší, však zažil obrovské výbuchy náboženských vášní. Moderná doba je náboženská tak ako všetky predchádzajúce historické obdobia, ba na niektorých miestach ešte náboženskejšia. Jedna výnimka je geografická: západná a stredná Európa skutočne prešli výrazným úpadkom náboženskej viery, čo sa stalo dôležitou súčasťou európskej kultúrnej identity. Ďalšia výnimka je sociologická a týka sa relatívne nepočetnej, ale vplyvnej medzinárodnej inteligencie, pre ktorú sa sekularizácia stala nielen faktom, ale – aspoň pre niektorých jej predstaviteľov – ideologickým záväzkom. Ide o výnimky. Čo viac-menej nevyhnutne prináša modernita, nie je sekularizácia, ale pluralizmus – pokojné spolunažívanie rôznych rasových, etnických či náboženských skupín v tej istej spoločnosti. Modernita podkopáva tradičnú jednoliatosť spoločenstva, lebo jej členovia a nečlenovia na seba neustále narážajú, či už fyzicky (prostredníctvom urbanizácie a cestovania), alebo virtuálne (prostredníctvom masovej gramotnosti a masovej komunikácie). Pluralizmus urýchlený, rozšírený a vystupňovaný globalizáciou sa stal všadeprítomnou skutočnosťou spoločenského života a vedomia jedinca. Na inštitucionálnej úrovni pluralizmus znamená, že etablované náboženstvá už nemôžu brať ako samozrejmosť, že určitá populácia sa pasívne poddá ich autorite. Ak je zaručená sloboda vyznania čo je v liberálnych demokraciách typická situácia náboženské inštitúcie sa nemôžu spoliehať, že modlitebne zaplní štát. Namiesto toho je potrebné ľudí presvedčiť, aby autoritu prijali, a to dáva podnet na vznik akéhosi náboženskému trhu. Aj keď si jed- 4 na náboženská tradícia stále nárokuje väčšinu populácie ako svojich nominálnych stúpencov, jednotlivci sa ešte stále môžu rozhodnúť pre prerušenie väzby na inštitúciu, ktorá danú tradíciu predstavuje tak ako v európskych krajinách s katolíckou väčšinou. Na úrovni vedomia jednotlivca to znamená, že je teraz ťažšie získať náboženskú istotu. Náboženské rozhodnutie môže byť záležitosťou vášnivej oddanosti (ako v prípade Kierkegaardovho „uverenia“) alebo – a to bežnejšie - spotrebiteľskou voľbou s nižšou citovou intenzitou (vyjadrenou výstižným americkým obratom „náboženská preferencia“). Či už tak, alebo onak, jedinec je odkázaný sám na seba a musí o domácej náboženskej tradícii premýšľať a vyrovnať sa s ňou. Aj keď sa rozhodne prijať silno konzervatívnu podobu tradície, toto rozhodnutie môže aspoň teoreticky - niekedy v budúcnosti vziať späť. Pluralizmus teda núti cirkvi, aby sa stávali denomináciami. Denominácia má črty cirkvi, do ktorej sa človek narodí, ale jedinci k nej prilipli dobrovoľne a uznávajú právo iných denominácií na existenciu. Tým, čo jasne odlišuje rôzne náboženstva z hľadiska ich zlučiteľnosti s modernou liberálnou demokraciou, je pravdepodobne skôr prijatie pluralizmu než lipnutie na určitých presvedčeniach a praktikách. Z dobre známych historických dôvodov majú v rámci kresťanstva komparatívnu výhodu v prispôsobovaní sa pluralizmu protestanti. Rímskokatolícka cirkev sa po dlhom období urputného vzdoru tiež pluralitnej konkurencii prispôsobila, pričom teologicky to ospravedlnila vyhláseniami o náboženskej slobode, ktoré majú začiatky pri Druhom vatikánskom koncile. Prijatie trhového hospodárstva bolo pomalšie, ale aj to bolo začaté encyklikou Centesimus Annus Jána Pavla II. Niečo iné je východokresťanské pravoslávie. Vzťah posvätného a sekulárneho síce rozpútava debaty naprieč islámským svetom aj v Izraeli, ale pravoslávny pojem sinfonia harmonická jednota medzi spoločnosťou, štátom a cirkvou predstavuje pre prijatie liberálnej demokracie osobitný problém. Porovnateľné pravoslávne predstavy o spoločenskej solidarite (ruská sobornosť) sťažujú akceptáciu kapitalizmu, pretože súťaživosť a osobná podnikavosť sa považujú za morálne odpudivé výrazy bezohľadnosti a chamtivosti. Reakcie na výzvu globálneho pluralizmu na seba v rôznych častiach pravoslávneho sveta zoberú rôzne podoby. Môžu sa objaviť snahy o opätovné vybudovanie čohosi podobného tradičnému sinfonia ako v Rusku, prijatie „eurosekularity“ ako v Grécku, na Cypre a v ďalších krajinách vstupujúcich do obežnej dráhy EÚ (Rumunsko a Bulharsko skôr, Arménsko a Gruzínsko neskôr), alebo smerovanie k dobrovoľnému združovaniu ako v USA. Výzva, s ktorou pravoslávie bojuje, však zdôrazňuje tri možnosti, ktoré dnes náboženské obce majú: pluralizmu vzdorovať, vzdialiť sa mu alebo sa zapojiť. Ani jedna nie je bez ťažkostí a rizík, ale zlučiteľná s liberálnou demokraciou je jedine angažovanosť. Zapojiť sa znamená, že tradícia bude dovedená do otvoreného diskurzu kultúry a že tí, ktorí tradíciu predstavujú, si nebudú pravdu nárokovať apologeticky. To nevyhnutne povedie k obvineniam z obracania na vlastnú vieru, pejoratívne interpretovaného ako „lovenie duší“. Obracanie na vieru však znamená len to, že sa človek snaží presvedčiť ostatných o tom, čomu je oddaný. Práve to obvykle sebavedomé spoločenstvá robia. Povedané bez škrupule: namiesto strachu, že si rímskokatolícka cirkev privlastní pravoslávne duše, by sa pravoslávna cirkev mala snažiť privlastniť si duše katolícke. Okrem toho vo veku, keď náboženstvá musia presviedčať, musia aj obracať na svoju vieru vnútri vlastného spoločenstva – poukazovať na pravdu, hodnoty a krásu tradície, aj keď sa rozhodnú mimo svojho spoločenstva tak nekonať. Inak o svoje dušičky prídu. 5 V ÝCHOD a ZÁPAD Peter L. Berger (1929) je americký sociológ, religionista, politológ. Je profesorom na College of Arts and Sciences a na School of Theology. Riaditeľ Institute on Culture, Religion and World Affairs v New Yorku. V českom preklade vyšli jeho knihy Pozvání do sociologie – Humanistická perspektiva, Sociální konstrukce reality – Pojednání o sociologii vědění (spolu s Thomasom Luckmannom) a Vzdálená sláva – Hledání víry ve věku lehkověrnosti. 6 7 RÉMI BRAGUE VÝCHOD a ZÁPAD Mo d E Ly „ Ř Í M S K E h o “ K Ř E S ťa N S T v Í TrojíVýchod Z ačneme vysvětlením titulu: co znamená Východ? „Východ“ a „Západ“ – Orient a Okcident – se obvykle chápou jako protikladné pojmy. To je však matoucí již proto, že představa Orientu je matoucí sama o sobě. Ex Oriente caligo. Slovo Orient sloužilo po mnohá staletí za svého druhu skladiště (neřkuli smetiště) všeho, co platilo za „ne-evropské“. Kvůli jasnosti proto budu v následujícím textu rozlišoval tři významy termínu Orient.1 Evropa se vymezuje vůči třem formám Východu. My se nacházíme na Západě, který vnímá tři rozdílné fenomény Východu. Proti každému z nich ovšem stojí jiný Západ. Každému z těchto fenoménů Východ odpovídá jiná vrstva evropské identity. 1. Evropa je v první řadě částí většího celku, který zahrnuje také svět islámu. Jejím pandánem je to, co dnes označujeme jako Dálný východ. Evropa a islám spolu splynuly: Západ s tímto Východem splynul. Tento Západ ve smyslu široce pojaté kulturní jednoty se sytí na světské a náboženské rovině ze dvou společných fundamentálních zdrojů: na jedné straně má podíl na helénistickém dědictví, na straně druhé tvoří jeho společný vztažný bod víra Abrahamova. Helénistický svět zahrnuje také svět islámu, nebo alespoň ony oblasti, v nichž jako náboženství vznikl, tedy Arabský poloostrov a centrum islámské civilizace, Blízký východ s Mezopotámií, Egyptem a Persií. V oblasti umění a náboženství byl helénismus na Arabském poloostrově přítomný již záhy.2 V době svých vojenských výbojů absorboval islám velkou část kulturního dědictví přítomného na územích obývaných křesťany, ale také v Persii: architekturu, vědu, filosofii, lékařství a tak dále. V tomto ohledu je onen větší celek, z něhož tvoří Evropa jednu část, rozhodně západní. Jako taký je vnímán zeměmi Dálného východu, které mezi Evropou a islámem nedělají žádný velký rozdíl. 2. Evropa spolu se zeměmi s pravoslavím patří ke křesťanství, a tím se odlišuje od svého protihráče, islámu. Evropa je Západem islámského světa – ovšem jen v přeneseném smyslu. Neboť z pohledu jeho obyvatel neleží Evropa ani tak západně, jako spíše severně. Takzvaný muslimský Orient – který 8 například zahrnuje i Maroko a Mauritánii – skutečně leží vzhledem k Evropě na jihu. Proto může být druhý Východ výstižněji označen termínem Jih. To platilo ještě mnohem spíše pro dobu, kdy se Evropa jako forma kulturní jednoty utvářela. Když uvážíme aktuální podobu mapy světa, pak většina islámského světa sahajícího až k Indonésii leží ve skutečnosti jednoznačně na východ od dnešní Evropy. Na druhé straně svět jako celek, který zasahuje až ke Kamčatce, nebo až k Americe, leží stále ještě severně od islámu. 3. Když nakonec Evropu vymezíme tak, že již nebude částí většího celku, nýbrž jen Evropou samotnou, dospějeme k západní části křesťanství, k jeho latinské katolické polovině. Později, na počátku 16. století, byla roztržena i tato Evropa – jedna polovina zůstala katolická, druhá zahrnula celé spektrum protestantských a reformovaných církví včetně anglikánské via media. Kromě toho ale evropská kultura expandovala stále dál a dnes zahrnuje i ty části světa, které byly Evropany objeveny a kolonizovány, tedy celý Nový svět, Austrálii a tak dále. Ani konfesionální rozkol, ani pozdější expanze však nic nezmění na skutečnosti, že to, co se rozštěpilo a co dobylo svět, bylo již Evropou. Nyní se však může zdát tato definice příliš úzká. Znamená to snad, že východní, řecká, pravoslavná část křesťanství již k Evropě nepatří? Zde je nutné dát odpověď, která bude diferencovaná. Latinské křesťanství na prvním místě přesně odpovídá tomu, co Evropané a Neevropané po staletí nazývali Evropou. Abychom však nyní nehypostazovali historické celky, které vznikají a zase se rozpadají, zdá se mi vhodné označit je jmény, která si tyto celky sami daly a která se udržela v sousedních regionech. Jména pro mne neznamenají ani platónské ideje, ani pouhé nálepky, kterými opatřujeme věci. Mezi platonismem a extrémním nominalismem můžeme zvolit střední cestu, a – volným přenesením aristotelovského konceptualismu – chápat jména jako svědky společného vědomí, které náleží jednomu a témuž celku. Evropa se zrodila na konci 8. století, když Karel Veliký snil sen o znovuzrození Římské říše na tehdejším Dálném západě. Za to byl později veleben jako otec Evropy (pater Europae). Slovo Evropa ovšem bylo běžné již předtím. Když tento semitský výraz, který mimo jiné souvisel s arabským slovem Maghreb (magrib), razili féničtí mořeplavci a obchodníci, měli již asi sotva na mysli nějakou světovou stranu – tam, kde zapadá slunce. Od doby Karla velikého označuje termín Evropa ohraničené teritorium, plochu na zemském povrchu. Tato plocha se přirozeně nikdy nekryla se Svatou říši římskou, protože ta zahrnovala na západě Španělsko a Britské ostrovy, ale na východě také slovanská a maďarská území.3 9 EvropaaByzanc4 Otázku, zda k Evropě patřilo antické Řecko a Byzanc, bych chtěl zodpovědět jasným „ne“. Staří Řekové se nikdy nechápali jako ti, kteří náleží k Evropě. Aristoteles například lokalizuje řecko mezi Evropu a Asii a vyslovuje přitom klimatickou teorii, podle které je Evropa příliš studená a Asie příliš teplá. Proto jsou Evropané příliš hloupí a Asijci naproti tomu příliš líní.5 A staří Řekové, jestliže se sami označovali za Evropany, přičítali zřídka hlubší „kulturní“ význam skutečnosti, že z větší části sídlili západně od Egejského moře. Totéž platí pro Byzantskou říši. V náboženském ohledu se přirozeně vždy chápala jako křesťanská, na rovině politického jako římská a kulturně, tedy z hlediska jazyka, jako řecká. Ale nikdy se sama neoznačovala za evropskou. Není dále nic divného na tom, když chtěl Karel veliký svou Evropou napadnout právě suverénní postavení a legitimitu Byzance. Z pohledu byzantinců byli Evropané když ne nepřátelé, tak přinejmenším cizinci. Jako příklad bych zde rád uvedl Michaela Apostolise, byzantského učence z poloviny 15. století, který několik let předtím, než byla Konstantinopol dobyta oddíly Mehmeda II. Dobyvatele, sepsal pojednání, v němž srovnával řeky s národy, které označil za evropské, aby na poli literatury konstatoval převahu prvně uvedených.6 Ale dobré důvody hovoří i pro to, abychom tezi o nepříslušnosti Byzance k Evropě nerozšiřovali na příliš velký časový a geografický rámec. Z těchto důvodů chci předložit alespoň dva: Za prvé může být střední Evropa chápána jako prostor prostředkování mezi Východem a Západem? Tento prostor jak známo nikdy nepatřil k celku Svaté římské říše; a součástí křesťanského světa se stal teprve tehdy, když se národy, které se tam po dlouhém putování z Východu usadily, nechaly pokřtít. To byl dlouhý proces, který začal kolem roku 1000 u Poláků a Maďarů a trval až do 14. století, kdy se pohanství konečně zřekly poslední národy. Papežové, například Silvestr II., dovolil národům ochotným k obrácení, aby se staly křesťanskými, aniž by se musely začlenit do impéria. Toto oddělení procesu příklonu k církvi od příslušnosti k jednomu politickému svazku vytvořilo předpoklady pro vznik budoucí „národů“. Středoevropskému prostoru přináleží jak v politickém, tak v ekonomickém ohledu specifické rysy, které zde daly vzniknout zcela svébytným dějinám.7 Naopak z hlediska kultury se mi jeví rozdíly, které oddělují střední Evropu od Evropy západní stěží relevantní, neboť celá území, například Polsko, prošla masivním procesem „latinizace“. Kromě toho celá střední Evropa jak známo zažila stejnou posloupnost architektonických slohů a intelektuálních proudů jako Evropa západní: románské a gotické kostely nacházíme až na východní hranici Polska; humanismus, renesance a moderní přírodní vědy zdomácněly v Polsku, Maďarsku a Chorvatsku, stejně jako v Itálii. Za druhé dnes již není ani svět pravoslaví výhradně byzantský, pokud jím vůbec kdy byl. Například legenda o Moskvě jako třetím Římu, která se objevila v pozdním 15. století, soužila legitimizaci nastupující carské moci. Ale nehledě k tomu, cesta, která má dovést od Byzance k dnešním pravoslavným zemím, je nanejvýš spletitá. Legitimizace Ruska opírající se o Byzanc je prostě v mnoha bodech chybná, nebo přinejmenším přehnaně zdůrazňovaná, kdežto jiné vlivy – například skandinávské nebo mongolské – byly ze strany oficiálního dějepisectví po dlouhou dobu zatlačovány na okraj. Jen jeden příklad: když Ivan III. říši vytrhl z područí Novgorodu a prohlásil, že Moskva by se měla stát třetím Římem, a tedy dědičkou Konstantinopole, jmenoval novým biskupem Guennadiho. Když byl biskup nucen konstatovat, že jeho Bible není úplná, nechal chybějící knihy přeložit do staroslověnštiny. Avšak za předlohu si nevzal řecký text (Septuagintu), nýbrž latinskou Vulgátu.8 Spojme se zjištěním, že území pod vlivem pravoslavného křesťanství se – časově, prostorově, kulturně – nacházela někde mezi Byzancí a Evropou. 10 A proto je stupeň jejich příbuznosti, šíře jejich přání přináležet ke stejnému kulturnímu celku jako Evropa otázkou, která by měla být kladena pouze jim a pouze jimi by měla být zodpovězena. Nikoli těmi, kteří jsou součástí západní Evropy. My můžeme pouze doufat, že jejich odpověď bude pozitivní.9 ZápadkteréhoVýchodu? Když nyní budeme definovat evropskou identitu jako Západ, pak si musíme položit otázku: který Západ – Západ kterého Východu – se přesně myslí? Přirozeně můžeme odpovědět: Západ všech tří Orientů – tedy všeho toho, co není 1. ani helénistické, ani poznamenané vlivem Abrahamovy víry; 2. ani křesťanské; 3, ani latinsko-katolické. To je jednoduchá a také velmi rozšířená odpověď, ale její cenou je dokonalé zmatení na obou stranách. Na jedné straně se tím Východ totiž stává slátaninou, „hromadou rozbitých obrazů“, a současně zrcadlem, ve kterém se Evropa může se zalíbením zhlížet, plochou, na kterou může promítat růžové, nebo těžké sny o své „jinakosti“. Na druhé straně, a to má daleko větší význam, si podle této definice Evropa činí nárok na všechno, co ji od Orientu odlišuje – lhostejno, zda se tato charakteristika hodí výhradně na Evropu, či nikoli. To má nyní dalekosáhlé a politováníhodné důsledky, z nichž některé chci naznačit: 1. Evropa je ztotožňována – například v proslulém Novalisově eseji,10 abychom úplně pomlčeli o obvyklejším blouznění o křesťanském Západě – s křesťanstvím: jako by na východ od Evropy nežili žádní křesťané a v samotné Evropě pouze křesťané! Existují i mimoevropští křesťané – pomysleme jen na východní církve v Arménii, Gruzii nebo Etiopii, nebo v muslimských zemích Egyptě a Mezopotámii, zcela odhlížeje od křesťanů v jihovýchodní Indii a od nestoriánů. A v Evropě naopak nacházíme i nekřesťanské komunity jako jsou židovské, které v evropském prostoru existovaly ještě před vznikem křesťanství, před Kristovým narozením. 2. V této křesťanské Evropě se spatřuje jediné dědictví abrahamské víry: jako by na ně mělo západní křesťanství monopol! Židovství znalo Abrahama mnoho staletí před Kristem, uvnitř i za hranicemi Evropy, a dokonce dříve, než něco takového jako Představa Evropy vůbec existovalo! Později vzniklý islám se vidí v Abrahamově víře zakořeněn; přímo se definuje jako návrat k „náboženství Abrahamovu“, které je v jeho očích základem zákonů zjevených Mojžíšovi a Ježíšovi. 3. Evropa se kromě toho pokládá za jediného dědice helénismu: jako by řecká věda a filosofie nezažila dobu rozkvetu také v zemích islámu, a to dokonce daleko dříve než v samotné Evropě! Navíc velká část evropské vědy a filosofie pochází z arabsky mluvícího světa, četné Aristotelovy texty byly přeloženy ve 13. století v Toledu nebo na Sicílii, a tak poprvé zpřístupněny latinskému Západu. A arabskými filozofy, především Svícenou a Averroem, byla zásadně ovlivněna filosofie, scholastika. „Římský“model Dosud jsem obšírně vyprávěl „dějiny dvou měst“: Athén a Jeruzaléma, která v evropských dějinách zastupují helénistické a židovské prvky. Jak to, že jsem poté spojil křesťanství s městem třetím, totiž s Římem? Název mé stati hovoří o křesťanství „římském“. V čem nyní tento římský prvek bytuje? Moje teze je taková, že právě římský prvek Evropu od obou posledně jmenovaných forem Orientu, které jsem se od sebe pokusil oddělit, odlišuje. To nyní vyložím přesněji. Na prvním místě však musím upřesnit to, co rozumím pod pojmem „římský“. V názvu mého příspěvku je tento termín uveden v uvozovkách, protože ho chci užít ve zvláštním významu. To, co rozumím termínem „římský“, má 11 málo společného s římskými dějinami, nebo dokonce s protikladnými sny, které tyto dějiny v paměti každého z nás více nebo méně vědomě vyvolávají. Pojem „římský“ neoznačují žádný obsah, spíše jím chápu určitý model kulturní praxe, a tím také vzor kulturní identity. Tento model, tvrdím, platí pro celý evropský prostor, a pouze pro něj. V tomto smyslu spočívá identita Evropy v římském modelu. Má odpověď na otázku implicitně obsaženou v názvu tohoto oddílu zní: Evropská identita je „římská“. Ovšem i zde v uvozovkách, neboť tím nechci tvrdit, že například země, kde se hovoří románským jazykem, by bylo evropštější než země, ve kterých se hovoří německy nebo jazykem slovanským. Také si nemyslím, že země s katolickou tradicí by byly evropštější než země protestantské. To, co chci tvrdit, má trojí dimenzi: Evropa (za prvé) není definována určitým dědictvím, nýbrž specifickým způsobem osvojení tohoto dědictví – způsobem, který nazývám „římským“. Tento model osvojení má (za druhé) svůj původ v samotné existenci křesťanství; a kulturní identita Evropy vzešla (za třetí) z přenesení tohoto původně náboženského vzoru na oblast kultury světské. Nazval jsem tento model „římským“ podle způsobu, jakým reagovali Římané, když se ve 2. století před naším letopočtem dostali poprvé do kontaktu s řeckou kulturou. Nejprve se cítili malí. Umělecká díla, literatura a věda, před nimiž stanuli, v nich vyvolávaly pocit inferiority. Vergilius to vyjadřuje některými verši ve svém Aeneovi. Hrdina sestoupil do podsvětí ke svému otci Anchísovi. Ten nastiňuje před očima svého syna budoucí osud jeho potomků. Zde vyslovuje proslulá slova, která měla dodat římskému imperialismu jeho ideologické ospravedlnění: „Ty však, Římane, hleď, bys mocí národům vládl) Tu regere imperio populos, Romane, memento etc.“ Přesto bezprostředně předtím říká: Excudent alii spiranta mollius aera (Credo equidem), viros ducent de marmore vultus, Orabunt causa melius, caelique meatus Describent radio et surgentia Sierra dicent. Jiní ať kovové sochy, jak živoucí, jemněji tvoří – budiž! i z mramoru tvář, jak mluvící, dovedou vyvést, jiní ať řeční lépe a obě nebeských těles umějí zobrazit hůlkou a určit východy hvězdné.11 Jiné národy – zde se zjevně naráží na Řeky – budou lepšími architekty, lepšími řečníky, lepšími astronomy; proto se bude muset Řím chopit úkolů nižšího řádu, kterými jsou válečnictví a politika. Takový pocit inferiority není nic neobvyklého, avšak Římané s ním nakládají zcela zvláštním způsobem. Pocity méněcennosti vedou často k obranným postojům: jestliže se konfrontujeme s něčím, co se nám zdá být mocnější, jsme v pokušení chránit naše domnělé tradice, lhostejno, zda věci, které přicházejí zvenčí, mají větší hodnotu než ty, které již vlastníme. Můžeme dokonce přiznat primitivnosti původní čistotu a to, co je rozvinutější, pokládat naproti tomu za dekadentní. Neexistuje tedy žádná nutnost napodobovat 12 jiné národy, spíše bychom měli chránit svoji vlastní původnost od cizích vlivů si držet odstup. Ano, právě to je naše povinnost, „regenerovat“ národ, který se nám odváží něčím přispět. Takový postoj nabízí jisté výhody: ušetří se námaha něčemu se učit, když to, co by mohli nabídnout jiné národy, již domněle vlastníme, a dokonce v ryzejší podobě. Toto pokušení je na druhé straně ještě posíleno zálibou pokročilejších kultur připisovat domněle primitivním národům nezkažené mravy a obyčeje, aby se tak nepřímo kritizovala vlastní kultura. Tak Tacitus vykreslil idealizovaný obraz germánských kmenů, který nebyl určen pro ně a ani nepramenil ze zájmu o ně, nýbrž jeho cílem bylo poskytnou svým krajanům ponaučení. Pro národy a kultury je přirozeně zavádějící brát projekce tohoto druhu, které jsou sotva něčím více než parodií „pokročilejších“ kultur, za bernou minci, a nechat si jí tak legitimizovat vlastní lenost. Římané takovému pokušení odolali. Vzdělávali se a snažili se poučit a osvojit si to, co se jim zdálo, že je přesahuje. Navíc zprostředkovali podrobeným národům nejen římské právo a římské mravy, nýbrž i řeckou kulturu. Řím tak jednal k užitku ne pouze vlastnímu. A přesně to, podle mého názoru, dělala v průběhu svých dějin Evropa: její objevy, výboje a způsoby kolonizace zprostředkovaly světu nejen evropský „way of life“, nýbrž kulturní skutečnosti, které v sobě obsahovaly univerzální dimenzi (z nichž moderní technologie může být tou dimenzí nejdůležitější). Pocitméněcennosti Evropa by takové pocity sdílet mohla, poněvadž jako druhořadá se v procesu vztahování ke svým kořenům jak v oblasti světské, tak duchovní cítila neustále. V oblasti náboženství je jako součást křesťanství určována pocitem závislosti vůči staršímu náboženství Izraele, jehož svaté knihy jsou Písmem svatým i pro křesťany. V tom se křesťanství odlišuje od islámu. Ten se hlásí k biblickým postavám Starého a Nového zákona a respektuje Mojžíšovo a Ježíšovo poselství, to znamená Tóru a evangelium (al-indžíl). Ale neuznává jejich písemnou podobu, v jaké se dnes rozšiřují, protože podle muslimského učení byly židovskými a křesťanskými strážci víry zfalšovány (tahríf). I když křesťanství neposkytuje příliš důvodů k hrdosti vzhledem k tomu, jakým způsobem zacházelo s konkrétními židovskými komunitami – přesto Starý zákon uznalo za nefalšovaný doklad o zjevení, které křesťanství předcházelo a bez něhož by bylo poselství spásy prostě nesrozumitelné. Zaujmout tento postoj vůči židovství nebylo v žádném případě něco samozřejmého nebo snadného. Východiskem bylo stanovisko církve ze 2. století v Markionově případu – v duchu gnostických představ – připisoval autorství Starého zákona neschopnému a zlému tvůrci světa. Židovská svatá písma tedy byly vzhledem k vykoupení irelevantní; jedině Nový zákon byl v Markionových očích dílem pravého Boha, které se muselo – i když v očištěné podobě – uchovat. Církev však tomuto pokušení odolala; rozhodla se pevně trvat na Starém zákoně jako na kanonickém Písmu svatém. Cena, kterou za to musela zaplatit, spočívala ve vstupu do dlouhých a komplikovaných dějin alegorické interpretace Bible. Tato odmítnutí markionismu se v žádném případě neomezuje pouze na Evropu. Ke křesťanství jako takovému naopak patří. Podobný pocit inferiority nacházíme v oblasti kultury: totiž neustálou snahu evropských kultur osvojovat si znovu a znovu dědictví klasické literatury a umění. To vedlo k definici kulturního pokroku jako převzetí výdobytků, které byly zřetelně vnímány jako cizí. Evropa se nepokoušela „stát se tím, čím byla“, nýbrž tím, čím nikdy nebyla a být nemohla. Evropa chápala, že musí svou vlastní identitu hledat mimo své hranice. 13 V tom spočívá rozdíl mezi Evropou a třetím Orientem, který jsem uvedl výše. Byzanc se nikdy necítila klasickému Řecku odcizená. Byzantinci hovořili řecky a učenci mezi nimi nadále užívali ve svých spisech klasickou formu. Naproti tomu středověká Evropa se cítila řeckému světu odcizená a také taková skutečně byla. Vládnoucí elity řecky nemluvily, nebo po staletích řečtinu zapomněly. Tento handicap Evropu hnal do série renesancí, které začaly počátkem samotného projektu Evropa – „karolínskou renesancí“ – a jistým způsobem trvá dodnes. Excentrickáidentita Snahu znovu konstituovat imperium Romanum můžeme sledovat v průběhu celých evropských dějin. Proto se také dají popsat jako rozsáhlé a trvalé translatio imperii.12 Také tato kontinuální snaha byla založena na zbytnělém komplexu méněcennosti. Abychom ho pochopili, musíme si uvědomit jednu naprosto jednoduchou geografickou skutečnost. Zkusme si představit, jak svět vypadal, když Evropa přestala být pouhou zeměpisnou stranou – Západem – a stala se názvem území: tedy latinským Západem, jak ho viděl na konci 8. století Karel Veliký. Evropa byla vším jiným, jen ne středem světa. Existenci Ameriky, nebo dokonce Austrálie, nikdo netušil. Oikúmené, jak ji více nebo méně zřetelně pociťovali národy, které se měly nazývat „evropskými“, projektovaná jejich kartografy, byla jednolitým blokem. Jeho fyzický střed ležel někde na Blízkém východě. Jeho morální centrum mnozí viděli v Jeruzalémě, jiní v Mekce nebo v Bagdádu, ale určitě ne v Evropě. (Při této příležitosti mi budiž dovolena poznámka na okraj k pojmu „eurocentrismus“: Obecně se má za to, že se středověká Evropa pokládala za osu světa a že až objev Nového světa zasadil tomuto narcismu první ránu. Pravda vypadá úplně obráceně. Z geografického hlediska to bylo spíše objevení Ameriky, které Evropu vyneslo z její okrajové pozice a posunulo ji do centra země. Nehledě na to, hovořit o obrazu Evropy, jak si ho vykreslila ona sama, jako o eurcentrickém, vypadá téměř jako nějaké oxymóron. Neboť žádná kultura nechápala sama sebe méně za „království středu“ než evropská. Žádná kultura nebyla ve své době méně zahleděná do sebe samé. Žádná neprojevovala živější zájem o jiné kultury, žádná na ně nehleděla s větším očekáváním, žádná neusilovala více o to vidět je objektivně.) Když se Evropa stala geografickým pojmem, latinský Západ byl pouhopouhou provincií, odříznutou od pramenů moci a kulturní legitimity. Zvlášť vzdálená byla Evropa Byzanci, kde vládl materiální blahobyt a kde se rovněž uchovalo prostředí duchovní legitimity: zde byla přítomná politická kontinuita „čistě“ římského impéria bez poskvrny barbarství a kulturní kontinuita řecké učenosti. Přítomnost nesčetných relikvií zaručovala náboženskou kontinuitu církve, založenou na krvi mučeníků. Evropa je v mnohém ohledu kontinentem zbohatlíků, kteří tento deficit legitimity museli kompenzovat. To se dělo různými způsoby. Idea založit v západní části kontinentu nové římské impérium byla jen jedním z nich, a navíc nijak zvlášť úspěšným. Vědomí nedostávající se legitimity vyplouvalo neustále na povrch.13 Navíc zdar tohoto úmyslu nějakým způsobem kompenzovat nedostatek legitimity byl od začátku zpochybňován tím, že uvnitř i vně „impéria“ existovaly četné národy, které se žádné centrální moci nepodrobily – musíme říci naštěstí – s ohledem na výstřelky, které občas tyto pokusy o obnovení říše provázely. Totéž platí i pro oblast duchovní. Zřetelně to poznal jeden historik středověké filosofie, a proto výstižně hovoří o situaci, ve které se Evropa nacházela na počátku 12. století, jak o „geokulturním paradoxu“, která charakterizuje takto: „Řecky hovořící svět Byzance se uzavírá vůči filosofické kultuře islámu; jeho duchovní bohatství, jeho tradice, jeho dědictví ho zprošťuje nut- 14 nosti zaměřit svůj pohled směrem ven. Naproti tomu latinský svět, viděno z hlediska filosofie, je myšlenkově chudý a tato chudoba jeho pohled otevírá směrem ven.“ Šance západního, latinsky mluvícího světa byla právě proto v jeho „nedostatku filosofické kultury“, který ho nutil „budovat smysl pomocí problémů místo instrumentů“.14 Paradoxní vztah, který vládne mezi Evropou a jejími kulturními prameny, je velmi názorně ilustrován jednoduchým geografickým faktem, který se rovněž často přehlíží: žádné z obou měst, které představují zdroje evropské kultury – Athény a Jeruzalém – neleží v Evropě. Tato prostá skutečnost výstižně odráží povahu evropské kulturní identity, která je svou podstatou excentrická. Křesťanskýmodelmoci Dosud jsem se pokoušel rozvinou model, který by nám měl pomoci pochopit, co může být „evropskou identitou“ – a především, co jí být nemůže. Nyní chci tento model vyzkoušet na problému náboženství v dnešní Evropě. Moje teze zněla, že evropská identita má co činit s jedním specifickým náboženstvím, totiž s křesťanstvím. Na prvním místě je to naprostá banalita, neboť k nahlédnutí této skutečnosti dostačí i minimální znalost historie. Avšak není s touto banalitou spojen více nebo méně vědomý nárok křesťanů, že jsou lepšími Evropany než nekřesťané? A nebyla by tím ospravedlněna noční můra nekřesťanů – jejich strach před křesťanskou reconquistou Evropy? Ve skutečnosti tvrdím, že jsem učinil více, než že jsem jen poukázal na přítomnost křesťanských prvků v evropské kultuře: nakonec jsem spojil specifickou identitu Evropy nejen s některými obsahy přítomnými v křesťanství, nýbrž se samotnou strukturou křesťanského náboženství. Na první pohled by se něco takového mohlo jevit jako něco ještě horšího než v případě prvním; domyšlena do konce by moje teze však měla již v zárodku udusit jakýkoli náběh ke křesťanskému „integrismu“.15 Jak jsem ukázal, sekundární a excentrická identita Evropy pochází z odvozeného a excentrického charakteru křesťanství samotného. Tatáž struktura křesťanské zvěsti nyní způsobila také to, že křesťanství ponechalo otevřený prostor pro světské záležitosti. Ty se mohly spontánně řídit podle svých vlastních principů – za předpokladu, že se nedostaly do konfliktu se zákony morálky. Že tyto zákony vzešly z pohanských zákonů a že křesťanství je téměř obecně přejímalo, pro něj nepředstavovalo žádný skutečný problém. Neboť křesťanství je v samotném nitru muselo od počátku chápat jako něco, co přišlo později, tj. po Staré smlouvě. Křesťanství nebylo nikdy nuceno nahrazovat staré zákony a obyčeje zákony úplně novými, který by odvozovaly svou autoritu z božského původu. Žádná křesťanská šariía teda neexistuje.16 Nepřenechá tím však křesťanství pole silám zla? Naopak. Na vysvětlenou se chci krátce zabývat jedním z nejproslulejších Ježíšových výroků. Bezmocnostjakovšemohoucnost Každý zná výrok z Písma: „Odevzdejte tedy, co je císařovo, císaři, a co je Boží, Bohu.“ (Mt 22,17 a 22). Tomuto rozlišení bylo často špatně rozuměno. Neznamená to, že by Bůh a císař měli každý obdržet určitý podíl na skutečnosti. Bůh jako Bůh se nemůže spokojit s částí. On je Pán nade vším a nic nemůže této vládě uniknout. Tady císaři nezbývá ani ta nejmenší oblast, na kterou by měl nárok. Proto nám také není dovoleno přenechat ani ten nejmenší díl ze všeho, co existuje, jiné moci než Boží. Tento argument nacházíme například v islámu, pro který je obvyklá interpretace tohoto místa 15 v evangeliu prostě nepřijatelná. Snad dokonce s jistým oprávněním – přesto se jednou na toto Ježíšovo slovo podívejme pozorněji. Toto rozlišení neznamená nic menšího než revoluci v pojmu moci samotné, nový způsob, jak být Pánem. Žádná pozemská moc nemůže tvrdit, že disponuje božskou mocí. Žádný vládce se nesmí pokládat za Boha. Nestačí vytyčit hranice mezi různými oblastmi, například mezi tím, co je náboženské a co je světské. Toto rozlišení je důležité, ale samotnému způsobu, jak Bůh – podle křesťanské nauky – jedná a vládne, se vymyká. Boží způsob vládnutí nemá se způsobem vládnutí císaře nic společného. Pravý důvod, proč císař nemůže být Bohem, spočívá v tom, že Bůh není císař. Absolutní vládce nevládne nad nikým. Bůh nevykonává žádnou politickou moc. Panování a moc jsou dvě rozdílné věci. Moc může svobodu potlačit; panování ji respektuje. Protože Boží panování nás oslovuje v naší svobodě – a pouze v naší svobodě, je jeho panování bezmocné. Uvažujme nyní o té věci obráceně. Na jedné straně je moc mocných bezmocná. Potlačovat svobodu nám nezapovídá pouze morálka. Něčeho takového totiž nejsme vůbec schopni. Můžeme překazit její užití navenek, ale nemůžeme ji kontrolovat uvnitř. Na druhé straně je Boží bezmocné panování skutečně tím panováním nejmocnějším, výkonem vskutku jediné skutečné moci. V protikladu ke všemu, čím může být vynuceno pouze podrobení, aniž by se však proniklo ke kořenům svobodné vůle, se Boží panování obrací ke svobodě jako takové a je s to ji obrátit. Tato paradoxní panování může nést zcela rozdílné názvy, vždy podle toho, kdo o něm uvažuje: například humanisté ho nenazvou Bohem, nýbrž tichou autoritou morálního svědomí; židé by ho snad nazvali jednoduchým a přerývaným hlasem Mojžíše, jehož „ústa a jazyk jsou neobratné (nevad lasón)“ (Ex 4,10); křesťané v něm poznají poslední neartikulovaný výkřik Ježíše, umírajícího na kříži (Mt 27,50; Mk 15,37).17 Smrt na kříži proto není žádným znamením Boží bezmocnosti, nebo dokonce bezmocnosti ducha vůči pozemskému zlu. Je mocí. Jan Zlatoústý jednou řekl: „Nazval jsem ho králem, protože byl ukřižován.“ Trnová koruna není žádnou posměšnou korunou, nýbrž pravou korunou paradoxního panování. Jestliže právě toto je křesťanský model panování, pak se křesťané musí podrobit jediné autoritě morálního svědomí. Musí uplatňovat nárok na právo vyjadřovat se svobodně a zasazovat se za institucionální a materiální podmínky svobody projevu, aniž by proto zkreslovali své poselství, nebo je komolili. Pokud by se naopak pokoušeli získat nějaký jiný podíl na moci, pak by smysl svého vlastního poselství zvrátili v jeho opak. Esej vyšla pôvodne v zborníku Das Europa der Religionen – Ein Kontint zwischen Säkularisierung und Fundamentalismus (S. Fischer Berla GmbH, Frankfurt n. M. 1996, neskôr v českom preklade v časopise Teologie&Společnost (3/2004) a najnovšie v publikácii Evropa a její duchovní tvář – Eseje – komentáře – diskuse, ktorú zostavili editori Jiří Hanuš a Jan Vybíral (CDK, Brno 2005). POZNÁMKY: 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12. 13. 14. 15. 16. Prezentovaná stať navazuje na četné ideje rozvíjené v mé knize Europe – la voie romaine, 2, vydání, Paříž 1993 (český překlad: Brague, R.: Evropa – římská cesta, Praha 1994). Bowersock, G. W.: Hellenism in Late Antiquity, Ann Argot, Michigan 1990, k. VI. Viz poznámku 4. Mnohé zajímavé ideje a odkazy jsem nalezl In.: Kallscheuer, O: Cuius regio – cius religio? Kleine politisch – theologische Geopraphie Europas, Frankfurt n. M. 1994, s. 19 – 34. Aristoteles: Politika, VII, 1327 B. 20 – 33, zvl. 24nn. („Národy totiž, které přebývají v chladných krajinách Evropy, jsou sice plné odvahy, ale méně nadané schopností myslet a umělecky tvořit. Proto sice snadněji hájí svou svobodu, ale nemají schopnosti vytvářet státní společenství a nejsou s to získat vládu nad sousedními národy. Národy Asie jsou naproti tomu nadané schopností myslet a umělecky tvořit, ale bez odvahy. Proto žijí v ponížení a otroctví. Konečné rod Řeků, protože co se týče místa, zaujímá střed mezi oběma, spojuje rovněž přednosti obou, neboť je plný odvahy a je rovněž nadán schopností myslet.“) Lourdas, B.: Michael Apostolis – Promluva o řecku a Evropě, In.: Epeteris Etaireias Byzantinóm Spoudón, 19 1949, s. 235 – 244. K tomu viz podnétnou sytézu maďarského historika Szücse, J.: Die drei historischen regionen Europas, Frankfurt n. M 1990. Na tuto skutečnost mě přátelsky upozornil profesor Yves Hamant z univerzity v Paříži X – Nanterre. Nedávno jsem se zúčastnil jednoho kongresu na téma Evropa a přižene přišla řeč i na hranice Evropy. Jeden z účastníků (jehož ušlechtilé smýšlení a toleranci se neodvažuji brát v pochybnost) vyslovil návrh: „Můžeme jít až do Vladivostoku.“ Načež jsem mu s tváří pokerového hráče podvěděl: „Zajímavý návrh. Chtěl byste tam na koni, nebo v tanku?“ Touto ironickou poznámkou jsem chtěl upozornit na to, že geografický imperialismus je s to ukázat i mírnější variantu silnějších ambicí a vojenskými nebo ekonomickým mocenským nárokům připravit cestu. V každém případě užití první osoby množného čísla nevědomky vylučuje jediného legitimního adresáta této otázky – samotné národy střední Evropy. Novalis: Die Christenheit oder Evropa (1799), vydané například In: Lützeler, P. M.: Hoffnung Europa. Deutsche Essay von Novalis bis Enzesberger, Frankfurt n. M 1991, s. 27 – 45. Vergilius: Aeneis, VI, 847 – 850. Sloterdijk, P.: falls Europa erwacht, Frankfurt n. M. 1994, s. 34. Srovnaj například Luther, M.: An den christlichen Adel deutscher kation, § 26: Doplněk druhého vydání z roku 1520 (Reclams Universal-Bibliothek, č. 1578, Stuttgart 1962, s. 98 – 103). Liberta, De A.: La philosophie medievale, Paříž 1993, s. 262, 309. Výraz „integrismus“ je označením zavádějícím – tím spíše, jestliže má údajně vyjadřovat společné trendy v soudobém křesťanství, židovství a islámu. Neboť k čemu tak zvané „ikterické“ skupiny v rámci svých náboženství směřují, jsou naprosto rozdílné věci. V křesťanství se pod tímto pojmem chápou snahy vykonávat ve jménu Boha politickou moc. K tomu viz můj článek Thomas dAquin et la „loi divine. Notes sur Summa contra gentiles, III, s. 113 – 129, In: Le trimestre psychanalytique, 1/1995, s. 81 – 95. 17. Viz můj příspěvek The Impotence of the Word. The God Who has Said in All, In: Diogenes 43/2, č. 170, s. 43 – 67. Zpytovánísvědomí Netvrdím – a jak bych také mohl –, že křesťané této základní struktuře svého zvěstování vždy zůstali věrni. Já je naopak vyzývám, aby s ohledem na problémy dnešní i budoucí Evropy zpytovali své svědomí. Přesně z těchto důvodů jsem se pokusil na minulost vrhnout nový, neotřelý pohled; neboť mi nejde o pouhou učenost, nebo dokonce o nostalgii. Spíše bych chtěl přispět svým dílem k rekonstrukci Evropy, pomoci při uchování její možné budoucnosti, nebo ji pomoci vybojovat. Evropa, když zůstane věrná své „římské“ podstatě (ve smyslu, který jsem zde načrtl), tedy když si udržíme bdělé vědomí toho, že za všechno, co máme a co jsme, vděčíme cizím zdrojům, a když ideály, jejichž předností užíváme – stát blahobytu, práva a tak dále – nebudeme pokládat za pouhý lokální folklór, nýbrž budeme přesvědčeni, že si zasluhují, aby byly navrženy (nikoli vnuceny!) všem lidem a kulturám, tedy tato Evropa bude mít budoucnost. Preklad Ladislav Kabát 16 Rémi Brague (1947) je francúzsky filozof. Je profesorom filozofie na Sorbonne, na Mníchovskej univerzite, prednášal aj na Bostonskej univerzite a Univerzite v Lausanne. Niekoľko rokov viedol Centre National de la Recherche Scientifique. Zaoberá sa gréckou filozofiou, stredovekou filozofiou, tak arabskou, ako latinskou, a viacerými témami súvisiacimi s problémom Modernity a Osvietenstva. V českom preklade vyšla jeho kniha Evropa, římská cesta. 17 M I LOS L AV S Z A B Ó predOhra kulturkampfu uhOrSké cirkevnO-pOlitické debaty v rOkOch 1883/84 na Stránkach nárOdných nOvín Európa odhaľovala sprisahania kapitalistov, socialistov, slobodomurárov – a Židov, ktorí vraj podkopávajú osvedčené inštitúcie, spôsobujú „rozvrat“ a podobne. Novšia literatúra sa usiluje relativizovať takéto predstavy o nezmieriteľnej opozícii dvoch „svetonázorových“ skupín. Historik Christopher Clark k tomu poznamenáva: „Musíme konečne prekonať binárnu koncepciu kultúrno-politických sporov v zmysle konfrontácie medzi ‚modernými’ a ‚antimodernými’ silami. Už zbežný pohľad na oba tábory ukazuje, že ich oslavovanie ‚modernizmu‘ bolo selektívne a ideologické. Liberáli vzývali vedu, obchod, priemysel a politické zriadenie, ktoré spočívalo na údajne autonómnych subjektoch (spravidla to boli vzdelaní a dane odvádzajúci muži). K demokratizácii však pristupovali skepticky. (...) Aj socialistická ľavica, ktorá neskôr vytlačila z veľkej časti Európy liberalizmus, tvrdila, že jej svetonázor je objektívny, vedecký, pokrokový a emancipátorský. Vnímala však kriticky moderný kapitalizmus a jeho ziskuchtivosť – jej kritika sa v tomto bode prelínala s katolíckou kresťansko-sociálnou kritikou ‚mamonárstva‘. Ani tie ‚najpokrokovejšie‘ politické programy nedokázali zakryť hlboké rozpory. Veľké ideológie 19. storočia – vrátane moderného katolicizmu – oslavovali ‚modernosť‘ s výhradami. Chceli sa predovšetkým vysporiadať s problémami, ktoré prinášala spoločenská transformácia, chceli využiť ponúknutú šancu, ale vyhnúť sa rizikám.“2 Š tát proti cirkvi alebo liberalizmus proti konzervativizmu? V druhej polovici 19. storočia sa po celej Európe vytvárali ideologické fronty, ktoré zvádzali vášnivé rétorické súboje na stránkach periodickej tlače, v parlamentoch či na verejných zhromaždeniach. Ako na ne reagovala vtedajšia slovenská žurnalistika? ŠtátacirkevvEurópe19.storočia V druhej polovici 19. storočia dochádza v európskych štátoch k výrazným centralizačným snahám. Toto tvrdenie sa týka jednak starých, dávno konštituovaných národných štátov Francúzska, Španielska či Švajčiarska, ale predovšetkým nových štátnych útvarov Talianska a Nemecka. Piemont/ Taliansko sa zjednocovalo v priamej konfrontácii s pápežským štátom, ktorý postupne redukovalo na malý okrsok v centre novej talianskej metropoly. Ideológia národného zjednotenia sa odvolávala na heslá o liberalizme, pokroku a oslobodení a mala výrazne antiklerikálny nádych. Pápežská ideológia zdôrazňovala zasa tradície, konzervativizmus a náboženskú autonómiu. Tieto ideologické fronty sa upevňovali v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch a v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 19. storočia eskalovali do otvorenej konfrontácie, ktorá nadobudla extrémne formy zvlášť v cisárskom Nemecku za vlády Otto von Bismarcka (odtiaľ pomenovanie Kulturkampf, teda „kultúrny“, presnejšie kultúrno-politický „boj“). Oba tábory, „pokrokársky“ i „spiatočnícky“, vyšperkovali svoju argumentáciu morálnymi nárokmi, ktoré odvodzovali z „univerzálnych“ dejín, respektíve z náboženstva. Diskusia sa odohrávala na pozadí modernizačných procesov a obe strany sa usilovali nájsť východisko z problémov, ktoré doba so sebou prinášala. „Pokrokári“ i „spiatočníci“ chceli hovoriť v mene „lepšej“ časti spoločnosti, takže už v dobových prameňoch sa spomínajú dve Talianska, dve Francúzska – a niektorí historici hovoria dokonca o dvoch Európach.1 Jedna z nich strašila súčasníkov predstavami „reakcie“, ktorá dusí už v zárodku svieži závan „slobody“, bráni akejkoľvek „osvete“ atď. Druhá 18 19 20 Charaktercirkevno-politickýchsporov vUhorsku19.storočia Pozadiecirkevno-politickýchdiskusiínastránkachNárodnýchnovín Liberalizmus štátov 19. storočia teda nebol nutne „spravodlivý“, naopak, bol nezriedka šovinistický. Bismarckovo Nemecko nebojovalo iba proti „reakčnému“ katolicizmu, ale aj proti socialistom, Židom a Poliakom.3 Na druhej strane moderný katolicizmus nevyjadroval len opozíciu širokých vrstiev proti postupujúcej byrokratizácii, pauperizácii a etatizmu, ale skutočne šíril sprisahanecké teórie, „fantázie o zovretých šíkoch nepriateľov, ateistov, socialistov a slobodomurárov“, ktorých „‚syntézou’ sa stal „Žid’“.4 Podobné konštatovania platia aj pre Uhorsko. Vzťah štátu a cirkví bol v Uhorsku 19. storočia komplikovanejší. Uhorsko bolo multietnickým a multikonfesným štátom, v ktorom sa industrializácia a s ňou spojené transformačné procesy začali prejavovať pomerne neskoro. Uhorská spoločnosť si zachovala tradičný stavovský ráz, ktorý sa výraznejšie začal meniť až v poslednej tretine 19. storočia, no najmä na prelome storočí. Uhorské, presnejšie maďarské elity sa odvolávali na tradície liberalizmu, ktoré siahajú až na koniec 18. storočia a ktoré oživila revolúcia rokov 1848/49, respektíve rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867. V rokoch vyrovnania sa, prirodzene, diskutovalo aj o postavení katolíckej cirkvi. Zákonodárstvo revolučných rokov 1848/49 znamenalo úplný prevrat vo vzťahoch štátu a cirkvi. Po porážke revolúcie bolo anulované, ale radikálne krídlo maďarskej politiky chcelo naň po vyrovnaní nadviazať. V rokoch 1873/74 sa v budapeštianskom parlamente rokovalo o návrhoch obligátneho občianskeho sobáša, o štátnej cenzúre výučby náboženstva, o kontrole cirkevných slávností a bohoslužieb, o zrušení viacerých náboženských sviatkov, o transformácii náboženských rádov na súkromné združenia a tak ďalej. Novovymenovaná vláda Kálmána Tiszu však odložila všetky tieto návrhy ad acta a udržiavala až do roku 1890 – s jednou výnimkou, ktorá je predmetom tejto štúdie – cirkevný zmier. Kulturkampf sa napokon v Uhorsku obmedzil na niekoľko špecifických otázok a maďarská historiografia preto radšej hovorí o „cirkevno-politickom spore“ (egyházpolitikai küzdelem), ktorému sa vraj dalo predísť.5 Tieto otázky však boli dôležité z viacerých dôvodov a priamo súvisia s témou tejto štúdie. Šlo v prvom rade o občiansky sobáš, respektíve o problém takzvaných „zmiešaných manželstiev“, teda medzikonfesných zväzkov a o problém konfesnej príslušností detí, ktoré pochádzali z takýchto rodín. Problematika „zmiešaných manželstiev“ v Uhorsku siaha na koniec 18. storočia, a nemôžeme ju na tomto mieste rekonštruovať. Podstatné je, že zákonný článok LIII z roku 1868 stanovil kompromis podľa pruského vzoru, podľa ktorého sa konfesná príslušnosť detí z medzikonfesných manželstiev riadila pohlavím rodičov: dcéra prijala vierovyznanie matky, syn vierovyznanie otca. Toto nariadenie sa však v praxi nedodržiavalo a katolícki kňazi „prekrsťovali“ deti rodičov iných konfesií. (Historik Gabriel Adriányi s tým nesúhlasí a obviňuje protestantov z ohovárania, pretože ich manželstvá boli údajne „málodetné“.6) Úrady sa prizerali, sem-tam niekto zaprotestoval, ale iniciatívu prevzal až minister kultúry Albin Csáky, ktorý roku 1890 vydal nariadenie o „prekrsťovaní“ a vyvolal ním aféru, ktorá skončila až v rokoch 1894/95 prijatím štyroch zákonov o obligátnom občianskom sobáši, o slobode vierovyznania, o uzákonení židovského náboženstva a o právomoci rodičov rozhodovať o vierovyznaní svojich detí. Národnie noviny nahradili Pešťbudínske vedomosti a vychádzali od roku 1870 v Turčianskom sv. Martine. Stali sa polooficiálnym orgánom Slovenskej národnej strany a v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 19. storočia boli jediným pravidelne vychádzajúcim politickým periodikom národného tábora. Ich krédom bola nekonfesnosť, reprezentatívnosť a „serióznosť“. Kým mal rozhodujúci vplyv na redakciu Viliam Paulíny-Tóth, vyznieval ich tón relatívne umiernene. Po vyhrotení reštriktívnej politiky maďarských úradov, ktorá sa odrazila v zatvorení slovenských gymnázií a v zrušení Matice slovenskej, počas balkánskych udalostí v rokoch 1875 až 1878, no najmä s príchodom Svetozára Hurbana Vajanského do redakcie roku 1879, nadobúdajú Národnie noviny výrazne konfrontačný charakter. Najfrekventovanejšími témami domáceho a zahraničného spravodajstva, komentárov, fejtónov, monitorovania domácej a zahraničnej tlače, listov čitateľov či drobných správ v rubrike Chýrnik, sa stávajú boj proti liberalizmu, „židovská otázka“ a národnoobranný zápas. 1.„Lžiliberalizmus“ Tieto tematické okruhy sa, pravda, často prelínali. Už v V. ročníku Národních novín sa, napríklad, objavuje seriál úvodníkov Cirkevnie statky (č. 10, 13, 16). Autor si v nich ťažká na liberalizmus: „Väčšina takýchto moderných liberálcov nepatrí k žiadnému kresťanskému vierovyznaniu; sú to tí z lôna židovstva pošlí radikalisti, čo horlia za neverovyznanské školy, za civilné manželstvo, čo sami seba vydávajú za ‚konfessionslos‘...“ (24. 1. 1874.) Liberalizmus je „moderný rak“, „všetko nivelizujúci prúd, tá skazenosť, ktorá z väčších miest ako po cievach i do svätín, dosiaľ tou mestskou hnilobou nedotknutého vonkovského ľudu sa prelieva, jedom svojím v rovnakej miere telo, srdce i ducha kaziac a otravujúc“. (7. 2. 1874.) Popri domácom liberalizme si Národnie noviny v rokoch 1875 – 1878 všímali hlavne Anglicko, ktoré rozlične podporovalo Turecko v bojoch na Balkáne – podobne ako uhorská vláda – a bránilo Rusku, veľkému „osloboditeľovi“ z Východu, v prieniku do Európy. V VIII. ročníku sa dozvedáme z úvodníka Civilisátorská Anglia (č. 125), že Angličania úmyselne šíria hladomor v Indii: „Krajinu len cicajú... a jesú ešte ‚štátnici’ i národy, čo berú si za vzor anglickú liberálnosť a anglický humanismus! Hrozná spustlosť! No dá Bôh, že príde bič na toto ohavné kramárenie!“ (20. 10. 1977.) Angličania sú „západní Turci“ a Národnie noviny nikdy nezabudnú pripomenúť, že premiér Disraeli-Beaconsfield je pôvodom Žid. Po zavraždení cára Alexandra II. sa Národnie noviny zamýšľajú nad ďalším vývojom v Rusku a dospievajú k týmto pozoruhodným záverom: „Liberalismus moderný, západno-europejský, je nešplecha, je nepriateľom svobody národov, nepriateľom kresťanskej nauky a kresťanskej lásky, je nešťastím štátov i ľudskej spoločnosti, a kto vymáha sa z jeho pút, ten v tom okamihu začína byť ľudskejším, spravodlivejším. (...) Na samom europejskom západe, kde je kolíska liberalismu a všetkých jeho príveskov a odrodov, nasýtili sa už aj toho, dosiaľ tak horlive zvelebovaného ústaveného nektaru a práve pomýšľajú na jeho prepracovanie pomocou zdravých, záživnejších látok, aby z toho bol požitok, aby z toho bola sila, rozvoj tela i ducha, a stroj života aby sa pohyboval živo a veselo a aby ustavičným vrzgotom neotupoval myseľ i srdce. Sám Bismarck, tvorca i obranca západného liberalismu, vidí tú záhubu, do ktorej rúti sa štátny i spoločenský poriadok a on sám stavia sa na čelo akcie k potretiu hydry, ktorá chrlí pred seba oheň pustošiaci a za sebou ťahá káru hmotného i mravného úpadku.“ (16. 4. 1881.) 21 2.„Židovskáotázka“ Nemôžeme sa na tomto mieste zaoberať peripetiami spolužitia Slovákov a Židov v Uhorsku. Pre túto štúdiu je podstatný jeden moment, ktorý opísal Ješajahu Andrej Jelínek, izraelský historik pôvodom zo Slovenska, nasledovne: „Štúrovci vidia v privilégiách daných Židom priame ohrozenie národnostných práv Slovákov. Židia mohli liberálnym zákonodárstvom, ktoré by im bolo dalo slobodu a možnosti rozvoja, len vyhrať. Zosilnenie maďarskej liberálnej elity tak proti Viedni a magnátom, ako aj proti nemaďarským menšinám, bolo hrozbou a nebezpečím pre slovenské národné snahy. Preto sa protižidovská platforma stotožňovala s platformou protimaďarskou, ktorú si štúrovci museli vybrať.“7 Videli sme, že podobný postoj zaujali aj ich nasledovníci z okruhu Národniech novin. Je vskutku zarážajúce, aký priestor sa v rokoch 1879 – 1883 – teda v období, keď sa v Európe začal masovo šíriť antisemitizmus, až do doby, keď uhorský parlament prvý raz rokoval o manželstvách medzi kresťanmi a Židmi – venoval na stránkach novín „židovskej otázke“ v Uhorsku, ale aj v Rumunsku, Nemecku, Rusku a v Predlitavsku (v Rakúsku a v Haliči). Národnie noviny registrujú s presnosťou seizmografu každý ohlas doma i v zahraničí, prinášajú správy, komentáre, záznamy zo zasadnutí uhorského snemu, monitorujú domácu a zahraničnú tlač, a nielen v rubrike Chýrnik si doprajú nejednu zlomyseľnú glosu. Listy k Židom, v ktorých sa Viliam Paulíny-Tóth usiloval získať hornouhorských Židov pre slovenskú vec, upadli rýchlo do zabudnutia. Namiesto nich sa objavujú čoraz častejšie útoky proti židovským „úžerníkom“ a krčmárom („pijavice“), a keď v parlamente začína vystupovať neskorší vodca uhorských antisemitov Győző Istóczy, Národnie noviny mu venujú mimoriadny priestor. Od roku 1879 sa čitateľ pravidelne dozvedá podrobnosti o „riešení židovskej otázky“ v novom Rumunsku, o antisemitských pohyboch v Nemecku a v Rakúsku a po zavraždení cára Alexandra II. roku 1881 aj o pogromoch v Rusku. Práve Rusko je identifikačným vzorom par excellence a Národnie noviny informujú o situácii veľmi podrobne a zaujate. V apríli 1881 najprv znovu zdôrazňujú: „Hnutie protižidovské je zvláštnym úkazom našej doby. Všade, kdekoľvek býva hromadnejšie tento ľud, vo všetkých krajinách búri sa proti nemu jeho spoluobyvateľstvo.“ Ďalej konštatujú, že správy z Ruska „už zvestujú nám prelievanie krve a zahynutie mnohých životov“. No radi by poukázali „na obľahčujúcu okolnosť, ktorá predstavuje sa v utrpení ruského ľudu, vystaveného židovským nečistým rukám“. (22. 4. 1882.) O niekoľko dní neskôr sa už opäť tne do živého: „Čo pohlo takto ozaj trpelivý ľud ruský, ktorý nepozastaví sa nad maličkosťami a k veľkým činom potrebuje rovne veľké pohnútky? Dobre informované hlasy shodujú sa v tom, že vyvolali si to sami židia svojím odporným držaním, svojími prechvatmi, miešaním sa do všetkých záležitostí a tlačením, hubením ľudu. Takto vyvolané výtržnosti chcú však použiť, narobiť kriku, aby tak pod ochranou Europy domohli sa nejakých nových práv v Rusku.“ (14. 5. 1881.) Vrcholom však bol domáci, uhorský antisemitizmus. Dovolím si tvrdiť, že spomínaný poslanec Istóczy bol v týchto ročníkoch Národních novín – najmä v ročníkoch XIII (1882) a XIV (1883) – najskloňovanejším pojmom. V čísle 61 z 25. 5. 1882 sa prvý raz informuje o záhadnej, „rituálnej“ vražde v Tiszaeszlari a správy o afére, ktorá vyvolala v krajine mohutné nepokoje a vo voľbách roku 1884 vyniesla antisemitom vyše 20 mandátov v uhorskom sneme (úspechy zaznamenali aj v župách s vysokým podielom slovenského obyvateľstva: Bratislava, Nitra8), prúdili prakticky neustále. Národnie noviny zvolili taktiku „nestranného“ pozorovateľa, ktorý si je vedomý „oprávnenosti“ diania, ale neprispieva k nemu. Ich sympatie s hnutím antisemitov však boli zrejmé, a nielen kvôli kolektívnemu kriminalizovaniu „židov“ v Chýrniku. (Tieto správy sa neodvážim reprodukovať, najčastejšie sa však uvádzali 22 pod titulom Bestiálnosť.) V čase vrcholiacich protižidovských nepokojov si slovenský žurnalista umyl ruky: „Pseudoliberalismus a chauvinismus, tieto dva hlavné základy terajšej štátnej moci, priniesly svoje ovocie. Lžiliberalismus dochovával zo židov privilegovanú kastu; chauvinismus pretvoroval konkrétne rovnoprávne národy v akési národnosti bez tela a bez duše. Reakcia nevystala. Lži liberalismus splodil antisemitismus; (...) Nemaďarské národnosti sú celkom nevinné na terajšom stave našej drahej vlasti, do ktorého ju vrhla pýcha a nadutosť maďarských štátnikov. (...) So škodoradosťou mohli by sme hľadieť i my na zápas, ktorý sa vyviňuje medzi maďarstvom a tým tak zvaným ‚novým maďarstvom’; (...) gšeftový duch ‚nového maďarstva’ každodenne vyciciava však špik i silu zo zdravého tela slovenského ľudu... hlásal a hlása boj proti čistým a humanným snahám slovenských mužov, len aby pomocou špiritusu udržal nešťastný slovenský ľud vo svojich zkazonosných pazúroch. Na zápas a hynutie takýchto škodonosných živlov ľahostajne možno by bolo dívať sa slovenskému človeku...“ (Mene-tekel, 4. 9. 1883.) V podobnom duchu sa vyjadroval úvodník Národné hospodárstvo: „... údovia onoho ‚vyvoleného národa‘ tvoriac osobitný štát v štáte, úplne odlúčený, ba protipostavený zvykom krajov nimi obývaných, tvoria všade a vždy consumptívny element, a nikde nie produktívny.“ Keby sa neštítili ľudu, „vtedy nebolo by antisemitismu; vtedy tým samým citom pozeral by ľud na boháča koriaceho sa Jehovovi, jako hľadí na majetného spolubrata v Kristu“. Ako, to už autor neprezrádza. Nechce ani „rozhorčovať city, pobúrené aj tak dostatočne – nie našou vinou“ a pomenúva skutočného protivníka: „Je to hrozný, neznesný tlak kapitálu na malé majetky – a tieto treba chrániť, lebo ony sú základom štátneho organismu; jestli ony sa rozplynú v záplave kapitálu, jestli ony podľahnú pod tlakom jeho, on krajinu neudrží, nezveľadí.“ (23. 8. 1883.) 3.„Odrodilstvo“ Posledným momentom, ktorý nás bude zaujímať v súvislosti s cirkevnou politikou uhorských vlád, respektíve so slovenskými reakciami na ňu, je problém takzvaného „odnárodňovania“, „odrodilstva“. Veľká časť slovenskej inteligencie v Uhorsku sa asimilovala, to znamená osvojila si maďarský jazyk a kultúru. Uhorské úrady navyše forsírovali politiku „maďarizácie“, teda podporovali aktivity, ktoré napomáhali šíreniu maďarského jazyka a kultúry na území, obývanom nemaďarskými národnosťami, predovšetkým v Hornom Uhorsku. Slováci tvorili tretieho najväčšieho „dodávateľa“ asimilantov – po Židoch a Nemcoch.9 Ich situácia bola v porovnaní s inými nemaďarskými národnosťami, napríklad s Rumunmi alebo so Srbmi, ešte zložitejšia, pretože sa nemohli oprieť ani o vlastnú cirkevnú organizáciu. Po zrušení gymnázií a Matice a so stupňujúcim sa tlakom na ľudové školstvo akoby zostávala jedinou národnou inštitúciou – rodina. Rodina zohrávala v slovenskej národnej ideológii významnú úlohu dávno pred ťažkým obdobím dualizmu. (Korene tohto toposu by sa dali nájsť už u Ľudovíta Štúra, ba už u Jána Kollára, nemáme však dostatok priestoru na podobné exkurzy.) Predstavy „príbuzenstva“, „pokrevnosti“ či „kmeňovitosti“ Slovákov v užšom a „Slavianov“ v širšom zmysle sa vyskytujú v každom významnejšom ideologickom dokumente rakúsko-uhorského obdobia. Už prvé ročníky Národních novín apelujú na slovenské ženy-matky, aby zachovávali vernosť „rodu“. O istú systematizáciu problematiky sa pokúsil učiteľ revúckeho gymnázia Samuel Orbis v seriáli článkov s charakteristickým názvom Odpoveď na otázku: Či sa Slovák rodí, či skrze výchovu stáva Slovákom? (27., 29. 3., 1. 4. 1873.) Samuel Orbis sa klonil k prvej možnosti, a nebol sám. Začínajúci publicista a spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský rozvíjal tento motív v nesčíselných, často mimoriadne agresívnych variantoch. 23 Asimiláciu chápal zjavne ako akýsi biologický proces – sám pojem vyvoláva podobné asociácie, ale to je iná kapitola – a celú svoju intelektuálnu energiu venoval jeho zvráteniu. Roku 1874 došlo z podnetu Hornouhorského maďarského vzdelávacie spolku (FEMKE) k presídleniu takzvaných „slovenských sirôt“ – teda detí, ktoré údajne stratili rodičov počas epidémie cholery, do maďarských rodín na „dolniaky“.10 Toto sociálne inžinierstvo vyvolalo v slovenskej verejnosti búrku nevôle. Mladý Vajanský písal: „Odtŕhate deťúrence od pŕs rodičovských ku korrigovaniu zhustlej krve vašej... Jak ste dákych Pečenegov dostali takýmto aziatickým fígľom na lep, nemyslite si, že aj duchaplný slaviansky kmen možno takým nejapným v rukaviciach nasnovaným kúskom ošialiť a zbalamutiť.“ (24. 11. 1874.) Zatvorenie Matice – zase ponechám bokom etymológiu – Vajanský komentoval v podobnom duchu: „Necudná chlypnosť naších nepriateľov hodila sa na krystalojasné telo slovenskej devy – a tieto nevinné, čisté údy vystavené sú bez obrany negerskej divokosti! – Bez obrany! Len temné, porvané vzdychy vystupujú z bielych pŕs, s nimi sa mieša rozbesnený zvierací rehot przniteľov. Národ si ju vychoval vlastnou krvou...“ (16. 1. 1875.) Možno namietnete, že šlo o nevinné metafory mladého búrliváka. Svetozár Hurban Vajanský však píše – v reakcii na rasistický spis Bélu Grünwalda A felvidék (Horné Uhorsko, 1878) – v rovnakom duchu aj o predmete samom, O tej assimilácii: „Táto násilná assimilácia stala sa pre nás pohromou. Ona podťala korene ústavom slovenským, ktorými dýchali národnie pľúca (...) a vyhlásila každého ‚neassimilanta’ za zradcu krajiny. Toto sa deje vraj v záujme vlasti. Ale keď Germán hltá starouhorské kapitále a Rothschild berie v záloh tisícročné statky štátne, keď žravá sila nemecká a úžera židovská ničí slabý maďarský element po tuctoch a kopách, to menujú patriotismom a štátnou akciou. Na nás chcú dohnať, na nás úbohých, chudobných obyvateľoch najchudobnejšej čiastky zeme to, čo jim berú Weiszovci, Rothschildovci a Popperovci tam u žriedla všetkého bohatstva. No oni si tým nepomôžu, keby aj naozaj až do posledného drotára previedli assimiláciu, čo sa ovšem nestane. Jako ale bojovať, jako sa brániť proti kántreniu jazyka, citu a hýbania národnieho?“ (11. 3. 1879.) Toto je tiež jedna z príčin odporu, s ktorým Národnie noviny komentovali cirkevno-politické debaty nasledujúcich rokov. Pravidelne prinášajú v Chýrniku správy o asimilantoch (aj tu ide zväčša o Židov), ktorí si zmenili meno, pod titulom Civilný krst. „Odrodilstvo“, „renegátstvo“ je „hriechom“, prehreškom proti jazyku, no súčasne proti „krvi“. To sugeruje úvodník Rodina z roku 1883, z ktorého chcem na záver citovať: „Na zdravom základe možno dobre budovať. Je ale už základ rodiny lož, renegátstvo, odpadlíctvo, ničota – kde sa potom majú nabrať v nej svetlé ideále? (...) Máme už celú generáciu takýchto výrostkov, často so známymi menami; oni pre(p)íjajú posledný rest otcovských majetkov, proletári bez všetkých známostí, zaostalí ľudia k ničomu seriósnemu neschopní, trebárs už od kolísky najímali jim filologické slúžky, a oni blabotali cudzie reči, ešte keď jazýček nevedel vysloviť literu r. Nuž pravda, kde by mali nabrať túžbu po pravde, po vedách, po ideáloch, keď jim mladé srdcia trávené boly od mala malička lžou, jich intellektuelný vývin ponechaný ľahkomyslenej, zo sveta pribehlej dievčici? Tak s odrodilstvom vtiahlo do rodiny ľahtikárstvo. Tak plodí jedna základná lož celý rad lží, jedna základná nepravda je plodnou matkou hriechov a pokleskov.“ (31. 3. 1883.) Inými slovami, „odrodilstvo“ je totožné s nihilizmom a degeneráciou. Slovenská národná ideológia bola prinajmenšom v tomto ohľade „európska“. 24 Cirkevno-politickádebatavNárodnýchnovinách vrokoch1883/84 Dostávame sa k už spomenutej výnimke inak vcelku zmierlivej cirkevnej politiky vlády Kálmána Tiszu. Na prelome rokov 1883/84 sa v uhorskom parlamente rokovalo o kontroverznom návrhu zákona o manželstvách medzi kresťanmi a židmi, resp. o manželstvách uzavretých v zahraničí. V Uhorsku zúril antisemitizmus a podľa toho vyzerala aj debata v parlamente. Snemovňa poslancov návrh nakoniec prijala, stroskotal však na odpore hornej snemovne. Národnie noviny od čísla 137 z 22. 11. 1883 informujú o rokovaniach v uhorskom parlamente. Referent predkladaného návrhu zákona Edmund Literáty uisťoval, že návrh si nekladie za cieľ zaviesť „obligátne civilné manželstvo“, ale chce len, „aby sa umožnilo uzavieranie platného manželstva aj medzi kresťanmi a židmi, a následkom tohoto aj assimilácia židovstva“. Krajná ľavica videla v návrhu zákona iba predstupeň obligátneho občianskeho sobáša. Niektorí poslanci považovali za potrebné uisťovať svojich kolegov, že návrh zákona nespôsobí „to prízvukované a želané vliatie sa židovstva do maďarského národa“. Nasledovali výstupy antisemitov a prejav ministerského predsedu Tiszu. Géza Ónody tvrdil: „Židia nevlejú sa do kresťanskej spoločnosti, poneváč jich hatia v tom rassové záujmy a talmudové predpisy. Tieto sú aj príčinou toho, že antisemitismus povstal a vzmáha sa v Uhorsku.“ Kálmán Tisza požadoval „istú diktatúru, čo priam za krátky čas, proti antisemitickým a nemaďarským časopisom“. Posledne menovaná požiadavka pobúrila, prirodzene, aj Národnie noviny. Netreba si akiste robiť ilúzie o vedľajších pohnútkach Tiszu, ale na druhej strane stojí za uváženie skutočnosť, že Národnie noviny práve v týchto vyhrotených časoch inzerovali slovenský preklad brožúry Židia podľa Talmudu od Augusta Rohlinga, jedného z najzúrivejších antisemitov 19. storočia.11 (11. 3. 1882, rubrika Umenie, veda a spisba; Národnie noviny obhajovali Rohlinga proti „židovským časopisom“ aj neskôr v Chýrniku, 18. 1. 1883.) Snemovňa vyslancov prijala napokon návrh zákona o manželstve medzi kresťanmi a Židmi a Národnie noviny reagovali v čísle 139 z 27. 11. 1883 úvodníkom s príznačným názvom Ovocie „liberalismu“. Tento návrh, píše sa tu, patrí spolu s inými „medzi nezdarené pokusy prenášať cudzie nezdravé, divé byliny do čistej, zachovalej a bohatej pôdy nášho spoločenského a rodinného života“. Národnie noviny odsudzujú takéto „liberalisovanie bez všetkého rosmyslu“, ktoré je jednak dôsledkom ignorovania názorov väčšiny obyvateľstva a jednak vyjadruje „záujem zmohutnenia a rozšírenia panstva (maďarskej, M. S.) rasy. (...) Ale Tisza dobre vie, že vystupovanie proti antisemitismu nenie v krajine dosť populárné a preto chopil sa svojej starej zbrane...,“ teda zaútočil na nemaďarské národnosti. Národnie noviny disponovali širokou škálou antisemitských stereotypov a predpovedali, že „započne sa tu spolčovanie kresťanov so židovkami“, pričom nepochybovali, „že toto početnejšie bude, nežli židov s kresťankami“. Odkiaľ tá istota? A prečo to vlastne bolo dôležité? V antisemitských kruhoch bol oddávna rozšírený stereotyp „peknej Židovky“, ktorá prepiatym erotizmom zvádza kresťanských mužov na zlé chodníčky.12 Slovenská žena, naopak, stelesňuje typ „matky“, je základom rodiny.13 Nie je až také dôležité, či uvedený komentár napísal Vajanský alebo Jozef Škultéty (alebo niekto celkom iný). Vajanským redigované Slovenské pohľady každopádne uverejnili začiatkom roku 1884 Škultétyho preklad ruskej poviedky Kniha rozbroja. Obraz židovského bytu, ktorá „dokazuje“ neprijateľnosť manželského zväzku medzi kresťanom a Židovkou.14 Vráťme sa však na pôdu parlamentu. Dolná snemovňa síce zákon prijala, musela ho však ešte odobriť horná, „magnátska“ komora. Tá zasadala začiatkom roku 1884, tešila sa veľkej pozornosti médií a verejnosti a napokon zákon prehlasovala – aj keď len s pomocou predlitavských magnátov, ktorí 25 mali v Uhorsku „indigenát“, teda boli považovaní aj za „Uhrov“. Národnie noviny sledovali dianie s veľkým záujmom. V úvodníku Hľadajú obetného baránka napádajú „maďarskú liberálnu žurnalistiku“, ktorá vraj pomáha šíriť „grófsko-židovské romány, v ktorých je manželstvo hračkou a oplzlou hračkou nadutých peňažníkov“ a ktorá „propaguje židovské pochopy o manželstve“. (10. 1. 1884.) No keď bolo dobojované, Národnie noviny vzdali hold Magnátskej tabuli. V rovnomennom úvodníku kritizujú dolnú komoru, ktorá vraj nezastupuje „ľud“: „Stá tisíce ľudí podpisujú adressy vďaky a dôvery magnátom a biskupom práve preto, že dali prepadnúť zákonu, ktorý jich zástupcovia bez oposície prijali.“ O čom to svedčí? O tom, že poslanci nereprezentujú voličov. Keby platil opak – volebný systém ako taký Národnie noviny nenapádajú –, „nikdy by židovské manželstvo nedostalo ani jeden jediný hlas okrem Falkov a Wahrmanov a ešte niekoľkých židov. Vôbec taký návrh by bol celkom nemožným“. Národnie noviny napokon vyvodzujú z celej situácie z dnešného pohľadu akiste škandalózne, no vzhľadom na to, čo sme doteraz uviedli, neveľmi prekvapivé závery: „Nie preto tešia sa milliony a volajú biskupom a magnátom na slávu, že Tisza je v otázke, ale preto, že vôľa ľudu, celkom zaznávaná snemom, prerazila v magnátskej tabuli. Sú to naozaj veľké svedectvá proti modernému liberalismu a idolatrii zastupiteľského systému. Ajhľa, nebol ten systém dosť silný, aby znemožnil také strašné protivy medzi ľudom a ním volenými zástupcami. Ešte nikdy neukázal uhorský parlamentarismus toľkú slabosť, toľkú nelogičnosť. Ľud už prestáva veriť na zastupiteľstvo a vidí potvrdené svoje príslovie: taká bude pravda, jakú ju páni spravia.“ (15. 1. 1884.) DiskurzdruhejEurópy Podobný priebeh mali rokovania uhorského parlamentu v rokoch 1894/95, keď až reforma hornej snemovne umožnila prijatie cirkevno-politických zákonov. Z odporu proti nim sa zrodil uhorský politický katolicizmus. Verejná diskusia prebiehala už od roku 1890, ale jej rekonštrukcia by si vyžadovala osobitnú štúdiu. Stačí azda zdôrazniť, že v prípade Národnie noviny sa neveľmi líšila od predchádzajúcej. Aký sa ponúka záver? Národnie noviny síce neboli konfesným orgánom – slovenské Katolícke noviny zaujímali v komentároch ohľadne cirkevnopolitických sporov ešte extrémnejšie postoje – , ale atmosféra ich žurnalistiky predznamenávala v hlavných bodoch diskurz druhej Európy, ktorý sa v Uhorsku plne rozvinul v deväťdesiatych rokoch 19. storočia a ktorého základnými prvkami bol boj proti liberalizmu, antisemitizmus a obrana tradičných inštitúcií cirkvi a rodiny. Je sporné, či šlo o primerané riešenie problémov, ktoré so sebou prinášala moderna a procesy spoločenskej transfromácie – v každom prípade je tu badateľná snaha vyhnúť sa rizikám. Christopher Clark píše na jednom mieste vyššie citovanej štúdie Der neue Katholizismus und der europäische Kulturkampf (Nový katolicizmus a európsky Kulturkampf), že ľudové a kresťansko-sociálne strany, ktoré vznikali v západnej Európe v reakcii na antiklerikálnu politiku sekulárnych vlád, sa postupne emancipovali od striktne cirkevného kurzu a napokon paradoxne pomáhali konsolidovať a brániť liberálnu demokraciu.15 V prípade Slovenskej ľudovej strany toto tvrdenie platí len obmedzene – v prípade Hlinkovej slovenskej ľudovej strany neplatí vôbec. POZNÁMKY: 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12. 13. 14. 15. Kaiser, W.: Kampf den Ultramontanen: Der Antiklerikalismus im Kulturkampf der zwei Europa, In: Comparativ, 5-6/2002 (Der Kulturkampf im Europa des 19. Jahrhunderts), s. 38-62. Clark, Ch.: Der neue Katholizismus und der europäische Kulturkampf, In: Comparativ, citované dielo, s. 14-37, s. 37. Walser-Smith, H.: German Nationalism and Religious Conflict: Culture, Ideology, Politics 1870-1914, Princeton 1995; Trzciakowski, L.: The Kulturkampf in Prussian Poland, New York 1990. Blaschke, O.: Die Anatomie des katholischen Antisemitismus. Eine Einladung zum internationalen Vergleich, in: Blaschke, O. – Mattioli. A. (eds.), Katholischer Antisemitismus im 19. Jahrhundert. Ursachen und Traditionen im internationalen Vergleich, Zürich 2000, s. 3-54, s. 27. Csáky, M.: Der Kulturkampf in Ungarn. Die kirchenpolitische Gesetzgebung der Jahre 1894/95, Graz/Wien/Köln 1967; Adriányi, G.: Geschichte der katholischen Kirche in Ungarn, Köln/Weimar/Wien 2004. Adriányi, G., citované dielo, s. 218. Jelínek, J. A.: Židia na Slovensku v 19. storočí: poznámky k dejinám, in: Židia na Slovensku v 19. a 20. storočí, zv. 1, Bratislava 1999, s. 9-47, s. 23. Rybářová, P.: Prejav politického antisemitizmu v Nitrianskej župe v osemdesiatych rokoch 19. storočia, In: Historický časopis, 53, 3/2005, s. 443 – 446.. Szarka, L.: Szlovák nemzeti fejlődés – Magyar nemzetiségi politika 1867 - 1918/ Szarka, L.: Slovenský národný vývin – národnostná politika v Uhorsku 1867 - 1918, Bratislava 1999, s. 42n/194, poz. 46. Szarka, L., citované dielo, s. 229, pozn 36. O Rohlingovi porov. Hellwing, I. A.: Der konfessionelle Antisemitismus im 19. Jahrhundert in Österreich, Wien 1972, s. 71 - 183. Grözingen, E.: Die schöne Jüdin. Klischees, Mythen und Vorurteile über Juden in der Literatur, Berlin/Wien 2003, s. 7 - 28. Štefánek, A.: Základy sociografie Slovenska (= Slovenská vlastiveda III), Bratislava 1944, s. 290. Slovenské pohľady, IV 2/1884, s. 120 - 146. Clark, Ch., citované dielo, s. 36. Miloslav Szabó (1974) je germanista a historik. Venuje sa hlavne výskumu dejín myslenia a kultúry nemeckej jazykovej oblasti. 26 Miloslav Szabó: Boh v ofsajde Kalligram Bratislava 2004 Miloslav Szabó: Rasa a vôľa Kalligram Bratislava 2005 27 M I C H A E L W A L Z E R Čo hľ a dajú v e ľ k í muž i Je v nábOženStve prieStOr pre SvetSkú pOlitiku? Kráľaprorok N ajskôr by som mal vysvetliť niektoré pojmy: pod pojmom politika rozumiem snahu riešiť konflikty, zjednocovať záujmy, zohľadňovať odlišnosti a rozdeľovať a vymedzovať moc pri zachovaní spoločenského poriadku. Politika je spôsob, ako spravodlivo vyjsť so svetom disharmónie a rozporov. Cieľom potom je, prirodzene, vychádzať s ním čo najlepšie, teda v súlade s určitým poňatím mieru a spravodlivosti. Že musíme s týmto svetom vyjsť, to je každodenná skutočnosť; a tá sa vymyká – keď nie z princípu, tak v praxi stále znova – teologickej a ideologickej kontrole. Táto skutočnosť je podriadená pre ňu typickým tlakom; má takpovediac svoju vlastnú logiku. Ako potom takáto logika nachádza v židovstve uznanie a oprávnenie? Mohli by sme odpovedať: iba s problémami. Lebo náboženstvo Izraela je antipolitické v pravom slova zmysle. Je zamerané proti ľudskej aktivite, usilujúcej o to, aby spolu ľudia vychádzali. Všimnite si najranejšie izraelitské formy vlády – vládu sudcov, tak ako je popísaná v knihe Sudcov. Sudcovia neboli menovaní alebo volení úradníci; nezastávali v konštitučnom zriadení nijaký úrad; o ich funkcii, o ich výsadách a o ich súdnej moci vieme málo, tak ako málo vieme aj o hraniciach ich právomocí. Boli to „záchrancovia“, ktorých dosadzoval Boh v období krízy – predovšetkým v časoch obliehania a útlaku. Myslím si, že disponovali charizmatickou autoritou v zmysle Maxa Webera; pretože však konali z poverenia Boha, nemohli svoju autoritu prenášať ani na svoje deti a ani na nimi vybraného nástupcu. V skutočnosti nijakých nástupcov nemali. V knihe Sudcov sa neopisujú žiadne zákonné nástupníctva; medzi jednotlivými sudcami boli dlhé intervaly bezvládia. Alebo inak: neexistuje iný vládca než samotný Boh, pravý kráľ Izraela – ten je večným vládcom a je jediným zdrojom vládnej moci. Preto je vláda sudcov – akokoľvek na rôznych miestach naberala rôzne konkrétne podoby – prinajmenšom z hľadiska významu slova teokraciou. Rozhodujúci okamih pre zakladanie politických inštitúcií v biblickom Izraeli bol podľa Prvej knihy Samuelovej vtedy, keď k Samuelovi (Bohom vyvolenému sudcovi), prišli izraelskí starší a prosili ho o kráľa: „Dosaď nad 28 nami kráľa, ako je tomu u všetkých národov. Daj nám kráľa, aby nás súdil.“ A ďalej „Náš kráľ nás bude súdiť a bude pred nami vychádzať a prevedie naše boje.“ (1 S 8,5-6.20). Samuel sa vzpieral, ale Boh mu prikáže, aby ustúpil. „Počúvni ľud vo všetkom, čo od teba žiada. Veď nezavrhli teda, ale zavrhli mňa, aby som nad nimi nekraľoval.“ (1 S 8,7). Boh súhlasí s vlastným zvrhnutím z trónu, Izraeliti alebo staršinovia, ktorí majú právo konať, hľadajú cestu, ako spolu vzájomne vyjsť, teda najlepšiu cestu politiky – a nachádzajú alebo volia jej starobylú formu: monarchiu. Králi sa od sudcov líšili tím, že ich nedosadzoval Boh, ale boli zrodení na vládnutie alebo ich zvolil ľud; zastávajú úrad a ich nástupníctvo bolo stanovené – každé bezvládie bolo svedectvom, že monarchia je v kríze. Prirodzene, králi Izraela si pre seba tiež nárokovali božskú autoritu – ak nie priamo božskosť. Nechcem tu však pripomínať dejiny izraelskej monarchie, ale vysvetliť, čím pôvodne kráľovstvo bolo – nástrojom svetskej moci a riešením občianskych problémov. Konflikty medzi kráľmi a prorokmi pramenili jednak zo svetskej povahy kráľovského zriadenia – kto by si nespomenul na sťažnosti prorokov na kráľovskú nespravodlivosť a kto by sa pre ich vec nenadchol? Niektoré z najzávažnejších obvinení bývali vznášané práve proti tým kráľom, ktorí konali presne tak, ako to chceli staršinovia. Tým proroci stelesňovali ducha starého, Bohom vyvoleného sudcu – aj proroci boli dosadení Bohom, nezastávali nijaký zákonom stanovený úrad a nemali nástupcov; kritizovali kráľa v duchu starej predstavy, že kráľom Izraela je jedine Boh. Keď judský kráľ Chizkijáš uvidel, ako tiahnu hordy Asýrčanov na Jeruzalem, rozhodne sa tak, ako sa od kráľa očakávalo – nechal opraviť a zosilniť mestské múry, vyhĺbiť tunel pre zásobovanie mesta vodou a pripravuje sa na obliehanie. Vyšle tajných vyslancov do Egypta, aby zistili, akú pomoc možno očakávať od úhlavného nepriateľa Asýrie, a začne s Asýrčanmi rokovať o tom, za akých podmienok by sa dalo tejto prekérnej situácii vyhnúť. Dnes by sme to nazvali medzinárodnou politikou. A práve tento zoznam opatrení prorok Izaiáš pranieruje ako prejav nedostatočnej viery v Boha. Jeho politická alternatíva, ak to takto môžeme označiť, spočívala v oddanom čakaní na božskú záchranu: buďte pokojní, vytrvajte, nerokujte – to je „antipolitika“ prorokov. 29 Rabínasudca Jasný rozpor medzi prorokom a kráľom, medzi vierou a politikou netrval dlho. Náboženské autority začali akceptovať, že králi pripravujú a vedú vojny. A tak, aby tieto spory – v židovstve, tak ako v kresťanstve alebo v islame – mohli byť regulované, kráľ stanovil prostredníctvom náboženských zákonov hranice, ktoré určovali, kto smie bojovať, koho smú zabiť a kedy sa môžu viesť boje. Tento zákon dával v rámci určitých medzí priestor na riešenie medziľudských problémov – aj keď tieto hranice boli často nepružné a „priestor na hry“ obmedzený. Napríklad zo začiatku nebolo Židom dovolené bojovať cez šábes; keď však (a nič iné sa očakávať nedalo) takéto nariadenie viedlo ku katastrofických porážkam, smeli sa v prípade nutnosti brániť; útoky však nesmeli byť vedené ani o šábese, ale ani predchádzajú deň, najskôr až tri dni predtým. Tieto predpisy však neplatili iba pre vojny, ale aj pre ďalšiu činnosť, ktorú biblickí staršinovia prisúdili kráľovstvu – pre súdnictvo. Teda pre majetkové zločiny a ťažké previnenia, kedy tak ako vo vojne, išlo o otázku života a smrti. Tu sa stretávajú náboženské a svetské záujmy najzreteľnejšie – rabíni, ktorí v človeku videli obraz Boha, nemohli súdom nariadenú smrť schváliť bez výhrad, lenže právomoc udeliť trest smrti bola všeobecne považovaná za nevyhnutnú pre udržanie spoločenského poriadku. V biblických textoch sa dali nájsť mnohé dôkazy trestu smrti, platil ako legitímny nástroj kráľovskej a neskôr rabínskej súdnej moci; aj keď procesnoprávne obmedzenia prakticky znemožňovali vôbec niekoho odsúdiť za ťažký zločin. Nasledujúca diskusia z mišny ilustruje charakter rabínskeho chápania: „Sanhedrin (súdny dvor), ktorý každých sedem rokov odsudzoval na trest smrti, je označkovaný ako deštruktívny súd. Rabín Eliezer ben Azariah hovorí: keby sme patrili k sanhedrinu, nikoho by neodsúdili na smrť. Rabban Simeon na to poznamenal: tým by sa však prelievanie krvi v Izraeli zmnohonásobilo! Simeon hovorí v mene svetských potrieb – a tým bráni politiku, alebo aspoň bežne chápanú predstavu o politike. Nepoloží však zásadnú politickú otázku – kto má takú moc a autoritu, aby mohol dovoliť prelievanie krvi – aj za cenu porušenia náboženských predpisov – z dôvodu, aby zabránil ďalšiemu nárastu prelievaniu krvi v Izraeli? 30 Príkazhodiny Preskočím teraz asi dvanásť storočí, aby som sa zamyslel nad jednou z mála podrobných odpovedí na túto otázku v židovskej právnickej a náboženskej literatúre. Existujú aj odpovede z predchádzajúcich dôb, niektoré už z čias Simeona ben Gamaliela, ku ktorým sa ešte vrátim; sú však, pochopiteľne, stručnejšie. Otázka nevyžadovala rýchlu odpoveď; Židia napokon nemali vlastný štát a židovskému súdnemu dvoru bolo iba zriedkakedy dovolené, aby niekoho odsúdil na telesné tresty. Rabíni radšej prenechávali záležitosť tresnu smrti, aj keď bol oprávnený, nežidovským vládcom. V 14. storočí v Španielsku vysvetľoval rabín Nissim Girondi z dôvodu, ktorý nám zostal utajený, politiku explicitne ako aktivitu, ktorá, aspoň niekedy, od svojich židovských protagonistov žiada, aby sa náboženským zákonom neriadili, alebo dokonca konali v priamom rozpore s ním, a prevzali záležitosť trestu smrti do vlastných rúk. Rozhodujúcim protagonistom tejto politiky bol kráľ. Monarchia sa v Girondiho úvahe opäť javí ako nástroj svetského nátlaku. Boh – hovorí Girondi – dal Izraelu zákon dokonalý a úplný. Aj tak však Izrael – tak ako všetky ostatné národy – ho vsadil do sveta nanajvýš nedokonalého. Preto umožnil vznik monarchie (akceptoval túto ľuďmi vytvorenú inštitúciu), a vložil nám tým do rúk prostriedok, s ktorého pomocou sa môžeme s nedokonalosťou sveta vyrovnať. Kráľ koná, aby vyhovel tomu, čo židovský zákon nazýva „príkaz hodiny“. Má plnú moc pre stav núdze, ako by sme to nazvali dnes. Keď sa nahromadia zločiny, môže kráľ napríklad ako silný odstrašujúci prostriedok použiť odsúdenie zločinca na smrť, bez toho, aby dodržal zákonom stanovený postup. Môže porušiť zákony Tóry pre tikun olam, znovunastolenie harmónie sveta. To sú Girondiho argumenty. Nato, a tak to bolo myslené, boli v časoch izraelskej monarchie králi. Kazatelia a proroci učili ľud a jeho vládcov Tóre, zato vládcovia sa riadili nižším zákonom a konali – právom – tak, ako konať museli. O presné hranice Girondim vymedzeného priestoru hry sa učenci prú. Nechcem sa toho sporu zúčastniť, chcem len upozorniť na to, že v politickom živote je zrejmá tendencia urobiť z „príkazu hodiny“, „príkaz všedného dňa“. Girondi definoval svetskú oblasť – akokoľvek obmedzené a bezbrehú – a vystrojil ju politickým subjektom, ktorý je aspoň dočasne oslobodený od náboženského zákona. Politika tak dosahuje niečo na spôsob autonómie, aj keď ešte slúži náboženstvu. V Machiavelliho Rozprávkach, ktoré vznikli o pár storočí neskôr, porušuje knieža zákony morálky pre blaho republiky, takže občania si jedného dňa môžu vládnuť sami. Židovský kráľ zasa zlepšuje svet tak, že Židia môžu žiť v súlade s božskými zákonmi. Kráľa potrebujú, ale jeho svetská ríša nemá veľkú vážnosť. Keď žiadny židovský kráľ nevládne, plná moc rozhodovať v stave núdze sa prenáša – podľa Girondiho – na rabínske súdne dvory alebo na vedenie kahalu, autonómne alebo poloautonómne stredoveké židovské obce. Súdny dvor aj kahal tiež disponovali ďalšou politickou formou autority vo svetskej oblasti. Súdne dvory mohli náboženské zákony meniť takpovediac zvnútra, a to rozličnými právnymi výkladmi. Konali predovšetkým v hospodárskych záležitostiach pre verejné blaho, bez toho, aby sa odvolávali na vnútornú nutnosť a bez toho, aby čo len trošku priznali radikálnosť svojich rozhodnutí. Určite v takýchto prípadoch existoval politický proces, ten však nikdy nevstúpil do povedomia. Podobným spôsobom mohol kahal, ktorého autorita vyplývala z konsenzu jeho členov, riadiť svoje vlastné záležitosti relatívne nezávisle na náboženskom zákone – opäť bez toho, aby sa explicitne odvolával na akýkoľvek vnútorný nátlak, aj keď to bol práve tento nátlak alebo prinajmenšom úvahy o ňom o jeho výhodnosti, ktorými sa dával viesť. Rabíni iba zriedka nariadili zrušiť lokálne zvyky, aj keď naozaj odporovali litere zákona. 31 Táto autorita sa najskôr rozšírila a až potom sa stala politicky zaujímavou. V Talmude naplňujú príkaz hodiny súdne dvory; dbajú o dodržiavanie božieho zákona (a pritom ho interpretujú) – tak, ako to považujú za možné, a konajú mimo jeho hranice, ak to považujú za nutné. Girondi má iste pravdu, keď tvrdí, že presne formulovaná ústava by tieto funkcie oddelila – aj keď nám nedáva najavo, ako by v tomto prípade mali byť urovnávané spory medzi kráľom a súdnymi dvormi. Tiež málo hovorí o tom, ako môžu byť králi, sudcovia alebo svetskí vodcovia držaní na uzde, hneď ako sú náboženské obmedzenia raz a navždy zrušené. Znamená to, že príkaz hodiny nijaký zákon neuznáva (tak ako neuznáva Publia Syna v slávnom výroku nijaký príkaz núdze)? Bráni sa tak očividnému nebezpečenstvu chápať svetskú oblasť výhradne ako oblasť nutnosti a niektorí židovskí predstavení si toto riziko uvedomovali – pokúšajú sa totiž stanoviť tomuto „argumentu nutnosti“ hranice. Takéto pokusy sa však približujú skôr apelom na integritu sudcov a vážených pánov mesta než špecifickým odborne stanoveným obmedzeniam. V praxi židovskí vládcovia v stredoveku disponovali iba obmedzenou mocou, a tak nehrozilo nijaké zvlášť veľké nebezpečenstvo, že by nutnosť mohla poslúžiť tyranovi ako zámienka. Môžeme si predstaviť lokálne súdne dvory a vážených pánov kahalu ako nástupcov izraelských kráľov; ich dedičstvo však zostalo poškodené. Rozhodnutie a nariadenie kahalu však predstavovali čosi ako odpoveď na príkaz hodiny; odpoveď, ktorá je riadená vnútornou logikou nutnosti a nie zákonom Tóry. Vodcovia kahalu prirodzene vychádzali z toho, že mali vo svojom vládnutí dostatočný priestor na hru. Nezachovalo sa však nijaké svedectvo, ako si predstavovali vymedzenie takéhoto priestoru, jeho vnútorné štruktúry alebo vlastné spôsoby konania. Nebolo tu miesto – alebo tým miestom bola akademická pôda – na ktorom by boli dosiahnuté výsledky oceňované a seriózne prijímané a kde by najďalej zostali v pamäti. Záležitostikráľa Králi Izraela však mali ešte iných nástupcov – nežidovských kráľov, ktorí vládli plnou mocou kráľa židovským obciam v exile. Židovské prispôsobenie sa situácii exilu prijalo formu v Talmude zachovanej právnej maximy: „Zákon kráľovskej ríše je Zákonom.“ Židia mali počúvať zákon kráľovský. 32 Pretože však hrozilo, že tento zákon úplne vytlačí zákon židovský, museli sformulovať určité obmedzenia. S ohľadom na nežidovských panovníkov mali tieto obmedzenia dvojaký význam: vymedzovali určitú oblasť, a aj to, čo smelo byť v tejto oblasti vykonané. Na charaktere tejto oblasti sa rabínske spisy nezhodujú, v zásade je však definovaný ako súhrn „záležitostí kráľa! – čo je výraz, pochádzajúci z kroník – pričom jednoznačne ide o svetské záležitosti ako vojna, dane a riadenie obchodu s inými štátmi. Náboženský život kahalu – služba Bohu a štúdium spisov, ale tiež svadba či rozvod – už nebol v kráľovskej moci. Kadiaľ presne viedli hranice medzi záležitosťami kráľa a náboženským životom, sa riešilo prípad od prípadu. Väčšie problémy nastali, až keď na miesto stredovekého kráľa nastúpil moderný suverénny štát. Pre veriacich židov predstavoval svetský sobáš a branná povinnosť bolestný problém. (Zaujímavý detail: v dnešnom Izraeli forma svetského sobáša neexistuje a deti najortodoxnejších židov sú oslobodené od brannej povinnosti.) Za ešte zaujímavejšie považujem vymedzenie toho, čo kráľ mohol v oblasti svojej domény konať. Právo kráľovskej ríše naberalo právnu moc iba vtedy, keď bolo stanovené dlhodobé pôsobenie a keď malo všeobecný charakter (svojvoľné ustanovenie, poprípade zákon, ktorý platil výhradne pre židov, nemohol nadobudnúť platnosť). Tieto obmedzenia zjavne nie sú židovského pôvodu; pochádzajú z právnych zásad, ktorými sa zaoberali európski učenci a filozofi práva – napríklad Rousseauova teória všeobecnej vôle. Autoritu nežidovských kráľov, ktorí pôsobili vo vnútri týchto obmedzení, poprelo mnoho rôznych argumentov, z ktorých opäť ani jeden nebol špecificky židovský – ak sa nebudeme zaoberať tými, čo sa nevzťahujú na legitimitu nežidovského vládcu, zameriame sa na exil a podriadenosť – „kvôli našim hriechom“. Na legitimitu vládcu boli rôzne dôvody: pretože nežidovskí králi vlastnili pôdu; pretože mohli počítať s tichým súhlasom svojich poddaných, ktorí na tejto pôde žili a používali kráľom razené mince; pretože králi sa starali o právo a o poriadok; a pretože každý panovník vládne z božej vôle. Všetko samé sekulárne dôvody, až ten posledný, ktorý dokazuje náboženské opodstatnenie svetskej vlády. Najzreteľnejšie teda nachádzame židovské poňatie autonómnej politiky v skúsenostiach nežidovských panovníkov. To je úplne samozrejmé; lebo židovskí učenci zjavne odmietali, ba často vôbec neboli ochotní uznať odlišnosť viery svojich kresťanských alebo moslimských panovníkov. Nech už sa stredovekým kráľom kráľovstvo javilo akokoľvek, pre židov predstavovalo sekularizmus, a teda prirodzene menejcennú formu vlády, pretože toto zriadenie nedisponovalo nijakou (židovskou) náboženskou mocou. Nerobili však títo králi takmer to isté, čo kedysi králi Izraela? Nepripravovali sa aj oni na vojny, nebojovali rovnakým spôsobom a nemali tú istú právnu moc nad svojimi poddanými, netrestali aj oni zločincov a neriadili obchod? Aké rozdiely teda boli v „záležitostiach kráľov?“ A hneď sa ponúka ďalšia otázka: platila by maxima „Zákon kráľovskej ríše je Zákonom“ aj v opätovne zriadenom židovskom kráľovstve na území Izraela? Nie, tvrdili niektorí rabíni, pretože krajina Izrael patrí Bohu, a nie kráľovi – preto jej patrí iba náboženská vláda (v ktorej kráľovi síce môže pripadnúť akási úloha, ale nie úloha zvrchovanej moci či najvyššej autority). Iní učenci namietali odlišným poňatím kráľovskej autority, že maxima má platiť tak pre židovských, ako aj nežidovských kráľov. Tento argument dnes slúži ako jedno z najtradicionalistickejších odôvodnení legitimity svetského štátu Izrael: je to dedičstvo nežidovských vládcov v diaspóre. Izrael sa však tak ocitá v jednom šíku so všetkými ostatnými vládami, ktorým sa židia museli prispôsobiť, aby naplnili príkaz hodiny a aby dodržali spoločenský poriadok, než nastane čas – vek Mesiáša – kedy sa bude zákon Tóry absolútne zhodovať s novo usporiadaným svetom. 33 Autonómiapolitiky–bezpolitickéhospolčovania? V židovstve je teda takmer výlučne priestor na obozretnosť aj na násilné činy, pre politický úsudok aj pre vykalkulované nasadenie moci, pre kompromisy aj pre nátlak – jednoducho pre sekulárnu politiku. Tento priestor – a to je dôležité – bol už predtým otvorený na diskusiu o užitočnosti a nutnosti kráľovstva a zostal takým po mnoho storočí. V období bez kráľov vykonávali rabínski sudcovia a mestskí vodcovia podobnú užitočnú alebo nutnú službu; aj tak však pretrvalo pojmové priradenie politiky k exekutívnej moci na jednej strane a náboženstvo k súdnej moci na strane druhej. Ruku v ruke s týmito priradeniami išla aj až prehnaná úcta k učenosti a k interpretačným a argumentačným schopnostiam sudcov – a skôr triezve a realistické hodnotenie politickej obratnosti kráľov a ich schopností múdro uvažovať. Prirodzene, nájdu sa aj výnimky, ako napríklad v príbehoch o Dávidovi ako mladom bojovníkovi alebo o Šalamúnovi ako múdrom kráľovi. Všeobecne však platilo, že mudrc je hrdina, kráľ nutnosť. Ak si uvedomíme dlhodobú absenciu štátu, sotva nás potom prekvapí, že židovskí učenci nepoznali nijaký čestný titul, akým je napríklad „štátnik“. Čo však v týchto načrtnutých dejinách jednoznačne chýba, je politické zhromaždenie, na ktorom by sa občania, prípadne ich zástupcovia alebo reprezentanti, radili o politických záležitostiach. Pochopiteľne, rokovali spoločne židovskí sudcovia, a dokonca hlasovali (sanhedrin mal údajne sedemdesiatjeden členov a jeho rozhodnutia boli prijímané úplnou väčšinou hlasov). Im pridelená úloha však spočívala v tom, že mali stanovovať právo – a nie uznášať sa na tom, čo sa má diať; neboli angažovaní politicky. Z historického pohľadu to boli teoretici a politici republikánskej formy vlády, ktorí najskôr bránili politické záväzky a vnímali politiku ako ušľachtilú záležitosť. V centre ich záujmu – prípadne v centre záujmu teórie republikanizmu – stálo tiež občianske zhromaždenie, teda niečo na spôsob diskusie obyvateľov Atén napríklad o tom, či vpadnú na Sicíliu alebo nie. Nepoznám jediného židovského učenca – a to až do novoveku – ktorý by tieto záležitosti považoval za dôležité. Autori alebo redaktori Knihy Prísloví vedeli oceniť politickú obozretnosť: „Na múdru radu veď boj,“ a mysleli tým práve len múdru radu. Aj tak tu implicitne nachádzame predstavu o radcovi, ktorý kráľovi šepká do ucha, ale nevedie s ním nijakú verejnú poradu. So závisťou, alebo aspoň tak sa mi to javí, píše (anonymný) autor Prvej knihy Makabejskej o Rimanoch: „Pri tom všetkom si nijaký z nich nenasadí korunu a neodeje purpurové rúcho, aby sa nimi pýšil. Naopak, vytvorili si právne zhromaždenie (senát) a každý deň sa tristodvadsať ustanovených mužov radí o tom, ako dobre vládnuť ľudu.“ (1 Mak 8, 14 – 15). V Makabejskej obci, ktorá sa beztak mala premeniť na kráľovstvo, nenájdete nijaké svedectvá o podobnom chápaní politiky. V stredoveku sa členovia kahalu občas schádzali. O týchto stretnutiach sa však nezachovala takmer žiadna literatúra – iba niekoľko reakcií, ktoré účastníkov napomínajú, aby si vypočuli argumenty druhých, a ktoré obsahujú alebo kritizujú väčšinový princíp; nezachovalo sa však nič, čo by objasňovalo hlavný význam zhromaždenia. Zdá sa, že nikto nepovažoval účasť na zasadnutiach a debatách za čestnú povinnosť. Možno sa domnievať, že úradníci kahalu konali relatívne nezávisle, bez prísneho dohľadu ostatných členov, alebo prinajmenšom bez dohľadu menej vzdelaných jednoduchých členov. Dôvodom môže byť fakt, že v týchto malých, tak krehkých a ohrozovaných spolkoch bolo príliš často úplne evidentné, ako je treba konať, napríklad učičíkať či podplatiť nežidovských vládcov. Verejné porady podmieňujú vznik politických obcí – občania sa zaväzujú, že sa pokúsia v budúcnosti veci riešiť spoločne a zaberajú sa otázkou, ako to všetko zaistiť. Až sa zdá, že idea politickej obce v židovskej tradícii je neznáma; nachádzame popisy štátov a vlád, ale nenachádzame dokumenty o anga- 34 žovanosti občanov. To, čo umožnilo vznik vzájomnej väzby medzi židmi, je iba z toho zväzku vychádzajúca povinnosť a poslušnosť voči náboženskému zákonu. Toto susedstvo viery a služby Bohu (ktorých môže byť v pluralitnej spoločnosti viac) priamo vyžaduje výkonnú autoritu, ktorá ich ochráni pred chaosom reálneho sveta. Kráľ plní príkaz hodiny. A takto prebieha politická následnosť v židovských dejinách: autorita izraelských kráľov prechádza na súdy a na kahal (ktorý zodpovedá za lokálne rozhodnutia), na nežidovských kráľov (zodpovedných za „vysokú politiku“), a napokon na štát Izrael, na ktorý je potom skôr vláda, než zjednotenie občanov. Nad každou z týchto autorít stojí zákon Tóry, ktorý im vymedzuje priestor pre hru a židovským vládcom poskytuje rámec a ideálny vzor pre každodenné konanie. Pretože však títo vládcovia ospravedlňujú svoje konanie tak, že sa odvolávajú na nutnosť a pretože to kráľ a jeho nástupcovia rozhodujú o tom, ktoré „nutnosti“ sú politické a kedy majú vstúpiť do hry, bola stabilita tohto rámca neustále spochybňovaná. Zákon je všeobjímajúci, neuznáva nijaké delenie náboženstva a politiky; no panovníci, keď na to príde, sú vo svojich rozhodnutiach slobodní. Keď vládca sám je veriaci žid a podľa biblického príkazu nosí Tóru stále so sebou („Bude mať zákon pri sebe a bude v ňom čítať po všetky dni svojho života.“ Dt 17, 18 – 19), potom jeho vláda, ako by sa mohlo zdať, získava znateľne židovský charakter. Napríklad zákonne presadí niektoré biblické alebo rabínske myšlienky o disbributívnu spravodlivosť či povinnosť pomáhať tým, čo to potrebujú. Avšak ak tieto nariadenia ochromia obchod alebo vážne ohrozia konkurencieschopnosť krajiny, ten istý veriaci vládca ich v mene tikun olam opäť odvolá (pokiaľ sudcovia nenájdu iné východisko). Jeho obozretní vládcovia ho k tomu budú určite tlačiť, a pretože už niet prorokov a Boh nezasahuje priamo do osudu ľudí, sú obhajcovia náboženského zákona zbavení presvedčivých argumentov. Ani tradícia nie je uspôsobená na to, aby mohla vyvolať verejnú diskusiu o tom, ako ďaleko sa môže v neideálnom svete ustúpiť od ideálnej normy – aj keď v Talmude nájdeme slávny príklad debaty, ktorá túto otázku síce nahrádza, ale nezaujíma stanovisko. Biblický zákon káže odpúšťať dlhy siedmeho roku (roku šabatu). Text Deuteronomia varuje pred nevyhnutnými dopadmi takéhoto zákona – židia sa v piatom a šiestom roku nemajú zriekať nijakej pôžičky. „Daj si pozor, aby v tvojom srdci nevyvstala ničomná myšlienka, že sa blíži siedmy rok, rok odpúšťania dlhov; že teda budeš na svojho brata nevľúdny a nedáš mu nič. On by pre teba volal Hospodina a hriech by zostal na tebe.“ (Dt 15,9). Ale aj tak ničomné srdce prevažovalo, a keď sa blížil siedmy rok, bolo takmer nemožné, aby niekto požičal peniaze. Hillel musel teda vydať „nariadenie prosbul“, zákonné opatrenie, ktoré rušilo platnosť dlhov. Tu preberá mudrc úlohu kráľa – tým, že ruší zákon Tóry v mene ekonomického blaha (bez toho, aby sa však na takýto nátlak odvolával). Podľa toho, ako v traktáte Gittin z Talmudu vysvetľuje prosbul neskoršia generácia mudrcov, sa zvažujú rôzne stanoviská, ale ani jedno nie je schvaľované s konečnou platnosťou. Hillel konal tak, ako si to žiadala doba; neskoršie súdy s jeho rozhodnutím už nie sú spojené – alebo predsa. Či sú s týmto nariadením priamo spojené, to závisí od vážnosti súdu. Prosbul by mal byť zrušený; alebo by mal byť prijatý, aj keď nebol výslovne súčasťou zmluvy o dlhu. Táto debata sa v sústredila najmä na otázku kompetencie rabínov, nie však na otázky ekonomickej racionality. O význame siedmeho roku sa podrobne diskutuje na iných miestach Talmudu. Naproti tomu otázky konkrétnej politiky sa neriešia; vychádza sa z toho, že odpúšťanie dlhov v siedmom roku nie je, a ani by nemalo byť nariadené zákonom. Toto sa vysvetľuje pravdepodobne absenciou štátu. A právom potom možno viesť takéto úvahy – opätovným zriadením židovského štátu sa rozvinú nové myšlienky politického konania, verejných porád a štátneho občianstva 35 (alebo budú prijaté klasické západné demokratické predstavy), ktoré konečne nepomôžu vyššiemu uznaniu svetskej politiky. Kam až môže tento proces zájsť, kým je sekulárna oblasť vnímaná (a ospravedlňovaná) ako oblasť nutnosti, a pokiaľ teda platí stanovisko: robíme, čo je pre zachovanie miery a stability štátu tu a teraz potrebné (alebo, presnejšie, niekto, kto to robí za nás), a hádame sa o to, čo by sme robili v lepších časoch? Bohom daný komplexný zákon podlieha nekonečným interpretáciám a dišputáciám, nutnosť však je iba tým, čím naozaj je. Stále tu ešte ide o antipolitickú pozíciu, aj keď je politike ponechaný veľký priestor. V skutočnosti však možno priľahko skĺznuť od komplexného zákona do politiky každodenného hľadania cesty, ktorá už nepodlieha nijakým reštrikciám. Hillerov prosbul mal napríklad židom pomôcť zmierniť riziko požičiavať podľa predpisu iným židom bezúročné peniaze. Keď však bude mať zákaz poberania úrokov za následok rovnako nevýhodný efekt, ako odpustenie dlhu v siedmom roku, môže sa s ním naložiť rovnakým spôsobom. Nijaký zákon nie je imúnny voči nutnosti. Na druhej strane samotná nutnosť nepredstavuje zákon: príkaz hodiny môže byť zohľadňovaný rôznym spôsobom – dôverou v trh, zriadením štátnej banky alebo založením humanitárnej nadácie. Z náboženského hľadiska je takmer nepodstatné, aké opatrenia kráľ zvolí. Inak je to však, keď to robia sudcovia, pretože ich výklady musia zodpovedať zákonným normám; ale aj tu je veľký priestor pre hru. Požiadavka spoločenského poriadku a minimálneho životného štandardu dáva panovníkovi voľné ruky. To je teda sloboda sekulárnej oblasti a malo by byť očividné, ako veľmi sa líši od tej autonómie politiky, ako ju popísal Machiavelli a jeho „realistickí“ nasledovníci. Pre neho predstavuje politika viac, než všetko ostatné. Kde vládnu naliehavé potreby a vysoké riziká, hľadajú veľkí muži (lebo takmer vždy ide o mužov) triumf a slávu pre seba a svoj ľud. Takíto muži stoja mimo náboženstva a morálky, politika pre nich predstavuje poslanie alebo povolanie - s vlastnou logikou a vlastnými normami. Uvažovať o politike – premýšľať o tom, čo by malo byť vykonané, zaujímať sa o to a diskutovať o tom – to znamená spolupodieľať sa na vytváraní hodnôt. Pre židovských učencov je naproti tomu kráľ (alebo ministerský predseda), ktorý koná to, čo musí vyť vykonané a ktorý udržuje mier a stará sa o verejné blaho, síce dôležitá osoba, avšak najviac cenenú prácu vykonáva niekto iný a v iných sférach. Ideálny zákon prislúcha inej dobe a inému miestu. V židovskej tradícii sa zákon rešpektuje predovšetkým tým, že sa študuje. A prirodzene sa na privátnej úrovni a na úrovni obce riadi svojimi pravidlami. Ale záležitosti kráľa zostávajú prenechané kráľovi, ktorý iba v ideálnom prípade zákon študoval. V každom prípade je však zviazaný svetskými nátlakmi – aby ostatní zviazaní byť nemuseli. Esej vyšla pôvodne v zborníku Das Europa der Religionen – Ein Kontint zwischen Säkularisierung und Fundamentalismus (S. Fischer Berla GmbH, Frankfurt n. M. 1996, neskôr v českom preklade v publikácii Evropa a její duchovní tvář – Eseje – komentáře – diskuse, ktorú zostavili editori Jiří Hanuš a Jan Vybíral (CDK, Brno 2005). Preklad Radek Malý a Andrea Puková Neutralita,realizmusapluralizmus Samozrejme, sa autonómia politiky bráni skôr argumentmi pluralizmu než realizmu. Pretože sa nemôžeme zjednotiť na nijakom špeciálnom spôsobe hry v oblasti náboženstva alebo morálky – tak sa tomu hovorí – musí štát zaujímať voči všetkým spôsobom hry neutrálny postoj. A politici musia mať odstup od toho, aby presadzovali vlastné náboženské alebo morálne poradie hodnôt. Tento posledný predpoklad by sa nepochybne javil väčšine učencov, ktorí podliehajú tradícii, ktorou sa tu zaoberám, ako úplne bizarní. Napokon, vždy počítali s kráľovou zbožnosťou. Ale toto obmedzenie sa dá obhájiť argumentmi, ktoré by uznali aj oni. Veď najdôležitejšie príkazy hodiny sa v pluralistickej spoločnosti týkajú vnútorného pokoja a možnosti sociálnej kooperácie – a náboženská neutralita štátu by mohla veľmi dobre byť jedinou politikou, ktorá naplnenie oboch týchto cieľov zaručuje, alebo aspoň umožňuje, aby boli sledované. A preto tiež nie je nemožné presadiť u politicky rozhodujúcich činiteľov presne stanovené, nábožensky alebo morálne odôvodnené. poňatie spravodlivosti. Či to potom bude prijaté, alebo nie, to bude závisieť na globálnom súhlase, jeho presadzovanie sa bude musieť vzdať formy radikálneho nátlaku; jeho konkrétna politická podoba bude výrazom nutných politických kompromisov. 36 Michael Walzer (1937) je americký filozof a politológ. Je profesorom filozofie na Institute for Advanced Study na Princestonskej univerzite. Venuje sa nacionalizmu a etnicite. V slovenskom preklade vyšli vo vydavateľstve Kalligram jeho eseje Hrubý a tenký, v českom preklade vo vydavateľstve Filosofia Interpretace a sociální kritika. 37 IBN WARR AQ PROč NEjSEM MUSLIM Úr y v o k N arodil jsem se v muslimské rodině a vyrůstal jsem ve státě, který se teď označuje za islámskou republiku. Mí nejbližší příbuzní se považují za muslimy – někteří za více, jiní za méně ortodoxní. Mé nejstarší vzpomínky z dětství se týkají mé obřízky a prvního dne v koránské škole – psychoanalytici si o tom mohou myslet své. Korán jsem se naučil číst v arabštině dřív, než jsem se naučil číst a psát ve svém rodném jazyce. Přitom jsem nerozuměl ani slovu z toho, co jsem četl. Je to ostatně běžná zkušenost tisíců muslimských dětí. Jakmile jsem byl schopen vlastního úsudku, odvrhl jsem všechna náboženská dogmata, která se mi snažili vnutit. Nyní se považuji za sekulárního humanistu, který všechna náboženství považuje za sny nemocných lidí – za sny falešné – a to prokazatelně falešné – a k tomu zhoubné. Tolik tedy o mém původu a o mém smýšlení. Tím by to pro mě skončilo, nebýt záležitosti Salmana Rushdieho a vzestupu islámu. Tyto skutečnosti mě přiměly, abych sepsal tuto knihu – před tím jsem nikdy žádnou nenapsal. Mnozí z mé generace, narozené po válce, si asi kladli otázku, jak bychom se osobně zachovali v ideologicky nabité atmosféře třicátých let. Byl bych nacistou, komunistou, byl bych zastáncem svobody a demokracie, bojoval bych za krále a vlast, či bych byl antiimperialistou? Během svého života nemíváme příliš často příležitost ukázat, na které straně stojíme v nějaké otázce, v níž jde o život nebo o smrt. Ale aféra kolem Salmana Rushdieho a vzestup islámu takovou otázkou jsou a má kniha je mým stanoviskem. Pokud někdo lituje, že nežil v třicátých letech a nemohl ukázat, na které straně stojí, může to ukázat dnes. Jde předně o aféru Salmana Rushdieho, ale jde rovněž o válku, která probíhá v Alžírsku, Súdánu, Íránu, Saudské Arábii a Pákistánu – o válku, jejímiž prvními oběťmi jsou muslimové – muslimské ženy, muslimští intelektuálové, spisovatelé, obyčejní slušní lidé. Tato kniha je mým příspěvkem k této válce. Kdykoli jsem zapochyboval o tom, zda je moudré ji napsat, dověděl jsem se o dalších vraždách ve jménu boha a islámu – ať už to bylo v Alžírsku, Íránu, Turecku či Súdánu – a to mě přimělo, abych ve svém psaní pokračoval. 38 Nejhorším aspektem Rushdieho aféry byla záplava článků a knih psaných západními apologety islámu – novináři, učenci, cestovateli, konvertity (někteří byli předtím komunisté) – kteří tvrdili, že mluví za muslimy. Z těchto knih a článků mi bylo zle a vyvolávaly ve mně opravdový hněv. Jedná se o blahosklonnost toho nejhoršího druhu a přitom založenou na lži: tito pisatelé nemluví za všechny muslimy. Mnoho odvážných jednotlivců z muslimského světa Rushdieho podporovalo a dosud podporuje. Egyptský časopis Rose al-Youssef dokonce v lednu 1994 publikoval výňatky ze Satanských veršů. Má práce se pokouší zasít kapku pochybností do oceánu dogmatických jistot tím, že se neúprosně a kriticky podívá na téměř všechna základní tvrzení islámu. Očekávám kritiku a mohu jen citovat velkého Johna Stuarta Milla a slova jeho největšího moderního obdivovatele von Hayeka. Ve spise O svobodě Mill píše: „Zvláštní je, že lidé sice přiznávají oprávněnost argumentů ve svobodné diskusi, ale namítají, že tyto argumenty nemají být ‚hnány do extrémů‘. Nevidí, že nejsou-li důvody dobré pro extrémní případ, nejsou dobré pro žádný případ.“ A ještě jednou z Milla: „Pokud někdo potlačuje vyjádření nějakého názoru, je to zvláště zlé z toho důvodu, že tím okrádá lidské pokolení, potomstvo i současnou generaci. Okrádá více ty, kteří s daným názorem nesouhlasí, než ty, kteří ho zastávají. Pokud se totiž jedná o názor správný, nemají lidé příležitost zaměnit blud za pravdu; pokud se jedná o názor špatný, přicházejí o možnost vnímat pravdu jasněji, a to je téměř stejně veliká ztráta… Střetne-li se totiž pravda s bludem, vystoupí zřetelněji. Nikdy si totiž nemůžeme být zcela jisti, zda názor, který se snažíme potlačit, je bludný. Ale i kdybychom o tom měli jistotu, i pak je jeho potlačování něčím špatným.“ A nyní von Hayek: „Svoboda myšlení bude mít přímý význam asi jen pro malou menšinu, ať už se jedná o jakoukoli společnost. Z toho ale neplyne, že je tu někdo, kdo je oprávněn vybírat ty, jimž je tato svoboda vyhrazena. …Snižovat hodnotu intelektuální svobody jen proto, že stejně nedá každému tutéž možnost nezávislého uvažování, znamená nepochopit, v čem hodnota této intelektuální svobody spočívá. Má-li plnit svou úlohu, totiž být prvním hybatelem intelektuálního pokroku, pak pro ni není podstatné, že kdokoli smí myslet či psát cokoli. Podstatné je, že jakákoli myšlenka může najít svého zastánce. Není-li nesouhlas potlačen, vždy se najde někdo, kdo bude zkoumat myšlenky ovládající jeho současníky a kdo bude předkládat nové myšlenky, které pak diskuse i propaganda vyzkoušejí.“ Rozdílmeziteoriíapraxí Až budete číst tuto knihu, nezapomínejte na to, že je rozdíl mezi teorií a praxí. Mezi tím, co by muslimové dělat měli, a tím, co ve skutečnosti dělají. Mezi tím, čemu by měli věřit a co by měli dělat, a tím, čemu opravdu věří a co opravdu dělají. Můžeme mluvit o islámu č. 1, islámu č. 2 a islámu č. 3. Islám č. 1 je to, co učil Prorok, tedy jeho učení obsažené v Koránu. Islám č. 2 je náboženství vykládané a rozvíjené teology skrze tradice (hadíth). Sem náleží šaría a islámské právo. Islám č. 3 je to, co muslimové opravdu dělali a čeho dosáhli. Jinými slovy, islámská civilizace. Základní teze, jež vyplyne z této knihy, zní, že islám č. 3 často dosáhl úžasných výšin navzdory islámu č. 1 a č. 2, a nikoli díky němu. Islámská filozofie a literatura nebo islámské umění by nedosáhly oněch výšin, kdyby spočívaly pouze na islámu č. 1 a č. 2. Vezměme ku příkladu poezii. Přinejmenším ve svém raném období Mohamed básníky pohrdal: „Ti, kteří bloudí, následují básníky“ (súra 26.224). Podle sbírky tradic zvané Miškat Mohamed prý řekl: „Břicho plné hnisu je lepší než břicho plné poezie.“ Kdyby se básníci drželi islámu č. 1 a islámu č. 2, neměli bychom krásné básně Abú Nuwáse opěvující víno a krásné hýždě chlapců ani žádné jiné z krásných básní o víně, jež arabskou literaturu právem proslavily. 39 Pokud jde o islámské umění, Islámský slovník (Dictionary of Islam) uvádí, že Mohamed proklel ty, kdo malují a kreslí lidi a zvířata (Miškat 7, kap. 1, odd. 1), a proto je třeba je považovat za nezákonné. Ettinghausen uvádí ve své Předmluvě k Arabskému malířství, že hadíth je plný odsudků „tvůrců figurálních obrazů“ a nazývá je „nejhoršími z lidí“. Odsuzuje je za to, že se chtějí rovnat bohu, jenž je jediným Stvořitelem. „Kanonické stanovisko neponechává žádný prostor pro figurální malbu“. Kontakt se staršími civilizacemi, s jejich bohatými uměleckými tradicemi naštěstí čerstvé konvertity k islámu vedl k tomu, aby na toto ortodoxní stanovisko nedbali. Díky tomu se nám zachovala taková mistrovská díla jako perské a mogulské miniatury. Tvůrčí podněty, které jsou za islámským uměním, islámskou filozofií, vědou a literaturou, nemají tedy svůj zdroj v islámu č. 1 či islámu č. 2, nýbrž ve starších civilizacích, které mají bohatší dědictví. V Arábii umělecké, filozofické či vědecké tradice zcela chyběly. Z arabské minulosti se zachovala pouze poezie; její tvůrčí vývoj ale nebyl nikterak inspirován islámem jako takovým. Islámské umění by neexistovalo bez umění byzantského či sásánského – islám č. 1 i islám č. 2 se k němu stavěly nepřátelsky. Podobně by islámská filozofie a islámská věda neexistovaly bez filozofie a vědy řecké. Islám č. 1 a islám č. 2 těmto „cizím vědám“ rozhodně nebyl nakloněn. Pro pravověrné byla islámská filozofie protimluvem a islámská věda marností. Největší představitelé těchto oborů nebo ti, kteří sehráli klíčovou roli při jejich vývoji, byli buď nemuslimové, nebo lidé, kteří se stavěli nepřátelsky buď ke všem, nebo alespoň k některým pilířům islámu č. 1 a č. 2. Tak například Hunajn Ibn Isháq (809 – 873), nejvýznamnější překladatel řecké filozofie do arabštiny, byl křesťan. Ibn-al-Mukafa (zemřel 757), který překládal z pahlaví do arabštiny a který je považován za „jednoho z tvůrců arabské prózy,“ byl manicheista, který napsal útok na Korán. Nicholson se zabýval následujícími pěti básníky, považovanými za nejtypičtější pro období abbásovců: Mutí Ibn Ijás, Abú Nuwás, Abú’l-Atahija, al-Mutanabbí a al-Ma-arrí. Všichni byli obviněni či podezíráni z kacířství a rouhání. Ar-Razím, největší středověký lékař (jak ve světě evropském, tak ve světě islámském) a současně největším představitelem islámské vědy, se stavěl zcela nepřátelsky ke všem pilířům islámu č. 1 a islámu č. 2 a dokonce popíral, že by Mohamed byl prorok. Zacházení s ženami, nemuslimy, nevěřícími a otroky obou pohlaví bylo strašlivé jak v teorii, tak v praxi. Jinými slovy: islám č. 1., č. 2 i č. 3 zasluhují v této oblasti odsouzení. To, jak se islámská civilizace odporně chovala k ženám, nemuslimům, kacířům a otrokům, je přímým důsledkem zásad obsažených v Koránu a rozvíjených islámskými právníky. Islámské právo je totalitní teoretická konstrukce, jež má kontrolovat každý aspekt života jednotlivce od narození až do smrti. Naštěstí se neuplatňovalo vždycky doslovně – jinak by tu asi žádná islámská civilizace ani nebyla. Islám č. 1 a č. 2, Korán a islámské právo, teoreticky zavrhují pití vína a homosexualitu – ve skutečnosti islámská civilizace obé toleruje. Nicméně šaría stále ovládá jednání v určitých oblastech lidského života – kupříkladu v rodině (manželství, rozvod aj.). V některých oblastech života byla islámská praxe dokonce ještě přísnější než bylo dle šaríi nutné. Korán obřízku nezmiňuje a většina právníků ji nanejvýš doporučuje; přesto jsou všichni muslimští chlapci bez výjimky obřezáni. Ani o ženské obřízce není v Koránu nic; přesto tato praxe v některých islámských zemích přetrvává. Korán výslovně mluví o rovnosti všech dospělých muslimů. Realita byla, bohužel, zcela jiná, což muslimové nearabského původu velmi dobře poznali v raném období islámu. V těchto věcech islám č. 1 a č. 2 obsahovaly morální zásady, které islám č. 3 nerespektoval. 40 AféraRushdie Před 14. únorem 1989 Roku 1280 po Kr. se v Bagdádu objevila pozoruhodná arabsky psaná kniha židovského filozofa a lékaře Ibn Kammúny. Většinou je známa jako Zkoumání třech věr. Je pozoruhodná pro svou vědeckou objektivitu a pro kritický postoj jak k judaismu a křesťanství, tak především k islámu. „Toto malé dílko je prostoupeno deismem, jenž je na samé hranici agnosticismu.“ Prorok Mohamed je vylíčen jako někdo nepříliš originální. „Nedá se říci, že (Mohamed) přispěl k poznání Boha a k poslušenství Bohu něčím, co by již nebylo zjeveno v dřívějších náboženstvích.“ Prorok není dokonalý: „Nemáme žádný důkaz, že Mohamed dosáhl dokonalosti nebo že by k ní mohl dopomoci ostatním, jak se tvrdívá.“ Lidé se stávají muslimy zpravidla pouze „ze strachu, protože touží po moci, chtějí se vyhnout těžkému zdanění, chtějí uniknout ponižování, nebo protože padli do zajetí, či že je okouzlila muslimská žena.“ Bohatý nemuslim, který dobře zná svou vlastní víru i islám, se nestane muslimem z žádného jiného důvodu než z některého z výše uvedených. A konečně, zdá se, že muslimové nejsou schopni přinést dobré argumenty – neřku-li důkazy – pro tvrzení, že Mohamed je prorok. Jak muslimové reagovali na tento skepticismus? Kronikář Fuwátí (1244 – 1323) popisuje události, k nimž došlo čtyři roky po publikaci tohoto spisku. Toho roku (1284) se v Bagdádu rozneslo, že Žid Ibn Kammúna napsal spis, „… v němž se dopouštěl nestoudností při pojednávání o proroctvích. Bůh nedopusť, abychom opakovali, co říkal. Rozezlený dav povstal a shromáždil se, aby napadl jeho dům a jej samého zabil. Emír …a skupinka vysokých úředníků odjeli do madrasy Mustansiríja a povolali nejvyššího soudce a učitele zákona, aby celou věc vyšetřili.“ Hledali Ibn Kammúnu, ten se však schoval. Bylo to v pátek. Nejvyšší soudce se vypravil na modlitby, ale dav mu zastoupil cestu. Proto se vrátil do Mustansiríje. Emír se snažil zástupy uklidnit – lidé mu však začali nadávat a obvinili ho, že Ibn Kammúnovi straní a že ho obhajuje. Proto emír nařídil, aby se po celém Bagdádu rozhlásilo, že Ibn Kammúna bude druhý den ráno za hradbami města upálen. Dav se rozešel, a pak už se o Ibn Kammúnovi nic neslyšelo. Ibn Kammúnu dali do bedny pokryté kůží a odnesli ho do Hilly, kde byl jeho syn úředníkem. V Hille setrval až do své smrti. Fuwátího vyprávění je příkladem, jak v dějinách islámu obyčejní muslimové – nejen tedy nějací takzvaní fundamentalisté – reagovali na domnělé urážky svého náboženství. Slavný americký ekonom Kenneth Galbraith, který byl v letech 1961 – 1963 americkým velvyslancem v Indii, se dostal do potíží, když dal svému kocourovi jméno Ahmed – to je totiž jedno z jmen, které se používalo i pro Mohameda. Když noviny Deccan Herald, vycházející v Bangalore, uveřejnily krátkou povídku Blázen Mohamed, muslimové vypálili redakci. Přitom příběh se vůbec netýkal Proroka, ale nějakého šílence, které byl po něm pojmenován. Nedávno bylo v emirátu Šarjáh uvězněno deset Indů, kteří uvedli malajalamskou hru s názvem Mravenci, kteří žerou mrtvoly, jež dle mínění úřadů obsahovala poznámky namířené proti Mohamedovi. Muslimové, kteří se opovážili něco na islámu kritizovat, byli zpravidla stati, ukřižováni nebo upáleni. Mnohé příklady, které uvádím, jsem převzal z výborné knihy Daniela Pipese Aféra Rushdie. Pipes popisuje, jak ty muslimské autory a myslitele, kteří byli za svá kacířská díla potrestáni, tak ty, kteří trestu unikli. Než popíši tragický osud Dashtiho, zmíním pozoruhodnou kritiku, které Peršan Dashti podrobil některé z věroučných článků, jichž si muslimové cení nejvíce, ve svém klasickém díle Třiadvacet let. Kniha byla sepsána již roku 1937, poprvé však vyšla až v roce 1974, pravděpodobně v Bejrútu. V letech 1971 až 1977 41 totiž platil zákaz íránského šáha publikovat jakoukoli kritiku náboženství. Po íránské revoluci z roku 1979 Dashti autorizoval vydání této knihy ilegálními opozičními skupinami. Název jeho knihy je odvozen od Mohamedovy prorocké kariéry. V letech 1980 – 1986 se prodalo více než půl milionu tajně pořízených výtisků této knihy. Dashti nejprve obhajuje racionální myšlení obecně a kritizuje slepou víru, neboť „víra může otupit lidský rozum i soudnost“ dokonce i u vzdělaných lidí. Racionální myšlení předpokládá „nestranné studium“. Dashti vehementně popírá zázraky, připisované Mohamedovi pozdějšími muslimskými komentátory, kteří se nechali unést svou horlivostí. Dále kriticky zkoumá ortodoxní názor, že Korán je slovo samotného Boha a že je zázračný jednak pro krásu svého podání, jednak pro předmět, jehož se týká. Dokládá, že i někteří muslimští učenci z počátku islámu „otevřeně uznávali, že uspořádání a skladba Koránu není zázračná a že jiní bohabojní lidé by mohli sepsat díla stejná nebo vyšší hodnoty. Později ale převážila bigotnost a nadsázka.“ Korán dále obsahuje neúplné věty, jimž není možno porozumět bez komentářů; obsahuje i cizí slova, slova v arabštině nezvyklá a slova, která mají význam jiný než obvyklý, přídavná jména a slovesa ve tvarech nerespektujících pohlaví a číslo, nelogicky a gramaticky nesprávně použitá zájmena, která se k ničemu nevztahují, nebo přísudky, které jsou ve veršovaných částech mnohdy velmi vzdálené od podmětů. Tyto a jiné chyby podobného rázu vedly některé ke kritice, která výtečnost Koránu popírá. Shrnuto, Korán obsahuje více než stovku prohřešků proti správnému pravopisu. A co nárok, že předmět Koránu je zázračný? Dashti podobně jako Ibn Kammúna zdůrazňuje, že Korán neobsahuje žádné myšlenky, které by už nevyjádřili jiní. Všechno morální učení Koránu je samozřejmé a všeobecně přijímané. Jeho příběhy jsou vesměs převzaty z literatury židovské nebo křesťanské – vždyť Mohamed se na svých cestách do Sýrie setkával jak s rabíny, tak s mnichy. Jiné pocházejí od národů „Ád a Thamúd“. Nicméně v oblasti morálního vyučování nelze Korán považovat za zázračný. Mohamed opakoval principy, na které již přišlo lidstvo dříve a na nejrůznějších místech. Konfucius, Buddha, Zarathuštra, Sokrates, Mojžíš a Ježíš už podobné věci vyslovili. Mnohé z povinností a rituálů islámu jsem převzaty z praxe, kterou pohanští Arabové převzali od Židů. Dashti se vysmívá pověrčivým aspektům mnoha rituálů, zvláště těch, které jsou spjaty s poutí do Mekky. Mohamed sám z jeho kritiky vychází jako člověk pochybného charakteru, který se sníží i k politickým vraždám a k likvidaci všech oponentů. Co se týče jeho následovníků, pak se zabíjení chápalo jako „služba islámu“. Dashti se dále zabývá postavením žen a konstatuje, že se jedná o postavení podřadné. Kritizuje islámské pojetí Boha. Bůh Koránu je krutý, hněvivý a pyšný – to věru nejsou vlastnosti hodné obdivu. Je zřejmé, že Korán není boží slovo, neboť obsahuje mnoho míst, z nichž není jasné, zda mluví Bůh nebo Mohamed. Dashti zemřel v roce 1984. Před tím strávil tři roky v Chomejního žalářích, kde byl mučen, ačkoli mu bylo osmdesát tři let. Před svou smrtí řekl svému příteli: „Kdyby byl býval šáh dovolil, aby takovéto knihy mohly vycházet a aby je lidé mohli číst, nemusela být žádná islámská revoluce.“ Alí Abd ar-Razík, šejk ze slavné Islámské univerzity al-Azhar v Káhiře, vydal v roce 1926 knihu Islám a principy vlády. V této knize ar-Razík nabádal k oddělení náboženství a politiky. Byl upřímně přesvědčen, že je to správné chápání islámu. Nicméně tento názor se ukázal být nepřijatelným a ar-Razík byl souzen tribunálem složeným z jiných šejků, kteří ho odsoudili za bezbožnost. Propustili ho z univerzity a zakázali mu zastávat jakékoli náboženské funkce. Jiným absolventem univerzity al-Azhar byl egyptský učenec Taha Husajn. 42 Studoval ve Francii, kde si osvojil kritické myšlení. Když se vrátil do Egypta, podrobil tamní tradice sžíravé kritice. Jeho názory byly pro náboženský establishment nepřijatelné a Husajn byl přinucen opustit všechny veřejné funkce. Ve své knize Předislámská poezie napsal, že zmínky Koránu o Abrahamovi a Izmaelovi „nestačí jako důkaz, že skutečně existovali“. V dubnu 1967, těsně před Válkou šesti dnů, vyšel v jednom čísle syrského armádního časopisu Jajáš aš-Šáb článek, jenž útočil nejen na islám, ale i na Boha a náboženství jako takové s tím, že se jedná o „mumie, které by měly být odkázány do muzeí“. Nastalo něco podobného jako v případě Ibn Kammúny. Davy ve všech větších syrských městech vyšly do ulic a nepokoje doprovázelo násilí, stávky a zatýkání. Ani starý trik, totiž tvrzení, že se jedná o spiknutí Sionistů a Američanů, nepomohl násilí uklidnit. Autor článku Ibráhím Chalás a dva z redaktorů časopisu byli souzeni vojenským soudem. Rozsudek zněl doživotí v pracovním táboře. Naštěstí byli později propuštěni. Roku 1969 – poté, co Izrael uštědřil v roce 1967 Arabům drtivou porážku – přišel syrský marxistický intelektuál Sadík al-Azm s brilantní kritikou náboženského myšlení. Tento muž studoval nejprve na Americké univerzitě v Bejrútu a později získal doktorát univerzity v Yale. Napsal práci o britském filozofovi biskupu Berkeleym. Sunitský establishment v Bejrútu pochopitelně nebyl nijak potěšen al-Azmovou zdrcující kritikou náboženství obecně a islámu zvlášť. Al-Azm byl souzen za podněcování k náboženským nepokojům. Byl však osvobozen, patrně díky konexím s významnou a politicky vlivnou syrskou rodinou. Nicméně raději se na delší dobu uchýlil do ciziny. Sadík al-Azm arabským vůdcům vyčítá, že nerozvíjeli u svých poddaných kritické myšlení. Vyčítá jim i jejich nekritický postoj k islámu a překonané myšlení. Arabští reakcionáři používají náboženské myšlení jako ideologickou zbraň, přitom ale jejich vlastní myšlení nebylo nikdy podrobeno kritické, vědecké analýze, jež by musela vyjevit podvrhy, které umožňují vykořisťovat prosté Araby. Vládcové se nikdy nevěnovali kritickému zhodnocení arabského intelektuálního a společenského dědictví. Pod pláštíkem ochrany národních tradic, hodnot, umění, náboženství a morálky bylo arabské osvobozenecké hnutí zneužito k hájení zpátečnických institucí, středověké kultury a tmářských ideologií. Každý muslim se musí nějak vyrovnat s výzvou, kterou přináší rozvoj vědy v posledních sto padesáti letech. Vědecké poznání je v celé řadě otázek v přímém rozporu s tím, čemu muslimové věří. Zásadnější rozdíl se však týká metodologie. Islám spočívá na slepé víře a nekritickém přijímání náboženských textů, zatímco pilíři vědy jsou kritické myšlení, pozorování a dedukce. Věda vyžaduje, aby její nálezy byly vnitřně koherentní a odpovídaly skutečnosti. Nelze stále odmítat kritiku náboženského myšlení; všechny posvátné texty musí být vědecky prozkoumány. Jinak budeme stále zahleděni do minulosti a náboženství bude i nadále tmářským ospravedlněním intelektuální a politické stagnace. Al-Azmova kniha je důležitá a zasluhuje si pozornosti. Pokud ale vím, nebyla dosud přeložena z arabského originálu. Nedávno Sadík al-Azm odvážně hájil Rushdieho článek v časopise Die Welt des Islams 31 (1991). I další pokus reformovat islám zevnitř skončil tragicky. Súdánský teolog Mahmúd Muhammad Táhá se pokusil minimalizovat roli Koránu co by zdroje zákonů. Taha usoudil, že nastal čas pro nové zákony, které by více odpovídaly národním potřebám ve dvacátém století. Táhá založil Republikánské bratrstvo, jež mělo šířit jeho názory. Náboženské autority v Chartúmu se však k Táhovým myšlenkám nepostavily příznivě a Táhá byl v roce 1968 odsouzen za odpadlictví. Za to je podle islámského práva trest smrti. Táhovy spisy byly spáleny. Táhovi samotnému se sedmnáct let dařilo unikat 43 popravě. Nakonec byl znovu souzen a v lednu 1985 byl v Chartúmu veřejně oběšen. Bylo mu šestasedmdesát let. Snad nejslavnější současný muslim, jehož Pipes zmiňuje, je libyjský vůdce Muammar al-Kaddáfí. Jeho výroky o Mohamedovi, Koránu a islámu jsou mnohem větším rouháním než vše, co jsme zatím zmínili. Kaddáfí omezil šaríu na soukromé záležitosti. Ve veřejném životě prosazoval své vlastní myšlenky a představy. Kaddáfí změnil islámský kalendář, poutníky do Mekky prohlašoval za „naivky“, kritizoval Mohameda a tvrdil, že sám dosáhl větších věcí než Prorok. Celkově se dá říci, že byl značně kritický ke Koránu a dokonce i k podrobnostem z Prorokova života. Náboženští vůdcové sice Kaddáfího prohlásili za protiislámského a odsoudili jeho „lži a křivopřísežnictví“, nicméně nikdo nevolal po jeho smrti a ani jeho spisy nebyly zakázány. Kdyby byla CIA chytřejší, pak mohla – chtěla-li bojovat proti Kaddáfímu – tisknout a rozdávat jeho rouhavé myšlenky o islámu. Fundamentalisté by se o další už postarali. Další dva skeptici zpochybňovali schopnost islámu reagovat na moderní problémy. V roce 1986 napsal káhirský právník Núr Farvádž článek kritizující islámské právo šaríu jakožto „sbírku reakcionářských kmenových zásad nevhodných pro moderní společnost“. V témže roce vydal egyptský právník a esejista Faradž Fada pamflet s provokativním názvem Ne šaríi. Pamflet nabádal k odluce náboženství a státu, protože islám není schopen zajistit světský ústavní rámec nezbytný pro fungování moderního státu. Fadův polemický článek byl velice úspěšný a stal se stejně populárním jako spisy dogmatického Šejka Kaška. Byl přeložen do turečtiny, perštiny, urdu i dalších jazyků islámského světa. Ještě jedna práce vydaná před únorem 1989 si zaslouží naši pozornost. V knize L’Islam en Questions (Grasset, 1986) odpovídá čtyřiadvacet arabských autorů na následujících pět otázek: 1. Má islám stále univerzální platnost? 2. Může být islám systémem vlády v moderním státě? 3. Je islámský systém vlády nezbytným vývojovým krokem pro islámské a arabské národy? 4. Je „návrat k islámu“, jehož jsme v posledním desetiletí svědky ve většině muslimských zemí, něčím pozitivním? 5. Jaký je dnes hlavní nepřítel islámu? Z odpovědí učenců je zřejmé, že většina těchto arabských intelektuálů nepovažuje islám za vhodnou odpověď na sociální, ekonomické a politické problémy, jež trápí islámský svět. Většina dotázaných vášnivě hájí světský stát. Na druhou otázku (Může být islám systémem vlády v moderním státě?) odpovědělo devět dotázaných kategorickým ne. Dalších šest se vyslovilo naprosto jednoznačně ve prospěch světského státu. I ti autoři, kteří odpověděli na druhou otázku kladně, do svých odpovědí zapracovali určité podmínky, jako například „za předpokladu, že jsou respektována práva“ nebo „pokud se přikloníme k moderní interpretaci islámu“ apod. Téměř všichni považují „návrat k islámu“ za jev negativní. Náboženský fanatismus považují za největší nebezpečí pro všechny muslimy. Jedním z dotázaných je Rašíd Budžejra, romanopisec, autor divadelních her, esejista, komunista a ateista. Sžíravě kritizuje náboženský život v Alžírsku a útočí na pokrytectví většiny – jak sám uvádí, na osmdesát procent „věřících“. Ti pouze předstírají, že se o svatém postním měsíci ramadánu modlí, na pouť do Mekky chodí jen proto, že je to společensky výhodné, pijí a smilní, a přesto se prohlašují za dobré muslimy. Na otázku „může být islám systémem vlády v moderním státě?“ odpovídá Budžejra jednoznačně: „Ne, v žádné případě. Je to nemožné – a to není jen nějaké soukromé mínění, to je objektivní fakt. Viděli jsme, že když Numejrí (súdánský vládce) chtěl zavést šaríu, nefungovalo to. Po té, co pár lidem usekli ruce nebo 44 nohy, ten experiment náhle skončil. Dokonce i řadoví muslimové měli odpor k takovým věcem jako je kamenování žen. To je něco, k čemu málokdy dochází – s výjimkou Saudské Arábie, ale i tam je to řídké… Islám je s moderním státem naprosto neslučitelný… Ne, nedokážu si představit, že by islám mohl být způsobem vlády.“ Většinou není známo, že již v roce 1983 byla proti Budžejrovi vyhlášena fatwa. Přestože je jeho život ohrožen, zůstává Budžejra v Alžírsku a snaží se fungovat co nejnormálněji. Nicméně musí se pohybovat v přestrojení z místa na místo. Aby své „bludy“ završil, napsal Budžejra v roce 1992 ostrý útok na islamistickou stranu FIS, jež měla v roce 1992 vyhrát volby. Odhalil ji jako extrémistickou, nedemokratickou stranu a dokonce ji přirovnal k nacistům třicátých let. Pro ty, kdo o těchto věcech mlčí, nemá Budžejra nic než pohrdání. Staví se nejen proti těm, kdo nekriticky přijímají islamisty, ale i proti těm, kteří v návratu ke středověku spatřují cosi „plodného“. Fatwa z roku 1983 vedla zcela přirozeně k fatwě z roku 1989. Po14.únoru1989 Jaro 1989 zůstane ve světových dějinách i v dějinách myšlení významným zlomem. V únoru 1989 vydal ajatolláh Chomejní svou hanebnou fatwu proti Salmanu Rushdiemu. Hned na to vyšla řada krátkých rozhovorů a článků od západních intelektuálů, arabistů a islamologů, kteří tvrdili, že Salman Rushdie si za tento barbarský odsudek může sám; vysloužil si ho svými Satanskými verši. John Esposito, americký odborník na islám, prohlásil, že „nezná žádného západního odborníka na islám, který by pochyboval o tom, že výroky Rushdieho vyvolají bouři“. To je čiré pokrytectví od člověka, jenž sám publikoval výtažky z výše citované knihy Sadíka al-Azma, jež si rovněž dovolila islám kritizovat. Někteří pisatelé trousili blahosklonné poznámky o tom, jak chápou utrpení muslimů, kteří byli v některých případech vyzýváni, aby Salmana Rushdieho někde zmlátili. Profesor Trevor-Roper dokonce mlčky souhlasil s brutální výzvou k vraždě britského občana: „Kladu si otázku, jak se asi v těchto dnech Salmanu Rushdiemu daří. Chrání ho britské zákony a britská policie, na kterou byl tak sprostý. Doufám, že příliš dobře ne… Sám bych rozhodně slzu neprolil, kdyby si na něj britští muslimové počíhali v nějaké temné uličce a trochu ho umravnili. Pokud by to vedlo k tomu, že by pak své pero lépe kontroloval, společnosti by to prospělo a literatura by tím neutrpěla.“ Nikde v těchto článcích nenajdeme kritiku výzvy k vraždě. Ještě horší byla ovšem doporučení, aby byla Rushdieho kniha zakázána či stažena z oběhu. Kupodivu se neozval nikdo na obranu jedné z hlavních zásad demokracie – zásady, bez které by nebylo lidského pokroku, totiž svobody projevu. Měl jsem za to, že spisovatelé a intelektuálové budou právě za tuto zásadu ochotni položit život. Probudí se onen „salonní chuligán“ Trevor-Roper ze své sebespokojené dřímoty, až budou ti „ubozí zranění muslimové“ požadovat odstranění jemu drahých klasiků západní literatury a dějin myšlení, s tím, že urážejí jejich islámskou citlivost? Začnou tito muslimové pálit Gibbona, který napsal: „(Korán je) nekonečnou a nesouvislou snůškou báchorek, naučení a výroků, jež málokdy vyvolávají nějaký pocit či nějakou myšlenku, a která se někdy vleče prachem a jindy se ztrácí v oblacích.“ Jinde Gibbon poznamenává, že „medínský Prorok ve svých zjeveních používá drsnější a barvitější tóny, což dokazuje, že jeho dřívější umírněnost byla projevem slabosti.“ Mohamedovo tvrzení, že je božím apoštolem, je „nezbytnou fikcí“. Při šíření víry se nezřídka používalo podvodů a lží, krutosti a nespravedlnosti. Mohamed souhlasil či dokonce nařizoval, aby Židé či modláři, jimž se 45 podařilo uprchnout z bitevního pole, byli povražděni. Jelikož se takové věci opakovaly, musel tím být Mohamedův charakter trvale poskvrněn. …V posledních letech svého života se už nechal unášet svými ambicemi, a politik ho podezírá, že se asi tajně usmíval (on, vítězný podvodník) nad nadšením své mládeže a důvěřivosti těch, které získal na svou stranu. …Ve svém soukromém životě Mohamed hověl svým mužským choutkám a nedbal na nároky kladené na proroky. Zvláštní zjevení ho osvobodilo od zákonů, jimž podrobil svůj národ. Ženské pohlaví bylo zcela vydáno na pospas jeho přáním. A co Roperův milovaný Hume, jenž napsal: „(Korán je) divoké a absurdní představení. Všimněme si toho, co nám (Mohamed) povídá. Brzy shledáme, že vychvaluje takové případy zrady, nelidskosti, krutosti, pomsty a bigotnosti, které jsou s civilizovanou společností zcela neslučitelné. Zdá se, že se neřídí žádnými neměnnými zásadami. Vše je vychvalováno nebo zavrhováno jen podle toho, zda to vyhovuje nebo překáží pravým věřícím.“ Hume rovněž hovoří o Mohamedovi jako o „samozvaném prorokovi“. Teď už by mělo být každému jasné, že považovat Korán za dílo Mohamedovo a za jeho vyprávění je zcela rouhavé. A co Hobbes, jenž byl toho názoru, že „aby mohl Mohamed zavést své nové náboženství, předstíral, že má schůzky s Duchem svatým ve formě holubice“. A co Božská komedie, největší básnické dílo západní literatury. „Pohleďte, jak je Mohamed znetvořen! Přede mnou kráčí plačící Alí, s tváří rozpolcenou od brady až k čelu. I všichni ostatní, které zde vidíš, rozsévali během svého života pohoršení a roztržky, a proto jsou nyní tak rozpolcení.“ Mark Musa, který přeložil Božskou komedii, shrnuje ve svých poznámkách důvody, které vedly Danta k tomu, aby umístil Mohameda do pekla: „Za Mohamedovým trestem, jenž spočíval v rozseknutí obličeje od čela k bradě, a za podobným trestem pro Alího je Dantovo přesvědčení, že tito mužové byli původci velké roztržky mezi křesťanskou církví a mohamedánstvím. Mnozí z Dantových současníků byli přesvědčeni, že Mohamed byl původně křesťanem, dokonce kardinálem, jenž toužil po papežství.“ I Carlyle a Voltaire mluvili o Koránu a Mohamedovi velmi nelichotivě. Nicméně v roce 1989 západní apologeti islámu buď pilně útočili na Salmana Rushdieho nebo nekriticky přežvýkávali díla islámské propagandy. Pokud mluví o „islámském fundamentalismu“, vysvětlují jej jako důsledek hospodářské bídy nebo pomocí termínů jako je „ztráta identity“, „pocit ohrožení západem“ či „bílý rasismus“. Tak tito apologeti legitimizují barbarské chování. Nemohlo to vést k ničemu jinému než k tomu, že odpovědnost se přesunula z muslimů na západní svět. „Problém není v islámu,“ tvrdí se nyní, „nýbrž v tom, že Koránu se zmocnili extrémisté. Islám je tolerantní náboženství a ajatolláh Chomejní se neřídí skutečným duchem či zásadami islámu. To, co tak nestoudně v Íránu zavedl, není ve skutečnosti islám, nýbrž jeho karikatura. Islám byl vždy tolerantní vůči lidem jiného smýšlení.“ Ještě hanebnější je snaha vyvinit islám jako takový – zejména používáním výrazu jako „islámský fundamentalista“, „muslimský fanatik“ apod. Sám výraz „islámský fundamentalista“ je zcela nepatřičný, protože mezi křesťanstvím a islámem je nebetyčný rozdíl. Většina křesťanů opustila doslovný výklad Bible, pro většinu z nich „to tak nutně není“. Pak tedy můžeme oprávněně rozlišovat mezi fundamentalistickými a nefundamentalistickými křesťany. Muslimové ale doslovnou interpretaci Koránu neopustili – všichni muslimové, tedy nejen nějaká skupinka, kterou nazýváme „fundamentalisty“, věří, že Korán je doslovně slovo boží. Výše uvedené příklady davových nepokojů ukazují, jak snadno se řadoví muslimové urážejí nad tím, co považují za hanobení své svaté knihy, svého Proroka a svého náboženství. Většina řadových muslimů podporovala fatwu, kterou Chomejní proti Salmanovi Rushdiemu vydal. 46 Umírnění muslimové spolu se západními liberály a zoufale popleteným křesťanským duchovenstvem argumentují podobně, totiž že to, co Chomejní zavedl v Íránu, není islám. Nicméně umírnění muslimové nemohou chtít, aby se vlk nažral a koza přitom zůstala celá. Nepřijatelné, nestravitelné a barbarské aspekty islámu nezmizí, ať už provádíme jakoukoli mentální gymnastiku či intelektuální podloudnosti. Islámský „fundamentalista“ je alespoň logický a upřímný, vychází-li z předpokladu, že Korán je boží slovo. To, co dělal Chomejní, ve skutečnosti odráží učení islámu, ať už to pochází z Koránu, z činů a výroků Prorokových, nebo z islámského práva, které je na tom všem založeno. Než vyslovili fatwu proti Salmanovi Rushdiemu, fatwu, která vlastně obsahuje výzvu k vraždě, zkoumali íránští mluvčí podrobnosti Mohamedova života. Našli celou řadu precedentů pro politické vraždy, včetně vražd básníků, kteří psali satirické verše proti Prorokovi. Chomejní ostatně západním apologetům a umírněným muslimům odpovídá sám: Podle islámu je povinností každého dospělého muslimského muže, který není invalidou, být připraven k dobývání (jiných) zemí, tak, aby islámské právo platilo ve všech zemích světa. Ti, kteří studují islámskou svatou válku, pochopí, proč islám usiluje o dobytí celého světa. … Ti, kdo o islámu nic nevědí, předstírají, že islám je proti válce. Kdo (toto tvrdí,) je nechápavý. Islám říká: Zabijte všechny nevěřící, vždyť jinak oni zabijí vás! Znamená to snad, že muslimové mají sedět a čekat, až je (nevěřící) pozřou? Islám říká: Zabijte je (nemuslimy), použijte proti nim meč a rozprašte (jejich armády). Znamená to, že máme sedět a čekat, než nás (nemuslimové) přemohou? Islám říká: Ve službě Alláhově zabijte ty, kdo by mohli zatoužit po smrti vaší! Znamená to, že se máme vzdát nepříteli? Islám říká: Veškeré dobro, které existuje, existuje jen díky meči a ve stínu meče! Jinak než mečem lidi k poslušnosti nedonutíte! Meč je klíčem Ráje, a ten se otvírá jen svatým válečníkům! V Koránu jsou stovky jiných žalmů a hadíthů (Prorokových výroků), které vedou muslimy k tomu, aby si vážili války a aby bojovali. Což to všechno znamená, že islám je náboženství, které mužům brání v boji? Plivu na ty bláznivé duše, které něco takového tvrdí. Chomejní přímo cituje Korán a podává téměř slovníkovou definici islámského pojetí džihádu. Vyhlášený Slovník islámu (Dictionary of Islam) definuje džihád takto: „Džihád je náboženská válka z Mohamedova pověření, namířená proti nevěřícím. Je to náboženská povinnost daná Koránem a tradicemi; je to božské nařízení, jež slouží šíření islámu a ochraně muslimů před zlem.“ Je-li Korán božím slovem, jak tomu věří Chomejní a všichni muslimové, a vyžadují-li jeho příkazy absolutní poslušnost, kdo je pak logičtější – Chomejní nebo umírnění muslimové a západní apologeti islámu? Myslím, že je to jasné. Podobnou neupřímnost můžeme pozorovat v ubohých pokusech modernistických muslimských intelektuálů – ať už mužů či žen – tvrdit, že „skutečný islám zachází se ženami dobře“ a že není žádný rozpor mezi demokracií a islámem a mezi lidskými právy a islámem. V roce 1991 vydal americký islamolog z Holy Cross University John Esposito knihu s výmluvným názvem Islámská hrozba – mýtus či skutečnost? Kniha je založena na stejném pokrytectví jako „měkká“ pornografie. Má velmi odvážný název, který naznačuje víc, než se pak dovídáme. Nemusíme knihu ani otvírat, abychom věděli, k jakému závěru autor dojde. Od Rushdieho aféry víme velmi dobře, že nakladatelství oxfordské university (Oxford University Press) by nikdy nevydalo knihu troufající si islám kritizovat. Pan Esposito by si netroufl čelit hněvu celého islámského světa. Co Esposito a ostatní západní apologeti islámu nedokáží pochopit, je, že islám je hrozba, a že je to hrozba tisícům muslimů. Jak píše Amir Tahérí, „většina obětí ‚svatého teroru‘ jsou muslimové“. Jeden autor ze země s islamistickou vládou nedáv- 47 no prosil: „Braňte Rushdieho, neboť bráníte-li jeho, bráníte nás.“ Íránský spisovatel Fahimeh Farsaie upozorňuje, že soustředíme-li se pouze na Salmana Rushdieho, zapomínáme na trpký osud stovek spisovatelů po celém světě. Jenom v Íránu bylo nedlouho po 14. únoru 1989 „mnoho lidí, spisovatelů nebo novinářů, popraveno a pohřbeno v masových hrobech s ostatními politickými vězni jen za to, že v nějaké knize či článku vyjádřili svůj vlastní názor. Jenom pár jmen: Amir Nikaiin, Monučér Behzádí, Džavid Misání, Abutorab Bagherzadeh. … Sdíleli hořký osud svých mladých kolegů, kteří byli uneseni, mučeni a několik měsíců před smrtí ostatních za temné noci zastřeleni. Byli to dva básníci, Sajd Soltanpúr a Rahmán Hatéfí.“ Srovnáme-li vyhýbavé a podlézavé výroky západních apologetů jako jsou Edward Mortimer a Esposito, kteří ze všeho vinili Rushdieho, s následujícím prohlášením Íránců, vynikne zbabělost a nečestnost apologetů a odvaha autorů prohlášení. Jsou tomu už roky, co spisovatel Salman Rushdie žije pod hrozbou smrti, kterou vyslovil Chomejní. Za celou tu dobu Íránci nepodnikli nic, čím by odsoudili onen barbarský výnos. Jelikož ten odporný a promyšlený útok na svobodu projevu pochází z Íránu, soudíme, že íránští intelektuálové by měli odsoudit tuto fatwu a bránit Salmana Rushdieho silněji než jakákoli jiná skupina na světě. Signatáři tohoto prohlášení, kteří různými způsoby podpořili Salmana Rushdieho v minulosti a kteří ho podporují i nyní, jsou přesvědčeni, že svoboda projevu je jedním z největších výdobytků lidstva. Zdůrazňují, jako kdysi Voltaire, že tato svoboda by neměla smysl, pokud by nezahrnovala svobodu rouhat se. Žádný jednotlivec ani skupina nemají právo bránit této svobodě ve jménu té či oné posvátnosti. Zdůrazňujeme, že rozsudek smrti vyslovený Chomejním je nepřípustný a že při posuzování uměleckého díla je třeba používat pouze estetických kritérií. Jednohlasně pozvedáme svůj hlas na obranu Salmana Rushdieho a připomínáme celému světu, že íránští spisovatelé, umělci, novináři a myslitelé, kteří neopustili svou zemi, žijí pod setrvalým a neúprosným tlakem náboženské cenzury. Nezanedbatelný počet těchto lidí byl uvězněn či dokonce popraven. Jsme přesvědčeni, že jakákoli tolerance prokazovaná systematickému porušování lidských práv v Íránu nemůže než povzbudit a posílit islámský režim v jeho snahách expandovat a exportovat své teroristické myšlenky a metody do celého světa. Podepsáno asi padesáti Íránci žijícími v exilu. Alespoň tito lidé pochopili, že aféra Rushdie je něco víc než vměšování se do života britského občana, který se nedopustil žádného porušení britských zákonů. Jde dokonce i o víc než jen o islámský terorismus. V Rushdieho aféře jde o principy, konkrétně o svobodu myšlení a projevu; o principy, jež jsou znameními, základními charakteristikami svobody západní civilizace, ba dokonce každé civilizované společnosti. Mnoho dalších autorů a intelektuálů islámského světa odvážně podpořilo Rushdieho. Daniel Pipes ve své knize shromáždil celou řadu jejich stanovisek a prohlášení. V roce 1993 vyšla ve Francii kniha Pro Rushdieho (Pour Rushdie), v níž stovka arabských a muslimských intelektuálů podpořila Rushdieho a svobodu projevu. Mnozí se obávali, že v důsledku fatwy již nebudou vycházet knihy a články kritizující islám, Proroka či Korán. Tyto obavy se však nenaplnily. Jedna kniha Proroka zesměšňuje, jiná ho líčí jako pedofila (což je narážka na jeho devítiletou nevěstu Aišu). Jeden z autorů pojal Aláha vylíčeného v Koránu jako jakéhosi kosmického Saddáma Husajna. Kritické myšlení se nepodařilo potlačit. 48 Je možná pochopitelné, nicméně smutné, že svobodu projevu podpořilo tak málo akademiků z oboru islamistických studií. To, že se odmítli do celé záležitosti vložit, považuji za pokrytecké. Vždyť stačí pohled na seznam literatury každé knihy uvádějící do islámu, abychom zjistili, že mnohé z doporučených knih jsou rouhačské. Jako neutrální příklad nám může posloužit knížka Islám učence Gibba – jedná se o krátký úvod do islámské víry, který vydal Oxford University Press. Na prvním místě svého seznamu uvádí tento autor Dějiny arabské literatury (A Literary History of the Arabs) od R. A. Nicholsona. V této knize najdeme mimo jiné tuto rouhavou větu: „Korán je převelice lidský dokument.“ Jiná Nicholsonova kniha uvedená v bibliografii jsou Islámští mystikové, v níž můžeme číst: „Evropským čtenářům Koránu nemůže uniknout autorovo váhání a nedůslednosti, pokud jde o řešení i těch nejzávažnějších problémů.“ V Gibbově bibliografii jsem napočítal sedm dalších knih, které by muslim nemohl neodsoudit. Rippin ve své nedávno vyšlé knize Muslimové, jejich náboženské přesvědčení a obyčeje (Muslims, Their Religious Beliefs and Practices) uvedl asi třicet pět knih „k další četbě“. Podle mého názoru přinejmenším patnáct z nich je pro muslimy urážlivých. Skoro všichni velcí učenci minulosti – Nöldeke, Hurgronje, Goldziher, Caetani, Lammens a Schacht – vyjadřovali názory pro muslimy nepřijatelné. Bez četby jejich vědeckých prací ale nemůžeme islám studovat. Povzbudivá je skutečnost, že většina těchto prací je v roce 1993 stále ještě přístupná a některé byly nedávno dokonce znovu vydány. K největší ironii patří možná skutečnost, že si je můžete koupit v Islámském knihkupectví v Londýně, kde vás obslouží muslimská dívka v tradičním závoji, fundamentalisty tak milovaném! Chtějí-li ovšem akademici pokračovat nerušeně v práci, budou muset akademické svobody a svobodu projevu hájit. Neměli by nelogicky a pokrytecky kritizovat Salmana Rushdieho, když sami píší či doporučují rouhavé knihy. Boj o Rushdieho je i jejich bojem. Trahisondeclercs Tato kniha je především uplatněním mého práva kritizovat na islámu všechno a cokoli – dokonce se i rouhat, chybovat či zesměšňovat. Muslimové i nemuslimové mají právo kriticky zkoumat kořeny, dějiny i dogmata islámu. Muslimové uplatňují toto právo ve svých častých útocích na západní kulturu. Kdyby Evropan použil tytéž výrazy proti islámu, byl by ihned obviněn z rasismu, neokolonialismu či imperialismu. Nebude-li kritiky, zůstane islám v bezpečí ve své dogmatické, fanatické středověké pevnosti a zkostnatí ve své totalitní, netolerantní a paranoidní minulosti. Nadále bude potlačovat myšlení, lidská práva, individualitu, originalitu i pravdu. Západní učenci a islamisté zcela selhali co se týče svých intelektuálních povinností. Zradili své poslání tím, že když šlo o islám, zapřeli své kritické schopnosti. Jak ještě prokáži, někteří z nich se dokonce vzdali i jakékoli snahy o objektivitu. Někteří islamologové ovšem tento hrůzný trend svých kolegů zaregistrovali. Karl Binswanger hovoří o „dogmatické islamofilii“ většiny arabistů. Již v roce 1983 si stěžoval Jacques Ellul, že ve Francii „již není možno kritizovat islám či arabské země“. Maxime Rodinson napsal již v roce 1968: „Historik jako Norman Daniel zařadil do výčtu koncepcí prostoupených středověkostí či imperialismem i jakoukoli kritiku Prorokových morálních postojů. Ze stejných tendencí viní i jakékoli pojednání o islámu, jež používá běžné mechanismy lidských dějin. Zkrátka a dobře apologetika zcela vytlačila porozumění.“ Patricia Crone a Ibn Rávandí poznamenali, že západní věda ztratila svůj kritický postoj k pramenům islámu někdy kolem první světové války. John 49 Wansborough píše, že „nástroje a techniky biblické kritiky nebyly na (Korán) prakticky vůbec použity“. V roce 1990 jsme na tom stále stejně. Andrew Rippin to popisuje takto: Často jsem se setkal s lidmi, kteří přistupují ke studiu islámu s předchozí zkušeností ze studia hebrejské Bible či raného křesťanství. Ti vyjadřují svůj údiv nad nedostatkem kritického myšlení, s nímž se setkávají v úvodních učebnicích o islámu. Mnozí autoři podobných textů stále jako by předpokládali, že „islám se zrodil v jasném světle dějin“. Všeobecně se sice uznává, že je třeba nějak smířit odlišné historické tradice. Většinou se zdá, že nejde o víc než o to, rozhodnout, co v dané situaci „dává smysl“. Studentům znalým takových přístupů jako je kritika pramenů, ústního podání, literární analýzy a strukturalismu, které se všechny při studiu judaismu a křesťanství používají zcela běžně, připadá, že přistupuje-li se k dějinám islámu s takovou naivitou, pak rozhodně akademická nestrannost přichází nějak zkrátka. Ruku v ruce s nekritickým postojem k islámu kráčí i mýtus o jeho nadřazenosti: o jeho větší toleranci, racionalitě, o smyslu pro bratrství, o jeho vyšší spiritualitě, a dále mýtus o tom, že Mohamed byl moudrý a tolerantní zákonodárce. Je užitečné zkoumat důvody tohoto nekritického postoje k islámu, abychom pochopili, jak se tyto mýty zrodily. Začnu důvody obecnými a budu postupovat k těm historicky specifičtějším. Potřeba a touha vidět cizí kulturu jako nějakým způsobem nadřazenou je stejně velká jako potřeba vidět ji jako podřadnou. Lidé touží po okouzlení stejně jako po znechucení. Důvěrná známost vlastní kultury skutečně vede k tomu, abychom jí pohrdali. Dětem se líbí domácnost jejich kamarádů mnohem více než jejich vlastní. Dospělí, kteří v cizí zemi shledávají, že „oni“ dělají všechno lépe, jsou příkladem podobného postoje. Člověk má zcela přirozeně sklon přehlížet stinné stránky kultury, kterou obdivuje. Cizinec uvidí v cizí zemi to, co tam vidět chce – vedou ho k tomu důvody osobní, emocionální nebo teoretické. Margaret Meadová nacházela „potvrzení“ svých teorií o podstatě člověka na Samoi. Co psala ve své knize Dospívání na Samoi „potvrzovalo naše naděje a obavy z budoucnosti světa“. Možná to potvrzovalo naše naděje, nikoli však fakta. Jak řekl Russell, „jeden z nejúpornějších bludů lidstva je přesvědčení, že nějaká jeho část je morálně lepší či horší než ty ostatní… (Někteří autoři) mají sklon o svých sousedech či známých smýšlet špatně, a proto smýšlejí dobře o těch částech lidstva, k nimž sami nepatří“. Ač to tak na první pohled nevypadá, většina obyvatel západní Evropy a Spojených států si podržela nějaké, byť třeba jen zbytkové náboženské přesvědčení. Podle průzkumů Gallupova ústavu se pouze 9 procent Američanů prohlašuje za ateisty, agnostiky či lidi bez jakéhokoli náboženství. Ve Francii je to 12 procent. Není tedy divu, že jak z kazatelen, tak z tisku se na nás denně valí jakási propaganda, kterou by každý považoval za cynickou a nemorální, kdyby sloužila účelům jiným než náboženským. Neustále jsme vyzýváni, abychom přijímali křesťanské krédo ne proto, že je pravdivé, ale proto, že je prospěšné. Nebo se tvrdí, že musí být pravdivé, protože je prospěšné. Náboženství je vážně nakaženo intelektuální nepoctivostí. Právě v náboženství to snadno prochází, protože se všeobecně předpokládá, že poctivost plyne z náboženství a že tedy náboženství musí být poctivé ve všem, co dělá. Celkově jsou západní společnost všeobecně a média zvlášť zcela nekritická vůči náboženství. Podle Richarda Dawkinse panuje všeobecné přesvědčení, že je třeba nějak zvláště dbát na náboženskou citlivost, a tak se náboženství šetří způsobem, jakým se jiné předsudky nešetří. Pokud jde o náboženství, jsou i sekulární aktivisté neuvěřitelně změkčilí. S feministkami se spojujeme v odsuzování pornografie, protože snižuje ženy. Ale nedotýkáme se knihy, která nabádá, aby byly cizoložnice kamenovány (po té, co je odsoudil soud, 50 v němž ženy nesmějí svědčit)! Bojovníci za svobodu zvířat útočí na laboratoře, které úzkostlivě používají umrtvující prostředky při všech operacích. Co ale rituální jatka, kde musí být zvířata při plném vědomí, když jim podřezávají hrdlo? Od nás ostatních se očekává, že budeme své předsudky hájit. Chtějte ale po někom náboženském, aby svou víru zdůvodnil, a hned vás obviňují, že potlačujete „náboženskou svobodu“. Nekritický postoj vůči islámu a zrod mýtu o jeho tolerantnosti musíme chápat na pozadí všeobecného kulturního povědomí Evropy, když se poprvé setkala s neevropskými civilizacemi zejména v šestnáctém století, které bylo „dobou objevů“. Tehdy se poprvé plně rozvinula představa „šlechetného divocha“. Ovšem už dlouho před objevením Ameriky měli Řekové a Římané podobné mýty o „zlatém věku“, kdy i barbaři byli plni ctnosti. Vyhnání Adama a Evy ze zahrady Eden je pouze určitou variantou představy o prostotě zlatého věku a přirozené ctnosti, kterou naši předkové prožívali v nezkažené a ekologicky nepoškozené divočině. Ve svém díle Germania, psaném roku 98 po Kr., dává Tacitus do protikladu ctnosti Germánů s neřestmi současného Říma; ušlechtilou jednoduchost teutonské kultury se zkažeností a namyšleností římské civilizace. Jakožto „etnologické pojednání to bylo neobyčejně nekoherentní“, ale jakožto moralizující zkazka byl tento spis velmi působivý. Ovlivnil takové lidi jako byli Montaigne, Rousseau či Gibbon. Skutečným zakladatelem učení o ušlechtilém divochovi, jež se v 16. století rozšířilo, byl možná Peter Martyr Anglerius (1459 – 1525). Ve svém spise De Rebus Oceanicis et Orbo Nove, napsaném roku 1516, kritizoval Peter Martyr španělské konkvistadory za jejich hrabivost, omezenost, netoleranci a krutost. Líčil je v protikladu k Indiánům, kteří jsou „šťastnější, protože neznají peníze, zákony, zrádné soudce, podvodné knihy a úzkost z nejisté budoucnosti“. Byl to však Montaigne, ovlivněný Peterem Martyrem, kdo rozvinul první velkolepý portrét šlechetného divocha ve svém slavném eseji O kanibalech (kolem 1580). Z tohoto eseje také vychází myšlenka kulturního relativismu. Montaigne vycházel z nepříliš věrohodných informací jistého prostého muže a popisoval některé dosti odporné zvyky brazilských Indiánů. Činí pak tento závěr: „Nejde mi o to, abychom si všímali hrozného barbarství těchto činů; jde mi spíše o to, abychom – soudíme-li jejich chyby správně – nebyli slepí vůči našim vlastním. Považuji za barbarštější jíst někoho za živa než jíst někoho mrtvého. Je horší mučit na skřipci tělo dosud plně vnímající, je horší pomalu ho smažit a pak ho dát sežrat psům a sviním – a něco takového neznáme pouze z četby, nýbrž viděli jsme to nedávno, a odehrávalo se to nikoli mezi odvěkými nepřáteli, ale mezi sousedy a spoluobčany, a co je nejhorší, pod rouškou zbožnosti a náboženství – tedy pravím, je to horší, než někoho usmažit a sníst po té, co je již mrtev.“ Na jiných místech svého eseje vychvaluje Montaigne záviděníhodnou prostotu Indiánů, jejich čistotu a nezkaženost. Dokonce i jejich „bojování je naprosto šlechetné“. Ačkoli má Montaigne, podobně jako před ním Tacitus a Peter Martyr, poněkud pochybné povědomí o těchto ušlechtilých divoších, jež zná pouze z doslechu, jeho skromné informace mu nebrání v kritizovaní a morálních odsudcích vlastní kultury a civilizace: „Jejich barbarství překonáváme v každém ohledu.“ V sedmnáctém století se objevila první skutečně pozitivní hodnocení islámu. Ta nejvlivnější z nich, jež sepsali Jurieu a Bayle, sloužila ovšem stejnému účelu jako to, co psali Tacitus, Peter Martyr a Montaigne. Poslechněme si pana Jurieua: „Dá se skutečně říci, že krutost Saracénů vůči křesťanům nelze srovnávat s krutostí papežství vůči skutečným věřícím. Ve válce proti Valdenským a při masakru o jediné Bartolomějské noci bylo kvůli nábo- 51 ženství prolito více krve, než prolili Saracéni pronásledující křesťany. Je potřeba zbavit lidi jejich předsudků: Není pravda, že mohamedánství je krutá sekta, která se šířila tím, že lidé byli postaveni před volbu: buď smrt, nebo zřeknutí se křesťanství. To není vůbec pravda. Ve srovnání s papežstvím se Saracéni chovali s evangelijní pokorou, zatímco papežství svou krutostí předčilo kanibaly.“ Celkové vyznění Jurieuových Lettres Pastorales (Pastýřské listy; 1686 – 1689) pochopíme, uvědomíme-li si, že Jurieu byl hugenotský pastor a zapřisáhlý odpůrce Bossuetův. Psal z Holandska po zrušení Nantského ediktu. Jurieu píše o údajné tolerantnosti muslimů, aby kritizoval římské katolictví; „evangelijní pokora“ Saracénů mu slouží k tomu, aby upozornil na barbarskost katolíků, jež se ukázala o Bartolomějské noci. Jurieu silně ovlivnil Pierra Bayla. Ten rozvíjel onen mýtus o islámské toleranci, jenž pak přetrval až do současnosti. Bayle srovnává toleranci, kterou prokazují Turci, s tím, jak Portugalci pronásledují hinduisty v Indii a jaké barbarství projevují Španělé vůči Indiánům v Americe. „Muslimové vždycky zacházeli lidštěji s jinými náboženstvími než křesťané.“ Bayle byl hlasatelem tolerance – což se sám nestal obětí netolerance, jež ho přinutila uprchnout do Holandska? Pro Jurieua a Bayla, kteří žili v sedmnáctém století, platilo rovnítko Turek = muslim. Tolerance, kterou projevovali Turci, se tak stala tolerancí, projevovanou všemi muslimy. Tito dva autoři zřejmě nevěděli nic o muslimských ohavnostech – o raném pronásledování křesťanů a židů, o masakrech hinduistů a buddhistů při dobývání indické provincie Sind, o netoleranci Almohádů, pronásledování zoroastrovců, zvláště v provincii Chorásán. Tito Francouzi snad ani nevěděli, jak jimi milovaní Turci masakrovali křesťany po pádu Cařihradu, kdy krev doslovně tekla ulicemi. Tehdy nebyla evangelijní pokora nikde k spatření. Tito autoři nezmiňují ani nelidský systém devširme, uplatňovaný v tehdejší Turecké říši. Mnoho náboženských skupin, pronásledovaných katolíky či pravoslavnými, hledalo – a nalézalo – útočiště v Osmanské říši: Židé poté, co byli v letech 1492 a 1496 vypovězeni ze Španělska, Marranové, kalvinisté z Uher a jiní z Ruska či Slezska. Tito přistěhovalci ovšem byli pouze tolerováni jakožto občané druhého řádu. Musím ale dodat, že to, jak Jurieu a Bayle na základě svých nedostatečných znalostí islámských dějin mluvili o muslimské toleranci, bylo zcela nepatřičné. Náboženská situace se totiž značně lišila jedno století od druhého, lišila se v jednotlivých zemích, lišila se podle toho, kdo byl zrovna u moci. Jedna věc je jistá: Nikdy neexistovala utopie, kdy by se všechny víry navzájem tolerovaly. Situace nebyla růžová ani v Turecku 17. století, o němž Jurieu a Bayle píší. V roce 1662 popsal anglický velvyslanec v Cařihradě podává následující zprávu: „Současný vezír nikterak nesnížil tyranii a přísnost, s níž panoval jeho otec. Naopak, ve své nenávisti ke křesťanům a jejich náboženství ho ještě překonává. Před dvěma lety byly vypáleny dva kostely – v Galatě a v Konstantinopoli. Řekové, Arméni a katolíci ta místa kdysi vykoupili od Velkého Sultána za obrovskou cenu. Nedostali ale povolení postavit tam něco jako kostel či tam pořádat bohoslužby. Protože však byli příliš horliví, postavili tam něco kostelům hodně podobného a téměř veřejně tam pořádali bohoslužby. To bylo pro vezíra vítanou příležitostí, aby ta místa srovnal se zemí – dělal to skutečně se zvláštní zlomyslností a zaujetím. Hlavní viníky odsoudil k dlouholetému žaláři – z výjimkou mého hlavního tlumočníka.“ Jeden badatel takto shrnul situaci „tolerantní“ Osmanské říše: „Turci ze strategických důvodů nutili obyvatele pohraničních oblastí – Makedonie a severního Bulharska – ke konverzi k islámu, a to zejména v 16. a 17. století. Kdo odmítl, byl popraven nebo za živa upálen.“ 52 Dopisy tureckého vyzvědače, jež vyšly koncem 17. století, zahájily módu, jež se plně rozvinula ve století následujícím: Dopisy psané jakoby z ciziny. Patřily mezi ně Montesquieuovy Lettres Persanes (Perské dopisy; 1721), Lettres d’une Peruvienne (Peruánčiny dopisy) od Madame de Grafigny (okolo 1747), D’Argenovy Lettres Chinoises (Čínské listy; 1750), Voltairův „Asiat“ z Dictionnaire Philosophique (Filozofický slovník; 1764), „Dopis Xo-Ha, čínského filozofa v Londýně, příteli Lein-Čimu do Pekingu“, sepsaný Horacem Walpolem roku 1757, a Goldsmithův Citizen of the World, (Světoobčan; 1762), v němž Lien Či Altangi pronáší filozofické a satirické úvahy o chování Angličanů. V osmnáctém století se tedy ušlechtilý divoch stal jednoduchým prostředkem, jak kritizovat a komentovat hlouposti vlastní civilizace. Už to není nějaký prosťáček z džungle. Je to zjemnělý a vzdělaný pozorovatel evropské současnosti. Zdůrazňováním zkaženosti, neřesti a úpadku Evropanů tito autoři osmnáctého století vytvářeli představu nadřazené cizí kultury – líčili moudrost čínského, perského či peruánského moralisty a komentátora. O cizí kultury jako takové se tito evropští autoři nezajímali – ve skutečnosti jejich faktické znalosti byly v tomto ohledu mizivé. Nyní tedy již můžeme pochopit, proč osmnácté století tak snadno přijalo mýtus o Mohamedovi co by moudrém a tolerantním vladaři a zákonodárci, s ním přišel hrabě Henri de Boulainvilliers (1658 – 1722). Jeho apologetický životopis Mohamedův vyšel až po jeho smrti – v Londýně roku 1730. Význam této knihy pro formování evropského názoru na islám a na jeho zakladatele Mohameda nemůžeme přecenit. Tato kniha velmi silně ovlivnila Voltaira a Gibbona. Boulainvilliers arabsky neuměl a byl odkázán na prameny z druhé ruky. Jeho kniha postrádá atributy vědecké práce. Naopak, je v ní mnoho omylů a „mnoho kudrlinek“. Boulainvilliersovi se ale podařilo použít Mohameda a počátky islámu jako „nástroj svých vlastních teologických předsudků“ a jako zbraň proti křesťanství obecně a duchovenstvu zvlášť. Islám se mu jevil jako racionální – nežádá, aby se věřilo nemožnému. Žádná tajemství, žádné zázraky. Mohamed sice není božský, ale je to větší státník a lepší zákonodárce než kdokoli, koho zplodilo antické Řecko. Jeffery správně charakterizoval tuto knihu jako „bombastické vychvalování Mohameda za účelem snižování křesťanství“. Hurgronje ji nazývá „antiklerikální romancí, materiálem, vzniklým na základě povrchní znalosti islámu založené na zprostředkovaných pramenech“. Stopy z Boulainvilliersova štětce můžeme odhalit i v Gibbonových Dějinách sestupu a pádu Římské říše (History of the Decline and Fall of the Roman Empire). První přesný překlad Koránu do angličtiny pořídil George Sale roku 1734. Sale pozorně četl Boulainvilliersův životopis Mohamedův a podobně jako Boulainvilliers byl přesvědčen, že Araby „nechal povstat sám Bůh, aby byli metlou křesťanské církve, která nežila podle nejsvatějšího náboženství, jež jí bylo svěřeno“. Voltairův přístup je příkladem nálad, jež byly typické pro celé osmnácté století. Zdá se, že Voltaire později litoval toho, co o Mohamedovi napsal ve své vulgární a pro muslimy rouhavé divadelní hře Mahomet (1742), jež líčí Proroka jako podvodníka, který zotročuje lidské duše: „Nepochybně jsem ho vylíčil jako horšího, než ve skutečnosti byl.“ Ve svém Eseji o mravech (Essai sur les Moeurs; 1756) a v různých heslech svého Filozofického slovníku líčí Voltaire islám pozitivně, a je zřejmé, že je to dáno jeho kritičností vůči křesťanství obecně a katolicismu zvlášť. Voltaire četl jak Boulainvillierse, tak Sala, a podobně jako oni používá islám k tomu, aby mohl útočit na křesťanství, které pro něj bylo „nejsměšnějším, nejabsurdnějším, a nejkrvavějším náboženstvím, jaké kdy nakazilo svět“. Jako mnoho jiných intelektuálů osmnáctého století byl i Voltaire deista, tj. „věřil v boží existenci, ale stavěl 53 se proti zjevenému náboženství – proti zázrakům, dogmatům a kněžství jakéhokoli druhu“. Ve svém „Kázání padesáti“ z roku 1762 Voltaire útočí na křesťanskou svátost transsubstanciace jako na absurditu, křesťanské zázraky odmítá jako něco, čemu nelze věřit, a Bibli vidí jako „knihu plnou rozporů“. Křesťanský Bůh je „krutý tyran, plný nenávisti“. Kázání pokračuje: skutečný Bůh se přece „nemohl narodit dívce, zemřít na šibenici a nelze ho jíst v kusu těsta“. Také nemohl inspirovat knihu „plnou rozporů, šílenství a hrůzy“. Islámská dogmata jsou naproti tomu pro Voltaira jednoduchost sama: Bůh je jen jeden a Mohamed je jeho Prorok. Povrchní racionalita islámu přitahovala všechny deisty: žádné kněžstvo, žádné zázraky, žádná tajemství. K tomu ještě přistoupila falešná představa o tom, jak je islám tolerantní k ostatním náboženstvím – v protikladu ke křesťanské netoleranci. Zvláště Boulainvilliers Gibbona hodně ovlivnil. Ten byl ale poznamenán i celkovým světonázorem 18. století s mnoha jeho falešnými představami. Když se Gibbon dostal k sepisování svých Dějin (první díl Sestupu a pádu vyšel v roce 1776), byl ve vzduchu, jak to vyjádřil Bernard Lewis, „prázdný prostor volající po orientálním mýtu. Islám se hodil z celé řady důvodů.“ Jak ale dopadli již zmínění Číňané, které Evropany rovněž fascinovali? Lewis shrnuje situaci v druhé polovině osmnáctého století takto: „Zdá se, že Evropa potřebovala nějaký mýtus, aby mohla srovnávat a kárat. Osvícenství osmnáctého století mělo dva prototypy – jednak ušlechtilého divocha, jednak moudrého a zdvořilého orientálce. Na tu druhou roli bylo ale více kandidátů. Nějakou dobu do této evropské intelektuální stínohry výborně zapadali Číňané, vychvalovaní jezuity za jejich ctnost a filozofy za jejich světskou toleranci. Pak ale přišlo určité rozčarování, když se vrátili někteří cestovatelé, jejichž vnímání Číny nebylo určeno ani jezuity, ani filozofií, nýbrž vlastní zkušeností. Když začal psát Gibbon, byl zde prázdný prostor volající po orientálním mýtu. Islám se hodil z celé řady důvodů“. To, co píše Lewis o Gibbonovi, se dá vztáhnout na téměř všechny spisovatele sedmnáctého a osmnáctého století, kteří psali o islámu: „Jeho (Gibbonovo) nedostatečné poznání a chatrný stav evropské vědy té doby poznamenal jeho dílo a mnohdy otupil skepticismus, s nimž jinak přistupoval ke svým pramenům a k předmětům svého bádání. …Muslimské náboženské mýty obsažené v tradiční životopisné literatuře, která byla konec konců jeho hlavním pramenem, se daly jen obtížně odhalit. Pak jsou zde ještě chyby ve vnímání a analýze, jež historikovi tehdejší doby musíme prominout.“ Podobně jako Voltaire i Gibbon vykreslil islám v co nejpříznivějším světle – v kontrastu s křesťanstvím. Tento anglický historik zdůrazňoval Mohamedovo lidství, čímž nepřímo kritizoval křesťanskou nauku o Kristově božství. Antiklerikalismus vedl Gibbona k tomu, aby zdůrazňoval skutečnost, že v islámu neexistuje ona prokletá třída, totiž duchovenstvo – byla to ovšem jen domněnka. Opět nám zde vyvstává již dobře známý vzorec: islám se používá jako zbraň proti křesťanství. Gibbonovo deistické pojetí islámu jakožto racionálního náboženství bez duchovenstva s Mohamedem coby moudrým a tolerantním zákonodárcem mělo nedozírný vliv na to, jak se v následujících letech Evropané dívali na své sesterské náboženství. Dá se dokonce říci, že dalo vznik mýtům, které jsou vědci i laiky přijímány dodnes. Jak Voltaire, tak Gibbon uvěřili mýtu o muslimské tolerantnosti, což pro ně znamenalo tureckou tolerantnost. Turecko osmnáctého století bylo ovšem daleko od oné utopie, kdy se všechny víry pokojně snášejí. Cestovatel Carsten Niebuhr líčil, jak ponižujícím způsobem Turci zacházejí s Židy. Jiný britský velvyslanec podává roku 1758 z Cařihradu tuto zprávu: „Sám 54 Velký Sultán nám ukázal, že je rozhodnut prosadit své zákony. Zvláště ty, které se týkají oblečení; ty se stále opakují s pozoruhodným důrazem. …První obětí byl Žid, který světil svůj šabat. Velký Sultán, který se procházel v přestrojení, ho potkal …a na místě ho nechal popravit – podřízli mu hrdlo. Následujícího dne na to doplatil Armén – poslali ho k vezírovi. … Všude zavládla všeobecná hrůza.“ Jiný velvyslanec píše z Konstantinopole roku 1770, že všichni Řekové, Arméni a Židé, které někdo po setmění spatří vně jejich domu, mají být bez výjimky oběšeni. Třetí velvyslanec podává roku 1785 zprávu, že když křesťané tajně opravovali své kostely, nechaly úřady tyto kostely zbořit kvůli protestům muslimských davů. Mnozí považují za první přejný portrét islámského vůdce, vykreslený západním intelektuálem, Carlylovo pojednání o Mohamedovi v jeho knize Hrdinové a úcta k hrdinům (1841). Podle profesora Watta se Carlyle „vysmál myšlence, že by nějaký podvodník mohl být zakladatelem jednoho z velkých světových náboženství“. Nicméně smích je špatný argument a Carlylův esej jakoukoli argumentaci očividně postrádá. Nahrazuje je „divokou a výbušnou rétorikou“ a žvaněním o „tajemstvích přírody“. Pokud nějaké argumenty uvádí, pak jsou to argumenty zavádějící. Mohamed prý nemohl být podvodníkem. Ale proč? Není prý myslitelné, aby bylo tak velké množství lidí vedeno pouhým šarlatánem s nečistými úmysly. Mohamedova opravdovost je dána úspěchem jeho náboženství – tedy počty dokazují pravdivost. Carlyle nás chce ohromit údajem o velkém počtu muslimů – uvádí číslo 180 milionů – a chce nám namluvit, že Mohamed by nemohl přesvědčit tolik lidí, aby přijali nějaké falešné náboženství. Ale Mohamed přece přesvědčil pouze několik tisíc – další, kteří následovali, prostě jeho náboženství přejímali jeden od druhého. Mnoho muslimů následuje slepě náboženství svých otců jako něco, co je prostě dáno. Myšlenka, že velká většina zkoumala důvody pro a proti Mohamedově upřímnosti, je absurdní. Rozhodovat o pravdivosti nějakého učení na základě počtu lidí, kteří mu věří, je zcela směšné. Každý rok stoupá počet lidí, kteří věří scientologii. Roste od roku také její pravdivost? Celosvětově je křesťanů víc než muslimů – dokazuje to, že jsou pravdivější? Když vyšla kniha 100 autorů proti Einsteinovi, Einstein poznamenal: „Jestli se pletu, pak by stačil jeden!“ Platí to ovšem i opačně. „Nicméně neupřímný člověk by nemohl být tak úspěšný, i když pomineme otázku, zda to, co kázal, je pravdivé nebo ne.“ I tento argument je evidentně mylný. Jak zjistíme, zda byl Mohamed upřímný? „Protože jinak by nesklidil takový úspěch.“ A proč byl úspěšný? „Protože byl upřímný?“ To je evidentně cyklický argument. Říká se, že L. Ron Hubbard se vsadil s Arthurem C. Clarkem, že se mu podaří založit nové náboženství. Hubbard, původně terapeut, se do toho pustil a založil scientologii. Obzvlášť těžké je rozpoznat, do jaké míry takoví šarlatáni sami věří svým báchorkám. Televizní evangelisté, média, různí guru, Reverend Moon, zakladatelé náboženství, kultů a hnutí – v každém z nich je kus Elmera Gantryho. Carlyle měl podobně jako jeho předchůdci jen povrchní povědomí o islámu. Můžeme si dovolit bez rozpaků říci, že jeho esej o Mohamedovi je z hlediska vědeckého bezcenný. Na rozdíl od svých předchůdců ale používal islám jako zbraň proti materialismu a benthamovskému utilitarianismu. Carlyla hluboce zneklidňoval mechanistický svět, rodící se s průmyslovou revolucí; proto se utíkal k útěšnému mýtu o východní moudrosti. Podobně jako Flaubertův Bouvard Carlyle vyhlížel a očekával, že Orient probudí západ z jeho duchovní paralýzy. Carlyle nastínil určité myšlenky, které se pak budou vracet v devatenáctém i dvacátém století. Tento historik viděl v islámu jakousi zmatenou formu křesťanství, jakéhosi levobočka křesťanství, oproštěného od absurdních prvků. Dante a jeho současníci se dívali 55 na islám jako na křesťanské kacířství, jako na něco podřadného. Carlyle viděl islám pozitivněji: „Nazýváme Machometovu víru druhem křesťanství … a jsem přesvědčen, že je to lepší druh než ty ubohé syrské sekty s jejich žvaněním o Homoiousion a Homousion, s hlavou plnou bezcenného hluku ale se srdcem prázdným a mrtvým!“ To, jak Carlyle líčí Mohameda, je vlastně nové vyjádření představy ušlechtilého divocha – pouze je tato představa oděna do náboženského hávu: je to někdo, kdo se dotýká samotných tajemství bytí, života a přírody, někdo, kdo je pln mystické intuice, kdo vnímá, jak věci ve skutečnosti jsou, čehož my z civilizovaného a skeptického západu nejsme schopni. „Spontánní, vášnivý, nicméně spravedlivý a ryzí muž! Plný divokých schopností, ohně a světla, se svou nespoutanou hodnotou, doposud nezjemnělou, jenž v hlubinách pouště pracuje na svém životním díle… Slovo takového muže je Hlasem přímo ze samotného srdce Přírody.“ Jinde mluví Carlyle o Mohamedovi jako o „nepěstěném polobarbarském Synu Přírody, v němž stále ještě vězí Beduín.“ Tento skotský esejista vidí Araby všeobecně jako lidi aktivní, ale i meditativní, s divokými a silnými city – proto mají tu nejvyšší vlastnost, „nábožnost“. Jejich náboženství je náboženství srdce. Na tomto náboženství je nejdůležitější jeho upřímnost, nikoli pravdivost. Na tom, čemu se věří, v podstatě moc nezáleží – pokud se tomu věří s prudkostí, která se nenechá poutat rozumem. „I Machometovy bludy jsou pravdivější než pravdy (neupřímného člověka).“ Russell a jiní spatřovali v Carlylových myšlenkách duchovní předchůdce fašismu. Carlylův fašismus není patrný pouze z jeho nekritického obdivu k silnému vůdci, ale i v jeho sentimentální glorifikaci násilí, krutosti, extremismu a iracionality; v jeho pohrdání rozumem: „Je v něm upřímná divokost … ten se s věcmi nepárá.“ Co ovšem překvapí, je skutečnost, že Carlylovo žvanění lidé brali vážně. Smutné je ovšem i to, že muslimové tyto nesmysly vydávají jako zvláštní spisek, jakožto něco, co dokazuje, že Evropan bere jejich Proroka vážně. Ovšem je to i překvapivé – když tu kapitolu čteme pozorně, zjišťujeme, že Carlyle nelíčí Mohameda ve světle právě lichotivém: není upřímný vždy, jeho morální naučení nejsou ta nejlepší, z proroků není tím nejpravějším apod. Mimo to tato kapitola obsahuje známou urážku Koránu: „Nudné zmatené žvanění, neohrabaný výtvor, nekonečné opakování, rozvláčnost, spletenina – zkrátka nesnesitelná hloupost! Evropan se může prokousat Koránem jen z pocitu povinnosti.“ Stejně tak my Carlylem! Tím, že byla tato kapitola vydána jako samostatný spisek, byla většina muslimů vědomě či nevědomě ušetřena od pozoruhodné následující kapitoly nazvané „Hrdina jakožto básník“, v níž Carlyle odvolává všechno, co kdy o Mohamedovi pozitivního napsal. Nejprve nám tento historik píše, že člověk musí být na velice nízkém vývojovém stupni, pokud věří na proroky. Za druhé, Mohamed „mluví k velkým masám lidí hrubým dialektem, který je k tomu vhodným; dialektem plným nesrovnalostí, neumělostí a hloupostí – to může působit jedině na masy, a to tak, že se v tom podivně mísí dobro a zlo“. Za třetí, Mohamedův vliv pohasíná: „ Machometova představa o tom, že je nejvyšším Prorokem, byla ve své podstatě bludem. Až dodnes je s tímto bludem neoddělitelně spojena a stále jej provází spleť bajek, nečistoty, nesnášenlivosti, takže je pro mě těžké nyní vystoupit a říci, jak jsem to již dříve učinil, že Machometa lze vůbec považovat za nějakého pravdivého Mluvčího. Je spíše šarlatán, perversita, podvrh – nikoli Mluvčí, ale Žvanil! Předpokládám, že i v samotné Arábii se Machomet vyčerpá a bude zastaralý… Ach, ubohý Machomet – jeho představy byly pouhý blud, marnost a nicotnost.“ 56 A konečně čtvrté a poslední rouhání: „Jeho Korán se stal hloupým kusem rozvláčné absurdity; na rozdíl od něj nevěříme, že to sepsal Bůh!“ Většina evropských apologetů islámu ze sedmnáctého a osmnáctého století neměla přístup k arabským pramenům a jejich znalost předmětu byla pouze povrchní. Islám používali jako zbraň proti netoleranci, krutosti, dogmatu, duchovenstvu a křesťanství. V devatenáctém a dvacátém století znali evropští apologeti islámu toto náboženství mnohem lépe. Na rozdíl od svých předchůdců byli mnozí z nich zbožnými křesťany – kněží, misionáři, kuráti – kteří si uvědomovali, že mají-li být konzistentní, musí islámu přiznat právo na značnou míru náboženské rovnosti; musí přiznat, že Mohamed měl jakýsi náboženský vhled. Uznávali, že islám je sesterské náboženství, jež bylo židokřesťanskými myšlenkami silně ovlivněno. Uznávali, že islám a křesťanství stojí a padají spolu. Uvědomovali si, že kdyby začali kritizovat dogmata, učení a absurdity islámu, začala by se drolit jejich vlastní fantastická konstrukce a nakonec by se jim zřítila. V některých ekonomických, filozofických a sociálních aspektech vývoje západu viděli společné ohrožení. Šlo o růst racionalismu, skepticismu, ateismu, sekularismu, průmyslovou revoluci, bolševickou revoluci a vzestup komunismu a materialismu. Sir Hamilton Gibb píše o islámu jako křesťan, který „pracuje na společném duchovním podniku“. Dejme si ale pozor na skepticismus: „Jak křesťanství, tak islám musí čelit tlaku světa, útoku vědeckých ateistů a jim podobných,“ naříká Norman Daniel. Proto mají křesťanští vědci sklon být vůči islámu nekritičtí. Tento sklon je dán touhou neurazit své muslimské přátele a muslimské kolegy. Tak se někteří spisovatelé výslovně omlouvají za to, že napsali něco, co by mohlo být pro muslimské oči urážlivé, a pomocí různých triků se snaží vyhnout jasnému zaujetí stanoviska a vyslovovat nějaké soudy o tom, čemu se věnují. Příkladem takového manévrování je to, co píše profesor Watt ve své předmluvě k Mohamedově životopisu: „Abych se vyhnul stanovisku k otázce, zda Korán je či není boží slovo, nepoužívám, pokud jde o Korán, výrazy ‚Bůh praví‘ a ‚Mohamed praví‘, ale říkám jednoduše ‚Korán praví‘.“ Bernard Lewis k tomu poznamenává, že takové ohledy činí diskusi mezi moderními orientalisty „opatrnou a někdy až neupřímnou“. To je ale řečeno přinejmenším diplomaticky. Profesor Watt je zbožný křesťan, který nevěří, že je Korán boží slovo. Ještě více šokuje, že práce velkých islamologů byly upravovány, aby neurážely muslimskou citlivost – dostává se nám ujištění, že smysl textu „nebyl pozměněn“. Jak řekl Richard Robinson, „Náboženství je vážně nakaženo intelektuální nepoctivostí.“ Křesťanský učenec Watt byl vikářem v St. Mary Boltons v Londýně a pak v kostele Old St Paul’s v Edinburghu – tedy ordinovaný anglikánský duchovní. Obecně je považován za největšího odborníka na islám v Británii a za jednoho z nejvlivnějších na celém západě. Profesor Watt a Sir Hamilton Gibb považovali skepticismus, ateismus a komunismus za společné nepřátele každého pravého náboženství. Následovali Carlyla v naději, že z východu přijde nová duchovní inspirace. Watt mluví o stavu náboženství takto: „Islám – možná bychom měli raději říci: Východ – měl sklon příliš zdůraznit boží svrchovanost, zatímco na Západě se – zvláště v současnosti – připisoval příliš velký vliv lidské vůli. Obojí opustilo pravou cestu, byť každé jiným směrem. Možná by se Západ mohl trochu poučit o těch rysech pravdy, které byly na Východě vnímány tak jasně.“ (Všimněte si, jak má Východ poslední slovo. Východ snad nemá, v čem se od Západu poučit?) Ve svém článku Náboženství a protináboženství profesor Watt ani příliš neskrývá své pohrdání sekularismem. „Vlna sekularismu a materialismu ustupuje,“ kvituje Watt s povděkem. „Většina vážně smýšlejících lidí Středního východu si uvědomuje závažnost problémů naší doby. Chápou, že potřebují náboženství, jež jim umožní vyrovnat se se situacemi, kdy se 57 tyto problémy dotknou jejich osobních životů.“ Pak se Watt zabývá prací Manfreda Halperna, který mluví o Muslimském bratrstvu v Egyptě, Sýrii i jinde, a o hnutích jako Fedajjínský islám v Persii a Chaksarsu a Džamátí islám v Pákistánu jako o neoislámském totalitarismu. Upozorňuje na podobnost těchto hnutí s fašismem, včetně nacionálního socialismu v hitlerovském Německu. Takový pohled je snad oprávněný z čistě politického hlediska. Podobnosti zde jistě jsou. Nicméně pokud se na vše podíváme z širší perspektivy, pak je toto srovnání zavádějící. Ano, je pravda, že tato hnutí se někdy „soustředí na vyvolávání vášní a násilí, aby vzrostla moc charismatického vůdce a solidarita celého hnutí“. … Je pravda, že „volají po hodnotách a emocích slavné minulosti, a přitom potlačují jakoukoli kritickou analýzu jak svých kořenů, tak současných problémů“. Nicméně politická neohrabanost či dokonce politické selhání je více než vyváženo pozitivním významem, který tato hnutí mají, totiž obnovou náboženství. … Novoislámská masová hnutí nejsou totožná s národním socialismem či fašismem – naopak, spíše se stanou důležitou překážkou takového vývoje. Watt vynalezl nádherný eufemismus pro fašismus: „politická neohrabanost“. Žádá po nás, abychom tento fašismus přešli mlčením. Místo toho máme obdivovat „pozitivní význam, totiž obnovu náboženství“. Wattova podpora toho, co Amir Tahérí nazývá „svatým terorismem“ si zasluhuje naší pozornosti. Neměli bychom zapomenout, že Muslimské bratrstvo byla teroristická organizace, jejíž zakladatel se netajil svým obdivem k Hitlerovi a Mussolinimu. Když skončila druhá světová válka, Hasanovo Muslimské bratrstvo podniklo sérii bombových a žhářských útoků na civilní cíle – kina, hotely a restaurace. Na nevhodně oblečené ženy útočili noži. Tato skupina podnikla rovněž řadu vražedných atentátů. Přesto se po nás chce, abychom to ve jménu obnovy náboženství přehlíželi. U Watta se setkáváme s ještě vážnějšími charakterovými vadami – s nedůvěrou k intelektu a odmítáním důležitosti historické objektivity a pravdivosti: „Průvodním jevem tohoto důrazu na historicitu je zanedbávání pravdy symbolů. Možná, že ‚symbolická‘ pravda má konec konců větší význam než ‚pravda historická‘.“ V Úvodu do Koránu už Watt zachází s pravdou velmi volně. Dá se říci, že již zcela opouští objektivní pravdu a dává prostor totálnímu subjektivismu: „Myšlenkové systémy Židů, křesťanů, muslimů, buddhistů a jiných jsou všechny pravdivé, pokud lidem umožňují, aby více či méně uspokojivě zakoušeli život v jeho celistvosti. Pokud můžeme pozorovat, žádný z těchto systémů není nějak podstatně horší nebo lepší než ostatní. Všechny jsou tudíž pravdivé. Pravdivý je v tomto slova smyslu zvláště Korán. Fakt, že koncepce boží jedinečnosti, jak je obsažena v Koránu, se zdá být v rozporu s křesťanským pojetím jednoty Boha, neznamená, že jedna z těchto dvou koncepcí je nesprávná. Správná mohou být obě pojetí. Obě pojetí jsou správná v tom smyslu, že jsou součástí systému, který je správný. Pokud se nějaká koncepce určitého systému zdá být v rozporu s přijatým učením vědy – nebo historie, pokud se jedná o objektivní historii – pak je ten rozpor problémem pro příslušníky daného systému. Nedokazuje to však, že by ten systém jako celek byl horší než ostatní. Tak na příklad tvrzení Koránu, že Židé Ježíše nezabili, nedokazuje, že systém, k němuž Korán patří, je celkově horší než systém křesťanství – a to dokonce i za předpokladu, že ukřižování je objektivní skutečností.“ Je to pozoruhodný výraz intelektuální nepoctivosti. Watt provádí nejrůznější kousky mentální gymnastiky, aby se zalíbil všem a neurazil nikoho. I když ponecháme stranou mlhavost Wattovy terminologie („zakoušení života v jeho celistvosti“, „koncepce“, „systém, k němuž patří Korán“), mů- 58 žeme nyní pochopit, proč jsou britští islamologové tak nekritičtí vůči islámu. Watt pokračuje: Nemuslimský učenec „není uhranut otázkou poslední pravdy, protože té, jak bylo řečeno, nemůže člověk dosáhnout. Předpokládá, že systém myšlenek obsažený v Koránu je pravdivý (mé zdůraznění) v právě vysvětleném relativním slova smyslu“. Je-li tomu tak, pak vědec nebude kritizovat žádný „systém víry“, pokud ten systém hoví „duchovním potřebám“ toho, kdo jej zastává. Postoj, který nám zde Watt tak brilantně předvedl, demaskuje a napadá Juliánem Bendou ve svém klasickém díle Zrada intelektuálů, jehož francouzský název jsem zvolil jako motto této kapitoly. Benda napsal: „Moderní intelektuálové vystavili univerzální pravdu posměchu lidstva, a podobně učinili i s univerzální morálkou. Intelektuálové zde rozhodně projevili genialitu ve snaze posloužit choutkám laiků. Pravda je nepochybně velkou překážkou těch, kteří chtějí nějak vyniknout, neboť jakmile pravdu přijmou, odsuzují sami sebe, aby se chápali jako součást celku. Jakou úlevou pro ně je, když se zjistí, že tento celek je pouhá chiméra, že existují pouze dílčí pravdy, pravda lorrainská, pravda provensálská, pravda bretaňská – jejichž soulad vytváří v průběhu staletí to, co je dobré, ctihodné a pravdivé ve Francii.“ Watt by dával dohromady muslimskou pravdu, křesťanskou pravdu a tak dále. V Islámském zjevení (Islamic Revelation) to vyjádřil takto: „Každé (velké náboženství) platí v určité kulturní oblasti, ale ne za jejími hranicemi.“ Benda se snažil bojovat proti rostoucímu nacionalismu dvacátých let, podobně jako Russell v knize Předkové fašismu (The Ancestry of Fascism), v níž geniálně prokázal, že opustíme-li myšlenku objektivní pravdy, povede to k fašismu. Pojetí vědy jakožto hledání objektivní pravdy nemělo pro Hitlera žádný smysl. Hitler různá učení přijímal či zavrhoval z důvodů politických. Horečka nacionalismu, která bez přestání stoupala již od roku 1848, je jednou z forem kultu nerozumu. Myšlenka univerzální pravdy byla opuštěna – existuje anglická pravda, francouzská pravda, německá pravda. …Racionalita ve smyslu odvolání se na univerzální a neosobní normu pravdy je pro blaho lidského druhu navýsost důležitá, a to nejen v dobách, kdy se jí daří, ale ještě více v oněch méně šťastných dobách, kdy jí pohrdají a kdy ji odmítají coby marný sen lidí, kteří nemají odvahu zabíjet, pokud nesouhlasí. I Karl Popper označuje morální a intelektuální relativismus za hlavní filozofický neduh současnosti. Jeho poznámky jsou v této souvislosti obzvlášť důležité – dokonce se zdá, jakoby Popper Wattovi přímo odpovídal. Popper se zabývá nejprve jedním klamným argumentem ve prospěch relativismu a` la Watt. Popper cituje Xénofana a říká, že máme sklon vidět své bohy a svůj svět ze své vlastní perspektivy – máme tendenci být subjektivní. Odtud je ale ještě daleko k závěru, že naše konkrétní historické a kulturní pozadí je nepřekonatelnou překážkou objektivity: „Postupně se můžeme svých předsudků (či subjektivity) zbavovat, pokud myslíme kriticky a zvláště pokud nasloucháme kritice. …Za druhé, lidé z nejrůznějších kulturních pozadí mohou vstoupit do plodného rozhovoru, za předpokladu, že jim jde o to, aby se přiblížili pravdě a že jsou ochotni jeden druhému naslouchat a vzájemně se od sebe učit. … (Je též důležité pochopit), že tento krok směrem ke kritice není krokem směrem k relativismu. Pokud spolu dvě stany nesouhlasí, pak to může znamenat, že se mýlí jedna z nich, nebo že se mýlí obě. Tak to vidí člověk s kritickým postojem. Neznamená to ale, jak se domnívá relativista, že oba mohou mít stejně pravdu. Nepochybně se mohou oba stejně mýlit, i když ne nutně. Kdokoli ale říká, že stejně se mýlit znamená mít stejně pravdu, si jen hraje se slovy nebo s příměry. 59 Stát se sebekritickým je velký krok kupředu: naučit se připouštět, že ten druhý může mít pravdu – víc než já. Je v tom ale velké nebezpečí: můžeme dospět k závěru, že má pravdu i on i my. Tento postoj vypadá skromně a sebekriticky, to je ale pouhé zdání. Mnohem pravděpodobnější je, že obě strany … se mýlí. Sebekritičnost by tedy neměla být zástěrkou lenosti a přijímání relativismu.“ Mínění, které Watt zastává, má kromě sentimentálnosti a lenosti ještě určité logické důsledky, které by sám Watt nepřijal. Pokud se „náboženská přesvědčení“ nedají nijak porovnávat, pak je veškeré mluvení o vyšších a nižších náboženstvích pouhou namyšleností. Později se zeptám, proč je monoteismus něčím vyšším než polyteismus? Proč nepřiznat stejnou intelektuální důstojnost scientologické církvi, báhá’í či moonistům; sektě Reverenda Jonese, Dětem božím či kterékoli z oněch sekt, jež zmiňuje profesor Evans ve svých Sektách nerozumu (Cults of Unreason)? Watt se připravil o právo používat pojmy „nižší“ a „vyšší“, či dokonce pojem „pravdivý“. V takovém postoji je rovněž obsažena mimořádná blahosklonnost. Watt přistupuje k muslimům i křesťanům jako k hloupoučkým dětem, jejichž víru v Mikuláše či vílu Amálku bychom neměli zpochybňovat, neboť jim nijak neubližuje a přináší jim útěchu. „Lidstvo nemůže prosperovat díky sebeklamu, jakkoli vyvýšenému, ale jen díky nezlomné odvaze při hledání pravdy,“ napsal Russell. Watt nám stále znova tvrdí, že důležitá je „symbolická pravda“ a nikoli pravda historická. Toto však výslovně odmítají jak muslimové, tak křesťané. J. L. Thompson píše, že „mnoho učenců, kteří se zabývali Starým zákonem, se klonilo k přesvědčení, že dějiny nejsou ústřední pouze pro zvěst Izraele, ale že přijetí historicity raných izraelských tradic, zejména biblických patriarchů, je pro křesťanskou víru něčím podstatným, ba dokonce že víra ve vzkříšení je přímo závislá na historické fakticitě zaslíbení daného patriarchům“. Roland de Vaux několikrát zdůrazňoval, že vědecké potvrzení historických základů těchto biblických tradic je nesmírně důležité, neboť „pokud historická víra Izraele nespočívá na dějinných faktech, je to víra mylná, a pak je mylná i víra naše“. De Vaux píše, že má-li víra přežít, musí být zachován úzký vztah mezi náboženskými dějinami a objektivními dějinami. Tvrdí, že pokud zavrhneme historicitu „náboženských dějin“ Izraele, pak zpochybňujeme základ víry samotné. Jiným příkladem, jenž je podobný Wattovu doublethinku, je práce jiného západního apologeta islámu, Normana Daniele. Ten píše: „Je velmi důležité, aby křesťané viděli v Mohamedovi svatou postavu, tedy aby ho viděli tak, jak ho vidí muslimové. Pokud tak neučiní, zavírají si cestu, aby islám pochopili. Neznamená to, že musí tvrdit, že Mohamed byl svatý, nebo si to dokonce myslet. Je možné nepřijímat jako pravdivé tvrzení muslimů, že Bůh mluvil skrze Mohameda; situaci, která tím vznikla, jako pravdivou. Pokud si lidé myslí, že něco je pravda, ono se to pravdivým sice nestane, nicméně oni budou jednat, jako kdyby to pravda byla… Pokud se takové duchovní a mentální výpůjčky nedějí, není možný další pokrok.“ Jak správně poznamenal Rodinson, apologetika potlačila porozumění. Vypadá to, že pojem objektivní pravdy je něco, co Daniel nechápe. Daniel a Watt spolu s francouzskými vědci jako je Louis Massignon vesměs zdůrazňovali společný duchovní boj všech monoteistických náboženství. Dokonce i 2. Vatikánský koncil v roce 1962 prohlásil, že islám zprostředkoval lidstvu důležité pravdy o Bohu, Ježíši a prorocích. Vzhledem k výše uvedeným skutečnostem nás už nepřekvapuje, že se křesťanští a židovští náboženští vůdcové spojili a společně Rushdieho odsoudili. Šepot, že výzva k vraždě je něčím nekřesťanským, nebyl téměř slyšet. Noviny L’Osservatore Romano, polooficiální orgán Vatikánu, kritizoval Salmana 60 Rushdieho ještě ostřeji než ajatolláh. Newyorský kardinál John O’Connor katolíky vyzýval, aby jeho knihu nečetli, a lyonský kardinál Albert Decourtray nazval Satanské verše urážkou náboženství. Vrchní izraelský rabín aškenazských Židů Avraham Šapira chtěl, aby byla kniha zakázána: „Dnes se útočí na jedno náboženství, zítra to bude jiné.“ O něco později projevil arcibiskup z Canterbury Dr. Carey podobné pochopení pro zraněné city muslimů, neboť Rushdieho kniha prý „obsahovala nehoráznou urážku Proroka“. Co si Dr. Carey počne s nehoráznou urážkou Krista, kterou obsahuje Korán? Korán ukřižování výslovně popírá. Rice dokonce říká: „Žádný jiný základní fakt týkající se Ježíšova života, jeho osoby a jeho díla není islámskou teologií tak popírán, překrucován či přinejmenším ignorován jako fakt ukřižování.“ Muslimský svět (Muslim World) to vyjádřil takto: „V jistém slova smyslu je islám jediným protikřesťanským náboženstvím.“ Vzdá se Dr. Carey svého zástupného potěšení z trestání ateistů a probudí se ze své dogmatické dřímoty, až budou muslimové rozřezávat v Národní galerii obrazy ukřižování? Jakékoli ukřižování v jakékoli podobě je přece urážkou muslimů a popírá pravdivost Koránu, který pro všechny muslimy zůstává „Slovem samotného boha“. Jak napsal časopis Economist, „rabíni, kněží a mulláhové se zřejmě spojili v boji za omezení svobody slova, aby se nějaký příslušník jejich společného stáda neurazil… Aféra Rushdie ukazuje, že to nejsou pouze někteří muslimové, kdo nechápou význam svobody projevu. Mnozí západní duchovní jej nechápou rovněž“. Tato neočekávaná podpora od křesťanských a židovských duchovních byla v Íránu vděčně přijata: „… pochopili záměry a cíle těchto kolonialistických pokusů o popírání božských hodnot a urážku božských proroků.“ Muslimové křesťanům jejich podporu oplatili: v Istanbulu jsme mohli spatřit neobvyklý výjev, kdy si muslimové podali ruce s křesťany ve společném protestu proti promítání filmu Poslední pokušení Krista. Ve dvacátých letech minulého století začal západním levicovým a liberálním intelektuálům evropský kolonialismus a imperialismus už opravdu hodně vadit. Russell poznamenal: „Poněkud kuriózní podoba obdivu ke skupinám, k nimž člověk sám nenáleží, je víra v jakousi vyšší hodnotu utlačovaných – podrobených národů.“ Jakákoli kritika islámu či islámských zemí byla ihned označena za rasistický útok či, ještě hůř, za spiknutí Západu se sionismem. Pouhé tvrzení, že římské právo ovlivnilo právo islámské, bylo nyní, abychom citovali Patricii Crone, považováno za pro islám urážlivý etnocentrismus. Řeckořímské vlivy jsou sice považovány za něco méně urážlivého než vlivy židovské, ale bez skrývaček či omluv o nich lze hovořit pouze jen v souvislosti s islámským uměním, vědou a filozofií. (Tyto tři oblasti považují muslimové za relativně okrajové ve srovnání s teologií a právem.) Staromódní orientalisté byli vytlačeni moderními historiky, arabisty či sociology s velejemným postkoloniálním cítěním, jimž jde někdy až příliš o to, aby nepřišli o muslimskou přízeň. A tak se postupně vytratila schopnost vidět vznik a podstatu islámského světa z hlediska Úrodného půlměsíce a islámská civilizace se studuje – a podobně se o ní i vyučuje – s téměř totálním opomíjením Blízkého východu, kde se zrodila. V polovině šedesátých a na počátku sedmdesátých let minulého století byla již v západní Evropě rostoucí muslimská menšina. V zájmu multikulturalismu jsme se učili, že každá civilizace je jakýmsi svébytným zázrakem. Na školách a univerzitách se rozvíjely multikulturní semináře, kde pouhé pomyšlení na kritický přístup bylo zcela zapovězeno. Omezím se na konstatování, že „kritičnost“ byla v takovém klimatu považována za rasismus, neokolonialismus a fašismus. V předvečer aféry Rushdie to bylo podobné jako ve dvacátých až padesátých letech minulého století, kdy levicoví intelektuálové nechtěli kritizovat 61 ani teorii, ani praxi komunismu. Praktikovalo se jakási „utajovací spiknutí“, jak to nazval Russell. Když ve dvacátých letech vydal Russell svou odvážnou knihu, kritizující sovětské Rusko a komunismus obecně, postavila se k ní levice velmi nepřátelsky. Když vydal V. S. Naipaul svou knihu Mezi věřícími (Amongst the Believers), dostalo se mu podobného přijetí od intelektuálů a islamofilů, neboť se odvážil kritizovat íránskou revoluci a dokonce i samotný islám. George Orwell, Arthur Koestler a Robert Conquest upozorňovali na to, že levicoví intelektuálové přijímají kdejaké lži o Leninovi, Stalinovi a komunismu, a to jen proto, aby nehráli do karet reakci. Moderně řečeno, politická korektnost byla důležitější než pravda. Kritika a diskuse je v takovém prostředí tabu: „Jakýkoli kritický výrok považovali tito uctívači za rouhání a zločin.“ Koestler mluví v této souvislosti o „bezpodmínečné kapitulaci kritických schopností“. Nezajdeme příliš daleko, srovnáme-li Sartrův přístup k Stalinovým koncentrákům s Foucaultovým postojem ke krutostem, jež páchal Chomejní. Jean-Paul Sartre byl přesvědčen, že důkazy o Stalinových pracovních táborech je nutno ignorovat a potlačovat, aby to nedemoralizovalo francouzský proletariát. Michel Foucault v říjnu 1978 vyjadřoval nadšení nad íránskými událostmi, které „připomínají něco, co Západ zapomenul již od renesance a velkých krizí křesťanství, totiž možnost ‚politické duchovnosti‘“. Jedna íránská dívka napsala následující dopis, v němž si takto stěžuje na to, jak se Foucault dal islámem okouzlit: „To máme po pětadvaceti letech mlčení a útlaku íránského lidu volbu pouze mezi Savakem (tajná policie svrženého šáhova režimu) a náboženským fanatismem? Duchovnost? Návrat k lidovým zdrojům islámu? Saudská Arábie je těmito zdroji přecpaná. Padají hlavy milenců a ruce zlodějů. Západní levice… touží po islámu – ale ne v jejich zemi. Mnoho Íránců si podobně jako já zoufá nad myšlenkou islámské vlády. A (tito Íránci) vědí, o čem mluví. V zemích obklopujících Írán je islám rouškou pro feudální či pseudorevoluční útlak. V zemích jako je Tunisko, Pákistán či Indonésie, podobně jako v mé vlasti, je islám bohužel jediným vyjadřovacím prostředkem umlčených lidí. Západní liberální levice by si měla uvědomit, jakým těžkým břemenem je islámské právo pro společnost toužící po změně, a neměli by se nechat svést k doporučování léku, jenž je horší než nemoc sama.“ Michel Foucault napsal nesrozumitelnou „odpověď“ – nesrozumitelnou v tom smyslu, že neodpovídala na jedinou námitku vznesenou proti tomu, jak si levice islám idealizuje. Dokonce ani tehdy, když už se Chomejní ujal moci a hlavy padaly po tisících, zůstal Foucault neoblomný, nic neodvolal a odmítl se vyjádřit kriticky o Chomejního „politické spiritualitě“. Všimněme si, jak se ve spisech těchto souputníků komunismu a islámu stále znovu vrací motiv nenávisti k Západu (Foucault: „něco, co Západ zapomněl“) a starodávného mýtu o východní duchovnosti („politická spiritualita“). Nenávist, kterou západní intelektuálové mají k vlastní kultuře, jejich sebeponižování je vskutku pozoruhodné. Západ a jeho hodnoty kritizují způsobem, který by odsuzovali a odmítali jakožto „imperialistický“, „rasistický“ či „kolonialistický“, kdyby někdo podobně mluvil o civilizaci islámské. Nicméně na západních univerzitách za to ještě pobírají slušné platy. Uzavřeme tuto kapitolu případem Rogera Garaudyho. Kdysi byl soudruh Garaudy oficiálním filozofem francouzské komunistické strany a byl důležitým členem jejího politbyra. Jeden anglický kritik ho charakterizoval takto: „Původně hlavní honič čarodějnic, nyní udíleč posledního pomazání. Původně přívrženec Stalinův, který rychle přestoupil na chruščovovskou víru.“ Poté, co komunistická strana Garaudyho vyloučila za frakční činnost, stal se tento klasický stalinista přívržencem nejrůznějších směrů. Nejprve 62 flirtoval s „marxistickým humanismem“, ale nakonec konvertoval k islámu. Jednu formu totalitarismu zaměnil za druhou – žádný těžký krok to konec konců nebyl. Doufejme, že už svůj názor nezmění, neboť za odpadnutí od islámu je trest smrti. Vzhledem k jejich nekritickému postoji není divu, že islamologové čelí kritice „reformistů a sekularistů za to, že podporují a povzbuzují konzervativní a fundamentalistické síly v jejich odporu vůči změnám“. Profesor Bernard Lewis pokračuje: „Ano, slyšel jsem tato obvinění – s hněvem, pokud zaznívala od neznámých lidí, s úzkostí, pokud zaznívala od přátel – a musím přiznat, že na nich něco je, neboť fundamentalisté si to myslí také.“ Toto tedy Lewis přiznal, ale vzápětí to vše zase odvolává, když tvrdí: „To, že islamologové a fundamentalisté mají stejný názor, je pouze zdání, ve skutečnosti tomu tak není. Reformisté nás obviňují z podpory reakce jen proto, že nerozlišují mezi deskriptivními a preskriptivními výroky.“ Z toho, co jsem již doložil v této kapitole, je zřejmé, že vědci jako Watt, Daniel a Esposito jsou spíše apologeti než objektivní historici. Watt možnost objektivity odmítá výslovně. Když Watt ospravedlňuje to, že muslimové pod Mohamedovým vedením povraždili 600 až 900 Židů klanu Bení Kurajzá, popisuje to Norman Stillman takto: „Watt omlouvá Mohamedovo jednání při této příležitosti se stejným apologetickým zaujetím, jaké bychom očekávali od zbožného muslima.“ Když Watt takto triumfálně líčí střetnutí al-Ghazzálího s řeckou filozofií: „z tohoto střetnutí vyšla islámská teologie vítězně a obohacena“, je to rovněž něco víc než objektivní popis. Je zcela jasné, na čí straně Watt stojí. Profesor Lewis rozhodne opouští deskriptivní oblast a ocitá se v oblasti preskriptivní, když doporučuje na problémy současného Středního východu „křesťanský lék“, totiž oddělení církve a státu. Ještě další zneklidňující vývoj posledních let vysvětluje, proč mají islamologové nekritický postoj vůči islámu. Jedna britská univerzita propustila jistého akademika, jenž přednášel o islámu, protože saúdskoarabským sponzorům se nelíbil způsob, jak o islámu vyučoval. Mám alžírského přítele, vzdělaného muslima, který však není přehnaně zbožný. Když si prohlížel mou knihovnu, narazil na Russellovu knihu Proč nejsem křesťanem (Why I Am Not a Christian). Se zřejmým potěšením se na ni vrhl. Jak jsem se později dověděl, měl za to, že tato kniha byla pro křesťanství těžkou ranou. Neuvědomoval si, že Russellovy argumenty lze použít, mutatis mutandis, stejně dobře proti islámu. Často jsem si kladl otázku, co by se stalo, kdybych slovo „bůh“ zaměnil slovem „Aláh“ (Aláh je jednoduše arabské označení Boha). Vylezl by můj arabský přítel ze své ochranné kukly? V následujícím oddílku z Nietzscheho jsem pouze slovo „Bůh“ nahradil slovem „Aláh“. Šokovala by pozměněná verze mého přítele víc než původní? „Pojem Aláha byl doposud největší překážkou existence. Popíráme Aláha, popíráme, že jsme Aláhovi odpovědni, a pouze tím zachraňujeme svět.“ A co Nietzschova věta „Bůh je mrtev?“ Pozměněna zní „Aláh je mrtev?“ Je to jen absurdní fantazie, kterou chci muslimy přimět k tomu, aby si uvědomili, že nemohou zůstat nevšímaví k intelektuálnímu, vědeckému a společenskému vývoji Západu. Tento vývoj se dotýká každého. Muslimové se nemohou navždy schovávat před tím, na co přišli Nietzsche, Freud, Marx, Feuerbach, Hennell, Strauss, Bauer, Wrede, Wells či Renan. To, co píše Hume o zázracích, má stejnou platnost i v islámském kontextu – vždyť i muslimové věří Ježíšovým zázrakům. V Koránu jsou zmínky o nejrůznějších starozákonních i novozákonních postavách – o Abrahamovi, Izmaelovi, Izákovi, Jákobovi, Mojžíšovi, Davidovi, Jonášovi, Enochovi, Noemovi a Ježíšovi, abych zmínil alespoň některé. A co vznik kritické metody v Německu v 19. století a její aplikace na Bibli a na náboženství obecně? Když bibličtí badatelé tvrdí, že Jonáš nikdy neexistoval a že Mojžíš nenapsal Pentateuch, pak je nepřímo zpochybněna i pravdivost Koránu. 63 Může Korán obstát před západním vědeckým myšlením? Co Darwin a jeho evoluční teorie, která zasadila rozhodující úder biblické zprávě o člověku a o stvoření? O Adamovi a Evě mluví jak Bible, tak Korán. Mnoho křesťanů přijalo vědecké výsledky, podle toho modifikovalo svou víru a už netrvají na tom, že jejich bibličtí rodiče skutečně existovali. Muslimy tento první krok teprve čeká. Preklad Dan Drápal Ukážka pochádza z knihy Proč nejsem muslim, ktorá vyšla v českom preklade vo vydavateľstve Votobia. Ibn Warraq Proč nejsem muslim Preklad Dan Drápal Votobia Olomouc 2005 Ibn Warraq (1946) je indicko-pakistansko-britský spisovateľ. Narodil sa v Indii a vyrástol v Pakistane. V Pakistane a neskôr v Anglicku absolvoval školy Koránu. Z bezpečnostných dôvodov publikuje pod pseudonymom Ibn Warraq, menom, ktoré je v islame tradične menom disidentov. Okrem bestselleru Prečo nie som moslim vydal tiež knihy Pôvod Koránu a Otázka historického Mohameda. 64 65 M I C H A L P A W E L M A R K O W S K I ŠKaNDáL a ViEra S lovo „škandál“ sa v moderných jazykoch objavilo neskoro. The Oxford English Dictionary uvádza, že do angličtiny bolo v 16. storočí prevzaté z latinčiny, a možno sprostredkovane cez francúzštinu. Linde ho vo svojom Slovníku nezaznamenáva vôbec, keďže v poľštine existovalo slovo „pohoršenie“, ktoré mu dokonale zodpovedalo. Linde píše: „Pohoršenie spôsobené niekomu, pohoršenie niekoho, scandalum, offensio, urážka.“ Napriek zdaniu však slovo „škandál“ nepochádza z latinčiny, ale z gréčtiny, ale tu malo viacero navzájom sa doplňujúcich významov. Indoeurópsky pôvod gréckeho slova skandalon odkazuje na koreň skan-, čo znamená skok. Tento prameň sa uchoval v slove skandalethron, čo znamená západku pasce. Tento skok sa uchoval aj v jednom z významov výrazu ta scandala (lat. mn.), ktoré označovalo umenie povrazolezca, akrobata alebo – magika, kaukliara. Škandalista je teda v tomto pramennom význame kaukliar, ktorý ukazuje svoje kúsky zberbe dychtiacej po senzáciách. Neskrýva sa však v tieni svojho umenia, ale vystupuje do popredia, aby omámil divákov. Šakndalista – ako kaukliar – vytvára fikciu inej skutočnosti, než je tá, ktorá je dostupná divákom. Hovorí publiku: dávam vám nový svet, a zatiaľ je to iba ilúzia sveta, fígeľ, ktorého efekt trvá príliš krátko, hračka, ktorá nemôže splniť nijaký sľub. V tomto zmysle je škandál provokácia. Čo to však znamená? Čo je provokácia? V latinčine označovala dve veci: pro-vocatio, čiže výzvu ujať sa hlasu, tvorivú inšpiráciu, pozvanie do diskusie, ale aj – v stredovekej právnej latinčine – odvolanie sa na vyššiu inštanciu. Ale v dnešnej kultúre škandál stráca obidva významy slova „provokácia“. Nie je inšpirujúci, netýka sa len samého aktu a je ušitý na mieru danej chvíle. Neodvoláva sa ani na nijakú vyššiu inštanciu, na niečo mimo seba, ale obmedzuje sa len sám na seba, viazne v imanencii. Nejde tu o to, že očarený dav mlčí, lebo dav mlčí vždy, dokonca aj vtedy – a možno najmä vtedy – keď je rozzúrený a kričí. Ide však o to, že mlčí sám škandalista, keď rozpráva jazykom, ktorý poukazuje iba naňho, hovorí iba o ňom a všíma si len jeho samého. Vôbec to nie je náhoda, keďže to musí byť práve takto vo svete pozbavenom čara, zbavenom svätosti a pocitu – rozlične chápanej – transcendencie: ozajstný škandál (ako ozajstná provokácia) nie je možný. Kameňúrazu Grécke slovo skandalon poukazuje aj na iné, oveľa dôležitejšie významy. Po prvé – ako vidieť z príkladu západky – je to „pasca“, a preto v gréckom preklade Biblie, Septuaginte, napríklad v Knihe žalmov, sa často hovorí o nastavených osídlach, o číhajúcich pascách, z oho odvodzujeme uzáver, že škandál je pasca nastavená na iného človeka. Druhý význam je „prekážka“, o ktorú sa možno potknúť. A napokon tretí význam, najpodstatnejší, je „kameň úrazu“. V Knihe Izaiáš sa tieto významy navzájom prepájajú a čítame o Bohu, že bude „kameňom úrazu a skalou na potknutie pre oba domy Izraela (...) Mnohí sa potknú oň, padnú a roztrieštia sa“ (Iz. 8, 14). To isté zopakuje apoštol Peter v slávnej fráze o odhodenom kameni, ktorý sa stane „uholným kameňom, kameňom úrazu a skalou pohoršenia“ (petra skandalou). Kristus bol „kameňom úrazu“, keďže pohoršoval tých, ktorí v ňom neboli schopní vidieť Boha. Ale bol aj skalou, o ktorú sa mali potknúť. Bol radikálny pohoršovateľ a v tomto zmysle predstavoval model škandálu, model, ktorý dnes – keď zmysel transcendencie postupne zaniká – upadol do úplného zabudnutia. Pamätajme však aj na to, že skalou bol aj Peter, Petrus. „Ty si Peter a ja na tebe ako na skale (petra) vystavím si cirkev.“ V rozhovore medzi Kristom a Petrom na Olivetskej hore, hneď po poslednej večeri, ale pred zadržaním Krista, Ježiš hovorí, že škandál je nevyhnutný, keďže sa Ho všetci zrieknu. Na to Peter odpovedá: dokonca ak aj budú všetci pohoršení a pocítia voči Tebe krivdu (skandalisthesontai), tak ja to neurobím – čo bola, prirodzene, ilúzia, lebo Peter prvý vyvolal škandál, čiže zaprel Krista. 66 67 Ale Peter bol škandalistom aj iným spôsobom. Keď mu Kristus porozprával vopred o svojej smrti a zmŕtvychvstaní, Peter ho odviedol nabok a dal mu najavo, že sa nič také nestane. Kristus vtedy vstal a povedal: odíď odo mňa, Satan, ty si prekážka (skandalon), lebo nemyslíš na to, čo je božie, ale na to, čo je ľudské. Škandál takto predstavuje svoju diabolskú podobu: je úskalím, prekážkou, čo bráni uvidieť iný svet než svet našich zvyklostí a očakávaní. Z tohto zorného uhla je škandálom situácia, v ktorej sa uzatvárame pred transcendenciou, čiže tým, čo do nášho života uvádza živel udalosti, prekvapenia. Diabol je niekto, kto oddeľuje dva poriadky sveta – viditeľný od neviditeľného, profanum od sacrum, každodennosť od svätosti – a usiluje sa nás presvedčiť, že jestvuje len to, čo sa dá v úplnosti predvídať, vyrátať a naplánovať. V evanjeliách sa slovo „škandál“ vzťahovalo predovšetkým na Krista, pretože najväčší škandál, aký si možno predstaviť, je zjavenie sa Boha na zemi. Kristus bol teda pohoršením (= škandálom) pre všetkých tých, ktorí tvrdili, že vtelenie nie je možné, že Boh nemôže byť synom tesára a nemôže bývať medzi ľuďmi. Niekoľkokrát sa v evanjeliách objavuje scéna, v ktorej po Kristových slovách zaznie veta: „A pochybovali o ňom“ (et scandalizabantur in eo). To znamená, že evanjeliový škandál – ako pohoršenie prítomnosťou Boha – je formou pochybnosti, nedostatku viery. V evanjeliu sv. Matúša Kristus hovorí (doslova): „Šťastný, kto sa mnou nepohorší,“ čiže nezapochybuje, že – napriek ľudskej podobe – som Boh. Evanjeliový škandál spočíva teda v tom, že človek sa obmedzuje na to, čo pristrihuje na svoju mieru, a nedokáže vykročiť mimo poriadok viditeľnosti. Na druhej strane, evanjeliá sú plné Kristových slov o „pohoršení maličkých“ alebo „pohoršujúcich“ častiach tela (ak ťa pohoršuje oko, tak ho vylúpni, lebo lepšie je stratiť jednu časť tela, než aby celé telo bolo zhodené do Gehenny, etc.) Pohoršenie maličkých je odvrátenie sa od Krista a privedenie ich k neviere. Škandalista je niekto, kto – sám neveriac v to, čo je božie – infikuje iných nevierou. Ale ukazuje sa, že aj naše telo je sídlom škandálu. A škandál tela spočíva v tom, že sa stáva výlučným a jediným predmetom našej adorácie. V obidvoch prípadoch je škandál modloslužobníctvom, je to vytváranie bôžikov za neprítomnosti Boha. A takéto chápanie škandálu sa odvodzuje zo Starého zákona, kde je ekvivalentom adorácie falošných bôžikov. V konečnom dôsledku je škandál príčinou desakralizácie, odčarovania sveta. Škandálny svet je svet bez pocitu svätosti. 68 A napokon posledný – aj teologický, keďže iné v podstate neexistujú – význam slova „škandál“. Veď aj sv. Pavel hovorí o škandále kríža. Aj to je pohoršenie: Kristus umiera ponižujúcou, potupnou, pohoršujúcou smrťou na kríži, smrťou, ktorá bola určená iba pre otrokov. Ukrižovaný Kristus je „pohoršením (čiže škandálom) Židom síce a pohanom bláznovstvo“ – čítame v Prvom liste Korintským. Aký zmysel má škandál kríža? Nuž taký, že zoči-voči tejto udalosti nemožno zostať ľahostajný, a na druhej strane, nedá sa pochopiť, čo sa vtedy skutočne stalo. Škandál kríža ukazuje, že ľudské chápanie sklamáva v hraničných situáciách, že sú chvíle, v ktorých človek neporozumie tomu, čo ho prerastá, že musí uveriť v to, čo je pohoršujúce, v to, čo je škandalózne, alebo všetko stráca zmysel. Takáto bola situácia apoštolov: ak neuveria v škandál kríža, ich život nebude mať zmysel. V preklade do nenáboženského jazyka: svet bude mať zmysel, ak uveríme, že všetko sa vysvetliť nedá. A naopak: keď uznáme, že nerozumieme všetkému, čo sa nám stáva, vtedy svet získava zmysel. Bez škandálu viery, ktorý je v skutočnosti škandálom pre rozum, by takýto postoj nebol možný. Preklad Karol Chmel Michal Pawel Markowski (1962) je poľský teoretik literatúry, esejista, prekladateľ, profesor v Inštitúte polonistiky Jagelovskej univerzity v Krakove. Dosiaľ vydal o. i. knihu venovanú filozofii Jacquesa Derridu Efekt inskrypcji (1997) či esejistickú zbierku Anatomia ciekawoci (2000), eseje o písaní Wystlpek (2003) a Pragnienie i baewochwalstwo (2004), odkiaľ sme vybrali esej Škandál a viera. 69 Z dZ i S ł aw ł a p i ń S k i D i s k u s i a s a r c i b i s k u p o m j ó z e f o m Ż y c i ń s k i m anovináromAdamomMichnikom Prekročiť formu Naša duchovnosť nie je taká, ako ju opisuje Witold Gombrowicz. Ale bez neho by sme sa o sebe veľa vecí nedozvedeli, hovorí Adam Michnik. Gombrowiczovské zosmiešňovanie potrebujeme. Ale potrebujeme aj niečo pozitívne. Systém hodnôt, ktorý treba chrániť ako dôležitý pre naše tradície a našu identitu, vyhlásil arcibiskup Józef Życiński počas diskusie, ktorá sa uskutočnila v sídle lublinského metropolitu. Účastníkmi diskusie boli lublinský arcibiskup Józef Życiński a Adam Michnik, diskusiu viedol literárny historik Zdzisław Łapiński. 70 71 Adam Michnik. Arcibiskup Józef Życiński. 72 Adam Michnik: Toto stretnutie v Lubline, venované Witoldovi Gombrowiczovi, je pre mňa symbolické. Keď som roku 1985 sedel vo väzení, pán Zdzisław Łapiński mi poslal svoju knihu Ja, Ferdydurke vydanú Katolíckou univerzitou v Lubline. Dneškom sa celý ten príbeh – Witold Gombrowicz, pán Łapiński, Lublin, Katolícka univerzita, pán arcibiskup – oblúkom uzavrel. Arcibiskup Józef Życiński: Witold Gombrowicz je pre život príhodnejší než väčšina iných klasikov. Najnovšie dejiny sú plné gombrowiczovských situácií. Keď bol vyhlásený výnimočný stav a internovali ľudí, ktorí chceli reformovať Poľsko, vláda vykonala „vlastenecké“ gesto – zaviedla v armáde štvorhranné čiapky. Bolo to rozhodnutie, za ktoré by sa Witold Gombrowicz nemusel hanbiť. Takéto gombrowiczovské gestá vidíme dnes na každom kroku. Niekto, kto nečítal Gombrowicza, na ne naráža vo svojom živote pomerne často – občas veľmi bolestne. Zdzisław Łapiński: Rád by som začal osobnými vyznaniami pána arcibiskupa a pána Michnika. V ktorej chvíli ste siahli po Gombrowiczovi? Ako tento spisovateľ ovplyvnil vaše životné postoje? Arcibiskup Józef Życiński: Bolo to roku 1978, pri mojom druhom výjazde za hranice Poľska. Prvý raz som vycestoval dva roky po získaní doktorátu – mal som vtedy dvadsaťosem rokov. Čítal som v tých časoch Kulturu, prikrmoval som sa publikáciami parížskeho Literárneho inštitútu, ale k Witoldovi Gombrowiczovi som sa akosi nedostal. O rok neskôr som dostal štipendium v Spojených štátoch. V Arizone sme s kňazom Michalom Hellerom vytvorili Centrum interdisciplinárnych výskumov. Profesor anatómie, Poliak, u ktorého som istý čas býval, mal solídnu kolekciu kníh Literárneho inštitútu. Cez deň som písal a robil korektúry, večer som mal čas prečítať si niečo na relax. Vtedy som začal s Gombrowiczom. Ten jeho odstup od udalostí, zmysel pre humor, neľútostné poukazovanie na nezrelosť v rozličných podobách – to všetko ma hneď chytilo. A tak som prelúskal všetky jeho knihy – od Ferdydurke až po Denníky. Nepamätám sa už, či boli naozaj všetky, ale Kozmos a Svadbu som mal vždy pri ruke. Samotný fakt, že to bol autor v komunistickom Poľsku zakázaný, ma pozitívne naladil. A keď som si spomenul na niektoré texty publikované vo varšavskej Kulture – či Hamiltonove, ale články Krzysztofa Teodora Toeplitza – už z princípov vzdoru som „zgombrovičil“ úplne. Našiel som v tomto autorovi niečo, čo považujem za dôležitú súčasť filozofie života: ostré videnie sveta, pranierovanie komplexov, vysmievanie sa z určitých syndrómov – či už vo verzii profesora Pimka, alebo vo verzii Mentúsa. A nie sú to len moje pocity. Pred dvoma týždňami ma navštívil lublinský kňaz, ktorý už desať rokov pracuje v Kazachstane. Rozprával mi, akú veľkú úlohu zohral Witold Gombrowicz v jeho službe. Pýtam sa ho: „V čom ti, Tadek, najviac pomohol Gombrowicz?“ „Pomohol mi oslobodiť kresťanstvo od jeho skarikovaných foriem.“ Witold Gombrowicz dovoľuje smerovať k tomu kresťanstvu, ktorým je evanjelium nepokazené krikľavou formou. Takže môžete byť pokojní, páni. Reakcie kresťanov na Witolda Gombrowicza to nie je len Liga poľských rodín. Je to aj množstvo spoločenstiev, ktoré v ňom roky nachádzajú inšpiráciu. Adam Michnik: Mal som rôzne fázy stretnutí s Witoldom Gombrowiczom. Spočiatku mi bol celkom cudzí. Dráždil ma jeho egotizmus, nevedel som pochopiť, na čo je to dobré. Arcibiskup Józef Życiński: Nazývam to „komplex Małoszyc“. Kňaz Janusz Pasierb písal, že z Gombrowicza vytŕča vidiek, keď útočí na náboženstvo a Pána Boha na úrovni provinčného ideológa. Adam Michnik: Neskôr som sa dostal ku Gombrowiczovi prostredníctvom interpretácie Konstantyho Jeleńského. On ma upozornil na svet, kto- rý som nepoznal – svet šľachtických dvorov. Práve z tohto sveta pochádzali dialógy – aj tie z Ferdydurke a Transatlantiku. Zdalo sa mi to nesmierne zaujímavé, najmä keď som nad tým rozmýšľal po roku 1968, vo vtedajšej atmosfére totálneho, všeobecného klamstva. Zrazu sa ukázalo, že Witold Gombrowicz je neobyčajne dôležitý. Počas výnimočného stavu som ho opäť zavrhol. Skonštatoval som, že keď je moje spoločenstvo, poľská spoločnosť, také ponižované, zneucťované, pokorované, tak tento permanentný výsmech poľskosti nie je vôbec na mieste. Keď som však vyšiel z väzenia, Witold Gombrowicz sa vrátil. Napísal som vtedy esej, v ktorej som porovnal dva denníky písané v stalinských časoch – Gombrowiczov denník a denník primasa kardinála Wyszyńského. To sú pre mňa dve ramená poľskej kultúry – obidve neoceniteľné, obidve nemeniteľné. Existuje totiž poľskosť heroická, kresťanská, vlastenecká a prinášajúca obete. A jestvuje aj poľskosť ironická, prenikavá, nemilosrdná, zbavujúca sa formy. Vtedy sa mi zdalo, že Witold Gombrowicz je čosi ako krivé zrkadlo poľskej duchovnosti. Samozrejme, naša duchovnosť nie je taká, ako ju opisuje Witold Gombrowicz. Ale bez Gombrowicza by sme o sebe veľa vecí nevedeli. Arcibiskup Józef Życiński: Krivé zrkadlá sú bezpochyby tiež užitočné. Adam Michnik: Witold Gombrowicz je pre mňa dôležitý z troch hľadísk. Po prvé, tým, čo písal o katolicizme a jeho konflikte s komunizmom. On Poliakom hovorí: Pán Boh pre vás nemôže byť guľomet, z ktorého strieľate do komunistov. Ak takto vnímate Pána Boha, tak ho degradujete. Po druhé, dôležité je to, ako sa spisovateľ vyrovnáva s komunizmom. Witold Gombrowicz totiž píše: veď ja, so svojou tradíciou, svojím spôsobom myslenia, by som mal tejto ideológii podliehať. Prečo ju teda odmietam v celom jej rozsahu? A vysvetlila to tá skvelá polemika s francúzskym komunistickým spisovateľom Dionisom Mascolom. A tretí moment. Gombrowicz vraví Poliakom: prestaňte sa skrývať za Kopernika a Mickiewicza. Z faktu, že Mickiewicz bol veľký a Koperník tiež, nevyplýva nič pre pani Kowalskú zo Zamocia a pána Malinowského z Targówku. Pokúste sa byť sami sebou. Nebojte sa, že v dnešnom svete reprezentujete kultúru druhoradého národa. Táto druhoradosť je vašou silou. Zdzisław Łapiński: Witold Gombrowicz vie uvažovať extrémisticky, z určitých predpokladov odvodí definitívne konzekvencie, a zároveň sa usiluje všetko doviesť na zem a v konečnom účtovaní sa vyslovuje za zdravý rozum – rovnako v gnozeologickom, ako aj etickom rozmere. Vidím tu určitú spojitosť medzi Gombrowiczom z dvadsiateho a Norwidom z devätnásteho storočia. Arcibiskup Józef Życiński: Predovšetkým by som odlišoval raného Gombrowicza od neskoršieho, už európskeho. Ten raný je fascinovaný Simone Weilovou – píše, že tá žena ho omámila, lebo je schopná brať vážne určité hodnoty, vie milovať, dokáže v mene zvolených hodnôt radikálne zmeniť svoj život. Witold Gombrowicz v Denníku poznamenáva: „Ja som večné vyhýbanie sa v živote, som prívrženec dezercie“. Toto obdobie v rozhovore s kňazom Pasierbom nazval obdobím omámenosti tajomstvom existencie. Neskôr však hovorieval, že sa stal „milovníkom priemerných teplôt“. Napísal: „Henryk Sienkiewicz mi je bližší než Simone Weilová.“ Sám Henryk Sienkiewicz nie je priemerná teplota, ba neprezentuje ani vyhýbanie sa hodnotám, ktoré boli blízke Norwidovi. Ale nezávisle od toho, či omámenie tajomstvom existencie prestalo Gombrowicza fascinovať, zakaždým, keď píše o ateizme, vždy dodáva, že by nemohol byť ateistom, lebo takýto typ ideologického prístupu mu je psychicky cudzí. 73 Čo má však blízke s Norwidom, je azda jeho citlivosť na krásu. V Denníku si kladie otázku, čo je dôležitejšie – krása alebo pravda? A vyberá si krásu. „Ako umelec sa viacej zaujímam o krásu.“ Takto Witold Gombrowicz vnímal svet. Obávam sa však, že tak ako možno upadnúť do politickej korektnosti, tak sa dá upadnúť aj do korektnosti estetickej. On do nej upadal. Mikołaj Lizut: Adam Michnik hovorí, že Witold Gombrowicz ho v raných osemdesiatych rokoch dráždil. Vnímal ho v tých rokoch podobne aj pán arcibiskup? Arcibiskup Józef Życiński: Treba mať na pamäti, že pán Adam mal z väzenskej perspektívy inú skúsenosť. Z hľadiska kaplánskej služby a profesorského pôsobenia nebol pre mňa Witold Gombrowicz určite dominantný autor, na ktorého by som nadväzoval, ale gombrowiczovskú iróniu sme veľmi potrebovali, aby sme ukázali alternatívu oproti cynickej irónii, akú vtedy praktizoval tlačový hovorca vlády. Adam Michnik: To je pravda. Pamätám si dokonca tie vaše texty publikované v Tygodniku Powszechnom. Arcibiskup Józef Życiński: Listy Nikodemovi... Adam Michnik: Rozdiel spočíval v tom, že vy ste využívali tú iróniu, aby ste zasiahli iróniu hovorcu vlády. Lenže Witold Gombrowicz svojou iróniou zasahoval, metaforicky povedané, nie Stalina ani Bieruta, ale ľudí svojho spoločenského okruhu. A to ma dosť poburovalo. Aby som sa vrátil k Simone Weilovej – použila raz prekrásnu metaforu: Boh je ako svetlo, ktoré nevidieť. Predstavme si ostrov, obývaný nevidomými. Nemožno im vysvetliť existenciu svetla, a pritom bez svetla by neexistovali rastliny, stromy, bez svetla by nebol možný život. Práve u Gombrowicza vidieť, ako zápasí potreba transcendencie s racionalizmom, ktorý je výsledkom absencie milosti viery. Z toho dochádza k zavrhnutiu ateizmu – pretože ateizmus ako ideová voľba je pre neho niečím dokonale triviálnym. Arcibiskup Józef Życiński: V Denníku napísal: „Vy, ateisti, povyšujete idey na božstvo, no pre mňa je dôležitý človek.“ Na tom mieste uvádza aj metaforu zaľúbenosti: „Závidím Simone Weilovej, lebo ona nielen že uverila v Boha, ona sa do Boha zaľúbila. Nie je veriaca, je zaľúbená. A ja som Boha nikdy v živote nepotreboval, vždy som si vystačil sám, ak neberieme do úvahy fakt, že ja vôbec nemôžem ľúbiť.“ Adam Michnik: A píše aj toto: „Nerobte zo mňa lacného démona. Budem na strane ľudského poriadku a dokonca na strane Boha – aj keď neverím – až do konca svojich dní, aj keď budem umierať.“ Je to veľmi hlboké zavrhnutie nihilizmu. Vidím v tom aj zavrhnutie fanatizmu. Jeho vyjadrenie o priemerných teplotách chápem tak, že treba uznať určitý poriadok ľudského osudu. Ten osud nadobúda zmysel práve vďaka takým extrémom ako Simone Weilová, ale môže trvať vďaka priemerným teplotám ako práve Henryk Sienkiewicz. A ešte jedna poznámka. Myslím, že Etienne Gilson povedal, že pre kresťana má ateizmus hodnotu v tom, že očisťuje jeho vieru. Vidí sa mi, že Witold Gombrowicz je taký veľký čistič poľskej duchovnosti, a možno nielen poľskej. Ak dnes uvažujeme o mieste Poľska v Európe alebo vo svete, stojí zato mať na pamäti tie dve krídla – primasa Wyszyńského, 74 ktorý bol vystavený veľkej skúške väznenia, a Gombrowicza, ktorý bol zase vystavený skúške osamotenosti. Poľský spisovateľ v Argentíne, bez vlastného publika, odsúdeným na rozhovor s Kozmom, s akýmsi imaginárnym svetom... Zaujímavé, že v tých dvoch očistcoch sa vytvorili tieto dva diamanty poľskosti. Arcibiskup Józef Życiński: Keby dnes Witold Gombrowicz žil, nemal by núdzu o témy. Profesor Pimko by v politickej verzii vyzeral určite zaujímavo. Lenže uvažujem nad tým, či na vytvorenie efektu Ferdydurke treba priam Gombrowiczovo pero. Možno by postačila obyčajná reportáž... Mikołaj Lizut: Mám tomu rozumieť tak, že naša súčasná politická scéna vám pripadá ako gombrowiczovský „súboj na ksichty“? Arcibiskup Józef Życiński: Nielen naša a nielen politická. Takmer celý vývoj kultúry v sebe skrýva prvok súboja na ksichty. Iba že pred rokom 1989 polícia dozerala na to, aby nikto nestrúhal grimasy. Ale dnes, keď tak pozorujem niektoré spory okolo Iraku, protiamerické nálady... Tu predsa grimasy – v zmysle výrazu tváre, nie v zmysle vojenskom – zohrávajú oveľa dôležitejšiu úlohu než racionálne argumenty. Adam Michnik: Stopercentne súhlasím. Boli sme jediný európsky denník, ktorý zorganizoval poľsko-iracký „okrúhly stôl“ novinárov. Nenapadlo to nikomu vo Francúzsku, v Nemecku, Anglicku či Taliansku. Akoby nikoho nezaujímalo, čo chcú k veci povedať Iračania, na ktorých dnes strieľajú fanatici. Pamätám sa, že Jerzy Giedroyc nútil Gombrowicza, aby vyslovil nejaké stanovisko k intervencii Sovietov do Československa. Witold Gombrowicz neznášal takéto bezprostredné angažovanie sa do politiky. Napokon nevydržal a napísal, že treba, aby všetci tí ušľachtilí protestujúci pochopili, že pred intervenciou do Československa v auguste 1968 bol 17. september 1939, keď tá istá armáda toho istého štátu napadla Poľsko spolu s Hitlerom. Stručne povedané, Witold Gombrowicz, ktorý nemal rád politiku, mal znamenitý cit pre históriu. Nemal pochybnosti o tom, kde je zlo, hoci mal problém s nájdením a pomenovaním toho, čo je dobro. Zdzisław Łapiński: Chcel by som sa trocha vrátiť späť. Prekvapilo ma, že prvý kontakt s Gombrowiczom ste mali v Arizone... Arcibiskup Józef Życiński: Aj to je gombrowiczovské... Zdzisław Łapiński: Zaujímali ste sa vtedy o vzťahy medzi filozofiou a vedou. Arcibiskup Józef Życiński: Áno, spolu s Michalom Hellerom sme tam začali vydávať časopis Philosophy in Science. Celý deň som sedel pri počítači. Po večeroch som sa pre zmenu venoval breviáru a závanom Gombrowicza. Vykročili sme mimo sveta náboženstva, do sveta prírodných vied. Ale Witold Gombrowicz nielenže mal ambivalentný vzťah k náboženstvu, ale zároveň sa veľmi ostro vyjadroval o vede a vedcoch. Nespochybňoval, samozrejme, vedu ako určitú autonómnu oblasť kultúry, útočil však na pokusy uzurpovať si ju zo strany vedcov. Atakoval akademikov, ktorí chcú v štýle profesora Pimka interpretovať pomocou svojich nástrojov to, čo leží mimo dosahu vedy. 75 Nenachádzal som u Gombrowicza hlboké metavedecké reflexie, ale zaujali ma jeho metafyzické problémy. V Denníku píše, že katolicizmus mu je mimoriadne blízky prostredníctvom zakúsenia pekla. Vidím v tom určitú metafyzickú vnímavosť voči zlu, voči dráme rozpoltenosti ľudskej prirodzenosti. Zdzisław Łapiński: Do akej miery možno uznať Gombrowicza za mysliteľa, filozofa v literárnej verzii? Bol som zaskočený, keď som pred pár rokmi narazil na nepublikované vyjadrenie Leszka Kołakowského, ktorý upieral Gombrowiczovi zmysel pre filozofiu. Myslel som si, že hocikto nie, ale Lezsek Kołakowski by mal v Gombrowiczovi vidieť bratskú dušu... Arcibiskup Józef Życiński: Pretože Leszek Kołakowski, to je celkom iný štýl filozofie. Je to mysliteľ, ktorý si váži metodológiu pozitivizmu, ale rešpektuje a rozvíja metafyziku v klasickom zmysle. U Gombrowicza však máme neklasickú filozofiu. On sám vyhlasoval, že mu je mimoriadne blízky existencializmus. Zdá sa mi, že niektoré jeho reflexie zabiehali až do postmodernizmu. Vezmime si Ferdydurke: „A takto putovali po svete mieriac, čím sa dalo, na čo sa dalo. Spievali pesničky a najradšej rozbíjali obloky, radi tiež stáli na balkóne a pľuvali chodcom na klobúky, a to už len bolo, keď sa im podarilo trafiť dajakého papaláša, čo sa viezol v drožke. Filidor sa dokonca tak vycibril, že mohol z ulice opľuť niekoho, čo stál na balkóne. A Antifilidor zhášal sviece, hádžuc do plameňa škatuľku zápaliek. Najradšej poľovali na žaby z flóbertiek či na vrabce z luku, alebo hádzali z mosta do vody papieriky a chumáče trávy. Ale ich najväčšou rozkošou bolo kúpiť si detský balónik a hnať sa za ním cez polia a lesy – ejha, hej! – a čakať, kedy s hukotom praskne ako zasiahnutý neviditeľnou guľkou.“ Veď tu je šokujúco realisticky opísaná mentalita postmoderny. Dnes sa ponúka to isté v neliterárnej forme ako suma filozofie: zbaviť sa konvencií, oslobodiť sa od systémov, hnať sa za balónikmi, ktoré praskajú. Mikołaj Lizut: Inšpiroval vás v nejakom zmysle Witold Gombrowicz ako filozof? Arcibiskup Józef Życiński: Nie. Učil ma však chápať tých, ktorí idú inou cestou. Priznávam sa, že pri všetkých sympatiách voči tomuto spisovateľovi, zaráža ma občas jeho narcizmus v štýle: jedna pani povedala, že sa jej páčim, druhá pani povedala, že mám elegantný profil a tretia pani mi priniesla kvety. Viem pochopiť, že práca v banke nemohla uspokojovať emócie a že počas pobytu v Argentíne pociťoval potrebu uznania tamojšej spoločnosti. Ale keď to začínal demonštrovať na takej úrovni, že písal o tom, ako v párnych dňoch jedáva vajcia namäkko a v nepárnych natvrdo... To sa už prejavuje starší pán s problémami peristaltiky. Adam Michnik: V tomto by som nesúhlasil. Podľa mňa ide o určitú rozprávačskú kreáciu. Nepoznal som Gombrowicza, ale poznal ho môj kolega Wojtek Karpiński. Rozprával mi o svojom rozhovore s ním. Zo strany Gombrowicza to bola jednoducho permanentná zábava. V Denníku sám opisuje svoje rozhovory s Günterom Grassom. Vedel, že Grass neznáša filozofiu, preto ho zasypával Kantom, Descartom, Tomášom Akvinským... Günter Grass sa po chvíli naklonil a povedal: „Prosím vás, skončite s tým, moja sestra nevydrží pri jedle viac než päť mien filozofov.“ Arcibiskup Józef Życiński: Možno... Ak akceptujeme, že ide o provokáciu, bola to provokácia vydarená, dokonca užitočná. Raz ma, ešte ako biskupa, pozvali na návštevu katedrály. Sprievodca ma zavalil množstvom detailov – že katedrála má takú výšku, že tamtú loď postavili v tom a tom roku, že tu bol korunovaný ten a ten kráľ... Rozhodol som sa, že tú kolekciu rozmerov a dát nebudem počúvať. Myslel som na niečo iné a pokojne som sa presúval ďalej, obdivujúc krásne obrazy v katedrále; len občas som sa pozrel na hodinky, aby som stihol lietadlo. Napokon sprievodca skončil a povedal: 76 „Ďakujem vám za pozornosť, pán biskup! Naposledy sme tu mali hosťa, ktorý mi po pár vetách povedal: Pane, ak vyslovíte ešte jeden dátum, tak vás zabijem!“ Občas sa Witold Gombrowicz môže zísť aj pri oficiálnych návštevách. Zdzisław Łapiński: Narcizmus je imanentný hriech denníka ako literárneho druhu. Witold Gombrowicz občas ukazuje zriedka videné obzory, ale na iných miestach paroduje typické denníkové záznamy. Raz som čítal vyznanie herca Jana Świderského, ktorý písal, že ho zachránil Dostojevskij, lebo ukázal, ako sa dá tvorivo využiť to, čo človek sám na sebe nenávidí a neakceptuje... Arcibiskup Józef Życiński: To je pravda, Witold Gombrowicz často provokoval. Ešte v Małoszycach, keď bol slnečný deň, pristupovali s bratom k oknu a vravievali: „Ale leje.“ Mama sa utekala presvedčiť, či leje naozaj, a chlapci zareagovali: „No ale keby začalo pršať, určite by riadne lialo.“ Adam Michnik: Ak chceme pochopiť Witolda Gombrowicza, musíme mať na pamäti, že tvoril v emigrácii. Zápasil teda s emigrantskou verejnou mienkou – konzervatívnou, zavrhujúcou všetko buričské a rozvratnícke, parížsku Kulturu, Miłosza, Jeleńského... Keby Witold Gombrowicz tvoril v Poľsku, bezpochyby by ako sústavu súradníc používal socialistický realizmus, bezpečnosť, Poľskú zjednotenú robotnícku stranu. Jeho posolstvo bolo hlboko antitotalitné – a to je pre mňa nesmierne dôležité. Z Gombrowicza nemožno jednoducho urobiť posmešníka, satirika poľskosti. Arcibiskup Józef Życiński: To je pravda. Má svoju hierarchiu hodnôt. V Denníku napríklad píše: „Antisemitizmus je atraktívny pre duchovne obmedzené osoby. Ak niekto odpojí sivé mozgové bunky, sprisahanie a poťahovanie za povrázky sa preňho stane základným mechanizmom vesmíru. Takýchto ľudí môžete stretnúť v Argentíne aj v Arizone, ale aj v Poľsku.“ V Argentíne sa k tomu ešte pripojila kultúrna bariéra. Keď som navštevoval rôzne dušpastierske centrá v Argentíne, sám som mal, napriek ilúzii kultúrnej blízkosti, pocit priepasti, ktorá nás oddeľuje. Mládež, ktorá prišla na stretnutie, chcela nejako vyjadriť svoju úctu voči hosťovi z Poľska, no nemala nijaké spojenie s cirkvou. Rozhodla sa teda, že mi predvedie, ako tancuje tango. Dojímavo smutné. Pesnička hovorila o námorníkovi, ktorý sa vracia domov. V prístave si zájde na pálenku – chce sa opiť, aby nemyslel na to, čo bude zajtra. Lebo zajtra, keď sa vráti domov, nájde dvere zamknuté a dozvie sa, že žena odišla preč s niekým iným. V takejto a podobnej perspektíve nemôžeme očakávať, že argentínska kultúra bude pripomínať Wypiańského. Adam Michnik: A predsa Witold Gombrowicz zanechal viac než zreteľný odtlačok na argentínskej kultúre. Stačí si prečítať Sabatov román O hrdinoch a hroboch. Túto knihu nemožno pochopiť bez Gombrowicza. Pre mňa sú nesmierne dôležité jeho reflexie o druhej republike (II. Rzeczpospolita). To, čo hovorí o literárnej skupine Skamander, o Słonimskom, o Dąbrowskej. Tieto reflexie nám umožňujú pochopiť, čím bola poľská kultúra v tej dobe. Aj keď tam chýba katolícky rozmer poľskej kultúry – Gombrowiczove úvahy prichádzali z druhého brehu. My, Poliaci, máme takú dispozíciu, že najprv spisovateľov preklíname. Pamätám sa, čo sa písalo o Miłoszovi doma aj v emigrácii. Napokon aj v katolíckej cirkvi sa stávalo, že teológovia, ktorí mali v päťdesiatych rokoch zákaz publikovať, boli o dvadsať rokov povýšení na kardinálske posty. V tomto zmysle je Gombrowiczov príbeh optimistický. Arcibiskup Józef Życiński: Pravdaže, autentické rozpoznanie hodnôt môže prekračovať naše možnosti. U Gombrowicza však nachádzame veľa úsudkov o jeho kolegoch, ktoré sa ukázali ako chybné. Napríklad keď dáva do protikladu seba a Miłosza a píše: ja robím umenie pre umenie, a Miłosz umenie pre Západ. 77 Adam Michnik: Ja tomu rozumiem trochu inak. Witold Gombrowicz hovorí: ja píšem pre čitateľov, ktorých zaujíma umenie pána Gombrowicza, a Czesław Miłosz chce meniť svet. Witold Gombrowicz nás môže zaviesť do celkom odlišných končín. Tým, čoho sa bojím v jeho posolstve, je extrémny individualizmus. Vlastne uňho neexistuje iný rámec než ten, ktorý si vytvoril sám. Je v tom niečo nebezpečné. Nemožno odmietať všetky rámce. Niekde musí byť to, čo je spoločné. Arcibiskup Józef Życiński: No vidíte, ako máme k sebe blízko! Človek nemôže byť totálny negativista ani totálny ironik. Postoj tohto typu, v adekvátne dávke, má byť ako hrozienka v koláči. Koláč zo samých hrozienok sa nedá zjesť. Adam Michnik: Ibaže to je jedna z ciest ku Gombrowiczovi. Nie jediná... Arcibiskup Józef Życiński: To je dnes zásadná otázka: ako spojiť univerzálnosť s vernosťou poľskej tradícii a patriotizmu? Prirodzene, zosmiešňovanie určitých typov správania, to je metodológia pochádzajúca od Gombrowicza – ale potrebujeme aj niečo pozitívne. Systém hodnôt, ktorý treba chrániť ako podstatný pre našu tradíciu a identitu. Adam Michnik: Witold Gombrowicz – áno, ale nie výhradne Witold Gombrowicz. Preklad Karol Chmel Diskusia vyšla v poľskom denníku Gazeta Wyborcza. Adam Michnik (1946) je poľský spisovateľ, esejista. Šéfredaktor denníka Gazeta Wyborcza. V slovenskom a v českom jazyku vydavateľstvo Kalligram vydalo jeho eseje Sokratov tieň. Arcibiskup Józef Życiński (1948) je poľský katolícky kňaz, filozof, teológ a publicista. Od roku 1997 je arcibiskup, lublinský metropolita. Witold Gombrovicz Ferdydurke Preklad Jozef Marušiak Kalligram Bratislava 2004 78 Witold Gombrowicz (1904 – 1969) patrí k výnimočným spisovateľom v dejinách literatúry – vzhľadom na autorskú filozofiu, spôsob konštruovania textov a silu jeho jazyka. Neúnavne viedol spor s poľskou tradíciou a históriou, tento spor však bol iba východiskovým bodom pre tvorbu textov v tejto tradícii a histórii zakorenených a zároveň univerzálnych. Prvou jeho knihou boli poviedky Zápisník z čias dozrievania, po ktorom nasledoval roku 1937 román Ferdydurke. V auguste roku 1939 na palube zaoceánskej lode Chrobry cestuje do Argentíny, kde ho zastihne začiatok vojny. Rozhodne sa zostať v Argentíne, prihlási sa na poľskom veľvyslanectve v Buenos Aires a odvodová komisia ho uzná za neschopného vojenskej služby. Žije zo skromnej podpory, anonymne píše do novín. Píše ďalšie diela Sľub, Transatlantik, Pornografia a s priateľmi ich prekladá do španielčiny. V rokoch 1947 – 1955 pracuje ako úradník v Banco Polaco v Buenos Aires. Roku 1951 začína spolupracovať s Literárnym inštitútom v Paríži, kde neskôr vychádzajú jeho diela, publikuje na stránkach mesačníka Kultura. Od roku 1958 v Poľsku neboli jeho diela oficiálne publikované, z času na čas boli dovolené iba inscenácie jeho divadelných hier. V máji roku 1963, keď dostal pozvanie Fordovej nadácie na ročný pobyt v Západnom Berlíne, opustil Argentínu. Z Berlína odišiel do Paríža a Royaumontu, kde strávil tri mesiace v dome Cercle culturel – spoločnosti organizujúcej medzinárodné stretnutia osobností literárneho, umeleckého a vedeckého sveta. Tu stretol Mariu Ritu Labrosseovú, kanadskú romanistku, s ktorou sa neskôr oženil. V týchto rokoch publikoval román Kozmos (1965) a monumentálny Denník (1966), roku 1966 sa presťahoval do Vence neďaleko Nice. Zomrel roku 1969 na zlyhanie pľúc. 79 U M B E R T O E C O Slová sú ako skaly Slovnýsúboj V šetci sa asi zhodneme na tom, že tragédia newyorských Dvojičiek mala veľký symbolický význam. Ak by totiž unesené lietadlá narazili do mrakodrapov v Oklahome a počet obetí by bol rovnaký, či dokonca vyšší, svet by to šokovalo oveľa menej. Skrátka, symboly — vrátane slov, ktorými sa pokúšame definovať (alebo vyvolať) jednotlivé udalosti — majú svoju dôležitosť. V prvom rade si treba ujasniť, čo je to vojna. Isté je, že dnes opäť nadobúda význam, ktorý mala v 19. storočí. Myslíme si, že všetko, čo sa deje okolo nás, už poznáme z katastrofických filmov. Ten skutočný obraz však môžeme vidieť v oveľa starších filmoch, hrdinami ktorých sú anglickí dôstojníci s koloniálnou prilbou na hlave a večne unikajúci afgánski bojovníci, ktorí ich ostreľujú zo skalných útesov. Čo však bolo na samom začiatku — vojenský akt alebo teroristický čin? Ktosi povedal, že Dvojičky boli poistené na niekoľko miliárd dolárov aj pre prípad teroristického útoku, nie však vojny. Podľa vyjadrení prezidenta Georgea W. Busha z útoku vyťažili veľké poisťovacie spoločnosti alebo firmy, ktoré útok priamo poškodil. Asi aj preto George W. Bush hovorí raz o vojne, inokedy o terorizme. Pravdepodobne totiž nevie, na koho stranu sa má prikloniť. 80 Ak ide o vojnu, treba ju chápať ako „križiacku výpravu”? Bushovi raz tento výraz ušiel a spôsobilo to všeobecný rozruch. George W. Bush patrí k tým jednotlivcom, ktorí nevedia, že križiacke výpravy boli „svätými vojnami” kresťanov (ktorí vzali iniciatívu do vlastných rúk) proti islamskému svetu (ktorému sa nakoniec podarilo zahnať útočníkov späť do mora). George W. Bush svoj prešľap síce napravil, ale neskôr hovoril o večnej spravodlivosti, čím situáciu ešte zhoršil. Aj keď slová majú veľkú váhu, nikto netvrdí, že svet musia riadiť filozofi — za čias Platóna to napokon skončilo katastrofálne. V každom prípade by však o jeho osude mali rozhodovať ľudia, ktorí majú aspoň základné historické a zemepisné vedomosti. Musíme sa pozastaviť aj nad samotným označením Arab. Je veľa moslimov, čo nie sú Arabi a menší počet Arabov, ktorí nie sú moslimovia, ale kresťania; nehovoriac o moslimoch, ktorí vôbec nie sú fundamentalisti, nieto ešte teroristi. Je veľa prisťahovalcov, ktorí nie sú ani Arabi, ani moslimovia, a mnohí zločinci z ich radov sú belosi a katolíci. Symboly sú však dôležité, a tak cestujúcich v lietadle ovládne strach, hneď ako na palubu nastúpi muž s bradou a tmavšou pokožkou. V Amerike dokonca zabili niekoľkých nešťastníkov iba preto, že mali na hlave turban, ktorý mnohí považujú za neodškriepiteľný symbol islamu. Nevinné obete pritom verili v Brahmu, Šivu a Višnu, či dokonca bol medzi nimi aj sikba, ktorý s Arabmi ani s moslimami nemal nič spoločné. Dosť už, radšej si prečítajme ešte raz Salgariho! Zoznam ambiguidných výrazov tu nekončí. Všetci totiž dobre poznáme nebezpečné slová Usámu bin Ládina. Keď ich pospájame do jedného celku, uvedomíme si, koľko nevinných obetí môžu v budúcnosti priniesť. Tí,čo„chápu”binLádina Naozaj žijeme v smutných časoch, a nielen kvôli tragickým udalostiam, ktoré sa okolo nás dejú. Aby sme pochopili, prečo sa dejú, museli by sme narábať s informáciami oveľa citlivejšie. Obdobie, v ktorom žijeme, žiaľ, nie je obdobím citlivého vnímania. Všade navôkol prebiehajú pästné súboje. V jednom svojom posolstve Usáma bin Ládin dokonca prestal deliť svet podľa pôvodných kritérií (zlý Západ na čele s Amerikou a Izraelom na jednej strane a ostatné národy, ktoré nikdy nemenoval, na druhej), a začal hovoriť o vojne proti „kresťanskému svetu” ako takému — do ktorého podľa neho jednoznačne patria aj židia, neveriaci, materialisti sovietskeho typu, či dokonca aj Číňania. Prinajmenšom vo verbálnej rovine to nie je o nič lepšie ani u nás doma. Ak nedajbože Usámu bin Ládina nazveme banditom, obvinia nás, že chceme pozabíjať všetky deti v Kábule. Ak poznamenáme, že v Kábule deti neumierajú, začnú nás považovať za jeho stúpencov. Preto jediný spôsob ako sa vyhnúť jeho hre, je nezúčastniť sa čiernobielej križiackej výpravy a radšej sa oprieť o hlbokú múdrosť našej kultúry, dedenú z pokolenia na pokolenie — múdrosť rozlišovať dobré od zlého. Pred niekoľkými týždňami prebehol prieskum, podľa ktorého drvivá väčšina ľudí ľavicového zmýšľania „chápe” bin Ládinovu motiváciu. Božemôj! Znamená to nebodaj, že tí, ktorí odpovedali kladne, súhlasia so zničením Dvojičiek? Určite nie! Skôr si myslím, že bez ohľadu na formuláciu otázky nie sú ľudia v týchto časoch schopní dobre rozlíšiť význam slov ako vysvetliť, pochopiť, ospravedlniť a súhlasiť. Mladú Eriku obvinili z toho, že dopichala nožom vlastnú matku a mladšieho brata. Dá sa jej čin vysvetliť? Určite, a mali by to urobiť psychológovia a psychiatri. Dá sa Erikin čin pochopiť? Ak mi vysvetlia, že tak urobila v záchvate nepríčetnosti, dokážem to pochopiť, lebo vtedy človek nerozmýšľa. Dá sa jej čin ospravedlniť? Určite nie a súdny dvor musí za každú cenu podobný prejav násilia odsúdiť a jeho aktérku zavrieť, aby nebola pre spoloč- 81 nosť nebezpečná. Dá sa s Erikiným činom súhlasiť v tom zmysle, že podobný zločin spáchame aj my sami? Úprimne dúfam, že nie, ak však nepatríme k tým bláznom, ktorí je posielajú listy plné pochopenia. Ešte stále mám v čerstvej pamäti polemiku okolo pochopenia ľudí, ktorí sa pridali na stranu republiky Salň. Dá sa historicky vysvetliť, prečo to niektorí z nás urobili? Určite, a tak sa aj stalo. Dá sa pochopiť, prečo to mnohí urobili? Dá sa to veľmi dobre pochopiť, a zároveň aj pochopiť nielen tých, ktorí to urobili v dobrej viere, ale aj tých, ktorých motivovalo zúfalstvo alebo osobný prospech. Dá sa tento výber historicky ospravedlniť? Z zhľadiska hodnôt demokratického sveta nie. Dá sa pochopiť pohnútka človeka, ale nie ospravedlniť jeho rozhodnutie. Dá sa s ním súhlasiť? V roku 1943 som mal iba jedenásť rokov a často sa pýtam sám seba, čo by som urobil, keby som mal dvadsať. Na základe zdravého úsudku dúfam, že by som s tým nikdy nesúhlasil. Dá sa vysvetliť masaker Bartolomejskej noci, ktorí zorganizovali katolíci a obeťami boli protestanti? Áno, existuje celý rad kníh, ktoré vysvetľujú, prečo k tomu došlo. Dajú sa pochopiť pohnútky tých, ktorí sa na ňom zúčastnili a chceli si takto zabezpečiť miesto v raji? Ak do hĺbky preskúmame psychológiu ľudí spred päťsto rokov, krvavé pozadie náboženských vojen a iné skutočnosti, tak áno. Dá sa tento masaker ospravedlniť? Z pohľadu ľudí moderného zmýšľania, samozrejme, nie, a o to menej sa s ním dá súhlasiť. V súčasnosti by totiž rozumný človek podobný skutok považoval za zločin. Všetko sa zdá byť na pohľad veľmi jednoduché. Konanie Usámu bin Ládina vysvetľuje čiastočne obsah jeho prvého odkazu, v ktorom vyjadril frustráciu moslimského sveta po páde Osmanskej ríše, a čiastočne jeho politické a ekonomické záujmy — hovorí sa, že jeho činy sú ovplyvnené snom zmocniť sa saudskoarabskej ropy. Dajú sa pochopiť jeho stúpenci? Určite, ak vezmeme do úvahy ich vzdelanie, spomínanú frustráciu a mnohé ďalšie skutočnosti. Dajú sa ich činy ospravedlniť? Jednoznačne nie. Treba ich odsúdiť a želať si, aby sme Usámu bin Ládina čo najskôr chytili, a zabránili škodám, ktoré spôsobuje. Treba pripomenúť, že neexistuje žiadne logické vysvetlenie zmýšľania Ussmu bin Ládina. Je ťažké pochopiť, prečo stovky, ba tisíce dobrovoľníkov odchádzajú do Pakistanu a chcú sa k nemu pridať. Je ťažké bojovať proti nemu a pochopiť, čo treba naozaj urobiť, aby sa neutralizovalo nebezpečenstvo, ktoré predstavuje. A tak práve preto, že neospravedlňujeme a nesúhlasíme s moslimským fundamentalizmom, musíme vysvetliť a pochopiť pohnútky, motivácie a impulzy, ktoré ho determinujú. Čo znamená, keď niekto tvrdí, že chápe bin Ládinov čin? Že ho vie vysvetliť, že mu rozumie, že ho ospravedlňuje alebo že s ním súhlasí? Kým nezačneme jednoznačne rozlišovať rozdiely medzi jednotlivými pojmami, budeme ako Usáma bin Ládin, budeme takí, akých nás chce mať. 82 Fundamentalizmus,integralizmus,rasismus Dnes sa stále veľa hovorí o moslimskom fundamentalizme. Pritom sa zabúda na to, že existuje aj kresťanský fundamentalizmus, a to najmä v Amerike. Pravda, človek môže argumentovať tým, že kým kresťanskí fundamentalisti obmedzujú svoju činnosť na nedeľné programy v televízii, moslimskí fundamentalisti zorganizovali pád newyorských Dvojičiek, a preto práve oni sú našou nočnou morou. Ale naozaj to všetko robia iba preto, že sú fundamentalisti? Alebo preto, že sú integralisti? Alebo preto, že sú teroristi? A tak, ako sú moslimi, ktorí nie sú Arabi, a Arabi, ktorí nie sú moslimi, sú aj fundamentalisti, ktorí nie sú teroristi? Alebo ktorí nie sú integralisti? Obvykle zvykneme koncepciu funtamentalizmu a integralizmu úzko spájať a považovať ich za dve formy netolerancie. To nás vedie k presvedčeniu, že všetky formy fundamentalizmu sú integralistické, a preto netolerantné a teroristické. Ale aj keby to bola pravda, nevyplývalo by z toho, že všetci netolerantní sú fundamentalisti a integralisti, ani že všetci teroristi sú fundamentalisti — neboli nimi členovia Červených brigád a nie sú nimi ani baskickí teroristi. Z historického hľadiska je fundamentalizmus prepojený s výkladom Svätého písma. Protestantský fundamentalizmus v Spojených štátoch v 19. storočia (ktorý prežil až dodnes) charakterizovala doslovná interpretácia Biblie, najmä čo sa týka konfrontácie s poznatkami z kozmológie. Jeho stúpenci odmietali každú formu vzdelania, ktoré kontrastovalo s obsahom biblických textov. Terčom ich útokov bol predovšetkým darvinizmus. S obsahom Svätého písma je rovnako prepojený aj moslimský fundamentalizmus. Je fundamentalizmus vždy netolerantný? Existujú fundamentalistické sekty, ktoré považujú svojich predstaviteľov za jediných schopných správne interpretovať Sväté písmo, ale netlačia na násilné presadzovanie svojej ideológie, nenútia druhých zdieľať s nimi ich vieru a nepokúšajú sa o realizáciu politického zriadenia založeného na ich ideológii. Za pojmom integralizmus sa však skrýva náboženské a politické chápanie, podľa ktorého sa vlastné náboženské princípy musia postupom času stať vzorom politického života a zdrojom zákonov štátu. Kým fundamentalizmus je vo všeobecnosti konzervatívny, existujú formy integralizmu považované za progresívne a revolučné. Poznáme integralistické katolícke hnutia, ktoré nie sú fundamentalistické, a ktoré presadzujú spoločnosť založenú výhradne na náboženských princípoch. Bibliu neinterpretujú doslovne a sú schopné prijať aj teológiu podľa vzoru Teilharda de Chardina. Existujú však aj extrémne formy integralizmu, ktoré sa transformujú na teokratický režim a zakladajú na fundamentalizme. Medzi ne patrí aj režim talibanu s vlastnými školami koránu. Každá forma integralizmu v sebe skrýva určitú dávku netolerancie k tým, ktorí nezdieľajú jej myšlienky. Najvýraznejšie je to však v prípade teokratického fundamentalizmu a integralizmu. Teokratický režim je fatálne totalitárny, ale nie všetky totalitárne režimy sú teokratické (iba nahrádzajú náboženstvo dominantnou filozofiou, ako to bolo v prípade nacizmu alebo sovietskeho komunizmu). A rasizmus? Hoci sa to zdá zvláštne, väčšinu islamského integralizmu, i keď protizápadného a antisemitského, nemožno nazvať rasizmom v zmysle nacizmu. Jeho nenávisť je namierená iba proti jedinej rase (židovskej) a jedinému štátu, ktorý nepredstavuje rasu (USA). Jeho stúpenci sa pritom nepovažujú za nadradenú rasu, ale uznávajú za nadradených vybraných predstaviteľov vlastného náboženstva, aj keď sú príslušníkmi inej rasy. Nacistický rasizmus bol jednoznačne totalitárny, ale v jeho rasovej doktríne nebolo nič fundamentalistické — namiesto Biblie sa riadil árijskou pseudovedou. 83 A netolerancia? Obmedzuje sa na rozdielnosti a podobnosti medzi fundamentalizmom, integralizmom, rasizmom, teokraciou a totalitarizmom? Existovali aj formy nerasistickej netolerancie (napríklad prenasledovanie kacírov alebo netolerancia diktatúr voči svojim oponentom), existujú formy tolerantného rasizmu („nemám nič proti černochom; ak pracujú a rešpektujú svoje postavenie, nech tu žijú, ale bože uchovaj, ak by sa moja dcéra mala vydať za niektorého z nich”) a existujú formy netolerancie a rasizmu aj u ľudí, ktorých nepovažujeme za teokratov, fundamentalistov či integralistov — dôkazom je aj súčasnosť. Fundamentalizmus, integralizmus a pseudovedecký rasizmus sú teoretické postoje, ktoré sa opierajú o nejakú doktrínu. Netolerancia a ľudový rasizmus stoja nad akoukoľvek doktrínou. Majú biologické korene — v živočíšnej ríši sa prejavujú napríklad obranou vlastného teritória — a zakladajú sa na emotívnych reakciách (neznášame tých, ktorí sú iní ako my). Niekto môže povedať, že touto krátkou úvahou som neprispel k objasneniu problematiky, ale myšlienky som ešte viac zamotal. Nie som to však ja, kto zamotáva myšlienky. Skutočnosť je taká, že často diskutujeme o chaotických myšlienkach, a preto je dobre, ak pochopíme, do akej miery sú chaotické. Iba tak sa v nich dokážeme lepšie orientovať. Občianskavojna,odporaterorizmus Na záver svojho príspevku v jednom čísle týždenníka L`Espresso Eugenio Scalfari napísal: „O irackom odpore neradno hovoriť, ak človek nechce, aby ho považovali za podvratníka alebo hlupáka.” Niekto by povedal, že toto tvrdenie je prehnané. V ten istý deň sa v denníku Corriere della Sera objavil článok Angela Panebianca: „...‘členovia odboja’, ako ich volajú niektorí ľahkovážni obyvatelia západnej Európy...” Pozorovateľ z Marsu by povedal, že kým všade naokolo sa odrezávajú hlavy a vybuchujú vlaky či hotely, v Taliansku sa hráme so slovíčkami. Marťan by pokračoval, že slová nie sú také dôležité. V Shakespearovi sa totiž dočítal, že aj keď ruža sa dá pomenovať rozmanito, vždy zostane ružou. V skutočnosti nahradenie jedného slova iným často zmení celý význam. Je jasné, že keď niektorí hovoria o irackom odboji, majú na mysli ľudové povstanie. Ľudia opačného názoru však zdôrazňujú, že nazývať vrahov členmi odbojového hnutia znamená pošpiniť náš vlastný odboj v čase druhej svetovej vojny. Zaujímavé je, že väčšina z tých, ktorí používanie termínu odbojové hnutie považujú za škandalózne, sú tí istí ľudia, ktorí sa už dlho pokúšajú zdiskreditovať náš odboj vykresľujúc partizánov ako bandu hrdlorezov. Nič to. Zabúdajú totiž na to, že odbojové hnutie je terminus technicus, ktorý neimplikuje žiadne morálne stanoviská. Existuje termín občianska vojna, ktorý označuje situáciu, keď občania hovoriaci rovnakým jazykom sa začnú navzájom strieľať. Občianskou vojnou bolo vandeánske povstanie, vojna v Španielsku a náš odboj, lebo na oboch stranách barikády stáli Taliani. Rozdiel bol iba v tom, že tá naša vojna bola zároveň aj odbojom, keďže týmto termínom označujeme povstanie obyvateľstva proti mocnosti, ktorá okupuje ich krajinu. Keby sa po vylodení spojencov na Sicílii alebo v Anziu utvorili partizánske oddiely proti angloamerickým jednotkám, takisto by sa hovorilo o odboji. A museli by ho tak nazvať aj tí, ktorí považovali spojencov za „dobrých”. Dokonca aj banditizmus na juhu Talianska bol istou formou odboja zo strany zástancov bourbonovského režimu, ibaže Piemonťania („dobrí”) pobili všetkých „zlých”, o ktorých dnes hovoríme ako o banditoch. Na druhej strane, Nemci nazývali partizánov „banditi”. Málokedy občianska vojna zasiahne celú krajinu tak, ako napríklad v Španielsku. Obvykle ju vedú malé polovojenské oddiely. Aj takáto vojna je for- 84 mou odboja, a to v mene hesla „uhryzni a uteč”. Niekedy sa do boja zapoja aj militantní velitelia so svojimi súkromnými oddielmi, či dokonca bandy bez ideológie, ktoré sa pokúšajú využiť nepokoje vo svoj prospech. Takže, vojna v Iraku je napohľad občianskou vojnou (sú v nej zapojení Iračania, ktorí zabíjajú iných Iračanov) a odbojom, ale zúčastňujú sa na nej aj všetky druhy polovojenských skupín. Ich oddiely bojujú proti cudzincom a je im úplne jedno, či tí cudzinci stoja na strane dobra alebo zla. Nezaujíma ich ani, či ich do krajiny zavolala a s nadšením privítala väčšia časť ich spoluobčanov. Ak teda miestne obyvateľstvo bojuje proti zahraničným jednotkám, nazývame to odbojom, či sa to niekomu páči alebo nie. Napokon tu máme terorizmus, ktorý má úplne inú podstatu, iné ciele a inú stratégiu. V Taliansku existoval, a v určitom zmysle ešte stále existuje terorizmus, pričom nemáme ani odbojové hnutie, ani občiansku vojnu. Terorizmus je aj v Iraku a je spoločnou črtou niektorých polovojenských oddielov odboja a vojenských jednotiek strán zúčastnených v občianskej vojne. V každej občianskej vojne ako aj v odboji sa vie, kto a kde je nepriateľ (aspoň približne), ale v prípade terorizmu je to iné: teroristom môže byť aj človek, ktorý si k nám prisadne vo vlaku. Kým charakteristickou črtou občianskej vojny aj odboja je otvorený boj a razie, proti terorizmu sa nasadzujú tajné služby. Občianska vojna a odboj sa sústreďujú na určitú zemepisnú oblasť, ale boj s terorizmom prebieha všade, kde majú teroristi svoje základne a úkryty. Tragédiou Iraku je, že boj v tejto krajine je kombináciou všetkého. Často sa tu stáva, že nejaká odbojová skupina použije teroristické metódy, alebo že teroristi, cieľom ktorých nie je iba vyhnať cudzincov, sa navonok chovajú ako členovia odboja. Hoci toto všetko situáciu komplikuje, ešte viac ju robí neprehľadnejšou, ak nepoužívame pri pomenúvaní javov správne termíny. Predstavme si, že po sledovaní veľmi dobrého filmu Ozbrojená lúpež, v ktorom si naše sympatie získajú aj „zlí”, odmietnu niektorí diváci nazvať ozbrojený prepad banky lúpežou, a radšej sa priklonia k pomenovaniu krádež. Proti krádežiam bojujú detektívi v civile, ktorí sa prechádzajú po staniciach a v turistických lokalitách a poznajú väčšinu miestnych zlodejov. Aby sa však banky ochránili voči ozbrojeným lúpežiam, musia vynaložiť obrovské finančné prostriedky na kúpu drahých elektronických zariadení a zaplatiť zásahové jednotky proti nepriateľom, ktorých nepoznajú. Skrátka, ak pomenujeme niečo chybne, vyberieme aj chybné nástroje na odstránenie vzniknutých problémov. Veriť, že terorizmus sa dá poraziť organizovaním razií, ktoré sú úspešné pri odboji, je rovnakou ilúziou, ako pokúšať sa poraziť tých, čo sa riadia heslom „uhryzni a uteč”, metódami, ktoré sa využívajú v prípade boja proti terorizmu. Preto je správne používať presné termíny všade tam, kde je to potrebné, a nepodľahnúť vášniam čia vydieraniu. Umberto Eco Babylonský rozhovor Preklad Branislav Čech Kalligram Bratislava 2003 Preklad Branislav Čech Krátke úvahy Umberta Eca pochádzajú z najnovšej zbierky esejí A passo di gambero – Guerre calde e populismo mediatico (Bompiani, Miláno 2006). Umberto Eco (1932) je taliansky estetik, historik umenia, semiotik, románopisec. Okrem románov Meno ruže, Foucaultovo kyvadlo, Ostrov včerajšieho dňa, Baudolino, Tajomný plameň kráľovnej Loany mu v češtine vyšli eseje O literatúre, Meze interpetace, Skeptikové a těšitelé, Jak napsat diplomovou práci, Hledání dokonalého jazyka, Mysl a smysl, Šest procházek literárními lesy, Umění a krása v středověké estetice a výpravná kniha Dějiny krásy. Umberto Eco Päť úvah o morálke Preklad Miroslava Vallová Kalligram Bratislava 2004 85 Jürgen HABERMAS vs. Joseph RATZINGER 86 87 THOMAS ASSHEUER summit zdvorilostí FilOZOF Jürgen habermaS a kardinál JOSeph ratZinger diSkutuJú O nábOženStve K u Katolíckej akadémii v Bavorsku má krajinské hlavné mesto nejednoznačný, zlomyseľný, a zároveň úctivý vzťah. V cirkevných kruhoch, v ktorých vládne obava o čistotu učenia, je uznávaná, aj keď nemilovaná. Fakt je, že Katolícka akadémia, zhromaždením slobodných duchov. Chápe teológiu ako prísnu disciplínu, nie ako návod na vybudovanie náboženstva bez Boha. Pred dvomi rokmi akadémia posadila k sebe za jeden stôl dva antipódy, ktoré hádam už ani nemohli byť protichodnejšie: Josepha kardinála Ratzingera, pápežského ochrancu katolíckych dogiem, a Jürgena Habermasa, „postmetafyzického“ filozofa, ktorý sa považuje za „nábožensko-nemuzikálneho“. Každý akoby prichádzal z inej planéty, a už, že sú vôbec schopní spolu komunikovať, pripadalo mnohým zvláštne. O konšpiratívnom stretnutí pred malým publikom vládlo prísne mlčanie, oficiálny program sa o stretnutí nezmienil ani slovkom. Oproti mníchovskému tajnostkárstvu je aj Vatikán klebetáreň. Ale čo si mali povedať – filozof osvietenstva a dogmatický kardinál, hlava Kongregácie pre náuku viery je nástupníckou inštitúciou inkvizície? A na čom by sa mohli zhodnúť? Podľa starších Ratzingerových textov je z osvietenstva vychádzajúca liberálna filozofia nebezpečnou poverou. Pretrhla božské prepojenie viery a vedy a nestrpí žiadnu pravdu, ktorá by bola väčšia ako ona sama. Liberálni filozofi si pletú subjektívne želania s kozmickým zmyslom sveta. Sú slepí k pravde, ku ktorej ich rozum nedosiahne, ktorá je pred ním: k predpolitickej pravde náboženstva. Práve o tom, o týchto „predpolitických morálnych základoch“ demokracie, mal viesť spor Joseph Ratzinger s Jürgenom Habermasom, s filozofom, pre ktorého právnoštátna demokracia a sekulárne chápanie sú načisto schopné čerpať vlastnú normativitu samy zo seba, aj bez „istenia“ náboženskou tradíciou. Ale je sekulárny rozum, pýta sa nie bez zadosťučinenia Joseph Ratzinger, naozaj až takým požehnaním, ako sa to javí? Humánna genetika je už – tvrdí Joseph Ratzinger – dnes vstave znížiť človeka na priemyselný produkt, a ona údajne všeobecne platná sekulár- 88 na kultúra produkuje ničím nespútanú svetovú spoločnosť aj napriek tomu, že mnoho krajín západný rozum odmieta. „Sekulárna kultúra je fakticky rovnako neuniverzálna ako kresťanstvo.“ Nemusí teda platiť pre sekulárny rozum to isté ako pre terorizmom zneužiteľné náboženstvo? Netreba treba dozerať aj na rozum, rovnako ako sme dali pod dozor – terorizmom zneužiteľné – náboženstvo? A to pod „predpolitický“ dozor, čiže pod dozor náboženstva? Pokiaľ ide o Josepha Ratzingera, z jeho slov nevyplynulo úplne jasne, či má náboženstvo zohrávať rolu nad-demokratického rozhodcu, alebo len rolu korektívu. Úloha „kontrolného orgánu“ bola v každom prípade pre Jürgena Habermasa neprijateľná. Jeho argumentom bolo, že demokratické procesy nie sú len prázdnymi procedúrami, ale „normatívne pôsobiace procesy, ktoré, rozmenené na drobné už obsahujú mravné motívy“. Preto demokracia nemá žiadne „prázdne miesto“, cez ktoré by mohla preniknúť „predpolitická podstata“, a okrem toho nie je vôbec potrebná. Ústavný štát podľa Jürgena Habermasa dokáže pokryť svoju legitimitu z „argumentačného rozpočtu“ nezávislého od náboženských tradícií – čo je presný opak toho, ako to vidí Joseph Ratzinger. To však pre Habermasa neznamená, že by sa zo spoločnosti čertov dal urobiť štát. Demokracia, ktorá chce byť niečím viac ako len modusom vivendi, je plne odkázaná na motívy a cnosti, pochádzajúce z predpolitických prameňov, z náboženských životných koncepcií a bytostných presvedčení. Tie však podľa neho neobsahujú ono ustavične vzývané „zjednocujúce puto“; štátnoobčianska súdržnosť vnikla skôr až v demokratickom procese, totiž keď sa „substančné hodnoty“ stali súčasťou sporov o význam ústavy, prisťahovaleckú politiku či brannú povinnosť. So zadosťučinením zobral Joseph Ratzinger na vedomie, že Jürgen Habermas pripisuje náboženstvu významy, pre ktoré „eticky zdržanlivá“ filozofia nemá jazyk, že má cit pre „poblúdenie a spásu“, zlyhanie a zdar. Menej diplomaticky povedané: Po tom, čo náboženstvo muselo podstúpiť bolestivý proces prispôsobovania sa moderne, čaká teraz niečo podobné na Jürgena Habermasa: teraz je totiž na rade sekulárne vedomie, aj ono bude musieť podstúpiť takýto proces. „Negatívna sloboda náboženstva mu nespadne do lona iba tak,“ sekulárne vedomie sa musí naučiť prestať náboženstvu a priori upierať pravdivosť obsahov. To isté, pokračuje Joseph Ratzinger, platí aj pre sekulárny štát; ani on sa tu nesmie rozťahovať len so svojím „sekulárnym“ svetovým názorom a ignorovať náboženstvo. A z pohľadu výskumu mozgu a vedy „o živote“: „Naturalistické predstavy o svete nemajú prima facie prednosť pred náboženským chápaním.“ Pri týchto vyjadreniach nebolo ľahké prísť na to, o čom chceli protagonisti vôbec viesť spor. Jürgen Habermas vnímal náboženstvo dobromyseľne z perspektívy slobody náchylnej na omyly; Joseph Ratzinger z nebeských výšav katolíckej celej pravdy skepticky vzhliadal na hemženie sekulárneho rozumu. A obaja dúfali v „zdvojený učebný proces“, pri ktorom sú rozum a náboženstvo na seba navzájom odkázané. „Rozum,“ povedal Habermas, „je pre mňa logos reči. Preto by mi padlo najľahšie uveriť v Svätého Ducha.“ Na to, prečo si katolícky dogmatik sadne spolu liberálnym filozofom za jeden stôl, musia existovať dôvody. Ich rozhovor patril do fázy, v ktorej katolícka cirkev prežíva nápadnú premenu. Vatikán sa postavil po prvý raz zoči-voči vlastným dejinám viny; aj dlhodobá kritika Jána Pavla II. na adresu globálneho kapitalizmu a jeho odmietanie vojny s Irakom poukazujú na to, že Vatikán nehľadá už len spásu pre vinníkov, ale aj právo a spravodlivosť ako masmediálne účinná autorita – ako masmediálne efektívna autorita. Ale aj liberálna filozofia sa zmenila. Pokiaľ ide o ústavný štát, dorazila do politického cieľa. Zato jej predpoklad, že náboženstvo zmizne vo víre sekulárnej moderny, bol mylný. Jürgen Habermas chcel náboženské obsahy 89 j Ü R G E N H A B E R M A S v každodennom jazyku odjakživa „zachraňovať“. No teraz v ňom už v ňom rastú pochybnosti, či sa „synergie“ mediálnej spoločnosti skutočne dokážu obnovovať samy zo seba. A v neposlednom rade otriasli Habermasovým etickým diskurzom biologické vedy. Prinútili ho opatrne zvažovať metafyzickú premisu človeka „ako verného obrazu Boha“. V tejto situácii sa náboženstvo stáva prirodzeným diskusným partnerom a v hodnotení situácie sveta si katolícky a liberálny univerzalizmus rýchlo našli cestu k sebe. Joseph Ratzinger Georgea W. Busha vôbec nespomenul, ale americkú hegemóniu vo svojich kľúčových vetách charakterizoval ako „právo silnejšieho“, ktoré súrne treba „skrotiť“ a podrobiť sile spoločného práva. Prirodzene, Jürgen Habermas s touto rímsko-utopickou požiadavkou svetového práva nemohol nesúhlasiť. A Joseph Ratzinger mu zdvorilo odvetil: „V operatívnej oblasti sme zajedno.“ Po čom münsterský teológ Johann Baptist Metz, ktorý sa prihlásil o slovo z publika, už definítivne nerozumel, prečo sa Habermas nazýva metafyzickým filozofom. Preklad Margita Pokojná Thomas Assheuer (1955) je nemecký novinár. Pracuje pre denník Die Zeit. Zaoberá sa vzťahom náboženstva a filozofie. Jeho poslednou knihou je Was wird aus der Demokratie?, ktorú zostavil spolu s Thomasom Pergerom. 90 Čo JE dobré aJ PrE n á bože n s k y nemuzik álne ho o BČ aNa? T éma našej diskusie mi pripomína otázku, ktorá priviedla Ernsta-Wolfganga Böckenförda v polovici šesťdesiatych rokov k pregnantnému vzorcu – či slobodomyseľný sekularizovaný štát nežije z normatívnych predokladov, ktoré sám nedokáže garantovať? Takáto otázka vyjadruje pochybnosť, či je demokratický ústavný štát schopný obnovovať normatívne predpoklady svojej existencie z vlastných zdrojov. A tiež domnienku, že je odkázaný na autochtónnu svetonázorovú či náboženskú, každopádne kolektívne záväznú etickú tradíciu. Štát, ktorý sa zaviazal byť svetonázorovo neutrálny, by to zmysle „faktu pluralizmu“ muselo priviesť do úzkych. Ale tento dôsledok ešte nehovorí proti samotnej domnienke. Priznaťlegitimitu Najprv by som chcel problém špecifikovať z dvoch hľadísk. Z kognitívneho hľadiska sa pochybnosti týkajú otázky, či je politická moc vôbec ešte dosiahnuteľná – po úplnej pozitivizácii práva na jej sekulárne, čiže nenáboženské alebo postmetafyzické zdôvodnenie.1 Aj keby sme sme jej takúto legitimitu priznali, z motivačného hľadiska tu zostane pochybnosť, či je možné normatívne, čiže spôsobom prekračujúcim sám modus vivendi, stabilizovať svetonázorovo pluralitné spoločenstvo tým, že ho podriadime pokiaľ možno formálnej základnej zhode, spočívajúcej na postupoch a princípoch.2 Túto pochybnosť možno síce prekonať, faktom zostane, že liberálne usporiadania sú odkázané na solidaritu občanov a že ich zdroje by mohli následkom „vykoľajenej“ sekularizácie spoločnosti celkovo vyschnúť. Túto diagnózu nemôžeme odignorovať, ale nemusíme jej rozumieť tak, že vzdelaná časť obhajcov viery z nej budú ťažiť čosi „nadhodnotu“.3 Namiesto toho navrhujem chápať kultúrnu a spoločenskú sekularizáciu ako dvojitý proces učenia, nútiaci tak tradície osvietenstva ako aj jednotlivé vierouky, aby reflektovali každá svoje hranice.4 Pokiaľ ide o postsekulárne spoločnosti, vzniká tu napokon otázka, ktoré kognitívne postoje a normatívne očakávania musí liberálny štát očakávať od svojich veriacich a neveriacich občanov v ich vzájomnom styku.5 91 Politický liberalizmus (ktorý obraňujem v osobitnej forme kantovského republikanizmu) znamená nenáboženské a postmetafyzické zdôvodňovanie normatívnych základov demokratického ústavného štátu. Táto teória stojí na tradícii práva daného rozumom, ktoré sa zrieka silných kozmologických či spasiteľských východísk a tiež klasických a náboženských učení o prirodzenom práve. Dejiny kresťanskej teológie v stredoveku, najmä španielska neskorá scholastika, prirodzene patria do genealógie ľudských práv. Lenže základy legitimity svetonázorovo neutrálnej štátnej moci nakoniec pochádzajú z profánnych zdrojov filozofie 17. a 18. storočia. Teológia a cirkev sa zhostili duchovných výziev revolučného ústavného štátu až omnoho neskôr. Z katolíckej strany, ktorá prechováva skôr voľný vzťah k lumen naturale, pokiaľ tomu správne rozumiem, v zásade nič nehovorí proti autonómnemu (nezávislému od zjavených právd) zdôvodneniu morálky a práva. Postkantovské zdôvodňovanie liberálnych ústavných princípov sa v dvadsiatom storočí muselo konfrontovať ani nie tak s popôrodnými bolesťami objektívneho prirodzeného práva (ako aj materiálnej etiky hodnôt), ako skôr s historickými a empirickými formami kritiky. Podľa môjho názoru stačia na obranu proti kontextualizmu nedefetistického pojmu rozumu a proti právnemu pozitivizmu nedecizionistického chápania platnosti práva aj slabé predpoklady normatívneho obsahu komunikatívneho chápania socio-kultúrnych foriem života. Centrálna úloha teda spočíva v tom, aby sme vysvetlili: 1. Prečo demokratický proces predstavuje proces legitímneho stanovovania práva: pokiaľ spĺňa podmienky inkluzívneho a diskurzívneho vytvárania názoru a vôle, stavia chápanie na racionálnej akceptabilite výsledkov, a... 2. Prečo sa demokracia a ľudské práva v procese tvorby ústavy od počiatku navzájom obmedzujú: právna inštitucionalizácia procesu demokratickej tvorby zákonov si vyžaduje súčasné zabezpečovanie tak liberálnych, ako aj politických základných práv. Problematickédedičstvo Vzťažným bodom tejto stratégie zdôvodnenia je ústava, ktorú si združení občania dávajú sami, a nie domestifikovanie existujúcej štátnej moci, lebo táto sa má vytvoriť až na ceste k demokratickej tvorbe ústavy. „Konštituovaná“ (a nie len konštitučne skrotená) štátna moc je až do samotného jadra popretkávaná právom, takže právo preniká politickou mocou bez výnimky. Zatiaľ čo v cisárskej ríši klíčiaci pozitivizmus štátnej vôle nemeckého učenia o štátnom práve (od Labanda a Jellineka po Carla Schmitta) zanechal dieru pre právnoslobodnú mravnú substanciu „štátu“ alebo „politického“, v ústavnom štáte niet vládnuceho subjektu, ktorý by bol obmedzovaný predprávnou substanciou. Z predústavnej kniežacej suverenity nezostalo nijaké miesto voľné, ktoré by sa malo – v zmysle étosu viac-menej homogénneho ľudu – nahradiť taktiež substanciálnou ľudovou suverenitou. Vo svetle tohto problematického dedičstva treba Böckenfördovu otázku tak chápať, že komplexne pozitívny ústavný poriadok si vyžaduje náboženstvo alebo inú „držiacu moc“ pre kognitívne zabezpečenie predpokladov svojej platnosti. Na základe tohto výkladu textu by mal byť nárok na platnosť pozitívneho práva odkázaný na podloženie v predpoliticko-mravných presvedčeniach náboženských alebo národných spoločenstiev, lebo takýto právny poriadok sa nemôže sám legitimovať z demokraticky vytvorených právnych procesov. Keď vnímame demokratický proces, nie ako Kelsen alebo Luhmann, pozitivisticky, ale ako metódu vytvárania legitimity z legality, nevznikne nijaký deficit platnosti, ktorý by sa mal vyplniť „mravnosťou“. Oproti právno-hegelianistickému chápaniu ústavného štátu proceduralistky Kantom inšpirované vnímanie je založené na autonómnom a pre všetkých občanov racionálne akceptovateľnom zdôvodnení princípov ústavy. Ďalej vychádzam z toho, že ústava liberálneho štátu môže pokryť argumentačné nároky, ktoré sú na ňu kladené, pokryť aj sama z vlastných kognitívnych zdrojov, nezávislých od náboženských a metafyzických podaní. No aj za tejto premisy je tu stále pochybnosť týkajúca sa aspektu motivácie. Normatívne predpoklady existencie demokratického ústavného štátu sú totiž náročnejšie, ak máme na mysli štátnych ako autorov práva, než keď ide o občanov spoločnosti, ktorí sú adresátmi práva. Od adresátov práva sa očakáva len to, že vo svojom chápaní subjektívnych slobôd (a požiadaviek) neprekročia zákonné hranice. No s motiváciami a predstavami, aké sa očakávajú od štátnych občanov v role 92 93 demokratických spolutvorcov zákona, je to inak než s poslušnosťou voči slobodu vynucujúcim zákonom. Občania v role tvorcov práva, by mali aktíve uplatňovať svoje práva na komunikáciu a účasť, a to nielen vo vlastnom záujme, ale aj vo všeobecnom záujme. To si vyžaduje vysokú motiváciu, právne nevynútiteľnú. Povinnosť voliť by predstavovala v demokratickom právnom štáte rovnako cudzí prvok ako nariadená solidarita. Pripravenosť príležitostne pomáhať cudzím a anonymným spoluobčanom a prinášať obete vo všeobecnom záujme možno občanom liberálneho spoločenstva jedine naznačovať. Preto sú politické cnosti, aj keď sa rozmieňajú len na drobné mince, podstatné pre existenciu demokracie. Sú vecou socializácie a privykania si na praktiky a spôsob myslenia politickej kultúry slobody. Štatút štátneho občana je určitým spôsobom vsadený v občianskej spoločnosti, ktorá žije zo spontánnych, ak chcete, „predpolitických“ prameňov. Z toho ešte nevyplýva, že liberálny štát je neschopný reprodukovať svoje motivačné predpoklady z vlastných, sekulárnych zdrojov. Motívy účasti občanov na tvorbe politických názorov a vôle sa iste napájajú z etických koncepcií a kultúrnych životných foriem. Ale demokratická prax rozvíja vlastnú politickú dynamiku. Len právny štát bez demokracie, na aký sme boli dlho v Nemecku zvyknutí, by sugeroval na Böckenfördovu otázku negatívnu odpoveď: „Ako dlho môžu štátne zjednotené národy žiť len z poskytovania slobody jednotlivcovi, bez zjednocujúceho zväzku, ktorý sa nachádza mimo tejto slobody?“ Demokraticky poňatý právny štát predsa zabezpečuje nielen negatívne slobody svojim občanom, ktorým ide o ich vlastné blaho; uvoľnením komunikačných slobôd mobilizuje štátnych občanov na účasť na verejných diskusiách na témy, týkajúce sa všetkých spoločne. Onen nahraditeľný „zjednocujúci zväzok“ je demokratický proces, v ktorom sa v konečnom dôsledku diskutuje o správnom chápaní ústavy. Sporovýkladprincípovústavy Napríklad v súčasných sporoch o reformu sociálneho štátu, o prisťahovaleckej politike, vojne s Irakom či odstránení povinnej vojenskej služby nejde o jednotlivé policies, ale vždy, znovu a znovu aj spor o výklad princípov ústavy a implicitne o to, ako chápeme samých seba vo svetle rôznosti našich kultúr, respektíve spôsobov života, plurality našich svetonázorov a náboženských presvedčení, ako občania Nemecka a ako Európania. Prirodzene, historicky napomáhali vzniku vysoko abstraktnej štátnoobčianskej solidarity spoločný náboženský základ, spoločný jazyk a predovšetkým nanovo prebudené národné povedomie. Ale republikánske názory sa medzičasom oslobodili od týchto predpolitických zakorenení – a to, že by už neboli ochotní zomierať za „Nice“, už jednoducho nie je v rozpore s európskou ústavou. Spomeňte si na politicko-etické diskusie o holokauste a masovej kriminalite: vniesli občanom Nemecka do povedomia ústavu ako výdobytok. Príklad sebakritickej (medzičasom v žiadnom prípade výnimočnej, ale aj v ostatných krajinách rozšírenej) „politiky pamäti“ ukazuje, ako sa väzby ústavného vlastenectva dokážu v politike ako médiu samy tvoriť a obnovovať. Všeobecne rozšíreným nedorozumením je názor, že „ústavné vlastenectvo“ znamená, že občania si osvojujú zásady ústavy iba z jej abstraktného obsahu, a nie z historického kontextu vlastných národných dejín vo svojom vlastnom ponímaní. Na to, aby mravné obsahy základných práv zapustili korene v presvedčení ľudí, nestačí kognitívny postup. Len na integráciu ústavne zachytenej spoločnosti občanov sveta (ak by k nej malo jedného dňa dôjsť) by vystačil mravný pohľad a celosvetová zhoda v mravnom rozhorčení nad masívnym porušovaním ľudských práv. Medzi členmi politického spoločenstva vznikne solidarita – aj tá abstraktná a vyjadrená právnicky – až vtedy, keď princípy spravodlivosti preniknú do hustej spleti kultúrnych svetonázorov. 94 Podľa doterajších úvah nejaví sekulárna povaha demokratického ústavného štátu žiadnu slabosť, ktorá by bola súčasťou politického systému ako takého, nemá nijakú vnútornú slabinu, ktorá by bola hrozbou pre schopnosť kognitívnej či motivačnej samostabilizácie systému. To však nevylučuje vonkajšie dôvody. Vykoľajenie celkového procesu modernizácie spoločnosti môže nahlodať demokratický zväzok a vyčerpať druh solidarity, na ktorú je demokratický štát odkázaný bez toho, aby si ju dokázal právne vynútiť. Vtedy by nastúpila taká konštelácia, ktorú mal na mysli Böckenförde: Premena občanov blahobytných a mierumilovných liberálnych spoločností na jednotlivých kočovníkov, konajúcich len vo vlastnom záujme, ktorí používajú svoje subjektívne názory, ako zbrane voči sebe navzájom. Prejavy takejto erózie štátnoobčianskej solidarity súvisia v širšom zmysle s politicky neovládanou dynamikou svetového hospodárstva a svetovej spoločnosti. Trhy, ktoré sa nebudú dať nikdy zdemokratizovať na spôsob štátnej správy, čoraz väčšmi preberajú riadiacu funkciu v oblastiach života, ktoré boli doteraz normatívne, čiže udržiavané buď politicky, alebo predpolitickými formami komunikácie. Dochádza tým nielen k prepólovaniu súkromných sfér na mechanizmy, ktoré majú byť úspešné, na vlastné preferencie orientovaného správania – aj oblasť podliehajúca verejným tlakom na legitimizáciu slabne, scvrkáva sa. Privatizmus občanov štátu je zosilňovaný stiesňujúcou stratou funkcie demokratickej tvorby názorov a vôle, ktorá predtým len horko-ťažko fungovala na národných scénach, a tak už nestačí na procesy rozhodovania, ktoré sa presunuli na nadnárodnú úroveň. A s miznúcou nádejou na budovateľskú politickú silu medzinárodného spoločenstva rastie tendencie k odpolitizúvaniu občanov. Vzhľadom na konflikty a do neba volajúcu sociálnu nespravodlivosť pokročilo fragmentovanej svetovej spoločnosti s každým nezdarom na ceste (nastúpenej po roku 1945) konštitucionalizácie medzinárodného práva rastie sklamanie. Postmoderné teórie chápu krízy v duchu kritiky rozumu, nie ako následok selektívneho vyčerpania rozumových potenciálov, ktoré západné moderny podnes obsahujú, ale ako logický výsledok programu sebadeštruktívnej duchovnej a spoločenskej racionalizácie. Radikálna skepsa voči rozumu je síce katolíckej tradícii už z jej podstaty cudzia, lenže katolicizmus mal až do šesťdesiatych rokov minulého storočia problémy so sekulárnym myslením humanizmu, osvietenstva a politického liberalizmu. A tak má znovu ohlas poučka, ktorá hlása, že skrúšenej moderne môže pomôcť zo slepej uličky už len náboženská orientácia na transcendentálny vzťažný bod. Jeden kolega v Teheráne mi položil otázku, či z kultúrno-komparatívneho a nábožensko-sociologického hľadiska nie je onou osobitnou cestou, ktorú treba skorigovať, práve európska sekularizácia. Pripomína to atmosféru Weimarskej republiky, Carla Schmitta, Heideggera či Lea Straussa. Považujem za lepšie otázku, či sa ambivalentná moderna bude stabilizovať len pomocou sekulárnych síl komunikatívneho rozumu, nevyhrocovať, nehnať ju na ostrie noža z pozícií kritiky rozumu. Som za to, aby sme sa k nej postavili nedramaticky ako k otvorenej empirickej otázke. Tým by som chcel dostať do hry fenomén pretrvávajúceho náboženstva v naďalej sekularizujúcom sa prostredí, a to nielen ako holý sociálny fakt. Filozofia musí vziať tento fenomén vážne aj znútra, ako kognitívnu výzvu. Než začnem sledovať túto niť debaty, spomeniem ešte jednu ponúkajúcu sa odbočku, ktorá odvedie náš dialóg iným smerom. Ťahom na radikalizáciu kritiky rozumu sa filozofia vydala aj smerom k sebareflexii svojich vlastných nábožensko-metafyzických koreňov, a príležitostne sa nechávala vtiahnuť do rozhovorov s teológiou, ktorá sa zasa pokúšala nadviazať na filozofické pokusy o posthegeliánsku reflexiu rozumu.6 95 Myšlienkováfigúra Exkurz. Bodom nadväznosti pre filozofický diskurz o rozume a zjavení je neustále vracajúca sa myšlienková figúra: Rozum reflektujúci svoje najhlbšie základy objavuje pôvod seba z iného: a musí, pokiaľ sa nechce stratiť v slepej uličke hybridného sebazmocnenia, uznať osudovú moc tohto iného. Za model v tom slúži exercícia obrátenia uskutočneného, či prinajmenšom iniciovaného z vlastných síl, konverzie rozumu rozumom – či už reflexia, ako u Schleiermachera, vychádza zo sebavedomia spoznávajúceho a konajúceho subjektu, alebo ako u Kierkegaarda, z historicizmu existenciálneho sebauzbepečovania, či ako u Hegela, Feuerbacha a Marxa, z provokatívnej rozorvanosti tradičných vzťahov. Rozum bez počiatočného teologického zámeru prekračuje svoju hranicu a mení sa na niečo iné: či už na mystické splynutie s vedomím zahŕňajúcim kozmos, alebo na zúfalú nádej na historickú udalosť spásonosného posolstva alebo na formu prenikajúcej solidarity s ponižovanými a urážanými, ktorú chce mesianistická spása urýchliť. Títo anonymní bohovia posthegeliánskej metafyziky – obklopujúce vedomie, vopred nepremysliteľná udalosť, neodcudzená spoločnosť – sú pre teológiu ľahkou korisťou. Ponúkajú sa na to, aby boli dešifrované ako pseudonymy trojjedinosti sebe samému sa oznamujúceho osobného boha. Tieto pokusy o obnovu filozofickej teológie po Hegelovi sú vždy sympatickejšie ako nietzscheánstvo, ktoré si len požičiava kresťanské konotácie vypočutia a pochopenia, pamiatky a očakávaní milosrdenstva, príchode a udalosti, aby myslenie proporčne zbavené jadra po Kristovi a Sokratovi spätne odviedol späť do neurčitej archaickosti. Oproti tomu trvá filozofia, vedomá si svojej omylnosti a svojho krehkého postavenia vnútri diferencovnej škrupiny modernej spoločnosti, na generickom, aj keď rozhodne nie pejoratívne myslenom rozlišovaní medzi sekulárnou rečou, činiacou si nárok na všeobecnú dostupnosť, a náboženskou rečou závislou od zjavených právd. Na rozdiel od Kanta a Hegela sa toto gramatické vytýčenie hranice nespája s filozofickým nárokom samostatne určovať, čo z obsahov náboženskej tradície – nad rámec spoločensko inštitualizovaného svetonázoru – je pravdivé a čo nesprávne. Úcta, idúca ruka v ruke s touto kognitívnou zdržanlivosťou v hodnotení, sa zakladá na úcte voči osobám a spôsobom života, ktoré svoju integritu a autentickosť zjavne čerpajú z náboženských presvedčení. Ale rešpekt nie je všetko, filozofia má dôvody pristupovať k náboženským tradíciám pripravená niečomu sa od nich naučiť. To,čosaindestratilo Na rozdiel od etickej zdržanlivosti pometafyzického myslenia, ktorému uniká akýkoľvek všeobecne záväzný pojem dobrého a príkladného života je v posvätných textoch a náboženských tradíciách aj po tisícročiach subtílne hlásku po hláske vypovedaná a hermeneuticky v pohotovosti udržiavaná intuícia poklesku a vykúpenia, zachraňujúceho východiska zo života prežívaného ako nevykupiteľný. Preto v živote náboženskej obce, pokiaľ sa vyhne dogmatizmu a nátlaku na svedomie, môže zostať čosi intaktné, čo sa inde stratilo a čo prostredníctvom vedomostí expertov nemožno zrekonštruovať. Mám na mysli bohato diferencované výrazové možnosti a citlivosť na životné zlyhania, spoločenské patológie, nezdar individuálnych životných projektov a deformáciu prekrútených životných súvislostí. Asymetriou epistemických požiadaviek možno zdôvodniť učenlivosť filozofie vo vzťahu k náboženstvu, a to nie z funkčných, ale – pamätajúc na svoj úspešný „hegeliánsky“ učebný proces – z obsahových dôvodov. Veď vzájomné prelínanie kresťanstva a gréckej metafyziky neprinieslo len formu teologickej dogmatiky a – nie v každom smere blahodarnú – helenizáciu kresťanstva. Zároveň totiž podnietilo aj to, že si filozofia osvojovala autenticky kresťanské obsahy. Proces osvojovania 96 sa odrazil v ťažko normatívne obsadenej sieti pojmov ako zodpovednosť, autonómia a ospravedlnenie, dejiny a spomienka, nový začiatok, inovácia a návrat, ako emancipácia a naplnenie, núdza, zduchovnenie a stelesnenie, individualita a spoločenstvo. Tento proces síce pretransformoval pôvodný náboženský význam, ale nie tak, že by ho vyprázdnil a strávil, že by nastala jeho deflácia. Pretlmočenie človeka ako verného božieho obrazu do rovnocennej a bezpodmienečne úctyhodnej dôstojnosti všetkých ľudí je takýmto záchranným pretlmočením. Otvára obsah biblických pojmov, biblických pojmov za hranice náboženskej komunity všeobecnému publiku inovercov a neveriacich. Benjamin bol jedným z tých, ktorým sa toto tlmočenie miestami darilo. Na základe tejto skúsenosti sekularizujúceho uvoľňovania nábožensky opuzdrených významových potencionálov môžeme vyložiť Böckenfördeho poučku otvoreným, neľstvivým spôsobom. Už som spomínal diagnózu, podľa ktorej sa v moderne zohratá rovnováha medzi troma veľkými médiami spoločenskej integrácie ocitá v nebezpečenstve, lebo trhy a administratívna moc vytláčajú zo stále väčšieho počtu oblastí života spoločenskú solidaritu, čiže koordináciu konania orientovaného podľa hodnôt, noriem a zameraného na používanie reči zrozumiteľným spôsobom. Je teda aj vlastným záujmom ústavného štátu šetrne zaobchádzať so všetkými kultúrnymi zdrojmi, z ktorých občania čerpajú vedomie noriem a solidaritu. Toto vedomie, ktoré sa stalo konzervatívnym, sa odráža v jazyku „postsekulárnej spoločnosti“. 7 Tým nie je myslená len skutočnosť, že náboženstvo sa musí udržať v čoraz sekulárnejšom prostredí a že spoločnosť aj ráta s ďalšou existenciou náboženských spoločenstiev. Výraz „postsekulárny“ preukazuje náboženským spoločenstvám nielen verejné uznanie za ich funkčný prínos reprodukcii žiaducich motívov a stanovísk. Vo verejnom vedomí postsekulárnej spoločnosti sa skôr odzrkadľuje normatívny postoj, ktorý má následky na politické zaobchádzanie neveriacich občanov s veriacimi. V postsekulárnej spoločnosti sa presadzuje poznatok, že „modernizácia verejného vedomia“ 97 s fázovým oneskorením zachytáva a reflexne mení tak náboženské, ako aj svetské mentality. Obe strany môžu, keď vnímajú sekularizáciu spoločnosti spoločne ako komplementárny proces učenia, brať svoje príspevky na kontroverzné témy na verejnosti vážne aj z kognitívnych dôvodov. Na jednej strane bolo náboženské vedomie prinútené podstúpiť proces prispôsobovania sa. Každé náboženstvo je pôvodne „obrazom sveta“ alebo „comprehensive doctrine“ aj v tom zmysle, že si nárokuje byť autoritou, ktorá štruktúruje formu života v jeho celku. Tohto nároku na interpretačný monopol a všeobjímajúce utváranie života sa muselo náboženstvo za podmienok sekularizácie vedenia, neutralizácie štátnej moci a rozšírenia náboženskej slobody vzdať. S funkčným vydiferencovaním čiastkových spoločenských systémov sa oddeľuje aj život náboženských obcí od ich sociálneho okolia. Rola príslušníka obce sa diferencuje od úlohy občana spoločnosti. A keďže liberálny štát je odkázaný na politickú integráciu občanov, prekračujúcu púhy modus vivendi, nesmie sa táto diferenciácia príslušností vyčerpať kognitívne nenáročným prispôsobovaním náboženského étosu uloženým zákonom sekulárnej spoločnosti. Ale univerzalistický právny poriadok a rovnostárska spoločenská morálka musia zvnútra nadviazať na étos komunity, aby jedno konzistentne vychádzalo z druhého. Pre toto „vloženie sa“ zvolil John Rawls obraz modulu: tento modul svetskej spravodlivosti má, hoci bol konštruovaný s pomocou svetonázorovo neutrálnych základov, zapadať do príslušných pravoverných argumentačných súvislostí.8 Toto normatívne očakávanie, ktorým liberálny štát konfrontuje náboženské spoločenstvá, sa s ich vlastnými záujmami stretáva do tej miery, do akej sa im tým otvára možnosť získať prostredníctvom politickej verejnosti vlastný vplyv na spoločnosť ako celok. Bremená dôsledkov tolerancie, ako vidieť z viac či menej liberálnych zákonov o potratoch, nie sú symetricky rozdelené medzi veriacich a neveriacich; ale ani sekulárne vedomie nepožíva negatívnu náboženskú slobodu zadarmo. Od neho sa očakáva, že sa vycvičí v sebareflexívnom narábaní s hranicami osvietenstva.9 Chápanie tolerancie liberálne založenými pluralistickými spoločnosťami predpokladá, nielen u veriacich v správaní sa k neveriacim a inovercom názor, že rozumné by bolo rátať s pretrvávaním disentu. Na druhej strane sa ten istý názor v rámci liberálnej politickej kultúry pripisuje aj neveriacim vo vzťahu k veriacim. Pre nábožensky nemuzikálneho občana to v žiadnom prípade znamená výzvu, ktorá nie je ani v najmenšom triviálna: sebakriticky určiť vzťah viery medzi vedením z perspektívy svetového vedenia. Očakávanie pretrvávavajúcej nezhody medzi vierou a vedením si totiž až potom zaslúži predikát „rozumné“, keď bude náboženským presvedčeniam aj z hľadiska sekulárnej vedy priznaný epistemický štatút, ktorý nie je úplne iracionálny. V politickej verejnosti preto naturalistické obrazy sveta, ktoré vychádzajú zo špekulatívneho spracovania vedeckých informácii a sú relevantné pre etické seba-vnímanie občanov, v žiadnom prípade nemajú prima facie prednosť pred konkurenčnými svetonázorovými alebo náboženskými koncepciami. Svetonázorová neutralita štátnej moci, ktorá garantuje rovnaké etické slobody pre každého občana, je nezlučiteľná s politickým zovšeobecnením sekularistického svetonázoru.10 Sekularizovaní občania nesmú, pokiaľ vystupujú ako občania štátu, zásadne upierať náboženstvám pravdivostný potenciál, ani upierať veriacim spoluobčanom právo náboženským jazykom formulovať príspevky do verejných diskusií. Liberálna kultúra môže dokonca od sekularizovaných občanov očakávať, že sa budú podieľať na úsilí prekladať relevantné príspevky z náboženského jazyka do jazyka verejne dostupného. Preklad Margita Pokojná 98 POZNÁMKY: 1. Böckenförde E.-W.: Die Entstehung des Staates als Vorgang der Säkularisation (1967), v ders., Recht, Staat, Freiheit, Frankfurt/Main 1991, s. 92 a nasl., tu s. 112. 2. Habermas J.: Die Einbeziehung des Anderen, Frankfurt/Main 1996. 3. Habermas J.: Faktizität und Geltung, Frankfurt/Main 1992, Kap. III. 4. Brunkhorst H.: Der lange Schatten des Staatswillenspositivismus, Leviathan, 31, 2003, s. 362 – 381. 5. Böckenförde, E. – W., citované dielo, s. 111. 6. Neuner, P. – Wenz, G. (Hg.): Theologen des 20. Jahrhunderts, Darmstadt 2002. 7. Eder, K.: Europäische Säkularisierung – ein Sonderweg in die postsäkulare Gesellschaft? Berliner Journ.f.Soziologie, H.3 2002, s. 331 – 343. 8. Politischer Liberalismus, Frankfurt/Main 1998, s. 76 a nasl. 9. Ako príklad Singer, W.: Keiner kann anders sein, als er ist. Verschaltungen legen uns fest: Wir sollten aufhören, von Freiheit zu reden, Frankfurter Allgemeine Zeitung vom 8. Januar 2004, s. 33. 10. Habermas, J.: Glauben und Wissen, Frankfurt/Main, 2001. Jürgen Habermas (1927) je nemecký filozof. Je profesorom filozofie na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom a na Northwestern University v Evanstone pri Chicagu. V slovenských kníhkupectvách sú k dispozícii jeho knihy Budoucnost lidské přirozenosti, Teorie demokracie dnes, Strukturální přeměna veřejnosti, Problémy legitimity v pozdním kapitalizmu a Dobiehajúca revolúcia z vydavateľstva Kalligram. 99 jOSEPH K ARDINÁL R AT ZINGER ky si na ne posvietiť, alebo, inak povedané, odstrániť nevedecký prvok z vedeckých výsledkov, s ktorými je často zamieňaný, a tak udržiavať pohľad na ďalšie dimenzie skutočnosti existencie človeka otvorené, z ktorých sa vede vždy ukážu len čiastočné aspekty. Mocaprávo Medzi rozumom a vierou josephRatzingerkoncentrovanenačúvalfilozofickému výkladujürgenaHabermasa. V zrýchlení tempa historických vývojov, v ktorom sa teraz nachádzame, vystupujú, ako sa mi zdá, predovšetkým dva faktory ako charakteristické znaky vývoja, ktorý sa predtým len pomaly rozbiehal: Jeden predstavuje vytváranie svetovej spoločnosti, v ktorej sú jednotlivé politické, hospodárske a kultúrne mocnosti stále viac odkázané na seba a vo svojich rôznych životných prostrediach sa navzájom dotýkajú a prelínajú sa. K druhému patrí vývoj možností človeka v moci nad človekom a zničením, ktoré vyvolávajú doteraz v nevídanom rozsahu otázku právnej a mravnej kontroly moci. Preto je otázkou najvyššej naliehavosti, ako môžu nájsť navzájom sa stretajúce kultúry etické základy, ktoré by ich spoločne voviedli na správnu cestu a dokázali by vybudovať spoločnú právne zodpovednú formu skrotenia a poriadku moci. Že sa projekt Svetový Étos predstavený Hansom Küngom stretol s takýmto ohlasom, poukazuje na to, že v každom prípade sa už otázka načrtla. To platí aj potom, aj keď sa akceptuje ostrá kritika, ktorú venoval tomuto projektu Robert Spaemann.1 Lebo k dvom uvedeným faktorom sa pridruží tretí: V procese stretávania sa a prenikania kultúr sa etické istoty, ktoré doteraz boli nosnými, naďalej lámu. Otázka, čo je teraz vlastne v danom kontexte to dobré a prečo to treba robiť, aj keď niekedy na vlastnú škodu, tu stále zostáva a čaká na odpoveď. Teraz sa mi zdá, že veda nedokáže ako taká vytvoriť étos, že vynovené etické vedomie nevznikne ako produkt vedeckých debát. Na druhej strane je nepopierateľné, že zásadná zmena obrazu sveta a človeka, ktorá je následkom rastúcich vedomostí, má podiel na rozpade starých morálnych istôt. A tak teraz existuje zodpovednosť vedy za človeka ako človeka, a najmä zodpovednosť filozofie kriticky sprevádzať jednotlivých vedcov, predčasné závery a zdanlivé istoty o tom, čím človek je, odkiaľ pochádza a načo existuje, kritic- 100 Konkrétne je úlohou politiky postaviť moc pod mieru práva, a tak dať do poriadku jej zmysluplné využitie. Nie právo silnejšieho, ale sila práva musí platiť. Moc v poriadku a službe práva je protipól k násiliu, pod ktorým rozumieme bezprávnu a právu odporujúcu moc. Preto je pre každú spoločnosť dôležité prekonať podozrenie práva a jeho poriadku, lebo len tak môže byť svojvôľa spútaná a sloboda prežitá, ako spoločne zdieľaná sloboda. Bezprávna sloboda je anarchiou, a preto predstavuje zničenie slobody. Podozrenie voči právu, revolta voči právu vypukne vždy po tom, keď právo už viac nevystupuje ako výraz spravodlivosti v službe všetkých, ale ako produkt zlovôle, ako právna arogancia tých, ktorí majú na to moc. Úloha postaviť moc pod mieru práva poukazuje na ďalšiu otázku. Ako vzniká právo a ako sa musí právo vytvoriť, aby bolo hnacou silou spravodlivosti a nie výsadou tých, ktorí majú moc vytvárať právo? Na jednej strane bola položená otázka o vzniku práva, na druhej strane aj o jeho vnútornom meradle. Problém, že právo by nemalo byť nástrojom moci menšiny, ale musí byť výrazom spoločných záujmov všetkých, tento problém, zdá sa, bol aspoň v jeho prvej časti vyriešený nástrojom demokratickej slobodnej voľby, lebo všetci sa môžu takto podieľať na tvorbe práva, a tým sa právo stáva právom všetkých, a ako také môže a musí byť rešpektované. V skutočnosti je poskytovanie možnosti spoluúčasti na tvorbe práva a právnej správe moci podstatný dôvod, ktorý hovorí pre demokraciu ako pre vhodnú formu politického poriadku. Napriek tomu, tak sa mi zdá, zostáva ešte jedna otázka otvorená. Keďže sa jednohlasnosť medzi ľuďmi ťažko dosahuje, zostáva demokratickej slobodnej voľbe pri tvorbe zákonov ako nevyhnutný nástroj buď delegovanie, alebo rozhodnutie väčšiny, pričom vo vzťahu k dôležitosti otázky môžu sa požadovať rozličné pomery pre väčšinu. Ale aj väčšiny môžu byť slepé alebo bezprávne. Dejiny to dokazujú dostatočne. Ak jedna pomerne veľká väčšina potláča menšinu, náboženskú alebo rasovú, prostredníctvom represívnych zákonov, možno tu vôbec hovoriť o spravodlivosti, o práve? A tak necháva väčšinový princíp stále otvorenú otázku o etických základoch práva, otázku, či neplatí to, čo nikdy nebude môcť byť právom, teda to, čo samé v sebe vždy zostane neprávom, alebo naopak aj to, čo vo svojej podstate je neochvejne právom, čo stojí nad každým rozhodnutím väčšiny a musí byť ňou rešpektované. Novovek formuloval určitý počet takýchto normatívnych prvkov v rozličných vyhláseniach o ľudských právach a nechal väčšinu, aby sa s nimi pohrala. A teraz sa treba v súčasnom vedomí uspokojiť s vnútornou evidenciou týchto hodnôt. Ale aj takéto obmedzenie vlastného spytovania sa má filozofický charakter. Existujú teda hodnoty vo vlastnej podstate, ktoré vyplývajú z podstaty človeka a ktoré sú pre všetkých nositeľov tejto podstaty nedotknuteľné. K právnemu rozmeru tejto predstavy sa budeme musieť ešte vrátiť, keďže táto evidencia dnes ešte nie je v žiadnom prípade uznávaná vo všetkých kultúrach. Islam si definoval vlastný katalóg ľudských práv, ktorý sa odkláňa od toho západného. Čínu určuje síce kultúrna forma vytvorená na západe, marxizmus, ale kladie si otázku, ak som správne informovaný, či v prípade ľudských práv nejde o typický objav západu, ktorý treba prehodnotiť. 101 Novéformymocianovéotázkyojejzvládnutí Keď ide o vzťah medzi mocou a právom a o pramene práva, musí sa podrobnejšie preskúmať aj fenomén moci. Nechcem sa pokúšať o definíciu podstaty moci, ale chcem načrtnúť výzvy, čo rezultujú z nových foriem moci, ktoré sa vyvinuli počas posledného polstoročia. V prvom období po druhej svetovej vojne bol dominantný strach z novej ničiacej moci, ktorý narástol v človeku s vynájdením atómovej bomby. Človek si uvedomil, že je v stave zničiť seba i svet. Objavila sa otázka: Ktoré politické mechanizmy sú potrebné, aby zabránili zničeniu? Ako možno takéto mechanizmy nájsť? Ako ich aktivovať? Ako sa dajú zmobilizovať etické sily, ktoré by takéto politické formy vytvorili a obdarili ich účinnosťou? De facto to bola počas dlhého obdobia konkurencia protichodných mocenských blokov a obava, že zničením toho druhého by sa privolala vlastná skaza, ktorá nás uchránila pred hrôzami atómovej vojny. Vzájomné ohraničovanie moci a strach o vlastné prežitie, sa ukázali ako sily, ktoré nás zachránili. Medzitým už nemáme až taký strach z veľkej vojny, ale pred všadeprítomným terorom, ktorý sa môže prejaviť na ktoromkoľvek mieste. Ľudstvo, tak to vidíme, už nepotrebuje veľkú vojnu, aby urobilo svet miestom, kde sa ťažko žije. Anonymné sily teroru, ktoré môžu byť prítomné na ktoromkoľvek mieste, sú dosť silné, aby všetkých prenasledovali až do súdneho dňa, pričom tu naďalej zostáva strach, že zločinecké elementy si môžu zabezpečiť prístup k veľkým potenciálom ničenia, a tak by mohli svet vystaviť chaosu mimo poriadku politiky. A tak sa otázka ohľadom práva a étosu posunula: Z ktorých prameňov je živený teror? Ako sa dá nové ochorenie ľudstva úspešne zvnútra zastaviť? Pritom je desivé, že sa teror dokáže aspoň čiastočne morálne legitimovať. Posolstvá Bin Ladina prezentujú teror ako odpoveď bezmocných a potláčaných národov na povýšenosť silných, ako trest za ich aroganciu, bohorúhačskú bezohľadnosť a krutosť. Pre ľudí v určitých sociálnych a politických situáciách sú takéto motivácie zjavne presvedčivé. Čiastočne sa teroristické správanie predstavuje ako obrana náboženskej tradície voči bezbožnosti západnej spoločnosti. A tu je otázka, ku ktorej sa musíme vrátiť: Aj keď je terorizmus živený náboženským fanatizmom – a je ním živený – je potom náboženstvo liečiacou a zachraňujúcou mocou, alebo skôr archaickou a nebezpečnou? Nemusí sa náboženstvo postaviť pod kuratelu rozumu? A pritom prirodzene nasleduje ďalšia otázka, kto by to dokázal? Ako by sa to dalo spraviť? Základnou otázkou však zostáva: Treba vidieť v postupnom zrušení náboženstva a v jeho prekonaní potrebný pokrok ľudstva na to, aby prišlo na cestu slobody a univerzálnej tolerancie, alebo nie? Medzitým prenikla do popredia iná forma moci, ktorá sa spočiatku všetkým zdala hodná potlesku, ale v skutočnosti sa môže stať novým druhom hrozby pre ľudstvo. Človek je v stave vyrábať ľudí, takpovediac vyrábať ich v skúmavke. Človek sa tak stáva produktom, a tým sa podstatne mení vzťah ľudí k sebe samým. Už nie je darom prírody alebo boha tvorcu; je produktom samého seba. Človek zostúpil do studnice moci, k miestam prameňa svojej vlastnej existencie. Pokus skonštruovať skutočného človeka, pokus experimentovať s človekom, pokus vnímať človeka ako odpad a odstrániť ho, nie je nijakým pomätením rozumu moralistov vystupujúcich proti pokroku. Keď sa už predtým natískala otázka, či je náboženstvo skutočne pozitívnou silou, tak musí teraz nastúpiť pochybnosť o spoľahlivosti rozumu. Koniec koncov je aj atómová bomba produktom rozumu; koniec koncov sú aj šľachtenie, chov a selekcia ľudí vymyslené rozumom. Nebolo by treba naopak postaviť rozum pod dozor? Ale pod dozor koho a čoho? Alebo by sa mali rozum a náboženstvo navzájom obmedzovať a odkazovať za svoje hranice, a tak sa priviesť na pozitívnu cestu? Na tomto mieste vyvstáva opäť 102 otázka, ako sa dá vo svete s jeho mechanizmami moci a jeho nespútanými silami ako názormi na to, čo je právo a morálka, nájsť účinná etická evidencia, ktorá by mala dostatok motivácie a sily presadiť sa, aby dokázala odpovedať na uvedené výzvy a pomohla ich zvládnuť. Predpokladypráva:právo–príroda–rozum Najprv si priblížime historické situácie, ktoré sú podobné našim. Vždy sa oplatí venovať krátky pohľad na fakt, že Grécko poznalo svoje osvietenstvo, že právo zdôvodnené bohmi stratilo svoju evidenciu a muselo sa pýtať na hlboké základy práva. A tak prichádzame na myšlienku: Oproti stanovenému právu môže stáť neprávo, musí však existovať právo, ktoré vychádza zo samotnej prírody, zo samotnej existencie človeka. Toto právo treba nájsť a vytvoriť z neho korektív k pozitívnemu právu. A pohľad do bližšej minulosti sa zastaví pri dvojitom zlome, ktorý nastal na začiatku novoveku v európskom vedomí a ktorý vyvolal základy novej reflexie o obsahu a prameňoch práva. Najprv to bol únik za hranice európskeho a kresťanského sveta, ktorý umožnilo objavenie Ameriky. A tak človek stretal národy, ktoré nepatrili ku kresťanskej štruktúre viery a práva, ktorá bola doteraz prameňom práva a dávala mu podobu. V oblasti práva sme s týmito národmi nemali nič spoločné. Ale boli bezprávne, ako sa vtedy mnohí domnievali a ako sa naďalej praktizovalo, alebo existuje právo, ktoré prekračuje všetky právne systémy, ľudí ako ľudí spája vo svojej pospolitosti a ukazuje im cestu k sebe? Francisco de Vitoria vytvoril v tejto situácii ideu „ius gentens“, „práva národa“, ktorá tu už stála v miestnosti, pričom v slove gentes sa ozýva význam pohana, nekresťana. Na mysli mal právo, ktoré kresťanskej forme práva predchádzalo a malo usporiadať správnu vzájomnú existenciu všetkých národov. Druhý zlom nastal v samotnom kresťanstve prostredníctvom rozštiepenia viery, ktorým sa spoločenstvo kresťanov rozdelilo na spoločenstvá, čo stáli proti sebe a boli čiastočne aj voči sebe nepriateľské. A znovu bolo treba vytvoriť spoločné právo, ktoré by predchádzalo dogme, právne minimum, ktorého základy by sa nemali nachádzať už vo viere, ale v prírode, v rozume človeka. Hugo Grotius, Samuel von Pufendorf a ďalší vytvorili ideu prirodzeného práva ako práva rozumu, ktoré nad hranice viery uplatňuje rozum ako orgán spoločnej tvorby práva. Prirodzené právo zostalo – najmä v katolíckej cirkvi – figúrou, pomocou ktorej apeluje v rozhovoroch so nábožensky ľahostajnou spoločnosťou a spoločenstvami iných vierovyznaní na spoločný rozum a hľadá základy pre porozumenie etických princípov práva v sekulárnej pluralistickej spoločnosti. Ale tento nástroj zostal, žiaľ, hluchý, a preto by som sa nechcel oň opierať. Idea prirodzeného práva presadzuje pojem, v ktorom zasahujú príroda a rozum jeden do druhého – príroda sama je rozumná. Tento pohľad na prírodu sa s víťazstvom evolučnej teórie rozpadol. Príroda sama osebe nie je rozumná, i keď v nej nájdeme rozumné správanie: To je diagnóza, ktorá sa nám odvtedy podáva a ktorá sa aj v súčasnosti zdá byť nepopierateľná.2 Z rozličných dimenzií pojmu prírody, z ktorého vychádzalo bývalé prirodzené právo, zostala len tá, ktorú Ulpian (3. storočie po Kristovi) zachytil v známej vete: „Ius naturae est, quod natura omnia animalia docet.“ 3 To však ešte nestačí pre odpoveď na naše otázky, v ktorých nejde práve o to, čo sa týka všetkých „aninalia“, ale o špecificky ľudské úlohy, ktoré vytvoril rozum človeka a ktoré by bez rozumu zostali nezodpovedané. Ako posledný prvok prirodzeného práva, ktoré by v tom najhlbšom mohlo byť právom rozumovým, sa nedá pochopiť bez predpokladu, že človek ako človek, jednoducho prostredníctvom svojej príslušnosti k rodu ľudí, je subjektom práv, že jeho bytie prináša so sebou hodnoty a normy, ktoré sa dajú nájsť, ale nedajú sa vymyslieť. Možno by bolo treba v súčasnosti dopl- 103 niť učenie o ľudských právach o učenie o ľudských povinnostiach a o hraniciach človeka, a to by znova pomohlo otázke, či by nemohol existovať rozum prírody, a tak rozumové právo pre človeka a jeho postavenie vo svete. Takýto rozhovor by sa musel v súčasnosti interkulturálne vysvetľovať a načrtnúť. Pre kresťanov by mal niečo spoločné so stvorením a so stvoriteľom. V indickom svete by zodpovedal pojmu Dharma, vnútornej zákonitosti bytia, v čínskom podaní idey poriadku nebies. Interkulturalitaajejnásledky Skôr než sa pokúsim dostať sa k záverečným formuláciám, chcel by som už načrtnutú cestu trochu rozšíriť. Zdá sa mi, že interkulturalita predstavuje dnes nevyhnutnú dimenziu pre diskusiu o základných otázkach ľudského bytia, ktorú nemožno viesť ani čisto vnútrokresťansky, ani čisto v rámci západnej tradície rozumu. Obe sa považujú podľa vlastného chápania za univerzálne a možno aj de iure také sú. De facto musia však uznať, že môžu byť prijímané len v častiach ľudstva a sú zrozumiteľné tiež len častiam ľudstva. Počet konkurenčných kultúr je omnoho ohraničenejší, než by sa na prvý pohľad zdalo. Predovšetkým je dôležité, že v rámci kultúrnych priestorov niet už viac jednotnosti, ale že sú všetky kultúrne priestory preniknuté hlbokým napätím v rámci vlastnej kultúrnej tradície. Na západe je to zjavné. Aj keď sekulárnej kultúre naďalej dominuje prísna racionalita, o ktorej nám pán Habermas podal dojemný obraz, zostáva kresťanské chápanie tak ako predtým účinnou silou. Oba póly stoja od seba v odlišných vzdialenostiach alebo napätí, vo vzájomnej pripravenosti poučiť sa alebo odmietnuť viac či menej jeden druhého. Aj islamský kultúrny priestor vytvárajú podobné napätia; široká paleta siaha od fanatického absolutizmu bin ládina až po postoje, ktoré sú otvorené tolerantnej racionalite. Tretí veľký kultúrny priestor, indická kultúra, alebo presnejšie, kultúrne priestory hinduizmu a budhizmu, sú formované podobnými napätiami, aj keď vystupujú menej dramaticky, aspoň tak sa nám zdá. Aj tieto kultúry sú vystavené tak nárokom západnej racionality, ako aj otázkam kresťanskej viery – obe sú tu prítomné, obe asimilujú, tak jedna, ako druhá, rôznymi spôsobmi, ale pokúšajú sa uchovať si vlastnú identitu. 104 Kmeňové kultúry Afriky a kmeňové kultúry Latinskej Ameriky, ktoré boli určitými kresťanskými teológiami znovu prebraté do života, obraz dopĺňajú. Zdajú sa byť naďalej len infraprenosom západnej racionality, ale aj infrapenosom univerzálneho nároku kresťanského poznania. Čo z toho vyplýva? Najprv, tak sa mi zdá, že faktická neuniverzalita oboch veľkých kultúr západu, kultúry kresťanskej viery ako aj sekulárnej racionality, hoci obe svojím spôsobom ovplyvňujú celý svet a všetky kultúry. V tomto zmysle sa mi zdá otázka teheránskeho kolegu, ktorú spomenul pán Habermas, značne dôležitá, otázka totiž, či nepredstavuje európska sekularizácia z pohľadu kultúrnoporovnávacieho a náboženskosociologického osobitnú cestu. Túto otázku by som redukoval, i keď nie bezpodmienečne, ani nie nevyhnutne, na náladu Carla Schmitta, Martina Heideggera a Leviho Straussa, takpovediac racionálne unavenej európskej situácie. Skutočnosťou je, že naša sekulárna racionalita, i keď vysvetľuje náš západne formovaný rozum, nie je jej jasné jedno racio, že ona ako racionalita vo svojom pokuse urobiť sa evidentnou naráža na hranice. Jej evidencia je fakticky viazaná na určité kultúrne kontexty a ona musí uznať, že sama ako taká nemôže byť v celom ľudstve osvojiteľná, a preto ani celkom operatívna. Inými slovami, racionálna alebo etická alebo náboženská svetová formula, na ktorej by sa všetci zhodli a ktorá by to dokázala toto celé uniesť, neexistuje. V každom prípade je v súčasnosti nedosiahnuteľná. Preto zostáva aj takzvaný svetový étos abstrakciou. Dvetézy Čo sa dá urobiť? Vzhľadom na praktické následky súhlasím s tým, čo uviedol pán Habermas o postsekulárnej spoločnosti, o pripravenosti učiť. Môj názor by som chcel zhrnúť do dvoch téz. Videli sme, že existujú patológie v náboženstve, ktoré sú nanajvýš nebezpečné a ktoré si vyžadujú, aby sa na božské svetlo rozumu pozeralo takpovediac ako na kontrolný orgán, prostredníctvom ktorého sa musí náboženstvo stále znova očisťovať a usporadúvať.4 Ale v našich uvažovaniach sa ukázalo, že existujú aj patológie rozumu (čoho si ľudstvo dnes vo všeobecnosti nie je vedomé), pýcha rozumu, ktorá nie je menej nebezpečná, ale z podstaty potencionálnej eficiencie ohrozuje ešte viac: atómová bomba, človek ako 105 produkt. Preto sa musí aj rozum upozorniť na svoje hranice a naučiť sa načúvať veľkému náboženskému duchovnému dedičstvu ľudstva. Keď sa celkom emancipuje a odloží pripravenosť učiť sa, túto korelacionalitu, stane sa ničiacim. Kurt Hübner prednedávnom formuloval podobnú požiadavku a povedal, že pri takejto téze nejde bezprostredne o „návrat k viere“, ale o to, „aby sa človek oslobodil od epochálneho zaslepenia, nemá (t. z. viera) súčasnému človeku čo povedať, pretože protirečí jeho humanistickým myšlienkam rozumu, osvietenstva a slobody.“5 Ja by som vo vzťahu k tomu hovoril o korelacionalite medzi rozumom a vierou, rozumom a náboženstvom, ktoré sú povolané na vzájomnú očistu a ozdravenie, a ktoré sa navzájom potrebujú a musia rešpektovať. Toto základné pravidlo sa musí konkretizovať prakticky v interkultúrnom kontexte našej súčasnosti. Bez akýchkoľvek pochybností sú v tejto korelacionalite hlavnými partnermi kresťanská viera a západná sekulárna racionalita. To treba povedať bez falošného eurocentrizmu. Obe určujú svetovú situáciu v takom rozsahu, ako ani jedna z ostatných kultúrnych síl. Ale to neznamená, že by bolo treba ostatné kultúry odsunúť do ústrania ako druh „quantité négligeable“. To by predstavovalo západnú pýchu, za ktorú by sme museli draho zaplatiť a z časti už platíme. Je dôležité pre oba komponenty západnej kultúry počúvať jeden druhého, vytvoriť skutočnú korelacionalitu aj s týmito kultúrami. Je dôležité začleniť ich do pokusu o polyfónnu koreláciu, v ktorej by sa otvorili západnej komplementarite rozumu a viery, aby mohol rásť univerzálny proces očisty, v ktorom by mohli skutočné hodnoty a normy, čo poznajú alebo určitým spôsobom tušia všetci ľudia, získať na sile, aby sa mohli znovu stať účinnou silou ľudstva, ktorá drží svet pokope. Pri odpovedi kardinála Josepha Ratzingera bolo zjavné, ako veľmi je rozhovor oboch humanitných vedcov poznačený rešpektom a náruživosťou. Preklad Margita Pokojná POZNÁMKY: 1. 2. 3. 4. 5. Spaemann, R.: Weltethos als „Projekt“, v Merkur, zošit 570/571, 893 - 904. Najpôsobivejšia je táto – napriek niektorým korektúram v jednotlivostiach – ešte stále dominantná filozofia evolúcie opísaná v Monod J.: Zufall und Notwendigkeit. Philosophische Fragen der modernen Biologie, Mníchov 1973. Pre odlíšenie skutočných prírodovedeckých výsledkov od filozofie, ktorá ich sprevádza je veľmi nápomocné: Junker, R. – Scherer, S. (Hg.): Evolution. Ein kritisches Lehrbuch, 4. A., Gießen 1998. Odkazy na rozkol s filozofiou sprevádzanou evolučné učenie: Ratzinger J.: Glaube - Wahrheit -Toleranz, Freiburg 2003, 131 - 147. K trom dimenziám stredovekého prirodzeného práva (dynamika bytia vo všeobecnosti, smerovanie ľudstva a zvierat spoločnej prírody /Ulpian/, špecifické smerovanie rozumnej prírody človeka) porovnaj odkazy v článku Ph. Delhayea: Naturrecht, v LThK2 VII 821 - 825. Pozoruhodný je pojem prirodzeného práva, ktorý sa nachádza na začiatku Decretum Gratiani: Humanum genus duobus regitur, naturali videlicit iure, et moribus. Ius naturale est, quod in lege et Evangelio continetur, quo quisque iubetur, alii facere, quod sibi vult fieri, et prohibetur, alii inferre, quod sibi nolit fieri. To som sa pokúsil predstaviť v knihe spomenutej v mojej poznámke 2 Glaube - Wahrheit - Toleranz näher; porovnaj aj Fiedrowicz, M.: Apologie im frühen Christentum, 2. Paderborn, A. Hübner, K.: Das Christentum im Wettstreit der Religionen, Tübingen 2003. Joseph Ratzinger (1927) nemecký katolícky kňaz, teológ, od roku 2005 pápež Benedikt XVI. V slovenských knihkupectvách sú k dispozícií jeho české a slovenské preklady prác: Eschatologie. Smrt a věčný život; Z môjho života. Autobiografia; Evropa Benedikta z Nursie v krizi kultur; Bůh a svět; Evropa. Její základy dnes a zítra; Duch liturgie. 106 107 G Y Ö R G Y G E R É B Y Triezvo opojná idea N Jürgen Habermas a Joseph Ratzinger. a fotografiách zo stretnutia symbolického významu sa zhovárajú dvaja sedemdesiatnici so snehobielymi vlasmi. Fotografie zachytávajú pozorné pohľady a kontrolované gestá. Obaja patria k jednej generácii a 20. storočie prežili ako Nemci. Ich životné cesty sú paralelné (habilitovali sa s ročným – dvojročným rozdielom, potom sa vo Frankfurte, respektíve v Tübingene stali profesormi). Ich autorita je obrovská, nielen v Nemecku, ale aj vo Francúzsku, v druhej určujúcej kontinentálnej duchovnej veľmoci. Ich – vo formálnych prvkoch paralelné – životy však reprezentujú dva úplne odlišné svety, ktoré z historického hľadiska neboli vyslovene v priateľskom vzťahu. Jürgen Habermas (1929) symbolizuje kritickú teóriu frankfurtskej školy, osvietenú, sekuralizovanú tradíciu, filozofiu, ktorej ťažiskom je spoločnosť. Ako ideový nasledovník Adorna a Horkheimera je stelesnením postmetafyzickej modernity, sociálnej demokracie marxistickej orientácie a ľavicového liberalizmu, ktorý sám seba, citujúc Maxa Webera, pokladá „za nábožensky nemuzikálneho“. Oproti nemu sedel Joseph Ratzinger (1927), v čase polemiky bol rímsko-katolíckym kardinálom, prefektom Kongregácie pre náuku viery, jedným z najvýraznejších rímskokatolíckych teológov, ktorý mal povesť neúprosného oficiálneho strážcu učenia rímskej cirkvi. Dnes je pod menom Benedikt XVI. pápežom rímskokatolíckej cirkvi. Odlišnémyslenie Obaja muži nehľadia na seba takým ostrým pohľadom len náhodou. Obaja sú si vedomí významu ich stretnutia. Zvláštne je už aj to, že ich diskusia sa vôbec uskutočnila. Odlišné myslenie vytvára tábory aj v Nemecku, preto sa tieto dve mimoriadne postavy nemeckého duchovného života nikdy predtým nestretli na jednom pódiu. Zriedkavo sme svedkami zosobnenej polemiky medzi sekuralizáciou a náboženstvom, medzi vierou a pozna- 108 ním. Osobitnú udalosť, ktorá nebola bez rizík, pripravila v úplnej diplomatickej tajnosti bavorská Katolícka akadémia, ktorá však nie je povestná práve ultramontanizmom. Menej než tridsaťčlenné obecenstvo bolo pozvané osobne. Do malej skupiny vyvolených organizátori vybrali okrem kardinálov (Leo Scheffczyk, Friedrich Wetter) a politikov (Hans-Jochen Vogel, SPD; Theo Waigel, CSU), aj veľké osobnosti filozofie, práva a teológie. Druhým zaujímavým aspektom stretnutia bolo, že sa namiesto ostrej diskusie – popri rešpektovaní rozdielnosti – nieslo v priateľskom tóne, dokonca diskutujúci v mnohých otázkach, najmä v otázkach spoločenského konania, „navrhovali posilniť“ spoločné rysy. Fakt, že sa osvietenstvo a katolícka cirkev v istých základných otázkach nachádzajú na jednej strane, je na prvý pohľad možno prekvapujúci, no ak otázku analyzujeme hlbšie, nie až natoľko. Tak Jürgen Habermas, ako aj Joseph Ratzinger postrehli nečakaný a náhly obrat práve v tej etape historického vývoja, ktorá priniesla doteraz nevídaný materiálny blahobyt. Alternatíva vzniku sveta, ktorý by bol namierený proti obom z nich, vyniesol na povrch nielen súdržnosť európskeho kresťanstva a osvietenstva, ale v istom zmysle aj spoločné dedičstvo, ktoré obaja zdedili z helenistickej (teda nielen gréckej) minulosti. Komentátori diskusie poukázali na to, že história stretnutia siaha po slávnu Habermasovu reč zo sklonku októbra 2001. Jürgen Habermas v reči, ktorú predniesol po prevzatí Mierovej ceny nemeckých kníhkupcov (mesiac po šoku z 11. septembra), na prekvapenie mnohých reprezentantov modernity vyhlásil, že aj osvietený štát môže potrebovať „sekuralizované oslobodenie uzavretých náboženských významových potenciálov“, teda potrebuje pojať do sekulárneho diskurzu náboženské učenia, ktoré boli doteraz z územia osvietenej mysle eliminované. Prišiel na to, že od kultúry nezávisí len židovskokresťanská náboženská tradícia (to aj dovtedy tvrdili viacerí), ale aj tú omnoho prekvapujúcejšiu vec, že sebavedomý univerzalizmus dôvery osvietenstva v rozum je závislý od svojho európskeho prameňa. De facto ani platnosť a vplyv rozumu nie je neobmedzený. Významná časť sveta neakceptuje (nanajvýš ako povinný verbalizmus) ideu univerzálnej platnosti ľudských práv, ktorá je podľa kritickej teórie základom spoločnosti. Osvietenecký obraz človeka pokladá významná časť sveta za ideológiu a ubytovateľa západného sveta, ktorý kontroluje spotrebu a stotožňujú ho aj s jeho prameňom, západnou kultúrou, náboženstvami Západu. Habermasovo „otvorenie sa“ je vlastne sebakritikou osvieteného rozumu, spoznaním jeho náhodnosti, ktoré našlo katolíckej cirkvi, keďže sama zakúsila podobné obmedzenia, chápajúcu odpoveď. Stretnutie dvoch reprezentatívnych mysliteľov preto hovorí o náraze týchto dvoch veľkých univerzalizmov, tvoriacich kultúru Západu, do obmedzení, o bariérach, na ktoré sa nepripravili. Bariéry totiž nepôsobia ako dočasné, preto na oboch v pozadí číha nejaké väčšie nebezpečenstvo. „Uzatvorenie mieru“ je výsledkom spoznania spoločného osudu. Reč, ktorá odznela v ovzduší nakopených problémov ako je šok z terorizmu, nezodpovedané principiálne otázky európskej integrácie, vyprázdňovanie tradičných integrujúcich ideí, etické hrozby biotechnológie, svetový poriadok, ktorý s obrovskou rýchlosťou utvára výrobná a spotrebiteľská infraštruktúra (vrátane informačnej spotreby), bola základom stretnutia, ktoré sa uskutočnilo o tri roky neskôr. 109 Predpolitickémorálnezákladyliberálnehoštátu Organizátori vymedzili tému diskusie ako Predpolitické morálne základy liberálneho štátu. Tento politický názov – ako na to poukazuje aj Jürgen Habermas – odkazuje na briliantnú formuláciu neprítomného tretieho veľkého mysliteľa, nemeckého ústavného sudcu a katolíckeho právneho filozofa Ernsta Wolfganga Böckenförda (1930). Ernst Wolfang Böckenförde, ktorého zaujímala kohézia spoločenských formácií, stabilita štátnych a politických zriadení, vyslovil preslávenú tézu, podľa ktorej je sekuralizovaný liberálny štát založený na takých normatívnych, predprávnych predpokladoch, ktoré sám nedokáže garantovať. Čo Böckenfördova téza znamená? To, že je pozitívnym právom sekularizovaného štátu prostredníctvom toho, že poriadok (hierarchia, respektíve regulované pomery) tvorcov práva vyjadruje politické zriadenie. Právny poriadok je koniec koncov založený na kohézii spoločnosti. Kohézia však nemá právnu podstatu, jej zrod je založený na „predprávnych“ etických, morálnych, respektíve (ak sa etika nedá vymedziť imanentne) náboženských základoch. Bez predprávnych princípov absentuje dodržiavanie práva a právna vôľa, teda podmienky samotnej politiky, respektíve spoločnosti. Takýmto predprávnym kohéznym princípom je napríklad princíp spravodlivosti alebo sebaobmedzenia. Právo môže byť samo osebe spravodlivé, ale aj nespravodlivé, čo hroznými príkladmi potvrdilo práve 20. storočie. Právo dokáže kodifikovať aj predprávnu rovnoprávnosť, ale aj nie rovnoprávnosť. Právny systém nemôže byť založený len sám na sebe. Nejde len o to, že legalita ešte nie je legitimita, ale že právne systémy možno posúdiť. Na posúdenie je však potrebné iné, vonkajšie kritérium, ktorým je tradične pojem spravodlivosti. Spravodlivosť, ktorá legitimuje jednotlivé právne systémy, nemôže vzniknúť len prostriedkami legality. Môže ju potvrdiť len nejaký prirodzený poriadok, ale ešte viac akýsi transcendentný prameň. Hutná formulácia sociálnodemokratického právnika a parlamentera Adolfa Arendta znie: „Väčšinový rozhodovací systém demokracie predpokladá dohodu o tom, o čom sa nemôže hlasovať.“ Na tento argument poukazuje Joseph Ratzinger, keď spomína príklad demokraticky zvoleného diktátora. Böckenfördova transcendentálna téza kladie možné základy prirodzeného práva, ktoré katolícka cirkev (a kresťanstvo vo všeobecnosti) vždy akceptovala. Podobne neakceptovanie princípu sebaobmedzenia ohrozuje všeobecnú platnosť zákonov, napríklad princíp rovnosti pred zákonom. Predprávnosť sa objavuje aj v inštitúciách práva. Podľa bývalého predsedu Najvyššieho súdu v Amerike (amerického ústavného súdu) Charlesa E. Hughesa (v rokoch 1930 až 1941): „Žijeme pod jednou ústavou, no to, čo je ústava, určia sudcovia.“ Keďže aj sudcovia, ktorí vytvárajú ústavu, sú ľudia, reprezentujú princípy a idey, ktoré okrem ich talentu určuje aj ich vzdelanie a okolie. Ich duchovná tvár a pozícia reprezentuje ľudské inštitúcie: Ich vzdelanie vystihuje školský systém a okolnosti ich voľby zasa politický inštitucionálny systém. Inštitúcie zasa vyjadrujú stav danej spoločnosti, štátneho zriadenia. Neplatí to však len pre vrchol hierarchie inštitúcií. Spoločenské inštitúcie spravujú ľudia, nie sú to abstraktné bytosti, ale aktívni tvorcovia, ktorí fungovanie spoločnosti aj zažívajú práve prostredníctvom spravovania tých inštitúcií, na ktorých sa spolupodieľajú. Dôsledky zle fungujúceho výberového procesu môžu vážne ovplyvniť danú spoločnosť. Princípom výberu môže byť aj darebáctvo alebo konformita, čo sa označuje ako „kontraselekcia“, hoci aj tieto vždy vyhovujú princípom. Výber somálskych a afganských vojnových vodcov alebo byrokratické princípy výberu v aparátnických systémoch determinujú inštitúcie a spoločnosti, rovnako ako aristokratické systémy. Iné budú len dôsledky fungovania spoločnosti. Dôležitým dôsledkom Böckenfördovho názoru je to, že spoločenské inšti- 110 túcie sa môžu meniť: Môžu sa stať lepšími i horšími, dokonca v niektorých prípadoch sa môžu aj rozpadnúť. Aj v našej dobe poznáme mnoho príkladov, keď sa v minulosti fungujúce štáty stali nie-štátmi a upadli do anarchie predpolitického stavu (napríklad Afganistan, Somálsko alebo Libéria). Samotné fungovanie štátu, právneho systému, spoločnosti pre život ľudí nepostačuje, ako to vyplýva aj z príkladu inak dobre fungujúcich diktatúr. Fungovanie spoločnosti teda nie je samozrejmá danosť. Uznanie tohto faktu sa prejavuje v tom, že zakladateľov inštitúcií, ktoré formujú dobré spoločenské dráhy, „zákonodarcov“ ako Solón, Mojžiš alebo otcov americkej ústavy kultúrna pamäť právom pokladá za istých kultúrnych hrdinov. Preto je ohrozenie kultúrnej pamäti takým veľkým problémom, čo ostro ukazuje „kanonická polemika“. Kánon pamäte sprostredkúva symbolické hodnoty. Ak je svet hodnôt neusporiadaný, teda na definitívnom kanonickom zozname sa vďaka ilúzii hodnoty akéhosi celistvého obrazu môže vyskytnúť všetko a aj jeho opak, tak sa orientácia stane nemožnou – vďaka tomu, nezávisle od úmyslu oponentov všeobecne chápaného kánonu, získa rozhodujúcu úlohu svojvôľa a prostredníctvom nej násilie. Presne to, čo by mal potláčať. (Takáto argumentácia môže stáť v pozadí Ratzingerových myšlienok, ktoré právo radia nad štát.) Sieťsúvzťažnostiprincípov,myšlienok,reflexiínázorov Na hierarchie hovorového jazyka a spoločenských presvedčení, od všedných prejavov až po signifikantnú úroveň formálnych prejavov pôsobí veľmi jemná sieť súvzťažnosti princípov, myšlienok, reflexií názorov. Túto dynamickú komunikačnú hierarchiu usmerňujú princípy: A to také nekodifikové mimoprávne maximy a formuly, ktoré sú indikovanými a nespochybnenými skratkami dlhých argumentov, historických skúseností, principiálnych dôkazov. Hierarchia spoločenského diskurzu sa, pravda, rozdeľuje na mnoho vnútorných hierarchií: Má svoje mestské formy, formy strednej triedy a – v danom prípade – aj „podspoločenské“ formy, no ich spolužitie sa vo veľmi komplexných modusoch predsa len organizuje do akejsi jednoty (presnejšie, malo by sa organizovať). Ak sa tak nestane, je to veľký problém. Vzťahy, zákonitosti usporiadania medzi princípmi a ich pozadím učí spoločnosť svojich dorastajúcich členov na nespočetných symbolických príkladoch konania, no najmä prostredníctvom školského systému, respektíve ich postupne, namáhavo socializuje (s väčším či menším úspechom). Človek sa civilizovanou bytosťou nestáva pri narodení, ale výchovou. Závisí od kvality školského systému (a pravda spoločenskej praxe), akým spôsobom utvára jemný vzťah, ktorý je medzi právnym poriadkom a zákonným správaním, politickým systémom (štátnou mocou), resp. štátnym občanom. Toto je východiskom slov kniežaťa Wellingtona, že „o bitke pri Waterloo sa rozhodlo na športových dráhach Etonu“. Predchádzajúci sled myšlienok prakticky znamená, že liberálny štát, ktorý je v dejinách ľudstva zatiaľ pravdepodobne najlepším riešením, sa sám, bez obrovskej, neformálnej investície energie nezachová. Böckenfördova téza teda implicitne hovorí, že spoločnosť musí vynaložiť energiu na to, aby zachovala základné morálne, resp. náboženské princípy svojho právneho systému. Zanedbanie kontinuálneho pretrvania, pestovania, spoločenského nácviku týchto kohéznych princípov – alebo ich ukončenie kvôli nešťastným okolnostiam – vedie k súčasným prípadom Somálska a Afganistanu. Pri tomto bode sa však argumentácia stáva veľmi komplexnou. Implikuje pojem predprávia potrebu transcendentného základu? Jürgen Habermas, prirodzene, nechce v ústupkoch zájsť až tak ďaleko. Pre autora teórie komunikatívneho konania postačujú ako základy noriem demokratické procesy, verejné výmeny názorov, spoločenské diskusie, vyjadrenie a koordinácia 111 záujmov a procesy symetrických politických činností. To inak napĺňa podmienku, aby základy boli „predprávne“, veď tieto diskusie, účasť štátneho občana na republike nemajú právnu, ale konsenzuálnu podstatu. Logicky sa uskutočňujú v „predspoločenskom“ stave. Habermasova teória však má jeden postulát. Fungovanie demokracie nepozostáva len z procedúr, ale „z normatívne obsažných postupov, ktoré rozmeniac na drobné obsahujú mravné zásady“. Tým, že predpokladá diskusiu a koordinačné procesy, musí predpokladať aj ich vyváženosť, „symetrickosť“, veď zmysluplné spoločenské diskusie si vyžadujú demokratické prostredie. Potrebnou podmienkou týchto systémov komunikačného konania je slobodné spoločenské prostredie, ktoré je zbavené mocenských presíl, dokonca vo všeobecnosti akéhokoľvek útlaku. Toto prostredie je dôležitým politickým predpokladom mocnejších verzií kritických spoločenských teórií, ktoré chce spoločenský diskurz očistiť od všetkých foriem „vlády“, „dominancií“, či už ide o hospodársku, alebo pohlavnú nadvládu. Preto je pre Habermasa aj z teoretického hľadiska taká dôležitá požiadavka základných slobôd, resp. základných politických práv, a preto je pre kritickú teóriu takým šokom de facto obmedzená platnosť ľudských práv vo svete. Okolopojmuľudsképráva Jürgen Habermas vychádza z toho, že pojem základné práva sa organizuje okolo pojmu ľudské práva. Myšlienka práv, ktoré patria každému človeku, však nemá empirický pôvod, ide o postulovaný princíp. Prvá deklarácia „neodňateľných práv“ človeka v americkej Deklarácii nezávislosti (1776) však má zapísané na čele, že z hľadiska pôvodu ide o teologickú ideu, keďže človek bol stvorený na Boží obraz (GEN 1,26) – ako na to poukazuje aj Jürgen Habermas. Prirodzene, počas osvietenstva sa aj táto idea spolu s mnohými inými radikálne sekularizovala. Jej sekulárny charakter deklaroval fakt, že francúzske národné zhromaždenie sa cítilo oprávnené solidárne ju vyhlásiť (1789). Francúzov na toto všeobecné vyhlásenie nesplnomocnil nikto a nič iné, ako univerzalistické sebaurčenie vyplývajúce z reprezentácie idey pokroku. Idea pokroku spojená s tézou absolútneho rozumu bola veľmi vhodná ako báza deklarácie, keďže predstavitelia rozumu a pokroku sú vždy oprávnení reprezentovať ich v mene celého ľudstva – čo však znamená aj to, že tam, kde neakceptujú pojem pokroku, rozumu a prirodzeného práva, tam všeobecné vyhlásenie stráca svoju platnosť, napríklad tam, kde sa prirodzené právo a deklarované právo od seba nediferencujú (lebo sa ani nemôžu diferencovať), ako napríklad v prípade islamu.1 Legitimujúca sila idey vedeckého a spoločenského pokroku, respektíve pojmu národ prameniaceho z poriadku prírody, ktorú raná moderná doba pokladala za nespochybniteľnú, je dnes už vyčerpaná. Skúsenosti z dvoch svetových vojen potvrdili hrozné negatívne sily, ktoré sa ukrývajú v pojme národ. Ideu vedeckého pokroku zasa spochybnil fakt, že paralelne s vývojom narastá schopnosť ničiť davy, po skončení studenej vojny ju zasa spochybnilo znečistenie životného prostredia a obavy vzbudzujúca biotechnológia. To, že idey a prostriedky človeka ohrozujú samotné ľudstvo, sa podpísalo aj pod pokles dôvery v silu štátu moderných spoločností. Po vyprázdnení sebavedomia občianskeho pokroku však moderná spoločnosť enormne ťažko nachádza štruktúry spoločných dohôd, formujúcich nové spoločenstvo, aby podložila dôveru k existujúcej štruktúre. Predstava, že touto stmeľujúcou silou je samotné právo, respektíve stačí sa opierať o číre záujmy, respektíve univerzálny princíp egoizmu, sa ukazuje ako iluzórna práve v súvislosti s „integráciou“ Európskej únie. Uprostred najväčšieho bohatstva v doterajších dejinách ľudstva stráca pojem všeobecný záujem stále viac a viac priestoru. Jürgen Habermas vo svojej prednáške akceptuje, že základnou potrebou jeho teórie je utvorenie spoločenstva, veď 112 v uplatňovaní jeho diskurzu je základ právneho štátu, avšak možnosť zachovania tohto diskurzu predsa len treba nejako garantovať. Diskurz potrebuje motivačnú silu, pričom civilizované presadzovanie vlastných záujmov sa javí ako nedostatočné. Tak sa mohlo u Habermasa náhle objaviť uznanie úlohy náboženstva pri kladení základov modernej spoločnosti. Ideu sekulárneho štátu, založeného na aktívnej vrave občanov republikánskeho zmýšľania (týchto mešťanov Donoso Cortés na sklonku XIX. storočia s prenikavou duchaplnosťou nazval „dišputujúcou triedou“), však neprijímajú všade vo svete s rovnakým zanietením. Vonkajšou formou argumentu je to, aby sa nikomu nepredpisovalo, ako sa má modernizovať. Teda ten istý typ komunikatívneho konania, ktorý je ťažiskom Habermasovej teórie, si môže vyslúžiť obvinenie z európskej centricity a mocenského princípu, ktorý kritická teória odsudzuje. Rawsov „fakt plurality“, imanentné (a sekularizované) „čisté právo“ sa takto stalo spojencom kritickej teórie – lenže práve kritická teória odňala požiadavku univerzálnej platnosti samej seba. Ak sa niekto – z nejakého dôvodu – nechce zúčastniť na republikánskej vrave (môže mať akokoľvek hlboký pátos), tak jeho právo treba akceptovať. Pripojenie sa k vláde rozumu je teda výsledkom rozhodnutia „pred rozumom“. Teda univerzalizmus rozumu koniec koncov, zdá sa, ústi do primátu vôle... Demokratický právny štát teda na jednej strane svojou ideovou výstavbou vyžaduje od účastníkov angažovanosť v demokratických procesoch. Realizácia týchto procesov, účasť v pluralistickom diskurze ako diskurze garantuje jeho zachovanie. Na druhej strane darmo je štát pluralistický, darmo je z hľadiska svetonázoru neutrálny, keď je pluralita, resp. akceptovanie svetonázorovej neutrality štátu založená na takých principiálnych rozhodnutiach, ktoré vyjadrujú voľbu. V tomto bode však pluralizmus západného sekulárneho štátu naráža do vážnej dilemy: Ako ďaleko môže aplikáciou plurality zájsť v relativizovaní samého seba – teda či môže v praxi na jednom území strpieť rôzne právne suverenity? Môžeme to sformulovať aj tak, že základné idey liberálneho svetského štátu neumožňujú politicky reprezentovať názory, ktoré popierajú pluralitu, resp. odmietajú svetonázorovú neutralitu štátu. Praktickým prípadom tohto problému je integrácia Turecka: Dá sa vyriešiť integrácia islamu na základe právnych princípov európskych pluralistických demokracií, keď jej predpokladom je predprávny konsenzus? Problém je totiž v tom, že na základe islamských ideí neexistuje sekulárne právo (len pohanstvo, ktoré treba odstrániť). Podľa islamskej definície existuje len náboženské právo. Na druhej strane v duchu islamského výkladu – v jeho pôvodnej forme, ktorú možno kedykoľvek obnoviť – pluralizmus znamená, že v islamskom štáte môžu (ako menejhodnotní štátni občania) žiť židia a kresťania, no pohani už nie. V súvislosti s možnosťou integrovať islam do európskeho právneho systému možno sformulovať vážne pochybnosti, najmä ak máme na mysli také príklady z nedávnej minulosti, keď islamské spoločenstvo v Anglicku navrhlo, že na anglických stúpencov islamu by bolo potrebné uplatniť šariát. (Nie je náhodné, že Böckenförde je proti prijatiu Turecka do Európskej únie.) PolitickárealitaBožiehokráľovstva V diskusii však nie je prekvapujúce len stanovisko Jürgena Habermasa. Na rozdiel od očakávania, že pre Josepha Ratzingera s povesťou konzervatívneho dogmatika nebude nič samozrejmejšie než prirodzené právo, potom triumfálne prijme Habermasovo „obrátenie sa na vieru“, sme počuli pravý opak. Joseph Ratzinger mimoriadne triezvo vníma fakt, že veľké kultúry sveta kresťanstvo v tom lepšom prípade len podozrivo sledujú, ak ho priamo neodmietajú tak ako islam, Čína, hinduizmus alebo africké kmeňové náboženstvá. Napríklad v poslednom prípade je „monoteizmus“ kresťanstva 113 kvalifikovaný v praktickom politickom zmysle ako škodlivý, lebo sa objavuje ako anarchická sila, ktorá rozvracia kmeňové spoločenstvá a ich náboženské zvyky, teda kmeňové zvykové právo, čoho výsledkom je rozpad spoločenstiev. Katolícka cirkev sa však z dvoch dôvodov nemôže vzdať nároku na univerzalitu. Po prvé preto, lebo jej základ nie je imanentný, ale transcendentný. Nejde o ľudský, ale o Boží zákon. Kresťanská cirkev (tá „svätá, univerzálna cirkev“, ktorá nie je totožná s rímskokatolíckou konfesiou) hlása, „urobte mojimi učeníkmi všetky národy“, lebo radostná zvesť o novom zákone, ktorý bol uzavretý s človekom, hovorí o derogácii Adamovho, resp. ľudských hriechov prostredníctvom Stelesnenia. A keďže „niet skýta a barbara, gréka alebo žida“, táto radostná zvesť sa týka každého. Po druhé, kresťanstvo ako Boží národ neverí v demokraciu, ktorá sa opiera o kritickú teóriu, ale v politickú realitu „Božieho kráľovstva“ (hé basilia tú theú). Kritická teória ju teda nemôže obmedzovať zvnútra. Joseph Ratzinger predsa formuluje opatrne a explicitne sa vzdáva „európskeho centrizmu“. Možno odkazuje na Erika Petersona, ktorého majstrovské štúdie na túto tému pozná a aj z nich cituje.2 Erik Peterson hovorí o tom, že rané kresťanstvo viedlo vážnu polemiku o význame Rímskej ríše v dejinách spásy, ktorú dnešný svet takmer neeviduje. Stručne: Hippolytos a Augustín, na rozdiel od Eusebia, resp. Orosia, jednoznačne popierali, že by Rímska ríša mala význam v dejinách spásy. Podľa Augustína nemusí kresťanstvo vidieť v Rímskej ríši nejakú osobitnú, politickú formáciu privilegovaného významu. Kým Joseph Ratzinger hovorí o zrieknutí sa európskeho centrizmu, vskutku tým veľmi jemne poukazuje na to, že tak ani Rímska ríša, ani Európa nie je v pozícii preferovaného systému spásy, ktorá sa vzťahuje na celý svet. Joseph Ratzinger nezľavuje z univerzálneho poslania cirkvi, čo robí dôsledne, preto sa môže vzdať významu Európy. Táto pozícia vymaňuje cirkev zo zajatia politických dejín, pričom reprezentujúc univerzálne poslanie dejín spásy môže oprávnene kritizovať kolonialistické, nespravodlivé, dokonca miestami aj nehumánne násilie európskej minulosti. Zdá sa, že návrat k najodvážnejším teologickým myšlienkam ranej cirkvi (ktoré boli prítomné aj v prejavoch Jána Pavla II.) je skutočne veľkou politicko-teologickou obnovou, a to najmä v porovnaní so stanoviskom koncilu v Tridente (ktorý by sme azda mohli pomenovať aj ako karolínske zajatie západnej cirkvi). Joseph Ratzinger síce jemne signalizuje osobitné postavenie svojej teoretickej pozície, no v istom osobitnom praktickom ohľade sa predsa len stotožňuje s Habermasovými osvietenými myšlienkami. Solidarita toho, kto sa postaví ku kritickej teórii tak, že kritická teória, ako je to všeobecne známe, nevie čo povedať na otázku, čo sa stane, ak niekto principiálne neprijme dôsledky univerzality rozumu, je veľmi významná. Slovami Jacoba Taubesa „dych“ euro-americkej civilizácii dáva rozlíšenie prirodzeného a pozitívneho práva, čo súvisí s nesmierne hlboko zakorenenou teóriou „dvoch miest“ (teda s dištinkciou svetského štátu a cirkvi, čo najpregnantnejšie sformuloval Augustín), resp. s pojmovými dištinkciami rozlišujúcimi svetské a náboženské, racionálne a sakrálne (na čom je okrem iného založené aj pojmové rozlíšenie súkromnej a verejnej sféry). Pri dištinkcii „dvoch miest“ vidíme, že pojmy, ktoré sú v našej západnej kultúre pokladané za základné, nech to pôsobí akokoľvek čudne, sú z hľadiska ich najhlbšieho historického pôvodu založené na rozlíšení nomos a logos gréckej filozofie, ako aj na pojme ľudskej rovnosti, ktorú hlásali tradičné formácie židovstva (a kresťanstva), na úcte k životu, na postuláte slobody konať dobro a zlo, na lineárnom vývoji obsiahnutom v dejinách spásy, ku ktorým sa pridala špecificky nová, politická idea kresťanstva, ktorá má teologický pôvod, ako aj dvojitá podstata cirkvi putujúcej po svete (cirkev je totiž súčasným predobrazom budúceho Božieho kráľovstva). 114 115 Akceptovaťuniverzalizmus S problémom de facto obmedzenosti de iure univerzalizmu (odhliadnuc od kresťanstva) Joseph Ratzinger teoreticky narába lepšie. Prirodzene je pravda, že dištinkcie sústavy pojmov, ktorá sa objavuje vo viacerých formách, a ktorá zásadne určuje atlantickú–mediteránnu kultúru, sú jasné len v rámci tejto kultúry, a že vznikli ako výsledok jedinečného, osobitného duchovného a spoločenského vývoja. (Na to poukazuje teheránska otázka, na ktorú sa obaja odvolávajú.) „Teheránska otázka“ je však v zásade mylná, lebo predpokladá situáciu, v ktorej by sa ešte dalo rozhodnúť o „osobitnej ceste“ Západu. Takáto situácia však už neexistuje. Paradox priemyselnej spoločnosti, ktorý sformuloval Carl Schmitt (ktorého meno v diskusii zaznie len „v negatívnom svetle“), sa už dávno stal univerzálnym. Paradox vyjadruje, že moderná spoločnosť je vybudovaná na dvoch protichodných organizačných ideách: Na hyperracionálnej výrobe a dokonale iracionálnej spotrebe. Ako výroba, tak aj spotreba sa dnes už stali univerzálnymi. Počas minulého storočia sa globálna spoločnosť v istých dôležitých oblastiach ohromujúcou rýchlosťou zjednotila, pričom vôbec nebrala ohľad na kultúrne rozdiely. Týmito oblasťami sú účtovníctvo, audit, burzové a finančné operácie, priemyselné normy, výrobná racionalita, programové jazyky informačných technológií alebo obrazový svet telekomunikačných kanálov – výroby filmov. Každá z týchto oblastí sa stala univerzálnym jazykom. A nebolo to inak ani predtým: Medzi exportné výrobky európskej kolonizácie môžeme zaradiť hinduistický nacionalizmus, japonský militarizmus, turecký národný štát, ktoré sa historicky dokázateľne rodili v Londýne, Berlíne, Paríži alebo trebárs vo Viedni. Mnohé zo súčasných vojen vyplývajú z bývalých anglicko-francúzskych koloniálnych hraníc, ktoré súčasné štáty pri rokovaniach predsa len pokladajú za východisko, lebo sa im namiesto nich nepodarilo vytvoriť iné. Univerzálny je aj jazyk každej vedy. Neexistuje „arabská matematika“, nanajvýš matematické školy, ktoré sa – povedzme – venujú teórii množiny v nejakom arabskom štáte, neexistuje japonský benzénový kruh, podobne na svete neexistuje ani taká burza, ktorá – ak chce účinne fungovať – by sa mohla vymaniť z postulátov realizácie medzinárodných finančných operácií. Nikto nepopiera, že vyššie spomínané prvky boli nielen požehnaním, ale aj výpraskom. Ich oprava však nie je možná bez použitia zásobníka prostriedkov západných pojmov. Ak tieto západné dištinkcie rovnoprávnej slobody ľudskej osoby, autonómie rozumu či idey pokroku nie sú samozrejmé, nie sú založené na predpoklade existencie pojmov, ktoré sa dajú objektívne vyvodiť podľa vzoru prírodných zákonov, potom už aj z dôvodu konzistencie z nich vyplývajú povinnosti. Treba ich reprezentovať a akceptovať ich univerzálnosť. Situáciu Ratzingera uľahčuje to, že hľadí na teologický pôvod sekulárnych ideí. Problematika univerzálneho rozšírenia ľudských práv, solidárna (pravda zodpovedná) ľudská sloboda, principiálna možnosť spoločenského a vedeckého pokroku, oddelenie svetského a božského, spolupráca ľudskej zodpovednosti a Božieho plánu usmerňujúceho systém spásy, to všetko je pôvodne grécko-židovsko-kresťanské teologické dedičstvo, ktoré prevzali aj vyslovene sekularizované európske mysliteľské tradície (a to aj pravdepodobne protináboženské systémy, ako je osvietenstvo alebo jakobínska ideológia či fašizmus, dokonca aj komunizmus). Možno ich prevzali s opačným znamienkom, ako negatívnu stopu či dokonca nepriateľa, no uchovali ich a najdôležitejšie prvky systému predpokladov reprezentovali ako protiobraz. Nech stačí na tomto mieste poukázať na zrejmú súvislosť dualizmu „politického tela“ (body politic), respektíve „prírodného tela“ kráľa s khalcedónskou kristologickou dogmou.3 116 Prirodzenáteológiaaprirodzenýrozum Joseph Ratzinger je ďalej solidárny aj s osvietenstvom, a to poukazom na to, že kresťanstvo uchovalo ideu racionality gréckej vedy: Myšlienkou zjavenia sa pohanom sa racionálna veda zaraďuje medzi dejinami spásy legitimované formy zjavenia. V tomto osobitnom priemete idey racionality sa prirodzená teológia, ktorej základom je „prirodzený rozum“, hodnotí ako legitímna cesta. Nie je náhodné, že podobnosť prológu Jánovho evanjelia a prvého fragmentu Herakleita bola všeobecne známa cirkevným otcom, ako aj neoplatónskym filozofom – a ani jedna strana v tom nevidela nijakú absurditu. Poukazuje na to aj Joseph Ratzinger, a to odkazom na stratégiu kresťanských apologétov, ktorá sa odvolávala na univerzálny logos. V súvislosti s diskusiou treba spomenúť aj prvok, ktorý zostal v úzadí: Je ním samotný pojem náboženstva, ktorý osobitne prezrádza Habermasovu – inak otvorene priznávanú – „náboženskú nemuzikálnosť“. Jürgen Habermas totiž hovorí o náboženstve (die Religion), čo je metodologicky veľmi nebezpečná vec. Pojem náboženstvo je totiž súborný pojem, ktorý sa nepokúša uchopiť spoločnú podstatu každého náboženstva, teda nie je sformulovaním najvyššieho spoločného deliteľa rôznych „kvantít“. Taký neexistuje. Pri vzájomnom porovnaní je totiž väčšina náboženstiev relatívne prvočíslo: Nemajú netriviálnu spoločnú vlastnosť. Budhizmus neverí v osobného Boha, hinduizmus verí v množstvo Bohov, židovské náboženstvo je síce prísne monarchické (lebo pozná len jediného a jedného Boha), no jeho vzťah s islamom je neúprosne nepriateľský. Židovské náboženstvo neakceptuje, lebo nemôže akceptovať, druhé vierovyznanie, obmedzujúce zákon. Z faktu, že obe náboženstvá vyznávajú jedného Boha nevyplýva, že vyznávajú toho istého, alebo to, že obe môžu byť pravdivé súčasne. Pozrime sa na túto krátku dedukciu: Židovské náboženstvo a islam veria v jedného Boha. Meno jediného Boha je Alah. Židovské náboženstvo teda verí v Alaha. 117 Absurdná konklúzia ukazuje, že niektorá premisa nie je správna. Ak sa však jediný Boh nevolá Alah, potom islam neverí v toho istého Boha, ako Boží národ, ktorého meno, ako je známe, nemožno vysloviť. A to sme ešte nespomenuli „monoteizmus“ kresťanstva, ktoré vyznáva Svätú trojicu. Problémom v diskusii je teda to, že „nábožensky nemuzikálny“ Jürgen Habermas sa nepozerá, lebo sa zrejme ani nechce postaviť zoči-voči faktu, že keď hovorí o „sekularizovateľných náboženských významových potenciáloch“, môže hovoriť len o vyššie spomínaných – teda židovsko-kresťanských – pojmoch. Náboženstvá, ktoré sa nevčlenili do systému obsahu pojmu saeculum – sa pravdepodobne nedajú sekularizovať, resp. možnosť ich sekularizácie ukrýva budúcnosť. Joseph Ratzinger netriumfuje, že sa počas diskusie nepriamo dostal do popredia pojem vôle. Kardinál pozná patologickú – voluntaristickú – degeneráciu náboženstva. Náboženstvo dokáže nielen stabilizovať, ale aj destabilizovať. V tomto svetle sa azda zmení pohľad na Ratzingerovu encykliku Viera a rozum, ktorá neterorizuje rozum, ako si to mnohí povrchne myslia, ale veľmi opatrne hovorí, že myšlienka osvietenstva nie je rímskemu kresťanstvu cudzia: Náboženstvo degeneruje, ak sa zriekne kontroly rozumu. Možno práve preto predniesol vyššie už citovanú formuláciu: V praktických otázkach treba prehĺbiť spoločné prvky. Tomu by sme mohli rozumieť aj tak, že európsky racionalizmus a osvietenstvo je v istom zmysle spojencom cirkvi pri plnení jej univerzálneho poslania. Spomeňme si na vyššie už spomínaný pojem logos: V racionálnom svete racionálneho tvorcu musí mať náboženstvo podľa Ratzingera vždy popri sebe rozum, ktorý má očisťujúcu úlohu (a vice versa). Nie náhodou končí svoju prednášku tým, že úloha je rozdúchaním opäť dôležitej myšlienky, „ktorá drží svet pokope“. Spojený svet totiž nie je ničím iným, než samotný kozmos. Za seba súhlasím s Josephom Ratzingerom: „Triezvo opojná“ idea dobre usporiadaného sveta zrejme skutočne nemá alternatívu. NOvé usPOriadaNie Preklad Galina Sándorová Celý text prednášok Jürgena Habermsa a Josepha kardinála Ratzingera spolu s reakciami v tlači: http://www.kath-akademie-bayern.de/contentserv/, http://www.katholische.de/data/media/_shared/debatte1.pdf POZNÁMKY: 1. 2. 3. K islamskému výkladu všeobecných práv viď: http://www.alhewar.com/ISLAMDECL.html. Treba poznamenať, že pojem „zákon“ (v anglickom texte sa dôsledne píše s veľkým začiatočným písmenom), prirodzene, znamená Alahov zákon, Korán. Der Monotheismus als politisches problem, Lipsko, 1935; Das Problem des Nationalismus im alten Christentum. In: Frühkirche, jedentum und gnosis. Studien und Untersuchungen, Roma – Freiburg - Wien, 1959, s. 51 – 63. Tento príklad „sekularizácie“ teologických pojmov, teda ich transformácie do svetského práva – ako aj mnohé iné príklady –, nájdeme v mimoriadne vzrušujúcej knihe Kantorowicza, E.: The King ´s two bodies. György Geréby (1952) je maďarský filozof, docent na Univerzite v ELTE v Budapešti. Zaoberá sa dejinami filozofie a náboženstva. 118 119 J H A N S M A I E R Církev stát & edním z ustavujících prvků evropské kultury jsou církve. Jim vděčí Evropa za podstatné rysy své jednoty. Kláštery a katedrální školy vytvořily pro kontinent základy vzdělání. Schola a clericus se v mnohých evrop ských jazycích staly stěžejními výrazy pro školu a vzdělance. Univerzita jako sjednocení všech věd, jako „vysoká škola“ pro intelektuální povolání, vzešla ze středověké Evropy. Modlitební sounáležitost, společné svátky, křesťanský kalendář a křesťanské počítání času a v neposlední řadě „tiché, integrující“ působení římské liturgie (G. Tellenbach) – to vše dalo vzniknout evropskému kulturnímu prostoru. Ten se utvářel křesťanským poselstvím, nechával se stále znovu inspirovat dochovanou antickou poezií a filosofií a na podkladě latiny (na Východě řečtiny a církevní slovanštiny) vytvořil hojnost vlastních národních literatur. K tomuto společnému dědictví náleží také to, že církev a stát žijí vedle sebe v rámci stabilního právního uspořádání jako samostatné síly – vztahující se k sobě, přesto vzájemně rozdílné, autonomní ve svých příslušných oblastech a křížící se v ústředních otázkách společného zájmu (res mixtae). V průběhu času se vyvinula celá řada typických forem koexistence církve a státu: středověká forma „symfonie“ na Východě a „nauka o dvou mocích“ na Západě, novověká forma státní vlády nad církví (od cézaropapizmu na Východě po státní církevnictví na Západě), a konečné nedávné osamostatnění církve a státu od doby Francouzské revoluce, v němž se vytvořilo široké spektrum diferencovaných forem: od nepřátelských i přátelských odluk až k neutrálnímu soužití vedle sebe nebo ke svého druhu kooperaci na základě ústavy či smlouvy. Pád komunismu a znovusjednocení Evropy v letech po roce 1989/90 opět oživily diskusi o církvi a státu v budoucí Evropě. Jak se budou vyvíjet vztahy mezi církví a státem v evropských zemích? Jaké se rýsují trendy, jaké vývojové perspektivy? Budou nadále dominovat národní právní řády, nebo dojde i zde ke vzniku acquis communautaire? A konečně: s jakými zvláštními odstíny vstoupí do tohoto procesu velké křesťanské církve Evropy – pravoslaví, katolicizmus, reformační církve, anglikánská církevní rodina? V jakém stavu se nacházejí v tuto chvíli? Jaké jsou jejich vzájemné vztahy? Existuje evropská ekumena? Jsou církve kompatibilní s Evropou? A naopak: je si Evropa vědoma své křesťanské minulosti? Odráží se něco z tohoto dědictví v připravovaných textech ústavy? Vývojvpoválečnédobě Podívejme se nyní zpátky na dobu 1945 – 1989. Při povrchním pohledu se toto období vyznačuje rysy strnulosti, zablokovanosti – jak je to dáno studenou válkou a rozdělením Evropy. Ale i v této době se dovršují, zpravidla nepozorovaně, důležité změny. 1. Ve střední a východní Evropě zavedl komunistický stát po roce 1945 režim odluky. K jeho nastolení došlo u ještě nedotčené lidové církevní základny namnoze násilně, a tak postrádal „přirozený“ základ západní sekulárnosti a občanské společnosti, zahrnující svobodu svědomí. Komunistické vlády v zemích východní a jihovýchodní Evropy praktikovaly odlukový režim vůči církvi z principu nepřátelství. Z veřejného postavení církve, jak je zajišťovaly konkordáty či ústavní záruky, nezůstalo téměř nic. Vytlačit církve z veřejnosti a připravit je o starý vliv na obyvatelstvo se jim přesto podařilo jen ve velmi rozdílné míře.1 Katolicismus se tvrdošíjně udržoval zejména v Polsku. Vývoj zde postupoval od fáze snášenlivosti v prvních poválečných letech přes období prudších, přesto v zásadě nekrvavě probíhajících pronásledovaní církve v letech 1952 – 1956 až k nejistému, protože pouze takticky motivovanému modu vivendi, který se, byť občas zakolísal, v principu udržel až do konce komunistické vlády v roce 1988/89. Komunistické straně se v této době nepodařilo z církve 120 121 udělat „muzeální realitu“, učinit ji historickým památníkem. Naopak: v tom, jak se spolu církev a komunismus navzájem duchovně vypořádávaly, se církev projevila jako nesrovnatelně silnější.2 Od šedesátých a sedmdesátých let upadala nikoli křesťanská víra, nýbrž víra v marxizmus-leninismus. V sedmdesátých letech už komunismus ve východní Evropě nebyl žádným vítězstvím, kupředu kráčejícím hnutím, nýbrž jen kartelem udržujícím moc, obklopeným skepsí a zasvěceným úsměvem. Marxistická víra už nenalézala žádné spolehlivé svědky. K tomuto vývoji jsou podnětné biografie a projevy někdejších komunistických intelektuálů jako byli Djilas, Kolakowski, Machovec nebo Sacharov. Ti všichni se v oněch letech odvrátili od „boha, který bohem nebyl“.3 2. Méně spektakulární, ale podobně setrvalý byl vývoj, k němuž docházelo na jihu, severu a severozápadě Evropy. V těchto zemích setrval starší princip státního náboženství v katolickém, protestantském a anglikánském prostředí – v církvích, které přinejmenším nominálně zahrnovaly ještě 90 až 100 procent obyvatelstva, do kterých se člověk rodil zčásti mocí zemské ústavy a které zaujímaly na veřejnosti postavení namnoze takřka monopolní, každopádně privilegované (do určité míry zjevně k nevýhodě jinak věřících či disidentů). Na katolickém jihu byl „křesťanský stát“ v poválečné době nejprve ještě jednou upevněn; například v italské ústavě z roku 1948 a ve španělském konkordátu z roku 1953. Obdobně to platilo i pro církve Skandinávie a Velké Británie – labouristické reformy po roce 1945 ještě pevně počítaly s duchovními jako nositeli světských funkcí. V desetiletích po druhé světové válce úřadovali skandinávští a angličtí faráři jako veřejní úředníci, rovnoprávně se světskými civilními úředníky vedli seznamy obyvatel, ověřovali podpisy, vystavovali správní osvědčení – důstojná připomínka stát suplující středověké církevní správy ve zcela sekularizovaném prostředí.4 Model státního náboženství ztratil svou platnost nejprve v katolickém světě. S druhým vatikánským koncilem se stal definitivně zastaralým. Španělsko od něho upustilo v roce 1977, Itálie roku 1984 (následovaly země Latinské Ameriky). Dnes už neexistuje na celém světě jediná země, v níž by byl katolicismus státním náboženstvím (nebo dokonce státní církví). Namísto jednoty státu a církve nastoupil systém odluky či parity, spočívající na principu náboženské svobody. „Individuální náboženská svoboda a korporativně institucionální církevní svoboda v rámci iustus ordo publicus obce se nyní uznávají jako základní principy řádného právního uspořádání vztahů mezi státem a církví, jako principy, které spočívají na přirozeném právu a jsou odůvodněné také teologií zjevení.“5 Ne zcela radikální byla proměna v okruhu severoevropských protestantských států. Ve skandinávských zemích dodnes existují státní církve (nebo – jak se úředně nazývají – národní církve) s privilegovaným veřejným postavením. Řídí je monarchové a parlamenty. Samostatné církevní orgány, pakliže se vůbec vyskytují, mají většinou jen poradní kompetence.6 Rozhodnutí o důležitých církevních otázkách zde činí často neutrální, agnostické či otevřeně antiklerikální osoby. To se nepociťovalo rušivě v době, kdy se mohlo počítat s tím, že k církvi náleží převážná většina obyvatelstva. S postupujícím odkřesťanšťováním se však měnily poměry a právě přesvědčení křesťané pociťovali nadvládu státu nad církví čím dál víc jako zátěž a nebezpečí. Rozsáhlá spoluzodpovědnost při vedení církve se jevila jako problematická i pro samotný stát. Vyvstávala nutnost vpravovat se do církevních poměrů, což vyžadovalo mnoho času, a nadto vládě stále hrozilo, že bude zatažena do vnitrocírkevního stranictví. V poválečné době tak zejména skandinávské státy postupně odstupovaly od principů státního náboženství. Všem náboženstvím se zaručila tolerance. Došlo k omezení ústavních privilegií luterského vyznání; ta mají zcela padnout ve více státech do roku 2010. 122 123 Reakce v Anglii a Skotsku jsou zdrženlivější. V posledních desetiletích také zde značně zesílily kritické hlasy vůči skutečnosti, že je established church závislá od státu. Nevedly však až dosud k zásadní změně staré církevní ústavy. Zůstane-li při tom i v příštích letech, budou Church of England a Church of Scotland těmi posledními státními církvemi západního světa v dějinách. 3. Eroze tradovaných forem je ovšem patrná i na druhé straně: u systému odluky. Jevila-li se odluka státu a církve dříve jako „přirozený cíl“ vývoje mezi státem a církví,7 pak dnes tento model stíhají pochybnosti a kritické otázky jak v jeho původní zemi, Severní Americe, tak i v ostatních zemích. To, že se přeháněla proticírkevní dynamika v myšlence odluky v moderních totalitarizmech, způsobilo zpětný výkyv a přinejmenším v rámci západního okruhu států došlo ke zmírnění, částečně dokonce zrušení radikální formy odluky. Učebnicovým příkladem je Francie. Navzdory tomu, že se čtvrtá republika programově prohlásila za république laique (1946), praxe odlukového režimu se v posledních desetiletích notně uvolnila. To se ukázalo již v roce 1949 zavedením nového řádu ohledně duchovní péče v armádě, později byli katoličtí duchovní zahrnutí do zákona o sociálním pojištění (1950), církvím se dále postoupily vysílací časy ve státním rozhlase a pomalu, ale důrazně docházelo k zmírňování v oblasti školské politiky. Již koncem padesátých let se začalo hovořit o concordat de séparation. A přece nedošlo k žádné státní iniciativě ohledně nové úpravy poměrů státu a církve ani ve čtvrté, ani v páté republice. Důvod je zřejmý: Francie by v případě budoucího konkordátu nemohla splnit už žádná podstatná přání římskokatolické církve. Ta nejdůležitější jsou již naplněna, aniž by však stát za to dosáhl nějakých výraznějších protislužeb. Naopak: následkem (ústavou podmíněné) církevně politické zdrženlivosti státu je Řím ve Francii nekonečně mocnější (co se týká jmenování biskupů, příslušnosti nuncia a tak dále) než v zemi s konkordátem, jako například Německo. Tak je svatý stolec vázán předpisy – od práva na spolurozhodování dómské kapituly až k úřední přísaze biskupů. Tady se ozřejmuje specifické dilema odlukové politiky. Laicizovaný stát může sice vzít církvi její veřejnoprávní status, ale nemůže zamezit tomu (za předpokladu určitého konfesně právního minima), aby se dokázala účinně rozvíjet, opřena o zásadu svobody a rovnosti, díky počtu a soudržnosti svých členů a univerzálnosti svých cílů, a aby se tak stala via facti veřejnou mocí. Může se pokusit církev a stát pozitivisticky rozdělit, ale skutečnost sociálního života s jeho četnými propojenostmi se vůči tomuto odlukovému konceptu vždy znovu prosadí, aniž by na to stát měl vliv. Stará myšlenka odluky předpokládá v základě kulturní stát 19. století, který si je vědom sám sebe a proniká jej laicizovaný pocit poslání: nikoliv náhodou bylo světské vyučování morálky, opírající se o Comta a radikální fázi Francouzské revoluce, jádrem école laique Ferryho a Combese. Z toho se dnes zachovalo málo; pojem laicité ztratil svou starou misionářskou sílu a ve státní škole se obzvláště zřetelně odráží rozpad liberální víry v pokrok, takže už stěží přichází v úvahu jako protihráčka křesťanské tradice. Novásituace Od událostí z let 1989/90 žijí všechna křesťanská vyznání ve znovusjednocené Evropě v podmínkách náboženské svobody. Zdá se, že skončil dlouhý řetězec náboženských pronásledování totalitními režimy. Církve se už nemusejí bránit konkurenci „sekulárních náboženství“. Ale „větší Evropa“ postavila církve na Východě i na Západě před nové výzvy: musejí si znovu zajistit svou identitu, mimo jiné ve vztahu k národu a státu; na nové základy se musí postavit ekumenická spolupráce; proces konfrontace se sekulární 124 kulturou a s rozpory sekularismu se na mnohých místech přiostřil. Křesťanské církve stojí před výzvou myslet více než dosud v evropských kategoriích a vyvíjet ve vzájemném dialogu nové misijní koncepty, koncepty evangelizace, působící proti nebezpečí ztráty víry. Přelom let 1989/90 změnil konfesionální mapu Evropy nikoliv bezvýznamně. Se znovusjednocením Německa skončila pro tamní evangelickou církev doba bolestné zeměpisné i politické izolace. „Kmenové reformační země“ se navrátily do společné vlasti. Eisleben a Wittenberg, Magdeburg a Eisenach začaly znovu patřit k celému Německu, nejen k dílčímu státu NDR. Zmizela dvojí zátěž: na Západě protestantská výhrada, opakovaně artikulované od padesátých let, vůči Spolkové republice a její politice západní integrace; na Východě nebezpečí toho, že stát převezme Lutherovo dědictví ve znamení ostřeji profilované východoněmecké identity. Znovusjednocením se také změnil početní poměr konfesí v Německu: jestliže proti sobě v roce 1987 ve Staré Spolkové republice stálo 25 413 000 protestantů a 26 232 000 katolíků, pak se stalo znovusejnocené Německo zhruba o tři miliony většinově protestantským. Pocit rostoucí síly se spojil s hrdostí nad tím, že mnozí protestanté v NDR přispěli bohoslužbami a modlitbami, procesemi a demonstracemi k pokojné revoluci, vedoucí k pádu zdi. Jako se stala evangelická konfese tou nejsilnější v Německu, stala se katolická konfese tou nejsilnější v Evropě. Ve znovusjednocené Evropě (na této straně Uralu) žije dnes 520 milionů lidí, z toho je zhruba polovina 255 milionů (49 procent) katolíků, 99 milionů (19 procent) pravoslavných, zatímco na reformační církve (včetně anglikánské) připadá 83 milionů (16 procent). S překvapivou zřejmostí se po roce 1989/90 znovu objevily staré, komunismem potlačené, ale nikdy zcela zničené náboženské struktury východní Evropy: pravoslaví v Rusku, východní Ukrajině, Bělorusku, Bulharsku, Rumunsku, Srbsku; katolická církev na Západní Ukrajině, v Litvě, Polsku, Maďarsku, na Slovensku a částečně v Česku; oblasti, kde dominují evangelické církve – v částech Rumunska, Bulharska, Česka a ve východních německých spolkových zemích.8 Křesťanská minulost střední a východní Evropy – zřetelně vystupující na světlo od osmdesátých let – by mohla být pojící silou odstředivých regionalismů a nacionalismů postkomunistické éry. Ve skutečnosti jsou ale křesťanské konfese na mnohých místech znesvářeny – a náboženské tradice zvláště ve východní a jihovýchodní Evropě politické rozpory nezmírňují, nýbrž naopak vyhrocují. Zhroucení komunismu ukončilo rozdělení Evropy. Starý kontinent, roztříštěný po dlouhou dobu na Východ a Západ, je znovu patrný ve své duchovní a kulturní jednotě. Klíčovými pojmy evropské politiky devadesátých let 20. století se staly „větší Evropa“, „společný evropský dům“. Jak reagovaly na tuto novou situaci církve? Jak se zařídily v těchto nových poměrech? 1. Nejrychleji se zorientovala katolická církev – na základě své pevní řídící struktury a své přítomnosti v obou částech Evropy. Římská biskupská synoda začala již na přelomu listopadu a prosince roku 1991 s plánem pro Evropu – bylo to poprvé v dějinách této instituce, že byli svoláni zástupci biskupských konferencí celého kontinentu. Biskupská synoda si zvolila heslo Dosvědčovat Krista, který nás osvobodil; v diskusi se objevila především tři témata: osvobození východní Evropy, dialog se sekulární kulturou a nová evangelizace Evropy. Ústředním se stalo především poslední téma; bylo prvkem stmelujícím všechny skupiny. Naproti tomu zde už od samého začátku nebyla větší tendence pustit se do hlubšího dialogu se západní kulturou, západním pluralizmem.9 Shromáždění bylo zajedno v tom, že by taková nová evangelizace neměla znamenat obnovování minulé Evropy – nezaklínalo se Novalisovým „křesťanstvem“, překlenujícím církve i konfese. Jedním dechem se zdůrazňovala 125 nutnost dialogu a spolupráce se všemi křesťanskými církvemi a se židy, i společná zodpovědnost všech, kdo uvěřili v Boha, za osudy tohoto světa. Uvažovalo se o možných cestách nové evangelizace v rodinách i společnosti a ocenění došlo zejména svědectví církví nedávno osvobozených od komunismu. Jeden švýcarský biskup vystihl „novou evangelizaci“ lapidárně v třech větách: „Evangelizovat novou Evropu: ano! Zvěstovat jiné evangelium?: ne! Zvěstovat evangelium jinak: ano!“10 Ale bylo možné usilovat o takovou novou evangelizaci Evropy, aniž došlo k náležité dohodě s ostatními křesťanskými konfesemi kontinentu? Nevedl takový nezajištěný výpad (bez „ekumenické sítě“) nutně k nebezpečným rizikům, k nedůvěře, nedorozumění, protireakcím? Již během příprav římské synody odmítly pravoslavné církve Ruska, Srbska, Rumunska, Bulharska a Řecka pozvání do Říma: kritizovaly působení uniatských církví na Ukrajině a v Rumunsku a zřizování katolických „paralelních struktur“ v zemích pravoslavné tradice. V tom všem spatřovaly „proselytismus“ nežádoucí a rušivý případ „křesťanských misií“.11 Rovněž církve reformační tradice – zastoupeny na synodě delegací – připomínaly nutnost ekumenického porozumění; bez něho nemá nová evangelizace přílišné vyhlídky. Ukázalo se, že v euforii po převratu katolická strana dostatečně nepředvídala citlivost a uvažování sesterských církví. 2. Obě setkání evropských evangelických církví s pravoslavím, uskutečněná brzy po římské synodě – v březnu 1992, tak měla nejenom charakter „hledání místa“ obou církví vzhledem k evropskému tématu, jež se stalo aktuálním. Měla také „poziční“, odmítavý a vymezující přídech. Měla dát odpověď na to, co se z protestantské a pravoslavné strany pociťovalo jako katolické „ranní“ dopředu. Evropský „společný dům“ konfesí se pro tuto chvíli nutně vytratil. O věcné vysvětlení evangelického postoje se snažilo poselství, které Evropské evangelické shromáždění v březnu 1992 v Budapešti oslovilo „evangelické křesťanky a křesťany, obce a církve v Evropě“.12 Také toto shromáždění bylo novinkou – ve svém složení bylo prvním evropským evangelickým setkáním od dnů reformace. Šlo o to, vyostřit vlastní profil, vyzdvihnout identitu evangelické konfese jako takové. Přitom se ukázaly deficity vnitroprotestantské ekumeny. Vynořila se otázka, co vlastně evropské protestanty vnitřně stmeluje.13 V pátrání po specificky evangelickém – se zřetelem na Evropu – podtrhlo budapešťské setkání dvě významné věci. Protestanté jednak zdůraznili, obdobně jako katolíci, šance nového přelomu, vyjádřili radost nad tím, že je stržena železná opona, a projevili připravenost převzít zodpovědnost za budoucnost Evropy. Poté ale poukázali – a v tom spočíval rozdíl oproti katolické straně – na dvojí dějinné dědictví, jež se musí plodně uchovávat: „Jsme zakořeněni v reformační tradici a spoluutvářeni tradicí osvícenskou. Z napětí mezi vírou a rozumem se nevyprostíme. Víra v Krista nese a osvětluje rozum, stejně jako rozum kriticky doprovází víru. K tomuto dědictví se máme postavit tak, že se budeme vypořádávat s rozpory sekularismu.“14 126 Naproti tomu pravoslaví v první otázce zaostalo na všepravoslavném setkání v Istanbulu za zřetelnosti katolických a evangelických stanovisek.15 Textem se táhne tu naříkavý, tu žalobný, vesměs apokalyptický tón. Z pohledu vedoucích hlav pravoslavných církví neuvolnilo zhroucení komunismu cestu k nové budoucnosti k bratrské spolupůsobnosti církví; nová situace se mnohem spíše pociťovala jako ohrožení pravoslaví, které se nyní bude konfrontovat se západním sekularismem a katolickými a protestantskými „misionářskými nároky“.16 Pád zdi tak sice umožnil volný průchod náboženství a církví do Evropy; uvnitř církví ale zároveň vyvolal nové intenzivní hledání identity, rozpoznatelnosti, konfesijně specifického obsahu – vývoj, který staví dosud prováděnou ekumenickou praxi před nové a tvrdé problémy. Nově vznikla četná konfiktní pole (zejména v jihovýchodní Evropě). Vztah mezi pravoslavnou a katolickou církví se přinejmenším na rovině církevního vedení spíše zhoršil, než zlepšil.17 Ekumena stagnuje i mezi katolíky a protestanty – přinejmenším téměř neexistují společné iniciativy ve vztahu k evropskému tématu. Ve velké míře chybí ekumenické úvahy o tom, jak by se mohl vyvíjet vztah církve a státu v budoucí Evropě. CírkvevbudoucíEvropě Evropské společenství reagovalo na procesy ve východní Evropě v letech po roce 1989 nikoliv zpomalením, nýbrž zrychlením integračního tempa, čož bylo v zásadě správné, ale přineslo to s sebou také problémy. Poprvé se nejen ve Velké Británii, nýbrž i klasických evropských národech, Francii a Německu, rozšířila jistá euroskepse. Mnozí se cítili přetíženi průběhem i tempem. Sílilo volání po parlamentární a demokratické legitimizaci. Demokratizační deficity integrace, poháněné mocnějšími technokraty, se dostaly do veřejného povědomí. Krize se prozatímně překonala teprve tehdy, když se v roce 2002 podařilo zavést euro. Avšak do popředí se nyní nevyhnutně dostala otázka po struktuře ústavy budoucí Evropy. Strukturní debata na Západě se pojila s rozšiřováním Evropské unie na východ, které se stalo stěžejním tématem pro politiku unie v letech po roce 1990. Jednalo se o definitivní odbourání rozdělení z poválečné doby, o nový pocit evropské sounáležitosti. Měla mít východní Evropa po pádu zdi evropskou budoucnost, nebo jenom postkomunistickou? Rychlý vstup východoevropských zemí do unie byl žádoucí kvůli jejich potřebě jistoty i pro jejich kulturní přináležitost. Rozšíření na východ přesto nastolilo závažné hospodářské otázky, které ještě v tuto chvíli nejsou zcela vyřešeny. Pro církve měla tato debata dvojí důsledek: na jedné straně vstoupily do zorného pole evropské diskuse ohledně ústavy: vynořila se otázka, zda a jak by měla Evropa brát církve a náboženství na vědomí. Na druhé straně se s východoevropskými státy, rozšířilo také spektrum církevních forem. Do diskuse vstoupili pravoslavní a uniaté – vedle katolíků, protestantů, anglikánů, které jako jediné brala politika Evropské unie do té doby v úvahu. Jak se měly evropské církve vpravit do budoucího integračního dění? Co mohly očekávat a čeho se musely obávat? Mohly samy ovlivnit běh věcí a pokud ano, jakým způsobem? Jednotný model státu a církve v Evropě neexistoval a neexistuje. Bylo by zbytečnou námahou se o něj snažit. Evropské dějiny se nikde nerozvětvily košatěji a bohatěji než v oblasti vztahů státu a církve. Jaké ohromné rozdíly se ještě dnes ukrývají mezi církvemi evropského Severu a jejich téměř středověké podobě, mezi laicismem inspirovanými formami odluky románských zemích (především Francii) a mezi rozličnými podobami vztahu státu a církve v německy mluvících zemích, které se pohybují mezi odlukou a koordinací! Kdo by chtěl tady sjednocovat, dotkl by se jádra příslušných národních dějin. Proto tu musí platit princip subsidiarity: kde neexistuje potřeba 127 regulace (a evropská unie také nemá žádnou regulační pravomoc), zachová si vztah mezi státem a církví prozatímně (a nadlouho) své německé, francouzské, anglické, italské (a napříště polské, maďarské, české a slovenské) formy. Co se týče vztahu ke státu, nebudou se jednotně po Evropě upravovat nejspíše ani formy vyznání: protestantismus v Maďarsku, Rumunsku a protestantismus v Norsku či Skotsku bude mít v tomto ohledu málo společného – a podobně to vice versa platí také o evropských katolicismech (a přirozeně o autokefálních pravoslavných církvích). Nemělo by se ovšem přehlédnout, že od Jednotného evropského aktu z roku 1986 se stanovení a výkon práva Evropské unie týká církví přinejmenším nepřímo – v některých případech dokonce přímo.18 Jde o mnohotvaré styčné body – uvádím jen hospodářskou činnost církví (pomysleme například na klášterní majetek!), ochranu dat, ochranu životního prostředí, charitativní aktivity, sociální zařízení a tak dále. Dohody z Maastrichtu, Amsterodamu a Nice rozšířily kompetence Evropské unie zejména v oblasti vzdělávaní, ale i pracovního a sociálního práva. Evropské společenství je mimo jiné kompetentní k tomu, aby přizpůsobilo nepřímé (nikoliv přímé!) daně. Je také otázkou, nakolik se za příštích evropských regulací zachová volný prostor, jaký církvím skýtá například pracovní právo v různých zemích. Církve ale jistě nemají důvod k úzkostlivé starosti. Proces evropské integrace jim skýtá mnoho šancí. Že se musejí rozepisovat velké plány, že se musí brát na zřetel normy pro ochranu dat, že církve musejí dbát na svobodný pohyb zaměstnanců v evropských státech – to vše není zátěž, nebo dokonce ohrožení jejich pozic. Naopak: volný pohyb zaměstnanců a služeb dává církvím možnost působení ve všech evropských členských státech, aniž by se musely obávat diskriminace. V procesu evropské integrace by se nicméně evropské církve mohly (a měly!) projevit s větší samozřejmostí a nezaměnitelností. Neměly by se integračnímu procesu jednoduše pasivně podrobit; měly by jej aktivně spoluvytvářet vlastními příspěvky a iniciativami. To platí zejména pro církve západní, severní a jižní Evropy. Od pravoslavných církví Východu prozatím ještě chybějí signály směrem k evropské politice. Ani 128 tam však nebude natrvalo možné, aby měl jejich někdy plačtivý ústup k národním tradicím poslední slovo. Dlouhodobě budou křesťané i církve také tam posuzováni podle toho, zda jsou schopni se v posttotalitním světě otevřít novým životním možnostem, novým perspektivám naděje. K tomu patří v neposlední řadě vyrovnání s vlastní minulostí: poněvadž totalitní systémy měli často charakter „sekulárních náboženství“, rozmanité zasahujících lidskou psyché, ani k osvobození od nich nemůže dojít bez dosažení oné hlubinné vrstvy, v níž se dovršuje odvrat a obrat (metanoia) – a tady je přínos církví nepostradatelný. Jak by si mohla Evropská unie přiměřeným způsobem povšimnout církví? Dosavadní pokusy pochopitelně tápou, zkoušejí, jsou poznamenané opatrností. Tak se v závěrečné listině Amsterodamské smlouvy nachází církevní článek, který církvím všeobecnou formou potvrzuje „respekt společenství“: „Unie si váží statutu, jemuž se těší církve a náboženská sdružení, či společenství v členských státech podle jejich právních předpisů, a ponechává jej nedotčený. Unie si rovněž váží statutu světonázorových a nekonfesijních organizací.“19 Formulace je samozřejmě kompromisem – nechce se nikterak zavazovat v otázce, co „vlastně“ jsou církve, nevynechává téměř žádný příbuzný pojem k církvím a zejména úzkostlivě zabraňuje dojmu, že svoboda víry omezuje svobodu nevěry. Nemá se zasahovat od církevních článků, platných v členských státech. Církevní politika a církevní správa – a už vůbec církevní zákonodárství – mají zůstat „domácím majetkem“ jednotlivých národů. „Evropská církevní politika“ není v dohledu – a ani se o ní vůbec nepřemýšlí. Neexistuje – to lze na textu rozpoznat – ani evropské náboženství, ani jednotná forma církví. S církevní politikou je to podobné jako se vzdělávací politikou: existují sice jednolité znaky, společné v různých státech, ale neexistuje žádný model „evropského vzdělávání“, který by jednotlivé státy přesahoval. Nanejvýš bude možné se sjednotit na minimech evropského pojmu vzdělání: na významu Řeků, Římanů, židovsko-křesťanské tradice, na humanismu a osvícenství, na vyrovnávání mezi bohatým a chudým, přírodou a technikou, kapitálem a prací. Kdo chce být konkrétnější, je odkázán na národní a regionální směrni- 129 ce. V Evropské unii jsou „základní hodnoty“ – i ty křesťanské – přítomny spíše implicitně než explicitně; vysvětlovat je by v tuto chvíli vyvolalo spíše spor a dosaženou pospolitost by to ohrozilo. To se ukázalo nedávno během sporu o boží jméno a o „náboženské dědictví“ Evropy v Chartě základních práv Evropské unie. Nebylo možné – jak to mnohé země navrhovaly – se sjednotit na formulaci „náboženského a mravního dědictví“. Své veto proti slovu „náboženský“ vznášeli především francouzští zástupci. Nakonec se shodli na tom, že se bude hovořit o patrimoine spirituel et moral. Němcům byla přece jen dovolena formulace: „S vědomím jejího duchovně náboženského a mravního dědictví.“20 Po několik dní vášnivě volená diskuse – přerušovaná občas intervencí z vyšších míst21 – poněkud připomínala náboženské disputace staré Evropy nebo sváry mezi východní a západní církví o filioque. Ukázala, že zastánci invocatio Dei nemají v současné Evropě většinu, ale že izolováni jsou i zástupci laicizovaných postojů a mohou se nanejvýš odvolávat na argumentace tradice a piety. ExistujenáboženstvívEvropě? Pokusme se o shrnutí a prozatímní výsledek. Ukázalo se, že v budoucí Evropě závisejí otázky církve a státu ve velké míře na – velmi rozdílné – situaci jednotlivých křesťanských církví: 1. Pravoslaví zatím téměř neobjevilo evropské téma. Mentálně žije převážně ještě ve starocírkevním světě klasických patriarchátů a stěží se oprošťuje od státu, lidu, národa. To, že odpadl poručnický politický dozor, navrátilo sice pravoslavné církve Ruska, Srbska, Rumunska a Bulharska k jejich základní povaze, ta však také zanechala mnoho nejistot a pochybností. Vzhledem k málo výrazným všepravoslavným pospolitostem je staré privilegované spojení s lidem a národem v pravoslaví stejně jako dříve hlavním prvkem soudržnosti. Existence jiných náboženství a konfesí, to, že jsou stále silněji přítomné na stejném – jak se dnes říká – „kanonickém“ území, se pociťuje převážně jako nedovolená „křesťanská misie“ a „proselytismus“. Západní křesťané se zde nezřídka setkávají s výrazným, nábožensky motivovaným nacionalismem, často ruku v ruce se zjevným odmítáním základních hodnot; ty se považují za sekulární vpád, za úder na tradice pravověrnosti. 2. Protestantismus získal díky německému snovusjednocení opět své staré těžistě v původních zemích reformace. Celkově se však stal v Evropě menšinou. V posledních letech znovu oživil stará spojení s protestantskými církvemi Severu a Západu, se Spojenými státy, Velkou Británií a Skandinávií. K jeho znovu zřetelnému profilu náleží věrně uchovávané (obzvláště v Německu) dědictví Lutherovo, stejně jako z Kalvína a anglosaských podnětů vycházející tradice odporu a politické demokracie. 3. Také v evropském katolicismu dnes působí divergující síly: silnější lidově církevní prvek v Polsku, Litvě, Chorvatsku, Slovinsku, Slovensku a Irsku, v slabší formě též v Španělsku a Itálii. Intelektuálnost orientovaná na literaturu a vědu například u francouzských elit, zkušenost dlouhého soužití s protestanty v Německu, zemích Beneluxu a ve Velké Británii, konečně svéráznost (stále ještě málo proniknutá do všeobecného povědomí) církví sjednocených s Římem ve východním Polsku, na západní Ukrajině, v Bělorusku a jiných středoevropských zemích – svéráznost jedné církevní rodiny, u níž se spojují východocírkevní forma s římským sebepojetím. Jinými slovy: „náboženství“ existuje v Evropě pouze fragmentárně – ve zlomkovitých, složených formách. „Křesťanský Západ“ už dávno neexistuje. (Nanejvýš to tak příležitostně ještě pociťují islámské státy, nebo muslimové usazení v Evropské unii!) Ale i fragmentární skutečnost může získat v pluralistickém světě na přitažlivosti a významu. Předpokladem ovšem je, že každá část začne pociťovat svou neúplnost, svou potřebu být doplňována. 130 V tomto smyslu by se měly v současné situaci od sebe vzájemně učit zejména církve západní a východní Evropy. To je také předpokladem lepší všímavosti evropské politiky vůči křesťanským tradicím. Církve na Východě a na Západě mohou – každá za sebe – zprostředkovávat důležitá poselství. Potřebují se však také oboustranně doplňovat – dnes mnohem víc než dříve. Na Západě se protestanté a katolíci naučili pluralistickým lekcím moderny (nebo k tomu mají každopádně blízko). Na Východě tento učební a zprostředkovávající proces z větší části ještě chybí. Pravoslaví tak musí zčásti teprve vybudovat a rozvinout ona „vnější díla“, na nichž spočívá síla západních církví: diakonii, církevní právo, samostatnost vůči státu, vlastní sociální nauku a vlastní společenskou praxi. Naopak západní církve by se měly učit od východních tomu, čeho mají samy příliš málo: patristickému a mystickému dědictví, bezpodmínečné lásce k Bohu, preferenci bohoslužby a liturgie. Jde o žhnoucí jádro, bez něhož zůstávají všechna „vnější díla“ křesťanství – jakkoliv působivá a „výkonná“ – nutně prázdná a vnějšková. V rámci znovusjednocující se Evropy je tedy zapotřebí nového setkání křesťanských církví. K tomu je nutné odstranit mnohé překážky, překonat mnohé pocity odcizení a odporu. Musí se rozvíjet zvídavý zájem o druhého – pocit, že Evropu spojuje nejenom kultura humanismu, osvícenství a lidských práv, nýbrž i společné dědictví křesťanské výchovy. Zájem o druhého je předpokladem k tomu, aby Evropa po desetiletí trvajícím rozštěpení konečně zase „dýchala oběma plícemi“ a učila se opět svou „mateřštinu, křesťanství“ (Jan Pavel II.)22 Cesta k tomu nebude ovšem jednoduchá, bude dlouhá a namáhavá. 131 POZNÁMKY: 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12. 13. 14. 15. 16. 17. 18. 19. 20. 21. 22. Nepodařilo se to v Jugoslávii a Polsku, avšak v Maďarsku a Československu do značné míry ano. Stanislaw Stomma, jeden z prvních a nejodvážnějších polských kritiků komunismu, hovořil v sejmu 8. ledna 1961 o tom, jak se strana pokoušela zatlačit církev a katolicismus do konzervativních pozic, „zazimovat“ je. (Tygodnik powszechny, 8. leden 1961). Tuto politiku odstranění církve citelně narušil druhý vatikánský koncil – a o něco později polský papež! Toto hnutí památně kontrastovalo s pozdním květem marxismu a západoevropské inteligence šedesátých a sedmdesátých let. Příklad: když se měl ve Frankfurtu nad Mohanem stát Leszek Kolakowski roku 1970 na návrh Jürgena Habermase nástupem Theodora Adorna, protestovaly odborné kruhy filosofického semináře proti tomu, že dostatečně nezachovává věrnost marxistické linii, a zabránily jeho povolání. Official Yearbook of the National Assembly of the Church of England, London 1883nn, Svenska kyrkans arsbok, Stockholm 1921nn. Hollerbach, A.: Staatskirchen und Staats-religionen, sv. V, Freiburg, s. 182 – 186, zde s. 184. Výjimkou je ústavou chráněné Švédské církevní shromáždění (Kyrkomöte), sestávajíci stejným dílem z duchovních a laiků. Ovšem i jeho usnesení podléhají potvrzení krále (srov. Maier, M.: Kirche und Staat seit 1945, in: Geschichte in Wissenschaft und Unterricht, č. 91963, s. 569). Mínění znamenitého znalce, jakým byl Giacometti, Z.: Quellen zur Geschichte der Trennung von Staat und Kirche, Tübingen 1926 (nové vydaní Aalen 1961). Čísla podle výpočtů Evangelického institutu pro otázky konfesí v Bensheimu (stav z roku 1993). Východní církve očekávaly od západních nejenom materiální pomoc, nýbrž i duchovní solidaritu, posilu ve víře, „zdravou teologii“, loajálnost vůči Svatému stolci, misionářského ducha a zejména přípravu společné Evropy, v níž se po konci komunismu viděla konkrétní naděje: výtahy z diskuse viz Osservatore Romano, č. 50/1991). Bischofssynode. Sonderversammlung Europa, vyd. Německá biskupská konference, Bonn 1991. Tyto výčitky se v dalších letech stále opakovaly a trvají dodnes. Dramatického vrcholu dosáhly v roce 2002, kdy vztah ruské pravoslavné církve k Římu prakticky „zamrzl“ poté, co došlo k povýšení čtyř apoštolských administratur v Rusku na biskupství a když se zřídila církevní provincie s arcibiskupem v Moskvě jako metropolitou. Christliche Verantwortung fürEuropa, vydavatelství Evangelická tisková kancelář, č. 17/92, č. 23/92. Je zajímavé a stojí za zmínku, že anglikánská církev nepřijala pozvání do Budapešti – s argumentem, že je stejně „katolickou“ jako „evangelickou“ církví a není prostě identická s kontinentálním prostestatismem! Christliche Verantwortung…, viz poznámku 12, č. 17/92, s. 1 – 4. Dokumentováno v Orthodoxes Forum, vyd. Th. Nikolaou, č.6 (1992), sešit 2, s. 259 - 264. Pravoslavné církve se i po skončení sovětské nadvlády – při vší slabosti – zjevně přidržují představy privilegovaného spojení církve a státu (církve a lidu). Na novou situaci reagují namnoze otevřeným odmítáním, vnitňím odporem – a nezřídka dovoláváním se státu. Viz poznámku 11. Také vztah k reformačním církvím se ochladil. V době nátlaků sovětského systému bylo spojením s ekumenou vítaným „okénkem do světa“. Po roce 1989 se mnohé pravoslavné církve (nejvíce ruská a srbská, nejméně rumunská) stáhly zpět do východocírkevního regionalismu, v němž se mísí zděděný patriotismus a odmítání Západu. Není žádnou náhodou, že patriarcha Alexej II. složil v roce 1992 předsednictví Konference evropských církví – jistě jak z osobních důvodů, protože už tento úřad zastával dlouho, tak z důvodů nové konstelace. Robbers, G.: Die Kirchen und das Europarecht, In: Puza – Kustermann, Staatliches Religionsrecht im europäischen Vergleich, Freiburg i. Ue. 1993, s. 177 – 187. Článek přijímá v modifikované formě formulace, které se nalézají v dokumentu Gemeinsame Stellungnahme zur Fragen des Europäischen Einigungsprozesses, který společně vydal Církevní úřad evangelické církve v Německu a Sekretariát Německé biskupské konference v roce 1995. Tettinger, P. J.: Die Charta und Grundrechte der Europäischen Union, in: Neue Juristische Wochenschrift, roč. 2001, sešit 14, s. 1010 – 1015. Mimo jiné si vzájemně telefonovali Jacques Chirac a Helmut Kohl. Tuto dávno proslulou formuli použil Jan Pavel II. poprvé při svém proslovu na závěr předsynodálního sympozia evropských vědců ve Vatikánu dne 31.11.1991 (Osservatore Romano, německé vyd. č. 46/1991 ze dne 15.11.1991 příloha s. xliii). Preklad Lucie Kolářová Esej vyšla v časopise Internationale katholische Zeitschrift Communio 2/2003 a v českom preklade v publikácii Evropa a její duchovní tvář – Eseje – komentáře – diskuse, ktorú zostavili editori Jiří Hanuš a Jan Vybíral (CDK, Brno 2005). Hans Maier (1931) je nemecký politológ a politik. V rokoch 1970 – 1986 bol ministrom školstva a kultúry spolkovej krajiny Bavorska. Dnes je emeritným profesorom sociológie v Mníchove. V češtine vyšli jeho knihy Politická náboženství a Revoluce a církev. 132 133 j O S É C A S A N O V A boj ovieru mieStO nábOženStva v SekulárneJ európe O d podpísania rímskych zmlúv v roku 1957, ktoré voviedli Európske hospodárske spoločenstvo do života a dali tak do pohybu proces európskeho zjednotenia, začal sa v spoločnostiach západnej Európy proces sekularizácie. Môžeme tak hovoriť o akomsi vzniku postkresťanskej Európy. Európsky integračný proces, rozširovanie Európskej únie na východ či návrh Európskej ústavy znovu nastolil otázky čo s Európou – ale aj, čo s kresťanstvom v Európe. 134 Sekularizácia sveta a teda aj starého kontinentu – aj keď rozličným tempom – je sociálnou realitou.1 Väčšina európskeho obyvateľstva sa prestáva pravidelne zúčastňovať na tradičných formách náboženského prejavu, hoci percento občanov, ktorý sa hlásia k náboženstvu vierovyznaniu zostáva relatívne vysoký. Možno by teda bolo skôr vhodné hovoriť o „odcirkevnení“ a náboženskej individualizácii, a nie o sekularizácii. Grace Davie označuje tento stav Európy ako „vieru bez naviazanosti“.2 Pritom samotní Európania sa považujú - aj v tých v najsekularizovanejších štátoch – za „kresťanov“. Poukazuje to na latentnú, nešpecifikovanú kresťanskú kultúrnu identitu. Z toho vychádzala aj Daničle Hervieu-Légerová, keď tvrdí, že v Európe ide o „viazanosť bez viery“.3 Ak vychádzame zo sociologického hľadiska, nie je najzaujímavejším problémom zánik religiozity, ale okolnosť, že je sprevádzaný sekulárnym chápaním seba samého, teda, že obyvateľstvo považuje tento zánik za normálny a pokrokový byť osvieteným Európanom. Toto osvojenie si sekulárneho zriadenia, ktoré si delia elity Európy spolu s ľuďmi ulice, môže byť problémom vtedy, ak treba určiť vonkajšie geografické hranice a vnútornú kultúrnu identitu Európskej únie. Akú úlohu teda hrá náboženstvo v procese vzniku novej Európy? Na túto základnú otázku sa budem snažiť odpovedať tak, že si položím štyri otázky o ktorých sa dnes, často kontroverzne, diskutuje: aká je úloha katolíckeho Poľska? Čo s Tureckom? Ako integrovať mimoeurópskych prisťahovalcov a aké miesto treba prideliť Bohu alebo kresťanskému dedičstvu v texte novej európskej ústavy? KatolíckePoľskovpostkresťanskejEurópe: sekulárnanormalizáciaaleboapoštolskáúloha? To, že sa katolícke Poľsko v určitom okamihu „vrátilo späť do Európy“ a že sa západná Európa vzdáva svojej kresťansko-kultúrnej identity, prestavuje pre katolíckych Poliakov, ako aj pre sekularizovaných Európanov, mätúcu situáciu. Touto témou som sa už zaoberal neraz, napríklad aj v časopise Transit4 a preto by mohlo stačiť konštatovanie, že počas komunistickej éry zažil katolicizmus zvláštnu obrodu, a to práve v čase, keď sa západoeurópske spoločnosti prechádzali procesom sekularizácie či vlastne „dechristianizácie“. Opätovné začlenenie Poľska do už sekularizovanej Európy možno považovať za „ťažko zvládnuteľnú výzvu“ alebo za „veľkú apoštolskú úlohu“. Tvárou v tvár hroziacej sekularizácii tak zastávajú fundamentalistické časti poľského katolicizmu odmietavý postoj voči európskej integrácii. Vedenie poľskej cirkvi pod vplyvom poľského pápeža európsku integráciu označuje za veľkú apoštolskú výzvu. Strach z „eurofóbií“ sa dá pochopiť, ak si uvedomíme, že aj v Poľsku získala základná domnienka paradigmy sekularizácie – teda, že modernita a sekularizácia sú dve strany jednej mince, uznanie. Keďže modernita v zmysle prispôsobenia sa európskej úrovni politického, ekonomického, sociálneho a kultúrneho vývoja ráta s cieľmi európskej integrácie, mnohí pozorovatelia očakávajú, že aj v Poľsku povedie takáto modernizácia k sekularizácii a naštartuje umieranie náboženskej „osobitnej ceste“. Poľsko, ktoré sa nakoniec stane „normálne“ – to je koniec koncov jedno zo želaní všetkých „euroentuziastov“. Napriek tomu poľská biskupská rada sa vášnivo zhostila apoštolskej úlohy, ktorú Ján Pavol II. preniesol na poľskú cirkev, teda, že jedným z cieľov je „získať pre kresťanstvo“ Európu a že mu v tom pomôže Poľsko. Ušiam západných Európanov to môže síce znieť smiešne, ale posolstvo naozaj oživilo tradíciu poľského mesianizmu. Poľskí katolícki biskupi prijali úlohu, ktorú im pápež zadal a opakovane zdôrazňovali, že jedným z cieľov cirkvi v zjednotenej Európe je podpora kresťanskej obrody. Ale vzhľadom na úbytok dopytu po náboženstve sa nezdá, že sa mohla dať do pohybu celoeurópska misionárska kampaň. Vlažná, ak nie priamo nepriateľská reakcia Európy na 135 opakovanú výzvu slovanského pápeža Jána Pavla II. o kresťanskej obrode, je jasným odkazom, že táto úloha je nesmierne ťažká. Možno menej ctižiadostivá apoštolská úloha by mohla priniesť úspech. Nech Poľsko preukáže, že vzťah medzi modernizáciou a sekularizáciou je falošný. Nech zostane Poľsko Poľskom. Nech Polonia semper fidelis zostane verné svojej katolíckej identite a tradíciI a zároveň nech sa integrované v Európe stane „normálnou“ európskou krajinou. Ak by sa tak stalo, bol by to dôkaz, že úpadok náboženstva v Európe nie je nevyhnutným procesom úzko spojeným s modernizáciou, ale dejinnou voľbou, ktorú urobili sami Európania. Moderné náboženské Poľsko by malo primäť sekularizovaných Európanov, aby znovu premýšľali, že to nie Poľsko zaostáva za modernými trendmi, ale že je to sekulárna Európa, ktorá nedokáže držať krok vo vývoji s ostatným svetom. Mohlobydemokraticko-moslimskéTureckoniekedy vstúpiťdoklubukresťanskýchEurópanov? Aktorákrajinaje„rozorvaná“? Zatiaľ čo hrozba poľsko-kresťanskej krížovej výpravy nespravila na sekularizovaných Európanov dojem, keďže boli presvedčení, že to oni prinútia katolícke Poľsko, aby sa prispôsobilo, vyvolala predstava pristúpenia Turecka k Európskej únii tak medzi kresťanskými, ako aj postkresťanskými Európanmi, obavy. Turecko klope na dvere európskeho klubu trpezlivo už od doku 1959. Neraz sa muselo utešovať a zdvorilo prizerať, ako postupne v tomto elitnom klube získajú prístup tí, ktorí začali s prístupovým procesom oveľa neskôr. Vytvorenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (nazývaného tiež Montanunion) v roku 1951 štátmi Beneluxu, Francúzskom, Talianskom a západným Nemeckom a prebudovanie tejto únie na Európske hospodárske spoločenstvo v roku 1957 dali základ dvom historickým procesom zmierenia: zmiereniu medzi Francúzskom a Nemeckom, medzi dvoma štátmi, ktoré boli od roku 1870 do roku 1945 vojnovými nepriateľmi, a zmiereniu medzi katolíkmi a protestantmi v rámci kresťanskej demokracie. Kresťanskí demokrati v skutočnosti hrali na začiatku európskej integrácie vo všetkých šiestich zúčastnených krajinách vládnucu, prípadne rozhodujúcu rolu. Studená vojna, Marshallov plán, NATO a novovzniknutá os Washington – Rím tvorili geopolitický rámec pre oba procesy zmierenia. V júni 1959 sa uchádzalo Grécko a o mesiac neskôr aj Turecko, dve znepriatelené krajiny, ale tiež obe členmi NATO, o asociačné zmluvy s EHS. V roku 1960 založili, ako alternatívu hospodárskeho spoločenstva, ostatné krajiny Európske združenie voľného obchodu (EFTA). Zo všetkých združení a zväzkov západnej Európy zostalo vyčlenené len Francovo Španielsko. Írsko, Veľká Británia a Dánsko podali žiadosť o prijatie v roku 1961, ale pristúpili k Spoločenstvu až v roku 1973. Španielsko a Portugalsko, kým trpeli pod diktátormi, narazili na jednoznačné odmietnutie; len čo sa ich demokratické pomery upevnili, dohodli sa s nimi podmienky a časový plán prijatia a oba štáty pristúpili k Spoločenstvu v roku 1986. Grécko bolo prijaté už v roku 1981, a tým získalo de facto možnosť vetovať prijatie Turecka. Ale aj Grécko a Turecko začali určitým spôsobom proces uvoľňovania a Grécko vyhlásilo, že je pripravené podporiť prijatie Turecka ak sa zriekne časti Cypru – ale ani to nestačilo a Spoločenstvo vyzvalo Turecko, aby sa postavilo na koniec radu. Prípad Berlínskeho múru zmenil priority a obnovil smerovanie európskej integrácie na východ. Roku 2004 pristúpilo k Európskej únii desať nových členov, osem bývalých komunistických krajín, spolu s Maltou a Cyprom. Prakticky sa spojili v novej Európe všetky oblasti stredovekého kresťanstva, všetky oblasti katolíckej a protestantskej Európy. Len katolícke Chorvátsko a neutrálne Švajčiarsko 136 zostali mimo, zatiaľ čo ortodoxné Grécko a turecká časť Cypru predstavovali jediných iných veriacich. Ortodoxné Rumunsko a Bulharsko majú byť nasledujúcimi v rade, ale bez jasného časového plánu. Čo však s Tureckom? Prvé otvorené, i keď nie celkom oficiálne diskusie o uchádzaní sa Turecka počas vrcholného stretnutia v Kodani v roku 2002 narazili na citlivý nerv. Debaty odhalili, ako veľmi je islam, vo všetkých svojich prekrútených zobrazeniach, antipólom západnej civilizácie. Nová a už oficiálne nie islamská vláda sa jednoznačne prihlásila k pozíciám predošlých sekulárnych predchodkýň a obe turecké verejnosti, moslimská aj sekulárna, v tejto oblasti hovorili spoločnou rečou. Nová vláda predstavovala bezpochyby najreprezentatívnejšiu demokratickú vládu v celých nových dejinách Turecka. Turecké obyvateľstvo odkázalo, že už viac nie sú obyvateľmi „rozorvanej krajiny“ a vie si predstaviť život v spoločnosti Európy. Dve z troch podmienok, ktoré podľa Samuela Huntingtona museli stačiť na to, aby rozorvaná krajina s úspechom získala novú kultúrnu identitu, boli jednoznačne splnené: „Najprv sa musí politická a ekonomická vedúca vrstva krajiny zasadiť pre nové ciele identity a nadchnúť sa nimi. Po druhé musí byť verejnosť aspoň pripravená nové ciele identity tolerovať.“5 Ale čo zjavne chýbalo, bolo splnenie tretej požiadavky, a to: „Prvky udávajúce tón kultúry hostiteľskej krajiny, vo väčšine prípadov západu, boli pripravené akceptovať konvertovaného.“ Zdá sa, že sen otca Turecka Kemala Atatürka urobiť z tejto krajiny sekulárny republikánsky národný štát podľa modelu francúzsko-republikánskej la cité, nie je ľahké uskutočniť. Možnosť tureckej demokratickej štátnosti, ktorá by mala predstavovať skutočného reprezentanta moslimského obyvateľstva, sa síce po prvý raz prejavila ako realistický projekt „šesť pilierov“ kemalizmu (republikanizmus, nacionalizmus, sekularizmus, etatizmus, popularizmus a reformizmus) – ale nedokáže zdôvodniť nijakú funkčnú demokraciu. Takýto štát bol pre islamistov príliš svetský, pre alevitov príliš sunitský a pre Kurdov príliš turecký. Súčasná moslimská demokracia v Turecku je tak reálna a životaschopná, ako bola pred pol storočím kresťanská demokracia v západnej Európe. Stále ešte moslimská, i keď už nie oficiálne islamská strana, ktorá je v súčasnosti pri moci, je opakovane obviňovaná z fundamentalizmu; predhadzuje sa jej, že pochováva osvietené princípy kemalistickej ústavy, ktorá vylučuje náboženské a etnické strany, lebo definuje náboženskú a etnickú príslušnosť ako identifikačné formy, ktoré nemajú v sekulárnom Turecku žiaden nárok na verejnú prezentáciu. Treba si položiť otázku, či sa demokracia nestane hrou, ktorá sa nedá hrať, ak možná väčšina nesmie vyhrať voľby a keď sekulárni politici volajú na pomoc vojsko, aby tú svoju demokraciu zachránili. V každej európskej krajine v nejakom období existovali náboženské strany. Mnohé z nich, predovšetkým katolícke, sa nevyznačovali demokratickým zmýšľaním, predtým než z nich lekcia fašizmu spravila kresťansko-demokratické strany. Keď sa ľuďom neumožní hrať hru férovo, ako sa majú potom naučiť ceniť si pravidlá a zasadiť sa o demokraciu? Musíme sa tiež spýtať: kto je vlastne fundamentalista? Moslimovia, ktorí chcú vidieť svoju identitu verejne uznanú a za rešpektovania demokratických pravidiel požadujú právo politicky sa organizovať, aby mohli podporovať svoje ideály a materiálne záujmy? Sekularisti, ktorí považujú moslimský závoj, čo nosí demokraticky zvolená poslankyňa parlamentu, za ohrozenie tureckej demokracie a za blasfemické porušenie posvätených sekulárnych princípov kemalistického štátu? Môže „sekulárna“ Európa povoliť „moslimsko“-demokratickému Turecko prístup? Oficiálne sa zdôvodňuje váhanie Európy prijať Turecko medzi seba najmä deficitom Turecka pri ochrane ľudských práv. Navonok sekulárna Európa je tak ešte stále príliš kresťanská, než aby si predstavila moslimskú krajinu ako súčasť európskeho spoločenstva. Predstavuje však naozaj Turecko ohrozenie západnej kultúry alebo predstavuje skôr neželanú spomienku na tabuizovanú „bielu“ 137 kresťansko-európsku identitu, ktorá striehne tesne pod povrchom? Diskusia o prijatí alebo neprijatí Turecka viac-menej ukázala, že tou rozorvanou krajinou je Európa. Je rozpoltená v otázke svojej kultúrnej identity a netuší, či sa majú vonkajšie a vnútorné hranice Európy definovať prostredníctvom spoločného dedičstva kresťanstva a západnej kultúry alebo prostredníctvom moderných sekulárnych hodnôt liberalizmu, univerzálnych ľudských práv, politickej demokracie a tolerantného zahŕňajúceho multikulturalizmu. Liberálne sekulárne elity Európy sa nemôžu verejne pripojiť k postoju Jána Pavla II., ktorý považoval európsku kultúru za kresťanskú. Ale nie sú ani v stave zachytiť slovami nevysloviteľné „kultúrne“ kritéria, ktoré robia z prijatia Turecka taký ťažký oriešok. Problém čo s Tureckom nafúkol aj prízrak miliónov tureckých občanov, ktorí teraz žijú v Európe – niektorí z nich dokonca už druhú generáciu – bez toho, aby sa mohli stať naozajstnými Európanmi. Sú rozkročení medzi svojou otčinou a európskymi hostiteľskými krajinami, ktoré im nedovolia, aby sa asimilovali. Ako môžu zvládnuť tie nepísané kritériá, ktoré určujú, kto je Európanom? Majú zostať cudzincami? Dokáže Európska únia vytvoriť nové podmienky pre určitý druh multikulturalizmu, ktorý akceptovať je také ťažké pre zhromaždené národné spoločnosti? DokážesaEurópskaúniaotvoriť„cudzím“ prisťahovalcom?Dokážeichintegrovať? Perspektívynapozadíamerickéhoprisťahovalectva Počas celého novoveku zásobovali krajiny západnej Európy celý svet vysťahovalcami; široko ďaleko predstavovali skutočne najdôležitejšiu oblasť vysťahovalectva. Počas koloniálneho obdobia sa usádzali európski kolonisti a kolonizátori, misionári, podnikatelia a koloniálni úradníci vo všetkých kútoch sveta. V období industrializácie, od začiatku 19. storočia do dvadsiatych rokov 20. storočia emigrovalo odhadom 85 miliónov Európanov do oboch častí Ameriky, do Južnej Afriky, Austrálie a Oceánie; 60 percent z nich do USA. V posledných desaťročiach sa však migračný prúd otočil – cieľom celosvetového prisťahovalectva sú mnohé spoločnosti západnej Európy. Porovnanie so Spojenými štátmi, teda s klasickou prisťahovaleckou spoločnosťou (i keď sa táto krajina od konca dvadsiatych rokov do konca šesťdesiatych rokov 20. storočia relatívne striktne bránila proti prisťahovalectvu), môže ukázať niektoré charakteristické rozdiely spôsobu, ako dnes na imigrantov reaguje západná Európa. Hoci podiel zahraničných prisťahovalcov na celkovom počte obyvateľov (vo Veľkej Británii, Francúzsku, Holandsku a západnom Nemecku pred zjednotením) so svojimi 10 percentami zodpovedá pomeru zahraničných občanov v USA, majú tieto krajiny vo väčšine prípadov problémy s tým, aby sa videli ako prisťahovalecké spoločnosti, prípadne aby vnímali druhú generáciu narodenú v danej krajine ako svojich krajanov. Rozličnými formami, ktorými sa pokúšajú prisťahovalecké náboženstvá, najmä islam, prispôsobiť vlastným pomerom a podriadiť predpisom, odlišujú sa európske spoločnosti nielen od tej americkej, ale líšia sa aj medzi sebou. Majú divergendujúce formy uznania štátneho občianstva, regulovania a podpory náboženských skupín, ako aj odlišné predstavy o tom, kedy a kde sa smú cirkvi a náboženstvá praktizovať. Európske krajiny aj USA majú tendenciu uplatňovať pri imigrantoch svoj špecifický model odluky cirkvi od štátu a daný systém pravidiel, ktorému podriaďovali vlastné náboženské menšiny. Podľa francúzskeho centralistického štátneho sekulárneho modelu a politickej kultúry laicité je náboženstvo striktne osobnou záležitosťou a nemá čo robiť na verejnosti, ale súčasne sa vyvíja na náboženské skupiny nátlak, aby sa pripojili k jedinej, centralizo- 138 vanej, cirkvi podobnej inštitúcii, ktorá je podľa tradičného vzoru podriadená regulácii štátu a ktorá má fungovať ako komunikačný partner. Veľká Británia má štátom uznanú cirkev Anglicka, ale napriek tomu necháva náboženským spoločenstvám veľkú voľnosť; môžu rokovať priamo s lokálnymi a školskými úradmi, aby dosiahli zmeny vo vyučovaní náboženstva, v stravovacích návykoch a tak ďalej bez toho, aby tým zaťažovali vládu. Nemecko s modelom viacerých štátom uznaných cirkví sa pokúsilo vytvoriť kvázi úradnú islamsko-cirkevnú inštitúciu, paralelnú s porovnateľným úsilím tureckého štátu postaviť svojich občanov žijúcich v diaspore pod kuratelu. Vnútorné štiepenie medzi prisťahovalcami z Turecka a verejná mobilizácia konkurenčných identít (sekularizovaní a moslimovia, aleviti a Kurdi) prekazili každý projekt inštitucionalizácie zhora. Podľa modelu samosprávnych nositeľov požadovalo Holandsko, dokonca ešte prednedávnom, vytvorenie síce štátom regulovaného, ale samoorganizovaného moslimského spoločenstva. Najnovšie sa však objavujú dokonca aj v tejto, tak tolerantnej ako aj liberálnej krajine, myšlienky podriadiť štátom tolerované „neeurópske“, „nemoderné“ normy a zvyky silnejším zákonným ohraničeniam. Pokiaľ vnímame imigráciu do Európskej únie, prípadne v Európskej únii ako celku, môžeme určiť dva rozdiely v porovnaní so Spojenými štátmi. Vo väčšine európskych krajín – s výnimku Veľkej Británie – ide v prevažnej väčšine o moslimských prisťahovalcov a v prevažnej väčšine moslimov o prisťahovalcov v krajinách západnej Európy. Táto ekvivalencia pôsobí dokonca zjavnejšie v prípadoch, keď moslimskí prisťahovalci pochádzajú z určitého regiónu, ako napríklad z Turecka v Nemecku, z Maghrébu vo Francúzsku. To má za následok navrstvenie rozličných inakostí, cudzorodých elementov, čím sa ešte zostrujú problémy ohraničenia, prispôsobenia a integrácie: totiž tá cudzorodosť prisťahovalectva, vierovyznania, etnickej príslušnosti a socio-ekonomickej podprivilegovanosti – to všetko konvertuje práve v tomto bode. Moslimovia v USA tvoria nanajvýš 10 percent všetkých nových prisťahovalcov – táto percentuálna sadzba sa bude naďalej zmenšovať pre prísne obmedzenia v politike prisťahovalectva, ktoré zaviedol po 11. septembri americký bezpečnostný aparát. Keďže ani Štatistický federálny úrad, ani prisťahovalecké úrady a úrady pre získanie občianstva, ako ani ostatné vládne a oficiálne úrady nesmú v Spojených štátoch zhromažďovať údaje ohľadne náboženskej príslušnosti, neexistujú nijaké spoľahlivé odhady o podiele moslimov v USA.6 Dostupné odhady sa značne odlišujú a uvádzajú od 2,8 do 8 miliónov. Zároveň sa predpokladá, že v prípade 30 až 42 percent všetkých moslimov v USA ide o afroameričanov, ktorí konvertovali na islam. To spôsobuje ťažkosti pri definovaní islamu ako cudzieho „neamerického“ náboženstva. A k tomu treba ešte pridať fakt, že spoločenstvá moslimských prisťahovalcov sa od seba značne odlišujú, čo sa týka ich geografického pôvodu, náboženských tradícií a socio-ekonomických znakov. To má za následok, že formy interakcie medzi rozličnými moslimskými skupinami prisťahovalcov, nemoslimskými prisťahovalcami z toho istého regiónu, afroamerickými moslimami, prípadne usadeným obyvateľstvom sú oveľa komplexnejšie a rôznorodejšie. Druhý rozdiel je v úlohe náboženstva a náboženských skupín vo verejnom živote a v občianskej spoločnosti. Nehľadiac na všetky rozdiely sú európske spoločenstvá hlboko poznačené sekularizmom. Ako liberálno-demokratické spoločnosti tolerujú a uznávajú náboženskú slobodu jednotlivcov. Ale následkom úspešnej snahy vykázať náboženstvo do privátnej sféry, ktorá sa stala neoddeliteľnou samozrejmosťou obrazu modernej sekulárnej spoločnosti, nie je ťažké priznať náboženstvu vo verejnom živote a v mobilizovaní kolektívnej skupinovej identity legitímnu úlohu. Kolektívne vedomie moslimských skupín a jeho verejné formy vyjadrovania vyvolávajú v sekulárnej 139 spoločnosti hlboké obavy, nielen preto, že ide o nekresťanské a neeurópske náboženstvo, ale pre to, že európsky sekularizmus vo svojej kolektívnej viere ako takej odráža svoje „odlišnosti“. Z tohto pohľadu sa silnie pokušenie postaviť islam a fundamentalizmus na tú istú úroveň. Islam automaticky vystupuje ako opak sekulárnej moderny západu. Ťažkosti spojené s integráciou moslimských prisťahovalcov sa vedome alebo podvedome dávajú do súvisu s úlohou náboženstva vo verejnom priestore – s problémom, o ktorom si európske spoločnosti mysleli, že ho už vyriešili liberálno-sekulárnou zásadou, že náboženstvo je každého súkromnou záležitosťou. Američania sú náboženskejší ako Európania, a preto chcú, aby sa prisťahovalci prispôsobili vládnucim náboženským normám.7 Možno povedať, že prisťahovalci v Amerike sú tendenčne náboženskejší, ako boli vo svojej domovine. Ešte nápadnejšie je, že dnes, ako aj predtým, dôležitú úlohu pri procese začleňovania sa nových prisťahovalcov do spoločnosti, hralo prá- ve náboženstvo. Aj pre súčasných imigrantov platí téza, ktorú stanovil Will Herberg pri pohľade na minulého prisťahovalca z Európy: „Nielenže sa od neho očakávalo, že si zachová svoje staré náboženstvo, zatiaľ čo by mal odložiť svoj starý jazyk, prípadne národnosť, ale pomery v Amerike boli tak vytvorené, že on alebo omnoho pravdepodobnejšie jeho deti práve v náboženstve nájdu svoje definované miesto v americkom živote.“8 Z toho vyplýva, že kolektívne náboženské identity patria k hlavným základom pre vytváranie spoločenského pluralizmu v amerických dejinách. Treba doplniť, 140 nielen náboženstvo, ale aj rasy, obe spoločne určujú v komplexnom obmedzení americkú skúsenosť integrácie a v praxi predstavujú kľúčové faktory pri „americkej osobitnej ceste“. O to viac zažívame v súčasnosti rôzne druhy rozporu a spolupôsobenia medzi stanovením identity, ktorá je určená nábožensky a vzťahuje sa na rasu, pričom tento proces môže mať značný vplyv na súčasnú a budúcu štruktúru amerického multikulturalizmu. Náboženstvo a rasa sa zasa raz stanú znakmi, podľa ktorých budú nových prisťahovalcov identifikovať buď ako schopných asimilovať sa, alebo ako podozrivých „cudzincov“. Americká spoločnosť je pripravená vstúpiť do novej epochy. Tradičný model, ktorý príslušníci európskych národov pretransformovali do „etnických skupín“, stratil dnes, v čase doslova celosvetovej migrácie, svoju platnosť. Amerika sľubuje, že sa stane „prvou novou globálnou spoločnosťou“, v ktorej budú zhromaždené náboženstvá a kultúry celého sveta – a to v čase, keď nábožensko-kultúrne identity opätovne hrajú na svetovej scéne dôležitú úlohu. V rovnakom okamžiku, keď politológovia ako Samuel Huntigton prorokujú zrážku kultúr, koná sa v USA nový experiment interkultúrnych stretnutí a vzájomného pochopenia medzi všetkými svetovými náboženstvami.9 Náboženský pluralizmus Ameriky expandoval a integroval všetky náboženstvá tak, ako predtým integroval náboženstvá starých prisťahovalcov. Dovŕšil sa komplexný proces vzájomného prispôsobenia sa. Tak ako sa predtým „amerikanizovali“ katolicizmus a židovské náboženstvo, tak sa to teraz stane s ostatnými svetovými náboženstvami, ako je islam, hinduizmus a budhizmus. Ide pritom o dvojitý proces. Dané náboženstvo zažije v Amerike premenu, pričom daná obec v diaspóre funguje súčasne ako katalizátor pre transformáciu jej náboženstva doma – presne tak, ako sa vyvinul americký katolicizmus v zmysle transformácie svetového katolicizmu a ako americké židovstvo pôsobilo na svetové židovstvo, aby sa zmenilo. Tento proces expandujúceho náboženského pluralizmu uľahčuje ustanovenie Prvého dodatku k Americkej ústave, ktorý je garantom, že nebude zavedené žiadne štátne náboženstvo a tak vzniká prísna odluka cirkvi od štátu, teda pravá neutralita sekulárneho štátu. Na druhej strane sa zaručuje „sloboda vierovyznania“. Táto kombinácia presvedčivo sekulárneho štátu a slobodného vierovyznania, ktoré garantuje ústava je tým, čo od seba odlišuje inštitucionálny rámec náboženstva v Spojených štátoch od toho v Európe. V Európe je extrémnym príkladom Francúzsko, kde sekulárny štát usmerňuje náboženstvo v spoločnosti, a vnucuje jej laicité. Iným extrémom je Anglicko, v ktorom sa etablovaná štátna cirkev so širokou toleranciou znáša náboženské menšiny. Ako liberálno-demokratický systém rešpektujú všetky európske spoločnosti moslimov, ako individuálne ľudské právo. Ťažkosti má väčšina európskych spoločností s verejným, a tiež kolektívnym, vyznávaním islamu ako náboženstva prisťahovalcov, a to z jednoduchého dôvodu, že sa islam vníma ako „neeurópske“ náboženstvo. Nacionalisti ako Jean-Marie Le Pen vo Francúzsku či Jörg Heider jasne tvrdia: Islam je jednoducho preto nevítaný a neasimilovateľný, lebo v jeho prípade ide o náboženstvo „cudzincov“. Konzervatívni katolíci, ako napríklad bolonský kardinál, vyjadrujú názor, že Taliansko, a aj iné štáty majú prijať prisťahovalcov zo všetkých krajín a náboženstiev sveta, ale len z dôvodu ochrany katolíckej identity krajiny by mali dostať katolícki prisťahovalci prednosť. Liberálni sekulárni Európania sa na takéto prejavy rasizmu a náboženskej intolerancie pozerajú s nevôľou – a naozaj, nepriateľské vyjadrenia voči cudzincom a cirkvi počujú z ich úst len zriedkavo. Politicky korektné vyhlásenie znie: „Prijímame imigrantov bez toho, aby sme brali do úvahy ich rasu alebo náboženskú príslušnosť za predpokladu, že sú pripravení rešpektovať a akceptovať naše moderné, liberálne, sekulárne európske normy.“ 141 tiev očakáva, že budú tolerovať aj napríklad homosexualitu, ktoré sú je v ich očiach nemorálna, často vyhlasujú liberálni sekulárni Európania, že nie sú ochotní tolerovať nijaké formy náboženského správania sa a zvyky, ktoré pre nich predstavujú morálnu nehanebnosť, lebo odporujú moderným európskym normám. To, čo umožňuje sekulárnej liberálnej väčšine zdôvodniť a podložiť tieto netolerantné tyranie, nie je jednoducho demokratický princíp väčšiny, ale omnoho viac sekulárno-teologické presvedčenie zabudované do teórií modernizácie, že jeden princíp je reakcionársky, fundamentalistický a antimoderný, kým druhý je naproti tomu progresívny, liberálny a moderný. MásanováeurópskaústavaodvolávaťnaBoha,prípadne kresťanskédedičstvaalebopotrebujeEurópanovésekulárne„civilnénáboženstvo“nazákladeprincípovosvietenstva? Čo sa týka noriem, tie sa menia od krajiny ku krajine. Spor o moslimskú šatku, ktorý vypukol v mnohých európskych spoločnostiach, a podpora, ktorú získal odsúhlasený zákonný zákaz nosiť šatku a iné demonštratívne náboženské symboly vo francúzskych štátnych školách, od väčšej časti obyvateľstva a podľa všetkého aj od väčšiny francúzskych moslimov, by mohol predstavovať extrémny prípad liberálneho sekularizmu. V skutočnosti sa dajú pozorovať podobné tendencie k represívnemu zákonodarstvu voči moslimským prisťahovalcom aj v liberálnom Holandsku. Holandsko sa odvoláva na to, že krajina musí ochraňovať svoje tradície sformované liberalizmom a toleranciou pred nebezpečenstvom neliberálnych, fundamentalistických, patriarchálnych zvykov, ktoré naďalej praktizujú moslimskí prisťahovalci a ktoré sa predávajú mladším generáciám. Bývalý francúzsky ministerský predseda Jean-Pierre Raffarin vo svojom prejave pred parlamentom, v ktorom obhajoval zákaz nosiť ostentatívne náboženské symboly v štátnych školách, pripomenul, že aj islam sa má prispôsobiť sekulárnym princípom tak, ako to predtým urobili vo Francúzsku všetky ostatné náboženstvá. „Pre tých, ktorí prišli ako poslední, mám na mysli islam, je sekularizmus šancou, šancou stať sa jedným z náboženstiev Francúzska.“ Islamský závoj a iné náboženské označenia sú právom vyhnané zo štátnych škôl, doplnil, lebo „získavajú politický význam“, pričom podľa sekulárneho princípu, ktorý chápe náboženstvo ako osobnú záležitosť, nemôže byť „náboženstvo žiadnym politickým projektom“. Až neskôr sa ukáže, či reštriktívne zákonodarstvo splnilo svoj cieľ a dokázalo utlmiť rozširovanie sa „radikálneho islamu“, alebo či sa dosiahol opačný efekt a či sa bude naďalej radikalizovať už odcudzená a neprispôsobená spoločnosť imigrantov. Pozitívne zdôvodnenie, ktoré možno počuť od liberálnych zástancov takýchto neliberálnych obmedzení slobodného vierovyznania, sa väčšinou zakladá na odkaze, že sa má dievčatám umožniť emancipácia pred diskrimináciou pohlavia a patriarchálnym útlakom, a ak je to potrebné, dokonca aj proti ich vôli. To bola argumentácia zavraždeného liberálneho politika Pima Fortuyna v liberálnom Holandsku, ktorá mu umožnila vytvorenie úspešnej platformy nepriateľskej voči imigrácii – kampane, ktorá teraz prináša ovocie vo forme reštriktívnych zákonov. Zatiaľ čo sa od konzervatívnych nábožens- 142 Sporom, ku ktorým došlo v súvislosti s formulovaním preambuly novej európskej ústavy, možno čeliť trojakým spôsobom. Prvou možnosťou, ako obísť spor by bolo jednoducho vzdať sa preambuly, v ktorej by Európska únia formulovala chápanie seba samej a vysvetľovala by svetu svoje politické základy a identitu. Bolo by to však prejavom úbohosti, lebo základným cieľom, ktorý sleduje návrh európskej ústavy, netreba zjavne hľadať v právnej oblasti, ale sa nachádza v zámeroch priniesť príspevok k sociálnej integrácii Európy, podporiť vedomie spoločnej identity a vytvoriť nápravu pre nedostatok demokratickej legitimácie.11 Ďalšou možnosťou by bolo základné hodnoty, ktoré tvoria „určujúci konsenzus“ európskych spoločností, uviesť buď ako evidentné skutočnosti, alebo ako sociálne fakty, bez pokusu normatívne ich objasniť. Túto cestu zvolili signifikátori amerického vyhlásenia nezávislosti, keď uviedli: „We Hold These Truths To Be SelfEvident.“ Silné pôsobenie tejto pozoruhodnej vety sa zakladá prirodzene v nepochybnej viere v Boha stvoriteľa, ktorý vybavil človeka vierou. V nej sa zhodli republikánski deisti, štátnocirkevní protestanti a radikálno-pietistické spoločenstvá. V našej postkresťanskej a postmodernej spoločnosti to nie je už také jednoduché. Slávnostná proklamácia Charty základných práv Európskej únie z roku 2000 sa pokúša dosiahnuť svojím prvým paragrafom rovnaký účinok: „Vedomá si svojho duchovného a morálneho dedičstva zakladá sa Únia na deliteľných, univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnoprávnosti a solidarity.“ Táto proklamácia opakuje jednoducho vyhlásenia, ktoré sa nachádzajú v takmer všetkých ústavách Európy, v európskej konvencii ľudských práv z roku 1950 a predovšetkým vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv Spojených národov z roku 1948. Nejde teda o nijaké „duchovné a morálne dedičstvo“ Európy. Poslednou možnosťou, by bolo položiť si otázky a pokúsiť sa, aby odpovede na ne boli verejnou debatou: Kto sme? Odkiaľ prichádzame? V čom spočíva naše duchovné morálne dedičstvo a kde ležia hranice našej kolektívnej identity? Ako flexibilné by mali byť vnútorné hranice a nakoľko by mali byť otvorené navonok? Odpovedať na tieto otázky by bola mimoriadne komplexná úloha. Táto úloha, ťažká sama o sebe, sa ešte väčšmi skomplikovala sekulárnymi predpojatosťami, s argumentmi, že by návrat k náboženstvu mohol zapríčiniť nejednotnosť a mohol by pôsobiť kontraproduktívne, alebo jednoducho s odkazom, že porušuje postuláty sekularizmu. Neobhajujem názor, že treba do novej európskej ústavy prijať odkaz na kresťanské dedičstvo, prípadne na transcendenciu, ale chcem zdôrazniť, že spor o prijatie náboženského odkazu do ústavného textu je prejavom skutočnosti, že vládnuci sekulárny dogmatizmus dovoľuje, aby náboženstvo prerástlo do problému, a tak znemožňuje, aby sa s náboženskými otázkami zaobchádzalo pragmatickým a rozumným spôsobom. 143 Súhlasím s Bronislawom Geremekom, že každá genealogická rekonštrukcia idey alebo vlastného obrazu európskej spoločnosti, sa síce vzťahuje ku grécko-rímskej antike a k osvietenstvu, naproti tomu maže spomienku na úlohu kresťanského stredoveku pri vytváraní európskej civilizácie – čo poukazuje na historickú ignoranciu alebo utláčanie.12 A tiež predstavuje neschopnosť akceptovať kresťanstvo ako konštitutívnu súčasť kultúrnej a politickej identity Európy. Možno sa prepásla veľká historická šanca na tretí ak zmierenia a staré spory medzi osvietenstvom, náboženstvom a sekularizmom odložiť bokom. Že sa sekulárna spoločnosť cíti byť ohrozená vo svojej identite a popiera kresťanstvu akékoľvek verejné uznanie, usvedčuje zo lži jej samoľúbe tvrdenie, že len sekulárna neutralita môže zaručiť slobodu indivídua a kultúrny pluralizmus. Vynútené mlčanie poukazuje nielen na pokus vytlačiť z kolektívneho vedomia kresťanstvo tak ako aj každé iné náboženstvo, ale vytlačiť základnú zložku identity mnohých Európanov z verejnej sféry. Aby sa dosiahla rovnoprávnosť v prístupe k verejnému priestoru Európy a zaručila neskreslená komunikácia, musela by sa Európska únia stať nielen postkresťanskou, ale aj postsekulárnou.13 Ak by sa pri genealogickom zdôvodnení spoločných európskych hodnôt ľudskej dôstojnosti, rovnosti, slobody a solidarity dala prednosť formám sekulárnej identity a sekularistického chápania seba samého, mohlo by to nakoniec viesť k tomu, že by sa pretvorila nielen cesta k úplnému pochopeniu genézy týchto hodnôt vrátane ich sociálnej inštitualizácie a individuálneho internacionalizmu, ale by sa pripravila aj o možnosť práve tieto formy sekulárnej identity kriticky zhodnotiť. David Martin a Daničle Hervieu-Léger jasne poukázali, ako neriešiteľne v celých novovekých dejinách Európy sú náboženstvo a sekulárne navzájom prekrížené, ako neodlučiteľne spolu súvisia rozličné formy prejavu európskeho osvietenstva s rozličnými formami prejavu kresťanskej viery a ako veľmi kultúrne schémy, ktoré korenia v určitých náboženských tradíciách a v zodpovedajúcich inštitucionálnych štruktúrach, doteraz formujú tie najrozličnejšie sekulárne spôsoby správania sa.14 Vedomé, reflexívne uznanie tohto kresťanského formovania neznamená, že treba akceptovať nároky pápeža alebo inej kresťanskej vrchnosti ako jediného strážcu alebo splnomocneného správcu kresťansko-európskeho dedičstva. Znamená to len uznanie skutočnosti, že každý Európan, či už je v Európe doma alebo sa sem prisťahoval, má právo spolupôsobiť pri obnove, ale aj zachovávaní tradícií. O čo silnejšie sa sekularistické vnímanie pokúša vytisnúť toto náboženské dedičstvo z kolektívneho vedomia, o to silnejšie sa vracia – to sa jasne prejavuje v prípade laicistického etatizmu Francúzska v ironickom zostrení, podvedome v sekulárnych formách verejného života. Štyri problémy priblížené v tomto príspevku – integrácia katolíckeho Poľska do postkresťanskej Európy, integrácia Turecka do Európskej únie, ako aj vypracovanie novej ústavy, ktorá by bola prejavom hodnôt uznávaných ľuďmi v Európe a ktorá by im súčasne umožňovala, aby sa znovu konštruovali ako európsky démos – tieto štyri problémy sú samy o sebe ťažké. Nereflektujúca sekulárna identita, dogmatické sekularizujúce chápanie seba samého komplikujú uvedené problémy o to viac, že z nich robia neriešiteľné náboženské otázky. POZNÁMKY: 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12. 13. 14. Porovnaj David, M. Londýn 1978 a Greeley, A., Londýn 2003. Davie, G.: Oxford 1994 a Oxford 2000. Hervieu-Léger, D.: Religion und sozialer Zusammenhalt in Europa, Transit, 26/2003. Casanova, J.: Das katholische Polen im säkularisierten Europa, Transit 25/2003. Huntington, S. P., New York 1996; dt. Der Kampf der Kulturen, Míchov/Viedeň 1996, s. 139. Isaksen, K.: Leonard, New York 2003. Casanova, J.: Beyond European and American Exceptionalism: Towards a Global Perspective, v Davie, G. - Heelas P. - Woodhead L. (Hg.), Aldershot 2003. Herberg. W. Chicago 1953, s. 27 f. V skutočnosti patrí k najspornejším aspektom Huntigtonovej tézy jeho nativistická, nepriateľská voči imigrácii a proti multikulturalizmu zameraná argumentácia, ktorej cieľom je dajnú západnú kultúrnu čistotu USA chrániť pred bastartizovaním. Dieter Grimm vypracoval tento bod veľmi presvedčivo vo svojom pragmatickom prejave o Intergration by Constitution – Juridical and Symbolic Perspectvies of the European Constitution, ktorý mal 5. marca 2004 rokovaní o téme Toward the Union of Europa – Cultural and Legal Ramifications pripravenom na New Scholl University. Sciolino, E.: Debate Begins in France on Religion in the Schools, The z 5. marca 2004. Geremek, B.: Welche Werte für das neue Europa?, Transit 26/2003. Nedodržujúc svoju otvorenosť voči náboženským „ostatným“, ako ani vlastnú výzvu adresovanú zástupcom sekularizmu, aby „si (zachovali) zmysel pre artikulačnú silu náboženského jazyka“, vychádza aj Jürgen Habermas v diele Galuben und Wissen (Frankfurt/Mohanom 2001, s. 21 – 29) ešte stále z predpokladu, že nábožensky viazaní v sekulárnej sfére verejnosti to majú prirodzene ťažšie ako ostatní. „Doteraz dodával liberálny štát len veriacim medzi občanmi odvahu, aby rozdelili svoju identitu rovným dielom medzi verejné a osobné. Sú to oni, ktorí musia prekladať svoje náboženské presvedčenia do sekulárneho jazyka, kým získajú ich argumenty výhliadky, že nájdu súhlas väčšiny.“ Len na základe teleologickej dejinnej filozofie dokáže Habermas presadiť, že postsekulárna spoločnosť pokračuje v „práci, ktorú vykonalo náboženstvo na mýtoch, a na náboženstve samom“ a táto práca „prekladu“ alebo racionálneho zdôvodnenia svätého má rovnaký význam ako „sekularizácia, ktorá neničí“, alebo osvietenstvo. Porovnaj Hervieu-Léger, D: Religion und sozialer Zusammenhalt in Europa, ako aj Martin, D.: Integration und Fragmentierung. Religionsmuster in Europa, Transit 26/2003. Táto štúdia vznikla v súvislosti s nezávislou reflexívnou skupinou, ktorú inicioval predseda Európskej komisie Romano Prodi. Štúdia neskôr vyšla v časopise Transit, nájdete ju na www.ivm.at/r-reflec. htm. Preklad Margita Pokojná José Casanova (1944) je americký sociológ, filozof, religionista. Je profesorom sociológie na New School for Social Research v New Yorku. Zaoberá sa vzťahom cirkvi a štátu v Latinskej Amerike, strednej a Východnej Európe. Je autorom kníh The Opus Dei and the Modernization of Spain; Global Catholicism and the Politics of Civil Society, Public Religions in the Modern World. 144 145 GEORGE WEIGEL katedrála a krychla zvlášť znepokojivého spojení chamtivosti, folie de grandeur [velikášství] a antiamerikanismu; když jsem četl zarážející výsledky průzkumu veřejného mínění uspořádaného Evropskou komisí, který ukazoval, že podle názoru většiny Evropanů představuje Izrael spolu se Spojenými státy největší světovou hrozbu míru; když se po strašlivých událostech v Madridu 11. března tohoto roku španělští demokratičtí voliči v podstatě postavili sami proti sobě a dali najevo pouze přání, aby je síly mezinárodního teroru nechaly na pokoji; a především když jsem sledoval diskusi o tom, má-li preambule navrhované nové evropské ústavy uznat křesťanské zdroje evropské kultury. Tyto jevy spolu navzájem souvisí, a máme-li jim porozumět, je k tomu třeba něco víc než obvyklé úvahy o mocenském zaostávání Evropy za Spojenými státy. Odpovědi jen politické nemohou vysvětlit nynější politickou nerozhodnost Evropy, ať už jde o postupy a struktury evropské integrace nebo o válku proti terorismu. Politické odpovědi samy o sobě také nemohou vysvětlit nejvýraznější rys evropské reality — že totiž Evropa páchá demografickou sebevraždu, když její nízká porodnost zdaleka nedosahující prosté reprodukce vytváří vakuum, do něhož proudí islámští přistěhovalci ve stále větších počtech a často se v tomto procesu radikalizují. Evropa stojí před otázkou, jež je otázkou kulturní a civilizační morálky. A kromě toho, vrátíme-li se k mým úvahám na střeše Archy, Evropa možná balancuje mezi volbou pro katedrálu nebo pro krychli. N a západním konci velkolepé městské osy, která běží od Louvru podél Champs Elysées, prochází Triumfálním obloukem a přetíná Seinu Neuvillským mostem, stojí Archa obrany, jeden z velkých projektů zesnulého presidenta Françoise Mitterranda. Je postavena podle strohého návrhu dánského architekta Johanna Otto von Spreckelsena jako otevřená krychle, vysoká téměř 40 poschodí, 348 stop široká a krytá sklem a obrovskými plochami kararského mramoru. Za horkého slunného odpoledne — a tak jsem ji asi před sedmi lety viděl poprvé — je tato stavba doslova oslňující. Výtah, jejž rozhodně nelze doporučit nikomu, kdo trpí závratí, dopraví návštěvníka bleskurychle na střešní terasu, odkud je zcela výjimečný pohled na Paříž, přes Tuilerie k Louvru a na Ile de la Cité, Sainte Chapelle a Notre Dame. Demografickásebevražda V nejvyšších třech patrech sídlí Mezinárodní nadace pro lidská práva. François Mitterrand chtěl totiž Archu obrany postavit jako monument lidských práv, jako něco náležitě gigantického, co by bylo připomínkou dvoustého výročí Velké francouzské revoluce a Deklarace lidských a občanských práv. Jak jsem se dočetl v jednom průvodci, dostala proto Archa přízvisko Archa bratrství. Ve všech cestovních průvodcích, jež jsem měl v ruce, se také uvádělo, že by se dovnitř pohodlně vešla celá katedrála Notre Dame i s věžemi. To ve mně při obdivování jednoho z nejvelkolepějších světových panoramat velkoměsta z terasy Archy probouzelo otázku: která kultura, ptal jsem se v duchu, by lépe chránila liská práva a zajišťovala morální zásady demokracie — ta, jež vybudovala tuto ohromující, racionální, pravoúhlou budovu, geometricky precizní, ale v podstatě bez osobitosti, nebo kultura, jež vyvářela klenby a reliéfy, chrliče a vznosné obloukové pilíře, všelijaké zastrčené kouty a škvíry a všechny asymetrie a posvátné „roztodivnosti“ Notre Dame a ostatních velkých francouzských gotických katedrál? Během posledního půldruhého roku mě tato otázka znovu a znovu pronásledovala. Přemýšlel jsem o ní, když se tak velká část vedoucích politických představitelů Evropy stavěla proti osvobození Iráku, v případě Francie ze 146 147 Zmínkaokřesťanství S rozšiřováním Evropské unie, dalším z kroků ukončujících umělé rozdělení Evropy na „Východ“ a „Západ“ z dob studené války, začal také zdlouhavý proces koncipování první ústavy Evropské unie. Neobešel se bez jisté dávky nepříjemností a politického handrkování, když jak staré, tak nové členské státy zápolily o nalezení takové metody kolektivního rozhodování, při němž by byly chráněny malé země a současně uznáván přínos lidnatějších národů do pokladny Evropské unie; na setkání plánovaném na tento měsíc [červen 2004] se dá očekávat podobné úsilí při snaze najít vyvážená hlasovací pravidla přijatelná pro všech 25 členů. Zároveň se dostala na pořad jednání jiná otázka, o níž jsem se už zmínil; v Evropě vyvolala prudkou kontroversi, ale vzbudila nápadně malou pozornost v USA. Šlo o to, má-li nová ústava, jejíž preambule vypočítává zdroje osobité evropské kultury, obsahovat i zmínku o křesťanství. Současný návrh na tuto otázku odpovídá rozhodným ne. Jako dva kořeny soudobé evropské civilizace se uvádějí klasické dědictví kontinentu — návrh začíná citací z Thukydida — a osvícenství; nechává se tak bez povšimnutí jeden a půl tisíce let křesťanského vlivu na utváření toho, čím nyní „Evropa“ je. Polská vláda (složená do velké míry z exkomunistů) proti tomuto opomenutí protestovala, stejně tak italská vláda a minulá vláda španělská. Papež Jan Pavel II., jehož podpora evropské jednotě možná byla rozhodující pro kladný výsledek polského lidového referenda o připojení k Evropské unii, věnoval loni v létě této otázce řadu projevů a zdůrazňoval, že „křesťanské dědictví [evropské] civilizace... nesmí zaniknout ani být znevažováno“. Na evropské veřejné scéně jsou však tyto hlasy v menšině. Francouzský president Jacques Chirac vyjádřil stanovisko své vlády zcela jasně: „Francie je laický stát, a proto nikdy neměla ve zvyku domáhat se vsuvek náboženského rázu do ústavních textů.“ Chiracovu laďcité dovedl ještě o krok dále socialistický poslanec francouzského parlamentu Olivier Duhamel, který varoval před jakoukoli zmínkou o Bohu nebo o křesťanství s odůvodněním, že by to vlastně znamenalo vylučování muslimů, jiných ne-křesťanů a ateistů z politického společenství nové Evropy. Stejným tónem zněla slova Lindy McAvanové, členky evropského parlamentu za britské labouristy, která ostře odsoudila potenciální urážku „tak mnoha milionů lidí odlišné víry nebo vůbec bez víry“. Také úvodník největšího švédského deníku se vyslovil proti jakékoli snaze zmínit se o křesťanství a bývalá švédská vicepremiérka a členka evropského ústavního konventu, Lena Hjelm-Wallenová, pokládala jen za málo víc než „pouhý žert“ zprávu, že křesťanští demokraté z její vlastní země jsou skutečně pro jakési uznání křesťanských kořenů evropské civilizace. Valéry Giscard d´Estaing, bývalý francouzský president, který je nyní předsedou ústavního konventu, shrnul celou záležitost těmito neomalenými slovy: „Evropané žijí v ryze sekulárním politickém systému, v němž náboženství nehraje významnou roli.“ Z empirického hlediska je Giscard na omylu: více než polovina lidí v Evropské unii žije v zemích s etablovanými církvemi nebo v zemích, jež Boha formálně uznávají ve svých ústavách. Nepopiratelná je však mimořádně nízká míra praktikovaného křesťanství v dnešní západní Evropě. Každému, kdo má sklon vidět věci jako Giscard, musí ústavní přikývnutí k Bohu (nebo v případě Irska k „Nejsvětější Trojici“) připadat jako málo víc než stopy minulosti s nepatrným významem pro přítomnost — a s ještě menším pro budoucnost. Prudkost tohoto odporu - jehož rétorika už zcela ztrácí míru, když se do debaty vloží organizované genderová lobby „humanistů“ a gayů — však přece jen napovídá, že je za ním ještě něco jiného než kombinace francouzské laicité, současného evropského sekularismu a podle všeho i zápal pro 148 sociální inkluzivnost. Ostatně vyznívá-li pouhá zmínka o křesťanství jako vylučování muslimů, židů, a bezvěrců, nevyznívá obdobně výslovná připomínka osvícenství jako vyloučení aristoteliků, tomistů a postmodernistů, kteří považují osvícenský racionalismus za nesprávný? Četba návrhu preambule spolu s debatou, jež se kolem ní rozvíjí, naznačuje něco jiného: v mysli mnoha Evropanů není křesťanství jen čímsi pro vývoj současného evropského veřejného života bezvýznamným, nýbrž historickým činitelem, který překážel vývoji Evropy schopné žít v míru, Evropy hájící lidská práva, Evropy, která se spravuje demokraticky. Odtud je jen krok k přesvědčení, že už pouhá zmínka o křesťanském dědictví Evropy by byla vybídkou k návratu zpět k intoleranci, obskurantismu a bratrovražedným bojům minulosti. Ecrasez l´infâme, bylo proslulé doporučení Voltairovo: rozdrťte tu (judeokřesťanskou) ohavnost! Podle debaty o preambuli navrhované evropské ústavy se zdá, že mnoha současným evropským politikům a intelektuálům by rozdrcení „ohavnosti“ judeo-křesťanského dědictví Evropy připadalo jako nezbytná předběžná podmínka zabezpečení demokratických základů rozšířeného evropského společenství. Proto mají za tak důležité zdůraznit, že v Evropě nedošlo od dob Thukydidových (nebo možná doby Marka Aurelia) až k Descartovi k ničemu, co by mělo nějaké důsledky. V tomto navrhovaném kroku potlačení jisté historie můžeme snadno vidět přání potlačit docela jinou historii. Mám ovšem na mysli 20. století. Vždyť nová Evropa se nevynořila z údajné temné noci středověkého křesťanství, nýbrž — a to zcela nedávno — z až příliš moderních a až příliš sekulárních hrůz nacismu a komunismu, jinými slovy ze své vlastní modernity. Ať už bude otázka o preambuli euroústavy nakonec vyřešena jakkoli, na debatu o ní se můžeme dívat jako na další, ještě nevyslovovanou stránku dosud nezvládnuté konfrontace dnešních evropských elit s hrůznými fakty moderní evropské historie. AniEvropanaanikřesťan Jak to bývá, s nejpronikavější analýzou této debaty a jejího významu jak pro budoucí evropskou integraci, tak pro evropskou demokracii nepřišel Evropan ani křesťan, nýbrž ortodoxní Žid pocházející z Jižní Afriky: Joseph H. H. Weiler, ředitel Centra Jeana Monneta a profesor práva na New York University. Vyložil ji v malé knížce s titulem Křesťanská Evropa: výzkumný esej (vyšla, bohužel, jen italsky a španělsky; můj překlad je z italského vydání, Rizzoli 2003). Stoupence evropského sekularismu napadá na základě právní a politické filosofie. Argumentuje, že základní dokument, který záměrně ignoruje křesťanské kořeny Evropy, by byl z konstitucionálního hlediska nelegitimní.Ústavy mají podle Weilera trojí úkol. Předně organizují funkce státu, určují odpovědnost i hranice odpovědnosti legislativy, exekutivy a soudnictví. Dále vymezují vztahy mezi občany a státem. A konečně jsou úložištěm, bezpečnostní schránkou hodnot, symbolů a idejí, jež činí danou společnost tím, čím je. A právě na tu třetí funkci, ukazuje Joseph H. H. Weiler, evropští sekularisté, jak se zdá, zapomínají. Historická paměť, píše, je pro mravní společenství podstatná a žádné politické společenství nemůže přetrvávat bez společně sdílených mravních závazků. To návrh evropské ústavy také uznává, totiž jednak tvrzením, že kontinent Evropa je nositelem osobité civilizace, jednak tím, že vyzdvihuje jako zvláštní společné hodnoty této civilizace svobodu, toleranci a rovnost občanských práv. Avšak jestliže konstruktéři evropské ústavy zcela upírají křesťanství roli jedné z „konstituujících“ položek této civilizace i jakýkoli podíl na historickém vývoji a rovněž na současné obraně uvedených hodnot, zastávají stanovisko, jež popírá samo sebe — fakticky totiž porušují ústavou vyhlašovaný závazek tolerance. Tím celý 149 A tak dále. Jiní komentátoři po léta vyjadřovali nespokojenost s elitářským rázem institucí Evropské unie a jejího rozhodovacího aparátu a vytýkali celému projektu řízenému z Bruselu „demokratický deficit“. Pokud pak jde o ústavu, říká Joseph H. H. Weiler, demokratický deficit je ve skutečnosti křesťanský deficit. Na to, jak tento deficit překonat v „křesťanské zdůrazňuje, že otcové zakladatelé dnešní Evropské unie — Konrad Adenauer, Alcide de Gasperi, Robert Schumann a Jean Monnet — byli do jednoho skutečnými katolíky, z nichž každý viděl evropskou integraci jako projekt křesťanské civilizace. V protikladu k jejich příkladu je pohled sekularistů na počátky dnešní Evropy v nejlepším případě neúplný, když odmítá „část dědictví Evropy pro věřící i nevěřící, pro křesťany stejně jako pro ne-křesťany“. Smysl tohoto dědictví může být předmětem diskuse, ale popírat jeho existenci znamená páchat zradu na demokracii samé. V čem však toto dědictví spočívá? V této věci je velmi užitečná jiná nedávno vydaná kniha: Vzestup západního křesťanství: triumf a rozdílnost (druhé, revidované vydání, Blackwell). Jejím autorem je Peter Brown, známý nejspíš svým autoritativním životopisem Augustine of Hippo. Z narativního popisu, který pulzuje mezi celkovými konturami a pronikavými detaily, vtiskuje se čtenáři do mysli jeden konkrétní obraz. Je přibližně rok 700 a tisíce mil daleko od sebe žijí dva hoši, jeden v Irsku, v nynějším hrabství Antrim, a druhý v Panjikentu východně od Samarkandu ve Střední Asii. Oba hoši se učí umění kopistů. Jeden píše latinsky voskem na dřevě, druhý syrsky na hliněných střepech. Oba pilně opisují totéž dílo, biblickou knihu žalmů - a snaží se podle Brownových slov „osvojit si dílo (...), jež už se stalo skutečně mezinárodním posvátným textem - křesťanské ,Písmo svaté?“. Peter Brown jistě není první, kdo hloubal o tom, jak k této pozoruhodně synchronní zkušenosti došlo. Jednu dobře známou odpověď podal Christopher Dawson, britský „metahistorik“ z poloviny 20. století, který poslední půldruhé dekády své učitelské kariéry strávil na Harvardu. Podle Dawso- Evropě“, má značně velkorysý názor: „Křesťanská Evropa“ není Evropa výhradně nebo nutně konfesijní. Je to Evropa, která respektuje v plném smyslu stejně všechny své občany: věřící i ,laicisty´, křesťany i ne-křesťany. Je to Evropa, která sice ctí ušlechtilé dědictví osvícenského humanismu, ale opouští jeho christofobii a nebojí se ani se nezdráhá uznat, že křesťanství je jedním z ústředních prvků vývoje její jedinečné civilizace. Konečně je to Evropa, která v diskursu o své minulosti i budoucnosti znovu objevuje celé bohatství, jež může vzniknout, postaví-li se tváří v tvář jedné ze svých hlavních intelektuálních a duchovních tradic: svému křesťanskému dědictví, [chápanému] zejména v pokoncilní éře papežem, jehož nauka jej činí nepřekonatelným v pochopení situace současných dějin. Jako pádnou připomínku současným evropským sekularistům Weiler na byl Řím centrem civilizačního vzepětí, které zasahovalo oblast od Britských ostrovů přes Severní Afriku až do syrsky mluvících končin Blízkého východu a Střední Asie. Když se zhroutila obranná hráz římského impéria, otřásli tímto obrovským podnikem „barbaři“, jak se jim obecně říká; de facto to byli moji germánští předkové. V průběhu následujícího „temného věku“ uchovávali pozůstatky římské civilizace mniši, kteří později vyrazili ze svých klášterů obracet barbarské hordy. Největšího úspěchu dosáhli u Franků. Z nich pak vyšel Karel Veliký, jehož karolinská říše uchovala výdobytky římské civilizace a položila základy toho, čemu dnes říkáme Evropa. Podle tohoto líčení připadl vrchol celého příběhu na Hod Boží vánoční roku 800, kdy papež Lev III. korunoval Karla Velikého na císaře Svaté říše římské (připomínkou tohoto okamžiku je dodnes velký kámen z červeného alabastru, na němž Karel klečel; nyní je vsazen do mramorové podlahy ústavní proces ohrožují nebo ho dokonce odsuzují k nezdaru.Nedá se tedy vůbec mluvit o konstituování útvaru zvaného Evropa, jestliže se do ústavy vědomě nezabudují jeho křesťanské kulturní kořeny. Sjednocující se Evropa podle Weilerova názoru potřebuje ústavu, která by chránila jak „svobodu náboženství, tak svobodu od náboženství“. Má na mysli něco víc než uznání, že věřící i nevěřící mají v politickém společenství stejná práva. Jako alternativu k „Evropě“ budované podle vzoru francouzského agnostického státu, který „orwellovsky“ (Weilerův výraz) všem vnucuje laďcité ve jménu pluralismu, nabízí Weiler skutečně inkluzivní řešení, jaké přijalo Polsko ve své postkomunistické ústavě z roku 1989. S výrazem souhlasu cituje z polské preambule: V péči o existenci a budoucnost naší vlasti, jež roku 1989 opět získala možnost suverénního a demokratického sebeurčení, my, polský národ, všichni občané Polské republiky - jak ti, kdo věří v Boha jako ve zdroj pravdy, spravedlnosti a krásy, tak i ti, kdo tuto víru nesdílejí, ale respektují tyto universální hodnoty jako vyplývající z jiných pramenů vzájemně si rovní v právech a odpovědnosti ve vztahu k obecnému dobru... Věřícíilaicisté,křesťanéine-křesťané 150 151 lodě svatopetrského chrámu v Římě). V osobách Karla a Lva, císaře a papeže, přijal Řím barbary a barbaři přijali Řím (a jeho prostřednictvím Athény a Jeruzalém). Evropa tak stála připravena právě na prahu středověku, v prvním velkém okamžiku svého rozkvětu. Přípravaprojinýsvět Peter Brown ví stejně jako Christopher Dawson před ním, že bez křesťanství není možné Evropě porozumět. Ale 40 let badatelské práce jej přesvědčilo, že linie Dawsonova líčení — expanze (římské impérium), zmenšování a oslabení (barbarská invaze a „temný věk“) a konečně absorpce (Karel Veliký) — věci příliš zjednodušuje. Brown zdůrazňuje, že moji předkové nebyli známé „wagnerovské postavy v helmách s péry a v plátovém brnění, kožešinou podšitých pláštích a pytlovitých kalhotách“. Byli to převážně zemědělci, kteří se obchodně a společensky stýkali s „Římany“ podél široké a poměrně propustné hranice probíhající napříč celou Evropou a zhruba vyznačenou toky Rýna a Dunaje. Vztahy byly daleko bohatší, než by ukazovalo Dawsonovo líčení. Ale třebaže v Brownově podání nebyl žádný ústřední bod jako u Dawsona, centrální skutečností v jiném smyslu bylo něco, co je naznačeno obojím podtitulem jeho knihy: křesťanství, nebo podle jeho vyjádření jeho vnitřní propojenost, jak ji ukazuje příklad oněch dvou školáků opisujících tutéž knihu. Jeden z nich vyrůstal v prostředí, jež se stane západním křesťanstvím, druhý na křesťanském Východě. Ale jedno i druhé bylo částí téhož civilizačního úsilí i přes to, že později tuto skutečnost zapřou jejich katoličtí a ortodoxní následovníci vzájemnou exkomunikací roku 1054 a že to dnešní sekularisté popírají. Na Západě změnilo komplexní setkávání barbarů a křesťanství obě strany neodvolatelným způsobem. Brown to bohatě ilustruje svými náčrty portrétů takových plodných postav, jako byl Řehoř Veliký, Augustin z Canterbury, Patrik (autor „prvních rozsáhlých prozaických textů v latině napsaných mimo hranice římského světa“), Kolumbán, Beda a Bonifác. Útvar, který vznikl bezprostředně po roce 1000, jímž Brownovo dílo končí, byl vrcholný středověk, osobitá křesťanská civilizace, jež dala vznik 152 katedrále — onomu tak kontrastnímu protějšku modernistické krychle. Právě tato civilizace, která řešila jisté kontroverze mezi katolickou církví a veřejnými autoritami té doby, zrodila myšlenky, jež budou — až přijde jejich čas - využity k obraně lidských práv a k projektu demokracie. Tři čtvrti století po konci Brownova příběhu se papež Řehoř VII. (1073 — 1085) dostal do sporů o investituru, v nichž šlo o to, má-li biskupy jako hlavy místních církví jmenovat a uvádět do úřadu (investire) papež, nebo císařové. Byla to teologická a církevněprávní otázka a spor o ni měl značné historické důsledky. Je známo, že Jindřich IV. klečel ve sněhu před hradem Canossou a činil pokání před papežem, ale týž Jindřich později vypudil téhož Řehoře z Říma do vyhnanství v Salernu, kde pak papež zemřel, a spor pokračoval. Když se politický a církevní prach nakonec usadil, Evropa do sebe vstřebala řadu lekcí z tohoto raného zápasu, dovolíme-li si anachronismus, mezi církví a státem. Jednou lekcí bylo, že transcendentní mravní řád soudí politickou moc: „správné“ není prostě to, co mocní prohlásí za správné. Jiná lekce v sobě obsahuje zárodek toho, čemu my říkáme pluralismus: už pouhý fakt, že existuje církev, spolu s jejím nárokem na autoritu nad lidskými životy znamená, že císař (a později stát) nemůže být vším. Tím byla politika desakralizována a dosah veřejné autority byl chápán jako omezený, aspoň v principu; do evropského krevního oběhu byla vstříknuta antitotalitní vakcína; a byl připraven kulturní základ, na němž bude moci být později vybudována politika konsensu. A zároveň to paradoxně byla škola křesťanské kultury, kde se Evropa dověděla o důstojnosti světské skutečnosti: podle církve, jež tuto nauku převzala ze svých židovských kořenů, je úlohou lidstva humanizovat svět, a to v křesťanských termínech znamená svět nezavrhovat, nýbrž se spíš snažit v něm být „doma“, i když je nynější pozemský svět jen přípravou pro svět jiný, který má teprve přijít. KdyžsevytrácíprvníBožípříkaz K tvrzení, že tato bohatá půda neobsahovala žádné živiny pro možnost zrodu západní demokracie, je už třeba vědomé svévole. Whigovská teorie dějin neměla pravdu, a stejně tak ji nemají dnešní francouzští intelektuálové a političtí vůdci. Demokratický projekt se nevynořil na způsob politického panenského zrození ani z anglické Slavné revoluce roku 1688, ani z francouzské Deklarace lidských a občanských práv v roce 1789. To sice skutečně byly rozhodující okamžiky v dějinách demokratických institucí a moderního politického myšlení, ale kulturní základy byly položeny o celá staletí dřív. Peter Brown a Christopher Dawson se mohou leckde rozcházet ve vylíčení, jak přesně k tomu došlo, ale shodují se v podstatnější věci: že Evropě nelze porozumět, nevezmeme-li plně v úvahu, v čem křesťanství poučilo evropského člověka — o něm samém, o jeho důstojnosti, o společenstvích, v nichž žije, včetně jeho politických společenství, a o jeho údělu. Diskuse o evropské minulosti a o vztahu mezi křesťanstvím a evropskou demokratickou přítomností se do značné míry týkají evropské budoucnosti. Nelze totiž popřít závažné problémy, jimž kontinent dnes čelí, včetně demografické imploze a politické nemohoucnosti. To obojí jsou symptomy hluboké morální krize. Dovolte, abych to vyjádřil nepřikrášlenými slovy, jež si tato situace zasluhuje. Ano, existují hospodářské, sociologické, psychologické a dokonce ideologické příčiny, proč natalita v Evropě klesala po desetiletí až pod úroveň prosté reprodukce. Ale neschopnost vytvářet lidskou budoucnost v tom nejzákladnějším smyslu — vyvářením další generace — je jistě také výrazem hlubšího selhání: selhání sebedůvěry. A podle mého mínění je toto hlubší selhání neméně jistě spojeno se zhroucením víry v Boha Bible. Neboť vytrácí-li se Bůh — a dnešní eurosekularisté právě o smrt biblického Boha na evropské veřejné scéně usilují a do značné míry už ji uskuteč- 153 nili —, pak se vytrácí i první Boží příkaz: „ploďte a množte se“ (Gn 1,28). Na místě víry v Boha Bible nastolila evropská vysoká kultura různá sekularistická božstva: toleranci, pluralismus, laďcité a další. Ale uctívání těchto božstev drasticky snížilo evropský mravní a historický horizont. V domácích záležitostech kontinent odbočil do postpolitické pustiny, v níž je autorita k urovnávání všech nesnadných záležitostí delegována na mezinárodní soudní dvory a na bruselskou byrokracii, a ruku v ruce s tímto uspořádáním veřejného života, jež samo je vedlejším produktem etatismu a vlídnějšího, krotšího socialismu, jde jakýsi vesele nihilistický přístup k úvahám o jakémkoli transcendentním řádu uvažování. V mezinárodních záležitostech je situace skoro stejná. Navíc ke specifickým bodům nesouhlasu s americkou politikou války proti terorismu člověk cítí instinktivní odpor — ne-li přímo hrůzu — vůči ideji, že svoboda je darem od Boha, jejž je nutné aktivně bránit, v případě nutnosti i „tvrdě“, silou zbraní (jak to George W. Bush opakovaně říká ve svých prohlášeních). Neapologetická vyznání víry Američanů jsou mnoha Evropany odmítána jako doklad fanatismu, xenofobie a agrese — a tak jsou chápána, jakýmsi zvráceným posunem významů, jako substituce toho nebezpečí, jež se nesmí uvádět plným jménem: islamistického nepřítele, který je nyní uvnitř evropského domu. A právě tím se současné evropské nedostatky nebezpečně kříží s americkými starostmi o budoucnost, včetně budoucnosti západní aliance. Když dvakrát nakonec právě Američané ve 20. století vytrhli Evropu ze smrtelného politického selhání, mohla pro ně být po jistou dobu útěchou Evropa duchovně apatická. Jistou chvíli se zdálo, že politická kultura budovaná na konsumerismu a sociálním zajištění od kolébky do hrobu si už pravděpodobně nebude žádat dalšího investování americké krve a statků. Ale teď víme, že je tomu jinak. Evropská ztráta víry v budoucnost, ztělesněná katastrofickým poklesem natality doma a cynickým postojem appeasementu ve světových záležitostech, je nebezpečím pro Spojené státy, pro národ, který ne náhodnou je dosud v kontaktu se svými vlastními kořeny v jedinečném kulturním vzepětí, jež vyšlo z Jeruzaléma, Athén a Říma. Joseph Weiler, jehož důvěra v moc přesvědčování je neobyčejná, věří, že lidé krychle a lidé katedrály mohou koexistovat v Evropě, která by uznávala přínosy těch i oněch. Otázka, kterou nechává otevřenou a která je mnohem širší než tvorba evropské ústavy, je, na koho a na co se každá z obou těchto stran bude moci odvolávat pro zdůvodnění a zakotvení své oddanosti svobodě, pluralismu a toleranci. Pokud jde o ztenčující se počet křesťanů, ti si dobře uvědomují (v některých případech opožděně), proč mají přistupovat k názorům ostatních s respektem: protože je to jejich křesťanská povinnost. Ale kdo nebo co vede k podobnému vědomí povinnosti lidi krychle - lidi, pro něž Archa představuje velký krok vpřed a pryč od Notre-Dame? Kdo nebo co bude učit Evropany budoucnosti, že demokratické hodnoty, na jejichž reprezentování si krychle činí nárok, skutečně stojí za to, aby byly pěstovány a rozvíjeny — a zejména také hájeny? Preklad Ladislav Frej Esej vyšla v časopise Commentary a na stránkach Občanského institutu. George Weigel (1951) je americký spisovateľ a teológ. V slovenčine vyšiel jeho životopis Jána Pavla II. pod názvom Svedok nádeje. 154 155 TOMÁŠ HALÍK Strmá a úzká cesta Je evrOpa nekřeSťanSká a nenábOženSká? V prvém roce nového milénia jsem měl vzácnou příležitost v klidu přemýšlet, psát, číst a přednášet v inspirujícím prostředí univerzity v Oxfordu. Svou první přednášku o vztahu náboženství, kultury a politiky ve střední Evropě jsem v rámci captatio benevolenciae zahájil zmínkou o poutech mezi Prahou a Oxfordem, Čechami a Británií. Z Oxfordu a z Prahy, od Wicleffa a Husa, vzešly prvé impulsy k hnutí, které ve svých důsledcích změnilo náboženskou a politickou mapu Evropy. Náboženské vášně prostupovaly staletími našich dějin. Dnes jsou obě země počítány k nábožensky převážně lhostejným, silně sekularizovaným. V samém počátku třetího tisíciletí křesťanství nazval cantenburský arcibiskup Anglii zcela odkřesťanštěnou zemí a výsledky sčítání lidu v České republice byly interpretovány tak, že jsme spolu s bývalou DDR patrně nejméně náboženskou zemí celé planety. Naznačují Čechy a Anglie opět směr, kterým se dřív nebo později vydají ostatní země Západu? Nešíří se přes všechny snahy o „novou evangelizaci“ stále více v evropském křesťanství především únava a rezignace? Je Evropa už dnes nekřesťanská a nenáboženská? Občanskénáboženství Má odpověď a základní teze této úvahy zní: Evropa dneška není nekřesťanská ani nenáboženská. Je v určitém smyslu křesťanská a v určitém smyslu náboženská. Není však křesťansky náboženská. Náboženstvím Evropy dnes už není křesťanství a naše evropské křesťanství už není náboženství – alespoň v tom smyslu, jímž kdysi náboženstvím bývalo. V Evropě více než na kterémkoliv kontinentě se měnily a mění kulturní a civilizační paradigmata a v nich se mění i vztah mezi vírou a náboženstvím. Jsem dokonce přesvědčen, že tyto dramatické vztahy mezi vírou a náboženstvím jsou jednou z hlavních příčin dynamiky evropských dějin. Chci si položit otázku, co v dnešní Evropě hraje sociální a kulturní roli náboženství – náboženství jakožto integrující síly společnosti – a jakou roli hraje a může hrát křesťanská víra a instituce, které jí reprezentují. Nebudeme-li mít odvahu vzít na vědomí dějinný pohyb, jehož jsme součástí, mohlo by se stát, že naše představy o Evropě a křesťanství poklesnou na ideologické fráze. 156 Evropa dneška není odkřesťanštená přinejmenším v dvojím smyslu: celá naše kultura je prostoupena hodnotami, které přineslo či uchovalo křesťanství a z toho dědictví těží v mnohém i ti, kdo se cítí zcela vzdáleni křesťanským církvím a jejich víře; kromě toho jsou lidé křesťansky věřící stále relativně početnou skupinou evropského obyvatelstva. Evropa není nenáboženská zejména v tom smyslu, v jakém zde slovo náboženství používám: náboženství je to, co integruje společnost. Netvrdím, že náboženství (ve smyslu, jaký se ustálil v běžném povědomí po osvícenství) integruje dnešní společnost, nýbrž že to, co určitou společnost integruje, to je jejím náboženstvím. Toto pojetí náboženství není teprve výsledkem funkcionalistického myšlení moderní sociologie či odrazem toho, co se od dob Rousseauových nazývá občanské náboženství. Už v antickém Římě, kde se pojem religio – který nemá přesný ekvivalent v mimoevropských kulturách – vynořil, nebylo religio žádné hledání posledního smyslu života, nýbrž spíše souborem rituálů a symbolů, vyjadřujících společný posvátný základ státu. Proto disent vůči „bohům, které uznává stát“ byl v antice politickým zločinem, jak dokládá proces proti Sokratovi či pronásledování ranného křesťanství. Křesťanská víra se objevuje na dějinné scéně jako „cesta“, cesta následování Ježíše Nazaretského, která se záhy spojuje s antickým filozofickým myšlením, ale distancuje se od antického religio. Ve staletích od Konstantina po Karla Velikého se křesťanství ustavuje jako nové religio římské říše. Velký projekt „společného domu Evropa“ v podobě Svaté římské říše německého národa je vybudován na půdě křesťanství jakožto religia. Všichni víme, jak kulturně produktivní byla christianitas, tato velká syntéza středověku, toto – smím-li to tak říci – „manželství mezi vírou a náboženstvím“. Arbiterpravdyavěrohodnosti Těm však, kteří při dnešním budování sjednocené Evropy nostalgicky vzpomínají na středověk, musíme připomenout, že není úplně jisté, zda tato doba opravdu byla zlatým věkem víry. Můžeme najít mnoho argumentů pro 157 tvrzení, že křesťanská víra skutečně hluboce pronikla do životní kultury jen poměrně úzké vrstvy, která po sobě zanechala písemné dokumenty; zvyky a mravy velké masy venkovského obyvatelstva často svědčí jen o vnějším nátěru křesťanství. Evropské křesťanství prvního tisíciletí bylo dále velmi kulturně pluralitní a pestré – vedle sebe žily různé kulturní verze křesťanství, irská, keltská, germánská, římská, řecká, slovanská, ale byla tu i syrská, koptská, africká etc. Teprve po rozkolu křesťanského Východu a Západu začala ve velké části Evropy dominovat latinská, římská verze natolik, že křesťanství bylo dlouho chápáno jako monokulturní. Počínaje patnáctým stoletím Evropou vane nový vítr, který pak vyvolá politickou a náboženskou krizi Evropy a od sedmnáctého století s rozšířením osvícenství můžeme pozorovat, že křesťanská víra přestává být religio Západu. Náboženství vždy souvisí s mocí – a jedním z nejvýraznějších nástrojů moci je jazyk. Mocí religia je především schopnost poskytnout společný jazyk, vyjadřující zkušenost a životní pocit většiny lidí. Avšak zkušenost a životní pocit člověka na prahu moderny se pronikavě změnil – renezance přináší nový vztah k tělu, objevuje zasuté dědictví antiky, experimentální metody znamenají nový vztah k přírodě a kosmu, Evropa začíná brát na vědomí ostatní kontinenty, humanisté a reformátoři učí nově číst Bibli, emancipační hnutí laiků v reformaci přerůstá v demokratizaci nejen církve, ale i společnosti, objevují se nové ekonomické, politické a sociální modely a struktury. Jazyk křesťanské teologie už není schopen artikulovat tento nový svět člověka; teologie se stává mrtvým jazykem, podobně jako latina se používá už víceméně jen jako ornament jistých slavností a při setkáních expertů – už to není nástroj všeobecné komunikace. Novým jazykem, novým religio Západu se od sedmnáctého století stává věda. Věda se postupně stává arbitrem pravdy: ještě dnes pro mnohé naše současníky se adjektivum „vědecký“ chápe jako synonymum pro „pravdivý, spolehlivý“. Je zajímavé sledovat, jak se i teologie snaží postupně přizpůsobovat tomuto racionalistickému modelu (zejména novotomismus je jakousi inverzí pozitivismu v rámci křesťanského myšlení). V průběhu 20. století se však věda stává natolik specializovanou a komplikovanou, že zdaleka nemůže nabídnout onen všeobecně srozumitelný jazyk a sdílený obraz světa jako v době newtonovské fyziky či Darwinova evolucionismu. Věda přestala být religio Západu. Co je dnes „novým náboženstvím“ naší civilizace? Domnívám se, že vítězné religio Západu naší doby jsou média. Massmédia jsou onou mocností, která vytváří síť, integruje silně diferencovanou společnost, nabízí symboly a jazyk, ovlivňuje styl myšlení, chování a prožívání. Média jsou tím, co do značné míry zahrnuje a zprostředkovává ostatní sektory života – co většina lidí ví o politice, vědě, hospodářství, kultuře, sportu či náboženství, dozvídá se prostřednictvím médií. Média jsou arbitrem pravdy a věrohodnosti, jako dřív byla autorita církve či autorita vědy: lidé považují za skutečné a důležité to, co viděli „na vlastní oči“ v televiz- 158 ních zprávách. V informační společnosti nabízejí média to, co je největším bohatstvím naší doby a co je symbolem té základní stavební jednotky světa, jako byl kdysi atom – totiž informace. Jistě: ještě o jedné struktuře západního světa by se dalo uvažovat jako o té všezahrnující integrující síle, totiž o kapitalistickém hospodářství, o tržní ekonomice. Je možné vidět určitou paralelu mezi trhem zboží a trhem idejí, dvěma tvářemi globální civilizace. Mimochodem: jsem přesvědčen, že právě proces globalizace, a to prostřednictvím těchto dvou struktur, smetl komunistický svět: v ostrém větru konkurence na volném trhu zboží a idejí se udusily komunistické společnosti, postavené na státně plánované ekonomice a cenzuře myšlenek a informací. Změnykulturníchparadigmat Po pádu komunismu se změnilo mnohem víc, než jen situace v několika zemích střední a východní Evropy. Po zániku „druhého světa“ jsou bývalý první a bývalý třetí svět postaveny před nutnost sebe samy nově definovat, najít „svůj jazyk“ a také jazyk ke společnému dorozumění v globálním světě. Radikální islamismus se snaží velké části bývalého třetího světa – a také části onoho čtvrtého světa, jímž jsou například zahraniční dělníci a uprchlíci v západních zemích – nabídnout společný jazyk. Není jím jednoduše islám, je to spíše onen jazyk revoluční nenávisti, který známe ve verzi nacistické (jako rasovou nenávist) a marxistické (jako třídní nenávist) – tentokrát je tatáž mentalita oděna do náboženského jazyka, do jazyka náboženské nenávisti. Jaký je společný jazyk Západu? Média, jak jsem již řekl, nabízejí určitý způsob artikulace a zprostředkování obrazu světa. Není to pouhé zrcadlení světa, nýbrž jeho interpretace, překládání do určitého typu jazyka. Média předkládají portrét našeho světa, avšak pracují s omezenou škálou barev. Přes všechnu rafinovanost technických prostředků zůstávají určité dimenze skutečnosti stranou. Možná, že se nabízí první konkrétní odpověď na otázku, jaká je úloha křesťanských církví v současné evropské společnosti: pečovat o hlubinnou dimenzi života jednotlivců i společnosti. Nemyslím, že se křesťanství může znovu stát oním religio Západu, integrující silou sjednocené Evropy, že se může znovu ujmout oné politické a socio-kulturní role, kterou hrálo ve středověku. Nemyslím, že křesťanské církve mohou konkurovat roli, kterou ve veřejném životě hrají média. Laciné pokusy plně přizpůsobit hlásání víry stylu populárních médií a zapojit se do průmyslu zábavy, jaký vidíme u některých amerických teleevangelistů či na velkých evangelizačních show na sportovních stadionech, znamená měnit víno ve vodu. Jistě je lepší, když církev vstupuje do mediálního prostoru spíše jako kompetentní partner v seriózní debatě o vážných problémech společnosti, neboť svět médií umožňuje vést dialog. Eric Voegelin, kdysi řekl, že hlavní problém dnešních křesťanů není to, že by neznali správné odpovědi, nýbrž že zapomněli otázky, na které víra odpovídá. Nemá-li evangelizace – hlavní úkol církve – charakter dialogu 159 s kulturou společnosti, poklesá na úroveň indoktrinace a náboženské agitace. Zvláště v zemích, kterým se říká postkomunistické, jsou lidé alergičtí na jakoukoliv indoktrinaci. Křesťanská víra poté, co přestala být religio Západu, obdržela statut „světového názoru“. Paralelně s rozpadem politického těla „křesťanské Evropy“ – a vznikem Evropy národů se rozdělilo i „mystické tělo Kristovo“, či spíše jeho institucionální reprezentace, na jednotlivé denominace. Křesťanství existovalo v plurálu a tento plurál dlouho byl chápán – i samotnými křesťany – jako něco, co ho diskredituje; musela uplynout staletí, než římský papež slovanského původu napsal, že tato pluralita křesťanství též obohacuje. Změny kulturních paradigmat, které přináší proces globalizace, do značné míry oslabil hranice mezi státy i mezi denominacemi; ekumenismus a mezináboženské kontakty jsou neseny stejným pohybem, který si vynucuje politickou a ekonomickou integraci. Gemeinschaft, ve svém mikroklimatu, tak otevřenost vůči stále širšímu horizontu. Napadá mne, zda onu integrující roli, kterou křesťanská víra hrála ve středověku na rovině společnosti, by nyní nabídnout především na úrovni jednotlivých lidských životů. To neznamená nutně „privatizaci víry“ a únik do pozice „neviditelného náboženství“. Což nepotřebuje člověk, roztříštěný do mnoha identit, onu sjednocující hlubinnou dimenzi života, aby mohl obstát jako osobnost – také ve společnosti a pro společnost? Možná, že na církve v Evropě budoucnosti čeká – alespoň v nejbližší době – také důležitá terapeutická role. Tím nemyslím, že by kněží měli suplovat či dublovat práci psychoterapeutů, jde o „duchovní“ terapii – a i tím myslím ještě něco jiného, než logoterapii Vídeňana Victora Frankla. Nikdo nás neustanovil za soudce dějin, avšak v pokoře před tím, který jediný soudí dějiny spravedlivě, bychom se měli stát pozornými žáky dějin, aby naše svědomí naslouchalo naší paměti. Oživit historickou paměť národů je někdy nesnadný úkol, neboť jde o bolestný proces. Při pozorném pohledu do minulosti vidíme, že jásot vítězů mnohdy umlčel nářek obětí. Musíme se učit solidaritě s oběťmi, a to nejen s oběťmi jedné strany. Dějiny, psané vítězi, často příliš lehce přeskakují skutečnosti, které by mohly probudit pocity viny a hanby. A pokud existují svědectví poražených, často v nich bolest a pocit křivdy vyvolává ducha pomsty a ducha tíže – i tyto resentimenty tlumí cit pro pravdu. Uzdravit rány minulosti je možné jen v dialogu, v němž se věcná věrnost faktům spojuje s moudrým nadhledem, který může poskytnout filozofická a teologická reflexe dějin. Univerzity a církve mohou přispět k takovému vztahu k dějinám, který byl povzbudil nejen odvahu k pravdivému, kritickému a sebekritickému náhledu, ale i odhodlání zastavit spirálu věčného návratu zla, které má své kořeny v neuzdravené minulosti. Na samý závěr bych se chtěl podívat s nadějí do evropské budoucnosti, i budoucnosti evropského křesťanství. Zdá se, že po vyčerpání mnoha dřívějších modelů života z víry bude v centru opět víra jako cesta, cesta následování Ježíše zvaného Kristus, cesta spojující spirituální hloubku s horizontálou společenské odpovědnosti, cesta odvahy k nonkonformitě s „duchem tohoto světa“ i střízlivé moudrosti hospodáře, který ze svěřeného pokladu vybírá věci nové i staré. Budou-li lidé této cesty mezi těmi, kdo budou zodpovědně pracovat na staveništi Evropy zítřka, pak byť jich bylo málo jako soli v pokrmu, nebudeme moci prohlásit, že Evropa je nekřesťanská, byť jejím „náboženstvím“ už nebude křesťanství a naše křesťanství bude spíše dosti strmá a úzká cesta než všeobjímající religio. Esej bola prednesená na Katolíckej akadémii v Mníchove. Oddělenístátuodcírkve Jsem přesvědčen, že se brzy otevře prostor pro nové setkání náboženství a politiky. Klasické paradigma, v němž se o tomto vztahu uvažovalo od dob osvícenství, totiž „oddělení státu od církve“, bylo jistě nezbytné a oboustranně užitečné, ale přežilo se. Stát dnes totiž nemá již monopol na politický život a církve nemají monopol na náboženský život. Uvnitř států vznikají, ale hranice národních států překračují nová sociální hnutí a občanské iniciativy, často velmi účinně řešící zejména lokální,regionální problémy. A Evropa se valem mění z Evropy národů (a národních států) v Evropu regionů. Uvnitř církví vznikají, avšak hranice církví překračují nová náboženská hnutí , která mají často mezinárodní, ekumenický a někdy i mezináboženský charakter. Možná, že spolupráce některých náboženských a politických hnutí, inciativ a think-tanků v celoevropské občanské společnosti přispěje k obnově politické kultury zítřka. Zásada „to think globaly and to act localy“ bude zřejmě v Evropě zítřka platit v oblasti politické i náboženské. Člověk potřebuje jak zakotvení ve své 160 Tomáš Halík (1948) je český teológ. Vyštudoval sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, teológiu študoval tajne v Prahe, bol žiakom Josefa Zvěřinu. V bývalej NDR bol tajne vysvätený za kňaza, v osemdesiatych rokoch patril k najbližším spolupracovníkom kardinála Tomáška. Je profesorom sociológie na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, rektorom univerzitného Kostola najsvätejšieho Salvátora v Prahe a prezidentom Českej kresťanskej akadémie. Publikoval viac ako dvesto prác – kníh a článkov. Jeho posledné knihy sú: Noc zpovědníka - Paradoxy malé víry v postoptimistické době; Oslovit Zachea; Vzýván i nevzýván; Co je bez chvění, není pevné - Labyrintem světa s vírou a pochybností. 161 K A R O L M O R AV č Í K Boh v politike Vzťah cirkVi a politickej moci V 20. storočí N a jar roku 2005 zaujali slovenskú verejnosť mená na zoznamoch agentov komunistickej štátnej bezpečnosti. Pozoruhodný bol častý výskyt kňazov i biskupov jednotlivých kresťanských cirkví na týchto zoznamoch. Po opadnutí prvého rozrušenia nad tým, koľko zradných či falošných ľudí sa našlo aj v cirkevnom prostredí, si väčšina z nás uvedomila, že samotné mená na zoznamoch neprinášajú žiadnu jednoznačnú informáciu o morálke daných jednotlivcov. Hojná frekvencia ľudí z cirkevného prostredia na zoznamoch však jasne dosvedčuje mimoriadnu pozornosť, ktorú cirkvám venovala komunistická moc ako svojmu úhlavnému nepriateľovi. Celá chúlostivá problematika ma podnietila k tomu, aby som sa viac ako hodnotením jednotlivcov začal zaoberať hodnotením dlhodobých postojov kresťanských cirkví k politickej moci v 20. storočí a to nielen k moci komunistickej, ale aj k liberálno-demokratickej a fašistickej. Cirkevmedzipragmatizmomaevanjeliom Kresťanské cirkvi pokladajú za akúsi „magnu chartu“ svojho konania evanjelium, ktoré sa v kresťanských spoločnostiach číta a z rôznych aspektov reflektuje už dve tisícročia. Na základe evanjelia si cirkvi nárokujú byť v každej dobe a voči každej politickej moci hlasom trpiacich a zástancom ich ľudskej hodnoty. Na naplnení alebo neuskutočnení tohto nároku sa potom rozhoduje o zmysle, dôveryhodnosti a efektivite cirkevného posolstva. Nekladiem si teda v prvom rade otázku, či ten-ktorý človek pod tlakom určitých okolností obstál alebo nie, ale pýtam sa, aké uzávery odvodila cirkev ako „spoločenstvo pod nárokom evanjelia“ zo svojho kresťanského posolstva vo vzťahu k politickej moci, a to tak cirkev všeobecná (reprezentovaná u katolíkov napríklad vrcholnými predstaviteľmi vo Vatikáne), ako aj cirkev miestna, v našom prípade slovenská, vo svojich predstaviteľoch a v ich najzávažnejších rozhodnutiach. Chránila cirkev vo všetkých tých možných politických vzťahoch, uprostred ktorých sa ocitla v priebehu 20. storočia, predovšetkým svoju mocenskú pozíciu alebo pozíciu evanjelia? Starala sa o prežitie svojich štruktúr a inštitúcií alebo o prežitie evanjeliového ideálu? Historické spraco- 162 163 vanie tematiky prenechávam profesionálnym i amatérskym historikom; ja sa pokúsim o politicko-teologický pohľad. Tritypypolitickejmoci V priebehu 20. storočia mali kresťanské cirkvi v Európe skúsenosť s tromi typmi politickej moci – liberálno-demokratickou, fašistickou a komunistickou. So všetkými typmi politickej moci mali kresťanské cirkvi vážne, aj keď nerovnaké problémy a napätia. Všetky tri typy politickej moci môžeme označiť za ovocie novoveku, ktorý sa zbavil priameho odvodzovania svojej legitimity od cirkvi či ňou ohlasovanej Božej autority. Ak sa stredoveká politická moc odvolávala aspoň slovne na Boha, tak novoveká moc sa odvoláva na vôľu ľudu – na občiansky, nie božský princíp. Občianska spoločnosť vo svojom poňatí moci vychádza z ideálnej predstavy, že každý človek ako občan má byť v istej forme subjektom tejto moci. Štandardné usporiadanie občianskej spoločnosti počíta s demokratickými mechanizmami (pluralita strán, všeobecné volebné právo) a liberálnymi inštitúciami (napríklad nezávislé súdnictvo, parlamentom kontrolovaná vláda). Ako je dobre známe, demokracia sa v praxi pokúša realizovať moc ako moc delenú (moc výkonnú, zákonodarnú a súdnu), aby sa jedinec nestal ľahkou obeťou tejto moci. Fašistická moc naopak odmietla občana ako neschopného zmysluplne užívať politickú moc a stavila na autoritu suveréna, čo podobným spôsobom činila aj moc komunistická. Suverénom vo fašistickom variante je vodca, stelesňujúci vôľu k moci, ktorý sa opiera o mocenský monopol svojej politickej skupiny. Komunistický variant totality uprednostňoval mocenský kolektív pred suverenitou vodcu. (Prílišná koncentrácia moci u jednotlivca sa zvykla kriticky hodnotiť ako „kult osobnosti“.) Fašizmus a komunizmus pokladali za oprávnené získať moc revolučným (násilným) činom, prípadné volebné akty slúžili najmä vládnej propagande. Obe totalitné moci sa navzájom odlišovali vo svojich motivačných východiskách a v miere mocenského pokrytia spoločnosti. Kým fašistická moc totálne obsadila určité geografické a kultúrne prostredie a kontrolovala, ale priamo nespravovala ekonomiku, komunizmus prevzal do svojho mocenského portfólia aj ekonomickú sféru. Fašizmus pri odôvodňovaní svojej moci používal viac nacionálnu motiváciu, komunizmus sa spoliehal viac na motiváciu sociálno-ekonomickú. Vo vzťahu k náboženstvu bol fašizmus zväčša ústretový a cirkev využil vo svojej mocenskej štruktúre, pričom sa snažil cirkev oddeliť od priameho vplyvu na chod spoločnosti. Naopak komunizmus, ktorý bol bojovne ateistický, cirkvi a náboženské spoločnosti sa snažil likvidovať, a to, čo v náboženskej oblasti dočasne prežilo, sa snažil úplne kontrolovať a podľa možnosti aj propagandisticky využiť. Cirkevaliberálnademokracia–príbehnedôvery Z historického hľadiska je typ liberálno-demokratickej moci v Európe hlavným politickým modelom a takpovediac priamym dedičom občianskej revolúcie. V Európe tento model moci predchádzal nástup fašizmu a komunizmu a v deväťdesiatych rokoch sa tam, kde bol odstránený, opätovne obnovil. Kresťanské cirkvi, najmä katolícka, sa od čias francúzskej revolúcie dostávali do konfliktu s týmto typom politickej moci ako s mocou, ktorej sa z pohľadu cirkvi vytýkalo, že obmedzuje vplyv cirkvi na spoločnosť, že v určitých otázkach zdanlivo či skutočne toleruje presadzovanie nemorálnych zásad a svojím autonómnym princípom sa programovo stavia mimo Boha. Všetko pospolu vyznievalo ako pyšné prihlásenie sa k tomu, čo židovstvo a kresťanstvo označovalo za „hriech Adamov“. Na rozdiel od mýtického Adama sa však nový občan po svojom autonómnom čine hanblivo neskrýval v kríkoch, ale hrdo sa staval na piedestál. 164 V problematike vzťahu cirkví a novovekej občianskej spoločnosti treba vnímať rozdielnosti medzi krajinami s katolíckou a protestantskou tradíciou. (Osobitný je prípad ortodoxného Grécka.) V krajinách, kde dominovali protestanti, boli vedúci cirkevní predstavitelia oddelení od priamej politickej moci už od čias reformácie a niekde politický predstaviteľ (monarcha) symbolicky zastával aj funkciu hlavy miestnej (národnej) cirkvi. Skutočný zápas s politickou mocou preto prebehol viac-menej len v „katolíckych“ krajinách, kde sa vplyv cirkvi na politickú moc začal v určitej historickej etape vnímať ako cudzí, klerikálny, ne-občiansky. Katolíci zasa vo svojej väčšine začali odmietať vznikajúcu občiansku spoločnosť, čoho následkom bolo, že na začiatku 20. storočia sa ocitli v nevýhodnej situácii práve v tradičných „katolíckych“ krajinách ako Taliansko, Portugalsko, Francúzsko či Španielsko. V protestantských krajinách mal väčšiu tradíciu takzvaný laický prvok, teda podiel „neurodzených“ ľudí (meštiactva) na spravovaní vecí verejných (synodálny princíp), a to aj preto, že tzv. tretí stav bol hlavným nositeľom náboženskej reformácie. Katolícky a protestantský prístup sa podnes trochu odlišujú v predstave o tom, ako má náboženstvo ovplyvňovať politiku. Zdá sa, že protestantský kresťan chce predovšetkým chrániť svoje individuálne právo konať z vlastného pochopenia Božieho slova (či už sa myslí konanie jedinca samotného alebo združeného v skupine osôb), kým kresťanovi katolíckej tradície akoby viac záležalo na slobodnom pôsobení jeho cirkvi, ktoré pokladá za dôležité chrániť aj voči občianskej spoločnosti. Občianskej spoločnosti sa z katolíckeho pohľadu kladie trvalá otázka: Z akých motívov konáš, v mene čoho činíš svoje závažné rozhodnutia? V takejto otázke sa môže ukrývať zodpovednosť, ale aj nedôvera. Zdá sa, že nedôvera až odmietanie boli v dejinách spolužitia katolíckej cirkvi s liberálnou spoločnosťou častejšie. Z čoho táto nedôvera pochádzala? V Nemecku sa touto otázkou fundovane zaoberal nemecký katolík Ernst-Wolfgang Böckenförde (jeden z najvýznamnejších povojnových filozofov práva a teoretikov demokracie). Podľa neho sa nedôvera cirkvi voči občianskej spoločnosti odôvodňovala faktom demokratickej rovnosti medzi právom tých, čo poznali pravdu a žili podľa nej, a tých, čo pravdu nepoznávali a blúdili. Poľský kňaz a filozof Józef Tischner vo svojom komentári k Böckenfördemu dodáva, že demokracia nerozhoduje o tom, ktorý občan „má“ pravdu a ktorý ju „nemá“, ale priznáva každému určité pole slobody. Katolíkom sa to dlho nepozdávalo z morálnych dôvodov. Nevedeli si predstaviť, ako možno na tú istú úroveň postaviť „držiteľov pravdy“ i „držiteľov lži“. Ak sa nám to však nepáči, ak teda nechceme občana, čo nám zostáva, pýta sa Józef Tischner. A sám si odpovedá: Zostáva nám poddaný. Poddaný cisára, kráľa, poddaný katolíckej vlády... (Tischner, J.: Medzi slobodou a porobou, Bratislava 2001, 178 – 179.) Józef Tischner vymenoval viacero prekážok, ktoré stáli v ceste porozumeniu medzi demokraciou a cirkvou: Všeobecné nepriateľstvo cirkvi k novoveku, strach pred demokraciou, nezmieriteľný vzťah k liberalizmu, nevyriešený problém vzťahu takzvaných prirodzeného zákona k spoločnému dobru, clivota za časmi spred Veľkej francúzskej revolúcie... Všetky tieto prekážky sa však dajú zredukovať na jednu – na problém zrovnoprávnenia tých, čo „sú v pravde“, s tými, čo „sú v blude“. Riešenie priniesol až II. vatikánsky koncil v Deklarácii o náboženskej slobode: Hodnota pravdy sa síce nerovná hodnote bludu, ale dôstojnosť ľudskej osoby je rovnaká. Ľudské práva prislúchajú každému z dôvodu jeho dôstojnosti, nie preto, že uznáva alebo neuznáva takú alebo onakú pravdu. Cirkevafašizmus–príbehchúlostivejspolupráce Fašistické režimy, ktoré sa chopili moci v niektorých európskych krajinách po prvej svetovej vojne, nemožno označovať za pro-náboženské či procirkevné. Kult autoritárskeho vodcu, agresívna ideológia, uplatňovanie štát- 165 166 neho násilia, ako aj sklon k radikálnemu nacionalizmu boli značne problematickými prvkami, ktoré stáli medzi cirkvou a fašistickými predstaviteľmi. Na druhej strane jestvovali udalosti alebo podnety, ktoré katolícku cirkev s fašistami zblížili. V Španielsku prevzal moc a ustanovil fašistickú vládu generál Franco po krvavej občianskej vojne, v ktorej časť ľavice organizovala otrasné násilnosti voči ľuďom z cirkvi - kňazom, rehoľníkom i bežným veriacim. Dôsledkom týchto udalostí bola zo strany cirkvi podpora frankistického režimu, ktorá sa až neskôr zmenila na kritický prístup. V Taliansku to bol zasa fašistický diktátor Mussolini, ktorý ukončil dlhodobo napäté vzťahy medzi talianskym štátom a cirkvou a s pápežom podpísal takzvanú lateránsku zmluvu o spolupráci, čím prakticky vznikol dnešný vatikánsky štát (1929). Podobný pre cirkev pozitívny obrat nastal v Portugalsku, keď sa k moci dostal Salazar (1933). Fašistické alebo polofašistické režimy sa ujali moci aj v medzivojnovom Maďarsku a Poľsku. Všade mali tieto režimy dobré vzťahy rétorika nacistickej ideológie odvolávajúca sa na zákony prírody a sľubujúca morálnu obrodu národa, ale doktrinálne motivovaná nechuť, ba priam nepriateľstvo voči liberálnej demokracii.“ Katolícka i protestantská cirkev v Nemecku pomerne rýchlo museli zo svojich ilúzií vytriezvieť. Viaceré cirkevné inštitúcie boli nacistami likvidované, práca s mládežou bola vyhradená nacistickým organizáciám, kritickejší kresťania boli prenasledovaní. Neskôr počas vojny boli koncentráky plné zvlášť poľských a českých kňazov. Popravení boli viacerí kresťania v Nemecku i v okupovaných krajinách za odpor voči režimu alebo za ochranu prenasledovaných. Nám je najbližšia história slovenskej politiky, kde predvojnová konzervatívna strana slovenských katolíkov (HSĽS) sa od jesene 1938 zmenila na stranu fašistického typu a časť tejto strany a jej katolíckych ideológov sa posunula až na nacistickú platformu. Slovenskí katolíci sa nemôžu diviť, že sa im opakovane predhadzuje nespracovaná minulosť zo štyridsiatych rokov 20. storočia. s cirkvou alebo ju priamo podporovali za podmienky, že sa nebude priamo angažovať v politike – napríklad formou takzvaných ľudových (katolíckych) strán. Zvláštny vzťah mal Vatikán k nacionalistickému, monarchistickému a autoritárskemu hnutiu Action française vo Francúzsku, v ktorom dokonca zakázal katolíkom členstvo (1926). Nacionálny socializmus, ktorý sa od roku 1933 ujal moci v Nemecku, vo svojej zločinnosti prekročil štandard ostatných fašistických režimov. Katolícka cirkev predsa na začiatku nacistickej vlády uzatvorila konkordát s Nemeckom (júl 1933). Program Hitlerovej vlády sa vo viacerých biskupských listoch tej doby oceňoval ako vôľa po duchovnej, morálnej a hospodárskej obrode národa. Bol to od niektorých biskupov dosť podivný obrat, keďže len pár mesiacov predtým nacistom odmietali udeliť rozhrešenie a zakazoval sa im katolícky pohreb. Vysvetlenie ponúka Ernst-Wolfgang Böckenförde: „Rozhodnutie podporiť nacistov nevysvetľuje ani tak kríza weimarskej republiky, ani nezamestnanosť, ani strach pred komunistami, ani zvodná Vtedajšia kritika masarykovského „husitského“ štátu, ba aj rezignácia na demokraciu koncom tridsiatych rokov sa na pozadí vtedajších európskych pomerov dá nejako pochopiť a odpustiť, neskoršie masívne prijatie rasových zákonov a nacistickej ideológie režimom, ktorý bol prešpikovaný katolíkmi a katolíckymi kňazmi však už ťažko. Najmä, keď sa vezme do úvahy, že ďalšie v Európe jestvujúce fašistické vlády podobne nepostupovali (napríklad tiež izolovali židovské obyvateľstvo, ale ho neposielali do koncentračných táborov na nemecké územie) a že vedenie slovenských katolíkov muselo byť oboznámené s pápežskou encyklikou Mit brennender Sorge (1937), ktorá výslovne odsudzovala nemecký nacionálny socializmus. Z praktického hľadiska sa vtedajšia blízkosť katolíckej cirkvi a fašistických vlád dá vysvetliť tým, že katolíci videli vo fašistických vládach oporu voči boľševizmu, ako aj – ako sa vtedy vravelo – voči slobodomurárstvu a liberalizmu. Hlbší motív uviedol Böckenförde: „Nepriateľstvo cirkvi voči libe- 167 rálnej demokracii (...) Keby sme mali ísť viac do hĺbky, museli by sme sa zaoberať takými prístupmi, aké sú známe napríklad z diela predvojnového nemeckého katolíka, filozofa práva Carla Schmitta. Carl Schmitt analyzoval medzivojnový stav demokracie ako stroskotanie osvietenstva, európskeho práva o štáte a medzinárodného práva, ako aj liberalizmu a parlamentarizmu. Za tým všetkým videl prichádzať svet Nietzscheho „posledného človeka“ a Weberovho „bezduchého experta a bezcitného pôžitkára“. Na pozadí úpadku rozvíjal svoju teóriu o oprávnenosti moci suverénneho vládcu, ktorý zadrží ďalší úpadok. Tieto idey podnes fascinujú jeho početných pravicových i ľavicových učeníkov. (Bližšie Oelmüller, W.: Náboženstvá v moderných právnych a ústavných štátoch, In: Ročenka Teologického fóra, Bratislava 2004, s. 67 - 68; 84 - 86.) Aj keď nezdieľame Schmittove konzekvencie, netreba podceniť jeho analýzu ohrození občianskej spoločnosti, ako aj stálu príťažlivosť jeho myšlienok. Cirkevakomunizmus–súťažoľudskosť Kým fašistickými vládami bola katolícka cirkev podporovaná za cenu straty priameho politického vplyvu (a za cenu straty morálneho kreditu) a kým v liberálno-demokratických režimoch napriek trvalým šarvátkam mohla a môže katolícka cirkev ako aj ďalšie cirkvi a náboženské spoločnosti slobodne jestvovať, s komunistickou mocou mala cirkev tie najhoršie skúsenosti. Ako je dobre známe, útok na cirkev bol plošný a komplexný. Ateizmus, ktorý sa pôvodne zrodil z iných ako sociálnych dôvodov, prijali komunisti za svoj program a zápalisto ho presadzovali. Prenasledovanie náboženstva siahalo od búrania chrámov a plošnej likvidácie kňazov (ako spočiatku v sovietskom Rusku) cez opakované väznenie aktívnych kresťanov a trvalé obmedzovanie činnosti cirkví až po komunistami priamo riadenú administratívu a ekonomiku cirkví. Cirkvi mali samostatné len to, čo pred politickou mocou utajili. Kňazi boli napokon štátnymi zamestnancami (v ČSSR až do roku 1990), a že príslušník politickej polície sprevádzal biskupov, ktorí neboli priamo uväznení, aj na toaletu, nie je vtip, ale realita päťdesiatych rokov. Komunistické vlády sa vo svojom prenasledovaní cirkví líšili od krajiny ku krajine len v intenzite prenasledovania. Záležalo na historických okolnostiach a momentálnej politickej situácii. V Európe okrem Albánska a ZSSR boli cirkvi prenasledované najviac v bývalom Československu. Z historického hľadiska je zrejmé, že komunisti vnímali cirkev ako nebezpečného nepriateľa, ktorý ohrozuje ich moc. Komunisti napokon stáli v priamej opozícii voči všetkým mocenským inštitúciám starých režimov a poriadkov. Na druhej strane nemožno poprieť, že idea socializmu či komunizmu bola na počiatku 20. storočia živená nádejami miliónov ľudí na rovnosť, bratstvo a slobodu, pričom sa tieto heslá chápali najmä v ich sociálnom význame. Komunistická nenávisť voči náboženstvu sa miestami javí ako patologická. Kresťanom, ktorí mali nejaký podiel na moci, sa v počiatočnej fáze komunistického boja o moc vytýkalo spojenectvo s bohatými a mocnými, tým kresťanom, ktorí sa sociálne angažovali, sa zasa vytýkala údajná sterilita ich úsilia, keďže odmietali revolučné násilie. (Neochotu k násiliu komunisti vytýkali aj ideovo blízkym socialistom.) Prenasledované kresťanstvo, zbavené mocenského balastu, však začalo javiť netušený motivačný potenciál vplyvu a premeny. Preto v neskoršej fáze vývoja komunisti začali používať vo vzťahu k cirkvám argumentáciu založenú na zdôrazňovaní hodnôt, ku ktorým sa hlásili kresťania. Išlo najmä o dôraz na mier a spravodlivosť. Mierovú myšlienku spojenú s argumentom zastania sa chudobných vytiahli komunisti ako návnadu pre kresťanov hneď po 2. svetovej vojne. Mohli sa spoliehať na skúsenosť z obdobia protifašistického boja, v ktorom po krátkom váhaní stáli na jednej strane spolu s demokratmi občianskymi i kresťanskými vo všetkých nacistami okupovaných krajinách. 168 V krajinách, kde sa komunisti neobrátili proti bývalým protifašistickým spojencom (napríklad Taliansko, Francúzsko) táto dôvera voči komunistom v istej miere (vlastne až po deväťdesiate roky) aj pretrvala. Novú inšpiráciu dostala „mierová“ myšlienka pôsobením pápeža Jána XXIII. a jeho encyklikou Pacem in terris. Táto encyklika zrodená za istých historických okolností (napríklad obava z nukleárnej vojny) nie je len reakciou na vtedajšie okolnosti, ale aj míľnikom v prístupe katolíckej cirkvi k svetu a politickej moci. Dokument na rozdiel od minulosti opustil metafyzicky formulované dogmatické akcenty a zdôraznil povinnosť sledovať „znamenia času“. Táto orientácia sa neskôr prevtelila do úvodnej formulácie koncilovej konštitúcie Gaudium et spes, ukladajúcej cirkvi za povinnosť zaoberať sa starosťami a nádejami bežných ľudí. Aj keď sa komunisti pokúsili idey Pacem in terris zneužiť pre seba, nemožno poprieť, že tento spis a následné kroky prispeli k prekonávaniu predstavy, že katolícka cirkev je úhlavným nepriateľom komunistov preto, že stojí na strane privilegovaných a bohatých. Encyklika ukončila obdobie tvrdej mocenskej konfrontácie a otvorila dvere k súťaži o prvenstvo v službe humanizmu, v službe chudobným a marginalizovaným, k čomu sa komunisti propagandisticky hlásili a v čom napokon prehrali na celej čiare. Moccirkviakoslužba Helsinský proces zo sedemdesiatych rokov, ako aj ďalšie kroky politiky zmierovania (napriek otáznym jednotlivostiam) patria k politickým dôsledkom, ktoré sa už nediali v zmysle tézy, kto je horší, ale kto je ľudskejší a slobodnejší. V súčasnosti najkonzervatívnejšie politické kruhy rady zdôrazňujú reaganovskú rétoriku (ZSSR rovná sa Satan) a „uštvanie“ komunistov americkým zbrojením ako dôležité podmienky komunistickej porážky. 169 Predsa sa domnievam, že hlbší význam mal ústretový prístup, ktorý priniesol Ján XXIII., tiež skúsenosť s mierovým riešením kubánskej krízy roku 1963, ako aj sebakritický prístup časti amerického obyvateľstva k dobrodružstvu USA vo Vietname či politika ľudských práv prezidenta Jamesa Cartera. Toto všetko vytváralo celkový obraz Západu nie v prvom rade ako mocnejšieho, ale ľudskejšieho systému, kde aj cirkvi netiahnu jednoducho s mocnými, ale ľudskejšími. Myslím, že len ťažko by prišlo k všeobecne rozšírenej dôvere ľudí v takzvané západné hodnoty a k mierovému pádu komunizmu a celého sovietskeho bloku bez tohto obratu od konfrontácie s komunizmom k súťaži o ľudskosť. Skúsenosť z minulosti dnes vnímam ako hodenú rukavicu s otázkou: Kto stál v minulosti a kto dnes stojí na strane prenasledovaných, chudobných, marginalizovaných? Boli to komunisti, sú to dnešní občianski demokrati alebo to boli a sú dnešní kresťania? Porazili sme komunistov v boji o moc mocenskými prostriedkami – napríklad šikovnou taktikou poľského pápeža a amerických financií a zbraní – alebo v súboji ideí a ducha, teda argumentáciou v mene ľudskosti a zastaním sa trpiacich ľudí? Dnes nie komunistická, ale občianska verejnosť predhadzuje cirkvi (najmä katolíckej) výčitku, že zasa bojuje o moc. Niektorí ľudia z cirkvi sa bránia: „Áno, bojujeme o moc, ktorú chceme využiť na to, aby sa nehrešilo...“ Prirýchle stotožnenie sa s pravdou a potreba označiť niekoho za hriešnika však nemusí dobre dopadnúť. Minulosť, aj tá cirkevná vo vzťahu k politickej moci, nebola vždy svätá, a to ani tam, kde boli svätí mučeníci. Dnes môže povrchná interpretácia minulosti a prítomnosti opätovne zviesť mnohých kresťanov k tomu, aby zabudli, čo ich kresťansko-katolíckych predkov priviedlo k odmietaniu demokracie, do spolupráce s fašizmom či k slepej konfrontácii s komunizmom. „Cirkev sa nesmie odťahovať od zápasu o moc vo svete,“ hovorí teológ Hans-Joachim Sander. „Jej moc je však moc v službe humánnej budúcnosti, ktorá vyrastá z bezmocnosti človeka voči ohrozujúcim a utláčateľským silám a mocnostiam. Moc solidarity...“ (Sander, H-J.: Die pastorale Grammatik der Lehre – ein Wille zur Macht von Gottes Heil im Zeichen der Zeit, In: Wassilowsky, G. (Hg.): Zweites Vatikanum – vergessene Anstöße, gegenwärtige Fortschreibungen, Freiburg im Breisgau 2004, s. 193.) Rád by som veril, že toto teologické vymedzenie prijme čím viac kresťanov za zrozumiteľné kritérium pre posúdenie dnešných našich otázok a skúseností. M IROS L AV T ÍŽIK V NOVOm Štáte legitimita nábOženStva a legitimiZácia nábOženStvOm na SlOvenSku Legislatívaaambícieneutrality V súčasnosti sa veľmi často za jeden zo základných zdrojov identity a tradície Slovenskej republiky považuje kresťanstvo, predovšetkým jeho katolícka podoba. Pri pohľade na rôzne obdobia a rôzne spoločenské a politické súvislosti však nemožno považovať katolicizmus a ani kresťanstvo za trvalý a hlavný zdroj identity Slovákov. Pri sledovaní historického vývoja a najmä posledných pätnástich rokov je na Slovensku vidieť, že takáto identita je len výsledkom dlhodobo pôsobiaceho a účinnejšieho vplyvu jedného z existujúcich symbolických rámcov pri formovaní národnej identity a základných legislatívnych noriem štátu. Kresťanstvo vo svojich rôznych podobách sa stalo úspešnejším pri formovaní základných symbolických čŕt novej Slovenskej republiky ako iné, najmä sekulárne svetonázory, snažiace budovať novú republiku na princípoch náboženskej neutrality a slobody, až po dlhodobých zápasoch a prieniku do politiky. Od začiatku 20. storočia je vidieť na Slovensku neustále presuny medzi sekulárnymi a kresťanskými ambíciami o definovania charakteru spoločnosti. Hlavným aktérom bol vo všetkých obdobiach štát, ktorý legislatívou buď náboženstvo vytláčal z poľa moci, alebo ho naopak v poli moci využíval na legitimizáciu existujúcich mocenských a politických pomerov. Jednou z ambícii politických reprezentácii je zabezpečiť náboženskú neutralitu štátu a znížiť vplyv náboženstva na politický systém spoločnosti. Konkrétne podoby odluky cirkví a štátu v súčasnosti môžu mať viacero podôb. Môžu byť „výrazom neutrálneho až zdržanlivého postoja“ (francúzsky model), ale aj výrazom „pozitívnej svetonázorovej a náboženskej tolerancie“ (Spojené štáty americké), či „neexistenciou ustáleného modelu a systému vzťahu štátnych orgánov k cirkvám v štátoch tzv. tretieho sveta.“1 Historickézápasycirkvisneutralitou Karol Moravčík (1952) je katolícky kňaz, predseda Teologického fóra. 170 Konkrétna podoba právneho systému v spoločnosti uchováva mnohé tradičné zvyklosti, hodnoty spoločnosti a spoločenské normy, čím zabezpečuje kontinuitu vývoja spoločnosti. Na druhej strane práve zmena princípov právneho systému pôsobí aj ako najúčinnejšia páka pri presadzovaní 171 mocenských cieľov akýchkoľvek politických reprezentácií a pri akcelerácii sociálnych zmien. Zmeny právneho systému na Slovensku v 20. storočí viackrát preformulovali základné vzťahy medzi občanom, náboženstvom a štátom. Už od vzniku Československej republiky v roku 1918 bola diskutovaná otázka sekularity alebo neutrality štátu, najmä v snahe budovať republiku na základe demokratických tradícii západných spoločností, najmä podľa vzoru Spojených štátov a Francúzska. Začiatok moderných dejín Slovenska sa prevažne spája so vznikom Československa v októbri 1918. So vznikom nového štátneho útvaru bola aj prvýkrát nastolená otázka zmeny vzťahu štátu a cirkví, predovšetkým odluka štátu a cirkvi. Iniciatíva prichádzala predovšetkým z českej časti reprezentácie nového štátu, ktorá kritizovala, už od čias českého národného obrodenia spojenie cirkvi, resp. vysokých cirkevných predstaviteľov s Habsburgovcami, čo bolo v rozpore s národným prebudením a neskôr so snahami o založenie samostatného štátu. Podľa J. Mišoviča2 práve takýto postoj, najmä voči katolíckemu kléru, po 1. svetovej vojne ešte zosilnil, keď sa dobovým heslom stalo Preč od Viedne, preč od Ríma. Cirkev bola posunutá do pozície spoluvinníka národného útlaku v českej časti ČSR. Silnejúce sekularizačné tendencie v českých krajoch sa prejavili aj na snahách o pozemkovú reformu, ktorá sa mala vzťahovať aj na cirkevný majetok, ale aj na snahách štátu o odoberanie stredných škôl cirkvi.3 Na Slovensku sa však situácia vyvíjala inak, predstavitelia slovenských katolíkov – kňazská rada, ktorú zvolal Andrej Hlinka do Ružomberka v novembri 1918, vyjadrila obavy z možného ohrozenia pozícií katolíckej cirkvi. Andrej Hlinka žiadal autonómiu katolíckej cirkvi na Slovensku, obsadenie biskupských úradov Slovákmi, zriadenie teologickej fakulty v Bratislave a zachovanie cirkevného školstva. Po prijatí novej československej legislatívy, vychádzajúcej najmä z pôvodne rakúskeho zákonodarstva došlo ku kontinuite zákonov v Českej časti republiky, zatiaľ čo na Slovensku došlo v mnohých prípadoch k výrazným zmenám. Napríklad pôvodné liberálne zákonodarstvo týkajúce sa občianstva a domovského práva k pobytu, podobne ako aj sobášna legislatíva, boli nahradené striktnejšími. Rozšírením platnosti rakúskych predpisov o domovskom práve aj na Slovensko sa tak množstvo osôb maďarského pôvodu stalo cudzincami, ktorých bolo možné kedykoľvek vyhostiť, čo sa týkalo aj príslušníkov vyššej cirkevnej hierarchie. Aj preto bola táto ohrozená časť katolíckej cirkvi silným spojencom Andreja Hlinku pri zabránení straty pozícií cirkvi v novom štáte. V Uhorsku totiž pred rokom 1918 platili mnohé liberálnejšie zákony ako v rakúskej časti. Po potvrdení a rozšírení platnosti rakúskych zákonov aj na Slovensku tak došlo paradoxne k posilneniu pozícii katolíckej cirkvi. Príkladom toho sú zákony týkajúce sa občianskych a rodinných záležitostí, či postavenia cirkví a manželského práva na ktoré upozorňuje Jan Rychlík. Uhorské právo dovoľovalo rozvod aj rozluku všetkým občanom, zatiaľ čo v Rakúsku bolo manželstvo katolíkov nerozlučiteľné, a to aj vtedy, ak jeden z manželov po sobáši z katolíckej cirkvi vystúpil. V Uhorsku bol civilný (občiansky) sobáš povinný, v Rakúsku ho mohol uzatvoriť len ten, kto nemohol uzatvoriť sobáš cirkevný. Prekážky manželstvu stanovené cirkvou vylučovali v Rakúsku možnosť aj občianskeho sobáša. Aj z týchto dôvodov patrila v rokoch 1918 — 1920 otázka odluky štátu a cirkvi k najzložitejším problémom politicko-právneho vývoja štátu. Nakoniec sa však dočasná ústava z roku 1918, ani jej novela z roku 1919 úpravy konfesijných otázok nedotkla.4 Vo vzťahu štátu a cirkví prevažne pretrvávala legislatíva, aj v otázke financovania cirkví, z obdobia Rakúsko-Uhorska, ktorá bola len priebežne novelizovaná. Sekulárne snahy novej republiky komplikovali jej vzťahy s katolíckou cirkvou. K stabilizácii vzťahov medzi novou republikou a katolíckou cirkvou došlo až v roku 1928, keď bol prijatý Modus vivendi – Zmluva medzi Československom a Svätou stolicou, ktorá zaručovala 172 vzájomné rešpektovanie sa nových zmluvných partnerov. No vzájomné vzťahy medzi cirkvou a štátom sa oproti predchádzajúcemu obdobiu v podstate nezmenili. Modus vivendi, podpísaný 17. decembra 1927 bol alternatívou voči snahám o podpísanie konkordátu. V medzinárodnom kontexte panoval názor, že konkordátom sa narúša princíp suverenity štátu.5 Konkordát nebol práve z týchto dôvodov zlučiteľný s ústavou z roku 1920, ktorá zaručovala občianske práva a slobody vrátane náboženskej. Modus vivendi bol však politickou dohodou, a preto nič nemenil na československom práve. Zásadnú zmenu vo vzťahu štátu a cirkvi znamenal vznik Slovenskej republiky (tzv. slovenského štátu) 14. marca 1939, ktorá sa v Preambule svojej ústavy definovala ako kresťanský štát. Prezidentom sa stal katolícky kňaz Jozef Tiso a duchovní tvorili asi jednu pätinu poslancov Snemu Slovenskej republiky. Politická reprezentácia slovenského štátu mala svoju predstavu o usporiadaní vzťahov štátu a cirkvi a pripravila návrh Konkordátu, ktorý bol aj daný na pripomienkové konanie jednotlivým ministerstvám. K podpisu konkordátu s Vatikánom však podľa Kataríny Zavackej nedošlo preto, lebo o zmluvu neprejavil záujem Vatikán, predovšetkým z dôvodov zásadnej politickej nevhodnosti a vzhľadom na medzinárodne uznávanú kontinuitu Československa zo strany veľmocí proti hitlerovskej koalícii. Návrh konkordátu, pripravený počas vojnovej Slovenskej republiky, obsahoval aj úpravu školských otázok s tým, že sa stanovilo povinné vyučovanie náboženstva na všetkých školách, štátom subvencovaných a iných verejných školách národných, stredných a odborných. V tom čase však už platili zákony, ktoré zrušili okrem katolíckej a evanjelickej všetky ostatné cirkvi a majetok zrušených cirkví bol skonfiškovaný. Základom školského systému boli od prijatia zákona č. 308/1940 Sl.z. cirkevné školy. Obecné mali byť ustanovované iba v nevyhnutných prípadoch, a to za takej situácie, ak by sa stretli konfesijné záujmy cirkví. Takže obligatórnym typom školy bola cirkevná škola. Obecná škola bola iba subsidiárna, kde to zákon pripúšťal. Všetky náklady na školstvo, aj cirkevné, hradil štát.6 Po skončení druhej svetovej vojny, aj vďaka Slovenskému národnému povstaniu, ktoré zabránilo, aby Slovensko zostalo na strane porazených krajín, došlo ku kontinuite rozvoja právneho poriadku z obdobia I. ČSR, a teda k presunu akcentu od kristianizácie k sekularizácii spoločnosti. Súčasťou právneho systému sa stali aj predpisy pôvodného konfesijného práva. V povojnovom období začala výraznejšie ovplyvňovať diskusie o charaktere vzťahov štátu a cirkvi komunistická strana, deklarujúca za zdroj svojej materialistickej ideológie marxizmus. Obzvlášť na základe skúsenosti s klérofašistickým systémom počas vojnovej Slovenskej republiky bola jedna z hlavných požiadaviek nových politických elít obmedziť vplyv cirkvi na spoločnosť. Až do obdobia do roku 1948 si na Slovensku prakticky konkurovali dva základné ideologické prúdy. Pretrvávajúci katolicizmus ako zdroj národnej tradície a ideológia komunistickej strany. Komunistická ideológia vychádzala z podobných zdrojov ako západoeurópske dobové ideológie, boli produktmi západného racionalizmu a modernej predstavy pokroku. No ciele aj charakter komunistickej strany boli paradoxné. Na jednej strane šlo o pokus nastoliť projekt modernizácie, podobný západným projektom, čo znamená pretransformovať tradíciami a náboženstvom ovládanú rurálnu spoločnosť na modernú sekulárnu spoločnosť slobodných jednotlivcov, nezávislých od náboženských predstáv a vlády náboženstva. Na druhej strane mala oficiálna ideológia a organizácia komunistov, odvolávajúca sa na marxizmus, veľa spoločných čŕt s tradičným kresťanstvom. Bola blízka hierarchickej organizácii katolíckej cirkvi a okrem toho ponúkala alternatívnu víziu budúcnosti a vlastnú sekulárnu eschatológiu. Predovšetkým dôraz na komunitarizmus a silné eschatologické posolstvo nastolenia novej spoločnosti vyvoleným ľudom (robotníckou triedou). Vzťah medzi kresťanstvom a komunistickou ide- 173 ológiou7 však nebol jednoduchou konkurenciou alebo opozíciou. Komunistická ideológia, ktorá sa postupne pretransformovala na druh sekulárneho náboženstva bola v najhlbších koreňoch zapustená do kresťanskej teológie – do viery v konečný zmysel histórie, v otázke vzťahu medzi slobodou a nevyhnutnosťou, v princípe mimoriadneho významu a poslania robotníckej triedy, dialektickom myslení a v mnohých ďalších teologických prvkoch. Vzťah k súkromnému vlastníctvu, predovšetkým výrobných prostriedkov, je podobný ideálom v kresťanstve, akými sú spravodlivosť, rovnosť a bratstvo. Medzi oboma svetonázormi však existujú neprekonateľné odlišnosti – komunizmus sa opiera o ateizmus, materializmus a ideu revolúcie. A na týchto princípoch bola postavená aj ideológia politických síl (najmä komunistickej strany), ktoré sa snažili o zmenu spoločnosti a jej poriadku v povojnovom období. Na Slovensku však politická sila komunistickej strany bola nižšia ako v Čechách. Na Slovensku vo voľbách v roku 1946 komunisti nezvíťazili, preto boli pre posilnenie mocenských pozícii strany a zvýšenie jej vplyvu na spoločnosť oveľa dôležitejšie práve legislatívne zmeny vo vzťahu k cirkvám. K zmene právneho systému však došlo až po zmene politického systému vo februári 1948. Budovaniesekulárnehonáboženstva Budovanie nového režimu, ktorého z jedným cieľov bol boj proti náboženstvu ako tmárstvu a poverčivosti neprebehlo revolučne, teda radikálnym zlomom. Nová ústava z 9. mája 1948 ešte právne postavenie cirkví a náboženských spoločností nezmenila, tieto aj naďalej zostali autonómnymi a samostatnými korporáciami. Postupne sa však menilo postavenie cirkví zákonmi, ktorých cieľom malo byť minimalizovanie spoločenského vplyvu cirkví a zavedenie štátneho dozoru. Štátna moc sústredila správu kultu, dozor nad ním, spolu s výkonnou a normotvornou činnosťou v náboženských záležitostiach do jedného orgánu, ktorý bol ako Štátny úrad pre veci cirkevné zriadený zákonom č. 217/1949 Zb. Šlo o ústredný orgán štátnej správy na úrovni ministerstva. Na Slovensku bol vytvorený aj Slovenský úrad pre veci cirkevné. Podstatou opatrení štátu však nebola odluka štátu a cirkvi, ale predovšetkým šlo o zvýšenie kontroly nad cirkvami a obmedzení ich vplyvu na spoločnosť. Zvýšenej kontrole cirkvi zo strany štátu mal pomôcť aj zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. Štát sa týmito normami zaviazal poskytovať cirkvám a náboženským spoločnostiam úhradu vecných nákladov kultových a náboženských úloh, úhradu potrieb cirkevnej administratívy na základe ich rozpočtu a prípadne aj mimoriadnu pomoc. Okrem toho štát uhrádzal osobné požitky duchovných, ktoré tvoril základný plat, hodnostný prídavok a odmenu za vyšší výkon. Duchovní mali tiež nárok na sociálne dávky, tak ako aj ostatní štátni zamestnanci. Podmienkou vyplácania príspevkov pre duchovného bolo, aby zložil sľub vernosti republike. V podstate len tí duchovní, ktorí zložili sľub vernosti štátu mohli získať štátny súhlas na pôsobenie v duchovnej správe, cirkevnej administratíve alebo v ústavoch pre výchovu duchovných. Týmto opatrením prakticky štát získal kontrolu nad cirkvou, ktorá stratou ekonomickej nezávislosti stratila aj možnosť slobodne rozvíjať svoju činnosť. Štát ovládaný komunistickou stranou a teda jednou ideológiou získal kontrolu nad ideologickou konkurenciou – nad katolicizmom. V počiatkoch komunistického režimu boli prijaté aj ďalšie právne normy obmedzujúce akcieschopnosť cirkví. Podľa zákona č. 218/1949 Zb. sa zmenilo právne postavenie cirkví, ktoré stratili charakter subjektu verejného práva. Cirkvi a náboženské spoločnosti sa týmto stali v hospodárskych záležitostiach úplne závislé od štátu a jeho predstaviteľov. V období od 25. 2. 1948 do nadobudnutia platnosti zákona 1. 11. 1949 bola bez náhrady zoštátnená roz- 174 hodujúca časť produktívneho majetku cirkví, predovšetkým jednostrannou realizáciou zákonov o pozemkových reformách. Navyše uvedeným zákonom štát zrušil a previedol všetok súkromný majetok na seba a pod verejný patronát, ktorý slúžil na finančné zabezpečenie údržby sakrálnych budov cirkví a náboženských spoločností.8 Existujúci právny stav znamenal praktické obmedzovanie verejnej činnosti cirkví, úplnú kontrolu všetkej liturgickej, sociálnej, charitatívnej, vzdelávacej a ekonomickej aktivity cirkví a bola zavedená povinná registrácia a štátna kontrola cirkví. Dôsledkom novej legislatívy sa stal aj prechod časti veriacich k ilegálnej a mimozákonnej činnosti a vytvoreniu paralelnej podzemnej cirkvi. Obchádzanie zákona a zvýšenie kontroly nad cirkvami sa štát pokúsil riešiť zákonom č. 86/1950, ktorý sa týkal marenia štátneho dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami (platil do roku 1961). Podľa zákona mohol byť odsúdený napríklad ten, kto bude vykonávať duchovnú činnosť „bez štátneho súhlasu“, kto bude vykonávať duchovnú činnosť „na mieste, pre ktoré nebol ustanovený so štátnym súhlasom“, alebo ten, „kto bez štátneho súhlasu ustanoví iného k výkonu duchovnej činnosti v cirkvi“. Takýmito opatreniami vznikla možnosť trestne postihovať organizovanie bohoslužieb v súkromných, štátom nekontrolovaných priestoroch. Tiež vznikla možnosť brániť pôsobeniu štátu nepohodlných kňazov mimo určeného miesta. Posty v bezvýznamných farnostiach, ktoré dostali takýto kňazi za trest, mali byť zároveň druhom „vyhnanstva“, odkiaľ nie je možné pôsobiť na širšiu verejnosť. Štát zároveň zákonom dokázal zabrániť vysväteniu kňazov, ktorí sú pre jeho politiku neprijateľní. Náboženstvo, na Slovensku predovšetkým katolícke, malo byť ako konkurenčný vysvetľovací systém oficiálnemu materialistickému svetonázoru kontrolou zbavené možnosti ovplyvňovať spoločnosť. Formálne základy sekulárneho náboženstva boli vytvorené až prijatím novej ústavy, viac ako desať rokov po prevzatí moci komunistickou stranou. Ústava Československej socialistickej republiky z 11. júla 1969 vytvorila nový právny rámec pre postavenie a fungovanie cirkví v podmienkach socialistického štátu, ktorý bol založený „na pevnom zväzku robotníkov, roľníkov a inteligencie, na čele ktorého je robotnícka trieda.“. Okrem explicitného ideologického zakotvenia je v samotnom texte ústavného zákona vytvorená prvotná zákonná nerovnosť občanov, keď je zadefinovaná exkluzívna skupina ľudí, hoci vo význame spoločenskej sily. V článku 4 ústavy bolo uvedené: „Vedúcou úlohou v spoločnosti i v štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najaktívnejších a najuvedomelejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie.“ Taktiež bola v texte posilnená úloha komunistickej strany a reštrikcia politickej plurality v článku 6: „Národný front Čechov a Slovákov, v ktorom sú združené spoločenské organizácie, je politickým výrazom zväzku pracujúcich miest a vidieka, vedeného Komunistickou stranou Československa“. Ústava zadefinovala nový zdroj výkladu sveta a základu oficiálneho svetonázoru. Vo viacerých častiach ústavy bola zakotvená ideová dominantnosť marxizmu a vedeckého svetového názoru. „Celá kultúrna politika v Československu, rozvoj vzdelania, výchova a vyučovania sa vedú v duchu vedeckého svetového názoru, marxizmu-leninizmu, a v úzkom spojení so životom a prácou ľudu.“ (čl. 16), „Na základe vedeckého svetového názoru sa v spoločnosti pracujúcich plne uplatňujú výsledky vedy v riadení spoločnosti i v plánovaní jej ďalšieho rozvoja.“ (čl. 18), „Celá výchova a všetko vyučovanie sú založené na vedeckom svetovom názore a na úzkom spojení školy so životom a prácou ľudu.“ (čl. 24). Postavenie jednotlivca bolo ústavne garantované len vo vzťahu k celku, čoho príkladom je aj článok 20, ktorý uvádzal, že „práce v prospech celku je prvoradou povinnosťou a právo na prácu prvoradým právom každého občana“. Vo 175 vzťahu k náboženstvu, ktoré bolo, predovšetkým kvôli privilegovaniu materialistického vedeckého svetového názoru a vedúcej úlohy komunistickej strany postavené do druhotriednej pozície, bol zvolený model garantujúci slobodu vyznania, no iba v obmedzenej miere. Podľa článku 32 ústavy „Sloboda vyznania je zaručená. Každý môže vyznávať akúkoľvek náboženskú vieru, alebo môže byť bez vyznania, aj vykonávať náboženské úkony, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom. Náboženská viera alebo presvedčenie nemôže byť dôvodom pre to, aby niekto odopieral plniť občiansku povinnosť, ktorá je mu uložená zákonom“. Predovšetkým pre príslušníkov neoficiálneho Náboženského spoločenstva Jehovovi svedkovia, ale aj iným veriacim odmietajúcim službu v ozbrojených silách alebo používať zbrane, nebola sloboda vyznania de iure zaručená, pretože ďalší ústavný zákon bol v rozpore s učením: „Občania sú povinní vykonávať službu v ozbrojených silách podľa zákona.“ (čl. 37). Socialistická ústava v sebe obsahovala ďalšie množstvo prvkov, ktoré sú charakteristické pre sekulárne náboženstvá – vytvorenie nového výkladu dejín ako zápasu vykorisťovanej robotníckej triedy o slobodu, sú v nej naznačené základné historické zlomy na ceste k víťazstvu socializmu – víťazstvo Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, boj za oslobodenie počas okupácie, oslobodenie pracujúceho ľudu „hrdinskou Sovietskou armádou“ v roku 1945, skúsenosti s buržoáznou republikou a „rozhodné vystúpenie pracujúceho ľudu vo februári 1948“. Vyhlásenie zodpovedá konštrukcii mytologického príbehu vytvorením periodizácie a gradácie dejinného vývoja od poroby k víťazstvu. Okrem toho sú vo Vyhlásení naznačené aj základné hodnoty a ciele nového zriadenia, ktoré spĺňajú základné atribúty rétoriky náboženského exkluzivizmu, ale zároveň ukazujú zakotvenie v marxizme – „Budeme napomáhať tomu, aby sa všetky národy presvedčili o prednostiach socializmu, ktorý jediný vedie k blahu všetkého ľudstva.“, bratstvo medzi národmi – „so Sovietskym zväzom a so všetkými ostatnými priateľskými krajinami svetovej socialistickej sústavy, pevným článkom ktorej je naša republika“, ale aj iné, kvázi náboženské a kvázi mytologické princípy. V neposlednej miere charakter nového spoločenského systému a jeho zviazanosť s jednou ideológiou a podriadenosť Sovietskemu zväzu symbolicky vyjadrovala v ústave zadefinovaná nová symbolika štátu. „Štátny znak Československej socialistickej republiky tvorí červený štít tvaru husitskej pavézy s päťramennou hviezdou v hornej časti, na ktorom je biely dvojchvostý lev majúci na hrudi červený štítok s modrou siuletou Kriváňa a vatrou zlatej farby.“ Hoci socialistická ústava a zákony deklarovali slobodu vierovyznania, prakticky bola táto deklarovaná zásada sprevádzaná intenzívnou ateistickou propagandou, každodenným dohľadom nad konaním ľudí a častým neaplikovaním práva na slobodu vyznania. Súčasťou nastoľovania novej právej legislatívy a tým aj novej spoločenskej morálky bolo prenasledovanie veriacich, ktorí neakceptovali alebo porušovali zákony odporujúce ich svedomiu a presvedčeniu. Aj preto došlo k rastúcemu odporu voči diskriminačným praktikám štátu, čoho dôležitým prejavom bolo vyhlásenie Charty 77 a neskôr aj Sviečková demonštrácia v Bratislave. Obe tieto vystúpenia v podstate apelovali na dodržiavanie ústavou zakotvených práv a medzinárodne prijatých dôhôd o ochrane ľudských práv. Ododlukykposilneniuvýhody Na konci osemdesiatych rokov sa zosilnili snahy o dôslednú odluku štátu a cirkvi zo strany aj oficiálnych predstaviteľov najmä katolíckej cirkvi, ako ja zo strany príslušníkov takzvanej tajnej cirkvi. Koncom roku 1987 a začiatkom roku 1988 bola zorganizovaná podpisová akcia s názvom „Podnety katolíkov na riešenie situácie veriacich v ČSSR“, vo verejnosti známa aj ako „31 požiadaviek veriacich“. Iniciatívu údajne podpísalo na Slovensku pri- 176 bližne 500 000 občanov. „Základnou našou požiadavkou je odluka cirkví od štátu, z ktorej by vyplývalo, že štát sa nebude miešať do organizácie a činnosti cirkví. Z tejto základnej požiadavky vyplýva väčšina našich ostatných návrhov...“.10 Jedným z najvýznamnejších prejavov nespokojnosti veriacich s oficiálnym režimom na Slovensku bola Sviečková demonštrácia v roku 1988, ktorá predznamenala, že štátnou mocou presadzované sekulárne náboženstvo v podobe materialistického svetonázoru nemalo, ani po takmer 40 - ročnej ateizácii, v spoločnosti dostatočne legitímne miesto a neponúkalo občanom svetonázor, ktorý by bol primerane zodpovedajúci ich životným podmienkam a aby ho mohli prijať ako hodnoverný a zmysluplný. Zatiaľ čo v povojnovom období strácala cirkev politickú aj verejnú podporu, čo uľahčovalo presadzovanie proticirkevných opatrení zo stany režimu, ktorý nastúpil v roku 1948, v období silnejúcej dominancie jediného svetonázoru sa periodicky pozície náboženstva zosilňovali. Či na konci šesťdesiatych rokov, alebo počas perestrojky v osemdesiatych rokoch. Svetonázor, formovaný politikou komunistickej strany a kontrolou občanov a cirkví zo strany štátu, prestal byť legitímny pre stále väčšiu časť obyvateľov a v takýchto podmienkach sa najmä časť katolíckej cirkvi stala zdrojom alternatívnej predstavy spoločenského poriadku a tvorcom primeranejšie výkladového rámca dodávajúceho význam zmyslu života. Na konci osemdesiatych rokov sa stali neoficiálne cirkevné štruktúry základnými inštitúciami, v ktorých dochádzalo pre veľkú skupinu občanov k pestovaniu slobodnej viery, ale aj k rozvoju vzdelávania, sociálnej integrovanosti a sociálnych služieb. Maďarský sociológ M. Tomka považuje podzemné cirkvi pred pádom a počas pádu komunistických režimov za „víťazov opozície, strážcov tradície a podporovateľov budúcej nádeje“.11 Jednou zo základných požiadaviek počas novembrových udalostí v roku 1989 v Československu bolo okrem zrušenia ústavne definovanej vedúcej úlohy komunistickej strany v spoločnosti aj odstránenie štátnej kontroly cirkví a ich závislosti od štátu. Šlo o ambíciu odstrániť sekulárne náboženstvo presadzované vládnucou komunistickou stranou a vytvorenie občianskej spoločnosti, vychádzajúce z demokratických princípov západných spoločností. Podľa programových cieľov hnutia Verejnosť proti násiliu jeden z prejavov zmysluplnosti života človeka v spoločnosti spočíva v „možnosti slobody viery a mravov, možnosti prihlásiť sa k svojej konfesionálnej príslušnosti, ale rovnako v možnosti žiť slobodne aj bez konfesionálnej príslušnosti, v možnosti politického zoskupovania veriacich, vykonávania ich vlastnej charitatívnej a kultúrnej, výchovnej a náboženskej činnosti, v možnosti prístupu veriacich k masovokomunikačným prostriedkom a tlači, v nezávislosti cirkvi od štátu“.12 Práve posledný programový bod je prvok, ktorý sa počas 17 rokov od zmeny systému nepodarilo naplniť. Či už v zmysle ekonomickej previazanosti cirkví so štátom alebo neskôr zavedeného legislatívneho previazania náboženských princípov s občianskou legislatívou. Z tohto programového vyhlásenia VPN je zrejmá snaha o vytvorenie podmienok v spoločnosti, ktoré umožňujú rovnocenné postavenie a práva všetkých občanov, bez ohľadu na to, či sú veriaci alebo nie. Situácia po páde komunistického režimu však nebola tak jednoznačne proobčianska, teda spoločnosť neprijímala idey ideovo a nábožensky neutrálneho štátu v takom význame ako môžu vyvolať zdanie oficiálne vyhlásenia. Toto neskôr potvrdil aj vývoj, ktorý sa najmä od roku 1992 začal meniť smerom k posilňovaniu pozícii tradičných cirkví v spoločnosti. Už v období krátko po zmene spoločenského a politického systému sa prejavila vo verejnosti rozpoltenosť pri vyjadrovaní dôvery v cirkvi. Do roku 1989 potláčané a marginalizované náboženstvo a cirkev sa stali, spolu s oživovaním dôležitosti národnej identity, základnými legitimizačnými prostriedkami, ktoré ponúkali potenciál na vyplnenie existujúceho politického a ideologického 177 vákua. Etnická a národná identita sú v podstate súčasťou tej istej hodnotovej štruktúry a špecifickej formy kultúrnej identity.13 Obzvlášť katolicizmus sa stal veľmi silnou súčasťou národnej identity Slovákov a aj napriek silnej ateizácii a politickej sekularizácii v predchádzajúcich desaťročiach sa v krajine udržala základná tradičná hodnotová sústava. Náboženstvo pretrvalo ako základný prvok kultúrneho a hodnotového systému spoločnosti aj vďaka legitimite, ktorú získalo opozičným pôsobením v podobe podzemnej cirkvi počas totalitného režimu. Zmena spoločenského systému na Slovensku po roku 1989 sa vo sfére náboženského života prejavila najskôr prijatím nových legislatívnych opatrení, ktoré zabezpečovali slobodu náboženského vyznania. Ich dôsledkom boli zmeny podmienok, v akých sa môžu rôzne náboženské skupiny rozvíjať. Prvé obdobie transformácie náboženského života po roku 1989 bolo spojené s reguláciou náboženského života v rámci federácie Slovenskej republiky s Českou republikou v ČSFR. V tomto období bola veľmi dôležitou témou diskusií aj problematika nezávislosti náboženstva od štátu a ideová a náboženská neutralita štátu. Neutralita môže byť považovaná za najdôležitejší princíp regulujúci vzťah štátu s náboženskými spoločnosťami a rôznymi svetonázormi. Nové zákonné podmienky však sféru náboženského života deregulovali len čiastočne, časť z pravidiel zostala ešte z obdobia socializmu, najmä zákon o ekonomickom zabezpečení cirkví. No nové normy, najmä zákon o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností z roku 1991, (neskôr novelizovaný v roku 2000), ústavný zákon z roku 1992 a neskôr aj Ústava Slovenskej republiky, vytvorili podmienky pre legálnu existenciu plurality náboženských vier, cirkví a náboženských spoločností, ktorá nebola v predchádzajúcom období 1948 - 1989 oficiálne uznávaná a dostatočne právne garantovaná. Tento proces liberalizácie vzťahov štátu a cirkví zastavila v roku 1992 norma, ktorá vymedzovala podmienky registrácie cirkví. Bol to zároveň začiatok 178 druhej etapy vzťahov medzi štátom a náboženstvom po roku 1989.14 Právne garantovaná náboženská sloboda totiž nie je jediným faktorom určujúcim možnosti jednotlivých cirkví a náboženských spoločností, aby mohli za rovnakých podmienok rozvíjať svoju činnosť a oživovať svoju členskú základňu. Hoci je podmienkou nevyhnutnou, nie je podmienkou dostatočnou, aby sa pluralita de iure stala aj pluralitou de facto. V podmienkach Slovenska sa totiž štát, pravdepodobne v snahe zabrániť bezbrehej pluralite a svetonázorovému zmätku, pokúša vytvárať rovnaké podmienky iba pre tie skupiny, ktoré uznáva ako cirkvi alebo náboženské spoločnosti.15 Za také považuje len tie, ktoré sú registrované podľa príslušných právnych noriem. Pred prijatím tohto zákona v SR pôsobilo 15 cirkví, ktoré vyvíjali činnosť zo zákona alebo na základe štátneho súhlasu,16 a tieto sa prijatím zákona stali automaticky registrovanými, bez ohľadu na počet svojich členov a ďalšie, v novoprijatom zákone uvedené kritériá. Po prijatí tohto zákona sa totiž podmienky registrácie výrazne sťažili, keďže sa zákonnou podmienkou stala požiadavka, aby sa k cirkvi hlásilo najmenej 20 000 osôb s trvalým pobytom na území SR. Štát cirkvám, ktoré registráciou uznáva, okrem iného priznáva podľa osobitných zákonov a predpisov právo vlastniť hnuteľný a nehnuteľný majetok a iné majetkové a nehmotné práva, právo zriaďovať a prevádzkovať účelové zariadenia, prevádzkovať tlač, nakladateľstvá, vydavateľstvá a tlačiarne, zakladať a prevádzkovať vlastné inštitúcie a zariadenia. Okrem toho im prostredníctvom rozpočtu Ministerstva kultúry SR poskytuje finančné prostriedky na mzdy duchovným a odvody do poisťovní, finančné prostriedky na prevádzku ústredí, ktoré hospodária so zverenými prostriedkami podľa zásad, ktoré sú platné aj pre príspevkové organizácie. Nová legislatíva umožnila tým cirkvám, ktoré boli do roku 1989 uznané štátom, plnú vnútornú samosprávu. Neodstránila však ich priamu ekonomickú väzbu na štát. Obligatórny štátny príspevok na kultovú činnosť (predovšetkým náklady na platy duchovných) predstavuje pre štát aj pre cirkvi problematickú väzbu, konzervujúcu ich vzájomné zomknutie.17 Štát zrušením dozoru štátu nad cirkvami v roku 1990 a ďalšími, už skôr zmienenými zákonmi, nastolil nové podmienky, v ktorých vychádza vo vzťahu k cirkvám z uznania ich spoločenského a právneho postavenia ako verejno-právnych inštitúcii sui generis. Tým zvýhodnil ich pozíciu nad ostatné dobrovoľné zduženia a mimovládne organizácie. Od prijatia toho zákona do konca roku 2005 sa počet registrovaných cirkví v Slovenskej republike zvýšil iba o dve, napriek tomu, že pôsobiť začalo množstvo nových náboženských skupín. V roku 1993 bola zaregistrovaná Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia a v roku 2001 bola dodatočne zaregistrovaná novoapoštolská cirkev v Slovenskej republike.18 Existujúca legislatíva, založená na princípe deklarovanej rovnosti registrovaných cirkví a náboženských spoločností, po roku 1992 vo svojej podstate rozdeľuje všetky existujúce náboženské skupiny do troch skupín: 1. Registrované cirkvi, ktoré spĺňajú všetky zákonné požiadavky na registráciu (rímskokatolícka cirkev, evanjelická cirkev a.v., gréckokatolícka cirkev, reformovaná kresťanská cirkev, pravoslávna cirkev a po roku 1993 aj Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia). 2. Registrované menšinové cirkvi, ktoré nespĺňajú podmienku dostatočného počtu členov, ktoré však registráciu získali na základe svojej činnosti na Slovensku pred rokom 1990 a teda vďaka svojej kultúrnohistorickej kontinuite (evanjelická cirkev metodistická, bratská jednota baptistov, cirkev bratská, cirkev adventistov siedmeho dňa, apoštolská cirkev, židovské náboženské obce, starokatolícka cirkev, kresťanské zbory, cirkev československá husitská a od roku 2001 aj novoapoštolská cirkev v SR). 3. Neregistrované cirkvi, ktoré vyvíjajú svoju činnosť mimo regulácie štátu a teda aj bez štátom poskytovaných výhod a ochrany. Mnohé z nich sa pokúšajú etablovať na Slovensku ako občianske združenie podľa zákona č. 179 83/1993 Z. z. o združovaní občanov. Medzi tieto skupiny možno radiť všetky nové kresťanské skupiny, autonómne od u nás tradičných cirkví (uvedených v prvej a druhej skupine), napríklad kresťanské spoločenstvá, turíčne hnutia, slovo života a podobne. Tiež sem možno zaradiť spoločenstvá hraničiace alebo vychádzajúce z kresťanstva (mormoni, cirkev zjednotenia, univerzálny život), náboženstvá orientálneho pôvodu (bahájizmus, hinduistické a budhistické skupiny a podobne), alebo náboženstvá vychádzajúce z okultizmu (novopohanské skupiny, raëliáni a podobne), teda skupiny, ktoré na Slovensku pred rokom 1990 nevyvíjali legálnu náboženskú činnosť a neskôr nesplnili zákonné požiadavky na registráciu, predovšetkým kritériám početnosti svojej členskej základne. Dôsledky legislatívneho uznania len registrovaných skupín sú viaceré. Štát totiž nepodporuje registrované cirkvi len priamo, ale cirkvi môžu dostať ďalšie prostriedky prostredníctvom iných rezortov, alebo nepriamo prostredníctvom daňových a iných zliav v rámci platných noriem. Nepriamo štát podporuje činnosť cirkví napríklad daňovými úľavami, alebo oslobodením od daní, ciel a správnych poplatkov mnohých druhov príjmov cirkví. Štát garantuje registrovaným cirkvám aj právo na vyučovanie náboženstva na školách, kde sú v posledných rokoch učitelia náboženstva platení zo štátneho rozpočtu, napriek tomu, že štát nemá možnosť ovplyvňovať a zasahovať do obsahu učebných osnov. Štát registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam taktiež garantuje právo na vstupovanie do verejných zdravotníckych zariadení a na vstupovanie do verejnoprávnych masmédií (právo mať vyhradený čas vo vysielaní). Štát taktiež uznáva podľa zákona o rodine č. 94/1963 manželstvo uzatvorené pred orgánom registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti za právoplatné a rovnocenné občianskemu sobášu. Hoci sa štát deklaruje ako nábožensky neutrálny, právnymi normami vytvára tlak na náboženské skupiny, ktoré chcú byť registrované. Právne normy regulujú a prispôsobujú nie len vzťahy cirkví k štátu, ale aj vnútorný život cirkví a náboženských spoločností podľa štandardu, vytvoreného podľa vzoru tradičných veľkých kresťanských cirkví. Totiž na to, aby mohla byť nejaká náboženská spoločnosť považovaná za náboženskú zo zákona, musí ísť podľa zákona č. 308/1991 o „dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii s vlastnou štruktúrou, orgánmi, vnútornými predpismi a obradmi.“. Ďalej k registrácii musia uviesť základný dokument, ktorý musí obsahovať: „názov a sídlo ústredia cirkvi“, „orgány a útvary a spôsob ich ustanovenia a oprávnenia“, „spôsob ustanovovania osôb vykonávajúcich duchovenskú činnosť a ich odvolávanie“, „základné články viery“, „zásady hospodárenia“, „spôsob schvaľovania základného dokumentu a jeho zmien“ a nakoniec aj „útvary, ktoré majú právnu subjektivitu a v akom rozsahu a kto je oprávnený v ich mene konať."“ Na inom mieste toho istého zákona zároveň aj definuje koho zákon považuje za veriaceho, keď uvádza, že „veriacim je na účely tohto zákona každý, kto vyznáva náboženskú vieru“. Tieto zákonom definované podmienky vytvárajú legislatívne bariéry pre náboženské skupiny, ktorých viera a organizácia skupinového života nevychádzajú z najrozšírenejšieho modelu tradičných veľkých kresťanských cirkví. Jedným z dôsledkov zákona o registrácii je, že aj v pravidelných sčítaniach obyvateľstva sú obyvateľom, žijúcim v Slovenskej republike, ponúkané ako alternatívy cirkví a náboženských skupín, ku ktorým sa môžu prihlásiť, iba registrované náboženské skupiny. Príslušníci ostatných náboženských skupín môžu svoju príslušnosť zapisovať len do kolónky iné. V sčítaní obyvateľstva, domov a bytov v roku 2001 z tohto dôvodu nebola v zozname napríklad zahrnutá novoapoštolská cirkev, ktorej registrácia prebiehala práve v období sčítania, a preto ani nie sú vo vyhodnocovaniach sčítania údaje o tejto 180 cirkvi bežne uvádzané. Tým, že údaje o neregistrovaných náboženských skupinách nie sú vyhodnocované (ani v prípade, že sú početnejšie ako niektoré z registrovaných) vzniká situácia, že nemajú ani priestor vo verejnom diskurze, a tým ani legitimitu normality.19 Neexistencia údajov zároveň zneviditeľňovala silu cirkví ako najväčších konkurentov komunistickej strany. Náboženské, ale aj iné svetonázorové skupiny, ktoré nie sú registrované, síce nemajú zakázanú existenciu, ale nemajú možnosť fungovať podľa rovnakých pravidiel ako štátom uznané cirkvi a náboženské spoločnosti. Jedným z rozdielov je, že zatiaľ čo záležitosti registrovaných cirkví vo vzťahu k štátu sú koordinované Ministerstvom kultúry SR, občianske združenia sú registrované Ministerstvom vnútra SR. Po prijatí Základnej zmluvy so Svätou stolicou v roku 2000 sa vzťahy s jedným z registrovaných náboženských aktérov, s katolíckou cirkvou, stali súčasťou agendy Ministerstva zahraničných vecí SR a neskôr, po prijatí čiastkových zmlúv aj ministerstva školstva, ministerstva obrany a ministerstva spravodlivosti. Ďalšie čiastkové zmluvy zakladajú agendu aj pre ostatné ministerstvá – napríklad ministerstvo financií, ministerstvo vnútra, ministerstvo zdravotníctva. Okrem toho právny status registrovanej cirkvi nie je upravený v jedinom právnom predpise, ale jednotlivé oprávnenia sú formulované podľa charakteru právnych vzťahov v ďalších príslušných právnych predpisoch (zákony o službe v ozbrojených silách, pracovnoprávne vzťahy, zákony o výchove a vzdelávaní, zákony o rodine a mnohé iné). Dôležitejším problémom pri rozvoji náboženského života na Slovensku je však samotný zákon o združovaní občanov, ktorý sa vyslovene nevzťahuje na združovanie občanov v cirkvách a náboženských spoločnostiach.20 Neregistrované cirkvi, hoci môžu ako občianske združenia pôsobiť na verejnosť prostredníctvom dobročinných akcií, vzdelávacích podujatí, mierových, ekologických, umeleckých či športových iniciatív, nemajú možnosť legálne tieto akcie vydávať za napĺňanie svojej náboženskej doktríny, ako to môžu robiť registrované cirkvi. Nemožnosť vyvíjať svoju činnosť ako náboženská skupina, obmedzuje garantovanie náboženskej slobody, ktorá prostredníctvom existujúcich zákonov priznáva „určitú mieru imunity pred aplikáciou svetského práva“.21 Skutočnosť, že v právnom poriadku neexistujú žiadne zvláštne opatrenia týkajúce sa nových náboženských spoločenstiev a hnutí, de facto núti každú neregistrovanú skupinu zakrývať podstatu svojej činnosti a takto potvrdzovať negatívne stereotypy o manipulatívnosti a tajných zámeroch týchto skupín. Rekristianizácia V premene charakteru slovenskej spoločnosti bol dôležitý najmä vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Rozdelenie ČSFR bolo ďalším dôležitým krokom v zmene vzťahov štátu a cirkví po roku 1989. Politické súvislosti, predovšetkým procesy formovania politických elít, naznačovali aj miesto, ktoré náboženstvo môže zaujať v legitimizačnom systéme nového štátu. Spôsob schvaľovania Deklarácie o zvrchovanosti a prijímanie novej Ústavy SR v roku 1992 boli jednými z príčin rozdelenia politických elít na Slovensku. Podľa politológa Ľ. Kubína,22 pri zakladaní štátu absentovala diskusia o spoločnej vízii krajiny a o budúcom charaktere nového štátu. Chýbajúci konsenzus v otázke demokratického charakteru štátu sa transformoval do polarizácie a rozštiepenia politickej scény. V podmienkach chýbajúceho konsenzu bolo dôležité nájsť hodnoty a princípy, ktoré by boli zjednocujúcim prvkom spoločnosti. Namiesto absentujúcej zjednocujúcej vízie boli do ústavy vložené prvky odkazujúce na najmenej politicky kontroverzné obdobie z histórie – kristianizáciu územia počas Veľkomoravskej ríše. Podobne ako táto prvá kristianizácia, aj rekris- 181 tianizácia po roku 1990 bola realizovaná zhora, teda cez zákony a základné politické dokumenty štátu. Po prijatí Ústavy Slovenskej republiky v septembri 1992 sa podľa jej prvého článku prvej hlavy deklaruje nový štát ako „zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo“. Nejde teda o deklarovanie laickosti štátu23 v takom význame ako je rozvíjaná idea sekulárnej Francúzskej republiky. V ďalších častiach sa totiž preambula Ústavy Slovenskej republiky odvoláva na svoje východiská v náboženskom učení kresťanstva, keď ide o deklaráciu tradície „v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy“. Viac ako o laicitu ide v prvom článku ústavy o formálne deklarovanie náboženskej neutrality. Už v období pred rozpadom spoločnej federatívnej republiky, počas diskusií s českou politickou a spoločenskou reprezentáciou, sa katolícka cirkev stala dôležitým nástrojom mobilizácie pri sebadefinovaní obyvateľov Slovenska vo vzťahu k Českej republike. Katolícka cirkev totiž ponúkala politicky bohatý zdroj identity pre novovznikajúci štát, najmä zdôrazňovaním kresťanských tradícii, o ktoré sa jeho legitimita opierala aj základnými dokumentmi. Už v počiatkoch Slovenskej republiky, vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar ocenil podporu katolíckej hierarchie pri budovaní nového štátu. Dôležitosť a vplyv cirkvi pri formovaní nového štátu sa prejavilo aj v legislatívnych opatreniach, keď na Slovensku ako v prvej postkomunistickej krajine bola dôkladne riešená problematika vyrovnania cirkevného majetku, zákonom o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam. Jedným z prejavov vďaky malo byť aj založenie Katolíckej univerzity, na základoch vtedajšej Trnavskej univerzity. Predstavitelia katolíckej cirkvi však chceli úplne nezávislú Katolícku univerzitu pod správou Konferencie biskupov Slovenska a Svätej stolice, preto nebola nakoniec idea Katolíckej univerzity v Trnave realizovaná. Hoci boli pozície cirkvi v spoločnosti silné, vzťahy so štátom po vzniku samostatnej Slovenskej republiky neviedli automaticky k zosilneniu postavenia cirkvi. Od nástupu tretej vlády Vladimíra Mečiara k moci v roku 1994 sa začal postupný odklonu katolíckej cirkvi od tejto vlády. Nešlo o náhodnú a svojvoľnú zmenu, ale bola to reakcia, okrem iného na radikalizáciu uplatňovania moci na Slovensku po nástupe tretej vlády Vladimíra Mečiara. Kubín charakterizuje toto obdobie ako odklon od smeru transformácie v okolitých postkomunistických krajinách a rastúcu medzinárodnopolitickú izoláciu krajiny. Voľby priviedli k moci politické subjekty, ktoré nemali v zahraničí adekvátneho partnera a ktoré v konsolidovaných demokraciách stoja na okraji politického spektra. Až do roku 1998 sa rast napätia medzi vládou a cirkvami prejavoval okrem škandalizácie niektorých predstaviteľov cirkvi provládnymi médiami a tajnou službou, aj mnohými kritickými reakciami kňazov a predstaviteľov cirkvi voči praktikám vlády. Potenciál kresťanstva a cirkvi ako zdroja legitimity ukazujú aj výsledky reprezentatívnych výskumov (tabuľka č. 1), keď cirkvi, najmä dominantná katolícka, si udržiavali počas celého obdobia po roku 1990 pomerne vysokú dôveru vo verejnosti. Hoci postupne ich dôveryhodnosť klesá, je vidieť, že pred vznikom Slovenskej republiky boli cirkvi dôveryhodnou inštitúciou takmer pre polovicu slovenskej populácie. 182 Tabuľka č. 1: Dôvera v cirkev na Slovensku Dôvera v inštitúcie v SR (v %) Cirkev Rok výskumu 1991 1998 1999 2000 2003* 2005 Úplne dôverujem 21,4 14,9 28,1 18,9 25,0 11,4 Väčšinou dôverujem 27,6 26,5 36,1 36,4 36,9 25,0 Len málo dôverujem 31 17,6 16,8 23,9 11,7 27,9 Vôbec nedôverujem 19,1 15,3 12,5 14,4 1,6 15,1 Zdroj: EVS 1991 (údaje za ČSFR), EVS 1999, ISSP Náboženstvo1998, PCE 2000, Kolektívne identity na súčasnom Slovenku 2003, ISSP Občianstvo 2005. Údaje pôvodne merané na rôznych škálach sú prerátané na jednotnú 4 - stupňovú škálu. *Údaje za rok 2003 uvádzajú len tých respondentov, ktorí sa označili ako príslušníci cirkvi, teda 79,6 % zo všetkých opýtaných. Neskôr, po roku 1998, keď sa stali kresťansky orientované politické strany vládnymi stranami, dôvera verejnosti v cirkev začala klesať. Aj keď si cirkev zachovávala ešte stále veľkú podporu, v porovnaní s okolitými postkomunistickými krajinami je Slovensko v skupine krajín, kde mala v roku 2000 cirkev podporu nižšiu ako 40 percent populácie. Tabuľka č. 2: Nakoľko dôverujete vo vašej krajine cirkvi? (v %) Slovensko Česká rep. Maďarsko Poľsko Východné Nemecko Rumunsko Dôvera 38,8 61,2 52,2 33,5 58,3 12,9 Nedôvera 24,2 17,8 25,0 25,6 20,3 67,2 Zdroj: PCE 2000. Možnosti vôbec nedôverujem a skôr nedôverujem sú zlúčené do kategórie nedôvera, dve možnosti skôr dôverujem a úplne dôverujem do kategórie dôvera. Nie sú uvedené nevyhranené odpovede neviem a ani dôvera ani nedôvera. Rast vplyvu a posilňovanie moci cirkvi v spoločnosti teda nemožno interpretovať ako príklon ľudí k cirkvi, ale aj ako dôsledok politického vývoja a mocenských záujmov rôznych záujmových skupín. Najmä od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, keď došlo k faktickému oslabeniu sekulárnej tradície, na ktorej bola budovaná identita prvej ČSR v rokoch 1918 až 1938. V podstate rozhodujúce obdobie pre zásadnú spoločenskú zmenu, začiatok tretej etapy vzťahov štátu a cirkví po roku 1989, však nastalo až po voľbách v roku 1998. Toto obdobie charakterizoval ako začiatok normalizácie vzťahov štátu a cirkví, pretože došlo k obnoveniu dialógu s cirkvami, k obnoveniu prác na príprave nového zákona o vzťahoch štátu a cirkví a aj k pokračovaniu prípravy Základnej zmluvy so Svätou stolicou. Nástup novej vlády znamenal aj posilnenie vplyvu cirkvi.24 Do vlády sa dostali viaceré kresťansky orientované strany – v rámci SDK (Slovenská demokratická koalícia) to bolo KDH, ktoré z celej päťčlennej koalície získalo najviac poslancov (16 zo 42 mandátov). Časť SDK neskôr založila novú kresťansky orientovanú stranu SDKÚ, ktorej predsedom bol úradujúci premiér a pôvodný predseda SDK Mikuláš Dzurinda. Súčasťou vládnej koalície sa stala aj SMK (Strana maďarskej koalície) s 15 mandátmi, v ktorej tiež dominuje kresťanský prúd (pôvodné MKDH). Počas vládnutia týchto prevažne kresťansky orientovaných 183 politických strán v rokoch 1998 — 2002, došlo k najvýznamnejším legislatívnym zmenám vo vzťahoch štátu a cirkví od novembra 1989. Legislatívne úpravy v podstate otočili smerovanie zmeny charakteru štátu od náboženskej neutralizácie ku kristianizácii. Po nástupe vlády Mikuláša Dzurindu v roku 1998 sa začali vzťahy Slovenskej republiky a rímskokatolíckej cirkvi posilňovať. Konferencia biskupov Slovenska legitimizovala novú vládu vyhlásením, podľa ktorého „výsledky priniesli nádeje“. V podobnom duchu výsledky volieb prijala aj evanjelická cirkev. Krátko po voľbách, v apríli 1999, navštívil premiér vo Vatikáne pápeža Jána Pavla II. Počas návštevy sa dohodlo, okrem pokračovania prác na príprave Základnej zmluvy (vo verejnosti označovanej tiež aj ako konkordát), aj založenie Katolíckej univerzity. Taktiež boli prerokované aj ďalšie dokumenty — o financovaní cirkvi, o cirkevnom školstve a o duchovnej službe v ozbrojených silách. V tomto období, až do podpísania Základnej zmluvy si cirkev udržiavala pomerne vysokú dôveryhodnosť, najmä v tom, že veľká časť verejnosti oceňovala význam cirkvi pri poskytovaní odpovedí na niekoľké zásadné problémy ľudí. Ako ukazujú údaje v tabuľke č. 3, v niektorých oblastiach sa názory verejnosti v období medzi rokmi 1991 až 1999 nezmenili. Tabuľka č. 3: Dáva cirkev (alebo cirkvi všeobecne) primeranú odpoveď 1991 1999 Podiely súhlasiacich (v %) Áno Nie Áno Nie Morálne problémy človeka 47,1 26,8 55,3 25,8 Problémy rodinného života 46,0 32,3 33,0 30,1 Duchovné potreby ľudí 62,4 19,6 71,5 14,4 Sociálne problémy krajiny 22,6 49,3 21,9 51,8 Zdroj: EVS 1991, EVS 1999 Z výsledkov výskumov je vidieť, že pre verejnosť má cirkev význam a oceňujú jej úlohu predovšetkým ako inštitúcie, ktorá poskytuje „duchovný servis jednotlivcom“. Oceňovaná je najmä ako inštitúcia spásy duše a ochraňujúca morálku. V oveľa menšej miere sú s ňou spájané nádeje pri riešení sociálnych problémov v spoločnosti. V priebehu 90. rokov 20. storočia25 okrem toho poklesol aj podiel tých, ktorí očakávajú od cirkvi pomoc pri riešení kolektívnych, aj rodinných problémov. Inštitucionalizácianáboženskejnerovnosti Spomedzi zákonov regulujúcich podmienky náboženského života na Slovensku k najdôležitejším, ktoré výrazne deformujú „voľnú súťaž“ medzi skupinami ponúkajúcich svoje predstavy o svete, o spáse a zmysle života, patria zákony o finančnom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností, zákony o cirkevnom a súkromnom školstve a po roku 2000 aj Základná zmluva medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou (a z nej odvodené ďalšie zmluvy) a podľa rovnakého modelu vytvorené zmluvy medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami. Vo všeobecnosti však legislatívne úpravy viedli k vytvoreniu podmienok obmedzenej plurality, keď došlo k podpore činnosti a ochrany len väčších a dlhšie etablovaných náboženských skupín. Podpísanie Základnej dohody v podstate znamená opustenie zásady odluky štátu a cirkvi a aj zmysluplnosť diskusií o otázke odluky. Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou prakticky zmenila a posilnila pozície katolíckej cirkvi (a neskôr aj tých registrovaných cirkví, ktoré podpísali obdobné zmluvy so štátom) v spoločnosti, ale zároveň cirkev zvýšila možnosti formovať presvedčenie ľudí troma základnými spôsobmi — prostredníctvom vzdelávania, dodatočným financovaním cirkevných aktivít prostredníctvom 184 štátneho rozpočtu a zapojením štátnych a verejnoprávnych inštitúcií do misijnej činnosti a propagácie učenia cirkvi. Dôsledky Základnej zmluvy na charakter politiky a spoločenských podmienok v krajine sú viaceré. Jedným z nich je posilnenie kresťanskej tradície ako zdroja identity slovenskej spoločnosti. Prijatie Základnej zmluvy posilnilo už skôr v ústave zakotvený odkaz na cyrilo-metodskú tradíciu, a tým aj privilegovanie kresťanskej tradície. Oveľa vážnejšie dôsledky na charakter spoločnosti má prijatie Základnej zmluvy a z nej vyplývajúcich ďalších zmlúv v tom, že formálne legitimizuje privilegované postavenie katolíckej cirkvi v slovenskej spoločnosti a čiastočne dáva cirkev zastupovanú Svätou stolicou do dominantnej pozície aj voči Slovenskej republike ako zmluvnej strane. Základná zmluva vytvára asymetrický vzťah medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou ako subjektom medzinárodného práva. Zmluva obsahuje celý rad záväzkov Slovenskej republiky voči katolíckej cirkvi zastúpenej Svätou stolicou, no nestanovuje žiadne záväzky (okrem deklaratívnych o spolupráci pri charitatívnej činnosti a formovaní svedomia obyvateľov Slovenskej republiky) zo stany Svätej stolice voči Slovenskej republike. „Svätá stolica garantuje, že Katolícka cirkev využije všetky vhodné prostriedky na mravné formovanie obyvateľov Slovenskej republiky v prospech spoločného dobra podľa princípov katolíckej náuky v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky“ (čl. 2, ods. 2). Podobne v čl. 7 sa Slovenská republika zaväzuje k prijatiu medzinárodnej dohody o ochrane výhrady vo svedomí podľa zásad jedného náboženstva „Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad katolíckej cirkvi. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanoví osobitná medzinárodná zmluva“. Zmluva obsahuje aj ďalšie záväzky zo strany štátu, vo všetkých prípadoch sú však zamerané len na podporu jediného vierovyznania. Dôležitým argumentom pri presadzovaní bodu o výhrade svedomia pre katolíckych veriacich bol argument, že ide o zabránenie tomu, aby sa nemohli opakovať situácie z obdobia socializmu, keď boli veľakrát veriaci nútení ísť proti svojmu presvedčeniu pod hrozbou rôznych perzekúcií. No desať rokov po zmene systému vo verejnosti (nielen v Slovenskej, ale vo všetkých postkomunistických krajinách) podľa výsledkov výskumov (tabuľka č. 4) nie je významný pocit ohrozenia slobody vierovyznania. A to ani v krajinách, kde je náboženská sloboda pre ľudí veľmi dôležitá pre ich život. Tabuľka č. 4: Nakoľko je u nás garantovaná a zaručená sloboda vierovyznania Sloboda vyznania Slovensko Česká republika Maďarsko Poľsko Východné Nemecko Rumunsko Negarantované 5,3 5,4 5,0 27,9 3,6 4,6 Garantované 89,0 89,1 86,8 66,8 89,6 90,8 Zdroj: PCE 2000. Tri stupne škály vyjadrujúce rôznu mieru absencia garancie sú zlúčené do kategórie negarantované, tri stupne vyjadrujúce rôznu mieru garancie sú zlúčené do kategórie garantované. Ďalším prvkom v Základnej zmluve, ktorý bol neskôr precizovaný samostatnou čiastkovou zmluvou bolo zakotvenie záväzkov Slovenskej republiky v otázkach výchovy a vzdelávania. Týmito záväzkami došlo nepriamo, ale aj priamo k vytvoreniu nerovných podmienok medzi náboženskými aktérmi (skupinami) v Slovenskej republike. V Základnej zmluve sa Slovenská republika zaviazala k povinnosti „plniť požiadavky rodičov na umožnenie katolíckej náboženskej výchovy na všetkých stupňoch základných škôl a na všetkých druhoch a typoch stredných škôl a školských zariadení a podporu katolíckych výchovných organizácií a hnutí mladých“. Súčasťou zmluvy sú však okrem samotného školstva aj zmienené katolícke výchovné organizácie 185 a hnutia mladých, čo umožňuje ďalšie privilegovanie časti aktivít katolíckej cirkvi voči ostatným náboženským alebo svetským aktérom. Napriek rastu podpory cirkvi a náboženskej výchove zo stranu štátu, verejnosť nemala na túto oblasť rovnaké názory ako boli prezentované predkladateľmi návrhov zákonov a dohôd. Na otázku, či by sa mal vplyv rímskokatolíckej cirkvi na školstvo posilniť verejnosť odpovedala v čase prijímania základnej zmluvy neutrálne alebo skôr negatívne a negatívne názory sa v priebehu ďalších troch rokov ešte zosilnili. Ako sa postupne zvýšil odpor verejnosti voči vplyvu cirkvi na školstvo ukazujú výsledky z výskumov v tabuľke č. 5. Tabuľka č. 5: Aký by mal byť vplyv rímskokatolíckej cirkvi na školstvo na Slovensku? 2000 2003 Silnejší ako teraz 13,5 8,9* 8,5 7,2** Rovnaký 34,5 28,6 Slabší 11,2 29,3* 22,5** 20,2 Žiadny 30,6 19,4* 26,7** 37,8 36,8* 42,8** Ako ukazujú výsledky prieskumov, verejnosť neprejavuje veľkú náklonnosť posilňovaniu pozícií cirkví, predovšetkým katolíckej, skôr naopak. V období prijímania Základnej zmluvy sa však robili aj podrobnejšie výskumy názorov na vzťah politiky a náboženstva. Napríklad z výsledkov výskumu V. Krivého28 vidieť, ako verejnosť v marci 2000, v čase prijímania Základnej zmluvy, vnímala problém financovania cirkví. Na otázku, či by sa na financovanie cirkví a náboženských spoločenstiev malo dávať zo štátneho rozpočtu viac alebo menej peňazí ako v súčasnosti, sa vyjadrilo iba 11,5 % opýtaných za zvýšenie finančnej podpory. Až 31,7 % opýtaných si želalo zachovať existujúci stav, 15,2 % opýtaných preferovalo zníženie príspevkov a až 27,2 % opýtaných sa vyjadrilo, že štát by nemal vôbec na cirkvi zo štátneho rozpočtu prispievať. Okrem toho sa postupne zmenili aj názory na ďalšie otázky politiky a náboženstva. Podrobnejšie ukazujú vývoj názorov verejnosti na otázky vzťahu štátu a cirkvi tabuľka č. 6. Zdroj: Krivý (2001)25, Kolektívne identity na súčasnom Slovensku 2003. * Údaj za populáciu s nižším ako vysokoškolským vzdelaním. ** Údaj za populáciu s vysokoškolským vzdelaním (vzorka bola navýšená o 236 respondentov s VŠ vzdelaním). Po prijatí Základnej zmluvy sa pôvodne menšina, želajúca si zvýšenie vplyvu cirkvi ešte zmenšila, rovnako ako aj skupina zachovania existujúceho vplyvu cirkvi. Oproti tomu výrazne narástla skupina ľudí, želajúcich si znížiť alebo úplne odstrániť vplyv cirkvi na školstvo na Slovensku. Podobne ako aj v iných otázkach, voči vplyvu cirkvi je výraznejšie negatívny postoj vzdelanejšej časti slovenskej populácie, prikláňajúca sa k zníženiu alebo úplnému odstráneniu vplyvu cirkvi na školstvo. Oba výskumy boli realizované v období zásadných verejných diskusií o zavádzaní náboženstva do škôl, v ktorom jeho obhajcovia tvrdili, že ide len o želanie rodičov a širšej verejnosti. Budovanieštátucezjazyk Procesy vytvárania a dôsledkov legislatívy a politického charakteru v slovenskej spoločnosti, najmä od vzniku Slovenskej republiky v roku 1993, je možné vidieť aj ako vytváranie nového symbolického a jazykového univerza. Spôsob vytvárania štátu a jeho kultúry francúzsky sociológ Pierre Bourdieu, ilustruje na spôsobe formovania sa symbolického jazyka a zjednocujúcich pravidiel fungovania štátu. Kultúra zjednocuje a preto aj štát prispieva k zjednocovaniu kultúrneho trhu tým, že zjednocuje pravidlá – právne, lingvistické, metrické – a tým homogenizuje formy komunikácie, obzvlášť úradnej komunikácie. Pomocou uzákonených systémov klasifikácie, úradných postupov, školských štruktúr a spoločenských rituálov štát vytvára mentálne štruktúry a presadzuje spoločné princípy videnia a triedenia, a myšlienkové formy. „Tým štát pomáha budovať to, čomu hovoríme národná identita – alebo tradičnejším termínom národná povaha.“26 Na základe Bourdieuvej teórie je aj pochopiteľná snaha cirkví získať vplyv predovšetkým v školstve. Tým, že škola, ale aj iné inštitúcie presadzujú a všeobecne vštepujú určitú dominantnú kultúru, ktorá sa tým ustanovuje ako legitímna národná kultúra, v skutočnosti podľa Bourdieua vštepujú základy určitého „občianskeho náboženstva“, presnejšie povedané základné predpoklady národnej sebaprezentácie. Takýmto spôsobom sú vytvárané mýty o národnej povahe. „Podstatou symbolického poriadku je, že sú určitému celku aktérov vnútené poznávacie štruktúry, ktoré za svoju trvácnosť a odolnosť vďačia sčasti tomu, že sú aspoň zdanlivo, koherentné a systematické a že harmonizujú s objektívnymi štruktúrami sociálneho sveta.“27 Práve takýto druh bezprostrednej tichej dohody (teda opak explicitnej dohody) zakladá vzťah súhlasnej podriadenosti, ktorý nás všetkými nitkami zväzuje s existujúcim poriadkom. 186 187 Tabuľka č. 6: Názory verejnosti na vzťah náboženstva a politiky Cirkvi nemajú ovplyvňovať ľudí pri voľbách (v %) Rok výskumu 1998 1999 2003 Úplne súhlasím 59,6 47,8 45,6 Skôr súhlasím 16,9 24,5 33,7 Skôr nesúhlasím 7,3 8,2 7,2 Vôbec nesúhlasím 7,3 6,3 1,7 Cirkvi by nemali ovplyvňovať vládu pri jej rozhodovaní (v %) Rok výskumu 1998 1999 2003 Úplne súhlasím 49,6 39,4 42,6 Skôr súhlasím 23,8 28,1 30,0 Skôr nesúhlasím 9,8 10,1 8,5 Vôbec nesúhlasím 6,3 4,0 3,9 Politici, ktorí neveria v Boha nie sú vhodní pre verejnú činnosť Rok výskumu 1999 2003 Úplne súhlasím 9,0 5,2 Skôr súhlasím 13,2 6,3 Skôr nesúhlasím 25,2 52,5 Vôbec nesúhlasím 27,3 5,2 Pre Slovensko by bolo lepšie, ak by bolo vo verejných funkciách viac silne veriacich Rok výskumu 1998* 1999 2003 Úplne súhlasím 23,3 15,2 7,2 Skôr súhlasím 25,2 22,1 16,2 Skôr nesúhlasím 15,6 19,5 38,0 Vôbec nesúhlasím 11,2 15,7 7,5 Zdroj: ISSP Náboženstvo 1998, EVS 1999, Národná identita na Slovensku a ISSP 2003. V tabuľke nie sú uvedené nevyhranené odpovede neviem a ani súhlasím ani nesúhlasím. * V roku 1998 bola kladená otázka: Slovensko by bolo lepšou krajinou, keby tu malo náboženstvo menší vplyv? V tabuľke sú uvedené výsledky odpovedí ako keby bola kladená otázka v opačnom význame, teda, či by bolo lepšou krajinou, ak by malo náboženstvo väčší vplyv. Z výsledkov výskumov je vidieť, že v otázkach ovplyvňovania rozhodovania ľudí vo voľbách (ako sa výrazne dialo pred voľbami v rokoch 1998 a 2002) a pri ovplyvňovaní rozhodnutí vlády sa stále udržiava výrazne sekulárny postoj verejnosti. Skupina odmietajúcich takéto zásahy cirkvi do politiky je stále tvorená viac ako 70 % populácie SR. Postupne aj klesá početnosť skupiny, ktorá si želá posilňovanie vplyvu cirkví na verejný život. Pri otázkach angažovania sa veriacich v politike, ktorí by mali zaručiť lepšie Slovensko, je vidieť, že v období vlády kresťanských strán sa znižuje skupina súhlasiacich s takýmto modelom garantovania dobrej politiky. Zároveň po roku 1998 výrazne rastie skupina nevyhranených, ľudí, ktorí sa nevedia v tejto otázke vyjadriť. Možno predpokladať, že tieto zmeny v názoroch sú prejavom sklamania verejnosti z činnosti politikov, ktorí sa deklarujú ako veriaci a ktorí presadzujú agendu cirkví vo vláde a v parlamente. Postoj verejnosti ešte nie je väčšinovo odmietajúci predstavu veriacich v politike ako garanta dobrej politiky, ale ukazuje na stratu dôvery v takúto predstavu. Legislatíva však nepodlieha dobovým náladam verejnosti, čím stabilizuje základné princípy, na ktorých je budovaná aj kultúra. Prijatím Základnej zmluvy došlo aj k predefinovaniu a deformácii významu plurality historických zdrojov slovenskej kultúry a hodnôt spoločnosti. Slovensko v svojej histórii ovplyvňovali okrem kresťanstva aj iné myšlienkové, politické, sociálne, filozofické prúdy a hnutia. Počínajúc dedičstvom antiky, vplyvom renesancie a osvietenstva, až po súčasný humanizmus. Súčasný kristianizujúci diskurz vylučuje z tradície Slovenska aj dedičstvo sekulárnych demokratických hodnôt masarykovského humanizmu, ktoré výrazne formovali podobu a princípy Československej republiky v rokoch 1918 — 1938. 188 Slovensko sa v priebehu posledných sto rokov stalo súčasťou viacerých symbolicky špecifických režimov, ktoré vždy hľadali svoj vzťah k dominantnému dedičstvu kresťanstva, ktorého hlavným reprezentantom na Slovensku bola a stále je katolícka cirkev. V podmienkach Slovenskej republiky sa vzorom náboženstva stalo kresťanstvom a modelom organizácie náboženského života stala organizácia katolíckej cirkvi. Práve prostredníctvom legislatívy, zvyčajne bez ohľadu na predstavy verejnosti dochádzalo ku kyvadlovému striedaniu prokatolíckych a protikatolíckych režimov. No až po siedmich rokoch existencie samostatnej republiky sa podarilo zafixovať privilegované postavenie katolicizmu. Napriek postupujúcej politickej liberalizácii a oslabení podpory náboženstva verejnosťou po roku 2002 sa prijatím medzinárodných záväzkov voči Svätej stolici vytvoril základný symbolický aj legislatívny rámec, podľa ktorého bude ďalší vývoj kultúry v Slovenskej republike formovaný. „Kultúrne a jazykové zjednocovanie sprevádza ten jav, že sa dominantný jazyk a dominantná kultúra vnucujú ako legitímne a všetky ostatné sú odvrhnuté ako nedôstojné (okrajové). Prirátaním univerzálnosti jednému určitému jazyku a jednej určitej kultúre sa jednoducho ostatné jazyky a kultúry ocitávajú na okraji ako obyčajné zvláštnosti. A pretože takto nastolené požiadavky univerzálnosti nesprevádza univerzalizácia možností ich uspokojiť, univerzálne sa stáva monopolom niekoľkých jednotlivcov a všetci ostatní, určitým spôsobom zmrzačení v svojej ľudskosti, k nemu majú zahradený prístup.“29 Na celom procese predefinovania charakteru štátu prijatím Základnej zmluvy je paradoxné (čo zároveň potvrdzuje silu a dôležitosť eufemizácie mechanizmov moci jazykom), že samotná Svätá stolica deklaruje akceptáciu plurality a náboženskej slobody, ktoré sú základom demokracie. Katolícka cirkev slovami apoštolského nuncia v Slovenskej republike Henryka Nowackeho deklaruje, že cirkev (katolícka) pri uzatváraní takých zmlúv, akou je aj Základná zmluva so Slovenskou republikou „nechce žiadne privilégiá“. „Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes o cirkvi v súčasnom svete hovorí jednoznačne, že cirkev nevkladá svoju nádej do výsad, ktoré jej poskytuje občianska vrchnosť. Ba zriekne sa uplatňovania niektorých zákonite nadobudnutých práv, ak by sa zistilo, že ich používanie vyvoláva pochybnosti o úprimnosti jej svedectva, alebo keď nové životné podmienky žiadajú iné usporiadanie.“30 Text je spracovaný z pripravovanej monografie K sociológii novej religiozity, ktorá vyjde onedlho vo vydavateľstve Univerzity Komenského v Bratislave. POZNÁMKY: 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. Podľa Moravčíková, M. – Cipár, M.: Cisárovo cisárovi. Ekonomické zabezpečenie cirkví a náboženských spoločností. ÚVŠC, Bratislava 2001. Mišovič, J.: Víra v dějinách zemí koruny České. Sociologické nakladatelství, Praha 2001. Rychlík, J.: Češi a Slováci ve 20. století. (1. sv.) Česko-slovenské vztahy 1914 - 1945. Acad. Electronic Press Bratislava 1997. Návrh ústavného zákona z obdobia vzniku ČSR počítal so zavedením odluky štátu a cirkví. Podľa návrhu: „Právo spravovať svoje vnútorné záležitosti a svoj majetok odvodzujú náboženské spoločnosti iba z prepožičaného štátneho. Zákon im upraví výkon tohto práva obdobným spôsobom ako iným združeniam." Podľa Moravčíková, M. – Cipár, M.: Cisárovo cisárovi. Ekonomické zabezpečenie cirkví a náboženských spoločností. ÚVŠC, Bratislava 2001. Podľa Zavacká, K.: Návrh zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Príčiny snáh o uzatvorenie tejto zmluvy a následky, aké by vznikli po jej uzatvorení pre občanov Slovenska. OS. Fórum občianskej spoločnosti 11/2000 Zavacká, K.: Návrh zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Príčiny snáh o uzatvorenie tejto zmluvy a následky, aké by vznikli po jej uzatvorení pre občanov Slovenska. OS. Fórum občianskej spoločnosti 11/2000 Treba však upozorniť, že komunistická ideológia hoci deklarovala za svoj zdroj marxizmus, nebola marxizmom, ako to býva často nie presne uvádzané. 8. 9. 10. 11. 12. 13. 14. 15. 16. 17. 18. 19. 20. 21. 22. 23. 24. 25. 26. 27. 28. 29. Podľa Moravčíková, M. – Cipár, M.: Cisárovo cisárovi. Ekonomické zabezpečenie cirkví a náboženských spoločností. ÚVŠC, Bratislava 2001 Ústava Československej socialistickej republiky bola uverejnená v Zbierke zákonov č. 100/1960. Všetky uvedené ukážky sú z toho ústavného zákona. Citované podľa Prusák P. (2003): Odluka cirkvi od štátu. AMA, Bratislava Tomka, M. (1998): Coping with Persecution. Religious Change in Communism and in Post-Communist Reconstruction in Central Europe. International Sociology 13 (2): 229 - 248. Predstava o krajine, Verejnosť, 30.1. 1990. Napríklad aj na oficiálnej stránke Cirkevného odboru Ministerstva kultúry Slovenskej republiky je v oficiálnych dokumentoch uvádzané, že aj napriek ideologickej a náboženskej neutralite štátu je „kresťanstvo a kresťanský hodnotový systém v zmysle cyrilometodskej tradície integrálnou súčasťou národnej identity“. (Právne postavenie a ekonomické zabezpečenie..., www.culture.gov.sk ). Štát odvtedy registruje a reguluje náboženský život v Slovenskej republike zákonom č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náboženských spoločností. Rovnosť však nepresadzuje dôsledne, ako bude ukázané aj v časti o privilegovaní (aj legislatívnom) katolíckej cirkvi, najmä po roku 2000. Časovou hranicou podľa ktorej sa uznávali pri registrácii cirkvi bol 31. december 1989. Cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré k tomuto dátumu pôsobili so štátnym súhlasom nemuseli po legislatívnych zmenách v nasledujúcich rokoch žiadať o registráciu. Vďaka týmto podmienkam bola v roku 2001 dodatočne registrovaná Novoapoštolská cirkev v Slovenskej republike. K Novoapoštolskej cirkvi sa v sčítaní obyvateľov v r. 1991 prihlásilo 189 občanov SR. Toto úzke prepojenie je jednou z príčin kritiky a námietok zo strany štátom neuznaných cirkví a nábožensky indiferentnej časti verejnosti, v niektorých prípadoch to aj samotné cirkvi považujú za prekážku dosiahnutia úplnej nezávislosti. Podľa Moravčíkovej a Cipára, citované dielo. Začiatkom roka 2001 sa na Ministerstvo kultúry SR obrátili zástupcovia Novoapoštolskej cirkvi v Slovenskej republike so žiadosťou o jej dodatočnú registráciu. Dôvodom je skutočnosť, že našli v archíve a predložili originál listu PhDr. Vincenta Máčovského, námestníka vtedajšieho ministra kultúry a riaditeľa Sekretariátu vlády SSR pre veci cirkevné číslo MK 1015/1989-15 zo dňa 6. júna 1989, ktorým „súhlasí s rozšírením pôsobnosti Novoapoštolskej cirkvi Nejdek na území hlavného mesta SSR Bratislavy“. (Podľa materiálov Cirkevného odboru Ministerstva kultúry SR www.culture. gov.sk/index/). Pravdepodobne aj z tohto dôvodu v Československu sa v období socializmu, po roku 1950, v pravidelných sčítaniach nesledovala náboženská príslušnosť obyvateľstva. Pôsobnosť zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov je stanovená jednak pozitívne, a to tak, že sa týka jednotlivcov i právnických osôb, ale aj negatívne, a to tým, že sa rozsah jeho pôsobnosti obmedzuje. Z pozitívneho vymedzenia vyplýva, že sa bude vzťahovať na akékoľvek združovanie, ktoré nie je zakázané alebo vylúčené zo zákona. Negatívne obmedzenia zakazujú združovanie ak ide o: 1. činnosť politických strán, 2. zárobkovú činnosť alebo zabezpečenie riadneho výkonu určitých povolaní, 3. cirkevnú alebo náboženskú spoločnosť. Podľa Majerová, Z.: Registrácia občianskych združení podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov. In.: Sekty, kulty a nová religiozita v pluralitnej spoločnosti. Zborník referátov z konferencie ÚVŠC v Starom Smokovci, 24 a 25. novembra 1999. ÚVŠC, Bratislava 2000. Martinková, J.: Náboženské výnimky. ÚVŠC, Bratislava 2004, s. 11 Kubín, Ľ.: Politické elity. In.: Sopóci, J. a kol., 2003: Slovensko v deväťdesiatych rokoch. Osem pohľadov. Univerzita Komenského, Bratislava 2003 Viaceré zdroje, aj oficiálne dokumenty štátnych orgánov nepresne stotožňujú nezávislosť štátu od náboženstva alebo ideológie ako laicitu. Častokrát aj formulácie v preambule Ústavy interpretujú ako deklarovanie laickosti štátu. Pozri napríklad dokumenty Cirkevného odboru Ministerstva kultúry SR (www.culture.gov.sk/index/). Kollár, M.: Cirkvi. In.: Mesežnikov, G.-Ivantyšin, M. (eds.): Slovensko 1998 - 1999. Súhrnná správa o stave spoločnosti. IVO, Bratislava 1999 Krivý, V.: Hodnotové orientácie a náboženské prejavy slovenskej verejnosti v 90. rokoch. Sociológia 33/1, 2001 s. 7 45 Bourdieu, P.: Teorie jednání. Karolinum, Praha 1998, s. 79 Bourdieu, P.: Teorie jednání. Karolinum, Praha 1998, s. 89 Krivý, V.: Hodnotové orientácie a náboženské prejavy slovenskej verejnosti v 90. rokoch. Sociológia 33/1, 2001, s. 7 - 45 Bourdieu, P.: Teorie jednání. Karolinum, Praha 1998, s. 80 oBr a Z Miroslav Tížik (1973) je sociológ, pôsobí na katedre sociológie Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Okrem kurzov o súčasných sociologických teóriách vedie aj kurz Sociológia novej religiozity. Učí sociológiu umenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Je členom redakčnej rady časopisu pre reflexívnu a biografickú sociológiu Biograf. 190 191 Bellini & the East (Bellini a Východ) National Gallery (Sunley Room) London WC2 Výstava trvá od 12. apríla do 25. júna 2006. O R H A N P A M U K Dobrý portrét naučí strachu aj piráta P od menom Bellini sú známi traja umelci. Maliar Jakob Bellini zostal v pamäti predovšetkým ako otec dvoch iných, oveľa slávnejších Belliniovcov. Jeho prvorodený, Gentile Bellini, ktorý žil v rokoch 1429 až 1507, bol za svojho života považovaný za najslávnejšieho benátskeho umelca. Dnes si ho pamätáme najmä vďaka jeho Ceste na východ a dielam, ktoré táto cesta inšpirovala. Stačí pomyslieť na portrét Mehmeta Dobyvateľa. Zato pre dejiny umenia má väčší význam Gentileho mladší brat Giovanni Bellini. Odborníci sa zhodujú na tom, že jeho práca s farbou mala rozhodujúci vplyv na diela benátskej renesancie – a tým na vývoj celého západného umenia. Keď kunsthistorik Ernst H. Gombrich píše, že „bez Belliniho a Giorgioneho by nebolo ani Tiziana“, myslí tým Giovanniho Belliniho. Napriek tomu je v popredí výstavy s názvom Bellini a východ — Gentile. Po dobytí Istanbulu roku 1453 sa ani nie dvadsaťjedenročný Mehmet II. pripravoval na centralizáciu Osmanskej ríše. Napriek tomu v neutíchajúcej miere pokračoval vo svojich výpadoch do Európy. Veľmi rýchlo ho začal celý svet považovať za nekompromisného vládcu. Vojny, víťazstvá a mierové zmluvy, ktorých názvy musí každý turecký školák podnes s nacionalistickou slzou v oku spamäti zarecitovať, dostali pod osmanskú vládu veľké časti Bosny, Albánska a Grécka. Mehmetovi II. vyzbrojenému touto mocou, sa roku 1479 podarilo uzavrieť mier medzi Osmanmi a Benátčanmi – po takmer dvadsiatich rokoch vojny, rabova- 192 nia a prepadávania v Stredozemnom a Egejskom mori. Keď medzi Benátkami a Istanbulom začali pendlovať člny a začal sa dojednávať mier, Mehmet požiadal mesto Benátky o „dobrého umelca“. Benátsky senát bol natešený z mierovej dohody, napriek tomu, že Benátky sa museli vzdať viacerých svojich pevností a stratili veľké územie, sa rozhodol vyslať do Istanbulu Gentileho Belliniho. Ten v tom čase práve zdobil steny v dóžovskom paláci a Veľkej sále radnice gigantickými maľbami. Cesta na východ Gentileho Belliniho a osemnásť mesiacov, ktoré tam strávil, sú ústrednou témou malej, ale pozoruhodnej výstavy. Hoci spolu s mincami a inými predmetmi, ktoré ukazujú, ako veľmi Východ a Západ v tom čase na seba vplývali, vidíme mnoho malieb a kresieb Belliniho a jeho dielne, stredobodom výstavy je Belliniho olejomaľba Mehmet Dobyvateľ. Obraz sa toľkokrát kopíroval, varioval a adaptoval, a jeho reprinty zdobia toľko učebníc, prebalov, novín, plagátov, bankoviek, poštových známok a komiksov, že hádam ani nie je možné, aby nejaký čo aj veľmi povrchne vzdelaný Turek tento motív už stokrát, ba tisíckrát nevidel. Žiadny iný sultán Zlatej éry Osmanskej ríše, ani len Sulejman Nádherný nemá takýto známy portrét. Jeho realizmus, jednoduchá kompozícia a dokonalý tieň polmesiaca dávajú Mehmetovi auru víťaza. Takže to nie je len portrét sultána, je to zároveň ideálny obraz osmanského vládcu, tak ako je slávny plagát CheGuevaru ideálom revolucionára. Umelecky vypracované detaily – výrazný predkus, ochabnuté viečka, feminínne obočie a najmä dlhý, tenký, zahnutý nos – pritom robia z tohto obrazu obraz konkrétneho človeka, ktorý sa skoro ani nelíši od ľudí, s akými sa zrážate na preplnených uličkách Istanbulu. Charakteristickým detailom je skutočne ten osmanský nos, rozhodujúci dynastický znak kultúry, ktorá nepoznala dedičnú šľachtu. Roku 2003, v rámci päťstopäťdesiateho výročia osmanských výbojov priviezla turecká Yapi Kredi Bank obraz z Londýna do Istanbulu a vystavila ho v Beyoglu, jednej z najrušnejších častí mesta. Tisíce zvedavcov a celé plné autobusy školopovinných detí tu stáli v rade, aby sa mohli pozrieť na obraz sultána. Islamský zákaz zobrazovania, strach z portrétov a ignorancia voči tomu, čo vytvorila renesančná maľba v Európe, znamenali, že osmanskí umelci nemohli maľovať verné portréty sultánov. Táto zdržanlivosť voči charakteristickým črtám človeka sa neobmedzovala len na svet umenia. Aj osmanskí historici, ktorí napísali veľmi veľa o vojenských a politických udalostiach svojej doby, sa ostýchali písať o osobách vládcov, o ich povahách či duševných schopnostiach – hoci ich v tom žiadny náboženský zákaz neobmedzoval. Po tom, čo bola roku 1923 založená moderná Turecká republika a pozápadňovanie sa práve začínalo, nacionalistický básnik Yahya Kemal, ktorý dlho žil v Paríži a dôverne poznal francúzske umenie a literatúru, nešťastne napísal: „Keby sme len mali maliarstvo a prózu – boli by sme úplne iný národ!“ Znelo to trochu, ako keby túžil vrátiť stratenú epochu, ktorej stopy v maľbe a literatúre mu chýbali. Aj keď to, prísne vzaté, zas tak celkom nesedí – to, čo Kemala skľučovalo, keď stál pred „verným“ Belliniho portrétom Mehmeta, bol fakt, že ruku, ktorá kedysi tento obraz namaľovala, neviedol žiadny nacionalistický motív. Cítiť z toho hlbokú nespokojnosť moslimského spisovateľa s vlastnou kultúrou. Kemal navyše podľahol našej tradičnej ilúzii, že osvojiť si umenie inej kultúry a civilizácie bez toho, aby nám to zmenilo vlastnú dušu, nie je nijaký problém. Výstava Bellini a východ a jej katalóg dávajú množstvo príkladov tejto detinskej fantázie. Jedným z nich je akvarel z albumu paláca Topkapi, ktorý sa pripisuje osmanskému umelcovi menom Zinan Beg. Je veľmi pravdepodobné, že bol inšpirovaný Bellinim. Katalóg mu dáva názov „Mehmet II. privoniava k ruži“, pretože to nie je ani portrét v štýle benátskej renesancie, ani klasicky perzskoosmanská miniatúra. Zanecháva v divákovi akúsi neistotu, tú neistotu, o ktorej kedysi v celkom inej súvislosti hovoril spisovateľ John Berger, v článku o Sekerovi Ahmetovi Pašovi, inom tureckom umelcovi, ovplyvnenom tak tureckými tradíciami východu, ako aj západu, najmä Courbetom. Berger predpokladal, že táto neistota vzniká z problému, ako zladiť navzájom zásadne odlišné techniky – napríklad, používanie perspektívy a úbežného bodu. Pod tým sa, pochopiteľne, skrýva problém harmonizácie odlišných svetonázorov. Za bezradnosť prevedenia v tomto Bellinim inšpirovanom osmanskom portréte – ktorá akoby sa preniesla na portrétovaného Mehmeta II., diváka odškodní jedna vec: ruža, ku ktorej Mehmet II. privoniava. A tým, čo nás prinútilo intenzívne precítiť aj jej vôňu, nie je ani tak jej farba, ako skláňa. A keď potom zistíme, že osmanský umeleckým menom Zinan Beg, ktorému za tento akvarel vďačíme, bol v skutočnosti „franský“ umelec (najpravdepodobnejšie Talian), žijúci pod Osmanmi, bude nám odrazu jasné, že kultúrne vplyvy prúdili obidvoma smermi. A na obidvoch trasách sú komplexné a ťažko postihnuteľné. Ďalšia maľba, ktorá sa podľa všetkého právom pripisuje Bellinimu, nás odvádza od oblasti akademických konfrontácií a obáv o politickú korektnosť, a ukazuje omnoho láskavejší východnozápadný príbeh, a to s mimoriadnou eleganciou. Nádherne jednoduchý akvarel, nie menší než miniatúra, ukazuje mladého umelca alebo spisovateľa na krajčírskej stoličke. Čím presne je, sa nedozvieme, pretože mladík s náušnicou v uchu si práve namáča pero, ešte má pred sebou biely papier. Na výraze tváre, na koncentrovanom pohľade a viditeľnom napätí pier, ba na suverenite, s akou ľavá ruka pridŕža papier, vidno, že sa plne venuje svojej práci. Sústredenie na prázdny papier, spôsob, akým úplne prestáva vnímať seba, vo mne vzbudzuje veľkú úctu. Mám pocit, že krásu a dokonalosť svojej práce (bez ohľadu na to, či pôjde o kresbu alebo text) stavia nado všetko: musí to byť umelec, ktorému bolo dožičené šťastie, aké je dosiahnuteľné iba tým, že zabudneme na seba v sústredení na dielo. Krása v bledej tvári oholeného mladíka sa v mojom vnútornom hodnotení spája s vášňou, ktorú musel umelec pociťovať voči svojmu modelu, keď maľoval tento portrét. Kritovoulos z Imbrosu, polooficiálny sultánov historik, si všimol, že Mehmet Dobyvateľ mal zaľúbenie v krásnych a mladých ľuďoch, že kvôli nim podstupoval politické riziká a že ich dával portrétovať. Tento názor zdieľalo aj viacero západných, kresťanských pozorovateľov: od jeho čias začala byť 193 fyzická krása rozhodujúcim faktorom pre možný výber pážat do sultánovho paláca. Krása mladého umelca a spôsob, akým vzniká krása, ktorú maľuje, spolu s jednoduchosťou dlážky a steny za ním – dávajú obrazu auru tajomstva, ktoré cítim zakaždým, keď sa naňho pozriem. Samozrejme, táto tajomnosť súvisí s faktom, že na papieri, na ktorý sa mladík s takým sústredením díva, nič nie je. Keď sa krásny umelec tak ponoril do obrazu, ktorý ešte len namaľuje, musí sa ten obraz už mihať v jeho predstavách. No v jeho okolí nič nie je – žiadny predmet ani text, žiadny tvar, žiadne ľudské telo, ani výhľad, nič, čo by nám umožnilo predpokladať, aký obraz v sebe nesie. Cítime, že tento okamih zachytený pred 525 rokmi sa rýchlo skončí, a keď umelec alebo spisovateľ pohne rukou, krásna tvár sa na moment rozsvieti ešte väčšou krásou, ako keby pozoroval niekoho ďalšieho, komu sa pero náhli po papieri. Pred dobrými sto rokmi, roku 1905, sa tento obraz ešte nachádzal v Istanbule. Dnes patrí bostonskému Isabella Stewart Gardner Museum. Pred niekoľkými rokmi, keď som sa motal medzi nádhernými a kyprými Tizianmi a Johnmi Singermi Sargentmi v tomto múzeu, našiel som svojho mladého umelca v jednej vitríne v kúte vrchného poschodia. Aby som ho mohol uvidieť, musel som nadvihnúť ťažký prehoz, ktorý ležal na skle a chránil maľbu pred účinkami svetla, a skloniť sa k nemu. Keď som sa naň pozrel, zazdalo sa mi, že vzdialenosť medzi mnou a obrazom zodpovedá vzdialenosti medzi umelcovou tvárou a prázdnym papierom. Díval som sa na drobnú Belliniho maľbu ako sa sultán v okamihu súkromia mohol dívať na miniatúru, zdobiacu tučnú, ťažkú knihu, ktorú držal v ruke. Aj ja som sa díval sklonený ako maliar na obraze. To, čím sa islamské maliarstvo po renesancii líši od západného, nie je súbor náboženských zákazov a príkazov. Omnoho väčší význam má pravdepodobne tento tajomný skláňajúci sa pohľad, ktorý Bellini v tomto portréte tak presne zachytil. Islamské maliarstvo bolo umením obmedzovaným reštrikciami. Pripúšťalo sa jedine na výzdobu vnútrajšku kníh, zúžené do maličkých formá- 194 tov. Nikomu by nikdy nenapadlo zavesiť si takú maľbu na stenu a nič podobné sa nikdy ani nestalo. Mladý muž na krajčírskej stoličke, ako tam sedí stratený v myšlienkach a díva sa na prázdny papier, zaujíma ten istý postoj, aký musí zaujať bohatý a mocný muž – asi sultán alebo princ – keď si chce prezrieť mladíkovu maľbu. Porovnajme tento postoj – tento skláňajúci sa pohľad – s pózou, ktorú pred vlastným obrazom zaujme západný umelec – napríklad, Velázquez, keď sa díva na La Meninas. Najskôr vidíme veci, ktoré definujú obe maľby ako predmety: okraje papiera alebo plátna, pero alebo maliarov štetec a umeleckú koncentráciu na tvári. Z pohľadu Belliniho umelca je svet vylúčený. Smeruje k papieru. Myslí na svet vo svojej hlave. Umelecký výkon osmanskoperzského miniaturistu spočíva v tom, že pozná a vyberá z pamäti všetko umenie, ktoré bolo pred ním, a v jednom náhlom vyšľahnutí poetickej inšpirácie ho dokáže nanovo stvoriť. Naproti tomu Velázquez dvíha hlavu, aby videl úbežný bod, k svetu, ktorý sa odráža v jeho zrkadle, k svetu samotnému a ku komplexnosti toho, čo ide namaľovať. Ani jeho obraz nevidíme (hoci tušíme, že scéna bude tá istá ako scéna na namaľovanom obraze). Ale z unavenej, pochybnosťami poznačenej Velazquezovej tváre vidíme, že sa zaoberá vážnymi otázkami, ktoré vyplývajú z neohraničenosti jeho umeleckej kompozície. Naproti tomu Belliniho mladík sa díva na papier šťastne ako mladý človek v okamihu takmer metafyzickej inšpirácie, ktorému sa pred očami vynára báseň, čo sa naučil naspamäť. Sediaci maliar pripisovaný Bellinimu je v mojej vlasti veľmi známy, aj keď nie je až taký slávny ako portrét Mehmeta. Postava na krajčírskom stolčeku sa všeobecne považuje za sultána Cema, ku ktorému sa starší brat zachoval veľmi kruto. Jeho smutný osud líčia množstvá exotických a melodramatických románov. V učebniciach mojej mladosti – ktoré písali vrúcni nacionalistickí pozápadňovači v počiatkoch Tureckej republiky – sa sultán Cem opisuje ako veľkorysý, silou kypiaci mladý princ, otvorený umeniu a Západu. Jeho starší brat Bajazid II., ktorý Cema neskôr otrávil, je zasa fanatik, hlboko nenávidiaci všetko západné. Gentile Bellini: Mehmet II. Gentile Bellini: Píšuci a sediaci, 1479 - 1480. Po smrti Mehmeta Dobyvateľa sa Belliniho portrét dostal najskôr do paláca Aqqoyunlu v Tebrize, neskôr do Safavidovho paláca, ktorý sa nachádza v dnešnom Iráne. Než sa ten mimoriadny obraz vrátil do Osmanského paláca, s obľubou ho, či už ako korisť alebo dar, kopírovali iránski umelci. Jedna z týchto kópií, ktorá sa medzitým dostala do Freer Gallery vo Washingtone, sa pripisuje Bihzatovi, aspoň, pokiaľ veríme romantikom, čo snívali tom, ako maliari Východu a Západu spoločne pracovali na jednom a tom istom obraze. Keď sa dobre prizrieme tejto adaptácii, zistíme, že na mieste, kde Bellini veľmi elegantne ponecháva kúsok bieleho plátna nezamaľovaný, dodáva Behzat malý portrét. Tento príklad ukazuje, ako málo vtedy moslimskí umelci vedeli o západnom umení portrétu, zvlášť autoportrétu. A ako veľmi sa obávali svojej technickej nedostatočnosti v tejto oblasti. Harvardský profesor David Roxburgh objavil, že Belliniho portrét bol osemdesiat rokov po jeho smrti umiestnený do albumu savidskej éry vedľa iných portrétov, napríklad z dynastie Ming. Veta z prvej strany albumu svedčí o tom, akú nízku mienku mali o sebe aj tí najlepší safavidskí umelci: „Umenie portrétu rozkvitlo v krajinách Európy a Číny.“ To však neznamená, že by perzskí umelci boli slepí k sile portrétu. V ságe o Husrevovi a Širin, klasickej islamskej ságe, ktorá inšpirovala viac miniatúr než ktorákoľvek iná sága, sa krásna Širin zaľúbi do pôvabného Husreva pri pohľade na jeho portrét. Iróniou osudu perzskí umelci poverení ilustrovaním tejto scény nemali ani najmenšej potuchy o technických štandardoch umenia portrétu benátskej renesancie. V perzských rukopisoch si táto scéna žiada obraz v obraze, presne ako v Belliniho a Behzatových retušovaných portrétoch. Lenže oni sa takmer vždy nerozhodli pre portrét, ale pre ideu portrétu. Po renesancii si Západ svoju prevahu nad Východom nevšimol najprv na bojisku, ale v umení. Sto rokov po Belliniho Ceste na východ opisoval benátsky umelec a kunsthistorik Giorgio Vasari, s akou bázňou ešte aj osmanskí sultáni, ktorí predsa na základe svojej viery museli mať voči maliarstvu akýsi odstup, hovorili o Belliniho istanbulských portrétoch. O maliarovi Filippovi Lippim Vasari hovorí, že ho osmanskí piráti raz dokonca prepustili, hneď, ako ich veliteľ uvidel portrét, ktorý mu Lippi namaľoval. Pirát bol natoľko šokovaný vernosťou obrazu. Vzhľadom na následky vojenskej sily Západu nemajú západní kunsthistorici až tak radi túto tému nepopierateľného vplyvu renesančného umenia. Skôr sa dnes zdôrazňuje, ako Belliniho empatické portréty svedčia o humanite Východu. Po smrti Mehmeta Dobyvateľa jeho syn Bajazid II., ktorý nezdieľal otcov životný štýl ani jeho záľubu v portrétoch, predal obraz na bazáre. V Turecku môjho detstva sa v stredoškolských učebniciach toto odvrhnutie renesančného umenia označovalo za chybu, za premárnenú príležitosť. Vzbudzoval sa dojem, ako keby sme boli mohli dosiahnuť iné umenie, ako keby sme sa dokonca boli mohli stať „iným národom“, keby sme boli pokračovali v tom, čo sme začali pred päťsto rokmi. Možno áno. Vždy, keď sa dívam na Belliniho Maliara na krajčírskej stoličke, myslím na to, že táto „iná cesta“ mohla mať aspoň v malom čosi do seba. O čo lepšie mohli naši umelci maľovať, keby boli sedeli pri jednom stole. Nehovoriac o tom, že mohli byť ušetrení boľavých kĺbov, ktoré Beckettovým postavám tak strpčujú život. Esej vyšla v denníkoch The Guardian a Süddeutsche Zeitung. Preklad Marta Frišová, z nemeckého prekladu Jensa-Christiana Rabeho a Thomasa Steinfelda. Orhan Pamuk (1952) je turecký spisovateľ. V slovenčine vyšiel jeho román Nový román. Vlani dostal na knižnom veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom Mierovú cenu nemeckých kníhkupcov. 195 PÉ TER NÁDAS Leni plače V ten istý deň, keď sa Hitlerova oslavovaná dvorná filmárka, nádherná a očarujúca Leni Riefenstahlová stala predpoludním svedkom skutočného zabíjania reálnych ľudí, aby sa potom, fascinovaná výjavom, odohrávajúcim sa v tesnej blízkosti, a trápnymi zvukmi série vrážd hystericky rozplakala ako decko, pričom jeden z fotografov jej štábu bol dosť duchaprítomný, aby využil priaznivé svetlo a bezprecedentný výjav zachytil, známy hlas reportéra CBS sa večer prihlásil slovami: „Dobrý deň, Amerika! Hovorí William L. Shirer z Berlína.“ To všetko sa odohralo 8. septembra, v piatok, roku 1939; v to ráno istý drážďanský poštár v duchu klasickej logiky príčiny a následku vysvetľoval Victorovi Klempererovi, ktorý stál v otvorených dverách svojho domu, že sa pán profesor naozaj nemusí obávať pogromu, veď je vojenská diktatúra. Statočný poštár to chápal zrejme tak, že vojsko udrží luzu na uzde. William L. Shirer sa musel prihlásiť neskoro večer, aby na druhej strane bolo ešte popoludnie toho istého dňa. Z hľadiska jeho práce spravodajcu to ani nebolo nevýhodné, v neskorých večerných hodinách totiž už jasne videl, o čom má spoľahlivé informácie a o čom nie. Formuloval správy opatrne, hovoriť mohol len o tom, čo mu dovolili. V teň deň sa toho nazbieralo veľa. O Klempererovom dobromyseľnom poštárovi alebo o náhlom rozrušení Leni Riefenstahlovej nemohol vedieť, ale udalosti podobného charakteru ani nepatria do denného spravodajstva. William L. Shirer sa vo svojom spravodajstve istým delikátnym témam 196 radšej vyhýbal a so svojimi informáciami chytráčil. V diktatúre sa zahraniční spravodajcovia zahrávajú s tým, že ich vykážu z krajiny. O zdroj Shirerových spoľahlivých informácií sa začalo intenzívne zaujímať gestapo, hoci to robil šikovne, a aby zostával aspoň zhruba verný faktom, používal vo svojich reportážach osobité výrazy, amerikanizmy, ktorým cenzor nemohol celkom rozumieť. Inak, v diktatúrach sa ľudia dorozumievajú dvojznačnými vetami. Nechtiac teda zasvätil poslucháčov do prírodopisu diktatúry. Možno veci prekrúcať tak, prekrúcať onak, a potom sa možno brániť, že veta v skutočnosti znamená niečo iné. Každá dvojznačná veta je veľkou satisfakciou, ľudská myseľ sa teší vlastnej vynachádzavosti, ako sa jej podarilo oblafnúť celý policajný štát. Hoci podobné vety sa práve pre svoju vynachádzavosť stávajú korisťou udavačov najrôznejšieho druhu a rangu. V ten piatok všetci vedeli, že na polícii by sa ešte dalo prípadne vysvetľovať a brániť, ale na gestape sa nedá, odtiaľ človeka spolu s jeho dvojznačnými vetami pošlú do koncentračného tábora. V nasledujúcich desaťročiach sa ukázalo, že Riefenstahlovej pamäť v súvislosti s danosťami nacistickej diktatúry je pomerne medzerovitá, no ani ona nemohla poprieť, že vedela o Dachau aj o Terezíne, a tak v legende o svojom živote mohla hodnovernejšie tvrdiť, že o Osvienčime nevedela. Za takýchto ťažkých okolností bol Klempererových poštár, vycvičený na klasickej logike, naozaj odvážny so svojou prejavenou účasťou. V tretej ríši vládol už celý týždeň vojnový stav. Bolo nariadené nočné zatemnenie a úplný zákaz kultúrnych podujatí. Židia nesmeli vychádzať na ulicu. Za počúvanie zahraničného vysielania bol ťažký žalár. Toho, kto sa opovážil protestovať proti vojne, alebo len vyjadril nespokojnosť, mohli na základe veľmi široko interpretovateľného zákona jednoducho popraviť. V ten piatok sa v osobe istého Johanna Heinena z Dessau našla prvá obeť. Odoprel účasť na obranných prácach. Podľa Shirera po nebotyčnom nadšení a príjemnom vzrušení, ktoré sprevádzalo vypuknutie prvej svetovej vojny a prvé nemecké úspechy, aj tak nebolo ani stopy. Možno si ešte všetci pamätali. Teoreticky si mal pamätať aj Winifred Wagner v Bayreuthe, a mal si pamätať aj Martin Heidegger vo Freiburgu, lenže osobný záujem veľmi často vymaže abstraktnejšie objekty pamäti. Shirer sa už týždeň takmer vo všetkých svojich reportážach vracal k tejto naozaj citlivej otázke, týkajúcej sa antropologických daností ľudského druhu. Lebo na to, aby sa populácia, ktorá upadla do mrákot vedenia vojny konečne spamätala, musí najprv zahynúť každý siedmy muž. To sa stalo. A na to, aby zabudla na vojnu a pochytila ju neuhasiteľná túžba po ďalšej vojne, sa v tej populácii musia najprv narodiť a vyrásť ďalšie dve generácie. Ten čas však vtedy ešte zďaleka neuplynul. V posúdení verejných nálad sa Shirerove reportáže z Berlína podstatne líšia od Klempererových denníkov, podľa ktorých v Drážďanoch bola verejná mienka výrazne rozdelená medzi vlasteneckým nadšením, obyčajnou ziskuchtivosťou a tichou hrôzou. Victor Klemperer síce nesmel vyjsť na ulicu, zato zrejme vedel oveľa viac o podmienkach fungovania záujmu a historickej pamäti než William L. Shirer, ktorý mal inak hlboké vedomosti o Európe a hovoril dobre po nemecky. No povedzme pri pohľade z ulice sa sotva dalo pochopiť, prečo Leni Riefenstahlová, ktorá sa ešte týždeň predtým správala ako rozmaznaná diva, teraz náhle odložila všetky hviezdne spôsoby, a ako skromne ich odložila! Pravda, o vojne sa nedozvedala z rádia či novín, ale už predtým musela vedieť, čo sa chystá. Málokto bol v ríši lepšie informovaný ako ona. Už týždeň predtým prerušila vo svojom filmovom štúdiu prípravné práce na nakrútenie Penthesiley, aby mohla byť so svojimi spolupracovníkmi vo vhodnom okamihu na fronte. Druhého septembra už bola s kamerami pri anektovaní Gdańska, a to znamená, že sa na cestu musela vydať už vtedy, keď Nemecko ešte nič netušilo. Za svojho dlhého života mala určite kopu problémov s inými, so sebou však nikdy. Nielenže mala úzky, takmer priateľský vzťah s führerom, čo aj vzbudilo Goebbelsov nebezpečný hnev, ale ju pokladali aj za neobyčajne inteligentnú, výnimočne krásnu ženu, jednu z najelegantnejších svojej doby. Bola bezpochyby miláčikom osudu, hodna führerovej pozornosti. Svojím pozorným gestom takpovediac naznačila svojmu führerovi, že aj v týchto osudových dňoch stojí pri ňom. Tak si to vyžadoval aj jej odborný záujem. Nepotrebovala hlasno demonštrovať svoju vlasteneckú horlivosť, ktorú pravdepodobne nikdy ani nemala, a nemusela sa oddať ani chvatnej ziskuchtivosti, pretože ju horúčkovitá sebarealizácia viedla po oveľa bezpečnejších chodníčkoch. Nemala vo zvyku prenechávať niečo náhode. Mala za sebou svetové úspechy Triumph des Willens, Fest der Völke a Fest der Schönheit, keď sa prihlásila na výcvik vojnových spravodajcov v čase, keď iní v Európe ešte dúfali, že síce za cenu šialených ústupkov, ale predsa sa len bude dať vyhnúť vojne. Pokladala sa za športovo založenú ženu, mala rada telesné skúšky. Chcela sa stať vojenskou spravodajkyňou. Chcela so svojimi kamerami ísť do prvej línie, a teraz tam aj bola spolu so svojím štábom, v prvej línii. William L. Shirer v ten piatok začal svoje spravodajstvo v ľahkom tóne. Aké komické je toto zatemnenie. Človek naozaj nič nevidí. Neďaleko hotela, v ktorom býva, stojí liatinový kandeláber. Pred tromi dňami doň vrazil, včera si oň udrel koleno, ale tak, že do štúdia len dokrivkal, pred chvíľou doň vrazil hlavou, preto má strach, že jeho reportáž bude trocha zahmlená. Takémuto obraznému jazyku v diktatúre všetci rozumejú a každý ho má rád. Hotový zázrak, že cenzor tú vetu pustil. No aj cenzora možno pochopiť. Nejakú vetu predsa musí pustiť aj on. V dlhodobej perspektíve inštitút cenzúry padá práve na tejto drobnej nevyhnutnosti. Neexistuje reportáž, ktorá by mohla postrádať každú vetu danej reportáže. Pre zahraničného korešpondenta je však zároveň otázne, ako ďaleko má pri chytráčení zájsť, dokedy sa to oplatí, pokiaľ je to zmysluplné a kedy sa začína profesionálna a ľudská nezodpovednosť. Či povedzme človek, ktorý si vo svojej kuchyni v Bostone práve polieva prskajúcu omeletu na slaninke poriadnou dávkou sladkého javorového sirupu, z takejto reportáže pochopí, ako je zdeformované myslenie a správanie tých, čo svoj rodný jazyk už roky nepoužívajú na vyjadrenie myšlienok, ale na ich skrývanie. Zakrádajú sa v tieni slov, šepkajú si cez štrbiny definícií. Toto poníženie, ktoré vyplýva z používania jazyka v diktatúre a ktoré takmer každého skorumpuje, Shirer znášal ešte celý jeden rok. Rodinu predvídavo poslal domov. Pred jazykovým terorom zavše aj on sám utiekol na neutrálne územie, najprv do Holandska, potom, 197 keď po Dánsku a Nórsku padlo aj Holandsko, do Švajčiarska, aby si trochu vydýchol, ale v novembri nasledujúceho roku to spolu s ďalšími zahraničnými spravodajcami vzdal. S dojemnou otvorenosťou napísal riaditeľovi spravodajstva CBS, že preňho už európsky kontinent neexistuje, Európa sa potopila, odtiaľto sa už vecné denné správy nedajú posielať. V ten piatok, krátko pred polnocou však ešte robil v štúdiu svoju prácu. Povedal, že podľa večerného oznámenia hlavného veliteľstva obrnené a motorizované jednotky nemeckej armády v popoludňajších hodinách prenikli do Varšavy. Ak tento údaj porovná s predchádzajúcimi udalosťami, potom tieto oddiely museli napredovať prekvapujúco rýchlo. Čo sa deje s poľskou armádou, to sa momentálne takisto nedá vedieť. Z hlásenia jediného amerického novinára, ktorý sa dostal na front, sme sa však dozvedeli, rozprával William L. Shirer svojim poslucháčom, že proti Nemcom bojuje nielen poľská armáda, ale aj poľské obyvateľstvo, muži, ženy, dokonca výrastkovia sa zúfalo stavajú na odpor. Vojaci wehrmachtu musia v dedinách prehľadávať každý dom. Podľa všetkého bola situácia podobná aj v Końskom, známom chovom koní, kde v ten pekný deň skorej jesene sa Leni Riefenstahlová stala svedkom uplatnenia represívnych opatrení voči civilom. O tom, čo znamenalo represívne opatrenie v prvej línii, vieme niečo podrobnejšie len z neskorších oddielových hlásení a denníkov útvarov. Zabiť človeka je bezpochyby príjemné a potrebné, ale vôbec to nie je jednoduché. Osobitne nebezpečné a komplikované je zabiť väčšiu skupinu ľudí. Napríklad strieľanie do zátylku vo veľkom má takmer len nevýhody. Po prvé, je to pomalé, ešte aj vtedy je to pomalé, keď to vykonávajú viacerí. Po druhé, sprevádza ho priveľký virvar. Na mieste popravy totiž nemožno skupiny čakajúce na popravu od seba oddeliť tak, aby ich strážny personál mal pod kontrolou. Systematická streľba vyvolá v mase paniku, čo výrazne ohrozuje nielen úspech akcie, ale aj bezpečnosť strážneho personálu. Problémy sa zhoršujú, ak do davu strieľajú len s úmyslom pacifikovať ho. V takýchto prípadoch dav celkom zdivie. Nehovoriac o treťom a najhoršom nedostatku streľby do zátylku, totiž nepresnosť. Ak popravca netrafí presne, od hlavy po päty ho ostrieka mozog. Zlé je čo len pomyslieť, že táto veľká umelkyňa, ktorá vďačila za svoju slávu práve masovým záberom, magickým obrazom nadľudského telesného zdravia, nepoškvrnenosti a heroickosti, musela byť svedkom takýchto podlostí. Nevýhody iného charakteru má masová likvidácia ľudí postavených nad priekopu, čo možno 198 realizovať guľometom alebo samopalom, takže je rýchlejšie ako predchádzajúca metóda. Lenže dávky z rýchlopalných zbraní nezasiahnu každého smrteľne, alebo ľudia v dôsledku smrteľných zásahov nezomrú ihneď. Títo ranení jednotlivci sa usilujú vyhrabať sa z jamy alebo tam dolu stonajú, modlikajú, nariekajú, vrieskajú, čím zaťažujú nervový systém vojenského personálu ešte aj vtedy, keď si jej členovia vopred poriadne uhli. V takýchto prípadoch znamená závažnú nepríjemnosť aj to, že čím dajú vykopať hlbšiu jamu, tým rýchlejšie v nej stúpa spodná voda a je veľmi ťažké jednotlivo a definitívne umlčať telá zmietajúce sa v tejto mazľavej, blatistej tekutine páchnucej krvou, mozgami, rôznymi výlučkami a exkrementmi. Okraje a brehy jamy sa pomaly stávajú šmykľavými, čo je pre vojenský personál, omámený vraždením a alkoholom, nebezpečné a demoralizujúce ešte aj vtedy, keď nielen vykonávajú rozkaz, ale sú aj vo všeobecnosti všetci presvedčení, že je to potrebné, a potom to niekto musí vykonať. Ten, kto nemá osobné skúsenosti podobného charakteru alebo o detailoch masového vraždenia ľudí, nechce vzhľadom na svoju citlivosť nič vedieť, hoci sa na zisku či ulúpených pokladoch, samozrejme, rád podieľa, nemôže pochopiť slávnu vetu z Himmlerovho poznanského prejavu, ktorá poukazuje na tieto vecné a technické ťažkosti, totiž, že „fyzická likvidácia európskych Židov nie je taká jednoduchá úloha, ako si to mnohí myslia“. Niet pochýb, úbohá Leni Riefenstahlová v ten deň bola zrejme nútená sledovať práve takúto diletantskú mäsiarčinu. V tých dňoch totiž bola pre represálie príznačná náhodnosť, improvizácia a veľká miera zúrivosti. Ešte neexistovala rozumná deľba práce, nebola vypracovaná optimálna logistika a technika masového vraždenia ľudí. Až neskôr zorganizujú v Hamburgu policajné oddiely špecializované na prácu tohto charakteru, a na to, aby ich naozaj vytvorili, bude určite potrebná aj sťažnosť, ktorú podľa neskoršieho vyhlásenia Riefenstahlová napísala vojenskému veleniu o poburujúcom prípade. Pravda, je zvláštne, že tento list sa nenachádza v nijakom archíve. Či už Leni Riefenstahlová svoj list napísala alebo nie, nebola jediným človekom, kto pokladal obsadenie Poľska (a neskôr celej Európy) za tú najsamozrejmejšiu záležitosť, pričom represálie a čistky spojené s okupáciou v tejto podobe neschvaľoval a nepokladal za prijateľné. Napríklad rozhorčené hlásenie generála Petzela, ktorý obsadenie riadil, svedčí o tom, ako vojaci SS prechádzali vo svojich otvorených autách po meste Turck, pričom korbáčom bili chodcov, ktorí sa im priplietli pod ruku, „medzi nimi nejedného miestneho Nemca“, ako pochytali skupinu židovských mužov, ako ich nahnali do synagógy, ako si Židia museli stiahnuť nohavice a za spevu nábožných piesní kolenačky sa plaziť medzi lavicami, ako vojaci SS zistili, že jeden z mužov od strachu pustil do gatí, a ako ho napokon nútili, aby svoje výkaly natrel na tvár ostatných. Za týchto pekelných okolností sa veliteľ 14. armády Wilhelm List takisto cítil nútený denným rozkazom zastaviť násilnosti páchané na civilnom obyvateľstve. Podľa toho, čo zakázal, vieme, čo sa stalo. Jeho vojaci, samozrejme, kradli a rabovali, vypaľovali synagógy, znásilňovali ženy, hromadne popravovali Poliakov a poľských Židov. Leni Riefenstahlová a títo generáli citliví na korektné vedenie vojny koniec koncov protestovali len proti tomu, čo oni sami pripravovali, sami vyvolali, na čo prisahali a čomu podľa svojho najhlbšieho presvedčenia slúžili. Práve preto sa mohol Klempererových poštár, ktorý sa držal pravidiel klasickej logiky, mýliť v posúdení všeobecnej situácie. Wehrmacht sa veľmi rýchlo stal rukojemníkom luzy, a tak ani nebol v situácii, že by mohol zabrániť nejakému pogromu; pripravoval, alebo realizoval pogrom. V protestoch týchto známych osobností by teda bolo celkom zbytočné hľadať morálne komponenty ich protestu, alebo brať vážne akékoľvek ich dovolávanie podobného charakteru. V hysterickom plači Leni Riefenstahlovej alebo v protestoch rytierskych generálov sa oveľa väčšmi prejavuje istá danosť antropologického rázu, ktorá je príznačná pre človeka nielen za podmienok diktatúry alebo lúpežného vojnového ťaženia, ale prinajmenšom v rovnakej miere aj v zdanlivo mierových obdobiach. Človek zväčša túži po zisku, ktorý nie je ničím krytý, ktorý si neodpracoval, ktorý nemá protihodnotu, nemá cenu, účet zaň nikdy nikto nepredloží, respektíve zaplatenie ceny, ktorá je zavše veľmi vysoká, by rád prenechal iným, alebo sa sám postará o to, aby ju zaňho alebo namiesto neho zaplatil niekto iný. Ako hovorí trocha hrubozrnné francúzske úslovie, chce maslo, cenu masla a ešte aj mliekarkinu piču. Hitlerovi traja obdivuhodní dvorní umelci, Leni Riefenstahlová, Arno Breker a Albert Speer, ako aj generáli známi svojou rytierskosťou, sa takisto držali tohto pomerne drsného a banálneho kurzu. Tichá sťažnosť a napomenutie, ktoré zaznelo v Himmlerovom tajnom poznanskom prejave, boli adresované práve im, a vôbec nie neopodstatnene. Nenápadné vyplienenie a vyhubenie Židov a iných menejcenných poddaných, alebo ich odsun na nútené práce predsa len nemôžem vyriešiť namiesto vás a bez vás. Albert Speer ne- skôr tvrdil, že ten prejav nepočul, hoci dodnes sa nenašiel údaj alebo dokument, podľa ktorého by v slávnostnej sále nebol prítomný. „Naozaj sa v Nemecku nenájde nik, v kom by sa po tom všetkom nepohlo svedomie?“ spytuje sa vo svojom denníku v ten pamätný piatok Victor Klemperer. „Opakujem ešte raz: Machiavelli sa mýlil; veruže existuje hranica, za ktorou už oddelenie morálky a politiky nie je politickým gestom, a to sa vypomstí. Skôr či neskôr. Sme vari schopní vyčkať, aby to bolo neskôr?“ Preklad Juliana Szolnokiová Péter Nádas Kniha pamätí Preklad Juliana Szolnokiová Kalligram Bratislava 2004 Péter Nádas (1942) je maďarský spisovateľ. V slovenskom preklade mu vydavateľstvo Kalligram vydalo drámy Upratovanie, eseje Hamlet je slobodný a román Koniec rodinnej ságy. 199 F i L M Mníchov (Munich) * USA 2005 * 164 minút * Námet: George Jonas * Scenár: Tony Kushner, Eric Roth * Réžia: Steven Spielberg * Kamera: Janusz Kaminski * Hudba: John Williams * Hrajú: Eric Bana, Daniel Graig, Ciaran Hinds * Premiéra v kinách na Slovensku: 2. februára 2006 MníCHOV Foto: Movieweb Š ET E P TE F ARN MM I CAHRAKLUOŠV I č Kto sú víťazi? N ajnovší film Stevena Spielberga Mníchov, ako to napokon jednoznačne oznamujú titulky, bol inšpirovaný skutočnými udalosťami. Všetko sa to začalo teroristickým útokom. Palestínski teroristi vnikli do olympijskej dediny v Mníchove a zajali tam členov izraelskej športovej reprezentácie. Držali ich ako rukojemníkov, ktorých chceli vymeniť za údajných bojovníkov za slobodu, väznených v izraelských väzniciach. Nepodarená akcia bezpečnostných síl spustila masaker, v ktorom na mníchovskom letisku zahynuli teroristi s rukojemníkmi. Akcia palestínskych teroristov nezostala bez odozvy. Izraelské najvyššie kruhy na česle s izraelskou ministerskou predsedníčkou Goldou Meirovou rozhodli odstrániť všetkých Palestínčanov, ktorí by mohli stáť za mníchovským teroristickým útokom. Samozrejme, na tejto akcii sa nemohla podieľať ani armáda, ani tajná spravodajská služba Mosad, a preto bolo potrebné vytvoriť tím mimo týchto organizačných zložiek. Na túto „prácu“ si najali agenta Mosadu Avnera. Jeho súhlas s vykonaním akcie znamenal prepustenie z Mosadu, oficiálne sa stal nezamestnaným, ktorý si neplatil ani zdravotné, ani sociálne poistenie. Jeho chlebodarcovia mu poskytli základné inštrukcie a dali mu zoznam údajných palestínskych teroristov, určených na likvidáciu. Od momentu, keď prácu prijal, jediným spojivom medzi ním a Izraelom bola bezpečnostná schránka vo švajčiarskej banke. V nej pravidelne nachádzal písomné rozkazy a peniaze na financovanie akcií. 202 Avnerovo komando nebolo veľké, každý z jeho členov mal svoje civilné povolanie. Napríklad, jeden predával starožitný nábytok, druhý zase vyrábal bábiky. Vo Francúzsku si našli dodávateľa informácií a potrebného materiálu. Samozrejme, za všetko si nechal dobre zaplatiť a navyše nechcel mať nič spoločné s tajnými službami alebo inými oficiálnymi bezpečnostnými zložkami. Keď informátor poskytol údaj o tom, kde sa nachádzal nejaký údajný terorista zo zoznamu, zabezpečil nevyhnutný materiál na akciu, prenajal bezpečné priestory na dočasný pobyt, akcia sa začala. Prvý útok v Ríme rozhodne nepatril medzi tie najpodarenejšie, postupne však Avnerovo komando získavalo cenné skúsenosti a mien zo zoznamu ubúdalo. Medzi cenné skúsenosti patrilo aj vedomie o tom, že v tom istom priestore, kde sa pohybujú palestínski teroristi a oni, sa ešte pohybujú aj agenti rôznych tajných služieb. Veľmi rýchlo zistili, že v tomto svete neplatia nijaké morálne hodnoty a nijaké zásady boja. Všetko je na predaj a všetko sa dá kúpiť, preto treba vždy počítať s tým, že ten, kto je dnes oddaným priateľom, zajtra už ním nemusí byť. Všetky dohody, uzavreté v tomto polosvete sú svojím spôsobom špinavé a dočasné. Hociktorá strana ich bez varovania môže hocikedy vypovedať, preto treba byť stále v strehu. V tomto polosvete si treba zvyknúť na to, že agenti KGB strážia prominentného palestínského teroristického vodcu, že atentát Avnerovho komanda na čelného predstaviteľa palestínskych teroristov prekazila CIA, lebo s ním uzavrela tajnú dohodu o neútočení na amerických diplomatov vo svete. V tomto polosvete niet priateľov, niet ani nepriateľov, existujú len vyššie záujmy, ktoré dočasne z bývalých nepriateľov urobia spojencov a priateľov zase dočasne postavia proti sebe. V tomto svete sa vždy nájde veľa ochotných pomocníkov, ktorí neveria ani v Boha, ani v ideológiu, ani v humanitu, ani v demokraciu, ale len a len peniazom, a preto kolaborujú s každým, kto dobre zaplatí. Septické odstraňovanie vodcov palestínskeho terorizmu išlo zo začiatku hladko, neskôr sa však objavili komplikácie vyplývajúce z toho, že pokiaľ na začiatku Avnerovi ľudia boli len lovcami, neskôr sa stali aj lovenou zverou. Už neboli posledným článkom „potravinového reťazca“, ale predposledným. Toto zistenie malo závažné dôsledky, odteraz sa nemohli sústrediť len na nepriateľa pred nimi, ale museli dávať pozor, aby sa im za chrbát nedostal iný nepriateľ, ktorého navyše nepoznali. Raz si vzal na seba masku neviditeľného a nastražil bombu, ktorá len tak, akoby mimochodom, vybuchla jednému členovi komanda pri konštruovaní inej bomby. Inokedy to bol nájomný vrah, ktorý sa skrýval za maskou krásnej ženy, voňajúcou zvodným parfumom. Skrátka od momentu, keď sa stali lovnou zverou, nepriateľom mohol byť každý a vražednou zbraňou hocičo, a toto poznanie ich zvnútra rozkladalo. Robilo z nich paranoikov, ktorí pomaly neverili nikomu a ničomu. Avšak hlavne prestali veriť v zmysel svojej misie. Za každú akciu, ktorú vykonali, za každého teroristického potentáta nasledovala odvetná akcia, ktorej dôsledky boli oveľa katastrofálnejšie. Ministerská predsedníčka Golda Meirová povedala, že svet musí pochopiť, že zabíjanie Izraelčanov je drahé. Jeden z členov Avnerovho komanda poznamenal, že zabíjanie vodcov palestínskych teroristov tiež nie je najlacnejšie. Akcie stáli státisíce dolárov, pričom ich účinky sa minimalizovali. Bomby vybuchovali na jednej aj druhej strane, zabíjanie eskalovalo, pričom jeho koniec bol v nedohľadne. Navyše na miesto každého teroristického vodcu, ktorého zabilo Avnerovo komando, okamžite nastúpil nový, ešte krutejší a zákernejší. Trúfam si povedať, že Spielbergov film Mníchov nepoteší Palestínčanov. Ich predstavenie ako teroristov, ktorí síce bojovali len za slobodu svojho ľudu, za svoj vlastný štát, ale prostriedkami, ktoré zabíjali stovky nevinných ľudí, nie je lichotivé a určite vzbúri žlč nielen nejednému Palestínčanovi, ale aj Arabovi či moslimovi. Film Stevena Spielberga nepoteší ani Izraelčanov, ani Židov, pretože spôsob, akým bojovali za svoje miesto pod slnkom, za tú údajne vyprahnutú a skalnatú krajinu, v ktorej ich však nikto neponižuje a nikto im nevládne, sa až príliš nápadne podobá na boj teroristov. Konieckoncov, Avnerovo komando koná na vlastnú päsť, ani vláda, ani Mossad, ani armáda či iné štátne bezpečnostné zložky oficiálne o ňom nič nevedia, členovia Avnerovho komanda vrátane neho ani neexistujú. Komu sa vlastne zodpovedajú? Keď nie anonymnej bezpečnostnej schránke vo švajčiarskej banke, tak potom nikomu. Spielbergov film nepoteší teda nikoho, pretože ukazuje to, čo neradi vidíme. Nie, teraz nemám na mysli len zabíjanie na obidvoch stranách neviditeľnej barikády, ale vôbec prítomnosť spomínaného polosveta, v ktorom sa síce pohybuje len malá skupina ľudí, avšak s obrovským vplyvom na náš svet. Tu sa vlastne rozhoduje o osude sveta, a je to veľmi smutné, že taká malá skupina ľudí, ktorá má obrovské prostriedky v rukách a ktorá sa nikomu nemusí zodpovedať, vládne nad osudmi nás všetkých. Zrejme to vždy tak bolo, zrejme to tak je a zrejme to tak bude, zrejme sa s tým nič nedá robiť, ale človeka to tešiť nemôže. Povedzme si to otvorene. Steven Spielberg nenakrútil film, ktorý nás mal potešiť, ale ktorý nás mal prinútiť sa zamyslieť nad svetom, v ktorom žijeme. Ukázal nám niečo, čo obvykle nemôžeme vidieť a nevidíme, a tým, že to ukázal, urobil aspoň čiastočnú inventúru temných stránok nášho sveta a za to mu treba byť vďační! Peter Michalovič (1960) je filozof a estetik. Zaoberá sa estetickou teóriou a filozofiou umenia. Je profesorom estetiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Okrem iného je autorom publikácií Orbis terrarum est speculum ludi, Krátke úvahy o vizualite a filme, Dal Segno al Fine, Omnibus in omnibus, De disciplina et arte. Najnovšie mu vyšla monografia o Jurajovi Jakubiskovi (spolu s Vlastimilom Zuskom). 203 MICHAL MICHALOVIč Človek verzus ideológia Priznám sa, že keď som po prvý raz vstupoval do kinosály na projekciu nového filmu režiséra Stevena Spielberga Mníchov, mal som akúsi zvláštnu náladu. Nie, na film som nešiel z povinnosti, ale z čistej a nefalšovanej zvedavosti. Stevenovi Spielbergovi som zatiaľ vo svojom vlastnom filmovom univerze nedokázal prisúdiť nejakú konkrétnu pozíciu. Je pre mňa autorom viac či menej vydarených snímok, ku ktorým mám od jednej k druhej individuálny prístup. Niektoré sú môjmu srdcu 204 (a hodnotovému systému) bližšie, iné vzdialenejšie. Avšak ako celok ich zaradiť nedokážem. A veru nevedel som ani to, čo môžem očakávať od filmu Mníchov. Ide o závažnú tému, ktorej aktuálnosť si vyžaduje veľmi obozretné spracovanie! Nie som však pamätníkom oných udalostí spred vyše tridsiatich rokov, preto ani nemám možnosť komparácie s tým, čo poznám. Na jednej strane som teda pociťoval akúsi až uhrančivú zvedavosť, na strane druhej som si uvedomoval možnosť sklamania. Pri sledovaní snímky sa však obavy čím ďalej, tým viac vytrácali a nahradzovala ich cinefilská radosť, spokojnosť, až sa na záver vytratili úplne a zostal mimoriadne pozitívny dojem. V nasledujúcich riadkoch by som sa chcel pokúsiť opísať, čo ten dojem vo mne vyvolalo. Mníchovská olympiáda v roku 1972 sa zapísala do povedomia celého sveta aj atentátom na jedenástich izraelských atlétov, spáchaným členmi palestínskej teroristickej organizácie Čierny September. Táto udalosť neostala bez povšimnutia izraelskej strany, naopak, vyvolala reakciu, ktorá je hlavným obsahom Spielbergovho filmu. Viacero tímov bolo vyslaných do sveta s jediným cieľom: zlikvidovať organizátorov teroristického aktu. Scenáristi Mníchova (Tony Kushner a Eric Roth) sa sústredili práve na akcie jedného z týchto tímov, vedeného mužom menom Avner. Financovaní a (utajene) podporovaní premiérkou Goldou Meirovou a Mosadom vyhľadávali po svete údajných páchateľov desivého činu a »eliminovali« ich. Približne takto by sa dal v skratke opísať príbeh filmu. Jednoducho znejúca východisková premisa sa pod Spielbergovými rukami mení na exemplárnu ukážku modernej, komplexnej a zložito štruktúrovanej filmovej narácie. Úvodná sekvencia atentátu je oproti zvyšku filmu veľmi krátka. Samotný akt atentátu je ukázaný veľmi efektívne, stručne a výstižne. Bez akéhokoľvek prológu sme vrhnutí priamo do deja. Nemáme čas zvykať si na spôsob rozprávania, sme vystavení náporu zo strany média. Naša pozornosť je burcovaná hneď od začiatku. Zároveň nemáme možnosť stotožniť sa s postavami, keďže tie ešte nie sú na scéne. Naopak, spočiatku je rozprávanie scudzované: veľa informácií sa dozvedáme cez televíznu obrazovku či priamo od reportérov stojacich v rade pred kamerami a prinášajúcich aktuálne informácie divákom na celom svete. Dá sa dokonca povedať, že tvorcovia nás zámerne upozorňujú na médium, prostredníctvom ktorého k nám prehovárajú. Tento moment, prosté konštatovanie faktu bez akéhokoľvek komentára zo strany tvorcov (či už scenáristov, alebo samotného Stevena Spielberga), je teda východiskovým bodom narácie. Až po ňom nastupujú na scénu hlavní aktéri. Avner je povolaný na stručný »briefing«, na ktorom mu prednesú hlavné body jeho misie. Následne bez akéhokoľvek ďalšieho zdĺhavého vysvetľovania prechádzame k jadru, a síce ku konkrétnemu vykonaniu misie. Narácia v tejto časti filmu je pozoruhodne štruktúrovaná. Konštatovanie faktov ustupuje témam pridávaným k samotným vraždám. Je na mieste podotknúť, že v Mníchove sa stretávame s obdivuhodnou psychológiou postáv. Avnerovi je venovaný najväčší priestor, ako u jediného z členov tímu poznáme aj jeho pozadie, rodinnú situáciu. Neznamená to však, že ostatní členovia by ostali pozabudnutí. Usúvzťažňovaní sú vo viacerých reláciách: voči sebe samým a navzájom, k svojej misii, k smrti, ktorú zapríčiňujú. A hlavne: vo vzťahu k ideológii, ktorá z nich vytvorila smrtiace komando. Avner a jeho komando boli do akcie vyslaní vládnucimi istého systému, zastupujúcimi jeho ideológiu. Každý člen komanda výzvu prijal, a to znamená, že s ideológiou súhlasí. Aspoň na začiatku misie, keď si neuvedomujú jej dôsledky v takej miere ako po uskutočnení jednotlivých vrážd. Niet miesta na žiadne otázky. Bol vydaný rozkaz, treba ho splniť, o pochybnostiach o ideológii nemôže byť ani reč. Neskôr vo filme nám jeho tvorcovia odhaľujú vratkosť takéhoto konania. Carl sa ako prvý začne pýtať na dôkazy, ktoré by usvedčili živé terče tímu z atentátov na atlétov. Avner tieto otázky zmetie zo stola: jeho lojálnosť je absolútna. Dôveruje svojim zamestnávateľom, na viac sa nemusí pýtať. Dostane meno a fotografiu toho, koho má zabiť. Keďže ju dostal z vyšších miest, nie je pre neho dôležité overovať si účasť obete na teroristickom akte. Podobne je na tom Steve. Podľa jeho slov »jediná krv, na ktorej záleží, je židovská«. Stretávame sa však aj s postavami, ktoré vystupujú vo vzťahu k ideológii inak. Takou postavou je najmä Louis. Je »ideologicky promiskuitný«: Avnerov tím mu platí veľké sumy a on im na oplátku poskytuje informácie o jednotlivých obetiach, respektíve o tom, kde sa práve nachádzajú. Jedinou podmienkou, ktorú si kladie, je nezasahovanie ideológie. Nepracuje pre žiadne vlády alebo tajné služby. Pracuje v obchode so smrťou, avšak berie ju (spolu so svojím otcom, vedúcim jeho skupiny) ako artikel na trhu. Ako misia pokračuje, na povrch sa vynára čím ďalej, tým viac otázok. Zrazu je to i Avner, kto sa svojich nadriadených pýta na oprávnenosť zabíjania. Hra, ktorá bola rozohraná, sa nedá tak ľahko prerušiť. Avner sa vydá do New Yorku za manželkou, ktorá mu medzitým porodila dieťa. Zrazu u neho prepukne strach o život svoj a svojej rodiny. Cíti sa ohrozený, nie je si ničím istý. Nevie, komu môže dôverovať. V scéne sexuálneho styku ku koncu filmu sledujeme akési zavŕšenie tohto motívu. Juxtapozične sú vedľa seba kladené zábery súlože a zábery mníchovskej tragédie. Opäť ide o príklad vyjadrenia, keď Steven Spielberg filmovou rečou mimoriadne účinne uzatvára tému vzťahu jednotlivca a ideológie. Výsledok? Človek sa stáva zvieraťom. Akoby na roveň sú tu postave- 205 KNihy né dva princípy: sexuálny pud a pud sebazáchovy. Ak by sme ich chceli nejako motivovať, použijeme kontrastný vzťah lásky a nenávisti. Avšak na úrovni pudov, ako to sledujeme v tejto scéne, hlbšia motivácia absentuje. Vari je namieste pýtať sa na úlohu ideológie v procese takéhoto prerodu. Zvlášť v prípade Mníchova, keď je tento vzťah veľmi silne akcentovaný. Ideológia Avnera zomlela ako mlynček na mäso, donútila ho »zapracovať« sa ako súčasť obrovského mechanizmu, ako jeho výkonná zložka. Dôsledky v prípade konkrétnej osobnosti sú irelevantné v záujme vyšších cieľov. To, že z človeka sa stal tvor konajúci na základe pudov, nie je z pohľadu ideológie vôbec zaujímavé. Mechanizmus musí fungovať. Ak sa pokazí jedno ozubené koliečko v súkolí, treba ho okamžite nahradiť. Odpoveď na otázku z názvu tejto časti textu je teda kladná: jednotlivec nemá šancu uspieť v konfrontácii s ideológiou. Dokonca ani v prípade, že nebojuje proti jej princípom: Avner totiž nie je odporcom ideológie, naopak, je jej prisluhovačom. Napriek tomu ho zničí, zomelie. Ďalšou otázkou, ktorú kladie film Stevena Spielberga (čím zároveň zvyšuje mieru aktuálnosti svojej výpovede), je práve otázka víťazstva tejto vojny. Uvedomujúc si pretrvávanie konfliktu do dnešných dní, prispôsobuje jej aj odpoveď. Víťazstvo nepriznáva ani jednej strane. Naopak, poukazuje na podobnosť ich konania (vo filme padne zmienka o tom, že Avnerovo komando musí pracovať ako teroristi, používať rovnakú taktiku na dosiahnutie svojich cieľov). Porazení sú však známi: v súboji dvoch ideológií sú porazenými jednotliví zúčastnení, ktorí padnú »za obeť vlasti«. Nechcem teraz zabŕdnuť do politických otázok a zamýšľať sa nad úlohou lojálnosti či extrémizmu v tejto vojne. Nerobí to ani Steven Spielberg. Po premiére sa ozvali hlasy izraelských predstaviteľov o nekorektnosti zo strany režiséra v zobrazení situácie, ktorá vznikla po udalostiach v Mníchove v roku 1972. Steven Spielberg na svoju obranu tvrdí, že ide o »modlitbu za mier«. Poukazuje na nezmyselnosť tejto vojny, v ktorej vodcovia určitých skupín vyvolávajú a podnecujú nenávisť 206 medzi nimi. Na násilie sa odpovedá násilím, čo k ničomu nevedie, taký je Spielbergov uhol pohľadu. Režisér neobžalúva ani neobhajuje žiadnu zo zúčastnených strán konfliktu. Nie je ich arbitrom, ale chce byť poslom mieru, za ktorý tak dôsledne a dôrazne apeluje. Videli sme, že Mníchov neostáva iba pri primárnej premise, teda zobrazení udalostí z roku 1972. Práve naopak, svoj záber rozširuje na viacero ďalších tém, konkrétnych, avšak zároveň globálnych, minulých, no zároveň súčasných. Ide o mimoriadne komplexnú kinematografickú výpoveď, nad ktorou sa dá ešte dlho po skončení projekcie zamýšľať. Filmová reč, ktorú Steven Spielberg so svojimi dnes už tradičnými spolupracovníkmi (najmä trio Janusz Kaminski – kamera, Michael Kahn – strih a John Williams – hudba) používa, je v službách narácie. Nepôsobí sebastredne, naopak, zvyšuje mieru komplexnosti a kompaktnosti a vďaka tomu aj pôsobivosti filmu. Dá sa povedať, že Steven Spielberg v tejto snímke stiera hranice času a priestoru. Aj keď sa primárne vyjadruje ku konkrétnym (časopriestorovo pevne ukotveným) udalostiam, pridáva k svojmu rozprávaniu niečo navyše. Posolstvá, nad ktorými sa dá zamýšľať kdekoľvek a kedykoľvek. Otázky vzťahu jednotlivca k ideológii, neschopnosti uzatvoriť mier, to všetko vo filme nachádzame. V úvode som písal o svojich pocitoch pri prvom sledovaní Mníchova. Pri druhom som už vedel veľmi presne, čo od filmu môžem očakávať. Druhý raz ma do kina neviedla zvedavosť. Nahradila ju radosť cinefila z kvalitnej kinematografickej stránky, zároveň možnosť zamyslieť sa nad témami snímky. A práve preto považujem Mníchov za pozoruhodné a výnimočné dielo. Michal Michalovič (1985) študuje na Katedre vied o umení na FTF Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa filmovej publicistike pre rôzne domáce periodiká a organizovaniu filmových podujatí. R A D O S L A V P A S S I A V zbu r a sa z at i a ľ n e ko n á Peter Bilý: Vzbura anjelov Slovenský spisovateľ Bratislava 2005 N ielen Vzbure anjelov, ale už aj prozaickému debutu Petra Bilého (1978) Démon svätosti sa dostalo prívlastku „román“. Toto žánrové označenie však nie je celkom presné. Rozsahom aj sústredením sa na vnútorný život jedinej postavy ide v oboch prípadoch skôr o novelu. Spisovateľ Rudolf Sloboda v jednom zo svojich textov tvrdí, že „keď autor popisuje radosti alebo trápenia svojich hrdinov, nemôže nikdy vyjsť nad seba, všetky jeho postavy, to je vlastne on“. Slobodov postreh by sa mohol stať mottom tejto autobiograficky ladenej prózy Petra Bilého. Cítiť, že hodnotový dialóg vedie v knižke autor predovšetkým sám so sebou. Začnime príbehom. Hlavnú postavu, dvadsiatnika Petra už poznáme z Démona svätosti. Popri štúdiu pracuje v automobilke na severe Španielska. Ako Slovák nemá problémy s češtinou, a tak 208 ho jeho zamestnávateľ využíva ako tlmočníka a prekladateľa. Firma totiž otvára novú fabriku v českej Plzni. Celkom slušná kariéra a príťažlivá a zabezpečená Carmen však snívajúceho básnika Petra nenapĺňajú očakávanou spokojnosťou. „Nepoetické metamorfózy básnika. Priveľmi prozaické verše. Aj ja som sa stal obyčajným psom, ktorý iba poslušne čaká, kedy mu hodia kosť. Občas brechnem, ale aj to len pre seba a tak, aby ma nebolo počuť. Hlavne, aby ma nebolo počuť. Je to pre mňa po prvý raz, čo patrím do sveta smrteľných. Integroval som sa bez väčších ťažkostí. Ani na mne nebadať, že som bol kedysi iný.“ (s. 6) Rovnaká hlavná postava, ktorá navyše neprekonala badateľný vývoj smerom k zrelosti a vnútornej vyrovnanosti, ale aj podobná epizodická, miestami až rapsodická štruktúra rozprávania, nabádajú k otázke, či Démon svätosti a Vzbura anjelov nemali vyjsť ako jedna kniha. To by však musel byť splnený predpoklad, že autor bude vlastný text čítať kritickejšie a oslobodí ho od početných publicizmov a klišé…, že ho jednoducho zoškrtá. Peter je postava ako vystrihnutá z modernistického konceptu umelca – génia; osobnosti, ktorej je dovolené všetko a nevzťahujú sa na ňu kritériá platné pre obyčajných smrteľníkov. Peter v predchádzajúcej knihe Petra Bilého, ako augustiniánsky novic koketuje s kresťanstvom tvrdiacim, že Boh stvoril Človeka – človeka v jednotnom čísle, teda predpokladá prvotnú rovnosť všetkých ľudí. V skutočnosti akoby sme tu mali do činenia s presvedčeným hinduistom, ktorý vníma svet ako od počiatku nerovný, striktne rozdelený kastovníckym systémom. Nemusíme vôbec pochybovať, že Peter sám seba radí do najvyššej, brahmanskej kasty. Ak dvaja robia to isté, nemusí to byť teda to isté. Básnik Peter síce svojím konaním dokonale kopíruje okolie, ktoré je predmetom jeho irónie, ba otvoreného výsmechu, ale zároveň mu nechýba odvaha súdiť ho. To by bolo z literárneho hľadiska úplne v poriadku, spisovateľ má právo zvoliť si práve takú postavu, ako sa mu zažiada. Nie je už úplne v poriadku, keď nám ju približuje pomocou zdanlivo všeplatných gnóm, v skutočnosti však obyčajných kaviarenských floskúl, ktoré mu sú, samozrejme, v ústach iných, tak na smiech. Navonok cynicky pôsobiacich, vnútri zranených a tápajúcich (nielen) mladých ľudí je nepochybne dosť. Vo výbere postáv je teda autor skôr aktuálny ako originálny. Bohužiaľ, ukrýva pre nami to najzaujímavejšie, čo by sa z postavy Petra dalo vyťažiť. Skutočnú motiváciu jeho konania. Tam až Bilého modernistická otvorenosť a odvaha nesiaha. Radšej nás vláči z jednej „exkluzívnej“ scény do druhej: život v milostnom trojuholníku, alebo pohľad do života luxusnej prostitútky, či exkurzia po verejných domoch v Čechách a Španielsku? Nech sa páči. Prejdete tým všetkým, aby ste napokon zistili, že autor vám neponúka skutočnosť, na ktorej mu tak záleží, ale len divadelné kulisy. Petrovo striktne kastovnícke myslenie hĺbku len predstiera, reálne je formou úteku od osobnej zodpovednosti a obranným reflexom. „V sobotu večer je náš byt plný. Zabudol som, čo sa vlastne oslavuje. Niečo, čo má súvis s Carolinou, ale to je už jej vec. Ja som sem nikoho nevolal, nič som nepripravil. A práve preto sa dobre bavím, lebo s nikým z pozvaných nechcem nič mať. Nič, nič, ono nič všetkých mystikov, nie nihilistov. Vlastne, občas sa všeličo prihodí a podivuhodné náhody mi skrížili cestu s nejedným z prítomných. S ktorou z jej najlepších kamarátok som ani nie tak dávno spal? Teraz je tá kamarátka tu a s nič nevediacou a podvedenou Carolinou sa veselo rozpráva. Niet dojemnejšieho pocitu ako pri pohľade na dve úprimné priateľky“ (s. 27). Peter prežíva pocity cudzinca, mimo domova odkázaného na zopár krehkých vzťahov, posudzuje a súdi svojich kolegov, necháva sa milovať a vydržiavať ženami, ale aby sám miloval, to nie. Riziko by bolo priveľké. Príbeh plynie hladko, nemožno mu uprieť čítavosť a remeselnú zručnosť. Tvrdosťou a jednoznačnosťou autorskej výpovede predstavuje akúsi slovenskú verziu populárnej cool literatúry. Text od popisnosti hodnej červenej knižnice občas našťastie zachraňuje bolestivá, se- baodhaľujúca pravdivosť – podobná, akú nájdeme v poslednej vete nasledujúceho úryvku: „Sadáme si na pohovku vedľa seba. Atmosféra sa mení, svetlo je stlmené. Ešte stále však nič. Najprv musíme otvoriť fľašu portského vína, tú, ktorú som jej doniesol z poslednej cesty. Popíjame z malých krištáľových pohárov. Už je v tom náznak nezáväznej intimity, občas sa nakloní bližšie ku mne, aby som mohol zachytiť vôňu jej vlasov. Ale ešte chceme udržať pár okamihov v rovine čistého priateľstva, hoci nič čisté a platonické medzi nami nie je. Tajná kolegiálnosť a malé sprisahanectvá: radi hráme hru, že si ľudsky rozumieme a nestretávame sa iba kvôli posteli. Ešte trochu nebublinkovej minerálky. „Petře,“ povie nakoniec tlmeným hlasom Paula a jej pery sa dotknú kútika mojich úst. Nechávam pohár na stole. Objímeme sa a komorná predohra pre dva falošné hlasy sa môže začať.“ (s. 47 – 48) V novele Petra Bilého Vzbura anjelov nenájdete žiadnu premyslenú vzburu, ktorej cieľom je skutočná zmena vecí. Nanajvýš ak pubertálne hádzanie sa o zem, smiešne detinský negativizmus: „Začínala sa jar. Pre slepých to znamenalo ďalšiu ilúziu. To, že kvitli stromy a prebúdzala sa zeleň, potláčalo myšlienku na to, že o pár mesiacov lístie zvädne a bezmocne padne na zem a po kvetoch nezostane ani stopy.“ (s. 94 – 95) Predsa len je tu aj dosť príťažlivého. Predovšetkým vzrušujúce lavírovanie na hrane medzi gýčom a literatúrou. Tých niekoľko tvrdých, trefných viet, ktoré predsa len smerujú k hlbším príčinám, nie k plochému „akčnému“ zaznamenaniu dôsledkov. Peter Bilý je zaujímavý práve vtedy, keď svojím písaním popiera vlastný výrok, že o povrchnosti sa dá písať iba povrchne. Jednak je to len prázdna, argumentačne nepodložená reklamná vetička, jednak nie je celkom jasné, či sa pre takéto povrchné písanie nehodí skôr novinový stĺpček typu erotickej poradne. Ak by som sa pokúsil vypočítať všetky za a proti Vzbury anjelov, je celkom možné, že by kvantitatívne prevládli argumenty proti. Napriek tomu odporúčam túto knihu čítať. Ide o úprimne vyrozprávaný príbeh o neúprimnom, trochu zbabelom, ale hľadajúcom človeku bez lásky. Radoslav Passia (1977) vyštudoval slovakistiku a estetiku na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Pracoval ako redaktor v Slovenskom rozhlase v Košiciach, venoval sa kultúrnej publicistike. Dnes je doktorandom na Kabinete slovakistiky Ústavu slavistických a východoeurópskych štúdií na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. 209 S I LV E S T E R L A V R Í K Snívala Sa mi biela labuť Z Pavel Vilikovský Silberputzen – Leštenie starého striebra Dennik kvintána Andreasa Pohla Albert Marenčin Vydavateľstvo PT Bratislava 2006 210 ápisky kvintána Andreasa Pohla zostavil a pre tlač upravil Pavel Vilikovský. Sú inšpirované a ilustrované súborom antikvárnych pohľadníc s galantnou a budoárovou tematikou zo zbierky Jozefa Hanáka. Na zadnej strane obálky ich Kornel Főldvári opatril poznámkou vecnou a láskavou ako predpoveď pekného počasia. Vyšli vo vydavateľstve Alberta Marenčina, ktorý si vie dožičiť pekné knižky. Som presvedčený, že tento bohumilý nápad vznikol vo chvíli plnej chechtania sa nad tým, čo bolo a oslobodeného smiechu nad tým, čo už nebude. Aj keď sa páni pri tom tutti kráľovsky bavili, najväčší osoh z ich pánskeho huncútstva má čitateľ. Silberputzen je fajnové literárno-zberateľsko-vydavateľské dielko, akých nielen v slovenskej literatúre nevzniká veľa. Andreas Pohl je viedenský gymnazista, kvintán, ešte sa neholí, ale celkom holopysk už nie je. Neučí sa dobre, nuž aby „nerobil otcovmu menu hanbu“, dá ho úctyhodný viedenský podnikateľ preložiť do Prešporka. Za trest – tak to chápe hrdina. Zmena prostredia v ňom rozjatrí vnímavosť vlastnú ambicióznym, no slabým a lenivým povahám. V Prešporku, na odporúčanie cintľavej matky, ktorá odchádza na dlhodobé liečenie nervového ochorenia, si začína písať denník. Kto z nás sa o to v tom veku nepokúsil? Vo svojich zápiskoch je junácky šovinistický. „...no veď i ja si vezmem za ženu pannu, to je hádam normálne!“ V Prešporku sa mu nedarí rovnako zúfalo, ako sa mu nedarilo vo Viedni. Nie je to preto, žeby bol osobitne hlúpy. Hlúpy je len toľko ako každý mladý muž omráčený silou práve prebudených telesných štiav. „...a musím sa vôbec vo Viedni spovedať z hriechov, ktoré som spáchal v Prešporku?“ Nie je to ani preto, žeby svojou nešikovnosťou osobitne rozčuľoval osud. My chlapci sme všetci museli prejsť tým tantalovským martýriom. Spočívalo v obrovskom rozpore medzi našimi možnosťami a túžbami. Pocit, že život je nedosiahnuteľný, nás privádzal do zúfalstva. Tak veľmi sme sa chceli páčiť, no nebolo čím. Tak veľmi sme túžili po pochvale, chváliť nás nebolo za čo. Úzke ramená, vlhké dlane, nohy, čo nás ledva niesli, keď bolo treba prehovoriť, zrádzal nás rozum, dych aj hlas. Koktavý šepot striedalo neovládateľné kikiríkanie, akné sa zapaľovali a nikdy nehasli, vlasy stáli na všetky strany a furt. O inom ani nehovorím. Andreas Pohl by mal dnes okolo stodvadsať rokov, no v čase svojho prešporského exilu mal práve tieto starosti. Niekedy ho privalili naozaj dôsledne: „...škoda, že nebudem počuť, čo budú o mne hovoriť na mojom pohrebe.“ Pavel Vilikovský Andreasa vyfúkol z prachu, ktorý tancoval v slnečnom svetle pri prezeraní starých pohľadníc. Žánrovo verne napĺňa očakávania, ktoré čitateľ môže klásť na tento druh literatúry. Príbeh necháva rozprávať samotného hrdinu. Sníva sa mu biela labuť, veľmi skoro zistíme, ako sa ona má ku guvernantke cudne označenej len iniciálou mena, s ktorou si Andreas plánuje skvelú budúcnosť: „...ako vyššídôstojník cisárskej a kráľovskej armády budem aj bez rodinného majetku zabezpečený ... aby sa H. mohla venovať svojim umeleckým záľubám... možno by pomohla vojna... vtedy vraj dôstojníkov rýchlejšie povyšujú.“ Príbeh aj hrdina sú naivnučkí až na hranicu znesiteľnosti. V tom je ich pôvab i vernosť samým sebe. Zhýralý spolužiak Krascenics, despotický profesor Vozáry, chichotavé dievčence z továrne na štolverky, no a predovšetkým bieloskvúca labuť, Andreasova tajomná H., sú účinnými rozohrávačmi očakávaných motívov. Napriek tomu, že celý príbeh rozpráva Andreas: „...keď som sa rozhodol, že si budem písať denník... povedal som si, že doň budem zaznamenávať všetko...,“ rozpráva ho kultivovaným jazykom, ktorý síce napomáha vznik dobovej atmosféry, no neimituje ju. Slovné spojenia odkazujúce na historickú vrstvu sú nevtieravo prítomné a slúžia veci. Epizódy sú vyberané citlivo, presne a nám pred očami ožívajú peripetie gymnazistu. Jedna z nich je zakliata vo vete „Géza báči bol včera večer, ako zvyčajne, na partičke karát a teta Mitzi si zmyslela, že sa okúpe“. Hoci táto udalosť nie je bezprostredne opatrená pohľadnicou, je to skôr dobre ako zle. Nielen s ohľadom na tetu Mitzi. Pohľadnice, ktoré stáli pri naštartovaní písania, sú nakoniec najslabším článkom tejto milej literárnej hračky. Inventárom motívov nepustili autora ďalej a hlbšie a širšie, hoci pri sile autorovho slova by sa to žiadalo. Pohľadníc je v knižke priveľa, raz bezprostredne priliehajú k textu, ktorý má čitateľ v danej chvíli v zornom poli, inokedy nie. Najväčšou slabinou sú však popisky (citáty z textu) k nim. Zbytočne fantázii zväzujú nohy či krídla. To už podľa individuálnej povahy čitateľa. Na niektorých miestach dokonca idú proti zmyslu opisovanej situácie. „...zbohom, teta Mitzi, Géza báči, zbohom!“ (s. 99), hovorí Andreas, ktorý nasadá do vlaku, pritom na pohľadnici je vo vlaku – teta Mitzi. No ale nakoniec, aj to je postup zodpovedajúci tomuto typu populárnej literatúry z obdobia, v ktorom Andreas Pohl mohol zažívať materiál pre svoje zápisky. Vychádzala z masového vkusu a živil sa ňou ten typ čitateľa, ktorý sa dnes čiastočne zmenil na diváka a pozerá mydlové opery, čiastočne čitateľom ostal a slzí nad osudmi krásnych a opálených hrdinov preháňajúcich sa na rýchlych autách. Pavel Vilikovský túto métu nedobýjal, no napriek tomu ju poľahky dosiahol, a to dokonca bez straty kvetinky. S výnimkou „jazykového okienka“ na hodine profesora Vozáryho. Tu autor zbytočne prezradil svoju prítomnosť v texte. Silberputzen je roztomilá zábavná knižka. Kultivovane, vtipne a zaujímavo spestruje žánrovú ponuku v slovenskej literatúre. Hoci vychádza z inšpiračného materiálu, ktorý sa netají svojím gýčovitým pôvodom, literárnym spracovaním ho posúva do novej, kvalitatívne vyššej polohy. Diel bojujúcich, trpiacich, poetizujúcich, všakovako krutých a angažovaných síce nie je nikdy dosť, ale z času na čas si od nich radi oddýchneme. Pavel Vilikovský dokazuje, že zábavná literatúra nemusí byť automaticky menejcenná. To, že s ňou prichádza jeden z našich najváženejších prozaikov, je dobrý signál. Nakoniec, v jeho prípade to má svoju vnútornú logiku. Vo Vilikovského písaní hra s formou, hravosť postáv a hravosť v prístupe sú prítomné neustále. Veď bola by to škoda, keby sa zrazu začal brať smrteľne vážne. Silvester Lavrík (1964) je dramatik, spisovateľ. Je šéfredaktorom Rádia Devín a autorom poviedkových kníh Zlodeji a Allegro barbaro, divadelného textu Villa Lola a knihy reportáží Leto s premiérom. 211 Š T E LF A N E F AMRAKRAKŠUOŠV Á kam vySOtila veci pamäť M Gábor Németh Si Žid? Preklad Juliana Szolnokiová Kalligram Bratislava 2006 ožno je to len náhodným výberom kníh maďarských autorov, ktoré boli v poslednom čase preložené do slovenčiny a ktoré sa mi dostali do rúk, no zdá sa mi, že v literatúre našich južných susedov sa pevne usádza téma pamäte: individuálnej, rodinnej a rodovej, skupinovej, národnej, ľudskej. Či je to (zo starších autorov) Sándor Márai, či (zo súčasníkov) Imre Kertész, Péter Nádas, Péter Esterházy – alebo aj Gábor Németh, autor knihy s tak trochu provokujúcim názvom Si Žid?, ktorá vyšla nedávno vo vydavateľstve Kalligram, hlavnými motívmi diel sa stávajú návraty do minulosti, pamäťové obrazy prežitého a ich rekonštrukcia v prítomnosti. Nie samoúčelná, ale ako cesta a ako prostriedok hľadania (utvárania) identity protagonistov, ktorými sú často autorskí rozprávači, ako prostriedok porozumenia sebe a svetu. 212 Gábor Németh (1956) už mottom knihy – otázkou „kde majú veci svoje miesto?“ – naznačuje hlavné zacielenie svojho textu, hľadať pre „veci“ ich miesto v čase. A v súlade s odpoveďou, ktorá je v motte (jeho autorom je Vilmos Csaplár) tiež obsiahnutá, nás prizýva skúmať miesto, kam „vysotila veci pamäť“. (Tomuto majstrovsky zvládnutému skúmaniu, ako sa „veci“ ukladajú do pamäti a ako sa potom z nej následne vynárajú, budem venovať väčšiu pozornosť v presvedčení, že je obrovskou devízou Némethovho textu.) Prizvaní a vyzvaní sa teda približujeme spolu s autorom k priestorom jeho osobnej pamäte, sledujeme spôsoby „vysotenia“, aké realizovala, a aj podoby „vysoteného“, aby sme si skladali (každý a každá vo svojej obrazotvornosti), aby sme interpretovali (každý a každá zo svojej subjektívnej perspektívy) výsledný pamäťový obraz, výslednú mozaiku autorských spomienok. Dospievame k výrezu z biografie, hneď dodám, že veľmi originálne koncipovanej: závažné „veci“-udalosti (historického, politického významu) sa v nej prelínajú s „triviálnymi“ zábermi na osobné príbehy, s pohľadmi na menej podstatné detaily. Závažné veci nahliadame v tomto texte zväčša cez naoko nedôležité maličkosti, fragmenty historického diania sú sprostredkované familiárnymi epizódami. Vytvárajú sa tak podivuhodné reťazce, asociácie predstáv, obrazov, myšlienok, pocitov, v ktorých vznikajú nové významy jednotlivých ohniviek, všetkých rovnako dôležitých pre proces rozpamätávania, vzájomne sa dopĺňajúcich súčastí biografie ako celku. Jej počiatkom môže byť v takomto chápaní ľubovoľná udalosť alebo aj vec, napríklad dve zapamätané jablone: „Rodili sa na nich tmavofialové jablká, teda spočiatku boli zelené, až potom fialové. (…) Počujem tupé cupnutia, presnejšie, vtedy som ich počul a teraz si ich predstavujem.“ Práve s týmto pohybom medzi „vtedy“ a „teraz“ súvisí ďalšie ozvláštnenie naračnej stratégie pri skladaní románu. „Vtedy“ je totiž situované do raného detstva subjektu, na samý prah rozpamätateľnosti, na hranicu individuálnej pamäti. Rozpamätávanie sa deje z detskej perspektívy, autorský rozprávač sa ustavične pohybuje medzi spomienkami z najútlejšieho detstva (pričom sa usiluje o absolútny návrat k pamäti dieťaťa) a medzi ich dospelou reflexiou. Premietanie spomienok je pre rozprávača zároveň príležitosťou na overovanie vzťahu zapamätaného k reálnej minulosti. Tomuto overovaniu prispôsobuje autor aj jazyk, ktorým sa pokúša uchopiť ambivalenciu a napätie medzi „vtedy“ a „teraz“: je to jazyk dôvery k zapamätanému, a zároveň jazyk spochybňovania toho, čo pamäť nesie v sebe. Jazyk pohybujúci sa medzi minulosťou a aktuálnym okamihom, jazyk smerujúci od minulosti k prítomnosti a naopak, od práve prežívaného okamihu k spomienkam. Autorský rozprávač si uvedomuje, že prvé spomienky sa viažu na ešte nerozlíšenú jednotu, z ktorej sa len postupne vydelia jednotlivé udalosti situované v konkrétnom čase a priestore; uvedomuje si, že v počiatočnom bode spomínania ešte nedochádza k rozlíšeniu, ešte nejestvujú zreteľné hranice medzi časovými dimenziami diania, a ani medzi jazykom minulosti a jazykom prítomnosti. Postupné rozhraničovanie vyjavované cez sled zážitkov a udalostí, na ktoré si autorský rozprávač spomína, vytvára v texte spomínané napätie – toto sa stáva pre čitateľa výzvou k aktívnej spolutvorbe textu, a aj zdrojom „lingvistického zážitku“ (takmer by som povedala „lingvistického zázraku“, ktorý sledujeme v každej vete, v každom odseku textu). Celé toto dômyselné narábanie so spomienkou (jazykom spomienky) autor lokalizuje do konkrétneho časovo-priestorového rámca, do konkrétneho historického a politického kontextu. Z dátumu autorovho narodenia ľahko určíme dôležité súradnice: Maďarsko od konca päťdesiatych rokov, pohnuté časy kontrarevolúcie, politických premien, zápasov, prehier. Videné chlapcovými očami sa sprítomňujú nielen obrazy celospoločenských pnutí, ideologických konfliktov, ale aj ľudských drám, súkromných príbehov, obrazy prelínania osobného a politického v každodennom prežívaní. Tieto obrazy utvára autor najmä cez zábery na detaily, zdanlivo nedôležité, triviálne, no v celkovom zreťazení závažné, so silným výpovedným potenciálom. Taká je spomienka na prvý dedomrázovský večierok, na školu a pionierske rekreačné tábory, na kurzy pre budúcich pionierskych vedúcich, štúdiá na pedagogickej fakulte, na budovateľské tábory, na prvé vážne ochorenie, na nemocničný pobyt, ale aj spomienka na strach v rodinách hovoriť pred deťmi otvorene o politických záležitostiach – alebo aj o vlastnej židovskej identite, na strach mať svoju vlastnú tvár. Detské oči sprostredkúvajú obrazy, ktoré zväčša nie sú neznáme ani nám, pričom v detskom pohľade sa deformácie spoločenského systému javia oveľa vypuklejšie, krutosti zasahujú oveľa silnejšie (aj keď typ niektorých krutostí, na ktoré sa rozprávač rozpamätúva, nesúvisia len s typom konkrétneho spoločenského systému – mám na mysli napríklad krutosť chlapcov „experimentujúcich“ so živou žabou; podobne vnímam opisovaný fenomén osamelosti, aj keď je pravdou, že rôzne odtiene nadobúda tento fenomén v závislosti od typu spoločnosti, od politickej atmosféry v nej a podobne). Kľúčovým motívom spomienkovej rekonštukcie je však v tomto texte vedomie „inakosti“ súvisiacej predovšetkým so „židovstvom“ rozprávača. Toto vedomie v ňom postupne – kladením otázok o tom, čo znamená patriť k „židovstvu“, ako ho možno vôbec identifikovať, ako sa s ním vyrovnať – kryštalizuje, dozrieva a v súvislosti s tým sa menia protagonistove postoje voči nemu. „Židovstvo“ je veľká a silná téma (nielen v literatúre), stala sa takou najmä po holokauste, bude sa k nej treba ešte dlho navracať a neospravedlniteľnou historickou chybou by bolo mlčať o nej (najmä v súvislosti s holokaustom). Gábor Németh ju uchopil svojsky, necháva svojho detského a neskôr mladého protagonistu, aby si kládol trýznivé otázky o vlastnej identite po tom, ako si uvedomí, že je Žid a ako sa v ňom po zhliadnutí dokumentárneho filmu o Osvienčime (počas pobytu v pionierskom tábore) usadila hrôza. Táto línia je v románe najvýraznejšia a hádam aj najotvorenejšie, najneľútostnejšie rozvíjaná. Chlapec prechádza rôznymi vývojovými fázami – aj vo vzťahu k svojej židovskej identite – zakúša najrôznejšie emócie (hrôzu, strach, zvedavosť) – a napokon nesmiernu túžbu porozumieť nielen tejto identite (čo znamená byť Židom, aký je – ak vôbec jestvuje čosi také ako – židovský spôsob života, čo spôsobilo strašnú tragédiu, ktorá postihla Židov počas druhej svetovej vojny…), ale aj koreňom svojich vlastných rozporuplných emócií. Odhodláva sa skúmať tento fenomén nielen v celospoločenských, politických súvislostiach, ale aj v rovine svojho individuálneho prežívania, svojho 213 vzťahovania sa k sebe, k iným, k svojej vlasti, ku krajanom, k svetu. Skúmanie mu prináša bolesť, neraz trpkosť, hnev, ale aj nové pohľady a nové poznanie, objavovanie nových súvislostí. Gábor sa brodí spomienkami, pretkáva ich prúdmi nehatenej fantázie, ktorá mu dáva spoznať veľa cudzích, vymyslených (vždy však s vlastnou identitou do istej miery spätých) osudov, príbehov, postáv – a cez toto „cestovanie“ v čase a v cudzích príbehoch sa približuje k sebe, k pochopeniu svojej identity, k odpovediam na svoje kardinálne otázky. Poctivá kritika, nekompromisne prísna (seba)reflexia vyvoláva stavy beznádeje, nahnevanej nespokojnosti so stavom spoločnosti, ktorej je súčasťou, so stavom človeka (upriamuje sa síce na maďarského človeka, no jeho pocity majú aj širšiu platnosť) a tušíme, že azda aj nespokojnosti so stavom súčasného sveta. Blízke sú nám Gáborove pochybnosti, či „veci“ sa ešte niekedy dajú do poriadku, či je vôbec možné veriť na nápravu (aspoň v istej časti sveta), rezonuje v nás protagonistov hnev, že človek nie je schopný zbaviť sa starých úzkostí a byť konečne slobodný. A predsa v závere tejto neveľmi radostnej biografie, tohto umelecky pôsobivého obrazu – z viacerých dôvodov, no najmä trampotami so židovskou identitou – traumatizovaného detstva, dominuje spomienka na pozitívny cit – na lásku (zažitú alebo aspoň predstavovanú). Sugestívna výpoveď Gábora Németha má podľa mňa širší a univerzálnejší záber na detstvo (život vôbec), ako signalizuje názov knihy. Vnímala som ju ako umelecky pôsobivú reflexiu problematiky identity, respektíve inakosti (primárne so zreteľom na židovskú identitu), ako literárne výborne zvládnuté obrazy návratov do detstva prežívaného v socialistickej krajine päťdesiatych a nasledujúcich rokov (so zvýraznením špecifík maďarskej spoločnosti), ale aj ako filozoficky uchopenú tému pamäte a rozpamätávania, času a časových dimenzií ľudského prežívania. Kniha – nielen svojou viacvrstvovosťou – roztvára širšie interpretačné spektrum a ponúka silný čitateľský zážitok a pôžitok, aj vďaka (opäť raz potvrdenému) prekladateľskému umeniu Juliany Szolnokiovej. Etela Farkašová (1943) je filozofka a spisovateľka. Je vedúcou Katedry filozofie a dejín filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa venuje epistemológii, feministickej filozofii, vzťahu filozofie a literatúry a iným témam. Je spoluautorkou monografie z teórie poznania, desiatok štúdií publikovaných doma aj v zahraničí. Ako prozaička vydala 9 kníh a 2 zbierky esejí. 214 PE TER MICHALOVIč Je to, čo napíšem K nihu Endre Kukorellyho Údolie víl je veľmi ťažké žánrovo zaradiť. Má úctyhodných 450 strán a rozsahom by teda mohla byť kvalifikovaná ako román. Ale len rozsahom. Kukorellyho slovo je totiž presne opačné, ako bachtinovské slovo v románe. Nijaká polyfónia, nijaký svár rôznych jazykov v jazyku, nijaké jazyky dňa, hodiny, minúty, nijaký dialogicky orientovaný prehovor, len monologické slovo jedného muža. Náš muž rozpráva vždy za seba, jeho slová sa nekonfrontujú so slovami iných, nedáva im šancu zaskvieť sa vo svojej významovej a hodnotovej ambivalencii. Je to slovo, ktoré hovorí o pohľade a konaní nášho muža. Dobré je pre neho dobré, zlé je pre neho dobré. Takto narába so slovom poézia, a v tomto prípade to nie je náhodné. Endre Kukorelly je básnik, a preto nezradil básnické slovo ani v tomto texte. Svoju explicitnú príslušnosť k básnickemu stavu potvrdzuje veršami, ktoré uvádzajú každú z deviatich kapitol a ktoré implicitne potvrdzujú to, čo bolo explicitne naznačené. To však už predbieham, preto sa radšej vrátim na začiatok knihy. Knihu Endreho Kukorellyho Údolie víl uvádza päť citátov, medzi ktorými má privilegované miesto tento citát z Kierkegaardovho Denníka zvodcu: „Do čoho vsiakli spomienky, to pôsobí dvojnásobne.“ Prečo práve tento citát, a nie iný? Pretože Údolie víl je o spomínaní na dobu, ktorá je rámcovaná dospievaním, teda obdobím, keď sa z chlapca stáva muž. Tým záhadným mužom by mohol byť Endre Kukorelly, mohol by však ním Endre Kukorelly Údolie víl Preklad Jitka Rožňová Kalligram Bratislava 2005 byť aj hocikto iný, kto si matne pamätá na obdobie vpádu Rusov do Maďarska v roku 1956. Vtedy, len tak súdružsky a bez nároku na vďačnosť, prišli potlačiť v Maďarsku kontrarevolúciu. Náš muž, odteraz sa už nebudem viac pokúšať odhaliť jeho občiansku identitu, bol jedným z mnohých, ktorých v týchto nepokojných časoch mohli rodičia večer nakŕmiť pilulkami na spanie a ráno sa mohli zobudiť v Rakúsku, vo Švajčiarsku, Francúzsku alebo inde západne od hraníc Maďarska. Stalo sa to nejednému jeho rovesníkovi, ale náš muž nemal to šťastie, jeho rodičia nevedno prečo sa rozhodli zostať v Maďarsku, v ktorom pod kuratelou „dobrotivého a láskavého“ Sovietskeho zväzu a jeho nemenej „dobrotivých a láskavých“ spojencov pokračovalo krvavými udalosťami na 215 chvíľu prerušené budovanie dokonalej socialistickej spoločnosti. Náš muž teda zostal v Maďarsku, najprv ako hravé dieťa, potom ako mladík, zakúšajúci prvé slasti, ktoré ponúkal sex a neskôr ako muž, zocelený strasťami vojenčiny, ktorá ho natrvalo vrhla do víru života. Ako dieťa si pamätal toho málo, pretože ľudská pamäť v tomto období vývinu človeka je vo svojej povahe veľmi nevyspytateľná. Na jednej strane si náš muž pamätal prekvapujúco jasne niektoré zdanlivo bezvýznamné detaily, na druhej strane udalosti, o ktorých sa neskôr dozvedel len z rozprávania rodičov, príbuzných alebo známych, si nepamätal vôbec. Jeho spomienky a rozprávania blízkych sa stali surovinou na vytvorenie vlastného príbehu, presnejšie vlastnej interpretácie života tohto obdobia. Interpretácia totiž oveľa lepšie vystihuje to, o čo sa náš muž pokúsil. Jeho ambíciou nebolo vytvoriť vlastnú biografiu, príbeh, ktorý by bol čo najobjektívnejším obrazom tejto etapy svojho života. Čo teda chcel vytvoriť? Povedzme, že náš muž nechcel vytvoriť jeden jediný komplexný a objektívny obraz, ale zámerne tento obraz delí, triešti ho, vďaka čomu vzniká veľké množstvo zvláštnych obrazov. Ich zvláštnosť spočíva v tom, že nepripomínajú nehybné obrazy, aké produkujú maliari alebo kresliari, ale pohyblivé obrazy, ktoré produkujú filmári. Nepokúsil sa vytvoriť obraz, ktorý by si nárokoval byť obrazom výsadného okamihu, vyjadrujúceho podstatu udalosti, ale obrazy trvania, ktoré sú zložené z rôznych záberov. Jednotlivé zábery referujú o udalostiach, ktoré sa prihodili vo veľkom a malom svete, pričom spôsob referovania je vždy subjektívny. Je totožný s pohľadom nášho muža, je totožný s jeho jazykom. Náš muž nemal ambície zaujať pozíciu vševidiaceho božieho oka, nepredstieral, že sa na udalosti pozeral z perspektívy všetkých perspektív, z ktorej bolo možné vidieť svet z dokonalého nadhľadu, teda taký, aký je. Náš muž sa pozeral na svet z podhľadu, z ktorého je niečo bližšie a iné zase vzdialenejšie, niečo má jasné kontúry a iné zase nejasné. Niečo sa ho dotýkalo, iné mu zase bolo ľahostajné. Niečo ho bytostne priťahovalo, iné zase odpudzovalo. Tento podhľad bol a zároveň nebol identický. Bol preto, že všetko bolo videné zo stredu, ktorým bolo mužovo telo. Nie preto, lebo sa menil v závislosti od toho, či týmto stredom bol malý chlapec, dospievajúci mladík alebo zrelý muž. A teraz nemyslím len zmeny výšky podhľadu, ktorá je priamo úmerná s rastom tela, ale predovšetkým jeho kvalita. Pohľad je totiž vždy interpretáciou, ktorá je závislá od presvedče- 216 ní, túžob, očakávaní, vedenia, vier. Pohľad menil videné, inak videl ženy malý chlapec, inak ich videl dospievajúci mladík a inak zrelý muž. Tak, ako sa menila interpretácia videného, tak sa menilo aj konanie, ktoré bolo nielen pasívnym ohlasom na interpretáciu udalostí a stavov, ale vyvolávali nové udalosti a stavy. Pre Endreho Kukorellyho je príznačne, že nemá záujem o detailný opis videnia malého chlapca, dospievajúceho mladíka a zrelého muža, nechce odhaliť pod povrchom videného nejakú schému pohľadu, ktorá by mala byť skrytým invariantom jednotlivých období. Naopak, zaujímajú ho prechody, ktoré sú také jemné, až si čitateľ neuvedomí, že z malého chlapca sa stal dospievajúci mladík a nakoniec zrelý muž. Slová vytvorili súvislý tok, trvanie, ktoré pripomína film. Čas v tomto prípade nie je pridanou hodnotou obrazov, čas zásadným spôsobom temporalizoval obrazy. Čas spája jednotlivé zábery, jednotlivé „políčka“ filmu života, otvára jeden záber voči iným záberom, núti ich vstupovať do zložitých vzťahov. Minulosť vniká do prítomnosti, prítomnosť aktívne mení minulosť, a navyše vzťahy medzi minulosťou a prítomnosťou sa dotýkajú aj budúcnosti, ktorú nie je možné jednoznačne anticipovať. Komplikované vzťahy medzi tým, čo sa vynára z pamäti, čo dáva prítomnosť, a čo falošne sľubuje budúcnosť neumožňujú implikáciu v podobe konečnej syntézy. Inak povedané, nie je možné vytvoriť lineárny príbeh, v ktorom by jednotlivé udalosti nasledovali za sebou v poriadku, určovaného šípkou času, ukazujúcou jednosmerné smerovanie od minulosti cez prítomnosť do budúcnosti. Zaiste, život sa začína narodením, pokračuje dospievaním a končí sa smrťou, avšak tento prirodzený poriadok nie je garanciou zmyslu. Teda aspoň prísneho zmyslu života, ktorý nie je v moci prírodného, univerzálneho, ale len a len v moci individuálneho jedinca. Pre nášho muža zmysel života nespočíva v disciplinovanej a kontinuálnej celoživotnej púti, ktorá dokáže zabezpečiť výhodné spoločenské postavenie a spravodlivosť pred posledným súdom. Neverí v takúto konštrukciu, lebo keď aj na chvíľu chcel veriť, rýchlo zistil, že vektor, ktorý ovládal jeho životný pohyb, bol vždy výslednicou vlastnej vôle a nevlastnej dejinnej situácie. Tak to bolo v čase, keď žil okamih prítomného, a inak to nie je ani vtedy, keď si na to spomína. Pokiaľ veril v nejaký zmysel života, tak len v diseminovaný, v roztratený, ktorý v princípe nebol schopný syntézy. Ani smrť ho nedokáže uzavrieť, smrť je len radikálnym ukončením procesu rozsevu, rozptylu, roztrácania zmyslu, a to je všetko! Dať zmysel životu nedokáže ani napísané písmo. Je to, čo je napísané, ale čo je vyškrtnuté, toho už niet. Písmo nie je pokorným sluhom pamäti, je nenápadným diktátorom, ktorý rafinovane vnucuje svoju syntax a svoj slovník. Len tak, akoby mimochodom a na veľmi výhodný lízing. Akontáciu netreba zložiť, splátky prídu až neskôr, a o ich výške sa teraz netreba baviť, pretože sa to v lepšej spoločnosti jednoducho nepatrí. Splátky však vždy prídu skôr, než ich pamäť čaká, písmo nenápadne a zároveň dôkladne filtruje, čo sa môže dostať do textu a čo treba vyškrtnúť, vymazať bez stopy. Písmo nedokáže dať zmysel životu, nedokáže vytvoriť ani príbeh, ale dokáže ponúknuť ilúziu, ktorá sa podobá na život. Teda aspoň pre čitateľa! A aký zisk má z toho pisateľ? A má vôbec nejaký zisk? Predpokladám, že má, keď už iný nie, tak aspoň ten, že sa zbavuje tých „zbytočností“ pamäti, ktoré nateraz pre život nepotrebuje. Keď by ich predsa len raz potreboval, pamäť je natoľko dôsledná, že ich zálohuje a v prípade potreby sa dajú tieto zbytočnosti vyvolať. 217 jIŘÍ ŠPIčK A Studené plameny u umberta eca Umberto Eco Tajemný plamen královny Loany Preklad Alice Flemrová Argo Praha 2005 Umberto Eco Tajomný plameň kráľovnej Loany Preklad Stanislav Vallo Slovart Bratislava 2005 U mberto Eco je nejen význačným světovým sémiologem a estetikem, ale od dob Jména růže i celebritou krásné literatury. Zda je jeho sláva úměrná hodnotě jeho dalších románů, je otázka čím diskutovanější, tím spornější, a na tomto místě neřešitelná. Recenzí pátého románu Umberta Eca se však alespoň vyjádříme k nejnovější položce jeho prozaické tvorby. Umberto Eco patří nesporně k nejzářivějším a nejstálejším hvězdám na evropském intelektuálním nebi. Patří tam právem, neboť jeho nekonečná erudice, neotřelá temata a metody, schopnost virtuózní analýzy a precizní bibliografická rešerše z něj činí mimořádnou vědeckou osobnost. Kdo četl jeho práce, ví, že Umberto Eco umí také své závěry elegantně a vtipně podat. 218 Přes četné úspěchy a uznání na poli vědeckém se však Ecova hvězda naplno rozzářila až v roce 1980, zažehnuta jeho prvním románem Jméno růže. Za italským úspěchem rychle následuje úspěch americký a v jeho důsledku i celosvětový. Vycházejí nové a nové překlady, jeden dotisk stíhá druhý a kritika žasne nad tím, jak Ecova hyperintelektuální próza mohla oslovit takové masy čtenářů. Dodnes nebyla odhalena tajná receptura, která umně zkombinovala napínavou, mistrovsky postavenou zápletku a atraktivní středověké temno s filozofickými pasážemi, nad jejichž nevídanými tematy a hloubkou zůstává laický čtenář s otevřenými ústy. Na svou recepturu, bohužel, zapomněl i sám autor, který se k ní ve svých dalších produktech už nedokázal přiblížit. Ze Jména růže tedy vykvetl fenomén Umberto Eco. Cokoli publikuje, je mediální událostí, přičemž vědecká prestiž kryje záda prestiži literární a naopak. A kdyby, probůh, někdo nebyl v obraze, dá se přes obálku nové knihy fosforeskující šerpa s nápisem „od autora bestselleru Jméno růže“, a koupí si ji i ti, kteří knihy nad dvě stě stran zásadně nečtou. Umberto Eco je v nakladatelském průmyslu solidní jistotou, neboť vytvořil a sám pokrývá segment „filozofického románu“ a dokázal čtenáři vsugerovat, že erudice je literárněestetickou hodnotou. Položíte-li otázku, zná-li nějakého žijícího italského spisovatele, pokud to není odborník nebo ignorant, dá vám jedinou odpověď: Umberto Eco. Proč? Protože on jediný se dostal do kánonu „slav- ných současných spisovatelů“. Mluví se o něm, občas se v novinách přetiskují jeho články a těší se nevídanému privilegiu, že mu nedlouho po publikování originálu vycházejí překlady všech jeho románů. V Itálii se říká, že Umberta Eca kdekdo kupuje, neboť to vypadá dobře mít ho v knihovničce, ale že ho skoro nikdo nečte. Jelikož průzkum mezi čtenáři není k dispozici, položme si alespoň otázku, zda za koupi a četbu stojí jeho poslední román Tajemný plamen královny Loany (La fiamma misteriosa della regina Loana, 2004). Hlavní postavou knihy je antikvář Giambattista Bodoni řečený Yambo. Probouzí se z komatu po těžké autonehodě a zjišťuje, že má něco v nepořádku s pamětí. Zůstaly mu rozsáhlé encyklopedické znalosti, chrlí citáty, ale nepamatuje si nic ze svého vlastního života. Všechny paměťové stopy spojené s jeho soukromím a emocemi jsou nedostupné. Popisu tohoto stavu a prvním dnům, které Yambo tráví zpět v realitě, je věnován celý první díl knihy nazvaný Nehoda. V centrální části románu, v oddílu Paměť z papíru, se Yambo zotavuje na statku ve vesnici Solara, kde jako chlapec strávil mnoho času a kde je na půdě uložena materiální paměť jeho rodiny — knihy, časopisy, hračky a vůbec nejrůznější haraburdí. Yambo se prohrabuje všemi bednami, skříněmi a šuplíky, až konečně dospívá ke „svému“ pokladu v zazděné místnosti, ke knihám, časopisům a školním sešitům, které patřily jemu. Jejich četbou se snaží proniknout do své minulosti, provázen při některých nálezech jakousi nápovědou „přihořívá“, tajemným plamenem komiksové královny Loany, vzplanuvším občas v mlze jeho paměti. Po nálezu starého tisku nevyčíslitelné hodnoty upadá protagonista znovu do bezvědomí. V poslední části najdeme řešení paměťových kvizů z předešlých dvou částí. Yambo si totiž v komatu postupně vybavuje dětství a dospívání a přibližuje se krok po kroku ke splnění své největší touhy, jakémusi paměťovému klimaxu — uzření tváře své dávné lásky, spolužačky Lily Sabové. Při závěrečném bláznivém triumfu, „děkovačce“ všech postav Yambovy paměti, se však jeho vědomí zatemňuje těsně před dosažením cíle. Na všech románech Umberta Eca je znát, že je autor konstruuje shora, od základní ideje formy ke spleti motivů, které jsou teprve posléze vyplněny samotným fabulačním materiálem. První část Tajemného plamenu je ukázkou, jak se tento postup může ocitnout v krizi, když vnější filozofický systém, formální nápad ani ryze vypravěčská inspirace neposkytnou dostatečně silné a zajímavé opěrné body. Téměř sto stran se řetězce Yambových spontánních asociací a úvah o zákonitostech paměti honí jako pes za ocasem. Umberto Eco vytěžuje do poslední mrtě a uměle protahuje všechny paradoxy, aforismy a spekulace, které lze k tematu paměti použít, prokládaje je poměrně nešťastnými pokusy o humor. Jeden příklad za všechny: Yambo se poprvé od procitnutí z komatu pomiluje s manželkou, a když se jí svěřuje se svými pocity, ona opáčí: „Ježíši Kriste, tak nakonec jsem ještě musela zbavit panictví svého šedesátiletého manžela“ (s. 78). Práce filologa a textového kritika spočívá v tom, že na autografech dávných spisovatelů zkoumá písmo, luští poznámky na okraji listů, hledá důvody škrtů a oprav provedených autorem, to vše v souvislosti s předpokládanou autorovou četbou, styky, s dobovým klimatem. Yambo aplikuje postupy textové kritiky na své vlastní dětské „já“. V Solaře pročítá brakovou literaturu, které jako chlapec holdoval, poslouchá staré desky, rekonstruuje chronologii svého dospívání podle novin a časopisů, provádí stylistickou analýzu svých slohových prací a táže se, proč se zrovna na podzim roku 1942 tak změnil jeho pohled na svět. Přestože je úkolem Ecova hrdiny rekonstruovat vlastní dětství, mnohem více místa je v knize věnováno paměti kolektivní. Yambo sleduje, jak se prolíná fašistická ideologie, v níž vyrůstal, s dobovou literaturou, od zmanipulovaných formulací oficiálního tisku až po cenzurování dětských knih, komiksů a šlágrů. Objevuje, že zejména válečná Itálie byla tragicky schizofrenní: s utrpením a ztrátami na jedné straně a s líbivou fasádou zbytků režimního konzumu ve sdělovacích prostředcích na straně druhé. Zajímavým literárním řešením, jak propašovat do knihy historickou skutečnost, je konfrontace novinových zpráv s poznámkami, které dědeček, posluchač přenosů Volá Londýn, do novin zanáší. Oddíl Paměť z papíru je sondou do psychologie režimu, do všech jeho absurdních klasifikací na závadné a nezávadné, je svědkem marné snahy vytvořit umělecká a široce populární díla propagující fašismus. Pro Italy posledních generací může být kniha zajímavým poučením, pro nás, komu totalitní minulost ještě dýchá na zátylek, jsou závěry, k nimž Umberto Eco pracně dospívá, až příliš empiricky známé. Mnoho Yambových nálezů kniha přímo reprodukuje (v originále má dokonce podtitul „ilustrovaný román“): jsou to texty písní a básní, fotografie plechovek, knižních obálek, stránky z komiksů, knižní ilustrace, filmové a reklamní plakáty, obaly gramodesek atd. Toto jistě zajímavé řešení však autorovi prokazuje medvědí službu. Těžko říci, zda to sémiologu Ecovi došlo, ale v konfrontaci s ikonou druhotný znakový systém jeho vyprávění 219 prohrává na celé čáře. Umění literatury totiž spočívá v tom, že její znaky jsou na všech úrovních uspořádány tak, aby říkaly něco víc než prosté zobrazení, v tomto případě reprodukce objektu, o němž se píše. Umberto Eco, jako i ve svých předešlých románech, je obětí vlastního syžetu. Jelikož Yambo ztratil paměť, není možné, aby zakoušel při nálezech nostalgii, a tak se musíme spokojit jen se suchopárným popisem jeho rešerší. Pokud čtenáře něco upoutá a vyvolá emoci, jsou to právě fotografie starých plechovek nebo reklamních plakátů, nikoli jejich nezáživná a zdlouhavá inventura. „Směs fanatické nudy a zuřivé dokumentace“ nebo „pohřební průvod uspávajících podrobností“, to jsou soudy, které Jim Dixon, hrdina Amisova Šťastného Jima, pronáší o přednáškách profesora Welche. Těmto charakteristikám odpovídají i mnohé pasáže románu profesora Umberta Eca. Nadhled, elegance a určitá dávka humoru, které známe z jeho esejů, evidentně u románu nefungují. Ecovy prózy jsou jen jakousi emanací jeho teoretických prací, výzkumů a libůstek. Tentokrát se ovšem Umberto Eco pustil na obzvláště tenký led — předkládá čtenáři velmi autobiografické téma hledání dětství své generace. Bude to kromě autora ještě někoho zajímat? Ecovi vrstevníci, vzpomínající na dávné popěvky, produkty a dobrodružnou literaturu, se možná budou bavit, částečně snad i mladší čtenáři, pokud jsou některé rekvizity stále součástí kolektivní paměti, ale zahraniční publikum zůstane mimo hru. Snad by námi (mluvím o své generaci) pohnuly Holky z naší školky, reklamní vajíčko, Příběhy malého boha, sbírka céček, pionýrský odznak nebo diplom z Partyzánského samopalu a odkládali bychom přečtenou knihu s pocitem příjemného výletu do dětství. Takto nám z četby zbývá zpropadeně málo. Snad jedině vyprávění o partyzánském dobrodružství ve třetí části knihy je opravdovým a výborným kouskem románu. Všude jinde jako by se Eco ryzímu vyprávění vyhýbal, jako by měl strach ze srovnání se skutečnými vypravěči. Dělá, jako by mu na vyprávění vlastně nezáleželo, jako by hodnota knihy měla spočívat jen v komplikovanosti syžetu, úvahách a analýzách, jako by pro něj platila jiná pravidla. Rád pracuje s klišé a archetypy (i zde: objev, že „takoví jsme byli“, hledání paměti a sebe sama aj.), ale zároveň se jich štítí, takže si od nich alibisticky vytváří odstup. Jenže pro Eca výjimky neplatí. Napsat román je něco jiného než dát epický rámec eseji. Řada pasáží by vynikla, pokud by je Umberto Eco publikoval ve své rubrice v časopise L’Espresso nebo v některé ze svých početných miscellaneí. Jiné jsou nepoužitelné v jakémkoli kontextu. Ač jsou narativní díla Umberta Eca těžko stravi- 220 telná, představují zajímavé literární experimenty, neboť autor vždy velmi dobře ví, co činí, a činí to na vlastní nebezpečí. Lze-li však ztroskotání Eca vypravěče v jiných případech omluvit tíhou filozofické a konceptuální nadstavby, v tomto případě žádná polehčující okolnost neexistuje: nezáživnost tu není daní za vyšší cíle, je to nezáživnost jako taková. Román Tajemný plamen královny Loany není ani conte philosophique, ani nedisponuje ničím, co jeho krásný titul slibuje: žádné tajemství, žádný plamen a žádná románovost. Je to jen nezdařený pokus zliterárnit vlastní dětství. Kdo chce poznat konzumní ikonografii Itálie prvních třiceti let dvacátého století a kdo hledá bystrý esej o fašistické a válečné Itálii, bude knihou uspokojen. Je-li libo román, nechť čtenář raději sáhne po jiném autorovi. Recenzia o románe Umberta Eca vyšla v brnianskom časopise Host. IAN MCE WAN Paralelná tradícia M Jiří Špička (1974) prednáša taliansku literatúru na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci. ilovníci literatúry považujú zväčša ideu literárnej tradície za samozrejmosť. Literárna tradícia je čosi ako časová mapa, spôsob, ako prekonať tie stovky rokov a nájsť prepojenia medzi spisovateľmi. Je dobré vedieť, že Shakespeare bol pred Keatsom a ten zas pred Wilfredom Owenom, pretože tak môžeme prísť na stopu ich vzájomných vplyvov. A z tradície v istom zmysle vyplýva idea hierarchie, kánonu; tradične je to Shakespeare navrchu, ako osamotená figúrka na svadobnej torte, a všetci ostatní spisovatelia zoradení na poschodiach pod ním. V poslednom čase si ten kánon vyslúžil kritiku za to, že je príliš mužský, že je príliš „strednotriedový“, príliš euro-centrický – jediné, čo zostalo nedotknuté, je myšlienka kánonu ako takého. Prirodzene – ak by neexistoval, nemohli by ho kritizovať. Literárna tradícia však hlavne zosobňuje živého historického ducha minulosti; minulosti, ktorá je cez ňu prítomná v súčasnosti a ktorá spoluutvára jej podobu. A na revanš menia súčasné literárne diela nepatrným spôsobom naše chápanie toho, o čom to vtedy bolo. Ako hovorí T. S. Elliot v slávnej eseji Tradícia a individuálny talent, nemožno oceniť básnika samotného, „musíte ho vidieť, pre porovnanie, medzi mŕtvymi“. T. S. Elliotovi sa nezdalo pochabé domnievať sa, „že minulosť má byť menená prítomnosťou rovnako ako je prítomnosť usmerňovaná minulosťou“. Medzi riadkami básní Jamesa Fentona môžeme nájsť ducha Audena, u Seamusa Heaneyho zachytíme ozveny Wordswortha, v Craig Raineovi začujeme Richard Dawkins Rieka z raja: darvinistický pohľad na život Preklad Lucia Šoltýsová Archa Bratislava 1996 Richard Dawkins Slepý hodinář Zázrak života očima evoluční biologie Preklad Vojtěch Kopský Paseka Praha 2002 Richard Dawkins Sobecký gén Preklad Vojtěch Kopský Mladá fronta Praha 2003, 2006 Antonio R. Damasio Hledání Spinozy Radost, strast a citový mozek Preklad František Koukoulík Dybbuk Praha 2004 Charles Darwin Pôvod druhov Preklad Robert Czedzo Kalligram Bratislava 2006 Daniel C. Dennett Typy myslí: K poznaniu vedomia Preklad Ján Habdák Archa Bratislava 1997 Jarred Diamond Prečo máme radi sex? Evolúcia ľudskej sexuality Preklad Zdeněk Urban Archa Bratislava 1999 221 Donneho. V ideálnom prípade sa po prečítaní našich súčasníkov vrátime k opätovnému prečítaniu mŕtvych básnikov, tentoraz so sviežim náhľadom. V živej umeleckej tradícii sa zosnulí nikdy celkom neuložia na večný odpočinok. Môže nám veda a vedecké písanie, tá rozľahlá a spoly zabudnutá hromada diel navŕšená počas storočí, ponúknuť podobnú živú tradíciu? Ak áno, kde začneme? Problému čo vybrať sa vyrovná už len ten, podľa akých kritérií vyberať. Literatúra sa nezlepšuje; len sa mení. Ale veda, ten komplikovaný, samoopravný myšlienkový systém, kráča vpred a cibrí svoje chápanie milióna predmetov svojho štúdia. Tak získava svoju moc a status. Veda radšej zabúda na mnohé zo svojej minulosti – je vlastnou ústavou zaviazaná k selektívnej amnézií. Je najdôležitejším kritériom výberu správnosť, „byť na správnej stope“, alebo aspoň priblíženie sa k nej? Alebo tu má podstatné slovo štýl? Diela Thomasa Browneho alebo Francisa Bacona či Roberta Burtona obsahujú mnoho výborných pasáží, o ktorých s určitosťou vieme, že sú, čo sa týka faktov, nesprávne – ale určite by sme ich preto nechceli vylúčiť. Tradícia musí mať vyhradené miesto aj pre Aristotela a Galena, kvôli ich stáročia trvajúcemu vplyvu na myslenie ľudí. Musíme sa mať na pozore pred falošnou verziou dejín vedy, podľa ktorej existuje len jediná priama cesta vedúca do súčasnosti. Nesmieme zabudnúť na to množstvo hračiek, ktoré veda odhodila – Hippokratove šťavy, štyri živly, flogistónová teória, éter, či nie tak dávno protoplazmu. Moderná chémia sa zrodila zo zmarených ambícií alchýmie. Vedci, ktorí sa zmietajú v slepých uličkách, preukazujú ľudstvu službu – zachránia nás pred mnohými problémami. Často tiež v rámci svojej púte vycibria techniku a ponúknu svojim súčasníkom oporné body, intelektuálne podpery. Toto všetko hovorím tak trochu z povinnosti, pretože v tejto oblasti existujú aj isté výnimočné pôžitky – keď nás vedec alebo vedecký popularizátor privedie na stopu vplyvnej myšlienky, ktorá otvorí brány k výskumu a objavom siahajúcim ďaleko do budúcnosti. Myšlienky, ktorá spojí mnoho rôznych fenoménov z mnohých rôznych oblastí výskumu. Niektorí tomu hovoria „pravda“. Má estetickú hodnotu, akú by ste len ťažko hľadali v Galénových sebavedomých a mätúcich tvrdeniach o podstate chorôb. Napríklad veta, ktorú vtedy dvadsaťdeväťročný Charles Darwin, len dva roky po návrate zo svojej plavby na lodi Beagle a dvadsaťjeden rokov pred vydaním Pôvodu druhov, zveril svojmu denníku prvé predzvesti svojej jednoduchej, nádhernej myšlienky – „Pôvod človeka teraz objasnený... Ten, kto pochopí paviá- 222 na, urobí v metafyzike viac než Locke“ – tá veta má v sebe čosi z oslnivosti veľkej literatúry. Možno bude oveľa lepšie odložiť bokom otázky pravdy a omylu, kritérií a definícií. Či nám niečo chutí zistíme, až keď to ochutnáme. Až donedávna nebola čisto literárna tradícia nútená vopred si stanoviť svoje podmienky. Najprv prišlo dielo, a až potom tie reči okolo neho. Vlastne len navrhujem jednu veľkú spoločenskú hru – čo by mohlo byť súčasťou našej vedeckej tradície? Ktoré knihy by sa dostali do našich knižníc? Takýto návrh je nevyhnutne odsúdený na kritiku – ja sám už teraz považujem vlastné návrhy za príliš mužské, príliš „strednotriedne“, príliš euro-centrické. Tu je úvod jednej eseje - presnejšie povedané listu – o imunológii. „V kresťanskej Európe sa povráva, že Angličania sú blázni a maniaci: blázni, pretože dávajú svojím deťom kiahne, aby zabránili ich nakazeniu, a maniaci preto, že veselo prenášajú na svoje deti túto istú a strašnú chorobu, aby ich uchránili od choroby neistej. Angličania zase hovoria: ,Ostatní Európania sú zbabelí a zvrátení: zbabelí preto, že sa boja vystaviť svoje deti troške bolesti, a zvrátení preto, že ich vystavujú smrti z kiahní v budúcnosti‘. Aby sme rozhodli, kto má v tejto diskusii pravdu, tu sú dejiny tohto slávneho očkovania, o ktorom sa za hranicami Anglicka hovorí s takou hrôzou.“ Toto je Voltaire na sklonku dvadsiatych rokov osemnásteho storočia počas svojej dlhej návštevy Anglicka. Stelesňuje zriedkavý jav – francúzskeho intelektuála očareného anglickými myšlienkami. Voltaire písal nádherné Lettres philosophiques – do angličtiny preložené ako Listy o Anglicku – o náboženstve, politike a literatúre. Bol uchvátený úrovňou politickej slobody, ktorú tu našiel, mocou parlamentu, absenciou náboženského absolutizmu a božského práva. Zúčastnil sa na Newtonovom pohrebe a žasol nad tým, že pokorného vedca pochovali ako kráľa vo Westminsterskom opátstve. A čo je podstatné, zaujal pozíciu prostredníka medzi vedcom a zvedavou verejnosťou a ponúkol výborné interpretácie Newtonových teórií optiky a gravitácie, ktoré obstoja dodnes. Ak chcete vedieť, čo bolo v Newtonovom diele odvážne a originálne, čítajte Voltaira. Sprostredkuje nadšenie novou ideou a spĺňa tie najvyššie štandardy zrozumiteľnosti. Môj syn William dokončil minulý rok bakalárske štúdium biológie na University College v Londýne. Keď začal študovať genetiku, odporučili mu články spred roku 1990. Zmysel tohto odporúčania je zrejmý. Za posledné roky sa odhady veľkosti ľudského genómu zmenšili trojnásobne, možno dokonca štvornásobne. Taká prudká je povaha súčasnej vedy. Ale ak chápeme vedu len ako lúč svetla pohybujúci sa v čase, ktorý ukrajuje z tmy pred sebou a nevedomosť necháva za sebou, ktorý je vždy najdokonalejší len v rozžeravenej prítomnosti, potom sa obraciame chrbtom epickému príbehu vynaliezavosti poháňanej zvedavosťou. Tu je muž, ktorý s nekonečnou starostlivosťou vybrúsil nejaké šošovky a nanovo ich preusporiadal. Potom zobral trochu vody z jazera a s otvorenou mysľou ju úzkostlivo študoval: „Našiel som v nej rozličné plávajúce zemské častice a akési zelené prúžky, špirálky točiace sa ako had, a pravidelne usporiadané. Ostatné častice mali len náznak spomínaného prúžku – ale všetky pozostávali z veľmi malých zelených guličiek spojených dokopy; a bolo tam tiež veľmi veľa malých zelených čiastočiek. (...) Tieto miniatúrne organizmy mali rôzne farby, niektoré boli do biela a priezračné, iné so zelenými a veľmi lesklými šupinkami. A pohyb väčšiny týchto maličkých organizmov bol taký rýchly, dohora, dole, a dookola, že bolo nádherné pozerať sa na to: a domnievam sa, že niektoré z týchto malých tvorov boli asi tisíckrát menšie než najmenšie, aké som kedy videl.“ Toto je Anton van Leeuwenhoek píšúci v roku 1674 z Holandska Kráľovskej spoločnosti, po prvý raz opisujúci spyrogyra – okrem iných organizmov. Posielal svoje pozorovania Kráľovskej spoločnosti počas päťdesiatich rokov, a veru nie náhodou ich posielal práve tam. V tom čase sa na malom priestore, v trojuholníku tvorenom Londýnom, Cambridge a Oxfordom, a v rámci pár generácií, sústredila veda z takmer celého sveta. Newton, Locke, (myslím, že musíme zahrnúť aj niektorých filozofov – Humeho celkom určite) Willis, Hooke, Boyle, Wren, Flamsteed, Halley – neuveriteľná koncentrácia talentov, a základ našej knižnice – jej klasický moment, ak chcete. Tento rok oslavujeme tridsiate výročie knihy Richarda Dawkinsa Sebecký gén. Kniha ako táto vo vede ešte nikdy nebola. Stavajúc na práci hŕst-ky vedcov, spojila genetiku a Darwinov prirodzený výber v tvorivú syntézu, ktorá fascinovala dokonca aj tých pár ľudí, čo tie koncepty už poznalo. Urýchlila more zmien v evolučnej biológii, hlboko ovplyvnila vyučovanie biológie, prilákala nadšenú mladú generáciu, podnietila zrod obrovského množstva literatúry, a v konečnom dôsledku aj novej vedeckej disciplíny – memetiky. A zároveň – a to je meradlo jej úspechu – bez povýšeneckosti oslovovila laikov. Urobila to provokatívne a štýlovo. „Jedinci nie sú stabilní, sú pomíjaví. (...) Chromozómy sú odsunuté do zabudnutia, ako rozlo- ženie karát z minulej hry, ale karty tento presun prežijú. Crossing overom sa nezničia, iba si vymenia partnerov a idú ďalej. Samozrejme, idú ďalej. To je ich práca. Sú replikátormi a my sme ich nástroje prežitia. Keď splníme svoj účel, sme odložení nabok. Ale gény sú obyvatelia geologického času; gény sú večné.“ Je to krásna fráza, „odsunuté do zabudnutia“, a tá analógia s kartami – ruka ako informácia, karty ako gény – výstižná, úsporná, informatívna: ozajstné rečnícke majstrovstvo. Práce Richarda Dawkinsa, ktoré nasledovali po vydaní tejto knihy, môžeme vnímať ako jednu rozsiahlu pozvánku pre nás ne-vedcov k nachádzaniu radosti z vedy, k nachádzaniu potešenia z ľudskej vynaliezavosti. Práve tak, ako keď sedíme za kuchynským stolom a diskutujeme o operách, filmoch alebo románoch, hoci nie sme skladatelia, režiséri ani románopisci, môžeme zamestnávať svoje mysle touto témou, ďalším zo vznešených výdobytkov nahromadenej ľudskej tvorivosti. Môžeme si ju „privlastniť“ práve tak ako si môžeme „privlastniť“ hudbu Bacha alebo Billa Evansa. Literárna tradícia vo vede by nám v tom určite pomohla, a jedným dôležitým príspevkom k rozvinutiu myšlienky žijúcej minulosti je kniha Johna Careyho Faber Book of Science (Kniha vedy), výborne komentovaná dôstojná antológia. Obsahuje aj dlhú pasáž zo slávnej prednášky O kúsku kriedy Thomasa Huxleyho, ktorú predniesol v roku 1868 pred plnou sálou robotníkov z Norwichu. V prednáške zaznieva aj tá kúzelná veta: „V tejto kriede je napísaná veľká kapitola svetových dejín...“ Thomas Huxley nás, samozrejme, privádza k Charlesovi Darwinovi. Mojím osobným favoritom je Výraz emócií u človeka a zvierat, kde obhajuje teóriu, že emócie sú ľudskými univerzáliami zdieľanými vo všetkých kultúrach. Predostrel tam tiež svoj protirasistický argument o jednotnej podstate ľudstva. Je to jedna z prvých vedeckých kníh využívajúca fotografie – v tomto prípade je to jedno z Darwinových detí, rozkrikujúce sa v detskej stoličke. Vydanie od Paula Ekmana je neprekonateľné. Bližšie k súčasnosti naberie naša spoločenská hra na intenzite, pretože sa tu priam topíme v bohatstve. Sebecký gén stál na začiatku zlatého veku vedeckého písania. Fyzik Steven Weinberg v knihe Snívanie o finálnej teórii (Dreams of a Final Theory) s vycibreným zmyslom pre literárnu tradíciu prehodnocuje prednášku Thomasa Huxleyho o kriede, obhajujúc redukcionizmus. Aplikácia Stevena Pinkera darvinovských myšlienok v oblasti Chomského lingvistiky v knihe Jazykový inštinkt (The Language Instinct) je 223 Jarred Diamond Třetí šimpanz Vzestup a pád lidského rodu Preklad Stanislav Mikulka, Zuzana Gabajová, Jaroslav Šimek Paseka Praha 2004 Noam Chomsky Jazyk a zodpovednosť Praklad Ján Habdák Archa Bratislava 1995 Steven Pinker Slová a pravidlá Preklad Viktor Krupa Kalligram Bratislava 2002 Matt Ridley Červená královna Sexualita a vývoj lidské přirozenosti Preklad Martin Konvička Mladá fronta Praha 1999 Steven Weinberg První tři minuty Preklad Michal Horák Mladá fronta Praha 2000 Steven Weinberg Tváří v tvář Preklad Jiří Adam, Dagmar Adamová, Jiří Hošek, Ivan Gregora Aurora Praha 2004 Edward O. Wilson Konsilience: Jednota vědění O nezbytnosti sjednocení přírodních a humanitních věd Preklad Pavla Sadílková, Jana Spurná Lidové noviny Praha 1999 224 jednou z najlepších osláv jazyka, aké poznám. Spomedzi mnohých iných podstatných „klasikov“ by som navrhol Rozmanitosť života (The Diversity of Life) od Edwarda O. Wilsona – knižka o ekologických záhadách amazonského dažďového pralesa, a o hemžiacich sa mikroorganizmoch v hrsti pôdy; majstrovská úvaha Davida Deutscha o hypotéze mnohých svetov v diele Štruktúra skutočnosti (The Fabric of Reality); zlúčenie histórie a biologického myslenia v knihe Strelné zbrane, choroboplodné zárodky a oceľ v historii (Guns, Germs and Steel) od Jareda Diamonda; fascinujúce podanie neuropsychológie emócií v Pocit, čo sa stane (Feeling what Happens) Antonia Damasia; Matt Ridley, rozplietajúci protiklad prírody a výchovy v Príroda prostredníctvom výchovy (Nature via Nurture); a nedávno filozof Daniel Dennett, ktorý pred nami s pomocou myšlienok Huma aj Dawkinsa odvíja teóriu memetiky viery v knihe Zrušenie kliatby (Breaking the Spell). Podstatná súčasť Dawkinsovho písania a verejného prejavu je venovaná náboženstvu – odmieta ignorovať tú inherentnú kontradikciu medzi rozumom a vierou. Myslím, že len málo z nás v roku 1970, keď vyšlo prvé vydanie Sebeckého génu, tušilo, že v novom storočí venujeme toľko mentálneho priestoru diskusiám o náboženskej viere. Mysleli sme si, že keďže nemôže povedať nič užitočné o kozmológii, veku Zeme, pôvode druhov, liečbe chorôb či o žiadnom inom aspekte fyzického sveta, konečne sa stiahne tam, kam patrí, do súkromia osobného svedomia. Mýlili sme sa. Pestrá paleta veriacich v boha-na-nebesiach s ich početnými, navzájom sa vylučujúcimi „istotami“ (z ktorých všetky musíme „rešpektovať“) zaberá čoraz viac priestoru vo verejnom diskurze. Čím ďalej tým viac nám chcú hovoriť, ako žiť a čo si myslieť, alebo uvaliť na nás obmezenia, ktoré sa rozhodli uvaliť na seba. Toto je pasáž z Careyho antológie, a vo svojej vysnenej vedeckej knižnici by som ju chcel mať vyrytú na nejakom špeciálnom mieste – napríklad nad vstupnými dverami. Tu je výrok človeka, ktorému hrozilo mučenie a doživotné väzenie, ak sa nepodpíše pod nasledujúce slová: „... majúc pred očami a v rukách sväté evanjeliá, prisahám, že som vždy veril, verím a s božou pomocou budem aj v budúcnosti veriť všetkému, v čo verí, káže a učí svätá katolícka a apoštolská cirkev. (...) Musím sa úplne vzdať svojich nesprávnych názorov, že Slnko je stredom sveta a je nehybné, a že Zem nie je stredom sveta a hýbe sa, a nesmiem veriť, obhajovať alebo vyučovať akýmkoľvek spôsobom, ústne alebo písomne, túto nesprávnu doktrínu.“ Alebo ako by to bolo u Georgea Orwella, dva plus dva je päť. V roku 1632 si Galileo možno len pre seba pošepkal, podpisujúc sa – „a predsa sa točí“ – to sa nikdy nedozvieme. Ale jeho spoveď nám pripomína, že objektívne, racionálne bádanie vždy malo svojich nepriateľov. Nič nemôžeme brať ako samozrejmosť, pretože totalitné myslenie, náboženské alebo politické, tu vždy budú v tej či onej podobe. Už len z tohto dôvodu by sme mali pestovať živú vedeckú literárnu tradíciu. Toto je rozšírená verzia prejavu Iana McEwana na London School of Economics pri príležitosti tridsiateho výročia vydania knihy Richarda Dawkinsa Sebecký gén. Preklad Jana Hanulová Ian McEwan (1948) je britský spisovateľ. V slovenskom a v českom preklade vyšli jeho knihy: Amsterdam; Pokánie; Betónová záhrada; Neúprosná láska; Prvá láska; Posledné pomazanie; Černí psi; Dítě v pravý čas. V týchto dňoch vyšiel v českom preklade aj jeho najnovší román Sobota.
Podobné dokumenty
Neetřeba však zatím chopit se pochodní a vydávat se na temnou
tedy to, co především není pravda. Takto jej ovšem stále nelze vnímat jinak než jako prostředek,
což není jeho jediná úloha. Později je mu totiž přisouzena až substanciální povaha, stává se
pilířem...
ke stažení ZDE
jež vyčerpaly svou sílu a staly se mrtvou hmotou, která se vbrzku
rozloží a promění v půdu pro nové rostliny.
Odebral jsem se do ústraní, abych se nad tím tajemstvím zamyslel.
Neboť nic není více n...
doislámu Úvod
Mohamedovi další zjevení, která tvořila poselství obyvatelům města, aby opustili
své pohanské způsoby a obrátili se k uctívání jediného Alláha.
Zatímco byl Mohamed v Mekce, prokazoval velký respekt...
Spina, Spencer aj. Úvod do islamu II
pod-adn%ch i mén* pod-adn%ch pozicích v zemi. Abychom tento fenomén pochopili,
je nutné jít k po'átk/m a rozvoji islámského otroká-ského systému. Nebo.
kamkoliv muslimové p-i"li, v*t"inou jako doby...
Bojkot časopisu Synthčse? Zdá se, že ve Spojených
teorie, kteří se nesnaží vstoupit do vážné debaty, ale snaží se ovlivnit akademickou obec
prostřednictvím politického lobbingu.
Zejména druhý z těchto aspektů zmiňované kauzy vedl některé z filozof...
Sestava 1 - Středoevropské centrum misijních studií os
Zákon platí především pro ty, kdo mají v rukou moc a snadno podlehnou pokušení připadat si beztrestní, dokonce zákon zneužívat proti jeho smyslu k šikanování slabých.
Nevíme přesně, jak je tento ža...